V budapeštianskej slovenskej škole sa od 22. do 24. apríla konali oslavy 60. výročia založenia inštitúcie. Dejiskom slávnostného otvorenia osláv bolo Osvetové stredisko Attilu Józsefa. Pozvaných hostí, bývalých učiteľov a žiakov, ako aj terajších žiakov a ich rodičov privítala riaditeľka Materskej a základnej školy, gymnázia a žiackeho domova s vyučovacím jazykom slovenským v Budapešti Anna Csörgölová. Po pani riaditeľke sa ujal slova mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Slovenskej republiky v Maďarsku Peter Weiss.
„Som veľmi rád, že vás môžem pozdraviť pri príležitosti 60. výročia školy, ktorá zohrala významnú úlohu pri udržiavaní národnej identity Slovákov v Maďarsku. Som tiež rád, že môžem privítať hostí z krajín Vyšehradskej štvorky, ktorí sem prichádzajú každoročne na športové hry, ktoré sú tohto roku súčasťou osláv 60-ročnej školy. Športové hry sú veľmi pekná tradícia, ktorá pomáha udržiavať a rozvíjať priateľstvo medzi občanmi krajín V4 a je to veľmi dobrá investícia do budúcnosti,“ povedal a zaželal prítomným príjemný deň.
„Písal sa školský rok 1949/50, pre všetkých z nás jeden z najvýznamnejších. Práve vtedy došlo k založeniu Štátnej základnej školy s vyučovacím jazykom slovenským v Budapešti... Čas preletel neúprosne rýchlo. Roky plynuli jeden za druhým a prichádzali aj noví prváčikovia, ktorí pokračovali v šľapajach svojich predchodcov. Koľko len generácií sa vystriedalo počas 60 rokov? So zvláštnymi pocitmi a neopísateľnými dojmami si všetci spoločne pripomíname 60. jubileum našej školy. 60 rokov je dlhý čas v živote národov, národností, jedincov, aj v živote národnostného školstva. Aj my sme sa stali svedkami viacerých premien, ktoré prebiehali v spoločenskom a hospodárskom živote a výrazne sa dotkli aj nášho školstva,“ povedala riaditeľka školy a podrobne sa zmienila o niektorých obdobiach v histórii inštitúcie. „Ako bývalá žiačka tejto školy som tu prežila deväť rokov. Táto škola bola centrom výchovy našej slovenskej inteligencie,” zaspomínala si na prekrásne roky detstva a mladosti Anna Csörgölová.
„V budapeštianskej slovenskej škole som strávil deväť rokov, od štvrtej triedy základnej školy až po maturitu,“ konštatoval predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Ján Fuzik. „Dnes už viackrát spomenutý významný český pedagóg Ján Amos Komenský povedal, že trvalé znalosti môže získať každý len vo svojom materinskom jazyku. Myslím, že nám, Slovákom v Maďarsku, slovenskej národnosti v Maďarsku, šancu na to dávala po desaťročia práve naša budapeštianska slovenská škola. Je neoceniteľný ten význam a tá práca, ktorú táto škola vykonala v záujme zachovania našej identity. Vychovala generácie našej slovenskej inteligencie v Maďarsku. Verím, že napriek ťažkým podmienkam bude môcť v tejto práci úspešne pokračovať aj v budúcnosti,“ povedal predseda CSS Ján Fuzik a poprial budapeštianskej slovenskej škole veľa úspechov. Odborný referent oddelenia školstva hlavného mesta Budapešť Arnold Salamon taktiež zaželal jubilujúcej škole veľa úspechov do budúcnosti. Slávnostné otvorenie osláv ukončil kultúrny program, ktorý zostavili pedagógovia Monika Szelényiová a Eva Szilágyiová Šubová. Na javisku vystúpili tanečníci, speváci a recitátori školy, ako aj folklórny spolok Lipa.
Séria podujatí pokračovala v budove slovenskej školy vernisážou výstavy výtvarníka, absolventa inštitúcie Jána Karmana z Balašských Ďarmôt, ako aj expozície textov a fotografií dokumentujúcich uplynulých šesťdesiat rokov v živote školy. Popoludní sa uskutočnilo slávnostné otvorenie XII. Športového festivalu, potom si hráči z krajín Visegrádskej štvorky merali sily v kvalifikačných zápasoch.
Jubilejné oslavy pokračovali 23. a 24. apríla športovými zápasmi, vyhlásením výsledkov a galaprogramom v aule školy, v ktorom sa predstavili žiaci a študenti jubilujúcej inštitúcie. Záverečným podujatím osláv 60. výročia boli stretnutia absolventov školy a diskotéka v priestoroch inštitúcie, ktorú pripravil bývalý maturant Gabriel Borka. Na diskotéku sa prišli zabaviť aj šestnásti maturanti z roku 1995, medzi ktorými bol aj známy rozhlasový a televízny moderátor Baláž Sebestyén.
Mala som šesť rokov, keď som prvýkrát prestúpila prah budapeštianskej slovenskej školy. Na obrovskú budovu na Ulici Imreho Mezőa (dnes Fiumskej - Rijeckej) v snahe vyhovieť požiadavkám svojej rodiny a okolia som sa pozerala plná nádejí. Bolo nás veľa, my sme boli posledný ročník s paralelnými triedami, ale to sme si vtedy neuvedomovali. V tom ruchu pred otvorením školského roka sme sa vybrali radšej vyskúšať hojdačky.
Impozantná budova pripomínajúca skôr kaštieľ ako výchovno-vzdelávaciu inštitúciu bola mojim domovom počas prvých ôsmich školských rokov, nakoľko sme na druhom poschodí boli aj ubytovaní. Víkendy som trávila v Santove so svojimi rodičmi a bratmi, ktorí, mimochodom, tiež navštevovali túto školu. Bol jeden rok (práve ten môj prvý), keď mená Fábiánovcov figurovali až v troch triednych knihách.
Silnou stránkou našej školy bola spolupatričnosť. Fakt, že väčšina z nás bývala v žiackom domove, nás spojil silnejším putom, než si to vieme predstaviť. Ja napríklad práve v internáte som sa naučila pliesť. Pulóver vám neupletiem (je to skôr moja nedôslednosť), ale hocikedy urobím pekný, ba aj dlhý šál.
V mimoškolských aktivitách bola naša škola vždy silná, za čo môžeme ďakovať malému kolektívu, ale aj zanietenosti našich pedagógov. Nebyť krúžku slovenského jazyka pani učiteľky Pauly Dudášovej, nezačala by som písať básne a bola by som ukrátená o riadny kus sebarealizácie. Najkrajším zážitkom bolo, keď úryvok z mojej básne prečítali na záverečnej školskej slávnosti - pred všetkými spolužiakmi. Pedagógovia tejto inštitúcie nás podporovali, v čom len mohli. Za veľa môžem ďakovať aj mojej dlhoročnej triednej profesorke Hane Kollárovej, ktorá mala našu triedu na starosti od piateho ročníka základnej školy až po maturitu. Vyučovala nás slovenský jazyk a literatúru a pripravovala nás na život s veľkým Ž. Od nej som sa naučila napríklad správne podať ruku a ona tiež patrí medzi tých pedagógov, ktorí podporovali moje básnické začiatky. Samozrejme, uvedomujem si, že sa nikdy nevyrovnám klasikom ani stáliciam, ktoré na slovenskom poetickom nebi tu, v Maďarsku, existujú. Možno to ani nechcem. Isté však je, že pomocou poézie sa mi otvorila nová realita, vďaka ktorej ľahšie nachádzam cestu aj v bežnom živote.
Práve poézia bola mojím vodidlom aj počas čitateľských súťaží, ktoré som mala nesmierne rada. Znamenali pre nás možnosť spoznať našincov, o ktorých sme dovtedy nič nevedeli. Je všeobecne známe, že geografická roztrúsenosť našich komunít ovplyvnila aj naše každodenné poznatky. Jednoducho povedané: nevedeli sme si ani predstaviť, že v Maďarsku žijú Slováci aj inde. V ich spoznávaní nám pomáhali nielen Ľudové noviny, ktoré sme si predplácali v niekoľkých exemplároch aj z triednych peňazí, ale aj čitateľské súťaže. Dodnes si rada spomínam na takúto súťaž v Slovenskom Komlóši, kde som bola spolu so svojou spolužiačkou, dnes už kolegyňou Karolou Klauszovou ubytovaná u jednej rodiny. Na tradície týchto čitateľských súťaží nadväzovali čitateľské tábory, kde sme mali možnosť stretnúť sa so živými klasikmi našej literatúry, ako je Gregor Papuček, Alexander Kormoš, alebo si vypočuť piesne jedinej rockovej skupiny Slovákov v Maďarsku AGR±. Poznatky získané v týchto táboroch zužitkovávam dodnes počas svojej práce v redakcii Ľudových novín, spolu s ostatnými poznatkami, ktoré som získala počas 12 rokov v budapeštianskej slovenskej škole.
Naša trieda bola prvá, ktorá maturovala už v novej školskej budove na Lomb ulici. Do tejto budovy, ktorú sme vlastne práve my zabývali, sa v poslednom čase vraciam častejšie. Chodievam napríklad na autorské besedy so súčasnými študentmi, ktorí sú veľmi otvorení a majú oveľa väčší rozhľad, než aký som mala ja v ich veku. Druhá príčina, pre ktorú navštevujem tak často našu školu je, že tam vodím svojho staršieho syna do škôlky. Týmto sa vlastne špirála našej rodinnej histórie opäť vracia do mojej, v tomto roku jubilujúcej alma mater...
Predseda Úradu predsedu vlády MR, minister Péter Kiss 6. apríla schválil rozhodnutie o podpore menšinových samospráv na základe splnených úloh. Cieľom diferencovaného systému podpory je, aby menšinové samosprávy, ktoré vykonávajú úlohy navyše, získavali zdroje zo štátneho rozpočtu adekvátne svojim výkonom. O podporu sa uchádzalo 1617 miestnych a regionálnych volených zborov, čo je 82% všetkých menšinových samospráv. Z celkovej sumy 380 miliónov forintov, ktorá bola na tieto účely vyhradená v tohoročnom štátnom rozpočte, na základe žiadostí získalo diferencovanú podporu 1579 zborov samospráv. Návrh na rozdelenie podpory medzi uchádzačmi pripravila Menšinová rozpočtová komisia pozostávajúca z predstaviteľov jednotlivých rezortov. Dotácia sa udeľuje na základe stanovených kritérií, pričom podľa skúseností výsledky neraz odzrkadľujú formálne hľadiská, a nie realitu tej-ktorej minority. Predstavitelia celoštátnych menšinových samospráv sa práce grémia zúčastňujú s konzultačným právom.
Zo 116 miestnych slovenských volených zborov sa o podporu uchádzalo 103. Nepodali si žiadosť Vácegreš, Peterka, Galgamáča, Ďurka, Čomád, Santov z Peštianskej župy, Irminčok z Békešskej župy, Čerňa a Stoličný Belehrad z Fejérskej župy, Bír, Erdőtarcsa, Lucina z Novohradskej župy a V. obvod Budapešti.
Spomedzi slovenských zborov v Budapešti bola najúspešnejšia samospráva XIV. obvodu (301 623 Ft), kým najvyššiu dotáciu v Báčsko-Kiškunskej župe získala dunaeďházska samospráva (426 825 Ft). Celkovo najviac zdrojov udelila komisia slovenským voleným zborom v Kestúci (466 662 Ft) a v Šápove (466 662 Ft). V Békešskej župe získal najvyššiu podporu Slovenský Komlóš (443 898 Ft), v Boršodskej župe Fizér a Stará Huta (398 370 Ft), v Čongrádskej Segedín (352 842 Ft), v Hevešskej Alkár (284 550 Ft). V Novohrade bola udelená najvyššia suma samospráve v Dolných Peťanoch (404 061 Ft), kým v Peštianskej župe bol najúspešnejší volený zbor v Ečeri (381 297 Ft). Regionálne slovenské samosprávy získali na svoju činnosť skromnejšie sumy ako vlani, najvyššiu podporu dostal komárňansko-ostrihomský župný zbor (375 540 Ft).
Diferencovaná podpora bude prevedená samosprávam na dvakrát, prvá do 15. mája, druhá do 15. augusta 2010. Ďalšie informácie sú uvedené na webovej stránke:
Prezident MR László Sólyom prijal 28. apríla v Alexandrovom paláci kandidáta na post premiéra z volebného bloku Fidesz - Kresťanskodemokratická ľudová strana (Fidesz-KDNP), ktorý získal v parlamentných voľbách vyše dvojtretinovú väčšinu. L. Sólyom poveril Viktora Orbána zostavením novej vlády. „Na otázky prezidenta Sólyoma som dal jednoznačne kladné odpovede a poverenie som s najväčšou radosťou prijal,” povedal po schôdzke novinárom predseda Fideszu. V. Orbán na asi 20-minútovom rokovaní zdôraznil, že nová vláda bude slúžiť svojou prácou „trom tretinám” obyvateľov. Predseda vo svojom mene, aj v mene Fideszu a KDNP vyjadril úctu voči Sólyomovi, ktorý podľa jeho slov v uplynulých ťažkých rokoch mimoriadne veľa urobil „v záujme zachovania kvality maďarskej demokracie a jej existencie vôbec”. Prezident pripomenul, že ustanovujúcu schôdzu parlamentu chce zvolať na 14. mája. Na nej predloží návrh na obsadenie postu predsedu novej vlády. Ako dodal, zákon mu umožňuje navrhnúť osobu, ktorá vie zabezpečiť patričnú parlamentnú podporu pre vládnutie. Podčiarkol, že v Maďarsku je jedinou osobou kandidát víťazného bloku Fidesz-KDNP Viktor Orbán. Predseda Fideszu potvrdil, že mieni spustiť týždne národnej diskusie, kde si bude možné „otvorene, priamo a úprimne” vymeniť názory s voličmi v najdôležitejších otázkach. Prezidentovi predseda Fideszu povedal, že ako premiér urobí všetko pre to, aby „pri zachovaní hodnôt výmeny režimu, ďalej systému, princípov a hodnôt národnej spolupráce” vznikol ako výsledok práce nadchádzajúcich rokov nový politický a hospodársky systém v Maďarsku. Orbán vyjadril vďaku maďarským občanom za ich hlasy, ktoré umožnili, že „opäť je dobrým pocitom byť Maďarom v Maďarsku”.
Maďari začnú s okolitými krajinami hovoriť ostrejším tónom, ak sa nebudú správať k Budapešti s patričnou úctou. „To nie je otázka vládnutia. Jednoducho nie je možné takto zaobchádzať s Maďarmi a hovoriť o Maďaroch, ako sa to v poslednom čase často stalo. Budapešť to jednoducho nestrpí,“ vyhlásil predseda Fideszu Viktor Orbán na tlačovej konferencii deň po tom, čo si jeho strana zaistila v druhom kole volieb bezprecedentnú ústavnú väčšinu a získala tým prakticky neobmedzenú moc. Hoci Orbán nemenoval žiadnu konkrétnu susednú krajinu, jeho slová mierili pravdepodobne najviac na Slovensko. „Nacionalisti sú, samozrejme, aj v Rumunsku či Srbsku, tam však nie sú vo vláde, na rozdiel od Slovenska, kde je súčasťou koalície SNS,“ povedal politológ László Öllös. Orbán dal jasne najavo, že na presadenie národných záujmov využije svoju obrovskú moc. „Sme veľkí, silní a máme také poverenie aj v národných otázkach, ktoré nemá žiadne politické zoskupenie žiadnej susednej krajiny. Naše národné záujmy budeme presadzovať s patričným citom a s patričnou zdvorilosťou.“ Napriek tomu je Öllös presvedčený, že tieto slová nie sú adresované Slovensku ako krajine. „Vzťahujú sa skôr na urážlivé vyhlásenia politikov. Žiadny štát pritom nespomínal. Z jeho slov však následne cítiť aj umiernenosť - nebude reagovať agresívne, ale účinne,” pripomenul politológ. Podľa Orbána sa Maďarsko bude musieť popasovať so skutočnosťou, že v susedných štátoch sa nachádzajú milióny Maďarov, ktorí sa tam neprisťahovali, ale žijú na rodnej zemi. „Vyžaduje si to veľmi osobitný prístup. Umožňuje to sformulovať iný druh práv, ako je to obvyklé v prípade iných národnostných menšín. Je to obrovská výzva pre Maďarsko, je to historickou dilemou Maďarska pomaly už 90 rokov,“ odpovedal šéf Fideszu na otázku novinárov.
Podľa analytikov riešenie slovensko-maďarských vzťahov zrejme nebude prvou témou, ktorou sa bude zaoberať nová maďarská vláda. Predpokladajú, že prvé aktivity budú skôr zamerané na ekonomické reformy, ktoré štát podľa nich potrebuje. Riešenie problematických vzťahov zrejme nebude témou číslo jedna, povedal politológ Michal Horský. „Maďarsko-slovenské otázky v Budapešti chápu ako širšiu súčasť postavenia Maďarstva v Karpatskej kotline. (...) Nič špeciálne zamerané na Slovensko,” povedal M. Horský. Pod víťazstvo Fideszu sa podpísali najmä ekonomické problémy a vysoká miera korupcie v krajine, poznamenal ďalší politológ László Öllös z Fórum inštitútu pre výskum menšín. Dodal, že otázkou bude, či reformy, na ktoré sa Orbán chystá, budú dostatočné a odborne správne. Parlamentná väčšina uvoľnila Orbánovi ruky aj pre zmenu ústavy. „Fidesz bude aktívny, v tom som si istý. Konkrétne ako, to neviem,” tvrdil Öllös. Podľa Horského bude musieť myslieť najskôr na reformy, potom na národné témy. Slovenské médiá pripomenuli, že budúci maďarský premiér si bude musieť uvedomiť, že absolútna moc prináša aj zodpovednosť za všetky skutky. „Už nebude môcť obviňovať svojich politických rivalov z ničnerobenia. (...) Pre Orbána teda od mája platí staré známe príslovie, čo si si navaril, to si aj zjedz,” píšu v komentári Hospodárske noviny. „Orbán si toto bremeno sám pýtal,” doplnila Pravda. Víťazný Fidesz v minulosti viackrát kritizovali slovenskí politici. Ostro reagovali napríklad na snahu posilňovať vzťahy Budapešti s maďarskými menšinami v okolitých krajinách. Bratislava to označovala za zasahovanie do svojich záležitostí. Nevôľu vzbudil aj výrok, že po voľbách chce Orbán rokovať najprv s maďarskou menšinou a až potom so slovenskou vládou.
Nadácia centra pre výskum bezpečnostnej politiky a obrany spolu so Slovenskou atlantickou komisiou usporiadali v Budapešti konferenciu o slovensko-maďarských vzťahoch a bezpečnostnej politike. Cieľom podujatia bolo prezentovať spoluprácu SR a Maďarska v oblasti politiky obrany a ich systém vzťahov v rámci Severoatlantickej aliancie, Európskej únie a ďalších medzinárodných inštitúcií.
Záujmy Slovenska a Maďarska sú zväčša totožné, vzájomné vzťahy týchto krajín sú podstatne priaznivejšie, ako ich vníma verejnosť. Zhodli sa na tom štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí MR Gábor Iklódy a predseda Slovenskej atlantickej komisie Rastislav Káčer. Podľa G. Iklódyho je v medzinárodných vzťahoch ťažké nájsť užšiu spoluprácu ako je slovensko-maďarská. V záležitostiach EÚ, NATO, či OSN sotva nájsť témy, ku ktorým majú SR a Maďarsko rozličné postoje, povedal a dodal, že verejnosť, žiaľ, často vníma opak. Označil za potrebné, aby sa s existujúcimi problémami zaoberali podľa možnosti na úrovni expertov a aby sa využívala pomoc medzinárodných organizácií, ktoré boli vytvorené za týmto účelom. Poukázal na dôležitosť vypracovania mechanizmov na riešenie problémov, ktoré vyplývajú z narastajúcej heterogénnosti integračných organizácií. Bez toho totiž budú tieto problémy erodovať Európsku úniu zvnútra. Spolupráca v integračných organizáciách podľa Iklódyho predstavuje veľkú kohéznu silu v slovensko-maďarských vzťahoch. Naše krajiny majú spoločné záujmy (napr. v Bosne), ktoré sú ochotné zastupovať aj v menšine. V súčasnosti prežíva svoju renesanciu zoskupenie štátov V4, čo vyplýva z nevyhnutnosti budovania koalícií malých a stredne veľkých krajín v rámci únie. Prioritami maďarského predsedníctva V4 je presadzovanie spoločných záujmov vo veci západného Balkánu, energetická bezpečnosť, stredoeurópska rómska stratégia a kohézna politika zameraná na rozvoj zaostalých regiónov a Dunajská stratégia. Klesajúce rozpočty na branné účely a narastajúce ceny techniky zapríčiňujú, že čoraz väčší význam nadobúda aj vytváranie spoločných kapacít podľa vzoru Severoeurópskej spolupráce. V maďarsko-slovenskej relácii označil za dôležité aj ovplyvňovanie koncepcie stratégie NATO, veď rovnakým záujmom SR a MR je pokračovanie v politike otvorených dverí, vytváranie vzťahov s Ruskom. Predseda Slovenskej atlantickej komisie, ktorá je neziskovou organizáciou pôsobiacou na Slovensku, Rastislav Káčer poukázal na fakt, že dejiny týchto dvoch krajín, záujmy a charakter ich občanov vykazujú množstvo podobností, paradoxom je, že politici zdôrazňujú práve rozdiely. Našou spoločnou vlastnosťou, podľa neho, je aj to, že sa sústreďujeme príliš na seba. Transatlantická spolupráca nás podľa bývalého veľvyslanca SR v Bruseli a Washingtone vracia do reálneho sveta. V oblasti vlastnej obrany a spoločnej zahraničnej politiky by bola potrebná spoločná vízia reálnej vojenskej spôsobilosti. Spoločné sú maďarské a slovenské záujmy aj vo vzťahu s Ukrajinou, ktorá nie je iba niečím medzi Ruskom a nami, pre nás táto susedná krajina má svoj význam. Na margo vyhlásení predsedu Slovenskej národnej strany (SNS) Jána Slotu o nutnosti posilniť obranné schopnosti slovenských ozbrojených síl, pretože maďarské vojská už nacvičujú prechod cez vodné toky, predseda Slovenskej atlantickej komisie konštatoval, že SR a Maďarsko sú spojenci, ktorí svoje obranné stratégie zosúlaďujú. Pripomenul, že Visegrádske zoskupenie, ktorého predsedníctvo preberá v lete SR, bude mať v nastávajúcom období rozhodujúcu úlohu v EÚ, pretože od 1. januára preberie predsedníctve EÚ Maďarsko a po ňom bude nasledovať Poľsko. Závisí od našich vlád, ktoré vzniknú po voľbách, nakoľko dokážeme využiť túto možnosť. Viacerí účastníci, medzi nimi riaditeľ Nadácie za demokratickú transformáciu István Gyarmati a hlavný radca Ministerstva zahraničných vecí MR Erik Baktay podrobne analyzovali živé a zatiaľ nevyužité možnosti spolupráce z aspektu bezpečnostnej politiky. Generálny riaditeľ Medzinárodného doškoľovacieho strediska a civilného centra pre riešenie kríz, policajný generál József Boda názorne zhrnul tie oblasti príkladnej spolupráce maďarských a slovenských poriadkových orgánov tak v krízových ohniskách sveta ako aj na pôde našich štátov. V záverečnom bloku konferencie sa hovorilo o zodpovednosti občianskych združení a médií na tom, aby sa tieto pozitívne informácie dostali k čo najširšiemu kruhu občanov. Generálny konzul SR v Békešskej Čabe Štefan Daňo mnohými príkladmi zo svojej praxe podložil, že aj medzi vzdialenými maďarskými a slovenskými osadami môže existovať plodná spolupráca. Tieto partnerské vzťahy podľa slovenského diplomata môžu prispieť k zlepšovaniu atmosféry a otvorenosti na pozitívne správy v oboch štátoch. Bývalý diplomat Pavol Beňo predstavil cezhraničnú slovensko-maďarskú spoluprácu pomocou štatistických údajov, kým autorka týchto riadkov poukázala na rezervy v týchto vzťahoch v záujme toho, aby sa okrem maďarsko-maďarského dialógu oživil aj maďarsko-slovenský.
Pilíšania s hlbokým zármutkom vzali na vedomie správu o tom, že 26. apríla vo veku nedožitých 68 rokov ich rady náhle navždy opustil jeden z najobľúbenejších Mlynčanov, spoľahlivý a húževnatý člen miestneho slovenského speváckeho zboru Michal Szabó. Jeho smrť pre 45-ročný mlynský páví krúžok, ktorý v krátkom čase stratil už tretieho svojho člena, znamená popri veľkom žiali nenahraditeľnú stratu. Michal Szabó bol nielen vynikajúcim slovenským ľudovým spevákom, ale vo veľkej miere sa zaslúžil aj o zachovanie slovenských svadobných zvykov pod Pilíšom. V Mlynkoch snáď ani nie je rodina, ktorá by s ním ako s najznámejším družbom v celom okolí nezažila radostné chvíle, veď v uplynulých desaťročiach sa tu sotva konali svadby bez veselého sprievodného slova nášho „vinšára“. Obľúbený spevák a družba, ktorého mal každý rád, pre Pilíšanov predstavoval typického mlynského Slováka, vyžarovala z neho radosť zo života, s každým sa veľmi rád porozprával, poradil, pomohol... Pod Pilíšom budú naňho dlho s vďačnosťou a úctou spomínať. Posledná rozlúčka so zosnulým bola v mlynskom cintoríne 29. apríla. Česť jeho pamiatke!
Združenie a regionálne kultúrne stredisko pilíšskych Slovákov a Slovenská samospráva v Mlynkoch usporiadajú 8. mája II. Pešiu túru na vrchol Pilíša. Z minuloročnej vydarenej akcie sa podľa všetkého stáva tradícia, cieľom podujatia s veľavravným názvom „Spoločnými chodníkmi v znamení prehlbovania priateľstva“ je jednak vzdať poctu pamiatke našich predkov, jednak zažiť súdržnosť a prispieť k zomknutiu síl ľudí dobrej vôle. Spoločná pešia túra na vrchol Pilíša podľa jej usporiadateľov aj tentokrát môže poskytnúť vhodnú príležitosť na prehlbovanie priateľstva medzi jej účastníkmi a zároveň i medzi našimi národmi a národnosťami.
Naši predkovia dlhé stáročia žili v osadách pod vrchom Pilíš, ktorý sa pôvodne nazýval Pleš a ktorý je najvýraznejším symbolom tu žijúcich Slovákov. Určujúcim prvkom ich živobytia bolo drevo, ktoré nachádzali v pilíšskych horách. Namáhavú prácu neraz na krátky čas prerušili práve na vrchole Pilíša. Obedňajšie chvíle oddychu pri spoločnom ohni využili nielen na opekanie slaniny, ale aj na kus reči, na upevňovanie priateľstva.
Odchod účastníkov túry z Mlynkov je v sobotu 8. mája o 9.30 hod. od Slovenského domu, pričom z mnohých ďalších pilíšskych osád sa tiež vydajú organizované skupiny na vrchol Pilíša. Čívania odchádzajú spred miestneho kostola pešo o 8.00 hod. a autobusom o 10.00 hod. Stretnutie účastníkov na vrchole Pilíša bude o 12.00 hod., potom ich čaká piknik.
Pre záujemcov, ktorí nevedia vystúpiť na vrchol Pilíša peši (napríklad starší ľudia), budú bezplatne k dispozícii mikrobusy. Podrobné informácie záujemcom poskytnú organizátori, resp. predsedovia miestnych slovenských samospráv.
Folklórny súbor Pilíš pôsobiaci pri kultúrnom spolku Pre Mlynky usporiadal 17. apríla v miestnom Spoločenskom dome III. Deň tanečníkov v Mlynkoch. Pilíšania sú právom patrične hrdí na svoj súbor, svedčilo o tom nielen preplnené hľadisko, ale najmä skutočnosť, ako nadšene sa dokázali spolu tešiť pretrvaniu našich slovenských tradícií, národnostnej kultúry a materinského jazyka.
Účastníci dňa tanečníkov si minútou ticha uctili pamiatku nedávno zosnulého mlynského pedagóga a osvetára Jozefa Sziveka, ktorý bol roku 1978 zakladajúcim členom miestneho tanečného súboru a vedúcim dnes 45-ročného Slovenského pávieho krúžku v Mlynkoch, a zároveň aj pamiatku poľských obetí leteckej katastrofy z 10. apríla.
Predseda spolku Levente Galda zvlášť privítal starostu obce Józsefa Lendvaiho a kurátorku verejnej nadácie Pre národné a etnické menšiny v Maďarsku, predsedníčku Slovenskej samosprávy XI. obvodu Budapešti. Ildika Klauszová Fúziková vo svojom pozdrave poukázala na to, že koncom apríla (29. 4.) si už od roku 1982 pripomíname Svetový deň tanca, pričom tento pamätný deň Organizácie Spojených národov pre výchovu, vedu a kultúru (UNESCO) aj pod Pilíšom znamená skvelú príležitosť pre vzdávania pocty a oslavovanie tanca, vrátane folklórneho bohatstva našich Slovákov. Celovečerný program mlynských tanečníkov, spevákov a ich hostí si prišla pozrieť aj 25-členná delegácia Klubu dôchodcov Gamma z XI. obvodu hlavného mesta, s ktorým zbor tamojších slovenských poslancov úzko spolupracuje. Nehovoriac o tom, že na podujatiach Slovenskej samosprávy XI. obvodu Budapešti zďaleka nie náhodou tak často vystupuje Folklórny súbor Pilíš, ale aj Spievajúca mládež slovenská (SMS) - tiež z Mlynkov -, veď vedúci týchto kolektívov L. Galda je slovenským poslancom Nového Budína.
V úvodnej časti III. Dňa tanečníkov v Mlynkoch sa popri hostiteľoch s nemalým úspechom predstavila mladá ľudová speváčka Alíz Agodová zo Segedína, ako aj vedúca našim čitateľom dobre známej hudobnej skupiny Kóborzengő Klára Molnárová Erdélyiová. O multikultúrny charakter vydareného večierka sa postarala spevácka skupina Vándorvokál, ako aj tanečníci folklórnej skupiny zo Zsámbéku. Autentické slovenské piesne sa tak striedali s maďarskými a nemeckými, tance spod Pilíša a zo Slovenska zase s bulharskými, rómskymi a balkánskymi tancami - demonštrujúc nielen jedinečnosť, ale aj univerzálnosť jednotlivých prejavov folklóru. V programe odzneli aj kytice viachlasných slovensko-maďarských, rusínskych a bulharských ľudových piesní.
Po tradičnom slovenskom národnostnom galaprograme sa konal benefičný batôžkový ples. Príjmy z bálu budú použité na zakúpenie, resp. obnovenie autentických miestnych ľudových krojov pre tanečníkov a spevákov Folklórneho súboru Pilíš. Predseda spolku Pre Mlynky L. Galda, ktorého sme poprosili o krátke predstavenie činnosti súboru Pilíš, zdôraznil, že aj naďalej očakávajú do svojich radov oduševnených milovníkov slovenského folklóru a tradícií.
Folklórny súbor Pilíš, od svojich začiatkov pozostávajúci z predstaviteľov viacerých generácií, založili vo februári 1978 spomínaný Jozef Szivek, vedúca pávieho krúžku Gizela Molnárová a choreograf, umelecký vedúci súboru Ladislav Urbanič, ktorý s mlynskými tanečníkmi (s menšími prestávkami) dodnes spolupracuje. „Nadväzujúc na fantastické úspechy z predchádzajúcich rokov sa skupina priaznivcov nášho národnostného diania rozhodla, že pri príležitosti 30. výročia založenia folklórneho súboru usporiada pod záštitou Kultúrneho spolku Pre Mlynky pestrú slovenskú národnostnú kavalkádu nazvanú Deň tanečníkov,“ povedal L. Galda. „Iniciatíva sa stretla s takým pozitívnym prijatím, že sme v nej nemohli nepokračovať. Vlani sa náš kultúrny spolok rozhodol, že z tejto akcie urobí svoje bázové, tradičné podujatie, ktoré bude organizovať pri príležitosti Medzinárodného dňa tanca. Jeho posolstvom je zjednotiť v tento deň všetky formy tanca, osláviť túto umeleckú formu a zvýrazniť jej univerzálnosť, vďaka ktorej prekračuje politické, kultúrne a etnické bariéry a spája ľudí v mieri a priateľstve. Toto jedinečné regionálne podujatie, sprevádzané vždy veľmi čulým záujmom, má za hlavný cieľ z roka na rok oživovať kultúrne hodnoty a dedičstvo slovenských pilíšskych osád, zachovávať zvyky, pestovať a chrániť jazyk našich predkov a ukázať príklad mladším generáciám. Pokladáme za nesmierne dôležitú úlohu, aby sme nami prezentovanú autentickú pilíšsku a vôbec slovenskú spevnú a tanečnú kultúru prezentovali na úrovni a odovzdávali mladším pokoleniam, v záujme čoho funguje aj náš kultúrny spolok.“
Po úspešnom odbornom seminári, ktorý usporiadal 21. a 22. mája 2009 Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) v spolupráci so Slovenským národným múzeom (SNM) v Bratislave o záchrane kultúrneho dedičstva Slovákov žijúcich v zahraničí a databáze informácií, zameranom na možnosti katalogizácie slovacík prostredníctvom katalogizačného systému elektronického spracovania evidencie zbierok ESEZ 4G, vytvoreného v rámci projektu Centrálnej evidencie múzejných zbierok (CEMUZ), v dňoch 15. až 17. apríla ÚSŽZ v spolupráci so SNM organizačne pripravil školenie Používanie a prevádzka múzejného katalogizačného modulu ESEZ 4G v rámci projektu CEMUZ.
Školenie prebiehalo pod vedením lektorky celoslovenského projektu CEMUZ Mgr. Viery Majchrovicovej v školiacich priestoroch SNM na Žižkovej ulici v Bratislave. O toto školenie prejavilo záujem 5 zástupcov inštitúcií v zahraničí zo Srbska, Poľska a Maďarska. Našu komunitu zastupovala riaditeľka Slovenského osvetového centra Katarína Királyová. Po absolvovaní školenia sa zástupcovia inštitúcií v zahraničí zmluvne zaväzujú dodržiavať presné pravidlá metodiky tvorby záznamov, aktívne napĺňať databázu CEMUZ v SR, čím sa zároveň zapoja do celoslovenskej siete elektronického spracovávania evidencie zbierok. SNM sa v spolupráci s ÚSŽZ zaviazalo sprostredkúvať metodickú pomoc slovenským spolkom, organizáciám a inštitúciám v zahraničí pri spracúvaní ich archívnych, dokumentačných a zbierkových fondov. Od Kataríny Királyovej sme sa dozvedeli, že pri hodnotení seminára sa s ÚSŽZ zhodli v tom, že v ďalšom grantovom kole sa majú podporiť projekty, ktoré sa zameriavajú na spracúvanie zbierok, aby bolo zabezpečené technické zázemie pre túto činnosť. Podľa slov riaditeľky SOC by sme veľmi potrebovali mladých ľudí, ktorí by študovali na Slovensku etnografiu alebo muzeológiu a po svojom príchode domov by sa mohli venovať tejto činnosti, veď k spracovaniu slovacík sú potrebné aj odborné znalosti.
Vynikajúca scéna, výstižné hyperbolicky nadsadené kostýmy malomestskej strednej vrstvy z dielne Evy Taubertovej, dramaturgia prispôsobená súčasnému divákovi. Taká je komédia N. V. Gogoľa Ženba v predvedení Divadelnej odbočky Domu kultúry Michala Babinku z Padiny (Srbsko) pod taktovkou skúseného režiséra, Padinčana Fedora Popova, ktorú si mohlo pozrieť bratislavské publikum a účastníci školenia predstaviteľov múzeí, dokumentačných stredísk, knižníc a galérií Slovákov žijúcich v zahraničí, grantom ktorého bol Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, 15. apríla v Stredisku kultúry v Novom Meste.
Vcítenie sa hercov-ochotníkov do jednotlivých postáv (kupcova vydajachtivá dcéra, panna Agáta, dohadzovačka, séria nádejných ženíchov), jazyk popretkávaný autentickými padinskými výrazmi, zaujímavé hudobné kompozície, ale aj nápadité riešenie času medzi jednotlivými dejstvami, ktorý zvyčajne slúži na čo najrýchlejšiu výmenu kulís a rekvizít, tu nápadito ozvláštnené gestikuláciou hercov a hudbou, výtvarné riešenie aj takých maličkostí, ako je, povedzme, diagonálne postavenie účinkujúcich počas ich dialógu (hneď v úvodnej scéne medzi hanblivým ženíchom a dohadzovačkou), to spolu s množstvom ďalších drobnokresieb tvorí skvelú atmosféru predstavenia.
Gogoľovi potenciálni ženísi sa usilujú získať srdce mladej ženy; každý, neschopný uniknúť svojmu pravému charakteru, tak rozvíja sériu situačných mikrokomédií, spolu tvoriacich celok hry. Scény nahovárania, stretnutia s nádejnou nevestou či konečného úteku jedného zo ženíchov, starého mládenca Podkolesina, ktorý mal viac šťastia než jeho rivali, v presvedčivom grotesknom podaní padinských zanietencov robí z Gogoľovej hry dolnozemskú ochotnícku lahôdku.
Padinskí ochotníci nie sú na Slovensku neznámym pojmom, hoci sa Bratislavčanom predstavili iba po druhýkrát. Už niekoľko rokov sa pravidelne zúčastňujú na divadelných súťažiach, prehliadkach či hosťujúcich vystúpeniach. Vďaka režisérovi Fedorovi Popovi, ktorý v rokoch 2007 a 2008 získal ocenenia ako najlepší ochotnícky režisér Srbska, majú vo svojom repertoári úpravy klasických domácich a zahraničných dramatikov, ale s obľubou siahajú i po inscenáciách súčasných autorov.
Legendárna maďarská hudobná skupina Omega bude hviezdou pripravovaného prvého ročníka letného podujatia Dunafest, ktoré sa uskutoční 22. až 24. júla v Dunajskej Strede. Omega je niekedy označovaná ako Rolling Stones východu. Vznikla v tom istom roku ako Rolling Stones a v tzv. východnom bloku bola podobne úspešná ako skupina Micka Jaggera na západe. Tieto formácie si dokonca spolu aj zahrali a to v roku 1973 na koncerte v Nemecku. Budapeštianska skupina Jánosa Kóbora sa môže popýšiť aj tým, že jej na jednom z vystúpení predskakovala vtedy ešte menej známa nemecká skupina Scorpions. Dunafest s podtitulom festival tolerancie ponúkne počas troch dní v Areáli voľného času koncert punkovej skupiny Aurora, ale i ďalších maďarských interpretov ako Irigy Hónaljmirigy, Pannonia Allstars Ska Orchestra, Road, Pokolgép či Subbass Monster Live. Slovenskú stranu budú na festivale reprezentovať skupiny Desmod, Gladiator, Vidiek, Hex, Polemic, Para, Ghymes, Dominika Stará band, Konflikt, Devil Street 13, Rómeó Vérzik, Zuzana Smatanová a Rytmus. „Snažili sme sa namiešať zaujímavý reprezentačný mix z oboch krajín - obzvlášť sa tešíme na účasť Omegy a radi by sme aj týmto festivalom prispeli k zlepšeniu vzťahov medzi Slovákmi a Maďarmi. Veríme, že to, čo tento rok začíname, bude mať poriadne dlhú tradíciu,” uviedol organizátor Dušan Drobný z Agentúry Duna. Permanentky na 1. ročník Dunafestu stoja v predpredaji do konca mája 10 eur, od 1. júna do 21. júla bude táto vstupenka stáť 15 eur a na mieste 20 eur.
Slovenská obec Čomád leží v severovýchodnej časti Peštianskej župy, v nadmorskej výške 200 - 210 metrov. Patrí k budapeštianskej aglomerácii. Chotár je mierne pahorkatinový, prirodzeným rastlinstvom sú agátové a dubové lesy, na poľnohospodárskych územiach nájdeme väčšinou ovocné sady a ornú pôdu. Momentálne má 1 500 obyvateľov a demografia ukazuje stúpajúcu tendenciu.
História Čomádu siaha údajne do obdobia Arpádovho kniežaťa Fajs. Počas príchodu Maďarov na toto územie osada už existovala. V dvadsiatich rokoch 16. storočia sa obyvatelia pod vplyvom reformácie stali evanjelikmi. Po ústupe Turkov bolo územie neobývané, osídľovanie sa začalo začiatkom 18. storočia. Roku 1711 sa tu usadilo jedenásť rodín z Hontianskej a Vesprémskej župy. Po roku 1729 sa začalo osídľovanie dediny Slovákmi, od roku 1742 tu prebiehalo vyučovanie v slovenčine. V roku 1760 žilo v osade 553 ľudí. V júni 1810 časť dediny zničil požiar. Časom sa tu začali usadzovať aj maďarské rodiny. V roku 1880 žilo v Čomáde 622 evanjelikov, ktorí sa živili poľnohospodárstvom. Po prvej svetovej vojne sa začala obec postupne rozvíjať. Dnes má všetky ulice vyasfaltované, všade je zavedený vodovod, elektrická sieť, kanalizácia.
Do Čomádu som sa vybrala po konzultácii s kolegami. Už dávno sme o obci nepočuli, ani nepísali, hoci ju máme čo by kameňom dohodil. Telefonicky som sondovala, o čom všetkom budem môcť písať a dohodla som si vhodný termín návštevy.
Úprimne sa musím priznať, nečakala som také vrúcne privítanie, akého sa mi dostalo. Druhý raz v živote som sa cítila, ako princezná z rozprávky (prvýkrát na sobáši).
Pred vchodom do budúceho národopisného múzea ma čakala trojčlenná delegácia na čele s predsedom miestnej slovenskej samosprávy Michalom Šinkom a vo dvore ľudia v prekrásnych krojoch. Ako som sa neskôr dozvedela, boli to členovia Spolku na zachovávanie tradícií Fialka. Po milých úvodných slovách sme si s vedúcim spolku Győzőom Pejom sadli do prednej izby, aby sme sa porozprávali o činnosti tejto organizácie. Fialka v tejto forme pôsobí už tretí rok. S iniciatívou založiť spolok prišli bývalí učitelia, dôchodcovia Lýdia a Győző Pejovci. Viedla ich snaha zachrániť tradície svojich predkov. Prvou úlohou bolo zohnať členov a nasledujúcou nájsť vhodné pomenovanie spolku, ktoré by bolo výrazné a jednoznačné. Chceli, aby bolo typicky slovenské a tak sa im zapáčila Fialka.
Členovia organizácie nemajú presne určený termín skúšok. Pred vystúpeniami sa schádzajú raz týždenne, v menej aktívnych obdobiach len každý druhý týždeň. Na javisku pravidelne vystupujú dvanásti, sedem žien a päť mužov. Niektorí sú už na dôchodku, ale viacerí ešte pracujú. Mladých už ťažko vedia aktivizovať, majú veľa iných záujmov a povinností. Každý člen zboru má vlastný kroj, a to vďaka zberateľskej činnosti. Čomádsky ženský kroj pozostáva zo šatky uviazanej do čepca (kontík), kardigánu (trigúm), vesty (prusliak), bohato vyšívanej blúzky s dlhými rukávmi (ňárika), blúzky s krátkymi rukávmi (oplecko), dlhých čipkovaných nohavičiek (šlinguvanie čukoty), spodničky (rubáč), z troch-štyroch plisovaných bielych spodných sukieň s čipkovým lemovaním, vyšívanej vrchnej sukne a zástery (sakáčka). Ak treba blúzku nahradiť novou, čomádske ženy neprepadnú panike - každá vie vyšívať tradičné čomádske motívy. Jednu blúzku vyšijú približne za dva týždne. Tradičné motívy z pôvodných viest zozbierala a zakreslila učiteľka materskej školy, členka spolku Mária Borošová. Pani Mária zbiera nielen motívy, ale aj šatky, má ich deväťdesiatsedem. Väčšinu z nich zdedila po starej mame a po mame, iné dostala alebo kúpila. Farba vrchnej sukne a šatky je zaužívaná podľa veku. Staršia generácia nosí tmavšie farby, mladšia zasa svetlejšie, napríklad ružovú. Sviatočný kroj, ktorý nosili do kostola, sa zhodoval s farbou oltárnej prikrývky. Počas adventného a pôstneho obdobia, keď bola prikrývka tmavomodrá, nosili čierne, tmavomodré alebo fialové kroje, keď bola prikrývka biela, mohli nosiť kroj hocijakej farby. Látky na kroje kupujú vo Veresegyháze a stužky na Slovensku. Čomádsky mužský kroj pozostáva z klobúka, košele, lajblíka, kabátika, nohavíc a čižiem.
Spolok Fialka má výborné styky s obecnou aj so slovenskou samosprávou. Pravidelne sa zúčastňuje na rôznych festivaloch a kultúrnych podujatiach, akými sú napríklad Žatva v Sarvaši, Festival závinov v Malom Kereši, alebo Vacovské radovánky. Je vítaným hosťom miestnych podujatí, napr. Dňa obce či Oberačiek. V repertoári má nielen miestne slovenské piesne, ale aj tridsaťminútovú Čomádsku svadbu. Svadba je spracovaná podľa originálnych slovenských tradícií, so živou cigánskou hudbou a v tradičných miestnych ľudových krojoch. Materiály k nej zozbierali učiteľky miestnej materskej školy: členka spolku Mária Borošová a členka slovenskej samosprávy Júlia Šinková. Choreografiu s nimi nacvičila učiteľka budapeštianskej slovenskej školy, choreografka Eva Szilágyiová Šubová, ktorá už vyše dvadsaťpäť rokov pravidelne navštevuje ich obec. Spolok usporadúva začiatkom roka stretnutie slovenských súborov z okolia. Tohto roku sa kvôli renovácii kultúrneho domu neuskutočnilo, rád by ho zorganizoval na jeseň, keď už bude kultúrny dom kompletne hotový. Prvou akciou spolku bol Pampúchový ples, na ktorom Čomádčanky upiekli stovky pampúšikov. Nálada na všetkých jeho podujatiach je výborná, totiž členovia spolku radi spievajú a tancujú. Pred niekoľkými rokmi motivovaní snahou zachrániť čomádske slovenské tradície odcestovali na Slovensko, do obcí, odkiaľ pochádzali ich predkovia. Potomkovia ich spoločných predkov privítali skupinku s veľkou radosťou a, samozrejme, ochotne im pomáhali. Győző Peja nám prezradil, že cesty financujú hlavne z grantov, ale podporuje ich aj obecná a slovenská samospráva. Ročne majú k dispozícii dvestotisíc forintov, ktoré používajú predovšetkým na cestovné. Čo sa týka budúcich akcií, vo dvore národopisnej zbierky plánujú poriadať gastronomické podujatia. V budúcnosti tam chcú postaviť pec, v ktorej by piekli a varili tradičné slovenské jedlá, ako sú strapačky, placky (gerhene), sedliacka kapusta, zemiaková kaša zahustená múkou a zapraženou cibuľkou (ganca a iné). Keďže od tohto roku je Spolok Fialka členom Regionálneho spolku Slovákov z okolia Pešti Dolina, bude mať viac možností vystupovať a predvádzať širokej verejnosti prekrásne čomádske slovenské piesne a nádherné kroje.
V tretiu aprílovú sobotu usporiadala Slovenská samospráva v Síleši v poradí šiesty Festival ľudových detských hier nazvaný Do karičky.
Cieľom organizátorov festivalu bolo dosiahnuť, aby si ľudovú kultúru osvojovali už deti predškolského a školského veku, vytvoriť im možnosť preukázať na verejnosti, ako zachovávajú tradície svojich predkov, aby ich neskôr mohli odovzdať svojim potomkom.
„Ešte aj slnko sa teší nám a tomu, čo všetko mu naše deti dnes ukážu,“ začala svoj privítací prejav predsedníčka Slovenskej samosprávy Komárňansko-Ostrihomskej župy Mária Nagyová. Ako vyzdvihla, pre Slovákov žijúcich v župe je veľmi dôležité, aby sa deti naučili spievanky, veršovanky a tance ich predkov. Zároveň sa poďakovala rodičom, učiteľkám a slovenským voleným zborom za pomoc, ktorú poskytujú v záujme dosiahnutia tohto cieľa. Prítomným sa prihovoril aj starosta hostiteľskej obce Sándor Nagy a vyslovil svoju radosť z preplnenej sály nedávno obnoveného kultúrneho domu. Žiačky miestnej základnej školy pozdravili prítomných básničkou a vlastnými slovami predstavili svoju rodnú obec po slovensky a po maďarsky.
Po úvodnej časti nasledovala prehliadka: javisko postupne zaplnili škôlkári zo susednej Tatabáne-Bánhidy, Čívu a miestne deti. Sílešské deti pripravila spolu s miestnymi slovenskými učiteľkami učiteľka ľudového tanca Alžbeta Ďurková, ktorá sa dva roky venuje vyučovaniu ľudového tanca v tejto škôlke. Týždenne majú jedno zamestnanie, ktoré už prinieslo svoje ovocie, veď aj sílešské deti boli veľmi šikovné. Všetky skupiny z predstavili divákom detské hry, pozbierané vo svojom okolí. Bolo dobré vidieť, že deťúrence sa nebáli vystúpiť na javisko, naplnili ho ozajstnou hrou a peknými pesničkami, vyčítankami. Žiaci Základnej školy z neďalekého Tardoša sú dorastom chýrnej Tanečnej skupiny Červený mramor, čo bolo vidieť na ich počte a na ich tanci. Ako sme sa dozvedeli, jedna tretina účinkujúcich je v skupine iba od októbra minulého roku, ale to vôbec nebolo badať na ich vystúpení. Skupina Poď sa hrať zastupovala bánhidskú základnú školu, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet. Na festivale sa predstavili druháci a tretiaci, ktorí niekoľkými hrami privítali jar. Miestni žiaci majú dve skupiny: školskú a tanečnú. Obidve boli veľmi milé a dobré.
„Ak sa na výsledky pozeráme z perspektívy šiestich rokov, s radosťou môžeme konštatovať, že rozvoj je obrovský. Výber predstavených hier je pekný a primeraný veku detí. Presne tak, ako aj ich oblečenie, ktoré je pôvabné, rovnaké a štýlové. Najväčší prínos stretnutia vidím v tom, že deti mali z hry ozajstnú radosť, čo je vlastne základom osvojovania si ľudových tradícií. Škoda, že tento raz neprišli medzi nás nemecké deti,“ informovala nás predsedníčka poroty, výskumníčka ľudovej hudby Magdolna Gerzaničová. Ďalšími členmi poroty bola bývalá starostka Sílešu Mária Krennerová a člen župnej slovenskej samosprávy, vedúci miestneho pávieho krúžku Viliam Urbanič.
„Teší ma, že učitelia počúvli moje rady, ktoré som im dala na doškoľovaniach, ako napríklad že jednu hru majú zahrať aspoň dvakrát, aby publikum stihlo zareagovať. Som však toho názoru, že niekedy by menej bolo viac. Hlavne čo sa týka takýchto detských hier. Dnes sme mali možnosť vidieť od jednej skupiny aj 12 - 13 hier, čo bolo pre deti únavné,“ uviedla predsedníčka poroty.
Ako nás informovala vedúca miestnej škôlky a predsedníčka miestneho slovenského zboru Erika Töröková Pátrovičová, v máji sa v Síleši uskutoční aj tradičné župné stretnutie materských škôl spojené s odborným dňom. Slovenská samospráva sa aktívne zúčastňuje na organizovaní podujatí, ktoré presahujú hranice osady, napr. celoštátnej konferencie, oživila Sílešskú svadbu a pod. Okrem toho všemožne podporuje aktivity zamerané na zachovanie národnej identity v miestnej základnej a materskej škole. Vedúca Regionálneho osvetového strediska SOC v Tatabáni-Bánhide Ružena Izingová Pružinová, ktorá je iniciátorkou podujatia, nám prezradila, že chcú pokračovať v usporadúvaní festivalu. Tešia sa tomu, že ich v tom podporuje aj Slovenská samospráva Komárňansko-Ostrihomskej župy.
A čomu sa tešili deti? V prvom rade hre, možnosti predstaviť sa a čívske deti sa mohli tešiť aj zo zmrzliny, ktorú dostali.
Apríl bol v živote Slovákov z Telekgerendášu a okolia rušný. Prvý víkend sa zišli na tradičnom čajovom popoludní a o týždeň neskôr v rámci tzv. rodinných dní miestnej evanjelickej cirkvi na Slovenskom dni.
Dejiskom čajového popoludnia, ktoré miestna slovenská samospráva a páví krúžok Borouka zorganizovali už po štvrtýkrát, bol Kultúrny dom na Kossuthovej ulici. Táto ustanovizeň patrí evanjelickej cirkvi a, mimochodom, tu sa konalo vlani v lete aj sústredenie milovníkov ľudového tanca, ktoré miestni organizátori usporiadali spolu so Slovenskou samosprávou v Kétšoproni a ktoré plánujú zorganizovať aj tohto roku.
Čajové popoludnie telekgerendášskych Slovákov je z roka na rok intenzívnejšie prítomné v slovenskom dianí celého regiónu, aktivisti spriatelených obcí s jeho usporiadaním už počítajú. Tohto roku sem zavítali Slováci z Békešskej Čaby, Čabasabadi, Gerendášu, Kétšoproňu, Kondorošu a Veľkého Bánhedešu. Privítali ich predseda slovenského voleného zboru Juraj Oryščák a vedúca pávieho krúžku Borouka Melinda Mešniková. Osobitne pozdravili starostku hostiteľskej obce Juditu Medveďovú a predsedníčku Organizácie dolnozemských Slovákov Annu Szigetiovú Szántaiovú. Kultúrny program začali miestni školáci. Žiakov nižších ročníkov vyučuje slovenčinu už druhý rok Zsolt Lipták z Békešskej Čaby, ktorý s nimi naštudoval známu rozprávku O repe. Edina Ekeová pozdravila divákov básňou Juraja Dolnozemského Naša dedina, kým so slovenskými ľudovými piesňami potešila obecenstvo Daniela Kešjárová z Čabasabadi. Spevácky zbor Horenka z Kétšoproňu priniesol kyticu maďarských a slovenských piesní. Maďarský zbor Nefelejcs (Nezábudka) z Békešskej Čaby predniesol ľudové piesne z Békešskej župy zo zberu Bélu Bartóka, ako aj svadobné piesne Maďarov na Slovensku. Tanečníci z Kétšoproňu v rámci súboru Talent prezentovali okrem tancov svojej obce aj zemplínske karičky. V regióne dobre známy spevácky zbor Ruža z Kondorošu potešil divákov viachlasnými slovenskými piesňami. Do Telekgerendášu zavítali aj členovia Slovenského klubu z Békešskej Čaby, ktorí predviedli humorné Páračky. Na záver vystúpili hostitelia, program zboru Borouka ocenili účastníci obrovským potleskom. Zábavu spestrila tombola s hodnotnými cenami.
O týždeň neskôr sa miestni Slováci zišli na Slovenskom dni, ktorý usporiadali v rámci tzv. rodinných dní miestneho evanjelického zboru. V telekgerendášskom kostole kázal pri tejto príležitosti po slovensky evanjelický farár z Békešskej Čaby Pavol Albert Kutej. V programe vystúpili okrem miestnej Borouky opäť Horenka z Kétšoproňu a zbory Čabianska ružička a Orgován z neďalekého župného sídla, ktoré zaradili do svojho repertoáru aj náboženské piesne. Trojdňová séria podujatí s mottom „Patríme do božej rodiny” spočívala z programov rôzneho druhu pre deti a dospelých. O význame rodiny ako takej hovorili predstavitelia rodiny Győriovcov, potomkovia Jánosa Győriho (1914-1997), ktorý bol dlhé desaťročia evanjelickým farárom vo Veľkej Tarči. Miestni Slováci prispeli k úspechu iniciatívy evanjelickej cirkvi o. i. aj uvarením nedeľňajšieho slávnostného obedu - typickej miestnej slovenskej polievky „kyseľ“ a zabíjačkových špecialít.
Výbor Verejný poklad (Közkincs), ktorý založilo pred štyrmi rokmi Mikroregionálne viacúčelové združenie v Orosláni, usporiadal 10. apríla v Nemcami obývanej obci Kecskéd II. Stretnutie kultúr na úpätí pohoria Vértes. Prehliadka kultúrnych telies zo 6 miest a obcí a výstava ich kreatívnych spolkov je zároveň príkladom spolupráce a dobrého spolunažívania multietnických komunít. Slovenskú národnosť zastupovala slovenská detská dychová kapela Krídlovka z Orosláňu na čele s jej vedúcim Šimonom Ocskaim.
V dňoch 21. do 24. mája Kultúrny dom Sándora Petőfiho v Čemeri usporiada v poradí trinásty Turíčny festival, ktorý sa teší veľkej popularite. Séria podujatí sa začne Dňom umenia v Čemeri, v rámci ktorého sa uskutoční slávnostné odovzdanie obnoveného obecného úradu a knižnice. Na obnovenom Námestí hrdinov bude výstava čemerských umelcov. V sobotu v kultúrnom dome okrem miestnych maďarských a slovenských folklórnych súborov vystúpia aj tanečné súbory z rôznych regiónov Maďarska. Večer sa budú konať koncerty, tanečné divadlá a nácvik tanca. Tretí deň bude patriť najmenším. O jedenástej vystúpi Judita Halászová, po koncerte pripravili organizátori rozprávkový muzikál o Šípkovej Ruženke. Poobede a večer bude tanečná show, retro koncert Kati Kovácsovej a ľudová veselica. Pondelok bude patriť športovým súťažiam.
Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku (VÚSM) a Fakulta Jána Vitéza Katolíckej univerzity Petra Pázmana 27. apríla v priestoroch fakulty v Ostrihome usporiadali vedecko-popularizačnú prednášku a diskusiu. Na tému Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku v službách školstva prednášala riaditeľka VÚSM Alžbeta Uhrinová-Hornoková, PhD. Moderátorkou podujatia bola vedúca katedry PhDr. Eva Horváthová-Farkasová.
Keď apríl alebo máj, tak celoštátna prehliadka slovenskej detskej dramatickej tvorivosti v Maďarsku. Dlhé roky v Slovenskom Komlóši, teraz už niekoľko ročníkov v Sarvaši. (Prechodne? Nastálo? Čas a okolnosti vyriešia...) 8. mája o 10. hodine sa sarvašské Osvetové stredisko Petra Vajdu stane domovom našich talentovaných mladých hercov a pedagógov, ktorí ich na tento veľký deň pripravovali. V rámci doobedňajšieho programu sa predstavia detské divadelné súbory z Nového Mesta pod Šiatrom, Kirťu, Kétšoproňu, Slovenského Komlóša, Sarvaša a z rumunského Nadlaku s novými inscenáciami. Popoludňajší program, ktorý sa začne o 14. hodine, bude venovaný dvom predstaveniam z minuloročného divadelného tábora a hosťovi prehliadky - Divadlu a.ha z Bratislavy, ktoré dovezie deťom darček - rozprávku Malá morská víla (v to popoludnie už druhú, túto čarovnú rozprávku H. Ch. Andersena totiž naštudovala aj jedna skupina v divadelnom tábore...). Nuž a ak by toho bolo ešte málo, večer o 18.30 hodine sa v sarvašskom Múzeu S. Tešedíka predstavia účastníci minuloročného divadelného tábora pre gymnazistov s veršovanou historkou Okasen a Nikoleta. Prosíme všetkých, ktorí fandia divadlu a najmä našim deťom, aby sa na ne prišli pozrieť, držali im palce a odmenili ich dlhým potleskom!
16. ročník medzinárodného filmového festivalu sa uskutoční v dňoch od 29. septembra do 2. októbra v Čadci. Organizátori predĺžili termín, do ktorého môžu záujemcovia prihlásiť svoj film, z 30. apríla na 15. mája. V rámci festivalu Etnofilm Čadca sa uskutoční aj výstava, ktorá bude venovaná významnému slovenskému hercovi, filmovému režisérovi a scenáristovi Paľovi Bielikovi. Výstava Storočnica Paľa Bielika priblíži život i tvorivú činnosť zakladateľa slovenskej národnej kinematografie. Tento ročník festivalu sa bude niesť v duchu okrúhleho výročia. Už tridsať rokov je Etnofilm v povedomí profesionálnych tvorcov z oblasti audiovizuálnej tvorby, etnológie, filmových kritikov, amatérskych filmárov zaznamenávajúcich etnologické a folklórne javy, ako i v povedomí širokej verejnosti. Práve preto do programu festivalu bude zaradená aj výstava 30 rokov Etnofilmu 1980 - 2010.
Spisovateľ, jazykovedec, etnograf a publicista Juraj Ribay (Riba) sa narodil 27. marca 1754 v Dolných Ozorovciach pri Bánovciach nad Bebravou v rodine krajčíra a prevádzkara Ottlíkovského pohostinstva - Pavla Rybu (Ribu). Základnú evanjelickú školu navštevoval v Horných Ozorovciach, po jej nariadenom zrušení pokračoval v Uhrovci, v rokoch 1766-69 študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, kde mu zástupca riaditeľa školy Marček zmenil priezvisko na Ribay, 1769-71 v Modre, 1773-76 teológiu v Šoprone, 1779 na univerzite v Erlangene, 1780-82 v Jene. Medzi ukončeným gymnaziálnym štúdiom a nástupom do Šoprone s cieľom zdokonaliť sa v maďarčine bol súkromným učiteľom latinčiny a nemčiny v šľachtickej rodine, kde sa sám zdokonalil v hudbe. Už počas šopronského štúdia bol pozvaný za učiteľa a organistu do Zemianskych Kostolian, ale túto ponuku neprijal. Jeho túžbou bolo pokračovať v štúdiu na nemeckých univerzitách a z toho dôvodu najlepším jeho riešením bolo prijatie učiteľského a kantorského miesta v nemeckej cirkvi v Modre.
Po ukončení štúdia na nemeckých univerzitách, čo bolo tesne po prijatí Tolerančného patentu Jozefom II., jeho prvou zástavkou na ceste do Uhorska sa stala Praha, kde po sedemnásťdňovom pobyte mu bolo ponúknuté stať sa prvým evanjelickým farárom zakladajúceho sa pražského evanjelického cirkevného zboru. Aj keď aktívne pobudol medzi prvými pražskými evanjelikmi a pomáhal im duchovnými prednáškami a radami, toto miesto neprijal a viac sa počas pražského pobytu venoval návšteve knižníc a stretnutiam s významnými osobnosťami. Nakoniec na odporučenie Michala Inštitorisa, ktorý bol v trvalom spojení s pražskými evanjelikmi, prvým ich farárom a tým aj zakladateľom evanjelickej cirkvi v Čechách sa stal sarvašský rodák Matej Markovic, dovtedy farár v Pustých Úľanoch.
Juraj Ribay po návrate do Uhorska pobudol krátko pri otcovi v Uhrovci a pred Vianocami roku 1782 sa vybral do Banskej Štiavnice. Prihlásil sa u superintendenta Jána Čerňanského, kde na jeho odporučenie sa krátko stal súkromným učiteľom a kazateľom v rodine Ľudovíta Ostrolúckeho v Banskej Štiavnici. Keď ho Ján Čerňanský vysvätil za farára, v rokoch 1783-84 bol farárom v Príbovciach, 1784-85 v Bohuniciach, od roku 1785 v slovenskom a nemeckom cirkevnom zbore v Cinkote, 1796-98 knihovník a korektor v Pešti, od roku 1799 až do svojej smrti roku 1812 farár na tzv. vojenskej hranici v cirkevnom zbore nemeckých kolonistov v Savinom Sele v Báčke (vtedy Torža).
Počas pôsobenia v Bohuniciach sa v júni 1785 Juraj Ribay oženil s Alžbetou Ruprechtovou z Modry a už v decembri toho istého roku bol na odporučenie superintendenta banského okolia Martina Hamaliara pozvaný za farára do Cinkoty. Počas takmer jedenásťročného pôsobenia v tejto prímestskej časti Pešti mal možnosť zoznámiť sa s najvzdelanejšími osobnosťami, medzi ktorými uvádza vo svojom vlastnom po latinsky napísanom životopise, preloženom F. Kutlíkom, a uverejnenom v Slovenských pohľadoch č. 1 roku 1887: Kovačiča, Horániho, Cornidesa, Koppiho, Rtinu, M. Jankoviča, Jakušiča, Katančiča, Molnára, Schediusa... O cinkotskom pobyte okrem iného píše: „Nič som tu nepremeškal konať, čo by slúžilo rozšíreniu mojich známostí a vedomostí. Knihy a nové literárne objavy, kedykoľvek som sa z Pešti vracal, od spomenutých mužov som na čítanie si prinášal. Zaujímali ma predovšetkým dejiny mojej vlasti, cirkvi a literatúry, v odbore v ktorom som sa snažil i vzácnejšie a zaujímavejšie knihy zozbierať a to nie bez výsledku. Tieto som rád aj iným prepúšťal, ktorí zakladali väčšie zbierky, predovšetkým osvietenému pánu Szécsényimu a Mikulášovi Jankovičovi.“ Ďalej uvádza: „Keď som spozoroval, že naši zanedbávajú štúdium slovenskej reči a literatúry, aby som aj v tomto ohľade splnil službu svojmu národu, snažil som sa o to všetkým spôsobom, aby som vzbudil a docielil pokrok aj v tomto štúdiu. A tak neľutoval som ani prácu, ani náklady na zozbieranie knižnice slovensko-českej, a to najviac preto, aby som sa postavil proti predsudku, ktorým som bol predtým aj sám ovplyvnený, že vec Slovákov je beznádejná a že nezaslúži si žiadnej pozornosti.“
Koncom júna 1793 podnikol z Cinkoty literárnu cestu do Prahy, kde okrem iného počas choroby Mateja Markovica mal v pražskom kostole kázeň. O tom napísal: „Pričinením mojich pražských priateľov dostala moja knižnica, buď z kláštorov, buď od kníhkupcov nejednu znamenitú knihu. Rovnako podporovali moje predsavzatie i moji priatelia doma, ktorým som dôkladne na srdce kládol, aby mi z každého vidieka, kraja, z každého, aby som tak povedal - kúta, kde bývajú Slováci, knihy z rozličných slovenských a slovanských nárečí zaopatrovali a mne posielali. Pri tejto príležitosti povzbudzoval som všetkých mojich priateľov, aby sa venovali pestovaniu zanedbanej materinskej reči, a docielil som to, že so mnou kvôli cvičeniu a dobrému príkladu slovensky si dopisovali, a ich pôvodné listy z väčšej časti prechovávam...“ O jeho knižnicu mali záujem mnohé zahraničné osobnosti a v tomto úsilí ho významne podporovali a na druhej strane on knihami podporoval viacerých študentov. Medzi jeho pražskými podporovateľmi boli: Dobrovský, Barš, Percel, Fortunatus, Durich a medzi Moravanmi Polášek, a vládny tajomník Cerroni, ktorý Juraja Ribaya v Cinkote navštívil, a keď si prečítal katalóg a prezrel zbierky, neskôr mu napísal: „...ustrnul som, vlasy mi dupkom stáli... Vysoko vzdelaný Mikuláš Jankovič, majiteľ rozsiahlej knižnice, napísal: - Čo je pre Maďarov knižnica grófa Széchényiho, to je pre česko-slovenskú literatúru táto knižnica, v ktorej je zvlášť vysoko cenná zbierka biblií.“
Juraj Ribay bol významným predstaviteľom osvietenskej vedy a zakladajúcou osobnosťou viacerých slavistických vedných disciplín. Od študentských čias sa venoval zberateľskej činnosti so zameraním na vedecký i na národno-uvedomovací smer. Zbieraním rukopisov a starých tlačí si vybudoval vzácnu knižnicu. Niekoľko vzácnych spisov mu odstúpil aj hložiansky farár a národný buditeľ Juraj Rohoň. Na základe svojej zbierky a súpisu českých kníh M. Holku zostavil bibliografiu českých a slovenských kníh od najstaršej doby. Patrí medzi ne i vzácny exemplár 3. vydania Komenského prekladu diela Praxis pietatis. Ribayova knižnica je naďalej bohatým zdrojom poznatkov pre súčasné národné knižnice. V roku 1785 vypracoval v spolupráci s Ondrejom Plachým a ďalšími evanjelickými kňazmi návrh na založenie vedeckej spoločnosti Eruditas societas slavica, prispieval do Plachého Starých novín literního umění. Ako jazykovedec bol spolutvorcom porovnávacej metódy v dejinách slovenskej jazykovedy, prívrženec uplatňovania bibličtiny v spisovnom jazyku na Slovensku. V roku 1793 vypracoval plán slovenskej učenej spoločnosti Prolectum instituti, podľa ktorého stanovil normy zberateľskej činnosti v oblasti ľudových tradícií a jazykovedného materiálu, starostlivosti o literatúru, tlačenie kníh a svojho časopisu a v roku 1795 upravil a vydal v Pešti Ortographiu od P. Doležala. Všímal si tiež lexikálnu a frazeologickú stránku živého jazyka. Je autorom rozsiahlych rukopisných slovníkových prác, z ktorých čerpali jazykovedci ďalších generácií.
Významná bola jeho folkloristicko-zberateľská činnosť a výskum dialektov. V tejto oblasti spolupracoval s J. Dobrovským na výskume slovenských nárečí. Medzi ne patrí napríklad jeho rukopis z roku 1807 Idioticon Slovacicum voces Bohemis aut plane non, aut alio sensu usitatas circiter 14700 complectens, ktorý predstavuje diferenciálny nárečový slovník, ktorý čeština nepozná. Tlačou mu vyšli dielka: Katechizmus o zdraví, Pešť 1795, Pravidlá moresnosti, Pešť 1795, Živý príklad hríšnika pokání činíciho (preložil A. I. Gaško), Pešť 1788.
Zaoberal sa aj ľudovýchovnou spisbou. Počas pôsobenia v Cinkote chcel založiť vlastnú tlačiareň, v ktorej chcel vydávať i slovenský kalendár s osvetovým zameraním, ale pre nedostatok predplatiteľov sa mu nepodarilo tento zámer uskutočniť. Tu napísal aj rukopis o žilinských a trenčianskych tlačiarňach. Bol autorom príležitostných veršov. Dôležitá bola jeho redaktorská a korektorská činnosť. Počas pôsobenia v Savinom Sele po latinsky napísal vlastný životopis s uvedením jeho knižných a rukopisných diel, ktorý odoslal do Széchenyiho knižnice v Pešti.
Ako teológ a náboženský spisovateľ spracoval a roku 1790 vydal Mandát cisárskokrálovský ve věcech evangelického náboženství. Upravil v Pešti roku 1791 vydaný Tranoscius. Pre dejiny slovenskej biblistiky je významný Slovar biblický vykladačský. Zaslúžil sa o vydanie práce M. Pankla Compedium Oeconomie ruralis (1797), ktorú doplnil slovenským slovníkom. Jeho dielo je bohaté a týkalo sa aj poľnohospodárstva. Do tlače pripravil prácu L. Bartholomeidesa Kratičká historie přirození.... O pícich a rostlinách (Budín 1793), Příruční knížka o polním hospodářství, (Budín 1797).
Juraj Ribay zomrel roku 1812 v Savinom Sele vo Vojvodine. Jeho dielo si rodáci roku 1994 uctili odhalením pamätnej tabule na zborovom evanjelickom dome v Dolných Ozorovciach. V Bánovciach nad Bebravou zase nesie jeho meno Stredné odborné strojárske učilište.
Pomedzi davy harantov
tlačím sa, mysliac na Santov,
borím sa kdesi s núdzou dňa,
a ty ma tešíš silou sna
živo, až je to nemilo,
že ma tak silno schvátilo...
Po holiach idúc kysuckých,
tvoj obraz dáva druhý dych
chytá ma zasa clivota,
jak málo z nášho života:
Tam „f tom Pilíši Santofském”
kde sedí básnik - diadém,
a píše trpké prímery,
tak pravdivé, až neverím...
že Topoľ mohli takto sťať,
že môžu slová ubúdať...
zanikať v zmätku pamäte...
Čo všetko hore neviete.
Neviete, ako stáva sa
zo slovenčiny okrasa
ktorú leštenú predvádza,
keď vzácnych hostí usádza,
predseda spolku, starosta,
povediac z mosta do prosta,
len aby bolo do hrantov,
to oslávime Ťa - Santov.
Idem pospiatky v stopách psích,
úvozom tmavým, stíšim dych,
a stále myslím na teba,
nepríde láska do neba,
zo samej túžby, svojvoľne,
len skrz kamene uholné,
sŕdc zanedbané kamene,
horiace v božskej premene,
tie, ktoré múdri zavrhli,
v nádeji, že ich nespŕhli,
pravda, keď zmĺknu básnici,
jak prvý, tak aj tisíci.
... a stále myslím na teba,
si viac jak láska, potreba,
si viac než domy v náručí
tvojho chotára, zahučí
mi znenazdajky hromom lož,
a Šaňo ostrý ako nôž,
tam v podpilíšskej tíšine,
odreže v presnej rovine,
čo patrí ku nám, nepatrí
a kladie srdce do Vatry.
Na teba, slnko, spomínam,
cez mraky krajšie svietiš - tam,
pod horu, v riadky viniča,
nech peň, čo úfam nezničia,
vždy nové hrozno podáva,
vôňu lačnejšie nasávam,
než víno, čo sa stvorí tam,
kde v rozvaline takmer trám,
kde opúšťa ma vidina,
a predsa láka krajina,
na verš posledný, strohý, večný:
Idem k vám, hoc len s Dvomi mečmi!
Vrásky skál rozorvaných víchrami
pripomínajú ľudskú tvár
trhliny v pokožke od očú
vyleptané slzami sa tvária ako skala
profil vytesaný do bielej kože
vystupujúce lícne kosti brál
strhnuté tkanivo koreňov a hliny
stojím na tvojej na kosť obnaženej rane
drahý cudzinec vo vlastnej zemi
tvoje slzy mi stekajú pod nohami
inak si nemý.
.
.
.
.
.
....................................................................................................................................................