Verejnoprospešnú spoločnosť Legatum a jej výkonného riaditeľa, muzeológa Juraja Anda poznajú v prvom rade tí členovia našej komunity, ktorí majú niečo do činenia s dedinskými múzeami alebo národopisnými zbierkami.
V minulom roku sme sa o spoločnosti zmienili aj v súvislosti s vydaním reprezentatívnej publikácie o týchto pokladoch našej národnosti. Najnovšou udalosťou v jej živote je to, že od 1. januára tohto roka sa stala vydavateľom Ľudových novín. S J. Andom sme sa rozprávali o nových úlohách, ktoré čakajú Legatum v tomto roku, ale aj o jeho činnosti v uplynulom roku.
Život spoločnosti sa doteraz točil v prvom rade okolo národopisných zbierok a aj jej publikačná činnosť bola nejakým spôsobom spojená s touto sférou. Máme za sebou prvý mesiac roka a prvé štyri čísla novín vyšli bez problémov, čitatelia si možno ani nevšimli zmenu. Na našu otázku, aké nové úlohy pripadli v spojitosti s tým Neziskovej verejnoprospešnej spoločnosti Legatum, s. r. o., a jej výkonnému riaditeľovi, Juraj Ando jedným slovom konštatoval, že neľahké.
- Ľudové noviny ako komunikačný prostriedok Slovákov v Maďarsku majú nesmierne veľký význam. Sú akýmsi oknom, oknom pre nás do sveta a svet sa zasa cez toto okno môže zoznámiť s našim životom. Za najdôležitejšiu úlohu momentálne pokladáme zmapovať situáciu novín, predovšetkým oblasť ich predplácania. Na základe štatistických údajov chceme získať presný obraz o predplatiteľoch, aby sme im v budúcnosti mohli lepšie vychádzať v ústrety. Noviny sa aj naďalej dostávajú k čitateľom s obvyklými rubrikami a obsahom, avšak v budúcnosti podľa požiadaviek doby majú byť v centre záujmu čitatelia, ktorí si ich kupujú, teda marketingová politika spoločnosti sa bude orientovať na ich nároky. Podľa potreby bude možné zavádzať nové elementy v štrukturálnej a obsahovej stránke nášho tlačového orgánu. Na stránkach novín sa musí viac dostať do popredia obchodná a podnikateľská sféra, v záujme toho by sme chceli, aby noviny poskytovali aj rôzne služby. Chceme dosiahnuť, aby všetky slovenské inštitúcie a spolky, vrátane regionálnych a miestnych, mali predplatených niekoľko exemplárov Ľudových novín. Tiež by malo byť samozrejmosťou, aby predplatiteľmi boli všetky slovenské volené zbory v Maďarsku. Ako prvý krok spoločnosť Legatum predplatí po jednom exemplári novín pre každý pamätný dom a miestnu zbierku v Slovákmi obývaných obciach v MR. Noviny môžu byť úspešné iba vtedy, ak v záujme toho budú tesne spolupracovať všetci Slováci v Maďarsku... - zdôraznil Juraj Ando.
- V minulom roku sa naša spoločnosť okrem bežných úloh zameriavala predovšetkým na publikačnú činnosť, - konštatoval riaditeľ o činnosti inštitúcie v rámci jej doterajšieho základného profilu. - V predchádzajúcich dvoch rokoch sa stalo tradíciou, že sme koncom roka vydali kalendár s informačnými materiálmi o našich pamätných domoch a dedinských múzeách. Táto publikácia vždy obsahovala aj jednu odbornú štúdiu o najaktuálnejších úlohách prevádzkovateľov týchto inštitúcií. Na rok 2010 sme však publikáciu nevydali, pretože ako je aj čitateľom Ľudových novín známe, vlani sme pracovali na obrovskom projekte. V októbri sme prezentovali širokej verejnosti novú obsiahlu knihu s názvom Slovenské národopisné zbierky v Maďarsku. Vydanie tejto reprezentatívnej publikácie bolo aj z finančného hľadiska náročné - pokračoval J. Ando. Ako ďalej uviedol, okrem tejto publikácie podporili aj vydanie knihy Slovenskej samosprávy VI. obvodu Budapešti o slávnom architektovi Jánovi Nepomukovi Bobuloví, ktorej autorom je Ladislav Petro. Inak koniec minulého roka sa v živote tejto inštitúcie Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) niesol, pochopiteľne, v znamení jej novej publikácie. Predstavila ju v rôznych našich osadách od Slovenského Komlóša po Tatabáňu-Bánhidu. V Lucine sa prezentácia knihy konala napr. v rámci vianočných osláv, na ktorých sa popri zástupkyni predsedu CSS Etelky Rybovej zúčastnil aj riaditeľ Legata. Všetky naše pamätné domy a miestne zbierky, ktorých je spolu 57, dostali po jednom exemplári publikácie.
- Pokladáme za veľmi dôležitú úlohu podporovať také iniciatívy, ktoré sa zameriavajú na vytvorenie tzv. živých múzeí v našich národopisných domoch, - zdôraznil Juraj Ando. To znamená, že prevádzkovatelia sa snažia prilákať návštevníkov rôznymi kultúrnymi aktivitami, k čomu sú však potrebné určité podmienky (napr. spoločenská miestnosť, javisko atď.). Na túto úlohu sa podujali napr. v Orosláni, kde spoločnosť Legatum prispela na vytvorenie hygienického bloku.
V minulom roku spoločnosť pokračovala v nákupe jednotných figurín pre zbierky v slovenských osadách, prostredníctvom ktorých možno na patričnej úrovni prezentovať miestne kroje. V roku 2009 takéto výstavné prostriedky dostali Ečer, Malá Tarča a Terany.
Legatum sa snaží pomôcť zbierkam aj vydávaním jednotného propagačného materiálu, ale v tejto oblasti - ako uviedol J. Ando - sa v poslednej dobe prejavuje určitá stagnácia. V každom prípade ďalšou osadou, ktorá sa bude môcť pýšiť takýmto bulletinom o svojom pamätnom dome, je Šarišáp, po ktorom bude nasledovať Baňačka, kde je Legatum aj majiteľom a prevádzkovateľom oblastného domu.
Dlhé roky je zabehaným systémom, že v danom roku určí spoločnosť oblasť, ktorá bude tvoriť tematiku pravidelnej konferencie Legata a bude predmetom prednášok odborníkov. Spoločnosť sa potom snaží sústreďovať na túto oblasť aj finančnú podporu. Pred dvomi rokmi to bola napr. odborná inventúra a inventárna kniha. - Na našej tradičnej jarnej konferencii budeme hovoriť o aktuálnych zmenách právnych predpisov v muzeálnej oblasti, - povedal Juraj Ando.
- Tieto predpisy sa vzťahujú predovšetkým na podmienky udelenia povolenia na prevádzkovanie, jednou je napr. aj spomínaná odborná inventúra. Bez tohto povolenia síce daný objekt môže fungovať, ale napr. pri uchádzaní sa o finančné podpory z rôznych grantov sa uprednostňujú tie inštitúcie, ktoré ňou disponujú. Tohto roku sa budeme snažiť pomôcť našim partnerom tak, že napr. zaplatíme externého muzeológa, ktorého daný pamätný dom poverí vyhotoviť odbornú inventúru, - dodal na záver riaditeľ verejnoprospešnej spoločnosti Juraj Ando.
Na portáli Slovákov v Maďarsku luno.hu som si 2. februára prečítal správy „Fond a kampaň - Rokovania o jazykovom zákone budú pokračovať“ a „R. Fico: Jazykový fond je predvolebnou kampaňou“, v ktorých sa okrem iného píše, že „Predseda maďarskej vlády Gordon Bajnai 28. januára informoval, že jeho vláda založí jazykový fond vo výške 50 miliónov forintov (vyše 184 000 eur), z ktorého poskytne finančnú pomoc maďarským organizáciám na Slovensku a osobám, ktoré by boli pokutované za používanie svojho materinského jazyka. Zároveň môžu dostať právnu aj inú pomoc.“ Zo správ tlačových agentúr MTI, TASR a SITA, bohužiaľ, sa čitateľ nedozvie to najpodstatnejšie, to, že spomínaný jazykový zákon sa týka jazyka slovenského a nie používania maďarského jazyka. Čiže dostať pokutu za používanie maďarského jazyka nie je možné! Opakujem, za používanie maďarčiny nie je možné pokutovať!!! Tak načo fond na pokuty, ktoré nemôžu byť?! Prepáčte, to už zaváňa nie neznalosťou veci, ale schválnosťou. Kto chce otravovať slovensko-maďarské ovzdušie?
Po druhé: pokuty za porušenie jazykového zákona existujú - ale za nepoužitie slovenského jazyka, a to v pevne a jasne stanovených prípadoch. Pokuty nemôže dostať Jano, Mara, Lajoš, Ildikó za to, že „mondokujú“ alebo rečnia po svojom. Pokuty môžu dostať orgány, fyzické osoby - podnikatelia a právnické osoby len po predchádzajúcom upozornení a majú čas nedostatok odstrániť. Viete, za čo sa môžu dať pokuty? Nuž napríklad za to, že obecný rozhlas v dedine na Žitnom ostrove oznamy vyhlasuje len po maďarsky. Ak to starosta nenapraví a oznamy v rozhlase nebudú aj - zdôrazňujem aj po slovensky - až vtedy dostane pokutu. Ako predstaviteľ obce. Viete si predstaviť, že v Mlynkoch či Békešskej Čabe obecný či mestský rozhlas by vysielal len po slovensky? A tento príklad nie je vymyslený. Dokonca v jednej obci (na Slovensku!) po sťažnostiach občanov, že oznamy vyhlasujú len po maďarsky, starosta vysielanie zrušil - len aby nemusel oznamovať aj po slovensky.
Viete mi povedať jeden skutočný dôvod na zriadenie jazykového fondu v Maďarsku? Nebolo by vhodnejšie, aby tieto peniaze poskytli slovenským menšinovým samosprávam či organizáciám ako dôkaz skvalitňovania menšinovej politiky v Maďarsku?
Desať dní po tom, čo premiér SR Robert Fico informoval o financovaní Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie - Demokratickej strany (SDKÚ-DS), odstúpil Mikuláš Dzurinda z kandidátky strany. Nechce, aby kampaň bola o škandáloch SDKÚ-DS. Stranu do parlamentných volieb, ktoré budú 12. júna, prvýkrát nepovedie jej predseda a zakladateľ M. Dzurinda. Nikdy predtým Dzurinda nerezignoval z politickej funkcie. Na kandidátke najväčšej opozičnej strany nebude Dzurinda vôbec. Kto bude lídrom, rozhodnú primárne voľby. Bývalý predseda vlády oznámil, že to bude niekto z najužšieho vedenia strany. Jeho členovia za ním stáli na tlačovej konferencii, kde oznamoval svoj volebný koniec. Dzurinda vraj odstupuje z kandidátky, aby kampaň nebola o financovaní strany, ale o programoch a problémoch ľudí. Chce zabrániť tomu, aby premiér Robert Fico informáciami o škandáloch SDKÚ-DS spred niekoľkých rokov odpútaval pozornosť od vlastných škandálov. Predseda SDKÚ-DS tiež dúfa, že svojím odchodom prispeje k spojeniu pravicových strán, aby neprepadli žiadne hlasy. Strana Sloboda a Solidarita (SaS) podmieňovala rokovanie o predvolebnej koalícii s SDKÚ-DS práve tým, aby Dzurinda nebol lídrom kandidátky. SaS spoluprácu neodmieta, SDKÚ-DS by však podľa strany mala jasnejšie vysvetliť svoje financovanie. Dzurinda ostáva predsedom strany a jeho krok nemá byť začiatkom odchodu z politiky.
V Barcsayho sieni Maďarskej univerzity výtvarných umení v Budapešti usporiadali v dňoch 28. januára až 12. februára spoločnú výstavu malieb študentov a pedagógov bratislavskej Vysokej školy výtvarných umení a budapeštianskej univerzity. Výstavu s názvom PARALLELS otvorili rektori oboch škôl - Karol Weisslechner z Bratislavy a domáci Frigyes König.
Na vernisáži bol prítomný aj slovenský veľvyslanec Peter Weiss. „Už pred 15 rokmi sme mali spoločné programy, zvyčajne to boli vzájomné návštevy, aby sme vzájomne spoznali svoje práce, výsledky, či problémy. V ostatných rokoch sme sa našťastie stretávali čoraz častejšie, usporiadali sme spoločné tvorivé dielne a aj spoločné výstavy,” povedal pre TASR F. König. Podľa jeho slov každoročne navštevujú partnerskú školu v Bratislave. Eszter Radáková z ateliéru maliarstva vlani zistila s nadšením, že práce bratislavských študentov a študentov jej triedy sú si v mnohom podobné. Najprirodzenejšou reakciou bolo, že by bolo dobré uskutočniť spoločnú výstavu, aby sa dali tieto podobnosti predstaviť širšej verejnosti, aj odborníkom. „Prezentovať to, akým spôsobom mladá generácia vidí svet, aké paralely a aké rozdiely sa nachádzajú v inštitucionálnom rámci týchto škôl,” uzavrel rektor maďarskej univerzity. Slovenský kurátor výstavy, vedúci maliarskeho ateliéru VŠVÚ Ivan Csudai zdôraznil, že výstavu pripravovali obe školy spoločne. „Vybral som práce z ročníkov od tretieho po šiesty z môjho ateliéru, v ktorom sa nachádzajú veľmi rôzne a rôznorodé polohy a keďže sa jedná o viaceré ročníky, myslím si, že je to veľmi pestré aj po tejto stránke,” konštatoval a dodal, že pestrosť je v rámci koncepcie ateliéru. Podľa Csudaia je normálne, že mladí ľudia spolupracujú od začiatku a majú možnosť sa navzájom aj posúvať v tvorbe a predstavách. „Zdá sa mi, že veľmi príjemným spôsobom sa zlúčili v tejto kolekcii s prácami poslucháčov tunajšej univerzity,” povedal Csudai. „Ako vidíme, sú tu zastúpené rôzne polohy, v tejto sále sú vidieť napríklad viac-menej geometrické a konštruktivistické tendencie, ale tu skôr mladá generácia využíva možnosť východiska a veľmi striktne sa nevyhraňuje voči iným polohám. V súčasnosti je možné vidieť rôzne tendencie, čo v avantgardných smeroch nebolo úplne bežné, že v rovnakom čase sa objavovali takto rôznorodé tendencie v maliarstve,” zhodnotil Csudai. Spresnil, že prevažne sú to nové práce, ktoré vznikali v priebehu minulého semestra, niečím ich doplnili z tohto semestra z koncoročného hodnotenia. Niektoré práce boli už prezentované na rôznych komornejších výstavách v Bratislave. „Selekcia vznikala v priebehu jedného roka. Zhodli sme sa na istej forme, že ktorú vzorku chceme ukázať, ale po čase sa to samozrejme mení, doplnili sme, pretože tie práce sú stále v pohybe, prezentujú sa na rôznych akciách, keďže študenti sú aktívni, v jednom kuse sa zúčastňujú a hlásia sa na výtvarnej scéne k možnostiam prezentácie,” podotkol Csudai.
Popri mnohých podobných črtách tvorby študentov z Bratislavy a Budapešti je zrejmý rozdiel v tom, že používajú inú techniku. „Kým Slováci pracujú na podstatne väčších plochách s akrylom, naša zostava študentov mojej triedy, ktorá sa na výstave prezentuje, tvorí viac klasickým spôsobom, predovšetkým využíva techniku olejových farieb,” povedala maďarská kurátorky výstavy Eszter Radáková. Na výstave, ktorá potrvá do 12. februára 2010, prezentujú svoje práce Gergő Andoka, Alexandra Barth, Kata Bereczki, Linda Bodoloczki, Balázs Borhi, János Brückner, Kim Corbusier, Peter Cvik, Andrej Dúbravský, Matej Fabián, Kitti Gosztola, H-Power, Eva Hetmerová, Botond Keresztesi, Patrícia Koyšová, Anita Kroó, Zsófia Nagy, Márton Nemes, Norbert Menyhárt, Eva Mikulášová, Hana Mikulenková, Jarmila Mitríková, Jakub Reken, Erik Šille, Ivan Csudai, Kristína Šimeková, Vilo Slaminka, Róbert Takács, Lucia Tallová, Dominika Trapp a Dominika Žaková.
Poslednú januárovú sobotu sa k fašiangovému večierku Slovenskej samosprávy IV. obvodu Budapešti pripojilo - síce bez pozvánky - aj počasie. Už v noci sa roztancovali snehové vločky a neúnavne sa zabávali ešte aj na druhý deň. Početní účastníci tradičného posedenia v Osvetovom dome Endreho Adyho takú výdrž nemali, oni sa zabávali „iba“ päť hodín, ale bohato im to stačilo na to, aby si vypočuli otvárací príhovor predsedníčky slovenského voleného zboru Novej Pešti Anny Kutňánskej a jej zástupcu Ondreja Štefana Šutinského, pozreli si náročný kultúrny program, ochutnali slovenské špeciality, do vôle sa porozprávali a posilnili sa vo svojej identite. Veď väčšina bola medzi „svojimi“, ostatní prejavujú našej Slovači sympatie už aj tým, že pravidelne navštevujú akcie novopeštianskej slovenskej samosprávy. Tentoraz tak urobili napriek sťaženým podmienkam. Viacerí - napríklad dirigentka Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena Marta Pálmaiová Pápayová a harmonikár Martin Glück - sa napriek veľkej snahe do Budapešti nedostali. Spôsobilo to menšiu zmenu v programe, ale účinkujúci urobili všetko v záujme toho, aby to divákom vynahradili.
Slovenský spevácky zbor Ozvena si pod taktovkou Márie Šutinskej pripravil veselé slovenské ľudové piesne z Dolnej zeme, ktoré pre zbor upravil jeho prvý dirigent Ján Šutinský. Piesne po slovensky i po maďarsky uvádzala Katarína Noszlopyová. Slovenských spevákov vystriedal na javisku Mužský spevácky zbor Tungsram Zoltána Kodálya pod vedením Pétera Pálinkása, ktorý ochotne prijíma pozvania Slovenskej samosprávy IV. obvodu. Oba zbory mali obrovský úspech.
Aký by to bol fašiangový večierok bez tanca! O ten sa postarali členovia Slovenského folklórneho spolku Lipa, ktorí predviedli Šarišské tance v choreografii Vladimíra Urbana, kompozíciu Tibora Pintéra Tirpácke tance a choreografiu svojej umeleckej vedúcej Evy Szilágyiovej Šubovej Veselica v Medzihorí. Odmenou publika bol vrelý potlesk.
Program spestrili slovenské a maďarské verše, ktoré recitovali Emília Fenyvesiová a Katarína Noszlopyová. Predniesli básne Sándora Weöresa v preklade Gregora Papučka a Ferenca Baranyiho v preklade Alexandra Kormoša. Smiech v hľadisku vyvolali veršované piesne kuruckého vojaka z čias Rákócziho povstania neznámeho autora, v ktorých sa maďarský text prepletal s dobovými slovenskými slovami.
Po kultúrnom programe nasledovala ochutnávka pravej dolnozemskej slovenskej klobásy a na namiesto sľúbeného nácviku tanca pri harmonike družný rozhovor účastníkov večierka. Za jedným stolom sme zazreli umeleckého vedúceho súboru Železiar z Košíc V. Urbana a jeho asistentov, ktorí boli v Budapešti na antológii maďarského tanca a nevynechali možnosť pozrieť si vystúpenie Lipy, s ktorou na jeseň nacvičovali nové slovenské choreografie. Medzi prítomnými boli viacerí predstavitelia slovenských volených zborov a občianskych organizácii z hlavného mesta, ktorí sa s uznaním zmienili o tradičnom fašiangovom podujatí Slovákov v Novej Pešti.
Slovenská samospráva v Slovenskom Komlóši v spolupráci s Organizáciou komlóšskych Slovákov usporiada už tradičný slovenský ples. Akcia sa uskutoční 20. februára o 18. hodine v slovenskej základnej škole.
V priestoroch nového osvetového strediska v Čorváši usporiada miestna slovenská samospráva v spolupráci so Spolkom čorvášskych Slovákov 27. februára v poradí ôsmu Tradičnú zabíjačku a slovenský deň. Zabíjačka sa začne o 7.30 hod. Organizátori pripravili pre hostí okrem zabíjačkových špecialít aj výstavu ľudových tkanín z Veľkého Bánhedešu, ktorú zozbieral Spolok Slovákov z Veľkého Bánhedešu, a súťaž o najchutnejšie pagáče a najlepšiu pálenku. Popoludní o pol tretej sa začne kultúrny program, večer bude tradičná zabíjačková večera a tanečná zábava.
V Slovenskom klube v Békešskej Čabe je už tradíciou, že členovia spolu oslavujú meniny nositeľov najčastejších krstných mien, pričom tieto stretnutia spoja s prednáškou o danom mene.
Začiatkom februára sa klubovníci zišli, aby oslávili Márie, alebo ako ich nazývajú na Čabe Mare. Účastníkov privítala vedúca klubu Alžbeta Ančinová, ktorá vyzdvihla, že v zimnom období, v čase zakáľačiek, oslavujú viacero takých krstných mien, ktoré boli kedysi veľmi populárne v kruhu čabianskych Slovákov - od Ondreja cez Alžbetu a Pavla po Máriu. So zaujímavými detailmi o zrode tohto ženského mena oboznámila prítomných bývalá referentka Národopisného oddelenia Múzea Mihálya Munkácsyho Mária Nagyová Uhrinová. Uviedla, že od roku 1910 až podnes sa v matrikách toto meno vyskytuje najčastejšie. Vo svojej prednáške, spestrenej čírou čabianskou slovenčinou, vyzdvihla, že miestni evanjelici oslavovali kedysi Márie na Hromnice, 2. februára. Generácia najstarších, medzi nimi aj niektorí členovia klubu, si ešte pamätá, že v tento deň kedysi nepracovali, ale navštevovali kostol. Zaujímavé je, že pri zostavovaní štátneho kalendára na tento deň namiesto Márie, ktorá sa počas roka oslavuje viackrát, zaradili Karolínu.
Okrem pôvodu mena Mária a rôznych ľudových zvykov a pranostík na Hromnice sa rečníčka venovala aj menám všeobecnejšie. Hovorila napr. o vzniku a typoch priezvisk. Zdôraznila, že oslavovanie menín je rozšírené skôr vo východnej a strednej Európe, ale napr. v anglosaských krajinách ich neoslavujú.
Prítomné Márie potešili dvojjazyčné vinše Emílie Kovácsovej a spoločný spev slovenských ľudových piesní, medzi ktorými nechýbala ani v kruhu miestnych Slovákov populárna „Susedova Mara...“. Klubovníci sa prednášateľke poďakovali o. i. najnovším Našim kalendárom.
Ako to bude od septembra...? - pýtajú sa čoraz častejšie svojich rodičov alebo učiteľky škôlkári, pripravujúci sa na povinnú školskú dochádzku.. Čo ich čaká, ak sa rozhodnú od septembra navštevovať prvú triedu Slovenskej základnej školy v Békešskej Čabe, o tom sa ich rodičia mohli presvedčiť v rámci Dňa otvorených dverí.
Úvodom podujatia profil a činnosť školy predstavila návštevníkom riaditeľka inštitúcie Edita Pečeňová. Zároveň ich informovala o aktuálnych rekonštrukčných prácach. S potešením oznámila, že po obnove elektrickej siete v blízkej budúcnosti by chceli urobiť novú izoláciu strechy, vymeniť obklady a dlažby. Nová podlahová krytina bude nielen estetická, ale aj modernejšia a bezpečnejšia, než terajšia. Onedlho dôjde aj k vybudovaniu informačno-komunikačnej siete budovy a budú bohatší aj o interaktívne učebné pomôcky, vyhovujúce najvyšším požiadavkám súčasnej doby.
Ako najsilnejšiu a najvábivejšiu stránku školy označila E. Pečeňová jazykovú výučbu. Popri citových väzbách k slovenčine, veď v meste sa dodnes vo väčšine rodín nájdu slovenské korene, pani riaditeľka zdôraznila aj praktický význam slovenčiny ako esperanta slovanských jazykov. Ako uviedla, v čoraz väčšej miere hľadajú na trhu práce takých mladých ľudí, ktorí popri svetových jazykoch ovládajú aj jazyk nejakého menšieho európskeho národa. Ich ôsmaci, ktorí sa rozhodnú študovať ďalej na iných stredných školách, teda nie na slovenskom gymnáziu, odchádzajú zo školy so štátnou skúškou zo slovenčiny stredného stupňa. Každý rok sa približne polovica žiakov posledného ročníka základnej školy rozhodne pokračovať v štúdiu na ich gymnáziu. Podľa objektívnych meradiel vyučovania cudzieho jazyka ich škola stojí na poprednom mieste aj medzi dvojjazyčnými školami ostatných národností v Maďarsku.
V jednom ročníku je 20, maximálne 25 žiakov, čo je ideálne z hľadiska vyučovania. Edita Pečeňová sa rodičom s uznaním zmienila o prístupe prevádzkovateľa školy, ktorý im poskytuje stabilné a bezpečné pozadie s tým, že Celoštátna slovenská samospráva sa spolieha na ich odborné skúsenosti a názory. Inštitúcia je nielen jednou dôležitou baštou slovenčiny v meste, ale ako členka konzorcia pre vydávanie slovenských učebníc v MR aj jedným z centier a dielní odbornej práce v tejto oblasti.
Deti sa popri vyučovacom procese môžu angažovať v rôznych záujmových krúžkoch a veľký dôraz sa kladie aj na osvojenie si zdravého spôsobu života. - Škola sa v meste vyznačuje aj tým, že v každom ročníku zabezpečuje možnosť popoludňajšieho vzdelávania v rámci družiny. Je to dôležité aj preto, lebo učiteľky - vychovávateľky môžu deťom pomáhať pri písaní domácich úloh a osvojovaní si učiva, tak aj slovenského jazyka, - dodala pani riaditeľka.
O tom, ako bude vyzerať jeden deň budúceho prváčika, referovala rodičom zástupkyňa riaditeľky, zodpovedná za základnú školu, Mária Mayerová. Priebeh jedného pestrého školského roka im pomocou interaktívnej prezentácie priblížila profesorka informatiky Marianna Fábiánová.
Rodičia sa mohli zoznámiť s atmosférou bežných vyučovacích hodín na nižšom stupni základnej školy. Žiaci sa už od tretej triedy učia angličtinu a keďže už majú skúsenosti z osvojovania si slovenského jazyka, ľahšie prekonávajú prvé ťažkosti. O tom sa rodičia presvedčili na hodine Zuzany Tóthovej v tretej triede. Štvrtáci prostredníctvom interaktívnej techniky si preopakovali poznatky z histórie, o živote kráľa Hunov Attilu sa učili s pani učiteľkou Alžbetou Szoszkiovou, ktorá bude od septembra triednou nových prvákov. Aké veľké množstvo nových slov zo slovenčiny a akú sebaistotu v komunikácii v slovenčine možno nadobudnúť za poldruha roka, ukázali rodičom druháci učiteľky Libuše Peštiovej. Popri veselej rozcvičke, vymenúvaní druhov viet a preopakovaní výrazov z tematiky rok, ročné obdobia, mesiace si deti našli čas aj na to, aby tým návštevníkom, ktorí neovládajú slovenčinu, preložili zaujímavý príbeh o nevyliahnutých vajíčkach od Jozefa Pavloviča.
V rámci Dňa otvorených dverí škôlkárom, ktorí odprevadili svojich rodičov do školy, sa v kreatívnej dielni venovala učiteľka Katarína Korcsolyánová, ktorá bude spolu s A. Szoszkiovou od septembra pre nových prváčikov akýmsi oporným bodom v čarovnom svete osvojovania si nových poznatkov.
Výstižný je názov knihy Z pokolenia na pokolenie. Z podtitulu 60 rokov békeščabianskej slovenskej školy v obrazoch je čitateľ informovaný o podstate, o obsahu knihy. Z pekného a mnohovravného obalu sa dozvieme viac skutočností, predovšetkým dvojitú väzbu inštitúcie, resp. žiakov a učiteľov. Vyjadrujú to symboly: erb Maďarskej republiky a farby slovenských štátnych znakov biela, modrá a červená. Skupina veselých škôlkárov symbolizuje nádejnú budúcnosť školy.
Obrázková knižka je pamätnicou minulosti. „Vzdávame ňou poctu nielen žijúcim priateľom, ale aj tým, ktorí nás navždy opustili. Zároveň obsahuje čriepky našich spomienok na bývalé udalosti, ktoré sú zhrnuté do mozaiky fotografií,“ píše vo svojom pozdrave (ktorým odporúča publikáciu žiakom, pedagógom, maďarským a slovenským priateľom) riaditeľka Edita Pečeňová.
Zástupca riaditeľky, historik Michal Lásik, napísal veľkú štúdiu pod názvom Šesťdesiat rokov békeščabianskeho slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a žiackeho domova. Históriu školy analyzuje v piatich častiach: Čabianske školstvo pred rokom 1945, Založenie prvej slovenskej základnej školy, V znamení jednojazyčnosti 1949-1961, resp. Znovu založenie slovenskej základnej školy a založenie gymnázia, V znamení dvojjazyčnosti, resp. Dvojjazyčná základná škola gymnázium, materská škola a žiacky domov v rokoch 1961-1999, Roky stabilizácie a posilnenia dvojjazyčnej výučby (1999-2009). V tejto poslednej časti venuje autor zvláštnu pozornosť ukazovateľom úspešnosti školy, spomedzi ktorých je najdôležitejším kritériom počet prijatých absolventov na ďalšie štúdium. Odporúčam čitateľom sústrediť pozornosť na túto časť, na grafy a tabuľky. Zo štúdie Michala Lásika, z jeho podrobnej analýzy histórie školy sa dozvieme všetky podstatné informácie a fakty, ktoré sú relevantné pre poznanie jubilujúcej školy, ktorá, jeho slovami, „počas svojej šesťdesiatročnej existencie zohrala v školstve a kultúre mesta a celej Dolnej zeme historickú úlohu“.
Dovoľte mi na tomto mieste jednu subjektívnu poznámku. Škoda, že autor sa pre svoju veľkú spoločenskú zaťaženosť nemôže viac venovať vedeckovýskumnej činnosti.
Za štúdiou sa nachádzajú fotky riaditeľov inštitúcie, budovy školy a internátov, zábery zo života komplexnej výchovno-vzdelávacej inštitúcie, ktoré v prehľadnej podobe po desaťročiach prezentujú dejiny vzniku, vývoja a súčasných aktivít Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a žiackeho domova. Knižka obsahuje skoro 800 fotografií, vybraných z rozsiahleho fotografického materiálu. Bývalí žiaci, učitelia i súčasní zamestnanci nazhromaždili a digitalizovali niekoľko tisíc fotiek. Pri tejto zberateľskej činnosti sme sa všetci na chvíľku zastavili a spomínali... Veľká časť fotografií sa nachádza na webovej stránke školy.
Teraz sa pozrime na to, o čom všetkom fotky hovoria?
Vo fotoalbume je zachytená každá významná udalosť z dejín inštitúcie, ale nájdeme tu aj veľa fotiek z bohatých programov všedných dní. Dozvedáme sa, že škola mala a má vyhovieť paralelne viacerým očakávaniam: popri spĺňaní požiadaviek maďarského verejného školstva má zachovávať a ďalej rozvíjať slovenský jazyk a kultúru, vytvárať a posilňovať - slovami Edity Pečeňovej - väzbu a úctu žiakov k slovenskému jazyku, kultúre a slovenskému pôvodu. Po založení fungovala čabianska škola dokonca aj ako slovenské kultúrne centrum. Pokladáme za veľký pokrok, že v súčasnosti vplyv školy už posilňujú aj iné národnostné inštitúcie, samosprávy, organizácie.
Žiada sa mi na tomto mieste povedať, že žiaci, pedagógovia a rodičia potrebujú pociťovať aj mimo školy, že ich väčšinový maďarský národ i materská krajina, Slovensko, podporujú, potrebujú a cenia si ich príslušnosť k inej národnosti, resp. k inej slovenskosti, ich inakosť.
Usmievajúce sa tváre žiakov na fotografiách svedčia o dobrej a láskyplnej atmosfére školy.
Môžeme sledovať aj vývin techniky fotografovania, po čiernobielych záberoch nasledujú farebné, ktoré sú čím ďalej tým kvalitnejšie.
Čitateľ, ktorý sa zaujíma o históriu slovenskej školy v Békešskej Čabe, môže zistiť, že inštitúcia slúžila, resp. dodnes slúži aj na realizáciu vyšších politických cieľov. Navštívili ju prezidenti Slovenskej a Maďarskej republiky Árpád Göncz a Rudolf Schuster, premiéri Ferenc Gyurcsány a Viktor Orbán a mnohé ďalšie vedúce osobnosti, politici z obidvoch štátov. Chceli by sme veriť, že ich návštevy, - ktoré sú pre nás vždy veľkou cťou - popri práve aktuálnom politickom odkaze vyjadrujú aj úprimný záujem o výchovno-vzdelávaciu činnosť našej školy a snahu zlepšiť personálne a materiálne podmienky práce. Pri tom všetkom pokladáme za veľkú česť, že naša škola, naše mesto a ďalšie slovenské inštitúcie v Békešskej Čabe popri obsažných miestnych kontaktoch môžu prispieť k zlepšeniu slovensko-maďarských vzťahov aj na úrovni vysokej politiky
Obrázková pamätnica Z pokolenia na pokolenie má veľkú dokumentačnú a analytickú výpovednú hodnotu. Odporúčam ju každému, kto sa zaujíma o menšiny, o národnostné školstvo, pretože osvetľuje nielen významnú etapu jednej školskej inštitúcie, ale aj celú slovenskú komunitu v Maďarsku a zmenu postojov spoločnosti k minoritám v našej vlasti.
Kniha oslovuje žiakov a učiteľov aj emocionálne. Vďaka fotografiám sa oživujú spomienky, čo vyvoláva u zainteresovaných silné emócie. Bolo tomu tak aj v mojom prípade. Dojatá som si spomínala na tu strávené roky ako žiačka, začínajúca stredoškolská učiteľka, riaditeľka a v súčasnosti ako mamička.
Milí moji bývali spolužiaci a kolegovia, buďte pripravení, že pri čítaní pamätnice budete dojatí k slzám. Dovoľte mi ešte jednu radu, otvorte si knihu len vtedy, keď máte na ňu dosť času, lebo sa jednoducho nedá odložiť stranou.
V mene bývalých absolventov ďakujem našej alma mater za jubilejnú publikáciu, je to naozaj krásny darček. Je to náročná a reprezentatívna pamätná kniha, hodná výročia. Prajem každému záujemcovi príjemné trávenie času pri jej listovaní.
Jubilejná publikácia inštitúcie vyšla pri príležitosti 60. výročia Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a žiackeho domova v Békešskej Čabe. Za vydanie zodpovedá riaditeľka Edita Pečeňová, ktorá usmerňovala aj náročnú prácu redakčného kolektívu, kolegov, učiteľov. Prípravné a tlačiarenské práce urobila Tlačiareň Progresszív, vedúcim ktorej je bývalý žiak školy Zoltán Kocsis. Obal knihy chváli prácu tiež bývalého žiaka Františka Korima. Publikácia má takmer 200 strán a vyšla dvojjazyčne, slovensky a maďarsky, v náklade 1250 exemplárov.
Základná škola v Dunaeďháze, v ktorej vyučujú slovenčinu ako predmet, oslávila v novembri 2009 päťdesiate výročie založenia. K tomu, aby sme lepšie pochopili život dnešnej inštitúcie, jej žiakov a učiteľov, povedzme si zopár slov o obci, v ktorej sa táto škola nachádza a o jej „predchodcoch”.
Územie dnešného Dunaeďházu začalo osídľovať slovenské obyvateľstvo v rokoch 1701-1715. Najviac Slovákov sem prišlo z Novohradu, Hontu a z okolia Nitry. Prisťahovalci si tu založili obec a používali svoj jazyk, svoje zvyky, tradície, ktoré si priniesli z rodnej zeme. Od r. 1715 už mali cirkevnú a školskú správu.
Prvú školu postavili roku 1805 vedľa evanjelického kostola. O 35 rokov neskôr vybudovali novú, presne oproti dovtedajšej škole. V rokoch 1715 a 1840, takmer 125 rokov, prebiehalo v obci vyučovanie výlučne v slovenskom jazyku. Po vybudovaní novej školy sa začala výučba aj v maďarskom jazyku, spočiatku paralelne, neskôr prevažnú časť predmetov vyučovali po maďarsky. Ako je známe, spisovná slovenčina bola kodifikovaná roku 1843, do obce ako vyučovací jazyk prenikla prakticky až po druhej svetovej vojne. Za Horthyho éry, teda v období po I. až do konca II. svetovej vojny, v obci úplne zastavili výučbu slovenského jazyka, ba aj cez prestávky sa deti mohli medzi sebou zhovárať len po maďarsky. Až roku 1949 začali vyučovanie slovenského jazyka ako predmetu, spočiatku len na druhom stupni, v 5. až 8. triede. Roku 1956 sa rozšírila výučba aj na prvý stupeň.
Roku 1959 postavili na novom sídlisku obce novú, dnešnú školu. Ja som mala vtedy 8 rokov. V tejto budove som začala chodiť do tretej triedy. Ako sa pamätám, bola to v tom čase veľmi moderná, pekná škola. V každej triede boli parkety, veľké keramické kachle, učebne a kabinety boli priestranné a svetlé. Pre nás to bol „zázrak”.
V roku 1973 som sa sem vrátila ako učiteľka slovenčiny. Školu sme odvtedy veľakrát obnovili, neraz prebudovali, zmodernizovali, skrášlili. Vo dvore a okolo školy je pekný park a ihrisko. V roku 1992 sme vo dvore vybudovali veľkú športovú halu. Čas ubehol ako voda a my sme v novembri oslávili 50. výročie. Mne sa dostalo tej cti, že som ako bývalá riaditeľka školy mohla odhaliť pamätnú tabuľu.
Po slávnosti zorganizovali pracovníci kecskemétskej župnej knižnice pre žiakov slovenskú jazykovú súťaž, ktorú brali deti veľmi vážne a dobre sa na nej zabávali. Na konci dostali cenné darčeky, ktorým sa tešili. Vo vestibule školy bola vo vitrínach zaujímavá výstava, ktorá priblížila dnešným deťom, ale aj všetkým záujemcom, minulosť dunaeďházskej školy.
Počas polstoročia sa tu vystriedalo množstvo žiakov, ktorým škola dala vedomosti a pripravila ich do života. Mnohí z nich šíria dobré meno tejto inštitúcie v rôznych kútoch našej vlasti, ale aj sveta. Vystriedalo sa tu aj mnoho pedagógov, ktorí, podobne ako ja, boli najskôr žiaci neskôr učitelia tejto školy. Oni svojou prácou zveľaďovali a zveľaďujú povesť a dobré meno svojej alma mater.
Klub dôchodcov v Číve nie je žiadny starobinec, nie je to ani miesto iba na zohrievanie sa. Je to inštitúcia, ktorá sa stará o Čívanov v zrelom veku usporadúvaním podujatí, zdravotníckymi a hygienickými službami. Klub, ktorý sa minulý rok pridružil k mikroregionálnemu združeniu zdravotníckych služieb v Dorogu, vedie Bernadeta Kostková Rokolyová.
Inštitúciu založili v novembri 1974 ako družinu pre dôchodcov. Niekdajší dom mäsiara a predajňou slúžia odvtedy seniorom. Roku 1999 budovu rozšírili a zmodernizovali, pristavili k nej jedáleň, ktorú využívajú aj žiaci miestnej základnej školy. Od milénia teda slúži veľký rodinný dom v strede obce najstarším občanom. Klub zabezpečuje aj starostlivosť o ľudí, ktorí nechcú, alebo nemôžu opustiť svoj domov, ale potrebujú pomoc, opateru. Im namontovali na dosah ruky signalizačné zariadenie, aby mohli privolať personál klubu dôchodcov. Táto služba je spoplatnená.
Tridsať seniorov využíva služby klubu po celý deň, devätnásti si chodia po obedy. Samozrejme, je možnosť aj na to, aby personál inštitúcie pomáhal dôchodcom v ich domácnostiach. V rámci tejto spoplatnenej služby prináša obedy a kým sa starší ľudia najedia, zdravotná sestra alebo opatrovateľka pomôže pri prácach okolo domu. Podľa potreby pomáhajú aj pri dennej hygiene. „Tieto naše služby poskytujeme na zvýšenie pocitu komfortnosti seniorov,“ tvrdí B. Kostková Rokolyová.
Vytvoril sa tu malý, ale veľmi dobrý kolektív ľudí, ktorí sa denno-denne stretávajú, spolu pozerajú televízor, rozprávajú si staré historky, vymieňajú si recepty, rozprávajú sa o svojich rodinách. Najpopulárnejšie sú okrem rozhovorov ručné práce. Nejedna spomedzi členiek klubu vyzdobila steny inštitúcie vlastnoručne zhotovenými gobelínmi alebo výšivkami. „Zápasíme s predsudkami, ktoré vznikli v predošlých rokoch, keď tu ešte neprebiehali nijaké aktivity a dôchodcovia sa tu necítili príliš dobre. Povrávalo sa, že je to starobinec. Keď som sa pred tromi rokmi uchádzala o post vedúcej, jedným z mojich prvoradých cieľov bolo skoncovať s týmto stavom,“ hovorí. B. Kostková Rokolyová rozbehla množstvo aktivít a otvorila brány klubu všetkým občanom osady, avšak v prvom rade všetkým seniorom. Organizujú tu rôzne podujatia, na ktoré očakávajú aj nečlenov. Zvyčajne je to pred väčšími cirkevnými či inými sviatkami, zväčša v spolupráci s miestnou základnou školou. Usporadúvajú tvorivé dielne, kde môžu prejaviť svoju fantáziu a zručnosť aj seniori. Je pre nich veľkým potešením, keď sa naučia niečo nové, niekedy spolu so svojimi vnukmi.
Starší Čívania každodenne prichádzajú s rôznymi prosbami: pomôcť vyplniť šeky, vysvetliť úradné listy, vybaviť administratívne záležitosti. „Dvere klubu sú otvorené pre každého, kto potrebuje pomoc,“ hovorí pani vedúca. V budove je aj počítač, ktorý môžu používať aj členovia klubu. „Jeden ujo si kúpil auto práve cez internet. Ukázali sme mu, čo a kde nájde a potom si sám vyhľadal medzi ponukami,“ povedala B. Kostková Rokolyová.
Rozpočet klubu pozostáva zo sumy na udržiavanie budovy, ktorú poskytuje obecná samospráva, a z prostriedkov od mikroregiónu, určených na prevádzku. Má troch pracovníkov a vedúcu. Okrem toho obecná samospráva môže poskytnúť pomoc formou aktivácie nezamestnaných, teda môže zapojiť do práce nezamestnaných občanov, ktorí dostávajú sociálne príspevky.
Klub je otvorený iba v pracovné dni, nemá vlastnú kuchyňu, jedlo priváža z blízkeho Pilisjászfalu. Záujemci si môžu vybrať stravu dva dni vopred z jedálneho lístka. Na koniec týždňa si môžu žiadať balíčky so studeným jedlom. Poplatok za stravu závisí od výšky dôchodku, ale aj od toho, či si ho záujemca chce zobrať domov, či mu ho nosia domov, alebo či ho skonzumuje v klube. Obed je trochu drahší v klube - stojí okolo 400 forintov -, lebo tam je spojený aj s inými výdavkami (energia, mzda personálu a pod.). Ako nám prezradila pani vedúca, najväčšou novinkou je bicykel, ktorý minulý rok dostali od jedného občana a ktorý dali prerobiť, aby na ňom mohli rozvážať obedy. Doteraz vozili obedy na bicykli v taškách, čo bolo trocha nešikovné.
Okrem spoločných rozhovorov v klube čaká čívskych dôchodcov vždy aj káva, noviny, môžu tu hrať karty, alebo si pozerať filmy zo života obce, ktoré im vypožičiavajú z knižnice. Usporadúvajú napríklad aj fašiangový ples a slovenská hudba v klube nechýba ani počas všedných dni.
Od jari do jesene je možnosť založiť si oheň na dvore klubu, kde vytvorili ohnisko a miesta na sedenie. Pri ohníku si zvykli opekať slaninu, ale už tu varili aj kotlíkový guláš. Okrem podujatí v budove organizujú aj rôzne výlety loďou a návštevy múzeí.
„Dnes už starší občania nebývajú v strede osady, ale v okrajových častiach. Optimálne by bolo pripevniť na budovu kolesá a presúvať ju bližšie k záujemcom,“ hovorí B. Kostková Rokolyová.
Reálnejším riešením by bol mikrobus, ktorý by privážal starších občanov do klubu, ale i na odborné lekárske vyšetrenie do susedného Dorogu, alebo na rôzne výlety, čím by ďalej spestrili aktivity klubu. Dovtedy na väčšie podujatia vozí záujemcov vlastným autom vedúca klubu.
V polovici januára uplynulo sedemdesiat rokov odvtedy, ako v Pitvaroši spojili svoje životy Judita Pavlová a Štefan Jasovský. Nedávno oslávili platinovú svadbu.
Ujo Štefan má 91 a teta Jutka 88 rokov, obidvaja sú pitvarošskí Slováci. Prežili spolu ťažšie i ľahšie roky, na ktoré si zaspomínali aj vtedy, keď im prišli blahoželať starosta Pitvaroša László Dénes a členovia miestnej slovenskej samosprávy na čele s predsedníčkou Annou Lehockou. Ako nás informovala členka slovenskej samosprávy Zuzana Keményová Darvašová, v dome Jasovskovcov strávili nezabudnuteľné popoludnie. Oslávencom zagratulovala aj žiačka miestnej základnej školy Uršuľa Bertová zarecitovaním maďarskej básne.
Ako hovoria manželia Jasovskovci, zobrali sa z lásky, ktorá dodnes medzi nimi pretrváva. Keď sa nevesta sťahovala do domu svojho manžela, prišla obrovská fujavica. Pri sťahovaní nábytku a pekne vyšívaných vankúšov im pomáhali priatelia a rodina, ale obrovský sneh im strpčil prácu. Ich spoločný život začal ťažko: pracovali ako želiari, najímali sa do práce, spávali na slame, ale boli veľmi šťastní. Neskoršie pracovali v poľnohospodárskom družstve a popri tom si obrábali aj vlastné políčka. Ich život napĺňala práca. Narodil sa im jeden syn, ktorého pomenovali po otcovi a ktorý je už tiež dôchodcom. Bol vedúcim brigády v živočíšnej výrobe. O dievčenský prírastok do rodiny sa postaral syn, ktorý má dve dcéry a tri vnučky.
Na otázku, čo je tajomstvom dlhého spolužitia, Štefan Jasovský st. odpovedal, že si treba vážiť svojho životného druha a milovať ho. Teta Jutka k tomu dodala, že sa musia starať jeden o druhého a potešovať sa v chorobe. Ujo Štefan chodí o paličkách a pred oslavami bol hospitalizovaný, takže teta Jutka vie, o čom hovorí. Obidvaja sú ešte veľmi vitálni, ujo Štefan rád lúšti krížovky a teta Jutka vyšíva, hoci v poslednom čase sa jej zhoršil zrak.
Výročia sobáša sa vo svete oslavujú už asi od 17. storočia. Výročia dostali aj vlastné pomenovania. Pevne stanovené názvy nikde neexistujú, preto sa v rôznych krajinách alebo regiónoch odlišujú. 70. výročie sa v slovenčine nazýva platinovou svadbou, v maďarčine je to svadba z milosti. O päť rokov môžu Jasovskovci osláviť korunovačnú svadbu (tá sa podobne nazýva aj v maďarčine) a o desať požehnanú (takúto maďarský jazyk už neregistruje). Želáme im, aby ich láska pretrvala a aby ďalšie roky mohli prežívať v kruhu svojich najbližších v najlepšom porozumení.
Medzi Stolickými i Volovskými vrchmi a Revúckou vrchovinou, pod vrchom Stolica (1477 m) v Slovenskom rudohorí, bývajú Rejdovčania. Obyvatelia Rejdovej, rázovitej a malebnej dedinky (738 obyvateľov, z toho 364 mužov a 374 žien) v Košickom kraji a Rožňavskom okrese, zachovávajú svoje bohaté ľudové tradície a Gemerské folklórne slávnosti.
Prvotní občania Rejdovej boli pravoslávneho vyznania. Príchodom nemeckých baníkov a zásluhou evanjelického kňaza celá obec na Vianoce v roku 1595 prestúpila na evanjelickú vieru. Na kostolnej veži sa nachádzajú aj skvele kované hodiny, ktoré patria medzi najstaršie jednoručičkové hodiny v Európe. Boli zakúpené v roku 1792.
Baníctvo, roľníctvo, pasenie statku a oviec a s tým súvisiace povolania ako tkanie plátna, kobercov, výroba šindľov, paličkovanej čipky a podobné boli hlavnými zdrojmi obživy jej obyvateľov a mnoho občanov sa im venuje ešte aj dnes.
V Rejdovej sa dodnes uchovala ľudová architektúra ojedinelých zrubových, omazaných a obielených domov z 19. storočia.
Rejdová bola, ale vlastne dodnes je známa výrobou bačovského riadu, prútových košov, plátna, súkna, kožúškov, tradičných sponiek a praciek, čipiek, vyšívaných ľudových odevov, hrou na gajdy a pastierske píšťaly, zbojníckymi piesňami a tancami...
Alfou a omegou zachovávania veľkého dedičstva ľudovej piesňovej tvorby a ľudových krojov je, okrem iných nositeľov ľudových tradícií, aj Mária Brdárska - Janoška (1937), folkloristka, speváčka, ľudová rozprávačka, jedna zo zakladajúcich členov Folklórneho súboru Hôra Rejdová, od roku 1990 vedúca tohto takmer 60-ročného zoskupenia. Mária Brdárska je svojráznou a jednoznačnou interpretkou a reprezentantkou Rejdovej a celého horného Gemera. Zúčastňuje sa na rôznych súťažiach v sólovom speve, alebo prednese ako ľudová rozprávačka vo východoslovenskom nárečí, na ktorých sa umiestňuje na popredných miestach v celoslovenskom meradle. Aj spomínaný a na hornom Gemeri populárny súbor Hôra získal mnohé ocenenia pod jej súčasným vedením (medzi najväčšie úspechy posledných rokov patrí ocenenie FS Hôra za najlepšiu interpretáciu svadobných piesní na celoslovenskej súťaži v Liptovskom Mikuláši v roku 2006). Vo voľnom čase je táto mimoriadne aktívna žena aj svojráznou kronikárkou dediny, no zvlášť archivárkou folklórnych zvykov Rejdovej i horného Gemera, zapisuje piesne, ktoré si občas zaspieva aj s manželom. V rodnej osade je nápomocnou rukou národopisného zberateľa a cestovateľa Vojtecha Majlinga. K zachovaniu ľudových tradícií a k interpretácii ľudových piesní cieľavedome vedie nielen svoje dve dcéry a syna, ale aj vnučky a vnukov. Manželia Mária a Ján Brdárskovci sú patrične hrdí aj na svoju vnučku Martinu Molčanovú, redaktorku novín TV JOJ.
Rejdovčania majú na čele osady schopných, prívetivých a pohostinných ľudí, medzi ktorých patria starosta Ing. Ján Valentík a vedúca sekretariátu obecného úradu Slávka Krišťáková.
V súčasnej Rejdovej (328 km od Bratislavy) pôsobia aj detský folklórny súbor Horička, Poľovnícke združenie, Dobrovoľný hasičský zbor a Občianske združenie Rejdová - dedina pod Stolicou, obec mnohých generácií. Posledný augustový víkend sa tam bude konať 37. Gemerský folklórny festival.
Rejdovčania spolupracujú so „slovenskou“ Kovačicou (Vojvodina, Srbsko) a maďarskou osadou Sajóbábony. Nádherné neporušené územie, príležitosť zberu lesných plodín, húb, kvalitná pitná voda, vidiecka turistika lákajú do osady stovky návštevníkov. Viacerých upútala Rejdová tak veľmi, že sa tam pravidelne vracajú.
Rejdová má i množstvo ubytovacích zariadení - turistické ubytovne, Školu v prírode, penzióny, chaty, chalupy, stravovacie a pohostinské služby. Spomínané zariadenia sú najviac využité cez víkendy, počas Gemerských slávností a v neposlednom rade uprostred zimných mesiacov, keď na plné obrátky pracuje lyžiarske stredisko Ski Rejdová.
Podľa predkov Rejdová je vraj tam, kde je koniec chleba a začiatok vody. Podľa súčasníkov tam, kde je stred folklóru.
Cez posledný januárový víkend napadlo v Maďarsku na niektorých miestach až 40 centimetrov snehu. Budapeštianske letisko Ferihegy ochromilo husté sneženie, v sobotu dopoludnia tu nepristali ani nevzlietli žiadne lietadlá. Letisko otvorili až po očistení pristávacích dráh. Meteorologická služba vydala v sobotu najvyššiu výstrahu pre strednú časť Maďarska, na nedeľu pre severovýchod krajiny. Silné sneženie v Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župe spôsobilo v nedeľu zablokovanie šiestich ciest, pričom tri dediny zostali odrezané od sveta, informovali policajné zdroje. Poslednú z nich, Hejce, uvoľnili v pondelok ráno. Situáciu komplikovali záveje a silný nárazový vietor. Železničná doprava viazla, bolo treba rátať s 20-minútovým meškaním prímestských spojov v okolí Budapešti. Diaľkové autobusy na niekoľkých trasách svoju cestu zrušili. Niekoľko kamiónov uviazlo v sobotu pre silné sneženie na diaľnici číslo 2 medzi mestom Vacov (Vác) a hraničným priechodom Parassapuszta-Šahy, niektoré časti trasy museli byť pre kamiónovú dopravu uzavreté.
Kedysi žil človek tesnejšie obklopený komunitou, z ktorej pochádzal, ba bol s ňou nerozlučne spätý s komunitou, z ktorej pochádzal. Podľa historických a národopisných popisov predpokladáme, že v tradičnom rodinnom kruhu nepociťovali jednotlivci samotu, ako je to teraz. V rodinách bolo veľa detí a keď rodičia pracovali na poli, starala sa o ne stará mať, resp. starý otec, ktorí mali na starosti domáci statok, ba aj varili. Stávalo sa, že starých členov rodiny vysťahovali z obývacích miestností a dali im miesto v tmavej komôrke vo vedľajšej budove. Ale predsa len boli medzi svojimi, v menšej či väčšej spoločnosti.
Teraz sú domy či byty väčšie, ale starí ľudia žijú osamelo, pretože podľa dnešných zvykov si deti a vnuci postavia vlastný dom, alebo sa odsťahujú za prácou do iných miest, dnes už aj štátov. Jedna staršia žena sa nám ponosovala: - Mám veľkú izbu, ešte aj bál by som mohla v nej usporiadať! Tiež v Senváclave sa pri nás zastavila jedna žena. - Ale sa ponáhľam, idem obedovať domov! Pri rozhovore viackrát zopakovala túto vetu, ale sa nepohla z miesta, až po dlhšom čase. - Darmo idem domov, nikto ma tam nečaká, prázdny je dom! Jeden starší muž ma zastavil pri svojej záhrade. Začal mi smutne rozprávať, že darmo je tu veľká záhrada, darmo má zemiaky na poli, on už nemá silu dať ju do poriadku, vykopať zemiaky.
V etnografii si môžeme vytýčiť za cieľ skúmať človeka ako jedinca, i ako člena spoločnosti.
Národopisná veda skúma spôsob života etnických spoločenstiev, o. i. zložky života ľudu, ako sa v ňom vyvíjajú tradičné prvky. Zaoberá sa teda spoločenstvom a v rámci neho jedincom. Nebolo príznačné, aby sa zaoberala jeho súkromným životom. Hoci javy, ktoré sme uviedli ako príklady, svedčia o tom, že jedinec má svoju vlastnú cestu, svojské starosti a spolu s nimi je organickou súčasťou života etnickej spoločnosti.
Musím prezradiť, že kedysi som vyhľadával takých ľudí, respondentov, ktorí mali rodinu, deti, teda žili v menšom kolektíve, lebo som predpokladal, že budú vernejšie odrážať hlavné črty dedinskej komunity. Zmena spôsobu života ma však povzbudila k tomu, aby som sa sústredil aj na výpovede takých jednotlivcov, ktorí žijú osamelo. (Dnes je v móde výraz singli, ale ten platí skôr pre tých, ktorí si tento spôsob života vyberú dobrovoľne.)
Teta Johanna Bezzegová-Metzová bola vydatá krátky čas, ale nemala deti. Dnes žije vo veľkom rodičovskom dome sama. Jej život bol všedný, hoci prežila tragické udalosti. Napriek všetkému mala pokojný a tichý život.
Z jej dlhšej výpovede uvádzam len kratšie časti. Také, ktoré výstižne prezrádzajú, ako sa formoval jej osamelý život, ale poukazujú aj na vzťahy, silné nite tradícií, ktoré ju spájali s okolitou komunitou. Veď ani osamelý človek nemôže žiť izolovaný od užšieho rodinného či širšieho dedinského, alebo celoštátneho spoločenstva, veď jeho život aj v krajných prípadoch prebieha v týchto rámcoch. Napriek tomu sa však teta Johanna cíti byť osamelá.
Je zaujímavé, ako sa spoznala s budúcim manželom, aký problém mala z toho, že bola nízkej postavy, ako si jej rodičia veľmi želali, aby sa vydala, lebo podľa dedinskej normy už mala taký vek. Jedna bývalá kolegyňa jej nahovárala mládenca, lenže dievčina žijúca v dedinskom prostredí, ako to od nej očakával aj miestny tradičný kolektív, bola hanblivá, preto jej to takmer nevyšlo. V tomto vidíme aj základné príčiny jej samoty.
- Bolo tak v tejto dedine, že aj tu by bola mala voľákeho, ale ja viem, že takého by nekcela, lebo to nebou za mne, lebo lúbeu piť. Potom sme sa s týmto upoznali. Na Pomázi som pracuvala, a tam som mala jennu dievku, čo s mou som robila. A potom ona odešla, lebo sa vydala, a s mužom chodila do roboty. A tam bou tentok moj z Beregszászu. A potom táto ženička mu hovorila, že ona mne pozná, a on sa porád pýtau, že čo je to, gdo je to, a ona mu pohovorila, že taká maličká, vy čo ste, k vám pont patrie. Na on potom prišou na motori a pomyslite si, v zime! A len išou núter. A ja som akurát pri šporhejte voľačo som tody robila. A ja som sa ondela, čo je toto za človeka? No a potom apo náš sa pýtali: Do ste vy? Aj čo ste prišli? Koho hľadáte? A on hovorí: Nehnevajte sa, ja som tak počúv, že vy máte jennu dievku a ja by som veľmi rád so mnou pozhovárať. No reku, mne inšie ani nechýbelo, len toto! Čo robiť, ja? Ujisť alebo čo? Ja som sa neraduvala temu. To neni len tak. No potom moj apo hovorá: Uvidíš, jakí bude, čo bude. No a moja mamka hovorá mu: No ešče tu móže aj spať! A ja hovorím: No čo vy hovoríte takie? Prečo by tu spau? Čo je on mne? Moja mama hovorá: Račej ite naspák, a keď budete kceť, alebo Anka bude kceť, s vama sa zeznať, tedi možte prísť. No tak sme sa mi dva do kopy dali. Mali sme aj veselí ve vároši, Szentendrén.
S tragickou smrťou svojho manžela sa nevie zmieriť ani po dlhých rokoch, bráni ho a obviňuje jedného chlapa, ktorý už zomrel, že zapríčinil smrť jej manžela.
- On chodil s tima senváclavskyma chlapí do hory robiť. Išou domou, a on sa tutok kceu kúpať v Dunaji. A bou tam jeden človek z Václavu. To mi druhí hovoreu, že mojho tento človek museu sotiť do vody. Hádam povedau, že: No neskočíš do vody? A včil ho soteu do vody. Ale jako sa to stalo, už neviem. A furt keď sme sa takto stretli, ja som si taktok hlavu dala dole, a on mi hovorí: Čo, hneváš sa na mňa? A já mu hovorím: Počúvaj, mi ne slova nepovedz, ti si zmárneu muža!
Po smrti manžela žila sama.. Ako takmer všetci obyvatelia rodnej dediny, aj ona si hľadala prácu vo fabrikách. Zamestnala sa v textilnom závode v Pomázi. V Senváclave sa od 50. rokov 20. storočia zmenil spôsob života, ľudia zanechali tradičné hospodárenie. Chlapi robili v okolitých závodoch a kameňolomoch, v lesníctve, ale aj ženy išli za prácou.
Teta Johanna kontrolovala kvalitu vyrábaných látok. Dodnes je hrdá na to, že sa stala vynikajúcou pracovníčkou a dostala aj vyznamenanie. Tu s hrdosťou spomína svoju nízku postavu, veď svojou prácou predbehla ostatných robotníkov normálnej postavy: - Tam som bola kiváló dolgozó, maďarsky vám poviem. Mne volali ven (na pódium), lebo tam bou veľký, a potom ma tadali na takie vysokie a tak mi hovoreu ten pán riaditeľ, šak ľudom, čo tam boli: Že pozrite, toto dievča, toto je najrobotnejšie aj najmúdrejšie. Na mne hovoreu. Potom ťapuškali mi. - A já som taká malá, a vyše spravím, jak veľkí.
Z jej výpovede vycítiť vrelú spojitosť rodiča a dieťaťa. Podľa tradičného dedinského spoločenstva sa zdravý človek musel postarať o bezmocných rodičov. Ona bez jediného slova ponosy roky opatrovala svoju mať: - Ja som mamu za sedem rokov na posteli opatrovala. Prišou doktor, vyhla som, čo zakrytá boli, a ukázala som: Pozrite, mojej mame tak je má telo cistie. A ten doktor mi tak povedau: Maga egy - uhersky mi hovoriu - maga egy ápolónő. Maga így tudja anyukáját ápolni? - Hát reku, mit csináljak vele, valakinek kell. No a pánbožko mi pomohli.
Náboženstvo a viera sú pre ňu najväčšou oporou v jej samote. Je hlboko veriaca, vždy chodí na omše a litánie. Každý večer sa modlí Zdravas Mária - ale už po maďarsky. - Ja chodím do kostola. Aj tam sa to mollíme. Po maďarsky. Voľakedy bolo, ešče tieto starie ženy choďá na litániu, a tam sa modlá taktok slovensky. Ja do kostola každú nedelu chodím. Tam hore na veľkú omšu. Aj robotný deň na omšu. Kaplonka, tam býva v nedeľu omša ráno, malá omša a každý večer o šesť hodinách je tam omša. Ale to je veľká chyba, že málo ich chodí. Voľakedy bolo, celý kostov tam hore. Toľko sveta bolo. Včil len utekajú jeden za druhym. Chlapi do krčmy. Á, chlapi nechoďá veľa (do kostola)!
Na samotu zabúda aj vďaka dôslednej životospráve. Systematicky si varí. Rada hovorí o svojich obľúbených jedlách: - Jakoby si nevarila? Včil si polievku varím, dám si do neho aj krumple, mrkvu, patružlan. Potom si napražím, dám takie drobnie cesto do teho. Mám ešče sirovú nokedľu, čipetke, na to si dám zas sira aj smatánky a bude obed. V nedeľu dobrie voľačo. Meso upečenie, svinskie, rebro, aj cesnaku dám na to, a to sa pekne upeče na červeno. A k temu si upečem zasek krumple, uvarím puré, to rostiskať a troška dať voľačeho do teho.
Taktiež dôsledne sa stará o byt a dvor, opatruje kvety: - Po dome posporádám si, navarím si, potom na dvore spravím porádek, aby bolo cisto. Krásne kvety, čo?
Teta Johanna Bezzegová-Metzová má 72 rokov. Aj osamotená si našla zmysel života. Je rovnoprávnym členom miestnej spoločnosti. Zadobre je aj s ľuďmi, ktorí sa sem prisťahovali z hlavného mesta. Stane sa, že poruší svoj prísny spôsob života a vyhľadá dedinskú cukráreň: - Piesť neľúbim, poviem vám. Sladkie jedlá veľice nejem. Ale keď sa mi zažádá, žebi som zella sladkie, dobrie, tu je domček malí, tam móže kúpiť sladkie, čo len kcete.
Z národopisného hľadiska ona aj typickým dieťaťom svojej doby. Vo svojom súkromnom živote zachováva minulosť, lipne na veciach z minulosti, ale súčasne prijíma aj dnešný spôsob života dedinskej komunity. Snáď takto sa jej darí zmierniť dôsledky nežiadaného javu súčasnej doby - samoty, resp. osamelosti.
Fašiangy sa krátia, už sa nenavrátia, staré dievky plačú, že sa nevyskáču... Veru, fašiangy sú už čo nevidieť za nami. Ešte niekoľko dní, do Popolcovej stredy a začne sa 40-dňový pôst. Pristavme sa preto pri tomto veselosťou a všakovakými huncútstvami naplnenom čase a priblížme si fašiangovú atmosféru dní minulých, ale i tých súčasných.
Fašiangy, alebo ostatky, ako ich na hornej Orave nazývajú, sú asi najveselším obdobím roku. Keby nie pre nič iné, už len preto, že pred pôstom sa ľudia správajú bezstarostne, uvoľnene a takéto vybočenie z každodennej šedosti je pre mnohých určite dobrou duševnou relaxáciou. V kalendári zvyknú byť vymedzené ako obdobie od Troch kráľov do Popolcovej stredy, kedysi začína 40-dňový Veľký pôst.
Už oddávna sa v tomto období dedinami šíri vôňa klobások, jaterníc a iných zakáľačkových špecialít, konajú sa priadky, svadby, ale i rozličné hry, zábavy, obchôdzky maškár a muzík po dedinách. Fašiangári či bursovníci so svojim pestrým sprievodom v maskách i dnes pristavujú chodcov i vodičov v autách a vyberajú od nich - keď už nie korunky, aspoň vajíčka, klobásu či slaninku, ktorými si potom spestria stoly na poslednej fašiangovej zábave.
Ak by sme sa chceli pozrieť na pôvod fašiangov ešte hlbšie, zistíme, že majú predkresťanský pôvod. Už naši slovanskí predkovia toto obdobie roka slávili najmä v súvislosti s jarným slnovratom a čoraz dlhším dňom. Vtedy oslavovali kult slnka, plodnosti a s nimi spriaznených bohov. Neskôr boli fašiangy silne ovplyvnené stredovekými hrami, mirákulami, veselosťou potulných umelcov a študentov - u nás nazývaných igrici a, samozrejme, všadeprítomnou cirkvou.
Fašiangy a ich sprievodné javy sú vo svojej podstate i dnes založené na princípe hry a karnevalu. Ten, kto má na sebe masku, stáva sa v tomto okamihu niekým iným. Preberá vlastnosti zvieraťa, neskutočnej bytosti, môže sa stať poločlovekom či polozvieraťom. Môže tak parodovať nielen seba, ale najmä druhých. Na dedinách sa i dnes uplatňujú niektoré z tradičných a univerzálnych karnevalových princípov - fašiangová chasa si volí svojho starostu, zakazuje prácu a povoľuje iba zábavu a tanec, vládu v obci preberajú fašiangovníci, komediálnosť je postavená na parodovaní oficiálnych ceremoniálov, rušia sa spoločenské rozdiely, ale i rozdiely v pohlaví a veku. Vytvára sa tak akýsi svet naopak, kde je všetko dovolené - ženy sa preobliekajú za mužov, mladí za starých a všetko vážne sa stáva veselým, nik nestojí mimo tejto hry, fašiangová chasa sa do nej snaží zapojiť i prizerajúcich sa, okoloidúcich.
Také sú teda fašiangy. Ani by ste neverili, čím všetkým sú ovplyvnené. Starovekými ságami a poverami Keltov, Slovanov, Avarov, stredovekom, ktorý bol možno viac relatívny ako súčasnosť, ale i dneškom, postmodernou, ktorá vytvára nové štruktúry a spojenia v priestore a čase.
A čo o fašiangoch napísať na záver? Asi toľko, že pokiaľ ich neprežijeme, určite obanujeme. Nepremeškajme preto ani jednu zábavu, lebo fašiang sa tohto roku končí 16. februára o polnoci. Vtedy sa všetky basy pochovajú a poriadna šibačka nastane až na Veľkonočný pondelok.
Prišiel čas fašiangov,
čas praženia fánkov,
čas muziky, tancu,
keď sa ľudia plancú
v preplnenej sále,
na veselom bále.
Pretvoriť sa máme,
dajte masku aj mne,
starú baranicu,
hrubú kyjanicu,
pastierske bačkory,
na výzor potvory.
Január nás zimou mučí,
február sa od nej lúči.
V marci príde nová jar,
teplý apríl - milý dar.
Mesiac máj je samý kvet,
jún otvára letný svet.
Júl je doba horúca,
august plody ponúka.
September je školská brána,
október - čas vinobrania.
November - všetko ber,
december - pokoj, mier.
Fašiange, fašiange,
fašiangovníci,
tancujú mládenci
na záhumnici.
Šelijaká stará baba
poskočí si rada,
aby jej konôpke
vysokie nariasli,
enyma sa pozakryje,
a druhie prepije.
*
Fašiangy sa krátia,
už sa nenavrátia,
staré dievky plačú,
že sa nevyskáču.
*
Fašiangy, fašiangy,
Veľká noc bude,
kto nemá kožuška,
zima mu bude.
Ja nemám, ja nemám,
len sa tak trasiem,
dajte mi slaninky,
nech sa vypasiem.
Tuto nám nedali,
Tuto nám dajú,
zabili komára,
slaniny majú.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
...........................................................................................................................................