V nedeľu v 3176 obciach a mestách krajiny sa konali voľby do miestnych samospráv, pričom národnostní občania zvolili aj poslancov menšinových samospráv. Za účasti menej než polovice oprávnených voličov výrazné víťazstvo získal Fidesz - Maďarský občiansky zväz. Jeho kandidáti obsadili väčšinu kresiel v župných samosprávach aj v hlavnom meste. Primátorom Budapešti bude tiež nominant tejto strany István Tarlós a takmer všetky väčšie mestá povedú primátori Fideszu. Z miest so župným právom bude sedieť v primátorskom kresle jediný socialista László Botka, ktorého v Segedíne potvrdili voliči na tomto poste.
„Je to aspoň také významné víťazstvo, akým bolo víťazstvo v aprílových parlamentných voľbách,” vyhlásil premiér a predseda Fideszu. Viktor Orbán povedal, že v roku 1990 občania MR boli jednotní v tom, v čom nechcú pokračovať. Potom sa však 20 rokov nevedeli dohodnúť, čo chcú. „Dnes sa to vyriešilo. V apríli chceli voliči zmenu vlády, teraz potvrdili, že krajina ide správnym smerom,” vyzdvihol V. Orbán. Premiér ocenil, že Fidesz získal hlavné mesto. „Predchádzajúcich 20 rokov bola Budapešť v konflikte s ostatnými. Ododnes je opäť hlavným mestom národa,” zdôraznil.
Samosprávy 13 registrovaných menšín volili po roku 2006 druhýkrát bez asistencie väčšinových voličov - na základe prihlásenia sa do menšinových voličských zoznamov. Pred štyrmi rokmi sa do zoznamov slovenských voličov zapísalo 15 078, v tomto roku 12 282 občanov. Voľby do slovenských samospráv sa konali v 122 lokalitách, celkom v 11 župách a v Budapešti. V roku 2006 to bolo tiež 122 lokalít. Do samospráv Slovákov v Maďarsku sa uchádzalo 649 kandidátov. Čo sa týka volebných zoskupení našej Slovače, podľa predbežných, neoficiálnych výsledkov Únia slovenských organizácií v Maďarsku má 234, Zväz Slovákov v Maďarsku, Združenie a regionálne kultúrne stredisko pilíšskych Slovákov a Organizácia dolnozemských Slovákov (ZSM-ZRKSPS-ODS), 217 a Budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena - Klub slovenských dôchodcov 29 poslancov.
V 34. čísle Ľudových novín (26. augusta 2010) bola uverejnená správa, podľa ktorej „Úrad štátneho tajomníka pre cirkevné, národnostné a občianske styky... iniciuje spoločenský dialóg v záujme zdokonalenia tých právnych predpisov, ktoré zabezpečujú harmonické spolužitie väčšinového národa a menšín, zachovanie a rozvoj kultúry minorít a ich materinského jazyka.” Hlavným právnym predpisom pre tunajšie menšiny je modifikovaný Zákon č. LXXVII. z roku 1993 o právach národných a etnických menšín. Maďarský originál a slovenský preklad sú dostupné na oficiálnej webovej stránke Úradu pre národné a etnické menšiny (http://www.szmm.gov.hu/main.php?folderID=1327). Úrad síce roku 2007 zanikol, ale jeho webovú stránku nezrušili. V zmysle tohto zákona vznikli a fungujú menšinové samosprávy a tento zákon určuje individuálne a kolektívne práva národných a etnických menšín žijúcich na území Maďarskej republiky. Podľa politických predstaviteľov väčšinového národa je zákon dobrý, až príkladne dobrý, a mal by slúžiť ako vzor pre susedné štáty, na území ktorých žijú „odtrhnuté časti maďarského národa“. Druhá strana, menšiny, majú menej jednotný názor. Vedúci menšinových samospráv sú takisto zväčša spokojní so zákonom, ale značná časť (možno väčšina) menšinových občanov má o ňom len skromné alebo žiadne vedomosti (aj preto je počet registrovaných voličov taký nízky). Pritom sa ozývajú aj kritické hlasy, ktoré poukazujú na menšie alebo väčšie nedostatky zákona. Najväčším jeho nedostatkom je, že nespomaľuje asimiláciu. Výzva vlády na spoločenský dialóg je dobrou zámienkou na to, aby sme zákon opäť prečítali a porovnali jeho obsah so skúsenosťami nadobudnutými počas takmer dvadsať rokov, ktoré uplynuli od jeho vzniku. Nasledujúci výber kritických poznámok by mohol slúžiť na rozpútanie verejného dialógu na stránkach Ľudových novín.
Vďaka menšinovému zákonu vznikli menšinové samosprávy, rôzne inštitúcie a začalo sa niečo, čo by časom mohlo viesť k často spomínanej kultúrnej autonómii minorít. Zásluhou zákona si aj širšia maďarská verejnosť uvedomila, že menšiny žijú aj doma, nielen v susedných štátoch. Takže zákon zviditeľnil domáce menšiny a pozitívne ovplyvnil ich kultúrny život. Avšak mohol by byť oveľa účinnejší, keby bol starostlivejšie a konkrétnejšie koncipovaný. Napriek tomu, že bol novelizovaný, zostáva aj naďalej pomerne neucelený, miestami len deklaratívny a vo viacerých častiach nejasný, ba dokonca protirečivý. Následkom nedostatočne definovaných pojmov a miestami nejasného koncipovania viaceré paragrafy možno interpretovať rozdielne. Ďalším zdrojom problémov je nedostatočná harmonizácia menšinového zákona s ostatnými právnymi normami.
§ 4. (1) Maďarská republika zakazuje každú politiku, ktorá:
- je zameraná na zmenu národných a etnických pomerov územia obývaného menšinami. Ako možno uplatniť tento zákaz v praxi? Veď iné zákony garantujú voľnosť pohybu občanov. Podľa iných zákonov každý občan má právo na voľné sťahovanie sa a na voľný výber bydliska. Prioritou každej vlády je vytvoriť čím viac pracovných miest. Možno zakázať takú politiku, ktorá umožňuje vznik novej továrne len preto, lebo vznikajúce pracovné miesta by privábili do osady nemenšinových občanov? Okrem toho, čo máme rozumieť pod pojmom „menšinami obývané územie”? Obec, mesto, mestská časť? Keďže chýba definícia, ad absurdum by sa mohlo menšinami obývané územie zúžiť na súkromný pozemok, alebo rozšíriť na celý štát. Brať celú republiku ako menšinami obývané územie nie je bez logiky, veď sú menšiny, ktoré bývajú roztrúsene takmer po celom jej území. Ak je celé územie alebo aspoň väčšina územia krajiny obývaná menšinami, potom sa môže vynoriť otázka (zasa ad absurdum, ale nie bez logiky), či nariadenia alebo zákony, ktoré umožňujú odobratie alebo pridelenie štátneho občianstva vo väčšom počte, nie sú v protiklade s menšinovým zákonom? Samozrejme, tieto otázky sú nezmyslami, ak sa dívame na problematiku zdravým sedliackym rozumom. Lenže zdravý rozum je u každého človeka iný. Preto je lepšie, ak zákon nielen apeluje na zdravý rozum, ale sa opiera aj o jasne koncipované paragrafy. Čo tu ale chýba.
§ 4. (3) Pri stanovení hraníc verejnej správy a volebných obvodov, pri spracovávaní plánov územného a ekonomického rozvoja, ako aj ochrany životného prostredia bude mať Maďarská republika na zreteli územné pomery, vzťahy, hospodárske záujmy a vytvorené tradície národných či etnických menšín.
Sformulovanie tohto odseku je také jemné (mäkké), že vlastne z neho nevyplýva žiadna povinnosť pre vládu a žiadne právo pre menšinové samosprávy. Volebný zákon nezaväzuje kompetentné orgány konzultovať s predstaviteľmi menšín a menšiny nemajú právo udeliť súhlas. Následkom chýbajúcej harmonizácie relevantných zákonov s týmto paragrafom neboli prekonzultované nedávno uskutočnené zmeny volebných obvodov s menšinami, ale ani menšiny nenapadlo, že by sa mohli k zmenám vyjadriť.
§ 13. Osoba patriaca k menšine má právo:
b) zúčastňovať sa výučby a vzdelávania v materinskom jazyku.
Tu sa deklaruje právo na niečo, čo neexistuje na území republiky. Existuje len dvojjazyčná výučba, v rámci ktorej nemožno získať vzdelanie v menšinovom jazyku ani na najnižšom stupni, lebo väčšina predmetov sa vyučuje v štátnom jazyku. Okrem toho je tento odsek iba prázdna deklarácia aj preto, lebo vlastne každý občan republiky (tak väčšinový, ako aj menšinový) má právo študovať v akomkoľvek jazyku či už na území republiky (napríklad na akreditovaných stredných školách s vyučovacím jazykom anglickým, francúzskym atď., alebo na cudzojazyčných odboroch domácich vysokých škôl), alebo v zahraničí. Ak vyštuduje v zahraničí, musí si dať vysvedčenie alebo diplom po návrate domov nostrifikovať. Lenže nostrifikačné predpisy sú rovnaké pre každého, teda aj pre národnostného občana, lebo zákon o nostrifikácii nepozná pojem „národnostný občan”. Takže aj národnostnému občanovi predpíšu tie isté diferenciálne skúšky, samozrejme, nie v jeho materčine, ale v štátnom jazyku. Takže právo na vzdelávanie sa v materinskom jazyku nie je osobitné právo. Ale dobre znie.
Kultúrna autonómia sa spomína vo viacerých častiach zákona. Napríklad v úvodnej časti nasledovne: „Vzhľadom na to, že základom demokratického zriadenia sú samosprávy, vytvorenie a činnosť menšinových samospráv a týmto realizovanú kultúrnu autonómiu pokladá Národné zhromaždenie za jednu z najdôležitejších podmienok uplatňovania osobitných menšinových práv.” Lenže definícia kultúrnej autonómie chýba, takže cieľ, dosiahnutie čoho by mal napomáhať aj menšinový zákon, zostáva nejasný. Konkrétnejšie: čo patrí k autonómii? Školstvo, vydavateľská činnosť, divadlo, kultúrne spolky, vedecký výskum? Čo je minimum a čo je maximum? Stačí jeden páví krúžok na vyhlásenie, že menšina už má kultúrnu autonómiu, alebo treba mať aj univerzitu s vyučovacím jazykom menšiny? Vzťahuje sa kultúrna autonómia aj na používanie menšinového jazyka vo verejnom živote? Atď...
§ 6.A
(1) Výkladové nariadenia:
1. menšinová verejná záležitosť:
a) uplatňovanie individuálnych a kolektívnych práv zabezpečených týmto zákonom, vyjadrenie záujmov osôb patriacich k menšine - osobitne v záujme pestovania, zachovávania a obohacovania materinského jazyka, ďalej uskutočnenia a zachovávania kultúrnej autonómie menšín prostredníctvom menšinových samospráv - v záujme zabezpečenia určitých verejných služieb pre osoby patriace k menšine - vec, ktorá súvisí so samostatným vykonávaním týchto záležitostí a vytvorením osobných a materiálnych podmienok, ktoré sú k tomu potrebné,
b) vec, ktorá sa viaže k zastupovaniu menšín v štátnych a miestnych samosprávnych orgánoch vykonávajúcich verejnú moc, ďalej v orgánoch menšinových samospráv, ako i k zabezpečeniu organizačných, osobných a materiálnych podmienok k tomu potrebných,
Tieto definície sú nesmierne zložité, nemenej zamotané a konfúzne. Vyzerajú ako výsledky trápnej a neúspešnej námahy zúžiť okruh menšinových verejných záležitosti na možné minimum, na jazyk a kultúru, lenže pri tejto snahe sa autorom nepodarilo zvládnuť problém, že zákon nie je len o jazyku a kultúre. Pokúsim sa znázorniť problém pomocou konkrétnych otázok: sú menšinovými verejnými záležitosťami požiadavky v záujme toho, aby nová linka miestnej hromadnej dopravy neobišla mestskú časť obývanú menšinovým obyvateľstvom, aby nová diaľnica neobišla župu alebo oblasť obývanú (aj) menšinou? Nie je jasný ani termín „určité verejné služby”.
§ 28. (1) Uznesenia miestnej samosprávy týkajúce sa miestnych médií, pestovania miestnych tradícií a kultúry, kolektívneho používania jazyka, ako aj rozhodnutia týkajúce sa menšinového obyvateľstva, môže poslanecký zbor utvoriť len so súhlasom obecnej menšinovej samosprávy zastupujúcej túto časť obyvateľstva.
Ako treba rozumieť výrazu „rozhodnutia týkajúce sa menšinového obyvateľstva”? Čo sa netýka menšinového obyvateľstva? Ak sú také záležitosti, ktoré sa netýkajú menšiny, tak potom nie je tu náhodou protirečenie medzi týmto paragrafom a § 3. (5), ktorý vyhlasuje, že „V súvislosti s menšinami sa zakazuje akékoľvek porušenie požiadavky rovnakého zaobchádzania”.
§ 24/D (2) Medzi menšinovými samosprávami, respektíve medzi menšinovými a obecnými samosprávami nie je pomer nad- alebo podriadenosti.
Tento paragraf znie veľmi pekne, ale ťažko sa realizuje. Presnejšie: jedným smerom funguje vždy, druhým smerom len zriedka. Napríklad: obecná samospráva sama (autonómne) určí, ktoré záležitosti považuje za menšinové a podľa toho potom konzultuje, alebo nekonzultuje s predstaviteľmi menšiny. Teoreticky by bola povinná konzultovať aspoň pri tých záležitostiach, ktoré sú vymenované v zákone, lenže nejasné koncipovanie zákona umožňuje rôzne interpretácie. Menšinová samospráva, ak nesúhlasí s uznesením alebo nariadením obecnej samosprávy, môže sa obrátiť na úrad verejnej správy, na súd (§ 29), alebo spôsobiť iné nepríjemnosti, ale sa jej to potom môže vrátiť pri prideľovaní budúcoročného rozpočtu. Menšinová samospráva je totiž odkázaná aj na finančnú podporu obecnej samosprávy, lebo štátna normatívna podpora zvyčajne nestačí ani na základné fungovanie. Takže vo vzťahu obecnej a menšinovej samosprávy, obecná má dominantné, rozhodujúce postavenie. Dobrým príkladom nerovnocennosti bola kauza okolo Slovenského domu v Mlynkoch. Darmo poukázal menšinový ombudsman na rozpor medzi rozhodnutím obecnej samosprávy a menšinovým zákonom, tá nezmenila svoje protizákonné rozhodnutie a kauza sa skončila podľa jej vôle. Slovenský dom Mlynčanov je len jeden z početných prípadov, pri ktorých boli ignorované záujmy menšinových samospráv. Stalo sa to aj v takých záležitostiach, pri ktorých menšinový zákon jednoznačne dáva právo súhlasu menšinovej samospráve. Napríklad pri zrušení dvojjazyčnosti miestnych médií (§ 28. (1) ).
§ 36. Celoštátna samospráva vykonáva zastupovanie a ochranu záujmov menšiny, ktorú zastupuje na celoštátnej, a kde chýba teritoriálna menšinová samospráva (župa, hlavné mesto), tam aj na úrovni teritoriálnej.
Kde na celoštátnej úrovni? Kým obecné a teritoriálne menšinové samosprávy majú jednoznačne určených partnerov, zatiaľ celoštátna samospráva visí vo vzduchu, bez partnera, s ktorým by mohla (mala) spolupracovať bez pomeru nadriadenosti a podriadenosti. Kde môže uplatňovať svoje právo súhlasu na celoštátnej úrovni? Má také právo vôbec? Zasa konkrétny príklad: istá vysoká škola zrušila odbor slovenského jazyka, lebo bol finančne nerentabilný. Celoštátna samospráva s tým nesúhlasí. U koho má iniciovať revíziu rozhodnutia vysokej školy? U rektora asi nemá zmysel intervenovať, lebo nariadenia menšinového zákona nie sú záväzné pre vysoké školy. U vedúceho Odboru pre národné a etnické menšiny asi takisto nemá zmysel protestovať, lebo vysoké školy nepatria pod tento odbor. Reálnejšie alternatívy sú štátny tajomník ministerstva školstva minister tohto rezortu alebo premiér. Z menšinového zákona sa však nedozvieme, kto je povinný aspoň vypočuť si predstaviteľa celoštátnej menšinovej samosprávy.
§ 31. Na celoštátnu menšinovú samosprávu (ďalej: celoštátna samospráva) treba uplatňovať ustanovenia paragrafov 30/A-30/Q o právnom postavení, úlohách, okruhu pôsobnosti, o orgánoch obecnej menšinovej samosprávy s rozdielmi obsiahnutými v odseku (2) paragrafu 37 a v paragrafoch 39 - 39/C. tohto zákona.
Pozrime si len jeden z týchto špeciálnych paragrafov. Napríklad § 37.
§ 37. (1) Celoštátna samospráva - v medziach zákona - samostatne s uznesením rozhoduje:
g) o zásadách a spôsoboch využitia rozhlasového a televízneho kanálu, ktorý má k dispozícii,
h) o zásadách využitia vysielacieho času verejnoprávneho rozhlasu a televízie, ktorý má k dispozícii,
Nie je jasný obsah bodu „g”. Odkiaľ môže mať kanály k dispozícii? Má právo založiť si vlastnú televíziu? Ak áno, tak potom prečo to tu nie je explicitne povedané? Ak nie, tak potom o čo ide? Teoreticky by mohla dostať vysielací čas od súkromnej televíznej spoločnosti. Ale v tom prípade jej práva sú predmetmi bilaterálnej zmluvy so spoločnosťou. Netreba ich zákonom regulovať.
Čo sa týka bodu „h”, skúsenosť ukázala, že uplatňovania tohto práva vždy závisí od miery empatie aktuálneho vedenia verejnoprávneho rozhlasu a televízie. Na rozdiel od bodu „g”, tu chýba výraz „o spôsoboch”, je tam iba „o zásadách”. Pod pojmom „zásady” si potom každá strana môže rozumieť niečo iné. Takže by nebola protizákonná ani taká interpretácia zo strany televízie, že zásada je len toľko, že vysielací čas má byť venovaný menšinovej problematike, a všetko ostatné (napr. náplň, jazyk, výber zamestnancov, politická orientácia, atď.) je „spôsob”, čo už nepatrí medzi kompetencie celoštátnej samosprávy.
§ 38. (1) Celoštátna samospráva:
a) vyslovuje svoj názor - s výnimkou nariadení miestnej samosprávy -
o návrhoch právnych predpisov týkajúcich sa menšiny, ktorú zastupuje,
vrátane nariadení valného zhromaždenia, hlavného mesta v prípade, že daná menšina nevytvorí teritoriálnu menšinovú samosprávu
Opäť je aktuálna otázka, kto určí, ktoré predpisy sa týkajú menšiny a ktoré sa jej netýkajú? Táto otázka je závažná aj preto, lebo od odpovede závisí, pri prijatí ktorých predpisov by bol povinný dotyčný celoštátny, resp. vládny orgán, konzultovať s celoštátnou menšinovou samosprávou. Čo sa stane, ak sa názory štátneho orgánu a menšinovej samosprávy rozchádzajú? Taká situácia môže vzniknúť ľahko, lebo orgány štátnej administratívy pracujú podľa pre nich záväzných zákonov, ktoré však nie sú podriadené menšinovému zákonu, a veľmi často ani nie sú harmonizované s menšinovým zákonom (napr. hore uvedený problém s nostrifikáciou). Takže nekonajú protizákonne, presnejšie nekonajú proti tým zákonom, ktoré určia okruh ich pôsobnosti, ak ignorujú nariadenia menšinového zákona. Iným slovom môžu, ale nie sú povinné brať do úvahy názor celoštátnej samosprávy. Z tohto hľadiska celoštátna menšinová samospráva nemá viac možností ako ombudsman. Žiadať informácie, dobrovoľne komentovať, súhlasiť, kritizovať, naznačiť, navrhovať alebo iniciovať a potom sa uspokojiť s tým, čo príde. Odpoveď totiž musí prísť do 30 dní (§ 24/E ). Presne tak, ako aj každému radovému občanovi alebo občianskej organizácii, ktorý/á sa obráti oficiálnym listom na takéto orgány (kde je tu osobitné menšinové právo?). Celoštátna menšinová samospráva má len veľmi obmedzené prostriedky na vynútenie skutočného riešenia problémov na celoštátnej úrovni. Pritom však ani nevidno, že by sa celoštátne menšinové samosprávy snažili vybojovať tie práva, ktoré by im mohli/mali patriť v zmysle „ideí rovnosti a solidarity i zásad aktívnej ochrany menšín”, vyhlásených v úvodnej časti Zákona o právach národných a etnických menšín. Nehrá náhodou úlohu v tejto spokojnosti so situáciou aj to, že ich rozpočtová podpora nie je garantovaná, ale ju prideľuje aktuálna vláda podľa vlastných priorít a finančných možnosti? Na nebezpečenstvo vyplývajúce z absencie garantovania finančných prostriedkov poukazuje aj tlačová správa SMK, maďarskej vláde blízkej maďarskej politickej strany na Slovensku: „... prijatie takého zákona (o financovaní kultúry národnostných menšín v Slovenskej republike) má význam iba vtedy, ak sa určenie výšky a spôsob rozdelenia peňažného balíka vyčleneného pre národnostné menšiny oddelí od štátu a zabezpečí jeho nezávislosť od politickej moci.”
Slovenská samospráva Peštianskej župy, Regionálne kultúrne stredisko v Ečeri a Slovenská samospráva vo Vacove usporiadali 18. septembra púť, ktorá sa uskutočnila v rámci Slovenského dňa Vacovskej diecézy.
Po minuloročnej púti slovenských veriacich z okolia Budapešti sa organizátori rozhodli akciu zopakovať a rozšíriť. Slováci z východnej časti Peštianskej župy vyrazili zo Šáre a cestou sa k nim pridali veriaci z Ečeru, Rákoškerestúru, Cinkoty, Čemera, Malej Tarče, Kerepešu a Vacova. Pútnici spievali náboženské piesne, sprevádzali ich trubači z Újhartyánu. Vo Vacove sa k nim pridali Slováci z Mlynkov, Santova, Senváclavu a Hute, resp. z okolia Sejďu, Kirťu a Níže.
„Šárania sa pohli ráno o siedmej. V Ečeri pri búdke ich vítali tamojší pútnici radostníkom. Spoločne sa pomodlili a spolu s trubačmi sa pobrali do kostola, kde sa znovu pomodlili. Potom nastúpili do autobusov a odišli do ďalšej dediny. V každej dedine sa k nim pridali ďalší veriaci, až sa zaplnili všetky autobusy. Všade vítali pútnikov tradičnými slovenskými mariánskymi piesňami. Veľa z nich poznajú aj po maďarsky, ale spievali ich po slovensky,“ informovala nás riaditeľka Slovenského osvetového centra Katarína Királyová, ktorá sa tiež zúčastnila na púti. Prezradila nám, že Ečerčania chodievali na púte pravidelne. Išli v každodennom oblečení, zabalené si niesli slávnostné oblečenie. Tak to bolo aj teraz, na svätej omši už boli v ľudovom kroji. „Veľmi sme sa potešili, keď v januári na svätej omši v Ečeri vacovský pomocný biskup L. Varga oznámil veriacim, že pán biskup Beer by rád usporiadal slovenský deň. Vyhľadali sme aj katolícke obce v povodí Galgy a aj ony sa rady pridali, ako aj slovenskí katolíci z Níže a z Pilíšskych hôr,“ povedala K. Királyová. Z Čemeru prišli aj Mariánske dievčatá, teda dievčatá chystajúce sa na birmovku, ktoré pri procesii nesú sochu Panny Márie.
Slovensko-maďarsko-latinskú svätú omšu vo vacovskej katedrále celebrovali banskobystrický diecézny biskup Rudolf Baláž, vacovský biskup Miklós Beer a vacovský pomocný biskup Lajos Varga. R. Baláž sa vo svojej kázni zameral na silu viery a na pokojné spolunažívanie národov, ktorého dobrým príkladom sú podľa neho práve Slováci v Maďarsku, ktorí prežili vyše 300 rokov v cudzej spoločnosti. Na svätej omši sa zúčastnili aj mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Slovenskej republiky v Budapešti Peter Weiss, štátny tajomník ministerstva verejnej správy a spravodlivosti, zodpovedný za cirkevné, národnostné a občianske styky László Szászfalvi, primátor mesta Vacov János Bóth a predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik.
Pútnici potom vyrazili v krojovanom sprievode k Siedmim kaplnkám, cestou sa zastavili pri kópii šaštínskej Madony, kde účastníci z Čemeru zaspievali slovenskú mariánsku pieseň. Sprievod pokračoval až do Osvetového strediska I. Madácha, kde niektorí pútnici predviedli krátky kultúrny program. Na púti sa zúčastnili spevácky zbor Pilíš, spevácky zbor zo Šáre a Ženský spevácky zbor z Rákoškerestúru. V popoludňajšom kultúrnom programe vystúpili kultúrne skupiny zo Šáre, Kerepešu, z východnej časti Peštianskej župy a páví krúžok zo Santova. Účastníkov privítal predseda Slovenskej samosprávy Peštianskej župy a predseda slovenského voleného zboru vo Vacove Július Alt, ktorý prízvukoval svoju radosť z toho, že práve Vacov mohol byť hostiteľom tohto kultúrno-náboženského podujatia. Kultúrny program sa niesol v znamení spolupatričnosti. Ako sme sa dozvedeli od moderátorky programu Kataríny Aszódiovej, veriaci zo Šáre a Ečeru udržiavali aj v dávnych časoch dobré kontakty, nakoľko šáranskí pútnici si vždy oddýchli v Ečeri. Členovia Tanečnej skupiny Borovenka zo Šáre a tanečníci Folklórnej skupiny Zelený veniec v Ečeri predviedli spoločný tanec, ktorý obsahoval tanečné prvky z obidvoch osád. Prítomným sa predstavili aj členovia všetkých pávích krúžkov a na konci obsadili javisko členovia všetkých tanečných skupín. Osemdesiat párov tancovalo spolu choreografiu Evy Szilágyiovej Šubovej.
V záverečnej časti púte pod vedením pátera Attilu Stanca sa slovenskí veriaci zúčastnili na litánii v slovenskom jazyku. Tým však ešte púť nekončila. Putujúcich doma čakali hlaholiace zvony a v kostole starší ľudia, ktorí sa už nemohli zúčastniť púte a doma čakali, aby im pútnici priniesli požehnanie.
Ako nás informoval predseda ečerskej slovenskej samosprávy a Regionálneho spolku Slovákov z okolia Pešti Dolina Ondrej Csaba Aszódi, podobne veľkolepú púť plánujú kvôli vysokým nákladom usporadúvať každé dva roky.
V Baňačke sa 11. septembra uskutočnilo v poradí desiate stretnutie cirkevných zborov. Tohto roku sa na ňom zúčastnilo šesť speváckych zborov, ktoré majú vo svojom repertoári mariánske piesne. Odkazom tohto podujatia podľa jeho organizátorky, predsedníčky Slovenskej menšinovej samosprávy v Novom Meste pod Šiatrom Anny Bačkaiovej, je velebenie Panny Márie.
A. Bačkaiová vo svojich pozdravných slovách na doskách javiska v miestnom kultúrnom dome vyzvala početných prítomných, aby sa pozastavili a zamysleli. Ako povedala, v tomto ubehanom svete si človek musí nájsť čas a priestor na uvedomenie si pravých hodnôt života a činov človeka. Podujatie má preto dvojaký význam, dodala. Na jednej strane vyzýva poslucháčov zachovávať kresťanské tradície a na strane druhej oživuje slovenské národnostné dedičstvo, zachované v regióne. Mariánske piesne odzneli po maďarsky aj po slovensky. Boli dokonca spievané v pôvodnom zemplínskom nárečí, tak, ako ich spievali predkovia členov hosťujúcich zborov. Mnoho speváčok, vyznávačiek grécko-katolíckeho, alebo rímsko-katolíckeho vierovyznania, bolo totiž vychovaných v znamení uctievania Panny Márie, jej osobnosti a príkladnej roly matky. Anna Bačkaiová, ako pokračovateľka iniciatívy zakladateľa tohto podujatia a zároveň i miestneho Ženského speváckeho súboru Rozmarín Jána Valyka, si uvedomuje zodpovednosť svojej generácie a cíti povinnosť odovzdať túto tradíciu mladej generácii. Uznáva však, že dnes to nie je také jednoduché. Podobné podujatia však môžu byť symbolom zasiatia semena a pevne verí, že skôr či neskôr tie semená začnú klíčiť. V neposlednom rade - ako povedala - si je istá v tom, že bez existencie týchto zborov by súdržnosť medzi obyvateľmi okolitých obcí nebola taká silná. Preto prikladá nesmierny význam aktivizovaniu malých spoločenstiev vo forme speváckych zborov.
Potrebu zachovávania týchto hodnôt vyzdvihol i primátor Nového Mesta pod Šiatrom Péter Szamosvölgyi, ktorý sa zúčastnil na programe spolu so štvorčlennou delegáciou novomestskej samosprávy, pod ktorú obec Baňačka administratívno-správne patrí. Podľa neho je síce menšinová spolupatričnosť reprezentovaná len menším spoločenstvom ľudí, ale spoločenstvo veriacich je veľké. Práve túto pospolitosť dnes tak veľmi potrebujeme. Potrebujeme ju nielen v nedeľu, ale i vo všedné dni. Podľa pána primátora bez viery možno žiť, ale hneď si aj kladie otázku, aký to má význam.
Pozvánky na toto krásne stretnutie, podobne ako v minulých rokoch, prijali zbory z Baňačky, Malej Huty, Palházy, Vágašskej Huty i Hollóházy. Zo susedného Slovenska, z obce Michaľany, ktorá so spomínanými zbormi udržiava čulé kontakty, prišli očariť prítomných mladé speváčky. Tie, ako sa o nich vyjadril ich duchovný, sú pomocníčkami nielen v zbore, ale i na fare a okolo kostola.
Nepredbiehajme však udalosti, vráťme sa k pôvodnému poradiu a predstavme jednotlivé súbory! Marika Lőrinczová o svojom Malohuťanskom ženskom speváckom zbore povedala, že pred rokmi vznikol preto, lebo dostával veľa pozvaní na rôzne podujatia v Medzihorí. Svojimi vystúpeniami chcel dôstojne reprezentovať svoju obec. Na Mariánske stretnutie si priniesol piesne, ktoré predkovia členov zboru spievali na púti v oboch jazykoch.
Vedúca Národnostného speváckeho zboru Brečtan z Hollóházy Judita Korolyová o začiatkoch tohto telesa uviedla, že jeho členov viedol úmysel zachovať slovenské zemplínske ľudové piesne, cez ktoré sa dostali i k cirkevným piesňam. Spevokol je hrdý aj na to, že má široké vekové zastúpenie členov. Nájdeme v ňom tak 83-ročnú tetku, ako aj mladé dievčatá.
Podobne sa vyjadrila o Kvetoch Hút predsedníčka Slovenskej menšinovej samosprávy v Pálháze Katarína Bacsóová Lukácsová. Práve ona hneď po založení voleného zboru roku 2002 iniciovala vznik tohto speváckeho kolektívu. Dnes už disponuje širokým repertoárom v slovenčine i maďarčine. Početný zbor často sprevádzajú citary, na ktoré hrá šikovná mládež.
Estera Kišová sa o svojom šestnásťročnom miešanom národnostnom zbore z Vágašskej Huty vyjadrila ako o jednom z najaktívnejších v regióne. Okrem vlastných podujatí sa totiž vždy snaží byť prítomný so svojím dvojjazyčným repertoárom i na programoch v okolitých obciach.
Úspešné podujatie podporila Celoštátna slovenská samospráva, Verejná nadácia pre národné a etnické menšiny, verejnoprospešná nadácia ZSM Lipa, Slovenská menšinová samospráva Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župy a Samospráva Nového Mesta p. Šiatrom.
Stalo sa už peknou tradíciou, že mesačne aspoň raz zavítajú do hlavného mesta evanjelickí veriaci zo Slovákmi obývaných osád. V druhú septembrovú nedeľu prišlo do kaplnky Slovenského evanjelického zboru a. v. v Budapešti vyše 30 veriacich z Čomádu a Őrbottyánu, kde je filiálka čomádskeho zboru. Viedol ich duchovný László Eszlényi. Skupinu veriacich privítala zborová farárka Hilda Guláčiová Fabuľová. Úvodom bohoslužby sa prítomným prihovorila členka Slovenskej samosprávy v Čomáde Mária Šinková a priblížila im aktivity Spolku za zachovávanie tradícií Fialka.
S krátkou históriou zboru a slovenských evanjelikov v hlavnom meste oboznámil hostí dozorca budapeštianskeho zboru Gregor Papuček. Počas bohoslužby kázal čomádsky farár po maďarsky a jeho slová zhrnula H. Guláčiová Fabuľová po slovensky.
„Beda bezstarostným na Sione a tým, čo sa bezpečnými cítia na vrchu Samárie, popredným prvého z národov, ku ktorým na radu prichádza dom Izraela!” (Ámos 6:1,6) - to boli základné myšlienky kázne L. Eszlényiho. Hovoril o dôležitosti prežívania svojej viery vo všedné dni. Pripomenul, že je oveľa ľahšie prežívať svoju vieru v Hospodina vo sviatočné dni, aký je aj tento, avšak je oveľa ťažšie veriť vo všedné dni, keď sme sami, keď nás napadnú pochmúrne myšlienky. Vyzdvihol dôležitosť uvedomovania si vlastných chýb a vlastných hriechov a pokánie za ne. Zmienil sa o tom, že hoci počas sviatočných chvíľ nám je ľahšie prežívať svoju vieru, budeme silnejší aj na duchu, keď si ju necháme na všedné dni. Záverom bohoslužby obaja kňazi dali veriacim Áronovské požehnanie.
Po bohoslužbe sa uskutočnilo agapé, kde hostitelia ponúkali výbornú kapustnicu a hostia chutné domáce koláče. Za bielym stolom sa zoznamovali členovia oboch zborov, hoci budapeštianski evanjelici boli v menšom počte, nakoľko sa práve vtedy uskutočnili podujatia v zahraničí.
Po agapé pani farárka ukázala hosťom Lutherov dvor a potom sa vybrali na prechádzku po hlavnom meste.
Koncom augusta slovenskí veriaci z Budapešti, Mlynkov, Santova, Pilíšskej Čaby a Dabaša-Šáre opäť podnikli duchovnú púť na Slovensko. O pútnický zájazd sa organizačne postarala členka Valného zhromaždenia CSS a predsedníčka Slovenskej samosprávy XI. obvodu Budapešti Ildika Klauszová Fúziková.
Putovanie v živote veriaceho človeka môžeme odvodiť z veľmi krásneho príkladu Panny Márie, keď po známych udalostiach, ktoré sa odohrali v jej živote, dostáva správu od anjela Gabriela, že sa stane matkou Božieho Syna. Po týchto udalostiach putuje do hôr, ku svojej príbuznej Alžbete. Ale tiež nájdeme mnohé iné biblické putovania. Tak putuje Abrahám vo svojom živote, keď poslúchne hlas Boží, zanecháva svoj rodný dom a nasleduje Božie volanie; tak putuje izraelský národ pod vedením Mojžiša do zasľúbenej zeme a napokon môžeme povedať, že aj náš život je pozemskou púťou do novej vlasti, do večnosti, do Božieho kráľovstva.
To naše ľudské putovanie je vyjadrením istej obety, ktorú chce človek priniesť jednak ako poďakovanie za všetko dobré v živote, ale i vyprosiť to, čo potrebujeme pre seba alebo pre iných. V tomto duchu sme konali aj túto našu duchovnú púť. Je zaujímavé, že pútnické miesta sú väčšinou nie v blízkosti ľudských obydlí, ale kdesi bokom, mimo rušného každodenného života. Na osamelom, od sveta oddelenom mieste. To je tiež jeden moment, ktorý nám má pripomenúť, že putovaním sa odoberieme na istý čas mimo bežného, svetského života, do ústrania. Aby sme sa nikým nerušení mohli stíšiť a pobudnúť tak zvláštnym spôsobom v Božej blízkosti. Naše putovanie bolo celou cestou sprevádzané modlitbou sv. ruženca, Loretánskymi litániami, cez ktoré sme sa ponárali do jednotlivých invokácií, ktoré nám približujú Pannu Máriu aspoň sčasti v jej vlastnostiach. Do toho zaznievali slovenské náboženské piesne, väčšinou mariánske, ktoré dotvárali duchovnú atmosféru.
Prvý deň sme navštívili hlavné mesto Bratislavu, kde sme si pozreli Dóm sv. Martina, ktorý je známy tým, že sa v ňom konali korunovácie uhorských kráľov. Odborný výklad nám poskytol cirkevný historik Jozef Haľko, s ktorým nás zoznámila Ruženka Czifrová. Večernú sv. omšu sme slávili v piaristickom kláštornom kostole vo Svätom Jure, kde sme boli ubytovaní.
Druhý deň sme putovali na sever Slovenska, na Liptov, konkrétne do Ružomberka. V Ružomberku, vysoko v horách, je jedno malé pútnické miesto, kam putujú na sviatok Navštívenia Panny Márie veriaci z Liptova - Vlkolínec, kde sme slávili našu pútnickú sv. omšu, na ktorú prišli aj miestni obyvatelia, ale i náhodní turisti. Tu sme uvažovali spolu s Máriou o našom putovaní, o zmysle obety, tu sme prednášali svoje vďaky a prosby. Vlkolínec je skôr známy vo svete ako jedna z pamiatok, figurujúcich v zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Po krátkej prehliadke malebnej osady sme pokračovali v ceste na opačnú stranu mesta Ružomberok, do Černovej, kde sme si prezreli známy miestny chrám, ďalej pamätnú mohylu černovských martýrov z roku 1907, rodný dom Andreja Hlinku, v ktorom je stála expozícia a napokon sme sa posilnili v miestnom kultúrnom dome, kde sa o nás postarali a pripravili nám malé pohostenie členovia klubu dôchodcov z Černovej pod vedením Ing. Hatalu. Tretí deň po rannej sv. omši opäť vo Svätom Jure sme sa vydali na cestu späť a zastavili sme sa v Komárne, kde sme si pozreli mesto a predovšetkým známe „Námestie Európy“.
Aj keď po menších prekážkach kvôli dopravným problémom na cestách sme šťastlivo docestovali domov. Myslím, že posilnení vo viere, veď sme ako jedno veriace spoločenstvo prežili atmosféru modlitieb počas troch dní a putovali sme k tej a pod ochranou tej, ktorú nám dal Kristus na kríži za našu matku a ktorá je aj jeho matkou - Panny Márie. Veď najkrajšie to vyjadria asi slová - cez Máriu ku Kristovi.
Slovenská agentúra pre cestovný ruch (SACR) a Slovenský inštitút v Budapešti usporiadali v dňoch 9. až 11. septembra vo Veľkej tržnici na Námestí Fővám Slovenské dni. V srdci hlavného mesta už po štvrtý raz predstavili tradičné slovenské výrobky, napríklad syry, výrobky z rýb, sladkosti a pivo. Na podujatí predstavili svoju ponuku zájazdov na Slovensko aj maďarské cestovné kancelárie. Ochutnávka slovenských špecialít bola dvakrát denne.
Úspešné podujatie zapustilo korene, čo by sme možno pred tromi rokmi, keď nám vedúca budapeštianskej kancelárie SACR Soňa Jelínková prvýkrát hovorila o tomto nápade, ani neboli predpokladali. „Mení sa počasie na Slovensku aj v Maďarsku, ktorému sa musíme v cestovnom ruchu prispôsobiť. Potom sú rôzne firmy, ktoré sa chcú predstaviť maďarským zákazníkom. Tak to vyzerá, že Maďari milujú naše výrobky, pretože sú trošku iné. Počas troch dní sme predstavili dobré malokarpatské víno, ponúkali sme chutné slovenské syry, znovu tu boli Horalky a Snehulky a ostatné obľúbené cukrovinky. Novinkou sú ryby. Spoločnosť Ryba zásobuje rybími šalátmi, nátierkami a ďalšími rybími výrobkami skoro celý slovenský trh. Vieme, že návštevníci Slovenska milujú majonézové šaláty, takže výber predstaviť túto firmu bol vhodný. Hospodárska kríza sa týka cestovného ruchu dosť vážne,“ povedala S. Jelínková. Od zavedenia novej meny sa občanom okolitých štátov mohlo zdať Slovensko drahšou destináciou. „Kvôli euru, ktoré nás zachránilo pred hospodárskou krízou, sme prišli o klientov. Cestovnému ruchu vlastne euro ublížilo - napriek tomu sú Maďari v poradí návštevníkov stále na štvrtom mieste. Toto umiestnenie sa v posledných dvadsiatich rokoch nemení, hoci, žiaľ, štatistika je nepresná, lebo dokážeme evidovať iba hostí ubytovaných v hotelových zariadeniach, ktorí odviedli miestny poplatok. Maďarov prišlo o 18 percent menej, ale to nie je taký veľký počet oproti 40 percentám Poliakov,“ povedala S. Jelínková, ktorá pripomenula, že badať nielen vylepšenie služieb, ale aj vzťahov medzi Slovákmi a Maďarmi. V Slovenskom raji zaznamenali asi 20-percentný nárast maďarských turistov oproti minuloročnému počtu, čo S. Jelinková pripisuje vyrovnanejšiemu prístupu občanov a predovšetkým turistov.
Slovenské dni vo Veľkej tržnici začali slávnostným otvorením. Prítomným sa prihovoril riaditeľ Slovenského inštitútu Budapešť Milan Kurucz. Ako povedal, krajinu je možné poznať aj cez jej kuchyňu a cestovný ruch. Po otvorení sme sa spýtali pána riaditeľa, ktoré sú tie slovenské výrobky, ktoré nikdy nemôžu chýbať v jeho chladničke. „Keďže u nás doma sa dámy starajú o svoju postavu, v našej chladničke nemôžu chýbať nízkotučný syr, biele mäsá a veľa mliečnych výrobkov,“ povedal M. Kurucz.
S veľkým záujmom návštevníkov tržnice sa stretli syrové špeciality. Firma Szami 2003, s. r. o., ponúkala výrobky spoločnosti Agrofarma. Ako sme sa dozvedeli od jej konateľky Heleny Blaškovičovej, maďarskí konzumenti si obľúbili slovenské syry a syrové výrobky, ktoré sem dovážajú. Jednotnú kvalitu služieb garantuje aj systém HACCP, ktorý zaviedli v roku 2004. Maďarskí konzumenti si za krátky čas obľúbili nielen parenicu, ale aj korbáčiky. Svoje výrobky dodáva spoločnosť do všetkých veľkých maďarských nákupných sietí a vlastnú predajňu má v Martonvásári, kde firma sídli. Spoločnosť, ktorá je slovenskou syrárskou veľmocou, nechce rozširovať svoj sortiment, ktorý sa osvedčil za posledné roky. Viacerí jej súperi už nie sú na trhu, lebo ich výrobky sa neosvedčili. Hospodársku krízu pociťujú na vlastnej koži: v destinácii niektorých výrobkov sa znížil dopyt až o 20 percent. „Ale ak niekomu záleží na kvalite, vyhľadáva tie výrobky, ktoré sú možno cenovo náročnejšie, ale sú lepšie,“ zhrnula krédo firmy jej konateľka, ktorá sa nevzdáva a vidí peknú budúcnosť slovenských syrových výrobkov na maďarskom trhu. Popýšila sa aj tým, že nezvyšovali ceny a o ich výrobky je stály záujem.
Na septembrových Slovenských dňoch nechýbalo ani víno. Podľa zabehnutej zvyklosti aj teraz mohli návštevníci tržnice ochutnať modranské vína. Majiteľ vinohradníctva a vinárstva Villa Modur Rastislav Čistý priniesol do Budapešti veltlín zelený, ktorý je základnou odrodou Malých Karpát a celého Slovenska. Vedúci rodinnej firmy nás informoval, že v súčasnosti hospodária v Modre na 3 ha vlastných viníc, pričom spracovávajú výhradne vlastné dopestované hrozno. Ako pripomenul, v tomto roku bude úroda kvôli zlému počasiu slabá. „Z Iršaia Olivera oproti minuloročnej úrode 5-6 ton z jedného hektára tento rok je to 1,3 tony. Je to cíteľné množstvo, ktoré nás tento rok určite neobohatí. Takéto daždivé počasie prialo iba rizlingu vlašskému. Táto odroda je rezistentná k počasiu. Odrody na hlinenom základe napadla peronospóra a zničila až 90 percent úrody,“ konštatoval R. Čistý. Ako povedal, tie odrody, ktoré boli na piesočnatom základe, mali väčšiu šancu na prežitie búrlivého počasia, lebo tento typ pôdy sa lepšie odvodnieva. Veríme však, že babie leto ešte pomôže k lepšej úrode.
Spoločnosť I. D. C. Holding, a. s., je najvýznamnejším producentom cukroviniek a trvanlivého pečiva na Slovensku. Ako sme sa dozvedeli od predstaviteľky spoločnosti Katalin Gyeneseovej, Horalky sa uchytili na maďarskom trhu, kde popredné miesto zaujali aj diabetické výrobky firmy. V súčasnosti prebieha kampaň mentolových cukríkov Snehulky, ktoré s obľubou užívajú hlavne starší ľudia. „K slovenským napolitánkam sa viažu historky z dovoleniek, o ktoré sa podelili s nami naši návštevníci,“ prezradila nám K. Gyeneseová a dodala, že práve nadväzujúc na tieto príbehy veria, že sa uchytia aj nové oblátky značky Andante.
Absolútnou novinkou a najväčšou atrakciou boli výrobky Ryba, s. r. o. Spoločnosť RYBA nadväzuje na štátny podnik, ktorý vznikol už v 40. rokoch a bol ojedinelým svojho druhu. Dnešný sortiment spoločnosti prezentujú dve značky: „Ryba, more zdravia” - rybacie výrobky a „Piknik” - lahôdkové výrobky. Skupina výrobkov značky „Ryba, more zdravia” pokrýva široké spektrum produktov od rybacích šalátov, marinovaných výrobkov v náleve, v majonéze, v kečupe; rybie filety až po údené výrobky. Snáď najlepšia je treska exklusiv, s podielom mäsa 45 percent. Sortiment značky „Piknik” tvoria lahôdkové šaláty, chladené zeleninové a cestovinové šaláty, bagety, sendviče a rožky. V Budapešti mali najväčší úspech majonézové šaláty: pred stolíkom boli stále dlhé rady.
Dnes už nielen predpokladáme, ale aj očakávame, že sa vo Veľkej tržnici v Budapešti uskutočnia aj piate Slovenské dni.
S nápadom spojiť príjemné s užitočným prišli členovia Slovenskej samosprávy II. obvodu pred štyrmi rokmi. Vtedy sa rozhodli usporiadať Deň slovenskej gastronómie, na ktorý pozvali folklórnikov zo Slovenska a publikum z celého hlavného mesta. Z nápadu sa stalo podujatie a z podujatia tradícia. V tomto roku usporiadal slovenský zbor v poradí štvrtý gastrodeň, na ktorý pozval členov Súboru Železiar z Košíc a žiačky Základnej školy Františka Rákócziho II. z Dabašu-Šáre.
Chutné jedlá, pekné piesne a dobrá muzika sprevádzali účastníkov gastronomického dňa. Členovia folklórno-hudobnej zložky súboru Železiar predstavili niekoľko naozaj zaujímavých hudobných nástrojov: porozprávali o ich histórii a zahrali na nich piesne. Na gajdách a fujare priblížili záujemcom typický slovenský folklór.
Po fiasku, ktoré utrpeli Slováci v II. obvode hlavného mesta v júli, keď sa na zoznam slovenských voličov prihlásilo o jedného menej, než je potrebné k vypísaniu volieb, sa v tento deň konalo posledné verejné zasadnutie slovenského voleného zboru. V II. obvode Budapešti osem rokov úspešne pôsobila slovenská samospráva. Nielen morálne, ale aj finančne podporovala veľa aktivít v oblasti spoločenského života. Bola stálou podporovateľkou cirkevných podujatí, uchádzala sa o granty na podporu časopisu Budapeštiansky Slovák, podporovala organizovanie detských táborov, sústredení a táborov spolkov budapeštianskych Slovákov, školenia poslancov a všemožne prispievala na akcie. Pred štyrmi rokmi mala piatich členov, rok po založení zomrel poslanec Jozef Klausz, krátko po zvolení sa predsedníčka zboru Katarína Noszlopyová musela vzdať svojej funkcie pre nadmerné pracovné zaťaženie, hoci v prvom v cykle sa vedela venovať úlohám samosprávy, ktorej bola zakladateľkou. Jeden poslanec Pavol Lauko dochádzal na zasadnutia zo Šáre, Júlia Horváthová neúnavne organizovala rôzne stretnutia a František Bencze prevzal úlohu predsedu. Nemali teda jednoduchú úlohu. Najväčší problém vidí F. Bencze v nízkej aktivite Slovákov žijúcich v Budapešti. Ako nám prezradil, všetky podujatia treba robiť so značným predstihom a treba na ne viackrát pozývať ľudí. „Vyzerá to tak, že sme nenaháňali ľudí dostatočne,“ poznamenal trpko F. Bencze a dodal, že zato mali veľmi populárne podujatia, ako napríklad aj gastrodeň, či obvodné dni, na ktorých tiež predstavili slovenskú gastronómiu a kultúru. Ubezpečil nás, že o štyri roky sa opäť budú snažiť získať priazeň slovenských voličov v tejto mestskej časti.
V pokoji v Békeši - pod týmto názvom usporiadala v polovici septembra Čabianska organizácia Slovákov (ČOS) v spolupráci so Spolkom ľudového remeselníctva Békešskej župy stretnutie národností. Záštitu nad festivalom mali okrem Samosprávy v Békešskej Čabe aj volené zbory jednotlivých menšín mesta a regiónu. Zúčastnili sa na ňom aj hostia ČOS zo Slovenska, Českej republiky a Francúzska.
Celé sa to začalo známym spoločným projektom dolnozemských Slovákov z troch štátov (Maďarska, Rumunska, Srbska) s názvom Na jarmoku. Veľkolepé stretnutie predstaviteľov týchto slovenských komunít iniciovala a vypracovala riaditeľka Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe Anna Ištvánová so svojím pracovným tímom. Prvý takýto medzinárodný festival sa konal pred dvoma rokmi práve v Békešskej Čabe v zmysle trojstrannej dohody, odvtedy putuje po partnerských štátoch. Lenže Čabania a ich hostia v roku 2008 napriek nepriaznivému počasiu boli takí nadšení z jarmočnej atmosféry, že v roku 2009 sa okrem účasti na stretnutí s krajanmi v Báčskom Petrovci rozhodli usporiadať opäť „svoj“ jarmok, na ktorý pozvali aj ostatné menšiny župy. Je to teda ďalšia novodobá tradícia, ktorá nesie výstižný názov V pokoji v Békeši, zo slovnej hry majú pôžitok tí, ktorí rozumejú maďarsky.
Organizátori aj tohto roku ponúkali široký prierez nehmotnej i hmotnej kultúry Slovákov, Nemcov, Srbov a Rumunov békešského regiónu a úspešne sa prezentovali aj predstavitelia väčšinového národa, ako aj slovenskí hostia ČOS z rôznych štátov Európy. V prvý deň sa v Múzeu Mihálya Munkácsyho konala vernisáž uznávaného maliara zo Slovenska Štefana Bubána, o ktorej sme informovali čitateľov v osobitnom článku. Milovníčky tradičnej gastronómie si zmerali sily v rámci súťaže kyslých a sladkých zaváranín. Porota, v ktorej pracovali člen Predsedníctva ČOS, riaditeľ Hotela Fiume Martin Vozár, vedúca Klubu gazdiniek a záhradkárov DSK Judita Bartoláková a vedúca mestského Slovenského klubu Alžbeta Ančinová, z vystavených diel tohto roku za najchutnejšie a najestetickejšie pokladala čalamádu Márie Zanáczovej a višne Heleny Jantíkovej, zvláštnou cenou ohodnotila aj „diela“ škôlkárov z materských škôl na Kazinczyho a Kölcseyho ulici. Dôležitosť odovzdávania hodnôt, ktoré žijú s nami a predovšetkým v nás mladším generáciám, zdôraznil predseda ČOS Michal Lásik vo svojom otváracom prejave na výstave fotografií, poslaných do súťaže Maďarského osvetového ústavu a výtvarného lektorátu s názvom „Naše národnosti v obrazoch“. Nadväzoval na myšlienku historika z polovice 19. storočia Ondreja Šuhajdu, podľa ktorého vlasť si môže človek vybrať viackrát, ale národ iba raz. V štúdiu Divadla Jókaiho sa na predstavení Divadla Babscénus z Martina dobre zabavili nielen deti, ale aj dospelí. Psíček a mačička (Tibor Kubička, Drahuška Panušková) zaujali obecenstvo predovšetkým originálnymi maskami a humorom. Večer sa konalo priateľské posedenie v Áchimovej sieni Slovenského oblastného domu.
Najrušnejším dňom trojdňovej akcie bola sobota, keď napriek daždivému počasiu sa v okolí Domu slovenskej kultúry a Veľkého evanjelického chrámu už od skorého rána pripravovali jarmočníci. Návštevníci Békešskej Čaby si v tento deň mohli vybrať z takých tovarov ľudových remeselníkov z okolia, ale napr. aj zo Slovenska alebo z Nadlaku, ktoré rôznymi technikami aplikujú starodávne ľudové motívy na dnešné úžitkové predmety. Pritom kluby, kultúrne telesá, resp. volené zbory menšín žijúcich v župe, predovšetkým Slovákov, ponúkali okoloidúcim aj svoje gastronomické špeciality. Mohli sme ochutnať kapustníky Elekčanov, pagáče Kondorošanov, kvasienke (parené buchty) Komlóšanov, makové opekance Berínčanov, piratutu (fánky so smotanou) a baraninu Bánhedešanov, polievku s gágorčokami (drobná špirálovitá cestovina), a máľu (kukuričnú kašu) a tarhoňu Čabanov, ale napríklad s heroukami (fánkami) sa prezentovali aj dve družstvá slovenských kolektívov, a síce z Malého Kereša a Medešu. Hostia zo Slovenska a Čiech zabodovali hlavne svojimi syrmi, kým účastníci z Kétegyházy s rumunským lángošom. Pri príležitosti Dní kultúrneho dedičstva pamiatke popredných predstaviteľov čabianskeho tlačiarenstva vzdal hold kladením venca k pamätnej tabuli na fasáde DSK člen Predsedníctva ČOS Ján Čiernik v spoločnosti renomovaného znalca histórie Békešskej Čaby Bélu Gécsa. Takýmito osobnosťami boli o. i. bratia Považayovci, v ich tlačiarni tlačili kedysi aj slovenské publikácie evanjelickej cirkvi. Táto tlačiareň pôsobila práve v budove, kde dnes sídli Dom slovenskej kultúry.
V rámci oficiálneho otvorenia veľkolepého podujatia po pozdravných slovách hlavnej organizátorky, riaditeľky inštitúcie Anny Ištvánovej popriali účastníkom jarmoku príjemný spoločný víkend podpredseda Valného zhromaždenia Békešskej župy Péter Tolnai a generálny konzul Slovenskej republiky Štefan Daňo. Pestré folklórne pásmo uviedlo Duo Slave z Francúzska, ich temperamentné východniarske piesne zožali veľký úspech u medzinárodného obecenstva. Záujemcovia mali možnosť vypočuť si aj prezentáciu slovenských cirkevných zborov v Malom evanjelickom chráme, ktorú organizovala Celoštátna slovenská samospráva. Na radosť účastníkov a ich hostí v popoludňajších hodinách počasie umožnilo, aby sa umelecké telesá predstavili na javisku pod holým nebom. Tradičným slovenským dolnozemským piesňam boli venované pásma speváckych zborov z Kétšoproňu, Malého Kereša, pávieho krúžku Csaba a Miešaného zboru Čabianska ružička z Békešskej Čaby. Program miestneho slovenského spevokolu Orgován spestril sólový spev Eriky Szatmáriovej Baloghovej. Typické slovenské rezké tance predviedli deti Tanečného súboru Čučoriedky z Českej republiky a Tanečnej skupiny Zniev zo Slovenska, kým slovenskými piesňami si podmanil obecenstvo Spevácky zbor Dolina z Francúzska. Folklór iných národností a národov predstavili mladí Rumuni z Temešváru, nemecká tanečná skupina z Eleku a pred večernou veselicou sa o príjemnú atmosféru postarala miestna Tanečná skupina Balassiho s maďarskými tancami. Z množstva sprievodných programov spomeňme zasadnutie zboru Slovenskej samosprávy Békešskej župy, alebo výstavu o desaťročnom pôsobení Spolku maďarsko-poľského priateľstva, ktorú usporiadala mestská poľská samospráva v Spoločenskom dome na sídlisku Lencsési. Okrúhle, desiate výročie svojho založenia oslavuje tohto roku Výšivkársky krúžok Rozmarín, ktorý pôsobí popri Dome slovenskej kultúry. Jubilejnú výstavu najkrajších prác jeho členiek otvoril predseda Slovenskej samosprávy v Békešskej Čabe Juraj Ando, ktorý sa s uznaním zmienil o práci čoraz početnejšieho kolektívu v oblasti zachovávania motívov tradičnej ľudovej kultúry. Členky krúžku nielen zachovávajú, ale pod vedením ľudovej umelkyne Anny Illéšovej Boťánskej aj šikovne aplikujú tradičné ornamenty a techniky na moderné predmety.
Záverečný deň sa začal slovenskou kázňou farára Ondreja Aradiho vo Veľkom evanjelickom chráme, potom organizátori poskytli priestor obľúbenému nástroju dolnozemských Slovákov citare. Popri slovenských speváckych zboroch a citarových kapelách z Békešskej Čaby, Čabačudu a Kétšoproňu sa úspešne predstavili aj ich „kolegovia“ z mesta Békeš a Dombegyházy.
Návšteva slovenských priateľov Čabanov z Českej republiky, Francúzska a Slovenska na festivale sa uskutočnila v rámci programu celoživotného vzdelávania Grundtvig, v ktorom si slovenské spolky zo spomenutých štátov vymieňajú striedavo, priamo v dejiskách svojho pôsobenia svoje skúsenosti o. i. z oblasti zachovávania tradičnej gastronómie a remesiel a zároveň ich využitia v záujme zvýšenia zamestnanosti napríklad v regionálnom turizme.
Skupina Slovákov, ktorá sa 19. septembra popoludní schádzala pri peštianskom predmostí Petőfiho mosta, hlasne prejavovala radosť zo stretnutia, ale aj z príjemného počasia. Čoskoro sa pri brehu objavila výletná loď a početní účastníci akcie Slovenskej samosprávy IX. obvodu Budapešti mohli nastúpiť, aby sa vydali na plavbu po Dunaji spojenú so slovenským programom.
Predseda Slovenskej samosprávy IX. obvodu Mikuláš Bogár v mene poslaneckého zboru pozdravil cestujúcich a informoval ich, že plavba potrvá dve hodiny. Na úvod programu uviedol, že v ich obvode mohla vzniknúť slovenská menšinová samospráva až v roku 2006. Krátko po založení zboru zomrela poslankyňa Ildika Tončenková, takže zbor má len štyroch členov. Tohto roku sa do zoznamu slovenských voličov zapísalo vo Františkove 35 občanov. Sú to podľa informácií zboru Slováci pochádzajúci z rôznych regiónov Maďarska (Dolná zem, Malá Tarča, Pilíš), ako aj zo Slovenska. Po pozdravných slovách na radosť prítomných vystúpil Páví krúžok zo Santova pod vedením Márie Nagyovej-Győriovej, ktorý predniesol kytičku santovských slovenských ľudových piesní a potom zaspieval Pilíšsku hymnu. Účastníkom plavby sa prihovorila vedúca Folklórneho spolku Lipa Monika Szelényiová, ktorá im predstavila činnosť dvadsaťročného tanečného súboru. Ako povedala, Lipa oslávi 16. októbra v Kultúrnom dome Attilu Józsefa 20. výročie, kam srdečne pozvala všetkých prítomných. Členovia spolku, tanečníci Kata a Zsolt Szilágyiovci, zatancovali prítomným temperamentné východoslovenské tance v choreografii známeho slovenského odborníka, vedúceho Folklórneho tanečného súboru Železiar z Košíc Vladimíra Urbana.
Po rezkých melódiách a ohnivých tancoch M. Bogár poprosil kandidátov do nasledujúcej Slovenskej samosprávy IX. obvodu, aby sa predstavili prítomným.
Po kultúrnom programe sa loďou začala šíriť vôňa strapačiek, ktoré každému chutili. Výlet loďou po Dunaji sa vydaril nielen kvôli príjemnému jesennému počasiu, peknému kultúrnemu programu a chutným haluškám, ale ľudí zblížil aj záujem o blížiace sa voľby do menšinových samospráv.
Hlúpa otázka! Nepoznám nikoho, kto by mal hranice rád. Najmä tie z nedávnej minulosti, z ostnatého drôtu, napustené elektrickým prúdom a prísne strážené boli všetkými priam nenávidené. Veď za nepovolené prekročenie takejto hranice, bol snáď vyšší trest ako za vraždu. Takýto čin sa rovnal vlastizrade.
Nikdy nezabudnem na príhodu z vysokej školy. Boli sme na vysokohorskom kurze a pri jednej celodennej túre sme šli po hrebeni na hraniciach s Poľskom. Najväčšiu radosť nám robilo, že sme si mohli pár metrov zabehnúť do Poľska a potom späť. Urobili sme to niekoľkokrát napriek lamentovaniu našich profesorov. Tí asi tušili, čo bude nasledovať. A veru, nemýlili sa! Po polnoci, keď sme už najlepšie spali, zobudil nás buchot a štekanie psov. To si naši pohraničníci prišli po narušiteľov. Vypočúvali nás ako dákych vrahov, do rána spisovali zápisnice a nebyť našich dobrých pedagógov, asi by sme vyleteli zo školy. Našťastie je to minulosť a ja dúfam, že naše deti a vnuci sa budú už len s počudovaním vypytovať, na čo boli hranice potrebné, keď ľuďom ich život iba sťažovali. Sťažovali, to je fakt. Ale v jednom prípade aj nesmierne uľahčili.
Že ktoré? Predsa tie trianonské. Toto mi zišlo na um, keď som bol koncom týždňa v Nadlaku, kde sa konala 12. prehliadka sólistov slovenskej ľudovej piesne. Chodiac po meste a debatujúc s ľuďmi, počúval som prekrásnu ľubozvučnú slovenčinu, ktorou tu mnohí Nadlačania - starí, mladí aj tí najmladší, doma, na ulici, v obchodoch či v kostole ešte stále rozprávajú. Veď si aj vyslúžili od zahraničných hostí, medziiným aj od predsedu Svetového združenia Slovákov či farárov a seniorov evanjelickej cirkvi, nejedno pochvalné slovo a uznanie. Niet sa čo čudovať! Tí naposledy menovaní sa priznali, nekázali božie slovo pred plným kostolom ani doma, nieto v zahraničí. Pre mňa to nebolo nič nové ani prekvapujúce, nakoľko históriu Slovákov na Dolnej zemi poznám dosť podrobne. Napriek tomu pri debatách s Nadlačanmi alebo Slovákmi zo Srbska som prežíval zmiešané pocity. Na jednej strane som mal nesmiernu radosť, že naši bratia z Rumunska a Srbska tak krásne hovoria po slovensky, na strane druhej mi bolo veľmi smutno, že len malý kúsok odtiaľ, za hranicou, sa s takým niečím nestretávam. Snáď práve preto mi na hraniciach, ktoré sú už, našťastie medzi Maďarskom a Rumunskom dávno preč, zišla na um tá strašná, priam zimomriavky vyvolávajúca myšlienka. Čo by sa bolo stalo, keby táto hranica, ktorá nám v minulosti spôsobila pri jej prechádzaní toľké trápenie, nebola vznikla? Alebo by bola posunutá len o pár kilometrov a nadlackí Slováci by zostali v anyaországu? Hrôza čo len pomyslieť. Naisto by sa tá tunajšia mäkučká, milo archaická, ale nesmierne čistá a krásna slovenčina bola už dávno vytratila z ulíc, obchodov, kostolov a možno aj domovov. Ba čo viac, ľudia by sa za ňu hádam aj hanbili, že nie je dostatočne spisovná a neradi by ňou rozprávali. O tom, čo by sa bolo stalo, keby tá hranica neoddelila od anyaországu aj dnešné územie Slovenska, snáď netreba ani hovoriť! Nech teda boli v tom čase záujmy mocností akékoľvek, jedno je isté, že po prvý raz sa zhodovali i s tými našimi - slovenskými. A záver?
Hranice predsa nemôže mať nikto rád. Hranice nespájajú. Hranice rozdeľujú. Vytváranie nových alebo posúvanie starých vedie vždy iba ku konfliktom. Tak je to i s tými trianonskými. Svoju úlohu už splnili a je dobré, že zanikli. Tento raz dúfajme, že dobre pre všetkých. Ak raz tá ľubozvučná slovenčina v Nadlaku zanikne tiež, tak vedzte, že na vine budú... Ťurci.
Slovensko a Maďarsko sa chystajú navzájom varovať o vznikajúcich problémoch dopredu. Vyhlásil to 27. septembra na tlačovej besede po rokovaní s ministrom zahraničných vecí SR Mikulášom Dzurindom jeho maďarský kolega János Martonyi. Ide o takzvaný systém early warning, vďaka ktorému sa budú obe krajiny informovať o chúlostivých témach, ktoré budú riešiť. Podľa Martonyiho totiž nie je najšťastnejším riešením, ak otázky neriešia spolu, ale prostredníctvom médií, aj to nie médií domácich, ale západoeurópskych. Vzťahom by malo pomôcť aj znovuobnovenie zmiešaných komisií, ku ktorému by malo dôjsť v najbližšom čase. Jednou z tém, o ktorých sa bude rokovať na fóre komisií, bude aj novela slovenského zákona o dvojakom občianstve, na ktorej momentálne pracuje Dzurinda s ministrom vnútra SR Danielom Lipšicom. „Hľadáme optimálne riešenie a nájdeme ho,“ vyhlásil Dzurinda. „Martonyi vie, že slovenskú odpoveď na zákon považujeme za zlú odpoveď na zlé riešenie v Budapešti,“ podotkol šéf slovenskej diplomacie. „My to naše zlé riešenie opravíme, nie preto, že by sme museli, ale preto, že chceme, nebudeme predsa trestať občanov,“ dodal a vysvetlil, že iba rozvinú to, na čom sa dohodla premiérka SR Iveta Radičová na stretnutí so svojím kolegom Viktorom Orbánom na pôde zmiešanej komisie. Pri zákonoch o štátnom občianstve je v stanoviskách štátov jeden principiálny rozdiel, no ako tvrdí Martonyi, vďaka systému early warning sa o krokoch budú priebežne informovať. „V rámci úprimného dialógu na fóre komisií môžeme o všetkom hovoriť,“ tvrdí Martonyi. 24. septembra slovenská vláda odhlasovala novelu jazykového zákona, ktorá bola dlhodobo predmetom sporov medzi oboma krajinami. Novela podľa Dzurindu odstráni niektoré zlé ustanovenia z minulosti, proti ktorým hlasoval ako opozičný poslanec a nepochybne prispeje k zlepšeniu vzťahov. Maďarská strana si novelu jazykového zákona preštudovala a považuje ju podľa Martonyiho slov „za krok v dobrom smere“.
Dzurinda s Martonyim prerokovali aj niekoľko projektov, pri ktorých sa chystajú spolupracovať. Zhodli sa, že sa musia zaoberať budúcnosťou a pozitívnymi projektmi, ktoré pomôžu vyriešiť sporné otázky. „Chceme s Maďarskom dobré, pevné vzťahy, budú pevné, keď sa budú opierať o tri oporné body,“ vysvetlil Dzurinda. Mali by to byť úmysel, metóda spolupráce a konkrétne politiky. Ako dodal Dzurinda, slovenským úmyslom je, aby sa Maďarsku dobre darilo, pretože reputácia Maďarska a Slovenska sú spojené nádoby. Preto bude Slovensko ako predseda V4 Maďarsko podporovať v jeho nadchádzajúcom predsedníctve EÚ. Za metódu si Dzurinda vybral pozeranie sa dopredu, nie obzeranie sa ponad plece. Nakoniec konkrétnou politikou by mala byť každodenná služba ľuďom. Slovenský minister často spomína na obdobie svojho šéfovania slovenskej vláde, keď s Martonyim, ktorý bol aj v tom čase ministrom zahraničných vecí, obnovil Most Márie Valérie medzi Štúrovom a Ostrihomom. Teraz by chcel mosty znovu obnoviť - nielen tie fyzické, ako sú mosty cez Ipeľ či Komárno a Komárom, ale aj metaforické mosty. „Niet najmenších pochýb, že Slovensko má vládu, ktorej záleží na najlepších vzťahoch so všetkými susedmi,“ dodal Dzurinda. „Medzi oboma stranami sa atmosféra od základu zmenila,“ súhlasil s ním Martonyi. Obaja ministri sa 27. septembra stretli bilaterálne po prvý raz od nástupu do funkcie. Dzurindu prijali premiér Viktor Orbán, predseda parlamentu László Kövér a prezident Pál Schmitt.
Koncom septembra zavítala do redakcie Ľudových novín delegácia Slovenského syndikátu novinárov (SSN) na čele s predsedníčkou Zuzanou Krútkou. Redakcia Ľudových novín nadviazala kontakty s touto stavovskou (profesijnou) a odborovou organizáciou novinárov na Slovensku vtedy, keď sme pred dvomi rokmi spoločne usporiadali v Bratislave doškoľovanie našich dopisovateľov. Zastávka v našej redakcii, prehliadka nových redakčných priestorov a výmena skúseností boli súčasťou programu, v rámci ktorého sa vedenie SSN zúčastnilo na rozšírenom zasadnutí Predsedníctva Celoštátneho zväzu maďarských novinárov (MÚOSZ). Na zasadnutie, ktoré prebiehalo pod vedením predsedu Pála Eötvösa v sídle MÚOSZ-u, dostala pozvanie aj naša redakcia. Vedúci oboch novinárskych organizácií na úvod konštatovali, že aj v ťažkých časoch vo vzťahoch našich krajín udržiavali priateľské a odborné kontakty. Predstavitelia SSN a MÚOSZ-u v priebehu priateľského a zároveň praktického zasadnutia si vymenili informácie o právnej regulácii tlače v oboch krajinách a poukázali na aktuálne problémy v tejto oblasti. Predstavitelia novinárskych organizácií sa dohodli na tom, že v záujme posilnenia zastupovania záujmov tlače zintenzívnia spoluprácu aj na pôde medzinárodných organizácií. Medzi problémami žurnalistiky ako profesie zástupcovia oboch zoskupení informovali o tom, že v poslednom období badať zhoršenie úrovne novinárskych prejavov všeobecne. Tento jav súvisí na jednej strane s tým, že v súčasnosti sa novinárom môže stať bez ohľadu na vzdelania „ktokoľvek“ a na druhej strane s tým, že v dôsledku zhoršenia podmienok zamestnávania novinárov vysoko kvalifikovaní odborníci si nachádzajú uplatnenie v iných oblastiach života. Ďalšou témou bol mechanizmus riešenia konfliktov v prípade porušovania novinárskeho etického kódexu. Na Slovensku bola v roku 2002 založená Asociácia na ochranu novinárskej etiky, v ktorej sú zastúpení aj vydavatelia periodickej tlače. V Maďarsku pripadá táto úloha Etickej komisii zriadenej významnejšími novinárskymi organizáciami. V rámci neformálneho rozhovoru si predstavitelia novinárskych organizácií vymenili skúsenosti o právnej ochrane svojich členov, o systéme financovania činnosti jednotlivých organizácií ako aj o výhodách, ktoré poskytujú svojim členom.
Od štyridsiateho výročia maturity sa bývalí absolventi békeščabianskeho slovenského gymnázia stretávajú raz ročne. Dňa 11. septembra oslávili v Sarvaši 52. výročie svojej maturity. Stretnutia sa zúčastnil Mariena Kováčová, Katarína Tőkésová, Zuzana Maglódska, Anna Karsaiová, Alžbeta Bauková, Anna Divičanová, František Klaus, Matej Czvalinga, Gregor Papuček a Michal Divičan. Na snímke chýba iba Juraj Hudák, ktorý sa stretnutia z rodinných dôvodov nemohol zúčastniť. Hostiteľkou stretnutia bola naša spolužiačka Zuzana Maglódska, ktorej i touto cestou ďakujeme za milé privítanie.
Pestovatelia ovocia sa v Maďarsku dočkali. Od 27. septembra si každá domácnosť môže vo vlastnej pálenici vypáliť sto litrov štyridsaťtristupňovej pálenky oslobodenej od dane. Prvý deň slobodnej destilácie pripomenula vláda výjazdnou tlačovou konferenciou na vidieckom súkromnom gazdovstve, kde si účastníci pripili čerstvo vypálenou hruškovicou. „To, čo je pre Francúzov koňak, pre Rusov vodka, pre Škótov whisky, to je pre Maďarov pálenka,” vyhlásil štátny tajomník rozvoja vidieka Zsolt V. Németh. „Je to náš národný nápoj, súčasť národných tradícií i našich dejín,” zdôraznil. Povolenie domácej výroby ovocných destilátov, ktorá bola v Maďarsku zakázaná od dvadsiatych rokov minulého storočia, s veľkou pompou oznámil už uprostred leta premiér Viktor Orbán. „Oslobodzovací zápas vedený so štátom sa po 90 rokoch skončil víťazstvom povstalcov,” komentoval v júli legalizáciu domácich páleníc, kým parlament sa otriasal salvami smiechu. Išlo o „cukrík”, ktorý mal osladiť 29-bodový akčný plán plný úsporných opatrení, pomocou ktorého chce vláda Fideszu znížiť rozpočtový deficit. Parlament, v ktorom má Orbánova strana dvojtretinovú väčšinu, populárny zákon bez problémov prijal a ten - niekoľko dní pred komunálnymi voľbami - nadobudol platnosť. Štátny tajomník Németh nezabudol pripomenúť, že aj týmto opatrením ide vláde o dobro ľudí. „Odstraňujeme prekážky, ktoré bránili ľuďom na vidieku zachraňovať hodnoty,” povedal. „Opadané ovocie nevyjde na zmar, znova bude mať hodnotu všetko, čo nám dáva pôda,” dodal. Najväčšia opozičná strana to však vidí inak. „Vláda Fideszu predvádza vznik Pálenkolandu ako propagandu úspechu,” uviedli socialisti vo vyhlásení. „Farizejským, lživým, omamujúcim zákonom nahráva rozšíreniu nebezpečných druhov liehovín, ktoré poškodzujú udomácnenie konzumácie kontrolovaného, kvalitného alkoholu a hrozia rastom alkoholizmu,” dodali predstavitelia Maďarskej socialistickej strany (MSZP). Doteraz si pestovatelia ovocia v Maďarsku mohli dať legálne vypáliť svoju produkciu v jednej zo 700 oficiálnych páleníc. Za pálenku však okrem poplatku za službu platili aj vysokú daň štátu. Teraz sú od dane oslobodení. Platiť ju budú iba v prípade, že vypália viac, ako je povolené množstvo. To je však určené výhradne na domácu spotrebu. Ak z nej časť predajú, musia odviesť štátu daň. Podľa štatistík každý občan MR priemerne preleje ročne hrdlom 14 litrov čistého alkoholu, čím sa krajina zaraďuje na tretie miesto svetového rebríčka. V desaťmiliónovom Maďarsku registrujú pol milióna ľudí závislých od alkoholu. Experti varujú, že liberalizáciou zákona môže nielenže vzrásť počet alkoholikov, ale pre nekvalitné destiláty treba rátať aj s rozšírením sprievodných zdravotných problémov.
Daždivé počasie je príčinou tohtoročnej slabej úrody ovocia a zeleniny. Ceny zemiakov, papriky a kapusty stúpli o 40 až 80 percent, jabĺk o 50 percent a rajčín dokonca až na dvojnásobok. Pestovatelia očakávajú o tretinu menej hrozna. Vinári by k záchrane zvyšku úrody potrebovali dva-tri suché a slnečné týždne, aby bolo možné produkovať aspoň relatívne slušné vína. Hrozna je málo a má nízku cukornatosť. Produkcia vína podľa odhadov Ústredného štatistického úradu (KSH) klesne z vlaňajších 3,45 milióna hektolitrov na 3 milióny hektolitrov. Podľa expertov podobné daždivé počasie v Maďarsku nebolo za uplynulých 50 až 100 rokov. Menšia úroda síce zvýšila ceny, ale poľnohospodári majú problém s pokrytím svojich nákladov. Na Dolnej zemi, ktorú považujú za „záhradu” Maďarska, sa sotva niečo urodilo. Ceny stúpajú zo dňa na deň. „Mnohé polia boli veľmi premočené, úroda zeleniny výrazne klesla,” povedal obchodník so zeleninou József Nagy s tým, že sú také polia s cibuľou, ktoré sú ešte dodnes zatopené vodou až po pás. Podľa údajov KSH ceny zemiakov stúpli o 60 %, cibule o 40 %, kapusty o 80 % a jabĺk o 50 %. Rajčiny predávajú za dvojnásobnú cenu oproti vlaňajšku. Pestovatelia jabĺk očakávajú úrodu vo výške 420 000 ton, z čoho však na konzumáciu bude vhodný menší pomer, ako vlani. Dažde a škodcovia zničili zhruba tretinu úrody, to je dôvodom rastu cien jabĺk.
Desať percent maďarských lekárov nikdy neprijme úplatok, vyplýva z výsledkov prieskumu spoločnosti Szinapszisz. Väčšina tých, čo úplatky prijímajú, ich neprijíma od každého - rozhodujú sa na základe finančnej situácie či závažnosti ochorenia pacienta, zistil prieskum. Úplatok od pacienta považuje 43 percent lekárov za ponižujúci; 57 percent sa však vyjadrilo v tom zmysle, že kvôli nízkym mzdám sú úplatky nevyhnutné. Šesť percent respondentov vyjadrilo názor, že štát umožňuje prostredníctvom úplatkov pacientov vynahrádzať nízke mzdy. Z prieskumu nevyplýva výška úplatkov, je však zrejmé, že počet pacientov ochotných platiť lekárovi a výška úplatku v posledných rokoch majú klesajúcu tendenciu. Podľa názoru tridsiatich percent lekárov chcú pacienti získať podplatením zdravotníckeho pracovníka výhody; 20 percent lekárov tvrdí, že pacienti si myslia, že bez úplatku nedostanú patričnú zdravotnú starostlivosť, ktorú si chcú takýmto spôsobom vybojovať. Za vyššie mzdy sa vyjadrilo 90 percent lekárov. Každý druhý lekár by zaviedol dvojstupňový systém poistenia, kde by okrem základného poistenia bolo aj poistenie s vyšším stupňom zdravotnej starostlivosti. Takmer 15 percent lekárov - v prípade všeobecných lekárov až 30 percent - vidí ďalšie riešenie zlej situácie v opätovnom zavedení poplatkov za lekársku prehliadku. Štvrtina lekárov, najmä špecialisti, by riešili situáciu zlepšením financovania nemocníc a investovaním do nich. Plat všeobecného lekára v Maďarsku sa pohybuje v rozmedzí od 150.000 do 250.000 forintov (535-892 eur).
Keď sme 1. septembra prišli do školy, čakalo nás tam veľké prekvapenie. Nie to, že sa opäť začal nový školský rok, ale na veľkú radosť nás všetkých sme dostali možnosť ísť do Školy v prírode, a to hneď do jednej z najkrajších lokalít Slovenska, do Martina - Vrútok.
Začali sa horúčkovité prípravy na cestu. Niektorí z nás nemali platné cestovné doklady, potrebovali sme zdravotné potvrdenia, vymeniť eurá atď. Mali sme na všetko iba tri dni, lebo v nedeľu ráno 5. septembra sme už cestovali. Našťastie každému sa všetko podarilo vybaviť.
Do Budapešti sme cestovali mikrobusom a tam sme spolu s ostatnými deťmi z celého Maďarska prestúpili do autobusu. Spolu nás bolo 49 a sprevádzali nás štyri pani učiteľky.
Cestou do Martina-Vrútok sme obdivovali prekrásnu slovenskú krajinu. Najviac sa nám páčili hory a cesta so serpentínami, napriek tomu, že niektorých spolužiakov na ceste so zákrutami neposlúchal žalúdok. Pred večerom sme dorazili na miesto nášho pobytu do Hotela Junior Piatrová. Hneď na prvý pohľad sa nám hotel zapáčil. Mal takú zvláštnu architektúru, akú u nás na nížine nevidíme. Pred hotelom nás už čakali pani profesorky, s ktorými sme potom dva týždne mali vyučovacie hodiny. Asi hodinu trvalo, kým sme sa s našimi obrovskými kuframi ubytovali v izbách. Potom sme mali večeru a otvorenie Školy v prírode. Hoci sa už začalo stmievať, vyšli sme si poprezerať okolie hotela. Pár krokov za hotelom sa začínal les s vysokými ihličnatými stromami, neodvážili sme sa vojsť do neho, lebo pod stromami už bola úplná tma. Večierku sme mali o pol desiatej a keďže sme po dlhej ceste boli riadne unavení, rýchlo sme zaspali.
V pondelok hneď po raňajkách sa začal riadny vyučovací týždeň, podľa rozvrhu hodín. Každý deň sme mali štyri hodiny dopoludnia a štyri hodiny popoludní. Medzitým bol obed a hodina na oddych. V pondelok popoludní pricestovali do Školy v prírode aj deti z Nadlaku. Aj ich bolo asi 50. Rýchlo sme sa spriatelili a precvičovali sme si s nimi slovenčinu. Chlapci z Nadlaku robili pre všetkých skoro každý večer diskotéku.
Vyučovacie hodiny boli zaujímavé a veľa sme sa na nich naučili o Slovensku, o jeho prírodných krásach, o chránených oblastiach, o historických pamiatkach, o významných osobnostiach. Dopoludnia sme mávali slovenský jazyk a literatúru, vlastivedu, prírodopis, hudobnú výchovu, výtvarnú výchovu. Popoludní bola telesná výchova, športové hry, robili sme herbár, chodili sme na túry a zbierali sme huby, ktorých bolo neúrekom. Potom sme určovali, ktoré huby sú jedlé a ktoré jedovaté. Učili sme sa aj základné kroky slovenských ľudových tancov a predstavili nám aj slovenské ľudové hudobné nástroje. Nám sa najviac páčila obrovská pastierska píšťala - fujara.
V sobotu strašne pršalo. Napriek tomu sme mali dobrú náladu, lebo sme autobusom išli na výlet do Martina. Prezreli sme si Múzeum Martina Benku, kde nás veľmi upútali jeho maľby, najmä tie, ktoré zobrazovali rôzne zamestnania slovenského ľudu. Zaujímavá bola aj jeho zbierka hudobných nástrojov, veľmi zvláštne boli hranaté husle. Potom sme išli do Slovenského etnografického múzea. Tu sme videli, aké nástroje a aké odevy používali ľudia v minulosti. A tiež to, ako ťažko museli pracovať, aby sa uživili.
V nedeľu popoludní pripravili pre nás organizátori pobytu nezabudnuteľný zážitok, a to vystúpenie sokoliarov. Vystúpenie s vycvičenými dravými vtákmi nám predviedli pán riaditeľ a jeho žiaci zo strednej školy, v ktorej ako jedinej v Európe vyučujú aj sokoliarstvo.
Nasledujúci týždeň sme tiež mali popri vyučovaní mnoho iných programov. Dva večery po sebe sme volili „miss“ a „mister“ pobytu. Prihlásení súťažiaci museli predviesť svoj vlastný program a odpovedať na otázky poroty. V stredu bola športová olympiáda a vo štvrtok vedomostná olympiáda. V obidvoch súťažiach sme získali diplomy.
V piatok - posledný deň pobytu - sa všetky skupiny predstavili so svojím vlastným programom, ktorý mal názov Pozdrav krajanov. My sme zaspievali pieseň, predniesli báseň a rozprávku. Potom sme od vedenia tábora dostali darčeky - fotoalbum a pohľadnice - aj my sme sa poďakovali našim pani profesorkám a pobyt sa oficiálne zakončil. Po večeri sme sa išli všetci baliť a lúčili sme sa s našimi novými priateľmi z Nadlaku. V sobotu ráno sme všetci odchádzali autobusmi domov.
V pondelok ráno sa nás v škole pani učiteľka opýtala, či by sme ešte raz išli do Školy v prírode, na to celá trieda zborovo odpovedala, že hneď zajtra.
„Dodržiavaj predpisy, premávaj múdro a ži zdravšie“ - tieto slová uvádzali na plagátoch a nálepkách Európsky týždeň mobility, ktorého 9. ročník sa v Sarvaši konal od 16. do 22. septembra. Cieľom bolo zlepšovanie kvality ovzdušia v mestách a monitorovanie problémov súvisiacich so zmenou klímy.
Zvyšovať kvalitu života možno napr. bicyklovaním alebo chôdzou. My sme si zvolili bicykle. Zopakovali sme si minuloročný výlet. Do Orošházy sme cestovali vlakom, odtiaľ 14 km do Kardoškútu, do rezervácie Biele jazero, na bicykloch. Pod dohľadom učiteliek Márie Mravíkovej a Zlatice Liškovej sme ráno naložili bicykle do vlaku. Veľa detí rodičia odhlásili kvôli nepriaznivému počasiu. My sme sa dažďa nezľakli, v pršiplášťoch a gumených čižmách, s náhradným oblečením v batohu, sme veselo nastúpili do vlaku. V Orošháze nás čakal hlavný organizátor, pán Alexander Nagy s manželkou, ktorí nás celou cestou sprevádzali na aute. Bola oveľa menšia premávka a tak nebol problém prechádzať cez križovatky.
Celou cestou lialo ako z kanvy, no pri príchode do Kardoškútu sa mračná pretrhli a vykuklo slniečko. Rýchle sme sa prezliekli a nedočkavo sme sa vybrali na vláčiku k Bielemu jazeru. Niektoré z detí tu boli aj vlani a veľmi sa prekvapili, že tam, kde vtedy bola súš, stála voda. Krásne zelené plochy, na ktorých sa pásli sivé kravičky, nás očarili. Keď sme si pomocou ďalekohľadov pozreli volavky, ako v kŕdľoch preletujú nad jazierkami, nechceli sme veriť vlastným očiam, ako veľa ich bolo. Dozvedeli sme sa, že sa živia malými červenými rakmi. Chlapci sa chceli vyfotiť na tom mieste, kde sa meria stav vody. Bohužiaľ, nemohli sa k nemu priblížiť, lebo všade nás obklopovala voda. Zblízka sme mali možnosť pohladkať niektoré zvieratká, čo sa deťom veľmi páčilo. Naspäť sme nešli vláčikom, ale na konských záprahoch, a to cez chránenú oblasť. Prírodná rezervácia je počas roka uzavretá, len raz ročne má verejnosť možnosť pozrieť si tunajšiu nádhernú prírodu.
Pozreli sme si film o prírodnej rezervácii. Dievčatá si mohli zhotoviť náramky z farebných korálkov a bábky z kukuričného šúpolia. Chlapci boli zvedaví na sokoliarov, ktorí nám ukázali dvoch nádherných vycvičených sokolov. Sokoliarstvo je jeden z najstarších spôsobov lovu pomocou dravcov. Vzniklo 2000 rokov pred naším letopočtom na území dnešného Kirgizka, Kazachstanu a Mongolska. V dnešnom ponímaní už sokoliarstvo vlastne nie je iba lovom. Jeho cieľom je okrem zachovania poľovníckej tradície aj ochrana zákonom chránených dravcov a spolupráca s ochranármi prírody.
Po obede sme nasadli na bicykle a 14 kilometrov sme šliapali do Orošházy. Pred odchodom vlaku sme na námestí videli fantastických mladých cyklistov na BMX, ktorí na rampách predvádzali nesmierne náročné cviky. Niekedy nám vyrazilo dych, keď spravili salto na rampe. Bolo to úžasné, ale aj nebezpečné. Vo vlaku sme unavení, ale obohatení o množstvo zážitkov sedeli a rozprávali sme sa. Po príchode do Sarvaša sa nám nechcelo veriť, že zasa prší, ale v podstate nám to veľmi nevadilo. Niektorí si už ani pršiplášte neobliekli.
Bol to pre každého z nás pekný a zaujímavý víkendový deň.
Medzinárodná špedičná firma hľadá na pracovisko v Békešskej Čabe organizátora prepravy.
Základná podmienka:
minimálne stredoškolské vzdelanie,
práca s PC, znalosť slovenčiny.
Uprednostníme uchádzačov so skúsenosťami z podobnej oblasti, so znalosťou taliančiny, francúzštiny, alebo angličtiny, nemčiny, s poznatkami z oblasti účtovníctva a správy faktúr.
Odborný životopis s fotografiou prosíme zaslať najneskôr do 15. 10. 2010, zn. „presný“ na adresu: Csaba Sped Kft. 5602 Békéscsaba Pf. 52.
Uchádzať sa môžete výlučne s písomným životopisom s pripojenou fotografiou! Telefonicky, resp. osobne informácie neposkytneme!
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
...................................................................................................................................................