Prezident republiky László Sólyom vypísal všeobecné voľby poslancov do miestnych samospráv a starostov na nedeľu, 3. októbra 2010. V ten istý deň sa uskutočnia aj voľby do miestnych menšinových samospráv.
Dňa 15. júla o 16. hodine boli uzavreté zoznamy menšinových voličov, ktorí v októbri tohto roka budú mať právo voliť členov miestnych menšinových samospráv. Na menšinové voličské zoznamy sa celkovo prihlásilo 227 838 osôb, najviac je Rómov (133 182), po nich nasledujú Nemci (46 506) a Slováci (12 282). Pred štyrmi rokmi sa dalo zapísať 15 078 slovenských voličov, teraz ich je o 2 796 menej. Voľby do slovenských samospráv budú vypísané v 126 mestách, obciach a budapeštianskych obvodoch, roku 2006 to bolo 122 lokalít. Počet slovenských voličov podľa žúp: Peštianska župa - 3186, Békešská župa - 2939, Novohradská župa - 1491, Komárňansko-Ostrihomská župa - 1256, Boršodsko-Abovsko-Zemplínska župa - 1232, Báčsko-Kiškunská župa - 758, Budapešť - 762, Čongrádska župa - 159, Sabolčská župa - 154, Hevešská župa - 152, Vesprémska župa - 96, Fejérska župa - 88. Najviac, 740 osôb, sa na zoznam voličov prihlásilo v Slovenskom Komlóši. Viac ako tristo voličov bude hlasovať za slovenských kandidátov v Malom Kereši (593), Sarvaši (520), Mlynkoch (366), Číve (320) a Békešskej Čabe (317).
Na prvý pohľad sa zdá, že v porovnaní s predchádzajúcimi voľbami sa o vytvorenie slovenskej samosprávy snaží viac takých osád, kde doteraz neboli informácie o existencii slovenskej komunity. Sú to obce Sarkadkeresztúr a Szabadkígyós (Békešská župa), Martonyi, Sajóbábony, Szendrő, Szendrőlád, Szinpetri (Boršodsko-Abovsko-Zemplínska župa) a Pusztaberki (Novohradská župa). Samozrejme, to, že v týchto lokalitách budú vypísané voľby do slovenských samospráv neznamená, že sa nájde slovenská občianska organizácia, ktorá by podporila tunajších kandidátov.
Voľby do menšinových samospráv postúpili do ďalšej etapy prípravy. Po úspešnom zostavení zoznamu voličov menšinových samospráv bude nasledujúcou úlohou zaevidovať nominačné organizácie. Od 15. júla sa začala ďalšia dôležitá úloha spoločenských organizácií.
Nominačná organizácia musí byť taká zaregistrovaná spoločenská organizácia, ktorá má v stanovách zastupovanie danej národnej alebo etnickej menšiny a ktorá bola založená najmenej tri roky pred voľbami, teda najneskôr v októbri 2007. Kandidáta môže navrhnúť nielen miestna, ale aj regionálna alebo celoštátna organizácia, pričom členstvo kandidáta v tejto organizácii nie je podmienkou.
Menšinovú nominačnú organizáciu treba zaevidovať na volebnej komisii. V prípade, že plánuje kandidovať poslancov iba v jednej osade alebo v jednom obvode hlavného mesta, tak na miestnej volebnej komisii. Ak chce mať svojich kandidátov vo viacerých osadách regiónu či obvodoch hlavného mesta, tak na regionálnej volebnej komisii, ak v celom Maďarsku, tak na celoštátnej volebnej komisii.
K evidencii na formulári KisP1 treba pripojiť stanovy. Nominačná organizácia môže žiadať uvedenie svojho pomenovania na volebnom hárku v menšinovom jazyku. Ak názov organizácie obsahuje aj také znaky, ktoré v maďarskej abecede nie sú, treba vyplniť ďalší formulár.
Volebná komisia sa musí vyjadriť o evidovaní tri dni po prijatí prihlášky a organizácia má možnosť do troch dní sa odvolať proti rozhodnutiu komisie.
Organizácia potom musí nájsť vhodných kandidátov, ktorí budú účinne zastupovať naše záujmy. Kandidátom môže byť iba osoba zaregistrovaná v zozname voličov, ktorá je povinná predložiť vyhlásenie o prijatí kandidatúry a pripojiť k nemu stanovy organizácie, ktorá ho na kandidatúru navrhla. Kandidát vyhlási, či prijíma zastupovanie menšiny, či ovláda jej jazyk, kultúru a tradície a či bol predtým členom alebo funkcionárom menšinovej samosprávy. Vyhlásenie kandidáta je verejné. Podmienkou je, aby kandidát figuroval v zozname voličov v mieste svojho bydliska. Kandidátom môže byť iba osoba, ktorá má podporu menšinovej nominačnej organizácie.
Nové menšinové zbory budú mať štyroch členov, pričom voľby budú úspešné v tých osadách a obvodoch, kde odovzdali voliči svoj hlas aspoň štyrom kandidátom.
Regionálne a celoštátne samosprávy vzniknú po komunálnych voľbách, v marci nasledujúceho roka prostredníctvom volebných listín. Listinu môže zostaviť organizácia s nominačným právom, ktorá v príslušnej župe (hlavnom meste) navrhla za kandidátov v miestnych voľbách do menšinových samospráv aspoň 10 % elektorov. Na župných voľbách sa môžu zúčastniť komunity, ktoré majú v danej župe aspoň 10 miestnych menšinových samospráv. Podmienkou účasti na celoštátnych voľbách je, aby daná komunita vytvorila aspoň 4 miestne menšinové samosprávy.
Slovenská republika má od 8. júla novú vládu, ktorú zostavila koalícia štyroch stredopravých strán: Slovenská demokratická a kresťanská únia - Demokratická strana (SDKÚ-DS), Kresťanskodemokratické hnutie (KDH), Sloboda a solidarita (SaS) a Híd-Most. Na čele vlády prvýkrát v histórii Slovenska stojí žena, Iveta Radičová, ktorá bude mať štyroch podpredsedov. Prvým podpredsedom vlády a ministrom dopravy, pôšt a telekomunikácií sa stal Ján Figeľ, podpredsedom vlády pre ľudské práva a menšiny Rudolf Chmel. Ivan Mikloš okrem funkcie podpredsedu vlády bude zastávať aj post ministra financií, kým Jozef Mihál sa stal vicepremiérom a ministrom práce, sociálnych vecí a rodiny. Post ministra zahraničných vecí zastáva bývalý premiér Mikuláš Dzurinda, na čele ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu stojí Eugen Jurzyca, Ministerstvo kultúry a cestovného ruchu vedie Daniel Krajcer.
Školský rok 2009/2010 sa v početných našich výchovno-vzdelávacích inštitúciách niesol v znamení osláv 60. výročia ich vzniku. Neoslavovali však iba základné školy a naše dve gymnáziá. Katedra slovenského jazyka a literatúry v Segedíne, ktorá v súčasnosti spolu s rumunskou a nemeckou katedrou tvorí Národnostný inštitút Pedagogickej fakulty Gyulu Juhásza Segedínskej univerzity si pripomenula toto vzácne jubileum v druhej polovici júna na intímnej oslave.
Na slávnosti, kde si účastníci zároveň pripomenuli aj šesťdesiate výročie založenia katedry rumunského jazyka a literatúry, prítomných privítala vedúca Národnostného inštitútu Katarína Maruzsová Šebová. Ako uviedla, katedra začala svoju činnosť v roku 1949 na Vysokej škole pedagogickej Jánosa Apáczaiho Csereho a do Segedína sa presťahovala až v roku 1955. Rečníčka, ktorá stojí na čele katedry slovenského jazyka a literatúry od roku 1992, vo svojom prejave vyzdvihla predovšetkým zásluhy zakladateľa katedry Ladislava Sziklayho, ako aj ďalších vysokoškolských profesorov, ktorí stáli na čele, resp. tu pracovali v uplynulých desaťročiach. Táto školská ustanovizeň Slovákov v Maďarsku, kde pôsobili významní predstavitelia slovenskej inteligencie ako aj hosťujúci profesori zo Slovenska, vychovala celý rad takých učiteľov, slovenčinárov v aprobácii s nejakým iným predmetom, ktorí dodnes pôsobia na školách, a to rovnako na dvojjazyčných, ako aj na tých, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet. Pritom väčšina vychovávateľov internátov dvojjazyčných škôl získala diplom tiež na tejto katedre. Za šesťdesiat rokov z katedry, na ktorej vždy vládla kolegiálna a priateľská atmosféra, sa stala dielňa výchovy slovenskej národnostnej inteligencie a vzbudila záujem početných príslušníkov mladej generácie o slovenský jazyk a literatúru, - vyzdvihla vedúca inštitútu a dodala, že okrúhle výročie je dobrou príležitosťou na to, aby sa spravila určitá bilancia, keď okrem úspechov a dobrých výsledkov možno zrátať aj chyby a vyvodiť ponaučenia z minulosti pre súčasnosť. Pripomenula, že spolupráca a spolužitie s pracovníkmi a poslucháčmi katedry rumunského jazyka a literatúry boli vždy príkladné, o čom svedčia nielen priateľstvá a lásky, ale aj miešané manželstvá príslušníkov dvoch minorít v Maďarsku, bývalých študentov týchto katedier.
Prodekan Pedagogickej fakulty Segedínskej univerzity Sergej Tóth okrem osobných spomienok na spoločné zážitky s pracovníkmi a študentmi národnostných katedier vyzdvihol, že v dobe, keď vo vzťahoch medzi Maďarskom a Slovenskom neprevládajú múdre a analyzujúce diškurzy, ale skôr prejavy, ktoré opäť zdôrazňujú rozličnosti dvoch národov, je snáď ešte dôležitejšie prízvukovať tú funkciu katedry, ktorú zohráva v živote a v komunikačnej sieti jedného väčšieho kolektívu. V súčasnosti, keď badať v spoločnosti čoraz väčšiu nedôveru, medziľudské vzťahy stavané na spoločných hodnotách znamenajú obrovský kapitál pre societu.
Výročnú publikáciu s názvom Katedra na Labutej ulici, ktorú pod vedením vedúcej katedry zostavili pedagógovia Tünde Tušková, Juraj Briškár a spolupracovníčka katedry Ildika Kopasová Sinčoková, predstavil obecenstvu lektor maďarskej časti zbierky, emeritný profesor Imre Békési. Vyzdvihol, že okrem osobných spomienok bývalých pedagógov a študentov katedry významná je predovšetkým úvodná štúdia vedúcej katedry z oblasti histórie školstva a vedecko-výskumnej činnosti, ktorá detailne rozoberá uplynulé desaťročia existencie segedínskej dielne. Zároveň pripomenul, že zostavenie pamätnej publikácie, do ktorého boli zapojení formou prekladov aj súčasní poslucháči, motivovalo aj usporiadanie samotnej spomienkovej slávnosti.
Jubilantom zagratuloval v mene delegácie Vysokej školy politických a spoločenských vied v Kolíne (Česká republika) rektor Ján Liďák, ktorý vyslovil radosť zo spolupráce so segedínskou katedrou, ktorá u nich prebieha v rámci Centra pre ľudské práva a radikalizmus a je zameraná na výskum národnostnej problematiky.
Na oslave, ktorú poctil svojou prítomnosťou aj hosťujúci profesor Karol Wlachovský, dostali priestor aj bývalí študenti. Niekdajší poslucháč katedry slovenského jazyka a literatúry, dnes jej externý lektor, muzeológ Štefan Tóth, sa s úctou zmienil o svojich bývalých profesoroch, najmä o ich ľudskom prístupe k študentom.
Po slávnostnom zasadnutí, ktoré spestrili ukážky zo slovenskej a rumunskej vážnej hudby a z ľudovej slovesnosti, Národnostný inštitút pripravil pre hostí slávnostnú recepciu.
Účastníci Matičného festivalu z rôznych krajín sveta zavítali na Slovensko v dňoch 1. - 5. júla. Okrem akcií usporadúvaných Maticou slovenskou sa zúčastnili aj na podujatiach Pribinových a Cyrilo-metodských slávností. V aule Kňazského seminára sv. Gorazda v Nitre sa 1. júla uskutočnil matičný večer na tému Slovieni, Sloveni alebo starí Slováci? Príspevkom Matice slovenskej ku konferencii Najnovšie archeologické objavy bola prednáška Stanislava Pietrzaka Svätý Svorad (život a dielo) - spojivo medzi Nitrou a Tropie nad Dunajom v Ponitrianskom múzeu. Zahraničné delegácie po konferencii prijal primátor mesta Jozef Dvonč. Pod názvom Pozdrav Slovensku - Dotyk kultúr a tradícií vystúpili 2. júla v nitrianskom parku folklórne súbory Šafárik z Nového Sadu (Srbsko), FS Ľ. Štúra z Melbournu (Austrália), súbory z Iloku (Chorvátsko), Cerovina z Čerpotoku (Rumunsko) a Páví krúžok z Mlynkov (Maďarsko). Na pešej zóne a na námestí sa konal program Svetové posolstvo v náručí domova. Vlajkový sprievod zahraničných hostí z Austrálie, Kanady, Poľska, Maďarska, Srbska a ďalších krajín prezentoval tradície a históriu slovenského národa, vydavateľskú a publicistickú činnosť MS. Hudobný podvečer mladých talentov organizátori pripravili v parku, kde vystúpili skupiny Magnet a The Paranoid. Večer sa vo Veľkej sále DAB uskutočnil otvárací ceremoniál Matičného svetového festivalu slovenskej mládeže (MSFSM), v ktorom vystúpili Slovenská filharmónia, Slovenský filharmonický zbor a sólisti Opery SND. Nasledujúci deň sa v programe Slovensko - náš domov predstavili folklórne súbory Mokrolužan (Bardejov), Matičiarik (Nové Zámky), Rakovčan (Michalovce), Gerulata (Bratislava), Geľovianka (Sebechleby), Sebechlebskí hudci (Sebechleby) a ďalší umelci. Potom v parku zahrali soul, blues, jazz a spiritual song Zuzka Suchánková & Band. Rozlúčkové matiné a podujatie Nitra, milá Nitra sa uskutočnili v nitrianskom parku 4. júla, keď tu vystúpili súbory z Kanady, Rumunska, Maďarska, Srbska, Slovenska, Chorvátska a ďalších krajín. Zahraniční Slováci sa 5. júla zúčastnili na slávnostnej bohoslužbe v katedrále pri príležitosti Sviatku sv. Cyrila a Metoda, odovzdali dary a oficiálne ukončili MSFSM, ktorý vyvrcholil Slávnosťami na Devíne.
Matičný svetový festival slovenskej mládeže v Nitre je už v poradí jedenástym celosvetovým stretnutím mladých Sloveniek a Slovákov, ktorí sa s hrdosťou a úctou hlásia k spoločnej vlasti a k slovenskému duchu - bohatému žriedlu našej tradičnej a vzácnej kultúry. Tieto stretnutia naplnené hodnotami slovenskej spolupatričnosti a tvorivosti, už od roku 1980 zjednocujú slovenský svet. Dokazujú, že národ Slovákov nepozná hranice, zato však veľmi dobre pozná, uchováva a prezentuje odkaz ľudskosti, mravnosti, lásky a porozumenia, ktorý je nadindividuálny, nadčasový a predsa pretavený do každého z nás. Slováci, aj keď sú počtom neveľkým národom, dokážu a chcú originálne a jedinečne spolutvoriť rozmanitý svet a byť v ňom doma spolu s inými kultúrnymi národmi. Pevným základom slovenskosti je od nepamäti slávna a historická Nitra. Mesto v úrodnom a pohostinnom kraji, ktoré vstúpilo do slovenských dejín, aby ich mohlo kontinuálne rozvíjať generáciami, ktoré si hrdo a nahlas osvojovali hodnoty života a kresťanstva prácou s národom a pre národ, od Pribinu až do dnešných čias. Nitra je žijúcim odkazom našich predkov, je jedným z pilierov rozvoja našej súčasnosti, je veľkým dielom do mozaiky krás našej domoviny, je naša a my sme jej. Uvedomujúc si potrebu pokračovania európsky a svetovo významného slovenského vývoja je Nitra právom miestom kde početné a rozmanité školstvo dáva podnety a impulzy pre život mladých ľudí. Celosvetový matičný festival je určený najmä im a preto v súradniciach jeho krásnych podujatí a vedomí si významu národnej ustanovizne - Matice slovenskej, prinášame posolstvo pre ďalší život slovenského sveta, ktoré je vyjadrením odvekej túžby nášho národa po jednote a porozumení medzi všetkými ľuďmi.
Slováci ako národ, ktorý sa hrdo hlási k odkazu vierozvestcov Cyrila a Metoda a tento odkaz húževnato a bez prestania šíri aj za hranicami svojho štátu - Slovenskej republiky, je pripravený a odhodlaný venovať svoj ľudský, odborný potenciál pre blaho človečenstva. Sme pripravení chrániť i prezentovať hodnoty života, kresťanstva, poctivej práce, úprimnej lásky a priateľstva a vzájomnej nezištnej pomoci najmä v súčasnosti, kedy nám rýchlosť sveta niekedy zatieňuje jeho zmysel a podstatu. V záujme budúcich generácií, pamätajúc aj na odkaz Jozefa Cígera Hronského o tom, že „najkrajšie slová sú skutky“, budeme aj naďalej aktívne zachovávať naše národné kultúrne dedičstvo, mapovať a podporovať stopy Slovákov v zahraničí a všemožne sa pričiníme o pokojné, zmysluplné spolunažívanie všetkých ľudí dobrej vôle. O spolunažívanie a spoluprácu vo vzájomnej úcte a spolupatričnosti, ktoré sú základom nielen pre náš súčasný, ale hlavne budúci život v mieri, porozumení, jednote, ale aj istote a s oporou, ktorú mladým Slovákom poskytuje a vždy nezištne poskytne slovenská náruč. Nech sa svet stáva spoločným objatím náručí národov pre všetkých.
V rámci letnej série kultúrnych programov s názvom Radničné večery na príležitostnom javisku na nádvorí Mestskej radnice v Békešskej Čabe každý rok dostáva priestor aj slovenské umenie. Tohto roku sa diváci mohli tešiť originálnej inscenácii slovenského divadelného súboru Art Centrum Chlieb a hry zo Srbska, zo Starej Pazovy, ktorý pricestoval do Békešskej Čaby na pozvanie mestskej slovenskej samosprávy a Domu slovenskej kultúry.
S inscenáciou Obrazy môjho sveta súbor vlani úspešne vystúpil na prehliadke slovenského divadelníctva Spolu na javisku, ktoré usporiadalo Slovenské divadlo Vertigo v Sarvaši. V štylizovanom dolnozemskom slovenskom prostredí s typickým evanjelickým kostolom a ľudovou architektúrou autor, scenárista, režisér, herec a dizajnér Miroslav Benka pomocou ľudského tela, pohybu a tanca účinkujúcich neverbálne znázorňuje večné pocity a vášne ľudstva, nezávisle od doby, či krajiny. Umelec, ktorého tvorba je uznávaná nielen v Srbsku, na Slovensku a v Maďarsku, je aj laureátom cien z mimoeurópskych divadelných festivalov.
O zámere diela, predstavenom v Békešskej Čabe v jeden neskorý júnový podvečer, sám režisér v bulletine inscenácie vyznáva: „...Mal som ideu zachovať ten nedotknutý svet fantastických obrazov, ktorý niekde hlboko vo mne pokojne a dôstojne mlčí. Mal som ideu prostredníctvom reči ľudského tela, v ktorom je nahromadená stáročná energia histórie, privolať etnos a dotknúť sa mýtu, aby som ich tak ubránil pred narastajúcou globalizáciou sveta, čoraz väčšmi ohrozujúcou zvyky, tradície a kultúru malého národa. Ale aj jeho právo byť iný a inakší...“.
Medzi takmer tridsiatku Slovákmi osídlených obcí v Novohradskej župe patrí aj obec Terany (Terény). Prví Slováci ju osídlili koncom 17. storočia. Pochádzali zo severnej časti stolice a boli evanjelického vierovyznania. Na základe súpisu poddaných utečených z Novohradskej stolice z rokov 1720 a 1723, poznáme aj presné mená a obce, z ktorých Slováci do Terian prišli. Väčšina z nich sa však po prechodnom pobyte v tejto dedinke na úpätí Čerhátu rozhodla putovať ďalej a hľadať si nové domovy v dolnozemských stoliciach. Ich miesto v Teranoch potom zväčša obsadili Slováci - evanjelici z Oravskej stolice. Ich potomkovia, dodnes žijúci v tejto obci, sú nositeľmi priezvisk Brožo, Bujnik, Černy, Čordáš, Johanes, Kokavec, Kováč, Kulik, Kušnár, Michalik, Ocot, Repka, Sabadoš, Urban... a takmer všetci sa hlásia k evanjelickému spoločenstvu a k aktivitám, ktoré pripravuje v obci slovenská menšinová samospráva.
Terany majú v súčasnosti približne 450 obyvateľov, polovica z nich je evanjelickej viery. Obidve tu žijúce konfesie - katolícka i evanjelická - majú vlastné kostoly a k nim patriace objekty, ktoré evanjelici využívajú aj na národnostnú kultúrno-osvetovú činnosť. Najlepším príkladom toho je nový Evanjelický dom, ktorý vybudovali z finančných prostriedkov, získaných z predaja reštituovaných objektov. V tejto malebnej dedinke sa zachovali domy s prvkami ľudovej architektúry. Je tu materská škola, základná škola pre I. - IV. ročník, knižnica, dedinské múzeum a osvetové stredisko. V materskej i základnej škole prebieha výučba slovenčiny (4 hodiny týždenne). Popri obecnej samospráve, na čele ktorej stojí starosta Daniel Fáy, pôsobí v obci aj slovenská menšinová samospráva. Jej predsedníčkou je evanjelická farárka z Budapešti Hilda Guláčiová - Fabuľová a jej podpredsedníčkou učiteľka materskej školy Zuzana Oczotová - Brožová. Významnú pomoc pri výchove mládeže, zachovávaní slovenského jazyka a tradícií v menšinovej samospráve zabezpečuje učiteľka základnej školy Edita Brožová - Kušnárová. Do práce na slovenskom poli a v evanjelickej cirkvi sa zapájajú aj muži. Medzi nich patrí bývalý polygraf, dnes už dôchodca a cirkevný kurátor Michal Broža.
Evanjelický cirkevný zbor a celá obec udržiavajú priateľské styky s obcou na Slovensku s rovnakým názvom Terany, ktorá sa nachádza v okrese Krupina. Obecná samospráva a Slovenská menšinová samospráva v Teranoch okrem iných podujatí usporadúva v júni národnostný deň. Tohto roku to bolo v nedeľu 20. júna, po 29. raz. Tento slávnostný deň sa v miestnom prírodnom amfiteátri začal krátkou ekumenickou bohoslužbou v slovenskom a maďarskom jazyku, ktorú viedli evanjelická farárka a predsedníčka miestneho slovenského voleného zboru Hilda Guláčiová - Fabuľová (ona prekladala do slovenčiny všetky vystúpenia v maďarčine), rímsko-katolícky farár József Vagyőczki, evanjelický farár z Guty Szabolcs Füke a za evanjelický cirkevný zbor zo slovenských Terian sa prítomným prihovorila jeho dozorkyňa Magdaléna Žlnková, ktorá tlmočila aj pozdrav ich farára Rastislava Hvožďaru. Skupinu viac ako 40 účastníkov z Terian (Hont) viedla starostka Iveta Gajdošová. Sprevádzali ju aj členovia súboru Vtáčnik z Ostrého Grúňa.
Po ekumenických modlitbách nasledovali oficiálne príhovory. Starosta Terian Daniel Fáy vystúpil v mene poslancov všetkých miestnych samospráv - obecnej, detskej a mládežníckej. Vo svojom prejave povedal, že Terančania majú radi ľudové tradície a starší ľudia s láskou odovzdávajú toto bohatstvo mladším generáciám, čoho svedectvom je aj ich terajšie vystúpenie. Dostali bohaté dedičstvo a je rád, že ho šíria aj v zahraničí. Je šťastný, že sa mnohí, ktorí sa z obce vysťahovali za prácou, vracajú do rodiska a delia sa s rodákmi o svoje poznatky a umenie. Vyzdvihol úlohu spoločenských organizácií, ktoré majú silné zázemie a dokážu mobilizovať ľudí „Musíme sa učiť, čo znamená pomoc a spolupatričnosť, najmä teraz, keď nás postihli povodne,“ povedal starosta a poďakoval Terančanom za podporu, ktorú prejavia deťom z postihnutých oblastí, ktoré k nim prídu do letného tábora. Predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženka Egyedová - Baráneková poďakovala usporiadateľom a vyzdvihla najmä oduševnenú a s láskou vykonávanú prácu Zuzany Oczotovej, Hildy Guláčiovej-Fabuľovej a Edity Brožovej. V spojitosti s blížiacimi sa voľbami do menšinových samospráv konštatovala, že od štátu môžeme vtedy niečo žiadať, keď aj sami ako Slováci pre to niečo urobíme. Minimum to, že vypovieme, že sme Slováci a požiadame o zápis do zoznamu voličov.
Potom už začal kultúrny a zábavný program, ktorý - už tradične - na chvíľu prerušil dážď. Program mal dve časti, národnostný a detský. Okrem domácich súborov na národnostnom dni vystúpili folklórne súbory z Častvy, Jače, Veňarca, Balašských Ďarmôt, Bujakova a zo Slovenska súbor Krtíšan z Veľkého Krtíša a Vtáčnik z Ostrého Grúňa. Národnostný deň, ktorého sa zúčastnil rekordný počet návštevníkov a účinkujúcich, mal pokojný priebeh a potvrdil, že takéto podujatia znižujú napätie medzi krajinami a ukazujú cestu k urovnávaniu vzájomných vzťahov.
X X X
Zaujímavou osobou na podujatí bola Ilona Szentpáliová zo Segedína, vnučka evanjelického farára Pavla Slančíka, rodáka z novohradského Polichna, ktorý začal svoju kňazskú dráhu v 80. rokoch 19. storočia v Teranoch. V mladosti bol literárne činný. V pozostalosti jeho sestry, slovenskej spisovateľky Boženy Slančíkovej-Timravy, sa zachoval zošit s titulom „Práce Pavla Slančíka 1883“. Okrem básní sú v ňom aj dve veselohry. Keďže bol až do svojho 32. roku slobodný, jeho sestra - spisovateľka (po celý život slobodná), mu až do jeho svadby roku 1887 chodievala do Terian viesť domácnosť. Aj otec Ilony Szentpáliovej bol evanjelickým farárom na viacerých miestach v Maďarsku. Ilona má pochovanú starú matku v Teranoch, kde ju dobre poznajú. Autor tohto článku je s jej synom Istvánom zo Segedína v písomnom kontakte a na Slovensku získal pre nich vzácne rodinné dokumenty, najmä viac ako storočnú korešpondenciu Iloninho otca so starými rodičmi na Slovensku, ktoré im na Národnostnom dni v Teranoch odovzdal.
Zväz Slovákov v Maďarsku, Župná knižnica a Osvetový ústav Bálinta Balassiho v Šalgótarjáne, obecná a slovenská samospráva v Banke pozývajú všetkých priaznivcov slovenského folklóru na 44. Novohradské národnostné stretnutie a na XIV. Celoštátny folklórny festival Slovákov v Maďarsku, ktorý sa uskutoční 1. augusta v Banke.
Program sa začne o 15. hod. folklórnou bohoslužbou v miestnom kostole. Účastníci festivalu potom prejdú v krojovanom sprievode k javisku na jazere. Kultúrny program Celoštátneho folklórneho festivalu Slovákov v Maďarsku a Novohradského národnostného stretnutia s názvom Z pokolenia na pokolenie sa začne o 16.30 hod. V prírodnom amfiteátri vystúpia sólisti - víťazi Slovenských spievaniek, spevácke skupiny zo Šápova, Luciny, Mlynkov, Tatabáne-Bánhidy, Síleša, Veňarcu, Níže, nemecký národnostný spevokol z Berkenye, folklórne skupiny z Banky, Veňarcu, Budapešti, Ečeru, Pišpeku, Novohradu a Tvrdošína a ľudová hudba Svrčkovci zo Šalgótarjánu. Záverečný galaprogram Medzinárodného novohradského folklórneho festivalu sa uskutoční v prekrásnom prostredí banského jazera o 19.30 hod. V programe pod názvom Návrat ku koreňom vystúpia folklórne súbory zo Slovenska, Talianska, Gruzínska, Grécka, Paraguaja, Írska a Maďarska.
Dňa 7. augusta sa v Alkári (Mátraszentimre) uskutoční Národnostný a obecný deň. Na športovom ihrisku sa o 11. hod. predstavia členovia miestneho speváckeho zboru Perla Matry a po nich mladí tanečníci z Dunaeďházu. Do programu obecného dňa zaradili jeho organizátori - slovenská a obecná samospráva v Alkári a Základná škola L. Zakupského - detské a hudobné programy. Záujemci sa môžu zúčastniť na športových programoch, ochutnať jedlá z húb a uskutoční sa aj súťaž vo varení zemiakového paprikášu. Pre deti pripravili zábavné programy a remeselnícke dielne.
Sziget (v preklade ostrov) je najväčším hudobným festivalom v strednej Európe, ktorý usporadúvajú na Starobudínskom ostrove v Budapešti. Z roka na rok ho navštevuje viac ako 300 000 záujemcov, na jeho hlavnom javisku sa vystriedalo veľa svetoznámych hudobných skupín a spevákov. Na týždeň sa stáva kultúrnym stredobodom Európy. Nebude tomu inak ani v tomto roku, keď vstupuje do veku dospelosti.
Festival Sziget s vyše 1000 programami usporiadajú po osemnástykrát v dňoch 11. až 16. augusta. Aj tentoraz to bude vlastne viac festivalov v jednom, na svoje samostatné festivaly sa už teraz môžu tešiť ako milovníci popu, rocku, tak aj svetovej či disco hudby, ale aj priaznivci bluesu alebo jazzu. Príjemnú zábavu a skvelé produkcie tu nájdu mladí aj starší. Pritom Sziget je viac ako len festival, je to miesto stretávania sa, kde vznikajú lásky a priateľstvá a kde je celý týždeň veselo.
Najväčšie stredoeurópske podujatie svojho druhu aj tento krát láka svojich tradičných i nových návštevníkov veľkým počtom hviezd. Z rôznych kútov sveta s parádnym repertoárom prídu také skupiny ako Faithless, Iron Maiden, Muse, Kasabian, The Cribs, Lyapis Trubetskoy, Paradise Lost a Ska-P. Sziget sa už tradične začne tzv. mínus prvým dňom. V pondelok, 9. augusta, sa tu bude konať veľkolepý rozlúčkový koncert známej maďarskej formácie Kispál és a Borz.
Ďalší, nultý deň, bude venovaný spomienkovému koncertu Tamása Cseha, v rámci ktorého najvýznamnejší predstavitelia maďarskej hudobnej scény vzdajú hold vlani zosnulému skvelému kultovému hudobníkovi. V ten istý deň hlavné pódium bude patriť výborným predstaviteľom rôznych štýlov, najmä však oslavám hudby reggae. Hrať budú skupiny Ladánybene 27, UB40, The Aggrolites, Toots and The Maytals, ale vystúpi aj The Wailers - legendárna skupina Boba Marleyho.
Program prvého oficiálneho dňa na hlavnom pódiu bude nemenej silný. Na javisku sa vystriedajú také „trhákové“ skupiny ako punková legenda The Toy Dolls, španielska kapela Ska-P, švédska indie-rocková skupina The Hives a anglická formácia Madness. Podľa všetkého aj v tomto roku piatok a sobota budú najnavštevovanejšími dňami festivalu, veď v piatok sem zavítajú najväčšie hviezdy 18. ročníka: americká punk-rocková kapela Papa Roach, nemecká hviezda reggae Gentleman a The Evolution, ako aj pop-rockové hviezdy Mika a 30 Seconds To Mars. Sobota bude dňom na festivale tradične vystupujúcich skupín: najprv bude hrať anglická indie-rocková The Cribs, potom maďarská skupina Tankcsapda, a napokon legendárna britská skupina Iron Maiden. Jedna z najslávnejších heavymetalových kapiel na svete, založená v roku 1975, vraj nebude hrať len klasické pesničky. V ponuke posledného festivalového dňa figurujú tiež rockové hviezdy, napríklad britská alternatívna skupina Muse a kanadská kapela Billy Talent.
Festival Sziget okrem hlavnej scény ponúka tradične World Music Stage, kde zahrajú napríklad Orquesta Buena Vista Social Club, Rotfront čí tiež anglická etno-rocková skupina Oi Va Voi. Tvrdšiu muziku si návštevníci festivalu užijú na MTV Headbangers Ball Stage, kde okrem množstva maďarských kapiel zahrajú aj fínske metalové skupiny Children of Bodom a The 69 Eyes, britskí alternatívni metalisti Skindred a americká hardrocková kapela Fear Factory. Na festivale budú okrem množstva sprievodných podujatí a aktivít dve ďalšie veľké scény. Na tanečnej sa tento krát predstavia o. i. holandský dídžej Sander van Doorn a izraelská elektronická kapela Infected Mushrooms, no a Pódium A38-Wan2, kde vystúpi napríklad americká punk-rocková skupina Bad Religion a britský Gorillaz Sound System.
Na záver ešte nezabudnime na ceny lístkov, ktoré na mínus prvý a nultý deň budú stáť 6 000 forintov (23 €), denná vstupenka bude za 12 000 Ft (45 €). Vstupenku na celý týždeň bez kempu predávajú za 46 000 Ft (170 €) a vstupenku s kempovaním za 54 000 Ft (200 €). Ďalšie informácie o podujatí, vrátane podrobného programu, nájdete na webovej stránke www.sziget.hu/fesztival.
Hľadáme muža alebo ženu vo veku 18 - 30 rokov na pracovno-poznávací projekt na Slovensku. Ročný projekt v Banskej Štiavnici sa zaoberá obnovou barokovej kalvárie, prácou s dobrovoľníkmi a ďalšími aktivitami v oblasti obnovy kultúrneho dedičstva mesta zapísaného v UNESCO. Okrem práce spoznáš mladých ľudí z rôznych krajín, zdokonalíš sa v angličtine a spoznáš krásny kraj stredného Slovenska. Všetky náklady vrátane vreckového 225 € mesačne pokrýva projekt EVS YOUTH IN ACTION. Projekt začína od septembra / októbra 2010. Viac info na www.kalvaria.org a 00 421 905 360 307, mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. .
V poslednú júnovú nedeľu v Slovenskom evanjelickom cirkevnom zbore v Budapešti spomínali na Daniela Bacháta, ktorý sa roku 1873 stal duchovným tohto zboru. D. Bachát sa narodil pred 170 rokmi v gemerskej obci Ratková, odkiaľ v tento deň pricestovali do Budapešti veriaci na čele s administrátorkou Adrianou Hrivnákovou a farárom-konseniorom Dušanom Pavlom Hrivnákom zo susedného Ratkovského Bystrého. Slávnostné služby Božie v kaplnke zboru slúžili traja farári spolu. S krátkym koncertom vystúpili členovia Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena. Prítomných privítala zborová farárka Hilda Guláčiová Fabuľová.
V onú nedeľu bol v každom kúte slovenského evanjelického zboru prítomný duch biskupa Daniela Bacháta. Ako povedal dozorca zboru Gregor Papuček pred začiatkom slávnostnej bohoslužby, kiežby bola kaplnka vždy tak naplnená veriacimi. Slávnostného podujatia sa kvôli iným pracovným povinnostiam nemohli zúčastniť biskupi Evanjelickej cirkvi v Maďarsku Péter Gáncs a Tamás Fabiny, obaja vak poslali slávnostnému zhromaždeniu list.
V liste Tamása Fabínyho sa píše: „S radosťou myslím v tento sviatočný deň na svojich slovenských bratov a sestry vo viere. V týchto dňoch sme sa my, slovenskí a maďarskí evanjelici dostali zvlášť blízko k sebe. Začiatkom júla sa v Žiline oslavuje 400. výročie Žilinskej synody… Ako kresťania sa môžeme slobodne prejavovať a jazykovú odlišnosť prijímať s vďakou. Ako duchovný severného dištriktu v Maďarsku, zodpovedný za zahraničné vzťahy, považujem za zvlášť dôležité, že tak slovenská, ako aj maďarská evanjelická cirkev umožňujú, aby duchovní mohli konať bohoslužby aj v jazykoch národností. Vieme, že počítať a modliť sa vie každý najlepšie vo svojom materinskom jazyku. Urobíme preto všetko v záujme toho, aby sa život zborov v materinskej reči zachoval tak pre Maďarov žijúcich na Slovensku, ako aj pre Slovákov žijúcich v Maďarsku. Nech Boh požehná život i službu členov všetkých slovenských zborov,“ napísal vo svojom liste T. Fabiny. Bol naozaj povznášajúci pocit spievať spolu s ľuďmi, ktorí naplnili kaplnku.
„Z malého cirkevného zboru v Gemeri vyšiel farár, kaplán, ktorý zanechal po sebe veľké dielo, spojil nás mostom, po ktorom ste vlani v septembri prešli vy k nám a teraz my z Ratkovej k vám,“ povedal D. P. Hrivnák, ktorý sa priznal, že mu nie je vzdialené menšinové bytie, nakoľko on pochádza z Nadlaku a na Slovensko sa presťahoval po skončení teologických štúdií.
Dozvedeli sme sa, že v Ratkovej a Ratkovskom Bystrom sú dva zbory. Hoci sú malé, sú bohaté na vieru. „Nehanbime sa hlásiť k svojim predkom k evanjelickej cirkvi a slovenskej národnosti,“ povzbudzoval prítomných D. P. Hrivnák, ktorý vo svojej kázni hovoril o všadeprítomnosti Hospodina a jeho evanjelia na základe listu Rímskym 2; 14-17.
Po bohoslužbe s krátkou prednáškou o D. Bachátovi vystúpil historik a slavista Iván Halász. Zameral sa hlavne na odkaz D. Bacháta. Bachát po ukončení štúdií začal slúžiť na Liptove v Hybiach, v centre slovenského národného hnutia v 60. rokoch 19. storočia, kde bol činný nielen duchovne, ale aj literárne a politicky. Roku 1873 došlo v jeho živote k veľkému zvratu. Pozvali ho do Budapešti, aby sa stal farárom slovenských evanjelikov, ktorí si na Kerepešskej ceste práve budovali svoj kostol. Bacháta si všimli statkári bratia Matúškovci, ktorí hospodárili v okolí Pešti a videli, že zbor je v kríze. Peštianski evanjelici začali stavať kostol, ale nemali peniaze na jeho dokončenie, ba nastali aj vnútorné roztržky v rámci komunity. Potrebovali teda teologicky zdatného, národne uvedomelého a organizačne agilného mladého farára. Bachát sa do Budapešti dostal, keď mal 33 rokov, v najlepšom veku na začiatok kariéry. Ťažko si zvykal na Pešť, bola preňho hlučným a veľkým mestom. Keďže musel skonsolidovať svoj zbor a ekonomicky ho zabezpečiť, nemal veľa času na smútenie za Liptovom a rýchlo si zvykol na veľkomesto. Za pár rokov si natoľko obľúbil Budapešť, že sa plne integroval do spoločenského, cirkevného, ba aj politického života. Napriek macošským podmienkam, ktoré našiel v Budapešti, tu vybudoval prosperujúci zbor, ktorý skoro z ničoho na dlhý čas aj hmotne zabezpečil. Nikdy nezaprel svoj slovenský pôvod a vždy sa o ňom vedelo, že je farárom slovenského zboru. Z hľadiska slovenského národného života žil v ťažkom období. Počas svojho života musel urobiť veľa kompromisov, vždy však jasne vedel, čo je jeho hlavnou úlohou: zabezpečiť a viesť svoj zbor a zachovať jeho evanjelický a slovenský ráz. Všetko podriadil tomuto cieľu. D. Bachát bol výborný manažér a rýchlo si vedel získať ľudí bez ohľadu na ich národnosť. Dlhé roky bol poslancom miestneho zastupiteľského zboru, členom prestížnych maďarských literárnych spoločností, kde prednášal o slovenskej literatúre. Keby nebol zomrel tak skoro, iba rok po vysvätení za biskupa, mohol sa stať členom hornej snemovne s funkciou.
I. Halász sa zmienil aj o tom, že v čase výstavby bol Lutherov dvor najväčšou súkromnou stavbou v hlavnom meste. Samozrejme, túto budovu nestavali Slováci z vlastných zdrojov, ale sa spojili s podnikateľom Károlyom Deutchom. Slováci dali pozemok a podnikateľ mal postaviť budovu. Z nájomného za byty plánovali dlhodobo zabezpečiť príjmy slovenského evanjelického zboru. Ako odkaz Daniela Bacháta I. Halász vyzdvihol tri veci: z pohľadu slovenských evanjelikov v Budapešti fungoval zbor ako jedno z hlavných centier kultúrneho a spoločenského života Slovákov v hlavnom meste. Bolo to zlaté obdobie v živote zboru, ktorého členmi a presbytermi boli napríklad Samo Czambel, Ivan Stodola, ale navštevoval ho aj Milan Hodža. I. Halász upriamil pozornosť prítomných aj na to, že Bachát bol v 19. storočí jediným slovenským spisovateľom v Pešti, všetci významní slovenskí spisovatelia a básnici tvorili na vidieku alebo v malých mestách. Vo svojich dielach opisoval dynamicky rastúce mesto. Tretím pohľadom je otázka postavenia menšín. Zbor si síce potichu, ale pripomenul aj storočnicu narodenia jeho zakladateľa Ján Kollára, považovaného v Uhorsku za pansláva, čím bezpochyby prispel k zachovaniu slovenskej komunity v Budapešti. „Pre menšiny a pre zachovanie ich identity bola vždy podstatná viera, sloboda liturgického jazyka a vzdelávania. Toto Bachát dokázal zabezpečiť. Do konca života nezaprel svoj pôvod, ani keď sa stal súčasťou uhorského etablishmentu,“ dokončil svoj referát I. Halász, ktorý venoval jeden exemplár svojej knihy o D. Bachátovi ratkovskému evanjelickému zboru.
Po agapé sa účastníci spomienkovej slávnosti vybrali do Kerepešského cintorína, kde vzdali hold slávnemu farárovi pri jeho hrobe, ktorý prednedávnom obnovili členovia budapeštianskeho slovenského evanjelického zboru.
V druhej polovici júna sa v Dome slovenskej kultúry (DSK) v Békešskej Čabe uskutočnila výstava fotografií Alexandra Jirouška, prostredníctvom ktorej sa návštevníci mohli zoznámiť s pamätihodnosťami Košíc a Košického samosprávneho kraja.
Alexander Jiroušek je autorom rôznych fotografických publikácií, ktoré propagujú o. i. najkrajšie prírodné oblasti a pamätihodnosti na Slovensku. Je nositeľom viacerých ocenení, roku 2004 napríklad dostal Cenu mesta Košice.
Výstavu z jeho diel, ktoré približujú multikultúrne ovzdušie metropoly Východného Slovenska, otvoril generálny konzul Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Štefan Daňo. Ako rodák mesta čabianskym záujemcom podrobne priblížil minulosť a súčasnosť Košíc, ktoré ako druhé najväčšie mesto na Slovensku je významným centrom spoločenského, kultúrneho a hospodárskeho života a vyznačuje sa aj v oblasti školstva a športu. Zvlášť sa zmienil o kultúrnych pamiatkach mesta, akými sú napríklad Dóm svätej Alžbety, kaplnka svätého Michala a Urbanova veža, nachádzajúce sa v historickom jadre Košíc, v najväčšej mestskej pamiatkovej rezervácii na Slovensku.
Účastníci vernisáže výstavy, ktorú spestrili čabianske slovenské ľudové piesne v podaní Heleny Štírovej, pomocou fotografií A. Jirouška mohli spoznať kus čarovného sveta v meste, ktoré v roku 2013 bude Európskym hlavným mestom kultúry.
V polovici júna sa členovia Pávieho krúžku Borouka v Telekgerendáši a ich hostia zišli na oslavách 35. výročia založenia Slovenského klubu, na báze ktorého vznikol miestny folklórny súbor.
Obecenstvo na slávnosti v Kultúrnom dome privítala vedúca zboru Borouka Melinda Mešniková, ktorá po slovách vďaky mladej generácie zakladateľom pripomenula históriu Slovenského klubu. Založenie tohto kolektívu iniciovali pani Kováčová, pani Fabuľová a pán Tejši a členovia si koncom roka 1975 vytýčili za cieľ zachovávanie slovenského jazyka, ľudovej slovesnosti a tradičnej hmotnej kultúry, pravidelné čítanie slovenských kníh a časopisov, nadviazanie a pestovanie kontaktov so Slovákmi v Békešskej župe, ale aj v celom Maďarsku, navštevovanie slovenských programov na území župy, založenie speváckeho zboru a organizovanie populárno-vedeckých prednášok. Onedlho sa v klube rozbehol čulý kolektívny život. Prvá návšteva oduševnenej skupiny Slovákov viedla do Čabianskeho slovenského oblastného domu. Prvých priateľov našli v neďalekom Čorváši, kde tiež žije slovenská menšina. Členovia klubu sa pravidelne stretávali, oživovali starodávne slovenské zvyky, napr. tradičnú zabíjačku, páračky, svadbu, žatvu, ako aj pečenie chleba, alebo šúpanie a mrvenie kukurice. Pozývali na prednášky napríklad básnika Mihálya Filadelfiho, etnografa Ondreja Krupu, inšpektora osvetových inštitúcií Peštianskej župy Jána Kušňára, ktorý kedysi pôsobil ako sálašský učiteľ v békešskom kraji. Pravidelne ich navštevovali slovenskí kultúrnici skoro zo všetkých slovenských osád župy. Ich návštevy Telekgerendášania, samozrejme, opätovali. Úspešne u nich vystúpili napr. žiaci čabianskej slovenskej školy, ale aj predstavitelia slovenských komunít z iných kútov Maďarska - z Mlynkov, Čemeru. Členovia klubu sa schádzali aj na súkromných oslavách napr. menín či narodenín. Hneď v prvom roku založili páví krúžok, z ktorého vznikla dnešná Borouka.
Na oslavy pomenované „Hold pamiatke predkov“ prišli jubilantom zagratulovať a potešiť ich svojim kultúrnym programom hostia z blízka i z ďaleka. Ako prvé to boli miestne deti z Materskej školy a jaslí Sedmokráska, ktoré prekvapili generáciu svojich rodičov a starých rodičov slovenským programom. Z neďalekého Kétšoproňu prišli speváci zboru Horenka a citaristi kapely Rosička. Čorváš zastupoval Spevácky zbor Nezábudka, v mene ktorého oslávencom zagratuloval hudobník Kálmán Juhász a v znamení dlhoročného priateľstva daroval kolektívu peknú maľbu. Slovákom v Telekgerendáši v tento významný deň zablahoželal aj generálny konzul Slovenskej republiky Štefan Daňo, ako aj vedúci Folklórneho súboru Csaba Tibor Pintér, ktorý vyzdvihol, že súdržnosť jubilujúceho kolektívu je široko-ďaleko známa. Miestny zbor Borouka potešil prítomných nielen slovenskými ľudovými piesňami z najnovšieho repertoára, ale aj tými, ktoré spievali zakladatelia zboru ako prvé.
Organizátori pripravili pri tejto príležitosti v priestoroch Kultúrneho domu veľkolepú výstavu, ktorú otvoril predseda miestnej slovenskej samosprávy Juraj Orysčák. Predstavovala jednak predmety tradičnej slovenskej kultúry, ako kolísku, výšivky, ale aj obrovské množstvo predmetov, dokumentujúcich život Slovenského klubu, ako sú pamätné diplomy, rôzne ocenenia a dary, citary a kroje pávieho krúžku, ako aj články o pôsobení kolektívu. Súčasťou výstavy bola expozícia detských kresieb o ľudových tradíciách a hudobných nástrojoch, ktoré pripravili na výzvu miestnej slovenskej samosprávy.
Podľa účastníkov osláv najdojímavejšie chvíle boli tie, keď si spoločne uctili pamiatku zosnulých členov klubu. Deň pred oslavou spoločne navštívili ich hroby a na oslavách odzneli ich mená. Ich pamiatku bude pripomínať pietny kútik na dvore kultúrneho domu. Pamätnú tabuľu slávnostne odhalila Alžbeta Kováčová, jedna zo zakladateľov Slovenského klubu v Telekgerendáši, ktorá dlhé roky stála na jeho čele.
O priaznivých účinkoch získavania poznatkov netradičnými vyučovacími metódami v mimoškolskom procese sa zainteresovaní opäť mali možnosť presvedčiť v Maďarsko-slovenskej dvojjazyčnej národnostnej základnej škole a internáte v Novom Meste pod Šiatrom. Triedni učitelia, ich poobedňajší kolegovia, pedagogickí asistenti totiž v rámci koncoročných školských výletov rozšírili poznatky žiakov o informácie, ktoré v učebniciach nenájdeme a ktoré nemožno získať v školskej budove. Pozrime sa preto, ako sa primerane veku a fyzickej zdatnosti žiakov rozhodli pedagógovia z Nového Mesta pod Šiatrom obohatiť vedomosti svojich zverencov.
Prvá trieda sa oboznámila s užším okolí Nového Mesta pod Šiatrom. Vo forme pešej túry sa vybrala na kopec zvaný Kopaska. Na voľnom priestranstve sa venovali hrám a kochali sa v panoráme, ktorá sa im po výstupe na strmý kopec naskytla z malej vyhliadkovej veže. Súčasťou pestrého obrazu domov a budov mesta bola aj ich škola, ktorú vyhľadali očami.
Druháci sa vybrali na výlet do susednej obce Felsőberecki. Oboznámili sa tam s funkciou čerpadla na rieke Bodrog. Išlo o zariadenie, ktoré má 100 rokov. Potom sa zoznámili s domácimi zvieratami, s bohatstvom, ktoré ponúka záhradka pri dome. Všetko to mohli malí zvedavci vidieť pri rodinnom dome svojho spolužiaka. Súčasťou výletu boli i hry. Rodičia pripravili pre malých návštevníkov aj veľmi nápadité a chutné pohostenie
Tretia a štvrtá trieda sa rozhodli spoločne navštíviť rodný dom kniežaťa Rákócziho. Nie mnohí vedia, že rodiskom tohto velikána uhorských dejín je obec Borša na Slovensku, od Nového Mesta pod Šiatrom vzdialená iba 5 km. Miestny sprievodca deťom najprv ukázal následky júnových záplav. Potom sa dostali do priestorov kaštieľa. Tento pán, ktorý je aj miestnym zberateľom, bol veľmi trpezlivý a neúnavne odpovedal na zvedavé otázky žiakov. Priblížil deťom nielen život Rákócziho, ale svoje rozprávanie ilustroval ukážkou dobových zbraní. Narýchlo zorganizoval dokonca aj malú armádu. Deťom vložil do rúk hrdzavú halapartňu, meče a iné neznáme zbrane. V hladine vody, ktorá naplnila hradnú priekopu, deti mohli vidieť obraz kaštieľa, ale aj mnoho drobných rybičiek. Nepríjemnosti deťom robili len komáre. Na nich si však cvičili bojovú zdatnosť v plieskaní.
Piata trieda si za cieľ výletu vybrala tiež obec Felsőberecki. Naši pohostinní rodičia totiž okrem druháčika majú aj dcérku piatačku. A tak zážitkom z vidieckeho turizmu sa chceli obohatiť i jej spolužiaci. Cestovali autobusovým spojom podľa cestovného poriadku a potom pešo od zastávky autobusu. Cesta od čerpadla s muzeálnou hodnotou viedla cez miestne obecné ihrisko, kde sa žiaci chvíľu pohrali a potom nasledovala návšteva maštale s krásne udržiavanými koníkmi. Výlet bol dobrými príkladom rodinnej súdržnosti a prezentácie spolupatričnosti.
Šiestaci sa vybrali do vzdialenejšieho mesta Níreďházy, konkrétne do mestského parku, kde sa nachádza naozaj pekná zoologická záhrada. Tohto roku v nej navyše otvorili aj Ocenárium. Je to viacposchodová obrovská sklená budova s visutými mostmi, vodopádom a množstvom zvierat. Program ponúkol i tuleniu šou.
Siedma trieda strávila dva dni v obci Fizér. V ponuke školského výletu boli návšteva hradu s výkladom sprievodcu, ako aj návšteva rímsko-katolíckeho a reformovaného kostola. Stravovanie a nocľah mali žiaci zabezpečené v penzióne Korona. Zbierka historických, zemepisných a národopisných dokumentov a predmetov obohatila hlavne ich poznatky v národnostnej oblasti. Bádali totiž po stopách Slovače na Zemplíne. Fyzickú zdatnosť potvrdili na pešej túre z Füzérkomlósa do Fizéru.
Dvojdňový výlet si dopriali i ôsmaci, pre ktorých to bol zároveň i posledný v tejto zostave. O pár dní sa totiž rozlúčili so svojou alma mater. Nevyužiť slnečné počasie po daždivých dňoch by bolo priam hriechom. V prvý deň sa preto naši najstarší vybrali na termálne kúpalisko do Blatného Potoka (Sárospataku). Vo vitálnej časti kúpaliska si dali i masáž. V bazénoch, ktorých bolo neúrekom, si potom zahrali mnoho vodných hier. Po tomto relaxačnom dni sa vybrali na túru na novomestský Vysoký kopec. Na ňom je totiž vybudovaná najnovšia investícia mesta, tzv. centrum voľného času a športu. Túra začala nasadnutím na najdlhšiu sedačkovú lanovku v Maďarsku a pokračovala výstupom do vyhliadkovej veže. Panoráma, ktorá sa tu návštevníkovi naskytá, doslova vyráža dych. Kam len človek dovidí má pred sebou ako na dlani celú tokajskú oblasť s upravenými vinohradmi, okolité pohoria od Zemplínskych vrchov až po Vihorlat na Slovensku. Dovidieť aj na vysoké komíny tepelnej elektrárne vo Vojanoch na Slovensku. Po adaptácii na podmienky vo výšinách sa žiaci v tzv. dobrodružnej časti parku dali na preliezanie lán a rôznych prekážok vo vzduchu. Ako príjemný záver športového dňa podnikli jazdu bobovou dráhou, kde vraj zdolali rýchlostný rekord. Všetko to naši ôsmaci zvládli bez nehody a veľmi disciplinovane.
Projektové vyučovanie je efektívny spôsob výučby, pri ktorom môžeme využívať niektoré progresívne didaktické metódy ako problémové vyučovanie, kooperatívne vyučovanie, diskusia. Samotná realizácia projektovej formy vyučovania na hodinách nie je pevne stanovená a preto ani neobmedzuje učiteľa v jeho tvorivosti a spôsoboch realizácie vyučovacej hodiny. Zdrojom nadobúdania a rozvíjania vedomostí žiakov pri tejto metóde vyučovania je riešenie projektov, praktických pracovných úloh. Primárnym cieľom projektového vyučovania je aktívne zapojiť žiakov do poznávacieho procesu. Proces poznávania je charakteristický svojou otvorenosťou. Učitelia vytvárajú problémové scenáre a otázky, ktoré vedú k tomu, aby žiaci rozmýšľali o tom, čo sa učia. Scenáre projektov sú len rámcové a dotvárajú sa v spolupráci so žiakmi počas riešenia. Realizácia projektu závisí od žiakov, od ich tvorivosti, fantázie, kritického myslenia, vnútornej motivácie a záujmov.
Slovenská základná škola v Slovenskom Komlóši v rámci Operačného programu rozvoja spoločnosti (TÁMOP) sa aj v uplynulom školskom roku rozhodla pre projektové vyučovanie. Do projektu s názvom Mesiac múzeí boli zapojení žiaci nižšieho aj vyššieho stupňa. Vedúcou projektu bola učiteľka Edita Mésárošová. Žiaci navštívili historické miesta a múzeá, kde sa mohli dozvedieť viacej o príchode Slovákov na Dolnú zem, spoznať a lepšie pochopiť históriu Maďarska a históriu vzniku múzeí. Realizácia projektu začala v máji a trvala takmer štyri týždne. Žiaci vyšších ročníkov navštívili rumunský Nadlak, kde si pozreli evanjelický kostol, národopisnú zbierku a cintorín. Tamojší informátori im podrobne porozprávali o príchode Slovákov do Nadlaku. Komlóšski žiaci mohli tak porovnať nadlacký evanjelický kostol s komlóšskym, v národopisnom múzeu sa dozvedeli o spôsobe života nadlackých Slovákov v minulosti a porovnali ho so životom komlóšskych Slovákov, ich tradíciami a zvykmi. V nadlackom cintoríne si žiaci všímali slovenské priezviská a porovnávali ich s priezviskami komlóšskych Slovákov. Mladší žiaci navštívili v rámci projektu Múzeum Mihálya Munkácsyho. Tu si pozreli výstavy rôzneho zamerania - výstavu zobrazujúcu niekdajší spôsob života v Békešskej župe, prírodopisnú zbierku, archeologickú výstavu, Munkácsyho stálu expozíciu a ďalšie zaujímavosti. Deti mali aj možnosť vyskúšať si svoje zručnosti v práci s hlinou a vymodelovať jednoduché nádobky, ktoré boli neskôr vypálené a ktoré priviezli žiakom do školy.
Ďalšou časťou projektu bola celodňová návšteva známeho Národného historického parku v Ópusztaszeri.
Po absolvovaní týchto historických miest a múzeí mali žiaci rôznym zaujímavým spôsobom spracovať získané informácie. Prváčikovia vo svojej triede pripravili výstavu plyšových macíkov. Druháci sa zamerali na výstavu pravekých zvierat, tretiaci vo svojej triede pripravili výstavku rôznych plyšových hračiek a dopravných prostriedkov. Zaujímavosťou výstavy štvrtákov bolo, že okrem starého vojenského oblečenia a starých peňazí pripravili aj výstavku múzea v budúcnosti. Veľmi originálnym spôsobom spracovali informácie žiaci piatych ročníkov. Kým jedna piata trieda v podobe panoptika pripravila krátke dramatizované úryvky zachytávajúce históriu vyučovania v školách od praveku až po súčasnosť, druhá piata trieda vlastnoručne pripravila maketu národného historického parku. Šiestaci sa vo svojej výstave zamerali na svetové historické a prírodné dedičstvo v Maďarsku. Siedmaci prezentovali ľudové kroje a remeselnícke náradia. Pozornosť venovali aj historickému vývoju dopravných prostriedkov. Žiaci ôsmeho ročníka predstavili komlóšsky a nadlacký evanjelický kostol, ich spoločné a odlišné znaky. Zaujímavosťou výstavy bol slovensko-anglicko-maďarský nárečový slovník, ktorý vytvorili žiaci. Všetky výstavky si mohli pozrieť nielen žiaci, ale aj ich rodičia a iní návštevníci školy.
Ako to potvrdili aj sami žiaci, práca na projekte bola pre nich zaujímavá a veľmi príťažlivá. Svedčili o tom aj ich vlastné prezentácie počas vyhodnotenia celého projektu.
Slovenská samospráva vo Veľkej Tarči spolu s miestnym evanjelickým cirkevným zborom usporiadala v miestnom evanjelickom kostole slovenskú bohoslužbu. Prítomných v mene organizátorov privítala farárka Slovenského evanjelického cirkevného zboru v Budapešti Hilda Guláčiová Fabuľová. Bohoslužba sa začala vystúpením budapeštianskeho evanjelického speváckeho chóru Pro Vocal pod vedením Marty Pálmaiovej Pápayovej. Po koncerte mladých veriacich nasledovali služby Božie. H. Guláčiová Fabuľová sa vo svojej kázni zamerala na silu viery, na kresťanskú identitu a na jej formovanie pomocou kazateľov. Slovenská bohoslužba sa skončila vystúpením zboru Pro Vocal a spoločnou modlitbou. Po obrade sa na fare konalo malé pohostenie.
V Kostole svätého Jozefa v Budapešti (Námestie M. Horvátha) usporadúvajú slovenské sväté omše každú prvú nedeľu v mesiaci o 10.30 hod. Slovenskú svätú omšu slúži vdp. Stanislav Brtoš.
V Kostole Panny Márie v Pilíšskej Čabe, vo Veľkom chráme, sa konajú slovenské sväté omše každú druhú nedeľu v mesiaci o 9. hodine.
V Kostole sv. Antona Paduánskeho v Santove slúži sväté omše každú stredu o 18. hodine (v zimnom období) a každú druhú nedeľu v mesiaci o 10.30 hodine vdp. Stanislav Brtoš.
V rímskokatolíckom Kostole Svätého kríža v Mlynkoch každú druhú nedeľu o 18.00 hodine slúži slovenské sväté omše farár z Leányfalu Zoltán Szalay.
V zborovej sieni Slovenského evanjelického zboru v Budapešti, na prvom poschodí zadného traktu budovy na Rákócziho triede č. 57, sa konajú slovenské služby Božie každú nedeľu o 10. hodine. Bohoslužby slúži evanjelická farárka Hilda Guláčiová Fabuľová.
V evanjelickom kostole v Slovenskom Komlóši každú nedeľu o 8.30 hod. odbavuje slovenské bohoslužby evanjelický farár Atila Spišák.
V Pitvaroši slúži slovenské evanjelické bohoslužby každú prvú nedeľu v mesiaci od 13.30 hod. A. Spišák.
Veriaci v Békešskej Čabe môžu navštevovať slovenské bohoslužby každý pondelok o 8.00 hod. v Jamine (Zoltán Nagy) a každú nedeľu o 8.45 hod. vo Veľkom, resp. v zime v Malom evanjelickom kostole (Pavol Kutej ml.). Večeru Pánovu odbavuje P. Kutej ml. vždy v prvú nedeľu v mesiaci o 8.00 hod. vo Veľkom evanjelickom kostole (v zimných mesiacoch v Malom evanjelickom kostole).
Riaditeľ Slovenského inštitútu Budapešť zavítal na návštevu redakcie Ľudových novín. Milana Kurucza sprevádzal pracovník SI Peter Tomčík.
Po prehliadke redakčných priestorov, v ktorých redakcia pôsobí od mája minulého roku, nasledovala priateľská diskusia s redaktormi Ľudových novín. M. Kurucz vyzdvihol, že vďaka nášmu týždenníku sa o aktivitách inštitútu dozvedá široká slovenská verejnosť v Maďarsku, ale aj na Slovensku a prostredníctvom webovej stránky www.luno.hu i vo svete. Poznamenal, že týždenník je v Maďarsku zdrojom informácií o dianí v slovenskom svete. Hostia sa informovali aj o príprave volieb do menšinových samospráv a o aktuálnych udalostiach v živote Slovákov v Maďarsku. Šéfredaktorke Alžbete Hollerovej Račkovej, ako aj členom redakcie prisľúbil pomoc pri dovoze remitendy niektorých časopisov zo Slovenska. Zároveň sa dohodli na spoločnom podujatí: ankete Ľudových novín, ktorá by sa mala uskutočniť podľa plánov začiatkom októbra v Slovenskom inštitúte.
V zasadacích priestoroch Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave sa konala medzinárodná konferencia za účasti šiestich krajín vrátane Slovenska (vystúpili odborníci z oblasti literárnej vedy z Poľska, Česka, Ruska, Chorvátska a Francúzska), na ktorej odznelo viac ako dvadsať referátov o Kukučínovom živote a diele pri príležitosti 150. výročia narodenia Martina Kukučína, zapísaného do kalendára kultúrnych výročí UNESCO.
Na príprave konferencie sa podieľali Literárne informačné centrum v Bratislave, Katedra slovenskej literatúry a literárnej vedy Filozofickej fakulty UK v Bratislave, Ústav slovenskej literatúry SAV, Filozofická fakulta UPJŠ v Košiciach, Filozofická fakulta Prešovskej univerzity a Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska - Klub nezávislých spisovateľov.
Najhodnotnejšie referáty, ktoré odzneli v rámci všetkých seminárov a konferencií, usporiadaných v rámci Kukučínovského roka, budú prezentované v zborníku Kukučín v interpretáciách. Odborným garantom, ako i zostavovateľom zborníka, bude Ján Gbúr a vyjde ako edičný projekt LIC.
Maďari sú výnimoční nielen počtom samovrážd, ale aj tým, ako vážne berú svoje dejiny a ako sa dodnes nevedia vyrovnať s dávnymi prehrami. Z knihy poľského novinára a spisovateľa Krzysztofa Vargu vám môže prísť zle, pretože sa atmosféru Maďarska rozhodol opísať prostredníctvom jeho kuchyne. Kopy ťažkých jedál majú v jeho texte zmysel, smútok Maďarov podľa neho do veľkej miery pochádza z kuchyne. „Aspoň mňa sa po výdatnom budapeštianskom obede vždy zmocňuje melanchólia, clivota, smútok a znechutenosť.“ Varga síce žije vo Varšave, ale jeho rodinné korene vedú aj do maďarského Komáromu a na Slovensko. Potomok poľskej matky a maďarského otca napĺňa známu veršovačku o tom, že Poliak a Maďar sú ako dvaja bratia. Geograficky ich od seba delí Slovensko, a tak majú oveľa lepšie vzájomné vzťahy, než keby boli priami susedia. Celou knihou sa tiahne kulinárska terminológia, autor v názvoch kapitol ponúka guláš z Kádára či polievku z Rákócziho.
Viac než kniha o kuchyni je to kniha o histórii a maďarskej duši. Tá si síce občas spomenie aj na pár vyhraných bitiek, história jej však ponúka omnoho viac prehier, veď práve nedávno žialil nad deväťdesiatym výročím Trianonu. A tak tu máme obraz typického Maďara, ako vysedáva v jednom z mnohých podnikov s názvom Nostalgia a spomína na časy niekdajšej veľkosti. Ako konštatuje autor, na nevyliečiteľnom smútku za stratou sa dá ťažko vybudovať iná identita ako nešťastná. Maďarským symbolom je bájny vták turul, akýsi kríženec orla a husi, čím stelesňuje maďarské sny aj komplexy. Varga ponúka typológiu sôch s týmto vymysleným živočíchom, od turula bojového cez turula prechodného až po turula hanblivého, sediaceho skromne ako sliepka na pánte. Dobrým materiálom na vysvetlenie viacerých maďarských fenoménov je pre neho film, náchylnosť k samovraždám zasa ilustruje jediným skutočne medzinárodným maďarským hitom Smutná nedeľa. Kniha zaznamená predovšetkým rôzne pochmúrne udalosti, akoby nad Maďarskom ani nevychádzalo slnko, všade samý smútok a clivota.
Varga sa občas až príliš necháva unášať opismi miest, kde práve sedí na káve, keby kniha obsahovala menný zoznam spomenutých budapeštianskych ulíc, rozšírila by sa o niekoľko strán. Práve to je daň jeho osobného portrétu Maďarska, kde veľké udalosti a veľké témy často ťahajú za kratší koniec. Ako sám tvrdí, Maďari sa z jeho eseje o sebe nič nové nedozvedia, napriek tomu je tam jeho kniha populárna ako všetky tituly, kde sa dozvieme, ako nás vidí cudzinec. Podobne dnes Slováci čítajú Smatanovu knihu Jánošíci s těžkou hlavou a Česi čítali Szczygiełovu knihu Gottland. Šanca, že to bude nadšený portrét, rýchle mizne, ale poteší aspoň pocit, že sme niekomu stáli za zmienku.
Chuť do života mi veľmi znásobilo vyhlásenie, ktoré tento týždeň pustil svetom francúzsky profesor medicíny, pán Charles Fiessinger. Profesor Fiessinger, ktorý je jednou z kapacít Lekárskej fakulty Sorbonskej univerzity, prijal čestné predsedníctvo Spoločnosti priateľov francúzskeho vína a oznámil v tlači, že je bezvýhradným stúpencom pitia vína a kto chce dlho žiť, nech pije víno a nepije vodu. (Čítaj ďalej - klik na link:)
Pojem národ sa spravidla chápe ako spoločenstvo ľudí vytvorené pôsobením rôznych činiteľov akými sú najmä jazyk, spoločné územie, kultúra, hospodárstvo či psychika. Nemenej dôležitým faktorom, ktorý ovplyvňuje formovanie daného etnického celku je však aj konfesionalita. O jej význame svedčí aj to, že jej konkrétna podoba je často neoddeliteľnou súčasťou určitého národného spoločenstva a to nie len ako ďalší doplňujúci faktor, ale mnohokrát suplujúci tie, ktoré chýbajú. Neraz patrí konfesionalita k základným činiteľom, či je dokonca najvýznamnejším faktorom determinujúcim danú etnickú skupinu.
V prípade obyvateľstva oblastí severného Spiša a Oravy, nazývaného tiež goralským, bolo vierovyznanie (až na drobné výnimky rímsko-katolícke) neoddeliteľnou súčasťou jeho každodenného života a koncom 19. no najmä v priebehu 20. storočia sa stalo jedným z rozhodujúcich faktorov dotvárania národného povedomia.
Po ukončení prvej svetovej vojny, v roku 1918, a následnom konštituovaní ČSR a Poľska, vznikol o územie severného Spiša a Oravy, ktoré bolo dovtedy súčasťou Uhorska, medzi oboma novovzniknutými štátmi spor.
Československá strana sa pri nároku na toto územie opierala o argumenty založené na historickom princípe, keďže ČSR, ktorého súčasťou sa stalo Slovensko, bolo nástupníckym štátom bývalého Uhorska a uvedené oblasti k nemu patrili viac ako tisíc rokov. Poľsko zasa vsadilo na etnický princíp, keďže podľa neho bolo tamojšie obyvateľstvo poľského pôvodu. Spor oboch štátov o spomenuté územie bol prepojený so sporom o oblasti Tešínska, ktoré sa nachádzali na hranici českých krajov a Poľska.
V decembri 1918 obsadili poľské jednotky časť Spiša, z ktorého sa, po zákroku Najvyššej rady, museli už o mesiac na to stiahnuť. Oba štáty sa s problémom obrátili na parížsku mierovú konferenciu a tá 3. februára 1918 rozhodla, že hranicu medzi nimi určí Najvyššia rada. Z rozkazu veľmocí sa v júli 1919 konali v Krakove porady medzi ČSR a Poľskom, kde poľská strana navrhla riešenie sporu plebiscitom, pričom si nárokovala na územie celého okresu Trstenského, Námestovského, Kežmarského, Ľubovnianského, Čadčianského, Kysúckonovomestského a polovicu Levočského a Popradského.1 Najvyššia rada rozhodla o plebiscite 28. septembra 1919, ktorý sa mal uskutočniť na Tešínsku, Orave (Námestovský a Trstenský okres) a na Spiši (Spišskostaroveský, Staroľubovniansky a čiastočne Kežmarský okres).2
Poľská strana tvrdila, že tamojší obyvatelia sú etnickí Poliaci opierajúc sa o hláskoslovnú podobnosť goralského nárečia s poľštinou.3 že tamojší obyvatelia sú etnickí Poliaci. Slovenská strana sa pri určovaní identity Goralov zasa odvolávala na ich národnostné cítenie, pretože sa vo väčšine prípadov hlásili za Slovákov.4
Po vyhlásení plebiscitu sa obe strany vrhli do práce na získavanie ľudí na svoju stranu. Do akcie boli zapojené celé zástupy dobre platených agentov, ktorí sa obyvateľstvo pokúšali presvedčiť nielen slovne, ale aj kupovaním si ho rozdávaním nedostatkového tovaru: múky, petroleja, soli či cukru.5 Z jednej i druhej strany však dochádzalo aj k rôznym násilným činom, či dokonca vraždám.6
Do agitácie na oboch stranách boli zapojení i kňazi okrem iného aj vzhľadom na už spomínané silné náboženské cítenie tamojšieho obyvateľstva. Na slovenskej strane to boli najmä plebiscitný komisár - kapitulný vikár v Spišskom Podhradí Msgr. Marián Blaha a plebiscitní pracovníci Ladislav Moyš - farár z Haligoviec a František Klein - farár z Richvaldu (Veľkej Lesnej).7 Na poľskej strane to boli najmä Ferdynand Machay, Anton a Eugen Sikorovci, Józef Buroń či František Dubron - kaplan z Podvlku.8
Agitátorom bolo od začiatku jasné, že náboženská otázka bude pri rozhodovaní obyvateľstva, ku ktorému štátnemu útvaru sa prikloní, hrať nemalú úlohu, a to už aj preto, že pre mnohých Spišiakov a Oravanov bola ich katolícka viera na prvom mieste a až po nej nasledovala národná identita.9
Náboženskú kartu vo väčšej miere využívala poľská strana. Hlavným dôvodom bolo, že aj keď ČSR vznikla ako republika Čechov a Slovákov (resp. československého národa), vedelo sa, že hlavné slovo v nej majú Česi, ktorých vlažný či dokonca nepriateľský postoj ku katolicizmu a viere vôbec, sa prijímal ako fakt. Miestne obyvateľstvo o tom utvrdzovali správy z Čiech i Slovenska o barbarskom správaní sa Čechov k náboženským stavbám a objektom. Najväčšie problémy spôsobovali českí vojaci. Veľké pobúrenie vyvolalo napríklad strieľanie opitých českých vojakov do mariánskeho stĺpu v Jablonke, či zdemolovanie kostola v Štiavniku.10 O reakcii Prahy na podobné incidenty hovorí zápisnica zo zasadnutia Rady ministrov z 26. augusta 1919: „Usneseno, aby ministr národní obrany byl požádán, aby vydal rozkaz vojsku, aby šetřeno náboženských citů obyvatelstva na Slovensku, ježto namnoze vyskytli se případy, že ze strany vojenských osob nebo oddílů nepředloženými řečmi nebo skutky bylo vzbuzeno v tom směru pohoršení, takže se šíří u obyvatelstva na Slovensku namnoze nespokojenost s čs. vojskem nebo dokonce nenávist k němu.“11 Novoprichádzajúci vojaci na plebiscitné územie už boli inštruovaní, že majú skladať čiapku pred krížom a svätými sochami a namiesto pozdravu „Na zdar“ mali hovoriť Pochválen Ježiš Kristus“.12
Poľskí agitátori využívajúc uvedené skutočnosti stavali Poľsko do pozície obrancu náboženstva proti „neznabohom“ Čechom. S ohľadom na to nehovorili o druhej strane ako o Slovákoch, ktorí boli rovnako silne nábožensky založení, ale o Čechoch a čechofiloch. V propagačných letákoch k bežným patrili heslá typu: „Satan má sluhov a tí sluhovia sú Česi“, „Ak sa zapíšeš a hlasovať budeš za Česko-Slovenskú republiku, si zapísaný do čiernej knižky satana“, „Ak budeš hlasovať za Poľsko, budeš zapísaný do bielej knihy Krista“, „Ak nepristúpiš k Poľsku, si nepriateľom Panny Márie a ona ťa zdeptá svojimi tvrdými stopami“, „Boh otec. Boh Syn, Boh Duch svätý a Panna Mária chce, aby každý hlasoval pre Poľsko“, či „Kto za Poľsko hlasuje, bude spasený“ a podobne. Protičeský a náboženský charakter mali aj mnohé brožúry, čo bolo zjavné už z ich názvov: „Gwalty českie na Spišu i Orawie“, „Figielki czeskie“ „Co chcom dać husicy?“ „Wiecie, jak cesi krencom? “, „4 obrázky mariánskej sochy v Prahe, ktorú zrútili 3. novembra“, Czeskie kłamstwa o polskiem głodzie“, „Ako Česi klamú národ“, „Odezwa. Prec z falesnościom ceskom“, „Podlí Česi ani mŕtvym nedajú pokoj“.13
České „bezverectvo“ či „neznabožstvo“ bolo stotožňované najmä s ich orientáciou na husitskú tradíciu. Ján Hus a Martin Luther boli vyhlasovaní za nepriateľov „pravej viery“.14 Veľké problémy spôsobilo v júni 1920 vydanie poštovej známky s obrázkom husitského kňaza s kalichom. Česko-slovenskí plebiscitní pracovníci žiadali, aby známka nebola pustená do obehu. Negatívny dopad na kampaň česko-slovenskej strany malo taktiež predloženie návrhu ústavnej odluky cirkvi od štátu do pražského parlamentu, o ktorom sa začalo diskutovať vo februári 1920, čo plne využili poľskí agitátori. Antonín Pudlač, sekretár ministra pre správu Slovenska, o tom poslal do Prahy depešu: „V Horní Lipnici je veliké rozčílení... lidé prohlásili, že půjdou raději do Polska nežli by žili s národem, který takto smýšlí o náboženství“.15 Kritike poľskej strany neušiel ani česko-slovenský prezident T. G. Masaryk. Nowiny spisko-orawskie z 1. februára 1920 označili Masaryka za pomätenca, ktorý sa asi považuje za slovanského Krista, keďže dal odstrániť všetky kríže zo škôl a zavesiť miesto nich svoju fotografiu. Autor poznámky sa pýta, či sa dá tiež ukrižovať.16
Aj keď väčšina miestnych kňazov agitovala za ČSR alebo sa aspoň prikláňala k tomuto riešeniu, vzhľadom na nelichotivý antiklerikálny obraz Čechov a Česko-Slovenskej republiky v očiach obyvateľov plebiscitného územia bola kampaň poľských a polonofilských kňazov vnímaná česko-slovenskou stranou ako veľmi nebezpečná. Už spomínaní štyria najagilnejší: Ferdynand Machay, Anton a Eugen Sikorovci a Józef Buroń unikli pred právomocou spišského biskupstva do Poľska ešte pred začiatkom plebiscitu. Po jeho vyhlásení česko-slovenská vláda naliehala na spišského biskupa, aby ich presunul do oblastí, ktoré by boli čo najďalej od sporného územia. V decembri 1919 odovzdali poľským vojakom českí colníci listy zo Spišskej Kapituly pre Józefa Burońa a Ferdynanda Machaya. Obaja sa mali pod hrozbou cirkevných trestov vrátiť na Slovensko. Jeden mal prevziať miesto katechétu na gymnáziu v Levoči a druhý vikára v Spišských Markušovciach. Príkaz neuposlúchli.17 Za deštruktívnu považovalo ich činnosť aj veľké množstvo obyvateľov obcí dotknutého územia, ktorí posielali svoje petície na Medzinárodnú plebiscitnú komisiu. Jedna z nich žiadala, aby Machayovi a Sikorovi bola znemožnená agitácia. Ako dôvod bolo uvedené, že keď svojho času „poslala Rada Narodowa z Krakova pre chudobné tunajšie obyvateľstvo topánky, látky, plátna, detské obleky... tieto veci boli tým spôsobom rozdeľované, že dostal len ten, kto sa na resolúciu podpísal, že pristane k Poľsku. Tento podvod previedol kňaz Ferdiš Machay s kaplánom Sýkorom“. Ďalším obvinením bolo, že „sprisahali... ľud pod holým nebom ku Poľsku a strašia ich pekeľnými tresty, keď od prísahy odstúpia“.18 Inde sa zasa uvádza, že by im mal byť zabránený prístup na plebiscitné územie, lebo kde sa oni zjavia, celá Orava a Spiš je plná vrážd, krádeží a nepokojov.19
Ich pohyb na spornom území bol uľahčený odchodom česko-slovenského vojska koncom marca 1920. Avšak žandárstvo a colná stráž naďalej zostala pod kontrolou ČSR.20 Antonín Pudlač o pôsobení Machaya a jeho spoločníkov informuje vo svojej správe takto: „Když ale hranice pleb(iscitného) území byli otevřeny polské propagandě, kněží Machay, Buron a Sikorové vtáhli do Jablonky s nábožnými písněmi, nesli před sebou kříž a pronesli fanatické pobuřující řeči... Kříž v Jablonce postavili v kostele na oltář a zpívali tedeum, co vikář spišský a ostatní kňeží pleb(iscitného) území nedovolí si ani jedenkráte...“.21 Medzitým česko-slovenská vláda i naďalej vyvíjala tlak na kapitulárneho vikára spišského biskupstva Mariana Blahu, aby poľských kňazov prinútil stiahnuť sa z plebiscitného teritória. Na všetky fary zmieneného územia teda boli rozoslané listy informujúce kňazov o prísnom zákaze konania sv. omší a akýchkoľvek cirkevných činností vykonávaných Machayom, Sikorovcami a Burońom. Z kazateľníc proslovenských kňazov sa ozývali káravé vyjadrenia na adresu poľských duchovných, že neposlúchajú svojho nadriadeného biskupa. Štyrom kverulantom hrozilo suspendovanie. No nedošlo k nemu. V júli sa pri náhodnom stretnutí v Jablonke spýtal Machay Blahu, prečo ich dosiaľ nesuspendoval. Blaha potvrdil, že na neho pražská vláda vyvíja tlak, aby k tomuto kroku pristúpil a on nosí príslušné suspenzačné listy stále so sebou, ale neurobí to, lebo by to, podľa neho, spôsobilo viac škody ako úžitku. Stali by sa z nich totiž populárni mučeníci.22
Okrem pokusov o pacifikáciu propoľských kňazov sa česko-slovenská strana snažila napraviť nie najlepší obraz Čechov medzi veriacimi na severnom Spiši a Orave organizovaním grátis výletov tamojšieho obyvateľstva na Pražský hrad spojených s návštevou katedrály sv. Víta, ako aj do iných českých a moravských náboženských lokalít. Samozrejme, že poľská strana takúto propagáciu krajiny a jej náboženského charakteru využívala tiež. Najčastejšie išlo o Krakov, Čenstochovú a Varšavu. O tom, s akými obavami prijímala česko-slovenská strana výlety do poľských miest vypovedá správa komisie adresovaná Antonínovi Pudlačovi: „...výpravy do Varšavy nám veľmi škodia, lebo účastníci prichodia späť nadšení za Poľsko“.
Podobne ako poľskí agitátori využívali husitizmus a „bezbožníctvo“ Čechov na očiernenie súpera, i česko-slovenskí sa chopili každej príležitosti na vytváranie negatívneho obrazu druhej strany. Tak tomu bolo aj v prípade známeho poľského pútnického miesta Čenstochová, ktoré malo dobré meno medzi slovenskými veriacimi. Na zníženie jeho popularity a poukázanie na prehnitosť poľskej cirkvi poslúžilo česko-slovenskej strane pertraktovanie kauzy čenstochovského mnícha Kacpera Macochu, ktorá sa odohrala v roku 1910. Menovaný sa zamiloval do manželky svojho príbuzného, Wacława Macochu, Heleny. Kvôli nej postupne vykrádal cennosti z oltára v Jasnej Górze. Dovŕšenie jeho morálneho úpadku bolo zavraždenie Wacława, ktorý pristihol oboch milencov.23
I keď počet kňazov, ktorí agitovali za pripojenie sporného územia k Poľsku bolo menej ako tých, čo boli za ČSR, existovali určité obavy, že sa im prostredníctvom apelácie na náboženské cítenie podarí zvrátiť mienku časti miestneho obyvateľstva v prospech Varšavy. Slovenskí agitátori sa dožadovali výraznejšej pomoci z radov duchovenstva, avšak s vylúčením Čechov, z už skôr spomenutých dôvodov. Jeden z nich o tom v decembri 1919 zo Spiša písal: „V terajších vážnych časoch čo sa týka agitačného účinkovania v tunajšom okolí ve prospech Č.S. Republiky je veľmi vážne, podľa tunajších pomerov najlepšie by bolo vec túto zveriť slovenským, ale spoľahlivým, kňazom, poneváč ľud má ku kňazom veľkú dôveru. Podobným spôsobom účinkuje námestník spišského biskupa Dr. Marián Blaho na verejných zhromaždeniach v Starej Vsi a okolí. Moc poburujúcim a neúspešným by bolo poslať sem ľudí českého pôvodu; tí by sa potkali tu z nezdarom.“24
Úsilie oboch strán získať si obyvateľstvo na svoju stranu bolo však nakoniec úplne zbytočné, pretože o spornom území nerozhodol plebiscit ale medzinárodná arbitráž, na čo dali 10. júla 1920 v belgickom Spaa súhlas oba zainteresované štáty. V mene Najvyššej rady rozhodla o riešení sporu Veľvyslanecká rada, a to 28. júla 1920. Na základe toho došlo k rozdeleniu sporného územia. Slovensko tak stratilo 25 obcí s približne 25 000 obyvateľmi.
Na častiach pripojených k Poľsku bol od začiatku na obyvateľstvo vyvíjaný značný polonizačný tlak. Z pôvodných učiteľov väčšina odišla na Slovensko.25 Do škôl postupne prichádzali poľskí učitelia. Do úradov poľskí úradníci. Trochu iná situácia bola s kňazmi. Pripojené územie totiž naďalej spadalo v cirkevnej oblasti pod právomoc spišského biskupa na Slovensku. Poľsko tak bolo nútené prevziať s práve nadobudnutým teritóriom aj tamojších duchovných, ak sa rozhodli tam zostať, čo nie celkom zapadalo do polonizačných koncepcií novej moci, keďže väčšina z nich bola orientovaná proslovensky.26 Išlo najmä o Františka Móša v Tribši (neskôr v Novej Belej), Antona Kubasáka v Jurgove (do 1921), Pavla Drbiaka v Krempachoch (do 1921), Jána Pataka v Kacvíne (do 1922), Vojtecha Pataka (do 1922) a Adreja Hrica (asi do 1926) vo Vyšných Lapšiach, Jozefa Laurinca v Hladovke (od 1921) Františka Rajčána v Novej Belej, Františka Urvaya v Nižných Lapšiach (do 1928) a Štefana Andrašovského vo Fridmane.27 V obciach, kde pôsobili slovenskí kňazi sa slovenčina udržiavala zväčša i naďalej, a to najmä v kostole. Pri zavádzaní poľštiny do škôl dochádzalo ku konfliktným situáciám, pretože dovtedy bola väčšina cirkevná. V Poľsku boli všetky štátne. Slovenskí duchovní sa teda dožadovali, aby o učiteľoch rozhodovala spišská diecéza. V Tribši odmietol slovenský kňaz odovzdať poľskej učiteľke kľúč od školy s odôvodnením, že je cirkevná a poslal list spišskej diecéze so žiadosťou, aby tam mohol ustanoviť nekvalifikovanú učiteľskú silu. V odpovedi mu bolo oznámené, že diecéza „nemôže naskrze zaujať nejaké také stanovisko, ktoré by odporovalo nariadeniam poľskej vlády“, teda poslať tam nediplomovanú silu, a že aj keby poslali kvalifikovanú a nevyhovovala poľským úradom, nemohli by ju tiež potvrdiť, lebo „poľská vláda nedá štátnej podpory“. Podobne sa na obranu cirkevnej školy postavil v Jurgove kňaz Anton Kubasák. Poľské úrady ho upozornili, že cirkevných škôl v Poľsku niet. Zároveň mu pohrozili, že ak neprestane robiť problémy, dajú ho zavrieť.28 Tribšký farár František Móš sa však zastrašiť nedal a poľskej učiteľke dal najavo, že v slovenskej obci nemá čo robiť. Jej budúci muž na to vo svojich pamätiach spomína: „Istého dňa kaplán Móš vtrhol na hodinu učiteľky Rzepeckiej... a na ňu slovne zaútočil: ‚Prečo ste tu prišli učiť po poľsky, keď sú tu Slováci!‘, na čo mu ona odpovedala: ‚Keby som vedela, že sú tu Slováci, určite by som neprišla.‘“ Manžel Rzepeckiej Jan Pluciński ďalej pokračuje: „Kaplán neraz vtrhol na hodinu... a učil po slovensky. Mimoškolská mládež, na ktorú mal vplyv tento kňaz, robili učiteľke rozličné zlomyseľnosti. Natierali kľučky na jej dverách h..., v noci bolo často počuť búchanie alebo kopanie do dverí, či výkriky, aby odišla z dediny...“29 V polovici decembra 1920 zasadala v obci pod predsedníctvom Františka Móša Školská rada, ktorá rozhodla o odvolaní poľskej učiteľky a požiadala ho, aby sa ujal výučby v slovenčine. O niekoľko dní na to prišiel do Tribša riešiť vzniknutú situáciu školský inšpektor Wendelin Haber, ktorý na stretnutie s Františkom Móšom spomína takto: „Zavolal som ho na poradu, ktorá mala spočiatku dosť ostrý priebeh. V prípade návratu poľskej učiteľky, hrozil štrajkom detí. Nakoniec sme ale predsa len dospeli k dohode. Učiteľka sa mala vrátiť na svoje miesto, zatiaľ čo slovenský jazyk mal naďalej zostať v škole v rozsahu 4 hodín týždenne vrátane hodín náboženstva.“30
Problémy so zavádzaním poľštiny do cirkevných, pôvodne slovenských škôl, boli aj v iných obciach na pripojenom území. Wendelin Haber sa o začiatkoch poľského školstva v týchto oblastiach na stránkach Gazety Podhalanskej v roku 1930 vyjadril takto: „Tak Spišiaci, ako aj Oravci, boli v značnej časti nadchnutí sympatiami a istého druhu gravitácie k Československému štátu, špeciálne k Slovensku. Po obsadení obcí Poľskom boli dosadení do všetkých obcí poľskí učitelia, vo všetkých školách sa učí len po poľsky. Rodičia nechceli posielať deti do poľských škôl, prichádzali na školský inšpektorát do Kežmarku a s plačom prosili o vymenovanie slovenských učiteľov. V niektorých obciach až v súčasnom školskom roku boli rodičia trestom donútení posielať deti do poľskej školy... Začal som obsadzovať školy čisto poľskými silami. Aby som nenarazil na odpor, posielal som učiteľov najprv do obcí nám najviac žičlivých, postupne do horších. Počas informatívnych ciest som však zbadal, že organizácia školstva nepôjde pre nás tak ľahko. A takto, 9. septembra 1920, bolo zasadnutie školskej stolice v Čiernej Hore, v ktorej bolo rozhodnuté neprijať poľského učiteľa... Za takýchto okolností po porade s dr. Bednárskim som odcestoval na miesto v sobotu dňa 8. januára 1921. Záležitosť som mal urovnať dohodou, v opačnom prípade som mal uzavrieť školu. Vidiac zaťatosť a odpor, neslýchanú nenávisť ľudu k všetkému, čo je poľské, stratiac nádej na kompromis, vyhlásil som zavretie školy a opustil miestnosť. Takéto boli vo všeobecných črtách počiatky poľského školstva na Spiši a Orave.“31
Nie všade však boli slovenskí duchovní takí vytrvalí a mnohí sa začali postupne podvoľovať polonizačnému tlaku. V Novej Belej odovzdal slovenský kňaz František Rajčán vyučovanie náboženstva poľskej učiteľke hneď nasledujúceho školského roku 1921/22 s odôvodnením, že nechce „aby bol medzi Poľskom a Slovenskom nesúlad, tým skôr, že výučba v tejto škole prebieha v poľskom jazyku.“32 Podobne sa zachoval Štefan Andrašovský, farár vo Fridmane, o ktorom sa František Móš vyjadril, že sa „zmieril... s osudom, prispôsobil... pomerom, takže slovenský život z neho veľa nemal“.33
Zatiaľ čo aktivity poľských školských úradov pri dosadzovania učiteľských síl na pripojenom území by sa dali z hľadiska kompetencii čiastočne pochopiť, keďže v Poľsku existovali len školy štátne, snahy o zasahovanie do výberu a ustanovovania nových kňazov na farnostiach v uvedených oblastiach sú však už len ťažko obhájiteľné. Napriek tomu k ním dochádzalo. Dokladom toho je list spišskooravského starostu Jana Bednarského Prezydiu Wojewodztwa w Krakowie z 24. mája 1922, v ktorom prosí o intervenciu na krakovskom biskupstve vo veci uprázdneného miesta kaplána v Nedeci, aby tam bol dosadený Poliak „a to z ohľadov ako národných tak aj politických“. Biskupské konzistórium by malo „v tejto veci bezodkladne zasiahnuť a obsadiť tak dôležité miesto osobou náležite kvalifikovanou na prácu v pohraničí“. Ďalej upozorňuje, že dočasne túto funkciu vykonáva kňaz Pataky - Slovák, farár a dekan zo susedného Kacvina, čo podľa neho nie je najvhodnejšie, pre jeho vysoký vek, keďže administrácia nedeckej farnosti „s ohľadom na povahu obyvateľstva, potrebuje silnú ruku“. Poukazuje tiež na to, že z dôvodu podceňovania dôležitosti tejto otázky biskupským konzistóriom stratili „už jedno miesto na Orave - konkrétne vo farnosti Hladovka, do ktorej spišský biskup dosadil za administrátora vlastného kňaza, údajne v zhode s krakovským konzistóriom, v dôsledku čoho nastala taká anomália, že na území, ktoré patrí Poľsku a poľskej diecéze je administrátorom farnosti cudzí kňaz podriadený a vyslaný cudzím biskupom“.34
Obavy z vplyvu slovenských duchovných na obyvateľstvo však nemali len orgány štátnej a verejnej správy, ale aj jednotliví poľskí či polonofilskí kňazi. Najmä tí, čo sami pôsobili na pripojenom území a usilovali o jeho spolonizovanie. K najznámejším patril Anton Sikora, jeden z Machayových spolupracovníkov, ktorý sa stal administrátorom fary v Jurgove po smrti Antona Kubasáka v marci roku 1921. Okamžite začal kázať po poľsky, napriek výraznému odporu miestneho obyvateľstva.35 Započaté úsilie nechcel prerušiť ani v čase svojho pobytu na liečení a tak hľadal spôsob ako nájsť za seba vhodnú náhradu v čase neprítomnosti. Spišský biskup, na ktorého sa obrátil, mu odporučil dvoch: Antona Langa (Poliaka) a druhého Františka Móša. V svojom liste krakovskej diecézy sa však o Móšovi vôbec nezmieňuje, pýta sa len na Langa, resp. na iných poľských kňazov, ktorí by ho mohli zastúpiť. V tejto veci intervenuje aj Władysław Semkowicz, predseda Tow. Kresów Południowych (Spolok južného pohraničia) podotýkajúc, že v prípade nenájdenia náhrady by administráciu Jurgova prevzal „kňaz Móš zo susedného Tribša, presvedčený Slovák-Čechofil, ktorý nám tu môže veľa poškodiť ako to robí aj v Tribši, kde bolo potrebné poslať vojsko a zavrieť 11 ľudí“. Nakoniec zdôrazňuje, že „Jurgov teraz nemôže ani deň zostať pod patronátom kňaza Slováka, a to navyše nám nežičlivého“.36
Nakoľko boli úspešné Sikorové aktivity smerujúce k zmene národnej identity jeho veriacich po viac ako desaťročnom úsilí, vypovedá list troch starostov obcí Jurgova, Repísk a Čiernej Hory zaslaný 26. marca 1932 Metropolitnej kúrii v Krakove so žiadosťou o ponechanie aspoň slovenských spevov v kostole, keďže všetko ostatné je už len v poľštine. Sikorovi bolo nakoniec prikázané, aby svojim veriacim vyhovel.37
Zdá sa, že krakovská diecéza mala o čosi zhovievavejší postoj k snahám tamojšieho obyvateľstva o zachovanie si slovenčiny ako administratívne orgány, o čom svedčí i politický tlak na ňu, aby preložila Františka Móša z Tribša, ktorému nakoniec pridelili faru podľa jeho vlastného výberu - v neďalekej obci Krempachoch.
Štátne orgány v svojej snahe o spolonizovanie pripojeného územia nepoľavovali a v roku 1926 nariadili žandárom konfiškovať po domoch kalendáre Spolku sv. Vojtecha. Františkovi Móšovi dokonca poslal starosta okresu Nowy Targ list, v ktorom ho žiadal, aby využil svoj vplyv na veriacich a presvedčil ich, nech namiesto slovenských čítajú poľské kalendáre a brožúry. Vzápätí na to dostal zásielku poľských modlitebných kníh, ktoré mal rozdať medzi veriacimi.38
Po tom, čo medzi Móšom a miestnymi učiteľkami v Krempachoch vznikol v roku 1933 spor ohľadom jazyka piesní spievaných v kostole a následnom zorganizovaní hlasovania veriacich na túto tému (v drvivej väčšine dopadlo v prospech slovenčiny), dostal od starostu Noweho Targu opäť list. Žiadal ho v ňom, aby „vzhľadom na čisto poľský charakter Spiša“ spevy v kostole v Novej Belej a Krempachoch prebiehali „iba v poľskom jazyku“.39
Problémy s okresným úradom však kvôli spomínanej veci nemal len on, ale dokonca i samotní poľskí kňazi. Jeden z nich Stanisław Wciśłak, farár v Nižných Lapšach, dostal v júni 1939 od starostu list, v ktorom mu odporúčal, aby upustil od slovesných piesní v kostole a pridŕžal sa len poľských, keďže si vraj tamojší obyvatelia želajú „odvrhnúť cudzie zvyky“. V októbri toho istého roku, keď severný Spiš a Orava pripadli Slovensku, použil Wciślak uvedený list ako dôkaz toho, koľko si „musel vytrpieť od niektorých poľských šovinistov“.40
Nie všetci poľskí kňazi sa však chovali takto tolerantne k prejavom slovenskosti svojich veriacich a neraz tieto prejavy tvrdo potláčali i prostredníctvom udávania na príslušných policajných orgánoch. Častým javom to bolo napríklad v Tribši, kde farnosť od roku 1932 viedol Jan Wilhelm. Ten využíval i to, že na obyvateľstvo severného Spiša a Oravy sa administratívne orgány pozerali ako na nespoľahlivé. Keď sa dostal do sporu so svojimi veriacimi kvôli nadužívaniu dreva z farského lesa, stačilo na súde znížiť vierohodnosť protivníka vetami typu: „A, panowie, ja ich trzymie, to są Czechofili“ a spor vyhral.41 Podobne, teda ako na cudzorodý element, sa na obyvateľov pripojeného územia pozerali domáci Poliaci z okolitých obcí. Často ich pri cestách do Noweho Targu napádali a bili. Keď sa na to sťažovali starostovi okresu, ten celý problém vysvetľoval odlišnosťou ich kroja.42
Takmer dvadsaťročné úsilie o polonizáciu obyvateľstva územia severného Spiša a Oravy štátnymi a cirkevnými orgánmi neprinieslo očakávaný výsledok. Okrem iného to dosvedčuje i list kacvinského kňaza Józefa Świsteka z 24. januára 1939 krakovskej diecéze, v ktorom žiadal o preloženie na inú faru zdôvodňujúc to slovami „už mám dosť desaťročného pobytu na tomto hnusnom pohraničí“. Zo svojho zoznamu potenciálnych miest, o ktoré by sa mohol uchádzať, hneď aj vylučuje obce Hladovku a Suchú Horu, pripojené k Poľsku na jeseň roku 1938, pretože nemá záujem „zápasiť s tamojšími ľuďmi o poľskosť“ a naviac s „rodákmi z pohraničnej stráže a polície, či učiteľmi, ktorí budú žiadať zázraky“, keďže, ako ďalej podotýka, „na to sa už necítim“. V závere ešte dodáva, že sa nechce dostať „z dažďa pod odkvap, lebo ak tu na Spiši po dvadsaťročnom prináležaní k Poľsku sú ešte stále rôzne politické problémy, tak v Hladovke si bude musieť kňaz dosť veľa vytrpieť“.43
Cirkev mala na obyvateľstvo severného Spiša a Oravy odjakživa veľký vplyv a tento fakt sa snažili v medzivojnovom období v rôznych formách využiť obe strany sporu o národnú identitu tamojšej populácie. V rokoch tesne po vojne sa koncentroval najmä na obdobie plebiscitných príprav. Po roku 1920, keď severný Spiš a Orava pripadli Poľsku, zápas prebiehal medzi veriacimi spolu s časťou slovenských kňazov a poľskou administratívou a cirkvou. Ako sa ukázalo, úsilie o polonizáciu tamojšieho obyvateľstva v medzivojnovom období nedosiahlo také úspechy, ktoré by mohli poľskú stranu uspokojiť.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
......................................................................................................................................