Ľudové noviny č. 50 ● 11. decembra 2008
Premiér SR Robert Fico odmietol všetky požiadavky predsedu maďarskej vlády, s ktorými Ferenc Gyurcsány vystúpil na novembrovej schôdzke v Komárne. Slovensko nesúhlasí s vyššou podporou pre menšinové školstvo a kultúru, zavedením postu menšinového ombudsmana ani s používaním učebníc z Maďarska na národnostných školách na Slovensku. „Prečo by sa mali na Slovensku používať učebnice, ktoré boli schválené v Maďarsku. My máme vlastný vzdelávací systém, ktorý z hľadiska poskytovania vzdelania príslušníkom národnostných menšín je naozaj nadštandardný, európsky,” poznamenal. „Nie je dôvod, aby sme pristupovali k nejakým úpravám, pretože právna úprava ochrany práv príslušníkov národnostných menšín je na Slovensku na európskej úrovni,” povedal R. Fico po rokovaní vlády. Slovenská vláda zamietla aj Gyurcsányov návrh na prijatie kódexu národnostného správania, pričom jeho prípadné porušenia by posudzoval špeciálne vytvorený „súd cti”. „Vôbec sa nedomnievame, že by vytváranie akýchsi nových štruktúr s nejasnými kompetenciami, ktoré by v podstate spochybňovali existujúce mechanizmy, k niečomu viedlo,” poznamenal slovenský premiér. Vláda SR nesúhlasí ani so zrušením zákona, ktorý obmedzuje používanie vlajok a symbolov iného štátu na športových podujatiach. Slovenská strana odmietla tiež návrh maďarského premiéra na spoločné prešetrovanie prípadov, keď niekto poškodí práva príslušníka národnostnej menšiny. V Komárne vystúpil s požiadavkami aj R. Fico, navrhol napríklad, aby si tajné služby a polície oboch krajín vymieňali informácie o extrémistoch. Otázku zásahu policajtov na futbalovom zápase v Dunajskej Strede považuje R. Fico za vyriešenú. „Išlo o zákrok proti ľuďom, ktorí tam robili výtržnosti. Policajti vôbec nevedeli, či zasahujú proti Slovákom, či zasahujú proti ľuďom, ktorí majú maďarskú národnosť, alebo proti fanúšikom z Ferencvárosu, ktorí naozaj neviem, čo tam robili. Prišli provokovať. Policajti zasahovali proti výtržnostiam,” spresnil.
Spornými otázkami vzťahov medzi Maďarskom a Slovenskom sa budú zaoberať jednotlivé výbory parlamentov oboch krajín. Dohodli sa na tom 3. decembra v Komárome predsedníčka NZ MR Katalin Sziliová a predseda NR SR Pavol Paška. Ďalšie stretnutie si naplánovali na marec, keď budú hovoriť o výsledkoch rokovaní výborov a zmenách, ktoré by obe krajiny mohli prijať. „Náš dialóg bol dlhý a veľmi otvorene sme hovorili o tom, kde máme iný pohľad na vec,” tvrdil po takmer dvojhodinovom stretnutí P. Paška. K. Sziliová sa tiež vyjadrila, že chce, aby sa vzťahy oboch krajín vrátili na dobrú úroveň.
Obaja politici sa nevyhli ani sporným otázkam, ktoré zaťažili vzťahy oboch krajín. Slovensko napríklad žiada zrušenie uznesenia o Fóre poslancov Karpatskej kotliny, ktoré sa zmenilo z neformálneho združenia na inštitúciu pri maďarskom parlamente. To podľa P. Pašku zasahuje do slovenskej suverenity. Maďarsko by naopak uvítalo zrušenie uznesenia NR SR, ktoré žiada slovenských poslancov, aby sa na ňom nezúčastňovali. Maďarskej strane prekáža aj časť uznesenia o nemennosti takzvaných Benešových dekrétov, ktoré po druhej svetovej vojne postihli maďarskú menšinu na Slovensku. K. Sziliová označila za poľutovaniahodné, že predseda vlády SR Robert Fico odmietol všetky požiadavky maďarského premiéra Ferenca Gyurcsánya z ich nedávnej schôdzky. Slovensko nesúhlasilo napríklad s vyššou podporou pre menšinové školstvo a kultúru, zavedením postu menšinového ombudsmana a s používaním učebníc z Maďarska na národnostných školách na Slovensku.
Zaužívané zemepisné označenia sa budú v učebniciach národnostných menšín uvádzať najskôr v ich jazyku a potom v slovenčine. Návrh 3. decembra presadili v slovenskom parlamente poslanci Smeru-SD spolu s opozíciou v rámci novely školského zákona. Strana maďarskej koalície (SMK) sa pôvodne pokúsila presadiť, aby sa geografické názvy uvádzali len v jazyku národnostnej menšiny. To však bolo pre vládnu koalíciu neprijateľné, preto predseda NR SR Pavol Paška predložil pozmeňujúci návrh, ktorý napokon prešiel. Kartografické diela sa však budú uvádzať len v štátnom slovenskom jazyku. A napokon, na konci učebnice bude súhrnný slovník názvov v jazyku národnostnej menšiny a v štátnom jazyku. Obaja menší koaliční partneri s novelou nesúhlasili. ĽS-HZDS hlasovala proti, dvaja jej poslanci sa držali. Poslanecký klub SNS sa na hlasovaní na znak nesúhlasu vôbec nezúčastnil. Národniari sa chcú obrátiť aj na prezidenta, aby zákon nepodpísal. Predseda SNS Ján Slota dokonca nevylúčil ani podanie na Ústavný súd SR. SMK pripúšťa, že pri zákone nedosiahla maximum, viac sa však dosiahnuť nedalo. „Nemali sme inú možnosť, nemohli sme nehlasovať za tento návrh,” povedal József Berényi z SMK. Zachránili maďarské názvy na prvom mieste a to podľa neho nemožno hodnotiť inak, len ako dobrý výsledok. V rozprave vystúpilo 15 poslancov. Zazneli mnohé prejavy, ktoré plamenne rozoberali slovensko-maďarské vzťahy a mnohí poslanci zašli aj do ďalekej minulosti. Predseda ĽS-HZDS Vladimír Mečiar, ktorého strana je absolútne proti zemepisným označeniam v jazykoch menšín, v prejave sa vrátil až do 19. storočia. Spýtal sa, či sa majú používať názvy z obdobia maďarizácie, keď boli slovenské názvy zakázané. „Táto bolesť doteraz zostala v povedomí,” poznamenal.
Autora internetovej stránky blízkej maďarským extrémistom 3. decembra v Budapešti obvinili zo zneužitia osobných údajov. Balázs Molnár, ktorý redigoval stránku kuruc.info, publikujúcu názory nacionalistických a extrémistických zoskupení, zverejnil v roku 2006 na internete adresy, telefónne čísla a fotografie sudcov a vyšetrovateľov, ktorí stíhali radikálov v súvislosti s demonštráciami proti premiérovi Ferencovi Gyurcsányovi. Viacerým sudcom a vyšetrovateľom sa po zverejnení ich údajov na internete vyhrážali. Portál nedávno upozorňoval na miesto bydliska Slováka žijúceho v Rajke, ktorý údajne opľul z auta demonštrantov na hraničnom priechode.
V polovici novembra sa vo Vacove (Vác) stretli predstavitelia policajného zboru Nitrianskeho samosprávneho kraja a policajného zboru vo Vacove. Na oficiálnom rokovaní sa dohodli na pravidelných spoločných pohraničných hliadkach a na vzájomnej výmene informácií. Stretnutia sa zúčastnil aj policajný atašé slovenského veľvyslanectva v Budapešti Jaroslav Palov a predseda Slovenskej samosprávy vo Vacove Július Alt.
„Adventné obdobie a Vianoce, narodenie Krista Pána je veľmi dobré obdobie na to, aby sme sa zamysleli nad vážnymi vecami. Takými, ako je napríklad úcta k druhému, úcta k našim národom, dôvera k samým sebe, viera v dobro a odvaha prekonať čokoľvek, čo by mohlo narušiť dobré spolužitie a naše snahy,“ povedal pred bohoslužbou za slovensko-maďarské zmierenie mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti. Juraj Migaš sa poďakoval farárovi Kostola domu zmierenia Gáborovi Iványimu za usporiadanie bohoslužby. Na službách Božích kázala evanjelická farárka Hilda Guláčiová Fabuľová a vystúpil Budapeštiansky spevácky zbor Ozvena.
V úvodnej časti vystúpil s príhovorom parlamentný poslanec László Donát. Ako uviedol, má veľmi rád jazyky, so živou slovenčinou sa stretáva aspoň raz ročne počas dovolenky v Tatrách. Počas týchto pobytov rád chodí medzi ľudí, aby počúval ich reč v krčme, ale aj v kostole. „Máme sa tešiť tomu, že žijeme spolu vyše 1200 rokov,“ povedal. Zmienil sa aj o dlhoročnej tradícii usporadúvania slovenských bohoslužieb na druhom konci III. obvodu Budapešti, v Csillaghegyi, vždy začiatkom januára, na ktoré prichádza veľa budapeštianskych Slovákov. Prítomným sa prihovoril aj riaditeľ Slovenského inštitútu Budapešť Milan Kurucz, ktorý vyslovil potešenie z toho, že je veľa takých ľudí, ktorí poznajú kultúru oboch národov a takto, ako poznamenal, „stoja na dvoch nohách“.
Farárka Slovenského evanjelického cirkevného zboru a. v. v Budapešti Hilda Guláčiová Fabuľová sa vo svojej kázni zamerala na posolstvo. Vychádzala z posolstva Jána Krstiteľa, ktorý sa vybral medzi ľudí ako posol Boha, aby ich pripravil na príchod Krista. „Je prvá adventná nedeľa a my čakáme príchod Ježiša Krista. Krista, ktorý prináša aj dnes mier, život a obrodu,“ povedala H. Guláčiová Fabuľová. Potom citovala z článku biskupa Tamása Fabínyiho, v ktorom porovnáva slovenský a maďarský národ k márnotratnému synovi. Dvaja bratia sú náchylní zabudnúť na to, že sú súrodenci. Ani jeden z nich nie je inakší od druhého. Otec ich však má obidvoch rovnako rád a odpustí obidvom. Keď si oni nájdu cestu domov, budú znova bratmi. Zborová farárka potom pripomenula pocit radosti z toho, keď niekomu odpustíme. Po kázni nasledovala večera Pánova a služby Božie skončili podávaním ruky so slovami: „Pokoj s vami!“
Členovia Ozveny spievali aj počas bohoslužby: anglickú pieseň Halleluja Svitlo ráno po slovensky, pieseň z Tranoscia, Adoramus de Christe po latinsky a Signore della Cime po taliansky. Na koncerte po bohoslužbe predniesli Ave Mariu od Arcadelta zo 16. storočia, Bachov chorál Kto len na Boha spomína (túto skladbu spieval s nimi aj farár Gábor Iványi), Bachov chorál V jasliach stojím pokorne a na konci chorál Daj boh šťastia.
Po bohoslužbe sa uskutočnilo agapé, na ktoré pozval účastníkov Gábor Iványi, čerstvý laureát ceny Pro urbe Budapešť. Organizátori obdarili zbor, pani farárku a pána veľvyslanca adventným vencom.
V prípade rómskej menšiny v Maďarsku sa zrejme neosvedčil súčasný menšinový samosprávny systém. Vyhlásil to prezident MR László Sólyom 3. decembra pri príležitosti 15. výročia prijatia menšinového zákona. Hlava štátu na konferencii na pôde Maďarskej akadémie vied (MTA) zdôraznila, že problémy tejto etnickej skupiny si vyžadujú špeciálne riešenie. „V Maďarsku sú veľké rozdiely v situácii jednotlivých menšín, a to čo do počtu, aj čo do ich jazykovej samostatnosti. Problémy spoločenstva Rómov, najväčšej menšiny v Maďarsku, si vyžadujú špeciálny prístup, s čím treba rátať aj na úrovni zákonodarstva,” konštatoval L. Sólyom. Skúsenosti podľa prezidenta ukazujú, že samosprávny systém menšín, ktorý v prípade ostatných menšín viac alebo menej funguje, sa v prípade rómskeho spoločenstva neosvedčil. L. Sólyom hovoril aj o tom, že by bol rád, keby úloha menšín v Maďarsku dostala väčší dôraz. „Bolo by potrebné posilniť vedomie národnostných hodnôt v spoločnosti,” povedal.
Parlamentný ochranca práv národných a etnických menšín Ernő Kállai vo svojom vystúpení pripomenul, že zrejme maďarská politická elita nemieni zabezpečiť parlamentné zastúpenie menšín. „Boja sa, že poslanci 13 menšín by hlasovali rôznym spôsobom, prípadne by podporovali tú stranu, ktorá by ich podplatila,” poznamenal ombudsman, podľa ktorého zmienka o tom v ústave a v menšinovom zákone je zrejme určená iba ako deklarácia.
Koncom roka sa v našich mestách a obciach schádzajú členovia slovenských volených zborov s miestnymi obyvateľmi, aby referovali o svojej celoročnej činnosti. Slovenská samospráva Békešskej Čaby usporiadala svoje verejné zasadnutie v polovici novembra v Kultúrnom dome v mestskej časti Meder (Mezőmegyer).
Prítomných privítal člen poslaneckého zboru Békešskej Čaby Tamás Hricsovinyi, ktorý v mestskom samosprávnom zbore zastupuje práve tento obvod, tradične obývaný aj Slovákmi. Vyslovil radosť z toho, že práve Meder je dejiskom verejného zasadnutia slovenského zboru a zdôraznil, že pre Békešskú Čabu nie sú príznačné národnostné konflikty.
Predseda slovenskej samosprávy mesta Juraj Ando po predstavení poslancov podal podrobný prehľad histórie zboru od roku 1994 a vyzdvihol plodnú spoluprácu s predstaviteľmi, poslancami a pracovníkmi mestského zastupiteľstva. Zdôraznil, že cieľom slovenskej samosprávy je pracovať v záujme zachovania slovenského rázu mesta, hmotnej a duchovnej kultúry čabianskych Slovákov a pestovania ich nárečia, resp. spisovnej slovenčiny. Pri zastupovaní záujmov miestnych Slovákov doteraz zbor svojimi stanoviskami mohol ovplyvniť rozhodnutia mesta predovšetkým v oblasti školstva, keď išlo o vymenovanie vedúceho inštitúcie, resp. o nevyhnutné zlúčenie výchovno-vzdelávacích inštitúcií. J. Ando zároveň referoval o hospodárení zboru, o zdrojoch príjmov a zmienil sa aj o jeho majetku, o Čabianskom slovenskom oblastnom dome na Garaiho ulici, ktorý sa po rekonštrukcii v roku 2004 a rozšírení o Áchimovú sieň v roku 2006 stal dejiskom rôznych kultúrnych podujatí. Z vlastných aktivít vyzdvihol Deň slovenských pedagógov a Veselicu na Martina. Pozitívne hodnotil kontakty so Slovenskom, uviedol plodnú spoluprácu s mestami Trenčín, Žilina a Trebišov. Trebišovské múzeum dobre poznajú aj Mederčania, veď u nich usporiadalo výstavu. V rámci prehľadu publikačnej činnosti slovenského zboru, slovenských inštitúcií a kultúrnych telies mesta vyslovil vďaku Ženskému speváckemu zboru v Mederi, ktorému za jeho zásluhy v oblasti pestovania slovenského folklóru udelila slovenská samospráva vyznamenanie.
Členovia zboru po referáte pána predsedu schválili koncepciu rozpočtu mesta a s uspokojením konštatovali, že v súčasnej hospodárskej situácii suma na fungovanie slovenskej samosprávy nebola znížená. Spomedzi väčších výdavkov v uplynulej dobe uviedol financovanie inštalačného zariadenia pre oblastný dom na Garaiho ulici, ako aj predplatné Ľudových novín, ktoré vo väčšom množstve zaobstarávajú pre takých slovenských obyvateľov mesta, hlavne dôchodcom, ktorí majú nízke finančné príjmy. Na zatvorenom zasadnutí poslanci rozhodli o osobe, resp. kolektíve, ktorému bude udelené vyznamenanie, odovzdávané tradične pri príležitosti Dňa menšín.
Na metodickom dni Slovenského pedagogického metodického centra, usporiadanom v priestoroch Slovenskej materskej a základnej školy, gymnázia a internátu v Békešskej Čabe účastníčky z dolnozemskej oblasti, ale aj z Išasegu a Vácrátótu pozdravila riaditeľka školy Edita Pečeňová:
Iniciatíva osviežiť si slovnú zásobu, preopakovať a zdokonaľovať si znalosti v slovenčine vyšla v podstate z vašej strany, keď sme hodnotili činnosť inštitúcie. Je potešiteľné, že ste pocítili potrebu pracovať na sebe... Pozvali sme Mgr. Evu Španovú z Univerzity Komenského, ktorá je tajomníčkou kurzu slovenského jazyka Studia academia slovaca, aby ste si s jej pomocou mohli osviežiť svoje poznatky. Záverom doškoľovania každá učiteľka dostane písomný pomocný materiál. Snažíme sa zabezpečiť také podmienky, aby ste sa na kurze mohli plne sústrediť a pracovať v uvoľnenej atmosfére. Ani riaditeľka SPMC Mária Czégényová, ani ja nebudeme na samotných cvičeniach prítomné.
O priebehu celodňového doškoľovania, ktoré prebiehalo v dvoch blokoch, nás informovala Mgr. Španová:
- V prvom bloku po precvičení základnej slovnej zásoby a po zmapovaní úrovne ovládania slovenčiny druhý blok bol venovaný osvojovaniu modelov, bežne používaných pri vyučovaní.
V našom Centre pre slovenčinu ako cudzí jazyk na Filozofickej fakulte UK sa v rámci kurzov snažíme učiť študentov prostredníctvom slovenčiny, to znamená priamou metódou. Nevyužívame cudzí jazyk, preto ako prostriedky nám najviac slúžia rôzne obrázky, schémy, grafy, prípadne priamo situácie, kontext, v ktorom sa táto lexika, rôzne slová, výrazy, vety používajú. Snažíme sa využívať jazyk, ktorý je v komunikácii najbežnejšie používaný, to znamená, že sa sústreďujeme na bežnú komunikáciu. V prípade učiteľov sa zameriavame na lexiku, ktorú učitelia používajú, teda slová zo školského prostredia, z vyučovania, kým v skupine študentov sa samozrejme sústreďujeme na výrazy študentov... Sú to určité modelové situácie, ktoré spolu analyzujeme, alebo ich prerozprávame, zahráme si ich, resp. opisujeme tieto situácie, aby sme sa dostali k slovám, ktoré sa v nich používajú... Na kurzoch často využívame modernú techniku, pretože všetko, o čom hovoríme, má byť vizualizované prostredníctvom napríklad dataprojektora, resp. v pracovných zošitoch, v ktorých respondenti riešia rôzne úlohy. Úspešne využívame v našej metóde aj piesne. Nielen si ich zaspievame ich, ale sa aj naučíme slová, ktoré sa v nich nachádzajú… Učíme tiež prostredníctvom slovných, pohybových hier, alebo takých, ktoré slúžia rozvíjaniu pamäte.
Na dnešnom kurze sme preberali konkrétne situácie, ktoré sú bežné v škôlkach, a konkrétne pokyny, ktorými sa učiteľky majú obrátiť na deti. Ale riešili sme aj úplne základnú lexiku: ako pomenovať predmety, čo všetko musí byť a čo nesmie byť v triede, spálni, jedálni. Sú to vyslovene také slová, s ktorými sa učiteľky stretávajú počas každodennej práce.
Veľmi dobre sa nám pracovalo v skupine. Učiteľky sa chcú učiť a je nesmierne dôležité, že majú motiváciu. Na tomto školení sa snažili doučiť sa to, čo nevedia. Myslím si, že aj forma školenia, ktorú sme si zvolili, bola vhodná. Snažili sme sa utvoriť uvoľnenejšiu atmosféru, kde nie je veľmi prísne skúšanie. Skôr sme sa formou hier, doplňovačiek, diskusie, vyslovenia svojho vlastného názoru usilovali doučiť to, čo zatiaľ nevedeli. Čo sa týka znalosti slovenčiny, kompetencie učiteliek sú rôzne. Tie, ktoré hovoria veľmi dobre, si na dnešnom kurze skôr preopakovali poznatky, kým ostatné sa mohli doučiť. Pritom je zjavné, že učiteľky v Maďarsku majú najväčšie problémy s používaním zvratných zámen sa, si. Určite by slúžilo rozvíjaniu kompetencií pravidelne sa stretávať s učiteľkami na podobných cvičeniach, resp. odporúčame zúčastniť sa aj na jazykových kurzoch priamo na Slovensku - hodnotila metodický deň odbornej pedagogickej inštitúcie Celoštátnej slovenskej samosprávy Mgr. Španová.
Na pozvanie predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Jána Fuzika a riaditeľky Regionálneho osvetového strediska v Mlynkoch Anny Szeifertovej sa 17. novembra v miestnom Slovenskom dome zišli vedúci kultúrnych skupín a predsedovia slovenských samospráv tohto regiónu. V prvej časti stretnutia si účastníci vypočuli informácie Jána Fuzika o pripravovanom novom Stredisku pilíšskych Slovákov. V ďalšej časti sa predstavili zástupcovia jednotlivých obcí. Referovali o svojich plánoch na rok 2009 a vyzdvihli podujatia, ktoré navrhujú uskutočniť na regionálnej úrovni. Takéto spoločné programy poskytujú príležitosť na efektívnejšiu spoluprácu nielen v oblasti kultúry, ale aj cirkevného života, športu a otvárajú cestu k zapájaniu rôznych generácií do slovenských aktivít. Cieľom stretnutia popri získavaní informácií bolo aj harmonizovanie akcií, aby plánované podujatia mohlo navštevovať čo najviac záujemcov z celého regiónu.
Celoštátna cudzojazyčná knižnica usporiadala koncom novembra konferenciu o výsledkoch a plánoch v oblasti zásobovania knižníc národných a etnických menšín. Medzi účastníkmi rokovania odborníkov, ktoré nieslo názov „Knižnica, rovnosť šancí a manažment kvality“, boli aj riaditeľka Slovenského dokumentačného centra Anna Sabadošová a zástupca generálnej riaditeľky Riaditeľstva pre národné a etnické menšiny Úradu predsedu vlády Anton Paulik. Na konferencii odznela o. i. prednáška vedúcej Knižničného oddelenia ministerstva školstva a kultúry Dr. Judit Skaliczkej o zásobovaní národnostných knižníc v rámci stratégie a rozvoja knižníc. O službách, ktoré poskytuje národnostiam Celoštátna cudzojazyčná knižnica, hovorila vedúca národnostného a dokumentačného oddelenia tejto inštitúcie Anna Mária Pappová.
Maďarský osvetový ústav a lektorát výtvarného umenia usporiada 14. decembra o 17. hodine pri príležitosti Dňa menšín tradičný Národnostný gala večer. Podujatie sa uskutoční pod záštitou ministra školstva a kultúry Istvána Hillera. V rámci večera odovzdajú pamätné plakety PRO CULTURA MINORITATUM HUNGARIAE za rok 2008. V pestrom kultúrnom programe v Divadelnej sále Domu tradícií (Budapešť I. obvod, Corvinovo námestie č. 8) vystúpi aj Slovenský spevácky zbor Pilíš.
Slovenská samospráva v Orosláni usporiada 14. decembra Deň orosláňskych Slovákov. Podujatie sa začne o 10. hodine dvojjazyčnou bohoslužbou, ktorú bude slúžiť sarvašská evanjelická farárka Alžbeta Nobiková. O 14. hodine budú oslavy pokračovať kultúrnym programom v Klube Františka Rákócziho II. (Ul. ústavy č. 58). V programe vystúpia miestna detská dychovka Krídlovka a detská tanečná skupina a folklórne skupiny z Kozároviec.
Program zameraný na zachovávanie a vytváranie slovenských ľudových tradícií s názvom Od Kataríny do Vianoc usporiada Slovenský súbor na zachovávanie miestnych tradícií v Santove (Pilisszántó). Záujemcov čakajú 13. decembra o 17. hodine v budove školy. V programe vystúpia slovenský páví krúžok, slovenská národnostná tanečná skupina Stužka (Pántlika) a hudobná kapela Santovská nálada.
Na Hlavnom námestí v bratislavskej mestskej časti Staré Mesto sa od 23. novembra konajú tradičné Vianočné trhy, ktoré potrvajú až do 23. decembra. Na promenáde vyrástlo 25 stánkov, čo je len polovica z prihlásených uchádzačov. Pri výbere predajcov sa organizátori zamerali na to, aby ponúkaný tovar bol čo najpestrejší. Pred historickou budovou Slovenského národného divadla postavili vianočný strom - striebornú jedľu, ktorá má 20 metrov. Po prvýkrát v histórii týchto trhov je pod ňou drevený betlehem, kde najvyššia socha meria 190 centimetrov. Občerstvenie ponúkajú v deviatich stánkoch. Nechýba v nich cigánska pečienka, lokše, pečené klobásy, kapustnica, medovina či varené víno. Remeselníci z celého Slovenska ponúkajú okrem typicky vianočného tovaru, ako sú napríklad medovníky, plnené zdobené vianočné oblátky, pečivo, ľanové vianočné prestierania, sviečky, adventné vence, betlehemy a svietniky, aj predmety vhodné ako darčeky pod stromček. Takými sú napríklad dekoratívna a úžitková keramika, šperky z kameňa, živice a drôtu, cínové a vitrážové šperky, cínoví vojačikovia, drevené hračky, výrobky zo skla, syrové špeciality v darčekovom balení a mnohé ďalšie. Počas piatkov a víkendových dní rozšíri túto ponuku o svoje produkty ešte ďalších desať remeselníkov.
Tohtoročné Vianočné trhy na Hlavnom námestí v Bratislave sú aj každodenným kultúrnym programom. V predvečer trhov otvorili v Starej radnici výstavu Brezauspurc 907 pri príležitosti 1100. výročia prvej písomnej zmienky o meste. Nasledujúci deň sprístupnili betlehem a remeselné trhy na nádvorí Starej radnice. Novinkou programu počas trhov sú štyri predstavenia divadla Ludus Vyšla hviezda nad Betlehemom. Hlavný organizátor podujatí, Bratislavské kultúrne a informačné stredisko pripravilo programy na 12 scénach, kde sa predstaví vyše 120 zoskupení. Najviac ľudových hudieb, folklórnych súborov, speváckych zborov či hudobných skupín sa vystrieda na Hlavnom námestí. Programy budú aj v kostoloch, Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca a inde. Dlhodobejším podujatím je medzinárodný festival adventnej a vianočnej hudby.
Už deviatykrát usporiadali v predposlednú novembrovú sobotu v Dunaeďháze národnostné tanečné stretnutie Slnečnice. Podujatie otvorili starosta obce Tomáš Nagy a moderátorka večera Mária Mogyorósiová. Ako povedali, tešia sa, že usporadúvanie tanečného stretnutia zapustilo korene, zrodila sa nová tradícia, na ktorú si miestni obyvatelia už zvykli. Zrejme preto bola divadelná sála kultúrneho domu preplnená.
Organizátori - miestna samospráva a slovenská samospráva - vzhľadom na znížené finančné možnosti pozvali na tohoročné stretnutie iba jeden hosťujúci súbor, a to Folklórny súbor Lipa z Budapešti, čím vlastne umožnili lepšie spoznať jeho repertoár. Členovia Folklórneho súboru Lipa vystupujú po celom Maďarsku, najčastejšie v Budapešti, a to na pozvanie najmä obvodných slovenských menšinových samospráv. Zúčastnili sa na medzinárodných folklórnych festivaloch v zahraničí. Hlavnou úlohou spolku je šírenie ľudovej kultúry Slovákov žijúcich v Maďarsku. Najdôležitejším cieľom je zbieranie a spracúvanie tanečných prvkov v rôznych regiónoch Maďarska, kde žijú Slováci. Do Dunaeďházu ich odprevadila umelecká vedúca Eva Szilágyiová Šubová. Mladí tanečníci zatancovali parchovianske, šarišské, zemplínske a tirpácke tance.
Ich temperamentné vystúpenie roztancovalo aj divákov: viacerí, hlavne deti, tancovali pred pódiom, ale mnohé so široko roztvorenými očami pozerali program.
Národnostný detský a mládežnícky tanečný súbor Slnečnica z Dunaeďházu pôsobí od r. 1995. Pozostáva z 50 členov, ktorí si v troch vekových skupinách osvojujú tance na pôde umeleckej školy Levanduľa v Dunaföldvári. K príprave tanečníkov patria aj znalosti národopisu, vrátane ľudových zvykov, hudby a odevu. Vedie ich učiteľka tanca Sylvia Sebőková, ktorá nám prezradila, že deti s radosťou chodia na skúšky, netreba im nikdy pripomínať termíny.
Vedenie obce, ako aj miestna slovenská samospráva, sa v rámci svojich skromných možností snažia podporovať tanečníkov: bezplatne im poskytujú priestory v kultúrnom dome a v tomto roku im dvakrát hradili cestovné náklady na vystúpenie. Čo sa týka vystúpení, tých, žiaľ práve kvôli obmedzeným financiám nemajú priveľa. Vystupujú na všetkých miestnych podujatiach a všade tam, kam ich pozvú a môžu im hradiť cestovné. Príkladné je vybavenie tanečníkov krojmi. Vďaka nezištnej pomoci jednej učiteľky majú dostatok pekných krojov.
Domáci tanečníci sa predstavili s detskými hrami, horehronskými, maglódskymi, novohradskými, šarišskými a békešskými tancami. Zožali obrovský potlesk.
Veríme, že tak to bude aj o rok, keď v Dunaeďháze usporiadajú jubilejné desiate národnostné tanečné stretnutie.
V predvianočnom období Slovenská samospráva III. obvodu Budapešti tradične usporadúva adventné stretnutie slovenských dôchodcov žijúcich v Starom Budíne a Békášmederi. Tohoročné podujatie, v poradí jubilejné desiate, sa konalo 1. decembra na tradičnom mieste, v reprezentačnej sále Starobudínskeho spoločenského kruhu. Zavládla tu ozajstná predvianočná atmosféra. Pozvaných hostí krásnymi slovenskými vianočnými piesňami privítali žiaci budapeštianskej slovenskej školy. Potom sa ujal slova predseda obvodnej slovenskej samosprávy František Križan, ktorý po pozdravných slovách informoval účastníkov o tohoročnej činnosti voleného zboru. Zdôraznil, že miestna slovenská samospráva sa už desať rokov aktívne podieľa na formovaní spoločenského a kultúrneho života Starého Budína a Békášmederu. Popri menších podujatiach je spoluorganizátorkou veľkolepých programov, ktoré patria medzi najznámejšie a najväčšie akcie tejto časti metropole. Ako príklad spomenul Starobudínske hody a nemecko-slovenský adventný koncert, ktoré sa stali podujatiami známymi v celom obvode. Taktiež veľký ohlas mal aj I. občiansky a národnostný deň, na organizovaní ktorého sa popri desiatkach občianskych združení podieľajú aj menšinové samosprávy obvodu, medzi nimi i náš slovenský volený zbor.
Slovenská samospráva sa svojou činnosťou nesporne aktívne zúčastňuje na kultúrnom a spoločenskom živote Starého Budína a Békášmederu, o čom svedčí aj mimoriadny záujem zo strany obyvateľov III. obvodu mesta o jej podujatia.
Po pozdravných slovách F. Križana podpredsedníčka samosprávy Anna Csörgölová zapálila sviečky na adventnom venci. Záverečným aktom príjemného priateľského posedenia pri bielych stoloch bolo odovzdanie vianočných darčekov dojatým dôchodcom. Predvianočné stretnutie našich dôchodcov sa skončilo v dobrej nálade v neskorých večerných hodinách.
Birmovanie je sviatosť kresťanskej dospelosti, ktorá veriacich dokonalejšie spája s Cirkvou a obohacuje ich zvláštnou silou Ducha Svätého, takže sú vo zvýšenej miere viazaní, ako ozajstní Kristovi svedkovia, šíriť a brániť vieru slovom i skutkom.
Pri príležitosti birmovania sa 16. novembra konala slávnostná dvojjazyčná svätá omša v Kostole Svätého Ducha v Huti, ktorý bol preplnený veriacimi. Na slávnostnej svätej omši sa zúčastnili nitriansky diecézny biskup Mons. Viliam Judák, sekretár biskupa Dr. Dušan Argalási, dekan Mgr. Rudolf Galgóczi, generálny predstavený rehole pavlínov Botond Bátor (OSPPE), dekan Lasialav Kiss-Mali a miestny farár Dr. Ferenc Szeifert. Sviatosť birmovania vysluhoval diecézny biskup nitrianskej diecézy Mons. Viliam Judák.
Dvadsať mladých sa dôkladne pripravilo na birmovanie. Otec biskup im o. i. povedal, že počas sviatosti birmovania nás pohladká ruka Pána Boha. Zároveň im poprial, aby ich toto hladkanie sprevádzalo počas ich pozemskej cesty. Kládol im na srdce, aby žili riadny náboženský život a pravidelne sa vzdelávali v náboženských pravdách.
Po slávnostnej svätej omši a vysluhovaní birmovania domáci pohostili vzácnych hostí na miestnej farnosti. Pohostenie finančne podporila Nadácia Cesta, Pravda a Život v Huti.
Pre kresťanov sa 30. novembra začalo štvortýždňové obdobie adventu - duchovnej prípravy na slávenie Vianoc, spomienky na narodenie Ježiša. Prvá adventná nedeľa je zároveň začiatkom nového cirkevného roka. Slovo advent pochádza z latinského „adventus“ a znamená príchod. Symbolom adventného obdobia, ktoré trvá štyri týždne, je adventný veniec so štyrmi sviecami - tie sa postupne zapaľujú počas štyroch adventných nedieľ.
V tomto znamení čakala evanjelická farárka v Budapešti Hilda Guláčiová Fabuľová 28. novembra deti zo slovenských rodín spolu s rodinnými príslušníkmi na evanjelickú faru. Deti na volajúce slovo prišli. Spolu zo starou mamou, mamičkou, alebo otcom, aby si prichystali prekrásne adventné vence a ozdoby na dvere. Menšie a väčšie detičky s veľkým nadšením zhotovili prekrásne diela a netrpezlivo čakali, kedy ich budú môcť ukázať svojim najmilším.
V predposlednú novembrovú sobotu slúžila služby Božie v Lutherovom dvore evanjelická farárka Alžbeta Nobiková. Ako povedala, po prvýkrát kázala v Slovenskom evanjelickom cirkevnom zbore a. v. v Budapešti, kam prišla na pozvanie a na zastupovanie farárky Hildy Guliáčiovej Fabuľovej, ktorá mala iné povinnosti.
V Katolíckej základnej škole v Kétšoproni je už tradíciou, že v novembri usporadúvame školský mesiac. V tomto období organizujeme aj nejakú výstavu. Keďže rok 2008 je rokom Biblie, bolo jednoznačné, že usporiadame výstavu náboženských kníh. Poprosili sme deti, rodičov a starých rodičov, ak majú doma takéto knihy, aby nám ich zapožičali. Ani sme netušili, aké poklady sú v našich rodinách.
19. novembra náš pán farár Ján Bányai otvoril výstavu, pozostávajúcu zo 46 exemplárov, z nich 19 je slovenských. Sú to najmä katolícke modlitebné knihy, ktoré vydali na prelome XIX. a XX. storočia. Najstaršia bola Slovenská modlitebnica z roku 1873. Uvedomili sme si, že tieto knihy sú veľmi cenné. Výstavu sme dokumentovali pomocou detí v rámci slovenského krúžku.
Napriek chladnému daždivému počasiu sa 2. novembra stretlo 58 žiakov ôsmich škôl Komárňansko-Ostrihomskej župy, v ktorých vyučujú slovenčinu ako predmet, v Základnej škole Lajoša Feketeho v Tardoši, kde sa konala súťaž v recitácii a v znalosti slovenského jazyka.
Stretnutie finančne podporili miestna a župná slovenská samospráva.
Súťažiacich žiakov, ich učiteľov a hostí z družobnej školy zo Slovenska z Tvrdošoviec pozdravila riaditeľka tardošskej školy Irena Pintérová. Na navodenie vhodnej atmosféry zarecitovala piatačka Simona Javorčíková z Tvrdošoviec báseň Ľudmily Podjavorinskej Okuliare.
Súťažilo sa v dvoch kategóriách. Žiaci nižšieho stupňa recitovali a žiaci vyššieho stupňa si zmerali znalosti slovenského jazyka. Na recitačnej súťaži sa zúčastnilo 29 žiakov. Od dobre pripravených recitátorov sme počuli veľa pekných básní. V jazykovej súťaži si zmeralo vedomosti taktiež 29 žiakov. Oni mali o niečo ťažšiu úlohu. Na základe neznámeho textu mali dokázať, že mu rozumejú a vedia odpovedať na otázky. Druhou úlohou bol opis obrazu na témy v prípade piatakov počasie, šiestakov v obchode, siedmakov na stanici, ôsmakov rodina. Pri vlastivednej úlohe riešili TOTO, v ktorom mali prejaviť svoje znalosti o Slovákoch žijúcich v Maďarsku. Po súťaží deti pod vedením učiteliek tardošskej školy mohli vlastnoručne zhotoviť darček: servítkovou technikou ozdobiť sviečku a nálepkami zvonček. Všetci súťažiaci a ich učitelia dostali vianočný darček - svietnik so sviečkou a výherci súťaže aj peknú slovenskú knižku.
I. Titanilla Hadobášová - Bánhida
II. Vivien Huseová - Annavölgy
III. Viktor Kochňák - Kestúc
I. Evelin Tordaová - Kestúc
II. Edina Kissová - Tardoš
III. Adam Tóth - Tardoš
1. Patrik Fekete - Tardoš
2. Viktória Horňáková - Tardoš
3. Kata Šomodiová - Čív
1. Laura Karňová - Tardoš
2. Tomáš Gondola - Čív
3. Richard Zorič - Čív
1. Réka Ugraiová - Tardoš
2. Blanka Čomová - Tardoš
3. Július Kristóf - Kestúc
1. Boglárka Kostolániová - Čív
2. Vivien Vyskočilová - Tardoš
3. Monika Škovránková - Bánhida
Márk Fluxa - Annavölgy
Rebeka Naďová - Šárišáp
Slovenská samospráva XIV. obvodu Budapešti usporiadala 19. novembra v Dome menšín tradičný večierok s knihou pod názvom „Záložka“. Na týchto podujatiach predstavuje verejnosti publikácie, ktoré vyšli v Maďarsku alebo na Slovensku a tematicky sú blízke Slovákom v Maďarsku. V tomto roku to bola kniha docenta ELTE Róberta Kiss Szemána o aktuálnych problémoch slovakistiky v Maďarsku. Univerzita L. Eötvösa v Budapešti vydáva slavistickú edíciu od roku 2004, predstavená kniha je šestnástym zväzkom. Prezentáciu zborníka Od žaloby Maďarska k žalobe Slávie (Magyarország panaszától Szlávia panaszáig) spojili organizátori s verejným zasadnutím voleného zboru.
Prítomných privítal predseda slovenskej samosprávy XIV. obvodu Pavol Maulik a predstavil hostí večera - národnostného referenta samosprávy mestskej časti Zugló Barnabása Bernhardta, predsedníčku Slovenskej samosprávy Budapešti Zuzanu Hollósyovú, profesorku ELTE Annu Divičanovú, docentku ELTE Máriu Žilákovú a autora publikácie, vedúceho Katedry slovanskej filológie ELTE Róberta Kiss Szemána. Moderátorka večera, členka slovenského voleného zboru Anna Ištvánová uviedla prednášku pána docenta, ktorý priblížil prítomným najdôležitejšie momenty svojho bádania.
- Jána Kollára každý pozná, o Kollárovi sa každý učil na strednej škole a každý pozná jeho najvýznamnejšie dielo Slávy dcéru. To znamená, že Kollár je súčasťou našej kultúry, nášho jazyka. Prečo som si vybral práve jeho? Preto, lebo som si uvedomil, že Kollár je osobnosť veľkého formátu, skoro najväčšieho v strednej Európe, je naším stredoeurópskym Goetheom. Bol básnik, cestovateľ, napísal učebnicu pre tunajších Slovákov, pre tunajšie pešt-budínske slovenské deti, aby sa mohli učiť aj po slovensky, nielen po nemecky. Okrem toho bol veľkým organizátorom národného života. Prečo je dôležitá jeho osobnosť aj z uhorského hľadiska? Pretože Kollár žil v Uhorsku, v našom spoločnom štáte, vyrastal v školskom systéme Uhorska. To znamená, že chodil do takých škôl, čítal diela tých istých autorov, ako napríklad Ferenc Kazinczy a ďalší predstavitelia maďarskej literatúry.
Pravidelní návštevníci podujatí Slovenskej samosprávy XIV. obvodu už dobre poznajú štipendistky zboru Noru Bakóovú, Petru Karaszovú a Álfiu Zelmanovú. Od tohto roku k nim pribudli ďalšie dve - študentka budapeštianskeho slovenského gymnázia Beáta Erdeiová a študentka Strednej odbornej školy cestovného ruchu Jánosa Xantusa Mária Havlíčková. Dievčatá prispeli k úspechu literárneho večierka hudobnou produkciou. Pri hodnotení tohoročnej činnosti P. Maulik uviedol, že jednou z najvýznamnejších akcií samosprávy je kladenie vencov k pamätnej tabuli bývalého významného československého diplomata Antona Straku, po ktorom pomenovala štipendium. Slovenský volený zbor úzko spolupracuje so Samosprávou mestskej časti Zugló. V rámci spolupráce so Slovenskou samosprávou Budapešti sa zapája do spoločných podujatí. Podporuje budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena, folklórny spolok Lipa, vydávanie dvojmesačníka Budapeštiansky Slovák a slovenský evanjelický zbor a. v. v Budapešti. Tohto roku oslávil piate výročie umiestnenia pamätnej tabule A. Straku na dome č. 37 na Americkej ulici. V lete usporiadal zájazd do Košíc a okolia. V Deň zosnulých členovia zboru v Starobudínskom cintoríne vzdali úctu bývalej predsedníčke samosprávy Jozefíne Hontiovej Klányiovej. Záver verejného zasadnutia patril neviazanému rozhovoru a ochutnávke slovenských špecialít.
Spolu a predsa každý svojský a osobitý - aj tak by sa dalo charakterizovať medzinárodné stretnutie slovenských ochotníckych divadelných súborov Spolu na javisku (i mimo neho), ktoré sa konalo v dňoch 21. až 23. novembra v Osvetovom stredisku P. Vajdu v Sarvaši.
Prehliadku divadelných súborov otvoril predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Ján Fuzik, ktorý spomenul tradície divadelníctva na Dolnej zemi - inšpiráciu z rumunského Nadlaku, ako aj najstarší ochotnícky divadelný súbor v Maďarsku zo Slovenského Komlóša. Predseda Slovenskej samosprávy v Sarvaši, spoluorganizátor prehliadky Tibor Mótyan pripodobnil osvetové stredisko, priestory, v ktorých sa odohrajú divadelné predstavenia, k chrámu. Aj v chráme človek odjakživa hľadal a nachádzal odpovede na svoje otázky.
Každý, kto prišiel aspoň na jedno z predstavení, si odnášal domov inšpirujúce vety, myšlienky, emócie, vracal sa do reality života s uznaním kvalitných hereckých výkonov.
Riaditeľka Slovenského divadla Vertigo, hlavného organizátora podujatia Daniela Onodiová, uviedla prvú hru, čiernu komédiu Ivana Holuba Pohreb, ktorou sa predstavilo práve „jej“ divadlo. Hra je výsmechom márnomyseľnosti hlavného hrdinu a jeho skresleného pohľadu na realitu. Amerikán Pohánka chce byť svedkom vlastného veľkolepého pohrebu. Predstava veľkolepej udalosti sa mení na triezvokrutú skutočnosť, pretože peniaze, zdá sa, sú hybnou silou ľudskej miloty a priateľstva. Pohrebný koč z múzea, čierne lakovky z Talianska, ktoré tak tlačili, truhla z Ameriky s osvetlením a klimatizáciou nevynahradia pocit, že ten, kto navždy odchádza, bol naozaj vážený a milovaný. „Vidíš, že umrieť, to nie je to najťažšie...“ komentuje zvláštnu - pre hlavého hrdinu nepredvídanú a smutnú, ale pre diváka smiešnu situáciu. Diváci sa výborne zabávajú nielen preto, že téma i dialógy sú vtipné, ale aj preto, lebo herci sú zohraní, prirodzene hrajú svoje úlohy, zžili sa s postavami, zabudli na realitu a vtiahli diváka do deja. Dynamika predstavenia vrcholí - otázkou pre „pozostalých“ i pre divákov. Umrieť nie je to najťažšie a pohrebom nič nekončí...
Piatkový večer pokračoval predstavením sarvašského slovenského národnostného divadla Cervinus Teátrum, spoluusporiadateľa prehliadky, slovenskou premiérou monodrámy Bayer aspirín maďarského spisovateľa a dramatika žijúceho vo Vojvodine Ottó Tolnaia v režijnom spracovaní László Gergelya. Zuzana Dósová predstavuje v monodráme ženu, budiacu sa ráno na neznesiteľnú bolesť hlavy (poznáte to?) a rekapituluje si nielen spomienky, ale hlavne sprostredkováva divákovi svoje pocity..., uvažuje o minulosti, prítomnosti, budúcnosti. Na scéne sú namiesto zrkadiel, do ktorých sa žena pozerá, kamery, ktoré divákovi sediacemu na javisku približujú cez monitor televízora detaily tváre, mimiku... Hra sa snaží vyjadriť pocity a zaujať diváka aj zacielením na zmyslové vnímanie - prostredníctvom detailov, akými sú chuť, vôňa kávy, dymu, dotyky, múka, ktorú herečka rozsýpa a vníma inak ako zvykneme, múka, ktorú rozvieva ventilátor, aj prevaha bielej farby... Väčšina divákov odchádza po predstavení so zvláštnym pocitom - akoby naozaj cítila v ústach Aspirín...
Sobotňajšie dopoludnie patrí deťom. Tí väčší herci už navštevujú stredné školy v Bratislave a ich podanie a režisérske spracovanie Snehulienky je „z pohľadu a nadhľadu dnešných x-násťročných“. Ale nielen recesia, nezvyklé zobrazenie zrkadla, v ktorom je živá dvojníčka kráľovnej alebo trpaslíci, ktorí sú vlastne čiapky, zastupujúce trpaslíkov, aj rekvizity, ako uhorka aj jablko, sú veľmi dôležité súčasti deja. Dej totiž vôbec nie je vopred jasný. Diváci sú priamo spolutvorcami príbehu a jeho pokračovania, pretože hlasujú, ako sa má dej ďalej uberať. A preto kráľovná má otráviť Snehulienku uhorkou. Diváci si obyčajne vyberú túto možnosť, klasické jablko zostáva „v hanbe“. Ale čo keď Snehulienka nemá rada uhorky? Vôbec ich nejedáva? Ak ste zvedaví, čo sa dialo, mali ste tam byť, alebo si musíte pozvať divadlo Gong z Bratislavy k vám, aby ste to videli na vlastné oči. Tento divadelný súbor pôsobí v Bratislave ako jediný detský a mládežnícky divadelný súbor na Slovensku, ktorého činnosť trvá nepretržite už od roku 1954. Od roku 1993 je vedúcou súboru režisérka a dramaturgička Daniela Pápayová.
Dva roky prázdnin prepísali do javiskovej a súčasnej podoby režisérky Mária Mravíková a Marta Dekrétová podľa románu J. Verna, ale dej je posunutý a dialógy „ušité“ pre deti sarvašskej slovenskej školy (ktorá, mimochodom, všetkých účastníkov podujatia prichýlila a maximálne im otvorila svoju náruč). Pustý ostrov sa rozprestiera aj medzi divákmi, kam prídu uloviť ale neulovia zviera dvaja z protagonistov hry. Keď medzi vecami z lode nájdu deti ďalekohľad, musia sa schovať, lebo im priblíži kanibalov... Strach z kanibalov, túžba po domove, ochota pomáhať si, ale aj boj o moc sa odohrali pred obedom na javisku. A ten, kto bol príčinou, že sa ocitli v nezávideniahodnej situácii, sa ocitol v úlohe záchrancu, lebo objavil loď na obzore... Radosť, beh, jasot: „Zachránil si nás!“ Deti sa vedia vcítiť do postáv, do deja, komunikujú jasne, hrajú seba v nezvyčajnej, no nie nereálnej situácii... Čím nás prekvapia nabudúce?
Nadlacké divadlo má za sebou dlhú tradíciu - desiatky rokov na poli ochotníckej práce a zábavy. Divadelná skupina X z Nadlaku pri Aradskej oblasti DZČSR sa predstavila divákom hrou Ivana Stodolu Mravci a svrčkovia v réžii Jána Keleša. Veselohra, ktorá je kritikou negatívnych ľudských vlastností porovnávaním s ríšou zvierat, bola v podaní prevažne mladých hercov štúdiou charakterov. Predstavitelia jednotlivých postáv predostreli divákom typológiu usilovných mravcov i ľahtikárskych svrčkov. „Človek by mal byť stále opitý, vtedy by sa mu všetko darilo...“- zdôvodňuje a filozofuje inžinier, ktorý sa „svrčkom“ stal životnými okolnosťami. Herci sa zžili so svojimi postavami a napríklad taká sekretárka Micka, ktorá sa podľa scenára chystala na konkurz do divadla, učila sa, čo je prízvuk a neprešla na skúške v piatich otázkach z piatich, ktorá si plietla slová a opakovala, že nebude partizánkou (kurtizánkou) hrala tak, že by mohla ísť na naozajstný konkurz. Aj výkony ďalších hercov boli dôkazom toho, že vedia nielen presúvať sa z úlohy do úlohy, ale majú záujem o slovenské divadlo a že tradícia divadelníctva v Nadlaku sa udrží.
Večer na doskách, čo znamenajú svet, hosťovalo Divadlo Commedia z Popradu hrou Zabíjačka. Diváci v napätí očakávali, čo nové uvidia, o čom to bude, veď zabíjačka je v tomto kraji tradíciou a každý presne vie, čo sa vtedy „misí“ robiť. Dej sa odohráva v domácnosti, je sondou do pocitov a rutinného života ženy a muža, ktorí už dlho žijú pod jednou strechou. Spracovanie poviedky Dušana Dušeka v réžii Vlada Benka sa na javisku dostalo do roviny hry v hre. Hlavní protagonisti už niekoľko rokov hrajú spolu a ťažko povedať, či hra v hre začala pri otázke „Koľko je hodín?“ v momente, keď neplánovane hodiny s prasiatkom spadli zo „steny“ a bolo po nich, alebo prirodzene vyplynula z tvorivosti hercov. Komediálnosť a absurdnosť hry podčiarkuje aj skutočnosť, že postavu manželky zveril režisér chlapovi. Takže dialógy, v ktorých sa strieda hnev, irónia, podráždenosť i porozumenie, sa k divákovi dostávajú v iracionálnej podobe a on musí dešifrovať, pozrieť sa do svojej kuchyne, či tam niektoré ľudsky ľudské situácie tiež nepraktizuje. Ak na javisku na otázku odpovie váš partner - spoluhráč inak ako očakávate, inak ako je v pôvodnom texte, je otázkou kreativity a duchaprítomnosti, či sa divák bude zabávať, alebo ho to vyruší. Či to zaregistruje, alebo prijme ako súčasť hry. Teda ak „manželka“ na javisku odpovie svojmu manželovi po sústredenom zadívaní sa na staré husle, ktoré sú vraj stradivárky, že je na nich napísané MADE IN ČÍNA a v hľadisku sa ozýva smiech, je to dôkazom toho, že divadlo nemusí byť len sprostredkovaním myšlienok autora, ale dáva množstvo príležitostí ochutiť hru vlastným korením, odovzdať vlastné posolstvá či zabávať publikum tak, aby sa vrátilo do reality smiechom očistené od tiaže vlastnej životnej roly. Prekvapivý záver, ktorý vrcholí, keď sa dozvieme viac o neprítomných postavách, keď divák v očakávaní zabíjačky náhlym zvratom v deji spozornie a keď všetko zvážnie, obraz dotvára symbolika rekvizít a Krista. A podtextov v hre je viac. Je dobré pozrieť si ju znova, pretože v podaní týchto hercov bude určite iná ako v sobotu večer v Sarvaši. Teda určite aspoň hodiny budú nové. Tie rozbité pozametala „manželka Maňa “a smeti vysypala do zásuvky stola...
V nedeľu predpoludním do Sarvaša zavítali s hercami zo Slovenského Komlóša aj diváci z Pitvaroša. Idea byť spolu na javisku i mimo neho spontánne pokračovala príchodom nových účinkujúcich i hostí. Jednoaktovky divadelníkov z Komlóša, kde divadlo má už 101-ročnú tradíciu, voviedli divákov do „staroverského“ sveta, ktorý je mladej generácii neznámy a v ktorom sa hodnoty merajú inou mierou ako dnes. Klasické ochotnícke divadlo, v ktorom je kľúčový dialóg a divadelné prerozprávanie reálneho príbehu, ktorý nielen popisuje život v minulosti na dedine (jednoaktovka Koza a nevesta) i v meste (Môj otecko), ale odovzdáva i mravné posolstvo. Ako vraveli ženy z Pitvaroša, predstavenia sa im páčia, videli ich už viackrát a vždy v nich nájdu niečo nové. Erna Lauková, režisérka a hlavná postava v jednoaktovke Koza a nevesta hovorí, že v škôlke, keď bola malá, nehrávala divadlo. No diváci videli, že jej učiteľka pred rokmi pochybila, keď ju nezapojila do vystúpení. Svoju úlohu režisérky a herečky plní zodpovedne a so zanietením.
Záverečné predstavenie patrilo divadelníkom z Vojvodiny - divadelnej odbočke Kultúrno-umeleckého spolku Zvolen v Kulpíne a hre na motívy súčasného anglického dramatika Joa Ortona Kľúčovou dierkou. V úprave a réžii Jána Chalupku má hra názov, ktorý evokuje dej i absurdnosť deja Dierkovou kľúčou. Hra z prostredia psychiatrie je komédiou odhaľujúcou nielen skutočné úmysly a pohnútky, ktoré sa postavy snažia zamaskovať, ale práve tým sa dostávajú do momentov, ktoré riešia prekvapivo. Absurdnosť situácií a situačná komika, režisérske vedenie i herecké výkony umocnené scénou i hudbou diváka zabávali a voviedli ho do deja tak, že si vydýchol - vrátil sa do reality až po predstavení. Počas predstavenia sa striedavo smial a nestačil sa čudovať, čo sa ešte môže stať. Z koho sa čo môže vykľuť. Nevyhnutná zámena postáv, vyplývajúca zo strachu pred odhalením vlastnej identity a zámerov, je náročná nielen pre hercov, ktorí predstavenie odohrali vynikajúco a vžili sa do úloh tak, akoby javisko bolo skutočnou scénou života, ale je náročná aj pre diváka. Slovami jednej z postáv: „praktizujeme demokratické šialenstvo...“ Divák je zaujatý príbehom, jeho pozornosť je náhlymi prekvapivými zvratmi v deji nasmerovaná k dianiu na javisku. Očista - katarzia, známa z čias antickej drámy, sa dostavuje buď podvedome (pre každého sú iné témy podnetné a citlivé), alebo až s potleskom, kedy fiktívne postavy zhadzujú masky a stávajú sa hercami, ktorí nám prišli zahrať obyčajné ľudské bláznovstvá.
Oni hrali výborne. Ako hráme my? Hráme svoj život, alebo ho naozaj žijeme vedomí si svojich úspechov i omylov, víťazstiev i sklamaní...? Rozohrávame komédiu alebo frašku, zastavujeme sa a sme spolu, alebo sa len ženieme za niečím, možno ani nevieme za čím...? Praktizujeme demokratické šialenstvo, opíjame svet, prevliekame si kostýmy, aby sa nám darilo, alebo vieme práve aj vďaka umeniu a jeho posolstvu identifikovať a spracovať v sebe to, čo nás priblíži a spojí so všetkými, ktorí hľadajú odpovede na otázky... Aj na otázku, ako byť sám a zároveň byť spolu s inými.
Divadelný víkend bol naozaj výborne zostavenou mozaikou rôznych žánrov, režisérskych postupov, hereckých výkonov a každý do spoločného „SPOLU“ priniesol niečo, čím obohatil ostatných.
Dovidenia Spolu na javisku aj mimo neho.
Začiatkom októbra v Pätikostolí konal Medzinárodný filmový festival MovEast s dôrazom na prezentáciu kinematografií strednej a východnej Európy. Na prehliadke mala Slovenská republika svojho reprezentanta v osobe Vlada Fischera, ale premietli aj film Dušana Hanáka Miluješ a ako súčasť sprievodného programu pripravili výstavu fotografií D. Hanáka Záznamy a odkazy.
Juhomaďarské mesto Pécs, s tradičným slovenským názvom Pätikostolie, bude v roku 2010 európskym hlavným mestom kultúry. Teda o čosi skôr ako Košice (2013), zároveň však s Istanbulom a ďalšími významnými mestami starého kontinentu. Už aj to by bol dostatočný dôvod zaujímať sa oň, navyše ak je aj netradične pre maďarské prostredie mestom viacerých lokálnych, najmä južných slovanských kultúr a národností, čomu napovedá aj blízkosť hraníc s Chorvátskom, Slovinskom a Srbskom. Návštevníka prekvapí najmä centrum s koncentráciou historických a archeologických pamiatok, početných múzeí a našinca najmä početnými súvislosťami so Slovenskom, ktoré môže objavovať takmer na každom rohu i ulici, neraz pomenovaných po osobnostiach etnicky, geograficky, kultúrne, či inak súvisiacich nielen s maďarskou, uhorskou, ale aj našou i vzájomne zložitou minulosťou. Počnúc Jókaim, Kodályom, Kossuthom, Széchenyim, Szent Istvánom - svätým Štefanom a nekončiac Lisztom, ktorý je tu iba Ferencom, a nie Franzom, či nebodaj Francisciusom. Navyše to registrujete aj v početných kníhkupectvách univerzitného mesta, hoci knihy sú zväčša iba v maďarčine. Aj pri jazykovej bariére vnímate nové úspešné tituly Pála či Pavla Závadu z dolnozemského slovenského prostredia i ďalších autorov, ktorých mená a tituly kníh neraz napovedajú, že patria obom kultúram, aj keď sa hlásili a písali zväčša vtedy v tej dominantnejšej. Neprekvapia vás stále nové a nové objavy titulov dlho umlčaného košického rodáka Máraiho, ktorý sa stal najprekladanejším autorom beletrie pôvodom zo Slovenska, veď je to, pre mnohých prekvapujúco, celoeurópsky fenomén, ani stále návraty ku klasikom Sándorovi Petőfimu, Kálmánovi Mikszáthovi či Gyulovi Krúdymu, ktorí minimálne tematicky zobrazovali aj dobové slovenské prostredie, ak už doňho priamo, aspoň miestami, nepatrili. Čítať ich možno aj v novovydávaných prekladoch do nemčiny a angličtiny, ktorými južní susedia prekonávajú bariéru nedostupnosti ich jazyka a kultúry oveľa viac ako my. Z vydavateľstva Corvina to sú napríklad nielen poviedkari dvadsiateho storočia vo výberoch The Kiss, alebo Liebe, ale aj našincov zobrazujúci Mikszáth prózou preloženou do angličtiny ako The Noszty Boy´s Affairs with Mari Tóth. Ako napovedajú aj ďalšie úspešné literárne mená na maďarskej scéne ako Krisztina Tóth, Zsuzsa Rakovszky, alebo László Krasznohorkai, je možné za nimi hľadať aj isté súvislosti s nami, čomu by sa mohli venovať aj naši nepočetní slovenskí hungaristi. A v Pécsi by skutočne mali čo objavovať nielen literárni historici a kulturológovia. Počnúc budovou starého lýcea, kde je socha jedného z najznámejších moderných vynálezcov Jedlíka. Do miestnej Univerzitnej knižnice nechodí asi veľa turistov, a ak tak sú to zahraniční bádatelia z Nemecka a Rakúska, avšak v klasicistickej budove by našli aj Klimovu knižnicu. Tento miestny biskup, pôvodom zo západoslovenského Lopašova, tu už v roku 1774 nielen zozbieral, ale aj otvoril pre verejnosť verejnú knižnicu s obrovskými a dodnes nevyčísliteľnými zbierkami zo všetkých oblastí poznania, počnúc pätnástym storočím a končiac osvietenským osemnástym. Zaslúžil sa aj o obnovenie najstaršej univerzity v Uhorsku, ktorá mala predtým krátke trvanie práve v Pécsi po roku 1367. S odstupom rokov knižnicu zveľaďoval biskup Ján Scitovský (1838-1848), kým sa ako hlava uhorskej cirkvi nepresídlil do Ostrihomu. Zaujímavé je aj prepojenie s Bratislavou, kde sa ako maďarská Alžbetínska univerzita dostala v roku 1913, ale po vzniku Komenského univerzity v novej republike Čechov a Slovákov sa znovu presťahovala v roku 1923 späť do Pätikostolia. Iný biskup slovenského pôvodu Dulánszky, ktorého tu uctievajú ako svätca, sa v 19. storočí zaslúžil o monumentálnu rekonštrukciu miestneho štvorvežového Dómu sv. Petra a Pavla, ktorý štyrmi neorománskymi vežami dominuje nielen námestiu, ale aj celému mestu. Obdivuhodné je aj zakonzervovanie rímskych vykopávok i dobového cintorína pod Dómom a ich sprístupnenie iba spred dvoch rokov, ktoré upozorňuje aj na nevšednú minulosť jedného z najstarších panónskych centier. Medzi množstvom múzeí, zväčša skoncentrovaných na malej ploche starého mesta, je pre nás zaujímavé nielen múzeum spišského rodáka Tivadara Kosztku Csontváryho, kde má aj dve monumentálne plátna s typickou sýtou farebnosťou a blížiacim sa orientálnym motívom. Jedno je venované prírodnému živlu Vysokých Tatier a druhé, ťažšie identifikovateľné, s nadhľadom zobrazuje všetky historické dominanty i celok mesta v údolí Banskej Štiavnice, ktorú však pod maďarským názvom Selmecbánya asi neveľa Slovákov dešifruje. Smolu mal aj návštevník Vasarelyho múzea, zaujímavého pre nás aj tým, že jeden z najväčších tvorcov op-artu trávil mladosť a formoval sa pred prvou svetovou vojnou v kúpeľných Piešťanoch. Jeho zbierky na jeseň tohto roku putovali po svete a tak okrem početných katalógov sa tam nevyskytoval jediný jeho originál. Bola tam však pozoruhodná zbierka maďarskej maliarky El Kazovskij a jej priateľov, ktorá donedávna dokazovala, že mala aj nevšedný výtvarný talent.
Vlastne aj táto zbierka nás mohla uviesť k hlavnému cieľu, ktorý mnohých prilákal v októbri do mesta, k medzinárodnému filmovému festivalu Moveast, zameranému na strednú a východnú Európu, ktorý, aby našich a maďarských súvislostí bolo viac, zaradil do programu i Slovenský deň. Do usporiadania podujatí tohto dňa sa zapojil aj Slovenský inštitút Budapešť a Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Maďarsku. Šéfkuchár ambasády Štefan Poloma v kaviarni kina Apollo pripravoval slovenské špeciality dva dni a jeden deň iba podával. Na kapustnici či haluškách si pochutnali návštevníci dňa a ako sme sa dozvedeli, minuli sa všetky jedlá. Tam dominovala nielen naša gastronómia, ale aj prezentácia prvej ucelenej knižky o Slovensku v maďarčine od televízneho moderátora Istvána Pálffyho Szlovákia s podtitulom Kuchyňa-kultúra-sprievodca. O knihu mali najväčší záujem mladí z univerzít a vysokých škôl mesta. A aj keď v Pécsi nebol priamo prítomný Dušan Hanák, jeho meno na festivale patrilo k najfrekventovanejším. Ako klasikovi súčasnosti uviedli jeho vo svete najvyššie ocenený film Ja milujem, ty miluješ, ktorým na Berlinale v roku 1989 získal cenu za najlepšiu réžiu, hoci viacero rokov bol predtým doma odložený v trezore z nepochopiteľných ideologických dôvodov. Hanák tu mal aj fotografickú výstavu, ktorou pokračuje v originálnej vizuálnej výpovedi, keď sa mu už dávnejšie nepodarilo dokončiť hraný či dokumentárny film. Do usporiadania tejto výstavy sa tiež zapojil aj SIovenský inštitút.
Mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Juraj MIgaš viedol rokovania s vicestarostom mesta a notárkou Baranskej župy ohľadne kultúrnej spolupráce roku 2010. Riaditeľ SI Milan Kurucz v Pätikostolí rokoval o možnostiach usporiadania slovenských podujatí.
V početných hudobných podujatiach, ktorým na festivale dominovali bluesové zamerania a workshopy, sa nestratilo ani naše zoskupenie Mango Molas, ktoré afro-kubánsku a brazílsku hudbu kombinuje s džezom a slovanskou melodičnosťou. Zaplnené kino vcelku vnímavo reagovalo aj na náš súťažný festivalový titul debutanta Vlada Fischera Polčas rozpadu, najmä na vtipné repliky i gagy ironicky konfrontujúce postoje strednej a mladej generácie. Dobrú divácku odozvu nesprevádzalo však súťažné docenenie v konfrontácii s ďalšími jedenástimi titulmi debutujúcich režisérov zo stredného a východoeurópskeho priestoru. Umelecky očividne ďalej zašla Ukrajinka Eva Neymannová s titulom U reki (Pri rieke), 2007, ktorá vlastne jediná podala svedectvo o zložitosti a kráse až trojgeneračného spolužitia i ľudských osudov, navyše na pozadí tragických historických súvislostí bývalého sovietskeho impéria. Možno až prekvapujúco získala všetky najvýznamnejšie ocenenia troch medzinárodných porôt: hlavnej, kde mimochodom rozhodovala aj režisérkina očividná inšpirátorka z Odesy Kira Muratovová, filmových kritikov Fipresci (i s príspevkom autora tohto textu), zástupcov filmových klubov FICC. Iba jediný ďalší film, chorvátsky, sa výraznejšie venoval dopadu dávnejšej minulosti na prítomnosť v otrasnom antivojnovom svedectve nezmyselného vraždenia Živí a mŕtvi Kristijana Milića. Ostatní mladí tvorcovia sa sústredili výlučne na generačnú výpoveď o svojich súputníkoch a zväčša dosiahli aj autorsky i poetikami pozoruhodné výpovede, hoci ich pohľady neboli zväčša vôbec, alebo priveľmi optimistické. Najzreteľnejší obraz dna a pádu humanity v súčasnosti je drsne a neúprosne zobrazené zúfalé obranné vraždenie mladých obetí pomsta na násilníkoch, v maďarskom filme Lányok (Dievčatá) režisérky Anny Faurovej, ktoré voľne nakrútila podľa skutočnej udalosti. Výrazný bol aj ďalší domáci príspevok, ktorý s profesionálnou režijnou, scenáristickou i hereckou bravúrou skúmal psychiku duševne zaostalého v spleti okolností, ktoré nedokáže racionálne zvládať a stáva sa obeťou manipulácie: A nyomozó (Detektív) režiséra Atilu Gigora. Neprehliadnuteľné boli aj poľské debuty Reserwat (Rezervácia) a najmä moderná verzia tragického vzťahu súčasného Rómea a Júlie: Sroda, czwartek rano (Streda, štvrtok ráno), ako aj slovinský (Pateljin zajtrk - Grilované raňajky), srbský (Hadersfild), český (Pusinky) i macedónsky film (Prevrteno - Dolu hlavou), ktoré priniesli dostatok dôkazov, že sa v stredo- a východoeurópskom priestore rodí dostatok filmárskych talentov. Ak dostanú príležitosť, sú schopní vytvárať komunikatívne tituly pre divákov, ktoré posúvajú nielen vývoj svetovej kinematografie, ale sú aj významným príspevkom pre poznanie mladej generácie i stavu jednotlivých spoločností, kde vyrastajú.
S hlbokým žiaľom oznamujeme, že 22. novembra 2008 odišiel do večnosti podpredseda Spolku Slovákov v Poľsku a bývalý šéfredaktor časopisu Život Ján Špernoga.
J. Špernoga patril medzi popredných predstaviteľov slovenskej národnostnej menšiny v Poľsku, zastupoval jej záujmy na diskusných fórach, úradoch, zjazdoch, konferenciách, stretnutiach s predstaviteľmi Slovenskej a Poľskej republiky, ako aj všade, kde si to vyžadovala situácia. Vďaka jeho agilnej dlhoročnej práci v prospech časopisu Život čitatelia dostávali objektívne informácie o dianí na Spiši a Orave.
Ján Špernoga sa narodil 21. júna 1938 v Kacvíne, v slovenskej roľníckej rodine. Po absolvovaní základnej školy v rodnej obci jeho cesta za vzdelaním viedla do Všeobecnovzdelávacieho lýcea s vyučovacím jazykom slovenským v Jablonke na Orave, kde roku 1957 úspešne zmaturoval. Neskôr študoval na Univerzite Komenského v Bratislave slovenský jazyk a literatúru a taliansky jazyk. Po skončení univerzity začal pracovať ako novinár v Poľskej tlačovej kancelárii vo Varšave. V roku 1974 prešiel do redakcie Život, s ktorou od roku 1967 pravidelne spolupracoval. Zaoberal sa o. i. jazykovou a štylistickou úpravou textov. V Živote bol od roku 1983 tajomníkom redakcie a od roku 1990 do júna 2006 bol šéfredaktorom časopisu. Po odchode do dôchodku sa presťahoval do Nedece, kde sa zapojil do činnosti miestnej skupiny Spolku Slovákov v Poľsku..
Od januára 2003 zastával funkciu podpredsedu Spolku Slovákov v Poľsku. Zaoberal sa najmä otázkami Oravy. Z jeho iniciatívy sa podarilo obnoviť slovenské vyučovanie v Podvlku a ďalších oravských a spišských obciach. Záujmy slovenskej komunity boli preňho vždy prioritné a podriadil im celý svoj život. Na stránkach časopisu mnohokrát prízvukoval potrebu odovzdávania dedičstva predkov mladším generáciám a neúnavne to opakoval pri každej príležitosti.
Slovenské krajanské hnutie stratilo aktívneho člena, do poslednej chvíle oddaného slovenskej otázke v Poľsku.
Česť jeho pamiatke.