V Národnostnej klubovni Spoločenských domov na Békešskej ceste v Békešskej Čabe otvorili vernisáž čižiem, dobovej obuvi, krpcov, papúč a náradia niekdajších obuvníkov. Zber iniciovala vedúca Slovenského klubu dôchodcov Alžbeta Ančinová, inšpirovaná nálezmi topánok na povale. Výstavu otvoril predseda Békeščabianskeho priemyselného združenia Juraj Lukoviczky a priblížil prítomným niekdajší život obuvníkov, atmosféru trhov a rôzne druhy obuvi. Históriu obuvi stručne zhrnula pracovníčka klubovne Ágnes Braunová Selmecziová.
(Andrea Vándorová - zp)
Narodil sa v Békešskej Čabe roku 1963. Vyštudoval grafiku na budapeštianskej Vysokej umeleckej škole. V súčasnosti žije v Senondreji a je členom Celoštátneho združenia maďarských umelcov i Zväzu maďarských grafických umelcov. Reč je o grafikovi so slovenskými koreňmi Zoltánovi Gy. Ezüstovi, ktorý nám prezradil čo-to o svojom živote a umeleckej tvorbe.
- K Slovači ma viaže môj pôvod, - začal békeščabiansky rodák. - Moji starí rodičia sa ešte rozprávali akousi zmiešanou slovenčinou, v tej dobe som im zväčša aj rozumel. No keď som mal osem rokov, presťahovali sme sa do Budapešti a odvtedy som už jazyk zabudol - bolo to dávno. Neznalosť slovenčiny ľutujem jednak preto, lebo s otcom sme mali veľa spoločných výstav, ktoré sa nejakým spôsobom viazali k Slovákom a Slovensku, napr. jednu v Dunajskej Strede, a jednak preto, lebo máme rodinu v Nových Zámkoch, - dodáva syn známeho maliara Juraja Ezüsta.
- Keďže vyučujem dejiny umenia, grafiku a maliarstvo v jednej senondrejskej umeleckej škole, musím byť otvorený všetkym kultúram, slovenskú nevynímajúc. Vlani na jeseň som vystavoval na kolektívnej výstave v Mojmírovciah v prvom rade obrazy s benátskou tematikou. Túto sériu inšpirovali moje časté návštevy Benátok. Tamojšia kultúra, surrealistický svet počas karnevalov úplne opantal moju fantáziu. Na mojich obrazoch sa vraciam k renesancii a spracúvam vírenie karnevalového davu.
Silnou stránkou umelca je lept, lákajú ho však aj ďalšie techniky. Jeho diela inšpirujú najmä emocionálne dojmy, ktoré sa potom často spájajú so surrealistickými víziami. Pridržiava sa figuratívneho zobrazovania, aj keď sa v jeho dielach občas objavujú fragmenty ťažšie rozpoznateľných motívov.
Na Ezüstovu tvorbu zanechala silný vplyv aj mexická kultúra, ktorá si ho dokázala podmaniť. - Dvakrát som navštívil Mexiko a Kubu, preštudoval som predkolumbovskú kultúru Majov, Aztékov, Toltékov, ich sochy, obrazy i ďalšie umelecké pamiatky, ktoré na mňa spravili hlboký dojem. Je tomu pomaly 20 rokov, ale tieto dojmy sa mi neustále vracajú, a tak som ich vnášal do svojich diel v rôznych obdobiach.
Zoltán Gy. Ezüst prezentoval svoje diela na množstve výstav doma aj v zahraničí. Jeho obrazy sa okrem európskych štátov, ako je Slovensko, Rakúsko, Švajčiarsko, Nemecko, Taliansko alebo Fínsko, dostali aj do takých vzdialených kútov sveta ako je Kuba alebo Južná Kórea. A to sme ešte nespomenuli kolektívne výstavy napr. v slovinskej Lendave, či v Bratislave.
- Počas vyučovania dejín umenia ma vždy inšpiruje nejaká nová kultúra a z tejto inšpirácie potom vznikajú nové série, takže nemám nejaký vyhranený smer. Tak vznikla moja trochu surrealistická čierno-biela Afro séria, inšpirovaná africkými drevorezbami, ale dlhodobo ma inšpiruje najmä grécka mytológia a to konkrétne príbeh Ikarosa, ktorý vzletel vysoko k Slnku, ale keď sa k nemu priblížil, krídla sa mu od horúčavy roztopili a let skončil tragickým pádom. Tento príbeh v sebe skrýva večnú pravdu a kontrast - vzostup a pád, ktorý sa dá aplikovať na všetky možné protiklady a práve preto je aj táto séria čierno-biela, zvýrazňujúca kontrasty.
Práve kontrast je jedným z najcharakteristickejších motívov Ezüstovej tvorby. Zámerne kladie vedľa seba dynamické a statické zobrazenia, pričom sa vyhýba umiestňovaniu týchto motívov do reálneho prostredia. O tom sa môžu presvedčiť aj návštevníci Župnej knižnice Pétera Juhásza Méliusza v Debrecíne, kde sa 30. marca uskutoční vernisáž spoločnej výstavy Z. Gy. Ezüsta a jeho otca. Výstava bude verejnosti prístupná do 16. apríla.
(zp)
Novomestská slovenská základná škola a internát v súlade s plánovaným harmonogramom podujatí školy usporiadala vo februári tradičný maškarný ples žiakov. Organizátorom tohoročného podujatia bola ôsma trieda. Program zabezpečili žiaci školy svojimi maskami a vopred nacvičeným tanečno-zábavným programom.
Slávnostnú náladu odštartovali organizátori hneď pred prvou vyučovacou hodinou, keď vyhlásili súťaž v jedení chleba s maslom. Zápolenie iného charakteru medzi jednotlivými triedami pokračovalo počas predĺžených prestávok. Deti podliezali drevenú tyč a potlesk si vyslúžili tí najohybnejší.
Po obede škola už vrela prípravou na maškarnú zábavu. Veď podmienkou voľného vstupu pre účastníkov bola maska. Po prezentačnom sprievode početných masiek prvákov a druhákov, pred ktorými sa pochválili svojimi maskami škôlkári, nasledovalo losovanie tomboly. Cenné výhry uspokojili mnohých žiakov, ktorí si lístky rezervovali ešte pred podujatím. Potom nasledovali tzv. kolektívne produkcie vyšších tried. Obecenstvo, pozostávajúce z rodičov, babičiek, ba aj dedkov, sa mohlo zabávať na trpaslíkoch z tretej triedy. Bolo ich síce viac ako v pôvodnej rozprávke o Snehulienke a siedmich trpaslíkoch, ale ich podobnosť bola naozaj presvedčivá. Báseň o fašiangoch z ich úst zaznela i po slovensky. Štvrtáci sa dali tiež inšpirovať ľudovými rozprávkami a čiernym ošatením a so špeciálnym dopravným prostriedkom, metlou, sa predstavili ako strigy. Mali aj vodkyňu, ježibabu s dlhým nosom. Piata trieda si získala porotu paródiou minuloročného tanca ôsmakov. Siedmu triedu zastupovali dievčatá s modernou tanečnou choreografiou, ich konkurenciou boli ôsmaci. Svojím rock’n‘rollovým vystúpením navodili náladu k poslednému bodu fašiangovej slávnosti, ktorým bolo vystúpenie dospelých. Skupina tanečníčok, pozostávajúca z učiteliek, mamičiek, ba aj niekoľkých žiačok, bola naozajstným prekvapením. Opakovaným vystúpením, vytlieskaným burácajúcim obecenstvom, opäť zazneli tóny hitu posledných majstrovstiev sveta vo futbale Waka-Waka.
Napokon porota rozdala ceny, z ktorých prvú si odniesla 5. trieda. No bez darčeka neodišiel nikto, veď k zachovávaniu tradícií patrila i ochutnávka fašiangových šišiek. A komu ešte stále nestačilo, ten si mohol zaspievať karaoke a zatancovať v uvoľnených priestoroch preplnenej jedálne školy.
(jk)
Važec. Od nepamäti patrí k dedinám, ktoré vzrušovali a dodnes inšpirujú mnohých majstrov i učňov palety. Čím tak Važec uchvacuje? Podtatranskou nádherou prírody? Ľudským či citovým prostredím? Ešte v roku 1913, pred prvou svetovou vojnou, prišiel do tejto dedinky maliar Jaroslav Augusta, Čech, rodák od Jihlavy. Začal iniciovať stretnutia, na ktorých sa neskôr zúčastňovali ďalší slovenskí a českí výtvarní umelci: Gustáv Mallý, Martin Benka, Miloš Alexander Bazovský, Janko Alexy, František Havránek, bratia Úprkovci...
V roku 1928 vznikol na Slovensku prvý spolok maliarov pod názvom Tovarišstvo výtvarných umelcov Tatran so sídlom vo Važci, ktorý dal nebývalý impulz k spoločnej práci vo výtvarných aktivitách. Z plejády maliarov Važca sa však najvýraznejšie, najpamätnejšie a najhodnotnejšie prejavil iný český maliar.
Jan, či vlastne Ján Hála (zberateľ umenia Marián Hodoš o ňom hovorí: - ...Bol to Čech, ale slovenský maliar) sa narodil 19. januára 1890 v juhočeskej dedinke Blatná pri Písku. Otec, po celodennej ťažkej práci pekára, kreslieva svojim deťom rôzne postavičky a figúrky. To boli prvé náznaky výtvarnej výchovy, ktoré sa malému chlapcovi dostali. Neskôr, po maturite na gymnáziu v Českých Budějoviciach, rozvíja mladý Hála svoj talent v pražskej Akadémii výtvarných umení štúdiom u profesorov Bukovaca a Pirnera. Umeleckú dráhu teda nastúpil v rokoch po prvej svetovej vojne, v období prudkých výtvarných výbojov, keď sa o priazeň hlásili nezobrazivé abstraktné tendencie a v umeleckom svete zavládol tvorivý experiment. Ján Hála však zostáva verný realistickému prejavu; v ranných začiatočníckych, sociálne ladených kresbách, si všíma okrem iného aj život mosteckých baníkov.
Jedného dňa ho priateľ, maliar Karel Hildprandt, v Blatnej oslovil, či by s ním nešiel na východné Slovensko, do Zlatej Bane pri Prešove: - Niečo si tam namaľujeme... Ich cesta viedla popod Vysoké Tatry. V krásnu letnú nedeľu – 6. júla 1923 – zastal Ján Hála so svojím priateľom uprostred dedinky, kde vyzváňali zvony, končila sa bohoslužba, ľudia vychádzali z kostola, ženy, dievčatá, mládenci, starí, mladí, všetci pekne vyobliekaní. Kroje hýrili farbami, až oči boleli. Tridsaťtriročného maliara táto nádhera očarila a v tej chvíli pocítil, že do jeho života zasahuje ruka osudu. Bola to láska na prvý pohľad...
Do Važca sa Hála nesmierne zamiloval. A tak sa stalo, že po trojtýždňovom pobyte v Zlatej Bani, plnom nepokoja, sa maliar so svojím priateľom rozlúčil (Hildprandt mu sľúbil, že sa poň na spiatočnej ceste zastaví) a pobral sa vlakom do Važca.
Bolo to v piatok, 1. augusta 1923.
- ...Srdce ve mně burácelo, když vystupoval jsem do dědiny, která mně tak hluboce zaujala, nadchla. Strach i radost se mně zmocňovaly. Ale jakmile jsem spatřil stříbrné střechy važeckých dřevěníc, jakoby na mně dýchlo teplo domova, - píše v liste do južných Čiech po príchode do rázovitej podtatranskej obce.
Maliar sa ocitol v dedine svojich snov. Ale bez peňazí, sám v cudzom prostredí. Celým jeho bohatstvom boli iba nadšenie a nádej. Važťania nemali k nemu zo začiatku dôveru, nevedeli, čo s ním. Ale keď ho spoznali a videli, že to s nimi myslí úprimne, prijali ho láskavo medzi seba. Vidiac jeho biedu prinášali mu či mliečko, či kus slaniny, na tanieri bryndzu, kus syra, švábky (zemiaky) - dokonca važecký richtár Krivoš mu dal doviezť celý voz dreva: - Že by ste nám tu nezamrzli...
Ján Hála našiel vo Važci svoj druhý domov – o návrate do Blatnej s priateľom už nebolo ani reči. Rozhodol sa zostať aj za cenu strádania, sebazaprenia, clivoty, čo na neho veľa ráz doliehali.
- ...Chci oslavit tuto krásnou, slovenskou dědinu, kde našel jsem sám sebe! - píše v ďalšom smutno-nadšenom liste.
Založil tu svoju existenciu, napokon i existenciu svojej rodiny, keď si do Važca priviezol ako manželku svoju krajanku – slečnu Rinu. Táto láska sa teda skončila sobášom. Tá druhá láska – keď drevený Važec vyhorel do tla – prekonala i smrť. Už v inom Važci mu vydržala až do jeho vlastného skonu 17. mája 1959...
Starý Važec, žriedlo Hálovej tvorby, dnes už nejestvuje. Zmizol za niekoľko hodín v plameňoch hrozitánskeho požiaru pred takmer 80 rokmi – 17. júla 1931. Nad jeho pohoreniskom napísal maliar spomienku, ktorá sa stala súčasťou knihy „Pod Tatrami“ (Tranoscius, Liptovský Svätý Mikuláš 1948) a Ján Hála ju celú venoval pamiatke „starého, drahého Važca“.
- ...Prst boží – či ruka diablova zmietla podtatranskú dedinu. Za šesť hodín zhorela do tla... Hľadím, hľadím a nemôžem veriť očiam, nemôžem veriť, že trosky a sutiny, že trčiace komíny, že ohorené prahy, to že je moja dedina podtatranská. Srdce sa mi chveje a do očú sa mi slzy tlačia. Čo krásy tu zhorelo pod šindľovými striebristými strechami. Čo poézie uletelo s červenými plameňmi, koľko utešených obrazov sa stratilo...
Keď sa požiar už rozzúril po celej dedine, mnohí ľudia ešte len bežali od senných robôt zo vzdialených lúk. Schmatli, čo sa dalo, vynášali, do vody hádzali... Niektorí sa už ani nedostali k svojím domom, v tom zmätku a ľaku hľadali svoje deti.
- ...Skaza nad skazu, - snaží sa takto lakonicky opísať Ján Hála onen osudný deň. - Tu stál a pýšil sa svojou krásou hrdý Važec, najvýraznejší medzi podtatranskými dedinami – dnes Sodoma a Gomora leží tu pred nami... A tu som býval ja, keď som prišiel do Važca. Len pec poznávam, tú pec, pri ktorej som zohrieval svoje nádeje a plány. Nič – nič – len pec a kôpka spomienok – krásnych – prekrásnych – pichliače biedy sa v nej černejú, ako sa v tejto hromade hliny a trosiek černejú veľké klince... Dnes – cintorín snov – každé pecisko zmarený sen a každý komín kríž.
Umrelo, umrelo tu moje potešenie, radosť moja je tu pochovaná – po cintoríne chodím a neviem, neviem, kam pochovať svoj smútok a žiaľ. V srdci ho musím uložiť – niet tu miesta, kde by som ho pochoval...
Učaroval mu svet starých tradícií a patriarchálny spôsob života tamojších gazdov spod Tatier. Žil a tvoril vo Važci, aby oslávil tvrdý život prostého zrobeného slovenského človeka. Ján Hála tu našiel krásu zakliatu vo veciach každodennej potreby, v drevených chalupách, skalnatých poliach, v ťažkej práci či bezstarostnej hre detí.
A ako to už pri každom hlbokom vzťahu býva, vytryskla aj jemu zo spontánneho i trvalého priľnutia k tejto slovenskej krajine radosť a vyplynul aj žiaľ. Radosť z nájdenej témy a maľby, z uznania, úspechov, z umožneného manželstva, rodiny. Žiaľ, z ohňa hltajúceho otiepky važtianskych dreveníc, z popola, čo mu zasypal žriedlo inšpirácie, z núteného vysťahovania sa po roztrhnutí republiky (1939) do rodnej Blatnej. A opäť radosť, keď si ho Važťania vymohli ako svojho a mohol sa k nim v jeseni 1940 z protektorátu vrátiť...
No a takisto poznamenali radosť i žiaľ jeho stretnutia s vtedajšou Slovenskou papierňou, závodom Supra v Ružomberku. Žiaľ z toho, že len čo sa vo Važci zakorenil, prenikol pod povrch farieb a tvarov, len čo sa začali obracať prví kupci – prichádza veľká hospodárska kríza a všetko zasa viazne, stráca sa.
- ...V najväčšej núdzi pozýva roku 1932 generálny riaditeľ Slovenskej papierne v Ružomberku Vlastislav Ondrušek Jána Hálu do továrne, aby namaľoval za paušálnu cenu obrazy z výroby, - píše vo svojich spomienkach pamätník tých čias Ignác Gáborík. Pochopiteľne, že maliar ponuku prijal, hoci to bola pre neho cudzia téma. Ale bola to práca, chlieb a svetielko radosti. Ignác Gáborík ďalej spomína, ako robil Hálovi sprievodcu po celej výrobe, vysvetľoval mu jej technologický postup: - ...Ak mi vystala chvíľa času, ostal som pri ňom a díval som sa, ako pracuje. Usilovne, so zanietením, celkom prestal vnímať okolie... Ranným vlakom prišiel maliar do Ružomberka, večerným cestoval domov. Na obed si rozbalil omastený chlieb a jedol často skromnejšie ako robotníci pri papierenských strojoch.
Po množstve štúdií vzniklo napokon 13 olejomalieb; ponurá Turbína, masívne Holandre, akoby prachom zaviata Kyzová pec, Drevosekáreň, Kalander, Previnovací stroj, Hálovsky žiariaci Celulózový a papierenský stroj, slnkom zaliate nádvorie Supry...
- ...Cenné je, že nie na zažltnutej, nejasnej fotografii, ale v stále živých farbách a ľudskom poňatí tu vidno stroje, ktoré už dnes nemožno nájsť v žiadnej celulózke či papierni..., - dodáva autor článku „Trinásť podôb papiera“ Juraj Sidorenko (Práca, 21. júna 1980).
Prínos Jána Hálu pre slovenskú kultúru a umenie? Určite veľký. Okrem olejomalieb (portrétne i žánrové série) a monumentálno-dekoratívnej tvorby (napr. výzdoba pre Slovenské národné múzeum v Martine, dekoratívny vlys „Tanec“ pre poľnohospodársky pavilón na Svetovej výstave v New Yorku v roku 1939) sa po celý život venoval knižnej ilustrácii.
Zušľachťoval knihy s historickou tematikou, ilustroval rozprávky a povesti, kreslil do detských časopisov, ktoré vydávala predovšetkým Matica slovenská (Slniečko, Úsmev), výtvarne ozvláštňoval čítanky, kalendáre, šlabikáre, gramatiky, počtovnice, leporelá, ale bol tiež výtvarným autorom vianočných pohľadníc. Súbežne s Hálovou maliarskou a kresliarskou prácou vznikajú i jeho literárne prejavy; zapája sa do verejného života publikačnou činnosťou, píše články a národopisné štúdie. Články uverejňuje najmä s vlastnými ilustráciami v časopisoch „Lidové noviny“, „Venkov“, „Salón“ a podobne. Medzi vzácne klenoty na Slovensku patria jeho dve knihy, ktoré vydal v Liptovskom Mikuláši – „Pod Tatrami“ (1948) a „Maľby“ (1951)...
I po maliarovej smrti sa v súvislosti s jeho životom a tvorbou opäť stretávame s radosťou i žiaľom. V sedemdesiatych rokoch sprístupnili vďační spolurodáci v obci Važec Galériu (predtým Pamätná izba) Jána Hálu. Výtvarné diela, prevažne motivované životom a prácou podtatranského ľudu, si tak mohli pozrieť návštevníci Liptova i Vysokých Tatier. Majster Hála by mal z toho záujmu určite veľkú radosť.
Žiaľ by mu spôsobila správa, ktorá sa objavila v novinách začiatkom mája roku 2005:
- ...Zmizli obrazy. Asi tri desiatky obrazov, najmä olejov, v hodnote 4,5 milióna slovenských korún ukradli zatiaľ neznámi páchatelia z Galérie Jána Hálu vo Važci. Objekt je chránený signalizáciou, v čase krádeže bola vypnutá (TASR, 10. mája 2005)...
V kinosále Obecného úradu vo Važci sa v roku 2009 konali veľkolepé oslavy pod názvom „Maľované žitie“. Po dedine chodili „omilienci“, skupiny dievčat a chlapcov, ktorí svojím spevom očarúvajú a ľudovými zvykmi oslavujú príchod novej jari. I vtedy, v roku 1959, chodili po dedine, keď majster Jána Hála dokončil svoju plodnú umeleckú púť životom...
- ...Kreslil jsem a kreslil. Všechno. Tatry, dřevěnice, lidi, kroje, nábytek, náčiní, výšivky na límcích a zástěrách. Všechno. Neboť všechno mně zajímalo, všechno mně okouzlovalo, všechno jsem mněl tak rád, že jsem to přímo hltal. Bylo mi jak žíznivému, který našel pramen...
Toto je úryvok z rukopisu Jána Hálu. Maliara, majstra, ktorý do umenia povýšil slovenskú dedinu...
Pavol M. Kubiš
Svoje znepokojenie nad návrhom novej ústavy vyjadrili predsedovia celoštátnych menšinových samospráv a ombudsman práv národných a etnických menšín na spoločnej tlačovej konferencii. Návrh základného zákona bol preferovanou témou aj na stretnutí novozvolených vedúcich celoštátnych menšinových zborov a prezidenta republiky Pála Schmitta. Združenie celoštátnych menšinových samospráv vydalo k 15. marcu dokument Čo si želajú národnosti v Maďarsku, ktorý rýmuje s požiadavkami maďarského národa z roku 1848.
Dva dni po zverejnení návrhu ústavy a niekoľko dní pred národným sviatkom Maďarska sa v úrade ombudsmana práv národných a etnických menšín v Budapešti uskutočnila spoločná tlačová konferencia predsedov celoštátnych menšinových samospráv a ombudsmana. Predstaviteľov tlače privítal Ernő Kállai a hneď aj ospravedlnil vedúcich menšinových volených zborov, ktorí sa oneskorili kvôli rokovaniu u prezidenta republiky v Alexandrovom paláci. E. Kállai zvolanie tlačovej konferencie odôvodnil tým, že zverejnený návrh novej ústavy zasahuje do právneho systému takým spôsobom, ktorý by viedol k systematickému odbúraniu doterajšieho systému ochrany práv menšín. Ako povedal, národnosti s veľkým očakávaním prijali založenie nového Národného zhromaždenia. Dúfali, že dvojtretinová parlamentná väčšina dokáže vytvoriť tie zákony, ktoré v dôsledku absencie politického konsenzu domáca menšinová politika roky nedokázala vyriešiť. Zverejnený návrh novej ústavy by však na poli menšinových práv znamenal významný krok dozadu. Ako zdôraznil, 10 percent obyvateľov Maďarska patrí k niektorej menšine, pričom nová právna regulácia by vytvorila nový systém bez zohľadnenia ich práv. Spolu s predstaviteľmi menšín predpokladá, že ide o omyl, pretože návrh základného zákona sa diametrálne líši od doterajších deklarácií vlády. Podľa menšinového ombudsmana ešte je čas na to, aby sa predstavitelia menšín ozvali, pretože od novej ústavy závisí aj dôveryhodnosť maďarskej menšinovej politiky tak doma, ako v zahraničí. Vyjadril nádej, že tí predstavitelia vlády, ktorí sú zodpovední za menšinovú politiku, pochopia, čo sa deje a vyvinú tlak na vedenie vlády. V záujme toho, aby sa predišlo zlikvidovaniu systému ochrany menšín, sa rozhodli poslať svoje vyhlásenie každému, kto má vplyv na legislatívny proces, vrátane medzinárodných organizácií a veľvyslancov členských štátov Európskej únie. E. Kállai medzi problematickými bodmi návrhu ústavy spomenul, že Preambula, ktorá je akýmsi „národným vyznaním“ a preto môže mať právny význam, sa vôbec nezmieňuje o prítomnosti menšinových komunít. Nový základný zákon chráni maďarský jazyk, pričom práve naopak, nechráni jazyky národných menšín, čo je v rozpore aj s medzinárodnými záväzkami Maďarska. Tým, že nezakotvuje povinnosť štátu zabezpečiť národnostiam právo na kolektívnu účasť na verejnom živote, by sa zrušil ústavný základ systému menšinových samospráv. Podľa novej ústavy by menšinový zákon prestal byť dvojtretinovým zákonom, čo doteraz zaručovalo široký súhlas politických síl. Zrušenie inštitúcie ombudsmana menšinových práv by zbavilo menšiny odborníka, ktorý mohol v ich záujme odborne fundovaným spôsobom vystupovať na zasadnutiach parlamentu. Návrh sa nezmieňuje ani o parlamentnom zastúpení menšín, iba o ich účasti na práci parlamentu. Všetko to by viedlo k odbúraniu doterajšieho príkladného systému ochrany menšín – dodal na záver E. Kállai.
Predseda Združenia celoštátnych menšinových samospráv a celoštátneho voleného zboru Chorvátov Mihály Hepp na doplnenie povedal, že nie náhodou sa predĺžilo stretnutie s Pálom Schmittom. Ako uviedol, pán prezident si pozorne vypočul ich slová a na základe jeho reakcií možno predpokladať, že existuje ochota napraviť chyby. Dodal, že ide o poslednú chvíľu, keď možno zasiahnuť do prípravy základného zákona. Poukázal na to, že v poslednom období nastali negatívne zmeny v niekoľkých oblastiach, menšiny boli zbavené mnohých nadobudnutých práv, čím sa znižuje ich vplyv na rozhodnutia, ktoré sa ich týkajú. Financovanie miestnych menšinových samospráv označil za katastrofálne. Podľa jeho slov 209 tisícová základná podpora (namiesto doterajšej približne pol miliónovej) znemožní menšinové samosprávy. Keďže ani miestne samosprávy nemajú prostriedky na podporovanie týchto zborov, čoraz menej budú schopné vykonávať svoje základné úlohy a prevádzkovať svoje inštitúcie. Podpredseda Združenia celoštátnych menšinových samospráv, predseda Celoštátnej samosprávy Nemcov v Maďarsku Otto Heinek o. i. pripomenul, že prvá verzia koncepcie zákona o verejnom školstve ani jediný riadok neobsahovala o menšinovej výučbe. Terajšia verzia sa síce v desiatich riadkoch zmieňuje o tejto oblasti, ale neobsahuje v súčasnosti existujúce finančné garancie na zachovanie doterajšej úrovne národnostnej výchovy a výučby, a nehovorí ani o financovaní inštitúcií celoštátnych menšinových samospráv. Čo sa týka novej ústavy, predsedovia celoštátnych samospráv pokladali za potrebné, aby o svojich výhradách informovali prezidenta republiky, ktorý ich podnecoval k tomu, aby svoje pripomienky v priebehu nasledujúceho mesiaca signalizovali parlamentným poslancom a zástupcom vlády. O. Heinek i E. Kállai potvrdili, že počas prípravy návrhu novej ústavy iniciovali zachovanie v terajšom základnom zákone garantovaného systému ochrany menšín a naznačovali predstaviteľom vlády, že navrhovaná regulácia by bola z pohľadu národnej politiky „gólom do vlastnej brány“.
Alžbeta Račková
1. Ako národné a etnické menšiny, uznávané v Základnom zákone ako štátotvorné činitele, želáme si ochranu našich práv, zachovanie a zabezpečenie funkčnosti našich inštitúcií.
2. Zakotvenie a garantovanie našich základných kultúrnych, jazykových a samosprávnych menšinových práv v novej Ústave.
3. Zachovanie inštitucionálnej nezávislosti parlamentného ombudsmana práv národných a etnických menšín.
4. Vytvorenie zastúpenia národných a etnických menšín v Národnom zhromaždení.
5. Vytvorenie nového menšinového zákona, ktorý podnikne podstatné kroky smerom k vytvoreniu kultúrnej autonómie menšín.
6. Uplatňovanie práva na pestovanie našej kultúry, tradícií, vybudovanie k tomu potrebného inštitucionálneho systému.
7. Zachovanie našich materských škôl a škôl, rozvoj menšinovej výchovy a výučby.
8. Slobodné používanie nášho materinského jazyka, zastavenie jazykovej asimilácie.
9. Posilnenie našich miestnych, teritoriálnych a celoštátnych menšinových samospráv ako základnej hodnoty modelu autonómie v Maďarsku, uplatňovanie našich práv na prevádzkovanie inštitúcií, zastupovanie záujmov a vedenie samostatnej agendy menšinových verejných záležitostí, ďalej zabezpečenie vypočítateľných podmienok potrebných k efektívnemu fungovaniu.
10. Koncepčným pretvorením regulácie volebného práva vylúčenie toho, aby osoby nepatriace k zastupovanej menšine mohli zakladať menšinové samosprávy.
11. V záujme efektívnejšieho zastupovania menšinových záujmov obnovenie zvýhodneného mandátu v miestnych samosprávach.
12. Skutočné uplatňovanie pokojného spolunažívania väčšinovej a menšinovej spoločnosti, rovnakého zaobchádzania a rovnosti šancí.
Vedúci národností žijúcich v Maďarsku a parlamentný ombudsman práv národných a etnických menšín
Každý utorok krátko pred osemnástou hodinou prichádzajú do budapeštianskej slovenskej školy mladí ľudia s plnými plecniakmi. Na vrátnici ich už dobre poznajú. Sú to členovia Folklórneho spolku Lipa, ktorí tu pravidelne mávajú skúšky, ba občas aj víkendové doškoľovania.
Lipu poznajú nielen návštevníci slovenských podujatí v Budapešti, ale aj Slováci po celom Maďarsku, ba aj v zahraničí. Pred dvoma rokmi sa zúčastnila na päťdesiatich siedmich podujatiach, minulý rok vystúpila na javisku štyridsaťpäťkrát. Spolok vedie Monika Szelényiová, umeleckou vedúcou je Eva Szilágyiová Šubová, choreografka viacerých menšinových súborov. Pochádza zo slovenskej rodiny z Vágašskej Huty, jej rodičia boli príslušníkmi slovenskej inteligencie. Keďže otec vyučoval slovenčinu a matka tanec, Evin osud bol spečatený. Od mamy sa naučila prvé tanečné kroky a neskôr sa stala profesionálnou tanečnicou. Vyučovala tanec v Čomáde, Sudiciach, Malom Kereši a Budapešti. O minuloročných veľkolepých oslavách 20. výročia založenia spolku sme informovali aj na stránkach našich novín. Vtedy sme venovali väčšiu pozornosť minulosti. Teraz som bola zvedavá na zákulisie, na tú obrovskú prácu, ktorá stojí za každým úspešným vystúpením. Preto som navštívila tanečníkov počas skúšky. Našla som ich v špeciálne upravenej triede so zrkadlovou stenou. Mládeži ma predstavila umelecká vedúca súboru. Súrodenci Bence a Matej Hubaček sa hneď pustili so mnou do reči. Čakala som od nich predovšetkým odpoveď na otázku, ako sa dostali do spolku Lipa.
Bence Hubaček bol žiakom budapeštianskej slovenskej školy. Ľudový tanec bol riadnym vyučovacím predmetom. Jeho učiteľkou bola Eva Szilágyiová Šubová a tak sa stal členom tohto kultúrneho telesa. Do ukončenia základnej školy sa aktívne zapájal do činnosti spolku, potom vynechal deväť rokov. Vrátil sa pred rokom, keď odprevadil tanečníkov do Sarvaša na celoštátnu kvalifikačnú súťaž Vo víre tanca. Keď ich uvidel na javisku a ako spolu s nimi strávil celý víkend, rozhodol sa, že sa vráti späť. Bence momentálne pracuje ako finančný poradca v jednej firme. Keďže ako podnikateľ nemá viazaný pracovný čas, nerobí mu problém zosúladiť skúšky s prácou. Medzi jeho najkrajšie spomienky patrí vystúpenie na Folklórnych slávnostiach pod Poľanou v Detve. Ako povedal, bolo to pre neho nezabudnuteľné preto, lebo tancovali pred obrovským preplneným hľadiskom a stretol tam veľa zaujímavých osobností. Keďže v ich rodine je tancovanie tradíciou (jeho starší brat Martin je stálym členom Lipy), chcel by raz vidieť na javisku aj svoje deti. Jeho mladší brat Matej sa tiež vydal po stopách „najstaršieho“ tanečníka rodiny, brata Martina. Pred niekoľkými rokmi odprevadil súbor do Ráckeve a vynikajúca, jedinečná atmosféra ho priviedla k tomu, že sa rozhodol navštíviť skúšku tanečníkov. Vtedy ešte len zo žartu povedal Martinovi, že sa príde na nich pozrieť. Natoľko sa mu tam zapáčilo, že sa stal členom súboru. Keďže Martin začal hrať v jednej hudobnej kapele, má menej času a chodieva len na väčšie vystúpenia, Matej chodí na utorkové skúšky spolu s Bencem. Do Budapešti dochádzajú z Čívu. Matej je už štyri roky členom spolku, viackrát vystúpil v Detve, má na ňu najkrajšie spomienky. Ako povedal, prostredníctvom tanca dostal možnosť zoznámiť sa s takými vynikajúcimi osobnosťami a tanečníkmi, s ktorými by sa ako radový občan asi nikdy nestretol.
Bývalá žiačka budapeštianskej slovenskej základnej školy, v súčasnosti študentka slovenského gymnázia Adrienn Kováčová, tiež už dávno snívala o tom, že bude členkou Lipy. Po prijatí na gymnázium v nej dozrievala myšlienka ísť sa pozrieť na skúšku. Pred dvoma mesiacmi sa pripojila k tanečníkom a veľmi dobre sa medzi nimi cíti. Keďže Adrienn dochádza do školy zo Szigetszentmiklósu, každý utorok spí v internáte, aby nemusela v noci cestovať domov.
Čomáďanka Judita Borošová pred troma rokmi prvýkrát videla Lipu „v akcii“. Vtedy sa práve pripravovala na maturitu. O rok neskôr, keď ju uvidela v Malom Kereši, v nej zosilnelo rozhodnutie tancovať v slovenskom súbore. Judita momentálne študuje na Univerzite Loránda Eötvösa a členkou spolku je dva roky. Ako povedala, skúšky jej nerobia problém, lebo do pol šiestej je v škole a tak presne stíha dvojhodinové nácviky. Najkrajšie spomienky má na Detvu, lebo podľa jej slov bolo neuveriteľné vystúpiť pred takým obrovským publikom.
Najskúsenejším tanečníkom spolku je asi Zsolt Szilágyi, syn umeleckej vedúcej, ktorý tancuje už sedemnásť rokov. Rodičia ho zapísali do slovenskej základnej školy, kde ho tanec vyučovala jeho mama. V štúdiu pokračoval na strednej odbornej škole, potom sa prihlásil na Technickú univerzitu, na odbor informatiky. Bude z neho inžinier protileteckej obrany. Ako povedal, od mamy dostal základy ľudového tanca, od otca lásku k technike. Zsolt je momentálne umeleckým vedúcim viacerých súborov. Každý pondelok cestuje do Dabašu-Šáre, kde nacvičuje s mládežou večer od ôsmej do jedenástej. V utorok skúša s Lipou, v stredu večer učí starších tanečníkov súboru Panónia v Malej Tarči, vo štvrtok pomáha mame v Kerepeši. V piatok cestuje do Luciny, kde majú žiaci základnej školy hodiny tanca, ktoré tam naraz odučí. Zsolt nám prezradil, že má viacero milých zážitkov. Na javisku vystúpil už ako dvojročné dieťa. Napodobieval svojho otca, ktorý je tiež profesionálnym tanečníkom. Náš najmladší choreograf, aj keď oficiálne nemá choreografické vzdelanie, by chcel pokračovať v šľapajach svojich rodičov. Okrem toho by chcel pomáhať slovenským obciam pri zachovávaní ich tradícií.
Členovia Folklórneho spolku Lipa sa vždy v septembri dohodnú, kedy budú mávať skúšky, aby si vedeli zadeliť svoj čas. Noví členovia prichádzajú o pol šiestej, aby si so staršími precvičovali choreografie. Ako nám prezradila umelecká vedúca, v letnej sezóne, keď sa zmnohonásobia vystúpenia, sa stretávajú viackrát týždenne, aby si dôkladne precvičili choreografie. Vedenie spolku každý štvrťrok usporadúva doškoľovania. Sú to intenzívne kurzy tanca, ktoré trvajú od piatka do nedele. Financuje ich z grantov, získaných v súbehoch. Na kurzoch si skúsenejší tanečníci osvoja jednu novú choreografiu, na skúškach si zdokonaľujú prevedenie. Na doškoľovania obyčajne pozývajú hosťujúceho choreografa, najčastejšie je to umelecký vedúci súboru Železiar z Košíc Vladimír Urban, ktorý s nimi nacvičil už niekoľko úspešných choreografií. Eva Szilágyiová Šubová s radosťou poznamenala, že s týmto významným slovenským odborníkom majú dlhoročné kontakty a veľmi sa tešia tomu, že si pre nich vždy nájde čas. Najbližšie sa s ním stretnú v marci.
V repertoári spolku figurujú hlavne tance Slovákov z Maďarska a niekoľko zo Slovenska. V budúcnosti plánujú naštudovať gemerskú choreografiu a dokončiť nácvik Pozdišovského čardáša. Nové choreografie vznikajú nielen na doškoľovaniach. Motívy permanentne zbiera aj umelecká vedúca spolku. Tak vznikol aj tzv. Drotár, ku ktorému zbierala poklady v rodnej obci, vo Vágašskej Hute a s ktorým v minulom roku v Sarvaši získali zlatú kvalifikáciu. Eva Szilágyiová Šubová momentálne mapuje zvyky v okolí Malého Kereša, ale aj na Zemplíne a pri Níreďháze, kde zbiera tirpácke tradície.
Folklórny spolok Lipa koncom mája zavíta na Segedínske dni, v júni na Zamagurský folklórny festival na Slovensku a na jeseň sa opäť zúčastní na celoštátnej kvalifikačnej súťaži v Sarvaši. Okrem toho, samozrejme, vystúpi v slovenských obciach a mestách v Maďarsku. Podľa slov umeleckej vedúcej členovia súboru aj v budúcnosti budú pestovať a šíriť ľudové tradície, zachovávať tance a piesne našich predkov, aby ich mohli odovzdávať nasledujúcim pokoleniam.
Andrea Szabová Mataiszová
Viacúčelové združenie regiónu Nové Mesto pod Šiatrom (Sátoraljaújhelyi Többcélú Kistérségi Társulás) uplynulý mesiac už po trinástykrát usporiadalo regionálnu súťaž v pravopise z maďarského jazyka, ktorá je pomenovaná po jazykovedcovi Zsigmondovi Simonyim. Súťaže sa pravidelne zúčastňujú i žiaci vyššieho stupňa Maďarsko-slovenskej dvojjazyčnej národnostnej základnej školy a internátu v Novom Meste pod šiatrom.
Táto celoštátna súťaž píše svoju históriu od roku 1998. Súťažiaci spomínaného regiónu stáli už pri jej začiatkoch. Dnes záštitu nad regionálnym kolom nesie pracovná komisia učiteľov maďarského jazyka. Viktória Hegedűsová, učiteľka maďarského jazyka novomestskej slovenskej ZŠ ako aktívna pripravujúca učiteľka, je jednou z jej angažovaných členov.
Z čoho pozostávali tohoročné úlohy? Žiaci sa podľa ročníkov venovali úlohám, rozdeleným do dvoch veľkých častí. V prvej časti písali diktát, v druhej riešili úlohy rôzneho typu. Jedna bola stavaná na kontrolu ovládania pravopisu, ďalšia na poradie písmen, rozdelenie slabík, ako aj spojené alebo delené písanie slov. Dievčatá, delegované našou školou, sa s úlohami statočne popasovali. Žofia Župková, žiačka 5. triedy a Liliana Dora Čizmárová, žiačka 6. triedy, skončili na 6. mieste. Ôsmačka Diana Vitányiová získala 2. miesto. Najúspešnejšia bola siedmačka Žofia Jánošiová, ktorá svojím prvým umiestnením získala právo zúčastniť sa dňa 9. apríla 2011 na župnej súťaži v maďarskom jazyku. Účastnícky poplatok hradila našim žiačkam nadácia Za deti slovenskej školy v Novom Meste pod Šiatrom. Dievčatám úprimne blahoželáme!
(jk)
Slovenská samospráva v Číve usporiadala 26. februára Slovenské popoludnie spojené s verejným zasadnutím. Básňou miestneho historika Štefana Bendúra privítala prítomných slovenčinárka Mária Pintérová Jurkovičová. Čívanov a ich hostí v preplnenej sále Kultúrneho domu Bélu Kálmánfiho privítala predsedníčka slovenského voleného zboru Mária Voderaczká. – Kým pre detí predškolského a školského veku, členov speváckeho zboru a klubu bolo prirodzené, že na oslavách obce vystupujú so slovenskými piesňami a tancami, mladšiu a strednú generáciu sme len ťažko vedeli zapojiť do národnostného života a do zachovávania tradícií. To sa ale zmenilo. V súčasnosti prichádzajú medzi nás aj mladí, ktorí sa časom stanú členmi našich organizácií. Výborným príkladom toho je, že vlani sme usporiadali čívsku svadbu, ale najmä to, že v obci pôsobí nová tanečná skupina mladých. Spoločne môžeme veľmi veľa vykonať v záujme toho, aby Čív zostal Čívom, aby zostal naším. Počas jesenných volieb sme sa mohli presvedčiť o tom, že naša práca je potrebná. Do volebného zoznamu sa zapísalo 317 osôb, 52 percent prišlo hlasovať. Ďakujeme im a dúfame, že nezabudnú na svojich predkov ani pri sčítaní ľudu. Vďaka aktivite slovenských občanov opäť máme menšinovú samosprávu, ale v zmysle zákona už len so štyrmi členmi a so zníženým rozpočtom. Určite budú také podujatia, ktoré nebudeme môcť uskutočniť z finančných dôvodov, ale budeme sa snažiť využiť všetky možnosti získať granty. Medzi našimi dlhodobými plánmi sú reálne ciele. Budeme pracovať na tom, aby sme zachovali už vytvorené sviatky, zvyky a tradície. Naďalej chceme mať dobré styky s občianskymi organizáciami a firmami. Podľa našich možností aj v budúcnosti budeme podporovať vyučovanie slovenčiny. Chceli by sme rozšíriť kruh našich podporovateľov, aktivistov. Dobrým príkladom toho je nová tanečná skupina. Plánujeme založiť spolok na zachovávanie tradícií, ktorý by podporoval naše kluby a skupiny. Spolu s miestnou samosprávou chceme nadviazať kontakty na Slovensku, chceli by sme mať oficiálne partnerské styky.
Vďaka v župe žijúcim Slovákom sa v januári mohla založiť župná slovenská samospráva, predsedníčkou ktorej sa opäť stala Mária Nagyová. Veríme, že naďalej budeme úspešne spolupracovať so župným slovenským zborom, ako aj so slovenskými samosprávami v pilišskych obciach. Prosíme vás, aby ste aj v budúcnosti navštevovali naše podujatia, - povedala M. Voderaczká a odovzdala slovo Márii Nagyovej. Predsedníčka župnej slovenskej samosprávy poďakovala Čívanom za pomoc a poprosila prítomných, aby pri sčítaní ľudu nezabudli na svojich predkov, na svoj slovenský pôvod.
Po úvodných slovách javisko obsadili miestni škôlkári pod vedením učiteliek Anny Szabovej Ráczovej a Heleny Bartolenovej, ktorí očarili publikum slovenskými piesňami a tancami. V ďalšej časti programu vystúpil šestnásťčlenný miestny páví krúžok pod vedením bývalej učiteľky slovenčiny Rozálie Keleczovej, ktorý predniesol kyticu miestnych slovenských piesní, ktoré zozbieral renomovaný etnograf Béla Kálmánfi. Páví krúžok oslávil vlani 40. výročie svojho založenia. Program žiakov miestnej základnej školy pozostával z recitácií slovenských básní a zo spevu. Slovenský spevácky zbor Klubu dôchodcov, ktorý bol založený v roku 1998, predniesol miestne piesne, ktoré spievali Čívania hlavne na rodinných oslavách. Zbor aktívne sa zúčastňuje na miestnych podujatiach, jeho členovia s radosťou odovzdávajú svoje skúsenosti mladším. Seniorov vystriedala tanečná skupina Trnka, ktorá vznikla pred dvoma rokmi. Vedúci Veronika Komjáthiová a Martin Hubaček sa snažia zapojiť mladšiu generáciu do života miestnych Slovákov. Členovia zboru tento krát predviedli Zemplínske tance, choreografiu Evy Szilágyiovej Šubovej. Záverečným bodom kultúrneho programu bolo vystúpenie členiek pávieho krúžku. Ženy predviedli veselú scénku pod názvom Beseda. Na javisku ženy pri mrvení kukurice ohovárali svojich mužov a svokry. Pritom aj ony veselo popijali, spievali a zabávali sa, kým neprišli muži...
Slovenské popoludnie v Číve skončilo pohostením vystupujúcich súborov. Na prestretých stoloch boli vynikajúce domáce zákusky, varené víno a horúci čaj.
Andrea Szabová Mataiszová
Redakčná rada Ľudových novín vyjadruje svoje znepokojenie nad situáciou, ktorá sa vytvorila prepustením technického redaktora Imricha Fuhla. Hlboko nás zarmucuje, že spor bude riešiť s najväčšou pravdepodobnosťou pracovný súd. Aby sa tomu predišlo, navrhujeme, aby obe strany prejavili ochotu vyriešiť spor mimosúdnou cestou. Týmto by sa zároveň predišlo poškodzovaniu dobrého mena našich novín.
Zoltán Bárkányi Valkán
Ivan Drábek
Gregor Martin Papuček
Matej Šipický
Mária Žiláková
V Budapešti 24. februára 2011
Celoštátna slovenská samospráva (CSS) vypisuje súbeh na podporu miestnych slovenských aktivít a masmédií.
Do súbehu sa môžu prihlásiť miestne slovenské samosprávy, miestne slovenské organizácie a inštitúcie s vypracovaným slovenským projektom, ktorý plánujú uskutočniť do 28. februára 2012.
Žiadosti treba zaslať na adresu CSS (1114 Budapešť, Fadrusz u. 11/A) do 15. apríla 2011.
Žiadosť o podporu musí obsahovať:
a/ počet zaregistrovaných voličov,
b/ meno, názov a presnú adresu uchádzača,
c/ ročný pracovný plán organizácie,
d/ rozpis plánovanej akcie, respektíve činnosti (uvedenie počtu účastníkov, informácie, či sa uchádzajú o podporu z iných nadácií alebo úradov),
e/ celkové náklady programu, respektíve činnosti,
f/ vlastné finančné zdroje určené na program, respektíve na činnosť,
g/ výšku žiadanej finančnej podpory,
h/ kópiu šeku, vystaveného na meno uchádzača, o predplatení Ľudových novín aspoň na prvý polrok (šek o predplatení na druhý polrok treba pripojiť k vyúčtovaniu. V inom prípade na budúci rok bude uchádzač vylúčený zo súbehu),
i/ uvedenie názvu, adresy a čísla bankového konta, kam možno podporu zaslať,
j/ odporúčanie miestnej slovenskej samosprávy v prípade, ak uchádzačom nie je slovenská samospráva. (Výnimkou je, ak v obci neexistuje slovenská samospráva.)
Uprednostňujú sa:
- programy, ktoré budú prebiehať prevažne v slovenskom jazyku,
- podujatia a detské tábory zamerané na zvyšovanie jazykovej úrovne žiakov a mládeže,
- tí uchádzači, ktorí sa snažia získať podporu aj z iných zdrojov
Uchádzač, ktorý nevyúčtoval finančnú podporu CSS, sa zo súbehu vylučuje!
Maximálna výška poskytnutej podpory na jednu aktivitu je 100 000 Ft.
Osada alebo obvod Budapešti, v ktorej sa registrovalo na volebnú listinu:
- do 50 Slovákov, môže podať spolu 1 žiadosť,
- 51-100 Slovákov, môže podať spolu 2 žiadosti,
- 101-200 Slovákov, môže podať spolu 3 žiadosti,
- 201-500 Slovákov, môže podať spolu 4 žiadosti,
- 501-1000 Slovákov, môže podať 5 žiadostí.
Valné zhromaždenie a odborné výbory CSS si vyhradzujú právo kontroly na mieste podujatia.
Žiadosť o podporu treba poslať na tlačive, ktoré si možno zaobstarať v sídle CSS a na webovej stránke CSS: www.slovaci.hu.
O výške udelenej finančnej podpory rozhodne na návrh Kultúrneho výboru Valné zhromaždenie CSS na májovom zasadnutí.
O svojom rozhodnutí, respektíve o termíne a podmienkach vyúčtovania bude CSS informovať každého uchádzača prostredníctvom svojho úradu písomne.
CSS aj v tomto roku plánuje udeliť vyznamenania „Za našu národnosť“ maximálne trom osobám, resp. kolektívom, ktoré vykonávali alebo vykonávajú významnú činnosť v prospech Slovákov v Maďarsku, prípadne vytvorili trvalé hodnoty v oblasti slovenskej kultúry, literatúry, výtvarného umenia, vedy alebo spoločenského diania.
Návrh na udelenie vyznamenania môžu predložiť:
· členovia a volené zbory CSS,
· miestne a teritoriálne slovenské samosprávy,
· registrované slovenské občianske organizácie v Maďarsku.
Návrh v slovenskom jazyku musí obsahovať:
· presné údaje osoby alebo kolektívu,
· podrobný opis a hodnotenie činnosti, ktorá je predpokladom na udelenie vyznamenania.
Návrh treba odoslať na adresu úradu CSS (1114 Budapešť, Fadrusz u. 11/A) do 22. apríla 2011. Návrhy vyhodnotí odborný výbor CSS, vyznamenanie udelí Valné zhromaždenie CSS. Vyznamenania odovzdá predseda CSS v rámci Dňa Slovákov v Maďarsku 2. júla 2011.
Prvé riadne zasadnutie Valného zhromaždenia v januári zvolenej Celoštátnej slovenskej samosprávy (VZ CSS) sa začalo príhovormi dvoch poslancov. Prvým bol Ferdinand Egyed zo Šalgótarjánu, ktorý pripomenul: na ustanovujúcom zhromaždení sa lúčil slovami, že bola chvíľa, keď Slováci v Maďarsku mali možnosť na to, aby sa pomerili. Vyjadril nádej, že táto chvíľa ešte nie je minulosťou, pretože pre slovenskú národnosť bude najhoršie, ak zostane všetko nezmenené. Vyzval predsedu, aby zvážil možnosť pomerenia sa, pričom uviedol, že oni sú otvorení na návrhy a v tom prípade by mohla práca pokračovať inak. Ako druhý sa prihovoril Ján Fuzik. Zmienil sa o „kauze Fuzik-Fuhl“, ktorá - ako povedal - sa prejednáva aj v tlači. Pripomenul, že konkrétne riešenie tejto záležitosti nie je v rukách VZ a povedal, že v tlači nemieni reagovať. Súhlasil s tvrdením, že naozaj bola taká chvíľa, keď existovala šanca na riešenie sporu. Keď však bolo jasné, že druhá strana prehrá, namiesto začatia rokovania Imrich Fuhl zaútočil na jeho osobu. (J. Fuzik tým poukázal na príspevok Predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik klame, ktorý bol uverejnený na portáli Pilíšskeho združenia a zároveň rozosielaný mailom. I. Fuhl v ňom reagoval na slová J. Fuzika pre Tlačovú agentúru Slovenskej republiky o počte elektorov jednotlivých volebných zoskupení – pozn. autorky). Ako uviedol J. Fuzik, prípad naznačil zamestnávateľovi I. Fuhla, ktorý dva dni po ustanovujúcom zasadnutí VZ CSS, zároveň prvý pracovný deň I. Fuhla po voľbách, technického redaktora Ľudových novín prepustil z práce. Ján Fuzik informoval poslancov, že za poškodenie dobrého mena, ľudskej dôstojnosti a cti podal na I. Fuhla žalobu na súd.
Prvým bodom schváleného rokovacieho poriadku bol referát predsedu o uplynulom období a schválenie návrhu termínov riadnych tohoročných zasadnutí VZ. Ján Fuzik na doplnenie svojho referátu v súvislosti s výstavbou Slovenského domu v Mlynkoch uviedol, že v týchto dňoch sa odovzdáva vyúčtovanie druhej etapy prác. V diskusii o referáte Imrich Fuhl vytkol predsedovi, že sa nezúčastňuje na podujatiach v regiónoch, ktoré vo voľbách podporili druhú stranu. V referáte sa preto nenachádzajú akcie, akou bol napr. regionálny ples Pilíšanov, čo vyvoláva dojem, ako keby zastupoval iba polovicu Slovákov. Vyjadril svoje znepokojenie nad aktivitami vedenia Svetového združenia Slovákov v zahraničí (SZSZ) v súvislosti s vymenovaním Milana Vetráka za nového predsedu Úradu pre Slovákov žijúcich zahraničí (ÚSŽZ), ktoré podľa jeho slov môžu Slovákom v Maďarsku škodiť. Vo veci výstavby Slovenského domu v Mlynkoch požiadal samosprávu o zverejnenie zmluvy s vedúcim projektu, pričom výšku sumy pre vedúceho projektu označil za amorálne vysokú.
Marta Papučková Glücková sa zmienila o liste, ktorý poslal J. Fuzik starostom pilíšskeho regiónu o príspevku I. Fuhla. Pripomenula, že táto záležitosť sa veľmi citlivo týka Slovákov v Pomázi, ktorí sa snažia o pestovanie dobrých vzťahov s vedením mesta. Ján Fuzik vo svojej reakcii označil záležitosť SZSZ, kde zastáva funkciu generálneho tajomníka, za veľmi vážnu. Ubezpečil poslancov, že nemienia bojkotovať ÚSŽZ, ani vystupovať proti novému predsedovi. Za negatívny signál pritom označil, že na čelo Úradu bol z 11 uchádzačov vybraný práve človek, ktorý 15. januára na Najvyššom súde prehral súdny spor so SZSZ. Predseda združenia Vladimír Skalský napísal list predsedníčke vlády SR Ivete Radičovej, v ktorom na túto okolnosť upozornil vládu SR. Pritom ani on osobne, ani CSS nemá, ani nemal problémy s Milanom Vetrákom a spoluprácu s ÚSŽZ označil za nutnú. V súvislosti so stavbou v Mlynkoch pripomenul, že zmluvu s vládou MR o podpore schválilo v predošlom cykle VZ CSS. V tejto zmluve bolo konkrétne naznačené, že podmienkou podpisu bolo zamestnanie spoločnosti Diadém Kft., ktorá vykonáva úlohu vedúceho projektu a technického kontrolóra. Pôvodná suma bola dvojnásobne vyššia než terajšia, ale keď bolo zrejmé, že projekt sa nedokončí v predpokladanom termíne, honorár bol znížený na 300 000 Ft + DPH mesačne. Ako povedal J. Fuzik, on osobne ho tiež považuje za vysoký, ale o použití prostriedkov sa podáva vyúčtovanie a vláda nemala k nemu pripomienky. Na zdôvodnenie listov adresovaných starostom pilíšskeho regiónu uviedol, že článok I. Fuhla bol uverejnený na stránke Pilíšskeho združenia, na titulnej strane ktorej figurujú erby 15 obcí. Preto považoval za dôležité, aby všetkých starostov a primátorov, ako aj predsedov slovenských samospráv informoval o tom, čo sa uverejňuje na tomto portáli. Po diskusii bol referát predsedu a termíny riadnych zasadnutí VZ CSS schválené.
Diskusiu o rozpočte CSS a jej inštitúcií na rok 2011 otvorila predsedníčka Finančno-kontrolného výboru Zuzana Szabová. Informovala poslancov o tom, že výbor za prítomnosti auditora prerokoval a preveril hlavné čísla rozpočtu a navrhuje ho na schválenie. Poznamenala, že vzhľadom na významné zmeny v právnom pozadí bol rozpočet pripravený v novej štruktúre, ktorú si vyžaduje Štátna pokladnica. Mária Nagyová (Čív) súhlasila so štruktúrou aj rámcovými číslami rozpočtu, ale predkladateľom vytkla, že nie sú v ňom objasnené také dôležité údaje, ako je napr. povolený počet zamestnancov jednotlivých inštitúcií, alebo odmeňovanie pracovníkov. Pripomenula, že v textovej časti by sa mali vysvetliť všetky podrobnosti, ktoré nie sú pochopiteľné pre radového poslanca. Vyjadrila svoje výhrady voči tomu, že v rozpočte sa počíta s financiami, ktoré mieni CSS získať prostredníctvom súbehov, pričom sa neuvádza vlastná sila, ani to, odkiaľ budú peniaze ak ich zo súbehov nezískajú. Vzhľadom na svoje výhrady návrh rozpočtu nenavrhla na schválenie a iniciovala, aby ho výbor ešte raz prerokoval. Bývalý šéfredaktor Ľudových novín Zoltán Bárkányi (Budapešť) sa vyjadril k rozpočtu nášho týždenníka, ktorý podľa návrhu bude vychádzať v tomto roku z takej istej sumy ako vlani. Ako povedal, sú to skromné peniaze, veď rozpočet novín pred 12 rokmi činil 42 miliónov a vyjadril redakcii uznanie, že týždenník vychádza aj naďalej na úrovni, ktorú vysoko hodnotia aj odborníci v zahraničí. Ján Fuzik v súvislosti s nadhodenými pripomienkami uviedol, že podľa nových predpisov v rozpočte treba počítať aj s peniazmi plánovanými zo súbehov, pričom sa financie museli priradiť k jednotlivým spĺňaným úlohám. I. Fuhl ako nepríjemné prekvapenie označil zvýšenie rozpočtu budapeštianskeho ústredia Slovenského osvetového centra (SOC) o 1 milión forintov na podporu Folklórneho spolku Lipa. Podotkol, že to vzbudzuje dojem, ako keby sa myslelo na „svojich“ a budovala sa klientúra.
V súvislosti s návrhom rozpočtu sa rozvinula diskusia o problémoch škôl na vidieku. Riaditeľka školy v Níži Zuzana Kučerová napr. pripomenula, že aj samotné samosprávy majú problémy s fungovaním a preto školy pôsobia v čoraz ťažších podmienkach. Zároveň poprosila poslancov, aby podporili aj malé školy, lebo v nich prebieha nenahraditeľná činnosť. M. Papučková Glücková, ktorá stojí na čele školy v Mlynkoch, pripomenula, že aj v uplynulom štvorročnom cykle často hovorila o problémoch malých škôl, ktoré podľa nej treba aj morálne podporovať. Zuzana Lauková zo Slovenského Komlóša poukázala na to, že právne predpisy neumožňujú, aby CSS prevzala aj školy s miestnym zaškoľovaním. Ako povedala, v ťažkej situácii je aj slovenská škola v Slovenskom Komlóši a je veľa škôl, ktoré živoria, ale zákon neumožňuje ich podporovanie.
Na pripomienky vzťahujúce sa na návrh rozpočtu reagovala Z. Szabová, ktorá súhlasila s tým, že by bolo potrebné obšírnejšie textové vysvetlenie, ale bolo málo času na oboznámenie sa s novými tlačivami. Na kritiku vyslovenú v súvislosti s podporou Folklórneho spolku Lipa reagoval J. Fuzik. Informoval o tom, že organizácia sa obrátila na CSS so žiadosťou o podporu, pretože od jesene minulého roka nedostáva podporu od Slovenskej samosprávy Budapešti na honorár pre choreografku spolku, ktorá je uznávaná odborníčka a zasluhuje si podporu. V súvislosti s návrhom, aby sa z prípadne ušetrených financií škôl CSS podporili iné školy povedal, že sú to peniaze pochádzajúce zo štátnych normatív, do ktorých úrad CSS nemá právo zasahovať. Účtovníčka Marta Feketeová na doplnenie údajov k rozpočtu uviedla, že CSS a jej školské a kultúrne inštitúcie zamestnávajú 170 osôb a poskytla aj informácie o odmenách pre zamestnancov Úradu CSS. Potom sa už pristúpilo k hlasovaniu o rozpočte, ktorý bol schválený 15 hlasmi za, 12 poslanci hlasovali, 1 sa zdržal hlasovania a jeden bol ospravedlnene neprítomný. CSS a jej inštitúcie budú v roku 2011 hospodáriť so sumou 1 miliarda 302 miliónov 422 tisíc forintov.
V súvislosti s návrhom rozpočtu Verejnoprospešnej spoločnosti Legatum a Ľudových novín J. Fuzik uviedol, že v tomto roku sa CSS nemusela uchádzať o podporu Verejnej nadácie pre národné a etnické menšiny, pretože peniaze na celoštátne rozširovanú tlač národností obsahoval štátny rozpočet. Z. Szabová informovala o tom, že výbor preskúmal použitie finančných prostriedkov odovzdaných spoločnosti z rozpočtu v minulom roku a rozpočet navrhuje schváliť. VZ ako členské zhromaždenie spoločnosti Legatum odsúhlasilo rozpočet vo výške 57 miliónov 762 tisíc forintov s pozitívnym saldom 1 milión 820 tisíc forintov.
VZ rozhodlo o úhrade výdavkov poslancov a o zakúpení laptopov pre poslancov. V záujme zabezpečenia elektronického prepojenia medzi Úradom CSS a poslancami bolo vyhradených 4 milióny forintov, čo by malo značne urýchliť, zefektívniť a zlacniť komunikáciu.
Ostrá diskusia sa vyvinula okolo odmeňovania predsedu. Návrh predložila predsedníčka Finančno-kontrolného výboru Z. Szabová, ktorá navrhla, aby odmena stanovená vo februári 2008 vo výške 639 450 Ft bola zvýšená o 5 percent. Príjem predsedu okrem základnej mzdy pozostáva z paušálnej náhrady výdavkov a odmeny. Ako odznelo v odôvodnení, týmto spôsobom ušetrí CSS na odvodoch na sociálne poistenie, pričom predsedovi sa paušálna náhrada nezapočítava do dôchodku. Výbor preto vo výške úspor navrhol hradiť režijné náklady bytu používaného predsedom. I. Fuhl označil návrh za amorálny a protiprávny. Svoje tvrdenie odôvodnil tým, že plat alebo honorár predsedu podľa zákona nesmie prevyšovať desaťnásobok mzdového základu štátnych úradníkov, t. j. 386 500 Ft. Označil za neprijateľné, aby za bezplatne používaný byt platila CSS aj režijné náklady. Zahlásil, že rozhodnutie mieni napadnúť na všetkých možných fórach a navrhol hlasovanie podľa mena. J. Fuzik v súvislosti s kritikou pripomenul, že dozorný orgán, ktorému povinne posielajú zápisnice zo zasadnutí, aj doteraz kontroloval a aj v súčasnosti sleduje činnosť CSS. Nakoniec poslanci nehlasovali podľa mena. 15 hlasmi za schválili odmenu predsedu vo výške 671 500 Ft a rozhodli aj o hradení režijných nákladov bytu predsedu vo výške maximálne 400 tisíc Ft ročne. Schválili aj pracovný plán Finančno-kontrolného výboru na rok 2011, ktorý obsahoval návštevu niektorých inštitúcií a návrh na odborné doškoľovanie.
Keďže Erika Szabová Čorbová sa zriekla svojho členstva v Dozornej rade Verejnoprospešnej spoločnosti Legatum, za novú členku bola zvolená bývalá členka VZ a bývalá riaditeľka školy v Malom Kereši Zuzana Gmoserová. Ďalšími členmi sú Štefan Bendúr z Čívu a Zuzana Liborová zo Slovenského Komlóša.
V ďalšej časti rokovania došlo k modifikácii stanov. Do preambuly boli zapracované návrhy Úradu verejnej správy o národnostnom verejnom živote a o postavení menšinových samospráv. Namiesto Strategického výboru bude mať CSS Mládežnícky výbor a rozhodlo sa o vytvorení Náboženského výboru. Jeden zo zástupcov predsedu bude všeobecným zástupcom, kým druhý zástupcom pre kontakty so samosprávami a občianskymi organizáciami.
Pred voľbou odborných výborov I. Fuhl oznámil, že proti postupu väčšiny, ktorá neponúkla menšine ani jeden z dôležitých postov, budú protestovať tým, že neprijmú členstvo v odborných výboroch. Zástupca predsedu pre kontakty so samosprávami a občianskymi organizáciami František Zelman súhlasil s tým, že sa o tejto záležitosti malo rokovať, ale po konflikte, ktorý vznikol pred ustanovujúcim zasadnutím, nevidel šancu na dohodu. M. Papučková Glücková vyslovila názor, že spolupráci by sa malo hovoriť a poukázala na to, že by spoločne mali pracovať za tých ľudí, ktorí za nich vo voľbách hlasovali. Za predsedu Výchovno-vzdelávacieho výboru (VVV) navrhol J. Fuzik doterajšieho predsedu Michala Lásika. Iný návrh neodznel. Kandidát bol zvolený 15 hlasmi za, pričom ostatní poslanci sa zdržiavali. Za členov výboru navrhol M. Lásik Júliusa Alta (Vacov), Pirošku Gyöngyösiovú (Lucina) a Katarínu Kormošovú (Santov). Potom, ako dve navrhnuté poslankyne kandidatúru neprijali, J. Fuzik navrhol za vonkajšiu členku výboru Katarínu Völgyesiovú Pribišanovú z Luciny, ktorá sa predbežne písomne vyjadrila o prijatí nominovania. Na vysvetlenie uviedol, že na základe vyjadrení poslancov z druhej strany na ustanovujúcom zasadnutí počítali s tým, že k založeniu výborov budú potrební externí členovia. Poslanci zvolili do VVV J. Alta a K. Völgyesiovú Pribišanovú. Na čelo Kultúrneho výboru (KV) navrhol predseda Zuzanu Laukovú. Iný kandidát nebol navrhnutý, 15 poslanci hlasovali za, ostatní členovia VZ sa zdržiavali. Z. Lauková za členov KV navrhla Katarínu Szabovú Tóthovú (Malá Tarča) a Veroniku Árendášovú (Tardoš). Keďže V. Árendášová nomináciu, neprijala ďalšou kandidátkou sa stala Katarína Huberová Kisgyőriová (Šárišáp), ktorú spolu s K. Szabovou Tóthovou poslanci zvolili za členku KV. Za predsedu Mládežníckeho výboru bol zvolený Zoltán Szabó (Čerňa), za členov Gyöngyi Bajnoková Képešová (Šámšonház) a predseda Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku Ondrej Kiseľ. Predsedom Náboženského výboru sa stal Tibor Mótyán, členkami Ildika Klauszová Fúziková (Budapešť) a Anna Bačkaiová (Baňačka).
Riaditeľka Slovenského osvetového centra (SOC) Katarína Királyová iniciovala modifikáciu Zakladajúcej listiny SOC a v regióne s približne 30 osadami namiesto doterajšieho regionálneho kultúrneho strediska vo Veňarci navrhla vytvoriť dve strediská, v Lucine a Jači. Vzhľadom na rozdelenosť našej komunity riaditeľka podobne ako tomu bolo v prípade ďalších regiónov (Pilíš, okolie Pešti a Bakoň) pokladala za potrebné rozdeliť funkciu vedúcej regionálneho spolku a strediska. Túto funkciu doteraz zastávala Terézia Nedeliczká, ktorá sa v budúcnosti rozhodla vykonávať svoju funkciu v združení. O návrhu sa vyvinula diskusia, do ktorej sa zapojili v prvom rade poslanci z Novohradu. F. Egyed informoval poslancov o tom, že 1. februára sa Združenie novohradských a hevešských Slovákov uznieslo, že do tejto funkcie navrhne Silviu Glückovú Šalgaiovú (Rétšág) a Helenu Bačovú (Šámšonház) a spolu s Novohradskou župnou slovenskou samosprávou zaujalo stanovisko, že najvýhodnejšie miesto pre stredisko je Veňarec. Gy. Bajnoková Képešová pripomenula, že v posledných štyroch rokoch existovala iniciatíva vytvoriť v Lucine slovenské kultúrne a školské stredisko. Piroška Gyöngyösiová potvrdila slová J. Fuzika, že v obci vítajú otvorenie strediska a boli by radi, keby K. Völgyesiová Pribišanová mohla vykonávať túto prácu v hlavnom zamestnaní. Poslanci sa rozhodli zrušiť regionálne kultúrne stredisko vo Veňarci a vytvoriť dve (v Lucine a Jači) s rozpočtovou podporou 1 milión 450 tisíc Ft a v súlade s týmto rozhodnutím modifikovali Zakladajúcu listinu SOC. Po modifikácii Zakladajúcej listiny Slovenského divadla Vertigo (SDV) VZ schválilo Dohodu o verejných službách medzi SDV a samosprávou obce Kestúc. Cieľom dohody je, aby sa divadlo mohlo uchádzať o podporu pre národnostné divadlá na ministerstve, na čo majú možnosť iba obecné samosprávy. J. Fuzik vyjadril nádej, že v Kestúci, kde dlho úspešne fungovalo ochotnícke divadlo, iniciatíva okrem zlepšenia finančnej situácie SDV prispeje aj k oživeniu divadelných tradícií.
V záverečnej časti zasadnutia poslanci vyjadrili súhlas s pedagogickým programom inštitúcií v dvoch obciach, kde nie je slovenská samospráva. Rozhodli aj o tom, že zápis do škôl prevádzkovaných CSS sa bude konať v termínoch zápisu v mestách, kde inštitúcie pôsobia. Poslanci schválili výpis súbehu na podporu miestnych aktivít a výpis výzvy na udelenie vyznamenania Za našu národnosť. Podľa uznesenia VZ CSS tohoročný Deň Slovákov v Maďarsku sa uskutoční 2. júla na Dolnej zemi, vo Veľkom Bánhedeši.
Alžbeta Račková
Pri príležitosti štátneho sviatku MR - Dňa revolúcie a boja za slobodu r. 1948/1949 - organizovala 12. marca Slovenská samospráva vo Veľkej Tarči už tradičné čistenie záhrady evanjelického kostola.
Evanjelický kostol vo Veľkej Tarči je druhým kostolom miestneho evanjelického zboru. Prvý bol postavený v roku 1819 z nenapálenej hliny. Druhý podľa projektu architekta Gyulu Sándyho postavili v roku 1931, za jedno leto, z tehál. Dom Boží, vybudovaný v románsko-gotickom štýle, stojí na najvyššom bode obce, uprostred záhrady, ktorá je dookola vysádzaná lipami. Kedysi sem zasadili toľko stromov, koľko hrdinov má Veľká Tarča. Počas budovania nového evanjelického kostola postavili v záhrade pomník, na ktorom sú uvedené mená vojakov, ktorí zahynuli počas prvej a druhej svetovej vojny.
Veľkotarčianski Slováci prišli na výzvu slovenskej samosprávy do záhrady kostola vystrojení s hrabľami. Pod vedením predsedníčky voleného zboru Márie Galántaiovej sa s veľkým elánom pustili do roboty. Šikovné ruky raz-dva zozbierali odpadky, suché lístie a trávu, ktoré dávali do obrovských igelitových vriec. Skrášlenú záhradu ženy ozdobili pestrofarebnými sirôtkami, ktoré zasadili oproti hlavnému vchodu do kostola vo forme kríža. Nevynechali ani okolie pomníka, ktoré potom pri príležitosti štátneho sviatku škôlkári a žiaci základnej školy ozdobili zástavami a pestrými kvetmi.
Andrea Szabová Mataiszová
Sviatosť birmovania tvorí spolu s krstom a Eucharistiou jeden celok „sviatostí uvádzania do kresťanského života“. Ľudove povedané, táto sviatosť je známa pod jednoduchým pojmom birmovka. V bežnom jazyku to znamená asi toľko, keď sa niekto opýta alebo povie: bol si už na birmovke, alebo idem na birmovku.
Táto sviatosť je spájaná najviac s treťou božskou osobou, s Duchom Svätým a s darmi Ducha Svätého, ktorých je sedem – dar múdrosti, dar rozumu, dar rady, dar sily, dar poznania, dar nábožnosti a dar bázne voči Bohu. Ak krst ako prvá sviatosť udeľuje Božiu milosť, tak birmovanie, alebo sviatosť birmovania, túto Božiu milosť ďalej rozmnožuje a posilňuje. Aby sa lepšie naznačil dar Ducha Svätého, tak sa okrem vkladania rúk pridáva i pomazanie voňavým olejom, ktorý sa nazýva krizma. Toto pomazanie olejom objasňuje vlastne meno kresťan, ktoré znamená „pomazaný“ a je odvodené od mena samého Krista (grécke slovo Christos znamená Pomazaný). Na Východe sa táto sviatosť volá krizmácia (pomazanie krizmou-olejom) a na Západe confirmatio – čo v slovenčine znamená birmovanie.
Pomazanie má v biblickej ale i antickej symbolike mnoho významov: olej je znakom hojnosti, radosti, očisťuje, robí ľudské telo pružným (olejom sa v Antike natierali atléti a zápasníci práve pre pružnosť svojho tela), ale je aj znakom uzdravenia, hojí rany alebo pomliaždeniny, a tiež spôsobuje, že človek vyžaruje krásu, zdravie a silu. A tak ako má olej mnohoraké využitie či použitie vo svetskom živote, tak všetky tieto významy sa nachádzajú aj vo sviatostnom živote. Kresťania, čiže tí, ktorí sú pomazaní, birmovaním dostávajú vo väčšej miere účasť na poslaní Ježiša Krista a na plnosti Ducha Svätého, aby ich život vydával „Kristovu ľúbeznú vôňu“.
Podobne ako pri krste, aj tu platia podobné pravidlá: je to sviatosť, ktorú možno prijať len jedenkrát v živote a nedá sa opakovať. Takisto vtláča do duše človeka „nezmazateľný znak“. Ak sa opýtame otázku, kto môže prijať sviatosť birmovania, tak odpoveď je nasledovná: Každý človek, ktorý bol pokrstený, ale ešte nebol pobirmovaný. Teda nutnou podmienkou prijatia sviatosti birmovania je, aby to bol pokrstený človek (preto pri krste je dôležité si uvedomiť, že je to prvá sviatosť, ktorá nám otvára prístup k ostatným sviatostiam).
Aby bola platná sviatosť birmovania, sú potrebné tieto podmienky: pomazanie človeka, ktorý chce prijať sviatosť birmovania, olejom – krizmou (na čele), vkladaním ruky toho, kto udeľuje sviatosť birmovania a slová, ktoré pritom vyslovuje – Prijmi znak daru Ducha Svätého.
Aké sú účinky sviatosti birmovania: v prvom rade je to osobitné vyliatie Ducha Svätého na toho, kto sviatosť birmovania prijíma. Ďalej je to vzrast a prehĺbenie krstnej milosti; pevnejšie zjednotenie s Kristom; zveľaďuje v nás dary Ducha Svätého; zdokonaľuje naše spojenie s Cirkvou; dáva nám osobitnú silu Ducha Svätého, aby sme ako praví Kristovi svedkovia slovom i skutkom šírili a bránili vieru, aby sme odvážne vyznávali Kristovo meno a nehanbili sa za Kristov kríž, ktorý je aj našim krížom.
Sviatosť birmovania robí z nás „dospelých kresťanov“. Byť dospelým kresťanom v dnešnej dobe je veľmi veľká a zodpovedná úloha a k tomu patrí aj zodpovedná príprava. Preto pred prijatím sviatosti birmovania je potrebná aj náležitá príprava. Človek sa nielen pripravuje na prijatie danej sviatosti, ale sa aj náležite vzdeláva v duchovnom živote a v pravdách viery, tak, ako ich učil Kristus a ako ich učí aj Cirkev, ktorej Kristus odovzdal svoje učenie.
Ako sa nazýva človek, ktorý sa chystá prijať sviatosť birmovania: veľmi jednoducho, podľa slova, ktorým sa označuje samotná sviatosť – birmovanec. Ako svedok pri prijatí sviatosti birmovania stojí birmovný rodič. Kým pri krste to bývajú zvyčajne jeden alebo dvaja krstní rodičia, pri birmovke to býva jeden birmovný rodič. Môže byť ním samotný krstný rodič, alebo niekto iný.
Pri birmovaní si birmovanec volí aj svoje birmovné meno a to podľa vzoru niektorého svätého, ktorého život ho oslovil práve pre svätosť jeho života, ktorým žil.
Na záver jedna poznámka. So sviatosťou birmovania sa zvyknú spájať isté dary, ktoré birmovanec dostáva od svojho birmovného rodiča. Je to istá pamiatka, ktorá pripomína dôležitú udalosť v duchovnom živote. Ale sviatosť birmovania nie je určite o tom, aký darček dostanem. Dôležité sú nie hmotné dary, ktoré dostávame, ale predovšetkým dary duchovné a tými sú dary Ducha Svätého a predovšetkým najväčší dar, sám Duch Svätý, ktorý na nás osobitne zostupuje pri udeľovaní tejto sviatosti.
Stanislav Brtoš
Bánhida je mestskou časťou Tatabáne. Po ústupe Turkov zemepáni tohto kraja Esterházyovci začali osídľovať vyľudnenú obec prevažne slovenskými katolíckymi poddanými z Trenčianskej, Nitrianskej a Bratislavskej stolice a tak začiatkom 18. storočia v obci už prevládalo slovenské obyvateľstvo. Do histórie rímskokatolíckeho kostola sv. Michala v Bánhide nás uviedol farár László Nagy.
- Nachádzame sa v kostole, ktorý je už štvrtým na tomto mieste, - informoval nás pán farár. - Prvý kostol bol postavený v románskom štýle ešte v dobe panovania Arpádovcov. Kráľ Matej tu dal vybudovať kamenný kostol, ktorý zruinovali Turci. V rokoch 1774-1775 jeden z najvýznamnejších architektov v Uhorsku Jakub Fellner tu postavil kostol v barokovom štýle. Z tohto obdobia sa zachovali napr. dva bočné oltáre, ktoré vyrobili v obci Majk, ale aj kazateľnica, socha baránka, či barokové svietniky na hlavnom oltári.
Pán farár vzal do ruky jeden zo spomínaných svietnikov: - Ako vidíte, zozadu nie sú pozlátené. Príčina je jednoduchá, zo zadnej strany svietnik nevidno a šetrilo sa.
Rímskokatolícky kňaz, vysokoškolský pedagóg, archeológ, historik a prírodovedec Florián František Rómer v 50. rokoch 19. storočia po návšteve Bánhidy opísal svoje dojmy v Pannonhalmskom obzore nasledovne: „Ako som sa blížil, z diaľky som na kostole nebadal žiadnu krásu. Zblízka som však uvidel, že sú na ňom zachované dvere z doby Arpádovcov.“
V roku 1885 budovu rozobrali a pod patronátom grófa Miklósa Esterházyho podľa projektu Adolfa Fesztyho postavili na jeho mieste súčasný kostol v neorománskom štýle. Kostol má na dedinské pomery pozoruhodnú kapacitu.
Keď koncom 19. storočia otvorili neďaleké bane, začalo sa húfne prisťahovalectvo baníkov, rozbehla sa rýchla urbanizácia okolia a výstavba veľkých obytných domov. Po druhej svetovej vojne spojením obcí Felsőgalla, Alsógalla, Bánhida a Tatabáňa vzniklo mesto Tatabáňa. V dôsledku toho sa profil kostola zmenil. Dovtedy patril miestnej slovenskej komunite. Keď som sem prišiel 5. apríla 1972, kostol býval ešte plný tiet v tradičných slovenských ľudových krojoch.
Keďže pochádzam z Pribety, kde som chodil do školy a naučil som sa po slovensky, v tom čase mi nerobilo problém dohovoriť sa v slovenčine, hoci tunajší ľudia hovorili nárečím. Snažil som sa dosiahnuť, aby sme aspoň piesne spievali v kostole po slovensky, kúpil som aj slovenské modlitebníky. Avšak na skúšky spevokolu prišla jediná tetka. Neskôr, keď sme otvorili škôlku, oznámili sme možnosť otvoriť slovenskú skupinu, ale tiež sa prihlásil iba jediný záujemca. Čo sa dá robiť? K tomu, aby si dakto zachoval kultúru, musí priniesť aj obetu, bez toho to nejde.
(zp)