Prečo ste požiadali o zápis do zoznamu voličov slovenskej menšinovej samosprávy? - Túto otázku sme položili niektorým slovenským aktivistom, pedagógom a rodičom.
Katarína Völgyesiová Pribišánová, Lucina: Moji starí rodičia aj rodičia boli Slováci, je samozrejmé, že sa zapíšem do slovenského menšinového volebného zoznamu. Sú takí, ktorí sa boja zapísať, ale u nás zatiaľ necítime, že by vyčíňanie „veľkej“ politiky ovplyvňovalo voličov. Rada pomôžem našim spoluobčanom aj pri vypĺňaní prihlášky.
Anna Baloghová, Dabaš-Šára: Chceme pokračovať v začatej práci na národnostnom poli aj u nás doma. Za posledné roky rozprúdil sa náš slovenský život: založil sa tanečný spolok, ktorý zbiera aj miestne zvyky a máme aktívnych dôchodcov. Každému odporúčam, kto sa cíti byť Slovákom a kto chce urobiť dačo za našu národnosť, aby sa zapísal do menšinového volebného zoznamu.
Judita Pribojská, Békešská Čaba: Samozrejme, už som aj odovzdala žiadosť. Myslím si, že kto sa pokladá za Slováka, hlavne v týchto búrlivých časoch, ten sa musí prihlásiť do zoznamu menšinových voličov. Ja sa pokladám za Slovenku...
Marta Papučková, Mlynky: Som Slovenka, mojim materinským jazykom je slovenčina. Nebolo pre mňa vôbec otázne, či sa zapíšem do menšinového volebného zoznamu.
Erika Szabová Čorbová, Banka: Už 15 rokov pôsobím v obci v prospech Slovákov: vyučujem slovenský jazyk a vediem slovenský tanečný súbor. Moji starí rodičia z otcovej strany hovorili po slovensky, moja mamička nie. K slovenčine som sa dostala bližšie vtedy, keď som sa rozhodla pokračovať v štúdiách na budapeštianskom slovenskom gymnáziu. Už vtedy som si zaumienila, že chcem pracovať pre túto národnosť. Hlavne preto, lebo som zistila, že v Banke čoraz menej ľudí hovorí po slovensky a o našu minulosť sa nezaujímajú toľkí, koľkí by sa mali. Aj preto sa zapíšem do menšinového volebného zoznamu, aby sme mohli pokračovať v začatej práci.
Hajnalka Krajčovicová, Békešská Čaba: Áno, už som sa prihlásila do zoznamu. Pokladám za dôležité, aby sa Slováci priznali ku svojim koreňom, aj keď majú maďarskú štátnu príslušnosť. Človek je ucelený iba spolu so svojimi koreňmi...
Anna Maťová Lamiová, Šápov: U nás v dedine už začali odovzdávať prihlášky do menšinového volebného zoznamu. Urobili tak členovia speváckej skupiny, rodičia, poslanci samosprávy. Myslím si, že budeme mať toľko voličov, aby sme si mohli založiť samosprávu. Ja neagitujem nikoho, aby sa zapísal. Ale ak ľudia chcú, aby sme mali v dedine taký zbor, ktorý vie pomôcť pri organizovaní podujatí, musia sa prihlásiť. Teraz idú naše deti do biblického tábora CSS. Účastnícky poplatok zaplatí slovenská samospráva. Tento zbor finančne podporuje materskú aj základnú školu, usporadúva veľa takých podujatí, na ktorých sa môžu predstaviť naše deti, vďaka ktorým si môžeme zachovať naše slovenské tradície. Je záujmom všetkých obyvateľov našej obce, aby sme naďalej mali slovenskú samosprávu a aby všetko fungovalo tak, ako doteraz. Preto sa zapíšem do slovenského volebného zoznamu.
Mária Kiszelyová, Békešská Čaba: Ešte som nedostala tlačivo. Keď ho dostanem, samozrejme, že požiadam o zápis. Starí rodičia ešte nevedeli po maďarsky, aj rodičia boli Slováci. To je z mojej strany prejav úcty voči nim, že sa hlásim za Slovenku.
Katarína Kormošová, Santov: Pre nás je to samozrejmé. Nielen ja som Slovenka, ale celá naša rodina je slovenská. Je veľmi dôležité, aby sa každý Slovák zapísal do menšinového volebného zoznamu. Je nás málo a keď sa teraz neprihlásime, o štyri roky nás už asi ani nebude.
Valéria Petőfiová, Répašská Huta: Je to pre mňa samozrejmá vec, ani som nerozmýšľala o opaku. Vždy, keď na to máme možnosť, sa hlásime k slovenskej národnosti. U nás nie je problém požiadať o zápis, ba aj tí sa hlásia, ktorí sa priženili do slovenských rodín, lebo takto chcú podporovať našu slovenskú komunitu. Zúčastňujú sa aj na našich programoch, stávajú sa súčasťou našej spoločnosti. Problémom môže byť skôr neinformovanosť: ľudia, ktorí nenavštevujú slovenské podujatia, alebo nie sú členmi slovenských občianskych organizácií, sa ťažšie dostanú k informáciám o menšinových voľbách.
Mária Petrovská Juhásová, Kétšoproň: Myslím si, že ten, kto sa považuje za Slováka, sa zapíše. Je to prvý krok, ktorý musí urobiť v prospech zachovania našej národnosti. Hŕstka Slovákov musí držať spolu. Moji starí rodičia boli Slováci, záľubu v slovenskom jazyku som získala vďaka svojej starej mame. V našej rodine sa všetci zapíšeme do slovenského volebného zoznamu, vrátane mojej dcéry, ktorá žije v hlavnom meste.
Valéria Rezníková Kainová, Kestúc: Som slovenskej národnosti, je to pre mňa samozrejmé. Nemáme sa čoho báť. Som si istá v tom, že v Kestúci sa znovu založí slovenská menšinová samospráva. Do zoznamu sa zapíšu aj členovia mojej rodiny.
Emese Hrušková Hajdúová, Čabačud: V našej rodine na väčších oslavách používame slovenčinu, preto sa zapíšem do menšinového volebného zoznamu. V našej obci ešte mnohí používajú slovenčinu v každodennom styku. Ak by som mala presvedčiť tých, ktorí sa nechcú alebo sa váhajú prihlásiť do zoznamu, iba toľko by som povedala, že spolu s deťmi sa radi zúčastňujeme na takých podujatiach, ako sú Slovenské spievanky a veršovačky, ale aj na ostatných slovenských akciách v našej obci.
Zuzana Bánová, Guta: Je samozrejmá vec, že sa zapíšem do menšinového volebného zoznamu. Otec aj mamička hovoria slovensky, aj starí rodičia vedeli slovensky a vychovávali ma v slovenskom duchu. Ak niekto necíti úctu k svojim predkom a potrebu prejaviť ju aj takouto formou, nechce sa zapísať, toho asi nepresvedčíme. Tým, ktorí si ctia svojich starých rodičov a komunitu, ku ktorej patria, odporúčam, aby sa zapísali do menšinového volebného zoznamu.
Alžbeta Ančinová, Békešská Čaba: Všetci v mojej rodine boli Slováci. Prečo by som sa neprihlásila do zoznamu, keď na to máme možnosť? Je to moja povinnosť!
Anna Antaličová, Šápov: Mám 63 rokov a odmalička rozprávam po slovensky, len v škole som sa musela naučiť po maďarsky. So susedmi sa vždy zhovárame po slovensky. Som členka speváckej skupiny, v ktorej spievame slovenské piesne. Mladší členovia našej rodiny sa nezapíšu do zoznamu, lebo nevedia už tak dobre po slovensky. Neviem, prečo sa nezapíšu.
Na Dolnej zemi sa v poslednom období uskutočnili zasadnutia troch občianskych organizácií, v stredobode ktorých stáli nastávajúce voľby do menšinových samospráv. Účastníci všetkých troch stretnutí sa vyslovili za vytvorenie jednotnej celoštátnej volebnej listiny.
Regionálne stretnutie predstaviteľov miestnych pobočiek Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM) v regiónoch Slovenský Komlóš, Békešská Čaba a Sarvaš sa uskutočnilo v Gerendáši. Rokovanie otvorila podpredsedníčka ZSM Anna Szántaiová. V súvislosti s voľbami do slovenských menšinových samospráv predsedníčka ZSM Ruženka Egyedová Baráneková zdôraznila, že rozdelenie slovenskej národnosti pred poslednými voľbami bola obrovská chyba, ktorej negatívne dôsledky pociťujeme dodnes. S jej názorom, že v záujme zachovania slovenskej menšiny je nevyhnutné postupovať v najbližších voľbách spoločne, na základe dohôd o spolupráci medzi nominačnými organizáciami, súhlasili všetci účastníci stretnutia v Gerendáši, ktorí sa vo svojich príhovoroch a v diskusii vyslovili za vytvorenie jednotnej kandidačnej listiny. Predstavitelia Slovákov z Békešu, Čabasabadi, Gerendášu, Kardoša, Kétšoproňu a Poľného Berinčoku sa rozišli s tým, že definitívne rozhodnutia príjmu na Valnom zhromaždení Dolnozemskej organizácie Slovákov, kde budú navrhovať spoločnú kandidačnú listinu.
Predstavitelia Únie slovenských organizácií v Maďarsku sa stretli koncom júna v Dome slovenskej kultúry v Békešskej Čabe. Táto organizácia zastrešuje 13 samostatne zaregistrovaných občianskych organizácií s viac ako 1200 členmi. Je pripravená zúčastniť sa na nastávajúcich voľbách ako nominačná organizácia. Jej predseda František Zelman uviedol, že v poslednej dobe viacerí predstavitelia členských organizácií Únie vyslovili potrebu zostavenia jednej spoločnej celoštátnej volebnej listiny. Záujem zúčastniť sa vo voľbách vo farbách Únie ako nominačnej organizácie zahlásili už niektoré miestne a regionálne organizácie na Dolnej zemi (napr. Békešská Čaba, Sarvaš, Slovenský Komlóš), v Bakoni, ako aj Spolok Slovákov z okolia Pešti Dolina. F. Zelman upozornil na to, aby sa pri zostavovaní kandidačnej listiny nezabudlo ani na tie obce, v ktorých miestna slovenská organizácia nie je členom Únie (napr. Medeš), alebo nemajú registrovanú občiansku organizáciu (napr. Ambróza, Pitvaroš), ale vynakladajú veľké úsilie v záujme zachovávania slovenskej kultúry a vzájomne spolupracujú. Označil za dôležité, aby sa pri zostavovaní zoznamu kandidátov na regionálnej úrovni brali do úvahy predovšetkým postoje predstaviteľov miestnych organizácií. Podľa výkonného predsedu Únie Mateja Kešjára v záujme odstránenia roztrieštenosti, ktorá sa prejavila v predchádzajúcich voľbách, treba urýchlene začať koaličné rokovania, pretože doba nominovania kandidátov aj predvolebnej kampane bude oveľa kratšia, než pred štyrmi rokmi. O takéto rokovania prejavujú záujem obe veľké zoskupenia z minulých volieb. Označil za dôležité dohodnúť sa na podmienkach uzavretia koalície, ktoré bude treba rešpektovať. Dodržiavanie koaličnej dohody musí byť záväzné a kontrolovateľné. M. Kešjár inicioval začať rokovania na regionálnej úrovni, predovšetkým s Organizáciou dolnozemských Slovákov.
Koncom júna sa v Gerendáši uskutočnilo Valné zhromaždenie (VZ) Organizácie dolnozemských Slovákov (ODS). Predsedníčka Anna Szántaiová úvodom informovala o zmenách v systéme volieb do menšinových samospráv a vyšla s iniciatívou, aby nominačné organizácie v záujme ukončenia roztrieštenosti našej národnosti vytvorili jednu spoločnú celoštátnu volebnú listinu. Totožné stanovisko Únie slovenských organizácií v Maďarsku sprostredkoval prítomným Matej Kešjár, ktorý zároveň inicioval, aby ODS nominovala kandidátov v rámci Únie. Po živej diskusii sa VZ ODS uznieslo, že cieľom organizácie je vytvorenie jednej spoločnej celoštátnej volebnej listiny Slovákov v Maďarsku. V záujme toho vyzvalo všetky zoskupenia, ktoré chcú byť nominačnými organizáciami, aby do 31. júla začali koaličné a koordinačné rokovania. O postupe ODS v tom prípade, ak sa nepodarí zostaviť spoločnú listinu, rozhodne ďalšie VZ.
Štátny tajomník ministerstva verejnej správy a spravodlivosti, zodpovedný za cirkevné, národnostné a občianske styky László Szászfalvi, sa 22. júna stretol s predsedami celoštátnych menšinových samospráv. Účastníci konzultácie prerokovali aktuálne otázky politiky novej vlády týkajúcej sa trinástich národných a etnických menšín v Maďarsku. Stretnutia sa zúčastnili aj zástupca štátneho tajomníka Cs. Latorcai a riaditeľka Riaditeľstva pre národné a etnické menšiny pri ministerstve verejnej správy a spravodlivosti Erika Némethová.
Štátny tajomník L. Szászfalvi informoval o tom, že Národné zhromaždenie MR v zmysle predchádzajúcej konzultácie s predstaviteľmi menšín 21. júna schválilo novelu zákona o voľbách do menšinových samospráv. Podľa novely na jeseň tohto roku do miestnych menšinových samospráv budú môcť registrovaní voliči zvoliť namiesto doterajších piatich iba štyroch poslancov, župné, resp. budapeštianske menšinové samosprávy budú pozostávať nie z deviatich, ale iba zo siedmich členov, pričom počet členov celoštátnych menšinových samospráv závisí od počtu miestnych volených zborov danej národnosti. Pri rovnakom počte miestnych slovenských samospráv novú Celoštátnu slovenskú samosprávu, ktorá by mala vzniknúť v januári 2011, bude tvoriť namiesto doterajších 39 iba 29 poslancov.
Predsedovia celoštátnych menšinových samospráv sa so štátnym tajomníkom L. Szászfalvim dohodli, že do koordinačných rokovaní prípravy novely zákona o médiách zapoja aj mediálnu pracovnú skupinu, pôsobiacu pri Riaditeľstve pre národné a etnické menšiny. Cieľom odborných konzultácií je harmonizácia ustanovení nového zákona o médiách, ktorý reguluje o. i. povinnosti verejnoprávnych médií voči menšinám.
Predseda vlády Maďarskej republiky Viktor Orbán vymenoval Csabu Latorcaiho za zástupcu štátneho tajomníka pre národnostné záležitosti a občianske spoločenské vzťahy na Úrade štátneho tajomníka pre cirkevné národnostné a občianske styky. Úrad pôsobí pri ministerstve verejnej správy a spravodlivosti a vedie ho László Százfalvi.
Predseda vlády: Viktor Orbán
Všeobecný podpredseda vlády: Zsolt Semjén
Vedúci Úradu predsedu vlády: Mihály Varga
Ministerstvo verejnej správy a spravodlivosti
minister, podpredseda vlády: Tibor Navracsics
Úrad štátneho tajomníka pre cirkevné, národnostné a občianske styky
štátny tajomník: László Szászfalvi
zástupca štátneho tajomníka pre národnostné záležitosti: Csaba Latorcai
Ministerstvo vnútra
minister: Sándor Pintér
Ministerstvo obrany
minister: Csaba Hende
Ministerstvo zahraničných vecí
minister: János Martonyi
Ministerstvo národného hospodárstva
minister: György Matolcsy
Ministerstvo národných zdrojov
minister: Miklós Réthelyi
Ministerstvo národného rozvoja
minister: Tamás Fellegi
Ministerstvo rozvoja vidieka
minister: Sándor Fazekas
V rámci svojho tradičného cestovania po župách navštívil menšinový ombudsman Ernő Kállai začiatkom júna dve Slovákmi obývané novohradské osady. Vo Veňarci sa stretol s predstaviteľmi v župe žijúcich Slovákov a v Šámšonháze sa zaujímal o miestne svojráznosti.
Po vymenovaní do funkcie v júni 2007 si parlamentný ombudsman pre práva národných a etnických menšín Ernő Kállai zaumienil spoznať život a problémy národnostných občanov MR formou tzv. putovania po župách. Z času na čas si vyberie jednu župu, kam odcestuje so svojimi spolupracovníkmi, aby sa priamo na mieste zhovárali s národnostnými občanmi a ich predstaviteľmi. Začiatkom júna zavítali do Novohradskej župy. Niektorí pracovníci úradu navštívili národnostné materské školy, kde sa informovali o práci týchto inštitúcií, nakoľko úrad ombudsmana pripravuje dôkladný prieskum národnostného školstva v Maďarsku, zaoberajúci sa všetkými stupňami výučby. Od jesene začnú prieskum v základných školách. Skupina pracovníkov navštívila rómskych spoluobčanov v ich bydliskách a ombudsman zavítal do župného Domu šancí a úradu práce. Druhý deň venoval Slovákom. Vo Veňarci si pozrel oblastný dom a stretol sa s predstaviteľmi novohradských a hevešských Slovákov.
Predsedníčka Slovenskej samosprávy Novohradskej župy Katarína Plevová informovala hosťa o tom, že v župe je 24 slovenských osád, v 21 pôsobia slovenské samosprávy. Novohradčania udržiavajú veľmi dobré styky so Slovákmi žijúcimi v Hevešskej župe, kde sú dnes už len dve osady obývané Slovákmi. V obidvoch však fungujú slovenské volené zbory a sú členmi spoločnej občianskej organizácie. „Bez občianskych organizácií by v malých osadách nebol žiadny život. Ľudia v nich pracujú nezištne, z lásky, finančne ich prácu nikto nepodporuje,“ priznala sa K. Plevová. Zároveň sa pochválila, že sa úspešne zúčastňujú na súbehoch, vďaka čomu dokážu mobilizovať Slovač v tejto časti krajiny. Vyzdvihla pomoc nadácie ZSM. „Chceli by sme úspešne vykonávať svoju prácu, aby aj tí, ktorí tu budú žiť o sto rokov, sa vedeli ozvať po slovensky. Preto usporadúvame doškoľovania pedagógov (učiteľov materských a základných škôl). Zo školení prichádzajú so skúsenosťami, ktoré môžu zužitkovať po návrate domov. Najdôležitejší je pre nás jazyk. Každá slovenská osada má spolky na zachovávanie tradícií, ktoré chceme podporovať aj finančne. Ibaže z prostriedkov, ktoré máme k dispozícii, môžeme veľmi ťažko existovať,“ dokončila K. Plevová.
Za šalgótarjánskych Slovákov sa prihovorila predsedníčka ZSM Ruženka Egyedová Baráneková. „Máme pocit, že aj medzi Slovákmi v Maďarsku sme v menšine. Tunajšie slovenské osady sú malé, pracujú za oveľa horších podmienok. Všetko si musia samé vydobyť. Pritom musím konštatovať, že všetky výraznejšie, dnes už celoštátne podujatia vyšli z Novohradu. Také je napríklad stretnutie slovenských klubov župy, ale aj Slovenské spievanky a veršovačky. Tu sme organizovali aj tábory na Slovensku (Knižnica B. Balassiho) s účasťou 120 detí, viaceré pokračovali v štúdiu slovenčiny aj na univerzite,“ povedala R. Egyedová Baráneková. Ako uviedla, najhoršie je, že o tejto komunite Slovákov sa nedostane toľko informácií do masmédií. Nemajú vlastné župné ani miestne noviny. Slovenská relácia Maďarskej televízie Domovina ich nemôže pravidelne navštevovať, lebo na to nemá peniaze. Ani roky pretrvávajúci problém nevhodného vysielacieho času Domoviny neuľahčuje ich národnostný život. „Spoločenské organizácie sa dostali do úzadia, dôležitými sa stávajú len pred voľbami,“ pripomenula. „Do konca mája nevieme, či máme podporu alebo nie. Parlament stále rozdáva 26 organizáciám a v súčasnosti 200 spolkom 112 miliónov Ft. Nie je vyriešená prevádzka spoločenských organizácií. Bez zázemia, ktoré vytvárajú občianske organizácie, nevedia pracovať ani samosprávy. V budúcnosti by bolo dobré dostať do povedomia verejnosti aj to, ako sa majú tunajší národnostní občania. Dodnes vedia o nás málo v Maďarsku aj v našej materskej krajine. Je potrebné účinnejšie propagovať dvojitú väzbu Slovákov žijúcich v Maďarsku,“ povedala.
Starosta Agárdu Ondrej Agárdi pripomenul všeobecný problém. „Zachovanie slovenského jazyka a jeho výučba sú ohrozované vtedy, keď treba zlučovať inštitúcie. Ak v spojenej škole nie je dostatočný počet žiakov, ktorí sa môžu učiť slovenčinu, deti nemôžu pokračovať vo výučbe. Tu by sme tiež potrebovali pomoc,“ povedal.
Riaditeľka nížanskej školy Zuzana Kučerová pripomenula, že v ich osade sa nemohla založiť slovenská samospráva. „Ale spolky nás nenechali v biede a pomáhajú nám,“ povedala. V tejto malebnej osade funguje škola v kaštieli, ktorý by bolo treba rekonštruovať, ale zatiaľ na to nie sú peniaze. Okrem toho v posledných rokoch majú problém aj s tým, že Legínd vystúpil zo školského združenia a teraz sa súdia. Pripomenula aj všeobecný problém: veľa je takých súbehov, na ktoré sa nemôžu prihlásiť len preto, lebo majú, povedzme, o jedného žiaka menej, než je vo výpise.
Okrem týchto problémov účastníci stretnutia informovali ombudsmana aj o tom, že im nie sú jasné všetky aspekty dodatočnej podpory samospráv na základe splnených úloh.
E. Kállai pokračoval vo svojej ceste do Šámšonházu, kde sa stretol s miestnymi aktivistami a informoval sa o ich živote.
„Vyhlásenie o zmierení mali prijať aj politici...“ ● Za slovensko-maďarské zmierenie sa modlili 26. júna katolíci na pútnickom mieste Mátraverebély-Szentkút, ktorý sa nachádza na slovensko-maďarskom pohraničí.
Biskupi z regiónu odporúčajú, aby oba národy boli pod ochranou Panny Márie. Súčasťou tretieho dvojjazyčného slovensko-maďarského dňa modlitieb boli bohoslužby v oboch jazykoch. „Keď sa slovenskí a maďarskí biskupi zúčastnia spoločne na púti pred niekoľkými tisícmi ľudí, je to dobrý príklad spolupráce a dokazuje to, že problémy je možné riešiť,” povedal banskobystrický diecézny biskup Rudolf Baláž. Biskup spišskej diecézy František Tondra pripomenul, že hlavy slovenskej a maďarskej katolíckej cirkvi v lete 2006 podpísali deklaráciu o zmierení a ich príklad mali nasledovať aj politici. Ako informoval biskup vacovskej diecézy Miklós Beer, v ich diecéze spísali, kde žijú slovenskí veriaci, a na jeseň usporiadajú spoločné stretnutie, na ktorom sa zúčastní aj R. Baláž.
Na otázku tlačovej agentúry MTI, prečo sa v súčasnosti veriaci majú modliť za zmierenie na vyššej úrovni (politickej), keď medzi obyčajnými ľuďmi nie sú konflikty, F. Tondra odpovedal: „Dobrý Boh nasmeruje modlitby tam, kde je to potrebné.” Ako ďalej dodal, vedúci predstavitelia katolíckej cirkvi v oboch krajinách podpísali pred štyrmi rokmi vyhlásenie o zmierení, avšak mali tak urobiť politici. „V médiách to nemalo veľkú odozvu, ale katolíci prijali vyhlásenie s veľkým uspokojením,“ tvrdí Tondra s tým, že podľa jeho skúseností veriaci medzi sebou nemajú problémy a najlepšie je nespomínať minulosť. Spory neboli podľa neho medzi štátmi, ale medzi politickými stranami, ktoré nemožno stotožňovať so štátom. Biskup spišskej diecézy vyjadril vieru, že po výmene vlád v oboch krajinách „teraz nadíde zlepšenie”. Biskup R. Baláž tiež potvrdil podľa vlastných skúseností, že keď politici hovoria o takých či onakých konfliktoch, tak sa mu zdá, akoby nežili v tej istej krajine ako on.
Mátraverebély-Szentkút sa nachádza na slovensko-maďarskom pohraničí, obývanom viacerými národmi, podobne ako mnohé pútnické miesta, o ktoré sa starali niekdajší františkáni Uhorska. Boli vždy stretávacími bodmi národov, dejiskami kázní a ľudových divadelných hier v národnom jazyku (napr. Svätý Anton, Máriaradna v Rumunsku, Baja v južnom Maďarsku či Frauenkirche v Rakúsku). Podľa tradície roku 1091-92 kráľ sv. Ladislav utekal pred nepriateľmi a dostal sa nad priepasť. Pokračovať v ceste bolo beznádejné. Vtom jeho kôň vyskočil a na mieste, kam dopadol, začal vyvierať prameň. V legende pramení krásny obraz maďarskej literatúry: Ladislav je novým Mojžišom, ktorý svojimi zákonmi zabezpečil život Maďarom ako Mojžiš Židom. K prvému vyliečeniu na tomto mieste došlo v 13. storočí, keď sa Panna Mária v ruke s malým Ježišom objavila nemému pastierovi a kázala mu, aby kopal v zemi a napil sa z vyvierajúcej vody. Chlapec poslúchol a vrátila sa mu reč. R. 1210 kvôli množstvu pútnikov postavili v dedine Mátraverebély kostol, odkiaľ vychádzali procesie k prameňu v doline Szentkút. Od r. 1258 tento kostol už mal privilégium odpustkov. R. 1700 pápež Kliment XI. dal preveriť niekoľko zázračných vyliečení v Szentkúte a vyhlásil ich za skutočné. Prvú kamennú kaplnku v Szentkúte postavili v r. 1705. János Almásy z vďaky za svoje mimoriadne vyliečenie v Szentkúte pomocou kňaza pustovníka Ádáma Antala Balogha v rokoch 1758-1763 dal postaviť dnešný pútnický kostol. R. 1970 pápež Pavol VI. pútnický kostol povýšil na „basilica minor”. V jaskyniach na stráňach nad pútnickým kostolom bývali pustovníci od 13. storočia. Posledný z nich, Jozafát Dobát, zomrel v 1767. Jeho hrob je v bazilike. O pútnickom mieste sa dlho starali cisterciáni, ale od tureckých čias sa zúčastnili v sprevádzaní pútnických skupín aj františkáni. Od r. 1772 už obývali kláštor oni, no k ich definitívnemu usadeniu došlo iba v 19. storočí. Pútnické miesto kvôli jozefinizmu sa znovu rozvíjalo qž v 20. rokoch 20. storočia, rozvoj po 2. svetovej vojne bol znemožnený režimom. R. 1950 diktatúra vyhnala františkánov, kláštor bol poštátnený a pretvorený na sociálny domov. Bratia sa vrátili na pútnické miesto r. 1989. Vtedy obnovili kostol zvonka, kúpili späť svoje niekdajšie zeme, aby zabezpečili základy ďalšieho rozvoja. Od začiatkov 90. rokov sa postupne oživila tradícia peších pútí. Dnes už prichádzajú v procesiách skupiny nielen z okolitých dedín, ale aj z oveľa vzdialenejších lokalít. R. 2006 vyhlásil prímas Péter Erdő pútnické miesto Mátraverebély-Szentkút za najvýznamnejšie národné pútnické miesto Maďarska. Jeho hlavný odpust je najbližšia nedeľa k sviatku Nanebovzatia Panny Márie.
Dňa 25. júna 2010 veľvyslanec Slovenskej republiky v Maďarsku Peter Weiss prijal na Zastupiteľskom úrade Slovenskej republiky v Budapešti riaditeľku Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe, výkonnú predsedníčku Čabianskej organizácie Slovákov Annu Ištvánovú a generálneho konzula Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Štefana Daňa.
Dôvodom stretnutia bolo vyjadriť solidaritu a morálnu podporu v súvislosti s nepodloženými a nehoráznymi mediálnymi útokmi proti Anne Ištvánovej a Čabianskej organizácii Slovákov zo strany predstaviteľov maďarských radikálnych extrémistických organizácií. Anna Ištvánová a zástupcovia Čabianskej organizácie Slovákov boli nezmyselne obvinení z toho, že dňa 4. júna 2010 chceli prekaziť a narušiť pokojnú pietnu demonštráciu Maďarov pred zámkom Trianon.
Informácie prezentované v médiách Miklósom Patrubányom sa nezakladali na pravde a vyvolali vlnu osočovania, osobných útokov a hanobenia dobrého mena Anny Ištvánovej. Veľvyslanec Slovenskej republiky v Budapešti vyjadril ľútosť, že sa v tejto záležitosti doposiaľ okrem čabianskych Slovákov nevyjadrili žiadne kompetentné orgány v Maďarsku a neodmietli surové útoky proti jednej z najznámejších predstaviteliek slovenského menšinového života v Maďarskej republike, ako aj proti celej slovenskej menšine.
V mene Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) rozhodne odmietam pohoršujúci postup a štýl predsedu Svetového zväzu Maďarov Miklósa Patrubánya, ktorý obviňuje skupinu čabianskych Slovákov z narušenia ich spomienkovej akcie vo francúzskom Trianone. Konkrétne napáda pritom „slovenskú nacionalistku” Annu Ištvánovú, úradujúcu predsedníčku Čabianskej organizácie Slovákov.
Predsedníctvo jednej z najpočetnejších domácich slovenských občianskych organizácií konštatovalo vo svojom uznesení, že ich delegácia cestovala do Francúzska v rámci medzinárodného projektu, podporeného grantom Európskej únie. Pri zámku Grand Trianon neumiestnila veniec, neoslavovala a nedostala sa do žiadneho konfliktu s bezpečnostnými orgánmi, ani s návštevníkmi paláca vo Versailles.
Ak to bude potrebné, adekvátne prešetrenie určite objasní sporné detaily. V mene CSS však musím zdôrazniť, že Anna Ištvánová je jedna z našich najfundovanejších odborníčok osvetového a verejného života, ktorá má nepopierateľne veľa zásluh v zachovávaní našej kultúry a pestovaní slovensko-maďarských vzťahov. Preto mohla v roku 1995 - spolu so spolkom CSEMADOK a Televíziou Duna - medzi prvými prevziať najvyššie národnostné vyznamenanie maďarskej vlády, cenu Za menšiny. Odvtedy dostala celý rad uznaní doma i v zahraničí. Nedávno sa Valné zhromaždenie CSS uznieslo na tom, že v prvú tohoročnú júlovú sobotu, na Deň Slovákov v Maďarsku, dostane Anna Ištvánová cenu Za našu národnosť.
Na druhej strane Miklós Patrubány o. i. rozhodne tvrdí, že čabianski Slováci sa dostavili pred zámok Grand Trianon a tam položili veniec, ktorým oslavovali trianonskú dohodu.
Spoluorganizátor medzinárodného slovenského projektu Ľubomír Kraľovanský zo Žiliny nás informoval o tom, že pri kladení venca v Trianone nebol prítomný ani jediný Slovák z Békešskej Čaby. Okrem neho tam boli dvaja členovia Asociácie francúzsko-slovenského priateľstva a dvaja zo Spolku Slovákov žijúcich vo Švédsku. Z ich venca zobrali stuhu, ktorá sa dostala k predsedovi Svetového združenia Maďarov a ktorá potom mala slúžiť na zasadnutí parlamentu ako dôkaz nehoráznosti čabianskych Slovákov.
Zdá sa, že poslanecká obozretnosť zachránila od tejto hanby Národné zhromaždenie MR, ktoré niekoľko dní predtým, pri príležitosti 90. výročia trianonského mierového diktátu, v Deň národnej spolupatričnosti zákonom deklarovalo: členovia Národného zhromaždenia berúc do ohľadu v rovnakej miere záujmy maďarského národa, ako aj právo iných národov mať iný názor na otázky podstatné pre maďarský národ, chcú novým zákonom prispieť k mierovej budúcnosti spolunažívajúcich národov v Karpatskej kotline, ktorá sa zakladá na vzájomnom porozumení a spolupráci.
Na slávnostnom zasadnutí Národného zhromaždenia dňa 4. júna, ako aj na následnej svätej omši a ekumenickej modlitbe v bazilike sv. Štefana, som sa zúčastnil ako pozvaný hosť, kde som zastupoval CSS, ako aj Slovákov v Maďarsku. Bolo to úplne prirodzené, veď táto krajina je našou vlasťou a pestovanie ľudských i dobrých susedských vzťahov tak v užšom kruhu, ako aj medzi našimi národmi je našim elementárnym záujmom. Som presvedčený, že takto cítia a žijú i naši čabianski Slováci a takto cítili a žili aj ich predkovia v priebehu troch storočí.
Verejná nadácia pre národné a etnické menšiny v Maďarsku vypisuje súbeh na podporovanie činnosti, zameranej na zachovanie a rozvíjanie kultúry a identity národných a etnických menšín v okruhu publikačná činnosť v jazyku národností, resp. v dvoch jazykoch.
O grant sa nemôžu uchádzať celoštátne časopisy, vydávanie ktorých podporuje nadácia. O podporu možno žiadať v nasledujúcich okruhoch: kultúrno-spoločenské národnostné časopisy, magazíny, zborníky z konferencií, literárne diela (básne aj próza), publikácie zamerané na náboženské vzdelávanie sa v materinskom jazyku, publikovanie výsledkov výskumov, vedeckých prác a osvetových materiálov, katalógy výtvarného umenia, viacjazyčné albumy reprezentujúce život danej národnosti, CD a DVD-nosiče zachytávajúce autentické hudobné tradície národností a iné video a audio nosiče.
Uchádzať sa možno s hotovými, do tlače pripravenými rukopismi. Grant bude vyplatený formou dodatočného financovania a projekt treba uskutočniť aj v tom prípade, ak podpora stačí iba na krytia časti výdavkov.
Termín zaslania prihlášok: 30. júla.
Rozhodnutie o udelení podpory:23. septembra.
Prihlášky treba podať na špeciálnom tlačive, ktoré si spolu s patričným informačným materiálom možno osobne zaobstarať v kancelárii verejnej nadácie (A Magyarországi Nemzeti és Etnikai Kisebbségekért Közalapítvány Irodája, Budapešť, V. obv., Ul. 6. októbra 17, I. posch.). V prípade žiadosti o zaslanie prihlášky a tlačiva poštou treba pripojiť ofrankovanú obálku stredného rozmeru (C5) s adresou uchádzača, ktorú treba zaslať na poštovú adresu nadácie: 1387 Budapest 62., Pf.: 25. Všetky informácie súvisiace so súbehom, formuláre a tlačivá záujemcovia nájdu aj na internetovej adrese verejnej nadácie: www.mnekk.hu. K prihláškam treba pripojiť ofrankovanú obálku s adresou uchádzača. Na jednom tlačive možno podať len jeden projekt. Neúplné alebo oneskorene zaslané prihlášky kuratórium nebude posudzovať.
Krásny divadelný večer zažila hŕstka Slovákov z Budapešti a okolia začiatkom júna v Srbskom divadle na Nagymező ulici. V priestoroch, ktoré sú nám, Slovákom, dôverne známe, veď desaťročia tu sídlili slovenské organizácie, vystúpilo Slovenské vojvodinské divadlo. Divadelný súbor z Báčskeho Petrovca pricestoval do Budapešti na pozvanie partnerského Slovenského divadla Vertigo. Diváci si mohli pozrieť svetoznámu monodrámu nemeckého autora Patrica Süskinda Kontrabas v réžii Vladislavy Feketeovej. V hlavnej úlohe „spovede zakomplexovaného kontrabasistu“, ktorý svoj život žije „niekde vzadu, kde si ho nikto nevšíma“, príbehu o osamelom človeku v spoločnosti, ktorej najväčšou hodnotou je úspech a ktorý sa odhodláva vykročiť novým smerom, sa predstavil Miroslav Babiak. Za krásny zážitok sa mu obecenstvo poďakovalo vrelým potleskom a predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik ďakovnými slovami. Milým prekvapením bolo, že medzi Slovákov prišiel aj riaditeľ Kultúrneho centra Srbov v Maďarsku Péró Lástiċ.
Slovenské vojvodinské divadlo (SVD) je profesionálnou inštitúciou Slovákov v Srbsku, ktorú prevádzkuje Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny. Finančné zázemie jej zabezpečuje vojvodinská vláda, obec Báčsky Petrovec a prostredníctvom súbehov získava prostriedky aj zo Slovenska. Disponuje stálou budovou, pôsobí v bývalom Dome kultúry v Báčskom Petrovci, pod odbornou záštitou Akadémie umení v Novom Sade. Stály interný herecký súbor zatiaľ nemá, opiera sa o hosťujúcich profesionálnych hercov zo Slovenska a zo Srbska, o najlepších amatérskych hercov, ako aj o hercov, ktorí absolvovali herecké školenie v Štúdiu hereckej tvorby. Medzi týchto hercov patrí aj Miroslav Babiak, ktorý sa predstavil v Budapešti. Divadlo od svojho zriadenia v roku 2003 naštudovalo 14 hier, čo v priemere znamenalo dve hry ročne, kvôli kríze v poslednom období je to iba jedno predstavenie. V repertoári má okrem svetových a srbských autorov aj diela domácich slovenských dramatikov, napr. Jána Čajaka, Miroslava Benku a Michala Babiaka.
Profesionálne slovenské divadelníctvo vo Vojvodine vyrástlo z ochotníckeho divadelného hnutia, ktoré tu má bohatú a dávnu, 145-ročnú tradíciu. V spoločnej budove so SVD pôsobí najstaršie z nich, ochotnícke Divadlo VHV, ktoré má scény aj v dvoch ďalších slovenských lokalitách, Kovačici a Starej Pazove. Mimochodom, tu sa narodil synovec Svetozára Hurbana Vajanského, evanjelický kňaz a dramatik Vladimír Hurban Vladimírov, po ktorom bolo divadlo pomenované. Ďalšie ochotnícke divadlo, Divadlo Jána Čemana, pôsobí v Pivnici. V Starej Pazove od roku 2007 pôsobí Art centrum Chlieb a hry. Umelecké centrum vedie scenárista, herec a režisér Miroslav Benka, ktorý účinkuje na Akadémii umenia v Novom Sade a Fakulte dramatických umení v Belehrade. Predstavenia Art centra získavajú uznanie na najznámejších divadelných festivaloch v Srbsku a v zahraničí.
Listujeme v ročenke Národopis Slovákov v Maďarsku 2009 s poradovým číslom 22, ktorú v edícii Maďarskej národopisnej spoločnosti redigovali A. Divičanová a J. Ando. Tematická škála príspevkov je rozsiahla a rôznorodá. V kapitolách o duchovnej a hmotnej kultúre nás O. Krupa uvádza do sveta mýtických bytostí dolnozemských Slovákov a interpretuje významy pojmov striga a bosorka, kým J. Ando venuje pozornosť výskumu staviteľstva v rumunsko-maďarskom prostredí.
Analýzu priezvisk v Malom Kereši a Čemeri podáva A. Divičanová, pričom v prípade Čemeru autorka prvýkrát rozoberá príčiny odlišnosti priezvisk u katolíckych a evanjelických rodín. Predmetom štúdie V. Sedlákovej sú slovenské texty na náhrobníkoch v Kestúci. V kapitole pod titulom Jazyk a spoločnosť zaujme stať o používaní slovenského jazyka v Maďarsku, v ktorej A. Uhrinová o. i. konštatuje, že pre situáciu tuzemskej slovenčiny je príznačný protikladný, resp. dvojsmerný pohyb: súčasný vývin a ústup. O zvláštnostiach lexiky nárečia v Mlynkoch píše J. Marloková-Szabóová. Miroslav Kmeť sa v rozsiahlej súvahe zaoberá regionálnym, národným a vlasteneckým rozmerom prác slovenských dolnozemských autorov, napospol v súvislosti s pôsobením M. Žilinského, Ľ. Haana, J. P. Bellu, M. Cinkotského, P. Gajdáča, K. Jesenského, J. Kutlíka a ďalších osobností, pričom určuje aj ich príslušnosť z hľadiska národnej orientácie.
Na etnickú diferencovanosť maďarskej menšiny na Slovensku a slovenskej menšiny v Maďarsku poukazuje M. Homišinová. Táto situácia sa podľa autorky odráža nielen v odlišnom stupni vitality, ale aj v identifikácii, t. j. sebaurčení minority vo vzťahu k rôznym spoločenstvám.
Články v kapitole Jubileá sa vzťahujú na J. Dolnozemského, E. Eperjessyho (redaktora edície ročenky), J. Botíka, E. Krečkovičovej, M. Žilákovej), kým nekrológy sa viažu k pamiatke Š. Lamiho a O. Lopušného. V prvom nekrológu malo byť správne uvedené meno pisateľa týchto riadkov ako redaktora slovenskej verzie Lamiho spomienok Čítanie pri mesiaci (správne: mesiačiku).
Napokon pripomienka k uplatňovaniu spisovnej jazykovej normy. V niektorých textoch preložených z maďarčiny si treba povšimnúť, že prekladatelia, resp. jazyková redaktorka zrejme nepostupovali kompetentne. V záverečnom článku M. Rakásza Detaily o histórii Slovákov v Bánhide sú totiž nápadné nedostatky hlavne v lexike a štýle, v menšej miere v už spomenutej štúdii Mora a bosorka. V budúcnosti by sa s podobným rizikom malo počítať.
Kapustníkový festival sa stal sviatkom šóškútskych Slovákov. Miestna slovenská samospráva usporiadala 5. júna už štvrtý v poradí.
Ako sme sa dozvedeli od predsedníčky miestneho slovenského zboru Ivety Horváthovej Körtvélyesiovej, o Kapustníkový festival je z roka na rok väčší záujem. „Kapustník je naozaj našim jedlom: v Šóškúte ho pečú odvtedy, odkedy tu žijú Slováci,“ poznamenala pani predsedníčka a pripomenula, že prví slovenskí usadlíci sem prišli začiatkom 18. storočia. Ich tradičné jedlo sa dostalo aj do dvojjazyčného receptára Takto varila starká. S nápadom spojiť gastronomické podujatie s vystúpením kultúrnych telies z okolitých osád a žiakov miestnej základnej školy prišla slovenská samospráva hneď po svojom založení. Po počiatočných „detských chorobách“ nadnes sa z festivalu stalo podujatie, na ktorom sa zúčastňuje do 800 ľudí. Súťažiaci už nepečú koláč na mieste festivalu, ale doma, lebo v posledné roky bolo počasie premenlivé a technicky sa ťažko dalo zabezpečiť kvasenie a pečenie kysnutého cesta. Na ochutnanie tohto tradičného jedla pripravili organizátori množstvo kapustníkov, ktoré ponúkali za symbolickú cenu. V stane bolo celý deň rušno. Vystriedalo sa tam veľa záujemcov, kupovali si rôzne druhy kapustníkov: s hrubším či tenším cestom, so slanou, štipľavou a sladkou plnkou, do ružova upečené alebo prepečené. Z toho istého kysnutého cesta napiekli aj veľmi dobré kakaovníky a tvarohovníky.
Festival sa začal kultúrnym programom. Vystúpili v ňom miestni škôlkári, žiaci základnej umeleckej školy, citarová kapela Sedmokráska, členovia mládežníckej dychovky, páví krúžok klubu dôchodcov a tanečný súbor Večernica. Program spestrili aj súbory z okolia: ženský spevácky a tanečný súbor Chlopňa (Hajtóka) z Tárnoku, tanečníci z Gyálu, Pátyu, Érdu a Pusztazámoru.
Počas kultúrneho programu prichádzali obyvatelia osady s plechmi hojne naloženými kapustníkmi, ktoré boli určené do súťaže. Organizátori neurčili druhy kapustníkov, jediným kritériom bolo, aby súťažiaci upiekli nielen „pre porotu“, ale aj na verejnú ochutnávku. Predsedom poroty bol bývalý parlamentný poslanec László Keller a členmi starostovia okolitých osád. Nemali ľahkú úlohu: museli vybrať najlepšie ochutený, najkrajší a najkrajšie servírovaný kapustník spomedzi desiatich vzoriek. V tomto roku boli vo väčšine miestne gazdinky: iba jedna súťažiaca priniesla kapustník z neďalekého Pusztazámoru. Nečudo teda, že najlepší bol miestny, upiekla ho vedúca kruhu záhradkárov Terézia Ottingerová. Druhé miesto získala Beatrix Baková Kardošová, ktorá sa do súťaže zapojila s dvomi vzorkami a tretia bola Anna Müllerová. Výhercovia získali balík kníh, zásteru a utierku na pamiatku, na ktorej je uvedený recept členky speváckeho zboru, tety Julky Ulehlovej, rod. Galčovej.
Milým bodom programu je pozdravenie najstaršej obyvateľky osady. Nebolo tomu inak ani v tomto roku, keď kytičku kvetov prevzala od predsedníčky slovenskej samosprávy 101-ročná Mária Marcinkovičová. Ak si účastníci festivalu urobili prestávku v ochutnávaní kapustníkov, alebo v sledovaní programu na pódiu, mohli si pozrieť a kúpiť výrobky keramikárskej dielne, dať si namaľovať rôzne ornamenty hennou alebo masku na tvár, zhotoviť si darčekové predmety z hliny alebo zo šúpolia. Pre deti bol pripravený nafukovací hrad a predstavenie bábkarov z Biatorbágyu.
V Piešťanoch sa nedávno uskutočnil IV. ročník Festivalu detských a mládežníckych folklórnych súborov Slovákov žijúcich v zahraničí Slováci Slovákom. Slovákov žijúcich v Maďarsku prezentoval na festivale mládežnícky tanečný súbor Kvietok z Kerepešu, rozšírený o členov budapeštianskeho folklórneho spolku Lipa. Umeleckým vedúcim skupiny je Zsolt Szilágyi a koordinátorom predseda Slovenskej samosprávy v Kerepeši Karol Kiss.
Hostitelia nás veľmi milo privítali. Krátko po príchode sme sa na zoznamovacom večierku spriatelili s ostatnými účastníkmi festivalu: s členmi súboru Mladé pokolenia z Kovačice (Srbsko) a folklórneho súboru Cerovina z Čerpotoku (Rumunsko). V sobotu sme mali spoločnú skúšku uprostred prekrásneho parku v kúpeľnej časti Piešťan. Zahraničné súbory a domáci súbor Slnečnica vystúpili podvečer v miestnom amfiteátri s obrovským úspechom. Ku koncu programu roztancovali aj početné obecenstvo. Predstavitelia zúčastnených skupín nadviazali priateľské styky s nádejou, že v budúcnosti budú tesnejšie spolupracovať.
V XIII. obvode Budapešti (Angyalföld) už tradične usporadúvajú začiatkom júna sériu kultúrnych a športových programov pod názvom Dni XIII. obvodu.
Obvod ako samostatný administratívny celok vznikol 1. júna 1938, čo si obyvatelia pripomínajú každý rok oslavami, ktoré v nich posilňujú lokálpatriotizmus. O úspešnosti série programov svedčí z roka na rok rastúci záujem verejnosti i úroveň akcií. Tohoročné Dni XIII. obvodu sa začali vodným majálesom a koncertmi populárnej hudby.
V rámci osláv usporiadala obvodná samospráva, miestna slovenská samospráva a deväť ďalších národnostných zborov tejto mestskej časti tradičný Festival národností. Prítomných privítali predsedovia menšinových zborov. Zuzana Hollósyová pozdravila záujemcov v mene slovenskej samosprávy a pozvala ich k stanu číslo 4, kde sa prezentovali Slováci žijúci v tejto mestskej časti.
- Začiatkom júna oslavujeme narodeniny obvodu. Vtedy organizujeme športové a kultúrne programy, ktoré už tradične vrcholia Festivalom národností, - povedal vicestarosta obvodu Gyula Borszéki a zaželal každému príjemnú zábavu.
Ako prvý vystúpil dvadsaťročný slovenský Folklórny spolok Lipa, ktorý predniesol tance z Pozdišoviec. Vystriedala ho rusínska folklórna kapela Kárpátia a arménske kvarteto. Bulharov reprezentovala skupina Martenica s tancami z okolia Sofie, Grékov tanečná skupina Ilios, Poliakov folklórny súbor Polonez a Nemcov tanečníci Základnej školy Panónia, ktorých sprevádzala kapela Lustige Musikanten Schramli. Tanečný súbor Tabán upútal divákov srbskými tancami. Kultúrny program skončil nácvikom gréckych tancov s kapelou Mydros. Festival národností XIII. obvodu spestrili stánky, v ktorých podávali tradičné jedlá jednotlivých národností. V slovenskom stane ponúkali čapované pivo, borovičku, Demänovku a strapačky. Ľudia v dlhých radoch trpezlivo čakali, aby mohli ochutnať slovenské špeciality. V stane bola inštalovaná výstava pitvarošských tkanín a výšiviek, modranskej keramiky, bábik zo šúpolia, slovenských kníh a časopisov, medzi ktorými nechýbali ani Ľudové noviny a Budapeštiansky Slovák.
Séria nostalgických koncertov ● Trinásťtisíc návštevníkov privítal festival StarGarden, ktorý usporiadali 4. a 5. júna v Budapešti predovšetkým pre staršiu strednú generáciu. Organizátori pôvodne očakávali oveľa viac záujemcov, ale daždivé počasie a Maďarský galop na Námestí hrdinov, ktorý sa konal v tom istom čase, mohli byť dôvodom menšieho záujmu. StarGarden pôvodne nemal byť benefičný festival, ale kvôli povodniam sa ním stal. Organizátori ponúkli na dobročinné ciele tisíc forintov za každú vstupenku, ale obrovskou sumou prispeli aj účinkujúce kapely a návštevníci. Spolu zozbierali štyridsať miliónov forintov. Na dražbe predali napríklad gitaru skupiny Deep Purple, za ktorú ktosi zaplatil tri milióny forintov. Organizátorov festivalu StarGarden viedla snaha ponúknuť staršej strednej generácii sériu nostalgických koncertov. Už teraz vyhlásili, že ho usporiadajú aj na budúci rok. Presný termín ešte nie je určený, musia ho harmonizovať s už tradičnými akciami a s kalendármi vystupujúcich legiend. Budúci rok chcú pozvať Erica Claptona a Stinga. Legiend bolo dosť už aj na prvom festivale na štadióne Ferenca Puskása. Vystúpili tu nielen stálice maďarskej rockovej hudby ako Korál, Gyula Bill Deák, Beatrice alebo Hobo Blues Band, ale aj svetoznáme formácie Animals, Kool an the Gang, Blood Sweat and Tears, Osibisa a Deep Purple. Počas dvoch dní panovala na javisku a hlavne v hľadisku frenetická nálada, staršia generácia ukázala mládeži, že sa ešte nezabudla zabávať.
Koniec školského roka prináša vysvedčenie, radosť z vytúžených prázdnin, ale aj rozlúčku s najstaršími žiakmi. Aj v Slovenskej základnej škole v Slovenskom Komlóši slávnostne ukončili školský rok a rozlúčili sa s ôsmakmi.
Do vyzdobených tried postupne prichádzali malí aj väčší školáci. Telocvičňu, kde sa konala slávnosť, pomaly zapĺňali rodičia a známi s pestrými kyticami kvetov. Po maďarskej a slovenskej hymne zazneli slovenské a maďarské básne v podaní prvákov Marty Kerďovej, Henrika Horvátha a Kiary Kišpálovej. Slávnosť otvorila a prítomných pozdravila moderátorka, zástupkyňa riaditeľky Mária Krčmériová. Mimoriadnym hosťom slávnosti bol generálny konzul Slovenskej republiky Štefan Daňo. Podujatia sa zúčastnili aj predstavitelia mesta, členovia mestského zastupiteľstva a Slovenskej samosprávy v Slovenskom Komlóši. Po privítacích slovách moderátorky sa prítomným prihovorila riaditeľka školy Zuzana Lauková. Vyhodnotila uplynulý školský rok a uviedla mená najúspešnejších žiakov, ktorí reprezentovali školu na rôznych súťažiach, za čo im darovala pekné knihy. Žiaci Uršuľa Antalová a Róbert Balogh dostali za odmenu poukazy na týždňový pobyt v letnom tábore v Rumunsku, ktoré im odovzdala primátorka mesta Rita Garayová. Predtým, ako pani riaditeľka vyhlásila školský rok 2009/2010 za uzavretý, sa rozlúčila s učiteľkami Annou Ištvánovou Račkovou, ktorá odišla do dôchodku a s hosťujúcou učiteľkou zo Slovenska Dagmar Kötelešovou, ktorá skončila svoju misiu. Obe učiteľky sa s dojatím poďakovali kolegom, deťom a rodičom za prekrásne chvíle. S obľúbenými učiteľkami sa rozlúčili aj členovia speváckeho súboru školy, ktorí sa počas spevu tiež rozplakali.
Druhá časť slávnosti patrila rozlúčke s ôsmakmi.
„...Najvzácnejšie v živote nie sú veci, ale chvíle. Niektoré trvajú večnosť, iné sú len krátke, ale rovnako významné okamihy. Všetky sú skladačkami, ktoré dotvárajú mozaiku nášho života. Pre vás, milí ôsmaci, je tento deň výnimočný hlavne tým, že dnes sa pre vás nekončí jeden školský rok, ale posledný školský rok prežitý v tejto škole. Dostali ste od nás cennú vec, ktorá sa nedá kúpiť - a tým je vzdelanie. Vzdelanie, bez ktorého by ste boli ako malé rybky v šírom oceáne, ktoré nič nezmôžu proti veľkým rybám. Od začiatku sme vás okrem iného učili byť samým sebou, nepretvarovať sa, vážiť si priateľstvo, lásku, porozumenie. Bolo krásne zistiť, že v každom z vás sa ukrýva jedinečná osobnosť, ktorá je pripravená rozprestrieť krídla a letieť v ústrety niečomu novému, dosiaľ nepoznanému....,“ týmito slovami sa lúčila s ôsmakmi riaditeľka školy Z. Lauková. Najaktívnejším ôsmakom, ktorí osem rokov úspešne pracovali v súbore Harmónia, odovzdala spomienkové darčeky. Potom sa ôsmaci lúčili so svojimi spolužiakmi a učiteľmi, ktorým sa poďakovali za obetavosť a trpezlivosť počas ôsmich rokov. Nezabudli ani na svojich rodičov, ktorým vyslovili vďaku za starostlivosť a za všetko, čo pre nich doteraz urobili. Po ukončení oficiálnej rozlúčky ôsmaci spolu s pani riaditeľkou a triednou učiteľkou prešli naposledy všetkými triedami, kde sa rozlúčili s mladšími spolužiakmi.
Ôsmaci Slovenskej základnej školy v Sarvaši sa slávnostne rozlúčili so svojou školou v priestoroch Osvetového strediska Petra Vajdu. Neoficiálna rozlúčka ôsmakov s učiteľmi sa však konala v aule školy. Deti si pripravili milý kultúrny program, v ktorom nechýbal veselý smiech, ani slzy dojatia. S čerstvými absolventmi školy sa lúčili aj triedni učitelia Katarína Kondačová a Zuzana Rosiková, ktoré viedli triedu 8.A a Zoltán Fonád, Marta Dekrétová a Kristína Kiššová-Ostroluczká, ktorí doviedli do ôsmeho ročníka 8.B. Žiaci sa poďakovali aj všetkým ostatným pedagógom a odovzdali im kvety a malé pozornosti, ktoré pripravili ich rodičia. Program detí pozostával zo spevu, recitácií, tanca a scénok, ktoré parodovali každodenný školský život. Potom nasledovala slávnostná večera pre deti a učiteľov, ktorú zorganizovali vďační rodičia a zlatým klincom hostiny boli tri obrovské torty upečené špeciálne na túto príležitosť. Banket sa skončil, ako ináč, diskotékou.
Keď posledný raz ôsmaci prekročili brány vkusne vyzdobenej školy, všade bolo cítiť vôňu kvetov z bohatých kytíc, ktoré deti niesli v náručiach a z ružových lupienkov rozsypaných po chodbách a schodiskách školy. Budova praskala vo švíkoch. Všade plno rodičov, záblesky fotoaparátov a to všetko sprevádzali nežné tóny hudby zo školského rozhlasu. Mládež v elegantnom čierno-bielom oblečení, tak, ako to podľa tradícií kedysi dávno prízvukoval Samuel Tešedík, kráčala plece pri pleci do osvetového strediska.
Program moderovali Monika Kováčová a Benjamin Baráth zo 7.A triedy. Slávnostné zhromaždenie a vzácnych hostí privítala riaditeľka školy Zuzana Medveďová. V radoch obecenstva sedel primátor Sarvaša, parlamentný poslanec Michal Babák, predseda miestnej slovenskej samosprávy Tibor Mótyán a predsedníčka slovenského voleného zboru v Kardoši Judita Fábriová, členovia mestského zastupiteľstva a bývalé učiteľky školy Alžbeta Lišková a Zuzana Bohnyáthová. Kultúrny program pokračoval pásmom poézie a príhovormi detí. V mene siedmakov sa precíteným prejavom v slovenčine rozlúčil s ôsmakmi Ármin Hruška. Parafrázoval slová geniálneho filozofa Senecu o plynutí času a o potrebe čo najlepšie ho využiť, lebo život je krátky a čas je pre človeka konečná veličina. Pani riaditeľka Zuzana Medveďová vo svojom prejave vyzdvihla plodnú spoluprácu školy s rodičmi, poďakovala sa pedagógom za usilovnú prácu počas školského roka a každému ôsmakovi venovala osobnú spomienku na jeho osemročný pobyt v škole. Nejednému z nich vyhŕkla slza dojatia, mnohým prebleskli hlavou veselé i smutné situácie, ktoré spolu v škole zažili. Po pásme poézie všetci ôsmaci zborovo zaspievali niekoľko piesní. Na gitarách ich sprevádzali spolužiaci Dávid Mrena a Daniel Kišš. Potom nasledovalo odovzdanie cien za reprezentáciu školy v rôznych súťažiach, kultúrnych či športových podujatiach, za študijné výsledky a spoločenskú angažovanosť v prospech školy. Z rúk vzácnych hostí prevzali najlepší študenti ceny Nadácie pre slovenskú základnú a materskú školu. Ceny Jána Folytána a Petra Kondača získala Klaudia Strepková, kým za najlepšie študijné výsledky boli ocenení Anna Molnárová, Matej Sonkoly a Daniel Stančik. Za mimoriadnu kultúrnu činnosť prevzali uznanie Bettina Trníková, Vivien Rimavczová a David Janšik. Za spoločenskú angažovanosť dostala cenu Kitti Škorková, za športovú činnosť Dávid Valenčik a Dávid Mrena. Za študijné výsledky boli ocenené Edina Petneháziová, Ditta Pálinkášová, Petra Pintérová, Erik Hricz a Daniel Kišš a za kultúrnu aktivitu Viera Botošová, Enikő Žigriová, Adrien Čipaiová, Eva Kuliková, Dávid Rosik a Ján Zolván. Slávnosť sa skončila odovzdaním kvetov najaktívnejším rodičom a spoločným spevom tried 8.A a 8.B.
Veríme, že naša škola dala všetkým ôsmakom solídne vzdelanie, ktoré sa stane odrazovým mostíkom pre ich ďalšiu kariéru a šťastný plnohodnotný život. Veď staré arabské príslovie vraví: „Vedomosti zasiate do mysle mladého človeka sú ako vytesané do kameňa.”
Z iniciatívy dlhoročného riaditeľa Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a žiackeho domova v Békešskej Čabe Jána Chlebnického sa pred niekoľkými mesiacmi rozbehla v kruhu bývalých pedagógov tejto inštitúcie zbierka na pamätnú tabuľu na bývalej budove školy v centre mesta. K seniorom, väčšina ktorých bola aj žiakmi tejto slovenskej výchovno-vzdelávacej inštitúcie, sa pridali nadácia školy, Slovenská samospráva Békešskej Čaby a Dom slovenskej kultúry. V týchto inštitúciách, resp. zboroch, tiež pracujú v prevažnej väčšine odchovanci školy, ktorá v tom čase sídlila na Ulici Attilu Józsefa a ktorých k nej viažu pekné spomienky.
-...Škola znamenala prežitie a súčasne formovala nádej na lepšiu budúcnosť..., - zdôraznila o začiatkoch osídľovania mesta Slovákmi vo svojom slávnostnom prejave riaditeľka Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a žiackeho domova v Békešskej Čabe Edita Pečeňová. - Mnohí slovenskí učitelia zohrávali v čase osídľovania Dolnej zeme veľmi dôležitú úlohu v hospodárskom, národno-kultúrnom, školskom, osvetovom a duchovnom živote Slovákov... Na šesťdesiatročnej existencii našej inštitúcie sa v tomto širšom, historickom kontexte odráža osud našej slovenskej menšiny. Tento osud nikdy nebol ľahký. My, Slováci, sme aj dnes poverení chrániť osobitosti a dôstojnosť našich nehmotných hodnôt..., - prízvukovala E. Pečeňová a predstavila účastníkom intímnej slávnosti činnosť školy podľa jednotlivých desaťročí, ako aj pôsobenie riaditeľov inštitúcie.
- Česť a úprimná vďaka našim bývalým žiakom, iniciátorom umiestnenia pamätnej tabule, Klubu seniorov na čele s Jánom Chlebnickým, Čabianskej organizácii Slovákov a Slovenskej samospráve Békešskej Čaby, lebo vďaka ich pomoci dnes odhalíme pamätnú tabuľu, ktorá zvečňuje jeden úsek histórie našej milovanej školy, - dodala pani riaditeľka a v spoločnosti Jána Chlebnického a predsedu slovenskej samosprávy Juraja Anda odhalila tabuľu, ktorá od začiatku júna t. r. zdobí budovu, v ktorej sídlila slovenská škola v rokoch 1957-1983.
Účastníci slávnosti sa potom spoločne vybrali do Čabianskeho slovenského oblastného domu, kde sa konali oslavy Dňa pedagógov. V Békešskej Čabe je už tradíciou, že pri tejto príležitosti miestna slovenská samospráva prekvapí učiteľov slovenskej školy, ako aj súčasných a bývalých slovenčinárov materských a základných škôl mesta a okolia milým kultúrnym programom. Na tohoročnom stretnutí v Áchimovej sieni pedagógov privítal predseda slovenského voleného zboru Juraj Ando, ktorý priblížil nielen stručnú históriu Dňa pedagógov, ale aj rôzne starodávne ľudové zvyky a obyčaje, spojené s učiteľmi. Takými boli napríklad zvyky na deň Gregora, keď rodičia obdarúvali pedagógov potravinami, pre ktorých to bola nesmierne veľká materiálna pomoc. J. Ando spestril svoj príhovor humornými príbehmi zo slovenskej ľudovej slovesnosti, ako aj príbehmi z čias, keď sa robil nábor do čerstvo založenej slovenskej školy a žiackeho domova, ktorý sťažovala trauma z presídľovacej akcie. Zároveň s úctou spomínal na tých slovenských pedagógov, ktorí už na tejto oslave nemohli byť prítomní a ktorí boli kedysi dôležitou oporou v živote veľkej časti prítomných pri osvojovaní si poznatkov z toho-ktorého predmetu. Záverom svojho prejavu popri ďakovných slovách na adresu všetkých pedagógov zvlášť zagratuloval bývalej učiteľke sálašskej školy Márii Hanóovej k jej vzácnemu životnému jubileu, ako aj zástupcovi riaditeľky békeščabianskej slovenskej školy Michalovi Lásikovi, ktorému nedávno minister školstva Slovenskej republiky udelil malú medailu sv. Gorazda.
Tohoročnú slávnosť Dňa slovenských pedagógov v Békešskej Čabe spestrili recitácie, piesne a hudba škôlkárov a žiakov slovenskej výchovno-vzdelávacej inštitúcie mesta, ktoré s deťmi nacvičili učiteľky Alžbeta Péliová, Monika Gombárová a Ildika Očovská.
Slovenská samospráva V. obvodu Budapešti usporiadala v Osvetovom centre Aranytíz oslavu pedagógov. Ako vo svojom privítacom prejave povedala predsedníčka zboru Karola Klauszová, ich samospráva si krátko po svojom vzniku pred ôsmimi rokmi zaumienila každý rok oslavovať našich slovenských pedagógov. Pri usporadúvaní stretnutí im pomáhali učiteľky budapeštianskej školy Monika Szelényiová a Eva Szilágyiová Šubová, ktorá je podpredsedníčkou slovenského zboru V. obvodu. Potom pani predsedníčka upozornila prítomných, aby sa nezabudli prihlásiť do menšinových volebných zoznamov a pripomenúť to aj svojim blízkym a známym - Každé štyri roky si môžeme voliť slovenských poslancov, nemali by sme túto možnosť nevyužiť. Voliť však budeme môcť len v tom prípade, ak sa do volebného zoznamu dá zapísať aspoň 30 obyvateľov daného obvodu, - povedala.
Stretnutie učiteľov v tejto mestskej časti zapustilo korene. V onen júnový štvrtok sa v srdci hlavného mesta zišlo zopár bývalých pedagógov budapeštianskej a békeščabianskej slovenskej školy, aby si spoločne vypočuli program, ktorý pre nich pripravili ich bývalí žiaci. Dvaja žiaci budapeštianskej školy spestrili oslavy recitovaním a spevom.
„Hlavní aktéri“ programu však boli traja mladí muzikanti. Čívania Martin Hubaček, Robert Kostka a Bernát Babiček nám zahrali prekrásne pilíšske melódie na trúbke, harmonike a saxofóne. M. Hubačeka poznáme skôr ako tanečníka Folklórnej skupiny Lipa, B. Babiček sa zas v poslednom čase angažuje ako herec, o. i. v známych maďarských seriáloch Szeress most a Barátok közt. Všetci traja sú absolventmi budapeštianskej slovenskej školy.
Po koncerte, pripomínajúcom viacerým prítomným mladosť, spievali spolu s mladými hudobníkmi. Potom nasledovalo pohostenie, počas ktorého sa účastníci neviazane rozprávali s členmi slovenského zboru. Pred odchodom všetci pedagógovia dostali bonboniéru, aby im členovia samosprávy aj takto poďakovali za ich celoživotnú nezištnú prácu.
Niekoľkokrát sme sa stretli na slovenských akciách. Vždy bola usmievavá, milá, priateľská. Nemali sme však príležitosť predstaviť sa. V redakcii sme sa dozvedeli, že v Černi (Bakonycsernye) žije mladá Slovenka, ktorá robí pozoruhodné veci. Volá sa Viktória Gerštmároví Ečeriová. Neváhala som a dohodla som si s ňou stretnutie. Prekvapenie bolo na mojej strane, keď som ju zazrela. Bola to ona - moja známa neznáma.
Viktória sa narodila v Budapešti, ale vyrastala v Černi. Jej rodičia nehovorili po slovensky, iba starý otec z otcovej strany. V roku 1986, keď bol predsedom čerňanskej organizácie Demokratického zväzu Slovákov nebohý Ján Szabó, viacerí rodičia zapísali deti do budapeštianskej slovenskej školy. Skupinku tvorilo 5-6 detí, medzi nimi aj predseda Úradu Celoštátnej slovenskej samosprávy, právnik Ondrej Horváth a ona, Viktória. Vydali sa do neznáma, ďaleko od svojich rodičov. Bývali v internáte, domov chodili koncom týždňa. Podľa Viktórie neboli to ľahké roky, spočiatku veľa plakala, ale časom si zvykla. Zistila, že život je už taký - niečo za niečo. V Budapešti veľa dostala. Okrem vzdelania tu spoznala hlavné mesto, naučila sa tu vyšívať, šiť, tkať, ale aj samostatnosti. Viacerí z Čerňanov zostali študovať na slovenskom gymnáziu. Po maturite, roku 1996 Viktória študovala na Ústave jazykovej a odbornej prípravy v Košiciach. Potom sa vrátila domov a vyštudovala slovenčinu na Univerzite Loránda Eötvösa v Budapešti. Dvakrát bola na stáži v Bratislave, kde sa zdokonaľovala v materinskom jazyku. Stala sa slovenčinárkou a hľadala takú prácu, ktorá by vyhovela jej kvalifikácii, ale žiaľ, neúspešne. Nevzdávala sa, prihlásila sa na univerzitu v Päťkostolí, kde absolvovala odbor maďarčina. Zase si hľadala prácu, ale teraz mala šťastie. Nasledovalo krásne obdobie v Jášči (Jásd), kde dva roky vyučovala slovenčinu. Prácu musela prerušiť z rodinných dôvodov - pred rokom porodila dcérku Lenu, s ktorou hovorí len po slovensky, spieva jej slovenské uspávanky, detské a ľudové piesne, učí ju slovenské básničky, riekanky. Ako hovorí, chce, aby jej dcéra vedela dobre po slovensky, lebo slovenčina aj jej priniesla vždy výhody. Zatiaľ sa Lena dostáva do styku so slovenčinou len doma, ale ako som spoznala jej mamu, o pár rokov sa s ňou bude stretávať aj na podujatiach miestnej slovenskej samosprávy, veď Viktória je aktívnou členkou zboru.
Do Slovenskej samosprávy v Černi sa dostala vtedy, keď bol predsedom Ján Szabó. Odvtedy prešlo desať rokov, momentálne je predsedníčkou zboru. Spolu s podpredsedom Zoltánom Szabóom nesú na pleciach úlohy vyplývajúce zo zastupovania záujmov, ale aj organizovania čerňanských Slovákov. Viktória má na starosti aj miestnu národopisnú zbierku a zapájanie mladšej generácie do života miestnych Slovákov. Okrem toho spolu so Z. Szabóom vedie miestny spevácky zbor, ktorý vystupuje s citarovým sprievodom nielen doma a v okolitých osadách, ale aj po celom Maďarsku. Keďže Viktória je všestranná osobnosť, popri tom dlhé roky bezplatne viedla kurz slovenčiny pre dospelých a to v priestoroch národopisného múzea, vedľa základnej školy. O kurz bol vždy záujem, bolo také obdobie, keď mal 15 frekventantov, ale aj také keď len troch. Stretávali sa raz týždenne, obyčajne v piatok. Keď sa nezaoberali so slovenskou literatúrou, prekladali články zo slovenských novín, ale aj miestne ľudové piesne, recepty, lúštili slovenské krížovky, pozerali si slovenské noviny a časopisy, zhovárali sa o nich, ale aj o každodenných veciach. Dôraz kládli na komunikáciu, na rozširovanie slovnej zásoby. Počas materskej dovolenky sa kurz slovenčiny dočasne zastavil. V apríli Viktória rozdala v škole letáky, monitorovala záujem o bezplatný kurz slovenčiny pre začiatočníkov. Prihlásilo sa osem detí, takže v júli sa môžu začať stretávať a osvojovať si prvé slovenské slová.
Žiaľ, na čele čerňanskej základnej školy je už dvadsať rokov riaditeľ, ktorý nepodporoval výučbu slovenčiny, preferoval iba angličtinu a nemčinu. Od septembra bude mať škola nového riaditeľa a slovenská samospráva dúfa, že on bude mať viac pochopenia pre výučbu slovenského jazyka. Viktória by veľmi rada vyučovala v milovanej Černi. Rada učila aj v Jášči, lenže obec patrí k druhej župe a autobusový spoj s Čerňou je veľmi komplikovaný. Napriek tomu sa často stretáva Jáščanmi, zúčastňuje sa na ich slovenských podujatiach. Viktória Gerštmárová Ečeriová verí, že v Černi i Jášči dokážu i naďalej chrániť dedičstvo slovenských predkov a presadiť výučbu slovenčiny.
Čabianska a gyulianska klobásu sa dostali medzi chránené zemepisné označenia koncom júna. Vďaka ochrannému označeniu názov alebo zemepisné určenie výrobku nemôže používať nikto iný.
Obidva druhy tejto špeciality sa dostali až v dvoch pomenovaniach, a to čabianska klobása, čabianska hrubá klobása, gyulianska klobása a gyulianska párová klobása.
Členské krajiny EÚ sa uchádzajú o európsku ochranu pôvodu najlepších poľnohospodárskych a potravinárskych výrobkov. Bruselu však v každom jednotlivom prípade musia dokladať, že potraviny spĺňajú určité kvalitatívne znaky. Ide najmä o presne určené surovinové zloženie a technologický postup výroby. EÚ podporuje, chráni a registruje výrobky rozdelené do troch skupín označených značkami kvality. Sú to chránené označenie pôvodu, chránené zemepisné označenie a zaručená tradičná špecialita.
Prvé ochranné zemepisné označenie pre slovenský výrobok, riadne zaregistrovaný Európskou komisiou, získala vari najznámejšia slovenská lahôdka - cukrárska špecialita zo Záhoria Skalický trdelník. Predbehla tak Slovenskú bryndzu, oštiepok či parenicu. Z Maďarska doteraz zaregistrovali segedínsku a budapeštiansku zimnú salámu, chren z časti Hajdúság a cibuľu z Makova. Bruselská ochrana zároveň znamená aj to, že EU pomáha pri propagovaní týchto výrobkov.
Dňa 24. júna 2010 vo Veňarci odprevadili na poslednú cestu Juditu Láskovú, rodenú Špánikovú, členku Folklórneho súboru Rozmarín a pracovníčku slovenského regionálneho osvetového strediska. So zosnulou sa podľa evanjelického obradu rozlúčili rodinní príslušníci, príbuzní, Veňarčania, ako aj rodina, priatelia a známi zo Slovenska. Česť jej pamiatke!
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
...........................................................................................................................................