Začiatkom februára zasadla slovensko-maďarská zmiešaná komisia pre otázky poľnohospodárstva, veterinárnej a fytosanitárnej starostlivosti, aby rokovala o oživení cezhraničnej spolupráce medzi oboma krajinami. Štátny tajomník Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR Gabriel Csicsai povedal, že „obe krajiny chcú umožniť rozvoj prihraničných regiónov legislatívnou úpravou a inými formami podpory agrosektora, aby svojimi produktmi obstáli v konkurenčnom boji“. Cieľom je zabezpečiť trvalo udržateľný rozvoj poľnohospodárstva, budovanie lokálnych značiek a zároveň zachovanie charakteristiky regiónu, ďalej rozvoj vidieka a životnej úrovne vidieckeho obyvateľstva, aby mladí ľudia z tohto prostredia neodchádzali.
Štátny tajomník Ministerstva rozvoja vidieka MR Zsolt V. Németh, predstavil slovenskej strane nariadenie, ktoré Maďarsko v záujme dosiahnutia týchto cieľov už prijalo. Slúži na uľahčenie a zjednodušenie trhových podmienok pre maďarských malých podnikateľov - podporuje uplatnenie malovýrobcov na lokálnych trhoch prostredníctvom stanovenia limitov a obmedzení. Ako povedal, „slovensko-maďarskou spoluprácou by sme chceli vytvoriť podmienky a príležitosti na uplatnenie sa malých producentov poľnohospodárskych výrobkov v prihraničných oblastiach. Po harmonizácii legislatívy budú môcť, aby farmári ponúkať svoje produkty na druhej strane hranice“.
Predsedovia komisií sa zhodli aj na potrebe zintenzívnenia spolupráce Národných sietí rozvoja vidieka v oboch krajinách, aby spoločným vystupovaním boli schopní efektívnejšie využívať zdroje Európskej únie. Rokovali ďalej o potrebe spolupráce v oblasti chovu koní a zhodli sa na tom, že jedine spoločnými silami bude možné dosiahnuť rozšírenie a posilnenie tohto odvetvia, čo je záujmom oboch štátov.
Dôležitou témou rokovania bola aj ochrana poľnohospodárskej pôdy v oboch krajinách, ktoré zhodne požiadali o predĺženie moratória na predaj poľnohospodárskej pôdy cudzincom za účelom ochrany domácich farmárov pred špekulatívnym kapitálom. Hlavnou úlohou počas tohto moratória je nastavenie ochranných mechanizmov na zabezpečenie rovnakého kapitálového zázemia pre domáce poľnopodniky, ako je to bežné v ostatných členských štátoch EÚ. Zsolt V. Németh ubezpečil svojho slovenského kolegu, že Maďarsko ako predsedajúca krajina Európskej únie bude podporovať slovenské snahy v tejto problematike.
(mpsr.sk - zp)
Dvesto Maglódčanov sa na hudbu trubačov z Újhartyánu zabávalo do skorého rána na tradičnom, v poradí štrnástom batôžkovom bále Slovenskej samosprávy v Maglóde.
Ples sa konal 12. januára v budove miestneho kultúrneho domu Mag-ház (Dom semienok). Účastníkov v mene organizátorov privítali primátor mesta Pál Tabányi a predsedníčka slovenského voleného zboru Ildika Boršiková. – S veľkou radosťou vítam každého na tradičnom slovenskom bále. Zvlášť vítam nových členov slovenskej samosprávy a novú predsedníčku zboru, - začal svoj prejav primátor mesta. - Myslím si, že práca, ktorú vykonávajú v záujme zachovávania tradícií už dlhé desaťročia, je úzko spätá s existenciou tohto zboru. Veď usporadúva také podujatia, na ktorých sa stretávajú maglódski Slováci a ktoré upevňujú ich pocit spolupatričnosti. Veľká vďaka patrí každému, kto má zásluhy na zachovávaní miestnych tradícií. Dúfam, že vďaka novej, mladej predsedníčke samospráva od tohto roku bude pracovať s ešte väčším elánom a my, poslanci mestského zastupiteľstva, jej budeme vo všetkom pomáhať. V tejto práci, samozrejme, počítame aj s dávnejšie založenými občianskymi organizáciami, ale aj s novšími, akým je Spolok na zachovávanie tradícií Rosička. K tomu práci vám prajem veľa vytrvalosti a na dnešnom bále príjemnú zábavu, - povedal Pál Tabányi. Hlavná organizátorka večera Ildika Boršiková predstavila prítomným vystupujúce kultúrne telesá a odovzdala slovo zástupcovi predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Ondrejovi Csabovi Aszódimu, pochádzajúcemu z Ečeru. – Je pre mňa symbolické, že vo svojej novej funkcii môžem pozdraviť práve Slovákov zo susednej obce. Vždy s veľkou radosťou sledujem, ako zachovávate jazyk a zvyky našich predkov, k čomu vám prajem veľa zdravia a úspechov a na dnes dobrú náladu, - povedal O. Cs. Aszódi. Pred početným obecenstvom ako prvý vystúpil Spolok na zachovávanie tradícií Rosička, ktorý bol založený pred dvoma rokmi. Jeho členovia predniesli slovenské a maďarské ľudové piesne v prekrásnom miestnom slovenskom kroji. Viac ako desaťročný Klub žien predviedol krátku scénku o vítaní pytačov v dome nevesty. Mládežnícka tanečná skupina Kacamajka predviedla miestne slovenské a maďarské tance taktiež v očarujúcich krojoch. Po kultúrnom programe sa začala zábava. Hudobníci vynikajúco hrali známe slovenské a maďarské piesne, ale aj svetoznáme melódie, na ktoré sa výborne tancovalo. Slovenský batôžkový bál v Maglóde skončil vylosovaním bohatej tomboly, do ktorej prispeli miestni podnikatelia.
Andrea Szabová Mataiszová
Celoštátna slovenská samospráva usporiada aj tohto roku v prvú júlovú sobotu najväčšie celoštátne oslavy našej komunity, Deň Slovákov v Maďarsku.
Podujatie sa koná každoročne, vždy v inej Slovákmi obývanej osade, tradične aj v inom regióne. Vlani bola hostiteľkou novohradská Lucina, predtým Dabaš-Šára, Santov, Baňačka, Slovenský Komlóš, Veňarec, Békešská Čaba, Fizér, Mlynky, Sudice, Sarvaš, Bánhida – a prvé oslavy sa konali v roku 1998 v Malom Kereši.
O možnosť spoluorganizovať a hostiť Deň Slovákov v Maďarsku sa môžu uchádzať miestne slovenské samosprávy, ktoré dokážu zabezpečiť vhodné priestory pre oslavy (kostol, javisko, umiestnenie stanov regionálnych stredísk atď.)
K žiadosti treba pripojiť podporujúce prehlásenia obecnej samosprávy a cirkevného zboru, respektíve miestneho slovenského spolku, školy alebo ďalších inštitúcií ochotných zapojiť sa do organizovania.
Žiadosti musia byť doručené na adresu Úradu Celoštátnej slovenskej samosprávy (1114 Budapest, Fadrusz u. 11/A) najneskôr do 28. februára.
Deň Slovákov v Maďarsku sa bude konať tohto roku 2. júla v sobotu. O jeho dejisku rozhodne Valné zhromaždenie CSS na svojom zasadnutí 9. marca.
(CSS)
Viete, milé deti, čo sa deje za tých deväť mesiacov, kým bábätko rastie v bruchu svojej mamy? Ak áno, tak si viete predstaviť, o čom bolo divadelné predstavenie, ktoré si pozreli žiaci budapeštianskej slovenskej školy. Detičky nižších ročníkov 9. februára v Srbskom divadle na Nagymező ulici mohli sledovať „rozprávku“ života O deviatich mesiačikoch. Vo vstupnej hale ich čakala riaditeľka Slovenského divadla Vertigo Daniela Onodiová. Pani Danka pripravila deti na predstavenie spýtala sa ich, čo vedia o deviatich mesiacoch pred narodením bábätka. A predstavte si, všetko vedeli! Už aj najmenší odpovedali na otázky, čo môže jesť matka počas tehotenstva a čo nemôže, či môže užívať lieky atď. Keď pani Danka videla, že deťúrence sú chápavé a rozumné, pustila ich do divadelnej sály, kde ich netrpezlivo čakali dvaja muzikanti. Benjamin Péter hral na husle a Zsolt Dér na trúbke. Približne štyridsať detí sa potichučky usadilo v hľadisku a s napätím sledovalo herečku Denisu Dérovú, ktorá porozprávala príbeh od počatia až po narodenie dieťaťa. Talentovaná herečka pomocou handrového bábätka a jednej truhlice predviedla monológ O deviatich mesiačikoch. Malí diváci sústredene sledovali každý krok matky a jej rozhovor s Miškou alebo Miškom. Detičky sa dozvedeli, ako sa dostali semienka do brucha a čo tam robili, čo robí lekár s matkou na vyšetrení ultrazvukom, ako sa vyvíja plod počas deviatich mesiacov, aké pocity má mama a dieťatko počas tehotenstva, aké jedlá, nápoje a pohyby majú radi a reč bola aj o tom, kde bude bývať dcérka alebo synček potom, keď sa narodí. Denisa Dérová na konci hry ubezpečila deti, že sa vráti po pôrode a porozpráva deťom ďalšie príbehy svojho života, ale už spolu s bábätkom.
Herečke sa za fascinujúci výkon poďakovala pri príležitosti budapeštianskej premiéry kvetmi riaditeľka Slovenského divadla Vertigo Daniela Onodiová. Samozrejme, veľký potlesk mladých divákov si zaslúžili všetci účinkujúci a režisér modernej rozprávky András Dér. Predstavenie O deviatich mesiačikoch vzniklo podľa knihy Taťjany Lehenovej a Kataríny Aulitisovej Je Miška myška? Modernú rozprávku sme pred niekoľkými rokmi mohli vidieť aj v Budapešti, vtedy ju predviedlo Divadlo PIKI.
Andrea Szabová Mataiszová
Stáva sa pomaly tradíciou, že nový rok privítame v redakcii v spoločnosti bývalých šéfredaktorov a pracovníkov nášho týždenníka. Tohoročné stretnutie bolo zvláštne a mimoriadne cenné z dvoch dôvodov. Spolu s kolegami sme pri príležitosti okrúhleho životného jubilea pozdravili Pavla Kondača a Zoltána Bárkányiho. Prekvapením pre našich bývalých kolegov bolo, že na staré pekné časy mohli spomínať v spoločnosti dlhoročnej generálnej tajomníčky Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku a parlamentnej poslankyne Márie Jakabovej. Počas rozhovoru pri bielom stole okrem spomienok na zašlé časy prišiel rad aj na aktuálne udalosti nášho verejného života.
BR
Dňa 13. februára vo veku 83 rokov navždy opustil slovenskú komunitu v Peterke dlhoročný slovenský aktivista, bývalý predseda tamojšej slovenskej samosprávy Štefan Hajdu.
Štefan Hajdu sa narodil 14. septembra 1927 v Peterke, v robotníckej rodine. Po ukončení vojenskej služby sa stal rádiomechanikom, neskôr sa zaoberal elektroinštalatérstvom. Po zložení maturitnej skúšky sa vyučil za elektrotechnika. Plných 37 rokov pracoval v spoločnosti BRG v Budapešti, odkiaľ odišiel aj do dôchodku.
Bol aktívny aj v spoločenskom živote svojej rodnej obce. Od marca 1995 do júna 2009 bol predsedom Klubu dôchodcov v Peterke a do svojej smrti zostal jeho aktívnym členom. Po vytvorení systému samospráv bol zvolený za poslanca, neskôr za predsedu Slovenskej samosprávy v Peterke. Túto funkciu zastával do 3. októbra 2010.
Posledná rozlúčka so zosnulým bola 22. februára v Peterke.
Česť jeho pamiatke!
Mal som zvláštny sen, v ktorom sa Janko a Imro stretli, aby si vyriešili vzájomné spory... Bez cudzích, tak ako sa patrí... po chlapsky... ako načim. No už pri prvom bode - kto to všetko začal a kto dal tú povestnú prvú facku - nedošlo k dohode. A nakoľko sa nevedeli dohodnúť ani na tom, či si dajú po papuli hneď alebo už-aj, sadli radšej k poháriku a začali riešiť ďalšie sporné otázky. Pili a riešili, no nič nevyriešili... a sedeli by tam možno doteraz, keby sa čašník, ktorý im nosil pohárik za pohárikom a všetko si nechtiac vypočul, nad nimi nezľutoval a neprezradil im spôsob, ako sa to dá jednoducho a pritom elegantne vyriešiť... Keďže dvaja „kakaši“ sa na jednom smetisku nikdy neznesú, navrhol im toto: „Ako počúvam, Slovákov v Maďarsku je toľko ako smetí, tak prečo nepožiadate o dve CSS? Jedna by mohla byť: Pilíšsko – peštianska s prívlastkom hornouhorská a druhá by bola Čabiansko–komlóšska s prívlastkom dolnouhorská a je to!“
„To Je Ono!“ skríkli obaja, rýchlo vypili „kapurkovú“ a hneď utekali s týmto skvelým nápadom do parlamentu. Imro na západ - do slovenského, Janko na východ - do maďarského,... a ako na potvoru, práve vtedy som sa zobudil! Nedalo mi, a ja naivný (nemôžem za to, mám to od narodenia), a očividne pod vplyvom toho zvláštneho sna, som napísal nasledujúci článok.
Do Maďarska som prišiel pracovať v časoch, keď boli slovensko-maďarské vzťahy na bode mrazu. Situácia, ktorá v tom čase na Slovensku panovala, mi pripomínala hlboký socializmus, keď nás každý deň strašili útokom imperializmu, len ten imperializmus mečiarovci šikovne nahradili Maďarmi. „Čo zas tí Maďari len chcú?“ pýtali sa ma neustále moji priatelia, rodina aj známi. A ja som vysvetľoval a vysvetľoval..., no bez úspechu. Ten majstrovsky vytvorený strašiak bol pre nich príliš veľký, a tak namiesto vysvetľovania som im vravieval: „A čoho sa bojíte? Keď nás, Slovákov, Maďari nedokázali zjesť za posledných 400-500 rokov, tak teraz nás už naisto nezožerú...“ a ešte som vždy dodal: „Požrať navzájom sa môžeme akurát iba ak sami!“
A už je to tu! Už sa požierame/te! A sami! No tentoraz v Maďarsku. Akoby nestačilo, že táto maďarská vláda už začína tichučko realizovať (už nesníva) svoj dávny sen o jednom štáte, jednom národe...., že postupne plánuje systém menšinových samospráv v tejto podobe úplne zlikvidovať, najprv priškrteným finančných zdrojov (čo sa už deje), neskôr novelou menšinového zákona, potom prídu na rad regionálne osvetové a kultúrne centrá a na koniec školy. A možno to ani nebude musieť urobiť, lebo dovtedy sa Slovač v Maďarsku zlikviduje aj sama. Veď posúďte sami!
Už piaty rok sú Slováci v Maďarsku rozdelení na koalíciu a opozíciu, na „fúzikovcov“ a „fuhlovcov“, na našich a „tých druhých“, na pravých a nepravých, na dobrých a zlých, na Sever a Juh, na menšinu a väčšinu, na Pilíš a Dolnú zem, na klamárov a pravdovravných, na spravodlivých a skrivodlivých a tak by som mohol pokračovať. Proste rozdelená na dve skupiny či skôr skupinky, veď nás/vás Slovákov je v celom Maďarsku 5 a pol, ktoré zvádzajú medzi sebou priam brato/samo/vražedný boj! Na čele týchto zoskupení stoja dvaja ľudia – J. Fuzik a I. Fuhl - (ako Széchenyi a Wesselényi?), v každom prípade bývalí veľkí kamaráti, ktorí pre Slovákov v Maďarsku urobili v posledných rokoch skutočne veľa – možno najviac. Prvý - naslovovzatý diplomat a politik - zachránil slovenské školy, založil nové inštitúcie, behá medzi ľud, reprezentuje... len zabudol, že aj on bol novinárom a redaktorom a že v takejto rodine sa za takýto priestupok nepatrí nikoho vykopnúť z roboty... Druhý - šikovný novinár, básnik a fotograf - otvoril na internete pre Slovač v Maďarsku a jej problémy okno do sveta, zviditeľnil ju, aktívne (niekedy až prehnane) bojuje za jej práva, v každom prípade chce pre ňu len to najlepšie, burcuje, píše, apeluje... len tiež občas zabúda..., že takto sa to v rodine nerobí... V rodine sa riešia veci spoločne, doma, medzi štyrmi očami, po chlapsky, a hoci aj s tými fackami a nie takto, cez médiá, cez „žalobabovanie“, roznášanie a pranie špinavej bielizne u susedov... ale nerieši sa to ani cez vyhadzovanie z práce, cez zastrašovanie, diktátom... a nič dobré neveštia ani chystané súdne spory, na ktorých sa bude - na veľkú radosť neprajníkov Slovenska a Slovákov - donekonečna prepierať špinavá bielizeň... spory, v ktorých nebude víťazov, len porazených, pričom porazenou bude v prvom rade celá slovenská obec v Maďarsku.
Je na zamyslenie, keď si hlavní aktéri tejto smutnohry neuvedomujú, aký široký okruh priateľov doma i v zahraničí, známych, rodinných príslušníkov, kolegov, zamestnancov CSS, sympatizantov jednej, druhej či oboch strán - ľudí, ktorí si vážia prácu obidvoch - týmto sporom zasiahli a zarmútili. Veď už aj my, tu dole na prízemí, sa začíname kvôli nim hádať a krivo na seba zazerať! A pokiaľ si to jeden aj druhý plne neuvedomí, máme sa na čo tešiť! Ak by sa tak malo diať po celý volebný cyklus, tak nemám iných slov, než: ďakujeme pekne, chlapci!
A na záver len toľko: Na nápravu chýb a chlapské podanie rúk nikdy nie je neskoro! Inak môžu mnohí dospieť k záveru, že jediné, čo ešte Slovákov v Maďarsku spája, je ich vzájomná nenávisť.
Paľo Žibrita
Békešská Čaba
Kestúc je tá slovenská osada v Maďarsku, kde hovoria najtvrdšou západoslovenčinou, akú ste kedy počuli. Ketúčania nič nezmäkčia. Avšak srdcia majú mäkké, ruky pracovité a slovenskosť je pre nich samozrejmosťou.
„Nikdy nemáme problémy pred usporiadaním hocijakého podujatia, nemusíme žiadať o pomoc. Obyvatelia sa nám sami núkajú a je pre nich cťou, že nám môžu pomáhať,“ tvrdí Valéria Gaálová Karová, predsedníčka Slovenskej samosprávy a vedúca miestneho kultúrneho domu. To, že radšej prehovorí po maďarsky ako po slovensky, vysvetľuje nielen tým, že má manžela Maďara, s ktorým sa zvykli rozprávať po maďarsky, ale aj tým, že ovláda len miestne nárečie. Miestne zvyky pozná jej manžel výborne, čo je pre ňu veľká pomoc pri vymýšľaní novej náplne tradičných podujatí. Predsedníčkou slovenského zboru je od prvého cyklu; najprv ho viedla Magdaléna Tóthová Feketeová, ale po dvoch rokoch odovzdala štafetu V. Gaálovej Karovej. Ona dobre spolupracovala so všetkými obecnými zastupiteľstvami. Od roku 2006 je starostom obce jej manžel Lajos Gaál. „O nič viac nás nepodporuje finančne ani táto samospráva, ako to robili predošlé. Ale všetky podujatia robíme spolu, veď všetky sú v prospech Kestúčanov,“ tvrdí predsedníčka slovenského zboru.
Kestúc v posledných rokoch postihlo množstvo prírodných katastrof, v dôsledku ktorých sa prepadli niektoré cesty a niektoré domy boli natoľko poškodené, že ohrozovali ľudské životy. „Najväčší problém znamenajú pivnice, pretože ani presne nevieme, kde sa nachádzajú. Kedysi ich ľudia vydlabali do sprašového valu a rokmi sa na ne zabudlo. Časom na tých miestach postavili domy, cesty,“ hovorí starosta, ktorý už vyše tridsať rokov žije v tejto podpilíšskej osade a jej problémy sa stali jeho osobnými. Samozrejme, značný problém znamenali pre rozpočet dediny aj spomínané udalosti, hlavne preto, lebo sa nestali naraz, ale so skoro mesačným odstupom a tak si na ich rekonštrukciu nemohli rovnako žiadať odškodné z rámca vis maior.
V poslednom čase mali šťastie v súbehoch: v druhom kole uspeli v súbehu na obnovenie kultúrneho domu a Domu zdravia. S obnovením začnú v týchto dňoch, takže leto bude v Kestúci rušné. „Keď som bol poslancom, pred rokom 2006, rozpočet obce bol vyše 300 miliónov. V súčasnosti je to 270-280 miliónov. Súvisí to so znižovaním počtu detí a ich odchodom do susedných osád,“ hovorí starosta. Dom zdravia plánujú odovzdať v júni, kultúrny dom v novembri.
Od tohto školského roku výchovno-vzdelávacie inštitúcie troch susedných osád Kestúca, Čívu a Leányváru sa spojili a vytvorili mikroregionálne združenie. „Hlavným sloganom bolo, že nie deti majú cestovať, ale učitelia,“ vysvetľuje L. Gaál a dodá, že týmto krokom vyriešili problém zabezpečenia škôl odbornými učiteľmi.
Masmediálne prostriedky sú v dedine bohato zastúpené, nakoľko starosta a jeho syn sú absolventmi doškoľovania segedínskeho štúdia MTV organizovaného začiatkom 90. rokoch súčasným predsedom Celoštátnej slovenskej samosprávy Jánom Fuzikom, tiež miestnym rodákom, pre pracovníkov (nastávajúcich) káblových televízií hlavne z okolia Budapešti. Od roku 1992 natáčajú všetky obecné slávnosti, ktoré potom vysielajú v miestnej televízii. Dávnejšie bolo vysielanie každý pondelok a stredu, v súčasnosti majú problémy s technikou: nová kamera nie je kompatibilná so starým systémom, ktorý z finančných dôvodov nemôžu obnoviť. Na vlastnú webovú stránku ukladajú fotky zo všetkých obecných udalostí, a to bez nároku na honorár. Noviny samosprávy vychádzajú štvrťročne a sú výlučne spravodajského charakteru, skôr akési komuniké samosprávy. Sporadicky vychádza aj tlačový orgán magazínového rázu, v ktorom nachádzame čítanie o osade a o každodenných radostiach a starostiach jej obyvateľov. Tieto noviny síce samospráva finančne nepodporuje, ale redaktorom poskytuje všetky informácie a fotografie.
„Neverím, že my štyria budeme sami realizovať podujatia,“ to už reaguje V. Gaálová Karová na otázku, ako sa zmenil život samosprávy po znížení počtu poslancov z 5 na 4. „Máme skupinu dobrovoľných aktivistov, ktorí veľmi ochotne pomáhajú pri usporadúvaní rôznych akcií. Máme veľkú výhodu, u nás nemusíme vymýšľať formy zachovávania národnostných tradícií, lebo u nás sú tradície živé. Nositeľom národnostnej kultúry je nielen páví krúžok, ale aj škôlka, škola a kultúrny dom. Napríklad adventné nedele sú novým pomenovaním, ale ich priebeh je taký istý, ako bol voľakedy. Zistili sme, že v roku 1903 chodili po dedine Mikulášovia. Keď som vymyslela tento program, netušila som, že kedysi tu bolo niečo podobné,“ hovorí V. Gaálová Karová. Na Barborku o 11.25 hod. zaznie zvon, vtedy sa stala nehoda, pri ktorej zahynuli aj kestúcki baníci. Preto v Kestúci neorganizujú tradičné šantenie žien na Barborku. „U nás sú Lucie nemé, nie ako v ostatných pilíšskych osadách. Podľa starších Kestúčaniek tým chcú znázorniť, že čo videli v dome a počuli v rodine, nevynesú von,“ uvedie nás do tajov ďalšej decembrovej tradície pani predsedníčka.
Miestni ochotnícki divadelníci musia aspoň trikrát predviesť jedno predstavenie, aby ho mohol vidieť každý záujemca. Ich dávnym snom je nacvičiť hru miestneho rodáka Jána Petrockého, ktorú napísal v kestúckom nárečí. Roky sa na ňu pripravujú, lebo jeho jazyk je pre divadelníkov ťažký. 62 rokov hrajú Kestúčania aj stolný tenis. V súčasnosti má klub vyše 30 stálych hráčov. Pôvodne sa stolní tenisti striedali v miestnostiach kultúrneho domu s divadelníkmi.
V kultúrnom dome prebieha zmena trendu. Ako povedala jeho riaditeľka V. Gaálová Karová, radi privítajú iniciatívy obyvateľov, počnúc nápadmi na usporiadanie výstavy alebo stretnutia s filmom.
Ako mi prezradila pani predsedníčka, chceli by založiť klub pri slovenskej samospráve, kde by si mohli precvičovať kestúcku slovenčinu. Najväčší problém pre samosprávu spôsobuje zaobstaranie ľudového kroja pre členov pávieho krúžku.
Kestúc bola banícka osada, kto iný by nám o tom mohol viac porozprávať ako baník. Vyberiem sa teda za Antonom Šimonekom, ktorý na jar roku 2003 odišiel do dôchodku z bane, ktorú potom na jeseň zatvorili. Jeho život je spojený s ťažkou fyzickou prácou, hoci nevykonával vždy iba túto robotu. Istý čas pracoval ako kovoobrábač, krátky čas aj v ústave pre duševne postihnutých. Vrátil sa však do Kestúca a napokon bol baníkom. „V našej bani pracovali zväčša Kestúčania, a to na tri smeny. V čase voľna sme sa starali o viniče a vykonávali sme práce okolo domu. Nebola to ľahká robota, ale verili sme, že nám ju nikto nezoberie, že v bani bude vždy dosť práce,“ hovorí so zaníetením A. Šimonek, ktorý mi prezradil dačo aj o spôsobe ťaženia a o rôznych druhoch uhlia. V Kestúci ťažili hnedé uhlie, ktorého by podľa neho aj dodnes bolo dosť aspoň pre potreby obyvateľstva. Avšak prevádzkovanie bane bolo finančne náročné, preto ju radšej zatvorili. Dodnes pri bani stoja budovy, kde sa nasťahovali firmy, väčšina ktorých už tiež zatvorila brány. Je to smutný pohľad. Anton Šimonek je novým poslancom obecnej samosprávy. Ako mi prezradil, na začiatku mu bolo čudné, že dostane laptop, cenu ktorého spláca z honoráru a internet si hradí sám, ale časom sa zaučil a nadnes mu práce s počítačom celkom dobre ide. O tom, prečo sa rozhodli pre tento spôsob doručovania úradných spisov poslancom, mi L. Gaál prezradil, že toto sa osvedčilo aj v mikroregionálnom združení, kde tiež dostávajú všetky dokumenty elektronickou formou, ktoré sú takto vždy dostupné pre poslancov. A. Šimonek je zároveň členom spoločenskej organizácie, klubu, ktorý okrem iného zbiera milodary pre miestny rímskokatolícky kostol sv. Klementa. Na každej prvej svätej omši v mesiaci spievajú slovenské piesne a po slovensky sa modlia Otčenáš. Na hlavnom oltári sa nachádza monumentálna mozaika miestneho rodáka Tibora Nyilasiho, znázorňujúca legendu sv. Klementa. Akademický maliar, žijúci v Kanade, trávi každé leto v Kestúci, kde vedie plenéry a tábory pre záujemcov. Pán Šimonek mi ešte rozpráva o vyše 80-ročnom farárovi Ferencovi Tarnóczym, ktorý tento rok oslávi jubilujeum – v tejto podpilíšskej osade slúži už 40 rokov.
S A. Šimonekom sa vyberiem do materskej školy pre jeho vnučku Panniku, ktorá bude poobede u starého otca. Ešte mi prezradí, že občas sa rozprávajú medzi sebou po slovensky a je rád, že sa dorozumejú, za čo môžu ďakovať škôlke. Cestou sa zastavíme pred baníckym pamätným domom, pred ktorým postavili provizórnu vyhĺbeninu, pripadáme si, ako keby sme boli v bani. Pannika sa teší dedkovi, ale nevie, čo si počať s neznámou pani. Napriek počiatočnej ostýchavosti veľmi rada sa dá vyfotografovať, ako všetky dievčatá v jej veku. Ostatní si ešte umývajú zuby po obede a ja sa môžem na vlastné uši presvedčiť o tom, ako v kestúckej škôlke prevláda dvojjazyčnosť a ako si deti osvojujú každodenné jednoduché vety. Niekto si prosí zubnú pastu, iný už ide spinkať a zaželá aj ostatným príjemný oddych, ale každý sa bez problémov pozdraví po slovensky. S vedúcou Magdalénou Feketeovou Kainovou sa rozprávam len krátko, ale stihnem sa presvedčíť, že kestúcke učiteľky v škôlke až nad mieru využívajú všetky svoje schopnosti a možnosti. Aspoň raz mesačne pripravujú pre deti bábkové divadlo, na väčšie sviatky nacvičia divadelnú scénku, dbajú o to, aby si osvojovali jazyk svojich predkov, i keď spisovná slovenčina nie je prítomná v každodennom styku dedinčanov. Keď sa jej spýtam, čo im chýba, chvíľu uvažuje, zrazu zaostrí zrak a len potichučky povie, že kroje, ktoré sú už dosť obnosené. Dnešné deti sú rastom vyššie, ako boli kedysi ich rodičia, ktorí nosievali tie isté kroje počas slávností v škôlke. Potrebovali by nové, ale ťažko na ne zháňajú financie. Dobre vedia používať metodické zošity Slovenského pedagogického metodického centra CSS, privítali by, keby sa do nich dostali aj ľudové zvyky Slovákov z okolia Pilíša. Pred rozlúčkou ma ešte prevedie labyrintom škôlky, ktorá sa skladá z dvoch budov, kde majú v štyroch skupinách 80 zverencov, ktorí môžu používať aj telocvičňu.
Moja cesta vedie ďalej, mám dohodnuté stretnutie s Annou Karovou, vedúcou miestnej sociálnej služby, dcérskej organizácie mikroregionálneho združenia zdravotníckych služieb v Dorogu, ktorá prevzala úlohy niekdajšieho klubu dôchodcov. V klube sa schádzajú seniori, aby si krátili čas rozprávaním, hraním spoločenských hier, alebo pozeraním televízora. Klub zabezpečuje aj starostlivosť o ľudí, ktorí nechcú, alebo nemôžu opustiť svoj domov, ale potrebujú pomoc, opateru. Im namontovali na dosah ruky signalizačné zariadenie, aby mohli privolať personál klubu dôchodcov. Táto služba je spoplatnená. „Medzi našimi zverencami je dosť veľký vekový rozdiel, najmladší má 33, najstarší 89 rokov,“ hovorí pani Karová a dodá, že ich služba sa stará aj o mentálne postihnutých. Spýtam sa, odkedy sa v Kestúci inštitucionálne starajú o starších občanov. Nevie mi narýchlo odpovedať, ale vyjde na chodbu a o chvíľu sa vráti spolu s Milkou Feketeovou, ktorá je jednou z prvých opatrovateliek kestúckeho klubu dôchodcov. „V roku 1969 sa tu založil klub dôchodcov, ale vtedy sme museli ľudí nahovárať, aby prišli k nám a využívali naše služby. Báli sa, že to bude starobinec, do ktorého keď vstúpia, zoberú im domy aj dôchodky. Dlho sme museli prehovárať starších. Neraz sa stalo, že nám aj pohrozili vidlami. Ale po čase si zvykli a bolo nás stále viac. Od roku 1973 sídlime v tejto budove v strede dediny,“ dokončila pani Milka. Od A. Karovej sa dozviem, že vo voľnom čase sa zaoberá organizovaním života pávieho krúžku, ktorý v tomto roku oslávi okrúhle 40. výročie. Dohodneme sa, že raz sa ešte vrátim, aby sme sa porozprávali o spevákoch a o ich repertoári.
Vydám sa na svoju poslednú zastávku v Kestúci, do základnej školy. Tri budovy tvoria komplex na vyššie položenej terasovitej časti dediny. Mladá a agilná riaditeľka Etelka Tordaová Petriková, ktorá nastúpila na tento post iba pred dvomi rokmi, sa rýchle zorientovala, hoci dodnes tu s úctou spomínajú na dlhoročnú vedúcu inštitúcie Paulu Radovičovú. 130 žiakov sa učí v škole slovenčinu ako predmet. V tomto školskom roku majú 15 prváčikov a 16 ôsmakov, spomedzi ktorých ani jeden nejde do budapeštianskeho slovenského gymnázia, v štúdiách budú pokračovať v bližšom Dorogu a Ostrihome. Aj Kestúc je postihnutý novodobým javom - rodičia berú svoje deti do škôl, ktoré sú blízko ich pracoviska, alebo do neďalekých miest, lebo si myslia, že budú mať lepšie podmienky na kvalitnejšie vzdelanie. Pritom v Kestúci získali z grantu prostriedky na obnovu učebne výpočtovej techniky. Vďaka združeniu s Leányvárom a Čívom získali fyzikára a učiteľa nápravného telocviku a pani riaditeľka chodí vyučovať techniku do Leányváru. O chvíľu sa k nám pripojí aj slovenčinárka Katarína Radovičová, ktorá vyučuje na nižšom i na vyššom stupni a vedie národopisný krúžok. Základná škola Józsefa Kincsesa v Kestúci udržiava priateľské styky so Základnou školou v Hornej Kráľovej, kam sa po druhej svetovej vojne presťahovalo niekoľko kestúckych rodín. Niektoré si našli nový domov v Búči, s ktorým tiež nadviazala obec partnerské styky. Údaje o kestúckej škole nájdeme už z roku 1732, teda tesne po príchode Slovákov na toto územie. Najskôr si vybudovali kostol a hneď potom školu. Jedna z budov bývalej školy sa nachádza pri hlavnej ceste, v súčasnosti (dočasne) je v nej umiestnená obecná knižnica, ktorú vedie predsedníčka slovenskej samosprávy. Jedna tretina kníh je slovenských a ako mi prezradila pani Gaálová, prejavujú o ne záujem nielen žiaci, ale aj dospelí obyvatelia tejto podpilíšskej osady.
Vyjdem na kopec nad školou, aby som urobila niekoľko záberov z celej osady. Nad zimným Kestúcom sa vznášajú obláčiky dymu, ťahajúce sa z komínov. Sú tri hodiny poobede, deti sa ponáhľajú zo školy, rodičia sa vracajú s autami alebo autobusom z práce. Na chvíľu ožijú ulice, aby sa potom opäť zababušili do studeného ticha sychravej zimy.
Eva Patayová Fábiánová
Do sveta výtvarného umenia nazrel už počas svojich študentských rokov, naplno sa mu však začal venovať až po dovŕšení päťdesiatky. O dlhej ceste k maliarstvu, o živote a rodine sme sa rozprávali so 72-ročným santovským rodákom Jozefom Komendom a jeho manželkou Ibolyou.
- Maľoval som už ako žiačik, ba aj v armáde patrilo kreslenie k mojim koníčkom, hoci tam to nebolo celkom dobrovoľné - pravidelne som dostával za úlohu čo-to namaľovať, takže využívali moje schopnosti.
Jozef Komenda pôvodne vyštudoval vinárstvo na strednej priemyselnej škole. Po ukončení vojenskej prezenčnej služby začal pod vplyvom manželky pracovať v pohostinskom priemysle, v ktorom strávil 20 rokov. Najprv spoločneviedli menší hostinec v Santove, neskôr sa stal zástupcom riaditeľa Pohostinského podniku centra hlavného mesta.
- Spočiatku sme riadili reštaurácie a kaviarničky, - prezradila Ibolya Komendová. – Boli časy, keď ja som bola vedúca podniku a môj manžel bol mojím zástupcom, ale aj opačne. Zverili nám prvotriedne podniky, vďaka čomu sme získali neoceniteľné skúsenosti. Tak sme si napokon otvorili vlastný podnik, v ktorom sme už voľne mohli realizovať naše predstavy.
Počas rokov strávených v pohostinskom priemysle nebolo času na maľovanie. Ten priniesli až roky dôchodku, keď pocítil túžbu prejaviť svoje nadanie, vzdelávať sa a zdokonaľovať sa v umení. To sa však nedá len prostredníctvom kníh, a tak sa v roku 1998 pridal k umeleckému krúžku, ktorého členom je dodnes. Úspechy prišli rýchlo, jeho prvá výstava sa uskutočnila o necelé 2 roky v Santove za podpory vtedajšieho starostu obce. Odvtedy mal viacero kolektívnych výstav s členmi krúžku a tri samostatné - v budapeštianskej slovenskej škole (2005), v novobudínskej Galérii Tető (2007) a v Starom Budíne (2009).
- Spočiatku som maľoval najmä krajinky a zátišia - s kvetmi, dnes tvorím skôr modernejšie obrazy. Rád experimentujem s rôznymi technikami, tvoril som už tušom, akvarelom, olejom, ale najradšej mám akryl - ním dokážem vytvoriť farby aké chcem, viem do nich vložiť seba.
Maľovať zvykne dva-tri razy do týždňa, keďže jeho prioritou je v súčasnosti sedem vnúčat, s ktorými trávi väčšinu svojho času. Napriek tomu si sem-tam nájde čas aj na navštevovanie výstav - naposledy videl maľby Van Gogha a Boticelliho. V krúžku starobudínskych dôchodcov i v slovenskom gymnáziu, sa zvykne stretávať aj so Slovákmi, ale ako vraví, slovenčine rozumie, no rozpráva už len slabo.
Medzi plánmi Jozefa Komendu figuruje výstava celoživotného diela v rodnom Santove. Samozrejme, s maľovaním neplánuje skončiť, iba na výstavách sa už nechce zúčastňovať, lebo mu stačil zhon okolo nich.
- Som veľmi šťastná, že môj manžel objavil sám seba. Snažím sa mu popri siedmich vnúčatách vytvoriť pokojné zázemie k tvorbe. Teší ma, keď vidím, že je šťastný, vtedy je aj môj život naplnený.
(zp)
Slovenské pedagogické metodické centrum Celoštátnej slovenskej samosprávy (SPMC CSS) usporiada v dňoch 15. až 17. apríla 2011 konferenciu Naše národnostné školstvo v roku 2011. Konferencia sa uskutoční v Častej - Papierničke na Slovensku. Účastníci si budú môcť vypočuť informácie o tohoročných aktivitách SPMC CSS a Ministerstva školstva Slovenskej republiky a o zmenách v národnostnom školstve v Maďarsku. Zároveň sa oboznámia s tohoročnými plánmi Výchovno-vzdelávacieho výboru CSS, činnosťou SPMC, ako aj s výsledkami a možnosťami ďalšieho rozvoja Programu pre nadaných. Učiteľky materských škôl a pedagógovia nižšieho a vyššieho stupňa základných škôl sa budú môcť zúčastniť na odborných seminároch o metodike výchovy v národnostných škôlkach, o využívaní metód dramatickej výchovy na hodinách slovenčiny a o metodike vyučovania slovenčiny ako cudzieho jazyka.
Cestovanie bude z Budapešti zabezpečené spoločným autobusom, náklady účasti na konferencii pre pedagógov hradí SPMC, kým cestovné do Budapešti vysielajúca škola. Záujemcovia sa na konferenciu môžu prihlásiť do 28. februára na e-mailovej adrese Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. .
Vo veku nedožitých 80. rokov 11. februára odišla do večnosti emblematická osobnosť slovenského národnostného vysokého školstva pán profesor Dr. Pavol Bača. V máji, keď sme sa s ním naposledy stretli na kultúrnom podujatí Spolku segedínskych Slovákov a tunajšej slovenskej samosprávy, videli sme, že ho choroba telesne a duševne rázne poznačila. Nesťažoval sa, skôr sa snažil byť sebaistý a pevný, akým býval kedysi. Jeho chôdza však bola neistá, hlas oslabnutý a tichý.
Dr. Pavol Bača sa narodil 13. augusta 1931 v Šamšonháze. Učiteľský diplom z odboru slovenčina-maďarčina získal v roku 1953 na Katedre slovenského jazyka a literatúry Vysokej školy pedagogickej Jánosa Apáczaiho Csereho v Budapešti. Nadaného absolventa pán profesor Ladislav Sziklay usmernil na Univerzitu Loránda Eötvösa, kde v roku 1955 získal diplom stredoškolského profesora slovenčiny a maďarčiny. Pôsobiť začal v čabianskom slovenskom gymnáziu a v roku 1965 ho pozvali vyučovať na Katedru slovenského jazyka a literatúry Vysokej školy v Segedíne, kde bol zamestnaný až do odchodu do dôchodku v roku 1995. V rokoch 1978-1981 zastával funkciu vedúceho katedry. Zaujímal sa predovšetkým o jazykovedu, v rámci ktorej jeho vášňou sa stal výskum slovenských nárečí v Maďarsku, s osobitným dôrazom na novohradské dialekty. Výsledky svojich výskumov zhrnul do rozsiahlej štúdie nazvanej Slovenské nárečie v Maďarsku. O tom, že bol fundovaným odborníkom aj v iných oblastiach gramatiky, svedčia napríklad jeho skriptá pre vysokoškolákov: Slovenská gramatika II. (morfológia); Slovenská gramatika III. (syntax), ako aj učebnice pre stredné školy a nespočetné vedecké publikácie. Generácie slovenčinárov sa učili od neho svojráznosti slovenského jazyka, ktoré im približoval so zodpovednosťou a prísnosťou vedca na jednej strane a na strane druhej aj so štipkou humoru najmä pri uvádzaní typických príkladov zo slovensko-maďarských interferenčných javov. Poslucháči si ho vážili pre jeho odbornú pripravenosť a mali ho radi ako človeka pre jeho bezprostrednosť a starostlivosť, ktorú prejavoval voči nim. Týmito vlastnosťami si získal aj nás, kolegov. Popri práci sa pán profesor angažoval aj v slovenskom verejnom živote. Bol zakladateľom a prvým predsedom Slovenského klubu v Segedíne a aktívnym členom tunajšieho Kruhu priateľov slovanských kultúr. V jeho osobe sme stratili nenahraditeľného jazykovedca, učiteľa, priateľa a kolegu. Nech mu je zem ľahká.
Česť jeho pamiatke!
Katarína Maruzsová Šebová
Oznam Ministerstva verejnej správy a spravodlivosti (MVSS) MR o všeobecnej podpore na fungovanie miestnych a teritoriálnych menšinových samospráv zo štátneho rozpočtu na rok 2011.
Na základe vládneho nariadenia č. 342/2010. o podpore menšinových samospráv zo štátneho rozpočtu všeobecná podpora na fungovanie činí
1. v prípade miestnej menšinovej samosprávy ročne 209 539 forintov,
2. v prípade teritoriálnej menšinovej samosprávy ročne 419 078 forintov.
(zp)
Motto: Hlavnou črtou zákona je, že sa má dodržiavať.
Ak ho nedodžiavajú, treba rátať s následkami.
Zákon LXXVII. z roku 1993 o právach národných a etnických menšín sa zrodil na najšľachetnejšej báze, na báze ústavy. Naša ústava o. i. jednoznačne deklaruje, že menšiny žijúce na území Maďarskej republiky sú štátotvornými činiteľmi, ich kultúra je súčasťou kultúry Maďarska, preto záchrana a ďalší rozvoj kultúry minorít sú našou spoločnou úlohou. V tomto duchu sa popri obecných, resp. mestských vytvorili i menšinové samosprávy. Samosprávny zákon nepozná pod- či nadradenosť, každá samospráva je suverénny právny subjekt, samostatne hospodári a samostatne vynáša svoje uznesenia. Pritom v jednej lokalite nemôže byť viac takých samospráv, ktoré by si mohli nárokovať komplexné riadenie danej usadlosti. Preto je celkom samozrejmé, že táto funkcia má patriť obecnej, resp. mestskej samospráve a takto sa chtiac – nechtiac, radšej však chtiac – väčšinová samospráva dostane do vedúcej pozície, ktorú však nie je ťažké i zneužívať.
Toto nebezpečenstvo zákonodarný zbor včas odhalil, preto obecným, resp. mestským úradom dal za úlohu zabezpečiť menšinovým samosprávam kompletné podmienky k nerušenému fungovaniu. Má sa to konať formou prísnych predpisov zakotvených v zmluve medzi väčšinovou a menšinovou samosprávou. Obecné zbory však chápu túto úlohu veľmi jednostranne. Zabezpečujú len vecné podmienky a infraštruktúru, poskytujú administratívnu pomoc, ale pokladajú za samozrejmé, že menšinoví poslanci vykonávajú svoju prácu bezplatne. Zabezpečenie kompletných podmienok však zahrnuje finančné hodnotenie vykonanej práce formou mzdy alebo honorára. Je čudné, že zákonodarca nestanovuje jednoznačné podmienky práve v tej oblasti, kde by sa mohla najľahšie vytvoriť žiaduca rovnováha. Pri zabezpečovaní vecných podmienok determinujúce sú možnosti, infraštruktúra lokality. Z toho hľadiska je situácia samospráv najpestrejšia, niektoré nemajú takmer nič, ale sú aj také zbory, ktoré pôsobia v dobre vybavených domoch. Práve preto spravodlivý systém udeľovania honorárov by mohol zabezpečiť rovnováhu, ktorá teraz chýba medzi obecnou a menšinovou samosprávou v danej lokalite. Systém honorárov je vypracovaný tak pre väčšinových, ako i pre menšinových poslancov. Vo veci honorárov majú rozhodujúce slovo obecné, resp. mestské volené zbory, lebo len tie poznajú finančné možnosti danej lokality. Keď rozhodujú o odmeňovaní svojich poslancov, zároveň určujú i tú sumu, ktorú majú zabezpečiť na honorovanie menšinových poslancov, ktorí potom môžu rozhodovať vo veci svojho finančného odmeňovania. Takto by sa nemohlo stať, že väčšinový poslanec vyzdvihne mesačne 100-150 tisíc forintový honorár a menšinový, ktorý možno viac pracuje ako jeho väčšinový kolega, zasa nič. Bolo by žiaduce vyriešiť túto otázku i preto, lebo na niektorých miestach sa zo strany väčšinových samospráv prejavuje drzá arogancia, keď tvrdia: veď my to celé nepotrebujeme, keď je to pre vás dôležité, robte to, ale zadarmo.
Asi tu, na tomto mieste pociťujeme, nakoľko sa eroduje menšinový zákon. Právom sa nadhodí otázka, či je ešte vôbec zákonom, keď malicherné, občas sebecké miestne záujmy môžu úplne zatieniť tie šľachetné hodnoty, pre ktoré sa pôvodne zrodil tento právny predpis.
Možno by pri posudzovaní tejto situácie značne pomohlo, keby sme sa konkrétnejšie pozreli na činnosť poslancov. Podľa môjho názoru práca menšinového poslanca je zložitejšia, vyžaduje viac kreativity. Popri tom, že musí v zmysle predpisov organizovať a dokumentovať činnosť zboru, organizuje rôzne programy, ktoré i realizuje. Podobné úlohy väčšinový poslanec nevykonáva. Menšinový poslanec veľmi často nemôže použiť ani pomoc aparátu, obecného, resp. mestského úradu, lebo programy pripravuje a realizuje v materinskom jazyku. Nie je teda nič prekvapujúce na tom, že dnešnú situáciu pokladá za nespravodlivú a urážajúcu. Navyše túto nespravodlivosť možno odvodiť priamo zo samotného zákona. Právom kladie otázku, aký je to zákon, ktorý sa odvoláva na morálku a česť, pojmy, ktoré neposkytujú pevné zázemie na konkrétne definovanie podmienok. Situácia je však jednoznačná a jasná, všetci poslanci vyvíjajú činnosť v danej lokalite, preto ich honorovanie má byť zabezpečené z toho istého zdroja. V zmysle zákona rozdiel v odmeňovaní poslancov môže vyplývať len z rozdielu medzi vykonanou prácou.
Dnešná neblahá situácia pravdepodobne vyplýva z nerozhodnosti zákonodarcu. Potrebné je vytvoriť jasné a jednoznačné legislatívne pozadie, ktoré nemôžu nahradiť žiadne mravné kategórie. Nepresnosti v zákone môžu ďalej negatívne vplývať na naše spoločenstvo.
Ladislav Petro
Novým predsedom Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) sa stal Milan Vetrák, ktorého do tejto funkcie od 10. februára na päť rokov vymenovala vláda Slovenskej republiky. M. Vetrák sa podľa oficiálnej stránky Úradu podieľal na zriadení Generálneho sekretariátu pre zahraničných Slovákov a Svetového združenia Slovákov v zahraničí (SZSZ). Ďalej sa o ňom uvádza, že spolupracoval pri tvorbe zákona o Slovákoch žijúcich v zahraničí a je autorom článkov o právnom postavení krajanov v zahraničí.
Vedenie Svetového združenia Slovákov v zahraničí (SZSZ) považuje novovymenovaného predsedu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (USŽZ) Milana Vetráka za nedôveryhodného a pripomína, že nový šéf úradu v minulosti podal na organizáciu niekoľko žalôb. Proti rozhodnutiu protestoval zbor otvoreným listom adresovaným premiérke Ivete Radičovej. Na tlačovej konferencii v Bratislave predseda združenia Vladimír Skalský uviedol, že kabinet vymenoval Vetráka na základe mylných a neúplných informácií. Svoje výhrady chce s ďalšími predstaviteľmi združenia priamo tlmočiť premiérke Ivete Radičovej. "Akceptujeme, že ÚSŽZ je v personálnej kompetencii vlády, ale na druhej strane zvolila jediného človeka, ktorý nám prekáža, z tých, ktorí sa o tento post uchádzali. Menovala ho napriek tomu, že tento človek je vo vážnych sporoch so SZSZ i s jednotlivými krajanskými spolkami," uviedol V. Skalský na tlačovej konferencii. Vetrák podľa V. Skalského neuviedol, že je v súdnych sporoch so SZSZ.
Generálny tajomník SZSZ, predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik na tlačovej konferencii o. i. zdôraznil: „Aj na Stálej konferencii Slovenská republika a zahraniční Slováci koncom novembra minulého roka v Bratislave som vo svojom vystúpení poukázal na to, že vo vláde SR - na rozdiel od predchádzajúcich období - nikto nemá v agende problematiku Slovákov žijúcich v zahraničí. Keby tak tomu nebolo, snáď by sa bolo mohlo predísť aj tejto nepríjemnej afére. Pre Ľudové noviny J. Fuzik uviedol, že ani Celoštátna slovenská samospráva, ani on osobne s Milanom Vetrákom nikdy žiadny konflikt nemal.
Päťdesiatdva organizácií Slovákov žijúcich v zahraničí z 13 krajín sveta sa do našej uzávierky pripojilo k otvorenému listu, v ktorom vyjadrujú svoju podporu novému predsedovi.
Spracovala: br
Je už dlhoročnou tradíciou, že v harmonograme podujatí Maďarsko-slovenskej dvojjazyčnej základnej školy a internátu v Novom Meste pod Šiatrom je zakomponovaná súťaž rozprávok pre nižšie triedy.
Príležitosť je daná. V januári totiž oslavujeme Deň maďarskej kultúry. Pravidelným organizátorom programu je vždy jedna trieda na čele s triednou učiteľkou. Tohto roku sa tejto úlohy chopili pani učiteľka Alžbeta Kazupová a 4. trieda.
Súťažné skupiny sú vekovo miešané, aby aj menšie deti mali možnosť pocítiť radosť z víťazstva. Súťaž však nezačína v deň zápolenia. Týždne predtým dostali žiaci za úlohu pripraviť ilustrácie jednej rozprávky. Porota, ktorú tvorili pani učiteľky Ibolya Szakálová Tóthová, Marta Alencsiková Godaveczová a predsedníčka študentskej samosprávy, ôsmačka Diana Vitányiová mali za úlohu hodnotiť nielen spomínané kresby, ale aj výkon štyroch súťažiacich tímov v deň súťaže. Úlohy pre deti boli zostavené tak, aby sa rozvíjala ich kreativita a fantázia. Počas 60 minút sa súťažiaci i diváci mali možnosť oboznámiť s dvomi novými rozprávkami. Nahlas ich veľmi pútavo prečítala štvrtáčka Bella Móréová. Zatiaľ čo skupiny pracovali na úlohách, diváci tiež súťažili. Mali možnosť odpovedať na otázky, spojené s obsahom práve odznenej rozprávky. Ich odmenou boli cukríky. Atmosféra rozprávkového popoludnia bola síce pracovná, napriek tomu veľmi príjemná. Tak ju hodnotili aj prítomní rodičia, medzi ktorými boli i takí, ktorí o školu ešte len prejavujú záujem. Prišli sa so svojimi deťmi presvedčiť o metódach školy a výkonoch jej malých návštevníkov, t. j. žiakov nižšieho stupňa.
Katarína Krafčenková
S názvom Sme spolu, budeme spolu, musíme spolupracovať! pripravila Priemyselná a obchodná komora Novohradskej župy spolu so Slovensko-maďarskou sekciou Maďarskej priemyselnej a obchodnej komory a lučenskou kancelárou Slovenskej priemyselnej a obchodnej komory projekt v rámci Programu cezhraničnej spolupráce Maďarskej republiky a Slovenskej republiky. Hlavným zámerom projektu je napomáhanie slovenských a maďarských malých a stredných podnikaní k vlastnému hospodárskemu rozvoju. Náplňou programu je realizácia dvoch odborných výstav a ich sprievodných podujatí.
V dňoch 10.-12. septembra 2010 na 353. Medzinárodnom radvanskom jarmoku a veľtrhu remeselníkov v Banskej Bystrici 28 maďarských remeselníkov pod organizačným zabezpečením projektových partnerov spopularizovalo tradičné maďarské remeselnícke výrobky.
Realizácia projektu pokračuje v Šalgótarjáne v dňoch 14.-16. apríla maďarsko-slovenskou výstavou a veľtrhom pod názvom „V krajine Plavcov 2011“, za účasti maďarských a slovenských vystavovateľov. Organizátori zabezpečia možnosť sprostredkovania kontaktov medzi podnikaniami, v dôsledku čoho sa firmy môžu stať konkurencieschopnejšími na domácom aj na zahraničnom trhu. Účasť na výstave je bezplatná. Účastníkov bude vyberať odborná pracovná skupina podľa nasledovných kritérií:
- uchádzač by mal vyvíjať aktivity predovšetkým v oblasti výroby a služieb,
- mal by preukázať záujem o budovanie maďarsko-slovenských obchodných kontaktov,
- uchádzač by mal vyvíjať činnosť v pohraničnej oblasti,
- prihlásená firma by mala byť pozitívne orientovaná smerom k inovatívnym aktivitám.
V rámci sprievodných podujatí výstavy, ako sú odborné a hospodárske informačné prednášky a obchodné stretnutia, účastníci budú mať možnosť vymeniť si informácie a skúsenosti.
Dňa 14. apríla organizátori zvolajú konferenciu pod názvom: „Inovácia je kľúčom pre rozvoj hospodárstva na oboch stranách hraníc. Aj malé podnikanie môže byť inovatívne.“ Hlavnou témou hospodárskeho fóra, ktoré sa uskutoční 15. apríla, bude „Maďarsko alebo Slovensko? Hospodárske prostredie u susedov.“ Podrobný program bude zverejnený neskôr.
Podrobnejšie informácie získate u koordinátorky projektu Andrey Nyergesovej na č tel. 06-32-520-868.
(ef)
Slovenská a maďarská literatúra majú oveľa viac spoločných čŕt, než by sme si boli mysleli. Mohli sme sa o tom presvedčiť na pódiovej diskusii pod názvom Stretnutie slovenskej a maďarskej literatúry v Budapešť, ktorú usporiadali v polovici februára v Slovenskom inštitúte Budapešti. V rámci večera pod vedením moderátorov poetky Katalin Juhászovej a literárneho vedca Zoltána Németha predstavili maďarské číslo časopisu Revue svetovej literatúry (2/2010) a slovenské číslo časopisu Lettre Internationale (79/2010). Hosťami večera boli súčasní slovenskí spisovatelia Silvester Lavrík a Vlado Janček, ako aj maďarskí autori Krisztina Tóthová, László Garaczi a umelecká prekladateľka Margita Garajská.
V plne obsadenej divadelnej sále SI sme mohli vidieť nielen maďarských literátov, ale na podujatie sa prišli pozrieť aj slovenskí záujemcovia z Maďarska. Treba vedieť, že dva literárne časopisy sa rozhodli uverejniť umelecké diela susedného štátu bez toho, že by sa vopred dohodli, avšak privítali možnosť predstaviť tieto publikácie budapeštianskemu publiku na spoločnom večierku. Ako K. Juhászová povedala, najväčšia vďaka patrí prekladateľom, ktorí iniciovali „maďarské“ číslo Revue, ktoré malo podobný obsah naposledy v roku 1993. Do časopisu zaradili nielen v Maďarsku žijúcich literátov, ale aj diela mladých maďarských spisovateľov žijúcich na území SR. Podobné medzi nimi je to, že im nevychádzajú často publikácie a že patria skôr k mladšej generácii. Za prekladateľov sa prihovorila Renáta Deáková, ktorá pripomenula, že monotematické číslo pripravovali už rok a do práce sa zapojili nielen prekladatelia, ale aj básnici, nakoľko do výberu zaradili aj poetické diela. Jedným z nich bol prítomný V. Janček, ktorý „prebásnil“ detské básne Endreho Kukorellyho. S. Lavrík hovoril o svojej súčasnej práci: práve robí na scenári štvorjazyčného divadelného predstavenia o Sándorovi Máraim, premiéra ktorého by mala byť na jeseň v Košicach, ktoré budú v roku 2013 Európskym hlavným mestom kultúry. Podľa L. Garacziho je povinnosťou spisovateľov zviditeľňovať nielen domácu, ale aj svetovú literatúru so zvláštnym zreteľom na dianie v „regióne“.
Hostí podujatia svetom slovenskej a maďarskej literatúry spevom sprevádzala Ágnes Bárdosová Deáková a hrou na harmonike Kristóf Darvasi. Najkrajšie bolo, keď speváčka, ktorá sa nikdy neučila po slovensky, predniesla jednu z piesní v našom materinskom jazyku. Ako povedala, naučila sa aj ďalšiu pesničku, ale tú kvôli tréme nezaspievala. Sľúbila však, že pri ďalšej príležitosti na ňu nezabudne.
(ef)
Slovenské divadlo Vertigo (SDV) sa okrem tvorby a šírenia divadelných predstavení, čo je jeho primárnou náplňou, venuje aj detskej dramatickej tvorbe a divadlu. V záujme jeho posilnenia, alebo aspoň udržania daného stavu okrem iného každoročne organizuje divadelné tábory a prehliadky. Treba takisto spomenúť, že Celoštátna slovenská samospráva (CSS) zorganizovala v rokoch 2004-2007 dva ročníky 3-modulového akreditovaného školenia dramatickej výchovy, ktoré absolvovalo spolu 23 učiteliek základných a materských škôl (hoci aj nie všetky celých 120 hodín, teda všetky tri 40-hodinové moduly). Napriek dlhoročnému úsiliu a nášmu presvedčeniu, že detská divadelná tvorba má veľký význam ako z umeleckého, tak aj z jazykového, ba aj sociálneho hľadiska, počet škôl, kde sa tejto činnosti venujú, z rôznych príčin klesá.
Na prvý pohľad to nie je obzvlášť potešujúca bilancia, avšak po zvážení všetkých skutočností je to jednoducho realita: na výzvu Slovenského divadla Vertigo, aby sa 4. februára v sídle CSS stretli učiteľky slovenských národnostných škôl na tradičnom dramaturgickom seminári pred prehliadkou Deti deťom, tentoraz tematicky rozšírenom o prerokovanie všeobecnej situácie slovenského detského divadelníctva v Maďarsku , z vyše 40 oslovených škôl reagovalo desať. Sedem škôl (Budapešť, Békešská Čaba, Sarvaš, Slovenský Komlóš, Dunaeďház, Kestúc, Šápov) vyslalo na stretnutie učiteľky, tri školy (Nové Mesto pod Šiatrom, Senváclav, Pitvaroš) prejavili o stretnutie záujem, ale nemohli sa na ňom zúčastniť, tri školy (Níža, Dabaš-Šára, Lucina), oslovila pisateľka týchto riadkov, vzhľadom na divadelnú prehistóriu týchto inštitúcií či avizovaný záujem o túto činnosť. Spolu je to trinásť škôl, z ktorých, ak sa na vec pozrieme z iného, odbornejšieho hľadiska: štyri sú na nebi detského divadla vytrvalo prítomné už dlhé roky (Budapešť, Sarvaš, Slovenský Komlóš, Nové Mesto pod Šiatrom), štyri prejavili opäť záujem o túto činnosť (Šápov, Dunaeďház, Kestúc, Békešská Čaba – dávnejšie vo všetkých týchto školách fungoval dramatický krúžok a je snaha o jeho oživenie), v troch školách sa predpokladal záujem (Níža, Dabaš-Šára, Lucina, pričom v posledných dvoch takisto fungoval odborný krúžok a v Níži je zamestnaná učiteľka, ktorá absolvovala odborné školenie), dve školy by boli vyslali učiteľky, kvôli chorobe tak nemohli učiniť (Senváclav, Pitvaroš).
Prečo je takáto situácia? Čo sa stalo? Účastníčky stretnutia: Miroslava Kovácsová, Anna Ondrejová, Mária Mravíková, Anika Laurinyeczová, Klára Veresová Balázsová, Rozália Pástorová Vargová a Katarína Radovičová hľadali odpoveď spolu s učiteľkou dramatickej výchovy na Základnej umeleckej škole v Šali Magdalénou Máčikovou, ktorá bola mimochodom aj lektorkou spomenutého akreditovaného školenia, ako aj s referentkami CSS Erikou Lázárovou a Esterou Lamiovou. Odpovedí je niekoľko. Z niektorých škôl odišla učiteľka do dôchodku a nemá nasledovníčku. Učiteľky sú vo všeobecnosti stále zaneprázdnenejšie V maličkých školách je často jediná slovenčinárka, ktorá si nemôže zobrať na plecia ešte aj dramatický krúžok alebo jednoducho odcestovať povedzme na takú poradu, aká bola 4. februára... V niektorých školách by možno aj bola, ale nemá patričné odborné vzdelanie (hoc aj školenie) alebo vôbec sklony k takejto činnosti. Dramatický krúžok je aj podľa účastníčok vôbec najťažším krúžkom, pretože v sebe spája niekoľko umeleckých odvetví, nehovoriac o jazyku. Veci neprospelo ani združenie škôl. Rozbehnutie takejto činnosti si vyžaduje maximálne pozitívny prístup zo strany vedenia. To sú snáď najpodstatnejšie argumenty, ktoré hovoria v prospech alebo proti veci.
A ako je to s dramatickým krúžkom, s jeho fungovaním? Ako z úst prítomných vysvitlo, jeho vedúce sa s deťmi zaoberajú v priemere hodinu – dve (vyučovacie) týždenne, často v nevýhodnom čase (napríklad hneď po vyučovaní). Niektoré krúžky začínajú pracovať v maďarčine a len neskôr prejdú na slovenčinu. Ďalšie fungujú ako odborné jazykové krúžky, ktoré si kladú za cieľ zaoberať sa aj detským divadlom. O záujem zo strany detí nie je núdza, ba, často je problém všetky zamestnať, dať im nejakú úlohu. Ešte ťažšie je to vtedy, keď sú deti vekovo pomiešané – od prváčika po ôsmaka. Niekedy je dokonca dosť nevyriešiteľnou úlohou, čo s deťmi, ktoré má učiteľka v žiackom domove na starosti okrem tých, ktoré má v krúžku. Napriek problémom vedúce týchto záujmových skupín robia svoju prácu (misiu? hobby?) s takou láskou a zanietením, že ich možno jedine obdivovať. Hoci občas strácajú optimizmus, trpezlivosť a energiu, odhodlanie pripraviť s deťmi predstavenie, alebo aspoň sa zahrať pomocou dramatických hier, vytvoriť niečo SPOLU, zvíťazí.
Účastníčky stretnutia dostali informácie o aktivitách SDV na poli detského divadla, informácie o plánovaných podujatiach, ako aj odborné rady, ako vôbec rozbehnúť dramatický krúžok, na čo treba dávať pozor, čo by sa malo spracovať ako prvé. Postupne im bude zaslaný sľúbený metodický materiál a texty hier, ktoré si žiadali. Pozreli si záznamy predstavení z divadelných táborov a prehliadok Deti deťom, pri ktorých im doslova svietili oči. Priamym účastníčkam pri spomienkach na chvíle, keď sa predstavenia pripravovali, „nováčikom“ možno pri predstave, že niečo podobné by mohli s deťmi pripraviť aj ony...
Vrátiac sa k bilancii na začiatku článku, ak zoberieme do ohľadu všetky okolnosti, ktoré som spomenula, nie je zlá. Ba, v tejto chvíli opäť svitá nádej, že okruh tých, ktorí sa venujú detskému divadlu, sa rozšíri. Účastníci stretnutia do jedného prejavili záujem o účasť na XVIII. ročníku prehliadky Deti deťom, ktorá sa bude konať 7. mája v Sarvaši – buď ako priami účastníci, alebo ako pozorovatelia, resp. o účasť v divadelnom tábore, ktorý sa v tomto roku presunie do krásneho prostredia Nízkych Tatier, do Bystrej .
(do)
Okruh uchádzačov:
registrované spolky, nadácie, menšinové samosprávy a inštitúcie zachovajúce a rozširujúce slovenskú kultúru, patriace do okruhu pôsobnosti župnej samosprávy.
Podmienky:
- Projekt má prezentovať kultúru slovenskej národnosti v župe, alebo zapojenie slovenských hodnôt do hodnôt župy.
- Žiadosť treba zaslať na tlačive župnej slovenskej samosprávy na adresu: 5600 Békéscsaba, Árpád sor 18. Tlačivo môžete získať od predsedníčky zboru Heleny Čičeľovej ( Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. ), alebo od zástupcu predsedníčky Petra Pečeňu ( Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. ).
- Termín podania žiadosti: do 31. marca 2011 (dátum odoslania).
- Maximálna výška podpory: 30 000 Ft.
- Uprednostňujú sa akcie organizované v spolupráci s viacerými zbormi, inštitúciami, resp. zoskupeniami, projekty súvisiace s archivovaním hodnôt, alebo pripájajúce sa k väčším celoštátnym či medzinárodným podujatiam, festivalom.
- Uprednostňuje sa žiadosť odobrená miestnou slovenskou samosprávou (v prípade žiadostí spolkov).
- Nepodporujú sa podujatia realizované pred termínom podania žiadosti
- Uchádzač musí vyúčtovať podporu do tridsiatich dní po realizovaní projektu.
Ďalšie informácie môžete získať od predsedníčky zboru a jej zástupcu.
Dvanástich nových členov prijal do svojich radov Spolok pre zachovávanie miestnych tradícií vo Veľkom Bánhedeši na svojom februárovom valnom zhromaždení. Členovia vyhodnotili minulý rok v živote organizácie, schválili správu o verejnoprospešnej činnosti za rok 2010 a pracovný plán na tento rok. Bánhedešskí Slováci sa každý druhý pondelok v mesiaci schádzajú na klubovom popoludní, na ktorom v rámci neviazaného programu prerokujú aktuálne úlohy, spoločné zážitky a plány. Členovia organizácie spolupracujú so slovenskými spolkami v župe, pravidelne sa zúčastňujú na podujatiach napr. v Slovenskom Komlóši a zapájajú sa do aktivít organizovaných Slovenským regionálnym kultúrnym strediskom. Prítomní boli na Dni Slovákov v Maďarsku v Lucine a nezanedbávajú ani vzťahy so Slovákmi v susedných krajinách: zúčastnili sa napr. na Jarmoku v Nadlaku. Okrem staršej generácie sa snažia aktivizovať aj deti. Takto sa žiaci miestnej školy zúčastnili na speváckej súťaži Cez Nadlak je..., ako aj na celoštátnom citarovom tábore. Bánhedešania nadviazali kontakt aj s Organizáciou slovenskej mládeže v Maďarsku: po stretnutí s vedením organizácie sa mladí ľudia z tejto obce zapojili aj do futbalového turnaja o Dolnozemský pohár. V tomto roku sa členovia spolky zapoja do tradičných akcií doma a v župe, v apríli plánujú klubové popoludnie s etnografom Ondrejom Krupom a v septembri stretnutie s redakčným kolektívom Ľudových novín.
BR
Tri menšiny Komárňansko-Ostrihomskej župy (Slováci, Nemci, Rómovia) si založili župné menšinové samosprávy. Novozvolení poslanci prevzali mandáty v sídle župnej samosprávy v Tatabáni z rúk predsedu župnej volebnej komisie Imreho Monostriho. Členmi slovenskej samosprávy sa stali: Mária Nagyová, Katarína Huberová-Kisgyőriová, Alžbeta Szabová, Anna Crnečká, Štefan Keveházi, Valéria Gaálová-Karová, Erika Töröková-Pátrovičová.
Potom sa uskutočnilo ustavujúce zasadnutie zboru, ktoré otvorila Mária Nagyová, najstaršia členka zboru. Predsedníčkou Slovenskej samosprávy Komárňansko-Ostrihomskej župy sa opäť stala Mária Nagyová, podpredsedníčkou Alžbeta Szabová. Slovenský poslanecký zbor chce aj naďalej pokračovať v práci, ktorú úspešne vykonával v predošlom cykle.
AC
Počnúc 31. januárom 2011 sa Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí sťahuje a tým mení adresu pôsobenia.
Nová adresa:
Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí
Radlinského 13
813 70 Bratislava 15
Už jedenásty rok sa každú prvú nedeľu v mesiaci konajú slovenské sväté omše v Budapešti v kostole sv. Jozefa na Námestí M. Horvátha. Žiaľ, kňaza Stanislava Brtoša zavolali späť na Slovensko tak náhle, že sme ani nemali možnosť rozlúčiť sa s ním a poďakovať mu za jeho poldruharočnú misijnú službu nielen v duchovnom živote, ale aj v zachovávaní a rozvíjaní materinského jazyka. Mali sme obavy, že slovenská menšina v Budapešti na okolí ostane bez duchovného pastiera. Našťastie náš predchádzajúci duchovný, Atila Kónya, ktorý sa medzičasom stal farárom v III. obvode Budapešti, napriek svojej zaneprázdnenosti bol ochotný znovu slúžiť slovenskej menšine, pokiaľ sa situácia nevyrieši.
Krásne žiarivé ráno vítalo veriacich, ktorí pricestovali do Budapešti na slovenskú omšu zo Santova (Pilisszántó). Počasie bolo v súlade s aktuálnym Božím slovom o našom poslaní vo svete: máme byť soľou zeme a svetlom sveta. Atila Kónya podrobne vysvetlil myšlienky k homílii. Ako aj hŕstka galilejských rybárov, aj dnes môžu hŕstky úprimných kresťanov osvietiť svet láskou k blížnym, k chudobným, k vylúčeným zo spoločnosti a aj k nepriateľom. Božie slovo čítala Gita Tóthová, pri oltári posluhovala miništrantka Beáta Erdeiová. V rámci omše spieval spevácky zbor zo Santova, na organe hrala – ako už dlhé roky – kantorka Katarína Süvegesová. Po svätej omši Atila Kónya spolu s miestnym kaplánom udeľovali svätoblažejské požehnanie.
Po omši - ako zvyčajne – sa uskutočnilo agapé na miestnej fare. Predseda Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Kazimír Kápolnai pozdravil nášho staro-nového duchovného pastiera Atilu Kónyu, starostku obce Santov Evu Csicsmanczaiovú, predsedníčku slovenskej samosprávy a riaditeľku základnej školy v Santove Katarínu Kormošovú, ďalej predsedov obvodných slovenských samospráv v Budapešti a všetkých veriacich. Predsedovi Slovenskej samosprávy III. obvodu Budapešti Františkovi Križanovi sa poďakoval za finančnú podporu na cestovné Santovčanov a Santovčanom za dobroty a nápoje, ktoré priniesli na agapé. Potom sa ujal slova Attila Kónya, ktorý nám sľúbil, že pokiaľ bude potrebné bude slúžiť slovenské sväté omše. Veľmi sme sa potešili, že aj naďalej sa môžeme stretávať a našu radosť sme vyjadrili zaspievaním pekných slovenských piesní.
c.r.
Pred Sverdlovskom zasvieti biely kamenný štvorhran, čo je neklamné znamenie, že sme prekročili hranice Európy a práve prekonávame Ural. Nový svetadiel poskytuje nové pohľady - tvary a rozmery sa donekonečna predlžujú. O dvadsaťštyri hodín neskôr sa pred zrakom otvorí šírošíra Barabinská step. V Novosibirsku popŕcha a nad sibírskou metropolou sa prevaľujú husté mračná dymu z továrenských komínov.
Po ďalších dlhých hodinách sa zaleskne hladina Bajkalu. Mohutné jazero upúta pozornosť na nejaký čas. Ak si pomyslíme, že by sa Napoleonovi podarilo dostať na svojich ťaženiach povedzme až do týchto končín, nič by mu nebránilo, ako to urobil aj pri egyptských pyramídach, aby vyhlásil pred svojimi bataliónmi asi toto: „Vojaci, pozerá sa na vás dvadsať miliónov rokov!“ Práve toľko si totiž pamätá toto jazero, inak zásobáreň jednej pätiny pitnej vody na zemeguli.
V kúdoloch dymu expres Rosija vchádza do Petrozavodska, kde vo vyhnanstva dožili vodcovia pripravovaného povstania dekabristov. Po ďalších hodinách trasa transsibírskej magistrály pretne Čitu, mesto, ktoré sa dávnejšie zapísalo aj do histórie československých légií.
Pri otvorenom okne sa prihovorím mladému učiteľovi zo Severnej Karolíny. Ako lektor angličtiny odchádza na dva roky do Indie. Na otázku, prečo si zvolil práve tento pomerne únavný spôsob cestovania, odpovie, že ak sa chce porozhliadnuť po veľkej krajine, lepší ani nepozná. A pripomenie, že onoho času si takto počínal jeho krajan D. Rockefeller. Azda len s tým rozdielom, že na ceste z Moskvy do Chabarovska, trvajúcej sedem dní, mal zrejme neporovnateľne viac možností na rozptýlenie.
Pohľad na jednotvárne zvlnenú tajgu, tiahnucu sa obzorom už tretí deň, totiž jednoducho deprimuje. Na lodi sa pasažier poprechádza aspoň po palube. Ale tu, v uzučkom kupé so štyrmi lôžkami a navyše v uzučkej chodbe? Prejdem sa na jej koniec, kde je vo dne v noci pod kohútikom kipjatok, horúca voda zo samovaru. Ale ak čaj, kvôli zlepšeniu nálady dôkladne ochutený vodkou, stratí chuť, vydám sa na zdĺhavú výpravu po chodbách až do jedálneho vozňa, kde servírujú štandardný borčš za štyridsať kopejok.
Vlak občas zastaví na fádne vybielenej stanici, dekorovanej alumíniovou sochou Lenina, to je príležitosť na drobné nákupy. Obďaleč sa tiahnu kiosky, v ktorých vidiečanky núkajú brusnice, uhorky, lekvárový koláč za dvadsať kopejok a ešte zopár podobných lahôdok. Môj novopečený americký známy, ktorý sa rozhodol užívať cestovanie ako liek, čiže po kvapkách, čoskoro vystúpi v Irkutsku, aby tam strávil najbližšiu noc.
Konečne Chabarovsk. Prevezmem kľúč od hotelovej izby a hľadám niečo pod zub, ibaže obsluha dodržiava prísne vymedzené termíny a tak čakanie nemá konca-kraja. Bezvýsledne pátram po nejakom vychladenom nápoji. Na ulici čapujú priamo zo suda vlažnú čiernu tekutinu s príchuťou kvasníc. Skúšam šťastie inde a vydám sa za sviežim chladom Amuru. Niekoľko sto metrov od tejto Čiernej rieky sa dvíha impozantné pohorie vytvárajúce prirodzenú hranicu s Čínou. Na pobreží bufety so zmrzlinou a teplou malinovkou, vo vode výskajúce domorodé detváky. Cestou späť odbočím z hlavnej triedy medzi drevené baraky, ktoré mi živo pripomínajú Čechovove črty z N-skej gubernie. Priestor medzi nimi miestami lemuje sušiaca sa bielizeň. Pre istotu sa rozhliadnem a urobím si zopár záberov.
V hoteli mi udrie do očú nápis Šťastie, kútik pre novomanželov. Skôr než by ma prekvapila záverečná, rýchlo si objednám pohár vína. Dopíjam ten kyslastý mok, naposledy v tomto meste a na tomto kontinente.
Nasledujúci večer sa kolesá opäť dávajú do pohybu, tentoraz však o niečo pomalšie. Smer Nachodka, tichomorské pobrežie. Pozdĺž trate elektrické vedenie na trpasličích stĺpikoch, tu a tam sa mihne strážny domček, až nakoniec výhľad pohltí číra tma. Do kupé sa prisťahovali japonskí manželia so svojou ratolesťou. Z ich kuchynskej ruštiny sa dozvedám, že takto pravidelne dochádzajú do Chabarovska, kde pracujú na stavbe športového štadiónu.
Ráno zo sovietskeho vlaku na sovietsku loď s menom S. Ordžonikidze. Rodný list jej vystavili v NDR, výtlak 4600 brutoregistrovaných ton, maximálna rýchlosť 33 km/hod., nosnosť 300 osôb. Keď sa paluba zaplní, napočítam ich sto dvadsať. Japonci, Rusi, Rumuni, Francúzi, Česi. V klimatizovanej reštaurácii Oceán mám po pravici Holanďana (rozpráva po anglicky a nemecky) a po ľavici Juhoslovana (rusky a anglicky). Než sa od svojho spoločníka po pravici dozviem, že vyučuje umelecké kováčstvo a vlastní aj dielňu, stačí vypiť dve pivá. Pri stole sa objaví môj verný tieň – Japonča, ktoré sa práve stratilo rodičom a z plného hrdla vyvoláva mama, mama!
Popoludní sa rozptýlime po palube a ďalekohľadom pozorujeme obzor. Zoznamujeme sa s radarom, prezeráme si gyroskopický a magnetický kompas, mapu počasia, čiže cyklónov, a dozvedáme sa, čo je to rádiomapa. A potom nám kormidelník veľkodušne, ale iba na „minútočku“, prenechá svoju výsadnú funkciu – tak teda oprobujte si to sami, a loď vedená neskúsenou rukou sa nepatrne poddáva vpravo i vľavo.
Keď sa už raz otáčať, potom je to oveľa bezpečnejšie a príjemnejšie pri srbskom kole na zoznamovacom večierku. Tanec priam stvorený pre širokú medzinárodnú spoločnosť. Účastníci sa postavia do kruhu a jeden po druhom ovinie vyhliadnutej osobe (spravidla druhého pohlavia) šatku okolo krku, načo sa obšťastnená bytosť za túto voľbu odmení bozkom. Samozrejme, hneď a uprostred kruhu. Takto to ide dookola a tak dlho, ako si to účastníci zábavy želajú, a k tomu sa tlieska za sprievodu stále sa opakujúcej melódie. Keď sa všetci dochuti vybozkávajú a unavia pokľakávaním a otĺkaním dlaní, večierok sa skončí rozchodom do kajút..
Starší šturman s dôležitou vizážou upozorňuje, aby sme si, skôr než sa uložíme k spánku, pozorne prečítali poplachové smernice vystavené na chodbe. (Ruku na srdce, takéto čítanie pred spaním nie je práve najpríjemnejšie.) Zo smerníc sa s úžasom dozvedám, že mne a môjmu spolunocľažníkovi pripadá záchranný čln (šljupka) číslo šesť a že záchranné pásy máme hneď pod vankúšom, teda v tej najbezprostrednejšej blízkosti, čo je osobitne povzbudivé.
Po krátkej chvíli zistím, že zaspať na tejto lodi je výkon nadľudský. Ani nie tak kvôli dotieravej myšlienke na možnosť stroskotania na širočiznom Japonskom mori, ako skôr pre intenzitu, s akou sa toto plavidlo bez prestania otriasa, zrejme v dôsledku zvýšenej rýchlosti. Prevraciam sa na tvrdom slamníku s tvrdým záchranným pásom, na chvíľku upadám do ľahkého spánku a opäť sa prebúdzam. Spod hlavy odstránim nepohodlný záchranný pás a odpustil by som kapitánovi všetko, len keby spomalil aspoň o dva-tri uzly. Kdežeby. K doterajším útrapám sa pridruží rytmické vŕzganie stropu kdesi pri okne. To už je príliš. Jediné, čo ma môže utešiť, je zistenie, že v tom trýznivom bdení nie som sám: v susednej kajute sa rozplakalo malé Japonča a prenikavým skandovaním mama, mama sa domáha pozornosti.
Z prerušovaného sna ma vtom vytrhnú údery gongu zvolávajúce stravníkov do reštaurácie.
Pri pohľade na hodinky zrozpačitiem: raňajky o pol desiatej? Vzápätí sa upokojím – podľa japonského času je vlastne o hodinu menej.
Po napoly prebdenej noci je nálada na bode mrazu, aj keď počasie sa vydarilo. Na palubu sa sťahujú stoličky a ležadlá, tu a tam sa mihnú plavky. Môj Holanďan sa pokúša nadviazať kontakty s čašníčkami, ale skôr než si navzájom dokážu objasniť základné pojmy, čašníčky zaťukajú na hodinky. Je jedenásť, musia do služby.
Navečer zazrieme pevninu, na pobreží priemyslové komplexy, rafinérie nafty, cementárne, hute. Plavíme sa úžinou medzi ostrovmi Honšú (tým najväčším) a Kjúšu (druhým najmenším), kde sa buduje podmorský tunel, prvý na svete, pre cestnú, pešiu a železničnú premávku.
Tam vpredu, za vlniacim sa obzorom, je štvormiliónová Osaka.
Z knižky reportáží Fudži a Górajgó
Vyd. Ivan Krasko Nadlak - ESA Bratislava 2000
V katolíckych chrámoch po celom svete zaznievajú v tento deň, ktorým sa začína pôstne obdobie, tieto slová: „Pamätaj, že si prach a na prach sa obrátiš“ (Gn 3,19). Sú to slová, ktoré zazneli prvýkrát na adresu Adama, ktorý upadol do hriechu. Dnes sa nimi cirkev ústami svojich služobníkov obracia na každého veriaceho človeka a pripomína isté veci – že nikto z nás nie je bez viny a raz nás čaká naozaj koniec pozemského života, že človek umrie a jeho telo sa doslova obráti v bezvýznamný prach. Na znak toho mažú čelo človeka popolom.
Popol je z bahniatok, ktoré použili predchádzajúci rok na Kvetnú nedeľu pri slávnostnom vstupe do chrámu ako pamiatku slávnostného vstupu Ježiša do Jeruzalema. Bahniatka nie sú originálnym vyjadrením slávnostného vstupu z čias Pána Ježiša. Ľudia vtedy kývali Kristovi na slávu palmovými ratolesťami. Ale keďže v našich zemepisných pásmach palmy len tak voľne a bežne nerastú, tak sa používa to, čo najskôr okolo Veľkej noci kvitne a to sú bahniatka, ktoré rastú bežne takmer všade.
Navonok sa nám môže zdať, že je to istý pesimizmus, pripomínať človekovi také smutné veci, že je vlastne ničím, hriešnym človekom, ktorého čaká smrť, ešte i liturgická fialová farba pripomína akýsi smútok, podobne ako piesne, ktoré zaznievajú počas pôstneho obdobia... Toto je vonkajší pohľad na Popolcovú stredu a na celý pôst. Ale veriaci by sa mali pozerať na toto obdobie Božími očami a vtedy môžeme povedať spolu so svätým Pavlom, „Hľa, teraz je čas milosti, teraz je deň spásy“ (porov. Kor 6,2). Pôstne obdobie má predovšetkým zmysel pokánia. Pokánie je síce akýsi trest za naše hriechy, za naše viny, pády a previnenia, ale pokánie robí zo mňa nového človeka. Ak chce veriaci človek robiť pokánie vo svojom živote, tak sa musí skloniť predovšetkým pred Pánom Bohom. To znamená prekonať pýchu svojho vlastného života. Pýcha je koreňom každého môjho hriechu. Tak, ako to bolo na počiatku v raji, keď podľa známeho biblického príbehu sa dal naviesť Adam diablom v podobe hada, aby ochutnal plod zo stromu poznania dobra a zla a tak porušil Boží príkaz. Toto je pýcha – chcel byť viac, ako mu patrilo. Chcel byť nielen ako človek, ale zatúžil po tom, čo mu nahovoril diabol – budeš ako Boh! A to sa deje presne pri každom našom hriechu. Aj my máme Božie príkazy v našom živote, Božie Desatoro, ktoré Boh odovzdal ľudstvu prostredníctvom Mojžiša na dvoch kamenných tabuliach a ktoré sú stále platné. Ak ich prestúpim, tak sa vzbúrim voči Bohu. Poznám to podľa toho, že svedomie, ktoré je Božím hlasom, sa ozve a začne robiť výčitky. Prvý krok pokánia je teda prekonanie vlastnej pýchy a to je niekedy to najťažšie v našom ľudskom živote. S pýchou budeme bojovať vždy, po celý náš život. To je jeden ustavičný zápas, ktorý bojujeme medzi pýchou a pokorou. To je príbeh márnotratného syna z evanjelia, ktorý odišiel z otcovho domu, zobral polovicu majetku a prehýril ho, dokonca padol tak hlboko, že jedával nakoniec so sviňami, ktoré pásol ako sluha. Vtedy urobil ten dôležitý krok – priznal si vinu, keď vyslovil slová – Otče, zhrešil som voči nebu i voči tebe, už nie som hoden volať sa tvojím synom. Ak čítame tento príbeh v evanjeliu ďalej, ako sa vrátil a ako ho otec čakal s otvorenou náručou pred domom, ako dal pripraviť hostinu, priniesť najkrajšie šaty, prsteň, obuv.... tak tento príbeh z evanjelia nám ukazuje, ako sa vtedy správa Boh k nám: ako Otec ku svojim deťom. Ak ja konám pokánie, Boh robí voči mne presne to isté. To sú Kristove roztvorené ruky na kríži, ktorými ma chce objať. Boh ma chce zahrnúť znova do nového odevu, ktorým je Božia milosť. Tá otvorená náruč Otca z evanjelia je symbolom odpustenia. Spočinúť znova v božom náručí. Po odpustení Boh už len dáva. Dáva znovu dôstojnosť Božieho dieťaťa, dáva znova Božiu milosť, svoje požehnanie. Robí ma znova účastným na Božom živote. Preto Pavol apoštol píše, že je to čas milosti a spásy. Lebo toto je zmyslom pokánia v ľudskom živote.
Aj keď sa začiatok pôstneho obdobia javí ako niečo pochmúrne, bez radosti, nádeje, bez optimizmu, vďaka Kristovi sa mení na niečo úplne iné. Pokánie, pôst je iba začiatkom, nie cieľom. Tým cieľom je to najkrajšie, čo Boh daroval človeku a celému svetu – krásne veľkonočné ráno, ktoré vlieva nádej do života každého veriaceho človeka. Tak ako Kristus vstal z mŕtvych, tak aj človek práve vďaka Kristovi vstáva zo svojich hriechov a je povolaný k novému životu.
Pôst, to je cesta človeka smerom k Bohu. Cesta, ktorú mi ponúka sám Boh cez svoju cirkev. Tradícia cirkvi nám ponúka na tejto ceste smerom k Bohu pomôcky, alebo ak chceme prostriedky. Je ich veľmi veľa, no najdôležitejšie sú tri:
1. Pôst – síce zhodný názov s pôstnym obdobím, ale znamená niečo iné. Postiť sa v živote istý čas. Zdržať sa niečoho istú dobu, čo bolo predtým bežné, samozrejmé v mojom živote. Jednak snažiť sa, aby sme sa zdržali hriechov, ktoré sme predtým páchali. Ale aj iných vecí, nejakého jedla, nejakej obľúbenej zábavky..... Toto zdržiavanie sa či postenie mi má pripomínať, že robím nápravu svojho života a bez obety to nejde. Vždy, ak chcem urobiť nejakú zmenu v živote k lepšiemu, je potrebná obeta.
2. Almužna – nie ako nejaká dobročinná akcia, ktorá by bola nejakou chválou pred druhými, aby o tom všetci vedeli, ale nenápadne, v tichosti. Ak niečo niekomu dám, zriekam sa toho sám vo svojom živote a to mi pomáha zriekať sa potom hriechu. Konať skutky lásky pre tých, ktorí to najviac potrebujú. Ak sa pozrieme okolo seba, tu máme najväčšie pole pôsobnosti. Byť milosrdný k druhým, súcitný, mať otvorené srdce pre druhých. Lebo toto isté – milosrdenstvo, súcit a lásku žiadam ja sám od Boha.
3. Modlitba – znova objaviť, že modlitba nie je len povinnosťou, ale rozhovorom s milujúcim Otcom. Cez modlitbu sa človek najviac približuje k Bohu. Ponorím sa napríklad do pobožnosti a modlitby Krížovej cesty, aby som poprosil o odpustenie. Veď ten kríž po krížovej ceste niesol Ježiš aj za mňa, za moje hriechy. Platí veľmi osvedčená múdrosť v duchovnom živote: „Kto sa modlí, ten nehreší“. Je to veľmi veľká pravda, pretože človek, ktorý je ponorený v modlitbe, sa zhovára s Nebeským Otcom, s Pánom Ježišom a vtedy nemyslí na nič iné, na žiadny hriech.
Nech teda aj tohoročné pôstne obdobie nie je pre mňa povinnosťou, čo musím zase urobiť vo svojom živote, ale nech je naozaj časom milosti a požehnania k zmene môjho života. Nikto nemôže povedať, že je dobrý. Aj zlo sa pritrafí v našom živote. Pokánie mi má pripomenúť, že mám byť lepším človekom, ako som bol doteraz.
Stanislav Brtoš