Keď v to januárové popoludnie niekto nazrel do divadelnej sály Slovenského inštitútu, zistil, že v preplnenom hľadisku sedelo zvláštne obecenstvo. V radoch vekovo a profesijne heterogénneho publika boli prítomní predstavitelia slovenského verejného života a slovenských inštitúcií v Maďarsku, predstavitelia univerzitných a akademických vedeckých dielní v Maďarsku a na Slovensku, ako aj zástupcovia maďarských vládnych úradov. Ten, kto lepšie pozná náš slovenský život, objavil v hľadisku aj pedagógov a študentov slovakistiky a početnú delegáciu zo Slovenského Komlóša na čele s primátorkou Ritou Garayovou. Za stolom na javisku sedela riaditeľka Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (VÚSM), ktorý oslavu zorganizoval, Alžbeta Uhrinová-Hornoková, členka Vedeckej rady VÚSM a docentka Univerzity Loránda Eötvösa v Budapešti Mária Žiláková a profesorka Anna Divičanová, ktorá je úzko spätá s oboma inštitúciami. Všetci prišli osláviť životné jubileum prvej dámy slovenskej vedy v Maďarsku Anny Divičanovej, ktorú ako prvý pozdravil Budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena pod taktovkou Marty Pálmaiovej Pápayovej a flautistka Beata Šutinská. Po privítaní prítomných moderátorka podujatia M. Žiláková odovzdala slovo hostiteľovi, riaditeľovi Slovenského inštitútu. Podľa slov Milana Kurucza oslávenkyňa zanechala po sebe hlboké a dôležité stopy, veď zmapovala hodnoty, na ktoré môže byť hrdá tunajšia slovenská menšina. Za záslužnú označil aj jej prácu na čele Verejnoprospešnej nadácie Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM) Lipa, ktorá vykonáva dôležitú činnosť v záujme toho, aby si slovenské deti z Maďarska mohli prehlbovať jazykové znalosti na Slovensku. Po príhovore A. Uhrinovej-Hornokovej, ktorá krátko predstavila životnú dráhu A. Divičanovej, prišiel na javisko známy etnograf Ondrej Krupa, aby oboznámil prítomných s jubilejným zborníkom, ktorý uzrel svetlo sveta na počesť jej 70. narodenín VÚSM za podpory CSS a Úradu predsedu vlády MR. Ako povedal, jej činnosť by sa snáď najvýstižnejšie dala charakterizovať výrazom výskumníčka národnosti, ktorá počas svojej životnej dráhy podávala a podáva systematickú diagnózu stavu našej menšiny, z ktorej vždy vyžarovala láska k Slovákom a osobitne k Slovákom v jej rodisku, Slovenskom Komlóši. Podľa „subjektívneho hodnotenia“ O. Krupu jubilejný zväzok Kontexty identity odráža mnohorakosť životného diela jubilantky. Týmto nevšedným spôsobom sa rozhodlo pozdraviť ju 63 maďarských a slovenských autorov, ale nájdu sa medzi nimi aj českí, poľskí a chorvátski vedci. Redaktormi zborníka boli A. Uhrinová-Hornoková, M. Žiláková a Eva Krekovičová z Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied, ktorá ako prvá z hostí z druhej strany Dunaja pozdravila jubilantku, svojimi „zvedavými očami“ skúmajúcu komunitu Slovákov v Maďarsku. Podľa predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) kniha A. Divičanovej Dimenzie národnostného bytia a kultúry, ktorý vznikol ako jedno z diel sumarizujúcich výsledky výskumnej práce, by mal byť povinnou príručkou pre každého, kto sa venuje našej komunite. Ján Fuzik ho označil za cennú prácu, ktorá o. i. poukazuje aj na význam národnostných inštitúcií. O tom, ako sa teória v jej živote spájala s praxou, svedčí to, že bola zakladateľkou a vedúcou prvého národnostného výskumného ústavu v Maďarsku. Ako povedal, je hrdý na to, že CSS mohla prevziať túto inštitúciu a v jej stopách boli založené ďalšie inštitúcie, ktoré prispievajú k zachovaniu našej Slovače. Na záver vyslovil radosť z toho, že sa nestala astronómkou, ako plánovala počas štúdia na gymnáziu, a tak zažiarila na vedeckom nebe našej komunity a tohto regiónu. A. Divičanová okrem vedeckej činnosti od 70. rokov pôsobila ako pedagogička na budapeštianskej univerzite, v mene ktorej ju pozdravil jej bývalý študent a súčasný kolega, vedúci Katedry slavistiky ELTE Róbert Kiss Szemán. Po krátkom hudobnom bloku zboru Ozvena, zostavenom zo slovenských ľudových piesní z rodiska oslávenkyne a spracovanom Jánom Šutinským, prišla na javisko predsedníčka ZSM. Ruženka Egyedová Baráneková z pestrej životnej dráhy oslávenkyne pripomenula súťaž Vyletel vták a členstvo v porote súťaže Slovenský škovránok, ako aj významný počin - založenie Slovenského výskumného ústavu v čase spoločenských zmien. Ružou z paličkovanej čipky sa jej poďakovala aj v mene rodičov, ktorých deti učila na univerzite a ktorým okrem slovenského jazyka a literatúry vštepovala aj hrdosť na svoju slovenskosť. Za študentov a slovenskú mládež sa jej prišla poďakovať aj Anna Komjáthiová z Veňarcu. Po renomovanom etnografovi Jánovi Botíkovi z Bratislavy v mene delegácie z rodiska prišiel A. Divičanovej zagratulovať farár Evanjelického cirkevného zboru v Slovenskom Komlóši Atila Spišák. Zároveň sa jej poďakoval za záslužnú činnosť na bohoslovenskej fakulte. Po ňom sa na javisku vystriedali Eva Hlôšková z Národopisne spoločnosti Slovenska, Magdaléna Paríková z Katedry etnológie Univerzity Komenského v Bratislave, hlavný vedecký pracovník Regionálneho výskumného ústavu Maďarskej akadémie vied v Békešskej Čabe József Kugler a Jaroslav Čukan z Nitrianskej univerzity, všetci dlhoroční známi jubilantky. Zástupca riaditeľky Slovenskej základnej školy a gymnázia v Békešskej Čabe Michal Lásik pozdravil oslávenkyňu v mene Čabianskej organizácie Slovákov a inštitúcie, kde v roku 1958 A. Divičanová maturovala a poďakoval sa jej aj za založenie školskej nadácie. Potom sa už dostala k slovu dojatá jubilantka, ktorá sa - vôbec nie v rozpore s obrazom, ktorý o nej máme - zmienila o speváckom zbore Ozvena ako pokračovateľa kedysi bohatej slovenskej speváckej kultúry v Budapešti a o tom, že rodina je základom zachovania národnostnej kultúry, ktorú v súčasnosti reprezentujú štyria príslušníci rodiny Šutinských, úzko spätí s týmto zborom. Ako povedala, zborník bol pre ňu prekvapením, poďakovala sa za veľkú prácu a prínos každého autora a prisľúbila, že každý príspevok si prečíta. Zaspomínala si na uplynulé desaťročia svojho pôsobenia na univerzite, kde začala pracovať v roku 1974, ktorá okrem vedeckej činnosti na báze tradície našich škôl vždy aj vychovávala. Na záver spomenula osemdesiat 70-ročných osobností, ktoré v decembri predstavil časopis Napút, medzi nimi bola aj ona. Ako povedala, dodalo jej sily, že všetci predstavení sú plní plánov a elánu a na záver vyslovila želanie, aby sa mladší kolegovia pozerali na tých v pokročilejšom veku ako na rovnocenných partnerov. Neoficiálna časť jubilejnej slávnosti sa začala prípitkom predsedu Vedeckej rady VÚSM, genetika Mateja Šipického, a pokračovala ďalšími gratuláciami a neviazaným rozhovorom. V mene redakcie Ľudových novín želáme pani profesorke, aby sa jej splnili predsavzatia a aby svojim šarmantným zjavom bola ešte dlho prítomná v našom verejnom živote.
Česť, že môžem pani profesorku pozdraviť pri tejto príležitosti, je zdanlivá. Môžem za ňu ďakovať nie vlastným zásluhám a vôbec už nie svojim osobným zásluhám, ale faktu, že sa pred skoro tridsiatimi rokmi rozniesla správa v našej triede, ktorá sa práve svedomite pripravovala na maturitné skúšky v budapeštianskom slovenskom gymnáziu, že istá pani Divičanová z Univerzity ELTE je vymenovaná za predsedníčku maturitnej komisie. Boli sme si istí, že bude od nás žiadať nielen maturitné odpovede na univerzitnej úrovni, ale keďže je autorkou literárnej antológie pre gymnáziá, budeme sa musieť nabifľovať všetky básne, ktoré obsahuje táto kniha, a najviac nás strašilo, že jej meno spolu s funkciou maturitnej predsedníčky vyvolávalo v nás hrozné asociácie spojené s nejakým divokým a krvilačným tvorom.
Potom prišla na maturitu drobná, šarmantná a milá pani, ktorá pozorne počúvala naše odpovede, povzbudivo prikyvovala, keď sme si to zaslúžili, dokončila naše myšlienky a vety, keď sme ich nedokázali uzavrieť, a nie v poslednom rade dávala studené obklady na čelá dievčat, ktoré omdlievali od strachu. Netreba zvlášť zdôrazniť, že spoločne sme prekonali všetky ťažkosti a každý spomedzi nás zmaturoval.
Počas môjho univerzitného štúdia mohol som iba dokresliť tento portrét pani profesorky. Veľmi rýchlo vysvitlo, že naše jazykové zábrany prekonáva silný prúd jej jazykových schopností, v ktorom sa s najväčšou prirodzenosťou zachovali elementy jej materinského nárečia z Dolnej zeme nielen vo výslovnosti, ale aj v skloňovaní a časovaní, ako aj na poli slovnej zásoby. Objasnila nám, že ku kultúre Slovákov v Maďarsku patrí aj poznanie maďarskej i českej kultúry a táto rozvrstvenosť nosí v sebe neoceniteľné bohatstvo.
Na univerzitných prednáškach nám bezpochybne naznačila, že okrem dvojjazyčnosti a dvojkultúrnosti je podobne dôležité, aby sme si rozšírili svoj obzor aj v iných disciplínach. Na jej prednáškach a seminároch nás najprv nesmierne štvalo, že sme si nedokázali zaznamenávať jej myšlienky, lebo s takou prirodzenosťou preskakovala z jednej témy na druhú, tak ľahko zanechala teritórium jednej kultúry preskočila na druhé, v súvislosti s nejakým umeleckým dielom jej napadlo ďalšie a my sme si uvedomili, že ju nikdy nebudeme môcť dohnať. Ani dnes neviem, či to robila schválne z pedagogických príčin, ale je fakt, že po hodinách sme sa vytratili do knižníc, aby sme odstránili biele miesta v našich vedomostiach. Samozrejme, netvrdím, že niekedy sme nebrali veci na ľahkú váhu. Napríklad keď sme dostali na skúškach tému, ktorú sme dostatočne neovládali, stačilo nepočuteľne mrmlať popod nos, aby po istom čase pani profesorka prevzala slovo a nakoniec náš výkon predsa odmenila dobrou známkou.
Toto všetko patrilo k slobode univerzitných poslucháčov - bol to nezvyčajný pocit aj v 80. rokoch v Maďarsku. Túto duchovnú slobodu nám, študentom, darovala pani profesorka Divičanová a prenechala nám rozhodnutie, čo, kedy a akým spôsobom zvládneme z učebného materiálu.
Ako mladému odbornému asistentovi univerzity sa mi dokreslil tento portrét. Považoval som za česť, že som sa mohol stať jej kolegom a že som ju mohol bližšie spoznať aj ako človeka.
Občas si lichotím, že patrím k tým, ktorí boli schopní využiť - aspoň čiastočne - možnosť slobody, ktorú nám zabezpečila...
Veľa šťastia k jej sedemdesiatym narodeninám!
Keďže sme s pani Prof. Annou Divičanovou rovesníkmi, mal som to šťastie zoznámiť sa s ňou už v jej mladosti. Bolo to v čase a v situácii, keď sme sa obidvaja vydávali na cestu poznávania dolnozemských Slovákov. Už v tých našich bádateľských začiatkoch sa nedalo prehliadnuť, že stav slovenskosti dolnozemských Slovákov, nielen v odľahlých či menšinových sídlach, ale aj v kultúrnych centrách, akými sú Békešská Čaba, Nadlak a Petrovec, bol očividne, priam priepastne rozdielny. Oveľa presnejšie, ako my, vedou podkutí výskumníci, zhodnotili takúto situáciu básnici. Akže Ondrej Štefanko mohol o Nadlaku prehlásiť - „Trváme ako na cestách prach!“, iba zopár kilometrov od Nadlaku žijúci Juraj Dolnozemský o svojom rodnom Komlóši zažialil: „Cítime, že z mála nás je denne menej. Vytratili sa slová z našej dediny. Odišli ohrdené... preč!“ O tom, že situácia Slovákov v Maďarsku bola nielen zložitá a ťažká, ale aj nezmieriteľná, azda najvýrečnejším svedectvom sa stal manifest a časopis slovenských intelektuálov v Budapešti, nazvaný SME.
Už sa presne nepamätám, či sa pod tento manifest podpísala a akým spôsobom sa na ňom podieľala Anna Divičanová. No celkom určite vyjadroval aj jej pocity. Lenže na rozdiel od senzibilnejších literátov nevyjadrovala ich burácajúcim slovom, ale spôsobom, ktorý ju z ministerskej referentky a politickej dejateľky transformoval na vedkyňu. Takýto proces osobnostného prekryštalizovania sa mohol udiať len vďaka tomu, že Anna Divičanová pochopila: ak tvrdíme, že SME, potom by sme mali povedať, alebo dajako inak prezentovať aj to, akí Sme. Nazdávam sa, že iba s takýmto uvedomením a predsavzatím sa Anna Divičanová mohla podujať na takú prepotrebnú úlohu Slovákov v Maďarsku, akou bolo ich národnostné sebapoznávanie. Nie obviňovanie či sebaspytovanie - kto, kedy a čím zavinil dané položenie. Víziou Anny Divičanovej sa stala ambícia hľadať, nájsť a predstaviť obraz kolektívnej tváre Slovákov v Maďarsku, bez ktorého sa nedá nájsť ani spoľahlivá cesta k sebauvedomovaniu, a už vonkoncom nie aj k sebavedomiu.
Pri takejto podobnej príležitosti pred piatimi rokmi som zoširšia rozobral ako a čím všetkým sa Anna Divičanová svojou systematickou a cieľavedomou výskumnou činnosťou dopracovala k syntéze, čiže k súhrnu poznatkov o Slovákoch v Maďarsku, ktorý považujem za jednu z najvydarenejších charakteristík doterajšieho, už tri storočia trvajúceho vývinu Slovákov na Dolnej zemi. Ba čo viac, o žiadnej inej ucelenej časti zahraničných Slovákov nevznikol doposiaľ taký komplexne, interkultúrne a multidisciplinárne rozpracovaný obraz, ako o Slovákoch v Maďarsku. Výsledok, ku ktorému sa Anna Divičanová dopracovala, je naozaj impozantný. Netajím, že je hodný aj nefalšovanej kolegiálnej závisti. Lebo je to výsledok výnimočný a obdivuhodný.
Anička, blahoželáme ti k nemu!
Univerzitná profesorka, kulturologička, etnologička, slovakistka, prvá riaditeľka Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Anna Divičanová sa narodila 15. januára 1940 v Slovenskom Komlóši. Zmaturovala na Slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe. Je absolventkou Filozofickej fakulty Univerzity Loránda Eötvösa v Budapešti (ELTE) odboru slovenský jazyk a literatúra - história. Jej prvým pracoviskom bola Vysoká škola Gyulu Juhásza v Segedíne (1963 - 1967), potom pracovala v Stredoeurópskej skupine Spoločenskovedného ústavu v Budapešti (1967 - 1969). Na Ministerstve osvety pôsobila v rokoch 1969 - 1974. Od roku 1974 je zamestnaná na Filozofickej fakulte Univerzity Loránda Eötvösa, kde prednáša literárne a kultúrnohistorické disciplíny. Je školiteľkou na doktorandskej škole slovanských jazykov ELTE a bola oponentkou mnohých doktorských dizertácií. Je zakladateľkou a prvou riaditeľkou (1990-2002) špeciálneho vedeckého pracoviska Slovákov v Maďarsku, Slovenského výskumného ústavu, v rokoch 2002 - 2009 bola jeho hlavnou odbornou radkyňou a je členkou vedeckej rady VÚSM. V roku 1975 získala titul doktor filozofie obhajobou dizertačnej práce Spoločenské a kultúrne postavenie Slovákov v Maďarsku a inštitúcie 1958 - 1968. V roku 1988 sa stala kandidátkou historických a národopisných vied. Jej dizertačná práca Jazyk - kultúra - spoločenstvo, Etnokultúrne premeny na slovenských ostrovoch vyšla najprv po maďarsky, neskôr po slovensky. Titul profesorka - Dr. Hab., získala v roku 1997 zo sociolingvistiky prácou Vzťah jazyka a kultúry, dvojjazyčná kultúra. Vedecká činnosť jubilantky sa zameriava na kultúru, históriu, literatúru a jazyk Slovákov v Maďarsku. Upozorňuje na dimenzie ľudovej, cirkevnej a vysokej kultúry; na vzťah kultúry väčšiny a menšiny; na procesy akulturácie, problém kultúrneho konfliktu a kultúrnych zmien, na vrstvy multikultúr; vzťah jazyka, kultúry a society; na problematiku cirkev a menšiny, národnosť a hospodárstvo. Oslávenkyňa napísala 11 monografií, resp. knižných publikácií, tri z nich v spoluautorstve, a početné štúdie v slovenskom a maďarskom jazyku. Je recenzentkou a redaktorkou, resp. spoluredaktorkou mnohých kníh. Jej najdôležitejšie publikácie sú Anyanyelv, kultúra, közösség (Budapešť 1993), Jazyk, kultúra, spoločenstvo (Békešská Čaba - Budapešť 1999), A magyarországi szlovákok, The Slovaks of Hungary, Slováci v Maďarsku (spolu s Ondrejom Krupom, Budapešť 1997, 1998, 1999), Dimenzie národnostného bytia a kultúry (Békešská Čaba 2002), A nemzetiségi lét és kultúra dimenziói (Békešská Čaba 2003) a ďalšie.
Anna Divičanová zastávala a dodnes zastáva rôzne spoločenské funkcie: bola predsedníčkou Zväzu Slovákov v Maďarsku (1990-1996), členkou Vedeckej rady Ústavu etnológie SAV. Dodnes je členkou redakcie časopisu Slovenský národopis, redakcie národopisnej revue a redaktorkou, resp. spoluredaktorkou Národopisu Slovákov v Maďarsku, členkou Národopisného výboru Maďarskej akadémie vied, predsedníčkou kuratória nadácie Eötvösovho kolégia a kuratória Verejnoprospešnej nadácie ZSM Lipa. Je tiež čestnou členkou Maďarskej národopisnej spoločnosti a Slovenskej národopisnej spoločnosti
Jej vedecká, odborná a organizátorská práca bola ocenená mnohými vyznamenaniami: Maďarská národopisná spoločnosť jej udelila cenu Pro Etnographia Minoritatum, vláda MR vyznamenanie Pro Minoritate, Pro Renovanda Cultura Hungariae - Cenu Petra Pázmaňa za vedeckú a výchovnú činnosť na univerzitách, Celoštátna slovenská samospráva vyznamenanie Za našu národnosť, Matica slovenská Zlatú medailu Cyrila a Metoda. Je čestnou občiankou Slovenského Komlóša.
Premiér SR Robert Fico sa obáva, že otázka slovensko-maďarských vzťahov sa stane dominantnou témou predvolebnej kampane na Slovensku. „Ak Fidesz vyhrá maďarské parlamentné voľby, bude predovšetkým potrebné sledovať, ako sa naplnia jeho veľmi tvrdé vyhlásenia typu, že Maďarsko susedí samo so sebou. V takom prípade si myslím, že otázka slovensko-maďarských vzťahov sa stane dominantnou témou predvolebnej kampane na Slovensku. Môže to byť veľmi silná téma, ktorá bude určite rezonovať,” uviedol v rozhovore pre agentúru SITA predseda slovenskej vlády. R. Fico pripomenul veľmi veľké napätie vo vzájomných vzťahoch medzi SR a Maďarskom, ktoré bolo treba tlmiť a riešiť, čo sa mu s premiérom MR Gordonom Bajnaim podarilo po jednom dôležitom stretnutí. „Mám záujem komunikovať s maďarskou vládou a maďarským premiérom. Stretnúť sa s ním kedykoľvek a kdekoľvek, na akékoľvek témy. Bol by som veľmi rád, keby sme vyriešili pre niekoho drobnosti, pre nás dôležité symbolické veci,” uviedol. R. Fico chce v januári navštíviť niekoľko južných okresov. „Chcel by som hovoriť v Komárne o problematike súsošia Cyrila a Metoda. Nie je možné, aby kráľ Štefan ako symbol maďarskej štátnosti bol na jednom z najlepších miest v Komárne, v slovenskom meste. A symbol, o ktorý sa opierame v Ústave SR, bol v slovenskom meste na priečelí nejakej budovy a mesto nechce dovoliť jeho solídne umiestnenie. Je v tom veľmi veľa symboliky. Keby sa podarilo túto sochu umiestniť na dôstojnom mieste, určite by som pozval maďarského partnera na spoločnú ceremóniu, ktorá by sa týkala Cyrila a Metoda, aj kráľa Štefana,” dodal.
Rozhlasová stanica Tilos usporiadala 18. januára tematický deň zameraný na Slovákov a Slovensko. Do každej relácie sa redaktori pokúsili prepašovať trochu slovenského: hudbu, architektúru, literatúru, ale aj politiku. Prehrali záznam udalostí z novembra 1989. Odznel v slovenskom jazyku a maďarských poslucháčov tento jeden a polhodinový dokument mohol odradiť. Zaujímavý však bol pre Slovákov v Maďarsku, ktorí možno nepoznali tieto momenty nežnej revolúcie a spoločenského prevratu v Československu.
V relácii hetiBeton (Týždenný betón) sa zaoberali prínosom Slovákov do architektúry hlavného mesta. Redaktori v skratke hovorili aj o Slovákoch v Maďarsku, avšak nie o súčasných, skôr o slovenskej Budapešti 19. storočia. Väčšiu časť relácie venovali súčasnej slovenskej architektúre a ako povedali, slovenskí architekti sú odvážnejší, nakoľko sa nedali ovplyvniť výlučne hlavnými smermi. Ako príklad spomenuli budovu Slovenského rozhlasu v Bratislave, ktorá formuje pyramídu.
Neznalosť slovenského jazyka sa ukázala aj pri výbere hudby, keďže si vybrali skôr české skladby zo spoločných, česko-slovenských rokov. Program sa uskutočnil v rámci projektu Boldog Új Évet, Magyarország4 / Šťastlivý nový rok, Slovensko! Rozhlasová stanica Tilos je jedinou „pirátskou“ stanicou v Budapešti, počuteľnou v celom meste a na internete. Redaktori vykonávajú svoju prácu vo svojom voľnom čase, bez nároku na odmenu.
Prvé tohoročné zasadnutie predsedníctva Združenia a regionálneho kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov (ZRKSPS) sa uskutočnilo 14. januára v Slovenskom dome v Mlynkoch. Vzhľadom na to, že okrem členských príspevkov nemá združenie stále príjmy, musí sa uchádzať o rôzne podpory. Ples pilíšskych Slovákov, ktorého spoluorganizátorom je združenie, usporiadajú tento rok v Dorogu 6. februára. Na ples vyčlenilo predsedníctvo 100 tisíc forintov, čím prispeje k organizačným výdavkom. Členovia predsedníctva sa zhodli v tom, že valné zhromaždenie združenia usporiadajú 25. februára v Mlynkoch. Na zasadnutí VZ plánujú prerokovať okrem hlásenia o minuloročnej činnosti organizácie aj pracovný plán a rozpočet na tento rok. Na vypracovanie spoločného plánu potrebujú získať programy členských samospráv, aby mohli harmonizovať svoju činnosť.
Všetko sa stáva minulosťou skôr než si to stihneme uvedomiť. Napríklad donedávna takmer v každom našom dedinskom dvore mal stále miesto krmník aspoň s jednou svinkou, ktorá fungovala aj ako nejaká „špórkasa“. Vkladali sme do nej celý rok... aj svoje nádeje, že v zimnej zabíjačkovej sezóne si užijeme. Potom (cca. pred dvadsiatimi rokmi), keď sme síce svetovú hospodársku krízu poznali len z histórie, ale zato prežívali sme tú svoju lokálnu, začalo sa to akosi (nijako) neoplácať. Veľa vložiť a málo vyberať nie je žiaden biznis, a tak nečudo, že krmníky sa vyprázdnili a tradícia rodinných zabíjačiek spolu s poslednou hrochkajúcou obeťou definitívne zakapala. Akcie v super-hyper-plázových marketoch nám navonok vynahradili stratu lacnou bravčovinou. Pribúdaním rokov nám ale čoraz viac chýbajú staré obľúbené chute, vône, nehovoriac o jedinečnej atmosfére zabíjačiek.
Novodobá podoba akcie ako obľúbená spoločenská udalosť sa udomácnila v mnohých našich osadách. V tretiu januárovú sobotu takúto kolektívnu tradičnú zabíjačku (bez prívlastku slovenská - to aby sa na nič zlé nemyslelo) po prvýkrát usporiadali aj v našej najslovenskejšej dedine. Podujala sa na to Slovenská samospráva v Mlynkoch ako hlavná organizátorka spolu s miestnymi podnikateľmi - sponzormi a seniormi futbalového klubu PILE. Na dvore Slovenského domu a obecného úradu usporiadatelia privítali početných záujemcov, ktorí s nostalgiou spomínali na niekdajšie domáce zabíjačky, veď doma už na to nemajú možnosť, ktorí pri dobrej slovenskej hudbe miestnych harmonikárov vo vynikajúcej nálade ochutnávali čerstvé hurky (jaternice), klobásy, kapustnicu a pečené mäso.
Hlavného aktéra, 175-kilogramového brava, so značnou zľavou kúpil zbor slovenských poslancov od miestneho gazdu Jána Diószegiho (Furulyása), ktorý ho vraj nevykrmoval žiadnymi „svinstvami“, skôr biokrmivom zo svojej záhrady. Tradičné zakáľanie vraj už nie je povolené, takže ostrie noža by sme ani nemali spomínať, skôr usilovnosť chlapov pri akte a šikovnosť vyučeného miestneho mäsiara, tridsiatnika Zoltána Papa. Tradičné prvky zabíjačky sa teda miešali s profesionalitou - podobne ako slovenské s maďarskými slovami v reči mladších pomocníkov, napr. „melyik kotelba vagy miskába?“
Slovensko-česko-maďarsko-anglický veľkofilm Bathory Juraja Jakubiska mal 14. januára slávnostnú premiéru v Maďarsku. Film absolvoval svetovú premiéru v Bratislave v júni 2008, takže do kín koprodukčnej krajiny sa dostáva so značným oneskorením. Na budapeštiansku premiéru do kina Uránia prišla okrem autora snímky Juraja Jakubiska aj jeho manželka, producentka filmu a predstaviteľka Darvulie Deana Jakubisková-Horváthová. Nechýbali herci a herečky Franco Nero, Karel Roden, Marek Majeský, Lucie Vondráčková, Michaela Drotárová a Beata Greneche a kameramani František A. Brabec a Ján Ďuriš. Medzi pozvanými hosťami boli aj politici. Za slovenskú stranu sa na premiére zúčastnila štátna tajomníčka Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky Oľga Algayerová. Veľkofilm Bathory (2008) patrí aj rok a pol po distribučnej premiére medzi desať najnavštevovanejších filmov v slovenských kinách. V roku 2009 si pripísal na konto 5544 návštevníkov, čím sa celková návštevnosť od premiéry vyšplhala na 432 155. Podobný divácky úspech mal aj v Česku a očakáva sa aj v Maďarsku. Do kín v celej krajine prišlo 25 kópií.
Najnovší film slovenského režiséra Juraja Jakubiska BATHORY začali natáčať v zime v roku 2005. Historický veľkofilm v produkcii spoločností Jakubisko film, Film and Music Entertainment (UK) a Eurofilm Studio (HU) je 15. celovečerným filmom Juraja Jakubiska. Ústrednou postavou je Erzsébet Báthory - na Slovensku známa ako Alžbeta Báthoryová, krvilačná grófka, ktorá roky na svojich panstvách vraždila a mučila poddané. Je dokonca uvedená aj v Guinessovej knihe rekordov ako najväčšia vrahyňa všetkých čias. Legenda o týchto ukrutnostiach ale vznikla až niekoľko rokov po jej smrti a čím ďalej, tým viac sa rozvíjala a naberala na ukrutnostiach ešte ďalšie stovky rokov. Oficiálne dokumenty o jej vine však neexistujú. Existujú síce zaznamenané svedectvá svedkov, no nie priamych a ich hodnovernosť je spochybniteľná. Ani Alžbeta nikdy nestála pred súdom a zomrela bez procesu, uväznená na Čachtickom hrade. Jej príbehu sa v posledných rokoch začalo venovať niekoľko historikov, ktorí tento pohľad na ňu spochybňujú a predkladajú na základe historických výskumov dôkazy skôr o Alžbete ako o obeti, ktorou sa stala kvôli svojmu obrovskému majetku. Ako osamelá vdova sa mohla stať terčom mnohých ľudí, bažiacich po jej majetkoch, na čele ktorých stál v prvom rade vtedajší palatín Juraj Thurzo. Juraj Jakubisko vo svojom filme ponúka práve tento nový pohľad na Alžbetu. Jej filmový príbeh sa začína v období, keď má tridsaťdva rokov. Manžel František Nádasdy bojuje vo vojnách proti Turkom a ona sama sa stará o deti a zároveň aj o rozsiahle majetky. Film nemá byť dokumentom, ani historicky verným. Režisér sa však pridŕža známych historických skutočností a neprebádané - takzvané „biele“ miesta histórie vypĺňa svojou fantáziou. Tak sa do príbehu dostali aj Caravaggio, či Monteverdi, tvorca prvej opery. Do hlavných úloh filmu obsadil režisér množstvo zahraničných i popredných českých a slovenských hercov. V úlohe Alžbety uvidíme britskú herečku Annu Friel, ako jej manžel František Nádasdy sa predstaví Vincent Regan, Caravaggia stvárnil Hans Matheson a štvoricu hlavných úloh uzatvára Karel Roden ako Juraj Thurzo. V ďalších úlohách uvidíme zo zahraničných hercov aj Franca Nera, Tima Preecea, z domácich - česko - slovenských - sa predstavia Deana Horváthová, Bolek Polívka, Marek Vašut, Jiří Mádl, Lucie Vondráčková, Andrej Hryc, Monika Hilmerová, Marek Majeský a mnohí iní.
Slovenský oblastný dom na Széchenyiho ulici, Slovenskú národopisnú zbierku na Námestí hrdinov, Sálašské múzeum a Slovenský dom - Pamätnú izbu Alexandra Szokolayho na Peknej ulici v Slovenskom Komlóši kedysi prevádzkovala miestna slovenská samospráva, v súčasnosti je to volený zbor mesta.
Predsedníčka slovenskej samosprávy Zuzana Lauková poslala primátorke mesta Rite Garayovej písomnú žiadosť, aby mesto opätovne zverilo prevádzku týchto inštitúcií slovenskému volenému zboru. Mestské zastupiteľstvo v Slovenskom Komlóši 14. decembra rozhodlo, že oblastné domy, zbierky a Sálašské múzeum bude prevádzkovať mesto.
Na našu otázku pani primátorka odpovedala, že menšinový zákon umožňuje miestnym menšinovým samosprávam, aby prevzali prevádzkovanie inštitúcií. Slovenská menšinová samospráva s odvolaním sa na tento zákon žiadala, aby od tohto roku mohla prevádzkovať už spomenuté inštitúcie, vo vhodnej forme a podľa právnych predpisov. Ako nás informovala R. Garayová, v súvislosti so žiadosťou slovenskej samosprávy predložilo vedenie mesta mestskému zastupiteľstvu dva návrhy. Prvý navrhol zveriť prevádzkovanie oblastných domov a zbierok. Všeobecnému osvetovému stredisku J. G. Tajovského, podľa druhého mali prevádzkovanie odovzdať slovenskej samospráve. Odborný výbor schválil prvý návrh s doplnením, že treba harmonizovať povolenie na prevádzku s právnymi predpismi a pripraviť dohodu o trvalom používaní predmetov. Podľa stanoviska samosprávy osvetové stredisko disponuje odborným personálom a v záujme zabezpečenia sprievodcu v slovenskom jazyku mieni aj naďalej zamestnávať doterajších odborníkov. Oblastné domy a zbierky v meste prevádzkuje mestská samospráva od začiatku roku 2009. Budova Sálašského múzea je majetkom spoločnosti Agrár Rt., vlastnícke právo vystavených exemplárov je zatiaľ nevyjasnené. V minulom roku sa chceli dohodnúť členovia slovenskej samosprávy a mestského zastupiteľstva s predstaviteľmi Agrár Rt., k čomu však nedošlo. Trojstrannú dohodu členovia slovenskej samosprávy nepodpísali preto, lebo v nej stálo, že vlastnícke právo hnuteľností v Sálašskom múzeu patrí spoločnosti Agrár Rt. momentálne múzeum prevádzkuje táto akciová spoločnosť, ostatné oblastné domy a zbierky mestská samospráva. Je to pre mesto náročná úloha. Dobre to ilustruje fakt, že v roku 2009 zabezpečilo rekonštrukciu Slovenského oblastného domu, do hosťovskej izby kúpilo nový nábytok, obnovilo schody, strechu a vonkajšie ohnisko. Prečo sú pre Slovákov dôležité oblastné domy a zbierky? Podľa slov etnografa Ondreja Krupu v zbierkach sa nachádzajúce exponáty sú bohatým dedičstvom po našich slovenských predkoch. Kultúrne hodnoty tu žijúcej slovenskej národnosti - nábytok, nástroje, náradie, keramika, odevy, textílie, knihy, atď. - sú historickým oknom, cez ktoré možno nahliadnuť do minulosti. Pre každú obec je príznačné, že obyvatelia sa snažia pozbierať a zachovať starodávne hodnoty. V šťastnejších prípadoch berú na seba túto úlohu múzeá, inde, zvyčajne v menších obciach, oblastné domy. Cez tento nazhromaždený vecný materiál môžeme predstaviť našu minulosť a ľudovú kultúru, ukázať, akí sme boli my, resp. naši predkovia. Nečudo, že slovenská samospráva v Slovenskom Komlóši by chcela prevziať starostlivosť o miestne národopisné zbierky do vlastných rúk.
Rozhovor s pani primátorkou sa zvrtol na najväčšiu investíciu mesta - na výstavbu novej autobusovej stanice. Rita Garayová nás informovala o tom, že mestské zastupiteľstvo sa v marci 2008 úspešne zúčastnilo na programe Rozvoj verejnej dopravy, ktorý prebiehal v rámci Rozvojového plánu za nové Maďarsko, ktorý podporujú Európska únia a Európsky regionálny rozvojový fond. Celkové náklady budú činiť 134 miliónov 450 tisíc forintov, z toho EÚ a maďarská vláda poskytli 121 miliónov forintov a mestská samospráva zabezpečí 13 miliónov 450 tisíc forintov (10 %). Rekonštrukcia sa týka hlavne Námestia slobody. Podzemné stavby bude realizovať spoločnosť Duna aszfalt Kft., technickú kontrolu Kövimet Bt. V polovici októbra sa začali práce v okolí autobusovej stanice. Už je hotové parkovisko pre 32 áut, odvod povrchovej vody a promenády. Ak to počasie umožní, začnú sa aj práce v centre mesta. Pred Domom služieb obnovia parkovisko a vytvoria nový chodník. Neďaleko stanice vybudujú nové autobusové depo pre sedem vozidiel a štyri priechody pre chodcov so svetelnou signalizáciou. Obnovia starú budovu autobusovej stanice, rozšíria ju a zabezpečia bezbariérový prístup. Obnovia i parkovisko pre bicykle a vytvoria novú, vykurovanú čakáreň pre dvadsať osôb. Zmení sa aj park v centre mesta, vytvoria nové korzá a lavičky. Novú autobusovú stanicu by mali uviesť do prevádzky koncom marca 2010 a začala sa aj rekonštrukcia Kultúrneho domu č. 2, ktorý má v budúcnosti slúžiť turistickým účelom.
Prvé tohoročné zasadnutie Slovenskej samosprávy Békešskej Čaby sa nieslo v znamení bilancovania a plánovania. Zbor zároveň vyjadril svoj súhlas s koncepciou mesta v oblasti aktivácie nezamestnaných.
Podľa platných právnych predpisov koncepcie obecných, resp. mestských samospráv v oblasti aktivácie nezamestnaných musia byť predložené aj jednotlivým menšinovým samosprávam, aby sa tieto zbory mohli vyjadriť ku koncepcii, resp. pripomienkovať ju. Tohoročný plán župného mesta Békešská Čaba predostrela slovenskému zboru vedúca Skupiny pre aktiváciu nezamestnaných Sociálno-politického oddelenia mesta Gabriella Baloghová Bagóová. Podstatou koncepcie je, že mesto v záujme upevnenia sociálnej siete v tomto roku bude zabezpečovať aktivačnú činnosť dlhšiu dobu, podľa možnosti namiesto vlaňajších 4 - 5 mesiacov 5 - 10 mesiacov. Zároveň plánuje poskytnúť osemhodinovú prácu väčšiemu počtu uchádzačov. Slovenská samospráva vyjadrila svoj súhlas s koncepciou, ktorú pokladala za vhodnú na predostretie poslaneckému zboru mesta.
Pri koncepcii rozpočtu slovenského voleného zboru na rok 2010 treba zdôrazniť, že napriek percentuálnemu zníženiu jednotlivých položiek mestského rozpočtu sa zníženie už druhý rok netýka jedine menšinových zborov.
Po prehľade minuloročného hospodárenia zboru prítomní prerokovali správu o činnosti, ktorá by sa dala zhrnúť do šiestich tematických okruhov: práca jednotlivých poslancov, prevádzkovanie vlastnej inštitúcie (Čabianskeho slovenského oblastného domu na Garayho ulici), podporovanie výučby slovenského jazyka, prítomnosť slovenčiny v masmédiách, spoločné organizovanie, resp. financovanie slovenských programov s ostatnými slovenskými inštitúciami, orgánmi a organizáciami a zahraničné kontakty zboru, pochopiteľne predovšetkým so Slovenskom.
Napriek tomu, že následkom hospodárskej krízy počet tých, ktorí vyhľadali vyslovene oblastný dom, v tomto roku poklesol, avšak celkový počet návštevníkov zbierky oproti minulému roku predsa len vzrástol. Početní hostia Áchimovej siene (účastníci výstav, konferencií, zábavných programov) prejavili záujem aj o pamiatky čabianskej tradičnej kultúry, vystavené v dome, - konštatoval predseda zboru Juraj Ando. Popri výučbe slovenčiny vo výchovno-vzdelávacích inštitúciách, predovšetkým v slovenskej škole, s ktorými má zbor plodné kontakty, úspešne funguje aj kurz slovenčiny v Spoločenských domoch na Békešskej ceste (SDBC). Z oblasti masmédií treba vyzdvihnúť, že od minulého roku sa redigovania a moderovania slovenských správ v Csaba TV úspešne ujala členka zboru Ildika Očovská, ako aj to, že v tomto roku sa samospráva pokúsi obnoviť pravidelnú slovenskú stranu v miestnych novinách Csabai Mérleg. Zo zahraničných kontaktov najefektívnejšia je spolupráca s Vlastivedným múzeom v Trebišove, vďaka ktorej sa roku 2009 úspešne predstavila v meste so svojimi maľbami Ľudmila Krausová Lakomá. V oblasti organizovania, resp. podporovania slovenských programov mesta, zbor aj v minulom roku úzko spolupracoval s Čabianskou organizáciou Slovákov, Domom slovenskej kultúry (DSK), SDBC, Slovenským klubom, slovenským bázovým múzeom (Múzeum M. Munkácsyho), Výskumným ústavom Slovákov v Maďarsku, evanjelickou cirkvou, župnou knižnicou, atď. a v tejto spolupráci mieni naďalej pokračovať. Pri plánovaní tohoročných programov J. Ando pripomenul, že okrem prípravy na voľby do menšinových samospráv koncom volebného cyklu by mali prezentovať činnosť zboru, a to nielen za posledné štyri roky, ale od jeho počiatku.
Poslanci zboru sa uzniesli na harmonograme svojich zasadnutí. Na februárovom stretnutí ich čaká podrobné harmonizovanie slovenských programov na rok 2010 s ostatnými organizátormi. Vo februári sa stretnú na 19. Celoštátnom stretnutí vedúcich národnostných spolkov, ktorého sú spoluorganizátormi. O predbežnej koncepcii programu informovala prítomných pracovníčka DSK Alžbeta Ančinová.
Uprostred januára sa uskutočnilo verejné zasadnutie Slovenskej samosprávy v Číve, na ktorom sa zúčastnilo šesťdesiat záujemcov. Predsedníčka voleného zboru Mária Voderaczká referovala prítomným o minuloročnej práci. Vyzdvihla dobrú spoluprácu slovenského zboru a miestnych organizácií, vďaka ktorej boli všetky akcie úspešné. Ako povedala, členovia miestnych občianskych organizácií (pobočky Zväzu Slovákov v Maďarsku, Spolku pivničnej osady, Klubu slovenských dôchodcov a Klubu Beseda) sa ochotne zapájajú do organizačných prác. Účastníci spoločne usporiadaných podujatí vysoko ocenili prácu organizátorov. Mária Voderaczká referovala o minuloročnom hospodárení samosprávy, o úspešnej účasti v súbehoch a o rekonštrukcii Dedinského múzea. Pani predsedníčka sa s uznaním zmienila o spolupráci ich zboru so slovenskými samosprávami v susedných obciach, so župným slovenským voleným zborom a so spriatelenými obcami na Slovensku. Najaktívnejším členom symbolickým darčekom poďakovala za ich prácu.
Po M. Voderaczkej predsedníčka pobočky Zväzu Slovákov v Maďarsku Izabella Hudeczová zhrnula minuloročnú činnosť ich organizácie. Upozornila prítomných na tohoročné voľby do menšinových samospráv. Požiadala členov, aby sa zúčastnili na voľbách a aby si uvedomili ich dôležitosť. Predstaviteľ Slovenského kruhu priateľov oboznámil prítomných s tohoročnými podujatiami tohto zoskupenia. Vo fašiangovom období usporiadajú dom tanca spojený s pečením šišiek a so zimou sa rozlúčia už tradičným spálením Moreny. 5. marca v Kultúrnom dome B. Kálmánfiho sa uskutoční prednáška Evy Bánhidyovej o výmene obyvateľstva, zameraná na ich obec. Tohto roku oslavuje 40. výročie svojho založenia chýrny ženský spevácky zbor. V rámci Čívskych dní by chceli usporiadať tradičnú čívsku svadbu a zúčastnia sa na spoločnom pochode pilíšskych Slovákov.
Podpora maďarských a slovenských malých a stredných podnikaní je názov projektu, ktorého otváracia konferencia sa uskutoční 4. februára o 10. hod. v Hoteli Benczúr v Budapešti. Konferenciu usporiada Verejná nadácia Tivadara Puskása spolu s agentúrou ITD Hungary a Národnou agentúrou pre rozvoj malého a stredného podnikania na Slovensku. Cieľom konferencie je podporiť nadviazanie obchodných vzťahov slovenských a maďarských podnikateľov, využiť vzájomnú skúsenosť a know-how doterajších partnerov, a tak poskytnúť malým a stredným podnikateľom, ako aj širokej verejnosti, komplexné a kvalitné informácie o možnostiach a problémoch podnikania v Maďarsku a na Slovensku. Prihlásiť sa môžete vyplnením formuláru na internetovej adrese http://www.neti.hu/files/regisztracio_PTA.doc a jeho poslaním na emailovú adresu Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. do 1. februára. Konferencia sa realizuje v rámci Programu cezhraničnej spolupráce Maďarská republika - Slovenská republika 2007-2013, účasť je bezplatná.
Slovenská samospráva Novej Pešti usporiada 30. januára o 17.00 hod. v divadelnej sále Osvetového domu Endreho Adyho (Budapešť IV., Jarná ulica č. 4) Slovenský fašiangový večierok. Na programe budú veselé piesne a ľudové tance v podaní Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena, Mužského speváckeho zboru Tungsram Zoltána Kodálya a Tanečného súboru Lipa. Po programe pripravia organizátori skromné pohostenie (ochutnávka dolnozemskej slovenskej špeciality), priateľské posedenie a tanec. Osvetový dom sa nachádza 3 minúty od konečnej zastávky metra M3 (Újpest-Központ), autobusu č. 30, 30/A (Újpest-Központ-Munkásotthon u.), alebo električky č. 14 (Újpest-Központ). Vstup na podujatie je voľný!
Valné zhromaždenie Celoštátnej slovenskej samosprávy vypisuje súbeh na miesto riaditeľa Maďarsko-slovenskej dvojjazyčnej národnostnej základnej školy a internátu v Novom Meste pod Šiatrom (3980 Sátoraljaújhely, Balassi u. 4).
Vysokoškolský diplom, 5 rokov odbornej praxe a znalosť slovenského jazyka na najvyššom stupni. Uprednostňuje sa uchádzač, ktorý má diplom „vedúci verejného školstva“.
Poverenie platí na 5 rokov (od 1. augusta 2010 do 31. júla 2015).
Odborný životopis, výpis z registra trestov, program vedenia a odborné predstavy na rozvoj inštitúcie a kópiu potvrdení o vzdelaní.
Celoštátna slovenská samospráva, 1114 Budapest, Fadrusz u. 11/A, tel.: 06 1 466 9463, email: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.
Materská škola a jasle Sedemfarebný kvet (Hétszínvirág) v Telekgerendáši, obci v tesnej blízkosti Békešskej Čaby, oslávila koncom minulého roka vzácne jubileum. Deťom sa tu venujú už päťdesiaty rok. Navštívili sme ich v jeden januárový deň, keď sem práve zavítali na spoločné zamestnanie s deťmi členovia miestneho slovenského klubu.
- Do roku 2006 sme boli materskou školou s troma vekovými skupinami. Odvtedy v rámci inštitúcie pôsobí škôlka s dvomi skupinami a jasle, - povedala nám na úvod vedúca Mária Tušková Šajbenová, ktorá tu bola dvadsaťpäť rokov učiteľkou, od augusta minulého roku stojí na čele inštitúcie.
- Založenie jaslí iniciovala bývalá vedúca Alžbeta Bakóová. V podstate tým predbehla svoju dobu. V škôlke bolo čoraz menej detí, ale o jasle v obci prejavili záujem. Onedlho zaviedli v Maďarsku nový systém, podľa ktorého mamičky môžu byť na materskej dovolenke do dovŕšenia dvoch rokov veku dieťaťa. Dve naše kolegyne sa rekvalifikovali na ošetrovateľky a dnes pracujú na plnú kapacitu. Máme tu malé deti dokonca aj z Békešskej Čaby a z Čorvášu. Od roku 2006 do minulého roku sme mali dočasné povolenie na fungovanie, avšak po dôkladnej odbornej kontrole patričnými orgánmi sme od 1. septembra získali trvalé povolenie, - dodala vedúca škôlky.
Materská škola pracuje na základe výchovno-vzdelávacieho programu, ktorý využíva prostriedky jednotlivých druhov umení, pričom bázou je ľudové umenie, čo vystihuje aj motto programu „Len z čistého prameňa...“. V podstate z jednotlivých činností v dvoch vekovo miešaných skupinách je povinný iba pohyb a telesná výchova. Pri ostatných aktivitách podľa programu treba dosiahnuť, aby sa v deťoch vytvoril záujem o danú činnosť (spev a hudba, výtvarné umenie, ľudový tanec, poznanie svojho prostredia), pedagogičky deťom nič nenanucujú. Zaujímavým detailom pri poznávaní okolitej prírody je napr. program „Náš strom...“, keď deti na jednom strome v obci môžu sledovať aj premeny ročných období. Pedagogičky pracujú s tzv. mikro-skupinami so šiestimi deťmi. Ako uviedla vedúca učiteľka, odborne je podložené, že pri takomto počte detí sa im môžu venovať diferencovane, samozrejme, podľa ich veku. Hudba má veľký význam počas celého dňa, okrem zamestnania spevu aj v rámci pohybových aktivít, alebo ráno vítajú deti pokojnou, vážnou hudbou. Rozprávky sú tiež dôležitými prvkami práce s deťmi, učiteľky sa v priebehu viacerých dní venujú jednej rozprávke s tým, že postupne zapoja do príbehu aj deti. Najprv sa ich iba pýtajú, postupne sa spoločne rozprávajú o ponaučení a zo dňa na deň sa deťom vykryštalizuje aj charakter rôznych postáv, ktoré nakoniec aj stelesnia. V rámci programu sa striedajú 2-, 3-týždňové projekty, okolo ktorých sú vedené témy rozhovorov a činností (napr. projekt ohňa). V rámci týchto projektov usporadúvajú aj výstavy v malej galérii škôlky, na vernisáži komorných výstav vystupujú aj rôzne kultúrne telesá, miestni speváci a citaristi, alebo žiaci Hudobnej umeleckej školy v Čorváši.
- Okrem rodičov máme veľmi plodné kontakty aj s predstaviteľmi staršej generácie obce. Práve včera sme mali vernisáž výstavy starých hračiek, na ktorej vystupoval miestny páví krúžok Borouka, - informovala nás M. Tušková Šajbenová.
Niektorí členovia Slovenského klubu pod vedením predsedu miestnej slovenskej samosprávy Juraja Orysčáka sa venovali deťom aj v deň našej návštevy. V rámci projektu starých hračiek predseda slovenského zboru ukázal deťom prípravu rôznych hudobných nástrojov, ako napríklad citary z krabičky od zápaliek. Teta Alžbeta Spišjaková sa ešte v detstve naučila, ako sa robia rôzne bábiky zo šúpolia, svoje vedomosti odovzdala aj najmladšej generácii. Alžbeta Bóczová tentokrát použila predovšetkým oklasky, deti sa tešili napr. studni, ale zaujalo ich aj žriebä. Teta Bóczová nám porozprávala aj to, že keď jej dcéra v druhej polovici šesťdesiatych rokov nastúpila do tejto škôlky, nevedela vôbec po maďarsky, pretože u nich doma na sálaši sa ešte aj vtedy hovorilo iba po slovensky. Na stretnutí so staršou generáciou sme sa prihovorili aj matke novej škôlkárky:
- Neprišla som vyslovene na toto zamestnanie. Som tu v podstate celý týždeň, každý deň vždy o niečo dlhšie. Takto si dcérka postupne môže zvykať na nové prostredie, na nový kolektív Vidím na nej, ako sa zo dňa na deň uvoľňuje, - prezradila nám dôvod svojej prítomnosti mamička malej Zoé Hajnalka Marótiová.
V škôlke vyučujú slovenčinu od samých začiatkov jej fungovania. V súčasnosti je slovenčinárkou Gyöngyi Tóthová Vargová, ktorá sa nám stručne predstavila:
- Pôvodne som nechcela byť pedagogičkou, prihlásila som sa do Strednej odbornej školy obchodnej. Často som však chodievala do tejto škôlky za mojou príbuznou a zrazu som pocítila, že aj ja sa chcem venovať tejto profesii. Keďže v tunajšej základnej škole som sa učila slovenčinu, na sarvašskej vysokej škole som získala diplom slovenskej učiteľky pre materské školy.
Slovenčinárka sa v súčasnosti na tejto vysokej škole venuje aj získaniu klasifikácie zo spomenutého špecifického pedagogického programu, podľa ktorého pracuje telekgerendášska škôlka.
- Začiatky neboli ľahké, museli sme si zvyknúť na nový prístup. Novému programu sme museli prispôsobiť aj prostredie, zariadenie budovy. Avšak dnes si na to zvykol celý kolektív. Vykryštalizovali sa ciele programu a spôsoby, venujeme sa mu celou dušou. Pritom tento systém nám umožňuje samostatnosť. My, alebo dokonca deti si pripravujú napr. niektoré učebné pomôcky (puzzle, rôzne kartičky atď.). V rámci jednotlivých činností v malých skupinách je organicky prítomná aj slovenčina, deti si paralelne osvojujú aj slovenské výrazy, riekanky, piesne na danú tematiku. V projektoch využívame miestne tradície, venujeme sa minulosti a zvykosloviam Telekgerendášu. V tejto oblasti skutočne veľmi dobre spolupracujeme so staršími obyvateľmi obce, - povedala nám Gyöngyi Tóthová Vargová po tom, ako od tety Bóczovej dostala do svojej zbierky staré slovenské knihy, medzi nimi vzácne starodávne zbierky slovenských divadelných hier, vydané kedysi v Turčianskom sv. Martine.
Záverom našej návštevy materskej školy a jaslí pani vedúca porozprávala, ako prebiehali decembrové jubilejné oslavy. Okrem starostky Judity Medveďovej účastníkov milej slávnosti pozdravil aj predseda slovenského zboru. Slovenská samospráva venovala inštitúcii pamätnú tabuľu. Spoločne odhalili tzv. rodokmeň škôlky s menami bývalých pracovníkov a zverencov inštitúcie a najstaršie deti predviedli dvojjazyčný program. V evanjelickom kostole oproti škôlke pri tejto slávnostnej príležitosti hovorila o význame lásky miestna farárka Mária Liptáková Gajdáčová.
Pred rozlúčkou sme mohli nazrieť aj do telocvične, kde bola inštalovaná výstava fotografií z histórie škôlky. Mária Tušková Šajbenová nám ukázala aj svoje predchodkyne, napr. dlhoročnú slovenčinárku a vedúcu Materskej školy v Telekgerendáši Alžbetu Kovácsovú, ktorá ako členka speváckeho zboru Čabianska ružička sa dodnes venuje pestovaniu kultúry Slovákov v Békešskej Čabe a v okolí.
Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku (KVSIK) a Demokratický zväz Slovákov a Čechov v Rumunsku usporiadajú v dňoch 19. a 20. marca v Nadlaku medzinárodný seminár Ponad vek slovenských dolnozemských básnických generácií. Cieľom seminára je zhodnotiť slovenskú dolnozemskú básnickú tvorbu XX. a začiatku XXI. storočia. Vzhľadom na to, že v roku 2010 sa dožíva okrúhleho životného jubilea významný dolnozemský slovenský básnik predseda KVSIK Ivan Miroslav Ambruš, organizátori by privítali príspevky orientujúce sa na jeho básnickú tvorbu. Prezentované práce by mali vyjsť v zborníku. Organizátori hradia účastníkom podujatia ubytovanie a stravovanie. Prihlášky treba poslať do 10. februára 2010 na fax 0040-257-206446, resp. na e-mailovú adresu: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. . Organizátori obratom pošlú pozvánku s programom a časovým harmonogramom.
V Dome slovenskej kultúry (DSK) v Békešskej Čabe pokračujú školenia vedúcich a členov speváckych zborov mesta a okolia, ktoré sa zameriavajú aj na slovenskú hudbu a spev.
Organizátorka, spolupracovníčka DSK Ildika Očovská úvodom januárového kurzu zdôraznila, že spoločné osvojenie si slovenských piesní je pre členov týchto umeleckých telies dôležité nielen z hľadiska obohatenia repertoáru vlastného zboru. Často sa títo aktivisti stretávajú na rôznych kultúrnych a zábavných programoch, kde sa im naskytne možnosť spoločne si zaspievať. Naštudovanie cirkevných piesní pokladá učiteľka spevu za dôležité aj preto, lebo počas výletov na Slovensko obyčajne navštívia aj kostol danej obce, kde sa potom môžu patrične prezentovať.
Na školení si záujemcovia osvojili piesne z troch tematických okruhov. Známy hudobný skladateľ a esperantista Ján Valašťan Dolinský sa narodil koncom 19. storočia v Békešskej Čabe. Uznávaným odborníkom sa stal neskôr na Slovensku. Tentokrát sa účastníci venovali tým čabianskym slovenským ľudovým piesňam, ktoré zaznamenal Dolinský od vlastnej matky. Samozrejme, tieto piesne prítomným neboli úplne neznáme, veď ich varianty sa zachovali v regióne od Poľného Berinčoku až po Kétšoproň. Ďalší blok tvorili piesne, ktoré boli základom učiva minuloročného citarového tábora Čabianskej organizácie Slovákov. V prípade týchto piesní sa stáva, že viacerí ich dokážu zahrať na citare, ale zatiaľ je menej tých, ktorí ich vedia aj zaspievať, - uviedla I. Očovská.
Záverečná časť školenia patrila cirkevným a hymnickým piesňam.
Stredoveký Kostol Panny Márie v Šápove (Nógrádsáp) bol vybudovaný pravdepodobne v 14. storočí, postavili ho z kameňa a tehál ako jednoloďovú stavbu. Na základe vykopávok bolo dokázané, že bezprostredne okolo kostola bolo pohrebisko. Gotický kostol „prežil“ búrlivé roky histórie bez značných prestavieb, až na vežu, ktorá dostala barokovú „čiapku“.
Steny kostola zdobili v stredoveku v dvoch radoch nástenné maľby. Pochádzali od viacerých autorov a boli zhotovené na prelome XV. a XVI. storočia, časom ich však zamaľovali a väčšina z nich sa stratila. Počas reštauračných prác sa podarilo niektoré z nich zachrániť. Najstaršie sú nástenné maľby svätyne s motívmi ukrižovania, s Madonou v plášti, s Barborou a Katarínou a so sv. Mikulášom. Maľba na hlavnom oltári bola však celkom zničená, namiesto nej dali urobiť novú. Vo svätyni sa nachádza gotický výklenok, nádoba na umiestnenie sviatosti a neskorogotické dvere sakristie.
Je zaujímavé, že kostol je obklopený dva metre vysokým múrom, ktorý sa vo viacerých písomných pamiatkach spomína ako obranný múr a dáva kostolu fikciu pevnosti. Najnovšie výskumy však protirečia tomuto predpokladu, totiž otvory v múre neslúžili vojenským cieľom. Bolo tu 14 otvorov, kde boli pôvodne zastávky Krížovej cesty, ktoré v 18. storočí z neznámych dôvodov zamurovali. Tieto zastávky spolu s múrom obnovili v roku 1746, keď tu umiestnili obrazy z emailu. Z dvora kostola vedie tunel - podľa miestnej legendy až k Čúváru. Tento fakt však doteraz nie je podložený žiadnymi nálezmi.
Šápov sa nachádza v juhozápadnom cípe Novohradskej župy, v susedstve Peštianskej župy, vklinený medzi výstupky pohoria Čerhát. Koncom 50. a začiatkom 60. rokov minulého storočia skoro celá dedina rozprávala po slovensky, v súčasnosti tento jazyk používajú už len najstarší obyvatelia obce. V škole slovenčinu učia ako predmet štyri hodiny týždenne. Dedinou pretekajú tri potoky: Šápov, Legínd a Pramenný. Obec leží medzi dvomi kopcami, takže ju možno zbadať až vtedy, keď sa k nej celkom priblížime. Je ideálnym miestom na výlety, chotár dediny spestrujú prekrásne údolia, vyvýšeniny.
Predkovia súčasných obyvateľov sa tu usadili po odchode Turkov. Súpisy z roku 1715 spomínajú v Dolnom Šápove štyri maďarské, v Hornom Šápove päť slovenských rodín. Podľa údajov z roku 1835 v oboch obciach, z ktorých vznikol roku 1928 Šápov, žili len Slováci, teda aj maďarské rodiny sa poslovenčili.
Šápov je pozoruhodný aj z hľadiska vierovyznania. V obci žijú okrem rímskokatolíkov aj evanjelici. Zaujímavosťou je, že sa tu nachádzajú dve zvonice - v bývalom Hornom Šápove katolícka a v Dolnom Šápove evanjelická. Sú tu aj dva cintoríny.
V rokoch 1946-48, počas výmeny obyvateľstva, sa zo Šápova presťahovalo na Slovensko 11 rodín a nasťahovali sa sem z Nagybörzsönyu štyri švábske a zo Slovenska jedna maďarská rodina.
Výchovno-vzdelávací projekt Metodicko-pedagogického centra v Bratislave Poznávaj vlastnú minulosť alebo Pátranie po predkoch v školskom roku 2009/2010 vstupuje do 9. ročníka svojej existencie. Do aktivity, záštitu nad ktorou prevzal prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič, sa záujemcovia môžu ešte priebežne prihlasovať.
Cieľom projektu, do ktorého sa môžu zapojiť okrem žiakov základných a stredných škôl aj príslušníci staršej generácie, je podnietiť záujem účastníkov o svoju minulosť, prítomnosť a cez ne aj budúcnosť, ako aj prebudiť hrdosť na seba, svojich predkov, svoju rodinu a svoju krajinu, ale i posilniť svoju pozíciu a kultúrnu, jazykovú identitu v spojenej Európskej únii.
Obsahom projektu má byť dokumentovanie dejín vlastnej rodiny. V záujme toho účastníci majú zhromažďovať informácie a materiály z bližšej, staršej i najstaršej histórie svojich blízkych a predkov. Navštívia matriky, archívy, budú rozprávať s rodičmi, starými rodičmi a ďalšími rodinnými príslušníkmi, robiť záznamy z týchto stretnutí. Vytvoria rodokmeň a rodostrom vlastnej rodiny. Majú pátrať i po tom, ako veľké dejiny ovplyvňovali život ich rodiny a ako členovia rodiny zasahovali do veľkých dejín. Budú pátrať po pravde o vlastnej rodine, okrem iného aj o tom, ako sa vyvíjali mená v ich rodine, z čoho vznikli, ako ich menila a ovplyvňovala história. Budú vítané aj spracovania života a tvorby slávnych osobností z radov vlastnej rodiny. Môžu urobiť a spísať históriu povolaní v rodine, hľadať súvislosť medzi rodinou s obcou, mestom, v ktorých žili, pracovali. Popri vytváraní rodinných archívov a písaní rodinných kroník môžu zhromažďovať aj fotografie, pohľadnice, písomnosti, filmy, videofilmy, predmety dennej potreby a umelecké predmety v domácnostiach. Účastníci pri spracovávaní svojich prác majú absolútnu slobodu, rozsah prác nie je určený.
Prostredníctvom projektu by sa mali mladí ľudia prepracovať k rozmýšľaniu o cestách k svojmu úspechu poznajúc úspechy a cestu k nim vo svojej rodine a krajine. Detailnejšie námety a bližšie informácie záujemcom poskytne autor projektu PhDr. Ľubomír Pajtinka na adrese: lpajtinka@post.
Pred jedenástimi rokmi uverejňovali Slovenské národné noviny voľný seriál pod názvom „Exilové histórie“. Hoci sa tam písalo aj o tých, ktorí opustili našu domovinu, aby potom, po rokoch, sa mohli vrátiť a čakali slávobránu, objavilo sa tam plno mien, ktoré si zaslúžia našu pozornosť. Zaujali ma najmä príspevky Miloša Majera o prvých Slovákoch na americkej zemi. Samozrejme, i on sa opiera o záznamy a dohady iných (ako inak) a cituje najmä rehoľnú sestru M. Martinu Tyborovú a Konštantína Čulena. Pre môj terajší príspevok sa musím uspokojiť iba s cudzími prameňmi, buď im veriť alebo pochybovať. Vo vlaňajšom Národnom kalendári Matice slovenskej som pripomínal prvého Slováka na americkom kontinente; išlo však o Južnú Ameriku a Jána Paulínyho z Banskej Štiavnice. Určité témy však stále rezonujú a tak som naďabil na meno Andreja Jelíka - a jeho osud, nielen mne, sa stal sympatický pre akúsi filmovú dobrodružnosť...
Za začiatok masového presídľovania Slovákov do Novej zeme, ako vtedy zvykli Ameriku nazývať, sa uvádza rok 1870. Dôvody boli rôzne, najčastejšie to však boli choroby, hlad a národnostné prenasledovanie. Kto však bol prvý Slovák, ktorý uzrel túto zem? Náš veľký znalec dejín slovenského exilu v Amerike Konštantín Čulen vo svojich Dejinách Slovákov v Amerike napísal, že prvý človek z bývalého Uhorska bol Štefan Parmenius. Dáta o jeho živote sú také skúpe, že vlastne ani nevieme, akej národnosti bol. Narodil sa v Budíne za tureckej okupácie (Publikáciu vydala Slovenská liga v Bratislave roku 1942). Aj rehoľná sestra M. Martina Tyborová je toho názoru, že prvým Slovákom v Amerike bol Štefan Štítnický - Parmenius (okolo roku 1583)... Ďalším Slovákom, ktorý pristál v Amerike, by mal byť Izák Ferdinand Šarišský (1670). Nie je to vraj pravda, lebo pred ním roku 1608 to boli Juraj Mäta a Ján Boďa (?)
V 18. storočí privítali brehy Ameriky ďalšieho Slováka - Andreja Jelíka. Bol synom vojaka slúžiaceho trom cisárom: Leopoldovi, Jozefovi a Karolovi VI. Po skončení vojen sa usadil v Boji v Báčke, kde sa mu (pravdepodobne) v roku 1730 narodil syn Andrej. „...Od detstva sa napočúval toľko vojnových historiek, že sa rozhodol v každom prípade vyhnúť vojenským útrapám, lebo v konečnom dôsledku si dobre uvedomoval, že otcov vojenský život nebolo iba predvádzanie sa s nablýskanou šabľou, ale že sa za ním skrýva najmä množstvo preliatej krv a plač vdov a sirôt. Naplánoval si teda žiť pokojným životom poctivého remeselníka a vyučil sa za krajčíra. A ako bývalo vtedy zvykom, podľa vzoru starých majstrov po vyučení šiel na vandrovku po západnej Európe. Z Viedne priputoval do Prahy, z Prahy roku 1754 cez Lipsko a Norimberg do Englandenu a odtiaľ sa pobral do Paríža...“ (Miloš Majer, Slovenské národné noviny, 19/1999).
Snaha uniknúť uniforme sa stala doslova jeho mániou.. V Paríži unikol vojenskému mundúru, v Hannoveri ho znovu lapili, opäť ušiel - do Rotterdamu, kde vletel rovno do náručia vojakov, ktorí ho nalodili... Loď stroskotala a Andrej Jelík sa zachránil na kuse dosky, ktorá ho prihnala k anglickému pobrežiu. Po opatere rybármi sa dal najať na holandskú loď ako krajčír a tá ho v roku 1755 doplavila do Ameriky a potom opäť do Európy - do Lisabonu. Odtiaľ odišiel na ostrov Malta, odtiaľ do Benátok. Chcel ísť už domov, ale loď prepadli piráti a milého Jelíka vzali do otroctva. Tam zabil dozorcu a musel ujsť na loďke, v ktorej ho našli námorníci veľkej lode a s ňou - ako krajčír - sa dostal do Zadnej (Východnej) Indie, doslova na hranice Číny. Potom, napodiv, dal sa predsa zverbovať, a to do Kantonu, na holandskej lodi sa dostal na Jávu, dokonca sa oženil s dcérou anglického kolonistu... Opäť sa dal navliecť do vojenskej uniformy, ale iba preto, aby ušiel. Cestou ich loď prepadli ľudožrúti... Keďže však „padol do oka“ náčelníkovej dcére, tá s ním ušla na malý opustený ostrov. Po poldruha roku náčelníkova dcéra umrela a Andreja Jelíka zachránila loď, plávajúca do Batávie. Živil sa svojím povolaním a po rokoch sa vďaka poctivej práci a bezúhonnému životu stal kapitánom miestneho vojska (!), členom miestneho zastupiteľstva a radcom holandskej štátnej správy...
Je to takmer neuveriteľné. Osudy Slováka som podal z rôznych prameňov podal takmer telegraficky. Na neuverenie sú už základné fakty, a nie podrobnosti, ktoré som obišiel. O ďalších osudoch tohto dobrodruha som sa dozvedel ešte toto: roku 1776 umrela jeho zákonitá manželka, Andrej Jelík teda zlikvidoval svoj majetok v Batávii a vrátil sa do Európy. Dcéry nechal v Anglicku, sám odišiel roku 1778 do Budína, kde roku 1783 zomrel.
V prameňoch jeho životopisu sa spomína, že Jelíkove príhody sú podľa doslovného udania zapísané a zasluhujú si, aby boli ľudu známe. Môžeme byť pyšní - píše v závere Konštantín Čulen i Miloš Majer - bol to vynikajúci muž, ktorý sa po celom svete plahočil, národy a ich zvyky poznal, navzdory všetkým biedam a protivenstvám česť a majetok si získal, kráľa korunoval, zväzky medzi národmi uzavieral, a predsa nikdy na svoj domov nezabudol...
Po Kondoroši, Sarvaši, Gyomaendrőde, Mezőkovácsháze a ďalších mestách v Békešskej župe od minulého leta má aj Slovenský Komlóš automat na čerstvé kravské mlieko. Umiestnili ho vedľa hlavnej cesty, ktorá vedie z Orošházy do Mezőhegyesu, presnejšie pri predajni potravín, ktorú prevádzkuje Attila Czvalinga. Keďže pred obchodom je parkovisko, automat je ľahko dostupný. Boli sme zvedaví, aké skúsenosti má s automatom pán Czvalinga a tak sme ho navštívili. Ako povedal, systém nie je jeho, zaviedla ho poľnohospodárska firma Rockdairy Kft. z Végegyházy, ktorú od roku 2002 vedie manželský pár z Holandska. Sieuwke Van Ruitenová a Paulus Dijkstra by chceli popularizovať mlieko, ktoré produkuje ich firma, lebo pre nich je dôležité, aby ľudia konzumovali kvalitné mlieko. V záujme toho permanentne kontrolujú, čo a ako ich kravy jedia. Ich prvý automat na mlieko bol zriadený v apríli 2008 v Mezőkovácsháze. Na végegyházskej farme chovajú štyristo holandských dojníc, ktoré denne dajú 6 000 litrov mlieka. Tak sa každý deň dostane do automatov čerstvo nadojené, vysoko kvalitné mlieko. Nepasterizované surové mlieko si záujemcovia môžu nonstop načapovať do fliaš, ktoré si sami prinesú.
Attila Czvalinga nás informoval, že takýto automat prvýkrát videl pred dvoma rokmi v Mezőkovácsháze. Ihneď nadviazal kontakt s Rockdairy Kft. a v lete 2009 spoločne umiestnili automat na mlieko pred jeho predajňou. Ako povedal, vie, že poľnohospodárske firmy neustále hľadajú nové možnosti, ako sa dostať k zákazníkom. Núti ich k tomu skutočnosť, že výrobné náklady prevyšujú výkupné ceny za mlieko a zlá platobná morálka. Vďaka automatom majú peniaze za mlieko okamžite. Mliečny automat má kapacitu 200 litrov. Mlieko dodávajú do Slovenského Komlóša denne, niekedy aj dvakrát denne, čerstvo nadojené, nespracované. V stroji sa udržuje pri teplote 4 °C. V automate môže byť maximálne 25 hodín. To zaručuje, že ponúka vždy čerstvé mlieko. Automat sa teší veľkému záujmu nielen domácich obyvateľov. V pracovné dni v zime predajú 100 - 130 litrov a v lete aj 300 - 350 litrov mlieka. Podľa A. Czvalingu v piatok a sobotu je o mlieko väčší záujem a v tieto dni v predajni predajú menej sáčkového mlieka. Dobré správy o automate sa šíria medzi ľuďmi ústnou cestou a zákazníkov postupne pribúda. Mlieko z automatu nemá síce takú trvanlivosť ako sterilizované, ale ľudí láka práve svojou čerstvosťou, tým, že sa v ňom nenachádzajú žiadne chemické prímesi či stabilizátory. Výhodná je i cena, 140 forintov za liter mlieka s obsahom tuku 3,3 - 4 %. Z takého mlieka si doma možno vyrobiť syr, smotanu, maslo, kyslé mlieko, tvaroh, či jogurt. Podľa odporúčania dodávateľa je potrebné mlieko pred konzumáciou prevariť.
Anglickí vedci ešte v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia vybrali 4374 detí, u ktorých sledovali spotrebu mlieka a ich zdravotný stav, aby prišli na to, aké účinky má na organizmus. Jednoznačne vykázali, že ľudia, ktorí v detstve konzumovali veľa mlieka a syra, sú v dospelosti lepšie chránení pred srdcovo-cievnymi ochoreniami. Pravidelné konzumovanie mlieka a mliečnych výrobkov znižuje srdcové ochorenia a choroby cievneho ústrojenstva.
Automat na surové kravské mlieko pozostáva z chladiaceho zariadenia, nádoby na mlieko, miešača a dávkovača mlieka. Nádoba má objem od 50 do 2x200 litrov. Všetky vnútorné súčiastky automatu sú z nerezu. Dávkovač na mlieko sa uzatvára automaticky. Automat funguje na mince. Plnenie môže byť prerušené pri výmene nádoby na plnenie. O celom procese plnenia je zákazník informovaný prostredníctvom displeja. Zabudovaný prietokomer umožňuje veľmi presné dávkovanie mlieka. Všetky časti, ktorými prechádza mlieko, sú chladené a systém čistenia prebieha automaticky po stlačení gombíka. Spotreba roztoku na jedno čistenie je 5 litrov. Automat môžu záujemcovia uviesť do prevádzky aj sami, treba len pripojenie na 220 V, príkon automatu je 350 W. Mlieko musí ísť do automatu vychladené. Automat môže byť umiestnený vonku, má zabudované termostatické vyhrievanie, ktoré ho chráni pred mrazom.