V rozpálenom meste ešte ľudia trpeli horúčavou, keď javisko na jazere v novohradskej obci Banka i hľadisko boli už v príjemnom chládku a ľudia čakali, aby sem od kostola dorazil krojovaný sprievod účastníkov 43. Novohradského národnostného stretnutia a 13. Celoštátneho folklórneho festivalu Slovákov v Maďarsku.
V prvú augustovú nedeľu sa Slováci z celého Maďarska a milovníci folklóru už tradične stretávajú na folklórnom festivale v prekrásnom prostredí pri Banskom jazere. Niekoľko rokov sa toto podujatie koná v deň záverečného galaprogramu Medzinárodného novohradského folklórneho a gastronomického festivalu, ktorý prebieha v lokalitách na oboch stranách maďarsko-slovenskej hranice. Kultúrne telesá, ktoré reprezentovali národnosti z Novohradskej župy a Slovákov z Maďarska sa pred vystúpením zúčastnili na bohoslužbe v miestnom evanjelickom kostole. V poradí prvá tzv. folklórna bohoslužba, ktorou mienia organizátori založiť tradíciu a každoročne spomínať na nositeľov slovenských ľudových tradícií, bola venovaná pamiatke členky Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy, starostky Veňarcu, Anne Hudeczovej.
Po slávnostnom otvorení festivalu a privítaní hostí v mene organizátorov - Zväzu Slovákov v Maďarsku, Župnej knižnice a osvetového strediska Bálinta Balassiho v Šalgótarjáne a Slovenskej samosprávy v Banke - sa ujali slova rečníci. Starosta obce Banka Ondrej Ivanič, vedúci Konzulárneho oddelenia Veľvyslanectva Slovenskej republiky Ladislav Tischler a hlavná organizátorka podujatia, predsedníčka ZSM Ruženka Egyedová Baráneková prízvukovali význam zachovávania jazyka a kultúry, vyjadrili svoju radosť nad tým, že sa konajú takéto veľkolepé podujatia a upozornili na potrebu toho, aby sa ľudia na oboch stranách hraníc navzájom ctili. O tom, že tento festival si vydobyl uznanie v širokom kruhu svedčí aj to, že okrem Slovákov z rôznych kútov Maďarska, a ich priateľov z druhej strany hranice, v radoch obecenstva sedeli aj riaditeľ Kabinetu scénického folklorizmu Národného osvetového centra Jozef Burič, zástupkyňa generálnej riaditeľky Národnej rozvojovej agentúry Viktória Tölgyessyová a podpredseda Novohradskej župnej samosprávy Péter Kriston.
Tohoročný program „nášho“ festivalu sa niesol v znamení témy Nedeľa na dedine. Veď nedeľa bola tým dňom v týždni, keď sa schádzala rodina, susedia a kamaráti. Dňom, keď sa našiel čas aj na spev, na tanec a oddych. Túto atmosféru mali navodiť a zároveň symbolizovať aj slávnostne prestreté stoly pred javiskom so zákuskami, ktoré priniesli účastníci zo všetkých kútov Maďarska. Bohatým programom sprevádzali obecenstvo dobrí známi pravidelných účastníkov festivalu, báťa Ďuro a ňanička Marka, kmotor a kmotra z Plachtiniec, ktorí ich zároveň aj zabávali krátkymi scénkami z dedinského života. Program sa tradične začína vystúpením speváckych zborov a tanečných súborov z Novohradskej župy. Nebolo tomu ináč ani v tomto roku. Na javisku sa vystriedali speváci a tanečníci, a to od najmenších po najstarších, zo Sudíc, Luciny, Agárdu, Banky a Šápova. Po nich obsadili javisko členovia Folklórneho súboru (FS) Červený mramor z Tardoša, deti z Čívu a tanečníci FS Veľká Bukovinka z Répašskej Huty. Po speváckom zbore z Legíndu a FS z Pišpeku nasledovalo sólo Vierky Komjáthiovej z Veňarcu, ktorá sa na úplnom začiatku predstavila obecenstvu aj hymnickou piesňou Daj Boh šťastia... Veňarčania prišli v tomto roku do Banky s niekoľkými produkciami, vystúpil FS Rozmarín a svoje vedomosti predviedli aj deti. Publikum očarili svojím programom dievčenské spevácke skupiny v Veňarca, Mlynkov, Čívu a z Budapešti. Najmladšia generácia, ako aj seniori sa predstavili obecenstvu z FS Panónia z Malej Tarče. Dolnozemský región zastupovali na tohoročnej „Banke“ tanečníci 60-ročného FS Komlóš zo Slovenského Komlóša a speváci z Čabačúdu. Spod Pilíša pricestovali do Novohradu členovia speváckeho zboru Pilíš, v ktorom spoločne spievajú Mlynčania, Čívania a Santovčania. Ostatné národnosti v bohatom a pestrom programe reprezentoval nemecký spevácky zbor z Berkenye, kým našu materskú krajinu FS Zemplín z Michaloviec.
Po spoločnom závere programu si niektorí účastníci, ako aj väčšina obecenstva pozrela veľkolepý galaprogram XIV. Medzinárodného novohradského folklórneho a gastronomického festivalu. Na brehu jazera v Banke sa predstavili hudobníci a tanečníci z Rumunska, Srbska, Slovenska, Talianska, Gruzínska, Ukrajiny, Nemecka, Poľska a Maďarska. Určite neoľutovali tí, ktorí prišli v túto horúcu letnú nedeľu do Banky. Ľúto im bolo skôr to, že po vystúpení museli odcestovať domov a účastníci zo všetkých kútov krajiny mali málo priestoru na priateľské rozhovory, spoločný oddych a zábavu.
XIV. Medzinárodný novohradský folklórny a gastronomický festival vyvrcholil 31. júla v amfiteátri v Lučenci galaprogramom Nedeľa na Novohrade. Zúčastnilo sa na ňom približne 1500 návštevníkov. Už krojový sprievod celým mestom zaujal množstvo ľudí, no najväčší úspech mal večerný hlavný program. Medzi divákmi a folklórnymi nadšencami nechýbal predseda Banskobystrického samosprávneho kraja (BBSK) Milan Murgaš, ktorý si dokonca zahral na vlastnej fujare a zaspieval ľudovú pieseň. „Dali mi možnosť, a tak som zahral na svojom obľúbenom nástroji. Festival sa mi páči, pretože je to medzinárodný projekt plný mladých ľudí. Zúčastnil som sa ho už po šiestykrát.”
„Lučenec žije týmto dňom a je to vyvrcholenie nášho kultúrneho leta. Som rád, že prišlo trinásť skvelých folklórnych súborov z ôsmich krajín,” povedal primátor Lučenca Milan Marko, podľa ktorého je celé podujatie nielen o speve a tanci, ale aj o priateľstve a srdečnosti.
14. ročník Novohradského medzinárodného folklórneho a gastronomického festivalu, na ktorý sa podarilo získať sumu 80.000 eur z projektu Interreg, prebiehal v šiestich maďarských a slovenských mestách i obciach a trval päť dní. Vystupovali na ňom ľudové súbory nielen zo Slovenska, ale aj z Maďarska, Rumunska, Talianska, Srbska, Gruzínska, Ukrajiny, Nemecka a Poľska. Festival pokračoval 1. augusta v Divíne a vo Fiľakove a skončil sa 2. augusta v obci Banka záverečným galaprogramom.
Pamiatke slovenských osídlencov, baróna Harruckerna a Samuela Tešedíka vzdali hold Sarvašania v rámci Dňa mesta. Slávnosť sa konala v predposledný júlový piatok a ako tradične, organizátorom podujatia bol slovenský volený zbor mesta.
Uplynulo 287 rokov odvtedy, ako na spustošené kraje Sarvaša barón Ján Juraj Harruckern zavolal slovenských osadníkov, aby zaľudnili a svojou usilovnou prácou zveľaďovali okolie. O tejto udalosti sa zachoval aj vzácny dokument, a to zmluva prvých slovenských rodín podpísaná so správcom baróna. Práve deň podpísania zmluvy, 23. júl je každoročne termínom Dňa mesta, ktorý po svojich pozdravných slovách predseda Slovenskej samosprávy v Sarvaši Tibor Mótyán označil za najväčší sviatok, za narodeniny mesta. V podstate od tohto dňa sa píšu novodobé dejiny mesta - uviedol vedúci slovenského voleného zboru začiatkom slávnosti, ktorá sa konala pri Starom evanjelickom kostole. Od roku 2002, teda od 280. výročia znovuosídlenia mesta si Sarvašania uctievajú pamiatku svojich predkov v rámci Dňa mesta na tomto mieste pri pomníku na počesť prvých Slovákov. Pamätník osídlencov je vytvorený zo žuly, dovozenej zo Slovenska, znázorňujúc aj takto pôvod a korene miestnych Slovákov.
V živote každého človeka sú nesmierne dôležité sviatky, či už individuálne, rodinné, alebo sviatky národa. V meste Sarvaš oslávenie rôznych sviatkov a výročí má ďalekosiahle, historické tradície - zdôraznil primátor mesta Michal Babák. Aj dvaja tvorcovia pamätníka osídlencov symbolizujú pokojné spolunažívanie Slovákov a Maďarov, sú to Sarvašan Ján Lestyán Goda a Ladislav Szabó z Galanty - dodal M. Babák. Záverečným aktom pred kladením vencov k pomníku bola kázeň miestneho evanjelického farára Zsolta Lázára a spoločná modlitba.
Následne sa účastníci pietneho aktu v rámci sviatočného pochodu na hudbu Sarvašskej dychovky premiestnili k buste baróna Jána Juraja Harruckerna. Tento pomník bol vytvorený pri príležitosti tiež vzácneho jubilea, v roku 1997 si Sarvašania pripomenuli 275. výročie príchodu Slovákov do tohto kraja. Podobne ako pri pamätníku osídlencov, aj pamiatke baróna vzdali hold kladením vencov predstavitelia vedenia mesta, slovenskej samosprávy a občianskej sféry, vrátane Kultúrneho spolku sarvašských Slovákov Vernosť, ako aj miestnej slovenskej školy.
Poslednou „zastávkou“ účastníkov Dňa mesta v Sarvaši bolo miestne Osvetové stredisko Pétera Vajdu, kde si uctili pamiatku ďalšej významnej osobnosti mesta, Samuela Tešedíka. Inscenácia miestneho divadla Cervinus Teátrum s názvom Dráhy Mesiaca bola vytvorená na základe memoárov svetoznámeho duchovného, hospodára a pedagóga. V predstavení členovia miestnej Tanečnej skupiny, ktorá je pomenovaná práve po Tešedíkoi, rečou tanca predstavili príchod Slovákov na územie dnešného mesta, ich život na sarvašskej pustatine, ktorý bol tesne spojený so slávnou osobnosťou mesta. V role duchovného György Derzsi sa vyznáva nielen o peripetiách hľadania a upevnenia vlastnej viery, ale aj o namáhavej práci očistenia ľudového náboženstva od škodlivých povier a falošných, pohanských prvkov. Iba takto môže byť pevná kresťanská duša, ktorej otvorene prekážajú aj také ľudské vlastnosti, ako nevzdelanosť, závisť a pýcha. Zobúdzal som, rozvíjal som, nabádal som - pospomínal si Tešedík, ktorý sám bol prekvapený, že viera občas prinášala svoje plody aj tam, kde on vôbec neočakával...V inscenácii zo zvukovej nahrávky s úryvkami zo životopisu pýchy Sarvašanov a z evanjelickej liturgie spoluúčinkoval aj predseda miestnej slovenskej samosprávy, kantor Tibor Mótyán.
Loď sa ponára, do rána zmizne,
náklad smeruje do hrobu.
Ústav skúma, či naozaj.
Prístav nevidieť, brehy sú ďaleko,
cesta k úniku - zarúbaná,
úfať v záchranu - márna vec.
Dychovka duní - dýcha duch!
Veselá nálada v každom kúte,
trubači trúbia do tanca.
Tancuje Lipka! Ozvena spieva!
Tancuje Venčok, tancuje Kvietok,
tancuje horská Bukovinka!
Strašnou zárubou valí sa voda,
loď sa ponára pod vodu,
náklad smeruje do hrobu!
V jedálni klobáska, rejteše, fánky,
bryndzové halušky, slaninka...
Jasavé tváre od vínka.
Loď sa ponára, do rána zmizne,
náklad smeruje do hrobu!
Nehoda nemá obdobu!
P. s.:
„Strašná záruba“ na našej topiacej sa lodi je protinárodnostný zákon, protinárodnostný školský systém
a absencia zastupiteľstva v parlamente.
Starí rodičia, keď sa rozprávali po slovensky, ešte dostali v škole „körmös“, ale na to, aby sa človek prihlásil k menšine, je podľa nej aj dnes potrebná odvaha. Riaditeľka Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Alžbeta Hornoková Uhrinová je toho názoru, že sa právom očakáva, aby obyvatelia Slovenska ovládali jazyk štátu, ale svojím podpisom podporila medzinárodné memorandum proti novele slovenského jazykového zákona.
- Na jednej strane sú silné stopy maďarizácie. Ale faktom je aj to, že mnohí sa hanbili verejne používať svoje nárečie, pričom literárnu slovenčinu nepoznali. Moji starí rodičia ešte dostali v škole „körmös“, ak sa ozvali po slovensky, zrejme aj takéto historky zohrali svoju úlohu v tom, že slovenčina sa v Maďarsku používala najmä v rodinnom kruhu. Na to,, aby sa človek prihlásil k menšine, k inakosti, je vždy potrebná odvaha.
- Samozrejme, akoby nie, veď je to vo vzduchu. Nedávno, keď sa dcéra chystala do školy, dala som jej tašku so slovenským symbolom, aby si v nej niečo odniesla. Vrátila mi ju s tým, že ju nechce, lebo v autobuse je mnoho mladých v čiernom oblečení a nevystaví sa tomu, aby sa do nej zadrapli. Sú to extrémni, nezrelí mladí ľudia, ale v súčasnosti je viac takýchto prípadov ako kedysi. Slováci v Maďarsku nemajú radi konflikty, radšej trpíme, utiahneme sa do úzadia, na verejnosti hovoríme po maďarsky.
- Podali sme si žiadosti o podporu, napríklad aj po slovensky, a pekne, zdvorilo nás požiadali, aby sme ich podali radšej po maďarsky, lebo pre nich je problém objednať preklad. Pokúsili sme sa o to aj vo Verejnej nadácii pre národné a etnické menšiny, kde sme obišli podobne. Vzali sme to na vedomie. Menšinový odbor Úradu predsedu vlády prijíma naše materiály aj po slovensky.
- Samozrejme, aj na čabianskej samospráve by som mohla vybavovať svoje veci po slovensky, a keď stretnem človeka, ktorý ovláda slovenčinu, môžem aj v praxi. Ale keď nie, očakávajú, aby som hovorila po maďarsky a ja vyhoviem tomuto očakávaniu. Možno, raz by bolo treba vyskúšať, že nie som ochotná prehovoriť po maďarsky, lebo vtedy by museli zavolať tlmočníka. Ale v praxi sa na samospráve dá hovoriť po slovensky iba s referentom pre menšiny.
- Prevažná väčšina Slovákov patrí k evanjelickej, resp. katolíckej cirkvi, do roku 1945 v cirkevných školách vyučovali slovenský jazyk a cirkevné obrady tiež prebiehali v slovenčine. V Békešskej Čabe vždy prebiehali slovenské bohoslužby a omše. Ale jazykové problémy sa nájdu aj tu, veď v slovenskej evanjelickej cirkvi sa používala bibličtina a veriaci aj dnes takto poznajú piesne. Otázka jazyka spôsobovala problém aj v prípade náboženskej výchovy, keď kňaz nehovoril literárnym jazykom, darmo chcel v škole vyučovať náboženstvo, deti mu nerozumeli.
- Aby som bola úprimná, mohli by k tomu pristupovať citlivejšie. Do Slovenského Komlóša sa napríklad konečne dostal evanjelický farár hovoriaci po slovensky, ktorý robí všetko v záujme oživenia slovenského náboženského života, napr. aj v evanjelickej materskej škole prebieha výučba slovenčiny. Tu, v Békešskej Čabe všetci starší duchovní ovládali jazyk, dnes sú medzi mladými kňazmi iba dvaja, ktorí hovoria po slovensky, ale nájdu sa aj takí, ktorí nevedia po slovensky. Pritom tunajšia evanjelická komunita je slovenská.
- Môj starý otec nechcel odísť za žiadnu cenu. Vyhrážali sa mu maďarské, vábili ho slovenské úrady, len aby šiel, ale zostal. Výmena obyvateľstva bola pre nás veľká strata, z Maďarska odišlo 60 tisíc ľudí, medzi nimi prevažná väčšina inteligencie, práve tí najaktívnejší. Slováci v Maďarsku zostali bez inteligencie, s ľahostajnou národnostnou politikou. Po roku 1945 sa od nás očakávala úloha spievajúcej-tancujúcej národnosti, čomu sme sa snažili vyhovieť. Po roku 1990 sa Slovač stala aktívnejšou, máme mnoho nových inštitúcií a vzrastá aj počet menšinových samospráv.
- Starší, prirodzení používatelia jazyka pomaly vymierajú, pričom spomedzi mladých, tí, ktorí nenavštevujú slovenskú školu, sa po slovensky nenaučia, česť výnimkám. Aj dcéra mi nedávno vyhadzovala na oči, prečo som s ňou nehovorila viac po slovensky. Popri piatich dvojjazyčných školách máme aj 45 škôl, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet, ale 4 hodiny týždenne nestačia na osvojenie si jazyka. Počet Slovákov v Maďarsku bude aj naďalej klesať, ale pravdepodobne môžeme ešte dlho počítať s málopočetnou aktívnou komunitou.
- Slovensko právom očakáva, aby tí, ktorí tam žijú, ovládali štátny jazyk. Ale jazykovému zákonu sa neteším, ani ako jazykovedkyňa. Vo výskumnom ústave sú knihy, ktoré vydávame v slovenčine, a sú aj také, ktoré dvojjazyčne. V prípade týchto uvádzame slovenský titul na prvom mieste, aby sme aj týmto demonštrovali svoju slovenskosť, a netešila by som sa, keby nám napríklad do tohto chceli zasahovať. V kruhu jazykovedcov prebieha aj medzinárodná podpisová akcia proti jazykovému zákonu, ku ktorej som sa pridala aj ja. Ale pre nás, ako menšinu je vždy zlé, keď je medzi dvoma krajinami konflikt, pretože my vždy ťaháme za kratší koniec.
Vyše jedno desaťročie usporadúva Dom slovenskej kultúry v Békešskej Čabe stretnutia tých pedagógov, ktorí kedysi vyučovali na sálašských školách. Počas týchto rokov nie raz sa nadhodila myšlienka vytvoriť akési múzeum, pamätné miesto, alebo pamätný stĺp, ktorý by bol venovaný im a ich práci. Od konca júla je to už skutočnosťou. Na boku budovy bývalej sálašskej školy v Čabasabadi vybudovali pamätný múr z tehál, do ktorých sú vyryté mená týchto učiteľov.
Múr bol odovzdaný v poslednú júlovú sobotu v rámci veľkolepej oslavy, na ktorej sa v hojnom počte zúčastnili aj oslávenci, teda pedagógovia, ktorí kedysi učili v sálašských školách v chotári Békešskej Čaby. Na začiatku slávnosti miestni hostitelia prekvapili početné obecenstvo krátkym kultúrnym programom, ktorý okrem recitácie Katinky Kešjárovej obsahoval aj malú slovenskú scénku, v ktorej najmladšia generácia predstavila každodenný odchod do školy. Keďže iniciátormi a organizátormi vytvorenia pamätného miesta bola Čabianska organizácia Slovákov (ČOS) a Spolok ochrancov a skrášľovateľov mesta Békešská Čaba, ako prvý účastníkov pozdravil predseda ČOS Michal Lásik. Predseda sa v mene každého organizátora a podporovateľa poďakoval sálašským učiteľom „ za obetavú činnosť, ktorú od roku 1853 až do roku 1976 - poslednú školu zatvorili práve tu, v Čabasabadi - vykonali v dvadsiatich školách, v kruhu tu žijúcich, prevažne slovenských obyvateľov...“ Michal Lásik zároveň vyzdvihol, že vďaka činnosti sálašských učiteľov počet negramotných v Békešskej Čabe bol nižší, ako štátny priemer v Maďarsku. Vďaka Vám vyrástli na sálašoch generácie, ktoré vedeli a milovali čítať, boli schopní vzdelávať sa a venovať sa kultúre - dodal predseda ČOS.
„...Sálašské školy vo svojom čase prinášali mnohým slovenským rodinám na Dolnej zemi vzdelanosť. Pomocou nich sa otváral svet deťom, ktoré žili na sálašoch. Tieto školy húževnatou, svedomitou a obetavou prácou preklenuli starý spôsob života moderným svetom. Prostredníctvom nich sa menili ľudia a tým pádom sa zmenil aj celý kraj...Škola sa stane školou vďaka osobe učiteľa. Sálašskí rechtori nemali ľahkú prácu, museli vyučovať za ťažkých podmienok. Pokladám za šľachetnú vašu iniciatívu, že výstavbou pamätného múru chcete pripomenúť ďalším pokoleniam tie hodnoty, ktorými obohatili náš svet. Aj sálašskí učitelia svojím spôsobom stavali, budovali budúcnosť, za čo im patrí vďaka...“ - pozdravil prítomných aj vedúci hlavného odboru Ministerstva školstva a kultúry MR Štefan Kraslán v liste, ktorý prečítal Michal Lásik.
V písomnom pozdrave viceprimátora župného mesta Békešská Čaba Miklósa Hanóa, ktorý prečítal moderátor podujatia, interpret Mihály Józsa, predstaviteľ vedenia mesta zdôraznil, že sa do minulosti musíme vracať, teda spomínať musíme aj preto, aby sme pochopili súčasnosť a budovali budúcnosť. Zároveň vysoko hodnotil prácu sálašských učiteľov, lampášov národa, ktorí si vybrali toto povolanie hlavne preto, aby pracovali v záujme zveľaďovania sveta...Títo pedagógovia dokázali si vytvoriť úprimný vzťah aj s rodičmi a stali sa ich vzormi pre dospievajúce generácie. Uznaním ich činnosti je aj to, že medzi ich bývalými žiakmi s vysokoškolským diplomom sú v hojnom počte aj učitelia, zjavne boli príkladom pre deti...
V prvej polovici osláv slávnostnú atmosféru spestrili aj humorné príbehy dvojjazyčne z publikácie, ktorú vydali na pamiatku sálašských škôl, v podaní pedagóga Bélu Miklyu, ako aj dôverné osobné spomienky učiteľa Ferenca Sándora a doyena spoločnosti dr. Andrása Bencsika, ktorý bol kedysi sálašským učiteľom mnohých prítomných svojich kolegov. Tí bývalí žiaci školy v Čabasabadi, ktorí na tento deň organizovali stretnutie po štyridsiatich rokoch po skončení základnej školy prekvapili účastníkov o. i. pamätným diplomom, kým po prvej oficiálnej polovici osláv hostia si mohli pozrieť aj komornú výstavu zo života bývalej školy hostiteľov.
Po príjemnom spoločnom posedení, počas ktorého účastníci objavili aj tváre, ktoré desiatky rokov nevideli, nasledovala samotná vysviacka pamätného múru. Vytvorenie tohto pamätného miesta dobre znázorňuje úzku spoluprácu Čabianskej organizácie Slovákov a Spolku ľudového umenia Békešskej župy (SĽUBŽ). Múr, ktorý pozostáva z dreveného rámu so strechou s motívmi typickej čabianskej ľudovej architektúry a tehál s vyrytými menami učiteľov, vytvorili účastníci tradičného letného tábora spolku, prítomní v hojnom počte aj na vysviacke. Hostí, medzi nimi predsedu Valného zhromaždenia Békešskej župy Lászlóa Domokosa a obyvateľov dediny pozdravila starostka Čabasabadi Melinda Szeverényiová, ktorá mala kedysi pedagogičku tiež bývalú sálašskú učiteľku. Vyzdvihla, že sálašskí učitelia boli výnimoční tým, že žili medzi ľuďmi a bez predsudkov poznali a rozumeli ich životu. Samotný pamätný objekt oficiálne odovzdala pre verejnosť predsedníčka SĽUBŽ Anna Pálová, ktorá uviedla, je to jedno z troch kolektívnych diel pätnástich účastníkov tohoročného tábora. V mene sálašských učiteľov sa obecenstvu prihovoril a organizátorom sa poďakoval Ondrej Novák, ktorý, ako povedal, pred 36 rokmi, keď ako posledný opúšťal budovu sálašskej školy v Gerendáši na páškove nebol by si myslel, že raz im vytvoria pamätné miesto. Kým existuje takýto šľachetný zámer a vôľa, dokážeme sa pozdvihnúť na žiadanú úroveň života a s odvahou, pevnou vierou dosiahneme, aby naše vnúčatá žili v krajšej dobe...- dodal O. Novák. Záverom slávnosti pamätný múr vysvätil dvojjazyčne evanjelický farár Zoltán Nagy, kým katolícky farár Antal Szigeti popri vysviacke obecenstvu porozprával, že sám je pôvodne Slovák z okolia Kondoroša a tiež chodil do sálašskej školy, budova ktorej však, ako väčšina z nich už neexistuje, na jej mieste sú už iba oráčiny...
Na slávnosti spoluúčinkoval ženský Spevokol v Čabasabadi.
Ďalším plodom úspešnej spolupráce zoskupenia čabianskych Slovákov a spolku ľudového umenia, ďalším zo spomínaných kolektívnych prác účastníkov tábora spolku je obrovská, tradičná pec na dvore Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe. Odovzdali ju v deň vysviacky pamätného múru v Čabasabadi a v mene Slovákov mesta sa tvorcom a spolku vôbec poďakoval člen vedenia ČOS Martin Vozár.
4. augusta sa začali Martinské matičné slávnosti, ktoré sa tento rok budú točiť okolo Jozefa Cígera Hronského a zahraničných Slovákov. Konajú sa totiž nielen pri príležitosti 146. výročia vzniku Matice slovenskej (MS) a 90. výročia jej oživotvorenia, ale aj vyhlásenia Roku J. C. Hronského. Ako na tlačovej besede povedal predseda MS Jozef Markuš, Rok J. C. Hronského je atypický, pretože potrvá dva kalendárne roky pre dve päťdesiate výročia. Tento rok je to založenie Zahraničnej Matice slovenskej (ZMS), na ktorej čele stál J. C. Hronský a budúci rok je to päťdesiate výročie Hronského smrti. „Hronský nie je niekým, kto patrí do minulosti,” vyhlásil J. Markuš.
Slávnosti sa začali 4. augusta slávnostným zasadnutím Výboru MS, seminárom o oživotvorení MS a vyhlásením Roku J. C. Hronského. Dejateľov si uctili položením kvetov na Národnom cintoríne a mesto Martin odovzdalo MS Dom J. C. Hronského, v ktorom je stála expozícia o ňom, o ZMS aj o Hronského nástupcovi na čele inštitúcie Stanislavovi Mečiarovi.
5. augusta rokovala Rada Slovákov žijúcich v zahraničí, jej členovia podľa správcu MS Jána Eštoka prebrali o. i. „praktické veci a spoluprácu ZMS a zahraničných Slovákov”. Priestor dostali aj mladí slovenskí umelci z Vysokej školy výtvarných umení, ktorí sa predstavili na výstave Súčasné umenie áno, či nie? 8. augusta vystúpili slovenské folklórne súbory, na matičnom jarmoku sa prezentovali tradičné remeslá. V rámci programu vystúpili SĽUK, Zuzana Smatanová, Kmeťoband a Peter Nagy so skupinou Indigo.
Narodil sa 23. februára 1896 vo Zvolene. Absolvoval učiteľský ústav v Leviciach, bol vojakom v prvej svetovej vojne, po návrate z talianskeho frontu vykonával desaťročie učiteľské povolanie. V roku 1932 sa stal tajomníkom a v roku 1940 správcom Matice slovenskej v Martine. V zložitej situácii pre slovenskú kultúru sa aktívne zúčastňoval na tvorbe kultúrnych hodnôt, najmä zakladaním matičných časopisov a edícií lacného, ale umelecky hodnotného čítania pre slovenskú dedinu. Ako predseda Matice slovenskej priviedol túto vrcholnú národnú inštitúciu na nebývalý stupeň rozvoja a prosperity a naplno rozvinul jej vydavateľskú a výskumnú činnosť. Po skončení druhej svetovej vojny, z oprávnených obáv pred politickou perzekúciou, emigroval do cudziny. Cez Rakúsko a Taliansko odišiel do Argentíny, kde tvoril už len sporadicky. Zomrel v Lujáne 13. júla 1960. Po páde komunizmu bola jeho osobnosť občiansky, politicky i umelecky plne rehabilitovaná. Znova a v úplnosti začína vychádzať aj jeho literárne dielo.
Hronského prozaické dielo, najmä jeho vrcholné romány Jozef Mak, Pisár Gráč a Andreas Búr Majster tvoria jednu z najvýznamnejších línií modernej slovenskej prózy. Vo svojich kratších prózach, ktoré vznikali na konci 20. rokov sa usiluje vystihnúť sociálne a psychologické črty dedinského života: už tu je zrejmé, že nad príbehom dominuje hlas rozprávača, príbehová irónia a zobrazovanie postavy v stave jej duševnej trýzne a utrpenia. V prvej polovici 30. rokov vychádzajú prvé veľké Hronského romány Chlieb a Jozef Mak. Sú napísané sugestívnym jazykom, s bohatstvom vnútornej expresie a psychologickou hĺbkou postáv. Začiatkom 40. rokov vychádza román Pisár Gráč a až v emigrácii vychádza jeden z kľúčových Hronského románov Andreas Búr Majster. Jozef Mak, „človek - milión“, vystupuje v autorovej koncepcii ako symbol odovzdanosti osudu, istej trpnosti, nie však rezignovanosti: jeho základným duševným stavom je utrpenie. Štylistickým špecifikom tohto i ďalších Hronského románov je oslovovanie postáv, ich zaklínanie, aby sa vymanili zo stavu pasivity a životnej ťaživosti. Kým v Jozefovi Makovi prevažuje pátos autora, v Pisárovi Gráčovi pristupuje k autorskému prejavu ironický podtón. Nad fabulou začína dominovať pozícia rozprávača, čomu zodpovedá aj autorské hodnotenie situácií, výjavov a postáv a celý román sa napokon vníma ako rozprávačský monológ. Dobová kritika označila Pisára Gráča za románový experiment a nevedela sa s ním vyrovnať. Vedomie Gráča - Hráča (lebo hra je podstatou tohto románu, tak ako moderného umenia vôbec) je chaotické, súvisí s celkovou nestabilitou obdobia, v ktorom dielo vznikalo. Je majstrovským predobrazom blížiacej sa vojnovej katastrofy. Už tu sa ohlasuje téma rozpadu osobnosti a straty domova, cudzinca vo svete, odcudzenosti človeka medzi ľuďmi. Téma osamelosti ľudského indivídua, straty základných istôt dosahuje myšlienkový i umelecký vrchol v románe Andreas Búr Majster, ktorý je zároveň štylizovaným odrazom dramatickej zmeny Hronského ľudskej situácie (nedobrovoľná emigrácia) i pokusom nájsť sa, nájsť oporu v stvárnení nadčasovej témy umenia. Tragický pocit života nachádza u Hronského výraz a aj isté zavŕšenie v románe Svet na trasovisku, kde sa vracia k vojnovým udalostiam na Slovensku. Dominuje tu téma násilia a utrpenia, spočívajúceho v neschopnosti komunikovať - jedna z podstatných tém literatúry 20. storočia. Slovenská problematika tak v Hronského rozprávačskom umení nadobúda univerzálnu platnosť a celé jeho dielo, spolu s novelami a poviedkami, dnes vnímame ako organickú súčasť európskeho románového dedičstva.
Poviedky a novely: U nás doma (1923), Domov (1925), Medové srdce (1929), Žltý dom v Klokočove (1927), Podpolianske rozprávky (1923), Tomčíkovci (1933), Sedem sŕdc (1944), Šmákova mucha (1944)
Romány: Proroctvo doktora Stankovského (1930), Chlieb (1932), Jozef Mak (1933), Na krížnych cestách (1939), Pisár Gráč (1940), Na Bukvovom dvore (1944), Andreas Búr Majster (1948), Svet na trasovisku (1960) Esej: Cesta slovenskou Amerikou (1940)
Literatúra pre deti a mládež: Najmladší Závodský (1924), Kremnické povesti (1925), Sedemnásť a sedem múdrostí a iné rozprávky (1925), Janko Hrášok (1926, 2. vyd. pod názvom Tri rozprávky, 1968), Smelý zajko (1930), Smelý zajko v Afrike (1931), Zakopaný meč (1931), Brondove rozprávky (1932), Budkáčik a Dubkáčik (1932), Sokoliar Tomáš (1932), Zlatý dážď (1933), Zlaté hodinky (1934), Strýcovo vrtielko (1935), Tri rozprávky (1936), Zlatovlasá sestra (1937), Budatínski Frgáčovci (1939), Tri múdre kozliatka (1940), Traja bratia (1941)
Oživotvorenie Matice slovenskej pred 90.rokmi (1919) vrátilo Maticu slovenskú slovenskému národu doma i vo svete, vďaka čomu jej nepretržitý vývoj trvá doposiaľ.
Roky 1989-1990 vrátili Maticu slovenskú do pôvodných demokratických a suverénnych pomerov, čím sa mohla komplexne prihlásiť nielen slovenskému národu, ale i Slovákom celého sveta.
Deväťdesiat rokov oživotvorenia Matice slovenskej vnímame ako neodmysliteľnú historickú etapu Matice slovenskej, slovenského národa doma i vo svete, ktorá vytvorila novú modernú slovenskú generáciu napojenú na pozitívne národné a všeľudské hodnoty 20. a 21. storočia.
Rada Slovákov žijúcich v zahraničí pri Matici slovenskej ako príslušníci najnovšej generácie slovenského sveta vyslovuje poďakovanie všetkým, ktorí sa doma i vo svete akýmkoľvek podielom zaslúžili o slovenský národ, najmä v zložitých totalitných rokoch, ale i v povojnovej emigrácii, ktorá sa odhodlala r. 1959 založiť v zámorí Zahraničnú Maticu slovenskú na čele s bývalým matičným správcom Jozefom Cígerom Hronským.
Prejavujeme úctu k jeho úsiliu, ako i k úsiliu jeho spolupracovníkov zachovať tradičné matičné demokratické princípy v čase, keď to doma nebolo možné.
Blahoželáme Matici slovenskej ako i jej rozhodnutiu oceniť nehynúcu slovenskú, európsku i svetovú osobnosť matičným rokom a želáme si, aby sme v nej mali i naďalej svoju matku, ochrankyňu a pomocnicu všade a vždy, keď to budú potrebovať Slováci doma i vo svete.
Vyslovujeme poďakovanie štátnym orgánom SR, že jej prejavujú vrelý a žičlivý vzťah, ochraňujú slovenčinu ako štátny jazyk, čo vnímame ako pozitívny vývoj slovensko-slovenských vzťahov aj pre 21.storočie.
Ži nám Matica, národná svetlica teraz i stále!
Martin 5.8.2009
Za Radu:
Ing. Jozef Hajniš v.r., Ukrajina
predseda
Dr. Stanislav Bajaník, v.r.
tajomník
Zahraničných Slovákov za posledné tri roky pribudlo. Zatiaľ čo v roku 2005 žilo podľa odhadov vo svete viac ako dva milióny krajanov, vlani ich počet dosiahol 2,24 milióna ľudí. Vyplýva to z údajov Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ). Najviac Slovákov odišlo v posledných rokoch do Veľkej Británie, Írska či Nemecka najmä za prácou. Časť z nich sa však pre hospodársku krízu, ktorá pripravila o zamestnanie milióny ľudí na celom svete, vrátila na Slovensko. Najviac zahraničných Slovákov vlani žilo či pôsobilo v Spojených štátoch amerických (1,2 milióna).
Za zahraničných Slovákov sú považovaní krajania, potomkovia Slovákov žijúci mimo slovenských hraníc niekoľko storočí a slovenskí občania, ktorí trvalo pôsobia v rôznych štátoch sveta. Ľudia s preukazom zahraničného Slováka majú na Slovensku prechodný pobyt a nepotrebujú povolenie na prácu. Vyše dva milióny ľudí slovenského pôvodu pôsobilo vlani vo viac ako piatich desiatkach krajín sveta. Vyplynulo to zo správy o politike starostlivosti o krajanov, ktorú tento týždeň predložil do medzirezortného pripomienkového konania úrad pre zahraničných Slovákov. Časť Slovákov sa však podľa ÚSŽZ vrátila pre stratu zamestnania v dôsledku globálnej finančnej a hospodárskej krízy zo zahraničia späť do vlasti, presné číslo materiál neuvádza. Najviac zahraničných Slovákov vlani žilo či pôsobilo už tradične v USA (1,2 milióna), Česku (375.000), Maďarsku (110.000), Kanade (100.000) a Srbsku (60.000). O preukaz Slováka žijúceho v zahraničí vlani požiadalo 1355 záujemcov, čo je o takmer tri stovky viac ako rok predtým. Úrad vyhovel 1241 uchádzačom, jedným z dôvodov zamietnutia žiadosti bolo údajne aj falšovanie dokladov. Najväčší záujem prejavili zahraniční Slováci v Srbsku, Ukrajine, Rumunsku a USA. Na pomoc krajanom v zahraničí úrad zahraničných Slovákov vlani poskytol celkom 1,98 milióna eur. Najviac žiadostí o grant predložili už tradične Slováci zo Srbska, Maďarska a Rumunska; väčšina z nich sa týkala finančnej pomoci pri organizovaní divadelných, filmových či folklórnych predstavení, recitačných súťaží či vydávania krajanských novín, časopisov a kníh. Ministerstvo školstva zas v predchádzajúcom akademickom roku rozdelilo 70 vysokoškolských štipendií pre zahraničných Slovákov; rok predtým na slovenských verejných vysokých školách študovalo celkom 260 vládnych štipendistov z radov zahraničných Slovákov. Ministerstvo tiež podporilo výučbu slovenčiny na 25 zahraničných univerzitách.
Rok
|
Počet
|
|
1991 |
2660 |
|
2001 |
2016 |
|
2005 |
2015 |
|
2008 |
2237 |
Začiatkom augusta sa pod vedením miestnej slovenskej samosprávy a vedenia obce Čúvár (Csővár) uskutočnil obecný deň. Celodenný program sa začal v obecnom parku Barina rôznymi zábavnými programami pre deti. Najmenší pod stánkami sa mohli zabávať rôznymi ručnými prácami, navliekať koráliky, kresliť, pozrieť si bábkové divadlo.
Slávnostné otvorenie obecného dňa a kultúrny program sa začal v poobedňajších hodinách na prírodnom javisku. Hostí pozdravil starosta obce Jozef Dian, ktorý zvlášť privítal parlamentného poslanca Pétera Harracha a predsedu Slovenskej samosprávy Peštianskej župy Júliusa Alta.
Na javisku vystúpili tanečníci folklórnej skupiny Zornica zo susednej Jače (Acsa), ktorí tentokrát zatancovali okrem iných aj nový rómsky tanec. Ľudová kapela Hatvan Banda z Pišpeku zabávala obecenstvo peknými ľudovkami. Ani domáci vystupujúci nechýbali v bohatom programe, členovia súboru Ženský hlas predniesli okrem iného vankúšový tanec a tanečnú hru o príprave chleba. Pozvanými hosťami boli mladí tanečníci folklórneho súboru Lipa z Budapešti, ktorí uviedli aj slovenský tanec z Dolnej zeme, z Békéšu. Popri kultúrnom programe sa konali aj rôzne iné tradičné súťaže, napríklad vo varení, či šachový turnaj. Po prvýkrát sa uskutočnila súťaž v parkúrovej jazde koní. Po kultúrnom programe na javisku si každý mohol vyskúšať svoje spevácke nadanie v karaoke a vo večerných hodinách znela moderná hudba dvoch speváčok Zsuzsi a Orsi. Celodenný program obecného dňa v Čúvári ukončili ohňostrojom.
Koncom júla sa stretli v Betliari predstavitelia dolnozemskej mládeže z Maďarska, Rumunska a zo Srbska. Organizátorom tábora bol Demokratický zväz Slovákov a Čechov v Rumunsku (DZSČR). Z našej krajiny sme boli desiati, zastupovali sme rôzne naše slovenské regióny: Tímea Teješová, Ákos Tarkó, Pavle Kunovac a Ondrej Kiszely prišli z Békešskej Čaby; Monika Kmetyková zo Slovenského Komlóša, kým Juraj Rágyanszki zase zo Sarvaša. Piroska Harazinová a László Szatmári zastupovali pripeštiansky región, konkrétne obec Ečer a Anna Komjáthiová prišla z novohradského Veňarca.
Bývali sme neďaleko krásneho betliarskeho kaštieľa, náš penzión bol aj dejiskom našej aktívnej práce v rámci workshopu. Počas trojdňového kurzu sme vypracovali projekty v rámci skupín. My, z Maďarska sme sa venovali dvom projektom, s názvom Naši naším a Potulky v minulosti. Podstatou súťažnej práce Naši našim je, že pre predstaviteľov slovenskej mládeže v Maďarsku zorganizujeme sériu prednášok a workshopov v našej materskej krajine. Účastníkmi by mohli byť študenti našich gymnázií a vysokoškolských katedier, kým prednášateľmi by mali byť mladí slovenskí odborníci z Maďarska. Prízvukovali sme, že tento projekt by mal byť zrealizovaný v každom prípade na Slovensku, pretože v porovnaní s mladými Slovákmi v okolitých krajinách sa my potrebujeme najviac zdokonaľovať v slovenčine v čistom jazykovom prostredí. Zámerom druhého projektu s názvom Potulky v minulosti by malo byť zrekonštruovanie každodenného života našich predkov v rámci týždenného spoločného pobytu. Odborní lektori, predsedníčka občianskeho združenia Dotyk ľudskosti Mária Katarína Hrkľová a prvý podpredseda DZSČR Pavol Hlásnik boli výsledkami našej práce takí nadšení, že podľa nich by sme sa s úspechom mohli obrátiť aj o podporu na Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí.
Samozrejme, okrem práce sme mali aj iné programy. Navštívili sme napríklad Dobšinskú ľadovú jaskyňu, krasnohorský hrad a, pochopiteľne, aj betliarsky kaštieľ.
Podľa mňa tento tábor bol veľmi užitočný a zaujímavý, pretože popri získaní nových poznatkov sme sa mohli stretnúť s mladými Slovákmi z iných krajín.
Vedúci súboru Attila Juhász na XII. Medzinárodnom folklórnom festivale Vršacki venac získal cenu za najlepší mužský prednes, tanečný súbor Tešedík v súťaži získal tretiu cenu.
Vo Vršaci (Srbsko) už od roku 1993 organizujú Medzinárodný folklórny festival Vršacki venac, na ktorom sa tohto roku zúčastnil aj tanečný súbor Tešedík zo Sarvaša. Na veľkolepej akcii, ktorá sa uskutočnila začiatkom júla súťažili tanečníci zo Slovenska, Grécka, Turecka, Indie, Tahiti, Macedónska, Bieloruska, Rumunska, Maďarska a Srbska. V prvý deň Sarvašania zatancovali Šomoďský fľaškový tanec a na druhý deň predniesli tance z okolia Galgy. Počas festivalu ich sprevádzala kapela Fix-Stim.
Tanečný súbor Tešedík bol založený v roku 1968 pri miestnej Vysokej škole S. Tešedíka pod vedením Ferenca Ruzsa Molnára. Bol určujúcou odbornou spoločnosťou celoštátneho tanečného hnutia. V roku 1983 z iniciatívy vtedajšieho riaditeľa osvetového strediska Eleméra Putnokiho ml. sa k podporovateľom súboru pridalo aj mesto. V tých časoch sa v súbore angažovali už aj profesionálni, resp. poloprofesionálni tanečníci. Od roku 1987 sa zaoberajú zbieraním, spracovávaním a inscenovaním slovenských tradícií. Založením detského súboru bol zabezpečený dorast. Deti pochádzali z rôznych škôl mesta. Vtedajší riaditeľ slovenskej školy Ján Folytán s vedením župy dohodol, aby sa v ich inštitúcii žiaci mohli venovať ľudovému tancu v rámci hodín telesnej výchovy. V roku 1992 sa detský krúžok ľudového tanca začlenil do hudobnej školy a na tejto báze bola vytvorená dodnes úspešne pôsobiaca Základná umelecká škola Kálmána Chována.
V súčasnosti súbor vedú Ildika Šutinská a Attila Juhász. Hudobné teleso má vyše 120 členov, je členom Zväzu ľudového tanca Györgya Martina, ako aj nositeľom rovnomennej plakety, ktorú získal na Antológii ľudového tanca v roku 2001. Vystupujú so slovenským spevokolom a zúčastňujú sa na práci Sarvašského slovenského divadla. V novom klasifikačnom systéme súborov ľudového tanca päťkrát získal výbornú kvalifikáciu. Za dlhoročnú vynikajúcu prácu v záujme našich Slovákoch začiatkom tohto roku prevzali vyznamenanie Za menšiny. Tanečný súbor pôsobí pod záštitou Verejnej folklórnej nadácie v Sarvaši, ktorá okrem prezentácie folklóru podporuje aj zbieranie pamiatok slovenskej tradičnej kultúry v Sarvaši a v jeho okolí. Jej členovia sú iniciátormi a odbornými hostiteľmi Medzinárodného festivalu gajdošov a ľudovej hudby.
Dňa 27. júla usporiadal športový klub v Tvrdošovciach už tradičný spomienkový turnaj Memoriál Juraja Szikoru. Vynikajúci hráč, futbalista a tréner Juraj Szikora sa narodil 2. marca 1947 v Tvrdošovciach. Počas bohatej futbalovej kariéry pôsobil v kluboch Spartak Komárno, Červená hviezda Bratislava, Internacionál Slovnaft Bratislava, Vagónka Poprad, DAC 1904 Dunajská Streda a Slovan Viedeň. V lige odohral 200 stretnutí, v ktorých strelil 56 gólov.
Tohto roku sa na turnaji zúčastnilo 7 žiackych futbalových mužstiev z Maďarska a zo Slovenska, ktoré odohrali medzi sebou 25 minútové zápasy. Hráči prišli z Tardošu, Szákszendu, Bokodu, Kömlődu a Čívu (Maďarsko), z Dunajskej Stredy a Tvrdošoviec (Slovensko). Žiacke futbalové mužstvo z Čívu dostalo pozvanie na turnaj od starostu obce Juraja Juhásza, ktoré s radosťou prijali. Tvrdošovce totiž majú dlhoročné družobné styky s Čívom. Úroveň družstiev, organizovanie a srdečné privítanie umožnili, aby turnaj prebiehal vo výbornej atmosfére. Futbalové mužstvo z Čívu dosiahlo 5. miesto, čo chlapcov zarmútilo, ale poučili sa z toho a aspoň vedia, kde majú ešte rezervy. Čívske mužstvo aj touto cestou ďakuje organizátorom za pozvanie a srdečne ich všetci privítajú v Číve.
Slovenský Komlóš je malé mesto v Békešskej župe. Po štvrtý krát bolo usporiadateľom celoštátnych seniorských plaveckých pretekov. Zo Sarvaša sme sa už po druhýkrát zúčastnili na týchto pretekoch. Slovenskú základnú školu v Sarvaši reprezentovali panie učiteľky Mária Mravíková a Zlatka Lišková. S Marikou sme ráno sadli do auta a cestou sme sa rozprávali o zážitkoch v letných táboroch. Marika sa s oduševnením rozhovorila o dramatickom tábore, ja som jej ukázala albumy fotiek z Vysokých Tatier a Varšavy. Na preteky sme sa pripravovali len týždeň. Našu skupinu tvorilo 14 pretekárov a skoro každý z nás si odniesol medailu v súťaži jednotlivcov, alebo v družstve. Na celých pretekoch sa zúčastnili zástupcovia z 20 plaveckých oddielov. Plavci boli nielen z Maďarska, ale aj z Prahy a z Rumunska. Tajomníkom pretekov bol Pavol Hodálik, predsedníčkou pretekov bola dr. Enikő Töröková, ktorá je zároveň aj predsedníčkou seniorského plaveckého zväzu v Maďarsku.
Na začiatku pretekov sme sa všetci postavili okolo bazéna a počúvali hymny zúčastnených krajín. Po slávnostnom otvorení pretekov usporiadatelia odovzdali ceny najmladšiemu a najstaršiemu plavcovi. Zaujímavosťou celých pretekov je, že medaily odovzdával olympijský víťaz Norbert Rózsa. Jeho meno je stotožnené s kúpaliskom, lebo sa volá Ruža.
Kúpalisko Ruža sa nachádza v centre Slovenského Komlóša a svojich návštevníkov láka už od roku 1942. Teplota vody 46 stupňov je bohatá na veľké množstvo minerálov a je vhodná na liečenie pohybového ústrojenstva a reumy. V roku 2003 kúpalisko zrekonštruovali a v prevádzke je 25 metrov dlhý bazén s najnovšou technológiou, dva druhy sauny, malý bazén s 36 stupňovou teplou vodou. V lete využívajú 33 metrový otvorený bazén a vedľa neho je umiestnený aj detský bazén.
Počasie, tak ako minulý rok, sa usporiadateľom vydarilo, hádam bolo aj príliš teplo. Preteky prebiehali vo veselej atmosfére. Ján Krátky, učiteľ telesnej výchovy v Slovenskom Komlóši, bol rozhodcom. Na jeho povel, pripraviť sa, štart, skočili všetci pretekári do vody. Pretekalo sa v štyroch športových plaveckých disciplínach: kraul, motýlik, prsia a znak. Každý plavecký oddiel postavil na štart aj svoje štafety. My, Sarvašania, sme získali v každej disciplíne nejakú tú medailu, spolu ich bolo 18. Učiteľka Zlatica Líšková, učiteľka slovenského jazyka a telesnej výchovy Slovenskej sarvašskej školy, získala dve bronzové medaily. Po ukončení pretekov nechýbal ani sladký melón, ktorý sme kúpili ešte počas cesty do Slovenského Komlóša. Marika Mravíková ho rozdelila medzi všetkých členov sarvašského plaveckého oddielu. Trocha sme ešte oddychovali v liečivej vode a rozhodli sme sa, že aj na budúci rok sa zúčastníme na týchto pretekoch. Každému prajeme príjemný zvyšok letných prázdnin.
„Bože, svetov mocný Pane, zhliadni z výšky na svoj ľud, ktorý v tvojom svätom stane kajá sa tu za svoj blud. Vzdáva ti tu čistú obeť za nečistej mysle čin: prijmi, Pane, ju i posväť, jak ju svätil Boží Syn.“ - znela náboženská pieseň v 18. nedeľu v cezročnom období (2. augusta) na slovenskej svätej omši v Kostole sv. Jozefa v Budapešti. Bola to v poradí posledná -120. svätá omša v 10. ročníku slovenských svätých omší v tomto kostole.
Slávnostnú svätú omšu slúžil vdp. Atila Kónya spolu s oltárnymi spolubratmi, provinciálom Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul v Budapešti P. Viktorom Kunaym a dôstojným pánom Stanislavom Brtošom. Na organe hrala kantorka Katarína Süvegesová zo Santova.
Na svätej omši sa zúčastnili kurátorka Celoštátnej slovenskej samosprávy pri Verejnej nadácii pre národné a etnické menšiny v Maďarsku, predsedníčka Slovenskej samosprávy XI. obvodu Budapešti - Nový Budín Ildika Klauszová Fúziková, predsedovia slovenských volených zborov III., IV., IX. a XVII. obvodu Budapešti František Križan, Anna Kutňánska, Mikuláš Bogár a Mária Epressová a veriaci z Budapešti, Santova a Dabaš-Šáre.
P. Viktor Kunay vo svojej homílii o. i. povedal:
- V dnešnom Evanjeliu podľa Jána sme mohli počuť slová: „Nevyhľadávajte pokoru, ktorá podlieha skaze, ale hľadajte pokoru, ktorá ostáva pre večný život, a ten vám dáva Syn človeka. Ježiš povedal: „Ja som chlieb života a kto prichádza ku mne nikdy nebude lačný, a kto verí vo mňa, nebude viac smädný.“ Pán Ježiš je prítomný v každej svätej omši a tieto jeho slová nás spájajú s ním a so životom. Kristova prítomnosť chce prenikať náš život, ale vierou. Nasycuje náš hlad a dáva nám to najdôležitejšie - vieru a lásku. Preto je potrebné, aby človek mal vieru, bez ktorej sa nedá žiť. Kristus nás prvý miloval a prijal, preto je potrebné, aby sme sa v slávení svätej omše spoločne schádzali vo viere, stretli s Kristom. Modlime sa spoločne, aby nám dal Pán Boh jednotu, aby všetci ľudia vyhľadávali pokrm, ktorý dáva večný život.
Dôstojný pán Stanislav Brtoš pred spoločnou modlitbou veriacich nám kládol na srdce, aby sme sa zúčastnili Eucharistie. Plnú účasť na svätej omši máme vtedy, keď posilnení Božím slovom, prijmeme na Baránkovej hostine Chlieb z neba. Prosme Pána, aby celý svet pochopil, čo preň znamená tento pokrm. Veriaci sa modlili za pastierov Cirkvi, za celý svet, za tých, čo sa starajú o náš každodenný chlieb. Ako aj za naše kresťanské rodiny, aby ich zjednocovala spoločná modlitba a prijímanie toho istého sviatostného Chleba, lebo bez neho si nemôžeme udať večný život.
Po slávnostnej svätej omši sa zišli veriaci na farnosti, kde sa konalo tradičné agapé. Predseda Slovenskej menšinovej samosprávy VIII. obvodu Budapešti Kazimír Kápolnai privítal vzácnych hostí - P. Viktora Kunayho a vdp. Stanislava Brtoša. Pán predseda sa poďakoval dôstojnému pánu Atilovi Kónyovi, kantorke K. Süvegesovej a I. Klauszovej Fúzikovej za ich službu. Potom informoval prítomných, že sa skončil 10. ročník slovenských svätých omší a od septembra sa začne 11. ročník slovenských svätých omší v Kostole sv. Jozefa v Budapešti. Zdôraznil však, že organizátori slovenských svätých omší očakávajú v budúcnosti väčšiu aktivitu a početnejšiu účasť členov poslaneckých zborov slovenských samospráv z hlavného mesta ako aj z vidieka.
Príjemnú atmosféru agapé dotvárali stoly plné chutných dobrôt.
Počas našej nedávnej rodinnej dovolenky pri Balatone sme navštívili Botanickú a zoologickú záhradu Kálmána Kittenbergera vo Veszpréme. Je to správa, ktorá by nemusela nikoho zaujímať okrem našej rodinky, ale dúfam, že vám môžem poslúžiť informáciami, ktoré využijete aj vy počas svojej dovolenky.
Poloha veszprémskej ZOO je najkrajšia spomedzi všetkých záhrad v krajine. Nachádza sa v doline Fejes, jej terén je veľmi členitý, čo ponúka množstvo zaujímavých riešení pri vytváraní domovov pre zvieratá. Tieto výhody využili aj počas rekonštrukcie záhrady.
Nakoľko v 80-tich a 90-tich rokoch sa rozvoj záhrady úplne zanedbal, jej atrakcie a predstavovanie zvierat sa stali úplne zastaralými. V prvom kole rekonštrukčných prác v roku 2003 vybudovali výbeh pre medvede. Tieto zvieratá mali pred tým veľmi malý priestor, klietku. Medvede, zvyknuté na stiesnené pomery, sa spočiatku báli výbehu, ale postupne si zvykli. V roku 2006 sa do výbehu nasťahovali aj aljašskí bieli vlci. Počas následných rekonštrukčných prác sa do roku 2007 nasťahovali všetky druhy zvierat do nových výbehov, okrem šimpanzov. Tí dostali nový domov v tomto roku a tešia sa naň nielen zvieratá, ale aj návštevníci, ktorí môžu sledovať život živočíchov vo vnútri aj vo vonkajších priestoroch.
Zoologická záhrada vo Veszpréme je treťou najstaršou zoologickou záhradou v krajine po budapeštianskej a debrecínskej. Bola otvorená 1. augusta 1958, len niekoľko mesiacov po debrecínskej ZOO. Nesie pomenovanie po Kálmánovi Kittenbergerovi, známom bádateľovi Afriky. Jeho busta stojí pred vchodom do záhrady. Zoologickú záhradu každoročne navštívi cca. 200 000 ľudí. Najväčší dôraz sa kladie na ochranu prírody a výučbu.
Zoologická záhrada sa skladá z dvoch častí: zo zvernice a zo safari parku, v ktorom sa nachádza aj spomínaný výbeh pre šimpanzy. Najznámejším „obyvateľom” zoologickej záhrady bol šimpanz menom Böbe, ktorý svojou hravosťou a vynaliezavosťou sa stal obľúbeným zvieraťom krajiny. Bol obsadený do niekoľkých filmov. Zahynul v roku 1970, je pochovaný v zoologickej záhrade, ba je mu venovaná tabuľka.
Toľko o tejto zoologickej záhrade v kocke. Čo však musíte vedieť je to, že riadne parkovisko, vzdialené asi 300 metrov od hlavného vchodu, drvivá väčšina návštevníkov nevyužíva. Počas našej návštevy tam stáli dve autá. O to viac ich bolo priamo pri vchode a o to ťažšie sme sa tam dostali, keďže sme museli stále odskakovať nabok a púšťať vozidlá. Druhá vec, ktorú by si mal každý premyslieť, je vlastná fyzická výdrž. My sme navštívili veszprémske ZOO po týždennom pobyte na horúcom slnku. Asi vám nemusím dlho vysvetľovať, ako sme boli unavení. Hlavne deti, ktoré sa ledva vliekli. Takže do zoologickej záhrady, ktorá je, žiaľ, slabo vybavená miestami na sedenie v chládku, mali chodiť v horúčavách iba zdatnejší návštevníci. Ale dobrá správa je, že vás nebudú obťažovať rôzni predavači, v parku sú tri bufety s prijateľnými cenami. Návštevu Botanickej a zoologickej záhrady vo Veszpréme odporúčam každému, kto sa chce vžiť do každodenného života tuzemských a exotickejších zvierat a kto sa chce pokochať aj v krásach Bakonského pohoria a lesov, ktorým je tu venovaný náučný chodník.
Volám sa Adrienn Rádaiová. Študujem na Slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe. V tomto školskom roku navštevujem 11. triedu. Už v minulosti som sa zapojila do súťaže, ktorú organizuje Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku. V minulom roku som robila výskum o známom človeku a predtým som pátrala po osudoch mojich predkov. V tomto roku som sa rozhodla písať o škole, ktorá sa nejako viaže k dejinám Komlóša, resp. jeho okolia. Najsilnejšou motiváciou bolo to, že som Komlóšanka. Moje prvé kroky, ako som si už po minulé roky zvykla, viedli k pánu Ondrejovi Lopušnému, komlóšskemu kronikárovi. U neho som hľadala inšpiráciu. A nesklamala som sa! Dlho sme sa rozprávali a ja som sa dozvedela, že v Komlóši boli kedysi cirkevné školy, vraj ich bolo až desať. Zdalo sa mi to ako výborná téma. No Bandi báči pokračoval a stále šteklil moju zvedavosť. S každou jeho vetou som získavala novú a novú inšpiráciu. Až sa naša debata dostala k sálašským školám, ktoré mali veľmi významnú funkciu. Keď som sa opýtala, či aj okolo Komlóša boli takéto školy, Bandi báči prikývol. Vraj až niekoľko, v Nagykopáncsi a v Pusztaszőlősi, ba aj na iných miestach pri mestách a dedinách. Mala som si z čoho vyberať. Ale ja som si vybrala szőlőšskú sálašskú školu. A prečo? Je to jednoduché! Vždy ma lákalo objavovať niečo nové, a keď sa sám komlóšsky kronikár priznal, že vie o tejto škole len veľmi málo, bolo rozhodnuté. Moje prvé informácie boli veľmi zaujímavé, ale stručné. Podľa rozprávania pána Lopušného založila túto školu grófka Ilona Zichy, ktorá pochádzala z grófskeho rodu Wenckheimovcov. Školu mali navštevovať deti služobníctva, ktoré pracovalo na panstve grófky.
Svoj výskum som začala v regionálnom Múzeu Szántó Kovács János v Orosháze, kde som našla pár viet o škole a o pustatine Szőlős. Prelistovala som knihy o dejinách Hódmezővásárhely a Békés Vármegyék Története (Dejiny Békešskej stolice). Z týchto kníh som sa dozvedela také veci, ktoré boli typické pre sálašské školy všeobecne, nielen pre Pusztaszőlős.
Mala som aj trošku šťastia, lebo na Komlóši žijú ľudia, ktorí chodili do tejto školy a spomínajú si na tie roky s takou presnosťou, akoby sa to stalo len včera. Tak som mohla urobiť interview. Zašla som k pánovi Miškovi a jeho manželke Marike (Radicsovci) a k učiteľke Zuzke Kovácsovej, ktorí mi porozprávali svoje zážitky. Bolo to pre mňa zaujímavé, lebo pred tým som nerozmýšľala o tom, ako žili deti kedysi a aké bolo školstvo. Toto stretnutie plné spomienok bolo nielen pre nich, ale aj pre mňa príjemným okamihom.
Čabianska organizácia Slovákov sa rozhodla každoročne organizovať stretnutie bývalých sálašských učiteľov. Určite by bolo zaujímavé, keby sa táto myšlienka rozšírila a zúčastnili by sa na tomto stretnutí bývalí učitelia zo sálašov Békešskej župy spolu so svojimi žiakmi. Pozvanie by isto neodmietli ani manželia Radicsovci, ktorí veľmi radi spomínajú na svoje školské roky, strávené v pusztaszőlőšskej sálašskej škole.
„Bola to extravilánová škola, teda nebola v meste. Deti z okolia mesta, zo sálašov, chodili do tejto školy. Z takých častí, ako tzv. Czakó Birodalom a László majer, aj z Prvého i Druhého radu. Takí ľudia, ako Gyurka Sovány, Anci Melegová, Zsuzsa Világosová i Gurabského decká tam chodili. Žiaľ, nevieme presne, kedy školu založili. Ale to vieme, že už Marikin otec tam chodil. To bolo okolo roku 1900.“
Odporučili mi, že ak sa chcem dozvedieť niečo o založení pusztaszőlőšskej školy a jej správe, mám navštíviť Pusztaföldvársku cirkev. Z toho sa dá usúdiť, že školu istý čas spravovala cirkev.
Keď začal Miško báči chodiť do školy, existovalo len 6 tried, tzv. 6 elementárnych. Pani Marka nastúpila do tej istej školy, no mala už 8 tried, tzv. 8 základných, a to je medzi nimi rozdiel iba 4 roky. To dokazuje, ako sa rýchlo menil a zdokonaľoval školský systém.
„Zo začiatku v celej škole učil len jeden učiteľ, ale potom aj dvaja. V jednej triede sme boli nižšia sekcia -1.,2.,3.,4. trieda a 5.,6.,7.,8.trieda boli oddelene. To bolo dobré preto, lebo zatiaľ čo jedna trieda sa nahlas učila s pánom učiteľom, tak druhá bola ticho. Dostali prácu, písať... alebo také, čo opravoval potom pán učiteľ. Tak sa učili pracovať samostatne. Škola sa začala o 7.30 a končila o 12-ej alebo o 13-ej. V tej dobe veľmi prísne brali učenie. Deti si veľmi vážili učiteľa. Povinné bolo odrecitovať násobilku alebo báseň, keď sme sa mali nejakú naučiť. Len jedna alebo v lepšom prípade 2 knihy boli pre celú triedu. Tak si žiaci museli knihy medzi sebou požičať. No a vtedy veľmi dávali pozor na to, aby knihy nemali somárske uši, lebo to bola veľká hanba. Jednu knihu sme používali 4 roky a boli sme veľmi hrdí, že knihy a zošity sú v takom dobrom stave. Písali sme husím perom, tak aj na to sme dali pozor, aby sme nenarobili machule. Ale potom, keď Marka chodila do vyššej triedy, zjavilo sa už atramentové pero. Nielen deti, ale aj učitelia brali učenie prísne.“
Miško báči to hneď potvrdil vetou:
„Mali sme jednu knihu z maďarčiny a z tej knihy museli sme sa naučiť naspamäť všetky básne. Nie tak, ako teraz, že hlavne gymnazisti nevedia básne a my, ktorí sme chodili do základnej sálašskej školy, lepšie vieme, a nie teraz sme sa to učili, ale pred 50 rokmi!“
Zaujímavé bolo aj skúšanie.
„Odpovedali sme tak, že jeden začal a iný pokračoval. Tak sa učiteľ predsvedčil, že každý sa naučil všetko.“
Predmety boli také ako dnes. Školáci nižších ročníkov sa učili matematiku, geometriu, maďarský jazyk a literatúru, telocvik, prírodopis atď. Vo vyšších triedach pribudli ešte chémia, fyzika a biológia. Samozrejme, učivo nebolo na takej úrovni a v takom rozsahu ako teraz. Už vtedy vyznačili v knihách poučky, ktoré mali deti vedieť. Vyučovanie bolo v maďarčine. Hoci mnoho sálašských detí po maďarsky vedelo veľmi málo. Slovenčinu používali žiaci medzi sebou cez prestávky, skoro všetci sa doma rozprávali len po slovensky.
Aj vtedy bol kontrolný zošit (žiacka knižka) aj vysvedčenie. Aj učiteľ si písal denník a robil si poznámky. Zaujímavé bolo aj to, že pred 2. svetovou vojnou bola najlepšia známka jednotka (ako teraz na Slovensku), až potom sa systém známkovania zmenil a jednotka (1) sa stala najhoršou známkou, a najlepšia sa stala pätorka (5).
Triedy boli zmiešané, ale nie tak, ako dnes, že si chlapec môže sadnúť k dievčaťu. „V jednej lavici sedeli sme 6 chlapci, za nami v nasledujúcej lavici 6 dievčat, atď... „
V tej dobe žiaci nemali aktovku. Zošity nosili v textilnej taške, čo im mamičky ušili. Mária Ocsoková bola ich prvá učiteľka v szőlőšskej škole. Pred ňou učil jeden veľmi mrzutý učiteľ, ktorého sa žiaci veľmi báli. Volal sa István Gyedó. Kto náhodou zo žartu nepozdravil, povedali mu: „ty by si mal chodiť k Gyedóvi, on by ťa veru naučil pozdraviť” Vtedy žiaci učiteľom onikali alebo vykali, ale učitelia nie, len v tom prípade, keď sa učiteľ na žiakov hneval.
Táto škola mala vysokú úroveň. Veľmi veľa inžinierov, učiteľov, právnikov a inteligencie sa stalo z tých žiakov, ktorí tu chodili.
„Ktorí išli na strednú školu, uplatnili sa. Nemali ťažkosti s učením”.
Hoci učil jeden učiteľ všetky predmety (okolo 6), neboli nevzdelaní, nekvalifikovaní. V súvislosti s učením sa mienka rodičov trieštila. Boli takí rodičia, ktorí to povedali, že deti majú byť v škole a majú sa vzdelávať. A boli i takí, ktorí tvrdili, že deti majú byť na poli, obrábať ju a chovať zvieratá. Žiť život roľníkov a škola, to nie je pre nich, oni budú len roľníci.
Škola sa starala aj o kultúrny a spoločenský život. Intenzívne sa začal rozvíjať vtedy, keď do školy prišli manželia Vinczeovci (pani Anci a pán Józsi). Oni začali robiť mimoškolské aktivity. Založili tanečný súbor, ktorý vystupoval na Pusztaföldvári a v okolí mesta v menších mestečkách. Mali aj spevácky zbor, aj krúžok ručných prác.
V tom čase sa už vyvíjali aj tzv. pionierske aktivity a organizoval sa tábor. Tí, ktorí sa učili dobre, mohli ísť cez leto do tábora v Balatonföldvári. Na telocviku museli aj dievčatá, aj chlapci nosiť krátke nohavice a biele tričko a dievčatá ešte gumu, ktorou si prichytili vlasy. Telocvičňa nebola vôbec. Ani v cirkevných školách v meste Slovenský Komlóš (a to bolo v meste okolo 10 škôl).
Na maďarčine preberali deti tradičných maďarských autorov, ako Jókai, Ady, Mikszáth atď, a aj o ich živote sa učili. Povinné čítanie nebolo. Len to sa učili, čo bolo v knihách. Diela aj interpretovali, ale len základné veci, museli nájsť úvod, záver, myšlienky a museli povedať obsah.
Náboženstvo bolo, ale nebolo povinné. Škola bola pre katolíkov aj pre evanjelikov. Žiaci neboli rozdelení podľa náboženstva. Pred školou stála kaplnka, do ktorej sa mohol ísť pomodliť každý slobodne.
Hoci školu založila grófka Ilona Zichy pre poddaných, ktorí pracovali na jej dvore, ročne ju navštívila len dvakrát alebo trikrát. Možno nemala čas, možno chuť, možno sa jej to nezdalo dôležité. Kto vie!? No ja určite viem, že sa nájde veľa ľudí, ktorí sú jej vďační. S dvoma z nich som sa osobne stretla. Miško báči mi medzi iným povedal aj toto:
„Na záver by som chcel to povedať, že ja s horlivou láskou spomínam na tie časy. Deti mali skutočnú pamäť. Aj lepšie sme žili ako teraz. V tom zmysle, že vtedy nebol ani internet, ani televízia a museli sme robiť všetko spoločne s inými deťmi. Deti mali trvalý zážitok. Napríklad v roku 1942 bola povodeň a vtedy v celom jazere boli ryby. A spolu sme išli na rybačku. My sme sa cítili dobre, keď išli sme spoločne siedmi - ôsmi hrať futbal a spadli sme na zem, tak sa okolo nás prášilo. Na svoj sálašský život spomíname s pôžitkom. Nikdy nezabudnem, že tam som chodil do školy. Som na to hrdý!”
V 150-ročných dejinách Čorváša bola prirodzená pestrofarebnosť, rôznorodosť zvykov i rozmanitosť ľudí. Pri posudzovaní človeka neboli meradlom rozdielnosti ľudí, odlišnosti v používaní jazyka, či návykoch, ale hovorila za nich práca a činy. Počas existencie tohto dnes malého mestečka, obyvatelia používali 4-5 jazykov, vyznávali Boha, žilo tu vedľa seba šesť vierovyznaní. Niekedy diskutovali o teologických otázkach, ale dbali aj o to, aby bol v usadlosti zachovaný pokoj, aby tu žijúci ľudia, nech sú slovenského, rumunského alebo židovského pôvodu sa cítili v Čorváši doma. Oficiálna politika však neodzrkadľovala toto prirodzené ľudské správanie, lebo v dejinách obce boli aj také obdobia, kedy štátna politika vyžadovala iný prístup. História krajín Karpatskej kotliny, osudy tunajších národov sa rozdelili v roku 1920, dovtedy sa tu žijúce národy a ich zvyky miešali, navzájom sa ovplyvňovali. Spory nevznikali kvôli jazykovým rozdielom, ale skôr kvôli spoločenským vzťahom. Popri Maďaroch boli zakladateľmi Čorváša i Rumuni. Slovenské obyvateľstvo sa tu vo väčšom počte začalo usadzovať od roku 1860 v dôsledku toho, že vzniknuté majery potrebovali stabilnú pracovnú silu, ktorú získali z okolitých osád, predovšetkým z Békešskej Čaby. Neskôr do novej osady prichádzalo slovenské obyvateľstvo vo väčšom počte zo Sarvaša a Poľného Berinčoku. Môžeme predpokladať, že správy o pracovných príležitostiach rozširovali títo usadlíci, lebo stovky nových osídlencov prichádzali neskôr aj z rôznych lokalít dnešného Slovenska.
V súčasnosti žije v Čorváši iba približne 100 obyvateľov slovenskej národnosti, hoci ich počet koncom 19. storočia bol viac ako desaťnásobný. Súčasný asimilačný proces sa dá len ťažko spomaliť, čo platí aj pre ostatné národnosti, žijúce v Čorváši. Skúmajúc príčiny tohto procesu musíme konštatovať, že najvážnejšou príčinou asimilácie v Čorváši bola absencia vlastnej národnostnej organizácie a školy. Po prvých slovenských osídlencoch prišli vo väčšom počte ďalší až v druhej vlne, od roku 1870. Práve v tomto období sa vytvárala čorvášska pozemková štruktúra, preto medzi čorvášskymi statkármi sotva nájdeme ľudí slovenskej národnosti. Výnimku tvoria Pavol Rohoška (180 jutár) a rodina Laurinyeczova, pochádzajúci z Čaby. Niekoľko osôb slovenského pôvodu nájdeme aj medzi maloroľníkmi, napr. Michala Petrusa (10 jutár). Keď skúmame národnostné zloženie remeselníkov a málopočetnej úradníckej vrstvy, vidíme, že Slováci sú úmerne zastúpení v živote obce. Po prvej svetovej vojne, v dôsledku nacionalistickej politiky, nebola žiadna šanca na to, aby sa v obci vytvorila nejaká slovenská organizácia. Po druhej svetovej vojne v roku 1947, v dôsledku výmeny obyvateľstva časť Slovákov z obce odišla. Existencia čorváškych Slovákov sa dostala do popredia záujmu až po zmene spoločenského zriadenia, keď sa už následky asimilácie nedali zvrátiť a slovenský jazyk sa z Čorváša pomaly vytráca.
O obyvateľoch Čorváša bol počas stredoveku vyhotovený čiastočný alebo úplný súpis v súvislosti s odvádzaním desiatka a iných daní. Za pomerne úplné môžeme pokladať súpisy z rokov 1567 a 1569, vyhotovené Turkami. Vtedy spísali podľa rodín a podľa mena mužské obyvateľstvo nad 15 rokov. Charakteristickou črtou stredovekých mien bolo, že mená, poukazujúce na určitú národnosť, skrývali ozajstnú národnosť ich nositeľov. Asi sa veľmi nemýlime, keď tvrdíme, že v Čorváši sú pod menom Tót v týchto súpisoch uvedené osoby slovanského pôvodu, prípadne Slováci. Slovo tót bolo v slovníku nacionalistov prezývkou, hoci jeho pôvod možno pokladať za prastarý a iného významu. Maďari v Karpatskej kotline nasledovali Gepidov a v čase príchodu do vlasti tu našli Slovanov žijúcich s Gepidmi. Keďže Gepidi sa vo vlastnom jazyku nazývali „thaut“, predkovia Maďarov tento výraz „pomaďarčili“ na tót a takto nazvali každého Slovana. Medzi rodinnými menami stredovekého Čorváša sa tót vyskytuje 23-krát, najviac v Tureckom súpise z roku 1579, vtedy zaregistrovali 147 rodín, z ktorých 11 sa volalo Tót. Medzi menami nájdeme aj priezviská Oláh a Török, ktoré tiež poukazujú na národnostnú príslušnosť.
Prvé obyvateľstvo Čorváša pozostávalo z bývalých vlastníkov poddanských pozemkov a z čeľade grófskeho panstva pochádzajúceho z osady Gyula. Rast obyvateľstva sa datuje od roku 1853, po definitívnom rozdelení pozostalosti po grófovi Harruckernovi, keď sa v chotári dediny vytvorili štyri väčšie majery. Popri nich vzniklo desať menších majerov, ktoré vo veľkom počte prijímali prisťahovalcov z okolitých osád. V 60-tych a 70-tych rokoch 19. storočia na tieto majetky masovo prichádzali slovenské evanjelické a katolícke rodiny.
Minulosť a pôvod čorvášskych Slovákov musíme hľadať v 18. storočí, a to skúmaním problémov obyvateľov vtedajších hornouhorských stolíc. V prvej etape sa vtedajšie slovenské obyvateľstvo z Hontianskej, Novohradskej a Gemerskej stolice pohlo smerom k južným stoliciam historického Uhorska. Príčiny súviseli s rozdelením Uhorska na tri časti v roku 1541, keď sa dovtedajšie vnútorné stolice stali ťažko chráneným pohraničím. Pred ozbrojenými útokmi sa obyvateľstvo sťahovalo do severných stolíc. V roku 1542 evidovali v Hontianskej stolici 2278 poddanských dvorov, v roku 1683 už zostalo len 135 dvorov, ktoré platili dane. Po znovu obsadení Budína (1686) sa obyvateľstvo začalo sťahovať naspäť do opustených domov, ale osud im znovu nežičil. Po porazení Rákócziho povstania za slobodu, v týchto stoliciach existujúce veľké Rákócziho majetky a majetky jeho prívržencov, pokladnica skonfiškovala a dala ich do prenájmu. Nájomníci chceli za krátky čas z majetkov vyžmýkať čo najviac zisku, ale moli tak urobiť len na úkor tu žijúcich poddaných. K týmto problémom sa pridružila aj protireformácia, ktorá chcela prinútiť prevažne evanjelické obyvateľstvo, aby zanechalo svoju vieru. Z týchto dôvodov si časť obyvateľstva radšej zvolila útek a pustila sa teraz už smerom na juh. Vandrovanie neznamenalo ísť do neznáma, veď členovia hornouhorských poddanských rodín pravidelne chodievali na Dolnú zem, v čase žatvy si tu často zarobili na celoročnú potrebu obilia pre rodinu. Z utekajúcich poddanských rodín išli dopredu najprv práceschopní členovia, neskoršie ich nasledovali aj ostatní. V mnohých prípadoch prvou stanicou putovania nebola Békešská župa. Vtedajší majiteľ župy, Ján Harruckern prisťahovaným slovenským poddaným poskytol také výhody že jeho majetok, ktorý vtedy tvoril štyri pätiny župy, sa pomaly stal cieľovou stanicou sťahovania. Druhá veľká migračná vlna z Hornej zeme nastala v rokoch 1848-49, po revolúcii a boji za slobodu a zrušení nevoľníctva. Vtedy do Békešskej župy vo veľkom počte prichádzali prisťahovalci aj z najsevernejších stolíc Uhorska. Väčšina Slovákov prichádzajúcich zo Šarišskej, Oravskej, Spišskej a Trenčianskej stolice bola rímskokatolíckeho alebo gréckokatolíckeho vierovyznania. Obyvateľstvo do Békešskej Čaby, Sarvaša a Poľného Berinčoku sa začalo sťahovať aj spoza hraníc historického Uhorska, z Haliča. Zo spomenutých dolnozemských slovenských lokalít potom prichádzali vo veľkom počte Slováci do novozaložených obcí, do Čorváša a neskôr do Kondoroša. Časť znovu- osídlencov našla prácu na pustatinách, ktoré hraničili s Čorvášom, ale vtedy ešte patrili k Čabe. Boli to veľkostatky neskorších obcí Gerendáš, Telekgerendáš, Kétsoproň, Čabasabadi. Do prelomu storočia sa aj z týchto lokalít mnohí presídlili do Čorváša.
Prví evanjelickí Slováci sa v obci usadili už v polovici šesťdesiatych rokov 19. storočia a spolu s orošházskymi maďarskými evanjelikmi ich počet vzrástol na 250 osôb. Preto sa v roku 1866 odčlenili od miestneho reformovaného cirkevného zboru, prenajali si modlitebňu a neskôr si postavili školu s učiteľským bytom. V 70-tych rokoch 19. storočia vzniklo v chotári obce 10 majerov, ktoré verbovali pracovnú silu z okolitých lokalít. V dôsledku toho sa v obci usadil veľký počet obyvateľov, ktorí pochádzali z Čaby.
V tomto období prebiehali v Čorváši práce na železničnej trati Dolná zem - Fiume. Vtedy sa z Čaby do Čorváša presídlilo zase viac furmanských (kubikus) rodín. Druhá veľká skupinka, viac ako 20 rodín, prišla zo Sarvaša, ale aj z Berinčoku sa prisťahovala jedna skupina, ktorá si zvolila za svoj domov Čorváš. Väčšina prvých rodín, ktoré sa tu usadili, boli evanjelici. Následkom zmiešaných manželstiev sa niekedy stalo, že v jednej rodine boli evanjelici aj katolíci. Vplyvom týchto udalostí vzrástol počet evanjelikov. Miestni predstavení sa o post učiteľa uchádzali u orošházskeho dekana a v osobe Jána Freitága ho pred 125 rokmi aj získali (levitatanító). Nový farár-učiteľ zaručoval čorvášskemu cirkevnému zboru samostatnosť.
Freitág sa narodil a vyrástol v obci Apatelek. O tejto obci je treba vedieť, že ju založili čabianski Slováci a veľká časť jej obyvateľstva bola slovenskej národnosti. Freitág dobre hovoril po slovensky aj po nemecky. V roku 1890 už väčšina evanjelických veriacich mala slovenský materinský jazyk a bola zvyknutá na to, že bohoslužby a iné služby sa v Békešskej Čabe, Sarvaši a Poľnom Berinčoku konali v materinskom jazyku, nehovoriac o hornouhorských a haličských Slovákoch.
Vedúci dcérskej cirkvi v Čorváši odvolávajúc sa na nedostatok vyšších povolení nedovolili používanie slovenčiny v kostole a škole, preto sa slovenskí veriaci obrátili so žiadosťou o pomoc na obvodného superintendanta Dr. Gusztáva Szeberényiho. Medzi Szeberényim a Freitágom prebehla zaujímavá korešpondencia. Szeberényi oznámil Freitágovi, že na používanie slovenského jazyka netreba žiadne povolenie, lebo v Békešskej Čabe kážu po maďarsky aj po slovensky a keby veriaci žiadali, bohoslužby by sa mohli konať aj po nemecky a po rumunsky. Teda čorvášski veriaci môžu rozhodovať o tejto otázke samostatne. Szeberényi pokarhal Freitága: „Nemali ste už o tom dávno rozmýšľať? Len teraz ste sa dozvedeli, že máte aj slovenských veriacich? Ej, ej, či si ľahko berieme svoju službu! Aké je to ponižujúce, keď veriaci vedia, že najprv musia požičať knihu pre svojho farára, aby sa z nej dozvedel, čo by mal vedieť aj bez toho.“ Veriaci si pre svojho farára vypýtali slovenské knihy od superintendenta, ktorý im v liste sľúbil, že požičia Freitágovi jednu. Na základe toho môžeme predpokladať, že v máji 1880 sa v Čorváši začali konať slovenské bohoslužby. A takto nový farár-učiteľ až do roku 1892 vykonával bohoslužby v dvoch jazykoch. Vtedy, na základe uznesenia cirkevného zboru zrušili slovenské bohoslužby. Príčiny môžeme hľadať v čisto maďarskom presbytériu orošházskeho pôvodu. V 13 člennej cirkevnej rade boli totiž slovenského pôvodu iba traja jej členovia: Sándor Such, Ján Sebjan a Juraj Moravszki. Bezprostrednou príčinou prijatia tohto uznesenia bola kritika cirkvi v novinách pre slovenskú Večeru Pánovu, preto napriek protestu veriacich slovenské bohoslužby zrušili. Otázka slovenskej liturgie nerozdelila veriacich, ale ešte aj v roku 1922 žiadali služby, vykonávané v materinskom jazyku. V tomto roku navštívil Čorváš biskup Dr. Sándor Raffay. Túto príležitosť chceli využiť reprezentanti miestnych evanjelických Slovákov, aby v tejto veci odovzdali biskupovi petíciu, žiadajúc obnovenie slovenskej liturgie. K tomu však pre vtedajšiu politickú situáciu (obdobie po Trianone) nakoniec nedošlo.
Počet slovenského obyvateľstva v Čorváši značne vzrástol aj v roku 1899, keď si Békešská Čaba kúpila a vyparcelovala majetky grófa Trautmannsdorfa a predala po malých jutrách za 300 Ft. Časť tohto majetku, 290 kat. jutár, bola v čorvášskom chotári, prevažnú väčšinu ktorého si kúpili čabianski Slováci. Na prelome storočia časť z nich skrachovala, zvyšujúc tak čorvášsku nádennícku vrstvu.
V tomto čase hovorila po slovensky viac ako polovica evanjelických detí školského veku a možno vtedy sa v rámci evanjelickej školy mala zorganizovať slovenská výučba. Na prelome storočia bolo ohrozené už aj evanjelické školstvo, ktoré zaniklo v obci v roku 1906.
Keď skúmame národnostné zloženie žiakov, zapísaných v školskom roku 1903 - 1904 na základe matriky, vidíme, že do šiestich tried bolo zapísaných 199 detí. Z nich malo slovenský materinský jazyk 48 detí, maďarský materinský jazyk, ale hovorilo po slovensky 40, a so slovenským menom, ale s maďarským materinským jazykom 52 detí. Časť týchto detí bola v predošlom roku zapísaná ešte so slovenským materinským jazykom. Stávalo sa aj to, že jedno dieťa z rodiny zapísali so slovenským, druhé s maďarským materinským jazykom. Podľa údajov súpisu z roku 1900 bol počet čorvášskych Slovákov 723, za 10 rokov počet vzrástol o 250 osôb, pomaďarčovanie bolo vtedy ešte minimálne. Príčinou toho mohol byť fakt, že väčšina slovenských rodín žila v kolónii čeľadníkov na stredných majetkoch a medzi sebou aj pri práci hovorili po slovensky. Sťahovanie slovenských rodín pokračovalo aj po prelome storočia, lebo po otvorení štátnej školy v roku 1907 bolo zaregistrovaných 62 žiakov ako slovenských alebo po slovensky hovoriacich, 28 z nich neboli čorvášski rodáci, 11 sa narodilo v Békéšskej Čabe. Skúmajúc zvyky uzatvárania manželstva Slovákov vidíme, že najčastejšie sa sobášili v rámci svojej vlastnej národnosti, evanjelickí Slováci, podľa možnosti, v rámci svojej viery. Často sa stalo, že si nezvolili čorvášskeho partnera, veď skúmajúc údaje v období medzi rokmi 1895 a 1918 vidíme, že zvolený partner je v 43 prípadoch békeščabiansky, v 20 kondorošský, v 18 gerendášsky, v 5 sarvašský, v 4 tótbánhedešský (Veľký Bánhedeš - pozn. red.) a z Berinčoku si zvolili partnera v 3 prípadoch. Tieto údaje sa vzťahujú na všetkých Slovákov, nielen na evanjelikov.
Začiatkom 90-tych rokov prišlo do obce niekoľko remeselníkov.
Sarvaš Békešská Čaba
Sámuel Cziglicki kováč Mihály Ostroluvszki čižmár
Mátyás Konyecsni čižmár Mihály Szovszki čižmár
Mihály Konyecsni čižmár János Hanko kováč
Sámuel Konyecsni čižmár János Miklya kolár
István Frecska čižmár Mihály Petrus tesár
József Frecska čižmár János Unyatinszki hrnčiar
Gyula Oszadszki krajčír
Pál Seben kefár
Evanjelické obyvateľstvo, a tak aj Slováci, tvorili najchudobnejšiu vrstvu obce. List, napísaný hlavnému županovi svedčí o tom, že v roku 1890 bolo bez práce 330 rodín, väčšinu tvorili protestanti, ktorí neboli schopní platiť ani sobášny cirkevný poplatok, čo ovplyvňovalo aj plat farára. Kvôli týmto ťažkostiam dovtedy vzniknutého Čorvášskeho robotníckeho kruhu, ktorý bol predchodcom sociálnodemokratickej strany, vstúpili vo veľkom počte aj Slováci. Po jeho zakázaní dvakrát napísali hlavnému županovi protestný list, ktorý podpísali aj jeho slovenskí členovia. Na hárkoch nájdeme tieto mená: Medveczki, Zsótér, Galló, Konyecsni, Banász, Kocsro, Andrejcsik, Lukoviczki, Gyebnár, Volka, Pleván. O evanjelických Slovákoch nám pomerne presný obraz podáva menný zoznam, vyhotovený pri voľbe farára v roku 1919, v ktorom je zapísaných 470 rodín, z nich 165 so slovenským priezviskom. V tomto čase bola evanjelická cirkev dôležitá preto, lebo čorvášski farári po Freitágovej smrti, András Sipos, ktorý bol čabianskeho pôvodu a Mihály Rohály zo Sarvaša, hovorili po slovensky. V roku 1933 sa farárom stal Károly Tátrai. On, ako orošházsky Maďar, nevedel po slovensky, čo sa prejavilo aj v tom, že v roku 1941 sa k slovenskej národnosti hlásili už len štyria ľudia. Má to však hlavne politické príčiny, pretože oficiálna politika žiadala a očakávala pomaďarčovanie slovenských, nemeckých a rumunských mien, urgovala asimiláciu. V tomto mohol hrať významnú úlohu evanjelický farár Károly Tátrai, lebo ho v roku 1941 navrhli na udelenie vyznamenania Národnoochranný kríž, kde môžeme čítať takéto zdôvodnenie: „...čorvášskych veriacich slovenského pôvodu a hovoriacich po slovensky úplne pomaďarčil.“
Po zrušení poddanstva zastihla župu nová slovenská migračná vlna, čo malo za následok príchod slovenských katolíckych rodín z Horného Uhorska do Slovákmi obývaných obcí. Tieto rodiny boli také chudobné, že sa na niekoľko sto kilometrovú cestu vydali pešo, nosiac na chrbte menšie deti a svoj biedny batoh. Ich cieľom boli Slovákmi obývané obce, nachádzajúce sa v župe, avšak z prevažne z evanjelických obcí, ktoré boli už aj bez nich preľudnené, sa za prácou čoskoro sťahovali ďalej. Väčšina z nich sa dostala do čeľadníkov, kde boli ešte dostatočné pracovné príležitosti, mnohí z nich si našli prácu v majeroch čorvášskych panstiev.
V 60-tych rokoch prišlo do obce niekoľko slovenských katolíckych rodín z Horniakov. Boli to rodiny Koltka, Skrinyár, Terhányi, Leputa, Hrostyik, Babáj, Petrik. Väčšia migrácia sa začala v 70-tych rokoch. Vtedy zo Šarišskej a Zvolenskej stolice Horného Uhorska, ďalej z Haliča a z Moravy prichádzali do obce katolícki a gréckokatolícki Slováci a Ukrajinci. Väčšina týchto rodín dodnes žije v Čorváši. Z Moravy prišli rodiny Polasek a Rubák, zo Šariša rodiny Balogh, Gress a Tinkó, zo Zvolena Blaskó. V roku 1878 počet po „tótsky“ hovoriacich veľkonočných spovedníkov bol 150, čo spôsobilo ťažkosti farárovi Bélovi Gróczimu, ktorý túto reč neovládal. Tento fakt však poukazuje aj na to, že presnosť údajov o národnostných menšinách bola nedostatočná, veď počet evanjelického obyvateľstva bol vtedy dvojnásobný.
Nasledujúca veľká migračná vlna nastala medzi rokom 1880 a prelomom storočia, keď cez veľké Slovákmi obývané lokality župy prišlo do dediny takmer sto rodín z Haliča, Moravy a zo Šarišskej, Spišskej, Oravskej, Trenčianskej a z Gemerskej stolice zo severnej časti Horného Uhorska. Tieto rodiny pobudli v obci len krátky čas, väčšina sa sťahovala ďalej, do iných osád, pretože by ich obec už nebola schopná uživiť, ani prijať. Nápadne veľa slobodných matiek porodilo svoje dieťa v Čorváši a potom odišlo z obce, ale do čorvášskej matriky boli zapísané.
Okolo prelomu storočia sa v dôsledku parcelovania a rozmachu pestovania tabaku do dediny prisťahovali katolícke rodiny. Časť slovenských katolíckych rodín sa pomaďarčila v prvom desaťročí po prelome storočia, čo môžeme sledovať v matrikách katolíckej školy. Pravdou však je, že vedenie matrík je z hľadiska uvádzania národnosti, nedostatočné. Žiaľ, v období rokov 1905-1908 sa hospodárska situácia, v prvom rade postavenie záhradkárov pestujúcich tabak, panských čeľadníkov a nádenníkov, zhoršilo. Pre obyvateľov obce existovali dve možnosti: odboj, štrajkové hnutie alebo vysťahovanie. V období rokov 1904 a 1914 sa 4,3 % obyvateľstva, t. j. 265 osôb vysťahovalo z Čorváša do Ameriky. Z tohto obdobia zostalo len veľmi málo údajov, spomedzi vysťahovalcov poznáme 21 osôb podľa mena, 13 z nich majú slovenské meno: Petrovszki, Zatykó, Aradszki, Darida, Matkócsik, Szlota, Priskin, Gyebnár, Jantyik, Bartyik, Dzurek, Klapács. Na základe týchto údajov môžeme tvrdiť, že časť čorvášskych Slovákov pre bezvýhľadnú hospodársku situáciu odišla za baníka do Ameriky. V dôsledku toho počet Slovákov v obci v roku 1900 zo 723 osôb na rok 1910 popri nepretržitom prisťahovaní poklesol na 547 osôb, (rovnakým dielom aj počet evanjelikov). Časť vysťahovalcov sa vrátila, lebo len takto je možné, že baníkovi Jánovi Jantyíkovi sa v obci narodilo dieťa v roku 1907 aj v roku 1909. V matrike katolíckej školy je v roku 1915 zapísaná Erzsébet Darida, ktorá sa narodila v roku 1908 v americkom meste Auróra. Slováci sa zúčastnili aj v žatevných štrajkoch, neskôr boli aj členmi sociálnodemokratických organizácií, lebo hlavný stoličný sudca oznamoval, že na domácu adresu Pavla Szásza vo veľkom počte prichádzali letáky v slovenskom jazyku, „cieľom ktorých je zapojenie tótskeho ľudu do robotníckeho hnutia.“
V prvej svetovej vojne odviedli veľkú väčšinu Čorvášanov do čabianskeho spoločného pešieho pluku č. 101 a do obranného pešieho pluku č. 4 vo Veľkom Varadíne (Oradea). Takto sa dostali na front, najprv na ruský, potom na taliansky. Čorváš prinášal veľké obete, lebo zo svojich obyvateľov ostalo 322 osôb, čo znamenalo 15 % dospelého obyvateľstva mužského pohlavia, z ktorých 62 boli slovenského pôvodu. Prisťahovanie z Horného Uhorska bolo nepretržité aj počas svetovej vojny, predovšetkým z Trenčianskej stolice, z obcí Dolná Slatina a Horná Slatina prichádzali katolícki Slováci. Títo usadlíci zvyšovali počet čeľadníkov grófskych panstiev predovšetkým v majeroch Károly a Rudolf. Žiaľ, v októbri 1918 si šíriaca sa chrípková epidémia vyžiadala 52 obetí a vážne postihla aj slovenské rodiny. Polovica členov rodín Mikus a Misák zomrela počas epidémie. Tieto slovenské rodiny sa v obci usadili okolo roku 1916. Epidémia mala 12 slovenských obetí, všetci boli rodáci z Trenčianskej stolice. V bojoch Republiky rád sa z obce ako členovia červenej armády zúčastnilo 120 mužov, 38 z nich boli slovenskej národnosti. Obec stratila 14 osôb, z ktorých 10 boli slovenského pôvodu. V tomto období sa členovia slovenskej národnosti aktívne zúčastňovali na dennej politike, lebo v 49 člennom Direktóriu boli 14 Slováci, neskôr v roku 1920 bol počet Slovákov medzi 46 internovanými 16 osôb. Medzi dvoma svetovými vojnami podporovali evanjelickí Slováci ľavicové hnutia, kým katolíci skôr Čorvášsky kresťanský robotnícky spolok. Následky toho vidíme po 2. svetovej vojne pri čorvášskych udalostiach počas výmeny obyvateľstva. V tomto období, hlavne po roku 1930, sa asimilácia veľmi zrýchlila, mená sa pomaďarčovali a pod vplyvom politických udalostí prejavovalo svoju národnosť stále menej ľudí. Pri sčítaní ľudu v roku 1910 sa ešte hlásilo za Slováka 547 osôb. Tento počet sa v roku 1920 znížil na 335 osôb, v roku 1930 je to 327 osôb a v roku 1941 sú to iba 4 osoby. Za týmito údajmi sa skrýva jednak politický strach a jednak to, že časť slovenskej menšiny chcela patriť k čorvášskym „praobyvateľom“.
Po 2. svetovej vojne predstavovala strata obce Čorváš na fronte, v koncentračných táboroch a v zajateckých táboroch viac ako 200 osôb, z čoho asi 35 boli slovenského pôvodu. Presný počet nie je možné vedieť preto, lebo v tomto období v mnohých prípadoch nájdeme v Čorváši Slováka pod maďarským menom.
V období po 2. svetovej vojne je účasť obyvateľov v politických stranách obce významná, strany mali často aj tisíc, ba dve tisíc členov. Väčšina Slovákov aj vtedy podporovala dve ľavicové stany, ale podľa mena možno zistiť, že veľa podporovateľov mala aj Národná sedliacka strana a Nezávislá maloroľnícka strana (FKGP). Počas pozemkovej reformy dostalo pôdu 799 rodín, z ktorých môžeme podľa mien pokladať 304 osôb za Slovákov. Pokojné spolunažívanie však narušila politika. Na základe československo-maďarskej dohody o výmene obyvateľstva podpísanej 27. februára 1946 sa tunajší Slováci do 27. mája museli prihlásiť na presídľovacích výboroch, ktoré sa vytvorili a začali svoju propagačnú prácu aj v Čorváši. Čorvášskym vedúcim presídľovania bol György Zelenyánszki, ktorému sa dostalo pomoci nielen z Békešskej Čaby, ale aj zo Slovenska. Čorváš dvakrát navštívil aj neskorší stranícky a štátny vedúci Československa Gustáv Husák. Do Čorváša prišli umelecké skupiny, orchester a slovenskému obyvateľstvu rozdávali čokoládu a južné ovocie. Propaganda „Bratia Slováci! Mať Vás volá!“ bola účinná predovšetkým v kruhu katolíckych Slovákov. Vo februári 1947 opustilo obec a presídlilo sa do Československa 158 osôb, zanechajúc tu 32 domov a 307 kat. jutár zeme. 108 z nich bolo katolíkov a 50 evanjelikov. Zo zachovaných údajov vyplýva, že čeľaď z bývalých veľkostatkov si vysídlenie zvolila pod vplyvom propagandy. Najnápadnejšie je to v prípade majera Károly, lebo pod vplyvom pozemkovej reformy si vtedajší čeľadníci žiadali a v roku 1945 aj dostali školu. Avšak časť tých, ktorá podpísala žiadosť sa už v nasledujúcom roku prihlásila na presídľovacom výbore a zvolila si presídlenie. Odchádzanie bolo dosť kruté, lebo sa rozdeľovali rodiny. Nastali situácie, že odchádzali deti, alebo odchádzali rodičia, inde sa rozdelil manželský pár, jeden išiel, druhý zostal. Evanjelickí Slováci, hoci ich bolo dvakrát toľko ako katolíkov, odišli v oveľa menšom počte. Príčiny ich konania spočívali v politike, keďže boli ľavičiari, v novom systéme pociťovali svoju situáciu ako priaznivejšiu.
Na miesto odchádzajúcich sa usadilo 24 maďarských rodín, spolu 150 osôb zo Žitného ostrova (väčšina prišla z osady Veľký Meder), ktorí neprišli do Čorváša dobrovoľne. Tieto udalosti národnostnú otázku v Čorváši definitívne vyriešili, pretože uvedomelejší Slováci odišli a tých, ktorí tu zostali sa zrieklo aj Československo. V roku 1949 sa za Slováka hlásilo 18 Čorvášanov, v roku 1960 ich bolo 26. V tomto období sa miestna politika nezaoberala postavením Slovákov, každý bral na vedomie, aj Slováci, že táto národnostná skupina splynie s maďarskou väčšinou. Pri sčítaní ľudu v roku 1980 zaregistrovali v obci 15 Slovákov. V tomto období už ani evanjelická cirkev nedokázala spĺňať svoje poslanie v oblasti spájania slovenských veriacich, cirkevný zbor nemal svojho samostatného farára. Táto situácia rozhodla o osude celého evanjelického obyvateľstva. Dnes by už nebolo možné vydržiavať farára. Cirkevný zbor, ktorý mal pred 50 rokmi 2 600 členov, zanikol.
Koncom 80 rokov si Maďarsko muselo uvedomiť, že socialistické riešenie národnostnej otázky v oblasti Východnej Európy je pre Maďarov nevýhodné. Opozičná inteligencia stále hlasnejšie protestovala proti národnostnej politike susedných krajín, predovšetkým proti Rumunsku. Práve preto sa nebolo možné tváriť tak, ako keby v Maďarsku bolo všetko v poriadku, avšak podstatné zmeny v národnostnej politike nastali len po zmene politického zriadenia.
V predchádzajúcich rokoch predstavitelia štátu pokladali za dostatočné, ak národnosť spievala a tancovala, prípadne sa v úmernom počte zúčastňovala činnosti Vlasteneckého ľudového frontu. V nastávajúcej novej situácii však bolo treba v otázkach národností zmeniť zaužívanú prax.