Predstaviť slovenskej verejnosti život a kultúru Slovákov žijúcich v Chorvátsku, Maďarsku, Rumunsku a Srbsku mali za cieľ Dni Slovákov žijúcich v zahraničí, ktoré sa konali od 9. do 14. októbra na území Bratislavského a Trnavského samosprávneho kraja. Svoje výtvarné, literárne, spevácke či divadelné majstrovstvo predstavilo okolo 140 profesionálnych i amatérskych umelcov. Účinkovali v Bratislave, Trnave, Galante, Senci a Piešťanoch.
„Kultúra krajanov je súčasťou slovenského národného kultúrneho dedičstva,“ povedala riaditeľka Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorý celé podujatie pripravil, Vilma Prívarová. Táto akcia sa prvýkrát konala v roku 1993. „Myslíme si, že organizovať ju má význam nielen pre našich krajanov, ale aj pre domácu verejnosť, aby sme im ukázali, čím Slováci v zahraničí žijú, dodala. Posledné ročníky podujatia sa Úrad snaží orientovať vždy na jednu lokalitu, na krajiny, ktoré sú navzájom historicky alebo geograficky prepojené. Teraz padol tip na Dolnú zem,“ povedala V. Prívarová. Tradície Slovákov majú v dolnozemskom regióne aj po stáročiach spoločné črty a prvky.
Program Dní Slovákov žijúcich v zahraničí otvorila vernisáž obrazov akademického maliara, žiaka Albína Brunovského a Vincenta Hložníka Pavla Popa, ktorý žije v Novom Sade. Autor sa predstavill priamo na pôde Ministerstva kultúry SR v Bratislave. Redaktor nášho týždenníka, básnik a fotograf Imrich Fuhl vystavil svoje digitálne fotografie v Senci, súčasní chorvátski výtvarníci v Átriu Slovenského rozhlasu. Dokumentárna výstava Z dejín slovenského divadelníctva na Dolnej zemi bola pripravená pre pieštiansky Dom umenia, výstava s názvom Detský odev Slovákov na Dolnej zemi v minulosti zase pre mestskú vežu v Trnave. Ľudovoumeleckú tvorbu vystavili v Dome Matice slovenskej v Galante.
Vernisáž výstavy fotografií Imricha Fuhla sa uskutočnila v Mestskom kultúrnom stredisku v Senci a svojou prítomnosťou ju poctil aj veľvyslanec MR na Slovensku Antal Heizer. Vystavovateľa predstavila prítomným pracovníčka ÚSŽZ Ľubica Bartalská, ktorá sa po životopisných údajoch sa zmienila o tom, že fotografia zachytáva síce moment, predsa jeho zvečnením aj dej. Všestranný fotograf, redaktor a básnik vo svojom prejave hovoril o tom, že k Trnavskému kraju a k Sencu ho viažu viaceré putá. Predchodcovia dnešných Mlynčanov, teda i jeho, pochádzajú z okolia Trnavy, o čom svedčia názvy ulíc v jeho rodnej dedine, ako napríklad Šelpice, ale aj priezviská, ako napríklad Voderadský po osade Voderady. V Senci zas na začiatku svojich štúdií absolvoval mesiac odbornej prípravy na univerzitu, kde sa, ako sa sám priznal, „zaviazal na celý život“. Ľudia si so záujmom pozerali exponáty, ktoré svedčia o vnímavom oku a nadaní ich autora zachytiť pozoruhodný moment v tú pravú chvíľu. Počas rozhovorov s návštevníkmi výstavy sme došli k záveru, že nezáleží na tom, odkiaľ pochádzame, život je rovnaký všade v strednej Európe.
Po vernisáži výstavy nasledovalo otvorenie výstavy súčasnej knižnej produkcie dolnozemských Slovákov. O edičnej činnosti Slovenského výskumného ústavu sa zmienila Anna Kováčová. Vyzdvihla čerstvú publikáciu ústavu, zostavenú z minuloročnej konferencie Slovenčina v menšinovom prostredí II.
Počas besedy so spisovateľmi a básnikmi Slovákov z Chorvátska, Maďarska, Rumunska a Srbska sa slovenskému publiku predstavili jedenásti literáti. Slovákov z Maďarska reprezentovali I. Fuhl a Eva Fábiánová, ktorí prečítali niekoľko svojich básní.
Na druhý deň večer sa účastníci premiestnili zo Senca do priestorov Bratislavského bábkového divadla, kde ich pred predstavením Slovenského divadla Vertigo privítala predsedníčka Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) Vilma Prívarová. Zmätky okolo rakvy a zdanlivo mŕtveho Miloša Pohánku v čiernej komédii Ivana Holuba Pohreb v podaní amatérskej zložky nášho Vertiga tentokrát spestril výkon profesionálnej herečky Ági Gubikovej, ktorá v tomto jedinom predstavení verne stvárnila rolu naivnej Irenky. Slovenské obecenstvo zo sveta a z Bratislavy sa slovenským divadelníkom z Maďarska odvďačilo búrlivým potleskom.
Na sobotu pripravili organizátori pre účastníkov Dní Slovákov žijúcich v zahraničí bohatý program. Počas výletu po Malokarpatskej vinárskej oblasti navštívili hrad Červený kameň a po prehliadke dobových interiérov a vypočutí si perličiek z každodenného života šľachticov na pozvanie predsedu Bratislavského samosprávneho kraja Vladimíra Bajana ich čakal obed v priestoroch Strednej vinársko-ovocinárskej školy v Modre, jedinej takéhoto typu na Slovensku. Inštitúciu im predstavil riaditeľ Slavomír Zoch. Po degustácii vína si hostia mohli kúpiť nápoj bohov, ktorý im najviac chutil, aby potom vo svojich krajinách šírili dobrú zvesť slovenského vína.
Slováci z Chorvátska boli hostiteľmi popoludňajšieho programu v priestoroch Slovenského rozhlasu v Bratislave. Predstavili sa tu so svojimi umeleckými dielami výtvarníci slovenského pôvodu z Chorvátska Josip Dinko Domačinović - Kuric, Kristína Hrubiková, Anica Popovićová a Katarína Kuricová. Na vernisáži, kde tvorbu umelcov predstavila hlavná koordinátorka veľkolepých podujatí Ľubica Bartalská, predsedníčka ÚSŽZ aj predseda Zväzu Slovákov v Chorvátsku Andrej Kuric zdôraznili: potešiteľné je, že na tohoročných dňoch zahraničných Slovákov sú okrem prezentácie tradičnej slovenskej kultúry v hojnom počte prítomné aj novšie, modernejšie formy umenia, v rámci ktorých sa môžu predstaviť mladšie generácie krajanov.
„...Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ako inštitúcia štátnej správy zodpovedná o starostlivosť Slovenskej republiky o svojich krajanov, má tú česť predstaviť tento rok slovenskej verejnosti živú vetvu slovenského národa, našich drahých krajanov žijúcich na Dolnej zemi, na ktorých sme právom pyšní a hrdí. Títo naši krajania a ich predkovia po príchode do cudzieho prostredia nikdy nespálili most so svojou pôvodnou vlasťou, ale naopak. Radi sa do nej vracali, uchovávali si svoje tradície, zvyky, kultúru, ale čo je najdôležitejšie, zachovali si svoju ľubozvučnú slovenčinu a zato im patrí naša úcta a vďaka...“ - prízvukovala vo svojom slávnostnom prejave Vilma Prívarová v priestoroch Teátra Wüstenrot v Bratislave pred galaprogramom, ktorý svojou prítomnosťou poctili aj predstavitelia diplomatických zborov zúčastnených štátov, ako aj zástupcovia Svetového združenia Slovákov na čele s predsedom Vladimírom Skalským.
Kultúrne pásmo s názvom „Pamäť rodu“ začala Komlóšanka Edita Šutová, ktorá v súčasnosti študuje spev na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Obecenstvo potešila ukážkami z diel Viliama Figuša Bystrého, Mikuláša Schneidera Trnavského a Bélu Bartóka. Na klavíri ju sprevádzala Slovenka z Rumunska Jana Nagyová Juhaszová. S vážnou hudbou sa prezentovali aj hobojista Dejan Činčurák z Chorvátska a klaviristka Ivana Nováková zo Srbska. Ľubozvučné slovenské piesne zo Srbska v podaní Kvetoslavy a Slovenky Benkovej, Maríny a Ondreja Maglovskovských, ako aj Michaely, Kristíny a Michala Čiliaka zožali v kruhu bratislavského obecenstva veľký úspech. Slovenským ľudovým piesňam z Dolnej zeme bol venovaný aj program rodiny Vlatka Miksáda z Chorvátska. Tanečnú kultúru dolnozemských Slovákov na vysokej úrovni prezentoval Folklórny súbor Krajan - Vojvodina zo Srbska s choreografiami Michala Čiliaka. V galaprograme vystúpil aj békeščabiansky citarový súbor Boleráz, ktorý má vo svojom repertoári predovšetkým slovenské piesne békešského regiónu. Pod vedením pedagóga Lászlóa Paulika úspešne prezentoval našu Slovač.
Účastníci galaprogramu sa v ďalších dňoch mali možnosť predstaviť širšej slovenskej verejnosti na javiskách rôznych miest na Slovensku, ako napríklad v Senci, Piešťanoch alebo Trnave.
111. schôdza vlády Slovenskej republiky prerokovala a schválila správu o štátnej politike starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí a o poskytnutej štátnej podpore Slovákom žijúcim v zahraničí za rok 2007 spolu s návrhom programu štátnej politiky starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí na rok 2009. Vláda prerokovala a schválila aj koncepciu štátnej politiky starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí do roku 2015. Návrhy predložili podpredseda vlády SR pre vedomostnú spoločnosť, európske záležitosti, ľudské práva a menšiny Dušan Čaplovič a predsedníčka Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Vilma Prívarová.
Organizácia dolnozemských Slovákov usporiadala 10. októbra vo Veľkom Bánhedeši slávnosť pri príležitosti 5. výročia svojho založenia. Toto zoskupenie združuje slovenské menšinové samosprávy štrnástich obcí Békešskej a Čongrádskej župy. V kultúrnom dome privítala prítomných predstaviteľov desiatich zborov a vystupujúce súbory predsedníčka ODS Anna Szigetiová Szántaiová.
- V mene Organizácie dolnozemských Slovákov vás veľmi pekne vítam. Teší ma, že ste toľkí prišli medzi nás, aby sme oslavovali toto piate výročie, - začala svoj prejav pani predsedníčka. A. Szigetiová Szántaiová menovite privítala predstaviteľov obce, slovenských samospráv regiónu, občianskych organizácií a vedenie miestnej školy, ktoré pomohlo pri organizovaní stretnutia. Stručne priblížila históriu organizácie, ktorá sa zrodila z iniciatívy vtedajšej predsedníčky slovenskej samosprávy v Telekgerendáši Kataríny Švecovej, toho času na materskej dovolenke. - Po neľahkých začiatkoch dnes môžeme konštatovať, že naša organizácia veľmi dobre pracuje. Poskytuje nám rámec k tomu, aby sme si navzájom pomáhali, vymieňali si skúsenosti a navštevovali svoje akcie. Za úspešnú činnosť patrí vďaka vám všetkým.
Pri príležitosti jubilea odovzdala pani predsedníčka diplomy predsedom, resp. predstaviteľom členských slovenských samospráv.
Jubilujúcu organizáciu pozdravil aj starosta obce Ottó Jancsó. Hneď v úvode zdôraznil význam tohto zoskupenia z hľadiska regiónu a najmä občanov slovenskej národnosti žijúcich v tomto regióne. Ako povedal, spolupatričnosť, zachovanie slovenského jazyka, kultúry a tradícií, ktoré tunajší Slováci dostali do vienka od svojich starých rodičov, treba odovzdať ďalším generáciám. Podľa jeho slov to je najdôležitejšou úlohou tejto organizácie. Vo Veľkom Bánhedeši sa preto mohla zachovať základná škola, lebo 97 percent detí sa učí slovenčinu. Nakoľko si jazyk osvoja, to nevie, ale myslí si, že základ, ktorý dostanú v materskej a základnej škole, sa nestratí. Na záver svojho prejavu pozval prítomných do termálneho kúpaliska a poprosil predsedníčku ODS, aby pokračovali v zachovávaní tradícií a jazyka.
Po slovách starostu nasledoval kultúrny program, v rámci ktorého vystúpili spevácke zbory z Kétšoproňu, Čabačudu a Poľného Berinčoku. Na konci programu Alžbeta Erősová z Čabačudu zarecitovala slovenskú báseň. Stretnutie pokračovalo prehliadkou expozície o histórii ODS a skončilo posedením pri bielom stole.
Slovenská samospráva Budapešti tradične organizuje trojdňové školenie poslancov na Slovensku. Tohto roku boli dejiskom Mojmírovce, kam sa 10. októbra vybralo dvadsať poslancov slovenských obvodných samospráv. Ubytovanie a stravu sme mali v hoteli Kaštieľ Mojmírovce. Privítal nás prevádzkový námestník kaštieľa Cyril Šabo a starosta Imrich Tóth, ktorí nám predstavili obec. Naše školenie sa sústredilo na výsledky a ponaučenia grantového systému podpôr, analýzu a vysvetlivky dotazníka pre štátnu podporu na rok 2009, na uzavieranie dohôd o spolupráci s obvodnými samosprávami na konkrétne programy a pod.
Po skončení pracovného programu nám pán Šabo zorganizoval prednášku o ľudových hudobných nástrojoch v podaní profesora hudby nitrianskej univerzity Bernarda Garaja a v spoločnosti kapely súboru Ponitran. Boli sme výborné publikum, prednášateľ nás chválil, že sme poznali skoro všetky piesne, ktoré nám zahrali.
Po prednáške prišiel medzi nás známy ľudový rozprávač Strýco Izidor Barabáš, ktorý nám ponúkol živý folklór. Celú hodinu sme sa smiali, až nám slzy tiekli.. Veľmi sme potrebovali zoznámiť sa aj s ľudovým žargónom. Bol to fantastický večer.
V sobotu doobeda sme sa prešli dedinou a pozreli sme si kaštieľ, dokonca sme si aj zaplávali v bazéne hotela. Po obede sme si urobili výlet do Nitry, kde sme navštívili vzácne historické pamiatky a večer sme si v Divadle Andreja Bagara pozreli populárnu operetu G. Dusíka.
V nedeľu sa niektorí poslanci zúčastnili na svätej omši v blízkom kostole, iní sa relaxovali v plavárni a hodnotili školenie.
Samospráva VI. obvodu Budapešti v spolupráci s nadáciou tejto mestskej časti usporiadala už tradičné Terezínske hody. Séria osláv vyvrcholila 11. októbra, keď v kultúrnom programe na námestí pri kostole sv. Terezy z Avily vystúpil aj budapeštiansky Slovenský folklórny súbor Lipa, ktorý predviedol slovenské tance.
Menšinové samosprávy pôsobiace v tejto mestskej časti sa už pravidelne zúčastňujú na organizovaní trojdňových slávností s množstvom programov. Sobota vždy patrí národnostiam: vtedy majú jednotlivé minority možnosť predstaviť občanom Terezína jazyk a kultúru svojich predkov. Nebolo tomu inak ani v tomto roku: arménske anekdoty nasledovali po rómskych džezových hudobníkoch, nemecké melódie vystriedali rusínske, srbské, grécke a slovenské. Členovia folklórneho súboru Lipa zatancovali zemplínske, šarišské, békešské a tirpácke tance. U publika, v radoch ktorého sedeli aj budapeštianski Slováci, hoci väčšina z nich bola v tom čase na Slovensku, mali obrovský úspech.
Organizátori pripravili celú kavalkádu programov, po večeroch hrávali na pódiu populárne kapely. Cez deň si záujemcovia mohli vyskúšať staré ľudové hračky, nechať sa uniesť vírom jarmoku, kde predávali šatstvo, kuchynské potreby, ale aj prútené nádoby.
Nedeľa patrila skôr deťom. Mohli si pozrieť bábkové divadlo, rôzne umelecké dielne, hudobné pásma, zúčastniť sa na súťaži v kreslení či v kvíze zameranom na selektívny zber druhotných surovín, alebo na najznámejšiu základnú školu na Vörösmartyho ulici. Nebolo ľahké vybrať si spomedzi množstva sprievodných podujatí. Niektoré výstavy budú otvorené ešte niekoľko týždňov a aktivity naväzujúce na hody budú pokračovať až do konca mesiaca.
Slovenský inštitút v spolupráci s Výskumným ústavom Slovákov v Maďarsku a Slovenským osvetovým centrom usporiadali 30. septembra prezentáciu trilógie Slovenské ľudové rozprávky zv. 1. - 3. Publikácie predstavila etnologička, folkloristka a editorka Viera Gašparíková a profesorka Katedry etnológie a kultúrnej antropológie FF UK Hana Hlôšková. Vo veľkej sále Slovenského inštitútu pani Gašparíková s moderátorkou, profesorkou Univerzity Loránda Eötvösa Annou Divičanovou a odborným pracovníkom VÚSM Alexandrom Jánom Tóthom predstavila trilógiu, ktorá je dosiaľ najkomplexnejším výberom slovenských rozprávok. Editorka zväzkov predstavila súbor 585 príbehov, ktoré sú výberom z dvoch tisíc rozprávok, ktoré zozbierali poslucháči slovanského seminára Filozofickej fakulty UK v Bratislave pod vedením profesora Franka Wollmana v rokoch 1928 až 1947 v pôvodnej nárečovej podobe. Ich finálna verzia je upravená do čitateľsky pútavého prepisu, avšak zachováva špecifiká príslušného nárečia. Jednotlivé rozprávky dopĺňajú vedecké komentáre editorky Viery Gašparíkovej, ktoré pomáhajú čitateľom bližšie sa zoznámiť so životom slovenského prozaického folklóru. „Presvedčili sme sa o tom, že nielen za Dobšinského sa zbierali rozprávky. Aj študentom profesora Wollmana sa to podarilo a sú nemenej krásne ako tie Dobšinského,” povedala pani Gašparíková. Slovenská etnologička 23. októbra v Nemecku prevezme prestížnu Európsku cenu za rozprávky. Podľa nej rozprávky vznikali pri bežnej komunikácii človeka s človekom a sú stále živé. „Mení sa repertoár, mení sa žáner. Menia sa však aj rozprávačské príležitosti, ktorých je stále menej. Doba je hektická a preto žijú viac krátke útvary.”
Prvý zväzok edície zachytáva rozprávky zo stredného Slovenska. Čitateľ tu nájde 191 príbehov z Oravskej, Liptovskej, Zvolenskej, Tekovskej, Hontianskej, Novohradskej a Gemerskej župy. Slovenské ľudové rozprávky 2. prinášajú 255 rozprávok, historických povestí, či poviedok zo západného Slovenska, a to z Bratislavskej, Nitrianskej a Trenčianskej župy. Tretí zväzok publikácie predstavuje ľudovú slovesnosť z východného Slovenska. Obsahuje 138 rozprávok zo Spišskej, Šarišskej, Zemplínskej a Abovsko-Turnianskej župy.
Po pani editorke slovo prevzala profesorka Hana Hlôšková, ktorá prezradila publiku, že dynamická, optimistická, energická žena, Viera Gašparíková, nedávno oslavovala osemdesiate narodeniny. Pri tejto príležitosti oboznámila publikum s jej životopisom. Pani editorku pri tejto významnej príležitosti vo svojom slávnostnom prejave pozdravil aj etnograf, folklorista, odborný pracovník VÚSM Ondrej Krupa. Na záver akcie ocenil zásluhy Viery Gašparíkovej semiotik, folklorista, literárny vedec, profesor Vilmos Voigt.
Ani chladné počasie neodradilo deti a rodičov Slovenskej základnej školy, materskej školy a žiackeho domova v Sarvaši od ich tradičnej jesennej akcie - vyrezávania tekvicových lampášov rôznych tvarov. Dôsledná príprava učiteliek a rodičov detí materskej školy opäť nemala chybu. Milé stretnutie detí, ich rodičov i žiakov základnej školy otvoril hudobný program žiakov Základnej umeleckej školy v Sarvaši. Hrou na rôznych hudobných nástrojoch sa predstavili aj žiaci našej školy. Pod taktovkou svojho učiteľa sa postarali o veľmi pekný hudobný zážitok. Po koncerte sa všetci s vervou pustili do práce. Pod rukami šikovných detí a ich rodičov vznikali nádherné tekvicové lampáše. Ani chladné počasie a drobný dážď nikoho neodradili od tvorivej činnosti. O maškrty z tekvice sa opäť postarali šikovné mamičky a učiteľky materskej školy. Dobrôt tu bolo od výmyslu sveta. Každý si na nich mohol pochutnať do sýtosti. Najkrajší býva vždy záver tohto popoludnia. Blížiaci sa večer a vysvietené tekvicové lampáše premenili areál materskej školy na krajinu zázrakov. Spod šikovných rúk detí a dospelých sa vynorili jedinečné a originálne lampáše. A čo bolo na tom všetkom najdôležitejšie? No predsa to, že sa opäť zišli všetci tí, ktorí majú tento jesenný, už tradičný „tekvicový deň” veľmi radi. Tešia sa a pripravujú sa na naň celý rok nielen učiteľky a deti, ale aj ich rodičia, starí rodičia a všetci priatelia materskej a základnej školy. Nikto z prítomných neoľutoval, že prišiel. Opäť sa všetci rozchádzali spokojní, tohto roku trochu premrznutí, ale s úsmevom a so slovami: „Dovidenia o rok!”.
Slovenská samospráva v Telekgerendáši usporiadala 11. októbra priateľské stretnutie Slovákov. Na tradičnú jesennú akciu Telekgerendášanov prišli do kultúrneho domu delegácie z Békešskej Čaby, Sabadkíďóšu a Čorvášu, celkovo 170 osôb. Prítomných v mene organizátorov privítali predseda slovenskej samosprávy Juraj Orysčák a učiteľka slovenčiny z Kétšoproňu, moderátorka podujatia Judita Ekeová Šalamonová. Vo svojom prejave pán predseda privítal hostí z okolitých obcí a miest, predstaviteľov slovenských samospráv a občianskych organizácií.
V kultúrnom programe vystúpil miestny slovenský páví krúžok, citarový súbor z Čorvášu pod vedením Kolomana Juhása a spevácky zbor Poľný kvet zo Sabadkíďóšu. Slovenský klub z Békešskej Čaby a spevácky zbor Nezábudky z Čorvášu predniesli prekrásne slovenské piesne. Súbor Orgován z Békešskej Čaby pod vedením Ildiky Očovskej prezentoval čabianske ľudové piesne, kým miestna citarová skupina zahrala gerendášske melódie. Na záver kultúrneho programu opäť vystúpil spevácky zbor Nezábudky, ale tento raz nie so slovenskými piesňami, ale so satmárskymi tancami. Priateľské stretnutie v Telekgerendáši vyvrcholilo večerou pri hudbe Jána Kešjára z Békešskej Čaby.
V poradí druhý rezancový, alebo ako ho dolnozemskí Slováci nazývajú haluškový deň usporiadali v Kondoroši. Tohoročný bol trojdňový, pretože ho spojili so stretnutím spriatelených obcí. V prvý deň festivalu privítali delegácie z Tekovských Lužian zo Slovenska a z Hanhofenu z Nemecka. Čakali ich so zaujímavým programom - cyklistickou prehliadkou veľkoobce. Hostia s radosťou nasadli na bicykle, aby si pozreli chýrnu Kondorošskú čardu a múzeum. Druhý deň bol pre členov delegácií pracovný, zasadala samospráva veľkoobce a jej členovia sa uzniesli, že predĺžia dohodu o spolupráci a priateľstve medzi Kondorošom, Tekovskými Lužanmi a Hanhofenom. Dohodu z maďarskej strany podpísal starosta veľkoobce Béla Dankó, v mene slovenskej delegácie primátor Marian Kotorán a v mene nemeckých hostí primátorka Friedrike Ebliová. V zmluve skoncipovali možnosti spolupráce v kultúrnej, gastronomickej a hospodárskej oblasti. Podpísanie zmluvy svojou prítomnosťou poctili predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik, predsedníčka Slovenskej samosprávy Békešskej župy Helena Čičeľová a predseda župného výboru pre národné a etnické menšiny Péter Tolnai.
Druhý deň patril kultúre a gastronómii. Prítomných v mene organizátorov pozdravila predsedníčka slovenskej menšinovej samosprávy Judita Krajcsoviczová. V kultúrnom programe vystúpili o. i. spevácky zbor z Kondorošu, speváčky a tanečníci z Tekovských Lužian, miestni škôlkári a žiaci základnej školy a kultúrna skupina z Hanhofenu. Medzitým sa začal „haluškový deň“ za účasti 25 trojčlenných družstiev. Skupiny, ktoré prichádzali z celej Békešskej župy, privítal vedúci miestneho slovenského klubu Pavel Guľáš. Usilovné ženy sa čoskoro pustili do práce a začali miesiť cesto. Základné suroviny im zabezpečili organizátori. Za úlohu mali navariť bryndzové, makové, kapustové a tvarohové rezance. Porota mala neľahkú úlohu pri posudzovaní produkcií, ale súťaž je súťaž. Pravdepodobne sa rozhodla spravodlivo, lebo pri vyhlasovaní výsledkov nik neprotestoval. Prvú cenu vyhrala Alžbeta Snidová Považaiová, druhá bola Mária Laskáčová a tretiu cenu vyhrala skupina telesne postihnutých - všetci z Kondorošu. Mimoriadnu cenu udelili skupinám z Hanhofenu, Tekovských Lužian, Čabianskej organizácie Slovákov, Klobásovému klubu z Békešskej Čaby, družstvu Slovákov z Kardošu, mnohodetnej skupine z Kondorošu a najstaršej súťažiacej pani Fitikovej z Kondorošu.
Posledný deň sa konala ekumenická bohoslužba, ktorú slúžili evanjelický farár Tibor Tuška a katolícky farár György Petrovszki. Nedeľa patrila športovým podujatiam, do ktorých sa zapojili nielen miestne skupiny, ale aj hostia zo Slovenska a Nemecka.
Do Sarvaša v prvý októbrový deň zavítala vzácna delegácia vedená veľvyslancom Českej republiky v Budapešti Jaromírom Plíškom. Delegáciu privítali primátor mesta a parlamentný poslanec Michal Babák, parlamentný poslanec a predseda výchovno-vzdelávacieho výboru samosprávy mesta Sarvaš Zoltán Földesi, poslanec župného zastupiteľstva František Závoda, farár starého evanjelického kostola Zsolt Lázár a riaditeľka Slovenskej základnej školy v Sarvaši Zuzana Medveďová. Zmyslom tejto návštevy bolo prehĺbiť vzájomné česko-maďarsko-slovenské vzťahy na Dolnej zemi a predstaviť občanom Sarvaša a Békešskej Čaby nielen špičkové české hudobné umenie a filmovú tvorbu, ale aj pomôcť zintenzívniť obchodné a turistické kontakty medzi Českou republikou a Maďarskom.
V rámci trojdňových Českých dní sa v Kultúrnom dome v Sarvaši konal vynikajúci komorný koncert mladých českých umelcov, v ktorom české klavírne kvarteto v zložení Marek Šedivý, Jakub Fišer, Jiří Kabát a Martin Havelík interpretovalo diela Antonína Dvořáka a Jozefa Suka. Mladý 21-ročný klavirista Marek Šedivý je poslucháčom Pražského konzervatória, získal niekoľko ocenení na medzinárodných súťažiach a absolvoval úspešné turné po Japonsku. 22-ročný huslista Jakub Fišer je tiež študentom Pražského konzervatória a aj on je nositeľom viacerých medzinárodných ocenení. 24-ročný violista Jiří Kabát po absolvovaní Pražského konzervatória vyštudoval Royal Scottish Academy and Drama v Glasgowe a ako sólista vystupoval napríklad s Collegiom Českých filharmonikov, Pražskou komornou filharmóniou a inými telesami. Tiež sa umiestnil na popredných miestach na významných medzinárodných súťažiach. Najstarší člen kvarteta, 29-ročný violončelista Martin Havelík po skončení konzervatória absolvoval prestížnu Royall College v Londýne a ako komorný hráč a sólista vystupoval v mnohých krajinách Európy a Ázie, vrátane Japonska. Mladí hudobníci podali vynikajúci výkon, očarili publikum entuziazmom, čistotou prednesu, precítenou hrou, presnosťou a vniesli do všetkých divákov povznášajúci pocit vyžarujúci z českej hudby, ktorá je nám všetkým taká blízka a rezonovala nielen u príslušníkov staršej a strednej generácie, ale aj u prítomných detí Slovenskej základnej školy v Sarvaši, ktoré sa nadšene pridali k aplauzu. Škoda len, že sa organizátorom nepodarilo úplne naplniť sálu, čo by prispelo k ešte lepšej atmosfére a prinieslo by to ešte väčší úžitok pre zviditeľňovanie kvalitného českého umenia v našom kultúrnopolitickom priestore. Delegáciu vedenú českým veľvyslancom spolu s pozvanými hosťami privítal v sídle sarvašskej slovenskej samosprávy jej predseda Tibor Mótyán. Po srdečných prejavoch českého veľvyslanca Jaromíra Plíška, primátora mesta Sarvaš Michala Babáka a poslanca maďarského parlamentu Zoltána Földgyesiho nasledovalo milé posedenie v priateľskej atmosfére.
V nasledujúci deň navštívila česká delegácia na čele s pánom veľvyslancom Slovenskú základnú školu v Sarvaši. Na pôde školy vzácnych hostí privítala riaditeľka inštitúcie Zuzana Medveďová. O príjemnú atmosféru v škole sa postarali kvalitným kultúrnym programom spevácky zbor, citarová skupina a najlepší recitátori školy. Svoje vedomosti o Českej republike preukázali žiaci vo vedomostnom kvíze, za čo boli aj odmenení.
Vítaným spestrením programu bolo premietnutie dvoch ocenených českých filmov: Štěstí režiséra Bohdana Slámu a film oskarového režiséra Jiřího Menzla Obsluhoval som anglického kráľa. Návšteva českej delegácie v Sarvaši splnila svoj účel a obohatila kultúrny život mesta.
V Novej Hute (Bükkszentkereszt) už tradične usporadúva obecná samospráva v spolupráci s Hubárskym spolkom v Miškovci dni milovníkov húb. Tohto roku sa hubové dni uskutočnili v prvý októbrový víkend na parkovisku reštaurácie Brečtan a prvýkrát ich finančne podporila Európska únia. V rámci trojdňovej akcie, ktorá bola zároveň stretnutím spriatelených obcí, organizoval spolok výstavu húb, dvojdňovú poradenskú službu, výlety za hubami a súťaže vo varení hubových jedál a psov cvičených na hľadanie hľuzovky. Ako sme sa od hlavného organizátora, starostu Novej Huty Rezsőa Halásza dozvedeli, hubové dni a stretnutie spriatelených obcí sa konajú vždy vtedy, keď sa urodia huby podpňovky obyčajnej. Zvyčajne je to v tom istom čase, takže pokojne sa na ne môžu spoľahnúť. Ako vždy, aj teraz bol obrovský záujem o akciu, napriek nepriaznivému počasiu prichádzali do obce stovky záujemcov. Na výletoch do lesa milovníci húb nazbierali najmä čírovky, rýdziky pravé a strmuľky, ale priniesli aj veľa jedovatých húb, ktoré na radu odborníkov zničili. Na stretnutie spriatelených obcí pozvali stopäťdesiat hostí zo Slovenska - z Drnavy a zo Sečovskej Polianky. Slovákov žijúcich v Maďarsku zastupovali členovia slovenských samospráv a organizácií z Répašskej Huty a zo Starej Huty. Program pre hostí sa začal už v piatok výletom do Bukových hôr. Na druhý deň sa uskutočnili túry pod vedením členov hubárskeho spolku, trh s výrobkami ľudových remeselníkov, ovocím a zeleninou, výstava rastlín a ochutnávka bylinných čajov znalca liečivých rastlín Juraja Szabóa, súťaže v poznávaní rastlín a vo varení hubových jedál. Gastronomická súťaž prebiehala vo viacerých kategóriách na dvore reštaurácie Brečtan. Varili tu polievky, hubové a nehubové jedlá, perkelty atď. Surovinu a kotlík si priniesli súťažiaci, niektorí si huby nazbierali v lese, iní si ich priniesli. V rámci hubových dní sa uskutočnili aj celoštátne majstrovstvá v jazde na kolieskových lyžiach.
Odborníkom bolo určené fórum hubárov a prednáška vedúcej Európskeho informačného centra v Miškovci Ágnes Stehlikovej o možnostiach nadväzovania stykov v rámci EÚ, ktorú si vypočul aj parlamentný poslanec Sándor Tompa. Pred večerou vyhlásili výsledky súťaže vo varení. V kategórii hubových jedál si hlavnú cenu odniesol miestny tandem Józsefa Győriho a Csabu Rákócziho. Prevádzkovateľ reštaurácie Brečtan a miestny poľovník uvarili fantastické jedlo: holeň z mladého jeleňa na dubákoch, s bravčovou pečeňou a bryndzovými strapačkami. Večera bola pripravená pre približne sto osôb v reštaurácii mládežníckeho tábora, kde účastníkov zabávala miestna kapela Levente a Gergelya Makó.
Hubové dni a stretnutie spriatelených obcí pokračovalo v nedeľu cyklistickými pretekmi a súťažou cvičených psov v hľadaní hľuzovky. Hostia zo Slovenska sa zoznámili aj s pozoruhodnosťami Miškovca.
Históriu a súčasnosť Sejde, slovenskej obce na polceste medzi Budapešťou a Vacovom, ako aj aktivity miestneho slovenského zboru a prácu slovenských kultúrnikov nám predstavila predsedníčka Slovenskej samosprávy v Sejdi (Sződ) Alžbeta Klimászová.
- Čo treba vedieť o vašej obci?
- O Sejdi sa zachovali písomné pamiatky už zo stredoveku, avšak rovnako ako v prípade iných dedín, aj naša obec bola počas tureckej okupácie vyľudnená. Nových osadníkov, Slovákov, sem zavolal zemepán Antal Grassalkovich. U nás sa traduje, že trval na tom, aby noví osadníci boli Slováci, pretože my sme prispôsobivejší... Dedina v tom čase, teda v 18. storočí, bola úplne slovenská. Tiež ústnym podaním sa zachovalo, že roku 1770 bola v obci veľká epidémia, ktorá vyhubila hlavne obyvateľstvo ženského pohlavia. Po nej sa do obce nasťahovali muži Sikuli a Srbi, ktorí si priviedli ženy z okolitých slovenských dedín a z územia dnešného Slovenska. Tým pádom keďže ženy boli Slovenky, postupne sa poslovenčilo aj obyvateľstvo iného pôvodu. Do roku 1930 boli v obci výlučne slovenské omše, vtedy zaviedli každú 4. nedeľu maďarské bohoslužby a neskôr slovenské už vôbec neodbavovali. Počas výmeny obyvateľstva z obce odišlo 185 rodín, predovšetkým preto, lebo očakávali zlepšenie svojich životných podmienok. Zo Slovenska sa do Sejde nasťahovalo 15 maďarských rodín. Inak o miestnom obyvateľstve treba vedieť, že v tomto rovinatom kraji sa vždy zaoberalo pestovaním poľnohospodárskych plodín a chovom zvierat, ženy dodnes chodia predávať tovar na trh do Vacova.
- Aký bol osud slovenčiny a slovenskej kultúry v obci po výmene obyvateľstva?
- Podľa mojich informácií v obci bola výučba slovenčiny. V roku 1970 nastúpila do miestnej školy slovenčinárka, dnešná predsedníčka Slovenskej samosprávy Budapešti Zuzana Hollósyová, ktorá tu vyučovala do roku 1977. Popri vyučovaní rozbehla v obci kultúrny život, založila páví krúžok a robila výskumy tradičnej slovenskej kultúry. Po nej niekoľko rokov vyučovala slovenčinu kolegyňa Rozália Zelinková, ale len v rámci záujmového krúžku. Problémom bolo, že výučba prebiehala v tzv. nultej hodine, ráno o siedmej. Neskôr ju preniesli na popoludnie. Za mojich čias sa mi podarilo v niektorých ročníkoch dosiahnuť, aby hodiny slovenčiny boli opäť súčasťou rozvrhu hodín. Vtedy tieto zamestnania navštevovalo v ôsmich ročníkoch približne 40-50 žiakov. Máme pekné spomienky na tieto roky. Nesmierne veľa nám pomáhal Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku, chodili sme na Slovensko do táborov. Dodnes ma občas zastavia na ulici mladé mamičky: Pani učiteľka, pamätáte na náš pobyt na Slovensku? Priniesli sme si odtiaľ také pekné zážitky... Medzitým pedagógovia, dnes už dôchodcovia, manželský pár Tóthovcov, založili tanečnú skupinu Kyselica, s ktorou roky pracovala známa slovenská učiteľka tanca a choreografka Eva Šubová. Súbor úspešne prezentoval slovenské choreografie. Boli zlaté časy, keď mal okolo sto členov. Pôsobí dodnes, len je menší. Niektorí z jeho bývalých členov založili v obci aj ďalšiu tanečnú skupinu Szita.
Čo sa týka vyučovania slovenčiny, neskôr nastali zmeny vo vedení školy. Po márnych bojoch s vtedajším riaditeľom o. i. o prestíž slovenského jazyka som sa roku 1996 rozhodla opustiť pedagogickú dráhu. Nebola som sama. Vtedy v škole zanikla výučba slovenčiny. V škôlke sa jej ešte určitý čas venovala kolegyňa z neďalekého Vácrátótu.
- V akom stave je zachovávanie tradičnej slovenskej kultúry v súčasnosti?
- V roku 1990 sme založili občiansku organizáciu Zväz Slovákov v Sejdi, ako aj ženský spevácky zbor a citarovú kapelu. Nesmierne veľa úsilia sme vynaložili na to, aby sa v roku 2006 konečne mohla založiť v obci slovenská samospráva. Predtým sa nám to nedarilo hlavne preto, lebo ľudia mali predsudky, negatívne sa stavali ku všetkému, čo bolo menšinové. Vyhľadali sme ich a trpezlivo sme im vysvetľovali, čo chceme založením samosprávy dosiahnuť. Nakoniec sa na zoznam slovenských voličov zapísalo 55 obyvateľov a viacerí nás ubezpečovali, že aj pre nich je nesmierne dôležité zachovanie hmotnej i nehmotnej kultúry našich slovenských predkov. Vo svojom pracovnom pláne máme napr. pestovanie slovenských kalendárnych zvykov. Dodnes je u nás veľkou udalosťou vynášanie Kyselice (Moreny) a v budúcnosti sa chceme venovať svadobným zvykom. Inak pred založením slovenského zboru som sa zúčastnila školení ZSM. Veľa nám pomohla vedúca nášho regiónu Marta Papučková Glücková. Podporu obecnej samosprávy som získala aj ako poslankyňa tohto zboru, ktorého členkou som od roku 1990.
Náš slovenský zbor pokladá za svoju najdôležitejšiu úlohu zapojiť do národnostnej činnosti mladšiu generáciu, vychovať z nej aktivistov, ktorí budú pestovať tradície našich slovenských predkov. Starší nás pomaly navždy opúšťajú a nemajú komu odovzdať svoje vedomosti a skúsenosti. Dostali sme napríklad citary, ale mládež zatiaľ prejavila iba menší záujem o osvojenie si hry na tomto hudobnom nástroji. Chceme rozbehnúť bezplatný jazykový kurz a kúpili sme krosná, na ktorých sa budeme učiť tkať. Ďalším krúžkom bude hrnčiarsky, pre ktorý chceme vybudovať pec. Krásne výšivky zo Sejde sa zachovali na obrusoch, na krojovaných bábikách (sme zastúpení aj na putovnej výstave bábik ZSM) a, samozrejme, na originálnych krojoch členiek speváckeho zboru. So zborom, ktorý na citare sprevádza József Tányéros, okrem miestnych podujatí chodievame na vystúpenia do rôznych slovenských obcí v Maďarsku, napr. do Kóšpallagu. Už pracujeme na vytváraní kontaktov s jedným domom kultúry v Bratislave, s ktorým sme sa spojili prostredníctvom príbuzných jednej členky nášho speváckeho zboru. Členka nášho spevokolu Veronka Rusznyáková horlivo zapisuje texty starodávnych slovenských piesní, čo pokladáme za veľmi záslužnú činnosť. Slovenská samospráva finančne podporuje miestnu materskú školu a zapája sa do organizovania rôznych obecných podujatí, ako je napr. oberačka. Na spoluusporiadanie obecného dňa sme získali finančnú podporu Slovenskej samosprávy Peštianskej župy, kde zožali obrovský úspech naše tradičné slovenské jedlá, ako kapustník, makovník, ganca a strapačky. Nazdávame sa, že podmienky našej činnosti sa zlepšia po vybudovaní nového kultúrneho domu v hodnote 200 miliónov forintov. Projekt už je vypracovaný. V tejto budove okrem veľkej sály, knižnice, miestností pre rôzne záujmové krúžky, resp. šatní miestnych športovcov budeme mať svoju novú kanceláriu a zasadačku (ktorú teraz máme v prechodnom kultúrnom dome, v budove bývalej školy). V novej ustanovizni chceme vytvoriť aj izbu tradičnej slovenskej kultúry v Sejdi. Už sme sa s tým zmierili, že nebudeme môcť zariadiť jeden starý sedliacky dom, avšak aj v rámci kultúrneho domu bude návštevnosť pamätnej izby určite veľká. Túto formu umiestnenia národopisnej zbierky som videla napr. v Pišpeku. Inak s ostatnými okolitými slovenskými obcami máme dobré kontakty. Našou bázou je Vacov, na programoch tamojšej slovenskej samosprávy sa pravidelne stretávame s rodákmi z Jače, Pišpeku atď.
- Čo by ste povedali o sebe čitateľom nášho týždenníka?
- Pochádzam z Čuváru, moje dievčenské meno je Alžbeta Holiczová. Ako žiačka som v sedemdesiatych rokoch bola dopisovateľkou Ľudových novín. Určitý čas som bola študentkou Slovenského gymnázia v Budapešti, avšak z rodinných dôvodov som nakoniec skončila strednú školu obchodnú vo Vacove. Diplom slovenskej učiteľky som získala v Ostrihome v čase, keď som bola na materskej dovolenke. Som vydatá, mám syna, ktorý onedlho bude právnikom. Ja som získala aj diplom z manažmentu kultúry, diplomovú prácu som napísala na tému Ľudové tradície v obci Sejď. Po vyučovaní som niekoľko rokov pracovala v rodinnom podnikaní, avšak nesmierne mi chýbala práca v oblasti kultúry a vzdelávania. Som členkou Slovenskej samosprávy Peštianskej župy, v tomto zbore zastávam funkciu predsedníčky kultúrneho výboru. Štvrtý rok som knihovníčkou a osvetárkou tu v Sejdi. Som hrdá predovšetkým na priestory knižnice, po jej obnove som vynaložila veľa práce a času do vytvorenia príjemných priestorov. Financie som získala jednak z konkurzov, ale máme určité príjmy aj z prenajímania priestorov kultúrneho domu pre podnikateľské aktivity. Takto sme mohli zakúpiť nové technické pomôcky a police. O priateľskej atmosfére knižnice svedčí aj zvyšovanie návštevnosti tejto obecnej inštitúcie...
Metropolu maďarskej Dolnej zeme Békešskú Čabu založili v roku 1718 Slováci z Novohradu. Túto Turkmi spustošenú a vyľudnenú békešskú oblasť zúrodnili a postupne osídlili naši predkovia tak, že dlho mala výrazný slovenský charakter. Napríklad v roku 1855 tu napočítali až 27 865 Slovákov a na rozsiahlom čabianskom chotári o výmere 60 tisíc jutár pôdy hospodárili tisíce slovenských roľníkov, ktorí na Dolnú zem prišli práve s túžbou získať a obrábať zem. Štatistické údaje z roku 1845 prezrádzajú, že roľníci tu vtedy chovali 24 900 oviec, 11 069 rožného statku, 6 635 koňov a 5 634 ošípaných a na konci 19. storočia až 24 943 ošípaných. Na Slovensku sa Békešská Čaba, najmä po druhej svetovej vojne, stala známa vysokým počtom presídlených Slovákov na južné Slovensko a domácou zakáľačkovou špecialitou a mäsovým výrobkom - čabianskou klobásou. (V niektorých slovenských obchodných systémoch je nesprávne uvádzaná ako čabajská ). Domáce zakáľačky a výrobky z mäsa sa doteraz významne podieľajú na stravovaní vidieckeho obyvateľstva. Spracovanie jatočných ošípaných pri domácich zakáľačkách na výrobky, ktoré majú vynikať kvalitou a vysokou trvácnosťou, si vyžaduje určité miestne znalosti a praktické skúsenosti. Väčšinou si chovatelia ošípaných robia domáce zakáľačky sami na základe poznatkov, postupov a receptov, ktoré sa prenášajú z generácie na generáciu. Výroba chýrnej, pôvodne domácej čabianskej klobásy, sa stala pojmom nielen v Maďarsku, ale aj široko za hranicami, nevynímajúc ani Slovensko.
Podľa miestneho čabianskeho historika Júliusa Dedinského sa meno čabianskej klobásy začína častejšie objavovať už v roku 1879 pri povodni v Segedíne, kam „dobrí Čabania poslali na pomoc obyvateľom vagón chleba, múky, klobásy a slaniny“. Potom najmä približne v roku 1925 sa popri debrecínskych párkoch začína podrobnejšie v literatúre opisovať aj priemyselná výroba čabianskej klobásy a vyzdvihujú ju už ako veľmi vyhľadávanú pochúťku. Keď sa postupne na základe domáceho spôsobu výroby rozšírila jej výroba aj v mäsospracujúcom priemysle, v obidvoch prípadoch podľa uverejneného národopisného materiálu J. Dedinského dostala túto charakteristiku: „Pravá čabianska klobása sa pripravuje z čistého bravčového mäsa, plnená do bravčového čreva, korenená soľou, malým množstvom cesnaku a rasce, ale hlavne paprikou. Nemrví sa, ale nie je ani tvrdá, dobre sa krája, je šťavnatá, štipľavá, sýtej červenej farby s miernou príchuťou dymu. Je to trvanlivá tenká, alebo hrubá klobásová pochúťka, domovom ktorej je Békešská Čaba, ale jej veľmi málo sa odlišujúce druhy možno nájsť aj vo všetkých Slovákmi obývaných lokalitách Dolnej zeme“. Pri tejto príležitosti by som chcel dať do pozornosti podobnú chutnú petrovskú klobásu, vyrábanú Slovákmi v Báčskom Petrovci v Srbsku, či nadlackú klobásu u Slovákov v Rumunsku, ale aj v iných Slovákmi obývaných mestách v Maďarsku: Sarvaši a Slovenskom Komlóši, kde som mal možnosť túto dolnozemskú špecialitu ochutnať.
Historik Ján Chlebnický zdôvodňuje pôvod tejto tradičnej domácej klobásy historicky podloženejšie ako J. Dedinský, keď napísal (Etnogastronomické tradície dolnozemských Slovákov. Bratislava 24. februára 2006. ČOS B. Čaba ) „... že by bolo správnejšie, keby sa hovorilo o dolnozemskej klobáse, lebo ju podobným spôsobom vyrábajú Slováci usadení v širokom dolnozemskom prostredí bývalého Uhorska, vrátane Vojvodiny a Rumunska. Vôbec nesúhlasí s tým, že Dolnozemská slovenská klobása je hungaricum, pretože nie je duševným, ani materiálnym vlastníctvom Maďarov. Je to vyslovene slovacicum, lebo túto klobásu začali vyrábať Slováci, ktorí sa po vyhnaní Turkov prisťahovali a usadili v čase feudalizmu na Veľkej uhorskej nížine, čiže v Uhorsku a odvtedy tu žijú a udržiavajú svoje tradície, vrátane výroby dolnozemskej klobásy, ktorá je aj v týchto priestoroch typickým slovenským výrobkom. V minulosti v čabianskom slovenskom gazdovstve zaklali ročne najmenší gazdovia 5, strední 10 a veľkí gazdovia až 20 kŕmnikov. Na zakáľačku sa schádzali muži - pomocníci veľmi skoro v zimné ráno, okolo 4. hodiny, ženy prichádzali o dve - tri hodiny neskôr a domáca rodina ešte skôr. Celá zakáľačka mala svoje pravidlá, postup a vyznačovala sa miestnym koloritom. Kolektív zakáľačov tvorili členovia rodiny a ich najbližší príbuzní. Ženy hneď po príchode na zabíjačku ponúkali prítomných pripraveným paprikášom, vínom, slivovicou a pagáčmi. Počas zakáľačky, vzhľadom na chladné počasie, gazda ponúkal varené víno. Po zaklatí ošípanej ostrým nožom krv nechali voľne odtiecť, krvavničky nerobili. Po zabití brava opálili pšeničnou slamou, nasledovalo umývanie a oškrabovanie. Pretínanie a rozoberanie prebiehalo na zvesených drevených dverách. Kým muži rozoberali a triedili jednotlivé časti, mladšie ženy umývali črevá a staršie ženy varili a obárali tie časti, ktoré sa dávali do tlačenky a huriek - jaterníc. Je zaujímavé, že pri spracúvaní jednotlivých produktov zo zakáľačky okrem klobásy najväčší dôraz kládli na slaninu. Na každého člena rodiny zabezpečili až 25 kg, ale napríklad pri škvarení masti škvarky nejedli, ale robili z nich „sapún“, čiže po domácky vyrobené mydlo. Príprave a konzervovaniu čabianskej klobásy venovali mimoriadnu pozornosť, lebo to mal byť celoročný pokrm a veľmi dbali, aby sa neminula predčasne, lebo aj v Čabe platilo: „Viac dní ako klbás“.
Domáca čabianska klobása je vraj dobrá práve preto, povedal mi v Békešskej Čabe člen Klubu čabianskej klobásy Pavol Žíroš, že sa má do nej namiešať z každého druhu mäsa celej ošípanej a nielen vybraný druh, napríklad zo stehna. Najlepšia je vraj z poldruharočného brava o váhe 180-200 kg. V počiatkoch mäso krájali a drobili na plnku do klobás ručne, neskôr už používali na mletie mlynčeky. Pokrájané, alebo pomleté mäso do pol dieže začali koreniť a miešať. Rozotrenú masu plnky potrú nadrobno posekaným cesnakom, potom posypú pomletou alebo celou rascou, štipľavou a červenou sladkou paprikou a nakoniec pridajú soľ a všetko dokonale premiešajú. Pritom surovú plnku ochutnávajú domáci i prítomní a vzájomne hodnotia, kým sa nezhodnú na harmonickom pomere všetkých korenín. Podľa Ondreja Severíniho recept, na základe ktorého by sa dala vyrobiť vždy rovnaká domáca čabianska klobása, nejestvuje. Prísady, z ktorých ani jedna nesmie chýbať, sú však tieto: soľ, rasca, cesnak, štipľavá a sladká farbiaca paprika. Iné koreniny čabianska klobása neznesie, čierne korenie v žiadnom prípade nie.
Jeden z najznámejších čabianskych údenárskych majstrov, člen Klubu čabianskej klobásy, vlani zosnulý Pavol Krajčo, ktorý bol vždy prítomný na jesennom medzinárodnom festivale čabianskej klobásy, mi nadiktoval tento recept: Na 10 kg mäsa zo všetkých častí ošípanej, ale nie veľmi mastného, zamiešať 20 dkg sladkej papriky, 5 dkg štipľavej papriky, 20 dkg soli, 3 dkg cesnaku 2 dkg rasce.
Bývalý dlhoročný mlynár, 73-ročný Ondrej Laurinec, mi ako službukonajúci odborný informátor na 9. ročníku festivalu čabianskej klobásy v roku 2006 prezradil svoj recept: Na 10 kg zmesi mäsa dobre rozmiešať 20 dkg sladkej papriky, 5 dkg štipľavej papriky, 20 dkg soli 2,5 dkg cesnaku a 2,5 dkg rasce. Rozmiešanú zmes mäsa najradšej plním do bravčových čriev, ale dobré sú aj hovädzie. Naplnené črevá dva dni suším v komore, až potom ich dávam na údenie. Najlepšie na údenie je dubové, bukové a agátové drevo a to vždy zdravé, ktoré musí horieť bez plameňa a to 2 až 4 dni podľa hrúbky a dĺžky klobás. Potom klobásy uložím zavesené v dobre vetranej komore. Najlepšia je so slamenou strechou, tam dozreté klobásy majú potom dobrú chuť a konzistenciu. Na Čabe je taký dávny zvyk, že sa klobásy vešajú vysoko, aby sa z nich zle krájalo, aby dlho vydržali a veľmi štipľavé preto, aby ich deti naraz nevyjedli a v rodine vydržali celý rok. Maďari nevedia tak dobre vyrábať klobásy ako tunajší Slováci. Do mäsa pridávajú veľa cesnaku a soli a často sa stáva, že sú klobásy potuchnuté.
Recept čabianskeho gazdu Jána Urbana, ktorý do jedného kalendárového článku prezradil redaktorovi Ľudových novín Michalovi Hrivnákovi, je zase nasledovný: Základom je dobré mäso. Z príliš mladého brava klobása nie je dobrá, lebo obsahuje veľa vody a zo starého brava je mäso veľmi tvrdé. Najlepšie je z približne z 18-mesačného kŕmnika. Načim dávať pozor na správny pomer chudého a tučného mäsa a nezomlieť ho veľmi jemne. Čabiansku klobásu robí najtypickejšou paprika. Ja používam sladkú a ostrú. Do 1 kg mäsa pridávam 1,5 dkg sladkej 0,5 dkg ostrej papriky. Je to paprika, ktorú si doma sám suším a zomieľam. Výsledkom je pekná červená a voňavá paprika. V klobáse sú nepostrádatelné cesnak a rasca. K 70 kilogramom mäsa pridávam po 20 dkg cesnaku a rasce. Na kilogram mäsa pridám ešte 1,5 dkg soli. Tenké klobásy údim dva dni a hrubé štyri dni a to denne po desať hodín. Oheň nesmie horieť plameňom. Ja kúrim kukuričnými šúľkami a nie drevom, lebo niektoré drevo môže ovplyvniť chuť klobás.
Ešte dávnejšie, na prelome storočia, klobásy plnili ručne. Do konca čreva vložili lievik z kravského rohu, cez ktorý vtláčali mäso do čreva ručne. Dnes aj na gazdovskom dvore plnia klobásy strojom. Tenkú klobásu aj v minulosti a často aj teraz plnia do bravčového čreva. V minulosti aj hrubú klobásu plnili výlučne do bravčového hrubého čreva. Dávnejšie vzhľadom na dĺžku čriev vyrobili z jedného kŕmnika len 4 - 5 kusov hrubej klobásy. Medzi dvomi svetovými vojnami, keď začala byť čabianska klobása pojmom, začali vyrábať Čabania čoraz väčšie množstvo hrubej klobásy. V tých časoch prišlo do módy plniť klobásu do suchého hovädzieho čreva. Dodnes je to najzaužívanejší spôsob, no používajú sa už aj umelé črevá. V minulosti údili klobásy v otvorenom komíne, potom v provizórne z dosiek postavenej udiarne. Pri údení cez deň údenie tenkých klobás trvalo 6 - 8 dní, hrubých 12 - 16 dní. Pri údení vo dne a v noci stačila polovička času. Dnes si už aj gazdovia nechávajú klobásy konzervovať mäsiarom alebo špecialistom s údenárskou živnosťou. Nožička čabianskej tenkej klobásy je dlhá 40 - 50 cm, nožička hrubej 40 cm. Dobre pripravená, odborne údená čabianska klobása sa zachová šťavnatosť, peknú červenú farbu a nenapodobiteľnú chuť aj vyše roka. Výrobou domácich klobás si Čabania zabezpečovali celoročnú potrebu mäsa v domácnosti. Tenkú klobásu jedli surovú aj varenú, vždy nakrájanú. Pravidelne ju varili v zemiakovej, „ šiflíkovej“, rascovej a kapustovej polievke. Dobre si pochutnali aj na klobásovej praženici. Hrubú klobásu začali jesť vyúdenú asi po trojmesačnom sušení. Jedli ju a doteraz jedia s chlebom, paprikou, cibuľou, najčastejšie na olovrant, po dolnozemsky „na havránku“, no často aj ako vedľajšie jedlo po hlavnom jedle. Varili ju obyčajne v polievke zo strukovín.
Čabianska klobása v Békešskej Čabe a dá sa povedať, že aj u všetkých Slovákov žijúcich na Dolnej zemi, patrí medzi tie vzácne produkty, ktorým ponúkajú najvzácnejších hostí a často slúži aj ako dar na znak úcty, keď sa rodina chce zavďačiť niekomu za dobrý skutok a priateľstvo. Domácu obdobu čabianskej klobásy dnes v Maďarsku i na Slovensku vyrábajú viaceré mäsospracujúce podniky. Dostať ju takmer vo všetkých väčších mestách a dedinách. Stala sa synonymom dobrej kvality, pri zrode ktorej stáli naši rodáci v Békešskej Čabe a iných častiach Dolnej zeme. Táto vyhľadávaná pochúťka dosiahla takej popularity, že sa v Békešskej Čabe každoročne za účasti zahraničných súťažiacich, medzi ktorými nechýbajú ani súťažiace družstvá zo Slovenska, z Rumunska a z Vojvodiny, koná koncom októbra Medzinárodný klobásový festival, s bohatým sprievodným programom.
V materských a základných školách prebieha práca v plnom prúde. Tak je to aj v alkárskej materskej škole. Budovou sa od rána do neskorého popoludnia rozlieha detský džavot, krik a smiech. Je tu síce malý, ale čulý kolektív. Ľudia, ktorí majú radi pokoj a ticho, by zrejme ťažko zvládli povolanie učiteľa materskej školy. Nečudo, veď práca s deťmi je náročná, vyžaduje si neustálu pozornosť, a je aj mimoriadne zodpovedná. Každá chyba môže mať ďalekosiahle následky. Chvíľková indisponovanosť, malá nepozornosť alebo neadekvátny prístup k dieťaťu môžu viesť k tragédii.
Vedúca Materskej školy v Alkári Alžbeta Babályová je spokojná a šťastná. Teší sa, že si vybrala učiteľské povolanie, rada sa zaoberá s najmenšími deťmi, lebo sú veľmi vďačné. Ako sama tvrdí, oddávna vedela, že chce pracovať s deťmi predškolského veku, no nikdy netušila, že sa dostane až do Matry, do Alkáru.
Ako sa vlastne dostala na učiteľskú dráhu?
Pani Alžbeta pochádza z Níršégu a rada spomína na časy v školských laviciach, na svoje bývalé učiteľky. Zrejme mali rozhodujúcu úlohu pri výbere jej povolania. Stala sa učiteľkou. Pred pätnástimi rokmi však nastala veľká zmena v jej živote. Ťažko ochorela, trpela na vážnu alergiu, ktorú sa snažili liečiť popri liekoch aj zmenou prostredia. Lekár jej odporúčal horský vzduch, tak sa dostala do Matry. Zo začiatku sem cestovala iba cez prázdniny a na víkendy. Až keď začala pociťovať priaznivé účinky horského prostredia, rozhodla sa podniknúť životne dôležitý krok - zmeniť bydlisko. Stalo sa to v roku 1999. Neoľutovala. Priznáva sa, že prvé roky neboli pre ňu ľahké, veď zo začiatku jej veľmi chýbali známi a priatelia. Navyše, dostala sa do slovenskej osady a chcela sa čím skôr zoznámiť s jej históriou, kultúrou a tradíciami. Čoskoro si však na nové prostredie zvykla, našla si okruh dobrých kolegov a priateľov. S postupom času sa uspokojila, zlepšil sa jej zdravotný stav, ba mohla úplne vysadiť lieky, preto sa rozhodla natrvalo sa usadiť v tejto prekrásnej dedinke.
Cítila však potrebu ďalej študovať. Najprv sa trochu zdráhala, ale nakoniec sa predsa len podujala na štúdium slovenčiny na Vysokej škole pedagogickej v Ostrihome. Hoci študovala diaľkovo, na roky strávené na vysokej škole si uchováva veľa milých spomienok. Po úspešnom ukončení školy roku 2004 sa stala vedúcou učiteľkou materskej školy. Rada vyučuje slovenčinu, lebo deti si hravo osvojujú slovenské básne a piesne. Teší sa aj tomu, že deti môžu vystupovať na rôznych obecných podujatiach, kde môžu preukázať svoje znalosti slovenčiny.
Pani Alžbeta je presvedčená, že si vybrala najkrajšie povolanie na svete. S deťmi zaobchádza trpezlivo a jemne, pričom je dôsledná. Je deťom priateľkou a trochu aj druhou mamičkou.
Obvodné kolo atletických pretekov na športovom ihrisku v Alžbetinom sade v Sarvaši poskytlo žiakom možnosť dokázať, v ktorej atletickej disciplíne dokážu dosiahnuť najlepšie výsledky. Preteky boli určené žiakom vyššieho stupňa. Školy v Sarvaši, Čabačude a v Békešskom Sv. Ondreji nominovali do súťaže najlepších atlétov.
V kategórii žiakov 5. a 6. ročníkov sa súťažilo v behu na 1000 metrov, v skoku do diaľky, v hode loptičkou a v behu na 600 metrov, v kategórii siedmakov a ôsmakov to boli vrh guľou, skok do diaľky, beh na 100 metrov, hod loptičkou a beh na 2 000 metrov. Je zaujímavé, že žiaci v individuálnych súťažiach dosiahli slabšie výkony, ako keď súťažia v družstvách.
Pretekov sa zúčastnilo viac ako 200 detí. Spomedzi žiakov slovenskej základnej školy najlepšie výsledky dosiahli Martin Kovács (8. b trieda), ktorý obsadil 2. miesto v behu na 2 000 metrov, v skoku do diaľky skončil jeho spolužiak David Mrena takisto na 2. mieste. Medzi štyrmi najlepšími sa umiestnili aj Cintia Nyékiová, Evelin Sallaiová, Dalma Hegedűsová, Eva Gallová a Tomáš Lešťan. Trocha sme ich ľutovali, pretože od
bronzovej medaily ich delilo len pár centimetrov, alebo len pár stotín sekundy. Ale šport je už taký, výkon sa vždy presne meria a preto sú výsledky pomerne objektívne. Preto len pomerne, lebo ich zato ovplyvňujú vonkajšie faktory, ako napr. forma v danom okamihu. Celé podujatie sa konalo za pekného jesenného počasia, nálada bola príjemná. Športovci, ktorí obsadili prvé miesta, postúpili do župného kola.
Zaujímavá je štatistika, že celkové výsledky sú oveľa slabšie v porovnaní s minuloročnými výkonmi. Je pravda, že dnešné deti, ktoré pravidelne nešportujú, nevedia dosiahnuť dobré výsledky. Príčinou je menšia aktivita, pohodlnosť a nezáujem o šport. Hádam by sme sa mali zamyslieť aj nad tým, či je dostatočný počet hodín telesnej výchovy na vyššom stupni. My, telocvikári, sme presvedčení, že dve hodiny týždenne je veľmi málo na to, aby žiak získal primerané základy k všestrannému športovaniu. Budúcnosť nebude ružová. Pre deti je pohodlnejšie sedieť pri počítači ako vybehnúť na čerstvý vzduch, behať alebo bicyklovať sa. Veľmi veľa žiakov je oslobodených od telesnej výchovy a ich počet sa z roka na rok zvyšuje. Našou úlohou je robiť všetko v záujme toho by si šport obľúbili, aby si každé dieťa našlo taký druh športu, z ktorého bude mať radosť. Vytvárame im možnosti aktivizovať sa, chodiť na podujatia nielen v Sarvaši, ale aj v iných mestách, neraz aj v Budapešti.
Predstavitelia Slovenskej akadémie vied a Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (VÚSM) podpísali r. 2006 dohodu o vedeckej spolupráci. Spolupráca sa vzťahuje na spoločné výskumné projekty, semináre, sympóziá, okrúhle stoly, stretnutia spoločných komisií, poriadanie medzinárodných konferencií a iných podujatí na bilaterálnej a multilaterálnej úrovni, na študijné pobyty v archívoch, múzeách a knižniciach, výmenné návštevy, spojené s prezentáciou výsledkov výskumu formou prednášok, výmenu informácií a vedeckých materiálov. Dovoľujeme si vás preto informovať o možnosti absolvovať bádateľský pobyt na Slovensku. Záujemcovia sa môžu prihlásiť na poštovej adrese Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku, 5600 Békešská Čaba, Szabó D. u. 40-42, resp. e-mailom na adrese Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. do 25. októbra 2008. Konkrétne výskumné, resp. študijné pobyty schvália pracovníci Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku do 31. októbra 2008. Výsledky budú uverejnené do 5. novembra 2008. Po schválení pobytu bude treba vypracovať pracovný program, zostaviť profesijný životopis a zoznam najdôležitejších vedeckých publikácií. Ďalšie informácie vám poskytneme vo VÚSM.
Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku (VÚSM) s finančnou podporou Ministerstva školstva MR vypisuje pri príležitosti 60. výročia založenia slovenských škôl v Maďarsku súťaž pre deti a mládež, ktorá je zameraná na výskum a spracovanie histórie a súčasnosti slovenskej školy a výučby alebo zmapovanie životného diela jej pedagóga, príp. absolventov.
Peter Andruška ● Literárny prínos Oldřicha Kníchala
Pri hodnotení literárnej situácie, v ktorej absentuje prirodzený, plynulý nástup nových autorov, má kritik, literárny historik, ale napokon aj zorientovaný čitateľ obyčajne dve možnosti. Buď podľahne pocitu beznádeje a v jeho mysli sa začne rodiť „rekviem“ za literárnym rozvojom (ako sa to stalo v prípade slovenskej literatúry v Maďarsku), alebo začne hľadať pozitívne riešenia, a tým býva aj pripomínanie osobnostných tvorivých výkonov predstaviteľov literárneho spoločenstva, ktoré pomáhajú zbavovať sa pocitov beznádeje, dokonca im aj predchádzať.