Menšiny treba vnímať ako hodnotu, nie ako nepriateľa. Vyhlásil to v Budapešti prezident republiky László Sólyom v prejave na slávnostnej prísahe vojenských dôstojníkov na Námestí hrdinov. V rámci ústredných osláv štátneho sviatku sv. Štefana a ústavy hlava štátu povedala, že namiesto vnímania menšín ako nepriateľa, alebo prinajmenšom ako problému, existuje iný pohľad, ktorý považuje menšiny za hodnotu a obohatenie krajiny. L. Sólyom zdôraznil, že Deň sv. Štefana je slávnostným dňom všetkých Maďarov v Karpatskej kotline a na celom svete. Poznamenal, že hranice maďarského štátu a maďarského národa neboli nikdy totožné. Súčasťou maďarského štátu boli od začiatku aj iné národy a sú aj v súčasnosti, časť maďarstva, často jej väčšia časť žila mimo hraníc štátu. „Kiež by počuli a prisvojili si susedné mladé národné štáty upozornenia sv. Štefana týkajúce sa viacjazyčnej multikultúrnej krajiny,” povedal prezident, podľa ktorého kým sa tak nestane, bude potrebné využiť všetky prostriedky ochrany menšín v rámci dvojstranných vzťahov a medzinárodného práva „v našom záujme a v záujme príslušníkov nášho národa”. Sólyom vyzdvihol nutnosť ochrany maďarskej menšiny v okolitých krajinách vrátane Slovenska. Súčasne vyjadril radosť z toho, že v Maďarsku „zostalo niečo charakteristické z predvojnových švábskych, či slovenských regiónov”. „Musíme si ich ctiť a všetkými prostriedkami ich posilniť,” zdôraznil. Maďarsko má podľa jeho vyjadrenia všetky dôvody na presadzovanie otázky menšín v rámci Európskej únie, k čomu bude potrebné využiť blížiace sa predsedníctvo Maďarska v únii. Maďarský prezident vyzval na zmenu pohľadu. V súčasnosti podľa jeho slov žije maďarská menšina v ôsmich štátoch. V tejto súvislosti „nemožno ďalej pokračovať v neustálom spomínaní Trianonu, namiesto toho je potrebné vyvodiť ponaučenia a poznajúc súčasný stav obrátiť pohľad do budúcnosti”. Poznamenal, že je potrebné tiež obrátiť sa na susedné národy v ich jazyku, s úctou a s empatiou, aby sa dosiahlo, že maďarskú menšinu na svojom území budú vnímať ako obohatenie a nie ako hrozbu.
Pri príležitosti štátneho sviatku vztýčili 20. augusta na Kossuthovom námestí v Budapešti s vojenskou poctou štátnu vlajku. Okolie parlamentu polícia uzatvorila kovovými zábranami, za ktoré vpúšťali záujemcov iba po prísnej kontrole. Oficiálneho otvorenia ústredných osláv štátneho sviatku sv. Štefana a ústavy sa okrem prezidenta Lászlóa Sólyoma, premiéra Gordona Bajnaiho, predsedníčky parlamentu Katalin Sziliovej, predsedu Ústavného súdu Pétera Paczolaiho a predsedu Najvyššieho súdu Andrása Baku zúčastnili členovia vlády, zástupcovia diplomatického zboru, cirkví a viacerí politici.
Súčasťou oficiálneho programu štátneho sviatku v Budapešti bola okrem iného aj prísaha vojenských dôstojníkov na Námestí hrdinov, ponad ktorých preletela formácia vojenských lietadiel typu Albatros a MiG-29. Oslavy vyvrcholili večerným ohňostrojom na dunajskom nábreží. Séria tohtoročných podujatí osláv bola lacnejšia oproti vlaňajšej o 20-percent, náklady dosiahli takmer 250 miliónov forintov.
Dňa 21. augusta uplynulo 41. rokov od invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Invázia zmarila všetky nádeje vkladané do obrodného demokratizačného procesu v komunistickej strane, Pražskej jari, s ktorou sa spája predovšetkým meno Alexandra Dubčeka. V noci z 20. na 21. augusta vojaci Bulharska, Maďarska, NDR, Poľska a ZSSR vtrhli na územie Československa.
Na „akte internacionálnej solidarity” sa nepodieľalo Rumunsko. Vojaci prišli „zasiahnuť v mene československých pracujúcich, socialistického spoločenstva a medzinárodného revolučného hnutia.” Dubčekovské krídlo KSČ protestovalo, vstup vojsk podľa nich odporoval základným zásadám vzťahov medzi socialistickými štátmi a normám medzinárodného práva. Reakciou ZSSR však bolo zatknutie Dubčeka a jeho spolupracovníkov. Odviezli ich do Ruska, ktoré nemohli opustiť skôr ako podpíšu tzv. Moskovský protokol. Ten znamenal úplnú kapituláciu. Okupácia si vyžiadala niekoľko desiatok mŕtvych a stovky zranených. Vojská Varšavskej zmluvy zanechávali za sebou zničené cesty a rozstrieľané fasády domov. Po invázii nastala politika normalizácie. Znamenala prenasledovanie účastníkov obrodného procesu, cenzúru a masovú emigráciu Čechov a Slovákov. Definitívny koniec Pražskej jari prišiel v apríli 1969, keď sa do vedenia KSČ dostal Gustáv Husák. Sovieti postupne posilňovali svoju moc. Proruská, husákovská KSČ vytvorila rozsiahly systém kontrolovaný a udržovaný ŠtB. Mnoho aktivistov usilujúcich sa o demokraciu v období Pražskej jari prišlo o prácu, niektorí skončili vo väzniciach. Pádu totality sa Československo dočkalo 17. novembra 1989.
Maďarské ministerstvo zahraničných vecí mieni informovať širšiu medzinárodnú verejnosť a členské krajiny Európskej únie o udalostiach v Komárome. Šéf maďarskej diplomacie Péter Balázs označil prípad za bezprecedentný a oznámil, že predvolajú na ministerstvo zahraničných vecí aj slovenského veľvyslanca v Budapešti. Podľa Balázsa krok Slovenska protirečí duchu, normám a nariadeniam Európskej únie, pričom podľa jeho názoru neobstojí to, na čo sa v diplomatickej nóte Slovensko odvoláva. Minister inicioval zvolanie zahraničného výboru maďarského parlamentu, ktoré zasadne pravdepodobne začiatkom septembra. Maďarský prezident mal podľa ministra všetky potrebné povolenia, ktoré sú stále platné, pretože neboli odvolané. Slovenská diplomacia poldruha hodiny pred návštevou odovzdalo „nepriateľsky ladenú” nótu maďarskému veľvyslancovi v Bratislave.
Balázs pripomenul, že podobná záležitosť sa udiala s hlavou štátu aj v Rumunsku. „Rumuni poznajú medzinárodné právo, odvolali vydané povolenia, súčasne ale povedali, že nevedia Sólyomovi zakázať vstup, ak tak urobí ako súkromná osoba.” Slováci ale podľa ministra „postavili medzinárodné právo na hlavu”, lebo nechali v platnosti medzinárodné povolenia, pričom prezidenta ako súkromnú osobu „akože” vykázali. Maďarský diplomat tento krok označil za hrubú politickú akciu. P. Balázs povedal, že neplánujú odvolať maďarského veľvyslanca z Bratislavy. Takýto hrubý krok neurobia, pretože sa „pridržiavajú európskych noriem”. Prípad nič nemení na skutočnosti, že SR je spojencom Maďarska v NATO aj v Európskej únii a „údajne zdieľa rovnaké hodnoty” ako Maďarsko. Maďarská diplomacia má na mysli také kroky pred medzinárodným spoločenstvom, ktoré poukážu na to, že Slovensko nie v každom prípade zdieľa spoločné hodnoty.
Slovenský premiér Robert Fico na mimoriadnej tlačovej konferencii informoval, že slovenské orgány odopreli maďarskému prezidentovi vstup na územie Slovenska. Stalo sa tak prostredníctvom diplomatickej nóty, ktorú slovenská strana zaslala maďarskej. Jej porušenie bude Bratislava považovať za porušenie medzinárodného práva, zákaz vstupu však nebude vynucovaný mocensky. „Po prechode hranice bude upozornený, že jeho pobyt na území Slovenskej republiky nie je momentálne žiaduci,” povedal minister vnútra Robert Kaliňák. Premiér zároveň vyzval slovenských občanov žijúcich v Komárne, aby návštevu maďarskej hlavy štátu ignorovali. V centre Komárna sa ich však zišlo asi 300. Väčšina oslovených účastníkov sa nestotožňovala s reakciami slovenských politikov, ktorí zásadne nesúhlasili s návštevou maďarského prezidenta, mysleli si však, že na slávnosti nemal chýbať ani slovenský ústavný činiteľ.
Sochu prvého uhorského kráľa sv. Štefana odhalili v Komárne bez maďarského prezidenta L. Sólyoma, ktorého prejav prečítal pred davom niekoľkých tisíc Komárňanov a návštevníkov z Maďarska maďarský veľvyslanec v Bratislave Antal Heizer. Diplomatickú nótu MZV SR označil Sólyom za bezprecedentný krok vo vzťahu dvoch spojencov a prvok, ktorý sa nedá vysvetliť. Hlava štátu o tom hovorila na maďarskej strane mosta medzi Komárnom a Komáromom, kam so svojím sprievodom prišiel pešo z Komáromu. Podľa jeho slov nóta, ktorou mu zakázali vstup na územie SR, ho zastihla na maďarsko-slovenských hraniciach. Zdôvodnením zákazu bolo bezpečnostné riziko, ktoré osoba hlavy štátu MR predstavuje. „Som rád, že prichádzate z druhej strany mosta, kde práve teraz odhaľujú sochu sv. Štefana a mohli ste sa na vlastné oči presvedčiť, že neexistuje žiadne bezpečnostné riziko. Nezhromažďujú sa tam extrémisti, nikto sa tam nechystá biť druhého,” vyhlásil na brífingu. Sólyom sa v polovici mosta ešte na maďarskej strane obrátil a so svojím sprievodom sa vrátil pešo do Komáromu. V dave, ktorý sa zúčastnil na odhalení sochy, sa ozvali hlasy vyzývajúce k tomu, aby ľudia prešli za maďarským prezidentom Sólyomom do maďarského Komáromu. Niektorí ľudia v Komárne ale vykrikovali: „Sólyom choď domov!”
Predseda strany Most-Híd Béla Bugár považuje za veľmi zlý krok podujatie v Komárne a reakcie naň. „Prvý zlý krok urobili organizátori, že nepozvali predstaviteľov SR. Zlý krok urobil aj premiér, nič také sa nestalo, aby vykázali hlavu susednej krajiny. Neprispeje to k dobrým vzťahom,“ povedal Bugár pre agentúru SITA. Bugár si kladie otázku, čo s týmto napätím môže urobiť jeho strana, ktorej cieľom je zbližovať Slovákov a Maďarov. „Je to pre nás vysoká lopta, ktorú zatiaľ nevieme uhrať. Nevieme, ako to napätie znížiť, hľadáme rôzne riešenia,“ dodal.
Niekoľko členov maďarskej radikálnej strany Jobbik čiastočne blokovalo v sobotu hraničný most medzi Komáromom a Komárnom. Členovia strany Jobbik blokádou reagovali na piatkové rozhodnutie slovenských vládnych predstaviteľov nevpustiť na odhalenie sochy sv. Štefana do Komárna prezidenta L. Sólyoma.
Opatrenia slovenskej vlády voči prezidentovi L. Sólyomovi, ktorého nevpustili na územie SR, boli škandalózne a protiprávne. Vyhlásila to poslankyňa Európskeho parlamentu za Stranu maďarskej koalície (SMK) Edit Bauer. V kauze má teraz v prvom rade úlohy maďarské MZV, lebo je úplne jednoznačné, že slovenská vláda bezprecedentne porušila normy schengenského priestoru. „S touto záležitosťou sa musí zaoberať aj Rada Európy, domnievam sa, že maďarská diplomacia sa obráti aj na švédske predsedníctvo,” povedala poslankyňa, podľa ktorej schengenský priestor je o slobode pohybu ľudí. Obmedzovanie slobody, navyše v prípade najvyššieho ústavného činiteľa, je bezprecedentné.
Tragikomicky (až zvyšku Európskej únie z tej trápnosti prechádza mráz po chrbte) sa nesprával len provokatér Sólyom..., ale podobne trápne sa správajú aj slovenskí politici, píše český denník Mladá fronta DNES (MfD) na margo politického incidentu „Ruku na srdce, spájať oslavy (nech aj cudzieho, ale predsa len svätého) Štefana s výročím okupácie vojsk Varšavskej zmluvy je trošku krkolomné,” komentuje ďalej denník: Keby do Česka prišiel 21. augusta Lech Kaczynski povedzme oprašovať „slávu” Jageloncov, tiež by mu Václav Klaus ukrivdene neodkazoval, aby ťahal naspäť, lebo provokuje. Možno by sme súcitne dvihli obočie, že sa chudák zbláznil. Poliaci si však na rozdiel od Maďarov svoje zlyhanie pripomínajú a prežívajú ho ako zradu viac než Česi. A tak sa manévre „pri Dunaji” prejavujú ako súboj o to, kto je väčší šašo a kto je práve viac na koni, konštatuje MfD. „Vzájomne sa však politici ešte dobrácky navzájom varujú pred útokmi extrémistov. To, že im svojimi naschválami dávajú muníciu, už nezdôrazňujú. Máme si trhať vlasy hrôzou, že to tu veľmi blízko nás za chotárom začína zaváňať Balkánom? Trhať asi nie, ale len sa tomu smiať - to by bolo veľmi nezodpovedné. Neznie to veľmi objavne, keď politici namiesto toho, aby sa snažili dusiť dym z tlejúcej nenávisti, sami do nej fúkajú a náhle zo dňa na deň môžu mať sv. Štefan i Jánošík krv až po kolená. Tak to bolo aj na Balkáne... A my Česi, čo sa scénkami na Dunaji bavíme, by sme mali uznať, že smiať sa môžeme len preto, že sme československo-maďarský problém s rozdelením Československa úspešne presunuli na Slovákov. Beneš bol predsa Čech,“ dodáva denník.
Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku by mal urobiť na žiadosť maďarskej strany výpočet kultúrnych a historicky pamätných miest, pamiatok a múzejných zbierok týkajúcich sa Slovákov v Maďarsku, ktoré si vyžadujú obnovu. Náklady na tento výpočet zabezpečí maďarská strana. Uvádza sa to v Správe o priebehu a výsledkoch IX. zasadania Zmiešanej slovensko-maďarskej komisie pre záležitosti menšín, ktoré sa konalo v júli v Budapešti.
Správa je v súčasnosti v medzirezortnom pripomienkovom konaní, kam ju predložilo v týchto dňoch Ministerstvo zahraničných vecí SR. Spomínaný výpočet slovenských pamiatok v Maďarsku je súčasťou piatich nových odporúčaní, ktoré zmiešaná komisia prijala. Obe strany sa tiež dohodli, že v rámci Dohovoru UNESCO o ochrane nehmotného kultúrneho dedičstva podpísaného 17. októbra 2003 v Paríži, budú spolupracovať pri vyhľadávaní a ochrane nehmotného kultúrneho dedičstva nachádzajúceho sa na ich území s osobitným dôrazom na slovenské nehmotné kultúrne dedičstvo nachádzajúce sa na území Maďarska a maďarské kultúrne dedičstvo nachádzajúce sa na území Slovenska.
Slovenskí a maďarskí predstavitelia komisie sa dohodli aj na tom, že obe strany urobia všetko pre dokončenie výstavby Slovenského domu v Mlynkoch. Komisia sa zhodla, že v najbližšom období je potrebné venovať pozornosť aj odporúčaniam prijatým na predchádzajúcich zasadaniach. Podľa jedného z nich by sa mala slovenská strana usilovať o zabezpečenie satelitného vysielania programu STV alebo špeciálneho vysielania relácií vyhotovených vo vlastnej tvorbe pre Slovákov v Maďarsku. Slovensko by malo podľa týchto odporúčaní pokračovať v zabezpečovaní zodpovedajúcich finančných podmienok na zlepšenie finančných a technických podmienok národnostného vysielania Rádia Patria. Naopak, Maďarská republika by napríklad mala podporiť vytváranie náležitých podmienok tvorby a vysielania slovenských národnostných relácií vo verejnoprávnom Maďarskom rozhlase, ako aj ich celoplošného príjmu s osobitným zreteľom na Slovákmi obývané územia. Mali by tiež zabezpečiť materiálnu podporu slovenských časopisov aspoň na takej úrovni, ktorá zabezpečí ich zachovanie.
Pod názvom Vianoce tetky Karovej vyšla v týchto dňoch v Budapešti tretia samostatná zbierka Zoltána Bárkányiho Valkána obsahujúca drobnú prózu a literárne reportáže. Rodák z pilíšskeho Kestúca a dlhoročný obyvateľ Starého Budína zaradil do zbierky výber zo svojej literárnej tvorby uplynulých piatich rokov, ako i dávnejšie napísané literárne reportáže, ktorými chce vzdať hold svojmu rodnému Kestúcu a jeho obyvateľom. Obraz o autorovi a o prostredí, v ktorom sa narodil a vyrastal, vhodne dotvára nielen 22 nových krátkych próz, ale aj 6 príspevkov patriacich do kategórie literárnej publicistiky - počnúc povestným „kestúckym vínom J. G. Tajovského“, cez pálenicu, povojnovú výmenu obyvateľstva a legendu tzv. kestúckej republiky až po kestúcke roky pána farára J. Šrobára.
Publikácia Slovenskej menšinovej samosprávy Starého Budína - Békášmederu a Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM) uzrela svetlo sveta v tlačiarni budapeštianskej Spoločnosti Comp-Press Kft. za asistencie jazykovej redaktorky Vlasty Zsákaiovej Držíkovej, pričom jej vydanie finančne podporili Verejnoprospešná nadácia ZSM Lipa a Samospráva Starého Budína - Békášmederu. Knižku s dôstojným a vkusným tvrdým prebalom a rozsahom 184 strán formátu A/5 ilustrovala a obálku s použitím fotografie legifotok.hu Kestúca navrhla Bernadett Lakatosová.
Predseda Slovenskej menšinovej samosprávy Starého Budína - Békášmederu František Križan v úvode knihy pripomína, že obvodná slovenská samospráva popri svojich kultúrno-spoločenských aktivitách i týmto vydavateľským činom chce napomáhať zachovávaniu a pestovaniu slovenského slova v tejto časti hlavného mesta. Prozaika a novinára Zoltána Bárkányiho Valkána (rod. 1941) by sme našim čitateľom hádam ani nemuseli predstavovať, veď s jeho príspevkami v Ľudových novinách sa dodnes stretávajú, nehovoriac o tom, že už takmer tri desaťročia je aktívnym účastníkom slovenského literárneho života v Maďarsku. Redaktorom nášho týždenníka sa stal v roku 1966, a toto svoje pracovisko opustil až v roku 2002, keď ako šéfredaktor odišiel do dôchodku. Tu začal publikovať svoje literárne pokusy, ktoré sa potom pravidelne objavovali aj v Našom kalendári a v rôznych literárnych antológiách doma i na Slovensku.
Doterajšiu literárnu činnosť Zoltána Bárkányiho Valkána literárna kritika hodnotí kladne. Viacerí kritici doma i na Slovensku poukázali na to, že Valkánova próza je ťažká a chlapská, ako napokon život sám. Obrazy života, ktoré vo svojich poviedkach vykreslil, väčšinou nie sú radostné, predsa pôsobia na čitateľa aktivizujúco. „Autor sa pritom nevyhýba ani riešeniu morálnych a etických problémov, ktoré vo svojich poviedkach nastoľuje. Valkánovi sa podarilo písať z nadhľadu aj o menšinových problémoch, čo svedčí o tom, že otázky vlastného slovenského etnika nie sú mu cudzie a dokáže o nich písať na prijateľnej literárnej i politickej úrovni“ - konštatuje F. Križan.
Leto je na vrchole, alebo už trošku za ním, pretože pri pohľade na kalendár (školopovinní sa do neho radšej nepozerajú...) vidíme, že sa pomaly, ale iste blíži začiatok školského roka... Vtedy otvoria svoje brány nielen školské, ale aj divadelné inštitúcie, teda aspoň tie, ktoré ich nezatvorili ani v lete. Tieto divadlá pripravili pre svoje publikum „špeciálne“ letné predstavenia... ľahučké a zábavné ako tie pravé letné večery.
Slovenské divadlo Vertigo takisto nezatvorilo tie pomyslené brány: v rámci svojho primárneho poslania hralo, skúšalo a vzdelávalo sa. Ako sme už o tom v Ľudových novinách informovali, 1. a 8. júla sa predstavilo s veselohrou slovenskej dramatičky Táne Kusej A čo ja, miláčik, a to v Békešskej Čabe a v Bratislave. Druhé predstavenie sa konalo počas divadelného tábora gymnazistov v Svätom Jure.
O krátky čas, 29. júla sem už ako „do svojho” zavítali zakladajúci členovia Vertiga, aby sa v romantickom prostredí účelového zariadenia ECAV Agapé spolu s lektorkou pre umelecký prednes, šéfredaktorkou časopisu Javisko Jaroslavou Čajkovou na niekoľko dní zahĺbili do tajomstiev divadelného umenia, hereckej práce a umeleckého prednesu. Pracovať sa vlastne začalo už dva dni predtým v Budapešti, keď sa so slovenským režisérom Jozefom Krasulom rozbehli „oprašovačky“ populárnej veselohry, úpravy divadelnej hry Neila Simona Čudný pár, ktorú Vertigo premiérovalo v roku 2002 pod názvom Spálená morka alebo Recept na dobrú náladu. S aktualizovaným, mierne pozmeneným variantom sa súbor predstaví na druhom ročníku medzinárodného divadelného festivalu slovenských ochotníckych divadiel Spolu na javisku (alebo aj mimo neho), ktorý sa bude konať v novembri v Sarvaši. Obsadenie hry sa nezmenilo. V rolách „priateliek na život a na smrť“ sa predstavia Bibiana Budaiová, Miroslava Kovácsová, Iveta Nagyová, Anna Kőszegiová, Oľga Pauliková, Ildika Záluská, ich mužskými protipólmi sú nezmenene Ján Benčik a Pavol Hrťan.
Profesionálna zložka divadla začala 4.augusta pod taktovkou režiséra Štefana Korenčiho (vo Vertigu režiroval Matku a Dvoch J. Barča-Ivana) skúšať „smutnú komédiu“ mladého slovenského dramatika Petra Scherhaufera Umy si rúčky, ideme jesť. V hlavných postavách divadelnej hry, rozprávajúcej príbeh piatich ľudí v talianskom prímorskom mestečku, sa predstavia divákom a priaznivcom Vertiga už dobre známi Viola Thirringová, Denisa Dérová, András Nagy, Ági Gubíková a po prvýkrát študent Vysokej školy múzických umení v Bratislave Majo Viskup. Premiéra tejto hry bude 1. októbra v budapeštianskom Slovenskom inštitúte.
5. septembra čaká Vertigo hosťovanie v Báčskom Petrovci, kam odcestuje na pozvanie Slovenského vojvodinského divadla. V rámci 14. Petrovských dní divadelných sa tu predstaví drámou Dvaja. O dva týždne neskôr sa znovu nakladá truhla, „hlavná predstaviteľka“ čiernej komédie Pohreb. 18. septembra pocestuje do Brezna na inšpiratívny divadelný festival s medzinárodnou účasťou Divadelná chalúpka, ktorého organizátormi sú Stredoslovenské osvetové stredisko v Banskej Bystrici, mesto Brezno a Divadelný súbor Jána Chalupku. Vertigo sa na tomto festivale predstavilo v roku 2006 s veselohrou Lavička. Tentoraz, dúfame, poteší divákov v Čiernom Balogu (18. septembra) a v Polomke (19. septembra).
Ako vidieť, Slovenské divadlo Vertigo nezatvorilo svoje brány ani v lete. A otvorí ich ešte viac - celkom, celkom dokorán - v novej sezóne, ktorá, veríme, prinesie našim milým divákom veľa zábavy, ale aj podnetov na zamyslenie sa. O aktivitách divadla budeme čitateľov priebežne informovať.
Po prvom veľkolepom stretnutí dolnozemských Slovákov z Maďarska, Rumunska a Vojvodiny, ktoré sa konalo v septembri minulého roku v Békešskej Čabe, festival Na jarmoku sa tohto roku presťahoval do Vojvodiny. Iniciatíva Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe našla tentokrát ohlas v Báčskom Petrovci, kam miestni Slováci pozvali svojich rodákov z ostatných slovenských komunít na druhú augustovú sobotu.
„Stretajme sa, aby sme na seba nezabudli a aby sme sa potom zabudnutí nestratili“ - motto Slovenských národných slávností (SNS), stretnutia Slovákov z celej Vojvodiny, ktorý bol usporiadaný počas svojej deväťdesiatročnej existencie v druhý augustový víkend v Báčskom Petrovci, v tomto roku už 48. raz plne vyjadruje aj zámer a duch festivalu dolnozemských Slovákov s názvom Na jarmoku, ktorý bol teda nie náhodou zorganizovaný práve v rámci SNS. V prvý deň stretnutia početné delegácie účastníkov jarmoku z Békešskej Čaby a z rumunského Nadlaku na pôde Miestneho spoločenstva v Báčskom Petrovci v mene hlavných organizátorov aktivity privítali riaditeľka Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov (ÚKVS) Milina Sklabinská a podpredseda Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku a Čiernej Hore Vladimír Valentík, ktorý vyslovil radosť z toho, že tohoročnými hostiteľmi spoločného podujatia dolnozemských Slovákov môžu byť práve Slováci vo Vojvodine.
„Na známosť sa všetkým dáva neskutočne dobrá správa, na rohu Hlavnej a Širokej ulice v Petrovci bude dnes Dolnozemský jarmok. Začne sa o 13. hodine a bude trvať, kým sily budú stačiť...“- dával na vedomie početným účastníkom jarmoku bubeník po slávnostnom zasadnutí Zhromaždenia Matice slovenskej v Juhoslávii (MSJ) v priestoroch Slovenského vojvodinského divadla. Po pozdravných slovách Miliny Sklabinskej obyvateľov a hostí Petrovca v mene spoluorganizátora srdečne privítal aj predseda obce Báčsky Petrovec Vladimír Turan. Predsedníčka Úradu vlády Slovenskej republiky pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) Vilma Prívarová vo svojom prejave zdôraznila, že Slovensko s potešením privítalo iniciatívu pravidelného stretávania sa dolnozemských Slovákov v rámci festivalu Na jarmoku a ÚSŽZ ju pokladal v každom prípade za aktivitu, ktorá si zaslúži finančnú podporu SR. Na javisku sa stručne predstavili aj zástupcovia zúčastnených štátov, ako Folklórny súbor Liptov z Ružomberka, naši priatelia Slováci z Nadlaku, kým o Slovákoch v Maďarsku, ktorí sú prítomní v projekte Na jarmoku prostredníctvom Čabianskej organizácie Slovákov, hovorila spolupracovníčka Domu slovenskej kultúry (DSK) v Békešskej Čabe Hajnalka Krajčovičová. Vyzdvihla, že roztrúsenosť Slovákov po celom Maďarsku symbolizuje aj krojovaný pár na javisku, kde nevesta je z Békešskej Čaby a ženích zo Slovenského Komlóša. Potom pozvala účastníkov k stanom, prezentujúcim gastronómiu a predmety ľudového umenia dolnozemských Slovákov v Maďarsku. Samotné podujatie Na jarmoku, na ktorom sa zúčastnil aj predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik, slávnostne otvorila podpredsedníčka Výkonnej rady autonómnej provincie Vojvodina, predsedníčka Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku a Čiernej Hore Anna Tomanová Makanová a zároveň účastníkom popriala príjemnú zábavu a pobyt v kruhu vojvodinských Slovákov.
Javisko potom už patrilo kultúrnym telesám zo štyroch štátov. Na jarmok zavítali o. i. folkloristi z Ružomberku a detskí tanečníci zo Silbašaníka, divadelníci z Pivnice a Kulpína, muzikanti Pazovskí kacúri, „meškárky“ z Aradáče, sóloví speváci z Nadlaku, Jánošíka a Petrovca a iní. Nás, Slovákov v Maďarsku úspešne prezentovali kultúrnici z Békešskej Čaby a okolia. Spevokol Čabianska ružička predstavil svadobné a lyrické piesne, ženy zo speváckeho zboru Orgován potešili obecenstvo tradičným slovenským vinšom na Jána a ďalšími čabianskymi slovenskými ľudovými piesňami. Hre na obľúbenom hudobnom nástroji dolnozemských Slovákov, na citare, bol venovaný blok Kataríny Bernáthovej z Čorvášu. Záverom programu obecenstvo naladili na následnú zábavu tanečníci z folklórnej skupiny Csaba. So svojimi ukážkami novohradských, békešských a tirpáckych tancov zožali veľký úspech v kruhu obecenstva.
Paralelne s kultúrnym programom sa návštevníci jarmoku mohli zoznámiť s tradičnou gastronómiou a tradičnými remeslami, odvetviami ľudového umenia dolnozemských Slovákov v dlhom rade početných jarmočných stanov v centre Báčskeho Petrovca. Ochutnali o. i. petrovskie klbásy, svadobnú kapustu, opekance z Nadlaku, kysáčsku sármu, pazovskie ťufty a domáce kifle a iné dobroty. Na jarmok z Békešskej Čaby a okolia odcestovalo gastrokomando, skúsené ženy z Medešu pripravili obrovské množstvo typického cesta heróuke a ich rady posilnil aj kuchár pán Tuška, ktorý si získal priazeň okoloidúcich s hustou čabianskou tarhoňou s klobásou. Podobné tradície Slovákov na Dolnej zemi dokazuje fakt, že prípravou hustej tarhone zabodovali aj Nadlačania. Milovníci tradičných remesiel mohli obohatiť svoje zbierky výrobkami kušniarov, hrnčiarov, medovnikárov, kalapárov, obuvníkov a iných majstrov. V priestrannom stane Čabanov sa záujemcovia mohli kochať v dielach perličkárky, košikára, drevorezbára, ako aj vo výšivkách a ručných prácach členiek výšivkárskeho krúžku Rozmarín, pôsobiaceho v rámci DSK. K dispozícii tu boli aj tlačené propagačné materiály, vďaka ktorým získali naši rodáci informácie o Békešskej Čabe a jej okolia. Záujem o tohoročný jarmok prejavili aj Slováci v Bakoni.
Návštevníci jarmoku si mohli vybrať aj z bohatej ponuky kultúrnych inštitúcií a orgánov v Báčskom Petrovci. Čakali ich olejomaľby prvej akademickej maliarky vojvodinských Slovákov Zuzky Medveďovej v galérii, pomenovanej po nej. V Národnom múzeu sa mohli zoznámiť s materiálnou a duchovnou kultúrou Slovákov vo Vojvodine, kým v Spolku petrovských žien ich zaujali pestrofarebné vojvodinské slovenské kroje v rámci výstavy Bohatstvo ľudového odevu v dejináchi. Popri návšteve ďalších „stánkov“ kultúry hostia Petrovca mali možnosť si pozrieť aj najstarší dom z roku 1799.
Slováci zo susedných štátov Vojvodiny sa zúčastnili aj na ďalších podujatiach, ktoré boli organizované v rámci SNS. Na tradičnom Stretnutí slovenských učiteľov zablahoželali k 90. narodeninám Gymnáziu Jána Kollára v Báčskom Petrovci a odovzdali osobitné uznania MSJ Slovákom vo Vojvodine, aktívnym na poli vzdelávania, umenia a kultúry. Na tejto slávnosti odznel zaujímavý referát Ruženky Šimoniovej-Černákovej, z ktorého mohli prítomní načerpať nové poznatky, napríklad, o podobnostiach a rozdieloch vzťahov k slovenskej kultúre a jazyku Slovákov v troch štátoch. O systéme fungovania a výsledkoch Nadácie pre nadaných, ktorá počas svojej krátkej, doterajšej existencie zapojila do slovenského vzdelávania v Maďarsku vyše štyridsať detí, hovorila riaditeľka Slovenskej materskej a základnej školy, gymnázia a internátu v Békešskej Čabe Edita Pečeňová. Prvý podpredseda Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku, zastupujúci na jarmoku Slovákov z nášho susedného štátu, Pavel Hlásnik, vo svojom referáte zdôraznil význam spoločných aktivít dolnozemských Slovákov v rôznych štátoch, zakotvených aj v dohode a zároveň prízvukoval potrebu intenzívnejšej propagácie týchto projektov v kruhu našich domácich komunít.
Na prezentácii nových publikácií, ktorú zorganizovala Asociácia slovenských spolkov žien, sa okrem domácich autoriek (napr. A. Maricová, M. Vrtunská, M. Kotvásová-Jonášová a iné) mohli predstaviť aj slovenské poetky mimo Vojvodiny. Do Petrovca zavítala so svojou štvrtou, podľa slov Ivana Miroslava Ambruša krásne boľavou zbierkou Anna Karolína Doválová. Tvorbe našej najmladšej poetky Evy Fabiánovej bol venovaný blok v podaní Anny Vargovej Korcsokovej, ktorý obsahoval nielen intímnu lyriku autorky, ale aj básne vyjadrujúce jej vrelý vzťah k slovenčine a svojim koreňom.
Záverečné slová tohoročného jarmoku opäť patrili riaditeľke Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov. Milina Sklabinská popri ďakovných slovách na adresu svojho organizačného tímu vyzdvihla, že uznanie patrí riaditeľke DSK v Békešskej Čabe Anne Ištvánovej, ktorá vymyslela, iniciovala a rozbehla projekt Na jarmoku.
Novodobá tradícia stretávania sa dolnozemských Slovákov v rámci festivalu bude mať svoje pokračovanie. Podľa predbežných plánov o rok sa stretneme v rumunskom (čiže slovenskom) Nadlaku.
Po 19. raz zorganizovali Folklórny festival v Oraviciach na Orave, s finančnou podporou Európskej únie, pod názvom Tatry nás spájajú a nerozdeľujú. Na festivale sa stretli folklórne telesá Oravského regiónu. Festival sa konal v prekrásnej prírode v dedine Oravice obklopenej tatranskými horami v prírodnom amfiteátri.
Poslanec Národnej rady Slovenskej republiky, primátor mesta Tvrdošín Ivan Šaško na javisku privítal hostí, podpredsedu Národnej rady Slovenskej republiky Tibora Cabaja, podpredsedníčku Národnej rady Slovenskej republiky Annu Belousovovú a spoluorganizátora podujatia, primátora mesta Kościelisko, z Poľska. Medzi hosťami zvlášť vítal predsedníčku Slovenskej samosprávy Budapešti Zuzanu Hollósyovu, ako pozvaného hosťa z Maďarska.
Keďže hlavný organizátor festivalu, umelecký vedúci súboru „Seňor Oravan“ Gusto Socháň už 30 rokov s menšími pauzami spolupracoval s Folklórnym súborom Prameň, terajším súborom Lipa, ako aj so súborom Dúha z Malého Kereša, bolo preňho samozrejmé, aby ich pozval. Súbory Lipa a Dúha boli jedinými hosťami ako zahraniční Slováci. A zožali veľký úspech všade, kde tancovali. Sprevádzala ich kapela Svrčkovcov zo Šalgótarjánu, ktorí zaujali divákov, aj tanečníkov.
Program našich súborov pozostával z tancov rôznych regiónov Slovákov žijúcich v Maďarsku. Obecenstvo bolo obdivuhodné. Pociťovali sme sympatie divákov, keď sa naši mladí tanečníci predstavili po slovensky. Organizátori sa postarali aj o to, aby naši tanečníci mohli vystúpiť aj pred poľským obecenstvom v blízkej osade slovenských hraníc vo Witowe. Milé privítanie Poliakov nás očarilo, aj tam bola perfektná atmosféra. Tanečníci museli tance opakovať, nechceli ich pustiť z javiska. Je to aj pochopiteľné, veď oni poznajú väčšinou hudbu, tance blízkeho oravského regiónu, a zriedka sa stretávajú s cimbalovou hudbou a s temperamentnými čardášmi. Primátor mesta sa lúčil s nami slovami: „boli ste tu prvýkrát, ale nie posledný raz“.
Klub gazdiniek a záhradkárov v Békešskej Čabe, ktorý pôsobí v rámci Čabianskej organizácie Slovákov (ČOS), je aktívny aj v letnej sezóne.
Nedávno sa členovia tohto klubu zišli v Áchimovej sieni Oblastného domu na Garaiho ulici v Békešskej Čabe. Na schôdzi odznela o. i. aj zaujímavá prednáška, ktorou ich potešil člen Predsedníctva ČOS, riaditeľ čabianskeho hotela Fiume Martin Vozár. Odborník gastronómie prítomným hovoril predovšetkým o zdravých spôsoboch stravovania, hlavne počas veľkej horúčavy. Vyzdvihol, že aj v horúce letné dni sú najdôležitejšie raňajky, ktoré majú byť čo najbohatšie. Cez deň potešia naše žalúdky hlavne tradičné zeleninové, kyslasté polievky, alebo šaláty, ktoré sú v posledných desaťročiach stále obľúbenejšie. Detailne rozoberal pozitívne a negatívne účinky jednotlivých nápojov, ako aj najefektívnejší spôsob ich prípravy. V zaujímavej prednáške gastronóma nechýbali ani dobré rady z oblasti zdravotníctva, pritom uviedol príklady z kuchyne našich mám a babičiek, ktoré sa osvedčili počas dlhých stáročí.
Po prednáške vystúpila členka klubu Helena Čjaková, ktorá referovala o nedávnom výlete kolektívu do „krajiny papriky“, do Veľkého Bánhedeša. Navštívili tam veľkú záhradu pestovateľa papriky pána Demku a privítali ich aj predstavitelia miestnych Slovákov. Cestou domov si uctili pamiatku sálašských učiteľov pri nedávno odovzdanom pamätnom múre v Čabasabadi.
V záverečnej časti letnej schôdze klubu sa na stôl dostalo chutné lečo, ktoré pripravil tím vedúcej klubu, Judity Bartolákovej. Zaujímavosťou bolo, že doňho použili papriku, ktorú klub dostal od pána Demku v Bánhedeši. Po obede si členovia tohto čabianskeho kolektívu našli čas aj na spoločný spev slovenských ľudových piesní, ako aj na vypočutie ukážky z programu ľudovej speváčky Johanny Mátéovej.
Čaro letného Slovenska
Z aktivít čabianskych študentov
Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) aj tohto roku usporiadal svoj tradičný medzinárodný tábor s názvom Putovanie za poznaním. Dlhé roky sa zúčastňujú na tomto desaťdňovom pobyte na Slovensku, ktorý bol usporiadaný tentokrát v krásnom prírodnom prostredí Spišského Podhradia, aj študenti Slovenského gymnázia v Békešskej Čabe. Mladí predstavitelia Slovákov v Maďarsku sa opäť mohli zoznamovať so svojimi krajanmi, rovesníkmi z Francúzska, Rakúska, Rumunska, Spojených štátov amerických, Srbska a Ukrajiny.
Spoločné „táborenie” sme začali v Bratislave, kde nás na úrade ÚSŽZ prijala predsedníčka Vilma Prívarová, ktorá oficiálne otvorila toto podujatie. Potom sme sa presunuli do Spišského Podhradia, ktoré bolo základňou počas nášho pestrého a zaujímavého programu. Výhľad na Spišský hrad z nášho balkónu si nemôže hocikto dovoliť, ale nám to bolo dopriate. Počas našej návštevy tohto hradu sme zažili vzrušujúce chvíle: napadla nás skupina stredovekých rytierov, ktorá nás prekvapila ukážkou dobových bojových techník. Navštívili sme aj ďalšie známe historické mestá, ako Košice, Levoča a Spišská Kapitula. Po pešej túre nás z nástenných malieb v žehrianskom starodávnom kostole zaujala predovšetkým tá, ktorá rôznymi symbolmi objasňuje podstatu Starého a Nového zákona. Počas výletu vo Vysokých Tatrách nás očarili Štrbské a Popradské pleso. Cestou sme sa na chvíľku zastavili na Symbolickom cintoríne a uctili sme si pamiatku obetí vysokohorských skál.
Medzinárodný tábor, ako obvykle aj tentokrát, obsahoval ďalšie zaujímavé programy. Tak ako minulý rok, aj teraz patril jeden večer pestrým prezentáciám jednotlivých zúčastnených štátov, na ktorom sme spoznali rôzne zaujímavosti zo života krajín našich nových kamarátov.
Dobre sme sa zabavili aj počas súťaže, ktorá prebiehala priebežne celý týždeň. V miešaných, medzinárodných skupinách sme riešili rôzne jazykové a logické testy. Spoločne sme úspešne odpovedali aj na otázky, ktoré sa týkali krajiny našich predkov a nášho bezprostredného okolia. Tábor, ako zvyčajne bol ukončený v Bratislave, kde sme zažili zaujímavé stretnutie so slovenským hercom Jurajom Sarvašom, ktorému po jeho prednáške odovzdala kyticu Sarvašanka Agneša Lesťanová.
Tešíme sa na ďalšie stretnutie s našimi priateľmi aj budúce leto, dovtedy nás však čaká ešte jeden školský rok, plný práce a získavania nových poznatkov.
x x x
Ďalšou akciou, na ktorej bola zastúpená dolnozemská slovenská mládež, bola Detská univerzita Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici (UMB). Pracovníci Metodického centra na čele s riaditeľkou Anitou Murgašovou toto školenie usporiadali na pôde univerzity po prvý raz.
Na Univerzite pre deti sa zúčastnilo do štyridsať žiakov z vyšších ročníkov slovenských základných škôl z Maďarska, Rumunska, Srbska a Ukrajiny. Našu krajinu zastupovali ôsmaci z Békešskej Čaby, Sarvaša a zo Slovenského Komlóša, ktorí od septembra budú študentmi čabianskeho slovenského gymnázia. Sú to tí, ktorí úspešne vyhoveli podmienkam udelenia štipendia Nadáciou pre nadaných.
Podľa dojmov účastníkov Detská univerzita bola úspešná hlavne preto, lebo - ako sa o tom zmienili žiaci - čo aj na krátky čas, ale sa mohli stať „skutočnými vysokoškolákmi”. Zažili napríklad imatrikuláciu, kde dostali indexy, navštevovali odborné prednášky z oblasti histórie, ekonómie, národopisu a ľudových tradícií, na ktorých si museli robiť poznámky. Sami uznali, že to nie je ľahká práca, ako si to oni predstavovali. Ich vysokoškolské štúdium na univerzite bolo ukončené oficiálnymi promóciami. Navštívili aj Tatranskú Lomnicu, tentokrát o Tatry sa však nezaujímali ako turisti, skôr ako vedeckí bádatelia, ktorí skúmali faunu a flóru tohto kraja. S týmto zámerom navštívili aj Múzeum TANAP-u, kde im premietli dva zaujímavé filmy o krásach tatranskej prírody, aj o obetavej a namáhavej práci horských záchranárov. Šokoval ich pritom pohľad na spustošené lesy, ktoré zničila kalamita v roku 2004.
Usporiadanie Detskej univerzity Metodickým centrom UMB hodnotíme pozitívne a dúfame, že bude mať pokračovanie aj v nasledujúcich rokoch.
V r. 2006 podpísali predstavitelia Slovenskej akadémie vied a Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (VÚSM) Dohodu o vedeckej spolupráci medzi SAV a VÚSM, ktorá o. i. umožňuje výmenu vedeckých pracovníkov medzi oboma inštitúciami. Na bádateľský pobyt na Slovensku sa môžu prihlásiť doktorandi a výskumní pracovníci na poštovej adrese VÚSM: 5600 Békešská Čaba, Szabó D. u. 40-42, resp. e-mailom: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. do 1. septembra 2009. Výskumné, resp. študijné pobyty schvália pracovníci VÚSM do 15. septembra 2009, informáciu o rozhodnutí poskytnú uchádzačom do 20. septembra 2009. Po schválení pobytu bude treba vypracovať pracovný program, zostaviť profesijný životopis a zoznam najdôležitejších vedeckých publikácií. Podrobné informácie poskytne VÚSM. Informácie o dohode o spolupráci nájdete na adrese
http://vusm.slovaci.hu/archív.
Slovenská samospráva Malej Tarče už dlhé roky spolupracuje so slovenskou Belušou. Spolupráca prebieha hlavne na kultúrnom, výchovno-vzdelávacom poli, ale nadviazali sa aj priateľstvá medzi obyvateľmi spomenutých obcí. Niektoré ich programy prebiehajú za vzájomnej účasti dvoch obcí. Napríklad Malotarčianske dni, ktoré organizujú koncom mája, si nemožno predstaviť bez výstavy z Beluše. V tomto roku sa Malotarčania mohli zoznámiť so starými listinami obce a dokumentmi istej obchodníckej rodiny z Beluše. V tej istej miestnosti, kde sa konala výstava hostí, miestna slovenská samospráva vystavila staré rodinné fotografie. Spoločná výstava mala veľký úspech, ako aj spoločné varenie bryndzových halušiek, palaciniek a lievaniec.
V júni potom mali družobné obce dilemu. Rodina Salajovcov zo Slovenska sa totiž rozhodla, že so svojimi priateľmi prídu na dovolenku do Maďarska. Ešte minulý rok si vyhliadli obec Gyomaendrőd a mala ich sprevádzať aj predsedníčka slovenskej samosprávy Katarína Szabová Tóthová. Tam však mali voľný termín práve v tom čase, keď sa konal Belušský jarmok, na ktorom sa mali zúčastniť aj predstavitelia Malej Tarče. Do Beluše preto odcestoval podpredseda miestneho slovenského voleného zboru Ľudovít Klačán, viceprimátor Malej Tarče Jozef Babarczi, Ildika Bačová z materskej školy s manželom Jurajom Bačom, ktorý sa zhostil aj úlohy tlmočníka. Prijali ich milo a srdečne, ako vždy, ochotne sa im venovali starosta obce Vladimír Vadrna, notárka Soňa Kováčiková, prednostka Zdena Hyžáková a riaditeľka materskej školy Mária Baštugová. Nebola to náhoda, veď slovenská samospráva má s materskou školou tiež dobré styky. Škôlky oboch osád pracujú už na druhom spoločnom projekte a samospráva im poskytuje jazykovú pomoc.
Predsedníčka slovenskej samosprávy Katarína Szabová Tóthová spolu s manželom, Salajovci z Beluše, Kapušovci z Púchova, Šimíkovci a Kuťkovci z Považskej Bystrice a Hofikovci z Olomouca takto mohli spolu oddychovať vo vyhliadnutom Gyomaendrőde. Najviac času strávili hostia na miestnom kúpalisku Liget, ale navštívili aj Slovenský Komlóš, kde si pozreli národopisnú zbierku mesta. Chceli si zaobstarať aj chýrnu komlóšsku klobásu, ktorú v lete už ťažko nájsť, ale pomocou pracovníka Slovenského regionálneho kultúrneho strediska Ladislava Lopušného sa nakoniec aj to podarilo. V Nadlaku navštívili bývalého telocvikára Jána Štefanka, s ktorým sa Salajovci zoznámili na klobásovom festivale v Békešskej Čabe. Pán Štefanko im ukázal slovenskú štvrť mesta, slovenské gymnázium, kde aj on pôsobil a porozprával im o živote Slovákov v Rumunsku. Každý deň sa končil spoločným posedením a počúvaním slovenskej hudby. Dovolenka rýchle uplynula a skončila sa v Malej Tarči spoločnou večerou na dostihovej dráhe u Kohajdovcov.
V spomínanom spoločnom projekte Comenius sa okrem slovenských a maďarských partnerov zúčastňujú aj partneri z českých z Bílovíc a z Rudzinca v Poľsku. Keďže Slováci z Malej Tarče Belušu a okolie už dobre poznajú, vytýčili si za cieľ spoznať obce a okolie českých a poľských partnerov. Začiatkom augusta preto navštívili obec Bílovice. Pozreli si známe pútnické mesto Velehrad a archeo-skanzen v Modrej. Prechádzali sa po uliciach Uherského Hradišťa, Slavičína a navštívili hrad v Brumove. Na záver, na druhom konci Zlínskeho kraja, v skanzene v Rožňove pod Radhoštem zatlieskali tanečnej skupine Zelený veniec z Ečeru. Tam totiž prebiehal tradičný festival slovenského folklóru Jánošíkov dukát, na ktorý boli pozvaní Ečerania. Bolo pre nich milým prekvapením, že sa ich priatelia z Malej Tarče zastavili na mieste ich vystúpenia. Ako vidíte, milí čitatelia, skutočne celé leto Malotarčanov prebiehalo v znamení priateľstva.
Sprievod s konskými záprahmi, dychovka z Čorvášu, program mažoretiek a dva koncerty čakali v prvý deň návštevníkov Melónového festivalu v Medeši (Medgyesegyháza). Miestny poslanecký zbor spolu s menšinovými samosprávami usporiadali túto tradičnú akciu v dňoch 7. - 9. augusta. Na trojdňovom podujatí sa konali zábavné, kultúrne a športové programy. Nápad usporiadať Melónový festival v Medeši sa zrodil pred pätnástimi rokmi a o akciu je čoraz väčší záujem. Na otvorení tohoročného festivalu starosta Béla Nagy vyzdvihol, že je veľmi hrdý na usilovných medešských gazdov, ktorí šíria dobré meno mesta. Ako povedal, najväčšiu sumu k usporiadaniu už tradičného festivalu získavajú od mesta a od miestnych podnikateľov. Festival je inak z roka na rok úspešnejší a prináša mestu významné príjmy. V piatok usporiadali sprievod motocyklistov, súťaže v šikovnosti a koncerty známych maďarských kapiel.
Druhý deň festivalu sa začal zábavnými a veselými súťažami na ktoré zavítali aj víťazi z predošlých festivalov. Deti a dospelí súperili vo viacerých kategóriách (balenie ovocia, vyrezávanie melónov, tipovanie hmotnosti, konzumovanie a žonglovanie s melónmi). V tomto roku sa detským Melónovým rytierom stala Vivien Verebiová z Poľného Berinčoku kým v kategórii dospelých zvíťazil Ferenc Leiszt z Medešu. Putovnú zástavu im odovzdal minuloročný Melónový rytier Gábor Gulyás tiež z Medešu. O najväčší melón súťažili viacerí účastníci, víťazom sa stali Alex a Bernadett Zalánfiová z Medgyesbodzásu, ktorí vypestovali 30,95-kilogramový exemplár. Medzitým na javisku prebiehal Program národností za účasti slovenského speváckeho zboru z Čabačudu, miestneho slovenského tanečného súboru pod vedením Kitti Hegedűšovej a rumunského folklórneho súboru z Kétegyházy. Sobotňajšie programy ukončili módne a športové prehliadky, vystúpenie tanečníčok s brušnými tancami a koncerty maďarských popových hviezd. Nedeľa patrila už tradične hlavne deťom. Najmenších zabávali bábkari bábkovým divadlom Peter a obrovský melón a Ernest v Afrike, po čom vystúpili tanečné skupiny moderného tanca a divadlo Duma´s. XV. Melónový festival vyvrcholil v nedeľu večer rôznymi koncertmi a ohňostrojom.
Dňa 1. júla 2009 udelil prezident Maďarskej republiky László Sólyom aj Slovákmi obývanej obci Medeš v Békešskej župe titul mesta. Prvý človek novopečeného mesta Béla Nagy pokladá tento akt za uznanie usilovných a kreatívnych medešských obyvateľov, pričom zdôraznil, že vyhlásenie obce za mesto treba brať na vedomie s patričnou pokorou. Medeš spĺňa aj regionálne úlohy, či už na poli školstva, zdravotníctva alebo sociálnej sféry. Majú novú základnú školu, materskú školu, športovú halu a plaváreň. Cesty v Medeši sú asfaltové, kanalizačný systém je hotový na 70 %, pričom na zvyšok podalo mesto konkurz. Miestni obyvatelia sú veľmi hrdí na svoje kultúrne dedičstvo a podujatia. Obyvatelia Medešu oslávia udelenie titulu mesta v posledný septembrový týždeň, keď sa uskutočnia Medešské dni.
...Hrad prepevný je Pán Boh ich.
Ešte vidno odtiaľto rumoviská starého Komlóša,
ktorý rozbili vojská Tatárov, Turkov.
Ľuďom nádej neklesá, nezúfajú, stavajú domy, školu, modlitebňu...
Tento hlboko precítený úryvok básne Miška Vargu na pomníku v Komlóši bude celý život znieť v hĺbke srdca všetkým účastníkom tematického zájazdu na Dolnej zemi, v dňoch 4.- 6. júla 2009.
Prvý deň nášho pobytu 4. júla sa v Dabaši-Šáre konali milé oslavy Dňa Slovákov v Maďarsku. V rímsko-katolíckom kostole sv. Jána sa o 10. hodine začali ekumenické bohoslužby. Od kostola prešli účastníci podujatia k Domu závinov v sprievode ľudovej hudby Harťanských trubačov. Po slávnostných príhovoroch na javisku vo dvore Slovenského domu, odovzdali vyznamenania Celoštátnej slovenskej samosprávy - Za našu národnosť. Okolo obeda sa potom začal Tematický galaprogram regionálnych kultúrnych stredísk Slovenského osvetového centra. Mimoriadne dojímavá pre nás - potomkov presídlencov žijúcich na Slovensku, bola Šárska svadba. Videli sme žijúce tradície minulých storočí a do budúcnosti sa prelínajúci vývin súčasnosti, počuli slovenské slovo, milo sa rozprávajúce generácie, ktoré si už viac ako tristo rokov uchovávajú a odovzdávajú, čo ctilo a formovalo ich doterajší život.
V tieni jarmoku slovenských regiónov sme oddychovali pri klenotoch našej tradičnej slovenskej kuchyne. Pri srdečnom pohostení, či už tamojších hostiteľov alebo Komlóšanov, Bánhedešanov, Pitvarošanov..., sme pri ochutnávke jedál svojho detstva cítili okrem šikovnosti „víl našej kuchyne“ aj úctu ku všetkému, čo s ňou súviselo. Úctu aj preto, lebo varili a varia ľudia, ktorí s láskou myslia na tých, ktorým jedlo pripravujú a robia radosť. Tu niekde sa aj v minulosti rodila naša slovenská pohostinnosť.
Veľmi ťažko sme sa lúčili v sobotňajší podvečer so symbolmi viery, bohatou ukážkou nástrojov každodenného života a so všetkým, čo nás milo oslovilo v celom Šárskom oblastnom dome a jeho okolí.
Slovenské regionálne centrum v Slovenskom Komlóši žilo už plné očakávania z nových priateľstiev, lebo všetci účastníci prespali obe noci v milých a srdečných rodinách.
5. júl 2009 mal tiež svoje čaro, ktoré sa hádam ani nedá vyjadriť na papieri, pokiaľ ho človek neprecíti v spoločnosti ľudí, ktorých spájajú spoločné korene. Priebeh Bohoslužieb v Evanjelickom kostole, a.v. v Komlóši bol nesmierne dojímavý. Pán farár nám prisluhoval aj Večeru Pánovu. Takto pookriati na tele i na duši sme si zaspievali aj slovenskú hymnu a na znak priateľstva a úcty zaznela na záver aj maďarská hymna. Pre milú spomienku, sme prostredníctvom našej predsedníčky Spolku Slovákov z Maďarska Dr. Anky Pilárikovej, pripli malý venček so slovenskou trikolórou ako symbol, v ktorom je ukrytý kus nášho domova.
Doslova ľudsky oslovujúco sme sa pristavili pri národopisnom pamätníku a venčekom si pripomenuli zmyselnosť a odkaz našich predkov pre dorastajúce pokolenie, ktoré čoraz výraznejšie stráca slovenské povedomie. Bohužiaľ, v rodinnom i v osobnom styku slovenský jazyk aj na dedinách s pôvodným slovenským obyvateľstvom prakticky stratil svoju komunikatívnu funkciu. Hlavne tá časť účastníkov nášho zájazdu, ktorá ešte nevidela pôvodné alebo upravené domčeky svojich predkov, sa poobede vybrala na Pitvaroš a Bánhedeš.
Nijaké rozprávanie našich rodičov a starých rodičov nepriblížilo vernejšie tak obdivovanú minulosť, dlhé, rovné ulice, ale hlavne takmer panensky nedotknutú architektúru usadlostí, ktoré sú neklamným dôkazom ťažkého, ale zato krásneho života našich predkov.
Miestna slovenská menšinová samospráva v Slovenskom Komlóši a hlavne srdeční ľudia opäť v nedeľu večer potvrdili svoju pohostinnosť a tak popri chýrnej domácej pálenke, neopakovateľnom perkelte a melónoch, ktoré sa len na Dolnej zemi rodia také sladké - sme spomínali na všetko, čo nás spája... Každý, kto poctil návštevou túto milú a vzácnu spoločnosť, bol obdarený láskou k našim ľudovým piesňam. Preto ich interpretácia nemala konca. Všetci sme pociťovali ich krásu a liečivé účinky, ktoré vyvierali ako čisté tóny z našich duší.
Tak ako tóny našich ľudových piesní motali klbko zlatou niťou, dolnozemský básnik z Komlóša, pán Juraj Antal Dolnozemský dojatý atmosférou sa chopil pera...
Nedovoľ zabúdať,
už posiela znak.
Nastáva čas,
ktorý vyzýva nás!
Múdrosť je náš milý hosť!
Máme a bolo
zo všetkého dosť!
Nesmieme,
nie my
podliehať ďalej.
My otroci
pravdy stáli!
Sťa stáročia
skúsená vernosť
- viera píše naše dejiny!
Dobrí nás mnohokrát
potupovali, desili!
Veď nám ľuďom
nie tí
dobromyseľní velili.
Poslednou zastávkou nášho putovania bol Nadlak. Posedenie v tieni, snáď najkrajšieho evanjelického kostola v strednej Európe, len utvrdilo každého účastníka tohto pobytu, že slovenské duchovné slovo sa z chrámu Božieho na Dolnej zemi ešte nevytratilo. Vďaka Vám pán biskup Bálint. Komunikácia v slovenčine bola veľmi príjemným prekvapením aj na radnici, kde pán primátor mesta s pánom prednostom mestského úradu neskrývali dojatie a radosť z našej návštevy. Ako prejav obdivu i znak vďaky zneli slová...
Je taký kraj, kde si sa narodil.
Doň sa Ti zmestil svet.
Zostáva navždy najdrahším ti svetom.
Môžeš ho ľúbiť, či nenávidieť,
vždy bude tým, čím matka býva deťom.
Je taký kraj, nad ktorý inde niet.
nech by si prešiel všetky sveta kraje...
Nebolo by spomienok, nezahorel by tlejúci ohník v našich srdciach, nebolo by pomyselného oblúka spájajúceho potomkov slovenských i dolnozemských, keby nebolo zanieteného človeka, tvorcu projektov, jednoducho pracovitého, roduverného klenotu medzi nami. Dovoľte mi aj touto cestou poďakovať sa Dr. Anke Pilárikovej, predsedníčke Spolku Slovákov z Maďarska, žene s veľkým srdcom, ktorá ukladá kamienok ku kamienku a vytvára krásnu mozaiku našich národných dejín. Jej práca je hodná uznania a nasledovania.
Prvý augustový víkend usporiadalo kúpalisko Ruža v Slovenskom Komlóši I. Stretnutie motocyklov. Motorkári prichádzali 7. augusta hlavne z okolia dolnozemského mesta, po čom na trávnatej ploche kúpaliska postavili svoje stany a vykúpali sa. Na druhý deň si záujemcovia mohli pozrieť cvičenia šikovnosti, prehliadku street fighterov, sprievod motorkárov, súťaž v pití čapovaného piva, erotickú show a koncerty amatérskych rockových kapiel Electrons a PH Rock. Najmladším účastníkom celého stretnutia bol Gergő Rozsnyó, šesťročný syn hlavného organizátora Ferenca Rozsnyóa, ktorý nás informoval, že na budúci rok zorganizujú stretnutie o týždeň skôr, aby sa nekrižovalo s Kerešskými dňami v Čongráde.
Vysoké Tatry sú národným symbolom Slovákov. Tieto najmenšie veľhory sú vlastne skvostom pre každého z nás. Veď koho by nelákali mohutné končiare, strmé steny, hlboké doliny, hukot horských bystrín, priezračné plesá, nádhera vodopádov?
Žiaci Slovenskej základnej školy v Sarvaši spolu s pani riaditeľkou Zuzanou Medveďovou a troma učiteľkami Ildikou Strepkovou, Annou Podaniovou a Zlatkou Liškovou strávili týždeň v tomto krásnom prostredí. Ubytovaní sme boli v Škole v prírode v Tatranskej Lomnici, ktorej riaditeľom je pán Ján Poracký. Poznáme sa už dlhé roky a radi sa tam vraciame. Vlani sme mu povedali, že tohto roku okrem toho, že sa chceme zdokonaľovať v slovenskom jazyku, bude našim cieľom zdolať Rysy, turistami najvyhľadávanejší tatranský štít.
Po príchode na ubytovňu sme sa radovali, že nie sme sami, naše deti sa mohli zoznámiť s mladými slovenskými hokejistami z mesta Martin, ktorí tu mali letné sústredenie.
Počasie bolo premenlivé, každý deň pršalo, sem-tam padali krúpy, ale aj svietilo slniečko. Veď vieme, že v nadmorskej výške nad 1000 m trvá zimné obdobie viac ako pol roka. Sneh v kotloch a žľaboch sa udrží dokonca po celý rok.
Náš program bol heterogénny a zaujímavý. Prvá túra smerovala na Zbojnícku chatu, ktorá sa nachádza vo výške 1960 m Na výstup sme vyrazili z Hrebienka, kde sme sa dostali zubačkou. Odtiaľ sme takmer tri hodiny postupovali po červenej značke, ktorá nás doviedla do cieľa. Všetci žiaci mali riadne turistické topánky, čo sme ocenili najmä pri Studenovodských vodopádoch, kde nás zastihlo krupobitie. Krúpy veľké ako hrášok nám klopali na pršiplášte a musím sa priznať, že sme sa báli pri blýskaní a hromobití. Získali sme zážitok hádam na celý život. Do Tatranskej Lomnice sme sa vrátili električkou.
Návšteva Belianskej jaskyne, ktorá je Národnou prírodnou rezerváciou, očarila každého. Jaskyňa vznikla z tmavých strednotriasových vápencov krasu Belianskych Tatier koróznou a eróznou činnosťou vôd z ľadovcov a zrážok. Obdivovali sme pestrofarebnú kvapľovú výzdobu a jaskynné jazierka. Najzaujímavejší bol Dom veľkých vodopádov a jeho časť Hudobná sieň. Po obede sme navštívili mesto Poprad, kde sme mohli nakupovať darčeky.
Celodňový výlet do Poľska deti veľmi čakali. Zavčas rána sme nastúpili do autobusu a cestovali sme cez Zakopané a Krakov do Osvienčimu a Birkenau. Deti sa celou cestou vypytovali, čo všetko uvidia.
Jedným z nezabudnuteľných programov bola prehliadka nacistického koncentračného tábora v Osvienčime. Fašistické memento druhej svetovej vojny hlboko zapôsobilo na každého z nás. Po prehliadke niektorých blokov človeku naskočila husacia koža. Koncentračný tábor Birkenau sa nachádza 5 kilometrov od Osvienčimu, budovy sa Nemci pokúsili zlikvidovať. Veríme, že naši žiaci si odtiaľto odniesli zážitky, ktoré budú pre nich výstrahou, aby sa nikdy nepostavili na stranu nacionalizmu, šovinizmu a násilia. Cestou domov sme sa zastavili v meste Zakopané, kde sme si pochutili na výbornej zmrzline.
Našim najvytúženejším cieľom však bol výstup na Rysy, štít na hranici SR a Poľska, ktorý je zároveň najvyšším vrchom Poľska. Ešte vlani sme si zabezpečili ubytovanie v Chate pod Rysmi, najvyššie položenej ubytovni vo Vysokých Tatrách. Rozdelili sme sa do dvoch skupín. Spoločne sme prešli cez symbolický cintorín, potom sa jedna skupina vybrala z Popradského plesa na Štrbské pleso. Tu nás čakali aj priatelia z Popradu, ktorí nám pomohli splniť náš cieľ. Veď túra nebola jednoduchá. Prechod cez snehové jazyky bol zaujímavý. Pri reťaziach sme sa rozdelili do skupiniek a nebezpečné úseky nám pomáhali zdolávať priatelia pani Slávky Macurákovej a jej manžel. Výstup na štít bol nádherný, pohľad na Morské oká bol očarujúci. Mali sme šťastie, veď počasie sa menilo v polhodinových intervaloch. Pri zostupe sme preberali nezabudnuteľné zážitky na chate pod Rysmi. Zaujímavé boli aj toalety, ktoré boli postavené na skale a výhľad cez sklenené steny bol zaujímavý. V noci bolo chladno, pohľad na oblaky, ktoré sa nesmierne rýchlo preháňali oblohou, nás zaskočil. Personál chaty bol veľmi milý, vedúci Viktor Beránek nám ešte na Popradskom plese poradil, aby sme si spacie vaky nechali tam, lebo hore na chate sú deky a tie nám budú stačiť. Všetci sme sa radovali, veď s veľkým plecniakom nie je jednoduché zdolávať trasu po reťazcoch. Bol to fantastický zážitok, na ktorý iste nikto z nás nezabudne. Ráno sme sa umývali v snehu, každý dostal dva poháre vody, aby si umyl zuby. Po výdatných raňajkách sme sa pustili tou istou náročnou cestou na ubytovňu.
Keďže v skupine bolo veľa menších detí, do jedného z programov sme zaradili výlet na Skalnaté pleso. Tí, ktorí boli s nami prvýkrát, sa trocha báli cesty visutou kabínkovou lanovkou. No pri pohľade na okolie nemali čas myslieť na strach. Na Skalnatom plese sme si pozreli Observatórium Astronomického ústavu SAV. Tí, ktorí chodievame lyžovať sme sa sedačkovou lanovkou vyviezli do Lomnického sedla (2190 m). Je to široké sedlo v južnom hrebeni Lomnického štítu. Lyžiarsky atraktívny terén sa deťom páčil, ale poznamenali, že je len pre vyspelých lyžiarov. No pohľad na okolie bol nádherný. Každý fotografoval zaujímavé momenty, dlho sme museli čakať na priaznivé podmienky, aby sme vedeli vyfotiť Lomnický štít, nakoniec sa nám to podarilo.
Celý týždeň rýchlo ubehol, strava bola vynikajúca, deti majú veľmi rady parené buchty. Pretekali sa, kto zje viac buchiet, bol aj taký žiak, ktorý zjedol 14. Pán riaditeľ povedal, že rekord je 18 kusov, na čom sme sa zasmiali.
Cestou domov sme s zhovárali o tom, čo všetko sme v Tatrách videli a zažili, ako sa nám podarilo splniť naše predsavzatia, naše ciele.
Slováci žijú nielen na Slovensku, ale aj v iných krajinách, ako napríklad v Rumunsku, Maďarsku, Srbsku, Chorvátsku, v Českej republike a v iných krajinách, nielen v Európe, ale napríklad aj v Amerike. Hoci žijú v zahraničí, zachovávajú si svoje zvyky a tradície a sú na ne hrdí. Ja som tiež Slovenka žijúca v zahraničí, bývam v Rumunsku v malej dedinke Bodonoš, ktorá patrí do župy Bihor v Sedmohradsku. Na západe susedí s Dernou a na východe s Voivozi. Od Oradey je vzdialená asi 56 kilometrov a má vyše 700 obyvateľov, ktorí sú väčšinou slovenskej národnosti a rímskokatolíckeho vierovyznania. Do Bodonoša prišli Slováci v roku 1790 z Kysúc a Detvy. Dedinka Bodonoš je najstaršou osadou Slovákov v tejto oblasti. Tu som sa narodila ja, moji rodičia a aj starí rodičia.
Od malička som chodievala s rodičmi na rôzne oslavy, ktoré sa odohrávali v dedine, či to bola zabíjačka, krstiny, svadba, alebo keď ženy tkali, všade som chcela byť. Keď ma nechceli zobrať, začala som plakať, rodičom to bolo ľúto, a tak ma mama nakoniec prichystala a zobrala so sebou. Najradšej som chodievala na svadby. Tam bola veľká zábava! Ako malé deti sme behali popod stoly, rodičia sa nás snažili chytiť, lenže málokedy sa im to podarilo. Keď som už bola väčšia, začala som si všímať všetko, čo sa odohrávalo na svadbe. Aj teraz chodím na svadby rada a som šťastná, keď vidím, ako sa naše tradície zachovávajú z generácie na generáciu. Toto všetko ma inšpirovalo k rozhodnutiu, aby som si svadobný obrad, naše zvyky a tradície zvolila za tému svojej projektovej práce. V tejto práci vám chcem priblížiť, ako prebieha svadobný obrad v našej lokalite. Podrobne vám porozprávam o rozlúčke ženícha od rodičov a príbuzných.
Keď sa dvaja mladí ľudia rozhodnú, že sa chcú stať manželmi a spečatiť svoju lásku manželským sľubom, musia najskôr dostať súhlas rodičov a mládenec musí svoju milú požiadať o ruku. Vyberie sa teda k rodičom svojej vyvolenej spolu so svojimi rodičmi. Dcéra samozrejme pripraví svojich rodičov na túto udalosť, oznámi im, že príde pytač. Na „dovravkoch“ sa potom rodičia mladých dohodnú, kedy bude svadba, kde sa bude konať a koľko hostí pozvú na svadobnú hostinu. Týždeň pred svadbou sa koná zabíjačka, aby bolo dosť mäsa na svadbu a aby bolo čo jesť celý týždeň, lebo sa konajú prípravy na svadbu. Rodina pozve svojich blízkych a všetci pomáhajú pripraviť svadobnú hostinu. Ženy pečú koláče a zákusky. Typické zákusky v našej lokalite sú mlynkové rohlíky, sologarové zákusky, jablkové a orechové koláče a ďalšie. Počas tohto týždňa príprav rodinní príslušníci, blízki priatelia i známi prinášajú tzv. „činsty“ t. j. dary, ktoré majú mladým pomôcť pri organizovaní svadby. Je to najmä múka, vajcia, sliepky, masť a ďalšie produkty potrebné na prípravu svadobnej hostiny. Mládež má na starosti ozdobiť miestnosť, kde sa bude odohrávať svadobná hostina. V deň svadby mladú pani prichystajú družičky. Oblečú ju do dlhých bielych šiat a na hlavu jej pripnú závoj. Ženích nesmie vidieť mladuchu pred sobášom. Prvýkrát ju uvidí, až keď príde po ňu, aby ju odviedol na svadobný obrad. Matka u nás pomáha ženíchovi prichystať si svadobný odev. Za ten čas muzikanti idú pre krstných rodičov. S príchodom krstných rodičov a muzikantov začína tzv. odberanka ženícha od svojich rodičov. Ženích sa lúči so slobodou a ďakuje rodičom za to, že ho vychovali. Prosí ich, aby požehnali jeho rozhodnutie vstúpiť do stavu manželského. Uvádzam text odberanky v takom znení, ako sa používa u nás:
Krstný rodič povie:
„A odchádzaš spod opatery svojich rodičov, je pravda, že lásku a vernosť musíš venovať svojej manželke, ale pamätaj na svojich rodičov a nikdy na nich nezabudni, lebo oni vynaložili veľké úsilie, aby z teba vychovali statočného a poriadneho človeka. Za ich starostlivosť a lásku buď im v starobe na pomoci. A teraz pokľakni pred svojich rodičov a popros ich, aby ti dali svoje rodičovské požehnanie.“
Ženích pokľakne a odpovedá opakujúc slová po krstnej matke:
„Milí moji rodičia, ďakujem vám za vašu rodičovskú starostlivosť a za lásku, ktorú ste mi od môjho narodenia až doteraz preukazovali. K sobášu vás po prvýkrát prosím, milí moji rodičia, odpustite mi, čo som vás kedy rozhneval, alebo zle povedal. Po druhýkrát vás prosím aj krstných rodičov a tak isto aj strýkovia, stryné, ujčekovia, ujčiné, bratranci, kamaráti, starí rodičia a susedia horní, dolní: odpusťte mi, čo som vás kedy rozhneval, alebo zle povedal. A po tretí krát a naposledy milá moja mamička a vy môj milý otecko, pekne vám ďakujem, že ste ma vychovali a do stavu manželského pripravili. Nech vám Pán Boh pomáha.“
Po odberanke ženícha odchádzajú ku mladej pani. Tam ich pri bráne čakajú traja starší muži, ktorí sa ich pýtajú:
„Čo chcete? Koho hľadáte?“
Oni odpovedia:
„Počuli sme, že tu máte nejaké pekné dievča, chceli by sme si ho pozrieť.“
Odpovedia: „Áno, máme.“
Dvaja slobodní chlapci potom donesú mladú pani k dverám a ženích stojí na dvore. Odtiaľ sa musia posúvať jeden k druhému kráčajúc po jednom kroku. Keď sa dostanú jeden k druhému, budúca mladá pani pripne ženíchovi pierko a potom sa ona odoberá od svojich milovaných rodičov.
Pokľakne pred nich a hovorí:
„Milí moji rodičia, ďakujem vám za vašu rodičovskú starostlivosť a za lásku, ktorú ste mi dali od môjho narodenia až doteraz. K sobášu po prvýkrát vás prosím, milí moji rodičia, odpusťte mi, čo som vás kedy rozhnevala alebo zle povedala. Po druhýkrát vás prosím, aj krstných rodičov a takisto aj strýkovia, stryné, ujčekovia, ujčiné, starí rodičia, bratranci, kamaráti, susedia horní, dolní. Odpusťte mi, čo som vás kedy rozhnevala alebo zle povedala. A po tretíkrát a naposledy, milá moja mamička, a vy, milý môj otecko, pekne vám ďakujem, že ste ma vychovali a do stavu manželského pripravili. Nech vám Pán Boh pomáha.“
Mladá pani sa rozlúči s rodinou a odchádzajú do kostola, kde si sľubujú vernosť a lásku pred Bohom a ľuďmi. Svadobný obrad prebieha u nás podľa tradícií rímsko-katolíckej cirkvi, pretože väčšina obyvateľov našej komunity sa hlási k tomuto vierovyznaniu. Podľa našej viery, človek sa žení alebo vydáva v živote iba raz, lebo platí zásada: čo Boh spojil, človek nerozlučuj. Z tohto pohľadu je vstup do manželstva jedným z najdôležitejších krokov v živote človeka, a preto mu prináleží patričná dôstojnosť.
Sľub vernosti prebieha nasledovne:
Ženích kladúc mladej panej prsteň na prst, hovorí:
„Ja... (meno ženícha) beriem si teba... (meno mladej panej) za manželku a sľubujem pred všemohúcim Bohom, že ti budem verným manželom, a že ťa nikdy neopustím ani v šťastí ani v nešťastí, ani v zdraví ani v chorobe a že ťa budem milovať a ctiť po všetky dni svojho života.“
A takisto sľubuje aj mladá pani:
„Ja... (meno mladej panej) beriem si teba... (meno ženícha) za manžela a sľubujem pred všemohúcim Bohom, že ti budem vernou manželkou, a že ťa nikdy neopustím ani v šťastí ani v nešťastí, ani v zdraví ani v chorobe a že ťa budem milovať a ctiť po všetky dni svojho života.
Po týchto sľuboch nasleduje prísaha: Pred oltárom nášho Pána Ježiša Krista prisahám, že svoj manželský sľub dodržím. Tak mi Pán Boh pomáhaj! Po požehnaní farára už ako novomanželia odchádzajú mladomanželia do svadobného domu, kde ich pred dvermi čaká prekvapenie, dvaja muži im kladú rôzne otázky, ako napríklad:
„Načo ste prišli? Kto vám je vedúci?“
Potom žiadajú od starejších peniaze, ale napokon sa dohodnú, že im dovolia vstúpiť do vnútra s podmienkou, že podstúpia dve skúšky.
Prvá skúška:
Na biely tanier položia dva poháre, jeden s vodou a druhý s vínom, ktoré zakryjú uterákom. Novomanželia si musia zobrať poháre, kto zoberie pohár s vínom, ten bude v dome piť.
Druhá skúška:
Mladej panej rozbijú tanier a jej úlohou je pozametať. Ženích musí dávať pozor, aby jej to nerozhrnuli a taktiež musí držať lopatu. Po dlhšom dohadovaní novomanželia vojdú dnu, mladá pani nesie v rukách tortu, ktorá symbolizuje, že je dobrá gazdiná. Svadobníkom sa prinesú na pohostenie tradičné jedlá, ako napríklad: slepačia polievka, zemiaky s mäsom, kapusta... a samozrejme nechýbajú rozmanité dobroty a ovocie. Ani na nápoje sa nezabúda. Podávajú sa typické nápoje nášho regiónu, teda víno a pálenka, no okrem toho i obľúbené pivo a pre deti a mládež nealkoholické nápoje.
Nasleduje svadobná hostina a zábava, na ktorej sa veľa je, tancuje a spieva. Treba povedať, že na našich svadbách býva veľa hostí: 200, 300, ba niekedy až 500. Závisí to od toho, aká veľká je rodina ženícha a nevesty.
A po polnoci nasleduje tanec mladuchy tzv. vykrúcanka. Každý muž si zatancuje s mladou paňou a keď skončí tanec, poďakuje mladej panej a daruje jej peniaze ako poďakovanie za tanec. Tieto peniaze, ktoré získajú novomanželia, im slúžia ako podpora pre začiatok spoločného života. Svadobníkom sa potom prinesie veľká torta, ktorú novomanželia pokrájajú. Každý svadobník blahoželá novomanželom a dostane kúsok torty. Po dobrom dezerte nasleduje zábava až do bieleho rána. Nadránom mladuche zložia závoj a dajú jej na hlavu šatku. Toto má symbolizovať, že už je vydatou ženou a gazdinou. Mladomanželka obdaruje svojich svokrovcov darmi. Svokor dostane od nej košeľu a vreckovku a svokra dostane šatku a sukňu.
Pevne verím, že tieto krásne tradície môjho rodného kraja nikdy nezaniknú a že tak, ako ich dodržiavali naši prarodičia i rodičia, tak ich bude rozvíjať a udržiavať i nastupujúca mladá generácia. Ja osobne, keď sa raz vydám, chcem mať svadbu v duchu našich tradícii a už teraz sa na ňu teším.