Ľudové noviny č. 25
Slováci zo všetkých kútov Maďarska sa schádzali 5. júna pred Veľvyslanectvom SR v Budapešti. Prichádzali s kvetmi a darčekmi v rukách, aby sa rozlúčili s veľvyslancom Jurajom Migašom, ktorý počas svojho pôsobenia v Maďarsku často vytváral príležitosti na stretávanie sa príslušníkov našej národnosti na slovenskej pôde.
V záhrade veľvyslanectva privítal hostí Juraj Migaš. Poprosil prítomných o minútu ticha na počesť pracovníka Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Jána Gomboša, ktorého pochovávali v ten istý deň v Békešskej Čabe. Ako povedal, medzi Slovákmi z Maďarska sa cítil vždy dobre. Na rozlúčku im zaželal, aby medzi nimi vládlo dobro, teplo a láska, čo môže človek dosiahnuť vtedy, ak sa riadi príslovím „Nikdy nerob druhému to, čo nechceš, aby iní robili tebe.“ Keď toto bude platiť medzi ľuďmi, vtedy bude najväčšie porozumenie - povedal pán veľvyslanec a zároveň vyzval prítomných, aby nikdy nikomu nič nevnucovali. Ak sa človek cíti šťastný v tej alebo onej podobe, je to jeho rozhodnutie, nenúťte ho, aby sa stal niečím, čím nechce byť. V mene Celoštátnej slovenskej samosprávy sa s J. Migašom rozlúčil predseda Ján Fuzik. Ako povedal, pán veľvyslanec prišiel do Maďarska v období, ktoré nebolo ľahké ani z hľadiska medzištátnych vzťahov, ani vnútorných pomerov tunajšej slovenskej komunity. Vyjadril mu vďaku za to, že ho príslušníci našej národnosti mohli pokladať za svojho priateľa a že vždy prejavoval úprimný záujem a snahu o ich pochopenie. V mene Zväzu Slovákov v Maďarsku sa za spoluprácu a priateľstvo poďakovala predsedníčka Ruženka Egyedová Baráneková, ktorá J. Migašovi na pamiatku odovzdala kvitnúcu lipku, ktorá mu má pripomínať tunajších priateľov. Okrem slov vďaky patril tento deň aj slovenským ľudovým piesňam, ktoré pán veľvyslanec miluje. Zaspievali mu čerství víťazi Slovenských spievaniek Vierka Komjáthiová a Martin Hubaček, Spevácky zbor z Mlynkov a Tibor Mótyán zo Sarvaša. Nakoniec, ako to prízvukoval aj jeden z rečníkov, podujatie nebolo o rozlúčke, ale o spomínaní na spoločne strávené pekné chvíle...
Niekoľko dní pred ukončením svojej diplomatickej služby v Budapešti zavítal do nových priestorov redakcie Ľudových novín veľvyslanec SR Juraj Migaš.
Pracovníci našej redakcie sa s vedúcim slovenskej misie v hlavnom meste Maďarska stretávali nielen na slovenských podujatiach vo všetkých kútoch MR, ale aj na každoročných priateľských posedeniach v redakcii. J. Migaš sa vždy úprimne zaujímal o podmienky vydávania našich novín a ochotne pomáhal pri lobovaní za ich zlepšenie a získavanie finančnej pomoci zo Slovenska. Terajšia návšteva bola mimoriadna najmä preto, lebo k nej došlo krátko po presťahovaní redakcie do nových priestorov a tesne pred odchodom pána veľvyslanca z Budapešti. Rozhovor sa možno aj preto týkal bilancovania skúseností, ktoré nadobudol počas svojho pôsobenia v Maďarsku. Od začiatku totiž presadzoval osobné stretávania sa a zoznamovania sa mladých ľudí, historikov, podnikateľov, pravidelné kontakty čo najväčšieho počtu občanov MR a SR. Myslí si totiž, že iba osobné kontakty môžu viesť k zmierneniu existujúcej nedôvery. Práve preto jedno z prvých podujatí, ktorého sa zúčastnil po svojom príchode do Budapešti, bolo stretnutie s vysokoškolákmi v Slovenskom inštitúte, o ktoré prejavili študenti veľký záujem. Na otázku, či v zrkadle vývoja maďarsko-slovenských vzťahov pokladá svoju iniciatívu za úspešnú, odpovedal, že stretnutia mladých slovenských a maďarských historikov, ktoré inicioval, majú pokračovanie, ba dokonca sa zrodila aj spoločná publikácia. Tiež ako úspešné označil prednášky na pôde Univerzity Corvinus v Budapešti a Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Ako povedal J. Migaš, jeho snahou bolo „odetnicizovať“ nadhodené otázky, teda dosiahnuť, aby sa jednotlivé témy neposudzovali podľa toho, kto je akej národnosti. Pán veľvyslanec sa na záver svojej návštevy poďakoval členom redakčného kolektívu za spoluprácu a pozval ich na rozlúčkovú recepciu na veľvyslanectve.
Nádejne sa rozvíja spolupráca občianskych iniciatív Partizánskeho (mesta v hornom Ponitrí) a Slovenskej samosprávy v Mlynkoch (SSvM), v rámci ktorej v týchto týždňoch zavítajú na Slovensko skupinky pilíšskych detí a dôchodcov. Predtým (6. júna) bolo Partizánske hostiteľom významného slovensko-maďarského zápasu hádzanárok, na ktorý primátor mesta Ing. Ján Podmanický pozval delegáciu SSvM. Spolu s predsedníčkou zboru Martou Demjénovou sme sa potešili tejto možnosti, „veď prehrať nijako nemôžeme: buď vyhráme ako Slováci, alebo ako občania Maďarskej republiky“. Zápas bol ozajstný a poučný zážitok z iného dôvodu. Spočiatku sme vlastne ani nie celkom chápali obavy svojich hostiteľov. Prvé tvrdé chvíle na mieste činu, kde sme boli v spoločnosti pána primátora a jeho zástupcu Ing. Jiřího Foksa, nás však presvedčili o tom, že ich obavy boli opodstatnené. „Vesszen Trianon! (Preč s Trianonom!)“ a podobné skandované pokriky a niektoré nepriateľské, primitívne, vulgárne gestá zo strany desiatok maďarských „fanúšikov“ sa bleskovo postarali o to, aby sme sa ako občania MR mali za čo, za koho hanbiť. Otočiť sa chrbtom a vykrikovať nezmyselné heslá po zaznení hymny hostiteľského štátu a počas minúty ticha... - to človek so zdravým rozumom ťažko pochopí. Isté je len to, že týchto „športových turistov“ zápas ani tento krát vôbec nezaujímal, o ich motivácii a nečistých zámeroch je zase zrejme lepšie nevedieť. Našťastie, provokácia našich spoluobčanov nevyšla, odpoveďou na ňu totiž bol úprimný, veľmi športový a férový potlesk, sprevádzaný predstavenie jednotlivých maďarských hádzanárok a potom aj ich slušný výkon.
Vo vypredanej hale favoritom prvého zápasu play-off o postup na XIX. svetový šampionát v Číne boli Maďarky. Slovenky ich síce mali na lopate, ale napokon to senzácia nebola, hádzanárky Slovenska prehrali o jeden gól (21:22). Počas vyrovnaného zápasu Maďarky pravidelne vyhrávali o gól či dva, ale bojovné zverenkyne trénera Ľubomíra Popluhára dokázali vždy vyrovnať. Slovenky predviedli oduševnený výkon a so zástupcom svetovej elity odohrali vyrovnanú partiu. V samom závere mali za stavu 21:22 dvojitú početnú výhodu. Z minútovej presilovky však nič nevyťažili a z palubovky odchádzali sklamané. Tréner Maďarska Vilmos Imre po zápase povedal, že Slovensko sa predstavilo ako silný tím a že obaja súperi podali veľmi dobrý výkon. Tréner SR Ľubomír Popluhár uviedol: „Videli sme vyrovnaný zápas, no v koncovke sme mali smolu. Chýbalo nám šťastie, škoda, lebo remíza by pristala duelu viac.”
Dňa 22. mája prijal predsedníčku Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) Vilmu Prívarovú minister zahraničných vecí Slovenskej republiky Miroslav Lajčák. Predsedníčka informovala ministra o práci a aktuálnych úlohách úradu. Podrobnejšie sa dotkla grantového systému, ktorý je prioritou pri zabezpečovaní štátnej podpory pre Slovákov žijúcich v zahraniční. Zmienila sa aj o ďalších dôležitých aktivitách, ako sú odborné a vzdelávacie kurzy, poznávacie tábory a ťažiskové kultúrne podujatia, napríklad každoročne pripravované Dni Slovákov žijúcich v zahraničí a Krajanská nedeľa v Detve. Vyzdvihla významnú platformu, ktorou je Stála konferencia Slovenská republika a Slováci žijúci v zahraničí. Vilma Prívarová súčasne požiadala ministra o podporu pri realizácii projektu blokového satelitného televízneho vysielania pre krajanov a na koordinačnú spoluprácu pri príprave novely zákona o Slovákoch žijúcich v zahraničí. Ocenila aj spoluprácu s MZV pri vydávaní osvedčenia Slováka žijúceho v zahraničí a vysoko vyzdvihla spoluprácu ÚSŽZ so slovenskými zastupiteľskými úradmi v zahraničí. Minister Miroslav Lajčák ocenil aktivitu Úradu pri presadzovaní slovenského televízneho vysielania prostredníctvom satelitu a konštatoval, že práve týmto spôsobom sa môže medzi našimi krajanmi udržiavať živý, súčasný slovenský jazyk. Minister vysoko vyzdvihol prácu ÚSŽZ ako jedinej inštitúcie, ktorá sa systémovo venuje potrebám a požiadavkám Slovákov žijúcich v zahraničí. Ocenil tiež spoluprácu slovenských veľvyslanectiev pri zabezpečovaní grantov pre slovenské komunity v krajinách, kde pôsobia. Na záver vyjadril všestrannú podporu Úradu pri napĺňaní spoločných úloh a cieľov, ktoré môžu prinášať nové impulzy v starostlivosti o krajanov.
Dňa 20. mája sa uskutočnilo na Ministerstve školstva (MŠ) Slovenskej republiky rokovanie štátnej tajomníčky MŠ Bibiány Obrimčákovej a predsedníčky Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) Vilmy Prívarovej. Rokovania sa zúčastnil aj I. podpredseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí a zároveň podpredseda Komisie pre školstvo a vzdelávanie pri ÚSŽZ Pavol Hlásznik (Rumunsko). Predmetom rokovania bol stav plnení úloh, ktoré patria do kompetencie MŠ v rámci Koncepcie štátnej politiky starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí do roku 2015 v jednotlivých oblastiach - kultúrno-spoločenskej, výchovno-vzdelávacej, vedecko-výskumnej, mediálnej a informačnej, nevynímajúc dosiahnutie spoločných cieľov v oblasti vzájomnej komunikácie a spolupráce.
V Bratislave odborný sa konal seminár Záchrana kultúrneho dedičstva Slovákov žijúcich v zahraničí a databáza informácií o tejto problematike II., zameraný na možnosti katalogizácie slovacík prostredníctvom katalogizačného systému Elektronické spracovanie evidencie zbierok (ESEZ 4G) vytvoreného v rámci celoslovenského projektu Centrálna evidencia múzejných zbierok (CEMUZ) a digitalizácie kultúrneho dedičstva v SR. Seminár sa konal v spolupráci so Slovenským národným múzeom a Slovákov z Maďarska na ňom zastupovali Slovenské dokumentačné stredisko, Slovenské osvetové centrum a Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku. Jeho usporiadaním sa napĺňa skutkom jedno z odporúčaní, ktoré vzišli zo záverov predošlej konferencie. Ide o sprostredkúvanie metodickej pomoci slovenským spolkom, organizáciám a inštitúciám v zahraničí pri spracúvaní ich archívnych, dokumentačných a zbierkových fondov a pri využívaní možností vyplývajúcich z medzinárodných dohovorov o ochrane kultúrneho dedičstva. Odborný seminár sa konal za účasti 15 zástupcov múzeí a dokumentačných stredísk Slovákov žijúcich v zahraničí z 8 krajín (Česká republika, Kanada, Maďarsko, Nemecko, Poľsko, Srbsko, Švajčiarsko). Účastníci seminára ocenili iniciatívu ÚSŽZ poskytnúť metodickú pomoc v tejto oblasti a v záujme ďalšieho zvyšovania odbornosti pri spracovávaní zbierok a dokumentov formou moderných digitalizačných prístupov privítali možnosť zapojenia sa do tohto projektu pod odborným vedením metodikov Slovenského národného múzea. Pri budovaní databázy informácií pomocou informačného systému ESEZ sa rozhodli uchádzať sa o finančnú podporu technického vybavenia a zabezpečenia práce so systémom prostredníctvom grantového systému ÚSŽZ. Múzeá a dokumentačné pracoviská Slovákov žijúcich v zahraničí, ktoré potvrdia svoj záujem zapojiť sa do tohto systému, vyšlú svojho kompetentného zástupcu na školenie, ktoré pod vedením metodikov SNM zorganizuje ÚSŽZ. Po zaškolení budú postupovať podľa presných pravidiel metodiky tvorby záznamov a budú aktívne napĺňať databázu CEMUZ v SR, čím sa zároveň zapoja nielen do celoslovenskej, ale aj do celoeurópskej siete elektronického spracovávania evidencie zbierok. Zúčastnené inštitúcie poskytnú pre budovanú elektronickú databázu informácie o svojich dokumentačných fondoch a zbierkach. Úrad bude pokračovať v metodickej pomoci múzeám a dokumentačným pracoviskám Slovákov žijúcich v zahraničí a v budúcom roku zorganizuje školenie pre inštitúcie, ktoré budú oficiálne zapojené do projektu.
Čítanka spoločných slovenských a maďarských dejín by mala byť hotová na budúci rok. Uviedol to predseda slovenskej časti zmiešanej slovensko-maďarskej komisie historikov pre jej prípravu, ktorá minulý týždeň zasadala v Rožňave, riaditeľ Spoločenskovedného ústavu SAV Košice Štefan Šutaj. Vyslovil presvedčenie, že obe vlády vytvoria pre toto prvé spoločné dielo potrebné podmienky, aby práce na čítanke napredovali. Pripravovaná príručka je svojho druhu ojedinelá a bude vydaná v maďarskom aj slovenskom jazyku.
Podpredseda vlády SR pre vedomostnú spoločnosť, európske záležitosti, ľudské práva a menšiny Dušan Čaplovič na rokovaní medzinárodnej konferencie Spoločné dejiny - spoločná budúcnosť ocenil prácu slovenských a maďarských historikov na čítanke a vyslovil presvedčenie, že na jej základe možno budovať dobré slovensko-maďarské vzťahy napriek rozdielnym názorom na niektoré historické udalosti. Doložil, že slovenská vláda podporuje spoločnú prácu historikov. Uviedol, že slovenská vláda zatiaľ na projekt poskytla 16 000 eur, ďalších 16 000 eur poskytne na dokončenie a vytlačenie textov a ich publikovanie v elektronickej podobe, a ak bude treba, poskytne aj ďalšie prostriedky.
Maďarský minister pre sociálnu politiku Péter Kiss potvrdil, že maďarská vláda tiež podporuje spoločnú prácu historikov na čítanke, ktorá má obohatiť výučbu dejepisu v slovenských i maďarských školách. „Máme záujem, aby sa čítanka stala verejným bohatstvom a bola vydaná nielen knižne, ale aj v elektronickej podobe a bola prístupná širokej verejnosti,“ povedal P. Kiss. Na vydanie textov dá maďarská vláda sedem miliónov forintov.
Čaplovič aj Kiss sú presvedčení, že čítanka spoločných dejín Slovákov a Maďarov, ktorá prináša pohľad na historické udalosti z dvoch zorných uhlov, pomôže lepšie objasniť a poznať históriu a prispeje k zvýšeniu tolerancie, porozumenia medzi oboma národmi a zlepšeniu ich vzťahov. Š. Šutaj na konferencii uviedol, že napriek rozdielnym názorom na niektoré obdobia „vieme sa stretnúť, komunikovať a na niektorých veciach sa vieme aj zhodnúť“. Okrem iného informoval, že spoločná práca slovenských a maďarských historikov sa nekončí, pripravujú napríklad konferenciu o Thurzovi, či spracovanie náročnej historickej etapy - vznik našich samostatných štátov a udalostí okolo Trianonu.
Dňa 29. mája odovzdali ceny tohoročnej Celoštátnej stredoškolskej študijnej súťaže (OKTV). Ocenení mohli prevziať uznanie za najlepšie výkony v stredoškolskej olympiáde v školskom roku 2008/2009, z rúk štátneho tajomníka Ministerstva školstva a kultúry MR Gergelya Aratóa. V tomto školskom roku si zmeralo vedomosti z 26 predmetov 29 818 študentov zo 665 stredných škôl. V Maďarsku je 247 takých stredných škôl, z ktorých postúpili študenti do finále v niektorej kategórii súťaže a 74 inštitúcií, ktorých žiaci skončili na niektorom z prvých troch miest. Najúspešnejší v súťaži zo slovenského jazyka a literatúry boli Dušan Kunovac zo Slovenského gymnázia v Békešskej Čabe (I. miesto, pripravujúci pedagóg Edita Pečeňová), Martin Lakner zo Slovenského gymnázia v Budapešti (II. miesto, pripravujúci pedagóg Anna Csörgölová) a Kristína Sudová a Róbert Galát tiež z Békešskej Čaby (III. a IV. miesto, pripravujúci pedagóg Edita Pečeňová).
Vyznamenanie Ministerstva školstva a kultúry MR za pedagogickú prácu v oblasti starostlivosti o talenty prevzala riaditeľka Slovenského gymnázia, základnej a materskej školy a žiackeho domova v Békešskej Čabe Edita Pečeňová. Pamätný diplom a odmenu dostali tí pedagógovia, ktorí sa viac rokov venujú príprave študentov na, stredoškolskú olympiádu.
Súťaže sa môžu zúčastňovať študenti denného štúdia posledných dvoch ročníkov stredných škôl. Počas prijímacieho procesu na vysoké školy za 1. až 10. miesto z predmetu, z ktorého absolvuje študent maturitnú skúšku, mu prináleží maximálnych 80 bodov navyše. Ako sme sa dozvedeli od pracovníčky Úradu pre výskum a rozvoj školstva (OFI) Miloslavy Némethovej, súťaž vypisuje ministerstvo školstva, z odbornej stránky ju zabezpečuje ich inštitúcia. Do tohoročnej súťaže v slovenskom jazyku sa prihlásilo vyše desať študentov z dvoch našich gymnázií, do ústneho kola postúpili šiesti. Predsedu poroty vymenuje minister školstva a tvoria ju vysokoškolskí pedagógovia. Predsedníčkou poroty súťaže zo slovenského jazyka bola vedúca Ústavu národností a Katedry slovenského jazyka a literatúry na Pedagogickej fakulte Gyulu Juhásza Segedínskej univerzity Katarína Maruzsová Šebová. Členmi poroty boli vedúci Katedry slovanskej filológie na Univerzite Loránda Eötvösa Róbert Kiss Szemán a vedúca Katedry cudzích jazykov a národností Fakulty Jánosa Vitéza Katolíckej univerzity Petra Pázmaňa Eva Horváthová Farkašová. Vo všetkých troch spomínaných inštitúciách prebieha príprava slovenských pedagógov pre rôzne stupne základných škôl a gymnázií. Podľa slov predsedníčky poroty boli spokojní s výkonom súťažiacich po jazykovej, aj po literárno-historickej stránke. K. Maruzsová Šebová sa s uznaním zmienila o práci pripravujúcich pedagógov i študentov. Ako povedala, v porovnaní s niektorými ročníkmi boli študenti lepšie pripravení, čo dobre ilustruje aj fakt, že napr. vlani postúpila do ústnej súťaže iba jedna študentka. Menej skúseností majú gymnazisti s literárnym textom, chýbajú im, praktické zručnosti v práci s textom, čo však podľa predsedníčky poroty súvisí s metódou výučby literatúry na stredných školách všeobecne.
Študenti békeščabianskeho slovenského gymnázia na stredoškolskej olympiáde zo slovenského jazyka zabodovali. Zverenci pani riaditeľky Edity Pečeňovej skončili na prvom, na treťom a na štvrtom mieste. Úspešných študentov stručne predstavíme aj čitateľom Ľudových novín.
- Súťaž pozostávala z písomnej a ústnej časti, písomná obsahovala testy z gramatiky a literatúry a bolo treba napísať sloh, esej, resp. list na danú tému. V ústnej časti som mal Švantnerovu Malku, Margitu Figuli a slovesá, - priblížil nám štruktúru súťaže Róbert Galát, ktorý sa do čabianskeho gymnázia dostal zo sarvašskej slovenskej školy a v súťaži obsadil štvrté miesto.
Tretia skončila Kristína Sudová, pôvodom zo Slovenského Komlóša, ktorá v ústnej súťaži hovorila o lyrizovanej próze a o číslovkách. Kristína nám porozprávala, že štúdium na čabianskom slovenskom gymnáziu si vybrala predovšetkým pre jeho ovzdušie. Rodinnú atmosféru, ktorá v inštitúcii vládne, poznala už predtým, veď tu študovala aj jej staršia sestra.
Výhercom tohoročnej súťaže bol Čaban Dušan Kunovac, on si vytiahol otázky Malomestské rozprávky Janka Jesenského a cudzie slová. Dušan navštevuje čabiansku slovenskú školu už dvanásty rok, ako štvrták sa už teší na vysokoškolské štúdium, lebo, ako sa nám zveril, už potrebuje zmenu vo svojom živote.
Študenti, všetci maturanti, usilovne pracovali pred súťažou. Príprava pod vedením pani riaditeľky, profesorky slovenčiny prebiehala v popoludňajších hodinách v skupinách, veď okrem nich sa na nej zúčastnili aj iní študenti. Róbert, ktorý vyniká svojou zhovorčivosťou, vyzdvihol, že na týchto hodinách sa mohli detailnejšie zaoberať aj s takými témami, na ktoré na bežných hodinách nemali dostatok času. Zdá sa, že pre Róberta sú jazyky zvlášť dôležité, popri slovenčine sa na gymnáziu venoval aj angličtine a svoje znalosti by chcel v budúcnosti využívať ako profesionálny tlmočník. Prvým krokom k tomu je štúdium na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, odbor slovenský jazyk a literatúra. Vážne pritom uvažuje o tom, že by sa po skončení štúdia usadil na Slovensku, má totiž silný citový vzťah k slovenčine a k Slovensku.
Aj Kristína sa chystá na FF UK, chce študovať históriu, vábi ju predovšetkým vedecká práca, môže byť nádejný dorast pre náš výskumný ústav... (Inak všetci traja boli úspešnými účastníkmi súťaží Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku). Všestranná Komlóšanka sa počas svojich stredoškolských štúdií venovala o. i. aj kung-fu a hre na husle. Mimochodom, Kristína predstavuje jednu z mála výnimiek našej dnešnej generácie stredoškolákov, totiž doma bežne používa komlóšsku slovenčinu, a to nielen v komunikácii so starými rodičmi, ale aj s rodičmi...
V Dušanovej rodine je tiež prítomná slovenčina, mamu má slovenčinárku a u starých rodičov vo Veľkom Bánhedeši si môže vychutnávať miestne slovenské nárečie. On sa prihlásil na Univerzitu Konštantína Filozofa do Nitry, bude študentom odboru slovenský jazyk a literatúra. Má rád hory a počas jednej návštevy mesta sa mu zapáčila Nitra. Ešte nám prezradil, že tempo, ktoré im diktovala pani riaditeľka na prípravných hodinách, mu vyhovovalo, on je totiž ten typ, ktorý treba poháňať, aby sa rozbehol... Rozbehol sa poriadne, veď si zo stredoškolskej olympiády zo slovenčiny odniesol prvú cenu.
Magistrát mesta Békešská Čaba urobil sympatické gesto - pozval na radnicu všetkých študentov, ktorí sa v stredoškolskej študijnej súťaži umiestnili na prvých desiatich miestach, ako aj ich pripravujúcich učiteľov. Študenti a pedagógovia pred recepciou prevzali z rúk viceprimátora Istvána Kölesa odmenu, ktorou vedenie mesta už roky oceňuje výkon najúspešnejších účastníkov olympiády, a to aj z takých škôl, ktorých prevádzkovateľom nie je Magistrát Békešskej Čaby.
Druhé miesto Celoštátnej stredoškolskej študijnej súťaži zo slovenského jazyka a literatúry v tomto roku obsadil študent 11. ročníka budapeštianskeho slovenského gymnázia Martin Lakner. Stalo sa už dobrou tradíciou, že riaditeľka Slovenskej školy v Budapešti profesorka slovenského jazyka a literatúry Anna Csörgölová z roka na rok úspešne pripravuje gymnazistov na túto súťaž. Svojou činnosťou značne prispieva k dobrému menu školy v oblasti šírenia slovenskej kultúry, histórie a jazyka v Maďarsku. Jej doterajšiu úspešnú činnosť ocenili tromi vyznamenaniami Ministerstva školstva a kultúry MR. Na jar tohto roku dostala vysoké štátne vyznamenanie Zlatý kríž Maďarskej republiky, ktoré je vyjadrením uznania za jej obetavú a úspešnú prácu na čele slovenskej výchovno-vzdelávacej ustanovizne v Budapešti. Mnohí zo študentov, ktorých pripravovala na stredoškolskú súťaž, si dodnes s vďakou spomínajú na jej cenné rady, prísnosť, ale i láskavosť, silnú motiváciu, ktorú v nich vzbudila, ako aj na spoločné dlhé popoludnia, ktoré boli neraz obsahovo i časovo náročné, no popri tom príjemné a skutočne poučné.
Na tohtoročné krásne 2. miesto v celoštátnej súťaži stredoškolákov v slovenskom jazyku a literatúre nikdy nezabudne ani Martin Lakner, ktorý do poslednej chvíle neveril, že dosiahne takýto úspech. Vďaka jeho obrovskej snahe a nezištnej pomoci jeho profesorky slovenského jazyka a literatúry to dokázal. Bezprostredne po Martinovom úspechu som ho oslovila a požiadala o rozhovor.
- Aký je tvoj vzťah k Slovensku, jeho histórii, kultúre a jeho obyvateľom?
- Slovensko je malá krajina s príjemnou spoločenskou klímou. Týka sa to aj samotnej Bratislavy. Neoznačil by som ju za centrum svetovej infraštruktúry, ale pár rokov som tam veľmi rád žil. Dodnes sa tam rád vraciam k svojim priateľom a známym, resp. na lyžovačku do Vysokých Tatier.
- Čo si si odniesol zo svojho pobytu na Slovensku?
- Naučil som sa užívať si všetko dovtedy, kým je k tomu daná príležitosť. Čas nesmieme premrhať ani vtedy, keď sa nám zdá, že nás to už všetko prestáva baviť.
- Čo je ti bližšie, slovenská gramatika alebo slovenská literatúra?
- V každom prípade mám radšej slovenskú literatúru. Moje znalosti slovenskej, ale aj maďarskej gramatiky sú pomerne slabšie. Slovenská gramatika sa mi zdá byť príliš ťažká, niekedy zbytočne komplikovaná. Na rozdiel od gramatiky je literatúra úzko spätá s históriou, ktorú obľubujem a považujem ju za mimoriadne zaujímavú.
- Ako vnímaš svoj úspech v stredoškolskej olympiáde?
- Keď som sa dozvedel, že som postúpil do celoštátneho kola, bol som zronený. Myslel som len na to, že sa budem musieť znovu zúčastňovať mimoriadnych hodín a nekonečných príprav. Jedni ma ľutovali, iní si zo mňa uťahovali, avšak po niekoľkých dňoch som už ja sám chodieval za pani riaditeľkou, aby sme sa učili a pripravovali. Ku koncu som sa tak vžil do prípravy, že som už pred vyučovaním vyhľadával pani riaditeľku v jej kancelárii, nehľadiac na to, že aj ona mala svoje povinnosti. Tá sa na mňa len s údivom pozerala, čo tam tak skoro ráno hľadám. Aj touto cestou jej úprimne ďakujem za všestrannú podporu a že to so mnou vydržala do úspešného konca.
- Čo by si v rámci tejto súťaže poradil ostatným spolužiakom?
- Aby prípravu vzali športovo. Nech si pomyslia, že idú na ostrov, na ktorom je veľa krásnych dievčat. A až nebudú vedieť odpovedať na vytiahnuté otázky, nech sa porote zdvorilo poďakujú a opustia miestnosť. S takýmito a podobnými myšlienkami, ktoré mi vtedy vírili hlavou, som vošiel pred skúšobnú komisiu, ale nervozitu som ani tak nedokázal prekonať, asi sa to ani nedá. Ostatné už potom prišlo samo od seba. Ak si sa poctivo učil a pripravoval, úspech sa dostaví. V opačnom prípade nečakaj na zázrak z neba.
- Aké boli tvoje pocity po súťaži?
- Pravdupovediac, nie najlepšie, nakoľko obe otázky, ktoré som si vytiahol, nepatrili k tým najľahším, resp. k mojim obľúbeným. Mal som pocit, že porota nebola mojím vystúpením nadšená. Ani po vyhlásení výsledkov som dlho neveril vlastným ušiam. Nedokázal som prejaviť ani ten najmenší náznak radosti, kvôli čomu ma poniektorí aj odsudzovali. V skutočnosti som sa však veľmi tešil a v duchu som si myslel, že aj pani riaditeľka je na mňa právom hrdá.
- Aký je tvoj všeobecný vzťah k jazykom?
- Teší ma, že okrem angličtiny, z ktorej som sa rozhodol maturovať v predstihu v treťom ročníku, ovládam ďalší cudzí jazyk. Keď sme sa s rodičmi vrátili do Budapešti, mnohí sa čudovali, prečo chcem pokračovať v štúdiu na slovenskom gymnáziu. Najprv som ich reakciám nerozumel. Jednoducho som mal záujem na tom, aby som sa zdokonalil v jazyku nášho susedného štátu, kde moji rodičia boli služobne vyslaní. Podľa mňa je ovládanie hocijakého cudzieho jazyka najväčší poklad.
- V čom vidíš význam svojho úspechu?
- Jedno viem určite, že pri prijímacích skúškach na vysokú školu získam body navyše. Mňa osobne by najviac potešilo, keby mi druhé miesto uznali za štátnu skúšku zo slovenského jazyka. Ešte v minulom školskom roku všetkým úspešným študentom uznali umiestnenie ako maturitnú skúšku zo slovenského jazyka a literatúry. Podmienky sa však neustále menia a dnes to už neplatí. Škoda!
Martinovi ďakujem za rozhovor a v ďalšom živote mu v mene všetkých jeho spolužiakov i pedagógov prajem pevné zdravie a mnoho tvorivých úspechov.
Kruh priateľov Békešskej Čaby v Budapešti a Čabianska organizácia Slovákov (ČOS) vydali reprezentatívnu dvojjazyčnú publikáciu Jánosa Tiboriho Vzorky ľudových tkanín z Békešskej Čaby. Prezentácia slovensko-maďarskej publikácie sa uskutočnila koncom mája v priestoroch Slovenského inštitútu (SI) za účasti rodinných príslušníkov, členov békeščabianskych spolkov a kruhu priateľov, predstaviteľov Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS), slovenských samospráv hlavného mesta a priaznivcov ľudového umenia.
Prítomných privítal riaditeľ SI Milan Kurucz, ktorý pripomenul, že ustanovizeň vždy ochotne privíta podujatia Slovákov v Maďarsku. Aktivista Kruhu priateľov Békešskej Čaby Juraj Viczián sa úvodom poďakoval každému, kto sa podieľal na vydaní vzácnej publikácie. „Ľudové tkaniny sú súčasťou dedičstva Slovákov v Maďarsku,“ začala svoj prejav podpredsedníčka ČOS Anna Ištvánová, ktorá pripomenula, že tieto vzorky sú súčasťou celoslovenskej kultúry. Konštatovala, že jednou zo základných úloh spoločenských organizácií je „spraviť“ hodnoty z hodnôt, teda upriamiť na ne pozornosť. Zároveň vyslovila nádej, že nevyjde nazmar práca tých, ktorí s publikáciou pracovali. Bola to veľká úloha, niekedy presahovala ich sily, ale vždy sa navzájom podporili. Treba dodať, že na publikácii pracoval tím odborníkov pod vedením Ilony Oláhovej Szászovej, oni pripravili popisy k jednotlivým vzorkám. Slovenský preklad urobil Ján Chlebnický.
Predseda kruhu Ladislav Kočiš informoval prítomných o ťažkostiach pri zrode publikácie. Pripomenul, že rukopis bol hotový už dlhé roky, do tlače ho pripravila Terézia Baloghová Horváthová. Poďakoval sa všetkým spoluautorom, ktorí oduševnene pracovali na projekte. Zvlášť sa poďakoval ČOS, ktorá im prišla na pomoc v novembri 2008, keď už mali knihu pripravenú do tlače, ale sa im minuli všetky peniaze a hrozilo, že ju nemôžu vydať. Zvlášť sa poďakoval slovenským samosprávam, ktoré poskytli na projekt časť zo svojho rozpočtu, ale aj tým členom kruhu, ktorí venovali na vydanie svoj mesačný dôchodok.
Publikácie sa, žiaľ, nedožil jej autor, pán profesor totiž vlani zomrel. Jeho rodina však pomáhala pri realizácii projektu. O nevydaných rukopisoch profesora Tiboriho sa dozvedela širšia slovenská verejnosť v roku 2004, keď Slovenská samospráva XII. obvodu pripravila konferenciu o Ondrejovi L. Áchimovi, kde pán profesor vystúpil s prednáškou. Vtedy vysvitlo, že napísal dizertačnú prácu o O. L. Áchimovi, dolnozemskom slovenskom politikovi, zaoberal sa históriou Békešskej Čaby, výmenou obyvateľstva, udalosťami roku 1956 a v neposlednom rade vzorkami ľudových tkanín. Kruh priateľov Békešskej Čaby považoval vzorky za natoľko presne spracované, že ich treba zachovať pre budúcnosť. Vzorky zbieral osobne v 50.- 60. rokoch minulého storočia a kreslil ich tiež vlastnoručne.
Prítomným sa prihovorila aj manželka autora, ktorá sa poďakovala vydavateľom za ich počin. Ako uviedla, v ich dome sú vedľa seba slovenské, satmárske a sedmohradské tkaniny, ktoré celý život obklopovali jej manžela.
Redaktorka publikácie Terézia Baloghová Horváthová vyzdvihla, že vzorky sú autentické, spracované na profesionálnej úrovni, dôkladne. Zároveň sa priznala, že redigovanie publikácie bolo pre ňou aj zdrojom ďalšieho výskumu.
Nasledovali slová vďaky vydavateľov, ktorí odovzdali čestné exempláre skutočne reprezentatívnej publikácie prítomným autorom a podporovateľom. Po prezentácii si účastníci mohli pozrieť malú výstavu tkanín a ochutnať čabianske špeciality: klobásu a pálenku.
Santov ● Obnovia stred obce z európskych fondov
Začiatkom júna na Obecnom úrade v Santove (Pilisszántó) podpísali zmluvu o obnovení kultúrneho domu a jeho okolia. V osade žije v súčasnosti 2300 obyvateľov, fungujú tu tri spolky na zachovávanie a vytváranie slovenských tradícií, niekoľko spoločenských organizácií a prebieha čulý kultúrny život. Jediný problém je v tom, že tieto organizácie sa nemajú kde schádzať. Budova bývalého kultúrneho domu je umeleckou pamiatkou, ktorá bola hospodárskou budovou pri kúrii rodiny Barossovcov, kde v súčasnosti pôsobí materská škola.
Objekt je v schátranom stave, na jeho obnovu sa uchádzali o grant Operatívneho programu pre stredné Maďarsko, rozvoj centier osád Peštianskej župy a súbeh vyhrali. Ako nás informoval starosta obce Mikuláš Kollár, získali grant vo výške 88 miliónov forintov, čo kryje viac ako tri štvrtiny nákladov na rekonštrukciu. Zvyšok uhradí samospráva z vlastných zdrojov. Z grantu obnovia strechu, vymenia dvere a okná, vybudujú parkoviská a sociálne zariadenia, zriadia spoločenské priestory a vybudujú schody. Projekt je vypracovaný podľa požiadaviek únie na báze bezbariérového vstupu.
Zmluvu podpísali obecná samospráva a firma Laki, ktorá bude mať na starosti obnovu centra obce. Ako naznačil technický vedúci Viktor Gerényi, už teraz vedia o niektorých problémoch. Jedným je plesnivenie stien a zlá izolácia budovy, čo treba neodkladne a definitívne vyriešiť. Samozrejme, musia vybudovať nové priestory a nové možnosti. Práve preto sa členovia obecného zastupiteľstva rozhodli obrátiť sa na eurofondy. V. Gerényi prisľúbil, že podľa možnosti sa budú snažiť dokončiť rekonštrukciu ešte v tomto roku.
Ako sme sa dozvedeli od starostu obce, pre dedinu, ktorej ročný rozpočet činí 280 miliónov forintov, je to značný projekt, ktorým získajú nielen členovia spoločenských organizácií, ale všetci obyvatelia. Cieľom projektu je skultúrniť centrum obce, posilniť jej hospodárske, kultúrne a turistické možnosti, vytvoriť lákavé prostredie, ktoré by podnecovalo súkromných investorov.
Obec Čív sa rozhodla zorganizovať v poradí druhý Deň detí, na ktorý pozvala aj deti z obce Igram zo Slovenska. Obecná samospráva spolu s miestnym slovenským voleným zborom, základnou školou a materskou školou pripravili pre oslávencov bohatý program. To ešte netušili, že ich plány sa pokúsi zmariť nevyspytateľné počasie.
Prišla totiž obrovská búrka, lialo naozaj ako z krhly a tak sa nemohla uskutočniť veľkolepá akcia, na ktorú Čívania pozvali aj deti s folklórnou skupinou Igramskí igrici z Igramu neďaleko Bratislavy.
Ako sme sa dozvedeli od čívskej starostky Márie Nagyovej, obecný Deň detí usporiadali po druhý raz. S Igramom plánujú nadviazať spoluprácu, ale sa nenáhlia podpísať zmluvu. Podobného názoru je aj starosta obce zo Slovenska Števan Kovaľ. Tvrdí, že najprv by sa mali zoznámiť obyvatelia oboch osád a až keď sa vytvoria osobné kontakty má zmysel začať budovať oficiálne zdokumentovanú spoluprácu. S priatelením sa začali minulý rok Čívania, keď zavítali do Igramu na festival dychoviek a ľudových hudieb. Tohto roku prišli na návštevu Igramčania, a to nielen deti, ale aj Mládežnícky ľudový orchester Igrici, ktorý vznikol vlani na jeseň. V súčasnosti má 12 členov. Sú to väčšinou bývalí absolventi Základnej školy v Igrame, v súčasnosti žiaci seneckej pobočky základnej umeleckej školy. Niektorí z mladých hudobníkov sa začali učiť hrať na ľudových nástrojoch po založení orchestra. V máji Igrici reprezentovali slovenskú kultúru na medzinárodnom festivale mladých umelcov v Dolnom Rakúsku. Tento rok by chceli nahrať CD nosič, prostredníctvom ktorého by radi priblížili záujemcom krásu slovenskej ľudovej piesne. Repertoár si poskladali zo známych i menej známych ľudových piesní. V súčasnosti zbierajú, selektujú a upravujú pôvodný piesňový materiál z Igramu a blízkych okolitých obcí. Ľudový orchester vedie riaditeľ základnej školy Miroslav Brna, ktorý je medzi Slovákmi v Maďarsku známy ako bývalý hosťujúci učiteľ v Slovenskom Komlóši.
Igramčania prišli o deň skôr, lebo mali stretnutie so žiakmi čívskej školy spojené s nácvikom tanca. Počiatočná ostýchavosť detí raz-dva pominula a poobede išli na výlet do Visegrádu už ako najlepší kamaráti. V sobotu doobeda si pozreli Ostrihom a Dedinské múzeum v Číve, ale poobedňajší program Dňa detí im zmyla búrka. Napriek tomu je už teraz isté, že v tejto spolupráci budú obe osady pokračovať a Čívania aj v tomto roku zavítajú do Igramu na Medzinárodný festival dychových hudieb a folklórnych súborov, ktorý sa uskutoční 27. júna.
V Dengelegu sa 15. mája zišli žiaci 7. a 8. ročníkov základných škôl z okolitých osád - Palotášu, Sziráku, Veňarcu, Kirťu a Héhalmu, kam je pripojená dengelecká škola. Na stretnutie pozvali aj žiakov z družobnej obce zo Slovenska, z Vidinej. Radosť bola vidieť v obrovskom parku viac ako 300 veselých detí.
Organizátori pripravili pre mládež deň plný hravých súťaží, na ktorých mohli získať hodnotné informácie o selektívnom zbere odpadu, o ochrane životného prostredia a prírody. Keďže väčšina účastníkov sa učí slovenčinu, zámerom organizátorov bolo poskytnúť im možnosť zdokonaľovať sa v jazyku. Príležitosť k precvičovaniu jazyka poskytli žiaci z Vidinej.
Školy vytvorili 8-členné družstvá, ktoré mali napríklad urobiť majstrovské dielo z odpadov. Improvizovaná výstava bola umiestnená na terase.
Po vyplnení ekologického testu a „lovení“ odpadu hákom sa skupiny vybrali do obce, kde boli na rôznych miestach umiestnené otázky o selektívnom zbere odpadu, za ktoré mohli získať body.
Deti sa naučili nový tanec - šľapaj na plocho, hádzali na cieľ, hrali sa kolky s fľašami, vyrábali novinový papier a zároveň sa oboznámili s históriou papiera, maľovali na krabice. Deň sa skončil spoločným obedom, tombolou a futbalom.
Na pamiatku tohto dňa zasadili strom a urobili pamätnú tabuľu - presnejšie záznam do tehly kresanou technikou, aby po rokoch mohli navštíviť svoje stromy.
Jarné bzučanie a Jesenné farby majú v Dengelegu dlhoročnú tradíciu. Na obe tieto akcie pozývajú svojich priateľov z okolitých škôl.
Vyše dvesto novohradských detí sa zabávalo v prvú júnovú nedeľu pri jazere Cser v Dolných Peťanoch na druhom župnom slovenskom Dni detí Novohradské lipky.
Iniciatívu Slovenskej samosprávy Novohradskej župy podporili obecná a Slovenská samospráva v Dolných Peťanoch a tak sa minulý rok prvýkrát stretli žiaci novohradských základných škôl, v ktorých vyučujú slovenčinu ako predmet, aby sa spoločne zabavili. Ku gestorom sa pridali aj Verejnoprospešná nadácia ZSM Lipa a Župná knižnica B. Balassiho z Balašských Ďarmôt. Podujatie sa osvedčilo a preto sa iniciátori rozhodli usporiadať ho opäť. Deti takto dostali možnosť navzájom sa spoznať, skamáratiť a dobre sa zabaviť. Cestovné hradili školy alebo samosprávy, ale ostatné výdavky zaplatili organizátori.
Účastníkov Dňa detí privítali starosta obce Imrich Laluja a predsedníčka hostiteľskej slovenskej samosprávy, členka župného slovenského voleného zboru Agneša Radičová, ktorí sa v mene žiakov kvetmi poďakovali učiteľom za ich celoročnú prácu. Po privítaní nasledovali rôzne súťaže žiakov desiatich škôl. Každá škola nominovala stanovený počet žiakov nižších a vyšších ročníkov, aby sa mohli zapojiť do súťaží.
V rámci programu Takí sme sa predstavila každá škola zarecitovaním slovenskej básne, prednesom slovenskej piesne, tancom, detskými hrami alebo len tak vlastnými slovami. Výkony žiakov hodnotila porota, ktorá sa skladala z učiteľov jednotlivých škôl. Potom nasledovala vedomostná súťaž o Slovákoch v Maďarsku. Jednou z otázok bolo, ako sa volajú naše noviny. Veľmi nás tešilo, že žiaci poznajú naše noviny a že pohotovo reagovali aj na ostatné otázky. Po rozhýbaní mozgových buniek nasledovali športové aktivity. Ako nás informovala A. Radičová, Deň detí organizujú v Dolných Peťanoch preto, lebo tam sú vhodné podmienky na uskutočnenie takýchto masových podujatí. V branných pretekoch a vo futbale sa bojovalo o putovný pohár a zrejme na tento program sa žiaci najviac tešili. Hoci počasie im nežičilo - od poludnia lialo ako z krhly - predsa sa všetci dobre zabavili. Žiaci hrali futbal zablatení až po krk. Tí, ktorí nešportovali, mohli zhotovovať pre svojich rodičov darčekové predmety, pochutnávať si na nanukoch a na rôznych cukrovinkách, kúpiť si menšie hračky. Po športovaní nasledoval krátky kultúrny program, o ktorý sa postarali členovia tanečnej skupiny Flash Základnej umeleckej školy z Modrého Kameňa. Deťom nerobila problémy rumba, samba, cha-cha-cha, ale ani moderné tance ako hip-hop a electric buggie.
Po parádnom programe nasledovalo vyhodnotenie aktivít. Absolútnymi víťazmi sa stali žiaci Základnej školy v Teranoch, ktorí získali pohár. Putovný pohár vo futbale získali žiaci druhého stupňa zo Základnej škole v Dengelegu a žiaci prvého stupňa zo susedných Horných Petian. Poháre budú zdobiť ich vitríny celý rok - do nasledujúcej súťaže
Dni XIII. obvodu Budapešti ● Festival národností
V XIII. obvode Budapešti, mestskej časti Angyalföld, už tradične usporadúvajú začiatkom júna sériu kultúrnych a športových programov pod názvom Dni XIII. obvodu. Obvod ako samostatný administratívny celok vznikol 1. júna 1938, čo si obyvatelia pripomínajú každý rok zapájaním sa do kultúrnych a športových programov, čím sa v nich posilňuje lokálpatriotizmus. O úspešnosti série programov svedčí z roka na rok rastúci záujem verejnosti i úroveň akcií. Tohto roku pripravili organizátori jedenásť kultúrnych a šesť športových programov, okrem toho slávnostne odovzdali tridsaťbytový nový dom. Dni XIII. obvodu sa začali 16. mája Vodným majálesom, po ktorom sa konala Gala víťazov, na ktorej odovzdali diplomy najlepším účastníkom obvodných študijných súťaží. 23. mája v Parku sv. Štefana sa uskutočnil Deň zdravia. Veľa obyvateľov využilo možnosť dať si zmerať zdravotný stav a vypočuť si prednášky o ochrane životného prostredia. Najvýznamnejšou udalosťou dní obvodu bolo udelenie titulu čestný občan. Starosta mestskej časti József Tóth vymenoval za čestných občanov bývalého riaditeľa divadla Vígszínház Gyulu Bodrogiho, režiséra Lászlóa Martina a spisovateľa, literárneho historika Györgya Spiróa.
V rámci dní obvodu usporiadala tamojšia slovenská samospráva spolu s deviatimi národnostnými zbormi tejto časti hlavného mesta a s Kultúrnym strediskom Attilu Józsefa Festival národností. Prítomných v mene organizátorov pozdravil vicestarosta obvodu Gyula Borszéki. Zvlášť privítal predsedov menšinových samospráv a pozval na javisko folklórne súbory. Ako prvý vystúpil bulharský súbor Jantra s bulharskými piesňami a tancami, ktorý vystriedala rusínska tanečná skupina Užgorod. Po nich Eszter Puskásová zaspievala arménske ľudové piesne. Slovákov reprezentoval Folklórny spolok Lipa, ktorý predniesol trpácke a vágašské tance. V kultúrnom programe odzneli rómske piesne v podaní folklórneho súboru Romano Glaszo a detského zboru. Po nich nasledovala grécka tanečná skupina Ilios. Spevák a harmonikár Sylwester Targosz z Poľska priblížil prítomným poľskú kultúru. Nemcov zastupovali tanečníci Základnej školy Panónia, ktorých sprevádzala kapela Lustige Musikanten Schramli. Spevácky zbor Veseli slavuji rozveselil divákov chorvátskymi ľudovými piesňami. Ako posledný vystúpil srbský súbor Tabán. Festival národností XIII. obvodu spestrili stánky, v ktorých podávali tradičné jedlá jednotlivých národností. Akcia skončila nácvikom gréckeho, rómskeho a srbského tanca.
Dni XIII. obvodu uzavrel 14. júna v Parku sv. Štefana koncert vážnej hudby v podaní dychovky miestnej hudobnej školy.
Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí ● Letná škola žurnalistiky
Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí pripravuje aj tento rok v spolupráci s Katedrou žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského Letnú školu žurnalistiky, týždenný kurz pre mladých slovenských žurnalistov. V poradí už 7. ročník tohto podujatia sa uskutoční v dňoch 9. - 15. augusta 2009. Účastníci kurzu sa zoznámia s mediálnym systémom na Slovensku a absolvujú z tejto oblasti cyklus prednášok aj praktických cvičení. Súčasťou kurzu sú aj besedy s poprednými slovenskými žurnalistami, návštevy tlačových a elektronických médií a kultúrnych pamiatok hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy. Na tohtoročnú Letnú školu žurnalistiky sa v prípade záujmu prihláste do 26. júna elektronickou poštou (e-mailom) na adresu: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. . V prihláške treba uviesť krátky životopis a špecifikovať svoj vzťah k práci v oblasti žurnalistiky.
Budapeštiansky spevácky zbor Ozvena ● Pred sústredením
V dňoch 22. až 27. júna usporiada Budapeštiansky spevácky zbor Ozvena tradičné sústredenie na Slovensku. Cieľom školenia v Osrblí je príprava budúcoročného repertoáru a blížiaceho sa koncertu, ktorý sa uskutoční 28. júna v Blatnohrade pri príležitosti vysviacky pamätníka sv. Cyrila a Metoda. Budapeštianski speváci ako každý rok, aj teraz potešia miestnych obyvateľov koncertom v osrblianskom kostole.
Sekcia medzinárodnej spolupráce Ministerstva školstva Slovenskej republiky a Slovenské pedagogické a metodické centrum Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) pripravujú
Seminár sa uskutoční v dňoch 27. a 28. augusta 2009 v Školskom stredisku J. G. Tajovského v Nadlaku. Pre 20 pedagógov z Maďarska je seminár bezplatný. Cestovné do Békešskej Čaby hradí vysielajúca národnostná škola. Tým záujemcom, ktorí pošlú vyplnenú prihlášku, zašleme harmonogram seminára. Prihlásiť sa môžete do 30. júna písomne na adrese CSS (1114 Budapest, Fadrusz u. 11/A), alebo na e-mailovej adrese Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. .
Žiaci Základnej školy Lajoša Feketeho v Tardoši už desiaty rok oslavujú Deň detí spoločne so žiakmi družobnej školy v Tvrdošovciach na Slovensku. Tento krát boli 22. mája hostiteľmi Tvrdošovčania.
Cestou sa Tardošania zastavili v Kolárove, kde si pozreli dodnes funkčný vodný mlyn. V Tvrdošovciach ich s úsmevom čakali starí známi. Po chutnom obede privítala hosťov z Tardoša riaditeľka školy Jana Mičinaiová. Za pozvanie v mene všetkých poďakovala riaditeľka tardošskej školy Irena Pintérová a odovzdala žiakom hostiteľskej školy sladkosti, ktoré im priniesli. Potom sa rozbehli spoločné oslavy Dňa detí.
Prvou časťou programu bola súťaž Veselá cestička. Deti rozdelené do zmiešaných družstiev prechádzali uličkami Tvrdošoviec, kde ich čakali rozličné športové a vedomostné úlohy. Za správne splnenú úlohu dostali maškrtu alebo indíciu - nejaké slovo. Indícií mohli získať osem: ústa, komédia, dieťa, šašo, ha-ha-ha, Ch. Chaplin a šteklenie. Po návrate do školy museli z indícií poskladať správne slovo.
Už ste uhádli, ktoré?
Šesť družstiev z trinástich správne odpovedalo, že je to smiech.
Keďže víťazmi sa nemohli stať všetci, rozhodla posledná úloha: kto nazbiera najviac cukríkov vyhodených ponad hlavy.
Po tejto časti súťaže sa každý žiak mohol zabávať podľa svojho záujmu: mohol hrať futbal, volejbal, jazdiť na koni... Pre tých zručnejších i menej zručnejších boli pripravené dielne, kde si pod vedením učiteliek mohli zhotoviť rôzne darčeky. Žiaci mali možnosť pozrieť sa, ako sa fúka technické sklo. Medzitým sa v kotlíku uvaril chutný guláš. Po večeri nasledovala diskotéka.
Výborne zorganizovaný program, milí priatelia a dobré počasie prispeli k tomu, aby tento pekný májový deň zostal dlho v pamäti tardošských a tvrdošovských žiakov, ktorí sa lúčili v nádeji, že o rok sa opäť stretnú v Tardoši.
Regionálne kolo tohoročnej súťaže Zväzu Slovákov v Maďarsku Slovenské spievanky a veršovačky pre žiakov a študentov z Békešskej župy sa uskutočnilo koncom mája v slovenskej obci Veľký Bánhedeš.
Recitátorov a spevákov z rôznych škôl regiónu po pozdravných slovách úradujúcej tajomníčky ZSM Moniky Szabovej a členky Predsedníctva ZSM, miestnej slovenčinárky Anny Szigetiovej Szántaiovej s históriou obce oboznámila notárka Eva Tímárová. Zdôraznila, že napriek neveľkému počtu obyvateľstva (okolo 1400 osôb) sú nesmierne hrdí na vzhľad a tradície obce, ktorú v roku 1843 založili slovenskí usadlíci z Nadlaku. Radosť z usporiadania súťaže v obci vyslovila aj riaditeľka hostiteľskej Základnej školy Ede Tellera Mária Juhászová.
Ako obvykle, účastníci si aj tohto roku zmerali sily v štyroch vekových kategóriách, od prváčikov po stredoškolákov. V spievankách, pochopiteľne, prevládali slovenské ľudové piesne z Dolnej zeme, varianty ktorých spievajú od Čabačudu až po Slovenský Komlóš. Komlóš určite obýva veľmi spevavý národ, veď počas prednesu skupinky z Kondoroša sa k spevu pripojili aj Komlóšanky z radov obecenstva. Svedčia o tom aj výsledky regionálneho kola, o ktorých po súťaži informoval účastníkov v mene poroty odborník zo Slovenska, folklorista Juraj Matiaš. Okrem sólistiek Judity Mileovej z Veľkého Bánhedešu a Márie Felegyiovej z Čabasabadi sú totiž všetci postupujúci zo Slovenského Komlóša (jedno dievčenské a jedno chlapčenské trio a sólistky M. Zsingorová, Cs. Bajczerová, K. Burgelová a N. Zsingorová).
Vo veršovačkách v nižších ročníkoch tohto roku bol najpopulárnejší autor nepochybne Jozef Pavlovič. Medzi zosobnenými rastlinami a predmetmi v sugestívnom prednese účastníkov ožili kaktus z Ameriky aj kyslé uhorky, cesta, ktorá sa musela rýmovať, ale dozvedeli sme sa, ako sa zaľúbil cesnak mládenec do cibule Ľubice... Väčší žiaci, medzi ktorými sú aj takí, ktorí sú odmalička pravidelnými účastníkmi súťaží, sa venovali serióznejším témam, ako sú túžba, láska, vášeň, alebo lyrika ako taká. Gymnazisti čabianskeho slovenského gymnázia Nikolett Juráková, Gyöngyi Bajnoková, Adrienn Rádaiová a Norbert Schuszter ukázali porote aj niečo zo svojho hereckého nadania...
Výkon recitátorov hodnotili v mene porôt riaditeľka Novohradského osvetového strediska v Lučenci Mária Ambrušová a riaditeľka Slovenského divadla Vertigo Daniela Onodiová, ktoré zdôraznili, že okrem klasických menších nedostatkov vo výslovnosti (napr. h-ch) boli svedkami výbornej úrovne. Recitátorom dali dobré rady do budúcnosti: počas prednesu sa neponáhľať a s hlavou hore sa smelo pozerať do sály...
Do celoštátneho kola postúpili:
I. kategória: Zs. Seres, D. Kešjárová - Békešská Čaba, J. Pikáčová - Čabačud, L. Farkašová - V. Bánhedeš, M. Zsingorová - Slovenský Komlóš.
II. kategória: M. E. Brhlíková, A. Tuška, V. Bukranová - Békešská Čaba, Cs. Bajczerová, P. Bobor, I. Héjjová, T. Bírošová - Slovenský Komlóš; A. Priškinová - Kétšoproň.
III. kategória: P. Keresztes, N. Zsingorová, K. Burgelová - Slovenský Komlóš, M. Bukranová - Békešská Čaba, K. Kováčová - Veľký Bánhedeš.
IV. kategória: N. Juráková, Gy. Badinková, A. Rádaiová a Norbert Schuszter - Békešská Čaba.
Po napätých chvíľach v priestoroch školy, ktorá v tento deň bola štýlovo vyzdobená výšivkami Alžbety Trencsánovej so slovenskými motívmi z osady a okolia, deti a dospelých čakal chutný obed. Hostí na opätovnú návštevu obce pozval starosta Ottó Jancsó, ktorý vyzdvihol pekné miestne kúpalisko a informoval prítomných, že onedlho tu dokončia penzión pre viac ako 30 hostí.
Zlatá priadka, najvyššie fórum detského divadelníctva na Slovensku, je celoštátna postupová súťažná prehliadka divadla hraného deťmi, prebiehajúca na troch stupňoch. Číslo pred ročníkom naznačuje, že má už naozaj dlhoročné tradície a skalopevné miesto v oblasti amatérskej umeleckej tvorby. Celoštátne súťažné prehliadky detskej dramatickej tvorivosti sa konajú od roku 1970 (Revúca), ale už v roku 1976 sa viac-menej premiestnili do Šale. Medzitým boli výnimočne miestom prehliadky Žilina (tu sa v roku 1993 predstavili deti zo Slovenského Komlóša s hrou Kozliatka), Žiar nad Hronom alebo Bratislava. Od roku 1996 sa prezentuje ako Zlatá priadka. Zastúpené sú na nej predstavenia činoherného, bábkového, hudobno-dramatického, pohybového a pantomimického žánru. Účasť na prehliadke je snom, cieľom mnohých súborov a sólistov, ktorí si ju vybojujú víťazstvom na regionálnych a krajských prehliadkach. Víťaz zo Zlatej priadky má zabezpečenú účasť na najvyššej slovenskej amatérskej divadelnej prehliadke, na Scénickej žatve v Martine, ktorá sa v tomto roku bude konať po 87. raz.
Je potešiteľné, že v rámci Zlatej priadky - mimo súťažného programu - sa mali možnosť predstaviť aj naše deti, napr. dnes už absolventka UK v Bratislave Margita Garajská s monodrámou Alenka pred zrkadlom (v roku 2000), žiaci ZŠ z Čívu s predstavením Malá bosorka (1996), budapeštianski divadelníci s predstavením Sedem Katren (1998), resp. deti s predstaveniami z divadelných táborov (Pamodaj šťastia, Kapitán Hašašar - 1995, 1997). Sú to dávnejšie dátumy a my môžeme len dúfať, že ak to finančná situácia a najmä dramaturgia prehliadky dovolí, budeme mať ešte možnosť ukázať sa slovenským kamarátom.
Vyhlasovateľom súťaže je Národné osvetové centrum v Bratislave z poverenia Ministerstva kultúry SR a Ministerstva školstva SR, hlavným organizátorom je Mestské kultúrne stredisko v Šali. Tohoročná Zlatá priadka sa konala v dňoch 25. až 28. mája.
Celoštátna slovenská samospráva, od minulého roku jej inštitúcia Slovenské divadlo Vertigo, vždy pokladali - a aj dnes pokladajú za veľmi dôležitú úlohu vzdelávanie pedagógov, pracujúcich v oblasti detskej dramatickej činnosti. Jednou z možností takéhoto vzdelávania je aj účasť na podujatiach divadelného charakteru, teda aj na Zlatej priadke, veď jej náplňou nie je len prezentácia jednotlivých súborov, ale aj hodnotiace semináre, odborné dielne, wokshopy a diskusie. Žiaľ, dátum, v ktorom sa už tradične koná, našim pedagógom neveľmi vyhovuje, veď v Maďarsku finišuje školský rok... V tomto roku sa tak do Šale vybrali len dve oduševnené „fanúšičky“ detského divadla: takpovediac „stále” a dlhoročné účastníčky divadelných festivalov na Slovensku, vedúca detského divadelného súboru slovenskej školy v Budapešti Miroslava Kovácsová a pisateľka týchto riadkov. Nedá mi neprejsť do osobnejšieho tónu a vyjadriť poľutovanie, že to v tomto roku viacerým divadelníčkam z Maďarska nevyšlo a súčasne vyjadriť nádej, že na budúci rok sa do Šale odtiaľto vyberie opäť viac účastníčok. Videli by totiž to najlepšie, čo v danom školskom roku vzniklo na poli detského divadla na Slovensku, naučili by sa veľa nových poznatkov z teórie a najmä dramaturgie detského divadla, možno by tu dostali nápady, inšpiráciu a napokon by videli, že niektoré z predstavení, ktoré sme videli na „našej” prehliadke Deti deťom, by pokojne obstáli aj na javisku šalianskeho kultúrneho domu.
Ako to už z uvedeného vyplýva, štruktúra programov Zlatej priadky sa skladá z prehliadkovej súťažnej časti, vzdelávacej časti a sprievodných podujatí. Dobrým zvykom po dlhé roky bolo organizovanie praktických dielní. V tomto roku sa organizátori upriamili na vzdelávací program a v rámci tematického seminára pre pedagógov Základných umeleckých škôl (ZUŠ) prediskutovali otázky dramatickej výchovy a literárno-dramatických odborov ZUŠ. V rámci prehliadky sa takisto konala odborná panelová diskusia o zásadách súťaže záujmovo-umeleckej činnosti na ďalších päť rokov. Nosným pilierom podujatia však boli predstavenia, ktoré čerpali predovšetkým z ľudových rozprávok, hoci treba povedať, že viaceré súbory si ich upravili pre vlastné potreby, aktualizovali ich, obohatili o nové prvky, alebo aj pesničky. Predstavenia sledovala odborná porota dospelých, ale aj detská porota - Fórum Zlatej priadky, ktorej dospelé predsedníčky dostali slovo aj na večerných rozboroch. Pre detských účastníkov bol v Šali pripravený celý rad sprievodných podujatí ako napríklad Deti deťom - stretnutie Fóra Zlatej priadky s deťmi z vystupujúcich súborov, sprievod divadelných súborov Šaľou, skrývanie rozprávky, rôzne happeningy, karaoke show, tvorivé dielne.
Dovoľte, aby som si napokon pomohla slovami predsedu odbornej poroty profesora Bela Felixa, ktorý na konto tohoročnej prehliadky povedal: „Svetová hospodárska a ekonomická kríza zasiahla aj detské divadlo - našťastie nie v umeleckom zmysle slova... na najvyššie fórum do Šale mohlo prísť v dôsledku toho len osem súborov... ale môžeme konštatovať, že na Zlatej priadke v Šali sa pradie zlatá priadza.”
A celkom na záver: 1. miesto a cenu za scénografiu, ako aj cenu Mestského kultúrneho strediska v Šali v súťaží kolektívov získal DDS Divadlo u Zuzy Múzy z Nitry za inscenáciu Kmotra smrť a zázračný lekár.
V kategórii scénických miniatúr 1. miesto a cenu Centra voľného času v Šali získal DDS Búrka pri ZUŠ F. Veselého v Stropkove za scénickú miniatúru SILÁK.
Budapeštianske slovenské samosprávy si vytýčili za cieľ zvečňovať pamiatky významných slovenských osobností, ktoré pôsobili v hlavnom meste Maďarska. Slovenský volený zbor VIII. obvodu patrí v tomto smere medzi najaktívnejšie. Nie je to náhoda, veď táto časť Budapešti zohrávala v cirkevnom, kultúrnom a politickom živote tunajších Slovákov dôležitú úlohu. Tu sa nachádza kostol sv. Jozefa, v ktorom sa zásluhou tunajšej slovenskej samosprávy už viac ako desať rokov každú prvú nedeľu v mesiaci konajú slovenské omše. Samospráva umiestnila doteraz desať pamätných tabúľ významných slovenských dejateľov, z toho šesť v kostole a jeho bezprostrednom okolí. V kostole sv. Jozefa pôsobil ako kaplán neskorší biskup a prvý predseda Matice slovenskej Štefan Moyses. Pri príležitosti 140. výročia jeho úmrtia a 180. výročia pôsobenia v Jozefove Slovenská samospráva VIII. obvodu Budapešti usporiadala dve spomienkové podujatia.
V Slovenskom inštitúte sa 3. júna uskutočnil spomienkový večer o jeho živote a diele a 7. júna slávnostné odhalenie a posvätenie pamätnej tabule na mieste jeho pôsobenia v Pešti. Podujatie, mimochodom, zapadalo do tradície spoločných historických podujatí inštitútu a Slovenskej samosprávy v Jozefove. Podľa slov moderátora Karola Wlachovského na tomto večierku bola venovaná pozornosť životu a svetskému pôsobeniu biskupa Moysesa. O tejto významnej osobnosti slovenských a zároveň chorvátskych kultúrnych dejín hovorili dvaja vedeckí pracovníci Národného biografického ústavu v Martine Augustín Maťovčík a Pavol Parenička.
Odhalenie pamätnej tabule sa uskutočnilo v rámci tradičnej slovenskej svätej omše v rímskokatolíckom Kostole sv. Jozefa na námestí Mihálya Horvátha. Na túto udalosť prišli duchovní pastieri zo Slovenska, generálny vikár Banskobystrickej diecézy Mons. Marián Bublinec, riaditeľ Biskupského úradu v Banskej Bystrici Mons. ThLic. Vladimír Farkaš a historik Dr. Pavol Kollár. Ostrihomsko-budapeštiansku arcidiecézu zastupoval riaditeľ, kanonik László Süllei. Slávnosť venovanú prvému predsedovi Matice slovenskej poctili svojou prítomnosťou aj zástupkyňa predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelka Rybová, predsedníčka Slovenskej samosprávy Budapešti Zuzana Hollósyová a riaditeľ Slovenského inštitútu Milan Kurucz. Omše sa okrem predstaviteľov slovenských samospráv a Slovákov z Budapešti zúčastnili aj veriaci z Kestúca. Keďže bol práve deň Najsvätejšej Trojice, začiatkom omše - na hlas organu - zaznela pieseň Duchu Svätý, príď z neba. Svätú omšu celebroval Mons. Marián Bublinec. V kázni Mons. Vladimír Farkaš vysvetlil najväčšie tajomstvo Najsvätejšej Trojice, ktorá predstavuje tri Božské osoby, Otca, Syna a Ducha Svätého a zároveň je zásadou našej viery.
So životnou dráhou Štefana Moysesa oboznámil prítomných historik Dr. Pavol Kollár. Š. Moyzes bol významný činiteľ slovenského a chorvátskeho národného hnutia, cirkevný hodnostár, pedagóg, kultúrny pracovník, verejný činiteľ, národovec, zakladateľ a prvý predseda Matice slovenskej. Narodil sa r. 1797 v rodine chudobného roľníka vo Veselom pri Trnave. Študoval v Trnave, Pešti a Ostrihome, kde ho r. 1821 vysvätili za kňaza. V rokoch 1828 až 1829 pôsobil v Pešti. Od roku 1830 sedemnásť rokov zastával funkciu profesora Kráľovskej akadémie v Záhrebe, kde patril medzi zakladateľov chorvátskej žurnalistiky a Matice ilýrskej (Matice chorvátskej). Po návrate na územie dnešného Slovenska bol spoluautorom Memoranda národa slovenského, spoluzakladateľom a prvým predsedom Matice slovenskej.
Na počesť 180. výročia pôsobenia Štefana Moysesa v tomto kostole na konci sv. omše Mons. Marián Bublinec posvätil jeho pamätnú tabuľu. Po slávnostnom akte sa účastníci posviacky presunuli na faru, kde po spoločnej modlitbe nasledovalo príjemné posedenie.
Koncom mája (27. 5) usporiadal Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku v Békešskej Čabe v rámci cyklu Z pohľadu vedy vedecko-popularizačnú prednášku a diskusiu na tému Oravský rod Seberíniovcov a ich podiel na národnom povedomí dolnozemských Slovákov. Podujatie sa uskutočnilo pri príležitosti 150. výročia narodenia evanjelického farára a seniora, prekladateľa, redaktora a vydavateľa Ľudovíta Žigmunda Seberíniho (1859-1941). Prednášateľom bol publicista z Nitry Ján Jančovic a moderátorom predseda Čabianskej organizácie Slovákov Michal Lásik. So súhlasom autora prinášame našim čitateľom skrátenú časť prednášky.
Početný a vzdelaný rod Seberíniovcov mal veľký podiel na duchovnom napredovaní, kultúrnom vzraste a nábožensko-mravnom povznesení roztratenej Slovače, najmä evanjelického a. v. náboženstva. Pochádzal z Veličnej na Orave a pôsobil jedno a pol storočie na Dolnej zemi. Zakladateľom tohto veličnianskeho rodu bol maloroľník Štefan Seberín, ktorého dvaja synovia z piatich detí Ján (1780 - 1857) a Ondrej (1784 - 1832) sa rozhodli pre kňazské povolanie. Ondrej už od prvej štvrtiny 19. storočia pôsobil ako farár medzi slovenskými osadníkmi v Maglóde pri Pešti. V otcovom povolaní pokračoval aj jeho syn Ondrej (1824 Maglód), uvedomelý slovenský vlastenec a buditeľ, ktorý pôsobil ako kaplán a farár v Békešskej Čabe, Makove a do svojej smrti roku 1895, štyridsať rokov medzi Slovákmi v rumunskom Nadlaku. Prednášateľ Ján Jančovic sa prevažne venoval línii po Jánovi Seberíniovi (1780-1857). Ten po štúdiách doma a v Nemecku bol v roku 1807 vysvätený za kňaza. Potom bol farárom v Nitrianskej Strede, Kochanovciach, Banskej Štiavnici a od roku 1834 bol superintendentom (biskupom) banského dištriktu. Stal sa jednou z najvýznamnejších osobností evanjelickej cirkvi v prvej polovici 19. storočia. Treba vyzdvihnúť, že ako neúnavný bojovník proti odnárodňovacím akciám Karola Zaya stál za požiadavkami štúrovcov, podporoval vznik spolku Tatrín, Štúrovu žiadosť o vydávanie novín a všetky petičné akcie. Je autorom množstva náboženských spisov, piesní, kázní a pohrebných rečí. Prispieval do viacerých náboženských periodík a tiež do Pešťbudínskych vedomostí. V roku 1842 sa zaoberal myšlienkou založenia Matice slovenskej. Bol členom Učenej spoločnosti banského okolia. Ján Seberíni mal s manželkou Esterou, rodenou Podhradskou, šesť detí a z nich synovia Gustáv Adolf (1816 Kochanovce) a Ján Michal (1825 Banská Štiavnica), vyštudovali teológiu a boli vysvätení za kňazov. Spomeňme že Ján Michal Seberíni po štúdiách bol vychovávateľom v rodine Gostoňovcov v Harťáni pri Pešti. Po vysvätení za kňaza pôsobil ako farár v Berženi (Maďarsko), po bratovi Gustávovi v Hontianskych Moravciach (Kostolné Moravce) a po smrti otca v roku 1857 v Banskej Štiavnici, kde sa zaslúžil o zachránenie gymnázia a získanie podpory pre banícku školu. Od októbra roku 1860 sa stal vo Viedni vojenským posádkovým kňazom, kde pre viedenských evanjelikov vymohol opustený jezuitský kostol. V roku 1864 obhájil v Rostoku doktorát bohoslovia. Neskôr bol zvolený aj za vojenského superintendenta a v r. 1863 - 1895 bol profesorom cirkevného práva na evanjelickej teológii vo Viedni. Podporoval slovenské národno-kultúrne hnutie. Bol členom Matice slovenskej a roku 1866 člen jej delegácie k panovníkovi, 1865 - 1874 jej vyjednávač pre Viedeň. Aj on bol publicisticky činný. Bol vydavateľom Evanjelických cirkevných novín a prispieval do viacerých časopisov. Zomrel roku 1915 vo Viedni. Jeho starší brat Gustáv Adolf Seberíni (14. 10. 1816 Kochanovce) bol prvým z rodu, ktorý sa natrvalo zapísal do cirkevných a svetských dejín Slovákov na Dolnej zemi. Treba však zdôrazniť, že jeho pôsobenie sa spája predovšetkým so strediskom békešských Slovákov - Békešskou Čabou.
Tento náboženský spisovateľ, verejný činiteľ a cirkevný hodnostár rovnako ako jeho otec študoval doma a v Nemecku a po návrate zo štúdií bol vychovávateľom v rodine Jána Bohuša vo Világoši. Po vysvätení za kňaza sa roku 1842 stal kaplánom po boku svojho otca v Banskej Štiavnici. O rok neskôr sa stal riadnym farárom v Hontianskych Moravciach, kde sa oženil s dcérou evanjelického farára z Čuváru Maximilianou Dlhániovou. Vo vtedajších Kostolných Moravciach pôsobil plných desať rokov. V lete roku 1853 odišiel do Békešskej Čaby, kde sa stal druhým farárom pri 74-ročnom farárovi Jánovi Haanovi a potom bol riadnym farárom po Danielovi Brozmanovi. V roku 1867 bol zvolený za seniora békešského seniorátu a o päť rokov neskôr za superintendenta banského dištriktu. Hneď po príchode do Békešskej Čaby zaviedol poriadok do finančnej disciplíny cirkevného zboru. Veľký dôraz kládol na výchovnú prácu a mravnú úroveň ľudí. V národno-kultúrnej oblasti sa podobne ako jeho otec, keď mal už ako superintendent dosah až na Békešskú oblasť, snažil o zachovanie slovenského charakteru békeščabianskej cirkvi. K tomuto skutku prispieval najmä vlastnou pastoračnou činnosťou a náboženskou spisbou. Hneď po príchode do tohto Sionu uhorských evanjelikov, - ako vtedy nazývali mesto pre cirkevný zbor s najväčším počtom slovenských evanjelikov v krajine, si všimol neporiadky a nedostatky v cirkevnej školskej výchove a preto sa hneď pustil do ich nápravy. Na prvom mieste sa snažil urobiť poriadok v ľudových školách a dokonca v roku 1863 ako iniciátor založenia nižšieho cirkevného gymnázia vypracoval plán organizačného a pedagogického zabezpečenia školy. Okrem iných počinov vydal príručku slovenského pravopisu a zaslúžil sa okrem vzniku gymnázia aj o založenie charitatívnych spolkov a inštitúcií. Na podporu školskej výchovy a výučby spoločne s Ľudovítom Haanom napísal a vydal čítanku pre ľudové školy. Upravil, doplnil a vydal Agendu Martina Hamaliara a v Arade 1859 otcovu ročenku pre konfirmandov a päť ročníkov správ o banskom dištrikte. Písal a publikoval aj ďalšie diela s náboženskou tematikou. Pre veľkosť a najmä veľkopočetnosť čabianskeho cirkevného zboru bol iniciátorom výstavby kostola a školy a tým aj samostatného cirkevného zboru v miestnej časti Jamina. V roku 1878 bol kráľovským radcom a 1878 - 1881 poslancom uhorského snemu. Zomrel roku 1890 v Békešskej Čabe.
V šľapajach otca pokračoval jeho syn Dr. Ľudovít Žigmund Seberíni, (4. 11. 1859 Békešská Čaba), ktorého 150. výročie narodenia si práve tento rok pripomíname. Elementárnu školu navštevoval v rodisku a potom študoval na gymnáziu v Békešskej Čabe, Banskej Štiavnici, rumunskom Sibiu, Sarvaši, v rokoch 1878 - 1881 na evanjelickej teologickej akadémii v Bratislave a 1881 - 1882 na teologickej fakulte Univerzity v Berlíne. V roku 1882 bol vysvätený za kňaza a stal sa kaplánom po boku svojho otca v Békešskej Čabe. V roku 1883 ho pozvali Slováci, ktorí už vtedy sto rokov žili v Aradáči, ležiacom v srbskom Banáte a zvolili si ho jednomyseľne za riadneho farára. V Slovenskom Aradáči pôsobil medzi krajanmi do roku 1890. V tom istom roku zomrel v Békešskej Čabe jeho otec a tak ho čabianska cirkev pozvala domov a zvolila si ho za svojho farára.
V kronike aradáčskeho cirkevného zboru, čiastočne uverejnenej v roku 1986 v jubilejnej publikácii autora Ondreja Peťkovského, sa možno dočítať samé chvály na neho. „V roku 1884 v cirkvi zaviedol viacej dobrôt. Tak v roku 1885 založil Cirkevnú obilnicu, do ktorej sa z milodarov nazbierala pšenica a potom z nej chudobným alebo chýbajúcim sa vypožičiava. Zasadil sa aj o cirkevnú knižnicu, aby táto fungovala a zadovažoval i nové knihy. V cirkvi zaviedol rodinné hárky, kde podľa abecedy značili údaje o každej rodine. V roku 1888 v kronike poznačili, že Ľudovít Seberíni požíva veľkú úctu a za jeho dobročinenia, rady a pomoc mu patrí od každého čísla domu po jednom kurati. 1889 - zásluhou farárovou bola rozparcelovaná časť chotára „Bačar“, dovtedy vo vlastníctve veľkostatkára. Tak mnohí ľudia si mohli pôdu kúpiť.“ Keďže pôsobil medzi roľníckym ľudom, roľníckej problematike venoval permanentnú pozornosť aj v publicistike. Napísal, preložil a vydal veľký počet kníh a brožúr nielen cirkevno-náboženského zamerania, ale aj sociálneho, historického a cestopisného charakteru. Viaceré z nich boli vydané aj vo vydavateľstve Tranoscius. Preložil knihy a brožúrky venované histórii a súvekému stavu roľníctva v Uhorsku, z ktorých všetky majú trvalú hodnotu. Veľa čítal, vzdelával sa, cestoval a jeho prednosťou bolo aj to, že ovládal viacero jazykov. Veľa prekladal zo severských jazykov: švédčiny, dánštiny, nórštiny a to rovnako do slovenčiny i do maďarčiny. Aj z toho dôvodu bol jedným z propagátorov roľníckeho hospodárenia a vzdelávania na školách podľa dánskeho vzoru. Keď bol poslancom v hornej snemovni za Békešskú stolicu, vo svojich vystúpeniach obhajoval práva a záujmy pospolitého ľudu. Jeho prívrženci boli z veľkej časti slovenskej národnosti, preto bránil ich právo na materinský jazyk. Celý svoj život bol otvoreným priaznivcom slovenských záležitostí, v záujme ktorých na cirkevných konventoch povedal nie raz mužné slovo. Jeho úspechom bolo, že vybojoval pre nich slovenský časopis Evanjelický hlásnik, písal a vydával knihy v slovenčine. Hlásil sa k oravskému pôvodu svojho rodu, k slovenskému ľudu, k odhodlaniu dať všetky svoje sily do zápasu za zachovanie jeho národno-kultúrnych a cirkevných tradícií. Aby mohol slovenské práva a záujmy účinnejšie vysvetľovať aj medzi maďarsky hovoriacimi obyvateľmi, roku 1895 založil v Békešskej Čabe a do roku 1902 redigoval Evangélikus Egyházi Szemle, ktorý sa ako jediný maďarský cirkevný časopis zastával evanjelických Slovákov. Za vnútorné heslo tohto časopisu si vzal apoštolské vyznanie: „Neboj sa, ale hovor a nemlč!“ Vydal dve brožúrky, v ktorých sa ostro postavil proti nariadeniu banského dištriktu, ktorý umožňoval cirkevným vrchnostiam útočiť proti farárom a učiteľom pre ich slovenské národné povedomie. Za takéto svoje pokračovanie stal sa nenávideným v očiach šovinistických činiteľov vo vedení evanjelickej cirkvi v Uhorsku.
Pre ráznu obranu práv slovenského evanjelického ľudu i prenasledovaných slovenských farárov a učiteľov dostal sa do otvoreného boja so seniorátnym dozorcom Zvolenského seniorátu Karolom Čipkayom, pre návrh bezohľadne stíhať a prenasledovať slovenských evanjelických učiteľov a kňazov. Proti tomuto návrhu Seberíni protestoval ako na banskom dištriktuálnom konvente v Budapešti (1907), tak aj vo vydanej brožúrke. Obhajoba práv slovenských evanjelikov a zápas proti šovinizmu mu vyniesli nemilosť u vrchnosti. Za prvú brožúrku Myšlienky a úvahy... po trojročnom vyšetrovaní bol odsúdený na pokarhanie a pokutu 1 100 korún, čím mu následne bolo znemožnené zvolenie za biskupa dištriktu. Prešiel veľkou inkvizíciou a už na konvente v septembri roku 1907 bránil obsah svojej brožúry mužne a dôstojne, nedal sa zastrašiť nikým a ničím a pri skončení svojej obrany so zápalom povedal: „Tu stojím, a proti svedomiu a pravde inak nemôžem!“ Ako horlivému Slovákovi mu jeho protivníci voľbu za biskupa znemožnili nielen v roku 1906, ale aj v roku 1918. V ďalšej brožúrke Moderné procesy proti bosorkám odsúdil politické procesy v celouhorskej evanjelickej cirkvi proti národne uvedomelým slovenským činiteľom. V roku 1918 podporoval iniciátorov z radov Slovákov z maďarskej Dolnej zeme o pripojenie časti Slovákmi obývaných dolnozemských obcí k Rumunsku. V horthyovskom Maďarsku patril k vedúcim osobnostiam evanjelických Slovákov v békeščabianskej oblasti. Bol neobyčajne nadaný, vysoko vzdelaný a neúnavne vysoko tvorivý pracovník nielen na poli cirkvi, ale aj národa. Popri farárskej funkcii bol aj aradsko-békešským seniorom. Jeho zápas za udržanie slovenských evanjelických obcí mal významnú úlohu najmä v udržiavaní národného povedomia. O jeho konkrétnych činoch na zachovanie slovenského národného povedomia svedčí napríklad aj to, že v Békešskej Čabe roku 1896 založil a dlhé roky viedol Evanjelické cirkevné kníhkupectvo, ktoré poskytovalo, a to neraz i zadarmo, slovenským deťom učebnice a plnilo i úlohy vydavateľskej činnosti. Týmto spôsobom Ľudovít Žigmund Seberíni udržiaval a šíril slovenské tlačené slovo v Slovákmi obývanom priestore na maďarskej Dolnej zemi. Po skončení svetovej vojny roku 1918, keď slovenskí evanjelici v bývalom Uhorsku v prevažnej čiastke pripadli do novoutvorených štátov, Seberíni pre slovenské evanjelictvo v Maďarsku založil a začal redigovať v roku 1920 podnes obľúbený Čabiansky kalendár. Vydávalo ho békeščabianske ev. cirk. kníhkupectvo, o zveľaďovanie ktorého sa všemožne staral. Súčasne umožnil otvorenie filiálneho kníhkupectva liptovsko-mikulášskeho Tranoscia, ktoré tam existovalo niekoľko rokov. Navyše v roku 1934 založil a redigoval náboženský mesačník Evanjelický hlásnik. Žil v prostredí, v ktorom hovoril rečou čabianskeho pospolitého ľudu, netajil sa tým, že písanie spisovnou slovenčinou mu robilo ťažkosti. Vo viac ako tisícoch listoch, ktoré písal dolnokubínskemu rodákovi, biskupovi Dr. Jurovi Janoškovi, vtedy redaktorovi Cirkevných listov, ten mu vždy odpovedal: „Len píš ako ti je ľahšie, aj po maďarsky, veď ja Tvoje články ochotne preložím aj do maďarčiny“. V tomto časopise uverejnil niekoľko článkov, ktoré redigoval jeho dlhoročný priateľ J. Janoška, s ktorým sa stretával a písal si s ním plných štyridsať rokov. Aj pre toto bol napádaný na spomínaných konventoch a to najmä v roku 1907, kde nezaprel Janošku, ale nebojácne povedal: - Áno, Janoška mi je priateľom, statočný, čestný muž! Ľ. Ž. Seberíni je spoluautorom (s Michalom Franciscim) životopisov dolnozemských slovenských, najmä náboženských spisovateľov. Evanjelická teologická fakulta vo Viedni mu v roku 1911 udelila doktorský titul Dr.h.c. s odôvodnením „...za kňazské a spisovateľské zásluhy tomu, ktorý patrí medzi najvzdelanejších, najvýznamnejších a najcharakternejších kňazov v Uhorsku“. Ľudovít Žigmund Seberíni zomrel v roku 1941 v Békešskej Čabe. O tom, aká to bola pre pospolitý slovenský čabiansky ľud osobnosť, svedčí list, ktorý v roku 1948 napísal do Tranovského kalendára roľník Pavel Likér z čabianskej samoty Féneš. Ten v obsiahlejšom liste píše a uvádza príklady, ako odpovedali žiaci na konci školského roku pri „exzámene“ pánu seniorovi Rohályovi (po maďarsky o príchode Slovákov do Čaby). „Zhrozili sme sa nad tým,“ píše ďalej pán Likér - ako mohli Slováci po maďarsky spievať tú krásnu pieseň „Kdo jen na Boha se spoléha...“. Škoda nášho dobrého pastiera Dr. Ľudovíta Seberíniho, ktorý veľmi zastával Slovač. Keď odišiel na večný odpočinok, hneď sa všetko premenilo. Ako by sa s ním bolo do hrobu prepadlo...“ Za zmienku stojí spomenúť pár slov z bohatej po slovensky písanej korešpondencie Ľ. Ž. Seberíniho s biskupom Jurom Janoškom. Už počas monarchie svojimi listami vyjadroval mnohé návrhy ako ľahšie sprístupniť slovenskú spisbu čo najširším vrstvám veriacich. Napríklad radil vydať kancionál Tranoscius vytlačený latinkou a za dôležitú uznával náboženskú čítanku, pričom uvádzal, aký by mala mať obsah. V ďalšom liste „Dajte malý Lutherov katechizmus preložiť do plynnej a populárnej slovenčiny a nechajte ho vytlačiť latinkou“. Potom, keď ho takto poslovenčený dostal, vyjadril s ním úplný súhlas a spokojnosť. Rád sa chodil liečiť na juhoslovanské pobrežie Jadranského mora, kde rád čítal knihy a časopisy v srbochorvátčine a píše, že sa tam zdokonalil aj v tomto jazyku. V druhom liste roku 1928 stadiaľ píše: „Milé by mi bolo, keby sme sa tu stretli na niektorom ostrove. Mne je ešte takmer nemožné cestovať k vám. Mám mnohých nepriateľov, ktorí ustavične striehnu na mňa. Nacionálny teror je tu dnes väčší, než bol v starom Uhorsku. Ja na stratenej varte pokladám za svoju misiu zastávať naše evanjelické slovenské ostrovy, nie z politiky, ale z lásky k blížnym, lebo tieto ostrovy reprezentujú a chránia v našich pomeroch možné - dedičstvo otcov.“ Veľmi horlil za slovenskú evanjelickú spisbu ako dôležitý prameň náboženskej výchovy. Spolku Tranoscius veľmi prial, bol s ním v styku a podporoval ho pri jeho vzniku, v jeho začiatkoch a v ďalšom vývine. O všetky vydania mal živý záujem. Dr. Ľudovít Ž. Seberíni bol znamenitý evanjelický farár - senior, až dvakrát pri voľbe za biskupa protivníkmi Slovákov znemožnený. Mal pevný charakter, dar ho nezviedol a hrozby nesklonili, lebo bol mužom veľkého formátu, čistého a šľachetného srdca.
Nakoniec po línii oravského Jána Seberíniho tretím čabianskym pokračovateľom rodu bol syn Ľudovíta Žigmunda - Dr. Gustáv Seberíni. Narodil sa počas účinkovania svojho otca v roku 1890 v Aradáči, v Torontalskej stolici v terajšom srbskom Banáte. Ľudovú a strednú školu navštevoval v Békešskej Čabe. Teológiu študoval v Bratislave a na nemeckých univerzitách v Erlangene a Lipsku. Na kratšiu edukáciu ho otec vyslal do rodiska svojich predkov - Veličnej. Po vysvätení za farára stal sa najprv biskupským kaplánom u Juraja Čepregyho v Békešskej Čabe. Počas prvej svetovej vojny slúžil v roku 1915 ako vojenský kazateľ vo Viedni a kratší čas bol aj kaplánom v Liptovskom Mikuláši. Od januára roku 1917 do septembra roku 1918 bol kaplánom u otca v Békešskej Čabe a v tom istom mesiaci sa stal aj riadnym farárom. Porozumel tradícii svojej rodiny a vrodenou inteligenciou, smelosťou a húževnatosťou nadviazal na túto tradíciu a boril sa v duchu svojich predkov medzi svojím čabianskym slovenským ľudom. Vážil si jeho reč a nebol mu cudzí ani jeho kultúrny a národný život. Z otcových rúk prevzal správu cirkevného kníhkupectva, prostredníctvom ktorého zásoboval slovenských veriacich v Maďarsku slovenským Tranosciom a inou slovenskou cirkevnou literatúrou. Od čabianskych spevákov zbieral texty a melódie, vydal ľudovú Postillu, do ktorej prispeli viacerí autori aj zo Slovenska. Zostavil tiež skvelú zbierku Cithary sanctorum a v roku 1936 usporiadal vydarenú slávnosť na počesť Juraja Tranovského. Dvíhal úroveň ľudového školstva a vydával a redigoval mesačník Evanjelický hlásnik. Svoj cirkevný zbor obohatil o nové humanitné inštitúcie, slúžiace starostlivosti o svojich veriacich. Takto počas jeho pôsobenia v Békešskej Čabe vznikla organizovaná evanjelická diakonia. V roku 1923 odporučil cirkevnému presbyterstvu založiť sirotinec, na ktorý ponúkol časť svojej odmeny. Takto mohla už v októbri roku 1923 začať svoju činnosť inštitucionálna diakonia s ôsmimi sirotami, umiestnenými vo farskej budove. Neskôr bol sirotinec presťahovaný do školskej budovy. Gustáv Seberíni v rámci svojich ušľachtilých iniciatív zriadil aj ďalšiu charitatívnu inštitúciu - Preparandiu diakonís. Diakonisy mali v meste široký záber, lebo okrem cirkevných zborov pracovali aj v mestskej nemocnici, mestskom chudobinci a dennom útulku pre chorých a chudobných. Svoj premyslený charitatívny projekt zavŕšil zorganizovaním založenia Evanjelického starobinca, ktorý bol pre najstarších Čabanov zriadený v roku 1929. Gustáv Seberíni okrem zakladania a podporovania sociálnych a charitatívnych inštitúcií venoval svoje tvorivé sily aj publicistike. Do tejto kategórie patrí redigovanie v slovenčine vychádzajúceho Evanjelického hlásnika a Novín békeščabianskych evanjelikov. Obidva tieto časopisy postavil do služieb diakonie. Umrel mladý 1. októbra 1941, čím iba o týždeň prežil svojho otca Ľudovíta Žigmunda Seberíniho. Oravský rod Seberíniovcov vyoral na poli vzdelanosti, národného povedomia dolnozemských Slovákov a ich kultúry hlboké brázdy.
Na pamiatku troch čabianskych osobností z rodu Seberíniovcov stojí pred budovou evanjelického gymnázia v Békešskej Čabe trojhranný pamätník zo žuly, ktorý na každej strane zobrazuje tváre týchto dolnozemských velikánov so slovenskými koreňmi.