Ľudové noviny č. 6 ● 5. februára 2009
Zväz Slovákov v Maďarsku (ZSM) oslávil koncom januára 60. výročie svojho vzniku. Na slávnosti nazvanej 60 rokov spolu sa zúčastnili nielen súčasní, ale aj bývalí vedúci predstavitelia Zväzu, hostia z domova i zo zahraničia, verejní činitelia a početní členovia našej najväčšej spoločenskej organizácie.
V priestoroch Osvetového strediska Attilu Józsefa sa 23. januára zišli ľudia zo všetkých kútov Maďarska, ale aj spoza hraníc, aby si spoločne uctili najstaršiu spoločenskú organizáciu Slovákov v Maďarsku. Na privítanie dostal každý darček jubilanta v podobe malých hodiniek a bulletinu o organizácii. Medzi hosťami sedel aj jeden zo zakladateľov zväzu Imrich Szabó zo Slovenského Komlóša. Po vzájomnom zvítaní si všetci našli svoje miesta v divadelnej sále a začal sa program. Po maďarskej a slovenskej štátnej hymne hymnickú pieseň Daj Boh šťastia zaspievali výherkyne najpopulárnejšej súťaže ZSM Slovenské spievanky a veršovačky: Monika Jámborová a Žofia Komjáthyová spievali slovenské strofy, kým Aliz Agódová a Tímea Teješová spievali strofy po maďarsky. Po povznášajúcich chvíľach začalo premietanie dokumentu s názvom Obrázky z nášho života. Boli to vlastne fotografie z podujatí a iných aktivít, ktoré premietali na plátno za hudobného sprievodu citaristky Timey Teješovej. Po nej na javisko vystúpili Juraj Dolnozemský a študent békeščabianskeho slovenského gymnázia Norbert Schuster a zarecitovali báseň nášho dolnozemského básnika, ktorú napísal jubilujúcej organizácii.
Po tomto lyrickom úvode privítala hostí úradujúca tajomníčka ZSM Monika Szabová, ktorá uviedla predsedníčku Zväzu Ruženku Egyedovú Baránekovú a požiadala ju, aby predniesla svoj slávnostný prejav. Pani predsedníčka prirovnala Slovákov v Maďarsku k rodine, voči ktorej nás zaväzuje zodpovednosť, aby sme si vedeli spolu sadnúť k jednému stolu. „Nesmieme zabudnúť na to, čo naši predkovia pre nás urobili,“ pokračovala a hovorila o tom, ako sem pred 300 rokmi prišli Slováci, aby znovuosídlili spustošenú krajinu a hoci si našli nový domov, nikdy nezabudli na to, odkiaľ pochádzajú a zachovávali si svoju kultúru. Slováci v Maďarsku - ako povedala R. Egyedová Baráneková - majú radi svoju krajinu a chcú urobiť všetko, aby tu obstáli, ale zároveň cítia zodpovednosť aj voči vlastnému národu. Zmienila sa aj o najvýznamnejších podujatiach a aktivitách Zväzu, ako aj o cieľoch spoločenskej organizácie. „Našim mottom, ktoré sme prevzali od predchádzajúcich zväzáckych pokolení, je spájať, združovať, motivovať, aktivizovať,“ povedala a týmto štyrom slovám sa podľa nej podriaďujú všetky podujatia ZSM. Najväčším sú Slovenské spievanky a veršovačky, na celoštátnom kole sa zúčastnilo skoro 500 detí z celého územia Maďarska a boli vydané aj dve CD-platne s finalistami tejto súťaže. Na súťaži Slovenský škovránok sa objavujú také piesne, ktoré nie sú známe ani na Slovensku, pričom ich predvádzajú také súbory, ktoré uznáva aj odborná porota. Na tradičnom stretnutí v Hronci majú aktivisti ZSM možnosť spoznávať našu materskú krajinu, ale aj trochu sa zahĺbiť do rozhovorov. Ako povedala, veľký význam majú aj medzinárodné konferencie, ktoré organizácia usporiadala, podobne ako aj vytvorenie Lipového hája v Alkári, kde podľa plánov by mala mať svoj strom každá slovenská osada. Na podujatí Slovenská gazdinka, ktoré usporadúvajú spolu s veľvyslanectvom, sa slovenské ženy z Maďarska mali možnosť stretnúť s prvými dámami SR a MR pani Gašparovičovou a pani Sólyomovou. Folklórny festival v Banke sa za dlhé roky stal pojmom Slováci v Maďarsku tam radi chodia, podobne ako do Detvy a na rôzne folklórne slávnosti na Slovensko. Napokon nezabudla spomenúť ani najdôležitejšiu aktivitu Verejnej nadácie Lipa: usporadúvanie Škôl v prírode, na ktorých sa zúčastnili nielen jednotlivci, ale aj celé školy. Na konci svojho prejavu sa pani predsedníčka zmienila o tom, že systém samospráv a občianska sféra sú závislé od seba. „Je v našom záujme, aby obidve sféry veľmi úzko spolupracovali,“ povedala. „Potrebujeme k tomu istotu, že bude slovenčina, že budú slovenské súbory. A hlavne, že tento náš vzťah odovzdáme ďalšej generácii,“ povedala R. Egyedová Baráneková.
Následne sa ujal slova vicepremiér pre vedomostnú spoločnosť, európske záležitosti, ľudské práva a národnostné menšiny SR Dušan Čaplovič, ktorý k svojmu pozdravu pripojil a všetkým prítomným, osobitne jubilujúcemu Zväzu, tlmočil srdečný pozdrav od predsedu vlády Slovenskej republiky Roberta Fica a od ostatných členov vládneho kabinetu. Čo sa týka 60-ročnej organizácie dodal, že práve Zväzu môžu Slováci ďakovať za Ľudové noviny, Združenie slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku a Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku, ktoré sú fundamenty, na ktorých staviame svoju budúcnosť.
„Len nezodpovední ignoranti a zadubení neprajníci spoločnej cesty zbližovania a priateľského susedského spolunažívania tárajú o nadradenosti jedného národa nad druhým, o historickom práve na vlasť a tým ničia tolerantnosť, vzájomnú empatiu a ľudskosť medzi nami, medzi prevažnou väčšinou občanov štátov na oboch brehoch Dunaja,“ konštatoval podpredseda vlády SR a dodal výzvu na rozvíjanie ľudskosti, národnej a národnostnej empatie, ako aj na solidaritu väčšiny s menšinou a menšiny s väčšinou. Podpredseda vlády SR potom odovzdal Zväzu pamätnú plaketu.
Prítomným sa prihovoril aj štátny tajomník Úradu predsedu vlády Maďarskej republiky Ferenc Gémesi, ktorý zdôraznil význam menšín žijúcich v Maďarsku pre Maďarskú republiku. Zmienil sa o spoločnej minulosti, ale aj o spoločnej budúcnosti tunajších Slovákov a Maďarov, nakoľko žijú v jednej vlasti. Nezabudol pripomenúť sľub, podľa ktorého menšinové projekty získajú zvýšené body v rozvojovej politike. „To, že my uvažujeme v rovine zodpovedného vlastenectva, že chceme praktickými skutkami slúžiť nášmu národu a našej republike, nie je v protiklade s tým, že s rovnakým odhodlaním a s rovnakou vážnosťou musíme aj naďalej napomáhať existenciu menšín v Maďarsku,” zdôraznil. Štátny tajomník odovzdal predsedníčke Zväzu pamätnú plaketu.
Prítomným sa prihovorila aj predsedníčka Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Vilma Prívarová. Ako povedala, ZSM je rovnocenným a spoľahlivým partnerom, ktorý sa organizovaním už spomenutých podujatí vydal správnym smerom, čo viedlo k nárastu kvantity aj kvality.
Predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy, bývalý podpredseda ZSM, zakladateľ slovenskej redakcie Maďarskej televízie Ján Fuzik začal svoj prejav tým, že prvýkrát boli Slováci rozdelení na dve časti po druhej svetovej vojne: jedna časť chcela z Maďarska odísť a druhá tu chcela ostať. Spomedzi tých, ktorí tu zostali, 150 založili predchodcu terajšej spoločenskej organizácie. ZSM dnes už spolupracuje so samosprávnym systémom a založilo sa aj 30 miestnych a regionálnych spoločenských organizácií. Pán predseda vyjadril svoju nádej, že Zväzu sa podarí nájsť svoje miesto aj v zmenených podmienkach. Na koniec svojho prejavu citoval slová J. Dolnozemského, podľa ktorého musíme pretrvať. Štátny tajomník Ministerstva kultúry SR Augustín Jozef Lang hovoril o tom, že v rámci daných možností ministerstvo bude spolupracovať so Zväzom. Mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Juraj Migaš hovoril o úcte, potešení a nádeji. Ako uviedol, za štyri roky, ako je v Maďarsku, sa naučil viac si vážiť kultúru a jazyk svojej matky, a to práve vďaka podujatiam Slovákov v Maďarsku. Na konci svojho prejavu vyslovil nádej, že tu bude panovať radosť a spokojnosť.
Bývalá predsedníčka a tajomníčka zväzu Mária Jakabová Šingeľová pripravila pre súčasných aktivistov tri otázky: či sa ešte robia školské nábory na vidieku, či sme presvedčení, že životaschopnosť treba dokazovať denne a či na pracoviskách Slovákov v Maďarsku sa ešte hovorí po slovensky v dennom styku. Záverom porosila každého, aby si podali ruky, „lebo môžeme stratiť nielen jeden druhého, ale aj seba,“ povedala. Ďalší bývalý predseda Zväzu, prvý predseda CSS Michal Mata hovoril o dôležitosti kontaktov a o uchovaní rodnej reči. Pilíšska aktivistka Gizela Molnárová spomínala na začiatky svojej učiteľskej dráhy, keď ju ako čerstvú absolventku učiteľského ústavu poslali do Slovenského Komlóša, odkiaľ sa vrátila do Mlynkov vyučovať slovenčinu. Zmienila sa aj o dôležitosti rovnoprávnosti medzi sebou a jednotnosti. „Tak sme sa mali radi, ako keby sme boli jedna veľká rodina,“ povedala.
Z pohľadu historických faktov predstavil ZSM bývalý šéfredaktor Ľudových novín Zoltán Bárkányi. „Už v prvých rokoch existencie Zväzu vysvitlo, že teória a prax ani v oblasti národnostného diania nie sú v súlade. V roku 1951 režim jediným silným úderom oslabil našu spoločenskú organizáciu, ktorá zastupovala záujmy Slovákov na politickom, kultúrnom i hospodárskom poli, zrušil jej dovtedy vytvorenú členskú základňu a postupne museli zaniknúť jej miestne pobočky, vrátane budapeštianskej, pri ktorej bola aj knižnica so stálymi členmi a čitateľmi. Z masovo-spoločenskej organizácie sa takto stal úrad so svojím niekoľkočlenným aparátom, ktorého činnosť sa obmedzila výlučne na kultúrny úsek, vyjmúc školstvo,“ dodal. Zmienil sa aj o zaujímavých príhodách, ktoré si môžete prečítať na našej webovej stránke, kde uvádzame celý prejav Z. Bárkányiho.
Po slávnostných príhovoroch nasledovalo odovzdanie vyznamenaní. Zväz Slovákov v Maďarsku pri príležitosti svojho okrúhleho jubilea udelil vyznamenanie tým osobám a inštitúciám, ktoré veľa vykonali v prospech našej národnosti. Diplom a kryštálovú vázu, na ktorej je nápis Za slovenskú národnosť, prevzali Ružena Izingová-Pružinová z Tatabáne-Bánhidy, Ruženka Komjáthiová z Veňarcu, Mária Nagy-Győryová zo Santova, Anne Bačkaiová z Baňačky pri Novom Meste pod Šiatrom, Elena Somogyiová z Békešskej Čaby, Alžbeta Nobiková zo Sarvaša, Csilla Petőfiová z Répášskej Huty, veľvyslanec SR v Budapešti Juraj Migaš, slovenská redakcia Maďarskej televízie Domovina, Týždenník Slovákov v Maďarsku Ľudové noviny a portál luno.hu.
Jubilujúcu spoločenskú organizáciu listom pozdravili predseda Slovenskej samosprávy Peštianskej župy Dr. Július Alt, predseda Združenia nezávislých expertov pre otázky dejín a života zahraničných Slovákov Claude Baláž, predseda Trnavského samosprávneho kraja Tibor Mikuš a predseda Banskobystrického samosprávneho kraja Milan Murgaš.
Po dojímavých chvíľach nasledovala krátka prestávka, po ktorej prítomných zabavili členovia Umeleckého súboru Lúčnica. V programe nazvanom Jubilant jubilantovi zatancovali a hudobníci predviedli výber najúspešnejších programov najcharakteristickejších folklórnych oblastí Slovenska. Repertoár súboru zachytáva rozmanité umelecké prejavy bohatej ľudovej tradície v tanci, hudbe a kroji, od jemných ženských tancov cez hravé a vtipné, až po temperamentné párové a virtuózne mužské tance. Nechýbala ani hudobno-spevácka vložka vďaka orchestru Zlaté husle, ktorý sprevádza tanečníkov.
Na oslavách 60. výročia Zväzu Slovákov Maďarsku odovzdali vyznamenanie Za slovenskú národnosť kolektívom (slovenskej redakcii Maďarskej televízie Domovina, týždenníku Slovákov v Maďarsku Ľudové noviny a portálu luno.hu) i jednotlivcom.
„Vyznamenaním si Zväz uctil aj pamiatku môjho otca, ktorý sa tiež zaoberal ľudovým tancom a aj mňa on vyslal na túto dráhu. Veľa pút ho viazalo ku Zväzu,“ povedala vedúca Tanečného súboru Veľká Bukovinka z Répašskej Huty Csilla Petőfiová. Za svoj najväčší prínos považuje to, že už viac ako dvadsať rokov vyučuje tanec vo svojej rodnej obci. Jej obľúbená choreografia je, samozrejme, domáca, zostavená na základe miestneho zberu. Prezradila nám, že nič by nerobila inak, skôr ju občas trápi otázka, čo bude robiť, keď už nebude vyučovať tanec.
Evanjelická farárka Alžbeta Nobiková sa vyznala, že všetko robila z celej svojej duše a s veľkou radosťou. Teší ju, že slová a výchovu, ktoré dostala doma, môže odovzdávať ďalej. „Ešte viac sa zhovárať s ľuďmi a presvedčiť ich o tom, že naším najväčším hriechom je, ak zatajíme Boha, alebo ak zatajíme korene, ktoré sme si nevybrali. Nie náhodou sme sa narodili Slovákmi. Korene treba chrániť,“ odpovedala na našu otázku A. Nobiková zo Sarvaša.
Santovská aktivistka, bývalá vedúca pávieho krúžku Mária Nagy-Győryová je hrdá na svoj slovenský pôvod a na svoj materinský jazyk, ktorý používa aj doma. Napriek tomu, že pred niekoľkými rokmi sa odsťahovala do Budapešti, našla aj v hlavnom meste Slovákov a slovenské podujatia, ktoré navštevuje vo svojom obvode aj mimo neho. „Čo som mohla, to som spravila,“ tvrdí. „Sama by som však veľa neurobila. Veľmi mi pomáhali moji rodáci, s ktorými som spolupracovala. Som im za to vďačná.“ Na našu otázku, čo by zmenila, nám povedala, že by rozdávala viac lásky. Chcela by presvedčiť ľudí, aby neprechovávali hnev voči druhému a aby sa naučili robiť všetko zo srdca.
Vedúca Folklórnej skupiny Rozmarín, učiteľka slovenčiny z Veňarcu Ružena Komjáthiová je najaktívnejšou organizátorkou zväzáckych podujatí na miestnej a regionálnej úrovni. Najviac sa teší tomu, že vo Veňarci je vyučovanie slovenčiny a slovenské aktivity samozrejmosťou a slovenská samospráva sa stala dôležitou súčasťou života dediny. „Bolo by treba posilniť jazyk. Mali by sme rozmýšľať nad tým, ako podchytiť deti aj dospelých na posilnenie jazyka,“ povedala vyznamenaná Veňarčanka.
Helena Somogyiová z Békešskej Čaby 40 rokov pracovala na slovenskom poli: vyučovala, organizovala, zachovávala tradície. „Som verná Zväzu, táto organizácia nás spájala,“ tvrdí pani Somogyiová a dodá: „Sú tu známe tváre, viem o nich, že každý na svojom mieste urobil veľa za slovenskú vec. To ma uspokojí, poteší a dá mi príjemný pocit.“ Veľký dôraz kladie na zachovávanie a odovzdávanie materinského jazyka. „Človek si musí chrániť svoju minulosť. Nielen osobnú, ale aj slovenskú,“ tvrdí s presvedčením pani Somogyiová.
Riaditeľka Kultúrneho domu A. S. Puškina v Tatabáni-Bánhide, členka miestnej slovenskej samosprávy Ružena Izingová Pružinová za svoj najväčší prínos považuje vybudovanie Slovenského domu. „Vykonávala som takú prácu, ktorú ľúbim. Zbieram naše bánhidské zvyky, starodávne piesne,“ prezradila nám.
Mária Hajtmanová z Veľkého Bánhedešu je bývalou repatriantkou, ktorá sa vrátila z Čiech naspäť do rodnej obce. Dodnes rada pomáha starším. „Staršiemu človeku treba dať nielen lásku, ale aj porozumenie,“ tvrdí. Veľmi zle znáša vulgárnosť, ktorá podľa nej v súčasnosti prevláda medzi mladými.
Predsedníčka slovenskej samosprávy v Baňačke pri Novom Meste pod Šiatrom Anna Bačkaiová sa zo zdravotných príčin nemohla osobne zúčastniť na oslavách, vyznamenanie prevzala za ňu jej sestra.
Vyznamenanie ZSM Za slovenskú národnosť odovzdali aj mimoriadnemu a splnomocnenému veľvyslancovi SR v Budapešti Jurajovi Migašovi, ktorý - ako povedala predsedníčka ZSM Ruženka Egyedová Baráneková - počas svojej štvorročnej diplomatickej misie navštívil skoro všetky Slovákmi obývané osady v Maďarsku.
Áno, sme rovesníci, narodili sme sa v tom istom roku. Pravda, ja som zato predsa len o čosi starší, veď som bol už dvojmesačný, keď si sa narodil. Žijeme ako vrstovníci, i keď naše životné dráhy sa poberali inými smermi. Kým ja som nastúpil na svoju cestičku v slovenskej rodine v podpilíšskej národnostnej dedinke Mlynkoch, zatiaľ Ty si sa vybral na svoju nemenej ľahkú cestu vďaka spoločnému predsavzatiu mnohých našich Slovákov, ľudí dobrej vôle z rôznych kútov krajiny. Mňa moji rodičia nazvali Jožkom, Ty si ale dostal hneď pekné dlhé, dospelácky zrelé meno. Na mňa dávali pozor, pripravovali ma na život moji rodičia, učiteľky materskej a základnej školy, Teba formoval súdržný kolektív roľníkov, robotníkov a príslušníkov inteligencie z rôznych našich dedín a miest. Naše životné cesty v uplynulých dlhých desaťročiach sa viackrát stretli, postupne aj prelínali. Neraz sme sa borili - či už zvlášť alebo spolu - za tie isté ciele: za náš drahý materinský jazyk, za zveľaďovanie kultúrneho dedičstva našich predkov a za zachovanie zvykov, tradícií. Tých styčných bodov bolo raz viac, inokedy menej. Napríklad v časoch, keď som si zakladal rodinu, Ty si musel čeliť vážnym ťažkostiam, viesť ťažký každodenný boj o prežitie. Neskôr nás čoraz častejšie vychvaľovali, aby nám potom - zo závisti a rôznych iných pohnútok - kládli pod nohy prekážky. Občas sa našiel niekto, kto chcel nastúpiť na naše miesto, prevziať od nás to poverenie, poslanie, ktoré sme dostali pred šesťdesiatimi rokmi. Zostalo pri pokusoch. Približne pred dvadsiatimi rokmi sme uzavreli úzke priateľstvo tým, že som sa aj oficiálne stal Tvojím členom. Dokument o tomto akte, trochu ožltnutý členský preukaz, dodnes hrdo uchovávam. Milý môj rovesník! Tvojich šesťdesiat rokov predstavuje krásnu životnú dráhu. Oslávenec si zaslúži, aby si pri tejto vzácnej príležitosti mohol pripiť so svojimi najbližšími a najdrahšími. Ja si dnes už môžem dovoliť, aby som žil svoj život trochu uzavreto, medzi svojimi, v užšom kruhu. Ty však musíš žiť tak, ako keby si mal iba dvadsať rokov. Musíš žiť s plným nasadením a elánom, lebo ešte na dlhé desaťročia zostáva Tvojím poslaním združovať tisícky našich dobrých ľudí, oddaných nezištne konať v záujme toho, aby slovenský jazyk a kultúrne dedičstvo našich predkov mali šancu na prežitie. Potrebujú, potrebujeme Ťa, s Tebou dokážeme presvedčiť tých, ktorí majú pochybnosti, s Tebou vieme dokázať svojim neprajníkom, že našu legitimitu dokazuje práca vykonaná v prospech našej národnosti. Zväz Slovákov v Maďarsku, blahoželám Ti k šesťdesiatke, nech Ťa Pán Boh živí! Tvoj spoločník
myslime
na zdedené
spomíname
a svätíme
vzbudzujeme
minulosť
praotcovia
a pramatky z dejín
odkazujú dorastu
ja iba slovami velím
túžby lákajú
povojnové časy
tie tvrdé desaťročia
keď hľadali sa
ciele smery
cesty boli dorúbané
ale oči jagavé sme mali
ľudia slovám
leštili čistili
podstatu
heslom bolo pretrvať
a materinský jazyk
zachovať milovať
rovnaká úloha
je znova daná
matka mama
rady v prvej línii
treba doplniť
a rozbúrený stav
dôverou spokoriť
nech sa nám
pravdu pre budúcnosť
zistiť podarí
časy už oddávna
na smelých
chápavo volali
Pri príležitosti 60. výročia založenia Zväzu Slovákov v Maďarsku, pôvodne Zväzu demokratických Slovákov v Maďarsku, neskôr Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku, nám o prvých rokoch pôsobenia organizácie porozprávali jej bývali aktivisti v Slovenskom Komlóši.
Michal Jambrich (1925) a Ján Synčok (1927) sa v roku 1948 zúčastnili spolu so Slovákmi z Békešskej Čaby, Bánhedešu a Medešu na výstavbe Trate mládeže, železničnej trate medzi Banskou Štiavnicou a Hronskou Dúbravou. Po ich návrate na jeseň odchádzali posledné transporty s presídlencami z Komlóša na Slovensko.
- V decembri 1948 bol prvý kongres (zjazd) zväzu v Budapešti, kde nás bolo okolo 150 z nášho kraja a za predsedu Krajinského (Celoštátneho) výboru bol zvolený Komlóšan Ján Hirka, tajomníkom sa stal takisto Komlóšan Ján Boldoczký, - rozbehol niť spomienok M. Jambrich. - Neboli to najvhodnejšie časy, veď z nášho kraja sa presídlilo na Slovensko veľmi veľa Slovákov. Napriek tomu sa vo vedení zväzu a v organizácii vôbec angažovalo veľa Komlóšanov. O spolčení Slovákov a založení zväzu rozhodla komunistická strana: Slováci, ktorí tu zostali, sa musia organizovať v rámci zväzu! znel príkaz... V roku 1949 sa zakladali miestne či skôr obvodné organizácie. K nám patril napríklad Bánhedeš, Pitvaroš, Ambróz, Alberti. Ja som sa stal tajomníkom tejto odbočky... Dostali sme aj miestnosť na ulici Bajcsyho. Budova predtým patrila skautom (levente) a za našich čias tam sídlil napríklad aj miestny spolok včelárov. Neskôr tieto miestne, resp. obvodné oficiálne bunky zväzu zanikli, my sme však aj naďalej vyvíjali bohatú kultúrnu činnosť, mali sme spevokol, známy divadelný súbor a neskôr aj tanečníkov. Pred kongresmi zväzu sme mali schôdze slovenských aktivistov, kde sme zvolili delegáta, ktorý nás zastupoval na najvyššom fóre. Prostredníctvom zväzu sme vystupovali v rôznych slovenských regiónoch Maďarska.
Pán Jambrich sa po niekoľkých rokoch dostal na obecnú radu, kde ho pozvala pracovať jej vtedajšia predsedníčka Anna Hrivnáková. Neskôr pracoval ako predseda poľnohospodárskeho družstva, avšak naďalej bol v každodennom kontakte so slovenčinou a slovenskou kultúrou.
- S veľkým úspechom sme vystúpili so slovenským kultúrnym programom aj na javisku Divadla operety v Budapešti, - dodal Ján Synčok, ktorý patrí do prvej generácie slovenských učiteľov v Maďarsku, ktorí získali diplom na Vysokej škole pedagogickej v Budapešti: - S naším kultúrnym programom sme sa dostali aj na Slovensko, a to prostredníctvom bývalých Komlóšanov, ktorí boli zastúpení vo vedení miest a obcí, ako napríklad pán Asztalos v Galante. Tieto roky aj preto boli také plodné, lebo sme mali vynikajúcich odborníkov, ako Elenu Kovátsovú Kostrovú, Annu Medovarskú, Mateja Lugosiho a ďalších. Ja som sa angažoval predovšetkým v známom divadelnom súbore, ktorý neprestal fungovať ani cez vojnu. Vtedy sme sa schádzali na skúškach v súkromných domoch. Neskôr, počas môjho pôsobenia na pedagogickej dráhe, som mal istý čas na starosti organizačné práce okolo dvoch súborov. Okrem skupiny dospelých, pôsobiacej popri kultúrnom dome, ktorá mala dlhé roky v repertoári rad klasických slovenských diel, sme so súborom slovenskej školy nacvičili inscenácie ako Figliar Matej, Jánošík, Soľ nad zlato... Tejto práci som sa venoval aj vtedy, keď som pracoval už v maďarskej škole, kde som určitý čas fakultatívne, resp. v rámci krúžku vyučoval slovenčinu...
Na túto dobu sa dobre pamätá aj brat pána Synčoka Juraj (1933), ktorý ako pedagóg, osvetár, historik a odborník na komlóšsky slovenský dialekt spracoval dejiny a aktivity komlóšskych Slovákov aj vo svojich publikáciách:
- Nemôžeme hovoriť o nejakej organickej kontinuite medzi Antifašistickým frontom Slovanov v Maďarsku a zväzom, pretože slovenskí aktivisti z frontu sa skoro všetci presídlili na Slovensko... Ja som vstúpil do zväzu v roku 1950 tu v Komlóši, číslo môjho členského preukazu je 760. Nebolo nás treba nahovárať, resp. propagovať činnosť organizácie. Bolo samozrejmé, že ako aktívni mladí Slováci vstúpime do organizácie. Na ďalší školský rok som sa dostal na vysokú školu do Budapešti, ešte aj v roku 1951 som platil členské a spomínam si, že aj v hlavnom meste nám, slovenským študentom z Maďarska, organizoval zväz rôzne stretnutia. V tých časoch zväz nepolitizoval, venoval sa skôr kultúrnej činnosti... Čo sa týka súčasnosti, podľa môjho názoru odkedy vznikli slovenské samosprávy, zväz má menej úloh, pretože, napríklad, školstvo patrí do samosprávneho systému. Inak ohľadom budúcnosti slovenskej národnosti v Maďarsku som optimistom. Mládež sa môže venovať slovenčine, čo neskôr môže aj využiť. V osvojovaní si slovenského jazyka veľmi veľa pomôžu napríklad hosťujúci učitelia, - podelil sa s nami o svoj názor Juraj Synčok, ktorý na naše stretnutie priniesol nielen svoj členský preukaz, ale aj vzácny dokument, rukopis zápisnice schôdze, ktorú viedol Ján Hirka.
Organizácia Slovákov v Slovenskom Komlóši si pripomenula 60. výročie založenia Zväzu Slovákov v Maďarsku koncom minulého roka. O histórii spolkového života Slovákov v tomto dolnozemskom mestečku hovorila predsedníčka spolku Anna Molnárová. Ako povedala, po II. svetovej vojne po celom Maďarsku vznikali rôzne politické strany a občianske spolky, medzi nimi aj národnostné. Už začiatkom februára 1945 vznikla v Komlóši odbočka Antifašistického frontu Slovanov (AFS) v Maďarsku. Mala deväťčlenné vedenie a 694 členov, počet ktorých v priebehu troch rokov vzrástol na 3073. Celoštátne orgány AFS sídlili v Békešskej Čabe, predsedom frontu bol evanjelický farár Michal Francisci, podpredsedom Ondrej Beňo, obaja zo Slovenského Komlóša. Komlóšska pobočka sídlila na Széchenyiho ul. č. 12. V tomto období vznikla v obci slovenská škola, kde sa vyučovala maďarčina iba tri hodiny týždenne a slovenský jazyk bol povinným mimoriadnym predmetom aj v meštianskej škole. Bol návrh aj na dvojjazyčné nápisy na inštitúciách, úradoch a uliciach, čo sa však uskutočnilo iba čiastočne a osada vtedy dostala meno Slovenský Komlóš. Od júna 1945 vydával AFS slovenské noviny Sloboda a od júla 1945 vychádzali aj miestne slovenské noviny Slobodný hlas. V rámci výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom v rokoch 1946-1948 sa z Komlóša presídlilo na Slovensko 939 rodín (3254 osôb), po výmene obyvateľstva AFS zanikol a nová slovenská organizácia, Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku, vznikol až v decembri 1948. Na ustanovujúcej schôdzi sa zúčastnilo 11 Komlóšanov, medzi nimi neskorší predseda Zväzu Ján Boldocký a tajomník Ján Slivka. Pobočka, ktorá združovala Slovákov aj z neďalekej Ambrózy, Pitvaroša, Albertu a Veľkého Bánhedeša, vznikla v januári 1949. Jej predsedom sa stal Juraj Tejši, tajomníkom Michal Jambrich. Kultúrny život v Slovákmi obývaných osadách sa rozprúdil. S novým elánom obnovili, resp. rozbehli svoju činnosť aj komlóšski divadelníci, tanečné skupiny a spevácke zbory, ktoré sa v r. 1952 združili a tak vznikol Komlóšsky slovenský folklórny súbor. Mal 140-150 členov a so svojím repertoárom sa úspešne predstavil v našich slovenských osadách, ale aj na Slovensku. Vrchol svojej činnosti dosiahol v 50. a 60. rokoch, keď tanečnú skupinu viedla Anna Medovarská, divadelný súbor Judita Tomková a spevácky zbor Matej Lugoši. Po 60. rokoch aktivita súborov oslabla, niektoré prerušili svoju činnosť a kultúrny život ožil v Komlóši až v 80. rokoch. Ako povedala na záver Anna Molnárová, spolky Slovákov veľa urobili v záujme toho, aby v obci, dnes už meste, prežili slovenský jazyk, kultúra a slovenské tradície. Vyjadrila nádej, že aj naši potomkovia zachovajú hodnoty svojich predkov a odovzdajú ich ďalším generáciám. Na záver pripomenula mená všetkých tých, ktorí sa v roku 1986 zaslúžili o založenie miestnej Organizácie Slovákov: prvého predsedu Michala Šávolta, členov predsedníctva Annu Astalošovú Benčíkovú, Juraja Antala-Dolnozemského, Zuzanu Kováčovú Petrinovú, Zuzanu Liborovú Antalovú a Štefana Karasa. Traja slovenskí aktivisti Alžbeta Šávoltová Ambrušová, Dr. Michal Antal a Pavol Lauko, žiaľ, už nemohli spolu s nimi oslavovať, ale všetci prítomní na nich s láskou a úctou spomínali.
Štátny tajomník Úradu predsedu vlády MR zodpovedný za otázky menšín a národnú politiku Ferenc Gémesi vo vyhlásení ostro odsúdil protislovenský prejav v Budapešti z 24. januára.
S poľutovaním som sa z tlače dozvedel o ďalšom nápise, hanobujúcom Slovákov, ktorý sa tento krát objavil v Budapešti na poštovej schránke kancelárie Zväzu Slovákov v Maďarsku. Tento prípad je o to viac zarážajúci, lebo - ako o tom podrobne informovala aj maďarská tlač - Zväz oslavoval minulý piatok 60. výročie svojho založenia.
Najrozhodnejšie odsudzujem takéto a podobné skutky, ktoré sú aj z hľadiska menšinovej a medzinárodnej politiky jednoznačne škodlivé a nezodpovedné. Aj ja osobne som požiadal o to, aby vyšetrujúce orgány venovali takýmto a podobným prípadom zvýšenú pozornosť. Dúfam, že páchatelia budú v čo najkratšom čase zistení a budú vzatí na zodpovednosť.
24. januára na poštovej schránke Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM) v budapeštianskom sídle organizácie sa objavil hanebný nápis: „Zomriete, slovenskí /... - obscénny výraz/ - Preč s Trianonom! - Death for Slovakia!“ Políciu a portál Slovákov v Maďarsku luno.hu po objavení nápisu okamžite informovala úradujúca tajomníčka ZSM. Monika Szabóová podala trestné oznámenie na neznámeho páchateľa a po konzultácii s kompetentnými policajnými orgánmi nás informovala o tom, že s prípadom sa bude zaoberať Národná vyšetrovacia kancelária (Nemzeti Nyomozóiroda). Polícia VI. obvodu Budapešti nariadila vyšetrovanie vo veci podozrenia z trestného činu poburovania. Úradujúca tajomníčka ZSM pre náš internetový portál zdôraznila: dúfa, že ide o ojedinelý prípad. Hanebný nápis v mene maďarskej vlády rázne odsúdila aj hovorkyňa vlády Bernadett Budaiová, ktorá citovala slová premiéra Ferenca Gyurcsánya, podľa ktorého Slovensko je nielen susedom, ale aj priateľom Maďarska.
Siedmi zo šestnástich autorov, Slováci z Mlynkov, Santova, Pilíšskej Čaby, Šarišápu a Senváclavu, ako aj hostia zo Slovenska sa zišli v jeden zimný podvečer v Slovenskom dome v Mlynkoch. Prišli na prezentáciu významnej publikácie, ktorá uzrela svetlo sveta koncom minulého roka, Antológie pilíšskych autorov Pod Pilíšom - tam je náš svet.
V mene vydavateľov, Združenia pilíšskych Slovákov a Zväzu Slovákov v Maďarsku, privítal hostí predseda združenia Jozef Havelka. Po zaspievaní Pilíšskej hymny sa ujal slova autor slovenského textu tejto piesne, básnik pochádzajúci z Mlynkov Gregor Papuček. Vyjadril svoju radosť, že po zbierke ľudových piesní, rozprávok a monografia obce vyšla aj antológia, v ktorej sú uverejnené literárne diela, ktoré vznikli napriek našim známym neblahým okolnostiam. Ako povedal, do antológie vyberali redaktori z diel dvanástich básnikov a štyroch prozaikov a snažili sa zaradiť do nej diela, v ktorých sa vyskytujú zemepisné názvy a reálie viažuce sa k Pilíšskemu regiónu.
Redaktor prozaickej časti, Kestúčan Zoltán Bárkányi pripomenul prítomným, že tento región je jedným z najkrajších krajov Maďarska, ktorý navštevovali aj slovenskí spisovatelia. Ako príklad spomenul Jozefa Gregora Tajovského, ktorý v roku 1902 strávil tri dni na Kestúci a svoje skúsenosti zachytil v cestopise, v ktorom opisuje tunajšie pomery. Tiež o našich slovenských veciach, konkrétne o Číve, sa dozvedáme z diela archeológa a publicistu Štefana Janšáka Posledný suplikant. O okolnostiach vzniku antológie povedal, že nápad sa zrodil v januári minulého roka, pričom jej iniciátori vychádzali z toho, že nie sú vhodné podmienky na vydávanie krásnej literatúry. Pôvodne chceli vydať zväzok z diel známych autorov, ale potom ho na návrh G. Papučka rozšírili aj o mladých literátov a ľudových autorov. Zámerom nebolo iba zachytenie stavu, ale aj ukázanie príkladu našim ďalším Slovákmi obývaným regiónom. Technický redaktor, autor básní a fotografií uverejnených v zbierke Imrich Fuhl povedal, že je hrdý na vzhľad tejto knihy, pretože odvtedy, ako u nás naposledy uzrela svetlo sveta kniha s tvrdým prebalom prešlo viac ako 20 rokov. Okrem jeho fotiek obsahuje publikácia aj zábery z jednotlivých pilíšskych obcí, ktoré môžu byť lákadlom, pretože im bude určite každý rozumieť.
Jedna z autoriek patriaca k mladšej generácii Marta Demjénová spomínala na obdobie, keď ju ako žiačku slovenského gymnázia v Budapešti, ktorá písala rozprávky do študentského časopisu Plamienok, G. Papuček povzbudzoval, aby pokračovala v písaní. Život jej však priniesol iné úlohy, takže do zväzku boli zaradené tieto rozprávky, ale vyjadrila nádej, že bude mať čas aj na spracovanie svojich nových myšlienok. Dojímavé boli slová ľudového autora z Pilíšskej Čaby Antona Drevenku. Rozprával o tom, že v tejto národnostne zmiešanej obci nemali možnosť na to, aby sa v škole učili materčinu. Napriek tomu, že v tomto roku bude mať 80 rokov, sa učí po slovensky, vraj aby mohol krajšie písať. Po ňom sa ujal slova podpredseda Zahraničného výboru Národnej rady SR Jozef M. Rydlo (poslanec Slovenskej národnej strany), ktorý väčšinu svojho života prežil v zahraničí a Slovákov z Maďarska pozná tiež z toho obdobia. Ako povedal, zrod novej knihy je radostnou udalosťou v živote človeka. Vyjadril svoju radosť, že táto kniha uzrela svetlo sveta, veď svedčí o pravdivosti titulu bývalého časopisu SME, ktorý dostával aj do Švajčiarska, že totiž Slováci v Maďarsku existujú. Po ňom sa prihovorili prítomným aj ostatní autori, Čívan Štefan Bendúr a autor zo Senváclavu Rudolf Fraňo. Príjemné stretnutie ukončilo autorské čítanie, slovenské ľudové piesne v podaní miestneho pávieho krúžku a posedenie a príjemný rozhovor pri varenom víne a pagáčoch.
Premiér Robert Fico si na post ministra zahraničných vecí vybral doterajšieho vysokého predstaviteľa medzinárodného spoločenstva a zvláštneho vyslanca EÚ v Bosne a Hercegovine Miroslava Lajčáka aj pre jeho diplomatickú kariéru. Ako dôvod uviedol to, že chce rezort v podstatne väčšej miere zapojiť do súboja s hospodárskou krízou. Od nového šéfa slovenskej diplomacie očakáva novú etapu na Ministerstve zahraničných vecí (MZV) SR. „Je to etapa podstatne väčších aktivít ministerstva v ekonomickej a obchodnej oblasti,“ povedal po vymenovaní Lajčáka za nového ministra. „Aj EÚ a ďalšie medzinárodné organizácie sa budú venovať kríze, preto je dobré, ak máme za ministra zahraničných vecí človeka, ktorý je všeobecne známy a má osobné známosti s ministrami zahraničných vecí, jeho prienik do tejto zostavy ľudí bude veľmi jednoduchý,” argumentoval predseda vlády. Vyjadril presvedčenie, že nový minister bude svoju pozíciu zastávať rovnako profesionálne ako jeho predchodca Ján Kubiš a dodal, že si od neho nechá v zahranično-politických otázkach radiť v takej istej miere ako predtým. Prvá cesta Miroslava Lajčáka ako ministra zahraničných vecí povedie do Prahy. Veľmi skoro sa chce spojiť aj so svojou maďarskou kolegyňou Kingou Gönczovou. „Je tu podstatne viac toho, čo máme spoločné a nemali by sme dať priestor, aby sme sa sústreďovali na to, čo nás rozdeľuje,” povedal nový minister.
Prezidenti, premiéri, ministri energetiky 12 krajín a predstavitelia viacerých medzinárodných organizácií rokovali v Budapešti na dvojdňovom medzinárodnom sumite o projekte plynovodu Nabucco, ktorý inicioval maďarský premiér Ferenc Gyurcsány. Cieľom stretnutia bolo, aby krajiny zainteresované do tohto projektu potvrdili svoj záujem o jeho realizáciu. F. Gyurcsány, ktorý na schôdzke viedol maďarskú delegáciu, vyzval Európsku úniu na financovanie projektu. Výstavbu plynovodu Nabucco označil za otázku národnej bezpečnosti a nie za komerčný projekt. Predseda maďarskej vlády súčasne navrhol, aby tie krajiny, ktoré utrpeli škody pri ukrajinsko-ruskom spore o plyn, spoločne vystúpili s nárokom na odškodnenie. Európsky komisár pre energetiku Andris Piebalgs počas konferencie vyhlásil, že Európska únia neuvažuje o priamom financovaní plynovodu Nabucco, projekt však môže podporiť úvermi a garanciami. Projekt, ktorý by mal merať 3 300 kilometrov a uspokojovať päť percent európskych potrieb plynu, by mal ročne dopravovať 31 miliárd kubických metrov kaspického alebo blízkovýchodného plynu cez Turecko, Bulharsko, Rumunsko a Maďarsko do Rakúska. Zatiaľ však nie je jasné, z ktorých zdrojov sa bude tlačiť plyn do potrubia. Existujú dokonca obavy, či v Strednej Ázii je dostatok plynu pre Nabucco. Predpokladá sa, že palivo bude dodávať Azerbajdžan, ale aj Turkménsko, Irak a Irán. Odhaduje sa, že realizácia plynovodu bude stáť asi 8 miliárd eur. Projekt plynovodu Nabucco je považovaný za jednu z najlepších možností, ako obmedziť závislosť Európy od ruského plynu. Predseda Európskej komisie (EK) José Manuel Barroso vyjadril vďaku Maďarsku a osobne premiérovi Ferencovi Gyurcsányovi za usporiadanie budapeštianskeho medzinárodného summitu o projekte plynovodu Nabucco. Podľa informácií kancelárie hovorcu maďarskej vlády Barroso potvrdil, že EK podporuje projekt Nabucco.
Premiér Ferenc Gyurcsány na konferencii o rasizme 23. januára vyhlásil, že každý, kto blokuje legislatívu pri tvorení opatrení proti rasistickým vyjadreniam, otvorene útočí na rešpektovanie ľudských práv. Gyurcsány uviedol, že jeho Socialistická strana sa pokúšala vytvoriť jasné právne prostredie, aby bol zabezpečený systém na potláčanie rasizmu a podnecovania k nenávisti, ale mala len malý úspech. Na konferencii organizovanej Táncsicsovou nadáciou a predstaviteľmi Maďarskej socialistickej strany v Európskom parlamente premiér obvinil maďarskú pravicu a liberálov z blokovania pokusov vlády prijať zákony proti rasistickým vyjadreniam „pre ich vlastné mocenské záujmy”.
Najstaršou obyvateľkou Békešskej župy je Anna Tóthová, rodená Uhljarová z Kondorošu. Pred Vianocami oslávila vzácne 107. narodeniny. Navštívili sme ju v spoločnosti predsedníčky miestnej slovenskej samosprávy Judity Krajcsoviczovej a slovenského aktivistu obce Pavla Gulyása.
- Veľmej veľa šakovo som prežila, - začína odvíjať niť spomienok teta Anna. Dodnes má výbornú pamäť, presne si pamätá roky, kedy sa narodili a zomreli členovia jej rodiny, manžel aj jediný syn. Perfektne narába s číslami, podľa roku narodenia za sekundu nám povie, o koľko je pán Gulyás mladší než ona.
- My sme bývali na Čipkárke a Krajcsoviczovci na Sakáčke, - opraví aj predsedníčku slovenského zboru, keď v trojici vymenúvajú rodinných príslušníkov a známych, kto z nich na ktorom rade (samote) býval. Jej rodičia mali osem detí, ona bola najmladšia. V rodine hovorili iba po slovensky. Pracovala už za mladi, spočiatku poli, potom roznášala listy po sálašoch, a to peši. Do školy chodila 6 rokov, ale maďarčina jej robila ťažkosti: - Nerozumela som učivu, nerozumela som, čo som vravela... V tých časoch sa ani jej bratia a sestry neučili ďalej: - Mňe sa šecke ďeťi rovnje, ja ňebuďem pána chovať, povedaľi apa, - zaspomína na svojho otca teta Anna.
- Ja som mala dobrého muža, - hovorí o manželovi, s ktorým obrábali pôdu a mali veľa statku a hydiny. Narodil sa im jediný syn Ďurko, po otcovi. Chodila na slovenské bohoslužby, neskôr však boli už iba maďarské. Jej syn bol kostolníkom. Teta Anna si spomenie na farára Keviczkého, ktorý ich sobášil a o ktorom už veľa počuli aj ostatní prítomní.
Starenka nám porozpráva aj zaujímavý príbeh okolo sobáša svojho syna: - Keď sa Ďurko ženil, bral si katolíčku z ďalekého Hidasnémeti. Hovorilo sa, že tamojší kňaz napísal list do Kondorošu, lebo nechcel, aby sa mladí vzali. Teta Anna vyhľadala kondorošského farára, slová ktorého si dodnes jasne pamätá: - Aňi mi ňepísav, - akoby som aj dneska počula, - aňi mi ňebuďe... Každý tajďe, po ktorej cesťe chce... Ľebo iba jeden Pán Boh jesto,...po každej cesťe tajďeme na jedno mjesto... Tieto slová pána farára ju potom upokojili a nerobila si problémy z toho, kto čo vraví.
Dobre si pamätá aj na výmenu obyvateľstva po druhej svetovej vojne: - Veľaci tašľi, ale mi sme ne veľmej maľi vôľu. Jedna jej sestra však odišla, ale navzájom sa navštevovali: - Boľi aj oňi tu, aj mi ta tam, aj na pohrab...
Z čias kolektivizácie, keď bolo predpísané, koľko statku treba odovzdať do spoločného majetku, teta Anna porozprávala, že postavili chliev do stohu sena a tam schovali zvieratá, aby im ich nezobrali.
S veľkým zármutkom hovorí, že kedysi rada čítala, napríklad spomienky svojich bratov na vojnu, ktoré boli uverejnené v novinách, ale dnes už nevidí: - Tak si ja zaspjevam ľen tak pre seba. Poznám aj pobožnje, aj pochabje...- hovorí s úsmevom a aj nás prekvapí starodávnou evanjelickou piesňou. Potom sa zamyslí a porozpráva nám, že jej mama tiež mala slabý zrak, ale na staré kolená sa jej prinavrátil, čo by si žiadala aj ona.
Okrúhle 100. narodeniny teta Anna oslávila i v kruhu vtedajšej slovenskej samosprávy a zablahoželať jej prišlo aj vedenie obce.
Dnes žije s nevestou Ilonou a s vnukom. Ilona za vyše päťdesiat rokov si osvojila miestny slovenský dialekt natoľko, že všetkému rozumie, čo jej hovoria.
Teta Anna nám na záver povie, že sa veľa modlí za všetky ďeťuške, za čeľaď a pri rozlúčke nás poprosí, aby sme sa aj my modlili za ňu...
- Budova našej inštitúcie na Kölcseyho ulici v Békešskej Čabe bola postavená v roku 1952 ako prvá materská škola v meste po druhej svetovej vojne, - zaviedla nás do histórie škôlky, ku ktorej patrí aj predškolská výchovno-vzdelávacia inštitúcia na Aleji Károlya Ligetiho, Ágnes Péterová. - Mesto už aj vtedy dbalo o to, aby tento obvod mal svoju materskú školu. V tom čase patrila budova medzi veľmi moderné, ešte aj teraz má také časti, ktoré perfektne vyhovujú odborným požiadavkám. Technické vybavenie vždy prispôsobujeme danej dobe...
- Slovenské zamestnania tu boli zavedené v roku 1959, - viedla ich Katarína Krettová. Neskôr sa k nej pridala Mária Bauková. Deťom sa od roku 1980 venuje slovenská učiteľka, absolventka sarvašskej vysokej školy pedagogickej Eva Gregorová, ktorá je aj členkou Predsedníctva Čabianskej organizácie Slovákov.
- Pomocou našich slovenčinárok aj ostatné pedagogičky si časom osvojili základné vetné moduly. Slovenčina je u nás každodenne prítomná a deti sa zoznamujú nielen so samotným jazykom, ale aj so slovenskou, predovšetkým tradičnou kultúrou. Zdôraznila by som, že rodičia si vyslovene žiadajú, aby sa ich dieťa zúčastňovalo slovenských zamestnaní, slovenčina sa teší obľube v ich kruhoch, - pokračovala Ágnes Péterová, ktorá sa so slovenčinou stretla už vo svojom rodnom meste, v Slovenskom Komlóši.
- Slovenský jazyk je organickou súčasťou pedagogického programu našej školy, nazvanej Čaro hry, - predstavila odbornú prácu E. Gregorová. - Učenie je začlenené do hier, pomocou ktorých sa deti naučia všetko primerane svojmu veku. Vyslovene zamestnania máme iba spevu a telesnej výchovy, poznatky z ostatných oblastí si deti osvoja prostredníctvom rôznych činností, ktoré sa zoskupujú okolo daného ročného obdobia, okolo zmien životného prostredia. Synchrónne deti v rámci týchto aktivít naučíme aj slovenské výrazy. Pritom je dôležité, že im všetky ukážeme aj vizuálne, aby si ich lepšie zapamätali. V tomto procese má významnú funkciu pohyb, pri maďarských i pri slovenských básňach, piesňach, riekankách činnosti vždy znázorňujeme. Sme škôlkou, ktorá je v prevádzke počas celého roku, teda školský rok trvá od 1. septembra do 31. augusta. Deti sa u nás zoznamujú s bohatou tradičnou kultúrou cez rôzne aktivity, akými sú Michalský jarmok a oberačkový bál, na ktorý rodičia upečú pagáče a väčšie deti pripravia napríklad šaláty. Inak jarmok (29. septembra) má v Békešskej Čabe tradície, kedysi na Michala privádzali dobytok z pasienkov do mesta a predávali, resp. kupovali zvieratá. Nie náhodou sa konalo vlani koncom septembra v Dome slovenskej kultúry stretnutie dolnozemských Slovákov, s názvom Na jarmoku. Mimochodom, na súťaž zaváranín v DSK chodievajú aj naše najstaršie deti a vždy sa vrátia s mimoriadnou cenou...
Vedúca zlúčených materských škôl na Kölcseyho ulici a na Ligetiho aleji pani Péterová, ktorá vedenie ustanovizní so 112 a s 55 deťmi v 4 a v 2 skupinách s 9 a 4 pedagogičkami pokladá za neľahkú, ale zaujímavú odbornú výzvu, sa tiež podujala predstaviť nám zachovávanie tradícií:
- Spomedzi rôznych aktivít spojených s výročnými zvykmi a kalendárnymi obyčajmí (Mikuláš, Vianoce, fašiangy, Veľká noc, stavanie mája atď.) by som spomenula aj vítanie jari a vynášanie Kyselice (Moreny), ktorú na Kölcseyho ulici spálime, kým v Ligetiho aleji ju hodia do vody... V tejto menšej členskej škôlke pôsobila dlhé roky slovenčinárka, kolegyniam po celom Maďarsku známa aj ako spoluautorka knihy pre materské školy Mária Matulaiová. Inak máme dobré kontakty s Pedagogickým metodickým centrom CSS, niektoré z nás už navštívili aj škôlky v iných regiónoch, kde je prítomná slovenčina... Ďalšou významnou osobnosťou inštitúcie bola Edit Lenkefiová, vďaka ktorej bábky, práca s nimi a predstavenia sú u nás dodnes intenzívne prítomné (v rodine Lenkefiovcov boli a sú známi bábkari, zosnulý manžel pani Edity Konrád bol vedúcim svetoznámeho bábkarského súboru v Békešskej Čabe s názvom Napsugár (Slnečný lúč). V súčasnosti zastáva túto funkciu ich syn Zoltán).
- Áno, bábky sa dajú šikovne využiť pri práci s deťmi. Napríklad prostredníctvom ježka alebo medvedíka možno lepšie upútať pozornosť dieťaťa. Napr. ak niečo nerobia správne, môžeme ich jemne pokarhať a tak sa nepriamo naučia, čo sa smie a čo nie... - dodala pani Gregorová, ktorá spolu so svojimi kolegyňami sa často predstavuje s bábkami aj na slovenských podujatiach mesta. - Čo sa týka slovenčiny, citová väzba detí ku koreňom je čoraz slabšia, prítomná je len v prípade niektorých starých rodičov, ktorí ešte hovoria čabianskym nárečím, alebo rodičov, ktorí sú absolventmi miestnej slovenskej školy. Väčšina si však uvedomuje potrebu a praktický význam osvojenia si jedného slovanského jazyka popri svetových jazykoch. Práve preto sa každý, resp. každý druhý rok nájdu také deti, ktorých rodičia zapíšu do slovenskej základnej školy napriek tomu, že tento obvod je ďaleko od nej.
Pani učiteľka Gregorová nám pred rozlúčkou počas prechádzky medzi deťmi na dvore, ktorý je dobre vybavený rôznymi domčekmi a hračkami z dreva vďaka finančnej pomoci nadácie inštitúcie porozprávala, že materská škola má nielen vlastné logo, ale aj farby - žltú a oranžovú, ktoré sú aj na rovnošate škôlky: na tričkách detí a dospelých.
Svojráznou črtou tradičnej ľudovej architektúry v Békešskej Čabe je podstena, t. j. menšia veranda v prednej časti domu s typickými stĺpmi. Pravidelní návštevníci dolnozemského mesta si takéto skvosty ľudového staviteľstva môžu pozrieť napr. na Békešskej ceste, kde dnes slúžia ako spoločenské domy, resp. na Garaiho ulici, kde sa nachádza ľudový pamätný dom Slovenskej samosprávy Békešskej Čaby. Typické čabianske slovenské domy sa zachovali po celom meste, a to nielen v okrajových štvrtiach, ale aj v uličkách okolo centra župného sídla, ktoré má dnes okolo 65 tisíc obyvateľov.
- Už roky je tradíciou, že pri príležitosti Dňa maďarskej kultúry pozývame k nám umelcov zo Slovenskej republiky, - vítala účastníkov vernisáže výstavy keramičky Adrienny Kutakovej zo Šiah v Dome slovenskej kultúry (DSK) v Békešskej Čabe jeho riaditeľka Anna Ištvánová. Je pozoruhodné, že pri organizovaní výstav umelcov zo Slovenska DSK úzko spolupracuje s Kultúrnym inštitútom Maďarskej republiky v Bratislave. Jeho riaditeľ Péter Krasztev 22. januára slávnostne otvoril prezentáciu diel Adrienny Kutakovej. Ako uviedol, jej diela ho zaujali hlavne preto, lebo prostredníctvom hliny vyjadrujú zmeny a pohyby jej duševného stavu, ktoré v určitom slova zmysle rezonujú aj s jeho pocitmi: „Sú to také prejavy vnútorných pocitov, ktoré sa nedajú adekvátne inak vyjadriť, iba týmito abstraktnými formami...“
Zároveň vyzdvihol jeden aktuálny dôležitý fakt: podľa rozhodnutia maďarsko-slovenskej umeleckej komisie v konkurze, do ktorého boli podané práce anonymne, uspeli všetky tri diela Adrienny Kutakovej, ktoré budú zdobiť nové priestory Veľvyslanectva Maďarskej republiky v Bratislave.
Keramičku v kruhu účastníkov vernisáže v DSK privítal aj generálny konzul Slovenskej republiky Ján Süli, ktorý sa úprimne priznal, že keď dostal pozvánku na výstavu, nazdával sa, že bude vystavená úžitková keramika... „Človek obyčajne posudzuje umelecké diela podľa toho, či by si ich zavesil doma na stenu. Ja by som si skoro všetky tieto exponáty vzal domov,“ povedal Ján Süli, ktorý zároveň vyjadril radosť z toho, že sa v Slovenskej aj v Maďarskej republike nájdu v hojnom počte ľudia, ktorí sú za vzájomné porozumenie...
Na prehliadku vystavených diel pozvala prítomných aj samotná umelkyňa, ktorá v minulosti vystavovala okrem rôznych európskych štátov aj v takých exotických krajinách ako Egypt, resp. Japonsko. Umelkyňa, ktorá má čulé kontakty so svojimi kolegami nielen na Slovensku, ale aj v Maďarsku, napríklad s účastníkmi Medzinárodného štúdia keramiky v Kecskeméte, sa krátko zmienila aj o zaujímavej technike raku. Pôvodne pochádza z Japonska, neskôr ju objavili aj na Západe, dnes je už rozšírená v kruhu umelcov. Spočíva v tom, že keramické diela vyberú z rozpálenej pece a ochladia ich v redukčnom prostredí, vytvorenom napr. z pilín, oleja... Touto tepelnou zmenou sa dosiahnu zaujímavé farebné odtiene, napr. kovové efekty. Nikdy nemožno odhadnúť, napr. akú farbu nadobudne pôvodne zelená glazúra po tejto tepelnej úprave...
Výstava v priestoroch DSK potrvá do 26. februára.
Dňa 21. januára navštívil Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí generálny riaditeľ Slovenského národného múzea Peter Maráky. Predmetom rokovania s predsedníčkou ÚSŽZ Vilmou Prívarovou boli otázky súvisiace s úlohami zahrnutými v Koncepcii štátnej politiky starostlivosti Slovenskej republiky o Slovákov žijúcich v zahraničí do roku 2015 a s prípravou zriadenia expozície slovenského vysťahovalectva. Na dennom poriadku boli aj otázky spolupráce oboch inštitúcií pri budovaní centrálnej databázy informácií o zbierkach a dokumentoch, ktoré sa nachádzajú v dokumentačných strediskách, spolkoch a múzeách Slovákov žijúcich v zahraničí. Témou pracovného stretnutia bolo aj využitie systému CEMUZ a spolupráca obidvoch inštitúcií pri zaškoľovaní pracovníkov slovenských dokumentačných stredísk a múzeí v zahraničí zameraná na spracovávanie dokumentov a zbierok týmto systémom v ich domovských krajinách. Predstavitelia obidvoch inštitúcií podpíšu v najbližšom období dohodu o spolupráci.
Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí a Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku usporiadajú 12. februára o 17. hodine prezentáciu kníh o Slovákoch v Maďarsku. Predstavené budú publikácie Pitvaroš a Pitvarošania (zostavovatelia Michal Kožuch a Juraj Majo), Život a kultúra Slovákov v Budapešti v období dualizmu (Anna Kováčová) a Slováci v južnej časti Dolnej zeme (Ján Gomboš). Podujatie sa uskutoční v Klube slovenských spisovateľov (Bratislava, Laurinská ul. č. 2).
Prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič udelil 8. januára štátne vyznamenanie Rad bieleho dvojkríža II. triedy Jozefovi Čongvovi za mimoriadne zásluhy o Slovenskú republiku najmä vo vedeckej, pedagogickej a kultúrnej oblasti.
Jozef Čongva sa narodil 19. marca 1939 v bývalej slovenskej obci Jurgov na Spiši (dnes Jurgov, Poľsko). Vyštudoval právo na Jagelonskej univerzite v Krakove. Študoval v Nemecku, vo Veľkej Británii a na Slovensku. V roku 1967 začal pracovať ako asistent na Katedre dejín politicko-právnych vied v pobočke Jagelonskej univerzity v Katoviciach, od roku 1968 na Sliezskej univerzite v Katoviciach, kde prednáša dodnes. Hlavnou témou jeho vedeckého bádania sú otázky politického systému autonómneho sliezskeho vojvodstva v medzivojnovom období (1920-1939), ako aj historicko-právne otázky Spiša a slovenského obyvateľstva na poľskom území. Vedecké výstupy jeho bádania, ako i bohatá publikačná činnosť boli prezentované v Poľsku, na Slovensku i na medzinárodných fórach. V roku 1994 sa stal jediným vysokoškolským profesorom slovenskej národnosti v Poľsku. Jozef Čongva pôsobí od roku 1995 aj ako predseda Spolku Slovákov v Poľsku. Zastupuje slovenskú menšinu žijúcu v Poľsku v Spoločnom výbore vlády Poľskej republiky a národnostných menšín. Je taktiež certifikovaným tatranským vodcom. V súčasnosti prednáša na Hornosliezskej obchodnej vysokej škole W. Korfantyho v Katoviciach, na Katedre histórie a práva Sliezskej univerzity, Inštitúte histórie a práva Rzeszowskej univerzity a Inštitúte histórie a práva Vysokej školy štátnej správy a riadenia v Przemysli.
Zväz ľudového tanca Gy. Martina a Zväz detského ľudového tanca „Dedičstvo“ usporiadajú 14. a 15. februára v sále Divadla operety v Budapešti Antológiu ľudového tanca, na ktorej sa predstavia najúspešnejšie tanečné kolektívy roka 2008. V posledných rokoch sa na antológii osobitne prezentujú detské, mládežnícke a dospelé tanečné súbory a taktiež folklórne skupiny. K tomu, aby sa detské a mládežnícke súbory dostali do programu najlepších, sa musia zúčastniť na festivale, kde ich z odbornej stránky posudzuje päťčlenná porota. Na základe jej posudku predsedníctvo „Dedičstva“ zostaví výber. V tomto roku sa miesto 14 dostalo do programu 18 produkcií.
Zväz ľudového tanca Gy. Martina ročne posudzuje 55-60 dospelých produkcií podľa DVD a VHS záberov, s ktorými sa súbory prihlásili do konkurzu. Do programu sa dostane najviac 12 súborov s tematickými a autentickými tancami. Na Antológiu ľudového tanca 2008 sa po úspešnej kvalifikácii dostal Tanečný súbor J. Tešedíka zo Sarvaša so slovenským tematickým programom o usadení sa Slovákov v Sarvaši pod názvom „Príchod“.
V tomto roku sa milovníkom ľudového tanca predstavia aj výhercovia sólového tanca v Békešskej Čabe. Pri zostavení programu režiséri dbali aj o to, aby na antológii boli predstavené všetky druhy tanca (verbunk, karička, krútivé párové tance a pod.) a aby bol vyrovnaný pomer komorných choreografií a choreografií veľkej formy.
V dňoch 28. až 31. januára sa vo výstavnom areáli Hungexpo uskutočnila výstava malých a veľkých poľnohospodárskych strojov Agro+Mashexpo spojená s výstavami Maďarská záhrada a Vinohradníctvo a vinárstvo. Na ploche 22 600 štvorcových metrov predstavilo svoju produkciu 260 vystavovateľov z 13 krajín.
V stredobode výstav stála inovácia, ochrana životného prostredia a zabezpečenie podmienok konkurencieschopnosti. Na veľtrhu bola aj možnosť informovať sa o fondoch EÚ, uskutočnilo sa množstvo odborných prednášok o najpálčivejších otázkach agrárnictva a záujemci si mohli vyskúšať nové modely poľnohospodárskych strojov. Hlavnú cenu za inováciu získal ťažký univerzálny traktor Massey Ferguson 8690 LRT, systémový traktor na prenos náradia Claas Xerion 3800 VC Saddle Trac a umelé hnojivo využívajúce špecifiká prostredia Gramix NPK.
Expo bolo vhodným miestom na stretnutie odborníkov a výrobcov, ale aj laikov, ktorých napríklad mohla zaujímať prednáška o najväčšom škodcovi v záhrade, o krtovi.
Od r. 1908, teda už 101 rokov, sa od 18. do 25. januára, teda v dňoch medzi sviatkami Katedry sv. Petra a Obrátenia sv. Pavla, koná Týždeň modlitieb kresťanov, čo má symbolický význam. Tohtoročný materiál pripravila Komisia pre vieru a poriadok Svetovej rady cirkví a Pápežská rada na podporu jednoty kresťanov. Tému týždňa navrhli kresťania z Kórey: „... a budú jedno v Tvojej ruke.“ (Ez 37,17)
Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov má už pevné miesto v našom liturgickom kalendári. Jeho praktické napĺňanie by si vyžadovalo výraznejší dopad na život v spoločnosti, osobitne v Roku sv. Pavla. Zjednocovanie je výzvou pre Cirkev a pre každého z nás, aby sme vytvárali bratskejší svet. Je to naše celoživotné kresťanské poslanie.
Slovenský evanjelický cirkevný zbor v Budapešti sa 23. januára zišiel vo svojej kaplnke na tradičnú ekumenickú bohoslužbu. Slúžili ju katolícky kňaz Atila Kónya a evanjelická zborová farárka Hilda Guláčiová Fabuľová. Zúčastnili sa na nej predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik, kurátorka CSS pri Verejnej nadácii pre národné a etnické menšiny v Maďarsku Ildika Klauszová Fúziková, predseda Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Budapešti Kazimír Kápolnai, členovia obvodných slovenských samospráv, presbyteri cirkevného zboru, evanjelici a katolíci žijúci v Budapešti a na okolí. Na organe hrala zborová kantorka Marta Pálmaiová Pápayová.
Úvodom bohoslužby farárka H. Guláčiová Fabuľová pozdravila spolubrata, dôstojného pána A. Kónyu, vzácnych hostí a veriacich, ktorí sa tu zišli „...aby všetci boli jedno, ako si ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni v nás boli jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal.“ (Jn 17.21).
Bohoslužba v evanjelickej kaplnke sa niesla v duchu evanjelia Matúša.
Dôstojný pán A. Kónya vo svojej homílii vyzdvihol slová Ježiša: „Vy ste soľ zeme.“ (Mt 5, 13). Zároveň si podal básnickú otázku: Je to naozaj tak? Ako je to s nami? Nemožno sa uzatvárať a byť soľou vo vreci. Máme uchovávať svet pred skazou. Máme ho robiť prijateľným a znesiteľným i pre druhých. Každý tam, kde je. My všetci, protestanti a katolíci, máme byť soľou zeme. Máme prežívať svoju dobu vo všetkých jej starostiach a zápasoch. Všetko pred Bohom v Kristovi. Kresťan sa prejavuje v drobnej dennej činnosti svojich veriacich, v ich solidarite s obcou, národom, národnosťami i svetadielmi.
Po homílii veriaci predniesli modlitbu i prosbu k svojmu Nebeskému Otcovi, veď jednota sa vytvára a pretrváva predovšetkým prostredníctvom modlitby. Potom si veriaci dali znak pokoja a dostali záverečné Aronovské požehnanie, aby naďalej rástli v milosti a v Božom pokoji.
Záverom bohoslužby pani I. Klauszová Fúziková pripomenula veriacim, že Evanjelická cirkev v Maďarsku vyhlásila rok 2009 za Rok Gábora Sztehla na počesť jeho nedožitých stých narodenín (25. septembra). G. Sztehlo bol zakladateľom prvého samosprávneho detského mestečka pod menom Gaudiopolis. Bol evanjelický kňaz, staviteľ kostolov a zakladateľ cirkevných zborov, o. i. cirkevného zboru vo Veľkej Tarči, zakladateľ prvej ľudovej vysokej školy.
Po ekumenickej bohoslužbe sa konalo agapé v klubovej miestnosti zboru, kde skutočne „ všetci boli jedno“.
Kolegyňa priviedla so sebou svoju 4-ročnú dcérku. Veľa som sa jej venovala, kreslili sme, ba i zmrzlinové guľôčky som jej šla kúpiť. Nakoľko vyhladla, matka jej dala veľký sladký rožok. „Dáš mi z neho?” - spýtala som sa.
No ale nedala. Matka jej povedala, že to ozaj nie je od nej pekné. Potom mi kúsok odlomila a podávala. „A dávaš mi ho zo srdca?” chcela som vedieť.
„Nie, z vrecka.”
Dobre sme sa zasmiali.
Pri troch otvorených okienkach sa vlnia dlhé rady čakajúcich. Celá večnosť, kým sa človek dostane na rad. Vo vedľajšom rade mladík zdvihne zvoniaci mobil a začne hlasno vybavovať. Vybavuje 5 minút, 10 minút - rad sa nehýbe - ďalších 5 minút, stále vybavuje. Starý pán za mnou, hlava červená, tlak v nebesiach, to už nevydrží a osopí sa naňho: „Už by ste mohli prestať, to je strašné, čo tu musí človek počúvať!“ Mladý muž vrhol zrakom po starkom a pokračoval v hlasnej vrave.
Starký sa otočil a za ním stojacemu, vysokému mladíkovi hovorí: „To je neuveriteľné! Vás to nevyrušuje?” hľadá spriaznenú dušu. Žiadna reakcia. Vtedy pozrie hore na mladíka, drôty mu visia z uší. „Ten je zas hluchý,” poznamená, otočí sa a s červenou hlavou čaká na vybavenie.
Bola som s neterou na výlete a cestou sme navštívili aj mojich milých známych, jeden starší manželský pár. Keď sme od nich odchádzali, bol príjemný podvečer. Postáli sme v záhrade a chvíľu sme si ešte potrkotali. Zrazu puk, niekomu ubehlo. Starý pozrel na starú, stará na starého, ja na nich. Okamih trápneho ticha, potom sme to rýchlo zahovorili.
V aute hovorím neteri. „Počula si, že voľakomu ubehlo? Starý si myslel, že starej, stará si myslela, že starému, ja som si myslela že voľaktorému z nich. Na to moja neter: „A bola som to ja”.
Teda! Na mladú nikto nemyslel.