V tohoročných komunálnych voľbách v Maďarsku prebehli voľby do 2 321 menšinových samospráv v 1 592 osadách, čím sa skončila prvá významná etapa volieb zastupiteľských zborov menšinových občanov. Slováci si zvolili svoje samosprávy v 122 mestách, osadách a budapeštianskych obvodoch. V týchto dňoch sa uskutočnia ustanovujúce zasadnutia miestnych slovenských samospráv, medzi ktorými je šesť nových zborov. V predchádzajúcom cykle neboli slovenské samosprávy v obciach Sajóbábony (Boršodská župa), Sabadkíďóš, Šarkadkerestúr (Békešská župa), Kóšpallag, Vácegreš (Peštianska župa), Níža (Novohradská župa) a XX. obvod Budapešti. V II. obvode hlavného mesta slovenská samospráva zanikla, pretože sa do zoznamu neprihlásil potrebný počet slovenských voličov a voľby tam neboli vypísané.
Kandidátom Únie slovenských organizácií odovzdalo hlasy 13 397 voličov, ktorí zvolili 235 poslancov. Kandidáti zoskupenia Zväzu Slovákov v Maďarsku - Združenia a regionálneho kultúrneho strediska Pilíšskych Slovákov - Dolnozemskej organizácie Slovákov získali 11 724 hlasov a boli zvolení 217 poslanci. Za kandidátov budapeštianskych nominačných organizácií - Slovenského speváckeho zboru Ozvena a Klubu slovenských dôchodcov odovzdali voliči 887 platných hlasov. Tieto organizácie budú mať v obvodných slovenských samosprávach 29 poslancov. Z hľadiska nominácie miešané zbory budú pracovať v III., VIII., XIV. a XX. obvode Budapešti, v Kardoši, Kestúci, Lucine, Ďurke a Čobánke. Podobná je situácia aj v Níreďháze, kde boli nominačnými organizáciami dva miestne spolky.
Priemerná účasť vo voľbách slovenských zborov bola vyššia, ako účasť vo voľbách do miestnych zastupiteľstiev, prevyšovala 50 percent. Najaktívnejší boli voliči v nasledujúcich obciach: Veľká Huta 97,96 %, Bír 96,77 %, Irminčok 95,45 %, Vágašská Huta 95,74 %, Bokor 95 %. Najnižšiu účasť zaznamenali v Budaörši 28,21, Orosláni 27,73, VI. obvode Budapešti 26,47 a Sajóbábonyi 21,62. Príčinou nízkej účasti v Orosláni bola mylná informácia o dejisku menšinových volieb, ktorú v miestnej televízii poskytla notárka mesta. Najvyšší počet hlasov odovzdaný na jedného poslanca bol 430 (Slovenský Komlóš), pričom na zvolenie poslanca v XX. obvode hlavného mesta stačili 4 hlasy.
Niektorí slovenskí kandidáti úspešne figurovali aj v miestnych voľbách. Za starostu Dunaeďházu bol znovu zvolený Tomáš Nagy, občania v Šámšonháze opäť zvolili na čelo obce Gyöngyi Bajnokovú Képešovú, v Agárde zostal starostom Ondrej Agárdi a v Répašskej Hute Karol Mátrai.
Volebný proces menšinových zborov pokračuje voľbami do teritoriálnych a celoštátnych samospráv. Tieto vypíše Celoštátna volebná komisia 60 dní pred voľbami, ktoré sa pravdepodobne budú konať v januári budúceho roka. Kandidátov do teritoriálnych zborov a celoštátnej samosprávy budú voliť poslanci miestnych slovenských samospráv podľa listín, ktoré môžu zostaviť tie nominačné organizácie, ktoré v danej župe (hlavnom meste), resp. v celoštátnom meradle nominovali minimálne 10 percent zvolených poslancov. Voľby do teritoriálnych slovenských zborov budú vypísané v Békešskej, Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej, Komárňansko-Ostrihomskej, Novohradskej, Peštianskej župe a v Budapešti.
Keď si vo Vladivostoku v časoch vlády jednej strany chceli postaviť verejné záchody, museli mať k tomu povolenie z Moskvy. Vieme si predstaviť, ako dlho trvalo, kým ho dostali a ako dovtedy vyzeralo námestie a priľahlé uličky.
V Maďarsku je po komunálnych voľbách. Tie sa niesli v znamení hesla: Znovu Fidesz. Stalo sa. Nekonalo sa žiadne prekvapenie. Vlastne jedno predsa len bolo. Napriek masívnemu masírovaniu hláv tesne pred voľbami priamo premiérom, voliči v Segedíne rozhodli po svojom. Aspoň budú môcť postaviť verejné záchody kedy sa im zachce a nebudú si musieť pýtať povolenie z Budapešti.
Veru tak. Krajina je jednofarebná a z minulosti vieme, že to neveští nič dobrého. Aspoň nie pre samosprávy, aj keď premiér tvrdí pravý opak. Vláda sa, samozrejme, raduje. Veď teraz už má naozaj úplne voľné ruky. Poslušné samosprávy bude potrebovať ako soľ a tie, v záujme zachovania národnej jednoty a moci, prijmú bez reptania každé jej rozhodnutie. A keby niekde aj reptali strana to zariadi. V časoch vlády jednej strany to predsa nie je žiadny problém. To poznáme. V oných zašlých časoch koloval vtip o počítači, ktorý sme dostali zo Sovietskeho zväzu. Pri jeho testovaní mu naši programátori zadali otázku, či sa dá s holým zadkom sadnúť na ježka. O dve hodiny mali odpoveď: Áno dá sa sadnúť, ak je zadok oplechovaný. Prekvapení jeho múdrosťou a rýchlosťou otázku sťažili a spýtali sa, či sa dá na ježka sadnúť s holým, neoplechovaným zadkom. Počítač sa nedal a po krátkych dvoch dňoch vyklepal odpoveď: Áno, aj to sa dá, ak je ježko oholený. Tak im nezostalo nič iné, len položiť poslednú a najťažšiu otázku: či sa dá sadnúť s holým, neoplechovaným zadkom na neoholeného ježka. Keď si po dvoch týždňoch už šúchali ruky od radosti, že to počítač nezvládol, ten im vyklepal nasledujúcu odpoveď: Áno, dá sa sadnúť s holým, neoplechovaným zadkom na neoholeného ježka, ak si to strana vyžaduje.
Vláda žiadnej z okolitých krajín nemá také silné zázemie. Maďarsko je ako jedna veľká pomarančová záhrada a Fidesz je na vrchole popularity. Očividne aj preto, že vláda zatiaľ neuskutočnila žiadne nepopulárne opatrenia. Aj to je zrejme jeden z dôvodov, že jej moc občania v komunálnych voľbách ešte viac posilnili. Dúfajme, že nebudú neskôr banovať a história, keď sa v mene strany muselo sadnúť s holou riťou na ježka sa nebude opakovať.
To by sa však demokracia nesmela potichu vytrácať.
Finančné záležitosti, voľba riaditeľa Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, modifikácia základných dokumentov škôl a voľby do miestnych menšinových samospráv boli na programe predposledného zasadnutia Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy.
Písomne predložený referát o aktivitách predsedu a zástupkyne predsedu CSS doplnil Ján Fuzik o aktuálne udalosti. Valné zhromaždenie malo síce pred sebou mnoho úloh, ale vzhľadom na aktuálnosť témy sa hneď na začiatku rokovania rozvinula vášnivá diskusia okolo volieb, ku ktorej sa vrátime na konci tohto príspevku, keď budeme informovať o príhovoroch k tomuto bodu rokovania. Po schválení referátu vedenia sa pristúpilo k prerokovaniu finančných záležitostí súvisiacich s uzavretím prvého polroka v hospodárení CSS a jej inštitúcií. Poslanci sa mali vyjadriť k polročnej uzávierke a modifikácii rozpočtu na rok 2010. Predsedníčka Finančno-kontrolného výboru Zuzana Szabová uviedla, že výbor pripomienkoval materiál pripravený úradom CSS. Príjmy dosiahli 527 miliónov 386 tisíc Ft, čo je 58,94 percenta plánovaného ročného príjmu a výdavky predstavovali 529 miliónov 311 tisíc Ft, 59,16 percenta plánovaných ročných výdavkov. V súlade s tým poslanci modifikovali rozpočet na rok 2010 - príjmy a výdavky budú predstavovať 107,43 percenta pôvodne plánovaného rozpočtu.
Ďalším bodom rokovania bolo poskytnutie preddavku Verejnoprospešnej nadácii Pre Slovákov v Maďarsku na krytie výdavkov štipendijného programu pre nadaných, na ktorú prisľúbil finančnú podporu Úrad vlády. Predseda Výchovno-vzdelávacieho výboru Michal Lásik v súvislosti s týmto bodom uviedol, že výbor navrhuje schváliť preddavok pre nadáciu vo výške 4 milióny Ft zo všeobecnej rezervy.
Ďalšie body rokovania súviseli s prevádzkovanými kultúrnymi a školskými inštitúciami. VZ na svojom poslednom zasadnutí vypísalo súbeh na miesto riaditeľa Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, na ktorý sa prihlásili dvaja uchádzači, obaja boli prítomní na zasadnutí VZ. Jednou bola pracovníčka VÚSM Anna Kováčová, druhým filozof a literárny historik Dezső Ujszigeti, ktorého členovia VZ ani naša verejnosť doteraz nepoznali. Predsedníčka Kultúrneho výboru Zuzana Lauková informovala poslancov o tom, že výbor posúdil konkurzné práce a keďže A. Kováčová pripravila svoj projekt po slovensky a pripojila k nemu aj koncepciu činnosti a organizácie práce VÚSM, navrhuje vymenovať za riaditeľku A. Kováčovú. Uchádzačka na doplnenie písomného materiálu uviedla, že v prípade svojho vymenovania mieni pokračovať v doterajšom smerovaní ústavu a bude sa snažiť o zachovanie vedeckej úrovne inštitúcie. Dezső Ujszigeti sa ospravedlnil za to, že svoj súbeh podal po maďarsky, ale, ako povedal, výpis objavil neskoro, preto nemal čas preložiť prácu do slovenčiny. V súvislosti s organizáciou práce by kládol dôraz na finančne efektívne fungovanie a pokladal by za dôležité, aby v záujme širšieho oboznámenia verejnosti s výsledkami výskumov vychádzali publikácie minimálne dvojjazyčne. Počas rozhodovania uchádzači opustili rokovaciu miestnosť. Budapeštianska poslankyňa Zuzana Hollósyová sa s uznaním zmienila o dlhoročnej činnosti A. Kováčovej na výskume minulosti Slovákov v Budapešti a podporila jej vymenovanie na čelo VÚSM. J. Fuzik oboznámil poslancov aj so stanoviskom Vedeckej rady VÚSM, členovia ktorej sa vyjadrili v tom zmysle, že riaditeľ tejto inštitúcie má okrem vedeckej aj spoločenskú úlohu a týmto podmienkam vyhovuje z uchádzačov iba A. Kováčová. Poslanci prevažnou väčšinou hlasov od 7. októbra 2010 na 4 roky zvolili za riaditeľku VÚSM Annu Kováčovú.
Z technických dôvodov, ktoré si vyžadujú zmeny právnych predpisov, modifikovali poslanci Zakladajúcu listinu Úradu CSS a Zakladajúce listiny škôl v Novom Meste pod Šiatrom, Békešskej Čabe a Sarvaši, čím boli tieto dokumenty rozšírené o ďalšie odborné úlohy. V zmysle nariadenia vlády č. 255/2009 o základnom programe výchovy v materských školách z novembra 2009 modifikovali aj výchovné programy materských škôl a žiackych domovov v Sarvaši a v Békešskej Čabe a žiackeho domova v Novom Meste pod Šiatrom. Pred modifikáciou výchovného programu žiackeho domova v Novom Meste pod Šiatrom poslanci schválili zmeny v štatúte tamojšej školy. Predseda odborného výboru M. Lásik v tejto súvislosti informoval o tom, že v máji, keď bola vymenovaná riaditeľka školy, výbor nesúhlasil s riaditeľkou navrhovaným zrušením postu zástupkyne riaditeľa, pretože pokladal za dôležité, aby bolo zabezpečené zastupovanie riaditeľky. Riaditeľka teraz navrhla zriadenie funkcie vedúceho žiackeho domova a zmenu štatútu v tomto zmysle. Po konzultácii s právnikmi výbor zistil, že tento post je v nesamostatných inštitúciách povinný, pričom post zástupcu riaditeľa školy nie. Keďže týmto by sa zabezpečilo aj zastupovanie riaditeľky, výbor podporil návrh, s ktorým súhlasil aj učiteľský zbor a všetky grémiá, ktoré sú oprávnené sa k tejto veci vyjadrovať. Počas diskusie niektorí poslanci vyslovili výhrady voči tomu, že zmena štatútu sa uskutočňuje v priebehu školského roka a tak môže vzniknúť podozrenie, že týmto spôsobom oni majú riešiť osobné protiklady riaditeľky a jej zástupkyne. J. Fuzik sa vyslovil v tom zmysle, že keďže podľa zákona vedúci internátu je v takejto inštitúcii povinný, kým zástupca riaditeľa nie, týmto krokom sa situácia priblíži k žiaducemu stavu a zároveň môže prispieť k vyriešeniu osobných problémov. Poslanci nakoniec modifikovaný štatút novomestskej školy a Plán rovnosti šancí v tejto inštitúcii schválili s tým, že novému štatútu treba prispôsobiť všetky ostatné dokumenty školy.
V súvislosti s nariadením ministerstva, ktoré umožňuje upustiť od textového hodnotenia detí, poslanci vyjadrili súhlas s tým, aby sa v školách prevádzkovaných CSS mohlo zaviesť známkovanie od druhého ročníka už od druhého polroka. VZ odsúhlasilo Pedagogický program materských škôl v obciach Novohrad a Vácrátót, kde od budúceho školského roka plánujú zaviesť slovenskú národnostnú výučbu.
Poslanci sa vyjadrili aj k Stanovám Redakčnej rady Ľudových novín, ktorá má za sebou svoje prvé zasadnutie. Poslanec Imrich Fuhl, ktorý pred rokom navrhol založenie rady, sa s uznaním zmienil tak o personálnom zložení, ako aj o kompetenciách zboru a vyjadril presvedčenie, že môže byť na pomoc každej zainteresovanej strane. Šéfredaktorka novín Alžbeta Hollerová Račková vyjadrila presvedčenie, že Stanovy dávajú šancu na operatívne riešenie prípadných problémov.
Po ukončení verejného obstarávania na realizáciu Slovenského regionálneho kultúrneho strediska v Mlynkoch sa 20. septembra začali stavebné práce v hodnote brutto 180,5 milióna forintov, ktorými bola poverená firma Arttech, s.r.o. Táto suma prevyšuje maďarskou a slovenskou vládou poskytnutý grant, resp. prisľúbenú podporu, ale z oboch strán je prísľub na zvýšenie sumy. Poslanci z Mlynkov I. Fuhl a Jozef Havelka sa s uznaním vyjadrili o realizátorovi, ktorý sídli v Budapešti, ale má mlynské korene a je známy v regióne ako spoľahlivý partner. Predsedovi CSS vytkli, že ani Mlynčania, ani tlač nedisponuje informáciami o tom, čo sa deje okolo stavby, na čo J. Fuzik uviedol, že na každom zasadnutí VZ informuje poslancov a prisľúbil, že o priebehu prác bude poskytovať informácie.
K téme volieb sa rozvinula diskusia už na začiatku zasadnutia. Budapeštianska poslankyňa Mária Šutinská sa vyjadrila k nominovaniu poslancov v Slovenskom Komlóši budapeštianskymi občianskymi organizáciami a k listu, v ktorom predseda CSS Ján Fuzik oznámil predsedníčke Speváckeho zboru Ozvena, že kvôli tomuto jej kroku „je nútený odhliadnuť od účasti zboru“ na stretnutí speváckych zborov v Békešskej Čabe. Podľa M. Šutinskej predseda CSS na kroky nominačnej organizácie, ktoré boli v súlade so zákonom, zareagoval protiprávnym spôsobom, čím zasiahol do volebného procesu a zároveň aj do života jednej spoločenskej organizácie pôsobiacej v oblasti kultúry. J. Fuzik vo svojej reakcii uviedol, že tak urobil ako vedúci CSS, ktorá bola organizátorkou spomenutého podujatia. Poznamenal, že podobným prípadom by sa dalo predísť, keby existovala organizácia, v ktorej by sa nemiešali kultúrne úlohy a zastupovanie záujmov. Pripomenul pokus o založenie takejto organizácie spred niekoľkých rokov, keď CSS poskytla svoje priestory pre takéto zoskupenie a vyslovil poľutovanie, že sa ho nepodarilo založiť. Poslanec I. Fuhl položil otázku, prečo členovia VZ neboli informovaní o údajnom pripravovanom útoku na slovenskú školu v Slovenskom Komlóši, čím sa dalo predísť všetkým týmto udalostiam. Riaditeľka školy, poslankyňa zo Slovenského Komlóša Z. Lauková na jeho otázku uviedla, že o zlúčení škôl sa začalo hovoriť počas leta, v súvislosti s voľbami. Ako povedala, pred tromi rokmi, keď sa jej notár mesta opýtal, aký má názor na prípadné spojenie maďarskej a slovenskej školy, odpovedala, že nikdy s takýmto krokom nebude súhlasiť. So snahou vyhnúť sa vetu súvisel pokus o „ovládnutie“ slovenskej samosprávy, čo bolo už po májovom zasadnutí VZ CSS. O miestnych kandidátoch rozhodlo VZ Komlóšskej organizácie Slovákov, ktoré vybralo šiestich ľudí, medzi nimi aj príslušníkov mladšej generácie, dvaja z nich však nakoniec odstúpili.
Ako uviedol J. Fuzik, miestne slovenské samosprávy boli zvolené v 122 osadách, čo je o 6 viac ako bolo doteraz. Zo strany tých, ktorí sa snažia zneužívať systém menšinových samospráv, neboli slovenské zbory napadnuté do takej miery ako rumunské. Poslanci sa odmietavo zmienili o samosprávach v Székesfehérvári a Budaörši, ktoré už niekoľko cyklov fungujú, pričom každý vie, že ich členmi sú Maďari. Odznel aj návrh, aby sa CSS dištancovala od týchto zborov. Všetci sa zhodli v tom, že je to zodpovednosť nominačných organizácií. Niektorí poslanci boli toho názoru, že pri nominovaní stačí skúmať, či sú kandidáti skutočne Slováci, iní zase tvrdili, že by mali zisťovať aj to, kto ide do volieb s akými úmyslami. O tom, že zodpovednosť nominačných organizácií je väčšia, než jednoducho zisťovať, či je daný kandidát Slovák, svedčili okrem komlóšskeho prípadu aj skúsenosti Moniky Szabadiovej z Ďurky. Ako uviedla, do slovenskej samosprávy nominovala Únia ľudí, ktorí nikdy neboli aktívni v slovenskom živote a ich spoločenská činnosť v uplynulom období spočívala v podpore miestnych športových aktivít. Ako povedala, ona sa síce dostala do slovenskej samosprávy, ale je smutná z toho, že ich snahy v uplynulom štvorročnom období voliči neocenili, ako aj z toho, že predseda Únie F. Zelman sa pred nominovaním neinformoval o miestnych pomeroch. V záujme toho, aby slovenská verejnosť v Maďarsku lepšie spoznala aktérov samosprávneho života, poslanci podporili iniciatívu vydať publikáciu Kto je kto v slovenskom samosprávnom systéme.
Medzi kritickými pripomienkami, súvisiacimi s volebným systémom, odznelo, že robí problémy, keď sa ľudia každé štyri roky musia prihlasovať do zoznamu voličov, ako aj to, že tento zoznam, na rozdiel od zoznamu maďarských voličov, nie je verejný. Mnohí poslanci tvrdili, že nominačné organizácie nemali možnosť osloviť verejnosť v miestnych médiách, čo je veľmi dôležité najmä vo väčších mestách, kde sa ľudia menej poznajú. Členovia VZ sa kriticky zmienili aj o tom, že v komunálnych voľbách sú iné pravidlá ako v menšinových, napr. ani tlačivo, na ktorom dostali voliči oznámenie o menšinových voľbách, neobsahovalo, odkedy dokedy možno ísť hlasovať. Odzneli aj pripomienky k blížiacemu sa sčítaniu ľudu a s tým súvisiacimi úlohami, mnohí prízvukovali potrebu prekonania existujúcich protikladov.
Dôležité témy sa prerokúvali aj na konci maratónskeho zasadnutia. Riaditeľka školy v Mlynkoch Marta Papučková Glücková v súvislosti s úspešným fórom o školstve, ktoré usporiadala CSS uviedla, že malé školy očakávajú zo strany CSS viac pomoci a navrhla, aby sa v podobných podujatiach pokračovalo.
Poslanci prerokovali aj problémy okolo krytia nákladov slovenskej pastoračnej služby. Napriek sľubu, ktorý dostala CSS, od vlády ohľadne financovania slovenskej farárskej služby, doteraz táto podpora neprišla, preto pre putujúcich farárov je k dispozícii iba 400 000 Ft v rozpočte CSS, ktorý každý rok vyplácajú koncom roka.
Na konci zasadnutia sa šéfredaktorka Ľudových novín Alžbeta Hollerová Račková poďakovala Ildike Klauszovej Fúzikovej za jej dlhoročnú prácu v redakcii nášho týždenníka.
Po letnom dovolenkovom období Budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena začal intenzívne skúšať. Cvičenia boli veľmi dôkladné, lebo sme sa pripravovali na dôležité vystúpenie. Vďaka vedeniu Spolku priateľov českej kultúry v Maďarsku Bohemia sme reprezentovali Maďarsko na 4. medzinárodnom krajanskom festivale v Prahe. Organizátori tohto veľkolepého podujatia - Občianske združenie Sedem paprskov a Folklórne združenie Českej republiky v spolupráci so Stálou komisiou Senátu pre krajanov žijúcich v zahraničí - zabezpečili ubytovanie pre 450 účastníkov na jednom mieste, v internáte Poľnohospodárskej univerzity.
Slávnostné otvorenie festivalu sa uskutočnilo v sále Senátu Parlamentu Českej republiky za účasti predstaviteľov českých komunít z 10 štátov. Členovia skupín sa vo štvrtok zoznamovali s pamätihodnosťami Prahy. Naša sprievodkyňa pani Andrea nám pomohla zorientovať sa v hromadnej doprave Prahy a zaviedla nás na Hradčany, kde sme videli výmenu stráže. Tu nás čakala ďalšia sprievodkyňa, ktorá nás oboznámila s históriou a pozoruhodnosťami Chrámu sv. Víta, zaviedla nás do Starého kráľovského paláca a do Vladislavskej sály. Z hradu bol krásny výhľad na Vltavu a na mesto. Potom sme prešli pešo na Staromestské námestie a spolu so stovkami turistov sme si pozreli Orloj s apoštolmi. V kostole sv. Mikuláša bola ekumenická bohoslužba pre účastníkov festivalu, po ktorej sme absolvovali prehliadku Staromestskej radnice. Organizátori pripravili pre všetkých účastníkov slávnostný večierok na ministerstve zahraničných vecí v Černínskom paláci s bohatým kultúrnym programom a recepciou.
V piatok dopoludnia sme mali skúšku a popoludní sme vystúpili vo Valdštejnskej záhrade Senátu Parlamentu ČR, kde sa predstavili všetky súbory. Krásne počasie vystriedal dážď a my sme sa ponáhľali do najbližšej reštaurácie na pivo. Večer bolo privítanie krajanov v rezidencii primátora Pavla Béma s kultúrnym programom a koktejlom. Návrat na ubytovňu sme aj v tento deň spojili s prehliadkou nočnej Prahy.
Na tretí deň bol organizovaný výjazd skupín do vybraných miest. Ozvena reprezentovala festival v Jičíne, kde bol v tých dňoch festival Jičín - mesto rozprávky. Hlavné námestie a jeho okolie bolo plné turistov a hlavne detí. Boli tu stánky rôznych remeselníkov a ľudových umelcov s ich výrobkami, veľká ponuka výborných syrov, vína a medoviny, klobás, zemiakových placiek, langošov, piva. Deti sa mohli stretnúť s rôznymi rozprávkovými postavičkami nielen vo forme balónov. Samozrejme, v kruhu nadšených detí sme videli aj Rumcajsa. Po výdatnom obede v reštaurácii U anjela sme sa vrátili do Prahy, lebo vo veľkej sále Mestskej knižnice bola ďalšia prezentácia všetkých účastníkov, ktorá trvala až do polnoci. Pokračovanie bolo v internáte, kde sme v dobrej nálade zlikvidovali všetky zásoby jedla a nápojov.
Posledný deň bol krojovaný sprievod s hudbou, tancom a spevom od Toskánskeho paláca, ktorý sa zastavil pri soche T. G. Masaryka. Na záver bolo vyhodnotenie tohoročného festivalu. Ozvena bola druhá najlepšia, čomu sa najprv mohla tešiť naša predsedníčka Zuzana Hollósyová. My sme sa nemohli zúčastniť v sprievode, mali sme program v kostole sv. Michala, ktorý bol postavený r. 1117. Slovenský evanjelický a. v. cirkevný zbor v Prahe je v podstate najstarším združením Slovákov na území Prahy. V kostole každú nedeľu prebieha viacero luteránskych bohoslužieb - slovenské, české, anglické, poľské. Ozvena spievala počas slovenskej bohoslužby, medzi inými aj Staroslovanský Otčenáš. Po slovenskej bohoslužbe bola anglická, pred ktorou bol krst dieťaťa amerických rodičov, ktorému sme zaspievali na radosť jeho rodičov. Potom nás pozvali na pohostenie, kde nám poďakovali za účinkovanie. Keďže nás čakala dlhá cesta domov, rozlúčili sme sa s Prahou, kde sme zažili štyri krásne dni.
Slovenským divadelným predstavením sa rozhodlo osláviť budapeštianske divadlo Vígszínház Deň maďarskej drámy: pozvalo do Budapešti bratislavské Divadlo Astorka Korzo 90. Hostia zo Slovenska pred preplneným hľadiskom s obrovským úspechom predviedli absurdnú komédiu Gábora Görgeyho Na koho to slovo padne (Komámasszony, hol a stukker?) v réžii Petra Mankoveckého. V grotesknej hre o piatich indivíduách zavretých v jednej miestnosti v spoločnosti jedného revolvera sa publiku divadla Pesti Színház predstavili Róbert Jakab, Juraj Kemka, Vladimír Kobielsky, Marián Miezga a Lukáš Latinák. Tí, ktorí slovenčinu neovládali, mohli sledovať predstavenie pomocou maďarských titulkov.
Organizátori po predstavení usporiadali stretnutie a rozhovor s autorom, na ktorom sme sa mohli dozvedieť, že medzinárodne známa a populárna hra autora, ktorú úspešne predviedli v mnohých krajinách sveta - od Spojených štátov amerických, cez Maroko až po Irak, je na programe divadla Astorka viac ako desať rokov. Je to najúspešnejšie predstavenie v repertoári slovenských divadiel, na ktoré v Bratislave nedostať lístky. Produkcia získala niekoľko prestížnych cien a obecenstvo „hodnotilo“ hru piatich talentovaných mladých hercov všade obrovským potleskom. Po ukončení stretnutia sa vďaka Veľvyslanectvu SR v Budapešti konala slávnostná recepcia, na ktorej tak riaditeľka hostiteľského divadla Enikő Eszenyiová, ako aj pán veľvyslanec Peter Weiss a spisovateľ Gábor Görgey hovorili tom, že musíme veriť v sprostredkovaciu silu kultúry a vyslovili presvedčenie, že podobné hosťovania prispievajú k prehlbovaniu priateľstva medzi dvomi národmi. G. Görgey sa onedlho zúčastní v Bratislave na 200. repríze predstavenia. Divadlo Vígszínház bude v novembri hosťovať v Bratislave a pravdepodobne nebudeme musieť dlho čakať ani na ďalšiu návštevu Divadla Astorka v maďarskom hlavnom meste.
„...Cez otvorené dvere do našej minulosti vchádza nová generácia našich potomkov, ktorá sa učí správne ustaľovať poradie našich hodnôt a hľadať to podstatné, čo nás definuje ako Dolnozemcov. Naša spolupatričnosť bola už dávno preverená časom a my ju len dopĺňame novými poznatkami teraz prostredníctvom našich mladých,“ píše predseda Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Krasku Ivan Miroslav Ambruš v úvode zborníka, do ktorého boli zaradené práce zo VI. Putovnej súťaže zo slovenských dolnozemských reálií. Publikácia obsahuje výber zo štúdií slovenských stredoškolákov, ktorí sa stretli v rámci súťaže vlani v októbri v Nadlaku. Boli to študenti z Báčskeho Petrovca, Békešskej Čaby, Bodonošu, Kovačice a z hostiteľského mesta. Témam z minulosti a súčasnosti dolnozemských slovenských enkláv sa venovali v rôznych kategóriách. V rámci tematického okruhu Slovenská literatúra na Dolnej zemi bola zvlášť spracovaná slovenská literatúra pre deti v Rumunsku, resp. tvorba významných literátov jednotlivých komunít, ako bol napr. Michal Babinka, alebo Ján Gerči. Život a dielo ďalších mnohostranných činiteľov sú predstavené aj v kategórii Veľké osobnosti slovenskej Dolnej zeme. Vyskytuje sa tu napr. práca o aviatikovi Andrejovi Kvasovi, čabianskom učiteľovi Jánovi Pravdoľubovi Bellovi, alebo vojvodinskej maliarke Zuzke Medveďovej. Z oblasti hmotnej kultúry študenti spracovali napr. odev a stravu nadlackých Slovákov. Pri spracovaní duchovnej kultúry Slovákov na Dolnej zemi prevláda tematika školstva. Čitatelia sa môžu zoznámiť s minulosťou a súčasnosťou rôznych výchovno-vzdelávacích inštitúcií v Báčskom Petrovci, Békešskej Čabe, Bodonoši, Čabačude, Nadlaku, alebo v Pusztaszőlősi.
„...Tradícia rastie z koreňov sebauvedomovania, práce, tvorivosti a fantázie a týmito vlastnosťami disponuje mladá generácia Dolnozemcov. To je najväčšia devíza, ktorú pedagógovia, predstavitelia dolnozemských spolkov, dávajú svojim deťom a mládeži...“ pokladá za jeden z významov súťaže predsedníčka jej poroty Mária Katarína Hrkľová v záverečných slovách publikácie.
Vo vydavateľstve Ivan Krasko vyšiel aj zborník diel stáleho prispievateľa Ľudových novín Jána Jančovica s názvom Vyorali hlboké dolnozemské brázdy. Sám autor sa o svojom zámere pri výbere článkov a štúdií o jednotlivých činiteľoch dolnozemských Slovákov vyznáva takto: „...v tejto publikácii som si prevažne vybral takých, ktorí sa od prvopočiatkov až podnes popri svojej duchovno-vzdelávacej práci zaslúžili o rozvoj hospodárstva a zvlášť poľnohospodárstva, ktoré od začiatku tvorilo základ v živote Slovákov usadených na Dolnej zemi. A to najmä preto, že uvedená problematika a podiel osobností z tejto oblasti sú málo spracované a verejnosti málo známe.“
Autor, ktorý pravidelne prispieva aj do krajanských novín a časopisov v Rumunsku a Srbsku, sa v zborníku venuje takým slovenským osobnostiam, ktoré sa narodili, resp. žili a tvorili v našich obciach od Kestúca cez Domoň a Cinkotu až po Malý Kereš a Pitvaroš. Čitateľ sa môže dozvedieť zaujímavosti zo života nielen všeobecne známych velikánov (napr. S. Tešedíka), ale aj takých osobností, ako bol Ján Šalamún Petian, ktorý po sedemročnom pôsobení medzi cinkotskými Slovákmi ako evanjelický farár sa dopracoval na zakladateľa vedeckej faunistiky a ornitológie v Uhorsku, alebo Samuel Mokrý, ktorý na gerendášskej puste neďaleko Békešskej Čaby vyšľachtil vysokoúrodnú pšenicu pre suché oblasti.
„Prácu považujeme za užitočnú tak pre tzv. čítajúcu verejnosť, ako aj v pedagogickej praxi, jednoducho ako impulz pre formovanie identity, poukázanie na príkladné životné vzory, poučenie o „diele predkov“ i silný etický rozmer,“ hodnotí publikáciu J. Jančovica v doslove jeho „kolega“, ďalší z expertov na tematiku dolnozemských slovenských činiteľov Miroslav Kmeť.
Vlastivedné múzeum v Trebišove, Umelecká beseda slovenská v Bratislave, Riaditeľstvo župných múzeí v Békeši a Slovenská samospráva v Békešskej Čabe sú usporiadateľmi výstavy majstra, svetobežníka Štefana Bubána v Tehlovej sále Múzea M. Munkácsyho v Békešskej Čabe. Expozíciu aj na Dolnej zemi dobre známeho slovenského maliara, ktorá sa uskutočňuje pod záštitou generálneho konzula Slovenskej republiky Štefana Daňa pod názvom Premeny, slávnostne otvorili 17. septembra. Účastníkov vernisáže privítal poslanec Národného zhromaždenia MR, predseda Valného zhromaždenia Békešskej župy Zoltán Farkaš, ktorý zdôraznil, že aj výstava svetoznámeho maliara zo Slovenska je dôkazom toho, že obyvatelia Békešskej župy nemusia cestovať do hlavného mesta, resp. do iných miest za kvalitnou kultúrou. - Verejnosti treba prezentovať ojedinele pestrú národnostnú kultúru župy, ako aj nové impulzy zvonka, - dodal Z. Farkaš. Podľa generálneho konzula SR Štefana Daňa výstava majstra Bubána je ďalším výsledkom tvorivých a aktívnych kontaktov múzeí v Trebišove a v Békešskej Čabe, zakotvených v dvojstrannej zmluve pred vyše deviatimi rokmi, práve v čase otvorenia generálneho konzulátu v dolnozemskom meste. Zároveň vyjadril radosť z toho, že Štefan Bubán spomedzi mnohých žiadostí o usporiadanie výstavy uprednostnil Békešskú Čabu, kam často chodieva aj do výtvarných plenérov a kde má veľa priateľov. Výstavu otvoril riaditeľ Vlastivedného múzea v Trebišove Juraj Žadanský, ktorý priblížil návštevníkom vernisáže tvorbu umelca. Ako uviedol, majster farebných škál sa na začiatku venoval predovšetkým krajinomaľbám, neskôr prevládali v jeho dielach figurálne kompozície a po spoločenskom prevrate sa dostal k postmoderne a abstrakcii. Jeho tvorba je uznávaná po celom svete, predovšetkým v Taliansku a vo Francúzsku. Viackrát vystavoval na jesennom Parížskom salóne a jeho diela zdobia o. i. budovu Európskej únie. - Umelec tvorivých, nevšedných kvalít po roku 2006 v blízkej budúcnosti opäť prevezme ďalšie vysoké ocenenie na Medzinárodnom salóne v Cannes, - prezradil hosťom vernisáže riaditeľ trebišovského múzea.
- Nemaľujem pre seba, ale pracujem pre ľudí, aby som prinášal radosť nielen sebe, ale aj tým, ktorí obdivujú moje obrazy, - vyznal sa čabianskemu obecenstvu Štefan Bubán a dodal, že vždy sa s radosťou vracia do tohto kraja, kde má veľa priateľov. Zároveň daroval po jednom zo svojich diel Múzeu Mihálya Munkácsyho a predsedovi Valného zhromaždenia župy.
Hostiteľom podujatia bol vedúci Riaditeľstva župných múzeí v Békeši Imre Szatmári, ktorý na stretnutí s predstaviteľmi tlače pred vernisážou zdôraznil: z medzinárodných kontaktov Múzea M. Munkácsyho je najintezívnejšia práve spolupráca s trebišovským múzeom. Kým s ostatnými partnerskými inštitúciami usporiadajú ročne jednu spoločnú výstavu, zatiaľ umelecké diela v rámci slovensko-maďarskej kooperácie sú vystavené dvakrát ročne.
Na vernisáži vystúpili členovia formácie Trio Pribojszki. Akcia bola súčasťou národnostného festivalu V pokoji v Békeši, ktorý usporiadala Čabianska organizácia Slovákov v spolupráci s miestnymi a župnými národnostnými samosprávami.
Štefan Bubán sa narodil 29. 7. 1932 v Pavlovciach nad Uhom. Vyštudoval Vyššiu pedagogickú školu v Prešove a následne PdF v Bratislave, potom sa usadil v Trebišove. Na začiatku dominovali v jeho tvorbe kompozície s figurálnymi motívmi s typickou deformáciou figúr, neskôr nastúpila v jeho tvorbe krajinomaľba. Krajinárske motívy východoslovenskej nížiny obsahujú výrazné koloristické efekty. V súčasnosti sa jeho tvorba nesie v modernistickom štýle. Je členom rôznych zväzov združujúcich umelcov na Slovensku a v zahraničí. O jeho výnimočnom talente svedčia aj získané ocenenia, napríklad Zlatá plaketa zo VII. Medzinárodného festivalu súčasnej maľby v San Reme v Taliansku (1990). V roku 2003 získal cenu Európskej komisie pre kultúru na II. Bienále d‘Arte il De Nittis v Barlete v Taliansku. Vystavoval na viacerých samostatných a kolektívnych výstavách. Svoje umenie prezentoval aj v Prezidentskom paláci v Bratislave, na Veľvyslanectve SR v Londýne, v Slovenskom inštitúte v Berlíne. Vystavoval aj na jednej z najväčších medzinárodných výstav na jesennom Parížskom salóne, kde reprezentoval Slovensko.
V polovici septembra sa v Slovenskom inštitúte Budapešť uskutočnilo otvorenie výstavy Tendencie grafickej tvorby v 80. a 90. rokoch na Slovensku. Výber diel zo zbierky Stredoslovenskej galérie v Banskej Bystrici, ktorá sa dlhodobo zameriava na mapovanie oblasti grafického umenia, „odprevadil“ do Budapešti aj riaditeľ galérie Maroš Rovňák. Kurátorka výstavy Katarína Baraníková vo svojom otváracom príhovore priblížila prítomným grafiku v období 80. a 90. rokov 20. storočia, čím podala návštevníkom pomocnú ruku pri orientovaní sa v bohatom materiáli. Diela vystavené v Budapešti sú výberom z akvizícií nadobudnutých po roku 1989, kedy sa do záujmu výraznejšie dostáva tvorba reflektujúca aktuálne trendy v umení, presadzovanie alternatívnych prístupov a inovatívnych technických postupov. Systematickému rozvíjaniu geometrizujúcich tendencií sa naďalej venuje Alojz Klimo, Tamara Klimová, Miloš Urbásek a tiež Milan Dobeš. Rozpracovanie konceptuálnych programov riešia v médiu grafiky Rudolf Sikora, Juraj Meliš, Michal Kern, Peter Rónai. V technických postupoch sa presadzujú reprodukčné techniky ofsetu a serigrafie. Významné sú v tomto období aj prvé prejavy v oblasti počítačovej grafiky, ku ktorým prispieva najmä Jozef Jankovič a Daniel Fischer. Mladá generácia, ktorá nastupuje okolo polovice dekády, reaguje na prenikanie nových výrazových ideových a formových prvkov postmoderny. Tieto prejavy nachádzame v grafickej tvorbe Vojtecha Kolenčíka, Roberta Jančoviča, Igora Benca, Blažeja Baláža, kým neoexpresívna poloha je zastúpená príspevkom tvorby Laca Terena, Ivana Csudaia a Daniela Brunovského.
V 90. rokoch sa zdôrazňujú interdisciplinárne možnosti grafiky, ktoré zodpovedajú aktuálnej situácii charakterizovanej stieraním hraníc v umení. Grafika zaznamenáva rozširovanie o alternatívne a experimentálne postupy, posúvajú sa možnosti grafickej práce v oblasti počítačovej grafiky a animácie. K rozvinutiu tejto tvorby výraznejšie prispieva Vladimír Havrilla a z mladšej generácie Marek Kvetan, Marko Balžo a ďalší. Pribúdajú tiež nové príspevky autorskej tlače a experimentov ako napríklad využitie korózneho procesu v grafikách Petra Kalmusa, pričom sa nevylučuje ani využitie klasických grafických techník.
Michal Hovorka sa narodil 26. septembra 1910 v Slovenskom Komlóši. Pochádzal z jednoduchej slovenskej rodiny. Chodil do evanjelickej školy, kde ho učil pán učiteľ Adamkovič, ktorého často spomínal. Po skončení školy sa chcel vyučiť za mäsiara, ale rodinné pomery mu to nedovolili. Musel pomáhať doma, na poli, a tak odchádza zo školy. V mladosti rád hrával futbal, chodil pomáhať do evanjelického kostola. Často spomínal na vojnu, keď bol zajatý na ruskom fronte. Po vojne začal pracovať v družstve. Bol ženatý s Annou Matajszovou, mali dve dcéry Annu a Alžbetu, ktoré ho dodnes opatrujú. Má 6 vnukov, 10 pravnukov a jedného prapravnuka. Do dôchodku išiel ako 65-ročný. Ešte donedávna sa rád porozprával o každodennom živote. Ako 92-ročného ho operovali na slepé črevo a žlčník. Sily ho pomaly opúšťajú, nohy nevládzu chodiť. Dnešný svet už nevníma. Keď som sa ho spýtala na recept dlhovekosti, odpovedal krátko: „Nikdy som nefajčil, rád som pracoval a najviac zo všetkého som ľúbil svoju manželku.“ V nedeľu 26. 9. 2010 sa dožil nádherných 100 rokov, ktoré oslávil v kruhu najbližšej rodiny. K tomuto významnému jubileu mu prajeme všetko len to najlepšie.
Zväz maďarských dychoviek a mažoretiek oslavoval 2. októbra v Paláci Štefánia v Budapešti 20. výročie svojho založenia. V rámci jubilejného programu odovzdal hudobný skladateľ Árpád Balázs ceny za vynikajúce dielo hudobníkom a orchestrom, ktorí po dve desaťročia vykonávali príkladnú činnosť na tomto poli. Uznanie prevzal aj dirigent komlóšskej mládežníckej dychovky Ján Krčméri. Medzi odmenenými boli dychovky z Kiškunfélegyházy, Päťkostolia, Šopronu a Debrecínu.
Úrad štátneho tajomníka pre cirkevné, národnostné a občianske styky upozorňuje na možnosť podať návrhy na udelenie vysokého štátneho vyznamenania Za menšiny. Ocenené môžu byť osoby, organizácie a menšinové samosprávy, ktoré vykonávajú príkladnú činnosť v menšinovom školstve, kultúre, cirkevnom živote, vede, masovej komunikácii a hospodárskej sfére. V zmysle uznesenia vlády Maďarskej republiky z r. 1995, keď bol 18. december vyhlásený za Deň menšín, je najvýznamnejším aktom tohto dňa odovzdanie vyznamenania Za menšiny. Vyznamenanie - pamätný list, plaketu a milión forintov - odovzdá 10 osobnostiam 18. decembra v rámci osláv Dňa menšín predseda vlády MR. Návrhy treba podať do 20. októbra na adresu Úradu štátneho tajomníka pre cirkevné, národnostné a občianske styky (1055, Budapešť, Kossuthovo námestie č. 4) a podľa možnosti aj e-mailom na adresu:
Najväčšie slovenské strediská majú spoločné permanentky na lyžovanie (skipas) za neuveriteľnú cenu. Za čo lyžujete v Alpách či Dolomitoch týždeň, môžete na Slovensku počas celej sezóny - znie slogan novej služby. S jedným skipasom takto záujemci o lyžovanie môžu užiť najviac kilometrov zjazdoviek aj freeride zóny po oboch stranách Chopku v najväčšom lyžiarskom stredisku v Jasnej Nízke Tatry, extra zábavu na lyžiach na Donovaloch, dokonalú rodinnú pohodu vo Veľkej Rači, alebo dať prednosť veľhorám a zasnívať sa na Štrbskom Plese, či vyskúšať zlyžovať najdlhšiu 6 km zjazdovku v Tatranskej Lomnici. Na rozdiel od sezóny 2006/2007, keď bol na slovenský trh uvedený 15-dňový skipas Slovakia Ski Region, sú v ponuke 3 typy skipasov, 10-dňový, 15-dňový alebo celosezónny. Desať a 15 dní je možné vyčerpať v priebehu celej sezóny, majiteľ skipasu ho nemusí vyčerpať napr. 10 po sebe nasledujúcich dní. Každý, kto má záujem o túto novinku, si môže Slovakia Super Skipas zaobstarať od 15. októbra 2010 prostredníctvom online predaja na webových stránkach http://skipass.jasna.sk, v predpredaji od 15. októbra do 23. decembra 2010 v širokej sieti partnerov spoločností Ticketportal a Eventim SK, alebo od novembra priamo na predajných miestach v strediskách (Jasná, Nízke Tatry; Vysoké Tatry, Tatranská Lomnica; Park snow Donovaly, Park snow Štrbské Pleso, Park snow Veľká Rača).
V dňoch 24.-26. septembra sa konal XII. ročník súťaže pod názvom Cez Nadlak je… Mottom súťažnej prehliadky sólistov v interpretácii ľudovej piesne v rumunskom Nadlaku je pôvodná dolnozemská pieseň.
„Cez Nadlak je cesta drobnim sekaná,
jahvodkami zo dvoch bokov sadená.
Sadili ich ti nadlacki pahouci.
Veď už tajšli aj z Nadlaku vojaci.”
Hlavným organizátorom prehliadky je Aradská oblasť Demokratického zväzu Čechov a Slovákov v Rumunsku (DZČSR). Podujatie finančne zabezpečil DZČSR a s grantom prispel aj Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Predseda aradskej oblasti DZČSR a predseda organizačného výboru Pavel Hlásnik o súťaži okrem iného napísal: „Pieseň je prameň prameňov nášho tunajšieho žitia a bytia. Melódie a texty piesní nás oslovujú, je v nich náš život, naše lásky, náš smútok a radosť… Za prípravou prehliadky stojí naša nehynúca láska k našim koreňom, trvalý záujem o uchovanie tradícií a hodnôt národnej kultúry, naša dolnozemská spolupatričnosť. Som veľmi rád, že naša prehliadka má vynikajúcu povesť nielen u nás, v Rumunsku, na celej Dolnej zemi, ale aj v krajine našich predkov na Slovensku a ktorá s pribúdajúcimi rokmi neustále vzrastá...”
Tohto roku sa na súťaži zúčastnili speváci z troch krajín: Rumunska, Maďarska a Srbska. Medzinárodná porota hodnotila čistotu intonácie, dikciu, adaptáciu interpretácie hudobného materiálu v súlade s odkazom textu, náročnosť a primeranosť vybranej piesne, celkový umelecký prejav - mimiku a gestikuláciu a v neposlednom rade hlasovú techniku. Dôležitú úlohu zohral aj ľudový kroj, ktorý mal byť autentický z regiónu speváka. Súťažilo sa v troch kategóriách. Prvú reprezentovali deti vo veku od 7 do 12 rokov, druhú mládež od 13 do 18 rokov a tretia nad 18 rokov. Najstarší účastník súťaže mal 73 rokov.
Slovenskú základnú školu v Sarvaši so cťou reprezentovali dve žiačky. V prvej kategórii prvýkrát súťažila štvrtáčka Žofia Závoďanová a v druhej vystúpila 14-ročná Edina Zimová z 8. B triedy. Pre nás je potešujúce, že Edina Zimová získala krásne 2. miesto v strednej kategórii. Interpretovala dve piesne. Prvá, pomalá, sa volala Keď ma srdce bolí… a druhá, rezkejšia, s názvom Mám frajira pekního… rozprúdila krv v žilách všetkých účastníkov. Edina zaujala čistotou prejavu, výbornou intonáciou a precíteným prejavom.
Po súťaži sme Edine Zimovej položili pár otázok:
- Prezraď čitateľom, aký si mala pocit, keď si počula svoje meno pri vyhlasovaní víťazov druhej kategórie.
- Nechcela som veriť vlastným ušiam. Už minulý rok som bola na prehliadke, ale, bohužiaľ, cenu som si neodniesla, hoci som podala dobrý výkon. Mala som to ťažké v konkurencii dievčat z rumunského Bihora a Nadlaku a dievčat zo Srbska. Tam sa zachovala živá slovenská reč aj medzi mladými ľuďmi. Ja som sa so slovenčinou musela viac popasovať a pochopiť ducha slovenskej ľudovej piesne. Som veľmi šťastná a rada by som sa zapojila do súťaže aj na budúci rok.
- Kto ťa pripravoval do Nadlaku?
- Pochádzam z hudobníckej rodiny, takže našťastie mám hudbu v génoch. Chodím do hudobnej školy v Sarvaši, navštevujem hodiny klasického spevu a hrám na flautu. V školskom spevokole ma vedie pani učiteľka Barbara Budaiová-Molnárová. Pesničky mi hľadala hosťujúca pani učiteľka Dagmar Králiková, ktorá mi pomáhala s výslovnosťou. Slovenská ľudová pieseň sa mi veľmi páči pre melodickosť, múdrosť a citovosť. Oproti minulému roku som musela pridať na umeleckom výraze. Snažila som sa text piesní prežiť a spievať tak, ako by to boli moje príbehy. Tradičné sarvašské kroje sme mali požičané z Osvetového strediska P. Vajdu v Sarvaši.
- To znamená, že slová piesní „Keď ma srdce bolí” a „Mám frajira pekního sú pravdivé?”
- (So smiechom) Tak to teda nie. Srdce ma nebolí, lebo mám doma výborné zázemie a frajera nemám, lebo na to mám ešte dosť času. Zatiaľ mám iné plány.
- Prezradíš nám ich?
- Chcem úspešne skončiť Slovenskú základnú školu v Sarvaši, absolvovať stredný stupeň jazykovej skúšky zo slovenčiny a pripraviť sa na štúdium na gymnáziu. Dúfam, že raz budem lekárka. Hudba bude mojou záľubou vo voľnom čase. Lebo povznáša dušu.
- Ďakujem za rozhovor.
Začiatkom septembra sa v Milenárnom parku v Budapešti konal XII. ročník pohybového festivalu žien, na ktorom sa pravidelne zúčastňujú aj dievčatá, mamičky a učiteľky Slovenskej základnej školy v Sarvaši.
Tak ako vlani, aj teraz úspešne reprezentovali Békešskú župu, veď opäť skončili na prvom mieste. Na štart sa postavilo viac ako 5 tisíc žien, ktoré sa sedem hodín snažili získať na 57 staniciach čo najviac bodov. Body zbierali po splnení úloh do zošitov. Pohybové formy boli nasledovné: stolný tenis, darts, hod a kop na cieľ, golf, trambulína, lezecká stena, badminton, chôdza pomocou palíc Nordic, pentagon, kolky, bocca, obruče, švihadlo, orientačný beh, flingo, jazda na kolobežke a tricykli, frisbi, aerobic a iné netradičné pohybové disciplíny.
Každý rok usporiadatelia - Športová organizácia voľného času - predstavia pretekárkam nové úlohy. Najväčšou raritou bol dávkovací stroj pri stolnom tenise, každý si mohol pýtať rýchlosť a obmenu podávania loptičiek podľa vlastných schopností.
Pani učiteľky Anika Podaniová a Zlatica Lišková už majú skúsenosti z predchádzajúcich ročníkov a vedia, kde sa oplatí zdržať sa a nazbierať čo najviac bodov. Anika ich mala 382 a tete Zlatke sa podarilo získať 384 bodov, ktoré im zabezpečili v ich vekových kategóriách prvé miesta. Dlhoročné skúsenosti odovzdali aj svojim žiačkam, ktoré sa tiež umiestnili na stupni víťazov.
Diana Pappová získala 232, ba Vivien Krišková 214 bodov, obsadili 2. a 3. miesto, čím prispeli k víťazstvu družstva.
Ceny odovzdávali olympijský víťaz v plávaní Attila Czene, majsterka sveta v orientačnom behu Sarolta Monspartová a interpretka spoločenských tancov Iringó Südiová.
Podobne ako aj vlani sme sa mohli zapojiť do akcie, ktorá spočívala v tom, že na vyplnenú listinu sme museli nazbierať 10 pečiatok z každej stanice, ktorú sme absolvovali. Vyplnili sme test a každé dve hodiny sme čakali, ktoré dve pretekárky dostanú darčeky. Fortuna nám opäť priala, lebo z nášho družstva vylosovali viac výherkýň.
Okrem zdatnosti a šikovnosti si mohla každá účastníčka skontrolovať aj svoj zdravotný stav. Niektoré z nás sa zúčastnili aj na masáži, ktorá nám veľmi dobre padla.
Napriek tomu, že ráno, keď sme v Sarvaši nasadali do autobusu, pršalo, v Budapešti sa na nás celý deň usmievalo slniečko. Mali sme sa teda čomu tešiť.
Poďakovanie patrí usporiadateľom, mnohým dobrovoľníkom, ale aj sponzorom, ktorí sa snažia o to, aby sa každý vrátil z akcie s plnou náručou zážitkov a hlavne s pocitom toho, že zase sme niečo urobili pre svoje zdravie.
Slovenské ľudové piesne môžeme počuť v rozhlase alebo v televízii v rôznych podobách, ale zväčša ich vnímame len akúsi zvukovú kulisu k činnostiam, ktoré doma robíme. Nezamýšľame sa nad ich obsahom či významom.
Mnohí naši rodičia a starí rodičia však ešte vyrastali v prostredí, kde nasávali hudobno-spevnú kultúru spolu s materským mliekom. V súčasnosti sú vzťahy s ľudovými pesničkami oslabené, alebo už ani nefungujú. Deti majú v školách nepostačujúcu estetickú výchovu. Ľudovému umeniu rozumejú iba folkloristi (teda vedeckí pracovníci, ktorí skúmajú folklór), či nadšenci vo folklórnych súboroch alebo skupinách. Dnešný človek je zaneprázdnený prácou. Aj svoj voľný čas už trávi inak ako jeho predkovia. Nezostáva mu v ňom miesto pre pieseň. Odsúva ju na okraj svojich záujmov ako čosi nepotrebné. Deti sa už od útleho detstva učia spievať a počúvajú rôzne piesne. Každé z nich si vytvorí vlastný repertoár piesní, ktoré má rád. Učí sa ich v škôlke, v rodine, v škole, od kamarátov aj z médií. Folklór má jednu zvláštnosť. Žijú v ňom vedľa seba zároveň prejavy rôzneho veku aj pôvodu. Odovzdávajú sa z generácie na generáciu. Preto môžeme v repertoári jedného speváka nájsť piesne veľmi staré spolu s celkom novými či tými, ktoré sú v móde. Piesne, ktoré sa spievajú na dedine, sa dnes líšia od tých, ktoré boli známe a spievané za čias našich rodičov a prarodičov.
Na pomoc pri uchovávaní folklóru prichádzajú už od konca 19. storočia folklórne skupiny a súbory, ktoré predvádzajú folklórne prejavy na javisku pred divákmi. Na Slovensku (podobne je to aj v Maďarsku - pozn. red.) sa v druhej polovici 20. storočia vykryštalizovali tri základné typy súborov. Prvý typ tvoria profesionálne alebo poloprofesionálne súbory ako SĽUK či Lúčnica, ktoré spievajú, tancujú a hrajú vysoko štylizované podoby folklóru na scéne. Druhým typom sú amatérske súbory ako Urpín alebo Gymnik. Ich základ tvoria študenti, ktorí pochádzajú prevažne z mesta alebo tam študujú. Podobne ako profesionáli predvádzajú na scéne úpravy folklóru, ktorých autormi sú odborníci, profesionálni choreografi a muzikanti. Tieto amatérske súbory pôsobili pôvodne pri veľkých priemyselných závodoch alebo na vysokých školách. Tretiu a najširšiu základňu predstavujú dedinské folklórne skupiny. Tie vznikali a vznikajú priamo v prostredí, kde ešte žijú potomkovia a nasledovníci pôvodných nositeľov dedinských (resp. ľudových) folklórnych tradícií. Okrem toho existujú ešte školské a detské súbory či takzvané seniorské folklórne súbory. To sú združenia bývalých spevákov a tanečníkov folklórnych súborov, speváckych skupín a speváckych zborov. Najčastejšie účinkujú na festivaloch.
Dedinské folklórne skupiny dnes preukazujú ľudovej piesni neoceniteľné služby. Tým, že zachraňujú zanikajúce prejavy folklóru a vracajú v umeleckej podobe na scénu folklór jeho pôvodným majiteľom a ich potomkom. Týmto pestujú vzťah najmä mladých ľudí k miestnym tradíciám a folklóru. A to hlavne tam, kde sa ľudia doslova hanbia za ľudovú pieseň svojej obce a nepovažujú ju za kultúrnu hodnotu dneška.
Výskumom folklóru sa zaoberajú vo svojej práci folkloristi. Tradičnú ľudovú pieseň je možné zapísať aj 40 až 80 rokov po tom, ako ju prestali spievať. V mnohých slovenských dedinách sa ľudia vracajú k ľudovej piesni, najmä vtedy, keď si uvedomia, že im niečo chýba. Slovenská ľudová pieseň má v celej Európe osobitné postavenie. V porovnaní s inými európskymi národmi sa vyznačuje mimoriadne rôznorodými a bohatými hudobnými prejavmi. Na pomerne malom území tu nachádzame veľa štýlovo odlišných podôb piesne i ľudovej hudby. „V tejto krajine, zdá sa, slovenský ľud je najbohatší na ľudovú pieseň. Takmer v každej obci poznajú iné piesne,“ napísal o Slovensku ešte v roku 1911 maďarský hudobný skladateľ Béla Bartók.
Z hľadiska hudobno-štýlového možno tradičné folklórne piesne považovať za dnes už do istej miery uzavretú kapitolu. Je to prejav špecifického, folklórneho štýlu, regionálne a vývinovo odlišný, pre dnešného človeka tvorí súčasť kultúrneho dedičstva. To však zďaleka neznamená, že celkom vymizol, hlavne na Slovensku a v niektorých oblastiach juhovýchodnej a strednej Európy. Najmä na vidieku sa ľudia k vlastnému piesňovému, hudobnému či tanečnému folklóru radi vracajú, sami zbierajú od starších ľudí piesne či tance. Spievajú ich, hrajú a tancujú, zámerne im „predlžujú ich život“. Je pravda, že sa to deje hlavne vďaka dedinským folklórnym skupinám a dôležitú úlohu tu zohráva aktívny jednotlivec.
Nové ľudové piesne vznikajú aj teraz. Aj ja robím už od študentských čias výskumy u jednej zaujímavej speváčky, ktorá si sama skladá piesne. Tieto piesne sa často nelíšia od pôvodných tradičných piesní z tej dediny, v ktorej sa narodila, vyrástla a žije celý svoj život. Aktivity dedinských folklórnych skupín sú často impulzom pre zdatných tvorivých jednotlivcov, ktorí majú talent a schopnosť sami vytvoriť pieseň. Najčastejšou a pomerne bežnou je tvorba nových textov alebo vytváranie nových variantov textu piesne. Zriedkavejšie je už skladanie nových melódií, čo je aj prípad spomínanej speváčky.
Mnohé nové piesne vznikali aj v istých výnimočných, mimoriadnych situáciách, napríklad pri nešťastných nehodách a s nimi spojených úmrtiach, ale i v časoch vojen či pri nečakaných udalostiach. Pomerne bežné je skladanie textov na známe melódie, ktoré v mnohých dedinách tvoria vždy pri konkrétnej príležitosti pohrebu.
Nedokážeme presne určiť, v ktorom roku konkrétna pieseň vznikla, na základe analýzy však vieme zistiť vývinovú vrstvu, ku ktorej pieseň patrí. Ak si niekto predstavuje, že folklorista je v podobnej situácii ako archeológ a môže svoje nálezy datovať s presnosťou storočia či desaťročia, musím ho sklamať. Nie je to možné. V prvom rade preto, že prvé a najstaršie zápisy slovenských ľudových piesní síce pochádzajú zo 16. storočia, ale spoľahlivé záznamy máme až z 18. storočia. A tak je folklorista okrem starších zbierok a archívov odkázaný na výskum v teréne. A ten ukazuje, že ľudová pieseň je jav premenlivý. Preto folkloristi nehovoria o čase vzniku piesne, ale o čase, kedy bola zapísaná, prípadne o štýlovej vrstve, ku ktorej patrí.
V repertoári tradičných ľudových piesní vari všetkých európskych národov prevládajú jednoznačne ľúbostné motívy. Ľúbostné piesne tvoria najrozsiahlejšiu zložku ľudových piesní. A o čom prevažne spievajú speváci pop musik, či rôzne hudobné skupiny blízke mladému poslucháčovi? Opäť je to najmä a predovšetkým o láske. V tradičnom vidieckom prostredí to bolo preto, lebo obdobie mladosti človeka, pred založením rodiny, bolo tým obdobím, kedy si najviac zaspieval, zatancoval, mal najviac času a príležitostí pre komunikovanie a stretávanie sa s rovesníkmi. Preto aj piesne, ktoré spieval, boli najmä o tom, čo ho v tom vekovom období najviac zaujímalo. Práve pri rôznych príležitostiach spojených so spevom - deti sa tak prirodzene už od detstva podvedome, počúvaním, hrou s vrstovníkmi či s dospelými - učili piesne, najviac spievali medzi vrstovníkmi, v škole a podobne. Najviac sa ešte v prvej polovici 20. storočia spievalo na priadkach či pri páraní peria, ale napríklad aj pri prácach na poli, pri hrabaní sena (trávnice), či v lesnej škôlke. Tradičný spôsob života na dedine prinášal počas roka mnohé príležitosti ku spevu. Dodnes sa najviac spieva - tak ako aj voľakedy - na svadbách.
Vzťah k ľudovým piesňam nemožno deťom vnucovať. Poznať toto dedičstvo patrí k nášmu národnému sebavedomiu, podobne ako poznať našu históriu či krásy slovenskej krajiny. Aj prostredníctvom ľudových piesní sa identifikujeme ako Slováci, mali by sme vedieť, že k jedinečným slovenským hudobným nástrojom patrí fujara. A k nej špecifické fujarové melódie, typické pre oblasť Podpoľania. Okrem toho ľudové piesne sú spravidla jednoduché, ľahko sa pamätajú a samotný spev, pokiaľ niekto rád spieva, je dobrým spôsobom relaxu, príjemným spôsobom zábavy a oddychu. Ak niekto chce, iste si nájde spôsob, ako sa dostať k zbierkam ľudových piesní. Špecifikom slovenskej ľudovej hudby a spevu je tiež to, že tu máme na malom území veľkú rozmanitosť hudobných štýlov a piesňových vrstiev, z ktorých sa vždy dá nájsť taká, čo sa nám bude páčiť.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
...................................................................................................................................................