Škola znamená prvá láska, škola znamená budúcnosť, škola je plná strachu a radosti, škola je spomienka na mladosť - týmto mottom otvorila galaprogram osláv 60. výročia založenia Maďarsko-slovenskej dvojjazyčnej národnostnej základnej školy a internátu v Novom Meste pod Šiatrom riaditeľka inštitúcie Júlia Kucziková. Oslavy sa začali odovzdaním novej informačnej tabule na stene budovy školy a pokračovali galaprogramom a benefičným plesom.
Slávnosť poctili svojou prítomnosťou významné osobnosti nášho verejného života, vrátane generálneho konzula Slovenskej republiky Štefana Daňa, predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Jána Fuzika, predstaviteľov slovenských škôl v Sarvaši a Budapešti, ako aj budapeštianskej univerzity ELTE. V pestrom programe sa predstavili všetci žiaci školy: spievali, tancovali, recitovali, predviedli divadelné scénky a hrali na hudobných nástrojoch.
„Nebola nijaká novinka postaviť 138 žiakov na jedno javisko,“ povedala pani riaditeľka. Žiaci novomestskej školy ako zvlášť preferovanej inštitúcie župnej slovenskej samosprávy sa každý rok v decembri predstavia s malým programom poslancom a rodičom. Tieto programy pripravujú spoločne s učiteľmi, ktorí vystúpenie aj technicky zabezpečujú. Chce to nasadenie plnej energie od učiteľov aj žiakov, ale ako prezradila J. Kucziková, na tento slávnostný program sa pripravovali už v letných táboroch. „Neboli sme sami, pomohla nám partnerská škola z Michaloviec nápadmi, ale aj ošatením. Pomáhali nám aj učitelia Základnej umeleckej školy Jánosa Lavottu, ktorú navštevuje veľa našich žiakov. Myslím si, že v spolupráci musíme pokračovať, lebo mesto nie je natoľko veľké, aby sme si mohli dovoliť separovať sa. Som toho názoru, že preto sa prihlásilo do našej školy aj v tomto roku 16 prváčikov, lebo obyvatelia sú spokojní s takouto formou spolupráce,“ konštatovala J. Kucziková.
„Máme veľmi dobrý komplex budov: popri škole a internáte máme samostatnú telocvičňu a jedáleň, nemusíme sa o ne deliť s inými školami alebo inštitúciami. Hoci pre pedagogické poradenstvo a logopedické doučovanie nemáme zvlášť priestor. Ideálne by bolo, keby sme mali aj škôlku, podobne ako ostatné inštitúcie, ktoré prevádzkuje CSS, ale na tú potrebujeme súhlas mesta. Nie je to jednoduché, veď aj v našom meste sa stále znižuje počet detí. Našim žiakom ponúkame bohatú mimoškolskú činnosť: rodičia majú veľmi radi letné tábory, ktorým nielen zatvárame, ale aj otvárame školský rok. Ponúkame tábor na Zemplínskej šírave pre žiakov nižších ročníkov. Už druhý rok sme v škole usporiadali medzinárodný astronomický tábor. Nadviazali sme kontakt aj s Maďarskou astronomickou spoločnosťou, ktorá u nás usporiada svoj letný tábor. Okrem toho máme množstvo ponúk pre naše deti do táborov na Slovensku, na také atraktívne miesta, kam by sa inak asi ťažko dostali. Okrem toho sa zúčastňujeme na rôznych vedomostných súťažiach, ako aj na súťažiach v prednese literárnych diel a piesní, odkiaľ prichádzame s dobrými výsledkami. O tých, ako aj o svojich skúsenostiach, píšeme v školskom časopise Fecsegő - Táraj,“ zhrnula aktivity jubilujúcej inštitúcie J. Kucziková. „Veľká časť rozpočtu školy ide na kúrenie. Teda prvoradé by bolo vyriešiť odpojenie sa od ústrednej mestskej siete, čo však nie je jednoduché, ani lacné,“ hovorila o ťažkostiach. Na otázku, kde sú rezervy školy, nám pani riaditeľka uviedla, že by sa mali lepšie využiť možnosti získavania európskych fondov, na čo by však potrebovala zriaďovateľa, ktorý by sa zaoberal s konkurzmi. Absolventi školy neodchádzajú do vzdialenejších miest - nieže do Budapešti, ale ani do Miškovca, ktorý je 80 km vzdialený od Nového Mesta pod Šiatrom. Riaditeľka tento fakt vysvetľuje finančnými možnosťami rodičov. Na miestnom Gymnáziu L. Kossutha je odbor cestovný ruch, kde sa vyučuje aj slovenčina.
Škola je už tretí rok inštitúciou Celoštátnej slovenskej samosprávy. S uznaním o tomto hovorila riaditeľka aj predseda CSS Ján Fuzik. „Museli sme racionalizovať počet technického personálu zrušením kuchyne a zopár ľudí aj prepustiť, ale ináč sa nedalo. Boli sľuby aj na rekonštrukciu. Ešte pred rokom sa hovorilo o tom, že 50 miliónov forintov vyčlenia zo štátneho rozpočtu na rekonštrukciu, na izolačné a podobné základné práce, ale o tom sa teraz už ani nehovorí. Momentálne sa sústreďujeme na rekonštrukciu békeščabianskej školy. Avšak raz musí prísť na rad aj táto škola. Samozrejme, budovy sú majetkom mesta, ale my sa snažíme robiť všetko pre to, aby boli v poriadku. Povodeň zničila športové ihrisko, na jeho obnovu sme potrebovali 4 milióny forintov. Normatívy sú nižšie a povráva sa, že aj štátna podpora, ktorú dostávame ako prevádzkovatelia a ktorá dosahovala 30 miliónov Ft, sa má znížiť na 28 miliónov. Doteraz však nie je o nej ani chýru, ani slychu. S financovaním škôl sú teda problémy. Keďže tu je najmenej detí, tu sa najviac prejavujú. Perspektívne budeme musieť podať väčší projekt na rekonštrukciu budovy,“ informoval prítomných predseda CSS. Na školu v Zemplíne je hrdé aj VZ CSS, práve preto sa rozhodlo darovať jej multifunkčný technický prístroj, ktorý umožní lepšie osvojovanie nášho materinského jazyka.
Tento rok je jubilejný aj v živote učiteľky slovenčiny, angličtiny a telocviku Kataríny Krafčenkovej. V auguste uplynulo presne 30 rokov odvtedy, ako bývalá absolventka školy prestúpila prah zborovne a vrátila sa do svojej alma mater vyučovať nové generácie zemplínskych Slovákov láske k rodnému jazyku a športu. Vyrastala vlastne v novomestskej škole, kde jej matka vyučovala slovenčinu a dejepis a istý čas bola aj vychovávateľkou v internáte. „Najlepšie v našej škole je to, že je tu malý kolektív: každý učiteľ pozná každého žiaka. Medzi pedagógmi a deťmi je silné puto, ktoré ich spája aj po skončení školy. Sme ako jedna rodina, my sme rodičia a žiaci naše deti. Ak vidíme, že majú problémy, tak si s nimi v prestávke sadneme a spoločne hľadáme riešenie. Rada som chodila do tejto školy. Nielen preto, lebo tu vyučovala moja mamička a túto ustanovizeň navštevovali aj moja sestra a dvaja bratia, ale poznala som každého učiteľa a mala som ich rada,“ hovorí K. Krafčenková. Avšak ňou sa rad skončil, ona sem nezapísala svoje deti.
„U nás nie je od piatej triedy základná škola, preto sme syna dali do tejto školy. Onoho času som ju navštevoval aj ja a môj brat,“ povedal nám Béla Kővári z Répašskej Huty. Jeho syn Csaba teraz chodí do ôsmej triedy. „Mne sa tu veľmi páčilo, tu som sa naučil veľa do života. Zomrela mi mama a keďže nás bolo šesť bratov, otec sa rozhodol, že ma s bratom dá do tejto školy. Neoľutovali sme to. Domov sme chodievali každý mesiac, ale stalo sa, že aj každý druhý. So synom sa rozprávam po slovensky, ale nie často, lebo mamičku má maďarskej národnosti. Ja som so svojimi rodičmi hovoril len po slovensky, až v škole som sa naučil po maďarsky. Dobre tu bolo šicko, merkuvali nás a naučili sme sa veľa vecí,“ spomína s úsmevom na tvári Béla Kővári. Zatiaľ nevie, kam pôjde ďalej študovať jeho syn, asi to bude nejaká stredná odborná škola. O tom, ako sa žilo za jeho čias v novomestskej škole a v Répašskej Hute, sa dočítate tu:
Mária Barnová Zajakovská skoro desať rokov viedla inštitúciu a jej klady vidí práve vo výučbe jazyka v malých skupinách, ako aj v tom, že žiakom ponúkajú možnosť absolvovať štátnu skúšku zo slovenského jazyka. Ako povedala, tým, že svojim absolventom dávajú „jazyk do vienka“, rozširujú ich možností uplatniť sa v živote. „Mala som osem rokov, keď som sem prišla. Hovorilo sa o tejto škole, že je veľmi dobrá, hlavne pre chudobné deti. Pochádzam z Komlóšky, odkiaľ prichádzala onoho času väčšina žiakov. Tu nás naučili základy hygieny a spoločenského správania. Tu sme boli prvýkrát v kine, ale tu som sa naučila umývať si zuby. Tu som videla prvýkrát výklady a módne šaty,“ - zaspomínala si M. Barnová Zajakovská.
Absolventka školy Helena Roháľová Klebašková dnes vyučuje na nižšom stupni. Po ukončení budapeštianskeho slovenského gymnázia, ešte počas vysokoškolského štúdia, sa vrátila do svojej alma mater a začala vyučovať. Tiež pochádza z Komlóšky. „Boli sme tak, ako v rodine, všetko sme sa tu naučili, čo sme potrebovali ku každodennému životu v meste. Zo školy sme boli prvýkrát v divadle,“ povedala H. Roháľová Klebašková. V čase, keď tu začala pracovať, zapísala do školy aj svojho syna, ktorý aj na Gymnáziu L. Kossutha pokračoval v štúdiu slovenčiny. Podľa nej silnou stránkou školy je práve výučba slovenčiny, o ktorú je v posledných rokoch čoraz väčší záujem.
Absolventi školy majú možnosť zložiť štátnu skúšku zo slovenského jazyka na základnom alebo strednom stupni. Poplatky za skúšku hradia napríklad z príjmov benefičných plesov. Taký ples sa uskutočnil aj po oslavách jubilea. V jedálni sa schádzali rodičia, absolventi a sympatizanti školy, aby sa nielen dobre zabavili, ale aby podľa svojich možnosti pomohli inštitúcii. „Je to vlastne tiež jedna forma rodičovského združenia - pri bielom stole,“ povedala J. Kucziková.
Jubilejné oslavy boli vhodné aj na to, aby sa stretli dávni známi, pozreli si pekný program a malú výstavu z prác (básní, štúdií a kresieb) žiakov tejto výchovno-vzdelávacej inštitúcie.
Katastrofa s červeným bahnom priťahovala pozornosť nielen nášho regiónu, ale aj celej Európy, ba čo viac, polovičky sveta. Všade sa naučili názov obce Kolontár, ktorá leží najbližšie k prameňu ekologickej katastrofy - k hlinikárni. Mohli sa zoznámiť aj s miestnymi ľuďmi, ktorí sú skromní, no odhodlaní, miestami už aj vtipní, dokonca s vrúcnym vzťahom k Slovensku...
Toľkých znamenitých predstaviteľov svetovej tlače som videl naposledy v polovičke 90. rokov, keď na budapeštiansky summit OBSE prišiel ruský i americký prezident a, samozrejme, mnohí ďalší. Tu v Kolontári už nie sú ani tak zaujímavé chvíle tragédie, ako sa udiala, prebiehala. Každý si hľadá svoj príbeh, a musím povedať, že Kolontárčania sú mimoriadne ochotní. Až profesionáli, veď tu poskytujú rozhovor francúzskej televízii, tam CNN, obďaleč kolegovi z fínskeho rádia, a vôbec im nevadí, keď ich sníma fotograf zo Záhrebu. My zasa sme zvedaví, ako to vyzerá vo štvrti, ktorá je doslova vyholená.
So skupinou novinárov čakáme pri azda najznámejšej „krčme“ sveta v týchto dňoch - Pod orechom (Diófa), aby nás tam pustili a mohli by sme fotografovať. Ináč, od rána je to uzavretý priestor, práve preto, aby záchranné jednotky mohli plniť svoje úlohy, najmä čistiť terén. Keď sme už vnútri, v uzavretej zóne, sledujeme dobrovoľníkov, ako vynášajú z dvorov bahno. Oslovujem jedného z nich, prišiel zo susednej dediny, či vôbec má zmysel to, čo robia.
- Ani nie, ale niečo robiť treba, viem si predstaviť, že ľudia, ktorí tu bývali, sa sem už nechcú, najmä však nemôžu vrátiť. Tu lopaty v podstate nemajú čo robiť, bude to práca pre stroje.
Starší muž uprostred ruín v totálne zničenej časti obce Kolontár si to predstavuje tak, že Černobyľ musel byť podobný. Jeden z veliteľov a hovorca hlavného štábu záchranárov na mieste plukovník Tibor Dobson naznačuje niečo podobné.
- Myslím si, že takáto nehoda sa ešte v Európe nestala a preto chápem obrovský záujem svetovej tlače.
Tento záujem využíva aj hovorca známeho ekologického hnutia Balázs Tömöri, ktorého sa pýtam, čo tu robí Greenpeace?
- Berieme vzorky z blata pri ceste, z kaluží v priekope a vyhodnocujeme ich v nezávislom laboratóriu. Výsledky sú hrozivé. Bolo by povinnosťou vlády informovať o tom ľudí, miestnych obyvateľov, aby sa mohli na základe týchto informácií rozhodnúť, či tu chcú žiť.
Vojenský vrtuľník nad našimi hlavami našťastie potlačí moju otázku, ktorú kladiem tridsiatničke pri jej zničenom dome: zostane tu s rodinou, či odídu? A hneď viem, že je to najhlúpejšia otázka, akú som mohol vymyslieť.
- Už vyše 40 rokov tu stojí nádrž s červeným bahnom nad našimi hlavami, vtedy sa našich rodičov nikto nepýtal, či ju môžu postaviť. A my sme sa tu narodili, vyrástli... aj deti sme tu porodili... nemáme kam inam ísť... kam by sme išli?
Bahnové cunami spustošilo všetko, no humor odtiaľto celkom nevymizol. Však by sa tu mohli bez toho zblázniť! Starší pán - ako si želá, aby som ho nazýval: anonymus - nachádza paralelu medzi červenou farbou bahna a istým politickým smerom, s ktorým evidentne nesympatizuje.
- Bol tu aj Viktor, včera, a ja som mu pošepol do ucha, nikto to nepočul, a on sa potom len usmieval, že od pondelka je v Kolontári ešte aj Boh komunista.
Keď mu poviem, že som zo Slovenska, rozjasní sa mu tvár a dozviem sa, že onoho času pracoval na stavbe Liptovskej Mary i diaľnice medzi Prahou a Bratislavou. A teda sa niečo na neho aj zo slovenčiny nalepilo, povedal by som, že základné slová.
- Ďakujem pekne, na zdravie, výborne...
A na záver vzdych, ktorý sa tu, v Kolontári, uprostred ruín, hodí azda najviac.
- Bože môj!
- Za koľko sekúnd sa to tu odohralo? - pýtam sa mladých manželov Takácsovcov pri ich zničenom dome.
- Za toľko, čo vám to teraz rozprávame, približne. Oveľa väčšia by bola tragédia, keby sa bola stala v noci, ľudí by bol kal zaplavil v spánku - hovorí muž a žena dodáva, že sa pozornosti sveta tešia, lebo toto musia vidieť všetci.
- Dalo sa tu žiť predtým? - pýtam sa asi štyridsiatnika pri zvalenom plote jeho domu.
- Samozrejme, jasné, práve sme si so ženou hovorili, aký je tu krásny pokoj, ticho, mier v tomto Kolontári, Pánubohu za chrbtom. A veru, mohlo to tak zostať, bodaj by sa svet o nás nikdy nedopočul, bodaj by nevedel, že táto dedina vôbec existuje!
Tohoročný Deň slovenských novinárov v Maďarsku, ktorým je deň vydania prvého čísla Ľudových novín pred 53 rokmi, usporiadala Celoštátna slovenská samospráva (CSS) v Slovenskom inštitúte. Medzi slovenských novinárov zavítali aj veľvyslanec Slovenskej republiky v Budapešti Peter Weiss a poverený riaditeľ Riaditeľstva pre národné a etnické menšiny Úradu predsedu vlády Anton Paulik, ktorý v uplynulom období viedol Mediálnu pracovnú skupinu pri Úrade vlády MR, ktorá mala za cieľ riešenie problémov médií národnostných menšín. Predseda CSS Ján Fuzik sa vo svojich úvodných slovách poďakoval riaditeľovi Slovenského inštitútu Milanovi Kuruczovi za poskytnutie priestorov a hosťom za to, že prijali pozvanie na stretnutie, ktoré ponúka každý rok príležitosť referovať o všetkom, čo sa stalo v uplynulom roku. Okrem členov slovenských redakcií Maďarskej televízie a Maďarského rozhlasu a redaktorov Ľudových novín privítal aj predstaviteľov novozaloženej Redakčnej rady týždenníka, bývalého šéfredaktora Zoltána Bárkányiho a univerzitnú profesorku Máriu Žilákovú. Prvýkrát prišiel medzi novinárov aj výkonný riaditeľ hospodárskej spoločnosti CSS Legatum, ktorá je od januára tohto roka vydavateľom Ľudových novín, Juraj Ando.
J. Fuzik sa s uznaním zmienil o práci slovenských dielní v súvislosti s voľbami do miestnych slovenských samospráv, ktoré sa uskutočnili dva dni pred stretnutím. Autorka týchto riadkov vyslovila radosť, že na stretnutie prijali pozvanie aj niektorí dopisovatelia Ľudových novín a niekoľkými slovami priblížila uplynulý rok v živote redakcie. Napriek všetkým ťažkostiam označila prvých deväť mesiacov za úspešné, pretože čitatelia zmeny v živote novín nepocítili a podarilo sa zachovať aj redakciu, ktorá sa nadnes stala jedinou klasickou národnostnou redakciou v Maďarsku. Ocenila ústretovosť majiteľa a nového vydavateľa a pracovníkom redakcie sa poďakovala za pochopenie a pružnosť pri riešení problémov, ktoré boli pre každého zainteresovaného nové. Slovenskú redakciu Maďarského rozhlasu zastupovala na stretnutí zodpovedná redaktorka Réka Komlóssyová, pretože ostatní novinári kvôli pracovným povinnostiam nemohli pricestovať zo Segedína do Budapešti. Ako povedala, kolegyne vykonávajú veľmi dobrú a veľmi ťažkú prácu, veď každodenne pripravujú dvojhodinové živé vysielanie. Preto by im veľmi pomohlo, keby mohli zamestnávať externých spolupracovníkov, na čo však momentálne nemajú možnosť. O rapídnom zhoršení podmienok prípravy programov v redakcii magazínu Domovina v Maďarskej televízii referovala vedúca dielne Zuzana Antalová. Informovala o tom, že katastrofálna finančná situácia inštitúcie postihla aj národnostné dielne: rámec, ktorý je k dispozícii na prípravu programov, sa znížil v porovnaní s minulým rokom o 90 percent. Na výrobu jednej relácie majú 10 000 Ft a novinárom pribudla aj práca navyše. Napriek ťažkostiam sa snažia pripravovať čerstvé materiály. O úspechu ich snáh svedčí aj to, že so svojimi filmami sa pravidelne zúčastňujú na festivaloch, do súťažného programu tohoročného Etnofilmu v Čadci napr. prijali tri filmy z ich dielne.
Anton Paulik konštatoval, že Mediálna pracovná skupina, ktorá od vzniku novej vlády ešte nezasadala, sa aj v budúcnosti bude venovať riešeniu niektorých akútnych problémov a vyjadril presvedčenie, že tomu napomôžu aj plánované zmeny v právnej regulácii tejto sféry. Veľvyslanec SR Peter Weiss ponúkol pomoc zo strany slovenskej vlády, ktorá mieni dôrazne požiadať maďarskú stranu o riešenie postavenia slovenských médií na zasadnutiach medzivládnej zmiešanej komisie.
V neviazanej diskusii sa hovorilo o možnostiach spolupráce novinárov rôznych národností pri presadzovaní ich záujmov, o pripravovaných zmenách v regulácii tlače, ako aj o problémoch našej národnosti. Účastníci stretnutia sa potom presunuli do divadelnej sály, kde si mohli pozrieť film, ktorý natočila redakcia Domoviny pred tromi rokmi, pri príležitosti polstoročnice Ľudových novín.
Po ukončení stretnutia novinárov sa začalo premietanie filmového portrétu sochára, Kondorošana Pavla Kepenyesa, ktorý natočila Zuzana Antalová a na ktoré pricestoval do Budapešti aj umelec, žijúci v Acapulcu (Mexiko).
Siedmy ročník Martinskej poetickej jesene (MPJ) usporiadali 17. až 19. septembra 2010 za účasti predstaviteľov literárnych klubov zo Slovenska, Čiech, Poľska a Maďarska, odkiaľ boli prítomní Imrich Fuhl a Michal Hrivnák. Podľa podaktorých „novátorov“ vzhľadom na zúčastnené krajiny by sa vraj tieto stretnutia mohli nazývať aj Visegrádskou štvorkou literárnou.
Program sa začal prehliadkou Turčianskej knižnice v Martine. Účastníci sa zoznámili s jej históriou, vytváraním bohatého knižného fondu, ako i úlohou inštitúcie v kultúrnom živote regiónu. V priestoroch knižnice sa konalo literárne popoludnie - stretnutie hostí MPJ s martinskou verejnosťou. Podujatie otvorila hlavná organizátorka Táňa Sivová, ktorá s potešením konštatovala, že záujem o MPJ z roka na rok rastie a obohacuje sa aj náplň jej zamestnaní. Stretnutie spestril kultúrny program. Prezentácia tvorby účastníkov pokračovala nasledujúci deň v penzióne Jarabina, v malebnej Jasenskej doline neďaleko Martina, kde sa hostia ubytovali. Bolo to v podstate autorské čítanie veršov a poviedok už skôr v neviazanej forme, podľa výberu autorov a záujmu poslucháčov. Organizátori poskytli priestor i na výmenu názorov či už na tému tvorivej činnosti, alebo pôsobenia literárnych klubov, ich úspechov a problémov. Osobitným „programom“ - najmä pre nových účastníkov - bolo zoznamovanie sa so zborníkom literárnych ukážok MPJ z r. 2009; pritom potenciálni autori posudzovali almanach už v znamení svojich predstáv o príprave zborníka tohoročného podujatia v nádeji stretnutia sa v r. 2011.
MPJ sa neustále omladzuje, každú jeseň prichádzajú noví, mladí záujemcovia, pritom sa vytvára aj „tvrdé“ jadro. Tvoria ho - ako sa sami nazývajú - večne mladí, ktorí sa sem vracajú už viac rokov. Jeden „navrátilec“ svoje rozhodnutie zdôvodnil takto: „Moje návraty do Martina sprevádza vždy nemálo vzrušenia - jednak zo spomínania na predchádzajúce prežité bohaté a vzácne skúsenosti i príjemné zážitky, na druhej strane z očakávania na prekvapenia, čo podobného tam na nás čaká.“
Skutočne, aj tohoročná MPJ pripravila pre hostí veľa nečakaných zvratov a prekvapení. I keď naše úvodné slová na túto tému sa netýkajú meritórnej stránky vecí - relatívne ide o vedľajšiu okolnosť -, predsa si zaslúžia, aby sme ich uviedli na prvom mieste (nepísanej) kroniky MPJ, keďže oná okolnosť ovplyvnila celý tunajší pobyt účastníkov, každý o nej hovoril ako o nejakom zázraku. Totiž hostí zo „štyroch dielov sveta“ počas celej cesty až po Martin sprevádzali hnusné mraky, šero a dážď; spoza okien vozidla sa zdalo, že sa živly spojili a vytvorili nepreniknuteľný múr, čím vzbudzovali v človeku pocit beznádeje a priam nechuť do života... Avšak, tak povediac, pri bránach mesta sa stal zázrak: po toľkých dňoch nečasu v celej Karpatskej kotline práve v hodinách príchodu do Martina nad Fatrou prestali „hromy biť“ - akoby na objednávku sa v Martinskej kotline vyjasnilo! Krásne počasie vytrvalo až do konca MPJ 2010. Vykúpaná krajina sa jagala v slnečných lúčoch; po výdatných dažďoch všade vôkol svieža zeleň, takmer ani len stopy po jeseni, ako to býva inokedy v septembri, ba rozvodnenými potokmi rozospievané údolia navodzovali skôr jarnú atmosféru.
Nečakaná zmena počasia bola iba úvodom k ďalším prekvapeniam. Prezentáciu tvorby autorov zo štyroch krajín sprevádzal značný záujem martinskej verejnosti, literárne ukážky odzneli v prednese profesionálnych interpretov z martinského Recitačného spolku 3P Milandy Záthureckej a Martina Kleina. Príjemnú atmosféru popoludnia stupňovali hudobno-spevácke zložky programu; predstavili sa spevácky zbor Priekopčanka a gitaristka Nikola Koželuhová. Účastníkov tohoročnej MPJ poctili svojou prítomnosťou významní slovenskí literáti tohto regiónu Ondrej Nagaj a Milan Gonda a prišlo ich zabaviť aj široko-ďaleko známe muzikantské duo Daniel Zemančík a Marián Blažej.
Tu pripomenieme, že pre nás, z Maďarska, boli zvlášť zaujímavé a poučné besedy v Jasenskej doline - o činnosti niektorých klubov, ich úspechoch a ťažkostiach, s ktorými sa počas svojho pôsobenia stretávajú. Občas nám pripomínali naše problémy, s ktorými sme kedysi my zápasili... Snáď najdôležitejším ponaučením z týchto rozhovorov pre nás môže byť, že jednou zo základných podmienok existencie literárneho života popri milovníkoch literatúry (tvorcoch i záujemcoch) je spoločenské prostredie, ktorému záleží na existencii (lokálneho) literárneho života. Tento jav duchovného života daného kolektívu sa ako inštitúcia sotva dokáže udržať bez vonkajšej podpory...
V rámci MPJ 2010 sa zato naskytli aj chvíle na rozptýlenie a zábavu, ktoré boli občas plné mystiky, tajomstiev, neraz podfarbené figliarstvo. Obľúbená bola najmä turistika do turčianskej prírody a hry. Hádam najviac dobrodružstiev zažili tí, ktorí sa opovážili hlbšie do divých hôr. Lákali ich huby, podaktorých aj medvede. „Hubári“ síce nachádzali huby, „aké ľudské oči nevideli“, boli však nútení uznať, že to nič nie je oproti zážitkom tých, ktorí chodili na postriežku na zver, najmä na medvede. V podstate vraj nemuseli ani striehnuť, medvede stretávali na každom kroku, nie iba v horách, ba predovšetkým nie tam... Napodiv sa to najčastejšie stávalo s dievčatami; mrmloši boli k nim takí krotkí, až dobrí (asi v nádeji medoviny, ktorú im „záletnice“ sľubovali...), že sa dali viazať o duby, kam potom chodili ich „dobyvateľky“ každú noc na opáčky. Dohadom, ako je to možné, nebolo konca - kraja. Iba tie „skúsenejšie“ dámy a páni si pošepkávali, ba boli si istí v tom, že tie dievčatá za mesačného svitu - bol práve spln na jasnej oblohe - sa menia na čertice, mrmlošov omamujú, tancujú s nimi a kto vie, čo všeličo ešte vystrájajú. Či ich skutočne napájali medovinou, o tom fáma nehovorí.
Kronika MPJ 2010 prináša najhodnovernejšie správy z oblasti športu o zápase v petangu (hod železnými guľami).... Napodiv najväčší úspech mali aj tu oné čertice, pardon: poetky, ale tentoraz predsa vždy vyhrali „mrmloši“ (im sa medoviny určite neušlo!) - tím Moravanov na čele s „virtuózom“ Jiřim Figurom, ktorý túto hru udomácnil na stretnutiach MPJ, zdá sa, že na večné časy. Po víťaznom zápase sme sa ho opýtali, odkiaľ má ten vášnivý vzťah ku guľkám. Kapitán so skromnosťou jemu príznačnou odmietal všetky gratulácie: on za nič nemôže, má to už z detstva, dokonca sa vraj tak narodil, s guľkami... - v rukách, povedal s huncútskym úsmevom.
Pod týmto názvom pripravila Priemyselná a obchodná komora Novohradskej župy spolu so Slovensko-maďarskou sekciou Maďarskej priemyselnej a obchodnej komory a lučenskej kancelárie Slovenskej priemyselnej a obchodnej komory projekt v rámci Programu cezhraničnej spolupráce Maďarskej republiky a Slovenskej republiky. Hlavným zámerom projektu je napomáhanie slovenských a maďarských malých a stredných podnikaní k vlastnému hospodárskemu rozvoju.
Projekt predstavili na tlačovej konferencii, kde predseda Obchodnej a priemyselnej komory Novohradskej župy Péter Tordai konštatoval, že celý program je dôležitý pre komoru a pre sekciu, ktorá v posledných rokoch pracuje na podobných projektoch. Informoval o viacerých úspešných akciách, ktoré v rámci spolupráce realizovali. Pripravili napríklad príručku pre malých a stredných podnikateľov o možnostiach podnikania v druhej krajine. „Politické roztržky nenarušujú spoluprácu malých a stredných podnikaní na pohraničnom území. Kvôli výhodnému slovenskému podnikateľskému prostrediu je veľmi populárne zakladať spoločné firmy. Môžeme teda hovoriť o rozvinutých hospodárskych kontaktoch v pohraničí. Najnovší projekt dopĺňa doterajšie možnosti: ponúka fórum, kde sa podnikatelia môžu navzájom spoznať a predstaviť svoje produkty. Radvanský jarmok môže byť vhodným miestom na stretnutie podnikateľov z oboch krajín. Myslím si, že tento program je odsúdený na úspech,“ dokončil svoj prejav P. Tordai.
Koordinátorkou projektu je tajomníčka Slovensko-maďarskej sekcie Andrea Nyergesová. Ako uviedla, prehlbovanie kontaktov a zvyšovanie hospodárskej a sociálnej integrácie prispieva k rozvoju prihraničného regiónu v MR i v SR. V rámci projektu sa organizátori prezentujú na rôznych medzinárodných konferenciách, výstavách a veľtrhoch. O konferencii, ktorú usporiadali pred 353. Radvanským jarmokom - informovala A. Nyergesová. Jej hlavnými témami boli rozvoj slovenského a maďarského remeselníctva v uplynulých storočiach, možnosti remeselníctva v dnešnom období a potreba uznania významu remeselníctva zo strany spoločnosti. Šiestykrát vystavujú na jarmoku maďarskí podnikatelia vo vlastnom stane. Slovenskej verejnosti sa predstavilo 28 remeselníkov. O účastníkoch pripravili aj katalóg, ktorý rozdávali návštevníkom jarmoku.
V apríli 2011 v rámci tohto projektu plánujú usporiadať veľtrh a výstavu spojenú s konferenciou v Šalgótarjáne s názvom V krajine Plavcov (Palócföldön), na ktorej by sa malo predstaviť 60 podnikateľov a dve akcie: inovačná konferencia a hospodárske fórum o aktuálnych otázkach maďarskej a slovenskej ekonomiky. Do svojich aktivít by chceli zapojiť čím viac výrobcov, ktorí sa orientujú na dlhodobú spoluprácu. „Podobná výstava tu už prebiehala a mala na okolí veľmi dobrý ohlas. Minulý rok sa naša komora rozhodla znovuusporiadať tento populárny veľtrh. Kvôli hospodárskej kríze sme ho však nemohli usporiadať v takej veľkej šírke. Preto sme sa rozhodli postúpiť na medzinárodné javisko. Oproti Radvanskému jarmoku plánujeme predstaviť podnikania. Prihlásiť sa možno už teraz, nikoho nevynecháme, kto sa chce zúčastniť,“ poznamenala A. Nyergesová.
Riaditeľ lučenskej kancelárie Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory Vladimír Bystriansky informoval účastníkov tlačovej konferencie o Radvanskom jarmoku. Ako povedal, spolupráca troch v úvode spomenutých subjektov siaha do dávnych čias. Radvanský jarmok zaznamenal minulý rok najväčšiu účasť 350 remeselníkov, zameraných na ľudovoumeleckú výrobu. Okrem remeselníckej to má aj umeleckú podstatu, ktorú remeselníci ako nositelia tradícií prinášajú so sebou na jarmok. V neposlednej miere je tu aj spestrenie ponuky, veď zákazníci si tam môžu zakúpiť také produkty, ktoré nie sú bežne dostupné. Jarmok prebieha na hlavných námestiach Banskej Bystrice, kde boli rozložené rôzne stany. Na dvoch javiskách sa mohli predstaviť folklórne skupiny. V tomto roku prišlo z Česka, Srbska, Poľska a Maďarska 285 remeselníkov. Počet zahraničných účastníkov narástol oproti minuloročným 45 na 65. „Možno práve cez kladný príklad môžeme prezentovať, že v tomto regióne z hospodárskeho hľadiska patríme spolu a v záujme prežitia sa musíme spojiť,“ povedal P. Tordai na záver predstavenia spoločného projektu.
Samospráva obce Čomád v spolupráci s miestnym slovenským voleným zborom a Spolkom na zachovávanie tradícií Fialka usporiadali 25. septembra slávnostné odovzdanie národopisnej zbierky a obnoveného osvetového strediska.
V záhrade národopisného múzea sa schádzali predstavitelia obce, miestni poslanci, kultúrnici a obyvatelia, z ktorých niektorí sa ešte dobre pamätajú, ako pôvodne vyzeral dom, v ktorom je dnes inštalovaná zbierka. Prítomných v mene organizátorov privítal predseda slovenskej samosprávy Michal Šinko slovami: - Po štyroch rokoch sme dokončili veľkolepú prácu. V Národopisnom múzeu chceme predstaviť tradície našich predkov, ich niekdajší život. Sú tu vystavené ich ľudové kroje a predmety, ktoré deň čo deň používali. Pri tejto práci nám veľa pomohol starosta obce János Klement a poslanci obce. Veľkú časť práce sme vykonali bez nároku na odmenu, vo svojom voľnom čase. Robili tu dôchodcovia, ochrancovia poriadku a členovia Spolku na zachovávanie tradícií Fialka, ktorí zbierali aj exponáty zbierky. Za túto obrovskú a obetavú prácu im patrí veľká vďaka. Zvlášť chcem poďakovať všetkým Čomáďanom za to, že nám ochotne a bezplatne ponúkali svoje klenoty, ktoré sa takto zachovajú pre budúcnosť, - povedal Michal Šinko a odovzdal slovo starostovi obce.
János Klement tiež srdečne privítal prítomných: - Zišli sme sa preto, aby sme si pripomenuli našich predkov a aby sme na nich nezabudli. História Čomádu siaha údajne do obdobia Arpádovho kniežaťa Fajs. Počas príchodu Maďarov na toto územie osada už existovala. Po ústupe Turkov bolo územie neobývané, osídľovanie sa začalo začiatkom 18. storočia. Roku 1711 sa tu usadilo jedenásť rodín z Hontianskej a Vesprémskej župy. Po roku 1729 sa začalo osídľovanie obce Slovákmi a roku 1742 tu už prebiehalo vyučovanie v slovenčine. Národopisná zbierka chce zachovať a pestovať tradície našich predkov. Samospráva obce v roku 2005 za päťstotisíc forintov zakúpila dom na Kossuthovej ulici, ktorý bol postavený v roku 1895. V roku 2009 obecné zastupiteľstvo rozhodlo, že majiteľom múzea bude naďalej obecná samospráva a prevádzkovať ho bude slovenská samospráva. Oba zbory finančne prispeli na obnovu domu. Najskôr bolo treba zbúrať steny, spevniť základy a potom vymeniť strechu, plot a bránu. Členovia menšinovej samosprávy a Spolku na zachovávanie tradícií Fialka natreli vymenené okná, dvere a gang. Národopisnou zbierkou si chceme pripomínať našich predkov, na ktorých sme veľmi hrdí, - konštatoval starosta obce a odovzdal ďakovné diplomy členom obecného zastupiteľstva, menšinovej samosprávy, vedeniu Spolku na zachovávanie tradícií Fialka a občianskym organizáciám.
Predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik vo svojom prívete zagratuloval Čomáďanom k národopisnej zbierke. Ako povedal, veľmi ho teší, že si príkladne zachovávajú nielen tradície svojich predkov, ale aj hmotnú kultúru. Pán predseda vyslovil nádej, že v budúcnosti bude v Čomáde prebiehať vyučovanie slovenčiny nielen v materskej, ale aj v základnej škole, čo je už dávnym snom tunajších Slovákov. Po slovách predsedu CSS miestny duchovný László Eszlényi posvätil najnovšie múzeum Slovákov a starosta obce János Klement s predsedom menšinovej samosprávy Michalom Šinkom prestrihli stužku pred vchodom.
V dome bývali pôvodne tri generácie jednej slovenskej gazdovskej rodiny. Starší bývali v zadnej časti budovy. Vpredu bola čistá izba, potom nasledoval pitvor a poslednú izbu používali na bývanie. Ďalšie miestnosti boli vchod do pivnice a komora. Za obytným domom bol gazdovský dvor, kde stáli maštale a stajne postavené z hlinených tehál. V obnovenom dvore plánujú prevádzkovatelia poriadať gastronomické podujatia. Chcú tam postaviť pec, v ktorej by piekli a varili tradičné slovenské jedlá, ako sú strapačky, placky (gerhene), sedliacka kapusta, zemiaková kaša zahustená múkou a zapraženou cibuľkou (ganca) a iné.
V ten istý deň v obci slávnostne odovzdali aj obnovené osvetové stredisko. Prítomných privítali starosta János Klement, vedúca inštitúcie Mária Šalamonová Šinková a parlamentný poslanec, vicestarosta Dunakeszi Csaba Dióssi. Obnova budovy postavenej v polovici minulého storočia stála 150 miliónov forintov, z čoho Európska únia poskytla približne 100 miliónov. V stredisku vymenili okná, dvere, obnovili inžiniersku sieť, vybudovali vetranie a bezbariérový prístup. Budovu rozšírili o niekoľko miestností, zabudovali strechu a opeknela aj knižnica, ktorá je tu tiež umiestnená. Počas prác sa nezastavila činnosť osvetového strediska ani knižnice, čo si vyžiadalo výbornú organizáciu prác. Pán starosta k tomu dodal, že prostredníctvom veľkolepých projektov, ako je nová základná a materská škola, národopisná zbierka a osvetové stredisko, obec získala približne jednu miliardu forintov. Napriek tomu, či presnejšie popri tom, naďalej chcú zachovať pôvodný ráz obce.
Po privítacích slovách stužku na osvetovom stredisku prestrihli starosta obce a vedúca inštitúcie Mária Šalamonová Šinková. V kultúrnom programe vystúpili Folklórny spolok Lipa z Budapešti s horehronskými, tirpáckymi a békešskými tancami, žiačky základnej školy Anna Oroszová a Viktória Matejková s maďarskými básňami a deti miestnej materskej školy so slovenskými riekankami a detskými hrami. Slávnostný deň skončil pri bielom stole.
Výstavu fotografií Ivana Vydareného usporiadala Slovenská samospráva XIII. obvodu Budapešti. Na vernisáži výstavy v Dome menšín tohto zaujímavého maliara, fotografa a staviteľa predstavili Gregor Papuček a Klára Máthéová Papučková.
Prítomných privítala predsedníčka zboru Zuzana Hollósyová, ktorá prezradila, že ich pozornosť na fotografa upútala podpredsedníčka samosprávy K. Máthéová Papučková, ktorá býva oproti domu, ktorý projektoval I. Vydarený. Po Z. Hollósyovej sa ujal slova G. Papuček, ktorý stručne priblížil životnú dráhu umelca.
Ivanov starý otec Štefan Vydarený bol hodinárom a fotografom vo Vrbovom. Jeho vlastnoručne vyrobený fotoaparát podnes opatrujú jeho potomkovia. On a jeho podobne nadaný syn učili fotografovať Ivana, ktorý sa narodil roku 1887. Ten ako žiak bratislavského evanjelického lýcea už sústavne fotografoval. Roku 1907 sa dostal do Budapešti. Pôvodne chcel vyštudovať za lekára, ale keď raz odprevadil svojho priateľa na Technickú univerzitu, očarili ho tam na chodbách vyvesené projekčné výkresy. Ostal tam. Tak sa stal architektom. Ako študent Technickej univerzity si kúpil ročníky 1905-1908 Almanachu Fritza Loeschera Deutsche Camera, a to ho definitívne zaviazalo stať sa fotografom. V prvej svetovej vojne slúžil ako dôstojník technického útvaru. Na talianskom fronte sa zaoberal plánovaním a stavaním lanových dráh, ale mal dosť času aj na maľovanie a fotografovanie.
Zhotovil obrovské množstvo snímok, ktoré znázorňujú hrôzy bojov, ale aj nedotknuté zasnežené, idylicky vyzerajúce horské kraje. Iba zo zápiskov na zadnej strane obrázkov vieme, že to bolo odfotené počas prestávky medzi dvoma delostreľbami a na dvesto metrov od neho nepriateľskí vojaci zo zákopov pozorovali fotoaparátom sa zapodievajúceho nadporučíka. Vyviazol z vojny a vrátil sa domov. Zamestnal sa v staviteľskej kancelárii vedenej Alfrédom Wellischom a jeho synom a popri projektoch 250 iných budov vypracovali aj plány domu na Visegrádskej ulici č. 60, Gymnázia na ulici Tavaszmező a izraelitského chlapčenského sirotinca. Mal vyše deväťdesiat rokov, keď zhotovil svoje posledné fotografie o meste.
Jeho obľúbené motívy boli všedné dni: fotografoval všetko, čo len videl. Preňho bola fotografia naraz nástrojom dokumentovania a možnosti vypovedať o dobe. Fotografie I. Vydareného zapožičala Miestnohistorická zbierka XIII. obvodu, ktorá ich zakúpila od Fotografického múzea v Kecskeméte. Ako informovali organizátori výstavy, týmto nekončí vzťah medzi slovenským zborom a I. Vydareným: plánujú nadviazať kontakty s jeho rodinou a zaoberať sa hlbšie jeho životom a dielom.
Karate, floorball, vodné polo, hokej, darts, volejbal, basketbal, boccia, džudo, veslovanie - to sú len niektoré z tých športov, ktoré si mohli žiaci budapeštianskej slovenskej školy vyskúšať na tzv. dni hľadania šampiónov. Samospráva XIII. obvodu Budapešti totiž pripravila v spolupráci so športovými oddielmi pôsobiacimi v tejto mestskej časti deň športu, v rámci ktorého pomocou trénerov mali deti možnosť vyskúšať si rôzne druhy športov.
Skupinu žiakov budapeštianskej slovenskej školy viedla telocvikárka Anna Hatvanyová, ktorá nám prezradila, ako by si mali deti vyberať šport: „Medzi prvými športmi by mali byť džudo a plávanie. Džudo preto, lebo pomocou neho sa deti naučia padať, čo im môže byť na pomoc aj neskoršie. Plávanie je za natoľko komplexný šport, že pomocou neho rozhýbeme všetky svaly tela,“ povedala A. Hatvanyová. Neskoršie môžu pribudnúť aj ďalšie športy. Napríklad karate po zavŕšenom 8. roku, veslovanie po 12. roku. Súvisí to jednak s vývinom svalovej sústavy a jednak s duševnou pripravenosťou žiakov.
Na základe množstva vedeckých výskumov je známe, že 5-, 6-ročné dieťa by malo pohybovým činnostiam venovať približne 60% času bdenia, pričom aspoň 3 hodiny by sa malo intenzívne venovať nejakému pohybu. Sedenie v školskej lavici prináša pre dieťaťa doposiaľ nepoznané zaťaženie, ktoré je považované za nevyhnutné, zatiaľ čo dynamická stimulácia ako výsledok pohybovej činnosti je stále výraznejšie obmedzovaná. Na pomoc môžu byť športy, avšak aj tie treba kultivovať pomocou odborníka. Zle osvojené cviky môžu viac kaziť ako prispieť k zdravej výchove.
Podotkla, že v ich škole sú, samozrejme, aj športové krúžky, ako napríklad floorball a basketbal, žiaci nižšieho stupňa sa naučia plávať a v rámci rozvrhu hodín sa môžu zoznámiť skoro so všetkými športovými disciplínami.
Avšak podobné podujatia, ako bolo hľadanie šampiónov, bolo vhodné na to, aby si deti vyskúšali veľa športov.
Pri príležitosti blížiacich sa oberačiek učiteľky Materskej školy Csillagszem vo Veľkej Tarči usporiadali pre deti slávnosť. Škôlkári si mali priniesť strapec hrozna, z ktorého hneď po raňajkách pomocou svojich učiteliek vlastnoručne lisovali čerstvý mušt. Tradičný lis priniesla obľúbená pestúnka, členka miestnej slovenskej samosprávy Katarína Patakiová. Po lisovaní sa deti prezliekli do sviatočných šiat a pod dohľadom dospelých sa začala tanečná zábava, ktorá trvala až do obeda. V rámci osláv otvorili aj výstavu jesenných plodov, ktorá sa tešila veľkému záujmu. Rodičia s deťmi doma zhotovili rôzne predmety, ktoré boli vystavené hneď pri vchode do škôlky, aby sa každý mohol v nich kochať. Okrem zeleniny a ovocia deti obdivovali aj rôzne ozdobné plody.
Slovenská samospráva Békešskej Čaby usporiadala koncom septembra verejné zasadnutie zboru. Dejiskom pravidelného stretávania sa s voličmi je každý rok iná slovenská inštitúcia, resp. kolektív. Toho roku sa záujemcovia zišli so slovenskými poslancami v priestoroch Spoločenských domov na Békešskej ceste, kde sa každý týždeň schádzajú aj členovia Slovenského klubu.
O činnosti slovenského zboru v uplynulých štyroch rokoch informoval prítomných jeho predseda Juraj Ando. Zdôraznil, že cieľom samosprávy je zachovanie miestnych slovenských hmotných a nehmotných hodnôt, slovenského rázu mesta, ako aj zastupovanie záujmov slovenského obyvateľstva. Zároveň uviedol, že Mestské zastupiteľstvo Békešskej Čaby je v celoštátnom meradle jedným z najveľkorysejších podporovateľov menšinových zborov. Miestna slovenská samospráva je ojedinelá tým, že je majiteľom a prevádzkovateľom Čabianskeho slovenského oblastného domu, ktorý disponuje aj spoločenskou sálou. Pán Ando v šiestich bodoch zhrnul činnosť slovenskej samosprávy: rozdelenie úloh medzi poslancami zboru, prevádzkovanie vlastnej inštitúcie, podporovanie výučby slovenského jazyka a kontakty so školskými inštitúciami, podpora slovenských kultúrnych programov a vlastné aktivity, vydavateľská činnosť a podporovanie prítomnosti slovenčiny v masmédiách a zahraničné kontakty. Čo sa týka najnovších iniciatív, zbor nedávno odsúhlasil vydanie novej edície s názvom Čabianske spomienky. Prvý zošit bude obsahovať zážitky Judity Ledzényiovej, ktorá je známa na Čabe predovšetkým svojimi výšivkami.
Koncom zasadnutia referentka Mestského úradu v Békešskej Čabe pre záležitosti národných a etnických menšín Božena Bačová Kutejová informovala prítomných o voľbách do menšinových samospráv.
V Slovenskom gymnáziu, základnej škole, materskej škole a žiackom domove v Békešskej Čabe je už štvrtý rok tradíciou usporiadať na jeseň Deň zdravia, na ktorý bola tento krát pozvaná aj skupina študentov Lýcea J. G. Tajovského z Nadlaku a žiaci Základnej školy Andreja Kmeťa v Leviciach.
Stredoškoláci z Nadlaku pod vedením profesora Jána Šušláka prišli do Békešskej Čaby už dva dni pred Dňom zdravia, aby v spoločnosti svojich čabianskych rovesníkov „putovali po stopách spoločných predkov“. So zástupcom riaditeľky Michalom Lásikom si pozreli mesto a spoznali slovenskú Čabu a profesor dejepisu im nasledujúci deň formou netradičnej hodiny slovenskej vzdelanosti priblížil spoločnú slovenskú Dolnú zem. Rozprával im o príčinách a etapách migrácie Slovákov na Dolnú zem, hovoril o územných štruktúrach slovenských miest v békešsko-čanádskom regióne, ale aj o jednotlivých slohoch ľudovej architektúry tohto kraja. Žiaci sa dozvedeli aj zaujímavosti o pôvode niektorých slovenských priezvisk, ako je napr. Prístavok (muž, ktorý sa po sobáši nasťahoval do domu rodiny manželky), alebo Vidovenecz (muž, ktorý po smrti manželky musel opustiť dom rodiny nebohej), atď. Nadlačania v spoločnosti svojich nových priateľov mohli navštíviť aj mesto Sarvaš, kde si okrem najznámejších pamätihodností pozreli aj bývalý sálaš, ktorý kedysi slúžil ako experimentálne pracovisko Tešedíkovej poľnohospodárskej školy.
Na veľkolepej akcii Dňa zdravia Čabania privítali aj ďalších svojich známych, a síce žiakov z Levíc, s ktorými nadviazali kontakty pred niekoľkými rokmi a odvtedy sa navzájom navštevujú. Deti, ktoré odprevadili učiteľky Marcela Babincová a Linda Medúzová, boli ubytované v rodinách, čo bolo optimálne jednak z organizačných dôvodov, a jednak hostitelia mali ďalšiu možnosť precvičovať si znalostí slovenčiny v praxi. Hostia čabianskej slovenskej školy vďaka riaditeľovi Hotela Fiume, členovi Predsedníctva Čabianskej organizácie Slovákov Martinovi Vozárovi mohli ochutnať aj špeciality miestnej gastronómie. Pani učiteľka Medúzová bola nadšená z tohto bodu programu, ako aj z príjemného mestského prostredia Békešskej Čaby.
Pedagogický zbor čabianskej školy aj tohto roku ponúkol žiakom, hosťom i rodičom širokú paletu rôznych športových a zábavných programov. Ráno sa všetci spoločne naladili na rušný deň hodinou aerobiku. V záujme skrášlenia životného prostredia deti zasadili na dvore školy rôzne kvety, ktorým sa budú môcť tešiť na jar. Nasledovali preteky so stanicami, na ktorých čakali žiakov ich učitelia a vychovávatelia s rôznymi vedomostnými a praktickými úlohami. Osvojili si napríklad základné poznatky prvej pomoci, ako aj použitie prístroja na meranie tlaku. Oboznámili sa s rôznymi typmi čajov a byliniek a s ich účinkami. Zručnosť a fantáziu si mohli vyskúšať už pred stretnutím na tému zdravie a zdravá výživa. V tento deň otvorili v aule školy výstavu ich diel. Najmenší, škôlkári navštívili napr. stanicu záchrannej služby, kde si mohli sadnúť do sanitky. Gymnazisti si zase v tento veselý deň „zmerali sily“ v dvojjazyčnom kvíze z biológie - otázky boli o ľudskom tele a zdraví -, v ktorom okrem množstva latinských názvov dostal dostatočný priestor aj humor.
„Ži šťastne a stravuj sa zdravo“ - bolo motto gastronomickej ukážky predsedu Maďarského gastronomického zväzu, majstra Bélu Prohászku, ktorý sa viaže ku škole aj ako rodič. Pre detí a hostí okrem sprostredkovania poznatkov o zdravej výžive pripravil obrovské množstvo rôznych šalátov, napríklad taký, ktorý nazval Vitamínová bomba čabianskych záhrad, v ktorom chuť rôznych druhov zeleniny spestruje mozarella. Nejeden zo žiakov sa aj druhýkrát postavil do radu so svojou miskou. Pánovi Prohászkovi pri ukážke pomáhali jeho študenti z Ústrednej strednej školy odbornej a internátu v Békešskej Čabe. Z tejto školy navštívili v tento deň čabiansku slovenskú školu aj žiaci odboru kaderníctvo a kozmetika. Vďaka nim sa niektorí zo žiakov vrátili domov s úplne novým výzorom a účesom.
Popoludňajšie hodiny vydareného dňa patrili už tradične opäť športu. Okrem rôznych pretekov pre najmenších a futbalu pre väčších populárne boli aj volejbalové zápasy, do ktorých boli zapojení nielen učitelia, ale aj rodičia.
- S našimi hosťami zo zahraničia plánujeme pokračovať v organizovaní spoločných projektov aj v budúcnosti. Pre deti z Levíc napríklad chceme usporiadať niekoľkodňový tzv. vlastivedný tábor, aby lepšie spoznali minulosť a súčasnosť dolnozemských Slovákov, - informovala nás riaditeľka békeščabianskej slovenskej školy Edita Pečeňová.
Csaba-Sped - ako inak by sa mohla nazývať spoločnosť s ručením obmedzeným, hlavným profilom ktorej je špedícia a sídli v Békešskej Čabe? Činnosť firmy nám predstavil jej vedúci, jeden z majiteľov Géza Galisz.
- Firmu Csaba-Sped, s. r. o., pre logistické a špedičné služby sme založili v roku 1994. Ja som už mal vtedy bohaté skúsenosti v tejto profesii, 20 rokov som pracoval vo firme Hungarocamion v rôznych funkciách, o. i. som bol vedúcim colnej správy na hraniciach. Zameriavame sa na organizovanie prepravy tovarov rôzneho druhu, naším najdôležitejším stálym zákazníkom v tejto oblasti je podnik Tondach, pre ktorý zabezpečuje prepravu nielen jeho základných výrobkov, škridlíc, ale aj rôznych strojov a technických zariadení. Okrem toho nás pravidelne vyhľadávajú s objednávkami aj firmy z oblasti strojárskeho, resp. tlačiarenského priemyslu, ako aj veľkoobchody s papierom. Nevlastníme vlastný park kamiónov, máme rôzne partnerské firmy, prostredníctvom ktorých vybavujeme prepravu. Početné z nich sú aj české, poľské a slovenské, s ktorými sme navzájom spokojní. Sú to spoľahlivé a flexibilné spoločnosti. Naša firma sídli v blízkosti železničnej stanice v Békešskej Čabe, v budove, ktorú vlastníme my, majitelia spoločnosti a ktorú sme nedávno úplne obnovili. Vďaka rozvojovému projektu Nové Maďarsko sa nám podarilo obnoviť technické vybavenie kancelárie a pred niekoľkými rokmi sme úplne zmodernizovali našu počítačovú sieť.
O personálnom zložení firmy nám pán Galisz porozprával, že ohromné množstvo práce vybavuje spolu s troma kolegyňami. Pochopiteľne, dôležitá je znalosť cudzích jazykov. V kancelárii prevláda nemčina a slovenčina, pomocou ktorej účinne komunikujú aj s klientmi, resp. partnermi z ostatných slovanských krajín.
- Sám pochádzam z čabianskej slovenskej rodiny, ovládam miestnu slovenčinu, veľmi veľa mi pomohla aj v mojej práci napríklad na Balkáne, ktorý dobre poznám. Pomaly desať rokov má však naša firma obrovskú pomoc v osobe Rity Katonovej zo Želiezoviec. Je to dynamická osobnosť a výborná odborníčka, - dodal G. Galisz.
- Som ekonómka a aj na Slovensku som pracovala v oblasti hromadnej dopravy, špedície a logistiky, určitý čas som bola napríklad vedúcou medzinárodného oddelenia firmy Transgalanta. Gézu som spoznala tiež pracovne, ako klienta pred vyše dvanástimi rokmi. Raz mi humorne položil otázku: Rita, prečo neprídeš pracovať do Maďarska? Odpovedala som mu, že jedine v prípade práce v Csaba-Sped by som sa takto rozhodla... Už viac ako deväť rokov žijem v Békešskej Čabe a som šťastná a spokojná. Hlavným dôvodom môjho rozhodnutia bolo finančné uspokojenie, iné firmy mi neponúkli takú mzdu, ktorá by bola primeraná mojím odborným vedomostiam, skúsenostiam a kontaktom. Viete, to je taká práca, kde neexistujú napríklad víkendy, telefón stále vyzváňa... Musím dodať, že hlavne pri začiatkoch mi Géza osobne veľmi veľa pomáhal. Pred niekoľkými rokmi som sa vydala, máme ročného synčeka, - povedala nám niekoľko slov o svojej profesionálnej a životnej dráhe R. Katonová, ktorú sme na kratší čas vyrušili pri práci.
Géza Galisz je v Békešskej Čabe známy nielen svojou profesionálnou angažovanosťou, ale aj v spoločenskom živote.
- Csaba-Sped je členskou spoločnosťou Maďarského logistického spolku a pred dvoma rokmi iniciovala založenie Regionálneho logistického klastra južnej časti Dolnej zeme, združenia, ktorého som predsedom. Okrem možnosti spoločného zastupovania odborných záujmov nás motivovali aj perspektívne ciele. Dôležitou oblasťou v našej profesii je napríklad školstvo, členskými inštitúciami zoskupenia sú aj Odborná stredná škola Gábora Keménya a Hospodárska fakulta Univerzity sv. Štefana, obe sídlia v Békešskej Čabe. Pomôžeme napr. čerstvým absolventom umiestniť sa v členských firmách klastra, aby nemuseli odchádzať z rodného kraja za prácou do Budapešti, alebo do iných regiónov krajiny. Medzi našimi dlhodobými plánmi figuruje aj vytvorenie odbornej inovačnej dielne na univerzite.
Angažujem sa aj v rôznych oblastiach spoločenského života mesta a regiónu, napríklad v rámci Kruhu fínsko-maďarského priateľstva. Máme veľmi dobré priateľské kontakty s partnerskými firmami na Slovensku, boli roky, keď na čabianskom Klobásovom festivale v stánku Csaba-Sped miešalo klobásu 100 - 120 hostí zo Slovenska, - uviedol pán Galisz.
Ďalšou oblasťou, ktorú pokladá firma a osobne jej vedúci za dôležitú, je poskytovanie finančnej podpory na kultúrne aktivity a dobročinná činnosť.
- Sme hlavným sponzorom Čabianskeho pikantného klubu blues, podporili sme aj nedávny zájazd Tanečného súboru Csaba do Košíc. Nedávno sme spolu s podnikom Tondach podporili desať detských domovov v Sedmohradsku - darovali sme im kachľové pece. Som lokálpatriotom a milovníkom umenia. Pri organizovaní výstavy Mihálya Munkácsyho naša firma zabezpečila prepravu dvoch diel majstra z rumunského Aradu. Určite ste počuli, ako príkladne sa spojili obyvatelia Békešskej Čaby a Múzeum M. Munkácsyho, z verejnej zbierky sa podarilo kúpiť od švajčiarskeho zberateľa dovtedy neznáme dielo maliara s názvom Malá Jeanne. Pri vybavovaní colných záležitostí kúpy a prepravy som pomáhal ja osobne.
Viete, myslím si, že keď človek časom nadobudne určité skúsenosti a získa, resp. vytvorí aj materiálne hodnoty, je jeho povinnosťou dávať z nich aj iným, či už formou odovzdávania vedomostí, alebo finančnej podpory..., - dodal na záver našej návštevy firmy Csaba-Sped jej vedúci Géza Galisz.
Medzinárodná špedičná firma hľadá na pracovisko v Békešskej Čabe organizátora prepravy.
Základná podmienka:
minimálne stredoškolské vzdelanie,
práca s PC, znalosť slovenčiny.
Uprednostníme uchádzačov so skúsenosťami z podobnej oblasti, so znalosťou taliančiny, francúzštiny, alebo angličtiny, nemčiny, s poznatkami z oblasti účtovníctva a správy faktúr.
Odborný životopis s fotografiou prosíme zaslať najneskôr do 15. 10. 2010, zn. „presný“ na adresu: Csaba Sped Kft. 5602 Békéscsaba Pf. 52.
Uchádzať sa môžete výlučne s písomným životopisom s pripojenou fotografiou! Telefonicky, resp. osobne informácie neposkytneme!
Kooperačné stretnutie maďarských a slovenských stavebníckych firiem spojené s návštevou firmy.
Eger 28. októbra 2010
Miesto: Hunguest Hotel Flóra, Eger, Fürdő u. 5.
Online registrácia: http://www.smehusk.eu/constructionforum2010
Termín online registrácie: do 25. októbra 2010, online registrácia a zaslanie kooperačných profilov.
Cieľom podujatia je napomáhanie nových maďarsko-slovenských obchodných stykov v oblasti technológie a produktov stavebníctva, pričom poskytuje príležitosť na predstavenie dobre fungujúceho podniku, Imola Építő, s.r.o., a jeho návštevu.
Účasť na podujatí je vďaka podpore Európskeho fondu regionálneho rozvoja bezplatná.
Ďalšie informácie získate na kontaktných adresách Nadácie Teodora Puskása: +36-1-301-2030; Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. ; www.neti.hu.
Répašská Huta je obec, z ktorej pochádza môj otec a jeho predkovia. Má sotva 500 obyvateľov. Leží uprostred nádherných lesov Bukových hôr. V porovnaní s ostatnými obcami je jej chotár najhustejšie lemovaný horou. Okolité lesy vždy boli základom živobytia tunajších obyvateľov. Ani naša rodina nebola výnimkou. Moji prastarí, starí rodičia, ba aj otec si tam tiež našli prácu. Živili sa furmanstvom, boli nádenníkmi pri lesných prácach, pálili vápno a uhlie.
Samotná obec je pomerne mladá. Jej história sa datuje 220 rokov. Jej dnešný názov sa prvýkrát spomína roku 1790 ako osada, ktorá vyrástla v susedstve sklenej huty. Pomenovaná bola podľa lesníka Répáša a spomenutej huty. Obyvateľstvo tvorili prisťahovalci zo Šariša, Spiša, Liptova, Oravy, Trenčína, Zvolena, Gemera, Malého Hontu a Novohradu. Títo sa zmiešali s miestnym obyvateľstvom, s ktorým vytvorili svojské slovenské spoločenstvo s miešaným jazykom. Pôvodnú ľudovú kultúru zachováva už 57 rokov miestny tanečný súbor Veľká Bukovinka.
Volá sa Béla Kővári. V rodine bolo šesť detí. Jeho otec sa volal Lajos Kővári, matka Emília Mikeszová. Pôvodne sa však môj starý otec volal Lubai, neskôr si zmenil priezvisko. Môj otec sa ešte narodil ako Lubai, ale neskôr sa aj on stal Kővári. Toho času tak urobilo mnoho tunajších obyvateľov. Podľa článku v Ľudových novinách v našej dedine asi jediným, kto si po druhej svetovej vojne nepomaďarčil meno, bol bývalý riaditeľ školy Karol Orliczký. Podľa neho nikto do toho nikoho nenútil, len bola taká možnosť a mnohí ju využili. Bola v tom možno aj politika. Môj otec sa teda narodil v Répašskej Hute 26. januára 1951. Aj základnú školu začal navštevovať v tejto obci. Jeho o dva roky mladší brat Ernő začal 1. septembra 1963 chodiť do štvrtej triedy slovenskej školy v Novom Meste pod Šiatrom. O mesiac mu v internáte bolo veľmi smutno za rodinou. 1. októbra toho istého roku sa preto k nemu prisťahoval i môj otec. Vtedy bol šiestakom. Jeho triednou učiteľkou bola Terézia Gogolyáková, teta Terka. Pani učiteľka dodnes žije v Novom Meste pod Šiatrom a teší sa dobrému zdraviu.
V škole na Dózsovej ulici č. 11, v ktorej dnes sídli Kazinczyho múzeum, bol otec priemerným žiakom. Nebol jediným z Répašskej Huty, vtedy odtiaľ dochádzalo 18 detí. V jeho triede boli traja z trinástich - Mária Vajková, Jozef Makó a on. Jozef dnes žije v Miškovci a Mária, inak otcova sesternica, v Bogáči. Spolu zdolávali denne vzdialenosť 250 m od hlavnej budovy internátu na ulici Rákóczi č. 3 do školy.
Pán učiteľ Rezső Petik, ktorého volali len ujo Rudi, sa vo svojej výskumnej práci z roku 1974 o Répašskej Hute vyjadruje takto: „Répašská Huta: 588 obyvateľov, vzdialenosť od železnice 31 km, od Nového Mesta pod Šiatrom 115 km. Dala 59 žiakov, v poslednom ročníku už len jedného. Posledných 5 rokov ich počet klesal... Je to obec s pomerne vysokou kultúrou. Počet žiakov klesol z nasledujúcich dôvodov: 1. veľká vzdialenosť od Nového Mesta pod Šiatrom, 2. répašhuťanská škola disponuje tiež dobrým pedagogickým zborom, 3. učitelia sa snažia počet žiakov udržať, lebo ich pokles by spôsobil menšie zlučovanie.”
Otec skončil základnú školu v školskom roku 1965/1966. Celkový počet žiakov bol vtedy 143. Od prvej po ôsmu triedu sa počet žiakov menil nasledovne: 13,14,15, 22,13, 23, 24,13. Medzi nimi boli žiaci z 13 obcí. Môj strýko Ernő skončil základnú školu v školskom roku 1967/1968. Môj otec ho v internáte pravidelne navštevoval, lebo vo svojich stredoškolských štúdiách pokračoval v Novom Meste pod Šiatrom.
Prastarí rodičia z otcovej strany Menyhért Lubai a Anna Kőváriová sa zobrali dňa 8. mája 1899. Vlastný dom si kúpili 6. júna 1903 od manželov Józsefa Offerthalera a Terézie Rusznyákovej v Répašskej Hute za 700 korún. Podľa kúpno-predajnej zmluvy na mieste zaplatili 420 korún a do 1. októbra 1903 mali doplatiť zvyšných 280 korún. Za preddavok sa však mohli do domu ihneď nasťahovať. Prastarí rodičia z matkinej strany Lajos Mikesz a Emília Fridelová sa zobrali dňa 8. apríla 1918. Za čias mojich prastarých rodičov ľudia chodili v krojoch. Chlapi nosili biele voľné plátenné nohavice, biele košele, čierne vesty, čierny klobúk a čižmy.
Moji starí rodičia z otcovej strany sa volali Emília Mikeszová a Lajos Lubai. Emília Mikeszová sa narodila 27. mája 1921, v matrike sa uvádza, že bola rímsko-katolíckeho vierovyznania. Lajos Lubai sa narodil 1. októbra 1917. Bol tiež rímsko-katolíckeho vierovyznania. Podľa poistnej zmluvy zo dňa 19. júna 1978 bol môj starý otec majiteľom deväťročnej kravy menom Gyöngyi, ktorá sa narodila v roku 1969. No viem, že mali i ošípané. Dôkazom častých zabíjačiek je i fotografia mojej nevlastnej starej mamy, ktorá nesie v ruke misu s pochúťkami zo zabíjačky. Dedo, ktorého som nepoznal, si zobral svoju druhú manželku po tom, ako mu začiatkom šesťdesiatych rokov zomrela jeho prvá žena. Toho času učitelia udržiavali kontakty s rodičmi nielen na rodičovských schôdzach, ale i mimo nich, napríklad v trhové dni. V utorok a v piatok sa teda moji starí rodičia objavili na trhu i v škole. Deti navštevovali najmä cez dvadsaťminútové prestávky a zároveň sa porozprávali s učiteľmi.
Otec po skončení školy narukoval na vojenskú prezenčnú službu. Dokonca si za mlada spieval i košútovské piesne, preložené z maďarčiny, ako napr. túto:
Lajos Kossuth to odkázal
Minul se mu regiment
Keď ešti raz to odkaže
Čicke musime mi odejsť
Nech žije dluho Maďarsko
Nech žije dluho.
Po skončení služby bol otec drevorubačom, pekárom a pritom pomáhal aj ako vápenkár. Dnes je podobných pecí ako vidieť na pôvodnej fotografii asi 40. Proces, ktorým v nich vápenec prejde, aby sa stal vápnom, si vyžaduje teplotu až 1500 °C. Takú obrovskú energiu vápenkári získavajú pálením takého istého množstva bukového dreva, ako vápenca, ktorý majstrovsky naukladajú po obvode pece. Môj otec sa to naučil od svojich predkov. Taký vápenkár musí najskôr pripraviť drevo, nalámať vápenec, postaviť vápenársku pec, aby potom vo dne i v noci do nej prikladal bukové drevo. Po zamurovaní vrchnej časti pece treba 72 hodín permanentne udržiavať oheň v dolnej časti pece. Takto získaných 800 °C zvýši uvoľnená energia z rozpustených prímesí vo vápenci, ako je železo alebo síra. Až keď sa vápenec začne roztápať, môže vápenkár povedať, že vápno je vypálené. Vtedy sa mohol aj môj otec vyspať. Potom pec rozobrali a pripravili vápno na odvoz.
Moja matka Alžbeta Zuraiová pochádza z obce Hernádlak, narodila sa 12. mája 1963. Mala jednu sestru. Ja som sa narodil 8. apríla 1997 v Miškovci. Mamička najprv pracovala v skrutkárni v Miškovci, ale bola aj skladníčkou v pekárni, kde pracoval i otec. Napriek tomu, že sa nenarodila v Répašskej Hute, jej kuchárske umenie sa prispôsobilo miestnym chutiam. Staré recepty pravidelne oživuje v nasledujúcich jedlách, ktoré sú i dodnes pomenované po slovensky. Tieto jedlá vie pripraviť i otec, ktorý mi po slovensky nadiktoval aj prísady a spôsob ich prípravy.
Maščuchová polievka obsahuje mrkvu, petrušku, kaleráb a „štikané” halušky. Polievku treba zatrepať.
Zatrepané huby sú vlastne suché huby, „gribi”, ktoré treba ztrepať. Podávajú sa so zemiakmi, alebo s ryžou.
Točne sa robia z 1 kg zemiakov, jednej cibule, soli, korenia, majoránky, dvoch lyžíc múky.
Strapačky sú z troch veľkých zemiakov, 1 kg múky, 1 celého vajca a vody.
Knedle sa robia z 3 dkg droždia, 1 kg múky, dvoch „vajcových” žĺtkov, soli. Po vykvasení treba knedle vyformovať a uvariť nad parou.
Mnohé prísady si naša rodina zbiera sama. Vo voľnom času chodievame na huby a lesné plody. V našich lesoch rastú jahody, maliny, černice, šípky a drienky. Radi sa venujeme i prácam v záhrade.
Naša rodina si doma aj rada zaspieva. Otec si zo svojho detstva pamätal nasledujúce slovenské piesne, pričom prvú z nich spievali na Vianoce.
1. pieseň
Aka jasna hvezďička za horu sviťela.
Vtedy Pana Mária syna poroďila
Ako poroďila, tak mu aj spivala,
Hajačuču veliká, bo ja bi vam spala.
Vezňi, Petre, trúbu, zatrúb Pánu Bohu,
že se Ježišťek narodil, chvala Pánu Bohu.
2. pieseň
Široká je Balaton a uski je most na nej
Ne idz tamac moja milá, bo ti spadneš do nej.
//: Ňespadňem, ňespadňem ja do tej širokej vodi,
radšej spadňem, moja milá, s tebu do ľubosci://
s tebu do ľubosci://
Vo voľnom čase sa moji rodičia často so mnou hrávajú, chodievame i na túry, alebo sa hrávame spoločenské hry a karty. Keď som bol menší, rozprávali mi rozprávky.
Najzaujímavejšie príbehy, ktoré mi otec slovne potvrdil, som sa však dozvedel z knihy, ktorú mi zo školskej knižnice v Répašskej Hute požičala moja bývalá učiteľka Valéria Petőfiová. Z knihy pod názvom Mýtické bytosti v Répašskej Hute som si vybral nasledujúce:
Podľa jednej z povier répašskí ľudia, starý Šproch so zaťom, odvážali niekam vápno. Starý Šproch šiel s vozom vzadu, zať vpredu s vlastným.... Zrazu tri ženy sa rútia dolu zo stráne. Chytia starého a dajú sa s ním do tanca. Zať už bol za Hollóstető, a starého nikde. Zať musel dlho naňho čakať. Keď ženy starého poriadne povykrúcali, otočili sa a strhla sa veľká hrmavica.
- Kde ste boli? - pýta sa zať starého, keď ho dobehol.
- Čo ti poviem… tri slečinky ma tak povykrúcali, že sa nevládzem na nohy postaviť….
Ďalšia povera je hrôzostrašnejšia. Podľa nej v Répašskej Hute žil jeden muž a jedna žena. Stalo sa to v lete. Išli zbierať seno. Urobili kopu z babincov. Zrazu hovorí muž žene: Ja teraz musím odísť tam a tam. Keď príde nejaký pes, vylez na babince a odtiaľ ho bi vidlami. Keď muž odišiel, hneď aj prišiel pes, dobre rozzúrený. Napadol ženu, ale chytil jej len sukňu a vytrhol z nej kus. Na veľký krik pes odišiel. Po krátkom čase sa vrátil muž. Žena mu vyrozprávala, že tu bol jeden pes. Ako sa tak rozprávajú, žena videla, že manžel má medzi zubami kus látky z jej sukne. Žena sa potom rozviedla so svojím mužom a jeho upálili. Tento človek bol vlkolak. Aj v Répašskej Hute, aj v Novej Hute bol vlkolak.
Ten najhrôzostrašnejší príbeh som nechal naposledy. Podľa neho mal mladý pán svadbu. Po nevestinom tanci odišla mladucha s manželom na pôjd si ľahnúť. Tam potom mladý muž roztrhal svoju manželku. Ráno ich čakali, že zídu z povaly, ale zišiel len muž a sadol si do kúta. - Kde máš manželku? - pýtali sa ho. Ale nepovedal nič. Stalo sa to v Répáši.
Keď sa v našej obci koncom školského roku 2006/2007 rozhodli vyšší stupeň zlúčiť so školou v Novej Hute, môj otec sa rozhodol, že ma zapíše do novomestskej slovenskej školy. Ako siedmak sa dnes už tretí školský rok učím v škole, do ktorej chodili i mnohí moji príbuzní, aj môj otec. Škola síce od roku 1981 sídli na Ulici Bálinta Balassiho č. 4, no v jej učiteľskom zbore ešte stále vyučuje Alžbeta Kazupová, ktorá bola spolužiačkou môjho strýka. Keď ma bol otec zapísať do školy, hneď ho spoznala. Pekne sa aj porozprávali o spoločných známych.
O starom dome, v ktorom bývali moji prastarí rodičia, som si urobil nasledujúce poznámky tak, ako mi o ňom rozprával môj otec.
„Na stredku bol pitvor s pecu, s čím kurili aj čistu izbu. Ta izba bola napravo od pitvora. Nalevo bola kuchiňa, de bola aj jedna postelka. Tam spal starí tato. V pitvore na peci bol širokí kameň, kde udili slaninu, klobáse aj meso. Na vrch hiže buli šingle.“
Podľa záznamu v stavebnom povolení sa moji starí rodičia mohli nasťahovať do svojho vlastného domu dňa 11. decembra 1958. V tomto dokumente sa môj starý otec volá už Kővári. Neskôr tento dom daroval môjmu otcovi. Podľa darovacej listiny zo dňa 11. marca 1992 bol darcom Lajos Kővári, môj dedo, a darovaným Béla Kővári, môj otec. Dnes v tomto dome žijeme traja: moja mama, otec a ja.
Dúfam, že raz tento dom zdedím aj ja a budem sa oň starať tak pekne, ako moji rodičia. Verím, že raz o mojich rodičoch a starých rodičoch budem môcť aj ja porozprávať svojím deťom.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
...............................................................................................................................................