Pre Slovákov v Maďarsku je zvlášť významná činnosť Slovenského inštitútu Budapešť, je pre nich kolískou kultúry ich materského národa. Viac ako tri roky stojí na jeho čele Milan Kurucz, s ktorým sme sa rozprávali o činnosti oázy slovenskej kultúry v maďarskej metropole.
Inštitút už 16 rokov prezentuje Slovensko v Maďarskej republike prostredníctvom šírenia poznatkov o histórii SR a o aktuálnom dianí v oblasti kultúry a umenia, propagovania Slovenska ako krajiny atraktívneho cestovného ruchu a bohatých prírodných krás, vytvárania priestoru pre obchodno-ekonomické kontakty medzi Slovenskou republikou a Maďarskou republikou. Pre nás, Slovákov v Maďarsku, je zvlášť významná činnosť SI zameraná na našu minoritu, predovšetkým spolupráca s našimi organizáciami a spolkami. Viac ako tri roky je jeho riaditeľom kariérny diplomat Milan Kurucz.
- Ako ďalej v tomto roku?
- V tomto roku by sme chceli pripraviť taký plán, ktorý by plasticky prezentoval slovenskú kultúru. Či už výtvarné umenie, hudbu, divadlo a film tak, aby maďarskí návštevníci a naši krajania mohli vidieť kvalitné slovenské diela a umelcov.
- Minulý rok ste sa zamerali na dvadsiate výročie Nežnej revolúcie. Čo budete preferovať tohto roku?
- Tento rok sa nezameráme na jedno výročie, ale budeme sa snažiť pripravovať pestrý program. Budeme klásť dôraz na to, aby sme predstavili mladých výtvarných umelcov a hudobníkov. Chceli by sme prezentovať napr. Jána Triašku a Rudolfa Čerenku, čiže generáciu, ktorá prichádza zo slovenského výtvarného umenia a my by sme jej chceli dať možnosť predstaviť sa a zároveň ponúknuť maďarskému publiku ochutnávku z toho, na čom pracujú mladí slovenskí výtvarníci. Ako prvý program 13. januára pripravujeme výstavu Jána Budaja. Koncom januára bude spoločná akcia mladých umelcov z Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave a tunajšej výtvarnej akadémie. Vo februári by sme chceli uskutočniť reprezentatívnu výstavu o Dunaji, ktorá už bola inštalovaná v Bratislave v Múzeu kultúry Maďarov na Slovensku. Chceli by sme ju realizovať v Budapešti v spolupráci so Stredoeurópskym kultúrnym inštitútom. Je to vlastne pohľad na Dunaj v historickej, ekologickej a kultúrnej retrospektíve. Využívajú sa historické mapy, fotografie, čiže je to veľmi dobre pripravená výstava a ja som presvedčený, že sa bude divákom v Budapešti páčiť. Chceli by sme sa venovať aj literatúre, pripravujeme vo februári prezentáciu knihy Slovenský Pilíš, ktorá je sprievodcom po pilíšskom regióne. Radi by sme dali priestor aj historikom, keďže na budúci rok bude deväťdesiate výročie trianonskej zmluvy. Chceli by sme, aby o tomto výročí spolu diskutovali slovenskí a maďarskí historici. Radi by sme dali priestor aj slovenským a maďarským sociológom, predovšetkým aby sa vyslovili k tomu, ako sa vyvíja a aké problémy má rómska komunita. Radi by sme opäť prezentovali aj slovenský film, uvažujeme o prehliadke slovenského filmu v Debrecíne, ktorá by bola spojená so širším podujatím venovaným slovenskému cestovnému ruchu, kde by sa predstavila aj Slovenská agentúra pre cestovný ruch (SACR). Budeme uvažovať aj o výstave fotografií, ale to treba ešte spresniť. Budeme pokračovať v tom, s čím sme začali v minulom roku - s úsilím o jednotnú prezentáciu Slovenska v Maďarsku. To znamená, aby sme predstavovali kultúru, cestovný ruch i možnosti hospodárskej spolupráce. Myslím si, že v minulom roku sa osvedčila spolupráca s kolegami zo SACR a z obchodného oddelenia slovenskej ambasády, radi by sme takéto spoločné podujatia organizovali aj v budúcnosti. Radi by sme sa zapojili do podujatí, ktoré súvisia s programom v Pätikostolí (Pécs), ktoré je tento rok hlavným mestom európskej kultúry. Pripravuje sa podujatie členských štátov EÚ Eurománia, kde je snaha predstaviť mladé hudobné skupiny i mladých divadelníkov, my by sme sa radi zapojili aj do tých akcií.
- Ako mienite v budúcnosti spolupracovať so Slovákmi žijúcimi v Maďarsku?
- Opätovne budeme spolupracovať s divadlom Vertigo, je to už dlhoročná overená spolupráca. Predpokladám, že budeme ponúkať výstavy krajanom, a to aj mimo hlavného mesta. Radi by sme realizovali aj nejaké divadelné predstavenia slovenských umelcov. Pripravujeme predstavenie monodrámy známej slovenskej herečky a spisovateľky Milky Zimkovej (27. januára). Uvažujeme aj nad pravidelným premietaním slovenských filmov, ktoré, keďže sú neotitulkované, sú venované hlavne slovenskému publiku, našim krajanom. Tradične realizujeme v spolupráci s tunajšími univerzitami, na ktorých možno študovať slovenčinu, súťaž v umeleckom preklade. Tento rok to bude znova v apríli. Víťaz zvyčajne dostane poukaz na letnú univerzitu SAS v Bratislave. Túto súťaž považujeme za veľmi užitočnú. Radi by sme venovali pozornosť pätnástemu výročiu podpísania základnej zmluvy medzi Slovenskou a Maďarskou republikou. Uvažujeme nad tým, že by sme urobili výstavu fotografií z rokovaní, ktoré sa uskutočnili v SI a zároveň by sme usporiadali aj stretnutie novinárov, ktorí v tom čase písali o rokovaniach a o podpísaní zmluvy. Boli by sme zvedaví na ich pohľad na túto dôležitú udalosť po pätnástich rokoch.
- Aká je vaša spolupráca s maďarskými partnermi?
- Spolupráca je dobrá, mnohí sa obracajú na nás s návrhmi na realizáciu spoločných koncertov a výstav. My, keď je to čo len troška možné, podujatia podporujeme. V apríli by sa mal uskutočniť jeden spoločný koncert slovenských a maďarských hudobníkov. Vynikajúcu spoluprácu máme tiež s ministerstvom kultúry. Niekedy ma prekvapuje, aký veľký je záujem o kontakty so slovenskými umelcami. Samozrejme, dostávame prosby a požiadavky, aby sme spoločné podujatia, ktoré neorganizujeme priamo my, ale naši maďarskí partneri, podporili či už finančne, alebo organizačne.
- Aká bude spolupráca s krajinami Visegrádskej štvorky?
- V tejto oblasti sú už stále programy. Tento rok v marci sa znova uskutoční v rámci budapeštianskeho jarného festivalu Višergrádsky koncert. Už dlhé roky máme veľmi dobrú spoluprácu s Českým centrom, nebolo tomu inak ani vlani, keď sme spolu usporiadali niekoľko úspešných podujatí v súvislostí s Nežnou revolúciou. Predpokladám, že v tomto roku bude pokračovať naša spolupráca, budeme realizovať spoločné koncerty a iné podujatia nielen s českými, ale aj s poľskými kolegami
- Ďakujem za informácie a prajem vám veľa úspechov v novom roku.
- Ďakujem za vašu prácu. Ľudové noviny pravidelne informujú o našich podujatiach, spoluprácu s vami vysoko oceňujem. Chcel by som vám za to poďakovať a chcem vyjadriť presvedčenie, že naša spolupráca bude pokračovať aj v tomto roku.
V dňoch 23. a 24. novembra 2009 sa v Modre-Harmónii neďaleko Bratislavy konala medzinárodná odborná konferencia Efektívne vo výučbe slovenčiny a odborných predmetov pre krajanov. Na konferencii, ktorá sa uskutočnila pri príležitosti 5. výročia Centra ďalšieho vzdelávania Univerzity Komenského (CĎV UK) zastupovala Maďarsko odborná radkyňa Slovenského pedagogického a metodického centra CSS, riaditeľka Slovenskej materskej a základnej školy, gymnázia a žiackeho domova v Békešskej Čabe Edita Pečeňová. Za Celoštátnu slovenskú samosprávu sa na rokovaní zúčastnila školská referentka Erika Lázárová. Účastníci konferencie hodnotili aktivity organizované pre krajanov a zabezpečené z finančných zdrojov MŠ SR.
Paleta metodických kurzov sa v roku 2009 obohatila tak z obsahovej, ako aj z formálnej stránky. Metodické kurzy pre učiteľov slovenčiny sa realizovali v Študijnom a kongresovom stredisku CĎV UK v Modre-Harmónii v dvoch turnusoch: v marci pre učiteľky materských škôl a nižšieho stupňa základných škôl, v apríli pre učiteľov slovenského jazyka a literatúry. Tieto kurzy odborne zabezpečilo Centrum ďalšieho vzdelávania Univerzity Komenského v Bratislave. Partnermi v organizovaní boli z našej strany Celoštátna slovenská samospráva, Slovenské pedagogické a metodické centrum a Ministerstvo školstva MR. Z Maďarska sa na týchto doškoľovaniach zúčastnilo 6 učiteliek materských škôl zo Slovenského Komlóša, Békešskej Čaby, Sarvaša, Alkáru, Santova a Mlynkov a 7 učiteliek základných škôl zo Sarvaša, Békešskej Čaby, Nového Mesta pod Šiatrom, Dabašu-Šáre a Dunaeďházu. Novou formou metodických kurzov boli tzv. výjazdové kurzy. Slovenskí odborníci CĎV UK pripravili pre učiteľov našich slovenských národnostných škôl osemhodinový kurz na témy alternatívne učebnice, didaktické hry, čítanie s porozumením, tvorba textových položiek, poruchy učenia a postupy pri korekcii. Odborníci z Metodického centra SAS UK pripravili dvojdňové doškoľovanie o metodike výučby slovenčiny ako cudzieho jazyka. Metodické centrum Univerzity Mateja Bela pripravilo 16-hodinový kurz pre učiteľov všeobecno-vzdelávacích predmetov na témy tvorivá dramatika, pohybová výchova v materských školách, príroda a dieťa vo výtvarnej výchove, hudobno-tanečné hry, novinky v literatúre pre deti a mládež. Tieto kurzy sa realizovali v spolupráci so Slovenským pedagogickým a metodickým centrom vo februári v Békešskej Čabe, v auguste v Nadlaku, v septembri v Novom Meste pod Šiatrom a v novembri v Budapešti. Na týchto doškoľovaniach, ktoré boli pre našich pedagógov bezplatné, sa zúčastnilo spolu 128 učiteľov rôznych typov škôl z rôznych regiónov. O týchto možnostiach boli pedagógovia informovaní formou výzvy v Ľudových novinách, ako aj elektronickou poštou a telefonicky. Zvýšenú aktivitu prejavili pedagógovia dvojjazyčných škôl z dolnozemského regiónu. Na doškoľovaní v Békešskej Čabe sa zúčastnilo 31 učiteľov, v Nadlaku 16, v Novom Meste pod Šiatrom 22 a v Budapešti 24 pedagógov. V severnom regióne, kde sú lokality roztrúsené, sú prevažne školy, v ktorých sa slovenčina vyučuje ako predmet. Z týchto škôl, ktoré majú jedného respektíve dvoch učiteľov slovenského jazyka, sa zúčastnilo na spomenutých doškoľovaniach 25 učiteľov zo škôl z Dunaeďházu, Santova, Ďurky, Dabašu, Annavölgyu, Ače, Starej Huty, Luciny, Novej Huty a Erdőhorváti. Na mimoriadnom výjazdovom kurze, ktorý sa uskutočnil 4. a 5. decembra na Chotárnej skale a ktorý zorganizovala Slovenská samospráva v Mlynkoch za finančnej pomoci Ministerstva školstva SR, sa tiež zúčastnilo 17 pedagógov z pilíšskych obcí Santov a Mlynky.
Môžeme konštatovať, že nová forma doškoľovania splnila svoje poslanie. V porovnaní s predošlými rokmi sa nám podarilo aktivizovať oveľa viac pedagógov. Vrátane pedagogickej praxe v škole v prírode sa na týchto akciách zúčastnilo vlani 156 pedagógov - 128 z dvojjazyčných a 28 zo škôl s výučbou slovenčiny ako predmetu. Pedagógovia dostali certifikáty o absolvovaní kurzu. Tematické okruhy doškoľovaní boli aktuálne, zaujímavé a orientované na prax. Viedli ich dobre pripravení odborníci. Ohlasy zo strany pedagógov i naše skúsenosti, ktoré sme získali v tejto oblasti, sú veľmi pozitívne.
Dôležitou aktivitou, ktorú zabezpečuje Ministerstvo školstva SR spolu s MR, sú školy v prírode pre žiakov našich národnostných škôl. Zo strany organizátorov MC UMB bolo v tomto roku nóvum, že sa konali na novom mieste - v Ľubietovej a za aktívnej účasti našich sprevádzajúcich učiteľov. Z Maďarska sa v škole v prírode mohlo zúčastniť v roku 2009 100 žiakov a 8 pedagógov, ktorí dostali certifikát o absolvovaní 52 hodín pedagogickej praxe. Metodické centrum UMB bolo organizátorom ďalších aktivít, napr. výtvarnej súťaže pre krajanské deti Moja najobľúbenejšia rozprávka od Pavla Dobšinského. Do tejto súťaže sa z Maďarska zapojilo 15 detí zo Slovenského Komlóša, Sarvaša a Békešskej Čaby. Získali sme 6 ocenení za ilustrácie k poviedkam Popolvár, O 12 mesiačikoch a Nebojsa. Malí umelci mohli vycestovať na slávnostné odovzdanie cien, kde ich čakal zaslúžený výlet do Banskej Bystrice, ktorý financovala CSS.
Detskú akadémiu, desaťdňový rekreačný tábor pre krajanské deti, realizovali v Banskej Bystrici a v Tatranskej Lesnej. V tomto tábore sa za odmenu mohlo zúčastniť 10 žiakov z Maďarska, ktorí sa zapojili do Programu pre nadaných a úspešne splnili podmienky. Čakal ich zaslúžený odpočinok za vytrvalú celoročnú prácu. Na Slovensku sa rekreovalo aj 50 žiakov z 25 slovenských národnostných škôl. Boli účastníkmi letného rekreačného tábora vo Vysokých Tatrách.
Forma intenzívnej jazykovej prípravy pre našich maturantov, ktorí sa prihlásili na vysoké školy na Slovensko, bola už známa. Vďaka úspešným rokovaniam na koordinačnej porade so slovenskými partnermi vlani už druhýkrát mali študenti predmaturitného ročníka našich gymnázií možnosť zúčastniť sa letného intenzívneho jazykového kurzu krajanov v Modre-Harmónii. Kurz odborne pripravili a na vysokej úrovni realizovali lektori Ústavu jazykovej a odbornej prípravy zahraničných študentov (ÚJOP) CĎV UK. Na kurze sa zúčastnilo 11 stredoškolákov z Békešskej Čaby, Budapešti, Mlynkov a Miškovca. Na štvortýždňovom intenzívnom kurze SAS, ktorý je limitovaný pre krajanov z jednotlivých štátov, sa zúčastnili vysokoškoláci a dve účastníčky navrhla CSS.
Krajania sú pre nás obrovskou inšpiráciou - odznelo v záverečnej etape odbornej konferencie v Modre - Harmónii. Sme vďační za tento pozitívny prístup odborníkov zo Slovenska.
Výchovno-vzdelávací výbor CSS a Valné zhromaždenie CSS 25. novembra schválilo pracovný plán Slovenského pedagogického metodického centra na rok 2010. V tomto pláne sú okrem tradičných spoločných aktivít s materskou krajinou zahrnuté aj dve konferencie. Vďaka finančnej podpore MŠ MR plánujeme na jar zorganizovať konferenciu pre slovenských pedagógov a odborných radcov a koncom augusta pre riaditeľov národnostných škôl.
Čo sa týka tematiky doškoľovaní, v budúcnosti popri zachovaní osvedčených foriem realizácie sme na základe iniciatívy našich učiteľov požiadali slovenských partnerov rozšíriť tematiku doškoľovaní o také aktuálne témy ako sú metodika výučby slovenčiny ako cudzieho jazyka, využitie interaktívnej výučby na hodinách slovenčiny, výučba postavená na základe kompetencií, plánovanie konkrétnej témy z hľadiska kompetencií, práca so žiakmi so špeciálnymi poruchami na hodinách slovenčiny, aktualizácia poznatkov z oblasti pravopisu, diferencované vyučovanie na hodinách slovenského jazyka, metódy vyučovania v skupinách s rôznorodou znalosťou jazyka.
Veríme, že rozširujúce sa možnosti našich pedagógov a žiakov prinesú výsledky v oblasti efektívnejšej výučby slovenčiny. Spoločným cieľom národnostných pedagógov, odborníkov v oblasti školstva, ako aj riaditeľov národnostných škôl musí byť zvýšenie aktivity na týchto finančne podporovaných podujatiach. V záujme aktivizovania a zvýšenia informovanosti našich pedagógov Slovenské pedagogické metodické centrum bude pravidelne prinášať informácie o týchto aktivitách na webovej stránke www.szlovak-pmc.sulinet.hu.
„My vieme, čo nás to stálo, ani sĺz nebolo málo, čaká nás šťastný let,
pri nohách nám leží svet. Je čas rozprestrieť krídla a uletieť…˝ Týmto citátom od J. Lennona sa prihovára svojim čitateľom redakčný tím študentského časopisu Slovenského gymnázia v Budapešti Mladý Európan, ktorý uzrel svetlo sveta koncom minulého roka. Jeho zodpovedným redaktorom bol Peter Pšenák, zástupkyňou Laura Tóthová, za grafickú úpravu zodpovedala Anett Kováčová a za jazykovú stránku Noémi Juhászová. Časopis prináša články z pera študentov a bohatý fotografický materiál, ktoré zachytávajú všedné dni, ale aj slávnostné momenty v živote žiakov tejto inštitúcie. Pomocou časopisu „sa môžeme zúčastniť“ imatrikulácie - prijatia prvákov do školského kolektívu, ale aj stužkovej slávnosti, výletov, súťaží, športových a iných udalostí. „Kolegom“ blahoželáme a veríme, že iniciatíva bude mať pokračovanie!
Vyšlo obľúbené čítanie našich Slovákov - ročenka Náš kalendár na rok 2010, vydavateľom ktorej je Celoštátna slovenská samospráva (CSS) a ktoré obsahuje bohatý textový a obrázkový materiál. Publikácia umožňuje čitateľom nazrieť do rozmanitého života slovenskej národnosti v Maďarsku, predstaví im o. i. naše kultúrne telesá, inštitúcie CSS, politické udalosti objektívom fotoaparátu, sériu kultúrnych podujatí, ako aj činnosť našich školákov a mladej generácie. Dozaista mnohých zaujmú i fotografie a správy z jednotlivých obcí a celý rad ďalších pozoruhodných príspevkov. Tím zostavovateľov - redaktorov na čele so zodpovednou redaktorkou Alžbetou Hollerovou-Račkovou nezabudol ani na literárne ukážky, zaujímavosti a zábavné čítanie, krížovky, recepty a humor. Objednávatelia dostali ročenku v uplynulých týždňoch, ďalší záujemcovia si ju môžu zaobstarať na sekretariáte CSS (1114 Budapešť, Fadrusz u. 11/A, tel.: (1) 466 94 63, fax: (1) 386 40 77, e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. ).
- v Senváclave (Pilisszentlászló) vyšla pod týmto názvom nová publikácia autorskej dvojice, ktorá je zároveň aj jej vydavateľom. Rudolf Fraňo a Jozef Schwarz získali finančnú podporu na užitočnú knižku, ktorú typograficky zhotovil tím budapeštianskej spoločnosti Comp-Press, z Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Prinášame úvod, v ktorom autorovi zhrnuli svoj zámer.
Vážení čitatelia, predkladáme vám knihu o Pilíši. Je to kraj v severovýchodnom Zadunajsku, na pravej strane Dunajskej zákruty. Začína nad Ostrihomom (Esztergom) a končí skoro pri Starom Budíne (Óbuda). Treťou stranou je spojnica týchto dvoch miest. Okrem prírodných krás a bohatých historických dejov má ešte jednu zvláštnosť. Ostatných tristo rokov výraznou skupinou obyvateľstva tu boli Slováci. Slovenské súvislosti majú tunajšie dejiny už 1500 rokov. Práve tento slovenský pohľad je hlavným motívom napísania knihy, ktorú držíte v rukách.
Nespochybňujeme ani jedným slovom vklad iných etník a národov do pilíšskej studne histórie. Ale pokiaľ podiel iných (najmä Maďarov a Nemcov) je dostatočne známy, historické miesto Slovákov a ich predchodcov sa stráca v archívnych a knižných hmlách. Z rozličných dôvodov. Či už preto, lebo to málokto skúma, či preto, lebo sa tento fakt zaznáva, alebo len preto, že to ešte nikto nenapísal.
Preto nám, autorom - Slovákovi z Maďarska žijúcemu v Pilíši a Slovákovi z materskej krajiny, ktorý si hovorí Pilíšan voľbou - dovoľte predložiť takýto pohľad. Bez nároku na úplnosť. Budeme radi, ak táto publikácia Slovákom, ale aj všetkým ostatným priblíži fakt, že Slováci žili a žijú v tomto regióne bohatým životom. Najviac nás však poteší, keď najmä Slováci v Maďarsku si knihu prečítajú s potešením a záujmom a predovšetkým, keď v nich zdvihne zdravé národné sebavedomie.
Kniha má tri časti. Prvá stručne predstavuje Pilíšsky kraj v jeho zemepisných a dejepisných súvislostiach. V druhej časti sa podrobnejšie dozviete o nosných „slovenských” obciach Pilíša a ich okolí. Tretia časť prináša množstvo pilíšskych zaujímavostí zvýrazňujúcich slovenské a vzájomné slovensko-maďarské súvislosti.
Samospráva župného mesta Békešská Čaba v spolupráci s miestnymi menšinovými samosprávami tradične oslavuje Deň menšín. Tohto roku bola dejiskom aktu Slávnostná sieň Mestskej radnice.
Na slávnosti, ktorú poctili svojou prítomnosťou aj generálni konzuli Slovenskej republiky Štefan Daňo a Rumunska Ioan Fodoreanu, prítomných privítal predseda Výboru pre menšiny, harmonizovanie záujmov a zahraničné styky mesta Békešská Čaba Pavol Gabriel Kutej.
Zdôraznil, že bez existencie národností by celá vlasť, ako aj mesto Békešská Čaba, boli menej hodnotné. Zároveň sa poďakoval predstaviteľom rómskej, poľskej, rumunskej a slovenskej menšiny za prácu, ktorú vykonali počas roka v prospech svojej komunity.
- Menšiny sú podľa mňa ako neobrúsený diamant, ktorý si mnohí ani nevšimnú, pokladajú ho za bezcenný kameň. Vy však, ktorí pracujete s týmto diamantom, dobre viete, aké vzácne hodnoty v sebe skrýva. Sú to trvalé hodnoty, ktoré pretrvávajú z minulosti, zachovávajú sa aj v súčasnosti a budeme si ich ceniť aj v budúcnosti, - uviedol predseda výboru, ktorý ako evanjelický kňaz v meste káže aj po slovensky.
Pri príležitosti Dňa menšín aj v Békešskej Čabe je tradíciou, že menšinové samosprávy oceňujú vyznamenaním prácu tých osobností, resp. kolektívov, ktoré mimoriadne prispeli k rozvoju svojej komunity.
Slovenská samospráva Békešskej Čaby tohto roku udelila vyznamenanie „Za čabianskych Slovákov“ riaditeľke Slovenskej materskej a základnej školy, gymnázia a žiackeho domova v Békešskej Čabe Edite Pečeňovej.
„Edita Pečeňová patrí k významným predstaviteľom slovenskej národnostnej menšiny v Békešskej Čabe, ale aj v Maďarsku. Jej úspešná pedagogická práca, riadiace schopnosti, zodpovednosť a príkladný vzťah k žiakom, učiteľom a k rodičom žiakov školy ju predurčujú na funkciu riaditeľky Slovenskej školy v Békešskej Čabe, ktorú zastáva od roku 1997. Popri svojej práci sa celý život aktívne angažuje v národnostnom živote Slovákov v Maďarsku, a to na miestnej aj na celoštátnej úrovni... Učiteľský zbor čabianskej slovenskej školy pod vedením Edity Pečeňovej bol iniciátorom založenia Metodického pedagogického centra Celoštátnej slovenskej samosprávy. V posledných rokoch škola nadviazala dobré vzťahy s dolnozemskými slovenskými školami v Srbsku a Rumunsku. Ars poetica E. Pečeňovej je nasledovná: „Byť národnostným občanom znamená zodpovednosť, dôstojnosť, pevnú vieru a silu. Mňa inšpiruje prostredie, v ktorom sa pohybujem, dáva mi silu a spolupatričnosť s dolnozemskými Slovákmi. Inšpiruje ma učiteľský zbor, ktorému som nesmierne vďačná, lebo človek sám nemôže dosiahnuť nič, potrebuje k tomu spolupracovníkov,“ uviedol v laudácii predseda slovenského voleného zboru mesta Juraj Ando a dodal, že je nesmierne hrdý na to, že mohol pani riaditeľke odovzdať vyznamenanie.
Dôstojnú oslavu spestrili hudobné vložky žiakov a učiteľov Umeleckej základnej a strednej školy Bélu Bartóka, ktorí pod názvom „Muzika národností“ predniesli spracované ľudové piesne jednotlivých minorít, resp. skladby skladateľov ich materinského národa. Slovenský blok obsahoval originálne miestne slovenské ľudové piesne v podaní Márie Felediovej z Čabasabadi. Záverom slávnosti vedúci menšinových samospráv v spoločnosti viceprimátora mesta Istvána Kölesa spoločne zapálili adventné sviece.
Slovákov mesta, ktorí sa v hojnom počte zúčastnili na podujatí, čakal ešte jeden slávnostný akt. Pred budovou mestskej radnice si uctili pamiatku svojich predkov položením venca k pomníku prvých slovenských osadníkov Békešskej Čaby.
Prevažnú väčšinu spoločných projektov v roku 2009, koncepcia ktorých bola vypracovaná a podpísaná pred rokom tiež v Segedíne predstaviteľmi Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku, Spoločnosti pre edukáciu a poradenstvo v Nadlaku, Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Krasku (Nadlak), Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku, Asociácie slovenských pedagógov (Vojvodina), Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov, Celoštátnej slovenskej samosprávy a Čabianskej organizácie Slovákov, hodnotili signatári pozitívne. V kruhu slovenských detí a mládeže sa veľkej obľube tešia o. i. putovná súťaž zo slovenských dolnozemských reálií, detský tábor ľudového remeselníctva, medzinárodný slovenský mládežnícky festival, alebo súťaž v prednese ľudových piesní Cez Nadlak je... Význam medzinárodného workshopu s názvom Slovenská mládež na Dolnej zemi a jej implikácia do života komunity spočíva vo veľkej miere aj v tom, že následníci dnešných činiteľov slovenského spoločenského života na Dolnej zemi sa v rámci neho môžu naučiť, ako treba prezentovať a zastupovať záujmy svojej komunity. Prínosom projektu Rozhlasová súťaž pre mladých recitátorov, usporadúvaného každoročne vo Vojvodine, je to, že sa organizátorom roku 2009 podarilo zapojiť do nej aj slovenské deti z Chorvátska. Veľký úspech malo tradičné veľkolepé stretnutie dolnozemských Slovákov Na jarmoku, ktoré sa konalo v Báčskom Petrovci a v roku 2010 poputuje do Nadlaku. Z najnovších iniciatív v roku 2009 sú dôležité založenie Ceny Ondreja Štefanka, resp. rozbehnutie práce redakcie Svetového kalendára Slovákov. Pre nedostatočný záujem sa však nesplnila snaha usporiadať seminár pre slovenských poľnohospodárov z Dolnej zeme.
Budúcoročný spoločný akčný plán okrem zabehaných a osvedčených projektov obsahuje aj rôzne nové aktivity, ako napr. popri prispievaní do metodického časopisu Slovenčinár aj stretnutie slovenčinárov z troch štátov, Festival mladých umeleckých tvorcov, alebo začlenenie detského divadelného tábora a detskej divadelnej prehliadky Slovenského divadla Vertigo CSS do kooperačného plánu.
Na porade boli otvorene prediskutované aj prípadné organizačné nedostatky so zámerom vzájomne sa poučiť do budúcnosti. Pritom všetky strany zdôraznili, že následkom prebytku slovenských akcií na domácej pôde a preťaženosti slovenských aktivistov úspech medzinárodnej spolupráce Slovákov z troch štátov bude závisieť aj naďalej predovšetkým od pružnej komunikácie a vzájomného včasného informovania o konkrétnych termínoch aktivít.
Okrem literatúry Slovákov v Maďarsku, Rumunsku a Srbsku najnovšie číslo spoločného časopisu troch dolnozemských slovenských enkláv, Dolnozemského Slováka (DS) sa vo veľkej miere venuje osobnostiam, resp. organizáciám jednotlivých komunít.
Po úvodníku Ivana Miroslava Ambruša, v ktorom zodpovedný redaktor DS uvažuje predovšetkým o stimulatívnej úlohe novodobého združenia Slovákov z Dolnej zeme, je uverejnená rozsiahla štúdia Michala Harpáňa o slovenskej dolnozemskej próze. Pamiatke emblematickej osobnosti Slovenského Komlóša, nedávno zosnulého Ondreja Lopušného, sú venované riadky Zuzany Laukovej, Márie Kataríny Hrkľovej, ako aj báseň Juraja Dolnozemského. Tretie minuloročné číslo časopisu je zamerané na vzácne životné jubileá niekoľkých osobností Slovákov z Dolnej zeme: básnika Pavla Mučajiho, literáta Víťazoslava Hronca a kultúrneho činiteľa Vladimíra Valentíka z Vojvodiny, ako aj slovenského etnografa v Maďarsku Ondreja Krupu. Príspevok Anny Divičanovej podáva stručný prehľad šesťdesiatročnej existencie Zväzu Slovákov v Maďarsku, kým Andrej Kuric popri histórii Slovákov v Chorvátsku píše aj o aktivitách Zväzu Slovákov v Chorvátsku.
Nadlacké sálaše, emblém slovenského pretrvávania - tento názov nesie článok Pavla Husárika, z ktorého sa čitateľ dozvie, že posledný sálaš v nadlackom chotári bol zbúraný tesne pred revolúciou v Rumunsku v roku 1989.
O abstraktne ladenej tvorbe slovenského výtvarníka z Vojvodiny Jozefa Klátika sa zmieňuje Vladimír Valentík. Jeho prácami, prevzatými z knihy vizuálnej poézie Koniec jazyka, je ilustrované aj celé číslo Dolnozemského Slováka.
V rubrike Recenzií redaktori tentokrát pokladali za dôležité venovať sa trom publikáciám: V. Putovná súťaž zo slovenských dolnozemských reálií (Ľ. Šomráková), Gécs Béla: Csabai bírók - csabai históriák (J. Jároli, preklad A. Ištvánová) a Peter Andruška: Súčasní slovenskí spisovatelia v Maďarsku (O. Kníchal).
Slovensko a Maďarsko majú záujem o pragmatický rozvoj susedských vzťahov v roku 2010, v ktorom sa v obidvoch krajinách uskutočnia parlamentné voľby. Zhodli sa na tom minister zahraničných vecí SR Miroslav Lajčák a predseda zahraničného výboru a výboru pre zahraničných Maďarov Národného zhromaždenia MR Zsolt Németh, ktorého prijal šéf slovenskej diplomacie. Riaditeľ tlačového odboru Ministerstva zahraničných vecí SR Igor Skoček povedal, že na programe ich rozhovoru boli aktuálne otázky medzi oboma krajinami, pričom partneri prejavili záujem o ďalší rozvoj bilaterálneho politického dialógu. „Minister Lajčák sa s Némethom zhodol na tom, že menšiny v oboch krajinách predstavujú dôležitú súčasť celkovej agendy bilaterálnych vzťahov,” priblížil. Dodal, že obaja predstavitelia konštatovali, že existujúce bilaterálne otázky by mali byť diskutované v atmosfére členstva oboch krajín v EÚ a v NATO, ktorá poskytuje priaznivý rámec nielen pre všestranný rozvoj bilaterálnych vzťahov, ale aj pre ďalší rozvoj spolupráce v širšom medzinárodnom meradle.
Bratislavská Petržalka rozširuje zoznam hlavných miest susedných štátov, s ktorými spolupracuje. Po mestskej časti ukrajinského Kyjeva a českej Prahy 5 by mala uzatvoriť zmluvu o partnerstve so samosprávou XI. obvodu Budapešti - Nový Budín (Újbuda). „Mestská časť spĺňa určité znaky, ktoré má aj Petržalka. Žije tam výrazná časť obyvateľov hlavného mesta, je tam podobná panelová výstavba,” povedal hovorca tejto mestskej časti Ľubomír Andrássy. Spolupráca by sa mala podľa neho rozvíjať v dvoch základných rovinách. Prvou je výmena skúseností v oblasti fungovania samosprávy či rozhodovania o originálnych, ale aj prenesených kompetenciách. „Učiť sa, ako riešiť veci so zeleňou, verejným poriadkom, investičným rozvojom či modernizáciou školstva,” povedal Ľ. Andrássy. Druhá rovina spolupráce je postavená na občianskom princípe. Malo by ísť teda o spoznávanie kultúry a tradícií či spolupráca pri organizovaní kultúrnych či športových podujatí. Týka sa to napríklad prezentácie umelcov na rôznych výstavách, výmeny speváckych a umeleckých súborov či výmeny detí v letných táboroch. Petržalka zároveň „vyjednáva” možnosti spolupráce s Viedňou, v budúcnosti plánuje rokovania aj s Varšavou.
Za najvýhodnejšiu formu televízneho vysielania pre zahraničných Slovákov považuje vicepremiér Dušan Čaplovič prenášanie signálu prostredníctvom satelitu a jeho prijímanie cez tzv. set-top boxy a odkodóvacie karty. Aj napriek kráteniu finančných prostriedkov v štátnom rozpočte by sa už v tomto roku mali začať v tomto smere realizovať prvé opatrenia, povedal podpredseda slovenskej vlády.
Do budúcnosti by chcel nájsť finančné prostriedky na komplexné vysielanie, ako ponúka napríklad maďarské televízne štúdio Duna. Jeho cieľom je podobné vysielanie do zahraničia, ako má Slovenský rozhlas, ako aj vysielanie pre zahraničných Slovákov. Vysielanie by sa pritom malo zamerať na rozprávky, pôvodné slovenské hry a informácie o Slovensku. Satelitné vysielanie by sa podľa Čaploviča malo najprv riešiť vo vzťahu k Európe, potom k Amerike a následne Austrálii. Možnosti šírenia ďalšieho okruhu Slovenskej televízie (STV) vidí podpredseda vlády aj prostredníctvom internetu. STV stojí pred úlohou vyriešiť spolu s Úradom pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ako aj s pomocou rezortu kultúry, otázku vysielania pre zahraničných Slovákov. Verejnoprávnu televíziu k vypracovaniu koncepcie takéhoto vysielania totiž zaviazalo uznesenie vlády z roku 2008. Ako pre TASR uviedol generálny riaditeľ Štefan Nižňanský, koncepcia existuje a postúpili ju vicepremiérovi Čaplovičovi, ako aj odboru pre zahraničných Slovákov na ministerstve kultúry. STV je podľa neho pripravená zabezpečiť túto programovú službu, len čo sa vyrieši otázka jej finančného krytia. „Vôbec nepripadá do úvahy, aby bol tento program financovaný z úhrad za programovú službu, pretože naši krajania v zahraničí nie sú platiteľmi úhrad a nebolo by to korektné voči našim občanom, aby sme z týchto peňazí túto programovú službu financovali,” povedal Nižňanský. Minister kultúry Marek Maďarič pre TASR v tejto súvislosti konštatoval, že financovanie televízneho vysielania pre Slovákov žijúcich v zahraničí môže čiastočne pokryť aj príspevok v rámci tzv. zmluvy so štátom. „Nevylučujem, že v budúcnosti môže byť aj toto spolufinancované prostredníctvom zmluvy,” povedal šéf rezortu kultúry. Prenášanie signálu novej programovej služby STV (pracovne nazývanej Päťka - pozn. TASR) prostredníctvom satelitu považuje Nižňanský za jediné reálne riešenie. Z hľadiska programového obsahu tejto služby STV v koncepcii uvažuje o modeli tzv. „programovej skladačky” toho najdôležitejšieho z Jednotky, Dvojky, Trojky, prípadne v budúcnosti (dokumentárne ladenej - pozn. TASR) Štvorky. Zároveň chce verejnoprávna televízia využívať aj materiály nakrútené samotnými Slovákmi žijúcimi v zahraničí, povedal Nižňanský. „Boli by sme najradšej, keby to bola obojstranná spolupráca. Sú tam mnohé regionálne a mestské televízie, kde Slováci majú zastúpenie a vedia nám nakrútiť a poslať zaujímavé dokumenty o ich živote,” uzavrel šéf STV.
Po dlhšej prestávke sa na javiská opäť vracia, presnejšie, svoju kariéru tak naozaj len teraz rozbieha predstavenie mierne erotickej, mierne smutnej komédie Petra Scherhaufera a režiséra Štefana Korenčiho Umy si rúčky, ideme jesť, ktoré malo premiéru 1. októbra 2009. Predstavenie Slovenského divadla Vertigo, ktoré vzniklo v spolupráci so sarvašským divadlom Cervinus Teátrum, si môžete pozrieť 21. januára o 19.00 hodine v budapeštianskom Slovenskom inštitúte. V príbehu piatich ľudí v talianskom prímorskom mestečku Amalfi, ktorých viac či menej spojil osud, ktorých vzťahy sú viac či menej komplikované, ktorých spája láska v rôznej podobe a v ktorých sa možno (trošku) spoznáme, sa predstavia Viola Thirringová, Denisa Dérová, Ági Gubíková, András Nagy a Marián Viskup. Vstup na predstavenie je voľný.
Oroslánska slovenská samospráva usporiada 23. januára o 19. hodine v Gymnáziu Józsefa Lengyela (na Ul. L. Kossutha č. 2) Slovenský batôžkový fašiangový bál. Na tradičnom plese Slovákov mesta a okolia bude do tanca hrať kapela Santovská nálada pod vedením Jozefa Széplakiho. V kultúrnom programe podujatia, sponzorom ktorého je Samospráva mesta Orosláň, vystúpi miestna ľudová tanečná skupina Brána.
Slovenská samospráva v Rétšágu roky považovala za jednu zo svojich priorít obnovenie výučby slovenčiny v meste, ktorá zanikla roku 1996. Vďaka neúnavnej organizačnej práci medzi rodičmi a deťmi, ako i dobrým stykom s miestnou evanjelickou cirkevnou obcou, od septembra tohto roku sa podarilo rozbehnúť kurz slovenského jazyka, ktorý vedie predsedníčka miestneho slovenského voleného zboru Silvia Glücková Šalgaiová. Prvé lastovičky - dvaja škôlkári a štyria žiaci základnej školy - sa stretávajú s pani učiteľkou dvakrát mesačne v modlitebni evanjelického zboru. Prvé úspechy sa už dostavili a deti v decembri dostali pekný impulz do ďalšej práce. Slovenská samospráva v Rétšágu začiatkom decembra zorganizovala tradičné adventné stretnutie slovenských seniorov, pre ktorých pripravili milý slovenský program deti navštevujúce kurz slovenčiny. Pri tejto príležitosti sa naučili pekné slovenské piesne a básne, ktoré predniesli dojatým dôchodcom. Odmenou im bol nielen vrelý potlesk, ale aj stretnutie so slovenským Mikulášom, ktorý zavítal do mesta po prvýkrát.
Ako sme sa dozvedeli od Silvie Glückovej Šalgaiovej, slovenská samospráva sa bude snažiť získať čím viac detí na kurzy slovenského jazyka a hlavne častejšie usporadúvať stretnutia a tak zintenzívniť výučbu.
Slovenskú základnú školu v Sarvaši navštívili učitelia zo Slovenska. Cez prázdniny žiaci našej školy mali možnosť zúčastniť sa vo Varšave na medzinárodnom stretnutí mládeže. Cestou do Poľska sme sa zastavili v meste Trstená, ktoré leží pár kilometrov od hraníc. Jednu noc sme strávili v tamojšej katolíckej základnej škole, kde sme nadviazali kontakty s vedením inštitúcie a pozvali sme našich hostiteľov k nám do Sarvaša.
Sedemčlennú delegáciu z Trstenej viedla pani riaditeľka Magdaléna Zmrzláková. Našich hostí v prvom rade zaujímali naše metódy výučby slovenského jazyka. V prvý deň okrem prehliadky školy sme im ukázali mesto Sarvaš. Začali sme s prehliadkou arboréta, ktoré je čarokrásne. Pozreli sme si Starý evanjelický kostol, ktorý v tom čase renovovali. Trstenčanov zaujala žula, postavená pred kostolom, ktorú dostalo mesto Sarvaš ako dar od spriateleného mesta Poprad. Pripomína nám, odkiaľ pochádzajú naši predkovia. Pri kostole sa nachádza aj pomník obetí II. svetovej vojny, zhotovený z agátového dreva so šindľovou strechou. Je tu umiestnených takmer 1000 medených klincov, na hlavičkách sú vyryté mená obetí vojny.
Pred Slovenským pamiatkovým domom nás čakala učiteľka dejepisu Zuzana Čičeľová. Radosť bola počúvať jej rozprávanie o živote zámožnejšej slovenskej rodiny, o zariadení domu, v ktorom je čistá izba, kuchyňa s otvoreným komínom, zadná - pracovná izba, komora a hospodárska miestnosť.
Zlatým klincom večera bola návšteva slovenského kultúrneho domu na pozvanie predsedu Slovenskej samosprávy v Sarvaši Tibora Mótyána. Hostia mali možnosť ochutnať plnenú kapustu, pečenú klobásu a jaternice, ktoré práve pripravovali členovia záhradkárskeho spolku. Nechýbali ani muzikanti, ktorí hrali slovenské piesne a spolu sme si zaspievali.
Na druhý deň si naši hostia pozreli hodiny slovenského jazyka. Anna Franková vyučovala na nižšom stupni a Judita Bírová na vyššom stupni. Predpoludním sme navštívili nový evanjelický kostol. Jeho dejiny nám priblížil T. Mótyán. V kostole je výborná akustika, na záver pán Mótyán zaspieval našim hosťom Otčenáš.
Nasledoval chutný obed a rozlúčka. Riaditeľka našej školy Zuzana Medveďová sa spolu s riaditeľkou Magdalénou Zmrzlákovou dohodli na ďalších možnostiach vzájomnej spolupráce.
V čase VII. celoštátneho ekumenického stretnutia slovenských speváckych zborov a chrámového koncertu v Kostole sv. Vavrinca v Pišpeku otvorili v miestnej základnej škole výstavu omšových rúch farára Lászlóa Baranyiho. Dôstojný pán nás informoval o tom, čo ho priviedlo k tejto nevšednej záľube: tvorbe a maľbe kňazského rúcha, ornátov, štól a alby.
- Pochádzam z budapeštianskej robotníckej rodiny, viac generácií robilo v rôznych tlačiarniach. Moja mama bola veľmi šikovná, mala zručné ruky, cit a zmysel pre farby a fantáziu. Výtvarný talent a cit pre farby som zrejme zdedil po nej. Len som o tom dlho nevedel. Pred štyridsiatimi rokmi som vážne ochorel. Mal som strach, že úplne stratím zrak. Zaumienil som si, že ak sa mi zrak vráti, budem robiť to, čo mi srdce diktuje. Vtedy som pocítil vnútorný podnet venovať sa tvorivej práci, ktorú keď robíme s láskou a zanietením, tak sa môže považovať za istý spôsob modlitby, ako každá iná ľudská činnosť. Šitie a vyšívanie sa stali mojou vášňou. Tém je veľa a bez hraníc.
Kňazské rúcha sú symbolickým výrazom toho, čo znamená kňazstvo. Obliecť si kňazské rúcho znamená „obliecť si Krista“, oddať sa mu tak, ako sa oddáva on nám. Obliecť si odev znamená vysloviť vnútorné „áno“ tomuto poslaniu a službe. Je to šat „Kristovej lásky“, ktorá má všetky podoby života nášho Spasiteľa. Hlboká a duchovná symbolika farieb je pre výtvarnú prácu bohatým inšpirujúcim zdrojom.
Pri kňazských rúchach, ornátoch a štólach zostávam v liturgickej tematike a v kolorite, ktoré sú dané podľa liturgických období.
Veľmi blízka mi je mariánska úcta a téma. Snažím sa čerpať z bohatej studnice kresťanských symbolov. Mám rád hodváb, ktorý ma očarí svojou ľahkosťou a leskom. Preto používam najmä jemný hodváb, na ktorom výšivky a farby s bohatou paletou farebných tónov dostávajú novú podobu nebeskej oblohy.
Preto som sa rozhodol, že pri príležitosti Roka kňazov a celoštátneho podujatia CSS vystavím svoje práce v pišpeckej škole, ktoré sú inak uložené na našej fare. Som vďačný za tento Boží dar, ktorý som dostal od svojho Spasiteľa a Vykupiteľa a v ktorom sa chcem ešte zdokonaľovať, - povedal nám dôstojný pán László Baranyi.
Od 18. do 25. januára sa tradične každý rok koná Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov. Tento termín navrhol v roku 1908 Paul Wattson, lebo sa nachádzal medzi sviatkami Katedry sv. Petra a Obrátenia sv. Pavla. Nejde o nové dielo, ktoré by v minulosti neexistovalo.
Ak sa viac zviditeľnilo a koná sa aj verejne, je to len potvrdením Kristových slov, ktoré povedal vo svojej Veľkňazskej modlitbe pred tým, ako nasledovali udalosti Veľkej noci: „...aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal“ (Jn 17,21)
Chcem sa zamyslieť nad tým, čo dnes znamená tento týždeň modlitieb, v ktorom sa prosí a modlí o jednotu kresťanov. Žijeme v dobe veľkých zmien: politických, hospodárskych, ekonomických, spoločenských, ale i osobných...
Sme svedkami nového sveta, ktorý sa vytvára uprostred nás. Vzniká jedno veľké spoločenstvo európskych národov, ktoré buduje svoje základy. Ale sme aj svedkami toho, že v tomto veľkom spoločenstve národov akoby sa zabúdalo na duchovnú tradíciu. Dokonca posledná udalosť, ktorá sa týkala krížov v talianskych školách, hovorí, že sa nielen zabúda na duchovnú tradíciu, ale akoby už ona ani nemala svoje miesto v európskom prostredí.
Európa bola vždy kresťanská. Aj európska kultúra je postavená na kresťanských základoch. Z nich vyrástla. Dnes akoby sme zabúdali na svoju históriu, ktorú máme tak bohatú po duchovnej stránke.
Jeden moment môže nastať, ktorý sa už raz v histórii vyskytol. Zoberme si príklad Severnej Afriky. Za čias prvotných kresťanov to boli kvitnúce kresťanské územia. A dnes? Afriku nikto nepovažuje za svet, ktorý prosperuje. Keby sa tam bolo udržalo kresťanstvo dodnes, možno by to bola tak rozvinutá časť sveta, ako je dnes Európa. To isté sa môže stať ale opačne. Stratí sa kresťanská kultúra, nedajbože aj samotné kresťanstvo, možno nastúpi islam, ktorý nie je taký tolerantný.... Iste, toto sú všetko len hypotetické úvahy. Ale tiež nie nereálne. Lebo sa veľmi dobre traduje, že história a dejiny sa opakujú.
Tento týždeň modlitieb za jednotu kresťanov, a to všetkých kresťanov, by sa mal niesť práve v tomto duchu. Aby sme nehľadali medzi sebou to, čo nás rozdeľuje. Ale aby sme hľadali to, čo nás spája a nebáli sa spoločne, v jednej viere v Ježiša Krista ukázať, že kresťania sú tu a majú svoje miesto v novom spoločenstve národov. Že kresťanstvo patrí do Európy a Európa je kresťanská.
Prežili sme Vianoce, sviatky Lásky. Stretli sme sa s novonarodeným Ježišom Kristom. S Láskou, ktorú Boh daroval svetu. Ale On je tu stále medzi nami. Veď povedal jasne slová: Lebo kde sú zhromaždení dvaja alebo traja v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18,20). A tak v spoločnej modlitbe, pri ktorej možno stretnúť Krista, znamená znova sa stretnúť s tou pravou Božou Láskou. S tou Láskou, ktorá sa nám ponúka až do krajnosti, až po obetovanie na kríži a to všetko za človeka, za každého z nás.
Prosme preto všetci spoločne a pokorne milosrdného a láskavého Otca, aby mocou svojho Ducha odstránil nejednotu medzi nami, aby ten, ktorého daroval, Boží Syn Ježiš Kristus znova zažiaril ako znak Božej prítomnosti medzi európskymi národmi. Nech nevíťazí ľudská pýcha, ale pokánie a pokora človeka. Ako to čítame aj v Starom zákone: „Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva svoju milosť“. Veď iba „...z Božej milosti som tým, čím som“ (1 Kor 15,10,) napísal apoštol Pavol.
Nestavajme teda pýchu Európy, aby sme sa nepodobali staviteľom Babylonskej veže. Aby sa nová Európa ako spoločenstvo národov nerozsypala raz preto, že bola postavená len na ľudskej pýche, ale aby bola postavená aj na pevnom základe. Ľudskom ale i Božom. Veď poznáme asi všetci slová - Bez Božieho požehnania márne sú naše namáhania.
Starší milovníci Tálie či strieborného plátna si na neho určite pamätajú. Z mladších možno tí, ktorí videli filmy režiséra Paľa Bielika Vlčie diery, V piatok trinásteho, Priehrada, Katka alebo Pole neorané režiséra Vlada Bahnu. Herec Ľudovít Jakubóczy žil a pracoval v Banskej Bystrici plných l7 rokov. V jeho hereckej kronike sa doslova píše: „...najlepšie výkony a aj najväčšiu popularitu získal ako člen banskobystrického Mestského divadelného združenia...“
Rodák z Horných Naštíc v okrese Topoľčany (narodil sa 16. mája 1898) sa vyučil za umeleckého stolára v Novej Pešti (Újpest), kde sa začína aj jeho ochotnícka činnosť, a to v robotníckom divadelnom krúžku. Ako osemnásťročný prijal angažmán v oblastnej profesionálnej scéne v Novej Pešti Újpesti színház, kde pôsobil do roku 1919.
pracoval ako daňový úradník v Trenčíne (1919 až 1925), v Šahách (1925 až 1928) a v Banskej Bystrici (1928 až 1945). Tu všade sa tiež intenzívne venoval aj ochotníckemu divadlu. V Mestskom divadelnom združení v Banskej Bystrici vytvoril Ľudovít Jakubóczy niekoľko zaujímavých postáv v hrách zo svetového i domáceho repertoáru (Bačova žena, Jánošík, Sen noci svätojánskej, Komédia omylov...). Hral aj v operetách, ktoré banskobystrický kolektív pomerne hojne inscenoval v tridsiatych rokoch a niekoľko hier tiež sám aj režíroval (Pytliakova žena, Biela nemoc, Nora...). Ešte ako ochotník pohostinsky vystúpil v Slovenskom ľudovom divadle, v postave Baltazára Slivku v komédii Ivana Stodolu Čaj u pána senátora.
prijali herca Ľudovíta Jakubóczyho v roku 1945 do činohry Slovenského národného divadla v Bratislave. Tu vytvoril Jakubóczy 42 (!) rozmanitých postáv, všetky so zmyslom pre realistickú drobnokresbu. V galérii jeho precízne diferencovaných portrétov prevažujú ľudsky preteplené, väčšinou epizódne postavy, postavičky a figúrky v klasických i súčasných hrách (Svätá Barbora, Lampáš, Škola žien...).
ktorí sa objavili vo filme. V roku 1937 debutoval Ľudovít Jakubóczy v slovensky hovorenom filme českého režiséra Karla Špelinu Matkina spoveď, ktorý sa o. i. nakrúcal aj v Detve (pôvodný názov bol dokonca Súmrak nad Detvou - pozn. aut.). Celý film i Jakubóczyho výkon sa však obišiel bez väčšieho ohlasu. Po vojne hral v spomínaných slovenských filmových dielach, ktoré vznikali v režijnej dielni Paľa Bielika. Nezabudnuteľná zostane postava učiteľa, ktorú vytvoril vo Vlčích dierach, ale i charakteristický človiečik Kleofáš Dudášik v ďalšom Bielikovom filme V piatok trinásteho.
Ľudovít Jakubóczy zomrel v Bratislave 1. mája 1954. Vtedajšie vedenie mesta Banská Bystrica mu udelilo in memoriam čestné uznanie za prácu v ochotníckom divadle.
Maďari žijúci v súčasnosti v Českej republike nie sú pôvodnými obyvateľmi Čiech, Moravy a Sliezska. Vznik maďarskej národnostnej menšiny v tejto krajine je výsledkom historického vývoja, následkom rozdelenia bývalého Československa na dva samostatné štátne útvary: Česko a Slovensko. Vtedy z československých, presnejšie zo slovenských Maďarov žijúcich, alebo pracujúcich v západnej časti bývalého spoločného federálneho štátu, sa 1. januára 1993, prakticky zo dňa na deň, stali českí Maďari, v podstate bez toho, že by sa o to akokoľvek usilovali. Definitívne rozhodnutie o ich občianstve, samozrejme vyniesli on. Podobne je to aj s niektorými ďalšími národnostnými menšinami v Českej republike, ktoré majú rovnakú anabázu zrodu ako Maďari. Je preto zaujímavé, že vzhľadom na k túto minulosť v prípade väčšiny českých Maďarov z právneho hľadiska ich materskou krajinou nie je Maďarsko, ale Slovenská republika.
Maďarská menšina v Čechách, na Morave a v Sliezsku pred zmenou režimu v roku 1989 nemala žiadne samostatné organizácie. Prvý príchod Maďarov vo väčšom počte je zaznamenaný po vzniku Československa v dvadsiatych rokoch minulého storočia. Začiatkom päťdesiatych rokov síce v západných oblastiach Česka, kde po II. svetovej vojne v roku 1946 bolo deportovaných na nútené práce približne 45 tisíc slovenských Maďarov, vzniklo niekoľko miestnych organizácií kultúrneho spolku CSEMADOK, ale ich životnosť z rôznych dôvodov bola veľmi krátka. Od polovice päťdesiatych rokov až do prevratu v roku 1989 tak pôsobili v tejto časti republiky len dva neoficiálne študentské spolky pri vysokých školách: Študentský spolok Endreho Adyho v Prahe a Študentský spolok Ferenca Kazinczyho v Brne. Maďarský spoločenský a kultúrny život v tej dobe v Českej republike prakticky neexistoval. Obrat v situácii k lepšiemu nastal po Nežnej revolúcii, keď sa i Maďari veľmi zaktivizovali a začali sa organizovať. Ako prvá organizácia vznikol 24. februára 1990 v Prahe Zväz Maďarov žijúcich v českých krajinách, ktorý je činný dodnes a zostáva aj naďalej najväčším zoskupením maďarskej menšiny v Českej republike. Zväz je kultúrnou a spoločenskou organizáciou. Hlavným cieľom jeho činnosti je viesť evidenciu o Maďaroch v České republike, podľa možnosti organizovať ich kultúrny a spoločenský život, pomáhať pni zachovávaní a rozvíjaní národnej identity, materinského jazyka, udržiavať kontakty s Maďarmi žijúcimi na Slovensku, v Maďarsku a v iných krajinách. Náš Zväz je členom Západoeurópskeho zväzu Maďarov, ktorý zasadal 4.-6. augusta toho roku práve v Prahe, a, samozrejme, všestranne sa podieľa na rozvoji maďarsko-českých vzťahov vo všetkých oblastiach života.
V súčasnosti má Zväz sedem regionálnych základných organizácií. Praha (1992), Ostrava (1992), Brno (1993), Plzeň (1997), Teplice v Čechách (2002), Olomouc (2008) a v januári tohto roka bola založená ďalšia v Lovosiciach. Okrem toho pôsobia miestne skupiny v mestách Most, Sokolov a Karlovy Vary, ktoré organizačne podliehajú teplickej základnej organizácii.
Zväz má približne 1200 registrovaných členov, z toho asi 600 platí pravidelne členské príspevky, ale našich akcií sa zúčastňuje ročne asi 2500 osôb. Základnou činnosťou Zväzu Maďarov sú klubové večery a kultúrne akcie. V niektorých základných organizáciách, ktoré disponujú s vlastnými klubovými priestormi, sa členovia schádzajú pravidelne každý týždeň, inde raz mesačne. Najvýznamnejšími akciami sú Dni maďarskej kultúry, ktoré pravidelne každý rok organizujeme v Prahe, Brne, Ostrave a Tepliciach. Celkový počet kultúrnych akcií sa ročne pohybuje okolo päťdesiat a je o ne pomerne veľký záujem. Podobne úspešné bývajú i maďarské plesy, ktoré sa konajú v týchto istých mestách. Pri základných organizáciách v Brne a Prahe pôsobia aj folklórne súbory a v Ostrave bol založený ženský spevácky zbor.
Celoštátne akcie neusporadúvame, činnosť sa odohráva v jednotlivých základných organizáciách. Výnimku tvorí obľúbený víkendový vzdelávací tábor pri rybníku v Koutech pri Ledči nad Sázavou koncom prázdnin s rôznymi prednáškami z dejín, kultúry, folklóru a ukážkami ľudových remesiel. Aktívne sa zapájame do rôznych miestnych akcií, alebo do akcií usporadúvaných inými národnostnými menšinami. Ako príklad môžem uviesť folklórny festival Praha srdce národov, alebo slávnostné otvorenie kúpeľnej sezóny v Tepliciach. Vzhľadom k tomu, že Maďari v Čechách v žiadnej lokalite netvoria väčšiu kompaktnú komunitu, zriadenie školy v materinskom jazyku neprichádza do úvahy. V Prahe sa podarilo založiť neformálnu materskú školu, kde sa už niekoľko rokov schádzajú malé deti, hrajú sa a učia sa i rodný jazyk. Pokúsili sme sa v minulosti založiť i skautský oddiel, ale nakoniec oň nebol záujem.
Podľa našich možností venujeme pozornosť historickým pamiatkam v Česku viažucim sa k Maďarom. Na cintoríne politických väzňov v Mírove pri Olomouci sme postavil malý pamätník významnému maďarskému politikovi bývalého Československa a vojnového slovenského štátu Jánovi Esterházymu, ktorý po II. svetovej vojne bol neprávom odsúdený a zomrel vo väznici v Mírove v roku 1957. Esterházy bol jediným poslancom slovenského parlamentu, ktorý v roku 1941 hlasoval proti prijatiu protižidovského zákona.
V Nebuželoch a v Libši neďaleko Prahy veriaci maďarskej reformovanej cirkvi v deväťdesiatych rokoch opravili hroby troch bývalých významných kazateľov maďarskej národnosti, ktorí pôsobili v českom prostredí. V Prahe na Malostranskom námestí sa nám podarilo odhaliť pamätnú tabuľu Františkovi Rákóczimu II., jednému z najvýznamnejších sedmohradských panovníkov, ktorý študoval v Prahe. V súčasnosti sa usilujeme o umiestnenie pamätnej tabule prvému modernému maďarskému chemikovi Artúrovi Görgeymu, ktorý v XIX. storočí bádal a učil v Prahe.
Čo sa týka našej publikačnej činnosti, od roku 1993 pravidelne vydávame spoločenský a kultúrny časopis Prágai Tükör (Pražské zrkadlo). Vychádza päťkrát ročne nákladom tisíc kusov. Základná organizácia v Brne vydáva dvakrát ročne regionálny časopis Brünni Futár (Brniansky kurír).
Od roku 1989 do dnešných dní sa nám podarilo vydať zhruba dve desiatky kníh. Vydavateľom niektorých z nich bol Zväz Maďarov, iné boli vydané súkromne. Za najhodnotnejšiu z nich možno považovať knihu Maďari v Českej republike 1918-1992 autorov Petra Sadílka a Tamása Csémyho, ktorá vyšla v roku 1993 v maďarskom a v českom jazyku. Kniha prezentuje výsledky sociologického prieskumu, ktorý začiatkom deväťdesiatych rokov zmapoval situáciu Maďarov žijúcich v Českej republike. Vzhľadom k jej charakteru je to skutočne ojedinelá publikácia. Mediálny a spoločenský ohlas mala i kniha Zoltána Ujváryho Bezdomovcom vo svojej vlasti, ktorá vyšla v češtine v roku 1994. Faktografický román mapuje osud jednej maďarskej rodiny vysťahovanej po II. svetovej vojne do Čiech. Hodnotné úvodné slovo k románu s názvom Právo na vlasť by malo platiť napísal český historik Doc. Dr. Rudolf Kučera. Okrem novín a kníh sme v uplynulých rokoch vydali aj niekoľko hudobných nosičov a natočili filmy o našej činnosti na video a DVD.
Spoluprácu so štátnymi orgánmi Českej republiky a regionálnymi, alebo miestnymi samosprávami považujeme celkovo za uspokojivú. Sme zastúpení v Rade vlády Českej republiky pre národnostné menšiny, vo výboroch, odborných menšinových komisiách ministerstiev kultúry a školstva, mládeže a telovýchovy. Oceňujeme, že bývalý predseda Českej vlády Jiří Paroubek začiatkom roku 2006 verejne vyslovil poľutovanie nad nezákonnosťami, ktoré postihli príslušníkov maďarskej menšiny po II. svetovej vojne.
Uvítali by sme zmeny v zákone o národnostných menšinách, ktorý je podľa nás príliš deklaratívny. Mal by byť omnoho konkrétnejší a za jeho veľký nedostatok považujeme skutočnosť, že k nemu doteraz neboli vydané upresňujúce vykonávacie nariadenia, uznesenia a smernice. Uvítali by sme tiež zmeny v systéme dotačnej politiky Českej republiky čo sa týka činnosti a národnostnej tlače. Súčasný systém, keď sa o dotáciu musí žiadať každý rok a nikto nemá istotu, či podporu skutočne získa, neumožňuje dlhodobé plánovanie a každá publikácia sa nutne musí cítiť v permanentnom existenčnom ohrození. Taktiež by sme uvítali zníženie percenta vlastného podielu na financovaní publikácií. Súčasných 30 % je v českých podmienkach podľa nášho názoru, a v tom sa zhodujeme i s ostanými menšinami, príliš vysoký. Za nedostatočnú považujeme pozornosť, ktorú venuje národnostným menšinám - t. j. zhruba 10 percentám obyvateľstva Českej republiky - verejnoprávna Česká televízia, platená i z našich daní a všetci sme tiež koncesní poplatníci.
K maďarskej národnosti sa v ČR na základe výsledkov sčítania ľudu v roku 2001 prihlásilo 14 672 osôb. V porovnaní s rokom 1991, keď počet českých Maďarov činil 19 932, je to štatistický pokles o 26%. Tento jav bol zaznamenaný i medzi ostatnými národnostnými menšinami. Sme toho názoru, že je to ďalší spoločný problém, ktorý by bol vhodný na podrobnejší odborný a sociologický prieskum. Zastávame názor, že na rozdiel od posledného sčítania ľudu v roku 2001 by malo byť prihlásenie sa k národnosti povinné, i vzhľadom k tomu, že to má ďalšie väzby na zákony o národnostných menšinách. Na základe konzultácií s odborníkmi Českého štatistického úradu a zo skúseností z rôznych oblastí života sme dospeli k názoru, že počet ľudí, ktorí v Českej republike používajú maďarský jazyk, je určite o niekoľko tisíc vyšší než to uvádzajú štatistiky zo sčítania ľudu. Počet Maďarov v Čechách, na Morave a v Sliezsku preto odhadujeme zhruba na 25 000. Podľa údajov zo sčítania ľudu najväčšia koncentrácia Maďarov je v krajoch Moravsko-sliezskom (2514), Ústeckom (2106), Stredočeskom (1854), v Prahe (1671) Karlovarskom (1557). Medzi Maďarmi žijúcimi v ČR je vysoký počet starších ľudí a málo detí. Vzhľadom k tomu, že prevládajú zmiešané manželstvá, väčšina detí dostáva českú národnosť. To všetko naznačuje, že maďarská menšina fakticky nie je schopná reprodukovať sa, alebo znásobovať počet svojich členov. Vývoj početnosti našej menšiny preto v budúcich rokoch bude závislý od tzv. „prisťahovalcov“ zo Slovenska a Maďarska nakoľko sa im bude javiť život v Českej republike priaznivejším.
V súvislosti s Maďarmi v dnešnej Českej republike je na mieste ešte pripomenúť, že tvrdenie, podľa ktorého sa jedná prevažne o potomkov Maďarov vysťahovaných zo Slovenska po II. svetovej vojne, ktoré sa často chybne objavuje i v českej tlači, nezodpovedá skutočnosti. Títo dnes tvoria už len malú časť príslušníkov tejto menšiny a sú to hlavne obyvatelia žijúci v západnom pohraničí republiky. Úplnú väčšinu Maďarov v ČR tvoria dnes ľudia, ktorí sem prišli v rokoch spoločného federatívneho štátu z rôznych dôvodov a dobrovoľne: za prácou, za štúdiom, za životným partnerom a pod.
Zo strany českého štátu Zväz Maďarov žijúcich v českých krajinách získaval v posledných rokoch na základe schválených projektov okolo 1,6 milióna českých korún ročne. Najväčšia časť týchto peňazí, asi 1 milión korún, je určená na podporu nášho národnostného časopisu Prágai Tükör. Bez tejto podpory by sme časopis vydávať určite nemohli. Ďalších približne 350 tisíc korún získavajú naše základné organizácie od miestnych samospráv. Zo strany maďarského štátu dostávame tiež na základe schválených projektov v prepočte okolo 600 - 700 tisíc korún ročne. Výška členských príspevkov je pomerne nízka vzhľadom k zloženiu členov, kde je vysoký počet v dôchodkovom veku. Finančný zisk z týchto príspevkov zostáva k dispozícii v základných organizáciách. Tato čiastka a zisk z predaja časopisu Prágai Tükör činí dohromady len niekoľko desiatok tisíc korún ročne.
Doteraz som hovorila o najväčšej maďarskej organizácii v ČR, ktorú tu zastupujem, ale chcela by som aspoň vymenovať ostatné zoskupenia. Od začiatku deväťdesiatych rokov aktívne pôsobí v Čechách i menšinové politické hnutie Coexistence-Spolužitie-Együttélés. Pred niekoľkými rokmi bol založený Maďarský hospodársky spolok v Čechách, ďalej činnosť vyvíja Nadácia Rákóczi a Spolok Iglice, ktorý sa zaoberá vedením víkendovej maďarskej škôlky. Spolok Artúra Görgeyho sa zameriava na objavovanie maďarských vedcov, ktorí majú dajakú väzbu k Česku. Najmladší spolok, ktorý bol založený v roku 2007 združuje maďarských lekárov a lekárnikov v Českej republike. Snažíme sa navzájom spolupracovať a vypomáhať si, veď naša členská základňa sa v mnohých prípadoch prekrýva.