Na stretnutí, ktoré sa uskutočnilo 17. augusta na pôde Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) sa nevedeli dohodnúť na podmienkach koaličnej dohody organizácie, ktoré pred troma týždňami začali rokovania o spolupráci počas volieb. Pôvodným zámerom bolo vystupovať v tohoročných voľbách do menšinových samospráv jednotne na všetkých troch stupňoch volieb. Na predchádzajúcich dvoch rokovaniach sa zúčastnené organizácie dohodli na tom, že počas volebného procesu budú rešpektovať Etický kódex, ktorý zostavila Slovenská volebná koalícia pred štyrmi rokmi, ako aj na tom, že nebudú podporovať zakladanie slovenských samospráv v tých usadlostiach, kde slovenská komunita neexistuje. Nepodarilo sa dohodnúť na tom, kto by mal stáť na čele novej CSS ani na princípoch rozdelenia miest vo valnom zhromaždení (VZ).
Organizácie zoskupené v Únii slovenských organizácií v Maďarsku (ÚSOM), ktorú zastupovala štvorčlenná delegácia na čele s predsedom Františkom Zelmanom, boli toho názoru, že už aj počas volieb do miestnych samospráv by sa mali voliči informovať o tom, aké sú predstavy nominačnej organizácie o budúcom vedení a s ním súvisiacom smerovaní celoštátnej samosprávy. Argumentovali tým, že keď sa nominačné organizácie nedokážu dohodnúť na takej podstatnej záležitosti, akou je osoba budúceho predsedu, potom nie je šanca na dohodu ani neskôr.
Rokovacia delegácia Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM), ktorú viedla predsedníčka Ruženka Egyedová Baráneková a Združenia a regionálneho kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov na čele s predsedom Jozefom Havelkom zastávali stanovisko, že dnes, keď ešte nie je známe, kto bude zvolený do miestnych slovenských samospráv, je predčasné hovoriť o rozdelení funkcií v CSS a o vedení by sa malo rozhodovať prostredníctvom volieb. K tomuto názoru sa prikláňali aj zástupcovia dvoch budapeštianskych organizácií (Klub slovenských dôchodcov a Slovenský spevácky zbor Ozvena). Ladislav Petro dokonca navrhol, aby sa koaličné rokovania obmedzili na spoluprácu počas volieb do celoštátnej samosprávy a vyšli s konkrétnym návrhom na rozdelenie miest vo valnom zhromaždení.
Na vášnivom a napätom rokovaní síce odznelo niekoľko kompromisných návrhov, ale keďže sa patovú situáciu zapríčinenú odlišným prístupom zúčastnených organizácií k personálnym otázkam nepodarilo preklenúť, rozišli sa bez podpísania dohody. Z toho vyplýva, že počas volieb do miestnych slovenských samospráv bude viacero nominačných organizácií, a počas volieb do celoštátnej samosprávy budú pravdepodobne minimálne tri listiny (ZSM, ÚSOM a Budapešť). Na základe skúseností z predchádzajúcich volieb sa všetci prítomní zhodli v tom, že počas volebnej kampane by si mali čo najmenej ubližovať. Účastníci rokovania na otázku Ľudových novín potvrdili, že nepodporia zakladanie slovenských samospráv v piatich neslovenských obciach v Boršodskej župe a že budú rešpektovať Etický kódex. Dohodli sa aj na tom, že by bolo užitočné stretnúť sa v podobnom kruhu a prediskutovať aktuálne otázky po 3. októbri, keď sa uskutočnia voľby do miestnych slovenských samospráv.
Únia slovenských organizácií v Maďarsku (ÚSOM) s poľutovaním konštatovala, že slovenské registrované nominačné organizácie sa ani po troch rokovaniach nedokázali zhodnúť a jednotne postupovať v nastávajúcich voľbách miestnych a teritoriálnych slovenských samospráv, ako aj orgánov Celoštátnej slovenskej samosprávy.
ÚSOM vidí príčinu neúspechu v rozdielnom prístupe niektorých organizácií k volebnému procesu, čo v plnej miere rešpektuje. Pridržiava sa však vlastnej zásady, podľa ktorej miestni slovenskí voliči a kandidáti miestnych samospráv už pred 3. októbrom by mali poznať volebné ciele a organizačné predstavy nominačných organizácií. ÚSOM uvedomujúc si svoju zodpovednosť v menšinových voľbách neponúka mačku vo vreci, nemieni ponechávať vážne rozhodnutia na náhodu alebo volebné praktiky na poslednú chvíľu. Práve preto už teraz vyhlasuje, že vedúcim jej celoštátnej volebnej listiny a kandidátom na post predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy bude súčasný predseda Ján Fuzik, na čele s ktorým sa CSS stala najefektívnejšou a najúspešnejšou celoštátnou menšinovou samosprávou v Maďarsku.
K volebnej nominačnej organizácii ÚSOM so skráteným názvom Slovenská únia sa pripojili Slováci z Dolnej zeme, z okolia Pešti, zo Zemplína a Bakoňu, ale hlásia sa záujemcovia i z ďalších oblastí. Slovenská únia je otvorená a odhodlaná podporovať a nominovať kandidátov slovenských organizácií a kolektívov, ktoré s jej otvoreným postupom súhlasia. Budúci kandidáti sa môžu obrátiť na predsedu ÚSOM Františka Zelmana na telefónnom čísle +36-30-625-4771 alebo na elektronickej adrese Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. .
Uplynulo iba niekoľko hodín od momentu, keď si účastníci (žiaľ, neúspešného) rokovania o spoločnej volebnej koalícii Slovákov v Maďarsku dali čestné slovo, že napriek nedohode budú dodržiavať Etický kódex, vrátane jeho 10. bodu: „Nominačné organizácie rešpektujú kandidátov iných organizácií, dodržiavajú pravidlá fair play v období pred voľbami a po nich.“ Predstavitelia našich organizácií sa tým v podstate zaviazali rešpektovať v uplynulom období vytvorené, aj v celoštátnom meradle všeobecne známe delenie volebných teritórií férovým prístupom k citlivej otázke: ktorá občianska organizácia kde bude nominovať svojich kandidátov. Uplynulo teda iba niekoľko hodín, a Únia slovenských organizácií v Maďarsku (ÚSOM) už aj vyrukovala s vyhlásením, „Výzvou k voličom“ o tom, že „Slovenská únia je otvorená“. Obsah tohto dokumentu, očividným cieľom ktorého je takpovediac prelákať kandidátov iných slovenských organizácií na svoju stranu, je v príkrom rozpore so spomínaným Etickým kódexom a má veľmi ďaleko od dodržiavania pravidiel fair play.
K dohode našich slovenských registrovaných nominačných organizácií nemohlo dôjsť preto, lebo okrem zástupcov ÚSOM nikto nesúhlasil s tým, aby sme predčasne, vopred určili osobu zastávajúcu post predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) v ďalšom cykle (v rokoch 2011-2015) už teraz, keď ešte nevieme ani to, kto sa dostane do miestnych slovenských samospráv, kto vôbec môže prísť do úvahy ako kandidát na teritoriálne a celoštátne volebné listiny.
V tejto súvislosti azda ešte dôležitejšie než časový faktor sú zásady, uplatňovanie demokratických princípov, aby sme voľby nedegradovali na akési kuloárne dohody úzkych skupín svojich zástupcov. Veď podstatou práva voliť je rozhodovať sa pre jednu z viacerých možností, vybrať si z rôznych alternatív. Zväz Slovákov v Maďarsku (ZSM) považuje voľby za najzákladnejšiu a najdemokratickejšiu právomoc každého človeka. Slobodné voľby pritom vôbec neznamenajú „ponechávať vážne rozhodnutia na náhodu“ - ako o tom píše predseda ÚSOM vo svojej „Výzve k voličom“ -, ale to je naše základné právo po zvážení všetkých alternatív a argumentov vyjadriť sa, vybrať si, rozhodnúť sa, no a potom, samozrejme, rešpektovať výsledky čistých, nezmanipulovaných volieb.
Nie je tajomstvom, že tieto zásady sme presadzovali aj na rokovaniach s predstaviteľmi ďalších nominačných organizácií Slovákov v Maďarsku. Náš Zväz, ktorý bol iniciátorom rokovaní o spoločnom postupe pred blížiacimi sa komunálnymi a menšinovými voľbami, nekládol podmienky, nehovoril o menách, avšak dôsledne presadzoval princíp a potrebu demokratických volieb. Konkrétne, v praxi sme si to predstavovali takto: ak jedna nominačná organizácia prinesie do spoločnej koalície najviac miestnych slovenských samospráv (teda aj elektorov voliacich CSS), bude nominovať predsedu, v poradí druhá bude mať právo nominovať zástupcu predsedu, atď... 29 poslancov CSS potom rozhodne, ktoré osoby budú zastávať funkcie v našom najvyššom volenom zbore. O tom sú voľby a o tom hovoria aj príslušné právne normy.
Naším prvoradým cieľom je úspešne zvládnuť voľby do miestnych slovenských samospráv, aby boli zvolení kandidáti schopní na vysokej úrovni zastupovať záujmy našej národnosti. Až potom príde na rad zostavovanie listín do teritoriálnych slovenských zborov a CSS. O toto nám aj počas rokovaní išlo a o toto nám ide aj teraz. Predseda CSS je voleným činiteľom a je povinný konať tak, aby rešpektoval zákony a aby presvedčil všetkých, ktorí tiež budú kandidovať do miestnych slovenských samospráv, že so svojimi morálnymi a odbornými kvalitami pôjde do volieb. Kandidáti si zmerajú sily a poslanci rozhodnú. Súčasný predseda CSS, ktorí bol prítomný na všetkých troch kolách rokovaní, môže mať veľmi prísnu, ale spravodlivú morálnu kontrolu nad tým, ako sa dodržiava Etický kódex. Hlavne však musí byť integrujúcim človekom, ktorí našich Slovákov spája a nerozdeľuje. V opačnom prípade totiž naša roztrieštenosť bude našou záhubou.
SPOLU - takto sa mala volať naša spoločná slovenská volebná koalícia. Tá síce pre spomínanú okolnosť nemohla vzniknúť, neznamená to však, že nemôžeme kráčať spolu za našich Slovákov. Môžeme a aj by sme si mali spolu zvoliť slovenské samosprávy a ich vedúcich - na miestnej, župnej a celoštátnej úrovni. Veď ide o nás, o našu spoločnú budúcnosť. Chcela by som veriť, že to všetci chápeme. Je skutočne poľutovaniahodné a aj znepokojujúce, že vraj všetci chceme ísť spolu, ale predsa nejdeme. Pýtam sa: prečo? Neverím, žeby prekážkou bolo iba neúprosné zastávanie demokratických práv, vrátane práva voliť. Nebojujme proti nikomu, bojujme za svojich, za nás všetkých. Spolu to dokážeme.
3. septembra do 16. hodiny možno zaevidovať kandidátov do miestnych slovenských samospráv v miestnej volebnej kancelárii. Kandidátom môže byť osoba, ktorá má podporu nominačnej organizácie.
Nominačná organizácia musí byť taká zaregistrovaná spoločenská organizácia, ktorá má v stanovách zastupovanie danej národnej alebo etnickej menšiny a ktorá bola založená najmenej tri roky pred voľbami, teda najneskôr v októbri 2007. Kandidáta môže navrhnúť nielen miestna, ale aj regionálna alebo celoštátna organizácia, pričom členstvo kandidáta v tejto organizácii nie je podmienkou. Menšinovú nominačnú organizáciu musí zaregistrovať volebná komisia. V prípade, že plánuje kandidovať poslancov iba v jednej osade alebo v jednom obvode hlavného mesta, tak u miestnej volebnej komisii. Ak chce mať svojich kandidátov vo viacerých osadách regiónu či obvodoch hlavného mesta, tak u regionálnej volebnej komisii, ak v celom Maďarsku, tak u Celoštátnej volebnej komisii.
K evidencii na formulári KisP1 treba pripojiť stanovy. Nominačná organizácia môže žiadať uvedenie svojho pomenovania na volebnom hárku v menšinovom jazyku. Ak názov organizácie obsahuje aj také znaky, ktoré v maďarskej abecede nie sú, treba vyplniť ďalší formulár. Volebná komisia sa musí vyjadriť o zaevidovaní dva dni po prijatí prihlášky. Organizácia potom musí nájsť vhodných kandidátov, ktorí budú účinne zastupovať záujmy slovenskej komunity. Kandidátom môže byť iba osoba zaregistrovaná v zozname voličov, ktorá je povinná predložiť vyhlásenie o prijatí kandidatúry a pripojiť k nemu stanovy organizácie, ktorá ho na kandidatúru navrhla. Kandidát vyhlási, či prijíma zastupovanie menšiny, či ovláda jej jazyk, kultúru a tradície a či bol predtým členom alebo funkcionárom menšinovej samosprávy. Vyhlásenie kandidáta je verejné. Podmienkou je, aby kandidát figuroval v zozname voličov v mieste svojho bydliska.
Kandidátom môže byť iba osoba, ktorá má podporu menšinovej nominačnej organizácie. Kandidátov možno zaevidovať na miestnej volebnej komisii na formulári EK do 3. septembra do 16. hodiny. V tom prípade ak chce kandidát na volebnom hárku uviesť svoje meno aj po slovensky, k formuláru EK treba pripojiť aj formulár označený písmenom N. Miestna volebná komisia zaregistruje kandidáta do dvoch dní po prijatí prihlášky. V prípade, ak bol volič odporúčaný za kandidáta vo viacerých lokalitách do 7. septembra 2010 musí prehlásiť, ktorú kandidatúru prijíma.
Nové menšinové zbory budú mať štyroch členov, pričom voľby budú úspešné v tých osadách a obvodoch, kde odovzdali voliči svoj hlas aspoň štyrom kandidátom. Regionálne a celoštátne samosprávy vzniknú po komunálnych voľbách, začiatkom nasledujúceho roka prostredníctvom volebných listín. Listinu môže zostaviť organizácia s nominačným právom, ktorá v príslušnej župe (hlavnom meste) navrhla za kandidátov v miestnych voľbách do menšinových samospráv aspoň 10 % elektorov. V župných voľbách sa môžu zúčastniť komunity, ktoré majú v danej župe aspoň 10 miestnych menšinových samospráv. Podmienkou účasti na celoštátnych voľbách je, aby daná komunita vytvorila aspoň 4 miestne menšinové samosprávy.
Úrad štátneho tajomníka pre cirkevné, národnostné a občianske styky pri Ministerstve verejnej správy a spravodlivosti MR na čele so štátnym tajomníkom Lászlóom Szászfalvim iniciuje spoločenský dialóg v záujme zdokonalenia tých právnych predpisov, ktoré zabezpečujú harmonické spolužitie väčšinového národa a menšín, zachovanie a rozvoj kultúry minorít a ich materinského jazyka. Ministerstvo očakáva názory a návrhy občianskych a záujmových organizácií do 31. augusta 2010.
Vláda MR pokladá za prioritnú úlohu preskúmanie tých právnych predpisov, ktoré zabezpečujú práva národných a etnických menšín žijúcich v Maďarsku a ich organizácií. Cieľom podrobného skúmania je vytvorenie vhodných právnych rámcov na zrealizovanie čím širšej kultúrnej autonómie menšín. K tomu je potrebné opätovné posúdenie menšinového zákona, ktorý bol schválený pred vyše pätnástimi rokmi a preskúmanie produktivity menšinových občianskych organizácií a samospráv.
Ministerstvo hodlá túto prácu realizovať spolu s najširším okruhom predstaviteľov menšín. Počíta s konkrétnou spoluprácou s príslušníkmi monorít, členmi občianskych organizácií a pracovníkmi inštitúcií. Prvoradým cieľom dialógu je zistiť, ktoré predpisy hatia prácu, resp. sťažujú činnosť menšinových organizácií a vypracovať návrhy na ich modifikáciu.
Ministerstvo verejnej správy a spravodlivosti MR očakáva názory a konkrétne návrhy v súvislosti s legislatívou týkajúcou sa menšín v MR na e-mailovej adrese:
Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.
.
Pred rokom bola hostiteľkou Dní slovenského zahraničia, ktoré zapadali do osláv Dňa Slovákov v Maďarsku, Celoštátna slovenská samospráva (CSS). Hostiteľmi tohoročných dní, ktoré sa uskutočnili pod záštitou Svetového združenia Slovákov v zahraničí (SZSZ), za účasti krajanov Slovákov z Česka, Maďarska, Srbska, Švédska, Nemecka a Švajčiarska, boli krajania v Poľsku. Dní slovenského zahraničia sa konali v rámci tradičného sviatku Slovákov žijúcich v Poľsku, XVII. ročníka Dní slovenskej kultúry v Malopoľsku, ktoré usporiadal Spolok Slovákov v Poľsku. Slovákov z Maďarska reprezentovala na podujatí trojčlenná delegácia na čele s predsedom CSS a generálnym tajomníkom SZSZ Jánom Fuzikom. Ďalšími členmi delegácie bola riaditeľka Slovenského osvetového centra a predsedníčka pracovnej skupiny SZSZ pre tradičnú kultúru Katarína Királyová a vedúci úradu CSS Ondrej Horváth.
Krajania si po privítaní v sídle Ústredného výboru Spolku Slovákov v Poľsku v Krakove pozreli budovu spolku, redakciu časopisu Život a tlačiareň spolku a zúčastnili sa na prezentácii novej zbierky básnika Františka Kolkoviča Stopy jesene. Pred odchodom do Jablonky na Orave, kde sa uskutočnila obhliadka pozemku zakúpeného z grantu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí pre Dom slovenskej kultúry, mali hostia možnosť zoznámiť sa s pozoruhodnosťami Krakova. V Nedeci sa zúčastnili na odhalení tabule významného slovenského herca Michala Dočolomanského na dome, ktorý v čase jeho narodenia slúžil ako škola, kde jeho rodičia pôsobili ako učitelia. Obec Nedec (po poľsky: Niedzica) je jednou zo spišských obcí, ktoré po prvej svetovej vojne pripadli Poľsku a v dobe prvej Slovenskej republiky patrili Slovensku. Ďalšími bodmi bohatého programu boli slovenská svätá omša, položenie vencov k pamätníku krajanov zavraždených bandou „Ognia“ a obhliadka stavby Centra slovenskej kultúry v Novej Belej na Spiši. Ako sme sa dozvedeli od K. Királyovej, pre našu delegáciu bola zaujímavá práve obhliadka novostavby, ktorá poslúžila ako inšpirácia pri budúcej výstavbe slovenského domu v Mlynkoch. Delegácia krajanov sa okrem osožných neviazaných rozhovoroch s krajanskými komunitami zúčastnila aj na záverečnom podujatí XVII. ročníka Dní slovenskej kultúry v krempašskom amfiteátri v Malopoľsku, na ktorom vystúpili folklórne súbory Slovákov v Poľsku a súbory zo Slovenska.
Obecná samospráva a miestna slovenská samospráva hornomatranskej slovenskej obce Alkár (Mátraszentimre) spolu usporiadali v prvú augustovú sobotu Obecný a národnostný deň.
Cestou na toto podujatie matranských Slovákov nás pri prestúpení v Pastúchove (Pásztó) oslovil starší pán, či tiež cestujeme na národnostný deň. Vysvitlo, že s pánom Jánom Nagyfalusim sa poznáme z roku 2006, keď na Obecnom dni v Alkári on oboznámil obecenstvo so zásluhami nového čestného občana obce, pedagóga, nebohého Juraja Blaška. Pán Nagyfalusi, Slovák z matranských hôr počas spoločného cestovania nám porozprával aj zaujímavosti zo svojho života.
- V detstve som chcel byť pedagógom. V podstate som obeťou reformy maďarského školského systému, pretože ako ôsmak som sa vedome prihlásil do budapeštianskej slovenskej školy s tým, že v štúdiách budem pokračovať na učiteľskom ústave. Avšak prišiel rok 1960, keď bol pozmenený národnostný školský systém a z učiteľského ústavu spravili gymnázium. Môj život sa teda uberal iným smerom - hovoril a zároveň pospomínal na svojich bývalých pedagógov, medzi ktorými sme napriek nášmu vekovému rozdielu v hojnom počte našli aj spoločných učiteľov. Pritom si srdečne spomenul aj na tých žiakov vtedajšej peštianskej školy, z ktorých mnohí sú dnes už významnými činiteľmi nášho celoštátneho slovenského diania. Po príchode do Alkáru, pred samotným podujatím sme si našli čas aj na prechádzku po obci. V oblastnom dome sme po prehliadke pamiatok tradičnej ľudovej kultúry stretli aj malú skupinu žien z družobnej obce Alkáru na Slovensku, z Gemerskej Panice, medzi nimi boli aj také, ktoré sa kedysi narodili v Matre. Okrem centra dediny sme vďaka pánu Nagyfalusimu spoznali aj okolie, napríklad chodníky, po ktorých kedysi deti chodili do školy do Alkáru z okolitých slovenských osád (Fiškalitáš Huta a Horná Huta), všetky tri dnes tvoria jednu obec.
Počas prechádzky po malom cintoríne sme vymenovali typické slovenské priezviská tohto kraja a dozvedeli sme sa, že Monostori bol kedysi Strýček, kým Székvölgyi zase Šálek.
- Inak v Parádsasvári, kde dnes žijem, bývali v minulosti tiež Slováci. Prišli za robotou do sklárskej huty, lenže sa asi rýchlejšie pomaďarčili, ako my, v uzavretých, horských dedinách. Aj v manželkinej rodine sa vyskytujú slovenské priezviská - dodal pán Nagyfalusi, ktorý mimochodom patril medzi aktívnych lúštiteľov krížovky nášho týždenníka.
Na obecnom a národnostnom dni hostí ako prvý privítal starosta Alkáru Ondrej Štuller, ktorý informoval prítomných o výsledkoch zaregistrovania sa na zoznamy menšinových voličov. Zároveň podal stručný prehľad dejín kraja, kde kedysi okrem Slovákov žili aj Sasi. Ako uviedol, na ulici ešte počuť slovenčinu, päťdesiatnici ju ešte ovládajú a materinský jazyk predkov dnešných detí žije naďalej aj na zamestnaniach a hodinách v materskej škole a škole.
Od sedemdesiatych rokov každý druhý rok usporadúvame národnostný deň, teraz sme sa rozhodli organizovať ho spolu s obecným dňom, pretože v pôvodnom termíne, v októbri nám počasie často nežičilo - uviedla predsedníčka Slovenskej menšinovej samosprávy v Alkári Judita Kaszalová Szabadová. Obecenstvo pozdravil aj starosta Gemerskej Panice, kam sa kedysi presídlilo veľa matranských Slovákov, Milan Majoroš, ktorý zdôraznil o.i. dôležitosť pestovania rodinných väzieb a priateľstiev medzi príslušníkmi dvoch obcí z dvoch krajín.
Účinkujúcim národnostného dňa boli dva pozvané súbory z dvoch slovenských obcí v Maďarsku. Spevácky zbor „Perla Matry“ pôsobí v druhej osade Hevešskej župy, kde okrem Alkáru dodnes žijú Slováci, a síce v Malej Náne. Na túto augustovú sobotu pre svojich rodákov pripravili kyticu maďarských a slovenských ľudových piesní, ako aj ukážky z hry na obľúbenom hudobnom nástroji Slovákov v Maďarsku, na citare. Ďalším súborom bola Národnostná tanečná skupina Slnečnice, ktorá pricestovala do hôr z roviny, z Dunaeďházu. Vedúca skupiny, známa už aj na Slovensku Szilvia Sebőková uviedla, že v pätnásťročnom súbore v piatich vekových kategóriách tancuje vyše šesťdesiat mladých od škôlkárov po dospelých. Tanečníci potešili matranské publikum o. i. békešskými, maglódskymi tancami, ako aj s nitrianskou a horehronskou choreografiou.
Na celodňovom podujatí si účastníci okrem kultúrneho programu mohli vybrať z radu ďalších zábavných programov. Deti si vyskúšali zručnosť v remeselníckych dielňach, alebo v súťaži kreslenia, kým dospelí prejavili záujem o futbalové zápasy, resp. o súťaž vo varení. V tento deň sa tradične usporadúva aj súťaž o najkrajší hríb, tohto roku po bohatých dažďoch porota mala z čoho vyberať.
- Pred niekoľkými rokmi sa naše múzeum miestnej ľudovej kultúry presťahovalo do nového objektu, v ktorom sú vhodnejšie podmienky na vystavovanie exponátov. Podarilo sa nám spraviť kompletnú inventúru tohto oblastného domu a získali sme oficiálne povolenie na jeho prevádzkovanie. Medzi exponátmi máme aj figuríny, ktoré sme dostali od Verejnoprospešnej spoločnosti Legatum, predstavujúce miestny kroj mladšej a staršej ženy. V blízkej budúcnosti sa chceme uchádzať o rôzne granty so zámerom vytvoriť z domu tzv. živé múzeum, aby sme tam mohli organizovať rôzne aktivity, napr. remeselnícke dielne. Kedysi u nás fungoval ženský spevácky zbor, avšak, členky dnes sú už staršie, chorľavé, podaktoré nás už opustili navždy. S mladšou generáciou sa obnoviť činnosť spevokolu zdá byť ťažké, prejavujú oveľa menší záujem o kultúru. Avšak slovenčina žije v našej materskej škole, ako aj v základnej škole, ktorú práve pre jej národnostný ráz nezlúčili s inou inštitúciou, mohla teda zostať tu, v obci. Hodiny slovenčiny navštevuje prevažná väčšina detí, a to aj tí, ktorí nie sú z pôvodných miestnych rodín, teda sa sem prisťahovali, pritom oni tvoria už polovicu našich žiakov - informovala nás o kultúrnom dianí obce záverom našej návštevy predsedníčka miestneho slovenského zboru J. Kaszalová Szabadová, ktorá je povolaním učiteľka slovenčiny na tunajšej škole.
O osvedčenie Slováka žijúceho v zahraničí prejavilo minulý rok záujem 958 ľudí, čo je menej ako rok predtým. „Predpokladom zníženého počtu žiadostí je menší počet žiadateľov zo Srbska v treťom štvrťroku 2009, zrejme aj z dôvodu avizovaného zrušenia, respektíve úpravy vízovej povinnosti v rámci Európskej únie s tým, že 19. decembra 2009 bola zrušená vízová povinnosť do Schengenského priestoru,” uvádza sa v správe Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Práve zo Srbska o osvedčenie žiadalo najviac osôb, a to 854. Pri vydávaní osvedčenia úrad spolupracuje s Úradom hraničnej a cudzineckej polície. Tomu zasiela zoznamy osôb, ktorým vyhotovil osvedčenie, keďže jeho vydaním nadobúdajú jeho držitelia prechodný pobyt v Slovenskej republike. Úrad však eviduje aj žiadosti, ku ktorým žiadatelia pripoja doklady nevykazujúce znaky pravosti a správnosti údajov v nich uvedených. V prípade akýchkoľvek pochybností preto úrad spolupracuje s ďalšími policajnými zložkami. Od konca roku 2007 sa tak zistilo v 50 prípadoch predloženie falošných dokladov alebo dokladov s pozmeňovanými údajmi, ktorými mala byť preukázaná slovenská národnosť. Vlastník osvedčenia alebo jeho predchodcu - preukazu zahraničného Slováka - získava na území SR prechodný pobyt a zároveň sa tu môže zamestnať bez osobitného povolenia. Jeho držiteľ môže taktiež po uplynutí troch rokov nepretržitého pobytu v SR požiadať o udelenie štátneho občianstva. Ak sa držiteľ osvedčenia či preukazu prihlási k pobytu v SR, môže sa tiež zdržiavať v Schengenskom priestore tri mesiace v rámci pol roka. Preukazy vydávalo do konca roku 2005 Ministerstvo zahraničných vecí SR. Od roku 2006 táto kompetencia prešla na Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Žiadateľ o jeho vydanie musí preukázať svoju bezúhonnosť, a to tak na území svojho domovského štátu, ako aj na území SR. Dokázať tiež musí slovenskú národnosť a môže tak spraviť až do tretieho pokolenia v priamom rade. Žiadateľ deklaruje aj svoje slovenské národné povedomie, buď dokladom vydaným krajanskou organizáciou alebo spolkom či výsledkami svojej verejnej činnosti alebo ovládaním slovenského jazyka.
Slovensko vypracuje podklady pre spoločné slovensko-maďarské strategické environmentálne posudzovanie rôznych variantov riešenia využitia Dunaja v úseku Bratislava - Budapešť do konca budúceho roka. Pôvodne mali byť hotové už vlani. Spracovanie materiálov doposiaľ brzdil nedostatok finančných prostriedkov, ako však pre TASR objasnil splnomocnenec vlády SR pre výstavbu a prevádzku Sústavy vodných diel (SVD) Gabčíkovo-Nagymaros Gabriel Jenčík, príprava materiálu je už zazmluvnená a maďarská strana bola informovaná, že do konca roka 2011 ju Slovensko s ním oboznámi. „Od toho očakávame, že sa konečne na maďarskej strane v určitom slova zmysle prekonajú tie ich animozity voči vodnému dielu Nagymaros, voči vzdutiu a voči pôvodnému vodohospodárskemu riešeniu,” konštatoval G. Jenčík. Podľa jeho slov by materiál mohol ukázať, že Nagymaros, respektíve vodné dielo v inom profile je užitočné, napĺňa všetky ciele zmluvy a prispieva k spolupráci a susedskému porozumeniu medzi oboma krajinami. Dokument by tiež mal poskytnúť odbornú vedecko-technickú základňu pre ďalšiu diskusiu. V prípade, že to bude potrebné, SR posudzovanie využije ako základ pre svoju obhajobu pred súdom v spore s Maďarskom. Vypracovaním SEA vládne delegácie oboch strán vlani podmienili pozastavenie rokovaní o návrhu dočasnej dohody, ktorú predložilo Slovensko v decembri 2006. Dočasná dohoda mala za cieľ vytvoriť časový priestor na hľadanie prijateľného optimálneho riešenia a nastoliť právny stav pri prevádzke vodného diela Gabčíkovo a plnení záväzkov Maďarska vyplývajúcich preň z medzištátnej zmluvy z roku 1977. Podklady majú ponúknuť riešenia pre oblasť Malého Žitného ostrova, ako aj oblasti od obce Sap až po Budapešť. Riešenia na dosiahnutie dobrého stavu v spomínaných oblastiach sa rozchádzajú. Zatiaľ čo slovenská strana je toho názoru, že dobrý stav životného prostredia sa dá dosiahnuť zvýšením vodnej hladiny v starom toku Dunaja a v jeho ramenách, Maďarsko presadzuje iba zvýšenie prietoku do starého koryta Dunaja na úkor prevádzky VD Gabčíkovo. Slovensko je presvedčené, že ani prepúšťanie celého prietoku vody do starého koryta Dunaja by nevyriešilo problémy v oblasti. Podľa spoločného harmonogramu výstavby SVD Gabčíkovo - Nagymaros sa mala Vodná elektráreň Gabčíkovo uviesť do prevádzky v roku 1992 a Vodná elektráreň Nagymaros o rok neskôr. Slovensko svoje záväzky zo zmluvy z roku 1977 a termín uvedenia do prevádzky dodržalo, na rozdiel od Maďarska, ktoré výstavbu VD Nagymaros odmietlo a stále odmieta. Tieto svoje kroky zdôvodňuje obavami zo zlých ekologických dopadov. Slovensko na základe výsledkov 15-ročného spoločného monitorovania s maďarskými odborníkmi argumentuje pozitívnymi vplyvmi dostavby celej sústavy vodných diel na životné prostredie.
V uplynulom mesiaci sa v Spišskej Novej Vsi uskutočnil 43. ročník celoslovenskej výstavy stavebníctva a bývania s medzinárodnou účasťou. Renomovaný veľtrh Spiš Expo na výstavnej ploche 1225 metrov štvorcových bol zameraný na šesť väčších tematických okruhov. Záujemci o okruh Postav dom sa dozvedeli najnovšie informácie zo sveta stavebníctva, stavebných materiálov, strojov a technológií. Ak sa niekto zaujímal o nábytok, interiérové a bytové doplnky a bytový textil, ten sa prešiel medzi stánkami Domov a vkus. Expozícia Domov a žena ponúkala domáce potreby, kozmetiku, módu a textil a Dvor a záhrada zas okrasné dreviny, záhradné doplnky, architektúru a techniku. Na svoje si prišli aj milovníci motorizmu. V stánkoch Auto-parády sa konal spišský autosalón, kde boli vystavené automobily a motocykle. Záujemcovia o finančné služby sa dozvedeli novinky zo sveta kontraktov, poisťovacích služieb, stavebného sporenia a pod. Na výstave sa zúčastnilo spolu 86 vystavovateľov, z toho šesť z Maďarska, osem z Českej republiky a traja z Poľska.
V priebehu tretieho júlového týždňa mnohých Kestúčanov ani neprekvapilo, že v obci na viacerých miestach videli maliarov zvečňujúcich časti ich dediny a jej okolia, prekrásnu pilíšsku prírodu. Už ani preto sa neprekvapili, lebo videli známe tváre, výtvarníkov s maliarskymi stojanmi, ktorí aj presne pred rokom boli účastníkmi prvého medzinárodného plenéra v Kestúci. Druhá medzinárodná dielňa výtvarníkov, ktorej strediskom bol provizórny ateliér vo veľkej sále kultúrneho domu, sa aj v tomto roku zrodila z iniciatívy v Kanade žijúceho kestúckeho rodáka, akademického maliara Tibora Nyilasiho, ktorý už desaťročia trávi letné mesiace v Kestúci-Kláštori.
- Na náš druhý medzinárodný plenér výtvarníkov som pozval hlavne tých, ktorí tu boli aj vlani, - hovorí slávny kestúcky rodák T. Nyilasi. - Moje pozvanie v tomto roku prijal známy maliar Dunaja a Poiplia Ján Lábik zo Štúrova. O ňom musím povedať, že je zakladateľom Galérie v Štúrove a je nadšeným iniciátorom spolupráce slovenských a maďarských výtvarníkov v podunajskom regióne. Má veľké zásluhy na organizovaní spoločných výstav slovenských a maďarských umelcov v Ostrihome, v Dunajskej Strede, v Štúrove, ale i v Bratislave. Opäť prišla do Kestúca budapeštianska maliarka Eva Vargová, ktorá bola dlhé roky aj účastníčkou mládežníckych výtvarníckych táborov v Kestúci. A je tu kestúcky maliar-amatér Alexander Juhász, ktorý má za sebou už dve samostatné výstavy a viacero kolektívnych expozícií. O ňom musím ešte prezradiť, že je vedúcim každoročných letných mládežníckych výtvarníckych táborov v Kestúci. Po prvýkrát bola medzi nami gymnazistka v Budapešti, Kestúčanka Boglárka Kašubová, ktorá sa chystá na hereckú dráhu, ale má aj mimoriadny talent na kreslenie. Či sa stane z tohto dievčaťa, ktorého otec pochádza zo Sarvaša a matka z Kestúca, herečka alebo výtvarníčka, sa ukáže, pochopiteľne, až neskôr. O sebe hádam môžem právom povedať, že popri kestúckych maliaroch zastupujem aj kanadských výtvarníkov.
V piatok, v neskorých popoludňajších hodinách, vo veľkej sále kultúrneho domu umelci odkladajú maliarske stojany, balia svoje veci a ukazujú jeden druhému, čo darujú miestnej samospráve zo svojich tu vytvorených diel. Každý chce nechať obci to, čo pokladá za najlepšie.
- Ja darujem samospráve tento akvarel, - ukazuje Ján Lábik na prekrásnu krajinomaľbu. - Je to moje poďakovanie sa Kestúčanom, medzi ktorými som si našiel skutočne dobrých priateľov a medzi ktorými som sa naozaj cítil ako doma. Kestúc aj Boh stvoril pre maliarov, kde si tvorivý človek v prekrásnom romantickom prostredí môže nájsť veľa tém na spracovanie. Všetci sme si aj našli. A hlavne učili sme sa jeden od druhého: napríklad rôzny pohľad na veci, ale osvojili sme si aj rôzne techniky. Tento plenér bol osožný pre každého, pre nás, účastníkov, ale aj pre obec, veď každý umelec tu nechá jedno, alebo i viac svojich diel, ktoré budú tvoriť časť budúcej stálej miestnej výstavy.
- Materiál budúcej galérie už roky zbieram ja, - preberá slovo Tibor Nyilasi. - V mojom tunajšom ateliéri chránim okolo 30 výtvarných diel, ktoré budú - sú časťou expozície. Okrem toho je u mňa aj 15 laserových grafík, ktoré vytvoril indický manželský pár Panchal Mansara a Panchal Tarunica. Tieto zvláštne diela boli vystavené pred niekoľkými rokmi v Kestúci a umelci, ktorí v súčasnosti žijú v Kanade, ich darovali obci. Kestúc zatiaľ, žiaľ, nemá vhodné priestory pre zriadenie galérie. Na vine je nedostatok financií, ale vedenie obce sa s týmto stavom nechce zmieriť. Hľadá vhodné riešenie.
Aj dovtedy sa bude tešiť aktivite miestnych výtvarníkov, ktorí už teraz pripravujú usporiadať v poradí tretí medzinárodný plenér.
Po ukončení vlastivedného tábora v Kirti sme dostali list od jedného z prednášateľov tábora Ladislava Petra, ktorý o. i. iného píše: „Organizátori ma požiadali o prednášku na tému Výučba slovenského jazyka kedysi a dnes. Krásna myšlienka, a navyše ako otvárací program týždňového tábora! Nebola to ľahká úloha. Moju prednášku počúvalo vyše šesťdesiat ľudí vo veku od 6 do 60 rokov. Zameral som sa väčšinou na budapeštiansku slovenskú školu. Našťastie mal som so sebou najnovšiu ročenku školy, ktorá je veľmi pekná, len škoda, že neobsahuje údaje o tom, koľko žiakov v nej študuje. Bola však vynikajúcou príručkou k tomu, aby si deti mohli predstaviť túto peknú školu. Iniciatíva Kirťu je preto chvályhodná, lebo môže podnietiť ďalšie samosprávy, aby usporiadali podobné stretnutia s novým vedením školy, ktoré si iste uvedomí, že bez nich táto inštitúcia nevyviazne z ťažkej situácie, v ktorej sa ocitla. Do budapeštianskeho slovenského gymnázia by mohli chodiť viacerí mladí ľudia z podobných osád, ako je Kirť. Pokladám podobné tábory potrebné aj preto, lebo podnecujú mládež k pestovaniu tradícií,“ píše L. Petro.
Tohtoročný, 16. ročník biblického tábora Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) sa konal v druhý júlový týždeň na starom, pre deti už dobre známom mieste v susedstve Bratislavy vo Svätom Jure. Do doškoľovacieho strediska Evanjelickej diakonie Agapé zavítalo 40 našich slovenských detí (z Budapešti, Kestúca, Mlynkov, zo Sarvašu, Šápova, zo Šóškútu, z Tardošu a zo Szombathelyu), aby sa posilnili vo viere v Ježiša Krista a prežili nezabudnuteľné spoločné chvíle pri športových, turistických, náučno-poznávacích a kultúrnych aktivitách.
Vedúcou tábora bola členka VZ CSS Ildika Klauszová Fúziková, o duchovné vedenie mladých veriacich sa podujal katolícky kňaz vdp. Stanislav Brtoš. Ďalšími pomocníkmi boli Levente Galda, Tímea Galdová, Karola Klauszová a Kornel Klausz.
Popri biblických hodinách a nácviku mládežníckych náboženských piesní mali účastníci tábora na rôzne aktivity bohatý týždeň. V miestom Literárnom a vlastivednom múzeu sa zahĺbili do dejín Jura, viackrát navštívili miestne kúpalisko a ako každý rok, aj tentokrát absolvovali celodenný výlet do Bratislavy.
Dievčatá a chlapci sa každý deň zúčastnili na svätej omši v jurskom katolíckom kostole, a podaktorí aj miništrovali. Páter Ján Vetocha im ukázal miestny kláštor rehole piaristov, za čo sa mu deti poďakovali zaspievaním slovenských ľudových piesní.
Ani v tomto roku nechýbal populárny kvíz - celovečerná vedomostná hra, prechádzky mestom, spoločný spev, hry a súťaž Kto čo vie.
Za vzácne a prekrásne darčeky, ktorými boli deti odmenené za svoj týždenný výkon v posledný, rozlúčkový večer biblického tábora, patrí vďaka CSS a Slovenským samosprávam V. a XI. obvodu Budapešti.
Koncom školského roku bola slovenským školám v Maďarsku poskytnutá možnosť zúčastniť sa v tábore organizovanom Celoštátnou slovenskou samosprávou a Ministerstvom školstva Slovenskej republiky, ktorého zabezpečením poverili Metodické centrum Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Do tábora v Tatranských Matliaroch mohli odcestovať deti, ktoré to dostali od školy ako odmenu.
V pondelok, 2. augusta sme sa všetci (50 detí a 4 učiteľky) stretli v Budapešti na stanici Keleti, odkiaľ nás odviezol autobus až na miesto činu. Bol to náročný deň, poniektorí cestovali od skorého rána. V Tatranských Matliaroch, ktoré sa nachádzajú asi 3 km od Tatranskej Lomnice, sme boli asi okolo 4 hodiny poobede. Ubytovali sme sa v hoteli Hutník a hneď sa nás ujali animátori (Ivetka, Lucka a Miško), ktorí nám robili program po celý týždeň. Večer bola imatrikulácia a boli sme pasovaní za Tatrancov, oboznámili nás s pravidlami, ktoré sme museli dodržiavať a popri tom sme sa aj navzájom spoznávali. Boli sme rozdelení do štyroch skupín a na všetkých podujatiach sme sa zúčastňovali v týchto skupinách. Každý večer sa konala diskusia, kde každý mohol vyjadriť svoj názor. Nakoniec nám oznámili „dobrú správu“, že na druhý deň musíme vstať o pol šiestej, aby sme stihli električku na Štrbské pleso.
Utorok doobeda sme strávili na Štrbskom plese, pokochali sme sa v jeho kráse (mali sme objednané prekrásne počasie) a aj sme si trochu zasúťažili v našich vedomostiach o Vysokých Tatrách. Škoda, že sme neostali na celý deň, radi by sme šli na vysokohorskú turistiku, alebo na sedačku. Po chutnom obede sme mali predolympijské stretnutie, vysvetlili nám zásady písania denníkov (ktoré sme písali denne po skupinách) a potom sme sa mohli pripravovať na večerný karneval. Na ňom sme sa dobre zabávali, veď každý si pripravoval masky len z toho čo mal a zamaskovali sa aj naši animátori. Večierku sme prísne dodržiavali, aby sme na druhý deň boli pripravení aktívne tráviť čas v tábore.
V stredu sme navštívili múzeum TANAP-u (Tatranský národný park) v Tatranskej Lomnici, kde sme si vypočuli prednášku o medveďovi hnedom (vo Vysokých Tatrách ich žije 80, na Slovensku celkovo asi 800), pozreli film o histórii Tatier a prezreli expozíciu o tatranskej flóre a faune. Stretli sme sa tu s naozaj zaujímavými a doteraz nami nepoznanými druhmi, ako napr. žiabronôžka severská, čo je drobný kôrovec vyskytujúci sa v arktických oblastiach. Vo Vysokých Tatrách, ktoré sú ostrovom arktickej prírody, sa vyskytuje už len v jednom z plies Furkotskej doliny. Potom sme sa pobrali na nákupy a pešo domov na obed. Poobede bolo ďalšie predolympijské stretnutie, väčšinou sa športovalo (hod polenom, beh, hod na cieľ, beh s najľahším členom skupiny na chrbte a podobne), ale boli aj „jazykolamy”. Nasledovalo písanie denníka a večer oddiel bavil oddiel, kde jednotlivé skupiny zdramatizovali poviedku, ktorú dostali v predchádzajúci deň. Poriadne sme sa nasmiali, až nás brucho bolelo.
Vo štvrtok sme išli autobusom do Belianskej jaskyne, ktorá bola veľmi pekná. Nakúpili sme si suveníry a darčeky, i nanuky a ochutnali sme aj miestnu špecialitu: grilovaný oštiepok s brusnicovým lekvárom. Poobede denníky, beseda a nasledoval predolympijský relax.
Piatok bol dňom, keď sme sa nevzdialili od ubytovne, lebo bola olympiáda, na ktorú postúpili najlepší súťažiaci z predchádzajúcich kôl. Na úvodnom ceremoniáli sa zúčastnili aj „grécki bohovia“, ktorými sme boli my učiteľky (teta Katka zo Šárišápu, teta Rozika a Petra z Dunaeďházu a ja, teta Vierka z Nového Mesta pod Šiatrom), nechýbal ani bežec s olympijským ohňom. Doobeda sa teda športovalo, nasledovalo vyhlásenie výsledkov a záverečný ceremoniál. Poobede dokončenie denníkov, detská púť, na ktorej 5 členné skupiny ponúkali zákazníkom služby (masáž, kozmetika, joga, cirkus, tetovanie atď...),za ktoré sa platilo.
Počas celého pobytu deti za svoju účasť na jednotlivých aktivitách získavali kredity a tieto si v banke menili na toliare. No nielen získavali, ale za priestupky mohli určitú časť kreditov aj stratiť. Ďalšie toliare získali na detskej púti a všetky ich mohli na záver minúť na tatranskom jarmoku, ktorý sa konal v piatok poobede. Tu si deti mohli nakúpiť sladkosti a suveníry, takže ani ten, kto minul peniaze v predchádzajúce dni, nešiel domov s prázdnymi rukami.
V sobotu ráno sme po dlhom lúčení odchádzali domov plní zážitkov a dobre nám padlo aj to, že nás animátori pochválili ako jednu z najlepších skupín, s ktorou neboli takmer žiadne problémy.
Chcela by som ešte spomenúť stravu, ktorou nás naozaj rozmaznávali, pretože okrem piatich jedál sme dostávali aj druhú večeru a porcie boli naozaj poriadne. Takisto zabezpečili pre deti aj pitný režim a dostali balíček na cestu domov. Ubytovanie bolo tiež dobré. Veľkou pomocou nám bola aj zdravotníčka, ktorú sme mali po celý čas k dispozícii. Keďže nám jedno dieťa ochorelo, veru bez nej by sme sa ťažko dostali na pohotovosť do Kežmarku a tiež sa oň počas choroby starala.
Záverom môžem povedať, že sme sa cítili výborne a patrí za to vďaka všetkým organizátorom, pretože cieľ, ktorý si vytýčili sa im určite podarilo splniť. Chcela by som sa touto cestou v mene detí poďakovať za možnosť, ktorú dostali a dúfam, že sa takúto akciu podarí zorganizovať aj v budúcnosti.
Materská škola v Ďurke na niekoľko týždňov zatvorila svoje brány, aby po oddychu učiteliek a pracovníkov škôlky začiatkom septembra opäť oduševnene očakávala deti. Na rozlúčkovej slávnosti sa so škôlkou rozlúčili nielen šesťročné deti, ale aj ich učiteľka Alžbeta Šótiová, ktorá odchádza do dôchodku.
Ďurčianski škôlkári asi ani nevedia, že svoje „pracovné“ dni strávia v najstaršej budove, ktorá stojí v obci už viac ako 270 rokov. V Ďurke je totiž päť bývalých kaštieľov, ktoré postavili niekdajší tunajší statkári. Barokovú budovu materskej školy postavil v roku 1740 István Siroki Egry. Do rúk rodiny Gosztonyiovcov sa budova dostala v rokoch 1900, ktorí tu strávili takmer pol storočia. V 70. rokoch do kaštieľa presťahovali materskú školu. Dnes budovu celkom obnovili, zmizli z nej ozdobné sochy, zanikol jej barokový štýl, ale z jej stien predsa sála minulosť. Vstupujem do tichej prostrednej miestnosti, kde ma už čakajú väčšie deti. Sedia v polkruhu, ticho sa rozprávajú a učiteľka sedí medzi nimi. Vyberiem si fotoaparát, cítim pohľad zvedavých očí. Začína sa práca, ja fotografujem, oni podľa pokynov učiteľky recitujú, spievajú a to po slovensky. Na jej slovenské otázky sa pokúsia niektorí v tej istej reči odpovedať. Sú šikovní. Až po zamestnaní sa vyberieme s pani učiteľkou, vedúcou materskej školy Alžbetou Šótiovou do jej kancelárie.
- Odkedy pracujete v tejto materskej škole?
- Prišla som sem pracovať pred dvadsiatimi rokmi, v roku 1980. Už aj pred tým tu bola materská škola, ale sa nevyučovalo po slovensky a práve preto som sem prišla bývať, aby sa tu znovu oživil slovenský jazyk. Pochádzam zo Slovenska, z Fiľakova, študovala som na strednej škole v Leviciach a neskôr som sa vydala do Maďarska. Najprv som bývala v Pišpeku a od roku 1980 som tu. Vyučujem slovenský jazyk, ale to nie je správny výraz na to, čo robím. Nielen že som učila, ale si myslím, že som aj žila po slovensky medzi deťmi, hoci mám maďarskú národnosť, ale slovenčinu ovládam na takej úrovni, že v materskej škole hovorím plynule. Deti dnes už nevedia po slovensky, pričom pred dvadsiatimi rokmi si ešte z domu prinášali túto reč. Dnes je tu slovenčina ako cudzí jazyk, starí ľudia ešte hovoria po slovensky, ale aj ich je málo. Z materskej školy idú deti do miestnej základnej školy, kde sa učia ďalej po slovensky, a to je dobré.
- Koľko vekových skupín a koľko detí máte?
- Máme dve skupiny, menšiu-strednú a väčšiu-strednú, je nás spolu 40. Mali sme aj také roky, keď sme mali v troch vekových skupinách skoro 70 detí. Počet detí klesá a to je smutné. V tomto roku čakáme len 5 detí na zápis do škôlky! Odvtedy, ako som tu ja, v skupinách je 1/3 rómskej národnosti, ale nemali sme taký problém, že by sa nechceli učiť po slovensky. Môžem povedať, že oni majú skôr aj lepšie jazykové nadanie, ale nie každý. S kolegyňou každý deň hovoríme s deťmi po slovensky. Ráno sa schádzajú deti v jednej miestnosti, tam sú spolu skoro všetky a vtedy aj menšie počujú slovenské slovo. Vôbec neodmietajú jazyk, pri zápise detí do škôlky, ich rodičia aj písomne súhlasia s tým, aby sa deti učili tento jazyk.
- Máte obnovené sociálne miestnosti, kedy sa to uskutočnilo?
- Máme možnosť využívať rôzne súbehy. Pred dvoma rokmi sa nám s vládnou pomocou podarilo obnoviť naše hlavné miestnosti, umyváreň a záchody, vymeniť niektoré okná a obnoviť podlahu. Máme z toho radosť, nemáme sa za čo hanbiť, keď k nám príde dajaký hosť. Aj miestnosti sú moderné, hoci táto budova je veľmi stará. Tento rok už končím s prácou, idem do dôchodku, ostatné úlohy čakajú na iného.
- Nebudú Vám chýbať deti?
- Myslím, že áno. Mám jedného syna, je ženatý, ale vnukov ešte nemám.
- Pri príchode do budovy nás zaujal pekný výhľad na vaše ihrisko.
- Áno, aj na to sme hrdí. Stále obnovujeme a skrášľujeme vonkajšie prostredie. Aj teraz tu pracujú dve mamičky, prišli zasadiť kvety, lebo sa chystáme na rozlúčkovú slávnosť. Odchádza od nás 9 detí, ktoré na jeseň postúpia do miestnej základnej školy.
Mestská samospráva v Čorváši v spolupráci s miestnou slovenskou samosprávou usporiadali na prelome júla a augusta v poradí desiate Svadobné gastronomické dni, ktoré mali priblížiť verejnosti mimoriadne atraktívne svadobné tradície. V rámci podujatia sa skutočne zosobášil miestny mladý pár Szilvia Szabová a László Varga, ktorí sa rozhodli oslavovať svadbu nielen v rodinnom kruhu, ale aj s účastníkmi dní.
Súčasťou trojdňovej akcie boli rôzne súťaže, ako napríklad v príprave brdovcov, cestoviny do svadobnej polievky, súťaž družbov či hudobných kapiel. V piatok sa v meste stretli matrikári, ktorí si vypočuli prednášku predsedníčky Celoštátnej verejnoprospešnej spoločnosti matrikárov a administratívnych pracovníkov Márie Ugróczkej, potom sa vo festivalovom stane konalo regionálne stretnutie družbov.
Sobota sa v divadelnej sále miestneho kultúrneho domu začala oslavou párov, ktoré zložili manželský sľub pred 50., 55. a 60. rokmi. Večer patril krojovanému sprievodu na vyzdobených kočoch a vozoch, na ktorých sedeli nevesta a ženích s rodinou, príbuzní a muzikanti. Na vozoch podľa tradícií bola naložená výbava nevesty: svadobná posteľ, stôl, stoličky atď. Po príchode do obrovského svadobného stanu postaveného v športovom areáli sa konala odobierka nevesty od rodičov a rozlúčka ženícha. Program vyvrcholil koncertom populárnych maďarských spevákov a módnou prehliadkou.
V tretí deň mestská samospráva a miestni Slováci zorganizovali súťaže v príprave svadobných jedál, družbov a svadobných kapiel. V gastronomickej súťaži varili trojčlenné skupiny, ktoré mali za šesť hodín pripraviť svadobnú polievku a perkelt pre dvadsať osôb a servírovať ich na sviatočne prestretom stole. Družbovia z Ozonu (Rumunsko), Békešskej Čaby - Mederu, Sládkovičova (Slovensko), Senty - Orompartu (Srbsko) a domáceho Čorvášu, ako aj družbovia rómskych a leaderských skupín sa mali prejaviť pri pýtaní nevesty, vedení svadobného sprievodu a servírovaní večere. V súťaži porota hodnotila celkový dojem produkcie a vystúpenia na javisku.
Tohto roku sa súťaž v pečení svadobných zákuskov uskutočnila v troch kategóriách. Najlepšie slané pečivo so sezamom upiekla pani Dénešová, v kategórii sladkých zákuskov vyhral kokosový, ktorý upiekla skupina zo Sládkovičova a najchutnejší koláč - bábovku - upiekla Anika Tóthová Kočišová. V nedeľu súťažili družstvá vo výrobe tradičnej cestoviny do svadobnej polievky. Najlepšie brdovce urobila skupina Začiatočníci, na druhom mieste skončilo družstvo Tri generácie a na treťom skupina Združenie. V celkovom hodnotení prvú cenu si odniesla skupina zo Senty, druhé miesto obsadili békeščabianski Slováci a na treťom mieste skončilo družstvo zo Sládkovičova. Najlepším družbom bol podľa poroty Atila Šrejner zo Sládkovičova, ktorý už druhýkrát vyhral súťaž družbov. Najchutnejšiu svadobnú polievku uvarili Békeščabania a najlepší perkelt skupina leaderov. Nedeľný program vyvrcholil tradičnou svadobnou večerou a galaprogramom najlepších svadobných kapiel a družbov.
Dôchodcovia plní energie, dobrá nálada, vzrušené, ale aj veselé tváre - takto nejako by sa dala opísať olympiáda dôchodcov v Partizánskom, na ktorej sa už po druhýkrát zúčastnili aj naši dôchodcovia z Mlynkov.
Primátor mesta Ján Podmanický a organizátori olympiády nás privítali na slávnostnom večierku. Ich milé slová, vynikajúca večera, veselá hudba, tanec, ako aj kytice, ktoré dostali dve naše športovkyne práve vtedy oslavujúce 70. narodeniny - to všetko prispelo k tomu, že naši dôchodcovia sa už od prvej chvíle cítili v Partizánskom vynikajúco.
Olympiáda sa začala slávnostným sprievodom športovcov, starostov zúčastnených osád, organizátorov a pozvaných hostí na čele s dychovkou a mažoretkami. Podujatie sa konalo na športovom ihrisku Základnej školy R. Jašíka, kde - ako na všetkých olympiádach - športovci zapálili olympijský oheň. Po slávnostných prejavoch a po sľube športovcov a rozhodcov sa začala medzinárodná olympiáda za účasti viac ako 200 dôchodcov.
Športovci mohli súťažiť vo viacerých neobyčajných a zaujímavých disciplínach ako hod kopytom na cieľ, hod handrovou loptou na cieľ, hod granátom, ale zato aj v zvyčajných disciplínach ako štafeta v behu, streľba vzduchovkou, stolný tenis a podobne.
Naši Mlynčania, spomedzi ktorých viacerí sa zúčastnili na olympiáde dôchodcov už druhýkrát, hádzali handrovou loptou, granátom a kopytom, kopali futbalovou loptou na minibránu a strieľali puškou. Boli celkom šikovní, ba Karola Sasszegiová získala striebornú medailu.
Po skončení olympiády si naši športovci trocha oddýchli. Večer sme sa potom zúčastnili na svätej omši v miestnom katolíckom kostole a po nej nás naši hostitelia pozvali na bowling, čo bolo pre našich ďalšou kuriozitou, veď mnohí ešte nikdy v živote nevyskúšali tento druh športu.
Tretí deň sme navštívili miestne kúpalisko, kde sme mohli relaxovať v teplej vode a v saune. Po vynikajúcom obede sme sa rozlúčili s našimi hostiteľmi, a vrátili sme sa domov s dobrým pocitom nielen pre striebornú medailu, ale hlavne preto, lebo sme strávili pekné dni s našimi priateľmi a získali sme také zážitky, na ktoré budeme ešte dlho spomínať.
Päťdesiatčlenná delegácia Čabianskej organizácie Slovákov (ČOS) za účasti predsedu zoskupenia Michala Lásika sa zúčastnila na Medzinárodnom festivale slovenského folklóru v Českej republike s názvom Jánošíkov dukát, ktorý tohto roku usporiadali už po dvanásty raz. Čabania sa do Rožnova pod Radhoštěm dostali v rámci medzinárodného projektu V úcte k tradíciám, ktorý je financovaný z fondov Európskej únie a realizuje sa v programe celoživotného vzdelávania Grundtvig. Ich partnerskými organizáciami v tejto aktivite sú Dom Matice slovenskej v Žiline, Klub M Odboru mladých matičiarov Martin, Spolok francúzsko-slovenského priateľstva Noailles a Obec Slovákov v Třínci.
Festival sa konal v malebnom prostredí skanzenu, Valašského múzea v přírodě v Rožnove pod Radhoštěm - informovala nás výkonná predsedníčka ČOS Anna Ištvánová. - Zúčastnilo sa na ňom osemsto účinkujúcich v dvadsiatich dvoch skupinách pred viac ako tisícovým obecenstvom. V našej delegácii boli rôzne kultúrne telesá, ľudový spevácky zbor Orgován a miešaný zbor Čabianska ružička pod vedením Ildiky Očovskej, citarová kapela Boleráz, ktorú vedie Tímea Teješová, kým Národnostnú tanečnú skupinu Csaba sprevádzal na zájazd jej vedúci, choreograf Tibor Pintér. Práve on bol autorom spoločného, polhodinového programu všetkých spomínaných skupín, ktorý niesol názov „Čaba vároš, peknô je to mesto...“. Toto pásmo obsahuje rôzne choreografie z ľudovej tanečnej kultúry Slovákov v Maďarsku, okrem maglódskych a novohradských tancov pochopiteľne aj békešské. Divákom na medzinárodnom festivale predstavili v tomto bloku okrem karičiek aj také naše typické tance, ako čardáš alebo marš. Mladí tanečníci za hudobného sprievodu citaristov a spoločným spevom dvoch spevokolov si získali srdcia milovníkov slovenského folklóru. Náš program prijali skutočne milo a srdečne. Inak s kompletným pásmom sme sa predstavili dvakrát, raz spoločne s našimi partnermi z projektu „V úcte k tradíciám“ a samozrejme aj v bloku krajanských skupín s názvom „Hostia naši milí“, kde sme stretli aj našich priateľov o.i. z Rumunska a Chorvátska. Pritom jednotlivé naše súbory z Békešskej Čaby sa predstavili aj s osobitným programom v skanzene, napr. na pódiu U rybníčku, alebo Na pasienku - pokračovala A. Ištvánová.
Čabania sa na festivale cítili vynikajúco, zaujalo ich krásne prírodné prostredie Beskýd, ako aj originálna atmosféra skanzenu, drevenej dediny.
- Zapôsobili na nás aj živá pozvánka na festivalové programy „Roztancované námestie“ a sprievod zúčastnených folklórnych súborov „Rieka radosti“ zo stredovekého námestia T. G. Masaryka na dejisko festivalu. Krojovaní tanečníci a speváci do svojich upútaviek a spoločného tanca zapojili aj okoloidúcich. Zaujímavé boli aj sprievodné programy festivalu, ako napríklad preteky s humornými úlohami tých, ktorí majú priezvisko Jánošík. Naše Čabanky sa vyznačili v súťaži mútenia masla. Hoci Anča Vargová Korčoková a Dorka Kosnová to robili v živote prvýkrát, ale za štyridsaťpäť minút sa im podarilo namútiť skoro tri kilogramy masla a v súťaži dosiahli druhé miesto. A na druhý deň celá naša skupina mala na raňajky čerstvé domáce maslo... Naša výtvarníčka Anna Tóthová s navliekaním korálikov tiež mala obrovský úspech, vrátila sa domov s novými objednávkami na krásne náhrdelníky. Na oddych sme nemali veľa času, ale medzi jednotlivými vystúpeniami našim najobľúbenejším miestom v skanzene bola originálna Hospoda Na poslednom groši. Vrátili sme sa domov s obrovským množstvom nových zážitkov ako aj s „pravými“ Jánošíkovými dukátmi, z ktorých sa okrem všetkých účinkujúcich ušlo aj divákom z obecenstva medzinárodného folklórneho festivalu... - dodala na záver o pobyte Čabanov v Českej republike riaditeľka Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe.
Predbežne subjektívne. Aj priezvisko autora týchto riadkov by mohlo byť medzi uvedenými menami: Chlebniczki, Cseman, Gazsó, Hrivnák, Szokol, veď spolu s nimi, avšak na inom odbore, prebral aj on svoj diplom v roku 1958.
Spomedzi piatich priezvisk pod jedným: „Cseman”, sa skrýva niekdajšie dievča, Mari Csemanová, poslucháčka slovenčiny a spevu. V tomto období sobotňajšie programy, uvádzajúce vysokoškolské bály sa často začínali s jej sólovým spevom: „Mať moja, mať moja, moja materina...”. Naši učitelia v úlohe garde dame sediaci okolo, spolu so zabávajúcimi sa študentmi spievali: „Mať moja, mať moja...”. Ale sústreďme sa na knihu.
Aj jej titul je dvojjazyčný, ako aj sama kniha: Katedra na Labutej ulici - Tanszék a Hattyas utcán. K menu ulice sa žiada poznámka z historického pohľadu. V rokoch 1955-1963 Katedra slovenského jazyka a literatúry - podobne ako aj ostatné vysokoškolské katedry - fungovala na ulici 4. apríla, ktorá sa pôvodne volala Boldogasszony. V roku 1963 sa katedra presťahovala na ulicu „Kató Hámán”, ktorej predchodcom bola ulica Svätého Františka. Ako dobre, že sa nájdu v Segedíne ešte aj také ulice, ktoré odolali vynúteným ideologickým požiadavkám doby a ostali verné svojím dejinám. Takou je aj Labutia ulica, kde katedra sídli od roku 1994. V tejto skutočnosti je čosi povzbudzujúce, vytvárajúce nádej na pocit istoty a útulnosti. Táto ulica má vyše sto rokov - a my žijeme v nej.
(Druhú, schvaľujúcu pripomienku jazykového charakteru v súvislosti s titulom zborníka by mali len tí, vo vedomí ktorých sa pri jeho čítaní vybavuje jazyková štruktúra názvu svetoznámeho románu z 30. rokov minulého storočia: Medená tabuľa pod bránou / Katedra na Labutej ulici).
Štruktúra zborníka je čistá a dôsledná. Otvára ho na strane tretej odporúčanie dekana. Tento text je jediný, ktorého maďarská a slovenská verzia sa nachádzajú na tej istej strane, tesne za sebou. Ostatné materiály - vzhľadom na ich rozsah - by sa teoreticky mohli umiestniť trojakým spôsobom. Najmenej „bilingválnym spôsobom” by bolo plynulé korešpondovanie slovenského textu (nepárne strany) s maďarským (párne strany). Texty v oboch jazykoch by sa mohli redigovať aj vo forme dvoch samostatných celkov v rámci zborníka. V prípade našej knihy sa uplatnila tretia variácia, v ktorej tesne po slovenskom texte nasleduje maďarský.
Problematiku dejín katedry uvádza rovnomenná štúdia v slovenskom jazyku z pera Kataríny Maružovej Šebovej, ktorá sa začína na strane 4 a končí sa jej maďarským prekladom na strane 39. Po tejto časti nasleduje hádam najpestrejší text zborníka, dvojjazyčná spomienková próza (s.40-48) Michala Hrivnáka („Na výlete s pánom profesorom Sziklaym”). V tomto tematickom celku sú zastúpené spomienky a hodnotenia bývalých lektorov a kolegov, ako aj študentov, z ktorých sa niektorí dnes už stali kolegami. Je ich 18, ale počet textov je vyšší, keďže niektorí autori sú zastúpení dvoma príspevkami.
Iného charakteru je, - ale vzhľadom na to, že ide o dejiny katedry, - o nič je menej dôležitá záverečná časť, v ktorej sú uvedené zoznamy vedúcich katedier, prednášateľov, lektorov, externých spolupracovníkov, hosťujúcich pedagógov, sekretárok, napokon zoznamy absolventov podľa roku získania diplomu od roku 1953 do roku 2009 a mená súčasných poslucháčov.
Niekoľko viet o obsahu. Takmer 3/4 zväzku vypĺňajú zážitky, udalosti a spomienky autorov týkajúce sa študentského života, práce na katedre, jej kultúrnych, priateľských a odborných vzťahov doma i za hranicami. Signifikantným znakom všetkých textov je vzájomná úcta a láska k predchodcom. Na základe vyššie uvedeného možno povedať, že zborník predstavuje z vedeckého aspektu, ale aj z aspektu dejín inštitúcie, cenný materiál, ktorý by bez iniciatívy katedry pravdepodobne ostal roztrúsený. Čitateľ, ktorý sa prehĺbi do textov, iste nepociťuje môj názor ako prehnaný - zrodilo sa také dielo, ktoré zodpovedá dvojitému nároku (veda a pedagogika) -, ktorý na katedre uvádzal ako požiadavku a reprezentoval svojím správaním, vedeckou a pedagogickou činnosťou jej vysoko vážený zakladateľ, Ladislav Sziklay. Jeho črty tváre, myšlienky a snahy pripomína väčšina príspevkov, no dostáva sa v nich priestoru aj ostatným vedúcim katedry: Augustínovi Drahošovi, Aladárovi Králikovi a Pavlovi Bačovi. Súčasná vedúca, Katarína Maružová Šebová, ktorá je v pozícii od roku 1992, sa priraďuje k predchodcom predovšetkým svojou náročnosťou a nenútenou rozhodnutosťou prejavujúcou sa v snahe o odbornú a historickú autentickosť, ako aj v jej osobnej odhodlanosti a vytrvalosti neodmysliteľnej k vytvoreniu takého diela, ktoré si zaumienilo informovať o hodnotách šesťdesiatročnej katedry.
Niekoľko slov o žánri. Vzhľadom na to, že ide o zväzok spracúvajúci dejiny danej inštitúcie, nemožno odhliadnuť od doby, v ktorej toto dielo vzniklo. Píše sa rok 2010 a zdá sa, že sme účastníkmi pohnutých časov. Filozofie, svetové názory sa vymieňajú, inštitúcie sa reorganizujú a hodnoty, o ktorých sme mysleli, že sú dôležité pre nás, zrazu sa stávajú bezvýznamnými. Dnes človek sa snaží niečo vytvoriť, prerobiť, niečo nové vybudovať; peniaze, - ak ich má, - a energiu investuje do svojej budúcnosti. I keď si uvedomuje, že súčasne by sa mal starať aj o hodnoty vytvorené v minulosti, nemá čas na to, aby z mnohých zastaraných, či zdanlivo zastaraných myšlienok zachránil pre budúcnosť -aspoň pre poučenie- tie, ktoré by sa dali zužitkovať aj dnes. Výsledky vedeckých bádaní Ladislava Sziklayho a ostatných pedagógov katedry sa síce zachovajú v ich odborných prácach a lexikónoch, ale spomienka na profesora Sziklayho odprevádzajúceho na výlety svojich poslucháčov len vtedy zostane živá, ak jeho bývalí odchovanci: Michal Hrivnák a ďalší napíšu o tom. To však predpokladá iniciátora, respektíve zodpovedného redaktora, kto ich vyzve, aby písali, takú spoľahlivú spolupracovníčku ako Ildika Kopasová Synčoková, takého tvorivého návrhára knihy ako Dr. Juraj Briškár a napokon vydavateľa, ktorý realizuje ich predstavy. Uznanie samozrejme patrí všetkým autorom, ktorí zapísali svoje spomienky do zborníka, od Anny Divičanovej po Štefena Tótha, od Jána Benčíka po Katarínu Kupčihovú a Katarínu Mikovú a ďalších.
Záverom si dovoľujem poznamenať, že ako lektor maďarských textov, najviac času som venoval rozsiahlej štúdii Kataríny Maružovej Šebovej s nadpisom „Dejiny katedry” a ďalším dvom analýzam, uzatvárajúcim zborník. Jedna z nich je prácou Maružovej („Prečo byť učiteľom slovenčiny?”), druhú napísala Tünde Tušková („Etnické parametre poslucháčov Segedínskej univerzity”). Tieto analýzy sú veľmi dôležité. Spomienky bývalých študentov totiž, vyplývajúc z ich charakteru, môžu byť nepresné, selektívne, zaujaté, ale aj dobré.
Takéto znaky sa môžu objaviť aj vo vedeckej práci, ktoré by však kazili jej hodnovernosť. V súvislosti s tým konštatujem, že Katarína Maružová Šebová a Tünde Tušková sú autorkami, ktoré vo svojej práci sa nespoliehali len na lektora. V oblasti dejín katedry Maružová pracuje už dlhšie; údaje, ako aj svoje konštatácie starostlivo kontroluje; jej vety, výrazy sú výstižné, významy slov jednoznačné. V jej štúdii je obsiahnuté všetko, čo je dôležité z hľadiska snáh, zápasov a dejín Katedry slovenského jazyka a literatúry; nedáva priestor nijakým vonkajším snahám, ktoré stratiac svoju aktualitu, samy sa strácajú, akoby ich nikdy nebolo.
Som presvedčený, že tento dvojjazyčný zväzok bude hodnotným dielom tak z aspektu výskumu dejín pedagogických inštitúcii maďarských, ako aj slovenských. Úprimne gratulujem každému, kto sa podieľal na vytváraní tohto hodnotného diela.
V poslednej dobe morálne ničotní, znalosťami histórie nepoškvrnení, alebo len jednostranne učení trpaslíci spustili svoje ničím nepodložené, neodôvodnené, nevkusné ohováračky, typu „Slovenskú hymnu spievajú na nápev maďarskej ľudovej piesne...“, ba dokonca aj takto: „Slovenskú hymnu ukradli Maďarom?”, a veru našli by sme to vyskloňované vo všetkých možných i nemožných pádoch. Že kde? Nuž napr. aj na maďarskom portáli Bumm.sk, alebo na „Blog Archiv”-e pod názvom: „Magyaroktól lopták a szlovák himnuszt?” V množstve zlomyseľných a osočujúcich hlasov však nájdeme aj jeden triezvy, tiež maďarský, ktorý potvrdí skutočnosť, že: „V poslednej dobe na veľmi mnohých miestach sa rozšíril istý link, ktorého úlohou je dokázať, že slovenská hymna je prepisom istej maďarskej ľudovej piesne.” Tento hlas však poukazuje aj na ďalšiu skutočnosť, že totiž nie všetci naši spoluobčania maďarskej národnosti sú voči nám takto nevľúdne naladení. On o tomto ošemetnom jave píše takto:
- Pod určitú úroveň sa síce neoplatí klesnúť, ale tento prípad je výnimkou. Nech sa každý dozvie, aká osožná vec je použiť čarovný webový prostriedok zvaný google.com. Napokon by ani nebolo dobré, keby táto volovina ako dajaká mestská legenda ostala vo vedomí maďarskej spoločnosti. Tá často hlásaná teória je postavená na skutočnosti, že Béla Bartók r. 1908 zaznamenal istú maďarskú ľudovú pieseň s textom Azt mondják, nem adnak engem galambomnak (Vravia že ma nedajú môjmu holúbkovi), a je to veľmi vtipná vec, keďže ktorá slúži ako nápev slovenskej hymny - ergo Slováci ešte aj svoju hymnu ukradli Maďarom! Neuveriteľne jednoduchým vyhľadávaním cez google si aj po maďarsky môžeme prečítať (pomerne romantický) príbeh vzniku slovenskej hymny. Janko Matúška r. 1844 cestou vozom na protestnú akciu do Levoče počul ľudovú pieseň Kopala studienku, v tom momente napísal na jej nápev text, potom slovenskí vlastenci romantickej duše spievajúc túto pieseň vtiahli do mesta poriadne si zademonštrovať. Takto vznikla pieseň Nad Tatrou sa blýska. Teda medzi Bartókovým zbieraním piesní a živelným záznamom ľudovej piesne Matúškovcami je rozdiel 54 rokov v prospech slovenskej verzie. Navyše je tu ešte aj jeden háčik: Bartókom zozbieraná pieseň nie je ľudová, ale k nápevu vybásnená umelá pieseň, ešte k tomu s úplne odlišnou štruktúrou od tradičných maďarských ľudových piesní. Odo mňa fundovanejší odborníci v osemzväzkovej Maďarskej národopisnej zbierke to odôvodnili nasledovne: „Je nesporné. že maďarskej tradícii sú cudzie niektoré izolované dur-molové nápevy, ktoré sa nahor budujú tercovou sekvenciou, alebo nadol sekund-sekvenciou, spravidla v malom hlasovom rozsahu.” Slovenská hymna je pôvodne maďarská pieseň? Nie, na žiadny pád. Ráčte prosím rozširovať, alebo používať svoj triezvy rozum.
Toto je teda ten triezvy maďarský hlas, ktorý je o to vzácnejší, že sa opiera o logické, ba aj vedcami potvrdené argumenty. Toto je ten vzácny hlas, ktorý je určite zárodkom vzájomného porozumenia a dobrých ľudských vzťahov medzi našimi národmi, a preto má šance do budúcnosti. Oplatí sa prečítať si aj diskusiu k tomuto článku. Z nej vidno, že mnohí z diskutérov problematiku nepoznajú, argumenty ich nezaujímajú, ich jediným cieľom je: osočovať. Oni, ktorých „argumenty” sú úbohé, si robia posmech zo skutočných argumentov svojho kolegu. To je to, s čím treba niečo robiť - v rodinách, školách, na celej šírke… Tu asi pomôže iba správne vyučovanie skutočných, neskreslených dejín, a správna výchova.
Inak, tá spomínaná slovenská pieseň (Kopala studienku…) je starodávna a má prekrásny nápev. Nie div, že je taká rozšírená a obľúbená medzi Slovákmi. Na internete si ju môžeme vypočuť v podaní ľudových súborov z rôznych krajov v sprievode dychovky, heligónky a rôznych ďalších hudobných nástrojov. Ani tomu sa nedivím, že jej nápev sa zapáčil aj Maďarom a zložili si naň svoj maďarský text (Azt mondják, nem adnak engem galambomnak). Kým v slovenčine v rôznych krajoch je rozšírené množstvo variantov toho istého textu, zatiaľ maďarský text je úplne odlišný.
Nám, Pilíšanom, je teplo na duši, keď si uvedomujeme, že tú prekrásnu pieseň, ktorá tak dojala Janka Matušku, máme aj my vo svojom repertoári. Samozrejme, náš text je variantom piesne Kopala studienku. V Mlynkoch je to pieseň Pri stuďenke stála, napájala páva (viď zbierku Zahučali hory, s. 131). Aj Čívania ju majú (viď zbierku Rozmarín zelený, s. 96: Pri studénke stála, pávi napájala) a spievajú ju aj v Santove (viď zbierku F santofském Pilíši, s. 125: Pri stuďenke stála, napájala páva). Santovčania si ju navyše rozšírili o ďalšie štyry strofy! Ak my, Slováci, sme na niečo bohatí, tak sú to práve ľudové rozprávky a piesne. My si ľudovú pieseň naozaj nepotrebujeme od nikoho vypožičiavať, tobôž nie ukradnúť. Chvalabohu, my svojich piesní máme neúrekom.
Môžeme byť hrdí aj na svoju národnú hymnu, veď ona vyrástla celkom prirodzene z tohto bohatstva, zo zdravého kmeňa hlboko zakoreneného v duši národa. Jej nápev v mnohých variantoch sa odjakživa ozýval v rôznych krajoch obývaných Slovákmi.
Kopala studienku,
pozerala do nej
|
Pri stuďenke stála,
napájala páva
(mlynský variant)
|
|
1. [: Kopala studienku, pozerala do nej, :] [: či je tak hlboká, ako je široká, skočila by do nej, ej, skočila by do nej. :] 2. [: A na tej studienke napájala páva, :] [: povedzže mi, milá, holubienka sivá, kohože si panna, ej, kohože si panna? :] 3. [: A ja ti nepoviem, lebo sama neviem, :] [: prídi na večer k nám, mamky sa opýtam, potom ti ja poviem, ej, potom ti ja poviem. :] alebo 2. [: A na tej studienke napájala páva, :] [: milý sa spytuje, milý sa spytuje, čieho je to pána. :] 3. [: A ja ti nepoviem, lebo sama neviem, :] [: príď na večer do nás, príď na večer do nás, ja sa mamky dozviem. :] 4. [: A keď prídeš do nás na vranom koničku, :] [: uviaž si ho u nás, uviaž si ho u nás na našu jedličku. :] 5. [: Tá naša jedlička pekne vyrastená, :] [: či v zime, či v lete, či v zime, či v lete, vždycky je zelená. :] |
1. [: Pri stuďenke stála, napájala páva. :] Povedz mi, má milá, holubenka sivá, keráho si pána?
[: A já ťi ňepovím, lebo sama ňevím. :] Dójďi ti večér k nám, mamki sa opítám, potom ťi já povím.
[: Došel ón večér k nám na vraném koňíčku :] Privázal si koňa, privázal si koňa na našú jedličku.
[: Tá našá jedlička je blahoslavená. :] Či v léťe, či v zime, či v léte, či v zime, ždicki je zelená.
[: Pri stuďenke stála, pozírala do ňéj, :] Či je tak hlboká, jako je široká, skočila bi do ňéj.
Kata Glücková, rod. Pavleňáková, 75 r. Zapísal: Gregor Papuček r. 1960 Miesto záznamu: Mlynky |
Možnosť vyskúšať si vysokohorskú turistiku sme mali začiatkom augusta priamo v najmenších veľhorách. Vysoké Tatry priťahujú turistov nielen cez zimu, ale aj počas letných mesiacov. Ba leto je vhodné na to, aby sa s nimi „skamarátili“ aj tí ľudia, ktorých hory nelákajú. V najväčšej horúčave tu nájdete chládok, avšak nie zimu, veď ste bližšie k Slnku.
Na návštevu Tatier sa treba dôkladne pripraviť. Treba si uvedomiť, napríklad, že mnohé turistické chodníky majú nerovný povrch (kamene, konáre stromov, vodné mláky). Je nevyhnutné dať si vhodnú obuv a v žiadnom prípade nesmieme zabudnúť na plášť do dažďa a nepremokavý odev. Vysokohorské počasie je premenlivé. Navyše v letných mesiacoch sa najmä v popoludňajších hodinách môžu vyskytovať prehánky alebo búrky. Pri plánovaní túry si musíme uvedomiť, že časy uvedené v sprievodcoch a na turistických značkách, či informačných tabuliach, je čistý čas túry, ktorý nezahŕňa čas na oddych, fotografovanie a iné, navyše treba brať do úvahy aj fyzickú pripravenosť účastníkov túry. Všeobecne platí, že pri plánovaní túry by sa mal čistý čas navýšiť o 30 percent.
Pripravili sme sa, ako sme mohli a vybrali sme sa na lanovku do Tatranskej Lomnice, odkiaľ sme sa vybrali hore, až na Skalnaté pleso. Výhľad bol nádherný, cesta trvala sotva pol hodiny. Skalnaté pleso, pôvodne nazývané Lomnické pleso, je morénové pleso. Nachádza sa v Skalnatej doline pod južnými zrázmi Lomnického štítu. Má rozlohu 1,23ha, dĺžku 212m a šírku 85m. Z plesa vyteká Skalnatý potok, ktorý je v hornej časti doliny prevažne podzemný a na povrchu sa objavuje až nižšie v doline. V dôsledku výstavby neďalekých budov, hlavne pri stavbe lanovky, došlo k porušeniu nepriepustného podložia, takže pleso vysychá. V okolí plesa je medzistanica kabínkovej lanovky na Lomnický štít, sedačková lanovka do Lomnického sedla, observatórium astronomického ústavu SAV, hotel Encián a Skalnatá chata. V tomto roku tu vybudovali náučný chodník pre deti spojený s milým ihriskom. Zároveň rozbehli aj detský program Tatranská divočina, v ktorom deti spoznajú veľhory pomocou medveďa Kuba, orla Karola, kamzíka Pirina a svišťa Jurka. Zo Skalnatého plesa sme sa pustili pešo dole až do Tatranskej Lomnice. Dole sa ide ťažšie, to je známe, ale že nám bude trvať cesta osem hodín, to nikto nepredpokladal. Hoci sme išli spolu celá rodina (teda aj troj- a päťročné deti), cítili sme sa výborne a budeme mať na Tatry pekné spomienky.
K týmto pekným spomienkam pribudli ďalšie v Zakopanom. Na poľskej strane Tatier je iný život. Intimitu vysokohorských turistických ciest tu vystrieda mesto plné života s množstvom mestských aktivít. „Hlavnou ulicou“ Zakopaného sú Krupówki, asi kilometer dlhá pešia zóna, kde sa striedajú obchody, reštaurácie, kaviarne, cukrárne, diskotéky. Aj pri zlom počasí sa tam prechádzajú stovky návštevníkov a evidentne sa nenudia. V reštauráciách môžete ochutnať pivo s malinovým sirupom, jedlá na grile a placky s hubovou náplňou. Domov si turisti kupujú oštiepky, ktoré predávajú z jednotne pripravených vozíkov. Život v Zakopanom je naozaj čulý a preto sa mnohí cítia príjemnejšie na slovenskej strane Tatier, kde je menej áut a lepšia možnosť na ozajstný oddych.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.................................................................................................................................................