V juhozápadnej časti pohoria Čerhát, 22 km od Vacova, sa nachádza obec obkľúčená horami, kopcami, udivujúca čistým vzduchom a tichom. Agárd (Ősagárd) patrí medzi tie dedinky, ktoré sa snažia zachovať si samostatnosť. Pre nás, Slovákov v Maďarsku, je zaujímavá nielen svojím slovenským obyvateľstvom, ktoré znovuosídlilo toto územie po tureckej okupácii, ale hlavne tým, že sme tu našli množstvo takých iniciatív, ktoré sú hodné nasledovania.
Keď prejdete po hlavnej ulici osady s 340 obyvateľmi, nenájdete zatemnené domy, ako je to bežné v okolí hlavného mesta, ale ľudí, ktorí idú za svojou robotou, zväčša na pole, alebo skrášľovať svoje okolie, prípadne pracujú okolo domu.
„Naším prvoradým cieľom po založení vlastnej samosprávy začiatkom 90. rokov bolo zachovať krásu nášho okolia,“ hovorí starosta osady Ondrej Agárdi, ktorý tento post zastáva už v šiestom cykle popri zamestnaní. Mladistý päťdesiatnik má dcéru a vnučku vo Vacove a syna a vnuka doma. Syn je vodičom kamiónu, ale podľa možnosti pomáha otcovi pri prácach na poli. „Aj 7-ročný vnuk si už rád sadne na traktor a teším sa, že aj jeho zaujímajú stroje,“ usmieva sa O. Agárdi, ktorého pracovisko bolo vo Vacove, v sklade spoločnosti autobusovej dopravy. „Každý štvrtý deň som chodil do práce a tri dni som sa mohol venovať dedine. Posledný rok sa pracovná doba zmenila na 12 hodín práce a 48 hodín povinného voľna, ale aj tak som mohol vykonávať svoju funkciu,“ hovorí O. Agárdi, miestny rodák, ktorý sa po ukončení vyšších tried Základnej školy v Kesegu vyučil vo Vacove za automechanika. Štvortriedna agárdska základná škola zanikla v roku 1974, odvtedy navštevujú agárdske deti Základnú školu v Netejči, vzdialenú 6 km. Vozí ich tam školský autobus.
V záujme zachovania slovenského jazyka a kultúry v miestnej materskej škole prebieha výučba slovenčiny. Škôlka je zároveň akýmsi strediskom slovenského života v obci a to nielen preto, lebo sa nachádza pri Dedinskom múzeu, ktoré odovzdali v roku 2006, ale aj preto, lebo škôlkári tvoria základ kultúrneho programu na všetkých podujatiach osady.
Názov Agárd sa prvýkrát vyskytuje na listine z čias panovania kráľa Žigmunda, z roku 1405. Keďže v našej vlasti je viac obcí s názvom Agárd, na rozlíšenie v roku 1906 dostala dedina názov Ősagárd. Podľa sčítania ľudu z roku 2001 sa spomedzi 353 občanov k slovenskej národnosti prihlásilo 84 a 79 obyvateľov uviedlo slovenčinu za svoj materinský jazyk.
Starosta sa všestranne snaží mobilizovať obyvateľstvo, čo sa mu darí, lebo napríklad vlastným pričinením vybudovali aj park oddychu s ihriskom. V predošlom spoločenskom zriadení Agárd patril administratívne k Netejču. Dodnes majú spoločného notára, ba patria k nemu aj Horné Peťany. Rozvoj obce sa však začal až po osamostatnení sa. Od roku 1993 je v osade vodovod, v roku 1994 zaviedli do domácností plyn a vytvorili kanalizáciu. V roku 1994-95, tesne po postavení obecného úradu, ktorý slúži aj na spoločenské účely, si vytýčili nový cieľ: dobudovať obecný úrad a vytvoriť možnosti na ubytovanie turistov, nakoľko osada sa nachádza na turistickej modrej značke. „Vybudovali sme štyri izby a nadnes si ubytovňa zarobí „na seba“, ba prináša malý zisk,“ chváli sa O. Agárdi.
Z rôznych dotácií vybudovali aj šatne pre športovcov, ale granty nestačili ani na stavebný materiál. „Spojili sme sa a postavili sme ich z vlastných síl, čo sa vlastne stalo našou ochrannou známkou. V okolitých osadách nás vždy dávajú za príklad dobrej spolupráce,“ hovorí starosta.
Pracovisko O. Agárdiho minulý rok zrušili a tak sa rozhodol založiť si podnikanie na vykonávanie poľnohospodárskych služieb. Po rodičoch zdedil pôdu, ktorú im vrátili v prvej vlne privatizácie, a obrába pôdu aj na objednávku ostatným dedinčanom. Tak vlastne je starosta stále v obci, čo tiež nie je na úkor veci.
Avšak najzaujímavejší je sociálny program založený na zamestnávaní tých obyvateľov, ktorí sú odkázaní na sociálnu výpomoc. V ich záujme sa samospráva zapojila do celoštátneho programu, v rámci ktorého dostali v roku 1997 semienka a sadenice, aby takto zabezpečili rodinám zeleninu a ovocie. Neskôr z rôznych grantov získali kultivačné stroje a ďalší rok sa rozhodli vysadiť malinovú plantáž o rozlohe jedného hektára. V tomto sade pridelili obyvateľom niekoľko radov, ktoré mali obrábať. Istú časť mala aj obec. Mechanizované práce zabezpečila obec, strihanie, okopávanie a zber obyvatelia. Maliny potom mohli predať alebo použiť pre vlastné potreby. „Napriek viacerým ochoreniam maliny doteraz vydržali, ale už bolo načase obnoviť výsadbu. Preto sa uchádzame o grant na založenie černicovej plantáže. Dodnes takto zabezpečujeme príjmy pre 5-8 agárdskych rodín,“ hovorí starosta.
Medzitým sa uchádzali aj o granty na zabezpečenie rôznych strojov na obrábanie pôdy, a to nielen ovocnej plantáže, ale aj obilia, lucerny a zemiakov. Pred niekoľkými rokmi vysadili aj slivky, teraz pomýšľajú na vytvorenie sušiarne, ktorej plány sú už schválené a vybudujú ju v nasledujúcich rokoch.
Čiastočne z grantov vytvorili pri futbalovom ihrisku amfiteáter na usporadúvanie podujatí na voľnom priestranstve. „Na tomto mieste zvykneme organizovať najväčšiu akciu v osade: festival chrtov spojený s obecným dňom, ktorý sa za tri roky stal najobľúbenejším podujatím medzinárodného rázu medzi chovateľmi tohto druhu psov,“ chváli sa starosta a dodáva, že za dva dni sa tu vystrieda vyše 1500 hostí. O ich pohodu a o pokojný priebeh podujatia sa stará 50-60 obyvateľov zväčša bez nároku na honorár. Festival chrtov je významnou udalosťou v živote osady. Pripomína púť, na ktorú prichádzajú aj vzdialenejšie bývajúci členovia rodín, aby spolu strávili chvíľku času pri slávnostnom stole. Na tomto stole sú aj výrobky z plantáží osady: sirup z černíc, zemiaky, ale aj víno so špeciálnou nálepkou pripravenou na túto udalosť. Tieto vína zvykli darovať aj na pamiatku.
Na obecný deň sa miestni záujemcovia o folklór vždy naučia choreografiu nového tanca. „Nie sme ozajstní tanečníci, spája nás láska a oduševnenosť,“ hovorí predsedníčka slovenskej samosprávy Katarína Laczkovská Kordíková, ktorá vykonáva túto funkciu od októbra minulého roku. Tanečná skupina má vyše desať členov vo veku od 12 do 35 rokov. Zväčša novohradské choreografie s nimi nacvičuje Silvia Kurunciová Farkašová, ktorá dochádza do Agárdu z Balašských Ďarmôt. Folklór predsedníčke slovenského zboru nie je neznámy, veď vlani na festivale v Banke spolu so svojou starou mamou, mamou, sestrou a dcérami vystúpili ako zachovávateľky slovenskej ľudovej piesne. Na medzinárodnom festivale zožali obrovský úspech. Medzi cieľmi samosprávy figuruje nielen udržiavanie kontaktov so spriatelenou osadou Jasením na Slovensku, ale aj zachovávanie spevnej kultúry a zapojenie sa do všetkých aktivít osady spolu s materskou školou, ktorú aj finančne podporuje. „Snažíme sa, aby sa slovenčina nevytratila z každodenného života našej osady,“ tvrdí pani predsedníčka.
„Snažili sme sa zachrániť čím viac pamiatok dokumentujúcich minulosť Agárdu a jeho obyvateľov a vystaviť ich v múzeu, kde sú dostupné záujemcom,“ hovorí O. Agárdi o založení Dedinského múzea, ku ktorému došlo v roku 2004. Medzi zrodom iniciatívy a jej realizovaním uplynul iba rok, čo tiež svedčí o silnej súdržnosti Agárdčanov, ktorí ponúkli nielen starodávne náradie, ale aj nábytok a najmä svoje pracovité ruky pri zriaďovaní múzea.
O existencii hovoreného slovenského slova som sa mohla presvedčiť počas svojej krátkej prechádzky po Agárde. Stretla som sa s dvomi ženami staršieho veku, ktoré mi krásnou slovenčinou porozprávali, že v nedeľu bude slovenská bohoslužba, ktorú u nich slúži každú tretiu nedeľu v mesiaci putujúca evanjelická farárka Hilda Guláčiová Fabuľová. Koncom 17. a začiatkom 18. storočia usadzovali do obce Slovákov - evanjelikov z Gemera a Hontu, ktorí potom integrovali do seba málopočetnú skupinu Maďarov kalvínskeho vyznania. „Dodnes sú medzi nami aj kalvíni, ale aj oni sa zúčastňujú na duchovnom živote našej evanjelickej obce,“ tvrdí O. Agárdi.
Hoci domy nie sú v najlepšom stave, okolie je čisté a upravené. A kde je poriadok pred domom, tam je všetko na mieste aj v dušiach jeho obyvateľov. Aspoň verím, že to tak je aj v novohradskom Agárde, kde cítiť silnú spolupatričnosť občanov.
Eva Patayová Fábiánová
Už tradične sa organizuje lyžiarsky kurz Slovenského gymnázia v Békešskej Čabe na tom istom mieste, v Skalke pri Kremnici. Tento krát sme mohli vycestovať až po polročnej klasifikácii, teda sme na Slovenku pobudli od 22. do 29. januára, naozaj v zimnom čase.
Hlavný organizátor tohto podujatia, pán učiteľ Žibrita, už niekoľko desaťročí vyberá záujemcov z radov študentov. Z roka na rok je to náročnejšia úloha. Nejde tu len o pohybovú zdatnosť a záujem študentov, veľkú úlohu tu hrá aj solventnosť rodičov, čiže otázka rodiča znie: „Zaslúži si, aby mohol ísť na lyžovačku?“ V tomto ročníku nás bolo desať.
Z dvanástej triedy Gábor Laczko a Tomáš Pluhár, z jedenástej Mimi Mokránová, z desiatej Réka Kováčová, Natanael Bukran a Adam Kondač si už pobyt zopakovali, ba Tomáša a Gábora môžeme nazvať starými „mazákmi“, oprávňuje ich k tomu už šesťnásobný pobyt, kým študentky z deviatky Dora Durková, Fanni Havašiová, Polett Mokránová a Miriam Bukranová boli úplnými nováčikmi. My sme už vedeli, čo ich čaká...
Aby sme ušetrili nejaké peniažky, väčšinu stravy sme si zobrali so sebou a z nášho pána učiteľa sa stal na šesť dní kuchár. Naše „nováčičky“ neboli ani prekvapené, veľmi rýchlo si zvykli na „kuchárske umenie“ skúseného harcovníka. V jeden deň sa rozhodlo, že sa budú variť bryndzové halušky. Ja s Adamom sme šikovne očistili šesť kíl zemiakov, ba ich aj ostrúhali, až nám navreli svaly na rukách. „No ale čo čert nechcel!“ Nášmu milému kuchárovi sa babrať s cestom nechcelo. Rozkázal nám uložiť postrúhané zemiaky do chladničky. Viete si predstaviť ten výtvor, ako vyzeral na druhý deň? Halušky boli čierne ako smola. Tu by sa malo spomenúť, že podľa pána učiteľa to je najlepšie, keď nastrúhané zemiaky stoja deň-dva. Dievčatám sa to nepáčilo, no my chlapci, hladoši, sme ich zjedli.
Ináč pobyt veľmi rýchlo uletel, veľa sme sa lyžovali, lebo snehové podmienky boli vynikajúce. Výnimočné na tomto kurze je aj to, že máme priestor na zábavu a oddych. Slniečko nám svietilo, takže sme jeho lúčom vystavovali svoje tváre. Terén poskytoval pohodu pri lyžovaní.
My, maturanti, budeme dlho spomínať na tradičné lyžovačky, ale dúfame, že v lyžovaní budeme pokračovať, lebo to, čo nám dal pán Žibrita, si uchováme navždy.
Tomáš Pluhár
študent 12. ročníka
Slovenského gymnázia
v Békešskej Čabe
Medzi Slovákmi na Dolnej zemi tvoria početnú skupinu priezviská utvorené z názvov obcí a krajov. Medzi takéto pomiestne priezvisko patrí aj Kraskovský a neskôr z neho skrátené Krasko. Jeho pôvod je z obce Kraskovo, ležiacej v bývalej Gemersko-Malohontskej stolici. Obec od začiatku 14. storočia mala viac názvov od Karazkou, Krasko, Kraskow až nakoniec sa v roku 1920 jej názov úradne ustálil tak, ako ju domáci obyvatelia volali od vekov – Kraskovo. Koncom 17. a začiatkom 18. storočia začali z dôvodu preľudnenia a nedostatku pôdy presuny a úteky slovenských poddaných do nižšie položených stolíc Uhorska, až po Dolnú zem. Tajne od svojich zemepánov utekali poddaní a aby ich majitelia nenašli a nežiadali vrátiť, spravidla si menili svoje pôvodné priezviská podľa obce, z ktorej pochádzali, alebo v ktorej sa prechodne na dlhej ceste do konečného dolnozemského cieľa usadili. V jednej časti svojho súborného diela slovenský básnik Ivan Krasko (Dr. Ján Botto), rodák z Lukovišťa, susednej obce Kraskovo, uvádza aj priezviská obyvateľov Lukovišťa a Kraskova, ktorí sa v roku 1717 vysťahovali do Békešskej Čaby. Od týchto obcí sú odvodené aj čabianske utečenecké priezviská Lukovický, Kraskovský – Krasko. Pri priezvisku Krasko básnik uvádza, že doma v Kraskove bolo jeho meno Žugan. Prvá čabianska matrika z roku 1728 zaznamenáva prítomnosť rodín Tomáša Kraskovského a Ondreja Kraskovského. V archíve evanjelickej cirkvi v Békešskej Čabe sa nachádza vzácny rodinný dokument uvedeného predka Kraskovcov - Tomáša Kraskovského, testament z roku 1749 o jeho poslednej vôli a naložením s majetkom po jeho smrti.
Od príchodu do Békešskej Čaby sa Kraskovci značne rozšírili a hľadali možnosť získal dostatok pôdy. Z toho dôvodu sa napríklad v roku 1785 Čaban Adam Krasko pridal k putujúcim Novohradčanom, ktorí sa prví usadili v Banáte. Najskôr roku 1785 v Bardáni, potom o tri roky v Ečke a nakoniec natrvalo roku 1802 ako zakladatelia Kovačice. Genealógiou rodu čabianskych Kraskovcov sa v ostatných rokoch zaoberá poľnohospodársky inžinier na dôchodku Pavol Krasko z Nitry.
Narodil sa v roku 1947 v Békešskej Čabe a v tom istom roku sa v náručí rodičov – presídlencov ocitol na Slovensku. Po presťahovaní jeho rodičia ako poľnohospodári prešli cez Kameničnú do Tekovských Lužian, kde Pavol Krasko vyrastal. Jeho dvaja bratia a dve sestry sa už narodili na Slovensku. – Kým môj otec Pavol (1925 Békešská Čaba – 1982 Tekovské Lužany) bol poľnohospodár, jeho brat Ján (1920 Békešská Čaba – 2010 Nové Zámky) bol učiteľom v Békešskej Čabe a v Nových Zámkoch. V roku 1946 mali obidvaja bratia v jeden deň svadbu a rovnako obidvaja sa rozhodli presídliť sa, Ján ako učiteľ už v roku 1946 a Pavol v roku 1947. Počas celého pobytu na Slovensku si dobre rozumeli a vzájomne sa navštevovali a vždy prišla reč aj na rodisko a pôvod rodiny. Rád som ich počúval a vytváral si predstavu o živote Kraskovcov na Dolnej zemi a to bol podnet, že som neskôr začal navštevovať Békešskú Čabu a ďalším bádaním realizovať sen obidvoch, - vyznal sa zo svojho záujmu o rodinné korene Pavol Krasko. Už pár rokov je dôchodcom a nevynechá ani jeden rok, aby nevycestoval do svojho rodiska a nepátral po svojich predkoch. Najviac času venuje bádaniu v archíve čabianskej evanjelickej cirkvi, pomoc nachádza aj vo Výskumnom ústave Slovákov v Maďarsku, kde mu kedysi pomocnú ruku a poskytoval historik Ján Gomboš (zomrel r. 2009). Počas pobytu v metropole maďarskej Dolnej zeme mu zostáva čas aj na návštevu príbuznej rodiny Príbojských a Patajovcov. Na Slovensku často báda v Oblastnom archíve v Banskej Bystrici, Slovenskom národnostnom múzeu v Martine, evanjelickom archíve v Revúcej, v Srbsku v rodine Kraskovcov v Kovačici a v Nemecku. K čomu sa doposiaľ dopracoval? Spokojne nám vymenúva svoje zistenia: –Vychádzame teda z prvých Kraskovscov - Tomáša a Ondreja. V roku 1733 sa oženil Tomášov syn Michal s Dorotou Šebianovou. Druhý Tomášov syn Pavol sa oženil s Elenou Šipkovou a mali jediného syna Adama, ktorý sa v roku 1785 vysťahoval do Banátu, kde neskôr jeho syn Pavel dostal v Kovačici 18,5 jutra zeme. Michal s manželkou Šebianovou mali 8 detí a keď ako 38-ročná umrela pri pôrode ôsmeho dieťaťa – Dory, Michal sa znova oženil s vdovou Dorotou Žilákovou (Slávikovou), ktorá priviedla do manželstva dve deti. S druhou manželkou mal ešte dve deti. Michal dovedna splodil desať detí a dve vyženil. Zaujímavé je, že keď sa Michal druhýkrát ženil, jeho dcéra sa v tom istom roku (1753) vydávala vo veku 14 rokov. Michal zomrel roku 1757 vo veku 43 rokov. Zabezpečil však veľké potomstvo.
Pokračovateľom rodu po Michalovi bol syn Ján (1742 – 1792), roku 1760 sa oženil s Máriou Debrovskou a mali deväť detí, z ktorých sa dospelého veku dožilo sedem. Keď jeho manželka Mária roku 1781 zomrela, v tom istom roku sa Ján oženil s vdovou Helenou Karlovskou. Z Jánových detí boli traja chlapci - Ján, Michal a Juraj a štyri dievčatá. Michal, narodený v roku 1764, sa oženil s Máriou Záhoranovou, s ktorou mali desať detí, ale dospelého veku sa dožili len tri dievčatá a jeden chlapec Ján, narodený roku 1796 ako pokračovateľ rodu. Ten sa oženil roku 1816 s Helenou Uhrínovou, mali desať detí, z ktorých dospelého veku sa dožilo šesť. Žiada sa poznamenať, že až pri sobáši jeho otca Michala sa v roku 1764 v matrike sobášených pri jeho priezvisku Krasko objavilo prímeno Žugan. Z Jánových (1796) synov Ondrej a Ján, narodený roku 1825, sa oženil roku 1844 s Helenou Záhoranovou. Mali šesť detí a dospelého veku sa dožili štyri - z toho dvaja chlapci – Ján zomrel 21-ročný a Michal, narodený roku 1862, sa roku 1883 oženil s menovkyňou Helenou Kraskovou. Mali štyri deti a všetky sa dožili dospelosti.
Syn Michala (1862) Michal (1884 – 1914) mal za manželku Alžbetu Boťanskú, padol vo svetovej vojne, zanechal tri deti. Druhý syn Michala (1862) Ján (1891 – 1947) si zobral za manželku vdovu po bratovi Michalovi a spolu mali dve deti Jána a Pavla, Pavol bol môj starý otec. Syn Jána Ján, ako je už uvedené, sa narodil roku 1920, oženil sa roku 1946 s Alžbetou Sákovou, mali dcéru Betu a syna Jána. Pavlov syn, brat môjho otca Ján, začínal ako sálašský učiteľ v Gerendáši a potom v Nových Zámkoch. Druhý syn Pavla Pavol, môj otec, narodený roku 1925, sa oženil roku 1946 s Máriou Patajovou a mali päť detí - mňa a mojchich dvoch bratov a dve sestry, – stručne zhrnul výsledok doterajšieho genealogického bádania svojho rodu Pavol Krasko z Nitry.
Vo svojom úsilí mieni tento usilovný bádateľ pokračovať tak, aby dosiahol úplnosť a hodnovernosť skúmania rodu Kraskovcov a to nielen po tejto línii. Rád by zavítal aj na stretnutie rodín Kraskovcov v Békešskej Čabe, ktoré tento aj z inej vetvy rozšírený čabiansky rod organizuje.
Ján Jančovic
Slovenská samospráva v Čemeri usporiadala 29. januára V. Slovenský ples. Podujatie sa uskutočnilo v preplnenom Osvetovom dome S. Petőfiho. Prítomných v mene organizátorov privítali predsedníčka voleného zboru Alžbeta Szabová a podpredseda Tanečného spolku Furmička Lajos Tóth. Zvlášť privítali starostu obce Istvána Fábriho, predstaviteľov miestneho zastupiteľstva a delegáciu zo spriatelenej obce zo Slovenska, z Mojmíroviec, pod vedením Evy Kozárovej. V kultúrnom programe vystúpili miestne telesá, tanečníci Malej Furmičky, dospelí tanečníci Furmičky a spevácky zbor Kultúrneho spolku Lipóta Bálóa. Ples začal spoločným tancom členov spomenutých tanečných skupín, ktorí boli oblečení do tradičného čemerského kroja. O dobrú náladu sa postarali muzikanti z Békešskej Čaby. Kapela Melody zabávala hostí do skorého rána.
Ako sme sa dozvedeli od predsedníčky slovenskej samosprávy, podujatie podporili viacerí miestni obyvatelia, ktorí priniesli na ples tradičné čemerské zákusky, makové a jablkové záviny a krafle (trubičky z lístkového cesta).
Andrea Szabová Mataiszová
V Békešskej župe i v tomto cykle vznikla teritoriálna slovenská samospráva. Na čele sedemčlenného zboru stojí poslankyňa mestského zastupiteľstva Békešskej Čaby Helena Čičeľová. Zástupcom predsedníčky je Peter Pečeňa z Kardošu. Na zakladajúcej schôdzi založili poslanci finančný výbor, ktorého predsedom sa stal Matej Kešjár z Čabasabadi a členmi Ján Feledi z Békešu a Hajnalka Krajčovičová z Békešskej Čaby. Predsedníčky slovenského župného zboru sme sa opýtali na jej predstavy o činnosti zboru.
- Aj v tomto volebnom cykle budeme podporovať zachovávanie tradícií v Slovákmi obývaných obciach, ako aj organizovanie spoločných slovenských podujatí v Békešskej župe. Mám napr. na mysli veľmi populárny festival V pokoji v Békeši, Slovenské národnostné dni, ktoré každý rok usporadúva iná obec, ale mohla by som spomenúť aj Haluškové dni v Kondoroši, alebo Jablkové dni v Čabasabadi... Máme veľmi dobré styky s Organizáciou slovenskej mládeže v Maďarsku (OSMM), s ktorou by sme chceli pokračovať v navštevovaní pamätihodností Békešskej župy. Okrem podporovania zachovávania ľudových tradícií a materinského jazyka bude pre nás v tomto roku veľkou výzvou sčítanie ľudu: je veľmi dôležité, aby sa čím viac ľudí hlásilo k slovenskej národnosti, a to aj v prípade, ak už neovládajú slovenčinu na úrovni materinského jazyka. Medzi našimi prioritami figuruje aj digitalizácia prístupných rodných listov a cirkevných archívnych materiálov, aby sa v tejto forme zachovali pre ďalšie pokolenia. V tomto spolupracujeme s Domom vedomostí a knižnicou Békešskej župy a s evanjelickou cirkvou. Hľadáme aj možnosti využitia tendrov na spracovanie materiálov ďalších cirkevných zborov v ostatných obciach župy.
Andrea Vándorová - zp
Celoštátna slovenská samospráva usporiada aj tohto roku v prvú júlovú sobotu najväčšie celoštátne oslavy našej komunity, Deň Slovákov v Maďarsku.
Podujatie sa koná každoročne, vždy v inej Slovákmi obývanej osade, tradične aj v inom regióne. Vlani bola hostiteľkou novohradská Lucina, predtým Dabaš-Šára, Santov, Baňačka, Slovenský Komlóš, Veňarec, Békešská Čaba, Fizér, Mlynky, Sudice, Sarvaš, Bánhida – a prvé oslavy sa konali v roku 1998 v Malom Kereši.
O možnosť spoluorganizovať a hostiť Deň Slovákov v Maďarsku sa môžu uchádzať miestne slovenské samosprávy, ktoré dokážu zabezpečiť vhodné priestory pre oslavy (kostol, javisko, umiestnenie stanov regionálnych stredísk atď.)
K žiadosti treba pripojiť podporujúce prehlásenia obecnej samosprávy a cirkevného zboru, respektíve miestneho slovenského spolku, školy alebo ďalších inštitúcií ochotných zapojiť sa do organizovania.
Žiadosti musia byť doručené na adresu Úradu Celoštátnej slovenskej samosprávy (1114 Budapest, Fadrusz u. 11/A) najneskôr do 28. februára.
Deň Slovákov v Maďarsku sa bude konať tohto roku 2. júla v sobotu. O jeho dejisku rozhodne Valné zhromaždenie CSS na svojom zasadnutí 9. marca.
(CSS)
Do konca januára, kedy bol termín na odovzdanie vyhlásenia o zotrvaní v súkromnom dôchodkovom fonde, sa pre takúto formu sporenia rozhodlo 102 019 členov dôchodkových fondov. Pre prechod do štátneho dôchodkového systému sa rozhodlo až 96,8 %, t. j. približne 2,9 milióna doterajších členov súkromných fondov. Tí, ktorí prestúpili do štátneho systému, dostanú reálne výnosy najskôr v polovici apríla. Fondom začnú doručovať zoznam ľudí prestupujúcich do štátneho systému od 1. marca, do 45 dní od doručenia musia potom fondy vypracovať program vyúčtovania majetku. Členstvo týchto sporiteľov v súkromných dôchodkových fondoch automaticky zanikne. Tí, ktorí prestúpili do štátneho systému, si môžu výnosy presahujúce infláciu vybrať bez zdanenia, prípadné straty im kompenzuje štát. V prípade zachovania členstva v súkromných fondoch budú po 1. decembri 2011 platiť členovia 10 %-nú daň a v štátnom pilieri sa im nebudú od uvedeného dátumu započítavať odpracované roky. Zamestnávateľ im bude naďalej platiť 24 % odvod.
Viaceré organizácie aj súkromné osoby sa v tejto súvislosti obrátili na ústavný súd so žiadosťou o zrušenie príslušnej novely zákona, ktorú parlament prijal 13. decembra minulého roka hlasmi väčšiny vládnych poslancov. Maďarská vláda aj takýmto spôsobom presviedčala 3 milióny ľudí sporiacich v druhom dôchodkovom pilieri, aby sa vrátili do štátneho priebežného systému.
(t-f)
Pod týmto názvom usporiadali v Békešskej Čabe členovia Slovenského klubu na Békešskej ceste výstavu tradičných slovenských a maďarských kuchynských textílií. Výstavu otvorili vedúca Spoločenských domov Kristína Verešová Ďuchánová a predsedníčka Slovenskej samosprávy Békešskej župy Helena Čičeľová.
A. V.
Ľudia majú rôzne záľuby. Niektorí radi športujú, iní majú radi kultúru, cestujú a ďalší chovajú zvieratá. K takýmto patria aj chovatelia holubov v Slovenskom Komlóši, kde je o chov týchto vtákov mimoriadny záujem. Zväz holubárov v Slovenskom Komlóši bol založený v roku 1976. Na začiatku nemali chovatelia také podmienky ako dnes. Ani klietky pre holubov neboli takej kvality. Zato ľudí, ktorí sa chovom zaoberali, bolo dosť a ešte aj dnes pribúdajú mladí, ktorí sa do práce zaúčajú, ale ešte nevystavujú. Medzi chýrnych holubárov patril aj Ondrej Lopušný, podľa ktorého bola výstava pomenovaná.
V dňoch 22. a 23. januára 2011 bolo v telocvični slovenskej základnej školy rušno. Konala sa tu výstava holubov, na ktorej sa zúčastnilo 65 vystavovateľov z 20 miest Čongrádskej a Békešskej župy. Hodnoteniu porotcov sa podrobilo tridsať druhov holubov. A ako to obyčajne býva, porota to nemala ľahké. Pri posudzovaní bolo dôležité poradie znakov: hlava, zobák, postava, držanie tela, oči, obočnice, pernatá ozdoba, farba, lesk a iné. Súťažilo sa vo dvoch kategóriách – veľké a ozdobné holuby. Medzi najkrajšie plemená tento rok patrili Americký poštový holub, Páví, Kariér a Štraser. V súťaži chovateľov v 1. kategórii získal 1. miesto Gábor Sipter (Békéssámson), 2. miesto József Vígh (Nagymágocs), 3. miesto Ferenc Horváth (Sl. Komlóš). V 2. kategórii získal 1. miesto Ján Poljak (Sl. Komlóš), 2. miesto Martin Karasz (Sl. Komlóš), 3. miesto József Jarotta (Sl. Komlóš).
Komlóšania pripravili naozaj veľkolepú výstavu. Bola to prehliadka úspechov, ktoré chovatelia dosiahli. Návštevníci si mohli na školskom dvore kúpiť od drobnochovateľov holuby, ale aj sliepky, kohúty, zajace, papagáje, morčatá a iné zvieratá. Organizátori aj touto cestou ďakujú riaditeľke slovenskej školy Zuzane Laukovej za priestory, ktoré im poskytla a dúfajú, že o rok sem budú môcť prísť zase.
Ľubomíra Rollová
V Maďarsku sa šíri chrípka, čo si vynútilo dočasný zákaz návštev v šesťdesiatich nemocničných zariadeniach vo viacerých župách krajiny. 3. februára okrem budapeštianskych nemocníc zaviedli takéto obmedzenia v dvanástich župách. 7. februára okrem Békešskej a Hevešskej župy už všade v krajine boli také nemocnice, kde je dočasný zákaz návštev. Vo viacerých inštitúciách sa zákaz vzťahuje na celú nemocnicu, inde len na isté oddelenia, v najčastejších prípadoch na intenzívne, gynekologické a detské oddelenia. V Budapešti je úplný zákaz návštev v Nemocnici Gyulu Nyírőa, dočasný v nemocniciach Pála Heima, Sv. Ladislava, Sv. Štefana a Sv. Jána.
Vo Veňarci kvôli hojnému počtu neprítomných nariadili štvordňové vyučovacie prázdniny. Koncom januára pokračovalo zvýšenie počtu chorých s príznakmi ochorení chrípkového charakteru. V Novohradskej župe zaznamenali podstatné zvýšenie počtu ochorení, v treťom januárovom týždni deväťdesiatšesť osôb vyhľadalo lekársku pomoc. - To signalizuje začiatok chrípkovej epidémie, - povedal pre nport.hu župný lekár Béla Pálosi. Podľa vyhlásenia Štátnej zdravotnej služby (ÁNTSZ) v celej krajine približne tretina chorých (30,5%) patrí do vekovej kategórie 3-7 rokov, skoro polovica (41,5%) do vekovej kategórie 15-34 rokov a najmenej chorých (5,4%) do vekovej kategórie nad 60 rokov. Najzamorenejšia je Győrsko-Mošonsko-Šopronská župa, kde bolo chorých 767 ľudí, v Peštianskej župe 695 a v Baranianskej 568 osôb. Najmenej chorých bolo v Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej a Čongrádskej župe. Do konca januára dostala Štátna zdravotná služba správu o deviatich osobách, ktoré zomreli na chorobu súvisiacu s chrípkou. U šiestich potvrdili prítomnosť vírusu A(H1N1)2009 a u troch vírusu B.
Andrea Szabová Mataiszová
Nezisková organizácia Ibsen druhýkrát usporiadala pre amatérske umelecké skupiny a sólistov Békešskej župy amatérsky umelecký festival pod názvom „Rodná zem Békešská župa“. Prvý ročník prebiehal od jesene 2008 do jari 2009. Druhý ročník sa začal 6. novembra 2010 v Poľnom Berinčoku, dejiskom bola koncom novembra Mezőkovácsháza a Sarkad. V tomto roku sa súťaže uskutočnili koncom januára v Szeghalme a Körösladányi. (Ďalšie budú vo februári v Sarvaši, v marci v Békeši a začiatkom apríla v Sarkade.) Na festival nominovali 245 produkcií a zapojilo sa do neho 1600 ľudí. Súťažilo sa v rôznych kategóriách. Na jeseň v tanci, recitácii, herectve a bábkarstve, tohto roku sa predstavili interpreti ľudovej, vážnej a modernej hudby. Súťaž v kategórii ľudovej hudby prebiehala koncom januára, vzhľadom na veľký záujem na dvoch miestach: v Osvetovom a športovom stredisku v Szeghalme a v Osvetovom stredisku a knižnici Miklósa Asztalosa v Körösladányi. Predstavilo sa 69 speváckych zborov, pávích krúžkov, citarových skupín a sólistov rôzneho veku, spolu 600 účinkujúcich. Spomedzi slovenských zborov získali zlatú kvalifikáciu citarová skupina a spevácky zbor z Čabačudu a osobitnú zlatú kvalifikáciu citarová skupina Rosička a spevácky zbor Horenka z Kétšoproňu. Najlepší súťažiaci sa budú môcť predstaviť v galaprograme, ktorý sa uskutoční 30. apríla v Orošháze.
Andrea Szabová Mataiszová
Naši dospelí čitatelia si určite pamätajú seriál kreslených filmov spracúvajúci maďarské ľudové rozprávky v Maďarskej televízii. Nuž autor týchto a mnohých iných animovaných filmov, majster maďarskej animácie Marcel Jankovics bol nedávno hosťom Slovenského inštitútu Budapešt. Apropom jeho pozvania bolo udelenie Prix Klingsor, ceny za životné dielo na Bienále Animácie Bratislava (BAB) 2010. Spoluorganizátorom večera bol Medzinárodný dom umenia pre deti v Bratislave Bibiana. Do Budapešti pri tejto príležitosti pricestoval aj jeho riaditeľ Peter Čačko. Bienále animácie Bratislava je medzinárodným festivalom animovaných filmov pre deti. Od svojich začiatkov sa formovalo ako sprievodné podujatie inej významnej kultúrnej udalosti – Bienále ilustrácií Bratislava – BIB. V roku 1991 prehliadka získala štatút medzinárodného filmového festivalu. Ako jediný festival na svete je zameraný výhradne na filmy, určené detskému divákovi. Jeho poslaním je umožniť umeleckú konfrontáciu animovanej tvorby pre deti, sledovať jej výtvarné kvality a prepojenie na ilustráciu, vytvárať podmienky pre jej hodnotenie a podporovať tak všestranný rozvoj tohto druhu filmového umenia. Od roku 1991 na festivale udeľujú ocenenie za celoživotnú tvorbu - Cenu PRIX KLINGSOR - osobnostiam, ktoré vo svojej tvorbe dokonale spájajú vysoké výtvarné i filmárske kvality a oslovujú detského diváka. Od roku 2010 je nositeľom tejto ceny aj Marcel Jankovics z Maďarska.
Záujemci v Budapešti si mohli pozrieť film Philipa Hunta z Veľkej Británie Straty a nálezy, ktorý získal hlavnú cenu za najlepší film v súťaži, Cenu Viktora Kubala. Upútalo ich aj dielo Veroniky Obertovej (Slovensko) Viliam, ktoré bolo ocenené Prémiou Literárneho fondu. Z prác M. Jankovicsa bol uvedený výber z jeho animovaného filmu Tragédia človeka. Po premietaní sa naskytla príležitosť aj na neviazaný rozhovor s majstrom, ktorý prezradil, že táto cena je preňho mimoriadne vzácna aj preto, lebo ju dostal v Bratislave, s ktorou ho spájajú rodinné väzby.
BR
Kolégium pre služby, rozvoj a informácie Národného občianskeho fondu (NCA) vyhlasuje súbeh na podporu vydávania tlačených alebo elektronických publikácií, resp. tlačového produktu. Cieľom súbehu je podpora komunikácie medzi občianskymi organizáciami a verejnosťou, napomáhanie šírenia informácií.
Rámcová suma, vydelená na tento účel, je 76 000 000 Ft. Jedna organizácia môže podať jediný projekt, na ktorý jej môže byť udelená maximálna suma 1 000 000 Ft.
Termín zaslania projektov je 10. marca 2011, 24.00 hodín.
Kód súbehu: NCA-CIV-11-C.
Podpora je určená na realizovanie projektu v termíne uvedenom v žiadosti medzi obdobím od 1. júna 2011 do 30. septembra 2011.
Prihlásiť sa môžu tie verejnoprospešné organizácie alebo nadácie, ktoré boli zaregistrované do 31. decembra 2009 a svoju činnosť uvedenú v stanovách, resp. memorande, naozaj vykonávajú. O podporu sa môžu uchádzať aj tie organizácie, ktoré boli zaregistrované do 31. decembra 2009 a ktoré do dňa podania žiadosti boli zaregistrované ako verejnoprospešné organizácie. Podmienkou je aj registrácia v systéme EPER (systém elektronickej spolupráce a spracovania súbehov).
Podrobné podmienky, ako aj tlačivá k podaniu konkurzu, nájdete na stránkach www.nca.hu, www.kim.gov.hu, resp. www.wekerle.gov.hu. Bližšie informácie dostanete aj na bezplatnom telefónnom čísle 061/301-3200 (pondelok - štvrtok od 8. do 16. hod., piatok od 8. do 14. hod.), resp. na e-mailovej adrese Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. .
(zp)
V článku Valné zhromaždenie spolku Slovákov z okolia Pešti v Čomáde, uverejnenom na 1. a 5. strane 6. čísla nášho týždenníka, sme omylom nesprávne uviedli účinkujúcich a krstné meno predsedníčky Slovenskej samosprávy Marty Šinkovej. V kultúrnom programe vystúpili členovia pávieho krúžku v Čomáde. Zainteresovaným a čitateľom sa za chyby ospravedlňujeme.
Autorka
Nadácia otvorenej spoločnosti na Slovensku a Emergency Fund v Maďarsku vypisujú spoločnú grantovú výzvu na predkladanie projektov, ktorých hlavným cieľom je prispieť k rozvoju slovensko-maďarských kultúrnych a spoločenských vzťahov a upevniť vzájomné porozumenie medzi oboma národmi. Predkladané projekty by mali byť zamerané najmä na dosiahnutie nasledovných cieľov: rešpektovanie kultúrnej, sociálnej a etnickej odlišnosti; eliminácia prejavov rasizmu, xenofóbie a národnostnej neznášanlivosti; zvýšenie vedomostí a zručností pracovníkov s mládežou a mladých lídrov v oblasti interkultúrneho dialógu; skvalitnenie komunikačných kanálov, ktoré rozširujú interkultúrne povedomie, odbúravajú predsudky a stereotypy v spoločnosti a šírenie myšlienok spolupráce, vytváranie spoločných hodnôt ako spôsob prevencie a odstraňovania interetnických konfliktov.
V prípade umeleckých a kultúrnych podujatí je podmienkou, aby boli minimálne dve partnerské organizácie: jedna hlavná organizácia (zmluvná), ktorá sa uchádza o grant a zodpovedá za administráciu a priebeh projektu, a jeden alebo viac partnerských organizácií z druhého štátu.
V prípade umeleckých a kultúrnych podujatí je podmienkou, aby aktivity navrhovaného projektu mali partnera z Maďarska, resp. zo Slovenska a boli prezentované a uskutočnené rovnomerne v oboch krajinách (napr. rovnaký počet seminárov, výstav, koncertov a pod.) na oboch stranách štátnych hraníc. Tieto ciele môžu byť dosiahnuté napríklad prostredníctvom vzdelávacích, informačných, osvetových, umeleckých a kultúrnych aktivít posilňujúcich vzájomnú spoluprácu na medzinárodnej úrovni.
Maximálna výška grantu: 5 000 Eur.
Trvanie projektu: max 1 rok.
Prednostne budú podporené projekty, ktoré budú založené na partnerskej slovensko-maďarskej spolupráci, budú realizovať aktivity mimo Bratislavy/Budapešti, majú skúsenosti v spoločných slovensko-maďarských projektoch alebo spolupracujú s viacerými partnermi, vrátane iných menšín alebo marginalizovaných komunít.
Výzva je otvorená pre všetky typy organizácií (mimovládne organizácie, mestské a štátne inštitúcie, vzdelávacie/akademické inštitúcie atď.), s výnimkou podnikateľských subjektov. Všetky aktivity musia mať verejnoprospešný účel. Organizácia si môže podať len jeden projekt.
Uzávierka žiadostí: 4. marca 2011.
Projekty, v ktorých hlavný partner je zaregistrovaný v Maďarsku, si môžu stiahnuť formulár žiadosti zo stránky www.osiszuksegalap.hu a poslať ho do OSI Budapest, Emergency Fund, Péter Nizák
Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.
Kontaktná osoba: Péter Krasztev
Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.
Kontaktom pre organizácie registrované na Slovensku je Nadácia otvorenej spoločnosti – Open Society Foundation (NOS-OSF), www.osf.sk.
Oznam Ministerstva verejnej správy a spravodlivosti (MVSS) MR o všeobecnej podpore na fungovanie miestnych a teritoriálnych menšinových samospráv zo štátneho rozpočtu na rok 2011.
Na základe vládneho nariadenia č. 342/2010. o podpore menšinových samospráv zo štátneho rozpočtu všeobecná podpora na fungovanie činí
1. v prípade miestnej menšinovej samosprávy ročne 209 539 forintov,
2. v prípade teritoriálnej menšinovej samosprávy ročne 419 078 forintov.
(zp)
- Za môjho detstva sme bývali na sálaši a ja som ani nevedel po maďarsky, keď sme sa nasťahovali sem do dediny, - začal nám rozprávať o svojom živote Ján Pepó, ktorého vo Veľkom Bánhedeši nazývajú Jano Pepov. - Narodil som sa v roku 1957. V šesťdesiatych rokoch už bolo okolo našej dediny málo sálašov. V Slovenskom Bánhedeši, ako sa naša dedina volala kedysi, ľudia pred vojnou chodili na úrad tak, že si brali so sebou tlmočníka, pretože nevedeli po maďarsky. Ako dieťa som sa veľmi nezaujímal o históriu našej obce, teraz, keď som už starší, si však rád vypočujem, ako to tu bolo kedysi... Minule tu boli na návšteve bratranci zo Slovenska. Vypytovali sa ma: Ty, Jano, kde je ten sálaš, čo v ňom bývali Chovanovci? O niekoľko sto metrov ďalej v chotári zase: A kde je ten ďalší sálaš, v ktorom bývali Kožuchovci? Kedysi aj v chotári Veľkého Bánhedeša bol každých 100-200 metrov jeden sálaš, - dodal J. Pepó a zároveň sa nám pochválil, že je posledný, kto sa narodil v miestnej pôrodnici. Neskôr ju zrušili a najnovší občania dediny odvtedy prichádzajú na svet v Medeši.
Ako štrnásťročný sa dostal do hlavného mesta, do učňovskej školy. Počas nášho rozhovoru zistíme, že aj keď nie v tom istom období, ale svoje puberťácke roky sme prežívali v tom istom okolí, a síce v ôsmom obvode Budapešti, kde sa v blízkosti slovenskej školy nachádzala aj priemyslovka, ktorú Ján navštevoval: - Začal som sa učiť za zámočníka a keďže som bol trošku "silnejší" mladík, začal som sa venovať zápasníctvu v známom športovom oddieli Ferencváros. Za niekoľko mesiacov som schudol z 84 kilogramov na 72. Veľmi som si obľúbil tento šport, bol som členom reprezentačného mužstva, trikrát som bol maďarským šampiónom juniorov a medzi dospelými som tiež bol vždy medzi prvými 3-4 vo svojej váhovej kategórii. Od štrnástich do dvadsiatich piatich rokov som pochodil svet a tak škola, ako aj môj zamestnávateľ závod Ganz-Mávag, ma podporovali v mojej športovej kariére. Pritom som dobre vedel, že treba rozmýšľať perspektívne, popri športe som sa stále vzdelával. V Ganz-Mávagu bolo vzdelávacie stredisko, v ktorom som sa vždy zapísal na aktuálny kurz, vedel som totiž, že aj keď skončím so športom, budem musieť z niečoho žiť.
Ján si s nemalou nostalgiou spomína. - Bolo dobré byť v tých časoch športovcom, boli sme uznávaní a ocenení, pritom médiá sa o nás nezaujímali natoľko, ako v dnešných časoch... Absolvoval som kurz pomocného trénera a neskôr na vysokej škole som vyštudoval za trénera.
Niekoľko rokov pracoval v Pešti vo svojej profesii, bol trénerom chlapcov v jednej základnej škole. Ako dvadsaťpäťročnému sa mu naskytla možnosť vyskúšať si schopnosti v zahraničí: - Išiel som do Rakúska kvôli lepšiemu zárobku. Spočiatku som pracoval ako stolár a po určitom čase som dosiahol pekné výsledky už aj ako zámočník. Robil som o. i. pre jednu projekčnú kanceláriu nábytku, my sme robili interiéry rôznych barov, diskoték, napr. lustre, všelijaké panely, kovové stojany na kvety. Bola to zaujímavá práca už aj preto, lebo každý kus bol jedinečný. Neskôr som sa dostal aj do séniovej výroby. Vždy som veľmi dobre mohol využiť všetko, čo nás naučili v Budapešti, podľa mňa maďarský školský systém je skutočne dobrý.
Ján Pepó nevydržal dlho bez športu ani v zahraničí. Ako tréner medzinárodného tímu amatérskeho klubu v Linzi po dvadsiatich rokoch stagnácie dosiahol pozoruhodné výsledky. - Zaujímavé je, ako dobre som si vychádzal napríklad s Poliakmi, s ktorými som komunikoval, samozrejme, v slovenčine. Inak moju slovenčinu na Slovensku občas komentujú: Vy hovoríte takou slovenčinou, ako naši starí rodičia... Ja som kedysi so starým otcom vždy hovoril po slovensky, moja mamóvka ani nevedela po maďarsky, - dodal pán Pepó.
Po vyše dvadsiatich rokoch ho túžba po domove ťahala späť: - Bolo to ťažké rozhodnutie, ale stále cestovanie, šoférovanie domov za rodinou a späť už bolo vyslovene nebezpečné, rozbil som niekoľko áut..., nechcel som ďalej riskovať.
S manželkou, ktorá je v súčasnosti vedúcou občianskeho združenia Slovákov v obci, sa pred niekoľkými rokmi rozhodli usadiť sa vo Veľkom Bánhedeši.
- Niekoľko rokov sme sa venovali pestovaniu tabaku, to nám ale nevyšlo. Momentálne pestujeme pšenicu, kukuricu, sóju a ďatelinu. Som v podstate večným študentom, snažím sa osvojiť si všetko, čo vedeli moji predkovia a učím sa z vlastných chýb. Neraz si pomyslím, aké by bolo dobré, keby som mal ešte pri sebe otca, ktorý by mi mohol poradiť z vlastných skúseností, nadobudnutých kedysi v miestnom v družstve, - povedal nám na záver Bánhedešan Ján Pepó.
Cs. Lampert
Slováci v Maďarsku si zachovali veľa ľudových piesní, ktoré radi spievajú. Majú však málo možností zaspievať si v sprievode hudobnej kapely. Naši speváci sa preto veľmi tešia pozvaniam na festivaly sólistov slovenských ľudových piesní v Srbsku, alebo v rumunskom Nadlaku. Na týchto podujatiach môžu spievať v sprievode celého festivalového orchestra. Podobný festival sa konal od 28. a do 30. januára v srbskej Pivnici. Pozvanie na toto podujatie dostali aj dve speváčky z Maďarska. Vďaka tomu sme sa dostali do tejto vojvodinskej slovenskej dediny, kam sa v r. 1790 prisťahovali Slováci z osád Vesprímskej (Šúr /Öskü/ a Čerňa) a Stoličnobelehradskej stolice (Veleg, Tordaš, Ďurovo a Baračka). Osadníci týchto malých dediniek - ako sme sa dozvedeli z dejín obce - pochádzali prevažne zo západného Slovenska. Počas rekatolizácie, ktorá zúrila v časti myjavskej pahorkatiny, sa mnohí nevoľníci presťahovali do Zadunajska. Po rokoch, už dobrovoľne, hnaní žitia nevôľou, odchádzali na novú, znovu neznámu postať. Tu však zakotvili a pustili hlboké korene.
Po dlhej a namáhavej ceste autom sme sa ocitli v Pivnici, malej snehom pokrytej dedinke, kde nás domáci prijali napriek veľkej zime horúcou láskavosťou. Hneď prvý človek, ktorého sme sa spýtali na dejisko festivalu, s radosťou vykríkol: „Na festival ste prišli? Veď tam je aj môj syn!” A sediac na bicykli s veľkým elánom nás viedol k budove Slovenského kultúrneho a umeleckého strediska. V lepších časoch mohla byť budova majetkom miestneho poľnohospodárskeho družstva. Svedčí o tom veľké prázdne silo na dvore. Minulosť družstva nám pripomínajú aj veľké olejové kachle fungujúce cyklovaním vzduchu, ktoré sa s veľkým šuchotom snažili vykúriť divadelnú sálu. Takými „mašinami“ kúria dielne v závodoch.
Keď sme vstúpili do divadelnej sály, na javisku už prebiehali skúšky. Sála ešte nebola vykúrená, preto 12-členný ľudový orchester na čele s Valentínom Grňom hral v kabátoch. Keď sa blížil začiatok festivalu, nálada a ovzdušie sa v malom kultúrnom centre dediny ohriali.
Do organizácie a realizácie podujatia sa zapojila celá obec, čo sa nám veľmi páčilo. Organizátori, mysliac na všetko, zostavili 10-, 15-členné výbory a komisie. Aby sme sa cítili dobre a pekne spievali, venovalo sa nám asi 200 ľudí. Predstavitelia každej vekovej vrstvy sa snažili vykonať úlohy podľa svojich najlepších schopností a znalostí. Komisiu pre kultúrno-zábavný život tvorila mládež. Účastníci boli ubytovaní v rodinách. Ženy spolku nám na večeru prichystali chutné gurmánske špeciality (sármu, slané rejteše s tvarohom – pečené trošku inak ako u nás). Kroje hodnotili staršie ženy, ktoré ešte i dnes chodia v ľudovom odeve dediny.
Páčili sa nám večerné zábavy, na ktorých na slovenské melódie tancovala mládež s dospelými. Dobre by bolo tento zvyk obnoviť aj u nás! V Pivnici je veľmi vďačné obecenstvo, milujúce slovenské ľudové piesne. Počas troch večerov znela hudba a spev, no obecenstvo nepretržite tlieskalo za každou zaspievanou strofou. Taký potlesk som ešte v živote nedostala!
Na súťaž sa prihlásili speváci z 12 Slovákmi obývaných osád Srbska: Báčskeho Petrovca, Selenče, Nového Sadu, Padiny, Šídu, Kysáča, Pivnice, Kovačice, Bieleho Blata, Hložian, Kulpínu a Báčskej Palanky. Z 22 účastníkov pochádzali zo zahraničia iba 3 speváčky. Eriku Szatmáriovú Baloghovú a mňa nominovala Čabianska organizácia Slovákov z Maďarska, kým Sanja Špoljaričová spievala vo farbách Matice slovenskej v chorvátskom Osijeku.
V kruhu folkloristov v Maďarsku je dôraz na autentickom prednese ľudových piesní. Interpretov slovenských ľudových piesní v Maďarsku teda charakterizuje snaha o pôvodnosť. Tomu môžeme ďakovať za to, že naši speváci na sólových festivaloch spievajú vždy najautentickejším spôsobom. Tak to bolo i v Pivnici. Cenu za špeciálny prednes ľudových piesní dostala autorka týchto riadkov, teda aj v tomto roku speváčka z Maďarska.
Ildika Očovská
Už viac ako 60 rokov existuje Slovenská základná škola v Slovenskom Komlóši, ktorej neodmysliteľnou súčasťou je takmer 40 rokov, učiteľka Anna Ištvánová Račková, ktorá na prelome roka 2010/2011 odišla do dôchodku. Hovorí sa, že zmena je život a dôchodok je vraj obdobím tretieho veku. Človek má na dôchodku najmenej času, lebo doháňa všetko, čo nestihol, keď chodil do práce. S „Račikou“ to bude asi podobne. „Teraz, keď sa chystáš na cestu zaslúženého odpočinku, chceme ťa ubezpečiť, že tvoja profesijná odbornosť bude pre nás nielen príkladom, ale aj výzvou do našej skutočne ťažkej práce. Svoje vedomosti si vkladala do detských srdiečok. Za to, čo si v škole urobila, ti patrí nielen obdiv, ale aj vďaka. Prajeme ti veľa zdravia, šťastia a aj práce. Veď práve teraz môžeš pokračovať v učebnici slovenčiny pre tých, ktorí sa ju učia ako cudzí jazyk. Ďakujeme aj za pohostenie, ktoré si v jedálni školy pre všetkých bývalých aj súčasných kolegov prichystala,“ povedala riaditeľka slovenskej školy Zuzana Lauková.
Anna Ištvánová Račková sa narodila v Slovenskom Komlóši. Celý život zasvätila štúdiu slovenského jazyka. Navštevovala Slovenskú základnú školu v Slovenskom Komlóši, Slovenské gymnázium v Békešskej Čabe, Vysokú školu pedagogickú v Segedíne - odbor slovenský jazyk, ruský jazyk a zemepis. Po ukončení vysokej školy v roku 1973 ako mladá učiteľka nastúpila do Slovenskej základnej školy v Slovenskom Komlóši, kde pôsobila až do roku 2010. Okrem vyučovania sa venovala aj mládežníckemu folklórnemu tanečnému súboru. Pod jej vedením sa súbor prvýkrát dostal na folklórny festival v Detve na Slovensku. Pôsobila aj v speváckom zbore Rozmarín. Aktívne pracovala v detskom súbore Harmónia, kde učila ľudový tanec. Vo voľnom čase pripravovala žiakov na súťaže v prednese poézie a prózy. V rokoch 1989 – 1994 bola zástupkyňou riaditeľa školy. Niekoľko rokov zastávala funkciu predsedníčky kuratória nadácie Za komlóšskych Slovákov. Okrem spomínaných aktivít sa dodnes stará o tunajšiu slovenskú národopisnú zbierku a slovenské oblastné domy. V roku 2009 jej slovenská samospráva udelila vyznamenanie Za komlóšskych Slovákov. Svojou mnohostrannou obetavou prácou sa stala významnou osobnosťou na slovenskom národnostnom poli.
Ľubomíra Rollová
V Pišpeku (Püspökhatvan) pôsobí materská škola od roku 1910. Inštitúcia, ktorú vedie Erika Margetánová, sa nachádza v centre osady a jej prevádzkovateľom je obecná samospráva. Prioritou škôlky je zachovávanie jazyka a zvykov predkov dnešných Pišpečanov, preto výchova detí prebieha dvojjazyčne, teda aj v slovenskom jazyku.
Prvá budova materskej školy bola postavená presne pred sto rokmi, odvtedy ju podľa potreby rozširujú. Najväčšia prestavba sa uskutočnila v roku 2010, keď inštitúcia vyhrala väčšiu sumu z fondu na rozvoj infraštruktúry. Tým vznikla možnosť na rozšírenie budovy a vytvorenie moderných podmienok. Vznikla miestnosť na poskytovanie logopedickej a špeciálno-pedagogickej starostlivosti. Šesťčlenný pedagogický zbor dostal kanceláriu a samostatnú kanceláriu má aj vedúca škôlky. V rámci rekonštrukcie obnovili tri triedy, vymenili okná a dvere, zmodernizovali kúrenie, elektrickú sieť a technické zariadenie. – Na projekt sme získali takmer štrnásť miliónov forintov z fondu, ďalšie štyri nám poskytla miestna samospráva a podnikatelia, - informovala nás riaditeľka inštitúcie. – Vďaka tomu sme mohli pre deti vytvoriť takéto príjemné prostredie. Nestihli sme zatiaľ vytvoriť bezbariérový prístup na dvore, to bude našou nasledujúcou úlohou, ale vo vnútri budovy je zabezpečený. Keďže peniaze sme dostali v apríli 2010, školský rok sme mohli začať až koncom augusta. Rodičia to maximálne chápali a veľmi veľa nám pomáhali nielen fyzicky, ale aj materiálne. Som veľmi hrdá na túto budovu. V živote takejto malej obce je veľmi dôležité, aby deti mali čo najlepšie podmienky k nadobúdaniu všestranných zručností a schopností pre život. Teraz sme urobili jeden krok k tomu, aby sa zvýšila úroveň výchovno-vzdelávacej práce a aby sme deťom vytvorili kultúrne prostredie, - dodala Erika Margetánová.
V materskej škole sa postupne zvyšuje počet detí, v súčasnosti je ich 63. Zaradené sú do dvoch vekových skupín a jednej skupiny jasličkárov. Jasle môžu navštevovať deti od dvoch rokov. Počas rekonštrukcie tu vytvorili miestnosť s prebaľovacím stolom a šatňou, prerobili umyváreň, vymenili postieľky a kúpili menší nábytok. V skupine najmenších je momentálne päť dvojročných a trinásť trojročných detí. Do strednej a staršej vekovej skupiny chodí štyridsaťpäť miestnych detí. S deťmi sa zaoberá šesť kvalifikovaných vychovávateliek a tri pestúnky. Pracujú podľa týždenného rozvrhu, učiteľky majú vysokoškolské vzdelanie. Stravu jasličkárov a škôlkárov pripravujú vo vlastnej kuchyni, kde dbajú o pestrú a zdravú stravu. Pomocou Štátnej zdravotnej a hygienickej služby (ÁNTSZ) a jasieľ v Aszóde zostavili špeciálny jedálny lístok. Deti v jasliach napríklad dostávajú menej polievky ako škôlkári, ale viacej ovocnej šťavy. Ako vedúca inštitúcie poznamenala, obecná samospráva pred rokom poverila niekoľko obyvateľov, zapojených do programu verejných prác, aby pestovali zeleninu pre materskú školu. Spracovanie hrachu, mrkvy, zemiakov atď. riešia priamo v kuchyni, navyše od jedného miestneho podnikateľa dostávajú celý rok vajcia zadarmo.
Pedagógovia sami vypracovali výchovno-vzdelávací program, v ktorom dôležitú úlohu dostali ľudové tradície a umelecká výchova. Keďže v obci majú tradície slovenský jazyk a zvyky, snažia sa ich zachovávať a s deťmi sa zaoberajú v maďarskom i v slovenskom jazyku. Najmenšie učia po slovensky základné zdvorilostné vety a množstvo riekaniek a piesní, väčších nielen jednoduchšie choreografie slovenských tancov, ale aj básne a hry. Kostrou ich osláv, ktoré usporadúvajú v miestnom kultúrnom dome, sú slovenské programy. Medzi tradičné oslavy patria vinobranie vo dvore škôlky, kde deti samé robia mušt a ponúkajú ho svojim rodičom, Mikuláš, deň Lucie a advent. Na Luciu chlapci zo staršej vekovej skupiny chodia po triedach a odovzdávajú deťom a učiteľkám blahoželania. Vo vianočnom programe vystupujú všetky deti škôlky, ba vtedy ich navštevujú aj bývalí škôlkári, žiaci hudobnej školy, ktorí prednesú maličkým krátky program. Tradičným sviatkom sú aj fašiangy. V Pišpeku bolo kedysi zvykom, že počas fašiangov robili svadby. Tie mali po stáročia tú istú choreografiu. Nuž tento zvyk oživili v škôlke. Deti zo staršej skupiny v kroji predvedú na javisku svadobné zvyky a menšie deti sa obliekajú do masiek. V materskej škole majú 20 tradičných ľudových krojov, ktoré im kedysi zhotovila pani Cérnášiová. Veľkú noc oslavujú v triedach, ale v máji vítajú príchod jari na blízkom ihrisku spoločne, v ľudovom kroji. Vtedy menšie deti vyzdobia májový stromček, väčšie predvedú krátky kultúrny program a sadia stromy. Oslavy sa končia nácvikom tanca spolu so žiakmi hudobnej školy.
Okrem väčších sviatkov si deti osvojujú aj iné tradície, ako sú napríklad oslavy dňa matiek, detí, alebo rodinný športový deň. Nezabúdajú však ani na meniny a narodeniny detí. Veľký dôraz kladú aj na ochranu prírody. Selektívne zbierajú odpad, sadia stromy, čistia ihrisko, mávajú dni ovocia a zeleniny. Deti majú k dispozícií dopravné ihrisko, kde si môžu osvojovať základy bezpečnej cestnej premávky. K tomu im jeden miestny podnikateľ daroval nové bicykle a prilby. Ako nám prezradila vedúca inštitúcie, snažia sa, aby si deti osvojovali nové poznatky hravou formou, napr. návštevou bio farmy, kde sa zoznamujú s predmetmi, ktoré používali ich prastarí rodičia pri každodennej práci.
Keďže materská škola úzko spolupracuje so základnou školou, deti zapíšu rodičia do neďalekej školy. Väčší škôlkári sa totiž pravidelne zúčastňujú na školských podujatiach. Raz týždenne chodievajú do telocvične a spoločne tancujú so školákmi na obecných podujatiach. Žiaľ, v škole neprebieha vyučovanie slovenčiny, ale od poverenej riaditeľky inštitúcie Emese Gimešiovej Szokolovej máme také informácie, že obec i vedenie školy podporujú úmysel opäť zaviesť v Základnej škole v Pišpeku výučbu slovenského jazyka.
Andrea Szabová Mataiszová
Čabianska organizácia Slovákov usporiada od 18. do 20. februára celoštátne stretnutie vedúcich národnostných občianskych organizácií, ktoré sa tradične uskutoční v Osvetovom stredisku železničiarov. Tohoročná porada, na ktorej sa okrem slovenských aktivistov z rôznych regiónov Maďarska zúčastnia aj predstavitelia iných národností, bude zameraná na tradície.
V prvý deň rokovania účastníkov a vzácnych hostí o 14. hodine privítajú predseda ČOS Michal Lásik a primátor mesta Gyula Vantara. Potom odznejú prednášky muzeológa Juraja Anda, miestneho evanjelického farára Pavla Kuteja mladšieho, miestneho katolíckeho farára Gábora Szigetiho, predsedníčky župnej rumunskej samosprávy Emílie Nagyovej Martynovej, predsedníčky Nemeckej menšinovej samosprávy v Gyomaendrőde Márie Hackovej a predsedu Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku Ondreja Kiszelya. Po prednáškach bude kultúrny program. Druhý deň sa uskutoční prehliadka mesta a tradičná zabíjačka, na ktorej s krátkym programom vystúpia kultúrne súbory. Poobede o 15. hodine sa začne fašiangová zábava v Osvetovom stredisku železničiarov. Stretnutie sa skončí v nedeľu okolo obeda.
(aszm)
Dňa 2. februára 2011 vo veku 77 rokov nás tragicky opustil prof. Vladimír Tabačík (1934-2011), podpredseda Spolku francúzsko-slovenského priateľstva (Noailles) a predseda Folklórneho súboru Dolina (Montpellier). Vladimír Tabačík emigroval do Francúzska ako rodák z Veľkých Trakan v 60. rokoch minulého storočia, kde sa ako veľký milovník národných dejín a národného folklóru zapojil do tamojšieho slovensko-francúzskeho života. Spolu s manželkou Christine (rodáčka z Poľska) sa zaslúžil o založenie slovenského súboru Dolina, neskôr sa plne angažovali v Spolku francúzsko-slovenského priateľstva so sídlom v Noailles. Vyše 30 rokov sa podieľal na mnohých národných, kultúrnych, umeleckých, duchovných a charitatívnych aktivitách Slovákov vo Francúzsku. Zastával post univerzitného profesora v oblasti chémie v Montpellier. Po nedávnej smrti dlhoročného predsedu Spolku francúzsko-slovenského priateľstva vo Francúzsku Ing. Františka Manáka významne pomáhal v tejto činnosti novej predsedníčke Edite Manákovej pri organizovaní slovenských podujatí v Paríži a na iných miestach Francúzska. Niekoľko rokov pracoval aj v redakčnej rade Spravodaja Spolku, kde sa venoval témam slovenského folklóru, ako i maďarsko-slovenským vzťahom. Od r. 1990 bol častým návštevníkom a konzultantom Odboru pre zahraničných Slovákov a neskôr Krajanského múzea Matice slovenskej v Bratislave, kam uložil niekoľko dokumentov zo života Slovákov vo Francúzsku. Slovenský svet, Spolok francúzsko-slovenského priateľstva, Folklórny súbor Dolina a Krajanské múzeum Matice slovenskej v Bratislave v ňom strácajú veľkého podporovateľa a sympatizanta slovenskej identity na Slovensku a vo Francúzsku, života Slovákov vo svete, k čomu viedol nielen svoju rodinu, ale i súbor Dolina, ktorý účinkoval vo viacerých krajinách Európy. Za to a všetko tu nemenované ostatné sme mu osobitne vďační. Nech ho Boh ochraňuje vo svojom náručí.
Stanislav Bajaník,
riaditeľ Krajanského múzea Matice slovenskej
Celoštátna slovenská samospráva v rámci projektu TIOP (Operačný program spoločenskej infraštruktúry) 1.1.1. pod názvom Rozvoj štruktúry informatiky na podporu reformy výchovno-vzdelávacích metód získala pre svoje tri vzdelávacie inštitúcie spolu 22 330 554 Ft. Novomestskej slovenskej škole sa z tejto sumy ušlo 5 217 500 Ft, za čo
získala 5 tzv. učebných balíkov, ktoré v sebe zahŕňali interaktívnu tabuľu typu Smart so softvérom a laptopom typu Toshiba. Projekt zároveň umožnil zabezpečenie bezdrôtového internetového prístupu v priestoroch budovy školy a internátu. Sedemnásťčlenný učiteľský zbor sa zúčastnil na desaťhodinovom doškoľovaní. Dvojdňový kurz viedli členovia Spolku odborných učiteľov informatiky, ktorí predstavili našim učiteľom spôsoby a metódy práce s programom, oživujúcim interaktívnu tabuľu. Nadšení kolegovia potom už sami zostavovali programy vo vlastnom odbornom predmete.
Po nainštalovaní tabúľ v piatich triedach, od štvrtej triedy po ôsmu, sa kolegovia podujali pokračovať v praktickej činnosti s novým vyučovacím prostriedkom. Názorné vyučovanie totiž oveľa účinnejšie vzbudzuje pozornosť žiakov a motivuje ich k získavaniu nových poznatkov na vyššej úrovni. Rodičia si narábanie s týmto novým prostriedkom pozreli v rámci Dní otvorených dverí hneď na začiatku kalendárneho roka. Mohli sa presvedčiť, ako rýchlo a efektívne môže učiteľ sprostredkovať žiakom reálny svet v podmienkach triedy. Bohaté ilustrácie, multimediálne programy a digitálne učebnice, sťahované z webových stránok vydavateľstiev, umožňujú naozaj účinný prenos informácií. A ak učiteľ dobre zostaví i cvičnú časť vyučovacej hodiny, žiaci dokážu pochopiť učebnú látku oveľa rýchlejšie a trvácnejšie. Je síce pravda, že príprava na hodiny si vyžaduje dlhší čas, po zostavení jednej úlohy sa však ďalšie upravujú už jednoduchšie.
Sme presvedčení, že odovzdávanie poznatkov interaktívnou tabuľou prinesie svoje výsledky v podobe rozvinutých základných kompetencií žiakov.
(jk)
Organizácia slovenskej mládeže v Maďarsku vyhlasuje súťaž na navrhnutie nového loga zoskupenia. Cieľom súťaže je vytvorenie takého nového imidžu, ktorý v štýle mladých zobrazuje vlastnosti a tradície Slovákov v Maďarsku. Práce môžu byť vyhotovené ľubovoľnou technikou vo veľkosti 10 x 10 cm. Termín podania: 11. marec 2011. Autor najlepšej práce získa odmenu 20 000 Ft. Odmena za druhý najlepší projekt bude 10 000 Ft a za tretí 5 000 Ft.
Konkurzné práce treba zaslať v zalepenej obálke, s menom a adresou autora, resp. školy na adresu: Dom slovenskej kultúry, 5600 Békešská Čaba, Kossuthovo námestie č. 10.
Slovenská samospráva v Mlynkoch 5. marca usporiada jubilejnú V. Pilíšsku kavalkádu a Šiškový festival v Mlynkoch. Veľkolepé podujatie je z roka na rok obľúbenejšie, presiahlo rámec regiónu a našlo si stále miesto v kalendári celoštátnych podujatí podobného druhu. Cieľom hostiteľov akcie je oživovanie fašiangových tradícií regiónu, ako aj to, aby sa u nich každý dobre cítil, bez ohľadu na vek, pohlavie či národnostnú príslušnosť. Program sa začne o 10. hod. otvorením výstavy mladého miestneho umelca Blažeja Hudečeka a pokračovať bude svätou omšou. Po fašiangovom sprievode pilíšskych národnostných obcí, sa začne celodňové podujatie na dvore miestnej základnej školy. Vo vykurovanom stane čakajú záujemcov tzv. „šišky pre šťastie“ s tombolou, súťaž v pečení a jedení šišiek, zvlášť pre svokry a zaťov. Medzitým si záujemcovia môžu pozrieť vystúpenie mládežníckeho dychového orchestra a tanečnej skupiny z Biatorbágyu a po vyhlásení výsledkov rôznych súťaží sa začne kultúrny program, v ktorom v tomto roku vystúpi aj Folklórny súbor Rozmarín z Veňarcu. Miestni školáci sa predstavia úryvkom z muzikálu Kniha džungle, ako aj členovia Tanečnej skupiny Kolibrík, v ktorej sú zastúpené aj mlynské deti, vyvrcholí koncertmi obľúbeného maďarského speváka Fera Nagya, frontmana skupiny Beatrice. Na tradičnom večernom fašiangovom bále bude hrať do tanca nemecká dychovka z Verešváru Schwabenkraft von Werischwar. Veselicu ukončí tradičná retrodiskotéka.
Počas bohatého dňa si na svoje prídu aj tí najmladší, v dome hier (v aule školy) si malí návštevníci môžu zhotovovať masky, pliesť košíky, maľovať si tváre pomocou odborníčky a zúčastniť sa na rôznych veselých kvízoch a súťažiach. Malým aj veľkým bude k dispozícii aj veštkyňa, bufet a tradičný jarmok, no a nebude chýbať ani možnosť odviezť sa na pravom dedinskom koči. Vstup na podujatie je voľný.
Počnúc 31. januárom 2011 sa Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí sťahuje a tým mení adresu pôsobenia.
Nová adresa:
Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí
Radlinského 13
813 70 Bratislava 15
Zabíjačka bola v čase našich starých mám nielen nevyhnutnou povinnosťou, veď rodinu bolo treba zásobiť mäsom a masťou, ale zároveň aj veľkou spoločenskou udalosťou, na ktorej sa zišla celá família. Na tradičnej zabíjačke, ktorú usporiadala Slovenská samospráva v Lucine, sme sa porozprávali s Jolanou Malinovou rod. Klabenovou a elenou Malinovou rod. Hudecovou o miestnych zabíjačkových zvykoch.
- Ako vyzerali zabíjačky v čase vašej mladosti?
- Keď chlapi zabili ošípanú, poliali ju vodou a nakládli na ňu slamu, ktorú zapálili. Keď sa pekne dočervena upiekla, poumývali ju, kefou očistili a začali rozoberať počnúc od chrbta. Rozobrali aj všetky vnútornosti. Mäso do klobásy, jazyk, srdce, kožky, mäso z hlavy a obličky do tlačenky aj do hurky (jaternice - pozn. zp), slaninu, pečienku... Klobásy robili chlapi, pri hurkách sme pomáhali aj my, ženy.
- Dlho ste sa na zabíjačku pripravovali?
- Aj dva dni. Bolo treba pripraviť všetko náradie, poznášať z povaly nádoby a ak sme niečo nemali, tak sme si požičali od susedov. Za odplatu sme im potom zobrali „koštovačku“. Na zabíjačke sa zúčastňovala celá rodina, všetci súrodenci aj s deťmi, takže sa poroznášala aj polovica svine.
- Koľko vážilo prasa súce na zakáľačku?
- Mávalo tak metrák a pol a mohlo vážiť aj 200 kíl, ale ak sme potrebovali mäso skôr, nepočkali sme, kým tak stučnelo.
- Kedy bývala zabíjačka?
- Vždy pred sviatkami, napr. pred Vianocami, aby sme počas sviatkov mali čerstvé mäso. To nám vydržalo aj do Veľkej noci.
- V čom sa líšia lucinské hurky od ostatných?
- Naše hurky sa robia tak, že uvaríme ryžu ochutenú majoránom, dáme ju do koryta, posypeme novým korením, mletým korením, soľou, paprikou, všetko to dobre zmiešame s mletým mäsom a naplníme do čriev. Kedysi, keď neboli mlynčeky na mäso, muži aj ženy spoločne krájali mäso na malé kúsky a dávali do hurky. Ba bolo aj také obdobie, keď sme namiesto ryže používali kukuričnú kašu, veď nie vždy sa dala zohnať ryža.
- Ako ste po zabíjačke uskladňovali mäso?
- Keďže v tom čase neboli chladničky, hurky aj klobásy sme vyúdili. Kto nemal udiareň, údil u susedov - ľudia si v tom čase viac pomáhali.
- Akým drevom sa údilo?
- Vŕbovým a dubovým. Údilo sa 2-3 dni. Keď už bola klobása pekná červená, tak sme ju zvesili. Konzervovali sme aj tak, že soľou posypané mäso sme dali do koryta, týždeň sme ho polievali vlastnou šťavou, ktorú pustilo, a keď už prestalo púšťať „vodičku“, ako sa tomu u nás hovorilo, tak sme ho na motúzi zavesili do udiarne.
- Ako vyzerá zabíjačka v Lucine v súčasnosti?
- Na rozdiel od minulosti dnes už máme mlynček, ktorým mäso pomelieme. K hurkám už používame ryžu a nie kukuricu a robíme ich dvojaké - obyčajné aj krvavničky. Krv využívame aj tak, že ju obaríme, nalejeme na plech s masťou, cibuľou a zemiakmi a takto spolu upečieme - to jedávame potom, ako dokončíme všetky práce okolo zabíjačky, alebo aj na raňajky. Vtedy však býva aj pečienka so slaninou a s kyslými uhorkami.
- Čo jedávate po zabíjačke na večeru?
- Večer mávame mäsovú polievku, do ktorej dávame veľa cibule a nakrájame si k nej chlebík. Potom hurky a klobásy poukladáme na zemiaky, dáme na ne kyslú kapustu zo suda a v rúre to všetko upražíme dočervena. Po večeri zvykneme poroznášať jedlo rodine a susedom. Deň končíme veľkým umývaním riadu.
(zp)