Ľudové noviny č. 12
Na sklonku 8. marca dotĺklo srdce našej milej kolegyne, Mlynčanky rodom, Santovčanky vydajom Terky Horňákovej. Našej Terky, ktorá pol druha desaťročia pomáhala pri zrode nášho týždenníka. Terky, ktorá nám uľahčovala a spríjemňovala naše každodenné povinnosti, ktorá nepoznala nemožné pri práci. Nebolo jej treba pripomínať naše prosby - pokladala ich za svoje a ihneď splnila aj tie, pri ktorých sme dodali - ale má to čas. Vzala si na svoje plecia aj to, čo sme jej na ne nenaložili. Viedlo ju svedomie a ochota pomôcť, aj keď sa jednalo o celkom neznámeho predplatiteľa. Neodvolávala sa na kompetencie - ak sa dalo, vybavila samostatne, ak to prekračovalo jej možnosti, vedela, na koho sa má obrátiť.
Terka bola nielen našou kolegyňou, ale aj priateľkou, účastnou na našich radostiach i žalostiach. Vždy si našla čas vypočuť nás, poradiť, prejaviť sústrasť. Nikdy nám svoju pomoc nevnucovala a našu dôveru nikdy nesklamala.
Pred poldruha rokom odišla do dôchodku. To sme ešte netušili, že nie preto, aby odpočívala, lež aby sa mohla liečiť. Chýbalo nám jej Ahojte! pri prekračovaní prahu redakcie, či Nepotrebujete vybaviť niečo v podniku alebo na pošte? Chýba nám vôňa čaju, ktorý priniesla, keď sme pri práci zabudli na šálku v kuchynke, ale aj čistoty, ktorú dokázala vykúzliť. Doteraz ju nik nedokázal nahradiť! Verili sme, dúfali sme, že sa jej v obklopení milujúcej rodiny podarí zdolať zákernú chorobu. Osud jej však doprial iba 63 rokov a 45 dní života. Škoda, preveľká škoda.
Terka, tam, kam si odišla, určite veľa získali. My sme však veľmi veľa stratili.
Tvoji kolegovia
V predvečer Medzinárodného dňa žien sa v rezidencii Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Budapešti po jedenásty raz zišli slovenské ženy z celého Maďarska, aby sa stali aktívnymi účastníčkami súťaže o najkrajší a najchutnejší zákusok a koláč. Na túto obľúbenú spoločnú akciu Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM) a slovenského veľvyslanectva už po tretí raz ochotne prijala pozvanie prvá dáma Slovenskej republiky, manželka prezidenta Silvia Gašparovičová. Na Slovenskú gazdinku 2009 zavítala aj predsedníčka Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Vilma Prívarová.
Po vrúcnom zvítaní sa a po príhovoroch mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca Juraja Migaša, predsedníčky ZSM Ruženky Egyedovej Baránekovej a vzácnych hostí si účastníci mohli pozrieť bohato prestretý stôl s takmer 50 súťažnými vzorkami a povzbudiť porotu, pozostávajúcu zo silnejšieho pohlavia na čele s pánom veľvyslancom, do sladkej, ale náročnej práce. Ženy-gazdinky si zatiaľ na neformálnej diskusii s manželkou prezidenta SR vymenili názory na spôsoby, ako viesť deti k väzbe k slovenskej národnosti, resp. k slovenskému národu. Zhodli sa v tom, že treba pokračovať v doterajších snahách zefektívňovania výučby napr. osvedčenými pobytmi v školách v prírode na Slovensku, zabezpečovaním názorných pomôcok zo SR, ale aj hľadať nové formy - za pomoci hosťujúcich učiteľov zintenzívniť slovenskú komunikáciu v materských školách.
Aká by to bola Slovenská gazdinka bez slovenskej hudby! Tentoraz organizátori pozvali folklórny súbor Priechoďan z Priechodu neďaleko Banskej Bystrice. Bol to vydarený výber. Výborne zostavený program, vynikajúci prednes a najmä schopnosť strhnúť so sebou prizerajúce sa publikum dalo tušiť, že kultúrnym programom sa spoločný spev a tanec neskončí. Pri zábave sme takmer zabudli na zlatý klinec programu.
Nie však organizátori a porota. Tá sa snažila silou-mocou oceniť všetky vzorky, ale Ruženka Egyedová Baráneková bola prísna - treba vybrať 10 najlepších. Porotu to trocha zaskočilo a my sme v trme-vrme okolo stola stihli zaregistrovať len prvé dve ceny. Manželke pána prezidenta sa najviac páčil a chutil tvarohový a jablkový závin Jolana Pepovej z Veľkého Bánhedešu a pánovi veľvyslancovi makové parené buchty s domácim slivkovým lekvárom Marty Marošiovej z Baňačky. Iste, ocenenie vždy dobre padne, ale ako skúsené gazdinky sa najviac tešíme, keď sa naše produkty očividne míňajú. Zodpovedne môžem tvrdiť, že ani jedna z účastníčok súťaže neodchádzala smutná. Ba, po vydarenej akcii sme sa rozchádzali veľmi veselo - vyprevádzali nás Priechoďania s tancom a so spevom.
Zväz Slovákov v Maďarsku oznamuje svojmu členstvu, že sa zrodilo druhostupňové rozhodnutie súdu v procese, ktorý viedol proti ZSM od decembra 2006 Matej Kešjar. Právoplatné rozhodnutie Súdu hlavného mesta konštatovalo neplatnosť uznesení kongresu z 9. decembra 2006. Zväz v blízkej budúcnosti zvolá mimoriadny kongres, na ktorom - okrem plánovanej modifikácii stanov - v zmysle rozsudku napraví situáciu vzniknutú zrušením uznesení. Zväz sa s dôverou obracia na svojich členov s prosbou, aby v záujme dosiahnutia tohto cieľa postupovali podľa písomne zaslaných informácii, ktorým budú predchádzať regionálne pracovné stretnutia aktivistov ZSM.
Na programe rokovania druhého tohoročného zasadnutia Predsedníctva Zväzu Slovákov v Maďarsku bolo vyhodnotenie osláv 60. výročia organizácie, schválenie harmonogramu podujatí na rok 2009 a príprava mimoriadneho kongresu ZSM. Členovia si vypočuli aj informácie predsedníčky kuratória Verejnoprospešnej nadácie ZSM Lipa Anny Divičanovej o použití podpory, ktorú poskytla vláda Slovenskej republiky na kultúrne aktivity Slovákov v Maďarsku v roku 2008.
V jeden pekný jarný pondelok večer sa stredná Európa nenazdajky nasťahovala do Slovenského inštitútu na Rákócziho triede v Budapešti. Aspoň Stredoeurópan, sedemdesiatnik Rudolf Chmel tvrdí, že stredná Európa je vždy tam, kde sa práve nachádza. Už ako 12-ročný presne vedel, že chce byť literárnym historikom, ale maďaristom sa stal iba vďaka tomu, že keď sa ho kedysi v 60. rokoch na prijímacom pohovore profesor Mráz opýtal, či vie po maďarsky, odpovedal, že niečo sa naučil od svojej starej mamy. Takto sa začal zaoberať slovensko-maďarskými literárnymi vzájomnosťami a vďaka spoločnému čítaniu so starou mamou mohla vyjsť v Slovenských pohľadoch jeho prvá recenzia na túto tému. Vďaka niekoľko desaťročnej húževnatej práci sa z neho stal odborník, ktorého si aj ako posledného československého veľvyslanca, bývalého ministra kultúry SR, ale v prvom rade ako intelektuála stredoeurópskeho formátu vážia aj v Maďarsku. Jeho osobnosť je vzácna aj pre Slovákov v Maďarsku, pretože v ňom mali možnosť spoznať človeka predstavujúceho tú líniu slovenského literárneho, kultúrneho, ale aj politického myslenia, ktorá dáva šancu maďarsko-slovenskému dialógu, šancu na vzájomné pochopenie sa, a teda na „normálne“ medzištátne vzťahy, čo je pre našu menšinu životne dôležité. Príslušníci Slovákov v Maďarsku si vysoko vážia doterajšiu a súčasnú činnosť Rudolfa Chmela, čo potvrdili aj tým, že v hojnom počte prišli pozdraviť jubilanta. V hľadisku Slovenského inštitútu spolu s jeho maďarskými priateľmi, napr. literárnym vedcom Mihályom Szegedim Maszákom, historikom Tamásom Katonom alebo literárnym historikom Csabom Gy. Kissom, sedeli aj vedúci predstavitelia Celoštátnej slovenskej samosprávy, Zväzu Slovákov v Maďarsku a členovia slovenských volených zborov z Budapešti. Ale prišli aj predstavitelia slovenských katedier z maďarských univerzít, ako aj delegácie Slovákov z Vacova, Segedína či Békešskej Čaby. Na podujatí, ktoré pripravili bratislavské Vydavateľstvo Kalligram a Slovenský inštitút v Budapešti, boli obecenstvu predstavené dva zväzky, ktoré vydalo spomenuté vydavateľstvo k životnému jubileu R. Chmela. Ako povedal jeho riaditeľ László Szigeti, oslávenec patrí na Slovensku medzi málo osobností, ktoré dokážu spájať ľudí patriacich do rôznych politických táborov. O tom svedčí aj fakt, že na bratislavskú prezentáciu prišiel aj súčasný minister kultúry Marek Maďarič, ktorý sa o jubilantovi zmieňoval s veľkou úctou. Výber z diel Rudolfa Chmela Romantizmus v globalizme. Malé národy - veľké mýty, redaktorom ktorého bol László Szigeti a Pamätnicu k sedemdesiatke Rudolfa Chmela s titulom Slová, v ktorej o oslávencovi píšu významné osobnosti zo Slovenska, Maďarska a Poľska, predstavili riaditeľ Ústavu pre výskum národných a etnických menšín Maďarskej akadémie vied László Szarka a univerzitný profesor na dôchodku István Käfer. S niektorými myšlienkami, ktoré odzneli z ich úst, by síce určite diskutovali aj mnohí z prítomných, všetci zástancovia maďarsko-slovenského dialógu, ale aj samotný fakt, že sa na túto úlohu podujali tak odlišné osobnosti, akými sú László Szarka a István Käfer, svedčí tom, že Rudolf Chmel skutočne dokáže spájať. Túto jeho schopnosť prízvukoval aj jeho nástupca v kresle veľvyslanca Juraj Migaš, ktorý ho charakterizoval ako priateľa priateľských susedských vzťahov medzi Maďarskom a Slovenskom. V mene ostatných prítomných sa môžeme iba pripojiť k jeho prianiu, aby sme mohli ešte dlho spolupracovať na zlepšovaní maďarsko-slovenských vzťahov.
Udalosti, ktoré predchádzali Nežnej revolúcii v novembri 1989 na Slovensku, boli témou pódiovej diskusie, ktorú usporiadal Slovenský inštitút pod názvom Smerovanie k Novembru 1989 na Slovensku. Ako povedal na úvod riaditeľ SI Milan Kurucz, šlo o prvé podujatie zo série, ktorá bude venovaná v priebehu tohto roka tejto tematike. Na tomto stretnutí hovorili o predchádzajúcich udalostiach historici, kým na nasledujúcich podujatiach sa procesom, ktoré sa udiali po roku 1989, budú venovať sociológovia, politológovia a predstavitelia iných disciplín. Jan Pešek oboznámil prítomných s procesom budovania komunistického režimu, s vývinom pojmu „vnútorného nepriateľa“ a s vystupovaním Štátnej bezpečnosti voči tomuto nepriateľovi. Z príspevku Natálie Veselskej sa účastníci mohli dozvedieť o opozičných postojoch slovenskej verejnosti, o úlohe tzv. tajnej cirkvi a bývalých politických väzňov ako aj ich rodinných príslušníkov voči režimu. Témou prednášky Jozefa Žatkuliaka bola cesta slovenskej spoločnosti k Novembru 1989. Prvé podujatie zo série akcií, ktoré budú venované spoločenským a politickým zmenám v stredoeurópskom priestore, sa uskutočnilo v spolupráci s Historickým ústavom Slovenskej akadémie vied a obohatilo prítomných o zaujímavé vedomosti o tomto období našej novodobej histórie.
Maďarsko musí sprísniť postih šírenia nenávisti, ochrana slobody slova je aj podľa Rady Európy v Maďarsku zakotvená príliš široko, tvrdí predseda vlády Ferenc Gyurcsány, ktorý dodáva: „Nie je možné nevidieť, že sa pod zámienkou slobody slova každý deň ponižujú niektoré spoločenské skupiny. (...) Vytváranie kolektívnych vinníkov skôr či neskôr povedie k zločinom spáchaným na kolektívoch.” Vláda navrhne zmenu Ústavy MR, ktorej cieľom by bolo trestné stíhanie šírenia nenávisti. Vyhlásil to 2. marca minister spravodlivosti Tibor Draskovics, ktorý zároveň inicioval rokovania piatich parlamentných strán. Minister návrh zmeny ústavy, ku ktorej je potrebná dvojtretinová väčšina poslaneckých hlasov, zdôvodnil tým, že po „hrozných trestných činoch v ostatných dňoch už pohár pretiekol”. Rada Európy v uplynulých dňoch naznačila, že príliš voľné chápanie slobody prejavu názoru zabraňuje, aby proti rasistickým prejavom bolo možné účinne zakročiť.
Predseda ústavného súdu Péter Paczolay koncom februára vyhlásil, že súd bude brániť slobodu prejavu aj v prípadoch drastickejších vyjadrení, než je napríklad označenie „cigánska kriminalita”. O nej reční najmä krajne pravicová strana Jobbik a na ňu prepojená polovojenská Maďarská garda, ktoré svoju existenciu ospravedlňujú ochranou obyčajných Maďarov, najmä na dedinách, pred „cigánskou kriminalitou”. „Péter Paczolay a ja si o tom myslíme niečo úplne iné. Každé vyjadrenie, ktoré nejakým spôsobom označuje niektorú spoločenskú skupinu za kriminálnu, alebo umožňuje, aby sa celá spoločenská skupina cítila vinná, uráža identitu skupiny a aj dôstojnosť jej jednotlivých členov,” povedal premiér F. Gyurcsány a dodal, že ak k zmene ústavy nedôjde, tak to nebude jeho vina.
Sviatok slova. Takto by som nazvala vyše týždňový maratón divadelných predstavení menšinových ochotníckych súborov a profesionálnych národnostných divadiel Arcusfest 2009, ktorý tento rok prebiehal po siedmy raz.
Keď sa človek vyberie do divadla, oblečie si lepšie šaty, snaží sa zanechať starosti bokom a venovať sa predstaveniu. Alebo práve divadlo mu ponúka možnosť oddýchnuť si, zabudnúť na problémy, hoci aj tak, že ich ukáže v plnej šírke. Obidva druhy predstavení sme mali možnosť vidieť na prehliadke, ktorej sa zúčastnilo 11 národností s 18 hrami.
Slovákov v Maďarsku reprezentovali Slovenské divadlo Vertigo s hrou Júliusa Barča-Ivana Dvaja a Slovenské národnostné divadlo Cervinus zo Sarvaša s hrou Ota Tolnaya Bayer aspirín. Obidve predstavenia zožali úspech tak v radoch publika, ako aj poroty. Odborná porota, ktorej členmi boli riaditeľ odboru Ministerstva kultúry a školstva MR (MKŠ) István Magi, generálna tajomníčka Univerzity múzických umení Krisztina Bábaová, radkyňa Anna Lakosová a režisér, dramaturg László Konter, ocenila obidve slovenské predstavenia. László Gergely z divadla Cervinus získal cenu za najlepšiu réžiu a Viola Thirringová z divadla Vertigo za najlepšie stvárnenie ženskej úlohy. Najlepšie predstavenie na tohoročnom festivale - Faludy-Villon inak - predviedli členovia rómskeho Divadla Panna Cinka. Národnostné divadlá sa predstavili v Novom štúdiu divadla Thália a vo veľkej a malej sále Budapeštianskeho bábkového divadla. Festival je najväčšie multinárodnostné podujatie v materinskom jazyku, ktoré usporadúva Verejná nadácia pre národné a etnické menšiny. V tomto roku na jeho organizovanie prispelo aj MKŠ MR a patronát nad ním prevzal minister István Hiller.
Festival sa zapojil do podujatí Európskeho roka kreativity a inovácie. Spoločnosti nášho kontinentu spoznali, že kultúrna rôznorodosť je dôležitým prameňom kreativity a inovácie. Preto v tomto roku aj na území Maďarska preferovali rozvíjanie umeleckej výchovy, udržanie a posilnenie kreatívnych foriem prejavu vlastného ja i v dospelom veku. Pravdepodobne preto sa na tohoročnom festivale zúčastnilo viacej študentských a mladých divadelníckych scén.
Väčšina národností sa prezentovala vo svojom materinskom jazyku, Rómovia (keďže nemajú jednotný jazyk) skôr v maďarčine. Tak ako za posledné roky sa do festivalu zapojili profesionálne i amatérske súbory. Nie je jednoduché ich hodnotiť, veď každý bol dobrý v inom. Ja som sa nesmierne dobre zabavila na predstavení Chorvátskeho divadla z Pätikostolia. Predviedlo hru Ephraima Kishona Sobášny list. Pre mňa bolo toto predstavenie najpútavejšie pre ľahkosť spracovania problematiky spoločenskej identity. Môžeme badať paralelu v tom, že rodina Borozovská presťahovaním sa z kibucu do mesta trošku stratila svoje korene. Uvedomí si to, keď sa blíži svadba ich dcéry. Konzervatívna matka ženícha chce vidieť sobášny list nevestiných rodičov. Ten však nijako nevedia nájsť. Ženích - posmeľovaný svojou matkou – im denne pripomína zaostalosť, čo vedie k vnútorným konfliktom v rodine. Napokon sa svadba nekoná, ale láska zastihne každého člena rodiny.
Na tohoročnom festivale bol veľmi zaujímavý výber autorov. Chorváti priniesli maďarského autorka židovského pôvodu, sarvašské slovenské divadlo predstavilo monodrámu maďarského autora z Vojvodiny, Srbi predviedli klasickú americkú hru Kto sa bojí Wirginie Wolfovej? a nemecké profesionálne divadlo zo Szekszárdu sa predstavilo hrou W. Shakespeara Kráľ Lear. Rumunské divadlo Teatrul Vis si vybralo hru maďarského dramatika Zoltána Egressyho a rómski divadelníci z Miškovca pripravili rockový muzikál z Antigony. Poľskí divadelníci predviedli zaujímavú koláž s názvom Polaris, alebo intergalaktická rekonštrukcia Zeme zasľúbenej a bulharské divadlo Malko Teatro magickú hru o nezvyčajnom osude Elada Piňo a čas. Kreativita a inovácia nechýbali ani v jednom predstavení. Stálymi účastníkmi festivalu sú slovinskí ochotníci z Apátistvánfalvy. Ich režisér-autor László Kovács napísal hru Voľby, v ktorej hovorí o výsostne aktuálnych otázkach - prepolitizovaní každodenného života malých komuníť.
Nie je jednoduché byť menšinovými divadelníkmi. A to nielen preto, lebo im rozumie menej ľudí, ale aj preto, lebo - či chcú alebo nie - majú misiu. Misiu v tom najlepšom slova zmysle: ich práca je nepopierateľne potrebná pri zachovávaní materinského jazyka národností a to hlavne v radoch dospelých, veď deťom môžeme pomáhať v škole. Hocako vieme pekne spievať a recitovať, keď nerozumieme základným pojmom, keď nežijeme v jazyku, tak zanikneme. Vo svojom materinskom jazyku a spolu s ním sa najlepšie žije v divadle. Necítime sa iní, sme rovnakí. Teda aspoň ja som mala takéto pocity počas sledovania väčšiny festivalových predstavení.
Prehliadka národnostných divadiel trvala vyše týždňa, prebiehala v súdržnom duchu, veď sme mali spoločný jazyk – divadelný. Niektoré predstavenia boli tlmočené simultánne, k iným pridávali iba krátke resumé v maďarčina, ďalšie prebiehali vo väčšinovom jazyku. Organizátori - programový riaditeľ András Frigyesi a Pero Lastić, ktorý má na starosti spoločenské vzťahy - majú obavy o budúcnosť tejto iniciatívy. Nie je totiž isté, či bude mať pokračovanie. Doteraz aspoň rok dopredu vedeli, aké možnosti budú mať o rok. Bola by škoda, keby sa festival nemohol konať, totiž možnosť predstaviť sa širšiemu publiku a odbornej porote majú divadelníci iba na takýchto podujatiach. A slovo - hlavne divadelné - potrebuje odozvu.
Konferenciu s názvom Tradícia a osveta usporiadali v Maďarskom osvetovom ústave a lektoráte výtvarného umenia v Budapešti koncom februára. Rokovanie nadviazalo na sériu podujatí, ktoré organizuje ústav posledné dva roky na viacerých miestach Karpatskej kotliny. Pôvodne sa organizátori inšpirovali dedičstvom Bélu Bartóka, neskôr tematiku stretnutí rozšírili o problematiku Maďarov v zahraničí. Na nedávnu akciu pozvali aj reprezentantov národnostných komunít v Maďarsku - dozvedeli sme sa od radcu ústavu Andrása Romhányiho, ktorý predstavil podujatie početným účastníkom.
Prítomným sa prihovorila generálna riaditeľka ústavu Erika Borbáthová, ktorá privítala iniciatívu usporiadať konferenciu. Hlavný radca Sekretariátu pre koordináciu národnostných a etnických menšinových programov pri osvetovom ústave Péter Halász informoval o tom, že prednášky stretnutí plánujú vydať v zborníku, ktorý by mal obsahovať aj závery konferencie a stretnutí.
Na konferencii prednášal aj známy maďarský režisér animovaných filmov Marcell Jankovics, ktorý sa sústredil na tradície ako celok. Posťažoval sa na zrýchlenie každodenného života, v ktorom podľa neho panuje stále prítomný čas. To nám vnucujú reklamy, filmy, ale aj politika. Podľa režiséra práve tento stále prítomný čas môže aj za to, že kultúra sa zužuje. Pojem kultúra znamenal podľa neho pôvodne pracovitosť a prácu. Kultúra neznamenala iba umelecký prednes, osvetu treba vždy chápať spolu so školstvom, lebo bez neho je vytrhnutá z kontextu.
O sile zachovania identity v tradíciách hovoril čestný predseda Osvetového spolku Maďarov v Sedmohradsku József Kötő. O Slovákoch v Maďarsku, o našich tradičných podujatiach a aktivitách prednášala riaditeľka Slovenského osvetového centra (SOC) Katarína Királyová. Svoju prednášku - ktorú doplnila projekciou - začala vyjasnením základných pojmov, ako je tradícia, zvyk, dedičstvo. Podala aj historický prehľad rôznych hnutí na zachovanie tradícií, ako napríklad stretnutie speváckych zborov a tanečných súborov Gyöngyösbokréta v 30. rokoch minulého storočia, alebo usporiadanie všenárodnostných stretnutí v rokoch 1950-55, či spevácke hnutie Vyletel vták zo 70. rokov. Nastolila otázku, či môžeme hovoriť o identite bez znalosti jazyka. Účastníkom konferencie predstavila aktivity SOC a pomocou praktických príkladov poukázala na dôležitosť zachovávania tradícií.
Učiteľ hudby, hudobník a dirigent Lajos Pál hovoril o tom, ako za socializmu založil medzinárodne známy tanečný súbor Tisza v Zakarpatskej Rusi v takej osade, kde predtým neboli podobné súbory. O jedinom rómskom oblastnom dome prednášala jeho majiteľka Melinda Rézművesová. Ako povedala, dom sa nachádza v severnom Maďarsku v Hodászi, v osade, ktorá má 3500 obyvateľov, z toho 1700 Rómov. Avšak osada nie je zaujímavá pre svoje etnické, ale konfesijné zloženie obyvateľstva. Žijú tu totiž príslušníci všetkých konfesií, ktorí veľmi dobre spolunažívajú. Čo sa týka oblastného domu, je to tzv. živý dom so stálymi programami pre obyvateľov osady bez ohľadu na ich etnickú a konfesijnú príslušnosť, ktoré financuje majiteľka z konkurzov alebo z vlastných zdrojov. Oblastný dom neprevádzkuje nijaká organizácia.
Po obedňajšej prestávke sa prítomným prihovorila etnografka Ildikó Sándorová. Hovorila o komplexných vedomostných programoch v oblasti zachovávania tradícií v Dome tradícii. Folklorista a vedecký pracovník Domu tradícií v Budapešti Gergely Agócs sa zmienil o súhre ľudských a technických podmienok zachovávania tradícií a Zsigmond Gyönyörű si pripravil prednášku o tradičných svadbách s družbami, dokumentovanú množstvom fotografií.
V minulom mesiaci uplynulo 100 rokov odvtedy, ako sa v chudobnej slovenskej rodine v Békešskej Čabe narodila nesporne najväčšia osobnosť dolnozemskej slovenskej ľudovej poézie v Maďarsku Ján Gerči (1909-1984).
Keďže celá jeho rodina zápasila s nesmiernou chudobou, hneď po ukončení základných štúdií začal slúžiť u čabianskych gazdov, neskoršie bol robotníkom na železnici. Popri práci si však vždy našiel čas na vzdelávanie, aj slovenský pravopis si osvojil v podstate autodidakticky. Jeho záujmu o slovenské písané slovo vyhovelo neskoršie pracovné prostredie, keď bol zamestnaný v Evanjelickom kníhkupectve v Békešskej Čabe, ktoré malo úzke kontakty o. i. s kníhkupectvom Tranoscius v Liptovskom Svätom Mikuláši.
Písať začal už v mladom veku, jeho básne uverejňovali Čabiansky kalendár, Evanjelický hlásnik, Slovenská rodina, Slovenská jednota, Sloboda a iné tlačové orgány. Ako tridsaťročný vydal vlastným nákladom zbierku básní Zornička. So svojou tvorbou sa stal príkladom aj poradcom ďalších autorov na poli slovenskej ľudovej tvorby. Venoval sa aj dramatickej tvorbe, tiež súkromne vydal divadelnú hru v čabianskom slovenskom nárečí Vyslúžená žena, ktorú odvysielal i bratislavský rozhlas. Inscenácia okrem obecenstva v Mestskom divadle v Békešskej Čabe zožala úspech aj v kruhu komlóšskych Slovákov, podobne ako jeho hra pre deti V krajine trpaslíkov. Menej je známe, že spolu s Jánom Sekerkom boli autormi prvého slovenského čabianskeho tanga Zaveď lodičku ku brehu...
Slovenský básnik so svojou rodinou sa v roku 1947 počas výmeny obyvateľstva medzi Maďarskom a Československom rozhodol pokračovať v živote v krajine svojich predkov. Usadili sa v Nových Zámkoch, v meste, kde žilo vtedy mnoho presídlených čabianskych Slovákov. Pracoval v mestskom národnom výbore, potom ako pokladník v štátnej banke, neskôr v jednom stavebnom podniku. Horlivo sa zapojil do matičnej činnosti v Nových Zámkoch a aj naďalej sa venoval literárnej tvorbe, avšak väčšina jeho poviedok a jedno dramatické dielo zostali v rukopise. Plody jeho bohatej tvorivej činnosti sú uložené v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine. Zomrel v roku 1984, pochovaný je v Nových Zámkoch.
Čabianski Slováci nezabudli na svojho významného literáta, v radoch staršej generácie sa ešte nájdu takí, ktorí ho poznali osobne. Pri príležitosti 100. výročia narodenia Jána Gerčiho slovenskí aktivisti mesta usporiadali spomienkovú slávnosť. Členovia čabianskeho slovenského klubu potešili účastníkov XVIII. celoštátneho stretnutia vedúcich národnostných občianskych organizácií, ktoré sa konalo koncom februára, literárnym pásmom. Život a tvorbu Jána Gerčiho predstavila učiteľka slovenskej školy Ildika Očovská, ukážky z básní významného Čabana predniesli členky slovenského klubu a slovenského pávieho krúžku. Niektorí z členov klubu pod vedením Alžbety Ančinovej prekvapili obecenstvo naštudovaním scénky z Gerčiho diela Vyslúžená žena. Možno, že prostredníctvom Gerčiho diel sa podarí oživiť tradície slovenského divadelníctva v meste. Program ukončili opäť speváci hymnickou piesňou Čaba naša krásna..., autorom ktorej je tiež J. Gerči.
Ďalším prekvapením bolo, že na literárny večer boli pozvaní dvaja príbuzní Jána Gerčiho, ktorí žijú v tomto dolnozemskom slovenskom meste. Elena Ráczová Gerčiová je neterou básnika a má na neho aj osobné spomienky z čias návštev Gerčiho rodiny v Békešskej Čabe už po presídlení: - Dodnes žijem v Jamine, v tom dome, kde vyrastal Ján Gerči. V rodine bolo 12 detí, na žive zostali deviati, on bol piatym v poradí... V roku 1956 som aj ja bola na návšteve u nich na Slovensku. Dcéra J. Gerčiho, ktorá je dnes učiteľkou na dôchodku, sa narodila ešte tu, na Čabe, ale syn už na Slovensku... J. Gerči bol nesmierne milý a dobrý človek, v rodine sa dodnes tradujú historky, ktoré svedčia o jeho výbornom humore... - zaspomínala si pani Elena.
- Brat J. Gerčiho bol mojím svokrom, - dodal Ondrej Oláh. - Poznal som ho však už predtým, bolo ho často vidieť v slovenských kluboch, ktorých bolo v tom čase v meste aj viac, napr. v centre na Andrássyho ulici, alebo v Jamine na Máriássyho ulici. Tam sme sa schádzali, rozprávali sme sa, spievali, čítali po slovensky... Pracoval som priamo pri ňom, keď bol organizátorom v presídľovacej akcii. Ja sám som sa chcel presídliť do Československa, avšak v poslednej chvíli ma rodina prehovorila... Keď sa neskôr Gerči vracal na Čabu, často sme hrávali spolu karty, - podelil sa s nami o svoje osobné spomienky na Jána Gerčiho Ondrej Oláh.
Najznámejší básnik z radov Slovákov v Maďarsku Gregor Papuček má vždy plné vrece ľudových piesní, rozprávok, veršovačiek, anekdot, no a v neposlednom rade nápadov, inšpirácií a vlastnej tvorby. Napriek svojmu už nie najmladšiemu veku (nar. 1938) nás pravidelne prekvapuje novými knižkami. V týchto dňoch mu vyšla jubilejná, desiata samostatná zbierka sympatického vreckového formátu (16 X 11 cm) s tvrdým prebalom. Pozrime sa teda, čo sa nám dostáva z onoho spomínaného bohatého vreca do nášho spoločného vrecka...
Knižočka pod titulkom Na tom našom nátoni (s podtitulom Básne a anekdoty) vyšla v budapeštianskom Vydavateľstve Croatica ako publikácia Slovenskej menšinovej samosprávy I. obvodu Budapešti. Jej vydanie finančne podporili Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Samospráva I. obvodu Budapešti a Samospráva mesta Vrbové. Obálku knižky, ktorá je ilustrovaná fotografiami Imricha Fuhla a autora, navrhol Zlatko Papuček. Jej mottom sa stalo štvorveršie: „Zbierajte zlaté zrnká jazyka, / jak sladké plody moruší, / nech na ne každé dieťa navyká, / zasejte im ich do duší:“ Najnovšie verše, umelecké preklady a anekdoty G. Papučka sú v zbierke zaradené do šiestich cyklov: Vták zániku, Z prekladov, Bol jeden mních (Básne pre deti), Naše LiTerárium, O našich trampotách a Z podpilíšskych anekdot. Knižku, ktorá má 135 strán, uzatvára Doslov I. Fuhla a Bibliografia.
Zbierka Na tom našom nátoni obsahuje doteraz knižne ešte nepublikované básne z tvorby posledných troch-štyrov rokov. Názov zväzku si autor vypožičal z bohatej studničky spevnej kultúry svojej rodnej dediny Mlynky. Sú to začiatočné slová najmilšej pesničky jeho starého otca z matkinej strany Jana Bakaja. Výstižne symbolizujú náš národnostný „nátoň“, kde je rušno: „Na tom našom nátoni / krivdy hody majú, / do slov našich materí / sekerky búchajú...“ Snáď najväčšiu pozornosť čitateľov vzbudí cyklus pod názvom Vták zániku, obsahujúci básne pre dospelých, tak charakteristické pre tvorbu tohto autora. Neprestáva byť „zvonom“ či svedomím svojej národnosti, lebo podľa neho „básnik je zvon vo svätej veži s večnou nádejou, odhodlaný národnosť svoju chrániť od zániku a úderov.“ Sú tu básne ako Nemeľte Mlynky..., Damoklov meč, Náš národnostný sonet a ďalšie, ktoré to potvrdia. Ale ani v básni o „pilíšskych frndulienkach“ sa celkom neodtrhne od bremena nášho menšinového bytia, lebo ako píše, „takí vtáci sme my, Slováci, že kukučky nás vytláčajú z hniezda...“
G. Papuček oddychuje vraj pri prekladoch. To je iná téma iného subjektu. Aj z tejto tvorby sú tu ukážky: preklad z tvorby syna Márie Hrúzovej, čiže Sándora Petőfiho (Alexandra Petroviča), ale aj zo škótskej ľudovej tvorby. Ďalším útulkom pre dušu autora je tvorba detských básní. G. Papuček hádam ani nemá takú zbierku, do ktorej by nebol zaradený aj cyklus pre deti. Tentokrát ide o 11 nových básní, ktorým ani tentokrát nechýba detský pôvab, rytmus a slovné hry (Slniečko láka lienku Linku, / pavúčik šúľa pavučinku...).
Najobšírnejším cyklom je Naše LiTerárium. Jeho vznik má svoju históriu. Keď pred niekoľkými rokmi zánik organizačnej činnosti Združenia slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku bol už celkom hmatateľný, autor sa rozhodol ešte o jeden pokus. Uverejnil v Ľudových novinách výzvu: „Čo by bolo, keby sme si - podľa vzoru bratislavského Literárneho týždenníka - otvorili rubriku s nadpisom Naše LiTerárium? Podobné duchaplné drobnosti by tam mohol písať každý...“ Nápad nebol zlý, zlá bola skutočnosť, že nikto sa nepridal. Výber z tejto tvorby bol uverejnený aj v Literárnom týždenníku, ale pravidelne to uverejňovali aj naše Ľudové noviny. Duchaplné, dôvtipné krátke sentencie, podobenstvá O našej literatúre (Literárny život náš, / tenulinké nôžky máš, / mizne vôňa, slabne chuť, / už ťa ani nepočuť.); O chudákoch básnikoch (Boli to operení sokolíci, / a už sú ošklbaní v šošovici); O našich trampotách (Boli dvaja čo sa mi líškali, / čo si moju dôveru získali, / a štibrali z mojich malín: / jeden Judáš, druhý Kain). Sú tu veršíky poučné i zábavné o ľudskej povahe, o životných skúsenostiach, čitateľ v druhej polovici zbierky nájde aj v ľudovom tóne humorom sršiace texty, a nakoniec aj výber kratulinkých anekdot.
Zakladateľom a priaznivcom časopisu Sme (1988-1992), tohto prvého slovenského literárneho periodika na území dnešného Maďarska, sa zrejme natrvalo vryjú do pamäti Hviezdoslavove verše napísané a prednesené roku 1883 pri príležitosti 25. výročia založenia Slovenského spolku v Pešťbudíne a vytlačené v záhlaví tohto časopisu: „Sme, áno sme!.../ Sme tu a Boh dá, že i strváme...“ Toto „strváme“ vyznieva a snáď bude znieť aj naďalej ako odkaz a výzva nášho barda budúcim generáciám krajanov na Dolnej zemi.
Zotrvávanie Slovače a kultúrotvorné úsilie jej predstaviteľov v tomto kúte Európy podrobne rozoberá a hodnotí jeho čelný znalec, spisovateľ a vedec Peter Andruška v súbore štúdií pod názvom Dolnozemské podoby slovenskej kultúry, ktorý vydala Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre. Autor tejto takmer encyklopedicky stvárnenej publikácie sa opiera o rozsiahlu literatúru a pramene, konfrontuje stanoviská a vyvodzuje závery. P. Andruška venuje pozornosť mnohým osobnostiam, ktoré bez ohľadu na svoj pôvod a miesto pôsobenia prispeli svojou hrivnou k rozvíjaniu duchovného života slovenskej komunity či už máme na zreteli „domorodých“ vzdelancov (napríklad Ľudovít Haan, Samuel Tešedík, Ondrej Seberíni), alebo tých, ktorí sem priputovali z hornouhorských stolíc na dlhšiu či kratšiu dobu a z rôznych dôvodov (Ján Kollár, Ján Palárik, Čajakovci, Daniel Bachát a iní).
Osobitné kapitoly sú venované osobnostiam, ktoré svojím svojrázom či odlišnosťami účinkovania zaujímajú špecifické miesto v slovenských kultúrnych dejinách a uprostred európskeho kontinentu (Gustáv Maršall-Petrovský, Jozef Gregor Tajovský, Ľ. Haan, O. Áchim), ale aj mnohým ďalším, dielo ktorých vzniklo v čase ich dolnozemského pôsobenia a ktoré si preto rovnako prisvojuje aj tamojšia literárna história. Už len pre rôznorodosť ich osudov a zámerov môžeme iba v hrubých rysoch naznačiť okruh nastolených otázok.
P. Andruška o. i. zdôrazňuje, že tvorba týchto literárnych a kultúrnych tvorcov predstavuje základy, na ktorých slovenská menšina od počiatku buduje svoju identitu ako rozhodujúcu podmienku svojho prežitia, čo sa nepochybne vzťahuje aj na súčasné zameranie a pôsobenie slovenskej dolnozemskej literatúry a kultúry a ich predstaviteľov. Keď píše o domove ako o prameni tvorby, odvoláva sa nielen na slovenského básnika Ondreja Štefanka, ale aj na jeho maďarských literárnych druhov z Rumunska a poukazuje na to, že menšinové postavenie spisovateľa, resp. literatúry, je schopné obsiahnuť a tlmočiť nielen lokálne zvláštnosti, ale aj hodnoty všeľudské, platné kdekoľvek a kedykoľvek. V duchu týchto vývodov autor sleduje problematiku slovenskej menšinovej literatúry a kultúry v jej zložitosti a celistvosti vrátane nadväznosti na väčšinový a celonárodný kontext.
Keď hovoríme o kontextoch, nemali by sme zabúdať na iný významný aspekt postavenia menšiny na hranici dvoch či viacerých kultúr. Vzájomné prepojovanie menšinového a väčšinového, národného a inonárodného umocňuje potenciálnu funkciu sprostredkovania kultúrnych a literárnych hodnôt minulých i súčasných. Umelecký preklad má aj na Dolnej zemi svoje dávnejšie tradície a v posledných desaťročiach je sústavne pestovaný predovšetkým v početnom kolektíve slovenských literátov, vedcov a publicistov vo Vojvodine. Napokon celý priestor strednej a juhovýchodnej Európy, doslova popretkávaný menšinovými pospolitosťami, je priam predurčený k naplňovaniu tohto poslania prostredníctvom svojich literatúr.
Ako sme uviedli vyššie, zďaleka nie všetci spisovatelia a vzdelanci slovenského pôvodu písali po slovensky, a napriek tomu im sotva možno uprieť miesto v slovenskej literatúre. Stačí uviesť Valaského, Tešedíka a Haana, z ktorých prvý tvoril v latinčine, druhý v nemčine a tretí napospol v maďarčine, ale zároveň a v jednom rade aj Kollára a Šafárika, ktorí sa pridržiavali češtiny. Pritom napríklad Matej Bel (latinsky Belius) alebo Haan prinajmenšom v rovnakej miere poslúžili slovenskej i maďarskej vede, resp. kultúre, podobne ako desiatky, ba stovky ich súkmeňovcov v Uhorsku, kde sa na mieste vytláčanej latinčiny vehementne začína uplatňovať maďarčina ako štátny jazyk. Odpoveďou na maďarizáciu bolo presadzovanie o. i. aj spisovnej slovenčiny, ktorá sa ujíma v štyridsiatych rokoch 19. storočia v podobe kodifikovanej Ľ. Štúrom. Tento proces mal, pochopiteľne, značný dosah aj v oblasti Dolnej zeme, teda v prostredí, kde prevažoval maďarský živel.
No zďaleka nielen tam. Slovenský životný priestor vôbec bol akoby vtesnaný do „nárazníkového“ kultúrno-historického pásma. „Kým pod jedným kultúrnym vplyvom sa etnikum chráni,“ ako konštatuje P. Andruška, „inému podlieha, a to bez toho, že by si to uvedomovalo. V prípade Slovákov to bolo slovanstvo... blízka príbuznosť s Čechmi, čeština ako slovenský spisovný jazyk“. (Veď aj sám Štúr napísal svoje prvé básne v češtine - pozn. ok).
Vo svetle týchto skutočností treba vidieť aj celkový súveký obraz slovenskej dolnozemskej kultúry so všetkými jej osobitosťami - dnes už ako pozoruhodnú mozaiku v jednotlivých diaspórach -, a všade tam, kde si táto kultúra viac či menej úspešne kliesni svoju cestu takmer tri storočia. Lebo aj z Dolnej zeme vychádzali a dodnes vychádzajú podnety pre slovenský svet, ktorý v tomto zmysle nevyhnutne integruje túto oblasť ako organickú súčasť celej svojej kultúry. Ako to výrazne a presvedčivo dokumentuje práve Andruškova kniha.
V Šóškúte oslavovali dvojité jubileum, miestny spolok Šóškút 2000 si pripomenul desiate výročie svojho založenia a tanečný súbor Večernica svoju päťročnicu. Pri tejto príležitosti usporiadali výstavu tradičných krojov a spôsobu života.
Podujatie začali malí tanečníci, členovia súboru Základnej a umeleckej školy Károlya Andreettiho Slniečko šóškútskou polkou. Po nich sa ujala slova predsedníčka jubilujúceho spolku Šára Pappová, ktorá informovala prítomných o tom, ako sa zrodila výstava zobrazujúca miestnu históriu za posledných 100 - 120 rokov. V kultúrnom dome sme videli množstvo starých krojov. Sú to skôr slávnostné odevy, veď každodenné šaty ľudia obnosili, ale slávnostné si šetrili. Takto sa zachovali detské a ženské kroje. Z mužských bola vystavená iba zástera, ktorú si uväzovali na nohavice, aby sa neušpinili. Exponáty pomohli zbierať členky klubu dôchodcov zachovávajúcich tradície. Okrem krojov bol vystavený aj starý nábytok a úžitkové predmety. Záujemci si mohli pozrieť kuchynku s kredencom, vyrezávanú kolísku, staré papierové peniaze, dobové zrkadlo a posteľ. Exponáty získali od obyvateľov osady, ale výstava je iba príležitostná. Dovtedy totiž, kým nemajú vhodné priestory, si môžu iba zapožičiavať cenné pamiatky z dávnych dôb. Vedenie obce im sľúbilo, že podporí snahu spolku vytvoriť v obci múzeum miestnej histórie podľa možnosti v niektorom zo starých domov.
Pani Pappová predstavila prítomným spolok Šóškút 2000. Začiatkom roka 1999 hŕstka oduševnených ľudí založila združenie, ktoré si vytýčilo za cieľ zachovávať ľudové tradície, kultúru a chrániť životné prostredie. Za desať rokov svojej činnosti usporiadali členovia spolku množstvo akcií, ako je napríklad ničenie silne alergénnej ambrózie, s tým spojené preventívne vyšetrovanie alergie a výsadba stromov v uliciach, ktoré sú pomenované po nejakom kvete. Od roku 2004 usporadúvajú spolu so spoločenskými organizáciami v Tárnoku a Pusztazámori podujatie nazvané Tri dediny na dvoch kolesách. Je to vlastne cyklistická túra po okolí. Počas adventného obdobia organizujú podujatia pre deti i pre dospelých. V roku 2004 založili tanečný súbor Večernica a v roku 2005 získali pamätnú medailu Za Šóškút.
Slová pani predsedníčky spestrili tanečníci súboru maglódskymi tancami. Po ich vystúpení predstavila Šára Pappová toto tanečné teleso. Súbor vedie Hortenzia Mohácsiová Lőrincová, ktorá je zároveň jeho umeleckou vedúcou. Pomenovanie súboru apostrofuje vek jeho zakladateľov, ktorí sú skôr starší ako mladší. Členovia súboru zozbierali v obci miestne tradičné tance, ba aj skúmali v archíve ľudovej hudby Maďarskej akadémie vied. Na základe starých šiat si dali ušiť kroje, v čom im pomáhala „pamäť“ obce, členka miestneho pávieho krúžku Helena Chrenková. Skúšky mávajú dvakrát do týždňa a dobré meno svojej dediny šíria všade, kde ich pozvú. Takto napríklad zavítali do okolitých osád, do hlavného mesta, ale aj na Slovensko a do Rumunska. Prítomným sa po ďalšom tanci prihovorila H. Mohácsiová Lőrincová, ktorá hovorila o spájacej sile súboru, ktorý je pre tanečníkov ako jedna veľká rodina, v ktorej si ochotne vypočujú jeden druhého, spolu sa radujú a spolu žialia. Záverom predstavenia súboru premietli niekoľko záberov zo života tanečníkov.
Po programe si účastníci stretnutia mohli prezrieť výstavu, ktorá bola dostupná iba týždeň v kultúrnom dome, potom exponáty vrátili majiteľom v nádeji, že keď budú mať vhodné priestory, opäť im ich poskytnú.
Prvého marca sa uskutočnili doplňujúce voľby starostu v obci Peterka v Peštianskej župe. Koncom minulého roku dovtedajší starosta Károly Szászik, ktorý pracoval na tomto poste už v piatom cykle, vzhľadom na svoj zhoršený zdravotný stav odstúpil z funkcie. Člen volebnej komisie László Losonci uviedol, že o post sa uchádzali traja kandidáti. Nezávislými kandidátmi boli Zsolt Molnár a Attila Tóth, kým vo farbách Fideszu kandidoval Ferenc Veszteg. V obci žije 2100 obyvateľov, z toho volebné právo má 1658 osôb. K volebným urnám pristúpilo 864 občanov. Novým starostom v Peterke sa stal Zsolt Molnár, ktorý dostal 440 hlasov.
Koncom februára sa v Dome národností v Segedíne zišli milovníci literatúry na štvrtom interetnickom literárnom večierku. Podujatie pod mottom „V jazyku žije národ” sa konalo pri príležitosti Medzinárodného dňa materinského jazyka. Prítomných privítala hlavná organizátorka programu Alexandra Koromová a podujatie otvoril podpredseda Zväzu národností v Segedíne, riaditeľ miestneho bábkového divadla László Kövér. V programe vystúpili predstavitelia slovenskej, poľskej, ukrajinskej, nemeckej, bulharskej a arménskej národnosti. V tomto roku padla voľba na básne pre deti, ktoré odzneli v materinskom jazyku jednotlivých menšín, pričom texty básní mohlo obecenstvo sledovať na videoprojektore. Na podujatí aj tentokrát vystúpili šikovní žiaci Nedeľnej školy Spolku segedínskych Slovákov: Dénes Ocsovszki, Éden Varga, Oliver Pál, Anna Racsková a Martin Csepregi. Predniesli detské básne Sándora Weöresa v preklade Gregora Papučka a porozprávali nám, ako pracujú „Úderníci”, ako vyzerá „Barania škola” a čo by bolo, „Keby svet raz drozdom sa stal” …
S aktívnejšou spoluprácou medzi samosprávami a spoločenskými organizáciami rátajú v Číve. Odznelo to na stretnutí v miestnom kultúrnom dome, ktoré zvolala starostka obce Mária Nagyová začiatkom marca.
Na fóre sa zúčastnili predstavitelia registrovaných spoločenských organizácií (športovej jednoty, Spolku pivničnej dediny, obecnej polície a miestnych strelcov), ale aj samostatne neregistrovaných aktívne pôsobiacich zoskupení (klub slovenských dôchodcov, páví krúžok, Beseda klub a miestna organizácia Červeného kríža). Na stretnutí sa zúčastnili aj zástupcovia obecnej samosprávy, miestnej slovenskej samosprávy a člen študentskej samosprávy základnej školy.
Obecná samospráva podľa svojich možností morálne aj finančne podporuje prácu spoločenských organizácií, ktoré vyvíjajú samostatnú činnosť. Pochopiteľne veľa programov je spoločných a často sa prekrýva aj ich členstvo, čo znamená, že sú v stálom kontakte. Cieľom fóra bolo posilnenie spolupráce spoločenských organizácií a samospráv. Zintenzívnením spolupráce môže oživiť spoločenský život v osade, môžu sa zrodiť ďalšie spoločné programy. Účastníci fóra sa zhodli v tom, že spoluprácu treba lepšie organizovať a dôslednejšie plánovať.
Pani starostka požiadala reprezentantov spoločenských organizácii o aktívnu pomoc pri usporadúvaní obecných programov. V súčasnosti spolu s Kestúčanmi pripravujú majáles, programy zamerané na zachovávanie tradícii, ako napríklad rozlúčka so zimou a vítanie jari (vynášanie Moreny) - 28. marca, septembrové Čívske dní, ktoré v tomto roku usporiadajú pri príležitosti 310. výročia osídlenia osady a plánujú zorganizovať aj tradičnú čívsku svadbu.
Na stretnutí referovali predstavitelia spoločenských organizácií o svojich plánovaných akciách, ale hovorili aj o problémoch, ktoré im sťažujú prácu. Zhodli sa v tom, že je potrebné založiť spolok na skrášľovanie obce a vytvoriť spoločný harmonogram miestnych podujatí. Záverom sa účastníci fóra zhodli v tom, že do podujatí treba zapojiť aj mládež.
Siedmykrát usporiadali v Čorváši Slovenský deň a zabíjačku, na ktoré miestna slovenská samospráva a Spolok čorvášskych Slovákov v prvú marcovú sobotu pozvali nielen Slovákov z mesta, ale aj z blízkych spriatelených osád.
Doobedňajší blok celodňového podujatia pozostával zo zabíjačky, na ktorej podľa starých tradícií opaľovali brava slamou a drevom, ale aj zo súťaže pagáčikov a páleného. Po práci dobre padla spoločná prehliadka výstavy histórie mesta Čorváš. Potom sa dostala k slovu porota, podľa ktorej najlepšie pagáče mala tohto roku pani Paličková z Čabačudu, slivovicu Juraj Laurinecz z Čorvášu, a marhuľovicu-barackovicu tiež miestny Zoltán Varga.
V slávnostnom programe v osvetovom stredisku po pozdravných slovách predsedníčky miestneho slovenského zboru Alžbety Gyimesiovej Hudikovej účastníkov pozdravil primátor mesta Menyhért Szilágyi a predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik. Obidvaja zdôraznili význam zachovávania tradícií, ako aj to, že napríklad oživenie zabíjačkových zvykov za súčasných hospodárskych pomerov môže mať aj prozaickejší význam: opäť sa budeme musieť usilovať o sebestačnosť... Pozdrav podpredsedu Slovenskej samosprávy Békešskej župy Tibora Mótyána patril v tento deň predovšetkým príslušníčkam nežného pohlavia, ktorým zablahoželal k Medzinárodnému dňu žien.
V kultúrnom programe ako prví vystúpili členovia slovenského krúžku, organizovaného miestnou slovenskou samosprávou. Deti sa predstavili s básňami a riekankami, pričom z kytice ľudových piesní sme sa mohli dozvedieť aj to, ako „skapala na sálaši slanina...“. V Čorváši sa pri príležitosti Slovenského dňa predstavili aj spevácke zbory z mesta a družobných obcí. Maďarské a slovenské piesne zazneli v podaní speváckych zborov z Čabačudu, Čorvášu, Kétšoproňu, Kondorošu a Telekgerendášu a predstavila sa aj známa miestna citarová kapela Rozmarín.
Záverečným programom spoločne stráveného dňa, bohatého na programy, bola večera, na ktorej podávali produkty, ktoré si doobeda vyrobili Zábavu pri kapele Jána Ončika, ktorá hrala do tanca do neskorých večerných hodín, spestrila tombola s cennými darmi.
Slovenská samospráva v Malej Tarči usporiadala tradičný fašiangový ples. Prítomných v mene organizátorov pozdravila predsedníčka voleného zboru Katarína Szabová Tóthová. Zvlášť privítala delegáciu zo spriatelenej obce, Beluša. - Už siedmy raz organizujeme slovenský bál, ktorý uvedú členovia folklórneho súboru z Veľkej Tarče pod vedením Ladislava Bátoriho, - povedala pani predsedníčka a poprosila pána vedúceho, aby predstavil ich súbor. - Veľkotarčiansky tanečný súbor bol založený pred päťdesiatimi rokmi. V predošlých rokoch fungoval skôr formálne. Vlani v auguste sme usporiadali stretnutie bývalých tanečníkov, ktoré malo veľký úspech. Vtedy sme sa rozhodli, že budeme pokračovať v práci s novou intenzitou a budeme sa zúčastňovať na slovenských i na maďarských akciách. Onedlho na to sme dostali pozvanie do Čemeru a odvtedy nás neustále volajú vystupovať. Nie sme profesionálni tanečníci, ani nie sme mladí, ale robíme všetko pre to, aby diváci boli s nami spokojní, - povedal Ladislav Bátori. Tanečníci predviedli slovenské tance z Békešskej župy a z okolia Galgy. Medzi dvoma tancami K. Szabová-Tóthová predstavila najnovšiu dvojjazyčnú publikáciu Slovákov z okolia Pešti pod názvom Takto varila starká. Zbierku receptov tradičných jedál zostavili Katarína Királyová a Ondrej Csaba Aszódi na základe výskumu v dvanástich slovenských obciach. Recepty sú zoradené podľa kalendárnych zvykov.
Po vydarenom vystúpení veľkotarčianskeho súboru nasledovala chutná večera, po ktorej členky miestneho ženského zboru Nezábudka zaspievali prekrásne slovenské ľudové piesne. Úspech zožali nielen spevom, ale aj otváracím tancom. Účastníkov bálu zabávala kapela FER, veselá nálada trvala až do rána.
Malotarčania už roky spolupracujú s maďarskou menšinou žijúcou v Rumunsku, v obci Turia. Každoročne sa zúčastňujú medzinárodnej súťaže zakáľačkových špecialít, ktorú organizujú v Bálványosi, súčasti obce. Starosta Attila Daragus tentoraz pozval nielen predstaviteľov družobnej obce Malej Tarče, ale aj jej spriatelenej obce zo Slovenska Beluše. S iniciatívou prišiel podpredseda malotarčianskej slovenskej samosprávy Lajos Klačán, ktorý sa pravidelne zúčastňuje súťaže.
Pozvanie Belušania prijali. Do Sedmohradska odcestovali riaditeľka materskej školy Mária Baštugová, bývalý poslanec obecného zastupiteľského zboru František Salaj s manželkou Katarínou a štvrtou členkou skupiny Slovákov bola predsedníčka malotarčianskej slovenskej samosprávy Katarína Szabová Tóthová, ktorá bola zároveň tlmočníčkou.
Súťaž sa konala koncom februára v Bálványosi, vzdialenom okolo 720 km od Malej Tarče a 1200 km od Beluše.
Zakáľačka sa konala v sobotu. V piatok bol zoznamovací deň. Niektorí účastníci sa obliekli do ľudových krojov, ako napríklad Belušania a Malotarčania, za čo zožali veľké uznanie prítomných.
V sobotu sa súťažiaci zobudili na hlas trúbky. Po raňajkách sa pohol pestrofarebný krojovaný sprievod na miesto, kde chlapi zaklali ošípané. Preteky sa začali o desiatej. Každá skupina mohla pracovať do tretej. Dovtedy musela urobiť aspoň trojaké jedlá. Slováci urobili dva druhy jaterníc, klobásu, obarovú slaninu a kapustnicu.
Sedemnásť súťažiacich skupín z Rumunska, Slovenska, Chorvátska a Maďarska, hodnotili v štyroch kategóriách. Z Malej Tarče súťažili 2 skupiny a vyhrali tretie miesto za Slovákmi, ktorí získali striebornú medailu za najkrajšie naaranžovaný stôl. V kategórii tradičných jedál Malotarčania dostali zlatú medailu. Súťaž poctil svojou prítomnosťou aj rumunský prezident Traian Băsescu. „Veríme, že naša niekoľko- týždňová námaha nevyšla nazmar a úspešne sme reprezentovali Slovensko a Belušu v zahraničí. Boli sme milo prekvapení privítaním, celkovou atmosférou, ako aj priebehom a organizáciou festivalu,” povedala Mária Baštugová.
Skutočne, atmosféra bola fantastická, v Turii sa zrodili nové priateľstvá, každá skupina sa vrátila domov s množstvom príjemných zážitkov.
Mužská zložka Slovenského pávieho krúžku v Mlynkoch pripravila pri príležitosti Medzinárodného dňa žien (MDŽ) pre oveľa početnejšiu „ženskú sekciu“ milé prekvapenie. Tentoraz nešlo iba o tradičné kvety a drobné darčeky, ale aj o pohostenie v reštaurácii Gondola vo Verešvári (Pilisvörösvár). Po zdraviciach a chutnej večeri oslávenkyne a gavalieri spolu veselo vyspevovali najnežnejšie (zato trochu aj mužské) skvosty svojho vychýreného pilíšskeho repertoáru. Veď večná téma vzťahu muž - žena je nevyčerpateľná aj v klenotnici našich ľudových piesní.
Predsedníčka Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Vilma Prívarová rokovala 25. februára s bratislavským arcibiskupom - metropolitom Mons. Stanislavom Zvolenským. Ťažiskom ich rozhovoru boli aktuálne otázky týkajúce sa náboženského života Slovákov žijúcich v zahraničí. Vilma Prívarová arcibiskupa informovala o požiadavkách krajanov v súvislosti s obsadením farností slovenskými kňazmi v krajinách s početnou krajanskou komunitou. Rokovala tiež o možnostiach finančnej pomoci pre vybrané misie, ktoré vo svojich krajinách nemajú dostatočnú finančnú a materiálnu podporu. Súčasne arcibiskupa informovala o podpore Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí pre spoločenské, kultúrne a vzdelávacie aktivity misií, zborov a cirkevných spoločenstiev v zahraničí. Vilma Prívarová požiadala arcibiskupa Zvolenského o spoluprácu pri zabezpečovaní študijných pobytov pre kňazov zo slovenského prostredia v zahraničí na Slovensku, ako aj pri zabezpečovaní náboženskej literatúry pre krajanské komunity. Na záver rokovania arcibiskup Zvolenský podporil myšlienku zorganizovať v roku 2010 tematickú konferenciu o pastorácii Slovákov žijúcich v zahraničí v spolupráci s Úradom pre Slovákov žijúcich v zahraničí.
ZSM vypisuje súťaž v štyroch vekových kategóriách:
1. žiaci základných škôl 1. - 3. trieda
2. žiaci základných škôl 4. - 6. trieda
3. žiaci základných škôl 7. a 8. trieda
4. študenti, mládež do 30 rokov
Školské kolá prebehnú do 20. apríla 2009
Spievanky a veršovačky
Miesto konania: Santov (Pilisszántó), Slovenská národnostná základná škola.
Termín: 30. apríla 2009 o 10. hod.
Miesto konania: Nové Mesto pod Šiatrom, Maďarsko-slovenská dvojjazyčná národnostná základná škola a internát.
Termín: 5. mája 2009 o 10. hod.
Miesto konania: Veňarec (Vanyarc), kultúrny dom.
Termín: 21. mája 2009 o 13. hod.
Miesto konania: Níža, Slovenská národnostná základná škola.
Termín: 13. mája 2009 o 10. hod.
Spievanky a veršovačky
Miesto konania: Veľký Bánhedeš, Slovenská národnostná základná škola.
Termín: 28. mája 2009 o 10. hod.
Termín: 5. a 6. júna 2009
Miesto konania: Slovenský inštitút Budapešť
Spev (sólo, duo) a spevácke skupiny (max. 6 osôb).
Výber piesní: z najbližšieho okolia s udaním mena a adresy informátora,
t. j. od koho sa súťažiaci pieseň naučil.
Prihlášky treba zaslať s pripojením textu piesní, zvukovou nahrávkou alebo notovým spracovaním.
Výber poézie a prózy z tvorby našich autorov, t. j. po slovensky píšucich autorov v Maďarsku a autorov zo Slovenska.
Prihlášky treba zaslať na adresu Ruženka Egyedová Baráneková, Balassi Bálint Megyei Könyvtár és Közművelődési Intézet, 3100 Salgótarján, Kassai sor 2. E-mail:
Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.
,
Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.
.
Ruženka Egyedová Baráneková, tel.: 06 30 928-7599,
Monika Szabóová, tel.: 1 4668154; 06 20 468-2972,
Riaditelia usporiadateľských inštitúcií.
Tešíme sa na stretnutia s vami.
Meno:
Škola:
Tel., fax: e-mail:
Trieda:
Adresa súťažiaceho:
Veršovačky - spievanky
Kategória:
Názov diela (próza, poézia):
Autor:
Názov piesní:
Meno informátora:
Meno pedagóga, ktorý súťažiaceho pripravil:
Prosíme taktiež do 20. apríla 2009 poslať hudobnú nahrávku, alebo notový materiál.
Podpis
Dátum:
Riaditeľ Slovenského inštitútu v Budapešti v spolupráci s lektorátom slovenského jazyka na Univerzite Loránda Eötvösa v Budapešti vyhlasuje tradičnú prekladateľskú súťaž pre študentov slovakistiky v Maďarsku.
Súťažiť sa bude v dvoch kategóriách:
- preklad textu z maďarčiny do slovenčiny,
- preklad textu zo slovenčiny do maďarčiny.
Texty na preklad odošleme na jednotlivé lektoráty elektronickou poštou.
Preklady prosíme zaslať do 20. apríla 2009 na adresu :
Szlovák Intézet, 1088 Budapest, Rákóczi út 15.
K prekladu priložte v zalepenej obálke osobné údaje (meno, katedra).
Vyhodnotenie súťaže sa uskutoční 28. apríla 2009 o 14. hodine v Slovenskom inštitúte.
Piatykrát sa stretli santovskí dôchodcovia a aktivisti, aby si pripomenuli tradície spojené so zabíjačkou a aby sa spoločne rozlúčili so zimou. Hlavnou organizátorkou bola vedúca miestnohistorickej zbierky Andrea Pölösová, ktorá nám prezradila, že táto akcia bola jednou z podujatí, na ktoré získali financie z fondov programu Rok renesancie. Minulý rok odštartovali sériu podujatí dňom remeselníkov v rámci Dňa Slovákov v Maďarsku, na jeseň pokračovali oživením oberačkových tradícií a teraz zabíjačkou. Z toho istého fondu získali aj financie na obnovenie priestorov miestnohistorickej zbierky. Spoločné zachovávanie gastrotradícii má v Santove už peknú minulosť: zabíjačky začal usporadúvať predošlý starosta Jozef Szőnyi, ktorý veril, že takéto spoločné akcie spoja obyvateľov obce. Zabíjačka sa uskutočnila vo Vyšnej krčme, ktorú im dal k dispozícii jej majiteľ Péter Nagy, vďaka čomu mohli byť v krytom dvore. Brava im daroval János Piehl z Üllő a mäso prikúpili v susednom Verešvári, aby mäsiar László Terebesi mal čo robiť. Ale nielen on. Od rána do večera sa zúčastnilo zabíjačky okolo 30 osôb, vrátane starostu Mikuláša Kollára. Každý priniesol, čo mal, a takto sa z podujatia stala ozajstná spoločenská udalosť. Podaktorí priniesli misy, iní zas kotol, ďalší dal „do spoločného” vlastnoručnú prácu. Zabíjačka by nebola zabíjačkou bez klobás, tlačenky a rôznych druhov jaterníc vyrábaných podľa miestnej alebo rodinnej tradície. Santovskí dôchodcovia pripravili krvavničky, jaternice, klobásu, ale aj kapustu. Jedla bolo tak veľa, že zvýšilo aj na ďalšie podujatie klubu dôchodcov.
V meste Sarvaši sa skoro sto záujemcov zúčastnilo na prvej jarnej pešej túre. Registrácia a štart boli na Hlavnom námestí. Športový referent mesta Michal Nyári pred štartom informoval účastníkov, kadiaľ vedie 7 a pol kilometrová trasa. Hlavným usporiadateľom bol Štefan Bodnár a učitelia Základnej školy na Hlavnom námestí v Sarvaši. Slovenskú základnú školu reprezentovali nielen škôlkári, žiaci a učitelia, ale aj rodičia a starí rodičia. Marko Krizsanszki a Adam Kovács zo 7. b triedy prišli na pochod so svojimi psíkmi, ba aj ich triedny učiteľ, telocvikár Zoltán Fonád absolvoval trasu so svojím štvornohým priateľom Pri prechode cez mesto mal každý dobrú náladu. Piatačky celou cestou štebotali a boli veľmi milé. Počasie bolo trocha smutné, zamračené, ale vietor nefúkal. Po príchode do cieľa sa každý mohol občerstviť chutným citrónovým čajom. Pobyt na čerstvom vzduchu nám dobre padol, iba nám bolo trocha ľúto, že pre blatistý terén museli organizátori o polovicu skrátiť pôvodne plánovanú trasu.