Pred pár dňami noviny priniesli správu o tom, že primátor mesta Sarvaš (a zároveň aj parlamentný poslanec za FIDESZ), Mihály Babák by sa chcel v druhej polovici augusta stretnúť v Bratislave s prezidentom Slovenským republiky Ivanom Gašparovičom. V tejto veci sa obrátil listom na ministra zahraničných vecí Pétera Balázsa, a požiadal ho o pomoc pri zorganizovaní tohto stretnutia.
Podľa svedectva z listu pána primátora uverejneného v maďarských masmédiách, k tomuto kroku sa odhodlal preto, lebo Sarvašanov vraj „hlboko otriasol” jazykový zákon prijatý slovenským parlamentom a posvätený slovenským prezidentom, ktorý „prakticky vylučuje úradné používanie maďarského jazyka a drasticky obmedzuje jeho používanie aj v každodennom živote”.
Po prečítaní správy o tejto chvályhodnej iniciatíve som začal rozmýšľať nad tým, ako by sa odohralo takéto stretnutie v prípade, ak by pán Ivan Gašparovič vyjadril ochotu prijať delegáciu pod vedením pána primátora.
Prvá otázka, ktorá mi napadla, v akom jazyku by prebiehala komunikácia? No predsa v slovenčine, veď pán primátor v liste, ktorý poslal veľvyslancovi Slovenskej republiky v Budapešti uviedol, že „je hrdý na svojich slovenských predkov a je pre neho samozrejmosťou „prehovoriť po slovensky”. Predsa by to bola nesmierne trápna situácia, keď by sa dnešný prvý človek mesta, hrdý na svojich slovenských predkov dorozumieval s prezidentom materinského národa pomocou tlmočníka. Ale potom nerozumiem, prečo žiadal veľvyslanca o zaslanie maďarského prekladu jazykového zákona, keď si ho môže prečítať v pôvodnom znení a tým by sa aj vyhol prípadnej mylnej interpretácii spôsobenej nepresným prekladom. Podľa listu vraj o zákone má vedomosti len z tlače a nepozná jeho autentické znenie. Pýtam sa potom, na základe čoho, dospel k záveru, že „zákonodarný zbor Slovenskej republiky prijatou novelou prakticky zakázal používanie maďarčiny na území Slovenska.“ Totiž v texte novely zákona, ktorý bol sprístupnený na internete okamžite po jeho schválení, sa takáto zakazujúca klauzula nenachádza. Takýto dojem mohol získať len z interpretácii pertraktovanej maďarskými masmédiami! Totiž stačilo by kliknúť na domovskú stánku Národnej rady SR a text zákona má k dispozícii. Že by sa pán primátor a zároveň aj parlamentný poslanec bol chopil pera len pod vplyvom politickej a mediálnej hystérie živenej okolo novely jazykového zákona, bez dostatočných informácií a bez dôkladnej znalosti situácie?
Ďalšou vecou nad ktorou som začal uvažovať je, o ktorých oblastiach života by si chcel s prezidentom vymeniť skúsenosti a čo by chcel predstaviť slovenskému prezidentovi z praktickej aplikácie vzorovej maďarskej národnostnej politiky, ako príklad vhodný aj pre uplatňovanie na Slovensku. Keďže nie som zo Sarvaša, pokúsil som si doplniť chabé vedomosti o miestnych pomeroch z domovskej stránky mesta. Na oficiálnej internetovej stránke, dostupnej len v maďarčine, niet ani zmienky o tom, že v meste žije slovenská menšina. V časti popisujúcej históriu mesta je uvedené, že mesto bolo začiatkom XVIII. storočia znovu osídlené kolonistami z horného Uhorska. Ale aby som nebol nespravodlivý, na domovskej stránke rímskokatolíckej farnosti som sa predsa len dopátral toho, že „prví prisťahovalci v roku 1722 boli Tóti evanjelického vierovyznania“. Musím ale poznamenať, aj keď to bude vypadať ako hľadanie chlpu na dlani, že na linke odkazujúcej na spoločenské organizácie, nie je uvedená žiadna organizácia v meste, ktorá by sa venovala pozdvihnutiu slovenského menšinového spoločenského a kultúrneho života. Na domovskej stránke sú aj pekné obrázky o významných mestských architektonických pamiatkach, akými sú starý evanjelický kostol, múzeum, kaštiele. Dokonca je tam záber aj slovenského národopisného domu. Absentuje ale obrázok dvojjazyčnej maďarsko-slovenskej základnej školy, a zmienka o tom, že tieto pozoruhodnosti sú spojené s minulosťou slovenských obyvateľov mesta. Pritom ale nechýbajú obrázky takých „pamätihodností“, akými sú „historická trasa“ so sikulskými vyrezávanými bránami, ktoré sa ale ťažko dajú zaradiť medzi typické diela ľudovej architektúry dolnozemských Slovákov, alebo veterný mlyn symbolizujúci geografický stred starého (podľa sprievodného textu na internetovej stránke miestnej organizácie strany Jobbik „budúceho”) veľkého Maďarska.
Do obrázkovej galérie sa už nevmestil ani záber sošky M. R. Štefánika, ktorý strávil časť svojich študentských rokov v Sarvaši. V tejto súvislosti mi nedá nespomenúť ako pán primátor v roku 2003, po ukončení rekonštrukčných prác školskej budovy s dvojjazyčným vyučovaním sa snažil rôznymi obštrukciami zabrániť navráteniu tejto sochy na svoje pôvodné miesto. Tieto snahy pána primátora ale nesledovali cieľ, aby socha bola umiestnená na pôvodnej budove evanjelického gymnázia, kde Štefánik študoval, ale skôr to, aby podobizeň Štefánika bola odstránená z verejného priestranstva! A propos, naskytuje sa tu otázka, prečo nie sú na bývalej budove gymnázia umiestnené pamätné tabule pripomínajúce pobyt bývalých študentov slovenského pôvodu, ktorí sa stali neskôr významnými osobnosťami slovenského spoločenského a kultúrneho života? Spomeniem len niektorých z nich: riaditeľa Univerzitnej knižnice v Bratislave, Jána Čaploviča, evanjelických biskupov Vladimíra Čobrdu a Dušana Fajnora, zakladateľa modernej komenológie (výskum života a diela pedagóga J. A. Komenského), Jána Radoslava Kvačalu, hudobného skladateľa Dezidera Lauka, akademického maliara Karola Miroslava Lehotského, organizátora národnostného života Slovákov vo Vojvodine, Vladimíra Mičáteka, politických činiteľov Pavla a Michala Mudroňa, atď.
Vo svetle takéhoto prístupu k slovenským tradíciám vyznievajú tvrdenia pána primátora, že „naši synovia a dcéry.... si rovnako vážia potomkov pôvodných dobyvateľov vlasti ako aj svojich praotcov-kolonistov“ a že „je v našom záujme aby sme zachovali našu identitu a naše tradície v prospech našej vlasti a pre našich potomkov ako odkaz“, dosť naprázdno a frázovito. V súvislosti s ďalším jeho výrokom, že „naši synovia a dcéry rozumejú slovenčine a vžívajú sa do tradícií svojich predkov“, by som uviedol niektoré fakty získané formou ankety usporiadanej v školskom roku 2008/2009 medzi žiakmi druhého stupňa sarvašskej základnej školy s dvojjazyčným vyučovaním zameranej na zistenie, aké je postavenie slovenčiny v Sarvaši.
|
Anketové otázky |
Odpovede |
||
|
Áno |
Nie |
Neviem |
|
|
Máš slovenskú národnosť? |
30 |
38 |
38 |
|
Vie tvoja mama po slovensky? |
40 |
63 |
3 |
|
Vie tvoj otec po slovensky? |
33 |
70 |
3 |
|
Vie tvoja stará mama po slovensky? |
73 |
29 |
4 |
|
Vie tvoj starý otec po slovensky? |
56 |
40 |
10 |
|
Prečítal(a) si aspoň jednu slovenskú knihu? |
54 |
52 |
- |
|
Sleduješ doma program slovenskej televízie? |
19 |
87 |
- |
|
Počúvaš doma slovenský rozhlas? |
10 |
96 |
- |
Zdroj: www.szlovak-szarvas-sulinet.hu/negyedik.html
Myslím si, že vyššie uvedené odpovede poskytujú reálnejší obraz o skutočnej situácii slovenského živlu v Sarvaši a plne potvrdzujú záver spracovateľov ankety, že „slovenčina má u našej mládeže ťažké postavenie.“ Výsledky ankety plne korešpondujú aj so slovami bývalého ombudsmana pre národnostné menšiny, Jenő Kaltenbacha, vyslovené koncom júla t. r., že „situácia národnostných menšín v Maďarsku je ružová len v rovine deklarácií, ale realita je skľučujúca“.
A čo keď sa pán prezident opýta pána primátora, ako sa činil ako poslanec maďarského zákonodarného zhromaždenia v záujme svojich voličov slovenskej národnosti? Ako sa angažoval za riešenie takých problémov trápiacich Slovákov v Maďarsku, ako neudelenie finančných zdrojov z európskych fondov na rekonštrukciu dvojjazyčnej školy v Békešskej Čabe, škrtanie financií na vydávanie Ľudových novín, ako aj prevádzkových nákladov redakcií slovenského vysielania Maďarského rozhlasu a Maďarskej televízie, škrtanie rozpočtu Verejnej nadácie pre národné a etnické menšiny v Maďarsku?
Určite by zvýšilo hodnovernosť jeho plánovanej „misie dobrej vôle“ do Bratislavy na obranu maďarského jazyka na Slovensku, keď by sa bol prezentoval aj ako zanietený bojovník za uplatňovanie práv národnostných menšín žijúcich v Maďarsku a pochválil sa svojimi vystúpeniami v tomto smere. Zhodou okolnosti 5. júla 2009 bol uverejnený na internetovej stránke župných novín „Beol.hu“ súhrnný prehľad tohtoročnej aktivity parlamentných poslancov zastupujúcich voličov Békešskej župy. V prípade pána poslanca Babáka tam niet ani zmienka o tom, že by sa bol aspoň raz angažoval v nejakej veci týkajúcej sa Slovákov žijúcich v Maďarsku.
V súvislosti s iniciatívou pána primátora sa neviem zbaviť dojmu, že bola motivovaná blížiacimi sa parlamentnými voľbami a jeho obavou, že pokiaľ sa chce dostať na kandidátku FIDESZ-u, musí priložiť svoje polienko do rozdúchavania súčasnej hysterickej protislovenskej politickej kampane. Keď by mal totiž seriózny záujem o poznanie reálnej situácie Slovákov v Sarvaši a v Maďarsku, potom by ako primátor a parlamentný poslanec najprv mal „pozametať pred vlastným prahom“, a mal by vystúpiť predovšetkým s iniciatívami na urýchlené riešenie nedostatkov národnostnej politiky v Maďarsku. Bolo by to oveľa užitočnejšie a poslúžilo by to rozvoju maďarsko-slovenských medzištátnych vzťahov ako aj nám Slovákom žijúcim v Maďarsku. A hlavne by sa nemal vyjadrovať v mene Slovákov vo veci, o ktorej podľa vlastných slov nemá dostatočné informácie.
Myslím si, že takáto úbohá fúra domácich skúseností ťažko prispeje k „navráteniu Slovenska na správnu cestu”, a som presvedčený, že príslušníci maďarskej menšiny by si sotva želali, aby vláda v Bratislave sa na národnostnom poli inšpirovala takýmito „osvedčenými“ praktikami národnostnej politiky Maďarska!
Pre slovanskú kultúru môže mať, povedal by som, hodnotu posvätného predmetu ten pred niekoľkými týždňami v Zalavári nájdený úlomok črepu, na ktorom sa dá čítať zlomok textu písaného hlaholikou - povedal pre naše noviny archeológ Miklós Béla Szőke, hlavný spolupracovník Archeologického ústavu Maďarskej akadémie vied, ktorý už 15 rokov riadi vykopávky v Zalavári. Totiž v súčasnosti sa zdá, že je to dosiaľ najstarší text, ktorý bol napísaný písmenami hlaholiky. Sú to spolu štyri znaky: dva a pol písmena a jeden kríž. Navyše nie je vylúčené, že je v tom zachytený rukopis Cyrila alebo Metoda, poznamenal archeológ.
Hlaholské písmo utvorili dvaja byzantskí mnísi, vyslaní na pokresťančenie Moravanov, Konštantín (Cyril) a jeho brat Metod v šesťdesiatych rokoch 9. storočia na základe gréckych kurzív, ale aj používaním nových znakov. V tejto dobe chodili aj na území niekdajšej Panónie v rokoch 866-867 práve v Mosaburgu, v pevnosti, ktorá stála na mieste dnešného Zalaváru. Usadlosť, dobre chránená močiarmi, bola sídlom najvýchodnejšieho grófstva Karolínskej ríše, ktorá vďaka franskému panovníkovi Ľudovítovi Nemcovi od štyridsiatych rokov 9. storočia sa stala majetkom Priwinu (Pribinu) a jeho syna Chezila (Koceľa). Tu bol postavený najväčší kostol vtedajšej Východno-strednej Európy, pútnický kostol vysvätený na počesť martýra Hadriána, a zároveň chrániaci jeho telesné pozostatky. Základy tohto kostola boli odkryté v 80-tych rokoch 20. storočia pod vedením Ágnesi Sósovej Csemiczkej. Mestečko r. 872 sa stalo arcibiskupským sídlom, tu žil pápežom vymenovaný panónsky arcibiskup: Metod, ktorý spolu so svojím bratom staroslovenčinu pretvoril na liturgický jazyk. Teda teraz nájdený zlomok hlaholského nápisu môže pochádzať pravdepodobne z čias tunajšej činnosti Cyrila a Metoda, alebo z čias Metodovho arcibiskupstva - domnieva sa archeológ.
Ako vraví, Zalavár bol postavený na prirodzenej vyvýšenine podoby ostrova medzi močiarmi, a pozostával z troch väčších častí: z opevnenej zemianskej kúrie, z centrálne umiestenej cirkevnej časti, kde sa nachádzal aj pútnický kostol, a z obytnej štvrte, suburbia. Väčšina budov - medzi nimi aj arcibiskupská rezidencia, ktorej pozostatky boli odhalené v rokoch 2000 až 2007 - bola postavená z dreva. Črepový zlomok s hlaholským nápisom sa našiel v najhlbšej časti 3 metre hlbokého jarku, ktorý kedysi oddelil niekdajšiu kúriu od cirkevného úseku. Na základe poučenia z vrstiev nad nálezom, sám nález sa nedá datovať na neskoršie ako rok 870. Ale doteraz známe hlaholské nápisy pochádzajú z 10.-11. storočia, preto zalavársky nález je zvláštny.
Na nápise z krčahu alebo z fľaše pochádzajúceho zlomku jasne vidno písmeno „iže“ a „onъ“. Dá sa prečítať: „io“. To môže byť hoc aj časť nejakého mena. Zatiaľ sa nedá rozhodnúť, presne v akom jazyku sa to písalo. Zrejme v objasnení toho môžu pomôcť výskumníci krajín používajúcich cyriliku. Z Historického ústavu Ruskej vedeckej akadémie už prejavili záujem.
S veľkým záujmom som si prečítal túto správu a mám z nej zmiešané pocity. Jednak ma teší, že na mieste niekdajšieho sídla nášho kniežaťa Pribinu a jeho syna Koceľa archeológovia pod vedením Bélu Miklósa Szőkeho pracujú, na mieste sa ešte stále nájdu zaujímavosti, ako aj tento úlomok z črepovej nádoby s hlaholským nápisom... Ba čo viac, dozvie sa o tom aj široká verejnosť. To je tá radostná stránka veci.
Na druhej strane som smutný z toho, že aj naďalej sa zahmlievajú, rozmazávajú, zneviditeľňujú nad hviezdu jasnejšie historické skutočnosti, čo by sa dnes už robiť nemalo, lebo je to jednoducho nonsens. Ja som text kvôli hodnovernosti prekladu preložil tak, ako bol v origináli napísaný. O čo tu ide?
® V článku sa píše o Zalavári, píše sa aj o Mosaburgu, ale nie a nie napísať pôvodné, prvotné meno tejto pevnosti: Blatnohrad! Veď Blatnohrad bol Blatnohradom, keď v týchto krajoch o nejakom Zalavári sa nikomu ani nesnívalo! Názov Mosaburg je starší, ale druhotný, je to do nemčiny preložený názov Blatnohrad. Ten (archeológ alebo historik), kto by mi chcel dokazovať niečo iné, musel by mi vysvetliť, prečo sa „maďarské more“ volá Balaton. Dá sa tento názov odvodiť z Mosaburgu? Alebo zo Zalaváru?! Názov Balaton nesie v sebe pojem blata, ktorého tu bolo vtedy dosť, podobne ako aj v okolí pevnosti Blatnohrad.
® V správe sa hovorí aj to, že sem prišli „dvaja byzantskí mnísi, vyslaní sem na pokresťančenie Moravanov“. Dvaja solúnski bratia Konštantín (neskôr Cyril) a Metod sem prišli na pozvanie nášho kniežaťa Rastislava. Naši predkovia (tí Moravanmi nazývaní) už neboli pohania, ale potrebovali si upevniť kresťanskú vieru. A to mohli urobiť len kňazi, ktorí vysvetľujú sv. Evanjelium ľudu zrozumiteľným jazykom, teda niektorým z mnohých slovanských jazykov. To bratia Cyril a Metod aj dokonale urobili.
® Do tretice tí Moravania sa volali Moravanmi preto, lebo stredom územia, ktoré obývali, tiekla rieka Morava. Samotní ľudia, ktorí to územie (Moravu, Veľkú Moravu) obývali, boli Sloveni (dnešní Slováci a Slovinci). Slovinci seba podnes nazývajú Slovenmi, a my, Slováci naše ženy podnes nazývame Slovenkami, a náš materský štát je Slovensko, čo silne pripomína aj nám mužom Slovákom, odkiaľ pochádzame.
Naozaj nechápem, prečo sa Maďari boja priznať, že kedysi dávno-dávno dnešné Zadunajsko, vtedy Panóniu, obývali naši predkovia: Sloveni. Neničili toto územie, obrábali jeho pôdu, stavali kostoly, skultúrnili ho. To, čo tak kričí, do očí bije aj po vyše 1000 rokoch, sa nedá ututlať, zatajiť! Pécs - Pięć (Päťkostolie); Tihany - Tichon; Taszár - Tesáre; Mecsér - Mečiare; Balaton - Blaton; Csernye - Černé; Kesztölc - Kostelec; atď., atď. Načo zakrývať, čo sa zakryť nedá? Dejiny by sme mali prijať také, aké boli, veď čo bolo, to už nik nezmení. A prerábať minulosť, znamená klamať - aj seba. Tú spoločnú knižku dejepisu bez prekonania takýchto psychokŕčov veruže nenapíšeme.
Pri príležitosti 65. výročia Slovenského národného povstania inštalovali výstavu v Slovenskom inštitúte v Budapešti, ktorej vernisáž sa konala 18. augusta. Boj proti nacistom podporili aj vojaci a civilní sympatizanti iných národov, aj Maďarov. Okrem iného aj o tomto sa môžu dozvedieť návštevníci výstavy. Vernisáž otvoril riaditeľ SI Milan Kurucz, ktorý vyzdvihol, že touto expozíciou otvoria jesennú sezónu výstav. Na vernisáži sa zúčastnil riaditeľ Múzea SNP Stanislav Mičev, predseda Zväzu maďarských odbojárov a antifašistov Vilmos Hanti a chargé d'affaires veľvyslanectva SR Imrich Marton. Výstavu pripravilo Múzeum SNP v Banskej Bystrici. Fotografie a texty na vyše dvadsiatich paneloch poskytujú ucelený obraz o politických a vojenských aspektoch tohto najväčšieho protifašistického povstania v strednej Európe počas druhej svetovej vojny. Návštevník expozície má možnosť oboznámiť sa aj s pomerne málo známymi faktami o účasti vyše troch tisíc maďarských odbojárov na bojoch proti nacistickým jednotkám. „SNP je významným momentom novodobých slovenských dejín“, hovoril I. Marton a dodal, že hrdinský čin malého národa proti obrovskej mašinérii nacistov podporilo viac ako 32 národov. Odborný výklad k výstave predniesol S. Mičev. Ako sme sa dozvedeli od riaditeľa SI, pri príležitosti tzv. finisáže výstavy, teda pred jej ukončením, posledný septembrový týždeň, plánujú usporiadať besedu za okrúhlym stolom na tému výročia SNP a o účasti maďarských občanov v povstaní.
Vo Veľkom Bánhedeši tohto roku už po desiaty raz usporiadali festival venovaný paprike, rastline, ktorá aj za horších hospodárskych podmienok živí väčšiu časť miestneho obyvateľstva. Tohoročné podujatie, zorganizovali ho tretí augustový víkend, sa vyznačovalo tým, že v rámci pestrého programu miestni Slováci odhalili slovenské tabule s názvami výchovno-vzdelávacích inštitúcií, ako aj pamätnú tabuľu na bývalom dome slávnej rodáčky obce, ľudovej umelkyne, rozprávačky ňaničky Žófie Farkašovej, Drágošovej (1905-1997).
Dejiskom prvej akcie víkendu, bohatého na kultúrne a zábavné programy bol miestny Kultúrny dom, kde tie rodiny z obce, ktoré sem boli presídlené v druhej polovici štyridsiatich rokov z vtedajšieho Československa si pospomínali na výstave na svoje rodisko. Autorkou výstavy je Ibolya Fülöpová Nagyová, aranžérkou známa ľudová umelkyňa Anna Illéšová Boťánska. Prezentujú na nej osobné veci, ako aj predmety ľudového umenia podľa jednotlivých rodín a podľa osád, odkiaľ pochádzajú (Mikula,Neded, Tešedíkovo...). Obec Vlčany, ktorá je partnerskou osadou Veľkého Bánhedeša, zastupovala na podujatí delegácia na čele so starostom Gyulom Ivánom. Aj oni predstavili svoju minulosť v rámci samostatnej komornej výstavy. Odtiaľto sa účastníci pridali k slávnostnému pochodu, ktorý viedli dychová kapela a mažoretky z neďalekého Medzova (Mezőhegyes) a premiestnili sa na dejisko 10. Paprikového festivalu pri známom miestnom termálnom kúpalisku. Obecenstvo pozdravil starosta obce Ottó Jancsó, ktorý zdôraznil, že paprika aj za horších hospodárskych podmienok je hlavnou živiteľkou Bánhedeša, a festival na jej počesť za jedno desaťročie sa stal populárnym aj medzi obyvateľmi okolitých obcí. Prítomní si potom počas dvoch dní mohli vybrať zo širokej palety rôznych kultúrnych a zábavných programov, koncertov populárnej i ľudovej hudby, a z ukážok rôznych druhov športu a moderného tanca. O svojom talente v tejto oblasti pohybu presvedčili obecenstvo aj žiačky miestnej Základnej školy Endre Tellera. Konali sa tu prednášky a konzultácie s odborníkmi z oblasti pestovania zeleniny, a paprike bola venovaná aj výstava, kde boli prezentované aj rôzne figúrky, vyrobené z nej. Nuž, a paprika nemohla chýbať pochopiteľne ani v leče, v súťaži varenia, ktorej výsledky vyhodnotil známy gastronóm Péter Buday. V sobotu popoludní sa miestni veriaci a hostia obce zišli v miestnom majestátnom evanjelickom kostole, ktorý je svedectvom kedysi silného slovenského evanjelického zboru. Ekumenická bohoslužba, na ktorej Slovo božie kázali miestna evanjelická farárka Magdolna Lászlóová Háziová a katolícky farár obvodu, dekan Ferdinánd Gordos bola venovaná vďakyvzdaniu za dobrú úrodu.
Tohoročný festival sa určite zapíše s veľkými písmenami aj do kroniky slovenského kolektívu obce, ktorá bola kedysi jedným z dôležitých centier duchovného a kultúrneho života Slovákov v békešsko-čanádskej oblasti. Pochádzali odtiaľto, resp. pôsobili tu významní činitelia aj v minulosti (napr. Kutlíkovci). Keďže do začiatku sedemdesiatych rokov tu fungovala šiesta dvojjazyčná škola, dodnes sú bánhedešskí Slováci zastúpení v hojnom počte v našom vedeckom živote, kultúre a v radoch slovenských pedagógov nielen v obci, ale napríklad aj v župnom sídle, v Békešskej Čabe. Miestny Verejnoprospešný spolok pre zachovávanie slovenských tradícií vo Veľkom Bánhedeši na čele s predsedníčkou Jolanou Pepóvou a miestna Slovenská menšinová samospráva, predsedom ktorej je Pavol Žilák si zaumenili zvýrazniť slovenskosť obce aj rôznymi slovenskými nápismi v obci, ktoré slávnostne odovzdali verejnosti v prvý deň festivalu. Pri budove základnej školy prítomných pozdravila predsedníčka spolku J. Pepóvá a vyslovila radosť zo záujmu hostí o radostnú udalosť v živote miestnej slovenskej komunity. Predseda Výboru pre národné a etnické menšiny, konfesijné záležitosti a mládež Valného zhromaždenia Békešskej župy Péter Tolnai vyzdvihol príkladné spolunažívanie Slovákov a Maďarov v obci. Slovákov z neďalekého Slovenského Komlóša zastupovala na slávnostiach početná delegácia na čele s predsedníčkou Slovenskej samosprávy Zuzanou Laukovou, a tiež ako predsedníčka Kultúrneho výboru Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) pozitívne hodnotila iniciatívu Bánhedešanov. Vyzdvihla, že v rade uchádzačov o finančnú podporu prevládajú žiadosti na rôzne výdavky jednotlivých kultúrnych podujatí, kým menšie percento predstavujú práve také projekty, ktoré sa usilujú o zvýraznenie slovenského ducha danej osady. Napríklad v škole nestačí iba vyučovať slovenčinu, ale k slovenskosti inštitúcie patrí aj vytvorenie patričného prostredia - dodala Z. Lauková. Riaditeľka miestnej Základnej školy Endre Tellera Mária Juhászová sa popri prehľade histórie inštitúcie pochválila aj výsledkami školy. Žiačka Klementína Kovácsová sa nedávno vrátila z recitačnej súťaže v Komárne s treťou cenou. Mladá recitátorka spestrila aj slávnosť odhalenia tabule so slovenským názvom svojej inštitúcie prednesom básne Juraja Dolnozemského Naša dedina. Pri budove materskej školy o práci v inštitúcii hovorila vedúca pedagogička Marta Gulyásová, hostí slávnosti potešil párik škôlkarov so slovenskou riekankou.
Významnou osobnosťou obce bola Žofia Farkašová, rodená Drágošová, ľudová rozprávačka, ktorú pre odbornú a laickú verejnosť objavil etnograf Ondrej Krupa. Jej ľudové rozprávky v slovenčine a maďarčine pozbieral a publikoval v zbierke Rozprávky ňaničky Žofky, ako ju nazývali Slováci z Bánhedeša a okolia. Zachovať jej pamiatku aj pre budúce generácie bolo zámerom iniciátorov umiestnenia dvojjazyčnej tabule na jej dome - povedala Jolana Pepová v kruhu oslávencov pri dome ňaničky Žofky. Okrem čara rozprávkového sveta význam diel ľudovej slovesnosti, zachovaných prostredníctvom Ž. Farkašovej a O. Krupu, vedúci Regionálneho strediska Slovenského osvetového centra v Slovenskom Komlóši František Zelman vidí aj v tom, že zachovajú svojráznosť slovenčiny okolia, tej slovenčiny, ktorú ešte pred niekoľkými desaťročiami bežne používali. Univerzitná profesorka, rodáčka z Veľkého Bánhedeša, Mária Žiláková sa s oslávencami podelila o svoje osobné spomienky na ňaničku Žofku a zdôraznila, že bola výnimočná svojou otvorenosťou, pretože v obci bolo kedysi viac ľudových rozprávačiek, ale práve ona bola tá, ktorá nemala zábrany porozprávať svoje príbehy cudzím, vrátane odborníkov.
Pri dome majsterky ľudového umenia, interiér ktorého je zdobený jej vlastnoručnými motívmi, v mene rodiny vzdala hold pamiatke Žofie Farkašovej Drágošovej Katalin Balogová Mileová (ňanička Žofka bola tetou jej mamy), ktorá má tiež pekné spomienky na nezabudnuteľné chvíle, keď známa Bánhedešanka začala rozprávať svoje nevšedné príbehy...
Kde bolo, tam bolo, pred dvadsiatimi piatimi rokmi sa stalo, že vyšla dvojjazyčná zbierka ľudových rozprávok Rozprávky ňaničky Žofky. Rozprávky Žofie Drágošovej, manželky Ondreja Farkaša, zozbieral vo Veľkom Bánhedeši Ondrej Krupa. V roku 1989 v Békešskej Čabe uzrelo svetlo sveta aj druhé vydanie, ktoré vyšlo s predslovom zberateľa a zostavovateľa zväzku rozprávok. Odborník označil vydanie rozprávok ako vynikajúci počin z dvoch hľadísk. Jednak šlo o jedinú ľudovú rozprávačku na maďarskom a slovenskom jazykovom území, ktorá v tom čase vydala svoje rozprávky paralelne v obidvoch jazykoch - po maďarsky a po slovensky. Prácu zberateľa, ktorý sa počas svojej práce vďaka naničke Žofke zoznámil aj s mnohými inými miestnymi informátormi, podporili aj najvýznamnejší maďarskí a slovenskí výskumníci ľudových rozprávok toho obdobia, Viera Gašparíková a Ágnes Kovácsová.
Ňanička Žofka bola typickou dvojjazyčnou rozprávačkou, ktorá väčšinu svojich rozprávok predniesla v obidvoch jazykoch, iba niektoré v slovenskom materinskom jazyku, a len nepatrnú časť po maďarsky. Z tridsiatich rozprávok, ktoré obsahovalo prvé vydanie, 22 porozprávala v obidvoch jazykoch, 6 iba po slovensky a 2 iba po maďarsky. V minulosti, keď bolo rozprávanie rozprávok každodenným javom, kolektív, v ktorom neustále žil, ovplyvňoval rozprávača. Počas rozprávania rozprávok sa do reči zamiešali aj poslucháči, svojimi návrhmi určovali, aké rozprávky má rozprávať. Ňanička Žofka sa po vydaní svojej knihy dostala znova do kontaktu so svojím dedinským prostredím. Pretože rozprávanie rozprávok v súčasnosti už nie je vo zvyku, porozprávanie jednojazyčných rozprávok aj v druhom jazyku od ňaničky Žofky začali „požadovať“ čitatelia. Pod vplyvom tohto cieľavedomého čitateľského nároku ňanička Žofka, ktorá dovtedy jazyk rozprávania volila spontánne, sa stala vedomou rozprávačkou aj z hľadiska jazyka a každú svoju rozprávku spracovala aj v druhom jazyku. Rok potom, ako uzrelo svetlo sveta prvé vydanie, (1985), keď mala 80 rokov, na jej želanie nahrali na magnetofónovú pásku aj nové varianty. Druhým vydaním teda zostavovatelia vyhoveli aj požiadávkam dedinského kolektívu. Čitateľ sa takto stal svedkom aj účastníkom tvorivého procesu, ktorý sa vyvíjal podľa zámeru moderného prostredia. Ako prvé boli do knihy zaradené „pôvodné“ varianty (6 slovenských a 2 maďarské), ktoré boli zaznamenané v roku 1981 a paralelne s každou rozprávkou figurujú varianty v druhom jazyku, nahrané v roku 1985.
Ňanička Žofka vyrástla v dvojjazyčnom prostredí. Jej matka bola slovenského, otec rumunského pôvodu, ktorý ale rozprával po maďarsky. Tieto jazykové svojráznosti, zakorenené v jej detstve, odráža aj jazyk rozprávok: v maďarskom texte je pri predmetovom časovaní slovies, vyjadrovaní vlastníckeho pomeru a slovoslede mnoho slovakizmov, pričom v slovenskom texte sú práve naopak časté hungarizmy. Odhliadnuc od tohto je reč rozprávok očarujúca a mimoriadne pútavá, ich pestrý, pekný ľudový jazyk patrí medzi najušľachtilejšie hodnoty ľudového štýlu. Ani preklady rozprávok v druhom jazyku, ktoré sa zrodili na želanie dedinského kolektívu nie sú otrockými, doslovnými prekladmi. Aj v nich sa rozvinie požehnaný talent ňaničky Žofky, ktorá osobne zoštylizovala i výstižné názvy rozprávok. Každá z nich je novým dielom, ktorá okrem toho, že sleduje hlavnú líniu deja, v porovnaní so starším variantom obsahuje iný, nový motív či jazykový zvrat. Tí, ktorí ovládajú obidva jazyky sa neobmedzene môžu kochať v tejto obdivuhodnej „lahôdke“ ľudovej slovesnosti. Keďže ňanička Žofka diktovala svoje rozprávky na magnetofónovú pásku, aj do písomnej verzie boli prepísané doslova. Rozprávky preto odzrkadľujú živý ľudový jazyk, teda v porovnaní s pravidlami spisovného jazyka je spôsob prednesu voľnejší, menej presný, „nedbalejší“. Ňanička Žofka bola mnohostranná rozprávačka s bohatou fantáziou. Boli zaznamenané a sčasti aj publikované jej početné rozprávania zo života, humorné ľudové príbehy, žarty, ľudové balady a ľudové piesne. Tieto hodnoty našej minulosti, poklad duchovnej kultúry dolnozemských Slovákov by si zaslúžil, aby sme naň nezabudli, aby sme sa s ním v čo najširšom kruhu oboznámili.
Orosláňski Slováci prezentujú svoju kultúru a schádzajú sa so svojimi priateľmi z iných slovenských obcí z Maďarska a zo Slovenska už 15. rok vždy v auguste. Tohoročné dedinské dni sa konali 15. a 16. augusta v priestoroch Slovenského pamiatkového domu a v jeho okolí. V Orosláni bolo rušno už v sobotu od rána. Predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Alžbeta Szabová a vedúca Spolku na ochranu dedinskej kultúry a tradícií Anna Kissová a ich spolupracovníci sa usilovne chystali na XV. Orosláňske dedinské dni. Prvý deň sa totiž tradične konajú rôzne súťaže, resp. prezentácie súťažných prác. Prítomných v mene organizátorov pozdravila Alžbeta Szabová, ktorá zdôraznila, že v priestoroch orosláňskeho pamiatkového domu sa Slováci vždy cítia ako doma. Okrem miestnych účastníkov vítala aj Slovákov z Hute, zo Síleša a delegácie zo spriatelených miest na Slovensku. Tradične sa zúčastňujú na aktivitách orosláňskych Slovákov ich priatelia zo Šale, z Myjavy a z Kozároviec. Po vyhodnotení súťaže o najkrajšiu predzáhradku, výstavy ovocia a zeleniny, i ručných prác sa začala súťaž vo varení, na ktorú sa ešte nikdy neprihlásilo toľko ľudí. Tohto roku varilo jedenásť skupín, ktoré zhotovili svoje špeciality nielen pre porotu, ale aj pre záujemcov. Varil sa tu perkelt, rybacia polievka, ale aj guľáš v kotlíkoch. Medzitým do pamiatkového domu nepretržite prichádzali delegácie a kultúrne telesá.
Poobede účastníkov čakali zaujímavé výstavy. V Slovenskom pamiatkovom dome sa uskutočnilo otvorenie národopisnej výstavy z materiálov tohto domu, po čom sa v sále evanjelického cirkevného zboru mohli zoznámiť záujemcovia s históriou Biblie. Usporadúvanie výstav v rámci týchto dní (ide totiž o pôvodnú časť mesta, dedinu obývanú Slovákmi) má dlhoročné tradície. Ďalším bodom dvojdňového podujatia bol slávnostný sprievod účastníkov kultúrneho programu, ktorí vyjadrili svoju úctu a vďaku hostiteľom kladením vencov k pamätníku Slovákov, ktorí pred vyše tristo rokmi znovuosídlili obec. Tu ich privítal primátor mesta Gábor Rajnai, ktorý vo svojom slávnostnom prejave vyzdvihol: „Organizátori pred pätnástimi rokmi si vytýčili šľachetný cieľ: - chceli zoznámiť obecenstvo s ľudovou kultúrou a tradíciami. Dnes sú Dedinské dni najdôležitejšou udalosťou mesta, ponúkajú pestrú zmes kultúrnych, zábavných a cirkevných podujatí.“
Vo folklórnom pásme, ktoré v slovenčine moderovala úradujúca tajomníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku, miestna rodáčka Monika Szabová, sa okrem miestnej mládežníckej dychovky Krídlovka a tanečnej skupiny Brána prezentovali spevácke skupiny Rozmarín zo Síleša, Važina zo Šale, Matičiar a Konope z Kozároviec a spevácky zbor z Hute, ktoré v kruhu obecenstva zožali obrovský úspech. Kultúrny program spestrilo aj vystúpenie miestneho baletného súboru Silhouette a skupina moderných tancov Hébé.
V rámci tohto podujatia tradične odovzdávajú vyznamenanie Za orosláňsku kultúru, založené Spolkom na ochranu dedinskej kultúry a tradícií na počesť Márie Vargovej, dlhoročnej ochrankyne miestnej slovenskej kultúry. Môžu ju získať jednotlivci a rodiny, ktoré sa aktívne zúčastňujú na zachovávaní slovenskej kultúry. K cene patrí aj zmenšený tvar sochy Juraja Kungla Topoľa. Mená vyznamenaných sú vyložené aj na strome, ktorý je umiestnený v pamiatkovom dome. Tohto roku ako prvá bola vyznamenaná Katarína Vargová Vojnárová, ktorá sa so svojou rodinou aktívne zúčastňuje na zachovávaní slovenských tradícii v Orosláni. Od detstva je hlavnou postavou pri stavaní i búraní mája, ako aj pri oberačkových slávnostiach. Je členkou Spolku na ochranu dedinskej kultúry a tradícií. Druhým vyznamenaným bola rodina Szabovcov. Štefan Szabó a jeho manželka Alžbeta Szabová už 40 rokov pracujú pre Slovákov žijúcich v Orosláňi. Alžbeta Szabová je aj predsedníčkou miestnej slovenskej samosprávy, ktorá sa od roku 1995 horlivo angažuje na poli zachovávania a odovzdávania slovenských kultúrnych hodnôt mesta. Okrem tradičných podujatí - slovenského bálu, dedinského dňa - je „gazdinou“ tanečného súboru Brána a organizátorkou nedeľnej školy. V priebehu hodnotenia vychádzali na javisko členovia súboru Matičiar a Važina, ktorí zaspievali, od dojatia plačúcej vyznamenanej, ľudové piesne Vydala mamenka, Neďaleko od Trenčína a potom Živio, lebo nedávno oslávila 60. narodeniny.
V nedeľu v evanjelickom kostole na slovenskej bohoslužbe kázala slovenská duchovná pastierka zo Sarvaša Alžbeta Nobiková.
My, budínhradskí Slováci, si často zaspomíname na našich pitvarošských priateľov, a ani tá vyše 200-kilometrová vzdialenosť nám neprekáža v tom, aby sme sa občas stretli s nimi aj osobne. Už dlhší čas sme sa chystali do Pitvaroša s výstavou farebných fotografií nášho publicistu a fotografa Františka Zelmana, ktorý kade ide, tade fotografuje. A keďže chodí zväčša po našich slovenských krajoch, jeho fotografie sú ich zrkadlom. Tých 70 obrazov, ktoré aj vkusne zarámoval, sú len nepatrným výberom z toho bohatstva, čo má v počítači a na CD nosičoch. Dobrou príležitosťou k nášmu stretnutiu boli tohtoročné dedinské dni v Pitvaroši 15.-16. augusta, nabité nesmierne bohatým programom.
Treba vedieť, že Pitvaroš dávnejšie bola veľmi silná slovenská dedina, plná uvedomelých Slovákov. V roku 1930 ich tu napočítali 2717, čo činilo 91,2% celkového obyvateľstva dediny. Podľa svedectva štatistiky sčítania ľudu v 2001 tu našli iba 1500 obyvateľov, a z nich iba cca. 100 Slovákov! Že kam sa podeli tí chýbajúci? Podľa webovej stránky Pitvaroša počas povojnovej výmeny obyvateľstva sa presídlilo na Slovensko (prevažne do Sládkovičova) 665 rodín, t.j. 2441 Slovákov. Na ich miesto sem prišlo 240 maďarských rodín, celkovo 1500 osôb. Tak sa stala zo slovenskej väčšiny iba 1/5-ová menšina, ktorá sa nadnes scvrkla na 1/15-inu. Osudy Pitvarošanov podrobnejšie môžeme spoznať v dielach nedávno zosnulého pitvarošského spisovateľa Michala Bernulu (1919-2001): Prekliate časy (1998) a Pitvarošská kronika (1999). Je chvályhodné, že dnes zmiešané maďarsko-slovenské obyvateľstvo dediny pokojne spolunažíva, čo odzrkadľovali aj mimoriadne živé a veselé udalosti dvojdňového programu.
Keď sa Ferov tátoš (Škoda-fábia) okolo poludnia zastavil pred Kultúrnym domom dediny, ľudia sa už zbierali. Opodiaľ na Petőfiho námestí vedľa cesty sme našli dlhý rad kotlíkov, v ktorých to už poriadne vrelo. Hlavní kuchári súťažiacich skupiniek miešali klokotavý guľáš jedna radosť. Zastavili sme sa na pár slov pri šéfovi komlóšskeho kotlíka. Dobre bolo počúvať mäkké ľ, také typické pre reč Komlóšanov. Ešte som mu „predal“ svoju zbierku básní, za jeden prospekt Komlóša, a kráčali sme ďalej. O 13.00 v Dome kultúry sa začala výstava fotografií Rozprávajúce obrazy. Zišli sa tu spoločenskí i kultúrni činitelia obce, zvedavé obecenstvo, nechýbali ani pán starosta László Dénes, predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Anna Lehoczká, známa zberateľka predmetnej i duchovnej ľudovej kultúry Alžbeta Tószegiová, jej syn Juraj, vedúci Domu kultúry a člen miestnej slovenskej samosprávy, a mnohí ďalší. Výstavu predstavila maliarka Eva Konczošová. Na záver autor obrazov F. Zelman jednu fotografiu daroval pánovi starostovi, a ja som pre miestnu slovenskú knižnicu odovzdal svoje zbierky básní. Nasledovala voľná prehliadka vystavených fotografií a štedré pohostenie nápojmi a zákuskami.
Ak boli medzi nami aj veľkí papáči, tak tí si tiež prišli na svoje. V rámci obeda bolo treba pojesť všetko, čo tí kotlíčkari navarili. Až teraz sme sa dozvedeli, akých významných majstrov kuchárskeho umenia sme to tam mali!
Potom po krátkom programe na javisku nasledovala slávnosť pri náhrobnom stĺpe a pamätníku hrdinov. Úvodom vztýčili zástavy, maďarskú i slovenskú, pričom odzneli aj obe národné hymny. So slávnostnou rečou vystúpil starosta obce, a potom aj starosta oblastného mesta Makova Dr. Péter Buzás. Keďže je august, nasledovala aj cirkevná vysviacka nového chleba a vína. Po týchto slávnostných chvíľach už nasledoval bohatý program na javisku. Bolo by toho nesmierne veľa, preto by sme tu vyzdvihli už len program slovenských detí materskej a základnej školy, ktoré sa učia slovenčinu. Vystúpili s programom Minulosť a budúcnosť. Je to kombinácia ľudových detských hier, piesní a tancov v nacvičení pani učiteľky Mariky Hodákovej. S týmto programom zožali pekný úspech koncom júla aj v západomaďarskej obci Ivánc. Vysoko si vážime aj skutočnosť, že v programe zaznel aj výber z našich zhudobnených detských básní. Program bol nesmierne bohatý, bola tombola, bol ohňostroj, a nakoniec aj ľudová veselia.
Ako nás informovala školská referentka CSS Erika Lázárová, potrebnou modifikáciou zakladajúcich listín sa zmenilo hospodárske zaradenie výchovno-vzdelávacích inštitúcií, zriadených CSS. Od septembra sa zaviedli nové typy, a to samostatne fungujúce a hospodáriace a samostatne fungujúce ustanovizne. Školy CSS sú prvého typu. Väčšina ostatných škôl, kde sa slovenčina vyučuje je druhého typu, to však znamená, že odbornú samostatnosť majú. Modifikáciu štatútu majú školy pripraviť do 30 septembra. „Naše školy už majú hotové zmenené štatúty, ktoré prerokuje odborný výbor na svojom nasledujúcom zasadnutí,“ pripomenula E. Lázárová. Ako ďalej uviedla, v nových štatútoch pracovné kolektívy sa budú mať možnosť zapojiť do vnútornej kontrolnej práce, ktorú doteraz vykonávalo výlučne vedenie školy. Okrem toho mali prekontrolovať miestne učebné osnovy, čo vyplýva zo zmeny smerníc. V predošlom školskom roku mali inštitúcie zaviesť v 5. a 6. ročníku tzv. neodbornú, nepredmetovú výučbu, v čom tohto roku postupne pokračujú. Dôraz sa kladie na rozvíjanie základných kompetencií žiakov a má sa uskutočniť v časovom rámci minimálne 25-50% povinných hodín. Modifikáciu učebných osnov mali školy pripraviť už v minulom školskom roku. Prepracované miestne učebné osnovy postupne zavedú v tomto školskom roku od prvého ročníka. V učebných plánoch mali vymedziť časový rámec určený na výučbu Slovenskej vzdelanosti. Práve pre tento predmet vydali minulý rok učebnice pre 5-6 a pre 7-8 ročník. Tieto učebnice sú vhodné na integrovanú, aj na osobitnú výučbu predmetu. Zoznam škôl, ktoré sa uchádzali o podporu financovania učebníc uvádzame na našej webovej stránke www.luno.hu.
Národnostná normatíva sa nemení, ale znížili o 10 tisíc forintov ukazovateľ, z ktorého sa vypočíta základná štátna normatívna podpora.
CSS získala pre svoje školy dodatkové normatívy v hodnote 90 miliónov Ft. O tieto sa uchádzali podobne, ako aj školy, ktoré sa nachádzajú v osadách s počtom obyvateľov menej ako 1100. Uchádzať sa bolo možné aj o národnostné učebnice, ktoré budú potom deti používať. „Tento systém už školy poznajú a dúfam, že ho využilo čo najviac škôl, ale presné údaje ešte nemám,“ priznala sa školská referentka. „Je však isté, že školy, ktoré vypracovali potrebné projekty, získali financie na zabezpečenie učebníc,“ povedala.
Békeščabianska slovenská škola vyhrala konkurz na obnovu elektrickej siete budovy a práve v týchto dňoch podajú konkurz do fondu národného rozvojového plánu na obnovu budovy. Riaditeľka inštitúcie Edita Pečeňová nám s radosťou oznámila, že tento rok prekonajú doterajšie rekordy v počte žiakov: Spolu so žiakmi na internáte ich bude na škole 400. Školský rok začalo 22 prváčikov, 15 gymnazistov v prvom ročníku a v materskej škole bude spolu 90 detí v troch skupinách. Podľa pani učiteľky sa najviac tešia tomu, že do ich ustanovizne zapisujú deti aj z okolitých dedín, čo pociťuje ako osobnú dôveru. Rozrastá sa aj učiteľský zbor. Od septembra tu vyučuje na nižšom stupni známa aktivistka Aniko Laurinecová pôvodom z Kétšoproňu. „Počítame s ňou na dlhodobo,“ poznamenala riaditeľka, ktorá nám vysvetlila, že od tohto školského roku začínajúcich pedagógov nezaradia ihneď ako učiteľov s praxou, ale sa stanú praktikantmi na tri roky. Učiteľský zbor čabianskej školy posilní aj hosťujúca Anna Petrovičová, ktorá bude vyučovať slovenčinu na gymnáziu. Posila prišla z Bratislavy namiesto Zuzany Benkovej, ktorej vypršal termín. Čabianskych žiakov čaká rušná jeseň. V septembri bude ich škola zastúpená na slávnostiach v rumunskom Nadlaku, v októbri oslávia Deň zdravia. Toto tradičné podujatie predstavuje žiakom zdravý spôsob života, ako sa zdravo stravovať. Oslavy 60. výročia založenia školy budú 3. októbra. Gymnazisti sa zúčastnia na putovnej súťaži stredoškolákov v Rumunsku, kde zastupujú študentov z našej krajiny. V auguste učitelia školy absolvovali doškoľovací kurz v Nadlaku. E. Pečeňová nás informovala aj o tom, že učebnice sú už v škole, niektoré tituly ešte nedostali, ale oproti ostatným rokom sú na tom celkom dobre. „Avšak učebnice niektorých predmetov nám chýbajú, hlavne pre gymnazistov,“ potvrdila riaditeľka.
V Novom Meste pod Šiatrom začína nový školský rok 20 prváčikov a na škole bude v tomto roku spolu 140 žiakov. Na zabezpečenie stravy školy vypísali projekt na verejné obstarávanie, ktorý nebol úspešný. Hoci sa prihlásila firma, ale poskytujú obedy aj cirkevnej škole, ktorá neprijala ich ponuku. Práve preto vypísali nový konkurz a možno, že ešte tento rok sa podarí zabezpečiť stravovanie žiakov dvoch škôl novou firmou. Riaditeľka inštitúcie Júlia Kucziková nás informovala o tohoročných plánoch, spomedzi ktorých je najzaujímavejší cezhraničný projekt na spoločné vzdelávacie aktivity so ZŠ v Michalovciach. Na pláne majú aj tradičné programy, ako napríklad vedomostnú súťaž o Zemplíne, športové podujatia pre žiakov vyššieho stupňa a rodičov. Ich prvoradým cieľom je zapojiť do svojich aktivít mestských škôlkarov, aby sa oboznámili so školou. „Nikdy nemôžeme začať kampaň načas, lebo nás vždy predbehne iná škola,“ sťažovala sa riaditeľka, ktorá dúfa, že v tomto roku sa im to podarí prekonať. V novom školskom roku plánujú sa zapojiť aj do nového európskeho vzdelávacieho projektu: mienia nadviazať kontakty s nórskou školou. Žiaci školy sa zúčastnia aj na tradičnom košickom maratóne a na decembrovej školskej akcii Týždeň sviatočných farieb. Stále aktívne sú aj dve občianske organizácie školy, vďaka ktorým získavajú granty na mimoškolské aktivity detí. Novinkou bude interaktívna tabuľa v každej triede vyšších ročníkov, ktorá značne pomôže pri výučbe žiakom aj učiteľom. Inak učiteľský zbor sa nemení, v Novom Meste po Šiatrom má aj v tomto roku 17 učiteľov. Čo sa týka učebníc, tie priebežne prichádzajú, využívajú ponuku MŠ o podporu národnostných učebníc. Deti čaká aj nové basketbalové ihrisko a vyasfaltované športové ihrisko.
V Sarvašskej slovenskej škole začína nový školský rok 340 žiakov v 17. triedach. Prváčikov je 38 v dvoch triedach. V sarvašskej škole sú vo všetkých ročníkoch paralelné triedy, ba majú aj taký ročník, kde sú tritriedy, jedine v šiestej triede je jedna, s 31 žiakmi. Ako sme sa dozvedeli od riaditeľky inštitúcie, Zuzany Medveďovej, materskú školu navštevuje 110 detí v štyroch skupinách. Z letných prázdnin sa vrátili sarvašskí žiaci plní zážitkov, 104 ich bolo v rôznych tematických táboroch na Slovensku, v Rumunsku a v Poľsku. Hneď prvý týždeň sa niesol v znamení sliviek. Deti pripravovali lekvár, lupkali slivky a varili ich v kotloch. Zakúrili aj v peci, ktorú postavili pred dvoma rokmi a piekli koláče, do ktorých potrebovali lekvár podľa starodávnych receptov. Tradičné podujatia usporiadajú aj v tejto ustanovizni: nebude chýbať týždeň slovenského jazyka, ani týždeň maďarského jazyka, vedomostná súťaž Kto čo vie, tekvicový deň. Významné 60. výročie založenia školy oslávia v Sarvaši 15. mája. V učiteľskom zbore nastali zmeny: hosťujúca učiteľka Eva Labišáková sa vrátila domov po uplynutí doby, na ktorú bola vyslaná. Novou hosťujúcou učiteľkou je Dana Lukáčiková z Bratislavy, ktorá vyučuje na prvom stupni slovenčinu a ostala tu aj Dagmar Králiková. Dlhoročná učiteľka slovenčiny, autorka mnohých učebníc Anna Kondačová odišla do dôchodku a prijali novú posilu, ktorá je rozvojová pedagogička a logopedička. Učebnice majú objednané, dostali na ne podporu ako každá národnostná škola.
Nový školský rok sa začína aj pre 12 prváčikov v slovenskej škole v Slovenskom Komlóši. Ako sme sa dozvedeli od jej riaditeľky Zuzany Laukovej, začiatkom školského roka kladú najväčší dôraz na realizáciu projektu, ktorý vyhrali na konkurze operatívneho programu vlády. Spolu s materskou školou a maďarskou školou v meste získali 64 miliónov forintov na zavedenie inovatívnych foriem vzdelávania. V týchto dňoch usporiadali konferenciu, na ktorej rokovali o realizácii tohto projektu. Žiaci komlóšskej školy sa už chystajú do Rumunska na súťaž Cez Nadlak je. Učiteľský zbor sa nezmenil, v novom školskom roku bude vyučovať 16 pedagógov a jedna hosťujúca učiteľka. Učebnicami je komlóšska škola vybavená dobre. Od vyše 150 žiakov očakáva pani riaditeľka aspoň také výsledky, aké dosiahli minulý rok z maďarčiny a matematiky a zároveň ich najväčšou tohtoročnou úlohou je dosiahnuť, aby sa do slovenskej školy zapísalo viac prváčikov. „Musíme presvedčiť rodičov, že slovenčina deti nezaťažuje, ako sa domnievajú,“ povedala pani riaditeľka a dodala, že práve preto plánujú rodičov aktívnejšie zapojiť do školskej práce a budú ich pozývať na školské programy.
Pokúšali sme sa dozvedieť základné informácie aj z budapeštianskej slovenskej školy, tam však v posledný augustový týždeň (v čase našej uzávierky) nikto nebral telefóny. O ich aktivitách v novom školskom roku preto napíšeme v niektorom z nasledujúcich čísiel nášho týždenníka.
Hrnčiarstvo má vo všetkých regiónoch Slovenska bohatú tradíciu. Medzi najznámejšie strediská patrí Modra, kde má svoju dielňu aj vyučený umelecký keramikár Marián Liška. Kým po skončení školy pracoval v Ústredí ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV), navyše aj učil, od roku 1989 tvorí vo svojej súkromnej dielni. Patrí medzi tých univerzálnych umeleckých keramikárov, ktorý si ním zhotovené figurálne výrobky aj sám maľuje. Z hrnčiarskej tvorby sú to napríklad vázičky, mliečniky, nosačky, črpáky, džbány na víno, „šporkasy“ a ďalšie rôzne predmety na bežné používanie v domácnosti. Na umelcom zhotovených výrobkoch prevládajú zemité farby - hnedá a zelená. Tradičné hrnčiarske umenie často demonštruje na ukážkach po Slovensku na kopacom hrnčiarskom kruhu s bosými nohami. Vymodelované hlinené výrobky potom zdobí hrnčiarskou hlinkou, a to škrabaním, prstami a tiež „kukačkou“ s rastlinným dekórom. Druhú časť jeho tvorby tvorí majolika, čiže ručné modelovanie plastiky, ktorú po prvom výpale máča do bielej glazúry, po čom nasleduje maľba do surovej glazúry. Týmto spôsobom vychádzajú z jeho rúk rôzne plastiky, ako sú reliéfy, taniere, vinohradnícke a iné figúrky, kachlice a postavy znázorňujúce tradičné remeslá a prácu v domácnosti. Svoju tvorbu okrem slovenských miest prezentoval na viacerých výstavách a významných akciách v zahraničí: v Prahe, Gráci, Ulme, Ríme... Napríklad v Múzeu chleba v Ulme sa nachádza trvale jeho päť tanierov a na výstave Sto Betlehemov sveta v roku 1998 vo Vatikáne bol vybraný jeho Betlehem na titulnú stranu katalógu.
V novohradsko-hevešskom regionálnom stredisku vo Veňarci Slováci už 35 rokov pestujú tradície našich predkov. V tomto roku sa zúčastnili na rôznych podujatiach, kde boli aktívnymi účastníkmi kultúrnych programov, alebo prezentovali slovenskú gastronómiu. Takým spôsobom šírili dobré meno nielen Veňarcu, ale aj svojho regiónu. Najprv na pozvanie békeščabianskych Slovákov na začiatku leta sa zúčastnili v Haravare v povodí Kerešov v Gyule, kde Veňarčanky zožali obrovský úspech so svojimi haluškami. Počas najväčšieho sviatku Slovákov v Maďarsku v Dabaši-Šáre spolu vystúpili so Slovákmi Peštianskej župy. Folklórne telesá z Veňarcu, Jače, Čuváru, Pišpeku a Ďurky (spolu sedemdesiat osôb) predniesli veľmi atraktívnu, improvizačnú produkciu Na jarmoku.
Uprostred júla navštívili aj Slovákov v Malej Náne. Obec leží vo výnimočne peknom prostredí, kam nielen hrad a jeho okolie láka návštevníkov, ale aj tradičné slovenské a maďarské kultúrne programy. Tamojší Slováci pozvali Veňarčanov na ich Slovenský obecný deň, kde novohradskí Slováci vystúpili s úspešným kultúrnym programom. Slovenská menšinová samospráva, Organizácia Slovákov a spevácky zbor Mátragyöngye boli výbornými domácimi pánmi aj tohto roku. Žiaľ, stala sa nečakaná udalosť, hybná sila miestnych Slovákov, zakladajúca členka speváckeho zboru Mátragyöngye Mária Huszárová v máji zomrela.
Začiatkom augusta sa uskutočnili v Šámšone XV. oslavy znovuosídlenia obce. Po slovenskej bohoslužbe v evanjelickom kostole, kde kázal miestny farár Endre Lehoczky, vystúpil aj budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena. K pamätnej tabuly umiestnenej na stene kostola položili vence úcty členovia slovenskej samosprávy a starostka obce. Program pokračoval na javisku, kde detský tanečný súbor Lucinka z Luciny s choreografiou Evy Šubovej zožal veľký úspech. Najdôležitejším momentom dňa bolo podpísanie dohody o spolupráci medzi Šámšonom a Chvalovou. Na záver osláv vystúpili na javisku miestna folklórna skupina Koleso a ich sprevádzajúca kapela Esztam.
Už teraz sa v novohradskom Veňarci pripravujú na súťaž vo varení halušiek (strapačiek) zo surových zemiakov, ktorá sa po šiestykrát uskutoční 12. septembra. Súťažiť budú 3-členné družstvá z domova i zo Slovenska. Súťaž sa začne o 10. hodine. Aby rýchlejšie plynul čas do prípravy pochúťok, záujemci sa budú môcť kochať vo folklórnom programe, v ktorom od 11. hod. vystúpia miestni mladí tanečníci, Ľudová kapela Kóborzengő a spevácky zbor Perly Matry z Malej Nány. O 13. hod. sa uskutoční súťaž v jedení halušiek a o hodinu neskôr čaká najmenších bábkové divadlo. V druhej časti folklórneho programu, ktorá začne o 15. hodine vystúpia folklórnici z Hrušova, miestni dospelí tanečníci a speváci zo Sudíc. Do programu sa možno prihlásiť s riekankami a piesňami o haluškách. Vyhodnotenie súťaže sa uskutoční o 17. hod. Sprievodnými programami celodňového podujatia bude jarmok s ľudovoumeleckými výrobkami, domácimi pochúťkami, kreatívna dielňa umeleckých remesiel a jazda na koči. Za posledné roky sa stalo tradíciou, že v rámci programov haluškového festivalu organizátori dajú možnosť predstaviť sa jednému z tých regiónov Maďarska, ktoré sú obývané Slovákmi. V tomto roku padol výber na Slovákov z Békešskeho regiónu. Takže v tomto roku sa k haluškám pridajú asi aj klobásy. Ale o tom sa dozvieme až vo Veňarci.
Tradičné Oberačkové a slovenské národnostné dni sa uskutočnia v dňoch 4. až 6. septembra v Malom Kereši. Počas tohto významného podujatia v sobotu od 9. do 17. hod. záujemci budú mať možnosť zúčastniť sa na prezentáciách ľudovoumeleckých výrobcov v Slovenskom dome, môžu pripraviť tradičné slovenské jedlá, alebo od 16 hod. sa zúčastniť na podujatí Dvor strapačiek. Na prírodnom javisku na Petőfiho námestí o 17. hod. odštartuje program s názvom U susedov, v rámci ktorého vystúpia spevácke skupiny z okolitých osád. V nedeľu 6. septembra na pravé poludnie odštartuje oberačkový sprievod a o 15 hod. sa začne folklórny galaprogram, v ktorom vystúpi o. i. miestny Tanečný súbor Dúha a Tanečný súbor z Oravy. Vstup na podujatia je voľný.
V druhej polovici augusta v Békešskej Čabe už dvadsiaty tretí raz usporiadali medzinárodné stretnutie kapiel dychovej hudby. Na festivale, ktorý nesie názov Zenit, aj tohto roku sa úspešne predstavila kapela zo Slovenska, do Békešskej Čaby na pozvanie Čabianskej organizácie Slovákov a Domu slovenskej kultúry zavítal Dychový orchester mladých mesta Košice.
Trojdňový festival slávnostne otvoril viceprimátor mesta Békešská Čaba István Köles, inak aj člen poroty prehliadky, ktorá pracovala pod vedením Károlya Neumayera. Zdôraznil, že toto stretnutie dychových orchestrov patrí medzi najväčšie v Maďarsku a už roky má aj svojich pravidelných účastníkov, ktorí pokladajú za dôležité prezentovať sa čabianskemu publiku každý rok. Riaditeľ festivalu, Tamás Herczeg, ktorý práve v dňoch veľkolepého podujatia dostal vysoké štátne vyznamenanie Györgya Bessenyeiho za svoju osvetársku činnosť vyzdvihol, že okrem desiatich dychových kapiel sa predstaví aj päť skupín mažoretiek a záujemcovia si môžu vybrať aj zo zaujímavých sprievodných programov, napríklad - výstavu hudobných nástrojov, alebo súťaž hudobníkov - sólistov.
V prvý deň festivalu sa čabianskemu obecenstvu, v radoch ktorého sedeli aj priatelia čabianskych Slovákov, Košičania, súčasný a bývalý generálny konzul Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Štefan Daňo a Ján Süli, predstavil aj Dychový orchester mladých mesta Košice. Tento kolektív pracuje od roku 1970, v súčasnosti má okolo 65 členov, ich priemerný vek je 16 rokov. Orchester počas svojho skoro štyridsaťročného pôsobenia získal rôzne odborné ocenenia: päťkrát zvíťazil na celonárodnom kole súťaže dychových orchestrov základných umeleckých škôl, na návrh Združenia dychových hudieb Slovenska Slovenský hudobný fond v Bratislave ako prvému dychovému orchestru na Slovensku vôbec mu udelil Cenu Karola Pádlivého. Kapela sa vrátila s vysokými uznaniami a cenami aj z medzinárodných festivalov napr. v Nemecku, alebo v Belgicku. Pritom sa už niekoľkokrát zúčastnil na zahraničných koncertných zájazdoch v Bulharsku, Nemecku, Poľsku a do Maďarska už tiež zavítali niekoľkokrát. Boli aj účastníkmi Zenit-u a pred dvoma rokmi na súťaži v Trenčíne nadviazali kontakty s Dychovým orchestrom Železničiarov v Békešskej Čabe. Poznajú ich aj v Slovenskom Komlóši, ktorý pri príležitosti stretnutia mládežníckych dychových orchestrov navštívili aj tohto roku.
Rady mladých hudobníkov z Košíc, ktorí sa predstavili pod vedením hlavného dirigenta Petra Schűrgera tentokrát posilnili aj členovia kapely Big Bang Band Košice, založenej v roku 1976 práve na báze Dychového orchestra mladých mesta Košice. Tento kolektív má za sebou tiež pekné úspechy aj v zahraničí (Dánsko, Francúzsko, Nemecko, Španielsko, Taliansko atď.). V programe Košičanov, ktorý spestrili aj pásma skupiny mažoretiek Ragtime prevládala tohto roku tanečná hudba. V kruhu čabianskeho publika zožali obrovský úspech aj s ukážkami zo skladieb švédskej skupiny ABBA, ktorá v kruhu milovníkov populárnej hudby v posledných rokoch prežíva svoju renesanciu.
Na mŕtvom ramene rieky Kereš bolo v prvú augustovú sobotu veľmi rušno. Ráno od ôsmej do deviatej hodiny sa prihlásilo viac ako 200 pretekárov. Každý účastník si prevzal od usporiadateľov tričká s emblémom, letné klobúky a minerálnu vodu.
Celé preteky otvoril hlavný usporiadateľ Štefan Leczki, ktorý oboznámil všetkých s traťou a podmienkami. Pretekalo sa v kategóriách profesionál a amatér. Do 58 kanoe sa posadili pretekári z 27 miest nielen z Maďarska, ale aj z Rumunska, čo bol doterajší rekord. Slovenskú základnú školu v Sarvaši reprezentovali učiteľky Anikó Podaniová a Zlatica Líšková, ktoré spolu s pani Zuzanou Szitovou tvorili jediný ženský tím. Učiteľka slovenskej materskej školy Kata Radičová so svojím manželom a jeho priateľom tiež zdatne zdolali trať.
Celá trať merala 21 kilometrov a mala aj dve zástavky, pretože pretekári museli preniesť svoje kanoe z mŕtveho ramena rieky Kereš na živú vodu. Už na štarte sa prevrátili dve posádky, no organizátori im odborne pomohli, a tak sa mohli rýchle vydať za ostatnými posádkami. Niektorí pretekári mali smolu, lebo práve prechádzala kompa a tak mali pár minút časovú stratu. No pri prekladaní lode naspäť na mŕtve rameno mali aj šťastie, lebo usporiadatelia umožnili vonkajšiu pomoc. Členovia rodiny, kamaráti v rýchlosti prebehli pár sto metrov s kanoe, aby si zatiaľ mohli oddýchnuť ich favoriti. Nám pomáhala okrem zdatných mužských rúk aj pani učiteľka Mária Mravíková, ktorá nás povzbudzovala veselými slovami: „Dievčatá do toho, ste najlepšie medzi ženskými posádkami...“
Rekord trate nebol prekonaný, lebo čas prvého kanoe bol (1:57:14) a tak chýbala necelá minúta, doterajší rekord je (1:56:20). Všetky lode sa dostali do cieľa okrem jednej štvorčlennej posádky, ktorá vzdala preteky.
Profesionáli: 2-členné družstvo: R. Foltúsz, P. Nagy (Győr), 4-členné družstvo: Č. Kis, S. Ökrös, J. Szabó, A. Novák (Békešská Čaba). Na druhom mieste skončilo družstvo zo Sarvaša, ktorého oporou bol Matej Nemčok, bývalý žiak slovenskej základnej školy, ktorý sa môže popýšiť aj so 4. miestom na ME v kanoistike, ktoré sa nedávno konali v Poľsku.
3-členná rodina: Z. Mucha, T. György, Z. Slosjár (Sarvaš), 4-členná rodina: I. Zolyomi, L. Szabó, T. Blahó, E. Molnár (Budapešť), amatéri: 2-členné družstvo: D. Sándor, Z. Varga (Kiskunlacháza), 4- členné družstvo: L. Koppányi, A. Juhász, F. Polgár, M. Locskai (Békešská Čaba, Gyula).
V každej kategórií najlepší pretekári dostali medaily, tričká a kvety. Odovzdávali ich poslanci samosprávy mesta Sarvaš, zástupca primátora Zoltán Besenczi a Ladislav Dernovics. Hlavnému organizátorovi celých pretekov Štefanovi Leczkému odovzdali do daru drevené veslo s pozlateným emblémom. Po vyhlásení výsledkov nasledoval spoločný obed, tradične sa podáva fazuľový guláš a melón. Usporiadatelia sa poďakovali aj všetkým sponzorom. Veria, že na nasledujúci ročník sa prihlási viac ako 60 kanoe.
Každý rok v auguste sa na týždeň Budapešť, presnejšie Starobudínsky ostrov stáva kultúrnym a hudobným stredobodom Európy. Počas jedného týždňa najpríjemnejšieho mesiaca v roku očakáva Sziget Festival svojich návštevníkov z Európy, ale aj z celého sveta s vyše 1000 programami. Sziget predstavuje viac festivalov v jednom: na jednotlivých miestach prebieha celý rad rôznych programov, ponúka tým „samostatné festivaly“ milovníkom popu, rocku, svetovej či disco hudby, bluesu alebo jazzu. Jedinečné podujatie ponúka okrem hudby aj množstvo ďalších kultúrnych programov a atrakcií. Príjemnú zábavu a skvelé produkcie tu nájdu tak mladí ako aj starší. Sziget je pritom viac ako len festival. Je to miesto stretnutí, kde vznikajú lásky a priateľstvá a kde je celý týždeň veselica.
Tohoročný, sedemnásty festival Sziget sa začal (po frenetickom narodeninovom vystúpení maďarskej rockovej skupiny Tankcsapda, a po desaťhodinovom protirasistickom koncerte) 12. augusta. Na podujatí, ktoré trvalo do 17. augusta, sa predstavili o. i. Prodigy, Lily Allen, Fatboy Slim či Placebo. V skoršom pásme vystúpení hlavného pódia vystúpili také svetoznáme formácie ako Klaxons, Bloc Party, Ting Tings, Pendulum a Ska-P. Na Pódiu svetovej hudby si mohli návštevníci vypočuť okrem iných arizonskú skupinu Calexico hrajúcu štýl indie-rock, alternatívnu country a texaskú mariachi muziku. Predstavil sa aj Speed Caravan, ktorý reprezentuje arabskú lyrickú hudbu, Figli Di Madre Ignota zahrali na dychových nástrojoch, no a v neposlednom rade nechýbala ani povestná kubánska skupina Orquesta Buena Vista Social Club.
Festival Sziget tento rok navštívilo rekordných 390-tisíc ľudí. Najväčšie hudobné podujatie v strednej Európe usporiadané sedemnástykrát privítalo viac ako 200 zahraničných hudobných interpretov. Minulý rok sa na festival prišlo pozrieť 385-tisíc ľudí, tento rok sa návštevnosť ešte zvýšila a priniesla organizačnému tímu rekordný ročník. Viac ľudí pricestovalo do Maďarska aj zo zahraničia, predovšetkým z Holandska, Francúzska, Talianska, ale festival prilákal aj slovenských hudobných fanúšikov a fanúšičky. „Najrušnejší deň bol piatok, keď ostrov dosiahol svoju maximálnu kapacitu 70-tisíc ľudí,” uviedla hovorkyňa podujatia Viktória Vetőová. V ten deň vystúpili skupina Prodigy alebo slepecké hudobné duo z Mali Amadou & Mariam. Tohoročný festival Sziget s rozpočtom 2,65 miliardy forintov (v prepočte viac ako 9,5 milióna eur), „má určite vyšší zisk ako 100 miliónov forintov (asi 373-tisíc eur) minulý rok,” povedala V. Vetőová. Organizátori návštevnosť 0. dňa nezarátali, hovoriac, že ziskom dňa by boli podporili boj proti rasizmu, ale 0. deň nielen že nebol ziskový, ale bol dokonca stratový.
V histórii hudobného festivalu Sziget v tomto roku prvýkrát mali možnosť predstaviť sa aj národnosti žijúce v Maďarsku. Organizátori na Starobudínskom ostrove vytvorili nové javisko, tzv. Hungarikum, na ktorom si zaumienili demonštrovať rôznorodosť krajiny. Podľa nich práve do tejto rôznorodosti zapadá aj kultúra národnostných a etnických menšín v Maďarsku. Od tohto roku by malo byť toto javisko stálym „účastníkom” festivalu, na ktorom sa budú pravidelne predstavovať tanečné skupiny, ľudové hudby, ľudoví umelci a umelecké skupiny pre zachovávanie tradícií - najmä národnostné, ale aj maďarské. Nové javisko Hungarikum odštartovalo s tematikou, ktorá je divácky asi najzaujímavejšia: svadbou. Vystupujúcich zoskupili a v rámci svadobného pochodu a svadobnej hostiny sa predstavili aj skupiny národnostných menšín. Slováci vystúpili dvakrát počas päťdňového festivalu. V prvý deň ukázali svoje schopnosti členovia Tanečnej skupiny Tešedík zo Sarvaša a o tri dni neskôr sa predstavili speváci a tanečníci spolku na zachovávanie tradícií z Pišpeku. Početní záujemcovia sa tešili nielen kultúrnemu programu, ale aj prezentácii svadobných tradícií, ako je čepčenie, či výber výbavy. Čakala ich pritom aj minivýstava senondrejského skanzenu a na mieste činu si mohli zakúpiť ľudovoumelecké predmety.
Ako som prežil Sziget 2009, očakávaný festival, ktorého sa zúčastňujem už tradične? Tým, ktorí ho poznajú iba z druhej ruky, ktorí ho ešte nezažili, ťažko povedať. Keď človek počas festivalu vstúpi na Starobudínsky ostrov, ihneď pochopí, čo znamená ten tzv. „feeling Szigetu“. Napoly nahí Nemci pri svojom stane jedia lacné konzervy, o krôčik ďalej jeden Francúz so svojou charakteristickou slabou angličtinou si prosí od nás oheň. Chvíľu sa porozprávame - akoby s Angličanom - o počasí, potom aj o Budapešti, ale čoskoro sa spamätá, že vlastne už musí... - začína sa koncert na Pódiu svetovej hudby, a to sa nachádza na druhom konci ostrova, nehovoriac o tom, že by sa rýchlo chcel ešte aj osprchovať... Podobné osobné dojmy sa môžu zdať (najmä pre nezainteresovaných) nepatrnými maličkosťami, ale celá tá jedinečná kavalkáda „szigetujúcich“ z rôznych krajín je nenahraditeľnou súčasťou tohto festivalu. Nič výnimočné a predsa tak charakteristické. V tom obrovskom dave sympatických ľudí človek ľahko nájde, i keď možno presne ani nevedel, čo hľadá. Napadá mi, že by som sa konečne mal akosi presnejšie dohodnúť so svojím kamarátom, skúšam to cez mobil, ale neberie, asi je niekde na koncerte. Čo už, kým sa nájde, aspoň si zaskočím na Civilný ostrov. Nehrozí, že by som nemal čo robiť. Práve sa mi zapáčilo maľovanie na niekdajší východonemecký symbol pestrými farbami, a tak ten Trabantík si rýchlo aj vyfotím. Ani sa nespamätám a už vypĺňam test o židovskej kultúre, o krôčik ďalej sa potom hneď dozviem, či som dobrý filozof. Pri stane Mládež za nukleárnu energiu náhodou stretnem priateľa, musíme to osláviť, a tak ideme rýchlo na pivo. Popritom, že ceny nie sú príliš priateľské (aspoň pre nás, domácich), musíme sa pretlačiť cez tisíce ľudí. Na Szigete ani toto nikomu neprekáža. Neďaleko sa čoskoro začína koncert legendárnej kubánskej skupiny Orquesta Buena Vista Social Club. S kamarátom máme šťastie, dostaneme sa veľmi blízko, do druhého radu. Salsa sa začína, a s tým sa začína aj spoločný tanec X-tisíc ľudí. Zrazu pocítim, že dievča pri mne má svoje ruky v mojich. Prečo nie? Neviem, ako sa volá, neviem, z akej krajiny prišla, ale tu a teraz to ani nemá nijaký význam. Ako som teda prežil Sziget 2009, ako som sa cítil? Takto nejako. Viem, vyznieva to dosť frázovito, ale ak chcete vedieť, pocítiť „feeling” Szigetu, nič (iné) sa nedá robiť, festival musíte osobne zažiť. Oplatí sa, verte mi!
· Šéf manažmentu Károly Gerendai sa zúčastnil v Monaku odovzdávania cien súťaže o najlepšieho podnikateľa na svete, ktorú organizuje poradenská firma Ernst & Young. Gerendai, ktorý v osemdesiatych rokoch začínal ako manažér maďarských rockových kapiel, časom začal popri Szigete organizovať aj ďalšie hudobné festivaly.
· Festival nadchol aj bubeníka skupiny Placebo. Do Budapešti dorazil už niekoľko dní pred koncertom a o meste, rovnako ako aj o festivale rozprával v superlatívoch. Pozrel si mnoho koncertov, a podľa jeho slov bol senzačný zážitok zúčastniť sa tohto skvelého podujatia ako obyčajný návštevník.
· S príjemnými pocitmi odchádzal zo Szigetu aj spevák kapely Pendulum. V deň ich koncertu stratil svoj mobil, čo až také príjemné nie je, ale jeden z fotografov festivalu ho s vybitou batériou našiel. Potom ako ju nabil, zistil z obsahu sms-iek, kto je vlastníkom telefónu, ale v tom čase bola kapela už na letisku. Čestný nálezca skočil do taxíka a ešte sa mu ich podarilo zastihnúť pred odletom. Spevák mu bol mimoriadne vďačný.
· Fat Boy Slim požiadal organizátorov o tarhoňu. Dostal tak pár vrecúšok cestoviny a dres maďarského reprezentačného mužstva, po čom tiež veľmi túžil.
· Veľký úspech mala aj stena Arcadom, ktorá bola postavená na pamiatku pádu berlínskeho múru. 50 metrov dlhá a 2 metre vysoká stena bola z jednej strany maľovaná street-art umelcami z Ukrajiny, Česka, Slovenska a Francúzska, z druhej strany ju skrášlili návštevníci festivalu. Denne 50 „ szigetujúcich“ pracovalo na vytvorení tohto diela.
· Zrodil sa aj svetový rekord. 500 účastníkov z 14 krajín sveta vytvorilo mandalu vo veľkosti 70 m2.
· Tohoročný Sziget dostal významnú cenu, bol vyhlásený za Zelený Festival, čo znamená, že boli dodržané prísne pravidlá ochrany prírody. Cenu odovzdal šéfovi manažmentu Károlyovi Gerendaimu minister životného prostredia Imre Szabó.
· Záverečný deň festivalu, hneď po koncerte skupiny Faith No More začali rozoberať hlavné javisko. Pofestivalové práce trvali dva týždne, potom prišla na rad záhradnícka rekonštrukcia pôdy ostrova.
Pohľad na prázdny dokument1 ma príliš neinšpiruje do práce. „Úloha“ sa mi zdá namáhavá, ale po chvíli sústredenia si spomeniem, že mám uložené v hlave dajaké drobnosti, ktoré môžem v prípade nutnosti vytiahnuť. Samozrejme, aj tentoraz som sa potkol o niekoľko noviniek. Festival, bohužiaľ, ani tento rok nedostal späť svoje dva odtrhnuté dni, čiže ani teraz nemôžeme hovoriť o týždňovom spolunažívaní. Zato vstupenky pekne zdraželi. Snáď medzi tie väčšie novoty patrí, že návštevníci sa mohli zdržiavať na Ostrove lodeníc medzi 23.00 a ráno ôsmou hodinou za polovičnú cenu celodenného lístka. Zmena nastala aj v usporiadaní, či pomenovaní niektorých stanov, ako napríklad z rockového pódia Hammerworld sa stalo javisko MTV Headbangers Ball. Oproti hlavnému javisku bol tradične veľký stan - už sa ani nepamätám, ktorého sponzora - ten zmizol. Teraz som sa tam mohol najesť, vyberať si z ponuky rôznych exotických kuchýň, napríklad ďalekého východu a európskeho juhu. Aj tohto roku som musel skonštatovať, že účasť zahraničných návštevníkov bola rekordná. A v tom so mnou súhlasil každý, koho som oslovil. Ale už dosť naťahovania času, poďme na vec. Ponúkam vám pohľad do svojho denníka. Aké zážitky som pozbieral roku 2009 na festivale Sziget...
Tento odsek som úspešne preskočil. Na dva a polhodinové jubilejné vystúpenie 20-ročnej maďarskej rockovej formácie troch hviezd Tankcsapda som už príliš starý a ani akcia Hudba proti rasizmu ma príliš nelákala. Samozrejme, nie z ideologických príčin. Jednoducho mi tento koncert pripadal skôr ako cirkus. Vedel som vopred predpovedať, kto z umelcov príde a kto zostane bokom, a tušil som, že účasť divákov tiež nebude rekordná. Dali mi v tom za pravdu známi, ktorí sa na nultom dni zúčastnili.
Radosť z dovolenky je poriadny diabol, ľahko pôsobí na zmenu biorytmu. Uvažujem nad francúzskou skupinou Nouvelle Vauge. Okolo obeda si myslím, že mi príjemne padne v skorých popoludňajších hodinách, ale s postupujúcim časom zaváham. Kvôli slávnemu spracovaniu hitu Love Will Tear Us Apart od legendy Joy Division sa mi neoplatí vyliezť na Ostrov lodeníc už o štvrtej. Takže radšej vyčkám ochladenie. Okolo ôsmej už kráčam po moste „K“ a prekvapene zisťujem, že nie sú dlhé rady. Možno prekonám rekord pri zdolaní vchodu? Príslušník bezpečnostnej služby In-Kal ma privíta po nemecky. Až keď spozoruje otáznik na mojej tvári, komentuje svoju akciu: myslel si, že som zo zahraničia. Pýtam sa ho, či to vyzerá tak bledo s návštevnosťou domácich a on len prikývne.
Trochu sa porozhliadam okolo často navštevovaných javísk a o pol desiatej si pozriem aktuálnu oslávenkyňu popovej hudby Lily Allen. Je naozaj milá, vyzerá perfektne a na pódiu vyžaruje zvláštne čaro, no čosi tu chýba. Znova sa musím presvedčiť, že vo Veľkej Británii sa písaniu dobrých hitov v štýle moderného popu akosi nedarí.
Po krátkom motaní sa na ostrove vpadnem do stanu MTV Headbangers Ball, kde už hrá skupina Backyard Babies, švédski majstri rock & rollu. Pesničky sú v poriadku, aj by som precítil nádhernú atmosféru letných festivalov, keby to ozvučenie celé nezabíjalo. Škoda, mohol to byť perfektný koncert.
Nepodarí sa mi doraziť schumacherovskou rýchlosťou ani vo štvrtok. Na hlavnom javisku vidím členov Bloc Party, na ich populárny indie rock pohadzujú zadkami hlavne mladé dievčatá, ale musím podotknúť: Angličania podajú skvelý výkon. Doteraz som poznal iba ich meno, a hoci sa ani naďalej nebudem naháňať za ich platňami, príjemne ma prekvapia.
O pol desiatej už každý napäto očakáva slávneho dídžeja Normana Cooka - alias Fatboy Slima - ktorý namixoval jeden z najväčších hitov deväťdesiatych rokov. Myslím na pesničku „Rockefeller Skank“, tentoraz ju ani nezahrá. Namiesto toho nám ponúkne viac ako hodinový disko-mix, do ktorého sem-tam zamieša časti svojich známych tém. Bohužiaľ, nie je to až tak príťažlivé a radšej prejdem ku stanu A38-Wan2, kde sa už chystal Tricky.
Tento predstaviteľ anglického trip-hopu dáva na seba čakať skoro pätnásť minút. Ako by to nebolo dosť, začne pochmúrnou skladbou. Druhá je už rýchlejšia, keď Tricky náhle skočí do obecenstva. Neskôr, na naše veľké prekvapenie, spracuje rockovú hymnu Ace Of Spades od Motörhead a v tom momente nastáva chaos. Fanatici ani nepotrebujú viac. Tricky im zamáva a oni sa ihneď vyšplhajú na javisko, ktoré v priebehu dvoch minúť zaplnia. Vyzerá to ako v blázinci... Energiu a šialenstvo takej sily som v ten večer nečakal.
Ako každý rok, piatok venujem hlavne elektronickej hudbe. Najprv ale skúsim niečo zachytiť z kapely Bridge To Solace, no dorazím až na poslednú pesničku. Sklamane konštatujem, že ozvučenie rockového stanu sa stále nezlepšuje.
Na hlavnom javisku okolo ôsmej už hrá hviezda populárnej drum & bass, Pendulum. Vlani sa im - kvôli havárii - nepodarilo dostať na Sziget, ale tentoraz sa žiadna nehoda nestala, každý si mohol s radosťou zatancovať. No, ja sa radšej pozriem na niečo pod zub. Na festivaloch nie je práve jednoduché byť vegetariánom, ba ani ceny nie sú práve kamarátske. Takže znova skončím pri pizzi. Ak človek nemá prehnané nároky, príliš sa ani nesklame.
Namiesto dezertu si zgustnem na hudobnej brutalite projektu Brujeria (v preklade Čarodejnica), o ktorej sa dlhé roky rozprávali legendy mexických banditov. No každý vie, že ide o vtip známych metalistov zo skupín Napalm Death a Fear Factory, a niekoľkých skutočne mexických občanov. Muzikanti vystupujú so zakrytou tvárou, ale na prvý pohľad je mi jasné, že gitaru drží v rukách basista z Napalm Death, Shane Embury. Znejú tvrdo, až mi to večeru vytrasie z brucha. Mňa už čaká stan Party Arény.
Predtým si ešte pozriem kúsok z Prodigy, ale ozvučenie bolo natoľko slabé, že ani neľutujem svoje rozhodnutie vybrať si namiesto nich iné predstavenie. O jedenástej sa v Aréne motajú ľudia len poskromne, ale behom pol hodiny masy dorazia dnu, aby si zatancovali na jedného z najväčších majstrov štýlu drum & bass, na Grooveridera. Program ako taký by nemal chybu, no nastane technický malér. Na pravej strane sa stráca zvuk. Chybu odstránia až keď začne narábať s platňami Dillinja. Od tej chvíle sa celý stan začne jašiť, do piatej sa točí vo vare.
Ako obvykle, plánovanie na skoré popoludnie festivalov je márne. Prvou atrakciou dňa je pre mňa vystúpenie kapely Placebo. Hrajú samé hity, každú pesničku poznám, hoci ich doma ani nepočúvam. Je to fajn, ale nič viac. V tej chvíli preciťujem aj svoj osobný problém s Ostrovom 2009: málo koncertov ma skutočne baví. To sa ukáže aj v tom, že ma nohy opäť vedú k stanu elektronickej hudby, aby som si pozrel dídžeja Erica Prydza. Keďže predstavuje atmosferickejšiu vlnu, s radosťou si vypočujem jeho program, aj keď nejde o môj najobľúbenejší hudobný štýl.
Posledný a myslím si, aj najsilnejší deň festivalu. No u mňa Offspring spadá do kategórie „nič moc“. Nuž predsalen, je to meno! Novšie hity mi iba tak preletia jedným uchom dnu a druhým von, ale pesničky z albumu Smash, ako napríklad Gotta Get Away mi padnú celkom dobre. Samozrejme čakám záver ich koncertu, aby prepustili pódium rockovej legende deväťdesiatych rokov, Faith No More. Pokiaľ vieme, dali sa zas dokopy iba kvôli festivalovej šnúre. Uvidíme, ako to koniec-koncov dopadne, hlavne, že si môžem vypočuť naživo obľúbené skladby svojho detstva. Nesklamali a členovia - na čele s bláznivým Mikeom Pattonom - sa ukážu ako absolútne sympatickí. Ponúknu šlágre z každej éry, hádam najviac hrajú z albumu King For A Day..., čomu sa vyslovene teším.
Na javisku Headbangers Ball už hučí Turbonegro. Pred piatimi rokmi už ukázali, že sú schopný vyprovokovať obrovské ovácie, ale 25-30 minút mi z nich akurát stačí, a to platí aj tento raz.
Na poslednú zahraničnú skupinu Life Of Agony čakám hodinu po polnoci. Hoci ich diskografia nie je bezchybná, ich prvú platňu s titulom River Runs Red zbožňujem už od malička. Našťastie sa neboja „navaliť“ tieto skladby na naše hlavy. Hity ako Through And Through, Underground alebo Lost At 22 spieva celý stan z plných síl. Máme teda perfektný best of, po čom sa môže každý vybrať veselo domov.
Okolo tretej sa ešte pristavím pri domácej kapele Isten Háta Mögött, čím, si myslím, urobím chybu. Je už neskoro, aj pre mňa, aj pre hudobníkov.
Kráčajúc domov sa zamýšľam nad tým, či chodím na Ostrov už iba zo zvyku...Čo bude nabudúce? K celotýždňovému lístku je potrebná „svalnatejšia“ ponuka, inak si budem musieť vyberať...a želám si, aby aj to najlepšie „frčalo“ pred polnocou.