Jesenné rokovanie Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy (VZ CSS) sa začalo minútou ticha, ktorou si poslanci uctili dve významné osobnosti nášho verejného života, ktoré opustili naše rady od posledného zasadnutia VZ CSS - vedeckého pracovníka Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Jána Gomboša a zakladateľa sálašského múzea v Slovenskom Komlóši a propagátora našej kultúry Ondreja Lopušného.
Referát o aktivitách predsedu a zástupkyne predsedu v prerokúvanom období doplnil predseda CSS Ján Fuzik. V súvislosti s referátom o uzneseniach s vypršaným termínom odznelo, že v máji bol Výchovno-vzdelávací výbor poverený preskúmaním používania názvov školských inštitúcií CSS. Ako uviedol predseda výboru Michal Lásik, výbor konštatoval, že používanie názvov je v súlade s príslušnými nariadeniami a zároveň zaujal stanovisko, že tradične používaný výraz „slovenská“ zahrnuje všetky prvky, ktoré obsahuje výučba v týchto školách - vrátane kultúry a histórie - a vyslovil sa za zachovanie terajšej praxe. Poslankyňa Mária Šutinská opätovne zopakovala svoj nesúhlas s tým, aby sa dvojjazyčné školy označovali ako slovenské, k čomu Imrich Fuhl dodal, že názov „slovenská“ je aj podľa neho zavádzajúci a navrhol používať kompromisnú formuláciu „slovenská národnostná škola“.
Na otázku I. Fuhla J. Fuzik informoval o tom, že v zmysle májového uznesenia VZ CSS bola 30. júna zakúpená nehnuteľnosť pre Združenie slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku a Zväz Slovákov v Maďarsku. Byt sa nachádza v XI. obvode na sídlisku na Kondorošskej ceste a v súčasnosti sa pripravuje nájomná zmluva medzi ZSM a spoločnosťou Legatum, ktorá tento byt vlastní. J. Fuzik v odpovedi na otázku I. Fuhla uviedol, že na prvom stretnutí s predstaviteľmi firmy, ktorá má na starosti program „Sulinet“ vysvitlo, že by chceli rozšíriť databázu a služby aj na národnostné školy, sprístupniť cez internet aj beletriu a naše reálie.
Po schválení referátu vedenia sa pristúpilo k prerokovaniu finančných záležitostí: k schváleniu finančnej uzávierky za prvý polrok a modifikácii tohoročného rozpočtu CSS a jej inštitúcií, ktorá bola potrebná preto, lebo úrad a inštitúcie sa úspešne uchádzali o dotácie na svoju činnosť. Predsedníčka Finančno-kontrolného výboru Zuzana Szabová informovala o tom, že výbor materiály doplnil o svoje pripomienky a schválil, potom sa pristúpilo k hlasovaniu.
Po schválení finančných správ poslanci rozhodli o zvýšení základného imania Verejnoprospešnej spoločnosti Legatum, ktorej stopercentným majiteľom je CSS. Májové VZ CSS odsúhlasilo nákup dvoch nehnuteľností (pre Ľudové noviny a pre spoločenské organizácie) a vtedy rozhodlo o zvýšení základného imania spoločnosti o cenu týchto dvoch nehnuteľností. Poslanci teraz rozhodli o tom, že zvýšia základné imanie spoločnosti aj o 17 miliónov Ft, ktoré poskytlo VZ CSS ako členskú pôžičku na nákup nehnuteľnosti v Ulászló ulici (kancelárie pre divadlo Vertigo). Takto sa základné imanie hospodárskej spoločnosti CSS zvýšilo z pôvodných 3 miliónov na 68 miliónov forintov.
J. Fuzik informoval poslancov o tom, že podmienkou podpísania zmluvy o podpore medzi vládou Slovenskej republiky a CSS na výstavbu slovenského domu v Mlynkoch je podpísanie dohody o užívaní domu so Slovenskou samosprávou v Mlynkoch a Združením a regionálnym kultúrnym strediskom pilíšskych Slovákov. Ďalšou podmienkou je, aby sa do vydania užívacieho povolenia na nový dom ustanovilo záložné právo slovenskej vlády na nehnuteľnosti CSS. Po ukončení stavby vznikne na nový objekt záložné právo maďarskej a slovenskej vlády, dovtedy je táto konštrukcia garancia na to, že sa dom skutočne postaví. O plánovanom novom slovenskom dome, o jeho budúcom prevádzkovaní a rizikách transakcie sa rozprúdila živá debata. J. Fuzik a predstavitelia zainteresovaných samospráv a organizácií potvrdili, že počas mnohých rokovaní sa vytvorila vzájomne výhodná, pre každého zainteresovaného prijateľná dohoda o podmienkach užívania a v najbližších dňoch by mala byť podpísaná predbežná zmluva o užívaní budúcich priestorov. Ako informoval J. Fuzik, v druhom stupni by sa podpísala zmluva o spravovaní majetku so Slovenským osvetovým centrom, pretože podľa zmluvy o podpore s maďarskou vládou budova bude majetkom CSS, treba ju prevádzkovať ako inštitúciu CSS a bezplatne poskytnúť pre slovenské samosprávy a organizácie v Pilíši. Nový Slovenský dom má zároveň fungovať aj ako regionálne stredisko Slovenského osvetového centra CSS, stane sa súčasťou systému inštitúcií CSS a maďarská vláda zvýši dotáciu o finančné prostriedky pre túto ďalšiu inštitúciu. Inak bude prvým regionálnym strediskom vo vlastníctve CSS, čo J. Fuzik označil za novú kvalitu.
Poslanci po vynesení uznesenia pristúpili k modifikácii základných dokumentov škôl. Predseda odborného výboru M. Lásik uviedol, že modifikácia zakladajúcej listiny čabianskej školy je potrebná preto, lebo škola sa stala vedúcou konzorcia na vydávanie učebníc a v záujme toho, aby mala oprávnenie na túto činnosť, musí rozšíriť okruh svojej činnosti. V prípade všetkých troch škôl bolo treba modifikovať organizačný a domový poriadok. Zákonom stanovenou úlohou škôl sa totiž stalo rozvíjanie základných kompetencií detí, čo bolo treba zabudovať do pedagogického programu, pričom v prípade školy v Novom Meste pod Šiatrom bolo treba zaradiť do programu aj slovenskú vzdelanosť. Organizačný poriadok bol rozšírený o kompetencie predmetových komisií, o ich úlohy a spoluprácu s ostatnými fórami školy. V zmysle zmeny domáceho poriadku pred začatím disciplinárneho konania rodičovské združenie a študentské samosprávy majú právo zvolať predbežné pojednávanie ešte pred samotným disciplinárnym konaním. Výbor prerokoval tieto zmeny, ktoré VZ CSS jednohlasne schválilo.
Diskusia sa vytvorila v súvislosti s modifikáciou zakladajúcej listiny budapeštianskej slovenskej školy, prevádzkovateľom ktorej je Samospráva hlavného mesta a CSS má právo pripomienkovania. Šlo vlastne tiež o nové zaradenie odborných činností pod TEÁOR čísla, pretože podľa zmeny budapeštianskeho programu museli gymnáziá vypustiť zo svojho profilu nadstavbové štúdiá. Budapeštianski poslanci M. Šutinská a L. Petro vyjadrili svoje pochybnosti v súvislosti s celoštátnym zaškoľovaním do tejto inštitúcie a iniciovali zistenie toho, aké predstavy má hlavné mesto o budúcnosti školy. VZ CSS napokon súhlasilo s navrhovanými zmenami v dokumente a na návrh I. Fuhla v záujme zistenia kompetencií CSS poverilo odborný výbor preskúmaním zaškoľovacieho systému školy. V tom prípade, ak má škola celoštátne zaškoľovanie, má vo veci školy kompetencie celoštátna, ak regionálne, potom budapeštianska slovenská samospráva.
Poslanci modifikovali dokumenty materskej školy v Patvarci, ktorá je členskou inštitúciou škôlky v Balašských Ďarmotách. Ako informoval M. Lásik, v tejto inštitúcii sa vyučuje slovenčina, pričom ani v domácom poriadku, ani v organizačnom poriadku sa táto okolnosť nijakým spôsobom neodráža, preto do oboch dokumentov navrhol zahrnúť, že sa tam vyučuje slovenčina. Na vysvetlenie odznelo, že v tejto obci nebola založená slovenská samospráva, preto jej kompetencie prešli na CSS. Na otázky poslancov odborná referentka úradu CSS Erika Lázárová informovala o tom, že od riaditeľky inštitúcie sa dozvedela, že na slovenské zamestnania chodí desať detí, ktoré však nemajú možnosť pokračovať v osvojovaní si jazyka v základnej škole. V obci totiž škola nie je a v blízkych Balašských Ďarmotách sa slovenčina nevyučuje. Základné dokumenty podporilo VZ CSS s tým, aby sa v liste upozornilo na možnosť vytvorenia slovenskej triedy v základnej škole.
Keďže mandát doterajších členov poradného zboru ministra školstva Celoštátneho školského výboru (OKB) vypršal, VZ CSS muselo rozhodnúť aj o delegovaní člena do tohto grémia. M. Lásik informoval o tom, že výbor jednohlasne navrhol delegovanie doterajšej členky a zároveň podpredsedníčky zboru, riaditeľky sarvašskej školy Zuzany Medveďovej, čo VZ CSS schválilo. Vo februári tohto roka bol obnovený Menšinový výbor Maďarského futbalového zväzu, do ktorého VZ CSS delegovalo predsedu Strategického výboru Zoltána Szabóa. I. Fuhl pripomenul, že Organizácia slovenskej mládeže v Maďarsku tradične usporadúvala Dolnozemský pohár a navrhol, aby futbalový zväz podporil pokračovanie v tejto tradícii. Predsedníčka Kultúrneho výboru Zuzana Lauková informovala VZ CSS o tom, že do súbehu, vypísaného na podporu publikačnej činnosti, prišli dve žiadosti. Jedna z nich bola zopakovaná žiadosť O. Kníchala, druhá žiadosť VÚSM o podporu na vydanie publikácie k 70. narodeninám A. Divičanovej. Výbor navrhol podporiť publikáciu VÚSM, s čím súhlasilo aj VZ CSS. Na vyznamenanie Pro Cultura Minoritatum Hungariae po diskusii navrhol zbor bývalú kurátorku Verejnej nadácie pre národné a etnické menšiny Gizelu Molnárovú a na vyznamenanie predsedu vlády Za menšiny zástupkyňu predsedu CSS Etelku Rybovú.
Poslanci v záverečnej časti zasadnutia dostali tabuľku s informáciami o účasti na doškoľovaniach a jazykových kurzoch. O aktuálne informácie sa s členmi VZ CSS podelili poslanci zo všetkých regiónov. Mária Nagyová informovala o tom, že v Komárňansko-Ostrihomskej župe usporiadala župná samospráva župné dni o menšinách. Ako povedala, veľmi ocenili iniciatívu župy, najmä v období, keď kvôli napätiu medzi MR a SR nebolo ľahko byť Slovákom. Z. Lauková informovala o tom, že na súťaži Cez Nadlak je... v Rumunsku sa zúčastnili speváci z viacerých dolnozemských obcí a odniesli si dve druhé miesta. L. Petro rozdal poslancom knihu, ktorú vydala Slovenská samospráva VI. obvodu Budapešti o staviteľovi Jánovi Nepomukovi Bobulovi, ktorému Terezín udelil Čestné občianstvo postumus.
Posledné tohoročné zasadnutie zboru sa uskutoční 25. novembra.
Spomienkovým zasadnutím, slávnostnou bohoslužbou a odhalením sochy na Deákovom námestí vyvrcholili 25. septembra oslavy 100. výročia narodenia evanjelického farára Gabriela Stehla. Pred evanjelickým kostolom sa týči trojmetrová socha Tamása Vígha znázorňujúcu tohto kňaza slovenského pôvodu, ako skrýva v talári (Lutherovom kabáte) dieťa.
Evanjelická cirkev a. v. v Maďarsku vyhlásila tento rok za Rok G. Stehla. Ako povedala predsedníčka Nadácie G. Stehla na pomoc detí a mládeže Zuzana Merényiová, záchranu židovských detí začal pán farár v marci 1944 na poverenie biskupa Sándora Raffayho. Do decembra sa mu pomocou aktivistov Červeného kríža podarilo zorganizovať starostlivosť o deti v 32 domovoch. Takto zachránil skoro 2000 životov.
G. Stehlo mal slovenské korene, narodil sa v Budapešti. Teológiu študoval v Šoproni. Po skončení štúdia bol rok štipendistom vo Fínsku. Od roku 1932 slúžil ako kaplán v Budapešti, v Hatvane a vo Veľkej Tarči, kde bol od roku 1935 farárom samostatného cirkevného zboru. V roku 1936 sa oženil s Ilonou Lehelovou, s ktorou mali dve deti: Gábora a Ildikó. Od roku 1942 do jari 1945 bol misijným farárom v banskom dištrikte, od leta 1944 farárom jednej budapeštianskej nemocnice. Od októbra roku 1944 pracoval v sekcii Dobrý Pastier, spravovanej družobným kalvínskym konventom. Bol zakladateľom detského mestečka Gaudiopolis a Detského domova Pax, ktoré s láskou a odbornosťou učinil skutočným domovom opustených detí. V Gaudiopolise deti pracovali, ba založili si vlastnú vládu. V detskom mestečku žila aj jeho rodina, svoje deti vychovávali spolu so sirotami. Pri realizovaní svojich vznešených cieľov našiel vo svojej manželke ozajstného partnera. Od októbra 1951 sa stal vedúcim detského domova pre postihnuté deti v Pesthidegkúte, kde pracoval celé desaťročie. V decembri 1961 odcestoval za rodinou do Švajčiarska, kde ochorel. Po uzdravení pôsobil až do svojej smrti, do roku 1974, ako oblastný farár v Oberhaslingu. V roku 1972 bolo jeho životné dielo ocenené najvyšším izraelským vyznamenaním Pravdivý sveta. V parku Jad Vašem v Jeruzaleme - parku kresťanských ochrancov prenasledovaných - stojí strom, ktorý nesie jeho meno.
Prvým premiérom detského mestečka bol László Keveházi, ktorý práve na podnet G. Stehla sa stal evanjelickým farárom a ktorý kázal slovo Božie na spomienkovej bohoslužbe. Ako uviedol, nechcel viesť spomienkovú reč, lež sa chcel prihovoriť prítomným slovami G. Stehla. „Súhlas a súcit je to, že čo na teba dolieha, ja beriem na seba,“ povedal L. Keveházi.
Na spomienkovej slávnosti, ktorá nasledovala hneď po bohoslužbe, priblížila životnú dráhu slávneho človeka predsedníčka nadácie G. Stehla Zsuzsanna Merényiová.
Na slávnosti sa zúčastnil aj celoštátny rabín na dôchodku Jozef Schweitzer, ktorý hovoril o tom, že sú také historické doby, s ktorými sa človek so zdravým rozumom nevie vyrovnať. Iniciátor postavenia sochy, evanjelický farár a parlamentný poslanec László Donáth spomínal na Stehla ako na človeka, pre ktorého boli prvoradé činy.
Vicestarosta V. obvodu Budapešti András Puskás prečítal prítomným list starostu tejto mestskej časti. Stálo v ňom, že odteraz keď niekto prejde cez námestie, bude si môcť spomenúť na človeka, ktorý ostal človekom v dobe, keď každého zalial strach.
Režisér Ádám Horváth je tiež jedným zo zverencov G. Stehla. Vyslovil poľutovanie, že sa na slávnosti nezúčastňujú bývalé „deti“ farára, veď ony by boli naplnili široké okolie. V preplnenom kostole však bolo množstvo takých ľudí, ktorých citové putá viažu k slávnemu človeku.
Generálny dozorca maďarskej evanjelickej cirkvi Gergely Prőhle pripomenul, že aj v súčasnosti by sme potrebovali takého obetavého človeka, akým bol duchovný po druhej svetovej vojne, ktorý všetok svoj majetok, voľný čas a na štyri roky aj vykonávanie kňazského povolania zamenil za výchovu detí, za organizovanie ich života.
Po príhovoroch sa účastníci slávnosti presunuli k soche, pri ktorej predniesol spomienkovú reč primátor hlavného mesta. Gábor Demszky hovoril o tom, že duchu G. Stehla sme verní vtedy, keď sa postavíme proti fašizmu, antisemitizmu, neľudskosti a nenávisti. Pripomenul, že pamiatku farára zvečňuje aj pamätná tabuľa na evanjelickom kostole v Budínskom hrade a jeho meno nesie jedna ulica v XII. obvode hlavného mesta.
Trojmetrovú sochu G. Stehla zo sivého mramoru odhalili dcéra a syn oslavovaného farára Ildikó a Gábor Stehlo a dozorkyňa evanjelickej cirkevnej obce v Csilllaghegyi Katalin Breuerová.
G. Stehlovi vzdali hold aj členka presbyterstva Slovenského evanjelického zboru v Budapešti Zuzana Hollósyová a podpredsedníčka Slovenskej samosprávy v Budapešti Ildika Kluszová Fúziková položením vencov k soche.
Pri príležitosti Roka G. Stehla bola inštalovaná spomienková výstava v Celoštátnom evanjelickom múzeu. Sochu G. Stehla odhalili aj v záhrade obecného múzea vo Veľkej Tarči, ale o tomto podujatí neinformovali organizátori ani miestnu slovenskú samosprávu, ani slovenský evanjelický zbor.
Po šiestich rokoch pre desiatky literátov sa stalo samozrejmosťou, že ak september, tak potom Martinská poetická jeseň - so všetkým, čo k nej patrí: od verejného čítania svojich najnovších diel, cez tvorivú dielňu a spoznávanie mesta a okolia až po neviazané debaty a posedenia s kolegami od pera. Stretnutie literárnych klubov zo Slovenska a Čiech sa pred tromi rokmi rozšírilo o slovenských autorov z Maďarska, tohoročné zase o účasť tvorcov z Poľska. Hotová literárna Visegrádska štvorka!
Martinská poetická jeseň už tradične poskytuje vynikajúci rámec nielen na predstavenie sa a vzájomnú výmenu skúseností členov jednotlivých literárnych klubov a na prezentáciu literárnej tvorby pred martinskou verejnosťou, ale aj na rozvoj spolupráce literátov rôznych regiónov, resp. krajín a šírenie literárnej tvorby za hranicami Slovenska. Usporiadateľmi 6. ročníka - na čele s hlavnou organizátorkou podujatia Taťanou Sivovou - boli Žilinský samosprávny kraj, Turčianska knižnica v Martine, literárny klub Duria a Matica slovenská v Martine, pričom akciu finančne podporilo aj Ministerstvo kultúry SR.
Stretnutie sa začalo v Biblickej škole v Martine, kde sa účastníci, vrátane predstaviteľov slovenských spisovateľov v Maďarsku Michala Hrivnáka a Imricha Fuhla, predstavili s ukážkami zo svojej najnovšej tvorby. Z ďalšieho bohatého programu by sme mohli vyzdvihnúť návštevu Slovenského národného literárneho múzea, Turčianskej galérie, ale aj ďalších významných miest Martina.
Tradičná tvorivá literárna dielňa sa tento krát konala v kaviarni Kafe Kamala. Pripravil a viedol ju šéfredaktor Slovenských národných novín Peter Mišák. Išlo o stretnutie toho, čo každý z prítomných autorov pokladá za optimálne pre vlastné umelecké vyjadrenie. Rozoberali sa napríklad textové tvary, ktoré v literárnej teórii nemajú presné pomenovania. Prinesené príspevky by mali byť uverejnené v reprezentačnom zborníku. Viacerí tvorcovia priblížili svoje obľúbené útvary, slohy, štýly a žánre. V rámci dielne ako tribúny i okrúhleho stola o tzv. literárno-vedeckom zázemí, o svojich inšpiráciách a doterajších skúsenostiach s experimentovaním, najmä pokiaľ ide o kaligramy, hovoril I. Fuhl.
Po siedmich syntetických prácach o slovenskej dolnozemskej, respektíve národnostnej (menšinovej) literatúre a kultúre spisovateľ, literárny historik a renomovaný znalec spomenutej problematiky predstavuje takpovediac v kocke literárnu tvorbu slovenských krajanov v Maďarsku, a to spôsobom prijateľným tak pre odbornú, ako i laickú čitateľskú verejnosť.
Jeho štúdia Súčasní slovenskí spisovatelia z Maďarska (r. 2008 vydala Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre) rekapituluje doterajšie výsledky aktivity, ktorú autor dôkladne sleduje už prinajmenšom štvrť storočia, a ktorý svoju tvorivosť, ako píše v závere jeho publikácie Prof. V. Žemberová, „spojil s novým čítaním a kontextovým „otváraním“ zabudnutých archívov na tých stredoeurópskych územiach, kde žijú po slovensky hovoriaci a píšuci vzdelanci...“
Peter Andruška uvádza okolnosti, ktoré určujú charakter národnej a národnostnej literatúry aj na príklade maďarskej menšiny na Slovensku a slovenských menšín v zahraničí, pričom za pozitívny fakt a výhodu tohto postavenia označuje ich funkciu mosta medzi kultúrami materského a väčšinového národa. (Akiste pritom nemožno prehliadnuť, že túto funkciu plnia v prvom rade literárne dielne v Nadlaku či v Novom Sade).
V ďalších kapitolách P. Andruška bilancuje tvorbu autorov poézie a prózy, v určitom zmysle podľa regionálneho členenia. Kapitola Rodisko: Slovenský Komlóš hovorí o tvorbe J. Antala-Dolnozemského, Pavla Samuela a Michala Hrivnáka, kapitola Z krajiny pod Pilíšom je venovaná Gregorovi Papučkovi, Alexandrovi Kormošovi a Imrichovi Fuhlovi, kapitola Staro(nový) pohľad na prózu sa zaoberá dielom Pavla Kondača, Andreja Medvegya a Zoltána Bárkányiho - Valkána, kým kapitola Zrelé príchody je o Oldřichovi Kníchalovi, Márii Fazekašovej a Júliusovi Szabóovi. V záverečnej časti nazvanej Ostatní autor venuje pozornosť Jánovi Gerčimu, Štefanovi Hudákovi, Štefanovi Lamimu, Veronke Haluškovej, László Sziklaymu, Anne Divičanovej, Ondrejovi. Krupovi a ďalším, summa summarum tridsiatke literátov.
Ak vychádzame zo situácie v osemdesiatych a ešte aj v deväťdesiatych rokoch, neprekvapuje, že vývoj v poslednom desaťročí, keď sme zaznamenali pokles tvorivej aktivity a zároveň i počtu tvorivcov (podaktorí sa nadlho, ale aj natrvalo odmlčali), má negatívny dopad na celkovú doterajšiu bilanciu v oblasti beletrie. P. Andruška, ktorý si zrejme uvedomuje, že by sme si boli, spolu s ním, želali aspoň trochu viac a lepšie, je pri najlepšej vôli odkázaný na to, čo práve má k dispozícii. Preto v jeho hodnotení zaujímajú primerané miesto aj publicistické vystúpenia básnikov i prozaikov, aj keď tieto ich vystúpenia nevyplývajú vždy a nevyhnutne či bezprostredne z potrieb literárnych reflexií. V tomto smere sa v uplynulých rokoch angažovali na stránkach Ľudových novín i časopisu Sme najmä Michal Hrivnák, Alexander Kormoš, Gregor Papuček, ale aj Imrich Fuhl.
Pokiaľ ide o ich „vlastnú“ tvorbu, Andruška oceňuje u Hrivnáka rozprávačskú zručnosť, ktorú dokumentujú jeho príbehy určené hlavne mladým čitateľom, kým jeho krajan Pavol Kondač si vyslúžil uznanie predovšetkým ako autor prvého slovenského románu v Maďarsku. U Papučka kritik zvlášť vyzdvihuje jeho príklon k ľudovej poézii ako aj ambície v oblasti tvorby pre deti. U Kormoša zaznamenáva jeho úsilie angažovať sa za všetko, čo ovplyvňuje život pospolitosti a teda aj národnostného kolektívu. Z tradičného rámca slovenskej lyriky v Maďarsku vystupuje viacdomý Fuhl, ktorý jasnými a konkrétnymi postojmi dospel k zodpovednosti autora voči ľudskému spoločenstvu. Z veršov J. Dolnozemského, zemitého básnika zrasteného s rodným krajom, zaznievajú tóny pochmúrne i povzbudivé, zato vždy ľudsky čisté a úprimné.
V úvahách o próze P. Andruška o. i. hľadá odpoveď na otázku, v čom spočíva príčina nezáujmu či nepripravenosti čitateľského publika voči tunajšej slovensky písanej literatúre. K zlepšeniu situácie, odpovedá si, „by azda mohla prispieť aj zmena vo vzdelávacej praxi, užšie väzby na materskú krajinu a výraznejšia starostlivosť z jej strany... Čím je bezvýchodiskovosť zjavnejšia, tým väčšmi jej treba odolávať. Prozaické texty Z. Bárkányiho-Valkána, ako aj próza Andreja Medvegya či Pavla Kondača a napokon i Oldřicha Kníchala a Márie Fazekašovej sú spoľahlivou oporou tohto presvedčenia.“ Knižka Petra Andrušku ďalej rozširuje zainteresovanému čitateľovi obzor poznávania, vymedzuje a upresňuje miesto tunajšej slovenskej literárnej tvorby v celonárodnom kontexte, ako aj miesto jej tvorcov pôsobiacich na tejto pôde.
V Nadlaku sa zrodili naozaj nové snahy. Nemáme pritom na mysli Nové snahy, známe už z predošlých piatich rokov, ale ich novú podobu pod názvom Nové snahy plus, ďalší slovenský časopis v Rumunsku orientovaný predovšetkým na literatúru. Nové snahy plus príjemne prekvapujú nielen svojou grafickou úpravou, ale aj obsahom. Úvodník v treťom čísle 6. ročníka uisťuje, že NSP chcú „udržať a hlavne rozvíjať to, čo sme doposiaľ na literárnom poli dosiahli. A pri všetkej skromnosti treba uznať, že za posledných tridsať-štyridsať rokov sa krásna literatúra v slovenskom jazyku v Rumunsku poriadne vyšvihla.“
Máme teda dočinenia takmer výslovne s literárnym časopisom. Prvé tri tohtoročné čísla prinášajú básnické a prozaické príspevky Anny Rau-Lehotskej, odnedávna novej šéfredaktorky NSP, ako i jej syna Daniela Rau-Lehotského (ročník 1990), ktorý práve vydal svoje básnické prvosienky pod titulom Adagio, ktoré recenzuje Dagmar Mária Anocová. Popri Anne Karolíne Dováľovej, ktorá má za sebou už niekoľko zbierok, mladý debutant, tvorca s osobitou imagináciou, je ďalším prísľubom slovenskej literatúry v Rumunsku. Svoje miesto na stránkach NSP zaujímajú aj jeho generačne starší druhovia, ako poeti Ivan Miroslav Ambruš, Mária-Jarmila Nacuová, A. Severín alebo prozaici - skôr narodený Pavol Bujtár a mladý Pavel Príhradský.
Naše snahy plus upriamujú pozornosť aj na tvorcov z iných oblastí Dolnej zeme (J. Dolnozemský, V. Benková, P. Mučaji) ako aj zo Slovenska (I. Kadlečík) alebo z Čiech píšucich v češtine. (Ako je známe, česky píšuci autori pôsobia aj v Rumunsku.) Nevynechávajú ani predstaviteľov rumunskej a svetovej literatúry. Z tohto hľadiska nám pripomínajú doterajšie nadlacké Paralelné zrkadlá - Oglinzi paralele, prípadne vojvodinský dvojmesačník Nový život. Pestrú paletu príspevkov dopĺňajú články a úvahy zamerané na školstvo, jazykovedu a národopis. Dúfajme, že Nové snahy plus budú v tejto rozmanitosti a prezentácii inoetnických kultúrnych hodnôt pokračovať i v budúcnosti.
V posledný septembrový piatok sa uskutočnila prezentácia najnovšej publikácie Organizácie komlóšskych Slovákov (OKS) „Páči sa mi, páči, čo je svete peknvo...“, ktorá je venovaná tvorbe a životu majstra modrotlače a autora humorných básní Kolomana Szokolaya (1907-1991). Pri tejto príležitosti sa konala aj vernisáž výstavy, ktorá okrem pamiatok z jeho života prezentuje aj modrotlač, kedysi obľúbený materiál kroja Slovákov tohto kraja.
V priestoroch Regionálneho osvetového strediska v Slovenskom Komlóši početných záujemcov privítal vedúci inštitúcie František Zelman, po ktorom výstavu slávnostne otvoril Ján Klement, známy v meste a na okolí ako ochotnícky divadelník. Ako uviedol, tvorba Kolomana Szokolaya sa vyznačuje predovšetkým svojským humorom, ktorý nám umožňuje prežiť ťažkosti a starosti každodenného života. Zvlášť sa zmienil o takých trvalých ľudských hodnotách, ktoré boli v živote oslavovaného intenzívne prítomné, ako napr. rodina, priateľstvo a láska. Zároveň vyzdvihol, že jeho básne pomôžu rodákom, ktorých osud odvial do iných krajov, vracať sa v duši do Slovenského Komlóša. Dvojjazyčnosť básní pritom odzrkadľuje stav reči a komunikácie, ktorý bol ani nie tak dávno príznačný pre obec. - Treba tú našu komlóšsku slovenčinu každý deň polievať, - povedal rečník.
„Pokrstenia“ publikácie sa ujala riaditeľka Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe, pôvodne Komlóšanka Anna Ištvánová. Vysoko ocenila prácu OKS na čele s Annou Molnárovou aj na poli publikačnej činnosti, ktorá tentokrát s finančnou pomocou Celoštátnej slovenskej samosprávy a Verejnoprospešnej nadácie Zväzu Slovákov v Maďarsku Lipa vydala zaujímavú a peknú knihu. Zvlášť vyzdvihla činnosť Erny Laukovej Benczurovej a Evy Laukovej pri zostavení publikácie, ktoré viažu so Szokolayovcami príbuzenské zväzky. - Veľmi dobre som sa zabávala pri čítaní básní, vynárali sa mi spomienky z detstva, ešte aj na chôdzu niektorých opísaných osôb som si spomenula... Práve v tomto spočíval talent autora, veľmi výstižne a obrazovo popísal jednotlivé charaktery, - uviedla A. Ištvánová.
Význam najnovšej komlóšskej publikácie, ako aj ostatných, ktoré sa venujú spracovaniu určitého segmentu miestnej histórie, vidí v tom, že sú dôležitými zložkami spoločnej kultúrnej pamäti Komlóšanov, uchovávajúcej o. i. aj prvky spolupatričnosti. - Myslím si, že Slovenský Komlóš môže byť oprávnene hrdý, táto relatívne mladá osada disponuje nesmierne bohatou literatúrou. Ja osobne som si musela nedávno zriadiť väčšiu policu pre tieto knihy, ktoré mám, samozrejme, vo svojej knižnici, - zdôraznila rečníčka a zároveň vyzdvihla: dúfa, že nastávajúce generácie budú čítať aj v slovenčine. Tieto knihy v nich môžu prebúdzať väzbu k rodisku, ktorá je oveľa dôležitejšia, než preferencia určitej politickej strany, alebo práve aktuálny spoločenský režim...
Príjemný jesenný podvečer spestril kultúrny program. Prítomných hrou na fujare, píšťalke a gajdách potešil uznávaný hudobník Balázs Szokolay Dongó Synovec K. Szokolaya napísal do publikácie venovanie k básňam. Komlóšsky páví krúžok v kroji z modrotlače pripravil na túto príležitosť kyticu miestnych slovenských ľudových piesní. Nuž a nechýbali ani humorné básne, o ktorých sa predtým hovorilo a z ktorých najväčší úspech tento krát mali snáď tie, ktorých „objekty“ boli prítomné aj na prezentácii...
Tým prvým boli 14. Petrovské dni divadelné. Ako to už z názvu vyplýva, festival sa konal vo vojvodinskom Báčskom Petrovci, v jednom z dolnozemských mestečiek, preslávených slovenským divadlom. Konali sa v dňoch 4.- 6. septembra a Slovenské divadlo Vertigo (alebo, ako sa to už začína zaužívať, jednoducho Vertigo) tu hralo 5. septembra drámu Júliusa Barča-Ivana Dvaja. Festival Petrovské hry divadelné vznikol v Báčskom Petrovci k 130. výročiu prvého predstavenia v Báčskom Petrovci a zároveň medzi vojvodinskými Slovákmi (27. augusta 1866). V priebehu rokov sa tu predstavili mnohé profesionálne divadelné súbory zo Srbska a zo Slovenskej republiky (napr. Nitra, Bratislava, Martin, Zvolen, Žilina atď.).
Vertigo zatiaľ hosťovalo vo Vojvodine raz, a to v roku 2007 v Kovačici a Padine s veselohrou Alexandra Geľmana Lavička. Pozvanie zo strany Slovenského vojvodinského divadla (SDV) na festival sme prijali s veľkou radosťou. Žiaľ, nemohli sme byť prítomní na celom festivale, nevideli sme všetky predstavenia, ale teší nás, že sme v prvý deň absolvovali prezentáciu knihy 5 rokov SVD, ktorú uviedol riaditeľ divadla Pavol Čáni, ako aj premiéru hostiteľského divadla, veselohru slovinského autora Matjaža Zupančiča Manželské hry, a na druhý deň, teda v deň nášho vystúpenia, vo večerných hodinách predstavenie súboru Národného divadla Tošu Jovanoviča zo Zrenjaninu, ktorý pod vedením významného, aj na Slovensku dobre známeho režiséra Ľuboslava Majeru naštudoval Gogoľove Mŕtve duše. Na chvíľočku sme sa stretli so zástupcami Divadla J. G. Tajovského zo Zvolena, ktoré do Petrovca priviezlo hru Alfreda Uhryho Šofér slečny Daisy. Festival si o. i. pripomenul storočnicu divadelných tradícií v Pivnici.
Vertigo prijali v Petrovci srdečne a v nádeji ďalšej spolupráce, ďalších predstavení. Dúfame, že dráma Dvaja tunajších divákov presvedčila o správnosti smeru, ktorým sa naše divadlo uberá a že so svojimi južnými kolegami ešte budeme mať príležitosť stretnúť sa - či u nich, alebo tu u nás, v Maďarsku.
Druhým festivalom, na ktorý dostalo Vertigo pozvanie, a to osobne od predsedu (a, mimochodom, vynikajúceho herca) Divadelného súboru Jána Chalupku Jána Vagadaya, bola Divadelná chalupka v Brezne a na jeho okolí. Áno, s krátkym „u“, podľa Jána Chalupku, ktorý tu dlhší čas, pôsobil a tu aj zomrel. 5. ročník sa konal v dňoch 16.-19. septembra. Vertigo sa zúčastnilo už aj na prvom ročníku tohto „inšpiratívneho festivalu s medzinárodnou účasťou“, na ktorom divákom sprostredkoval veselohru Lavička s Denisou Dérovou a Andrásom Nagyom.
V tomto roku vycestovali na festival ochotníci s „čiernou komédiou“ Ivana Holuba Pohreb. Pripojili sa tak k programu, v ktorom figurovali dopoludnia pásma Deti deťom, v rámci ktorých sa svojim kamarátom predstavili súbory rôznych základných umeleckých škôl, nechýbali však ani predstavenia dospelých pre deti, hapeningy na breznianskom námestí, monodrámy, medziiným spoveď „ženy v rokoch“ Shirley Valentine, ktorú sme videli aj v Budapešti - iste sa mnohí pamätajú na skvelú Zuzku Kronerovú -, ďalej predstavenie Divadla VHV z Báčskeho Petrovca Balada o škodlivosti tabaku, monodráma Pastier v podaní vedúceho súboru Divadlo Commedia z Popradu, vynikajúceho Vlada Benka, ktorá vznikla na motívy poviedok Vaclava Pankoviča, ako aj večerné posedenia divadelníkov, takzvaná Dlhá noc divadiel v divadelnom klube festivalu.
Vertigo 18. septembra potešilo divákov v obci Polomka, ktorá už dlhé roky udržiava družobné styky so Spolkom segedínskych Slovákov a 19. septembra v obci Čierny Balog, kde bol súbor aj ubytovaný. Aj keď sály obrovských kultúrnych domov neboli plné, máme pocit, že tí, ktorí na predstavenie prišli, sa dobre zabavili a Vertigo odmenili úprimným potleskom. Na oboch miestach sa na predstavenie prišli pozrieť aj starostovia obcí.
Účasť na festivaloch je odmenou za prácu, je skvelou príležitosťou na prezentáciu (v našom prípade) divadla, ale aj na stretnutie s ľuďmi z brandže, s profesionálmi či ochotníkmi, ktorí veľkú časť svojho života zasvätili Tálii. Je to príležitosť na porovnanie, na učenie sa, na inšpiráciu. Naše turné vo Vojvodine a v Pohroní nás navyše obohatilo spoznaním iného prostredia, inej architektúry, kultúry a tradícií a v prípade nášho zájazdu na Slovensko opätovným objavením prekrásnej prírody. Ďakujeme za pozvanie.
Slovenský inštitút v spolupráci so Slovenským národným múzeom v Martine - Múzeom kultúry Rómov na Slovensku usporiadali vernisáž etnografickej výstavy Príbeh detí vetra (kultúra a tradícia Rómov). Prítomných na dvore inštitútu privítala hudbou rómska kapela Camaro z Martina. Ako prvý sa ujal slova hostiteľ, riaditeľ inštitútu Milan Kurucz. - Táto výstava je venovaná príbehu Rómov. Preto sme sa rozhodli priniesť expozíciu z Martina, lebo tam žije rómske etnikum už sedemsto rokov. Pre nás je dôležité, aby sme predstavili rómsku kultúru, jej osobitosť, ale aj ako súčasť tej novovrstevnatej kultúry, ktorá v stredoeurópskom priestore existuje. Máme ešte jeden pragmatický dôvod. V rámci dekády integrácie začleňovania rómskych komunít do spoločnosti, ktorú vyhlásila Európska únia na desať rokov, je tento rok predsedníckou krajinou Slovensko, - povedal riaditeľ SI. M. Kurucz zvlášť privítal na vernisáži splnomocnenca slovenskej vlády pre záležitosti rómskych komunít Ľudovíta Galbavého a zástupkyňu riaditeľky Slovenského národného múzea v Martine Hanu Zelinovú.
- Dokumentácia kultúrnych minorít je súčasťou štatútu a poslania Slovenského národného múzea (SNM), - začala svoj príhovor Hana Zelinová. SNM začalo túto úlohu mimoriadne aktívne plniť po roku 1989, keď sa v jeho rámci začali vyčleňovať špecializované oddelenia a dokumentačné centrá, ktoré sa zameriavali na výskum, dokumentáciu a prezentáciu kultúry tých národnostných menšín, ktoré žijú, alebo žili na území Slovenska. Tak sa potom postupne od roku 1994 vytvorili Múzeum židovskej kultúry, Múzeum kultúry karpatských Nemcov, Múzeum kultúry Chorvátov na Slovensku, Múzeum kultúry Čechov na Slovensku a od roku 2002 Múzeum kultúry Rómov na Slovensku. - To je špecializované pracovisko SNM a takých je na Slovensku ešte osem. Výstava Príbeh detí vetra komplexne približuje históriu, kultúru a spôsob života Rómov na Slovensku. Pozostáva z 26 panelov obsahujúcich mimoriadne bohatý obrazový materiál doplnený obsažným textom v slovenskej, rómskej a anglickej jazykovej verzii. Ich súčasťou sú aj mapy približujúce migráciu rómskeho etnika a grafy dokumentujúce národnostnú štruktúru obyvateľstva Slovenska i podrobné demografické údaje o prítomnosti Rómov na Slovensku. Výstava je doplnená zbierkovými predmetmi z expozícií SNM, dotvárajúcimi obraz každodenného i sviatočného života Rómov - výrobkami rómskych kováčov, kotlárov, košikárov a plastikami rómskych rezbárov. Príbeh sa začína v indickej pravlasti predkov Rómov. Úvod výstavy je o tom, kadiaľ a kam putovali sprevádzaní legendami, obdivovaní i nenávidení, ako vznikli ich jednotlivé exo- a endoetnonymy. Pravdepodobne najstaršia zmienka o Rómoch na území historického Slovenska pochádza z roku 1322 a tu pokračuje príbeh, poznamenaný udalosťami, formujúcimi ich ďalší osud - či už ide o asimilačné a regulačné snahy Márie Terézie a Jozefa II., tragické udalosti druhej svetovej vojny, opätovnú riadenú asimiláciu a riešenie tzv. cigánskej otázky z čias výstavby socializmu až po súčasnosť, - predstavila expozíciu zástupkyňa riaditeľky Slovenského národného múzea v Martine Hana Zelinová. Vernisáž pokračovala priateľskými rozhovormi pri rómskych melódiách.
Pri príležitosti 101. výročia vyhlásenia nezávislosti Bulharska a 1000. výročia Peštianskej župy usporiadali menšinové samosprávy Peštianskej župy 26. septembra v Halászteleku Deň menšín. Vo dvore športového centra si záujemcovia mohli pozrieť tanečné produkcie a zároveň spoznať gastronómiu menšín. Slováci, Bulhari, Rómovia, Nemci a Srbi si postavili a zariadili svoje stany v Halászteleku už v ranných hodinách. Slovákov reprezentovali členovia folklórneho spolku Zelený veniec z Ečeru a tanečného súboru Panónia z Malej Tarče. Menšiny súperili vo viacerých kategóriách a najlepšie jedlo, najkrajší stan a najkrajší tanec, preto hneď po príchode začali variť svoje najtypickejšie jedlá. Na Námestí sv. Alžbety sa konala spomienková slávnosť a kladenie vencov pri Bulharskom kolese za účasti predsedu miestnej bulharskej menšinovej samosprávy Nikolu Kuševa, predsedu spolku Bulharov v Maďarsku Dimitera Taneva, predsedu Bulharskej samosprávy Peštianskej župy Simeona Vargu a predsedu Slovenskej samosprávy Peštianskej župy Júliusa Alta. Predstavitelia menšín sa potom presunuli do športového centra, kde sa po privítacích slovách primátora mesta Józsefa Szentgyörgyiho začal kultúrny program. Ako prví vystúpili členovia ečerského slovenského folklórneho spolku Zelený veniec s tanečníkmi súboru Panónia z Malej Tarče. Publikum sa mohlo kochať nielen v Békešských a Malotarčianskych tancoch, ale aj v chýrnej Ečerskej svadbe. V mene župnej slovenskej samosprávy sa prítomným prihovoril a Slovákov v župe predstavil Július Alt. - Teší nás, že sa môžeme zúčastniť na dnešnom stretnutí, kde sa predstavia rôzne národnosti nielen svojou gastronómiou, ale aj kultúrou. Čo sa týka gastronómie, Slovenky z Malej Tarče budú piecť tradičné zemiakové placky. V nasledujúcom období nás čaká veľa práce. Na budúci rok budú voľby a dúfame, že národnosti dostanú náležitú pomoc k tomu, aby si mohli naďalej posilňovať svoju národnostnú identitu, - povedal predseda Slovenskej samosprávy Peštianskej župy. V kultúrnom programe sa tanečnými produkciami predstavili Nemci, Srbi, Rómovia a Bulhari. Potom nasledovalo vyhlásenie výsledkov. Päťčlenná porota udelila prvú cenu za najlepšie jedlo Bulharom, ktorí varili prírodné karé, plnenú papriku s bryndzou, kebab a polievku topčetu. Slováci skončili na treťom mieste. V kategórii najkrajší stan získala prvenstvo slovenská samospráva, kým v kategórií najkrajší tanec vyhrali Bulhari prvú a Slováci tretiu cenu. Putovný pohár udelila porota Bulharskej samospráve Peštianskej župy.
Veľvyslanec Slovenskej republiky v Budapešti Peter Weiss a riaditeľ Slovenského inštitútu Milan Kurucz pozvali predstaviteľov maďarského politického a kultúrneho života, diplomatického zboru a Slovákov v Maďarsku v posledný septembrový deň na komorný koncert, ktorý sa uskutočnil v rezidencii veľvyslanectva. Violončelista Jozef Podhoranský a klavirista Ivan Gajan sugestívne, precízne, tvorivo pretlmočili a technicky bravúrne predniesli skladby V. Godára, B. Martinů, I. Madarásza, G. Faurého, D. van Goensa, S. Rachmaninova a N. Rimského-Korsakova. Na koncerte sa osobne zúčastnil maďarský skladateľ Iván Madarász, ktorý ocenil dokonalý, zrelý prednes svojej Lótovej modlitby.
Obaja umelci sú medzinárodne uznávaní interpreti s bohatým repertoárom diel klasikov i súčasných skladateľov, ktorí popri koncertovaní vyučujú na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.
Oravské kultúrne stredisko v Dolnom Kubíne vypisuje medzinárodnú detskú výtvarnú súťaž. Cieľom súťaže je konfrontovať detskú výtvarnú tvorbu, dávať priestor jej prezentácii i mladým talentom a prostredníctvom výtvarných prác prezentovať vianočné zvykoslovie.
Súťaže sa môžu zúčastniť detskí autori vo veku od 5 do 15 rokov v troch kategóriách: 5 - 6 rokov, 7 - 11 rokov, 12 - 15 rokov. Súťažiť možno s nasledujúcimi technikami: maľba, kresba, grafika, kombinovaná technika - koláž, počítačová grafika.
Súťažné práce môžu mať maximálny rozmer formátu A5 (pohľadnica), jeden autor môže zaslať maximálne dve práce. Žiak musí uviesť na zadnú stranu práce nasledovné údaje: názov práce; technika; meno a priezvisko autora; vek autora; adresa autora; názov školy; meno a priezvisko vyučujúceho.
Prihlásiť sa treba do 20. novembra na adrese: Oravské osvetové stredisko, Bysterecká 1263/55, 026 01 Dolný Kubín, Slovenská republika.
Ocenených autorov pozvú na vyhlásenie výsledkov a odovzdanie cien v decembri v Dolnom Kubíne. Po súťaži inštalujú výstavu prác na Slovensku, v Maďarsku, v Poľsku a v Českej republike.
Do 20. októbra možno podať návrhy na udelenie vysokého štátneho vyznamenania Za menšiny. Ocenené môžu byť osoby, organizácie a menšinové samosprávy, ktoré vykonávajú príkladnú činnosť v menšinovom školstve, kultúre, cirkevnom živote, vede, masovej komunikácii a hospodárskej sfére.
V zmysle uznesenia vlády Maďarskej republiky z r. 1995, keď bol 18. december vyhlásený za Deň menšín, je najvýznamnejším aktom tohto dňa odovzdanie vyznamenania Za menšiny. Vyznamenanie - pamätný list, plaketu a milión forintov - odovzdá 10 osobnostiam 18. decembra v rámci osláv Dňa menšín predseda vlády MR. Návrhy treba podať do 20. októbra na adresu Riaditeľstva pre národné a etnické menšiny Úradu predsedu vlády (1055, Budapešť, Kossuthovo námestie č. 4) a podľa možnosti aj e-mailom na adresu Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. .
Občianske združenie CADUCEUS Lučenec a Euroregión Neogradiensis usporiadajú v októbri Novohradskú improvizačnú ligu. Preto vyzývajú odvážlivcov, ktorí majú radi humor a zábavu, aby si prišli zmerať sily v druhom ročníku súťaže v divadelnej improvizácii trojčlenných družstiev (veková kategória od 15 do 115 rokov). Prihlásiť sa môžete na e-mailovej adrese Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. alebo na telefónnom čísle 06 30 9287599 do 15. októbra. Propozície súťaže a prihlášku nájdete na stránke www.zsm.hu a na stránke www.smartim.sk. Podujatie je súčasťou projektu „Učme sa tvoriť a reagovať“, ktorý podporilo Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR v rámci podpory euroregionálnych aktivít.
Pri príležitosti 102. výročia narodenia Kataríny Belikovej Piláthovej vztýčili slovenskú vlajku na Obecný úrad v Pilíšskej Čabe. Oslávenkyni zagratuloval starosta obce Gábor Solti a zaželal jej veľa sily a zdravia. Na vzácnu udalosť zavítal aj mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Peter Weiss, aby osobne zagratuloval tete Katke.
Na Slovensko sme prišli v sobotu (19. 9. 2009). My sme druhý turnus školy v prírode. Tábor má motto: „Poznaj svoje korene.“ Prišli sme sa sem učiť slovenský jazyk, cítiť sa dobre, poznať históriu, prírodu a kultúru Slovenska. V nedeľu sme boli na výlete vo Vydrovskej doline na náučnom chodníku. Videli sme vysoké stromy, kvety, huby, hory aj mravenisko. Tráva bola pekná a vysoká. Tento výlet sa nám páčil. (Deti z Veňarcu)
V pondelok sme sa hrali na novinárov a navzájom sme sa predstavovali. Rozhovory sme nahrávali na diktafón. Tu je ukážka rozhovoru dievčat z Veňarcu:
Novinárka: „Dobrý deň! Ja som novinárka z časopisu IN. Volám sa Anna Mária Kováčová. Môžem sa ťa niečo opýtať?“
Turistka: „Áno, samozrejme.“
N.: „Ako sa voláš?“
T.: „Volám sa Kitty.“
N: „Páči sa ti v škole v prírode?“
T.: „Áno, veľmi.“
N.: „Čo si videla na Slovensku?“
T.: „Videla som vysoké hory, stromy a krásnu prírodu.“
N.: „Kde ste ubytovaní?“
T.: „Na chate Poniklec v Hronci.“
N.: „Ďakujem za rozhovor. Ahoj!“
T.: „Ahoj!“
V škole v prírode „Spoznaj svoje korene“ sme žiaci z Veňarcu, Ďurku, Dengelegu, Kirťu a Niže, spolu 67 detí a 7 učiteľov. Učiteľky nám dali prácu - pripravovať sa na módnu prehliadku, a dve skupiny sa dôkladne pripravili. Chlapci a dievčatá ukázali každodennú a sviatočnú módu, uvideli sme rôzne tričká, všelijakú fazónu džínsov a nohavíc, pulóvriky, športové obleky a topánky, bielizeň i moderné pyžamy. Trojročné dievča sa nám páčilo najlepšie. Dievčatá mali náhrdelníky, perly, náramky, aké nosia mladí. Videli sme tri dievčatá, ktoré boli v slovenskom ľudovom kroji z Detvy, zo Zemplína a z Vernára. Pani učiteľky boli tiež v pekných šatách. (Deti z Dengelegu a Níže)
Veľa sme sa hrali, dokonca sme s pani učiteľkou Anitkou nacvičili aj dramatizáciu básničky „Zasadil som telefón“ od známeho slovenského autora Tomáša Janovica. S pani učiteľkou Betkou sme sa naučili mnoho slovenských ľudových piesní, tancovali sme a hrali sme na detských rytmických nástrojoch. Zhovárali sme sa tiež o potravinách, o jedlách a o zdravej výžive. V úlohách čašníkov a zákazníkov sme sa zahrali na reštauráciu, učili sme sa, ako sa správať, ako si objednať, ako zaplatiť. Zoznámili sme sa s tradičnými slovenskými jedlami, spomenuli sme i špeciality maďarskej kuchyne.
Tu sú dva recepty od detí z Dengelegu, Níže, Kirťu a Ďurku:
Na prípravu potrebujeme: 2 kg ryby, 2 až 3 väčšie cibule, mletú červenú sladkú i pálivú papriku, korenie, soľ
Postup: Rybu a cibuľu pokrájame na väčšie kúsky. Cibuľu, rybie vnútornosti i hlavu vložíme do vody a uvaríme. Polievku prepasírujeme a vývar dáme naspäť na oheň. Pridáme červenú papriku a nakrájanú rybu. Osolíme, okoreníme a uvaríme. Nemiešame!
Na prípravu potrebujeme: 1 kg bravčového alebo hovädzieho mäsa, cibuľu, mletú červenú sladkú a pálivú papriku, soľ, korenie, rascu, zemiaky a olej alebo masť.
Postup: Na olej alebo masť dáme pokrájanú cibuľu a dusíme ju. Pridáme nakrájané mäso, pomiešame a ďalej dusíme. Potom pridáme papriku, korenie, soľ a rascu, opäť pomiešame, zalejeme 2 dcl vody a dovaríme. Keď je mäso mäkké, pridáme 1 až 1,5 dcl vody a pokrájané zemiaky. Povaríme, kým zemiaky nezmäknú. Prajeme dobrú chuť!
V utorok sme si vyšli na poznávaciu prechádzku do blízkeho okolia. V stredu nás veľmi zaujala ukážka výcviku služobných psov. So svojimi štvornohými kamarátmi sa predstavili policajti z Brezna. Poobede sme jazdili na koňoch z neďalekého ranča. Vo štvrtok sme navštívili bábkové divadlo v Banskej Bystrici. Tešíme sa na sobotňajšiu návštevu rozprávkovej dediny Habakuky a na prehliadku tradičnej architektúry vo Vlkolínci.
V kanadskom Hamiltone žijúci akademický maliar, 72-ročný kestúcky rodák Tibor Nyilasi, má v Kestúci-Kláštori chatu s malým ateliérom. Tu sme sa stretli, tu som našiel - ako som aj predpokladal - i časť jeho životného diela. Umelec mi, samozrejme, mohol ukázať iba nepatrnú časť svojich obrazov, lebo kompletné dielo nemôže vidieť ani on sám. Prevažná väčšina jeho najlepších prác sa nachádza na rôznych miestach zemegule. Záujemca, ktorý by ich predsa len chcel vidieť, by sa musel vydať na cestu povedzme z rodného Kestúca, z kostola sv. Klementa, kde sa na hlavnom oltári nachádza jeho monumentálna mozaika, znázorňujúca legendu sv. Klementa a podobizne Cyrila a Metoda, a putovanie by skončil v Mestskej galérii v Hamiltone. Cestou by však absolvoval množstvo zastávok - v súkromných i štátnych zbierkach. Prvá by bola v neďalekom Múzeu B. Balassiho v Ostrihome, v Maďarskej národnej galérii, v galériách v Dunajskej Strede, v Štúrove ako i v rôznych súkromných zbierkach na Slovensku, v západnej Európe, ale umelcov akvarel by našiel aj v zbierke anglickej kráľovnej vo Windsori a monumentálnu mozaiku v ministerstve zdravotníctva v kanadskom Ontariu.
Tibor Nyilasi od svojej prvej samostatnej výstavy v roku 1963 v Kanade doposiaľ vystavil svoje diela a získal si priazeň milovníkov výtvarného umenia na 54 samostatných a 69 kolektívnych výstavách v krajinách Európy i Ameriky.
- Výtvarnícky časopis Ateliér, ktorý vychádza na Slovensku, písal o vás ako o maďarskom výtvarníkovi slovenského pôvodu.
- Ja som nikdy nikde nepopieral ani nezamlčoval svoj slovenský pôvod. Naopak, som hrdý na svojich kestúckych slovenských predkov, ktorým vďačím za svoj život a ktorí niesli priezvisko Nida. Meno si dal pomaďarčiť starý otec pravdepodobne medzi dvoma svetovými vojnami. O tomto nemám žiadny dokument. Viem však, že moja teta a strýko z otcovej strany si písali meno Nyida Rozália a Nyida József. Súdiac podľa ypsilonu si myslím, že nejaký veľký Maďar, miestny notár, pred prvou svetovou vojnou alebo po nej sa v duchu vtedajšej násilnej maďarizácie „zabával” prepisovaním slovenských mien obyvateľov Kestúca podľa maďarskej abecedy. S dnešným rozumom by som mu za jeho počínanie krk vykrútil.
- Čo znamená pre vás rodný Kestúc?
- Všetko. Kestúc je moje rodisko, moja dedovizeň. Tu pod Pilíšom sa narodili moji rodičia, starí rodičia a prarodičia. A tu som sa narodil aj ja a tu som prežil dvadsať rokov. Napriek tomu, že vyše päťdesiat rokov som občanom Kanady, pre mňa Kestúc a jeho okolie znamená vlasť. Vôbec nepreháňam, keď tvrdím, že mňa Kestúc vystrojil na cestu, jemu vďačím aj za to všetko, čo som v živote dosiahol. Dnes už s dobrým srdcom myslím aj na neľahké roky detstva a dospievania.
Veru, na tie Tibor Nyilasi dodnes nemôže zabudnúť. Už ako malý školáčik vynikol kresliarskym talentom, ale na ďalšie štúdium na strednej škole nemohol ani len pomyslieť. Socialistický priemysel si vyžadoval odborných robotníkov, jeho odvelili za sústružníckeho učňa do Csepelu a potom do Ostrihomu. Ako osemnásťročný začal pracovať v ostrihomskej továrni na výrobu obrábacích strojov, ale on túžil po získaní vzdelania a preto sa zapísal na diaľkové štúdium do strednej priemyselnej školy. Sústružníctvo ho nikdy nezaujímalo, ale tým viac ho lákalo umenie: výtvarníctvo, herectvo, hudba a spev. V roku 1955 sa prihlásil na Vysokú školu herectva, kde na dvoch prijímacích skúškach uspel, ale na tretiu pre udalosti r. 1956 už neprišiel rad. Po porážke revolúcie spolu s priateľom, vyslúženým pohraničníkom, ktorý dobre poznal cestu do Rakúska, sa ľahko dostal do kasární vo Viedenskom Novom Meste.
- Ako každý mladý, aj ja som túžil po slobode, - hovorí umelec. - Spolu s dvomi či tromi desiatkami kestúckych chlapcov, ktorí sa báli pomsty komunistov, sme opustili rodisko. Ako len prenáramne plakala moja mama a prosíkala, aby som nikde nešiel. Musel som odísť, aj ja som sa bál. Niekoľko mesiacov som pobudol v mestečku Ried, kde som mladých rakúskych chlapcov učil ľudové tance, ktoré som si osvojil ešte v kestúckom ľudovom súbore. Odtiaľto som sa dostal do Francúzska a po krátkom čase mi úrady umožnili preplaviť sa loďou do Kanady, kde v meste Hamilton žila sestra môjho otca. Ona mi získala prvú prácu, stal som sa pomocným robotníkom v jednom záhradníctve. Po niekoľkých mesiacoch som odcestoval do Toronta, kde žila skupina maďarských emigrantov-hercov, ku ktorej som sa pridal a stal som sa ich pomocníkom. Projektoval a zhotovoval som kulisy, vystupoval som s nimi ako herec, nakladal batožinu, slovom robil som všetko, čo len bolo treba. Vystupovali sme pred Maďarmi žijúcimi v Kanade. Žili sme teda kočovným životom. Iba poznamenám, že medzi hercami boli aj dnes známe osobnosti, ako komik Imre Pongrácz alebo herečka Piri Vaszaryová. Mne najviac pomohla operná speváčka a klaviristka Margit Hajdúová, ktorá sa starala o mňa ako o vlastného syna.
Kočovný život T. Nyilasiho narušila vážna pľúcna choroba. Dostal sa do sanatória v Bratforde, kde strávil poldruha roka. Po vyliečení sa ostal v sanatóriu ako pomocný robotník a neskôr ošetrovateľ. Primár doktor Start si všimol jeho kresliarsky talent, veď bývalý pacient rad-radom kreslil portréty pacientov a tie sa mu pozdávali. Nakoľko aj on sa zaujímal o výtvarné umenie, maľoval akvarely, pozval T. Nyilasiho na študijnú cestu do Japonska a neskôr ho dal zapísať na Výtvarnícku vysokú školu Ontario v Toronte (Ontario College Art).
- Moje štúdium na vysokej škole plne hradilo ministerstvo zdravotníctva, - pokračuje umelec. - Aj toto zariadil doktor Start, ktorého som právom pokladal za svojho druhého otca. Vysokú školu som skončil s vyznamenaním a myslel som si, že sa predo mnou otvorí celý svet. Žiaľ, dostal som sa do dielne, kde sme kreslili a tlačili iba plagáty. V r. 1967 bola svetová výstava v Kanade a pri tejto príležitosti založili Múzeum Niagara, kde chceli predstaviť boje Angličanov a Francúzov proti praobyvateľom. Tam som dostal prácu, a to sochársku, zhotovoval som postavy Indiánov a kone v životnej veľkosti. Nakoľko som poctivo a usilovne pracoval, dostal som finančnú odmenu a mohol som navštíviť svoje rodisko.
Tibor Nyilasi po získaní diplomu na výtvarníckej vysokej škole vo svojich štúdiách pokračoval na univerzite v Toronte, na odbore pedagogiky, aby mohol vyučovať výtvarné umenie na stredných školách. Po štúdiách na dlhší čas odcestoval do Nemecka, aby si popri technike maľovania akvarelov osvojil aj majstrovstvo tvorby kamenných nástenných mozaík. Mozaika ako prastará umelecká technika ho očarila. Dodnes za svoje hlavné dielo pokladá už spomínanú mozaiku hlavného oltára v kestúckom kostole.
Tibor Nyilasi popri vyučovaní na stredných školách usilovne tvoril a jednu za druhou poriadal samostatné výstavy. Pre neho nezabudnuteľnou sa stala v r. 1970 výstava v Dedinskom múzeu v rodnom Kestúci už aj preto, lebo to bola prvá jeho výstava v Maďarsku. Taktiež za významnú pokladá aj výstavu v Múzeu B. Balassiho v Ostrihome, ktorá sa uskutočnila pomocou kanadskej vlády. S radosťou spomína aj na výstavu v r. 1979 v Mestskej galérii v Hamiltone, ktorá mu priniesla slávu v Kanade a členstvo v Spolku kanadských akvarelistov.
- Akvarelisti maľujú väčšinou krajinky, ale vaše obrazy vyžarujú mimoriadnu dynamiku, pohyb a ľudskú vitalitu.
- Mňa vždy zaujímalo ľudské telo, jeho anatómia a hlavne rozmanitosť ľudských pohybov a správania sa. Je to nevyčerpateľný prameň pre moju tvorbu. Skicár je mojim neodlúčiteľným druhom, beriem ho všade so sebou, aby som ho použil aj v tých najneočakávanejších situáciách, aby som si načrtol práve to, čo vidím, čo upúta moju fantáziu: vo vlaku, v čakárňach, v reštauráciách, na ulici a inde, robím to ako opravdivý paparazzi, iba ja namiesto fotoaparátu „lovím” ceruzkou. Tieto postrehy, spontánne kompozície mi slúžia potom ako témy mojich akvarelov.
- Sedem rokov ste na dôchodku. Ako vám plynú dni?
- Pri rozlúčke s mojimi spolupracovníkmi sa ma opýtali, čo budem robiť na dôchodku. Zaplavím celý svet mojimi akvarelmi, povedal som im. A pracujem ako diabol, neminie deň, aby som nemaľoval. V Kanade práve tak ako i v Kestúci, kde od r. 1966 dodnes trávim letné mesiace.
Kestúc od r. 1966 ťaží z talentu svojho rodáka. T. Nyilasi nezištne pomáha svojmu rodisku a Kestúčanom. Desať rokov tu viedol výtvarnícky tábor pre deti a mládež a v tomto roku zorganizoval aj prvú medzinárodnú výtvarnícku dielňu. Kostol sv. Klementa zdobia jeho tri už spomínané mozaiky. Umelec, keď je doma, spieva v kestúckom slovenskom speváckom zbore a vystupuje s ním všade, kam ho len volajú.
Tibor Nyilasi od roku 2001 je laureátom vyznamenania „Za Kestúc” a je čestným občanom svojho rodiska.
Od 16. do 22. septembra sa stovky európskych miest a obcí zapojili do 8. ročníka európskeho týždňa mobility a pozvali svojich obyvateľov na účasť na celom rade akcií. Témou kampane v roku 2009, ktorou je zvyšovanie kvality ovzdušia v mestách, sa zdôrazňuje význam úsilia na miestnej úrovni riešiť problematiku zmeny klímy a zvyšovať kvalitu života podporou druhov dopravy alternatívnych k automobilovej doprave. Ide napríklad o bicyklovú dopravu, chôdzu a verejnú dopravu.
Dvadsiati žiaci a učiteľky sarvašskej slovenskej školy Mária Mraviková, Zlatica Lišková a Ildika Strepková sa spolu s ďalšími dvadsiatimi piatimi Sarvašanmi zúčastnili zaujímavej akcie. Vlakom sa vydali na cestu do Orošházy a odtiaľ 7 km na bicykloch do Kardoškútu. Keďže išli po štátnej ceste v premávke, všetci mali bezpečnostné vesty s fosforeskujúcou páskou a učitelia ich vopred poučili, ako sa majú cestou správať. O bezpečnosť sa staral hlavný organizátor akcie Alexander Tóth. Aj vďaka nemu mohli v Orošháze spokojne prejsť cez križovatku na červenú, veď on zatiaľ zastavil premávku.
Cieľom účastníkov akcie bolo prejaviť nesúhlas s plánovaným zrušením železničnej dopravy medzi Sarvašom a Orošházou, ale hlavne spoznať prírodu v okolí Kardoškúta. Keď dorazili na územie prírodnej rezervácie Biele jazero, zastavil sa im dych. Zaparkovali bicykle a pešo sa vydali objavovať krásy tunajšej prírody. Jazero síce nevideli, zostalo po ňom len množstvo trstiny, ale údajne za daždivého počasia je tu hŕba blata. Očaril ich pohľad na stádo maďarskej sivej lichvy a tešili sa, keď na jednom mieste mohli kŕmiť zvieratá. Organizátori pripravili pre účastníkov výletu aj premietanie filmu o prírodnej rezervácii, deti sa mohli povoziť na vláčiku, ale aj zhotovovať ozdobné predmety z kukuričného šúpolia a z trstiny. Ani sa nenazdali a museli sa vydať na spiatočnú cestu do Orošházy, lebo vlak nepočká.... Pred rozchodom ich čakala milá chvíľa - losovanie darčekov. Každý si vytiahol zo škatule papierik, na ktorom bolo napísané, čo vyhral. Boli to tašky, náramky, perá a malé pozornosti. Deti sa im veľmi radovali.
Program pokračoval na druhý deň v Sarvaši, kde usporiadatelia postavili na hlavnom námestí guľu z ľadu. Znázorňovala zemeguľu. Žiaci slovenskej školy namaľovali na ňu svetadiely. Snažili sa upriamiť pozornosť verejnosti na to, aké dôsledky môže spôsobiť globálne otepľovanie Zeme. Deti zaujímalo, ako sa robí taká veľká ľadová guľa. Organizátori im vysvetlili, že v Plastoluse urobili z umelej hmoty veľkú loptu, do ktorej naliali množstvo vody. Celú guľu dali do mrazničky v závode Galicoop. Po zamrznutí ju previezli na hlavné námestie a položili ju do pneumatiky, aby sa neodkotúľala. Jej topenie bolo možné sledovať aj na internete. Poobede bol na námestí kultúrny program, ktorý zabezpečili žiaci sarvašských škôl. Potom nasledovalo losovanie. Hlavná cena bol bicykel. Usporiadatelia hádzali medzi žiakov malé čierne loptičky, na ktorých bola nálepka a pod ňou názov výhry (vankúš, košeľa, pero, náramok, kľúčenka, taška a iné). Všetci boli zvedaví, kto chytí loptičku s nápisom bicykel. Šťastie sa usmialo na tretiaka slovenskej základnej školy Gregora Lalušku. Výhru mu odovzdal viceprimátor mesta Michal Kiszely. Spolu s Gregorom sa radovali aj všetci jeho spolužiaci, veď bicykel je skutočne veľmi pekný. Oni určite nezabudnú na Deň európskej mobility v Sarvaši, ale príjemné dojmy získali všetci, ktorí sa do akcií zapojili.
Ženy sú hlavným pilierom v rodine, predovšetkým od nich záleží životospráva celej rodiny. Už aj preto je dôležité, aby pravidelne športovali a takýmto spôsobom si udržiavali zdravie, dobrý vzhľad a vitalitu. Hlavne teraz, keď sa spôsob života nesmierne zrýchlil.
Tajomník športovej organizácie voľného času Peter Salga na úvod XI. festivalu žien upozornil účastníčky na nové športové akcie. Boli nimi základy golfu, Intercross a Nordic Walking. Miesto konania bol Milenárny park v Budapešti, kde sa prvú septembrovú nedeľu zišlo viac ako 5000 žien, dievčat, mamičiek a starých mám.
Zo Sarvaša sme sa vydali na cestu autobusom zavčas rána. Zo slovenskej základnej školy nás bolo skoro tridsať. Učiteľky Anika Podaniová a Zlatka Lišková spolu s mamičkami Vierou Medveďovou, Kristinou Tušjakovou a pani Monoštoriovou boli odhodlané pomáhať žiačkam pri prekonávaní úloh na jednotlivých stanovištiach. Po príchode do parku sme dostali náramky, tričká a zošity, do ktorých sme zbierali body. Zúčastnili sme sa na spoločnej rozcvičke a o desiatej hodine sme sa vybrali za bodmi. Každú hodinu organizátori vylosovali šťastnú pretekárku, ktorá dostala hodnotný darček. Za šesť hodín sme mali získať na staniciach aspoň 10 pečiatok. Spomeniem niekoľko športových atrakcií: frisbee, kangoo jump, juggle racket, triski, petanque, twirling, pelota, boccia, darts a veľa iných zaujímavých úloh.
Tie žiačky, ktoré súťažili už aj vlani, sa vybrali na také miesta, kde mohli získať čo najviac bodov. Mali veľký výber, veď bolo viac ako 60 stanovíšť, na ktorých mohli vyskúšať svoju zdatnosť. Popri športovaní mali veľa možností skontrolovať si svoj zdravotný stav. Najväčší rad bol pri stane, kde robili príjemnú masáž.
Na festivale žien sa zúčastnili skoro všetky župy. My, Sarvašanky, sme reprezentovali Békešskú župu. Mali sme ťažkú úlohu, lebo sme chceli obhájiť vlaňajšie víťazstvo. Boli sme nesmierne šťastné, keď nám bývalá vynikajúca poľná bežkyňa Sarolta Monspartová odovzdala pohár víťazov. Získali sme viac ako 2600 bodov. V súťaži jednotlivcov Anika Podaniová skončila na 1. a Zlatica Lišková na 3. mieste vo svojich kategóriách. Dosiahli viac ako po 300 bodov a prispeli k víťazstvu svojho družstva. Musíme spomenúť aj výkon žiačky štvrtej triedy Vivieny Kriškovej, ktorá vo svojej kategórii získala viac ako 200 bodov a skončila celkove na štvrtom mieste. Z každej župy bolo vyhodnotených najlepších desať pretekárok. Z Békešskej župy to boli Zlatica Lišková, Anika Podaniová, Vivien Krišková, Dominika Korbelyová, Diana Pappová, Dalma Hegedűsová, Viera Medveďová - všetky zo Slovenskej základnej školy v Sarvaši, Zuzana Szitová, Eva Bajomiová a Ildikó Hajduová. Tentoraz darčeky boli rovnaké a preto nebolo potreba losovať. Žiačky Enikő Czinkoczká, Beatrix Závodová a Klaudia Sztrepková dostali hodnotné darčeky.
Poďakovanie patrí v prvom rade Alžbete Fazekašovej, ktorá nám zabezpečila autobus, ale najmä všetkým účastníčkam, ktoré prispeli k vynikajúcej nálade a atmosfére.