Prvomájová slovenská omša v kostole sv. Jozefa v Budapešti sa slávila v čase, keď vo Vatikáne prebiehala udalosť storočia, blahorečenie Jána Pavla II. Veriaci z celého sveta sledovali túto udalosť, niektorí v televízii v priamom prenose, iní cestovali celé hodiny, aby sa mohli osobne zúčastniť a tešiť sa spolu blahorečeniu na vatikánskom námestí.
Vdp. Atila Kónya prečítal veriacim jednu epizódu z knihy fotografa pápežov Artura Mariho Stretneme sa v raji. Arturo Mari sa počas svojho 51-ročného pôsobenia stal i osobným fotografom Jána Pavla II. Svoju najobľúbenejšiu fotografiu urobil počas poslednej Via Crucis (krížovej cesty) Jána Pavla II., keď pápež požiadal, aby mu priniesli Krucifix a oprel si čelo o kríž. Arturo Mari má zvláštny, milý vzťah k fotografiám z južnej Ameriky, nakoľko jeho manželka je z Ekvádoru. Zvlášť je mu milá fotografia, na ktorej Ján Pavol II., pri svojej prvej návšteve Mexika, objíma indiánske dieťa.
Arturo Mari fotografuje od svojich 16 rokov. Ako 68-ročný sa rozhodol odísť do dôchodku, venovať sa svojej rodine a vydať pamäti o svojom pôsobení vo Vatikáne.
G. Tóthová
Slovenská samospráva a Maďarsko-slovenská dvojjazyčná národnostná základná škola a internát usporiadajú 6. júna o 11. a 12. hodine v divadelnej sále Mestského kultúrneho strediska v Novom Meste pod Šiatrom slovenské detské divadelné predstavenia. V podaní Slovenského divadla Vertigo z diela T. Lehenovej a K. Aulitisovej O deviatich mesiačikoch sa malí diváci môžu dozvedieť, ako je to vlastne s naším príchodom na svet. Divadelný krúžok miestnej maďarsko-slovenskej školy zasa predstaví hru Hansa Christiana Andersena Johankine labute. Produkciu na detskej divadelnej prehliadke Deti deťom v Sarvaši ocenila porota za použitie baladických prvkov, bábok, vizuálnych a zvukových efektov a za výber hudby v hre.
Vstup na predstavenia je voľný!
(br)
Dokumentárny film Jána Fuzika Farkaslyuk (Vlčia diera) bol zaradený do súťažného programu 42. Maďarskej filmovej prehliadky. Kameramanom, strihačom a producentom filmu je András Tóth-Szöllős.
Režisér filmu sa pustil za pozadím tlačovej správy o tom, že v obci Farkaslyuk v blízkosti Ózdu prebieha ilegálna ťažba kvalitného uhlia. Do konca 80. rokov tu pôsobila uhoľná baňa, ktorá živila nielen obyvateľstvo, ale aj samotnú obec. Rómovia, ktorí tu žijú v bezvýhľadnej situácii, ťažia uhlie z blízkosti povrchu a tak si zabezpečujú kurivo na zimu, aby nezamrzli vo svojich skromných príbytkoch. Okrem toho, že čierne uhlie ťažia za životu nebezpečných podmienok, je to aj ilegálne, veď k tejto činnosti je potrebné množstvo povolení a veľké investície, ktoré by tunajší chudobní ľudia nikdy nezohnali. Keďže uhlie je kvalitné a ani jeho ťažba nie je nemožná, právom sa nadhodí otázka, prečo museli zatvoriť dobre vybavenú baňu? Kompetentní ju zatvorili a obyvateľov baníckej kolónie rozprestierajúcej sa nad bohatým ložiskom uhlia – Maďarov a Rómov – chceli presvedčiť o tom, aby prešli na moderné kúrenie plynom. Boršodskú dedinu postihla nezamestnanosť, bieda a krásne lesy obklopujúce kedysi bohatú obec postupne zmizli cez komíny tunajších chatrčí. Ťažbu uhlia obnovili práve preto, lebo ľudia v okolí už nenašli iné kurivo. Napriek všetkým snahám, ktoré spoznáva divák prostredníctvom starostu obce a banského kapitána v Miškovci, miestni obyvatelia za daných okolností nemajú šancu na legálne pokračovanie v ťažbe. Pozitívnym vývinom môže byť, že istý podnikateľ vidí možnosť rozbehnúť povrchovú ťažbu.
Jánovi Fuzikovi nie je cudzie banícke prostredie, veď ľudia v jeho rodnej obci Kestúci sa donedávna tiež živili týmto remeslom. „Keď bývalý hrdý rómsky haviar, alebo strelmajster hovorili o zašlých šťastnejších časoch, ako keby som počul svojho strýka - baníka z Kestúca. A teraz títo zronení, beznádejní ľudia nariekajú nad tým, že ich vnúčatá vyrastajú tak, že svojich rodičov nikdy nevideli chodiť do práce,“ povedal o svojich pocitoch počas nakrúcania filmu pre portál film.hu J. Fuzik.
Sprac.: br
Ministri zahraničných vecí SR a MR Mikuláš Dzurinda a János Martonyi 12. mája v Bratislave odovzdali ceny za Dobré susedstvo a porozumenie. Za maďarskú stranu ho za vedeckú, pedagogickú, organizačnú, verejnú a popularizačnú činnosť získal literárny historik a kulturológ, univerzitný docent Csaba Gy. Kiss.
Ocenenie šéfov rezortov diplomacií dostala aj Špeciálna kynologická záchranná služba za okamžitú, obetavú a nezištnú pomoc po ekologickej katastrofe vo Vesprémskej župe v Maďarsku. Členovia tejto kynologickej služby dobrovoľne pomáhali pri odstraňovaní následkov katastrofy. V obci Kolontár prehľadávali domy v meter vysokom toxickom kale. Cenu prevzal jej generálny riaditeľ Alexander Berek.
Csaba Gy. Kiss už niekoľko desaťročí zohráva významnú úlohu pri odbúravaní predsudkov a napätí medzi národmi žijúcimi v strednej Európe. Okrem materskej inštitúcie, budapeštianskej Univerzity Loránda Eötvösa, pôsobil ako hosťujúci profesor aj na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, v Prahe a v Záhrebe. Aktívne sa tiež zúčastňuje práce slovensko-maďarskej zmiešanej komisie historikov. Maďarským čitateľom predstavil kľúčové osobnosti a diela novodobej slovenskej kultúry. Účasťou na verejnom živote sa stal známym a uznávaným nielen v rodnej krajine, ale aj za hranicami. Pri preberaní ocenia sa spisovnou slovenčinou poďakoval za jej udelenie, ale aj Maďarom na Slovensku, ktorí ho pred 40 rokmi nahovorili na to, aby sa učil po slovensky.
Ide v poradí o tretie udelenie, ktoré sa tak stáva súčasťou slovensko-maďarských vzťahov. Získajú ho občania alebo inštitúcie z každej krajiny, ktorí sa v uplynulom období najviac zaslúžili o rozvoj vzájomných dobrých susedských vzťahov a spolupráce. Jej súčasťou je diplom a finančná prémia v hodnote 2000 eur.
Spracovala: br
V Dome slovenskej kultúry je veľmi zaujímavá výstava projektov budov Guida Hoepfnera. Architekt Guido Hoepfner sa narodil v roku 1868 v Spišskom Podhradí. Do školy chodil v Levoči, kde naňho pôsobilo bohaté architektonické prostredie, ktoré ho pravdepodobne ovplyvnilo aj pri výbere vysokej školy. Vysokoškolské štúdium začal na budapeštianskej Technickej univerzite v odbore strojné inžinierstvo. Po roku prestúpil na architektúru, ktorú absolvoval v roku 1891. Po skončení štúdia už natrvalo zakotvil v Budapešti, kde boli možnosti pôsobenia nepomerne širšie ako v rodnom regióne. Priradil sa tak k viacerým architektom a ďalším umelcom pochádzajúcim z územia Slovenska, ktorí našli uplatnenie a druhý domov v hlavnom meste Uhorska.
26. januára 1892 sa oženil s Máriou Fleischerovou z Levoče (1869 - 1901), dcérou bývalého župného lekára MUDr. Friedricha Fleischera (1813 - 1890). Z manželstva sa narodili dve dcéry Editha (1893 - 1918) a Lili (1894 – 1895).
Silné väzby a spoločenská angažovanosť ho viedli k tomu, že počas celého života neustále udržiaval styky so svojím rodným krajom. Bol členom a neskôr predsedom Spišského spoločenského kruhu a Spišského spolku v Budapešti. Hoepfner sledoval a bol otvorený novým prúdom v súdobej architektúre - vyšiel z neskorého historizmu, neskôr navrhoval secesnú aj funkcionalistickú architektúru.
Naprojektoval viac ako sedemdesiat budov, z ktorých väčšina bola aj realizovaná. Krásne a mohutné Grand Hotely stoja takmer vo všetkých obciach a mestách Vysokých Tatier, ale, samozrejme, jeho budovy nájdeme aj v Budapešti, v Herkulesfürdő (Băile Herculane), Tusnádfürdő (Băile Tuşnad) v Sedmohradsku, vo Vojvodine a v Chorvátsku. Mal podiel na dokončení Budínskeho hradu. V období, keď pracoval, sa často menili štýly. Najkrajšie budovy sú hádam práve tie, ktoré stoja vo Vysokých Tatrách. Z nich niekoľko zobrazuje aj výstava. Dlhé roky spolupracoval s významným architektom Gézom Györgyim.
Výstavu v DSK zorganizovali Komora architektov Békešskej župy, Maďarské múzeum architektúry, Kultúrna pamiatková kancelária Vládneho úradu Čongrádskej župy a Čabianska organizácia Slovákov. Výstavu otvoril historik umenia András Hadik a prednášku s prezentáciou o diele Guida Hoepfnera predniesol historik umenia z Kežmarku Mgr. Maroš Semančík, ktorý sa venuje výskumu diela tohto významného projektanta.
I.A.
Táto myšlienka bola mottom benefičného galaprogramu v Jači, cieľom ktorého bolo pomáhať ťažko chorým, osamelým starším občanom. Podujatie sa uskutočnilo v kultúrnom dome, kde vo viac ako dvojhodinovom programe vystúpili predstavitelia všetkých vekových skupín - od škôlkárov až po dôchodcov. Obecenstvo sa mohlo kochať v pestrom programe. Uviedli ho členovia miestneho evanjelického speváckeho zboru, ktorí predniesli náboženské piesne a zborové skladby. Po nich privítala prítomných iniciátorka podujatia, učiteľka miestnej základnej školy Zuzana Czebová Megaová. Myšlienka pomôcť chorým, osamelým starším občanom sa zrodila pred rokom. Organizátori sa rozhodli spojiť zbierku s pestrým a kvalitným programom. Miestni škôlkari predstavili slovenské a maďarské tance a hry. Školáci - mladí klaviristi - zahrali pekné melódie. Bývalí žiaci základnej školy oživili niekdajšie priadky, ktoré s nimi pred niekoľkými rokmi nacvičila už zosnulá učiteľka slovenčiny Mária Monoriová Deszková. Aj na jej počesť a pamiatku si účinkujúci vybrali túto choreografiu, veď Marika si vážila ľudové zvyky a slovenskú ľudovú kultúru, ktorú počas svojho krátkeho života aktívne podporovala a zachovávala. Mladé tanečníčky Zorničky zatancovali miestne karičky, harmonikári zahrali skladby zo svojho neustále sa rozširujúceho repertoára a obecenstvu sa predstavila aj ľudová kapela Csibaj. Miestny folklórny súbor Zornica predviedol pilíšske tance a tance z povodia Galgy a členky súboru zaspievali slovenské ľudové piesne. V programe vystúpili aj druhák Gregor Boglári, ktorý predniesol rozprávku, stredoškoláčka Klára Szekeresová s brušným tancom a dôchodca Karol Lajtos očaril obecenstvo ľudovými piesňami. S piesňami vystúpil aj spevácky zbor dôchodcov. Niekoľko mamičiek, členiek rodičovského zboru základnej školy, predviedlo tanec na country hudbu. Benefičný kultúrny program ukončilo spoločné vystúpenie učiteľského zboru a žiakov 4. triedy. Ako po programe uviedla iniciátorka benefičnej akcie, o spôsobe využitia zozbieraných peňazí rozhodne komisia. Do konca programu zozbierali viac ako 125 tisíc Ft a niektorí účastníci prisľúbili pomoc bankovým prevodom. Zuzana Czebová Megaová vyslovila vďaku všetkým účinkujúcim, veď sa chopili činu na prvé slovo. Najviac sa tešila tomu, že v programe vystúpili všetky generácie Jačanov. Po galaprograme sa konalo malé pohostenie v parku oproti kultúrnemu domu.
PEZ
Osady v pohorí Matra obývali v 18. storočí prevažne sklári slovenského, českého a nemeckého pôvodu. Časom sa národnostné zloženie osád menilo a najdlhšie si svoje ľudové tradície a kultúru zachovali Slováci. Ani oni však nedokázali odolávať silnej asimilácii. V súčasnosti si slovenský ráz v Matre zachovala len obec Alkár (Mátraszentimre). Len tu pôsobí miestna slovenská samospráva a iba tu prebieha v Základnej škole L. Zakupszkého výučba slovenského jazyka, i keď je pravda, že ju navštevujú aj deti z okolitých osád. V týchto dňoch škola oslavuje 60. výročie zavedenia výučby slovenčiny.
Alkár (Mátraszentimre) leží v centre Matry. Administratívne k nemu patria obce Galyatető, Mátraszentlászló (Fiškalitášhuta), Mátraszentistván (Horná Huta), Bagolyirtás, Fallóskút a Ágasvár.
O pôvode hornomatranských obcí kolujú rozličné názory. Niektorí tvrdia, že tu pôvodne žili Nemci, podľa iných Slováci. (Ich potomkovia sú rodiny Gubolákovcov, Stullerovcov, Szabadovcov a Randliszekovcov.) Pravda bude niekde uprostred. Slovenskí usadlíci sem prišli zo západo- a stredoslovenskej jazykovej oblasti, Česi a Nemci z Moravy a zo Sudet, ale usadili sa tu aj Maďari. Pôvodní obyvatelia sa živili fúkaním skla, lesným hospodárstvom, poľnohospodárstvom a baníctvom. Mnohí pracovali ako drevorubači, výrobcovia železničných podvalov, paliči dreveného uhlia, sezónni poľnohospodári. Prevažnú väčšinu chotára obce vlastnilo jágerské arcibiskupstvo. Horná Matra bola dlhé roky neznáma širokej verejnosti. Zmena nastala v roku 1938, keď si v Maďarsku pripomenuli 900. výročie úmrtia kráľa sv. Štefana. V rámci osláv premenovali obce Ötházhuta (Mátraszentimre-Alkár), Fiskalitáshuta (Mátraszentistván-Horná Huta) a Óhuta (Mátraszentlászló-Fiškalitášhuta). Od roku 1944 je Alkár samostatným administratívnym celkom. Po druhej svetovej vojne v rámci výmeny obyvateľstva sa aj z Hornej Matry vysťahovalo veľa Slovákov. Na sklonku 40. rokov sa obec stala jedným z najvyhľadávanejších rekreačných centier v Maďarsku. Vybudovali tu viacero rekreačných objektov a časť obyvateľov dodnes prenajíma svoje domy rekreantom. Turistický ruch narušil slovenský ráz obce, komunikácia v slovenskom jazyku sa obmedzuje len na príslušníkov najstaršej generácie napriek tomu, že v miestnej materskej a základnej škole sa vyučuje slovenský jazyk. Podľa sčítania ľudu z roku 2001 z 557 obyvateľov je 48 slovenskej národnosti, slovenský jazyk uviedlo za svoju materčinu 84 osôb, k slovenskej kultúre a tradíciám sa viaže 100 obyvateľov a slovenský jazyk používa v rodinnom a priateľskom kruhu 101 ľudí. V záujme zachovania slovenských zvykov pred niekoľkými rokmi začali raz ročne usporadúvať gastronomické a obecné dni a každé dva roky národnostné stretnutia.
Slovenský jazyk vyučujú v miestnej Základnej škole Lászlóa Zakupszkého od roku 1951. Prvá škola v tomto kraji vznikla v roku milénia (1896) vo Fiškalitášhute (Mátraszentlászló), kam chodili aj deti z Alkáru a Hornej Huty. Kvôli vysokému počtu žiakov v roku 1901 otvorili školu aj v Hornej Hute a v roku 1926 v Alkári. Keďže Alkár bol najväčšou osadou, tamojšia škola sa stala regionálnym centrom výučby, ktorá prebiehala formou jednotriedok. Od roku 1933 vyučoval v základnej škole v Alkári pedagóg, etnograf László Zakupszky, ktorý mal veľké zásluhy na tom, aby v inštitúcii prebiehala aj bohatá osvetová činnosť. Prelom v živote škôl priniesol rok 1947, keď v dôsledku výmeny obyvateľstva klesol počet detí vo Fiškalitášhute a Hornej Hute. V oboch obciach zrušili výučbu na vyššom stupni, tamojší žiaci chodili do školy v Alkári, kde mohli využiť ubytovanie v internáte. Budovu v roku 1958 rozšírili. V škole pôsobil tanečný krúžok, spevácky zbor, vlastivedný krúžok a v tej dobe začali organizovať úspešné národnostné podujatia. V prvej polovici sedemdesiatych rokoch dovtedy osemtriednu základnú školu integrovali do Základnej školy v Mátrafürede. Žiaci vyššieho stupňa boli nútení bývať v tamojšom internáte, tí, ktorí dochádzali, cestovali denne tri hodiny. Zmena nastala až koncom osemdesiatych rokoch. V roku 1990 Základná škola L. Zakupszkého v Alkári zase obnovila piatu triedu a postupne zaviedla výučbu na vyššom stupni.
Riaditeľkou školy je v súčasnosti Kristína Jakabová. V tomto roku majú tridsaťdva školákov, z toho dvoch prváčikov. Keďže majú málo detí, triedy sú spojené. V škole pôsobia rôzne záujmové krúžky, ako napríklad hudobný, národopisný, remeselnícky a spevácky. V zimnej sezóne bývalý žiak školy, dnes podnikateľ, zabezpečuje bezplatné deťom používanie lyžiarskeho vleku, dvakrát týždenne chodia žiaci plávať do Galyatető, za čo platí samospráva obce len symbolickú sumu. Tunajšie deti sú zdravé, lebo sú veľa na čerstvom vzduchu. Sú také rodiny, ktoré sa sem presťahovali len preto, lebo ich deti mali respiračné choroby. V súčasnosti sa všetci žiaci učia slovenčinu, a to týždenne štyrikrát v rámci rozvrhu hodín. Po absolvovaní školy ovládajú jazyk na základnej úrovni. Napriek tomu sa zriedkakedy zapíše niekto na slovenské gymnázium. Pravdepodobne z obáv, že by ťažko zvládol štúdium v slovenskom jazyku, ale asi aj kvôli veľkej vzdialenosti.
Jednou z učiteliek je slovenčinárka Judita Kasalová Szabadová, miestna rodáčka. Jej otec bol murárom, mama mu pomáhala najmä v sezónnych prácach. Pani Judita nemá súrodencov. Základnú školu dokončila v rodnej obci, gymnázium v Gyöngyösi a Vysokú školu pedagogickú v Segedíne. Stala sa učiteľkou slovenčiny a vrátila sa do rodnej obce. Odvtedy uplynulo 38 rokov. Pani Judita vyučuje okrem slovenčiny aj maďarčinu a matematiku. - Keď som bola malá, vždy som chcela byť učiteľkou. Nevedela som akou, len učiteľkou. Moja túžba sa splnila. Koncom osemdesiatych rokoch vybudovali v obci novú školu. Časom budovu predali a my sme sa presťahovali do bývalého kultúrneho domu. Vtedy sme si mysleli, že len dočasne, na niekoľko rokov, ale odvtedy sme tu. Dom postupne prerábali, aby vyhovoval základným požiadavkám výučby. Na prízemí dostali priestory žiaci nižšieho a na prvom poschodí vyššieho stupňa. Do jednej triedy chodí 4-5 žiakov, najpočetnejšia je piata a šiesta trieda. V pedagogickom zbore je osem učiteľov, - povedala.
Judita Kasalová Szabadová sa teda vrátila do rodnej obce po absolvovaní vysokej školy. Krátko na to sa na zábave zoznámila s budúcim manželom, ktorý, žiaľ, pred poldruha rokom zomrel. Mali pekný život. Spoločnými silami si postavili rodinný dom, do ktorého zanedlho prišli aj deti, jeden synček a jedna dcérka. Syn vyštudoval informatiku na strednej škole, ale momentálne pracuje ako bagrista. Dcéra dokončila lesnícku univerzitu v Soprone, stala sa lesnou inžinierkou. Popri zamestnaní vyučuje lesníkov. Obaja bývajú s matkou, odtiaľ dochádzajú do práce.
Pani Judita bola istý čas riaditeľkou školy v Alkári. Bolo to pre ňu ťažké obdobie. Deti chodili vtedy do strednej školy a ona mala veľmi veľa práce, preto sa vzdala funkcie. Jej dnešný bežný deň sa začína o pol ôsmej v škole, kde vyučuje do pol druhej, keď vedie krúžky, tak aj dlhšie. Domov prichádza prvá, v zime musí najskôr zakúriť, potom ju čakajú bežné práce v domácnosti. Večer si sadne k počítaču a pripravuje sa na nasledujúci deň.
Judita Kasalová Szabadová je v druhom volebnom cykle predsedníčkou miestnej slovenskej samosprávy. - Odvtedy, ako zomrel bývalý slovenčinár a slovenský aktivista Juraj Blaško, som sa intenzívnejšie zapojila do slovenského života. V Alkári sa vlani zapísalo na zoznam 96 slovenských voličov, hlasovať prišlo 80. Ja som dostala 75 hlasov a tento prejav dôvery ma zaväzuje. Členkami zboru sú administrátorka školy, podpredsedníčka Franciška Ládiová Štullerová, zamestnankyňa školy Mária Štullerová a pracovníčka obecnej kuchyne Nikoleta Husárová Buzášová. Ročne máme najmenej štyri zasadnutia. Teraz sa pripravujeme na Turíce, keď oslavujeme aj Vinárske dni. Ženy uvaria typické slovenské jedlá - krumplovník, tokšu (placky), strapačky s tvarohom alebo bryndzou. Každý druhý rok usporadúvame národnostný deň, ktorý sme minulý rok v auguste spojili s obecným dňom. Nám to lepšie vyhovuje, lebo predtým sme ho organizovali v októbri, keď už bolo počasie nevyspytateľné. Pravidelne sa zúčastňujeme na Haluškovom festivale vo Veňarci a na všetkých miestnych podujatiach. Slovenská samospráva podporuje starších občanov, pri príležitosti Dňa dôchodcov ich pozývame na kultúrny program, v ktorom vystupujú škôlkári a žiaci školy a pripravíme pre nich darčeky. Okrem toho každý rok organizujeme ako odmenu pre ženy, ktoré nám pomáhajú pri realizovaní našich akcií, jednodňové výlety na Slovensko. Takto už navštívili folklórne slávnosti v Detve, Banskú Štiavnicu a Košice. Pred niekoľkými rokmi sme vstúpili do Združenia a regionálneho kultúrneho strediska novohradsko-hevešských Slovákov, máme výborné styky s Malou Nánou, Veňarcom, Lucinou a Nížou, s ktorými si navzájom pomáhame, - povedala pani predsedníčka. Slovenská samospráva v Alkári podporuje aj miestnych žiakov, ktorí sa pravidelne zapájajú do súťaží Zväzu Slovákov v Maďarsku. Zvyčajne dosahujú vynikajúce výsledky, za čo ich odmenia táborením na Slovensku. Okrem toho škola a slovenský volený zbor každý druhý rok usporadúvajú školu v prírode na Slovensku pre žiakov vyšších ročníkov. Tábory sú v obci Predájná v okrese Brezno, v ktorej má Alkár už tretí rok družobnú školu. Deti počas týždňového pobytu chodia do tamojšej školy, majú spoločné športové programy a výlety. Samospráva Alkáru im bezplatne poskytuje vlastný autobus a tak môžu chodiť na výlety po celom Slovensku. Boli už na Orave, v Nízkych a Vysokých Tatrách, na Betliari, v Levicicach, Terchovej atď. Napriek vynikajúcim výsledkom Alkár zápasí aj s problémami. Najväčším je nízky počet detí. S touto otázkou sa zaoberá aj vedenie obce, ktoré sa sem snaží prilákať nových obyvateľov z väčších miest. Ako nám pani Kasalová Szabadová prezradila, prácu a byt by rodinám zabezpečili, ale aj tak sa len málokto zaujíma o túto možnosť. Dúfame, že v budúcnosti sa situácia zmení, rodiny, ktoré chcú žiť na čistom vzduchu, sa presťahujú do Alkáru a slovenčina tam bude naďalej žiť aj prostredníctvom ich detí.
Andrea Szabová Mataiszová
Nová maďarská ústava nemá žiadne exteritoriálne účinky. Po stretnutí so svojím slovenským kolegom to uviedol minister zahraničných vecí Maďarskej republiky János Martonyi. Mikuláš Dzurinda mu dal v tomto za pravdu, avšak ako dodal, takéto dopady by mohli nastať v prípade istej aplikačnej praxe. "V duchu normálnych vzťahov tomu dokážeme predísť," uviedol na tlačovej konferencii.
Premiérka Iveta Radičová na rokovaní s Martonyim tlmočila názor SR, že článok d) ústavy, podľa ktorého MR nesie zodpovednosť za Maďarov žijúcich v zahraničí, má exteritoriálne účinky. Avizovala, že Slovensko v tejto súvislosti prijme nevyhnutné opatrenia.Dzurinda na to zareagoval, že nebude napínať svaly a vykrikovať, že SR neakceptuje kolektívne práva. "Lebo to je zapísané v ústave a v preambule Lisabonskej zmluvy, ako aj v iných medzinárodných dokumentoch," konštatoval s tým, že Národná rada SR prijme k tejto téme na svojej májovej schôdzi vyhlásenie.
Martonyi na margo článku d) poznamenal, že Maďarsko akceptuje kolektívne práva menšín už dávnejšie, pričom im ponecháva priestor napríklad na vytvorenie celoštátnych samospráv. "V Európe veľa krajín uznáva spoločné práva menšín, sú aj také, ktoré ich neuznávajú a myslia si, že individuálne práva jedincov postačujú," poznamenal s tým, že v tejto otázke nemajú s Bratislavou rovnaký prístup, pričom potrvá dlhý čas, pokiaľ oba štáty nájdu spoločný názor. Dodal, že ide o internú záležitosť každej jednej krajiny, ako sa k tomu postaví, pričom im MR do toho nebude žiadnym spôsobom zasahovať.
V otázke volebného práva sa obaja ministri zhodli, že ešte nie je na programe dňa, keďže Budapešť ju nemá uzavretú. Navzájom sa budú o príprave vykonávacích predpisov informovať. "Optimálne by bolo, keby z pohľadu volieb do maďarského parlamentu Maďarsko udržalo súčasný stav, teda, keď sa volebné právo viaže na trvalý pobyt," pripomenul Dzurinda. Prípadné volebné právo by sa podľa Martonyiho týkalo Maďarov na celom svete, a nie iba tých, ktorí žijú v pohraničných oblastiach s MR.
Budapešť nepovažuje za správne východisko rokovaní predložený slovenský návrh medzinárodnej dohody, ktorý mal riešiť otázku dvojakého občianstva. Ten sa totiž rozchádza s ich poňatím tejto otázky. Podľa Martonyiho to ale neznamená, že nechcú pokračovať v rokovaniach, aj keď nebudú ľahké.
Šéfovia diplomacií podpísali tiež dodatok dohody o prevádzkovaní, údržbe a rekonštrukcii cestných hraničných mostov a úsekov hraničných ciest na spoločnej štátnej hranici. Tá vytvára podmienky pre prevádzkovanie ipeľských mostov. V júni budú dobudované dva a pripravujú sa dohody o výstavbe ďalších dvoch, ako aj špecifická dohoda o vybudovaní nového mosta cez Dunaj v Komárne.
TASR
Generálny konzul Slovenskej republiky v Maďarsku Štefan Daňo 12. mája na tretej zastávke série podujatí „Rozprávaj mi!“ prečítal deťom v Poľnom Berinčoku ľudovú rozprávku O dvanástich mesiačikoch.
Vysoko postavený diplomat i starý otec v jednej osobe poľahky našiel tón rozprávania, ktorým dokázal upútať pozornosť svojich malých poslucháčov. Pritom sa podujal na neľahkú úlohu: prvé vety rozprávky odzneli v slovenčine, vzápätí prešiel na maďarčinu. V preňho cudzom jazyku čítal s intonáciou a výslovnosťou, ktorú by mu mohli závidieť aj maďarskí rozprávkari. Počas čítania sa pravidelne obracal na detské publikum a kládol mu otázky, na ktoré deti nadšene odpovedali.
Károly Csabay - zp
75. majstrovstvá sveta (MS) v ľadovom hokeji, ktoré sa premiérovo uskutočnili v Slovenskej republike, vyvrcholili 15. mája severským finálovým derby medzi Švédskom a Fínskom. Po prekvapivo vysokom víťazstve 6:1 sa z trofeje po roku 1995 druhýkrát mohli tešiť hokejisti z krajiny tisícich jazier. Nie je teda prekvapením, že fínsky kapitán Mikko Koivu „sa zamiloval“ do Slovenska a jeho spoluhráči zhodnotili slovenský šampionát ako „najlepšie organizované MS“. Iné hodnotenie od šťastných majstrov sveta sa veľmi ani nedalo očakávať, aké však boli prvé slovenské MS v skutočnosti?
Prezident Medzinárodnej hokejovej federácie (IIHF) René Fasel hodnotil šampionát pozitívne: „Slogan šampionátu „Slovensko - hokejová republika“ je veľmi presný a sedí. V Bratislave vládla na zápasoch skvelá atmosféra. Publikum bolo neuveriteľné nielen na stretnutiach Slovenska, ale aj Českej republiky.“ Organizátori sa nemôžu sťažovať ani na návštevnosť zápasov - priamo na štadiónoch ich podľa informácie vydanej organizačným výborom MS 2011 videlo dokopy 406 704 divákov. Prítomných bolo 981 novinárov a televízny signál z duelov bol vysielaný do 114 krajín. Hokejoví priaznivci vo všetkých kútoch sveta tak mohli zažiť okrem iného aj jeden z najkrajších gólov v histórii MS, ktorý vsietil iba 19-ročný fínsky útočník Mikael Granlund v semifinálovom zápase s Ruskom, alebo nevídanú gólovú prestrelku v stretnutí o bronz medzi Českou republikou a Ruskom, ktoré skončilo víťazstvom Čechov v pomere 7:4.
Jedným z mála, ale bezpochyby nemalým negatívom šampionátu bolo, že domáce mužstvo nedokázalo naplniť očakávania, ktoré doň vkladali médiá aj fanúšikovia. Absencia hosťujúcej krajiny vo vyraďovacej fáze totiž vždy poznačí atmosféru podujatia. Mužstvo poskladané z hviezd slovenského hokeja, ktoré pred desaťročím nosili z MS medaily a ktorých na vlaňajšej olympiáde vo Vancouveri oddelila od bronzových medailí iba nevydarená tretia tretina proti Fínsku, pravdepodobne nezvládli enormný tlak. S ich hrou nebol problém, dokázali si vytvoriť dostatok šancí a strelili pravdepodobne najviac tyčiek spomedzi všetkých tímov, góly však neprichádzali, a tak k štyrom frustrujúcim jednogólovým prehrám si pripísali iba dve víťazstvá - v prvom a poslednom zápase. Opäť však treba vyzdvihnúť skvelých fanúšikov, ktorí po záverečnom víťaznom vystúpení Slovákov proti Dánsku obdarovali svojich hráčov búrlivým potleskom a skandovaním „Ďakujeme-ďakujeme!“ za všetky tie krásne hokejové zážitky, ktoré im v uplynulom desaťročí pripravili. Pravdepodobne viacerí slovenskí veteráni si už reprezentačný dres viackrát neoblečú. Svoju bodku za reprezentačnou kariérou už pred MS avizoval kapitán Pavol Demitra, ktorému sa po zápase ušiel veľký potlesk a počas dojímavej rozlúčky s fanúšikmi a spoluhráčmi sa neubránil ani slzám.
Na záver nám ostáva iba skonštatovať, že Slovensko sa ukázalo ako schopný hostiteľ takéhoto významného športového podujatia. MS sa zaobišli bez väčších problémov, v Bratislave a Košiciach sú dva moderné štadióny vhodné na hostenie svetového šampionátu, a preto nie je vylúčené, že v budúcnosti sa sem hokejová elita ešte vráti.
(zp)
Kým v Maďarsku žijú slovenské médiá, žije aj slovenčina – pod týmto titulom uverejňuje príspevok poslucháčky 1. ročníka žurnalistiky Andrey Kiššovej Webjournal.sk. Webjournal.sk je internetový magazín študentov Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, ktorý pripravujú pod vedením odbornej asistentky Mgr. Evy Bachletovej, PhD.
Autorka článku maturovala na čabianskom slovenskom gymnáziu a počas svojich stredoškolských rokov prispievala aj do Ľudových novín. „V poslednom čase sa v Maďarsku kladie čoraz väčší dôraz na potrebu ochrany národnej, respektíve národnostnej identity menšín. Bojuje za ňu i slovenská menšina. Jej “zbraňou” sú aj vlastné médiá. Jedným z najdôležitejších a najefektívnejších nástrojov na úspešnú realizáciu boja proti prirodzenému javu asimilácie sú médiá v jazyku národnostných menšín. Členovia jednotlivých minorít prostredníctvom nich majú možnosť sledovať dianie vo svete vo vlastnej rodnej reči“ – píše mladá nádejná novinárka. Ďalej informuje čitateľov o histórii a súčasnosti Ľudových novín a jeho internetového portálu a ďalších slovenských periodík, ako aj o slovenských dielňach vo verejnoprávnych médiách, v televízii a rozhlase. „Kým ony existujú, existuje aj slovenský jazyk. Lebo človek potrebuje čítať i počúvať slovenské slovo, aby naň celkom nezabudol, keďže v bežnom živote sa s ním na maďarských uliciach stretne len zriedkavo...“ – uzatvára svoj príspevok na stránke Webjournal.sk Andrea Kiššová.
(br)
Pod záštitou primátora mesta Michalovce sa 12. mája uskutočnil 11. ročník festivalu kultúrno-umeleckej činnosti základných škôl so zahraničnou účasťou Srdce na dlani. Žiaci deviatich michalovských škôl a cirkevnej základnej školy vo veľkej sále Mestského kultúrneho strediska predviedli svoje umelecké nadanie.
Šancu prezentovať sa okrem pravidelného zahraničného účastníka, detského folklórneho súboru Bandoska z Poľska, dostali i žiaci Maďarsko-slovenskej dvojjazyčnej základnej školy a internátu v Novom Meste pod Šiatrom. Na želanie Základnej školy č. 2 na Švermovej ulici, ktorá pod vedením zástupkyne riadeľa Jarmily Škrabuľákovej podujatie každý rok organizuje, priniesť na vystúpenie niečo „svoje”, sa Novomešťania rozhodli zaspievať kytičku zemplínskych ľudových piesní v sprievode citaristiek. Niekoľkominútový vstup našich s hosťami z Poľska tvoril druhý blok z troch, ktorých spoločný časový priebeh bol 2,5 hodiny.
Doobeda účastníci festivalu predviedli program žiakom škôl a poobede kreslá v sále zaujali delegácia mestského úradu, vedenie jednotlivých škôl a mnoho rodičov. V závere popoludňajšieho programu medzi vystupujúcich na javisko pristúpili primátor mesta Viliam Záhorčák a vedúca odboru školstva, kultúry a športu Katarína Poláková, ktorí odovzdali ďakovné listy hosťujúcim súborom.
Medzi dvoma vystúpeniami sa novomestskí žiaci presunuli do priestorov práve obnovovanej ZŠ na Švermovej ulici, kde dostali chutný obed. Tam ich pozdravila i pani riaditeľka Yvonne Kobilicová. Po škole žiaci navštívili i miestnu hvezdáreň na Hrádku. Privítali ich dobrí známi v osobe pani riaditeľky Gabriely Kramárekovej, odborných pracovníkov Zdeňka Komáreka a Milady Jakubecovej. Spolupráca medzi hvezdárňou a novomestskou ZŠ totiž vo forme recipročných návštev a medzinárodných letných táborov má už niekoľko rokov. Prednášku o supergalaxiách, Mliečnej dráhe a Slnečnej sústave vystriedal 3D film o vesmírnej sústave pod názvom Vesmírna kuchyňa. Deti nazreli i do miestnosti, venovanej maliarovi Teodorovi Jozefovi Moussonovi, ktorý žil a tvoril v Michalovciach v rokoch 1911 – 1944. Hvezdáreň totiž sídli v budove Moussonovho domu, ktorý bol v 80. rokoch 20. storočia prestavaný na účelové zariadenie. Žiaci sa napokon presunuli do kupoly objektu, kde si vďaka priazni počasia mohli obrovským ďalekohľadom pozrieť priblížené slnečné škvrny.
Účastníci touto cestou vyjadrujú poďakovanie svojmu umeleckému vedúcemu Pálovi Pandákovi, ako aj pani učiteľke Ibolye Szakálovej, ktorá žiačkam nezištne zabezpečuje čisté a vyžehlené kroje.
(jk)
V prvý májový deň sme sa v Pilíšskej Čabe stretli s členmi spevokolu pôsobiaceho pri Matici slovenskej v Štúrove, aby sme spoločne odcestovali na slovenskú svätú omšu do Kostola sv. Jozefa v Budapešti. Prišli sme o niečo skôr a tak sme do začiatku omše využili obdivuhodnú akustiku kostola a potešili veriacich cirkevnými piesňami. Každý rok v máji prichádzame do hlavného mesta na tradičnú slovenskú omšu, na ktorej nás veľmi srdečne vítajú duchovný otec i slovenskí veriaci. Bohoslužbu sme začali veľkonočnou piesňou „Aleluja, chváľme Boha...“ a na záver sme z kostola vychádzali s májovou piesňou „Vykvitla ruža...“. Na organe nás sprevádzal náš kantor Zoltán Geszler, s ktorým sme dobre zohratí zo slovenských bohoslužieb.
Po svätej omši nás hostitelia pozvali na faru, kde nás milo pohostili. Počas zoznamovacích rozhovorov nás štúrovský spevácky zbor potešil ďalšími milými piesňami.
Chceli by sme sa poďakovať Slovenskej samospráve VIII. obvodu za pozvanie do Jozefova, ako aj pracovníčke Oblastného pracoviska MS v Štúrove Márii Vavreckej za jej ochotnú pomoc a cirkevnému zboru zo Štúrova i veriacim z Pilíšskej Čaby za ich účasť na májovej slovenskej omši v Budapešti.
Július Kučera
predseda Slovenskej samosprávy v Pilíšskej Čabe
(zp)
Pred 50 rokmi odovzdali v Sarvaši prvé diplomy rumunským a slovenským národnostným učiteľkám materských škôl. Inštitúcia bola právnym predchodcom Pedagogickej fakulty Univerzity svätého Štefana, ktorá na počesť významného výročia usporiadala 28. apríla medzinárodnú konferenciu pod názvom Tradícia a inovácia v príprave pedagógov. Vzdelávanie pedagógov v Sarvaši popri výučbe slovenského a rumunského jazyka bolo v uplynulých rokoch rozšírené o nemecký národnostný odborný smer. Vedenie fakulty dúfa, že sa podarí nadviazať ešte užšie vzťahy s národnostnými škôlkami a školami, počet ktorých sa v nemeckej oblasti nádejne zvyšuje. Chcelo by získať mladých ľudí stojacich pred výberom povolania, ako aj praktizujúcich pedagógov, aby sa rozhodli pre národnostný odborný smer, čo by pre nich prinieslo ďalšie možnosti uplatnenia sa a fakulte nových poslucháčov. Nie v poslednom rade by to viedlo k rozšíreniu kontaktov inštitúcie, ako aj priblíženiu sa k zákazníkovi, národnostnému školstvu.
Na úspešnej medzinárodnej konferencii boli ako hostia, prítomní generálny konzul Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Štefan Daňo, rektor Univerzity Aurela Vlaicu v Arade Dr. Mihut Lizica, predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik a predsedovia celoštátnych volených zborov Nemcov a Rumunov Ottó Heinek a Kreszta Trajan. Medzi účastníkmi boli predstavitelia národností žijúcich v Békešskej župe. Organizátori veľkolepého podujatia pozvali hosťujúcich prenášateľov z Aradu a Bratislavy.
Po otváracích slovách dekana Pedagogickej fakulty Dr. Imreho Lipcseiho sa začalo plenárne zasadnutie, na ktorom sa o svoje myšlienky o mieste a úlohe prípravy národnostných pedagógov vo vysokom školstve podelil s prítomnými riaditeľ odboru ministerstva národných zdrojov Zsolt Szövényi. Upriamil pozornosť na to, že národnostní pedagógovia nie sú iba pedagógmi, teda deti neučia iba písať a čítať, ale berú na seba aj poslanie, ktoré by tradične bolo úlohou rodiny. Týmto poslaním je udržanie a odovzdávanie národnostného jazyka a kultúry. Na tomto poli má prioritnú úlohu komunita, väčšia ako rodina, škola, kde prebieha revitalizácia, privádzanie detí k zabudnutému jazyku, čo však nepostačuje k oživeniu nárečia, ktoré sa používalo v rodinách. Každá národnosť v Békešskej župe má svoje špecifiká, ale všetky majú rovnakú hlavnú úlohu, aby okrem výučby a jazyka zachovali aj kultúru, tradície a ľudové zvyky. Dôležitým predsavzatím fakulty je, aby svojich poslucháčov pripravovala na túto mnohostrannú úlohu.
Konferencia, ktorú usporiadali pre pedagógov pôsobiacich v národnostných základných a materských školách a pre poslucháčov národnostných odborných smerov, prebiehala v troch sekciách, v ktorých odzneli prednášky na rôzne témy v slovenčine, rumunčine a nemčine. Tematicky bola zameraná najmä na praktické využívanie množstva vedomostí, ktoré si národnostní pedagógovia osvojujú počas odbornej prípravy.
Program spestrilo vystúpenie žiakov Slovenskej základnej školy v Sarvaši a ľudový tanec v predvedení poslucháčov rumunského odboru pedagogickej fakulty.
Po slávnostnom ukončení konferencie nasledovala recepcia v Múzeu Samuela Tešedíka, ktorá prebiehala v neviazanej atmosfére. Prejavy radosti zo spoločne strávených chvíľ vo veľkej sále s nádhernou akustikou doplnili tóny hudby a piesní.
Gabriela Mótyánová
Preklad: br
V tomto roku sa vybrali tí Pilíšania, ktorí sa chceli zúčastniť na III. pešej túre, do Čívu. Obecná a slovenská samospráva v Číve a Združenie a regionálne kultúrne stredisko pilíšskych Slovákov (ZRKSPS) usporiadali 15. mája vychádzku do okolia.
Z akcie sa podľa všetkého stala tradícia, veď cieľom podujatia s názvom „Spoločnými chodníkmi v znamení prehlbovania priateľstva“ je jednak vzdať poctu pamiatke našich predkov, jednak zažiť súdržnosť a prispieť k zomknutiu síl ľudí dobrej vôle. Organizátori podujatia sa nepridržiavajú silou-mocou toho istého programu. Kým prvý rok vyšli účastníci na vrchol Pilíša, vlani sa zišli na čistinke kúsok od vrchola. Tento rok sa rozhodli pochodiť okolie Čívu. Spoločná pešia túra aj tento krát poskytla vhodnú príležitosť na prehlbovanie priateľstva medzi jej účastníkmi a zároveň medzi našimi národmi a národnosťami. Z mnohých pilíšskych obcí sa vydali do Čívu organizované skupiny turistov. Asi najťažšie to mali Mlynčania, Pomázania a Santovčania, pre ktorých to bol ozajstný pochod po najdlhšej trase. Napokon však prišli do Čívu, kde ich už čakali ďalší účastníci a mohol sa začať spoločný program. Organizátori privítali všetkých – ako inak – pálenkou na zohriatie (keďže, žiaľ, počasie nežičilo turistom, vytrvalo popŕchalo) a milou pamiatkou: odznakom s logom podujatia: rozvetvený strom s pevnými koreňmi. Pekný zvyk, že na podujatí sa zúčastňuje aj veľvyslanec SR v Budapešti, nebol prerušený ani tento rok a účastníkom sa prihovoril Peter Weiss v mene svojom i v mene jedného z iniciátorov akcie, bývalého veľvyslanca Juraja Migaša. „Teší ma, že po 300 i viac rokoch sú tu ešte stále Slováci. Aj keď možno už nemajú slovenčinu takú, ako pred 300 rokmi, ale si ctia svoje korene, spomínajú na svojich predkov, stretávajú sa medzi sebou,“ povedal P. Weiss. Prítomných privítal predseda ZRKSPS Jozef Havelka, ktorý si zaspomínal na začiatky spoločného podujatia Slovákov z okolia Pilíša. Praktickými informáciami poslúžila starostka hostiteľskej obce Bernadett Kostková Rokolyová, ktorá prezradila, že napriek nepriaznivému počasiu plánovaná túra k čívskym jaskyniam pod vedením Zoltána Kónera neodpadne. Jedným z najkrajších momentov otvorenia podujatia bol spoločný prednes Pilíšskej hymny, ktorú spievali spolu všetci účastníci. Potom sa ale rozišli, lebo mali dve možnosti - vybrať sa do spomenutých jaskýň, alebo si pozrieť chýrnu Pivničnú osadu, ktorá je ozajstnou osadou, pozostávajúcou z vínnych pivníc. My sme sa vybrali s druhou skupinou, nakoľko sme nepoznali túto časť Čívu. Mali sme šťastie, našli sme aj takú pivnicu, ktorá bola otvorená. Čo pivnicu? Skôr domček s pivnicou rodiny Jurkovičovej, kde nás milo privítali, ponúkli vlastnoručne vyrobeným vínom, pálenkou a zákuskami. Trochu sme sa porozprávali o starých viniciach a kupovanom hrozne z Matry a už sme museli ísť ďalej, aby sme spoznali túto osadu. Obidve skupinky sa vrátili približne v rovnakom čase, aby sa zúčastnili na tradičnom sadení stromu a na pikniku. Ako nás informovala jedna z organizátorov Mária Nagyová, na akciu prišlo viac ako 150 ľudí, čo je vzhľadom na počasie celkom pekný počet. Po zasadení stromu priateľstva, ktorý ozdobili maďarskou a slovenskou trikolórou, starostka Santova Eva Čičmancaiová pozvala prítomných na Santov, kde sa o rok uskutoční štvrtý pochod Pilíšanov. Potom sa už z hĺbky ruksakov vynorili klobása, chlieb, slaninka, domáce víno a iné dobroty, o ktoré sa účastníci podelili a pri družnom rozhovore si posedeli do v skorých popoludňajších hodín. Prečo neostali až do večera? Odpoveď je tiež jednoduchá: totiž veľká väčšina sa vrátila domov cez Pilíš pešo. Dúfame, že Santovčania, Pomázania a Mlynčania už tou najkratšou cestou...
Eva Patayová Fábiánová
Študentské zastupiteľstvo Inštitútu slovanskej a baltickej filológie Filozofickej fakulty Univerzity Loránda Eötvösa (FF ELTE) v spolupráci s odborným asistentom Katedry slovanskej filológie Dr. Aleksandrom Urkomom 14. mája piatykrát usporiadalo tradičný jarný športový program, ktorý je medzi študentmi slavistiky a milovníkmi futbalu známy ako „Slovanský pohár“. Po predošlých majstrovstvách v Pomázi sa jubilejné podujatie uskutočnilo na novom mieste, na ihrisku Vasas v XIII. obvode Budapešti. Podujatie finančne podporilo Študentské zastupiteľstvo FF ELTE a niektoré celoštátne a obvodné menšinové samosprávy, medzi nimi aj Celoštátna slovenská samospráva a Slovenská samospráva IX. obvodu.
Treba vedieť, že Inštitút slovanskej a baltickej filológie charakterizuje „ženská nadvláda“, preto organizátori pozvali na turnaj aj externých futbalistov, celkovo 12 mužstiev. Návštevníci programu sa mohli stretnúť s veľkým slovanským sprievodom, ktorý tvorili študenti Slovanského inštitútu a predstavitelia slovanských národností žijúcich v Budapešti a okolí. Slovákov žijúcich v Maďarsku reprezentovali futbalové družstvo CSS pod vedením predsedu Mládežníckeho výboru Zoltána Szabóa, poverená vedúca Katedry slovanskej filológie Dr. Mária Žiláková a niektorí aktivisti Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku.
Na ihrisku sa mohli predvádzať aj dievčatá. Počas minuloročného Slovanského pohára študentky slavistiky FF ELTE založili klub roztlieskavačiek Slavic Girls, ktorý aj v tomto roku očaril futbalistov a fanúšikov povzbudzovaním v slovanskom, bielo-modro-červenom oblečení. Počas zápasov vládla na ihrisku veľmi príjemná rodinná atmosféra. Pre deti účastníkov podujatia organizátori zabezpečili detský stan. Študenti mali spoločný obed s profesormi, srbskú plieskavicu so šalátom, ktorý pripravili členovia študentského zastupiteľstva. Putovný pohár si vybojovalo srbské futbalové družstvo Vadvirág (Divý kvet). Slováci skočili na štvrtom meste. Po odovzdaní medailí sa podujatie neskončilo, na účastníkov čakali ešte spoločenské hry a večerná zábava, kde mohli ukázať svoj slovanský temperament...
Juraj Ráďanský
V XIV. obvode Budapešti je od roku 2003, keď na Americkej ulici odhalili pamätnú tabuľu Antona Straku, tradíciou, že v máji vzdávajú hold tomuto významnému činiteľovi českých, slovenských a maďarských dejín.
Aj tohto roku usporiadali 6. mája, pri príležitosti štátneho sviatku Českej a Slovenskej republiky, České centrum, Slovenský inštitút, Kruh priateľov Bohemia a Slovenská samospráva XIV. obvodu pietny akt na Americkej ulici č. 37. Pred kladením vencov k pamätnej tabuli československého diplomata, ktorý sa obrovskou mierou zaslúžil o rozvíjanie česko-slovensko-maďarských literárnych stykov a kultúrnych vzťahov, prítomných pozdravil predseda obvodnej slovenskej samosprávy Pavol Maulik. Zvlášť privítal zástupcu riaditeľky Slovenského inštitútu v Budapešti Petra Tomčíka, prvého tajomníka Veľvyslanectva Českej republiky v Budapešti Ladislava Lukáča, v zastúpení Kruhu priateľov Bohemia Evu Molnárovú a Miloša Luka, z budapeštianskej slovenskej samosprávy Ladislava Petra a Editu Hortiovú a poslanca mestskej časti Zugló Gergelya Imreho.
P. Maulik vo svojom príhovore zdôraznil úspešnú činnosť A. Straku na poli kultúry a diplomacie, ktorá môže byť vzorom aj pre dnešnú dobu...
– V tomto dome býval a pracoval známy český diplomat Anton Straka, ktorý v komplikovanom období po prvej svetovej vojne, v tridsiatych rokoch dosiahol, že sa jeho misia stala dielňou československo- maďarských kultúrnych vzťahov. Napriek tomu, že vzťahy medzi Československou republikou a Maďarskom boli po prvej svetovej vojne komplikované, napriek tomu, že v krajinách boli rozličné režimy, Anton Straka dokázal svojou aktivitou zbližovať najsilnejších kultúrnych predstaviteľov obidvoch štátov. Jeho salóny sa stali známymi po celej Budapešti a pre popredných maďarských intelektuálov bolo cťou navštevovať ich, - povedal Anton Maulik a poprosil prítomných, aby v rámci pietneho aktu položili k pamätnej tabuli vence úcty a vďaky.
Andrea Szabová Mataiszová
Čokoládové vajíčka s prekvapením – Kinder Surprise sa začali vyrábať už začiatkom sedemdesiatych rokov v Taliansku, odkiaľ pochádzajú. Ich výrobcom je spoločnosť Ferrero, ktorú založil v roku 1942 Pietro Ferrero. Vajíčka robia radosť nielen deťom, ale i dospelým svojou chutnou čokoládou a predovšetkým vtipným prekvapením v podobe hračky ukrytej vo vnútri. Nápady a inšpirácie pre výrobu hračiek – kinder vajíčok firma získava z celého sveta, a tak toto sladké prekvapenie bezpochyby mnohokrát prekvapí aj kultúrnou a historickou rozmanitosťou použitých motívov.
Čokoládové vajíčka s prekvapením bezpochyby učarovali aj zberateľovi kuriozít Ľubošovi Richtárechovi z Vrútok neďaleko Žiliny, ktorý ich už má vo svojej zbierke úctyhodný počet 6540 kusov. Medzi rozličnými hračkami s rozmanitými motívmi nájdeme postavičky zo známych seriálov Simpsonovci, Doba ľadová III., Shrek a mnohé ďalšie známe i menej známe postavičky. Jeho zberateľská vášeň sa začala niekedy pred desiatimi rokmi, kedy si kúpil len tak zo zvedavosti prvé vajíčko, ale nepamätá si už, čo v ňom bolo. Jeho blízki a známi vedia veľmi dobre, čím mu urobia najväčšiu radosť, vraj na narodeniny ich niekedy dostane aj päťdesiat.
Ľuboš Richtárech svoju zbierku hračiek už vystavoval pre radosť detí, rodičov a starých rodičov v Martine a v Žiline. Od 6. mája táto impozantná zbierka malých prekvapení z vajíčok nielen počtom, ale aj svojou rozmanitosťou robí radosť aj návštevníkom kaštieľa v Radoli. Malí návštevníci zo základných škôl sa môžu zapojiť do súťaže vyhlásenej autorom výstavy o najkrajšie nakreslenú kinder postavičku. Desať najlepších kresieb autor odmení vecnými cenami od firmy Ferrero.
Zaujímavá výstava v Kaštieli v Radoli bude trvať do 10. júla.
V. Šarlinová
Za vynikajúcu výskumnú prácu udelili 6. mája v aule Úradu menšinového ombudsmana Lászlóovi Szarkovi cenu Istvána Keménya. Cenu založil pred troma rokmi ombudsman pre práva národností Ernő Kállai z úcty výskumníkovi, ktorý skúmal život Rómov v Maďarsku. Vyznamenanie udeľujú každý rok osobám, ktoré vykonali vynikajúcu prácu v záujme v Maďarsku žijúcich národností a v oblasti objektívneho prieskumu ich politických, hospodárskych a iných vzťahov.
László Szarka pochádza z Galanty, vyštudoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave (odbor dejepis-maďarský jazyk). Od roku 1977 pracuje ako historik, začal ako člen budapeštianskych výskumníkov Českej akadémie vied, neskôr sa stal pracovníkom Historickovedného ústavu Maďarskej akadémie vied. Po založení Ústavu pre výskum etnických menšín pri Maďarskej akadémii vied v roku 2001 sa stal jeho riaditeľom. László Szarka má nehynúce zásluhy vo vedeckom uznaní výskumu menšín. Pod jeho vedením v roku 1998 v rámci Historickovedného ústavu MTI bola založená Akademická dielňa na výskum menšín. V roku 2001 sa stal Ústav pre výskum národných menšín MTI samostatnou inštitúciou, jeho riaditeľom sa stal László Szarka. Za jeho vedenia dosiahol ústav seriózne odborné úspechy v oblasti výskumu Maďarov žijúcich v zahraničí, v bádaní domácich menšinových komunít a Rómov.
Hlavnými výskumnými oblasťami L. Szarku sú história národnostnej politiky v Maďarsku v 19. – 20. storočí, história menšín strednej Európy v 20. storočí, regionálno-štruktúrne zmeny stredoeurópskych pohraničných regiónov a národnostné, etnopolitické konflikty v susedných štátoch Maďarska v 20. storočí.
Vyznamenanému historikovi prišli zablahoželať aj predstavitelia Slovákov v Maďarsku - predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik, riaditeľka Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Anna Kováčová a profesorka Univerzity Loránda Eötvösa Anna Divičanová.
Andrea Szabová Mataiszová
Prvého apríla nastúpila na čelo Slovenského inštitútu Budapešť Jana Tomková. Keďže je to deň vtipkovania, každý z jej známych si myslel, že žartuje. Ale ona nevtipkovala, prišla do stánku slovenskej kultúry v srdci Budapešti, aby dôstojne prezentovala slovenskú kultúru na všetkých úrovniach. S novou riaditeľkou SI sme sa rozprávali o jej prvých dojmoch a plánoch do budúcnosti.
- Nakoľko ste poznali pred príchodom do Budapešti činnosť tunajšieho Slovenského inštitútu?
- Činnosť Slovenského inštitútu Budapešť som poznala dlhšiu dobu, pretože keď tu bol riaditeľom Karol Wlachovský, bola som na ministerstve zahraničných vecí zodpovedná za reláciu Maďarska. Vtedy sme udržiavali veľmi úzky kontakt nielen s veľvyslanectvom, ale aj s inštitútom. Predtým, ako som sem prišla, som viedla Odbor kultúrnej diplomacie MZV SR, ktorý je riadiacim orgánom slovenských inštitútov vôbec. Takže činnosť SI som mala veľmi dobre zmapovanú, všetky správy, pozitíva i negatíva som veľmi dobre poznala.
- Aké sú pozitíva a negatíva?
- Obrovské pozitíva sú, že táto inštitúcia tu má tradíciu. Budapešťania a možno povedať, že Maďari vôbec, dobre poznajú Rákóczi út, teda Rákócziho triedu. Poloha inštitútu je teda dobrá a známa. Blízkosť Slovenska k Maďarsku znamená aj to, že sem možno doniesť veľa kultúrnych možností - od výstav až po koncerty, tanec. Naozaj je to dobré, že ak aj veľký súbor sadne do autobusu, je tu za dve hodiny. Malé súbory si môžeme transportovať vo vlastnej réžii. Ťažšie to majú krajiny, ktoré sú odkázané na leteckú dopravu. Spolupráca medzi Slovenskom a Maďarskom je na tomto poli veľmi úzka a dobrá a my ju aj podporujeme. Negatíva sú, že táto budova už chátra, potrebuje rekonštrukciu. Práve prebiehajú rokovania so spoločnosťou, ktorá vlastní budovu, aby sme zveľadili jej kultúrnosť. Ďalšie rozšírenie by som chcela urobiť tým, že nie všetky podujatia chcem organizovať v inštitúte. Viem, že na to už boli príklady, ale chcela by som rozšíriť tieto aktivity aj na známe inštitúcie, meeting pointy, ako sú menšie galérie alebo kontaktovať kluby. Chcela by som priviesť slovenskú kultúru aj do veľkých shopping centier, kde sa robia výstavy. Skrátka, trošku expandovať aj do maďarských kuloárov.
- Plánujete šíriť slovenskú kultúru aj mimo Budapešti?
- Mimo Budapešti sa robili veci aj doteraz. Veľa vecí sa robí samo, pretože naše krajiny sú historicky veľmi úzko späté. Umelci aj ministerstvá spolupracujú a my ich podporujeme tým, že pomáhame s transportom, prenocovaním, otvoríme podujatia, pridáme možno aj malú finančnú podporu a pod. Chceme spolupracovať s generálnym konzulátom v Békešskej Čabe, lebo ten nemá kapacitu na to, aby robil veľa kultúry. Chcela by som ísť do menších miest Maďarska, ale závisí to od kapacitných možností a nás samých, veď deň má 24 hodín a nás je tu nie tak veľa, aby sme mohli prezentovať slovenskú kultúru po celom Maďarsku. Ale do väčších miest pôjdem. Predtým však chcem zmapovať Maďarsko. Vo veľkých mestách to ide niekedy spontánne, mesto samotné chce svojim obyvateľom veľa ponúknuť. V menších mestách môžu byť akcie rodinnejšieho charakteru.
- Plánujete formy šnúry podujatí alebo putovných výstav?
- Mám takú víziu, ale ani neviem, či by som to mala povedať. Rok 2013 bude na to vhodným rokom, oslávime 20. výročie vzniku Slovenskej republiky. Tento rok by som chcela pripraviť niečo špeciálne, putovné po celom Maďarsku. Ale uskutočnenie a samotná náplň závisí od rôznych faktorov, takže zatiaľ by som nechcela o tom viacej hovoriť.
- Ktorá je nosná časť kultúry, ktorej sa venujete?
- Za mesiac, čo som tu, sme práve vpadli do knižného festivalu, takže momentálne by som povedala, že je to orientované na literatúru. Ale program, ktorý pripravujeme a na ktorý kontinuálne nadväzujeme, je veľmi rôznorodý. Nedovolila by som si povedať, že sa zameriavame na sochárstvo alebo na maliarstvo. Máme rozvetvenú činnosť a snažíme sa priniesť do Maďarska všetky možné druhy slovenskej kultúry.
- V budove SI sídli aj budapeštianska pobočka SACR. V čom spočíva vaša spolupráca?
- Spolupráca je na veľmi úzkej úrovni. Zatiaľ nevidím absolútne žiadny problém. SACR má množstvo výborných propagačných materiálov, ktoré my môžeme využiť aj pre naše prezentácie: filmy o Slovensku, o kúpeľoch atď. My zasa poskytujeme priestory na mnohé prezentácie alebo hierarchicky ich pokryjeme.
- Zaviedli ste novinku: spoločné fotografovanie s vystupujúcimi. Čo plánujete s týmito fotografiami?
- Keď som sem prišla, prešla som všetky miestnosti od pivnice po strechu, aby som ich spoznala, keď už musím byť zodpovedná za každý kút inštitútu. Našla som jednu veľmi peknú kroniku vo veľkosti cca 70 x 50 centimetrov v koženej väzbe, ktorá zaľahla prachom. Ja som ju obnovila. Mojím nástupom som znovu zaviedla, že tam budeme dávať fotografie z podujatí. Návštevníci sa môžu podpisovať a zdá sa mi to byť veľmi pekné a príjemné, keď sa s nimi odfotíme a ostane to ako pamiatka pre ďalšie generácie, ak teda kronika po mojom odchode nezaľahne znovu prachom... Teraz táto kniha zdobí náš vchod do divadelnej sály.
- Čo ste vedeli pred svojím nástupom o Slovákoch v Maďarsku? Veď SI nie je len pre Maďarov, ale tak trochu aj pre Slovákov v Maďarsku.
- SI je zodpovedný pre kultúru a školstvo. Kultúra, ktorú sem importujeme, je určená pre všetkých občanov Maďarskej republiky, tam nerobíme žiadne rozdiely. Rozdiely robíme v programoch, ktorým by Maďari nerozumeli, tak sa snažíme viacej involvovať krajanskú komunitu. Pre Slovákov žijúcich v Maďarsku robíme kurzy slovenčiny a malé prezentácie. Je dobré, že sú tu komunity, s ktorými môžeme spolupracovať v oblasti kultúry. Skúšam pozývať aj tých Slovákov, ktorí necítia, že sa Slovensko o nich stará. Je to veľmi príjemné, že sú tu ľudia, ktorí rozumejú nášmu jazyku. Slovákov v Maďarsku som spoznala počas svojho pôsobenia na ministerstve začiatkom 90. rokov, keď som bola v Békešskej Čabe, v Šalgótarjáne som otvárala hraničný priechod, kultúrny dom sme otvárali na juhu. Viem, že každá menšina sa borí s rôznymi problémami, ale ľudia – ako som sa s nimi rozprávala – sú spokojní tam, kde žijú, pretože si vybrali toto miesto dobrovoľne. Keby neboli spokojní, tak sa zbalia a vrátia sa buď späť k nám na Slovensko alebo Maďari sem do Maďarska. Veľmi sa teším na túto prácu, je to pre mňa výzva, je to niečo nové. Veľmi rada zúročím nadobudnuté schopnosti z komerčného sveta, ktorý je mnohokrát veľmi tvrdý aj tu, v Maďarsku.
Otázky kládla
Eva Patayová Fábiánová
Narodila sa v Bratislave, tam aj žila a jej rodičia tam bývajú dodnes. Ukončila Vysokú školu technickú. Po skončení sa zamestnala v projekčnej organizácii a v roku 1991 nastúpila na Ministerstvo medzinárodných vzťahov Slovenskej republiky v Bratislave. Po osamostatnení sa Slovenska, v roku 1993 pôsobila na slovenskom veľvyslanectve v Bonne, ktoré bolo vtedy hlavným mestom Nemecka. Bola zodpovedná za školstvo a kultúrnu agendu. Po návrate v roku 1997 bola na Ministerstve zahraničných vecí zodpovedná za reláciu Rakúska. Následne dostala ponuku stať sa riaditeľkou marketingu, komunikácie a PR jednej banky, ktorú prijala. V roku 2009 ju však cesty zaviedli späť do diplomacie na MZV SR, kde otvorili nový Odbor verejnej diplomacie a neskôr sa stala riaditeľkou Odboru kultúrnej diplomacie. Na post riaditeľa SI ju vybrali výberovým konaním.
Spolok segedínskych Slovákov usporiada 5. júna o 17. hodine v Klube Pick (Felső Tisza part č. 10) valné zhromaždenie. V programe figurujú voľby nového kontrolného výboru spolku, príprava letného jazykového tábora na Slovensku a odovzdanie ceny „Za segedínskych Slovákov“. Po valnom zhromaždení sa uskutoční kultúrny program pod názvom Deň slovenskej kultúry v Segedíne, v rámci ktorého vystúpia žiaci Nedeľnej školy spolku a mandolínová kapela Tremolo zo Slovenského Komlóša.
(aszm)
Ministri spravodlivosti členských štátov V4 (Česko, Maďarsko, Poľsko a Slovensko) a Chorvátska podpísali vo Veszpréme dohodu o zosúladení vzdelávania právnikov.
Rozšírené pracovné stretnutie ministrov spravodlivosti členských štátov V4 sa konalo začiatkom mája v meste Veszprém. Počas prvého dňa rokovania zástupcovia Českej republiky, Maďarska, Poľska, Slovenskej republiky a Chorvátska, podpísali memorandum o spolupráci v oblasti justičného vzdelávania. Táto téma je jednou z priorít maďarského predsedníctva Európskej únie. Cieľom Maďarska je posilňovať spoluprácu v tejto oblasti na regionálnej úrovni, vďaka ktorej sa už v krátkej dobe môžu uskutočniť spoločné semináre, výmenné a e-learning programy – objasnil pozadie dohody minister verejnej správy a spravodlivosti Tibor Navracsics. Memorandum podpísali ministri spravodlivosti Česka Jiří Pospíšil, Maďarska Tibor Navracsics, Poľska Krzysztof Kwiatkowski, Slovenskej republiky Lucia Žitňanská a Chorvátska Dražen Bosnjakovič.
Podľa slovenskej ministerky spravodlivosti Lucie Žitňanskej vzdelávanie sudcov, prokurátorov a iných justičných pracovníkov je kľúčová záležitosť, veď súdy potrebujú dobre školených odborníkov. Poukázala aj na to, že „v často sa meniacom právnom prostredí“ je školenie dôležité, lebo ľudia musia dôverovať rozhodnutiam súdov.
Počas piatkového dňa pokračovalo rozšírené pracovné stretnutie ministrov spravodlivosti V4, na ktorom boli zastúpené aj Nemecko a Slovinsko. T. Navracsics prízvukoval, že toto je prvá odborná konzultácia v takomto okruhu. Naším cieľom je dosiahnuť, aby sme skôr ako doručíme naše stanoviská fóram únie s rozhodujúcimi právami konzultovali o priebežných záležitostiach, podľa možnosti aby sme priblížili naše stanoviská a v optimálnom prípade našli spoločný menovateľ - povedal minister.
Prioritou je, aby sa európska integrácia v oblasti justície obohatila o také predpisy a kroky, ktorých osoh uvidia európski občania v každodennej praxi - zdôraznil T. Navracsics.
Účastníci pracovného stretnutia rokovali aj o problematike dohľadu nad znalcami, o právnej pomoci, či o cezhraničnom dedení.
Zdroj: kormany.hu
Slovenský evanjelický zbor a. v. v Budapešti sa minulý rok stal členom spoločenstva budapeštianskych evanjelikov Peštianska osmička (Pesti nyolcak). Spolupráca evanjelických zborov spočíva okrem iného v tzv. výmene kazateľníc. Znamená to, že duchovní jednotlivých zborov kážu v druhom zbore. K takejto výmene kazateľníc došlo aj v druhú májovú nedeľu, keď v Lutherovom dvore kázala evanjelická farárka zo XIV. obvodu Alžbeta Tamásyová.
Bolo veľmi potešiteľné, že na dvojjazyčné služby Božie prišli slovenskí veriaci v patričnom množstve a ukázali, že hoci je slovenských evanjelikov v Budapešti málo, vedia sa spojiť. Aj keď pani farárka zo Zugló nevie po slovensky, rada sa pridala k slovenským piesňam a vypočula si slovenské čítanie v podaní veriacich pod vedením kantorky Marty Pálmaiovej Pápayovej.
Vo svojej kázni sa A. Tamásyová zamerala na potrebu viery, ako aj na to, že Ježiš osloví svojich, ktorí sú jeho ovečkami. Keďže bola Nedeľa Dobrého pastiera, pani farárka sa podelila s veriacimi o svoj príbeh spoznania vlastnej cesty k Ježišovi, ktorá sa jej otvorila, keď mala 17 rokov. Ako povedala, napriek tomu, že jej otec bol farárom a ona sama vždy slúžila v zbore, Ježiš ju skutočne oslovil až keď chodila do tretej triedy gymnázia. „Vtedy som si uvedomila, že mi nestačí viera môjho otca a mojej matky, ja sama chcem veriť v Hospodina,“ priznala sa A. Tamásyová. Vyzdvihla dôležitosť spolupatričnosti v rámci jedného zboru, ako aj v rámci spoločenstva veriacich. V rámci bohoslužby sa konala aj krátka slávnosť pri príležitosti Dňa matiek, kde žiak budapeštianskej školy Michal Tatai pozdravil prítomné mamičky, babičky a krstné mamy básňou a kvetom. Po bohoslužbe sa konalo agapé.
Farárka slovenského zboru Hilda Guláčiová Fabuľová zatiaľ kázala veriacim v Zugló. Ako nás informovala, najprv sa konala bohoslužba v kaplnke zboru na Gyarmat ulici a potom spolu so zborovým farárom Tamásom Tamásym (manželom A. Tamásyovej) sa presunuli do kostola na Bosnyákovom námestí. V tomto kostole H. Guláčiová Fabuľová privítala prítomných aj po slovensky, lebo mala informácie, že v zbore sú aj veriaci, ktorí majú slovenské korene. Ako nám prezradila, po bohoslužbe ju vyhľadali a poďakovali sa jej za slovenské slová. Hoci nie je veľký ani zbor v Zugló, slovo Božie v podaní slovenskej zborovej farárky si prišlo vypočuť pomerne veľa veriacich.
Ofery z výmeny kazateľníc boli za Fond Adolfa Gustáva, ktorý pomáha evanjelickým zborom v núdzi.
(ef)
Na súťaži o najkrajšiu rytú poštovú známku Európskej únie Grands Prix de l’Art Philatlique zvíťazila slovenská s názvom Žilinská synoda, ktorá bola vydaná vlani k jej 400. výročiu. O víťazstve zo 138 vydaných emisií rozhodla odborná porota 29. apríla v Bruseli. Na 2. mieste skončila španielska a na 3. talianska známka.
Ocenená známka v hodnote 1,10 eura vyšla v náklade 85 000 kusov. Jej dizajn je prispôsobený historickým reáliám, keďže Žilinská synoda sa konala pod záštitou palatína Uhorska, grófa Juraja Thurzu z Betlanoviec, stúpenca reformácie augsburského smeru. Na hárčeku je umelecky stvárnený obraz, ktorý si dal palatín vyhotoviť do kaplnky svojho hradu na Orave. Ten sa nachádza v evanjelickom kostole v Necpaloch.
Zdroj: aktuality.sk