Slovenská menšinová samospráva a Spevácky zbor Borouka v Telekgerendáši usporiadali 16. apríla už tradičné Čajové popoludnie. Na podujatí s dvesto účastníkmi panovala vynikajúca priateľská atmosféra. Prítomných v mene organizátorov privítala vedúca speváckeho zboru Melinda Čapová Mesniková. Zvlášť pozdravila notárku obce Sabinu Pribojskú, evanjelickú farárku Máriu Gajdáčovú a vedúcich miestnych občianskych organizácií. Po jej slovách nasledovalo vystúpenie zboru Borouka, žiakov miestnej Katolíckej základnej školy sv. Dominika Savio a speváckych zborov Orgována a Rosička z Békešskej Čaby, Horenka z Kétšoproňu, Ruža z Kondorošu, Nezábudky z Čorvášu a spevákov z Poľného Berinčoku. Vystupujúce súbory s obrovským úspechom predniesli kytice slovenských a maďarských piesní. Na záver kultúrneho programu obsadili javisko speváci, pred javiskom zaujali miesto citaristi a spoločne predniesli ľudové piesne, za ktoré zožali búrlivý potlesk. Čajové popoludnie skončilo pohostením vystupujúcich súborov a pozvaných hostí. Domáce gazdinky upiekli tradičné slovenské koláče, ku ktorým podávali horúci čaj.
Slováci v Telekgerendáši z roka na rok usporadúvajú túto akciu. Bola som zvedavá na ich súčasný život, preto som poprosila predsedu slovenskej samosprávy Juraja Orysčáka, aby ma informoval o aktuálnom dianí v obci. Ako povedal, slovenská menšinová samospráva bola založená v roku 1995. On stojí na jej čele už piaty rok. Pán Orysčák je aktívnym členom miestneho Slovenského klubu, Telekgerendášania ho dobre poznali, preto ho zvolili do tejto funkcie. Členkami samosprávy sú učiteľky materskej školy Erika Szatmáriová Baloghová a Edita Žigová Kóšová a sekretárka miestnej základnej školy, momentálne na materskej dovolenke, Hajnalka Kováčová. Slovenská samospráva sídli v budove kultúrneho domu, kde dostala od miestnej samosprávy samostatnú miestnosť. Zbor úzko spolupracuje so slovenskými samosprávami v okolitých obciach, najmä však s kétšopronskou a čorvášskou. Vedúci speváckeho zboru v Čorváši Kálmán Juhász bol dlhé roky aj umeleckým vedúcim zboru Borouka, ale od tohto roku Telekgerendášania nemajú prostriedky na jeho honorovanie. Juraj Orysčák je aj členom Slovenského klubu, pod krídla ktorého patrí i zbor Borouka. Zo sedemnástich členov Borouky sú trinásti členmi Slovenského klubu, čiže slovenské podujatia usporadúvajú zvyčajne spolu. Medzi ich tradičné akcie patria batôžkový bál vo februári, čajový večierok v apríli, Medzinárodný deň detí v máji a stretnutie Slovákov v septembri. Na podujatia lákajú miestnych obyvateľov prostredníctvom detí. Ako sme sa dozvedeli od pána predsedu, v materskej škole už dlhé roky prebieha vyučovanie slovenčiny a od tohto školského roku pod vedením bývalej predsedníčky miestnej slovenskej samosprávy Kataríny Šveczovej začali vyučovať slovenčinu aj v základnej škole. Slovenský volený zbor v tomto roku disponuje zatiaľ iba so základnou štátnou podporou, ale v prípade, ak uspeje v konkurzoch, bude aj naďalej podporovať slovenskú výučbu tridsiatich piatich škôlkárov a tridsiatich ôsmich žiakov základnej školy.
Andrea Szabová Mataiszová
7. máj bude v Sarvaši opäť patriť detským divadelníkom. V divadelnej sále mestského Osvetového strediska Petra Vajdu sa o 10. hodine začne XVIII. prehliadka detskej dramatickej tvorivosti Deti deťom, ktorej hlavným organizátorom je Slovenské divadlo Vertigo (SDV). Záujemcovia si v rámci dopoludňajšieho programu budú môcť pozrieť päť nových predstavení. Poobede o 14. hod. nasledujú dve predstavenia z minuloročných divadelných táborov a o 15. hod. – ako odmena vystupujúcim - moderná rozprávka z repertoáru SDV O deviatich mesiačikoch. Deň detského divadla zakončí predstavenie z divadelného tábora gymnazistov, ktoré sa začne o 18.30 hod. v Múzeu Samuela Tešedíka.
(DO)
V dňoch od 22. do 24. apríla prebiehali v Slovenskom Komlóši podujatia venované Dňu mesta. Oslavy sa začali na Námestí hrdinov kladením vencov. Moderátorka podujatia, učiteľka Marianna Bajczerová Melegová privítala prítomných slovami: - Pred 265 rokmi založili naši predkovia túto osadu. Spomínajme s úctou na tých ľudí, ktorí položili základy nášho mesta, - povedala a predniesla báseň Juraja Dolnozemského Komlóš. Po recitácii vyzvala delegácie, aby umiestnili pamätné vence k pomníku znovuosídlenia Slovenského Komlóša. Ako prví položili vence poslanci mesta na čele s primátorkou Ritou Garayovou, po nich nasledovala delegácia miestnych Slovákov na čele s predsedníčkou slovenskej samosprávy Zuzanou Laukovou. Po slávnostnom akte sa prítomní presunuli k pomníku na Lutherovej ulici, kde spomínali na slovenské rodiny, ktoré sa usadili na Dolnej zemi. Predstavitelia mesta a slovenských organizácií tu vzdali úctu našim predkom pri pomníku Došli sme – Megérkeztünk (dielo Michala Vargu a Jozefa Mihalika).
Po slávnostnom akte sa v Dome prírody konalo slávnostné zasadnutie poslaneckého zboru a slovenskej samosprávy. Slávnostný prejav predniesla primátorka mesta Rita Garayová, ktorá sa sústredila na prehľad histórie mesta a na výsledky, ktoré dosiahli v nedávnej minulosti: - Každý rok v deň sv. Juraja spomíname na našich predkov. Spomíname nielen na nich, ale aj na naše mesto a na našu minulosť. 8. januára 1746 niekoľko slovenských poddaných vyhľadalo baróna Rudňánskeho, aby uzavreli zmluvu o osídlení vtedajšej pustatiny Komlóš. Tak sa začala história Slovenského Komlóša, v ktorej determinujúcim faktorom vždy bola a je minulosť slovenskej národnosti. Spomeňme si len na naše tradície, kultúru a na presídlenie obyvateľstva. Pracovitosť a cieľavedomosť Komlóšanov viedla k tomu, že 1. novembra 1993 prezident republiky Árpád Göncz vyhlásil vtedajšiu veľkoobec za mesto, - povedala pani primátorka a oboznámila prítomných s tohoročnými plánmi poslaneckého zboru. Ako povedala, v tomto roku obnovia trhovisko a lekársku ambulanciu, vybudujú kanalizačnú sieť, postavia mládežnícku ubytovňu, ihrisko s umelým trávnikom a dokončia rekonštrukciu materskej školy na Alžbetinej ulici. V Slovenskom Komlóši každý rok udeľuje poslanecký zbor pri príležitosti Dňa mesta cenu Pro Urbe tým osobnostiam, ktoré svojou činnosťou prispeli k rozvoju mesta v oblasti spoločenského, kultúrneho či hospodárskeho života, resp. športu. Tohto roku vyznamenanie prevzal bývalý pedagóg slovenskej základnej školy, vedúci mandolínovej kapely Tremolo Pavol Karasz. Na slávnosti prevzali ceny aj deti, výhercovia rôznych súťaží, ktoré vypísal mestský úrad, slovenská a maďarská základná škola a Osvetové stredisko J. G. Tajovského. Na radosť rodičov a učiteľov žiaci slovenskej školy sa v kreslení, spievaní a v prerozprávaní textu rozprávok umiestnili medzi najlepšími. Početnými skupinami sa zapojili aj do pochôdzky miestnymi múzeami, ktorá prehĺbila ich znalosti miestnej histórie a pozoruhodností. Prvý deň osláv sa skončil literárnym večierkom herca Károlya Rékasiho.
Séria podujatí pokračovala na druhý deň súťažami konských záprahov a turnajom v stolnom tenise. Poobede v Dome prírody prebiehal krst novej dvojjazyčnej knihy Juraja Sinčoka Kultúrne hodnoty Slovenského Komlóša. Prítomných v mene organizátorov privítala primátorka mesta Rita Garayová, publikáciu hodnotila bývalá učiteľka maďarskej základnej školy, historička Ida Moťovská Udvarošová. Po nej sa ujal slova autor, bývalý učiteľ dejepisu Juraj Sinčok: - V tejto dvojjazyčnej práci sme sa snažili zoskupiť všetky známe osobnosti nášho rodiska, ktoré sa od znovuzaloženia lokality až dodnes, mimoriadne zaslúžili o náš duchovný a kultúrny rast. Sú to literáti, historici, etnografovia, umelci atď. Uvádzame mená všetkých, ktorí niečo publikovali, alebo vytvorili – bez ohľadu na ich materinský jazyk. O Slovenskom Komlóši sa zrodili početné významné diela aj od nekomlóšskych rodákov, preto by bola veľká nespravodlivosť ich z tohto diela vynechať. Pre ľahšiu orientáciu mená autorov rodom zo Slovenského Komlóša, resp. mená autorov, ktorí pôsobili na Komlóši, sú vytlačené polotučnými písmenami, ostatné mená uvádzame kurzívou. Slovenské a maďarské časti sme písali zvlášť, teda nie sú to preklady, - povedal Juraj Sinčok.
Podujatia venované Dňu mesta skončili slávnostným veľkonočným koncertom Mládežníckej dychovky v Osvetovom stredisku J. G. Tajovského.
Andrea Szabová Mataiszová
Rodina Freňovcov bola celé dve storočia v Novohrade a Gemeri významnou učiteľskou a farárskou rodinou, ktorá sa významnou mierou podieľala na vzdelávaní a duchovnom živote Slovákov. Novohradská časť rodiny pôsobila vo Veľkých Stracinách a v Pôtri, za podpory šľachtickej rodiny Čemických, ktorí boli patrónmi pôtorského evanjelického cirkevného zboru, do ktorého patrili aj evanjelici z obcí Veľké Straciny, Malé Straciny a Žihľava. Od roku 1828 až do svojej smrti roku 1833 učiteľom v Pôtri bol Martin Freňo. Vo Veľkých Stracinách v rokoch 1782 - 1808 bol učiteľom Ján Freňo a po ňom do roku 1845 jeho syn Ondrej. Jedným synom Ondreja bol Ferdinand Freňo, ktorý sa vo Veľkých Stracinách narodil 22. októbra 1814. Po vychodení základnej školy v rodisku a strednej školy v Rožňave, vyštudoval v Bratislave filozofický a teologický odbor. Potom rok pracoval ako právnik pri Ondrejovi Čajkovi v Prešove. V rokoch 1840 - 1841 absolvoval štúdium na univerzite v Jene a keď sa vrátil, stal sa vychovávateľom u Žigmunda a Karola Plachého v novohradskej Gute (teraz Galgaguta - v Maďarsku). Po vysvätení za kaplána v roku 1843 v Banskej Štiavnici ho pôtorský farár Samuel Štech povolal k sebe za kaplána. Tu po jeho boku kaplánoval do konca januára 1846. Potom bol administrátorom pôtorského cirkevného zboru do konca júna 1846, až kým pôtorský farár Samuel Štech dobrovoľne z úradu neodstúpil. Za riadneho pôtorského kazateľa bol zvolený 28. júna 1846, za prítomnosti senianskeho farára, vyslanca novohradskeho bratstva Ondreja Bodického.
Hneď na to bol uvedený do úradu a v Pôtri pôsobil do roku 1877. Tak ako jeho predkovia bol národne uvedomelým Slovákom, k čomu viedol aj svojich cirkevníkov a žiakov na vyučovaní náboženstva. Patril medzi prvých odberateľov a tiež prispievateľov do Lichardovej Domovej pokladnice a iných slovenských kníh a časopisov. Ako horlivý Slovák organizoval zbierky na Dom Matice slovenskej a v Pôtri založil jeden z prvých čitateľských spolkov na Slovensku. Pri tejto príležitosti napísal v roku 1871 do Národného hlásnika článok a zložil príležitostnú báseň o tejto udalosti.
Ferdinand Freňo (manželka Vilma Gedulyová 1830 - 1907) okrem slovenčiny a maďarčiny výborne ovládal nemčinu, latinčinu a gréčtinu. Osobnými priateľmi rodiny neboli len farárske novohradské rody Bodických, Slančíkovcov, Petianovcov, Maróthyovcov..., ale častým hosťom na fare u Freňovcov bol najmä spisovateľ Kálmán Mikszáth - Mixadt a akademický maliar, rodák z Dolných Strhár Ľudovít Kubáni, autor stoviek olejomalieb a desiatok oltárnych obrazov aj na terajšom území Maďarska. Keď sa v roku 1868 narodila dcéra veľkostracinského učiteľa Jána Hanulaya Mária, krstil ju Ferdinand Freňo a Kalmán Mikszáth (vtedy ešte Mixadt), banskoštiavnický spolužiak jej otca, bol jej krstným otcom a krstnou matkou Vilma Freňová, ktorej Mikszáth dvoril. Nakoniec manželom Márie Hanulayovej sa stal brat spisovateľky Boženy Slančíkovej - Timravy, v mladosti tiež literát Pavel Slančík, farár v Čerhátskych Šuranoch (Cserhátsurány) a Teranoch (Terény) v Maďarsku.
Ferdinand Freňo zomrel roku 1884 u svojich patrónov v Gute a pochovaný je na významnom rodinnom mieste pod lipami, na cintoríne v Pôtri.
Syn Ferdinanda Freňa Július, narodený roku 1851 v Pôtri, bol vo svojom rodisku od roku 1873 kaplánom, potom farárom, konseniorom a neskôr dlhšie seniorom novohradského seniorátu, ktorý mal vtedy 46 slovenských cirkevných zborov, z ktorých menšia časť po rozpade monarchie pripadla Maďarsku. Pokiaľ jeho otec bol považovaný za uvedomelého Slováka, on sa značne pričinil o napĺňanie uznesenia dištriktu a seniorátu z roku 1876, podľa ktorého sa okrem iného nariadilo cirkevným zborom viesť písomnosti v maďarčine, rovnako aj zavádzanie maďarčiny v zborových evanjelických školách. Mal osobný podiel na maďarizácii novohradských evanjelických zborov a škôl, čomu sa za jeho pôsobenia nevyhol ani jeho rodný pôtorský zbor. Jednu svoju dcéru Auréliu vydal za Bohuslava Slančíka, farára v Ábelovej, ďalšieho brata spisovateľky Boženy Slančíkovej - Timravy.
Ferdinand Freňo ako vplyvný evanjelický farár medzi novohradskými Slovákmi, zohral významnú úlohu pri podpore svojho priateľa, dolnostrehovského rodáka, spisovateľa Imricha Madáča (Imre Madách) pred voľbami za župného poslanca v Balašských Ďarmotách. V severnej slovenskej časti župy mu zabezpečoval medzi voličmi predvolebnú kampaň. Madáč o tom napísal, že keď ho 12. marca 1861 zvolili za župného poslanca Novohradu, chcel sa Ferdinandovi Freňovi poďakovať a odvďačiť sa mu, lebo ocenil, že bol zvolený iba zásluhou Slovákov, u ktorých agitoval tento pôtorský farár. Z toho dôvodu hneď po voľbách dal vyhotoviť medirytinu s ďakovným textom. Jeho prvá cesta z úvodného župného zasadnutia viedla nie cez Sečany (Szécsény) a Muľu, ako bol zvyknutý vracať sa domov do svojho dolnostrehovského kaštieľa, ale tentoraz kvôli Ferdinandovi Freňovi zvolil trochu horšiu, ale kratšiu cestu cez Sklabinú a Veľký Krtíš do Pôtra, aby sa osobne poďakoval pôtorskému farárovi za úspech vo voľbách a na pamiatku mu odovzdal medirytinu s nasledovným nápisom: „Na pamiatku horlivému farárovi Svätého Petra Ferdinandovi Freňovi, ktorý mňa ani na kikiríkanie kohúta nezaprel a tomu aj ja privolávam: Tu es Petrus! Madach Imre“. Podľa slov jedného z potomkov Freňovskej rodiny Eduarda Freňa, žijúceho v Budapešti, ktorého otec Ľudovít bol tam po druhej svetovej vojne prvým riaditeľom a zakladateľom slovenskej školy, by sa táto darovaná pamiatka mala nachádzať v balašskoďarmotskom múzeu.
Tento vzdialený príbuzný na pôtorskom cintoríne, ktorý každý rok navštevoval, chcel dať obnoviť a pozlátiť zvetrané nápisy na pomníkoch Freňovcov a Ferdinandovi Freňovi pridať aj jeden z výrokov tohto národne uvedomelého slovenského farára. Eduardom Freňom pripravený citát bol jedným z viacerých výrokov tohto ľudom obľúbeného farára: „Ja som už spoznal trýzeň smädu, chcem preto vyhĺbiť studničku, z ktorej by mohol piť aj iný“. Žiaľ, Eduardovi Freňovi sa tento zámer nepodarilo splniť, lebo 15. decembra 2010 v Budapešti umrel.
Prvú marcovú sobotu sa v Slovenskom Komlóši stretli tri generácie príbuzenstva s priezviskom Chlebnický. Boli to potomkovia dvoch bratrancov: Štefana Chlebnického, bývalého roľníka a zvonára komlóšskej evanjelickej cirkvi, a Jána Chlebnického, tiež roľníka a príležitostného nádenníka. Títo naši starí otcovia opatrovali veľmi intenzívne príbuzenské a priateľské vzťahy, po celý život sa navzájom navštevovali. Keďže generácia našich otcov žila v najťažších rokoch 20. storočia (medzivojnové časy, druhá svetová vojna, povojnové pohnuté roky a desaťročia), tešila sa, ak vedela uživiť svoju rodinu. V období prudkého rozkladu slovenských etnických kolektívov v Maďarsku sa ďalej oslabovali príbuzenské vzťahy, čo sa prejavilo aj na vtedajšej najstaršej generácii, generácii šesťdesiatnikov a sedemdesiatnikov, nehovoriac o našich deťoch a vnukoch.
V takejto situácii prišla s výborným nápadom Anna Molnárová, rodená Chlebnická, aby sa naše príbuzenstvo občas stretávalo, opatrovalo príbuzenské vzťahy podobne ako to robili naši starí otcovia, aby sa ich a naši potomkovia aj osobne spoznávali. Hoci toto posledné očakávanie sa na stretnutí prejavilo len ako idea, túžba do budúcnosti.
Zo strany starého otca – zvonára jeho deti – Štefan, Mária, Ján a Alžbeta – boli na stretnutí zastúpené potomkami. Za Štefana manželkou nebohého syna Štefana, jeho dcérou Erikou s manželom a ich synom; za Jána Jánom mladším s manželkou, synom tiež Jánom a jeho dcérou Kristou a dcérou Agnešou; tiež za Jána manželkou nebohého Štefana s dcérou Máriou a jej manželom.
Druhý starý otec bol otcom početnejšej rodiny – detí Jána, Štefana, Márie, Zuzany, Michala, Juraja a Anny. Na stretnutí túto vetvu zastupovali tiež len potomkovia. Dcéry Michala, organizátorka stretnutia Anna (Molnárová), Mária (Moťovská), Zuzana (Venerčanová) a Alžbeta (Farkašová) a Jurajov syn tiež Juraj s manželkou. Jedna časť potomstva, ktorá sa v rámci výmeny obyvateľstva medzi Maďarskom a Československom v rokoch 1946-48 presídlila, žije na Slovensku.
Predkovia a potomkovia dvoch bratrancov Chlebnických boli a sú v Slovenskom Komlóši známi ako čestní a pracovití ľudia. Z mladší generácií vzišli známi slovenskí kultúrnici, tanečníci a divadelníci, slovenskí pedagógovia, aktivisti a organizátori slovenského života nielen v rodnej osade. O tom, o deťoch a vnúčatách a ďalších iných veciach prebiehal rozhovor účastníkov stretnutia. Poprezerali sme si staršie i novšie rodinné fotografie. Po chutnom typickom sviatočnom komlóšskom obede nasledovala stručná, ale poučná „populárnovedecká prednáška“ bývalého spolupracovníka Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Jána Chlebnického o priezvisku Chlebnický, ktorá vychádzala z poznatkov monografického diela Jozefa Mlynarčíka a kolektívu Chlebnice v premenách času.
Podľa historických prameňov novodobá Orava je obývaná asi od 7. storočia nášho letopočtu. Jej obyvatelia boli Slovania, predkovia Slovákov. Prvé písomné pamiatky o nej pochádzajú z 13. storočia, keď uhorský panovník Ondrej II. dáva majetky a udeľuje výsady svojim prívržencom. Písomné správy máme aj o Oravskom zámku, ktorý je obranným, hospodárskym a obchodným centrom severnej časti bývalého kráľovského Uhorska. V povodí rieky Oravy vtedy už jestvujú osady, obyvatelia ktorých sa zaoberajú poľnohospodárstvom, chovom dobytka a rôznymi remeslami. Ich úlohou ako poddaných je zásobovanie panstva potrebnými produktami. V roku 1474 valasi, pastieri oviec, prosia Mateja Korvína o potvrdenie svojich výsad. Totiž dovtedy neboli nikým nútení odvádzať dane, so svojimi stádami mohli voľne vandrovať a mali aj svojho vodcu, ktorý sa menoval škultét, šoltýs, neskôr richtár. Ich povinnosťou bolo strážiť obchodné cesty a hranice s poľským kráľovstvom.
Zaľudňovanie Oravy sa uskutočňovalo vo viacerých vlnách. Najskôr boli kolonizované ľahko prístupné územia, vhodné aj pre poľné hospodárenie, neskoršie aj vyššie položené menej úrodné vysokohorské oblasti. Práve s týmto súvisí valaská kolonizácia Oravy, čiže objavenie sa valachov, pastierov oviec a kôz, v týchto priestoroch, teda aj na území dnešných Chlebníc. Pôvodne pastiermi oviec boli Vlachovia - Rumuni a Rusíni, neskoršie aj slovenské obyvateľstvo vysokohorských oblastí.
Dnešný chotár Chlebníc začali využívať slovenskí pastieri pochádzajúci z Liptova. Svoje stáda pásavali na vysokohorských lúkach od jari do začiatku zimy, keď tam aj bývali spolu s dobytkom v dočasných stavbách, kolibách, a na zimu sa vracali do svojich stálych príbytkov do okolitých osád.
Prvýkrát sa v písomných dokumentoch Chlebnice ako valaská osada spomínajú v roku 1554 pod názvom Chlewnica. Pomenovanie poukazuje na dočasné stavby pre dobytok, na koliby a chlievy. Neskoršie dostáva meno Chlebnice (Chlebnyicz). Nový názov sa skladá z dvoch slov: chleb (chlieb) a nic (nič), čo sa vysvetľuje na základe ústneho podania tým, že keď zemepán dal za úlohu svojim úradníkom spísať Chlebničanov, panovala tam taká chudoba, že tí im nevedeli dať jesť ani chlieb.
Osada Chlebnice bola založená v roku 1556. Patrila, ako aj celá Oravská župa, rodine Thurzovcov. V období reformácie (od konca 16. storočia) Thurzovci prijali novú protestantskú vieru, a tým na základe princípu „čia zem, toho náboženstvo“ sa stali protestantmi aj ich poddaní. Následkom protireformácie (od polovice 17. storočia) osada sa znova stala a dodnes je katolíckou.
V roku 1604 je chotár obce rozdelený na 9 častí. Súpis na prvom mieste spomína šoltýske zeme, ktoré sú najväčšie a najúrodnejšie. Nie náhodou, veď tie patria šoltýsom. Šoltýs – to je zakladateľ obce, jej predstavený, sprostredkovateľ medzi zemepánom a osadníkmi, má určitú súdnu právomoc a právnu moc, pričom richtárstvo sa dedí z otca na syna (do roku 1690, potom sa šoltýsi, richtári volili) a je prísediacim valaského súdu pastierskych osád.
V dávnej minulosti ľudia mali len jedno, a to krstné meno. Neskoršie, aby ich bolo možné rozlišovať, dostávali aj druhé, takzvané prímeno, z ktorých časom vznikli priezviská. Priezviská vznikali rôznym spôsobom. Ich triedenie robíme na základe štúdie Milana Majtána O slovenských priezviskách. Najčastejšie sú priezviská tvorené z krstných mien (napr. Adamík, Fero, Janiš, Gregor, Pavlík, Tomka) a priezviská odvodené od rôznych zamestnaní (Čižmár, Kováčik, Mlynár, Šuster a podobne). Omnoho menej je priezvisk príbuzenského pôvodu (Zaťko, Synčok, Kmeť – ako hlava rodiny, Svák – manžel sestry otca alebo matky) a tiež i mien so spoločenským zaradením (Zeman, Seljak, Šoltés – richtár, Farár).
Priezvisk označujúcich pôvod je tiež veľa. Do tejto skupiny patria obyvateľské mená (napr. Komlóšan, Čaban) a priezviská odvodené od názvov predchádzajúcich alebo dočasných osád (Lehotský, Moťovský). Meno Chlebnický poukazuje tiež na bydlisko, ale nie na predchádzajúce alebo dočasné, ale na pôvodné; podobne ako v prípade zemanov na sídlo rodu alebo na sídlo rodového majetku. Síce aj v tomto prípade sa jedná o šoltýsky majetok, o richtársku roľu, o zakladateľa osady, paralelne aj o úrad, ktorý sa dedil z pokolenia na pokolenie a o súdnu právomoc a právnu moc. Neznamená to také vysoké spoločenské postavenie, aké malo zemianstvo, ale bolo vyššie, ako postavenie človeka pochádzajúceho napr. z Chlebníc, ktorého priezvisko bude Chlebničan. Tiež na pôvod poukazujú priezviská odvodené z mien krajov (Oravec, Lipták, Spišiak a podobne), ako aj od mien národov (napr. Poliak, Rusnák, Uhrín, Nemčok).
Ľudia dostávali priezviská aj na základe svojich vlastností (napr. človeka čiernej pleti či čiernych vlasov pomenovali vlastným podstatným menom Havran; podobné priezviská sú napr. Bielik, Červenák, Karkuš a ďalšie). Tiež na základe vlastností mohli byť ľudia označovaní pomenovaniami zvierat (Medveď, Vlčko, Farkaš, Košút – vykastrovaný cap, Kančok), vtákov (Hrdlička, Kukučka, Sokol), rýb (Karas), hmyzu (Bobák, Bogár), rastlín a ich plodov (Lopúch, Hraško), nástrojov (Riečica), jedál (Haluška, Kyseľ), odevov (Kabát) a pod.
V písomných pamiatkach priezvisko Chlebnický sa prvýkrát spomína v roku 1575. Ján z Chlebníc, teda Chlebnický, „spolu s Jánom Malatinským z Malatinej, Stanislavom Zázrivským zo Zázrivej... Balkom z Ústia...“ ako prísediaci súdu valašských osád zastupuje chlebnických valachov, pastierov oviec. (Prezentované citáty sú z publikácie Jozefa Mlynarčíka a kolektívu Chlebnice v premenách času.) „Prvým známym richtárom je Ján Ončo-Chlebnický, šoltýs z konca 16. storočia.“ „Z urbára roku 1626 sa dozvedáme, že v obci bolo na šoltýskom grunte viacej užívateľov a všetci boli uvedení ako šoltýsi, a to Ondrej Marek, Ondrej Ončo, Ondro starší Chlebnický, Mišo Dula, Krizo Ihnattko, Mikuláš Muka, Mikuláš Kajfas, Juro Cepík... nie je však celkom jasné, ktorý z nich bol poverený správou obce, pretože predtým šoltýs, ktorý obec spravoval, mal prímenie ku krstnému menu len názov obce – v tomto prípade to mohol byť Ondro starší Chlebnický. Ostatní šoltýsi boli nápomocní...“
Richard Marsina – Michal Kušík v práci Urbáre feudálnych panstiev na str. 221 o tej istej veci citujú nasledovne: „...šoltýsi spolovice Ondrej Marek, Ondrej Ončo, Ondro starší Chlebnický... sedia na dvu lanech sedlackych... Ze zbroju povstati, zámek opravovati, dary daruvati, desátek od ovec dávati, od šindeluv také desátek vybírati a na zámek dodávati jsú povinní...“
„...Roku 1677 v urbári je ako richtár obce uvedený Ján Okarený alias (inak, nazývaný) Chlebnický...“
„...Už z urbára roku 1681 vyplýva, že chlebnický šoltýs Ján Staren, tiež nazývaný Chlebnický (ten sa s celou rodinou vysťahoval už roku 1716 do Debrecína, spolu s dvanástimi spoločníkmi platili minimálne poplatky, štyria z nich sa podieľali na správe obce...“
Ján z Chlebníc, Ján Ončo Chlebnický, Ondro starší Chlebnický, Ján Okarený alias Chlebnický a Ján Staren, tiež nazývaný Chlebnický – všetci boli nejakým spôsobom predstaviteľmi, šoltýsmi (richtármi) valaskej osady Chlebnice. Je ale otázne, či všetci pochádzali z toho istého rodu, alebo len zastupovaním daného úradu dostávali svoje prímeno, ktoré sa stalo ich priezviskom.
Obyvateľstvo Chlebníc z času na čas z rôznych príčin bolo nútené opúšťať osadu. Hlavnou príčinou bolo, že počet obyvateľov rástol a chudobný chotár obce už nevedel uživiť ľudí. Pritom osadu stíhali rôzne pohromy: začiatkom 17. storočia vojenské udalosti (Bočkayovo povstanie), neúrodné roky 1715 a 1716, morové epidémie, požiare a pod.
„V rokoch 1604-1605 bola obec dvakrát vypálená Bočkayovými hajdúchmi...
...Koncom júna 1716 napadol sneh a zničil celú úrodu na poli, ľudia hladovali...
...V rokoch 1716-1720 sa z obce odsťahovalo vyše 90 ľudí, zväčša do oblasti Debrecína a na južné územia, tzv. vojenskú hranicu, kde sa osadzovali voľné zeme, ktoré predtým opustili turecké vojská...
...Roku 1784 vyhorela celá obec a vtedy ju natrvalo opustilo 43 gazdov aj so svojimi rodinami. Sťahovali sa do okolia Debrecína, kde už predtým žili niektorí obyvatelia Chlebníc...“
Autor monografie Chlebníc uvádza aj ďalšie vysťahovalecké vlny: do okolia Kečkemétu, Földváru (Dunaföldvár?). Pozoruhodná je aj jeho nasledujúca myšlienka: „Rekatolizácia v samotných Chlebniciach trvala pomerne dlho a ešte roku 1717 sa jednotlivci pod vplyvom reformácie z Chlebníc vysťahovali.“
Sumarizujúc tému odchodu poddaných z Chlebníc citujeme ešte ďalšiu myšlienku Mlynarčíka:
„Populačný tlak však zmenšoval výmeru pôdy na jednu rodinu, a tak v priebehu 18. storočia obec postupne vo viacerých vlnách opustilo vyše 300 obyvateľov...“
Kde žijú dnes ich potomkovia, to je veľká záhada. Možno po nich pátrať v rôznych spisoch. Ale či tie sledujú ich vandrovanie, napr. od Oravy až po Slavónsko, to je ďalšia záhada. Pritom utekajúci poddaní, aby ich vlastný zemepán nenašiel, menili svoje priezviská. Jedným z východísk pátrania môže byť zoznam mien v Chlebniciach z roku 1700. Vtedy najviac používané priezviská, ktoré sa v súčasnosti vyskytujú v slovenských osadách Békešskej župy, boli tieto: Ľuptovec (Lipták), Balko, Chlebnický, Blaho, Marko, Petrini (Petrina?), Sopko (Sopka?) a Poliak. Predtým a potom na rôznych zemiach, tak i na šoltýskych, užívateľmi pôdy boli Chlebničania s ďalšími priezviskami. Napríklad: Danko, Czappo (Czap?), Duba, Hayduch (Hajdúch?), Lacko, Spišiak, Mlynár, Badín, Šutta (Šuta?), Čižmár, Hudec, Janík, Štrbka, Mucha, Škrabala (Škrabák?), Kováč, Pavlíček (Pavlík?), Vlk (Farkaš?), Krnáč, Gajdoš (Gajdáč?), Belko, Šoltés. Nehovoriac o priezviskách, ktoré mali aj niektorí z príbuzných rodiny Chlebnických, ako Muka (Múka?) a Ihnattko (Ihnátik?).
Kde všade mohli žiť a môžu žiť okrem Chlebníc a Slovenského Komlóša Chlebnickovci, na to poukazujú niektoré doteraz vypátrané dokumenty.
1. V oravskej osade Babín - Joan Chlebnický, na základe súpisu Árva megye összeírása, 1715;
2. v Balašských Ďarmotách - Thomas Chlebniczký, poddaný na 1/4 usadlosti, Nógrád Megyei Levéltár, 1784;
3. neďaleko Balašských Ďarmôt v osade Patvarc (Potvorce) aj v súčasnosti žijú Klebniczkovci, ale katolíckeho vierovyznania a už nehovoria po slovensky;
4. na základe diela Jaroslava Miklovica Stará Pazova 1769-1794 v roku 1771 do Pazovy prichádza nová, väčšia skupina osadlíkov, Slovákov z Malého Kereša (Kiskőrös), medzi nimi Martin Chlebnický.
„Rodina Martina Chlebnického do Pazovy sa prisťahovala z Kiskőrösa roku 1771. V súpise z roku 1773 je zapísaná v č. 123. Dostala 14,5 jutra pôdy. Bola 5-členná (ide tu o dvoch bratov). Hlava rodiny Martin Chlebnický, 41-ročný; Jano, 6-ročný; Andrej, 39-ročný (v súpise z roku 1774 sa viac nejaví). V rodine boli dve vydaté ženské osoby. Martin Chlebnický († 22. 12. 1780) s manželkou Evou mali nasledovné deti: syna Jána; syna Ďura, nar. 10. 04. 1773; dcéru Annu, nar. 19. 05. 1775 († 30. 06. 1779); dcéru Alžbetu, nar. 21. 06. 1778. O tejto rodine nemáme ďalšie údaje.“
5. Priezvisko Chlebnický sa v Slovenskom Komlóši prvýkrát nachádza v matrike krstených evanjelickej cirkvi v roku 1805. Táto rodina sa tu rozrastala a pravdepodobne rozšírila aj do okolitých Slovákmi obývaných osád, ako je napr. Veľký Bánhedeš, odkiaľ som mal na čabianskom slovenskom gymnáziu spolužiačku Magdalénu Chlebniczkú. Jedna časť príbuzenstva sa v rámci výmeny obyvateľstva medzi Maďarskou a Československou republikou v rokoch 1946-48 presídlila na Slovensko, napr. do Dolných Salíb.
Na záver „dlhého putovania“ rodiny Chlebnických by som sa rád vrátil k vyššie uvedenému zoznamu priezvisk chlebnických rodín a k tvrdeniu autora monografie Chlebníc, podľa ktorého veľká časť obyvateľstva osady našla svoj nový domov okrem iného aj v okolí Debrecína. Spomínané mená sú skôr príznačné pre slovenské osady Békešskej župy, než pre župu Hajdú-Bihar. Ale aj to je možné, že rodina Chlebnických sa cez Malý Kereš a Starú Pazovu dostala do Slovenského Komlóša a tu „má hniezdo“ svojho rodu.
Ján Chlebnický
Slovenské pedagogické metodické centrum Celoštátnej slovenskej samosprávy (SPMC CSS) v apríli zorganizovalo konferenciu pre našich pedagógov pod názvom Naše národnostné školstvo v roku 2011.
Trojdňové stretnutie sa uskutočnilo v prekrásnom prostredí na Slovensku, v Častej-Papierničke. Prvý deň sme navštívili sídlo Národnej rady SR. Tu sme si pozreli štátnu pečať, ústavu a štátnu vlajku, ktoré sú vystavené v hale budovy. Pozreli sme si aj rokovaciu sálu a vyskúšali sme si kreslá slovenských poslancov.
V sobotu, 16. apríla, po slávnostnom otvorení konferencie, na ktorom sa zúčastnil aj predseda CSS Ján Fuzik, sa konali prednášky. Ako prvý vystúpil vedúci národnostného oddelenia Ministerstva národných zdrojov Štefan Kraslán, ktorý hovoril o doteraz známych zmenách týkajúcich sa národnostného školstva a školského zákona. Je veľmi smutné, ako o tom hovorila riaditeľka Slovenskej školy v Sarvaši Zuzana Medveďová, že do prípravy nového školského zákona nie sú zapojení naši experti. Predseda Výchovno-vzdelávacieho výboru Celoštátnej slovenskej samosprávy (VVV CSS) Michal Lásik vo svojej prednáške hovoril o situácii na Dolnej zemi, kde niektoré naše školy pravdepodobne preberie cirkev a sú obavy, že nový prevádzkovateľ zmení počet vyučovacích hodín slovenského jazyka. Zdôraznil, že v tomto procese majú istú zodpovednosť a právomoc miestne slovenské samosprávy. M. Lásik hovoril aj o dávnom probléme, že do slovenských stredných škôl sa hlási málo žiakov z našich základných škôl. Taktiež spomenul učebnice, z ktorých treba niektoré obnoviť a prepracovať z obsahovej stránky, napr. zemepis. Riaditeľka Slovenského pedagogického metodického centra CSS Mária Czégényová nás oboznámila s činnosťou centra a s plánmi na rok 2011. Odovzdala nám zborník, v ktorom sú uvedené všetky naše predškolské a školské inštitúcie, v ktorých sa nejakou formou vyučuje slovenský jazyk. Po prestávke riaditeľka slovenskej školy v Békešskej Čabe Edita Pečeňová nám predstavila publikáciu metodického centra, najnovšie číslo Slovenčinára, ktoré je už po tretíkrát medzinárodné. Konštatovala, že asimilácia ako taká sa prejavuje aj v okolitých Slovákmi obývaných krajinách. Jedna z možností, ako spomaliť tento jav, je motivovanie talentovaných žiakov, ktorí sa neskôr môžu stať nositeľmi a šíriteľmi našej kultúry. U nás v Maďarsku slúži tomuto cieľu Program pre nadaných. Školská referentka CSS Erika Lázárová nám predstavila plán letných aktivít na Slovensku, ktoré sú podporované Ministerstvom školstva SR. V tomto roku sa dostali do popredia skôr športové tábory, ale nechýbajú ani jazykové pre deti i pre pedagógov.
Popoludnie patrilo praktickým aktivitám. V troch skupinách sme pracovali podľa toho, kto pracuje v národnostných škôlkach, kto na nižšom a kto na vyššom stupni základných škôl. S prvou skupinou sa zaoberala vedúca odbornej pracovnej skupiny materskej školy v Békešskej Čabe Csilla Cséfaiová Eperjesiová. Pedagógovia nižšieho stupňa sa mohli zoznámiť s niektorými metódami dramatickej výchovy pod vedením lektorky Univerzity Konštantína Filozofa z Nitry Dany Kolárovej. Naši slovenčinári dobre poznajú profesorky PhDr. Ivetu Andorovú a PhDr. Máriu Vrábelovú z Ústavu jazykovej a odbornej prípravy (ÚJOP), veď s nimi sme sa stretli aj na minuloročných doškoľovaniach v Budapešti a v Sarvaši. Aj tento krát sme sa zoznámili s novými metódami vyučovania slovenčiny ako cudzieho jazyka.
Samozrejme, aj večer, po celodňovej konferencii, sme mali o čom diskutovať s kolegami, s ktorými sa stretávame zvyčajne len pri takýchto príležitostiach. Tretí deň stretnutia sme sa vybrali do múzea na hrade Červený kameň, kde sme získali prehľad o vzdelávacom programe Múzeá pre školy.
Erika Zemenová Palečková
Nášmu básnikovi Alexandrovi Kormošovi zablahoželali pri príležitosti 70. narodenín aj Slováci v Békešskej Čabe a Segedíne.
V békeščabianskom Dome slovenskej kultúry pripravili pre A. Kormoša milý program. Hosťa privítal predseda ČOS Michal Lásik. Ako povedal, A. Kormoš patrí ku generácii básnikov a spisovateľov, ktorá po štvrťstoročnom literárnom neme v 60. a hlavne 70. rokoch veľmi citlivo reagovala na zrýchľujúce sa odnárodňovanie a stratu materinského jazyka. Čiastočne ju tvoria dedičia generácie ľudových pismákov, básnikov, lebo aj oni s takou istou vehemenciou, oddanosťou spoznali zmysel svojho poslania: zachrániť existenčne ohrozenú slovenskú národnosť, predovšetkým jej materinský jazyk. Podľa M. Lásika v poézii A. Kormoša je menšinový aspekt jeho odkazu vsadený do širšieho historicko-spoločenského kontextu. Vo svojej poézii chápe a poníma svet v širokých súvislostiach, súradniciach. „Pre jeho lyriku je charakteristické vytrvalé hľadanie základných ľudských hodnôt, ako sú pravda, krása a zároveň pranierovanie nerestí, chýb, nedostatkov jednotlivcov a spoločnosti. Táto kritika je vyjadrená občas až neúprosným sarkazmom a humorom,“ povedal M. Lásik.
Po milej oslave v Békešskej Čabe A. Kormoš sa vybral do ďalšieho dolnozemského slovenského mesta, do sídla Čongrádskej župy, kam ho pozvali členovia Spolku segedínskych Slovákov. Ako nás informoval predseda spolku Ján Benčík, skupinka segedínskych Slovákov rozšírená o pracovníkov a poslucháčov Katedry slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty Gyulu Juhásza Segedínskej univerzity pozdravila poeta jeho vlastnými básňami. Diela A. Kormoša recitovali nielen študenti, ale aj členovia spolku. Podujatie poctil svojou prítomnosťou aj rektor Academie Rerum Civilium - Vysokej školy politických a spoločenských vied v Kolíne Jan Liďák, ktorý sa tešil, že sa mohol zúčastniť na tomto večierku.
Snáď najmilšie prekvapenie pripravili jubilantovi žiaci nedeľnej školy, ktorí zahrali pilíšske ľudové piesne. Oliver Pál hral na violončele, Éden Varga na husliach a Laura Anna Benčíková na gitare. Po kultúrnom programe nasledovala beseda o súčasnej situácii našej národnosti, v ktorej sa segedínski Slováci mohli presvedčiť o kritickom a skeptickom postoji A. Kormoša. Vedúca slovenskej katedry Katarína Maruzsová Šebová ho vyzvala, aby nebol natoľko skeptický, veď okolo neho sedia jeho čitatelia, poslucháči VŠ. „Na podujatie prišiel aj básnikov priateľ Juraj Dolnozemský, ktorý zarecitoval svoju báseň Tsunami a daroval jubilantovi jeden exemplár zo svojej zbierky písomností: evanjelické pašie z konca 19. storočia,“ povedal J. Benčík. Na záver organizátori odovzdali jubilantovi veľkú tortu so sedemdesiatkou, avšak si zavtipkovali, že je agentom 07. Takže pozor, legendárny britský agent je medzi nami!
Alexandra Kormoša oslavovali v ten týždeň aj v slovenskom magazíne MTV Domovina, slovenskom vysielaní Maďarského rozhlasu V materinskom jazyku, ba predstavili ho aj v maďarskej relácii MTV o národnostiach Együtt (Spolu).
(ef)
Na prvom riadnom Valnom zhromaždení Celoštátnej slovenskej samosprávy v marci t. r. poslanci rozhodli o založení dvoch nových odborných výborov. Jeden má na starosti styky s mladšou generáciou a druhý je náboženský. Hoci problematika konfesií nikdy nebola macošskou témou v najvyššom volebnom zbore Slovákov v Maďarsku, predsa prvýkrát máme samostatný náboženský výbor. Jeho predsedom sa stal Tibor Mótyán a členkami Anna Bačkaiová a Ildika Klauszová Fúziková. Prvé riadne zasadnutie výboru sa uskutočnilo 26. apríla v sídle CSS. Členovia na ňom pripomienkovali finančnú uzávierku CSS a jej inštitúcií, prerokovali návrh plánu činnosti výboru na tento rok a štatút výboru.
Na zasadnutí bol prítomný aj predseda CSS Ján Fuzik a jeho zástupca Ondrej Csaba Aszódi, ktorí dávali dobré rady členom výboru. Do ročného plánu práce zaradili také aktivity, ktoré síce mali aj doteraz stále miesto v kalendári podujatí CSS, ale doteraz na ne nedohliadal odborný výbor. Taký je napríklad biblický tábor, ktorý sa tento rok uskutoční v dňoch 7. až 13. augusta vo Svätom Jure, alebo tradičná púť slovenských veriacich na Slovensko, v tomto roku v dňoch 25. až 27. augusta do Marianky a Šaštína, alebo 17. septembra stretnutie cirkevných speváckych zborov vo Fizéri. Okrem tradičných podujatí chcú členovia výboru vytvoriť užšiu spoluprácu s jednotlivými cirkvami, v záujme čoho požiadali predsedu CSS, aby sa písomne obrátil na biskupov jednotlivých cirkví so žiadosťou o stretnutie. Na týchto stretnutiach by sa malo hovoriť o nedoriešenej pastorácii v materinskom jazyku, ako aj o tom, akou formou by sa dalo vyriešiť zavedenie slovenských biblických hodín v sarvašskej škole, alebo zabezpečiť povolenie pre tri slovenské osady v Zemplíne, kde žijú veriaci grécko-katolíckeho vierovyznania, aby im mohol slúžiť sväté omše farár zo Slovenska. V diskusii vysvitlo, že v blízkosti Budapešti sú dve osady, ktoré majú slovenské korene, zväčša ich obývajú katolíci a istý čas nemajú vlastného farára. Nadhodila sa možnosť požiadať Konferenciu biskupov Maďarska o vyslanie kňaza na farnosť v Ečeri alebo Santove, ktorý by vykonával slovenskú pastoráciu v okolitých slovenských katolíckych obciach a v hlavnom meste. O. Aszódi informoval o tom, že po vydarenom Slovenskom dni Vacovskej diecézy vacovský biskup Miklós Beer nástojí na tom, aby sa podobné podujatie pre slovenských veriacich uskutočnilo aj v tomto roku. Preto sa rozhodli, že začiatkom októbra usporiadajú o niečo skromnejší slovenský deň. Pre evanjelických veriacich v okolí hlavného mesta plánujú usporiadať slovenský deň 3. septembra v Albertirši.
Po podrobnom prerokovaní programu členovia schválili štatút nového výboru. Schválili aj finančnú uzávierku CSS a jej inštitúcií za rok 2010, o ktorých ich informovala účtovníčka Marta Feketeová. Zároveň sa zhodli v tom, že úrad CCS by mal aspoň v jednom exemplári predplatiť slovenskú cirkevnú tlač a dôležitejšie publikácie pre potreby veriacich.
(ef)
Začiatkom apríla odcestovala na Slovensko 30-členná delegácia Slovenského klubu v Békešskej Čabe a Ľudového speváckeho zboru Orgován vedená predsedníčkou klubu Alžbetou Ančinovou. Autorka týchto riadkov sa na trojdňovom programe zúčastnila ako vedúca speváckeho zboru.
Prvou zastávkou na našej ceste bolo mesto Komárno. Podľa programu, ktorý zostavil manažér dychovej kapely Veselica z Komárna István Fülöp, sme najprv navštívili komárňanskú pobočku Matice slovenskej. Tu sa naskytla príležitosť, aby som zberateľke ľudových piesní Eve Kerepeczkej slávnostne odovzdala niekoľko exemplárov novej zbierky ľudových piesní, ktoré ona zozbierala v kruhu repatriantov žijúcich v Komárne. V Klapkovom hostinci sme sa stretli s bývalými Čabanmi, ktorí sa v r. 1947 presídlili do Komárna. Stretli sa tu 70-, 80-roční ľudia, ktorí sa nevideli od detstva. Mali sa o čom zhovárať! Našu delegáciu privítali aj na radnici, vo veľkej sále, kde náš spevokol zaspieval jednu slovenskú a jednu maďarskú ľudovú pieseň. Viceprimátori mesta Tamás Novák a Béla Szabó rokovali s vedúcimi našej delegácie o možnostiach ďalšieho rozvíjania stykov medzi Slovákmi žijúcimi v Békešskej Čabe a Komárne.
Nasledujúca zastávka bola v Nitre. Dom slovenskej kultúry v Békešskej Čabe má viac ako 10-ročné styky s Kultúrnym centrom v Nitre. Vďaka tomu nás v najstaršom slovenskom meste privítali osvetárky na dôchodku Irena Števková a Oľga Čákayová. Stretli sme sa s nimi v Seniorcentre, kde nás pohostili členovia Folklórnej skupiny Senior.
Nasledujúci deň sme si pozreli Nitriansky hrad, ktorý bol postavený na mieste mohutného slovanského hradiska, sídla nitrianskych kniežat a veľkomoravských panovníkov. Zaujímavosti nám počas prehliadky priblížil bývalý primátor Nitry, architekt Vladimír Libant. Pred odchodom z Nitry sme sa zúčastnili na bohoslužbách, ktoré slúžil kňaz evanjelického zboru Ivan Eľko. Náš spevokol v modernom kostole zaspieval piesne z Tranoscia, čomu sa nitrianski veriaci veľmi tešili.
Najsevernejšou zastávkou na našom výlete bola obec Zbehy. Starosta obce Ivan Habiňák a riaditeľka základnej školy Ružena Špaňová nás privítali v budove miestnej školy tradične chlebom a soľou. Deti nám predviedli krátky kultúrny program. Večer nás pohostili členovia 15-ročného folklórneho súboru Zbežanka, kým náš spevácky zbor pozdravil jubilujúci súbor čabianskymi a nitrianskymi piesňami.
Posledný, tretí deň sme zavítali do Nových Zámkov. Tu nás v budove Matice slovenskej čakali dcéra známeho dramatika čabianskeho pôvodu Jána Gerčiho Alžbeta Druganová, jej syn a vnuk, ako aj príbuzní niektorých čabianskych rodín. Na stretnutí Spevácky zbor Orgován a Piroška Vargová na počesť dramatika a jeho potomkov zaspievali, resp. zarecitovali tri básne Jána Gerčiho. Aj tu sa stretli členovia roztrhaných rodín, ktorí so slzami v očiach spomínali na svoje spoločné rodisko, Békešskú Čabu, na priateľov a známych. „Či žijú ešte...?“ Rozlúčili sme sa v nádeji, že sa o rok – alebo ešte skôr – zase stretneme.
Na moju otázku, prečo nazvala organizátorka tento výlet misijnou púťou, Alžbeta Ančinová odpovedala: „Vyhľadali sme tie lokality a tie osobnosti, s ktorými má naše mesto tradičné styky. Podľa mňa je dôležité udržovať staré kontakty, pomocou ktorých si môžeme navzájom pomáhať a usporadúvať spoločné programy s materskou krajinou. Aj na tomto výlete sme prostredníctvom starých stykov spoznali nových priateľov. Druhou našou misijnou úlohou bolo ukázať, že v Békešskej Čabe ešte žijú Slováci, ktorí si zachovali slovenskú kultúru. Asi sa nám to podarilo. Všade nás vítali sa radosťou a láskou, ako krajanov -Slovákov, žijúcich ďaleko od Slovenska, na Dolnej zemi.“
Alžbeta Ančinová mi o svojich ďalších plánoch prezradila, že 15. mája plánujú vyhľadať prastarú slovenskú obec Litavu, z ktorej sa presťahovali na Čabu prvé katolícke rodiny.
Ildika Očovská
Je zvykom, že na Kvetnú nedeľu mladé dievčatá oblečené v miestnom slovenskom kroji v spolupráci s miestnou slovenskou samosprávou navštívia najstaršie babičky v dedinskej časti mesta a veršíkmi ich pozdravia s príchodom jari, zaželajú im krásne prežitie celého roku. Verš znie:
Bucte, babičky, veselé, šak vám to letečko neseme,
dajte nám vajíčko jedno, lebo dve,
šak vám to Pánbiček požehne.
Za tento verš dievčatá kedysi dostávali surové vajíčka, ktoré nasledujúci týždeň uvarili, zafarbili a na Veľkonočný pondelok dávali šibačom. U nás bolo zvykom dievčatá na Veľkú noc vyšibať korbáčom upleteným z 8 alebo 9 prútikov z mladej vŕby. Korbáče plietli chlapcom dedkovia v predvečer Veľkonočnej nedele. Chlapci s nimi v pondelok chodili po dedine do domov, kde mali dievčatá. Samozrejme, šibali aj ich mamy a staré mamy, pričom vraveli nasledovný verš:
Šibi ryby, mastné ryby, pat koláčkú za šibačku,
kázal kadlec aj kadlečka, abis dala dve vajíčka,
ešte k temu kus koláčka,
kus , kus, kus, ako čérna, bílá hus.
Po skončení šibania im na koniec korbáča zaviazalo dievča tenkú stužku ako dar za šibačku. Na večer mali chlapci na korbáči pestrú paletu stužiek. Veľkonočné zvyky – pletenie korbáčov, maľovanie vajíčok - predviedli 19. apríla na dvore slovenského pamiatkového domu členovia slovenského klubu a miestnej slovenskej samosprávy žiakom dvoch základných škôl. Na ukážku sa prišlo pozrieť okolo 80 školákov v sprievode svojich učiteľov, ktorí na pamiatku dostali po jednom maľovanom vajíčku a korbáčiku. Členky slovenského klubu predviedli aj moderné techniky zdobenia vajíčok, napríklad obháčkovaním, vystužovaním cukrom. Dievčatá prejavili záujem o tento spôsob zdobenia. Krásny zvyk Oroslánčanov potešil všetkých prítomných a ako uviedli pri odchode z pamiatkového domu, radi prídu na takúto akciu aj o rok.
Alžbeta Szabová
Zasadnutie Valného zhromaždenia Združenia a regionálneho kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov (ZRKSPS) sa 13. apríla v Slovenskom dome v Mlynkoch nieslo v znamení bilancovania uplynulého obdobia a plánovania tradičných podujatí.
Pod vedením predsedu organizácie Jozefa Havelku účastníci zasadnutia prerokovali a schválili referát o minuloročných aktivitách a návrh pracovného plánu na tento rok. V prípade konkrétnych akcií ako v uplynulom, tak aj v tomto roku ide predovšetkým o osvedčené tradičné spoločné podujatia Slovákov spod Pilíša, na ktoré v časoch zužujúcich sa možností na získavanie grantov a iných podpôr vedenie združenia čoraz ťažšie nachádza potrebné financie. Ich nedostatok sa Pilíšania snažia preklenúť spojením síl a tiež skromných zdrojov jednotlivých obecných či miestnych slovenských samospráv. ZRKSPS sa pritom snaží zostať hlavným koordinátorom a organizátorom osvedčených a obľúbených podujatí, čoraz viac však potrebuje posilu od svojich spoločníkov. Týka sa to o. i. fašiangového plesu, pešej túry na Pilíš, ale aj šiškového festivalu či slovenských omší.
Predstavitelia obecných samospráv, slovenských volených zborov a občianskych organizácií členských osád, ako aj individuálni členovia organizácie rad-radom prispeli svojimi nápadmi na doplnenie harmonogramu podujatí pilíšskych osád, spomedzi ktorých mnohé majú vyslovene regionálny ráz. Stačí pripomenúť čívsku folklórnu svadbu a púť s obecnými dňami, súťaž pilíšskych vinárov alebo turíčnu omšu Huťanov, ktorí plánujú oživiť aj veselé súťaženia drevorubačov alebo aktivity šárišápskeho a moďoróšskeho dychového orchestra.
Účastníci diskusie na VZ ZRKSPS sa zhodli v tom, že v budúcnosti by mali klásť väčší dôraz na predstavovanie pilíšskych literátov a umelcov, na pravidelné usporadúvanie autorských besied a výstav. K stretnutiu našich slovenských spisovateľov by malo dôjsť v druhom polroku v Senváclave, niektorí naši výtvarníci zase ponúkajú svoje diela na putovné výstavy. V týchto aktivitách sa skutočne skrýva nevyužitý potenciál Pilíšanov, medzi ktorými nachádzame aj mnohých ďalších, neraz navonok veľmi skromných a jednoduchých, ale o to zaujímavejších ľudí, ktorí sa ochotne zúčastnia klubových besied na rôzne témy (od zberu liečivých rastlín cez miestnohistorické kuriozity po moderné umenie).
J. Havelka vo svojom referáte o minuloročnej činnosti Združenia poukázal na to, že máme za sebou pre slovenských aktivistov náročné obdobie, počnúc registrovaním na zoznamy voličov po záverečnú fázu zdĺhavého procesu menšinových volieb, ktorého sa pilíšski slovenskí poslanci zúčastnili v spoločných farbách Združenia pilíšskych Slovákov, Zväzu Slovákov v Maďarsku a Dolnozemskej organizácie Slovákov.
Účastníci snemovania sa z referátu kontrolného výboru o rozpočte a z hlásenia o verejnoprospešnosti organizácie dozvedeli, že ZRKSPS v minulom roku hospodárilo so 657 446 forintmi. Na miesto vlani zosnulého člena kontrolného výboru Jozefa Sziveka prítomní zvolili predsedníčku Slovenskej samosprávy v Huti Rozáliu Farkašovú. Na zasadnutí odzneli informácie o tohoročných možnostiach získavania grantov, ako aj o výstavbe nového Slovenského domu - Strediska pilíšskych Slovákov. Ako sa o tom mohli presvedčiť členovia ZRKSPS počas jeho prehliadky, objekt, ktorý má slúžiť aj ako nové sídlo Združenia, bude čoskoro hotový.
Podpredsedníčka ZRKSPS Mária Nagyová v záverečnej časti zasadnutia upozornila prítomných na blížiace sa sčítanie obyvateľstva, nesmierne dôležité aj z hľadiska ďalšieho financovania aktivít našich Slovákov. Poukázala na to, že napríklad Nemci v regióne, ale aj v celoštátnom meradle sú už oveľa pripravenejší na sčítanie než Slováci, majú vypracovanú taktiku a pripravenú kampaň, oslovujú zainteresovaných, ponúkajú menšinových sčítacích komisárov notárom, navzájom si vymieňajú skúsenosti, usporadúvajú sústredenia a podobne. Nie je hanbou učiť sa (aj) od nich...
(-hl)
Slovenská samospráva a Slovenský klub v Pitvaroši usporiadali 16. apríla Slovenský deň. Podujatie sa začalo v miestnom kultúrnom dome otvorením výstavy maliarky Evy Konczošovej a tkanín Alžbety Tószegiovej a Judity Gémešiovej. Výstavu otvoril člen slovenského voleného zboru František Zelman, ktorý okrem Pitvarošanov privítal medzi prítomnými viacerých slovenských poslancov z okolitých obcí. Vo svojom prejave uviedol, že podobné stretnutia sú dobrou príležitosťou na to, aby sa priatelia porozprávali o svojom živote, práci, plánovaných podujatiach. Potom predstavil vystavujúce umelkyne.
Maliarka Eva Konczošová žije a tvorí v blízkej osade Čanádalberti. Jej mama pochádzala zo Sarvaša, otec z Čanádalberti. Od neho sa naučila prvé slovenské slová. Po dokončení základnej a strednej školy v Sarvaši začala študovať v Segedíne umenie a pedagogiku. Od roku 1974 vyučovala, popri práci maľovala, pripravovala sa na súťaže a ilustrovala rôzne publikácie.
František Zelman poprosil hostí, aby sa po prehliadke malieb presunuli do ďalšej miestnosti, kde boli vystavené tkaniny dvoch Pitvarošaniek. Alžbeta Tószegiová Hudáková sa začala zaoberať tkaním už ako 14-ročná pri maminych krosnách a zaoberá sa ním dodnes. Vo voľnom čase uvažovala nad tým, ako by mohla obohatiť slovenské tradície o nové motívy. Pani Alžbeta patrí k príslušníčkam staršej generácie, do pitvarošskej školy chodila v časoch, keď tam ešte všetky predmety vyučovali po slovensky. Dodnes vie o všetkom, čo sa deje v Pitvaroši a ako aktívna členka slovenských organizácií pozná nielen minulosť svojej rodnej obce, ale aj okolitých dedín a miest. Vystavené výšivky a tkaniny sú farebne pestré, ich motívy sú bohaté a neopakujú sa. Jej nádherné obrusy, uteráky a zástery svedčia o náročnosti tvorcu.
Judita Gémešiová Zubercová vystavovala tkané koberce. Pani Judita mala deväť súrodencov a každý z nich chodil do práce, aby rodina mohla prežiť ťažké časy. Zaujímalo ju vyšívanie a tkanie, čo sa však od svojej mamy nemohla naučiť, pretože zle videla a nevedela jej vysvetliť jednotlivé kroky. Tkať sa teda naučila od iných. Kedysi robievala plachty a vrecia, dnes zhotovuje koberce na objednávku.
Po otvorení výstav sa uskutočnil kultúrny program, v ktorom vystúpili žiaci miestnej základnej školy, Spevácky zbor Rozmarín zo Slovenského Komlóša, Ľudová hudba Kolovrat pod vedením Zuzany Bartošovej a miestne umelecké skupiny. Slovenský deň sa skončil večerou a vylosovaním tomboly.
Andrea Szabová Mataiszová
Slovenská samospráva III. obvodu hlavného mesta – Starého Budína a Békášmederu - pravidelne usporadúva programy aj pre slovenských dôchodcov žijúcich v tejto časti Budapešti. V tomto roku – v poradí trinástykrát – ich pozvala na veľkonočné stretnutie, ktoré sa konalo 14. apríla v sídle Starobudínskeho spoločenského kruhu.
Medzi našich dôchodcov zavítali spolu so svojimi učiteľkami Monikou Szelényiovou a Evou Szilágyiovou Šubovou žiaci budapeštianskej slovenskej školy, aby im predviedli krátky veľkonočný kultúrny program. Po ich vystúpení sa účastníkom stretnutia prihovoril predseda Slovenskej samosprávy III. obvodu František Križan, ktorý ich zároveň oboznámil s tohoročným pracovným plánom voleného zboru. Zdôraznil, že samospráva sa aj v tomto roku popri tradičných menších akciách bude podieľať na realizovaní takých veľkolepých programov, ktoré nesporne patria medzi uznávané kultúrne akcie Starého Budína a Békášmederu. Takýmito akciami sú napríklad dvojdňové Starobudínske hody a nemecko-slovenský adventný koncert v Osvetovom stredisku v Békášmederi.
Na záver príjemného priateľského posedenia pri bielych stoloch členovia slovenskej samosprávy odovzdali účastníkom stretnutia svoje drobné veľkonočné darčeky. Veľkonočné stretnutie našich dôchodcov sa skončilo v neskorých večerných hodinách.
(BÁRKÁNYI)
Novozvolená predsedníčka Klubu slovenských dôchodcov pri Slovenskej samospráve Budapešti (KSD SSB) Eva Svitilová rodená Sauerová ukončila budapeštianske slovenské gymnázium v roku 1969, jej spolužiakmi boli hádzanárka Ági Tormová, učiteľka v Šápove Anna Lamiová a prvý bratislavský štipendista z MR Zoltán Villányi. Celkovo mala dve pracoviská: do roku 1989 robila administrátorku v stavebnej firme, potom, až do odchodu do dôchodku v roku 2008, pracovala v poisťovni. Má jedného syna a jednu dcéru, ktorá má dvoch synov. Žije v Pomázi.
Jej korene siahajú do Pilíša: otec pochádzal zo Santova a matka z Mlynkov, ale ona a jej dve sestry sa narodili na Slovensku, kam sa po druhej svetovej vojne presťahovali ich rodičia. „Počas výmeny obyvateľstva otcova rodina sa presťahovala na Slovensko. Mama už bola zaľúbená do otca a pripojila sa k nim. Spoločný život začínali v Handlovej, napokon sa usídlili v Bratislave,“ rozpráva príbeh lásky svojich rodičov nová predsedníčka klubu slovenských seniorov v Budapešti. Eva a jej sestra sa narodili v Trstenej na Ostrove, druhá sestra v Bratislave. Ich rodičia sa na naliehavú prosbu matkiných rodičov v roku 1962 vrátili späť do Maďarska a usídlili sa v Mlynkoch, kde sa im narodilo štvrté dieťa, jediný syn. Stály domov si však našli v Pomázi, kde si postavili vlastný rodinný dom. Odtiaľto dochádzali deti do budapeštianskej slovenskej školy. Slovenčina bola bežným komunikatívny jazykom v rodine, dodnes je to tak. Hoci jej deti sa nenaučili po slovensky, dcéra rozumie a jej deti navštevujú kurz slovenského jazyka, ktorý v Pomázi vedie dcéra sestry E. Svitilovej Andrea Horehleďová, ktorá bola zvolená od tohto cyklu za poslankyňa Slovenskej samosprávy VI. obvodu.
V roku 1996 pocítila potrebu - ako ona hovorí – , že by mala niekam patriť. Raz sa stretla s predsedníčkou SSB Zuzanou Hollósyovou, ktorá ju vlastne znovu nasmerovala medzi budapeštianskych Slovákov. Keď o dva roky neskôr E. Svitilovú L. Petro požiadal o to, aby sa stala poslankyňou Slovenskej samosprávy VI. obvodu, bolo pre ňu samozrejmé, že sa aj takouto formou zapojí do nášho národnostného života. V Terezíne je poslankyňou vo štvrtom cykle, spieva v Budapeštianskom slovenskom speváckom zbore Ozvena a už pred odchodom do dôchodku sa zúčastňovala na podujatiach klubu našich dôchodcov. „Stále som si hľadala miesto a myslím si, že teraz som ho našla,“ hovorí s istotou E. Svitilová.
Napriek tomu ju zaskočila iniciatíva vedenia klubu, ktoré ju vyhľadalo s návrhom, aby sa postavila na čelo tejto spoločenskej organizácie, ktorá registruje približne 130 členov. Spolu s novým rozšíreným vedením chce pokračovať v začatej práci, organizovať pre seniorov všeobecnovzdelávacie a vedecko-popularizačné programy, výlety do Slovákmi obývaných osád v Maďarsku a dosiahnuť, aby členovia trávili spolu svoj voľný čas. Vhodná možnosť by bola v klubovej miestnosti v Lutherovom dvore, ktorú po počiatočnom vzplanutí nevyužívajú tak, ako si to pôvodne predstavovali. Okrem toho plánujú aj spoločné návštevy divadelných predstavení. Najväčší problém však znamená nedostatok financií: musia zháňať peniaze na každodenný chod organizácie, ktorá nemá stále príjmy.
Eva Patayová Fábiánová
Slovenské osvetové centrum (SOC) usporiadalo v polovici apríla 30- hodinové akreditované školenie pre učiteľov materských škôl a prvého stupňa základných škôl. Ako sme sa dozvedeli od riaditeľky SOC Kataríny Királyovej, program „Tancuj, tancuj!“ je zameraný na metodiku nacvičovania detských hier a ľudového tanca v šiestich moduloch.
„Na doškoľovanie sa prihlásilo 24 účastníkov. Prišli z Tardošu, Orosláňu, Síleša, Veňarcu, Ečeru, Kétšoproňu, Kestúca, Čívu, siedmi z Dabašu a traja z Jače. Nielen učiteľky, ale aj folkloristky, ktoré učia tanec v základnej alebo materskej škole,“ povedala K. Királyová. Najstaršia účastníčka prišla z Ečeru a najmladšia z Jače. Bol medzi nimi 48-ročný vekový rozdiel.
Usporiadanie akreditovaného školenia je už dávnym snom pani riaditeľky, ktorá sa spočiatku chcela spojiť s nemeckými osvetármi v Maďarsku, ale to nevyšlo. Podobne nevyšla ani spolupráca s Domom tradícií, ktorý má 120-hodinové akreditované školenie, ale nechce pristúpiť na to, aby iba desať percent tvorili maďarské a zvyšok slovenské tance. Vtedy prišli dve mladé absolventky vysokej školy, ktoré robia akreditované školenie zamerané na prípravu detí predškolského veku na ľudový tanec a boli ochotné pripraviť aj národnostnú verziu. Základom metódy je hra, oproti doterajšej dominancii tanca. Práve to sa páčilo aj účastníčkam školenia, ktoré získali množstvo nových skúseností. My sme sa s nimi rozprávali pred odovzdávaním diplomov. Ako nám prezradili, najlepšie bolo, že im lektorky ukázali nové metódy toho, ako s jednoduchými pomôckami privedú deti k tanečným krokom, resp. ich naučia základy ovládania ľudového tanca. „Analyzujeme, rozoberieme jednotlivé prvky a motívy. Deti ani nezbadajú, že cez hru si osvoja základné motívy. Napríklad im nepovieme, že ideme robiť uhýnanie, alebo čupkanie, ale skáčeme cez gumu dovnútra alebo na gumu. Keď skáču na gumu, musia ísť do podrepu a v tom momente si osvoja pohyb, ani si to neuvedomia,“ prezradila základy tejto metódy K. Királyová.
„Základom akreditovaného školenia, nášho prvého, sú metódy používané aj na Vysokej škole tanečnej. Tieto sme doplnili o vlastné skúsenosti a takto sme vytvorili túto metódu,“ informovala nás lektorka Katarína Budaiová Balatoniová. Hravosť je novinkou, nakoľko nie je zaužívané motivovať deti pomocou detských hier. „Účastníci boli veľmi otvorení a pochopili, čo im chceme odovzdať. Vždy analyzujeme detské hry na základe toho, na aké typy pohybu vedia pripraviť malých tanečníkov. Keď sme to už zistili, tak zoradíme jednotlivé hry tak, aby deti samy mohli zoradiť motívy tanca,“ povedala Boglárka Zsotérová. Podľa lektoriek hra dostáva aj vo všeobecnej pedagogike čoraz väčší priestor, preto sa bez nej nemôže zaobísť ani vyučovanie tanca.
Základnou literatúrou, z ktorej čerpala K. Királyová pri výbere detských hier, boli knihy Ondreja Krupu a Štefana Lamiho. Totiž cieľom doškoľovania bolo aj to, aby sa účastníci naučili nielen nové metódy, ale aj nové riekanky a detské hry. Zámer organizátorov sa splnil, nakoľko jedným z pozitív kurzu boli podľa frekventantiek práve rôznorodosť a široký výber podkladov k hre. Okrem detských hier mali aj hodiny folklóru s K. Királyovou, na ktorých sa zaoberali hlavne s tanečnou kultúrou Slovákov v Maďarsku, s výročnými zvykmi a s nimi spojenými ľudovými piesňami. Účastníčky dostali učebnicu aj materiály, pomocou ktorých si vedia doma zrekapitulovať znalosti získané na doškoľovaní. „Sľúbili sme im, že sa môžu na nás vždy obrátiť s hocijakým problémom,“ povedala K. Budaiová Balatoniová.
„Akreditované školenie môžeme uskutočniť v prípade dostatočného počtu záujemcov hocikedy. S účastníčkami sme sa dohodli, že pre ne pripravíme ďalšie doškoľovanie, na ktorom sa oboznámia s tancami jednotlivých Slovákmi obývaných regiónov a metódami prípravy na výučbu folklóru vôbec,“ dodala na záver K. Királyová.
(ef)
Stredná ekonomická škola kráľa Gejzu I. vo Vacove v roku 2009 iniciovala výmenu študentov s odborom obchod a podnikanie na Strednej odbornej škole na Nitrianskej 61 v Nových Zámkoch. Odvtedy sa vybraní študenti týchto škôl a ich učitelia každý rok navzájom navštevujú. V uplynulom období sa študenti navzájom oboznámili s kultúrnymi pamiatkami a hlavnými mestami, ako aj s vyučovacími metódami oboch škôl.
Novozámčania boli pozvaní na stužkovú slávnosť do Vacova, videli miestne zvyky, navzájom sa naučili niekoľko slovenských a maďarských ľudových piesní. Vo Vacove pôsobí aj slovenská samospráva a na tunajšej škole sa formou krúžku už niekoľko rokov vyučuje slovenský jazyk.
Novozámčania tiež viackrát privítali učiteľov a študentov z Vacova. Oboznámili ich s dejinami Nových Zámkov a ich okolia, významnými osobnosťami regiónu, hlavným mestom Slovenska, ukázali im Gabčíkovo a hrad Devín. Vznikli nové priateľstvá, žiaci prostredníctvom internetu dodnes udržiavajú kontakty.
V tomto roku podujatie Vacovčanov podporil aj Vyšehradský fond. V apríli 2011 maďarskí študenti znovu navštívili svojich slovenských rovesníkov. Zúčastnili sa aj na hodinách nemeckého a anglického jazyka a oboznámili sa s Nitrou a Bratislavou. Spoločne analyzovali úlohy uhorského kráľa svätého Štefana a Ľudovíta Štúra v spoločných dejinách oboch krajín.
Podstata vyšehradského zoskupenia spočíva v tom, aby bola intenzívnejšia spolupráca štyroch štátov v regióne strednej Európy, aby sa navzájom oboznamovali s jazykmi a kultúrami a aby sa prehĺbili priateľské vzťahy v tomto regióne. Dúfame, že spolupráca medzi školami potrvá aj naďalej.
Katarína Hegyesiová
Veľký tresk a tajomstvo života je názov výstavy Jána Zoričáka, ktorú otvorili začiatkom apríla v Novohradskom múzeu a galérii v Lučenci. Svetovo uznávaný umelec súčasného ateliérového sklárstva žije a tvorí od roku 1970 v Talloires vo Francúzsku. Narodil sa na Slovensku, v Ždiari, študoval na Sklárskej umeleckopriemyselnej škole v Železnom Brode a neskôr na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe u profesova Stanislava Libenského, odbor sochár. Už ako študent zvíťazil so svojím návrhom na sklenenú kolekciu pre svetovú výstavu EXPO v Montreale v roku 1967. Odvtedy bol ocenený mnohými prestížnymi medzinárodnými cenami. Patrí medzi vedúce osobnosti hnutia tzv. „prizmatickej plastiky“. Organizačné schopnosti uplatnil pri zakladaní medzinárodného sklárskeho strediska v AIX-en-Provence, CIRVA vo Francúzsku. A táto krajina, ktorá sa stala jeho druhým domovom, ocenila v roku 1987 jeho prácu v oblasti umenia titulom Rytier rádu umenia a literatúry Francúzskej republiky.
Pri vstupe do výstavných priestorov vás zaujme hra farieb a tvarov. Sklené objekty sa každú minútu menia v svetelnom spektre. Vplyv prírodných motívov aj netradičné spôsoby spracovania skla očarili návštevníkov vernisáže. Autorov zámer je využiť šošovkovité výbrusy, konklávne či konvexne zvlnené steny, šikmé hranoly, farby tak, aby so svetelným lúčom vytvárali zaujímavý efekt. Sklo ho inšpiruje svojou priehľadnosťou a svetelnosťou, v jeho priezračnom vnútre a v nekonečných optických variáciách – dočítate s v katalógu výstavy. Ale len priamy kontakt so sklom v jeho umeleckom spracovaní vás vovedie do naozajstnej hĺbky skla. Budete mať možnosť porovnať rôzne povrchové úpravy skla a odtiene farieb či objaviť detaily, ktoré sú časťou príbehu. Hmotným farebným slovom v plynúcom príbehu o tajomstve života i o veľkom tresku.
- Najťažšie je vymyslieť koncepciu. A potom je to podobne, ako keď doma pečiete koláč. Trochu múky, voda,... Len sklo sa pečie pri niekoľkonásobne vyšších teplotách. A ak chcete vedieť viac, opýtajte sa ma... – vtipne zjednodušil náročnú prácu a postup pri vytváraní diela autor. V ostatnom čase uprednostňuje osobné kontakty a rozhovory s návštevníkmi výstav.
Kurátorka výstavy Janka Bizeová charakterizovala tvorbu majstra nasledovne:
- Autorské diela Jána Zoričáka sú nesmierne impozantné sklenené objekty z číreho, farebného, matného, brúseného, opticky lešteného, stavovaného skla, s pridaním zlata, platiny, striebra a mede. Vystavené umelecké sklo rôznych tvarov a rozmerov s výpovednou večnou tematikou života, s jeho tajomstvami a tajuplnosťou vesmíru. Návštevník výstavy má možnosť byť obklopený nebeskými poslami, kvetmi, záhradami, meteoritmi a cyklom života. Každý z nás je kúskom z vesmíru a všetci si z výstavy môžu odniesť kúsok z neho.
Do tajomstva umenia Jána Zoričáka môžete nahliadnuť do 31. mája. Ale ak to nestihnete, môže svoje tajomstvá o „pečení“ skla, o veľkom tresku a tajomstve života priniesť aj k vám. Opýtať sa ale budete musieť osobne. Autor sa rozhodol nepoužívať internet, ani mobil. Možno tam, kde nie je moderná „technika“, je miesto pre začiatok o tajomstve života...
Erika Fajnorová