Z tlače sa azda všetci naši čitatelia dozvedeli, že 17. júla v Budapešti zasadala Maďarsko-slovenská zmiešaná komisia pre záležitosti menšín, ktorá prerokovala novelu slovenského jazykového zákona. Iba niektoré zdroje uvádzali, že na stretnutí sa hovorilo aj o Slovákoch v Maďarsku, konkrétne sa spomínala výstavba nového slovenského domu v Mlynkoch a štipendijný systém Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS).
Menšinová komisia je jedným z tých grémií, ktoré boli zriadené na základe maďarsko-slovenskej medzištátnej základnej zmluvy podpísanej Gyulom Hornom a Vladimírom Mečiarom v roku 1995. Počas uplynulých viac než trinástich rokov sa - spolu s terajším -uskutočnilo deväť zasadnutí menšinovej komisie. Napriek tomu, že boli roky keď sa toto fórum z rôznych dôvodov nezišlo, stalo sa dôležitým prostriedkom presadzovania záujmov minorít žijúcich v našich krajinách. Na jej čele stoja dvaja spolupredsedovia, ktorých menujú jednotlivé vlády a okrem predstaviteľov vlád sú v nich zastúpené aj zainteresované menšiny. Slovákov z Maďarska zastupuje v zmiešanej komisii predseda CSS Ján Fuzik a predseda Vedeckej rady Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, genetik Matej Šipický. Na zasadnutiach, ktoré sa konajú striedavo raz v jednej, raz v druhej krajine, sa prerokúvajú aktuálne problémy a formulujú sa odporúčania pre obe vlády. Tieto odporúčania potom schvaľujú vlády a ich úlohou je zabezpečiť podmienky, vrátane finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu na ich realizáciu. Vďaka tomu, že sa medzi odporúčania toho času dostala napr. požiadavka kontinuálneho financovania VÚSM, sa podarilo stabilizovať fungovanie tejto našej vedeckej bázy. Medzi odporúčaniami zmiešanej komisie toho času figurovala aj rekonštrukcia slovenských škôl v Sarvaši a Slovenskom Komlóši, čo určite prispelo k tomu, že sa našli finančné prostriedky na tieto účely. Nemenej dôležité bolo, že aj vďaka tomuto fóru sa podarilo dosiahnuť, aby vláda garantovala finančné prostriedky na prevádzku škôl, ktoré prevzala CSS a zachovanie hodnoty národnostných školských normatív. Medzi prvými odporúčaniami bolo aj zabezpečenie finančných prostriedkov na sieť slovenských regionálnych kultúrnych stredísk, naďalej je však aktuálna požiadavka vysielania hosťujúcich osvetárov do týchto stredísk.
Dlho sa odkladalo, ale teraz sa už rysuje riešenie voľného prístupu k signálu verejnoprávnej slovenskej televízie prostredníctvom satelitného vysielania, ktoré bolo tiež medzi prvými odporúčaniami. Nedá sa to povedať o riešení parlamentného zastúpenia minorít v Maďarsku, o umiestnení pamätnej tabule Jána Kollára v Budapešti alebo o zabezpečení zdrojov na rozšírenie Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe. Z aktuálnych odporúčaní - ktorých je momentálne takmer 50 - čaká na plnenie napr. zabezpečenie finančných prostriedkov na rozšírenie školy v Lucine, na rekonštrukciu škôl v Békešskej Čabe a Novom Meste pod Šiatrom, vytvorenie školského a doškoľovacieho strediska CSS na Slovensku a uspokojivé financovanie vydávania Ľudových novín.
Maďarská strana sa zaviazala vytvoriť finančné pozadie štipendijného systému CSS a podľa rozhodnutia komisie úlohou oboch strán bude dohliadať na realizáciu nového slovenského domu v Mlynkoch. Novou požiadavkou, ktorú sformuloval predseda CSS bolo zabezpečenie samostatného sídla pre Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku v Békešskej Čabe. Táto záležitosť sa síce zatiaľ nedostala medzi odporúčania, ale úlohou je preskúmať, či sa nájde v meste budova, ktorá je v štátnom vlastníctve a vyhovovala by tomuto účelu. Ďalším novým návrhom bolo, aby bolo vytvorené právne pozadie pre pridruženie malých škôl vyučujúcich slovenčinu k školám, ktoré prevádzkuje CSS. Medzi najnovšie odporúčania sa dostal návrh Mateja Šipického, aby VÚSM zmapoval historické pamiatky tunajšej Slovače, ktoré by sa mali zachovať a obnoviť.
Maďarské parlamentné strany podpísali 20. júla v Budapešti vyhlásenie, ktorým požadujú odvolanie novely slovenského jazykového zákona. Iniciátor vyhlásenia János Kóka, vedúci parlamentnej frakcie Zväzu slobodných demokratov (SZDSZ) povedal, že je potrebné využiť všetky dostupné prostriedky diplomacie a medzinárodného práva v záujme toho, aby Slovensko zákon o štátnom jazyku odvolalo ešte pred tým, než v septembri vstúpi do platnosti. Podľa jeho slov nejde o bilaterálny spor dvoch krajín, ale o „najvážnejšie porušenie ľudských práv, ktoré prijal zákonodarný zbor v rámci Európskej únie,” konštatoval. J. Kóka ďalej zdôraznil, že slovenská diplomacia a slovenská vláda sa pokúšajú tento zákon namierený proti Maďarom a menšinám prezentovať ako vnútornú záležitosť svojej krajiny. Medzinárodné spoločenstvo však čoraz viac chápe, že ide o záležitosť každého triezvo zmýšľajúceho európskeho spoločenstva. J. Kóka pripomenul, že poľský predseda Európskeho parlamentu Jerzy Buzek tiež poukázal na to, že nejde o slovensko-maďarskú, ale o európsku záležitosť. Podľa politika SZDSZ jazykový zákon protirečí viacerým európskym základným dokumentom. Navrhol, aby štyri maďarské parlamentné strany začali spoločnú diplomatickú a kultúrnu ofenzívu na každom fóre. Tiež navrhol vykonať diplomatickú okružnú cestu, v rámci ktorej by upozornili na túto situáciu Európsku komisiu, Európsky parlament, Radu Európy a švédske predsedníctvo únie. Dokument podpísali okrem J. Kóku Tibor Kovács za Maďarskú socialistickú stranu (MSZP), Zsolt Németh za FIDESZ - Maďarský občiansky zväz a predseda Kresťanskodemokratickej ľudovej strany (KDNP) Zsolt Semjén. Zs. Németh, ktorý je zároveň predsedom Zahraničného výboru maďarského parlamentu, sa domnieva, že takýmto hrubým spôsobom nie je možné obmedzovať slobodu ľudí. Európa podľa jeho slov nie je o diskriminácii, ale musí byť o slobode jednotlivcov a spoločenstiev. „Únia môže a musí urobiť nejaké kroky, lebo dôveryhodnosť spoločenstva závisí od toho, či v tejto záležitosti zasiahne,” povedal politik opozičného FIDESZ. Zs. Semjém vyhlásil, že ak zákon nadobudne účinnosť, budú spochybnené hodnoty, pre ktoré Európska únia vznikla.
Vláda SR ani predstavitelia koalície sa nenechajú vydierať v súvislosti so schválenou novelou zákona o štátnom jazyku a do používania slovenčiny si Slovensko nedá „kafrať”. Vyhlásil to predseda vlády SR Robert Fico ako reakciu na vyhlásenie maďarského parlamentu, ktorým žiada SR zrušiť novelu zákona. „Slovensko je krajina, kde sú plne rešpektované práva príslušníkov národnostných menšín. Je to suverénna krajina, v ktorej je oficiálnym štátnym jazykom slovenčina. Je tak prirodzené očakávať, že ju bude ovládať každý jeden občan bez ohľadu na národnosť a že každý občan bude mať právo sa v nej dorozumievať,” uviedol premiér SR s tým, že Slovensko v tejto veci nebude brať na zreteľ akékoľvek požiadavky a ultimáta. Podľa jeho slov ak je toto právo odopierané, nastane sankcia. Domnieva sa, že maďarskí politici akoby nepochopili, že Uhorsko už dávno zaniklo a že nemôžu dávať suverénnej krajine ultimáta alebo požiadavky. Robert Fico zdôraznil, že novela jazykového zákona nezmenila nič na vzťahu medzi štátnym jazykom a menšinovými jazykmi. „Práve naopak, v niektorých oblastiach používanie menšinových jazykov rozšírila a zaviedla sankcie za porušovanie jazykového zákona,” vysvetlil premiér SR, ktorý je presvedčený, že spomínaná novela zodpovedá medzinárodným pravidlám. Zároveň nevylúčil, že niektorí poslanci NR SR sa obrátia pre tento zákon na Ústavný súd SR (takýto krok už naznačila Strana maďarskej koalície). Fico priznal, že mu nie sú jasné konkrétne výhrady maďarskej strany k tejto právnej norme.
Schválená novela jazykového zákona je v súlade s medzinárodnými záväzkami SR a sleduje legitímny cieľ. Vyhlásil to minister zahraničných vecí SR Miroslav Lajčák, pričom interpretoval posudok Úradu vysokého komisára Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) pre národnostné menšiny Knuta Vollebaeka k novele jazykového zákona po stretnutí s expertmi SR v Haagu. „Úrad tiež konštatoval, že sankčné opatrenia obsiahnuté v novele sú kompatibilné s medzinárodnými štandardami. Zároveň navrhuje ich veľmi starostlivú implementáciu a nabáda spresniť cez vykonávacie nariadenia terminológiu zákona, aby nedošlo k dezinterpretácii,” informoval M. Lajčák v skratke výsledok posúdenia „najpovolanejšej inštitúcie v oblasti menšinovej problematiky”. Podľa jeho slov komisár nežiada v novele zmeniť ani čiarku.
Svetlo tohto sveta som uzrel pod Pilíšom, presnejšie v Mlynkoch, v tejto pred vojnou ešte čisto slovenskej dedine. Od decka až po strýka všetci sme hovorili po slovensky. Bolo tam aj pár Maďarov, ale to boli „cudzinci“ prišli zďaleka: zopár učiteľov, jágrov, úradníkov a od roku 1930 - čuduj sa svete - aj farár! Normálne zmýšľajúci človek by sa len čudoval, načo potrebuje slovenská dedina maďarských učiteľov a maďarského farára?! Avšak tí veľa skúsení, ako aj ja, sa nečudujú. Vedia, kto a s akým cieľom ich sem poslal. Boli to hrozivé zárodky násilnej maďarizácie našej dediny. Keby nás boli iba učili maďarčinu, možno by sme sa im boli aj poďakovali. Ale keď z našich detí začali vytĺkať slovenčinu, to už bolo priveľa. Robili nám škodu.
Potom cez nás prehrmela II. svetová vojna, zvíťazila proletárska diktatúra, ale škola aj kostol sa tým nezmenili, aj naďalej ostali maďarské. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že od r. 1949 sa zaviedlo vyučovanie slovenčiny, keďže v škole neprestal pôsobiť kompletný maďarský učiteľský zbor. Farár Lugosi (pôsobil v obci v r. 1962 - 1977) nám „zmodernizoval“ aj kostol: slovenským textom vybavené obrazy krížovej cesty dal odstrániť a na stenu dal namaľovať oveľa menšie obrázky, ale už bez slovenských nápisov... Zato na oblúkovitý strop veľkými písmenami dal napísať: ÜDVÖZLÉGY SZENT KERESZT EGYETLEN REMÉNYÜNK! To treba do kostola Slovákov, už aj len preto, aby vedeli, kto je pán v dedine!
Potom zvíťazila demokracia, vrátil sa kapitalizmus, ale škola s kostolom sú aj naďalej maďarské a čoraz maďarskejšie. Navyše v našej slovenskej dedine sa začali húfom usadzovať maďarskí obyvatelia! Začali si kupovať staré domy, pozemky a dopracovali sa až do dnešného stavu, keď v dedine je usadených 600 maďarských prisťahovalcov! Príkladov na intoleranciu mnohých prisťahovalcov či novousadlíkov - podľa sťažností miestnych Slovákov - je viac než dosť. Odcitujem tú, ktorá aj mne vyrazila poistku: „Spomedzi tých, čo sem prišli z hlavného mesta, mnohí ani len to nevedia, že na dedine sa patrí každému pozdraviť, v škole sa dožadujú vyučovania angličtiny namiesto - podľa nich - na nič nepoužiteľnej slovenčiny“ (Anita Élő - Heti Válasz, 8. ročník, č. 34). Čiže - aj podľa tejto objektívne píšucej maďarskej novinárky - medzi Maďarmi sú aj takí, podľa ktorých „Slovenčina je jazyk, ktorý sa na nič nedá použiť“. Čo na to povedať?
Tí, ktorí slovenčinu neovládajú, tí ju naozaj nevedia na nič použiť. Ale keby sa ju naučili a išli by do Čiech, boli by príjemne prekvapení. Vedeli by s ktorýmkoľvek Čechom komunikovať. Ale ani vo Varšave, Kyjeve, Moskve, Minsku, Záhrebe, Belehrade, Ľubľane, Sofii, Chabarovsku, ba ani na Kamčatke by neboli jazykovo stratení. Mohli by sa motať od západočeského mesta Aš až po Japonské more, od Baltiku až po Jadranské more, v tomto gigantickom priestore by sa vedeli dohovoriť. My, Slováci, to vieme, ja som si to overil aj osobne. Vo Varšave ma pochválili, ako pekne viem po poľsky, na ostrove Brač v hostinci som si objednal obed po slovensky a čašník mi doniesol to, čo som si objednal. V Petrohrade som Maďarom robil tlmočníka... Len tak potichu sa spýtam tých pohŕdavých: do ktorej krajiny na tomto šírom svete by mohli ísť len s maďarčinou? Vychodí mi z toho, že kto slovenský jazyk ovláda, dobre urobí, ak sa naučí aj maďarčinu. Ale bez toho, že by svoju vzácnu slovenčinu zabudol. A kto nevie po slovensky, iba po maďarsky, a príde bývať medzi Slovákov, napríklad sem pod Pilíš, oplatí sa mu tú vzácnu slovenčinu - esperanto slovanských jazykov - nie vykoreniť, lež radšej naučiť.
V dňoch 30. júna až 3. júla 2009 sa na Ministerstve zahraničných vecí Slovenskej republiky konala pracovná porada vedúcich zastupiteľských úradov SR. Na tomto fóre vystúpila v rámci diskusného panelu Jednotná prezentácia Slovenska v zahraničí aj predsedníčka Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Vilma Prívarová. Vo svojom príhovore vyzdvihla aktivity a podujatia slovenských spolkov v zahraničí a organizácií, ktoré zviditeľňujú Slovensko a tak vytvárajú jeho pozitívny obraz vo svete. Zdôraznila skutočnosť, že krajanské spolky veľmi pozitívne vnímajú prizvanie ÚSŽZ do činnosti Rady vlády pre jednotnú prezentáciu SR v zahraničí a považujú to za jasný signál záujmu o spoluprácu so slovenským zahraničím. Uviedla, že na túto skutočnosť veľmi pozitívne reagovali aj v dotazníku, ktorý v zmysle 1. zasadnutia Rady vlády vypracoval ÚSŽZ. Vilma Prívarová v tejto súvislosti zdôraznila, že krajanské spolky často disponujú oduševneným ľudským potenciálom, ktorý je ochotný a pripravený presadzovať záujmy Slovenska v zahraničí. Okrem definovania priorít označila za potrebné vyčleniť finančné prostriedky a personálne túto problematiku adekvátne a dostatočne zabezpečiť aj na úrovni štátnej správy. Predsedníčka ÚSŽZ okrem iného informovala aj o príprave satelitného televízneho vysielania, ktoré je podchytené v uznesení Koncepcie štátnej politiky starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí do roku 2015, ktorú minulý rok schválila vláda Slovenskej republiky. Jeho spustenie bude nepochybne veľkým prínosom pre našich krajanov a môže tiež zohrať mimoriadne pozitívnu úlohu pri zviditeľňovaní našej krajiny. Vilma Prívarová na záver svojho vystúpenia poďakovala veľvyslancom Slovenskej republiky za vynikajúcu spoluprácu s Úradom pre Slovákov žijúcich v zahraničí.
Mestská samospráva v Slovenskom Komlóši a tamojší slovenský volený zbor usporiadali 15. júla slávnostné odovzdanie dvojjazyčných tabúľ ulíc a inštitúcií. Na Námestí hrdinov prítomných v mene poslaneckého zboru privítal viceprimátor mesta Ferenc Takács. V slávnostnom príhovore hovoril o tom, ako sa podarilo realizovať tento viacročný sen. Ako povedal, mestská samospráva dávno vedela o tom, že slovenská menšinová samospráva chce dosiahnuť, aby v Slovenskom Komlóši boli názvy ulíc a inštitúcií označené dvojjazyčne. Chcela jej podať pomocnú ruku, lebo vedela, že takýto veľkolepý projekt presiahne jej finančné možnosti. Sen sa stal skutkom, totiž mestská samospráva v minulom roku vyhrala jedenásť miliónov forintov v konkurze Dolnozemskej regionálnej rozvojovej rady na podporu rozvojových investícií miestnych samospráv. K projektu boli potrebné aj vlastné zdroje - dva milióny osemsto tisíc forintov, ktoré poskytla mestská samospráva. Z týchto prostriedkov vymenili tabule s názvami ulíc a inštitúcií na dvojjazyčné, umiestnili nové informačné tabule na mestskom úrade a doplnili, resp. vymenili staré domové čísla vo vnútorných obvodoch mesta. Volený zbor poveril prácou komunálnu firmu Komlóš Kft., ktorá 8. decembra 2008 začala umiestňovať dvojjazyčné tabule. Do 15. júla inštalovala 930 maďarsko-slovenských tabúľ s názvami ulíc, 20 s názvami inštitúcií, 2800 domových čísiel a 10 informačných tabúľ. Na záver svojho prejavu viceprimátor vyhlásil, že mesto týmto projektom vzdáva poctu predkom slovenských obyvateľov a podáva komlóšskym Slovákom pomocnú ruku k zachovaniu ich identity. Účastníkom slávnosti sa prihovorili aj parlamentná poslankyňa Ilona Ékesová, predseda Výboru pre národné a etnické menšiny, konfesijné záležitosti a mládež Valného zhromaždenia Békešskej župy Péter Tolnai a generálny konzul Slovenskej republiky Štefan Daňo. „Dovoľte mi, aby som vyjadril radosť a poďakovanie, že dnes sme sa mohli stretnúť pri takej milej príležitosti,“ začal svoj slávnostný prejav Š. Daňo. Je to veľmi príjemný a pozitívny počin zo strany mestského zastupiteľstva a vedenia mesta Slovenského Komlóša. Naše krajiny viaže nielen stáročná história, ale určite aj spoločná budúcnosť. V poslednom období sa dostáva na pretras. Zákon o štátnom jazyku Slovenskej republiky. Každá krajina, takisto aj Slovenská republika, si chráni svoj jazyk. Takisto aj Maďarská republika má svoj jazykový zákon. Jazykový zákon v SR zaručuje, aby každá národnostná menšina popri štátnom jazyku mohla realizovať svoju kultúru a mohla používať svoj materinský jazyk. Bohužiaľ, v poslednom období najmä v médiách bolo počuť o tom, že tento zákon obsahuje aj také sankcie, ktoré postihujú tých, ktorí používajú svoj národnostný jazyk. Musím povedať, že to nie je to pravda. Na Slovensku neexistuje žiadny zákon, ktorý za to, že niekto používa svoj materinský jazyk alebo jazyk národnostných menšín, bol nejakým spôsobom sankcionovaný,” - povedal generálny konzul SR. Na záver svojho prejavu navrhol vedeniu mesta, aby v budúcnosti boli niektoré ulice pomenované po významných slovenských osobnostiach tohto regiónu.
Slávnostné odovzdanie dvojjazyčných tabúľ skončilo odhalením poslednej tabule na Námestí hrdinov.
Predsedníčka slovenskej samosprávy Zuzana Lauková na otázku, prečo sú niektoré názvy ulíc písané slovenskou transkripciou a niektoré maďarskou odpovedala, že v tejto otázke konzultovala s Výskumným ústavom Slovákov v Maďarsku a s hosťujúcu učiteľkou Dagmar Kötelešovou. Vedeckí pracovníci VÚSM jej odpovedali, že podľa v súčasnosti platných pravidiel slovenského pravopisu netreba prepisovať do slovenčiny mená maďarských osobností, treba ich písať tak, ako sú uvedené v matrike. Napríklad Széchenyiho vraj nemožno písať Séčeni. V slovenskom preklade sú uvedené názvy ulíc, utvorené z prídavných mien, napr. Pekná ulica, Krížna ulica, atď.
Tohoročný Obecný deň v Čabasabadi sa vyznačoval tým, že tesne pred ním umiestnili na niektorých domoch ďalšie dvojjazyčné tabule.
Na tohoročný Obecný deň v Čabasabadi obecná samospráva na čele so starostkou Melindou Szeverényiovou pripravila pre obyvateľov a hostí pestrý zábavný program. Okrem rôznych športových pretekov a zaujímavých súťaží, napr. vo varení, v príprave zákuskov, resp. v konzumovaní piva, si záujemcovia mohli pozrieť aj program mladých hercov z Umeleckej školy Jókaiho divadla v Békešskej Čabe. V slovenskej zložke kultúrneho programu s úspechom vystúpil miestny spevácky zbor a Slovenský páví krúžok z neďalekého župného sídla. Na obecný deň zavítali aj priatelia miestnych Slovákov zo Slovenska, delegáciu z obce Hradište viedol starosta Jozef Valkovec. Dokonca v gastronomickej súťaži tohto roku vyhrala ich pravá slovenská kapustnica. O družobných stykoch a plodnej spolupráci obidvoch obcí sa s uznaním zmienil aj člen župného poslaneckého zboru, starosta neďalekej Csanádapáce József Fodor.
- Pred obecným dňom sme umiestnili na niektorých rodinných domoch ďalšie dvojjazyčné tabule, - informoval nás predseda miestnej slovenskej samosprávy Matej Kešjár. - Sú to tabule s číslami domov a názvom ulice. V strede je číslo a erb osady, v hornej časti maďarský a v dolnej slovenský názov ulice, resp. námestia. Výrobu tabúľ financoval náš slovenský zbor a boli umiestnené na tých domoch, majitelia ktorých si to žiadali. Tentokrát to bola asi polovica domácností. Na jeseň, pri príležitosti Jesenných kultúrnych dní, akciu zopakujeme, vtedy si môžu žiadať tabule ďalší majitelia domov.
Členovia Pávieho krúžku Borouka v Telekgerendáši sa vďaka podpore miestnej slovenskej samosprávy zúčastnili v Detve na 44. Medzinárodnom folklórnom festivale.
Po príchode do Hriňovej si hostia z Dolniakov pozreli pozoruhodnosti obce. Na druhý deň si v spoločnosti sprievodcu pozreli Zvolenský hrad a absolvovali prechádzku po centre mesta. Zo Zvolena sa vybrali do Detvy, kde si pozreli popoludňajšie vystúpenie detských skupín. Fantastické bolo, s akou oddanosťou a oduševnenosťou spievali a tancovali deti najrôznejšieho veku, akú bohatú pokladnicu slovenských ľudových hier predviedli divákom a ako smelo dokážu vystupovať v dokonalej súhre s kapelami. Zážitky získané na detvianskom festivale mali veľký vplyv aj na členov nášho zboru. Ako sme sa kochali v programe, čoraz silnejšie v nás rástlo odhodlanie pestovať a odovzdávať mladým ľuďom, našim deťom ľudové tradície, duchovné bohatstvo, ktoré sme zdedili od našich predkov a zapájať mládež do činnosti nášho spolku. Boli sme presvedčené o tom, že má význam organizovať spoločný tábor ľudového tanca pre deti z Telekgerendášu a Kétšoproňu, ktorým môžu starší členovia Pávieho krúžku Borouka odovzdávať všetko to, čo bolo pre nich v detstve každodenné a milé, učiť ich slovenské ľudové tance a piesne.
V nedeľu sme si spolu s početnými divákmi pozreli predstavenia domácich tanečných súborov a produkcie zahraničných Slovákov. Členovia našej skupiny sa vrátili domov obohatení o množstvo zážitkov a posilnení v slovenskej identite.
Slovenská samospráva v Mikóháze je jedným z trinástich aktívnych organizátorov slovenského národnostného života Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župy. Prvýkrát sa v ponímaní obce objavila v roku 2002, keď si zobrala príklad od fungujúcich slovenských volených zborov v okolí a s cieľom oživiť tradície a jazyk svojich predkov sa registrovala u miestnej volebnej komisie. Zápis na volebnú listinu úspešne zopakovala v roku 2006, keď sa na listinu iniciátorov podpísalo viac ako predpísaných 30 voličov, ktorí si zvolili 5-členný poslanecký zbor.
Dnes je predsedom slovenskej menšinovej samosprávy Ján Rusnák. Na jej čele stojí od minulého roka, ale jej aktívnym členom je od už počiatkov. On je zároveň garantom pokračovania tradície, ktorú udomácnila práve spomínaná samospráva, a to ako jediná na okolí. Už po mnohé roky si totiž začiatkom júla v rámci dvojjazyčnej liturgie v miestnom grécko-katolíckom kostole pripomína odkaz slávnych slovanských vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda. Veď práve títo solúnski bratia tvoria v dejinách Slovanov, a zvlášť Slovákov, jednu z najdôležitejších kapitol. Konštantín/Cyril a Metod v roku 863 opustili Byzanciu, aby prišli na Veľkú Moravu a šírili tu kresťanstvo a kultúru. Správne pochopili, že ak chcú byť úspešní, musia sa prispôsobiť rečou i kultúrou miestnemu obyvateľstvu.
Obyvateľstvu obce Mikóháza sa teda každý rok rečou slovenskej liturgie v grécko-katolíckom kostole, postavenom v roku 1769, prihovára i kazateľ. Tohto roku prijal pozvanie farár zo susedného Slovenska a krásnou slovenčinou velebil veriacim tento kresťanský sviatok. Kostol je zdobený ikonostasom so 48 obrazmi. V strede je Kristov kríž, po bokoch Panna Mária a svätý Ján. Kostol je skutočne dôstojným miestom podobných osláv.
Aj tohto roku sa po svätej omši konalo stretnutie speváckych zborov. Takýmto spôsobom „hlavné slovo“ prevzala kultúra, reprezentovaná piesňou a hudbou. Miestom prehliadky sa však na rozdiel od predošlých rokov nestal pamätný park na Milenárnom námestí v tesnom susedstve kostola, v ktorom nájdeme i dielo keramičky Ildiky Vinczeovej vo forme zvona, pripomínajúci veľký zvon unesený v 1. svetovej vojne. Dejiskom dvojhodinového pestrého programu sa stal vkusne upravený amfiteáter pri futbalovom ihrisku obce.
V medzinárodnej kavalkáde ľudových piesní a tancov sa predstavili spriatelené obce Mikóházy, a to hostia z Ukrajiny, Rumunska, Slovenska a Maďarska. No a práve posledne menovaní reprezentovali slovenskú kultúru. Diváci si mohli vypočuť náboženské piesne v podaní ženského speváckeho zboru z Malej Huty a Baňačky, no nechýbali ani miestne piesne miešaného zboru v Mikóháze.
A ak si, milí čitatelia, myslíte, že celodňový program sa týmto skončil, tak sa mýlite. Pokračoval až do noci, keď sa o poriadnu dávku decibelov postarala známa hudobná skupina Bikini.
Žiaci Slovenskej základnej školy v Sarvaši dostali možnosť zúčastniť sa medzinárodnej akcií v Poľsku. Samozrejme, že žili s touto možnosťou, ktorú im navrhol pán Ing. Jozef Fábry z mestečka Trstená.
Ešte v apríli sme sa skontaktovali s hlavnou organizátorkou Gabrielou Kuhnovou, ktorá nám poslala propozície a všetky materiály týkajúce sa Parafiády. Na internete sme poslali súpisku žiakov a učiteľov, ktorí budú reprezentovať slovenskú základnú školu v športových disciplínach: Erika Šinková, Zlatica Lišková (učiteľky), Ditta Pálinkášová, Gyöngyi Gundová, Dalma Hegedűšová, Bence Seljak, David Janšík, Renáta Kiseľová, Gabriel Kozma, David Rosík, Nikoleta Szekerešová, Patrik Pečeňa, Matej Šonkoľ, Menta Trabachová, Leila Šinková, Petra Pintérová a Alexander Jónás.
Prekvapilo nás, že okrem vreckového, žiaci nebudú mať žiadne výdavky. Všetko sme mali zadarmo, len cestovné musela škola doplniť určitou čiastkou.
21. Medzinárodná Parafiáda sa konala od 4. júla do 12. júla v hlavnom meste Poľska, vo Varšave. Riaditeľom Parafiády bol Józef Jóniec. Heslo bolo: Srdce - cítenie, rozum - vedomosť, ciele - cvičenie. Zúčastnili sa na nej tieto štáty: Bielorusko, Nemecko, Maďarsko, Slovensko, Ukrajina a Poľsko.
My sme cestovali zo Sarvaša už 3. júla, jednu noc sme strávili v Trstenej. Spali sme v spacakoch v triedach základnej školy. Boli sme sa kúpať aj v Oraviciach a prezreli sme si časť Oravskej priehrady, ktorá sa nám veľmi páčila.
Zavčas rána sme pokračovali v ceste do Poľska. Nasadli sme do mikrobusa a GPS nás bez problémov zaviedol až na miesto, kde sme boli ubytovaní. Na veľmi veľkej ploche sa nachádza Vysoká poľnohospodárska škola vo Varšave. My sme spali v bloku Limba, perfektne zariadené centrum s komfortnými podmienkami. Po vybalení sme hľadali stany, v ktorých sme sa zaregistrovali. Prevzali sme stravné lístky, každý z nás dostal tašku v ktorej boli okrem podrobných programov aj jednotné tričká, perá, suveníry, ktorým sme sa všetci radovali. Deti boli prekvapené, že skoro 200 družstiev, čo tvorilo viac ako 3000 mladých ľudí je zhrnuté v jednom centre vysokej školy. Po večeri sme sa vybrali hľadať bloky, telocvične, športové haly, v ktorých sa budú konať športové preteky. Len ľahká atletika sa konala mimo centra VŠ.
Ráno po raňajkách nasledovalo slávnostne otvorenie Parafiády. Celé podujatie sa konalo v kostole Piaristov, kde nás zaviezli osobitné autobusy. Celá atmosféra bola vynikajúca, všetci sme mali oblečené pomarančové tričká. Každá skupina dostala tabuľku, na ktorej bolo napísané mesto alebo štát z ktorého prišli. Domáci mali tabuľky so zeleným nadpisom, ostatní zahraniční účastníci niesli červené tabuľky. Po príchode do kostola sme boli všetci zvedaví ako sa všetci zmestíme do kostola, na naše prekvapenie nik neostal pred kostolom. Po hodinovej omši prišli po nás autobusy, spustil sa taký veľký lejak, boli sme svedkami aj pretrhnutia mračien.
Celotýždenný program bol: ranná omša, kde sme nemuseli chodiť povinne, no my sme sa rozdelili na skupinky a vždy niekto šiel do stanu pomodliť sa. Po raňajkách bol odchod na jednotlivé športové ihriská a do športových hál.
My sme sa zúčastnili v súťažiach Ringó: pre nás to bolo nové športové odvetvie. Tu sme získali aj najlepšie umiestnenia. V plávaní sme dosiahli aj dve medaile, Nikoleta Szekerešová a Alexander Jónás sa postavili na stupeň víťazov. Chlapci sa v basketbale musia ešte zdokonaľovať. No v stolnom tenise, badmintone a v ľahkej atletike sme nevedeli postúpiť do finále. Úspešná bola aj v šachu Menta Trabachová, ktorá obsadila 6. miesto. Musíme sa na budúci rok v ostatných športoch ešte oťukať, no za to, že sme sa prvýkrát získali na takomto veľkolepom podujatí, môžeme byť spokojní s našimi výkonmi.
Pri predstavení našej školy sme nielen tancom a spevom prekvapili všetkých účastníkov, ale predviedli sme im aj Meteory, ktoré sa všetkým páčili a dostali sme aj veľký potlesk za náš program.
Usporiadatelia nám umožnili aj prehliadku mesta Varšava, na ktorú sme išli metrom. Zaujímavosťou je že len jedná trasa prechádza cez celé mesto. Nebolo potrebné prestupovať, zúčastnili sme sa aj na výstave v múzeách. Najviac nás zaujala gigantická mestská knižnica.
Vo voľnom čase sa naši žiaci snažili komunikovať okrem slovenského jazyka aj po anglicky. Deti sa veľmi rýchle spriatelili, večer sme hrávali futbal a ringó. Najväčší záujem bol pri programe jazykového kvízu, kde sme vo štyroch jazykoch nielen komunikáciou ale aj kresbami a situačnými programami spestrili veselé chvíle.
Cesta domov ubehla veľmi rýchlo, napriek tomu, že trvala 14 hodín. Navzájom sme si ukazovali na digitálnych fotoaparátoch zábery, ktoré sme nafotili počas nášho spoločného pobytu.
Vďaka patrí v prvom rade pánovi inžinierovi Jozefovi Fábrymu z Trstenej, ktorý nás na to vzácne podujatie prihlásil. Samozrejme, všetkým usporiadateľom celej Medzinárodnej Parafiády, ktorých bolo veľmi veľa. Pani Gabriela Kuhnová bola našou sprievodkyňou a splnila našu každú prosbu. Vďaka škole, rodičom a každému kto prispel k tomu, aby sme sa dobre cítili.
Po potlačení revolúcie 1848-49 sa viedenská vláda rozhodla vydávať pre jednotlivé národnosti úradné noviny a nimi ovplyvňovať názory obyvateľstva multietnickej cisárskej ríše. Pre Slovákov boli určené Slovenské noviny, ktorých prvé číslo vyšlo pred 160 rokmi - 10. júla 1849. Slovenské noviny vychádzali v roku 1849 v „opravenej slovenčine” a od 1. januára 1850 v staroslovenčine. Administrácia bola oddelená od redakcie, redaktori sa teda nemuseli starať o finančnú prosperitu novín, keďže ich financovalo ministerstvo vnútra z vlastných fondov. Noviny mali tiež ďalšiu, do tých čias v slovenskej žurnalistike nevídanú výhodu. Ministerstvo ich rozosielalo zadarmo do 1200 obcí a mestečiek. V rokoch 1848/1849 ponúkol minister vnútra Alexander Bach miesto hlavného redaktora nových viedenských Slovenských novín Danielovi Gabrielovi Lichardovi. Stalo sa tak na základe odporúčania Jána Kollára, ktorý v tom čase pôsobil ako poradca vlády vo Viedni a ktorý označil Licharda „za najlepšieho znalca života na Slovensku a výborného ľudového spisovateľa”. Na základe rozhodnutia viedenského ministerstva vnútra obsadil miesto redaktora v Slovenských novinách Andrej Radlinský, bývalý Lichardov kolega, profesor z Banskej Štiavnice. Radlinský chcel v novinách presadzovať predovšetkým slovenské národné záujmy a nie vládnu politiku. Preto sa aj dostal do sporu s osobným tajomníkom ministra Bacha Antonínom Beckom, upadol do nepriazne oficiálnych miest a v roku 1850 musel z Viedne odísť do Budína na miesto bezvýznamného redaktora Zemského zákonníka. Po odchode Andreja Radlinského nastúpil do redakcie Slovenských novín Jonáš Záborský. Záborský bol talentovaným novinárom, ktorý písal dobré úvodníky, úvahy, komentáre, správy i glosy o otázkach politických, kultúrnych i hospodárskych. Jeho polemiky publikované v Slovenských novinách prešli do dejín slovenskej literatúry ako Boje o Žehry. Záborský pôsobil v Slovenských novinách v rokoch 1850-53, v dobe zvýšeného vládneho teroru. Hneď po príchode do redakcie mu „všemocný pán Rakúska” Alexander Bach prísne zakázal písať v novinách čokoľvek o „slovenskej korunnej zemi”, ako aj kritizovať vládu a jej predstaviteľov. Jonáša Záborského vystriedal v redakcii Hermenegild Jireček. Väčšinu miesta v novinách zaberali Neúřadní zprávy - nazývané tiež niekedy Díl neúředný. Obsahoval domáce i zahraničné spravodajstvo pôvodné, ale aj preberané z provládnych nemeckých a maďarských novín, vychádzajúcich v Pešti a vo Viedni. Od dnešných sa správy v Slovenských novinách líšili tým, že nemali titulky a medzititulky. Lichard okrem správ vydával v novinách aj noticky v rubrike Drobničky. Slovenské noviny vychádzali s prílohou Světozor. Rubriky v Světozore písal Lichard pútavo a zaujímavo, propagoval najnovšie výdobytky vedy. Príloha však venovala málo pozornosti potrebám slovenskej kultúry, viac si všímala kultúrne dianie v Čechách. Začiatkom decembra 1861 uverejnil Lichard v Slovenských novinách oznam o ukončení ich vydávania k 31. decembru Ako príčinu uviedol „nynější stav věcí” (t. j. zmenu politickej situácie), ale i to, že od marca roku 1861 vychádzali v Pešti už nové, samostatné slovenské politické noviny (Pešťbudínske vedomosti). Zánik Slovenských novín zapríčinil aj nezáujem rakúskej vládnucej triedy na ich ďalšom vydávaní i orientácia časti slovenskej buržoázie na novozaložené Pešťbudínske vedomosti.
Stál pri zrode Lúčnice i prvých krokoch SĽUK-u. V SĽUK-u, ktorý na jeseň tohto roku oslávi svoje šesťdesiate výročie, roky pôsobil ako šéfchoreograf i umelecký šéf.
Precestoval s ním viac ako šesťdesiat krajín sveta, jeho choreografiám tlieskali ľudia aj mimo starého kontinentu. A hoci by si už mohol užívať zaslúžený odpočinok, stále pracuje. S poľským štátnym súborom Slonsk má trvalú spoluprácu, pre košický balet vytvoril choreografiu pre prvé (folklórne) dejstvo baletu Giselle.
- Ste stále v plnom pracovnom tempe. Netúžite ešte po oddychu?
- (Smiech). Veď ja aj oddychujem. No človek pokiaľ vládze mal by pracovať. Najmä pokiaľ ide o tvorbu, bola by škoda nerobiť. A ako ja rád vravievam - čo by som vlastne robil, keby som nerobil?!
- Viete, čo by ste robili?
- To je tá otázka! Tanec je mojou celoživotnou náplňou. Práve preto, že pre mňa nebol a nie je len povolaním, ale mojou životnou láskou a záľubou, nepociťujem potrebu príliš veľa oddychovať.
- Kedy ste sa do tanca zamilovali?
- Ešte v časoch môjho detstva. Vyrastal som v prostredí, kde folklór ešte plnil svoju pôvodnú funkciu, bol súčasťou každodenného života na dedine. Vtedy sa pri každej spoločenskej príležitosti spievalo, tancovalo, rozprávalo. Takže všetko, čo je vo folklóre krásne a pravdivé, som nasával s materinským mliekom. A to som túžil odovzdávať aj publiku.
- Nemrzí vás potom súčasná situácia, keď sa viac darí rôznym pseudokultúram?
- Už nie, zvykol som si. Súčasný stav chápem ako istú účelovú devastáciu systémovosti hodnôt, kde na prvej priečke stojí zlaté teľa - peniaze. Čo sa dá robiť? Prišli spoza mora, učili nás bankovníctvu a dnes vieme, ako to bankovníctvo dopadlo a čo prinieslo. Robím si z toho špás, lebo z ľudskej hlúposti, aj keď niekedy bolí, si treba robiť žarty. Lebo inak by sme sa stali veľkými pesimistami.
- Očakávate teda aj renesanciu folklóru?
- Ja si myslím, že folklór žije - aj keď v inej podobe. Na dedinu sa už vo svojej pôvodnej forme nikdy nevráti. No žije tam v podobe činnosti folklórnych skupín, ktorých je zatiaľ dostatok. Oni udržiavajú tradície, takže nemám obavy, že by folklór zanikol. Postihnutá je profesia, tvorba. Profesionálne interpretovanie nie folklóru, ale jeho hodnôt. Lebo účelom profesionálnych telies, akým bol napríklad SĽUK, je sprostredkovávanie estetických a etických hodnôt, ktoré sú folklórnym prejavom vlastné, širokej verejnosti. Tým je povedané všetko.
- SĽUK-u ste dali svoje najlepšie roky, čo dal SĽUK vám?
- Je pravda, že som dal SĽUK-u najlepšie roky, hoci on mi ich celkom neoplatil. Ak spomínam na ľudí, mám úžasné spomienky. Oni mi dali náplň môjho života. No so SĽUK-om ako inštitúciou som mal stále problémy. Pretože tam boli a dodnes pretrvávajú politické záujmy. Riaditelia boli vždy dosadzovaní. Zažil som tam dvanásť šéfov a z toho jedine hudobný skladateľ Štefan Moyzes a prof. Vladimír Húska za niečo stáli. Ostatní sa hrali na umeleckých šéfov, hoci boli z celkom iných fachov. Takže veľa projektov, ktoré sme začali so Stračinom alebo Vilom Gruskom, stopli a ja som sa dostával do situácie, že hudobní skladatelia už so súborom nechceli spolupracovať. Na inštitúciu mám pomerne zlé spomienky, no na ľudí krásne.
- Aké je to pracovať celý život s krásnymi ženami?
- No isteže to nie je nepríjemné. (Smiech.)
- Nie je to občas komplikované?
- Ani nie. Mnohí si mysleli, že tam mám hárem, no ja som si s domácim nikdy nezačínal. Človek, ak je v nejakej pozícii a zodpovedný za prácu širšej skupiny ľudí, nemôže si začínať nejaké avantúry, lebo by to dopadlo veľmi zle. S dievčatami, s ktorými som spolupracoval, som mal vždy veľmi korektné vzťahy.
- Takže vaše múzy nikdy neboli z kolektívu?
- Ale áno, jednu som si vzal za manželku a trvá to dodnes.
- Čo si vážite a obdivujete na ženách?
- V prvom rade to, že sú ženami. Sú to matky, rodičky, pôvodkyne rodu. Sú také krásne, ako je krásna príroda.
- Ako sa udržiavate v kondícii?
- Neviem, či som ešte v kondícii. (Smiech.) Ale moja mama mi zvyčajne hovorila, že človek by si nemal nič robiť z ľudskej hlúposti, že sa na nej treba len smiať. A to aj vtedy, keď človeka urážajú, lebo tým, že sa na tom bude vzrušovať, si nepomôže. Mám si zapamätať, že keď sa budem správať korektne, tak múdry človek ma urážať nebude a z hlupáka si netreba nič robiť. Toho sa držím dodnes. Aj keď som v živote dostal veľa poriadnych kopancov, vždy som sa nad tým zasmial. To je to, čo človeka udrží, že sa zbytočne nenervuje. Keď sa občas nervujem, tak len sám nad sebou. Ale na ľudskú hlúposť som si zvykol, tá ma už nerozhádže Aj súčasný stav, ktorý je dnes v profesionálnej robote, ma zamrzí, ale nemôže ma rozhádzať, lebo ho spôsobili zasa len hlupáci.
Termálna voda na úpätí Tatier? Áno. V poslednom čase ponúkajú strediská voľného času na Slovensku veľa zaujímavých programov. Dnes vás prostredníctvom Slovenskej agentúry pre cestovný ruch pozývame na návštevu aquaparkov Bešeňová a Tatralandia, zájdeme do Jasnej a vylezieme na severný štít Chopku, aby sme sa odtiaľ spustili dolu na bicykli.
Doteraz to bolo tak, že do Tatier sa chodilo cez zimu na lyžovačku a cez leto maximálne na horskú turistiku. Nová doba však otvorila možnosti pre vyskúšanie si ďalších adrenalínových zábav. Hneď ako prvé tu je termálne kúpalisko Bešeňová v Bešeňovej medzi Ružomberkom a Liptovským Mikulášom. Vonkajšie bazény s geotermálnou vodou verejnosti sprístupnili v roku 1993, obnovili a zrekonštruovali v rokoch 2006 a 2007. V súčasnosti je tu k dispozícii 8 vonkajších bazénov s geotermálnou vodou, 2 plavecké bazény (veľký a malý), 5 relaxačných bazénov, 1 neplavecký dopadový bazén a 3 vonkajšie tobogany. Od konca mája uviedli do prevádzky aj letný areál - antikorové bazény s čírou ohrievanou vodou spolu s toboganmi a šmýkačkami. Geotermálna voda vyviera z hĺbky 2000 m s teplotou 60,5 °C a teplota vody v bazénoch je 27 - 39 °C.
Pri Liptovskom Mikuláši vás očakáva Aquapark Tatralandia. Pod cudzím názvom sa skrýva skvelá zábava pomocou 28 tobogánov a šmýkačiek, 11 bazénov s termálnou alebo čírou ohrievanou vodou, krytý tropický komplex Ostrov pirátov z Karibiku, Summer City s množstvom atrakcií GRATIS (Bubble City - veľkolepý nafukovací svet, Labyrinth Planet - bludiská plné dobrodružstiev, Mini-Tarzania, Profi Jump, Blue Lagoon s loďkami, vláčik Tralaláčik, športoviská,...). To však nie je všetko! Novinkami tohto leta sú obrovská nafukovacia pirátska loď, retiazkový kolotoč, nafukovací hrad Jungle a neskrotný elektrický býk. Ubytovanie je možné v troch typoch domov rozdelených buď do radovej výstavby - apartmány, alebo samostatne stojacich bungalovov. Apartmány osadené v radovej výstavbe vytvárajú dve tematické skupinky: jedna je určená pre našich najmenších - farebný Detský svet a druhá môže poskytnúť i čiastočne oddelené ubytovanie pre väčšie skupiny návštevníkov - Central Park. Samostatne stojace bungalovy svojim ladením zaujmú všetky vekové skupinky: U poľovníka pre poľovníkov a zálesákov; Indiánska osada nielen pre tých, ktorí si chcú „vyfajčiť fajku mieru“ pred originálnym típí; Rybárska zátoka pre tých, ktorí chcú spoznať svet pohľadom plavčíka v lodnom koši vysoko na stožiari; Skautský tábor nielen pre mladých svišťov; Liptovská dedina pre milovníkov typickej liptovskej architektúry; U vinára si milovníci dobrého vínka prídu na svoje v osade a Remeselnícky dvor je určený pre obdivovateľov tradičných ľudových remesiel.
Atraktívnu zábavu pre športovo založených ponúka lanová dráha Tarzania a čoraz populárnejší nordic walking okolo Vrbického plesa. Tarzania je lanový park postavený z rôznych lanových prekážok, ktoré sú zavesené vo výške a to buď na stromoch, alebo na umelo postavených stĺpoch. Tarzaniu môžete vyskúšať v lete aj v zime. Je určená všetkým tým, ktorí si chcú užiť patričnú dávku adrenalínu, miernu dávku fyzickej námahy a hlavne perfektný zážitok. V súčasnosti je na Slovensku šesť Tarzánií: v Jasnej, Aquaparku Tatralandia, na Táľoch, vo Vlčkovciach, Alpinka pri Košiciach, pri Skalici a na termálnom kúpalisku vo Veľkom Mederi.
A keď vám nestačilo ani to, vyskúšajte si cyklopark na severnom Chopku, na ktorý sa môžete aj s horským bicyklom vyviesť na lanovke a dole sa spustiť na bicykli.
Po spoločenských zmenách sa v Maďarsku začali otvárať cirkevné školy, v ktorých rešpektujú ľudskú dôstojnosť a pestujú úctu k náboženským a kultúrnym tradíciám. Okrem toho ponúkajú náboženskú výchovu a vzdelávanie v súlade s výchovou poskytovanou v rodine. Dôležitá je však aj jednota výchovných činiteľov. Cirkevné školy by mali byť inštitúciami, v ktorých vládne duch evanjelia predovšetkým vo vzájomných vzťahoch. Mali by to byť školy, kde by sa deti učili kresťanské cnosti a ich absolventi by mali vniesť novú kvalitu vzťahov do života spoločnosti.
Katolícke školy v tomto smere nepochybne priniesli rozvoj. Proces vytvárania „katolíckeho ducha školy“ si vyžaduje dlhší čas, v súčasnosti už každá škola má vypracovaný systém náboženskej formácie žiakov i zamestnancov.
Takto je to aj v Katolíckej základnej škole sv. Jána v Dabaši-Šáre, ktorá začala pôsobiť v školskom roku 1993/94. Dlhé roky bola jedinou základnou cirkevnou školou, v ktorej sa vyučuje slovenský jazyk. Pôsobí tu aj školský spevácky zbor, ktorý pod vedením dvoch slovenských učiteliek Magdalény Šuhajdovej a Julianny Tóthovej nacvičuje aj slovenské piesne. Žiaci tejto školy pravidelne chodia do ekumenického mládežníckeho biblického tábora Celoštátnej slovenskej samosprávy, kde sa tiež naučili niekoľko slovenských náboženských piesní, ktoré predniesli napr. pri príležitosti Dňa Slovákov v Maďarsku v Kostole Nanebovzatia Panny Márie.
- Už pätnásť rokov vyučujem slovenský a maďarský jazyk a literatúru na tejto škole. Keďže sme katolícka škola, celý náš pedagogický zbor sa snaží vykonávať výchovno-vzdelávaciu prácu v duchu katolíckej výchovy. Obrovskú prednosť našej ustanovizne vidím v tom, že sa usilujeme zosúladiť svoju prácu s výchovou, ktorú poskytujú deťom ich rodičia a starí rodičia v rodine. Veď tieto rodiny, ako aj náš cirkevný zbor, sa snažia vychovávať v deťoch kresťanské povedomie a posilňovať ich vieru. Keďže sme zároveň národnostná škola, prehlbujeme v deťoch aj ich národnostné povedomie, a to predovšetkým prostredníctvom lásky k slovenskému jazyku a kultúre.
S veľkou radosťou učím deti slovenské náboženské piesne, a to v školskom spevokole, ktorý vznikol v roku 1993. Spievame maďarsky, slovensky a latinsky. Samozrejme, máme v repertoári aj slovenské ľudové piesne. Pravdu povediac, tieto pesničky si priniesli naše deti z biblického tábora CSS, nacvičili ich s pomocou Mlynčanov Melindy Černej a Leventeho Galdu, ktorých sme pozvali do našej školy. Takže máme už pomerne bohatý repertoár, s ktorým vystupujeme na rôznych školských a cirkevných slávnostiach.
Do tejto mimoškolskej činnosti sa zapája aj slovenčinárka Julianna Tóthová:
- Okrem rodiny a školy ďalšou vhodnou formou práce s deťmi a ideálnym sprostredkovateľom kresťanskej výchovy sú letné biblické tábory, ktoré majú u nás už dlhšiu tradíciu. Biblické tábory usporadúvame pravidelne každý rok, pričom aj na Slovensku. Je to náročná, ale požehnaná práca, vhodná na výchovu a formovanie ich kresťanského cítenia. V tábore sa deti ráno, pred jedlom, po jedle, i pred spaním modlia, čo v mnohých rodinách nie je samozrejmosťou. Okrem toho deti v biblickom tábore prežívajú nezabudnuteľné chvíle, ktoré pozitívne vplývajú na ich duchovný život. Chvála Bohu, všetky deti rady spievajú, najmä piesne, pri ktorých sa môžu pohybovať, lebo majú zvláštnu silu a neopakovateľné čaro. Slovenské piesne im pomáhajú aj pri učení slovenského jazyka, - konštatovala J. Tóthová.
Slovenská samospráva VI. obvodu vydala zaujímavú publikáciu. Útla brožúrka s názvom Ján Palárik v Pešti uzrela svetlo sveta v tlačiarni COMP-Press, zostavil ju predseda zboru Ladislav Petro a na jej vydaní spolupracovali členky samosprávy Alžbeta Hollerová Račková, Eva Patayová Fábiánová, národnostný referent obvodnej samosprávy Ferenc Kozák a autor fotografií András Surányi.
Slovenská samospráva VI. obvodu Budapešti (Terezín) od svojho založenia v roku 1998 kladie veľký dôraz na spoznávanie dedičstva svojich predkov v tejto mestskej časti. Je dobre známe, že dnešná tvár obvodu sa v podstate vytvorila v čase, keď na tomto území žilo snáď najviac Slovákov. Veľké množstvo slovenských priezvisk svedčí o tom, že napriek trpkým desaťročiam tu skutočne žilo a pracovalo veľa našincov. Máloktorá samospráva sa podujíma na výskumné práce, i preto je chvályhodné veľké úsilie a obetavosť slovenských poslancov pri aktivizácii Slovákov v hlavnom meste prostredníctvom odhaľovania hlbokých stôp, ktoré tu zanechali naši spoloční predkovia.
Kaplán kostola sv. Terezy z Avily, známy slovenský dramatik a politik Ján Palárik „padol do oka“ členom terezínskej samosprávy ako prvý. Kostol slúžil v prvom rade potrebám veriacich rímskokatolíckeho vierovyznania nemeckej národnosti, ale vykonávali v ňom cirkevné služby aj pre iných veriacich, vrátane slovenských, ktorí tu pracovali. Viac ako tri desaťročia bol duchovným kostola slovenský opát Šimon Klempa, ktorý bol zakladateľom a dlhoročným šéfredaktorom Palárikom redigovaných slovenských Katolíckych novín. Terezínski poslanci vysvätili tabuľu J. Palárika v roku 2000, Š. Klempu v roku 2007. Odvtedy sa stal chrám dejiskom viacerých slávností a slovenskí poslanci zisťujú, že ho vyhľadáva čoraz viac návštevníkov zo Slovenska.
Členovia slovenskej samosprávy pracujú na rozbehnutých i na nových projektoch. Taká je napríklad monografia o Jánovi Palárikovi, ktorú vydajú na Slovensku tzv. palárikovské osady, teda obce a mestá, v ktorých žil tento významný slovenský dramatik a farár. Predstavitelia obcí, ktoré sú späté so životom dramatika, sa pravidelne stretávajú, aby si uctili jeho pamiatku. Publikáciu plánujú vydať v roku 2010, keď sa podľa predbežných predstáv uskutoční Rok Jána Palárika. Do radu osláv zapadá vydanie brožúrky Ján Palárik v Pešti, ktorá okrem štúdie o pôsobení tohto dramatika v hlavnom meste obsahuje aj vybrané prednášky zo sympózia, ktoré samospráva usporiadala v apríli 2006 na počesť J. Palárika. V brožúrke nájdeme aj množstvo farebných fotografií z jednotlivých podujatí, ktoré boli spojené s Palárikom.
Tento rok je pre terezínsku slovenskú samosprávu rokom publikácií, nakoľko v týchto dňoch uzrie svetlo sveta reprezentatívny dvojjazyčný slovensko-maďarský album o ďalšom významnom Slovákovi mestskej časti, architektovi Jánovi Nepomukovi Bobulovi.
Prinášame úryvok zo štúdie o peštianskych rokoch Jána Palárika.
Ján Palárik zo svojho krátkeho života najdlhšie, takmer plných jedenásť rokov, pôsobil v Pešti. Ako je dobre známe, nebol to jeho dobrovoľne volený pobyt, bol premiestnený za trest na nemeckú faru pri kostole sv. Terézie v Pešti pre svoje búrlivé myšlienky a činy. Totiž ako redaktor kresťanského časopisu Cyrill a Metod vo svojich článkoch nemilosrdne kritizoval cirkevných hodnostárov pre ich aristokratické správanie, hlásal demokratické a národno-buditeľské myšlienky. Navrhol napríklad zriadenie slovenských arcibiskupstiev v Trnave alebo v Nitre a katedry slovenského jazyka a literatúry na uhorských seminároch. Tieto pre vrchnosť nebezpečné idey sa rýchlo šírili, a to nielen v cirkevných kruhoch. Nie div, že sa uhorské cirkevné vrchnosti snažili čím skôr odstrániť Palárika. Toto opatrenie môžeme jednoznačne chápať ako tvrdý trest, veď ho vlastne násilne vytrhli z milovaného slovenského prostredia. Na druhej strane však jeho odchod do Pešti nemusíme vnímať natoľko tragicky, veď bol premiestnený do hlavného mesta krajiny, do veľkomestského prostredia, kde sa automaticky ponúka omnoho viac možností ako na vidieku.
Maďarské prostredie mu nespôsobovalo ťažkosti, veď stredoškolské štúdium absolvoval v Kečkeméte. Zvolil si ho sám napriek námietkam svojho otca. Šťastie mal i v tom, že jeho najlepší priatelia - Andrej Radlinský a Jozef Viktorin -, s ktorými spolu začal pracovať v Banskej Štiavnici, ho tiež nasledovali do Pešti. Najsilnejšie však mohol zmierňovať pocit trestu fakt, že sa dostal do hlavného mesta Uhorska v tom čase, keď bol Pešť-Budín hlavným dejiskom kultúrneho života Slovákov. V tom čase tu bola najväčšia koncentrácia Slovákov v jednom meste na území Uhorska. Žilo ich tu okolo 50 tisíc.
V čase Palárikovho príchodu do Terezína už stál tunajší kostol, ktorý bol vysvätený r. 1809. Okolo kostola stáli väčšinou prízemné domčeky, o ktorých sa nezachovali žiadne záznamy. V niektorom z nich musel byť zriadený farský úrad, kde býval aj farár, pričom sa predpokladá, že ostatní dušpastieri (asi štyria kapláni) bývali v podnájme v blízkych domoch. Budova dnešnej fary bola totiž postavená v r. 1873 a terajší vchod na faru otvorili až v roku 1978. Školská budova, ktorá stojí tesne pri fare, bola postavená tiež okolo 60. rokov 19. storočia a predtým tu stála školská budova, v ktorej mohol vyučovať aj Ján Palárik.
Čo sa týka jeho bezprostredného spoločenského prostredia, jeho spolupracovníci, kapláni, boli väčšinou - aspoň podľa mena - Slováci: Ferdinand Cselka / Čelka, František Hanovics / Hanovič, Jozef Barton, Michal Malocsay, Ján Wohl, Karol Szlatky / Slatký… Priezvisko Malocsay má čisto maďarské znenie, ale nositeľ tohto mena často uverejňoval články v Katolíckych novinách. Prvý jeho nadriadený, Ján Woldrann, bol pravdepodobne Nemec, ale od roku 1854 viedol faru Šimon Klempa, s ktorým Palárik už skôr nadviazal účinnú spoluprácu pri redigovaní Katolíckych novín. Zaťaženosť dušpastierov bola v tom čase nesmierne veľká. Počet obyvateľstva dynamicky rástol, lebo vzmáhajúci sa priemysel, hlavne stavebný a stavebníctvo, lákali do mesta mnoho ľudí, ktorí sa usadili najmä v Jozefove a Terezíne. Nesmierne veľké bolo aj územie, ktoré mali na starosti, siahalo až po Novú Pešť a k Terezínu patrila aj časť mestskej časti Zugló a Alžbetine mesto. Ani kapláni nemali ľahkú prácu, lebo okrem úzko chápanej pastoračnej činnosti museli vykonávať aj náboženskú výchovnú prácu v školách. Vieme, že aj Palárik bol oduševneným katechétom a vyučoval náboženstvo aj v škole nevidomých.
Ján Palárik sa o svoje názory o cirkvi a národe podelil so širšou verejnosťou už aj v Štiavnických Baniach, keď s Andrejom Radlinským založili náboženský týždenník Cyrill a Method. Nemôže byť teda nič prekvapujúce na tom, že sa s ním v Pešti stretávame ako s dopisovateľom, ba dokonca redaktorom Katolíckych novín, ktoré založil Šimon Klempa s Jozefom Viktorinom v roku 1849. V nasledujúcich rokoch, počas ich redigovania Šimonom Klempom (1850-51), vychádzali noviny dvojtýždenne. Prvý článok z pera Jána Palárika si môžeme prečítať v 22. čísle (29. novembra 1851) pod titulom „Utrpenia svätej Barbory”. V rokoch 1852 až 1854 redigoval Katolícke noviny Ján Palárik. Počas jeho redigovania noviny vychádzajú týždenne a podpísal sa celkovo pod 131 čísel. Keď sa v roku 1854 na odporúčanie svojho lekára vzdal tejto práce, redigovanie prevzal Andrej Radlinský a pod jeho vedením vychádzali do roku 1856. Palárik bol popri redigovaní aktívny aj ako autor, napísal napr. seriál o dejinách cirkvi. Mal však aj pomocníkov, v novinách sa stretávame aj s článkami Jonáša Záborského, Andreja Radlinského, ako aj spolukaplána Michala Malocsayho a ďalších. On sám po spomenutom seriáli píše poučné náboženské príhody, ale aj články proti opilstvu aj s humorom, napr. „Ako hospodári opilec?”. Prakticko-filozofické myšlienky rozvádza v článku „Cena času”. Pozoruhodné sú jeho novoročné úvodníky, v ktorých sa snaží povzbudzovať predplatiteľov novín, z čoho vidieť, že pri vydávaní týždenníka zápasili s finančnými ťažkosťami. Uverejňuje inzeráty, často i maďarské: Előfizetési felhívás „Családi lapokra” (Výzva na predplatenie „Rodinných listov“ - pozn. autora). Zaujímavý je aj problém jazyka, veď ide o obdobie prechodu od bernoláčtiny k štúrovskej spisovnej slovenčine. Vieme, že tento prechod ani preňho nebol jednoduchý. Noviny už vychádzali v novej slovenčine, ale gotickými písmenami, postupne sa začali objavovať latinské písmená, ba dokonca aj mäkčene. Palárik často polemizuje s čitateľmi, ako napr. aj v článku „Slovo k veľactenému obecenstvu“ o tom, či by sa noviny nemali i naďalej vydávať v bernoláčtine, „lebo vraj v terajšom spôsobe písaním sú viacerím nezrozumiteľné“ - dozvedáme sa z čitateľských ohlasov. V r. 1852 začne znovu organizovať prílohu „pre Cirkev a Školu“ pod názvom „Cyrill a Method“. Dnes už ťažko zistiť, prečo sa tak náhle zriekol redigovania Katolíckych novín. Či to bola choroba, prílišná zaťaženosť, alebo ďalšie plány, ktoré boli pre neho dôležitejšie. Možno to boli všetky tieto faktory, ale pravdepodobne najviac zavážili nové povinnosti. Niečo dozrieva v Palárikových ideách, všade vidí iba roztržky: cirkevné, jazykové, národnostné. Čoskoro sa stane hlásateľom náboženského ekumenizmu, cirkevnej a národnej tolerancie.
Onedlho však vysvitlo, že má celkom konkrétny program: verejnosť prekvapil až tromi veselohrami: 1857 - Inkognito (Slovenský kosec), 1858 - Drotár a 1859 - Zmierenie alebo dobrodružstvo pri obžinkoch. Ich napísanie si vyžadovalo dôkladnú prípravu. Palárik už dávno pred tým poznal význam divadla, divadelnej kultúry v živote národa, ale iba tu, v Pešť-Budíne, mal možnosť, aby sa tejto oblasti dôkladnejšie venoval. Tu mal možnosť navštevovať maďarské i nemecké divadlo, ba i srbské (ochotnícke), kde sa mohol oboznámiť s profesionálnou technikou moderného divadla. Sám sa nepokladal za „vytečného“ dramatika, lebo „v mladom veku vychádza sa na vysoký a príkry Olymp slávy umeleckej.“ Zo začiatku mal obavy, lebo keď mu vyšla prvá veselohra Inkognito, blížil sa k štyridsiatke. Čoskoro však vysvitlo, že veselohra má neobyčajný úspech a na slovenskom území sa rad - radom zakladali ochotnícke divadlá. V prvej svojej hre popri tom, že zosmiešňuje všetky mravné poklesky, všetko spoločenské zlo, aby tým vychovával ľudí k pravej ľudskosti, oslavuje zdatného Slováka. Posmelený úspechom sa odváži vkročiť do zložitejšieho, veľkomestského prostredia, kde má možnosť predstaviť zdatného a umného Slováka. Tretiu svoju hru, Zmierenie alebo dobrodružstvo pri obžinkoch, venuje svojej závažnej myšlienke: zmiereniu Maďarov a Slovákov, kde autorove myšlienky tlmočí učiteľ Orieška nasledovne: „…aby sväté práva spoločnej svojej krajiny uhorskej spojenými silami bránili, národnosti svoje vzájomne ctili, národnej vzdelanosti a osvety jeden druhému úprimne dopriali a aby žiadnej nenávisti, žiadneho sváru medzi nimi nebolo.“ Túto ideu vyslovuje pred svojím odchodom z Pešti na pietnej omši, venovanej zosnulému knihovníkovi Českého národného múzea, slávnemu profesorovi slovanských jazykov na pražskej univerzite Václavovi Hankovi, ktorá sa konala 31. januára 1861 v Kostole sv. Anny v Budíne. Na slávnostnej omši sú zastúpené všetky slovanské pospolitosti v Pešť-Budíne. Slová spomínajúcich odznejú v štyroch jazykoch: česky, maďarsky, slovensky a nemecky. Ján Palárik dokončil svoju kázeň takto: „Milujme teda my, Slovania, v slobodymilovnom Uhorsku žijúci národ náš, pracujme na národa roli dedičnej, rozsievajúc národnú osvetu a vzdelanosť medzi spolurodákmi našimi… Ale milujúc národ náš, neohrozene buďme verní aj spoločnej našej drahej vlasti Uhorskej!… Tisícleté božské sudby nás tuná s Maďarmi a s inými národnosťami v jeden bratský zväzok spojili… Konštitucionálna autonómia a sloboda krajiny tejto, jako i rovnoprávnosť národná pod egidou koruny svätého Štefana kráľa… to bola i jest naša spoločná úloha.“
Prekvapuje aj celkom praktickým prístupom k veciam. Spolu s Jozefom Viktorinom r. 1858 založia literárny almanach pod názvom Concordia (Svornosť) vyslovene s takým zámerom, aby zjednotili slovenskú inteligenciu. Concordia vychádzala v Budíne v slovenskom a českom jazyku. Na jej stránkach sa objavovali diela najvýznamnejších slovenských spisovateľov, ako prózy Jána Kalinčiaka, básne Janka Kráľa, literárno-kritické a historické práca Jozefa Miroslava Hurbana, zbierka slovenských povestí a rozprávok Pavla Dobšinského a iných. Ján Palárik sa v Concordii a neskôr aj v literárnom almanachu Lipa -založený v roku 1860 Jozefom Viktorinom tiež v Budíne - snaží presviedčať mladých potenciálnych literátov o nevyhnutnosti dramatickej tvorby v národnej literatúre a vôbec v kultúrnej výchove národa. Po svojej úspešnej debutácii v dramatickej literatúre nadšene hovorí: „…sme už našli cestu, na ktorej veľa docieliť môžeme, nadobudli si presvedčenie, že na tej ceste skutočne rozhodný pokrok v rozvitku nášho národného života urobiť môžeme. Táto cesta je dramatická národná literatúra.“
Keď tieto oduševnené riadky čítame, právom môžeme mať taký pocit, že v tomto období i sám Ján Palárik zabudol na to, že bol trestom premiestnený do Pešti. V posledných rokoch iste zápasil s chorobou, ale aspoň natoľko v ňom pracovala i túžba po samostatnej fare. S pomocou ruskej kňažnej Oľgy Bezobrazovej-Heleny Esterházyovej sa dostal na majcichovskú faru v blízkosti Trnavy. Od Pešti sa však odtrhnúť celkom nemohol, veď viac ako desať rokov prežil v hlavnom meste krajiny, kde sa rozhodovalo aj o osude slovenského národa a nemohol zostať mimo ani on. Postupne sa vytvárali dva markantné smery. Na jednej strane stáli tí, ktorí si budúcnosť Slovákov vedeli predstaviť jedine vo federálnom usporiadaní, pričom riešenie očakávali od Rakúska. Bolo to zoskupenie, ktoré sa vytvorilo okolo Pešťbudínskych novín na čele s J. M. Hurbanom (Stará škola). Druhú stranu tvorili tí, ktorí si riešenie predstavovali vo vyrovnaní s Maďarmi. Zo začiatku aj oni požadovali autonómiu v podobe „Okolia“, ale postupne ustupovali od pôvodnej myšlienky a medzi požiadavkami zostali len príliš zúžená kultúrna autonómia a školská výučba v materinskom jazyku. Túto ideu zastupovali Ján N. Bobula, Ján Mallý-Dusarov a Ján Palárik. Oni boli reprezentantmi tzv. Novej školy, ktorá sa vytvorila okolo Bobuľových Slovenských novín v roku 1868. Vieme, že toto vyrovnanie sa neuskutočnilo. V roku 1868 sa síce zrodil národnostný zákon, založili sa tri slovenské gymnáziá, ktoré vláda pod zámienkou rozširovania protimaďarských myšlienok v r. 1874-75 zavrela. Ján Palárik sa už tohto sklamania nedožil. Jána Nepomuka Bobuľu tento bezvýhľadný boj natoľko znechutil, že sa odvrátil od národného politizovania a venoval sa staviteľskej práci.
Kým dobronivský rodák, farár, ľudovýchovný pracovník, osvietenský filozof a veršovník Matej Markovic (1707-1762 Sarvaš) prišiel roku 1734 medzi dolnozemských Slovákov do Sarvaša zo Slovenska, jeho syn, tiež Matej Markovic, sarvašský rodák (25. 3. 1752), po štúdiách odišiel medzi svojich rodných opačným smerom. Roku 1776 sa stal evanjelickým farárom v Pustých Úľanoch, kde pôsobil do roku 1782. Keď po vydaní tolerančného patentu Jozefom II. roku 1781 začala po prehratej bielohorskej bitke (1620) znovu ožívať evanjelická cirkev v Česku, do Prahy hľadali vhodného farára, ktorý ovládal českú a nemeckú reč. Dlhé roky pred Bielou horou pôsobili v Česku ako protestantskí kazatelia viacerí rodáci zo Slovenska. V roku 1782 tam vznikol najskôr vojenský evanjelický zbor, do ktorého sa prihlásili aj rodiny z Prahy a okolia. Pri obsadení miesta evanjelického farára v pražskom cirkevnom zbore zohral rozhodujúcu úlohu Michal Institoris - Mošovský, ktorý vtedy pôsobil v Bratislave. Pražania ho oslovili prvého, aby sa stal farárom ich začínajúceho evanjelického zboru. On však túto ponuku zdvorilo odmietol, ale poradil im, ako majú postupovať. Medzitým sa cez Prahu vracal zo štúdií v Nemecku Juraj Ribay, ktorému tiež ponúkli miesto kazateľa. Ten by túto službu aj bol prijal, ale podmieňoval ju najskôr ordinovaním za farára v Uhorsku. Ukázalo sa, že Michal Institoris mal u pražských evanjelikov pri obsadzovaní farárskeho miesta rozhodujúce slovo. Keď sa naňho obrátili, aby im pomohol v tomto probléme, skúsený Institoris im odporúčal, aby miesto farára v pražskom evanjelickom zbore, v ktorom členmi boli aj nemecky hovoriaci členovia, obsadili farárom, ktorý ovláda češtinu aj nemčinu. A keďže o takom na Slovensku vedel, žiadal preňho splniť aj existenčné podmienky. Bol to predovšetkým byt, ročný plat 600 zlatých a súhlas vrchnosti. Takýmto kandidátom na toto miesto sa stal Institorisom odporúčaný Matej Markovic, pôsobiaci už šesť rokov v Pustých Úľanoch. Keď pražskí evanjelici v novembri 1782 dostali od vrchnosti povolenie zriadiť si český evanjelický zbor, hneď na to poslali Matejovi Markovicovi pozvanie za ich farára. Ten pozvanie prijal a pred Vianocami v roku 1782 prišiel s celou svojou rodinou (manželkou a dcérou) na ťažkom furmanskom voze do Prahy. V Prahe sa mu narodili dve dcéry. Jeho nástup nebol taký jednoduchý ani po schválení guberniou. Prestup katolíkov na evanjelickú vieru sťažoval dvorný dekrét, podľa ktorého tieto prestupy schvaľoval po niekoľkotýždňovom podaní dovtedajší katolícky správca. Týmto sa zabraňovalo hromadným prestupom katolíkov a tak členov evanjelického zboru na udržanie si svojho duchovného vodcu bolo stále málo. Popri týchto začiatočných vnútrocirkevných ťažkostiach zbor a farár stále zápasili s katolíckou vrchnosťou. Z nepravdivých obvinení bol roku 1783 Matej Markovic suspendovaný a až v novembri 1783, keď sa dokázala nepravdivosť obvinení, sa vrátil na svoje miesto. Vnútrocirkevné problémy spočívali aj v tom, že pražskí evanjelici žiadali zjednodušený spôsob bohoslužieb podľa tradície z husitského obdobia. Bohoslužobné poriadky zavedené Lutherom a praktizované na Slovensku sa im zdali blízke katolíkom a tak viacerí prestúpili ku kalvínom. Týmto sa zbor oslabil nielen početne, ale aj finančne, čím Matej Markovic nedostával vokátorom prisľúbený plat a tak chcel Prahu opustiť. Znovu však zaúradoval Michal Institoris, ktorý presvedčil Markovica, aby tam zostal, že sa pomery upravia, čo sa nakoniec aj stalo. Už v roku 1783 aj zásluhou zbierok z cudziny sa zbor postavil na nohy a zakúpil si väčší meštiansky dom na Truhlářskej ulici pre potreby modlitebne a fary. Dovtedy sa bohoslužby konali v paláci grófa Wurmsera. Slávnostné bohoslužby s posvätením modlitebnice sa konali na svätodušnú nedeľu 9. 5. 1784 a vykonal ich Matej Markovic. Boli to prvé bohoslužby českej evanjelickej cirkvi vo vlastnom objekte. Český evanjelický zbor poskytol tieto objekty aj nemeckému cirkevnému a vojenskému evanjelickému zboru. Nemeckí evanjelici si chceli založiť vlastný zbor, ale ich požiadavku konzistórium vo Viedni roku 1786 zamietlo. Potom sa Nemci s Čechmi dohodli na spoločnej „Evanjelickej civilnej cirkvi“, ktorú podpisoval aj Matej Markovic. Nakoniec sa po rokoch nemeckí evanjelici roku 1790 oddelili a zriadili si svoj zbor. Predtým roku 1786 Krajinská vrchnosť neschválila nomináciu Mateja Markovica na funkciu superintendenta, do ktorej bol schválený. V roku 1786 a roku 1793 bol však seniorom. Matej Markovic v mnohom vyvíjal podobnú činnosť ako jeho otec v Sarvaši. Okrem iného písomne vydal aj „Pořádek“, podľa ktorého sa konali prvé bohoslužby českej evanjelickej cirkvi v jej vlastnom modlitebnom dome. Usiloval sa o náboženskú toleranciu, vybudoval prvé základy českej evanjelickej obce po stránke organizačnej, liturgickej a vieroučnej. Tomuto účelu slúžila aj jeho literárna činnosť, v ktorej tiež pokračoval v šľapajách svojho otca. Zaslúžil sa o vydanie Spisu Michala Institorisa-Mošovského „Listovní odpoveď k Augsburského vyznaní Čechům a Moravanům na jejich otázku, jestli lámání chleba při Večeři Páně potřebné, s přídavkem české Confesii Maximiliánovi II., cisáři, roku 1575 podané“, preložil spis Innocens apostata (Praha 1783). Z nemčiny preložil časť diela profesora katolíckej teológie Gašpara Royka o kostnickom koncile. Jeho vlastné dielo: Zpráva, kterak a jak má se prohlašujúci se evanjelik svému examinujícimu kňezi katolíckemu odpovídati (Praha 1783), Nevinný odpadlec (Praha 1783); Dekrét sněmu Kostnického o přijímaní pod jedním spůsobem (Praha 1783); Písně duchovní (Praha 1783); Kázání na epištolu v neděli druhou po Králich... (Praha 1785); Hlavní otázky pro prvotiny u stolu Páně (Praha 1791). Z hľadiska cirkevného bol najvýznamnejší ním vydaný spevník, do ktorého včlenil 175 piesní Tranovského Cithary sanctorum a doplnil ho modlitbami. Pre deti vydal „Malý katechizmus evanjelický“ (Praha 1785) a v rukopise zostal jeho český preklad K. K. Sturma „Kochání se s Bohem i jeho verše“. Na jeho literárnu činnosť reagovala katolícka cirkev žalobami. Po vydaní jeho Zprávy.... bol obžalovaný u samotného dvora. Do Prahy prišiel Matej Markovic keď mal 30 rokov a pôsobil tam jedenásť rokov. Zomrel 25. 8. 1793 ako farár a senior českej evanjelickej cirkvi, pochovaný je na Karlínskom cintoríne. Cirkev mu na jeho pamiatku a za činnosť umiestnila v modlitebni (teraz kostol u Salvátora) pamätnú tabuľu s textom: „Na věčnou památku muži božímu, ctihodnému, vysoce učenému, dobře zasloužilému Matějovi Markovicovi, zdejšímu kazateli cirkve české pražské evanjelické podle Augšpurského vyznání, jenž sa narodil 25. března 1752 v Sarvaši v Uhrách, zastávaje skrz 6 let duch. pastířsky ouřad v cirkvi evanjelické Pusta-Fődymešské, do Prahy povolán léta 1783 první cirkev českou evanjelickou založil v Praze, a u ní skrze 10 let kazatelský ouřad konaje, odebral se do slávy věčné dne 27. měsíce srpna léta Páně 1793, u věku svého 41 let a 5 měsíců. Táto památka učiněná jest augšp. konfes. Daniel 12,3“.
Po smrti Mateja Markovica na čele Evanjelického cirkevného zboru v Prahe stál neskôr na Dolnej zemi - v Dunaeďháze a Malom Kereši pôsobiaci a kosti zložiaci Štefan Leška.
V tomto roku Slovenská základná škola v Slovenskom Komlóši oslávi 60. výročie svojho založenia. Je to obdobie, o ktorom písal aj básnik Augustín Kuchár vo svojej básni a nazval ho „požehnaným časom, čo z dieťaťa tvorí človeka“. Práve preto sme si vybrali jeho verše ako úvodné motto našej práce, ktorú sme sa rozhodli napísať pri príležitosti tohto výročia.
„...Byť pri tom, keď sa rodí svetlo!
Sledovať úžas a krásu!
Nádherný tanec farieb
a kmitočet času.
Byť pri tom, keď oplodnieva klas
a z prameňa sa stáva rieka!
Žehnať ten požehnaný čas,
čo z dieťaťa tvorí človeka!...“
Čas je neúprosný a nie je možné ho zastaviť. Zastaviť na chvíľočku sa môžeme ale my, a preto nahliadnime krátko do histórie Slovenského Komlóša a predovšetkým do histórie našej školy.
Naši predkovia sa prisťahovali na Dolnú zem približne pred 260. rokmi z Horného Uhorska. Najprv sa usadili v Szentandrási, odkiaľ sa v roku 1746 v počte 80 slovenských rodín presťahovali na komlóšsku pustatinu. Prišli so svojím farárom Jánom Szarkócym a učiteľom Petrom Mravíkom. Prvou starosťou osadníkov bolo postaviť jednoduchý dom s modlitebnicou pre pána farára a potom budovu školy a byt pre pána učiteľa. S rastom počtu obyvateľstva sa rozširuje aj školská sieť.
Slovenský Komlóš si po dlhý čas zachoval čisto slovenský charakter. Evanjelická cirkev mala 10 škôl, kde sa učilo po slovensky. Maďarský jazyk sa začal učiť až začiatkom štyridsiatych rokov 19. storočia. Postupný pokles žiakov evanjelických škôl sa začína vtedy, keď sa v roku 1909 založí maďarská štátna škola práve v budove slovenskej školy so šiestimi triedami a so šiestimi učiteľmi. V roku 1932 sa dobudovala 7. trieda.
Po skončení vojny v roku 1944 sa 15. novembra začalo vyučovanie v evanjelickej cirkevnej škole. S ohľadom na mimoriadnu situáciu, čo v tomto prípade znamená nedostatok učiteľov, vyučovanie prebiehalo nielen doobeda, ale aj poobede. Na jedného učiteľa pripadalo 120 -160 žiakov. V tom čase Ondrej Kulík a jeho druhovia zadali vedeniu cirkvi požiadavku v slovenskom jazyku, aby požiadalo vyššie úrady, aby v evanjelickej cirkevnej škole prebiehalo vyučovanie v materinskom jazyku, t. j. po slovensky. V prípade, ak vyšší úrad nie je kompetentný vydať takéto rozhodnutie, evanjelická cirkev v každej škole zvolá rodičovské združenie, aby sa rodičia vyjadrili pred evanjelickým výborom, v akom jazyku má prebiehať vyučovanie.
Onedlho prišla vyhláška dozorcu školstva, ktorú riaditeľ prečítal pred školskou radou: „Sovietsko - ruské vojenské úrady všade žiadajú a podporujú, aby sa školy čím skôr otvorili. Miestne úrady majú tú úlohu, aby odstránili všetky prekážky a zabezpečili podmienky pre otvorenie škôl. Vojenské úrady okupačnej armády sa nechcú miešať do vnútorného života škôl. Žiadajú iba to, aby deti nevychovávali vo fašistickom duchu. Knihy, v ktorých sú myšlienky vo fašistickom duchu, majú zo škôl odstrániť. Vyučovanie má prebiehať podľa doterajších plánov a medzi vyučovacie predmety sa má zaradiť náboženstvo a morálka.“
Tí učitelia, ktorí sa vrátili, dostali od poverovacej komisie potvrdenie a súhlas k vykonávaniu učiteľského povolania. Od konca apríla do mája 1945 sa učitelia zúčastnili na tzv. preškoľovaní o tom, ako má prebiehať vyučovanie v demokratickom duchu. Tu dostali aj informácie, na akom princípe a akých zásadách má prebiehať vyučovanie a čo má obsahovať vyučovací materiál.
Ministerstvo školstva a náboženstva vydalo nariadenie, podľa ktorého k otázke vyučovacieho jazyka musia rodičia svoj názor vyjadriť tajným hlasovaním.
V januári roku 1946 tajným hlasovaním rozhodli rodičia nasledovne: 468 rodičov hlasovalo za vyučovanie v slovenskom jazyku a iba 62 rodičov hlasovalo za maďarský jazyk. Od tohto dňa sa eviduje dátum založenia slovenskej školy v Slovenskom Komlóši. Dozorná rada rozhodla, aby sa v slovenskej sekcii maďarský jazyk vyučoval ako predmet a v maďarskej sekcii zasa slovenčina ako predmet. Takýto typ školy vznikol v celom Maďarsku prvýkrát práve v Slovenskom Komlóši.
Roku 1946 sa začala maďarsko-slovenská výmena obyvateľstva. Z učiteľského zboru riaditeľ Alexander Szokolay a učiteľ Ondrej Franciszty sa prihlásili na výmenu. Školská rada za riaditeľa vymenovala Gábora Kovácsika, za zástupcu riaditeľa Mateja Lugošiho.
Školský rok 1946 48 sa začal za veľmi nepriaznivých podmienok. Na 750 žiakov bolo len 7 učiteľov. Preto viacerí učitelia striedavo vyučovali dopoludnia aj popoludní v dvoch školách 150 -160 žiakov. Za takýchto podmienok bolo ťažké plniť aj minimálne požiadavky. Ďalšie ťažkosti spôsobovalo to, že triedy boli umiestnené vo viacerých budovách, teda učitelia chodili z jednej budovy do druhej, čo sťažovalo vyučovací proces.
Keď sa skončila výmena obyvateľstva, počet žiakov výrazne klesol. 11. septembra 1948 došlo k poštátneniu škôl. Ministerstvo školstva a náboženstva aj naďalej nariaďovalo školám vyučovať náboženstvo. Školskej rade zanikla povinnosť vykonávať dozor nad školami okrem hodín náboženstva. Po poštátnení škola pôsobila ako slovenská základná škola s vyučovacím jazykom slovenským. Výmenou obyvateľstva počet žiakov slovenskej školy klesol na polovicu. Táto tendencia pokračovala aj v nasledujúcich rokoch. Výrazne poklesol počet žiakov v školskom roku 1968/69, keď ju navštevovalo iba 98 detí. V rokoch 1946/47 existovali aj paralelné triedy, ktoré v roku 1960 zanikli pre nízky počet žiakov. V roku 1992 bolo opäť možné vytvoriť paralelné triedy v prvom ročníku. V osemdesiatych rokoch sa počet žiakov ustáli medzi 120 a 130.
V školskom roku 1954/55 začala pôsobiť v škole aj školská družina. Na začiatku sa do nej prihlásilo veľmi málo detí, príčinou bola nedôvera rodičov. Prvé výsledky činnosti školskej družiny však zmenili názor rodičov - deti sa mohli lacno stravovať a pod dohľadom vychovávateľov sa mohli dobre pripraviť na vyučovanie.
V školskom roku 1951/52 sa škola presťahovala do terajšej budovy na ulici Földvári č. 1. Tým, že sa presťahovala do jednej budovy, sa zlepšili podmienky výučby. Učitelia už nemuseli dochádzať na hodiny do viacerých budov. Treba však povedať, že niektoré nižšie ročníky a telocvičňa boli ešte stále mimo budovy školy.
V týchto rokoch tvorili pedagogický zbor tri skupiny pedagógov. Do jednej skupiny patrili učitelia, ktorí chodili po poštátnení škôl na letné doškoľovanie, kde sa zdokonaľovali v spisovnej slovenčine. Do druhej skupiny patrili učitelia, ktorí prišli prostredníctvom ministerstva školstva z Československa. Oni dobre ovládali spisovnú slovenčinu, preto ich dali do národnostných škôl. Tretiu skupinu učiteľov tvorili tí, ktorí prvýkrát získali diplom na pedagogických vysokých školách v Maďarsku. Toto rozdelenie pedagógov nerozdeľovalo, ale viedlo k spolupráci učiteľského zboru.
Keďže všetky predmety vyučovali v slovenčine, robilo to problémy nielen žiakom, ale aj učiteľom. Na vysokých školách pedagogických totiž jednotlivé odbory prednášali po maďarsky.
V päťdesiatych rokoch sa učiteľský zbor veľa zaoberal aj s ďalším osudom školy. Pri zapisovaní žiakov nastali problémy, ktoré sa prejavili aj v iných národnostných školách. Preto bolo potrebné zmeniť systém učebných plánov a už v materských školách založiť slovenskú skupinu. V tejto otázke aj hlavné orgány museli urobiť opatrenia. Preto od roku 1959 v slovenských základných školách (potom aj na gymnáziách) zaviedli tzv. dvojjazyčné vyučovanie, s ohľadom na to, aby žiaci na stredných školách nemali jazykové ťažkosti. Žiaci sa prírodovedné predmety učili po maďarsky. Žiaľ, ani to nezvýšilo počet zapísaných žiakov.
V sedemdesiatych rokoch minulého storočia sa školský výbor Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku usiloval o to, aby sa opäť viaceré predmety vyučovali v slovenčine. Postupne sa zdokonaľujú a modernizujú učebnice a učebné pomôcky. V rámci hodín telesnej výchovy sa začína s výučbou plávania na komlóšskom kúpalisku. V pedagogickom zbore bolo v tomto čase až 90 percent učiteľov s odborným pedagogickým vzdelaním. V súčasnosti všetci pedagógovia slovenskej základnej školy majú odborné pedagogické vzdelanie.
V roku 1989 na základe dohody medzi Ministerstvom školstva SR a Ministerstvom školstva MR na základe požiadavky národnostných škôl začali vysielať hosťujúcich učiteľov zo Slovenska na slovenské národnostné školy. Úlohou hosťujúcich učiteľov bolo a aj je pomáhať vo výučbe slovenčiny, precvičovať so žiakmi jej praktické používanie v rôznych situáciách, rozvíjať v žiakoch lásku k slovenčine a slovenskému národu, vzbudzovať v nich chuť učiť sa slovenčinu, zachovávať a šíriť kultúru a zvyky slovenských predkov. V rokoch 1989 až 2002 pôsobil v Slovenskej základnej škole hosťujúci učiteľ Miroslav Brna. V tom čase tu krátko pôsobila aj Eva Števková. Od roku 2002 do roku 2006 tu pôsobila Ľubomíra Rollová. Od roku 2006 je hosťujúcou učiteľkou Dagmar Kötelešová.
V školskom roku 1999/2000 navštevovalo školu už 178 žiakov. Budova už bola nevyhovujúca, bolo ju treba rozšíriť.
29. augusta 2005 za prítomnosti predstaviteľov maďarskej a slovenskej vlády Pétera Kissa a Pála Csákyho bol položený základný kameň rekonštrukcie slovenskej školy. Práce trvali rok. V októbri 2006 školu slávnostne odovzdali do užívania.
Od roku 2005 ku škole patrí aj materská škola, v ktorej sa tiež vyučuje slovenský jazyk.
Po rekonštrukcii sa zmenila pôvodná budova školy na modernú budovu s bezbarierovým prístupom, vyhovujúca moderným predstavám školy 21. storočia. Je tu 9 tried od prvého až po ôsmy ročník.
Vo štvrtom ročníku sú dve paralelné triedy. Okrem pekných tried sa učia žiaci v odborných učebniach - v jazykovom laboratóriu, v učebni výpočtovej techniky, v prírodovednej učebni a v učebni praktického výcviku. Súčasťou školy je aj knižnica, v ktorej sa nachádza 4500 kníh, z nich 2500 je slovenských, telocvičňa, jedáleň a školský bufet. Škola sa zameriava na výučbu slovenského a anglického jazyka. Keďže je to národnostná škola, jej hlavným cieľom je zachovávať tradície, kultúru a jazyk Slovákov.
Slovenský jazyk vyučujú v škole od prvej triedy. Slovnú zásobu si žiaci rozširujú aj na hodinách spevu a hudby, kreslenia, techniky, prírodopisu, pohybovej kultúry a tiež v školskej družine. Na druhom stupni aj na zemepise, dejepise a biológií. Vo štvrtom ročníku sa žiaci začínajú učiť aj anglický jazyk.
Od roku 1991 pôsobí v škole súbor Harmónia. Je to umelecké teleso, ktoré zastrešuje spevácky zbor, detský folklórny súbor a detské divadlo. Tento súbor reprezentuje školu na rôznych súťažiach a kultúrnych podujatiach. Okrem neho pracujú v škole aj športové krúžky - volejbalový, basketbalový, stolnotenisový a futbalový.
V záujme lepšieho osvojenia slovenského jazyka organizuje škola každý rok pobyty na Slovensku v Škole v prírode. Zúčastňujú sa na nich žiaci siedmeho a ôsmeho ročníka.
Slovenská základná škola v Slovenskom Komlóši je aj cvičnou školou pre poslucháčov slovenského jazyka na Vysokej škole pedagogickej Gyulu Juhásza v Segedíne.
V roku 2006 začala škola vydávať školsky časopis Omrvinky. V časopise uverejňujú žiaci našej školy články zo života školy, básničky, kresby, krížovky, rébusy, doplňovačky a iné zaujímavosti. Časopis vychádza v slovenskom jazyku. V každom čísle je venovaná stránka aj maďarskému jazyku a anglickému jazyku.
Zachovávanie a pestovanie tradícií má zvláštny význam. Z tradičných školských podujatí treba spomenúť slávnostné otvorenie a ukončenie školského roka, rozlúčkovú slávnosť žiakov končiaceho ročníka. Náplň týchto slávností sa postupom času zmenila, ale sviatočný charakter zostal. Práve na týchto slávnostiach je najväčšia účasť rodičov.
Medzi tradície patrí aj organizácia Slovenského týždňa, ktorý škola organizuje koncom novembra. Do prípravy a realizácie sa zapájajú rodičia aj starí rodičia. V rámci tohto týždňa sa žiaci oboznamujú s prípravou tradičných komlóšskych jedál. Majú možnosť si vyskúšať aj staré remeslá. Súčasťou tohto týždňa je aj školské kolo v prednese slovenskej poézie a prózy a v speve slovenských ľudových piesní.
K tradičným podujatiam patrí aj Deň matiek a Deň detí. Tieto podujatia sú sviatkom tak pre deti ako aj pre ich rodičov. Deti pripravujú pre svoje mamičky kultúrny program a malé darčeky.
Každé dva roky organizuje škola veľké kultúrne podujatie, počas ktorého predstavujú výsledky svojej činnosti záujmové umelecké krúžky našej školy. Do tohto programu sa zapájajú aj jednotlivé triedy s rôznym kultúrnym programom.
V rámci Dňa otvorených dverí sa s našou školou, jej pedagógmi, s našou prácou môžu oboznámiť malí škôlkári, ich rodičia a iní záujemcovia.
Augustín Drahoš (1949-51), Bozóky Jánosné (1951-54), Matej Lugoši (1954-77), Ján Majoroš (1977-1991), Anna Lehoczká (1991-1999), Gabriella Mariková-Fülöpová (1999-2008), Zuzana Lauková - súčasná riaditeľka školy.
Slovenská základná škola bola školou našich rodičov a starých rodičov, je našou školou a veríme, že bude aj školou našich detí. Vieme, že bola školou veľkého počtu rodín zo Slovenského Komlóša. Je naším najväčším želaním, aby tomu bolo tak aj naďalej. Nech sa teda naša škola zveľaďuje, nech má mnoho dobrých žiakov, rodičov, ktorí jej dôverujú a učiteľov, pre ktorých je táto práca skutočným poslaním.
Juraj Szincsok Monografia Slovenského Komlóša
Kroniky slovenskej základnej školy