Valné zhromaždenie Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) sa na svojom májovom zasadnutí uznieslo, že CSS sa v rámci možností, ktoré vytvárajú právne predpisy, zapojí do prípravy jesenných volieb do menšinových samospráv. V prvej fáze prípravy volieb, ktorá sa končí 15. júla o 16. hodine uzavretím zoznamu voličov, vydala CSS propagačný letáčik a plagát, prostredníctvom ktorých upriamuje pozornosť členov našej komunity na význam zakladania slovenských samospráv. Súčasťou kampane je aj uverejnenie týchto plagátov v našich novinách a umiestnenie inzerátov v župných denníkoch a miestnych periodikách.
Informácie o priebehu volebného procesu poskytuje CSS členom slovenských samospráv v jednotlivých regiónoch. Prvá takáto schôdza sa uskutočnila 15. júna v Békešskej Čabe, ďalšie sa konali vo Veňarci, Budapešti, Baňačke a Tatabáni-Bánhide. Na týchto schôdzach informoval prítomných o právnych predpisoch vzťahujúcich sa na voľby do menšinových samospráv predseda CSS Ján Fuzik, ktorý zároveň priniesol zástupcom obcí plagáty a letáky.
Stretnutie slovenských poslancov pôsobiacich v Peštianskej župe sa uskutočnilo v budove úradu Samosprávy Peštianskej župy. Otvorili ho prednosta úradu Tibor Szép a predseda Slovenskej samosprávy Peštianskej župy Július Alt. T. Szép ako zástupca úradu, ktorý je zodpovedný za technickú realizáciu volieb, s potešením konštatoval, že existuje menšina, ktorá sa podujala informovať zainteresovaných. Upriamil pozornosť na to, že tohoročné voľby budú prebiehať v porovnaní s predošlým za čiastočne zmenených podmienok, na čo poukázal aj J. Fuzik. V tom čase prebiehala modifikácia zákonov vzťahujúcich sa na voľby do menšinových samospráv. Pripomenul, že podstatnými prvkami novely zákona z roku 2005 bolo zavedenie zoznamov voličov, kandidačných organizácií a župnej úrovne samospráv. Cieľom týchto zmien bolo očistenie verejného života menšín od tých, ktorí zneužívali systém menšinových samospráv, vylúčenie „kukučiek“. V prípade Slovákov sa podarilo dosiahnuť, že v roku 2006 nezaložili samosprávy tam, kde táto minorita nežije. Kvôli novým predpisom sa pred štyrmi rokmi vynorili obavy zo zníženia aktivity Slovákov kvôli prežívajúcim traumám z povojnového obdobia, ale, našťastie, v praxi sa nepotvrdili: do zoznamov voličov sa prihlásilo viac ako 15 tisíc Slovákov, čo iba minimálne zaostáva za údajom z posledného sčítania ľudu. Počet slovenských volených zborov sa tiež zvýšil zo 108 (2002) na 116 (2006). Ombudsman menšinových práv však pokladá za potrebnú ďalšiu novelu, o. i. preto, lebo existujú menšiny, ktorým aj naďalej spôsobuje problémy „etnobiznis“. Predstavitelia samospráv napr. navrhli voliť aj župné a celoštátne menšinové zbory priamym spôsobom, čo by bolo spravodlivejšie ako terajší elektorský systém a všetci voliči by cítili, že ich hlas má váhu aj na vyššej úrovni. Tento rok priniesol zmenu v počte poslancov. Nový parlament sa rozhodol znížiť počet poslancov samospráv, čo sa vzťahuje aj na menšinové zbory. Zástupcovia minorít navrhovali, aby sa počet členov miestnych menšinových samospráv diferencoval podľa počtu voličov zapísaných do voličských zoznamov, teda aby boli menšinové volené zbory 3- a 5-členné. V prípade regionálnych samospráv navrhli 7 členov. Vo veci miestnych menšinových samospráv sa nakoniec zrodil nie veľmi šťastný kompromis - budú mať štyroch členov, kým regionálne - teda budapeštianske a župné - sedem. VZ CSS bude mať podľa nových predpisov namiesto doterajších 39 iba 29 členov.
Do konca mája dostali všetci voliči informácie o voľbách a tlačivo, na ktorom sa môžu prihlásiť do zoznamu voličov. J. Fuzik informoval prítomných, že tieto tlačivá možno rozmnožovať, majú ich aj na niektorých obecných úradoch a dajú sa stiahnuť aj z internetovej stránky Celoštátnej volebnej kancelárie. Nie je teda problém, keď niekto pokazí tlačivo a starším ľuďom môžeme pomôcť pri jeho vypĺňaní. Podstatné je, že občan musí mať volebné právo a môže sa prihlásiť do zoznamu len v mieste svojho trvalého bydliska. Mimochodom, to je aj podmienkou toho, aby neskôr mohol byť kandidátom doma, alebo v inej osade. Keď niekto zmení miesto trvalého bydliska, automaticky vypadne zo zoznamu a zaniká aj jeho právo byť volený. V tých osadách a mestách, kde sa 15. júla do 16.00 hodiny prihlási do zoznamu minimálne 30 voličov, notár vypíše voľby do menšinových samospráv.
Prezident republiky vypíše komunálne voľby pravdepodobne koncom júla alebo začiatkom augusta, ktoré sa podľa všetkého uskutočnia 3. októbra. Po vypísaní volieb nasleduje registrácia kandidačných organizácií. Môže ňou byť taká spoločenská organizácia, ktorá pôsobí minimálne tri roky a v stanovách má zastupovanie záujmov danej menšiny. V Maďarsku existuje približne 30 takýchto organizácií. Deväť z nich sa zapojilo do predchádzajúcich volieb, ktoré sa - s výnimkou organizácie v Níreďháze a Stoličnom Belehrade (Székesfehérvár) - spojili do dvoch koalícií. Nasledujúcou etapou bude nominovanie, v rámci ktorého musí kandidát prehlásiť, že sa podujíma na zastupovanie záujmov danej menšiny, pozná jej jazyk a musí sa vyjadriť aj o tom, či niekedy zastupoval inú menšinu. Toto prehlásenie je na rozdiel od zoznamu voličov verejné a jeho cieľom je obmedziť možnosť zneužívania právnych noriem. Zákon umožňuje aj to, aby v danej osade bolo viacero nominačných organizácií, ktoré zostavujú kandidačné listiny. Hlasovanie bude prebiehať paralelne s voľbami do obecných samospráv, ale v osobitnej miestnosti. Na hlasovacom lístku budú uvedení všetci kandidáti a úlohou voličov bude označiť maximálne 4 mená. Praktické je, aby v danej osade bolo minimálne 5-6 kandidátov. Do činnosti samosprávy možno zapájať aj tých kandidátov, ktorí neboli zvolení, čo môže zaručiť, aby samospráva mohla pokračovať vo svojej činnosti aj v tom prípade, keď niektorý zo zvolených členov nemôže ďalej vykonávať funkciu. Zoznam voličov je totiž tajný a po voľbách sa likviduje, z čoho napr. vyplýva, že doplňujúce voľby sa nemôžu konať. Novela zákona skracuje volebný proces, ktorý trval doteraz takmer rok. Voľby regionálnych a celoštátnych samospráv sa preto uskutočnia pravdepodobne v druhej polovici januára 2011.
Zostavovanie zoznamov voličov môže skomplikovať nedávno vydané stanovisko predsedu Celoštátnej volebnej komisie Dr. Pétera Szigetiho, podľa ktorého menšinové organizácie a menšinové samosprávy nie sú oprávnené narábať s takýmito špecifickými údajmi, preto nemôžu zbierať žiadosti o zápis do zoznamu menšinových voličov a nesmú vyzývať k tomu, aby im voliči posielali vyplnené tlačivá.
Poslanci menšinových samospráv sa navzájom podelili o svoje skúsenosti zo zostavovania zoznamov. V mnohých obciach je v porovnaní s predchádzajúcimi voľbami podstatne menšia ochota žiadať o zápis, čo ľudia neraz vysvetľujú zhoršenými maďarsko-slovenským vzťahmi. V Peštianskej župe sa doteraz najviac, 116 osôb, prihlásilo v Čomáde, pričom podľa výkazu, ktoré poskytol prednosta župného úradu T. Szép, vo väčšine osád pribúdajú mená veľmi pomaly. V súvislosti s nomináciou účastníci stretnutia v Békešskej Čabe a v Budapešti vyslovili názor, že by pokladali za potrebné zostavenie jednej spoločnej volebnej listiny.
Dňa 25. júna 2010 veľvyslanec Slovenskej republiky v Maďarsku Peter Weiss prijal na Zastupiteľskom úrade Slovenskej republiky v Budapešti riaditeľku Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe, výkonnú predsedníčku Čabianskej organizácie Slovákov Annu Ištvánovú a generálneho konzula Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Štefana Daňa.
Dôvodom stretnutia bolo vyjadriť solidaritu a morálnu podporu v súvislosti s nepodloženými a nehoráznymi mediálnymi útokmi proti Anne Ištvánovej a Čabianskej organizácii Slovákov zo strany predstaviteľov maďarských radikálnych extrémistických organizácií. Anna Ištvánová a zástupcovia Čabianskej organizácie Slovákov boli nezmyselne obvinení z toho, že dňa 4. júna 2010 chceli prekaziť a narušiť pokojnú pietnu demonštráciu Maďarov pred zámkom Trianon.
Informácie prezentované v médiách Miklósom Patrubányom sa nezakladali na pravde a vyvolali vlnu osočovania, osobných útokov a hanobenia dobrého mena Anny Ištvánovej. Veľvyslanec Slovenskej republiky v Budapešti vyjadril ľútosť, že sa v tejto záležitosti doposiaľ okrem čabianskych Slovákov nevyjadrili žiadne kompetentné orgány v Maďarsku a neodmietli surové útoky proti jednej z najznámejších predstaviteliek slovenského menšinového života v Maďarskej republike, ako aj proti celej slovenskej menšine.
Výhražné a obscénne esemesky a e-maily prichádzajú čabianskym Slovákom v súvislosti s ich nedávnym zájazdom do Paríža, na ktorý získali peniaze z európskych zdrojov. Podľa Svetového zväzu Maďarov (SZM) účastníci zájazdu chceli narušiť spomienkovú akciu organizácie pri príležitosti výročia podpísania mierovej zmluvy v Trianone. Predsedníctvo Čabianskej organizácie Slovákov vo svojom vyhlásení z 18. júna striktne odmietlo nepravdivé tvrdenia a útoky proti čabianskym Slovákom a výkonnej tajomníčke organizácie. Nepravdivé a nepodložené obvinenia zásadne odsúdila aj Slovenská samospráva Békešskej Čaby. Koordinátor spoločného projektu, ktorého súčasťou bola cesta Čabanov, uviedol: čabianski Slováci pri kladení vencov v Trianone neboli. Polícia začala vyšetrovanie proti neznámemu páchateľovi pre obťažovanie.
Vyhrážkam musia čabianski Slováci čeliť odvtedy, ako predseda Svetového zväzu Maďarov Miklós Patrubány v rozhovore pre Csaba Rádió tvrdil, že skupina Slovákov z Čaby sa vo Versailles pokúsila narušiť všemaďarskú pietnu akciu, ale sa jej to nepodarilo, lebo organizátori boli v strehu a aj francúzske úrady sa postarali o to, aby sa tak nemohlo stať. V rozhovore ďalej povedal, že niekoľko týždňov pred plánovanou akciou sa dozvedeli o tom, že čabianski Slováci organizujú autobusový zájazd do Versailles. Údajne z niekoľkých telefonátov sa dopočuli, že účastníci zájazdu Slovákov „špekulovali nad tým, ako by mohli preniknúť medzi nich a narušiť ich podujatie“. Patrubány v rozhovore ďalej povedal, že nakoniec sa im podarilo zmariť snahu, ktorá mohla vyústiť v otvorený konflikt tak, že štátnu poznávaciu značku autobusu odovzdali francúzskej polícii, ktorá ho potom nepustila do Versailles do ukončenia akcie SZM. Podľa tvrdenia predsedu organizácie to neprekážalo Slovákom v tom, aby potom prišli pred trianonský kaštieľ a umiestnili tam veniec, na ktorom hlásajú „slávu Trianonu“. Vyzdvihol, že disponujú stuhou z tohto venca, ktorú vzali potom, keď sa vrátili na miesto činu. Stuhu odovzdali parlamentnému poslancovi za Jobbik Tamásovi Gaudi Nagyovi.
Výkonná tajomníčka Čabianskej organizácie Slovákov Anna Ištvánová pre Ľudové noviny uviedla, že zájazd bol súčasťou niekoľko rokov trvajúceho projektu. Na návštevu ku krajanom v Paríži, ktorá sa uskutočnila od 2. do 7. júna, pricestovali aj Slováci z Českej republiky a Slovenska. Ako povedala, pred odcestovaním im zavolali zo SZM a uviedli: dúfajú, že cieľom ich cesty nie je narušenie spomienkovej akcie ich organizácie v Trianone. Zároveň ich informovali, že táto akcia sa uskutoční v predpoludňajších hodinách. Program plánovaný do Versailles organizátori preto na žiadosť A. Ištvánovej preložili na popoludnie. Zopakovala, že ich návšteva sa uskutočnila popoludní a neboli pri veľkom trianonskom kaštieli, ale pri kaštieli vo Versailles. Na záver poznamenala, že členovia SZM vtedy už neboli na mieste.
Čabianskych Slovákov obvinili aj z toho, že fyzicky a verbálne napadli na parkovisku vodiča autobusu účastníkov maďarskej spomienkovej akcie, pretože mal na tričku kresbu znázorňujúcu mapu Uhorska. Ako vysvitlo, jeden z členov čabianskej skupiny skutočne mal poznámku na jeho tričko, nie on však podišiel k vodičovi, ale práve naopak a priateľsky sa porozprávali, čo neskôr potvrdil aj samotný vodič.
„Slováci v Békešskej Čabe žijú skoro 300 rokov spolu s Maďarmi a príslušníkmi iných národností v mieri a pokoji. Slovenská samospráva župného mesta Békešskej Čaby svoju činnosť vykonáva v záujme toho, aby to bolo tak aj v budúcnosti. Náš zbor v každom prípade zásadne odsudzuje všetky také nepravdivé a nepodložené obvinenia, ktoré sa týkajú čabianskych Slovákov a ktoré vyvolávajú konflikty v kruhu miestneho obyvateľstva,“ uvádza sa v stanovisku Slovenskej samosprávy Békešskej Čaby, ktoré poskytol redakcii Ľudových novín jej predseda Juraj Ando.
Generálny konzul SR v Békešskej Čabe Štefan Daňo pokladá akciu SZM a Jobbiku za provokáciu namierenú proti tunajším Slovákom. Podľa neho výroky Miklósa Patrubánya nadhodia jeho trestnoprávnu a občianskoprávnu zodpovednosť, niektoré jeho vety spĺňajú právnu podstatu osočovania na verejnosti, sú spôsobilé na naštrbenie cti. Porušujú dobré meno a česť Anny Ištvánovej, ktorú generálny konzul pokladá za vynikajúcu maďarskú štátnu občianku, ale aj za čabiansku osobnosť, ktorá veľa pracuje aj za pestovanie slovensko-maďarských vzťahov.
Koordinátor spoločného projektu Slovákov zo štyroch štátov Ľubomír Kraľovanský z Domu Matice slovenskej v Žiline potvrdil slová Anny Ištvánovej a vo svojom vyhlásení, pomocou priloženej fotografie a videonahrávky vyvracia tvrdenia M. Patrubánya. Ako píše, v dňoch 3. až 7. júna 2010 sa v Paríži konalo jedno z podujatí v rámci projektu V úcte k tradíciám, do ktorého sú zapojené slovenské komunity z Českej republiky, Maďarska, Slovenska a Francúzska. Termín podujatia bol naplánovaný v septembri 2009 a vôbec nie v súvislosti s Trianonom, ale s voľným termínom sály, kde sa 5. júna 2010 uskutočnilo podujatie Tancuj, tancuj, vykrúcaj. Naše podujatie bolo naplánované omnoho skoršie ako stretnutie maďarských občanov v Trianone, uviedol v reakcii pre sktuality.sk Ľ. Kraľovanský. Inkriminovaný deň 4. júna účastníci podujatia (96) navštívili zámok a záhrady vo Versailles. Sú na to dôkazy - vstupenky s dátumom a hodinou. Piati zástupcovia slovenských spolkov - Edita Manáková a Vladimír Tabačik z Asociácie francúzsko-slovenského priateľstva z Noailles, Ľubomír Kraľovanský z Domu Matice slovenskej v Žiline, Dušan Daučík a Kornélia Johanson zo Spolku Slovákov žijúcich vo Švédsku zhruba o 12.45 prišli pred zámok Grand Trianon. V tom čase sa oficiálny maďarský protest rozchádzal, balili sa stánky a účastníci sa rozchádzali, pričom protest oficiálne mali povolený do 12.00 hod. „Naša skupina 5 Slovákov, v ktorej neboli Slováci z Békešskej Čaby, položila na pravý pilier brány veniec so stuhou a nápisom Slováci z celého sveta v úcte ku Trianonu, 4. 6. 2010. Na ľavom pilieri boli stuhy a vence Jobbiku a iných maďarských organizácií, ktorých sme sa my ani nedotkli, no naproti tomu oni nám z venca zobrali stuhu. Mali na to právo? Počas našej neprítomnosti ani proti nám, ani proti ostatným nemusela zasahovať polícia, ani iné štátne francúzske orgány. Naopak, sály zámku Grand Trianon boli pre účastníkov manifestácie zatvorené. Nás tam pustili bez akýchkoľvek problémov, no maďarských občanov tam nepúšťali,” spresnil informácie koordinátor projektu. „Pán Patrubány tvrdí, že „sa im podarilo zmariť otvorený konflikt tak, že poznávaciu značku autobusu odovzdali francúzskej polícii a policajti potom autobus do Versailles nepustili“. Dodávame, že dva autobusy vyložili účastníkov pred zámkom Versailles, pred hlavným vchodom a prázdne odišli na parkovisko. Počas nášho pobytu sme nemali žiadne problémy, ani kontroly zo strany francúzskej polície,” dodal. „Žijeme v demokratickej Európe a preto je neúnosné, aby nám predstavitelia maďarskej moci diktovali, kedy máme do Paríža ísť a čo máme navštíviť. Tento mediálny útok považujeme za mierený a naplánovaný nielen proti Slovákom žijúcim v Békešskej Čabe, ale proti Slovensku.”
V mene Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) rozhodne odmietam pohoršujúci postup a štýl Miklósa Patrubánya, predsedu Svetového zväzu Maďarov, ktorý obviňuje skupinu čabianskych Slovákov z narušenia ich spomienkových osláv vo francúzskom Trianone. Konkrétne napáda pritom „slovenskú nacionalistku” Annu Ištvánovú, úradujúcu predsedníčku Čabianskej organizácie Slovákov.
Predsedníctvo jednej z najpočetnejších domácich slovenských občianskych organizácií konštatovalo vo svojom uznesení, že ich delegácia cestovala do Francúzska v rámci medzinárodného projektu, podporeného grantom Európskej únie. Pri zámku Grand Trianon neumiestnila veniec, neoslavovala a nedostala sa do žiadneho konfliktu s bezpečnostnými orgánmi, ani s návštevníkmi paláca vo Versailles.
Ak to bude potrebné, adekvátne prešetrenie určite objasní sporné detaily. V mene CSS však musím zdôrazniť, že Anna Ištvánová je jedna z našich najfundovanejších odborníčok osvetového a verejného života, ktorá má nepopierateľne veľa zásluh v zachovávaní našej kultúry a pestovaní slovensko-maďarských vzťahov. Preto mohla v roku 1995 - spolu so spolkom CSEMADOK a Televíziou Duna - medzi prvými prevziať najvyššie národnostné vyznamenanie maďarskej vlády, cenu Za menšiny. Odvtedy dostala celý rad uznaní doma i v zahraničí. Naposledy sa Valné zhromaždenie CSS uznieslo na tom, že v prvú tohoročnú júlovú sobotu, na Deň Slovákov v Maďarsku, môže prevziať cenu Za našu národnosť aj Anna Ištvánová.
Na druhej strane Miklós Patrubány o. i. rozhodne tvrdí, že čabianski Slováci sa dostavili pred zámok Grand Trianon a tam položili veniec, ktorým oslavovali trianonskú dohodu.
Spoluorganizátor projektu Ľubomír Kraľovanský zo Žiliny nás informoval o tom, že pri kladení venca v Trianone nebol prítomný ani jediný Slovák z Békešskej Čaby. Okrem neho tam boli iba dvaja členovia Asociácie francúzsko-slovenského priateľstva a dvaja zo Spolku Slovákov žijúcich vo Švédsku. Z ich venca zobrali stuhu, ktorá sa dostala k predsedovi Svetového združenia Maďarov a ktorá potom mala slúžiť na zasadnutí parlamentu ako dôkaz nehoráznosti čabianskych Slovákov.
Zdá sa, že poslanecká obozretnosť zachránila od tejto hanby Národné zhromaždenie MR, ktoré niekoľko dní predtým, pri príležitosti 90. výročia trianonského mierového diktátu, v Deň národnej spolupatričnosti zákonom deklarovalo: členovia Národného zhromaždenia berúc do ohľadu v rovnakej miere záujmy maďarského národa, ako aj právo iných národov mať iný názor na otázky podstatné pre maďarský národ, chcú novým zákonom prispieť k mierovej budúcnosti spolunažívajúcich národov v Karpatskej kotline, ktorá sa zakladá na vzájomnom porozumení a spolupráci.
Na slávnostnom zasadnutí Národného zhromaždenia dňa 4. júna, ako aj na následnej svätej omši a ekumenickej modlitbe v bazilike sv. Štefana, som sa zúčastnil ako pozvaný hosť, kde som zastupoval CSS, ako aj Slovákov v Maďarsku. Bolo to úplne prirodzené, veď táto krajina je našou vlasťou a pestovanie ľudských i dobrých susedských vzťahov tak v užšom kruhu, ako aj medzi našimi národmi je našim elementárnym záujmom. Som presvedčený, že takto cítia a žijú i naši čabianski Slováci a takto cítili a žili aj ich predkovia v priebehu troch storočí.
Za ozajstnú kultúrnu misiu možno označiť najnovšiu knihu laureáta Kossuthovej ceny Pála Závadu 33 slovenských ľudových rozprávok, ktorú treba zvlášť oceniť v terajších pohnutých maďarsko-slovenských vzťahoch. Spisovateľ slovenského pôvodu, rodák zo Slovenského Komlóša, prekvapil svojich čitateľov kyticou rozprávok zo zbierok Samuela Czambela a Pavla Dobšinského, ktoré - ako sám formuloval - „prerozprával“ do maďarčiny. Tento jeho skutok je tiež dôkazom toho, že jeho tvorba je síce súčasťou maďarskej literatúry, ale vôbec mu nie je cudzia reč a kultúra svojich predkov. Knihu, ktorá vyšla vo vydavateľstve Magvető, predstavili maďarskému publiku tesne pred Týždňom knihy v Slovenskom inštitúte. Podľa riaditeľa Milana Kurucza bol inštitút prirodzeným miestom predstavenia tohto diela v Budapešti. S autorom a ilustrátorkou Fruzsinou Kunovou sa o novej knihe rozprával básnik Lajos Parti Nagy. Pravú atmosféru dejiska rozprávok do divadelnej sály na Rákócziho triede pričaroval hrou na fujare a rozprávkou v írečitom gemerskom nárečí Gregor Agócs, známy folklorista, všestranný hudobník a člen skupiny Fonó.
Z odpovedí P. Závadu na otázky vysvitlo, že vo svojom detstve sa nedostal do kontaktu so slovenskými ľudovými rozprávkami. Objavil ich na internete, na portáli zlatyfond.sk. Okamžite ho očarili a rozhodol sa napísať rozprávkovú knihu. Keď sa pustil do čítania rozprávok zo zbierok S. Czambela a P. Dobšinského z XIX. a zo začiatku XX. storočia, prekvapilo ho, že im lepšie rozumel ako literárnemu jazyku, čo vysvetlil tým, že tento jazyk sa viac podobá komlóšskemu nárečiu. Pri preklade mu pomáhala slovenská prekladateľka jeho románov Renáta Deáková. Aj keď sú rozprávky svojim spôsobom univerzálne, v každej hľadal znaky, odvolávky na miesto, kde sa odohrávajú, ktoré potom pri prerozprávaní miestami aj zapracoval do textu. Najčastejšie uvažoval o pomenovaniach, o tom, ako postavy charakterizovať a ako zachovať pri preklade archaizmus spolu s jeho inštrumentmi, ako aj dvojjazyčnosť textov. Myslí si totiž, že neuškodí, ak čitateľ rozumie jazyku brata alebo suseda, a keďže menej ľudí v Maďarsku žije v dvojjazyčnom prostredí, snažil sa im to odovzdať. Do zväzku sú najprv zaradené rozprávky Sama Czambela (1-24), po nich rozprávky Pavla Dobšinského, čo sa núkalo logicky, veď tie sú dlhšie a dejovo komplikovanejšie. Napriek tomu, že P. Závada ako malé dieťa vyrastal v slovenskom prostredí, starí rodičia mu slovenské rozprávky nerozprávali. Jeho rýchle pomaďarčovanie sa podľa jeho slov začalo už v škôlke. Ani neskôr nečítal po slovensky, až na jeden prípad, keď pri jednej návšteve u príbuzných na Slovensku sa začítal do knihy o Jánošíkovi, ktorú potom dostal aj do daru. Spisovateľ to pripisuje „vyhnaneckému“ osudu slovenského menšinového bytia, pričom pripustil, že tí jeho rovesníci, ktorí chodili do slovenskej školy (spisovateľ navštevoval v Slovenskom Komlóši maďarskú školu - pozn. autorky), sa s tým pokladom, s ktorým sa on dostal do kontaktu v dospelosti, oboznámili už v škole.
- Čo povedal na nové „ockove“ rozprávky tvoj synček?
- Už počas písania som prečítal niektoré rozprávky svojmu synovi Jankovi, ktorý má šesť rokov, na jeseň pôjde do školy. Najprv som mu neprezradil, že mám s nimi niečo do činenia, napriek tomu sa mu páčili, hoci zvykne neúprosne poznamenať, keď niečo pokladá za nudné alebo za bľabotanie, ktoré sa hodí iba pre menších. Keď som dostal e-mailom už zalomenú ilustrovanú knihu, vytlačil som ju. Keď Janko uvidel na titulnej strane moje meno - lebo už všetko prečíta -, začal sa o ňu vážnejšie zaujímať. Vyjasnili sme si, čo znamená výraz slovenská ľudová rozprávka. Vyfarbil kresby Fruzsiny Kunovej, ktoré boli vyprintované v čierno-bielom, pozliepal strany do „knihy“, poprosil ma, aby som mu ju prečítal - za tri dni sme to mali za sebou. Našli sme niekoľko chýb, našťastie ešte nebolo neskoro, mohol som to oznámiť technickému redaktorovi. Dcérka mojej redaktorky - podobným spôsobom - už predtým zistila, že na jednom mieste som namiesto Paľka napísal Janka, čo som okamžite opravil.
- Podľa mňa si týmto novým zväzkom prekvapil svojich čitateľov. Po prvé, „prerozprávaš“ rozprávky, čo je vzhľadom na tvoju doterajšiu spisovateľskú dráhu určite nová oblasť, po druhé ide o slovenské rozprávky, čo v súčasnej hysterickej etape slovensko-maďarských vzťahov bude pre mnohých minimálne prekvapujúce. Nepovažuješ za riskantnú túto „kombináciu“?
- Ja pokladám rozprávky za vážny žáner - nie náhodou som nenapísal doteraz vlastné rozprávky. Nie preto, že by som mal averziu voči nim ako voči niečomu, čo je pre ňu neobvyklé, ale preto, lebo dobrú rozprávku je veľmi ťažké napísať. Preto čo sa týka deja rozprávky som si myslel, že sa radšej spoľahnem na „ústa ľudu“. Myslel som však na ten ľud - na slovenský -, s ktorým som silne zviazaný, napriek tomu podstatne menej poznám jeho rozprávky, ako klenoty maďarského ľudu. Takto som na jednej strane splatil svoj osobný dlh a na druhej strane som si myslel, že to neuškodí ani mojim maďarským spoluobčanom. Veď ide o očarujúco pekné historky a niečo snáď znamená aj samotné gesto výberu uprostred súčasných zložitých maďarsko-slovenských pomerov. Myslím si, že nie ja riskujem, ale naši politici - česť výnimkám. Zarmucuje ma, ako nezodpovedne aj v posledných týždňoch narábajú vládne sily oboch štátov so vzťahmi medzi našimi národmi. Mnohí (pravda, nie je nás dosť) už dávno pracujeme na zlepšovaní vzťahov medzi Slovákmi a Maďarmi, na vzájomnom spoznávaní našich kultúr (pričom ja sa považujem iba za príležitostného prispievateľa), budovaní cezhraničných vzťahov, či už ide o slovensko-maďarské vzťahy v rámci Slovenska, alebo maďarsko-slovenské v Maďarsku. Výsledky tejto dlhodobej trpezlivej stavby možno veľmi ľahko neuvážene naštrbiť a ja mám obavy, že teraz sú ohrozované.
- V marci vyšiel na Slovensku slovenský preklad tvojho románu Potomkovia fotografa. Prezentácia knihy sa síce očakáva iba na jeseň, ale určite už máš nejaké odozvy o jej prijatí.
- Slovenský preklad tejto mojej knihy vyšiel vo vydavateľstve Kalligram. Práve dnes som ho prvýkrát dostal do rúk. Prvé dve reakcie sú teda moje. Na základe našej rozsiahlej korešpondencie a po prečítaní mnohých úryvkov môžem tvrdiť, že - podobne ako v prípade Jadviginho vankúšika - preklad Renáty Deákovej charakterizuje veľmi zriedkavú dôkladnosť, obetavosť a pružnosť. Páči sa mi aj grafická úprava a prebal Tibora Hrapku. Dúfam, že mnohí si prečítajú aj túto moju slovenskú knihu.
Tohoročný medzinárodný festival Slovákov z Maďarska, Rumunska a Srbska s názvom Na jarmoku usporiadali naši rodáci v Nadlaku. Jarmočníci sa stretli v druhú júnovú sobotu v centre Slovákov v Rumunsku.
„Slovákom som sa narodil, Slovákom umrieť chcem...“ - slovami Ondreja Ambruša vítala po vstupnom čísle miestnej dychovky Nadlačanka účastníkov festivalu na trhovisku pred evanjelickým chrámom moderátorka Bianca Uncová. Ako uviedla, práve spoločný záujem na pretrvávaní dolnozemských Slovákov, občanov troch štátov, je hybnou silou iniciatívy každoročného stretávania sa na spoločnom festivale, ktorý poskytuje možnosť prezentovania nášho tradičného folklóru a remesiel. O konkrétnej náplni prezentácie početnej delegácie Slovákov z Maďarska od Veľkého Bánhedeša po Veňarec hovorila riaditeľka Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe Anna Ištvánová, ktorá pred troma rokmi iniciovala a vypracovala projekt Na jarmoku. Pozdrav našich rodákov z Vojvodiny a príjemne strávený spoločný deň popriali jarmočníkom predsedníčka Matice slovenskej v Srbsku Katarína Melegová Melichová a riaditeľka Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov Milina Sklabinská. V mene Demokratického zväzu Čechov a Slovákov v Rumunsku (DZČSR), ktorý spolu s Kultúrnou a vedeckou spoločnosťou Ivana Krasku bol hlavným organizátorom stretnutia, účastníkov jarmoku pozdravil predseda najvyššieho zboru Slovákov v Rumunsku, poslanec rumunského parlamentu Adrian Miroslav Merka. Vo svojom prejave zdôraznil, že DZČSR v plnej miere podporuje spoločné zachovávanie tradičnej kultúry Slovákov z troch štátov a zároveň vyslovil radosť z toho, že hostiteľom tohoročného jarmoku je práve Nadlak, kde slovenčina ešte žije v rôznych formách a v rámci rôznych inštitúcií.
V mene väčšinového národa pokladali za dôležité pozdraviť účastníkov slovenského festivalu primátor mesta Nadlak Vasile Ciceac a podpredseda Župnej rady Arad Adrian Tolea. O priebehu dňa, ktorý bol nesmierne horúci, informovala prítomných podpredsedníčka miestneho odboru DZČSR Kristína Žukanová. Po vrelých slovách ďalších hostí a organizátorov, ako predsedu Výchovno-vzdelávacieho výboru Celoštátnej slovenskej samosprávy a predsedu Čabianskej organizácie Slovákov Michala Lásika, alebo podpredsedu DZČSR, podpredsedu Svetového združenia Slovákov Pavla Hlásnika, sa návštevníkom Nadlaku naskytla možnosť vybrať si z ponuky rôznych remeselníkov, resp. takých spoločenských organizácií a orgánov, ktoré sa venujú pestovaniu nielen nehmotnej, ale aj hmotnej kultúry dolnozemských Slovákov.
Naši Slováci pricestovali do Nadlaku z rôznych kútov Maďarska. Záujemcom o tradičnú kultúru našich regiónov ponúkali rôzne gastronomické špeciality a produkty ľudovej umeleckej výroby. Mohli napr. ochutnať víno bakonských Slovákov, koláče a kapustu Bánhedešaniek, „kvasienke“ a klobásu Komlóšaniek, gágorčoke a tarhone Čabaniek, herouke Medešaniek, baraninu Sarvašanov, alebo bryndzové halušky Veňarčaniek. Slováci z našich obcí ponúkali aj rôzne produkty, ktoré kedysi vyrábali ich predkovia, ako napr. mydlo sapún v Poľnom Berinčoku, alebo predmety zo slamy v Sarvaši. Ich klobúky v nesmiernej horúčave išli dobre na odbyt. Na jarmoku sme stretli aj individuálnych návštevníkov z Békešskej Čaby, Čabasabadi, Kétšoproňu a Pitvarošu.
Slováci z Rumunska, od Nadlaku po Čerpotok, ako aj z Vojvodiny, od Kysáča po Báčsky Petrovec, tiež ponúkali v tento deň široký výber gastronomických špecialít a predstavili zaujímavé remeslá, ako napr. kováčske, alebo výrobu hudobných nástrojov. O vytvorenie skutočnej jarmočnej atmosféry sa postarali aj veštiaca cigánka či Gašparko v podaní Bratislavského bábkového divadla. V sprievodnom programe ochutnávky klobásy nás zastupovalo miešané mužstvo zo Sarvaša a Slovenského Komlóša, v identifikovaní praženej, pečenej a friškej klobásy sa tentokrát zdali najlepšími nadlackí amatérski mäsiari.
V popoludňajšom hudobnom bloku, na ktorý pozval záujemcov predseda miestneho odboru DZČSR v Nadlaku Dušan Šomrák, úspešne vystupovali spevácke zbory Orgován a Čabianska ružička z Békešskej Čaby, ako aj ich vedúca, sólistka Ildika Očovská, ľudová kapela Tibora Mótyána zo Sarvaša, meškárky z Aradáča, Martin Klátik s Pavlom Matúchom zo Starej Pazovy a miestna skupina ľudovej hudby Sálašan so sólistami Máriou Krajčíkovou Bonteaovou a Radomírom Karkušom.
Po vydarených nákupoch tohoročný jarmok, ktorý navštívili aj početní vedúci inštitúcií Celoštátnej slovenskej samosprávy, vyvrcholil galaprogramom folklórnych skupín. S rezkými slovenskými choreografiami potešili čoraz početnejšie obecenstvo folklórne skupiny Sálašan (Nadlak), Cerovina (Čerpotok) a Šafárik (Nový Sad). Slovákov v Maďarsku zastupoval FS Furmička. Obdiv divákov vzbudili najmä tanečnice. Určite aj tanečným výkonom, ale najmä tým, ako znášali horúčavu vo viacvrstvových farebných čemerských sukniach. V radoch ľudovej hudby Igrici z Igramu zo Slovenska Slováci z okolia s radosťou privítali svojho dobrého známeho, bývalého hosťujúceho učiteľa v Slovenskom Komlóši Miroslava Brnu.
Účastníci medzinárodného slovenského festivalu sa lúčili s Nadlakom na melódie, ktorými ich potešili miestni speváci priamo z veľkej turne evanjelického kostola.
Zo stretnutia Na jarmoku sa za tri roky stala mimoriadne obľúbená akcia, ktorá prerástla hranice troch štátov. Budúcoročné stretnutie bude opäť v Maďarsku. Nechajme sa prekvapiť, ktorá naša lokalita sa podujme na úlohu hostiteľa.
Dovidenia, násobilka,
dovidenia, omyl, mýlka,
sladké slová vybrané.
Dovidenia, školská brána,
potichučky zatváraná,
leto stojí pri bráne.
Dovidenia, vlastiveda,
dovidenia, tichá trieda,
stupienok a tabuľa.
Dovidenia, učiteľka,
už zaznela krásna znelka.
Leto vchádza do júla.
Vchádza leto do ulice,
ako vláčik do stanice,
čaká na nás pri bráne.
Dovidenia, školské brány,
dovidenia indiáni,
v prázdninovom vigvame.
Dovidenia, škola! Hurá na prázdniny! - Touto básňou sa rozlúčili žiaci a učitelia Slovenskej základnej školy v Sarvaši so školským rokom v Osvetovom stredisku Petra Vajdu. Slávnosti sa zúčastnili nielen žiaci, učitelia a rodičia, ale aj poslanci miestneho zastupiteľstva Dr. László Bagi a Pál Dankó.
Úvodný príhovor mala pani riaditeľka Zuzana Medveďová. Parafrázovala hospodára, ktorý hodnotí svoju prácu, čo všetko musí urobiť, aby jeho hospodárstvo prekvitalo. Tak i škola prehodnocuje, čo urobiť preto, aby mohla poskytnúť žiakom všetko to, čo potrebujú na cestu životom. Školský rok 2009/2010 bol plný podujatí, súťaží a aktivít, do ktorých sa žiaci zapájali. Ocenenia prevzali mnohí, ktorí sa zapojili do písomných celoštátnych súťaží z rôznych predmetov. Klaudia Strepková napr. obsadila 1. miesto v celoštátnej súťaži z anglického jazyka - vyhrala pobyt v Londýne. Štyria žiaci boli ocenení za svoju prácu desaťdňovým pobytom pri Balatone, 26 žiakov získalo zlatý diplom. Slovenská samospráva obce Kardoš na čele s Juditou Fábriovou odmenila 2 žiakov, ktorí vynikajú v slovenskom jazyku a predseda Rómskej samosprávy v Sarvaši József Bánfi ocenil Dominika Tótha za výborné výsledky. Vlastnoručne vyrobenú mini citaru prevzala od vedúceho citarového krúžku Jána Galáta najlepšia citaristka Žofia Závoďánová. 55 žiakov ročníkov 1.-3. dostalo knižnú odmenu a diplom za vynikajúci prospech a správanie, 14 žiakov dosiahlo výborný prospech, z toho ôsmi dostali pochvalu učiteľského zboru. Za priemer 4,75 bolo ocenených 23 žiakov.
Z prázdninových aktivít pani riaditeľka spomenula tábory: slovenský, citarový, dramatický, športový, ekumenický, tábor ručných prác a školský tábor vo Vysokých Tatrách, ktorých sa zúčastní 116 žiakov.
Kuratórium Nadácie pre základnú a materskú školu podporilo tieto aktivity sumou 1 milión 30 tisíc forintov a 17 žiakom uhradilo poplatok za jazykovú skúšku. Vo svojom prejave pani riaditeľka poďakovala rodičom za spoluprácu, vyzvala ich, aby nabádali svoje deti k usilovnosti, lebo len vďaka tesnej spolupráci žiakov, učiteľov a rodičov sa môžeme tešiť z úspechov, plodov, ktoré na konci práce ako hospodári zožneme. Prázdniny pani riaditeľka odštartovala slávnostným výkopom lôpt, ktoré deti v obecenstve s nadšením chytali.
Dvadsaťdva ôsmakov na čele s triednou profesorkou Danielou Horváthovou a vychovávateľkou Zuzanou Némethovou Lopušnou sa rozlúčilo so Slovenskou základnou školou, materskou školou a žiackym domovom v Békešskej Čabe. Polovica z nich sa však s inštitúciou nelúči nadlho, jedenásti budú od septembra študentmi prvého ročníka slovenského gymnázia.
V mene absolventov sa s pedagogickým zborom rozlúčili Viktória Nagyová, Ester Dora Vargová a Fanni Havasiová, ktoré zdôraznili, že láska, trpezlivosť a ochrana, ktorú dostali za osem rokov, ich bude sprevádzať po celý život. Ako uviedli, v tejto škole si mohli všestranne rozvíjať svoje vedomosti a ich rodičia si mohli byť istí, že sú v bezpečnom rodinnom prostredí. Podľa ôsmačiek učiteľom patrí vďaka aj za to, že si občas „nevšimli“ ich figliarstva...
Školský rok 2009/2010 označila riaditeľka inštitúcie Edita Pečeňová za nesmierne náročný. Na jednej strane bol veľmi pekný, veď hlavne jeho začiatok sa niesol v duchu osláv 60. výročia založenia školy. Deň po skončení slávnosti sa však rozbehla rekonštrukcia elektrickej siete budovy. Za trpezlivosť a vytrvalosť patrí uznanie každému: žiakom, rodičom a pedagogickému zboru. Pani riaditeľka zároveň informovala prítomných o účasti školy v konkurzoch Európskej únie, vďaka ktorým pravdepodobne onedlho budú môcť pokračovať v rekonštrukčných prácach.
O výsledkoch a dosiahnutých úspechoch žiakov a školy referovala zástupkyňa riaditeľky Mária Mayerová. Čabianski študenti vynikli aj tohto roku nielen v osvojovaní si vedomostí, ale aj v mimoškolskej činnosti. Vyplýva z charakteru školy, že je to predovšetkým štúdium jazykov. Na popredných miestach skončili v rôznych celoštátnych a medzinárodných súťažiach zo slovenčiny a slovenskej vzdelanosti, prezentáciách tradičnej slovenskej kultúry, hlavne spevu, v recitácii a umeleckom prednese, ako aj v kreslení. Pritom žiaci tejto školy sú úspešní aj v oblasti športu, a to nielen na mestskej, ale aj na župnej úrovni. Ich silnou stránkou je futbal, volejbal, basketbal a stolný tenis.
Záverom slávnosti odovzdali knižné dary najlepším žiakom jednotlivých ročníkov. Osobitnú pochvalu pedagogického zboru dostali maturantky Emese Kováčová za vzorné výsledky v priebehu dvanástich rokov, Beatrix Hrušková za prvé miesto v olympiáde zo slovenského jazyka a literatúry a Šára Hajtmannová za prácu, vykonanú v prospech kolektívu.
V rámci slávnostného ukončenia školského roka v priestoroch pekne vyzdobenej telocvične Maďarsko-slovenskej dvojjazyčnej národnostnej základnej školy a internátu v Novom Meste pod Šiatrom sa so svojou alma mater rozlúčilo 13 ôsmakov.
Na svoju poslednú prechádzku priestormi školy sa vydali potom, ako sa s nimi v ich vlastnej triede rozlúčili a na spoločné chvíle zaspomínali siedmaci. Žiaci siedmej a ôsmej triedy sú si vekom totiž najbližšie. Počas ôsmich rokov oni strávili spolu najviac času. Napríklad pri basketbalových zápasoch, nácvikoch divadelného krúžku, tanečných skúškach v detskom folklórnom súbore Zemplínčatá, ale aj počas mnohých návštev zahraničných partnerských škôl a rôznych letných a zimných táborov na Slovensku.
Štyri zrelé dievčatá a deväť urastených mládencov je teda bilancia tohoročných ôsmakov v číslach. V spomínanú sobotu sa teda vybrali so spevom na perách po chodbe školy, aby sa rozlúčili aj s najmladšími. Sprevádzal ich triedny učiteľ Csaba Móré, ktorý ako telocvikár sa pričinil nielen o dobrú telesnú zdatnosť týchto mladých ľudí, ale ako učiteľ zemepisu ich obohatil aj o poznatky z geografie.
Nasledovalo odovzdanie odmien ôsmakom, medzi ktorými nechýbala ani peňažná podpora nadácie školy za dve úspešne zložené štátne skúšky základného stupňa typu B zo slovenského jazyka Zuzane Bodrogiovej a Markovi Galyašovi.
Riaditeľka školy Júlia Kucziková potom vyhodnotila školský rok 2009/2010. Nemohla sa vyhnúť ťažkostiam, ktoré spôsobili extrémne výkyvy počasia. Záplavy spôsobili v máji a júni obrovské škody. V núdzi však spoznáš priateľa. Solidaritu a súcit s rodinami postihnutých žiakov novomestskej školy formou finančnej pomoci prejavilo i Slovenské gymnázium, základná škola, materská škola a žiacky domov v Békešskej Čabe. Sumu 68 000 Ft, ktoré Čabania získali zo zbierky medzi žiakmi a miestnou firmou Hirschmann Car Communication Kft., Novomešťania rozdelili šiestim vodou priamo postihnutým rodinám, ktoré aj touto cestou za pomoc úprimne ďakujú.
K bilancii školského roka patrili aj údaje o počte vyznamenaných žiakov. Z celkového počtu 138 žiakov bolo 15 vyznamenaných a s vynikajúcim prospechom skončilo 14 žiakov. Učebný prospech sa všeobecne zlepšil, ale témou záverečnej porady učiteľského zboru bude i forma zlepšenia správania jednotlivcov.
K realizácii hodnotných letných prázdnin bez úrazu chcela prispieť i samotná škola. Preto už v prvý prázdninový týždeň sa deti vybrali na Zemplínsku šíravu a v prvý júlový týždeň sa 50 žiakov bude v Novom Meste pod Šiatrom v rámci II. medzinárodného letného astronomického tábora venovať takej vzrušujúcej téme, ako je hvezdárstvo. V auguste 5 detí pocestuje do Vysokých Tatier a ďalší žiaci pôjdu do Michaloviec.
Príjemné prázdniny s umúdreným počasím prajeme cez Ľudové noviny i mladým čitateľom z celého Maďarska.
„Človek je len vtedy človekom, ak žije pre ostatných ľudí a nielen pre seba“ - týmito slovami privítali siedmaci Slovenskej základnej školy v Budapešti účastníkov rozlúčkovej slávnosti. Zvonček zazvonil poslednýkrát pre ôsmakov - dve dievčatá a troch chlapcov, ktorí sa potom vybrali na poslednú prechádzku budovou školy. Sprevádzala ich triedna učiteľka Anna Hatvanyová, ktorá svojich zverencov takto pospolu pravdepodobne viac neuvidí. Deti, ktoré už ani nie sú až tak deťmi, sa rad radom rozlúčili so žiakmi vyššieho stupňa. V aule školy, kde sa konala rozlúčková slávnosť, ich už čakali rodičia a známi s pestrými kyticami.
„... Najvzácnejšie v živote nie sú veci, ale chvíle. Niektoré trvajú večnosť, iné sú len krátke okamihy, ale sú rovnako významné. Všetky sú skladačkami, ktoré dotvárajú mozaiku nášho života. Pre vás, ôsmakov, nastal okamih, keď sa musíte rozlúčiť so školou. Pri tejto príležitosti si zaspomínajme na 1. september 2002, keď ste prvýkrát prišli do školy. Boli ste nesmelí. My, učitelia a vychovávatelia, ale hlavne vaša prvá učiteľka Anika Némethová, si dobre pamätáme na vaše prvé neisté kroky a zvedavé oči, na to, ako ste blúdili v labyrinte našej školy. Spolu ste sa učili čítať, písať a počítať. Pri osvojovaní si vedomostí vám neskoršie pomáhali aj vaše ďalšie triedne učiteľky. Ani ste nezbadali a prvý stupeň ste mali za sebou. Z nesmelých prváčikov postupne vyrástla dospievajúca mládež. Teraz stojí vedľa vás vaša triedna učiteľka Anna Hatvanyová, ktorá bránila vaše záujmy posledné štyri roky. Každého z vás už prijali na školu, ktorú si zvolil. Traja budete pokračovať v štúdiu na našom gymnáziu, dvaja sa chcú špecializovať, preto si vybrali odbornú strednú školu technickú a stavebnícku...“ - lúčila sa s ôsmakmi zástupkyňa riaditeľky Kornélia Ráczová a zaželala všetkým veľa úspechov. Siedmaci a ôsmaci pripravili na rozlúčku literárne pásmo. Pomocou rôznych citátov a básní výstižne zobrazili, aké starosti trápia puberťákov. Záverom programu ôsmaci spolu s triednou ako symbol ukončenia dôležitej etapy života, detstva, vypustili do vzduchu farebné balóniky...
Po kultúrnom programe žiakov nižších ročníkov vyhodnotila uplynulý školský rok riaditeľka Materskej a základnej školy, gymnázia a žiackeho domova Anna Csörgölová. Poďakovala žiakom a ich pedagógom za vykonanú prácu. Zároveň zagratulovala víťazom recitačných, speváckych, športových, komunikačných a pravopisných súťaží. S uznaním sa zmienila o gymnazistke Beate Erdeiovej, ktorá dobre uspela v študentskej olympiáde zo slovenského jazyka (OKTV). Žiaci vynikajúco reprezentovali inštitúciu aj na športových hrách slovenských škôl, ktorých usporiadateľkou a hostiteľkou je ich škola. Do tejto súťaže sú zapojené aj školy zo štátov Visegrádskej štvorky.
Po slovách pani riaditeľky sa žiaci rozišli do tried, kde im triedni učitelia odovzdali vysvedčenia a zaželali im príjemné prázdniny.
Vyhodnotenie 18. ročníka súťaže „Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko“ sa uskutočnilo 9. júna v Dome Matice slovenskej v Nových Zámkoch.
Vyhlasovateľmi súťaže boli Ministerstvo školstva SR, Ministerstvo kultúry SR, Matica slovenská, Jazykovedný ústav Ľ. Štúra Slovenskej akadémie vied, Spolok slovenských spisovateľov, Slovenské pedagogické nakladateľstvo Mladé letá, Štátny pedagogický ústav, Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí a Vydavateľstvo Matice slovenskej. Podujatie sa konalo pod záštitou prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča, ktorý prijal pozvanie a osobne sa zúčastnil na slávnostnom vyhodnotení súťaže. Prezident republiky najlepším súťažiacim žiakom odovzdal ocenenia a v príhovore vyzdvihol prínos tejto súťaže. Do súťaže poslali 142 prác aj deti krajanov žijúcich v Chorvátsku, Maďarsku, Nemecku, Rumunsku, Srbsku a na Ukrajine. Boli to úprimné vyznania detí o vzťahu ku krajine, v ktorej žijú i posolstvá tých, ktorých osud zavial mimo vlasť svojich predkov. V mnohých prácach detí dominujú myšlienky o najpodstatnejších hodnotách v ich živote a tým je rodičovská a súrodenecká láska, domov a príroda, ktorá je súčasťou ich života.
Súťaž „Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko“ je celoštátna súťaž žiakov v písaní slohových prác, ktorá si kladie za cieľ rozvíjať a prehlbovať záujem detí a mládeže o materinskú reč a umožniť im vyjadriť vzťah k slovenčine a Slovensku, k histórii slovenského národa, k domovu i k svojim blízkym. Je určená pre deti všetkých typov a druhov základných a stredných škôl na území Slovenskej republiky a pre žiakov Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorí majú záujem o slovenčinu a Slovensko.
Kristína Forgáčová, ZŠ J. Čmelíka, Stará Pazova, Srbsko
Viera Šimáková, ZŠ maršala Tita, Padina, Srbsko
Patrick Milan Kiszel, Lýceum J. G. Tajovského, Nadlak, Rumunsko
Anna Berédiová, ZŠ J. Kollára, Selenča, Srbsko
Erik Hricz, Slovenská ZŠ, Sarvaš, Maďarsko
Kamila Kaliničová a Katarína Mišaničová, 21. ZŠ, Užhorod, Ukrajina
Karin Lednická, Slovenská škola pri Katolíckej misii, Mníchov, Nemecko
Silvester NátonI, ZŠ J. Benešiča, Ilok, Chorvátsko
Martina Speváková, ZŠ J. Čajaka, Báčsky Petrovec, Srbsko
Robert Vágala, ZŠ 15. októbra, Pivnica, Srbsko
ZŠ maršala Tita, Padina, Srbsko
Josip Kvasnovský, ZŠ J. Kozarca, Josipovac, Chorvátsko
Som hruška - Ármin Hruška. Narástol som na košatom strome, ktorý má korene na Slovensku i v Maďarsku. Som posledným potomkom, najmladšou hruškou na tomto užitočnom ovocnom strome. V Maďarsku s obľubou pália gazdovia domácu hruškovicu. U prastarej mamy som sa naučil prvú slovenskú vetu: „Na zdravie!” Keď som bol maličký, mama ma naučila riekanku: „Padla hruška zelená, obila si kolená. Teraz plače na zemi, dobrý liečik dajte mi.” A čo je najlepší liek? No predsa hruškovica! Tak som sa začal učiť po slovensky.
Slovenčina je ťažký jazyk. Gramatika je zaujímavá a má veľa pravidiel. Je skoro taká zložitá a presná, ako keď robíme tu na Dolnej zemi klobásky: 20 kg mäsa, pol kila soli, vrecko červenej papriky, rasca, cesnak. Všetko pekne po poradí. Potom to dobre pomiešame, necháme odležať, naplníme do čriev a vyúdime. Aj slovenská literatúra je pikantná. Najviac sa mi páči poézia. Naučil som sa naspamäť veľa básní. Najsmiešnejšie sú od Daniela Heviera. V škole máme aj predmet slovenská vzdelanosť, čiže národopis. Učil som sa tam o Cyrilovi a Metodovi, o tom, ako po rozpade Veľkej Moravy žili spolu v jednom štáte Slováci aj Maďari. Rád by som vedel, ako to bolo naozaj. Ďalším predmetom je rozhovor, teda konverzácia. Moji spolužiaci so slovenským rozhovorom majú problémy. Ja si myslím, že mne tá slovenčina ľahko sama naskáče do hlavy, lebo moja prastará mama bola polovičná Slovenka a veľmi dobre vie po slovensky. Ale v našej rodine nielen prastará mama hovorí po slovensky. Aj babka a dedko. Najmä po hruškovici. Moja mamička dokonca učí slovenčinu. U nás doma teda veľa hovoríme po slovensky. Teraz mám trinásť rokov a keď som mal sedem, stal som sa žiakom Slovenskej základnej školy v Sarvaši. Sarvašská škola je veľmi moderná. Sú v nej dobré učiteľky a učitelia. My sme im zato na oplátku dali všelijaké prezývky, ktoré tu nebudem prezrádzať. Teta Dáša a teta Danka sú zo Slovenska. Sú veľmi dobré. Teta Dáša pre mňa na Slovenský týždeň vybrala zábavnú poviedku od Ľubomíra Feldeka O vrabcovi Vavrincovi. Bola o tom, ako išiel vrabec Vavrinec na hokej s papagájom. Bavilo ma napodobňovať toho uškriekaného papagája. A tak som vyhral prvú cenu. Tento rok som sa naučil inú veselú prózu od toho istého autora O chodiacej chalupe. Bola o tom, ako dvaja terchovskí figliari ukradli v Žiline krčmu a na chrbte ju preniesli do Terchovej. Zase som vyhral prvú cenu a peknú slovenskú knihu. Na jar možno pôjdem recitovať rumunským Slovákom do Bodonoša. Ak všetko klapne. V škole sa veľa učíme po slovensky. Často chodíme na Slovensko do školy v prírode, na lyžovačku a do biblických táborov. Bol som aj v slovenskom dramatickom tábore. Mám asi herecké bunky. Myslím si, že je veľmi dôležité učiť sa jazyk našich predkov. Veď kto potom naučí moje deti: „Na zdravie!”?
Nie som si dnes ešte istý, či budem chodiť do slovenskej strednej školy. Hoci moja sestra, bifľoška, chodila do gymnázia v Békešskej Čabe. Na stopro ale viem, že chcem urobiť strednú jazykovú skúšku zo slovenčiny. „Nepadol si ďaleko od stromu,” povedala by moja prastará mama. „Nepadol som na hlavu,” hovorím zas ja, Ármin Hruška.
Kde nebolo, tam nebolo, bol raz jeden maďarský kráľ. Mal jednu slobodnú dcéru. Tá ešte nevedela, čo je to muž.
Kráľ vyhlásil po celom kráľovstve súťaž o kráľovskú nevestu. Všetci muži budú musieť robiť skúšky. V prvom kole budú spievať. Vyhrá ten, koho bude počuť z Budapešti až do Banskej Bystrice. Princovia mali dosť dobré hlasy a do druhého kola prešli piati. Druhá súťaž bola športová. Vyhrá ten, kto najďalej vrhne kráľovské zlaté jablko. „Bžuch!” Ostali dvaja finalisti, lebo obaja hodili jablko do vzdialenosti vyše 200 km, presne na tanier mamke Pôstkovej do Nadlaku. A bez prešľapu! Kráľ si lámal hlavu, akú dá princom poslednú úlohu, aby sa už rozhodlo o víťazovi. Vyhrá ten, kto urobí najlepší štátny rozpočet. Princovia sa zamysleli. Jeden si pomyslel: „Slováci, tí majú euro, tí asi vedia, ako sa robí dobrý štátny rozpočet. Prečítam si o tom vo Fifíkovi a bude to.” Druhý si povedal: „Idem sa poradiť do Nadlaku s Mamkou Pôstkovou. Na slovenskej literatúre sme sa učili, že sa vždy prikrývala presne takou malou perinkou, na akú mala peniaze. Tá mi určite dá dobrú radu.”
Hádajte, kto vyhral! Princovia?
Nie. Princezná. Doteraz je slobodná a kráľovstvo riadi sama.
Najprv by som sa chcela predstaviť: volám sa Agneša Lešťanová. Narodila som sa 12. januára 1994. Mám 16 rokov a od prvej triedy, teda už 10 rokov, sa učím po slovensky. Pochádzam z malej dediny, ktorá sa nachádza v juhovýchodnej časti Maďarska, na Dolnej zemi. Moji rodičia majú niekoľko slovenských predkov, tak aj ja mám slovenské korene a aj dnes máme niekoľkých príbuzných na Slovensku, ale, žiaľ, ja ich nepoznám.
Teraz sa iste spýtate, prečo píšem tento sloh? Hneď vám odpoviem. Na hodine slovenčiny nám naša pani učiteľka dala jednu veľmi dôležitú a zaujímavú otázku: „Prečo máš rada Slovensko a slovenčinu?” - ale to môžete vidieť aj z nadpisu mojej práce - a to v nej chcem aj zdôvodniť.
Ako som povedala, bývam v jednej malej dedine, v Čabačude. Ale to som ešte nepovedala, že naša dedina má obyvateľstvo aj slovenského pôvodu. Začiatok celého príbehu sa spája s menom Jána Juraja Harruckerna, lebo on začiatkom 18. storočia, presne v roku 1722, osídlil Dolnú zem slovenskými osadníkmi z hornej časti Uhorska. U nás potomkovia tých prisťahovaných Slovákov ešte stále rozprávajú a rozumejú po slovensky. No, nie je to ten pravý spisovný jazyk, radšej o ňom hovorme tak, že je to taká hovorová reč, medzi sebou.
To je prvý argument, prečo mám rada slovenský jazyk, totiž vždy ma zaujímala história nielen mojej rodiny, ale aj našej dediny.
Ale mám ešte pár dôvodov, prečo ovládam tento jazyk.
Po druhé to, že veľmi rada sa učím cudzie jazyky, medziiným aj angličtinu. Vždy, keď sa učím tie predmety, v mojej hlave je jedno príslovie, ktoré hovorí: „Koľko rečí ovládaš (vieš), toľkokrát si človekom.” Podľa mňa to by malo byť veľmi dôležité v živote každého človeka, lebo aj pre mňa je veľmi dobré, keď sa dorozumiem v zahraničí s ľuďmi inej národnosti.
Po tretie, veľmi sa teším, že vďaka táborom na Slovensku môžem spoznať fígle slovenského jazyka, ale aj jeden naozaj prekrásny kraj, ktorý sa líši od Maďarska. A keď som na Slovensku, nielen si cvičím a rozširujem znalosti slovenského jazyka, ale dobre sa zabávam so svojimi spolužiakmi a aj získavam nové kamarátky, ktoré rozprávajú po slovensky, napríklad z Ukrajiny, ako bolo vlani. Môžem spoznať aj umelecké a kultúrne pamiatky slovenských miest a krásu prírody Slovenska. Napríklad zvykli sme ísť na výlet do Vysokých Tatier, kde sme už videli mnoho prírodných zvláštností.
Ďalším mojim argumentom je to, že keď ovládam nejaký cudzí jazyk, tak musím poznať aj kultúru tohto národa. Takto zmýšľajú aj členovia vedenia našej osady a často organizujú podujatia, na ktorých každý môže spoznať tradičný život a kultúru Slovákov. Tu dostávame informácie o všetkom, čo nás zaujíma o tejto dolnozemskej slovenskej kultúre a zvykoch. Práve preto, lebo aj ja si myslím, že je to dôležité, často navštevujem tieto podujatia s mojou mamičkou a babkou.
Teraz už som uviedla všetky moje argumenty, moju mienku o tom, a dúfam, že je to dosť pádny dôvod na to, aby každý mohol rozmýšľať o učení a ovládaní jazyka tak, ako ja a súhlasiť s tým, že to môže byť jedna z najdôležitejších vecí v živote ľudí.
Prvé oslavy znovuzaloženia obce Mlynky Slovákmi sa konali pred trinástimi rokmi, pri 250. výročí. Slovenská samospráva v Mlynkoch (SSvM) ich potom dlhé roky usporadúvala spolu s obecným zastupiteľstvom, volené zbory sa (aj v tomto) perfektne navzájom dopĺňali. Až dovtedy, kým aj našim čitateľom dobre známe napätie a nezhody medzi poslancami „veľkej a malej samosprávy“ sa pred tromi rokmi neodrazili aj na týchto oslavách. Jemne povedané: už nie každému záleží na vzdávaní úcty slovenským predkom, naopak, aj v tejto našej najslovenskejšej dedine si mnohí želajú skôr aktivity zamerané na posilňovanie maďarského povedomia. Miestni slovenskí aktivisti zato aj v zmenených podmienkach trvajú na každoročnom dôstojnom oslávení svojho sviatku. Pritom dôstojné nemusí znamenať vždy nekonečný rad príhovorov, veľkolepé kultúrne prehliadky s množstvom účinkujúcich a protokolárnych hostí. Dôležitejší je správny zámer, nefalšovaný, naplnený obsah, no a v neposlednom rade fakt, že všetko prebieha v jazyku, ktorému by rozumeli aj znovuzakladatelia obce, teda po slovensky.
Takto skromne, ale dôstojne a pekne-krásne po slovensky prebiehali tohoročné narodeniny Mlynkov, podstatou ktorých aj tentoraz bolo vzdanie holdu predkom pietnou slávnosťou, besedou a omšou. Slávnostný program 263. výročia znovuzaloženia obce pod názvom Spomínajme na svojich predkov! sa začal v Pamätnom parku krátkym vystúpením slovenského pávieho krúžku. Popri Pilíšskej hymne nechýbala ani hymnická pieseň našej Slovače Daj Boh šťastia tejto zemi... Ôsmačky miestnej základnej školy Katarína Holczapfelová a Orsolya Dékányová zarecitovali verše mlynského rodáka (člena SSvM) Imricha Fuhla a predsedníčka SSvM predniesla svoj emotívny slávnostný príhovor. Marta Demjénová tentokrát poukázala nielen na potrebu zachraňovania jazyka a kultúrneho dedičstva predkov, ale aj na dôležitosť prihlásenia sa čím väčšieho počtu mlynských Slovákov do zoznamu voličov slovenskej samosprávy. Úctu (znovu)zakladateľom obce, resp. predkom položením vencov k pomníku niekdajších Mlynčanov a vojnových obetí vzdala predsedníčka SSvM v spoločnosti predsedu Združenia a regionálneho kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov Jozefa Havelku.
Po tomto slávnostnom akte sa v blízkom Slovenskom dome konala tvorivá dielňa pre deti, ako aj spočiatku vážnejšia, neskôr spoločným spevom poznačená, a napokon veľmi veselá beseda so skromným pohostením. V naplnenej veľkej sále Slovenského domu k vyvrcholeniu nálady a najmä roztancovaniu prítomných v nemalej miere prispel harmonikár Štefan Szabó a jeho syn, bubeník Bence.
Záverečným aktom obecných osláv bola slávnostná slovenská svätá omša, ktorú celebroval pán farár z Leányfalu (pôvodom zo Slovenska) Zoltán Szalay. Jeho povzbudenie, aby sme - podobne ako naši predkovia - aj v ťažkých časoch dokázali chrániť svoju vieru, slovenskosť i dedinu, sa nám veru zíde už aj vzhľadom na okolnosti spomínané v úvode tohto príspevku.
Slovenská samospráva v Rétšágu usporiadala v poradí ôsmy Národnostný deň. Podujatie poctili svojou prítomnosťou parlamentný poslanec Mihály Balla a primátori okolitých miest a osád. Tak ako každý rok, aj teraz prešli účastníci podujatia v krojovanom sprievode po hlavnej ulici ku kultúrnemu domu.
Národnostný deň sa začal hymnickou piesňou „Daj Boh šťastia tejto zemi...“, ktorú zaspieval miestny miešaný spevácky zbor. Prítomných privítala predsedníčka slovenského voleného zboru Silvia Glücková Šalgaiová. - Už ôsmykrát vás pozdravujem z tohto miesta a dúfam, že nie naposledy. Veď to záleží od nás, od Slovákov v Rétšágu. V októbri tohto roku opäť môžeme voliť poslancov slovenských samospráv, ale už podľa novelizovaného zákona. Členovia Slovenskej samosprávy v Rétšágu by chceli pokračovať v práci, ktorú sme začali pred ôsmimi rokmi. Konkrétne v organizovaní národnostných dní, stretnutí detských tanečných skupín, kurzov slovenského jazyka pre deti, ktorý sme rozbehli vlani v septembri, činnosti Klubu Slovákov v Rétšágu a výletov na Slovensko. Náš zbor inicioval založenie miešaného speváckeho zboru, ktorý vystúpil aj dnes. Slovenská samospráva z roka na rok, pozývala na podujatia, škôlkárov, žiakov a ich rodičov, tanečníkov a spevákov z okolia nášho mesta a z iných regiónov Maďarska, ale aj zo Slovenska. Bola u nás citarová skupina zo Sazdíc, slovenské folklórne skupiny z Komárna, Banskej Bystrice, Tlmáč a teraz z Levíc. Ak sa nám podarí opäť založiť v Rétšágu slovenský volený zbor, chceli by sme pokračovať v tejto práci. Chceli by sme zvyšovať popularitu nášho mesta, pestovať slovenské tradície, kultúru, zachovávať slovenský jazyk, - povedala pani predsedníčka a popriala každému príjemnú zábavu a hosťom úspešné vystúpenie.
Primátor mesta Zoltán Mezőfi vo svojom príhovore vyslovil vďaku miestnej slovenskej samospráve a jej predsedníčke za usporadúvanie národnostných stretnutí. V kultúrnom programe miestne detské tanečné skupiny Drobčekovia a Rapkáč predviedli detské hry a tance. Potom vystúpili folklórne súbory Lipa z Budapešti, Limbačka z Levíc, speváčky z Mlynkov a tanečný súbor Zvonček z Tlmáč.
Pod týmto titulom prináša Časopis samosprávy XVI. obvodu Budapešti správu o medzinárodnom informatickom, kultúrnom a športovom stretnutí, ktoré usporiadala v polovici mája Základná škola Ilony Batthyányovej za účasti detí zo Slovenska a Českej republiky. Ako sa píše v článku, na rozdiel od vášní, ktoré prevládajú vo vysokej politike, žiaci z troch štátov aj na športových ihriskách súťažili v priateľskej atmosfére. Škola na Ulici Georgina má rozvetvené medzinárodné kontakty. Sedem rokov spolupracuje so Základnou školou Komenského v Komárne, na čom má veľké zásluhy Slovenská samospráva XVI. obvodu. Zbor, na čele ktorého stojí Dr. Zuzana Szabová, bol sprostredkovateľom nadviazania stykov medzi školami v Cinkote a Komárne. Študenti a pedagógovia sa odvtedy pravidelne stretávajú. Do spoločných programov pred tromi rokmi zapojili aj Základnú školu T. G. Masaryka z mesta Blansko v Českej republike, s ktorou sa spojili za pomoci komárňanskej inštitúcie. Nadnes sa stal tradičným spoločný deň kultúry a športu v Cinkote. V tomto roku hostili približne sto žiakov a riaditeľov škôl zo Slovenska a Česka Karola Kajana a Pavla Nezvala. Delegácie sa zúčastnili na vyhlásení výsledkov medzinárodnej výtvarnej súťaže, ale podstatnou udalosťou stretnutia bola športová súťaž, ktorá sa konala v športovej hale Gymnázia Antala Szerba. Hlavným organizátorom bol telocvikár hostiteľskej školy István Molnár, ktorý pochádza zo Slovenska a vynikajúco ovláda aj jazyk hostí. Deti si zmerali sily vo viacerých športových odvetviach - atletike, futbale, basketbale, stolnom tenise a ťahaní lana. Organizátori sa rozhodli nevyhlásiť absolútneho víťaza, ale najúspešnejších po každej disciplíne odmenili. K úspechu medzinárodnej športovej súťaže prispela miestna samospráva, slovenská menšinová samospráva a Kruh gazdov v Cinkote.
Maďarský osvetový ústav a lektorát výtvarného umenia (MOÚ) aj tohto roku udeľuje národným a etnickým menšinám v Maďarsku ako prejav uznania ich činnosti v oblasti kultúry cenu „Pro Cultura Minoritatum Hungariae“. Toto významné ocenenie môžu dostať také osoby, resp. organizácie, patriace k národným a etnickým menšinám v Maďarsku, ktoré vykonali výnimočnú prácu v oblasti zachovávania a rozvíjania kultúrneho dedičstva vo svojom materinskom jazyku a zároveň touto činnosťou prispeli k pokojnému a tolerantnému spolunažívaniu národov Karpatskej kotliny. Generálna riaditeľka osvetového ústavu udeľuje na základe návrhov Rady odborníkov na národnostnú kultúru a Rady odborníkov na rómsku kultúru, pôsobiacich pri MOÚ maximálne osem cien. Slávnostné odovzdanie bude 12. decembra, v rámci Národnostného galaprogramu na počesť Dňa menšín. Podrobný výpis, výzva a potrebné tlačivá k podaniu návrhu sú prístupné na www.mmikl.hu, resp. bližšie informácie poskytnú na budapeštianskych telefónnych číslach: 225-6043, 225-6041. Návrhy na vyznamenanie treba zaslať do 30. septembra poštou, prípadne e-mailom na adresu: MMIKL, „Nemzetiségi Gála“, Lukács Mária szakreferens, 1011 Budapest, Corvin tér 8., e-mail:
18. júna sa niektorými oblasťami Békešskej a Čongrádskej župy prehnala obrovská búrka s krupobitím. Krúpy dosahovali veľkosť slepačích vajec, zničili nielen strechy, omietky domov, ale rozbili aj obločné sklá. Víchrica dolámala betónové stĺpy elektrického vedenia a stromy, zničila úrodu na poliach, premenila úrodný kraj na mesačnú krajinu.
Epicentrum bolo v okolí Mezova (Mezőhegyes), Pitvaroša, Ambrózu a Csanádalberti. Za dvadsať-dvadsaťpäť minút spadlo 200-300 milimetrov zrážok. Ani najstarší obyvatelia si podobnú smršť nepamätajú. Ulice sa zmenili na divoké rieky, ľadovec museli odpratávať snehovými pluhmi. V Mezove bolo poškodených viac, ako štyristo rodinných domov, desiatky bytov v panelovej zástavbe a množstvo osobných áut. Podobná situácia bola aj v Csanádalberti, kde bolo poškodených 70 rodinných domov a v Pitvaroši 160. Poškodené boli aj verejné budovy a kostoly. Búrka spôsobila výpadok elektrickej energie, znemožnila cestnú i železničnú dopravu. Zmarila rozlúčkové slávnosti v základných a materských školách a festivaly.
Škody spôsobené obyvateľom dosahujú približne sto miliónov forintov a škody v poľnohospodárstve odhadujú na miliardy forintov.
Skupina odborníkov z Bratislavy navštívila v máji sídlo Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS), aby požiadala o pomoc pri zostavovaní mapy slovenských evanjelikov. Docentka Katedry humánnej geografie a demogeografie Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave Dagmar Kusendová, doktorand katedry Juraj Majo a pracovník Ústavu etnológie SAV Mojmír Benža rokovali o možnostiach spolupráce s predsedom nášho najvyššieho voleného zboru Jánom Fuzikom, predsedom Integračného výboru VZ CSS Zoltánom Szabóom a riaditeľkou Slovenského osvetového centra Katarínou Királyovou.
„Nesledujeme žiadne iné ciele, ako skúmanie cirkevnej histórie,“ poznamenal M. Benža. V roku 2005 vznikol užší kolektív geografov, kartografov, etnografov a cirkevných historikov, ktorí sa rozhodli pripraviť vedecký projekt s názvom História slovenskej evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, ktorý by bol zameraný na kartografickú prezentáciu vzniku, histórie a súčasnosti evanjelickej cirkvi a. v. nielen na Slovensku, ale aj vo svete, s vyústením do tvorby uceleného tematického kartografického diela s vedeckým historickým obsahom.
Z vedeckého hľadiska ide o historicko-geografický medziodborový projekt, integrujúci postupy a metódy historického výskumu, geografickej regionalizácie, tvorby geografických databáz, kartografického modelovania a počítačovej geovizualizácie. Pripravujú vlastne atlas, ktorý zhrnie a sprístupní z časového, tematického a geografického aspektu základné údaje publikované v historickej a religióznej literatúre o slovenskej evanjelickej cirkvi a jej významných predstaviteľoch spolu s ďalšími spracovanými archívnymi a štatistickými údajmi. Atlas sa bude členiť podľa obdobia existencie cirkvi.
Prvá časť projektu má z vedeckého hľadiska heuristický charakter, t. j. technikami a metódami historickej vedy sa budú získavať, zhromažďovať a triediť historické pramene a informácie. Cieľom je vytvoriť z archívnych, štatistických a literárnych prameňov dostatočne obsažnú historickú databázu o vzniku a pôsobení evanjelickej cirkvi a. v. nielen na území Slovenska, bývalého Uhorska, ostatných štátov Európy, ale aj Severnej a Južnej Ameriky a Austrálie, t. j. miest, kde pôsobili evanjelici a. v. s príslušnosťou k slovenskému národu.
Práve v tomto požiadali o pomoc slovenskí odborníci našu samosprávu. Na rokovaniach s predstaviteľmi našej národnosti podotkli, že sa stretli aj s biskupom Tamásom Fabinym, ktorý im poskytol všemožnú pomoc pri skúmaní evanjelických databáz a zároveň zavítali aj do slovenského evanjelického zboru v Budapešti, na Rákócziho triede.
Od CSS potrebujú skôr koordinačnú pomoc: rozosielanie dotazníkov tým evanjelickým zborom alebo do tých usadlostí na území Maďarska, kde žijú Slováci a kde fungovali evanjelické zbory.
Podľa plánov odborníkov atlas bude obsahovať 120 máp, z čoho je už 80 hotových. Ku každej mape bude komentár: témy alebo upozornenie na niečo zaujímavého z mapy. „My by sme to chceli mať hotové do polovice budúceho roku,“ hovorí M. Benža. Atlas by mal doplniť doteraz vydané súhrnné publikácie a encyklopédie o evanjelickej cirkvi na Slovensku. Predpokladá sa, že poskytne cenné informácie o histórii a súčasnosti jednej z najvýznamnejších cirkví v histórii Slovákov v ucelenej a systematickej forme atlasového diela. Pri jeho tvorbe budú aplikované progresívne metódy počítačovej kartografie. Vytvorenú digitálnu geografickú databázu a v nej usporiadané údaje nezničí čas a zostane zachovaná aj pre nasledujúce generácie. Z pohľadu obsahu, šírky alebo kvality umožní ďalšie mapové prezentácie histórie evanjelickej cirkvi, ktorej predstavitelia priniesli Slovákom vzdelanosť a toleranciu.
V atlase budú zmapované údaje do rozpadu Uhorska. V budúcnosti plánujú pripraviť Atlas slovenských evanjelických zborov vo svete, ku ktorému by boli dobrým podkladom teraz zistené údaje. Doteraz spracovali údaje z literatúry (zväčša z miestnohistorických zbierok a seminárnych prác) z Ukrajiny, Srbska, Rumunska a zo zámoria z Austrálie, Argentíny a Kanady. Z Maďarska sa doteraz spoliehali na štúdiu Atilu Spišáka. Podľa možnosti atlas slovenských evanjelikov v zahraničí plánujú vydať v roku 2012.
V Čemeri podľa starodávnych tradícií usporiadali v druhú nedeľu po Turíciach sviatok Božieho tela. Koberec z kvetov bol dlhý približne poldruha kilometra. Vďaka miestnej slovenskej samospráve boli mariánske dievčatá, ktoré niesli veniec Panny Márie, oblečené do miestnych krojov zhotovených podľa archívnych fotografií. Členovia folklórnej skupiny Furmička a Kultúrneho spolku Lipóta Bálóa sa zúčastnili na procesii v prekrásnych miestnych krojoch.
Sviatok Božieho tela a krvi patrí k významným sviatkom katolíckej cirkvi. Na procesiu v Deň Božieho tela a krvi v Čemeri prichádzajú veriaci aj z ďalekého okolia. Čemer, obec v tesnej blízkosti Budapešti, je známa tým, že ju okrem Maďarov obývajú Slováci evanjelického a katolíckeho vierovyznania a Nemci katolíckej viery. Práve prostredníctvom Nemcov sa dostala do obce tradícia procesie, ktorá prechádza po kvetinovom koberci, vytvorenom z úcty a lásky k Bohu. Prevzali ju od rodákov, žijúcich v obciach na druhej strane Budapešti, v dedinách Budakeszi (Wudigess) a Budaörs (Wudersch). Čemerčania už začiatkom týždňa začínajú zbierať kvety na poliach a záhradách, niektorí ich už kupujú. Pekným gestom je, že katolíckym bratom pri tom pomáhajú aj miestni evanjelici. Čemerské ženy v sobotu začnú pliesť vence z 1000 - 1200 kvetov. V nedeľu v skorých ranných hodinách posypú asi pol metra široký a poldruha kilometra dlhý koberec z lupienkov kvetov, zdobený rôznymi náboženskými motívmi, resp. textami. Po trase, ktorá striedavo vedie jeden rok po ľavej a druhý po pravej strane kostola, postavia štyri oltáre, tiež vyzdobené kvetmi. Pri týchto oltároch účastníci procesie dostanú vence, ktoré potom chránia ich domovy napr. pred prírodnými živlami.
Aj tohto roku sa procesia pohla po slávnostnej svätej omši, ktorú celebroval arcibiskup István Seregély. V slávnostnom sprievode s monštranciou sochu Panny Márie niesli mariánske dievčatá. V tento slávnostný deň sa okrem starších žien, ktoré ešte bežne nosia kroj, aj mládež odela do ľudových odevov tunajších Slovákov.
Býva zvykom v rodine, i v spoločnosti, že oslavujeme mnohé sviatky. Meniny, narodeniny, svoje i svojich známych, známych osobností, ale aj významné udalosti. Máme v úcte a chválime, oslavujeme víťazov v rôznych športových disciplínach, vedcov za ich nové priekopnícke objavy. Či dokonca veľkých štátnikov.
5. júl je pre nás príležitosťou, aby sme sa zastavili a oslavovali sviatok našich slovanských vierozvestov - sv. Cyrila a Metoda. Veď týmto sviatkom oslavujeme nielen samotných svätcov, ale možno povedať, že i NARODENINY našej viery, kresťanstva na našom území. Pretože práve títo dvaja muži boli tí, ktorí našim predkom priniesli poklad viery. Dnešný sviatok, dnešná slávnosť, nám má zároveň neustále pripomínať našu povinnosť tento poklad viery chrániť a odovzdávať ďalším pokoleniam čistý a neporušený.
Starozákonné čítanie z Knihy Sirachovho syna nám pripomína túto myšlienku. „Chváliť nám treba slávnych mužov“ (Sir 44,1). Áno, sv. Cyril a Metod sú slávnymi mužmi našej viery, našich dejín. Pretože vďaka nim sa k nám dostalo krásne Božie posolstvo kresťanskej viery.
Oni boli tí, ktorí dokázali vo svojom živote realizovať známe Kristove slová - „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium“ (Mk 16,15). Aj oni sa vybrali z vlastnej krajiny do cudzieho sveta, aby zvestovali Božie posolstvo spásy, Kristovo evanjelium na nových územiach, novým národom, ktoré sa ešte nestretli s Kristom, s jeho slovom, s jeho radostnou zvesťou.
Dvaja skromní muži, dvaja bratia. Tak by sme ich mohli v skratke charakterizovať i napriek ich vysokej hodnosti, vzdelanosti, napriek ich pôvodu zo vznešeného rodu, z mesta Solún.
Láska ku Kristovi ich poháňala už pred príchodom na Veľkú Moravu k hlásaniu evanjelia. Najprv u pohanských Chazarov pri Čiernom mori. A ako odmenu za ich postoj v službe Bohu, v službe Kristovi, dáva im Boh nájsť pozostatky svätého Klementa, pápeža.
Oni neskôr, na prosbu kráľa Rastislava, berú na seba úlohu vierozvestov medzi Slovanmi. Zanechajú skvelé postavenie, rodinu, pohodlie, vlasť a vydávajú sa na ďalekú, neznámu, ale zato apoštolskú cestu.
Na nich sa uskutočňujú celkom konkrétne slová, o ktorých píše v Liste Efezanom apoštol Pavol: „Ale každý z nás dostal milosť podľa miery, akou nás obdaroval Kristus.... On ustanovil niektorých za apoštolov, niektorých za prorokov, iných za evanjelistov a iných za pastierov a učiteľov, aby pripravovali svätých na dielo služby, na budovanie Kristovho tela...“ (porov. Ef 4,7-12).
Stali sa učiteľmi pre nové národy. To prvé, čo zvestujú - je Božie slovo. Nie však v cudzej reči, ktorej nikto nerozumie. Ale priamo v reči ľudu, ku ktorému boli poslaní a ku ktorému prišli. Aby čo najviac porozumeli Božiemu slovu. Najprv zostavujú prvé písmo, prekladajú Božie slovo do vtedajšieho jazyka, spolu so životopismi svätých, podobne i obradné, bohoslužobné knihy.
Hlásajú a šíria vieru. A to aj napriek úkladom a neprajnosti či už zo strany pohanov, ale i zo strany nemeckých kňazov, ktorí sa cítia ohrození. Neskôr i nenávisť zo strany samého kráľa Svätopluka. Dva- krát sú obžalovaní v Ríme z bludárstva. No predsa dokážu obhájiť svoje počínanie, svoju misiu, svoje poslanie a získavajú si srdcia ľudu i samého pápeža.
No najväčšej pocty sa im dostalo od samého Boha vo večnej blaženosti. A k tejto oslave sa pripájame i my dnes, v tento ich sviatok.
Koľko rokov muselo prejsť od ich príchodu k nám, na Veľkú Moravu v roku 863. Plody ich práce ocenil pápež Ján Pavol II. Tiež Slovan ktorý ich vyhlásil dňa 31. decembra 1980 spolu so sv. Benediktom za spolupatrónov celej Európy.
Kristove slová adresované jedenástim učeníkom - „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ - platia pre všetky časy. A títo dvaja slávni muži, sv. Cyril a sv. Metod, ich veľmi dobre pochopili. Sami sa stali otvorenými a vnímavými pre tieto Kristove slová. Oni sami sa stali živnou pôdou, do ktorej padlo Kristovi slovo. A akú úrodu prinieslo Božie slovo zasiate do dobrej zeme?
Na prvom mieste nám prinieslo dar viery. Už pred nimi sa tu hlásalo kresťanstvo prostredníctvom nemeckých misionárov. Ľud im však nerozumel. Preto ich práca bola bez úspechov. Až príchodom týchto dvoch bratov začalo kresťanstvo prenikať k širokým masám ľudu a takto ich získavajú pre Krista.
S náboženstvom prišla k nám i kultúra. Kultúra sa v každom národe začína vznikom písma a prvými knihami. A toto nám poskytli sv. Cyril a Metod. Pozdvihli nový národ na vyššiu úroveň, vytvorili základ a predpoklady pre jeho ďalší rozvoj a zaradili ho do rodiny kultúrnych národov.
Aké pevné základy viery položili, keď náš národ zostal pevný vo viere aj napriek mnohým skúškam a súženiam. Strážme si tento poklad viery. Odovzdávajme ho ďalej. Novým generáciám. V tom, v čom sme sa narodili, majú sa narodiť i tí, čo prídu po nás. V čom sme rástli a boli vychovávaní, musia byť vychovávaní aj oni. Čo sme dostali, to musíme odovzdať. Ak už nie nijakým iným spôsobom, tak aspoň tým, že budeme túto vieru upevňovať sami v sebe a vo svojich rodinách.
Viera - to je dar. Boží dar. Ale zároveň i zodpovednosť. Za nás, i za budúce generácie. Nemôžeme iba jednoducho povedať, že všetko je v poriadku. Keď sa pozrieme okolo seba, na vieru našu i našich blížnych je čo naprávať. Zodpovednosť za vieru - to nie je jednoduchá záležitosť. Koľko nevery, ľahostajnosti a pohŕdania vierou existuje v dnešnej dobe!
Prosme preto týchto dvoch slovanských zvierozvestcov, spolupatrónov Európy, aby sa vzmáhala viera, ktorú priniesli našim národom. Každý z nás má byť dedičom a pokračovateľom v tejto viere i v práci týchto dvoch Solúnskych mužov. Každý z nás sa môže a má stať novým Cyrilom a novým Metodom pre dnešný svet. Sv. Cyril a Metod - orodujte za nás i za našu vieru.
Metodické centrum Univerzity Mateja Bela pre Slovákov žijúcich v zahraničí a zahraničných študentov usporiadalo I. ročník Letnej športovej olympiády. LŠO sa konala v dňoch 16. až 22. mája 2010 v Banskej Bystrici.
Súťažili kolektívy zo Srbska, Maďarska, Rumunska a Ukrajiny. Maďarské družstvo tvorili žiaci zo slovenských škôl zo Sarvaša Klaudia Strepková, Gábor Kozma, Adrien Čipaiová, Matej Šonkoly a Erik Hricz, z Nového Mesta pod Šiatrom Bence Horváth, Mark Gulyaš a Gabriela Háziová, z Kestúca Timea Karová a Estera Kainová a z Mlynkov Štefan Komenda a Tomáš Kuhajda. Sprevádzala ich učiteľka zo Sarvaša Zlatica Lišková.
Do Banskej Bystrice nás priviezol mikrobus Celoštátnej slovenskej samosprávy. Po ubytovaní nás zaviezli na UMB, odkiaľ sme každé ráno po raňajkách nastupovali na autobus č. 34.
Otvorenie olympiády sa konalo v telocvični UMB. Po odznení hymien mala uvítací prejav riaditeľka metodického centra Anita Murgašová, po ktorej slávnostnú prísahu za všetkých športovcov zložila sarvašská žiačka Klaudia Strepková. V prísahe zazneli slová Pierra de Coubertina: Nie je dôležité zvíťaziť, ale zúčastniť sa.
Za rozhodcov zložil prísahu koordinátor LŠO, docent Jiři Michal, Zaznela študentská hymna Gaudeamus igitur a žiaci začali medzi sebou súťažiť podľa vopred perfektne zostaveného programu.
Prvý deň sa súťažilo vo florbale a v ringu. Voľnočasové aktivity spočívali v hode šípkami a v lukostreľbe. Organizátori Miroslav Nemec, Štefan Adamčák, inštruktori a zapisovatelia Petra Koldzejová, Natália Michalová a Martina Ludvíková vždy zoznámili žiakov s pravidlami jednotlivých športových disciplín. Kolektívne hry boli nasledovné: futbal - minifutbal, florbal, ringo, frisbee, vodné hry, aerobik, turistika.
Atletika: beh (60 m, 200 m, 1000 m, štafety), skok do diaľky, hod na cieľ, šípky. Keďže nepriaznivé počasie nám neumožnilo hod granátom na ihrisku, organizátori zaradili namiesto tejto disciplíny hod medicinbalom. Celé preteky sa konali v krytej športovej hale osemročného gymnázia.
Streľba zo vzduchovky a lukostreľba boli pre všetkých účastníkov raritou, veď prvýkrát držali v rukách pušku a luk. To isté môžeme povedať aj o bowlingu, ktorý sa im veľmi páčil. Na 12 dráhach si zmerali svoju obratnosť. Už pri obúvaní špeciálnych topánok sme videli zvedavé pohľady niektorých detí. Aj viacerí učitelia z Ukrajiny, Srbska a Rumunska držali bowlingové gule v rukách prvýkrát.
V plavárni žiaci z Maďarska nemali konkurenciu, odniesli si všetky prvé miesta v súťaží jednotlivcov aj štafiet. Plávali sa len prsia a kraul, lebo žiaci z ostatných krajín štýly znak a motýlik neovládali.
Cieľom Letnej športovej olympiády bolo predstaviť športové priority, motivovať žiakov k olympijským ideálom, k súťaženiu fair-play.
Organizátorov viedla snaha poskytnúť žiakom slovenskej národnosti možnosť zapojiť sa do športových súťaží v materskej krajine ich predkov. Z Maďarska sa stali víťazmi Bence Horváth zo ZŠ v Novom Meste pod Šiatrom a Klaudia Strepková zo ZŠ v Sarvaši.
Deti mali možnosť zoznámiť sa aj so slovenskými olympionikmi. Najväčším zážitkom bolo pre ne stretnutie so zjazdárom Jaroslavom Babušiakom a biatlonistkou Annou Murínovou, ktorí im rozprávali o svojej športovej kariére.
Žiaci podali fantastické výkony. Družstvo z Maďarska v každej športovej disciplíne a v každom kolektívnom športe stálo na stupni víťazov.
Ceny a diplomy odovzdávali víťazom docent Jiří Michal s biatlonistka Anna Murínová, ktorá na záver odovzdala každému účastníkovi fotografie Anastasie Kuzminovej a Pavla Hurajta, ktorí získali medaily na ZOH vo Vancouveri 2010.
Na letnej olympiáde sa mohli jej účastníci z rôznych štátov kamarátiť a komunikovať v slovenskom jazyku, ktorý ich spájal. Gratulujeme všetkým víťazom a zúčastneným, ďakujeme celému organizačnému štábu a veríme, že sa stretneme aj na budúci rok.
Vážení slovenskí voliči v Maďarsku!
Ústava a zákony Maďarskej republiky nám zaručujú, že v októbri 2010 si môžeme zvoliť naše slovenské samosprávy iba my, Slováci v Maďarsku. V našom bydlisku, neskôr v župách a hlavnom meste, ako aj na celoštátnej úrovni!
Ak chceme však využiť zákonné práva menšinových samospráv v prospech pretrvania a rozvíjania našej slovenskej národnosti, školstva a kultúry,
Prihlášku a potrebné informácie sme už všetci dostali. Do 15. júla 2010 vyplňme prihlášku! V tomto nám pomôžu slovenské organizácie a samosprávy.
Dňa 15. júla do 16. hodiny možno podať na tlačive, ktoré dostali poštou všetci občania MR s volebným právom, žiadosť o zápis do zoznamu menšinových voličov notárovi mesta alebo osady, v ktorom má volič trvalé bydlisko.
Tlačivo treba po vyplnení vhodiť do schránok vyhradených na tento účel na obecných alebo mestských úradoch, alebo poštou poslať notárovi. List musí byť doručený do 15. júla!
Svoje volebné právo môžu voliči uplatniť iba v tej lokalite, kde majú trvalý pobyt. Ak sa niekto po zápise do zoznamu voličov presťahuje do inej osady či mesta, jeho volebné právo v mieste bývalého bydliska zaniká! Samozrejme, ak zmení adresu pred 15. júlom, môže požiadať o zápis do zoznamu voličov v novom bydlisku.
O zamietnutí žiadosti o zápis do zoznamu voličov notár okamžite informuje dotyčného. Proti rozhodnutiu sa možno odvolať do troch dní po jeho doručení u notára, ktorý rozhodnutie vyniesol.
.
.
.
.
.
...............................................................................................................................................