Poslanci Národného zhromaždenia Maďarskej republiky (NZ MR) zložili 14. mája poslanecký sľub, čím vznikol v poradí šiesty maďarský parlament po spoločenských zmenách z prelomu 80. a 90. rokov. Prezident László Sólyom na ustanovujúcej schôdzi NZ MR zdôraznil: je neprípustné, aby z úst člena parlamentu zaznievalo nabádanie k nenávisti. Imunita podľa neho nemôže chrániť poslanca, ktorý sa dopustí takéhoto zločinu. L. Sólyom označil za najdôležitejší cieľ dať do poriadku hospodárstvo Maďarska. Podľa neho však sú aj ďalšie oblasti, ktorým sa v záujme budúcnosti treba mimoriadne venovať: vzdelávanie, školstvo a potlačenie korupcie, pričom dôležitou oblasťou bude boj proti chudobe a v rámci nej aj integrácia Rómov. K tomu, aby bolo možné naplniť mimoriadnu úlohu parlamentu - postaviť krajinu na nohy -, je potrebné zomknutie celej spoločnosti. Tento parlament a vládna väčšina má podľa prezidenta MR obrovskú zodpovednosť. L. Sólyom privítal, že do parlamentu sa dostala aj novovzniknutá strana Politika môže byť iná (LMP), ktorej programom je ochrana životného prostredia a udržateľný rozvoj. Zároveň pripomenul, že z vôle voličov sa do zákonodarného zboru dostala aj radikálna pravicová strana Jobbik.
Predsedom parlamentu sa na ustanovujúcom zasadaní zákonodarného zboru stal 67-ročný niekdajší dvojnásobný olympijský víťaz v šerme Pál Schmitt. Rodák z Budapešti už relatívne krátko po skončení aktívnej športovej kariéry (v roku 1983) sa stal generálnym tajomníkom a o šesť rokov neskôr prezidentom Maďarského olympijského výboru, ktorému šéfuje aj v súčasnosti. V roku 2002 kandidoval ako nezávislý na post primátora Budapešti, avšak v súboji s Gáborom Demszkym neuspel. O rok neskôr vstúpil do Fidesz-u a ešte v tom istom roku sa stal jedným z jeho podpredsedov. Od roku 2004 je europoslancom tejto strany a od roku 2009 jedným z podpredsedov Európskej ľudovej strany.
Podpredsedami parlamentu sa stali Sándor Lezsák a István Jakab (Fidesz), János Latorcai (KDNP), István Ujhelyi (Maďarská socialistická strana) a Zoltán Balczó (Hnutie za lepšie Maďarsko-Jobbik).
Predseda víťazného Maďarského občianskeho zväzu-Fidesz na ustanovujúcej schôdzi parlamentu vyhlásil, že zrealizuje všetko, čím ho ľudia poverili. Viktor Orbán povedal, že sa dal na boj a nebojí sa prekážok. Maďari podľa neho už majú dosť chýb, ktoré sa urobili v uplynulom období. Občania chcú vidieť boj proti kriminalite, nezamestnanosti a korupcii.
Nový parlament začal pracovať s veľkým elánom. Na druhom zasadnutí jarnej schôdze NZ MR Fidesz predložil parlamentu balík návrhov zákonov, ktorý obsahuje aj príslušný návrh novely k dvojitému občianstvu. Z iniciatívy Fideszu začali poslanci prerokovávať návrh novely ústavy smerujúcej k zníženiu počtu poslancov parlamentu z 386 na 200 zákonodarcov, ktorých by doplnilo maximálne 13 poslancov za rovnaký počet registrovaných menšín v Maďarsku. Súčasťou návrhu novely ústavy je aj zníženie počtu ministerstiev z terajších trinásť na osem a zavedenie inštitútu vicepremiéra. Fidesz chce čiastočne zmeniť aj volebný systém, ktorý zostane naďalej zmiešaný, regionálne kandidátky by však mali nahradiť celoštátne zoznamy kandidujúcich voličov.
V zmysle návrhu zákona o dvojitom občianstve by táto právna norma vstúpila do platnosti 20. augusta, v deň maďarského štátneho sviatku. Aplikovali by ho však až od 1. januára 2011. Podľa návrhu by zvýhodnené maďarské občianstvo mohol dostať nemaďarský občan, ktorého predkovia mali maďarské občianstvo, alebo ktorý tvrdí, že jeho predkovia mohli mať maďarské občianstvo a preukáže znalosť maďarského jazyka. Mal by byť bezúhonný a udelenie občianstva nesmie byť hrozbou pre vnútornú ani národnú bezpečnosť. Občianstvo by prideľovali na základe individuálnej žiadosti, a nie automaticky, kolektívne. Žiadosti by prijímala príslušná matrika, maďarský konzulát alebo vládou poverená inštitúcia zodpovedná za štátne občianstvo.
V súvislosti s blížiacim sa 90. výročím podpísania Trianonskej mierovej zmluvy sa v Slovenskom inštitúte Budapešť uskutočnila pódiová diskusia na tému Uhorsko pred Trianonom - medzinárodnopolitické aspekty. Vedecká pracovníčka Historického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV) Bohumila Ferenčuhová a maďarský historik, akademik Ignác Romsics sa za prítomnosti početného odborného a laického publika venovali predovšetkým mocensko-politickým súvislostiam rozpadu Rakúsko-Uhorska. V diskusii sa odborníci zmienili aj o aktivitách českej a slovenskej politickej reprezentácie na medzinárodnej scéne v záujme vzniku Česko-Slovenska. Diskusia bola prvým podujatím Slovenského inštitútu načasovaným k tomuto výročiu a viaže sa tiež k plánovanej konferencii, ktorú usporiada v začiatkom júna Francúzsky inštitút v Budapešti v spolupráci s Maďarskou akadémiou vied.
Ako prvá sa ujala slova Bohumila Ferenčuhová, ktorá obdobie po roku 1867 charakterizovala ako zlatý vek Uhorska. Ako jednu z determinujúcich udalostí tohto obdobia označila zrod dohody medzi Rakúsko-Uhorskom a Nemeckom proti Rusku v roku 1879. V odpovedi na otázku, nakoľko bola maďarská politika zodpovedná za zahraničnú politiku Rakúsko-Uhorska uviedla, že zahraničnú politiku síce určoval panovník, ale významne ju ovplyvnili aj hlavy vlád Rakúska a Uhorska. Do začiatku XX. storočia viedlo Rakúsko-Uhorsko konzervatívnu zahraničnú politiku. Keďže cieľom Uhorska bolo držať na uzde národnosti, vláda podporovala spojeneckú politiku s Nemeckom. O tejto snahe svedčí aj skutočnosť, že kým v rakúskej časti monarchie bolo v roku 1907 zavedené všeobecné volebné právo, zatiaľ v Uhorsku bol v platnosti volebný systém, ktorý zohľadňoval majetkový cenzus. V dôsledku anexie Bosny a Hercegoviny Rakúsko-Uhorskom nastala kríza, ktorá viedla k podpísaniu dohody medzi Ruskom a Talianskom, cieľom ktorej bolo zamedzenie expanzie Rakúsko-Uhorska. Podľa slovenskej historičky po atentáte v Sarajeve, v ktorom bol zavraždený následník trónu, ešte existovala možnosť na riešenie krízy mierovou cestou. O vypovedaní vojny rozhodlo Nemecko, pričom Rakúsko-Uhorsko nakoniec pristúpilo k vojne preto, lebo sa domnievalo, že touto cestou sa podarí vyriešiť krízu na Balkáne. Spojenecké vzťahy zapríčinili, že v dôsledku reťazovej reakcie sa vo vojne ocitla najprv celá Európa a neskôr celý svet.
Ignác Romsics hovoril o dôvodoch, ktoré viedli k rozpadu Rakúsko-Uhorska. Okrem mnohonárodnostného charakteru krajiny spomenul aktuálnu štátnu konfiguráciu v strednej Európe, ktorá priniesla nebezpečenstvo. Súčasťou týchto zmien bolo, že na Balkáne namiesto slabej Osmanskej ríše vznikli Srbsko a Rumunsko. O pozíciách Rakúsko-Uhorska na scéne svetovej politiky Romsics tvrdil, že krajina v tomto období už nepatrila do „exkluzívneho klubu“ veľmocí, čo sa ukázalo aj v lete 1914, keď sa premiér Tisza snažil odložiť, alebo prekaziť rozhodnutie o vypovedaní vojny. Kvôli Berlínu sa mu to nepodarilo, čo tiež potvrdzuje obmedzené možnosti krajiny. Veľmoci sa dlho nevedeli rozhodnúť o osude Rakúsko-Uhorska. Vo všetkých západných krajinách existovali názory, že napriek všetkým ťažkostiam by sa v záujme rovnováhy mala monarchia zachovať, ale aj opačné, ktoré oproti tejto koncepcii navrhovali podporovať snahy národností. Rusko presadzovalo rozdelenie Rakúsko-Uhorska, po udalostiach roku 1917 však medzi veľmocami dlho nezohrávalo žiadnu úlohu. Tamojšie udalosti nakoniec predsa len ovplyvnili pohľad západu: Rusko už viac nebolo veľmocou, s ktorou mohol na východe počítať. Vzrástli obavy z Nemecka, ktoré vďaka upevňujúcej sa spolupráci s Rakúsko-Uhorskom malo šancu získať vplyv od Baltického až po Čierne more. Hrozilo, že Nemecko vyhrá vojnu, dosiahne dominanciu v Európe a objaví sa v priestoroch, kde mali záujmy Spojené štáty americké. Keďže neúspešný pokus o separátny mier potvrdili západ v domnienke, že Rakúsko-Uhorsko nie je schopné robiť zahraničnú politiku nezávislú od Nemecka, veľmoci sa zhodli v potrebe jeho rozbitia. Cieľom bolo vytvoriť v susedstve Nemecka sústavu štátov, ktorá by nahradila Rusko. Postupne, od jari 1918, otázkou už nebolo zachovanie Rakúsko-Uhorska, ale hranice nových štátov, o ktorých existovali rôzne predstavy (Srbi, Česi, Taliani) a ktoré sa vykryštalizovali na parížskych mierových rokovaniach v rokoch 1919 - 1920.
Zverejnili výsledky prvého kola súbehu Sekretariátu štátneho tajomníka zodpovedného za národnú a menšinovú politiku pri Úrade predsedu vlády MR na podporu menšinovo-politickej činnosti. O dotáciu na usporiadanie podujatí, ktoré sú dôležité z hľadiska zachovávania hmotnej a nehmotnej kultúry národnostných menšín, ich kultúrnej autonómie, jazykovej a kultúrnej identity sa mohli uchádzať menšinové samosprávy, miestne samosprávy a menšinové spoločenské organizácie. Podmienkou bolo, aby v ich v zakladajúcej listine figurovalo zachovávanie kultúry minorít žijúcich v MR a presadzovanie menšinových práv. Finančný rámec na tento okruh súbehov je 90 miliónov forintov, dolná hranica grantov je 50 tisíc forintov, horná 5 miliónov forintov. Úspešné súbehy Slovákov v Maďarsku:
Názov organizácie
|
Udelená suma
|
|
Celoštátna slovenská samospráva |
880 000 Ft |
|
Regionálne divadlo, Sarvaš |
2 950 000 Ft |
|
Slovenská škola, Sarvaš |
1 805 500 Ft |
|
Čabianska organizácia Slovákov |
1 822 500 Ft |
|
Budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena |
535 000 Ft |
|
Kultúrny spolok Za Mlynky |
828 900 Ft |
Súbeh sa uskutoční v dvoch kolách. Termín prvého kola vypršalo 19. marca, kým druhé končí 15. septembra. Tlačivá a ďalšie informácie nájdete na webovej stránke Úradu predsedu vlády:
Slovenské divadlo Vertigo (SDV) v spolupráci s jubilujúcou Slovenskou základnou školou a Osvetovým strediskom P. Vajdu v Sarvaši usporiadali v druhú májovú sobotu prehliadku školských divadelných súborov Deti deťom, na ktorej sa záujemcovia o slovenské detské divadelníctvo zišli tohto roku už po sedemnásty raz.
Účastníkov a ich hostí na pôde osvetového strediska privítala a do práce a súťaže popriala veľa úspechov zástupkyňa predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Etelka Rybová, riaditeľ Osvetového strediska P. Vajdu Ondrej Častvan a primátor mesta Sarvaš Michal Babák, ktorý sa deťom priznal, že kedysi, za svojho detstva, sa sám venoval divadelníctvu. Po pozdravných slovách hlavnej organizátorky, riaditeľky SDV Daniely Onodiovej prezentáciu najnovších inscenácií, ktorú svojou prítomnosťou poctil aj generálny konzul Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Štefan Daňo, začali členovia detského divadelného súboru (DDS) Perilla z Maďarsko-slovenskej dvojjazyčnej národnostnej základnej školy v Novom Meste pod Šiatrom. Tento súbor vo svojom predstavení Prezentácia, ktorému nechýbali ani absurdné prvky, predviedol divákom účinné metódy prekonávania zbytočného strachu a efektívne prostriedky boja proti démonom a zlým duchom. Predstavenie režírovala hosťujúca Iva Liptáková, ktorá spolu s Monikou Gerbocovou dramatizovala pôvodný text Daniela Heviera. Pri príprave inscenácie spolupracovali učiteľky Katarína Krafčenková a Viktória Hegedűsová. Divadelníci z novohradského Kirťu sú dlhoročným účastníkom prehliadok Deti deťom. Ich silnou stránkou je pohybové vyjadrenie príbehu a šikovné použitie rekvizít. Tohto roku si vybrali dramatickú predlohu Ervína Lázára Húsenica v ťažkostiach o smutnom konci jedného karieristu. Réžie sa ujala Kristína Proksová, pri inscenovaní jej pomáhala Anita Hegedűsová. Na javisko prehliadky sa po niekoľkoročnej pauze vrátili aj deti z Kétšoproňu. Ôsmaci pomocou učiteľky Aniky Laurineczovej spoločne vytvorili inscenáciu Modrá čiapočka, ktorá si priazeň obecenstva získala predovšetkým svojským humorom. Komlóšskym učiteľkám - a súčasne dramatizátorkám a režisérkam Anne Ondrejovej a Zuzane Kočišovej Antalovej, ako aj mladým hercom sa zapáčilo dielo Fraňa Kráľa Jano. Motívy z tohto mládežníckeho románu zakomponovali do svojej inscenácie Husiar a kapitán. Jednoduché biele kroje symbolizovali aj čistotu originálneho folklóru. Divadelníci slovenskej školy hostiteľského mesta siahli po svetoznámej klasike, v réžii Márie Mravikovej potešili divákov čarovným svetom Pipi Dlhej Pančuchy. Na tohoročnú prehliadku zavítali ako hostia aj milovníci slovenského slova z rumunského Nadlaku. Divadelný súbor Lýcea J. G. Tajovského sa predstavil Medicínou v réžii Eleny - Dariny Kmeťovej, ktorá predlohu - poviedku Janka Jesenského - aj zdramatizovala.
Vystúpením nadlackých divadelníkov sa dopoludňajší program skončil. Dlhšiu prestávku pred popoludňajším programom využili členovia poroty, ktorá predstavenia sledovala na to, aby sa poradili a vyniesli rozhodnutie. Profesor Belo Felix z banskobystrickej Univerzity Mateja Bela, metodička pre dramatickú výchovu a detské divadlo Elena Bakošová a učiteľka budapeštianskej slovenskej školy, vedúca tamojšieho divadelného súboru Miroslava Kovácsová sa uzniesli, že neudelia jednu hlavnú cenu prehliadky, ale päť rovnocenných cien, ktoré vyhlásili po vystúpení hosťujúceho súboru, bratislavského Divadla a.ha. Ešte predtým však javisko patrilo dvom predstaveniam z divadelného tábora, ktorý sa konal v júni 2009 v Osrblí. E. Bakošová v spolupráci s B. Felixom naštudovali s deťmi svetoznámu rozprávku Malé morské víly a pani učiteľka Michaela Mráziková takisto známu a populárnu Rozprávku o repe. Naši žiaci opäť dokázali, že sú schopní zopakovať a nanovo zahrať predstavenia, naštudované pred temer rokom... Trošku sa samozrejme potrápili aj oni, aj ich odborní vedúci, ale výsledok napokon presvedčil všetkých prítomných.
Bratislavské Divadlo a.ha je našim čitateľom známe predovšetkým ako miesto, kde pohostinsky vystupuje Slovenské divadlo Vertigo a ktorého umeleckým vedúcim je režisér niektorých jeho predstavení Štefan Korenči. Bratislavskí mladí umelci priviezli divákom sarvašskej prehliadky v ten deň už druhú Malú morskú vílu. Režiséri predstavenia Anton Korenči (známy ako odborný vedúci divadelných táborov SDV pre staršiu mládež) a Juraj Bielik spestrili Andersenovu rozprávku „sladkými“ i rezkejšími pesničkami a rozhodli sa, že sa neskončí tak, ako je to v pôvodnej rozprávke, teda smrťou malej morskej víly, ale vybrali si happy-end. Malá morská víla našla na zemi svoje šťastie...
Nuž a potom už nasledovalo slávnostné oznámenie výsledkov, rozdanie diplomov, darčekov, kytíc i dobrých a milých slov. Divadelníci z Nového mesta pod Šiatrom si zo Sarvaša odviezli Cenu za scénickú metaforu, Kirťania Cenu za obrazovú kompozíciu hry, deti z Kétšoproňu Cenu za uplatnenie mládežníckej recesie, Komlóšania Cenu za významovú scénografiu a Sarvašania Cenu za kolektívnu tvorivú hru detí.
Sviatok detského divadla sa však rozdaním diplomov neskončil. Vzhľadom na neskorú popoludňajšiu hodinu sa po dlhých rokoch tentoraz po prvý raz nekonal odborný rozbor, ale nasledovalo ešte jedno „táborové predstavenie“. V Tešedíkovom múzeu sa za sprievodu romantického klavíra a horiacich sviečok odohrala nesmrteľná láska Okasena a Nikolety, ktorí cez všetky možné prekážky napokon našli k sebe cestu. Nakoľko režisér táborového predstavenia Anton Korenči nemohol pricestovať do Sarvaša, inscenáciu namiesto neho - podobne ako aj v minulom roku - znovu naštudovala učiteľka dramatického odboru Základnej umeleckej školy v Šali Magdaléna Máčiková, ktorej pomocníkmi pri práci boli videozáznam a „spomienky“ žiakov. Vďaka úžasnej snahe odbornej lektorky, ako aj oduševneniu mladých hercov, ale i divákov sa 17. ročník detskej divadelnej prehliadky Deti deťom skončil veľmi romanticky a dojímavo.
O chvíľu sa začnú prázdniny, ruka v ruke s nimi aj divadelné tábory, takže my môžeme len dúfať, že keď sa stretneme o rok na 18. ročníku prehliadky, uvidíme opäť zaujímavé produkcie - z táborov, ale i nové školské predstavenia. A že sviatok detského divadla v roku 2011 zažiari ešte pestrejšími farbami!
Už po sedemnástykrát sa v tomto roku uskutočnila celoštátna súťaž z národnostných jazykov a vzdelanosti, ktorú usporiadal Ústav pre výskum a rozvoj školstva za podpory Ministerstva školstva a kultúry MR. Do súťaže zo slovenského jazyka sa prihlásilo 16 škôl z celého Maďarska.
Súťaž prebiehala v dvoch kategóriách, zvlášť súťažili deti z dvojjazyčných škôl a zvlášť žiaci zo škôl, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet. Písomná časť súťaže sa konala v domácom prostredí, v jednotlivých základných školách a v rámci nej mali žiaci vyplniť pracovný zošit s rôznymi úlohami. Ústne kolo sa uskutočnilo koncom apríla v priestoroch Slovenskej základnej školy a gymnázia v Budapešti súčasne s oslavami 60. výročia školy. Do ústnej súťaže postúpili najlepší žiaci z oboch typov škôl z celej krajiny, ktorých bolo takmer 30. Kým na dvore školy prebiehala otváracia slávnosť XII. Športového festivalu V4, účastníci súťaže zo slovenského jazyka a slovenskej vzdelanosti netrpezlivo čakali v knižnici, aby si mohli zmerať vedomosti. Vypočuli si pokyny hlavnej organizátorky súťaže, národnostnej referentky Ústavu pre výskum a rozvoj školstva Miloslavy Némethovej.
V prvej časti ústneho kola si žiaci vypočuli dva krátke monológy, ku ktorým mali vyplniť dotazníky. Potom mali preukázať svoje vedomosti z jazyka a zo slovenskej vzdelanosti individuálne. V oboch kategóriách sa mali deti najprv predstaviť a hovoriť o obrázku na nejakú tému, ako napr. škola, voľný čas, nákupy, počasie. „Tieto súťaže sú veľmi užitočné aj pre tých študentov, ktorí sa pripravujú v budúcnosti na jazykovú skúšku,” povedala M. Némethová. „Deti sa dostanú do takej istej situácie, ovzdušia, aké ich čakajú aj na jazykovej skúške. Na tejto súťaži získajú skúsenosti a možno nebudú mať trému ozvať sa po slovensky pred cudzími ľuďmi.” Kým žiaci súťažili, aj pripravujúci pedagógovia sa mohli porozprávať a vymeniť si skúsenosti, na čo nemajú často príležitosť, veď pôsobia v rôznych Slovákmi obývaných regiónoch krajiny.
Po ukončení súťaže sa všetci zišli opäť v knižnici, kde poroty vyhodnotili výkony súťažiacich. Redaktorka Národného vydavateľstva učebníc (NTK) Mária Šutinská z poroty pre dvojjazyčné školy pochválila všetkých súťažiacich, lebo boli veľmi šikovní a ich vedomosti boli na vysokej úrovni. Výhercom zablahoželal aj ďalší člen poroty, docent Vysokej školy teologickej Ferenca Gála v Segedíne Dr. Alexander Tóth. Výkon detí zo škôl, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet, hodnotila docentka Vysokej školy pedagogickej Jána Vitéza v Ostrihome Dr. Eva Horváthová Farkasová a stredoškolská profesorka zo slovenského gymnázia v Budapešti Katarína Kollárová. Pri obede, ktorý prebiehal v rodinnom ovzduší, sa pripravujúci pedagógovia mohli porozprávať aj s členmi porôt.
1. miesto: Antonella Morongová (Budapešť)
2. miesto: Natanael Bukran (Békešská Čaba)
3. miesto: Klaudia Strepková (Sarvaš)
1. miesto: Petra Pintérová (Sarvaš)
2. miesto: Orsolya Antalová (Slovenský Komlóš)
3. miesto: Miriam Bukranová (Békešská Čaba)
1. miesto: Boglárka Pribišánová (Lucina)
2. miesto: Katarína Holzapferová (Mlynky)
3. miesto: Henrieta Petrányiová (Dabaš-Šára)
V druhú májovú sobotu sa v Malom evanjelickom kostole v Békešskej Čabe uskutočnilo stretnutie speváckych zborov na pamiatku Jána Valašťana Dolinského. Zmiešaný zbor Čabianska ružička, ktorý bol hostiteľom podujatia, oslávil v tento deň 15. výročie svojho založenia. Na oslavy pozvali organizátori aj spriatelené kolektívy, Budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena a čabiansky Evanjelický spevácky zbor.
Na spoločnom koncerte ako prvý privítal účastníkov evanjelický farár Pavol Gabriel Kutej, ktorý zagratuloval nielen pätnásťročnému domácemu kolektívu, ale aj jeho hosťom, veď spevácky zbor Ozvena práve oslávil svoje 10. „narodeniny”, kým zbor evanjelickej cirkvi nedávno vstúpil do dvadsiateho roku svojho pôsobenia. Zhodou okolností evanjelická cirkev týždeň pred podujatím mala Cantate, t. j. Nedeľu spievania, keď veriaci prostredníctvom spoločného spevu dôstojne hlásajú slávu Boha. Oslávencom veľkým kvetinovým košom zablahoželal generálny konzul Slovenskej republiky Štefan Daňo a poprial im do budúcnosti veľa tvorivých síl. Ku gratulantom sa pripojil aj predseda Slovenskej samosprávy Békešskej Čaby Juraj Ando. Vedúci slovenského voleného zboru, ktorý popri Čabianskej organizácii Slovákov (ČOS) bol organizátorom slávnostného stretnutia, oboznámil prítomných s činnosťou a tvorbou významného rodáka Békešskej Čaby Jána Valašťana Dolinského. Ako povedal, napriek tomu, že Dolinský bol poprednou postavou slovenského duchovného života 20. storočia, ho aj v Čabe málo poznajú. Bol hudobným skladateľom, dirigentom, básnikom, novinárom, pedagógom, spisovateľom, prekladateľom, jedným zo zakladateľov hudobnej kultúry slovenských speváckych zborov. Z jeho tvorby vyzdvihol o. i. spracované čabianske ľudové piesne pre mužské zbory, skladby pre detské zbory, ako aj najznámejšie diela pre evanjelické zbory. Zároveň vyjadril radosť z toho, že pri tejto príležitosti sa prítomní zišli v najstaršej budove Čaby, ktorá bola svedkom histórie dolnozemských Slovákov a ktorú nazývajú miestni Slováci kostolom pána farára Tešedíka. J. Ando potom oboznámil prítomných s pätnásťročnou históriou jubilujúceho zboru Čabianska ružička, ktorý vznikol z iniciatívy vedúcej Slovenského klubu Alžbety Ančinovej. Slovenské učiteľky mesta sa na prvej skúške zišli začiatkom roku 1995 v Dome mládeže. Zo začiatku spievali predovšetkým starodávne slovenské ľudové piesne pod vedením Ildiky Očovskej, ktorú neskôr vystriedal Jozef Rázga, potom Peter Szák Kocsis. Zbor, ktorý sa medzičasom rozšíril aj o mužov, v súčasnosti opäť vedie I. Očovská.
Po odznení kánonu J. V. Dolinského Cez zelené žitko v spoločnom prednese všetkých troch zborov ako prvý vystúpil spevácky zbor Ozvena, s činnosťou ktorého čabianske publikum oboznámila Katarína Noszlopyová. Desaťročný kolektív priniesol do Čaby skladby Schuberta, Jána Šutinského, Ivana Hrušovského, ako aj ukážku z ortodoxnej liturgie.
Repertoár a činnosť miestneho Evanjelického cirkevného zboru, s ktorým Čabianska ružička úzko spolupracuje, priblížila hosťom jeho vedúca Katarína Kutejová Ablonczyová. Tento zbor potešil divákov o. i. skladbami Schuberta a Dolinského, pričom do prednesu Suchoňovej skladby Aká si mi krásna… sa mu podarilo zapojiť aj ostatných.
„…Čabän, ako každý Slovák, miluje spev…” dozvedeli sa prítomní z citátu zo spomienok Ľudovíta Haána, ktorý pred vystúpením jubilujúceho zboru uviedla jeho členka Anna Korčoková Vargová. Čabianska ružička mala tento deň vo svojej kytici cirkevné piesne z Tranoscia, čabianske slovenské ľudové piesne za sprievodu citary, skladby J. V. Dolinského a ukážky z tradičnej slovenskej svadby.
V záverečnej časti veľkolepého koncertu oslávenci prijali rad gratulácií. Zástupkyňa predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelka Rybová štýlovo odovzdala každému členovi zboru po jednej ruži. Potom ich čakala recepcia v slávnostnej sieni Hotela Fiume, na ktorú ich pozval riaditeľ hotela, člen Predsedníctva ČOS Martin Vozár. Pri tortách, ktoré dostali zbory k svojim „narodeninám”, mohli spolu so svojimi hosťami pokračovať v spoločnom speve.
Slovenská samospráva XIII. obvodu Budapešti usporiadala spomienkovú slovenskú svätú omšu v Kostole sv. Ladislava na Námestí mieru. Pred omšou sa uskutočnilo posvätenie pamätnej tabule kanonika Bela Uhlára, ktorý pôsobil v tomto kostole.
Dominantou centra XIII. obvodu je pekný rímsko-katolícky Kostol sv. Ladislava s červenou neogotickou vežou, ktorá z diaľky upúta zrak prichádzajúceho a láka vojsť do chrámu Božieho. Nad vstupnými dverami sa nachádza krásna mramorová tabuľa z 22. mája 1938, pripomínajúca slovenského farára, ktorý tu slúžil od roku 1916 do roku 1938. Veriaci na ňu napísali: „Na pamiatku šľachetnému zakladateľovi našej farnosti, veľadôstojnému pánovi dekanovi, čestnému kanonikovi Belovi Uhlárovi postavili členovia Oltárového spolku. Svetlo večné nech mu svieti.”
Na spomienkovej slávnosti krátky životopis kanonika, ktorého nazývajú aj patrónom chudobných, prečítala po slovensky predsedníčka Slovenskej samosprávy XIII. obvodu Zuzana Hollósyová, po maďarsky podpredsedníčka zboru Klára Mátéová Papučková. Pamätnú tabuľu posvätili miestny farár Róbert Hajnal a hosťujúci farár zo Slovenska Stanislav Brtoš, ktorý potom slúžil aj svätú omšu. S. Brtoš vo svojej kázni hovoril o potrebe zjednotenia sa a o tom, že v kostole sme rovnakí. Na organe hrala kantorka Katarína Süvegesová zo Santova. Podujatie poctil svojou prítomnosťou aj starosta mestskej časti, parlamentný poslanec József Tóth. Na spomienkovej slávnosti a na slovenskej svätej omši vystúpil Budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena, ktorý očaril prítomných prekrásnymi piesňami.
Slovenská omša sa v tomto kostole nekonala od pôsobenia B. Uhlára, preto túto terajšiu môžeme právom označiť za historickú. A to nielen preto, lebo sa mohla uskutočniť, ale aj preto, lebo o ňu prejavili záujem aj obyvatelia mestskej časti a členovia slovenských volených zborov z budapeštianskych obvodov.
Na agapé, ktoré sa uskutočnilo po omši, ponúkali organizátori pravé bryndzové halušky a chutné záviny. Podľa slov predsedníčky slovenskej samosprávy XIII. obvodu na Námestí mieru plánujú usporiadať slovenskú omšu každoročne pri príležitosti výročia vysvätenia pamätnej tabule.
V XIV. obvode Budapešti je od roku 2003, keď na Americkej ulici odhalili pamätnú tabuľu Antona Straku, tradíciou, že v máji vzdávajú hold tomuto významnému činiteľovi českých, slovenských a maďarských dejín.
Aj tohto roku usporiadali České centrum Budapešť, Slovenský inštitút, Kruh priateľov Bohemia a Slovenská samospráva XIV. obvodu na Americkej ulici č. 37 pietny akt. Pred kladením vencov k pamätnej tabuli československého diplomata, ktorý sa obrovskou mierou zaslúžil o rozvíjanie česko-slovensko - maďarských literárnych stykov a kultúrnych vzťahov, prítomných pozdravil predseda obvodnej slovenskej samosprávy Pavol Maulik. Zvlášť privítal mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca Slovenskej republiky v MR Petra Weissa, riaditeľa Slovenského inštitútu v Budapešti Milana Kurucza, riaditeľa Českého centra Michala Černého, prvého tajomníka Veľvyslanectva Českej republiky v Budapešti Marka Tomana, vicestarostu XIV. obvodu Ivána Halásza a národnostného referenta samosprávy mestskej časti Zugló Barnabása Bernhardta. Po jeho slovách krátkym kultúrnym programom spestrila spomienkovú slávnosť štipendistka samosprávy Alfia Zelmanová. Štipendium, ktoré nesie meno A. Straku, založila slovenská samospráva v Zugló z iniciatívy zosnulej Jozefíny Hontiovej Klányiovej, titulárnej predsedníčky zboru.
P. Maulik po privítacích slovách poprosil Petra Weissa o slávnostný príhovor. - Som veľmi rád, že si môžeme pripomenúť pamiatku človeka, ktorý ukázal, čo mohla v tých časoch urobiť diplomacia v československo- maďarských vzťahoch. V komplikovanom období po prvej svetovej vojne, v tridsiatych rokoch, Anton Straka dokázal, aby sa jeho misia stala dielňou československo- maďarských kultúrnych vzťahov. Napriek tomu, že vzťahy medzi Československou republikou a Maďarskom boli po prvej svetovej vojne komplikované, napriek tomu, že v krajinách boli rozličné režimy, Anton Straka dokázal svojou aktivitou zbližovať najsilnejších kultúrnych predstaviteľov obidvoch štátov. Jeho salóny sa stali známymi po celej Budapešti a pre popredných maďarských intelektuálov bolo cťou navštevovať ich. A tak ako koniec tridsiatych rokov priniesol deštrukciu Československej republiky, priniesol aj veľkú deštrukciu českosloven skomaďarských vzťahov. Je akýmsi smutným symbolizmom doby, že Anton Straka napokon ako relatívne mladý človek zahynul v nacistickom koncentračnom tábore. Dnes, keď žijeme v iných časoch, keď sme spojencami a partnermi v Európskej únii a v Severoatlantickej aliancii, keď sme susedmi v úplne inej demokratickej a ekonomickými a politickými väzbami pospájanej Európe, je veľmi dôležité pripomínať si dielo takých ľudí, ako bol Anton Straka a nadväzovať na to, čo priniesli do vzťahov medzi českým a slovenským na jednej strane a maďarským národom na druhej strane. Veľmi si vážim, že ste prišli vzdať úctu tomuto slovenskému diplomatovi v službách prvej Československej republiky, ktorý tak veľa urobil pre rozvoj česko-slovensko - maďarských kultúrnych vzťahov. Môžem za seba a za Milana Kurucza povedať, že budeme robiť všetko, aby sme sa mu aspoň trošku podobali v tom, ako intenzívne využíval kultúrne vzťahy na zlepšovanie celkových vzťahov medzi dvoma štátmi, - povedal mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v MR Peter Weiss. Po jeho slovách predseda slovenskej samosprávy v Zugló Pavol Maulik poprosil prítomných, aby v rámci pietneho aktu položili k pamätnej tabuli vence úcty a vďaky.
V Osvetovom stredisku mestskej časti Františkov usporiadali menšinové samosprávy IX. obvodu Budapešti v poradí štvrtú Menšinovú kavalkádu. Oduševnení chorvátski, grécki, nemeckí, rusínski, srbskí a slovenskí folkloristi predviedli to najkrajšie z klenotnice ľudových piesní, tancov, ale aj receptárov svojej národnosti.
Úlohy moderátora sa ujal riaditeľ strediska Zoltán Zubornyák, ktorý sa vo svojom privítacom prejave poďakoval menšinovým samosprávam za ich aktívnu účasť na usporadúvaní týchto podujatí. Ako povedal, tieto akcie poskytujú veľký priestor na oboznamovanie sa s kultúrou a tradičnými jedlami národností, pomocou čoho sa navzájom lepšie spoznávame.
Po privítacích slovách ako prví vystúpili na javisko škôlkári budapeštianskej slovenskej materskej školy, ktorí sa predstavili s detskými hrami. Najmenší účastníci zožali asi najväčší úspech. Slovenská samospráva IX. obvodu nie náhodou ponúkla možnosť predstaviť sa práve škôlkárom. Ako sme sa dozvedeli od predsedu zboru Mikuláša Bogára, tradične pripravujú pre tieto deti mikulášske balíčky, za čo sa im teraz deti odvďačili milým programom. Po nich obsadili javisko členovia Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena, ktorí pod vedením dirigentky Marty Pálmaiovej Pápayovej zaspievali spracované ľudové piesne.
Po Slovákoch sa predstavili Rusíni. V radoch Folklórnej skupiny Karpátia sme spoznali Leventeho Galdu a niekoľkých členov Tanečnej skupiny Pilíš z Mlynkov. L. Galda je choreografom skupiny, ktorý pre Ľudové noviny povedal, že túto prácu vykonáva v duchu slovanskej spolupráce. Choreografia tancov podľa folkloristky Zuzany Hollósyovej z odborného hľadiska nedosahovala žiaducu úroveň, ale uznala, že rusínske piesne pekne zneli na javisku kultúrneho domu.
V programe sa predstavili všetky národnosti, ktoré sa zapojili do organizovania Menšinovej kavalkády. Niektoré sa prezentovali spevom, iné tancom. Keď sa všetci nasýtili folklóru, prešli na ochutnávku tradičných jedál. Ako inak, naša národnosť aj tentoraz pripravila bryndzové halušky, o ktoré je vždy veľký záujem. Menšinová kavalkáda sa skončila za stolom, pri družnej debate a v nádeji, že o rok sa predstavitelia národností znovu stretnú.
Slovenské osvetové centrum (SOC) je hlavným organizátorom Dňa Slovákov v Maďarsku, ktorý sa v tomto roku uskutoční 3. júla v novohradskej Lucine. Májové stretnutie vedúcich regionálnych kultúrnych stredísk sa preto konalo v dejisku osláv.
Miestni organizátori zasadnutia - členovia slovenskej samosprávy, obecnej samosprávy, učitelia materskej a základnej školy - sa pousilovali, aby vedúci regionálnych stredísk z rôznych kútov Maďarska mohli lepšie spoznať túto novohradskú obec. Do programu zaradili aj prechádzku dedinou, pozreli si miestnu základnú školu a škôlku, kde sa vyučuje slovenčina. Hosťom ukázali aj zbierku miestnej histórie, v ktorej sú cenné exponáty ľudovej kultúry Lucinčanov.
Vedúci regionálnych stredísk mali možnosť pozrieť si dejiská osláv Dňa Slovákov v Maďarsku, označili miesto hľadiska, javiska a stanov, v ktorých sa budú prezentovať jednotlivé regióny Maďarska, obývané Slovákmi. Vyznamenanie Celoštátnej slovenskej samosprávy Za našu národnosť udelia v prekrásnom miestnom evanjelickom kostole. Tohoročné slávnosti sa budú niesť v znamení žatvy. Popri kultúrnom programe aj v tomto roku pripravia organizátori množstvo programov pre dospelých i deti, výstavu fotografií a prezentáciu tradičných gastronomických pochúťok a ľudovoumeleckých výrobkov.
Maximálna podpora na jeden projekt činí 100 000 Ft.
Termín zaslania súťažných prác: do 18. augusta 2010.
O podporu sa môžu uchádzať miestne slovenské samosprávy Peštianskej župy.
Cieľ súbehu je podpora slovenských kultúrnych programov, ktoré sa uskutočni do 10. decembra 2010.
Vylučujú sa zo súbehu tí uchádzači, ktorí podajú viac žiadostí, ktorí neodovzdajú vyúčtovanie podpory z roku 2009, pričom získanú sumu musia vrátiť.
Žiadosť prosíme podať v slovenskom jazyku!
Vyúčtovanie podpory treba poslať do 15. decembra 2010.
Uprednostňujú sa
- programy, ktoré prebiehajú prevažne v slovenskom jazyku,
- programy slúžiace na zachovanie slovenských
ľudových tradícií, piesní a hudby.
Súbeh musí obsahovať:
- názov, adresu, číslo telefónu (č. faxu, e-mailovú adresu) samosprávy,
- projekt akcie, respektíve činnosti,
- celkový rozpočet programu,
- uvedenie názvu, adresy a čísla bankového účtu, kam možno zaslať podporu.
Žiadosť o podporu treba poslať na adresu Slovenskej samosprávy Peštianskej župy:
a podľa možnosti aj e-mailom na adresu:
Vedenie Maďarsko-slovenskej dvojjazyčnej základnej školy v Novom Meste pod Šiatrom prosí o pomoc pre rodiny povodňou postihnutých žiakov. Rodinám by pomohlo oblečenie, obuv, koberce, posteľné obliečky, nábytok, poháre, minerálna voda, trvanlivé potraviny, čistiace prostriedky a ďalšie potreby pre domácnosť. Vo veci pomoci sa prostredníctvom telefónneho čísla školy 06 47 321060 treba obrátiť na vychovávateľku Martu Alenčikovú Godavecovú.
ART-MOBIL Team s. r. o. vypisuje súbeh pre hudobných skladateľov a interpretov z kruhu národných a etnických menšín v Maďarsku s cieľom popularizovania a zmodernizovania ich folklórnych tradícií. Usporiadatelia hudobného projektu, ktorí očakávajú zrod nových diel, chcú upriamiť najmä pozornosť mladých umelcov na autentické prvky ľudovej hudby, ktoré je možné zosúladiť s modernými hudobnými žánrami XXI. storočia. Záujemcovia sa do súťaže môžu zapojiť do 15. júla, jej vyvrcholenie budapeštianskym galaprogramom ART-Mozaik sa očakáva v druhej polovici augusta. Podrobné informácie nájdete na webovej stránke spoločnosti ART-MOBIL Team:
Budapeštianska zoologická záhrada, cirkus, Széchenyiho kúpele, zábavný park (Vidámpark) a záhradná reštaurácia sa rozhodli vydať spoločný lístok, ktorý umožní zľavnený vstup do týchto inštitúcií nachádzajúcich sa v Mestskom sade. Podľa slov riaditeľa ZOO Miklósa Persányiho, do tejto zábavnej štvrte hlavného mesta prichádzajú ročne okolo tri milióny návštevníkov, čím parí medzi turisticky atraktívne oblasti. Mnohí si nemohli dovoliť návštevu jednotlivých inštitúcií pre vysoké ceny vstupeniek a preto sa ich predstavitelia dohodli prilákať turistov spoločnou, cenovo prístupnou vstupenkou. Jednodňový lístok stojí 7 500 a dvojdňový 9 500 forintov. Umožňujú jednorazový vstup do spomenutých jednotiek a denné menu v záhradnej reštaurácii. Zľavnený lístok (po maďarsky liget-kártya) si možno zakúpiť priamo na mieste, v kanceláriách Tourinformu a v niektorých pokladniach dopravného podniku hlavného mesta (BKV).
StarGarden bude prvým dvojdňovým festivalom v Maďarsku (4. a 5. júna), na ktorom sa publikum bude môcť stretnúť so štyridsiatimi domácimi a zahraničnými popovými a rockovými hviezdami. V rámci koncertov na štyroch javiskách vystúpia živé legendy. Do Budapešti zavíta Deep Purple, Eric Burdon and the Animals, Osibisa, John Mayall, Blood, Sweet and Tears a Kool and the Gang. Spomedzi maďarských hviezd vystúpi napr. Tátrai Band, Ákos, skupiny Karthago, KFT, Omega a Korál.
Organizátori festivalu StarGarden vedia, ako na vec, veď sú organizátormi takých festivalov, akými sú napr. Sziget (Ostrov), VOLT festival (Šopron) a Balaton Sound. Dobre vedia, že ich doterajšie akcie lákali predovšetkým mládež. Stredná generácia doteraz nemala v Maďarsku kvalitný festival, ale od tohto roku sa to zmení. Dejiskom dvojdňového festivalu StarGarden bude záhrada pri Štadióne Ferenca Puskása, známeho aj ako Népstadion, v blízkosti druhej linky metra a obrovského parkoviska. V parku sôch bude postavené monumentálne hlavné javisko. Ďalšími dejiskami koncertov budú hala SYMA, prírodné javisko v záhrade a jedno menšie pódium. Na festivale bude aj bohatý výber jedál a nápojov.
Traja Slováci z Budína - pod týmto názvom usporiada Slovenská samospráva I. obvodu Budapešti spoločné podujatie troch slovenských obyvateľov tejto mestskej časti. V aule sídla samosprávy hradnej štvrte (1014 Budapešť, Kapistránovo nám. 1) 7. júna o 16. hodine básnik a publicista Gregor Papuček bude prezentovať 10 slovenských kníh z tvorby posledných 10 rokov. Učiteľka a maliarka Eva Konczošová predstaví 20 svojich najnovších obrazov a fotograf a novinár František Zelman vystaví 30 digitálnych snímok, na ktorých zvečnil naše tradície. Organizátori plánujú predstaviť túto výstavu v Slovákmi obývaných osadách krajiny.
Tereza Kurfišová (rodená Kováčová) oslávila v týchto dňoch sté narodeniny. Pri tejto príležitosti jej Samospráva v Malej Tarči zorganizovala veľkolepú slávnosť. Pozvala na ňu príbuzných oslávenkyne a pracovníkov mestského úradu, ako aj poslancov miestnej a slovenskej samosprávy. Slávnosť sa začala piesňami v podaní členiek speváckeho zboru Rozmarín Márie Pečenickej a Anny Čendešovej. Jubilantku pozdravili primátor mesta Szabolcs Tóth, notárka Tímea Nagyová a pán farár József Somlai. Pravnučka tety Kurfišovej zarecitovala báseň, potom ju vinšom a slovenskými piesňami pozdravili poslanci slovenskej samosprávy. Jubilantke zagratulovali aj parlamentní poslanci Sándor Solymosi a István Juhász ml. a nakoniec jej viceprimátor Jozef Babarczi zarecitoval báseň. Záverom slávnosti každý účastník osláv odovzdal oslávenkyni biely klinček, takto mala teta Tereza v náručí 100 klinčekov a pred sebou tortu v tvare čísla 100.
Teta Tereza sa narodila 21. apríla 1910. Pred 79. rokmi sa vydala za Menyhérta Kurfiša. Hoci aj on mal dlhý život, zomrel ako 81-ročný, teta pred 17 rokmi ovdovela. Jej dcéra má 78 rokov, ale syna na jej veľký žiaľ stratila pred jedenástimi rokmi. Má 5 vnúčat a 7 pravnúčat. Žije s vnučkou Evou. Každý deň chodí do kostola, do obchodu, pracuje v záhradke, okopáva obľúbené kvety.
Milá teta Tereza! „Vinšujeme, aby vám dav Pán Boh zdravia, šťastia, hojnvo božskvo požehnania!”
V prekrásnej dedinke Síleš (Vértesszőlős) sa 14. mája uskutočnilo v poradí tretie stretnutie detí slovenských národnostných materských škôl Komárňansko-Ostrihomskej župy.
Síleš je obývaný od praveku. Prvá písomná zmienka o lokalite pochádza z roku 1244. Počas tureckej okupácie bola obec niekoľkokrát spustošená. Na začiatku 18. storočia sa stala časťou panstva Esterházyovcov a vtedy prišli do dediny aj prvé slovenské rodiny. Jej meno sa stalo známym v roku 1960, keď tu našli prvé úlomky kostí a nástroje pračloveka. Neskôr pod vedením archeológa Lászlóa Vértesa tu odkryli bydlisko najstaršieho pračloveka v Európe, ktorému dali odborníci meno Šamu. Objavili tu viacero kovových nástrojov, ohniská, zostatky jedál, ale aj časť lebky pračloveka. Na základe nálezov zistili, že pračlovek už poznal a používal oheň.
V divadelnej sále miestneho kultúrneho domu bolo v tú májovú sobotu počuť šepkanie detí, ktoré netrpezlivo čakali na vystúpenie. Prišli škôlkári z Annavölgyu, Šárišápu a Sílešu, aby svojim rovesníkom predviedli, čo všetko sa naučili počas roka. V mene organizátorov pozdravila prítomných predsedníčka Slovenskej samosprávy v Síleši Erika Töröková. Zvlášť privítala predsedníčku Slovenskej samosprávy Komárňansko-Ostrihomskej župy Máriu Nagyovú, predstaviteľov slovenských samospráv, učiteľky materských škôl a škôlkárov. „V Síleši sme vždy venovali veľkú pozornosť zachovávaniu tradícií a veľmi sme sa tešili, že v tomto roku sme sa stali usporiadateľmi tejto akcie,” povedala pani predsedníčka a poďakovala sa za organizačnú pomoc, ktorú im poskytla župná slovenská samospráva. Materská škola v Síleši je od roku 1959 národnostnou maďarsko-slovenskou inštitúciou, v ktorej sa snažia vzbudiť záujem detí o slovenský jazyk a o slovenskú kultúru hravým spôsobom. Škôlkári sa pravidelne zúčastňujú na tradičných obecných podujatiach, akými sú oberačkové sprievody, vianočné a veľkonočné programy v miestnom oblastnom dome a národnostné dni. E. Töröková vidí výsledok práce pedagógov predškolskej výchovy v tom, že deti vo veľkom počte navštevujú hodiny slovenčiny aj na základnej škole.
Účastníkov stretnutia prišiel privítať aj starosta obce Sándor Nagy a zaželal hosťom pekný a nezabudnuteľný deň. Po privítacích slovách nasledoval kultúrny program, v ktorom sa predstavili deti zo všetkých zúčastnených materských škôl. Najprv vystúpili škôlkári zo Šárišápu, po nich nasledovali skupiny z Annavölgyu a zo Sílešu. Niektoré deti sa predstavili s detskými hrami a piesňami, iné nacvičili kolové hry, alebo jednoduchšie choreografi e ľudových tancov. Bolo vidieť, že deti veľmi rady vystupujú na verejnosti. Po pestrom programe miestni škôlkári odovzdali hosťom malé prekvapenia. Deti dostali farebné kvety z papiera a z piškótov, dospelí prekrásne ručne šité tulipány. Škôlkári sa potom presunuli do materskej školy, kde ich pod vedením pedagogičiek čakal dom hier a chutný obed.
V kultúrnom dome sa pod vedením učiteliek tanca z Budapešti Moniky Szelényiovej a Evy Szilágyiovej Šubovej uskutočnil nácvik nových choreografi í pre učiteľky. Predsedníčka župnej slovenskej samosprávy M. Nagyová vyjadrila svoju radosť z oduševnenosti učiteliek a poďakovala sa odborníčkam z Budapešti za pomoc. Potom sa už začala spoločná práca: osvojovanie si slovenských detských tancov a piesní. Učiteľky sa nadšene učili nové choreografi e na známe melódie piesní Štyri kroky dopredu, Zlatá brána, Kolo, kolo mlynské a ďalšie. Rozišli sa v nádeji, že o rok sa stretnú v Šárišápe, na štvrtom stretnutí detí slovenských materských škôl Komárňansko-Ostrihomskej župy.
Čas nezastaviteľne plynie, presne a pomaly ukrajuje z prvého roka, v ktorom som začal pastoráciu medzi Slovákmi žijúcimi v Maďarsku. Môžem povedať, že moja pastorácia sa začala, ale aj to, že nikdy nebude iba tou formou pastorácie, na akú sme zvyknutí v klasickej farnosti. Vždy prinesie niečo nové.
Tieto slová sa vzťahujú aj na moju návštevu farnosti v Dabaši - Šáre, kam som sa dostal prostredníctvom pána Janičáka, s ktorým som sa spoznal na jednej zo slovenských sv. omší v Budapešti. Rodák zo Šáre, ktorý žije v Inárči, ma pozval, aby som navštívil túto časť mesta Dabaš. Tak sme vlani vycestovali spolu do Šáre. Navštívili sme miestnu raritu - Dom závinov, kde som si pochutil na výborných „štrúdlach“, ktoré mi servírovala milá Terezka Bálintová. Vedľa sme si pozreli slovenský ľudový pamiatkový dom. Navštívili sme miestneho pána farára, s ktorým sme debatovali aj o možnosti slovenskej sv. omše. Pán farár ma poprosil, aby som mu pomohol vyhľadať v slovenských matrikách údaje o slovenskom kňazovi, ktorý istý čas pôsobil v tejto obci, ale potom sa presťahoval aj s mnohými šárskymi rodinami na Slovensko. Začal som pátrať a vďaka mojim kolegom na Slovensku sa nám podarilo získať z trnavského arcibiskupského úradu nasledovné údaje:
Vdp. János Kőrősi sa narodil 3. 1. 1891 v Necpaloch. Za kňaza bol vysvätený 21. 5. 1916 vo Vacove. Ako kaplán pôsobil vo farnostiach: roku 1916 v Novohrade (Nógrád), 1916 v Örkény, 1918 v Mende, 1918 v Szegvári, 1920 v Mindszente, 1920 v Kiskundorozsme. Roku 1929 sa stal kurátorom v Kiskundorozsme. Od roku 1932 pôsobil ako kaplán a neskôr farár v Šáre, roku 1946 sa vrátil na Slovensko a spolu s ním aj mnohé šárske slovenské rodiny. V tom istom roku sa stal farárom vo Svodíne. Od roku 1956 pôsobil v Ondrejovciach, 1. 10. 1964 odišiel do dôchodku. Zomrel 2. 8. 1969 v Leviciach, kde je aj pochovaný.
Po čase som sa teda vrátil do Šáre s týmito informáciami. Pán farár sa im veľmi potešil, pretože mu chýbali do pripravovanej „Historiae domus“, do farskej knihy, v ktorej sa eviduje doterajšia činnosť farnosti. Keďže v meste pôsobí katolícka škola sv. Jána Nepomuckého, spýtal som sa pána farára, či by mi povolil slúžiť sv. omšu v škole aj v slovenčine. Nebol proti, slovo dalo slovo a po rozhovore s pánom riaditeľom sme sa dohodli, že slovenskú sv. omšu môžem odslúžiť 23. apríla v školskej kaplnke. Potešil ma veľký počet žiakov a ochota pani učiteliek Magdalény Šuhajdovej a Juliany Tóthovej. Verím, že to nebola posledná slovenská sv. omša v tejto škole a ja sa budem môcť vrátiť do Šáre a šíriť tam Božie slovo aj v slovenskom jazyku.
Pod názvom Showtime otvorili 6. mája v Slovenskom inštitúte Budapešť výstavu bratislavského maliara, grafika a ilustrátora Martina Kellenbergera. Prítomných v mene organizátorov privítal riaditeľ SI Milan Kurucz. - Dnes predstavujeme maďarskej verejnosti významného slovenského výtvarníka Martina Kellenbergera, ktorý sa vrátil do Budapešti po devätnástich rokoch. Roku 1991 vystavoval svoje diela vo vtedajšom Československom kultúrnom inštitúte. Sme radi, že ho môžeme znova privítať v Budapešti, - povedal riaditeľ SI a odovzdal slovo kurátorovi expozície Ľubomírovi Podušelovi.
- Všetko, čo sa odohráva na Kellenbergerových obrazoch, z hľadiska významu, obsahu a samotného výrazu, stáva sa vyjadrením konkrétnych vzťahov, na ktorých dopovedaní môžeme mať svoj podiel aj my, - začal svoj prejav kurátor výstavy. - Tieto slová som napísal pred niekoľkými rokmi na adresu vtedy mladého maliara, grafika a ilustrátora, dnes už predstaviteľa strednej generácie slovenských výtvarných umelcov, Martina Kellenbergera. A platí to dodnes. Forma, výraz a hľadanie, akési ohmatávanie reality a fantázie v jeho obrazoch, pokračujú. Myslím si, že sa rozvíja neutíchajúcou vášňou, akú môže vyvolať vari len poznanie a poznávanie umelca, ktorý nás presviedča o tom, že svet bol, je a ostane plný na pohľad známych, a pritom tajuplných záhad. Tie sa nachádzajú všade, v našom okolí, v našich dušiach, v našich citoch, - povedal Ľubomír Podušel.
Martin Kellenberger je výtvarník, ctiteľ, znalec hudby, literatúry a dejín. Vystavuje doma i v zahraničí. Jeho dielo reflektuje európske i svetové dejiny a kultúrnu históriu ľudstva. Inšpiruje ho pravek, mýtus Atlantídy, staroveký Egypt a Grécko. V jeho tvorbe sú časté aj biblické motívy, stretáme v nej osobnosti stredoveku, novoveku i moderny - Gutenberg, Komenský, van Gogh, Ensor, Klee... Je verný aj kúzlu rozprávok. Exotiku predstavujú v jeho diele indiáni i reflexie amerického pop artu.
Martin Kellenberger sa narodil 11. 10. 1957 v Bratislave. Absolvoval katedru výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Trnave. V rokoch 1981-1992 pracoval ako výtvarný redaktor vo vydavateľstvách Tatran a Mladé letá. Teraz pôsobí na výtvarnej katedre Fakulty architektúry Slovenskej technickej univerzity. Venuje sa maľbe, kresbe, grafike, knižnej ilustrácií a animovanému filmu. Žije a tvorí v Bratislave.
V tomto roku už po štvrtýkrát usporiadal Inštitút slovanskej a baltickej filológie Univerzity Loránda Eötvösa (ELTE) v Budapešti futbalový turnaj o Slovanský pohár. Podujatie, ktoré sa uskutočnilo v Pomázi, slúži zbližovaniu pracovníkov jednotlivých katedier a ich poslucháčov. Organizátori v tomto roku mysleli aj na dámy a na deti, nakoľko do programu zaradili aj programy mimo hlavnej súťaže. Veľký záujem prejavili najmenší o ťahanie lana, maľovanie na tvár a rôzne šikovnostné hry. Hlavnú rolu však, samozrejme, hral futbal. Za neprestajného fandenia dievčat hralo v troch skupinách 12 tímov, ktoré boli pomenované väčšinou po danej národnosti. Finále odohrali Slováci proti Bulharom, ktorí sú vždy veľmi šikovní. Nebolo tomu inak ani v tomto roku, veď vyhrali Slovanský pohár. Aj touto cestou im blahoželáme a už sa tešíme na jubilejné, piate športové zápolenie. Hlavným organizátorom Slovanského pohára, ktorý finančne podporili študentská samospráva univerzity a celoštátne samosprávy Srbov, Slovákov, Chorvátov a Bulharov, bol odborný asistent Alexander Urkom. Inštitút slovanskej a baltickej filológie tvoria štyri katedry: katedra ruštiny, ukrajinčiny, poľštiny a slovanskej filológie. Katedra slovanskej filológie zahrnuje odbor slovenčiny, češtiny, slovinčiny, chorvátčiny, srbčiny a bulharčiny.
Výhercom Dolnozemského futbalového turnaja menšín, ktorý v Gyule usporiadal Menšinový výbor Maďarského futbalového zväzu (MFZ) v spolupráci s Celoštátnou samosprávou Rumunov v Maďarsku, sa stalo mužstvo Slovákov, kým zvláštnu cenu najlepšieho hráča si odniesol Tomáš Ondrejó zo Slovenského Komlóša.
Na tento regionálny turnaj výboru MFZ, ktorý bol založený pred dvoma rokmi, sa prihlásili dve mužstvá Rumunov, kým po jednom mužstve boli zastúpení Nemci, Rómovia a Slováci, družstvo ktorých sa skladalo predovšetkým z mladých milovníkov športu Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku (OSMM). Ako nás informoval predseda Menšinového výboru MFZ, primátor mesta Aszód István Sztán, pri založení tohto orgánu oslovili všetky celoštátne samosprávy menšín, zastúpení sú v ňom okrem prítomných na turnaji v Gyule aj Chorváti, ako aj také občianske organizácie, ktoré sa zameriavajú na ochranu práv národných a etnických menšín. Heslom tejto iniciatívy je „Futbalom proti rasizmu“, v budúcnosti sa chcú zapojiť do aktivít UNESCO s rovnakým mottom, v znamení tejto šľachetnej myšlienky sa konajú každoročne zápasy napr. v Bologne. Primátor kedysi slovenského mesta, Aszódu, inak príslušník rumunskej menšiny z Kétegyházy, absolvent Rumunského gymnázia v Gyule ďalej informoval, že výbor inicioval o. i. aj založenie mužstvo černochov, ktorí žijú v Maďarsku s názvom Africana Star. Na turnajoch výboru, ktorých tohto roku už bolo dva v Pätikostolí (Pécs) sú vybraní tí najlepší hráči jednotlivých národností a etník, z ktorých po intenzívnom tréningu sa bude skladať menšinová reprezentácia Maďarska. Táto jedenástka bude pracovať pod odborným vedením bývalého futbalového reprezentanta MR Istvána Pisonta.
Na májovom turnaji výboru najlepším mužstvom sa stala skupina našich mladých Slovákov a zvláštnu cenu najlepšieho hráča dostal Tomáš Ondrejó zo Slovenského Komlóša.
- Okrem neho na intenzívny tréning v Telki pred zápasom proti menšinovej reprezentácie Nemecka koncom mája boli vybraní Komlóšania P. Zelman, L. Ibrányi, ako aj P. Valášek a G. Ferincz z Černe. Menšinový výbor MFZ sa zapojí aj do turnaja o Dolnozemský pohár, ktorý OSMM mieni tohto roku po niekoľkoročnej pauze obnoviť - informoval nás predseda Strategického výboru Celoštátnej slovenskej samosprávy Zoltán Szabó, ktorý v tomto výbore futbalového zväzu zastupuje Slovákov.
Z analýzy II. zväzku matriky pokrstených rímskokatolíckej cirkvi v Senváclave (Pilisszentlászló) z rokov 1840-1884 medziiným vysvitlo, že zoznam mužských a ženských krstných mien používaných v obci v druhej polovici 19. storočia bol veľmi uzavretý a v podstate sa len málo menil. Za 44 rokov narodených 613 chlapcov a 517 dievčat dostalo od svojich rodičov spolu len tých istých 18, resp.19 krstných mien. Z nich najpopulárnejšie boli Ján, Jozef, Michal, Ondrej a Štefan, spomedzi ženských Mária, Anna, Katarína a Helena. V prípade chlapcov spomenuté mená malo približne 75 %, u dievčat bol tento pomer ešte vyšší, približne 85 %.
Od roku 1884 do roku 2009 uplynulo 125 rokov. Osada Senváclav odvtedy podstatne zmenila svoj ráz. Z uzavretej a konzervatívnej slovenskej dediny vzniklo otvorenejšie a mobilnejšie, modernizujúce sa slovensko-maďarské spoločenstvo, ktoré je už oveľa menej späté s rímskokatolíckou vierou. Tieto zmeny sa odrážajú aj na výskyte krstných mien v radoch súčasného obyvateľstva. V rámci minuloročného interdisciplinárneho bádateľského tábora Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku sa mi podarilo získať na obecnom úrade zoznam krstných mien všetkých 1 140 obyvateľov Senváclavu z 18. júna 2009. Jedným z hlavných zámerov tohto článku bolo zistiť, ktoré krstné mená vyberajú rodičia deťom z oficiálneho zoznamu krstných mien v súčasnosti. Zároveň chceme vyjadriť niekoľko kritických poznámok v súvislosti s voľbou krstných mien všeobecne.
Analýza 1140 krstných mien súčasných obyvateľov Senváclavu ukázala, že najfrekventovanejšími mužskými krstnými menami sú v poradí tieto: Štefan (7,8 %), Ladislav (7,3 %), Jozef (6,7 %), Zoltán (5,6 %), Ján, Gabriel (po 4,5 %), Vojtech (3,6 %), Atila, Tomáš, Zsolt (po 2,7 %). Týchto 10 mien dostala o niečo menej ako polovica obyvateľov mužského pohlavia. V rokoch 1840 - 1860, resp. 1861 - 1884 medzi najpopulárnejšími menami boli Ján (18, resp. 29 %), Jozef (16,5 - 19 %), Michal (16,5 / 13,5 %), Ondrej (13,5 / 11 %) a Štefan (9 / 9 %) s podielom približne 75 %.
V súčasnosti medzi stredne frekventované mená patria okrem iného Ondrej (14. miesto), Michal (22.), Blažej (13), Ľudovít, Peter, Csaba, Karol, Gregor, Alexander, Daniel, Imrich, Pavel, Adam a Dávid (Dávid 25. miesto, 6 výskytov) s podielom približne 22 %.
Ďalšie sa opakujú päťkrát a zriedkavejšie s podielom približne 30 %. Z nich pre zaujímavosť uvádzam tie, ktoré dostal len jeden obyvateľ obce. V zozname sú uvedené maďarskou ortografiou: Ambrus, Ábel, Ágost, Álmos, Áron, Árpád, Belián, Benjámin, Bogdán, Boldizsár, Bulcsú, Dezső, Domokos, Dömötör, Endre, Ervin, Fábián, Félix, Frigyes, Gábor, Gusztáv, Gyula, Henrik, Huba, Jonatán, Kamill, Kálmán, Konrád, Lóránt, Marceau, Maximilián, Márió, Norbert, Ottó, Örs, Patrik, Simon, Soma, Tadeusz, Volodymyr, Zalán a Zsigmond.
V súčasnosti v Senváclave medzi najčastejšie používané ženské krstné mená patria tieto: Alžbeta, Katarína (obe po 4,5 %), Margita, Mária (po 4,5 %), Helena (3,5 %), Anna (3,3 %). Spolu asi jedna štvrtina žien je nositeľkou týchto mien. V 19. storočí meno Alžbeta patrilo medzi najmenej frekventované a Margita nebola v obci ani jedna. V minulosti 80 % žien malo krstné mená Mária (24 / 28 %), Anna (22,5 / 24,5 %), Katarína (20 / 19,5 %) a Helena (15,5 / 14,5 %).
Medzi menej frekventované som zaradil 18 ženských krstných mien, napr. Judita (14 výskytov), Zuzana, Magdaléna, Eva, Žofia (Žofia len šesťkrát). Podiel stredne sa vyskytujúcich mien je približne 30 percentný.
Medzi mená, ktoré sa opakujú päťkrát a zriedkavejšie patria Tereza, Barbora, Jolana, Oľga, Estera, Rozália a ďalšie. Tieto spolu tvoria asi 45 % dnes používaných krstných mien v obci. Medzi najmenej používané boli zaradené aj tie, ktoré sa vyskytnú len raz a ktoré ako zaujímavosť uvádzam všetky (maďarským pravopisom, ako mi ich poskytol úrad): Abigél, Ágota, Alice, Anasztázia, Antónia, Aranka, Beatrix, Blanka, Boglárka, Borsika, Cecília, Csillag, Dalma, Daniella, Eleonóra, Elvira, Emma, Fatime, Gyöngyi, Györgyi, Ibolya, Imola, Irina, Irma, Janáa, Jázmin, Karim, Kira, Klára, Kornélia, Lenke, Lilla, Maja, Mandula, Margitta, Matild, Natasa, Nina, Orsolya, Otília, Patrice, Patrícia, Piroska, Rebeka, Regina, Renáta, Roxána, Sarolta, Szabina, Szaffi, Szandra, Szonja, Tamara, Valéria, Violetta, Zita a Zsóka.
Keď teda porovnáme zoznamy krstných mien Senváclavčanov zo 40. až 80. rokov 19. storočia a prvého desaťročia 21. storočia, zisťujeme v nich ohromné rozdiely. Na jednej strane veľmi úzky zoznam (18 mužských a 19 ženských krstných mien) temer za pol storočie, na strane druhej viac než 100 mužských a vyše 150 ženských krstných mien v súčasnosti. V porovnaní s minulosťou niektoré mená (Štefan, Jozef, Ján, resp. Katarína, Mária, Helena, Anna) sa vyskytujú aj dnes, ale sú menej frekventované; veľmi veľa je aj nových, v slovenských societach neobvyklých, možno povedať, že „cudzích”.
Krstné mená, patriace do skupiny novších, možno zaradiť do viacerých skupín. Jednu tvoria krstné mená maďarské (staromaďarské), v zátvorkách označujeme, koľkokrát sa vyskytujú) napr. Álmos (1), Árpád (1), Botond (3), Bulcsú (1), Csaba (9), Gyula (1), Levente (5), Szabolcs (3), Zalán (1), resp. Csenge (2), Csilla (3), Csillag (1), Enikő (3), Hajnalka (3) Kincső (3), Tünde (6), ďalej Boglárka (1), Borsika (1), Ibolya (1), Virág (2) - prevzaté z mien kvetov a rastlín.
Pomerne vysoké je aj zastúpenie krstných mien prevzatých od západoeurópskych a iných národov (napr. mená francúzskeho, nemeckého, anglického pôvodu) ako Artúr (2), Dominik (2), Henrik (1), Marceau (1), Marcell (3), Patrik (1), resp. Angéla (2), Antónia (1), Alice (1), Beatrix (1), Bernadett (3), Henrietta (3), Ivett (2), Klaudia (2), Viktória (8) a ďalšie.
Zvláštnu pozornosť si zasluhujú krstné mená Bogdán, Iván, Milán, Tadeus, Volodymyr, resp. Irina, Natasa, Nina, Sonja, Tamara a podobné, ktoré sú síce slovanského pôvodu, ale vyskytujú sa skôr v rodinách, ktoré sa do osady prisťahovali za posledných 10-15 rokov a nie vždy sú slovenského alebo nejakého slovanského pôvodu.
V Senváclave vôbec nie sú módne krstné mená slovanského pôvodu, ktoré sa viažu k národným hnutiam z prvej polovice 19. storočia, ako napr. Miloslav, Miroslav, Slavomír, Vladimír a ďalšie. Vysvetlenie tohto javu treba hľadať v postoji miestnych vzdelancov k otázke národných hnutí vtedajšieho Uhorska.
Najnovší miestny zoznam mien ukazuje aj ďalšie zaujímavosti. Jednou z nich je, že rodičia svojim deťom dávajú nielen jedno krstné meno, čo bolo charakteristické v minulosti, ale dve. Niečo viac ako 20 % obyvateľov Senváclavu, pravdepodobne príslušníci mladších generácií, majú dve krstné mená.
Aj keď nie je úlohou tohto článku zaoberať sa priezviskami Senváclavčanov, predsa spomeniem niektoré typické miestne (napr. Kosznovszki, Franyó, Vanyák, Elsik, Hornyák, Holba, Csernyik). Chcem tým poukázať na jav, ktorý je pravdepodobne charakteristický nielen pre miestne obyvateľstvo, ale aj pre Slovákov v Maďarsku vôbec, totiž že rodičia, pri hľadaní krstného mena pre svoje dieťa, k číročistým slovenským priezviskám vyberajú módne neslovenské, väčšinou maďarské mená. Príčinou je iste móda, ktorá sa časom mení a ktorá je súkromnou vecou každého človeka.
1. II. zväzok matriky pokrstených rímskokatolíckej cirkvi v Senváclave (Pilisszentlászló), roky 1840-1884
2. Oficiálny zoznam krstných mien Senváclavu z 18. 6. 2009
3. Hajdú, Mihály: Általános és magyar névtan, 2003
4. Örsi, Júlia: Rodinné vzťahy. In Národopis Slovákov v Maďarsku, 1995
5. Franyó, Rudolf: Pilisszentlászló története, 1999
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
...............................................................................................................................