Slovensko sa na tri dni presťahovalo do Budapešti. Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Budapešti, hospodárske oddelenie veľvyslanectva a Slovenská agentúra pre cestovný ruch usporiadali v dňoch 19. až 21. októbra Slovenské dni vo Veľkej tržnici na Námestí Fővám. Pozornosť zákazníkov pútali tradičné slovenské výrobky, ako napríklad syry, sladkosti, džemy a pivo.
„Tržnica je všade na svete miestom, kde ľudia uspokojujú svoje každodenné potreby a keďže sme susediace štáty, spojenci, sme spriatelené národy, tak je to veľmi pekné podujatie, ak prichádzajú do tržnice predstavitelia obchodu, výrobcovia z druhej krajiny ponúkajú svoje produkty,“ povedal vo svojom otváracom prejave mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Peter Weiss. „Naša spolupráca medzi dvoma spriatelenými krajinami sa ukáže v tej každodennej podobe. Teší ma, že aj takouto formou ukážeme, že SR a MR sú normálni, dobrí susedia, ktorí vedia spolupracovať a vzájomne sa rešpektovať“ podotkol na okraj podujatia P. Weiss, ktorý zároveň zaželal slovenským firmám a maďarským klientom, aby zažili príjemný deň. Na našu otázku, aké je jeho obľúbené slovenské jedlo P. Weiss odpovedal, že jednoznačne bryndzové halušky. Ale, ako hovoril, nemáva bryndzu v chladničke na veľvyslanectve, lebo podľa výskumov je najlepšia čerstvá bryndza, nekonzervovaná v umelohmotnom obale. Medzi jeho obľúbené jedlá patrí aj parenica a celozrnný ražný chlieb.
„Slovenská agentúra pre cestovný ruch sa pripojila k ostatným národným turistickým organizáciám, ktoré robia na trhovisku takéto podujatia. Podujatie je iné aj tým, že v tomto roku sme priniesli slovenský folklórny súbor z Maďarska. Tanečníci Folklórneho spolku Zelený veniec z Ečeru prezentovali ľudový folklór Slovákov z Maďarska,“ povedala pre Ľudové noviny vedúca budapeštianskeho zastupiteľstva SACR Soňa Jelínková. Zároveň vyzdvihla, že na trhovisku sa predstavili aj cestovné kancelárie, ktoré ponúkajú dovolenky na Slovensku. „Znížili sa ceny lyžiarskych lístkov a dúfajme, že lyžiarska sezóna bude iná medzi dvoma krajinami. Vieme, že zavedenie eura síce posilnilo slovenské hospodárstvo, ale cestovný ruch oslabilo. Najväčší úspech majú syrári a pivári,“ povedala S. Jelínková.
S veľkým záujmom sa stretli syrové špeciality. Firma Szami 2003, s.r.o. ponúkala výrobky Agrofarmy, s.r.o. Ako sme sa dozvedeli od jej konateľky Heleny Blaškovičovej, maďarskí konzumenti si obľúbili slovenské syry a syrové výrobky, ktoré sem dovážajú. Výrobky rozvážajú vlastnými vozidlami, podľa potreby aj trikrát do týždňa. Za jednotnú kvalitu služby slúži aj systém HACCP, ktorý zaviedli v roku 2004. Maďarskí konzumenti si za krátky čas obľúbili nielen parenicu, ale aj korbáčiky. Svoje výrobky dodáva spoločnosť do všetkých veľkých maďarských nákupných sietí a od jari majú vlastnú predajňu na mieste sídla firmy v Martonvásári a od septembra podávajú svoje výrobky vo vlastnom obchode v hlavnom meste na ulici Gábora Bethlena. Ako sa popýšila konateľka spoločnosti, už po mesiaci sa vracajú zákazníci do obchodu, kde môžu zakúpiť slovenské syrové špeciality za prijateľnejšie ceny. Najväčší záujem zo strany maďarských konzumentov je o bryndzu, ale kupujú aj parenicu a kaškaval. Ponúkajú dva druhy pareného kaškavalu, z ovčieho a z kravského mlieka, ktorý môže byť údený alebo neúdený. Firma, ktorá je slovenskou syrárskou veľmocou, nechce rozširovať svoj sortiment, ktorý sa osvedčil za posledné roky. Firma s ročným obratom cca. jednej miliardy forintov je zaregistrovaná v Maďarsku. „Hoci z hľadiska zavedenia novej meny na Slovensku bol minulý rok pre nás horší, na množstve dovozeného tovaru sme to nebadali,“ hovorí H. Blaškovičová, ktorá pripomenula, že problémy riešili znižovaním i zvyšovaním ceny. Hoci otvorením schengenských hraníc narástol počet dovážateľov, len máloktorí sa dokážu udržať na trhu, lebo nie všetci vedia zaručiť stále dobrú kvalitu. V prípade syrových produktov, ktoré dováža firma Szami, to neprichádza do úvahy, ich tovar je vždy kvalitný. Ak niekomu záleží na kvalite, vyhľadáva tie výrobky, ktoré sú možno cenovo náročnejšie, ale sú lepšie. Bolo to badať aj na minuloročnom podujatí SACR vo Veľkej tržnici, kde sa zúčastnila aj táto firma. Za tri dni mala obrat 1,5 milióna forintov.
V tomto roku si mohli návštevníci Veľkej tržnice pochutnať aj na slovenskom pive. Priniesli banskobystrické pivo Urpiner a to hneď viac druhov: čapované tmavé a svetlé a fľaškové svetlé 10%, 11%, 16%, nealkoholické a tmavé. Ako sme sa dozvedeli od zástupcu firmy v MR Gyulu Magdu, značku teraz uvádzajú na maďarský trh, nakoľko posledných dvadsať rokov mal pivovar dobrodružnú etapu. V stáročných tradíciách pokračuje dnes novodobý pivovar postavený v Radvani - Kráľovej, ktorý uviedli do prevádzky ako Pivovar Urpín s kapacitou 350-tisíc hektolitrov piva ročne. Na tieto tradície dnes nadväzuje spoločnosť Banskobystrický pivovar, a.s. Nové vedenie spoločnosti začalo od mája 2007 s celkovou obnovou pivovaru, ktorá zahŕňa reštrukturalizáciu jeho technologického vybavenia, revitalizáciu obchodných a marketingových aktivít tak, aby vrátilo pivovaru jeho významné pozície aké zastával v minulosti. Keďže predošlý majiteľ predal aj pomenovanie piva, pivovar začal s výrobou novej značky. Banskobystrický pivovar so značkou Urpiner kladie dôraz na vysokú kvalitu a originálnu nezameniteľnú chuť. O pivo, ktoré získalo množstvo medzinárodných ocenení, je veľký záujem v novohradskej oblasti.
Na Slovenských dňoch sme sa stretli aj s jedným Slovákom v Maďarsku. Mikuláš Orvos pochádza z Békešskej Čaby, má vlastnú piváreň v XV. obvode hlavného mesta, kde podáva pražské pivo Staropramen a v rámci ojedinelých podujatí aj české pivné špeciality, ktoré nie sú v riadnej distribúcii v Maďarsku. Zapája sa aj do organizovania českých pivných festivalov. Na podujatí vystupoval ako distribútor piva a marmelád, džemov a lekvárov konzervárne RISO z Rimavskej Soboty. Konzerváreň RISO založili v roku 1902. Výrobný program podniku zahŕňa sortiment sladkých výrobkov v rôznych spotrebiteľských baleniach tak, aby boli čo najlepšie pokryté požiadavky zákazníkov. Vo výrobe a v predaji ovocných nátierok, džemov a lekvárov zaujíma podnik vedúce postavenie na trhu. Ide hlavne o výrobu a predaj tohto sortimentu veľkospracovateľom tejto suroviny. Džemy, rovnako ako marmelády a lekváre vyrába podnik v rôznom spotrebiteľskom balení a širokej škále ponuky. Sortimentná skladba džemov zahŕňa aj produkciu nízkoenergetických (light) a diabetických výrobkov, kde je snaha pokryť požiadavky tej časti spotrebiteľov, ktorí z rôznych dôvodov žiadajú tento sortiment.
Spoločnosť I.D.C. Holding, a. s., je najvýznamnejším producentom cukroviniek a trvanlivého pečiva na Slovensku. Do Maďarska priniesli perníky Bombík, trubičky, cukríky Verbena s príchuťou rôznych liečivých biliniek a napolitánky Horalky. Ako sme sa dozvedeli od predstaviteľky spoločnosti Katalin Gyeneseovej, o slovenské cukrovinky je veľký záujem.
„Pozrime si kuchyňu. Tá sa k našej nedá prirovnať. Kedysi v nej na železnej tyči sušili a konzervovali klobásy, šunku a slaninu. Babka mnoho rozprávala o veselých zabíjačkách, keď sa stretávala celá rodina a pri práci bola skvelá nálada. Na poličke sú staré domáce riady a náradie, žehlička, mažiar, hrnce, pekárska lopata a vedľa metla z brezového prútia. Aj na babkinej povale sú také staré a vzácne poklady. Poďme do zadnej izby. Tu sa odohrával každodenný život. Posteľ, nad ňou detská kolíska, ktorú mamička hojdala z postele a plačúce bábätko skoro zaspalo. Zdá sa mi to veľmi praktické, aj nám by sa to zišlo, lebo môj malý braček v noci často plače. Vedľa postele je truhla na šaty, čižmy a akýsi obuvák, či vyzuvák, aby sa čižmy ľahko vyzuli. Je to praktické, aj ja by som prijala takú šikovnú vec. Bolo príjemné a zaujímavé obzrieť sa do minulosti, uvoľniť uzdu svojej fantázii. Nikdy na to nezabudnem a rada sa sem opäť vrátim.“
O zážitky z návštevy v oblastnom dome sa v úvodnej časti prezentácie najnovšej publikácie Verejnoprospešnej spoločnosti Legatum s početnými prítomnými podelila žiačka 7. triedy slovenskej školy v Budapešti Bernadeta Melicherová. Na podujatie prišli aj vedúci oblastných domov z celého Maďarska, delegácia etnografov z aradského múzea (Rumunsko), vedúci inštitúcií CSS a Slováci z Budapešti a z iných lokalít. Svojou prítomnosťou poctili večer aj zástupkyňa predsedu CSS Etelka Rybová a tajomník Združenia oblastných domov v Maďarsku Péter Szablyár. V úvode pozdravil prítomných hostiteľ podujatia, riaditeľ Slovenského inštitútu Milan Kurucz, po ktorom sa ujal slova predseda CSS Ján Fuzik, inak autor predslovu k prezentovanej knihe. Vo svojich osobných spomienkach sa vrátil do svojho detstva a do starého domu v Kestúci, v ktorom bol neskôr zriadený jeden z prvých oblastných domov v Maďarsku. Vyslovil vďaku riaditeľovi spoločnosti, ktorú založili so zámerom poskytovať odbornú a finančnú pomoc slovenským zbierkam, Jurajovi Andovi a vedúcemu úradu CSS Ondrejovi Horváthovi, ktorí majú najväčšiu zásluhu na zrode knihy. Darček odovzdal aj kandidátovi národopisných vied, folkloristovi Ondrejovi Krupovi, autorovi prvej knihy o slovenských oblastných domoch v Maďarsku, ktorý nedávno oslávil svoje 75. narodeniny.
S národopisnými a miestno-historickými zbierkami, ktoré spracúva kniha oboznámil prítomných muzeológ Juraj Ando, ktorý pozval hostí na virtuálnu exkurziu do rôznych typov národopisných zbierok vo všetkých Slovákmi obývaných regiónoch v Maďarsku. Prítomní sa mohli dozvedieť, že v novej publikácii sú spracované zbierky aj z typologického hľadiska - existujú štyri typy zbierok -, že rajom slovenských oblastných domov je Peštianska župa a že ďalšie podrobnosti sa môžu dozvedieť v knihe. Ondrej Krupa vyslovil svoju radosť nad tým, že sa našli odborníci, ktorí pokračujú v začatej práci a upozornil na to, aby pri zbieraní materiálu nezabúdali ani na hmotné pamiatky posledných desaťročí a súčasnosti. Zrod novej knihy je vždy sviatkom. K tomuto sviatku napísal báseň Juraj Dolnozemský, ktorú prečítala žiačka 12. ročníka slovenského gymnázia v Budapešti Beáta Erdeiová.
S koncepciou grafického riešenia oboznámil hostí večera výtvarný umelec z Békéšskej Čaby László Lonovics, ktorý zaspomínal aj na svoje slovenské väzby. Po ňom sa ujal slova opäť J. Ando, ktorý pútavým spôsobom priblížil svoje zážitky získané vo všetkých kútoch krajiny počas trojročného výskumu, na základe ktorého sa kniha zrodila. Na záver večera vysvetlil význam slova Legatum (dedičstvo), prostredníctvom úvodu ku knihe, bývalý riaditeľ slovenskej školy v Budapešti Ladislav Petro. Vedúci oblastných domov a dvadsiati náhodne vybraní hostia dostali do daru prezentovanú knihu. Večer spestrili ukážky z duchovnej kultúry našej národnosti, slovenské ľudové piesne v prednese žiačok 6. a 7. triedy budapeštianskej slovenskej školy. Pohostenie, ktoré ukončilo príjemný večer v Slovenskom inštitúte, bolo tiež organickou súčasťou podujatia: hlavnú úlohu hrala ďalšia zložka nášho dedičstva: čabianska klobása.
Legát „je odkaz v testamente, aby dedič vydal určitej osobe vec, alebo aby jej vyplatil určitú sumu“. My Slováci žijúci v Maďarsku - potomkovia Slovákov, ktorí prišli na dnešné územie Maďarska koncom 17. resp. začiatkom 18. storočia - musíme dodržiavať tento odkaz. Naši predkovia nám zanechali kultúru i jazyk, táto kultúra a jazyk sa stala našou. Popri tom nám zostalo bohaté, významné, hodnotné dedičstvo v predmetoch, ktoré sme uložili v oblastných domoch, dedinských múzeách v národopisných zbierkach. V zdedených domoch si v podobe predmetov strážime pamiatku svojich matiek a otcov s tým odkazom, že sme povinní vydať určitú čiastku z pozostalosti aj iným. Tomuto cieľu slúžia v našej publikácii predstavené slovenské národopisné zbierky. Sme presvedčení, že týmto sme splnili v testamente zhrnutú poslednú vôľu legáta našich predkov!
Obecná a slovenská samospráva v Číve usporiadali 10. októbra na počesť 310. výročia znovuosídlenia obce Čívske dni. Program sa začal procesiou z Námestia hrdinov (spred kostola) na kalváriu, kde odhalili obnovené kríže.
Procesiu viedol miestny duchovný Antal Feldhoffer, ktorý sám určoval zastávky, ku kalvárii nevedie krížová cesta. Kalvária sa nachádza na vyvýšenine v strede dediny, na mieste druhého, tzv. Starého cintorína. Prvý cintorín bol situovaný okolo kostola, používali ho do 50. rokov 18. storočia. V tom čase doľahla na okolie dnešného Čívu morová epidémia, ktorá si vyžiadala veľa obetí. Zomrel aj jediný farár čívskeho pôvodu Mihály Ipoly. Tretí cintorín sa nachádzal blízko dnešnej materskej školy a dnes funkčný štvrtý je na okraji obce. Takže na mieste druhého cintorína sa nachádza kalvária, ktorú veriaci nevyužívali. Bola v schátranom stave a vedeli o nej iba z pomenovania ulice, ktorá na ňu viedla: Starý cinter - Kálvária utca. Fond solidarity euroregiónu Ister-Granum vypísal na jar tohto roku súbeh pre členské osady na podporu samosprávnych úloh, v ktorom čívska samospráva uspela. Pomocou tohto grantu mohla obnoviť kalváriu. Na strednom kríži sa uvádza, že bol vysvätený roku 1772, čiže je najstaršou umeleckou pamiatkou osady.
Kultúrny program začal hymnickou piesňou Daj Boh šťastia, po ktorej privítali hostí moderátorky - členka pávieho krúžku Andrea Dudášová a vedúca miestneho odboru Červeného kríža Zuzana Horňáková Süvegesová. Starostka obce Mária Nagyová vo svojom slávnostnom príhovore zdôraznila, že predkovia dnešných Čívanov „prišli na toto územie pred 310 rokmi, v nádeji, že tu budú mať lepšie životné podmienky. Dvadsaťšesť rodín usilovne pracovalo, aby zdolalo počiatočné ťažkosti. Obrábali pôdu zlej kvality a živili sa bohatstvom okolitých lesov. Kalváriu dal postaviť richtár obce Michal Rozbora a vysvätili ju roku 1772. My, dnešní čívski Slováci, dbáme o to, aby si naše deti zachovávali a chránili pamiatku a jazyk svojich matiek a otcov,“ povedala M. Nagyová a zároveň vyzvala obyvateľov, aby boli hrdí na svoj pôvod a aby pokračovali v tradíciách svojich predkov. „Želám si, aby vám táto krásna obnovená kalvária pripomínala túto sladkú povinnosť,“ dokončila svoj príhovor starostka. Po nej sa ujal slova kaplán vdp. Ladislav Kiss-Malý, ktorý tiež vyzval prítomných k používaniu jazyka svojich predkov. Obnovenú kalváriu vysvätil A. Feldhoffer. Prítomným sa prihovorila aj zástupkyňa predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelka Rybová, ktorá sa priznala, že Čív pozná už dlhé roky: „Asi pred 35. rokmi som išla prvýkrát po hlavnej ceste, odvtedy som tu bola veľakrát, ale na tomto vŕšku som ešte nebola. Krásny je odtiaľto výhľad na dedinu a je príjemné počúvať prekrásne pesničky. Ďakujem vám, že ste pevným pilierom Slovákov žijúcich v Maďarsku a dúfam, že ním ostanete aspoň 200 rokov. Prajem vám veľa šťastia a prosím Boha, aby dal šťastia tejto obci a všetkým ľuďom, ktorý v nej žijú,“ povedala E. Rybová.
Jednou z najdojímavejších chvíľ slávnostného programu bolo odovzdanie vyznamenania Za Čív. Vyznamenanie udeľuje poslanecký zbor za prácu vykonanú v prospech obce a jej obyvateľov. V tomto roku ho získal bývalý lekár Dr. László Für, ktorý pôsobil v obci 20 rokov a predsedníčka Slovenskej samosprávy v Číve Mária Voderacká, ktorá túto funkciu zastáva už 15 rokov. M. Voderacká je vedúcou učiteľkou materskej školy, kde pracuje už 31 rokov, pričom na jej čele stojí 14 rokov. Je členkou obecnej samosprávy, predsedníčkou sociálneho výboru. Má tri deti, ktoré pokračujú v zachovávaní slovenských ľudových tradícií. Je neúnavnou organizátorkou slovenských programov tak na miestnej, ako aj na župnej úrovni.
Po odovzdaní vyznamenaní sa samospráva obce poďakovala obyvateľom, ktorí udržiavajú poriadok nielen v svojich dvoroch, ale aj na verejných priestranstvách, udelením ceny Chvályhodná čívska porta a Chvályhodná čívska pivnica. Potom sa účastníci slávnosti presunuli do obecného múzea, kde sa uskutočnila vernisáž výstavy a ochutnávka zaváranín s názvom Na návšteve v kuchyni babičiek. Výborné fašírky mohli obyvatelia ochutnať s rôznymi čalamádami alebo s dulovým „syrom“ - marmeládou.
Oslavy „narodenín“ obce skončili oberačkovým plesom Klubu dôchodcov v Dome kultúry Bélu Kálmánfiho. V spojitosti s obnovením kríža na Kalvárii bola v kultúrnom dome sprístupnená výstava fotografií.
Pre každú národnosť, hlavne ak žije v menšine, zachovanie materinského jazyka je základom národnostného bytia. Jedným z hlavných cieľov Slovenskej samosprávy v Mlynkoch je preto práve to, aby svojou činnosťou, svojimi aktivitami poskytovala pomoc Mlynčanom pri rozširovaní znalosti jazyka.
Minulý rok pomocou slovenského europoslanca Miloša Koterca sa nám podarilo vybudovať dobré priateľské styky s mestom Partizánske. Vďaka tomu sa nám naskytlo viac možností zúčastniť sa na ich podujatiach. Pobudnúť v čírom slovenskom prostredí a dostať sa do styku so živou slovenčinou je asi najúčinnejší spôsob zdokonaľovania sa v jazyku. V októbri budú môcť stráviť celý týždeň v Partizánskom mladí Pilíšania. Budú ubytovaní v rodinách a v ich programe - okrem každodennej návštevy miestnej strednej školy - budú spoločné športové popoludnia, výlety, ako aj zábava s miestnou mládežou. Dúfame, že ich týždňový pobyt na Slovensku bude nielen príjemný, ale aj užitočný a okrem pekných zážitkov sa vrátia aj s rozšírenou slovnou zásobou. Program podporuje Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí.
x x x
Taktiež pomocou Miloša Koterca sa nám naskytla možnosť stretnúť sa v Bratislave s Ministrom školstva Slovenskej republiky Jánom Mikolajom, ktorý nám sľúbil pomoc v zabezpečení hosťujúceho učiteľa pre pilíšsky región. Na rokovaniach so spolupracovníkmi Ministerstva školstva SR sme dostali prísľub nielen na poskytnutie hosťujúceho učiteľa, ktorý by fungoval v celom pilíšskom regióne, ale aj na iné možnosti (napr. metodický kurz pre pedagógov, knihy, CD, výlet na Slovensko a pod.), ktorými ministerstvo chce pomôcť našim pedagógom vo vyučovaní slovenského jazyka.
x x x
Po odstúpení Kataríny Bodovej Slovenská samospráva v Mlynkoch bude pokračovať v práci s novou členkou. 3. septembra zložila prísahu Gizela Smetanová a na zasadnutí začala aktívnu prácu v slovenskom volenom zbore Mlynkov.
x x x
V kostole aj naďalej bude slúžiť každú druhú nedeľu večer slovenské omše farár Zoltán Szalai.
x x x
22. septembra nás navštívili naši noví priatelia z Partizánskeho. Tamojší dôchodcovia boli na výlete v Budapešti a cestou domov sa zastavili v Mlynkoch. Po privítaní nám zaspievali kyticu ľudových, národných a náboženských piesní. Spievali tak veselo a s takou radosťou, že ich dobrá nálada sa preniesla na všetkých prítomných. Spoločne sme si zaspievali a zatancovali v sprievode harmonikára Martina Glücka. So svojimi priateľmi sme sa rozlúčili s tým, že onedlho sa stretneme u nich v Partizánskom.
Folklórny súbor Komlóš oslavuje tohto roku 60. výročie svojho založenia. Pri tejto príležitosti usporiadali Slovenská samospráva v Slovenskom Komlóši a Osvetové stredisko J. G. Tajovského jubilejný galaprogram.
Oslavujúci sa zišli v aule osvetového strediska na otvorení výstavy fotografií Najkrajšie momenty šesťdesiatich rokov. Prítomných v mene organizátorov privítala bývalá riaditeľka osvetového strediska Mária Mataiszová. - Šesťdesiat rokov je dlhé obdobie v ľudskom živote a ešte dlhšie v živote jedného tanečného súboru, veď za toľko desaťročí sa v ňom vystrieda niekoľko generácií. Dokumentuje to množstvo fotografií. Tu vystavené snímky patria medzi najvzácnejšie poklady tanečníkov, ktorí vám ich s radosťou sprostredkúvajú. Približne stotridsať záberov verne zobrazuje uplynulých šesťdesiat rokov so všetkými starosťami a radosťami, - povedala vo svojom príhovore bývalá riaditeľka a priblížila prítomným významnejšie obdobia v živote súboru. Bývalí a terajší tanečníci, pozvaní hostia a priaznivci súboru sa potom presunuli do divadelnej sály osvetového strediska, dejiska galaprogramu. Na úvod predniesla hosťujúca učiteľka slovenskej základnej školy Dagmar Kötelešová báseň Juraja Dolnozemského K šesťdesiatnici tanečného súboru Komlóš.
Prítomných privítali moderátorky večera, učiteľky slovenskej základnej školy Marianna Bajczerová Melegová a Dagmar Kötelešová. Medzi hosťami pozdravili generálneho konzula Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Štefana Daňa, predstaviteľov mesta, celoštátnych, regionálnych a zahraničných slovenských inštitúcií a organizácií.
Folklórny súbor Komlóš bol založený v roku 1949 s cieľom, zachovávať a šíriť zvykoslovný a hudobný folklór dolnozemských Slovákov, uvádzať do života dedičstvo predkov. Členov vtedy usmerňovala Anna Medovarská, učiteľka miestnej slovenskej základnej školy, ktorá pracovala s tanečníkmi sedemnásť rokov. V prvom roku nacvičovali len české a slovenské tance. Od roku 1950 začala vedúca súboru zbierať slovenské ľudové tance a piesne v Slovenskom Komlóši a na okolí, z ktorých zostavila choreografie. Vtedy vznikli známe miestne choreografie Fašiangy, Kradnutie melónov, Komlóšska svadba, Priadky, Veľká noc, Cigánsky tanec a chýrny marš. Tance tanečníci dedili z pokolenia na pokolenie. R. 1958 sa pani Medovarská zúčastnila na študijnej ceste a národopisnom kurze v Československu, kde spoznala slovenské a české tance. Neskôr zbierala pôvodný materiál aj v Novohradskej župe. Na základe jej bohatej zbierky si komlóšski tanečníci mohli zostaviť originálny repertoár. Anne Medovarskej r. 1953 udelili vyznamenanie „Za socialistickú kultúru“. Súbor priebežne obnovoval svoj program. Zúčastňoval sa na rôznych kultúrnych prehliadkach a súťažiach. Pozývali ho na vystúpenia do okolia, ale aj do Peštianskej, Novohradskej, Boršodskej, Békešskej a Vesprémskej župy, hlavne do Slovákmi obývaných osád a miest. Tanečná skupina dostala r. 1964 vyznamenanie „Za socialistickú kultúru“. O dva roky neskôr československá televízia natočila dvojhodinový film o obci. Tanečníci pri tejto príležitosti rekonštruovali a predviedli komlóšsku svadbu. Roku 1969 dostali pochvalu ministerstva kultúry za dlhoročnú činnosť. Podnikli turné po Slovensku (vystúpili v Martine, Detve, Galante), Juhoslávii (v Novom Sade, Kysáči) a v Rumunsku (v Nadlaku). S týmito mestami a obcami mali do konca osemdesiatych rokov úzke kontakty, ktoré v deväťdesiatych rokoch obnovili. Tanečníci partnerských zahraničných súborov s radosťou prichádzali na Dolnú zem a Komlóšania k nim. Tak sa zrodili dodnes trvajúce hlboké priateľstvá. R. 1983 opäť dostali vyznamenanie „Za socialistickú kultúru“ a v roku 1996 „Pro Urbe“.
Po Anne Medovarskej sa ujala vedenia súboru Katarína Zsoldosová, od nej na krátky čas prevzala štafetu jej dcéra Ildika. Potom sa postupne stali vedúcimi súboru riaditeľ osvetového strediska, nebohý Michal Tejši, Anna Ištvánová Račková, Katarína Szabová Tóthová, Ondrej Szabó a Helena Zsingorová Karaszová. Tanečný súbor vtedy pôsobil pod menom Zornička. Vedenie skupiny na krátky čas prevzal Attila Jáhn. Od roku 1992 viedla súbor dnešná riaditeľka slovenskej základnej školy Zuzana Lauková, vtedy si zmenil názov na tanečný súbor Komlóš. V tomto období už mohol voľne cestovať, hosťoval v Nemecku (Neunkirchen am Brand), Česku (Praha), Taliansku (Jesolo), v Turecku (Izmir, Yalova) a Grécku (Atény). V roku 2006 dostal kolektív vyznamenanie Celoštátnej slovenskej samosprávy „Za našu národnosť“. Od októbra 2008 stoja na čele súboru Veronika Benkőová a Tomáš Hankó.
Folklórny súbor Komlóš za šesť desaťročí vystúpil takmer v každej Slovákmi obývanej obci v Maďarsku a veľakrát sa predstavil aj v zahraničí. Samozrejme, je stálym aktérom mestských podujatí. Zúčastnil sa aj na natáčaní filmov Jadvigin vankúšik a Komlóšska svadba. Hlavným cieľom tanečníkov je aj v súčasnosti pestovanie ľudových tradícií, zachovávanie tancov a piesní našich predkov, aby ich mohli odovzdávať nasledujúcim pokoleniam.
V slávnostnom programe bývalí a súčasní tanečníci predviedli prekrásne tance, medzi nimi Krúcanú a Šarišskú polku, dolnozemské a horehronské tance, karičku, čardáš zo Zemplína a, samozrejme, aj chýrny marš. O hudobný sprievod sa postarala sláčiková kapela Kolovrat pod vedením Zuzany Bartošovej. Ku kapele sa pripojili priatelia tanečníkov, muzikanti zo Slovenska pod vedením bývalého hosťujúceho učiteľa v Slovenskom Komlóši Miroslava Brnu, ktorý je v súčasnosti riaditeľom základnej školy v Igrame neďaleko Bratislavy. Vedúci muzikantov na radosť a prekvapenie bývalých tanečníkov priviedol na oslavy kapelu v zostave, v akej dlhé roky sprevádzala komlóšskych tanečníkov na zahraničných turné. Jubilujúci súbor pozdravili kyticou slovenských ľudových piesní členovia miestneho pávieho krúžku.
Moderátorky galaprogramu prečítali mená všetkých zakladajúcich členov súboru a pozvali na javisko Alžbetu Budinskú Kelemenovú, Juditu Hrivnákovú Valjerovú, Zuzanu Karasovú Lócziovú, Zuzanu Karasovú Šováňovú a Annu Galovú Kastikovú, ktorým tanečníci darovali kytice a publikum im poďakovalo búrlivým potleskom. Medzi dvoma tanečnými blokmi organizátori zablahoželali bývalým a dnešným vedúcim tanečného súboru a riaditeľkám osvetového strediska. Folklórnemu súboru Komlóš k šesťdesiatke zablahoželali aj predstavitelia mesta, predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik, podpredsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Anna Szigetiová Szántaiová, riaditeľka Slovenského osvetového centra Katarína Királyová, predsedníčka Slovenskej samosprávy Budapešti Zuzana Hollósyová a riaditeľ Osvetového strediska Petra Vajdu v Sarvaši Ondrej Častvan. Jubilejné oslavy skončili plesom v slovenskej základnej škole, kde do tanca hral Mihály Láda.
XVII. ročník prehliadky slovenských filmov a odborného seminára sa v tomto roku rozšíri o ďalšie dejisko: Segedín. K dlhoročným organizátorom podujatia, ktorými sú Celoštátna slovenská samospráva - Slovenské divadlo Vertigo, Slovenský filmový ústav a Slovenský inštitút, kde sa prehliadka s výnimkou prvého ročníka koná, sa pridáva Spolok segedínskych Slovákov, ktorý seminár zaradil do programu filmovej prehliadky pod názvom Týždeň slovenskej kinematografie. Filmový seminár sa bude konať v dňoch 9. až 14. novembra. Budapeštianska časť podujatia od 9. do 11. novembra už tradične v Slovenskom inštitúte, segedínska v kine Grand Cafe a v komornej sále Bábkového divadla. Okrem študentov stredných a vysokých škôl z Maďarska, ktorí sú stálymi účastníkmi a seminaristami podujatia, sa na tohoročnom seminári - v Segedíne - zúčastnia aj študenti slovenských gymnázií z Nadlaku a Báčskeho Petrovca. Jednotlivé filmy budú odborne sprevádzať rektor Vysokej školy múzických umení v Bratislave prof. Ondrej Šulaj a generálny riaditeľ Slovenského filmového ústavu Peter Dubecký. Na seminári očakávame prítomnosť viacerých slovenských filmových tvorcov a teoretikov. Podrobný program seminára si môžete prečítať na našom portáli www.luno.hu.
Členovia Slovenskej menšinovej samosprávy vo Vacove pred dvoma rokmi privítali vo svojom meste delegáciu slovenského voleného zboru zo Sarvaša. Tohto roku, konkrétne 8. októbra, piati vacovskí slovenskí poslanci navštívili Sarvašanov. Najprv zašli do Slovenskej základnej a materskej školy a žiackeho domova, kde ich privítali riaditeľka školy Zuzana Medveďová, predseda tamojšej slovenskej samosprávy Tibor Mótyán a člen voleného zboru František Závoda. Po priateľskom privítaní riaditeľka povodila hostí po inštitúcií, a informovala ich o tom, že škola získala dnešnú podobu po rekonštrukcii roku 2003, ktorá stála 231 miliónov forintov. Do materskej školy v súčasnosti chodí 110 a do základnej školy 330 žiakov. Od 1. júla 2004 ju prevádzkuje Celoštátna slovenská samospráva. Ako pani riaditeľka uviedla, polovica ôsmakov získa štátnu jazykovú skúšku zo slovenského jazyka. Hostia sa mohli presvedčiť aj o tom, že dvor škôlky a školy je tiež nezvyčajný. Sú v ňom nielen kĺzačky a hojdačky, ale aj drevorezby žiakov a filagória. Od jedného rodiča dostali pec, v ktorej niekedy pripravujú olovrant, alebo pečú chlieb, pri čom pomáhajú aj deti. Vo dvore stojí studňa, z ktorej polievajú kvety a trávu. Riaditeľka je presvedčená o tom, že škola môže byť úspešná len vtedy, ak tesne spolupracuje s rodičmi.
Hostia z Vacova potom navštívili dom miestnej slovenskej samosprávy. Predseda T. Mótyán ich informoval o tom, že dom dostali od mestskej samosprávy pred deviatimi rokmi. Miestnosti sú vytvorené tak, aby boli vhodné aj na usporadúvanie akcií. Je tu aj jedna hosťovská izba. Predseda priblížil hosťom činnosť ich samosprávy. Ako povedal, nemajú veľa podujatí, tie organizujú prevažne slovenské občianske organizácie mesta, preto musia dom dávať do prenájmu. Samospráva už roky hospodári so šesť a pol milióna forintmi, z čoho štyri milióny dostávajú od mestskej samosprávy a ostatné zo štátneho rozpočtu. Snažia sa zapájať do každej mestskej akcie, a v mestskom mesačníku má jednu slovenskú stranu. Vlani vydala publikáciu o dvanásťročnej činnosti samosprávy.
Po odovzdaní darčekov predseda Slovenskej menšinovej samosprávy vo Vacove Július Alt predstavil činnosť ich voleného zboru. Ako povedal, ich zbor dostáva ročne od mestskej samosprávy milión forintov, za ktoré je jej veľmi vďačný. Majú veľmi dobré vzťahy s Vacovčanmi i obyvateľmi okolitých osád. Organizujú napríklad bezplatný jazykový kurz slovenčiny, Slovenské Vianoce a rôzne kultúrne podujatia. Diskusia pokračovala pri bielom stole výletnou plavbou. Poslanci vacovskej a sarvašskej slovenskej samosprávy sa dohodli na ďalšej spolupráci.
Slovenská samospráva vo Vacove z iniciatívy svojich voličov a podnikateľských firiem pred deviatimi rokmi rozbehla kurz slovenčiny. Dodnes ho absolvovalo približne sto frekventantov, z toho dvadsiati zložili štátnu skúšku základného stupňa. Bezplatné kurzy od začiatku vedie bývalý predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy, poslanec vacovského slovenského zboru Michal Mata v Kultúrnom dome Imreho Madácha. Tohto roku sa kurz začal 14. októbra, momentálne sú zapísaní šestnásti poslucháči z Kóšpallagu, Sudíc, Verőcu, Nagymarosu, Magyarkútu a zo Zebegényu. Dôvodom veľkého záujmu je turistika, príbuzenské a priateľské vzťahy na slovenskej strane hraníc a body pri prijímacích skúškach na univerzity a vysoké školy. Študenti, aktívne pracujúci a dôchodcovia sa schádzajú raz týždenne a slovenčine sa venujú poldruha hodiny. Kurz prebieha od októbra do polovice júna. Michal Mata nás informoval aj o tom, že maximálny počet účastníkov bol 36 osôb, ale bol aj taký rok, keď mali len osem frekventantov. Na kurz sa možno prihlásiť na telefónnom čísle 06-27-306647. Vo Vacove si možno osvojovať slovenčinu nielen na kurze, ale aj v Základnej škole Károlya Földváryho.
Organizátormi celodenného veľkolepého podujatia boli Organizácia Slovákov v Poľnom Berinčoku a miestna slovenská samospráva, spoluorganizátorom Slovenská samospráva Békéšskej župy. Hostí privítali predsedníčka miestnej občianskej organizácie Júlia Borguľová a slovenská hudobníčka z Békéšskej Čaby Ildika Očovská. Festival poctili svojou prítomnosťou aj primátor hostiteľského mesta Pavol Mikuláš Červenák, bývalý radca pre národnosti Békešskej župy József Hevesi a slovenská evanjelická farárka zo Sarvaša Alžbeta Nobiková. Predpoludňajší program bol venovaný slovenskému folklóru. Ako prví vystúpili so slovenskými riekankami a piesňami deti z Materskej školy na Kodályovej ulici, ktoré sa učia slovenčinu na zamestnaniach. Nasledovali miestni mladí tanečníci, ktorí pestujú slovenský folklór v rámci skupiny Malý Berinčok. Obecenstvo potešili rezkou slovenskou choreografiou z Maglódu. Z Békéšskej Čaby zavítali do Berinčoku Slovenky, ktoré sa venujú autentickým čabianskym slovenským piesňam v zbore Orgován. Zbor odprevadili na podujatie členovia Slovenského klubu župného sídla. Obec Kétšoproň zastupovali spevácky zbor Horenka, citaristi a harmonikár Ladislav Marik. Folklórnici z Kolárova, zo skupiny Mlynček, predniesli východoslovenské piesne, sólo spievala Alena Porubská. Predstavitelia tohto slovenského mesta, do ktorého sa presídlilo veľa Slovákov z Poľného Berinčoku, zvlášť pozdravili obecenstvo a organizátorov. Veľa úspechov im popriali súčasná predsedníčka Spolku priateľov slovenskej kultúry Alžbeta Mršková, ako aj Anna Tóthová Gajdáčová, ktorá predtým dlhé roky pôsobila v tejto funkcii a pre ktorú styky s Dolnou zemou sú aj osobne dôležité, veď sama pochádza z okolia Békéšskej Čaby. Srdcia obecenstva si získala aj recitátorka Hilda Szépová, ktorá svojou koordinačnou prácou veľa pomáha Berínčanom na Slovensku. Miestni speváci za sprievodu citaristov predniesli blok slovenských piesní z rôznych regiónov, napr. z pilíšskeho Kestúca, alebo z bližšieho Slovenského Komlóša. Záver programu patril tanečníkom malokerešského tanečného súboru Dúha, ktorí zožali obrovský úspech s choreografiami tancov z rôznych oblastí Slovenska a s békešskými tancami a piesňami. V mene delegácie z Malého Kereša o plodnej spolupráci so Slovákmi v Poľnom Berinčoku s uznaním hovorila predsedníčka tamojšej Slovenskej samosprávy Zuzana Gmoserová. Inak na festival prišli aj predstavitelia slovenských volených zborov, resp. občianskych organizácií z Békešu, Eleku, Kondorošu a Veľkého Bánhedešu.
Poobedňajší program bol venovaný hmotnej kultúre. Účastníci si v miestnom Múzeu Somu Orlaiho Petricsa mohli pozrieť ľudový nábytok a interiér domácností miestnych Slovákov, Maďarov a Nemcov, ale aj štylizované kroje z rôznych krajov a dobové mapy Poľného Berinčoku.
Festival pokračoval v miestnom tzv. Slovenskom evanjelickom kostole, kde sa predstavili noví priatelia Berinčanov z Brezovej pod Bradlom. Prepojenie tohto západoslovenského mesta a Dolnej zeme siahajú hlboko do uplynulých stáročí. Napríklad hosťujúci Mužský spevácky zbor evanjelickej cirkvi založil pred 136 rokmi Michal Kutzký, rechtor z Békešskej Čaby a na jeho čele stál aj Ján Valašťan Dolinský, keď pôsobil v Brezovej ako učiteľ. Dokonca on navrhol dnešný názov obce namiesto pomenovania Brezová na Slovensku. O prepojení evanjelikov z dvoch rôznych krajov svedčí aj organ v Poľnom Berinčoku, ktorý vyrobil pred 150 rokmi majster z Brezovej Martin Šaško. Obnovenie a pestovanie týchto stáročných kontaktov bolo zámerom tohoročného berínskeho festivalu. Hostia si získali srdcia hostiteľov prostredníctvom Mužského speváckeho zboru, ktorý pod vedením dirigenta Vladimíra Húsku liturgickými a štylizovanými ľudovými piesňami vytvoril v Božom chráme sviatočnú atmosféru. Organizátorky ako prejav priateľstva a vďaky odovzdali evanjelickej farárke z Brezovej Lívii Lichancovej maľbu znázorňujúcu berínsky slovenský kostol, autorkou ktorej je členka Organizácie Slovákov v Poľnom Berinčoku Anna Kőfalviová.
Sobotňajší večer patril tanečnej zábave v klubovej miestnosti Slovákov na Jesenského ulici.
V nedeľu sa účastníci opäť vrátili do slovenského kostola, kde slovo Božie kázal evanjelický biskup Péter Gáncs, požehnanie a Otčenáš po slovensky odbavila hosťujúca farárka z Brezovej pod Bradlom a v znamení spolužitia viacerých národností v pestrom Berinčoku miestny farár Sándor István Feyér prehovoril k veriacim po nemecky. Dojímavé chvíle navodil spoločný spev piesne Hrad prepevný... v materinských jazykoch prítomných.
Jeseň nie je iba symbolom zániku, po dovolenkách sa začína nový život v domovoch a školských laviciach a aj verejný život nám ponúka nové možnosti. Viacerí vyhľadávajú sériu podujatí v našej župe s názvom Otváranie vrát (Kapunyitogató), v rámci ktorej na niekoľko dní otvoria pre rôzne programy svoje brány domy kultúry aj v takých obciach, kde už tieto inštitúcie nefungujú. Podobne veľa záujemcov navštívilo vernisáž výstavy Lászlóa Lonovicsa - s týmito myšlienkami otvoril exhibíciu umelca v sídle Župnej samosprávy v Békešskej Čabe predseda Poslaneckého zboru Békešskej župy, László Domokos. Po ňom o tvorbe mnohostranného, experimentujúceho umelca - pedagóga, ktorý vplýval na vizuálnu kultúru niekoľkých generácií hovoril literárny historik, šéfredaktor časopisu Bárka Tibor Elek.
Predseda Umeleckej spoločnosti kraja Békéš László Lonovics sa narodil v Békešskej Čabe, tvorbe sa začal venovať v druhej polovici 70-tych rokov. Vyučoval na základnom stupni, od roku 1991 je vysokoškolským profesorom na miestnej vysokej škole. K jeho menu sa viaže grafická úprava rôznych vysokoškolských a literárnych publikácií, ako aj pre nás dobre známych kníh s tematikou slovenskej kultúry v Maďarsku. Okrem iných jeho dielom sú obaly knihy vydavateľstva Tevan o čabianskej klobáse od Júliusa Dedinského, ako aj početných publikácií Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, ako napr. Používanie slovenského jazyka v Békéšskej župe, Slovenský jazyk v Maďarsku, alebo Slováci v južnej časti Dolnej zeme od Jána Gomboša. Zároveň už roky je horlivým organizátorom celoštátnych a medzinárodných plenérov a tvorivých táborov s účasťou umelcov aj zo Slovenska.
Lonovics začal experimentovať v ’70-tych a ’80-tych rokoch so sieťotlačou a neskôr sa vo svojej tvorbe cez fotografovanie dostal k svojskému, jedinečnému využitiu počítačovej techniky. Inšpirovala ho aj hudba: vďaka Bartókovi sa zrodili diela Allegro Barbaro a Zázračný mandarín, ale môžeme spomenúť aj Modrú rapsódiu od Gershwina. Vernisáž výstavy poctil svojou prítomnosťou aj generálny konzul Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Štefan Daňo.
Exhibícia, ktorá nesie názov Interpretácie svetla a hudby je prístupná verejnosti do 5. novembra.
Jankayho zbierka a galéria súčasného umenia v Békešskej Čabe pokladá za svoju povinnosť usporiadať výstavy tých umelcov, ktorí sa z tohto dolnozemského mesta dostali do sveta. Tentokrát si vybrali Endre Lukoviczkého, ktorý sa narodil v roku 1939 v Békešskej Čabe. Umelec maturoval na miestnom Slovenskom gymnáziu, diplom si získal v roku 1962 na Maďarskej vysokej škole úžitkového umenia. Od roku žije a tvorí v umeleckej kolónii v Senondreji (Szentendre). Na jeho tvorbu mali najväčší vplyv diela ruskej avantgardy, v rámci nej predovšetkým konštruktivizmus a suprematizmus. Grandióznosť, umelecký svet a duchovnosť Kandinského sú pre neho vzorom dodnes. Výstavu v Jankayho galérii pri príležitosti významného životného jubilea umelca s názvom Mesto, priestor, vízia slávnostne otvoril zakladateľ Nadácie Hídőr v Štúrove Karol Frühauf, ktorý je členom vedenia Medzinárodného zväzu umeleckých rezidencií Res Artis. Na vernisáži spoluúčinkovali žiaci čabianskej slovenskej školy. Zároveň riaditeľka tejto inštitúcie Edita Pečeňová odovzdala pánu Lukoviczkému, ako bývalému žiakovi pamätný album, ktorý bol nedávno vydaný pri príležitosti 60. výročia založenia školy. Na výstavu, ktorá bude otvorená v rámci Jesenného festivalu múzeí do 18. novembra, odprevadila popredného maliara aj jeho manželka, tiež maliarka a grafička Ildikó Bálintová.
Po takmer pätnásťročnej prestávke sa v septembri opäť konal kurz choreografov pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Dejiskom kurzu bolo Múzeum slovenskej dediny v Jahodníckych hájoch pri Martine, jeho organizátorom bol Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí a spoluorganizátorom občianske združenie Folklór bez hraníc. Školenia sa zúčastnilo 24 začínajúcich a pokročilých choreografov, predstaviteľov slovenských folklórnych súborov zo zahraničia. Počas jedného týždňa sa mohli účastníci zoznámiť so šiestimi tanečnými regiónmi Slovenska (Liptov, Gemer, Šariš, Horehronie, Myjava, Čierny Balog), a to prostredníctvom tanečných tvorivých dielní a teoretických prednášok. Kultúrno-historické a etnologické poznatky účastníkom sprostredkovali osvedčení choreografi a taneční pedagógovia, ktorí svojráznym štýlom poukázali na niekoľko možností práce s tanečným materiálom a tanečníkmi v rámci súboru, opierajúc sa pritom o súčasný trend tanečnej pedagogiky. Dôraz kládli na vyučovanie a rozoberanie tanečných prvkov, ako aj na improvizáciu tanca určitých regiónov. Všetky získané poznatky účastníci potom predviedli v rámci hudobno-tanečného programu v posledný deň kurzu priamo na pódiu Múzea slovenskej dediny v Martine.
Okrem seminaristov do skanzenu zavítal a návštevníkom sa predstavil aj detský folklórny súbor Cipovička zo Žiliny a svoje folkloristické zručnosti predviedol aj Igor Hraško, ktorý sa ako predstaviteľ občianskeho združenia Folklór bez hraníc tiež podieľal na organizovaní kurzu. Naozajstným osviežením tejto tvorivej dielne bolo, že jednotliví účastníci kurzu mali možnosť ukázať vyučovacie postupy tanca charakterizujúce ich domovské súbory, čím porovnali ukrajinskú, maďarskú, českú a slovenskú školu tanca, zistili rozdiely, prípadne vyjasnili nedostatky a čo je najdôležitejšie - tanečná pedagogika sa tak dostala do širšieho kontextu a inšpirovala účastníkov hľadať si svoj vlastný štýl a postup činnosti v krajanských folklórnych súboroch. Za to úprimne ďakujeme choreografom a tanečným pedagógom Barbore Morongovej, Igorovi Kovačovičovi, Lenke Konečnej a Vladimírovi Michalkovi.
Účastníci kurzu mali možnosť navštíviť aj Múzeum Karola Plicku v obci Blatnica, ako aj Blatnický a Sklabinský hrad. Príjemne nás prekvapilo živé vysielanie internetového rádia JankoHraško, kde sa seminaristi priamo zapájali do rozhovoru, pozdravovali poslucháčov a milovníkov folklóru a najmä svojich doma, takže v tom čase o slovenskej kultúre, tradíciách a v prvom rade o tejto krásnej aktivite Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí počulo najmenej sedem krajín sveta.
Všetky tieto dojmy, pekné zážitky a získané vedomosti by určite nemali ten ráz, keby sa všetko nekonalo v takom nádhernom autentickom prostredí Múzea slovenskej dediny. Ľudová architektúra, tradičná kuchyňa a predovšetkým pokoj tohto krásneho kúta sveta bezpochyby na každého z nás zapôsobili inšpirujúco a podnietili nás k tomu, aby sme aj naďalej zachovávali našu vlastnú tradíciu, jazyk a kultúru. A akoby nie? Veď naši predkovia z takejto slovenskej dediny kedysi odchádzali a my, vďaka tomuto kurzu, sme sa mali možnosť do nej vrátiť.
Slovenské pedagogické a metodické centrum pri Celoštátnej slovenskej samospráve (CSS) v spolupráci s Centrom ďalšieho vzdelávania Univerzity Komenského v Bratislave usporiada dňa 14. novembra 2009 o 9. hodine v Budapešti (Lomb u. 1-7.) metodický kurz pre učiteľov slovenského jazyka. Účasť na akreditovanom kurze je bezplatná. Cestovné hradí vysielajúca škola.
(lektorka: Mgr. Eva Líšková, Metodické centrum Bratislava)
· Alternatívne učebnice pre 1.ročník ZŠ
· Didaktické hry v predmetoch na 1. st. ZŠ so zameraním na rozvíjanie komunikačných zručností žiakov
(lektorka: PhDr. Alexandra Húsková, Metodické centrum Bratislava)
· Tvorba testových položiek
· Čítanie s porozumením
(lektorka: Mgr. Mária Kozlíková, Metodické centrum Bratislava)
· Práca v triedach so žiakmi so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami
· Poruchy učenia - niektoré postupy pri korekcii
Prihlásiť sa môžete elektronicky, poslaním prihlášky na e-mailovú adresu: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. ,
alebo poštou na adresu Celoštátna slovenská samospráva,1114 Budapešť, Fadrusz u. 11/A
Termín podania prihlášky je 3. november 2009
|
PRIHLÁŠKA na metodický kurz 14. 11. 2009 Budapešť |
|
|
Meno učiteľa |
|
|
Škola |
|
|
Kontakt /Tel., e.-mail/ |
|
|
podpis |
|
Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku (VÚSM) v Békešskej Čabe vypisuje súbeh na miesto vedeckého pracovníka na nasledujúci pracovný úsek:
Úlohou pracovníka bude okrem výskumu organizovať vedecké, resp. populárno-vedecké aktivity, pripravovať konkurzy a knihy do tlače, reprezentovať VÚSM na konferenciách a rôznych programoch v Maďarsku i v zahraničí, zúčastňovať sa na riešení každodenných aktuálnych úloh VÚSM.
Práca sa má vykonávať vo VÚSM so sídlom v Békešskej Čabe.
- univerzitné alebo vysokoškolské vzdelanie spoločenskovedného zamerania,
- znalosť slovenského jazyka,
- znalosť svetového jazyka,
- prax vo výskume (aj študentská vedecká činnosť), vedecký titul PhD., príp. získanie vedeckého titulu v dohľadnom čase,
- maďarská štátna príslušnosť, slovenská národnostná príslušnosť.
- odborný životopis,
- kópie dokumentov o vzdelaní, o vedeckom titule a o znalosti slovenského a cudzieho jazyka,
- bibliografiu vedeckých publikácií, ktorá môže obsahovať aj práce v rukopise,
- koncepciu individuálnej vedeckovýskumnej činnosti,
- prípadné referencie.
Prihlášky treba zaslať do 20. novembra 2009 na adresu VÚSM 5600 Békéscsaba, Szabó D. u. 40-42. Konkurzné práce posúdi komisia po vypočutí mienky Vedeckej rady VÚSM. Členovia komisie sú: Matej Šipický, Anna Divičanová, Ján Fuzik, Ondrej Krupa a Alžbeta Uhrinová.
Termín nástupu do práce vo VÚSM (Békéscsaba, Szabó D. u. 40-42.) je 1. január 2010, mzda bude stanovená podľa platných predpisov a dohody. Podrobnejšie informácie získajú záujemcovia na telefónnom čísle VÚSM: 06 66 527390 a na mailovej adrese:
Katedra slovanskej filológie Univerzity Loránda Eötvösa, Slovenská samospráva Budapešť - Zugló, Slovenský inštitút a Celoštátna slovenská samospráva usporiadajú 5. novembra o 9. hodine sympózium venované významnému slovenskému jazykovedcovi Samuelovi Czambelovi. Podujatie sa uskutoční pri príležitosti 100. výročia úmrtia kodifikátora slovenského pravopisu, ktorý zomrel v roku 1909 v III. obvode Budapešti. Na sympóziu sa zúčastnia poprední predstavitelia vedeckého života z Maďarska a zo Slovenska. Na plenárnom zasadnutí a sekciách sa bude rozoberať Czambelova jazykovedná, aj literárna činnosť. Podujatie sa uskutoční v priestoroch Slovenského inštitútu (Budapešť, VIII, Rákócziho tr. č. 15)
Projektom Viachlasne rozšíri svoje hudobné služby a služby pre národnosti Celoštátna cudzojazyčná knižnica. Na súbehu Operatívneho programu za obrodenie spoločnosti Národnej rozvojovej agentúry (TÁMOP) získala knižnica vyše 19 miliónov forintov, z čoho hradí obnovenie webovej stránky, rozvoj digitálnej databázy a nové služby pre národnosti a pre hudobné služby. Plánujú rozšíriť databázu národnostných novinových článkov o chýbajúce údaje z rokov 1992 až 1998 a zároveň vytvoria a umiestnia databázu notového materiálu tradičnej ľudovej hudby a opery. Na webovej stránke bude 24 hodín dostupná databáza a predstavenie národnostnej databázy bude sprístupnené v jazyku 13 národných a etnických menšín. Založia aj službu Opýtaj sa knihovníka v materinskom jazyku, v rámci ktorej na otázky zodpovedajú národnostní referenti knižnice. Prezentácia hudobnej databázy bude sprístupnená v piatich svetových jazykoch. Projekt realizujú od októbra t.r. do 30. júna 2011 a jeho cieľom je vytvoriť možnosti na efektívnejšie využívanie služieb knižnice, na rozvoj doživotného učenia sa a upevnenie spolupráce medzi knižnicou a výchovno-vzdelávacími inštitúciami. V záujme zvýšenia ponuky služieb spolupracuje knižnica s rôznymi subjektmi, okrem iného s Celoštátnou slovenskou samosprávou a jej Dokumentačným centrom.
Európska komisia sa rozhodla každoročne udeľovať Cenu Európskej únie za literatúru. Za rok 2009 ju dostali 12 autori z členských krajín EÚ. Podľa vyjadrenia eurokomisára Jána Figeľa má cena „upriamiť pozornosť na vynikajúce literárne talenty v Európe a všetko, čo ponúkajú. Má zvýrazniť kvalitu a tvorivosť európskej umeleckej literatúry“. Poslaním ceny je aj propagácia kníh a podpora kultúrnej rozmanitosti v Európe. V polovici júla Európska komisia oznámila mená autorov z Rakúska, Chorvátska, Francúzska, Maďarska, Írska, Talianska, Litvy, Nórska, Poľska, Portugalska, Slovenska a Švédska.
O laureátoch z jednotlivých krajín rozhodli národné poroty. Slovenská 5-členná porota na čele s literárnym kritikom, riaditeľom LIC Alexandrom Halvoníkom (v zložení: literárne vedkyne Mária Bátorová a Dana Kršáková, literárna kritička a prekladateľka Jana Cviková a literárny vedec a predseda Asociácie spisovateľov Slovenska Igor Hochel) vybrala za laureáta tejto ceny z našich autorov Pavla Rankova za jeho román Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy).
Slávnostné odovzdávanie cien sa uskutočnilo 28. septembra v Bruseli, v Centre pre umenie Flagey. Ceny odovzdávali predseda Európskej komisie José Manuel Durão Barroso a komisár EÚ pre kultúru a vzdelávanie Ján Figeľ za účasti patróna ceny, svetoznámeho švédskeho spisovateľa Henninga Mankella a predsedov národných porôt. Na slávnostnom akte sa zúčastnilo vyše 400 divákov, medzi ktorými boli zástupcovia popredných európskych vydavateľstiev a spisovateľských organizácií. Víťazi získavajú odmenu 5 000 eur, okrem toho budú ich diela prezentované aj na knižnom veľtrhu vo Frankfurte nad Mohanom. Európska únia prispeje aj na preklad a propagáciu ich diel. Ocenení autori absolvujú prezentačné turné vo viacerých európskych krajinách. Organizáciou procesu výberu a usporiadaním slávnostného ceremoniálu boli poverené medzinárodné inštitúcie Federácia európskych kníhkupcov, Federácia európskych spisovateľských asociácií, Európska spisovateľská rada a Federácia európskych vydavateľov.
Už zloženie konzorcia ceny by malo byť zárukou, že diela laureátov sa dostanú do pozornosti vydavateľov, prekladateľov a prostredníctvom nich aj čitateľov v európskych krajinách a inde vo svete. Ocenení autori boli prezentovaní v osobitnej publikácii (The European Union Prize for Literature), ktorá obsahuje biografické a bibliografické údaje, fotografiu a ukážku z ich tvorby.
Žiaci Maďarsko-slovenskej dvojjazyčnej národnostnej základnej školy a internátu z Nového Mesta pod Šiatrom sa už po tretíkrát vybrali na Medzinárodný maratón mieru. Je tiež pravdou, že vzhľadom na ich vek sa ku štartovej čiare ako tzv. minimaratónci dostali síce až 7 minút po veľkých maratóncoch, no pocit bol aspoň taký povznášajúci.
Mesto Košice, ležiace len na jednu hodinu od nášho pohraničného mesta mnohí poznajú. Málokto však vie, že je organizátorom najstaršieho európskeho maratónskeho behu. V prvú októbrovú nedeľu tomu bolo po 86-sty krát. Tohoročná štatistika bola rekordná. Registrovala 912 maratóncov, 1012 polmaratónskych bežcov a 1700 záujemcov o minimaratón. Toto jesenné podujatie však ponúka prezentáciu i pre inline korčuliarov a priestor uvoľňuje i pretekárom s telesným postihnutím na tzv. handbikeroch. Novinkou tohto roka bola 4x1/4 štafeta.
Novomestskí žiaci so svojimi rodičmi a sprevádzajúcimi učiteľmi trať, dlhú 4,2 km, vyznačenú priamo v srdci mesta a lemovanú prekrásnymi kultúrnymi pamiatkami, si za sprievodu živej hudby odbehli medzi 20 a 28 minútami. O necelé dve hodinky však mohli byť svedkami šprintov tých najväčších atlétov. Najrýchlejším bol Chesire Jacob Kipkorir s časom 2:10:59, čím nielen on, ale aj ďalší dvaja maratónci a dve bežkyne si pripísali na svoje konto nový osobný rekord.
Niektorí naši žiaci vzorcom, osvojeným na výpočet priemernej rýchlosti hneď zistili tú neuveriteľnú rýchlosť, akou títo vynikajúci bežci trať 42 km úspešne zdolali. Vynikajúca bola však i atmosféra podujatia. Organizátori s nami môžu rátať i o rok. Vďaka patrí tiež Slovenskej samospráve Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župy, ktorá sponzorovala účasť 21 osôb.
Samotné slovo imatrikulácia znamená zápis nových študentov do prvého ročníka ich novej školy. Stalo sa už dlhoročnou tradíciou, že nových prvákov je potrebné „pokrstiť“ a až tak ich prijať medzi seba. Nebolo to ináč ani tentokrát. Naši maturanti si pre svojich nováčikov pripravili poriadnu nádielku zábavy a rôznych humorných situácií, no občas i neriešiteľných úloh, ktoré museli imatrikulanti splniť. Medzi ne patrilo aj poskladanie hniezda, do ktorého sa museli všetci pomestiť ako také vtáčatá. Potom však museli dokázať, ako dobre vedia lietať. Neľahkou skúškou ich šikovnosti bolo „oholiť“ balón, natretý penou na holenie. Všetci v hľadisku, medzi ktorými nechýbali ani naši najmenší - škôlkari, sa veľmi príjemne zabávali a aj poriadne nachichotali. Nenechali sme si ujsť ani vyznanie lásky a hľadali sme v nich aj skrytý talent slávika. Nakoniec ódou museli prváci prisľúbiť štvrtákom ich želania a prisahať vernosť teraz už aj ich škole. Pre nás všetkých bolo toto popoludnie príjemným spestrením a pobavením popri každodenných školských povinnostiach.
Som čerstvým prvákom Slovenského gymnázia v Budapešti a na tento prvý spoločný triedny výlet, ktorý sa pravidelne usporadúva začiatkom každého nového školského roku na tunajšej škole, budem ešte dlho v dobrom spomínať.
Tentokrát sa uskutočnil v prvý októbrový deň a zúčastnili sa na ňom všetky štyri ročníky gymnázia so svojimi triednymi profesormi. Aby sme zaplnili autobus, pridali sa k nám aj ôsmaci základnej školy, naši budúci následníci. Celé to začalo skoro ráno. V ten deň sme vstávali okolo pol šiestej ráno, aby sme sa stihli naraňajkovať a vybrať celodennú stravu vo forme balíčkov, ktoré nám pripravili naše panie kuchárky. Pred pol siedmou sme už všetci stáli pred bránou školy a celí natešení, že sa nejde do školy, ale na výlet, sme počkali na našich triednych profesorov, aby sme spoločne šli k autobusu, ktorý bol pristavený na neďalekom parkovisku. Ten vyštartoval presne o pol siedmej. Celkom príjemná cesta trvala zhruba 3 hodiny. O pol desiatej sme sa ocitli v nádhernom prostredí mestečka Keszthely, kde sme si prezreli majestátny kaštieľ. Bol skutočne nádherný. Niečo podobné a tak zaujímavé som doposiaľ nevidel. Mali sme aj to šťastie, že sme tam stretli a na vlastné uši si vypočuli jednu nemeckú operetnú speváčku, ktorá tam práve nacvičovala svoj koncert. Po veľkolepej prehliadke paláca sme dostali pozvanie do zadnej časti hradu, kde boli uložené zbrane a rôzne iné pamiatky zo starších čias. Následne sme sa vybrali z vrcholku kaštieľa trochu nižšie a vošli sme do Múzea bábik, v ktorom sa nachádzalo okolo 200 bábik, z ktorých každá bola odetá vo svojom ojedinelom a jedinečnom ľudovom kroji. Múzeum tvorili tri poschodia. Celá exhibícia bábik bola zostavená skutočne veľmi precízne a zanechala v nás hlboký dojem. V tej istej budove sa nachádzala ďalšia miestnosť, do ktorej viedli zvláštne dvere, za ktorými sme mohli obdivovať obrovskú maketu maďarského parlamentu s veľmi záhadným názvom - slimačí parlament. Všetci sme premýšľali o čo tu vlastne ide. Nikto nechápal, čo sa pod tým názvom skrýva. Keď sme to uvideli zblízka napadol nám výstižnejší názov - parlament zo slimákov. Voľačo nádherné. Celé to bolo umiestnené uprostred pivnice a zaberalo to plochu tak veľkú, že sme sa tam všetci naraz ani nezmestili. Ide o svetový rekord. Je postavený zo 4,5 mil. slimačích ulít tých najrôznejších veľkostí. Neuveriteľné a skutočne náročné umelecké dielo. Zopár krokov ďalej sa už nachádzali ďalšie dvere vedúce do Múzea voskových figurín. Okrem toho, že figuríny boli ľudskej veľkosti, vyzerali ako živé. Niektorí sme mali pocit, že sa pohnú a prihovoria sa nám. Bola to neskonale krásna výstava s precízne a úhľadne oblečenými a upravenými postavami, bývalými významnými historickými osobnosťami nielen maďarskej, ale aj svetovej kultúry danej doby. Po ukončení prehliadky sme sa hladní vrátili do autobusu, ktorý nás zaviezol k hradu Sümegi. Ten sa nachádza na pomerne vysokom kopci, na ktorý sme museli teda poriadne šliapať. Po hrôzostrašnej ceste nahor sme si spotení a unavení prezreli hrad s nádvorím, kde sa kedysi nachádzala aj mučiareň. Hrad sa udržal vo veľmi dobrom stave, nakoľko sa tam nebojovalo. Po prehliadke hradu sme sa vrátili späť k autobusu. Pred odchodom do Budapešti nás čakalo ďalšie prekvapenie. Nebolo to nič iné než skutočná rytierska večera, kde sme sa mohli najesť dosýta, koľko sa len do nás vmestilo. Po chutnej večeri sa nám už chcelo ísť domov, avšak pred odchodom sme si ešte pozreli výstavu autentických stredovekých zbraní, ktorá nás taktiež veľmi zaujala a to práve tým, že sa tam nachádzal nejeden cenný kúsok. Po tejto výstave sme sa už vrátili späť do autobusu. Spiatočná cesta sa nám zdala príliš dlhá a trochu nudná. Po určitom čase však každého ovládla dobrá nálada a poriadne sme si aj zaspievali. Po troch hodinách sme sa všetci tešili na svoje internátne izby, celí vyčerpaní sme sa vrhli do postele a tvrdo zaspali.
Dňa 2. novembra máme Spomienku na všetkých verných zosnulých. Vyhľadávame cintoríny, nesieme kvety, zapaľujeme sviečky a modlíme sa za duše nebohých... Je zvykom, že ak zomrie niekto z najbližších príbuzných, najmä na dedinách, po pohrebe pozostalí chodia oblečení v smútočnom oblečení a čiernom odeve počas celého roka. Pozostalí takto aj navonok vyjadrujú svoj vzťah k milovanej a stratenej osobe. Každý náš slovenský región mal kedysi svoj ľudový kroj, ktorý charakterizoval vierovyznanie, povahu a kultúru tam žijúcich Slovákov. Myslím si, že ako kroj, tak aj oblečenie možno stotožniť s prežívaním životných, rodinných alebo výnimočných udalostí. Napríklad prejavom hlbokej viery je, ak na obrady adventného, veľkonočného obdobia a najmä Veľkého piatku, veriaci prichádzajú do kostola v tmavom, alebo čiernom oblečení. Tento zvyk sa dodržiava dodnes v našich slovenských osadách, najmä v kruhu staršej generácie. Smútočné oblečenie však nie je najdôležitejším vonkajším prejavom našej skrúšenosti nad stratou blízkych a milovaných osôb. Nosenie smútočných šiat by malo byť nielen prejavom ľudského smútku, skrúšenosti a pokory pred Božou vôľou, ale aj v prípade pozostalých, prijatím bolestivej udalosti skrze vieru v zmŕtvychvstalého Krista. Je síce pravda, že smútočné oblečenie, vonkajšie gestá nie sú tým najdôležitejším prejavom. A preto nie je namieste posudzovanie či dokonca ohováranie, či nosí niekto smútočné oblečenie celý rok, alebo len krátky čas. Dôležitejšie je, aby sme stratu blízkeho človeka prekonali v radostnej nádeji vo vzkriesenie a v každodennej výzve urobiť veľa dobrého, aby sme si večný život zaslúžili. Táto nádej nás, kresťanov, nezahanbuje. Naopak, má byť svedectvom pred neveriacimi o novom pohľade na smrť. Ba, aj na žiaľ za tými, ktorí nás predišli do večnosti. Preto vydajme naďalej svedectvo viery, v šatách smútočných alebo akejkoľvek farby, aby sa ľudia okolo nás zamysleli nad pokáním, túžili zmeniť svoj život. Takto sa pridali k modlitbám za dušu nebohého. Želám všetkým, aby naša kresťanská viera bola prejavom radosti, dôvery a vďakyvzdaním Pánu Bohu za dar života a nášho vykúpenia. A nezabúdajme na to, že v tomto dušičkovom období možno získať zvlášť odpustky za zomrelých podľa cirkevných predpisov.
Zo spoločenského života poznáme jednu udalosť, keď sme vyzvaní, aby sme povstali a minútou ticha si uctili pamiatku toho, kto už nie je medzi nami. Aj takýmto spôsobom možno vzdať úctu človeku, ktorý nás opustil. Kresťania však neostávajú len pri tomto momente a tejto úcte. Celá Cirkev si práve Sviatkom všetkých verných zosnulých, ktorý je známy aj pod názvom Dušičky, spomína na všetkých zosnulých, ktorí nás predišli do večnosti. V tento deň sa po celom svete pozornosť ľudí viac sústreďuje na miesto, ktoré je miestom dočasného odpočinku, kam ukladáme telesné pozostatky našich zosnulých. Vyzdobené cintoríny, hroby, veľa kvetov, vencov, horiace sviece. To všetko sú symboly, ktoré nám akosi viac pripomínajú tento deň. Každý sa snaží spomenúť si na tých svojich najbližších. Je jedno, či je to veriaci alebo neveriaci človek. Toto všetko len odráža a poukazuje na to, že v človeku je túžba, aj keď pre niekoho nevysvetliteľná, ohľadom života mimo tohto sveta. Akási viera a nádej v posmrtný život. Pre nás, kresťanov, nielen túžba, ale aj viera a nádej vo večný život. Veď ak sme uverili v Ježiša Krista a voláme sa kresťanmi práve podľa tejto viery, tak musíme veriť aj jeho slovám, ktoré povedal: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky.“ Chcel by som sa dotknúť dvoch momentov ohľadom tohto sviatku. Ten prvý spočíva v tom, aby všetky tie symboly, ktoré nám pripomínajú túto spomienku na zosnulých, neboli len symbolmi, ktoré sme prebrali zo zvyku, ale aby sme v nich videli aj to neviditeľné, transcendentné, čo presahuje človeka mimo tohto sveta. Zo všetkých tých symbolov predovšetkým symbol svetla. Iste veľmi dobre poznáme liturgiu Veľkého piatku, keď sa celý kresťanský svet vyberá ku Kristovmu hrobu. Symbol Božieho hrobu, v ktorom je pochovaný Kristus. Celé pôstne obdobie, v ktorom sa modlíme pobožnosť Krížovej cesty, končí posledným štrnástym zastavením, ktorým je pochovanie Ježiša Krista. Ale hneď na druhý deň máme obrady Bielej soboty. Prvé, čím sa začínajú celé obrady, je obrad svetla. Požehnanie ohňa, veľkonočnej sviece, jej zapálenie. A potom na čele sprievodu kňaz s veľkonočnou sviecou - Paškálom - vstupuje do chrámu a trikrát spevom zvoláva - Kristus, svetlo sveta. Táto veľkonočná svieca je tak symbolom vzkrieseného Krista. Stojí zapálená celé Veľkonočné obdobie vedľa oltára, zapaľujeme ju pri krste a od nej sa odpaľuje krstná svieca, ktorá sa podáva rodičom či krstným rodičom s podobnými slovami - prijmite svetlo Kristovo. Podľa liturgie pohrebných obradov má byť zapálená a stáť pri rakvi zosnulého a takto symbolizovať skutočne nový oslávený život v Kristovi. Počas Veľkonočných obradov poznáme obrad obnovenia krstných sľubov, keď si od nej Boží ľud odpaľuje svoju sviecu. A tak aj zapaľovanie sviec, ktoré robíme na hroboch našich zosnulých, nie je len obyčajná spomienka alebo zvyk, ale má práve tento význam. Pripomína nám tieto udalosti, večný život v Ježišovi Kristovi. Oheň horiacich sviec a od nich rozosvietené cintoríny po celom svete tak vydávajú svetu svedectvo o tejto nádeji večného života v Ježišovi Kristovi. Ten druhý moment je samotný názov sviatku - Spomienka na všetkých verných zosnulých. A aj keď my si osobne spomíname na svojich najbližších, sú mnohí, na ktorých si už nemá kto spomenúť. To sú napr. opustené, prázdne, nevyzdobené hroby, ľudia, ktorí zahynuli napr. vo vojne a sú doteraz nezvestní a mnohí iní. Cirkev sa ako spoločenstvo Božieho ľudu modlí aj za nich. Teda môžeme povedať, že v Cirkvi tento sviatok alebo táto spomienka nadobúda aj sociálny rozmer, rozmer spoločenstva, nielen toho pozemského, ale aj toho Božieho. Veď Cirkev je predovšetkým spoločenstvo Božieho ľudu. Spoločenstvo tých, ktorí uverili a prijali vieru v Ježiša Krista. A napokon k týmto dvom momentom, symbolu svetla a rozmeru spoločenstva, treba pridať ešte modlitbu a jej význam. Je úctyhodné, ak si minútou ticha uctíme pamiatku zosnulého človeka. Ale oveľa užitočnejšie je, ak si nielen uctíme toho zosnulého človeka, ale aj venujeme modlitbu za neho. Cirkev to robí vo svojej liturgii. Ani naša návšteva cintorína nemôže ostať bez modlitby. V nej sa tak spájame s celou Cirkvou a v tom je aj sila spoločnej modlitby. Tak, ako nemožno vidieť len dobro seba bez ohľadu na ostatných, tak isto sa nemôžem modliť iba za seba, ale aj za druhých ľudí. Za tých, ktorí to možno potrebujú oveľa viac ako my sami. Aj my budeme raz v tej druhej pozícii, v pozícii zosnulých. Asi by nám nepadlo dobre, keby si na nás potom nikto nespomenul.
V novembri, a to hneď v úvode, si v liturgii Cirkvi spomíname na dva sviatky. - Všetkých svätých a Spomienku na všetkých verných zosnulých. Obidva sviatky sa dotýkajú nie tohto pozemského sveta, v ktorom človek žije od svojho narodenia až kým neukončí pozemskú púť, ale večnosti. Je to vyjadrenie našej viery - keď sa modlíme „verím v spoločenstvo svätých, v odpustenie hriechov a v život večný“. Keď sa povie Všetkých svätých, možno v prvom rade myslíme tých, ktorí sú zapísaní do zoznamu svätých. Je to pravda, ale nie celá a úplná. Jednak preto, že zoznam svätých neobsahuje a nevyčerpáva to množstvo svätých, ktorí žili počas dvetisíc rokov od príchodu Krista a tiež preto, že svätosť, to nie je len otázka ľudí, ktorí opustili tento svet. Svätý môže byť v podstate každý človek. Vychádzajúc zo slov Svätého Písma, je to pozvanie a výzva Božia smerom k človeku: „Buďte svätí, ako ja som svätý“. Kristovými slovami povedané: „Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“. Nedá mi obísť tradíciu východnej Cirkvi, v ktorej je jeden krásny obraz či symbol, veľmi blízky zmyslu svätosti. Východná Cirkev pri obrade prijímania používa veľmi hlboké slová - „Sväté svätým“. Sväté - sa myslí Kristus, ktorý je svätý a ktorý sa dáva za pokrm. To druhé slovo - svätým - to znamená človekovi, ktorý v sebe nosí obraz a podobu Boha a teda niečo z jeho svätosti. Tým, že prijíma Krista ako pokrm svojej duše, sa ním môže stále viac a viac posväcovať. Teda svätý v tom pôvodnom a širokom význame je vlastne aj každý človek, ktorý žije z Ježiša Krista a s Ježišom Kristom. Takisto obraz Cirkvi. Vieme, že Cirkev je spoločenstvo Božieho ľudu. A to je jednak Cirkev putujúca týmto svetom, jednak Cirkev trpiaca a napokon Cirkev oslávená. Všetci spolu tvoríme jedno spoločenstvo Cirkvi. Tak my, ktorí tu žijeme, tí, ktorí nesú utrpenie vo svojom živote a tí, ktorí skutočne nás už predišli do večnosti a prežívajú naplno spoločenstvo Božie, teda svätosť samého Boha. Ešte jeden obraz svätosti a to z nášho ľudského života. Pamätám si, ako sa v rodine veľakrát o niekom povedalo, že to je človek svätého života. Čo znamená tento výraz? Je to výraz, ktorý zaviedol človek. Už za života niekoho bolo vidieť, že naozaj žije veľmi čnostným životom. Dobro, ktoré rozdával takýto človek, lásku, pochopenie, porozumenie... to všetko možno zhrnúť do výrazu svätosti človeka. Som presvedčený, že aj dnes môžeme povedať to isté, že sú ešte stále ľudia svätého života. Len si zoberme ako príklad mnohé matky, ktoré zodpovedne a vo viere vychovávajú svoje deti. Koľko lásky im venujú, kým ich vychovajú. Koľko prebdených noci, koľko obety, námahy a zriekania voči svojim deťom, rodine, manželovi. To všetko sú skutky lásky. Toto je svätosť človeka, ktorý to všetko robí vo vedomí Božej prítomnosti. Prijať nový život ako Boží dar a urobiť všetko preto, aby tento život krásne rozkvitol, to je nie ďaleko od podobenstva o talentoch, o mínach, ktoré človek dostal do svojho života. A nielen matky. Koľko iných povolaní je, kde sa človek, ak to prijíma vo viere a s láskou, dokáže naplno obetovať. Toto je krásne prepojenie viery s ľudským životom. Aj toto je svätosť života. Len si zoberme svätého Otca Jána Pavla II., alebo Matku Terezu z Kalkaty, dva konkrétne príklady, nie pre to, aké postavenie zastávali, ale pre ich spôsob života možno povedať, že to boli svätí ľudia už počas ich života. Vidíme teda, že svätosť je oveľa širší pojem, ako sa na prvý pohľad zdá. Nie je určite niečím, čo je vzdialené od života bežného človeka. Ale naopak, je výzvou pre každého z nás, aby sme sa svojim spôsobom života približovali stále viac a viac k svätosti. Ak teda slávime sviatok či slávnosť Všetkých svätých, tak aj v tomto širšom význame. Oslavujeme tých, ktorí sú skutočne oslávení v nebi, ale zároveň si pripomíname aj naše povolanie k svätosti. Stav svätosti nie je niečo statické, čo dosiahnem tak, ako mnohé iné veci. Svätosť je ideál, ku ktorému sa môžem približovať, ak žijem podľa istých pravidiel a ktorý je cieľom veriaceho človeka. Veď nie je iný cieľ našej viery, ako dosiahnuť spoločenstvo samého Boha, ktorý je svätý. Nedívajme sa na svätosť ako na niečo, čo je od nás veľmi vzdialené, ale ako na niečo konkrétne, čo môžeme dosiahnuť aj vlastnými silami a za spolupráce s Božou milosťou a s Božím požehnaním. Ak sa v modlitbe Otčenáš modlíme aj prosbu - buď vôľa tvoja, ako v nebi, tak i na zemi - tak tu je vyjadrená práve svätosť človeka. Boh nás pozýva - Buďte svätí, ako ja som svätý. Toto je Božia vôľa. Povolanie k svätosti nášho života. Prosiť možno len o to, ak to chcem aj potom uskutočniť na sebe samom.
Bolestne sa ma dotkla smutná a nečakaná správa o tvojej smrti. I keď som vedela, že dlhé roky ťa trápila choroba, nechcela si sa jej poddať. Ty si sa ale borila ďalej, konala si svoje povinnosti, ktorých si mala veľa. Boli to povinnosti, ktoré si brala na seba dobrovoľne. Pracovala si ako presbyterka Evanjelického slovenského cirkevného zboru, bola si členkou Slovenskej menšinovej samosprávy VIII. obvodu Budapešti, aktívne si účinkovala na podujatiach Klubu slovenských dôchodcov, spievala si v Ozvene a aktívne si pracovala v Krúžku šikovných rúk, kde sme spolu pracovali, ty si nás zaviedla do tajov slovenskej kuchyne. Nepoznala si únavu, nedbala si na čas, bola si ochotná vždy stáť na svojom mieste, pracovať, pomáhať, kde bolo treba. Bola si tichá, skromná a ochotná vždy každému pomôcť. Keď sme sa naposledy dlhšie zhovárali na slovenskom plese, kde sme boli s vnučkami, hovorila si o spoločných plánoch, ako budeme ďalej pracovať. Ale osud rozhodol inak, dožičil ti len toľko! Navždy sa zastavilo tvoje dobré srdce, ktoré sme všetci poznali, vážili sme si ťa a mali sme ťa radi. Iba teraz vieme, čo sme stratili, veď tvoja prítomnosť pre nás znamenala vzácnu podporu, zdroj radosti a spolupatričnosti. Odišla si tíško, ako odchádza deň a v našich srdciach ostáva len spomienka na teba. Aj keď si odišla z tohto sveta Anička, to podstatné, čo sme v tebe milovali, skromnosť, láskavosť, dobrota a pracovitosť, tu zostane navždy medzi nami. Je teda len na nás, či dokážeme uchovať živú spomienku na tvoju výnimočnosť.
Spomíname na Aničkine šúľance, na žemľové geledine, na pampuške, ktoré sme my (najmä chlapi!) s veľkou chuťou a rýchlo zjedli. Ty si sa len usmievala a skromne si odmietala našu pochvalu. V roku 2007 sme ťa zvolili za najlepšiu kuchárku, dostala si od nás diplom Naša kuchárka. Veľmi ťa to dojalo. Vyšívali sme spolu, kreslili sme vzory na zástere, ako si hovorila, na fertušky. Ty si nám priniesla motívy z Veľkej Tarče. Ako oduševnene sme plánovali pozdravné karty na Vianoce, na Deň žien a Veľkú noc sme vlastnoručne kreslili a farbili na karty vajíčka, zajačikov. Boli sme spolu na slovenských podujatiach, kde si ty vždy bola aktívna a nikdy si neprišla s prázdnymi rukami. Keď sme ťa v minulom roku pozdravili na 65. narodeniny v našej klubovni, sme nemysleli, že 70. výročia sa nedožiješ.
Anička, osud ti nedoprial s nami dlhšie byť ako 66 rokov, no v našich srdciach budeš stále žiť. Verím, že dobrí ľudia nikdy neumrú! Vždy budeš pri nás, vždy budeš s nami, lebo len tí zomrú, na ktorých zabudnú! Anička, skláňame sa pred tebou a pred tvojím životom a sľubujeme, že na teba nikdy nezabudneme, že tvoja pamiatka bude v nás žiť. Statočná a svedomitá práca, ktorou si prispievala k nášmu slovenskému životu, bude nám vždy príkladom a povzbudením. Lúčim sa s tebou, milá Anička v mene členov krúžku a v mene dôchodcov. Som šťastná, že som ťa poznala, že sme boli priateľkami!
Odpočívaj v pokoji!
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
................................................................................................................
.............................................................................................................