Ľudové noviny č. 30
V roku 1989, niekoľko mesiacov pred zmenou spoločenského zriadenia, sa skupinke príslušníkov slovenskej tvorivej inteligencie v Maďarsku v dovtedy nevídanej miere podarilo obrátiť pozornosť domácej a zahraničnej verejnosti na problémy našej Slovače. Vďaka signatárom protestného otvoreného listu Zamlčaný protipól sa dostali na povrch dlho tabuizované témy, bytostné otázky Slovákov v Maďarsku. Začalo sa konečne hovoriť a písať o reálnych potrebách našej národnosti, o nutnosti presadzovania demokratických princípov a praktík v menšinovom verejnom živote, no a v neposlednom rade o (odvtedy veľa diskutovanej) reciprocite. Ak sa raz vydá zbierka najdôležitejších publicistických príspevkov uplynulých desaťročí, Zamlčaný protipól v nej bude dozaista znamenať pevný východiskový bod, ktorý ani jeho najtvrdší kritici nijako nemôžu obísť.
Člen predsedníctva, predseda Masovokomunikačného výboru Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku (DZSM) Gregor Papuček, tajomník Literárnej sekcie DZSM Štefan Kraslán, predseda Literárnej sekcie, šéfredaktor časopisu SME Alexander Kormoš, predseda Prírodovednej sekcie DZSM Alexander Zderka a redaktor týždenníka Ľudové noviny a časopisu SME Imrich Fuhl svoj otvorený list uverejnili pôvodne v našom týždenníku (Ľudové noviny, č. 23 / 1989). Zamlčaný protipól neskôr vyšiel v plnom znení aj v maďarčine, nemčine a angličtine a dodnes je jeden z najčastejšie citovaných prameňov pri spracúvaní najnovšej histórie Slovákov v Maďarsku.
Signatári otvoreného listu veľmi ostro vystúpili proti tendenčnému, nepravdivému, Československo osočujúcemu programu televíznej relácie Alajosa Chrudináka Panoráma, odvysielanej pod názvom Maďarský národnostný osud. Autori svoj príspevok zaslali nielen šéfredaktorovi Maďarskej televízie A. Chrudinákovi, ale aj predsedovi Maďarskej televízie Gy. Bereczkému, štátnemu ministrovi, členovi Predsedníctva ÚV MSRS I. Pozsgaymu, predsedovi Národného zhromaždenia MĽR M. Szűrösovi a šéfredaktorom ústredných denníkov Népszabadság a Magyar Nemzet.
Prvé reakcie na počin „našich nespratníkov“ snáď najvýstižnejšie charakterizujú slová A. Kormoša: „Príznačné je pre maďarské médiá, že v televízii ukázali mená signatárov Zamlčaného protipólu s deprimujúcim komentárom, ale z obsahu dokumentu neukázali divákom nič. Prečo? Lebo v tom dokumente pre jeho signatárov nebolo nič deprimujúce.“
Iniciátor otvoreného listu G. Papuček nato spomína takto: „Boli sme ohúrení jednostrannosťou, nespravodlivosťou a drzosťou programu Panoráma. Rozoslali sme svoj protest na rôzne miesta, ale napríklad ústredný denník Népszabadság na náš list ani neodpovedal. Ďalší denník Magyar Nemzet zareagoval, vyslal k nám svojho novinára Dénesa D. Istvána, ale list - tak ako sme im ho poslali - uverejniť nechcel, namiesto toho urobil s nami rozhovory, ale ani náhodou neakceptoval našu žiadosť, aby sa aspoň opieral aj o náš dokument. Keď náš list vyšiel v Ľudových novinách, ihneď ho prevzal na Slovensku Literárny týždenník, potom aj časopis Výber zo svetovej a československej tlače. Zamlčaný protipól v maďarčine vyšiel v plnom znení až v nasledujúcom roku (1990) v Segedíne, v historicko-vednom časopise AETAS.“
Rozdielnymi názormi na novelu zákona o štátnom jazyku sa minulý piatok - po uzávierke našich novín - v Budapešti zaoberali experti medzištátnej Zmiešanej komisie pre národnostné menšiny. TASR o tom informoval hovorca Ministerstva zahraničných vecí SR Peter Stano. „Práve toto je primeraná pôda na riešenie akýchkoľvek bilaterálnych problémov medzi Slovenskom a Maďarskom,” uviedol šéf rezortu diplomacie Miroslav Lajčák. Vyjadril tiež nádej, že diskusia expertov v zmiešanej komisii bude prvým racionálnym, vecným a nepolitickým krokom v spore okolo rôznych interpretácií novely zákona o štátnom jazyku. Zmiešaná komisia pre národnostné menšiny je jednou z 12 pracovných skupín. Ich vytvorenie vyplýva zo Základnej zmluvy medzi Maďarskom a Slovenskom, ktorú premiéri oboch krajín podpísali v roku 1995. Zmiešaná komisia pre menšiny sa schádza raz do roka striedavo v Bratislave a Budapešti, každú stranu zastupuje 14 členov. Výstupom expertných rokovaní je zápisnica, ktorú vo forme odporúčania predkladá komisia vládam oboch krajín.
Ani piatkové rokovanie slovensko-maďarskej Zmiešanej komisie pre národnostné menšiny v Budapešti nedokázalo rozptýliť pochybnosti maďarskej strany ohľadne nedávno prijatého slovenského jazykového zákona. Maďarský spolupredseda komisie Ferenc Gémesi pripomenul, že prijatie novely nepomáha dobrým vzťahom oboch strán. Rôzne prvky je podľa jeho vyjadrenia možné interpretovať rôzne a z pohľadu menšín sa jazykový zákon chápe ako určité obmedzenie práv. „Maďarská strana chce využiť konzultácie u vysokého komisára Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), a to aj v prípade, keď sa jej zúčastní iba maďarská delegácia,” dodal Gémesi.
„Myslíme si, že prehnané reakcie boli politického, deklaratívneho charakteru; vypožičali si k nim aj medzinárodné dokumenty, ktorých obsah, pochopiteľne, bežný občan nepozná. Táto diskusia splnila účel. Sme zvedaví, akým spôsobom chce argumentovať maďarská strana na ďalších fórach, keďže tie jej argumenty, ktoré odzneli, sme prinajmenšom rozptýlili,” konštatoval predseda slovenskej časti komisie Miroslav Mojžita. Podľa jeho slov viedla slovenská strana diskusiu v smere praktických aspektov zákona. „Ja si myslím, že sa nám to podarilo,“ tvrdí Mojžita. „Máme signály, že maďarská strana chce komunikovať ďalej, ale popritom chce zrejme komunikovať aj na medzinárodnej úrovni. Domnievame sa, že to, čo dohodneme bilaterálne, je najlepšie. Nepodceňujeme názory týchto inštitúcií. Napokon celá naša základná zmluva a povestný článok 15 je založený na všetkých zásadách týchto inštitúcií, o ktorých maďarská strana hovorí. Takže my ideme do ďalšej diskusie veľmi otvorene, s dobrými úmyslami, a sme pripravení na dialóg,” povedal Mojžita
F. Gémesi poznamenal, že maďarská strana viackrát predložila svoje výhrady voči jazykovému zákonu na rôznych fórach i na úrovni predsedov vlád. Maďarské parlamentné strany podľa neho dospeli k spoločnému postoju k tejto situácii; na budúci týždeň bude pripravený príslušný spoločný návrh uznesenia. Maďarský politik dodal, že vysoký komisár OBSE navrhol v krátkom čase termín na uskutočnenie konzultácií.
Najnovší slovensko-maďarský spor pre jazykový zákon by nemal byť podľa slovenského ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka témou pre Európsku úniu a jej inštitúcie. „Únia má iné problémy. Toto je bilaterálna záležitosť, ktorú by sme mali byť ochotní a schopní vyriešiť s Maďarskom na dvojstrannej úrovni,” konštatoval M. Lajčák počas pracovného stretnutia s veľvyslancami členských a asociovaných krajín EÚ v Bratislave. V tejto súvislosti musíme poznamenať, že ani Európska komisia nemieni reagovať na novelu zákona o slovenskom štátnom jazyku, keďže podľa komisie táto záležitosť nepatrí do jej právomocí.
Maďarský premiér Gordon Bajnai a M. Lajčák, ktorí sa zúčastnili na konferencii v chorvátskom Dubrovníku, využili jednu z prestávok na krátke stretnutie. Počas schôdzky, ktorú inicioval slovenský minister, G. Bajnai opäť vyjadril „veľmi hlboké znepokojenie” jeho vlády nad nedávno schválenou novelou slovenského jazykového zákona. Maďarská vláda dokument považuje za „nezlučiteľný s európskymi normami”. Bajnai tiež naznačil, že vláda MR je pripravená vysvetliť svoj postoj na medzinárodných fórach, ako aj na pôde spoločnej slovensko-maďarskej Zmiešanej komisie pre národnostné menšiny.
Mládežnícke organizácie štyroch maďarských parlamentných strán protestovali 14. júla pred budovou veľvyslanectva SR v Budapešti proti schválenej novele zákona o štátnom jazyku. Zástupcovia mládežníckych organizácií podpísali spoločné vyhlásenie, ktoré vhodili do poštovej schránky veľvyslanectva. V dokumente konštatujú, že novela zákona o štátnom jazyku hrubo porušuje európske normy, nie je v súlade s odporúčaniami medzinárodných organizácií, so slovensko-maďarskou základnou zmluvou z roku 1995 a ústavou Slovenskej republiky.
Novela zákona o štátnom jazyku nemení jeho súčasnú podstatu, ale prináša zmeny z hľadiska jeho vymožiteľnosti. Ako vysvetlil minister kultúry SR Marek Maďarič, sankcie z neho vypadli v roku 1999. Dodal, že bez sankčného mechanizmu je tým pádom v niektorých prípadoch neuplatniteľný. Dohľad nad dodržiavaním zákona bude rozdelený medzi viaceré orgány, napríklad Radu pre vysielanie a retransmisiu, ministerstvo kultúry, spravodlivosti či obchodnú inšpekciu. Minister pripomenul, že dotknuté subjekty dostanú najskôr dvakrát písomné upozornenie, aby odstránili alebo napravili protiprávny stav a až potom nasleduje proces správneho konania. V rámci neho sa bude prihliadať na charakter porušenia zákona. Podľa M. Maďariča sa to bude týkať iba minima prípadov, ako sú nápisy na pamätníkoch, pamätných tabuliach či vysielanie oznamov v obecnom rozhlase. „Nie sú namieste obvinenia, že sa môže pokutovať jednorazový rečový prejav. Vo veľkej väčšine sa to bude týkať používania štátneho jazyka vo verejnom styku,” poznamenal minister. Poukázal na to, že novela odstráni aj mnohé bariéry používania menšinových alebo cudzích jazykov vo verejnom styku. „V žiadnom prípade novela netrestá nespisovné vyjadrovanie sa, lebo je v nej jasne povedané, že sa prihliada na kodifikovanú podobu,” konštatoval s tým, že nevylučuje ani používanie slangových výrazov. „Novela plne rešpektuje to, že jazyk je živý fenomén, ktorý nemožno striktne obmedziť,” zdôraznil. Na druhej strane vyzdvihol fakt, že slovenčina ako štátny jazyk je na území SR základným nástrojom dorozumievania sa občanov v úradnom a verejnom styku. „Nemáme na Slovensku žiadnu obec, kde by nežil ani jeden občan slovenskej národnosti a jednoducho každý z nich má právo, aby mu boli verejné oznamy zrozumiteľné v slovenskom jazyku,” domnieva sa minister M. Maďarič.
Polovica obyvateľov Maďarska uvítala rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť radikálnu nacionalistickú Maďarskú gardu. Vyplýva to z posledného prieskumu, v ktorom však tretina ľudí odpovedala, že zásah polície počas následných demonštrácií bol príliš tvrdý. Podľa prieskumu agentúry Medián s rozhodnutím súdu o rozpustení tejto polovojenskej organizácie nesúhlasili najmä mladí ľudia a voliči hlavnej opozičnej strany Fidesz. Súd pri zrušení organizácie argumentoval tým, že Maďarská garda prekračovala svoje práva kultúrneho združenia a jej čierne uniformy, pravidelné „vojenské” tréningy a protirómske pochody plodili strach a porušovali základné slobody.
Garda je „ozbrojeným krídlom” nacionalistickej strany Hnutie za lepšie Maďarsko - Jobbik. Tá sa usiluje o obnovu „veľkého Maďarska” a vo voľbách do Európskeho parlamentu získala 14 percent hlasov. Prokuratúra požiadala o rozpustenie Maďarskej gardy už v decembri minulého roku, krátko po tom, ako garda zorganizovala pochod v obci Tatárszentgyörgy namierený proti miestnym Rómom. Na tomto mieste neskôr zavraždili rómskeho muža a jeho syna. Verejnosť aj médiá to spájajú práve s pochodom extrémistov z ozbrojeného krídla Jobbiku.
Extrémisti dlho zákaz svojho hnutia neoplakávali. „Chcete opäť nosiť uniformy a pôsobiť v hnutí?” spýtal sa šéf zrušenej gardy Róbert Kiss niekoľkotisícového davu na Námestí slobody v Budapešti a po kladnej odpovedi prítomných konštatoval: „Týmto vzniklo nové hnutie Maďarská garda”. R. Kiss pred 500 gardistami a asi 2000 priaznivcami gardy o. i. povedal, že v súčasnosti je v Maďarsku hriechom povedať, že je niekto Maďar. Europoslankyňa Jobbiku Krisztina Morvaiová vyhlásila, že novovzniknuté hnutie sa „postaví na stranu ľudí, ktorí žijú v strachu“. Inak demonštrácia sa skončila bez incidentov, polícia nezasahovala.
Polícia iniciovala preskúmanie otázky, kto sa účasťou na riadení akcie proti rozpusteniu Maďarskej gardy mohol dopustiť narušenia platných zákonov. Generálny riaditeľ Budapeštianskeho riaditeľstva policajného zboru (BRFK) József Bencze povedal, že polícia sa obrátila na prokuratúru so žiadosťou o preskúmanie otázky, či na víkendovej demonštrácii došlo k naplneniu skutkovej podstaty štvania proti úradnému zásahu. Celoštátne riaditeľstvo polície (ORFK) vo vyhlásení upozornilo na to, že „ten, kto sa spolupodieľa na vedení súdom právoplatne rozpustenej spoločenskej organizácie, dopúšťa sa trestného činu”.
FIDESZ - Maďarský občiansky zväz nevstúpi do vlády s Maďarskou socialistickou stranou (MSZP), ani s extrémistickou pravicovou stranou Hnutie za lepšie Maďarsko - Jobbik. Vyhlásil to predseda FIDESZ-u Viktor Orbán na schôdzke republikovej rady strany. „Ak vznikne taká vláda, ktorú budem viesť ja, tak tá nebude mať členov spomedzi socialistov, ani Jobbiku,“ povedal opozičný líder. Podľa neho v Maďarsku vzniká centrálny politický systém, ktorého podstatou je, že „na scéne existuje jediná politická sila schopná vládnuť“.
Opozičnú pravicovo-populistickú stranu Fidesz expremiéra Viktora Orbána chce voliť 44 a vládnu Maďarskú socialistickú stranu (MSZP) len 12 percent občanov Maďarskej republiky. Vyplýva to z výsledkov júlového prieskumu agentúry Szonda Ipsos. Na treťom mieste je krajne pravicové Hnutie za lepšie Maďarsko - Jobbik so 7-percentnou podporou. Konzervatívne Maďarské demokratické fórum (MDF) má podporu dvoch a liberálny Zväz slobodných demokratov (SZDSZ) jedného percenta respondentov.
Zväz Slovákov v Maďarsku pozýva všetkých priaznivcov slovenského folklóru na XII. Celoštátny slovenský folklórny festival, ktorý sa uskutoční 2. augusta v prekrásnom prostredí banského jazera. Program sa začne o 15. hodine folklórnou omšou, po ktorej účastníci prejdú v krojovanom sprievode k javisku na jazere. Kultúrny program Celoštátneho slovenského folklórneho festivalu a Novohradského národnostného stretnutia s názvom Nedeľa na dedine sa začne o 16,15 hod. Záverečný galaprogram Medzinárodného novohradského folklórneho a gastronomického festivalu sa uskutoční o 19. hod.
Nezávislá rómska organizácia Phralipe poriada do 15. augusta na Manifestačnom námestí pri Námestí hrdinov sériu programov Pestrofarebná Budapešť - Festival národností. Na námestí postavili štýlové stánky z dreva s výrobkami ľudových remeselníkov a gastronómov. Na festivale predstavujú svoju ľudovú a gastronomickú kultúru Rómovia, Nemci, Slováci a Maďari. Podľa plánov organizátorov tieto národnosti mali mať možnosť prezentovať sa v priebehu jedného týždňa, jeden týždeň sa mali predstaviť ostatné minority žijúce v hlavnom meste. Avšak, ako sme sa dozvedeli od jednej z organizátorov Ágnes Darócziovej, náklady vystupujúcich plánovali zaplatiť z príjmov predavačov. Keďže samotné usporiadanie akcie bolo otázne pre neskorú odpoveď kultúrneho výboru hlavného mesta, podľa A. Darócziovej nemali možnosť uchádzať sa o granty. Podľa pôvodných plánov každý deň podvečer sa mal začať folklórny program. Šľachetný zámer sa nepodarilo realizovať, plán padol práve počas Slovenských dní, ktoré mali byť v dňoch 13. až 19. júla a ktoré spoluorganizátor - Folklórny spolok Lipa - aj organizačne pripravil. Napokon zo slovenského týždňa bol iba slovenský deň s vystúpením Tanečnej skupiny Rozmarín z Veňarcu a príležitostne spojených troch mladých - Martina Hubačeka, Bernáta Babičeka a Norberta Kostku -, ktorí zahrali niekoľko pilíšskych piesní. Organizátori v čase našej uzávierky ešte zháňali financie na to, aby aspoň cez víkend mohli uskutočniť všenárodnostné kultúrne programy, v rámci ktorých by Slovákov zastupovali tanečníci Folklórneho spolku Lipa.
Ďalší z organizátorov László Rosta nám potvrdil, že predavači ľudovoumeleckých výrobkov odvolali svoju účasť na festivale a preto nemôžu zaplatiť ani cestovné pozvaným súborom. Problémy sa prejavili už hneď prvý týždeň, ktorý sa niesol v znamení predstavenia nemeckej minority, ktorú reprezentovali sólisti.
Riaditeľka na dôchodku ● K. Sziveková bola prvou Mlynčankou na čele školy
Dlhoročná riaditeľka Slovenskej národnostnej základnej školy v Mlynkoch Katarína Sziveková (rodená Vlčková) po 33 rokoch pedagogickej praxe odišla vlani do dôchodku. S istým odstupom času sme ju požiadali o rozhovor. Jednak o bilancovanie svojej pedagogickej dráhy, jednak o to, aby sa podelila s našimi čitateľmi o svoje bohaté skúsenosti. No a v neposlednom rade sme, samozrejme, boli zvedaví aj na to, v čom vidí podstatu našej verejnosti známych (a aj menej známych) problémov vo svojej rodnej obci, ktoré práve vlani nadobudli rozmer kauzy pretriasanej tak v slovenskej, ako aj v maďarskej tlači.
- Národnostným tónom podfarbené problémy v Mlynkoch v poslednom čase sa aj nezaujatým pozorovateľom javia najmä ako napätie medzi miestnymi rodákmi („domorodcami“) a niektorými prisťahovalcami. Vidíte ich takto aj vy?
- Ja vychádzam z toho, že keď si niekto z nejakých dôvodov vyberie za svoj nový domov práve našu dedinu a skutočne tu chce s nami žiť, tak najprv musí spoznať dedinu, ľudí, miestne zvyky a všetko, čo ho tu čaká. No a keď sa mu u nás páči, môže sa tu usadiť a zapojiť sa do rôznych našich aktivít. Keď sa mu ale dedina alebo naši ľudia pre niečo nepáčia, môže si zvoliť radšej inú obec, v podstate nemá tu čo hľadať. Takéto problémy ale, našťastie, nie sú charakteristické a poznáme veľa pozitívnych príkladov. Pravda, aj v prípade zmiešaných manželstiev to tej „druhej polovičke“ chvíľu potrvá a podľa mojich skúseností sa vlastne až vtedy úplne stane príslušníkom miestneho spoločenstva, keď začne chodiť na naše slávnosti a na pohreby. To totiž znamená, že tu už má svojich priateľov a blízkych. Niektorí ľudia sa dokážu veľmi rýchlo prispôsobiť, iným na to nestačí ani desať rokov, jednoducho nechcú sa stať súčasťou miestnych kolektívov, naopak, neustále zdôrazňujú svoju odlišnosť. V poslednom čase to bije do očí najmä preto, lebo, žiaľ, aj u nás sa do toho dostala politika. Donedávna sa politikou na miestnej úrovni u nás, v Mlynkoch, takmer nikto nezaoberal, akože nepôsobili tu ani žiadne miestne organizácie politických strán.
- Oslobodená od každodenných pracovných povinností a zodpovednosti za vedenie školy ako vnímate, nakoľko sledujete a prežívate aktuálne problémy nielen v škole, ale vôbec v obci?
- S ťažkým a boľavým srdcom... Napríklad keď počujem, čo žiada obecná samospráva od našej školy, prípadne čo jej nechce dať. Podobne je tomu aj v prípade ďalších problémov a rozporov. Občas možno pochopiť, prečo vystupuje samospráva tak či onak. Myslím najmä na nedostatok finančných prostriedkov, čo pomerne obmedzuje jej možnosti. Pokiaľ ide o školu, súvisí to aj so zníženým počtom žiakov. Kedysi ich bolo 280, dnes máme už iba 134. Jednak sa rodí menej detí, jednak niektorých žiakov rodičia zapisujú do iných škôl.
- V súvislosti s krutým bojom o žiakov vedenia našich základných škôl v Pilíši akoby boli upodozrievané z toho, že bránia odchodu pilíšskych detí do budapeštianskej slovenskej školy...
- Môžem s pokojným svedomím a jednoznačne vyhlásiť, že nikdy sme neboli proti tomu, naopak, rodičov sme v rozhodnutiach zapísať deti do slovenskej školy v Budapešti vždy podporovali. Zásadne však nepodporujeme, aby našich žiakov prepisovali do škôl v susedných lokalitách. Vedenie budapeštianskej slovenskej školy sme dlhé roky pravidelne ozývali k nám na návštevu, aby osobne presviedčalo ôsmakov a ich rodičov. V poslednom čase je všeobecným trendom, že osobné stretnutia vystriedali prospekty a videonahrávky, propagujúce danú inštitúciu. Žiaci v prihláškach na ďalšie štúdium môžu označiť štyri-päť škôl, čo je určite dobrá vec, ale, žiaľ, vedie to aj k tomu, že nie veľmi uprednostňujú slovenské gymnázium.
- Vieme, že v mlynskej základnej škole sa už tradične vyučuje slovenčina len ako predmet. Je úplne ireálne, aby sa škola postupne pretvorila aspoň na dvojjazyčnú?
- Mám také skúsenosti, že rodičia by boli proti tomu. Naši žiaci pokračujú vo svojich štúdiách prevažne v budapeštianskych stredných školách. Samozrejme, je medzi nimi aj jedna slovenská, ktorú by si mohli vybrať po skončení slovenskej, resp. slovensko-maďarskej základnej školy. Ale keď majú na výber vyše sto stredných škôl, rodičia si tak myslia, že iste nie každý by chcel ísť do slovenského gymnázia a všade inde potrebujú maďarčinu, napríklad už hneď pri prijímačkách. Rodičia sa teda obávajú, že povedzme z dejepisu alebo zemepisu by ich deti neobstáli, že by mohli mať problémy, keby sa dovtedy učili tieto predmety po slovensky.
- V 80. rokoch minulého storočia v mlynskej škole prebiehala tzv. experimentálna dvojjazyčná výučba. Čo to vlastne znamenalo v praxi a prečo musela zaniknúť?
- Do tohto experimentu sme sa zapojili ako prví. Znamenalo to, že niektoré predmety sme vyučovali dvojjazyčne. V nižších ročníkoch išlo o vecné učivo a spev, no a kým sme mali školskú družinu, aj tam boli slovenské zamestnania. Vo vyšších ročníkoch sme dvojjazyčne vyučovali dejepis a takto prebiehali aj triedne hodiny. Pravda, v tých časoch sme mali dostatok žiakov pre vytvorenie paralelných tried. Experimentálna dvojjazyčná výučba sa u nás skončila kvôli zavedeniu nových Národných učebných osnov (NAT). Buď by sme museli 50 percent predmetov vyučovať v národnostnom jazyku, alebo - ako je tomu teraz nielen u nás, ale vlastne v každej škole krajiny, kde sa vyučuje slovenčina ako predmet - štyri hodiny slovenčiny týždenne. Hneď musím dodať, že sme sa vždy snažili o to, aby okrem povinných hodín slovenčiny sme mali aj slovenský spevokol a slovenské záujmové krúžky, napr. dramatický či divadelný. Už šiesty rok sa pritom vyučuje u nás aj ľudový tanec. Tradične veľa energie venujú naši slovenskí pedagógovia príprave žiakov na rôzne súťaže. Treba povedať, že s nemalým úspechom, veď mlynskí žiaci pravidelne končia medzi prvými. Najlepších žiakov-slovenčinárov pripravujeme aj na štátnu jazykovú skúšku, v mnohých prípadoch nielen na základný, ale aj na stredný stupeň.
- V časoch, keď ste začali vyučovať v Mlynkoch a váš manžel Jozef Szivek bol riaditeľom miestneho kultúrneho domu, sa v obci udialo veľa pozitívneho. Mlynky sa onoho času preslávili napríklad podľa našich informácií prvým čitateľským táborom v kruhu Slovákov v Maďarsku, ktorý pozitívne vplýval aj na tvorbu našich prvých literárnych lastovičiek.
- Bolo tomu tak, boli sme pri tom, ale nie je to celkom naša zásluha. Veľmi radi sme v táboroch pracovali, roky sme ich aj viedli. Stala sa z nich veľmi pekná a užitočná tradícia. Potom postupne sa čitateľský tábor pretvoril na jazykovovzdelávací, ktorý sme začali usporadúvať spočiatku ako regionálny (okresný), potom zase v slovenskom jazykovom prostredí v našej materskej krajine.
- Iste to súvisí aj s tým, že žiaci si prinášajú z rodinného prostredia čoraz menej znalostí slovenčiny. Ako sa to menilo za posledných 30-40 rokov?
- V 60. rokoch minulého storočia pilíšske deti ešte veľmi dobre komunikovali po slovensky, teda aj slovenskí pedagógovia to mali jednoduchšie. Naši žiaci aj v 70. rokoch ešte bežne používali tie každodenné výrazy, ktoré sa nadnes už takmer úplne vytratili z ich slovnej zásoby. Postupom času vždy menej a menej hovorili po slovensky, potom už skôr len rozumeli a dnes sme už, žiaľ, v stave, keď sa už neveľmi dá stavať na tom, čo si deti prinášajú z rodinného prostredia. Často si kladieme otázku, prečo sa v rodinách čoraz viac zhovárajú po maďarsky. Určite tu zohrávajú nemalú úlohu zmiešané manželstvá, ako aj to, že rodičia našich žiakov na svojich pracoviskách hovoria takmer výlučne po maďarsky. A to sme ešte nespomenuli vplyv televízie, urbanizácie ako takej a otvorenia sa našej kedysi uzavretej dedinskej spoločnosti. To všetko viedlo k postupnému poklesu znalosti materinského jazyka (predkov dnešných žiakov). Pritom vždy sme mali takých žiakov, ktorí na slušnej úrovni ovládali slovenčinu. Nie náhodou práve mlynskí žiaci rad-radom vyhrávali regionálne aj celoštátne slovenské súťaže. Svedčí to aj o tom, že u nás sa zato predsa len pomalšie stráca(la) slovenčina. Môžeme za to ďakovať zrejme aj tomu, že v Mlynkoch sa dodnes každý (aj maďarský) žiak zúčastňuje slovenskej výučby.
- Zdá sa mi, že aj keď si odmyslíme (inak pre nás ten najdôležitejší) národnostný aspekt, byť pedagógom, dokonca riaditeľkou školy môže byť v súčasnosti asi ťažšie ako pred niekoľkými desaťročiami...
- Ťažšie už aj preto, lebo v poslednom čase všetko treba dokumentovať a prísne-presne dodržiavať najrozličnejšie právne predpisy. Aj pedagógovia musia dávať veľký pozor, aby náhodou nevystúpili ráznejšie proti nedisciplinovaným deťom (aj také sa nájdu), aby ani náhodou nepovedali zlé slovo, lebo z toho môžu vzniknúť vážne problémy. Niektorí žiaci, a, žiaľ, aj rodičia, nielen využívajú svoje práva, ale ich aj zneužívajú. U nás, našťastie, väčšinou rodičia ešte veľmi veľa pomáhajú, ale občas sa už aj v tomto smere prejavujú negatívne javy. Odráža sa v tom celkový stav našej spoločnosti, škola je iba zrkadlom...
- Ak sme už (zase) pritom, na záver mi dovoľte celkom osobnú otázku. Vieme, že posledné roky v škole ste vôbec nemali ľahké a že niektorí poslanci obecnej samosprávy sa voči vám správali vyslovene nepriateľsky. Ako to hodnotíte po roku a ako sa máte na dôchodku?
- Zmenil sa svet okolo nás, a to asi nie v najlepšom smere. Určitú trpkosť pociťujem najmä kvôli tomu, že miestna moc sa snaží až príliš ovplyvňovať školu, dokonca do školských otázok sa neustále pletú aj politické a iné otázky, ktoré tam nepatria. Moje posledné dva roky v škole boli aj preto také ťažké. Niektorí poslanci obecnej samosprávy ma nijako nechceli uznať a dokazovali, že oni inak zmýšľajú. Svoje predstavy chceli presadiť aj v našej škole, ktorú prevádzkuje obecná samospráva. Myslela som si, že budú rešpektovať prácu, ktorú sme vykonávali a aj moju osobu - ak už pre iné nie, tak aspoň preto, lebo som bola prvou riaditeľkou našej školy z radov miestnych obyvateľov. Mýlila som sa. Problémy s financovaním školy boli aj predtým, ale spolu s vtedajším vedením obce sme ich vždy dokázali vyriešiť. Napätie vyplývalo skôr z toho, že nová samospráva chcela každopádne nového riaditeľa. Ani nevedela povedať, konkrétne čo sa jej nepáči, čo by chcela zmeniť, čo žiada odo mňa. Napokon som mala šťastie, že mi o rok predĺžila poverenie a napokon som mohla ísť do dôchodku ako riaditeľka. Po toľkých rokoch práce človek zato trochu aj ustane. Takže veľmi som ani nedbala, že v dôchodkovom veku už nemôžem (nemusím) vyučovať aspoň niekoľko hodín. Veď dobre viem, že tak ako v celej krajine, aj u nás by najradšej znižovali počet pedagógov. V tomto menej aktívnom postavení sa zato snažím byť ešte užitočná pre svojich rodákov. Ako tajomníčka, organizátorka som prevzala od svojho manžela vedenie miestneho slovenského pávieho krúžku, ktorého umeleckou vedúcou je Gizela Molnárová. Pritom naďalej pôsobím aj ako predsedníčka kuratória Nadácie pre mlynskú školu.
- Ďakujem za rozhovor!
__________________
Katarína Sziveková (rodená Vlčková) v r. 1970 maturovala v budapeštianskom slovenskom gymnáziu, kvalifikáciu stredoškolskej učiteľky slovenčiny a maďarčiny získala na Filozofickej fakulte Univerzity ELTE v Budapešti (1975). Svoju pedagogickú dráhu začala v Základnej škole v Santove, od r. 1976 vyučovala vo svojej rodnej obci, v Mlynkoch. V r. 1982 sa stala zástupkyňou riaditeľky školy a vedúcou školskej pracovnej skupiny slovenských pedagógov. Dlhé roky pôsobila aj ako vedúca obecnej knižnice, takmer dvadsať rokov (spolu)organizovala, resp. viedla slovenské tábory. Je lektorkou, prekladateľkou a aj autorkou niekoľkých učebníc a iných knižných publikácií.
Slovenská samospráva v Mlynkoch podporila iniciatívu skupinky miestnych občanov a podujala sa usporadúvať nedeľné zábavy v Slovenskom dome. V klubovni domu sa začalo pravidelne schádzať viac ako dvadsať ľudí. Jeden priniesol trocha vína, iní pripravili zákusky a pri prestretom stole sa spolu dobre zabavili. Noví klubovníci sa nielen porozprávali, ale trochu si aj zaspievali, ba aj si zatancovali. Nechýbal ani hudobný sprievod, o ktorý sa postaral harmonikár Martin Glück, ale konalo sa už aj také stretnutie, na ktorom vyhrávali tri generácie harmonikárov - okrem M. Glücka Pavol Hoffner, Bence Szabó a Laura Glücková. „Zaspievajme si, zabavme sa... - pravidelne“ - znela požiadavka prítomných, ktorí sa cítili vynikajúco, a tak Slovenská samospráva v Mlynkoch sa rozhodla po letných prázdninách, teda od septembra, usporadúvať Nedeľné zábavy každú poslednú nedeľu vmesiaci.
„Vážené panstvo, počúvajte!
Na moje slová pozor dajte!
Ak ráčite mať práve chuť,
môžte si pieseň vypočuť:
jak Okasen a Nikoleta,
on šľachtic, ona jemné dieťa,
mali sa radi a vernú lásku si prisahali!”
Tým trošku skôr narodeným asi tieto slová niečo pripomínajú, už ich kedysi počuli. Áno, takto sa začínalo vôbec prvé predstavenie Slovenského divadla Vertigo (SDV), vtedy ešte „divadelného súboru”, príbeh lásky Okasen a Nikoleta, ktoré malo premiéru 18. decembra 1997 v budapeštianskom Slovenskom inštitúte. Tentoraz po tomto titule siahli organizátori divadelného tábora pre staršiu študujúcu mládež, gymnazistov. Pisateľka týchto riadkov ponúkla text už „starému dobrému kamarátovi” našich detí, pardon, mladých ľudí, v minulom roku (kedy takisto odborne viedol tábor a naskúšal predstavenie Alica v zázračnej krajine) ešte študentovi, dnes už absolventovi réžie na VŠMU v Bratislave Antonovi Korenčimu. Text sa mu veľmi zapáčil, a tak spolu s ďalšou nám už dobre známou, teraz už absolventkou herectva Kristínou Tóthovou divadelnú hru ďalej upravili a prispôsobili hereckému ansámblu účastníkov tábora - gymnazistov z rôznych kútov Maďarska, s ktorými strávili temer týždeň - od 6. do 12. júla - v Svätom Jure pri Bratislave. Poviedku neznámeho autora z XII. storočia (zo starofrancúzskeho originálu Aucassin a Nicolette) preložila Mariana Paulíny-Danielisová a verše prebásnila Gizela Slavkovská. Predstavenie SDV vzniklo na základe dramatizácie Štefana Halása a tak môžeme povedať, že autori najnovšieho predstavenia urobili ďalšiu úpravu, ponechali zjednodušenú textovú kostru príbehu, ktorú vyplnili divadelnými akciami a situáciami.
Tentoraz sa teda príbeh o veľkej láske preniesol do účelového zariadenia ECAV Agapé, ktoré naši čitatelia poznajú predovšetkým ako miesto konania biblických táborov, ale už aj ako dejisko divadelných aktivít Slovenského divadla Vertigo. Nádvorie (pretože pre nás je to nádvorie a nie dvor!) medzi staršími a novšími budovami komplexu Agapé, medzi ktoré patrí aj kostol z konca 18. storočia, sa priam ponúkalo ako vhodné kulisy pre predstavenie tohto typu, využívajúce prostriedky divadla commedie dell´arte, improvizovanej talianskej veselohry, ktorá prekvitala v 16. a 17. storočí. Prostredie priam stvorené na letné večerné predstavenia, vytvárajúce atmosféru mediteránneho prímorského mestečka s množstvom zelene, vonkajším schodišťom a balkónom (nabudúce možno siahneme po Rómeovi a Júlii?) a s malým polokrúhlym kamenným javiskom…
To všetko využili aj tvorcovia „táborového predstavenia” o Okasenovi a Nikolete. Hovoríme o „tábore”. Viem, mohli by sme siahnuť aj po modernejšom výraze „workshop”, pre nás je to však i naďalej tábor, kde sa pracuje podobným spôsobom, ako v tábore pre žiakov základných škôl a aj cieľ je podobný: vytvorenie krátkeho divadelného predstavenia. Cieľom je takisto oboznámenie sa s procesom vytvorenia inscenácie, ale aj s minimálnymi teoretickými poznatkami (konkrétne: o commedii dell´arte). Skúšky takisto prebiehajú doobeda i poobede a keď je treba, tak i večer, keď sa zvyčajne opakujú a memorizujú texty.
Náš príbeh sa odohráva v stredovekom Francúzsku. Mladý gróf Okasen sa zamiluje do Nikolety, o ktorej nikto nevie, akého je pôvodu, pretože ju ako malé dieťa kúpili od pirátov. Okasenov otec (v pôvodnej verzii - v našom prípade matka) ich láske nepraje, preto sa mladí milenci rozhodnú utiecť za more. V ďalekej krajine však Nikoletu opäť unesú a vyzerá to tak, že Okasen ju už nikdy neuvidí. Veľká láska ale nepozná žiadne prekážky, a tak sa všetko na dobré obráti. Do spracovania príbehu sa účastníci tábora, naši mladí herci, pustili s veľkou energiou. Nuž, a keďže v tomto prípade môžeme hovoriť o skoro „normálnom”, hoci dĺžkou samozrejme, kratšom predstavení, nesmieme zabudnúť pomenovať aspoň hlavných predstaviteľov: Okasena hral Dano Asztalos zo Segedína, Nikoletu Anna Olejárová zo Sarvaša a Okasenovu matku Alexandra Szabová z Békešskej Čaby. Pochvalu si však zaslúžia všetci šašovia, vojaci, Saracéni a prostoreké ženičky z ľudu, ktoré dej komentovali!
Spomenuli sme, že divadelný tábor vo Svätom Jure bol náplňou obdobný ako tábor, ktorý sa konal dva týždne skôr v Osrblí. Ani v tomto nechýbal doplnkový program. Pozostával napríklad z prechádzok po mestečku, (samozrejme) nákupov v tunajších obchodíkoch, krátkeho výletu do Pezinka, prechádzky k zrúcaninám hradu Biely kameň a návštevy divadla v Bratislave. Zhodou okolností tu 8. júla hosťovalo práve Vertigo. Na pozvanie vedenia bratislavského obvodu Staré mesto v rámci Bratislavského kultúrneho leta zahralo na nádvorí Zichyho paláca veselohru Táne Kusej A čo ja, miláčik. Viaceré z detí už predstavenie videli v Maďarsku, avšak pozrieť si ho v historickom centre Bratislavy, večer, bol zase iný zážitok. Bonbónikom bola prechádzka po nočnej Bratislave.
A potom sa už pomaly blížilo vyvrcholenie tábora, výsledok temer týždennej práce, PREDSTAVENIE, ktoré končilo slovami:
„A ešte mnoho pekných chvíľ
prežívali deň čo deň
Nikoleta a Okasen.”
Týmto by sa malo vlastne skončiť aj „spravodajstvo” o divadelnom tábore vo Svätom Jure. Krásne chvíle však neprežívali len naši hrdinovia. My všetci sme totiž prežívali krásne chvíle, krásne popoludnie v deň premiéry, keď improvizované hľadisko na našom nádvorí zaplnili netrpezliví diváci, väčšinou rodina a priatelia, keď tanec Okaseny a Nikolety a hlas gitary, ktorý ju sprevádzal, zabrnkal aj na naše city a pošteklil slzné kanaliky, keď usmiati mladí herci museli donekonečna opakovať klaňačku, keď sme pojedali vynikajúce premiérové lekvárové buchty tety Zuzky a Aničky a zapíjali ich horúcou kávou, keď už uvoľnené deti (opäť pardon: chlapci a dievčatá) naháňali kocúra vnuka tety kostolníčky, a ten zase naháňal stále sa skrývajúceho škrečka... keď sa každý dobre cítil a snáď zabudol na občasné trápenie sa s textom vo veršoch (!), so slovenčinou, zabudol na prípadné škriepky s kamarátmi a možno aj občasnú túžbu po domove…
Dúfajme, že Okasen a Nikoleta znovu „ožijú”. Že napriek faktu, že mladí herci prišli z rôznych kútov Maďarska, podarí sa dať predstavenie opäť dokopy. A možno nielen raz. Ak sa niektorí z tohoročných účastníkov (viacerí z nich boli v Jure, teda v tábore aj minulý rok) a niektorí z minuloročného tábora (ktorí teraz do tábora nemohli prísť) na budúci rok opäť stretnú už ako starí známi a podajú si ruky v novom predstavení, potom sa možno stretnú opäť o rok, opakujem: možno to bude zárodok niečoho, o čom dnes ani nechcem - nechceme snívať. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť... Zatiaľ snívajme o veľkej láske, ktorej je jedno, či prekvitala v 12. alebo v 21. storočí…
Od začiatku júla zdobí dvor Domu slovenskej kultúry (DSK) v Békešskej Čabe drevorezba, dielo profesorky Univerzity Mateja Bela (UMB) v Banskej Bystrici Jany Kožuškovej s názvom Vegetácia. V deň odhalenia sochy sa v dolnozemskom meste konala ďalšia významná umelecká aktivita. Slovenské divadlo Vertigo v rámci Radničných večerov predviedlo inscenáciu Tatiany Kusej A čo ja, miláčik?
Päť rokov ubehlo odvtedy, ako Umelecká skupina KörösArt, ktorá pôsobí v rámci Spolku priateľov obce Kötegyán, pomocou čabianskeho Slováka Júliusa Tőkésa nadviazala kontakty s Pedagogickou fakultou UMB v Banskej Bystrici. Odvtedy sa na výtvarnom plenéri v Kötegyáne, venovanom predovšetkým drevu a drevorezbe, každý rok zúčastňuje početná skupina profesorov, študentov, ale aj absolventov UMB na čele so známym výtvarníkom Jaroslavom Uhelom. Výtvarníci sa v posledných rokoch majú možnosť stretávať a tvoriť aj v ďalších dielňach, napr. v Kondoroši, v Doboz-Szanazugu, ako aj vo Veľkých Ludinciach na Slovensku.
Účastníci tohoročného plenéra v prvý júlový deň zavítali do Békešskej Čaby, kde v Čabianskom slovenskom oblastnom dome na Garaiho ulici ich s históriou mesta a miestnych Slovákov zoznámil predseda Slovenskej samosprávy Juraj Ando. Na odhalení drevorezby účastníčky plenéra na dvore DSK po recitácii členky Slovenského divadla Vertigo Denisy Dérovej hostí pozdravil predseda Čabianskej organizácie Slovákov Michal Lásik. O úspešnej medzinárodnej spolupráci výtvarníkov hovoril vedúci plenéra Mihály Ungvári, ktorý zdôraznil, že drevorezby umelcov zo Slovenska originálnym spôsobom spracovania dreva a zdôraznením farieb v jednotlivých kompozíciách spestrujú kolekciu drevených sôch v Kötegyáne. Zároveň odovzdal dar Umeleckej skupiny KörösArt ako symbol vďaky za všestrannú pomoc DSK a jeho riaditeľky Anny Ištvánovej, dielo členky zoskupenia Jany Kožuškovej s názvom Vegetácia. O drevorezbe jej autorka uviedla, že ju inšpirovala predovšetkým príroda. Zaujímavosťou kompozície je, že jej podstavec tvorí skalisko z rieky Hron, ktoré poskytli stánku slovenskej kultúry v Békešskej Čabe priatelia čabianskych Slovákov z Brezna.
Ďalšou významnou kultúrnou udalosťou tohto júlového dňa bolo pohostinské vystúpenie Slovenského divadla Vertigo. Čabianski Slováci dbajú o to, aby slovenské umenie bolo prítomné aj na kultúrnej palete župného sídla a preto v rámci Radničných večerov, ktoré sa konajú obyčajne začiatkom júla, je každý rok prítomné aj nejaké slovenské kultúrne podujatie. Tohoročné divadelné predstavenie diela Tatiany Kusej v réžii Andrása Déra A čo ja, miláčik zožalo v kruhu obecenstva, pozostávajúceho z miestnych Slovákov, ich susedov z okolitých obcí, ako aj hostí zo Slovenska, opäť obrovský úspech. Zaujímavý a komický trojuholník Scarlett, Bobínka a Margity podobne ako vlani v novembri vyčaril v očiach divákov slzy smiechu.
Predstavitelia miestnej Slovače sa záverom dňa bohatého na kultúru mali možnosť stretnúť s účinkujúcimi divadelného predstavenia na recepcii generálneho konzula Slovenskej republiky v Békešskej Čabe. Štefan Daňo vo svojich privítacích slovách zdôraznil, že podobne ako počas svojho prvého pôsobenia v kruhu dolnozemských Slovákov, aj naďalej bude úzko spolupracovať so Slovákmi tohto regiónu, predovšetkým v oblasti kultúry, ale aj v iných sférach, v záujme ich pretrvania.
V Kondoroši usporiadali prvé stretnutie rodákov veľkoobce, na ktoré prišli hostia z rôznych kútov sveta. Domáci organizátori na čele s Verejnoprospešnou nadáciou Kruhu priateľov Kondoroša im pripravili pestrý program.
V prvý deň víkendu sa záujemcovia mohli zoznámiť so zaujímavými životnými osudmi Kondorošanov, ktorí sa odtiaľto vybrali z rôznych príčin do vzdialených kútov sveta. V rámci pestrej prednášky sa predstavili rodáci, ktorých do ich novej vlasti pritiahla túžba po odbornom uplatnení sa, po poznaní, dobrodružstve, alebo po zlepšení svojho postavenia.
V sobotu sa obecenstvu predstavili rôzne kultúrne telesá, zavítala sem kapela Tibora Mótyána zo Sarvaša, úspešne sa predstavil miestny páví krúžok Ruža, kapela citaristov a tanečníci miestnej školy. V Základnej škole Istvána Petőfiho sa stretli nielen bývalí žiaci inštitúcie, ale pri tejto významnej príležitosti sem prišli aj niektorí z bývalých pedagógov. V priestoroch kultúrneho domu sa v rámci veľkolepej výstavy predstavili výtvarníci a umelecké skupiny obce (fotografi, maliarka, drevorezbár a klub výrobcov patchworku) a tu boli vystavené aj fotografie z minulosti Kondorošu. Originálnym nápadom bolo, že hostia mohli do knihy návštev zapísať také informácie, ktoré sa bádateľom histórie obce zatiaľ nepodarilo objaviť. Pozornosť návštevníkov kondorošského kultúrneho domu upúta rozsiahly rodokmeň rodiny Kožuchovcov, ktorá podľa jeho zostavovateľky Zuzany Janurikovej bola jedna z prvých osadníkov v čase znovuosídlenia Kondoroša Slovákmi.
Kondoroš dodnes obývajú Slováci evanjelického aj katolíckeho vierovyznania, výmena obyvateľstva pred 60 rokmi neobišla ani túto obec. Na svetové stretnutie zavítali aj rodáci zo Slovenska, resp. ich potomkovia, ktorí pátrajú, odkiaľ pochádzajú ich rodičia alebo starí rodičia. Stretli sme napríklad Máriu Jančíkovú, rodenú Molnárovú z Bratislavy, ktorá bola v čase presídlenia v pubertálnom veku. Z rodín, ktoré sa prihlásili na presídlenie, mohli ísť deti už skôr do Československa, buď do školy, alebo pracovať, - porozprávala nám pani Mária, ktorá sa takto dostala do sklárne v Čechách, kde pracovala od novembra 1946 do mája nasledujúceho roku. Potom odišla za rodinou do Tekovských Lužian, kde sa usadilo veľa Kondorošanov (nie náhodou má Kondoroš priateľské styky práve s touto osadou, jej delegácia, ako aj priatelia hostiteľov z Gabčíkova boli prítomní aj na stretnutí). Pani Mária má dodnes kontakty so svojimi príbuznými a známymi z detstva, ako aj s priateľkou, ktorá dnes žije v Békešskej Čabe. V Kondoroši bola naposledy pred piatimi rokmi, teraz prišla so synom Ivanom a so sestrou Alžbetou, ktorá mala sedem rokov, keď odišli z Kondoroša. Spolu si pozreli ich rodný dom, ako aj ďalší, ktorý si ich rodina postavila začiatkom štyridsiatych rokov. Pani Mária si zaspomínala aj na svoje školské roky. Dnes je na mieste jednej školy sporiteľňa a v druhej, tzv. Kartalikovej, je dom dôchodcov.
- Viete, náš otec bol uvedomelý Slovák, preto sa prihlásil na presídlenie. Nebolo to pre rodičov ľahké rozhodnutie, s viacerými deťmi v dome, ktorý si postavili pár rokov predtým... ale rozhodlo slovo otca... - zaspomínala si pani Mária.
V rámci bohatého programu sa v tzv. Občianskej ulici predstavili v jednom stane aj miestna slovenská samospráva, slovenský klub a páví krúžok Ruža, ktorý tohto roku oslavuje 35. výročie svojho založenia. Okoloidúcim prezentovali nielen predmety tradičnej ľudovej kultúry, ale na mieste ukázali aj to, ako sa varil kedysi v Kondoroši sapún (mydlo).
Kondorošania pripravili pre hostí aj prehliadky kaštieľa a kaplnky Batthyányovcov, ktoré sa neskôr dostali do vlastníctva rodiny Geistovcov a nachádzajú sa v chotári obce. Objekty, ktoré boli postavené podľa projektov Miklósa Ybla, sú v súčasnosti v schátralom stave. Niektorí z návštevníkov si zaspomínali na časy, keď tu sídlila sálašská škola s telocvičňou, ako aj kultúrny dom. Dokonca v jednom bývalom dome čeľadníkov bol ešte donedávna zriadený maďarsko-slovenský pamätný dom, po smrti jeho „gazdu“ uja Szabóa však ľudia výstavné predmety poroznášali. Pred stretnutím rodákov obce sa spojilo 5 rodín lokálpatriotov a dalo do poriadku kaplnku, ktorú by bolo treba izolovať pred zatekaním. Na čistení parku sa podieľalo vyše sto miestnych školákov. Obnova kultúrnej pamiatky by si vyžadovala veľa peňazí a energie. - Inak v záhrade kaštieľa sa nachádza starý buk, ktorý v roku 1848 zasadil predseda prvej uhorskej vlády gróf Lajos Batthyány - informovala hostí sprievodkyňa prehliadky, predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Judita Krajcsoviczová.
Tretí deň prvého stretnutia Kondorošanov z celého sveta bol venovaný Božiemu slovu. Hostí pozdravili všetky konfesie, ktoré sa nachádzajú v obci (evanjelická, katolícka a baptistická).
V predošlých rokoch sa v Slovenskom Komlóši veľa hovorilo o nutnosti vyčistenia Suchej riečky, dnes už môžeme vidieť atraktívny výsledok dvojročnej práce.
Suchá riečka je vedľajšie rameno rieky Maroš, pramení v Rumunsku, v Aradskej župe, vyteká z mŕtveho ramena Maroša. Pri Battonyi prichádza na územie Maďarska, pretína Békešskú a Čongrádsku župu a ústí do rieky Tisa nad Segedínom. Meria približne 200 kilometrov. Koryto riečky upravili v roku 1889. Do konca 19. storočia bola splavná. V štyridsiatych rokoch 20. storočia vyschla, v jej koryte pestovali zemiaky. Spád toku vody je veľmi slabý, dnes už nemá priame spojenie s riekou Maroš, ktorej koryto leží oveľa nižšie, ako je koryto Suchej riečky. Prirodzený spád vody teda nie je daný, voda sa dostane do riečky len prečerpávaním.
Vedľajšie rameno rieky Maroš, v ktorom sa môžeme kochať aj v Slovenskom Komlóši, začala upravovať miestna samospráva pred dvoma rokmi. Na návrh rozvojového, finančného a hospodárskeho výboru mestskej samosprávy sa volený zbor mesta rozhodol, že po minuloročných úspešných jesenných prácach v tomto roku vyčistí ďalšiu časť riečky. V roku 2008 na tieto práce odhlasoval 1,2 milióna forintov. Výbor na žiadosť obyvateľstva v tomto roku navrhol pokračovať v revitalizovaní potôčka, na čo schválil 800 tisíc forintov. Aj keď táto suma zďaleka nepokryla výdavky, ktoré činili 3,5 milióna forintov, pokračovali v čistení brehu, koryta i okolia. Odviezli veľa odpadkov, ktoré sa tu nazbierali za desaťročia a vyčistili územie o rozlohe tridsaťtisíc štvorcových metrov. Najprv dali do poriadku záplavovú oblasť (15 000 m2) pred Starým cintorínom, kde dlhé roky nekosili trávu ani trstinu.
Potom nasledovala úprava koryta a kosenie trstiny pozdĺž brehov. Od Starého cintorína až po mestskú časť Vínny ostrov vysekali nielen trstinu, ale aj väčšie a menšie kríky. Vďaka tomu v centre mesta pribudol obrovský trávnik o rozlohe 6000 m2. Aj keď počasie neprialo výsadbe trávy, dobrovoľní hasiči každý deň polievali túto obrovskú plochu a tráva sa ujala. Medzitým pokračovali práce na čistení koryta a jeho prehlbovaní. Približne dvojkilometrový úsek riečky zbavili koreňov a smetí, ktoré boli ponorené do blata. Veľkolepú prácu za odbornej pomoci Riaditeľstva ochrany životného prostredia a Vodohospodárskej správy dolného Potisia realizovala komunálna firma samosprávy mesta Slovenský Komlóš pod vedením Pavla Beňa a Ondreja Vargu. Obyvatelia veľmi pozitívne hodnotili prácu. V rôznych častiach mesta zase možno vidieť rybárov, turistov, nadšené deti a v čistej vode rybičky, užovky, mloky a obrovské žaby.
Obecná samospráva v Čorváši spolu s miestnymi menšinovými samosprávami, Spolkom čorvášskych Slovákov a miestnym gazdovským družstvom 4. júla usporiadali v poradí XII. Pšeničný festival. Tohto roku prišlo menej hostí zo zahraničia, ale súťažné skupiny zo Sládkovičova (Slovensko) a z Dorobanti (Rumunsko) ani tentokrát nechýbali.
Po registrácii deviatich trojčlenných mužstiev sa na majeri Rudolf začala žatevná súťaž. Družstvá pozostávali z koscov, žníc a viazačov snopov. Súťažiacich sledovalo pri práci množstvo divákov a predovšetkým sedemčlenná odborná porota, ktorá bodovala ich výkony, od naklepávania kosy, prestierania na raňajky, vystupovania v tradičnom kroji až po nosenie občerstvenia, no a, samozrejme, žatvu. Porota brala do úvahy aj prípadné straty na klasoch.
Súťažiaci sa pustili do veľkej roboty, rýchlo a čo najlepšie museli pokosiť vymeraných päťdesiat štvorcových metrov. Ako nám prezradila predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Alžbeta Dimešiová Hudíková, ešte aj pred polstoročím kosili obilie ručne. Bola to ťažká fyzická práca, ktorá si vyžadovala výživné jedlá. V zmysle tejto tradície aj teraz si skupiny priniesli so sebou kyslé mlieko, kompót, varené vajcia a domáci chlieb. Po zaslúženom obede vyhlásila porota výsledky súťaže. Prvú cenu si odniesli domáci, na druhom mieste skončili hostia z Rumunska a o tretie miesto sa podelili družstvá z Gerendášu a z Újkígyósu.
Na festivale bola zastúpená aj najmladšia generácia. Sedemčlenný tím žiakov miestnej základnej školy pomáhal pri zbere, pri nosení vody a kosy. Po žatevnej súťaži si účastníci akcie mali možnosť pozrieť podmietanie skosenej plochy, prehliadku miestnych výrobkov, alebo si vypočuť prednášky odborníkov.
XII. Pšeničný festival skončil večerou a žatevnou zábavou.
V Kóšpallagu usporiadali v poradí dvanásty obecný deň, ktorý sa tentoraz líšil od predošlých tým, že obec dostala milenárnu zástavu Peštianskej župy.
Na obecnom dni, ktorý usporiadala miestna samospráva a Klub dôchodcov zachovávajúci tradície, starosta obce Viliam Čizmadia pozdravil prítomných a poďakoval sa tým podnikateľom, ktorí roky nezištne podporujú miestnu samosprávu a programy obecného dňa. Potom sa ujal slova radca predsedu Valného zhromaždenia Peštianskej župy Zsolt Imre, ktorý priblížil tisícročnú históriu župy. Ako povedal, kráľ Štefan I. vydal roku 1009 tzv. Sólysku listinu, v ktorej sa prvýkrát uvádzajú štyri najstaršie uhorské stolice: Veszprém, Fejér, Kolon (Zala) a Vyšehrad (Pešť). Medzi Vyšehradskou a Peštianskou župou je historická kontinuita, preto župný volený zbor rozhodol, že rok 2009 vyhlási za milenárny rok a 187 osadám odovzdá milenárnu zástavu. V Kóšpallagu ju prevzal starosta V. Čizmadia. Po slávnostnom akte sa prítomným prihovoril po slovensky a po maďarsky predseda Slovenskej samosprávy Peštianskej župy Július Alt, ktorý zdôraznil, že Kóšpallagčania v tento deň pozývajú na oslavy obyvateľov okolitých osád, aby sa niekoľko hodín cítili ako jedna veľká rodina. Po úvodných slovách starosta osady V. Čizmadia odovzdal pamätné plakety Za Kóšpallag Jánovi Szépvölgyimu staršiemu a Jánovi Szépvölgyimu mladšiemu, ktorí bezplatne obnovili zvonicu v cintoríne osady. Za 15-ročnú spoluprácu s obecným úradom v mene Klubu dôchodcov zachovávajúceho tradície prevzali plaketu F. Schottnerová a Mikuláš Schmidt. Po odovzdaní ocenení V. Čizmadia informoval prítomných, že v týchto dňoch uzrela svetlo sveta publikácia Józsefa Koczóa Dedina na vrchu Börzsönyu, ktorá spracúva históriu Kóšpallagu, najmladšej osady Börzsönských hôr.
Obecný deň pokračoval kultúrnym programom, v ktorom vystúpili žiaci miestnej základnej školy a pávie krúžky z okolitých osád. Obecný deň skončil večer pouličnou zábavou.
Pomaličky, ale o to istejšie skrášľujú svoje okolie obyvatelia Níže (Nézsa). Bohatá kvetinová výsadba a brigádnická práca obyvateľov umožní obci zapojiť sa do konkurzu o najkrajšiu osadu župy.
Park pri kostole a pred sporiteľňou, okolie pamätníka revolúcie a boja za slobodu roku 1956, lekárne a zdravotného strediska opeknelo vďaka kvetom, ktoré vysadili členovia klubu dôchodcov.
V rámci veľkého upratovania obyvatelia vyčistili aj okolie cintorína, ktoré doteraz pripomínalo obecné smetisko. Cirkevná obec v spolupráci s miestnou samosprávou postavia k východom z cintorína kontajnery na odpadky a nasledujúcou úlohou bude odvoz zničených náhrobných kameňov.
Jednou z najväčších investícií by malo byť obnovenie časti kaštieľa, v ktorom sídli aj miestna základná a materská škola.
Samospráva obce sa rozhodla v záujme prilákania mládeže parcelovať stavebné pozemky. V juhozápadnej časti chotára vytvorila 20 pozemkov s kompletnou infraštruktúrou.
V Štátnom divadle Košice sa v máji zišli bývalí a súčasní členovia Folklórneho súboru Železiar a pozvaní hostia, aby oslávili 45. výročie súboru. Medzi hosťami bola delegácia slovenských folkloristov z Maďarska, ktorú tvorili Zuzana Hollósyová, Eva Szilágyiová Šubová a Monika Szelényiová.
Naši folkloristi už tri desaťročia spolupracujú so súborom. Prvé kontakty nadviazali r. 1979, keď sa Z. Hollósyová zúčastnila na kurze chronografov, ktorý viedol Vladimír Urban. Svojou odbornosťou a prístupom k práci získal dôveru vedúcich slovenských ľudových tanečných súborov z Maďarska, ktorí ho pravidelne pozývali viesť odborné školenia. Postupne sa tieto úspešné a priateľské styky preniesli na celý súbor Železiar, ktorého umeleckým vedúcim a choreografom je od roku 1987 V. Urban. Súbor bol päťkrát hosťom Antológií slovenského ľudového tanca v Budapešti a plodnú spoluprácu prevzal od bývalého budapeštianskeho folklórneho súboru Prameň terajší spolok Lipa.
Na oslavách sa zúčastnil aj šéfchoreograf svetoznámeho súboru SĽUK Juraj Kubánek, ktorý nasledujúcimi slovami hodnotil jubilujúci súbor:
„Folklórny súbor Železiar sa pod vedením Vladimíra Urbana vypracoval na avantgardné umelecké teleso. Jasnou dramaturgiou, umeleckou koncepciou jednotlivých programov, majstrovskou choreografiou môže slúžiť za vzor aj profesionálnym umeleckým telesám. Má veľkú zásluhu na objavovaní a kriesení hudobných, tanečných i zvykoslovných folklórnych prejavov a to menovite jednotlivých lokalít východného Slovenska. Umelecká činnosť tohto telesa podnecujúco vplýva na ďalšie folklórne súbory východoslovenského kraja a zdá sa, že nielen východoslovenského. Vlado Urban vytvoril pre činnosť súboru široké tanečné zázemie mladej i tej najmladšej generácie. Je to veľmi dôležité učiť mladých ľudí spoznávať vlastné tradície, ktoré sú základom našej osobitosti a jedinečnosti a ktoré v sebe ukrývajú nesmierne vzácne estetické a etické hodnoty.”
Súbor Železiar pôsobí na slovenskej folklórnej scéne od roku 1964. Zameriava sa na prezentáciu ľudového umenia z regiónov Abov, Zemplín, Šariš, Spiš. Je známy špičkovou interpretáciou ľudových tancov a vynikajúcou ľudovou hudbou v spojení so ženskou speváckou skupinou. Patrí medzi najlepšie, najznámejšie a najuznávanejšie súbory na Slovensku.
Celú existenciu súboru sprevádza interpretačná vyváženosť a rovnomernosť hudobnej, speváckej a tanečnej zložky. V kompaktnom celku vynikajú najlepší sólisti - tanečníci, speváci i muzikanti. Železiar vyniká sviežou dramaturgiou, experimentálnou choreografickou tvorbou, schopnosťou ponúknuť netradičné spojenia ako aj prienik rôznych štýlov. S chuťou využíva širokú škálu ľudových hudobných nástrojov. Prináša autentické a štýlovo čisté choreografie s pôvodnými prejavmi tradičnej ľudovej kultúry východoslovenských regiónov. Popri tom smelo siahne aj po vtipných javiskových štylizáciách, ktoré vybočujú zo všetkého zaužívaného a známeho. Železiar vie ohúriť; prekvapiť, vyvolať diskusiu i poetickú náladu, zabaviť i rozplakať. Diváci sú na vystúpenia kolektívu zvedaví, pretože sú zakaždým niečím nové. No podstata ostáva rovnaká - dôsledne ťažiť z toho najčistejšieho ľudového umenia, chrániť, pestovať a šíriť to, čo sa nám zachovalo, - dočítali sme sa o súbore na jeho webovej stránke.
Dedina z dreva - takto by sme mohli charakterizovať Vlkolínec, nachádzajúci sa 11 kilometrov od Ružomberka. Dedina, ktorú zapísali na zoznam chránených oblastí UNESCO v roku 1985, je živou osadou. Má stálych obyvateľov, ale dochádza sem aj veľa turistov.
Prvá písomná zmienka o osade pochádza z roku 1376 v spisoch Ľudovíta Veľkého, kde sa uvádza ako ulica Ružomberka, ktorého je dodnes časťou. Žilo tu 345 ľudí. V roku 1944 obec spustošili a iba málo z nej ostalo. Podľa dobových dokumentov vyhorelo 22 domov a hospodárskych objektov. V súčasnosti ju obýva 29 ľudí, je tu 55 domov, v ktorých sú zariadené múzeá, rôzne miestnohistorické a národopisné zbierky. Administratívne Vlkolínec patrí k Ružomberku, ale nemá vlastného poslanca v miestnom zastupiteľstve, zastupuje ho poslanec z neďalekého Bieleho Potoka.
Dedina má kostol, mala aj školu, ale je skôr turistickou atrakciou. Jedinečná je tým, že tu žijú ľudia s trvalým bydliskom. Do Vlkolínca sa môžete nasťahovať nastálo. Ako sme sa dozvedeli, minulý rok predali jeden dom za približne 20 miliónov forintov. Potom však musíte rátať so stálym prívalom turistov zo všetkých kútov sveta. Významným rodákom Vlkolínca bol páter Pavol Horský, ktorému je tu venovaná zbierka historických fotografií a pamätná tabuľa. Kostol je jednou z mála kamenných stavieb v osade. Bol vybudovaný v roku 1875 a je vysvätený Navštíveniu Panny Márie. Ďalšou kamennou stavbou je škola, ktorá však po rapídnom znížení počtu obyvateľov stratila funkciu výchovno-vzdelávacej inštitúcie. Avšak budovu nenechali schátrať - v súčasnosti slúži na kultúrne ciele. Vybudovali v nej výstavnú sieň. Schádzajú sa tu ľudoví remeselníci z okolia, ba nedávno bola miestom stretnutia fotografov z celého sveta. Ako sme sa dozvedeli v Slovenskej agentúre pre cestovný ruch ďalšou významnou akciou je sympózium drevorezbárov, ktoré sa uskutočňuje každý rok. V rámci neho umelci pripravia sochu z dreva, ktorá potom zdobí chotár obce.
Vo Vlkolínci zaznamenajú ročne 80 tisíc návštev, čo však neznamená celkový počet záujemcov o túto prekrásnu osadu, lebo obyvatelia okolitých osád majú do dediny vstup zdarma. Koncom júla (v tomto roku 26. júla) sa tradične koná „Nedeľa na Vlkolínci“ - kultúrne podujatie s vystúpeniami ľudových súborov, umelcov, rezbárov a ďalších remeselníkov.