Z pokolenia na pokolenie - viacerí z rečníkov jubilejných osláv 60. výročia založenia Slovenskej materskej a základnej školy, gymnázia a žiackeho domova v Békešskej Čabe sa s uznaním zmienili o výbere názvu série podujatí. Inštitúcia totiž za svojej šesťdesiatročnej existencie vychovala tisíc slovenských detí, medzi nimi viacero generácií slovenských intelektuálov v Maďarsku.
Prvou akciou bohatej série podujatí v prvú októbrovú sobotu bolo slávnostné zasadnutie učiteľského zboru v škole, kde početných hostí po zaspievaní starodávnej liturgickej piesne „S bohem ja chcí začati...“ podľa tradície čabianskych Slovákov pozdravila riaditeľka inštitúcie, inak absolventka tunajšieho gymnázia Edita Pečeňová. V slávnostnom príhovore označila 60. výročie za akúsi križovatku, keď popri spomienkach na minulosť treba vytýčiť aj ciele do budúcnosti. „Vieme, že brať na seba osud menšiny nikdy nebolo a ani dnes nie je ľahké. Veď sme poverení chrániť osobitosti a dôstojnosť našich duchovných hodnôt a je to skutočná výzva a veľká skúška charakteru každého z nás. Základy výchovno-vzdelávacieho procesu počas šesťdesiatročného trvania našej inštitúcie boli budované na vyváženosti vyznávaných hodnôt a vzájomnej tolerancie...“ zdôraznila E. Pečeňová. S uznaním sa zmienila o obrovskej práci prvých pedagógov inštitúcie, veď po presídlení Slovákov z Dolnej zeme do Československa ich čakala historická úloha: obnoviť slovenské školstvo a vychovať slovenskú inteligenciu. Do týchto rokov sa vracala citovaním osobných spomienok prvého riaditeľa základnej školy Juraja Hanka. Onedlho po obnove fungovania základnej školy, 1. septembra, bolo založené aj slovenské gymnázium. „Otvorenie slovenského gymnázia malo pre Slovákov žijúcich v Maďarsku nesmierny význam... Nikdy predtým nebola na Dolnej zemi stredná škola, na ktorej sa vyučovalo v slovenskom jazyku...,“ uviedla riaditeľka jubilujúcej inštitúcie. Pritom, ako dodala, zvláštnosťou pedagogického zboru v prvých rokoch existencie školy, gymnázia a internátu, kam prichádzali deti z celého regiónu, ba aj zo vzdialenejších Slovákmi obývaných regiónov Maďarska, bolo, že svorne spolupracovali bývalí učitelia evanjelickej cirkvi, maďarskí pedagógovia presídlení z Československa a neskôr aj hosťujúci učitelia z materskej krajiny. Postupne ich vystriedala novšia generácia slovenských pedagógov, ktorí na základe medzištátnej dohody medzi Maďarskom a Československom vyštudovali rôzne odbory na Univerzite Komenského v Bratislave. Obrovský zlom v živote školy nastal v šesťdesiatych rokoch, keď po zrušení jednojazyčnosti bola zavedená dvojjazyčná výučba. „Avšak čas nemožno vrátiť späť a škola nie je schopná sama vyriešiť problém zrýchlenej asimilácie,“ konštatovala Edita Pečeňová.
Pani riaditeľka sa zmienila o plodoch súčasnej výchovno-vzdelávacej činnosti. Popri pekných výsledkoch v ďalšom štúdiu maturantov treba vyzdvihnúť angažovanosť žiakov v mimoškolskej činnosti, napr. na rôznych súťažiach, či pri zachovávaní národnostnej kultúry, ako aj odbornú činnosť žiakov a pedagógov, o. i. v rámci Nadácie pre nadané deti, alebo prostredníctvom Slovenského pedagogického metodického centra, resp. metodického časopisu Slovenčinár, založenie ktorých iniciovali pedagógovia tejto školy, medzi ktorými sa v hojnom počte nájdu aj autori slovenských učebníc v Maďarsku. Vyzdvihla pozitívne skúsenosti z doby od roku 2005, odkedy inštitúciu prevádzkuje Celoštátna slovenská samospráva (CSS). Spolupráca založená na vzájomnej dôvere zabezpečuje vyvážený rozvoj inštitúcie. Vzájomné uznávanie hodnôt a tolerancia budú aj naďalej charakterizovať vzťah školy s mestom Békešská Čaba, zaväzuje ich k tomu spoločná minulosť. Edita Pečeňová vysoko ocenila pomoc materskej krajiny, ktorá sa prejavuje predovšetkým v možnostiach účasti na odborných kurzoch, v táboroch pre deti a nepretržitom zabezpečovaní hosťujúceho učiteľa zo Slovenska.
„Ako riaditeľka tejto inštitúcie chcem vysloviť poďakovanie všetkým maďarským a slovenským priateľom, ktorí pomáhali pri zakladaní tejto školy, pri jej rozvoji a, samozrejme, aj tým, ktorí nám aj dnes pomáhajú a podporujú nás...,“ povedala záverom svojho prejavu E. Pečeňová.
V mene bývalých žiakov jubilujúcej inštitúcii zagratuloval Ing. Peter Bartoš. Vo svojom príhovore, v ktorom nechýbali ani osobné spomienky so štipkou humoru, zdôraznil predovšetkým priateľskú, otvorenú atmosféru školy, ako aj to, že bez tých poznatkov a zážitkov, ktoré tu nadobudol, by dnes bol iný človek. Za úspech vo svojej profesii vďačí aj bývalým pedagógom, bez ich pomoci by nemohol študovať na Slovenskej technickej univerzite a dnes by sa nemohol uplatniť v odbore, o ktorom sníval...
Blahoželanie prevádzkovateľa odovzdal predseda nášho najvyššieho voleného zboru Ján Fuzik, ktorý sa s uznaním zmienil o životaschopnosti a angažovanosti inštitúcie, jej pedagogického zboru a študentov a zároveň odovzdal predstaviteľom súčasnej mládeže novú vlajku školy. „...Vážim si inštitúciu preto, lebo dáva nášmu kultúrnemu a politickému životu veľmi veľa významných osobností. Vychováva novinárov, pedagógov, vedeckých pracovníkov, osvetárov a vo vymenúvaní by som mohol pokračovať...“ uviedol predseda CSS a vyzdvihol, že na čele väčšiny, presne šiestich z desiatich inštitúcií Celoštátnej slovenskej samosprávy, stoja absolventi tejto školy, ktorí sú aj osobne prítomní na oslavách. Máme pred sebou pozitívny príklad, legendu, na ktorú sa môžeme opierať a môžeme z nej čerpať sily aj v dnešných ťažkých časoch. Veď táto škola spravila zázrak, keď po presídľovacej akcii z ničoho nič behom niekoľkých mesiacov opäť rozbehla svoju činnosť. Som presvedčený, že ste schopní spraviť zázraky aj v budúcnosti,“ dodal Ján Fuzik a zároveň informoval prítomných, že vďaka finančnej podpore Ministerstva školstva MR sa onedlho rozbehnú rekonštrukčné práce elektrickej siete budovy.
V rámci ústrednej slávnosti, ktorú spestrili melódie opernej speváčky, absolventky čabianskeho gymnázia Edity Šutovej za sprievodu bývalého riaditeľa školy Jána Šutinského, ako aj talianskeho klaviristu Andreu Francescona nasledovali gratulácie. Pozdrav zo Slovenska a osobne od veľvyslanca Slovenskej republiky v Budapešti Petra Weissa odovzdal riaditeľ Slovenského inštitútu v Budapešti Milan Kurucz, ktorý ubezpečil prítomných, že Slovenská republika bude naďalej všetkými možnými spôsobmi podporovať školu v záujme jej úspešného fungovania. Podpredseda Svetového združenia Slovákov, podpredseda Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku Pavol Hlásnik vo svojom krajanskom blahoželaní vyzdvihol, že v poslednej dobe úspechy čabianskej školy presahujú hranice Maďarska a prejavujú sa aj v spoločných projektoch Slovákov z Maďarska, Rumunska a Srbska. Niektoré z nich sú práve iniciatívami tejto školy (Súťaž zo slovenských dolnozemských reálií pre stredoškolákov a remeselnícky tábor). Priateľ čabianskych Slovákov z neďalekého Nadlaku zároveň informoval početné obecenstvo, že naši rodáci z Vojvodiny na oslavách nemôžu byť prítomní preto, lebo v ten istý deň oslavujú 90. výročie založenia gymnázia v Báčskom Petrovci.
Primátor župného mesta Békešská Čaba Gyula Vantara, ktorý pozdravil oslávencov aj po slovensky, prízvukoval, že táto škola je dobrým príkladom úspešnej spolupráce s mestom a pokojného spolunažívania rôznych národov a národností. Zároveň je organickou súčasťou školského systému toho mesta, kde už skoro 300 rokov žijú v mieri Slováci a Maďari.
Zástupca riaditeľky Riaditeľstva pre národné a etnické menšiny Úradu predsedu vlády Anton Paulik, absolvent Slovenského gymnázia v Békešskej Čabe prisľúbil, že vo svojej funkcii vynaloží všetky úsilia v záujme ďalšieho úspešného fungovania školy. Békeščabianskej slovenskej škole prišla zo Slovenska zagratulovať aj predsedníčka občianskeho združenia Dotyk ľudskosti Mária Katarína Hrkľová. Slovami uznania ocenil činnosť inštitúcie zástupca riaditeľky Menšinového odboru Ministerstva školstva MR Štefan Kraslán. Predstaviteľka Mestského úradu v Békešskej Čabe Klára Urbánová Zsiláková prekvapila a potešila obecenstvo zaželaním úspešnej práce do budúcnosti v slovenčine. Dar Čabianskej organizácie Slovákov, umelecké dielo pána Zajáca z kože, odovzdala riaditeľka Domu slovenskej kultúry Anna Ištvánová, bývalá žiačka gymnázia.
Po slávnostnej schôdzi prítomných čakal ďalší významný akt. Okrúhle jubileum bude pripomínať pedagógom a žiakom pamätná tabuľa zakladateľov školy. Vo vestibule školy ju odhalil zástupca riaditeľky Michal Lásik, tiež niekdajší študent tohto gymnázia. Vedenie školy pri tejto príležitosti zvlášť pozdravilo prítomných prvých absolventov gymnázia.
Dejiskom ďalších dvoch podujatí bol Dom slovenskej kultúry. Výstavu fotografií, ktorú inštalovali absolventka, dnes učiteľka školy Judita Molnárová Pribojská a jej tím, otvoril emeritný riaditeľ školy Ján Chlebnický. Zaviedol prítomných do uplynutých desaťročí školy, ktoré sú mu osobne blízke. Ako bývalému žiakovi gymnázia, neskôr pedagógovi a dlhoročnému riaditeľovi školy je väčšina zvečnených tvárí určite známa. Fotografie dominovali aj v ostatných preplnených sálach DSK, ukazovali si ich bývalí spolužiaci. Boli to nielen zábery z čias ich mladosti, ale aj ukážky z rodinných albumov, a zachytávajúce potomkov. Fotografie z výstavy sú prístupné aj na webovej stránke školy.
Úloha predstaviť publikáciu „Z pokolenia na pokolenie“, vydanú na počesť výročia, pripadla riaditeľke Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku. Alžbeta Hornoková Uhrinová bola žiačkou čabianskej základnej školy a gymnázia, neskôr profesorkou a riaditeľkou inštitúcie a dnes sa k nej viaže predovšetkým ako rodič. „Čitateľ, ktorý sa zaujíma o históriu slovenskej školy v Békešskej Čabe, môže zistiť, že inštitúcia slúžila, resp. dodnes slúži aj realizovaniu vyšších politických cieľov. Navštívili ju prezidenti Slovenskej a Maďarskej republiky Árpád Göncz a Rudolf Schuster, premiéri Ferenc Gyurcsány a Viktor Orbán a mnohé ďalšie významné osobnosti z obidvoch štátov. Chceli by sme veriť, že ich návštevy, ktoré sú pre nás vždy veľkou cťou, popri práve aktuálnom politickom odkaze vyjadrujú aj úprimný záujem o výchovno-vzdelávaciu činnosť našej školy a snahu zlepšiť jej personálne a vecné podmienky,“ zdôraznila Alžbeta Hornoková Uhrinová popri prehľade štruktúry kvalitného albumu. Pri tlačiarenských prácach a zhotovení obalu publikácie sa angažovali ďalší dvaja bývali žiaci školy Zoltán Kocsis a František Korim.
Účastníci osláv sa presunuli k mestskej radnici, kde sa konal pietny akt venovaný predkom. Hold prvým slovenským osadníkom mesta z roku 1718 vzdal predseda Slovenskej samosprávy Békešskej Čaby, ďalší z absolventov školy Juraj Ando. „...Vedeli, že sa majú usadiť tu, tu si majú založiť osadu, tu bude ich nové bydlisko, nový domov, ich Čaba. Povedali si, že my sme tu doma... Nezabudli na svojich predkov, ako ani my nezabúdame na svoje matky a otcov...,“ vyznal predseda slovenského zboru mesta. Pri pomníku, vytvorenom v roku 1993 pri príležitosti 275. výročia príchodu Slovákov, si všetci účastníci uctili pamiatku predkov zaspievaním diela Jána Gerčiho Slovenská Čaba a zapálením sviec. Originálnym nápadom bolo, že šesť sviec, symbolizujúcich jednotlivé desaťročia existencie inštitúcie, zapálila dvojica žiakov, ktorí absolvovali školu v danom desaťročí.
Záverom veľkolepých osláv patril zábave. V renomovanom hoteli Fiume sa konal Bál absolventov školy, na ktorom sa mohli zabaviť aj členovia prípravného a organizačného tímu, ktorí odviedli obrovský kus úspešnej práce.
V rámci mimoriadnej schôdze odovzdali jubilujúcej čabianskej slovenskej škole gratulácie a dary Ministerstva školstva Slovenskej republiky. Riaditeľka Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe Anna Ištvánová prevzala z rúk generálneho riaditeľa sekcie regionálneho školstva rezortu PaeDr. Petra Juráša Malú medailu svätého Gorazda.
- Šesťdesiat rokov nie je málo..., keď vieme, v akých pomeroch škola vznikala a aké úlohy mala pred sebou v zložitých povojnových časoch a na území, ktoré bolo vzdialené od materskej krajiny. Pri tejto príležitosti vzdávame hold nielen súčasníkom, ale aj generáciám, ktoré tu boli pred nami a pričinili sa významnou mierou o to, aby slovenský život na Dolnej zemi keď už nie prekvital, ale sa aspoň udržal... Uvedomujeme si, čo všetko škola znamenala a znamená pre udržanie slovenskej menšiny v Maďarsku a čo znamená aj pre jej budúcnosť... Chceme vás ubezpečiť, že váš osud nám nie je ľahostajný a že je našou úlohou pomôcť vám, kde je to najviac potrebné: v oblasti školstva, výchovy a vzdelávania... Vám, pedagógom, prajem, aby ste mali veľa dobrých a talentovaných žiakov, žiakom a študentom zase prajem, aby mali chápavých a láskavých pedagógov a všetkým dokopy, aby ste mali radi svoj materinský jazyk a aby ste boli hrdí na svoju materinskú krajinu..., - pozdravil žiakov a učiteľský zbor Slovenskej materskej a základnej školy, gymnázia a žiackeho domova v Békešskej Čabe generálny riaditeľ sekcie regionálneho školstva Ministerstva školstva Slovenskej republiky PaeDr. Peter Juráš po privítacích slovách riaditeľky inštitúcie Edity Pečeňovej. Zároveň odovzdal dary ministerstva k „narodeninám“ školy, v hodnote 1,5 milióna forintov, okrem iného didaktickú (interaktívnu) tabuľu, knihy a učebné pomôcky, ktoré budú môcť deti a pedagógovia využiť v učebnom procese, ale aj mimo neho.
Školská slávnosť sa tým však neskončila. Predstaviteľ Slovenskej republiky odovzdal riaditeľke Domu slovenskej kultúry Anne Ištvánovej Malú medailu svätého Gorazda za aktívny podiel na udržiavaní slovenského jazyka v prostredí zahraničných Slovákov a za rozvíjanie slovensko-maďarských kultúrnych vzťahov. Vysoké štátne vyznamenanie udelilo známej činiteľke slovenského zahraničia Ministerstvo školstva SR.
Oslávenkyňa popri ďakovných slovách položila žiakom „básnickú“ otázku: či sa už niekedy zamysleli nad tým, čo by bolo, keby neboli na svete pedagógovia? Podľa nej na túto „nemožnú“ otázku je veľmi jednoduchá odpoveď: nevedeli by sme čítať, ani písať, ani počítať... Bez týchto základných zručností by sa však svet dal ťažko predstaviť...
- Preto vám prajem, aby ste mali v živote vždy veľmi dobrých učiteľov. Pretože ak dokážete rešpektovať svojich učiteľov a naučiť sa od nich..., že sa treba učiť a že sa oplatí učiť sa, tak v živote hádam všetci obstojíme..., - poradila žiakom a študentom čabianskej slovenskej inštitúcie, ktorej gymnázium kedysi navštevovala aj osobne Anna Ištvánová.
K slávnostnej atmosfére slávnosti prispeli aj recitátori, speváci a citaristi školy.
Visegrad - Terra Interculturalis - pod týmto názvom usporiadal koncom septembra v Prahe Slovensko-český klub medzinárodnú konferenciu. V poradí tretiu konferenciu o problematike národnostných menšín v strednej Európe podporil Medzinárodný visegrádsky fond. Jej duchovným otcom bol bývalý veľvyslanec SR v Prahe, spisovateľ Ladislav Ballek.
Otvorenie konferencie sa konalo štýlovo v reštaurácii U dvou Slováků kúsok za Týnom v srdci hlavného mesta Českej republiky, ktorú prevádzkujú dvaja Slováci z východného Slovenska. Večer medzi účastníkov konferencie zavítali predstavitelia zastupiteľských zborov zúčastnených krajín, medzi nimi generálny konzul Maďarskej republiky v Prahe Lajos Szénási. Hostí privítal koordinátor projektu, prvý podpredseda Slovensko-českého klubu Vladimír Skalský. Po ňom sa prítomným prihovoril predseda organizačného výboru, bývalý veľvyslanec SR v Prahe Ladislav Ballek. Neviazaná beseda, ktorá nasledovala po oficiálnom otvorení, poskytla príležitosť na zoznamovanie sa účastníkov, ktorí sa na druhý deň ráno zišli v reprezentatívnych priestoroch Ministerstva kultúry ČR. Podujatie sa malo pôvodne konať v budove Poslaneckej snemovne Parlamentu Českej republiky, ale pre mimoriadne zasadnutie zákonodarného zboru sa muselo presťahovať do tzv. Nostického paláca. Prednášky sa zameriavali na tri hlavné tematické okruhy: na spoluprácu menšín na medzinárodnej úrovni a integračné zoskupenia na celosvetovej a európskej úrovni, na vzťah štátov strednej Európy k svojim vnútorným a vonkajším národnostným menšinám a kultúru, médiá a školstvo.
V prvom tematickom okruhu vyvolala záujem prednáška predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Jána Fuzika, ktorý podal prehľad medzinárodných vzťahov CSS a jej inštitúcií. Jednou z oblastí tejto spolupráce, ktorá sa začala v roku 1999, sú vzťahy so Slovenskou republikou. Pre tieto vzťahy je príznačné, že predstavitelia našej materskej krajiny sa k CSS stavajú s odstupom, často ju vnímajú ako „predĺženú ruku maďarskej vlády“. V čase vzniku tzv. alternatívnych spoločenských organizácií to platilo aj pre „starú štruktúru“, Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku, a na dnes sa to prenieslo na CSS. Spolupráca so slovenskými krajanskými organizáciami sa od nadväzovania kontaktov a vzájomného informovania dostala na vyšší stupeň, ktorý predstavujú spoločné aktivity. Korene týchto kontaktov siahajú do roku 1990, keď sa v Toronte konal Svetový kongres Slovákov v zahraničí, na ktorý bola pozvaná aj Maďarská televízia so zámerom prepašovania informácií na Slovensko. J. Fuzik sa ako redaktor MTV zúčastnil v roku 1992 na Svetovom festivale slovenskej mládeže v Semmeringu, na ktorý z celého východného bloku pozvali iba Spevácky zbor Studienka zo Santova. V roku 2000 sa už ako predseda CSS mohol v Mníchove zúčastniť ako pozorovateľ na zakladajúcej schôdzi Svetového kongresu. CSS sa pravidelne zúčastňovala aj na Stálej konferencii Slovensko a Slováci žijúci v zahraničí a vstúpila aj do novozaloženého Svetového združenia Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorý mal výrazný podiel na tom, že SR má dnes schválenú koncepciu starostlivosti o krajanov. Ďalšiu oblasť kontaktov predstavuje spolupráca so slovenskými organizáciami na Dolnej zemi, ktoré boli odštartované v marci 1999 v Békešskej Čabe stretnutím s predstaviteľmi spolkov z Rumunska a Srbska, výsledkom čoho bola v júni toho istého roku dohoda o spoločnom vydávaní časopisu Dolnozemský Slovák. V decembri 2008 bola podpísaná dohoda o spolupráci medzi ôsmimi organizáciami z týchto troch štátov o 23 konkrétnych projektoch. Medzi tieto projekty, ktoré finančne podporuje aj SR, patrí spoločné vydávanie metodického časopisu Slovenčinár a časopisu Dolnozemský Slovák, spoločná divadelná prehliadka, dolnozemský jarmok, ale aj doškoľovania pre odborníkov. Zvláštnosťou medzinárodnej spolupráce CSS je, že do nej vstupuje aj so svojimi inštitúciami. Výskumný ústav napr. pozýva do národopisných táborov aj odborníkov zo Slovenska, z Českej republiky a Poľska a spolupracuje s Fórum inštitútom v Šamoríne. CSS v roku 2002 vstúpila aj do Federálnej únie európskych národností (FUEN), ktorá je poradným zborom Rady Európy, a pôsobí v slovanskej sekcii, ktorú riadia lužickí Srbi. Táto organizácia 22. až 25. októbra - počas klobásového festivalu - usporiada v Békešskej Čabe konferenciu Menšiny a turizmus. Konferencie Visegrad - Terra Interculturalis sa CSS zúčastňuje pravidelne, v tomto roku boli zastúpené aj dve jej inštitúcie.
Riaditeľka Slovenského osvetového centra Katarína Királyová informovala o zachovávaní kultúrneho dedičstva Slovákov v Maďarsku a o úlohách SOC v tomto procese. Autorka týchto riadkov ako šéfredaktorka Ľudových novín hovorila o tradíciách a súčasnosti médií Slovákov v Maďarsku. O politike Maďarska voči svojim menšinám doma a v zahraničí, o právnych normách regulujúcich túto oblasť v maďarskom právnom systéme prednášal zástupca riaditeľky Generálneho riaditeľstva pre národné a etnické menšiny Úradu predsedu vlády Anton Paulik. V súvislosti s postavením minorít v MR sa zmienil o skúsenostiach fungovania menšinových samospráv, ale aj o Fóre predsedov celoštátnych menšinových samospráv, ktoré vzniklo v tomto roku z iniciatívy predsedníčky parlamentu Katalin Sziliovej a v odpovedi na otázku aj o prekážkach riešenia parlamentného zastúpenia menšín. V rámci troch tematických okruhov odzneli zaujímavé prednášky o postavení Maďarov, Poliakov a Slovákov v Českej republike, z ktorých niektoré mienime uverejniť aj v Ľudových novinách. Slovenskú menšinu z Poľska reprezentovala výstava venovaná 50. výročiu časopisu Život, ktorú otvoril výkonný tajomník Spolku Slovákov v Poľsku Ľudomír Molitoris. Na konferencii bola zastúpená aj slovenská národnosť zo srbskej Vojvodiny. Riaditeľka novozaloženej inštitúcie Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov Milina Sklabinská oboznámila prítomných s históriou a súčasnosťou tejto vitálnej slovenskej komunity na Dolnej zemi. Informovala prítomných aj o schválení nového zákona o národnostných radách, ktorý vytvoril podmienky pre priame voľby do celoštátnych zastupiteľských zborov menšín vo Vojvodine. Účastníci konferencie sa po ukončení rokovania presunuli na Malostranské námestie do slovenskej Galérie SOGA, kde bola otvorená výstava diel výtvarného umelca českého pôvodu žijúceho a pôsobiaceho na Slovensku Rudolfa Filu Premaľby.
Visegrad - Terra Interculturalis - pod týmto názvom usporiadal koncom septembra v Prahe Slovensko-český klub medzinárodnú konferenciu. V poradí tretiu konferenciu o problematike národnostných menšín v strednej Európe podporil Medzinárodný visegrádsky fond. Jej duchovným otcom bol bývalý veľvyslanec SR v Prahe, spisovateľ Ladislav Ballek, ktorý podujatie otvoril nasledujúcim prejavom.
Vážení organizátori a účastníci pražskej Medzinárodnej konferencie o národnostných menšinách v krajinách V-4, dovoľte mi, aby som Vás čo najsrdečnejšie pozdravil a osobnejšie sa poďakoval za príležitosť byť tu dnes medzi vami. Lebo: „Medzi dobrými ľuďmi“, ako nám to odkázala pani Božena Němcová, „je raj“. A keďže „Praha je všech Čechů ráj“, ako sa spieva v známej českej piesni, sme tu dnes vo dvoch rajoch odrazu...
Z kolektívnych podujatí, stretnutí a ich programov - od tých domácich po tie medzinárodné - ma v ostatnom čase väčšmi a hlbšie oslovujú najmä dve: folklórne a menšinové. Iné akoby už čoraz menej lebo kolektívnymi, a to v tom najlepšom slova zmysle, vskutku nie sú. Pritom, ako nás kedysi učili doma a na našich starých akademických pôdach, kolektív je prostriedkom, kým indivíduum účelom... Žijeme čas privátnejších programov, zužovaných čoraz väčšmi na osobný zisk, pekuniárny (peňažný -p. r.) úspech, veselie, zábavu, majetok, väčší verejný vplyv, neraz priam v ničom už pre úžitok nás všetkých, krajinu, teda tie naše súvislosti širšie, budúce predovšetkým. Na našu minulosť a budúcnosť, a to všetko živé v nich, myslí sa dnes akosi čoraz zriedkavejšie, keď ešte zriedkavejšie hlbšie, teda ako hovorievame, z tých najhlbších podstát človečích. Aj v ich záujme. A pre ne samé.
Hľadám prirodzenosť, uviedol by som do rubriky novín o kúpe a predaji, a dodal: lebo len ona sa tragicky nemýli a len jej dielo nebude ani budúcim generáciám cudzie, lebo vskutku nestarne... Ale ako sa nám darí kúpiť si dnes takmer už všetko, tej prirodzenosti je medzi nami čoraz menej, priam nám už hrozí nedostatkom... Áno, priznávam, čoraz väčšmi mi chýba. Pri folklórnych podujatiach, domácich aj medzinárodných, a kultúrnych podujatiach a stretnutiach menšín si ju však ešte nájdem, a preto ich vyhľadávam.
Svet sa trhom rozširuje, trh svetom sa šíri a priestor pre prirodzenosť, ľudskosť, súdržnosť, solidaritu, naozajstnú kultúru zužuje. Svet trhu, poklonkujúc svojim fetišom, ktorým pripisuje priam nadprirodzenú moc a vplyv, sa už dávnejšie postaral o kultúrnu krízu, a len čo zmocnela. svet zasiahla kríza finančná a hospodárska. Poniektorí z nás na takýto priebeh našich časných dejín upozorňovali už dávnejšie... Ibaže trh, ktorý je, ako hovorievame, dobrý sluha, ale zlý pán, teda navlas podobný ohňu, si zaujatý sám sebou ešte neuvedomil, že všetko zlé v nás a medzi nami začína úpadkom kultúry a jej krízou...
Hodnoty, ktoré strácame, si menšiny úzkostlivo strážia, lebo vedia, že bez nich by ich nebolo. Bez vedomia kultúrneho menšiny nemôžu žiť a vo väčšinách prežiť. Preto sa im kríza kultúrna vyhýba. Ani o svoju prirodzenosť neprichádzajú. Nechcú povrchnosť, oslovuje ich hĺbka. Áno, menšiny majú svoju kultúru naozaj radi. Napokon, dodám, pridobre vedia, že práve ona im dáva ich osobitosť. A stráži ju.
Ako hovorí stará múdrosť, dobré je poukázať na dobro, aby v nás neprevládol dojem, že to druhé je tu už v presile...
Najlepšie aj najväčšmi vidíme menšiny vo väčšinách. Len čo ich zazrieme a uvedomíme si ich, kladieme si aj otázky: Kto sú? Ako sa majú? A čím všetkým sa od väčšiny líšia?... A ak nás nejaká menšina osloví, začneme sa zaujímať živšie aj o väčšinu, z ktorej pochádza, ale aj o tú, v ktorej žije. Najlepšou správou o nej je jej kultúra. Viem to. V juhoslovenskom prostredí, v ktorom som vyrastal, začal som sa o kultúru a svet našich južných susedov zaujímať už v detstve a zažiadalo sa mi prejsť sa ich krajinou a vidieť Budapešť, a najmä Budínsky hrad, na ktorom v jednej operetnej piesni zosadlo biele vtáča.... Moja generácia vyrastala v dvoch kultúrach, slovenskej a českej, pre nás v obidvoch našich, ale v tej maďarskej, vďaka maďarskej menšine v meste môjho detstva, videl som stredoeurópsky svet v ešte širších súvislostiach.... A neuniklo mi ani to, že sa staré lásky z menšín tratia pomalšie a to minulé v nich zvažuje sa hlbšie, a že myslia na nádeje, mravnosť, solidaritu, inak aj osobitejšie družné a zodpovedné za seba a svoju povesť. A že si uvedomujú hoci aj toto: Krajina, v ktorej žijeme, sa nedá premiestniť a hlas matky a otca preložiť. Azda aj pre túto skúsenosť mám taký hlboký vzťah k svojmu domovu, ale aj k európskym kultúram. Dodnes usporadúvajú moju myseľ a jej premýšľanie o svete. A kladieme si otázky naďalej: Čo doniesli menšiny do väčšiny, do môjho domova hoci tie, ktoré tu nie sú, napríklad Habáni, Nemci, Taliani, Chorváti, Srbi, Rusíni, Rumuni, Rómovia... Ovplyvnili slovenské remeslá, vidiecku aj mestskú architektúru, ponúkli osobitosti svojich kuchýň, nové výrazy jazyku, informácie o krajinách svojho pôvodu, takže naši predkovia už necestovali do ich starých domovov ako kamsi do neznáma...
Na Slovensku žije dnes jedenásť menšín, v krajinách V-4 to nie je inak... Vážme si všetky a dôvernejšie ich spoznávajme. Nezabúdajme, obrazne povedané, že aj vďaka menšinám v každej z našich krajín pribúda viac žita ako buriny...
Dobrý deň! A dobrý deň každý!
V dňoch od 22. do 25. októbra trinásty raz usporiadajú v Športovej hale v Békešskej Čabe Čabiansky klobásový festival. Pri tejto príležitosti usporiadala Čabianska organizačná agentúra 5. októbra v reštaurácii Symbol v Budapešti tlačovú konferenciu o békeščabianskom klobásovom festivale. Ako uviedol predstaviteľ agentúry a riaditeľ festivalu Zoltán Ambrus, hlavným cieľom akcie je vniesť svojské domáce chute do gastronomickej kultúry krajiny. Aj tohto roku sa uskutočnia zabíjačky, súťaž suchých klobás, súťaž masmediálnych osobností v príprave klobásy, potravinárske výstavy a expozície cestovného ruchu, ale aj vínne radovánky. Tohto roku bude preferovaná gastronómia Sarvaša a zvlášť sa predstavia hostia zo slovinského mesta Sevnica. Do súťaže o výrobu najlepšej klobásy (do ktorej sa bolo možné prihlásiť len cez internet) sa nominovalo 400 družstiev, v ktorých budú aj známe osobnosti, ako aj slovenské, poľské, slovinské, nemecké, české a rumunské súťažné tímy.
Na prvé podujatie v roku 1997, ktoré rozbehla skupina nadšencov na čele s dnešným riaditeľom festivalu Z. Ambrusom, prišlo 14 000 návštevníkov, kým v roku 2008 to bolo 72 000 ľudí. Prichádzajú nielen obyvatelia mesta, ale aj z celého Maďarska. Čo sa týka zahraničných hostí, najviac je zo Slovenska (40 %), Rumunska (29 %) a Slovinska (17 %), ale nájdu sa aj záujemcovia z Rakúska, Nemecka, Holandska, Fínska, Japonska a Kanady. Na základe doterajších skúseností organizátori môžu rátať s plynulým, 5-10 % rastom. Približne 35 % hostí neplatí za ubytovanie, bývajú u známych, príbuzných a priateľov. V hoteloch a penziónoch regiónu budú ponúkať rovnaké miestne slovenské špeciality a po večeroch sa budú konať rôzne kultúrne programy, ako napríklad koncerty skupín Molnár Dixieland Band, Félix Lajkó, La Bomba, Viki Marótová a Kultúrny orchester Nova.
Za spoločnosť Maďarský turizmus sa podujatia zúčastnil generálny riaditeľ Iván Róna, ktorý vyzdvihol, že z hľadiska cestovného ruchu Klobásový festival získal nielen celoštátnu, ale aj medzinárodnú prestíž. Predseda Výboru pre národný turistický ruch István Ujhelyi poukázal na to, že na festivale sa mnohí výborne cítia, ale dôležitý je aj jeho hospodársky profit. To potvrdil aj vicestarosta Békešskej Čaby Miklós Hanó, ktorý informoval prítomných o tom, že v posledných rokoch sa v meste rozmnožili menšie závody na výrobu klobás, okrem toho veľa malovýrobcov legálne vyrába a predáva domácu klobásu. Ako povedal, v budúcnosti neďaleko Športovej haly postavia adrenalínový park, kde bude okrem skanzenu, hôrky na sánkovanie a kolotočov aj klobásová dedina. Podľa terajších plánov by tu celý rok predávali čabiansku klobásu a tu by robili aj tradičné zabíjačky.
Vôňa farby, čistota a novota vyžaruje z budovy Materskej školy Zlatá brána v podpilíšskom Číve. V septembri tu otvorili skupinu jasličkárov, kde sa hrá cez deň 7-10 detí vo veku do troch rokov. S iniciatívou prišla vedúca učiteľka Mária Voderacká, ktorá našla oporu u vedenia obce, hlavne u starostky Márie Nagyovej.
Počas našej návštevy deti si ešte len privykali na jasle, takže v nových priestoroch bolo počuť skôr plač ako smiech, ale pani učiteľky nás uspokojili, že je to len chvíľkový stav. Deti rady chodia do jasličiek a rodičia sa tešia tejto možnosti. Je to pre nich veľká pomoc, veď sa takto môžu vrátiť na svoje pracoviská. Predpisy pre vytvorenie inštitúcie sú veľmi prísne, ale Čívanom sa podarilo uskutočniť svoj sen. V oddelenej časti budovy je pre najmenších veľká trieda, v ktorej je vydelená časť pre postieľky. Zvlášť museli vybudovať kúpeľňu a prezliekareň so skrinkami. Rodičia prinášajú plienky, krémy, posteľnú bielizeň a šaty pre svoje deti. O hračky a o jedlo sa postará inštitúcia. Obedy priváža podnikateľ z blízkeho Jászfalu, ktorý zabezpečuje aj stravu pre škôlkárov, žiakov základnej školy a dôchodcov. Strava pre najmenších je najdrahšia, lebo jedia viackrát denne rôzne druhy jedál. Vedúca materskej školy si kvôli jasličkám znovu sadla do školských lavíc. Ako vedúca učiteľka aj ona musí absolvovať dvojročné opatrovateľské štúdium. Školu navštevuje spolu s jednou opatrovateľkou. Podľa plánov budú aj v jasliach slovenské zamestnania. M. Voderacká bude s deťmi raz, dvakrát týždenne a bude s nimi spievať, učiť ich riekanky.
Vytvorenie jasličiek v hodnote 3 milióny forintov financovala samospráva z vlastných zdrojov, na zariadenie získala milión forintov v súbehu. Predtým, ako sa dala do práce, rozoslala obyvateľom osady dotazníky, aby zistila, či majú záujem o jasle. Čívanom sa nápad zapáčil a podporili ho. Prevádzková doba v jasliach je rovnaká ako v škôlke: 6.30 hod. do 17.00 hodiny.
Kvôli zriadeniu jasieľ museli obetovať telocvičňu a ambulanciu detskej lekárky a logopedičky. V bývalej telocvični museli špeciálne upraviť podlahu. Deti na ňu hrubý koberec a deti vedia, že na podlahu musia dávať pozor.
V čívskej materskej škole je inak neustále prítomné zachovávanie tradícií. A to nielen počas slovenských zamestnaní, ale aj bežne. V každej izbe je vystavený miestny ľudový kroj, ktorý je tak súčasťou každodenného života detí. Podobne ako úžitkové predmety, z ktorých pripravili učiteľky výstavku. V materskej škole pracuje sedem pedagógov vrátane vedúcej, v jasliach dve opatrovateľky a jedna pomocníčka.
Pre škôlkarov pripravujú učiteľky vždy zaujímavý program. Ročne absolvujú dva výlety: jarný a jesenný, keď zavítajú do múzea, zoologickej záhrady či bábkového divadla, ale pozrú si aj miestne pamätihodnosti, ako je dedinské múzeum a pivnice, kde sa zoznamujú s miestnymi tradíciami. Škôlkári spestrujú program obecných slávností predvedením detských hier a piesní. Najmenší obyvatelia Čívu môžu aj športovať: plávať, osvojovať si japonské bojové umenie kempo alebo hrať futbal. Majú aj niekoľko spoločných programov pre rodičov a rodiny. Pred väčšími sviatkami pre nich pani učiteľky organizujú tvorivé dielne.
Koncom septembra usporiadali v Komárome Dni Komárňansko-Ostrihomskej župy, ktoré sa začali konferenciou na tému Migrácia a národnosti v Komárňansko-Ostrihomskej župe. Priebežne s konferenciou bola inštalovaná výstava krojovaných bábik, na ktorej boli zastúpené všetky slovenské osady župy a expozícia kresieb, fotografií a esejí zaslaných do súťaže nazvanej Čo nám zanechali naši predkovia. Do tejto súťaže sa zapojili aj žiaci škôl, kde sa vyučuje slovenčina. Možnosť prezentovať sa nevynechali ani žiaci Základnej školy v podpilíšskom Číve, ktorí sa radi zúčastňujú rôznych súťaží, či sú to merania schopností v prednese básní, prózy, spevu, športové preteky, alebo výtvarné súťaže.
V Číve, kde slovenčinu vyučujú už 65 rokov, si kladú veľký dôraz na výchovu mládeže v národnostnom duchu. Slovenčinu tu vyučujú štyri hodiny týždenne. Ako sme sa dozvedeli od riaditeľky inštitúcie Ildiky Madudovej, v tomto školskom roku má škola 140 žiakov, z toho 17 prvákov.
Žiak šiestej triedy Martin Sávai pripravil do súťaže na župné dni knižočku s názvom Obrázková kniha z Čívu 2009. Zaradil do nej svoje fotografie a na najväčšie potešenie poroty k nim pridal krátky komentár, ktorý priblížil zvyky, tradičné podujatia a vôbec život obyvateľov tejto podpilíšskej osady. V knižočke nájdeme fotografie o vynášaní Moreny, o Čívskych dňoch, ale aj schátraného rodinného domu či zábery z čívskych ulíc. Členovia slovenského krúžku Základnej školy v Číve pripravili veľké tablá s fotografiami o ľudových zvykoch a krojoch. Desať členov krúžku na nich zachytilo existujúce zvyky (hody - púť, vynášanie Moreny), expozíciu dedinského múzea a ľudové kroje, ktoré sa porote tiež veľmi páčili. Členmi krúžku sú žiaci vyšších ročníkov, ktorí sa pravidelne zúčastňujú na rôznych slovenských súťažiach. Do župnej súťaže sa zapojili aj členovia výtvarníckeho krúžku s keramikou, ale oni nezískali ocenenie.
V posledný septembrový víkend usporiadali v békešskom Medeši už po sedemnástykrát Medešské dni, ktoré sa tohto roku vyznačovali hlavne tým, že v rámci nich oslávili udelenie mestského titulu, ku ktorému došlo 1. júla tohto roku.
Veľkolepé podujatie sa začalo promenádnym koncertom známej komlóšskej Mládežníckej dychovky na Kossuthovom námestí, ktorá v priebehu dňa viackrát vyhrávala Medešanom a ich hosťom. Súčasťou osláv bolo slávnostné pomenovanie Výchovného a vzdelávacieho strediska po rodákovi obce, známom maliarovi Mihályovi Schénerovi. Generálny riaditeľ Maďarskej národnej galérie Dr. Lóránd Bereczki vo svojom prejave vyzdvihol úzku spätosť maliara s rodným krajom, ako aj jeho pevnú vieru v mládež a deti, o čom svedčia aj jeho diela napríklad v Rozprávkovom dome v Békešskej Čabe. Riaditeľ inštitúcie Attila Nagy oznámil potešiteľnú správu, od septembra tohto roku majú popri základnej a materskej škole už aj jasle.
Ústredné oslavy udelenia titulu mesta sa konali v miestnom osvetovom stredisku, kde prevzal primátor Medešu Dr. Béla Nagy listiny z rúk ministra zodpovedného za samosprávy a šport Zoltána Vargu. Minister zdôraznil, že osada vždy bola akýmsi gestorom okolitého kraja a návštevníkov láka hlavne poľovníckym revírom, kultúrnymi pamiatkami a festivalmi. Zároveň vyzdvihol, že okrem pestovania melónov sa mesto vyznačuje výbornými výsledkami v oblasti športu a vzdelávania, ktoré vplývajú aj na život okolitých obcí. Parlamentný poslanec obvodu József Karsai prízvukoval, že tento kraj obývajú usilovní ľudia, ktorí keď narazia na ťažkosti, pracujú dvakrát viac, aby zdolali prekážky. Na slávnosť, v rámci ktorej predstavitelia všetkých konfesií Medešu požehnali vlajku mesta, zavítali aj ďalší parlamentní poslanci a svojou prítomnosťou ju poctili aj generálny konzul Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Štefan Daňo, podpredseda Valného zhromaždenia Békešskej župy Zoltán Farkas a generálny tajomník Zväzu obecných samospráv Gábor Zongor.
V rámci tejto slávnosti odovzdali rôzne ceny a uznania, ako napríklad Pedagóg roka, alebo Najlepší žiak roka. V kultúrnom programe nechýbali ani národnostné pásma. Koncom devätnásteho storočia totiž obec založili čabianski Slováci, ku ktorým sa neskôr prisťahovali Maďari a Rumuni. Miestna slovenská samospráva na čele s Máriou Nyáriovou Slávikovou pozvali na Medešské dni známu békeščabiansku citarovú kapelu Boleráz a slovenské aktivistky mesta potešili hostí pred osvetovým strediskom smažením známych fánkov (herouke). Návštevníci Medešu sa o slovenskosti osady mohli presvedčiť aj na výstave, ktorá je zriadená v priestoroch evanjelického zboru a obsahuje okrem pamiatok zo života zboru aj cenné národopisné predmety.
Medešania si v tento jesenný víkend mohli vybrať zo širokej palety zábavných a kultúrnych programov, akými boli vystúpenia rôznych umeleckých súborov, rockové koncerty alebo športové preteky.
Oslavy sa skončili v nedeľu svätou omšou, zasvätenou sv. Michalovi, patrónovi miestnych katolíkov.
Krstné meno František je talianskeho pôvodu, bolo odvodené od mena svätého Františka z Assisi a znamená „malý Francúz”. Aj keď žiadneho Francúza sme v prvý októbrový víkend na Bakátsovom námestí v IX. obvode Budapešti (Františkove) nestretli, videli sme množstvo zaujímavých programov. Konali sa tu totiž hody na Františka, na ktorých sa už tretí rok predstavila aj slovenská samospráva pôsobiaca v tejto mestskej časti. Do pestrej palety programov prispela pozvaním Folklórneho súboru Lipa a ochutnávkou bryndzových halušiek. Obidve voľby boli dobré, nakoľko najviac záujemcov si pozrelo práve tirpácke a zemplínske tance mladých slovenských tanečníkov a ani v jednom zo stanov nestáli záujemcovia tak vytrvalo a dlho, ako pri slovenskom.
Bakátsovo námestie je z turistického hľadiska na dobrom mieste: medzi Dunajom a veľkou okružnou. Tri dni sa niesli v znamení zábavy pre všetkých. Na hody sa prišlo zabaviť množstvo návštevníkov, pre ktorých boli pripravené koncerty, súťaže, atrakcie pre deti, a, samozrejme, nechýbali stánky s gastronomickými špecialitami. Kostol sv. Františka z Assisi v strede námestia sa týči vysoko, aby zďaleka privábil pútnikov. Hody sú teologickým pojmom - znamenajú celkové alebo čiastočné odpustenie spáchaných hriechov. Stredobodom hodov je svätá omša, ktorá dala sviatočný ráz aj hodom vo Františkove. Ako nás informoval predseda tamojšieho slovenského zboru Mikuláš Bogár, slovenská samospráva sa ochotne zapája do väčších kultúrnych aktivít tejto mestskej časti. Pozýva slovenských folklórnikov na májovú Národnostnú kavalkádu, na júnovú Veselicu na sídlisku Attilu Józsefa a na hody. Okrem toho usporadúva aj vlastné podujatia, ako je výlet loďou začiatkom jesene a obdarovanie detí v slovenskej materskej škole na Mikuláša.
V budove reprezentatívneho Starobudínskeho spoločenského kruhu sa nachádza nemenej reprezentatívny Klub seniorov Starého Budína. Tu sa za veľkého záujmu verejnosti konala 6. októbra vernisáž výstavy obrazov maliara, rodáka z pilíšskeho Santova, obyvateľa Starého Budína Jozefa Komendu.
Záujem postarších i mladších obyvateľov tejto časti mesta, medzi nimi i členov Klubu seniorov a Klubu slovenských dôchodcov Starého Budína, nebol náhodný, veď pod názvom Minulosť a prítomnosť Starého Budína v obrazoch umelec vystavil tridsaťosem malieb. Účastníkov sem popri obrazoch lákal aj pestrý program: recitácia Gréty Nagyovej, ktorá predniesla 76. sonet V. Shakespeara, pianistka Anna Parragová potešila prítomných dvomi skladbami J. S. Bacha a nemenší potlesk sa ušiel aj vnúčatám maliara Dore Komendovej a Patrikovi Kovácsovi, ktorí predviedli tri latinské tance.
O tvorbe Jozefa Komendu s uznaním hovoril básnik László Gyimesi. Zdôraznil, že umelec sa ako autodidakt dopracoval na vysokú úroveň, o čom svedčia aj jeho starobudínske obrazy. Témou týchto obrazov je krása prírody, ale i starobylé ulice a ich svojrázna atmosféra. Mimoriadny talent umelca vyžarujú aj diela o starodávnom Budíne, ktoré oproti fotografiám odzrkadľujú aj umelcov vzťah k znázorneným objektom a nie sú ľahostajné ani divákovi, ktorý v nich dokáže oceniť umelcov prístup. Táto výstava - ako na to poukázal L. Gyimesi - verne odráža vnímanie okolitého sveta, nového domova umelca, ktorý nám približuje rôznorakou technikou, ale už vyzretým umeleckým spôsobom.
Výstava Jozefa Komendu je otvorená do 26. októbra. Pozrite si ju aj vy!
Slovenská samospráva v Mlynkoch vďaka odbornej pomoci a finančnej podpore Ministerstva školstva Slovenskej republiky usporiada metodický kurz pre učiteľov slovenského jazyka materských a základných škôl. Účasť na kurze, ktorý sa uskutoční 4. a 5. decembra v Hoteli Pilíš na Chotárnej skale (Dobogókő), je bezplatná. V prípade potreby organizátori sprostredkujú účastníkom kurzu ubytovanie v hoteli. Z jednej osady sa kurzu môžu zúčastniť aj viacerí pedagógovia. Organizátori prosia záujemcov, aby im napísali svoje návrhy alebo prosby ohľadne tematiky kurzu, keďže ich chcú zohľadniť pri zostavovaní definitívneho programu s Ministerstvom školstva SR. Zároveň prosia uchádzačov, aby v čo najkratšom čase vyplnili a poslali pripojenú prihlášku na e-mailovú adresu:
Meno:....................................................
Bydlisko:...............................................
Telefónne číslo:....................................
E-mailová adresa:................................
„Kto má srdce naplnené láskou, ten spieva,“ povedal sv. Augustín. Myslím si, že ak máme svoje srdcia naplnené takouto láskou a takto vykonávame hocijakú činnosť - bohoslužbu, spoločenskú, kultúrnu či rodinnú, tak spev je namieste a zvyšuje efekt služby. Určite to bude príznačné aj pre toto dnešné podujatie, ktoré sa bude konať v našom kostole. Buďte vítaní a cíťte sa u nás dobre! - povedal úvodom správca farnosti pri Kostole sv. Vavrinca v Pišpeku (Püspökhatvan) dôstojný pán László Baranyi.
VII. celoštátne ekumenické stretnutie cirkevných zborov a koncert chrámovej hudby sa uskutočnili 26. septembra v pišpeckom kostole, kam zavítali spevokoly z rôznych Slovákmi obývaných regiónov v Maďarsku. Krátku pobožnosť vykonala putujúca evanjelická farárka Hilda Guláčiová Fabuľová a ukážku zo starej slovanskej liturgie a staroslovanský Otčenáš zaspieval Tibor Mótyán. V mene Slovenskej menšinovej samosprávy v Pišpeku hostí privítala jej predsedníčka Emese Gimesiová Sokolová. Na organe hral pán profesor Lajos Pál.
Hlavným organizátorom veľkolepého podujatia bola Celoštátna slovenská samospráva (CSS) a spoluorganizátormi Farský úrad v Pišpeku, Samospráva obce Pišpek a Slovenská samospráva v Pišpeku. Slávnostný prejav mala zástupkyňa predsedu CSS Etelka Rybová, ktorá o. i. povedala:
- Najskôr vám, milí hostia, odovzdávam osobný pozdrav predsedu CSS Jána Fuzika, ktorý je na medzinárodnej konferencii v Prahe. Dovoľte mi, aby som vám predstavila dôstojného pána Stanislava Brtoša, ktorý je od 1. júla t. r. v Budapešti a ktorý prišiel na tri roky vykonávať slovenskú pastoráciu v kruhu slovenských katolíkov žijúcich v Maďarsku. Dnes sa vám prihováram, milí hostia, nezvyčajným spôsobom. Najskôr by som chcela pozdraviť ľudí, kolegov, s ktorými som dlhé roky pracovala a ktorí urobili kus zanietenej práce v prospech našich Slovákov. Je to v prvom rade rodák z Pišpeku Štefan Lami, kurátorka CSS pri Verejnej nadácii pre národné a etnické menšiny v Maďarsku Ildika Klauszová Fúziková, zástupca riaditeľky Menšinového odboru Ministerstva školstva MR Štefan Kraslán, predsedníčka Slovenskej samosprávy Budapešti Zuzana Hollósyová a s osobitnou láskou pozdravujem ďalších prítomných: starostku obce Ďurka Moniku Szabadovú, miestnych Slovákov, hostí a predstaviteľov slovenskej tlače. Nedávno som čítala v jednom článku, že spoločný spev posilňuje imunitný systém. Myslím si, že v Božom chráme spev posilňuje a utužuje aj nášho ducha, čo je ešte dôležitejšie. Spievajme Pánovi, nášmu Bohu, veď on je jediný stály bod v našom živote. Bdie nad nami, stará sa o nás. Náš spoločný slovenský spev nech nám pomáha pretrvať ešte dlho, naveky, - povedala E. Rybová.
Musíme podotknúť, že na celoštátne stretnutie prišlo z Rákoškerestúru za autobus Slovákov na čele s predsedníčkou Slovenskej samosprávy XVII. obvodu Budapešti Máriou Epreššovou.
Prehliadku otvorilo vystúpenie Evanjelického spevokolu z Jače, ktorý bol založený r. 1988. Jeho prvoradým cieľom je spestrovať bohoslužby na rôzne cirkevné sviatky. V repertoári má okolo 180 skladieb od domácich a zahraničných skladateľov. Vedúcim spevokolu je miestny evanjelický farár Adam Mekis a dirigentkou Andrea Mekisová. Jačiansky spevokol zaspieval trojhlasný kánon Soli Deo Gloria, vianočnú a veľkonočnú pieseň z Tranoscia a od Pála Esterházyho Veni Creator Spiritus!
Zbor sv. Jakuba z Níže bude 10. októbra oslavovať 40. výročie svojho založenia. Zbor vydal aj platňu a pripravil rozhlasovú nahrávku. Vystupoval na mnohých miestach doma i v zahraničí. V Pišpeku zaspieval latinský kánon Dona nobis Pacem a prekrásne slovenské mariánske piesne. Dirigovala vedúca zboru Mária Szarková. Nielen ich zvučný a krásny spev, ale aj pestrý kroj očaril obecenstvo.
Budapeštiansky spevácky zbor Ozvena vznikol v roku 2001. Vedúcou je Zuzana Hollósyová. Prvým dirigentom bol Ján Šutinský, od r. 2003 je zbormajsterkou Marta Pálmaiová Pápayová. Repertoár zboru je pestrý - spieva spracované ľudové piesne a zborové skladby. Zbor sa viackrát predstavil v susedných štátoch, často vystupuje na domácich podujatiach. Vydal dvojalbum pod názvom Šej, dobrý večer. Na stretnutí na vysokej úrovni zaspieval diela Palestina, Hrušovského a Schuberta a pieseň Haleluja, svitlo ráno.
Sudické ženy, ktoré radi spievajú, založili spevácky zbor v roku 1992. Vedúcou sa stala učiteľka spevu a hudby Katarína Marcziková a slovenskú odbornú prácu napomáha Katarína Plevová. Zbor získal viacero ocenení a kvalifikáciu zlatého stupňa. Vystupoval aj v Poľsku, na Slovensku a v Rumunsku. Na stretnutí sme si od neho vypočuli latinskú pieseň Kodálya Stabat mater a slovenské náboženské piesne.
Evanjelický zmiešaný zbor z Békešskej Čaby bol založený v roku 1989 pod vedením Jána Šutinského. Súčasná dirigentka Katarína Kutejová Ablonczyová pracuje so zborom už 13 rokov. Speváci sa viackrát zúčastnili na kvalifikačných súťažiach a porota im vždy udelila zlaté ocenenie. Pravidelne chodievajú na domáce a zahraničné stretnutia zborov. V tomto roku prezentovali svoje mesto v Rumunsku a v Trenčíne na Slovensku. V Pišpeku zaspievali piesne Per Crucem, od J. S. Bacha Pri jasliach stojím pokorne, od F. Schuberta Boh svätý, svätý je; spracovanú verziu Daj Boh šťastia a Soli Deo Glória.
Spevácky zbor Spievajúca mládež slovenská (SMS) z Mlynkov vznikol v roku 2006. Mladí členovia zboru sa venujú pestovaniu slovenského folklóru, klasickej a duchovnej piesne a hudby. CSS vydala CD platňu zboru pod názvom Vyznanie. Vedúcim SMS je Levente Galda. Mladí speváci zaspievali žalm, slovenské náboženské piesne a Vyznanie od Chopina, Ave Máriu od Gounoda a Prosím ťa, Pane od Webbera.
Záverom koncertu vystúpil Zmiešaný zbor údolia Galgy, ktorý vznikol pred 8 rokmi združením pišpeckého zboru Pri Musica a Asódskeho mestského zboru. Obidva zbory založil pán profesor Béla Száraz. Spievajú v nich najmä učitelia materských a základných škôl. Radi spolu spievajú, ale zbory sa často predstavujú aj samostatne. Vystupujú v prvom rade doma, ale hosťovali už v Nemecku, Poľsku, Rumunsku a na Ukrajine. Vedúcim zborov sú Katarína Páková a Lajos Pál. V ich prednese sme si mohli vypočuť po slovensky diela od Haydna, Codneta a Hopsona. Na klavíri ich sprevádzal Lajos Pál.
Slávnostné stretnutie sa skončilo spoločným staroslovanským spevom z Tranoscia Chváltež Boha našeho. Každý účinkujúci zbor po vystúpení prevzal darček organizátorov - kytičku kvetov a vázu s maľbou slovenskej učiteľky na dôchodku Moniky Berényiovej Lamiovej, rodáčky z Pišpeku.
Nazdávam sa, že VII. celoštátne ekumenické stretnutie speváckych zborov a koncert chrámovej hudby v Kostole sv. Vavrinca v Pišpeku bolo na vysokej úrovni. Účinkujúci a organizátori veľkolepého podujatia si zaslúžia vysoké uznanie. Nech naďalej oduševnene pestujú slovenské dedičstvo svojich predkov! Mala by som však tri maličké postrehy. Môžeme len ľutovať, že do úvodnej duchovnej úvahy nezapojili organizátori hosťujúceho katolíckeho kňaza zo Slovenska Stanislava Brtoša, ktorý prišiel na stretnutie. Chýbali mi aj naše krásne pestré ľudové kroje, veď iba nížanský zbor vystupoval v domácom kroji. V predošlých ročníkoch stretnutia ich bolo oveľa viac. Škoda, lebo nielen spev a hudba, ale aj náš slovenský kroj zvyšuje efekt stretnutia a patrí k nám. Bohužiaľ, chýbali mi aj domáci, rodáci z Pišpeku, ktorých bolo na koncerte veľmi málo. Môžu len ľutovať, že vynechali takúto jedinečnú možnosť a neopakovateľný zážitok!
Popoludní si hostia pozreli Park sôch a výstavu omšových rúch farára Lászlóa Baranyiho v miestnej základnej škole.
V roku 1826 vybudovali v Níži (Nézsa), na vtedajšom cintoríne, kalváriu. S iniciatívou vybudovať ku kalvárii kaplnky prišiel nížanský rodák, podnikateľ Sándor Prontvai. Dňa 1. mája 2009 sa začala práca. Ešte predtým však bolo treba dať vypracovať projekty, organizačne pripraviť práce a najmä zohnať finančné prostriedky. Práca prebiehala podľa plánu a s príchodom jesene dokončili aj poslednú 15 kaplnku, vysviacka ktorej sa konala 20. septembra 2009.
Na slávnostnú svätú omšu prišli veriaci z Níže, Dolných Petian, Keszegu a Šápova s procesiou. Na svätej omši sa zúčastnili aj bývalí farári, ktorí slúžili v Níži a kňazi z okolitých farností.
Slávnostnú svätú omšu celebroval diecézny biskup Miklós Beer s oltárnymi spolubratmi. Po svätej omši so zástavami a procesiou išli veriaci ku bráne Krížovej cesty. Otec biskup v spoločnosti prepošta Frigyesa Pálosa požehnal jednotlivé kaplnky.
Po obrade sa konala spomienková slávnosť v cintoríne, na ktorej sa prihovorili veriacim miestny farár József Gedeon a starosta obce Ondrej Kučera. Pán starosta sa s uznaním zmienil o iniciatíve, príkladnej obetavej spolupráci a finančnej pomoci občanov obce. Dosiahli svoj cieľ - vybudovali krížovú cestu na tom mieste, kde stála kedysi. Vtedy však na mieste kaplniek stálo 14 gaštanov, na ktorých boli pripnuté malé obrázky. Zároveň oznámil prítomným, že poslanecký zbor ocenil obetavú prácu Sándora Prontvaiho titulom Čestný občan obce Níža. Diecézny biskup Miklós Beer odovzdal S. Prontvaimu diplom a pamätnú plaketu.
Za obetavú prácu dostali diplom poslaneckého zboru aj autor projektu, akademický maliar Nándor Hérics a ďalší obetaví občania, ktorí sa zúčastnili na budovaní Krížovej cesty.
Po slávnostnom akte sa konalo agapé v miestnom kultúrnom dome, kde domáci štedro pohostili všetkých hostí.
Popoludní si účastníci slávnosti mohli pozrieť kultúrny program v parku miestneho kaštieľa. Vystúpili Cirkevný zbor sv. Jakuba z Níže, spevácke zbory z Dolných Petian a Keszegu, ako aj speváčka Mária Maczkóová, laureátka ceny Maďarské dedičstvo a EmErTon, ktorá zaspievala mariánske piesne. Potom odzneli sikulské rozprávky v prednese Szende Csernika.
Po kultúrnom programe pripravili v parku ukážky ručných prác a vo večerných hodinách bol koncert.
Oduševnení veriaci pod vedením miestneho farára Józsefa Gedeona sa vo sviečkovom sprievode vybrali vykonať pobožnosť pri novej Krížovej ceste.
V Myjavskej pahorkatine je celý rad obcí, v ktorých sa v minulosti narodili významné slovenské osobnosti. Jednou z nich sú aj Vrbovce, kde sa narodil spisovateľ Pavol Beblavý, autor náboženských a národných piesní Ján Leška a na Dolnej zemi pôsobiaci básnik a jazykovedec Štefan Leška. V tejto rozsiahlej kopaničiarskej obci pod Bielymi Karpatmi sa 31. januára 1775 narodil aj národnokultúrny pracovník, cirkevný hodnostár a spisovateľ Pavol Jozeffy (pôvodom Jozefák). Vyrastal v roľníckej rodine otca Štefana Jozefáka a matky Barbory, rodenej Vaculovej. Základnú školu vychodil v rodisku, v rokoch 1788-93 pokračoval v štúdiu na evanjelickom lýceu v Bratislave. Po jeho ukončení bol v rokoch 1794-95 domácim učiteľom a vychovávateľom detí kráľovského úradníka Františka Darvaša. V rokoch 1796-98 pokračoval v štúdiu teológie na univerzite v Jene. Navštevoval aj univerzitu vo Wittenbergu, Halle, Lipsku a Salzmannov pedagogický ústav v Schnepfenthale. Keď sa vrátil domov, v zimných mesiacoch rokov 1798-99 bol vychovávateľom a učiteľom synov horlivého evanjelika Karola Földváryho v Péterke (Peštianska stolica). Hneď na to ho v roku 1799 pozval Samuel Tešedík za kaplána a učiteľa na svoj Hospodársky inštitút do Sarvaša. Pavol Jozeffy tam vyučoval pedagogiku, antropológiu, fyziku a poľnohospodárstvo. Za farára ho 7. 2. 1799 vysvätil superintendent banského dištriktu Martin Hamaliar. Po dva a pol ročnom pôsobení na Tešedíkovom ústave odišiel roku 1801 za farára do slovensko-nemeckého evanjelického zboru v Asóde, ktorý bol v tom čase významným slovenským strediskom. Po sedemročnom pôsobení v Asóde prešiel roku 1808 za farára do neďalekej Cinkoty, kde pôsobil plných dvanásť rokov do roku 1820. Počas cinkotského pôsobenia medzi rodákmi zastával funkcie seniorálneho zapisovateľa, školského dekana, peštianskeho konseniora a seniora. Aj keď bol medzi ľudom, s ktorým si veľmi rozumel aj rečovo, obľúbený a neohrozene bránil práva poddaných voči zemepánom, nakoniec musel Cinkotu opustiť. Jeho novým pôsobiskom sa v roku 1820 stal evanjelický cirkevný zbor v Tisovci. Po odchode z Dolnej zeme popri farárskej službe rozvíjal ľudovýchovnú činnosť, učil ľud ovocinárstvu a zúrodňovaniu pôdy podľa Tešedíkovej školy. Zavádzal pestovanie nových odrôd plodín a ovocia, propagoval všestranné vzdelávanie ľudu a podnecoval zakladanie nedeľných škôl pre dospelých. Za týmto účelom zaviedol na evanjelických cirkevných školách 6-ročnú školskú dochádzku. Pavol Jozeffy je aj pôvodcom myšlienky súťaženia žiakov na kežmarskom lýceu v čítaní kníh zo školskej knižnice a ich využívania vo vyučovacom procese. Roku 1823 na dištriktuálnom konvente konanom v Kežmarku bol zvolený za superintendenta Potiského dištriktu a túto hodnosť vykonával plné štvrťstoročie. Do tejto superintendencie patrili aj Slovákmi obývané mestá a obce na severovýchode terajšieho Maďarska. Počas pôsobenia v Tisovci dal postaviť nový kostol a školu. V roku 1830 získal na univerzite v Jene čestný doktorát. Začiatkom 30. rokov stal spoločne s Jánom Seberínim na čele úsilia vydať nový evanjelický spevník. Nakoniec v roku 1842 pod jeho patronátom pripravili a vydali nový evanjelický Zpěvník. Bol horlivým podporovateľom vydávania slovenských kníh, udržiaval priateľské kontakty s peštianskym farárom Jánom Kollárom, ktorému bol pomocníkom a podporovateľom pri budovaní slovenského evanjelického cirkevného zboru v hlavnom meste Uhorska. Značnú odozvu vo verejnosti vzbudil jeho pastiersky list Potiského superintendenta k níreďházskej evanjelickej cirkvi proti zneužívaniu náboženstva na maďarizačné ciele. V liste adresovanom 6. 12. 1839 vyzýva miestny konvent, aby sa náboženstvo vyučovalo len v slovenskej materinskej reči. Jozeffy sa takto stal neohrozeným ochrancom dolnozemských Slovákov v Sabolčskej stolici proti krutej a zúrivej maďarizácii. Tento problém sa dostal do širokej verejnosti zásluhou slovenského korešpondenta časopisu Květy, ktorý ho uvádza v časopise 23. 4. 1840. Roku 1841 Jozeffy vystúpil na evanjelickom generálnom konvente proti maďarizačným snahám generálneho dozorcu grófa K. Zaya a roku 1842 bol vedúcim deputácie v tzv. Prestolnom prosbopise k panovníckemu dvoru vo Viedni. Prvýkrát v slovenských dejinách v ňom boli predložené národné požiadavky s prosbou o ich záštitu. V slovenskom národnom hnutí pokračoval v rokoch 1843-44, keď svojou autoritou vystupoval ako obranca Ľudovíta Štúra a Katedry slovenskej reči a literatúry na evanjelickom lýceu v Bratislave. Bol členom spolku Tatrín, v ktorom ako jeho predstaviteľ odporúčal vydávať ľudu prístupnú a zrozumiteľnú literatúru. Upozorňoval, aby Tatrín nezabúdal ani na Ukrajincov. Aktívne, a to i hmotne podporoval národné hnutie a snahy štúrovcov. Jeho národnobuditeľské zásluhy vysoko ocenil aj A. H. Škultéty v článku Žiaľ cirkvi a národa v časopise Orol Tatránsky roku 1848 a ocenili ich aj Štúrove Národnje noviny roku 1848.
Pavol Jozeffy bol autorom viacerých kázní a pastierskych listov, ktoré vyšli tlačou. Takmer polovicu svojho pracovného života pobudol medzi krajanmi v terajšom Maďarsku. Zomrel 29. 3. 1848 v Tisovci. Božetech Klemens namaľoval po jeho smrti obraz, ktorý zostal jednou z mála pamiatok, na ktorej nám jeho podobizeň aspoň takto pripomína jeho veľké zásluhy o slovenský národ.
V rokoch 1945-1948 prevažovalo v československo-maďarských vzťahoch napätie a spory, ktoré sa podľa okolností zostrovali alebo miernili. U vlád oboch štátov nechýbala snaha o dosiahnutie dobrých susedských vzťahov. Obe strany si uvedomovali, že sa jedná o dôležitú záležitosť strednej Európy a uznávali vzájomnú prospešnosť hospodárskej spolupráce. Rozpory medzi oboma štátmi však boli takého druhu a tak hlboké, že plodili napätie. Kľúčovú úlohu v nich hral úplne protichodný názor, či dokonca projekt budúceho osudu maďarskej menšiny v ČSR. Československý postoj vychádzal v tejto veci z dvoch zásad: zo zachovania predmníchovských hraníc a z vytvorenia národného štátu Čechov a Slovákov bez národnostných menšín a menšinových práv. Budapešť požadovala zachovanie občianskych práv občanov ČSR maďarskej národnosti, vrátane práv národnostných, a nevylučovala ani ich presídlenie, ale s územím či s pôdou, t. j. porušenie predmníchovských hraníc. Výmena obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom, pokladaná už v materiáloch londýnskej vlády za optimálne východisko, nadobudla charakter aktuálnej politickej úlohy. Maďarský predstaviteľ Mihály Károlyi v tejto súvislosti uviedol, že „je všeobecným záujmom oboch krajín, aby sa výmena obyvateľstva, keď už k nej musí prísť, zrealizovala aspoň spravodlivo a podľa možností bez atrocít.“ Jeho umiernené stanovisko v tejto otázke však nezdieľala maďarská vláda, ktorá svoj odmietavý postoj k idee maďarsko-slovenskej výmeny obyvateľstva vyjadrila ústami ministra zahraničných vecí Gyöngyösiho 1. júla 1945 na zhromaždení Nezávislej maloroľníckej strany zvolanom do Békešskej Čaby, centra slovenského života v Maďarsku. Vo svojom prejave sa maďarský politik sústredil predovšetkým na šikanovanie a tvrdé zásahy slovenských orgánov voči maďarskej menšine na Slovensku, odsudzované aj oficiálnymi československými predstaviteľmi. Z vystúpenia Gyöngyösiho vyplynulo oficiálne vládne stanovisko, podľa ktorého sa otázka Maďarov v Československu stala zahraničnopolitickým problémom číslo jedna. Začiatkom júla 1945 sa československá vláda a prezident Edvard Beneš oficiálne obrátili na tri spojenecké veľmoci so žiadosťou, aby do programu blížiaceho sa rokovania zaradili otázky transferu nemeckej a maďarskej menšiny v Československu. V prípade maďarského obyvateľstva na Slovensku sa kládol dôraz predovšetkým na výmenu obyvateľstva.
Výsledky Postupimskej konferencie povzbudili politickú aktivitu oboch strán a taktiež zostrili už aj tak napäté vzťahy. Maďarská vláda znásobila nóty a iné formy sťažností na Československo, zasielané Spojeneckej kontrolnej komisii. Týkali sa jednotlivých prípadov perzekúcie občanov maďarskej národnosti. Pražské ministerstvo zahraničných vecí odpovedalo na nóty maďarskej vlády iba výnimočne a jej sťažnosti vyvracalo ako nepravdivé. Na mnohé neodpovedalo vôbec, v desiatich prípadoch preto, lebo obsahovali výrazy hrubo urážajúce československú vládu. Napriek tomu, že Postupimská konferencia odmietla návrh československej vlády na odsun Maďarov z jej územia, pre maďarskú vládu bol však nepriaznivý nový záväzok, ktorý Maďarsko nežiadalo: odsunúť Nemcov z územia štátu. Budapešť okamžite rozoznala kompromisný charakter rozhodnutia, že nejde o rozhodnutie proti Nemcom, veď Maďarsko malo na západ hranice len s Rakúskom, ale jeho cieľom bolo vytvoriť priestor pre Maďarov z Československa. V podstate to bola predohra k potencionálnemu transfernému riešeniu otázky Maďarov na Slovensku, ale tak, že zodpovednosť teraz už presunuli na maďarskú vládu. O tom, že československá vláda sa aj napriek odmietavému stanovisku západných veľmocí v otázke transferu Maďarov nezmierila s týmto rozhodnutím, svedčí aj dekrét prezidenta republiky č. 33 z 2. augusta 1945, ktorý fakticky znamenal stratu československého štátneho občianstva pre obyvateľstvo nemeckej a maďarskej národnosti. Ak Košický vládny program prinášal politickú deklaráciu toho, že Maďari stratili práva občanov Československa, tento prezidentský dekrét bol legislatívnym vyjadrením faktu, že obyvateľstvo maďarskej národnosti sa stalo neplnoprávnou skupinou obyvateľstva. Podľa Kálmana Janicsa tento dekrét, pozbavujúci Maďarov práv, mal vytvoriť jasnú situáciu pre všeobecnú deportáciu, keď sa 97% maďarského obyvateľstva odobralo československé štátne občianstvo, zároveň zákon umožnil sériu bezprávnych činov (zrušenie dôchodkov, zákaz akýchkoľvek podpôr pre obyvateľov bez štátneho občianstva, ignorancia v zdravotníckej starostlivosti...), ktorí vyvolali negatívnu reakciu nielen v Maďarsku, ale aj u svetovej verejnosti.
Už po čiastkových neúspechoch na medzinárodnopolitickej scéne s myšlienkami transferu Maďarov zo Slovenska sa v Československu začali tvoriť koncepcie na vnútorné riešenie tohto problému. Išlo o celý rad opatrení v priebehu rokov 1945-1948, okrem najvýznamnejších akcií, ako bola reslovakizácia a odsun Maďarov do Čiech v rámci náboru pracovných síl. Autori plánu reslovakizácie očakávali od nej prínos v tom zmysle, že v dôsledku zákona bude možné štatisticky znížiť počet Maďarov, na základe čoho aj veľmoci ľahšie odsúhlasia vysídlenie tých Maďarov, ktorí ostali v krajine. Zároveň po vysídlení Nemcov bude možné zachrániť maďarskú pracovnú silu pre štát. K ďalším represívnym zákrokom patrili opatrenia na úseku hospodárskom (konfiškácia pôdy v rámci pozemkovej reformy, zavádzanie národných správ v rámci znárodňovacích akcií), na úseku kultúry a školstva (faktická likvidácia maďarského národnostného školstva, spolkov, kultúrnych a ľudovýchovných inštitúcií, úplné obmedzenie používania maďarského jazyka v úradnom styku), premenovanie obcí a miest, opatrenia v oblasti ľudového súdnictva, vnútorné presídľovanie v rámci územia Slovenska,... Na prvý pohľad znelo konštatovanie M. Károlyiho, ktorý referoval o svojich skúsenostiach z Prahy aj M. Rákosimu v tom zmysle, že „Česi sú omnoho jemnejší ako Slováci. Možno sa ani veľmi netešia, že sa Slováci stali natoľko protimaďarskí...“ zaujímavo, ale boli to len jeho osobné dojmy a tak ani on vo veci vyriešenia maďarskej otázky nedokázal dosiahnuť významné úspechy u pražských politikov.
Po neúspešnom pokuse definitívne vyriešiť maďarskú otázku v ČSR viedlo Československo tlačovú vojnu s Maďarskom s cieľom presvedčiť západné veľmoci o nutnosti odsunu maďarskej menšiny. Maďarské tlačové ťaženie malo úplne opačný cieľ - získať svetovú verejnú mienku proti odsunu. A taktiež prezentovať Československo ako štát, ktorého národnostná politika je v rozpore s demokraciou. Uprostred tlačovej vojny boli nečakane na podnet z Budapešti obnovené československo-maďarské rokovania, ktoré nakoniec viedli k podpisu Dohody o výmene obyvateľstva medzi ČSR a Maďarskom z 27. februára 1946, na základe ktorej mal byť z územia Československa do Maďarska presťahovaný taký počet obyvateľov, ktorý sa rovnal počtu osôb slovenskej a českej národnosti prihlásených na presťahovanie z Maďarska do Československa. Na príprave presídľovania Maďarov zo Slovenska sa podieľal Osídľovací úrad pre Slovensko a vládny splnomocnenec Daniel Okáli. Technicky sa výmena uskutočňovala za pomoci slovenských povereníctiev, za spolupráce armády a dôstojníkov, ktorí sa podieľali už na odsune Nemcov z Čiech. V zmysle Dohody bolo Československo oprávnené vyslať do Maďarska osobitnú komisiu, ktorá mohla počas šiestich týždňov v slovenskom jazyku vyvinúť propagandu v záujme presídlenia. Úsilie presídľovacej komisie, ktorá od marca 1946 sídlila v Budapešti, prijímali Slováci v Maďarsku na mnohých miestach s veľkým nadšením. Významným momentom tohto procesu bolo to, že tunajší Slováci sa prvýkrát dostali do bezprostredného kontaktu s predstaviteľmi svojho materského národa, zoznamovali sa s jeho minulosťou, kultúrou a hospodárskymi výsledkami. Na agitáciu presídľovacej komisie priaznivo vplýval aj ten faktor, že slovenská strana nepovažovala „opätovné získanie” Slovákov v Maďarsku iba za nástroj československo−maďarskej výmeny obyvateľstva, ale začlenila tento akt do širšieho kontextu. Jej cieľom bolo všetkých Slovákov žijúcich v strednej a juhovýchodnej Európe, ktorí boli kedysi nútení z hospodárskych a náboženských dôvodov opustiť sídelné územie slovenského národa, presťahovať do ich pôvodných sídiel. V rokoch 1946-1948 sa vrátili na územie dnešného Slovenska slovenské rodiny nielen z Maďarska, ale i z Juhoslávie, Rumunska a Bulharska. Účastníkmi tohto programu boli aj Slováci, ktorí sa v 30. rokoch 20. storočia vysťahovali do baníckych oblastí Francúzska a Belgicka.
Členovia komisie sa mohli voľne pohybovať, mohli získavať informácie a stýkať sa s hocikým podľa vlastného uváženia. Na presídlenie sa bolo treba prihlásiť do troch mesiacov, t. j. do 27. mája 1946 u Československej presídľovacej komisie. Maďarská vláda cez svoju poverenú osobu mala právo kontrolovať činnosť zvláštnej komisie. Podľa Dohody o výmene obyvateľstva mala technické a hospodárske problémy, spojené s výmenou obyvateľstva, riešiť zmiešaná komisia, skladajúca sa z dvoch Slovákov a dvoch Maďarov. Rozhodnutia mali byť uznášané jednohlasne. V prípade, že by jednohlasnosť nebola dosiahnutá, mal byť pribratý piaty člen ako predseda a potom by sa rozhodovalo väčšinou hlasov. Podobne ako Praha sa na výmenu obyvateľstva pripravovala aj Budapešť. V polovici júla 1946 bola pre tieto účely zriadená Maďarsko-československá vládna presídľovacia komisia so sídlom v Budapešti. V prvej polovici augusta 1946 začali oblastné úradovne maďarskej presídľovacej komisie v súčinnosti s politickými stranami vykonávať súpis osôb a majetku Slovákov hlásiacich sa na presídlenie z Maďarska na Slovensko. Nezriedkavé bolo zastrašovanie a odhováranie Slovákov od presídlenia. Keď to nepomáhalo, siahalo sa aj k metódam vydierania a terorizovania. Stávali sa i prípady, že Slovákov hlásiacich sa na presídlenie na Slovensko nakladali na transporty určené pre vysídlenie Nemcov z Maďarska. Časť Slovákov, ktorí už neboli schopní znášať tieto násilné metódy, už v lete 1946 ilegálne aj s rodinami utekala na Slovensko.
Tieto kroky maďarskej vlády odsúdil vo svojom parlamentnom prejave poslanec Bruha, ktorý okrem iného povedal: „Maďarom ide zrejme o získanie času, ktorý využívajú k tomu, aby sľubmi alebo terorom odradili Slovákov a Čechov od presídlenia. Musíme byť pripravení na to, že Maďari túto svoju taktiku budú uplatňovať aj naďalej, prípade že ju budú ešte stupňovať. Pritom je len samozrejmé, že využívajúc opodstatnené alebo neopodstatnené zámienky budú hľadieť výmenu obyvateľstva znemožniť. Doteraz sme dosiahli to, že sme Maďarom nedoviezli ani jedného Maďara od nás a to ani osoby odsúdené ľudovými súdmi.“ Aj tento fakt svedčí o tom, že túto Dohodu donútil podpísať maďarskú vládu tlak zo strany Spojeneckej kontrolnej komisie a že nemala záujem na jej plnení, pretože sa nechcela zriecť svojej revizionistickej politiky voči Československu. Rokovania o výmene obyvateľstva na základe už podpísanej dohody sa čoskoro dostali do slepej uličky. Maďarsko do ukončenia rokovaní na Parížskej mierovej konferencii nemalo záujem o začatie výmeny obyvateľstva. Na intenzívny nátlak Prahy povolila maďarská vláda presídlenie časti sociálne slabších vrstiev z Maďarska do ČSR. Presídlenie tejto kategórie obyvateľstva sa uskutočnilo na základe rozhodnutia Zmiešanej komisie č. 8. Išlo najmä o slovenských baníkov, sklárov, učiteľov, študentov, remeselníkov. Ich odsun sa začal 11. júna 1946 a v roku 1946 dosiahol celkový počet týchto presídlencov 8216 osôb. Maďarská strana sa sťažovala na pokračujúce prenasledovanie Maďarov na Slovensku a odmietala výmenu začať, kým sa v tomto smere neuskutoční náprava.
Nakoniec sa maďarskej vláde podarilo dosiahnuť to, že realizáciu dohody o výmene obyvateľstva posunula až k mierovej konferencii v Paríži, ktorá trvala od 29. júla 1946 do 15. októbra 1946. Československá strana navrhovala do mierovej zmluvy s Maďarskom zaradiť článok, podľa ktorého by bolo Československo oprávnené vysťahovať zo svojho územia 200 000 obyvateľov maďarského etnického pôvodu. Tento návrh považovala maďarská delegácia za najväčšiu priamu hrozbu maďarským záujmom na mierovej konferencii. Na konferencii sebavedomá rétorika Gyöngyösiho a členov jeho delegácie, ktorá nevedela dokázať, že sa vzdala zahraničnopolitickej orientácie, ktorú sledovala za Horthyho éry a požadovala územia, ktoré v minulosti získalo Maďarsko za pomoci mocností Osi, neurobila očakávaný dojem. Na Gyöngyösiho prejav, v ktorom protestoval proti nedemokratickým krokom československej vlády namiereným proti maďarskej menšine v ČSR, reagoval minister zahraničných vecí Jan Masaryk slovami, že „vodcovia maďarskej menšiny sa spolčili s masovým vrahom Lidíc.“ Minister tu zrejme narážal na spojenectvo Zjednotenej maďarskej strany (ZMS) s Henleinovou Sudetonemeckou stranou, ktoré prispelo k rozpadu 1. ČSR. Obaja ministri síce 27. augusta 1946 rokovali o sporných bodoch, ale k vzájomnej dohode nedospeli a československo-maďarský spor ostal naďalej otvorenou otázkou. Výsledok konferencie síce neuspokojil ani jednu stranu, pretože konferencia neprijala požiadavku československej vlády o povinnosti Maďarska prijať okolo 200 000 občanov maďarskej národnosti, ani územné nároky Maďarska voči Československu, ale iste umiernila nadsadené nároky oboch strán vo vzťahu k svojmu susedovi. Mierová zmluva s Maďarskom, ktorá vstúpila do platnosti 15. septembra 1947, v hlavnom spornom bode obsahovala ustanovenie, že Budapešť vstúpi do jednania s Prahou za účelom rozriešenia záležitosti maďarskej menšiny. V prípade, že nedosiahnu dohodu, má Československo právo obrátiť sa k Rade ministrov zahraničia štyroch veľmocí. Týmto rozhodnutím bola maďarská strana nútená pristúpiť na rokovania s československou stranou, ktorá bola vo svojom úsilí o definitívne riešenie maďarskej otázky v tom čase ešte podporovaná ZSSR.
Diplomatická a tlačová vojna v priebehu konferencie a po nej zostrili napätie medzi ČSR a Maďarskom. Napätie medzi oboma stranami vyvrcholilo v druhej polovici roku 1946 začiatkom už dávnejšie plánovaného odsunu obyvateľstva maďarskej národnosti do Čiech, ktorý československá vláda považovala a označovala za opatrenie súvisiace s presunom pracovných síl, aby to neodporovalo zásadám prijatým v protokole Dohody o výmene obyvateľstva. Masový odsun obyvateľstva maďarskej národnosti mal byť zároveň jedným z prostriedkov, ktorý mal donútiť maďarskú vládu začať výmenu obyvateľstva na základe podpísanej Dohody o výmene. Skutočnosť, že československá vláda uskutočňovala odsun Maďarov do Čiech, však zároveň maďarská vláda využila ako argument, že československá strana porušuje dohody, zakotvené v dodatku protokolu o výmene obyvateľstva. Jedným z dobových materiálov, ktorý najplastickejšie dokumentuje zámery, ktoré mala naplniť akcia náboru pracovných síl maďarskej národnosti do Čiech koncom roku 1946 a začiatkom roku 1947, je návrh národohospodárskej komisie Komunistickej strany Československa zo 14. novembra 1946, v ktorom boli charakterizované zámery akcie takto:
„1. Hlavným účelom je získanie pracovných síl pre poľnohospodárstvo v českých krajinách.
2. Odsťahovaním časti Maďarov z južného Slovenska bude získaná pôda pre osídlenie Slovákmi, aby slovenskí bezzemkovia spoznali zmenu, ktorú im priniesol ľudovodemokratický režim Národného frontu a politika Komunistickej strany Slovenska.
3. Maďarsko má záujem na udržaní maďarskej menšiny v ČSR len za predpokladu, že je usídlená ako etnický celok v susedstve Maďarska, lebo tým získava nástroj pre svoje revizionistické ciele. Pri navrhovaní riešení sa uskutoční nepriamy nátlak na Maďarsko, aby neodďaľovalo výmenu obyvateľstva a poprípade súhlasilo s odsunom ďalších 200 000 Maďarov do Maďarska.
4. Aj keď Maďari majú byť presunutí do českých krajín predovšetkým za účelom pracovného zaradenia do poľnohospodárstva, má byť ich rozmiestnenie do poľnohospodárstva uskutočnené tak, aby v novom prostredí mohli čo najskôr asimilovať.“
Tento zámer československých komunistov sa však nepodarilo v plnej miere zrealizovať, pretože sa ozvali protestné hlasy zo zahraničia, ktoré odsúdili nehumánny spôsob riešenia maďarskej otázky v ČSR. Odsun osôb maďarskej národnosti do Čiech vyvolal nielen protestnú nótu maďarského ministerstva zahraničných vecí 20. novembra 1946, ale aj zastavenie jednosmerných transportov sociálne slabých Slovákov z Maďarska na Slovensko. Oficiálne protesty maďarskej vlády a informácie adresované diplomatickým zastupiteľstvám v Budapešti upútali záujem väčšiny európskej tlače: už od 25. novembra 1946 sa v britských, švajčiarskych, rakúskych, francúzskych či švédskych denníkoch objavili prvé články pod titulkami o deportácii, nútenom presídľovaní, perzekúciách a odsune maďarského obyvateľstva zo Slovenska do českých krajov. Koncom roku 1946 navštívila slovensko-maďarské pohraničie i české kraje francúzska novinárka L. Hubertová - Rodierová, ktorá vo svojom článku dospela k záveru, že hoci „toto sťahovanie nie je sprevádzané hrôzami deportácie, telesnými mukami a koncentračnými tábormi“, ostáva „príkladom ľudskej biedy“. Podobne ako zástupcovia spojeneckých krajín na mierovej konferencii v Paríži autorka nepopierala právo Československa „hľadať riešenie problému neasimilovanej menšiny, ktorá žije kompaktne v pohraničnej oblasti. Mnohé spomienky pripomínajú tejto zemi maďarskú porobu“. No zároveň ako vnímavá pozorovateľka položila trpkú otázku: „Čo sa stane s týmto sprievodom vysťahovalcov a nemohúcim ľudským dobytkom? Prinesú vyriešenie problému strednej Európy?“ Maďarská strana odmietala začatie výmeny dovtedy, kým neprestane vyvážanie obyvateľov maďarskej národnosti do Čiech. Aj štátny tajomník ministerstva obrany J. Lichner potvrdil, že „sme ochotní zastaviť mobilizáciu maďarských pracovných síl, len čo Maďarsko bude ochotné plniť medzištátnu dohodu.“
Nakoniec bola československá vláda pod tlakom svetovej mienky nútená upustiť od svojho pôvodného zámeru rozptýliť maďarskú menšinu v Čechách, aby maďarská politika skončila so svojim revizionizmom. Dohoda medzi Vladimírom Clementisom a Jánosom Gyöngyösim o riešení vzájomných problémov znamenala ukončenie náboru Maďarov do Čiech a definitívny začiatok výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom. Ak posudzujeme situáciu z toho hľadiska, československá strana, aj keď bola nútená zastaviť odsun Maďarov do Čiech, ktorý nebol plánovaný ako prostriedok na donútenie Maďarska k začatiu výmeny, ale mal iné, už spomínané ciele, de facto odsunom Maďarov do Čiech vynútila plnenie Dohody o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom. Dňa 22. februára 1947 bol nábor pracovných síl z radov obyvateľov maďarskej národnosti do Čiech zastavený.
Atmosféra, v porovnaní s predchádzajúcim obdobím podstatne uvoľnenejšia, sa priaznivo odrazila aj na československo-maďarských rokovaniach, ktoré pokračovali v Bratislave, kam 23. marca 1947 pricestovala maďarská delegácia. Počas bratislavských rozhovorov, podľa rozhodnutia Zmiešanej komisie, sa od 11. apríla začala obojstranná výmena obyvateľstva a boli vypravené vôbec prvé výmenné transporty. Obojstranná československo-maďarská výmena obyvateľstva začala v apríli 1947 a posledná železničná súprava s presídlencami opustila Maďarsko 21. decembra 1948. Celkový počet Slovákov hlásiacich sa na presídlenie bol začiatkom roka 1947 definitívne stanovený na 95 421 osôb. Pokiaľ ide o sociálne zloženie tak 75% z nich tvorili roľníci, 15% robotníci, 5% živnostníci a 5% tvorili iné kategórie. Toto sociálne zloženie, presídlencov v podstate zodpovedalo sociálnej štruktúre slovenskej menšiny v Maďarsku. Na druhej strane maďarská vláda prijala československú požiadavku na vysídlenie 105 000 občanov maďarskej národnosti z ČSR do Maďarska, ku ktorým bolo pridaných ešte 1000 osôb z pôvodne navrhovaných 23 552 (tzv. politickí previnilci). Jeden aspekt tejto výmeny, repatriácia Slovákov a Čechov žijúcich v Maďarsku, tvoril súčasť rozsiahlej reemigračnej akcie, organizovanej československou vládou v povojnovom období. V parlamentnom expozé v marci 1947 k tejto otázke konštatoval J. Masaryk, že pri všetkej snahe sa nepodarí splniť prianie všetkých krajanov z cudziny navrátiť sa do vlasti. Nakoľko Československo nemá dostatok ornej pôdy, aby mohlo umiestniť väčší počet poľnohospodárov usídlených v cudzine, navracali sa teda z väčšej časti iba živnostníci, bezzemkovia, robotníci a inteligencia. V dôsledku toho bolo jasné, že aj po ukončení reemigrácie ostane za hranicami republiky naďalej ešte asi osmina všetkých Čechov a skoro tretina všetkých Slovákov.
Od polovice roku 1947 ZSSR začal postupne meniť svoju koncepciu riešenia odsunu maďarskej menšiny z Československa. Predstavitelia ZSSR považovali po porážke Nemecka stredoeurópsky priestor za prvoradé miesto svojej zahraničnej politiky a snažili sa o vytvorenie vlastného bezpečnostno-hospodárskeho bloku. Sovietsky zväz sa chcel stať mocnosťou, ktorá by bola vojensky silná, zo strategického hľadiska by disponovala výhodnými hranicami, vnútropoliticky by bola stabilná, jednotná a mala by vplyv v strednej Európe. V záujme týchto politických cieľov sa ZSSR pokúšal o čo najrýchlejšie urovnanie sporov medzi krajinami, ktoré patrili do jeho sféry vplyvu. Preto si pod vplyvom možného konfliktu so Západom uvedomoval potrebu konsolidácie pomerov v krajinách strednej Európy. Československo - maďarský spor o menšinu bol považovaný v Moskve za prekážku na ceste Maďarska k ľudovej demokracii, lebo oslaboval boj „pokrokových síl“ (komunistov a ich spojencov) proti „reakcii“, ktorá sa snažila využiť spor vo svoj prospech. Tým pádom Praha stratila nielen výhody víťaza a slovanského štátu, ale ani nemohla počítať s predchádzajúcou podporou Spojencov a tak sa jej koncepcia riešenia maďarskej menšiny ocitla vo vzduchoprázdne. To sa koncom roku 1947 prejavilo aj v československo-maďarských vzťahoch, v ktorých možno badať náznaky nového pohľadu na problematiku maďarskej menšiny na Slovensku. V čase, keď sa v komunistických stranách začali hľadať vnútorní nepriatelia a začínalo sa hovoriť o buržoáznom nacionalizme, to bol pre československú stranu významný stimul pre začiatok zmeny orientácie vo vzťahu k maďarskej menšine.
V súvislosti s politickým vývojom v Maďarsku a v Československu už koncom roku 1947 a začiatkom roku 1948 silneli náznaky, že dochádza k istej koordinácii, či spolupráci medzi maďarskými a československými komunistami. Signálom boli na verejnosť prenikajúce správy o možnom menšinovom štatúte pre maďarskú menšinu na Slovensku. Komunistické krajiny sa v krajinách strednej Európy nezadržateľne dostávali k moci a aj vzťah k menšinám v podmienkach Slovenska sa v roku 1948 a ešte jasnejšie v neskorších obdobiach dostával na ideologické základy, v ktorých hlavnú úlohu zohrávala komunistická triednosť a na tomto základe založená internacionalita. Na druhej strane však M. Károlyi po rokovaniach s Masarykom, Clementisom a Ripkom vo februári 1948 v Prahe tvrdil, že „vedel som dobre, že Clementis je neoblomný, neovládateľný človek, ktorého sa márne budem pokúšať presvedčiť. Vyriešenie otázky som mohol očakávať jedine od Masarykovej osobnej autority a jeho vplyvu.“ Veľká politická aktivita Československa, smerujúca k odstráneniu maďarskej menšiny, nesplnila očakávanie a nedosiahla cieľ. Patrila k hlavným prekážkam dobrých susedských vzťahov a priateľstva a neprispela k obnove bývalej pozície ČSR v strednej Európe.
V období po 2. svetovej vojne sa napätie v československo-maďarských vzťahoch dostalo do takej podoby, že v povojnovom kvase za jediný možný spôsob riešenia problému považovala československá povojnová politika vysídlenie maďarskej menšiny, jej rozptýlenie a asimiláciu. Maďarská politika oveľa účinnejšie uskutočňovala politiku, ktorá sa prejavila skoro v úplnej asimilácii slovenskej menšiny v Maďarsku. Aj voči maďarskej menšine na Slovensku uplatňovala maďarská politika neraz stratégiu, v ktorej bola maďarská menšina len prostriedkom na uplatňovanie územných požiadaviek voči susednému Československu.