Ľudové noviny č. 31
Vážení čitatelia! S radosťou vám oznamujeme, že náš redakčný kolektív sa už zabýval v nových pekných priestoroch v XIII. obvode Budapešti na Csata (Bojovej) ulici, neďaleko križovatky Okružnej triedy Karola Róberta a Lehelovej ulice.
23. júla sme si vydýchli - konečne nám zabudovali dve pevné telefónne linky a káblový internet. Teraz už môžeme povedať, že máme zabezpečené veľmi dobré pracovné podmienky. Podstatne nám to uľahčí prácu a najmä kontakt s vami, dopisovateľmi a so svetom vôbec. Nové telefónne čísla sú dočasné - keďže sme si zvykli na predchádzajúce, ktoré sme používali dlhé desaťročia, požiadali sme, aby nám ich previedli na nové linky. Veríme, že sa tak čoskoro stane. Dovtedy vám oznamujeme nové: (+36 1) 878 1431, (+36 1) 878 1432 (fax). E-mailová adresa redakcie sa nezmenila: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. , k doterajšej poštovej adrese, ktorá bude fungovať do konca roka, pribudla nová (1555 Budapest, Pf. 99) a adresa redakcie je: 1135 Budapest, Csata utca 17/1-9.
Ďakujeme za pochopenie a trpezlivosť, ktoré ste nám preukázali v čase sťahovania.
Katarína Noszlopyová je stálou účastníčkou slovenského diania v hlavnom meste. Študovala na budapeštianskom slovenskom gymnáziu, bola zakladateľkou tanečného súboru Prameň (predchodcu Folklórneho spolku Lipa) a spolu s Gregorom Papučkom vydala zbierku zhudobnených básní pre deti Zaspievajme si!. Viedla Slovenskú samosprávu II. obvodu a v predošlom volebnom cykle bola členkou Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy.
- Ako by si definovala samu seba?
- Jednoduchá, predsa ťažká otázka. Som matkou, manželkou, hudobníčkou pre vlastné potešenie, chcem byť dobrou dcérou a dobrou sestrou, dobrým priateľom. Po tejto stránke nemôžem byť úplne spokojná, lebo toto všetko sa mi nedarí dokonale realizovať. Na druhej strane táto snaha je dobrou motiváciou, ktorá ma ženie vpred.
- Ak by si si mala vybrať, zvolila by si si hudbu alebo tanec?
- To nie je otázne - oboje. Ale predsa - tanec nemôže existovať bez hudby, ak aj nepočuteľnej, alebo iným nezrozumiteľnej hudby. Niektorí ju ani nepočujú - nepočul ju v poslednej dobe svojho života ani slávny skladateľ, ale predsa v ňom žila, cítil ju. Mnohokrát som na tom podobne aj ja - nie, nie som slávnou skladateľkou, ale počujem hudbu v hlave, v srdci. Rýchlo si ju zapíšem a nahrám. Takže asi by som si vybrala hudbu. Tá by mi zostala vždy, mohla by som sa jej venovať, aj keby som mala nohu v sadre. S hudbou sa dá snívať, upokojuje, človek pri nej relaxuje. Takže hudba.
- Čo ťa viaže k hudbe?
- Tisíc a jedno puto. Spev starej mamy a starého otca, ktorý sme nahrali v detstve na kazety. Oni nás naučili stovky pitvarošských ľudových piesní. Ujo Šonáj (Ján Šutinský - pozn. red.), hudobník, skladateľ, učiteľ spevu, vedúci mnohých zborov a najmä umelecký vedúci a zakladateľ Ozveny. Krstná mama, ktorej som závidela, že študovala hudbu a spev na univerzite a dlhé roky spievala v profesionálnom zbore. Nuž a Ozvena - zborový spev, v ktorom sa môžem vyžívať. Ale aj synček, ktorý má podobné vlohy, v hudobnej škole sa učí profesionálny spev a zaujíma sa o hudbu. A, samozrejme, moja vlastná láska k hudbe, k ľudovej muzike, k vážnej hudbe a v poslednej dobe aj k náboženskej a zborovej hudbe. Neviem si predstaviť, že by som žila bez hudby. Doma ma vždy čaká klavír, gitara, synček má tiež veľa malých nástrojov - proste celý náš život je pretkaný hudbou.
- Ktorá je tvoja najobľúbenejšia tanečná choreografia?
- Z detstva sa pamätám na mnoho hier, pamätám sa aj na Santovskú svadbu, ktorú mama nacvičila v Santove - všetky pesničky sme sa naučili aj my so sestrou. Nuž a z Prameňa skoro všetky, lebo ku všetkým ma viažu krásne spomienky: Pilíšska polka, Myjavský tanec - ktorý tancovalo veľa generácií, asi najobľúbenejšia Šarišská polka, všetky zemplínske choreografie. Moje najmilšie sú však horehronské, detvianske a goralské tance - aj keď tancovali zriedkavejšie, lebo boli náročnejšie na priestory na nácvik, a nie vždy boli prostriedky na honorár choreografa.. Jedna z mojich najmilších je Česká polka. Pre krásne piesne som mala veľmi rada Margecanské krucené, pre krásny kroj Maglódske tance. Vo vymenovaní by som mohla pokračovať i ďalej. Mám rada všetko, čo sa volá „tanec“.
- Ktorá je tvoja najobľúbenejšia pieseň?
- Ťažko vybrať z toho množstva. Zovšadiaľ by som mohla vybrať aspoň jednu. Napr. z Pitvaroša Aká je to potajomná láska, z Pilíša Dedinka v údolí... Odkedy spievam pravidelne v Ozvene, skoro všetky piesne z repertoáru zboru patria medzi moje najobľúbenejšie.
Keď sa pozerám na svoje melódie, páčia sa mi lyrické piesne, napr. Jesenná.
- Dlho si viedla slovenskú samosprávu II. obvodu, ako vidíš menšinový samosprávny systém v Budapešti?
- K tomu, aby systém mohol úspešne fungovať, sú potrební záujemci, účastníci podujatí, ktorí majú dostatočný záujem a dosť času chodiť na akcie. Potrebovali by sme viac oddaných mladých ľudí, ktorým by sme mali dať viac motivácie, viac možností na napredovanie, viac šancí, viac plodnej pôdy pre ich nápady. A viac súdržnosti.
- A v celoštátnom meradle?
- To isté, ale vo veľkom. Kým panujú jednotlivci a ich názory, ktorí okolo seba zoskupujú malé skupinky svojich priaznivcov, kým mnohí zostanú mimo kruhu uznávaných, kruhu podporovaných, kruhu poslušných, nikdy nebudeme mať v Maďarsku jednotnú Slovač. Samozrejme. je to istým odzrkadlením javov prežívajúcich vo väčšinovej spoločnosti, ale svedčí to aj o tom, že nie sme o nič lepší, zrelší, ako tí, ktorých za to odsudzujeme. Možno je môj názor utópia, ale bez konštruktívnej kritiky a nádeje sa nikdy nič a nikto nezmení.
- Čím sa zaoberáš v súčasnosti, aké sú tvoje najbližšie plány?
Momentálne najviac času venujem svojmu pracovisku, kde mám zodpovednú prácu. V porovnaní s minulým obdobím mi zostáva menej času a preto nástojím na tom, aby som sa venovala väčšmi rodine, synovi, ktorý v septembri začne chodiť do základnej školy. Folklórny tanec som musela zanechať ešte pred niekoľkými rokmi kvôli nedostatku času, s hudbou mám úzke kontakty, venujem sa jej každodenne - či už inštrumentálne (to však menej), teoreticky, alebo si jednoducho zaspievame spolu so synom. V piatok večer sa snažím, nevynechať skúšku Ozveny - je to pekné ukončenie týždňa a medzi členmi zboru, medzi našimi Slovákmi, sa cítim ako doma.
Medzi mojimi najbližšími plánmi figurujú pomôcť synčekovi pri začatí prvého školského roka v hudobnej škole, naučiť ho nezabudnúť na svoje korene, na slovenský jazyk, naučiť ho čím viac slovenských ľudových piesní. Zároveň si chcem nájsť pre seba aspoň trocha času na hudbu, nestratiť kontakt so Slovačou prostredníctvom organizátorov nášho verejného diania (či už vedúcich zborov, tanečných skupín, alebo náboženských zoskupení), folkloristov a samospráv. Vďaka im všetkým za to, že poskytujú priestor našim folklórnym a občianskym telesám a tým nám, divákom, umožňujú kochať sa v našej kultúre.
V Kremnici sa koná XIII. Festival Kremnický hradný organ, ktorý potrvá do 23. augusta. Na podujatí vystúpi aj organistka Katarína Malá z Maďarska.
Skutočnosť, že európsky organový festival si získal veľkú priazeň partnerov, návštevníkov i médií svedčí o tom, že myšlienka autorov projektu pripraviť na Slovensku festival s najvyššími umeleckými kritériami bola správna. Patria medzi ne napríklad výber umelcov bez akéhokoľvek regionálneho ohraničenia, alebo prísna selekcia najkvalitnejších skladieb organovej literatúry. To sú základy cyklického projektu Kremnický hradný organ, ktorý vnímavý poslucháč prijíma ako rovnocennú súčasť medzinárodných aktivít v organovom umení.
Katarína Malá sa narodila v roku 1977 v Kiskunfélegyháze. Jej otec pochádza z pilíšskeho Santova, kde často trávila letné prázdniny. Už ako sedemročná hrala Bachove hry pre klavír na organe. Strednú hudobnú školu Z. Kodálya navštevovala v Kecskeméte a v rokoch 1996-2001 získala diplom organistu a učiteľa hry na organe na Hudobnej akadémii v Budapešti. V rokoch 2001-2002 pokračovala v štúdiách v Mníchove. Ako sama spomína, svoj voľný čas trávila najradšej na chóre, kde sa nevedela nasýtiť krásou tohto nástroja. Táto láska pretrváva dodnes, keď často koncertuje v benediktínskom opátstve v Tihanyi. Na svojich predstaveniach sa snaží o novátorské spojenie gregoriánskych a ľudových piesní, ľudovej hudby a barokových chorálov. Na svoje vystúpenia vždy pozve aj hosťa, zväčša ľudového hudobníka. Organistkou opátstva je od roku 2002, ale popritom vyučuje organovú hudbu na Hudobnej škole Antala Csermáka vo Veszpréme a klavír a hudobnú výchovu v Základnej hudobnej škole Gyulu Illyésa v Tihanyi. Je vydatá, má tri deti, vďaka ktorým vedie tzv. Hudobné jasle v Tihanyi, o ktoré je značný záujem v tejto osade na brehu Balatonu.
Motto tohoročného festivalu Kremnický hradný organ znie: „Veľké organové osobnosti a francúzska hudba”. Popri iných dielach odznejú významné organové opusy, ktoré francúzska organová veľmoc zanechala kultúrnemu svetu. Do tohto programového zamerania plne zapadá aj program K. Malej, ktorá sa 6. augusta predstaví so skladbami L. Boëllmanna Gotická suita, M. Duprého Preludium a fuga g mol, T. Duboisa Toccata G dur, C. Francka Piece héroique a Chorál č. 3.
Miestom konania festivalu je Kostol sv. Kataríny, nachádzajúci sa v areáli Mestského hradu v Kremnici. V tomto kostole je inštalovaný koncertný organ Rieger-Kloss z roku 1992. Vďaka svojej dispozícii - obsahuje cca. 3 500 píšťal a 60 registrov - patrí k najmodernejším nástrojom na Slovensku. Umožňuje realizovať interpretácie najnáročnejších diel na vysokej umeleckej úrovni, a teda podstatnou mierou prispieva k úspešnosti realizácie festivalu. Nezanedbateľným predpokladom festivalu je vynikajúca akustika gotického priestoru kremnického hradného kostola: Priestor a organ tvoria jedinečnú kombináciu, ktorá sa nikde inde na Slovensku nevyskytuje.
Hostia festivalu Kremnický hradný organ patria k absolútnej svetovej špičke. Na festivale doteraz koncertovali organisti z 21 krajín. Medzi najvýznamnejších je potrebné zaradiť bývalého hudobného riaditeľa katedrály sv. Pavla v Londýne (teraz St. Thomas Church, Fifth Av., New York) Johna Scotta; hlavného organistu Dómu sv. Štefana vo Viedni prof. Petra Planyavského; Jozefa Sluysa z Bruselu; hudobného riaditeľa Hlavného farského kostola v Budapešti Andrása Virágha; organistu Schottenkirche vo Viedni prof. Ludwiga Lussera; profesora Hudobnej akadémie Franza Liszta v Budapešti Jánosa Pálúra; Jamesa Davida Christieho z Konzervatória Oberlin, Ohio, USA; organistu a profesora konzervatória v Ženeve Lionela Rogga a ďalších. Domácich interpretov zastupovali Ferdinand Klinda a Ján Vladimír Michalko z Hudobnej fakulty VŠMU. Vzhľadom na veľkú účasť výrazných organových osobnosti zo zahraničia festival má jednoznačne charakter prominentného medzinárodného podujatia.
Festival Kremnický hradný organ uprednostňuje moderný pohľad na organovú interpretáciu. Kreatívnym spôsobom prezentuje najvýznamnejších organových umelcov a laureátov prestížnych interpretačných súťaží, a preto sa právom stal skutočným centrom organového umenia na Slovensku.
Parlamentný ombudsman pre práva národných a etnických menšín Dr. Ernő Kállai si zaumienil preskúmať uplatňovanie práv menšín v oblasti kultúry. Cieľom výskumu úradu ombudsmana je, aby podľa možnosti podal objektívny a kompletný obraz o uplatňovaní týchto práv v praxi. V rámci zmapovania inštitucionálnej siete národností spolupracovníci ombudsmana, zoskupení v rôznych odborných pracovných skupinách, v polovici júla navštívili Békešskú župu, kde sa zoznamovali s kultúrou a osvetovou činnosťou Slovákov v mestách Békešská Čaba, Sarvaš a Slovenský Komlóš.
- Cieľom nášho výskumu je zmapovať nielen systém inštitúcií jednotlivých národných a etnických menšín, ale aj spôsob ich fungovania, - informovala hlavná radkyňa Úradu ombudsmana pre práva národných a etnických menšín Dr. Orsolya Szabóová. - Zisťujeme tiež, čo by potrebovali tieto inštitúcie k ďalšej úspešnej práci, resp. aká novela právnych predpisov by mohla riešiť ich problémy. V rámci projektu, vedúcim ktorého je riaditeľ odboru Dr. András Magicz pracujeme v šiestich odborných pracovných skupinách. Sú to: tím pre kultúrne pamiatky, pre osvetovú činnosť, pre múzeá a zbierky, ďalej pracovná skupina pre interpretov a kultúrne telesá rôznych umeleckých žánrov, pre knižnice a dokumentačné centrá a šiesta je pracovná skupina pre filmovú tvorbu.
Členovia jednotlivých odborných tímov sa počas dvojdňovej návštevy stretli s predstaviteľmi dolnozemských Slovákov v spomínaných troch mestách. V Sarvaši, kde navštívili aj mestskú knižnicu, ich o činnosti Slovenského divadla Cervinus Teátrum informoval člen vedenia inštitúcie Ondrej Častvan. V Slovenskom Komlóši ich privítala delegácia na čele s predsedníčkou miestnej slovenskej samosprávy Zuzanou Laukovou, tu sa zoznámili s činnosťou slovenskej školy, osvetového strediska, slovenského regionálneho strediska a občianskych zoskupení, ale pozreli si aj kultúrne pamiatky, vrátane všetkých zbierok miestnej tradičnej kultúry a informovali sa o možnostiach zachovávania slovenčiny v rámci evanjelickej cirkvi. V Komlóši si našli čas aj na návštevu súkromnej zbierky ľudového umenia básnika Juraja Dolnozemského. V Békešskej Čabe na pôde Domu slovenskej kultúry (DSK) sa stretli o. i. s predsedom miestnej slovenskej samosprávy Jurajom Andom a riaditeľkou DSK Annou Ištvánovou, podľa ktorej existencia a činnosť domácich menšín nie je dostatočne prítomná vo verejnej mienke väčšinového národa. Zároveň informovala hostí o neblahej situácii menšinových médií a pozitívne sa zmienila o inštitucionálnej sieti Slovákov v Maďarsku, ku ktorej práve v posledných rokoch pribudli početné nové inštitúcie. V župnom sídle predstaviteľov pracovných tímov zaujímala okrem činnosti DSK a slovenského voleného zboru predovšetkým práca bázového národnostného múzea (Župné múzeum M. Munkácsyho), ako aj Župnej knižnice a domu vedomostí, podmienky pôsobenia speváckych zborov a folklórnych skupín (Boleráz, Orgován, Čaba...). Svoju návštevu v kruhu čabianskych Slovákov skončili v Čabianskom slovenskom oblastnom dome na Garaiho ulici. Členovia pracovnej skupiny pre kultúrne pamiatky sa vo všetkých troch dolnozemských slovenských mestách venovali aj typickej slovenskej sedliackej architektúre.
Druhý deň návštevy odborníkov v Békešskej župe patril mapovaniu inštitúcií predovšetkým miestnej rumunskej menšiny.
Počas tretieho júlového týždňa z veľkej sály kestúckeho kultúrneho domu sa stal ateliér, organizátori v ňom zriadili stredisko prvého medzinárodného plenéra výtvarníkov. Dielňu zorganizovala miestna obecná a slovenská menšinová samospráva na podnet v Kanade žijúceho kestúckeho rodáka, známeho akademického maliara Tibora Nyilasiho, ktorý letné mesiace trávi v Kestúci-Kláštori, kde má chatu s malým ateliérom.
V Kestúci sa aj doposiaľ každoročne konali pod vedením T. Nyilasiho letné výtvarné tábory, ale len pre miestnych a okolitých školákov a mládež. Organizátori sa v tomto roku rozhodli dať týmto táborom medzinárodný ráz. Tibor Nyilasi teraz popri miestnych maliaroch-amatérov pozval do kestúckeho plenéra aj umelcov zo zahraničia.
- Som šťastný, že moje pozvanie prijali viacerí maliari zo zahraničia, čím sa náš tábor stal skutočne medzinárodným, - konštatoval Tibor Nyilasi pred slávnostným ukončením tábora. - Do Kestúca prišiel tvoriť maliar Dunaja a Ipľa, 76-ročný umelec Ján Lábik zo Štúrova. Ján Lábik je dlhé desaťročia verný prírode, stovky jeho krajinomalieb sa nachádzajú v múzeách a v súkromných zbierkach doma i v zahraničí. O tomto umelcovi musím povedať, že má nesmierne veľké zásluhy na vytvorení živých kontaktov medzi slovenskými a maďarskými výtvarníkmi. Ako zakladateľ Galérie v Štúrove a vedúci štúrovského výtvarného krúžku úzko spolupracuje s umelcami v Ostrihome a preto s rozhodnou istotou môžem tvrdiť, že pričinením sa pána Lábika spoločné výtvarné tábory štúrovského, resp. ostrihomského klubu výtvarníkov značne prispeli k vytvoreniu podunajského výtvarného dialógu medzi dvoma mestami. Nie je teda náhodné, že J. Lábik je nielen členom Slovenskej výtvarnej únie, ale aj Ostrihomského umeleckého cechu. Zo Slovenska sme mohli privítať medzi nami aj komárňanského akademického maliara, profesora Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre Ernesta Kocsisa. O ňom môžem prezradiť, že počas tunajšieho pobytu bol mimoriadne usilovný a plodný a daroval Kestúčanom prekrásnu krajinomaľbu ich obce Západnú Európu medzi nami prezentovala maliarka Gerda Soliová z belgického mesta Ostende. Táto umelkyňa, učiteľka kreslenia, má za sebou už dve samostatné výstavy v Belgicku. Hádam o sebe môžem podotknúť, že som spolu s miestnym maliarom Alexandrom Juhászom zastupoval nielen kestúckych maliarov, ale aj umelcov z Kanady. Pri vymenovaní účastníkov musím spomenúť ešte budapeštiansku maliarku Évu Vargovú, ktorá dlhé roky navštevovala v Kestúci aj letné tábory pre mladých.
Vo veľkej sále kultúrneho domu je v piatok popoludní rušno. Umelci odkladajú maliarske stojany, balia svoje veci a pustili sa do inštalovania výstavy diel, ktoré sa zrodili v Kestúci. Spolu s miestnym maliarom Alexandrom Juhászom ich napočítame 52. Vytvorili ich šiesti maliari.
- Ja som tu namaľoval iba päť akvarelov, ale som spokojný, - hovorí pán Juhász. - Úprimne ďakujem za rady renomovaným maliarom T. Nyilasimu, J. Lábikovi a E. Kocsisovi. Veľmi veľa som sa od nich naučil. Taktiež vďaka patrí aj starostovi obce Lajosovi Gaálovi a predsedníčke slovenskej samosprávy Valérii Karovej Gaálovej za to, že sa príkladne postarali o nerušenú činnosť tábora. Verím, že aj o rok budem mať možnosť zapojiť sa do činnosti tejto medzinárodnej dielne.
- Ja som tiež s radosťou prijala pozvanie T. Nyilasiho, - preberá slovo mladá maliarka Éva Vargová. - Počas nášho tunajšieho pobytu sme sa navzájom od seba veľa naučili, napríklad rôzny pohľad na veci a rôznorodé vnímanie skutočnosti, ale osvojili sme si aj rôzne maliarske techniky. Som šťastná, že som mohla vo svojich dielach zachytiť niečo očarujúcej krásy tunajšej prírody a takto sa zavďačiť Kestúčanom za ich úprimné priateľstvo a lásku, ktoré nám prejavovali na každom kroku.
Slovami uznania nešetril ani Ernest Kocsis:
- Je známe, že umenie zbližuje ľudí, - povedal. - Aj pre toto som s radosťou prišiel do Kestúca, kde nie som po prvýkrát. O dedine už dávno viem, že je multinacionálnou obcou s opravdivými priateľskými obyvateľmi, kde v porozumení nažívajú Slováci s Maďarmi. V tomto priateľskom prostredí sa cítim veľmi dobre. Nehovoriac o tom, že obec leží v romanticky prekrásnom prostredí, kde tvorivý človek nachádza veľa tém vhodných na spracovanie. Myslím si, že týmto táborom aj obec získala: jej obyvatelia mali možnosť stretnúť sa s maliarmi po celej dedine, nahliadnuť do ich tvorivej činnosti a nadviazať s nimi kontakty. Aj tento výtvarný tábor svedčí o tom, že dobrá snaha je na osoh každému, veď umelci tu nechajú jedno zo svojich diel, ktoré bude tvoriť súčasť neskôr zriadenej stálej výtvarnej výstavy.
Účastníci výtvarného tábora, miestni organizátori a pozvaní hostia sa po spoločnom slávnostnom obede vo veľkej sále kultúrneho domu s dojatím lúčili: Dovidenia o rok!
V kultúrnom živote Kestúca sa začala nová etapa.
Po vlaňajšom vydarenom priateľskom stretnutí, keď po skončení školského roku učiteľský zbor Slovenského gymnázia, základnej a materskej školy a žiackeho domova v Békešskej Čabe navštívil svojich kolegov a priateľov v Slovenskej škole v Sarvaši, sa kolektívy pedagógov obidvoch škôl nedávno stretli v slovenskej škole v župnom sídle.
Kým rámcom vlaňajšieho stretnutia bolo referovanie čabianskych učiteľov o skúsenostiach zo zavedenia hodnotiaceho systému a pomocného počítačového programu v sebapoznávacom procese pedagógov s názvom Másképp (Inak), tohoročnou témou bola elektronická triedna kniha. Ako uviedla riaditeľka čabianskej inštitúcie Edita Pečeňová, triednu knihu v elektronickej podobe namiesto klasického papierového formátu zaviedli v škole v uplynulom školskom roku a napriek počiatočným ťažkostiam a niektorým nedostatkom, ktoré sa však priebežne dajú riešiť, učiteľský zbor je s novým systémom väčšinou spokojný. Toto riešenie dáva vedeniu školy pocit istoty a bezpečia, pretože program je vypracovaný a pravidelne obnovovaný podľa aktuálnych predpisov v oblasti školstva. Pomocou funkcií, ktoré je systém schopný vykonávať, nie je potrebná nielen triedna, ale ani žiacka knižka papierového formátu. Na elektronickej ploche možno napr. oznámiť rodičom aktuálne informácie, resp. oni môžu touto formou položiť otázky. Učitelia na nižšom stupni takto informujú žiakov, ktorí sa zo zdravotných dôvodov nemôžu dostaviť do školy, o úlohách a učebnej látke. Pritom tento systém značne uľahčuje prácu pedagógov v oblasti vypočítavania učebného prospechu a priemeru, resp. vypracovania rôznych štatistík. Tieto práce doteraz robili manuálne a boli časovo veľmi náročné. - Systém nás núti byť disciplinovanejšími a prostredníctvom neho možno sledovať aj dôslednosť a kultúru hodnotenia pedagóga, - dodala E. Pečeňová.
O samotnej štruktúre elektronickej triednej knihy a o skúsenostiach referovala profesorka fyziky a výpočtovej techniky Marianna Fábiánová. Sarvašskí pedagógovia sa z jej prednášky mohli dozvedieť, v čom sa systém podobá a v čom sa líši od klasickej triednej knihy. Systém napríklad neumožňuje dodatočné známkovanie, pretože koncom mesiaca sa povinne musí uzatvoriť dané obdobie. V rubrike udeľovania známok okrem číselného uvedenia je možnosť doplniť hodnotenie textom (napr. známka za domácu úlohu, za prácu na vyučovacej hodine, atď.). V tomto smere systém zatiaľ sťažuje prácu učiteľov 1. a 3. triedy základnej školy, v ktorých výsledky žiakov treba povinne hodnotiť slovne, pretože banka fráz pracuje iba s danými modulmi, nemožno ich rozšíriť o myšlienky pedagóga. Na riešení problému stredná odborná škola, ktorá systém zostavila, pracuje a od septembra budú možnosti pedagóga rozšírené aj o túto funkciu. Čo sa týka známkovania, aj pri jednotlivých predmetoch je možnosť vybrať si, za čo konkrétne dostal žiak známku (napríklad zo slovenského jazyka za znalosť písmen, alebo za čítanie, resp. za správnu výslovnosť hlások). Pri vypracovaní rôznych štatistických údajov systém neprítomnosť žiakov na jednotlivých vyučovacích hodinách eviduje percentuálne aj podľa predmetov, čo je aj preto dôležité, lebo je prísne predpísané, aká je dovolená absencia žiaka počas školského roku z jednotlivých predmetov. Zároveň napríklad zoznamy žiakov v jednotlivých ročníkoch tiež možno zostaviť podľa rôznych hľadísk. Systém uľahčuje aj komunikáciu medzi pedagógmi, pritom podľa doterajších skúseností 4 počítače, ktoré sú k dispozícii v zborovni, sú dostatočné k práci s elektronickou triednou knihou. Občas je pri nich nával a niekedy je viacero voľných.
- Dôležité je, aby pri zavedení základných údajov žiaka do systému boli všetky dáta presné, pretože tie ho „sprevádzajú“ až po maturitu, - uviedla M. Fábiánová.
Po práci nasledovali slávnostné chvíle. Vďaku za pozvanie v mene hostí vyslovila riaditeľka Slovenskej základnej školy v Sarvaši Zuzana Medveďová. Na zaujímavom referáte bola prítomná aj delegácia Celoštátnej slovenskej samosprávy na čele so zástupkyňou predsedu CSS Etelkou Rybovou, riaditeľka Slovenského pedagogického metodického centra Mária Czégényová a predseda Výchovno-vzdelávacieho výboru CSS Michal Lásik. Čabianskych Slovákov zastupovala riaditeľka Domu slovenskej kultúry Anna Ištvánová. V mene inštitúcií CSS sa zástupkyňa predsedu CSS Etelka Rybová poďakovala za obrovskú prácu v prospech Slovákov v Maďarsku hosťujúcim učiteľkám Eve Labišákovej a Zuzane Benkovej, ktoré sa vracajú na Slovensko, ako aj učiteľke sarvašskej školy Anne Kondačovej, ktorú čakajú roky zaslúženého dôchodku.
Tisovec si počas XV. Dní mesta (18.-21.júna) pripomenul 675. výročie prvej písomnej zmienky o lokalite. Súčasťou podujatia bol aj 4. ročník Nadregionálnej výstavy gastronómie a cestovného ruchu. Expozíciu pred mestským kultúrnym strediskom slávnostne otvorili predseda Banskobystrického samosprávneho kraja (BBSK) Milan Murgaš a primátor Tisovca Peter Mináč. Dni mesta Tisovec otvorilo slávnostné zasadnutie mestského zastupiteľstva, počas ktorého odovzdali ceny primátora a ceny mesta.
Na schôdzi sa zúčastnili aj delegácie Slovákov z Maďarska a Srbska, ktoré prezentovali svoju kultúru a tradície na Slovensku. V rámci výstavy v prezentačnej sále súťažili v príprave kulinárskych špecialít odborné školy pôsobiace v BBSK.
Druhý deň sa niesol v znamení jarmoku, na ktorom sa zúčastnila aj skupina dolnozemských Slovákov. Členovia Slovenskej samosprávy z Medešu a Čabianskej organizácie Slovákov piekli herouky a varili v kotlíku hovädzí paprikáš a hustú tarhoňu. Popri gastronómii vzbudili záujem o Slovákov v Maďarsku brožúrkami, letákmi, kalendármi a bohatými ústnymi informáciami. To všetko v rámci projektu Ňaňičkina kuchyňa, ktorý vznikol na pôde Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe a cieľom ktorého je zoznámiť mladšiu generáciu s tradíciami našich predkov.
Poobede príležitostní kuchári zažili veľký zážitok, totiž na Zbojskách (sálašské stredisko Tisovca) vznikla nová podnikateľská aktivita v cestovnom ruchu. K reštaurácii a informačnému centru pribudla tradičná syráreň, na otvorení ktorej si muži od zbojníkov museli vykúpiť svoje ženy. Po vtipnej scéne sa záujemcovia zoznámili s procesom výroby tradičných a veľmi obľúbených korbáčikov. Druhý deň skončil koncertom Petra Cmolíka a ohňostrojom.
V nedeľu sa veriaci zúčastnili na ekumenickej bohoslužbe, milovníci športu sa mohli kochať vo futbalových a plážovo-volejbalových zápasoch. Mesto spolu s občianskym združením Zubačka zopakovalo aj úspešnú historickú jazdu vláčikom - motoráčikom cez horské sedlo Zbojská. Súčasťou podujatia bol aj bohatý kultúrny program, v rámci ktorého vystúpil aj folklórny súbor Marína zo Zvolena.
Za skromnejších podmienok, s menším počtom účastníkov, ale predsa aj tohto roku usporiadali v Kerepeši tradičný Medzinárodný národnostný festival.
Organizátori podujatia - obecná a miestna slovenská samospráva - sa postarali o to, aby sa každý, kto v poslednú júnovú sobotu zavítal do tejto maličkej osady neďaleko hlavného mesta, dobre zabával. Program začal v rímskokatolíckom kostole trojjazyčnou - slovensko-poľsko-maďarskou svätou omšou, ktorú slúžili dekan zo Želiezoviec (Slovensko) Rudolf Galgóczi a miestny dekan András Frajna. Po omši sa účastníci presunuli v krojovanom sprievode na prírodné javisko. Do kroku im hrala 34-členná dychová kapela z poľských Pabianíc. Prítomných privítali starosta Kerepešu Tibor Franka, predseda Slovenskej samosprávy Peštianskej župy Július Alt a predseda miestnej slovenskej samosprávy Karol Kiss. Po slávnostných príhovoroch obsadili javisko tanečníci a speváci, ktorí ľubozvučnými slovenskými piesňami a rezkými tancami zabávali publikum. V kultúrnom programe vystúpili členovia miestneho pávieho krúžku, tanečníci Folklórneho spolku Lipa z Budapešti, Folklórneho súboru Zelený veniec z Ečeru, tanečného súboru Išasecký boj z Išasegu, folklórneho súboru Kvietok z Kerepešu a členovia klubov dôchodcov Zlatý dážď a Fialový agát. Po bohatom kultúrnom programe účastníkov a divákov zabávali pabanickí trubači.
„Iniciovali sme vznik takej politickej strany, ktorá si v našej spoločnej vlasti, v pomeroch viacnárodnostného Slovenska vytýčila za cieľ ideu vzájomnej a na znášanlivosti založenej spolupráce, a to v znamení otvorenosti, slušnosti, zodpovednosti a dôvery,” uviedol na ustanovujúcom sneme strany Most - Híd 11. júla predseda nového politického subjektu na slovenskej politickej scéne Béla Bugár. Opozičný poslanec Národnej rady SR (pôvodne za Stranu maďarskej koalície - SMK) ubezpečil, že „nech je to Maďar, Slovák, alebo spoluobčan ktorejkoľvek inej národnosti, tak ak sa stretneme s akoukoľvek každodennou, ale aj citlivou témou ako politici strany Most, vždy sa budeme usilovať o čestné riešenie”. Bugár je presvedčený, že udalosti uplynulých dvoch rokov jasne ukázali, ako sa nemá zaobchádzať s tzv. citlivými témami, ako Benešove dekréty alebo pojem autonómie. Na margo volebného výsledku podotkol, že strana môže za krátky čas znásobiť súčasný počet sympatizantov. „Môžeme získať výraznú voličskú bázu. Verím, že sa k nám pridá veľa vzdelaných a aktívnych mladých ľudí, ktorých veľmi potrebujeme. Takých, ktorí veria, že riadenie svojho osudu a formovanie svojej budúcnosti sa oplatí vziať do vlastných rúk,” uzavrel.
Exminister kultúry, posledný československý veľvyslanec v Maďarsku Rudolf Chmel, ktorý by sa stal členom predsedníctva strany Most - Híd, svoje rozhodnutie vrátiť sa do politiky odôvodnil o. i. tým, že na Slovensku je možné ovplyvňovať verejný život ako nezávislý intelektuál alebo občiansky aktivista len minimálne. „Akokoľvek som skeptický voči politike a politikom špeciálne, musím pripustiť, že to bez nej a bez nich asi nepôjde,” povedal pred delegátmi ustanovujúceho snemu. Domnieva sa, že podľa vystupovania niektorých politikov by sa zdalo, že Slováci a Maďari spolu žijú zle. „Oni totiž živia ilúziu, že sa navzájom nenávidia, živia hrozbu územnej autonómie, odtrhnutia južného Slovenska, strašia iredentou, útočia, provokujú, lebo etnický konflikt môže načas prehlušiť ich nemorálnosť a skorumpovanosť, zahalenú do akejkoľvek trikolóry či kokardy,” podčiarkol R. Chmel. Ako bude v novej strane pôsobiť a čo bude mať na starosti. To vraj bude predmetom ďalších rokovaní. Odmietol však, že by v Moste hral len akúsi reprezentačnú úlohu „Slováka do výkladu”. Ako problém nevidí ani to, že novú stranu bude rozbiehať popri práci v Prahe. Ešte ďalšie tri roky by mal totiž šéfovať Ústavu slavistických a východoeurópskych štúdií na Karlovej univerzite, ktorý sám založil. „To je okrajový problém. Svoje verejné pôsobenie som vždy stíhal zladiť so svojimi odbornými záujmami,” povedal R. Chmel.
Nájde sa niekoľko dátumov, ktorými sa zvykol v Maďarsku označovať koniec režimu - kádárizmus. Zmenu politickej orientácie, ktorá viedla k dramatickému pádu komunizmu v Maďarsku, však nemožno ohraničiť jedným dátumom. Išlo o proces, ktorý po nástupe Jánosa Kádára na čelo konsolidačného procesu po potlačení revolúcie v roku 1956 trval viac ako štyri desaťročia. Počiatky konsolidácie boli kruté. Do roku 1961 mašinéria kádárizmu pre účasť v revolúcii popravila 229 ľudí a ďalších približne 20-tisíc uväznila. Krajinu opustilo vyše 200-tisíc občanov. Imreho Nagya popravili 16. júna 1958. Obdobie „návratu do rodiny socialistického tábora” plodilo špeciálnych politikov homo kadaricus, ako ich nazval politológ a ekonóm László Lengyel. Teda ľudí, ktorí prisahali vernosť Sovietskemu zväzu, nespochybňovali politický systém jednej strany a povstanie z roku 1956 pokladali za kontrarevolúciu importovanú západnými imperialistami.
V 70. rokoch sa maďarské hospodárstvo dostalo do krízy. Zadlženosť rástla a sám Kádár uznal, že ekonomické problémy tzv. gulášového či salámového komunizmu sú neriešiteľné bez západnej pomoci. Nastáva politický odmäk, ktorý sa završuje posledným kádárovským premiérom Károlyom Grószom (1987 - 1988). Jeho vláda nadväzuje diplomatické vzťahy s Izraelom a Južnou Kóreou, umožňuje svojim občanom nákup tvrdej meny a cestovanie na Západ. Grósz bol prvý komunistický predseda vlády, ktorého pozvali do Washingtonu. V Bielom dome vyhlásil, že zahraniční investori môžu v Maďarsku nakupovať a vlastniť majetok. Od januára 1988 sa bez následkov začína ozývať opozícia. Maďarské demokratické fórum (MDF) organizuje prvé veľké protivládne zhromaždenie na historicky pamätných miestach v Budapešti s vyše stotisíc účastníkmi. V marci vzniká Zväz mladých demokratov (FIDESZ) a v máji Zväz slobodných demokratov (SZDSZ). Do vlády sa dostávajú reformní komunisti, ktorí presadili zásadnú zmenu daňového zákona. Vicepremiérom sa stal bankár a hospodársky stratég Péter Medgyessy. Vedením úradu vlády poverili štátneho ministra Imreho Pozsgayho, za štátneho tajomníka pre hospodárske záležitosti Miklósa Németha. V Grószovom kabinete sa ocitol aj člen Ústredného výboru Maďarskej socialistickej a robotníckej strany (MSZMP) Mátyás Szűrös, ktorý z pozície svojej funkcie ako predseda parlamentu prvý vyslovil myšlienku o zodpovednosti Maďarska za Maďarov žijúcich za hranicami.
Predstavy K. Grósza o reformovaní štátostrany zvnútra sa však rýchlo rozplynuli. Už 27. júna 1988 Budapešť zažíva druhú veľkú politickú manifestáciu. Na Námestí hrdinov požaduje vyše 40-tisíc demonštrantov zastavenie demolácie maďarských dedín v Rumunsku. Grószove následné rokovanie s Nicolaem Ceaušescom vo Varaždíne je neúspešné. Demonštrácie s politickým nábojom a s presahom za hranice Maďarska pokračujú - dôvodom je aj výstavba Vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros. Premiér sám bol zástancom spoločného diela a dokázal ešte v októbri v parlamente pretlačiť odsúhlasenie výstavby, a to demonštratívnym hlasovaním - povstaním.
V tom čase sa na politickej scéne prihlási o slovo aj obnovená Strana nezávislých maloroľníkov (FKGP). Grósz sa netajil ašpiráciou prevziať po Kádárovi funkciu generálneho tajomníka MSZMP. Stal sa ním v máji 1988. Z postu premiéra odstúpil koncom novembra a jeho nástupcom sa stal Miklós Németh. Kde sa Németh vzal? Narodil sa v rodisku Lajosa Kossutha v Monoku na Zemplíne. Maturoval na gymnáziu v Miškovci, študoval na Ekonomickej univerzite Karla Marxa v Budapešti. Chystal sa na akademickú dráhu, postgraduálne štúdiá skončil na Harvardovej univerzite v Bostone. Od roku 1976 bol členom MSZMP, v roku 1987 sa stal predsedom národohospodárskej komisie jej ústredného výboru a poslancom parlamentu. Grósz nepočítal s tým, že touto zámenou dôjde ku kríze v samotnej štátostrane. Na jej kongrese tvrdo obhajoval systém jednej politickej strany a zasadzoval sa za jeho zachovanie v akýchkoľvek podmienkach, lebo vraj „hrozí anarchia, biely teror a aktivity kontrarevolučných síl”. Grósz sa však podrobil uzneseniu ústredného výboru týkajúceho sa prešetrenia rozsudku smrti bývalého predsedu vlády Imreho Nagya a jeho prípadnej rehabilitácie, ako aj účasti iných politických strán pri usmerňovaní spoločnosti. K tomu došlo v novembri 1988 a následné udalosti sa už nedali zastaviť.
Ďalší vývoj v Maďarsku v porovnaní s ostatnými krajinami sovietskeho bloku je bezprecedentný v tom, že pri prechode k demokracii zohrali významnú, hoci nie rozhodujúcu úlohu aj komunisti. Vo februári 1989 pripustila MSZMP možnosť nastolenia politického systému, v ktorom by sa podieľali na moci aj iné strany, a stotožnila sa s označením udalostí v roku 1956 ako ľudového povstania. Politická scéna v Maďarsku sa výrazne zmenila po 15. marci 1989. Kolízie medzi starým a novým myslením sa vyostrili. Opozičné strany na základe výzvy Nezávislého fóra právnikov vytvorili Opozičný okrúhly stôl (OOS) - oficiálne sa tak stalo 22. marca. Jeho zakladateľmi bola Spoločnosť priateľov Endre Bajcsy-Zsilinszkého, FIDESZ, FKGP, MDF, SZDSZ a Sociálnodemokratická strana. Neskôr sa k nim pridala Kresťansko-demokratická ľudová strana. Ochotu rokovať s opozíciou odsúhlasila MSZMP 8. apríla. Rozhovory trvali do septembra. Za ten čas sa rozpory vo vládnucej strane vyhrotili a už na októbrovom kongrese ako taká prestala existovať. Jej reformné krídlo zakladá Maďarskú socialistickú stranu (MSZP). Grósz sa politickej práce nevzdal, stal sa členom Ústredného výboru obnovenej MSZMP a vytrval v ňom do októbra 1990 (zomrel 7. januára 1996). V rozlúčkovom rozhovore o svojej angažovanosti povedal: „Nechcel som zmenu režimu. Všetko, čo sa tu deje, je proti mne a mojim zámerom. Cestu maďarskej spoločnosti pokladám za slepú uličku. Som presvedčený, že budúcnosť ľudstva je v kolektívnom spoločenstve.”
Výsledky rokovania s opozíciou výrazne ovplyvnili činnosť Némethovej vlády až po marci 1989. Horúcou agendou za okrúhlym stolom bola novela ústavy, zákon o politických stranách, zmena trestného zákona, dohoda o rozdelení majetku MSZMP a zákaz straníckej činnosti na pracoviskách. Rokovania za OOS viedol Viktor Orbán, za MSZMP Imre Pozsgay. Najkomplikovanejšou otázkou bolo vytvorenie inštitútu prezidenta republiky, čo sa podarilo na základe ústavnej konštrukcie zakotvenej v uhorskom zákone ešte z roku 1848. Konsenzus sa dosiahol aj v tom, že prezidentské voľby sa budú konať po parlamentných. Právomoci hlavy štátu mal dovtedy vykonávať predseda parlamentu. Opozícia tým dosiahla, že prvého prezidenta zvolí už demokraticky zvolený zákonodarný orgán.
Miklós Németh bol pri moci krátko, ale pred definitívnym kolapsom komunizmu sa stal najpopulárnejším predsedom vlády v najnovších dejinách Maďarska. Jeho nástupom na tento post sa parlament zmenil na funkčnú inštitúciu. Nezávisle na tvrdo vybojovaných dohodách za okrúhlym stolom sa s jeho menom spájajú mnohé reformné kroky, ktoré priviedli krajinu k právnemu štátu s trhovou ekonomikou. Postupnosť schvaľovania legislatívnych noriem, do ktorých sa Németh pustil hneď po vymenovaní do úradu, je pozoruhodná. Už v januári 1989 jeho vláda odsúhlasila dva zásadné zákony - o spolčovaní a slobodnom zhromažďovaní. V marci prišli zákony o práve na štrajk a o slobodnom súkromnom podnikaní. Nasledovali právne normy o ľudovom hlasovaní, civilnej službe, o emigrácii a imigrácii, o rehabilitácii neprávom odsúdených. Neskôr, už aj s odporúčaním OOS, parlament zrušil zákon o robotníckych ozbrojených silách (ľudové milície) a Štátny úrad pre dozor nad cirkvami, čím sa v podstate realizovala odluka cirkvi od štátu. Uzákonila sa činnosť náboženských rádov. Veľkým reformným krokom bol zákon o zmene názvu krajiny, volebný zákon, ako aj legislatívne usporiadanie prechodného obdobia do prvých slobodných volieb. Na slávnostnom zasadnutí parlamentu 23. októbra 1989 jeho predseda Mátyás Szűrös vo funkcii dočasného prezidenta vyhlásil zmenu štátneho zriadenia. Maďarská ľudová republika oficiálne stratila svoj druhý prívlastok. Némethov kabinet pripravil dokopy 58 zákonov, ktoré umožnili transformáciu socialistického zriadenia na pluralitný štát.
Najvýznamnejšou diplomatickou udalosťou bola misia ministra zahraničných vecí Gyulu Horna do Moskvy, kde 10. marca 1989 podpísal dohodu o odchode sovietskych vojsk z Maďarska. Vláda požiadala o členstvo v Rade Európy. Németh šikovným politizovaním odstránil zo svojho prostredia konzervatívnych komunistov. Do vlády okrem Horna nominoval aj ministra vzdelávania Ferenca Glatza, ktorý sa neskôr stal predsedom Maďarskej akadémie vied. Na májovom zasadaní kabinetu vypovedal medzinárodnú zmluvu o výstavbe diela Gabčíkovo-Nagymaros. Némethova vláda rozhodla aj o novom, slávnostnom pohrebe I. Nagya, ktorého označila za významného štátnika. Nepochybne veľkým politickým aktom bolo odstránenie „železnej opony” za prítomnosti Horna a jeho rakúskeho kolegu Aloisa Mocka, či slobodný odchod viac ako 65-tisíc občanov NDR cez maďarsko-rakúske hranice na Západ.
Podľa nového zákona sa 25. marca 1990 uskutočnili slobodné parlamentné voľby, v ktorých sa Németh uchádzal o post poslanca za Boršodsko-Abovsko-Zemplínsku župu ako nezávislý kandidát na listine MSZP. Mandát získal s absolútnou väčšinou. Celkovým víťazom bolo však Maďarské demokratické fórum na čele s Józsefom Antallom. Stal sa prvým demokraticky zvoleným premiérom Maďarska - do funkcie nastúpil 23. mája. Posledný „socialistický” predseda vlády M. Németh v apríli 1991 rezignoval na mandát poslanca. Odišiel do Londýna, kde prijal funkciu viceprezidenta Európskej investičnej a rozvojovej banky. V roku 2001 mu MSZP ponúkla, aby sa stal jej kandidátom na premiéra. To sa však pre nezhody vo vedení strany neuskutočnilo. Od roku 2000 pracuje v rozličných medzinárodných organizáciách.
Navštívili sme Materskú školu evanjelickej cirkvi v Slovenskom Komlóši, v ktorej rovnako ako v iných škôlkach mesta prebiehajú zamestnania aj v slovenčine.
- Brány škôlky sú otvorené od roku 1992. Bola založená v čase pôsobenia pána farára Jána Dekiczkého, ktorý nás navždy opustil v máji tohto roku. V budove sídlila kedysi jedna evanjelická škola, - začala nám predstavovať inštitúciu Ildika Eva Moťovská, ktorá stojí na čele škôlky od minulého roku.
- V stredobode nášho pedagogického programu je, pochopiteľne, dieťa, výchova ktorého prebieha prostredníctvom rôznych činností a aktivít. Dôležitým aspektom je u nás aj výchova pomocou miestnych slovenských tradícií. V tejto oblasti spolupracujeme so slovenským regionálnym osvetovým strediskom, deti mohli napríklad pripraviť „špricke“ (fánkové cesto vytláčané strojčekom do horúceho oleja - pozn. red.) pomocou predstaviteľov staršej generácie a zároveň spoznať ľudový kroj. Spoznávaniu tradičnej ľudovej kultúry slúži aj návšteva detí v miestnom pamätnom dome. Keďže sme cirkevná škôlka, pochopiteľne, v našej pedagogickej práci je organicky prítomné aj náboženstvo a viera, - zoznámila nás s výchovno-vzdelávacou činnosťou inštitúcie jej vedúca.
Prostredníctvom náboženstva sa pedagogičky hlbšie venujú duševným potrebám detí. Slúžia tomu napr. spoločné modlitby pred jedením, požehnania pri stole, alebo minúty utíšenia sa a zbožnosti. V rámci náboženskej výučby sa deti na základe ročného harmonogramu hravou formou zoznamujú s biblickými príbehmi.
- Podľa našich skúseností práve vďaka tejto výchove sú vzťahy medzi našimi škôlkármi pozitívnejšie, - pokračovala E. Moťovská. - V ich kruhu je menej prítomná agresivita, aj spôsoby riešenia konfliktov sú hladšie. Z našej škôlky si odnášajú do života vieru a vedomie, že sa majú na koho obrátiť. Sprostredkovať večné ľudské hodnoty deťom by však nebolo možné bez rodičov. Spolu s farármi zboru sa nám podarilo vytvoriť dobrý kolektív, s rodičmi mávame spoločné programy. Na jeseň a na jar sú to tzv. rodinné dni, spoločné súťaže a preteky, do ktorých sa aj oni aktívne zapájajú. Organizujeme tiež prednášky, pozvali sme napríklad psychológa, ale prednášal u nás aj farár baptistickej cirkvi. Na tieto podujatia pozývame aj presbyterov, máme živý kontakt so zborom. V neposlednom rade úspešne funguje Klub mamičiek, ktorý tiež poskytuje možnosť pravidelného stretávania sa.
Naša práca v tejto škôlke je akousi službou, misijnou úlohou voči deťom a ich rodičom. Dôležité je z našej strany podávať pozitívny osobný vzor. Raz týždenne majú aj pracovníčky škôlky minúty zbožnosti, kedy sa môžeme duševne naplniť na nasledujúci týždeň. Mne osobne veľmi prospeje takáto atmosféra, moja viera je čoraz pevnejšia a prostredníctvom tejto práce sa obohacuje aj moja duša... - vyznala sa vedúca, ktorá má vyše sedemročnú prax v cirkevnej škôlke, pretože pred svojim vymenovaním do funkcie v Slovenskom Komlóši pôsobila v evanjelickej škôlke v neďalekej Orošháze.
Z dvoch slovenčinárok inštitúcie sme stretli Evu Moťovskú (menovkyňu vedúcej), ktorá sa do tejto škôlky dostala tiež v minulom roku, predtým pracovala v jednej komlóšskej materskej škole, ktorú prevádzkuje samospráva mesta.
- Mám na starosti slovenské zamestnania v dvoch skupinách, vo svojej strednej a u najstarších škôlkárov sa venujeme slovenčine každý štvrtok doobeda, - uviedla o svojej práci pani Moťovská. Na zamestnaniach využívam rôzne formy osvojenia si nových výrazov v rámci konkrétneho tematického okruhu, či sú to už čísla, farby, alebo napríklad jar. Po desaťminútovom bloku vysloveného učenia sa deťom sprostredkujem jazyk cez pohyb, hry, básne a piesne. Inak nielen na slovenských zamestnaniach, ale napr. aj počas rôznych spoločných hier si nenápadne preopakujeme už známe slovenské výrazy. Deti z najstaršej vekovej skupiny ku koncu roku už vedia množstvo slovenských fráz, vedia sa napr. šikovne predstaviť. Inak po slovensky sa aj modlíme a pán farár Atila Spišák slovenčinu včleňuje aj do hodín náboženskej výučby, - povedala nám slovenčinárka, s ktorou sme sa porozprávali v kruhu jej zverencov.
Útulnú budovu škôlky neďaleko centra mesta, v ktorej sa 58 škôlkárom venuje 6 pedagogičiek a 3 pestúnky, postupne rozšírili, na čom má podiel aj mestská samospráva. Vedenie evanjelickej cirkvi a jej inštitúcie v Slovenskom Komlóši majú odvážne plány do budúcnosti: perspektívne by sa mala škôlka rozšíriť o jasle, o ktoré v meste prejavujú čoraz väčší záujem...
Spolupráca medzi pilíšskou osadou Čív a Igramom pri Bratislave naberá čoraz vyššie obrátky. Môže to potvrdiť aj vystúpenie členiek školského speváckeho zboru z Čívu v tejto obci neďaleko Senca. Zúčastnili sa tam na tradičnom Festivale dychovej hudby a folklórnych súborov.
Čívske dievčatá prekvapili divákov prekrásnymi čívskymi slovenskými ľudovými piesňami. Popri nich na prírodnom javisku v areáli materskej školy vystúpili žiaci miestnej základnej a materskej školy. S tancami sa predstavil Folklórny súbor Sálašan z rumunského Nadlaku a v programe vystúpili aj Ženský spevácky zbor Zbežanka zo Zbieh, Dychová hudba Senčanka zo Senca, miestna Dychová hudba Igramčan a Folklórna skupina Igirci.
Účastníci festivalu si mohli pozrieť aj ukážky tvorby ľudových umelcov. Záujemcom ponúkali svoj tovar košikár, hrnčiar, drotár, pernikárka, drevorezbár a kvetinárka.
Čívanky sa však nemohli zahĺbiť do tajov ľudových remesiel, lebo ich už čakalo ďalšie vystúpenie v Krakovanoch pri Piešťanoch, kde sa konal tretí ročník Župného festivalu kultúry. Vystúpili tu folklórnici z Čiech, Slovenska a Maďarska, ktorí zasadili strom na mieste najstaršieho stromu, ktorý zlomila smršť pred dvomi rokmi. Nový strom má symbolizovať priateľstvo medzi nimi.
Čívske speváčky sa vrátili z Krakovian do Igramu, odkiaľ na druhý deň odišli na výlet do Bratislavy. V hlavnom meste našej materskej krajiny si pozreli významné pamätihodnosti a obohatené o pekné zážitky sa vrátili domov. Veríme, že od septembra sa od Rozálie Keleczovej naučia ďalšie slovenské pesničky.
Dnes vás prostredníctvom Slovenskej agentúry pre cestovný ruch chceme pozvať na ochutnávku tradičných slovenských jedál priamo na salaš, ale predsa do reštaurácie. Počas našich potuliek Liptovom sme pri Ružomberku natrafili na originálny salaš Krajinka.
Zariadenie je zaujímavé z viacerých aspektov. Niekoho vábi možnosť ochutnať čerstvé výrobky z ovčieho mlieka: (syr, bryndzu, oštiepok, korbáčiky, žinčicu, maslo), iných nadchne blízkosť stáda asi 300 oviec, ďalších zas možno zaujme fakt, že to všetko vysnila žena, ktorá pochádza zo Szombathelyu.
Je to skôr romantický príbeh o mužovi, ktorý prišiel za živobytím do Maďarska na stavbu elektrárne a našiel tam lásku na celý život a o žene, ktorá sa rozhodla vydať sa za Slováka, presťahovať sa s ním na Slovensko a vytvoriť pre rodinu také živobytie, ktoré je dostatočne urbanistické na to, aby sa necítili osamotení, predsa však je mimo mesta. Takto sa zrodila idea salaša, kde najprv zhotovovali výrobky z ovčieho mlieka pre vlastné potreby, potom aj pre turistov a nadnes tam postavili reštauráciu so zaujímavým výhľadom. Prekrásny je výhľad na pasúce sa ovce na lúke, cez sklenú stenu reštaurácie možno sledovať ovečky, ktoré ešte nie sú dosť silné na to, aby sa pásli vonku. Salaš sa rozrastá na podnikanie, ktoré dokáže uživiť aj väčšiu rodinu. Manželia Badasovci majú dvoch synov a jednu dcéru, všetci pracujú v podnikaní. Chlapci (či skôr chlapi, veď obaja majú tínedžerské roky už za sebou) si rozdelili medzi sebou výrobu a reštauráciu a dcéra študuje za právničku, nakoľko v súčasnom svete je to jedna z najpotrebnejších profesií.
Špecifické pochúťky z ovčieho mlieka sa udržali v slovenskej kuchyni dodnes. Bryndzové halušky sa stali slovenským národným jedlom. Bryndza patrí medzi mäkké syry a vyrába sa z plnotučného mlieka. Znalci vedia, že najlepšia je májová bryndza. V 18. a 19. storočí bryndza z Liptova plnená v pekných drevených geletách vyrábaných v Ľupči putovala po pltiach dolu Váhom až do Serede a odtiaľ ju vozili labužníckym odberateľom až do Viedne. Liptovskú bryndzu obľubovali aj členovia cisárskej rodiny. Dnes si bryndza, rovnako ako údené čí parené ovčie syry a jedlá z nich, získavajú stále väčšiu priazeň spotrebiteľov. Musím sa priznať, že počas našej návštevy salaša som mala možnosť ochutnať ovčí syr pripravený na viacero spôsobov, predsa sa mi nezunoval, ba obľúbila som si čerstvý ovčí syr, ktorý je ešte sladký.
Návšteva salaša bola vždy zaujímavým spestrením túry v prostredí slovenských hôr. Často sú však salaše ťažko prístupné priemernému turistovi. Salaš Krajinka leží pri hlavnej ceste v smere do Tatier asi 2 km pred Ružomberkom. Z cesty upútajú pozornosť na lúke sa pasúce stádo oviec a drevené domčeky. V našom prípade už aj romantický príbeh o láske a o slovenských špecialitách v Liptove.
Memorandovo-matičné obdobie, resp. moysesovsko-kuzmányovská éra sa radí k vrcholným etapám slovenských národných dejín 19. storočia a je zavŕšením národnokultúrnych snáh viacerých generácií našich obrodencov, ale zaujíma mimoriadne dôležité postavenie aj v rámci celej našej histórie. Fenomén individuality Moysesa a kolektívneho vzopätia národných dejateľov v podobe Matice slovenskej navzájom úzko súvisia, doplňujú sa a symbolizujú podstatu, tradíciu i najpozitívnejší odkaz dejín slovenskej kultúry, vedy a osvety. Inými slovami povedané: Štefan Moyses jednoznačne patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti slovenských dejín a Matica slovenská medzi najdôležitejšie národnokultúrne ustanovizne, pričom bezpochyby Moyses vošiel do našej minulosti predovšetkým ako historicky prvý matičný predseda.
Prvou slovanskou maticou bola Matica srbská, ktorá vznikla už r. 1826 v Pešti, kde ju založili srbskí národovci pod patronátom magnáta Savu Tekeliju. Takmer k priamym svedkom tejto významnej udalosti v živote slovanských národov habsburskej monarchie patril aj Štefan Moyses, ktorý vo februári 1828 zložil rigoróznu skúšku na filozofickej fakulte peštianskej univerzity a získal titul doktora filozofie a slobodných umení, pričom sa uchádzal o profesorské miesto na viacerých stredných školách v Pešti. Z týchto dôvodov tu 1. júna 1828 prijal kaplánsku stanicu slovenského kazateľa v Kostole sv. Jozefa, kde, čakajúc na profesorské miesto, pôsobil až do októbra 1829. Vtedy mu ponúkli pozíciu profesora filozofie a gréckeho jazyka na akadémii v Záhrebe, na čo, samozrejme, reflektoval, následne v decembri 1829 sa odsťahoval z Pešti a 1. januára 1830 zložil prísahu na novom záhrebskom pôsobisku. Podobne ako Moyses úspešné srbské matičné úsilia v peštianskom prostredí pozorne sledovali aj Ján Kollár a Martin Hamuljak priamo v Pešťbudíne, Pavol Jozef Šafárik v Novom Sade, ale tiež mladý Karol Kuzmány v Banskej Bystrici.
Keď r. 1831 bola z iniciatívy Františka Palackého a Josefa Jungmanna založená pod patronátom kniežaťa Rudolfa Kinského Matica česká v Prahe, tieto české kultúrne pohyby matičného charakteru podnecovali k podobnej aktivite slovenských národných dejateľov - Moysesa, Kuzmányho, Kollára, Šafárika, Hamuljaka a ďalších. Jeden z nich, Karol Kuzmány, problém nevidel ani tak v eventuálne samotnom procese založenia Matice slovenskej, lež v absencii vhodného garanta, patróna či kurátora tohto kultúrneho podniku z radov bohatých, vplyvných, no národne uvedomelých Slovákov. Medzitým túto otázku vyriešili Chorváti, keď r. 1842 pod patronátom grófa Janka Draškovića z popudu Stanka Vraza sa zrodila Matica ilýrska v Záhrebe, pričom spoluzakladateľom a členom tohto literárno-vydavateľského spolku sa stal i Štefan Moyses, jej spolupracovníkmi Kollár a Šafárik. Ani predstavitelia slovenského národného hnutia nesedeli so založenými rukami, hoci v tomto období už od r. 1834 vyvíjal v podobnom literárno-vydavateľskom duchu svoju činnosť prevažne bernolákovský Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej v Pešťbudíne a r. 1844 vznikla štúrovská korporácia Tatrín so sídlom v Liptovskom Sv. Mikuláši, jednako tieto národné kultúrne inštitúcie možno len veľmi rezervovane považovať iba za predchodcov Matice slovenskej. Počas 40. rokov 19. storočia sú založené a rozvíjajú svoju kultúrnu misiu ďalšie matice slovanských národov.
Slovenské povstanie r. 1848-49 i následné decénium bachovského neoabsolutizmu paradoxne vyplavilo osobnosť národného vodcu Štefana Moysesa, ktorý čoraz výraznejšie zasahoval do cirkevného, kultúrneho, školského i politického života habsburskej monarchie. Ako zástupca záhrebskej kapituly a kanonik ju vo funkcii vyslanca zastupoval na rokovaniach posledného stavovského uhorského snemu v Bratislave od decembra 1847 do apríla 1848, kde nadviazal úzke kontakty so štúrovcami. Ešte r. 1848 ho legendárny bán Josip Jelačić vymenoval za člena bánskej rady (chorvátskej vlády) v Záhrebe, kde mal na starosti cirkevné, školské a kultúrne záležitosti. Po nástupe mladučkého cisára Františka Jozefa I. bol r. 1848 vymenovaný za skutočného tajného radcu, riadneho člena tajnej rady a vládneho dôverníka pre Chorvátsko, čím sa dostal do bezprostrednej blízkosti osemnásťročného panovníka. Ten r. 1850 fakticky rozhodol, že Moyses zaujme banskobystrický biskupský prestol, aby ho následne r. 1851 vysvätili za biskupa v Ostrihome, vzápätí sa odobral do svojej biskupskej rezidencie v Banskej Bystrici a jej letného sídla vo Sv. Kríži (dnes Žiar nad Hronom). Tak silnel vplyv a postavenie budúceho matičného patróna, ktorý postupne z Banskej Bystrice vytvoril nové centrum slovenského národného hnutia, aj tou skutočnosťou, že do svojich služieb povolal Tomáša Červeňa, Emila Černého, Martina Čulena, Michala Chrásteka, Jozefa Markusa, Júliusa Plošica, Františka Víťazoslava Sasinka a iných katolíckych národovcov. R. 1860 sa, navyše, do Banskej Bystrice vrátil ako evanjelický farár a superintendent (biskup) slovenskej patentálnej cirkvi Karol Kuzmány, pričom spoločne s Moysesom už od polovice 50. rokov 19. storočia podnikali kroky na založenie Matice slovenskej, vypracovanie a schválenie jej stanov.
Až po ústavných zmenách v habsburskej monarchii po páde bachovského neoabsolutizmu, keď v nej demokratickejšiu atmosféru navodili Októbrový diplom z r. 1860 a Februárový patent z r. 1861, v politicky uvoľnenejších pomeroch dochádza k revitalizácii národných hnutí i matičných projektov slovanských národov, vrátane slovenského. Dňa 6. a 7. júna 1861 na národnom zhromaždení v Turčianskom Sv. Martine bolo prijaté Memorandum národa slovenského, obsahujúce i požiadavku založenia Matice slovenskej, súčasne sa konštituoval Stály národný výbor na čele s Jánom Franciscim. Ten napokon, keď memorandové vyslanectvo neuspelo v Pešti ani u uhorskej vlády a ani na uhorskom sneme, usúdil, že do celej veci treba zaangažovať najvýznamnejšieho súvekého Slováka Štefana Moysesa a najvyššiu moc panovníka vo Viedni. Moyses Francisiciho ponuku prijal a zorganizoval slovenskú delegáciu do Viedne, kde ju 12. decembra 1861 prijal na audiencii cisár František Jozef I., pričom Moyzes mu predložil dva slovenské prosbopisy, ktoré sa do národných dejín zapísali ako Viedenské memorandum, na základe čoho potom vznikla i Matica slovenská.
Následne v auguste 1862 panovník oficiálne povolil založiť Maticu slovenskú a slovenské patronátne gymnázia, čo museli akceptovať i zúradovať viedenská Uhorská dvorská kancelária i budínska Uhorská miestodržiteľská rada, ktorá následne schválila matičné stanovy. Tak sa konečne po úradnom povolení vec Matice slovenskej dostala do slovenských rúk a predseda Stáleho národného výboru Francisci po všeobecnej dohode za prvého matičného predsedu navrhol Moysesa, za matičné sídlo, keď Maticu neprijali mestské magistráty v Brezne a v Liptovskom Sv. Mikuláši, osvedčený meruôsmymi i memorandovými udalosťami, národne prebudený a žičlivý Turčiansky Sv. Martin.
Na slávnosť tisíročného výročia príchodu slovanských apoštolov sv. Cyrila a sv. Metoda bolo na 4. augusta 1863 do Martina zvolané ustanovujúce valné zhromaždenie Matice slovenskej. Na ňom si matičné spoločenstvo jednohlasne za svojho prvého predsedu zvolilo Štefana Moysesa, ktorý mal zásluhy na jej vzniku a prirodzenú autoritu v celom národe, čoho svedectvom boli pozdravné listy. Moyses túto funkciu prijal, lebo ju chápal nie ako honor, ale mravnú povinnosť spojenú s národnou službou. Za svojho prvého, úradujúceho podpredsedu chcel agilného Francisiciho, no ten ju vzhľadom na úradnícke pôsobenie v ďalekom Pešťbudíne odmietol, rovnako ako druhý oslovený, Francisciho najvernejší priateľ Štefan Marko Daxner. Tak sa podpredsedníckej funkcie ujal až tretí v poradí Karol Kuzmány. Potom sa pod vedením Moysesa pristúpilo k verejnému kreovaniu matičného výboru, v ktorom významné miesto zaujali Moysesovi blízki spolupracovníci z Banskej Bystrice: druhým matičným tajomníkom sa stal Michal Chrástek, pokladníkom Tomáš Červeň, opatrovníkom zbierok (kustódom) Jozef Markus, členmi výboru Emil Černý a Martin Čulen. Moyses ako predseda a zakladajúci člen prispel na účet Matice slovenskej sumou 100 zlatých a venoval jej aj najštedrejší finančný dar spomedzi všetkých matičných spoluzakladateľov a priaznivcov - 2 000 zlatých. Súčasne za dočasné matičné sídlo veľkoryso navrhol svoju biskupskú rezidenciu v Banskej Bystrici a slávnostne Maticu vyhlásil za otvorenú. Moyses vzápätí zorganizoval matičnú delegáciu k panovníkovi do Viedne, ktorý ju na osobitnej audiencii prijal 10. septembra 1863. Moyses sa osobne poďakoval cisárovi Františkovi Jozefovi I. za povolenie založiť Maticu slovenskú a odovzdal mu diplom jej zakladajúceho člena, lebo sám mocnár na jej činnosť prispel sumou 1 000 zlatých.
Štefan Moyses predsedal i druhému valnému zhromaždeniu Matice slovenskej, ktoré sa uskutočnilo 3. augusta 1864 v Turčianskom Sv. Martine. Vo svojej druhej matičnej reči sa zamyslel nad otázkou, kto sa má starať o napredovanie národa a samotného matičného spolku: „Zvlášte ale horliť majú o Maticu slovenskú: vedomcovia a vzdelanci slovenskí, potom takí národovci, ktorým buďto zámožnosť, buďto úradné postavenie výdatnejší vplyv poskytujú; konečne veškeré obecenstvo národa slovenského”. Moyses ďalej pranieroval národné hlivenie a načrtol cestu z tejto nebezpečnej situácie, ktorú má ukázať podľa neho predovšetkým inteligencia a národní vodcovia. Kuzmány sa na margo týchto Moysesových myšlienok vyjadril, že - „Toto je slávna, na Slovensku nikdy neslyšaná svätá reč!”, Vajanský zasa hovoril o „orátorskom veľčine”.
So zásadným prejavom vystúpil Štefan Moyses aj na treťom valnom zhromaždení Matice slovenskej 9. augusta 1865 v Turčianskom Sv. Martine. V jej úvode analyzoval matičné majetkové a zbierkové pomery, sumarizoval napĺňanie úloh na poli vzdelávania a národnobuditeľskej činnosti, pričom ako bývalý profesor gréčtiny dal antické Grécko za príklad hodný nasledovania pre Slovákov: „Neodvolávaj sa, národe môj, na skromné číslo údov tvojich. Nikdy nebol početnejší národ grécky: skromné a neplodné bolo územie Atiky a mesto aténske, ačpráve nevyrovnajúc sa počtom obyvateľstva s jediným predmestím terajšieho Paríža, predsa v dejinách človečenstva o slávu závodí so svetovládnym Rímom; bo nie z množstva nečetných delníkov, lež hlavne zo svornosti, horlivosti a rozumovosti pracovníkov vyplýva zdar činnosti ľudskej!” Na záver svojej reči napomína a nabáda slovenský národ, aby sa postavil - „... na bezpečné plecia prirodzených vodcov svojich, aby sa povýšil, otvoril ochotne oči svetlu pravdy a užitočných vedomostí, ktoré ti vzdelanci tvoji v podobe zrozumiteľnej, v prirodzenej tvojej jadrnej reči prednášajú; pracuj pilne na národa roli dedičnej! Boj sa pri tom Boha..., buď poslušný zákonom občianskym, a ver mi, národe drahý, že ti bude, jako ti nebolo”. Tieto Moysesove slová možno považovať za mravný odkaz slovenskému národu a matičiarom, lebo ako píše ich priamy účastník Svetozár Hurban Vajanský, Moyses „... odchádzajúc z Martina, pred farou katolíckou, vyprevádzaný hudbou slovenských javorových husieľ, vstupujúc do hintova, vybozkával Kuzmányho, Hurbana a Hodžu so slovami - pobozkajte svojich - i unikol Martinu pohostinnému a ním tak ľúbeznému, navždy!”
Rýchlo sa zhoršujúci zdravotný stav už šesťdesiatosemročnému Štefanovi Moysesovi neumožnil ďalej podieľať sa na vedení a reprezentovaní Matice slovenskej, ale napriek tomu z dôvodu veľkej úcty zostáva matičným predsedom až do svojej smrti na sviatok sv. Cyrila a Metoda 5. júla 1869. V tom čase už Matica slovenská mala okolo 1 000 zakladajúcich, 2 000 stálych a 9 000 ročných členov, jej základina dosiahla výšku 90.000 zlatých (z toho 30 000 zlatých bolo v hotovosti), existovala sieť matičných jednateľstiev a jednateľov na Slovensku, v Uhorsku i za jeho hranicami. Postavila sa reprezentačná budova Matice slovenskej v Martine, kde sa nachádzala Národná svetlica, sídlili vedecké odbory a redigoval sa Letopis Matice slovenskej, budovala sa matičná bibliotéka, obsahujúca 10 000 zväzkov kníh a 300 rukopisných pozostalostí, vznikalo múzeum s cennými archeologickými, numizmatickými a literárnomúzejnými zbierkami, nachádzalo sa tu i vydavateľské oddelenie, ktoré zabezpečilo vydanie 42 kníh a ďalších 40 menších tlačí. Touto rozsiahlou kultúrnou činnosťou sa Matica slovenská pod Moysesovým vedením stala najvýznamnejšou slovanskou maticou 19. storočia a najdôležitejšou kultúrnou inštitúciou slovenských národnokultúrnych dejín. Štefan Moyses nebol len fyzicky vysokej a mohutnej postavy, ale aj obrovského ducha, ktorý sa, hádam, najvýraznejšie prejavil v jeho veľkolepom matičnom diele.