Schôdzka maďarského premiéra Gordona Bajnaiho s jeho slovenským partnerom Robertom Ficom v meste Sečany (Szécsény, Novohradská župa) 10. septembra sa skončila prijatím spoločného vyhlásenia, ktorým by bolo možné urobiť pokrok v riešení vzájomných vzťahov. Stretnutie sa nezúžilo iba na najviac medializované témy, premiéri hovorili aj o tom, čo všetko spája Slovensko a Maďarsko, ako aj o chúlostivých otázkach, ktoré komplikujú vzťahy MR a SR a v poslednom čase spôsobujú nemalé problémy.
Predsedovia vlád potvrdili spoločný záujem znížiť napätie vo vzájomných vzťahoch, zaujali postoj k okolnostiam návštevy maďarského prezidenta Lászlóa Sólyoma, zaviazali sa k dodržiavaniu práv národnostných menšín a vo veci jazykového zákona deklarovali, že obe krajiny prijmú odporúčania vysokého komisára OBSE pre menšiny. Podľa hostiteľa G. Bajnaiho sa otvorili možnosti nastúpiť cestu, na ktorej bude možné vyriešiť sporné otázky a dohnať všetko to, čo tieto sporné otázky brzdili. Cieľom schôdzky bolo zabrániť, aby sa nezodpovedným spôsobom ďalej eskalovalo napätie vo vzájomných vzťahoch a aby extrémisti určovali diplomaciu a politiku.
R. Fico ponúkol svojmu partnerovi permanentný dialóg. „Nemôžeme dovoliť, aby za nás komunikovali médiá, rovnako ako nemôžeme dovoliť, aby za nás komunikovali extrémisti.” povedal premiér SR, ktorý navrhol G. Bajnaimu možnosť „otvoreného živého dialógu” pred slovenskými občanmi v slovenskej verejnoprávnej televízii, súčasne prezentoval ochotu na podobný dialóg v prípade záujmu v maďarskej televízii. R. Fico kritizoval permanentnú kampaň o údajnom utláčaní a diskriminácii maďarskej menšiny na Slovensku. „Postavenie a práva príslušníkov národnostných menšín vrátane maďarskej národnostnej menšiny zodpovedajú európskemu štandardu,” zdôraznil pred novinármi slovenský premiér, podľa ktorého dôkazom sú stovky škôl od základných až po univerzitu, ako aj podpora kultúry maďarskej menšiny. V súčasnosti podľa jeho slov pomerne veľa príslušníkov maďarskej menšiny neovláda dokonale štátny slovenský jazyk. Slovenský premiér privítal spoločné stanovisko k jazykovému zákonu, lebo ako podotkol, obidve strany v ňom vyjadrili ochotu rešpektovať názor a odporúčania vysokého komisára OBSE pre menšiny Knuta Vollebaeka, podľa ktorého právna norma sleduje legitímny cieľ a vo všeobecnosti je v súlade s medzinárodnými štandardmi.
Z rokovania treba vyzdvihnúť kroky smerujúce k diaľničným prepojeniam MR a SR, pripravovanú spoločnú učebnicu histórie, ako aj ďalšie projekty týkajúce sa energetiky a mostov. Tieto projekty by sa mohli rozpracovať na spoločnom zasadnutí maďarskej a slovenskej vlády, ktoré navrhol G. Bajnai. „Začali sme vyjasňovanie rozličných postojov, tie sme vedeli položiť na stôl, deklarovali sme ich a v niektorých otázkach sme otvorili cestu k riešeniu. Spoločne sme vyhľadali európske normy, ktoré tento proces napomôžu,” povedal maďarský premiér. Na margo jazykového zákona predseda vlády MR poznamenal, že nie sú pochybnosti o jeho legitimite, ale je dôležité, aby bol posilnený zákon o používaní jazykov národnostných menšín a vôbec aby sa vytvoril komplexný zákon o národnostných menšinách.
Prezident SR Ivan Gašparovič si myslí, že na stretnutí premiérov SR a MR bolo Slovensko argumentačne silnejšie. R. Fico v tejto súvislosti v diskusnej relácii Slovenskej televízie podotkol, že pri stretnutí nešlo o víťazstvo alebo prehru. Rokovanie pritom označil za úspešné, s čím súhlasil aj predseda strany Most-Híd Béla Bugár. Podľa neho však zostáva otázne, či sa nájde vôľa plniť dohodnuté vyhlásenie oboch premiérov.
Maďarská opozícia je nespokojná so závermi stretnutia G. Bajnaiho a R. Fica. Nevoľu s dosiahnutými výsledkami rokovania vyjadril predovšetkým predseda zahraničného výboru maďarského parlamentu za FIDESZ Zsolt Németh. Podľa neho totiž „Fico vytrel Bajnaim podlahu”. Ako zároveň uviedol, stretnutie bolo zlyhaním a Maďarsko utrpelo fiasko. Svoje vyjadrenia odôvodnil faktom, že spoločné vyhlásenie oboch lídrov neobsahuje ospravedlnenie SR za „vykázanie” prezidenta L. Sólyoma. Némethovi sa taktiež nepozdáva to, že Budapešť si nestanovila revíziu slovenského jazykového zákona ako podmienku pre ďalšiu vzájomnú spoluprácu.
So závermi stretnutia Fico-Bajnai sa nestotožňuje ani Maďarské demokratické fórum (MDF). Ako uviedol jeho člen Szabolcs Kerék-Bárczy, schôdzku nie je možné nazvať úspešnou, keďže v záverečnom spoločnom vyhlásení oboch lídrov absentuje pomenovanie zdrojov a príčin aktuálneho napätia a poškodených diplomatických vzťahov.
R. Fico a G. Bajnai podľa podpredsedu Strany maďarskej koalície (SMK) Józsefa Berényiho „trošku alibisticky” preniesli zodpovednosť za jazykový zákon na vysokého komisára OBSE pre menšiny. „Nezaregistrovali sme, že by obaja premiéri vyhodnotili plán, ktorý urobil Fico ešte s expremiérom Ferencom Gyurcsányom,” zdôraznil Berényi, podľa ktorého je teda otázne, ako sa bude plniť 11-bodový plán Fica s Bajnaim.
Maďarský premiér Gordon Bajnai vo svojom článku pre denník SME ponúka Slovákom priateľskú ruku, vyvracia obavy z Maďarska. Vyzýva však na úpravy jazykového zákona a kritizuje účasť SNS vo vláde. O článok na tému slovensko-maďarských vzťahov denník SME požiadal aj predsedu slovenskej vlády Roberta Fica, ktorý však ponuku na uverejnenie textu odmietol.
Moja generácia vkročila do politiky s nádejou, že možnosti dané zmenou režimu využijeme v prospech našich národov. Vzájomne sme si pomáhali pri vstupe do NATO a Európskej únie. My Maďari sme sa tešili, hoci sme aj trošku závideli, keď nás Slovensko vďaka svojim odvážnym reformám po počiatočnej izolovanosti v mnohých ohľadoch predbehlo. Spoločne sme prekonali energetickú krízu na začiatku roka. Spoločne sme v Bruseli bojovali za osobitné záujmy nových členských štátov. Hoci sme mali ilúzie, dnes už vieme, že naša euroatlantická integrácia neznamená to, že medzi našimi krajinami odrazu skončí každý spor. Znamená to, že vieme, podľa akých noriem sa patrí ho vyriešiť. Som presvedčený, že sa musíme snažiť o spoločné riešenia a nie o porazenie druhej strany. Problémy v spoločenstve členských štátov únie sa dajú riešiť iba takým spôsobom, lebo v opačnom prípade sa budú na nás čudne pozerať. Prudký pád našich ekonomík, nárast nezamestnanosti a zvrat životnej istoty postavili naše štáty pred bolestivé rozhodnutia krízových opatrení a tieto vážne zaťažujú spoločnosť v našich krajinách. V Maďarsku vznikli stranícke konflikty, presahujúce až do najhlbších vrstiev spoločnosti, na Slovensku sťažuje riešenie krízy napätie medzi politickými predstaviteľmi väčšinového národa a maďarskej národnosti. Zaťažuje verejnosť, každodenný život a ďalej oslabuje sociálny kapitál našich štátov. V zrkadle udalostí uplynulých mesiacov je obzvlášť dôležité, aby sa ešte výraznejšie prejavili prívrženci konštruktívnej spolupráce. Naše spoločné dejiny nám viackrát dali bolestivú príučku: máme čo stratiť! Maďarsko hrá otvorene. Nemáme nečestné úmysly voči žiadnemu z našich susedov. Ak v niečom urobíme chybu alebo naše úmysly neboli zrozumiteľné, takúto chybu sa snažíme napraviť a európskym spôsobom sa ospravedlníme, dúfajúc, že budeme pochopení. V súčasnej situácii našich vzťahov musíme znova vysloviť otrepane znejúce skutočnosti: Maďarsko nemá voči nikomu územné nároky. Za každých okolností rešpektujeme suverenitu Slovenska a jeho územnú integritu. Podpísali sme parížsku mierovú zmluvu, sme členmi Európskej únie, NATO, Európskej rady, OBSE. V každom štáte existujú hlúpi ľudia, vyznávajúci extrémistické názory, ktoré tieto fakty spochybňujú. V Maďarsku však neexistuje žiadna parlamentná sila, ktorá by takéto smerovanie podporovala. V dôsledku toho neexistuje žiadny dôvod na to, aby niekto v susedstve týmto zastrašoval, obmedzoval preto slobodné používanie jazyka, naštrbil práva menšinových komunít a nevídaným spôsobom odoprel vstup prezidenta republiky susednej schengenskej krajiny. Je skvelé, ak národ vynakladá zvýšené úsilie na zachovanie a udržiavanie národného jazyka a ochranu kultúry. Ako členovia moderného maďarského národa sa pokloníme pred velikánmi slovenskej histórie. Naše spoločné dejiny v rámci spoločných hraníc nesmieme prenechať nacionalistickým podnecovačom konfliktov. Aj v otázkach sporov a nezhôd je načase dostať sa k myšlienke zmierenia, ospravedlnenia, vzájomným ústupkom, ku konkrétnym gestám. Slovensko je naším spojencom, je priateľským štátom, avšak v jeho vládnej koalícii je taká extrémna sila, ktorej filozofia zodpovedá myšlienkam a prežitkom 19. - 20. storočia, ktorými neustále zaťažuje slovenský politický život. Bohužiaľ so sebou občas strháva aj časť politickej elity. Môžeme to nazvať hoci aj populistickým nacionalizmom. Poškodzuje to naše vzťahy, ako aj škodí slovenskej väčšine a maďarskej menšine. Pre mňa a aj pre ostatné demokratické maďarské strany je neprijateľné, aby v ktorejkoľvek maďarskej vláde dostala miesto extrémistická strana Jobbik, podobajúca sa SNS. Vďaka roku 1989 je dnes vzťah Slovenska a Maďarska vzťahom dvoch spojeneckých, suverénnych štátov. Ich sebaurčenie a slobodu však ťaží dvojaká obava. Zo slovenskej strany je to ohrozovanie územnej integrity štátu, zo strany maďarskej je to ohrozovanie individuálnej a kolektívnej identity maďarskej menšiny v Slovenskej republike. Je našou spoločnou zodpovednosťou rozptýliť tieto neistoty. Vzťah Slovákov a Maďarov žijúcich na Slovensku je nerovným vzťahom jedného suverénneho národa a jedného polmiliónového, čiže 10-percentného spoločenstva, v podstate nemajúceho spoločenský status, v ktorom sa navzájom tiesnia rozličné integračné a asimilačné stratégie. Maďarsko je pripravené poskytnúť pomoc, aby sa tento vzťah normalizoval. Vďaka praxi európskej národnej politiky je totiž starostlivosť Slovenska a Maďarska o svojich krajanov ústavnou povinnosťou. Bez dôvery nejestvuje dobrá susedská politika. Preto na začiatok navrhujem, aby sme vytrhli jedovatý zub sporov a Slovensko spoločne s politickými zastúpeniami maďarskej národnostnej menšiny, ako aj s predstaviteľmi ďalších menšín a občianskych združení, navrátilo sporný zákon o štátnom jazyku späť na úroveň európskych noriem. Následne sa už nemusíme obávať dohôd, ktoré súvisia s konkrétnymi vzájomnými záväzkami a prísnymi lehotami. Okrem doteraz prijatých dohovorov sú potrebné nové návrhy a predovšetkým reálny zámer, vôľa a prostriedky na ich vykonanie. Urýchlime vydanie spoločných učebníc dejepisu. Vybudujme vedľa Komárna štvorprúdový most cez Dunaj nadväzujúci na diaľnicu M1 a postavme mosty cez rieku Ipeľ. Dohodnime sa na termíne odovzdania rýchlostnej komunikácie medzi Košicami a Miškovcom. Zosilnime kontakty v oblasti energetiky a medzi malými a strednými podnikmi. Zvoľme si za našu prioritu rozvoj prihraničných oblastí sužovaných nezamestnanosťou. Spolupracujme v potlačení militantného nacionalizmu, nenávisti voči Rómom a antisemitizmu, rozmáhajúcich sa v oboch štátoch. Postupným zosilnením dôvery dosiahnime pravidelné spoločné zasadania vlády Maďarska a Slovenska podobne, ako to v Maďarsku už v praxi úspešne funguje s vládami Rakúska, Chorvátska, Rumunska a Slovinska. Našu suverenitu chráni a garantuje silný spojenecký systém, preto vo vzájomne adresovanej rétorike nie je potrebné to demonštrovať, ale dokážme priebežnou detailnou prácou vyriešiť problémy v spolupráci. Iba tento prístup môže udržať celistvosť našej sebaúcty a dôstojnosti. K zosilneniu občianskych vzťahov navrhujem, aby sme založili Radu maďarsko-slovenskej spolupráce, ktorá by pozostávala z významných osôb verejného života oboch štátov. Fond maďarsko-slovenskej spolupráce by mohol financovať projekty spolupráce. V znamení týchto návrhov je dôležité stretnutie predsedov vlád Maďarska a Slovenska s cieľom vyriešiť problémy, odstrániť prekážky a postúpiť vpred. Je v záujme každého občana Maďarska a Slovenska, aby sa zmiernilo napätie, ktoré poskytlo živnú pôdu znepokojujúcim incidentom minulých dní a odviedlo našu energiu od prvoradého cieľa, vyriešenia hospodárskej krízy. Som presvedčený, že keď sa extrémizmus uzavrie do karantény, keď sa oslobodíme od balastu nacionalistických tirád, môžu vzťahy medzi oboma našimi štátmi nabrať novú dynamiku. S úmyslom uskutočniť našu spoločnú budúcnosť a spoločné partnerské zámery podávam aj touto cestou slovenskému národu priateľskú ruku.
Premiér Maďarskej republiky Gordon Bajnai na slovenskej ambasáde v Budapešti vyhlásil, že obe krajiny by pri riešení vzájomných sporov mali mať na pamäti ľudské hodnoty a európske právne normy. Stretnutie, na ktoré ho pozval veľvyslanec Peter Weiss, sa uskutočnilo pri príležitosti štátneho sviatku Slovenskej republiky a Dňa ozbrojených síl. Prijatím pozvania na slávnostnú recepciu chcel predseda maďarskej vlády demonštrovať, že Maďarsko rešpektuje a vysoko hodnotí slovenskú štátnosť, tradície slovenského národa a historickú spojitosť slovenského a maďarského národa. Gordon Bajnai už 1. septembra srdečne zablahoželal slovenskému národu k jeho štátnemu sviatku, Dňu Ústavy Slovenskej republiky. Na recepciu prijal pozvanie aj náčelník generálneho štábu maďarskej armády, generálplukovník László Tömböl. Slávnostného podujatia sa okrem predstaviteľov diplomatických zborov, maďarského politického života, štátnych úradov a kultúrnych inštitúcií zúčastnili aj zástupcovia našej národnosti z celého Maďarska.
Slávnostnou recepciou v Hoteli Fiume a koncertom Štátnej filharmónie Košice vo Veľkom evanjelickom kostole si Slováci a Maďari v Békešskej Čabe spoločne pripomenuli Deň Ústavy Slovenskej republiky. Generálny konzul SR v Békešskej Čabe Štefan Daňo vo svojom prejave priblížil účastníkom duch Ústavy SR a vyjadril nádej, že naše krajiny ako blízki spojenci a ekonomickí partneri opäť nájdu spoločnú cestu a spôsob na zmiernenie napätia, aby naše vzťahy nabrali nové rozmery.
Niekedy je toho až priveľa. Naozaj je to také zlé? Čo z toho je pravda? Sú to emócie, výmysly senzácie chtivých novinárov, či skôr želania nacionálne naladených, alebo preferencie zháňajúcich politikov? Aká je vlastne realita? Áno, mám na mysli tie toľkokrát skloňované, opisované a pretriasané slovensko-maďarské vzťahy.
Keď sme sa chystali na náš dvojdňový autobusový zájazd do Nízkych Tatier, netušil som, že okrem všetkého iného sa nás dosť podstatne dotkne aj táto téma. Na turistickom zájazde? Áno, tam!
Bol posledný augustový víkend. Sobotné ráno však pre turistov neveštilo nič dobré. Výdatný dážď nedovoľoval venovať na plánovanému programu, ktorým mala byť hrebeňovka v Nízkych Tatrách. Náhradný program nás doviedol do nádherného mesta Kremnica. Zachované stredoveké námestie, mestský hrad, viacero múzeí, ktoré nás poúčali o bohatej histórií tohto mesta. S históriou sa prelínala súčasnosť. Aj v podobe práve prebiehajúceho festivalu Humoru a satiry „Kremnické gagy“. Bolo na čo pozerať. Aj sa nám ťažko odchádzalo. No v pláne bola ešte Bystrianska jaskyňa, ktorú si so záujmom všetci veľmi radi prezreli. Navečer sme zavítali do obce Hronec, ktorá sa pýši svojím slávnym rodákom, hercom národného divadla v Bratislave Ladislavom Chudíkom. Kúsok za dedinou sme sa ubytovali v rekreačnom stredisku Poniklec.
Ráno sme sa prebúdzali do slnkom zaliatej prírody. Nemohli sme sa dočkať na odchod autobusu, ktorý sa... nekonal. Šofér oznámil, že autobus je nepojazdný a porucha sa na mieste nedá odstrániť. Štyridsaťpäť turistiek a turistov z Veľkého Klíža však chcelo ísť do terénu. Jedným z mála riešení bolo nájsť náhradný autobus. Pri hoteli však stál len jeden jediný. Bol z Maďarska (!). Oslovil som jedného pána, či hovorí slovensky. Mal som šťastie. No keď zavolal ich vodiča, ten slovensky nerozumel. Dr. Ferdinand Egyed ochotne tlmočil moju prosbu: „potrebujem odviesť ľudí do Nízkych Tatier k Hotelu Srdiečko“ - prosil a žiadal som zároveň. Bez zaváhania súhlasil. Dohodli sme sa a onedlho už všetci naši účastníci zájazdu s neskrývaným údivom - ako som to mohol tak rýchlo vybaviť - nastupovali do autobusu. Všetko išlo ako sme si želali a plánovali. Chopok aj Ďumbier sme zdolali bez problémov a vo večerných hodinách, v už náhradnom autobuse, ktorý medzitým prišiel, sme sa spokojní a šťastní vracali do svojich domovov. Zájazd sa vydaril. Skúsenosť s našimi priateľmi z okolia Šalgótarjánu nás obohatila o poznanie, ako to s tými našimi vzťahmi v reálnom živote naozaj je.
Približne 30 tisíc návštevníkov zavítalo v prvý septembrový víkend do Malého Kereša, kde už po sedemnástykrát usporiadali tradičné oberačkové slávnosti a Slovenský národnostný deň.
Rodné mesto najslávnejšieho maďarského básnika slovenského pôvodu Sándora Petőfiho (Alexandra Petroviča) obyčajne navštevujú turisti kvôli trom atrakciám: múzeu (rodnému domu) básnika, hroznu a malokerešskej kadarke, ale ten, kto v prvý septembrový víkend prišiel do Malého Kereša, sa mohol presvedčiť aj o pohostinnosti a kreativite obyvateľov mesta.
V prvý deň podujatia predseda Valného zhromaždenia Báčsko-Kiškunskej župy Gábor Bányai vo svojom otváracom prejave vyhlásil: Aj tento festival je dôkazom toho, že Maďari nemajú problémy so Slovákmi, a keďže žijeme vedľa seba, naše gény sú neoddeliteľné. Malý Kereš opäť dokázal, že pre tunajších Slovákov, Maďarov, Nemcov ako aj ostatné národností nie je problém spoločne oslavovať.
Podľa miestneho podnikateľa Jozefa Boldockého, rodina ktorého sa dlhé roky zaoberá vinárstvom, tohtoročná úroda je veľmi dobrá, budú mať dobré víno, ale, bohužiaľ, cena hrozna je nízka. Za kilo bieleho platia gazdom 40 forintov, kým za červené 50 forintov. „Už len polovicu viníc nájdeme v Malom Kereši a okolí, ľudia ich vyrúbali, lebo nemá cenu ani hrozno, ani víno. Neoplatí sa už pestovať. Ja mám najradšej kadarku, lebo ju sadili ešte naši slovenskí predkovia.“
Počas trojdňového podujatia čakala záujemcov pestrá paleta programov, ako prezentácia ľudovoumeleckých výrobcov v Slovenskom dome,
ochutnávka tradičných slovenských jedál, Dvor strapačiek a oberačkový ples. Hlavnou organizátorkou je už 32 rokov Zuzana Gmoserová. Na javisku na Petőfiho námestí sa v sobotu večer konal program nazvaný „U susedov“, v rámci ktorého vystúpili slovenské a maďarské spevácke skupiny z okolitých osád.
V nedeľu program pokračoval dvojjazyčnou slovensko-maďarskou bohoslužbou v miestnom evanjelickom kostole, kde Božie Slovo zvestovala evanjelická farárka z Budapešti Hilda Guláčiová Fabuľová.
O 12. hodine odštartoval oberačkový sprievod na čele s mažoretkami, ktorého sa o. i. zúčastnili delegácie družobných miest z Nórska, Fínska, Holandska, Poľska, zo slovenskej Galanty, Nesvád a Banskej Bystrice.
- V Uličke vína na hlavnom námestí vystavovalo svoju produkciu 15 vinárov. V tomto roku v súťaži vyhralo víno Attilu Szentpéteriho, ale aj v poradí druhý vinár Dr. László Kuti bol kedysi mojím žiakom. Som pyšná na nich, - povedala predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Zuzana Gmoserová.
Na hlavnom námestí sa o 15. hodine začal folklórny galaprogram, v ktorom medziiným vystúpili nemecký tanečný súbor z Bácsalmásu, folklórny súbor z Nemesnádudvaru, malokerešský Tanečný súbor Dúha a Folklórny súbor Oravan zo slovenskej Nižnej, ktorý predviedol horehronské a oravské tance. Na svoje si prišli aj milovníci populárnej hudby, trojdňové vítanie jesene v Malom Kereši totiž spestrili koncerty muzikálových hercov, známej rockovej skupiny Edda, speváčky Fruzsiny Kovácsovicsovej a Ferenca Demjéna.
Putovanie našich mariánskych ctiteľov a veriacich je prirodzenou súčasťou kresťanského života, čo vyjadruje jeden z presvedčujúcich prejavov viery a možnosť duchovnej obnovy. Veriaci sa denne zúčastňujú na svätej omši, vykonávajú rôzne pobožnosti: modlia sa svätý ruženec a litánie a spievajú.
Celoštátna slovenská samospráva a Slovenská samospráva XI. obvodu Budapešti - Nový Budín organizovali v dňoch 27. a 29. augusta 2009 tradičný pútnický zájazd do našej materskej krajiny. Trojdňového pútnického zájazdu sa zúčastnilo 42 pútnikov z Budapešti, Mlynkov a Santova. Vedúcou bola členka VZ CSS a predsedníčka Slovenskej samosprávy XI. obvodu Budapešti - Nový Budín Ildika Klauszová Fúziková a pri rôznych pobožnostiach pomáhala kantorka Katarína Süvegesová zo Santova a predspeváčka Mária Czinková z Mlynkov.
Program púte sa začal 27. augusta, keď navštívili najstaršie mariánske pútnické miesto v bývalom Uhorsku Marianku, ktorej vznik siaha do svätoštefanského obdobia. A dlhé stáročia sem pravidelne putovali aj naši predkovia najmä z Pilíšskej oblasti. Hneď po príchode do Marianky sme mali pútnickú svätú omšu pri lurdskej jaskynke, ktorú slúžil kaplán, člen Kongregácie bratov tešiteľov z Gethseman, CCG P. Ján Chryzostom Marek Vadrna.
Páter Ján Chryzostom vo svojej homílii pripomenul dôležitosť lásky, rodiny a vzťahy v nej. A kládol na srdce pútnikov, aby vychovávali svoje deti v kresťanskom duchu a podľa Desatora Božích prikázaní. Po pútnickej svätej omši sa pútnici pobrali do Svätého Jura, kde boli ubytovaní v doškoľovacom stredisku ECAV AGAPÉ a kde sa o nich skvele staral tamojší personál, na čele s vedúcou Annou Filovou.
Na druhý deň sa veriaci vybrali do nového mariánskeho pútnického miesta na Slovensku - vrch Živčák pri Turzovke, ktorý sa nachádza v Žilinskej diecéze. Diecézny biskup Mons. Tomáš Galis vyhlásil vlani v októbri vrch Živčák za mariánske pútnické miesto a miesto modlitby.
Keď sa povie Turzovka, mnohí si predstavia pútnické miesto na hore Živčák. Leží na rozhraní obcí Turzovka, Korňa a Vysoká nad Kysucou.
Prvá písomná zmienka o trvalom osídlení územia Turzovky pochádza z obdobia valašskej kolonizácie z r. 1580. Turzovka bola založená v r. 1598.
Dňa 1. júna 2008 uplynulo 50 rokov odvtedy, čo sa tu podľa výpovede Matúša Lašúta zjavila Panna Mária. Na mieste zjavenia bola v roku 1993 postavená Kaplnka Panny Márie Kráľovnej pokoja. O rok neskôr bola Turzovka oficiálne vyhlásená Biskupským úradom v Nitre za pútnické miesto, vďaka obrovskému záujmu veriacich zo vzdialených krajín o pozdvihnutie tohto pútnického miesta. A v r. 2002 osadený mystický stĺp, ktorý bol vyhotovený podľa videní P. Cyrila Metoděja Kuběnu. Kaplnka má jednoduchý pravidelný tvar a jej presklená fasáda umožňuje pútnikom priam vizuálny kontakt so svätostánkom a miestom obetovania. Na stene nad obetným stolom je umiestnený veľký jednoduchý drevený kríž. Vpravo od kríža má miesto socha Panny Márie, ktorú vytvoril Alois Lasák a obraz Božej Matky, ktorý zachránila zo zhoreniska Mária Haferová-Matejová a neskoršie bol zrekonštruovaný v Nemecku.
V areáli pútnického miesta Živčákova je niekoľko prameňov s vyvierajúcou a ozdravujúcou vodou, čo nezamŕza ani v najtuhších zimách.
Vyvrcholením programu druhého dňa i celej púte bola pútnická svätá omša na vrchu Turzovka-Živčákova, v Kaplnke Panny Márie Kráľovnej pokoja, ktorú celebroval Vdp. Anton Sojka.
Na úvod svätej omše nás dôstojný pán A. Sojka vrúcne pozdravil a vyzdvihol výnimočnosť stretnutia so slovenskými veriacimi žijúcimi v Maďarsku. Krátko nás oboznámil s históriou tohto pútnického miesta, kam päťdesiat rokov putujú veriaci z rôznych strán sveta k Turzovskej Panne Márii, ktorá požehná všetkých zdravých i chorých a tiež blúdiacich vedie k Synovi. A on nás posilní a duše obnoví. Toto mariánske pútnické miesto je miesto modlitby a Panna Mária, Matka Cirkvi mnohým dala milosť obrátenie.
Na záver svätej omše dôstojný pán A. Sojka posvätil pútnické predmety, ktoré sme si tu kúpili. Po svätej omši pútnici išli k prameňom a nabrali si z vody a potom si pozreli areál na výstavbu nového kostola a exercično-pastoračného zariadenia.
Tretí deň, v sobotu ráno sme sa zúčastnili na mariánskej svätej omši v piaristickom kostole vo Svätom Jure, ktorú celebroval P. Ján Zetocha.
Kládol nám na srdce, aby sme si chránili identitu a vieru. „Patrónka Slovenska, Sedembolestná Panna Mária nech Vám je na pomoci a ochraňuje vás, vaše rodiny a celú slovenskú komunitu žijúcu v Maďarsku“, - povedal na záver sv. omše P.J. Zetocha, po ktorej sme sa zúčastnili na agapé, ktoré organizovala Mariánska légia vo Svätom Jure.
Počas trojdňového pútnického zájazdu pútnici precestovali takmer deväťsto kilometrov, takže časovo i fyzicky to bola náročná cesta, veď jej účastníci boli prevažne dôchodcovia. Táto naša púť bola istým obrazom putovania životom, veď aj v púti je prítomný prvok hľadania odpovede na otázky našich životných ciest. A tieto otázky a prosby sme mohli predniesť Pánu Bohu a Panne Márii počas svätých omší, modlitieb svätého ruženca a litánií. Putovali sme, aby naša púť priniesla dary Božieho milosrdenstva, starostlivosť Božej Matky a premenu našich sŕdc a duší.
Náš cieľ sa naplnil, veď naši pútnici naozaj načerpali na mariánskych pútnických miestach - v Marianke a Turzovke - silu a vrátili sa duchovne naplnení a šťastní.
V posledný augustový piatok sa na pôde Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe stretli niekoľkí aktivisti Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku (OSMM), aby spoločne hľadali najefektívnejšie riešenia v záujme pretrvania tejto kedysi aktívnej slovenskej občianskej organizácie. Na schôdzi, ktorú iniciovali čabianski mladí Slováci, sa rozhodlo o zvolaní mimoriadneho valného zhromaždenia kolektívu, na ktorom pravdepodobne zvolia aj nové vedenie.
Začiatkom zasadnutia v mene iniciátorov Ondrej Kiszely zdôraznil, že prítomní sú väčšinou poslucháčmi slovenčiny na Segedínskej univerzite a kedysi boli členmi, resp. teraz sa chcú stať členmi OSMM. Podľa ich názoru ako členovia organizácie by mali v praxi oveľa viac možností a šancí prejavovať sa a pracovať v záujme slovenskej mládeže v MR.
- Práve v dnešnej hektickej dobe máme svoje povinnosti voči svojim predkom, musíme spojiť svoje sily a nesmieme nechať odumierať zoskupenie s takouto bohatou minulosťou. Pritom tiež nie je riešením, aby každý tretí, či štvrtý rok inicioval niekto podobnú schôdzu s tým, že niečo nie je v poriadku. Veci treba dať do poriadku raz a navždy od základov... - dodal O. Kiszely.
O činnosti OSMM referovala predsedníčka Judita Sudová, ktorá bola zvolená do tejto funkcie pred poldruha rokom. Ako uviedla, vlani úspešne zorganizovali tábor OSMM pre deti, ktoré sa zúčastnili súťaže Tajomstvá veže, zameranej na spracovanie dejín našich kostolov. Rozbehla sa práca v záujme získania nových členov, avšak treba dodať, že viacerí pokladajú členský poplatok za vysoký. Pritom získať nových členov je ťažké aj preto, lebo v MR sa začal formovať nový kolektív slovenskej mládeže. Momentálne pracujú na objednaní tričiek s logom organizácie a vytvorení webovej stránky, pre ktorú už zostavili materiály v slovenčine, maďarčine a angličtine. Členovia nadviazali nové kontakty s mladými v zahraničí, ako napríklad v Chorvátsku, Srbsku, Grécku, Fínsku.
Prítomní hodnotili aktivity organizácie pozitívne, avšak nedostatky vidia predovšetkým v komunikácii, ktorá nie je dostatočne vyriešená ani v rámci OSMM, ani smerom k okolitému svetu. Prácu v organizácii nemôže vykonávať jedna osoba, treba podať pomocnú ruku predsedníčke, k tomu je však potrebné vytvorenie silného Predsedníctva, ale aj aktívnej členskej bázy. Podľa univerzitného poslucháča Petra Pečeňu zo Segedína nové iniciatívy slovenskej mládeže v iných regiónoch sú v každom prípade vítané s nádejou plodnej spolupráce v budúcnosti, avšak prítomní chcú dať do poriadku práve túto organizáciu s bohatou dvadsaťročnou históriou. Väčšina z nich má osobné spomienky na aktivity z jej čulejšej doby.
Účastníci zasadnutia sa po podrobnom preštudovaní Stanov OSMM zhodli v tom, že systém pobočiek, kedysi potrebný predovšetkým z dôvodu vysokého počtu členstva v rôznych regiónoch, v súčasnosti skôr hatí prácu. Treba sa vrátiť ku klasickému individuálnemu členstvu, k čomu je však nevyhnutná reevidencia členov, ktorú začali hneď na mieste. Pri organizačných záležitostiach vyjadril ochotu pomôcť predseda Integračného výboru Celoštátnej slovenskej samosprávy, člen bakonského regiónu Zoltán Szabó, kým pri vytvorení webovej stránky bude pomáhať odborník Gabriel Borka.
Na konštruktívnom stretnutí členovia Predsedníctva zahlásili, že z dôvodu zvýšeného študijného zaťaženia nemôžu ďalej zostať vo funkciách Mimoriadne Valné zhromaždenie Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku, ktoré bude zvolané v dohľadnej dobe, teda čaká aj voľba nového vedenia.
Naši mladí priatelia! Informujeme vás, že náš kolektív, Organizácia slovenskej mládeže v Maďarsku (OSMM), postúpila na cestu obnovy a rozvoja. Po pasívnejšej ére v uplynulých rokoch sa formuje jadro, ktoré myslí prácu v rámci OSMM vážne. K tomu však, aby organizácia bola opäť silným a úspešným zoskupením mladých Slovákov a slovenskej národnosti v Maďarskej republike vôbec, potrebujeme aj Teba. Žiadame Ťa teda, ak si už bol niekedy členom OSMM, alebo uvažuješ o vstupe do radov našej organizácie, vyhľadaj nás smelo a buď aj Ty súčasťou jednej inej, obnovenej Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku! Kontakt: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. .
Približne tritisíc balov slamy podpálili neznámi páchatelia koncom minulého týždňa v podpilíšskom Senváclave. Slama mala slúžiť ako stavebný materiál k novej budove waldorfskej slovenskej národnostnej základnej školy, strednej školy a základnej umeleckej školy Modrá dolina, ktorú chceli postaviť na prírodnej báze na pozemku v katastri obce, ktorý kúpili pred dvomi rokmi. 150-200 kubických metrov slamy darovali škole rodičia a podnikatelia, aby z nej mohli urobiť hlinené tehly. Je to lacný stavebný materiál, z ktorého pomocou odborníkov aj laici dokážu postaviť budovu. Kvôli nedostatku financií senváclavskú školu chcú postaviť vlastnými rukami rodičia a pedagógovia. Rozhodli sa, že znovu rozbehnú zbierku.
Slovenská samospráva Budapešti (SSB) v spolupráci s obvodnými slovenskými menšinovými samosprávami usporadúva od roku 1996 kurz slovenského jazyka pre začiatočníkov i pokročilých. V prvej polovici septembra sa znovu rozbehol jazykový kurz, na ktorý sa ešte možno zapísať na čísle telefónu 302 5117, alebo na e-mailovej adrese Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. .
Klub slovenských dôchodcov vypisuje pre svojich členov Turnaj seniorov v stolnom tenise. Dejiskom súťaže bude pivničný klub Slovenského evanjelického cirkevného zboru v Budapešti (v Lutherovom dvore - Rákóczi u. 57). Prípravná fáza (tréningy) bude prebiehať od 1. októbra do 8. decembra každý utorok od 14. do 17. hodiny. Záverečná súťaž sa uskutoční 15. decembra. Do turnaja sa môžu zapojiť tí športovci, ktorí budú absolvovať aspoň 7 tréningov. Podľa počtu účastníkov organizátori určia spôsob postupu do finále. Súťažiť sa bude v nasledujúcich kategóriách: dvojhra ženy, dvojhra muži a zmiešaná štvorhra. Súťažiaci budú bohato odmenení vecnými darmi. Organizátori očakávajú veľa záujemcov, ktorí si chcú preveriť svoje schopnosti s narábaním s kaučukovou loptičkou, zašportovať si a najmä pobudnúť v príjemnej spoločnosti svojich rovesníkov.
Slovenská samospráva v Čemeri usporiadala 5. septembra Národnostné stretnutie detí. V záhrade Slovenského domu už predpoludním prebiehali rôzne súťaže a kvízy, prezentácie športových klubov, jazdenie na motorke a na koni, maľovanie tváre, atď... Záujemcovia mohli ochutnať aj tradičné slovenské jedlá. Popoludnie patrilo slovenským tradíciám. Detské tanečné súbory najprv v krojovanom sprievode prešli ulicami obce a potom predviedli svoj program. Stretnutie uviedla hlavná organizátorka, predsedníčka Slovenskej samosprávy v Čemeri Alžbeta Szabová. - Srdečne vás všetkých vítam. Teší ma, že ste nás prišli pozrieť a že môžeme spolu osláviť tento čemerský sviatok. Zvlášť vítam kerepešských a dabašských Slovákov, ako aj hostí zo Slovenska, z Mojmíroviec. Deťom prajem nerušené sledovanie programu, lebo nie často si môžeme pozrieť vystúpenie týchto skupín. Naše deti zvyčajne tancujú s dospelými, ale dnes sa budeme kochať vo vystúpeniach detských skupín, - povedala na privítanie pani predsedníčka a odovzdala slovo moderátorom.
Ako prvá vystúpila skupina Furmička z Čemeru, ktorá vznikla v roku 2006. Členovia súboru sa pridržiavajú miestnych tradícií a ľudového umenia. Ich cieľom je zachovávať ľudové tradície, prezentovať zvyky svojich predkov, osvojovať si slovenské a maďarské tance. Niektorí členovia sa zapájajú do práce miestnej folklórnej skupiny. V niektorých choreografiách je zastúpená každá veková skupina, na javisku vystupujú spolu mladí i starší. Po prvých úspechoch sa vynorila potreba založiť detský súbor, do ktorého prijímajú deti nad 5 rokov, ktoré majú rady pohyb a tanec. Vystupujú predovšetkým v čemerskom kroji. V januári 2008 sa vykryštalizovala koncepcia skupiny - rozhodli sa, že budú dávať prednosť miestnym a slovenským choreografiám. V repertoári súboru sú spracované slovenské a maďarské zvyky na krstinách, betlehemské hry, tance zo Zemplína, Máne, Raslavíc a Bidoviec. Ďalším cieľom súboru je tance zo Zemplína, Máne, Raslavíc a Bidoviec. Skupina kladie veľký dôraz na to, aby mala kroje vhodné k daným príležitostiam a primerané veku, preto priebežne konzultuje so staršími ženami, ktoré dodnes nosia tradičný čemerský kroj.
Po miestnych tancoch sa publikum mohlo kochať v sólovom tanci Gábora Simonyiho z Gödöllő, ktorého vystriedala detská tanečná skupina Kvietok z Kerepešu. 57-členný súbor vznikol v roku 1998 pod vedením Imreho Ragonczaho. Tanečníci potešili divákov slovenskými a maďarskými tancami. Dvanásťročný ľudový rozprávač Ronald Adamček z Malej Tarče mal obrovský úspech s krátkymi bájkami. Detský folklórny súbor Zbojník z Mojmíroviec, ktorý bol založený v roku 1962 a ktorý pôsobí pri miestnej základnej škole pod vedením Márie Eliášovej, získal uznanie publika za prekrásne detské hry a ľudové piesne.
Národnostné stretnutie detí v Čemeri skončilo koncertom Károlya Kedvesa a jeho kapely a vylosovaním tomboly.
V podpilíšskom Číve usporiadali poslednú augustovú sobotu v poradí 59. Banícky deň. Prítomných pozdravila starostka obce Mária Nagyová, ktorá sa im poďakovala za to, že napriek nepriaznivému počasiu si našli čas zaspomínať si na baníkov. Zvlášť privítala predstaviteľa Celoštátneho zväzu baníckych odborov Sándora Nagya a bývalých čívskych baníkov. Členovia speváckeho zboru dôchodcov a pávieho krúžku zaspievali niekoľko prekrásnych slovenských a maďarských baníckych piesní. Po ich vystúpení odznela báseň miestneho rodáka Štefana Benďúra, ktorú napísal pri príležitosti banskej tragédie v Handlovej. Účastníci stretnutia položili vence a svietniky k pamätníku baníkov. Po spomienkovej slávnosti si jej účastníci zaspomínali na remeslo, ktorému sa v súčasnosti v obci už nikto nevenuje, ale ktoré istý čas znamenalo živobytie pre väčšiu časť jej obyvateľov.
6. septembra 1919 v Tatabáni počas štrajku baníkov za lepšie pracovné podmienky (kratší pracovný čas a vyššie mzdy) žandári zastrelili niekoľko baníkov a viacerých vážne zranili. Na ich počesť od roku 1951 usporadúvajú v Maďarsku Banícky deň.
Hlavnými usporiadateľmi festivalu Liptovské dni matky, venovaný každý druhý rok úcte Panny Márie, tohto roku boli Liptovské združenie pre ochranu a šírenie národnej kultúry a obec Liptovské Sliače. Toto podujatie je medzietnickým a ekumenickým, v posledných rokoch už medzinárodným festivalom a koná sa pod záštitou významnej osobnosti slovenskej kultúry, choreografa a tanečníka ľudového tanca Juraja Kubánka.
Na trojdňovom festivale okrem domácich folklórnych súborov úspešne vystúpili aj skupiny z Českej republiky, Maďarska, Poľska a Ruska. Maďarskú republiku tentokrát zastupovala Tanečná skupina Tabán z Békešskej Čaby, ktorá hneď prvý deň zožala úspech pred obecenstvom v Liptovskom Mikuláši. Galaprogram festivalu Liptovské dni matky sa konal v sobotu v obecnom amfiteátri v Liptovskom Sliači, kde napriek dažďu na prezentácie súborov bolo zvedavé početné publikum. Okrem programov hostí zo zahraničia v tento deň sa konala aj regionálna súťažná prehliadka hudobného folklóru. Večer sa mala konať ľudová veselica, na ktorej mali hrať kapely jednotlivých folklórnych skupín, ale kvôli obrovskému lejaku tento bod programu na sklamanie záujemcov odpadol. V nedeľu ráno navštívili všetci účastníci Rímskokatolícky kostol vo Vyšnom Sliači, po skončení svätej omše tam súbory vystúpili s náboženskými piesňami. V tento deň festivalu žičilo účastníkom už aj počasie. V popoludní po krojovanom sprievode od obecného úradu po amfiteáter nasledovali opäť predstavenia súborov, ktoré tentokrát okrem pestrých choreografií obsahovali aj stručné prehľady ich histórie a činnosti. Pri príležitosti 60. výročia založenia miestneho Detského folklórneho súboru Sliačanček prispeli do galaprogramu svojimi kvalitnými hudobnými a tanečnými číslami aj hostia zo zahraničia.
Súčasťou festivalu, ktorý sa konal už ôsmy raz, okrem pásiem folklóru boli aj rôzne divadelné predstavenia, výstavy a iné kultúrne aktivity. Zámer organizátorov stretnutia plne vyjadruje motto festivalu: „Kultúra je akýmsi mostom medzi ľuďmi, ktorý sprostredkúva hodnoty a pomáha nám spoznať, pochopiť a rešpektovať aj iné kultúry.“
Ako sprievodca delegácie z Maďarska, ktorého na festival delegovala Čabianska organizácia Slovákov som nesmierne rád, že som sa mohol zúčastniť na tomto stretnutí. Mohol som sa zdokonaľovať v slovenčine, ktorú študujem na segedínskej univerzite a v kruhu hostiteľov a účastníkov zo zahraničia, ako aj tanečníkov čabianskeho kolektívu Tabán som spoznal nových ľudí dobrej vôle...
Školský rok je už v plnom prúde, ale v našich srdciach ešte doznievajú letné spomienky. Jednou z nich je aj spomienka na päťdňový rekreačný tábor v Tatranskej Lesnej. Tábor usporiadalo Metodické centrum UMB pre Slovákov žijúcich v zahraničí a zahraničných študentov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici z poverenia vlády Slovenskej republiky. Bol to prvý rekreačný pobyt detí, ktorý sa uskutočnil v rámci dohody medzi premiérmi SK a MR z roku 2007 o recipročnej výmennej rekreácii detí zo Slovenska ri Balatone a z Maďarska vo Vysokých Tatrách. Do Tatier odcestovali žiaci zo 17 škôl. K usporiadaniu tábora organizačne prispela aj Celoštátna slovenská samospráva. Deti sprevádzali učiteľky Rozália Pástorová Vargová z Dunaeďházu, Kornélia Ráczová z Budapešti, Anika Podaniová zo Sarvašu a Zuzana Pandáková z Nového Mesta pod Šiatrom.
Program tábora bol zameraný na spoznanie historických pamätihodností a okolitej prírody. Nechýbala ani návšteva Štrbského plesa, kde pracovník Tatranského národného parku porozprával deťom históriu vzniku pohoria a jazera. Tí, ktorí dávali pozor, môžu tieto informácie využiť na hodinách zemepisu. Pútavým programom bola návšteva Národného múzea v Tatranskej Lomnici, ako aj plavba po Dunajci pri Červenom Kláštore a návšteva Kežmarku.
Keď sme sa nasýtili poznatkami, usporiadali sme rôzne vedomostné súťaže, maškarný ples a tanečnú súťaž. Za splnené úlohy a počas programov mohli deti získať body, ktoré si mohli zameniť na žetóny, ktoré mohli minúť posledný deň na symbolickom trhu. Takto boli motivované na vykonanie čo najviac úloh.
Každý večer sme si niekoľkými vetami zrekapitulovali deň. Deti mali porozprávať, čo sa s nimi cez deň stalo, čo videli, čo zažili: takýmto spôsobom nám spomienky nielen utkveli hlbšie v pamäti, ale sme si precvičili aj komunikáciu v slovenskom jazyku.
Pre naše deti bolo čudné, že museli dodržiavať denný poriadok ubytovne. Poobedňajší dvojhodinový oddych im bol na začiatku čudný, ale si naň zvykli, ako aj na večierku o desiatej a na zákaz užívania nápojov s obsahom kofeínu. Musíme to hodnotiť pozitívne, veď to prispieva k zdravej výžive.
Sarvašskí a čabianski žiaci sa tešili úspechom aj cez leto. Zúčastnili sa totiž na 4. ročníku výtvarnej súťaže pre žiakov s vyučovacím jazykom slovenským v zahraničí. Témou súťaže, ktorú usporiadalo Metodické centrum Univerzity Mateja Bela pre Slovákov žijúcich v zahraničí a zahraničných študentov v Banskej Bystrici, bola Moja najobľúbenejšia rozprávka Pavla Dobšinského. Deti zo škôl v Chorvátsku, Maďarsku, Rumunsku, Srbsku a na Ukrajine zaslali do súťaže 192 výtvarných prác. Z Maďarska sme medzi výhercami našli mená žiakov zo Sarvaša a z Békešskej Čaby. Súťažilo sa v troch vekových kategóriách, nominovať mohli práce zhotovené voľnou technikou (kresba, maľba, grafika, koláž, textil; umelecká fotografia) v ľubovoľnom, neobmedzenom formáte.
Sedemročný Norbert Tóth zo Sarvaša získal druhé miesto s kresbou podľa námetu rozprávky Neboj sa. Osemročná Vivien Krišková zo Sarvaša spolu so svojou spolužiačkou Viktóriou Gundovou sa kresbou podľa rozprávky Čiernovlasý princ umiestnili na tretej priečke. Cena za druhé miesto v druhej kategórii putovala tiež do Sarvaša: získala ju Anika Kondačová za maľbu Popolvár. 13-ročný Juraj Adorján z Békešskej Čaby sa nechal inšpirovať rozprávkou O dvanástich mesiačikoch a vytvoril naozaj prekrásnu grafiku, za ktorú získal tretie miesto v druhej kategórii. Cenu rektorky univerzity dostala 11-ročná Hajnalka Bertóková zo Sarvaša za maľbu o Popolvárovi.
Vyhodnotenie súťaže sa uskutočnilo v Štátnej vedeckej knižnici v Banskej Bystrici. Z Maďarska sa do súťaže prihlásilo 59 žiakov, 28 zo Sarvaša, 20 z Békešskej Čaby a 11 z Budapešti.
Poslednú augustovú sobotu naše družobné mesto Veľký Lapáš usporiadalo medzinárodný futbalový turnaj seniorov. Na podujatie pozvali hostitelia tri mužstvá: z Pilíšskej Čaby, zo Zaječí (Česko) a zo susedného Golianova. Samosprávu Pilíšskej Čaby som zastupoval ako poradca zboru zodpovedný za zahraničné styky. Cestou nás sprevádzal lejak. Z nebeského požehnania sa dostalo aj na futbalové ihrisko. Napriek nepriaznivému počasiu sme mali dobrú náladu, netrpezlivo sme čakali na prvý výkop. Po príchode nás srdečne privítal starosta hostiteľskej obce Andrej Zurbola. V športovom areáli nás čakalo veľa fanúšikov. Domáci postavili vedľa futbalového ihriska stan, pod ktorým varili pre nás chutný guláš, piekli klobásu, varili kávu a čapovali chutné slovenské pivo. Pilíšska Čaba hrala najprv s Veľkým Lapášom a vyhrala 4:2, čím si zabezpečila postup do finále. Zápas medzi Zaječím a Golianovom skončil 4:4, o postupe českého mužstva rozhodli jedenástky. Rozhodujúci zápas medzi Pilíšskou Čabou a Zaječím skončil 4:0, čím naše mužstvo skončilo na prvom mieste. Zvlášť by som chcel zdôrazniť slovenskú pohostinnosť, ktorú sme pociťovali na každom kroku. O víťazstvo sa zaslúžili Tamás Bartl, József Bálint, Gábor Bélik, Antal Brassói, János Engert, István Gáspár, Gábor Kanyicska, Lajos Laza, László Pák, Zsolt Rácz, József Simonek, Zsolt Stein, Béla Szolcsári, Ferenc Triff a Sándor Varga.
Ako pätnásťročný opustil Slovensko a v USA sa z neho stal uznávaný konštruktér a vynálezca. Američania mu vďačia za hudobný nástroj, ktorý už považujú za svoj ľudový, a Slováci na jeho počesť organizujú festival. Volal sa John Dopyera.
Písal sa rok 1908, keď sa mlynár Jozef Dopjera z Dolnej Krupej neďaleko Trnavy rozhodol, tak ako tisíce iných, skúsiť šťastie v Amerike. Novým domovom jeho rodiny sa stalo Los Angeles, kde si na predmestí otvoril stolársku dielňu. Bol veľmi muzikálny, a tak v nej okrem iného opravoval a neskôr aj vyrábal husle, gitary a iné nástroje. Pomáhali mu všetci piati synovia, najšikovnejší však bol prvorodený Ján. Po čase sa osamostatnil a už ako John Dopyera si otvoril vlastný podnik. Takisto ako u otca nástroje opravoval a vyrábal, snažil sa ich však aj vylepšovať.
V roku 1925 Dopyeru navštívil majiteľ istého kabaretu s nezvyčajnou objednávkou. Prekážalo mu, že v orchestri sa stráca zvuk gitary a chcel, aby hrala hlasnejšie. Bol na správnej adrese, o niečo podobné sa John pokúšal pri husliach. Po dlhých experimentoch napokon problém vyriešil a v októbri 1926 požiadal o patent na celokovovú gitaru, ktorej zvuk mechanicky zosilňovali tri rezonátory. Takto inovovaný nástroj začal s bratmi hneď aj vyrábať. Úspech na seba nedal dlho čakať. Ozvali sa investori a spolu založili firmu National String Instrument Corporation. Gitara, ktorú nazvali National Tri Plate, mala v Amerike vynikajúci odbyt, po čase sa však prejavila aj odvrátená strana úspechu. Obchodní partneri sa čoraz častejšie dostávali do sporov, ktoré vyvrcholili odchodom Dopyerovcov z firmy. Aj v tomto prípade platilo, že všetko zlé je na niečo dobré. Bratia sa rozhodli, že si založia novú firmu. Nazvali ju jednoducho - Dobro, podľa úvodných slabík spojenia Dopyera Brothers.
Hoci v National zostali všetky patentové práva na úspešnú rezofonickú gitaru, John Dopyera sa budúcnosti neobával. V hlave totiž nosil ďalší nápad a ten v rodinnej firme aj zrealizoval. Aby sa však vyhol ďalším sporom, patent podal jeho brat Rudolf. Gitara oproti predchádzajúcej už nebola celokovová, ale drevená a namiesto troch rezonátorov bol jeden umiestnený v strede. Vďaka tomu mal nástroj oveľa čistejší a aj zvonivejší zvuk. Dopyerovci ho nazvali rovnako ako svoju firmu - dobro - a predávali ho s reklamným sloganom, v ktorom sa hlásili aj k svojmu pôvodu. Znel: Dobro means good in any language, čiže Dobro znamená dobro (dobrý) v každom jazyku. Vďaka dobru firma vynikajúco prosperovala a dokonca bez väčších ťažkostí prežila aj obdobie hospodárskej krízy. Bratia Dopyerovci sa neskôr ešte raz zapísali do análov hudobno-technickej histórie. Spolu s gitaristom Artom Simpsonom vyrobili v roku 1932 niekoľko rezonátorových gitár s magnetickým snímačom, ktoré sa považujú za prvé priemyselne vyrobené elektrifikované gitary na svete.
Dobro najmä v americkej country music doslova zľudovelo. Postupne ho však objavili aj muzikanti z iných žánrov. Presadilo sa v bluesovej i rockovej hudbe a siahali po ňom také esá ako Bob Dylan, Johnny Winter, Eric Clapton, Keith Richards z Rolling Stones či George Harrison z Beatles. „Koncom 20. storočia začalo byť dobro opäť čoraz aktuálnejšie a bez preháňania sa dá povedať, že je dnes symbolom unplugged hudby a siahajú po ňom nielen špecialisti dobristi, ale aj svetové hviezdy z iných hudobných žánrov,” zdôrazňuje hudobník a publicista Peter Radványi. Práve on má veľkú zásluhu na tom, že unikátny vynález a jeho autora dnes nielenže poznáme u nás, ale aj svet vie, že Dopyera, ktorý zomrel ako 94-ročný v americkom Grants Pass, bol Slovák. V roku 1990, teda dva roky po vynálezcovej smrti, k nám Radványi pozval prostredníctvom ministerstva kultúry jeho deti. Vznikol pritom aj nápad usporiadať festival pod názvom Dobrofest, ktorý sa pravidelne uskutočňuje v Trnave.
Mrakodrapy (po anglicky scyscraper) sú produktom neuveriteľne dynamického vývoja modernej veľkomestskej civilizácie v Spojených štátoch amerických v druhej polovici 19. storočia. Tento proces spôsobil okrem iného prudký nárast mestskej populácie, ktorý so sebou priniesol aj rapídny nárast cien stavebných pozemkov. Budovy sa preto začali ťahať do výšky. Pôvodne sa za mrakodrapy považovali stavby vyššie ako 100 až 150 metrov, teraz však existujú už aj podstatne vyššie budovy.
Prvé mrakodrapy boli postavené v meste New York na východnom pobreží USA. Toto mesto bolo vstupnou bránou do Spojených štátov amerických a zároveň hospodárskym centrom tejto mimoriadne zaujímavej krajiny, ktorej veľmocenský rozmach sa vtedy práve len začínal. Potom podobné budovy vyrástli aj v ďalších veľkých mestách USA a neskôr aj celého sveta. V súčasnosti sa za najvyššiu budovu sveta považuje mrakodrap v Dubaji v Spojených arabských emirátoch. Najvyšším newyorským mrakodrapom je Empire State Building, v Manhattane. Bol postavený v roku 1931, má 102 podlaží a meria 381 metrov. Dlhé roky bol najmohutnejšou stavbou v New Yorku, neskôr však bol prekonaný mrakodrapom World Trade Center, ktorý však padol za obeť teroristického útoku v roku 2001. Odvtedy je Empire State Building znovu dominantou mesta a patrí aj medzi hlavné turistické ciele.
Najväčšie a najznámejšie mrakodrapy slúžia predovšetkým ako kancelárske budovy, v ktorých sídlia rôzne firmy a inštitúcie. Mnohé mrakodrapy strednej veľkosti sú však obytnými budovami - takzvanými kondomíniami -, v ktorých sa nachádzajú stovky bytov a tisíce majiteľov a nájomníkov. Väčšina takýchto budov sa nachádza v strednom a dolnom Manhattane, t. j. v najľudnatejšej a najbohatšej mestskej časti mesta New York. Manhattan je vlastne ostrovom medzi riekami Hudson River a East River, ktorý je spojený s pevninou mnohými impozantnými mostmi a tunelmi metra.
Obytný mrakodrap je svetom sám pre seba. Zväčša má asi 40 až 50 poschodí, vlastnú garáž a práčovňu. Pohodliu obyvateľov slúžia aj pracovníci iných profesií - inštalatéri, zámočníci a neodmysliteľní uniformovaní vrátnici, ktorí návštevníkom pohotovo otvárajú dvere, usmievajú sa na nich a sledujú, aby sa do domu nedostali nepovolané osoby. Mnohé mrakodrapy majú aj vlastnú posilňovňu, v ktorej športujú predovšetkým obyvatelia domu, inak celý deň pracujúci a naháňajúci peniaze v rôznych firmách a úradoch. Najlepšou službou niektorých obytných mrakodrapov je asi vlastný bazén, sauna a malá telocvičňa. Zvyčajne sa nachádzajú na najvyššom poschodí a preto majú návštevníci bazéna možnosť plávať, posilňovať, bicyklovať a zároveň si vychutnávať panorámu tohto výnimočného mesta.
Bývať v takejto budove vôbec nie je lacné, veď za luxus a pohodlie sa vždy platí. Okrem toho Manhattan patrí medzi najdrahšie miesta na bývanie na svete. Nielen v rámci Spojených štátov, ale dokonca aj v porovnaní s ostatnými mestskými časťami New Yorku je Manhattan symbolom drahoty a luxusu. To sa nemusí vzťahovať na všetky jeho štvrte, veď aj černošský Harlem, čínska štvrť alebo z mafiánskych filmov známa Little Italy sú tiež súčasťou Manhattanu. Aj slovenskí a českí prisťahovalci majú svoje najnavštevovanejšie kostoly a emigrantské inštitúcie práve tu. Manhattan je totiž napriek svojej zámožnosti a z nej prameniacej výnimočnosti vlastne taký New York v malom. Mrakodrapové štvrte sa tu striedajú s obvodmi, ktoré charakterizujú skôr dvoj-, troj- a štvorposchodové nájomné budovy s typickými železnými núdzovými východmi. Niektoré takéto oblasti, napríklad na okolí Centrálneho praku patria medzi najdrahšie štvrte mesta, ale o pár ulíc ďalej môžu pozvoľne prejsť do černošských a latinoamerických okrskov na severe ostrova.
Mrakodrapy a ich okolie ovplyvňujú hlavne atmosféru v strednej a dolnej časti Manhattanu - t. j. oblasť okolo budovy sekretariátu OSN, resp. finančné centrum okolo svetoznámej uličky Wall Street. Tieto obrovské budovy neposkytujú len pocit výnimočnosti a luxusu svojim obyvateľom, ale svojou výškou aj ohurujú chodcov, ktorí sa prechádzajú v ich tieni. Apropo tieň. Obrovské výškové budovy skutočne zatieňujú svoje okolie. Preto stavebné predpisy a úrady nútia investorov a stavebné firmy, aby sa najprv vyrovnali so svojimi budúcimi susedmi, ktorým po dokončení stavby takpovediac zoberú svetlo a priestor. Často ide o závratné sumy. Čiže mrakodrap v susedstve môže mať negatívny vplyv na vzhľad a presvetlenosť okolia a zároveň blahodarný účinok na peňaženky a rozpočty svojich susedov. Stavba mrakodrapu v susedstve takto pomohla hlavnému duchovnému stánku slovenských katolíkov v New Yorku - kostolu Sv. Jána Nepomuckého, ktorý takto spolu s celou arcidiecézou získal niekoľko miliónovú sumu.
Zaujímavosťou väčšiny mrakodrapov je, že v nich nie je možné úplne otvoriť okná. Pravdepodobne tu ide o prevenciu pred samovrahmi a úrazmi. Každá budova má okrem toho podrobný evakuačný plán a obyvatelia dostanú v čase blížiacich sa búrok upozornenie, aby sa pripravili na eventuálnu evakuáciu.
New York je mesto, ktoré asi nikdy nespí. Život tu pulzuje do neskorej noci, mnohé obchody sú otvorené permanentne. Dynamika tohto veľkomesta je ohurujúca, hoci život tu nemusí byť takým ľahkým, ako sa to mnohým zdá na prvý pohľad. Tvrdé pracovné tempo, drahota, určitá odcudzenosť a pocit neustáleho zhonu môžu mnohým prekážať. Z druhej strany obrovská pestrosť a rozmanitosť mesta, jeho etnické zloženie (cesta metrom z letiska do centra mesta sa takpovediac vyrovná stredne veľkej etnografickej výstave), úžasné múzeá a ohromné možnosti kultúrneho vyžitia čiastočne vyvažujú uvedené nedostatky. New York, ako všetky iné mestá a javy sveta má teda svoj rub aj líce. Netreba pred ním padať do mdlôb, ale oplatí sa ho vidieť, lebo mnoho môže prezradiť o ľudskej a urbánnej budúcnosti.
Podobne ako vlani, aj v tomto roku Slovenská samospráva v Čemeri usporiadala 20. augusta ekumenickú hodinu modlitieb. Na túto príležitosť sme pozvali aj Slovenky, ktoré dodnes nosia tradičný čemerský kroj. Chceli by sme, aby sa táto udalosť stala tradíciou, aby sme si zachovali zvyky a kroje našich predkov. Na zdokumentovanie sme urobili skupinovú fotografiu „ňaňičiek“, ale aj členov speváckeho zboru Lipóta Bálóa a detskej skupiny tanečného súboru Furmička. Ekumenická hodina modlitieb v lone prírody uplynula v znamení zachovávania slovenských tradícií, mnoho starších žien prišlo na akciu v pestrofarebnom kroji, ktorý je pre ne každodenným oblečením.
Ďalším bodom stretnutia bol spev slovenských ľudových piesní. Prítomných v mene organizátorov privítali starosta obce Juraj Bátovský a predsedníčka slovenskej samosprávy Alžbeta Szabová, ktorá zdôraznila, že Čemerčania hrdo zachovávajú tradície svojich predkov a nosia prekrásny miestny kroj. Slovo božie kázali evanjelickí duchovní Gyula Johann a Péter Solymár, rímskokatolícky farár László Lontai a duchovný reformovanej cirkvi Gyula Nagy.
Na pozvanie slovenskej samosprávy sa na fotografovaní krojov zúčastnili Mária Tihanyiová, Juliana Tóthová, Anna Szigetiová, Katarína Veresová, Katarína Víghová, Anna Lefantiová, Alžbeta Gerhátová, Anna Gubeková, Helena Gubeková, Alžbeta Gubeková, Anna Bátovská, Katarína Bátovská, Mária Juhászová, Anna Krekáčová a Zuzana Kiššová.
Do roku 1950 samostatná obec Cinkota, odvtedy súčasť XVI. obvodu Budapešti, bola začiatkom 18. storočia prevažne slovenská. Podľa súpisu z roku 1715 polovica priezvisk bola slovenských, v roku 1720 je to už väčšia polovica, väčšina poukazuje na to, že obyvateľstvo prišlo z Novohradu a Hontu. Pri urbárskej regulácii (1770-71) sú maďarské priezviská ojedinelé. V súpise utečencov z Novohradskej stolice z roku 1720 sa uvádza, že do Cinkoty z Horných Strhár utiekol Pavol Pastorok, z Lešti Matej Beňov, Maškovej Ján Varga, Nedelišťa Matej Čeman a Šule Ján Vitál a Matej Dečko. Neskôr tu usadil svojich poddaných zo Zvolenskej stolice zemepán Benický. Na druhej strane veľa prvých slovenských osadníkov v Cinkote ušlo od svojho zemepána až na Dolnú zem a svoje pôvodné priezviská si zmenilo na Cinkotský, Cinkocký. Prví slovenskí prisťahovalci do Cinkoty boli evanjelickej viery. Medzi nimi hneď od začiatku pôsobili významné slovenské osobnosti z radov farárov. V prvom rade to bol spisovateľ a jazykovedec Juraj Ribay, ktorý tu pôsobil v rokoch 1785-1798. O niekoľko rokov neskôr, v rokoch 1826-1833, zase zakladateľ vedeckej faunistiky a ornitológie v Uhorsku Ján Šalamún Petian (Petényi). V Cinkote sa definitívne rozhodol pre vedeckú činnosť a len s ťažkým srdcom sa lúčil so svojimi cirkevníkmi. Tlačou vtedy v bibličtine vyšla aj jeho kázeň s názvom „Kázeň laučivá, kterou sa od cirkwe ew. A.w. cinkotské w ned. VI. Po Veliké noci dne 19. Května 1833 odebíral sedmiletý kazatel gegi, chtěge na čas cele zpytování přírody vlastenske obětovati“. O sto rokov (1929-31) neskôr tu pôsobil ako kaplán publicista a národno-kultúrny pracovník Michal Francisci, ktorý odtiaľto odišiel do Békešskej Čaby. Dovtedy mohli cinkotskí evanjelici počúvať Slovo Božie aj v materčine. Blízkosť Budapešti spôsobovala čoraz väčšie pomaďarčovanie tunajších Slovákov.
Že tu ešte ako tak okolo kostola a vôbec na tejto periférii veľkomesta žije slovenčina, som sa mal možnosť presvedčiť v sobotu 5. septembra pri inštalácii nového cinkotského evanjelického farára Istvána Vetőa, ktorý, ako mi prezradil, má po praslici aj slovenské korene. Uvedenie nového farára tohto evanjelického cirkevného zboru s bohatou slovenskou tradíciou malo veľkolepý priebeh. V preplnenom kostole, kde sa neušlo pre všetkých miesto na sedenie, medzi dvoma desiatkami farárov a vyšších cirkevných hodnostárov nechýbala ani farárka slovenského evanjelického zboru v Budapešti Hilda Guláčiová-Fabuľová, ktorá nielen počas obradu v kostole, ale aj na slávnostnej recepcii prehovorila k prítomným viackrát po slovensky. Dojímavé bolo, keď táto slovenská farárka odovzdávala novému cinkotskému farárovi ako dar slovenskú Novú zmluvu a ten z nej prečítal jeden citát po slovensky. O pretrvávajúcom slovenskom povedomí cinkotských evanjelikov svedčí aj ďalší fakt: už desať rokov sa priatelia s evanjelickým zborom z Hornej Mičinej. Ich priateľstvo vzniklo aj na historickom základe. Keď zemepán Benický osídľoval Cinkotu, bolo medzi osadníkmi aj niekoľko rodín z Dolnej a Hornej Mičinej. Na inštaláciu nového farára prišla do Cinkoty delegácia z týchto obcí v najsilnejšom zložení. Hornú Mičinu zastupoval starosta Jozef Vranský a Dolnú Mičinú starosta Ondrej Hudec. Aj keď pre chorobu chýbal mičinský farár Daniel Duraj, cirkevný zbor zastupovali zborová dozorkyňa Emília Ostrolúcka a kurátorka Janka Marková. Tak ako cirkevní zástupcovia, aj obidvaja slovenskí starostovia sa prihovorili prítomným, odovzdali dary novému farárovi a zaželali mu úspechy na novom pôsobisku s vierou, že ich priateľstvo sa bude naďalej prehlbovať.
O človekovi sa dá toho popísať veľmi veľa. Kto je, čím je, aký je... No zo všetkých možných pomenovaní, označení alebo názvov stojí za povšimnutie jeden - homo religiozus. Človek je bytosť náboženská. A práve z tohto pomenovania či označenia človeka sa dá spoznať, ako je prepojený človek s vierou, s náboženstvom, ktoré vyznáva. Dokonca nielen samotný človek, ale i jeho práca. Dnes už vieme, že postupne, ako človek pracoval, ako si vytváral stále nové a nové zamestnania, či povolania, neostal ani v tejto oblasti sám. Ale prirodzeným vývojom do tohto ľudského procesu a tejto ľudskej práce zapájal i to Božie, čo vyznával svojou vierou. Samozrejme, že na prvom mieste je to Boh. Veď kto by nepoznal to známe - bez Božieho požehnania márne sú naše namáhania. A tak každá práca, ktorú koná, môže byť vlastne oslavou Božou, ktorou oslavujeme Boha a tak spoločne pracujeme aj my na budovaní a rozvíjaní Božieho kráľovstva. No okrem toho si človek volil aj zvláštneho ochrancu svojej práce. Poznáme veľmi veľa patrónov jednotlivých povolaní. Stačí otvoriť životopisy svätých a tam ich všetkých nájdeme. Veď stačí pripomenúť len tých známych - sv. Florián - patrón požiarnikov, sv. Barbora - patrónka baníkov, sv. Urban - patrón vinohradníkov a mnohí a mnohí iní. Takisto žijeme v Európe a veľmi dobre vieme, že patrónom Európy je sv. Benedikt, spolupatrónmi sv. Cyril a Metod, či sv. Brigita Švédska.
Náš slovenský národ má za patrónku Sedembolestnú Pannu Máriu. Veľmi známa je pieta Sedembolestnej. Veď kto by nepoznal Šaštín, kde sa nachádza celonárodná mariánska svätyňa Sedembolestnej Panny Márie, známe pútnické miesto.
O Panne Márii toho vieme veľmi veľa, či už zo Svätého Písma, alebo z ľudovej zbožnosti, ktorá je bohatá práve na mariánsku úctu. Poznáme mnohé pútnické miesta a mnohé z nich sme aj navštívili. Svätý otec Jána Pavol II. ukázal svetu vo svojej osobe pravú mariánsku úctu a všetky dokumenty končil slovami o Panne Márii.
Vieme, čo znamenajú slová sedembolestná? Sedem bolestí. Podobne ako máme zachytených sedem slov z kríža, ktoré Ježiš vyslovil v posledných chvíľach svojho pozemského života. Slovo sedem v biblickej reči má svoj význam a znamená plnosť. Skutočne, Panna Mária ako človek prežila tú plnosť bolesti. Tú bolesť jej predpovedal prorok Simeon, keď priniesla malého Ježiša do chrámu, aby tak, ako kázal zákon, ho predstavila Pánovi. Práve tam zaznievajú tieto slová o bolesti. „A tvoju dušu prenikne meč bolesti.“
O aké bolesti ide? Odpoveď nájdeme znova v Božom slove. V Svätom Písme. Veď ako matka musela veľmi trpieť, keď videla alebo počula, čo sa s jej synom deje. Tie bolesti, to sú udalosti z Ježišovho života, ktoré veľmi bolestne prežívala:
1. keď Ježiša zajali a bičovali,
2. keď Ježiša predviedli pred Piláta a odsúdili,
3. keď vyriekli nad Ježišom ortieľ smrti,
4. keď Ježiša pribili na kríž,
5. keď Ježiš vypustil ducha na kríži,
6. keď Ježiša sňali z kríža,
7. keď Ježiša uložili do hrobu.
Nájdeme aj iný obraz siedmich bolestí, doplnených udalosťami z Ježišovho detstva.
1. Simeonove proroctvo o meči, ktorý prebodne jej dušu
2. Útek do Egypta, keď dal Herodes povraždiť betlehemské neviniatka
3. Keď počas veľkonočných sviatkov hľadá strateného Ježiša a nájde ho v chráme
4. Ježišove zajatie a odsúdenie.
5. Ježišova smrť na kríži.
6. Skladanie Ježišovho tela z kríža.
7. Uloženie Ježišovho tela do hrobu.
My sme ju dostali ako patrónku národa. A poznáme aj Ježišove slová z kríža, ktoré povedal Jánovi: - Hľa, tvoja matka. V osobe Jána ju dal za matku celému svetu. My sme ju teda dostali ako matku dvojnásobne. Ako matku Cirkvi, práve skrze ducha slov, ktoré zazneli z kríža a navyše ako patrónku národa. Mária je vždy a bola vždy tam, kde Kristus. Najmä v tých najdôležitejších okamihoch jeho života, ktoré sa týkali utrpenia Krista. Hovorí sa, že cez Máriu ku Kristovi. Vyprosme si na jej príhovor, aby sme si zachovali takú vieru vo svojom živote, aby sme tak ako ona zostala verná až pod kríž, aj my zostali verní Kristovi. Sedembolestná Panna Mária, patrónka Slovenska, oroduj za nás.