Spomedzi našich jubilujúcich dvojjazyčných škôl v máji prišiel rad na Slovenskú základnú školu, materskú školu a žiacky domov v Sarvaši, ktorá si pripomenula 60. výročie svojho založenia v rámci veľkolepej slávnosti.
Pozvaných hostí privítali na recepcii v priestoroch školy riaditeľka Zuzana Medveďová a predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik.
- Dnes si spomíname na výnimočné chvíle, ktoré sme prežili a na tých, ktorí ovplyvnili náš život a stáli pri nás v najťažších chvíľach... Je tu čas vďaky. My, spolupatriaci a spoluzmýšľajúci potomkovia, si navzájom dávame najväčší dar tým, že dnes spoločne oslavujeme toto vzácne jubileum, - vítala účastníkov ústrednej slávnosti spomienkou na učiteľov, vychovávateľov a rodičov v priestoroch Osvetového strediska P. Vajdu v Sarvaši riaditeľka jubilujúcej školy. Na jubilejné oslavy pricestovali nielen bývalí pedagógovia a žiaci školy, ale slávnosť poctili svojou prítomnosťou aj poprední predstavitelia politického a spoločenského života Maďarskej a Slovenskej republiky, Békešskej župy, mesta Sarvaš, družobného mesta Malacky, ako aj poslanci Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy, vedúci predstavitelia našich dvojjazyčných škôl, rodičia dnešných žiakov a všetky hosťujúce učiteľky zo Slovenska, ktoré v tejto škole pôsobili, resp. pôsobia. Pani riaditeľka zvlášť pozdravila v radoch obecenstva slovenského básnika zo Slovenského Komlóša Juraja Dolnozemského s manželkou, ktorého báseň k tejto významnej udalosti zarecitoval bývalý žiak sarvašskej školy Juraj Ráďanský.
- Je starou pravdou: „Vôňu, ktorú krčah nasaje prvý raz, si zachová navždy,“ nadviazala na myšlienku J. A. Komenského vedúca inštitúcie, ktorá sa aj ako bývalá žiačka viaže k tejto škole vyše 40 rokov. Zároveň vyzdvihla, že mnohých, presne sedemnásť učiteľov tunajšieho zboru, charakterizuje takáto silná citová väzba, ktorú si vytvorili ešte za detstva.
- Mnohí z nás patria k tomu pokoleniu, ktoré hovorilo v detstve doma po slovensky. Naše duše obohacuje doma používané nárečie... - prízvukovala Zuzana Medveďová. Riaditeľka sarvašskej výchovno-vzdelávacej inštitúcie vo svojom slávnostnom prejave podala nielen prehľad histórie školy, jej života a práce od samých začiatkov až po súčasnosť, ale aj vzdala hold slovenským osadníkom mesta Sarvaš a osobitnú pozornosť venovala bývalým pracovníkom inštitúcie, vrátane tých, ktorí už nemôžu byť medzi nami.
- Základom kvality bolo, je a aj zostane to najvýznamnejšie, aby vždy, všade, v každej oblasti diania bol poriadok a systém, - prezradila podstatu úspechov školy jej riaditeľka.
Jubilantom zagratuloval aj predseda Valného zhromaždenia Samosprávy Békešskej župy László Domokos, ktorý vysoko ocenil význam takých školských kolektívov, aký je aj v sarvašskej slovenskej škole. Primátor mesta Sarvaš Mihály Babák vo svojom prejave okrem významu inštitúcie v živote Slovákov mesta a okolia vyzdvihol aj jedinečnú atmosféru a hodnoty, ktoré sú pre ňu príznačné, ako aj činnosť pedagogického zboru a riaditeľov, ktorí stáli na čele tohto kolektívu a s ktorými vedenie mesta vždy úspešne spolupracovalo. Zároveň v spoločnosti prednostu Mestského úradu Jánosa Melisa a predsedu Výboru pre školstvo a kultúru Zoltána Földesiho odovzdal pochvalný diplom nielen jubilujúcej škole, ale za dlhoročnú vynikajúcu pedagogickú prácu udelil pedagogické uznanie učiteľke, autorke slovenských učebníc Anne Kondačovej, ktorá je tiež bývalou žiačkou školy, v ktorej dnes vyučuje.
- V neľahkých časoch, po výmene obyvateľstva otvorila sarvašská slovenská škola svoje brány, aby zabezpečila slovenskú výučbu, ... cibrila slovenské nárečie, posilnila identitu a aby zabezpečila lepšie životné podmienky deťom z okolitých osád a sálašov, - zdôraznil predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy, ktorá je prevádzkovateľom školy, Ján Fuzik. S uznaním sa zmienil o práci inštitúcie, ktorou prispieva aj k zbližovaniu dvoch národov a plodom ktorej sú tie hodnoty, o ktoré sa môže miestna Slovač opierať aj v budúcnosti. Zároveň odovzdal škole dar CSS, ktorým prispela k zlepšeniu technického vybavenia inštitúcie. Ján Fuzik v mene nášho najvyššieho voleného zboru odovzdal pochvalný diplom sarvašskému pedagógovi Ladislavovi Pribelskému.
Riaditeľka Menšinového odboru Ministerstva školstva a kultúry MR Anna Simonová, pozitívne hodnotila výsledky školy a zvlášť vyzdvihla zásluhy riaditeľky Zuzany Medveďovej v oblasti slovenského školstva a vydávania slovenských učebníc v Maďarsku.
Za záruku peknej budúcnosti označil slovenskú školu v Sarvaši predstaviteľ miestnych Slovákov, predseda miestnej slovenskej samosprávy Tibor Mótyán, ktorý svojimi darmi a kyticami potešil nielen súčasné vedenie inštitúcie, ale aj vdovu po dlhoročnom riaditeľovi Jánovi Folytánovi.
- Slovenská republika a tu pôsobiaca diplomacia vždy pozorne vnímala všetky tie turbulencie a obdobia, ktoré sarvašská škola v rôznych etapách svojho vývoja prekonávala, - zdôraznil generálny konzul Slovenskej republiky Štefan Daňo a zároveň vyzdvihol význam základnej zmluvy medzi našimi štátmi aj v oblasti školských stykov. - Zmiešaná komisia na úseku školstva a Zmiešaná komisia v rámci národnostných menšín prijala a prerokovala niekoľkokrát všetky tie postupy, ktoré viedli k realizácii obnovenia slovenských škôl na území MR a vysoko si vážime prístup maďarskej strany..., - dodal Š. Daňo.
Pozdravný list ministra školstva SR Jána Mikolaja prečítala generálna riaditeľka sekcie medzinárodnej spolupráce Ministerstva školstva SR Dagmar Hupková. - ...Som presvedčený, že toto podujatie posilní vašu spolupatričnosť so slovenským národom, umocní národného ducha a presvedčí vás o záujme Slovenskej republiky o váš život a dianie za hranicami SR..., - napísal vo svojom liste podpredseda vlády SR J. Mikolaj. Ako prejav uznania práce učiteľského zboru odovzdala generálna riaditeľka škole interaktívne multimediálne zariadenie.
Organizátori dôstojných osláv na tento výnimočný deň pripravili skutočne bohatý a pestrý program. V jeho realizovaní sa okrem pedagógov, súčasných a bývalých žiakov angažovali aj rodičia detí. Úspešne sa prezentoval spevácky zbor, citaristi, recitátori, kým divadelníci v rámci predstavenia spomínali na zašlé roky. V inscenácii dnešní žiaci nájdu na povale školy staré veci, prostredníctvom ktorých ožijú udalosti z dávnej minulosti. Z triednej knihy prvého ročníka v histórii školy mali radosť hlavne tí absolventi, napríklad pani Oláhová Kušňárová a pani Bobvošová, ktorí v tento významný deň pricestovali do Sarvaša z ďalekých krajov Maďarska. Ústredné oslavy ukončila štýlovo hymna školy, keď sa k spevákom pripojili aj pedagógovia.
Výnimočný deň v živote sarvašských Slovákov sa tým ešte neskončil. V priestoroch školy ich čakali rôzne sprievodné programy. Bola odhalená pamätná tabuľa na počesť všetkých bývalých žiakov, pedagógov, rodičov a podporovateľov školy, absolventi sa mohli zoznámiť so súčasnou činnosťou ich alma mater, ako aj so spomienkami niektorých bývalých žiakov prostredníctvom publikácie Ozveny času II. a pozrieť si výstavu fotografií zo života školy. Pred slávnostnou večerou si mohli obhliadnuť modernú budovu školy a pred veselicou, na ktorej sa v spoločnosti svojich bývalých pedagógov venovali spomienkam, ich dnešní žiaci, ich rodičia a pedagógovia potešili predvedením moderných a spoločenských tancov.
Na návrh Generálneho konzulátu Slovenskej republiky v Békešskej Čabe podpredseda vlády SR, minister školstva Ján Mikolaj udelil riaditeľke Slovenskej základnej školy v Slovenskom Komlóši Zuzane Laukovej a zástupcovi riaditeľky Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a žiackeho domova v Békešskej Čabe Michalovi Lásikovi za ich dlhoročnú pedagogickú činnosť a za rozvoj slovenského národnostného školstva Malú medailu svätého Gorazda.
K odovzdaniu prestížneho štátneho vyznamenania došlo začiatkom mája v Áchimovej sieni Čabianskeho slovenského oblastného domu v Békešskej Čabe, kde početných prítomných v mene Čabianskej organizácie Slovákov a Slovenskej samosprávy Békešskej Čaby privítala riaditeľka Domu slovenskej kultúry Anna Ištvánová.
„Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Maďarskou republikou je veľmi dobrým základom našej dobrej vzájomnej spolupráce, ktorá má už niekoľko rokov veľmi pozitívne účinky. V rámci pôsobnosti tejto zmluvy je významná práca a aktivita dvoch školských komisií, tak na úrovni Ministerstva školstva SR, ako aj na úrovni Ministerstva školstva MR. Chcel by som vyzdvihnúť prácu Sekcie pre medzinárodnú spoluprácu, ktorá na čele s generálnou riaditeľkou Dagmar Hupkovou a s pracovníčkou Katarínou Čamborovou veľmi úspešne a aktívne vstupuje do vzájomných kontaktov a má denno-denne na pamäti, čo znamená národnostné školstvo v tej-ktorej krajine...“ uviedol generálny konzul SR Štefan Daňo, ktorý navrhol oslávencov na vyznamenanie a zároveň zoznámil prítomných so životnou dráhou vyznamenaných.
Zuzana Lauková od roku 1982 vyučuje vo svojej bývalej základnej škole v Slovenskom Komlóši slovenský jazyk, slovenskú vzdelanosť, biológiu a chémiu. V roku 2000 sa stala zástupkyňou a od roku 2009 je riaditeľkou tejto školy. Už skoro 20 rokov je vedúcou školského tanečného a speváckeho súboru Harmónia. Od roku 1994 sa aktívne zapája do činnosti miestnej slovenskej samosprávy, v ktorej v súčasnosti zastáva funkciu predsedníčky. Je aj členkou Celoštátnej slovenskej samosprávy a predsedníčkou jej Kultúrneho výboru. Počas svojej dlhoročnej učiteľskej činnosti svojou aktivitou a všestrannou prácou veľkou mierou prispela nielen k zachovaniu a rozvoju slovenského národnostného školstva v Maďarsku, ale aj k zvyšovaniu úrovne pedagogického a výchovného procesu v komlóšskej slovenskej škole. Iniciovala a rozvíjala aj rôzne formy mimoškolskej činnosti pre žiakov, aby sa mohli všestrannejšie zdokonaľovať v slovenskom jazyku a tým aj viac spoznávať, zachovávať a šíriť kultúrne tradície slovenských predkov. Michal Lásik patrí k strednej generácii zahraničných Slovákov a k významným osobnostiam slovenskej národnostnej menšiny v Maďarsku, ktorý sa hrdo hlási k slovenskej identite. Od roku 1980 pôsobí ako stredoškolský učiteľ na Slovenskom gymnáziu a základnej škole v Békešskej Čabe, kde vyučuje dejepis, filozofiu, etiku a vlastivedu. Od roku 1992 zastáva funkciu zástupcu riaditeľky školy, niekoľko rokov prednášal na vysokej škole pedagogickej v Békešskej Čabe. Je autorom, recenzentom a prekladateľom niekoľkých stredoškolských učebníc z maďarčiny do slovenčiny. Od roku 1996 je predsedom Čabianskej organizácie Slovákov. V roku 2006 bol zvolený za poslanca Celoštátnej slovenskej samosprávy, kde súčasne vykonáva funkciu predsedu Výchovno-vzdelávacieho výboru.
Vyznamenaní pedagógovia prevzali medailu s diplomom z rúk generálnej riaditeľky Dagmar Hupkovej, ktorá im prečítala aj osobný gratulačný list ministra školstva Jána Mikolaja.
Zuzana Lauková vo svojich ďakovných slovách zdôraznila, že vykonáva takú prácu, ktorú si kedysi vytýčila za svoj životný cieľ: vyučuje deti a odovzdáva im lásku k slovenskému jazyku a kultúre. O tomto poslaní učiteľov sa vyznala slovami básnika Augustína Kuchára: pedagóg žehná požehnaný čas, ktorý z dieťaťa robí človeka... Škola a súbor vtedy môžu fungovať dobre, ak má vedúci okolo seba takých ľudí, ktorí mu pomáhajú a s ktorými je spolupráca úspešná. Ja ich mám a zo srdca im ďakujem, - poďakovala sa vyznamenaná aj svojmu učiteľskému zboru. Niektorí z jej kolegov ju odprevadili aj na slávnosť, v ich mene sa o zásluhách pani riaditeľky zmienila učiteľka Marianna Bajczerová Melegová.
„...V mojej činnosti som sa vždy snažil uplatniť a sprostredkovať hodnoty, postoje, ktoré som ako syn slovenskej evanjelickej roľníckej rodiny dostal ako dedičstvo... Krédo mojej pedagogickej činnosti bolo vychovávať a učiť takých žiakov, ľudí, ktorí vo svojom živote za každých okolností budú konať v súlade s rozumom, na základe poznatkov, ale každý ich čin bude aj citovo motivovaným, morálnym rozhodnutím...,“ uviedol Michal Lásik, ktorému v mene jeho kolegov zablahoželala zástupkyňa riaditeľky čabianskej slovenskej školy Mária Mayerová, kým predstavitelia ČOS ho potešili originálnou keramickou nádobou.
Slávnostné chvíle odovzdania štátneho vyznamenania SR, ktoré spestrili recitácie a hudobné vložky študentiek čabianskeho slovenského gymnázia a citarovej kapely Boleráz, poctili svojou prítomnosťou poprední predstavitelia spoločenského života Békešskej župy, Békešskej Čaby a Slovenského Komlóša. Prítomní boli o. i. predseda Výboru pre školstvo a kultúru župného zastupiteľstva Menyhért Szilágyi, vedúci Oddelenia odbornej kontroly župnej samosprávy Gyula Czégény a viceprimátor mesta Békešská Čaba István Köles. Početnú delegáciu Komlóšanov viedla primátorka Rita Garayová. V mene slovenských samospráv a organizácií vyznamenaným zagratulovali o. i. predsedníčka Slovenskej samosprávy Békešskej župy Helena Čičeľová, predseda slovenského voleného zboru Békešskej Čaby Juraj Ando, ako aj predsedníčka Organizácie komlóšskych Slovákov Anna Molnárová.
Od ustanovujúceho zasadnutia nového parlamentu čakám, aby som sa prebudila zo zlého sna. Volebný úspech a postúpenie Jobbiku do zákonodarného zboru, Gábor Vona pri skladaní poslaneckého sľubu v čiernej veste „pripomínajúcej uniformu zakázanej Maďarskej gardy“. Prejav víťaza volieb, predsedu Fideszu Viktora Orbána o akejsi revolúcii v hlasovacích miestnostiach a návrh prehlásenia o národnej jednote, ktoré maďarskú spoločnosť opäť iba rozdeľuje. A vrchol všetkého, tzv. sikulská hymna na záver ustanovujúceho zasadnutia parlamentu, ktorú začali spievať poslanci Jobbiku, potom sa k nim pridali aj poslanci Fideszu. Zvyšok parlamentu skamenelo sledoval, ako sa medzi historické múry teraz už zjavne vracia duch revizionizmu a nezmohol sa ani na to, aby opustil miestnosť. Potom novela zákona o štátnom občianstve, ktorá umožňuje zjednodušenie udeľovania maďarského občianstva Maďarom žijúcim za hranicami a ostrý protest na tento krok na slovenskej strane. No a nevypočuté prosby predstaviteľov Maďarov na Slovensku, aby tento zákon prerokúval maďarský parlament po voľbách v našej materskej krajine. Jednostranné kroky, arogancia, neochota komunikovať. A na záver otázka: komu, alebo čomu v prvom rade slúžia tieto kroky, ktoré urobili najviac škody práve tým, ktorí sú údajne adresátmi tohto „daru“?
Nám, Slovákom v Maďarsku, nerobí problém rozlišovať národnú alebo kultúrnu identitu a občianstvo. Je pre nás prirodzené, že sme slovenskej národnosti, pričom nás spájajú silné putá s miestom, s krajinou, kde sme sa narodili, kde žili naši predkovia, kde odvádzame dane a plníme svoje ďalšie povinnosti vyplývajúce z občianstva. Je tomu tak aj napriek tomu, že po rozpade spoločného štátu sme sa tiež nie z vlastnej vôle ocitli oddelení od materského etnika. Od štátu, s ktorým nás spája občianske puto očakávame, aby nám zabezpečil podmienky pre zachovanie a rozvoj toho, čo nám zostalo po neľahkých stáročiach života v inojazyčnom prostredí.
Človek čím ďalej, tým viac nadobúda presvedčenie, že bez nátlaku Európy by sa pred 15 rokmi nebola zrodila medzištátna základná zmluva medzi MR a SR, ktorá vytvára právny rámec aj na prerokúvanie citlivých otázok. Že kým pred vstupom našich krajín do Únie boli určité prostriedky na „presvedčenie“ rozhašterených susedov, v rámci zoskupenia neexistujú účinné metódy na riešenie takýchto sporov. O tom svedčil konflikt okolo slovenského jazykového zákona a tomuto nasvedčuje aj prístup zjednotenej Európy k zákonu o maďarskom štátnom občianstve.
V poslednom období často uvažujem o tom, kedy sa začal tento zlý sen. Veď po zmene spoločenského zriadenia sme sa všetci pozerali do budúcnosti s optimizmom, mysleli sme si, že príde niečo lepšie. Boli položené právne základy demokratickej spoločnosti a zrodil sa aj národnostný zákon, ktorý síce nie je dokonalý a možno ani nebol vymyslený pre nás, ale priniesol nám také možnosti, aké národnosti v Maďarsku nikdy nemali. V mojom vedomí sa proces podrývania demokratických noriem a právneho štátu spája s konkrétnou udalosťou. V pamäti sa mi jasne vybavuje výročie revolúcie roku 1956 niekedy počas prvej pravicovej vlády, keď „ideoví príbuzní“ terajšieho Jobbiku na štátnych oslavách inzultovali vtedajšieho prezidenta republiky Árpáda Göncza. Vtedajšia moc nepokladala za potrebné zasiahnuť proti vyholeným výtržníkom obutým do ťažkých bagančí, ktorí napádali hlavu štátu, bývalého účastníka revolučných udalostí. Mimochodom, jediného a posledného maďarského politika, ktorému, ako tvrdia niektorí intelektuáli zo Slovenska, Slováci dôverovali. Nuž a práve dôvera je kľúčovým pojmom tak pri riešení problémov medzi väčšinou a menšinou, ako aj v medzištátnych vzťahoch. K jej budovaniu zaručene neprispieva napr. súčasné deklarovanie toho, že Maďarsko sa nesnaží o zmenu hraníc, a vyhlasovanie toho, že krajina susedí sama so sebou. Ani pohŕdavé zmienky maďarských politikov o mladšom bratovi, ktorý nikdy nedisponoval vlastnou štátnosťou a demokracii sa ešte nenaučil. Dokonca ani nálepky na autá s mapami Veľkého Uhorska, tričká a zástavy zdobené takouto mapou a maďarskí „turisti“, ktorí s nimi navštevujú Slovensko. V občanoch Slovenska tieto prejavy vyvolávajú nedôveru a vzbudzujú obavy, ktoré sú posilňované existujúcimi stereotypiami a nezodpovednými politikmi.
Mám preto obavy, že tento terajší zlý sen ešte dlho potrvá.
Slovenská samospráva XII. obvodu Budapešti usporiadala besedu so zástupcom generálnej riaditeľky Riaditeľstva pre národné a etnické menšiny Úradu vlády MR Antonom Paulikom a vedúcou oddelenia riaditeľstva pre právne a samosprávne záležitosti Adrienne Horváthovou. Prvé fórum o nastávajúcich voľbách do menšinových samospráv, ktoré sa uskutočnia v októbri, otvoril predseda miestneho slovenského zboru Michal Hrivnák, ktorý zároveň informoval prítomných o aktivitách ich samosprávy.
A. Paulik sa vo svojom príhovore sústredil na systém menšinových volieb. Je pravdepodobné, že v tomto roku budú platiť ešte predpisy spred štyroch rokov a novela, ktorú schválil maďarský parlament v týchto dňoch, vstúpi do platnosti až v roku 2014. Od 15. mája poštou rozosielajú každému voličovi prihlášku do menšinového zoznamu voličov. 1. júna začne zostavovanie zoznamov národnostných voličov, ktorí sa v októbri budú môcť zúčastniť na voľbách do miestnych menšinových samospráv. Treba vedieť, že voľby vypíšu len v tých mestách, resp. mestských častiach, osadách, v ktorých bude v zozname aspoň 30 menšinových voličov. Do 15. júla budú hotové zoznamy, o ktorých sa možno informovať v miestnych volebných komisiách, ktoré raz týždenne zverejnia aktuálny stav počtu prihlásených. Ako zdôraznil A. Paulik, zoznamy nebudú verejné, zverejnia iba počet prihlásených, nie ich osobné údaje.
Každý volič sa môže prihlásiť v mieste svojho bydliska na jediný národnostný zoznam, v prípade, ak sa pokúsi zaregistrovať na zoznam viacerých národností, budú všetky jeho prihlášky neplatné. Ak niekto zmení adresu, presťahuje sa do inej osady alebo obvodu hlavného mesta, stratí miesto v zozname voličov. Ak to urobí do 15. júla, vo svojom novom bydlisku sa môže prihlásiť znovu, ale po tomto termíne stratí možnosť voliť a byť voleným v najbližších menšinových voľbách.
Ak 15. júla do 16.00 hodiny bude podaných notárovi aspoň 30 platných žiadostí o zápis do zoznamu slovenských voličov, v októbri môže byť volená miestna päťčlenná slovenská samospráva.
Po úspešnom zostavení zoznamu voličov menšinových samospráv bude nasledujúcou úlohou nájsť vhodných kandidátov, ktorí budú účinne zastupovať naše záujmy. Kandidátom môže byť iba osoba zaregistrovaná v zozname voličov, ktorá je povinná predložiť vyhlásenie o prijatí kandidatúry a pripojiť k nemu stanovy organizácie, ktorá ho na kandidatúru navrhla. Kandidát vyhlási, či prijíma zastupovanie menšiny, či ovláda jej jazyk, kultúru a tradície a či bol predtým členom alebo funkcionárom menšinovej samosprávy. Vyhlásenie kandidáta je verejné. Podmienkou je, aby kandidát figuroval v zozname voličov v mieste svojho bydliska. Kandidátom môže byť iba osoba, ktorá má podporu menšinovej nominačnej organizácie.
Nominačná organizácia musí byť taká zaregistrovaná spoločenská organizácia, ktorá má v stanovách zastupovanie danej národnej alebo etnickej menšiny a ktorá bola založená najmenej tri roky pred voľbami, teda v októbri 2007. Kandidáta môže navrhnúť nielen miestna, ale aj regionálna alebo celoštátna organizácia, pričom členstvo kandidáta v tejto organizácii nie je podmienkou.
Regionálne a celoštátne samosprávy vzniknú po komunálnych voľbách, v marci nasledujúceho roka prostredníctvom volebných listín. Listinu môže zostaviť organizácia s kandidačným právom, ktorá v príslušnej župe (hlavnom meste) navrhla za kandidátov v miestnych voľbách do menšinových samospráv aspoň 10 % elektorov. Na župných voľbách sa môžu zúčastniť komunity, ktoré majú v danej župe aspoň 10 miestnych menšinových samospráv volených zborov. Podmienkou účasti na celoštátnych voľbách je, aby daná komunita vytvorila aspoň 4 miestne menšinové samosprávy.
Vedúca odboru riaditeľstva pre právne a samosprávne záležitosti Adrienne Horváthová doplnila informácie A. Paulika. Počas prednášok odzneli konštruktívne otázky z radov účastníkov, medzi ktorými neboli len miestni Slováci, ale aj členovia iných národnostných komunít obvodu. Po fóre sa uskutočnil neviazaný rozhovor účastníkov.
http://www.luno.hu/content/view/10056/1
Pojem „dvojité občianstvo” poznám už dávno. Najčastejšie sa skloňoval v čase rozdelenia československej federácie, keď jeden z bratských národov bol ochotný udeliť občianstvo i občanom zo „susedstva”, ale druhý nie.
Dnes, vďaka iniciatíve bratov spoza Dunaja, by bol tento pojem asi tiež veľmi frekventovaný v médiách, nebyť toho, že pred pár mesiacmi naši jazykotvorcovia prišli s prevratným objavom: že sa nejedná o „dvojité občianstvo”, ale o „dvojaké občianstvo”.
Neviem, či je náš jazyk naozaj ešte stále taký nezrelý, že ho treba umelo vylepšovať, alebo je to len pocit odborníkov, že za svoj plat musia vykázať istú konkrétnu činnosť?
Vedomí si tejto svojej veľkej zodpovednosti za budúcnosť slovenského jazyka, a teda aj národa (a ako sa ukázalo predvídavo i štátu) jazykovedci teda rozhodli, že občianstvo nie je „dvojité”, ale „dvojaké”.
Rozmýšľal som, čo ich k tomu viedlo? Žeby slovo „dvojité” nebolo spisovné?
Keď som ako dieťa išiel na zmrzlinu, dal som si „dvojitú” - čiže dva kopčeky (kopček bol za 50 halierov).
Tiež ak boli kuchárky pri obede ochotné dať „dupľu”, aby som nemusel dva razy čakať v rade, vypýtal som si „dvojitú porciu”.
Nahliadnutie do internetového slovníka jazykovedného ústavu mi potvrdilo, že slovo „dvojitý” spisovné je. Uvádzajú ako príklad „dvojité dvere, dvojitá stena, dvojitá ochrana”.
Dvojité dvere pozostávajú z dvoch krídel; dvojitú stenu tvoria dve
súbežné priečky; dvojitú ochranu poskytujú dvaja rozdielni ochrancovia; dvojitá zmrzlina pozostáva z dvoch kopčekov; dvojitá porcia je dvojnásobná oproti normálnej.
Čiže dvojité občianstvo znamená, že jeden občan má dve občianstva.
A ako je to so slovom „dvojaké”?
Podľa stránky jazykovedného ústavu je tiež spisovné a vyjadruje dva druhy - napr. „dvojaké mäso, dvojaké riešenie”.
Veru, ak sa jedná o dvojaké občianstvo, môžeme nájsť dvojaké riešenie.
1. riešenie: Občan južného Slovenska, hovoriaci po maďarsky, bude mať dve občianstva: slovenské a maďarské. Mohli by sme povedať, že má dva druhy občianstva. Ale naozaj sú to dva druhy?
Overme si to na výraze, ktorý jazykovedci dali ako príklad pre použitie tohto slova: dvojaké mäso.
Ak kuchár pôjde robiť špecialitu z dvojakého mäsa, použije napr. hovädzie a bravčové. Naozaj, výsledné dielo je z dvojakého mäsa.
Ak však kuchár zoberie slovenské bravčové a maďarské bravčové, a urobí z neho špecialitu, bude to špecialita z bravčového mäsa, ale nie z dvojakého mäsa.
Preto riešenie, že ak má niekto občianstvo slovenské a maďarské, jedná sa o dvojaké občianstvo, sa mi zdá nesprávne. (Tam sa skôr hodí vyraz „dvojité”, ako dvojitá zmrzlina môže byť vanilková a čokoládová.)
2. riešenie: Občan južného Slovenska, hovoriaci po maďarsky, dostane k slovenskému občianstvu aj maďarské, ktoré mu ale neumožní zúčastniť sa maďarských parlamentných volieb. Môžeme jednoznačne hovoriť o dvojakom občianstve. Ale nie preto, že jedno je slovenské a druhé maďarské, ale preto, že jedno mu dáva iné práva (alebo práva iného druhu) ako druhé občianstvo.
Ak teda chceme hovoriť o tom, že slovenskí občania, hovoriaci po maďarsky, dostanú k slovenskému občianstvu aj maďarské, je správnejšie hovoriť o dvojitom občianstve.
Ak však chceme hovoriť, že maďarské občianstvo Maďarom, žijúcim mimo Maďarskej republiky, dáva iné práva, než občianstvo tých, ktorí žijú na jej území, je správne hovoriť o dvojakom občianstve.
Poslanci Národného zhromaždenia Maďarskej republiky 26. mája schválili novelu zákona o maďarskom občianstve, ktorá sa týka zjednodušeného udeľovania dvojitého občianstva zahraničným Maďarom. Za návrh hlasovalo 344 poslancov, traja boli proti, päť poslancov sa zdržalo hlasovania. Návrh novely schválil parlament aj napriek ostrému protestu Slovenskej republiky. NZ MR nepodporilo ani jeden z pozmeňujúcich návrhov opozičných strán Politika môže byť iná (LMP), Hnutie za lepšie Maďarsko-Jobbik, ani Maďarskej socialistickej strany (MSZP).Poslanci výsledok hlasovania prijali mohutným potleskom. Zákon vstúpi do platnosti 20. augusta, v deň maďarského štátneho sviatku, aplikovaný však bude až od 1. januára 2011.
Dobrovoľné prijatie iného štátneho občianstva zo strany štátneho príslušníka Slovenskej republiky bude od 17. júla znamenať, že mu týmto krokom zanikne občianstvo slovenské. Vyplýva to z novely zákona o štátnom občianstve, ktorý 26. mája na mimoriadnej schôdzi v priebehu niekoľkých hodín schválili poslanci Národnej rady SR 90 hlasmi zo 115 prítomných. Za právnu normu počas posledného hlasovania NR SR v tomto volebnom období „dvihli ruky” prítomní členovia Smeru-SD, SNS, ĽS-HZDS a KDH. Z klubu SDKÚ-DS novelu nepodporil nikto, poslanci SMK neboli v sále prítomní. Právna norma reaguje na maďarský zákon schválený tiež 26. mája, ktorý od nového roka zjednodušuje udeľovanie dvojitého občianstva zahraničným Maďarom. Po novom tak štátny príslušník SR automaticky stratí slovenské občianstvo, ak dobrovoľne požiada o iné. Strata sa nevzťahuje na nadobudnutie cudzieho štátneho občianstva v súvislosti s uzavretím manželstva alebo narodením. Dotyčný príde o slovenské štátne občianstvo v ten istý deň, ako získa cudzie. Túto skutočnosť musí bezodkladne oznámiť obvodnému úradu v sídle kraja. Ak tak nespraví, môže dostať pokutu vo výške 3319 eur. Zároveň mu zanikne pracovnoprávny, štátnozamestnanecký či služobný pomer, na základe ktorého vykonáva povolanie, pri ktorom je nutné štátne občianstvo SR.
„Dvojité štátne občianstvo je nežiaducim javom vzhľadom na skutočnosť, že udelením ďalšieho vzniká štátoprávny vzťah k dvom štátom súčasne. Z hľadiska práv a povinností, ktoré z takéhoto štátoprávneho vzťahu občanovi vo vzťahu k štátu vyplývajú, môže dochádzať v praxi k závažným problémom,” vysvetlil premiér Robert Fico ako predkladateľ návrhu. Negatívne dôsledky tohto kroku sa podľa neho znásobujú, ak nejde o ojedinelé prípady, ale dochádza k jeho hromadnému udeľovaniu. Šéf exekutívy pripomenul, že navrhovaný nový spôsob straty štátneho občianstva je v súlade s Európskym dohovorom o občianstve, pričom v právnych úpravách členských štátov Európskej únie nie je ojedinelý. Podobný majú v Českej republike.
„Zákon je zlý,“ povedal po hlasovaní predseda SDKÚ-DS Mikuláš Dzurinda. Právnou normou podľa neho vyháňa Slovensko občanov SR zo svojich radov. Zákon zároveň umožňuje vytváranie špecifickej menšiny ľudí s maďarským občianstvom, ktorí prídu o slovenské občianstvo, ale budú žiť na území SR. Ako bude rásť nová menšina čisto maďarských občanov na území Slovenska, bude sa znižovať počet slovenských občanov.
Ľudové noviny môžete od 1. júna pravidelne čítať aj v 57 slovenských pamiatkových domoch po celom Maďarsku. „Náš týždenník ako komunikačný prostriedok Slovákov v Maďarsku má nesmierne veľký význam. Je akýmsi oknom, oknom pre nás do sveta a svet sa zasa cez toto okno môže zoznámiť s našim životom,“ uviedol výkonný riaditeľ Verejnoprospešnej spoločnosti Legatum, s. r. o., Juraj Ando. Podľa nášho vydavateľa od tohto kroku očakáva Legatum zlepšenie informovanosti o našich spoločných veciach a perspektívne zvýšenie počtu predplatiteľov Ľudových novín.
Od začiatku mája majú v novohradskom Veňarci novú turistickú atrakciu - murovanú pec, ktorú postavili na dvore miestneho národopisného múzea. Na slávnostné odovzdanie pozvali členovia miestnej slovenskej samosprávy všetkých obyvateľov, ktorí sa podieľali na jej budovaní. Oni mohli ochutnať prvé pagáče, chleby a langoše, upečené v novej peci. V miestnom kultúrnom dome usporiadali večer tanca s kapelou Kóborzengő, ktorý viedla choreografka Eva Szilágyiová Šubová. Organizátori - miestna slovenská samospráva a Regionálne stredisko novohradských a hevešských Slovákov - pozvali tanečníkov zo susedného Kirťu, Guty a Pišpeku. Záujemci sa mohli naučiť základné kroky ľudových tancov, ale v prvom rade sa všetci spolu dobre cítili v spoločnosti ľudí s podobnými záujmami.
V predposlednú májovú sobotu sa v Szomori stretli tanečné súbory a spevácke zbory národností žijúcich v Komárňansko-Ostrihomskej župe. Po týždni vytrvalého dažďa spestreného búrkami nasledovala vyčasená sobota - akoby stvorená na podujatie pod voľným nebom. Ak by niekto nepoznal cestu do dejiska podujatia, aj ten by tam bez problémov trafil, lebo organizátori postavili vedľa cesty bábiky z dreva odeté do ľudového kroja, ktoré ukazovali smer k základnej škole. Doobeda sa uskutočnil krojovaný sprievod od školy do miestneho rímskokatolíckeho kostola, kde sviatočnú svätú omšu slúžil kardinál Péter Erdő. Liturgiu čítali predstavitelia menšín. Za Slovákov čítala predsedníčka župnej slovenskej samosprávy Mária Nagyová. Po omši sa účastníci veľkolepého podujatia presunuli k veľkému stanu na dvore miestnej základnej školy, kde stálo pekne vyzdobené javisko.
Stretnutie začalo hymnami zúčastnených národností v podaní dychovky z Moďoróšu. Hymnickú pieseň Slovákov v Maďarsku Daj Boh šťastia zaspievali členovia pávieho krúžku z Čívu, Sílešu, Bánhidy, Šárišápu, Hute a tanečníci z Tardošu spolu s dôchodcami z Orosláňu.
Prítomných pozdravil starosta Szomoru György Nagy. Zmienil sa o tom, že pre obec, ktorá má sotva 1150 obyvateľov, je veľkou cťou usporiadať župné stretnutie. Ako uviedol, v tomto roku uplynie dvestopäťdesiat rokov odvtedy, ako sa v Szomori usadili Nemci a odvtedy má osada aj vlastnú farnosť. „Pred násilným vysťahovaním tu bolo 80 percent obyvateľstva nemeckej národnosti. My sa dodnes snažíme zostať verní svojim tradíciám a aj našim deťom chceme ukázať, že svet okolo nich má aj minulosť,“ povedal starosta. Prítomným sa prihovoril aj predseda valného zhromaždenia župy Pál Völner, ktorý s uznaním hovoril o tom, že v župe si tri národnosti mohli založiť svoj regionálny zbor. „Základy spolupatričnosti sú v nás bez ohľadu na to, akým jazykom hovoríme alebo aký máme kroj,“ konštatoval P. Völner, ktorý je aj parlamentným poslancom za tento obvod. Priznal sa, že je pre neho veľkým potešením, že nový parlament už schválil novelu zákona, na základe ktorého si národnosti budú môcť voliť svojich zástupcov v maďarskom parlamente.
Po úvodných slovách nasledoval kultúrny program, v ktorom sa predstavili folklórne telesá národností žijúcich v župe. Prekrásne piesne a rytmické tance predvedené v ľudovom kroji vyvolali v onú májovú sobotu v prítomných pocit ozajstnej spolupatričnosti. Podujatie vyvrcholilo tanečnou zábavou s tombolou, v ktorej bola hlavná cena drevená studňa.
Pobočka Zväzu Slovákov v Maďarsku v Kóšpallagu už po trinásty raz usporiadala Národnostné stretnutie, ktoré spojila s oslavami 40. výročia svojho založenia. Na stretnutie prišli kultúrne telesá z okolitých obcí, ale aj z Pilíšskych hôr.
Po spoločnom zaspievaní hymnickej piesne Daj Boh šťastia... prítomných pozdravila predsedníčka miestnej organizácie ZSM Katarína Bušová Botošová.
- Pred trinástimi rokmi sme vykonali veľkú vec. Vtedy sme spolu s priateľmi usporiadali prvé stretnutie pod názvom Majáles. Javiskom bola plošina nákladného auta, na ktorom vystúpili miestne a dunaeďházske súbory. Potom sme pri táboráku tancovali až do rána. Za tie roky sa medzi nami vytvorilo hlboké priateľstvo a my sme vďační každému, kto k nám prichádzal a dodnes prichádza a spestruje náš život, - povedala pani predsedníčka.
- Čo sa týka nášho jubilea, kóšpallagská pobočka ZSM bola založená roku 1970. Žiaľ, dnes mohli prísť medzi nás len dvaja zakladajúci členovia. Prežili sme spolu veľmi pekné chvíle, často sme boli na cestách, nielen doma, ale aj v zahraničí. Viackrát sme vystúpili na Slovensku, v Poľsku a Rumunsku. Doma sme navštívili naše slovenské mestá a obce, od Békešskej Čaby až po Mlynky, ale boli sme aj častými hosťami Domu a klubu dôchodcov vo Vacove, - povedala Katarína Bušová Botošová a privítala početných hostí.
V mene Zväzu Slovákov v Maďarsku zavítala do obce členka predsedníctva ZSM Marta Papučková, ktorá zdôraznila dôležitosť zachovávania tradícií a popriala prítomným veselú zábavu. Po pozdravných prejavoch nasledoval program, v ktorom vystúpili kultúrne súbory z Dunaeďházu, zo Santova, Mlynkov, Senváclavu, skupina dôchodcov z Vacova a miestny spevácky zbor. Po kultúrnom programe nasledovalo spoločné posedenie a zábava s neodmysliteľnou tombolou. Účinkujúci si sľúbili, že sa uvidia najneskôr o rok, na štrnástom Národnostnom stretnutí v Kóšpallagu.
Slovenská samospráva III. obvodu Budapešti - Starého Budína a Békášmederu - pravidelne usporadúva ročne dva programy aj pre slovenských dôchodcov žijúcich v tejto časti metropoly. Sú to stretnutia viažuce sa k niektorým významným sviatkom roka. Prvé tohoročné stretnutie sa uskutočnilo pri príležitosti Turíc. Pozvánke samosprávy sa tešilo približne tridsať našich dôchodcov, ktorí sa stretli 13. mája vo večerných hodinách v sídle Starobudínskeho spoločenského kruhu. Dôchodcov krátkym kultúrnym programom, kyticou prekrásnych slovenských ľudových piesní, pozdravili žiaci budapeštianskej slovenskej školy. Po programe účastníkov milými slovami privítal predseda samosprávy František Križan, ktorý ich zároveň oboznámil s tohoročnými akciami slovenského voleného zboru obvodu. Zdôraznil, že samospráva sa popri svojich tradičných akciách aktívne zapája aj do organizovania veľkolepých obvodných programov, akými sú napríklad Národnostné dni Starého Budína deviatich menšinových samospráv, alebo Občianske a národnostné dni organizované menšinovými samosprávami a desiatkami občianskych organizácií. Medzi tieto podujatia patria aj tradičné Starobudínske hody a Adventný koncert v Békášmederi, organizované spolu s obvodnou nemeckou samosprávou. Slovenský volený zbor tejto mestskej časti už jedenásť rokov obohacuje svojou činnosťou kultúrne dianie III. obvodu hlavného mesta. A že nie bezvýsledne, o tom hádam najrukolapnejšie svedčí záujem, ktorý sa prejavuje o jej činnosť zo strany obyvateľov Starého Budína. Predseda samosprávy záverom hovoril o blížiacich sa voľbách národnostných samospráv. Účastníci večierka sa vo svojich vystúpeniach jednoznačne vyjadrili za potrebu iniciovania volieb do menšinových samospráv obvodu, medzi nimi i do slovenskej samosprávy.
Na záver príjemného priateľského posedenia pri bielych stoloch členovia samosprávy odovzdali našim dôchodcom malé darčeky.
Učitelia a žiaci Základnej školy Károlya Földváryho vo Vacove 6. mája privítali slovenských učiteľov a žiakov z družobného mesta Vacova, z Dubnice nad Váhom. Školy z týchto miest nadviazali priateľské styky pred piatimi rokmi. Odvtedy sa uskutočnilo množstvo spoločných programov, na ktoré sa žiaci, učitelia i rodičia vždy s radosťou a usilovne pripravovali. Vacovské deti sa niekoľkokrát zúčastnili na atletickej súťaži Marty Herdaovej, na oslavách okrúhlych výročí školy a usporiadali aj spoločné súťaže pre deti a výstavy.
Tohoročné stretnutie sa začalo kultúrnym programom v aule vacovskej školy. Riaditeľ Dr. Iván Attila Váradi úvodom privítal hostí zo Slovenska, ako aj predsedu Slovenskej samosprávy vo Vacove Júliusa Alta. Po pozdravných slovách nasledovalo vystúpenie tanečníkov. Potom žiaci slovenského krúžku pôsobiaceho v tejto škole, ktorý vedie Katarína Hegyesiová, zaspievali slovenské ľudové piesne, o. i. Slovenské mamičky, Tancuj, tancuj vykrúcaj a Neďaleko od Trenčína. Na záver kultúrneho programu oslávili päťročnú spoluprácu škôl veľkou tortou.
Popoludní sa uskutočnili športové súťaže a súťaž z anglického jazyka. Výhercovia dostali dokonca aj medaily. Večer sa deti zo Slovenska rozišli do rodín vacovských žiakov, kde sa rozprávalo rôznymi jazykmi: po maďarsky, po slovensky a dokonca aj po anglicky.
Na druhy deň prijal hostí primátor mesta Vacov Dr. János Bóth na mestskej radnici. Potom navštívili hostia Budapešť, kde si pozreli Parlament a Palác zázrakov. Večer mali deti diskotéku v škole, kým dospelí spoločnú večeru v reštaurácii. Posledný deň návštevy sa hostia zo Slovenska oboznámili s pamiatkami mesta Vacov. Naši priatelia sa cítili výborne, obohatili sa o nové zážitky a tešia sa na ďalšiu spoluprácu škôl a mesta.
Samospráva veľkoobce Malá Tarča, miestna slovenská samospráva a Malotarčiansky kultúrny spolok usporiadali v poradí pätnáste Malotarčianske dni.
Bohatá séria programov sa začala otvorením výstav v priestoroch Základnej školy Ferenca Flóra. Účastníci vernisáže sa mohli kochať vo fotografiách, origami, keramických výrobkoch, ručne šitých a vyšívaných textíliách, háčkovaných prikrývkach, drevorezbárskych prácach a pštrosích vajíčkach. Slovenská samospráva na čele s Katarínou Szabovou Tóthovou a delegácia zo spriatelenej obce Beluša zo Slovenska pod vedením starostu Vladimíra Vadrnu vystavovali malotarčianske mapy so slovenskými zemepisnými názvami a produkty, charakteristické pre Belušu a jej okolie.
- Slovenská samospráva v Malej Tarči od svojho založenia každý rok organizuje v rámci Malotarčianskych dní výstavy, - informovala nás predsedníčka voleného zboru. - Od nadviazania stykov s obcou Beluša nám privážajú výstavné exponáty aj naši priatelia zo Slovenska. Tohto roku Belušania vystavovali produkty charakteristické pre ich obec a okolie. Sú to výrobky zo skla, syry, pálené a umelecky zdobené medovníky, medzi nimi aj medovníkový erb Beluše. Malotarčania vystavovali miestne mapy, na ktorých sú označené chotárne názvy po slovensky. Prítomných v mene organizátorov privítal vicestarosta mesta József Babarczi, ktorý konštatoval, že vystavené materiály ho oslovili, - informovala nás Katarína Szabová Tóthová.
Z Beluše prišla na dvojdňové oslavy štvorčlenná delegácia, ktorá pozvala malotarčianskych Slovákov koncom júna do tejto malebnej slovenskej obce. V sobotu predpoludním starosta Malej Tarče Szabolcs Tóth slávnostne otvoril pätnáste Malotarčianske dni, potom sa krojovaný súbor domácich a hosťujúcich folklórnych telies vydal do ulíc veľkoobce. Popoludní na javisku na Námestí mládeže vystúpil domáci súbor Panónia, modelky v svadobných šatách, predviedli bábkové divadlo a večer sa predstavili maďarské popové a rockové kapely. V Jazdeckom dvore Dereš, v jazdiarni mladých podnikateľov Moniky a Petra Kohajdovcov, bolo jazdecké popoludnie. Deti si mohli na poníkoch a dospelí na koňoch vyskúšať jazdenie, povoziť sa na koči a pozrieť si náročný program domácich jazdcov. Po celý deň robili v miestnej zdravotnej škole bezplatné prevenčné lekárske prehliadky, na viacerých dejiskách prebiehali športové programy.
V nedeľu pripravili organizátori predovšetkým programy pre deti a vystúpenia hudobných skupín. Malotarčianske dni sa skončili ohňostrojom.
V nádhernej historickej budove sídla Peštianskej župy v centre Budapešti sa v ten slnečný májový deň neschádzali poslanci, ale deti. Prišli na recitačnú súťaž, ktorú vypísala Slovenská samospráva Peštianskej župy, a všetky boli víťazi. Tento fakt prízvukoval vo svojich úvodných slovách predseda samosprávy Július Alt. V priebehu súťaže, ktorá sa konala v príjemnom rodinnom ovzduší, sa mali deti predstaviť a potom zarecitovať najprv povinnú, potom individuálne vybranú báseň. Organizátori zvolili povinné básne z nedávno vydanej antológie Pod Pilíšom. Ako povedala členka kultúrneho výboru samosprávy Katarína Szabová Tóthová, týmto gestom chceli vyjadriť svoju radosť a hrdosť z toho, že v ich župe tvoria autori, ktorí sú schopní vytvoriť takéto diela a zároveň ich postaviť pred ostatných, ako nasledovaniahodný príklad. V Peštianskej župe je 28 Slovákmi obývaných osád, ale do súťaže sa prihlásili deti iba z troch, z Mlynkov, Dabaša - Šáre a Ďurky. Tento fakt však organizátorov, členov poroty, ani deti neodradil a všetci mali radosť z krásnych básní, ktoré sa deti poctivo naučili. Ani jednému účastníkovi, či vlastne účastníčke, veď prišli samé dievčatá, sa nestalo, že by boli zabudli text básne. Najprv sa predstavili najmenší, ktorí ako povinnú zarecitovali báseň Gregora Papučka o ošípanej. Pre tretiakov a štvrtákov vybrali organizátori báseň Alexandra Kormoša Koniec zimy. Piataci a šiestaci museli zvládnuť recitáciu diela Evy Fábiánovej Bez nadpisu, kým pre tých najstarších žiakov bolo úlohou predniesť báseň Spolu od Imricha Fuhla. Porota v zložení Erika Lázárová (školská referentka Úradu Celoštátnej slovenskej samosprávy), Alžbeta Klimászová (predsedníčka Kultúrneho výboru Slovenskej samosprávy Peštianskej župy) a autorka týchto riadkov mala ľahkú úlohu: na záver súťaže konštatovať, že všetci účastníci prišli dôkladne pripravení a všetci si zasluhujú, aby boli spomenuté ich mená: Diana Garabová, Virág Kertiová (Ďurka), Borbála Mikušiková, Estera Kócziánová, Fanni Pénzeliková, Izabela Roobová, Katarína Holczapfelová, Uršuľa Dékáňová, Anna Horváthová (Mlynky), Estera Daňišová, Fanni Bali-Hajagošová, Žaneta Segfiová a Petra Hajdiová (Šára). Za svoj skvelý výkon prevzali diplomy, knižné poukážky a propagačný materiál o Peštianskej župe. Organizátori nezabudli ani na pripravujúce učiteľky, ktoré odviedli veľký kus práce, darovali im kuchársku knihu Takto varila starká, ktorú vydal Spolok Slovákov z okolia Pešti.
Príprava detí sa začala krátko po vypísaní súťaže a po školských kolách nadišiel čas zmerať si sily v regionálnom kole Slovenských spievaniek a veršovačiek, ktoré sa už po druhý raz konalo v Novom Meste pod Šiatrom. Stalo sa tak vo štvrtok 13. mája, keď ešte nebolo ani chýru, ani slychu po terajších dažďoch, ktoré Novomešťanom v súčasnosti poriadne znepríjemňujú život.
Súťaže sa zúčastnilo 62 recitátorov zo šiestich základných škôl - z Novej Huty, Erdőhorváti, Fizéru, Hollóházy, Répašskej Huty a Nového Mesta pod Šiatrom a traja gymnazisti z Nového Mesta pod Šiatrom. Poroty teda mali z čoho vyberať. Hodnotili osobitne výkony žiakov dvojjazyčnej školy a žiakov škôl, kde slovenčinu vyučujú ako predmet. Žiaľ, spevákov bolo pomenej - aj tí len z novomestskej školy, preto porota ich výkony nehodnotila.
V I. kategórii boli členkami poroty učiteľky z novomestskej slovenskej školy Katarína Krafčenková a Helena Rohályová, a veru mali neľahkú úlohu, pretože každý „drobček“ bol šikovný svojím spôsobom. Nakoniec dospeli k nasledovným výsledkom:
1. Bella Liza Móréová (NMpŠ)
2. Žofia Angyalová (NMpŠ)
3. Ester Kováčová (NMpŠ)
1. Lilla Oroszová (Répašská Huta)
2. Zuzana Hódosiová (Fizér)
3. Bianka Vaszlaviková (Hollóháza)
Porota udelila ceny za vynikajúci výkon nasledujúcim žiakom:
Dorka Szívósová (Répašská Huta)
Daniela Lójaová (Nová Huta)
Brigita Boršiová (Répašská Huta)
Ondrej Gábor Nagy (NMpŠ)
V II. kategórii boli porotkyňami riaditeľka Slovenského divadla Vertigo Daniela Onodiová a učiteľka gymnázia v NMpŠ Monika Tóthová. Po hodnotení celkového výkonu detí profesionálnymi očami sa zrodili tieto výsledky:
1. Melinda Izabela Miglécová (NMpŠ)
2. Estera Alžbeta Buličková (NMpŠ)
3. Mercédes Boglárka Ballaová (NMpŠ)
1. Virág Magiczová (Nová Huta)
2. Janka Molnárová (Répašská Huta)
3. Aneta Lovászová (Répašská Huta)
V tejto kategórii získali ceny za vynikajúci výkon
Viktor Urbanovič (Fizér)
Bianka Molnárová (Nová Huta)
Liliana Dora Čizmárová (NMpŠ)
V III. a IV. kategórii, ktoré boli čo do počtu žiakov menej zastúpené, bola v porote odborná radkyňa Župného pedagogického ústavu Agneša Kočová a riaditeľka Zemplínskeho osvetového strediska v Michalovciach Eva Rafayová. Súťažili len žiaci z Nového Mesta pod Šiatrom a umiestnili sa nasledovne:
1. Diana Vitányiová
2. Mark Galyaš
3. Zuzana Bodrogiová
1. Uršuľa Ádámová
2. Róbert Gášpár
3. Monika Lakatošová
Po súťaži čakal deti chutný obed a vyhlásenie výsledkov, ktorého sa ujala riaditeľka Maďarsko-slovenskej dvojjazyčnej národnostnej školy a internátu Júlia Kucziková. Aj touto cestou chceme zagratulovať nielen výhercom, ktorí získali možnosť zúčastniť sa na celoštátnom kole 11. júna v Budapešti, ale aj všetkým deťom, ktoré urobili tiež veľký kus práce v oblasti zachovávania slovenského jazyka a mnohokrát záviselo len na mále. Vďaka patrí aj pripravujúcim učiteľkám, ktoré zveľaďujú vzťah svojich žiakov k literatúre a k slovenskému jazyku. No a ďakujeme aj členom porôt za to, že prijali naše pozvanie a poctili nás svojou účasťou.
Čo dodať na záver? Prajem všetkým veľa úspechov v Budapešti!
Slovenská základná škola a gymnázium v Békešskej Čabe má dlhodobé družobné styky so Základnou školou Andreja Kmeťa v Leviciach. Táto spolupráca pozitívne vplýva na medziľudské vzťahy medzi žiakmi aj medzi pedagógmi. Škola dostala pozvanie na priateľskú návštevu spojenú s aktivitami, súvisiacimi s Dňom Zeme. V Základnej škole Andreja Kmeťa si každý rok pripomínajú Deň Zeme rôznymi celoškolskými aktivitami. Tohoročné boli výnimočné, konali sa totiž za účasti zástupcov krajín Visegrádskej štvorky. Maďarsko zastupovala delegácia z Békešskej Čaby, ktorá pozostávala zo šiestich žiakov, riaditeľky školy Edity Pečeňovej a jej zástupkyne Márie Mayerovej. Česko reprezentovala zástupkyňa riaditeľa Základnej školy v Boskoviciach Dagmar Oujezská, z Poľska pricestoval Artur Sobczyk, ktorý študuje na Poľnohospodárskej univerzite v Nitre a za Slovensko bol prítomný primátor Levíc Štefan Mišák. Účastníci spoločne zasadili „Visegrádsky strom“. Do podpníka tohto unikátneho stromu sú naočkované štyri druhy ovocia, ktoré symbolizujú štyri krajiny V 4: nektarinka (H), broskyňa (PL), marhuľa (CZ) a slivka (SR).
Aktivity Dňa Zeme pokračovali v škole vedomostnými súťažami, zašívaním ozónovej diery, žiaci si vyrábali vlastný papier, obnovovali školský chodník, učili sa poznávať chránené zvieratá.
Celý môj príbeh sa začal tým, že som skoro dostal infarkt, keď ma zavolali do riaditeľne. Našťastie som zistil, že si ma pani riaditeľka zavolala len preto, aby sme sa spolu dohodli na podrobnostiach našej cesty. Informácie sme mali vytlačené aj na papieri, takže nám bolo všetko jasné. Ideme do Levíc, na tamojšej základnej škole organizujú Deň Zeme. Keď sme sa už na všetkom dohodli, deň pokračoval ako každý bežný deň.
Konečne prišla dlho očakávaná streda. Pred jedenástou sme nastúpili do mikrobusu, ktorý nás čakal pred školou. Počas celej cesty som počúval hudbu, až kým sme neprišli do Levíc. Mikrobus zastal priamo na parkovisku levickej školy, kde sme konečne vystúpili. Hneď nás privítala zástupkyňa riaditeľky a pozvala nás do riaditeľne. Tento krát som obavy nemal, vedel som, že som hosťom a keď nás oboznámili s dôležitými informáciami o našom programe, zistil som, že budem aj súťažiacim. Po skončení nám urobili malú exkurziu. Nakoniec nastala dlho očakávaná chvíľa: zobrali nás na miesto, kde nás už čakali rodiny, v ktorých sme strávili nasledujúce dni. Tam som sa stretol s chlapcom, s ktorým som prežíval zaujímavé chvíle. Po zoznámení sme sa vrátili späť k mikrobusu, zobrali sme si z neho naše veci a hneď sme sa pohli k „svojim“ rodinám. Trošku bližšie som sa zoznámil s hostiteľskou rodinou a ukázali mi izbu, kde som býval počas môjho pobytu.
Ešte v ten večer sme sa s Matúšom vybrali k jeho priateľke. Hneď po príchode sme zistili, že aj u nich býva jeden študent, ktorý prišiel v rámci rovnakého výmenného programu z Českej republiky. Trochu neskôr sme išli na vychádzku so psom a po vychádzke sme sa rozišli domov. My sme sa vrátili domov okolo pol desiatej. Matúšova mama nás čakala s večerou. Keď sme sa navečerali, boli sme takí unavení, že sme sa rýchlo pobrali na odpočinok. Zobudil som sa pred siedmou, ale som si všimol, že Matúš je už dávno hore. Rýchlo som sa obliekol a naraňajkoval a o pol ôsmej sme sa vybrali pešo do školy. O desať minút sme už boli v škole. Vstúpil som do triedy, privítali ma s nadšením.
Presne o ôsmej sa oficiálne otvorili oslavy Dňa Zeme a všetkých účastníkov poprosili, aby začali fúkať bublinky. Na túto výzvu sa do vzduchu vzniesli tisíce mydlových bublín. Potom sa dav ľudí rozišiel do tried. Každý sa snažil nájsť dobré miesto, aby dostal čo najviac bodov. Celkovo bolo 13 stanovísk a my sme začali s číslom 8. Dostali sme veľmi zaujímavú úlohu. Bol tam jeden obrovský a jeden menší had. Prirodzene, boli tam aj učitelia, ktorí dávali na nich pozor. Úloha bola nasledovná: hada bolo treba dať jednému zo žiakov a ten šťastný som bol ja. S roztrasenými kolenami som sa vybral doprostred miestnosti, kde mi na krk zavesili hada. Zľakol som sa, keď sa mi had zahľadel do očí. A dokonca tento okamih zvečnili aj na fotke. Nakoniec mi zobrali hada dole z krku. Dosiahli sme plný počet bodov. Na ostatných stanoviskách sme dostali nasledujúce úlohy: zašitie ozónovej diery, výroba recyklovaného papiera, vyplnenie dotazníka atď. Pri vyhlasovaní výsledkov bol každý v napätí a na tvári každého bolo vidieť, čo očakáva. Konečne to prišlo! VYHRALI SME! V ten večer sme už len odpočívali a pozreli sme si film.
Nasledujúci deň som sa zobudil smutný, pretože som si uvedomil, že je to môj posledný deň v tejto rodine. Zbalil som sa a autom sme odišli do školy. Keď sme prišli ku škole, bohužiaľ, museli sme sa rozlúčiť s Matúšom. V jednej veľkej miestnosti sa zhromaždili žiaci z Maďarska a ich sprievodcovia. Vypočuli sme si vrelé slová na rozlúčku a potom sme sa už museli vydať na cestu domov. Nastúpili sme do mikrobusu. Pohli sme sa a mávali sme tamojším žiakom a učiteľom. Počas cesty domov sme si navzájom rozprávali zážitky, ktoré sme zažili v rodinách, kde sme boli ubytovaní.
Pred dvadsiatimi rokmi pri návšteve Turčianskej galérie v Martine ma zaujal plagát vo vývesnej skrinke pred touto historickou budovou, ktorý pozýval na výstavu diel Želmíry Švehlovej - Duchajovej. Na okrovej upútavke s reprodukciou obrazu Pri káve som popri mene čítal: prvá slovenská maliarka. To rozhodlo, že som si kolekciu prezrel pozornejšie a v týchto dňoch - pri dvojitom výročí umelkyne - si ju pripomínam.
Vierohodné údaje o živote a diele Želmíry Švehlovej-Duchajovej akoby predznamenávali jej skromné tvorivé ambície. Podlžnosť načim však pripísať predovšetkým výtvarným teoretikom a historikom. Preto i dnes možno ešte súhlasiť s názorom promovanej historičky Barbory Sitárovej z roku 1990 podľa ktorej „dielo maliarky dodnes nemá náležité miesto v hodnotovej hierarchii slovenského umenia...“
autorky si vyžaduje dlhodobejší umenovedný výskum. Jeho výsledkom má byť ucelená monografická výstava, prinášajúca na základe zozbieraných diel zo súkromného i galerijného majetku, korešpondencie i dokumentácie ucelený hodnotiaci „obraz o nezvyčajnom tvorivom duchu ženy, ktorá prekonala možnosti svojej doby... Bude tak splatený dlh voči prvej slovenskej maliarke, významnej umeleckej osobnosti, ktorej vklad svetovosti do koreňov slovenského moderného maliarstva bol doposiaľ opomenutý...“. Takto akosi to napísala aj komisárka martinskej, zatiaľ poslednej výstavy z diela Želmíry Švehlovej- Duchajovej... Tento hlas je viac ako výzvou.
Želmíra Švehlová prežívala detstvo na otcovej fare v rodnej obci, v Lazoch pod Makytou, kde sa narodila pred 130 rokmi - 6. mája 1880. Rodná obec, roztrúsená v malebnom podhorskom okolí, bola pre ňu inšpiratívnym obrazom i odrazom. Sem sa vrátila aj po absolvovaní Učiteľského ústavu v Bratislave, aby tu päť dlhých zimných mesiacov učila deti, v evanjelickom kostole sprevádzala na organe bohoslužby, popritom si do notesa zaznamenávala ľudové piesne a do náčrtníka zachytávala krajinu i ľudí v smelých umeleckých pokusoch, ktoré jej neskoršie otvorili brány umeleckých akadémií. Obklopovala ju rázovitá príroda a ľudia, hlavne v nedeľu v starosvetských rukávoch a ženy v riasených sukniach.
Otec i matka boli Martinčania; starý otec Andrej Švehla, slovenský vlastenec, bol dlhoročný martinský richtár, mešťan, ktorý sa usiloval o pozdvihnutie slovenského národného i kultúrneho života. Zaslúžil sa, okrem iného, o zorganizovanie Memorandového zhromaždenia v Martine v júni 1861 i o to, že sa Martin stal na čas centrom ducha i kultúry.
prebudené ešte v časoch štúdií na učiteľskom ústave, silnejú a teraz už cieľavedomá túžba po maľovaní privádza Želu Švehlovú na štyri roky do Berlína (1906 až 1910), kde absolvovala Umeleckú školu spolku umelkýň a potom z tejto Kunstschule des Vereins der Kunstlerinnen odišla na ďalšie štyri roky študovať portrétnu maľbu na Dámsku akadémiu v Mníchove (1910 až 1914).
Rok 1914. Rinčia zbrane a múzy mlčia. Táto odmlka bola pre mladú maliarku pridlhá. Strácala sa nádej, že sa paleta ešte niekedy oživí. Veď práve nádej v budúcu možnú tvorbu dávala maliarke energiu k novým začatým dielam, ktoré však v konzervatívnom a príliš tradičnom prostredí Martina - kam sa vrátila - nenachádzali pochopenie...
„...Tvorba Švehlovej si v tej dobe nenašla veľa priaznivcov. Maliarka nebojovala s neporozumením okolia, utiahla sa do intimity domova. Manželstvo a nové blatnické gazdovstvo jej priniesli iné starosti a radosti...“ (Barbora Sitárová)
žila v pokojnej atmosfére domova a úzkeho kruhu priateľov. Starý „duchajovský dom“ vedľa martinského divadla dnes už nestojí. Nová výstavba pohltila dom i záhradu.
V rokoch 1919 až 1930 pôsobila Želmíra Švehlová - Duchajová ako odborná učiteľka kreslenia v Štátnej meštianskej škole v Martine, pracovala pre Živenu (v tomto spolku v rokoch 1920 až 1946 zastávala funkciu podpredsedníčky). Sporadicky sa zúčastňovala domácich výstav. Ako členka Spolku slovenských umelcov sa predstavila v roku 1918 v Hodoníne, v roku 1922 v Košiciach, v roku 1931 v Martine a vyvrcholením tejto jej skromnej aktivity boli výstavy v Bratislave (1931 a 1941). Vyvrcholením bola jej expozícia v Umeleckom kabinete v Bratislave (1941), ktorú otváral maliar Janko Alexy...
Tu sa totiž prezentovala novými zrelými dielami, ktoré vznikli, keď sa maliarka po dlhých rokoch pustila s novým elánom do práce. A znalkyňa jej tvorby, promovaná historička Barbara Sitárová sumarizuje nasledovne: „...Krajiny, portréty, zátišia, žánrové motívy presviedčali už vtedy o nesporných umeleckých kvalitách prvej významnej a odborne školenej maliarky. Jej dielo i dnes prejavuje štýlovú jednotu a celistvosť, i keď nepracovala sústavne. Lyrické plenérové motívy a žánrové portréty, ktoré sú v jej prácach najčastejšie, vykazujú všetky maliarske kvality a bohatú, živelnú tvorivú invenciu, stojacu na serióznych základoch umeleckého vzdelania...“
Na mníchovskej akadémii sa Želmíra Švehlová stala žiačkou profesora Maxa Feldbauera, nemeckého impresionistu, ktorý sa neskôr stal prezidentom drážďanskej umeleckej akadémie. Ako sama v roku 1939 píše: „...Štúdium školy impresionistov priťahovalo mňa k umeniu, ktoré smerovalo k súhre atmosférickej a vôbec k jasnejšiemu spôsobu maľby...“
Impresionizmus, ktorý sa stal všeobecne vládnucim novým duchom v dobe, kedy maliarka študovala v Nemecku, zapôsobil na jej tvorbu v najsilnejšej a zároveň najprirodzenejšej forme. Je to špecifická škola nemeckého impresionizmu, vzdialená francúzskemu čistému štýlu. S trochou nostalgie maliarka píše: „Precestujúc krížom-krážom Európu, účastnila som sa prvotriednych umeleckých pôžitkov, videla som vrchol umeleckého pokroku a nahliadla, že ja tu už nikdy nič nového nebudem vedieť povedať. S umením spájala ma neskoršie väčšinou len moja knižnica, plná umeleckých diel, kým farby a štetce odkladané boli často na dlhý odpočinok.A teraz, keď sa už pripozdieva, chytám sa znovu do práce. Či ona už komu osoží? Dá ale aspoň náplň jednému životu...“ V týchto riadkoch je už citeľná nostalgia za tvorivou plnosťou mladých liet, za cestami do Francúzska, Talianska, Anglicka, Holandska, Škandinávie a Nemecka.
Dejiny slovenského výtvarného umenia akoby pozabudli vyzdvihnúť z úzadia histórie osobnosť Želmíry Švehlovej - Duchajovej, ktorá predznamenala mnohé neskoršie maliarske snahy v našom umení. Jej maľba, námetovo prevažne rýdzo slovenská, vniesla svetovosť do budovania základov moderného umenia na Slovensku. Je treba skutočne ľutovať, že maliarkino rané dielo zostalo len zľahka načrtnutým, počtom prác neveľkým torzom jej oprávnených umeleckých ambícií. A navyše asi už aj nevyriešiteľným kunsthistorickým problémom - svoje diela až na výnimky nedatovala a dnes je už nemožné korektne rekonštruovať vývinové radenie jej torzovito zachovanej ranej maľby...
Želmíra Švehlová - Duchajová umrela v Martine pred 55 rokmi - 15. mája 1955.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.................................................................................................................................