Hospodárske, personálne a právne záležitosti boli na programe druhého tohoročného riadneho zasadnutia Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy, ktoré sa konalo 12. mája v sídle nášho najvyššieho voleného zboru v Budapešti. Po povinných úvodných formalitách a schválení programu poslanci pristúpili k prerokovaniu prvého z dvadsiatich dvoch bodov. Písomný referát o aktivitách predsedu a zástupkyne predsedu v období od posledného zasadnutia VZ a o plnení uznesení VZ ústne doplnil Ján Fuzik. Po schválení referátu členovia VZ prerokovali ročnú závierku CSS a jej inštitúcií za rok 2009. Diskusiu k tomuto bodu uviedla predsedníčka Finančno-kontrolného výboru Zuzana Szabová, ktorá informovala poslancov o metodike kontroly materiálu, ktorý pripravilo finančné oddelenie úradu. Cieľom výboru bolo jednak zistiť, či materiál vyhovuje právnym predpisom a či podáva verný a pravdivý obraz o hospodárení. Výbor navrhol schváliť ročnú uzávierku a k jeho návrhu sa pripojila aj auditorka Katalin Juhászová, ktorá tiež pripravila svoje hlásenie. Vo svojich poznámkach upozornila na potrebu riešenia vnútornej kontroly, zaobstarania nového softveru na mzdové účtovníctvo a prípravu katastra nehnuteľností. Poslanci po diskusii schválili ročnú závierku s bilanciou ziskov a strát 578 099 000 forintov. Výdavky CSS a jej inštitúcií predstavovali 1 005 070 000, príjmy 1 216 052 000 Ft, modifikovaný peňažný prebytok 214 904 000 Ft. Príjmy CSS a jej inštitúcií pochádzali z normatívnej podpory zo štátneho rozpočtu, ktorá v prípade CSS a jej úradu činila 93 200 000 Ft, v prípade kultúrnych inštitúcií 105 800 000 Ft a školských inštitúcií (spolu s príjmami zabezpečenými prevádzkovateľom) 651 100 000 Ft. Vlastné príjmy CSS a jej inštitúcií pochádzali z rôznych konkurzov, predaja publikácií a prenájmu nehnuteľností. Poslanci na návrh Finančno-kontrolného výboru schválili uznesenie aj o tom, že do 20. júna treba odstrániť zistené nedostatky. Z. Szabová uviedla aj nasledujúci bod programu, modifikáciu tohoročného rozpočtu CSS a jej inštitúcií, ktorú predpisuje v priebehu roka zákon. Členovia VZ na návrh finančného výboru rozhodli aj o tom, že peňažný prebytok vo výške 153 miliónov Ft, ktorý sa nahromadil v inštitúciách a Úrade CSS v uplynulých rokoch, presunú do všeobecnej rezervy CSS a poverili predsedu zabezpečiť, aby bola táto suma čo najvýhodnejšie uložená v banke alebo cenných papieroch. Podľa zákona je odňatie zbytku povinné, pričom rozhodovanie o využití týchto prostriedkov v krátko- a strednodobom horizonte patrí tiež do výlučnej kompetencie VZ CSS. Poslankyňa Mária Nagyová navrhla, aby sa dbalo o zníženie prebytku, aby to v budúcnosti neviedlo k zníženiu normatívnych podpôr. J. Fuzik na doplnenie povedal, že vedenie CSS sa snaží chopiť všetkých možností na zabezpečenie finančných podmienok fungovania svojich inštitúcií. V tomto roku napr. je šanca na doplňujúcu normatívnu podporu pre školské inštitúcie vo výške 35 miliónov Ft pre každú školu, čo by malo zmierniť straty vyplývajúce zo zníženia školských normatív v tomto kalendárnom roku. Podľa slov auditorky K. Juhászovej prechodom pod CSS získali inštitúcie určitú samostatnosť, pričom vedúci inštitúcií si neuvedomili, že VZ je povinné im nevyužité zdroje odňať. Po uzneseniach vzťahujúcich sa na hospodárenie nasledovali personálne rozhodnutia. Prvým bolo rozhodovanie o vymenovaní riaditeľky školy v Novom Meste pod Šiatrom. Predseda Výchovno-vzdelávacieho výboru Michal Lásik informoval o tom, že výbor navrhol prijať konkurznú prácu doterajšej riaditeľky Júlie Kuczikovej a vymenovať ju do funkcie riaditeľky. Návrh odôvodnil tým, že jej projekt vyhovoval všetkým obsahovým a formálnym podmienkam. Výbor nesúhlasil s navrhovaným zrušením postu zástupcu riaditeľa, pretože zákon v prípade škôl so žiackym domovom predpisuje buď zástupcu, alebo vedúceho internátu. V mene novomestskej slovenskej samosprávy a zemplínskych Slovákov podporila návrh aj Anna Bačkaiová, ktorá poukázala na to, že vďaka pani riaditeľke je táto inštitúcia jedinou školou v župe, ktorá disponuje medzinárodnými kontaktmi a osoba J. Kuczikovej je zárukou pokračovania výučby slovenčiny v Zemplíne. Na zasadnutí VZ bola prítomná aj J. Kucziková, ktorá na doplnenie uviedla, že nie je jednoduché pracovať na miestnej i na regionálnej úrovni a vyhovieť aj očakávaniam CSS, ale v budúcnosti sa 17-členný učiteľský kolektív bude snažiť o upevňovanie dvojjazyčnosti školy. Škola má v súčasnosti 139 žiakov, v internáte 33. Nie je jednoduchá úloha získavať deti do školy a učiteľský zbor na tom pracuje aj mimo pracovného času. Valné zhromaždenie vymenovalo J. Kuczikovú za riaditeľku školy na ďalších 5 rokov, do 31. júla 2015. Keďže konkurz vypísaný na miesto riaditeľa Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (VÚSM) nebol úspešný, poslanci predĺžili poverenie doterajšej riaditeľky Alžbety Uhrinovej Hornokovej do 30. septembra t. r. Zároveň rozhodli o vypísaní ďalšieho súbehu na miesto riaditeľa tejto inštitúcie. Zmena právnych predpisov si vyžiadala zmenu pravidiel verejného obstarávania CSS a prijatie plánu verejného obstarávania na rok 2010. Spomenuté dokumenty prerokoval a navrhol na schválenie aj odborný výbor, o čom informovala jeho predsedníčka Z. Szabová. Poslanci schválili oba dokumenty a poverili predsedu, aby ich doručil vedúcim inštitúcií, resp. zabezpečil jeho zverejnenie na oficiálnej stránke CSS. Podľa nových pravidiel rozhodlo VZ aj o vypísaní verejného obstarávania na zabezpečenie stravovania v slovenskej škole v Sarvaši. Nasledujúcim bodom programu bola otázka reorganizácie školy v Novom Meste pod Šiatrom. Reorganizáciu podporil aj Finančno-kontrolný výbor aj vzhľadom na to, že na predošlých zasadnutiach sa niekoľkokrát nadhodila otázka hospodárnosti kuchyne školy, ktorú sa napriek snahám riaditeľky nepodarilo vyriešiť. Podľa vysvetlenia právnika CSS Dénesa Nemesa kompetenciou VZ je rozhodnúť o reorganizácii inštitúcie, ktorú toho času prevzala CSS v terajšej štruktúre a riaditeľka bude môcť rozhodnúť o tom, akým spôsobom vyrieši verejné stravovanie v inštitúcii. VZ splnomocnilo predsedu a riaditeľku na reorganizáciu školy a modifikáciu vzťahujúcich sa dokumentov, vrátane zníženia stavu zamestnancov podľa potreby a rozhodlo o vypísaní verejného obstarávania na zabezpečenie školského stravovania v inštitúcii. Podľa uznesenia VZ v nasledujúcom školskom roku v čabianskej škole budú v materskej škole 3 vekovo zmiešané skupiny, 12 tried v ročníkoch 1-12 a 7 skupín v žiackom domove. Škôlka v Sarvaši bude pôsobiť so 4 skupinami, v ročníkoch 1 - 8 bude 18 tried a tiež 18 skupín v družine. V prípade oboch škôlok súhlasili s tým, aby o 20 percent prekročili zákonom stanovený maximálny počet žiakov v skupine. V novomestskej škole bude 8 tried, 4 skupiny v družine a 2 skupiny v žiackom domove. Ako vysvetlenie na otázku vzťahujúcu sa na vysoký počet popoludňajších skupín predseda odborného výboru M. Lásik uviedol, že práve popoludňajšia starostlivosť o deti je výhodou našich škôl a jedným z dôvodov, že rodičia sa rozhodujú pre tieto školy. On uviedol aj modifikáciu pedagogického programu žiackeho domova v Békešskej Čabe, ktorá je prispôsobením sa novým podmienkam. Ostatné internáty tiež čaká táto práca. Poslanci vyjadrili súhlas s vymenovaním vedúcej učiteľky centrálnej škôlky v Balašských Ďarmotách, kde v členskej škôlke v Patvarci je slovenské národnostné vyučovanie (tam nie je slovenská samospráva, preto sa v jej záležitostiach musí vyjadrovať CSS). Poslanci rozhodli aj o vypísaní súbehu na vydanie pôvodného slovenského literárneho, hudobného diela alebo publikácie s náboženskou tematikou a určili rámec 500 000 Ft na tento účel. VZ na svojom novembrovom zasadnutí na návrh poslanca Imricha Fuhla rozhodlo o zriadení Redakčnej rady Ľudových novín. Na návrh Kultúrneho výboru, ktorý sa zrodil po konzultácii so šéfredaktorkou novín, poslanci do redakčnej rady zvolili bývalého šéfredaktora ĽN Zoltána Bárkányiho, bývalého budapeštianskeho spravodajcu Slovenského rozhlasu, novinára Gregora Martina Papucska (rodáka z Mlynkov), redaktora denníka Pravda Ivana Drábeka, univerzitnú profesorku Máriu Žilákovú a univerzitného profesora Mateja Šipického. Redakčná rada bude odborným poradným, hodnotiacim a konzultatívnym orgánom, zasadať by mala minimálne dvakrát do roka, pričom predseda, ktorého si zvolia členovia spomedzi seba, ju na podnet zakladateľa, vydavateľa alebo šéfredaktora môže zvolať podľa potreby. Zostavením Nášho kalendára na rok 2011, ktorý by mal uzrieť svetlo sveta do 10. decembra t. r., poverilo VZ redakčný kolektív ĽN. Kultúrny výbor má za sebou najťažšiu úlohu v roku, týmito slovami uviedla predsedníčka Zuzana Lauková ďalší bod programu, schválenie návrhu na rozdelenie finančných podpôr súbehu CSS. Ako uviedla, podporu z 5-miliónovej sumy žiadalo 116 uchádzačov v celkovej hodnote viac ako 10 miliónov Ft. Niektoré žiadosti boli vyradené, pretože nespĺňali podmienky výpisu, chýbal napr. počet registrovaných voličov, termín alebo základné údaje o podujatí. Výbor navrhol podporiť v prvom rade 17 detských táborov, pričom zohľadňoval dĺžku tábora, počet detí a vzdialenosť. V budúcnosti výbor nenavrhuje podporovať výlety, ako ani cestovné pre zahraničné súbory a plánuje prísnejšie posudzovať aj vyhodnotenie, prínos z hľadiska slovenčiny a vyúčtovanie projektu. Poslanci navrhli aj zvýšenie rámca súbehu. O tom, že výbor odviedol čestnú a dôkladnú prácu, svedčí aj to, že VZ jednohlasne schválilo predložený návrh. Poslanci tajným hlasovaní rozhodli o udelení vyznamenania CSS „Za našu národnosť“, ktoré odovzdajú na Dni Slovákov v Maďarsku v Lucine začiatkom júla. V súvislosti s prípravou volieb národnostných samospráv sa poslanci zhodli v tom, že v záujme toho, aby sa na voličské zoznamy prihlásilo čo najviac Slovákov, CSS pripraví náborový plagát, ktorý uverejnení v Ľudových novinách a v župnej tlači. Do konca mája by mali občania získať informácie o spôsobe volieb, ktoré sa v porovnaní s rokom 2006 nezmenili. Všetci poslanci sa zhodli v tom, že mobilizácia slovenských voličov je našim spoločným záujmom. Posledné uznesenie tohto zasadnutia VZ súviselo so zmenami vo vydávaní a rozširovaní Ľudových novín. Poslanci rozhodli o tom, že finančné prostriedky pochádzajúce z predplatného na Ľudové noviny na rok 2010, ktoré vyberalo ešte Vydavateľstvo vestníkov v priebehu procesu odovzdávania budú prevedené priamo na osobitný bankový účet ĽN. Poslanci dostali informáciu o tom, že Maďarská televízia ponúka prevádzkovateľom káblových televízií, aby v národnostných lokalitách vysielali národnostné programy MTV. Do 31. mája musí MTV odovzdať zoznam poskytovateľov služieb, ktorí sú otvorení na túto spoluprácu. Záujemcovia do tohto termínu majú ohlásiť svoj nárok na CSS.
Poslankyňa M. Nagyová informovala o tom, že spoločnosť UPC v Bánhide a Síleši zrušila prenos slovenských programov. I. Fuhl navrhol, aby vedenie CSS oficiálne vyhľadalo veľké spoločnosti a požiadalo ich o prenos slovenských programov. J. Fuzik pripomenul, že legálny prenos verejnoprávnych programov sa nepodarilo vyriešiť, ale možnosť zaradenia komerčných staníc môžu preveriť. J. Fuzik informoval o tom, že Slovenská akadémia vied začína výskum evanjelických cirkevných zborov v MR, v tejto súvislosti vyhľadá samosprávy v evanjelických osadách. Pán predseda poprosil poslancov, aby pomohli pri tejto práci. Zástupkyňa predsedu Etelka Rybová, ktorá sa z poverenia CSS zúčastňovala na rozdeľovaní diferencovaných podpôr pre miestne a teritoriálne samosprávy, informovala o tom, že zo 116 samospráv sa uchádzalo o podporu 107 zborov a polovica z nich dostala menej ako vlani. Na preštudovanie návrhu pripraveného aparátom Úradu predsedu vlády bolo veľmi málo času, na rokovaní nie sú prítomní ľudia, ktorí návrh vypracovali, preto podľa nej nemá význam, aby tam bol zástupca CSS, pretože ani napriek zisteniu nedostatkov nemá možnosť ovplyvniť rozhodnutie. Poslanci upozornili na niekoľko problémov súvisiacich s týmto procesom a rozhodli sa po preskúmaní vládneho nariadenia vrátiť sa k tejto téme na septembrovom zasadnutí VZ.
Pešiu túru na vrchol Pilíša s „podtitulom“ Spoločnými chodníkmi v znamení prehlbovania priateľstva jej usporiadatelia už pri vlaňajšom nesmierne úspešnom debute začali číslovať - v nádeji, že sa práve rodí tradícia. Očakávania sa naplnili, máme za sebou už aj druhý ročník, ktorý bol síce o čosi skromnejší, ale zato pre viac ako dvesto účastníkov výstupu obsažný a podobne vzácny ako ten prvý. Iniciátori akcie z Mlynkov spolu s členskými subjektmi Združenia a regionálneho kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov (ZRKSPS) si zaumienili každoročne vzdať poctu pamiatke svojich predkov výstupom na vrch Pilíš (pôvodne Pleš), najvýraznejší symbol tu žijúcich Slovákov, veď okolité hory im po stáročia zabezpečovali živobytie.
Aj druhá pešia túra Pilíšanov splnila stanovený cieľ, navyše prítomní schvaľovali, ba vychvaľovali zmenu hlavného dejiska na vrchole Pilíša. To nové, na priestrannej lúke, je totiž oveľa krajšie, keďže nie je ohradené, ani zdevastované betónovými monštrami protiraketového systému, ba turistu neobmedzuje v pohybe ani prísne chránené rastlinstvo. Pritom je oveľa praktickejšie aj pre organizátorov pochodu, veď nemusia z roka na rok vybavovať osobitné povolenia.
Menšie skupinky účastníkov prišli aj z Budapešti a zo Slovenska, ale, samozrejme, najpočetnejšie kolektívy sa sem vybrali z pilíšskych Slovákmi obývaných lokalít (Čív, Huť, Kestúc, Moďoróš, Orosláň, Pomáz, Mlynky, Šárišáp, Santov, Senváclav). Najmä starším boli na pomoc aj mikrobusy, zapožičané vďaka finančnej podpore Celoštátnej slovenskej samosprávy. Význam túry vo svojich krátkych príhovoroch po spoločnom zaspievaní Pilíšskej hymny pred piknikom na vrchole Pilíša vyzdvihli a ocenili mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Maďarsku Peter Weiss (ktorý absolvoval výstup spolu so svojou dcérou) a predseda ZRKSPS Jozef Havelka. Medzi minuloročným a tohoročným dejiskom „vrcholného“ stretnutia Pilíšanov, k prvému symbolickému stromu, zasadenému vlani predchádzajúcim slovenským veľvyslancom Jurajom Migašom, pribudnú ďalšie. Starostovia Kestúca a Šárišápu Lajos Gaál a Karol Kollár prisľúbili, že sa postarajú o to, aby tu vzniklo dôstojné stromoradie.
Pilíšske divoké hory,
mohutná záplava krás,
jak voda hlbinu v mori
zapĺňa priestory v nás.
V húšťave stáročných stromov
pokúša tajomný vzruch.
Je to náš čarovný domov,
dýcha v ňom slovenský duch.
Kostelec, Mlynky aj Santov,
Čobanka, Senváclav, Huť...
To všetko zdanlivou kanvou
napĺňa hrdosťou hruď.
Nech sála Pilíša chvála
v širokú, priestrannú diaľ...
Pilíšan, svojich hôr kráľa
zo srdca, úprimne chváľ!
V Santove sa 10. mája uskutočnilo stretnutie pracovníkov redakcie Ľudových novín s čitateľmi. Organizátori podujatia - miestna slovenská samospráva a základná škola - pozvali záujemcov do obnoveného kultúrneho domu. „Zo Santova pochádza viacero našich pracovníkov,“ predstavila redakciu šéfredaktorka Alžbeta Hollerová Račková, ktorá pripomenula, že dlhoročná doručovateľka, vždy ochotná uľahčiť prácu novinárov, Terézia Horňáková, dochádzala do Budapešti zo Santova. „Terku sme pred dvomi rokmi odprevadili na jej poslednú cestu, ale dodnes nám veľmi chýba,“ povedala. Po predstavení redaktorov sa zmienila o histórii 54-ročného týždenníka Slovákov v Maďarsku. Po nej sa ujali slova miestni žiaci a aktivisti, ktorí prečítali články z Ľudových novín, v ktorých sa písalo o Santove. Riaditeľka miestnej základnej školy a predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Katarína Kormošová pripomenula, že o ich obci v poslednom čase uverejňujeme veľa článkov, vďaka čomu spoznajú ich činnosť Slováci z celého Maďarska. Technický redaktor týždenníka, zakladateľ a redaktor portálu luno.hu Imrich Fuhl pripomenul, že bez predplatiteľov ťažko existujú aj naše noviny, preto povzbudil prítomných, aby neváhali a predplatili si náš týždenník. Stretnutia sa zúčastnili prevažne členovia miestneho pávieho krúžku, ktorí nás očarili aj niekoľkými prekrásnymi piesňami. My sme ich zasa pobavili premietaním fotografií, na ktorých sa neraz videli. Podujatie poctil svojou prítomnosťou aj starosta Santova Mikuláš Kollár.
Samospráva mesta Slovenský Komlóš a miestna slovenská samospráva usporiadali v predposledný aprílový piatok Deň mesta. Pri tejto príležitosti v sobotu organizovali miestne slovenské zoskupenia súťaž v príprave suchých klobás, spojenú s pestrým kultúrnym programom.
Na ústrednej slávnosti v Osvetovom stredisku J. G. Tajovského, ktorú poctili svojou prítomnosťou aj generálny konzul Slovenskej republiky Štefan Daňo a parlamentný poslanec József Dancsó, sa primátorka mesta Rita Garayová vo svojom slávnostnom prejave sústredila na prehľad histórie mesta a na výsledky, ktoré dosiahli v nedávnej minulosti. Jej príhovor spestrili snímky o minulosti mesta. Zo súčasných projektov vyzdvihla o. i. rozšírenie fondu mestskej knižnice vďaka dvom konkurzom, nedávne odovzdanie nového ihriska, prebiehajúcu rekonštrukciu autobusovej stanice, prípravné práce kanalizácie, resp. vytvorenie nových parkovísk. V Slovenskom Komlóši každý rok udeľuje poslanecký zbor pri príležitosti Dňa mesta ceny Pro Urbe tým osobnostiam, ktoré svojou činnosťou prispeli k rozvoju mesta v oblasti spoločenského, kultúrneho či hospodárskeho života, resp. športu. Tohto roku vyznamenania prevzali dlhoročný riaditeľ Základnej školy a gymnázia Jánosa Jankóa András Deák-Fogarasi a hudobník Balázs Szokolay Dongó. Zároveň na slávnosti mohli prevziať ceny aj deti, výhercovia rôznych súťaží, ktoré vypísalo hostiteľské osvetové stredisko. Na radosť svojich rodičov a učiteľov žiaci slovenskej školy sa v kreslení, spievaní a v prerozprávaní textu rozprávok umiestnili medzi najlepšími. Početnými skupinami sa zapojili aj do pochôdzky miestnymi múzeami, ktorá prehĺbila ich znalosti miestnej histórie a pozoruhodností. V ďalšej časti slávnosti odovzdali nový nápis na vyrezávanom stĺpe pred osvetovým centrom. Dielo vyznamenaného A. Deáka-Fogarasiho, ktoré znázorňuje smer a vzdialenosť družobných miest od Slovenského Komlóša, bolo rozšírené o srbské mesto Kanjiža, s ktorým nedávno nadviazali priateľské styky. Záverom prvého dňa osláv sa záujemcovia mohli zabaviť na muzikáli Kolotoč v predvedení Divadla Duma.
„...Hovoria, že bohatý je ten národ, ktorý má bohaté dejiny. Komlóšania v priebehu 264 rokov prežili biedne i bohaté roky, suchotu, požiare, cholery, ale vďaka usilovnej a vytrvalej práci obyvateľov sa osada z roka na rok rozvíjala. Preto Slovenský Komlóš v celkovom národno-kultúrnom vývine dolnozemských Slovákov zohrával a zohráva významnú úlohu...“ prízvukovala v sobotu pri pomníku slovenských zakladateľov mesta predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Zuzana Lauková. Svoju úctu a vďaku položením vencov k pomníku vyjadrili predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Ján Fuzik, generálny konzul Slovenskej republiky Štefan Daňo, zástupcovia mesta na čele s primátorkou a predstavitelia miestnych a pitvarošských Slovákov. Zároveň účastníci pietneho aktu vzdali hold aj pri ďalšom pomníku, ktorý bol odovzdaný pred dvoma rokmi na dvore pána Michala Vargu na Lutherovej ulici a ktorý je známy pod názvom „Došli sme...“.
Slováci z mesta a okolia sa už ôsmy rok schádzajú na súťaži suchých klobás, ktorá je spojená s pestrým kultúrnym programom a poskytuje možnosť na stretávanie sa a príjemnú zábavu. Na pôde Regionálneho kultúrneho strediska Slovenského osvetového centra CSS prítomných v mene hostiteľskej inštitúcie, miestnej slovenskej samosprávy a Organizácie komlóšskych Slovákov privítal vedúci strediska František Zelman. Zdôraznil, že predkovia dnešných Komlóšanov tu vytvorili bohatú hmotnú a nehmotnú kultúru. „Je všeobecne známe, že v Maďarsku bol prvý pamiatkový dom otvorený tu, u nás. V súčasnosti máme už štyri národopisné zbierky, avšak dnes ich už neprevádzkujeme my,“ dodal F. Zelman.
Porota súťaže suchých klobás tohto roku pracovala pod vedením viceprimátora mesta Istvána Szűcsa, ktorému pomáhali rozhodovať o. i. predseda CSS Ján Fuzik a riaditeľka SOC Katarína Királyová. Kým porota ochutnávala, na javisku sa vystriedali kultúrne skupiny. Detský spevácky súbor slovenskej školy Harmónia pod vedením hosťujúcej učiteľky Dagmar Kötelešovej predniesol okrem ľudových piesní aj latinské melódie, resp. moderné piesne pre mládež, z ktorých vysvitlo, v ktorý deň sa z akého dôvodu nechodí do školy... Tanečný súbor Komlóš za hudobného sprievodu kapely Kolovrat získal priazeň divákov zemplínskymi tancami a, pochopiteľne, predovšetkým miestnymi slovenskými choreografiami. Staršiu generáciu zastupovali speváčky zo zboru Rozmarín, ktoré tiež horlivo pestujú miestne slovenské hudobné tradície. Prekvapením podujatia bol debut staronovej mandolínovej kapely s názvom Tremolo.
„V sedemdesiatych rokoch v miestnej slovenskej škole úspešne pôsobila mandolínová kapela pod vedením učiteľa Pavla Karasa. Jej členky, ktoré neskôr pokračovali v štúdiách na Slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe, tam pokračovali v hre, ujal sa ich učiteľ spevu Ján Šutinský. Z dievčat sa stali mladé ženy a spolu s Pavlom Karasom a dvoma mužmi sa rozhodli obnoviť svoju činnosť...“ uviedla moderátorka podujatia, učiteľka slovenskej školy Marianna Bajczerová Melegová pred vystúpením tejto staronovej formácie. „Členovia skupiny sú oduševnení, pravidelne sa schádzame a v práci mienime pokračovať,“ povedal nám po debute kapely pán Karas, ktorý si na podujatí mohol vymeniť názory a skúsenosti so svojím kolegom pánom Šutinským.
Ďalším kultúrnym telesom, ktoré spríjemnilo toto jarné popoludnie, bola Mládežnícka dychovka pod vedením Jána Krčmériho, ktorá svojimi príjemnými melódiami skrátila napínavé chvíle pred vyhlásením výsledkov súťaže.
Podľa rozhodnutia poroty, ktorá hodnotila klobásy na základe ich estetického vzhľadu, chuti, vône, konzistencie a farby, boli odovzdané ceny rôznych firiem a podnikateľov, ako aj miestnej slovenskej samosprávy, resp. Organizácie Slovákov v Slovenskom Komlóši. Najlepšiu suchú klobásu, ktorá bola ocenená cenou CSS, priniesol tohto roku Komlóšan Ondrej Valjer.
„V živote človeka je desať rokov málo, ale v živote speváckeho zboru je to už vážny vek. Hlavne preto, lebo nie je natoľko ťažké začať takúto dôležitú a šľachetnú činnosť, ako pokračovať v nej celé desaťročie. Je vzácne, že členovia zboru sú odhodlaní naďalej nás potešovať svojim spevom,“ povedal vo svojom privítacom prejave riaditeľ Slovenského inštitútu Budapešť Milan Kurucz pred koncertom jubilujúceho Budapeštianskeho speváckeho zboru Ozvena. Do divadelnej sály inštitútu v prvý májový piatok prišli oslavovať členovia zboru, ktorý pôsobí pri Slovenskej samospráve Budapešti (SSB). V hľadisku boli nielen rodinní príslušníci spevákov, ale aj budapeštianski slovenskí poslanci, obyvatelia bližších a vzdialenejších osád a podujatie poctila svojou prítomnosťou aj zástupkyňa predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelka Rybová.
Zbor Ozvena vznikol z iniciatívy budapeštianskych slovenských poslancov s cieľom zachovať bohatú spevnú kultúru Slovákov v Maďarsku a prezentovať ju doma i v zahraničí. Jeho členmi sú obyvatelia budapeštianskych mestských častí a okolitých slovenských osád, bývalí učitelia slovenskej školy. Zbor sa stal oficiálne zaregistrovanou občianskou organizáciou r. 2001. Jeho predsedníčkou je Zuzana Hollósyová, prvým dirigentom zboru bol Ján Šutinský, od r. 2003 aj Marta Pálmaiová-Pápayová. Oduševnená práca oboch odborníkov sa stala zárukou umeleckého rastu.
Spevácky zbor pravidelne nacvičuje v priestoroch Slovenskej samosprávy Budapešti. Vystupuje na rôznych podujatiach v Budapešti, ako aj v Slovákmi obývaných mestách a obciach po celom Maďarsku i v zahraničí. Zbor každoročne vystupuje na vianočnom koncerte, spojenom s oslavami Dňa budapeštianskych Slovákov v Paláci Dunaj, ako aj v Osvetovom stredisku Attilu Józsefa v XIII. obvode. Jeho vedenie päťkrát zorganizovalo stretnutie slovenských speváckych zborov, posledné v poradí s medzinárodnou účasťou.
Repertoár Ozveny je pestrý. Pozostáva z ľudových piesní upravených pre miešaný zbor, ako aj z klasických zborových skladieb (Bach, Mozart, Kodály, Suchoň, atď.), celkovo ho tvorí vyše 90 diel. Repertoár si každý rok rozširuje, tomu slúžia aj tradičné sústredenia na Slovensku. Sú výbornou príležitosťou na zdokonaľovanie prednesu a prípravu celoročného programu. Počas týždňového pobytu na Slovensku sa zbor vždy predstaví aj v miestnom kostole. Pravidelne sa zúčastňuje na cirkevných podujatiach, kultúrnych udalostiach a prehliadkach a na stretnutiach speváckych zborov.
Dôležitým profilom Ozveny je šírenie tvorby Jána Šutinského, ktorý sa v poslednom čase zameriava na spracovanie ľudových piesní pre troj- až štvorhlasné zbory. Jeho diela vždy očaria obecenstvo. Poslaním zboru je ukázať, ako možno z jednoduchých čírych ľudových piesní vytvoriť náročné umelecké diela. Zbor Ozvena vydal roku 2006 CD nahrávku Šej, dobrý večer..., roku 2009 zborník chórových skladieb pre spevácke zbory Lastovienka malá I., a pre hudobné telesá Lastovienka malá II., ktoré môžu slúžiť aj ako učebná pomôcka na školách, kde sa vyučuje slovenčina. V súčasnosti pripravuje svoju druhú CD-platňu, ktorá vyjde pravdepodobne na jeseň.
Lyrický historický prehľad podala členka zboru Katarína Noszlopyová. Zmienila sa o tom, že názov zboru navrhla Ruženka Czifrová, ktorá dodnes svorne navštevuje skúšky.
Z. Hollósyová pripomenula, že boli časy, keď na javisku stálo 45 spevákov a je aspoň desať takých ľudí, ktorí za desať rokov nevynechali ani jednu skúšku.
Jednotlivé piesne predstavila dirigentka zboru, ktorá podala aj krátku charakteristiku prednesených skladieb. Medzi nimi bola aj zhudobnená báseň S. Petőfiho Kavyľ v preklade G. Papučka.
Podujatie sa skončilo odovzdaním množstva kvetov a ochutnávkou domácich koláčov, ktoré upiekli členky zboru. Oslavy jubilujúcej Ozveny pokračovali vystúpeniami na Dolnej zemi. Zúčastnila sa na oslavách 15-ročného speváckeho zboru Ružička v Békešskej Čabe a na slovensko-maďarskej bohoslužbe v Segedíne, na ktorej slovo Božie zvestovali evanjelickí farári Atila Spišák zo Slovenského Komlóša a Sándor Cserháti zo Segedína.
Pravými tvarohovými a kapustovými strapačkami z novohradského Veňarcu mohli zahnať hlad účastníci XI. Celoštátneho národnostného festivalu v Ráckeve v polovici mája. V tomto podunajskom mestečku usporadúvajú jediný národnostný festival, na ktorom sa pravidelne prezentujú všetky etniká krajiny - uviedol riaditeľ Kultúrneho domu Károlya Ácsa a zároveň festivalu Gábor Budai. V tomto roku sa záujemci mohli kochať v bulharských, gréckych, chorvátskych, srbských, nemeckých, rumunských, slovenských, maďarských a rómskych tancoch.
Podujatie, ktoré pred 19. rokmi začali usporadúvať ako župnú prehliadku, sa rozrástlo na celoštátny festival. Súčasťou tohoročnej akcie bola výstava fotografií Maďarského osvetového ústavu a lektorátu výtvarného umenia, zoradených do Fotoalbumu národností a sobotňajšie kvalifikačné súťaže. Zlatým klincom programu bol nedeľný krojovaný sprievod v centre Ráckeve a galaprogram pred kultúrnym domom, kde sa vystriedalo vyše šesťsto vystupujúcich šiestich národností. Prítomných pozdravil aj primátor mesta László Dávid, ktorý hrdo oznámil, že v tomto roku Ráckeve získalo spolu s Jágrom, Győrom a Vacovom titul Mesto maďarskej kultúry. Titul získavajú tie mestá, ktoré podporujú a rozvíjajú svoj kultúrny život a príkladne predstavuje jeho hodnoty.
Podľa odhadu organizátorov festival navštívilo v tomto roku viac ako tisíc hostí.
Spomínané strapačky pripravili veňarecké ženy zo 70 kg zemiakov. Voľba novohradskej osady nebola náhodná, veď G. Budai tiež pochádza z novohradskej slovenskej osady, z Kirťu. Jeho otcom je známy slovenský aktivista Jozef Budai. Gábor Budai sa pred takmer 30. rokmi presťahoval na ostrov Csepel, do Szigethalmu, odkiaľ ho zavolali do Ráckeve, aby viedol Tanečný súbor Keve. Hoci už nehovorí po slovensky, jeho väzba k Slovákom a slovenskej kultúre je stále silná. Je iniciátorom národnostného festivalu, ktorý sa pred 11 rokmi rozrástol na celoštátny.
„Neplač preto, lebo sa niečo skončilo, usmievaj sa, lebo sa to stalo!” - tento citát čakal v aule školy štvrtákov čabianskeho slovenského gymnázia a ich hostí na rozlúčkovej slávnosti.
Po poslednom zazvonení a rozlúčke s mladšími spolužiakmi a známymi priestormi budovy sa maturanti rozlúčili so školou v spoločnosti svojich pedagógov, rodičov a pozvaných hostí. V mene študentov gymnázia sa s nimi rozlúčil Gábor Laczko, ktorý vyzdvihol, že pre mladšie ročníky bolo príkladné, ako terajší maturanti obstáli v rôznych súťažiach a akí boli úspešní. Zároveň im pripomenul, že brány školy budú pre nich vždy otvorené.
Lúčiaci sa maturanti podľa starej tradície odovzdali vlajku školy študentom jedenásteho ročníka, ktorí onedlho budú stáť na ich miestach. Štvrtáci sa pri tejto príležitosti poďakovali aj svojim rodičom, veď to, že stoja na prahu dospelosti, je v obrovskej miere ich zásluha. Predstaviteľky končiaceho ročníka Katarína Karkušová a Šára Hajtmannová sa aj v mene svojich spolužiakov rad-radom poďakovali svojim pedagógom za dôveru, výchovu a odovzdávanie vedomostí. Pritom z menovitej rozlúčky, ktorá mala osobnejší tón, nechýbali ani humorné detaily zo študentského života, rôzne finty, ako sa vyhýbať skúšaniu a hostia rozlúčkovej slávnosti mohli spoznať aj zatiaľ neznáme črty profesoriek a profesorov. Zvlášť sa poďakovali profesorke Zuzane Tóthovej, ktorá ako ich triedna bola pre nich oporou počas stredoškolských štúdií. Slovo dostala aj triedna profesorka, ktorá si zaspomínala na spolu strávené štyri roky a zdôraznila, že je hrdá nielen na dosiahnuté výsledky svojich študentov, ale aj na to, že dokázali spolupracovať, boli skutočným kolektívom.
Záverom slávnosti, ktorú spestrili recitácie študentky jedenásteho ročníka Ediny Jágerovej a lúčiacej sa Adrienn Rádaiovej sa so štvrtákmi rozlúčila riaditeľka inštitúcie Edita Pečeňová slovami: „Milí maturanti! Buďte pyšní na našu školu. Buďte pyšní, že ovládate slovenský jazyk. Nech vám slovenský jazyk pripomína krásne chvíle študentských čias, spolupatričnosť našej inštitúcie.”
Prišiel teda deň našej rozlúčkovej slávnosti. Na tento deň čakalo osem maturantov 12. triedy počas celého školského roka, ktorý prebiehal v znamení príprav. Na tento deň sa chystali aj všetci študenti a učitelia školy.
Hoci skutočnosť, že každý rok sa tesne pred maturitami konajú rozlúčkové slávnosti na všetkých stredných školách v Maďarsku, nie je nezvyčajné. V novinách sa uverejňujú štandardné informácie: „Viac ako 90 tisíc absolventov stredných škôl v celej krajine sa lúči so svojimi školami. V pondelok ráno začínajú maturitné skúšky. V tomto roku pristúpi k maturitám takmer 140 tisíc študentov...”
Pre žiakov 12. ročníka Materskej a základnej školy, gymnázia a žiackeho domova s vyučovacím jazykom slovenským v Budapešti to však bola jediná rozlúčková slávnosť v ich živote. Bol to míľnik, ktorý mohli prekročiť iba raz a jedinečná a neopakovateľná chvíľa, keď môžu naposledy prejsť chodbami a triedami svojej školy. Definitívne pre nich skončilo detstvo a študentský život, na ktorý si často ťažkali. Tento deň sa stal pamätným na celý život.
Pripravovali sa dôkladne. Nielen na blížiace sa maturity. Všetky potrebné veci pripravili a zorganizovali vopred: tablo, darčeky pre tých, ktorí boli pre nich dôležití i slávnostnú reč na rozlúčku. A, samozrejme, dôležité doplnky: šaty, účesy a kvety. Museli byť krásni! Nakoniec všetko sa dostalo na svoje miesto. Vzrušene čakali na posledné ráno v škole a spolu s nimi som bola nervózna aj ja: ako to dopadne? Prvýkrát som mala maturitnú triedu. Ani ja - podobne ako oni - som ešte nezažila tento pocit. Trochu som mala trému.
Z našej triedy pripravili študenti 11. ročníka očarujúcu pláž s nafukovacou poduškou, hračkami, palmami lemovaným pieskovým pobrežím, kde sme si mohli vypiť pohár ľadového nápoja a mohla som im povedať zopár slov na rozlúčku.
Náhle zazvonil zvonec, ktorý signalizoval začiatok slávnosti. S rukami na ramenách sme začali spievať „Lúčime sa, odchádzame...” a „Gaudeamus igitur...”. Maturanti trochu dojato zvierali v jednej ruke kytice od svojich rodičov a drobné darčeky od kamarátov a počúvali slová na rozlúčku, ktoré im adresovali študenti 11. ročníka. Aj oni sa rozlúčili, poďakoval sa svojim učiteľom za vedomosti, ktoré získali ich pomocou a ktoré sa budú snažiť čo najlepšie využiť. Mohli mať pocit, že od tohto dňa všetko záleží od nich. Už im nebudú pomáhať učitelia ani rodičia. Ako dospelí musia obstáť na vlastných nohách. Najprv na maturitných skúškach, neskôr v živote. Spolu so mnou aj trochu podľahli citom, veď stredná škola je naozaj míľnikom v ľudskom živote, jedným z naj- dôležitejších období. Navždy v nich zanechá stopy a spojí ich spoločne strávený čas. Život však pozostáva z neustálych zmien. Na stretávkach sa iste znovu uvidíme.
Potom, rovnako ako ich predchodcovia, priviazali na vlajku školy stužku svojej triedy. Všetci dostali do rúk balóniky - symbol rozlúčky, ktoré sme v strede školského dvora všetci naraz vypustili. Balóny vzlietli, leteli do výšky, nechali sa unášať vetrom a my všetci sme plakali od dojatia.
Bol to skutočne koniec, ale pre nich je tento koniec zároveň začiatok nového života.
Jedna kolegyňa sa ma spýtala, či nemám obavy z maturít. Odpovedala som, že nie. Nie, pretože viem, že sú múdri, ambiciózni, racionálni, dosiahnu, čo si zaumienili, majú nezlomnú vôľu. Vedia, čo chcú a tak to bude aj teraz. Nemám prečo sa o nich obávať. Som si istá, že z nich budú úspešní ľudia.
Projekt Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a žiackeho domova v Békešskej Čabe pod názvom Rozvoj učebných pomôcok pre dvojjazyčné slovenské školy získal v súbehu Operatívneho programu obnovy spoločnosti TÁMOP-3.4.1.A-08/2 - na pomoc pri vzdelávaní a výchove žiakov národnostných škôl plnú finančnú podporu vo výške 35 399 974 Ft.
Projekt zadala ako hlavný žiadateľ škola a realizovať ho bude konzorcium, ktorého členovia sú: Celoštátna slovenská samospráva a Slovenské pedagogické metodické centrum.
V rámci projektu sa pre dvojjazyčné slovenské národnostné vzdelávanie vytvorí taký balík vzdelávacích programov, ktorý sa prispôsobí špeciálnym jazykovým nárokom, uvedie do života prostriedky a metódy vzdelávania, ktoré sú postavené na rozvoji kompetencií, bude rešpektovať vekové rozdiely a napomôže široké uplatnenie digitálnych foriem komunikácie.
V rámci projektu sa zrealizujú:
· učebnica Slovenská literatúra pre 12. ročník
· učebnica Slovenská vzdelanosť pre 9. a 10. ročník
· učebnica Biológia pre 8. ročník - preklad
· učebnica Dejepis pre 11. ročník - preklad
· Pracovný zošit z dejepisu pre 11. ročník - preklad
· Antológia slovenskej literatúry pre 12. ročník
· Pracovný zošit z biológie pre 8. ročník - preklad
Viac informácií: Edita Pečeňová - riaditeľka
Prvé regionálne kolo tohoročných Slovenských spievaniek a veršovačiek Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM) sa uskutočnilo v Kondoroši. Naše školy z Békešskej župy prejavili veľký záujem predovšetkým o recitácie, spevákov bolo tento krát menej.
V mene hostiteľov účastníkom ako prvé popriali veľa úspechov predsedníčka Slovenskej samosprávy v Kondoroši Judita Krajčoviczová a riaditeľka miestnej Základnej školy Istvána Petőfiho Judita Laurineczová Trniková. Predsedníčka ZSM Ruženka Egyedová Baráneková po prehľade histórie súťaže Slovenské spievanky a veršovačky zdôraznila, že cieľom podujatia nie je iba samotné súťaženie, ale aj podnietenie, resp. upevnenie lásky a spolupatričnosti k slovenskému jazyku a slovenskej kultúre. Zároveň vyslovila uznanie deťom aj ich pedagógom, ktorí si popri svojom čoraz ťažšom povolaní našli čas aj na prípravu účastníkov.
Na Dolnej zemi tohto roku prejavili deti záujem predovšetkým o recitácie. Podľa osvedčeného scenára žiaci sa prezentovali v štyroch kategóriách, tohto roku snáď najoduševnenejší boli práve tí najmenší. Veľkej obľube sa tešili diela M. Rázusovej-Martákovej, D. Heviera, F. Hrubína, M. Ferka a ďalších, kým tí väčší sa podujali predniesť básne takých klasikov, ako sú Ivan Krasko, Miroslav Válek, alebo Milan Rúfus. Pritom z domácich slovenských autorov si vybrali básne A. Kormoša, G. Papučka a, pochopiteľne, medzi Komlóšanmi sa našla žiačka, ktorá zarecitovala báseň Naša dedina od Juraja Dolnozemského. Niektoré dievčatá využili svoj spevácky talent aj v kategórii Veršovačiek, vznikla tak zaujímavá kombinácia spevu a recitácie. Výkon recitátorov hodnotili dvojčlenné poroty. S riaditeľkou Slovenského divadla Vertigo Danielou Onodiovou posudzovala výkony odborná pracovníčka pre umelecký prednes a divadlo z Novohradského osvetového centra (NOC) v Lučenci Milada Bolyošová, kým v druhej porote boli riaditeľka NOC v Lučenci Mária Ambrušová a úradujúca tajomníčka ZSM Monika Szabová.
V kategórii Spievaniek sa tohto roku angažovalo menej žiakov. Po svojej prezentácii, kým početné skupiny recitátorov ešte súťažili, sa speváci pomocou čabianskej učiteľky spevu Ildiky Očovskej naučili novú ľudovú pieseň. Zároveň sa porote, v ktorej okrem predsedníčky ZSM pracovala aj umelecká vedúca Pávieho krúžku v Mlynkoch Gizela Molnárová, naskytla možnosť detailnejšie vyhodnotiť výkony súťažiacich. Takto sa mohli napríklad naučiť, že popri dobrom výbere piesní a dobrých hlasoch, ktoré ich charakterizovali aj tohto roku, je v záujme vytvorenia ucelenosti produkcie veľmi dôležité aj správne umiestnenie spevákov a hudobníkov na javisku.
Mená postupujúcich do celoštátneho kola sa súťažiaci dozvedeli po návšteve chýrnej Kondorošskej čárdy.
Sólistky Z. Žingorová a N. Žingorová - Slovenský Komlóš, Spevácka skupina Limbora - Békešská Čaba
I. kategória: M. Kerďová, A. Jáhn - Sl. Komlóš, Á. Kováč, N. Kóšová - B. Čaba, S. Janečková - Irminčok, R. Tóthová - Kétšoproň.
II. kategória: Č. Bajczerová, A. Farkašová, P. Bobor, I. Héjjová, K. Lipták - Sl. Komlóš, J. Pikáčová - Čabačud, D. Dananajová, E. Petrovská - Kétšoproň, D. Valach - B. Čaba, L. Hézerová, H. Dobošová - Kondoroš, L. Sebőková - Veľký Bánhedeš.
III. kategória: P. Keresteš, N. Žingorová - Sl. Komlóš, M. Bukranová - B. Čaba, E. Ársinteová - Kétšoproň
IV. kategória: N. Bukran, A. Lešťanová - B. Čaba.
Sklabiná patrí medzi väčšie obce novohradského regiónu, pri sčítaní ľudu roku 2001 mala 857 obyvateľov, z toho 806 Slovákov, 20 Rómov, 16 Ukrajincov, 6 Maďarov a 5 Čechov. Obec leží na Poiplí, medzi Veľkým Krtíšom a Slovenskými Ďarmotami a tým vlastne aj Balašskými Ďarmotami. 16. januára 1847 sa v nej narodil maďarský spisovateľ so slovenskými koreňmi Kálmán Mikszáth. V matrike narodených je zapísaný rovnako ako jeho otec Ján s priezviskom Mixadt.
A keďže sa narodil v slovenskom prostredí, chcem v tomto príspevku poukázať aj na jeho slovenské evanjelické korene. Je preukázané, že bol potomkom evanjelických farárov, ktorí viac storočí pôsobili v Slovákmi obývanom severnom Novohrade. Vtedy si všetci jeho praotcovia písali priezvisko v podobe Mixadt a len u jeho otca Jána, ako prvého z tohto rodu, sa neskôr ako u živnostníka-obchodníka objavila forma priezviska Mikszáth.
V rodostrome spisovateľa ako prvého nachádzame Mateja Mixadta I., ktorý sa narodil okolo roku 1650. Syn tohto Mateja Matej II. bol evanjelickým farárom vo Veľkom Krtíši (1719-1726), Polichne (1730-1740) a Šámšonháze (Sámsonháza). Syn Mateja II. Samuel I. bol farárom v Polichne (1741-1749) a Turom Poli (1749-1771). Jeho syn Samuel II. bol farárom v Hornej Strehovej (1770-1779), Veľkom Lome (1781-1783) a Turom Poli (od r.1783). Obidvaja sú aj pochovaní vo vysídlenom Turom Poli (dnes vojenský priestor Lešť). Brat Samuela II. Ján bol v r. 1783-1913 farárom v Dobroči a ďalší brat Daniel farárom v Lovinobani. Ako z tohto prehľadu vidieť, všetci Mixadtovci pôsobili výlučne v evanjelických zboroch a dedinách s čisto slovenským obyvateľstvom. Z rodiny iba starý otec spisovateľa Samuel III. nepokračoval v povolaní svojich predkov, usadil sa vo Veľkom Krtíši, kde sa narodil jeho syn Ján, spisovateľov otec. Ten z Veľkého Krtíša prešiel do neďalekej Sklabinej, kde si zakúpil malý poľnohospodársky majetok a otvoril živnosť. Za manželku mal Máriu Verešovú, ktorá pochádzala zo susednej obce Obeckov.
Rodný dom K. Mikszátha-Mixadta po druhej svetovej vojne zbúrali, na jeho mieste stojí nový poschodový dom. Na kraji obce oproti cintorínu však stojí dom, kam sa rodičia spisovateľa presťahovali, keď mal on päť rokov. Pamätná tabuľa na tomto čerstvo opravenom (2006) dome v Sklabinej prezrádza, že tu spisovateľ prežil svoju mladosť (1852 - 1872) a že tento pamätný objekt slúži ako stála expozícia jeho života a diela. Podobnú stálu výstavu má aj v madáčovskom kaštieli v Dolnej Strehovej, ktorý slúži ako múzeum a teraz patrí do správy Slovenského národného múzea Bratislava - Múzea kultúry Maďarov na Slovensku, podobne ako už aj Mikszáthov pamätný dom v Sklabinej. Sklabiná je katolícka dedina a Mikszáthovci boli evanjelici, filiálne teda patrili do evanjelického cirkevného zboru vo Veľkom Krtíši. Koloman bol krstený v krtíšskom kostole farárom Nathanom Viskupom a konfirmovaný farárom Karolom Rafanidesom. Svedčí o tom aj nedávno umiestnená pamätná tabuľa na veľkokrtíšskom evanjelickom kostole.
Väčšina obyvateľstva Mikszáthovho rodiska a okolia bola slovenská a tak Koloman do svojich desiatich rokov, keď ho rodičia zapísali do spojeného evanjelického gymnázia v Rimavskej Sobote, hovoril doma a medzi obyvateľmi po slovensky. Nakoniec slovenské prostredie, v ktorom vyrastal, malo rozhodujúci vplyv aj na jeho literárnu tvorbu. Stredoškolské štúdium s maturitou zakončil v Banskej Štiavnici, kde pred ním študovali básnici Sládkovič a Petrovič-Petőfi. Po ukončení právnického štúdia v Pešti roku 1870 nastúpil ako právny praktikant k slúžnemu Matejovi Mauksovi v Balašských Ďarmotách, teda k svojmu neskoršiemu svokrovi. Jeho dcéra Ilona sa za spisovateľa tajne vydala, ale manželstvo trvalo necelé dva roky. O jeho slovenskom pôvode svedčí aj to, že prvý sobáš mali v slovenskom kostole na Kerepešskej ceste v Pešti a sobášil ich farár Daniel Bachát, básnik, spisovateľ a prekladateľ. V Pešti spisovateľ Mikszáth živoril vo veľkej biede, preto po dvoch rokoch poslal manželku domov k rodičom, rozviedli sa a po siedmich rokoch sa znova zosobášili. Po rozvode sa márne usiloval udržať sa nad hladinou. Byt a hospodárstvo v Sklabinej mu predali na dražbe. Jeho prvým dielom, ktoré vyšlo tlačou v roku 1881, bola zbierka poviedok „Slovenskí rodáci“. Tu napríklad lásku k slovenskej reči vyjadruje slovami: „Po slovensky hovoriť je taký dobrý pocit, ako keď človek včas ráno bosý chodí po zarosenej tráve“. Inde píše: „Sú vety, anekdoty, ktoré možno povedať len po slovensky“. Aj druhá jeho zbierka noviel „Dobrí Palócovia“ bola zo slovenského vidieka a malomesta. V slovenskom preklade Samuela Czambela Danieloviča vyšla roku 1911 v Turč. Sv. Martine s názvom „Dobrí Polovci“. Vážneho literárneho úspechu sa dožil až ako tridsaťpäťročný, vtedy ho prijali aj za člena najvýznamnejšej literárnej spoločnosti Uhorska - Kisfaludyho spoločnosti.
Tým, že vyrastal v slovenskej rodine a v slovenskom prostredí, získané skúsenosti a vlastnosti pri opisovaní a vyjadrovaní deja v napísaných prózach niesli výraznú pečať v jeho začiatočnej tvorbe. To bol zo začiatku aj hlavný problém prijať ho medzi maďarskú literárnu elitu. Aj napriek tomu medzi jeho najvýznamnejšie diela patria román „Zázračný dáždnik svätého Petra“, ktorého dej sa odohráva v prostredí Banskej Bystrice a bol aj sfilmovaný, román „Obliehanie Bystrice“ a politicko-satirický román „Nová Zriniáda“. Roku 1887 Mikszátha zvolili za poslanca a roku 1889 ho vymenovali za člena - korešpondenta Maďarskej akadémie vied. Roku 1900 mu vyšiel román „Podivné manželstvo“. Na konci svojej životnej cesty sa spisovateľ vrátil späť na vidiek. V roku 1904 si kúpil menší majetok v novohradskej obci Horpács a v roku 1906 si tu nechal postaviť z autorského honoráru za svoje dielo „Život a doba Móra Jókaiho“ nový kaštieľ. Roku 1908 dokončil dvojdielny román „Prípad mladého Nosztyho s Marikou Tóthovou“ a roku 1910 mu vyšlo posledné dielo - trojzväzkový román „Čierne mesto“, ktorý zachytáva obdobie kuruckých bojov v okolí Levoče.
V roku 1908 mu udelili najväčšiu literárnu poctu v Uhorsku - Veľkú cenu Maďarskej akadémie vied. Keď sa 16. mája 1910 konali veľké oslavy v Budapešti pri príležitosti jeho 40-ročnej literárnej činnosti, na pozdrav zástupcov Lutherovho spolku odpovedal: „Vždy som sa cítil uvedomelým evanjelikom. Som pyšný na svojich predkov, evanjelických farárov v Turom Poli, Lovinobani...“ O dvanásť dní neskôr, 28. mája 1910, náhle umrel v novohradskom Horpácsi na zápal pľúc, o čom pohotovo informoval aj Milanom Hodžom redigovaný Slovenský týždenník v Budapešti.
K. Mikszáth prekypoval vrelou láskou k novohradskému ľudu, z ktorého vyšiel a ktorého vlastnosti a charakterové črty najdôvernejšie poznal a preniesol do svojho literárneho diela. Dobre poznal nielen život Balašovcov na modrokamenskom hrade, ale aj rodiny služobníkov pod hradom. V južnom Novohrade bol zase častým hosťom donátorky literárneho života a vzdelanosti dedinského ľudu, šľachtičnej Hermíny Verešovej-Benickej v jej kúrii, v Slovákmi obývanom Veňarci. V dedine pozoroval prácu a život roľníkov a remeselníkov a v kaštieli zase rozveseľoval spoločnosť svojimi úsmevnými príbehmi. Preto aj zo súčasne vydaných publikácii v Maďarsku sa možno okrem iného dočítať, že majster pera Mikszáth bol strojca nehynúceho pamätníka svojim obľúbeným „statočným Polovcom a slovenským kmotrom“.
Podľa literárneho kritika a historika Pavla Bujnáka, ktorý aj osobne poznal Mikszátha, lebo v rokoch 1905 -1908 pôsobil ako kaplán v slovenskom evanjelickom zbore v Budapešti, patril Mikszáth medzi najvýznamnejších slovenských spisovateľov svojej doby. Pod týmto paradoxne odvážnym tvrdením rozumel Bujnák obsah jeho románov, ich slovenské prostredie, sympatických a s toľkou láskou opísaných drobných hrdinov slovenského ľudu. Spisovateľ Ľudo Zúbek zase o ňom napísal, že celým jeho dielom ako čarovná niť sa prepletajú slovenské motívy. Aj básnik a prekladateľ Emil Boleslav Lukáč ako slávnostný rečník vo februári roku 1972 v Sklabinej na oslavách 125. výročia narodenia spisovateľa, konaných pod záštitou UNESCO, zhodnotil jeho dielo podobne ako už spomenutí Bujnák a Zúbek. K. Mikszáth vkladal svojim hrdinom do úst slovenské slová a vety. Poznal dobre folklór, bájky a povesti slovenského ľudu. Písal o zbojníkoch, rôznych chlapcoch spod Javoria, o Fľaškovi, Jastrabovcoch, poznal starú baladu o zbojníkovi Demikátovi, ktorého zradili Bezekovci z Pliešoviec „za ten turák márny“. Dej jeho najslávnejších románov sa odohráva na Slovensku, preukázané sú aj jeho slovenské korene. Napriek tomu na Slovensku sú tieto skutočnosti slabo frekventované a tým aj málo známe. Vyzerá to tak, ako by sme ľahkovážne, bez seriózneho a kritického hodnotenia nechceli medzi sebou ponechať svojho rodáka, a to hádam len preto, že v tom čase tento spisovateľ žijúci a tvoriaci na interetnickej hranici v župnom meste Balašské Ďarmoty, písal svoje diela po maďarsky. Pritom akoby sme nechceli zohľadniť to všetko, čo je aj obsahom a zámerom tohto príspevku a argumentov prekladateľa, dôverného znalca Mikszáthovej prózy, Slováka profesionálne pôsobiaceho už dlhšie v Maďarsku Karola Wlachovského. V poslednom čase sa častejšie zaoberá jeho dielom a Mikszáthove doteraz po slovensky neuverejnené poviedky a anekdoty prekladá a uverejňuje v Ľudových novinách, týždenníku Slovákov v Maďarsku. Jeho preklady Mikszáthových noviel možno v týchto mesiacoch, pred storočnicou úmrtia, počuť aj na vlnách Slovenského rozhlasu. Práve K. Wlachovský bol počas pôsobenia v Bratislave editorom trojzväzkového Mikszáthovho výberu v Zlatom fonde svetovej literatúry (zv. 24-26, Tatran Bratislava 1979). V Ľudových novinách 8. septembra 2005 rozobral a zhodnotil v článku Kálmán Mikszáth horniackymi očami, s podtitulom z citátu Samuela Czambela z roku 1911: „My, Slováci, sťažovať sa na Mikszátha nemáme príčiny“, minulý a terajší pohľad na dielo tohto slovenského rodáka. V celostranovom príspevku, ktorý odporúčame si celý prečítať, okrem iného píše, že po slovensky zatiaľ nevyšiel väčší výber Mikszáthových kratších próz so slovenskými témami, motívmi a postavami. Vzhľadom na staršie a v súčasnosti ťažko použiteľné preklady odporúča rozšíriť a doplniť súbor týchto próz. Uvádza, že takéto vydanie by v slovenských očiach korigovalo postoje, názory, náhľady, ktoré v príspevku rozobral. Tvrdí, že vo väčšine próz so slovenskými postavami a so slovenskými motívmi a prostredím autor brilantne zjednocuje anekdoticky životný materiál so spoločenskými typmi, bez ohľadu, či ide o Maďarov a či o Slovákov. Podľa neho sa Mikszáthova súdna anekdotickosť nerozpúšťa ani v jeho chápanlivom a láskavom humore, žoviálnosti a rozmare. Je to podmanivá próza aj v časoch postmoderny a taký K. Mikszáth podľa Karola Wlachovského právom náleží aj Slovákom, tým včerajším aj dnešným. Karol Wlachovský v uvedenom článku nielen odborne rozobral pohľad na dielo K. Mikszátha, ale od roku 2005 postupne v Ľudových novinách uverejňoval svoje preklady krátkych próz uvedeného autora so slovenskými témami a postavami. Preložené prózy na ich konci vybavuje poznámkami, v ktorých vysvetľuje a zdôrazňuje autorom zobrazenú slovenskú originálnosť a osobitosť. Preložil a v Ľudových novinách uverejnil napríklad krátke prózy Pavol Huňák, Pod Božou pazuchou, Nitra, milá Nitra, Dve fúry starien, Umenie piť, Jánovia Haluškovci, Slovenský metlár a ďalšie.
V budove bývalého župného domu v Balašských Ďarmotách, kde určitý čas pôsobil K. Míkszáth, je teraz gymnázium, pomenované po ňom. Pred touto historickou budovou je umiestnená jeho busta.
Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku usporiadal minuloročný výskumný tábor v pilíšskej slovenskej osade Senváclav (Pilisszentlászló). Aj tento výskum - ako všetky doterajšie - mal vedecký cieľ. Tam získané informácie a skúsenosti je možné a potrebné aplikovať, využívať aj v každodennom živote.
Účastníci tábora mali možnosť bádať rôzne otázky, jednou bol výskum priezvisk a krstných mien miestneho obyvateľstva. Tento článok je v podstate venovaný krstným menám Senváclavčanov z 19. storočia. Materiál k nemu mi poskytol II. zväzok matriky pokrstených senváclavskej rímskokatolíckej cirkvi z rokov 1840-1884.
O cirkevných matrikách - a vôbec o matrikách - treba povedať, že obsahujú veľmi veľa cenných informácií aj pre súčasnosť. Mňa okrem krstných mien zaujímalo aj to, koľko detí (chlapcov a dievčat) sa narodilo v danom roku, desaťročí, koľko z nich bolo manželských a nemanželských, resp. dvojičiek. Ešte zaujímavejšie informácie skrývajú rubriky Poznámky, Príčina smrti a podobné, ale ich analýza nie je úlohou tohto článku.
Keď skúmame počet narodených detí, dôležité je vedieť, koľko obyvateľov má daná osada. Senváclav mal roku 1836 458, roku 1880 už 560 obyvateľov. Prírastok obyvateľstva je teda značný, vyše 100 ľudí za štyridsať štyri rokov. V jednotlivých desaťročiach sa narodil nasledujúci počet detí:
v rokoch 1840 - 1850 130 chlapcov a 128 dievčat,
v rokoch 1851 - 1860 131 chlapcov a 116 dievčat,
v rokoch 1861 - 1870 136 chlapcov a 96 dievčat,
v rokoch 1871 -1880 156 chlapcov a 115 dievčat,
v rokoch 1881 - 1884 60 chlapcov a 62 dievčat.
Najviac detí sa teda narodilo v poslednom spomenutom desaťročí, čo môže byť dôsledok prudkejšieho vzrastu počtu obyvateľstva. Zaujímavé je, že temer vždy sa rodilo menej dievčat ako chlapcov.
Za jedno desaťročie sa narodilo priemerne 6 až 10 nemanželských detí, za celé obdobie to bolo 49 detí. V rokoch 1881 - 1884 ich bolo až 17, čo možno vysvetliť aj tým, že dospievajúce dievčatá sa začali zamestnávať mimo rodnej osady v okolitých mestách a v Budapešti. Len ako zaujímavosť spomeniem, že v rokoch 1840 - 1884 sa narodilo 13 dvojičiek, z nich v rokoch 1861 - 1870 až šesť, teda temer polovica všetkých dvojičiek za 44 rokov.
Hlavným zámerom výskumu matriky narodených bolo štúdium rubriky Krstné mená. Celé skúmané obdobie som členil na dve dvadsaťročia (roky 1840 - 1860 a roky 1861 - 1884), aby som mohol porovnať frekventovanosť jednotlivých krstných mien za dve historicky kratšie obdobia. Zvlášť som sledoval frekventovanosť mužských a zvlášť ženských krstných mien. Prvým prekvapujúcim zistením výskumu bolo, že pre 613 narodených chlapcov rodičia volili v prvom dvadsaťročí 18, v druhom 17 krstných mien, v prípade dievčat (narodilo sa ich 517) zo 17, resp. 19 mien. Čiže v prípade obidvoch pohlaví zoznam krstných mien bol veľmi uzavretý a zoznam prvého a druhého obdobia bol s nepatrným rozdielom ten istý.
Najfrekventovanejším mužským krstným menom bolo Ján (18, resp. 29%, čo znamená, že približne každý piaty, prípadne každý tretí chlapec bol Ján). Potom nasledovali mená Jozef (16,5 a 19%), Michal (16,5 a 13,5%, Ondrej (13,5 a 11%) a Štefan (9 a 9%). Teda z desiatich chlapcov siedmi - ôsmi dostali tieto mená (spolu viac ako 75%). Medzi zriedkavejšie volené krstné mená patrili Martin, Juraj, Pavel, Filip, František, Tomáš a Adam (z desiatich približne traja sa volali takto). Najmenej frekventované mená boli Alojz, Ferdinand, Anton, Augustín, Gregor, Július, Ladislav, Ľudovít a Vincent. (Za 44 rokov zo 613 narodených celkovo len 17 chlapcom dali rodičia tieto mená).
Najpopulárnejšie ženské krstné mená boli tieto: Mária (24 a 27 %), Anna (22,5 a 24,5 %), Katarína (20 a 19,5 %) a Helena (15,5 a 14,5 %). Čiže z desiatich dievčat len dvom nevybrali ich rodičia niektoré z týchto mien. Piate a šieste miesto obsadzovali Terezy (5 a 2, 5 %) a Verony (3 a 2,5 %). Z 517 dievčat celkovo len 51 (približne 15 %) mali nasledujúce krstné mená: Kristína, Rozina, Karolína, Alžbeta, Eva, Matilda, Augustína, Barbora, Magdaléna, Paulína, Zuzana, Juliana, Hermína, Priška, Rozália a Sidónia. (Uvedené poradie mužských aj ženských krstných mien je zároveň poradím ich frekventovanosti v sledovanom období).
Analýza frekventovanosti krstných mien používaných v dávnejšej minulosti aj sama osebe skrýva viacero zaujímavostí, ale väčší význam nadobúda vtedy, keď minulosť porovnáme so súčasnosťou a z takto získaných uzáverov vyvodíme isté ponaučenia pre dnešok a budúcnosť. Počas výskumného tábora som na obecnom úrade získal zoznam v súčasnosti používaných krstných mien v Senváclave, ktorý sa pokúsim spracovať v blízkej budúcnosti.
1. II. zväzok matriky pokrstených rímskokatolíckej cirkvi v Senváclave (Pilisszentlászló), roky 1840-1884
2. Oficiálny zoznam krstných mien Senváclavu z 18. 6. 2009
3. Hajdú, Mihály: Általános és magyar névtan, 2003
4. Örsi, Júlia: Rodinné vzťahy. In Národopis Slovákov v Maďarsku, 1995
5. Franyó, Rudolf: Pilisszentlászló története, 1999
„Dobre vieme, že Žolti už celkom zdravý nebude! Sme si vedomí, že bude potrebovať celoživotnú rehabilitáciu.“ ● Mať ťažko telesne či mentálne postihnuté dieťa si vyžaduje nielen veľa trpezlivosti, pochopenia a empatie, ale aj silu a chuť žiť. Pani Tatiana a jej dcérka túto chuť majú!
Vediem vydavateľstvo, ktoré sa zaoberá vydávaním slovenských učebníc pre národnostné školy. Pretože som pôvodne profesorka slovenského jazyka, dlhé roky udržiavam kontakty s učiteľmi, ktorí pôsobia na týchto školách. Veľmi často rozvážam koncom augusta učebnice sama, aby som sa stretla s kolegami, ktorí ma vždy prekvapia svojím elánom a optimizmom, s akým sa pripravujú na nasledujúci školský rok. Vlani som to nemohla urobiť, nakoľko som si zlomila nohu a tak som rozvoz učebníc musela zveriť na distribútorov. Až keď som znovu bola mobilná, kvôli vyúčtovaniu som osobne navštívila distribútorov. Zástupkyňa firmy v Šalgótarjáne, pani Tatiana Botošová, ktorá má na starosti Novohradskú župu, ma prijala veľmi priateľsky a vľúdne. Vždy usmiata a nesmierne sympatická pani Tatiana mi vrátila zvyšné knihy a učebnice. Nezabudla poznamenať, že sú veľmi zaujímavé. Ja som sa len usmiala a opýtala som sa jej, či im aj rozumela, alebo si prezrela iba obrázky. Celý náš rozhovor prebiehal v maďarčine. Na moje veľké prekvapenie mi odpovedala čistou slovenčinou: „Ale kdeže! Všetky do jednej som ich prezrela a do niektorej som sa aj začítala“. Nebudem sa tu teraz rozpisovať o tom, ako príjemne som zostala zaskočená.
Pri našom druhom stretnutí bola prítomná aj moja trojročná, všetečná, na svoj vek príliš komunikatívna vnučka Eliška. No a vlastne vďaka Eliške som sa o pani Tatiane dozvedela niečo viac. Niečo, čo ma hreje na duši. Niečo, čo ma zároveň ženie podať jej pomocnú ruku, hoci ma o to nepožiadala. Nasledujúci rozhovor prebiehal vo veľmi príjemnej atmosfére. Dovoľte mi teda, aby som sa s vami podelila o svoje zážitky.
- Odkiaľ viete tak dobre po slovensky?
- Pochádzam zo Slovenska, z malej dedinky Trenč pri meste Lučenec, kde mám ešte oboch rodičov a troch súrodencov. Otec sa narodil roku 1940 na území Maďarska a po smrti jeho otca, po vojne, sa jeho mama, teda moja stará mama, vydala na Slovensko. Ich príbuzní však zostali v Maďarsku a často sme ich navštevovali. Tak som sa zoznámila aj s manželom. Manžel pochádza z malej dedinky neďaleko Šalgótarjánu.
- Ako dlho ste už tu?
- Od roku 1983, vtedy sme sa zosobášili. Spočiatku som ťažko znášala, že ma od rodiny delili hranice, ja keď som si ponechala slovenské občianstvo. Manžel je jedináčik, no nás bolo 5 detí. Ja som nebola zvyknutá na samotu! Mala som krásnych 22 rokov. Zostala som sama, bez príbuzných a priateľov... Moja rodná dedinka je odtiaľto vzdialená len 36 km, no bolo mi tak strašne clivo, ako keby bola na druhom konci sveta! Až keď sa nám narodila prvá dcéra bolo mi o niečo ľahšie. Veď viete, rokmi pribúdajú aj známi, priatelia, človek si vytvorí svoju spoločnosť.
- Stretávate tu Slovákov žijúcich tak ako vy, mimo svojej domoviny?
- Poznám ich len málo, ale viem, že tu žijú. Nemôžem však povedať, že by som udržiavala s nimi nejaké zvláštne kontakty. Kým sme žili priamo v Šalgótarjáne, pravidelne sme sa stretávali a keď sme potrebovali pomoc, navzájom sme si úprimne aj pomáhali. Teraz, keď už vlastne neexistujú hranice, sa častejšie stretávam s mojimi doma, už natoľko nepociťujem túžbu po domove, rodine.
- Vedeli ste sa hneď zamestnať?
- Dostala som sa sem v roku 1983. Od roku 1986 stále pracujem, menšie prestávky som mala iba po pôrode. Doma, na Slovensku, som ukončila odborné učilište a pracovala som v Závodoch ťažkého strojárstva. Keď som sa vydala, pracovala som tam, kde ma práve potrebovali. Bola som pokladníčkou v lekárni, predavačkou v potravinách, kde som sem-tam využila aj znalosť slovenského jazyka, nakoľko dosť často k nám prichádzali zákazníci z mojej rodnej vlasti. Manželov zárobok nestačil. On je murárom. Doma porobí všetko, je šikovný. Rada som robila akúkoľvek prácu. Momentálne štvrtý rok pracujem v jednej firme, ktorá sa zaoberá distribúciou učebníc. Mojou úlohou je udržiavať kontakty s okolitými školami, odosielať objednávky príslušným vydavateľstvám a po dodaní učebníc vystavovať faktúry... Je to nesmierne zaujímavá práca a hlavne nie je vôbec jednotvárna. Mám veľmi zodpovedných a slušných vedúcich, vážim si ich, čo je, myslím, obojstranné, nakoľko aj oni si vážia a patrične oceňujú moju prácu. Pokiaľ ministerstvo školstva nezmení zákony a kým bude firma fungovať, rada by som pre ňu naďalej pracovala.
- Viem, že máte deti, dokonca ste už aj starou mamou!
- Áno, som vydatá 27 rokov. S manželom sme vychovali dve dcéry, ktoré sa osamostatnili. Máme s nimi dobré vzťahy. Snažíme sa prispôsobovať sa im a udržiavať normálne rodičovské kontakty. Staršia dcéra je kaderníčkou a mladšia ukončila strednú ekonomickú školu. Tá sa pred tromi rokmi vydala. V Šalgótarjáne sme si nažívali krásnych 25 rokov, avšak po narodení vnuka, ktorý potrebuje mimoriadnu opateru, sme sa s manželom rozhodli, že byt v meste predáme a presťahovali sme sa do dedinky Karancslapujtő, kde žije naša dcéra Adriana so svojím synčekom, naším vnúčikom, aby sme boli nablízku a mohli jej s malým viac pomáhať.
- Vaše žiarivé oči a usmievavá tvár prezrádzajú, že ste šťastná.
- Áno, mám manžela, s ktorým sa ešte stále máme radi a navzájom si jeden druhého vážime. Vychovali sme obe dcéry podľa nášho najlepšieho svedomia, žili sme vždy usporiadane, hlasného slova u nás nikdy nebolo počuť. Nepociťovala som, že život je boj, skôr naopak, že život je dar od Boha a riadili sme sa kresťanskými zásadami. Ale najšťastnejšia som preto, lebo verím v uzdravenie vnuka. Som o tom hlboko presvedčená. Narodil sa 6. septembra 2007. Keď nám Adriana oznámila, že budeme starí rodičia, boli sme nesmierne šťastní. Tehotenstvo prebiehalo normálne, až vyšetrenie v 37. týždni tehotenstva signalizovalo, že niečo nie je v poriadku. Boli sme vystrašení, obávali sme sa o život Adriany, lekári však povedali, že ona je v poriadku, len bábätko sa im nepozdáva. Po jeho narodení vysvitlo, že situácia je oveľa horšia, ako si to lekári mysleli. Bakteriálna infekcia napadla jeho organizmus a spôsobila mnohé ťažkosti: zlyhanie funkcie ľadvín, problémy s dýchaním, krvácanie do žalúdka a mozgu, následkom čoho má malý Žolti poškodené pohybové a zrakové centrum. Nie je to akútna choroba, ale stav. Keď nám lekári zo dňa na deň oznamovali vždy len negatívne správy, dostala som sa do takého stavu, že som len plakala a plakala a v hlave mi vírili tie najhroznejšie myšlienky. Nevedela som spať, dlhé dni som sa trápila, až napokon som prišla na to, že ja mám od Boha iné poslanie v súvislosti s mojím vnukom a tak som sa naučila, ako mám tento stav riadiť, ako sa s ním vysporiadať. Po dlhom nemocničnom liečení som vnúčika držala v náručí s pevným presvedčením, že ako nám ho Pán Boh vedel zachrániť, takisto ho Pán vie aj uzdraviť. Avšak našou úlohou je pomôcť mu a to záleží len od nás, ako to spoločným úsilím dokážeme.
- Vidím, že váš život sa zmenil, byt je zariadený bez bariér, bez prahov, bez zbytočného nábytku, všade sa dá pohodlne prejsť, je tu pripravené miesto aj pre Žoltiho.
Otvárajú sa dvere, starý otec nesie v náručí Žoltiho, za nimi ide dcéra Adriana. Usmiata, ako jej mamička. Po zvítaní sa už rozpráva Adriana.
- Žolti má 28 mesiacov a napriek všestrannej opatere sa jeho stav viditeľne nezlepšuje. Napriek cvičeniam a masážam, ktoré pravidelne robíme - každý deň viackrát, nevie si sám udržať hlavičku, nevie sa obrátiť, nevie sedieť... ešte dlho by som mohla vymenúvať, čo všetko nevie, ale radšej hovorme o tom, že napriek jeho stavu máme z neho radosť, tešíme sa každému jeho úsmevu, ktorým nás obdarúva. Nosím ho na rukách. Pýtajú sa ma, ako to vládzem, pre mňa je to už normálne. Som šťastná, že ho mám.
- A čo lekári? Aká je ich prognóza?
- O tom je tiež ťažko hovoriť. Oni sa ho už asi celkom zriekli. Vravia, že nieto pomoci, poškodil sa ešte nezrelý mozog pred narodením. Všetko, čo sme doteraz skúsili, sme sa dozvedeli sami. To je najhoršie, že ani informácie o tom, kde a na koho by sme sa mohli obrátiť nám neposkytli. Dobre vieme, že Žolti už celkom zdravý nebude! Sme si vedomí, že bude potrebovať celoživotnú rehabilitáciu. Chceme však, aby sa jeho život aspoň trocha uľahčil. Neviete si ani len predstaviť, čo je to za pocit, keď sa mu rúčky na niekoľko minút roztvoria a svalstvo uvoľní... Ohromný pokrok! Odkedy ho vozíme do Lučenca na akupunktúru, nemá vždy svalové napätie, spasticita aspoň prechodne ustúpi. Informovanosť v tomto smere je u nás veľmi slabá. Čo si mamičky medzi sebou nepovedia, to nevedia! Cez internet sme hľadali takých rodičov, ktorí majú podobné problémy. Od nich sa dozvedáme, ako a kde sa dá pomôcť, aké výsledky pozorujú u svojich detí oni, a takto sme sa dostali aj na spomínanú akupunktúru.
- Prečo práve do Lučenca?
- Úprimne povediac, masáže a iné neurologické liečenia sú len v Budapešti. Cesta do Lučenca je však o polovicu lacnejšia a časovo menej náročná. Topiaci človek sa aj slamky chytá - to je svätá pravda! Ešte šťastie, že už neexistujú hranice! Jedna rodina z Hevešskej župy nám odkázala, že ich synčekovi pomohlo intravenózne podanie pupočníkovej krvi (operácia vsadenia krvotvorných kmeňových buniek) v Nemecku, za ktorú zaplatila 12 500 eur. Nadviazali sme s ňou kontakt. Navštívili sme ju a skutočne sme videli, že dieťa sa má lepšie. Preto sme sa rozhodli, že to skúsime aj my. Uzavreli sme zmluvu s nadáciou SOS, vlani sme otvorili Žoltimu účet. Rodina, príbuzní, priatelia, susedia a dobrí ľudia v dedine zozbierali 1 milión forintov. Ďalšiu pomoc očakávame od firiem a súkromných osôb, najmä podnikateľov. Aby sme mohli prijímať finančné príspevky, otvorili sme účet v Erste banke. Doteraz sa podarilo zozbierať 2 milióny forintov, čo je okolo 7 500 eur. Viac peňazí nemáme, veľa nás stojí cestovanie a procedúry, ktoré robíme priebežne, najmä špeciálne cvičenie.
Adriana odchádza nachovať synčeka, v pozadí počuť príjemnú hudbu.
- Hudbu má rád, - preberá slovo znova pani Táňa.
- Ako to dokážete, že ste obe usmiate, veselé a plné energie? Ako to robíte?
- Silu nám dáva viera. Sme neoprotestanti, týždenne dvakrát chodíme do Šalgótarjánu, kde navštevujeme kresťanskú spoločnosť Viera. Keď som tam bola prvýkrát a stretla som sa s ľuďmi, ktorí sa tešili životu, ktorí sa dokázali zmeniť v dobro, povedala som si, že aj ja chcem takého Pána. Stretávam mnoho dobrých ľudí a viem, že to nie je náhoda! Verím, že vnúčik sa do šiestich rokov naučí sedieť. Hovoria nám, že keď to tak bude pokračovať, tak sa aj postaví! Verím, že by mu pomohli krvotvorné kmeňové bunky, príznaky by sa zmiernili a to by bola ohromná vec! Verte mi, keby som mohla začať odznova, nič by som neurobila inak, vlastne asi jednu vec. Svoje deti by som nevychovávala podľa svojho svedomia, ale podľa slova Božieho.
Mať ťažko telesne či mentálne postihnuté dieťa si vyžaduje nielen veľa trpezlivosti, pochopenia a empatie, ale aj silu a chuť žiť. Pani Tatiana a jej dcérka túto chuť majú!