Koncom marca pri príležitosti 130. výročia narodenia hudobného skladateľa Bélu Bartóka usporiadali v čorvášskom kultúrnom dome už tradičné stretnutie citarových kapiel a speváckych zborov. Hosťujúce súbory domáci vítali vynikajúcou domácou pálenkou a tradičným čorvášskym koláčom. V preplnenej sále prítomných pozdravil predseda Spolku priateľov Čorvášu Mihály Kelemen. Ako povedal, teší sa tomu, že v Čorváši sa zrodil pekný príklad zachovávania tradícií, v ktorom treba pokračovať. Po jeho príhovore nasledovali vystúpenia citarových kapiel a speváckych zborov z Telekgerendášu, Szabadkígyósu, Kondorošu, Pusztaföldváru, Kétšoproňu, Békešskej Čaby, Nagyszénásu, Poľného Berinčoku, Orošházy, Kazincbarciky, Ballószögu, Novej Orachovej (Srbsko), Dorobanti (Rumunsko) a Čorvášu. Jedni predniesli kyticu maďarských, iní slovenských, ďalší srbských alebo rusínskych ľudových piesní. Slovenskú národnosť reprezentovali spevácke zbory Borouka (Telekgerendáš), Orgován (Békešská Čaba), Horenka (Kétšoproň), Nezábudky (Čorváš) a páví krúžok Ruža (Kondoroš). Po vystúpeniach pripravili organizátori milú slávnosť - oslavy 15. výročia založenia miestneho speváckeho zboru Nezábudky. Členovia súboru prevzali od primátora mesta Menyhérta Szilágyiho pamätnú plaketu a kôš plný darčekov. Vystupujúce súbory dostali pamätné diplomy a potom nasledovalo vylosovanie tomboly. Stretnutie pokračovalo priateľskými rozhovormi pri bielom stole, na ktorom nemohli chýbať tradičné čorvášske domáce zákusky. Po chutnej večeri hral Róbert Kiss z Telekgerendášu.
Hlavným organizátorom podujatia bol vedúci speváckeho zboru Nezábudky, hudobník Kálmán Juhász. Ako nám prezradil, stretnutie usporadúvajú už šestnásčť rokov, vždy v týždni narodenia Bélu Bartóka. Na tohoročnej akcii sa zúčastnilo dvesto šesťdesiat spevákov a hudobníkov s osemnástimi produkciami. O sebe nám pán vedúci povedal, že dvanásť rokov bol geodetom, potom dlhé roky pracoval v miestnej samospráve. Od roku 1993 sa zaoberá ľudovou hudbou, odvtedy je aj profesionálnym učiteľom hry na citare. Najprv učil hrať len maďarské piesne, neskôr prešiel na slovenské ľudové. Dlhé roky viedol veľmi úspešnú citarovú kapelu Úsvit, ktorú dnes usmerňuje Katarína Bernáthová, učiteľka miestnej základnej umeleckej školy. Pán Juhász sa pred niekoľkými rokmi stal vedúcim úspešného speváckeho zboru Nezábudky. Päťkrát získali zlatú kvalifikáciu na celoštátnych kvalifikačných súťažiach. Pred šestnástimi rokmi začal K. Juhász organizovať stretnutia citarových kapiel a speváckych zborov. Cieľom podujatia je, aby sa aj mladšia generácia zoznámila s tradíciami svojich predkov a aby ich zachovala pre nasledujúce pokolenia.
Andrea Szabová Mataiszová
Najnovšie číslo Dolnozemského Slováka (DS), časopisu slovenských komunít v Maďarsku, Rumunsku a Srbsku, je venované náboženským koreňom dolnozemských komunít.
Okrem historického prehľadu vývoja evanjelickej cirkvi na Dolnej zemi všeobecne prináša zaujímavé články o pôsobení cirkevných zborov v jednotlivých krajinách. Zaujímavá je štúdia Jána Botíka o tom, čo znamená cirkev v živote dolnozemských Slovákov, v prípade ktorých platí výrok Jána Kollára, že národnosť a nábožnosť sú sestry. Dolnozemskí Slováci sú totiž zväčša evanjelického vierovyznania. Evanjelická farárka Hilda Guláčiová Fabuľová predstavuje krátku históriu a činnosť Slovenského evanjelického zboru a. v. v Budapešti a celoštátnej farárskej služby, prostredníctvom ktorej sa konajú služby Božie v Slovákmi obývaných osadách v Maďarsku. Katolícky farár Stanislav Brtoš zhrnul svoje poznatky z dvoch rokov pastorácie medzi Slovákmi v Maďarsku.
Číslo je ilustrované fotografiami dolnozemských slovenských evanjelických kostolov.
(ef)
Za účasti početnej delegácie z rodného mestečka, členov Kruhu priateľov Slovenského Komlóša, sa uskutočnilo tohoročné valné zhromaždenie organizácie. Vďaka spolupráci so Slovenskou samosprávou v Zugló sa Komlóšania stretli v Dome menšín XIV. obvodu Budapešti. Predseda organizácie Pavol Beňo úvodom privítal delegáciu zo Slovenského Komlóša na čele s primátorkou Ritou Garayovou, v ktorej slovenskú samosprávu zastupoval Ondrej Matajsz. P. Beňo pripomenul, že zakladatelia Kruhu si pred štvrťstoročím vytýčili za cieľ vytvorenie fóra pre udržiavanie kontaktov medzi ľuďmi, ktorí sa odtrhli od svojho rodného mesta a pre pestovanie vzťahov s rodiskom. Konštatoval, že v uplynulých desaťročiach opustili Slovenský Komlóš tisíce ľudí, čo je pre mestečko ťažkou stratou. Členovia kruhu Komlóšanov patria medzi nich, ale nezabudli na svoje rodisko a dodnes uvažujú o tom, ako by mohli napomáhať rozvoj svojho rodiska. Týmito vetami predstavil organizáciu a vyjadril svoju radosť, že pokračuje tradícia a že majú možnosť zoznámiť sa s primátorkou svojho rodného mesta. Vo svojom referáte o činnosti organizácie, ktoré sa uskutočnilo informoval o najvýznamnejšej udalosti minulého roka, slávnostnom zasadnutí pri príležitosti 25. výročia založenia organizácie v októbri 2010 v Slovenskom inštitúte. Členovia organizácie sa pravidelne zapájajú aj do podujatí rôznych organizácií, slovenských samospráv a Slovenského inštitútu. Vlani v máji sa napríklad v kultúrnom stredisku Eötvös10 v VI. obvode Budapešti uskutočnila výstava slovenských tvorcov z Dolnej zeme, na ktorej vystavovali svoje diela dvaja členovia organizácie, maliarka Zuzana Hajková a drevorezbár Michal Zsolnai. V súvislosti so spoluprácou s rodným mestom vyzdvihol, že sa podieľal na sprostredkovaní stretnutia pani primátorky a Alexandra Szokolayho staršieho v Bratislave. Vďaka tomuto stretnutiu pán Szokolay daroval mestu jednu maľbu zakladateľa dnes medzinárodne známej umeleckej dynastie, svojho starého otca Pavla Szokolayho.
O snahách vedenia mesta referovala R. Garayová. Napriek kríze prebieha kanalizácia a v tomto roku sa uskutoční aj rekonštrukcia lekárskej ambulancie a dokončí sa rekonštrukcia budovy materskej školy. Medzi plánmi spomenula vytvorenie nových ubytovacích miest a modernizáciu trhu. Veľké problémy spôsobuje vysoká, 9-percentná nezamestnanosť, preto sa zastupiteľstvo snaží prilákať do mesta investorov a zabezpečiť výhodné podmienky pre usadenie sa mladých rodín. V dôsledku neustáleho poklesu počtu obyvateľov klesá aj počet narodených detí. Komlóš má v súčasnosti 6390 obyvateľov. Kým pred 5 rokmi sa v meste narodilo 70-80 detí ročne, vlani ich bolo iba 38, čo môže perspektívne spôsobovať problémy aj v školách, v ktorých sú v súčasnosti v každom ročníku tri paralelné triedy. V odpovediach na otázky pani primátorka uviedla, že Slovenskej škole postačujú financie zo štátneho normatívu, ale na fungovanie Základnej školy a gymnázia Jána Jankóa prispeje mesto v tomto roku sumou 98 miliónov forintov. Mesto preto začalo rokovanie s evanjelickou cirkvou o prevode tohto školského zariadenia do cirkevnej správy, ale vláda uvažuje aj o tom, že by štát prevzal školy od samospráv do vlastnej správy. Na otázku týkajúcu sa návrhu na premenovanie Všeobecného osvetového strediska J. G. Tajovského na stredisko Franza Liszta, ktorý nadhodili na nedávnom zasadnutí mestského zastupiteľstva, R. Garayová uviedla, že úrad dostal za úlohu preskúmať tújto možnosť a v tejto súvislosti si vyžiada aj stanovisko menšinových samospráv pôsobiacich v meste. Zároveň pozvala prítomných na Dni mesta, ktoré sa uskutočnia 22. – 24. apríla.
Na zasadnutí boli prítomní aj predstavitelia budapeštianskych slovenských samospráv a Čabanov, združených v podobnom spolku. Predsedníčka Slovenskej samosprávy Budapešti Zuzana Hollósyová využila príležitosť a informovala o aktuálnych udalostiach v Budapešti, kým farárka Slovenského evanjelického cirkevného zboru v Budapešti Hilda Guláčiová Fabuľová pozvala Komlóšanov na nedeľné slovenské bohoslužby do Lutherovho dvora. Informovala o tom, že v polovici júna sa uskutočnia oslavy 200. výročia pôsobenia kostola na Deákovom námestí a pri tejto príležitosti bude po dlhoročných úsiliach budapeštianskych Slovákov vo svätostánku umiestnená dvojjazyčná pamätná tabuľa Jána Kollára, ktorý tu pôsobil ako farár v rokoch 1819 – 1849.
Po ukončení oficiálnej časti stretnutia si prítomní mohli vypočuť prednášku univerzitnej profesorky Anny Divičanovej o výsledkoch výskumov o spoločenskom a kultúrnom živote v Slovenskom Komlóši. Pani profesorka o. i. poukázala na to, že na bohatom slovenskom kultúrnom živote zohrávala rozhodujúcu úlohu hospodárska sebestačnosť, za ktorou stáli národnostne uvedomelí luteránski slovenskí gazdovia. Vďaka tomu tu boli zastúpené všetky tri vrstvy slovenskej kultúry (ľudová, cirkevná a vysoká) a slovenské ochotnícke divadlo mohlo v období 1907 – 1947 naštudovať 108 slovenských divadelných hier. Po mnohých zaujímavých informáciách o výsledkoch rôznych výskumov v kruhu Slovákov v Maďarsku pokračoval rozhovor pri bielom stole „v spoločnosti“ pravej klobásy a bieleho chleba z rodiska Komlóšanov.
A. Račková
Viac ako dvadsaťročný Spolok ľudového umenia Békešskej župy, Dom tradícií a Zväz ľudových remeselníckych spolkov zorganizoval v békeščabianskej strednej odbornej škole remeselníckej dvojdňovú celoštátnu konferenciu s názvom Kam smeruje ľudové remeselníctvo II., alebo Moderné snahy v ľudovom umení, ľudové umenie v umení. Estónski, slovenskí a maďarskí prednášatelia hľadali odpovede na také otázky, ako vzťah ľudového remeselníctva a dizajnérstva, zmeny aspektov hodnotenia, resp. zachovanie tradičných techník. Riaditeľ Ústredia ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV) Milan Beljak prednášal o vzťahu ľudového remeselníctva a dizajnérstva. Tajomníčka Spolku ľudového umenia Békešskej župy Anna Pálová nám prezradila, že od prvej konferencie, ktorá sa konala v Békešskej Čabe v roku 2009, vznikla kapošvárska dielňa MOTOLLA (Motovidlo) spolupracujúca s Nórmi, Estóncami a Rumunmi, kým remeselníci Zalianskej župy nadviazali spoluprácu so slovinskými kolegami. V Múzeu M. Munkácsyho bola inštalovaná celoštátna výstava Moderné snahy v ľudovom umeí. Jej výnimočnosť spočíva v tom, že popri Kapošvári, Budapešti, Hevešskej, Zalianskej župe a Békešskej Čabe sa teraz po prvýkrát na nej predstavili estónske a slovenské odborné dielne. Na vernisáž prišlo 200 záujemcov, medzi ktorými boli aj hostia z Vojvodiny, Sedmohradska a Slovinska.
(Andrea Vándorová - zp)
Nové Mesto pod Šiatrom v rámci série podujatí, konaných pri príležitosti osláv 750. výročia založenia mesta usporiadalo v mesiaci marec Maratón ľudových piesní. Jeho trvanie malo presne toľko minút, akým starým je mesto v rokoch, t.j. 750. Organizátorom kultúrneho programu bola Základná umelecká škola János Lavottu Gymnázia Lajosa Kossutha v Novom Meste pod Šiatrom a miestom konania miestne kultúrne stredisko.
Novomestská Maďarsko-slovenská dvojjazyčná národnostná základná škola a internát prechováva dobré dlhoročné kontakty so spomínanou umeleckou školou. Jednak jej zabezpečuje „hudobný” dorast, spoločne organizujú hudobné koncerty a zároveň spolupracujú i na vzájomnej účasti na svojich podujatiach. Žiaci slovenskej školy teda nemohli chýbať ani na maratóne. Miesto svalnatých nôh a bežeckého nadania však tento krát použili svoje hudobné nástroje a rozozvučali ten najkrajší dar, ktorý majú stále „pri ruke“, svoje hlasivky.
V doobedňajšej časti pásma ľudových piesní na citare zahrali Diána Vitányiová, Gabriela Háziová, Luca Zámová, žiačky 8. triedy, ktoré nacvičil umelecký vedúci súboru Pál Pandák. V sérii spevu potom pokračovali Aida Edina Pereiová, žiačka 3. triedy a Dóra Kállaiová, žiačka 4. triedy. Piatačka Zsófia Zsupková zahrala Bartókovu detskú hru na klavíri.
Tým však farby slovenskej školy na podujatí nevybledli. Večerné vystúpenie naši najmenší rozvírili tancom. V choreografii Tünde Kubikovej sa predstavili i ľudovými veršovačkami a detskými hrami. Stredná skupina tanečníkov školy si pred početným obecenstvom tiež podskočila na ľudovú nôtu. Ich program nacvičil dlhoročný spolupracovník inštitúcie Csaba Horváth. Spod jeho rúk sa dostali do mestského folklórneho súboru Hegyalja aj dve žiačky slovenskej školy, ôsmačka Gabriella Háziová a siedmačka Vivien Bodrogiová.
Poďakovanie patrí kolegyni Ibolyi Szakálovej Tóthovej, ktorá deti v tejto práci usmerňuje, pripravuje im kroje, koordinuje účasť na programoch. Sme radi, že toho roku šesťdesiatročná novomestská slovenská škola svojou účasťou mohla prispieť k pozdvihnutiu úrovne mestských osláv.
(jk)
Sebapoznanie možno označiť za ústredný pojem zaujímavého rokovania, ktoré sa uskutočnilo koncom marca v Budapešti. Medzinárodnú konferenciu Viacjazyčnosť v Európe: perspektívy a prax v stredovýchodnej Európe usporiadalo Centrum pre výskum viacjazyčnosti, ktoré bolo založené pri Jazykovednom ústave Maďarskej akadémie vied v roku 2010. Jeden z „panelov“, programových blokov podujatia, bol venovaný téme Dve desaťročia inštitucionalizovaných menšinových výskumov v Maďarsku. Po zmene spoločenského zriadenia príslušníci inteligencie jednotlivých národností využili možnosti sebaorganizovania a začali vytvárať národnostné výskumné ústavy. V týchto dielňach prebiehajú výskumy organizovanou formou a v jazyku danej menšiny. Na konferencii dostali možnosť predstaviť dve desaťročia tejto činnosti vedúci troch výskumných dielní – slovenskej, nemeckej a rumunskej, ktoré predstavujú zároveň tri odlišné formy organizovania výskumnej činnosti. Najstaršou takouto dielňou je Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku, ktorý funguje ako inštitúcia Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS). Stredisko Nemcov v Maďarsku pre výskum a prípravu pedagógov pôsobí pri Ústave germanistiky budapeštianskej univerzity, kým Výskumný ústav Rumunov v Maďarsku funguje formou spoločenskej organizácie. Po predstavení ústavov nasledovala debata pri okrúhlom stole, ktorej sa zúčastnili predstavitelia vlády, celoštátnych samospráv, menšinoví odborníci a výskumníci.
Ako povedala na úvod pracovníčka Jazykovedného ústavu MTA Anna Borbélyová, ktorá bola vedúcou tohto panelu konferencie, cieľom podujatia bolo prerokovať spoločnú stratégiu, ktorá zabezpečí zázemie systematickej výskumnej činnosti v záujme toho, aby výsledky výskumov o vlastnej kultúre, histórii, jazyku a dvojjazyčnosti boli čo najefektívnejšie popularizované v danej komunite, ale aj na celoštátnej a medzinárodnej úrovni. A. Borbélyová vo svojej úvodnej prednáške predstavila súčasnosť a možnosti vedeckej spolupráce medzi Jazykovedným ústavom MTA a výskumnými dielňami menšín. Pozornosť vzbudil jej názor, že čím väčšia je vitalita danej menšiny, tým viac využíva výsledky týchto výskumov. Oboznámila prítomných s výsledkami sociolingvistického porovnávacieho výskumu, ktorý sa uskutočnil začiatkom prvého desaťročia nášho storočia v menšinových komunitách v Maďarsku. Na práci sa okrem pracovníkov MTA a Univerzity Loránda Eötvösa podieľali aj výskumníci menšinových ústavov. Za VÚSM sa do výskumnej práce zapojili Alžbeta Uhrinová Hornoková a Tünde Tušková. Skúmali používanie jazyka pri komunikácii v rodine v Slovenskom Komlóši. Výsledky svedčili o tom, že u Nemcov, Rumunov, Srbov a Slovákov existujú odlišnosti v tom, či sa materinský jazyk používa alebo nepoužíva v komunikácii s manželom, deťmi a vnúčatami. Kým napr. u pomázskych Srbov sa dorozumievajú vo svojom jazyku rovnako všetky generácie, pre Slovákov a Nemcov bolo príznačné, že informátori sa viac zhovárajú v materčine s vnúčatami ako s deťmi. A. Borbélyová upriamila pozornosť aj na to, že pre jednotlivé národnosti z týchto výsledkov vyplývajú odlišné stratégie záchrany jazyka. Na záver o plánoch Centra pre výskum viacjazyčnosti povedala, že je nádej na pokračovanie vo výskume jazyka menšín, v rámci ktorého hodlajú pripravovať interview so staršími ľuďmi.
Prvým v rade predstavovaných bol Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku. Jeho riaditeľka Anna Kováčová hovorila o vzniku, histórii a činnosti prvej národnostnej výskumnej dielne vôbec. Vznikol pred 20 rokmi pri Zväze Slovákov v Maďarsku a od roku 2001 funguje ako inštitúcia Celoštátnej slovenskej samosprávy. A. Kovácsová predstavila obecenstvu aj prvú riaditeľku ústavu Dr. Annu Divičanovú a jej nástupkyňu Alžbetu Uhrinovú Hornokovú. Oboznámila prítomných so všestrannou činnosťou dvadsaťročného výskumného ústavu na poli výskumu, vydavateľskej a populárno-vedeckej činnosti, o vysokej úrovni ktorej svedčí napr. aj fakt, že inštitúcia od roku 2006 aj oficiálne spolupracuje so Slovenskou akadémiou vied. Na záver navrhla hľadať možnosť spoločných výskumov s výskumnými dielňami ostatných národností, napr. pri skúmaní histórie Univerzitnej tlačiarne v Budíne, ktorá vydávala knihy v jazykoch viacerých národností, alebo kontaktov medzi ich spolkami.
Základné informácie o výskumnej dielni Nemcov v Maďarsku, ktorá od roku 1994 pôsobí pri Ústave germanistiky Filozofickej fakulty Univerzity Loránda Eötvösa, ktoré napísala jej vedúca Mária Erbová, prečítala A. Borbélyová.
Ďalšiu formu organizovaného výskumu menšín predstavuje Výskumný ústav Rumunov v Maďarsku pôsobiaci spolkovou formou, ktorý od jeho založenia v roku 1993 vedie Mária Berényiová. Podobne ako slovenský ústav vznikol z iniciatívy príslušníkov inteligencie a okrem výskumnej činnosti si vytýčil za cieľ aj výchovu intelektuálnej elity. Preto pokladá za dôležité zapájanie mladých výskumníkov do výskumnej činnosti a uplatňovanie jej výsledkov v školstve. Podobne ako VÚSM aj rumunský ústav organizuje konferencie a má bohatú publikačnú činnosť, o čom svedčí 68 doteraz vydaných publikácií. Na záver M. Berényiová položila otázku, či je správne, že štát neberie do ohľadu charakteristické spoločenské črty jednotlivých národností a pri financovaní v každom prípade zvýhodňuje inštitúcie celoštátnych samospráv.
Druhou časťou panelu venovaného menšinovým výskumom bol okrúhly stôl, na ktorom sa zúčastnili predstavitelia vlády, celoštátnych samospráv, menšinoví odborníci a výskumníci. Našu národnosť zastupovali predseda CSS Ján Fuzik a kolektív VÚSM. Ako uviedla besedu A. Borbélyová, cieľom je vytvoriť stratégiu na posilnenie národnostných výskumných ústavov v rámci spoločnosti a danej komunity, k čomu zo strany Jazykovedného ústavu ponúkla pomoc pri lobovaní. Poukázala na to, že vznik týchto dielní podnietil nárok z vlastných radov. Všetci prítomní predstavitelia výskumných dielní a menšinových samospráv sa sťažovali na nedostatočné financovanie ústavov, ktoré v mnohých prípadoch neumožňuje zamestnávanie pracovníkov na plný úväzok. Riaditeľ Srbského inštitútu Péró Lásztity napr. uviedol, že v r. 2009 založená inštitúcia zápasí s neustálymi finančnými ťažkosťami, pretože peniaze prichádzajú neskoro a neexistujú zdroje, ktoré by podporovali programy vo výške 2-5 miliónov forintov. Mária Berényiová navrhla vytvoriť osobitný fond na podporu výskumných dielní. Terajší spôsob financovania totiž viedol k tomu, že ich ústav neustále zápasí s finančnými ťažkosťami a napriek odporúčaniam menšinovej zmiešanej komisie vzťahujúcim sa na jeho financovanie mu v roku 2011 kvôli finančnej neistote hrozí zánik. Anna Kováčová sa pripojila k predrečníkom, pretože – ako povedala - napriek tomu, že za ústavom aj morálne stojí CSS, výskumy dokážu financovať tiež iba z grantov. K tomu, aby sa do výskumnej práce mohli zapájať mladí ľudia, by boli potrebné väčšie projekty a vyššie zdroje. Predseda Celoštátnej samosprávy Nemcov Otto Heinek referoval o tom, že ich samospráva sa širokospektrálny výskum týkajúci sa nemeckej národnosti rozhodla financovať formou dohody o finančnej podpore napr. s univerzitnými výskumnými pracoviskami v Budapešti a v Pécsi. Od štátu na tento účel nedostáva samospráva prostriedky, preto tiež označil za nesprávnu súčasnú prax financovania tejto oblasti. Z európskych zdrojov plánujú v Pécsi zriadiť stredisko pre výskum menšín, ktoré by sa zameriavalo aj na výskum tamojších Chorvátov a interetnických vzťahov vôbec. O finančných ťažkostiach hovoril aj predseda CSS J. Fuzik z pohľadu prevádzkovateľa. Suma na prevádzku inštitúcií sa roky nezvyšuje, preto postačuje maximálne na stagnáciu a napr. na prezentáciu výsledkov výskumu už nezvyšujú peniaze. Za dôležité označil styky s materskou krajinou, čo však tiež má istý finančný dopad. Na úlohy vyplývajúce zo spolupráce VÚSM so Slovenskou akadémiou vied venuje CSS 800 tisíc Ft ročne, to svedčí o tom, že ústav je pre SAV partnerom. Ako povedal, CSS je hrdá na prácu VÚSM, ktorý toho času znamenal novú kvalitu a bol príkladom pre ostatné ústavy. Poukázal na to, že by bolo dôležité, aby aj maďarská vedecká obec poznala výsledky našich výskumov, aby sa naše ústavy zapájali do vedeckého života, čo sťažuje skutočnosť, že medzi nimi existuje málo styčných bodov.
Zástupca riaditeľa Odboru národnostných vzťahov Ministerstva verejnej správy a spravodlivosti Anton Paulik súhlasil s tvrdením, že financovanie prostredníctvom súbehov nie je uspokojujúce a neposkytuje potrebnú stabilitu. V tomto roku však už nevidí možnosť na veľké zmeny, pretože štátny rozpočet je daný, financie na projekty sú tiež určené a boli zverejnené aj výzvy na podporu projektov. Informoval o iniciatíve menšinových zmiešaných komisií, aby sa vláda do procesu zmapovania stavebného dedičstva menšín zapájala ako objednávateľ a aby na to zabezpečila finančné podmienky. Navrhol, aby sa výskumné dielne snažili zapojiť do výskumu menšín cez strediská Mercator, ktoré fungujú v západnej Európe a disponujú rámcom na výskum menšín, čo môže uľahčiť aj ich zapájanie do tunajšieho vedeckého života. Štefan Kraslán z Úradu štátneho tajomníka zodpovedného za školstvo uviedol, že ich rezort zo začiatku poskytoval prostriedky na fungovanie menšinových výskumných ústavov. V posledných rokoch nastali v systéme financovania tejto oblasti výrazné zmeny a v súčasnosti prostredníctvom súbehov podporujú tie segmenty výskumov, ktoré možno využiť v školstve. K pravde však patrí, že rámec, ktorý je k dispozícii na podporu, sa v priebehu 4-5 rokov znížili na jednu pätinu a po vlaňajšom roku, keď rezort školstva nedisponoval financiami na tento účel, ani tohto roku nemožno počítať s výrazným zvýšením. Vo svojich príhovoroch všetci účastníci konferencie prízvukovali význam využívania výsledkov výskumov v školstve, čo má veľký význam pri zachovávaní identity. Pozitívne hodnotili zabudovanie poznatkov o danej komunite do učebných osnov, k čomu vytvorili podmienky dovtedajšie výskumy. Šéfredaktorka Národného vydavateľstva učebníc Edit Takácsová povedala, že ich vydavateľstvo, ktoré má 60 rokov a 58 rokov disponuje samostatnou národnostnou redakciou, je otvorené na spoločné výskumy. K tejto činnosti ponúkla infraštruktúru – call-center a župné pracoviská – vydavateľstva, skúsenosti získané na realizácii projektov, ako aj pri distribúcii publikácií výskumných dielní menšín prostredníctvom siete ich vydavateľstva. Zo zaujímavej diskusie, ktorá nasledovala vyplynulo, že predstavitelia menšín nemajú vplyv na prípravu rozhodovania o oblastiach podporovaných súbehmi. V záujme toho, aby sa situácia zmenila, rozhodli sa vytvoriť spoločné stanovisko, ktoré v blízkej budúcnosti doručia každému, kto sa na úrovni daných komunít, celoštátne a na medzinárodnej úrovni zaoberá menšinami.
Alžbeta Račková
Hoci jar už prišla, zaspomínajme si trochu na zimné dni a večery, ako ich prežívali kedysi naši predkovia. Keďže nebolo elektriny, nebolo ani rozhlasové či televízne vysielanie. Ľudia však boli družnejší vo svojich starostiach i radostiach. To mohlo inšpirovať členov Slovenskej samosprávy v obci Novohrad, aby spolu s miestnym folklórnym súborom Srdce Novohradu obnovili starodávne zvyky.
Kedysi muži v zime po večeroch navštevovali susedov, alebo sa len tak na skok zastavili v krčme prepláchnuť si hrdlo v spoločnosti priateľov. Ženy trávievali večery tiež tak po svojom, so susedkami a kmotrami pretriasaním dedinských vecí. Hoci ony vedeli spojiť príjemné s užitočným. Napríklad keď sa stretli na páračkách. Podvečer sa zišli dievky a ženy z viacerých domov u jednej gazdinej. Na páračky nič nenosili, párali husacie perie domácej pani. Doprostred izby postavili veľký stôl, okolo neho lavice, na ktoré si posadali. Dostali nejakú nádobu, dali si ju do lona a do nej zbierali napárané perie. Veď dievke bolo treba pripraviť duchny do vena.
V obci Novohrad mala dostať nevesta dve duchny a osem vankúšov, dozvedeli sme sa od našej informátorky Zuzany Molnárovej rodenej Andrášikovej. Predtým, ako nám vyrozpráva podrobnosti okolo páračiek v Novohrade, priblížme si túto malebnú dedinku na východnom úpätí pohoria Börzsöny. Obec Novohrad leží v údolí obklopenom vrchmi. Kedysi bola prvým sídelným mestom župy, podľa ktorého dostala pomenovanie celá župa. Za strategicky dôležité miesto bola považovaná už pred príchodom Maďarov. Tunajší hrad stál už v období sťahovania národov. Slovanské kmene neskôr obnovili pevnosť a nazvali ju Novigrad. Vojenský význam hradu pozdĺž cesty vedúcej na Horné Uhorsko bol v dejinách známy. V stredoveku bola obec obkľúčená hradbami, ich pozostatky sa zachovali dodnes. Pozoruhodnosťou obce je katolícky kostol z roku 1757. Po odchode tureckých vojsk sa osada vyľudnila, časom ju osídlili Slováci z Horného Uhorska. Oni zásadne určili ďalší osud jej života. Dedina je dodnes pomerne uzavretá a má okolo 1500 obyvateľov.
V roku 2009 sa spojili mladí oduševnení Novohradčania a s cieľom zachovať miestne tradície vytvorili nový súbor. Dosiahli veľmi pekné výsledky. Z ich iniciatívy zaviedli v miestnej materskej škole výučbu slovenského jazyka a neskôr plánujú obnoviť výučbu slovenčiny aj v základnej škole. Ich oduševnenosť však bola natoľko silná, že sa rozhodli mať aj svoje politické zastúpenie. Slovenskú samosprávu v Novohrade zvolilo 65 percent slovenských voličov. Za jednu z prvých úloh si stanovili zachovanie koledovania na Štedrý deň. Členovia súboru Srdce Novohradu si obliekli najkrajšie vianočné kroje a nainscenovali návštevy dedinčanov. Nahrávku tohto zvyku zverejnili na internete, čím prispeli k zachovaniu starodávnych zvykov a vzdali hold svojim predkom.
S podobným úmyslom usporiadali aj páračky, a to na základe spomienok Z. Molnárovej. „Hoci páračky boli ženskou prácou, zapojili sa do nich aj muži. Nie, oni nepárali, skôr postávali okolo domu, kde pracovali ženy, a čakali na svoje nevesty, čo sa nezaobišlo bez žartovania,“ hovorí pani Molnárová. Prvú ženu pochválili za jej friškosť, poslednej sa spýtali, či sa im zastavili doma hodiny alebo či si pospala pred páračkami. Po príchode do domu si ženy položili vrchné šatky na posteľ, vraj aby sa pomiešali zvieratká. „Keď sme boli deti, nevedeli sme po maďarsky, naučili sme sa až v škole. Keď si rodičia chceli niečo povedať tak, aby sme im nerozumeli, hovorili po maďarsky. Dnes keď chceme, aby nám nerozumeli, hovoríme po slovensky,“ vysvetľuje nám pani Zuzana zmenu v používaní jazyka v každodennom živote. Ale páračky sa dodnes nemôžu zaobísť bez slovenčiny. Musia na nich odznieť aspoň slovenské piesne. Na tohoročné páračky prišli ženičky v kroji: dali si aj čepce, aby sa im lietajúce perie nezachytilo do vlasov. Ženy si sadli na jeden koniec a dievčatá na druhý aby mali spoločné témy.
Na stôl vysypali perie, z ktorého si brali a párali ho. Stonky dávali na kôpku a páperie do nádob, ktoré držali v lone. Priebeh páračiek dotváralo rozprávanie hrôzostrašných príbehov, povestí a klebiet. Okolo žien sa často motali aj malé deti. Na peci sa neraz triasli od strachu, keď počúvali hrôzy o strigách, ktoré na krížnych cestách chytajú pocestných, aby ich vytancovali do úmoru, alebo o umrlcoch v bielych plachtách, ktorí sa prechádzajú v noci po cintoríne.
Domáci pán mal tiež veľa práce: pred páračkami nanosil z najlepšieho prameňa vodu, z ktorej nalieval ženám, ale keď si niektorá pýtala naliať druhýkrát, tak poznamenal, že musela mať dobrú večeru. Domáci pán mal na starosti aj kúrenie a ak ženám bolo teplo, otvoril okno, na čo už čakali mládenci, ktorí pustili do izby vrabca. Ten potom vyľakaný rozvíril perie po miestnosti.
Páperie vložili ženy do vankúša z hustej tkaniny, ktorý nazývali angín a pomaličky sa zbierali domov. Páračky trvali do 23. hodiny, potom nasledovalo osvieženie. Každé páračky sa končili „homolou,“ ktorú vystrojila gazdiná ako poďakovanie za vykonanú prácu. V Novohrade to boli varená kukurica s makom a pagáče.
Terajšie páračky v Novohrade netrvali do neskorých nočných hodín, ale ich účastníci sa cítili výborne a hlavne položili základy obnovenia tradície, ktorá bude slúžiť na zbližovanie sa obyvateľov. Podobné ciele sledujú aj s ostatnými programami. „Chceme pracovať predovšetkým v prospech Novohradčanov,“ povedala predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Tünde Debreceniová Králiková, ktorá prezradila, že pripravujú krátky program na väčšie cirkevné sviatky. Nielen finančne podporujú škôlku a školu (ktoré sú spoločnou výchovno-vzdelávacou inštitúciou), ale členovia folklórneho súboru Srdce Novohradu vedú raz týždenne slovenské zamestnanie, v rámci ktorého učia ľudový tanec, slovenské zvyky a tradície. Medzi ich perspektívnymi cieľmi figuruje aj spoločné spravovanie pamiatkového domu.
(ef)
Mesto Išaseg, ktoré leží neďaleko Gödöllő, sa 3. apríla dožilo slávnostnej udalosti. Odovzdali tu Pamiatkový dom miestnych Slovákov, majiteľom ktorého je rodina predsedníčky miestnej slovenskej samosprávy Kláry Fuferendovej, ale prevádzkovať ho bude slovenský volený zbor v Išasegu.
Na slávnostnom odovzdaní domu sa zúčastnili zástupca predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Ondrej Csaba Aszódi, členka Kultúrneho výboru CSS Katarína Szabová Tóthová, predseda Slovenskej samosprávy v Kerepeši Karol Kišš, výkonný riaditeľ hospodárskej spoločnosti CSS Legatum Juraj Ando a predstavitelia mesta. Prítomných v mene Slovenskej samosprávy v Išasegu privítal jej člen Gustáv Mészáros. – Dovoľte mi, aby som poďakoval predsedníčke našej samosprávy Kláre Fuferendovej, ktorá si predsavzala vytvoriť v našom meste slovenskú národopisnú zbierku. Dom bude slúžiť nielen Išasegčanom, ale aj hosťom nášho mesta a turistom. Bude kultúrnym centrom poskytujúcim reálny obraz o minulosti našich predkov. Pamiatkový dom, stojaci v blízkosti kaplnky, ktorú sme odovzdali pred dvoma rokmi, bude strážcom našej bohatej národnostnej kultúry. Členovia slovenskej samosprávy a aktivisti mesta majú veľké zásluhy na tom, že dnes môžeme slávnostne odovzdať tento stánok slovenskej kultúry. Patrí im zato veľká vďaka. Pred nami však ešte stojí veľa úloh. Nestačí len zozbierať a vystaviť exponáty, treba aj udržiavať budovu, ale verím, že aj v tom nám budú pomáhať obyvatelia mesta. V znamení týchto myšlienok odovzdávam pamiatkový dom a prosím vás, aby ste boli podporovateľmi a návštevníkmi našich výstav a podujatí, - povedal Gustáv Mészáros. Na slávnosti vystúpili miestny ženský spevácky zbor a ženský komorný zbor Gaudium Carminis s kyticou slovenských a maďarských piesní. Záverečným aktom podujatia bolo pohostenie v priestoroch pamiatkového domu. Členky miestnej slovenskej samosprávy pripravili pre hostí zabíjačkové špeciality a vynikajúce domáce zákusky . Pre záujemcom pripravili organizátori aj jazdu sa na koči, v rámci ktorej si mohli pozrieť pozoruhodnosti mesta.
Pamiatkový dom išasegských Slovákov na rozdiel od iných slovenských miestnych zbierok nepatrí ani obecnej, ani miestnej slovenskej samospráve. Jeho majiteľom je rodina Fuferendovcov. Ako sme sa dozvedeli od predsedníčky miestnej slovenskej samosprávy s rekonštrukčnými prácami na dome začali pred troma rokmi a vynaložili na ne všetky svoje úspory, doteraz približne päť miliónov forintov. Nakúpili za ne stavebný materiál. Doteraz z piatich zariadili tri miestnosti, vzadu za budovou vytvorili malú kuchynku, aby mohli pohostiť návštevníkov a turistov. Vystavené exponáty im ponúkli obyvatelia mesta, niektoré sú zatiaľ na povale. Pani predsedníčka nás informovala, že Slováci v Išasegu majú aj veľmi bohaté písomné pamiatky, ktoré by tiež chceli zachrániť a ktoré pravdepodobne budú umiestnené tiež v pamiatkovom dome. V budúcnosti vo dvore inštalujú aj malú sódovkáreň, majú totiž fungujúce staré nástroje Jána Smolicu a originálne sifóny z roku 1920.
Miestni Slováci s radosťou privítajú škôlkárov a školákov nielen z Išasegu, ale aj z Budapešti a okolia, aby si prišli pozrieť ich nové múzeum.
Andrea Szabová Mataiszová
Dňa 28. marca vo veku 28 rokov po ťažkej chorobe zomrela Vanda Šerešová. Narodila sa r. 1983 v Békešskej Čabe. Detstvo prežila v mestskej časti Vinice. Prvé slovenské slová sa naučila v Materskej škole na Orošházskej ceste. Základné vzdelanie získala v škole na Madáchovej ulici, kde sa naučila aj hrať na citare a stala sa členkou školskej citarovej kapely. Ako stredoškoláčka hrala a spievala slovenské ľudové piesne v citarovej kapele Boleráz, ktorej bola zakladajúcou členkou. Po skončení univerzity pracovala a študovala v Anglicku. Roku 2009 sa pre chorobu musela vrátiť domov. Posledné dni svojho krátkeho života trávila v kruhu príbuzných a priateľov. Jej rodina, bývalí spolužiaci a známi sa s ňou navždy rozlúčili 1. apríla na cintoríne na Tompovej ulici. Za zosnulú sa modlili 3. apríla na bohoslužbách v evanjelickom kostole vo Viniciach.
Česť jej pamiatke!
Rozbehli sa aktivity pre pedagógov a žiakov v roku 2011. Po tradičnej januárovej koordinačnej porade, ktorá sa tento krát konala v rekreačnom zariadení Národnej rady SR v Častej Papierničke, Ministerstvo školstva SR zostavilo a poslalo krajanom harmonogram ponuky aktivít na rok 2011. Na základe tohto časového plánu Slovenské pedagogické metodické centrum Celoštátnej slovenskej samosprávy (SPMC CSS) zostavilo časový harmonogram aktivít, do ktorého zaradilo aj domáce aktivity, plánované pre pedagógov a žiakov, ktorý je dostupný na webovej stránke SPMC CSS www.szlovak-pmk.sulinet.hu. Slovenské pedagogické metodické centrum na konferencii zastupovala odborná radkyňa a zároveň riaditeľka slovenského gymnázia v Békešskej Čabe Edita Pečeňová. Celoštátnu slovenskú samosprávu zastupovali predseda Výchovno-vzdelávacieho výboru Celoštátnej slovenskej samosprávy (VVV CSS) Michal Lásik a školská referentka Erika Lázárová.
Program trojdňovej konferencie za účasti krajanov z Rumunska, Srbska, Ukrajiny, Poľska, Chorvátska a Maďarska sa začal hodnotením aktivít uskutočnených pre krajanov z finančných zdrojov MŠ SR v roku 2010. E. Lázárová vo svojom príhovore vyzdvihla, že najpopulárnejšie u pedagógov boli tzv. výjazdové kurzy, ktoré sa konali v Slovenskom Komlóši, Sarvaši a Budapešti, na ktoré sa podarilo aktivizovať 120 pedagógov. Na tieto akreditované dvojdňové kurzy prišli do Maďarska za učiteľmi lektori z Centra ďalšieho vzdelávania Univerzity Komenského (CĎV UK) a z Metodického centra Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici (MC UMB). Slovenská strana hradila výdavky lektorov a SPMC zabezpečilo pre učiteľov miesto, stravu a nocľah. Naši učitelia dostali certifikáty o aktívnej účasti na kurze, čo sa započíta medzi povinné hodiny, predpísané nariadením 277/1997 (XII. 22.) o doškoľovaní učiteľov v MR. Zvýšená aktivita sa ukázala v Budapešti, kde program výjazdového kurzu doplnil metodický deň o vyučovaní národopisu v Maďarsku. O kurz sa vo väčšom počte zaujímali učitelia zo škôl, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet. Zastúpená bola slovenská národnostná škola z Dunaeďházu, Mlynkov, Santova, Kestúca, Čívu, Šárišápu, Tardoša, Annavölgyu, Luciny, Ďurky, Jače, Répašskej Huty a z Moďoróšu.
Na metodických kurzoch pre učiteľov slovenčiny v Študijnom a kongresovom stredisku CĎV UK v Modre-Harmónii sa v marci zúčastnili tri učiteľky z materských škôl a v apríli tri učiteľky z dvojjazyčných škôl. Žiaľ, zo škôl, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet, nebol o tento akreditovaný odborný kurz v materskej krajine záujem. Päťdňové kurzy pozostávajú z teoretických prednášok a z praxe, ktorá sa koná formou náčuvov v bratislavských školách a škôlkach. Do programu sú, samozrejme, zaradené aj voľno časové aktivity, ako napr. návšteva vinotéky alebo premietanie slovenských filmov. Na odborno-metodickom seminári zo slovenského jazyka a jazykovej kultúry, organizovaným Studia Academica Slovaca UK v auguste, sa z Maďarska zúčastnilo deväť pedagógov.
Odbornými garantmi doškoľovaní našich pedagógov na Slovensku a na výjazdových kurzoch boli MC UMB v Banskej Bystrici, CĎVUK, Ústav jazykovej a odbornej prípravy CDVUK a SAS UK v Bratislave. Organizovanie týchto kurzov v kruhu našich učiteľov je úlohou školskej referentky CSS a SPMC. Cestovanie na základe medzirezortnej dohody zabezpečuje Ministerstvo národných zdrojov MR, alebo SPMC CSS. Cieľom SPMC a CSS je zachovať a rozvíjať dlhodobú dobrú partnerskú spoluprácu s odbornými inštitúciami na Slovensku.
Výchovno-vzdelávací výbor CSS v roku 2010 inicioval organizovanie konferencií pre učiteľov a vedúcich národnostných škôl s cieľom informovať účastníkov o aktuálnych zmenách a otázkach v národnostnom školstve v Maďarsku. V roku 2010 sme realizovali dve konferencie z finančných zdrojov, zabezpečených ministerstvom národných zdrojov pre SPMC. V marci 2010 sa konala trojdňová konferencia Naše národnostné školstvo v roku 2010 v Čremošnom za účasti 37 pedagógov a v septembri za účasti 35 pedagógov Konferencia pre riaditeľov v Budapešti, ktorá bola spojená s prezentáciou úspešného EU projektu TIOP 1.1.1 /07-2008
Paleta žiackych programov sa z roka na rok obohacuje tak obsahovo, ako aj počtom. Vlani sa žiaci zo slovenských národnostných škôl mohli zapojiť do jazykových, športových, kultúrnych, ako aj rekreačných programov na Slovensku. V marci sa 10 žiakov zúčastnilo na lyžiarskej škole v Čachtičke pri Banskej Bystrici, a to zo Sarvaša, Alkáru, Slovenského Komlóša, Nového Mesta pod Šiatrom a z Békešskej Čaby. V máji na športovej olympiáde si mohli vyskúšať svoje zručnosti v plávaní, gymnastike, basketbale a vo futbale dvanásti žiaci z Kestúca, Santova, Nového Mesta pod Šiatrom a zo Sarvaša. Na programe Letná škola ľudového tanca v Tatranských Matliaroch sa zúčastnili dvanásti členovia súboru Harmónia zo Slovenského Komlóša. V záverečnom programe mohli predstaviť dolnozemské ľudové tance vo vlastných krojoch. Žiaci z viacerých škôl sa zapojili aj do výtvarnej súťaže Slováci a európske kultúrne dedičstvo. Práce žiakov z Békešskej Čaby a z Nového Mesta pod Šiatrom boli vystavené na expozícii zostavenej z detských prác.
Z jazykových programov sú obsahovo bohato zostavené Detská univerzita a Škola v prírode. V programe Detská univerzita sa od roku 2008 zúčastňujú za odmenu žiaci, úspešní v Programe pre nadaných. V roku 2010 ich bolo v Banskej Bystrici sedem z Luciny, Sarvaša, Békešskej Čaby, Slovenského Komlóša a z Budapešti.
Do školy v prírode vo Vrútkach pri Martine odcestovalo v apríli z Maďarska 50 žiakov z Dunaeďházu, Kestúca, Veľkého Bánhedešu, Sarvaša, Budapešti a z Békešskej Čaby. Ukázalo sa, že tento jazykový program je náročný pre žiakov zo škôl, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet, lebo napr. na hodinách vlastivedy alebo telesnej výchovy neovládajú terminológiu daného predmetu. Účastníci z týchto škôl komunikujú pomocou sprevádzajúcich pedagógov z Maďarska, ktorí im pomáhajú aj na hodinách, ktoré vedú slovenské lektorky.
Letný tábor Leto Vysoké Tatry je rekreačným programom, odmenou pre žiakov, ktorí si to na základe celoročnej práce na hodinách slovenčiny zaslúžia. Rámec účastníkov sa rozdeľuje medzi dvojjazyčné školy a školy, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet. Dvojjazyčné školy môžu navrhnúť štyroch, kým jazykové dvoch žiakoch. V programe sa zúčastnili žiaci z Veňarcu, Luciny, Dunaeďházu, Kestúca, Čívu, Santova, Mlynkov, Ďurky, Šápova, Répašskej Huty, Novej Huty, Annavölgyu, Budapešti, Nového Mesta pod šiatrom, Békešskej Čaby, Slovenského Komlóša a Sarvaša.
O tom, aké konkrétne možnosti čakajú pedagógov a žiakov v roku 2011, budeme pedagógov informovať na tohoročnej konferencii Naše národnostné školstvo v roku 2011, ktorá sa uskutoční 15. - 17. apríla v Častej Papierničke na Slovensku, a priebežne na webovej stránke SPMC CSS www.szlovak-pmk.sulinet.hu.
V roku 2011 sa paleta programov pre žiakov popri tradičných - ktorými sú Škola v prírode, Športová olympiáda, Výtvarná súťaž, Škola ľudového tanca, Detská univerzita, Letný kurz slovenského jazyka a kultúry - obohatila o nové aktivity ako Škola v prírode s lyžiarskym a snowboardovým výcvikom, Škola v prírode s výcvikom tenisu, Slovenčina na každý deň pre stredoškolákov, Letná škola so zameraním na dramatické umenie, Letná škola spoločenského tanca, Supertrieda.
Pedagógov v tomto roku čakajú tradičné kurzy v Modre – Harmónii a v Bratislave. Žiaľ, populárne výjazdové kurzy v tomto roku nebudú dotované Ministerstvom školstva SR, preto sme do programu konferencie Naše národnostné školstvo v roku 2011 zaradili tri odborné semináre pre učiteľky materských škôl, pre učiteľov nižšieho stupňa ZŠ a zvlášť pre učiteľov vyššieho stupňa. Semináre budú viesť slovenskí lektori. Profesorka Dana Kollárová predstaví učiteľom nižšieho stupňa využitie metód výchovy na hodinách slovenčiny. Metodiku vyučovania slovenčiny ako cudzieho jazyka priblížia učiteľom vyššieho stupňa profesorka PhDr. Iveta Andorová z Ústavu jazykovej a odbornej prípravy (ÚJOP). V múzeu na hrade Červený kameň dostanú učitelia prehľad o vzdelávacom programe Múzeá pre školy. O túto konferenciu, organizovanú Slovenským pedagogickým metodickým centrom, prejavili naši pedagógovia veľký záujem. Konferencia sa môže uskutočniť vďaka finančnej podpore Ministerstva národných zdrojov MR .
Veríme, že uvedené možnosti pre našich pedagógov a žiakov prinesú výsledky aj v oblasti efektívnejšej výučby slovenčiny.
Erika Lázárová
školská referentka CSS
V Slovenskom inštitúte (SI) sa 24. marca vo večerných hodinách uskutočnila úvodná akcie série podujatí nazvanej Slovenská Budapešť, súčasti novej iniciatívy, ktorá má oboznámiť širokú verejnosť s bohatou kultúrou, minulosťou a prítomnosťou národnostných a etnických menšín v hlavnom meste.
Prezentáciu otvoril lúčiaci sa riaditeľ SI Milan Kurucz v spoločnosti dolnozemského rodáka žijúceho v Budapešti, maliara Juraja Ezüsta a jeho malieb. Riaditeľ SI netradične odovzdal slovo autorovi diel, aby ich prezentoval publiku. Vznikla z toho zaujímavá úvaha o umení, o inšpirácii a zrode obrazov, vyšperkovaná vtipnými poznámkami J. Ezüsta, ktoré rozosmiali prítomných a vytvorili uvoľnenú atmosféru. Otváracie príhovory uzavrel Péter Kirschner, predseda Združenia židovskej kultúry v Maďarsku (MAZSIKE), ktoré je iniciátorom a spoluorganizátorom série podujatí. Vo svojom príhovore vyzdvihol stáročné pokojné spolunažívanie národností v Karpatskej kotline i priamo v hlavnom meste Maďarska a vyzdvihol potrebu spoznania kultúr národností, ktoré sa spoločne podieľali na vybudovaní tohto mesta a dali jej taký ráz, aký má v súčasnosti.
Po úvodných slovách nasledoval kultúrny program v ktorom vystúpil Budapeštiansky spevácky zbor Ozvena, po ktorom nasledovalo čítanie z maďarského prekladu románu Pavla Rankova Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy) v podaní herečky Ági Gubíkovej, rodáčky zo Želiezoviec.
Prezentácia slovenskej kultúry by nebola úplná bez sprostredkovania kulinárskych tradícií, a tak večer uzavrela recepcia na prízemí, kde si návštevníci mohli pochutnať na bryndzových a kapustových haluškách.
(zp)
Proces rýchlej asimilácie Slovákov v Maďarsku sa síce spomalil, strata materinského jazyka a oslabovanie identity však rýchlym tempom pokračujú - píše sa na oficiálnej stránke Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) v správe o prijatí delegácie Slovákov z Maďarska.
Predseda ÚSŽZ Milan Vetrák 25. marca prijal poslanca Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS), vedúceho Klubu poslancov Spolu Imricha Fuhla, predsedníčku Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM) Ruženku Egyedovú Baránekovú a úradujúcu tajomníčku ZSM Moniku Szabóovú, aby spoločne rokovali o aktuálnej situácii slovenskej menšiny v Maďarsku.
Členovia delegácie informovali predsedu ÚSŽZ o tom, že postavenie slovenskej národnosti v Maďarsku je ťaživé, až kritické z viacerých dôvodov. Chýbajú jednoznačné garancie, najmä pokiaľ ide o finančné zabezpečenie oprávnených nárokov či potrieb Slovákov v Maďarsku, pričom zo strany štátu je neraz narušené aj status quo. Maďarská politika venuje oveľa menšiu pozornosť svojim daňovým poplatníkom z radov príslušníkov národných a etnických menšín v samotnom Maďarsku, ako Maďarom žijúcim v okolitých štátoch. Ďalej upozornili na to, že základná podpora v prípade miestnych menšinových samospráv poklesla o viac než polovicu. Tento výrazný pokles už beztak nízkych financií na ich fungovanie možno vnímať veľmi negatívne. Podobná situácia je aj v prípade financovania miestnych, regionálnych a celoštátnych občianskych organizácií Slovákov žijúcich v Maďarsku. ÚSŽZ chce na tento problém upozorniť aj na najbližšom zasadnutí medzivládnej slovensko-maďarskej zmiešanej komisie.
ÚSŽZ považuje za nesmierne dôležité plnenie medzištátnej dohody, na základe ktorej vláda SR finančne prispieva na kultúrno-vzdelávacie aktivity Slovákov v Maďarsku prostredníctvom verejnoprospešnej nadácie ZSM „Lipa“, vrátane škôl v prírode. M. Vetrák sa zaujímal tiež o aktuálnu situáciu, ktorá súvisí s výstavbou a vybavením nového Slovenského domu v Mlynkoch - Strediska pilíšskych Slovákov.
Strany prítomné na stretnutí s ľútosťou konštatovali, že osobitne nepriaznivo sa vyvíja situácia vo vzdelávaní Slovákov v Maďarsku v ich materinskom jazyku. Deti sa v národnostných materských školách učia hodinu denne po slovensky a zvyšok dňa sa s nimi tá istá vychovávateľka rozpráva len po maďarsky. V desiatkach tradične Slovákmi obývaných malých obcí sa výučbe slovenčiny vôbec nikto nevenuje. Základné školy, v ktorých sa vyučuje slovenčina ako predmet (prevažne sú to iba štyri hodiny týždenne), sú finančne podvyživené a metodika vyučovania slovenského jazyka je napriek obetavosti slovenských pedagógov nevyhovujúca. Od nepriaznivej situácie v základných školách sa odvíja aj situácia na gymnáziách v Békešskej Čabe a Budapešti a na jestvujúcich katedrách slovenčiny na vysokých školách. Už v súčasnosti sa vyskytuje prípad, keď v prvom ročníku na vysokoškolskej katedre slovenčiny v Maďarsku nie je ani jeden študent. ÚSŽZ má záujem podporiť projekt, ktorý by sa zameral práve na skúmanie situácie v slovenskom menšinovom školstve v Maďarsku a predložiť správu o skutkovom stave výučby slovenského jazyka v Maďarsku od predškolských zariadení po univerzity.
ÚSŽZ so záujmom očakáva aj výsledky nadchádzajúceho sčítania ľudu. Považuje za rozhodujúce, aby mali zástupcovia slovenskej menšiny spravodlivé zastúpenie medzi sčítacími komisármi. Nie je totiž jedno, kto a ako položí tzv. senzitívne otázky vo svojom národnostnom sebavedomí oslabnutým Slovákom ohľadne ich pôvodu a materinského jazyka.
Ako sa píše na stránke ÚSŽZ, cieľom M. Vetráka vo funkcii predsedu je o. i. revitalizácia života krajanov v zahraničí a preto chce priamo spolupracovať so zástupcami slovenskej menšiny v Maďarsku nielen pri vypracovaní koncepcie štátnej politiky, ale aj zriadením spoločnej zmiešanej komisie ako pracovného zoskupenia ÚSŽZ, ktorá by v praktickej rovine vedela navrhnúť spôsoby riešenia vzniknutých problémov.
S obsahom tvrdení o postavení našej národnosti pre spravodajskú agentúru MTI vyjadril svoj súhlas aj predseda CSS Ján Fuzik. Dodal však, že sa v ňom hovorí aj o desaťročia nevyriešených problémoch, napr. o nízkom počte vyučovacích hodín v materinskom jazyku v národnostných školách. Potvrdil aj to, že čoraz citeľnejšie chýbajú mladí pedagógovia. Ako snahu o zlepšenie situácie spomenul štipendium pre žiakov 7. a 8. tried národnostných základných škôl, ktorým chcú deti motivovať k pokračovaniu v štúdiách na niektorom z dvoch slovenských gymnázií v Maďarsku. Popri problémoch hodnotil ako pozitívum to, že občianske organizácie v roku 2011 dostanú od štátu o čosi vyššiu podporu ako v minulosti. Ďalej spomenul, že pracovné styky s ÚSŽZ sú pravidelné a slovenská menšina dostáva cez Úrad aj finančnú podporu.
(Na základe správ vydaných ÚSŽZ a MTI spracoval zp)
Slovenská základná škola v Sarvaši žila od posledného marcového pondelka do prvoaprílového piatka v znamení slovenského týždňa. O tomto čase už tradične učiteľky slovenského jazyka pripravujú pre žiakov pestrý program, aby podporili ich znalosti zo slovenského jazyka, literatúry, kultúry, národopisu a dejepisu. Už niekoľko dní predtým školské nástenky na chodbách informovali o pripravovaných aktivitách. Zároveň lákali pohľady okoloidúcich atraktívnymi fotografiami krás Slovenska a prezentovali pestrosť slovenských krojov v rôznych regiónoch Slovenska. Program slovenského týždňa bol zostavený tak, aby sa deti poučili, zabavili, prejavili svoju šikovnosť, tvorivú fantáziu a získali pozitívny vzťah k slovenskej kultúre a tradíciám. V pondelok mali žiaci šiestych ročníkov možnosť v Slovenskom pamiatkovom dome v Sarvaši osobne zistiť, že príprava brdovcov bola v minulosti zábavná a zároveň užitočná činnosť. Pod vedením Zuzany Benčikovej v čistej izbe zručne nakrúcali malé štvorcové kúsky cesta na paličky ukončené špirálou a tvarovali brdovce, ktoré sú chutnou tradičnou cestovinou do sviatočných polievok. V zadnej izbe si vypočuli prednášku pána Jána Ďurčika o spracovaní konôp. Spoluprácu medzi školou a pamiatkovým domom každoročne zabezpečuje pani učiteľka Zuzana Čičeľová. V tom istom čase žiaci prvých troch ročníkov v školskej knižnici mali možnosť sledovať projekciu najkrajších slovenských kreslených rozprávok. Starší žiaci sa zapojili do medzitriednej súťaže v zhotovovaní projektov o Slovensku. V utorok sa v školskej knižnici začala súťaž v prednese slovenskej poézie, prózy a v interpretácii slovenských piesní. Najúspešnejší recitátori v najmladšej kategórii boli Gábor Pecznik, Matúš Nagy a Fanni Klimentová. Najlepší speváci boli Dominik Šinka a Sabolč Batta a žiaci 2.A triedy s piesňou Veselá abeceda. V druhej kategórii zaujali Laura Litavská, Anna Luštiková a Žofia Závoďanová. Popredné miesta si vyspievali skupiny žiakov z 3.B, 3.A a 4.A triedy. Na druhom stupni sa presadili recitátori Enikő Czinkoczká, Enikő Galátová a Dávid Sopka. Za úspešnú prezentáciu dostali všetci hodnotné ceny vo forme pekných rozprávkových kníh a zaujímavých kníh pre mládež, ktoré získala škola od Ministerstva školstva, vedy a športu Slovenskej republiky. V porote sedeli a súťaž viedli učiteľky Anna Franková, Zlatica Lišková a hosťujúce učiteľky zo Slovenska Dagmar Králiková a Dana Lukáčiková. Streda sa opäť niesla v znamení súťaží. Prváci a druháci mali tvorivé dielne, kde vyrábali z jabĺk a sušeného ovocia rôzne figúrky: panáčikov, lienky, loďky. Strihali a lepili dekorácie z farebných papierov a tlačili na výkres pečiatky, ktoré vyrobili z jabĺk. Vznikli tak zaujímavé práce. Túto sekciu viedla pani učiteľka Dana Lukáčiková. Tretiaci a štvrtáci súťažili na školskom dvore za krásneho slnečného počasia v rôznych športových disciplínach. Družstvá v skákaní s jablkom zovretým medzi kolenami, vyťahovaní jabĺk z vody pomocou úst, bielení jabĺk tak, aby získali najdlhšiu šupku. Pri týchto činnostiach mohli spoznať, že obyčajné jablko je nielen zdrojom vitamínov, ale aj dobrej zábavy. Žiaci siedmych a ôsmych ročníkov vytvorili štvorčlenné družstvá a zapojili sa do vedomostnej súťaže o Slovensku. Kapitáni dvoch víťazných družstiev potom súťažili v A-Z kvíze, kde museli prejaviť nielen vedomosti, ale aj logiku a zmysel pre stratégiu hry. Napokon vyhralo družstvo siedmakov v zložení Barbara Kulíková, Lilla Podmaniczká, Csilla Bertóková a Kamilla Zolvánová. Súťaž pripravila a moderovala pani učiteľka Dagmar Králiková. Všetci súťažiaci dostali vecné odmeny. Ešte jeden vedomostný kvíz bol určený všetkým žiakom školy. Zapojiť sa doň mohli individuálne vhodením papierika so správnymi odpoveďami do pripravenej škatule. Odpovede mohli nájsť na nástenke pri vchode do školskej budovy. Už tradične do slovenského týždňa patrí aj varenie bryndzových halušiek. So žiakmi 4.B triedy ich pripravila pani učiteľka Marta Dekrétová.
Vo štvrtok boli na školskom dvore vyhlásené výsledky súťaží a víťazi dostali hodnotné ceny.
V piatok pripravila pani učiteľka Zlatica Líšková ukážkovú hodinu slovenskej vzdelanosti s témou tradičná slovenská svadba. Tým sa slovenský týždeň na Slovenskej základnej škole úspešne ukončil.
Dagmar Králiková
Dvadsiatemu výročiu Visegrádskeho zoskupenia bol venovaný tohoročný spoločný koncert hudobníkov z Českej republiky, Maďarska, Poľska a Slovenska. Organizátormi podujatia, ktoré sa každoročne usporadúva od roku 2004, sú tradične kultúrne inštitúty visegrádskych krajín pôsobiace v Budapešti a maďarské ministerstvo národných zdrojov. Tento krát padol výber organizátorov na Visegrádske čelové kvarteto, ktoré vystúpilo na koncerte v reprezentatívnych priestoroch Petőfiho literárneho múzea v srdci Budapešti. V zastúpení hostiteľskej inštitúcie prijímala hostí zástupkyňa generálnej riaditeľky inštitúcie Júlia Wernitzerová. Úvodné slovo patrilo novej riaditeľke Slovenského inštitútu Jane Tomkovej. Visegrádskej skupine, ktorá v tomto roku oslavuje 20. výročie svojho vzniku, od 1. júla 2010 do 30. júna 2011 predsedá práve Slovensko. Na koncerte sa zúčastnil aj veľvyslanec Slovenskej republiky v Budapešti Peter Weiss s manželkou.
Mladí hudobníci zo štyroch stredoeurópskych krajín predviedli diela súčasných autorov a Johanna Sebastiana Bacha. Maďarsko zastupoval v spoločnom kvartete Balázs Adorján, Poľsko Aleksandra Ohar-Sprawka, Slovensko Ján Lupták a Českú republiku Jiří Bárta. Účastníci večera si po koncerte mohli pozrieť výstavu venovanú Visegrádskej skupine. Všetci dostali do daru knihu slovenského autora Ladislava Snopku o visegrádskych regiónoch a ich sídlach, ktorá uzrela svetlo sveta v piatich jazykoch (v angličtine, francúzčine, nemčine, španielčine a taliančine).
A. Račková
Slovenská samospráva Békešskej Čaby usporiadala 28. marca v Spoločenských domoch na Békešskej ceste prezentáciu zbierky ľudových piesní s názvom Keď som išla včera večer z túlania. Zbierka uzrela svetlo sveta ako druhý zväzok edície Čabianske spomienky, ktorú predstavil obecenstvu predseda Slovenskej samosprávy Békešskej Čaby Juraj Ando.
Prvý zväzok obsahuje spomienky Judity Ledzéniovej o živote na sálaši. Keďže pani Ledzéniová písala o svojej mladosti, podrobne opísala aj zábavy mládeže na Čabe a okolitých sálašoch okolo r. 1947. Medziiným spomínala aj nedeľné prechádzky, čiže „túlania“ po hlavnej ulici a v mestskom parku - „v ligete“. Druhý zväzok sa tematicky pripája k prvému. Rozdiel je iba v žánri, druhý zväzok je totiž zbierkou ľudových piesní. Titul zbierky pripomína v prvom zväzku spomínané čabianske nedeľné túlania mladých. Túto pieseň nám zachovali práve tí ľudia, ktorí ten krásny zvyk prežívali ešte na Čabe a ktorí v roku 1947 s ťažkým srdcom opustili svoje milované rodisko.
Na prezentácii bol prítomný aj generálny konzul Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Štefan Daňo, ktorý vo svojom prejave takto aktualizoval titulný verš zbierky: „Keď som išla včera večer z diskotéky“. Tým pripomenul Čabanom, že zvyk túlania a tanečných zábav nezanikol, iba sa premenil...
Podľa redaktorky slovo „túlanie“ v nadpise zbierky symbolizuje aj neprestajné putovanie našich predkov a potomkov po svete. Pred 300 rokmi zo severu na juh, v 19. storočí do Ameriky a r. 1947 z juhu na sever, na Slovensko. Z tohto hľadiska musíme hovoriť, žiaľ, aj o dnešnej mládeži, ktorá hľadajúc živobytie v čoraz väčšom počte zanecháva svoje rodisko, ba aj krajinu.
Ľudové piesne pozbierané v kruhu slovenských repatriantov žijúcich v slovenskom Komárne zostavila Ildika Očovská na základe zberateľskej práce repatriantky z Békešskej Čaby Evy Kerepeckej. Jej rukopis obsahuje 80 znotovaných ľudových piesní. Do zbierky sa dostalo aj osem nápevov z Kolárova, kde bol informátorom repatriant z Medeša Michal Kocziszki. Materiál podľa obsahu jednotlivých textov je rozdelený do cyklov: Piesne o láske (40 piesní), Žartovné a mládenecké piesne (22), Vojenské piesne (8), Piesne na melódiu maďarských umelých piesní (10) a Piesne z Kolárova (8). Viacero piesní v zbierke je variantom slovenských ľudových piesní pozbieraných na Dolnej zemi. Známe melódie našli v zbierke aj členovia slovenského klubu, ktoré zaspievali na prezentácii. „V prevahe sú tie piesne, na ktoré už Čabania zabudli. Uchovali ich naši bývalí Čabania žijúci na Slovensku. Potešiteľné je, že rodáci v Komárne a Kolárove uchránili pred zánikom veľa piesní staršieho typu formy AB. Naši speváci môžu vďaka tejto zbierke obohatiť svoj repertoár o ďalšie menej známe dolnozemské piesne. Zásluhou zberateľskej práce Evy Kerepeckej a Michala Kocziszkého budú tieto piesne opäť znieť aj v našom meste a okolitých slovenských lokalitách, uviedla redaktorka publikácie Ildika Očovská. Po predstavení zbierky Citarový súbor Boleráz zahral štyri piesne spomínaného staršieho typu, ktoré sú uverejnené v publikácii.
Ildika Očovská
Vo štvrtú pôstnu a prvú aprílovú nedeľu sa uskutočnila slovenská svätá omša v Kostole sv. Jozefa v VIII. obvode Budapešti. Na omši, ktorú celebroval vdp. Atila Kónya, sa zúčastnili veriaci z Čemeru, ktorí prišli v prekrásnom pôstnom kroji.
Pán farár vo svojej homíllii poukázal na to, že Ježiša Krista nevidíme vlastnými, ale duchovnými očami. Narážal tým na evanjelium podľa Jána, podľa ktorého Ježiš uzdravil nevidiaceho svojou slinou, z ktorej pripravil blato. Ako poznamenal A. Kónya, Ježiš Kristus je všade, ale musíme ho nájsť: nielen v sebe, ale aj okolo seba. Záverom slávnostnej svätej omše dôstojný pán poďakoval čemerským ženám, že prišli v kroji a že si obliekli šatstvo, ktoré nosievali ich predkovia v pôstnom období. Poďakoval aj dievčatám, ktoré prišli na omšu. Ako poznamenal, treba zachovať ľudové kroje. V dejinách každého národa patrí významné miesto ľudovej kultúre ako nositeľke najvýraznejších etnických špecifík. Spomedzi javov ľudovej kultúry osobitné postavenie má tradičný odev - kroj, ktorý púta laických pozorovateľov, ako i umelcov a odborníkov-etnografov. Prvých pre svoju farebnosť a malebnosť, druhých pre svoju výpovednú hodnotu o kultúre a spôsobe života ľudu, ktorý ho vytvoril. Najčastejšie kladenou otázkou je: čo bolo príčinou vzniku toľkej pestrosti a rôznorodosti lokálnych foriem tradičného odevu?
Po svätej omši sa konalo agapé, na ktorom veriacich pozdravili predseda Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Budapešti Kazimír Kápolnai a podpredsedníčka Slovenskej samosprávy XIII. obvodu Klára Máthéová. Čemerské gazdinky priniesli v prekrásnych vyšívaných batôžkoch chutné koláčiky. Vedúcou skupinky veriacich z Čemeru bola podpredsedníčka čemerskej slovenskej samosprávy Mária Horváthová Szántová a členom ich kantor Michal Tóth. Ako nás informovala členka slovenského zboru v VIII. obvode Ružena Czifrová, K. Kápolnai a kantorka Katarína Süvegesová využili príležitosť a diskutovali o možnostiach zastúpenia kantorky kvôli jej zdravotným problémom. „Zatiaľ sa Michal Tóth nezaviazal, ale ani neodmietol možnú spoluprácu. Na záver agapé - pod taktovkou kantora – zaspievali veriaci dve pekné slovenské piesne: Cez ten Čemer mútna voda preteká.. a Neni lepší jako z jara, zelená sa v poli tráva... Bolo to veľmi príjemné stretnutie,“ poznamenala R. Czifrová.
(ef)
Nedeľou, ktorú nazývame Kvetná nedeľa, vstupujeme do poslednej časti pôstneho obdobia. Začína Veľký týždeň, v ktorom cirkev slávi tajomstvá našej spásy, ktoré uskutočnil Kristus v posledných dňoch svojho života, počnúc jeho mesiášskym vstupom do Jeruzalema, kedy zaznelo to slávnostné – Hosanna, keď Kristus slávnostne vošiel do mesta Jeruzalem ako kráľ, ale sediac na osliatku, ktoré naznačuje aj niečo iné. Pôstne obdobie pokračuje až do Zeleného štvrtku, kedy slávením večernej sv. omše, ktorá sa slávi ako pamiatka Pánovej večere, sa začína Veľkonočné trojdnie, ktoré pokračuje Veľkým piatkom - utrpením a smrťou Pána a vrcholí cez Bielu sobotu vo Veľkonočnej vigílii.
Na Kvetnú nedeľu si pripomíname Pánov vstup do Jeruzalema. Odpradávna sa táto spomienka slávi slávnostnou procesiou, v ktorej sa Boží ľud po celom svete zhromaždený v Božích chrámoch ponára do udalostí Jeruzalema a napodobňuje zvolania a gestá hebrejských ľudí, ktorí vyšli v ústrety Pánovi a nadšene volali „Hosanna“. V túto nedeľu sa slávnostným spôsobom – spevom – približujú udalosti umučenia Pána Ježiša, tzv. – Pašie.
Na Zelený štvrtok sa všetci kňazi zhromažďujú v dopoludňajších hodinách v katedrálnom chráme a spolu s vlastným biskupom spoločne slávia sv. omšu, pri ktorej biskup posväcuje oleje – olej katechumenov, krizmu a olej na pomazanie nemocných (infirmórum – ktoré sa používajú pri vysluhovaní sviatostí počas celého roka. Taktiež si kňazi v tento deň pri sv. omši spolu s biskupom a pred ním obnovujú svoje kňazské sľuby a svoje zasvätenie sa Bohu.
Večernou sv. omšou, ktorú kňazi slúžia uprostred Božieho ľudu vo svojich farnostiach, vstupujeme bezprostredne do Veľkonočného trojdnia.
Večerná sv. omša sa slávi ako pamiatka ustanovenia dvoch sviatostí – sviatosti oltárnej a sviatosti kňazstva. Dve sviatosti – ktoré bez seba nemôžu existovať. Sviatosť oltárna – ktorú môže vyslúžiť a vysluhovať jedine kňaz a takisto sviatosť kňazstva, pretože kňaz bez sviatosti oltárnej by stratil niečo zo svojej podstaty.
Sviatosť oltárna – to je dar, ktorý nám Boh zanechal uprostred tohto sveta a uprostred Božieho ľudu. Je to splnenie prísľubu Ježiša Krista – ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta. Je to zmluva, nová a večná, ktorú uzavrel Boh s nami, so svojim ľudom, tak, ako to čítame a recitujeme aj pri slovách premenenia – je to krv novej a večnej zmluvy, toto robte na moju pamiatku. Ňou si pripomíname neustále tú najväčšiu obetu – obetu Krista na kríži. Preto je sviatosť oltárna, čiže slávenie sv. omše ako obety, sprítomnenie jedinej Kristovej obety na kríži. V Eucharistii je prítomný živý Kristus medzi nami. Živý Boh, Boží Syn – kde inde sa môžem tak viditeľne stretnúť s Kristom, ako v Eucharistii.
S ňou súvisí veľmi úzko aj sviatosť kňazstva. Bez kňaza niet Eucharistie. Kristus túto moc odovzdal pri Poslednej večeri svojim apoštolom a tí ju odovzdali biskupom a kňazom. Kňaz je predovšetkým ten, ktorý vyšiel spomedzi Božieho ľudu. Práve v tento deň – na Zelený štvrtok – by si mali veriaci viac uvedomiť, aké je to naše Eucharistické spoločenstvo. Či len neustále Boh prichádza k nám v tomto spoločenstve pri slávení Eucharistie, alebo či aj spomedzi nás vychádza niekto smerom k Bohu, aby sa mu obetoval celý, úplne, do jeho služby. Myslime práve v tento deň, Zelený štvrtok, na služobníkov oltára, v zmysle Kristových slov – Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Myslím, že veľmi aktuálne slová – jednak pre celú krajinu, jednak pre materinský jazyk.
Na Veľký piatok sa neslávi po celom svete sv. omša. V tento deň si pripomíname utrpenie a smrť Pána Ježiša. Zvlášť sa uctieva kríž, ktorý je stredobodom celej Veľkopiatočnej liturgie. Nadväzuje na predchádzajúci deň Zeleného štvrtku, keď Boží ľud rozjímal o Eucharistii. Akoby sme vystupovali z večeradla, kde Kristus slávil so svojimi učeníkmi Poslednú večeru, na Kalváriu, k Pánovmu krížu a tak spolu s ním prežívali jeho umučenie a smrť, ktorú podstúpil za nás a pre nás z lásky. Tak, ako bol vztýčený Kristov kríž na Kalvárii a Kristus na ňom, tak aj kňaz počas liturgických obradov dvíha kríž pred očami všetkých do výšky a zvoláva – „Hľa, drevo kríža, na ktorom zomrel Spasiteľ sveta“. V odpovedi veriaceho ľudu „Poďte, pokloňme sa mu“ je vyjadrená tá najväčšia úcta zo strany človeka, akú môže človek dať. Sklonenie sa pred Bohom, pred Kristom. Len ten sa dokáže skloniť pred Kristom a jeho krížom, kto prekoná svoju vlastnú pýchu a uzná svoj každodenný hriech. Ak sme počas celého roka veľakrát zhrešili a to bolo nič iné, len naša ľudská pýcha, kedy sme povedali Bohu nie, v túto chvíľu, na Veľký piatok, je ten obrovský priestor, ktorý mi dáva Boh, aby som sa znovu navrátil späť, v pokore, ku krížu a k Bohu. Pretože v kríži je moja spása a cez kríž mi Boh odpustil moje hriechy.
Veľkonočné trojdnie vrcholí Bielou sobotou, kedy cirkev a Boží ľud zotrváva v rozjímaní pri Pánovom hrobe v očakávaní toho, čo bude ďalej. V očakávaní toho, čo Kristus prisľúbil a aj vykonal. V jeho zmŕtvychvstanie a v nádej nového, večného života.
Veľkonočná vigília, ktorá sa slávi vo večerných hodinách, nás vovádza do Veľkonočného tajomstva, ktorým končí všetko to pochmúrne, temné a tmavé a vchádza nové svetlo, Kristus, ktoré svieti do celého sveta. Slová, ktorými kňaz vstupuje do Božieho chrámu – „Kristus, svetlo sveta“ – oznamujú po celom svete tú najväčšiu radosť, zmysel našej viery, Kristovo zmŕtvychvstanie. Po dočítaní Božieho slova, v ktorom si pripomíname najdôležitejšie udalosti zo Starého zákona, zaznieva znova slávnostné Aleluja a obrovská radosť zo zmŕtvychvstania Krista.
Hrob je prázdny, Kristus vstal z mŕtvych. Nemožno obísť jeden fakt, ktorý je veľmi dôležitý. Pri Pánovom hrobe chýba jedna osoba, veľmi dôležitá. Boli tam jeruzalemské ženy, Mária Magdaléna, boli tam apoštoli Peter a Ján.... ale nebola tam Mária, tá, ktorá Krista sprevádzala vo všetkých dôležitých udalostiach jeho života, až pod kríž. Mária nepotrebovala byť pri hrobe, pretože vedela, verila, že hrob bude prázdny. Ale je na inom mieste, v spoločenstve apoštolov, ktorí sú ustráchaní a uzatvorení vo večeradle. Posilňuje ich vo viere a spolu s nimi zotrváva na modlitbách, až kým sa im nezjaví vzkriesený Kristus.
Toto je skutočná, silná a živá viera. Byť vždy tam, kde ide o Krista, tak ako bola ona, Mária, vytrvať až po to najťažšie, po kríž a veriť tak, ako ona verila a uverila Kristovi a Bohu.
Ja vám prajem hlboké prežitie udalostí Veľkého týždňa, zvlášť Veľkonočného trojdnia a radosť zo vzkrieseného Krista na Veľkú noc.
Stanislav Brtoš