Pomoc v zabezpečení hosťujúceho učiteľa pre pilíšsky región sľúbil minister školstva Slovenskej republiky Ján Mikolaj na nedávnom stretnutí s delegáciou Združenia a regionálneho kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov. Na rokovaniach so spolupracovníkmi Ministerstva školstva SR dostali pilíšski Slováci prísľub nielen na poskytnutie hosťujúceho učiteľa, ktorý by fungoval v celom regióne, ale aj na iné možnosti (napr. metodický kurz pre pedagógov, knihy, CD, výlet na Slovensko a pod.), ktorými ministerstvo chce pomôcť našim pedagógom vo vyučovaní slovenského jazyka.
Ministerstvo SR sa po tomto stretnutí obrátilo s verbálnou nótou na maďarské ministerstvo, aby preskúmalo možnosť vyslania hosťujúceho pedagóga v nasledujúcom školskom roku. Ako píše riaditeľka Menšinového odboru Ministerstva školstva a kultúry MR Anna Simonová, hosťujúcich učiteľov vyberajú v rámci spoločného slovensko-maďarského medzirezortného pracovného plánu, podľa stanovených pravidiel. Žiadosť o zabezpečenie hosťujúceho učiteľa musí výchovno-vzdelávacia inštitúcia podať začiatkom roka spolu s odbornými nárokmi. Maďarské ministerstvo tieto žiadosti postúpi slovenskému partnerovi, ktorý formou verejného konkurzu vyberie spomedzi uchádzačov hosťujúceho učiteľa. Životopis a dokumenty o ukončených štúdiách prepošle slovenské ministerstvo cez maďarské škole, ktorej vedúci sa môže rozhodnúť, či zamestná dotyčnú osobu alebo nie. Nocľah a mzdu na základe platných právnych predpisov hradí prijímajúca škola.
Podľa plánov pilíšskych učiteľov slovenská pedagogička by bola ubytovaná v budapeštianskom sídle CSS a denne alebo dva dni by dochádzala do okolitých osád, kde by ako hosťujúca učiteľka mohla pomôcť pilíšskym učiteľom pri výučbe alebo pri mimoškolských aktivitách, resp. podľa potreby. Podľa našich informácií finančné zabezpečenie pobytu hosťujúceho učiteľa spôsobuje problémy pre školy, ktoré by sa mali poskladať na plat a ubytovanie pedagóga. Kým sa tento problém nevyrieši, pilíšske slovenské deti nebudú mať slovenského hosťujúceho učiteľa.
Budapeštianske veliteľstvo polície (BRFK) zverejnilo výzvu na identifikáciu blondínky, ktorá by mohla napomôcť vyriešenie prípadu augustového útoku zápalnými fľašami na sídlo Veľvyslanectva SR v Budapešti. Polícia na svojej internetovej stránke uviedla, že podobizeň páchateľa útoku zachytenú bezpečnostnou kamerou zverejnili ešte v auguste. Mladík vhodil 25. augusta do dvora veľvyslanectva dve zápalné fľaše, ktoré však neexplodovali. Podľa polície počas vyšetrovania sa vynorila otázka identity ženy vo veku 30-35 rokov s odfarbenými blond vlasmi. V deň útoku bola ako fanúšik na futbalovom zápase UEFA Debrecín - Sofia. Z vyhlásenia polície nie je zrejmé, ako by žena mohla napomôcť vyšetrovanie. Ministerstvo zahraničných vecí MR uviedlo, že maďarské orgány urobia všetko v záujme toho, aby vyšetrili vlaňajšie incidenty voči slovenskému zastupiteľskému úradu a Slovenskému inštitútu Budapešť a aby zabránili prípadným ďalším.
Maďarsko do štyroch rokov splní podmienky na prijatie eura, pokiaľ vláda, ktorá vzíde z aprílových volieb, potvrdí prísnu fiškálnu politiku, vyhlásil premiér Gordon Bajnai. Maďarsko ako prvý členský štát Európskej únie počas finančnej krízy v roku 2008 požiadalo o medzinárodnú pomoc. Vďaka prísnym úsporným opatreniam sa vláde podarilo deficit verejných financií stlačiť na úroveň 3,6 percenta hrubého domáceho produktu. Ak bude vláda pokračovať v ceste udržania nízkeho deficitu, môže Maďarsko prijať euro skôr ako Česká republika alebo Poľsko, povedal Bajnai vo verejnoprávnej televízii. Maďarsko už premeškalo niekoľko termínov, ktoré si stanovilo na prijatie spoločnej európskej meny. V súčasnosti nespĺňa ani jedno z kritérií na vstup do eurozóny. Trhy očakávajú, že krajina prijme euro v roku 2014.
Predvolebná kampaň strany Fidesz bude krátka, lacná a jej hlavným motívom bude poukázanie na korupciu v radoch vládnucich socialistov. Povedal to šéf volebnej kampane strany. „Fidesz je vo výnimočnej situácii. Vôbec po prvýkrát v histórii Maďarska je šanca, že jedna strana zvíťazí vo všetkých 176 volebných obvodoch,” zdôraznil Gábor Kubatov.
Kampaň Fideszu by mala podľa neho trvať asi mesiac a okrem korupcie by v nej chcela strana poukázať aj na „neschopnosť a nekompetentnosť súčasnej vlády”. Fidesz by mal podľa prieskumov verejnej mienky zvíťaziť v aprílových parlamentných voľbách s obrovským náskokom pred socialistami. Ako jediná ďalšia strana by sa podľa posledných prieskumov mala do parlamentu dostať krajne pravicová strana Jobbik.
Maďarská dočasná vláda prekonala očakávania v oblasti fiškálnej konsolidácie a reforiem, čo by mohlo viesť k tomu, že medzinárodná ratingová agentúra Moody's Investors Service zmení výhľad ratingu záväzkov krajiny, ktorý je na stupni Baa1, z negatívneho na stabilný. 7. januára to povedal Dietmar Hornung, analytik Moody's. Dodal však, že voľby, ktoré sa majú konať v apríli alebo v máji, znamenajú riziko vzhľadom na neistotu v tom, aká bude ekonomická politika novej vlády. Agentúra Moody's znížila rating záväzkov Maďarska na stupeň Baa1 vlani v marci a ratingu pridelila negatívny výhľad. Dočasná maďarská vláda prekonala očakávania a to zvyšuje možnosť revízie negatívneho výhľadu ratingu, povedal Hornung pre agentúru Reuters. Maďarsko podľa národných účtovných pravidiel znížilo deficit štátneho rozpočtu za rok 2009 na úroveň 3,6 % hrubého domáceho produktu (HDP). V roku 2010 krajina chce udržať deficit rozpočtu pod hranicou 3,8 % HDP.
„Zamestnanosť a sociálne otázky budú kľúčové oblasti politiky EÚ v krátkodobom aj dlhodobom horizonte,“ povedal maďarský kandidát na post eurokomisára László Andor v híringu pred Národným zhromaždením MR. Kríza zatiaľ nepominula a hľadanie odpovedí na rekordnú nezamestnanosť v Európe bude kľúčovou súčasťou jeho budúceho pôsobenia. Stále však ale podľa vlastných slov zbiera informácie, postoje a návrhy v snahe zvýšiť váhu svojho portfólia v novej Európskej komisii. Zmierňovanie dôsledkov finančnej krízy a z nej vychádzajúcej sociálnej krízy bude nepochybne náročnou úlohou aj pre budúceho komisára pre sociálne veci a zamestnanosť. Ani v samotnom Maďarsku však nie je tento bývalý člen správnej rady Európskej banky pre obnovu a rozvoj (EBRD) príliš známy. Má ale silné väzby na socialistickú stranu. To spolu s jeho pôsobením v úlohe šéfredaktora ľavicového magazínu Eszmélet mu vyslúžilo prezývku „bankár komunista“. „Andor nepôsobil ako komunista,“ napísal po híringu vo výbore pre európske záležitosti maďarského parlamentu týždenník Figyelő. Podľa Andora, ktorý je pôvodným povolaním ekonóm, by mala sociálna trhová ekonomika EÚ trh dôkladne a zodpovedne regulovať, sociálnych partnerov je treba brať vážne a plniť dohody, ktoré s nimi boli uzavreté. Počas híringu nešiel Andor príliš do detailov, čo sa týka jeho nového pôsobenia, ale zdôraznil dôležitosť vytvorenia “sociálneho fondu” a hľadania riešenia pre dlhodobo otvorené otázky regulácie pracovného trhu a sociálnej politiky. Fakt, že Španielsko, ktoré vedie socialista José Luis Rodríguez Zapatero, v súčasnosti predsedá EÚ, je pre Andora dobré znamenie, pretože ten má u domácich socialistov dobré referencie. Váhu Andorovho portfólia by mohli zvýšiť aj štrukturálne zmeny, ktorým sa Európa musí prispôsobiť. Medzi ne patrí prechod na zelenšiu ekonomiku, starnúca európska populácia, vytvorenie udržateľného sociálneho a ekonomického systému.
Maďarsko viaže s Poľskom veľmi staré a silné priateľstvo, ktoré vydržalo aj počas mnohých zmien vlády. Vyhlásil to minister zahraničných vecí Péter Balázs po rokovaní s poľským partnerom Radoslawom Sikorskim. Šéf maďarskej diplomacie vyjadril nádej, že dlhodobé zámery v bilaterálnych vzťahoch nenaruší vnútorná politika ani v jednej z krajín. Ako pripomenul, v prvom polroku 2011 bude predsedajúcou krajinou EÚ Maďarsko, v druhom polroku Poľsko. Balázs povedal, že Maďarsko podporuje stratégiu Baltského mora, ktorá je dôležitá pre Poľsko, súčasne vyzval Poľsko na podporu vypracovania Dunajskej stratégie. Obe krajiny podporujú v rámci vonkajších vzťahov EÚ východné partnerstvo a západobalkánsku činnosť únie. Diplomati hovorili aj o vízovej spolupráci a zriaďovaní spoločných zahraničných zastupiteľstiev. Poľský minister novinárov informoval, že s Balázsom sa dohodli, akým spôsobom bude počas maďarského predsedníctva prebiehať visegrádska spolupráca, ako aj na tom, ako podporia maďarské predsedníctvo. Ciele a obsah budúcoročných predsedníctiev v EÚ musia stanoviť obe krajiny čo najpresnejšie, zdôraznil Sikorski. „Regionálne koalícia presvedčila EÚ o tom, aby v otázkach klímy a energetiky počúvala naše krajiny, lebo bez našej spolupráce by nebolo možné dosiahnuť takéto výsledky,” povedal poľský minister Sikorski. Balázs poznamenal, že maďarské predsedníctvo EÚ mieni významne posilniť visegrádsku spoluprácu, ktorej význam stúpa v rozšírenej únii. Visegrádska štvorka bude na budúci rok oslavovať 20. výročie založenia, maďarské predsedníctvo EÚ podľa Balázsa ponúka dobrú príležitosť na tieto oslavy.
V predvečer dvadsiateho výročia 17. novembra odhalili na budove bývalého Federálneho zhromaždenia v Prahe pamätnú tabuľu, ktorá pripomína pôsobenie Alexandra Dubčeka ako predsedu česko-slovenského parlamentu v rokoch 1989 - 92. Autorom tabule s dvojjazyčným, česko-slovenským nápisom na budove, ktorú nedávno prevzalo do užívania Národné múzeum, je slovenský sochár Teodor Baník. Slávnostné odhalenie sa uskutočnilo tesne pred otvorením výstavy s názvom „Za svobodu! Be free!“ a zúčastnili sa na ňom vysokí ústavní činitelia oboch krajín: predseda Národnej rady SR Pavol Paška a jeho dvaja českí partneri zo Senátu a Poslaneckej snemovne Přemysl Sobotka a Miloslav Vlček, ako aj ministri kultúry SR a ČR Marek Maďarič a Václav Riedlbauch.
Hlavným organizátorom zriadenia tabule bola Masarykova dělnická akademie, avšak prapôvodnými iniciátormi boli pražskí Slováci, najmä predseda Obce Slovákov v ČR Peter Lipták. Mimoriadnu zásluhu na tom, že tabuľa po rokoch úsilia bola umiestnená, majú veľvyslanec SR v ČR Peter Brňo, riaditeľ Slovenského inštitútu v Prahe Vlado Valovič a pochopiteľne i Národné múzeum a jeho riaditeľ Michal Lukeš. V prejavoch pri odhalení pamätnej tabule zaznelo, že Dubček bol nádejou pre oba národy nielen v roku 1968, ale aj po Novembri 1989, „Dubček bol a zostane naším spoločným symbolom. Je dobre, že aj po rokoch od rozdelenia federácie stále hľadáme, ale hlavne nachádzame veľa toho, čo nás spája. Alexander Dubček nesporne bol symbolom aj pre Slovákov, aj pre Čechov,“ zdôraznil v prejave predseda NR SR Pavol Paška.
Podľa ministra kultúry SR o Dubčekovi platí - napriek prítomnosti i kritickej diskusie o jeho činoch -, že bol nielen symbolom, ale aj človekom, ktorý prispieval k uvoľňovaniu pomerov. „Viem si predstaviť, že možno keby bol niekto iný na čele komunistickej strany, tak by k takejto obrode nedošlo. Možno aj preto bol pre bývalý režim taký nebezpečný, že ho na 20 rokov izoloval. Takže diskutujme o Alexandrovi Dubčekovi, ale nikdy mu už asi nezoberieme to, že pre ľudí bol v r. 1968 bol obrovským symbolom nádeje a nepochybne zohral svoju úlohu aj po roku 1989. Znovu sa s ním spájali určité nádeje, predsa reprezentoval aj taký ľudský prístup vrcholného politika k veciam verejným, k obyčajným ľuďom, ale aj k riešeniu situácie,“ uviedol Marek Maďarič.
V noci zo 14. na 15. januára nás navždy opustil jeden z najznámejších predstaviteľov domácej slovenskej inteligencie, výnimočný človek, folklorista a osvetár Štefan Lami.
„Narodil som sa v chudobnej sedliackej rodine roku 1925 v údolí Galgy, v Pišpeku. Tu som prežil svoje detské roky, aj roky dospievania. Koncom štyridsiatych rokov spoločenský pohyb aj mňa zavial do hlavného mesta. Stal som sa osvetovým pracovníkom. Vyššie štúdiá som absolvoval popri práci. Ale mojej rodnej dedinke som vždy ostal verný. Môj domov, aj domov mojej rodiny bol, je, aj vždy bude Pišpek“ - hovorí o sebe Štefan Lami v knihe Dedinské príbehy.
Štefan Lami bol poprednou osobnosťou Slovákov v Maďarsku. Snáď najvýznamnejšia bola jeho osvetová činnosť. Zapojil sa do nej už v útlom veku. Od roku 1946 bol významnou osobnosťou maďarského ľudového tanečného hnutia. Tancoval vo viacerých profesionálnych tanečných súboroch, dva roky pôsobil ako sólový tanečník v Ústrednom umeleckom súbore Maďarskej ľudovej armády. Ako spolupracovník Osvetového ústavu bol odborníkom usmerňujúcim tanečné súbory a organizátorom mnohých tanečných festivalov. Dlhé roky pracoval v Demokratickom zväze Slovákov v Maďarsku, kde napomáhal, organizoval kultúrny život našej národnosti. V roku 1982 založil Vlastivednú a národopisnú sekciu DZSM a stal sa jej tajomníkom. Organizovaním národopisných táborov odštartoval skupinový terénny výskum tradičnej kultúry Slovákov v Maďarsku. Š. Lami bol aj spoluzakladateľom Literárnej sekcie DZSM a bol medzi prvými, ktorí uverejňovali svoje literárne diela v slovenskom jazyku. Jeho beletristická tvorba inšpirovala aj iných našich slovenských básnikov a spisovateľov. Bol vynikajúcim bádateľom národopisu, zvyky a ľudovú slovesnosť našej národnosti zvečnil vo viacerých knihách. Najznámejšími publikáciami Štefana Lamiho sú Slovenské ľudové balady v Maďarsku, Rozprávky spod Pilíša, Keď si ja zaspievam, Zbierka slovenských ľudových piesní v Maďarsku a Ľudové rozprávky Slovákov v Maďarsku. Význam jeho širokej bádateľskej činnosti spočíva v tom, že zbieranie materiálu rozšíril na všetky slovenské jazykové ostrovy v Maďarsku, čím vytvoril porovnávací výskum kultúry na týchto jazykových ostrovoch. Aj v pokročilom veku prejavoval záujem o naše spoločné záležitosti a kým mu to zdravie dovolilo, aktívne sa zapájal aj do zberateľskej práce a vedeckého spracovania údajov o kultúre našej národnosti. Jeho odchodom sa slovenská komunita v Maďarsku stala chudobnejšou o významného odborníka a vynikajúceho človeka.
Dňa 11. januára sa v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca v Bratislave konala pod záštitou primátora mesta Ing. Andreja Ďurkovského prezentácia multimediálneho DVD-nosiča s názvom Básne pre dušu z tvorby majstra Milana Rúfusa. Projekt podporilo mesto v grantovom programe a partnersky sa podieľalo na podujatí aj zapožičaním Zrkadlovej siene Primaciálneho paláca na zhotovenie klavírnej zvukovej nahrávky a prezentácie DVD.
Práve v tento deň uplynul rok od smrti M. Rúfusa, ktorý odišiel vo veku 80 rokov. DVD je výberom z tvorby majstra, spomienkou i sklonením sa pred hodnotami jeho diela. „Rúfus je neobvyklý jav v poézii. Je to talent z nebies,“ povedal v rozhovore garant projektu Doc. PhDr. Imrich Vaško CSc., m.prof. KU, ktorý od roku 1962 viedol na Katedre slovenského jazyka a literatúry FF UPJŠ semináre o jeho diele a pripravuje vydanie Rúfusovho básnického zápasu a ľudského príbehu s názvom Milan Rúfus / Malé resumé. Profesionálne predniesla majstrove básne herečka a speváčka Novej scény v Bratislave, recitátorka, dabingová herečka Lucia Vráblicová, mužské hlasy patria PhDr. Ladislavovi Kamenčíkovi a Tomášovi Lajmonovi, detské Ivanke Kravárovej a Hanke Sofii Klimekovej.
DVD vzniklo vo Film park štúdiu, zvuková réžia Ing. Juraj Štubniak, strih, DVD mastering realizovali Michal Michalko a Tomáš Rafaj. Grafické spracovanie návrhu obalu a potlače DVD Martin Chovanec, produkcia firma Malembe.sk. Pri vzniku DVD ďalej spolupracovali PhDr. Marta Gáfriková, Mgr. Art. Irena Michalicová, Mgr. Katka Dratvová a Roman Fučík. Projekt, scenár vypracovala a režijne viedla Erika Fajnorová.
Stalo sa už pekným zvykom, že z iniciatívy šéfredaktorky Ľudových novín Alžbety Hollerovej Račkovej začiatkom roka zavítajú do redakcie bývalí šéfredaktori. Nebolo tomu inak ani v tomto roku, keď sme v polovici januára mohli v nových priestoroch redakcie privítať Františka Križana, Pavla Kondača, Zoltána Bárkányiho a bývalého vedúceho hospodárskej rubriky Atilu Majneka. Takto sedeli za jedným stolom piati šéfredaktori týždenníka Slovákov v Maďarsku - vrátane súčasného technického redaktora a redaktora portálu luno.hu Imricha Fuhla -, aby si spolu s kolegami zaspomínali na dávne časy. V dobrom kolektíve čas rýchle ubehol. Okrem iného sme sa dozvedeli, že pomenovanie našich novín pochádza od Juraja Bielika, ktorý prezerajúc noviny amerických Slovákov Ľudové zvesti aplikoval názov na novovzniknutý týždenník Slovákov v Maďarsku. Historky zo starých čias, keď redakcia sídlila na Ulici Nagymező, nás nebadane preniesli do nových miestností na Ulici Csata, do ktorých sme sa nasťahovali vlani v máji. Niektorí z našich bývalých kolegov nás v nových priestoroch navštívili prvýkrát, takže sme im ich mohli ukázať. Zaspomínali sme si aj na výmenné stáže s kolegami z vojvodinského Hlasu ľudu a z bratislavskej redakcie Život. Samozrejme, odzneli aj také historky, ktoré nie sú verejné, ale ktoré vám iste radi porozprávajú naši bývalí kolegovia medzi štyrmi očami.
V živote každej občianskej organizácie sa prelom roku nesie v znamení hodnotenia a plánovania. Nebolo tomu inak ani v prípade Čabianskej organizácie Slovákov. Predstavitelia jej členstva sa zišli v Dome slovenskej kultúry v Békešskej Čabe.
Plénum, ktoré malo za úlohu prediskutovať a schváliť závažné otázky, pozdravil predseda občianskej organizácie Michal Lásik. Zvlášť pozdravil predsedu Slovenskej samosprávy Békešskej Čaby Juraja Anda a s potešením konštatoval, že počas roka 2009 vzrástol počet členov ČOS, tým pádom aj zhromaždenie má viac delegátov.
Správu o verejnoprospešnej práci organizácie ústne podala prítomným výkonná riaditeľka ČOS Anna Ištvánová. Ako uviedla, ČOS je jednak prevádzkovateľkou samostatných skupín a záujmových krúžkov, ktoré sa angažujú predovšetkým v rôznych oblastiach národnostnej kultúry. Pritom ju charakterizuje bohatá publikačná činnosť a ponúka pestrú paletu programov zameraných na zachovávanie a rozvíjanie miestnej slovenskej kultúry, ktoré mobilizujú značný počet Slovákov mesta a okolia.
Čo sa týka minuloročných podujatí, ktorých organizátorkou, resp. spoluorganizátorkou bola ČOS, z veľkého počtu spomeňme snáď odhalenie pamätného múru sálašských učiteľov v Čabasabadi, alebo župné národnostné stretnutie s názvom V pokoji v Békeši. Predstavitelia organizácie sa zúčastnili na rôznych festivaloch a výstavách, jednak ako členovia jednotlivých umeleckých telies, ale aj ako výtvarníci a ľudoví remeselníci, a to nielen v Maďarsku, ale aj v zahraničí (Francúzsko, Slovensko, Srbsko, Rumunsko).
Organizácia sa prostredníctvom Domu slovenskej kultúry tradične zapája aj do veľkolepých kultúrnych akcií mesta Békešská Čaba (napr. Jarný festival, Radničné večery, Zenit, Deň maďarskej kultúry atď.). V minulom roku spolu s Celoštátnou slovenskou samosprávou bola ČOS spoluorganizátorkou medzinárodného seminára slovanskej sekcie Federálnej únie európskych národných menšín (FUEN).
V rámci aktivít organizácie si prídu na svoje aj deti a mládež, pre nich je organizovaný napr. tradičný citarový tábor, alebo rôzne programy pre škôlkárov a žiakov mesta, ktorí sa venujú slovenčine. Zoskupenie čabianskych Slovákov sa ako partner zapojilo do medzinárodného programu Grundtvig v oblasti vzdelávania dospelých a ako člen konzorcia do projektu Támop (operatívny program spoločenskej obnovy), ktorý je tiež zameraný na celoživotné štúdium, pritom oba sú realizované v rámci Európskej únie. Z bohatej publikačnej činnosti vyzdvihnime okrem mesačníka Čabän a ročenky Čabiansky kalendár, ktorá v blízkej budúcnosti uzrie svetlo sveta, aj nástenný kalendár, ilustrovaný dolnozemskými slovenskými kostolmi, a publikáciu Jánosa Tiboriho o ľudových tkaninách v Békešskej Čabe. Pritom ČOS formou nákupu značného počtu exemplárov podporila aj ďalšie tituly, o. i. zbierky slovenských ľudových piesní Jána Šutinského Lastovienka malá I. a II.
Zhromaždenie delegátov po schválení správy o verejnoprospešnej práci organizácie prijalo aj správu o hospodárení v minulom roku, ako aj finančný rozpočet na rok 2010, veľmi dôležité dokumenty pri hlásení sa do konkurzov. V záverečnej časti schôdze vedúci, resp. zástupcovia jednotlivých krúžkov a skupín referovali o svojej minuloročnej činnosti.
Od roku 2002 pôsobí v meste Pomáz slovenská menšinová samospráva, pri ktorej účinkuje obľúbený slovenský klub a ktorá organizuje jazykové kurzy. Činnosť slovenského voleného zboru (so samostatnou miestnosťou vhodnou aj na poriadanie akcií), klubu a záujemcov o kurz slovenčiny sa prirodzeným spôsobom prelína a navzájom dopĺňa. Klubovníci sa stretávajú raz mesačne, takmer dvadsať účastníkov jazykového kurzu - začiatočníci aj pokročilí - zase raz týždenne. Niektorí z nich si už celkom slušne osvojili slovenský jazyk, o čom svedčia aj „prvé lastovičky,“ zvládnuce bez problémov nielen základný, ale aj stredný stupeň štátnej skúšky zo slovenského jazyka. V tomto školskom roku ich učí osvetárka z Mlynkov, absolventka Univerzity ELTE Annamária Szeifertová. O kurz prejavujú už tradične záujem nielen Pomázania so slovenskými koreňmi, ale aj príslušníci väčšinového národa a v meste žijúcich národností, najmä Nemci a Srbi. V rámci slovenského klubu v Pomázi pravidelne oživujú výročné ľudové zvyky a často sa s menšou prednáškou alebo prezentáciou pripravia aj členovia klubu, ktorí sa radi podelia so svojimi priateľmi o zážitky a poznatky z kultúrno-poznávacích výletov, ale napríklad aj o ľudovom liečiteľstve. Slovenská samospráva v Pomázi koncom uplynulého roka usporiadala slávnosť, v rámci ktorej pripravila najmä pre členov slovenského klubu čisto slovenský program - úryvky z Biblie, nádherné koledy a básne predniesli účastníci slovenského jazykového kurzu.
Snáď odjakživa viacnárodnostné (dnešnou terminológiou multietnické a vďaka tomu multikultúrne) mestečko Pomáz sa nachádza iba niekoľko kilometrov severne od Budapešti, v susedstve Senondreja (Szentendre) a Budakalászu, v bráne pilíšskeho pohoria. Na tomto území bola usadlosť už pred 50 tisíc rokmi. Najstarší nález je náradie, ktoré našli v brlohu blízkeho vrchu, vytesané zo zuba jaskynného medveďa. Podľa tureckého sčítania daňovníkov v roku 1546 tu žilo iba desať rodín, roku 1685 bola obec neobývaná. Roku 1690 pod vedením patriarchu Arzéna Černoviča prišli do okolia Srbi, ktorí si tu čoskoro vybudovali drevený kostol, ktorý však neskoršie zhorel. V zmysle nariadenia Leopolda I. cisársky dvor napomáhal zaľudňovanie okolia. Príchodom srbských rodín sa oživilo hospodárstvo lokality. Slováci začali prichádzať do Pomázu v roku 1765 a po nich (od r. 1771) sa tu objavujú aj nemecké rodiny. V roku 1775 už žilo v Pomázi 1 224 ľudí, z toho 846 Srbov a 378 katolíkov. V 18. storočí sa Pomáz stal druhou najvýznamnejšou osadou regiónu, jeho územie bolo vhodné na všetky druhy hospodárenia. Zaľudnenie okolia po ústupe Turkov si vyžiadalo administratívne úpravy chotára obce. V roku 1828 v 483 domoch žilo 1274 ortodoxných Srbov, 1115 katolíkov, 299 veriacich reformovanej cirkvi a 51 Židov. V roku 1860 v Pomázi spočítali 560 Slovákov. V tom čase každá národnosť a každá cirkev mala svoju vlastnú školu. V r. 1901 tu postavili prvú štátnu ľudovú školu. Krátko predtým (r. 1887) odovzdali miestnu železničnú stanicu, vďaka ktorej sa značne zlepšilo spojenie Pomázanov s hlavným mestom. Prvá svetová vojna zlomila tento pozitívny proces, ale potom sa obec natoľko posilnila, že sa stala strediskom okolitého kraja. Druhá svetová vojna opäť priniesla zlom, hlavne keď po jej skončení 1032 nemeckých obyvateľov presídlili do Nemecka. Po vojne sa Pomáz spamätal, začal sa rozrastať. Roku 1970 sa stal veľkoobcou a roku 1995 mal 13 000 obyvateľov. Titul mesta získal roku 2000.
Od 10. januára do konca roka je Päťkostolie (Pécs), ktoré sa stalo jedným z Európskych hlavných miest kultúry (EHMK), výkladnou skriňou Maďarska. Vyhlásil to v juhomaďarskom meste premiér Gordon Bajnai na slávnostnom otváracom ceremoniáli.
„Program je príkladom toho, že v naozaj dôležitých záležitostiach sa v Maďarsku dokážeme spojiť. Dokážeme zosúladiť záležitosti v rámci vlády a mesta, v rámci verejnej a súkromnej sféry, aj v rámci rôznych politických názorov, lebo sú veci, ktoré sú dôležitejšie, než parciálne záujmy. Sú to veci, ktoré hovoria o rozvoji Maďarska,” povedal pre MTI Bajnai. Projekt s názvom EHMK spustila Európska únia (EÚ) v roku 1999, prvým Európskym kultúrnym mestom však boli grécke Atény v roku 1985. Od roku 2009 udeľujú titul na obdobie jedného roka dvom mestám - jedno zo starej a jedno z novej členskej krajiny. V roku 2009 boli nositeľmi titulu EHKM Linz v Rakúsku a litovský Vilnius. V tomto roku budú kultúrnym hlavným mestom Európy tri mestá - nemecký Essen, Päťkostolie a prvýkrát sa malo možnosť zapojiť aj mesto nečlenskej krajiny EÚ - stal sa ním turecký Istanbul.
Päťkostolie dostalo do vienka množstvo tisícročných pamiatok s pečaťou jednotlivých národov. Jeho klenotmi sú napríklad odkryté zvyšky mesta z čias raného kresťanstva, turecká mešita, minaret a mauzóleum, domčeky bulharských záhradníkov v úzkych uličkách na úbočiach Havihegy, či secesné paláce a meštianske domy, bohato zdobené strešnými krytinami a keramickými obkladmi z legendárnej miestnej porcelánky Zsolnay. Mnohorakosť mesta dotvára množstvo tunajších festivalov, striedajúcich sa od jari do jesene, do neskorej noci trvajúce pouličné hudobné akcie, bohatá ponuka vín z oblastí Mecsek a Villány, ako aj špeciality chorvátskej, nemeckej, rómskej a balkánskej kuchyne.
V roku 2013 budú EHMK slovenské Košice spolu s francúzskym mestom Marseille.
Koncom roka 2009 uzrela svetlo sveta publikácia docentky Univerzity Loránda Eötvösa v Budapešti Márie Žilákovej, v ktorej autorka zhrnula svoje dlhoročné bádanie tejto zaujímavej oblasti tradičnej kultúry.
Kniha bola vydaná pri príležitosti okrúhleho životného jubilea autorky a vyšla v edícii Knižnica Dolnozemského Slováka vo Vydavateľstve Ivana Krasku v Nadlaku v spolupráci s Výskumným ústavom Slovákov v Maďarsku (VÚSM). Naša vedecká inštitúcia bola začiatkom decembra v Békešskej Čabe aj hostiteľkou prezentácie knihy, na ktorej laickej a odbornej verejnosti novú publikáciu predstavila univerzitná profesorka Anna Divičanová. Podľa nej veľký prínos diela do slovenskej, ako aj do maďarskej etnografie spočíva hlavne v tom, že po dlhoročných čiastkových výskumoch autorka podáva syntézu danej tematiky. Raritou je, že Márii Žilákovej sa podarilo preniknúť do hĺbky takej tematiky, ktorej zatiaľ nebola venovaná dostatočná pozornosť zo strany našich etnografov a etnológov. Takéto zosumarizované dielo o ľudovom liečiteľstve neexistuje ani v slovenskej odbornej literatúre. Anna Divičanová zdôraznila, že jej kolegyni sa vďaka dobrej teoretickej pripravenosti a úspešnej psychologickej metóde podarilo dosiahnuť, aby sa jej informátori otvorili v takej oblasti, ktorá bola dlhé roky mystifikovaná. Zároveň na základe získaných informácií a dát z približne tridsiatich osád odhalila jednu z najstarších, najarchaickejších vrstiev duchovnej kultúry Slovákov v Maďarsku.
- Autorka sa k týmto duchovným pamiatkam nestavia ako k akýmsi relikviám, ale predstavuje ich aj v procese formovania sa: ako napríklad vplývali na ľudové liečenie lekárske knihy - predovšetkým v dolnozemských mestách a väčších osadách -, ako zľudoveli elementy zo staršieho obdobia oficiálneho liečenia, - uviedla rečníčka na prezentácii publikácie a dodala: - V dnešnej dobe, keď sa v čoraz väčšej miere obraciame na homeopatiu a tradičné liečenie, kniha má veľký význam aj v našom praktickom živote...
Autorka publikácie Mária Žiláková sa s nami podelila o niektoré svoje myšlienky: - Spomínam si z detstva na slová starej mamy: Ale nevoňaj ten bolehlav, lebo ťa bude bolieť hlava. To sú moje prvé spomienky z oblasti ľudového liečenia. Neskoršie, už ako jazykovedkyňa, som sa začala zaoberať s terminológiou liečivých rastlín. Prvými mojimi informátormi boli mama a otec v rodnom Veľkom Bánhedeši. Počas môjho pobytu v slovenských lokalitách v historickej Vesprémskej župe, kde som skúmala archaizmy v slovenčine, som spojila výskum s témou ľudového liečenia. Zaujímavé bolo, že keď som sa pýtala na názvy rastlín, informátori z radov bakonských Slovákov mi vždy vyklopili tie tzv. iracionálne postupy z oblasti ľudového liečenia. Bolo to asi preto, lebo im dlhé roky zakazovali tieto praktiky a zrazu prišiel niekto, komu o nich mohli rozprávať... Neskôr som v tomto výskume pokračovala aj na ostatných jazykových ostrovoch, popri rozdieloch názvov bylín sa vyskytujú odlišnosti aj v ich používaní. Nedá sa povedať, ktorá z lokalít je v tomto smere najbohatšia, vždy to záležalo od informátora. Občas napríklad takí, ktorí vedia veľa o danej problematike, zostanú radšej v úzadí, iní potrebujú viac času, aby sa rozpamätali... Vo výskume v mestskom prostredí som použila aj písaný materiál. Hoci sa to môže zdať neuveriteľné, predsa aj jednoduchí ľudia poznali literatúru o ľudovom liečení. Navzájom vplývali na seba písaná odborná literatúra na ľudové liečenie a ľudové poznatky na písanú literatúru.
Nová kniha obsahuje okrem kmeňového materiálu aj bohatý súbor textov zariekacích formúl a register názvov liečivých bylín, ako aj prílohu farebných fotografií. Štruktúra publikácie je stavaná na regionálnom princípe (Zadunajsko, Severné stredohorie a Dolná zem) s tým, že autorka sa obšírnejšie venuje tým osadám, ktoré sú niečím v oblasti ľudového liečenia špecifické (dolnozemské mestá a veľkoobce, Nová Huta, Santov, alebo Séď).
- Nová Huta sa vyznačuje napríklad tým, že popri veľmi archaických údajoch je tam prítomná aj najnovšia vrstva ľudového liečenia. Napríklad tam v horách je kameň, ktorý považujú za miesto, kde sa stretávajú energetické siločiary a okolo neho bol vytvorený akýsi nový kult. Funguje tam aj predajňa liečivých bylín známeho Gyuri báčiho (Szabó György) a v obci pôsobí aj reflexologička. Ďalšou zaujímavou osadou je Santov, kde výnimočne výreční informátori podali údaje napríklad o pôrode na stoličke, ktoré sme nikde inde nezaregistrovali, - uviedla nám zaujímavé detaily z čerstvej publikácie jej autorka, jubilantka Mária Žiláková.
Od septembra minulého roku funguje tardošská Základná škola Lajosa Feketeho ako členská inštitúcia Základnej školy a logopedického inštitútu Jánosa Vaszaryho v Tate. O tom, prečo došlo k tomuto kroku a ako sa premietne na výučbu slovenčiny v tejto komárňansko-ostrihomskej osade, sme sa rozprávali so starostom Bélom Csabánom a vedúcou inštitúcie Irenou Pintérovou.
Slovákmi obývaný Tardoš je najvyššie položená obec v pohorí Gereče. Po tureckých nájazdoch ostala až do roku 1720 neobývaná, až kým ju ostrihomský arcibiskup nezaľudnil Slovákmi katolíckeho vierovyznania z okolia Nových Zámkov. Roku 1755 tu postavili rímskokatolícky kostol v barokovom štýle. V uplynulých storočiach sa väčšina obyvateľstva živila prácou v baniach. Tardoš je totiž povestný výskytom červeného mramoru, vyhľadávaného v celej krajine, ba i v zahraničí. Názov Červený mramor prevzal aj miestny tanečný súbor, založený roku 1972 a pestujúci slovenské národnostné tradície.
Od roku 1994 pôsobí v obci slovenská samospráva. Asimilácia slovenského obyvateľstva, ktorá sa začala v 60. rokoch 19. storočia, vyvrcholila v dôsledku presídľovacej akcie po 2. svetovej vojne, keď sa z Tardošu presťahovalo na Slovensko asi 350 osôb. Po transformácii spoločnosti roku 1989 v osade zanikli stovky pracovných miest a mnohí obyvatelia ostali bez práce až dovtedy, kým nevznikli nové pracovné príležitosti v bližšom i vzdialenejšom okolí.
„Prevádzkovanie školy je najväčšou položkou v rozpočte obce a v súčasnej zlej hospodárskej situácii samospráva bola nútená hľadať možnosti na zachovanie ustanovizne,“ informuje nás starosta, Tardošan, absolvent školy, ktorý však dnes už nie veľmi hovorí po slovensky. Ako hovorí, tatianska škola bola pripravená na prijatie ďalšej inštitúcie, nakoľko v predošlom školskom roku k nej administratívne pripojili jednu miestnu základnú školu. Podľa neho tardošské deti integráciou iba získali, lebo môžu využívať infraštruktúru mestskej školy, ba podľa starostu nie je nepredstaviteľné ani to, aby používali učebné pomôcky, povedzme laboratórium. „Základnou podmienkou pridruženia bolo zachovanie učiteľského zboru a výučby slovenského jazyka,“ hovorí starosta. Osada má ročne k dispozícii 220 miliónov forintov, z toho vyše 50 miliónov činí rozpočet školy. Tento síce pozostáva z normatívu a z vlastnej čiastky, ale, ako hovorí starosta, z vlastného rozpočtu nevedeli zaplatiť ani mzdy pedagógov. „U nás je výrobná štruktúra skromná, čo koniec koncov vedie k tomu, že samospráva nemá veľké príjmy zo živnostenskej dane. Vidiecky turizmus nie je natoľko ekonomicky výnosný, ako napríklad supermarkety v okolí väčších miest,“ sťažuje sa B. Csabán. Tvrdí, že asi jedna tretina detí školopovinného veku (asi 30 žiakov) navštevuje základné školy v okolitých mestách. Tardošská škola má dnes 103 žiakov, ale boli aj také roky, keď inštitúciu navštevovalo 180 detí. „Ak sa deti nesocializujú u nás, v dedine, ťažšie sa sem budú vracať, čo koniec-koncov povedie k postupnému zániku osady,“ hovorí starosta. Samozrejme, aj v súčasnosti majú so školou výdavky, nakoľko tá patrí iba odborne k tatianskej škole. Obec prevádzkuje aj materskú školu, ale aj v jej prípade museli zaviesť úsporné opatrenia: zlúčili skupiny, dnes majú iba dve a tak zamestnávajú menej učiteľov.
Mestská škola zabezpečí suplovanie a dvoch učiteľov, ktorí chodia vyučovať do Tardošu. Miestna samospráva sa zas zaviazala, že bude deťom platiť poplatky za štátnu skúšku zo slovenského jazyka.
Tardošská škola mala problém so zabezpečením vlastných pedagógov na niektoré predmety, informuje nás riaditeľka Irena Pintérová, ktorá vedie inštitúciu už 15 rokov. Nové nariadenie Ministerstva školstva MR predpisuje školám zamestnávať na výučbu talentových predmetov odborných pedagógov. Takto je počet učiteľov, ktorí sem dochádzajú vyučovať, ale nie sú zamestnancami školy, päť, kým počet „vnútorných“ pedagógov, vrátane učiteľov v družine, desať. „Avšak vieme, že život učiteľov hlavne v malých osadách nespočíva v tom, že si odučia svoje hodiny, s deťmi sa zaoberajú poobede, pripravujú ich na miestne podujatia a pod. Na plecia desiatich pedagógov teda dolieha veľký kus práce,“ hovorí I. Pintérová.
V tomto školskom roku prestúpilo prah tardošskej školy 12 prváčikov a v júni sa s ňou rozlúčia jedenásti ôsmaci. V štúdiách budú pokračovať na stredných školách a gymnáziách v okolitých mestách.
Prvá škola pôsobila v Tardoši pri kostole, bola to cirkevná škola. V polovici 20. storočia vybudovali novú, ktorá tvorí základ terajšej školy. Na začiatku prebiehala výučba v oboch budovách. Potom pôvodné štyri obrovské učebne poschodovej budovy rozdelili a na každom poschodí zriadili tri triedy. K tejto budove časom pristavili ďalšiu, prerobili aj suterén, kde vytvorili odborné kabinety a minulý rok pribudla aj telocvičňa. Medzi dvomi budovami je prechod pre učiteľov.
Žiaci tardošskej školy sa môžu zapájať do rôznych mimoškolských krúžkov: do slovenského, do divadelného (v maďarčine), športového, ako aj do krúžku matematiky, výpočtovej techniky a nemeckého jazyka. Hudobná škola v Tate má sesterskú sekciu v Tardoši, kde si deti môžu osvojovať hru na klavíri, dychových nástrojoch a teóriu hudby, ostatní dochádzajú do Taty. Jedna tretina miestnych žiakov sa učí hrať na nejakom hudobnom nástroji.
Život v tardošskej škole je naozaj čulý: deti si merajú vedomosti z rôznych predmetov na školskej, ale aj na vyššej úrovni. Čo sa týka slovenčiny, práve tardošská škola bola iniciátorkou usporiadania vedomostnej a recitačnej súťaže pre žiakov škôl Komárňansko-Ostrihomskej župy, kde sa vyučuje slovenčina ako predmet. Táto župná súťaž má veľmi dobrú odozvu medzi ostatnými školami, vlani sa na ňu prihlásilo skoro šesťdesiat žiakov.
Najvýznamnejším absolventom školy je turkológ Lajos Fekete, po ktorom bola škola pomenovaná.
Tardošskí žiaci majú možnosť raz ročne sa zúčastniť na štvordňovom výlete na Slovensko. „Škola má program vypracovaný na štyri roky. Každý rok ideme do inej časti materskej krajiny a takto deti, ktoré od piateho ročníka absolvujú tieto výlety, pochodia všetky časti Slovenska,“ tvrdí I. Pintérová, podľa ktorej touto formou dopĺňajú výučbu slovenskej vzdelanosti, ktorú vyučujú v rámci hodín slovenčiny.
„Deti a pedagógovia podľa mňa nič nezbadali z integrácie,“ hovorí pani riaditeľka. Ako nás informovala, zmenila sa pracovná náplň tajomníka a vedúceho inštitúcie, ktorí majú koordinovať činnosť dvoch inštitúcií. O tom, či je to dobré pre deti a pre školu, alebo nie, sa nevedela vyjadriť, nakoľko uplynulo ešte málo času. Rodičia tiež podporili pripojenie sa k tatianskej škole.
Členovia slovenskej samosprávy mali obavy, že integráciou tardošská škola stratí zo svojho národnostného rázu, ale nateraz sa tak nestalo. Pevne veríme, že ich obavy sa nesplnia ani v budúcnosti a tardošské deti fúziou iba získajú.
Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku za finančnej podpory Ministerstva školstva Maďarskej republiky vypisuje súťaž pre deti a mládež, ktorá bude zameraná na genealogický výskum a spracovanie výsledkov bádateľskej činnosti v slovenskom jazyku.
Úlohou je spracovanie dejín vlastnej rodiny.
Cieľom je získať prehľad o našej bližšej a dávnejšej minulosti
Práca sa môže zamerať na nasledujúce tematické okruhy, z ktorých si účastník ľubovoľne môže zvoliť jednu alebo viac tém:
- Kto som ? (Vlastný životopis)
- Kto sú moji najbližší? (Životopis mamy, otca, súrodencov, starých rodičov, prastarých rodičov, iných bližších členov rodiny.)
- Opis prostredia, v ktorom žijem (dedina, mesto, kraj, jeho zvláštnosti, krátka história, fotografie, kresby).
- Rodostrom rodiny
- Príbehy a príhody zo života členov rodiny, spomienky členov rodiny, zvyky v rodine
- Osudy najvýznamnejších osobností v rodine.
- Opis povolaní, ktoré členovia rodiny vykonávali či vykonávajú, ich úspechy, ocenenia.
- Záujmy členov rodiny (záhradníctvo, písanie básní, poviedok, divadlo).
- Povesti v našej rodine
- Aké jazyky ovládajú členovia rodiny?
- Naša rodina vo svete (kde všade sú členovia našej rodiny, čím sa zaoberajú).
- Ako bývali moji predkovia? Čo tvorilo súčasť ich bytu /domu?
- Ktorý z predmetov v našej domácnosti je najstarší (hrnčeky, vázy, hodinky), opis spomínaných predmetov
- Knihy v našej rodine. Akú najstaršiu knihu má naša rodina vo svojej knižnici?
- Čo skrývajú rodinné albumy, fotografie?
- Rodinný archív, zdokumentovanie zaujímavých písomností členov rodiny, denníkov, osobnej korešpondencie.
- Hroby členov rodiny, zdokumentovať, kde sú pochovaní predkovia, fotografie hrobov.
- Piesne a zvyky v našej rodine, tradície (jedlá, zvyky na sviatky, atď.)
Vekové kategórie
I. žiaci 7. - 8. tried
Na základe ústneho podania rodičov, starých rodičov, respektíve starých záznamov zachovaných v rodine (napr. Tranoscius, hospodárske zápisnice atď.)
Rozsah práce: min: 3 - max. 5 strán.
II. žiaci stredných škôl
K spracovaniu slúži ten istý materiál, ako pri prvej vekovej kategórii.
Rozsah práce: min. 5 - max. 10 strán.
III. vysokoškoláci, univerzitní poslucháči, pracujúca mládež do 30 rokov
Okrem hore uvedeného materiálu sa očakáva od uchádzačov tejto vekovej kategórie spracovanie patričného archívneho materiálu (matriky, daňové súpisy, iné súpisy).
V prípade záujmu o výskum náš ústav nadviaže styky s patričnými župnými archívmi.
Rozsah práce: min. 8 - max. 12 strán.
Do poroty budú pozvaní slovenskí a maďarskí odborníci.
Odmeny:
I. veková kategória
I. cena 10 000 Ft
II. cena 8 000 Ft
III. cena 6 000 Ft
II. veková kategória
I. cena 16 000 Ft
II. cena 12 000 Ft
III. cena 8 000 Ft
III. veková kategória
I. cena 20 000 Ft
II. cena 18 000Ft
III. cena 15 000 Ft
Odmenení budú všetci účastníci súťaže aj ich pedagógovia. Najlepšie práce, resp. ukážky z nich budú predstavené autormi 16. apríla v Slovenskom Komlóši a uverejnené v Ľudových novinách, v Čabianskom kalendári a v Našom kalendári.
Práce treba zaslať v elektronickej podobe na CD a v štyroch exemplároch vytlačených na papieri formát A4 v textovom editore MS Word na adresu VÚSM (5600 Békešská Čaba, Ul. Szabó D. č. 42, tel.: 06/66 -527-390, e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. ). Za projekt zodpovedá: doc. Tünde Tušková, PhD.
Termíny:
31. januára 2010 - Prihlásenie sa do súťaže.
15. marca 2010 - zaslanie prác.
16. apríla 2010 - vyhodnotenie súťaže, prezentácia najlepších prác.
Meno: ...............................................................................................
Škola / pracovisko: ..........................................................................
trieda: .......................................................................
(Keď prihlasujúci pracuje, na túto otázku neodpovedá.)
Názov práce: ....................................................................................
Učiteľ pripravujúci žiaka na súťaž (pri III. vekovej kategórii nie je požiadavka): ..........................................................................................................
Adresa: ............................................................................................
Tel.: ............................Fax.: ........................E-mail.: ......................
Dátum: ..............................................................................................
.....................................
podpis
Verejnoprospešná nadácia pre Slovákov Maďarsku pri Celoštátnej slovenskej samospráve vypisuje v školskom roku 2009/2010 Súbeh pre žiakov 7. tried základných škôl a ich mentorov. Prihlásiť sa môžu žiaci 7. tried ZŠ, ktorí mienia v školskom roku 2011/2012 pokračovať v štúdiu na Slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe alebo v Budapešti.
Cieľom je podporiť žiakov 7. tried, ktorí by chceli pokračovať v štúdiu na Slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe alebo v Budapešti, ako aj pedagógov, ktorí sa popri svojich pracovných povinnostiach venujú týmto žiakom.
a) všeobecné:
· študijný priemer min. 4,00/dobrý,
· úspešná účasť na súťažiach domácich alebo organizovaných
materskou krajinou
· vykonávanie slovenskej kultúrnej činnosti,
· používanie slovenského jazyka v každodennej komunikácii,
· výskum alebo projekt v oblasti slovenského jazyka, literatúry, dejín, národopisu a pod., účasť v táboroch na území Slovenskej republiky
b)konkrétne:
Zostavenie projektu „Ja a moja rodina“, ktorý má obsahovať:
· predstavenie mesta (obce), v ktorom (v ktorej) žiak žije,
· predstavenie členov rodiny,
· predstavenie sa.
Rozsah projektu: 4 strany A4 + príloha (fotografie, mapky, kresby atď.). Projektovú prácu je potrebné odovzdať napísanú rukou (nie na počítači). Termín odoslania prihlášok: 31. januára 2010 na adresu: Verejnoprospešná nadácia pre Slovákov v Maďarsku, 1114 Budapest, Fadrusz u. 11/A. Program poskytne žiakom štipendium vo výške 150 000 Ft a podporu mentorom v hodnote 50 000 Ft na žiaka, počas školského roka.
Peniaze budú zasielané na bankový účet, otvorený na meno úspešného uchádzača po jeho prijatí na slovenské gymnázium. Ak uchádzač na určené gymnázium nenastúpi, finančné prostriedky mu nebudú vyplatené.
Mentor bude dostávať stanovenú podporu vo výške 5 000 Ft mesačne na žiaka po úspešnom absolvovaní polročného projektu (teda 25 000 Ft polročne na žiaka). Mentorom sa môže stať učiteľ slovenského jazyka, resp. učiteľ predmetu, ktorý sa vyučuje po slovensky v jedno-, dvojjazyčných školách a v školách, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet.
Do súbehu sa treba prihlásiť na tlačivách, ktoré budú na webovej stránke http://www.szlovak-pmk.sulinet.hu/Možno si ich zaobstarať aj v sídle CSS 1114 Budapest, Fadrusz u. 11/A a v Slovenskom pedagogickom metodickom centre (5600 Békéscsaba, Jilemnicky u. 1.).
· životopis žiaka v slovenskom jazyku,
· kópiu polročného vysvedčenia (7. trieda),
· kópiu diplomov, certifikátov a iných dokladov získaných na súťažiach
· čestné prehlásenie rodiča,
· odporúčanie mentora v slovenskom jazyku.
Projektové práce posúdia a o udelení štipendií i podpôr budú rozhodovať členovia kuratória Verejnoprospešnej nadácie pre Slovákov v Maďarsku na základe návrhu Slovenského pedagogického metodického centra.
Slovenská škola v Novom Meste pod Šiatrom odštartovala program zdravého stravovania žiakov 1. až 4. ročníka, v rámci ktorého sa od 4. januára do konca školského roka ujde každému žiačikovi každý deň po jednom zdravom jabĺčku.
Program smerujúci na vytvorenie správneho stravovacieho návyku v kruhu mládeže na nižšom stupni, nazvaný Ovocný program v školách, podporuje Ministerstvo rozvoja vidieka a pôdohospodárstva MR. Škola po dohode s firmou Nyír-Kert každý týždeň dostane dodávku čerstvých, na priamu konzumáciu upravených jabĺk. V zmluve uvedení pracovníci školy sú po prebratí tovaru zodpovední za dennú distribúciu a vedenie evidencie spotreby, ktorej ukazovateľom je vždy aktuálny počet žiakov. Učitelia tiež musia dbať na to, aby deti zjedli jablká mimo desiatovej alebo olovrantovej prestávky. Cieľom programu je totiž vytvoriť správny návyk konzumovania ovocia mimo hlavného stravovania. Veríme, že tento cieľ sa nám spoločnými silami v prospech vývoja zdravej generácie podarí do konca školského roka splniť. Milí naši maličkí, dobrú chuť!
Slovenská základná škola v Novom Meste pod Šiatrom usporiada 6. februára o 18. hod. v jedálni inštitúcie tradičný benefičný ples. Do tanca bude hrať kapela Metro. Príjmy z plesu, na ktorý si môžete kúpiť lístky na sekretariáte školy, venuje nadácia školy na podporu detí, ktoré sa rozhodnú zložiť štátnu skúšku zo slovenského jazyka, na usporiadanie táborov, na športové akcie a na výmenné pobyty detí v zahraničí.
Minuloročné celoštátne ekumenické stretnutie cirkevných zborov a koncert chrámovej hudby sa uskutočnilo v Kostole sv. Vavrinca v Pišpeku. Kto bol svätý Vavrinec, ktorého si Pišpečania vybrali za patróna svojho kostola?
Sv. Vavrinec, diakon a mučeník, sa narodil v Španielsku okolo r. 230. Patril k sprievodu pápeža Sixta II. a spolu s ním podstúpil aj mučenícku smrť. Jeho služba spočívala okrem posluhovania pri oltári hlavne v rozdávaní almužny chudobným a chorým. Bol správcom cirkevného majetku. V čase prenasledovania cisára Valeriána všetok majetok kresťanov prepadol v prospech cisára. Preto po mučeníckej smrti Sixta II. cisárov námestník vyžadoval od Vavrinca vydanie všetkého majetku Cirkvi. Vavrinec sľúbil, že do troch dní ho zhromaždí. Počas 3 dní porozdával všetko chudobným a chorým, priviedol ich pred námestníka a povedal: „Hľa! Toto sú opravdivé poklady našej Cirkvi; to je naše zlato, perly a šperky, ktoré som sľúbil ukázať a dať.“
Námestník to pokladal za hrubú urážku a dal Vavrinca kruto mučiť. Bili ho olovenými palicami, položili ho na žeravé pláty a nakoniec ho upálili na rošte. Nad hrobom mučeníka je postavená jedna zo siedmich hlavných bazilík Ríma, ktorá bola viackrát prestavaná.
Úcta sv. Vavrinca bola po úcte k sv. Petrovi a Pavlovi najviac rozšírená v Ríme, o čom svedčí fakt, že okrem spomínanej baziliky je mu v Ríme zasvätených viac ako 30 ďalších kostolov.
V ikonografii je sv. Vavrinec zobrazený ako mladík s ražňom, často s mešcom peňazí a chlebom, zriedkavejšie s knihou.
V Kostole sv. Vavrinca v Pišpeku a pred kostolom sa nachádza jeho socha. V kostole je aj unikátna pamiatka, kazateľnica, ktorá bola zhotovená v roku 1749.
Nemecko, Taliansko a Česko sužujú extrémne prejavy zimy, v Maďarsku je jeden týždeň zimný a druhý jarný. Silné mrazy a sneženie komplikovali dopravu. V Turecku zahynulo pri búrkach najmenej šesť ľudí. Zima neobišla ani Slovensko, kde spôsobila najmä chaos na cestách. Najviac ťažkostí v cestnej premávke v Maďarsku spôsobil decembrový sneh v Peštianskej župe v okolí Zsámbéku, kde napriek dvojnásobnému posypu sa niekoľko nákladných vozidiel zošmyklo z cesty.
Hlavné mesto dostalo biely šat za jeden deň nepretržitého sneženia. V súvislosti s globálnym otepľovaním bude podľa našich informácií v nadmorskej výške pod 1500 m ubúdať snehu. Počasie sa mení zo dňa na deň, zimné dni striedajú jarné, nečudo teda, že v Budapešti, ani vo väčších mestách Maďarska sa sneh dlho neudržal. Ostal však v prírode, kde skrášlil okolie. Sneh bol vždy neoddeliteľnou súčasťou zimnej scenérie, o čom svedčia aj naše zábery spod Pilíša. Ale aj veľkomesto opeknie, keď zapadne snehom, o čom sa tiež môžete presvedčiť.
Na tradičnej prezentácii knižných noviniek bratislavského vydavateľstva Kalligram v Slovenskom inštitúte predstavili verejnosti aj maďarský preklad diela slovenského historika Romana Holeca o bratislavskej Dynamitke. My vám ponúkame na čítanie zaujímavú štúdiu autora o tejto téme.
Hoci Slovensko patrilo do roku 1918 k najpriemyselnejším oblastiam Uhorska, v jeho ekonomike stále dominovala agrárna sféra. Podobné protirečenia boli evidentné na každom kroku. Na jednej strane tu vznikol celý rad špičkových priemyselných podnikov, najmä na báze miestnych surovinových zdrojov alebo nerastného bohatstva. Na druhej strane nemala industrializácia plošný charakter a podniky sa nevybudovali v mestách alebo dopravných uzloch, ale izolovane a predovšetkým pri spomínaných zdrojoch. Výnimku predstavovali niektoré moderné elektrotechnické‚ chemické a zbrojárske továrne, ktoré vznikli v mestách na základe potreby doby a bez akýchkoľvek tradícií. Takým príkladom je továreň Dynamit Nobel, ktorej výstavba sa začala v Bratislave roku 1873. Táto akciová spoločnosť patrila do siete tovární Alfreda Nobela, rozosiatych po celej Európe i mimo nej. Sám Nobel kontroloval priebeh výstavby bratislavského podniku, ktorý sa čoskoro stal jedným z najdôležitejších v jeho viedenskom koncerne. Jeho výrobný sortiment predstavovali dynamit, strelná bavlna, nitrocelulóza a ďalšie komodity. Výbušniny sa mali využívať predovšetkým v baníctve a pri stavebných prácach. Podľa niektorých údajov sa napr. aj pri výstavbe povestného Arlberského tunela pod Alpami použil dynamit z Bratislavy. Podnik mal vlastné parné stroje a elektráreň. Elektrinu v nej získanú využil na osvetlenie prevádzok i pohon strojov.
Roku 1895 v súčinnosti s hamburským podnikom Dynamit AG spolurealizovala bratislavská Dynamitka projekt fabriky na výrobu kyanidu sodného v južnej Afrike. Nová továreň vznikla v Transvaale a čoskoro zamestnala 3 850 pracovníkov, z toho 40 odborníkov priamo z Bratislavy a asi 70 % domorodcov. Roku 1898 sa tu už vyrobilo štyrikrát viac dynamitu ako v celej Rakúsko-uhorskej monarchii. Koniec veľkým perspektívam však urobila búrska vojna. S eskaláciou zbrojenia a s približujúcou sa prvou svetovou vojnou nadobudla továreň strategický význam. Stala sa hlavným dodávateľom munície pre pozemné a námorné vojská Rakúsko-Uhorska. Využívali sa v nej najmodernejšie technológie a postupne pribudli prevádzky na plnenie torpédových náplní, na výrobu zariadení na odpaľovanie výbušnín, početné laboratóriá a ďalšie výrobne. Pred vojnou bola Dynamitka najväčším výrobcom výbušnín v monarchii, dosahovala až dve tretiny celoštátnej produkcie. Prvé obdobie veľkého rozmachu uzavrel koniec vojny, počas ktorej továreň zamestnávala okolo 3 000 ľudí. Bratislava bola najväčším mestom na území Slovenska a bolo z nej blízko do hlavných centier monarchie Viedne i Budapešti. Na prelome 19. a 20. storočia v nej žilo 65 000 ľudí, mala prístav na Dunaji a schádzali sa tu železnice z takmer desiatich rôznych smerov. Továreň takéhoto strategického významu preto v Bratislave nevznikla náhodou a jej kapitál začínal postupne vo veľkom expandovať i mimo Uhorska.
Rozpad monarchie a začlenenie Bratislavy do novovzniknutej Československej republiky (ČSR) priniesli podniku Dynamit Nobel značné problémy. Faktory ako konkurencia vyspelého českého priemyslu, prechod na mierový výrobný program, spretŕhanie tradičných obchodných väzieb, povojnová hospodárska kríza komplikovali v nových podmienkach jeho postavenie. Navyše od roku 1923 stratila na 30 rokov licenciu na výrobu výbušnín, ktorá sa sústredila v českom Semtíne. Šestnásť percent akcií tohto nového podniku (rovnaký podiel mal anglický a francúzsky kapitál) však držala v rukách bratislavská továreň. Úlohu pri presune tejto kľúčovej výroby do Semtína zohrali aj strategické dôvody. Bezprostredná blízkosť maďarských hraníc zvyšovala zraniteľnosť Dynamitky, ktorá stále zostávala v rukách rakúskeho a maďarského kapitálu. V duchu nostrifikácie sa jej vedenie síce presunulo z Viedne do Bratislavy, ale rozhodujúci vplyv si udržali rakúski, resp. bratislavskí Nemci. Neskôr sa v obave pred socializačnými tendenciami v Rakúsku dostávali do sféry jej vplyvu všetky rakúske podniky vrátane bývalej viedenskej centrály. Produkcia v Dynamitke stagnovala, a preto sa intenzívne hľadal náhradný výrobný program, ktorý sa týkal najmä potravinárskej výroby, výroby umelých hnojív, komponentov do acetylénu, kyseliny sírovej, kysličníka síričitého, bieliacej hlinky atď. Primerane tomu vznikali nové prevádzky, závody a dcérske spoločnosti. V 30. rokoch 20. storočia už skonsolidovaná továreň založila niekoľko dcérskych akciových spoločností, ktoré sa zaoberali predovšetkým obchodnou činnosťou. Svedectvom konsolidácie sa stal kapitálový prienik mimo územia ČSR. Dynamitka mala rozhodujúci podiel na viacerých chemických podnikoch v Rakúsku, Juhoslávii, Švajčiarsku, Maďarsku, Rumunsku. Z toho pramenila príťažlivosť pre kapitánov nemeckého chemického priemyslu. Medzinárodné väzby boli pre nich oveľa zaujímavejšie ako sortiment výroby alebo momentálne výrobné kapacity, hoci vývojový potenciál v týchto ukazovateľoch tiež nebol na zahodenie. Nemecký kapitál síce zostával dominantným vlastníkom Dynamitky, ale vzhľadom na politickú konšteláciu zaujal v medzivojnovom období vyčkávaciu pozíciu. Už pred Mníchovskou dohodou (30. 9. 1938) mal nemecký chemický koncern I. G. Farbenindustrie (skrátene Farben) z dôvodu rozhodujúceho postavenia vo väčšine medzinárodných kartelových zmlúv významné slovo i na Slovensku, ba cez nemeckú akciovú spoločnosť Dynamit Troisdorf si nepriamo udržiaval významnú kapitálovú účasť aj v bratislavskej Dynamitke. Cez jej nemecké vedenie tak dostávali exponenti I. G. Farben už pred Mníchovom dostatočné informácie o problémoch a trendoch slovenského chemického priemyslu. S približujúcim sa,,rozuzlením” stredoeurópskych pomerov zostávala Dynamitka v zálohe ako rozhodujúci kľúč k strategickému ovládnutiu chemického priemyslu celej juhovýchodnej Európy.
Koncern I. G. Farben postupoval viacerými smermi. Jeden z nich viedol cez Čechy. V lete 1938 sa uskutočnili v jeho centrále rokovania o prevzatí Spolku pre chemickú a hutnícku výrobu v Ústí nad Labem, kľúčového podniku v oblasti ťažkej chémie. Týždeň pred nemeckým obsadením pohraničných oblastí ČSR, do ktorých spadalo aj sídlo Spolku, už boli dvaja riaditelia nemeckého koncernu ustanovení za komisárov pre podniky Spolku. Cieľom plánu I. G. Farben zo septembra 1940 bolo úplné získanie slovenských chemických podnikov do vlastných rúk. Ďalší postup smeroval priamo na Slovensko. Hermann Göring ako zmocnenec pre štvorročný plán neraz deklaroval cieľ spraviť z Čiech a Moravy nemecké domíniá a Slovensko si priemyselne úplne podrobiť, pričom zdôrazňoval dôležitosť mapovania výskytu nafty a rúd. V dňoch 11. a 12. 10. 1938 rokovali v Berlíne s H. Göringom a Arthurom Seyssom-Inquartom reprezentanti Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) Ferdinand Ďurčanský a Alexander Mach. Doslova ponúkali hospodársky potenciál krajiny za ochranu budúcej štátnej samostatnosti. Dňa 14. októbra sa v Budapešti uzavrela zmluva medzi I. G. Farben a Dynamitom Nobel o predaji akcií rakúskych podnikov a ich dcérskych spoločností z rúk bratislavského do rúk nemeckého koncernu. Dynamitka sa vzdala vplyvu na rakúskom trhu. Za rezignáciu na akékoľvek konkurenčné pôsobenie na trhoch Ríše sa I. G. Farben zaväzovala svojmu bratislavskému partnerovi platiť ročne 90 000 mariek. Ďalšie možnosti poskytoval vplyvný Výbor pre juhovýchodnú Európu I. G. Farben (Südosteuropaausschuss). Na jeho prvom zasadaní 26. októbra sa stretli špičkoví predstavitelia nemeckého koncernu, aby vytýčili koncepcie a v duchu záujmov I. G. Farben usmernili jeho kroky na juhovýchode Európy. Nečudo, že medzi členmi výboru nechýbali ani poprední predstavitelia Dynamitky, ktorá mala vďaka väzbám na strednú Európu a Balkán predpoklady na napĺňanie podobných zámerov. Z poverenia Výboru pre juhovýchodnú Európu sa v novembri 1938 uskutočnili v Bratislave pod kuratelou Heinricha Gattineaua rozhovory so štátnym sekretárom a vodcom nemeckej menšiny na Slovensku Franzom Karmasinom, ako aj s poverencom Seyssa-Inquarta a nemeckým konzulom von Truffelom. Gattineau v prísne dôvernom materiáli zhrnul základné tendencie vývoja na Slovensku: slovenská vláda sa pokúša úplne eliminovať z bežného života všetky maďarské vplyvy, rovnako si neželá akýkoľvek český vplyv na ekonomiku Slovenska a prijímajú sa ostré opatrenia aj k eliminácii židovského vplyvu, na druhej strane vláda a nemecká menšina veľmi počítajú s nemeckou hospodárskou pomocou. Na margo Dynamitky sa konštatovalo: “Podnik Dynamit Nobel AG je považovaný za nemecký oporný bod v Bratislave. Vláda a nemecká,Volksgruppe” očakávajú od I. G. Farben, že ako väčšinový vlastník čo najrýchlejšie uskutoční zmeny v židovskom vedení a správnej rade. Vhodné osobnosti, ktoré sa javia ako prijateľné tak pre vládu, ako aj pre nemecké miesta, sa môžu navrhnúť.”
Cesta k zmocneniu sa Dynamitky bola možná až po rozpade ČSR v marci 1939. Uskutočnilo sa zdanlivo legálnou formou - prevodom akcií. Ešte na valnom zhromaždení 28. 7. 1938 držal rozhodujúci balík akcií (vyše 50 %) tejto spoločnosti jej prezident a československý štátny občan Erwin Philipp, o zvyšok akcií sa delili Dynamit Troisdorf, a. s., z Kolína nad Rýnom a budapeštianska Obchodná maďarská banka (Pesti Magyar Kereskedelmi Bank). Nasledovala však horúca jeseň 1938 - mníchovský diktát veľmocí, oklieštenie ČSR, autonómia Slovenska, obdobie tzv. druhej republiky, vyhlásenie Slovenskej republiky, Protektorátu Čiech a Moravy. Na zasadaní správnej rady 21. 6. 1939, na ktorom sa predstavitelia českého a slovenského kapitálu vzdali postov, prišiel rad aj na Philippa. Keď splnil úlohu murína a odstránil árijsky nevhodných ľudí z vedenia podniku, musel vzhľadom na židovský pôvod odísť aj on. Všetko bolo jasnejšie o mesiac neskôr. Na valnom zhromaždení Dynamitu Nobel 28. júla sa už zástupcovia koncernu I. G. Farben preukázali väčšinou jeho akcií (priamo cez akcie E. Philippa a nepriamo cez Troisdorf) a obsadili správnu radu. Je viac ako pravdepodobné, že na Philippa sa vyvíjal nátlak, ktorý v súlade so stupňujúcimi sa prejavmi antisemitizmu v tlači a v prejavoch najvyšších politických predstaviteľov a protižidovskými opatreniami vládnych orgánov dosiahol svoje. Donútil ho odpredať pod cenu väčšinu akcií, aby si zachránil aspoň holý život. Vedenie bratislavského Dynamitu Nobel ovládli popredné osobnosti nemeckých chemických koncernov, najmä I. G. Farben. V dňoch 18. a 19. 12. 1939 sa uskutočnilo v Bratislave zasadanie jeho správnej rady, ktoré sa stalo z viacerých dôvodov pamätným. Zúčastnila sa na ňom elita nemeckého chemického priemyslu a na slávnostnej večeri v hoteli Carlton sa stretla s ministrami hospodárskych rezortov Slovenskej republiky. Štátny záujem na rozvoji najväčšieho chemického podniku na Slovensku sa nedal vyjadriť rukolapnejšie. Správna rada vytýčila smelý investičný program, ktorý demonštroval nielen záujem I. G. Farben o hospodárske využitie Dynamitky, ale i významnú úlohu, ktorú mu pripisovali nemeckí kapitáni priemyslu z hľadiska vedenia vojny.
Vstup mamutieho nemeckého koncernu do bratislavskej spoločnosti znamenal okrem jej podriadenia aj rozsiahle investičné možnosti do rozvojových výrobných programov. Rovnako významné zostali medzinárodné aktivity. Aj preto správna rada na každom zasadaní bez problémov schvaľovala obrovské finančné prostriedky na investičné programy v rámci podniku i mimo Slovenska, predovšetkým na Balkáne. Aj preto malo každé zasadanie správnej rady reprezentatívnu podobu účasťou nemeckých expertov a priemyselníkov, ale aj významnú spoločensko-politickú časť, v rámci ktorej sa s predstaviteľmi spoločnosti stretávala slovenská hospodárska elita, predstavitelia štátu, vedenie nemeckého zastupiteľského úradu a vojenskej misie na Slovensku. S pribúdajúcimi rokmi vzrastala “popularita“ týchto zasadaní aj vďaka sprievodným programom (poľovačky) a bohatým darčekovým košom s artiklami, o ktorých v Nemecku v tom čase už nechyrovali. Roku 1941 dosiahol akciový kapitál Dynamitky hodnotu 150 miliónov korún, čím sa stala najväčšou akciovou spoločnosťou na Slovensku. Aj ukazovatele jej obratu z nej robili “výkladnú skriňu” slovenskej ekonomiky, hoci z jej prosperity profitovalo Slovensko len nepriamo. Rozšírila aktivity v Maďarsku, v Protektoráte Čechy a Morava, v Rumunsku, ale aj na samotnom Slovensku. Kontrolovala napríklad rafinériu Apollo spracúvajúcu ropu z Kaukazu, Haliče, Rumunska, Slovenska. Zachovala si silné pozície v Chorvátsku, menšie v Srbsku. Rokovala s bulharskou a chorvátskou vládou, čo svedčilo o jej vplyve a možnostiach, devízy získavala obchodom s neutrálnymi štátmi. V prípade výroby kyseliny sírovej využila fakt, že práve obchodného riaditeľa Dynamitky H. Gattineaua poverila Ríšska ústredňa chémie skoordinovať výrobné a odbytové pomery v juhovýchodnej Európe. Zástupcovia Bulharska, Rumunska, Maďarska, Srbska a Chorvátska museli predložiť podklady na riaditeľstve Dynamitky. Výrobňa výbušnín patrila v čase vojny, pochopiteľne, k najziskovejším prevádzkam a mala rozhodujúci podiel na tom, že rok 1941 sa skončil s hrubým ziskom 18-19 miliónov korún, oproti 16,3 milióna za rok 1940. V novembri 1941 tvorila výroba výbušnín pätinu celkového obratu fabriky. Vo februári 1941 naplánovala správna rada spoločnosti investície vo výške 99,1 milióna Sk. Táto obrovská suma sa kryla obligáciami, navýšením kapitálu a pôžičkami. V októbri 1942 začal v Bratislave prevádzku závod Vistra, najmodernejší podnik na výrobu umelého hodvábu vo vtedajšej Európe, ktorý mal vyrábať 7 000 ton viskózových vláken ročne. Vojnová konjunktúra a rozsiahle investičné aktivity však netrvali dlho. Udalosti na frontoch a ekonomické problémy v jednotlivých štátoch, problémy so surovinami a neplatenie za dodávky výrobkov spôsobili, že od roku 1943 sa dostával bratislavský Dynamit Nobel do čoraz vážnejších problémov. A na konci roka 1944 už možno hovoriť o jeho agónii.
Na začiatku apríla 1945 sa začali boje o Bratislavu, ktoré poškodili viaceré administratívne i výrobné objekty Dynamitky. Podnik obsadila Červená armáda, čím vstúpil do úplne novej etapy existencie. Transformácia na nové podmienky sa spájala s veľkými problémami povojnového hospodárstva a politickej situácie obnoveného Československa. Namiesto starého vedenia, ktorého najväčšie “ryby“ čakal norimberský proces, sa dostal do správy nových majiteľov. Tým bol anonymný “ľud“. Vojnová výroba prestala mať po nastolení mieru opodstatnenie. Ľudia verili, že natrvalo. Aj bratislavská Dynamitka zúfalo hľadala nové produkty a odvetvia výroby. Jej pohľadávky na klíringových účtoch sa ukázali napriek úpornej snahe nového vedenia nedobytné. Pritom dosahovali hodnotu desiatok miliónov korún: “Náš finančný stav následkom zamrznutia našich pohľadávok nielen v clearingu, ale aj u odberateľov v cudzine, sa do takej miery zhoršil, že od doby oslobodenia zápasíme stále s finančnými ťažkosťami“, konštatovali noví kapitáni podniku. Už roku 1946 sa predstavitelia podniku snažili dokázať, že Dynamit Nobel bol pred vojnou vždy v rukách čs. štátnych príslušníkov a nemecký kapitál v ňom nehral žiadnu úlohu. Najväčším argumentom o absencii podielu “na nacistickej rozpínavosti” bola skutočnosť, že najväčšími akcionármi boli Židia. Až po ich odstránení Nemcami (“zo Slovákov nikto tento nátlak nevykonal, v podniku, naopak, oni sami boli Nemcami utláčaní“) sa údajne vo vedení bratislavského podniku presadil koncern I. G. Farben. Ďalším akútnym problémom bolo zachovanie väzieb s juhovýchodnou Európou a tým i multinacionálnosti koncernu. Očakávania vedenia podniku prešli v tomto smere protirečivým vývojom. Najprv vládla skepsa - veď po prechode frontov prešli továrne do nútenej správy ako nepriateľský majetok. Potom sa však, v súvislosti s ľudovodemokratickou orientáciou štátov obsadených Sovietmi, začalo špekulovať. Napríklad podniky Dynamitky v Rumunsku vojna prakticky nepoškodila, boli vo veľmi dobrom stave a len hodnota jedného z nich bola väčšia ako hodnota všetkých ostatných československých podielov v Rumunsku. Až v lete 1946 sa podarilo vstúpiť do rokovaní s rumunskými orgánmi a so sovietskymi vojenskými predstaviteľmi. Od nich sa dozvedeli, že akcie rumunských chemických podnikov “patrili vraj v rozhodujúcej dobe Nemcom a preto má mať nárok na ne ZSSR“. Predstaviteľ Červenej armády však pripustil, že práve prebiehajúce medzivládne československo-sovietske rozhovory v Moskve môžu východiskovú situáciu zmeniť v prospech Dynamitky. Napriek uisteniu, že do oficiálneho rozhodnutia sa nebude na štatúte uvedených podnikov nič meniť, už 31. 7. 1946 sa všetky akcie Dynamitu Nobel v Rumunsku protokolárne previedli na sovietsky podnik Ukrneft. Nič na tom nezmenil ani oficiálny protest bratislavského podniku, ani diplomatické aktivity Ministerstva zahraničných vecí ČSR v Prahe. Keď v jednotlivých štátoch začali víťaziť ľavicové ľudovodemokratické režimy s čoraz silnejším podielom komunistov na moci, nádeje na hospodársku spoluprácu, ktorá by nadviazala na staré väzby medzi materským podnikom a jeho dcérami, resp. závislými továrňami, znovu ožili. Avšak aj tieto nádeje sa ukázali márnymi a koncern bratislavskej Dynamitky sa už nikdy nepodarilo obnoviť.
.
.
.
.
.
.
..........................................................................................................................................