- V Maďarsku ste už takmer štyri mesiace a tento rozhovor sme odkladali preto, lebo sme čakali na pokojnejšie obdobie. Veď uplynulé leto bolo v slovensko-maďarských vzťahoch - ako ste aj spomenuli v jednom rozhovore pre maďarské noviny - naozaj horúce. V tom istom rozhovore ste uviedli, že predtým, ako ste mali prísť do Maďarska, ste si urobili rekapituláciu vzťahov a zistili ste, že tieto sú v prevažnej väčšine oblastí dobré. Určite ste mali nejakú predstavu o tom, čo sa má, alebo čo by sa malo v tomto smere urobiť.
- Oblúkom sme sa počas troch mesiacov vrátili tam, kde sme mali začať dialóg o konkrétnej norme, ktorou je zákon o štátnom jazyku, Teda sme na platforme expertných stretnutí, ktoré organizujú predsedovia zmiešanej slovensko-maďarskej komisie pre otázky národnostných menšín. Na týchto stretnutiach sa zúčastňujú aj experti vysokého komisára pre národnostné menšiny pána Vollebaeka. 30. októbra bude ďalšie takéto stretnutie. Na tom prvom som bol svedkom veľmi vecného odborného dialógu odborníkov, kde sa narábalo právnickými termínmi z oblasti medzinárodného práva, kde sa vyjasňovali možné nepresnosti v chápaní toho-ktorého paragrafu a som veľmi rád, že po stretnutí premiérov v Sečanoch, ktoré povedalo takémuto racionálnemu dialógu zelenú, sa môžem vrátiť k tomu pôvodného zmyslu môjho poslania tu v Maďarsku, to znamená k všestrannému zlepšovaniu maďarsko-slovenských vzťahov. Keď som pripravoval koncepciu svojho pôsobenia v MR ako veľvyslanec SR a analyzoval som doterajší vývoj medzištátnych vzťahov, pozrel som si reálne plnenie úloh, ktoré odštartovali ešte páni premiéri Gyurcsány a Fico dokumentom Spoločná minulosť, spoločná budúcnosť, tak som videl, že tie vzťahy sú vo svojej podstate naozaj dobré a to, čo ruší túto dobrú podstatu a skutočne spoločné záujmy občanov MR a SR, ktoré máme ako susedia, ako členovia EÚ a Severoatlantickej aliancie a Visegrádskej štvorky, sú nespracované historické traumy, isté historické predsudky. Na jednej strane prehnaná obava, že maďarskej menšine na Slovensku sa chystá niekto ukrivdiť, na Slovensku obavy, že vyústením maďarskej národnej politiky by mohol byť pokus o iredentu. Tieto obavy vytvárajú atmosféru iracionality a v takejto atmosfére potom vznikajú zbytočné napätia a konflikty. Najprv sa však ešte vrátim k tým citlivým otázkam. Začiatkom novembra mám spolu v pánom veľvyslancom MR v Bratislave Antalom Heizerom otvárať stretnutie historikov, ktorí budú referovať o tom, kam dospeli záverečné práce na príprave spoločného textu historikov, ktorý hodnotí isté úseky našich dejín. To je vlastne odpoveď na to, ako by sme mali pristupovať k tým bodom našej histórie, ktoré ešte stále vyvolávajú nedorozumenia, alebo až traumy či polemiky. Druhá vec je spomínaný vecný dialóg o zákone o štátnom jazyku v SR, ktorý sa vrátil tam, kde mal výlučne prebiehať, a to je pôda, ktorú predstavuje zmiešaná komisia pre národnostné otázky, ktorá funguje v rámci základnej slovensko-maďarskej zmluvy o dobrom susedstve a spolupráci. Tu je pripravených niekoľko konkrétnych programov predovšetkým v oblasti rozvoja infraštruktúry, energetiky, v oblasti medziregionálnej spolupráce. Sú tu pripravené projekty spolupráce mimovládnych organizácií a je tu predovšetkým veľmi dobrá každodenná spolupráca na poli EÚ a Severoatlantickej aliancie, dokonca tu bola aj spoločná jednotka slovenských a maďarských vojakov v Afganistane. No a kde už sa ľudia majú na seba viacej spoľahnúť a viacej sa zbaviť všetkých predsudkov, ak nejaké boli, ako pri takejto vojenskej misii. Tam sa musíte na seba spoľahnúť, či hovoríte takým alebo onakým jazykom, a či vaši rodičia alebo starí rodičia vnímali nejaké historické udalosti takým alebo onakým spôsobom. Keď som sa začal stretávať s vysoko postavenými úradníkmi na Ministerstve zahraničných vecí MR, tak sa pamätám na rozhovor s pánom Gáborom Ivánom, ktorý mi povedal, že máme excelentnú spoluprácu v EÚ, len málokto o tom vie. Jedenásťbodový program, ktorý schválili páni premiéri Fico a Bajnai, otvoril priestor pre to, aby sme sa okrem tých citlivých vecí, ktoré som spomenul a ktoré sa budú riešiť dialógom, sústredili na také body našej spolupráce, ktoré môžu priniesť reálny osoh občanom SR a MR. Veľmi ma teší, že sme sa vrátili k praktickému riešeniu takých otázok, ako je dostavba diaľničného úseku, ktorý má spojiť Košice s Miškovcom. Bol som pred 4 mesiacmi u pána ministra Vážneho, ktorý mi porozprával o všetkých tých projektoch, ktoré sú predmetom expertných rokovaní na úrovni ministerstiev. Tam nie sú žiadne politické problémy, tam sú iba problémy, kto kedy uvoľní dostatok peňazí na financovanie. Sú tam problémy s technickým riešením, či sa má nejaký objazd viesť 400 m vľavo alebo vpravo, ale to sú veci, ktoré sa dajú riešiť na technickej úrovni. Každé dva týždne cestujem z Budapešti do Bratislavy alebo naopak. Tak ako ja, aj tí ľudia, ktorí tadiaľto cestujú, by veľmi radi videli plnohodnotnú diaľnicu aj na snáď 16-kilometrovom úseku medzi Rajkou a M1, kde sa dnes musí ísť deväťdesiatkou a kde je veľa kamiónov. Veď sme členské krajiny EÚ a dve hlavné mestá krajín EÚ nie sú spojené diaľnicou. Ja viem, že to je problém. Pamätám sa, koľko energie nás stálo vytváranie tlaku na rakúsku stranu, aby vybudovala svoj úsek diaľnice, aby Bratislava a Viedeň boli prepojené. Teraz to máme a spojenie využívajú občania oboch štátov. Je tu stará idea mostov cez Ipeľ. Keby sa postavil aspoň jeden - dva, ukázalo by sa, nakoľko pomôžu medziregionálnej spolupráci. Je tu myšlienka prepojenia plynofikačných sústav MR a SR pri Veľkom Krtíši, na čo sa majú použiť aj prostriedky EÚ. Toto ma veľmi teší, pretože to sú veci, ktoré majú veľký politický obsah, veď keď sa tieto projekty podaria, radosť budú mať občania obidvoch republík, pretože im uľahčia každodenný život a takáto práca človeka, samozrejme, teší.
- Spomínali ste mosty. Vo mne to vždy vyvoláva také asociácie, že o menšinách sa hovorí, že sú, alebo by mali byť mostom medzi dvomi národmi, mali by prispievať k tomu, aby sa vzťahy urovnávali, alebo rozvíjali. Mám však taký pocit, že v tomto priestore úloha menšín ako mostov akosi nefunguje. Dlhé roky ste pôsobili v politike. Myslíte si, že otázkami, ktoré ste spomenuli, sa podarí prevziať tematizovanie vzťahov od ľudí, ktorí z rôznych vnútropolitických, alebo iných dôvodov majú záujem ísť inou cestou?
- Mal som jedného priateľa, keď som začínal v politike, rodáka od Trebišova, ktorý mi ešte r. 1991 vysvetľoval, že keď niečo vyzerá ako maďarsko-slovenský problém, tak to nemusí byť maďarsko-slovenský problém, ale môže to byť vnútorný, maďarsko-maďarský problém na území SR. Preto poučený touto skúsenosťou veľmi citlivo vnímam dianie aj na slovenskej vnútropolitickej scéne a určite to, že vznikla pre Stranu maďarskej koalície konkurenčná strana Most-Híd, malo svoje dôsledky aj na podobu slovensko-maďarského dialógu. Pravda, mne neprichodí komentovať politický vývoj na Slovensku, ale podobne aj tu je vidieť, že menšinová otázka sa v niektorých politických situáciách využíva buď na zakrytie nejakých iných politických javov alebo udalostí, alebo pre demonštrovanie nejakej národnej jednoty. Vždy treba presne odlíšiť, komu o čo ide. Myslím si, že v prvom rade menšiny kdekoľvek na svete by nemali byť rukojemníkmi politiky a menšiny by sa samé nemali dobrovoľne stavať do role, že bude s nimi narábať nejaká politická sila alebo štát. Ešte keď som bol v politike, vždy som razil zásadu, aby si slovenská politická reprezentácia a demokraticky zvolená reprezentácia maďarskej národnostnej menšiny na Slovensku riešili problémy medzi sebou. Pretože akonáhle začne vznikať dojem, že problémy za Maďarov žijúcich na Slovensku rieši Budapešť, tak to vyvoláva nedôveru u Slovákov na Slovensku, začínajú sa všelijaké prekáračky a vzniká atmosféra podozrievania. To, samozrejme, chce, aby slovenské politické strany boli pripravené na takýto dialóg, ale zároveň aby reprezentanti maďarskej národnostnej menšiny na Slovensku tiež citlivo vnímali verejnú mienku a zmýšľanie občanov SR, ktorí majú slovenskú národnosť. Lebo niekedy sa stane, že aj nechtiac, sledujúc dobrý úmysel, môžeme tú druhú stranu uraziť, alebo vyprovokovať. Isteže, vedel by som na jednej aj na druhej strane menovať dosť veľa citlivých bodov, ktoré keď sa spomenú, tak druhá strana na ne reaguje. To znamená, mali by sme sa naučiť istú ohľaduplnosť a zdvorilosť. Môžeme mať kritický názor na taký alebo onaký politický jav, ale nemali by sme ho vyslovovať takým spôsobom, že tú druhú stranu apriori urazíme.
Akým jazykom sa tu, v Maďarsku, polemizovalo so zámermi zákonodarcu, miestami sa zdalo, ako keby všetko bolo dovolené povedať o Slovensku. Opakujem, nikomu by som nechcel brať právo, aby mal na takú veľmi citlivú otázku, akou je v každej krajine zákon o štátnom jazyku alebo o používaní jazyka národnostných menšín, ale musíme si zachovať istú úroveň diskusie.
- Práve v súvislosti s týmto zákonom ste na tlačovej konferencii spomenuli maďarskú menšinu na Slovensku a v súvislosti s ňou ste použili prívlastok vitálna. Vo mne to hneď vzbudilo asociáciu, že vy zrejme poznáte našu asimiláciou postihnutú komunitu, zrejme máte poznatky o tom, akým smerom sa uberajú veci u nás. Čo ste vedeli o tunajšej slovenskej komunite pred svojím príchodom, ako ste nás odvtedy spoznali a čo si myslíte, akým spôsobom by sme mohli rozvíjať našu spoluprácu, aby bola obojstranne prospešná?.
- V prvom rade treba povedať, že nikdy som nerobil nejaké mechanické rovnítko medzi postavením maďarskej menšiny na Slovensku a slovenskej menšiny v Maďarsku. Obe tieto menšiny mali inú históriu a príčiny vzniku, preto som vždy, keď som bol v aktívnej politike, vystupoval proti uplatňovaniu princípu reciprocity. Teda žiadať, aby čo majú Slováci v Maďarsku, mali aj Maďari na Slovensku. Pretože to by bola politika robenia naschválov a to by nikomu nepomohlo. Samozrejme, prečítal som si všetky dostupné informácie o tom, v akom reálnom stave sú národnostné menšiny v MR a ako sa táto situácia hodnotí. Mňa - aj som to povedal v relácii Hír TV, čo bolo moje prvé vystúpenie v maďarskej televízii - veľmi prekvapilo, že v Maďarsku nebola jediná diskusia o vyhlásení bývalého ombudsmana Jenőa Kaltenbacha, ktorý vyslovil veľmi silnú kritiku o tom, v akom stave sú národnostné menšiny v Maďarsku a veľmi kriticky sa vyjadril aj o samotnom zákone o menšinách, ktorý všade v Európe maďarská diplomacia vydáva za vzor. Tvrdil, že je to ozdobný zákon, v praxi ťažko vykonateľný. Priznám sa vám úprimne, po tom svojom interview som čakal, že budú nejaké odozvy na to, čo som povedal: Absolútne mlčanie, nič. Potom som si povedal: keby jednu desatinu tej politickej energie, ktorú venuje maďarská politická trieda problémom postavenia maďarských národnostných menšín v susedných krajinách, venovala hlbokej serióznej diskusii o postavení domácich menšín a dávala by aspoň najavo, že vie o týchto problémoch. Ale o tom som počas tri a pol mesiaca, nič nečítal, hoci pravidelne sledujem tlač, nepočul som jedinú kritickú diskusiu. Nikto nepoložil otázku: má ten Kaltenbach pravdu? Ako je možné, že došlo k takejto situácii? Kde sme urobili chybu? Môžeme ešte niečo urobiť? Skutočnosť je však iná - takmer absolútna absencia diskusie o postavení vlastných národnostných menšín v Maďarsku, za postavenie ktorých je zodpovedný podľa všetkých medzinárodných noriem štát, a hypertrofovaná starostlivosť o maďarské menšiny všade v okolí. Tento rozpor je mi záhadou. Jedným zo záväzkov zakotvených v maďarskej ústave je, aby mali národnostné menšiny priame zastúpenie v parlamente. Pretože to sú regionálne menšiny, nie sú to komunity, ktoré súvisle obývajú veľký kus územia, ako je tomu na Slovensku alebo v Rumunsku, tým pádom je ich postavenie citlivejšie a sú zraniteľnejšie. Majú väčšie problémy s reprodukciou svojej vlastnej inteligencie, s vychovávaním svojich vlastných učiteľov. Preto som očakával, že sa bude vyvíjať väčší politický tlak. Veď to nebol názor laika alebo človeka, ktorý má politické ambície v maďarskej politike, bolo to vyhlásenie človeka, ktorý situáciu dlhodobo a intímne pozná. Keď na takéto vyhlásenie nie je žiadna politická diskusia, tak sa človek pýta, ako je to možné?
- Aby som sa vrátila k našim slovensko-slovenským vzťahom, v poslednom období sa v tejto oblasti pokročilo, tunajšia slovenská komunita veľmi pozitívne vníma tú zvýšenú starostlivosť, ktorú venuje SR Slovákom v zahraničí. Tá sa prejavila aj v zriadení samostatného Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí a v schválení koncepcie starostlivosti o nich. Aké praktické úlohy pre veľvyslanca z tejto starostlivosti vyplývajú?
- Jedna z konkrétnych úloh, ktorú doťahujeme, je vyriešenie veľmi silne medializovaného problému Slovenského domu v Mlynkoch, ale to je len jedna z vecí. Ja mám, samozrejme, za úlohu dohliadať na to, ako sa tu realizuje koncepcia, o ktorej ste hovorili a na základe stretnutí s predstaviteľmi slovenskej národnostnej menšiny pri rôznych príležitostiach a vo všetkých regiónoch, kde Slováci v Maďarsku žijú, by som sa chcel dopracovať k tomu, aby som urobil také vlastné hodnotenie na základe toho, čo budem počuť. Pretože ja predovšetkým počúvam. Nemám dôvody, aby som tunajším Slovákom vysvetľoval, čo majú robiť. Ja som tu predovšetkým preto, aby som počúval, ako vidia svoje problémy oni, a, samozrejme, ako predstaviteľ SR potom budem na základe týchto rozhovorov a analýz, ktoré si po týchto rozhovoroch urobím, odporúčať prípadné zmeny akcentov v našej vládnej politike pomoci slovenskej národnostnej menšine v MR. Prípadne ak sa objavia nejaké nové problémy alebo niektoré už existujúce sa prehĺbia, tak by sme potom navrhli nejaké riešenia. Nechcem predbiehať udalosti, pretože táto moja misia sa iba začala. Nebyť toho politicky horúceho leta bol by som mal viac času v obvyklej uhorkovej sezóne cestovať po Maďarsku. Teraz mám v pláne urobiť si dvojdňový výjazd do oblasti Békešskej Čaby, aby som tam nešiel iba na nejaké podujatie na dve hodinky, kde prestrihneme pásku, ale aby som sa stretol s ľuďmi, porozprával sa s predstaviteľmi samosprávy. Chcem si urobiť vlastný obraz a ponúknuť ministerstvu zahraničných vecí a podpredsedovi vlády pre národnostné menšiny pánovi Čaplovičovi nejaký inovovaný pohľad na to, aká je situácia a čo by bolo treba robiť z politického, ale najmä z praktického hľadiska. Je tu istý objem štátnej pomoci, treba objektívne posúdiť, ako by mala byť distribuovaná a kde je o pomoc najväčšia núdza. Vidím, že je veľký problém napríklad s učiteľmi.
- Zhodou okolností tento rozhovor bude uverejnený v čísle, ktoré vyjde deň pred štátnym sviatkom MR, výročím revolúcie roku 1956 a vyhlásenia republiky pred dvadsiatimi rokmi. Nedávno sa uskutočnilo zaujímavé stretnutie sociológov zo Slovenska a Maďarska, kde sa hovorilo o uplynulých dvadsiatich rokoch v slovenskej spoločnosti. Odznelo tam konštatovanie, že na základe výskumov spoločnosti v našich dvoch krajinách sú si najpodobnejšie z okolitých štátov. Ako vidíte, čo prinieslo tých dvadsať rokov slovenskej spoločnosti? Dostali ľudia to, čo očakávali?
- Najprv k tej podobnosti. Koncom deväťdesiatych rokov umelecký riaditeľ Lúčnice, najslávnejšieho slovenského folklórneho súboru, pán profesor Nosáľ pripravil program, ktorý sa volá Karpaty. Vlastne v tomto programe ukázal, z čoho všetkého čerpá slovenský folklór, slovenské ľudové umenie. Tam bolo vidno, ako sme široko zakotvení v stredo-juho-východoeurópskom regióne. Koľko sme prebrali, ale zároveň koľko sme aj dali Rumunom a Maďarom. Mňa toto konštatovanie sociológov neprekvapilo, pretože keď si všímame mnohé aspekty každodenného spôsobu života, to, ako sa zabávame, akú máme ľudovú hudbu, je tu veľa podobností. Výskum vlastne potvrdil zmysel zoskupenia, ktoré vzniklo v roku 1990, Visegrádskej štvorky. Tu v strednej Európe je čosi, čomu hovoríme stredoeurópska identita, vyplývajúca zo spoločne prežitých dejín, v jednom štátnom útvare. Medzi Slovenskom a Maďarskom sa za posledných dvadsať rokov vyskytli aj politické spory, napr. Gabčíkovo-Nagymaros, ktorý bol na jednej strane symbolom zmeny spoločenského zriadenia a na druhej strane pragmatickým riešením protipovodňových rizík a zároveň symbolom národnej hrdosti. Boli tu aj diskusie okolo vyhlásenia jedného bývalého premiéra, že sa cíti byť premiérom 15 miliónov Maďarov a reakcie na ne... Ale keď všetko toto necháme bokom, tak za tých dvadsať rokov sme úzko spolupracovali v integračných procesoch do EÚ a NATO. Visegrádska štvorka, ktorej pevnou súčasťou je Maďarsko, bola veľkým pomocníkom Slovenska koncom 90. rokov a začiatkom tohto storočia pri dobiehaní integračného manka. Mali sme spoločné skúsenosti z transformácie, z privatizačných procesov, mali sme spoločné skúsenosti zo zmeny vlastníckych vzťahov, z toho, ako sa majú, alebo nemajú robiť reformy. No a po dvadsiatich rokoch si stále máme čo povedať. Viem, že vznikol projekt, ktorý robí slovenská mimovládna organizácia pre strednú a východnú Európu. Je to projekt, ktorý má v dvanástich prednáškach predstaviť na Slovensku vývoj v MR za posledných dvadsať rokov vo všetkých oblastiach. Prednášať budú renomované osobnosti z akademickej sféry. Myslím si, že dozrel čas, aby sme takýto projekt pripravili aj opačne, aby do Maďarska prišli ľudia, ktorí by systematicky predstavili vývoj na Slovensku počas dvadsiatich rokov. Za veľmi dôležité pokladám, aby začala komunikovať najmladšia a mladšia generácia, študenti, mladí akademici, doktorandi. Aby si vymieňali skúsenosti, pretože žijeme v spoločnom priestore, sme susedia, máme najdlhšiu hranicu, najkomplikovanejšiu, najcitlivejšiu históriu, ale zároveň sme si podľa sociológov kultúrne najbližší, sme v únii a NATO, to znamená, že sme partneri a spojenci. Treba vytvárať sieť vzájomného poznávania, vzájomných vzťahov. Som veľmi rád, že aj vás zaujala prednáška o tom, čo sa stalo so slovenskou spoločnosťou za dvadsať rokov a určite by som si rád vypočul aj ja prednášku o tom, čo sa stalo s Maďarskom za toto obdobie.
- Ďakujem za rozhovor a prajem vám príjemnú cestu po našich lokalitách.
Leto je v plnom prúde, vo vzduchu cítiť sparný morský vánok. Občas máme pocit, že ak sa neutiahneme do vzdialenejšieho kúta stoličky, tak nám morská voda omyje nohy. Lebo sedíme na stoličke v hľadisku divadla, nie na rozkladacej niekde pri brehu Stredozemného mora, v centre Morskej republiky. Navodiť správnu atmosféru počas divadelného predstavenia vie málokto. Skladá sa to totiž z viacerých úrovní vrátane naplnenia čo najviac zmyslov. To, že vidíte, ešte nestačí: musíte voňať, podľa možnosti nahmatať, ochutnať a hlavne počuť. Priznáme či nie, sluch je druhý najsilnejší spomedzi zmyslov. Keď začujeme šum mora, v duchu sa tam cítime. Dovolenku vycítime aj z hlasu hovoriaceho. Pravé osvetlenie nás privedie bližšie a preto oči nepotrebujú veľa rekvizít. Keď sa to všetko zráta, máme atmosféru hotovú. Takto to vyzerá v najnovšej hre Vertiga.
Verbálna stránka predstavenia Umy si rúčky, ideme jesť je sugestívna, až príliš silná. Gagy, pointy a vtipy nasledujú v takom tesnom poradí, že občas ich nestačíme sledovať. Napriek tomu nemôžeme nič zazlievať hercom, ktorí práve v hre Petra Scherhaufera ukázali svoju usmievavú, komickú tvár. Z vlastnej skúsenosti môžeme vedieť, že najťažšie sa rozprávajú vtipy. Teda ak nám na nich záleží a ak chceme, aby sa na nich publikum naozaj dobre zabávalo. Práve preto si treba ešte väčšmi vážiť prácu hercov, ktorí nás zabávali, ktorí nás zaviedli do najtajnejších tajov vlastného ja a ktorí nám ukázali hĺbky aj výšiny. Nevyspytateľná je hĺbka duše matky Márie (Viola Thirringová), ktorá podľa názoru jej najlepšej kamarátky „upratuje, sekíruje - dokonalá gazdinka“. Nemôžeme vedieť, prečo zahŕňa svojho syna prehnanou starostlivosťou a láskou, čo sa pokazilo v jej vzťahu k manželovi, s ktorým si už nenájde spoločnú reč. Rozprávajú sa iba o každodenných problémoch. Nemôžeme vedieť, čo priviedlo Alenu (Denisa Dérová) k tomu, aby opätovala lásku mladíka (Marián Viskup), syna najlepšej (možno jedinej) kamarátky a prečo práve v tejto láske našla silu ju skončiť (absurdita akoby stvorená pre príbeh). Nemôžeme vedieť, prečo sa matkin miláčik zamiluje do ženy v strednom veku a hoci sa od svojej mamy chce vzdialiť, najviac sa rozhorčuje, keď ona využije možnosť spoznať niečo nové. Nemôžeme vedieť, aký je bezcieľny život šoféra autobusu (András Nagy), ktorý sa skrýva za tvárou frajera, hoci sa iba bojí samoty. Napokon nemôžeme vedieť, čo je to za bolesť, keď ako novopečenú manželku odsťahovanú z domova ďaleko do cudziny (Ági Gubíková) nás manžel podvádza, odvráti sa od nás a my, aby sme vzbudili jeho záujem o seba, podvádzame ho, s kým sa len dá. Dokedy sa dá. To všetko nemôžeme vedieť, predsa sme mali možnosť nazrieť do duší týchto piatich ľudí, ktorých spája aj rozdeľuje láska.
Režisérom predstavenia je Štefan Korenči, ktorý nám ukázal svoju komickú tvár. Počas celého predstavenia bolo cítiť silné vyžarovanie jednotlivcov, ktorí sa navzájom nezatieňovali, ale tvorili celok. Celok, ktorý aj nás vedie vpred, k lepšiemu spoznaniu každodenných problémov a stálej lásky. Dramaturgičkou hry je riaditeľka Slovenského divadla Vertigo Daniela Onodiová, ktorá primerane upravila text.
Skoro počas celého predstavenia zaznieval v hľadisku burácajúci smiech. Naši dobre známi herci nám ukázali svoju komickú tvár, ktorá je schopná rozosmiať diváka. Počas osemdesiatich minút sme sa povzniesli nad každodenné problémy, aby sme sa zahĺbili do problémov ľudí na javisku. Aby sme vyriešili ich každodenné problémy, ktoré sú nám možno práve preto bližšie, lebo nie sú naše.
Celé predstavenie sa nesie v duchu ozajstnej hry, v duchu ozajstného uvoľnenia sa, spoznania nových hĺbok. Našli sme ich, ďakujeme za ne a veríme, že ich nájdeme aj v reprízach predstavenia.
Slovenské divadlo Vertigo v spolupráci so Sarvašským slovenským divadlom Cervinus Teatrum pripravilo premiéru hry mladého slovenského autora Petra Scherhaufera Umy si rúčky, ideme jesť. V príbehu piatich ľudí v talianskom prímorskom mestečku Amalfi, ktorých viac či menej spojil osud a ktorých spája láska v rôznej podobe, hrajú Viola Thirringová, Ági Gubíková, Denisa Dérová, András Nagy a Marián Viskup. Režisérom predstavenia je Štefan Korenči, dramaturgičkou riaditeľka divadla Daniela Onodiová.
Okrem osobností nášho verejného života si premiéru pozreli aj tardošskí a budapeštianski Slováci. Hneď po predstavení sme požiadali niekoľko divákov i aktérov hry, aby sa s nami podelili o svoje dojmy. Členovia Vertiga zahrali predstavenie o deň neskôr tiež v SI, vtedy si ho pozreli Slováci zo Santova, Čívu, Mlynkov, Dabašu-Šáre a Budapešti.
Anna Crnečká: - Bolo to nádherné, fantastické. Tardošské ženy, ktoré dnes prišli na premiéru, sú nadšené. A právom, lebo sme sa výborne zabavili. S každým z nás by sa to mohlo stať. Videli sme všetky predstavenia Vertiga a to posledné je vždy najlepšie. Osemdesiat minút sme ani nedýchali, vžívali sme sa do deja na javisku.
Edita Sekerešová: - Perfektné výkony, všetko bolo dobré, uvoľnili sme sa. Doteraz som videla všetky predstavenia a všetky boli perfektné.
Ján Fuzik: - Veľmi sa mi páčilo predstavenie. Všetci sme sa mohli presvedčiť o tom, že bol dobrý krok založiť si divadlo. Dáva nám novú kvalitu.
František Križan: - Spomedzi všetkých predstavení Vertiga na tomto som sa zabavil najlepšie. Ťažko nachádzam slová, tak dobre som sa cítil. Môžem hovoriť len v superlatívoch, videli sme prekrásne predstavenie. Ťažko by som vybral, ktorá postava sa mi najviac páčila, lebo som toho názoru, že každý dobre zvládol svoju rolu. Mojim obľúbeným predstavením bola Matka, ale možno dnes získala pár...
Štefan Korenči: - Myslím si, že sa naplnili veci, ktoré sme predpokladali, že sa naplnia. Doteraz som spolupracoval s Vertigom v dvoch predstaveniach. Režíroval som dve drámy J. Barča-Ivana. Tie boli vyslovene vážne, dramatického charakteru a to vnímali diváci veľmi fajn. Počul som, že publikum aj plakalo, ale to je tiež dobré, lebo emócia sa vyjadruje aj takýmto spôsobom. V tomto sa mi zdalo publikum inteligentné a citlivé. Pri dnešnom predstavení som zas zistil, že je liberálnejšie, slobodnejšie. Tabuizované témy berie veľmi prirodzene. Vie sa zasmiať a kriticky sa pozrieť na seba. Je to inteligentné publikum a rád budem pracovať s Vertigom aj neskôr. Herci sú tiež perfektní. V dramatických dielach ukázali svoju dramatickú tvár a tu ukázali, že sú schopní vytvoriť aj inteligentný humor. Danka (Onodiová) dáva dokopy partiu, ktorá je jedna krvná skupina, rozumie si. Z javiska cítiť prúdenie energie, že vlastne celé sa to nedeje kvôli peniazom, ale preto, lebo títo ľudia chcú naozaj robiť divadlo. Keď ste zamestnancom divadla, môžu vám predpísať, čo musíte zahrať. Tu si môže každý slobodne vybrať, či chce tú postavu, či chce pracovať s tým režisérom. Cítiť, že to nerobia za čiarku v zamestnaní, ale preto, že niečo cítia v srdci.
Ondrej Častvan: - Myslím si, že predstavenie je divácky veľmi pútavé. Videli sme, že ľudia sa nad ním zamysleli a zamenili si postavy na postavy zo svojho života. Vyberali si, s ktorým hercom sa stotožnia. Pre hercov bolo asi najťažšie realizovať veľké zmeny nálady, ktoré medzi jednotlivými scénami boli. Vedeli, dokedy treba „utiahnuť“ jednu scénu a kde je ten bod a kto je tá postava, ktorá zavedie skupinu do ďalšej nálady, do inej atmosféry, do inej úrovne rozmýšľania. Tieto zmeny prišli vždy včas.
Gejza Benko: - Zábavné predstavenie a herecký koncert - to pre mňa znamenalo predstavenie. Vďaka režisérovi človek dostane aj možnosť popremýšľať o svojom vlastnom osude. Nevideli sme obyčajnú komédiu, ale režisérovi sa podarilo zahĺbiť sa do osudov a trošku zovšeobecniť osudy: vlastné aj manželské, či už krkavčia materská láska, alebo nevydarené manželstvo. Dokázal nájsť rovnováhu, predstavenie neprepadlo do tragédie. Pre mňa to bola smutná komédia.
Štefan Kraslán: - Bol to dobrý večer. Bol to šťastný večer a veľmi dobre spracovaná téma. Pod povrchom som sem-tam zacítil osobné tragédie a to sa mi veľmi páčilo. Najviac sa mi páčila scéna, keď sa ženy zamýšľali nad svojim životom.
Daniela Onodiová: - Prijatie obecenstva bolo nad moje očakávanie. Bála som sa, priznám, dokonca som často uprostred noci rozmýšľala, či to bol dobrý výber, hoci spočiatku som bola presvedčená o tom, že áno. Mala som obavy či niektoré repliky nevzbudia pohoršenie - naši hrdinovia si niekedy nekladú na ústa servítky a ani ich správanie nie je vždy príkladom počestnosti. Ale človek má vo všeobecnosti pocit neistoty a strachu pred premiérou. Alebo preto, lebo je to príliš filozofické, v prípade drám, alebo preto, že je to v našom repertoári trošku iný žáner... Presnejšie, trošku iná veselohra než doteraz. Uvedomujem si, že je to premiérové obecenstvo, ktoré dýchalo s hercami, ale som s ním maximálne spokojná, diváci aj herci boli zlatí a vynikajúci. Myslím si, že dnešný večer bol naozaj pekný. Bola to vlastne svetová premiéra. Čítala som túto hru ešte dávnejšie v zborníku Dráma, ktorý vydáva Slovenský divadelný ústav. V týchto zväzkoch sú pozbierané texty poslané do súťaže o slovenskú drámu a táto vyhrala v roku 2005 tretie miesto. V tejto hre som zacítila niečo, niečo, čo ma upútalo a prinútilo ju inscenovať. Autor je ekonóm, mladý muž. Keď písal román, mal 26 rokov. Zrejme sú tu autobiografické prvky.
Iveta Nagyová: - Téma je dobrá, spracovanie je zábavné, ale pritom poučné. Videli sme výborné herecké výkony. Sama by som rada zahrala mamičku. Myslím, že by som vedela ako na to...
Miroslava Kováčová: - Prečítala som si originál, kde bolo veľa chúlostivých miest. Teraz, keď som to videla naživo a dramatizované, našla som úplne iné myšlienky, nad ktorými som sa mohla zamyslieť. Iste sa každý vo svojom živote už stretol s podobnými problémami.
András Nagy: - Výborne som sa cítil. Trochu som mal obavy, či pointy a naše „somariny“, ktoré sme povymýšľali, vyjdú a či sa budú páčiť divákom. Som veľmi rád, že vyšli. Veľmi ma teší, že sme mali úspech. Publikum je výborné, bolo na nás a na divadelnú formu, ktorú sme si zvolili, napojené. Bolo potešujúce, že vo vážnejších polohách hry obecenstvo „išlo s nami“. Na tom vidíme, že naša práca má osoh. Pre herca je vždy slasťou hrať takéto roly. Mám rád všetky postavy, ktoré som doteraz hral, lebo všetky vychádzajú zo mňa a zároveň z toho, čo je napísané a navzájom sa obohacujeme. Vertigo je moje ďalšie domové divadlo: jedno mám v Jágri a jedno v Budapešti, tým je Slovenské divadlo Vertigo.
Denisa Dérová: - Keď som si prvýkrát prečítala hru, hneď bolo jasné, že je to tragikomédia. Keď sa do nej poriadne zahĺbime, môžeme prísť na to, že sú tam veľmi smutné osudy. Myslím si, že takéto smutné komédie vždy stojí za to si pozrieť. Zaujala ma postava, lebo v podstate som nikdy nehrala osamelú ženu, ktorá je bez detí, žije sama, možno má iba jednu priateľku. A potom keď príde nejaká príležitosť nájsť si lásku, musí bojovať sama so sebou, že predsa nemôže pokaziť život dvadsaťročnému chlapcovi. Možno, že s ním bude nejaký čas, ale musí ho nechať žiť. Dnešné predstavenie sa podľa pohľadu na divákov vydarilo, ale ja som mala pocit, že by sme mali začať znova, lebo som cítila v sebe strašne veľa energie. Nemávam taký pocit po premiére. Spomedzi našich predstavení som mala najradšej Azyl, mala som rada Lavičku a myslím, že aj túto Alenu budem mať rada. Vertigo považujem za naše divadielko, za divadielko Slovákov, ktorí žijú v Maďarsku. Je to fajn hrať pre takých ľudí, pre ktorých je slovenčina niečím veľmi dôležitým v živote. Niekomu kvôli tomu, aby si ju zachoval, niekomu kvôli tomu, aby ju počul. My dávame možnosť, aby sa ľudia stýkali so slovenčinou. Myslím si, že je to pekné poslanie. Som rada, že som jednou z tých, ktorí to môžu robiť.
Štyridsať deväť rokov vôbec nie je okrúhle číslo. Ak trochu rátame, nemajú okrúhle narodeniny ani tí, ktorí skončili strednú školu pred 49 rokmi. Predsa je krásne, že sa pravidelne stretávajú. Tohto roku sa absolventi Slovenského učiteľského ústavu v Budapešti z roku 1960 zišli v prvý októbrový piatok v budapeštianskom sídle Celoštátnej slovenskej samosprávy. Boli to nám známe tváre. Veď či sa nájde v Maďarsku Slovák, ktorý by aspoň nepočul o pilíšskom básnikovi Alexandrovi Kormošovi? Neverím. Tak isto mnohí poznajú Viliama Urbaniča zo Sílešu, Alžbetu Jacenkovú Blaškovú a Katarínu Sárközyovú Mészárosovú z Márianostry a Rozáliu Keleczovú z Čívu. V onen krásny slnečný piatok sa k nim pridali ďalšie tri bývalé spolužiačky. Aspoň toľko ich býva na stretnutiach každý rok. Po 40. stretnutí sa schádzajú každý rok a to vždy inde. Hostiteľom je vždy niektorý spolužiak.
„Uvidíte, na svojom budúcom pracovisku nájdete - a budete vedieť nájsť - mnoho úloh, ktoré svojim významom i charakterom presahujú brány školy. K poslaniu učiteľa na dedine patrí aj to, aby bol okrem školskej práce i horlivým kultúrnym pracovníkom, vodcom a radcom mládeže. Zvlášť to platí na slovenských učiteľov,“ píše vo svojom článku na cestu čerstvým maturantom spred 49 rokov nebohý šéfredaktor Ľudových novín Ján Hanko.
Spomedzi 16 absolventov Slovenského učiteľského ústavu v Budapešti z roku 1960 piati už nie sú medzi živými a na stretnutie nemohli prísť traja. Ôsmi však prišli a zaspomínali si na triednu profesorku Vilmu Takáčovú a na spoločne strávené chvíle. Hovorili aj o tom, kam ich zavial osud. Evu Belenčíkovú až do Nového Sadu, odkiaľ z roka na rok chodieva za bývalými spolužiakmi. Ako sme sa od nej dozvedeli, hoci slovenčinu nepoužíva, bola jej na pomoc pri osvojení si srbského jazyka. Eva Vargová tiež stratila každodenný styk so slovenským jazykom, ale dodnes rada počúva slovenské pesničky a podľa možnosti sleduje aj slovenské vysielanie Maďarskej televízie. Z rozhovoru s bývalými maturantmi sme sa presvedčili o tom, že nestratili ani štipku entuziazmu, s vervou sa pustili do riešenia aktuálnych politických problémov, aby potom prešli na oveľa zaujímavejšie rodinné historky.
„Takmer desaťročné skúsenosti nás pomaly priviedli na cestu, ktorú chceme vyjadriť metaforickým obrazom Dunaja. Naše snahy, orientácia, záujmy a angažovanosť, a možno aj životný inštinkt nám napovedajú, že našim skutočným príbuzenstvom je susedstvo pozdĺž Dunaja. Nielen v našich kladoch, ale aj v ľudských slabostiach je viac spoločného, viac podobného, než by sme si mysleli. Naše slabosti, zraniteľnosť, neistoty prehlbuje absencia poznania spoločných záujmov. Hlavnou prekážkou spolupráce je nevedomosť, ktorá obsadzuje miesto vzájomného poznania, namiesto osobných skúseností neosobné stereotypie. Naše hranice sú skutočnými hranicami, ale zachovanie identity nie je prekážkou ich prechodnosti. K znalosti vlastného jazyka patrí aj znalosť iných jazykov.”
Vety majiteľa budapeštianskeho Rádayho kníhkupectva Györgya Orbána by mohli byť mottom zaujímavej diskusie, ktorá sa uskutočnila začiatkom októbra v Budapešti v rámci Festivalu pri Dunaji za účasti spisovateľov z Maďarska a zo Slovenska. Kníhkupectvo takmer desať rokov organizuje literárne a kultúrne podujatia v pešej zóne na Rádayho ulici. Terajší program bol organickým pokračovaním činnosti, ktorú vykonáva inštitúcia vytvárajúc priestor pre fyzické kontakty rôznych stredoeurópskych kultúr, najmä literatúr. Účastníkmi rozhovoru o populizme v našich krajinách, o jeho vplyve na osud jednotlivca boli spisovatelia Pál Závada (Maďarsko), Pavol Rankov a Peter Hunčík zo Slovenska. Apropom podujatia boli romány autorov Idegen testünk (Naše cudzie telo), Stalo sa 1. septembra a Határeset (Hraničný prípad), ktoré spracúvajú to isté tragické obdobie spoločnej slovensko-česko-maďarsko-židovskej histórie 20. storočia.
S druhým vydaním publikácie Ondreja Krupu Kalendárne obyčaje II. (Vianoce - Nový rok - Tri krále) zagratuloval Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku (VÚSM) k 75. narodeninám autora. Na prezentácii novej knihy, ktorá sa konala v Áchimovej sieni Čabianskeho slovenského oblastného domu na Garaiho ulici v Békešskej Čabe koncom septembra, blahoželaniami potešili známeho etnografa aj jeho kolegovia a priatelia.
Na predstavení reprintu po pozdravných slovách predsedu Slovenskej samosprávy v Békešskej Čabe Juraja Anda sa prehľadu činnosti a tvorby Ondreja Krupu ujala riaditeľka VÚSM Alžbeta Hornoková Uhrinová - Popredná a rozhodujúca osobnosť vedeckého života Slovákov v Maďarsku Ondrej Krupa dnes oslavuje životné jubileum. Je zakladajúcim členom prvej národnostnej bádateľskej dielne v našej vlasti, Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, predtým Slovenského výskumného ústavu. Dodnes tu aktívne pracuje ako externý kolega. Vďaka aj jeho vedecko-výskumnej a organizačnej činnosti... sa dostali do maďarského a medzinárodného vedeckého života poznatky o slovenskej národnosti. Jubilant sa vo veľkej miere zaslúžil o vedecké poznávanie života Slovákov v našej vlasti a o prehĺbenie vedeckých kontaktov medzi Slovenskom a Maďarskom... - uviedla riaditeľka VÚSM. Vyzdvihla, že už ako študent univerzity zbieral slovenské ľudové rozprávky v Maďarsku a neskôr, keď pôsobil ako stredoškolský profesor, odborný tajomník a 30 rokov ako tajomník TIT-u (Spoločnosť pre šírenie populárno-vedeckých poznatkov) v Békešskej župe tiež nezabudol na svoju národnosť. Do histórie Slovákov v Maďarsku sa zapísal ako výskumník slovenského národopisu v Maďarsku, zakladajúci predseda Vlastivedného výboru Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku, zakladateľ a vedecký pracovník VÚSM, redaktor Národopisu Slovákov v Maďarsku a vôbec ako neúnavný organizátor nášho vedeckého života. Bol medzi zakladajúcimi redaktormi a neskôr vyše 25 rokov šéfredaktorom vedeckého a kultúrneho časopisu Békési Élet, kde sa tiež venoval tematike slovenskej národnosti a podporoval slovenských autorov. Patrí pritom medzi zakladajúcich členov Národnostného oddelenia Maďarskej národopisnej spoločnosti a okrem bohatej výskumnej činnosti sa roky angažoval v organizovaní medzinárodných národnostných národopisných konferencií v Békešskej Čabe a v redigovaní jej zborníka - vyzdvihla A. Hornoková Uhrinová zo životnej dráhy oslávenca predovšetkým tie aktivity, ktoré sú späté s vedeckým životom Slovákov v Maďarsku.
Úloha prezentácie štyridsiatej druhej publikácie VÚSM, ktorá je v histórii publikačnej činnosti ústavu prvou reedíciou, tento krát pripadla predsedníčke Národopisnej spoločnosti Slovenska pri Slovenskej akadémii vied PhDr. Hane Hlôškovej, CSc.: - Základ práce etnológa tvoria terénne výskumy a v prípade minorít mimo materského etnika majú tieto výskumy nezriedka charakter záchranných výskumov. Výpočet lokalít, kde si ich ty uskutočnil, je ohromujúci. Skúmal si vo vyše sto lokalitách na území Maďarska, Slovenska a Rumunska, - uviedla pani predsedníčka a zároveň prezradila zaujímavosť. Jej študenti v Bratislave veľmi radi pracujú s CD nahrávkou, na ktorej O. Krupa osobne rozpráva rozprávky zo svojej rodnej obce, z Alberta a ktorú výskumný ústav vydal pomocou Slovenskej redakcie Maďarského rozhlasu. Zároveň o plodoch výskumu O. Krupu zdôraznila, že môžu byť inšpiráciou pre mnohé ľudové súbory pre oživenie starodávnych zvykov, aj keď v inej funkcii. Spolupráca jubilanta s kolegami na Slovensku má tiež bohaté výsledky, vyvrcholila v syntetickej práci Atlas ľudovej kultúry Slovákov v Maďarsku, ktorej bol spolueditorom a spoluautorom. Zásluhy Ondreja Krupu na Slovensku uznali aj jeho zvolením za čestného člena Slovenskej národopisnej spoločnosti. Hana Hlôšková odovzdala oslávencovi pozdravné listy od ďalších kolegov a priateľov zo Slovenska, ako aj tokajské víno v znamení priateľského maďarsko-slovenského spolunažívania.
Popri predstavení publikácie svoju vďaku A. Krupovi vyslovil aj etnograf a muzeológ Juraj Ando, zástupca riaditeľa Békešských župných múzeí, ktorého tvorba jubilanta aj osobne inšpirovala.
Ondrej Krupa vo svojich ďakovných slovách na adresu svojej rodiny, kolegov a priateľov sa zmienil aj o svojej práci. Vyzdvihol, že ho vždy zaujímalo predovšetkým zistenie čo najväčšieho množstva údajov, pretože na základe tých sa dá vytvoriť teória. S veľkým záujmom sa venoval aj paralelám v zvykosloví väčšinového národa a menšiny.
V priateľskej atmosfére oslávencovi zagratulovali okrem jeho priateľov aj predstavitelia rôznych orgánov a inštitúcií, kým komlóšsky básnik Juraj Dolnozemský ho potešil príležitostnou básňou. K oslave prispela aj študentka Slovenského gymnázia v Békešskej Čabe Ajgyl Zelmanová, ktorej korene z otcovej strany siahajú do rodnej obce Ondreja Krupu. Jej hudobný blok obsahoval na radosť oslávenca aj melódie z Alberta.
To vraví jedno slovenské príslovie. Boli časy, keď sa gazdinky hrdili páperovými perinami a vankúšmi. Nebolo dievky na vydaj, ktorá by nemala vo výbave perím naplnenú perinu. Počas zimných večerov sa schádzali ženy a dievky na páračky, aby zbavili jemné páperie kostrniek, ktoré by vo vankúši tlačili a narúšali by dobrý spánok. Keďže napárať perie do jedného vankúša je robota pracná a zdĺhavá, aby šla dobre od ruky, neraz pri nej spievali piesne a rozprávali rozprávky. Tradíciu páračiek nám, žiakom Slovenskej základnej školy v Sarvaši, priblížil spolok Vernosť. Jeho členky nám názorne ukázali, ako sa kedysi páralo perie. Vyskúšali si to i žiaci 7. a 8.ročníkov. Chvíle pri páraní spríjemňovali citaristi školy pod vedením člena spolku pána Jána Galáta. Figliara v sebe nezaprel predseda Slovenskej samosprávy v Sarvaši Tibor Mótyán, ktorý navrhol, aby do miestnosti plnej napáraného peria vpustili vrabca. Našťastie žiadny nebol po ruke, inak by to v slovenskej izbe vyzeralo ako v snehovej metelici. Na záver akcie nás pohostili výbornými kapustníkmi, orechovníkmi a pagáčikmi. Táto milá akcia nám priblížila nielen jednu z tradícií, ale nás podnietila zamyslieť sa nad spôsobom a tempom života. Kedysi ľudia nemali výdobytky techniky ako máme v dnešnej dobe my, ale pri prácach, ako boli páračky, mali k sebe blízko, upevňovali sa medziľudské vzťahy. Je veľká škoda, že tieto tradície zanikajú, Ale, šťastie, že vďaka spolku Vernosť ich mohli poznať žiaci sarvašskej slovenskej školy.
Mesto Nadlak má viac ako 8000 obyvateľov, z toho asi polovica sú Slováci, ktorí sem začali prichádzať pred viac ako 200 rokmi zo Slovenského Komlóša, Gemera, Liptova a Spiša. Dodnes s úctou zachovávajú ľudové a kultúrne tradície Slovákov a hrdo sa hlásia ku svojim koreňom.
Aradská oblasť Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku pod vedením svojho predsedu Pavla Hlásnika usporiadala 24.- 27. septembra 2009 v Nadlaku XI. prehliadku sólistov slovenskej ľudovej piesne pod názvom „Cez Nadlak je…” Riaditeľom súťažného festivalu bol Ondrej Kresan. Táto prehliadka je každoročne vrcholným kultúrnym podujatím našich krajanov v Nadlaku. Pozvaní boli aj vzácni hostia: prvý tajomník veľvyslanectva SR v Bukurešti Juraj Tomáš, poslanec rumunského parlamentu Adrián Merka a ďalší hostia, ktorí sa prihovorili pozornému nadlackému publiku. Pre súťažiacich tento festival trvá štyri dni, pretože každý z účastníkov musí absolvovať vo štvrtok prvú skúšku s orchestrom vedeným už tradične dirigentom Jozefom Zifčákom. V piatok a v sobotu sú okrem dopoludňajších skúšok dva súťažné večery a festival vrcholí nedeľným galakoncertom, na ktorom sú vyhlásené výsledky a vystúpia víťazi. Súťažná časť prehliadky má tri vekové kategórie. Prvá je od 7 do 12 rokov, druhá od 13 do 18 rokov a tretia je nad 18 rokov. Súťažiaci spievajú dve slovenské ľudové piesne, a to jednu pomalú a jednu rýchlu. Odborná medzinárodná porota hodnotí čistotu intonácie, dikciu, adaptáciu interpretácie hudobného materiálu v súlade s textom, celkový umelecký výkon, mimiku, gestikuláciu a hlasovú techniku. Osobitne hodnotí najlepšieho domáceho sólistu, osobitosť kroja, výnimočný umelecký prednes, najlepšie vybraný kroj v súvislosti s odkazom textu, atď...
V tomto roku súťažilo spolu 29 sólistov z Rumunska, Srbska a Maďarska. Celá súťaž prebiehala v priateľskej a príjemnej atmosfére. Všetkých účastníkov okrem lásky k ľudovej piesni spájala slovenčina, ktorou sa speváci a speváčky dohovárali v zákulisí, vymieňali si skúsenosti, obdivovali špecifiká a krásu slovenských ľudových krojov.
V nedeľu boli vyhlásení víťazi jednotlivých kategórií, ktorí okrem diplomov, uznania poroty a publika dostali aj hodnotné vecné ceny. Víťazkou v najmladšej kategórii sa stala Jaroslava Zetochová z Bodonoša (Rumunsko). V druhej kategórii suverénne vyhrala Ľudmila Ragová zo Selenca (Srbsko) a v tretej Ivana Vozárová z Kysaku (Srbsko). Slováci z Maďarska si odniesli z Nadlaku dve druhé ceny. V druhej vekovej kategórii získala ocenenie Komlóšanka Melinda Žigorová a v kategórii dospelých Pavol Križan z Kétšoproňu, ktorý bol zároveň najstarším súťažiacim.
V tomto roku sa prvýkrát zapojili do súťaže aj dve mladé speváčky zo Sarvaša V najmladšej kategórii nás reprezentovala nadaná žiačka Slovenskej základnej školy v Sarvaši dvanásťročná Edina Zimová, ktorá spievala piesne Ej, padá padá rosička a Sedemdesiat sukien mala. Edina je veľmi muzikálna, má kultivovaný hlas a milé vystupovanie. V rámci mimoškolskej činnosti sa zaujíma o hru na flaute a študuje klasický spev. A ako prezradila moderátorke programu, rada jazdí na koni a má kocúrika Maciho. Druhou reprezentantkou Sarvaša bola absolventka Slovenskej základnej školy v Sarvaši a dnes už študentka Gymnázia Petra Vajdu, pätnásťročná Zuzana Kováčová. Najväčšou prednosťou tejto interpretky ľudovej piesne, ktorá súťažila v strednej kategórii, je silný hlas a dobrá intonácia. Zuzka sa predstavila piesňami Ešte sa nevydám a Na sarvašskom moste. Obom dievčatám sa v Rumunsku veľmi páčilo a boli prekvapené, že v obchodoch, v reštauráciách, aj na ulici sa mohli dorozumieť po slovensky. Pozreli si s hosťujúcimi učiteľkami pani Dagmar Králikovou a Danou Lukáčikovou zo Slovenska Slovenskú základnú školu v Nadlaku, prešli sa nadlackým námestím a hlavne sa sústredili na to, aby večer podali kvalitný výkon. Dievčatá po prvý raz vystupovali v sprievode orchestra, čo bol pre ne nezabudnuteľný zážitok. Skamarátili sa aj s rumunskými dievčatami z Gemelčičky, ktoré boli tiež v Nadlaku prvýkrát. Najväčšou devízou bola možnosť získať nové skúsenosti, vystúpiť pred veľkým publikom a rozvíjať v sebe vzťah k slovenskej ľudovej hudbe.
- Edina, bola si už niekedy pred súťažou v Rumunsku?
- Nie, ešte nikdy. Teraz som bola prvýkrát.
- Páčil sa ti pobyt v Nadlaku?
- Áno, veľmi. Vedela som, že sa tam dá dohovoriť nielen po rumunsky, ale aj po slovensky. To nám povedala pani učiteľka. Ale ešte viac ma prekvapila rumunčina. Je to veľmi čudný jazyk. Nikdy som taký nepočula a vôbec som mu nerozumela, hoci sa v škole učím aj po anglicky. Tak napríklad ďakujem sa povie „mulcumesk”. Dovidenia zas „larevedere”, čo mi znelo ako slovenské „ľavé dvere”. Malinovka sa povie „suk”. Zaujali ma aj rumunské peniaze. Nie sú z papiera, ale z akejsi umelej hmoty, vôbec sa nekrčia a je na nich také malé priesvitné okienko. Neviem, načo je, ale páči sa mi to. Vyzerá ako kľúčová dierka.
- Žeby to bol deravý groš? (smiech)
- Neviem, možno áno.
- Ako sa ti spievalo na vystúpení?
- Najprv som sa trochu bála, lebo som nikdy nespievala pred takým veľkým a cudzím obecenstvom a mala som strach, či budem vedieť spievať v sprievode orchestra.
- Aký máš pocit zo svojho vystúpenia?
- Som veľmi spokojná, ani raz som sa nepomýlila. Spievalo sa mi ľahko a vystúpenie som si užila. Dokonca druhý súťažný večer som musela spievať bez skúšky, lebo dopoludnia som bola chorá a musela som ostať v hotelovej izbe. Na príhovor pani učiteľky mi však dovolili spievať bez povinnej skúšky s orchestrom, a všetko dobre dopadlo.
- Priniesla si si domov nejaký suvenír?
- Áno, dostali sme pekné tričká s logom súťaže, perá a vyšívanú stužku. V nedeľu ešte dávali diplomy, ale ja som mala zdravotné problémy, a tak sme museli ísť skôr domov.
- Zoznámila si sa tam aj s dievčatami alebo s chlapcami z iných krajín?
- Áno. Boli zo Srbska a z Rumunska. Všetci boli veľmi milí. Bohužiaľ, chlapcov tam bolo veľmi málo. Tí asi radšej sedia doma pri počítačoch, alebo hrajú futbal.
- Edina, chcela by si sa zúčastniť na súťaži aj na budúci rok?
- Áno, veľmi rada.
- Ďakujem ti za rozhovor a prajem ti veľa úspechov.
Tradičný Deň mesta Pomáz sa tohto roku konal naozaj v prekrásny jesenný deň pripomínajúci skôr leto. Popri veľkolepých oslavách sa mnohí snáď najviac tešili na súťaž vo varení, do ktorej sa zapojili v peknom počte (presne 56 príležitostných kuchárov) najmä rôzne spoločenské organizácie, spolky a združenia. Ako sa to už v uplynulých rokoch stalo tradíciou, do tejto atraktívnej súťaže sa zapojili aj poslanci Slovenskej samosprávy mesta Pomáz. Podľa zvyku prípravy sa začali už o niekoľko dní skôr, v prvom rade bolo treba rozhodnúť, čo navariť pre toľkých návštevníkov. Zbor slovenských poslancov si vybral nitriansky lečový guláš. V Deň mesta Pomáz to už potom išlo všetko ako po masle. Už skoro ráno bolo okolo stanov rušno. Súťažiaci začali zakurovať a pripravovať suroviny ku „gastronomickým dielam”. Našou „šéfkuchárkou“ bola Katka Puhalová. Varili sme v štyroch kotlíkoch pre 80 osôb. Vône sa šírili po celej lúke. Návštevníkov prichádzalo stále viac, nálada bola čoraz lepšia. Stretli sa tu najmä dobrí známi, ale aj príležitostní hostia. Medzitým sa na javisku striedali vystupujúci: dospelí kultúrnici-ochotníci mesta i miestni školáci. Na obed, keď sme guláš dovarili, sme ním pohostili pomázskych Slovákov. O hodinku na nás smutne pozerali už len prázdne kotlíky. Súťaž vo varení síce skončila vyhodnotením a udelením cien, no pre našu samosprávu bolo najväčším ocenením to, že o naše jedlo bol taký veľký záujem. Po dobrom jedle sa aj ľahšie debatovalo, veď občas sa objavili aj fľašky dobrého červeného vínka. Deň mesta Pomáz pokračoval vo večerných hodinách koncertom a ohňostrojom. Úžasne sme sa cítili a určite sa pomázskeho dňa zúčastníme aj o rok.
Menšinové samosprávy môžu do 1. decembra podať žiadosť o podporu menšinových samospráv na základe splnených úloh. Cieľom diferencovaného systému podpory je, aby menšinové samosprávy, ktoré vykonávajú úlohy navyše, získavali zdroje zo štátneho rozpočtu adekvátne svojim výkonom. Tlačivo je možné stiahnuť z internetovej stránky Úradu predsedu vlády a treba ho podať vyplnené v dvoch exemplároch na regionálne riaditeľstvo Štátnej pokladne, adresované Úradu predsedu vlády. O podpore rozhodne Menšinový rozpočtový výbor do 15. apríla. Ďalšie informácie získate na Riaditeľstve pre národné a etnické menšiny Úradu predsedu vlády, telefónne číslo (06 1) 4412210, alebo na adrese
Pred 74 rokmi sa Zugló (vtedajší Rákosváros) stal samostatnou mestskou časťou - XIV. obvodom Budapešti. Túto udalosť oslavuje už tradične začiatkom októbra. Nebolo tomu inak ani v tomto roku. Séria programov začala 29. septembra pri príležitosti Medzinárodného dňa seniorov v paláci Štefánia oslavou dôchodcov a svetovým kongresom básnikov. 2. októbra starosta obvodu Leonárd Weinek a vicestarostovia Iván Halász a István Szücs taktiež v paláci Štefánia odovzdali vyznamenania. V rámci obvodných dní sa 3. októbra pri Petőfiho hale uskutočnil festival. Celodňový program pozostával z ekumenickej bohoslužby, vystúpenia miestnych mažoretiek, programu kapely Bóbita, operetných koncertov, vystúpení známych popových skupín, nácviku gréckeho tanca, súťaže šikovnosti pre detí, prednášok, stretnutí s umelcami, atď. Predstavili sa aj menšiny žijúce v Zugló, tak aj slovenská samospráva XIV. obvodu. Poslanci privítali záujemcov v stane výborným slovenským pivom a chutnou bryndzou. Poobede v rámci Národnostného dvora vystúpil folklórny spolok Lipa so šarišskými, tirpáckymi a vágašskohuťanskými tancami. Po slovenskom súbore sa na javisku striedali folklórne skupiny Chorvátov, Bulharov, Rómov, Grékov, Nemcov, Poliakov, Arménov, Rumunov, Rusínov a Srbov. Návštevníkov večer zabávala známa kapela Neoton, potom nasledovala ľudová veselica. Dni XIV. obvodu skončili 4. októbra bábkovým divadlom v Kultúrnom dome Zeg-zug.
Náš osud je vraj napísaný vo hviezdach - tvrdia mnohí. Človek preto nevie, čo mu prinesie budúcnosť. Všetko príde tak či onak, a to dosť rýchlo.
Nedávno sa v Pilíšskej Čabe konala dojímavá slávnosť. Najstaršia občianka Katarína Béliková rod. Piláthová sa dožila 102 rokov. Na Obecnom úrade pri tejto príležitosti vztýčili aj slovenskú vlajku. Na vzácnu oslavu zavítal aj mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Slovenskej republiky v Budapešti Peter Weiss, prítomní boli starosta obce Gábor Solti, vedúci miestnej organizácie Slovákov Július Kučera, členovia Slovenskej menšinovej samosprávy v Pilíšskej Čabe a občania obce. Teta Katka sa veselo porozprávala s pánom veľvyslancom a spolu s členmi pobočky ZSM spievala známe slovenské ľudové piesne. Jubilantku odprevadili na obecný úrad aj dve jej dcéry a vnuci. Po krátkom kultúrnom programe nasledovali vrelé gratulácie. Teta Katka dostala veľa kvetov a darčekov.
Katarína Béliková Piláthová sa narodila 17. septembra 1907. Pochádza z chudobnej pilíščabianskej slovenskej roľníckej rodiny, jej korene sú zapustené hlboko do rodnej obce. V detstve si okrem rodnej slovenčiny osvojila aj maďarčinu, nemčinu a rómčinu. Vždy bola obklopená rodinou, príbuznými a známymi, kolektívom, ktorý bol jej pevným zázemím. Porodila dve dcéry a jedného syna. Má sedem vnukov a dvanásť pravnúčat, ktoré jej skrášľujú a omladzujú život.
Stodvaročná Katarína Béliková je útla, krehká, ale čulá, pokojne by mohla tridsať rokov odtajiť. Ale čo je najdôležitejšie, prežíva peknú jeseň života v kruhu svojej rodiny, príbuzných a celej obce. Na stránkach Ľudových novín jej želáme aj naďalej dobré zdravie, aby sme jej mohli o rok opäť zablahoželať.
V Sarvaši sa rozbehol tradičný päťboj, pozostávajúci z behu, chôdze, plávania, cyklistiky a kajakárstva. Hlavným organizátorom série akcií je Štefan Bodnár, ktorý spolu s učiteľmi miestnych škôl a v spolupráci s členmi policajného zboru vytvárajú mládeži podmienky na športovanie a dospelým možnosti zdravo tráviť voľný čas.
Mesto sa v dni akcií stane rušnejším, hlavné námestie sa zaplní účastníkmi, ktorí si chcú vyskúšať svoju zdatnosť. Aj tohto roku bola prvou disciplínou päťboja cyklistika, na výber bola 20- a 40-kilometrová trať. Na štart sa postavilo takmer 100 pretekárov. Slovenskú základnú školu reprezentovalo 47 žiakov a učiteľov. Najmladším účastníkom bol trojročný Matej Somogyi, ktorý absolvoval preteky s úsmevom na tvári. Jeho brat Róbert, žiak 4. a triedy, na to povedal, že Matej to mal ľahké, veď sa viezol za mamičkiným chrbtom.
Ráno bolo veľmi chladno a veľa pretekárov malo aj čiapky a rukavice. Po prezentácií a odovzdaní nového preukazu koordinátor podujatia Michal Nyári popísal trasu - štátnu cestu medzi Sarvašom a Orošházou. Noví účastníci si pozreli mapu, aby sa vedeli ľahšie orientovať. Hneď po výjazde z mesta sme zacítili, že vietor nám nebude pomáhať. Jeho sila sa stupňovala úmerne s pribúdajúcimi kilometrami. Počas celej akcie sa starali o našu bezpečnosť policajti. Bohužiaľ, boli aj takí vodiči, ktorí nebrali ohľad na bicyklistov a pri predbiehaní len tak preleteli popri nás. Našťastie na ceste nebolo veľa nákladných áut. Pretekári počas celej cesty dodržiavali predpisy, vždy išli jeden za druhým a nie vedľa seba.
Jeseň je naozaj bohatá a listy má zo zlata. Každému sa páčili stromy, ktoré hrali všetkými farbami. Pri obrátke sme si trocha oddýchli a občerstvili sa, organizátori nám ponúkli jabĺčka. Cestu späť nám znepríjemňoval silný vietor a posledné kilometre sme zdolávali len vďaka obrovskému oduševneniu. Museli sme poriadne šliapať do pedálov, aby sme sa dostali do cieľa. Bod za absolvovanie cyklistických pretekov sme si všetci zaslúžili.
Pri príležitosti Dňa slovenských novinárov v Maďarsku sa 2. októbra v budapeštianskom sídle Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) uskutočnilo stretnutie pracovníkov našich slovenských masmédií. Prítomných privítal predseda CSS Ján Fuzik, ktorý pripomenul, že Deň novinárov bol vyhlásený na počesť vydania prvého čísla Ľudových novín (4. októbra 1957).
Šéfredaktorka Ľudových novín Alžbeta Hollerová Račková informovala o presťahovaní sa redakcie do nových priestorov v XIII. obvode hlavného mesta. Zmienila sa aj o tom, že spolu s ostatnými šéfredaktormi národnostných časopisov zaslali list predsedníčke kuratória Verejnej nadácie Pre národné a etnické menšiny v Maďarsku Erike Némethovej v záujme vyriešenia financovania národnostných týždenníkov. V súvislosti s našim týždenníkom predseda CSS informoval o pripravovaných zmenách vo vydávaní. V následnej výmene názorov za účasti pracovníkov všetkých našich redakcií vysvitlo, že okrem financovania pracovných tímov je snáď najväčším problémom našej rozhlasovej a televíznej redakcie nedostatočné zabezpečenie pracovných podmienok. Kým v rozhlase nemôžu prijať externých spolupracovníkov, v televízii zápasia s trojtýždňovou dispozíciou, čo znamená, že napr. mesiac dopredu musia odovzdať žiadosť o pridelenie kamery.
Stretnutie sa skončilo tiež „tradične“ zablahoželaním jubilantovi. Bývalý šéfredaktor nášho týždenníka František Križan sa v týchto dňoch dožil 75. narodenín, k čomu mu úprimne gratulujeme!
Vážení a milí čitatelia, autorovi týchto riadkov sa až tak často nestáva, aby pri vykonávaní svojho novinárskeho povolania si dovolil byť možno až príliš subjektívny. Výnimočne by ste mu to mohli dovoliť či odpustiť, chce sa s vami totiž podeliť o čosi, čo si priam vyžaduje osobnejšie ladený prístup. Ide totiž o to, ako a najmä prečo... Teda čo ho pred piatimi rokmi viedlo k tomu, aby založil aj odvtedy skutočne denne aktualizovaný portál Slovákov v Maďarsku www.luno.hu.
Tí, ktorí ma poznajú, dobre vedia, že v uplynulom štvrťstoročí som skúšal - ak už nie všetko, tak aspoň - všeličo možné - bol som o. i.:
- nádejným mladým básnikom, ktorý neustále experimentuje, autorom niekoľkých zbierok a prekladateľom (aj) umeleckých textov;
- textárom, gitaristom a vedúcim dvojjazyčnej rockovej skupiny, jedinečnej a široko-ďaleko jedinej svojho druhu;
- spoluzakladateľom viacerých tzv. alternatívnych celoštátnych slovenských organizácií, ale aj literárneho a kultúrno-spoločenského časopisu;
- „ideo-logickým tajomníkom“ nepolitickej občianskej organizácie, vicestarostom, poslancom obecnej, miestnej slovenskej a celoštátnej slovenskej samosprávy, vedúcim celoštátnej listiny volebnej koalície a v posledných rokoch dokonca aj akýmsi lídrom našej vnútornej opozície;
- inak som novinárom - redaktorom (z času na čas voleným šéfredaktorom) a podľa potreby aj doručovateľkou, upratovačkou, sekretárkou, údržbárom, informatikom, webmajstrom, technickým redaktorom (zalamovačom) a fotografom, miestami dokonca vraj aj umeleckým fotografom...
Na prvý pohľad tieto moje chaotické aktivity nijako nesúvisia s internetovými novinami. Od múdrych ľudí ale vieme, že v živote zato neraz všetko so všetkým súvisí. Dokonca z istého uhla pohľadu celý môj predchádzajúci život sa javí iba ako príprava na to, k čomu došlo práve pred piatimi rokmi. Sám neviem, možno sa iba dodatočne pokúšam vysvetliť, prečo som asi v októbri roku 2004 nemohol nezaložiť pre naše kruhy a na naše pomery úplne nové médium: internetové noviny www.luno.hu. Isté je, že ma lákali nové, nevyskúšané možnosti, perspektívy neznámeho, v ktorých som určite videl aj ďalšiu príležitosť na experimentovanie a sebarealizáciu. Stálo ma to - presnejšie až dodnes ma to stoji - na hodiny, dni, týždne či mesiace nezrátateľnú energiu, nemálo námahy a tzv. voľného času, aby tie naše noviny na internete naozaj žili, to znamená, aby boli aktualizované niekoľkokrát denne. Pokiaľ vidím zmysel toho, tak to robím a budem robiť naďalej. Veríte či nie, vôbec nie preto, aby ma potom ktosi zhora, zdola či z boku mohol nazvať „zakladateľom slovenského internetového novinárstva v Maďarsku, hlavným tvorcom denne aktualizovaných slovenských internetových novín“ a podľa toho mi pripisoval nejaké zásluhy. Kto už v živote robil čosi podobné, spolu so mnou si musí byť vedomý toho, že pri takejto robote naozaj nejde, nemôže ísť o nijaké vavríny, skôr o zaviazanosť či skôr posadnutosť.
Pred piatimi rokmi, pri odštartovaní portálu Slovákov v Maďarsku, sa naozaj nedalo vedieť, či nám experiment vyjde a úprimne povediac, ani sme nesnívali o tom, že o niekoľko rokov sa budeme blížiť k zaznamenaniu štvor- až päťmiliónovej návštevy našej webovej stránky, za čím sa skrývajú tisícky pravidelných návštevníkov, priaznivcov portálu nielen z Maďarska a zo Slovenska, ale prakticky z celého sveta. Bez zbytočnej skromnosti môžem konštatovať, že náš portál je jedinečný... Už aj tým, že (podľa našich informácií a skúseností) predstavuje jediné skutočne - nie iba deklarovane - denne aktualizované internetové periodikum ako medzi domácimi menšinami, tak aj v kruhu slovenských komunít v zahraničí. Ide o elektronické médium, ktoré má priemernú týždennú návštevnosť okolo 25 tisíc, pričom sú týždne (najmä tie z hľadiska maďarsko-slovenských vzťahov kritickejšie), keď sa toto číslo blíži skôr k 50 tisíc. Samozrejme, jeden návštevník sa môže vrátiť aj viackrát, ale ak našu priemernú 25-tisícovú týždennú návštevnosť delíme povedzme piatimi, aj tak to znamená minimálne 5000 verných čitateľov za týždeň, pričom náklad tzv. papierovej podoby našich Ľudových novín (týždenníka Slovákov v Maďarsku) dosahuje maximálne 1500 kusov týždenne.
Kto ma trochu lepšie pozná, musí vedieť, nezvykol som byť neskromný. Na tomto mieste by ale naozaj falošne vyznievalo, keby som nebol dostatočne hrdý na to, že z toho, čo som - samozrejme, pomocou svojich kolegov - v uplynulých rokoch vytvoril, najväčší zmysel má práve portál www.luno.hu. Osobne som o tom presvedčený, že prínos nášho portálu je významný aj z hľadiska celej Slovače v Maďarsku. Najmä ak myslíme na to, že často si kladieme otázku, prečo sa vlastne namáhame so záchranou svojho „strateného rodu“, načo predlžovať agóniu, krajšie povedané: údajne nezastaviteľnú (ne)prirodzenú asimiláciu našej národnosti a vôbec: má ešte zmysel hocičo v tomto smere? Podľa mňa aj prípad nášho portálu svedčí o tom, že zďaleka nie je ešte všetko stratené...
Vážení a milí čitatelia, po týchto svojich subjektívnych poznámkach sa skúsme na náš portál pozrieť - nakoľko sa to z mojej strany vôbec dá - vecne a objektívne. Už aj preto, aby sme nezabudli priblížiť podstatu onoho nového druhu novinárstva a vzájomného virtuálneho prepojenia príslušníkov našej národnosti. V októbri r. 2004 sa zmenila periodicita týždenníka Slovákov v Maďarsku, pravda, iba vo virtuálnom svete, presnejšie na celosvetovej počítačovej sieti. Spolu s informatikom Lászlóom Zellesom a pomocou niektorých ďalších kolegov, najmä redaktorky-reportérky Evy Patayovej Fábiánovej a jazykovej redaktorky Vlasty Zsákaiovej sme totiž začali pripravovať denne aktualizované internetové noviny, portál Slovákov v Maďarsku plný aktualít z rôznych oblastí nášho (prevažne národnostného) života. Špecifikom webovej stránky www.luno.hu v porovnaní s našou tlačenou podobou je popri dennej periodicite možnosť vyhľadávania v čoraz väčšom množstve príspevkov, vrátane nášho elektronického archívu, ktorý obsahuje o. i. staršie vydania novín. Za nemenej dôležité pokladám - tiež vlastnoručne zhotovovaný - aktuálny (no a, samozrejme, aj archivovaný) prehľad slovenskej a maďarskej tlače, pochopiteľne, s dôrazom na Slovákov v Maďarsku, ako i sprístupnenie rozsiahlejších dokumentov. Obsahová štruktúra jednotlivých rubrík pritom odráža v našich novinách už desaťročia zaužívané členenie: politika, kultúra, ekonomika, školy, deti a mládež, žena a spoločnosť, náboženstvo, literatúra, atď...
Hlavné poslanie nášho portálu je totožné s najdôležitejšími cieľmi a úlohami Ľudových novín, jediného slovenského týždenníka v Maďarsku. Konkrétne ide o zachovanie a rozvíjanie identity, materinského jazyka a kultúry podľa odhadov viac ako 100 tisíc Slovákov, žijúcich (pokiaľ ide o početnejšie skupiny) asi v 110 osadách a 11 župách Maďarska. Majiteľom tlačového orgánu, ktorý vznikol pred 52 rokmi (v roku 1957), je Celoštátna slovenská samospráva, vydavateľom Magyar Közlöny Lap- és Könyvkiadó Kft. (Maďarské vydavateľstvo zborníkov zákonov, novín a kníh, s. r. o.). Okrem zaujímavého a užitočného čítania v slovenčine náš týždenník magazínového a informačného rázu - rovnako ako portál www.luno.hu - prináša veľa fotografií a širokú ponuku článkov z kultúry, politiky, náboženského života, literatúry, hospodárstva a iných oblastí, ktoré sa prihovárajú čitateľom všetkých vekových vrstiev predovšetkým o živote Slovákov v Maďarsku.
Pri zachovávaní písaných i nepísaných pravidiel vecného, pluralistického, nestraníckeho a etického novinárskeho prístupu ako týždenník Ľudové noviny, tak aj náš portál popri tunajších slovenských samosprávach a občianskych organizáciách slúžia ako otvorené fórum každému, komu leží na srdci osud Slovače v Maďarsku. Týždenník aj internetový denník sa snažia poskytovať reálny obraz situácie a života tunajšej slovenskej menšiny: prinášajú nielen správy, reportáže a rozhovory, ale dávajú priestor aj materiálom, ktoré odhaľujú pozadie udalostí a analyzujú ich súvislosti.
Štatistiky našej webovej stránky www.luno.hu, ktoré máme k dispozícii, prezrádzajú o. i. to, že väčšina návštevníkov je z Maďarska a len menšia časť zo zahraničia, pochopiteľne, zväčša zo Slovenska. Pritom určitý okruh ľudí už tlačenú verziu Ľudových novín veľmi ani nesleduje a nemôžeme im to ani zazlievať, veď na internet sa oveľa skôr dostanú materiály, netreba X dní čakať na to, kým vyjdú. Nehovoriac o tom, že náš portál nie je iba akousi internetovou verziou týždenníka, veď obsahuje celý rad úplne odlišných materiálov, ako napr. denné alebo predbežné správy, ktoré sa do týždenníka nedostanú, ale aj spomínané prehľady tlače, archivované čísla, rozsiahlejšie príspevky a podobne... Musíme dodať, že (našťastie) nesplnili sa obavy, ktoré sprevádzali vznik nášho portálu, totiž, že kvôli bezplatnému sprístupneniu podstatnej časti obsahu týždenníka jeho náklad rapídne poklesne. Určite sme stratili časť predplatiteľov (ktovie, či by k tomu beztak nedošlo), vďaka istej spätnej väzbe však práve pomocou portálu sme získali nových, a tak napokon počet predplatiteľov týždenníka sa nám v podstate dodnes nemení.
Stránka www.luno.hu má jednoduchý, prehľadný dizajn (zmodernizovaný v auguste r. 2009), ľahko sa dá na nej orientovať. Hlavná stránka obsahuje úvodné vety, resp. krátke citáty z najaktuálnejších materiálov, často aj s príslušnými fotografiami. Kliknutím na nápis „Celý článok…“ pod nimi sa čitateľovi zobrazí kompletný príspevok. Zobrazených býva približne posledných 20 najaktuálnejších príspevkov, ostatné môžu čitatelia nájsť kliknutím na niektorú z rubrík zoradených pod sebou v osobitnom stĺpci vľavo alebo vpravo pod hlavičkou Aktuality | Podujatia.
Rubriky portálu sa sčasti zhodujú s rubrikami nášho týždenníka. Obsah jednotlivých rubrík je naozaj iba sčasti identický s obsahom týždenníka, je však medzi nimi aj množstvo príspevkov, ktoré v periodiku neboli uverejnené. Príčinou býva o. i. skutočnosť, že niektoré udalosti by vyšli v týždenníku často až s dvojtýždňovým oneskorením a neboli by aktuálne. Vymoženosti internetu sa snažíme využiť do maximálnej miery. Preto na stránke nájdeme popri najnovšom čísle Ľudových novín v PDF formáte aj ich staršie čísla - rovnako ako archív príspevkov uverejnených na portáli www.luno.hu. Stránka ponúka možnosť vyhľadávať príspevky podľa kľúčových slov, čo v praxi znamená, že stačí zapísať do vyhľadávača kľúčové slová na tému, o ktorej hľadáme informácie a pokiaľ tie figurovali v niektorom zo starších príspevkov zaradených do archívu portálu, objaví sa ich zoznam. Kliknutím na ktorúkoľvek z nich sa zobrazí celý príspevok a návštevník má možnosť efektívne a rýchlo sa dostať k potrebným informáciám. Na stránke sú umiestnené aj rôzne dokumenty súvisiace s činnosťou redakcie a s národnostným životom Slovákov v Maďarsku, teda dokumenty zo zasadaní slovenských zastupiteľských orgánov, či z národnostného verejného života. Pre uľahčenie orientácie na mediálnom poli Slovákov v Maďarsku úvodná stránka portálu uvádza aj internetové adresy slovenského vysielania Maďarského rozhlasu i Maďarskej televízie.
“
Teší nás, že naše internetové noviny sa ukazujú ako vierohodný zdroj nielen pre Slovákov v Maďarsku. Je to veľmi dobrý pocit, keď sme zdrojom informácií nielen pre náš tradičný okruh návštevníkov portálu, ale povedzme niekedy aj pre celé Slovensko. V tejto súvislosti by som mohol spomenúť napríklad tzv. tabuľovú vojnu, keď v našich Slovákmi obývaných lokalitách vandali začiernili slovenské tabule a kolegovia na Slovensku, vrátane tlačových agentúr SITA a TASR, prakticky doslova preberali naše materiály. A to sme ešte ani nehovorili o kauze Mlynky, v súvislosti s ktorou Dag Daniš v bratislavskom denníku Pravda (1. 4. 2008) zrejme nie náhodou písal o tom, že pri hrozbe likvidácie Slovenského domu v Mlynkoch rolu záchrancu nezohrali politici, ale čaro internetu: „Rozruch sa začal článkom slovenských internetových novín v Maďarsku www.luno.hu. Redaktor Imrich Fuhl kritizoval zámer starostu Lendvaiho vyhnať Slovákov zo Slovenského domu...“
Čaro internetu a nášho portálu pritom znamená aj tzv. online spätnú väzbu s našimi čitateľmi, ktorí nám sem-tam čosi právom či menej opodstatnene aj vytýkajú, zato našťastie oveľa častejšie aj pochvália. No a keďže sme tu a pracujeme nie pre seba, ale práve pre svojich čitateľov, aj tento príspevok by sme chceli skončiť práve slovami jedného z nich. Z hromady mailov sme si vybrali charakteristickú reakciu Romana Mazáka: „Teší ma, že ako vaše spravodajstvo, tak aj grafika sa neustále zlepšujú. Na vašom portáli som nezaznamenal nič negatívne, zarmútili ste ma iba raz, a to správou o tom, že nemáte financie na prevádzku tohto jedinečného portálu.