Zoznamy voličov 2010 - Voľby do miestnych slovenských samospráv

Uverejňujeme údaje o počte voličov prihlásených na voličské zoznamy v osadách, kde miestne volebné kancelárie vypísali voľby do miestnych slovenských samospráv.

V tabuľke nie sú uvedené lokality, kde sa neevidovalo aspoň 30 voličov a kde sa preto voľby do miestnej slovenskej samosprávy konať nebudú, ale aj voliči prihlásení na voličské zoznamy v týchto osadách podľa zákona môžu byť volení a budú môcť odovzdať svoje hlasy kandidátom do regionálnych samospráv a Celoštátnej slovenskej samosprávy. Voľby sa uskutočnia iba v tých lokalitách, kde slovenské občianske organizácie budú nominovať aspoň 4 kandidátov. Údaje prinášame v poradí, ako boli uverejnené na stránke Celoštátnej volebnej kancelárie valasztas.hu.

Voľby do slovenských samospráv budú vypísané v 126 lokalitách

O 2 796 menej slovenských voličov na zoznamoch

Dňa 15. júla o 16. hodine boli uzavreté zoznamy menšinových voličov, ktorí v októbri tohto roka budú mať právo voliť členov miestnych menšinových samospráv. Na menšinové voličské zoznamy sa celkovo prihlásilo 227 838 osôb, najviac je Rómov (133 182), po nich nasledujú Nemci (46 506) a Slováci (12 282). Pred štyrmi rokmi sa dalo zapísať 15 078 slovenských voličov, teraz ich je o 2 796 menej.

Voľby do slovenských samospráv budú vypísané v 126 mestách, obciach a budapeštianskych obvodoch, roku 2006 to bolo 122 lokalít. Počet slovenských voličov podľa žúp: Peštianska župa - 3186, Békešská župa - 2939, Novohradská župa - 1491, Komárňansko-Ostrihomská župa - 1256, Boršodsko-Abovsko-Zemplínska župa - 1232, Báčsko-Kiškunská župa - 758, Budapešť - 762, Čongrádska župa - 159, Sabolčská župa - 154, Hevešská župa - 152, Vesprémska župa - 96, Fejérska župa - 88. Najviac, 740 osôb, sa na zoznam voličov prihlásilo v Slovenskom Komlóši. Viac ako tristo voličov bude hlasovať za slovenských kandidátov v Malom Kereši (593), Sarvaši (520), Mlynkoch (366), Číve (320) a Békešskej Čabe (317).

Na prvý pohľad sa zdá, že v porovnaní s predchádzajúcimi voľbami sa o vytvorenie slovenskej samosprávy snaží viac takých osád, kde doteraz neboli informácie o existencii slovenskej komunity. Sú to obce Sarkadkeresztúr a Szabadkígyós (Békešská župa), Martonyi, Sajóbábony, Szendrő, Szendrőlád, Szinpetri (Boršodsko-Abovsko-Zemplínska župa) a Pusztaberki (Novohradská župa). Samozrejme, to, že v týchto lokalitách budú vypísané voľby do slovenských samospráv neznamená, že sa nájde slovenská občianska organizácia, ktorá by podporila tunajších kandidátov

(br)

http://www.valasztas.hu/hu/onkval2010/483/483_4_index.html

LuNo-Archív - Rok 2006:

Zoznamy voličov ● Sčítanie ľudu a menšinové voľby - v číslach

http://www.luno.hu/content/view/3487

SR-MR: Vzťahy treba naprávať od expertov

V predvečer prvého summitu Visegrádskej štvorky od slovenských aj maďarských parlamentných volieb sa stretli politológovia a analytici oboch krajín, začali tak naprávať pošramotené vzťahy medzi susedmi. „Čo si pamätám, je to po prvý raz, keď špičkoví maďarskí politickí analytici, komentujúci najmä vnútornú politiku v Maďarsku, majú záujem o dialóg so svojimi náprotivkami z Bratislavy,” pochválil sa jeden z organizátorov a autorov myšlienky, analytik Milan Nič z European Stability Iniciative. Milan Nič tvrdí, že na zlepšovaní vzťahov treba pracovať, to nepríde samo. „Začína sa konkrétnymi akciami, dôležitá je atmosféra,” dodal. V pondelok si dohodli témy, o ktorých budú diskutovať aj v rámci verejných diskusií. „Sú to európske témy, rómska otázka spojená s demografiou, otázky ekonomického záujmu, energetická bezpečnosť,” podotkol Milan Nič. Analytik tvrdí, že stretnutie premiérov by mohlo byť prvým krokom správnym smerom. „Tieto predsedníctva, visegrádske a európske, umožňujú v diplomacii pomôcť si s niektorými témami napriek tomu, že na najvyšších poschodiach vzájomných vzťahov medzi lídrami nebudú vzťahy ideálne,” vyhlásil Milan Nič. Podľa neho treba začínať zdola z odborných úrovní, po tomto volal aj vysoký komisár OBSE Knut Vollebaek. „Zatiaľ, ak nefungovala najvyššia rovina, tak sa to premietlo do všetkých rovín a ja si myslím, že proti tomu treba stavať to, že sa bude budovať dialóg v iných úrovniach,” vysvetlil Milan Nič. „Najlepší prístup je nie na vládnej úrovni, ale na občianskej úrovni. Tu môžu oba národy začať teóriu o zmierení. Toto je dôvod, prečo sme iniciovali tento dialóg,” tvrdí druhý z otcov myšlienky, analytik Krisztián Szabados z maďarského Political Capital Institute. „Toto je úroveň, kde môžeme vyslať odkaz pre vlády, že oba národy od seba závisia. Je potrebný mier medzi oboma štátmi,” dodal K. Szabados „Keď sme iniciovali tento dialóg, zdalo sa nám, že toto je správny moment začať niečo na občianskej úrovni, ako naštartovať zmierenie medzi Slovenskom a Maďarskom. Je to správna chvíľa, pretože v oboch krajinách sú nové vlády a je po volebných kampaniach. Vieme, že tieto kampane vždy vyústia v nelogické a nepochopiteľné politické bitie sa do pŕs. Čas volieb už vypršal, teraz je čas na vládnutie,” konštatuje Szabados. Tvrdí, že krajiny majú podobné záujmy a medzi ne nepatrí zvyšovanie napätia. Milan Nič si myslí, že podobná iniciatíva je úplne prirodzeným vývojom. „Jednak sme mladšia generácia, je pre nás prirodzené rozprávať sa a snažiť sa porozumieť, prečo ten druhý má taký názor, aký má, alebo prečo politická elita rozmýšľa inak. Po druhé je načase meniť percepcie a po tretie sme sa ocitli v bode, keď sme najväčším problémom jeden pre druhého,” vyhlásil.

(tasr/sita)

V. Orbán: nedovolíme existenciu polovojenských zoskupení

Viktor Orbán nestrpí, aby sa o spravodlivosť a poriadok v krajine starala polovojenská jednotka postavená mimo zákona. Uviedol to premiér pri príležitosti svojho stretnutia s predsedom opozičného Hnutia za lepšie Maďarsko (Jobbik), s ktorým preberali okrem iného aj tému Maďarskej gardy, zakázaného polovojenského krídla Jobbiku. Šéf Jobbiku Gábor Vona potvrdil, že schôdzka medzi ním a Orbánom sa niesla „v priateľskej atmosfére”, ale „v otázke Maďarskej gardy sa nám nestretli mysle”. „Tak, ako nenecháme bez trestu krádež sliepok, nemôžeme tolerovať ani to, aby sa polovojenské organizácie snažili o udržiavanie poriadku mimo rámcov zákona, alebo aby parlamentní poslanci neakceptovali nariadenie súdov,“ povedal Orbán po stretnutí. Vona chce však podľa vlastných slov „dekriminalizovať” Maďarskú gardu tak, aby jej členovia mohli slobodne vyjadrovať svoje názory. Orbán to však lídrovi Jobbiku odmietol prisľúbiť. Premiér napriek tomu potvrdil, že existujú oblasti, v ktorých sa s Vonom zhodli. Patrí medzi ne riešenie úbytku obyvateľstva, alebo podpora malých a stredných podnikateľov. Extrémistickú skupinu Maďarská garda, ktorá je polovojenským krídlom Jobbiku, založil Vona v roku 2007. V decembri 2008 Najvyšší súd rozhodol o jej rozpustení, členovia gardy sa však naďalej schádzajú s tým, že netvoria organizáciu, ale zoskupenie jednotlivcov, a rozhodnutie sa ich preto netýka.

(sita-hn-br)

Slovensko predsedom Visegrádskej štvorky

Rok 2011 rokom strednej Európy v európskej politike

V Budapešti sa 20. júla uskutočnilo stretnutie hláv štátov Visegrádskej štvorky, na ktorom Slovensko oficiálne prevzalo od Maďarska rotujúce predsedníctvo zoskupenia. Českú republiku zastupoval na summite Petr Nečas, Maďarskú republiku Viktor Orbán, Poľsko Donald Tusk, Slovensko Iveta Radičová.

- Ak Vyšehradská štvorka (V4) bude robiť zodpovednú politiku, ak V4 bude robiť zodpovednú fiškálnu politiku, ak sa vo V4 bude postupovať spoločne v regionálnych programoch, v naštartovaní ekonomiky, v podpore nových pracovných miest - potom tým bude posilnená aj Európsku únia, - povedala po schôdzke predsedov vlád krajín V4 predsedníčka vlády SR I. Radičová. - Budeme hľadať to, čo nás spája a budeme odhliadať od toho, čo nás rozdeľuje. Spoločné záujmy budeme spoločne na širších rokovaniach Európskej únie aj presadzovať, - konštatovala I. Radičová, ktorá prevzala od maďarského premiéra V. Orbána rotujúce predsedníctvo Visegrádskej štvorky. Podľa Orbána sa účastníci schôdzky zhodli v tom, že maďarské predsedníctvo bolo úspešné. Maďarský premiér zdôraznil, že rok 2011 v európskej politike bude rokom strednej Európy. Svedčí o tom pripravované maďarské predsedníctvo v EÚ a potom poľské, ktoré budú úzko spolupracovať, dodal Orbán.

Šéfovia vlád V4 prevzali program slovenského predsedníctva, za priority budú považovať boj s dôsledkami krízy, energetickú bezpečnosť a posilnenie spolupráce aj v rámci EÚ.

Stretnutie V. Orbána a I. Radičovej v Budapešti

Pri príležitosti Visegrádskeho summitu sa v Budapešti uskutočnilo aj prvé stretnutie nových predsedov vlád Maďarskej a Slovenskej republiky. Vzťahy Slovenska a Maďarska sú zlepšené - touto vetou začala slovenská premiérka Iveta Radičová tlačovú konferenciu po rokovaní s predsedom maďarskej vlády Viktorom Orbánom. - Dostali sme ubezpečenie, že ani napätie, ani konflikty nie sú záujmom predstaviteľov MR, ani občanov MR takisto, ako nie sú naším záujmom, - vyhlásila s tým, že s vykrikovaním cez Dunaj je koniec, odteraz sa vždy stretnú osobne. Dialóg označila I. Radičová za veľmi priamy, otvorený, priateľský a veľmi konštruktívny. Premiéri MR a SR sa dohodli na obnovení činnosti všetkých zmiešaných pracovných komisií, ktoré sa budú zaoberať všetkými spornými otázkami, ktoré vytvárali napätie. Komisie sa majú zaoberať aj pálčivými témami, napríklad zmiernením následkov povodní, otázkami zamestnanosti či projektom regionálneho rozvoja. Komisie podľa Radičovej majú dospieť ku konštruktívnym riešeniam. - Dovtedy tieto témy nebudú predmetom diskusií predstaviteľov Slovenskej republiky ani Maďarskej republiky, - podotkla. Problematiku dvojakého občianstva bude riešiť tiež kompetentná zmiešaná komisia, pričom premiérka SR vyjadrila presvedčenie, že existuje rozumné riešenie, ktoré podľa jej slov pozná aj maďarský premiér. Slovenská vláda je pripravená predložiť do Národnej rady SR alternatívne riešenie, že by nimi prijatý zákon nemal účinnosť v Slovenskej republike, pokiaľ bude v tom znení, ako bol prijatý v parlamente. Radičová pozvala svojho maďarského partnera na Slovensko, ktorý zrejme prijme pozvanie k blížiacemu sa 15. výročiu podpísania medzištátnej zmluvy.

(sita-br)

Slovenská samospráva v Čomáde

Obec ako z rozprávky

Slovenská obec Čomád leží v severovýchodnej časti Peštianskej župy a patrí k budapeštianskej aglomerácii. Chotár je mierne pahorkatinový, prirodzeným rastlinstvom sú agátové a dubové lesy, na poľnohospodárskych územiach nájdeme väčšinou ovocné sady a ornú pôdu. Momentálne má 1 500 obyvateľov a demografia ukazuje stúpajúcu tendenciu.

História Čomádu siaha údajne do obdobia Arpádovho kniežaťa Fajs. Počas príchodu Maďarov na toto územie osada už existovala. V dvadsiatich rokoch 16. storočia sa obyvatelia pod vplyvom reformácie stali evanjelikmi. Po ústupe Turkov bolo územie neobývané, osídľovanie sa začalo začiatkom 18. storočia. Roku 1711 sa tu usadilo jedenásť rodín z Hontianskej a Vesprémskej župy. Po roku 1729 sa začalo osídľovanie dediny Slovákmi, od roku 1742 tu prebiehalo vyučovanie v slovenčine. V roku 1760 žilo v osade 553 ľudí. V júni 1810 časť dediny zničil požiar. Časom sa tu začali usadzovať aj maďarské rodiny. V roku 1880 žilo v Čomáde 622 evanjelikov, ktorí sa živili poľnohospodárstvom. Po prvej svetovej vojne sa začala obec postupne rozvíjať. Dnes má všetky ulice vyasfaltované, všade je zavedený vodovod, elektrická sieť, kanalizácia.

Čomád má slovenské korene. O tom svedčí aj fakt, že v roku 1994, pri prvej možnosti tu zvolili slovenskú menšinovú samosprávu. Dnes je predsedom zboru Michal Šinko. Začiatkom tohto roku sa čomádski Slováci stali členmi Regionálneho spolku Slovákov z okolia Pešti Dolina. Členmi miestnej slovenskej samosprávy sú učiteľka materskej školy Júlia Šinková, riaditeľka kultúrneho domu Mária Šalamonová Šinková a podnikatelia, poslanci obecnej samosprávy Martin Matejka a Michal Miklecz. Podľa Michala Šinka je to vynikajúci kolektív, ktorý podporuje všetky podujatia v obci a stará sa o zachovanie slovenských tradícií. V lete usporadúvajú Deň obce, ktorý máva okolo päťsto účastníkov. Na jeseň organizujú oberačkový sprievod s jazdcami a vystúpeniami kultúrnych telies z okolitých osád. V zime oslavujú skôr narodených občanov, keď na Medzinárodný deň seniorov pozývajú dôchodcov žijúcich v obci na večeru a na kultúrny program miestnych škôlkárov, školákov a súborov. Slovenská samospráva podporuje aj miestne kultúrne telesá. Okrem Spolku na zachovávanie tradícií Fialka aktívne pôsobí aj Klub dôchodcov a spevácky zbor, členovia ktorého vystupujú hlavne v Rakúsku, ich vedúca je totiž Rakúšanka.

Čomád má intenzívne kontakty so slovenskou obcou Hrubá Borša, ktorá leží neďaleko Bratislavy, má 400 obyvateľov, ale demografia - podobne ako v Čomáde - aj tam ukazuje stúpajúcu tendenciu. Čo sa týka dlhodobých cieľov, podľa Michala Šinka všetko závisí od jesenných volieb. Keďže do zoznamu slovenských voličov sa zapísalo 152 občanov, zbor budú môcť voliť.

Pána predsedu som požiadala, aby nám porozprával o činnosti ich samosprávy a o situácii čomádskych Slovákov.

- Pred štyrmi rokmi som prevzal štafetu s cieľom, že chceme dosiahnuť vyučovanie slovenčiny v materskej a v základnej škole. To sa nám, žiaľ, podarilo realizovať len čiastočne. V materskej škole vedú slovenské zamestnania Mária Borošová a Júlia Šinková len raz týždenne. Každú stredu učia deti slovenské detské básne, riekanky a pesničky. Pred štyrmi rokmi sa v kruhu miestnych Slovákov zrodila myšlienka zriadiť v Čomáde Národopisnú zbierku. Obecná samospráva za päťstotisíc forintov zakúpila dom na Kossuthovej ulici, kde bývala jedna starká bez príbuzných. Keďže starenka bola chorá, na jej žiadosť ju umiestnili v Domove dôchodcov. V odkúpenom dome je inštalovaná národopisná výstava. Majiteľom múzea je obecná samospráva a prevádzkuje ho slovenská samospráva a členovia spolku Fialka. Pán predseda prezradil aj to, že dom bol vo veľmi zlom stave. Steny zbúrali, spevnili základy a vymenili strechu, k čomu finančne prispela nielen obecná, ale aj Celoštátna slovenská samospráva a Verejnoprospešná spoločnosť Legatum. Starosta obce je mojím priateľom z detstva, takže naše vzťahy sú natoľko korektné, že ešte ani nevymyslíme, čo by sme mali robiť, a obec nám to už zaplatí. Napriek tomu môj sen, vyučovanie slovenčiny v základnej škole, sa neuskutočnil. Je to dlhá história. V čase, keď do našej školy chodili ešte len miestni žiaci, sme robili v obci prieskum nároku na výučbu slovenčiny. Napriek tomu, že občania majú slovenské korene, si to nežiadali. V škole už vyučovali angličtinu a nemčinu, čím rodičia odôvodňovali odmietnutie slovenského jazyka. Osobne si myslím, že jedna zmena by vyriešila naše problémy, totiž práve riaditeľka školy nepodporuje naše snahy. V Čomáde žije momentálne osemsto pôvodných obyvateľov a sedemsto „prisťahovalcov“. V posledných rokoch na okraji obce vyrástli tri nové obytné parky, v centre je nová základná a materská škola. Keďže väčšina nových obyvateľov prišla z Budapešti, dúfam, že s nimi ľahšie dosiahneme naše ciele. Nemáme s nimi žiadne konflikty, práve naopak. Veľmi sa tešia tomu, keď deti vystupujú v čomádskych krojoch a spievajú, recitujú po slovensky. Napriek tomu sa do miestneho slovenského života nechcú zapojiť. Plánujeme, že po voľbách osobne navštívime nové rodiny a v základnej škole zvoláme schôdzku rodičovského združenia. Ja som sa ešte nevzdal mojich cieľov, - prezradil nám predseda slovenskej samosprávy Michal Šinko.

(aszm)

LuNo-Archív:

Spolok na zachovanie tradícií Fialka

http://www.luno.hu/content/view/9896/92

Čomád - Zasľúbená zem? - Zámožní slovenskí podnikatelia a prisťahovalci

http://www.luno.hu/content/view/575/60

Speváci a hudobníci z Čomádu

http://www.luno.hu/content/view/190/93

Csomád - Szlovák parasztoké a leggazdagabb falu

http://www.luno.hu/content/view/564/91

Lipa na krajanskej nedeli

45. ročník Folklórnych slávností pod Poľanou v Detve

V prírodnom amfiteátri v Detve sa už štyri desaťročia druhý júlový víkend stretávajú priaznivci tradičnej ľudovej kultúry na Folklórnych slávnostiach pod Poľanou. Každoročne zavítajú na toto podujatie okrem priaznivcov slovenského folklóru aj krajanské súbory Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorých programy patria medzi najobdivovanejšie. Výnimkou nebol ani tohtoročný 45. ročník. V gescii Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí sa tradične v záverečnom dni podujatia predstavili krajanské folklórne súbory v programe DOMOV NA DETVIANSKE... Slovákov z Maďarska reprezentoval Folklórny spolok Lipa z Budapešti. Sprevádzala ich ľudová hudba Svrčkovci zo Šalgótarjánu.

Stretnutie Slovákov žijúcich v zahraničí na festivale v Detve sa už stalo vskutku symbolom stretnutia sa doma. Kam ideš? „Domov na Detvianske....“ Prísť „domov“, do Detvy, znamená stretnúť starých priateľov z predošlých slávností, stretnúť sa s novými, s ktorými ich viaže blízky vzťah k slovenskému folklóru. Priateľov, s ktorými sa pozdravia na skúškach programu, na vystúpeniach, pri stánkoch, na zábave, v zákulisí či za javiskom...

Keď sa stretnú trebárs aj cudzinci na akomkoľvek festivale, prirodzeným a pritom zaujímavým javom je, že sa učia navzájom jeden od druhého a tým sa zdokonaľujú v tom, čo zo srdca milujú. Pre všetkých, čo sa stretli v Detve, je to ľudový tanec, spev a hudba. A preto domáci, namiesto privítania chlebom a soľou, sme si tento rok uctili krajanov z rôznych kútov sveta symbolickým odovzdaním kúska našej, ale tým aj spoločnej slovenskej ľudovej kultúry. Ako? Nuž, Roman Malatinec ako moderátor a predtanečníci medzi jednotlivými choreografiami predstavili, ako učia krajanov na rôzne melódie krátke variácie tancov z celého Slovenska. Tieto variácie si v záverečnej veľkej choreografii spolu zatancovali všetci naši krajania.

V programe vystúpilo 278 účinkujúcich z 11 krajín. Krajanské súbory privítali aj predsedníčka Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Vilma Prívarová, primátor mesta Detva Ján Šufliarský a ďalší významní hostia.

Slovenské ľudové zvyky, tradície sa odzrkadľujú v kultúre Slovákov žijúcich v zahraničí, sú opornými piliermi ich národnostného žitia a bytia. Počas existencie Folklórnych slávností pod Poľanou v Detve vystúpili stovky účinkujúcich a súborov zo sveta. Ale jediným súborom Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorý bol na Detve 35-krát, je folklórny súbor Nádeje z Paríža. Vedúci súboru Daniel Compagnon so svojím tímom pri tejto príležitosti pripravil dokumentárnu výstavu. V programe krajanskej nedele sa obecenstvu okrem spomenutého súboru z Francúzska predstavil Folklórny súbor Slovenského spolku Ľudovíta Štúra (Melbourne, Austrália), Folklórny súbor Limbora (Praha, Česká republika), Folklórny súbor SKUS, Bratia Banasovci (Josipovec, Chorvátsko), Folklórny súbor Ostroha (Írsko), Folklórny súbor Vychodna Slovak Dancers (Toronto, Kanada), Folklórny súbor Sálašan (Nadlak, Rumunsko), Folklórny súbor Klasy, SKUS Janka Čmelíka (Stará Pazova, Srbsko), Tanečný súbor Slovenka (Seredné, Ukrajina) a Folklórny súbor Moja vlasť (Milwaukee, Wisconsin, USA). Slovákov z Maďarska reprezentoval Folklórny spolok Lipa, kolektív, ktorý v tomto roku dostal vyznamenanie Celoštátnej slovenskej samosprávy Za našu národnosť. Ako jediní z vystupujúcich prekvapili obecenstvo krajanskou choreografiou: predstavili sa Tirpáckymi tancami v choreografii Tibora Pintéra a umeleckej vedúcej súboru Evy Szilágyiovej Šubovej. Sprevádzala ich ľudová hudba Svrčkovci zo Šalgótarjánu. V hľadisku sa však zišli aj Slováci zo všetkých kútov Maďarska, od Komárňanskej župy, cez Budapešť, Novohrad až po Dolnú zem.

(usžz-br)

Na doškoľovaní našich folkloristov v Detve

Vedúci slovenských folklórnych a speváckych skupín z celého Maďarska pricestovali na Slovensko, aby sa zúčastnili na odbornom doškoľovaní, ktoré pre nich pripravil Zväz Slovákov Maďarsku. V peknom prostredí Motela Duvoks v Kriváni začal program prednáškou etnológa Mateja Moncoľa, ktorý na základe vlastných skúseností hovoril o kultúrnych telesách - od zámeru založiť folklórnu či spevácku skupinu až po jej programové zameranie, javiskový výzor a spoločenskú dôležitosť.

Program pokračoval návštevou Podpolianskych folklórnych slávností v Detve. V nedeľu ráno hneď po raňajkách sa so svojimi možno povedať starými známymi stretol dlhoročný člen poroty súťažnej prehliadky Slovenský škovránok Juraj Matiaš. Ten vychádzajúc z doterajších bohatých skúseností s našimi slovenskými súbormi poskytol neoceniteľné praktické rady hlavne účastníkom jesenných prehliadok Slovenský škovránok.

Živá diskusia nemala konca - kraja a bola by trvala ešte niekoľko hodín, keby sa všetci znovu nevybrali na Podpolianske folklórne slávnosti v Detve pozrieť si pre nás najzaujímavejší program - Krajanskú nedeľu, organizovanú Úradom pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Program bol úžasný a všetci účastníci doškoľovania boli nesmierne hrdí na reprezentantov slovenskej národnosti z Maďarska - Folklórny spolok Lipa a ľudovú hudbu Svrčkovci, ktorí zožali najväčší potlesk mnohotisícového publika.

Unavení od neúprosnej horúčavy a dlhého cestovania, ale bohatší o dobré rady a nezabudnuteľné zážitky, sa vrátili účastníci doškoľovania domov. A ako všetci svorne tvrdili, cítili sa vynikajúco. Vďaka za to Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, zásluhou ktorého sa tento projekt mohol uskutočniť.

(reb)

Dedinský deň a Deň tardošských Slovákov

Tohoročné oslavy obce a tardošských Slovákov sa začali 18. júna slávnostnou slovenskou omšou. Vdp. Ladislav Kiss Malý vo svojej kázni zdôraznil spolupatričnosť obyvateľov Tardoša. Je dôležité, aby sa ľudia aj duševne pripravili na tieto oslavy. Keďže v nedeľu predpoludním bola v Tardoši birmovka, vdp. L. Kiss Malý pomohol miestnemu farárovi pri spovedaní.

Sobota už tradične patrí hre, športu a vareniu. Predpoludním vicestarosta Tardoša Attila Lóczki čakal deti a dospelých. Dobrú zábavu núkala horolezecká stena. Popoludní mohli deti súťažiť v ľudových športových hrách - behu myšiek, hádzaní drevených predmetov, chode na chodúľoch... Tí šikovnejší si mohli zmerať zručnosť vo vykladaní Rubikovej kocky alebo si zahrať šach. Smelší mohli strieľať lukom. Pre dospelých organizátori pripravili rôzne humorné preteky. Kto mal záujem, mohol sa povoziť po dedine na koči alebo si zajazdiť na koni. Veľký záujem vzbudila výstava dobových tardošských fotografií, poľovníckych trofejí, zbraní, výšiviek a gobelínov. Popoludní sa konal futbalový zápas Tardos FC - Zoltek. Tardošania vyhrali 5 : 1 a obsadili prvé miesto v župe. V tento deň neoddychovali ani reportéri miestneho rádia Gorba naživo, vysielali program na želanie.

Každoročne je veľký záujem o súťaž vo varení. Osem družstiev pripravovalo rôzne chutné jedlá v kotlíkoch: perkelty, guláše, fazuľu. „Lokšové mamy“ napiekli chutné kapustové a lekvárové lokše. „Lokšové mamy“ sú členky speváckeho zboru Gerecse a klubu dôchodcov. 80 kíl zemiakov postavili variť ráno o šiestej. O množstve lokší svedčia aj použité suroviny: 40 kg múky, 40 vajec, 6 balíčkov kvasníc, 25 kg kapusty, 10 kg lekváru, 15 l oleja, 2 kg masti.

Vo večerných hodinách, keď porota ocenila chutné jedlá v kotlíkoch, bolo aj vyhodnotenie súťaže o najkrajší tardošský dvor a spoločný dvor. Vo varení I. miesto obsadila skupina poľovníkov s veľmi chutnou polievkou z diviny, II. miesto si zaslúžilo mužstvo Františka Lócziho za mozoček s držkami a III. skupina Tibora Čapuchu za fazuľovú polievku s kolienkom. Osobitnú cenu udelila porota „Lokšovým mamám“, najlepšou kuchárkou v Tardoši je Katarína Szileskiová a najlepším kuchárom Ladislav Zhorela. Cenu za najkrajší spoločný dvor dostali Katarína Széplakiová a Viera Árendášová, za najkrajší dvor Kristián Burgermaister a Gabriela Borková a Árpád a Terézia Árendášovci. Večer sa záujemci zabávali pri hudbe skupiny B. Silvera.

V nedeľu predpoludním bol na slávnostnej svätej omši prítomný aj arcibiskup Péter Erdő, ktorý birmoval 26 tardošských detí. Popoludní na obecnom úrade starosta obce Béla Csabán privítal v kruhu pozvaných hostí Pétera Erdőa, ktorý požehnal bohato prestretý stôl. Potom sa na futbalovom ihrisku začal kultúrny program. Po vítacích slovách Bélu Csabána sa obecenstvu prihovoril starosta spriatelenej obce Tvrdošovce zo Slovenska György Juhász. Poďakoval Tardošanom za pozvanie a za krásne spoločné dni, ktoré tu strávili. Novozaložený spevácky zbor Vértes - Gerecse, členmi ktorého sú členovia spevokolov zo Síleša a Tatabáne-Bánhidy, zaspieval maďarskú štátnu hymnu a hymnu Slovákov v Maďarsku Daj boh šťastia.

Potom nasledovali krstiny CD platne, ktorú spoločne vydali Spolok Lucerna z Tvrdošoviec a Slovenská samospráva v Tardoši. Pani Magdaléna Csomóová vyzdvihla tradície, ktoré sú zachytené na cédečku a vyslovila želanie, aby sa zachovali nielen pre nás, ale aj pre naše deti, aby spájali obe obce, obe krajiny, aby ľudia žili v pokoji a mieri. V kultúrnom programe vystúpili miestni škôlkári, žiaci Základnej školy Lajoša Feketeho a citaristi z Tvrdošoviec. Veľký úspech mal už spomenutý 45-členný spevácky zbor Vértes - Gerecse. Predstavil sa piesňami, s ktorými vystúpil aj v Lucine, na Dni Slovákov v Maďarsku. Kultúrny program sa skončil vystúpením tanečnej skupiny Červený mramor. S choreografiou Evy Šubovej sa vlani zúčastnila na folklórnom festivale v Detve.

Milovníci futbalu oslavovali spolu s futbalistami klubu Tardoš FC. Tešili sa ich prvému miestu v župnej lige. Pestrý program Dedinského dňa a Dňa tardošských Slovákov sa skončil vystúpením novozaloženej dychovky BRASS BAND.

Anna Crnečká

Slovensko-maďarský literárny dialóg

Súčasná slovenská literatúra po maďarsky

Dialóg medzi slovenskou a maďarskou literatúrou postupným odchodom tých literátov, ktorí ovládajú oba jazyky, v posledných desaťročiach citeľne ochabol. Bratislavské vydavateľstvo Kalligram preto plní kultúrnu misiu, keď maďarskej verejnosti sprostredkúva (aj) preklady súčasnej slovenskej literatúry a objavuje talentovaných mladých prekladateľov do maďarčiny. Je to záslužná činnosť už aj preto, lebo toto vydavateľstvo je touto svojou aktivitou takmer jediné na maďarskom trhu, kde si získava čoraz lepšie meno. Pred týždňom knihy prinieslo na svoju tradičnú prezentáciu knižných noviniek do Slovenského inštitútu Budapešť aj dva preklady próz súčasných slovenských autorov Pavla Rankova a Silvestra Lavríka. Našim čitateľom nie sú neznámi autori dvoch prezentovaných kníh: Pavla Rankova sme predstavili ako laureáta Ceny Európskej únie za literatúru za rok 2009, ktorú získal za svoj román Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy). O Silvestrovi Lavríkovi sme písali pred mnohými rokmi, keď sa zúčastnil „nášho“ divadelného tábora ako lektor. Svoju radosť z toho, že medzi tohoročnými knižnými novinkami Kalligramu sú aj preklady dvoch slovenských autorov, vo svojich úvodných slovách vyslovil aj riaditeľ SI Milan Kurucz, ktorý po pozdravných slovách odovzdal pódium redaktorovi a vedúcemu vydavateľstva Pesti Kalligram Sándorovi Mészárosovi, ktorý večer moderoval.

O Pavlovi Rankovi a jeho knihe poviedok S odstupom času - Az idő távlatából sa S. Mészáros rozprával s prekladateľkou Annamáriou Tóthovou. Podľa nej sa autorove texty ľahko prekladajú do maďarčiny, ľahko sa nájde niť deja, pričom ide často o absurdné dianie, ktoré A. Tóthová označila prívlastkom „magický realizmus“. Samotný dej je teda ľahko stráviteľný, ťažkosti spôsobujú skôr autorove „štýlové cvičenia“, nachádzanie spôsobu napr. prekladu rodov, priblíženia hovoreného jazyka, na čo nie je spôsobilý zrkadlový preklad.

Silvo Lavrík sa predstavil budapeštianskemu obecenstvu svojou prvou prozaickou knihou Allegra barbaro a Zlodeji, preloženou do maďarčiny pod titulom Irina és az ördög. Autora odprevadila do Budapešti aj prekladateľka Margita Garajská, rodáčka z Dabaša, ktorá po absolvovaní Slovenského gymnázia v Budapešti na bratislavskej Univerzite Komenského vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra. S. Lavrík, ktorý okrem prózy píše aj drámy a režíruje v divadle, vyslovil názor, že pre píšuceho človeka je užitočné, keď strieda žánre. V súvislosti so súčasnou slovenskou literatúrou a prekladovou stratégiou na Slovensku uviedol, že tak vydavatelia, ako aj mladí záujemcovia o literatúru sa otvárajú smerom k svetu. Paradoxne práve rozdelenie českého a slovenského knižného trhu prinieslo, že sa rodí mnoho kvalitných prekladov svetovej literatúry. Prítomní sa mohli dopočuť aj o tom, že vo vydavateľstve Kalligram by mal čoskoro uzrieť svetlo sveta aj prvý román Silvestra Lavríka.

A. Račková

Pavol Rankov sa narodil v Poprade a ranné detstvo prežil vo Vysokých Tatrách. Od konca šesťdesiatych rokov žije v Bratislave. Stredoškolské vzdelanie získal na bratislavskom gymnáziu, potom sa rozhodol pre štúdium knihovedy na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po absolvovaní vysokej školy pracoval rok ako metodik v Slovenskej národnej knižnici v Martine, neskôr v Slovenskej pedagogickej knižnici v Bratislave. Od roku 1993 pôsobí ako odborný asistent na Katedre knihovedy a vedeckých informácií Filozofickej fakulty UK.

Je autorom umeleckej prózy S odstupom času, ktorou debutoval na slovenskom knižnom trhu a za ktorú v roku 1995 získal cenu Ivana Kraska (Debut roka) a v roku 1997 bol ocenený medzinárodnou literárnou cenou Jeana Monneta. V roku 2001 vydal ďalšiu knihu My a oni/Oni a my a v roku 2004 knihu V tesnej blízkosti. V roku 2002 mu vyšla knižná publikácia zo svojho odboru s názvom Masová komunikácia, masmédia a informačná spoločnosť a v roku 2006 odborná publikácia Informačná spoločnosť - perspektívy, paradoxy, problémy. V roku 2008 svetlo sveta uzrel jeho román Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy).

Pavol Rankov patrí k najvýznamnejším súčasným spisovateľom mladšej strednej generácie. Je dramaturgom niekoľkých televíznych dokumentov a publicistického cyklu.

Silvester Lavrík sa narodil 24. januára 1964 v Spišskom Štiavniku. Po štúdiách na Univerzite P. J. Šafárika v Prešove pôsobil ako učiteľ slovenského jazyka a výtvarnej výchovy. Neskôr založil amatérske divadelné združenie BáPoDi, kde pôsobil aj ako režisér. Po rôznych „londonovských“ peripetiách a remeselníckych zamestnaniach študoval divadelnú réžiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a pracoval ako režisér Slovenského rozhlasu v Bratislave. Ako dramatický autor a režisér spolupracuje aj s profesionálnymi divadlami v Čechách. Žije a pracuje preto nielen v Spiškom Štiavniku, ale aj v Bánovciach nad Bebravou, Dolnom Kubíne, Bratislave, Zlíne, Prahe, Martine, Košiciach, Trnave, Brne, Českých Budějoviciach, Ostrave, Budapešti a i. Od roku 2000 bol umeleckým šéfom Mestského divadla Zlín, v súčasnosti je šéfredaktor Slovenského rozhlasu - Rádia Devín.

Próza: Allegro barbaro (2002), Villa Lola (2004), Perokresba (2006)

Dráma: Katarína (1996), Posledný letný deň (1998), Edgar sweden psem (1999), Uschni, láska moja (1998), Alžběta Báthoryová (1999), Svety za dedinou (1999), Sota (2001), Valašské remazúry (2001), Žltá, žltá ľalia (2003), Hry (2007, výber)

Silvester Lavrík je jedným z najvýznamnejších slovenských divadelných tvorcov mladšej strednej generácie.

Letný tábor slovenskej školy v Novom Meste pod Šiatrom

Keď leto, tak tábory, a toho roku majú naše deti opäť na výber: tábor na Zemplínskej šírave pre I. stupeň, medzinárodný tábor takisto na Zemplínskej šírave pre deti II. stupňa, hvezdársky a tanečný tábor spolu s deťmi z Michaloviec v Novom Meste pod Šiatrom, či letný tábor detí slovenských škôl z Maďarska vo Vysokých Tatrách.

Ako prvý sa uskutočnil tábor menších žiakov, ktorý je už tradične organizovaný hneď po skončení školy a je vlastne tak trochu „zasvätením“ drobčekov do pestrého sveta táborov, ktoré im naša škola každoročne poskytuje. Keď má dieťa chuť a najmä jeho rodič odvahu poslať ho do tábora hneď po skončení prvej triedy, stane sa väčšinou jeho účastníkom až po 6. ročník. Toho roku sme mali veľa odvážnych prváčikov (až 6), čomu sme boli radi. Veľmi im to totiž pomôže v osamostatňovaní sa, získavaní nových vedomostí a precvičovaní slovenského jazyka.

Ako vždy, aj toho roku bol program pestrý a snažili sme sa ho zostaviť tak, aby sa neopakoval. Doteraz sme mali s počasím vždy šťastie, ale tohto roku bolo v našom regióne zvlášť neprajné, preto sme sa trochu obávali, či nám nenaruší naše plány. Začali sme 21. júna ráno a prvý program sa uskutočnil v Trebišovskom vlastivednom múzeu, kde sme si pozreli viacero expozícií. Cestou sme sa zastavili v Botanickej záhrade v Košiciach, kde nás už sprevádzal poriadny lejak. Poobede sme došli „na miesto činu“, teda do hotela Merkúr v Kaluži a nasledovalo vybaľovanie kufrov a oboznamovanie sa s okolím. Večer, vidiac zamračenú oblohu, sme si všetci priali len jedno - pekné počasie. Žiaľ, nevyšlo nám to. Našťastie, ako keby sme to boli cítili, sme si práve na tento deň naplánovali dramatizáciu rozprávky O spievajúcom vlkovi. Popoludní sme mali medzi dvoma dažďami športovú súťaž, no na večernú únavu to bolo málo a tak sme predpokladali neskorú večierku, čo sa nám aj splnilo. Aj napriek počasiu sme sa pridržiavali plánovaného programu. V stredu ráno sa na nás usmialo šťastie a tak sme sa vybrali do Michaloviec, do 1. základnej školy na Moussonovej ulici, s ktorou má naša škola družbu. Je to škola zameraná na tanec, tancujú všetci jej žiaci. Naše deti sa s pomocou pani učiteľky Janky Gombitovej naučili dva tance, ktoré v októbri využijeme pri oslavách 60. výročia založenia našej školy. Nacvičovali v ozajstnej zrkadlovej sieni, čo bolo pre ne veľkým zážitkom. Pozreli sme si aj náučný chodník, ktorý si michalovské deti vybudovali svojpomocne na školskom dvore a sami sa oň aj starajú. Jednou zo zastávok náučného chodníka bolo jazierko s rybkami, pri ktorom sme relaxovali. Poobedie sme strávili v meste prechádzkou a maškrtením, večer sme športovali. Vo štvrtok sme sa vybrali na obľúbenú túru na Vinianske jazero (deti ho nazvali žabím jazerom, lebo sa tu každoročne vyskytuje obrovské množstvo drobných žabiek), cestou sme sa oboznamovali s lesnou faunou a flórou. Zároveň sme sa rozprávali o ekológii a pravidlách správania sa v prírode (lebo, žiaľ, každoročne sa nájdu jedinci, ktorí len čo sa dostanú do lesa, začnú revať a trhať všetko okolo seba). Počasie bolo ešte stále bez dažďa. Piatok sme strávili opäť v Michalovciach, kde sme tentoraz navštívili Prírodovedné múzeum a deti si pozreli zvieratká, ktoré sa vyskytujú v oblasti Zemplína. Večer nasledoval šport a prednes slovenskej poézie, prózy, alebo piesne. Sobotu sme strávili okolo šíravy, deti sa povozili na kolotočoch a večer nám predviedli svoje spracovanie rozprávky O spievajúcom vlkovi. Podarilo sa im to skutočne veľmi kreatívne a dobre sme sa bavili.

V nedeľu sa počasie na Zemplínskej šírave opäť zhoršilo, no tento deň bol dňom nášho odchodu a tak nás to až tak veľmi nemrzelo, hoci v Košiciach sme mali naplánovanú prehliadku historickej časti mesta. Cestou sme sa zastavili v michalovskom Tescu, nakúpili darčeky a s prázdnymi peňaženkami, no o to s plnšími taškami sme cestovali do Košíc. A ako keby niekto prútikom švihol, v Košiciach svietilo slniečko. Tentoraz sme si prezreli najväčšiu mestskú pamiatkovú rezerváciu na Slovensku, ktorá bola vyhlásená v roku 1983 a je odrazom bohatej histórie mesta. V jej centre sa nachádza mnoho klenotov gotickej, barokovej a klasicistickej architektúry. Najvýznamnejšou dominantou je najväčšia gotická katedrála na Slovensku Dóm svätej Alžbety. Nachádza sa tu aj gotická Kaplnka svätého Michala, Urbanova veža, Mestská radnica, Štátne divadlo, množstvo kostolov a Hlavná ulica je lemovaná palácovými a meštianskymi domami. Po zaujímavej prechádzke a osviežení známou košickou zmrzlinou sme sa pobrali na poslednú zastávku nášho tábora, a to do ZOO v Kavečanoch. No a kto by sa dovtedy nebol unavil, tomu sa to tu určite podarilo, lebo to nie je tradičná ZOO, pretože tu zvieratá žijú v priestoroch, ktoré sa svojou veľkosťou a charakterom približujú prírodným podmienkam a tak nám prechádzka trvala asi štyri hodiny. Domov sme sa dostali v poriadku okolo 18. hodiny.

Záverom možno skonštatovať, že aj napriek nepriazni počasia sa nám ciele, ktoré sme si vytýčili, podarilo do bodky splniť a všetci sme sa vrátili domov poriadne unavení, no plní nových zážitkov. Za pomoc pri realizácii tábora patrí vďaka Verejnej nadácii pre národné a etnické menšiny v Maďarsku a novomestskej slovenskej samospráve, veď bez ich pomoci by sa deti z nášho regiónu, postihnutého vysokou nezamestnanosťou a toho roku aj viacerými záplavami, asi sotva dostali na toľké zaujímavé miesta, aké mohli spoznať práve prostredníctvom tohto tábora.

Viera Mohayová

Spoločná tvorba a oddych citaristov a remeselníkov

Tábory Čabianskej organizácie Slovákov v Sarvaši

Dejiskom tohoročného tábora citaristov Čabianskej organizácie Slovákov (ČOS) bola Slovenská základná škola v Sarvaši, kde sa v tom istom čase konal aj ďalší tábor ČOS, a síce remeselnícky, ktorý je súčasťou trojstrannej dohody o spoločných projektoch Slovákov z Maďarska, Rumunska a Srbska. V Sarvaši teda okrem slovenských detí z rôznych osád békešského regiónu boli aj slovenské deti z rumunského Nadlaku a vojvodinského Aradáča.

- Do tradičného citarového tábora ČOS aj tohto roku prišli početní záujemcovia, predovšetkým z radov detí a mládeže, ale aj niekoľkí príslušníci staršej generácie, - informovala nás vedúca citarového tábora, učiteľka spevu, spolupracovníčka Domu slovenskej kultúry (DSK) v Békešskej Čabe Ildika Očovská. - Prišli z Békešskej župy, a síce z Čabačudu, Čabasabadi, Čorváša, Gerendáša, Eleku, Irminčoku, Kétšoproňu, Poľného Berinčoka, Sarvaša a Telekgerendáša. V rôznych skupinách, ktoré boli vytvorené podľa stupňa znalosti hry na citare, sa účastníkom venovali takí odborníci, ako učiteľ hudby Ferenc Borsi, vedúci citarových kapiel v regióne Kálmán Juhász, Ján Galát, Emeše Hrušková Hajdúová, ale aj predstaviteľky mladšej generácie Kata Bernáthová a Renáta Stvoreczová, - dodala I. Očovská.

O odbornej náplni práce hudobníkov vedúca tábora uviedla, že tohto roku bolo ich zámerom predovšetkým naštudovanie hudobného sprievodu takých populárnych slovenských choreografií, ktoré má v repertoári veľká časť okolitých tanečných skupín. Niektoré z nich už väčšina účastníkov ovláda, ako napríklad Békešské tance. Počas týždňového pobytu v Sarvaši sa však venovali aj hudobnému sprievodu Maglódskych a Novohradských tancov, ako aj Tirpáckym, ktoré sú z odborného hľadiska najťažšie. Tohto roku mali v tábore aj harmonikára z Kétšoproňu, pána Pavla Križána, ktorý úspešne prezentoval hudobnú kultúru Slovákov v Maďarsku na medzinárodnej súťaži v interpretácii slovenských ľudových piesní a hudby s názvom Cez Nadlak je... Do spoločnej hudby účastníkov sa zapojila vedúca tábora hrou na husle.

Remeselnícky tábor sa po dvoch rokoch, keď bol usporiadaný vo Vojvodine, resp. v Rumunsku, opäť vrátil do Maďarska. Je to spoločná aktivita Slovákov z troch štátov. Pred troma rokmi sa konal v Békešskej Čabe v podobnej forme, a síce spolu s citaristami. Tohto roku sa ho zúčastnili okrem detí z Aradáča a Nadlaku aj ich rovesníci z Veľkého Bánhedešu. Šikovné ruky detí počas tvorivých dní v Sarvaši usmerňovali pedagogičky a znalkyne tradičnej ľudovej kultúry Erika Šindelová, Oľga Fodorová, Júlia Lázárová, Mária Sláviková Nyáriová a Anna Tóthová. Každý deň bol venovaný inému materiálu, resp. technike, takto sa zoznámili napr. s prípravou medovníkov, kraslíc, predmetov zo slamy, ale mohli si vyskúšať aj tkanie, alebo navliekanie korálikov.

Organizátori a dospelí pomocníci na čele s riaditeľkou DSK Annou Ištvánovou pripravili pre účastníkov popri práci aj rôzne zábavné programy a možnosti rekreácie. Citaristi sa po skúškach tiež mohli venovať osvojovaniu si rôznych techník tradičnej ľudovej kultúry, v čom im pomáhala Alžbeta Liptáková. Po večeroch sa milovníci slovenského folklóru venovali spoločnému nácviku piesní, ale mali napríklad aj futbalové zápasy. Tohto roku sa zdali byť najšikovnejšími chlapci z Aradáča. Na súťaži Kto čo vie? sa veľkej obľube tešili slovenské piesne a básne, pričom hlavnú cenu získali citaristi, ktorí sa tento krát prezentovali slovenskými ľudovými tancami. Účastníci sa pritom zoznámili aj s pamätihodnosťami hostiteľského mesta Sarvaša, boli na výlete loďou po Kereši a zaplávali si na miestnom kúpalisku. Vyvrcholením pobytu v Sarvaši bola výstava diel, vyhotovených v tábore, ako aj galaprogram citaristov.

(csl)

Letný národopisný tábor sarvašských detí

Kultúrny spolok sarvašských Slovákov Vernosť tradične organizuje v lete národopisný tábor pre žiakov Slovenskej základnej školy, materskej školy a žiackeho domova v Sarvaši. Aj tento rok v dňoch 14. až 18. júna pripravil tábor so zameraním na život sarvašských Slovákov, na ich jazyk, zvyky, kultúru a na ich každodenné činnosti. Pri zostavovaní programu tábora bolo dôležitým bodom pripomenúť si 60. výročie založenia slovenských škôl v Maďarsku, predovšetkým sarvašskej slovenskej školy. Účastníci tábora si mohli pozrieť DVD film, ktorý bol vydaný spolu s pamätnicou školy a zapojiť sa do kvízu, ktorý prebiehal v slovenskom a v maďarskom jazyku. Opäť sme pripravili aktívne tvorivé dielne pre žiakov školy. Deti pracovali s textilom, tkali, vyšívali rôzne motívy na záložky do kníh, pracovali s hlinou v hrnčiarskej dielni, pripravili si náramky a náhrdelníky z cestoviny. Oboznámili sa s prípravou tradičných jedál, pod vedením učiteľky materskej školy Margity Kmotriczovej robili tarhoňu, ktorú usušili na slnku. Boli sme aj na výlete v Békešskej Čabe, pozreli sme si Čabiansky slovenský oblastný dom, kde deti mali možnosť porovnávať život Slovákov v Maďarsku. V Múzeu obilia si popozerali stroje a nástroje, ktoré používali naši predkovia pri obrábaní pôdy, veterný mlyn, čabiansky sálaš, ale najviac sa im páčili kone.

V tábore, na ktorý finančne prispela Celoštátna slovenská samospráva a Kultúrny spolok sarvašských Slovákov, sa zúčastnilo 75 detí. Našim cieľom bolo oboznámiť deti so slovenskými hodnotami Sarvaša, rozširovať ich slovnú zásobu a predovšetkým upevňovať ich slovenskú identitu.

Anna Franková

Komlóšske deti v Rejdovej na Slovensku

Jazykový pobyt v zahraničí je ideálnou formou, aby si dieťa cez prázdniny oddýchlo a zároveň rozšírilo svoje jazykové schopnosti. Ak chceme, aby sa naše deti raz uplatnili v živote, boli úspešné a akceptované svojím okolím, musia v dnešnom globálnom svete hovoriť aspoň dvoma cudzími jazykmi. Aj keď sa úroveň vyučovania cudzích jazykov neustále zlepšuje, je vedecky dokázané, že jazyk sa najľahšie a najefektívnejšie učí tam, kde sa ním hovorí. Deti sa domov vrátia plné zážitkov, skúseností, spoznajú nových priateľov. Stávajú sa samostatnejšie, rozhľadenejšie, sebavedomejšie a komunikatívnejšie.

Aj 40 detí a 4 učiteľky Slovenskej základnej školy zo Slovenského Komlóša dostali koncom júna príležitosť zúčastniť sa na týždňovom letnom tábore v Rejdovej na Slovensku. Rejdová je rázovitá malebná slovenská dedinka pod najvyšším vrchom Slovenského Rudohoria - Stolicou, neďaleko mesta Rožňava. Okolie obce tvoria krásne hory. V teplejších mesiacoch je tu možnosť zbierať lesné plody, pre zimných turistov je v obci vybudované lyžiarske zariadenie a dobrým balzamom na dušu sú aj prechádzky zimnou a letnou prírodou. Cieľom pobytu v tomto tábore bolo, aby deti spoznali prírodné a historické krásy tohto regiónu, doplnili si svoje doterajšie vedomosti o Slovensku, precvičili svoje jazykové znalosti zo slovenčiny.

Tábor zorganizovala pre komlóšskych žiakov už ich bývala hosťujúca učiteľka Dagmar Kötelešová, ktorá pochádza z Rožňavy. Každý deň čakal žiakov a ich učiteľky bohatý program. Hneď prvý deň zavítali do Rožňavy. Tu sa stretli so svojimi rovesníkmi zo Základnej školy akademika Jura Hronca, s ktorými si takmer tri roky dopisovali a až teraz mali možnosť sa stretnúť a osobne sa spoznať. Vedenie školy pripravilo pre všetkých žiakov spoločné športové predpoludnie, počas ktorého si deti pozreli ukážky práce psovodov, zásahového vozidla, prácu požiarnikov a vojakov. Niektoré z disciplín, ako napríklad streľbu zo vzduchovej pušky, si mohli aj sami vyskúšať. Popoludní si Komlóšania pozreli historické centrum Rožňavy a odtiaľ sa presunuli do Dediniek (malebnej obce v Hnileckej doline, pri vodnej nádrži Palcmanská Maša, ktorá je známym a obľúbeným rekreačným strediskom v letnej aj zimnej sezóne), kde absolvovali kratšiu túru.

V ďalších dňoch navštívili Vysoké Tatry. Pozemnou lanovkou zo Starého Smokovca sa vyviezli na Hriebienok, odtiaľ ďalej pešo pokračovali k Bilíkovej chate a k vodopádom. Aj napriek veľmi studenej vode neváhali niektorí odvážlivci vyskúšať na vlastnej koži ľadovosť tatranských vodopádov. Okrem Starého Smokovca navštívili aj Štrbské pleso. Veľkým zážitkom pre Komlóšanov bola návšteva Dobšinskej ľadovej jaskyne, hradu Krásna Hôrka a nemenej známeho kaštieľa v Betliari. Niektoré deti boli na Slovensku prvýkrát a prvý raz absolvovali túru v hornatej prírode. Jeden z výletníkov aj poznamenal: „Tu by sa nám veru ťažko chodilo na bicykli do školy“. Tábor hodnotil deti veľmi pozitívne. Domov odchádzali príjemne unavené s nádhernými zážitkami a novými skúsenosťami. Realizáciu tábora finančne podporili Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Celoštátna slovenská samospráva, župná slovenská samospráva, Verejnoprospešná nadácia Zväzu Slovákov v Maďarsku a školská nadácia Pre slovenskú národnostnú vzdelanosť, za čo im patrí úprimné poďakovanie.

(dk)

Slovenský program na Obecnom dni v Čabačude

Napriek prudkému lejaku sa v poslednú júnovú sobotu zišli na športovom ihrisku v Čabačude početní diváci, ktorých tu čakali rôzne zábavné a kultúrne programy. - V rámci Obecného dňa už ôsmykrát usporadúvame národnostný program. Býva nás oveľa viac, dnes nám počasie nežičilo - informovala nás predsedníčka Slovenskej samosprávy v Čabačude Katarína Fehérová, ktorá je zároveň predsedníčkou miestneho spolku Slovákov.

V predpoludňajšom bloku Obecného dňa hrala hlavnú rolu gastronómia a šport. Na prípravu tradičných jedál v kotlíkoch sa podujali družstvá nielen z hostiteľskej obce, ale aj z okolitých miest a osád, ako napr. z Irminčoku, Sarvaša, alebo Strieborných Viníc. Futbalové zápasy boli zaujímavé preto, lebo okrem mužov mohli prevziať trofej z rúk starostu Jozefa Molnára aj predstaviteľky nežného pohlavia, tentokrát zápas s vydatými ženami vyhrali slobodné dievčatá.

Popoludní patrilo javisko slovenským kultúrnym telesám. Po pozdravných slovách moderátoriek a riaditeľky miestnej školy Alžbety Šurinovej a slovenčinárky Anny Somogyváriovej Huňovej - program začali miestne deti, ktoré sa hre na citare začali venovať pod vedením svojej učiteľky Emese Hruškovej Hajdúovej práve pred rokom, v citarovom tábore Čabianskej organizácie Slovákov. Cez školský rok sa k nim pridali ďalší záujemcovia a spolu so spevákmi školy potešili obecenstvo kyticou slovenských a maďarských ľudových piesní, sólo spievala Kinga Kašníková. Deti z Čabačudu sa ľudovému tancu venujú v rámci Základnej umeleckej školy Kálmána Chována v Sarvaši. S choreografiou slovenských detských hier Rity Furíkovej, s ktorou na nedávnej celoštátnej súťaži ľudového tanca obsadili tretie miesto, si získali aj priazeň účastníkov národnostného stretnutia. Miestni dospelí pestovatelia slovenského folklóru sa združujú v speváckom zbore. Hudobný sprievod zabezpečuje citarová kapela, rozšírená o harmoniku, pod vedením Jozefa Majora. V toto daždivé popoludnie prišli obohatiť program spriatelené spevácke zbory z Kondorošu a Telekgerendášu. S rezkými slovenskými tancami vystúpila mládež z Eleku. Popri maglódskych a novohradských tancoch mal snáď najväčší úspech békešský marš. Slováci sa po programe zišli na spoločnej večeri v kultúrnom dome.

Návštevníci Čabačudu si mohli vybrať z viacerých sprievodných programov. V škole bola inštalovaná putovná výstava fotografií na tému „Živé tradície v južnej časti Dolnej zeme“. V športovej hale pripravili etnografka zo Sarvaša Terézia Hanzóová a miestny poľnohospodár Ján Szenczi, ktorý sa popri starodávnych pohľadniciach a numizmatike vyzná aj v miestnej histórii, výstavu tradičných interiérov, ozdobných a úžitkových predmetov. V Čabačude sa ženy pod vedením Judity Sebedínskej venujú modernému odvetviu ručných prác, a síce patchworku. Zo svojich diel zostavili peknú expozíciu. Vedúca krúžku nám ukázala erb so slovenským názvom obce, pripravený touto technikou, ktorý pred niekoľkými rokmi darovali Slovenskej samospráve v Čabačude.

(csl)

Nevesty a ženísi dávnych čias medzi nami

Určite sa aj vám stáva, že sa prehrabávate medzi starými zažltnutými fotografiami a zmocňuje sa vás zvláštny pocit. Najmä, keď si uvedomujete, že ľudia, ktorí sa usmievajú na snímkach, už dávno nie sú medzi živými, alebo sú to vaši starí rodičia, ktorých si pamätáte úplne ináč. Okrem rodinnej histórie takéto poklady skrývajú v sebe aj minulosť našej národnosti. Uvedomujú si to aj mnohí vedúci a členovia našich samospráv a organizácií, ktorí zo starých fotografií zostavujú a vydávajú knihy alebo usporadúvajú výstavy. My vám teraz ponúkame ukážku z fotografií, ktoré boli nedávno vystavené v Osvetovom stredisku Sándora Petőfiho v Malom Kereši a ktoré možno opäť odpočívajú medzi starostlivo chránenými rodinnými relikviami Malokerešanov.

Tunajší Slováci siahli po záberoch do zásuviek a skríň na výzvu predsedníčky miestnej slovenskej samosprávy a slovenskej organizácie, Zuzany Gmoserovej, ktorá svojim elánom vždy dokáže zmobilizovať svoje prostredie. Tento krát si zaumienila usporiadať v komornej sieni osvetového strediska výstavu Z dievčaťa nevesta. Vyhrabali teda ožltnuté staré fotografie mladomanželov zašlých čias oblečených do kroja, oprášili zarámované obrazy, ktoré našli na povale a zaniesli ich do kultúrneho domu, aby sa z obrovského množstva muzeálneho pokladu zrodila nezabudnuteľná výstava. Takmer 300 snímok, medzi nimi stopäťdesiat veľkých zarámovaných, poznášalo približne 50 malokerešských slovenských rodín. Aj zásluhou práce kolektívu inštitúcie sa zrodila fenomenálna výstava, ktorá predstavila kus našej minulosti, nášho kultúrneho dedičstva a mnohým návštevníkom sa pri pohľade na ňu tlačili do očí slzy.

Z fotografií sa na nás usmievajú nevesty oblečené do bielej čipky, alebo čiernych svadobných šiat v kruhu družičiek, mládenci v klobúkoch sa smelo pozerajú do objektívu fotoaparátu, ako keby vedeli, že o polstoročie budú vyznávať o minulosti svojim vnukom. Prečo je ojedinelá hodnota týchto fotografií? Lebo mnohí z týchto kedysi usmievavých neviest a fešných ženíchov žijú ešte medzi nami a sú nositeľmi sveta, ktorý my a naše deti poznáme iba z ich rozprávania. Poprosme ich teda, aby sa s nami podelili o svoje čarovné historky. Aby nám porozprávali o bývalých zvykoch, tradíciách, lebo iba oni vedia, odkiaľ a kam poháňali s nevestou a ženíchom vyzdobené koče so štafírungom, o čom si šepkali mladí ľudia na lavičke vedľa Petőfiho sochy a kadiaľ sa pustil z kostola svadobný sprievod? A, samozrejme, aj o tom, ako sa medzi sebou rozprávala a žartovala mládež pomáhajúca pri organizovaní svadby pred pivnicou pokrytou trstinou.

Zs. Bodová (br)

Zo súťažných prác Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku

Od priezviska k mojim predkom

Volám sa Gábor Laczkó, mám 17 rokov, narodil som sa v Békešskej Čabe, kde i žijem. Moje rodisko je centrom dolnozemských Slovákov, to znamená, že tu z hľadiska pôvodu žijú aj Slováci. Moja rodina nepochádza priamo z Čaby, presťahovala sa sem z rôznych kútov bývalého Uhorska. Kvôli tomu nikto z príbuzných nevie po slovensky, iba ja. O svojom pôvode som nič netušil. Napriek tomu som sa rozhodol, že za pomoci genealógie a skúmaním priezvisk v mojej rodine to zistím.

Len šťastná náhoda

Bola to len šťastná náhoda, že som sa začal učiť po slovensky. Všetko sa začalo tým, že po škôlke rodičia nevedeli, kam ma majú zapísať do školy. V jednej škole neboli sympatickí učitelia, druhá škola bola plná, tretia tiež, atď. V jeden deň, keď moja mamka a môj otec, ktorí sú záhradníci, sadili stromy v slovenskej škole a museli sa niečo dohovoriť s pani riaditeľkou, opýtali sa, či nemôžem chodiť do tejto školy. Vtedy ešte nevedeli, že aj deti neslovenskej národnosti sa sem môžu prihlásiť. Tak sa stalo, že som začal navštevovať prvú triedu slovenskej školy. Po ôsmich rokoch som sa musel rozhodnúť, kam ďalej. S rodičmi sme sa dohodli, že naďalej budem chodiť do slovenskej školy, veď tu spolu s maturitou, dostanem aj jazykovú skúšku. Zavážilo aj príjemné ovzdušie a rodinná atmosféra. Aj po jedenástich rokoch môžem vyhlásiť: bola to naozaj šťastná náhoda, že som sa začal učiť po slovensky. Veľmi som si obľúbil moju školu a tento jazyk a keď o rok budem maturovať, bude mi veľmi ľúto, že jej múry opustím. Ale slovenčinu neopustím v žiadnom prípade.

O priezviskách

Malé deti sa najprv naučia, že toto „sme my, naša rodina” (teda otec, mama, starí rodičia atď.), zapamätajú si aj svoje meno. Mnohí, keď sa naučia napísať svoje meno, si začnú klásť otázku: „Dobre, dobre! Ale prečo práve toto meno?”. Keď je to navyše nezrozumiteľné priezvisko, prichádza otázka „A čo vlastne znamená?”. Takto začne človek pátrať, hľadať dôvody, prečo má také meno, aké má.

Priezvisko tvorí základ identity každého človeka, určuje a označuje, ale necharakterizuje ho. Priezviská sú nezameniteľnými kódmi do celého života. Skúmanie rodinných mien, ako sa menili v toku dejín, ako sa vytvorila konečná forma, je veľké dobrodružstvo, cestovanie v čase.

V stredoveku na našom území nebolo povinné používať rodinné mená. Namiesto toho ľudia použili tzv. prídomky, napr. Jozef z Budína. Často sa používalo ako prídomok aj meno otca, napr. Ján, syn Jozefa z Budína. Priezviská sa začali povinne používať až za vlády Márie Terézie a jej syna Jozefa II., napriek tomu, že už v XIV.-XV. storočí sa začali vyskytovať priezviská v širšom kruhu, aby sa na úradoch mohli ľudia odlišovať. Na začiatku ani rodné, ani krstné mená sa nedali premeniť na iné. V roku 1816 to František I. zmenil, bolo možné zmeniť si rodné meno, ale krstné nie.

Keď sa neznámy človek ocitne v novom priestore, vždy sa nastolia otázky: „Skadiaľ prišiel?”, „Odkiaľ pochádza?”. Dotyčný potom dostal meno podľa toho, ako na to odpovedal. V maďarčine je to prípona -i, napr. Csongrádi, Szigeti. V slovenčine je to -ský, napr. Podhradský, Farkašovský, Vajanský. Patria sem aj mená bez prípony, ako napr. Nitra

V každom type sa objavujú vo veľkom počte cudzie, alebo pôvodom cudzie mená, v maďarskom aj v slovenskom priestore, ale aj v iných krajinách. Dokonca keby sme siahli hlbšie do dejín, našli by sme pôvod latinský, čo je dôkazom toho, že rímske impérium, Limes Romanus, ako sa historicky nazýva pohraničie starovekého Ríma, siahalo až po Devín a Trenčín. Zanechalo tu kultúrne dedičstvo aj v podobe priezvisk.

Moji najbližší

Môj otec sa volá Lóránt Zoltán Laczkó. Druhé meno Zoltán má podľa otca. Narodil sa 17. septembra 1956 v Békešskej Čabe, v roku revolúcie. On bol pôvodne automechanikom, kým sa nezoznámil s mojou mamičkou, potom zmenil povolanie.

Moja mamka sa dievčenským menom volá Marta Ballaová. Narodila sa 17. júna 1958, tiež v Békešskej Čabe. Vyštudovala záhradníctvo na vysokej škole v Kečkeméte. S otcom sa zoznámila v Drážďanoch, v Nemecku. Obaja tam boli so svojimi priateľmi. Mamka tam pracovala, otecko bol na výlete. Stretli sa na stanici v Drážďanoch. Čo sa stalo, keď prišli domov? Zosobášili sa, s čím viacerí v rodine nesúhlasili. Na začiatku mali len jednu súpravu posteľnej bielizne. Dnes sa z toho smejú. Mamka chodila ešte na vysokú školu, keď prišiel na svet môj brat Lóránt. Až po skončení štúdií začala pracovať v jednej záhradníckej firme. Otecko bol automechanikom vo firme Volán. Po rokoch si začali budovať svoje vlastné podnikanie, chceli sa osamostatniť. Zaoberali sa pestovaním stromov a kvetov, ale aj iných rastlín. Pracovali dlhé roky aj pre mesto. Dosiahli veľa, vďaka veľkej usilovnosti a pracovitosti. Keď už mali skoro všetko, zastihla ich kríza. Dostali sa do situácie, keď sa museli rozhodnúť, ako ďalej. Odišli pracovať do Anglicka. Teraz pracujú v Londýne, v inom povolaní. Predsa je v tom aj niečo dobré, môžem viackrát za rok cez prázdniny cestovať do Londýna.

Mám aj dvoch súrodencov, presnejšie dvoch starších bratov. Lóránta som už spomenul. Má 31 rokov, pracuje ako záchranár. Teraz bývam s ním. Druhý sa volá Balázs. On má 29 rokov, pracuje v mäsopriemysle. Má aj jedného syna, ktorý teraz začal chodiť do prvej triedy. On a jeho rodina sa nedávno presťahovali, bývajú v čabianskych Viniciach. Bohužiaľ, moji starí rodičia už nežijú. Bol som ešte maličký, keď zomreli. Veľmi ľutujem, že mi nemohli pomôcť, aby som ich lepšie spoznal a tým aj korene svojej rodiny. Pokúsil som sa preto o to sám a vypracoval som na základe všetkých nájdených dokumentov náš rodostrom.

Moji predkovia a ich pôvod

Ako som už spomenul, moji predkovia nepochádzajú z Čaby. Ja som len druhá generácia, ktorá sa narodila v Čabe. Mamkina vetva pochádza zo Segedína, z Níršégu a z dnešného Rumunska. Moja stará mama, dievčenským menom Emilia Riczaová, sa narodila v Níračáde v roku 1926. Bola najmladšia zo štyroch detí. Bola ešte dievča, keď sa rodina presťahovala do Čaby. Bola kaderníčka. Najprv pracovala u svojej tety, ktorá bola tiež kaderníčkou, potom odišla pracovať do divadla. Môj dedko, János Balla, sa narodil v Segedíne v roku 1927. On sa dostal do Čaby kvôli práci, pracoval u MÁV (Maďarské štátne železnice) ako mechanik. Tu sa zoznámil s babičkou a hneď si ju vzal. Moja mamka bola ich jedinou a pomerne neskoro narodenou dcérou. Ako som to zistil, rod Ballaovcov pôvodne býval v Segedíne, v Dolnom meste. Poznali aj hovorili segedínskym nárečím. Dedko mal piatich súrodencov, on bol druhý najmladší. Moji prastarí rodičia boli Ferenc Balla a Júlia Bozókiová. Moja prababka bola druhou ženou môjho praotca, prvá zomrela. Môj pradedko bol roľníkom. Celá segedínska vetva rodiny bola katolíckeho vierovyznania. Pôvod priezviska Balla som nevedel. Možno, že pochádza z maďarského slova ballag = pomaly vykročiť alebo z krstného mena Baláž.

O rode Bozókiovcov neviem skoro nič. Pôvod priezviska je maďarský, patrí do 6. skupiny, teda určuje pôvod označeného predka. Ten dávny predok, ktorý dostal toto priezvisko, pravdepodobne pochádzal z dediny Bozók. Bozók sa teraz nachádza na území Slovenska, volá sa Bzovík. Nachádza sa v Banskobystrickom okrese, na území bývalej Hontianskej župy. Bývajú tu hlavne Slováci.

Mamka mojej starej mamy, teda moja prababka Ilona Pappová, sa narodila v Níršégu, v dedinke Csegöld. Jej manželom bol Lajos Ricza, on sa narodil vo Veľkom Varadíne. Moja prababka zomrela mladá, mala žlčové kamene. Mala troch súrodencov: brata Mihálya Pappa, jednu staršiu sestru Emiliu Pappovú a jednu mladšiu sestru Magdu Pappovú. Všetci sa narodili v Csegölde a zomreli v Békešskej Čabe. Ich rodičia boli József Papp a Veron Bibaová, moji praprastarí rodičia. Rod Pappovcov patril k bohatej sedliackej vrstve. V Čabe mali jeden veľký dom vo Viniciach a vlastnili obchod. Hneď na prvý pohľad je jasné, akého pôvodu je rodinné meno Papp, nemusím to bližšie vysvetliť. Je to veľmi rozšírené maďarské meno, hlavne v Bihorskej a v Satmárskej župe a patrí do skupiny priezvisk vytvorenej na základe prirovnania a odkazujúce na funkcie. Či niektorý z predkov vykonával túto funkciu, alebo sa len svojim správaním a výzorom zaradil k tomuto označeniu, sa už nedozviem. Nenašiel som o tom žiadny doklad.

Pôvod rodinného mena Biba nepoznám. Je to veľmi zriedkavé meno.

Rodina Riczovcov pochádza z Veľkého Varadína, aj dodnes tam máme príbuzných, ktorých, bohužiaľ, nepoznám. O rode Riczovcov žije taká legenda, že jeden z predkov bol Turkom, ešte z obdobia tureckých vojen. Vraví sa, že aj na tvári Riczovcov je to vidno.

Otcova rodina pochádza z Gyuly a z Budapešti. Môj starý otec bol Zoltán Laczkó a moja stará mama Mária Majorosiová. Volali sme ju kismama. O rode Laczkovcov neviem veľa, lebo moja babička sa znovu vydala. Viem, že prišli do Čaby z Pešti. Priezvisko Laczkó je vytvorené zo slovenského mena. Je z krstného mena László/Ladislav. To sa spájalo s príponou zdrobneniny -ko, čo je slovenské. Potom sa to predĺžilo v maďarskom priestore. Najčastejšie sa vyskytuje na Horniakoch, na dnešnom Slovensku a nie je vôbec zriedkavé. Rod Majorosiovcov sa nevolal vždy tak. Môj prastarý otec sa volal György Morár. Premenoval sa na Majorosi v 40. rokoch 20. storočia, v období silného pomaďarčovania. Musel sa rozhodnúť, či sa premenuje, alebo ho premiestnia. Rodina Morárovcov bola pôvodom rumunská. Morár je z rumunského slova „morar“, čo znamená po slovensky mlynár. Moja praprababka Florina Pappová vedela ešte po rumunsky. Moja prababka bola Mária Leukuczová. Zomrela skoro, keď mala 25 rokov, na zápal slepého čreva, čo vtedy ešte nevedeli vyliečiť. Priezvisko Leukucza je tiež veľmi zriedkavé, nenašiel som nikde žiadne dokumenty, ktoré by dokazovali jeho pôvod. Asi tiež pochádza z Rumunska. Z rodu Morárovcov, či už Majorosiovcov, viacerí žijú v zahraničí. Po revolúcii roku 1956 dvaja bratia mojej starej mamy emigrovali do Švajčiarska. Oni už nežijú, ale majú potomkov vo Švajčiarsku a v Rakúsku.

Na záver

Z môjho výskumu vysvitlo, že nie som pôvodom ani Maďar, ani Slovák. Alebo práve naopak, že som aj Maďarom, aj Slovákom, či dokonca Rumunom alebo Turkom? Ale kto má čistý pôvod na tomto území a vôbec v celej Európe? Býva tu množstvo národov. Celá Karpatská kotlina, Dolná zem bola skoro tisíc rokov jednou krajinou. Počas tých rokov tu žijúce národy sa miešali, presídľovali, udomácňovali, dostávali sa pod vplyv aj iných národov, ako boli Turci, či Tatári. Asi tu nežije ani jeden človek, ktorý by opodstatnene mohol vyhlásiť, že je čistým Slovákom, Maďarom, či Rumunom. Ja sa považujem za typického stredoeurópskeho mládenca. Medzi mojimi predkami sú Maďari, Slováci, Rumuni, dokonca aj Turci. Možno keby som bol pátral ďalej, našiel by som predkov aj inej národnosti. Kto vie? Myslím si, že národná príslušnosť nezávisí len od toho, akých predkov má človek. Závisí od toho, za koho sa človek sám považuje, od materinského jazyka a v neposlednom rade, kam ho ťahá jeho srdce.

Gábor Laczkó

Slovenské gymnázium v Békešskej Čabe

Ja a moji predkovia III. - 1. miesto v II. kategórii

Pripravujúci učiteľ: Anna Perovičová

(Redakčne upravená verzia)