Farárka Slovenského evanjelického zboru a. v. v Budapešti Hilda Guláčiová Fabuľová v snahe nadviazať na celoročnú prácu v rámci biblických hodín usporiadala začiatkom júla biblický ekumenický tábor v Dunaeďháze. Jadro účastníkov tvorili žiaci budapeštianskej slovenskej školy.
Podobné tábory organizuje evanjelická farárka už niekoľko rokov v novohradských Teranoch, kde pred budapeštianskou službou žila dlhé roky. Mládežnícke tábory tohto typu sú veľmi dobré pre žiakov, ktorí takto majú možnosť pred letnými prázdninami stráviť ešte spolu trochu času. S nápadom „presťahovať“ dejisko tábora prišla jedna mamička, Jolana Tataiová, ktorá je pôvodom z Dunaeďházu. Iniciatívu evanjelická farárka prijala a nadviazali kontakt s osadou v Báčsko-Kiškunskej župe. S Dunaeďházom má budapeštiansky slovenský evanjelický zbor aj iný kontakt, nakoľko v tamojšom evanjelickom kostole sa nachádza oltárny obraz, ktorí kúpil zbor po rozpade budapeštianskeho.
Deti z budapeštiankej školy dostali celú telocvičňu, kde si zariadili tábor: nemali tam len nocľah, ale aj jedáleň. Mali šťastie, počasie im žičilo a mohli uskutočniť množstvo programov na voľnom vzduchu.
Ako sme sa dozvedeli od H. Guláčiovej Fabuľovej, program mali jednoduchý: doobeda sa uskutočnili krátke biblické zamestnania, rozjímania, v rámci ktorých nielen spievali náboženské piesne, ale sa aj rozprávali o Rečiach na vrchu zo Svätého Písma, ktoré sú o tom, že kto sú blahoslavení podľa nás a kto podľa Hospodina. Popoludní spoznávali okolité osady. Prvý deň spoznali hostiteľskú obec: navštívili oblastný dom, v ktorom sa nachádza zbierka miestnych historických pamiatok a tradičných úžitkových predmetov. V susednej Dunavecse sa nachádza múzeum Sándora Petőfiho, ktorého slovenské korene sú jednoznačné. Streda patrila Apostagu. V tejto osade slúži evanjelický farár Ivan Molnár pochádzajúci z rumunského Nadlaku, ktorý predstavil tamojší evanjelický kostol po slovensky. „Bolo pre nás veľkým potešením, že v čisto maďarskej osade sme počuli slovenské slovo,“ poznamenala H. Guláčiová Fabuľová. Dunaújváros je jedným z centier okolia, takže si jeho návštevu nemohli vynechať ani účastníci biblického tábora. Tento deň mali rozjímanie v tamojšom evanjelickom kostole a poobede navštívili chýrne kúpalisko, kde sa deti mohli naozaj vyšantiť. Piatok doobeda pripravili učiteľky dunaeďházskej školy remeselnícke dielne pre účastníkov tábora a poobede ich čakala farma Ondreja Agárdiho, kde spoznali život domácich zvierat a zlatým klincom dňa bolo opekanie slaniny. Pred odchodom domov stihli ešte pozrieť Dunaföldvár, ktoré je známe mostom cez Dunaj a hradom na kopčeku zo sprašu.
Obyvatelia Dunaeďházu pomáhali účastníkom tábora vo všetkom, v čom len mohli: deti sa zapojili do programov, učiteľky sprevádzali budapeštianskych veriacich. „Sme nesmierne vďační, že sa nám venovali vo svojom voľnom čase a že nám uľahčili pobyt v tábore počnúc riaditeľkou Zuzanou Szűcsovou Takácsovou, cez slovenčinárky Rozálie Pástorovej Vargovej a Evy Kollárovej Karovej až po Alžbetu Dudlovú, ktorá je síce riaditeľkou ZŠ v Apostagu, ale zároveň aj dozorkyňou v dunaeďházskom evanjelickom zbore,“ povedala H. Guláčiová Fabuľová. My musíme pripomenúť, že veľkou pomocou bol aj manžel pani farárky Imrich Guláči, ktorý sa staral o praktické uskutočnenie tábora.
Nová iniciatíva premiestniť biblický tábor do nového dejiska si vyžadoval iný prístup nielen od vedúcich, ale aj od žiakov, ale možno bude znamenať, že ekumenický biblický tábor usporiadaný budapeštianskym evanjelickým zborom nadobudne putovný ráz a o rok ho usporiadajú v inej Slovákmi obývanej lokalite.
(ef)
Neďaleko Nového Mesta nad Váhom vidieť z vlaku i z cesty štyri vežičky neskororenesančného kaštieľa v Brunovciach. Pôvodný Forgáčovský drevený poľovnícky kaštieľ prestaval v druhej polovici 17. storočia Mikuláš Bercsény, ktorý bol hlavným veliteľom povstaleckých vojsk Františka Rákocziho II. Po vojenských neúspechoch povstalcov obsadil kaštieľ v roku 1710 cisársky generál Heister. V prvej tretine 18. storočia ho kúpil P. Šándor zo Slávnice a čoskoro ho zbarokizoval. V 19. storočí založili anglický park. Dnešná podoba kaštieľa je výsledkom úprav posledných majiteľov – rodiny Mednyánszkych z čias pred rokom 1900. Od roku 1983 sa uskutočňovala obnova objektu. Kaštieľ patril v tej dobe Československému zväzu žien a mal byť využitý ako rekreačné a vzdelávacie centrum pre ženy. V súčasnosti je školiacim strediskom pre štátnu správu a nie je prístupný verejnosti. A predsa sa jeho brána otvorila tridsiatim umelcom z 11 štátov Európy, členov Detvianskej umeleckej kolónie. Boli tu umelci z Francúzska, Belgicka, Nemecka, Rakúska, Česka, Maďarska, Ruska, Bieloruska, Chorvátska, Srbska a Slovenska. V rámci programu sympózia vystúpila aj francúzska rocková kapela Dandy Freaks. Na záver profesionálneho medzinárodného maliarskeho sympózia, na výstave prác vytvorených v priestoroch zámku v Brunovciach, sa v podvečernom tichu ozývali džezové a bluesové melódie v podaní bratislavských a trnavských členov Slovenskej bluesovej spoločnosti. Pod arkádami na terase, v spoločenských miestnostiach bolo cítiť vôňu farieb. Každý autor mal svoje „územie“, svoj priestor farieb a štetcov a vytváral diela, ktoré sa stali na záver originálnou pestrou paletou rôznych techník a štýlov, poznačených aj väzbou k domovu, odkiaľ sem prišli.
Na vernisáži zakladateľ DUK Milan Malček konštatoval, že atmosféra, ktorá tu počas týždňa bola, spojila ľudí… Vytvorili zaujímavé umelecké diela. Stoicky poznamenal, že aj politikov by mali na týždeň zatvoriť na jedno miesto, kde by rokovali o vážnych záležitostiach, kým sa nedohodnú na najlepšom možnom riešení.
Pred rokom sa v priestoroch parku kaštieľa konalo sochárske sympózium. Umelci v tomto prostredí nachádzajú inšpiráciu nielen krásou parku a okolitej prírody. Umelecký duch rôznych štýlov, ktoré sa tu zachovali, aj história akoby dávali tu vzniknutým dielam ďalší rozmer. Duch času a múzy, tajomstvo kaštieľa,… to všetko zaznamenáva umelec podľa ladenia svojej duše tak, že obrazy vypovedajú. Atmosféra miesta z olejomaľby Oxany Begma z Moskvy je tiež takou pomyselnou paletou farieb, slov i príbehov: „Vojdi!“ povedali ruže, obopínajúce oblúk pergoly. „Vstúp!“ zašepkali dvere sklenenými očami okien. Trinásta komnata. Tajomstvá minulosti. Arkády, park, fresky. Neznáma hudba farieb, harmónia hĺbky...
Erika Fajnorová
V dňoch 19. - 21. augusta Banská Štiavnica opäť privíta účastníkov festivalu Capalest. Deviaty ročník festivalu sa bude niesť v znamení slobody... slobody človeka, jeho prežívanie tohto pocitu a jeho pretŕhanie pút v mene slobody. Tohtoročný program sa bude sústrediť na kultúru Maďarska. Maďarský národ je slovenskému blízky históriou aj kultúrou. Stretnutia s poéziou, na ktorých sa predstavia maďarskí básnici, sa uskutočnia v tradičných priestoroch štiavnických kaviarní.
Festival Capalest vznikol z iniciatívy spoločnosti divadla, poézie a hudby L’Athanor podporovanej Ministerstvom kultúry Francúzskej republiky, riaditeľstvom medzinárodných vzťahov, DGLFLF, DRAC Ile-de-France a Asociácie Cap à l´Est (Cesta na východ Slovenska).
Hlavný program festivalu sa tento rok bude venovať Maďarsku a maďarským súčasným básnikom. Téma vznikla na počesť národných umelcov, Andreja Sládkoviča a Sándora Petőfiho, oboch tvoriacich v meste konania festivalu. Okrem viacjazyčného čítania poézie v malebných štiavnických kaviarňach, Capalest ponúkne aj hudobné koncerty, školu francúzštiny pre najmenších a inscenované umelecké čítania.
Slávnostné otvorenie prebehne v znení tradičnej maďarskej ľudovej hudby skupiny Ritka Magyar Banda. Zúčastnení básnici predstavia svoju najnovšiu tvorbu na podujatí s názvom Babylon jazykov. Deviaty ročník navštívia poeti z rôznych končín Európy - Krisztina Tóth, Jan Švantner, Aksinia Mihailova, Endre Kukorelly, Maria Ferenčuhova, Guy Goffete a iní. Vrcholom festivalu bude trojjazyčné – maďarsko-slovensko-francúzske - umelecké čítanie s názvom Tragédia človeka - Imre Madách.
Nedávno som vybavoval svoje súkromné záležitosti v 16. obvode Budapešti. Vedel som, že najstaršiu časť obvodu, kedysi samostatnú dedinu Cinkotu obývali a obývajú Slováci, veď o niektorých kultúrnych aktivitách ich voleného slovenského zboru som pred niekoľkými rokmi aj písal pre Ľudové noviny. Predsa som bol prekvapený, keď sa pred starým sedliackym domom zrazu objavil pred mojimi očami slovenský nápis: Oblastný dom Cinkoty. Aj keď som sa ponáhľal, nedalo mi, povedal som si: za niekoľko minút si rýchlo pozriem exponáty... Zdržiaval som sa tam viac, ako hodinu a okrem bohatej a pestrej zbierky tradičnej kultúry cinkotských Slovákov som spoznal aj sympatickú pani, odbornú správkyňu domu, pedagogičku Editu Gyimesiovú Benkőovú.
- O histórii miestnej zbierky v Cinkote treba vedieť, že so zbieraním starých predmetov, náradí, nábytkov a krojov začali v miestnej škole Ilony Batthyányovej pedagógovia, žiaci a ich rodičia začiatkom šesťdesiatych rokov – začala mi vysvetľovať pani Edita.
- Predmety boli desaťročia vystavené v pivnici školy a určitá časť, ktorá nepatrí vyslovene do oblasti miestnej tradičnej ľudovej kultúry, je tam vystavená dodnes. Pred niekoľkými rokmi bola založená nadácia „Za oblastný dom Cinkoty“, v rámci ktorej si spojili sily obyvatelia a rôzne orgány (obvodná samospráva, škola, slovenská samospráva...). Nakoniec obvodná samospráva financovala zakúpenie a rekonštrukciu typického starobylého domu, ktorý kedysi obývala rodina Slaukovcov, ako aj reštaurovanie pôvodných, pozbieraných predmetov, vystavaných dovtedy v školských priestoroch. Návštevníkov v oblastnom dome vítame od jesene 2008 a figurujeme už aj v publikácii Neziskovej verejnoprospešnej s.r.o. Legatum s názvom Slovenské národopisné zbierky v Maďarsku, vydanej v roku 2009 – dodala správkyňa oblastného domu a pritom mi poukazovala farebné, hlavne svetlomodré a biele nábytky s maľovanými, kvetinovými ornamentmi. Z vystavených ženských krojov vysvitlo, že v Cinkote okrem modrej bola obľúbenou farbou predovšetkým fialová.
Hostiteľka mi porozprávala aj niekoľko zaujímavostí, čo sa týka krojov:
- V okolitých dedinách (Čemer, Malá Tarča...) je viac takých žien, ktoré dodnes nosia typický, farebný slovenský kroj. U nás žijú už len hádam 1-2 staršie ženy, ktoré si nevyzliekli pôvodný kroj, ale ony sú už natoľko staré, že chodia už iba v čiernych šatách... Raz som sa opýtala upratovačky v škole: Teta Bözske, kedy a prečo ste prestali nosiť kroj? Viete, keď syn sa dostal začiatkom šesťdesiatych rokov na učňovku „do mesta” a začala som chodiť pravidelne na rodičovské schôdze. V tých rokoch sa inak pozerali na ženy v krojoch… - odpovedala mi teta Vereská.
Pani Edita Gy. Sebőková sa vydala na Cinkotu zo Zadunajska, a o priezvisku svojho manžela Gyimesi mi prezradila, že si ho dal pomaďarčiť svokor zo slovenského priezviska Gubek. – Jedna moja rovesníčka mi rozprávala, že v šesťdesiatych rokoch na Hlavnej ulici osady ešte bežne počula, ako sa ľudia z jednej strany ulice prihovárajú známym na druhej strane... V škole boli pokusy o zavedenie slovenčiny, aj môj syn začiatkom deväťdesiatych rokov dosiahol pekné výsledky na hodinách slovenského jazyka... V súčasnosti v škole sa nevyučuje slovenčina, avšak viem, že Slovenská samospráva 16. obvodu na čele s Dr. Zuzanou Szabóovou organizuje kurzy materinského jazyka svojich predkov – načrtla jazykovú situáciu v Cinkote pani Edita.
O Cinkote treba vedieť, že osada bola v 18. a 19. storočí dôležitým centrom slovenských, ale aj nemeckých evanjelikov v okolí Pešti, resp. v celej župe vôbec. Ako sa môžeme dočítať z príspevkov publicistu Jána Jančovica, pôsobili tu takí významní evanjelickí farári, ako napr. zakladateľ viacerých slavistických vedných disciplín Juraj Ribay, alebo zakladateľ vedeckej faunistiky a ornitológie v Uhorsku Ján Šalamún Petian – Petényi. O náboženskej príslušnosti väčšiny cinkotských Slovákov svedčia aj niektoré exponáty v oblastnom dome: staré exempláre Tranoscia a Funebrálu.
- Ja som sa „do obrazu“ miestnej zbierky dostala v roku 1987, keď som po materskej dovolenke nastúpila v miestnej škole. Ako dejepisárka – druhý odbor mám ruštinu – som bola poverená starať sa o toto bohaté školské „múzeum“ a veľmi som si obľúbila túto prácu. S deťmi sme pracovali v krúžku miestnej histórie a národopisu, v tejto práci pokračujeme aj tu, v oblastnom dome. Náš klub sme nazvali Klenotnicou tradícií, v rámci ktorého sa naskytne možnosť aj na stretávania rôznych generácií a vyskúšanie tradičných remesiel. Spolu s organizátorkou mimoškolskej činnosti s Dr. Juditou Csánkovou Meleghovou sa usilujeme o to, aby naša miestna zbierka sa zaradila do radu tzv. „živých múzeí“, teda aby okrem samotnej výstavy návštevníci si mohli vybrať aj z rôznych programov v priestoroch oblastného domu. Pritom na obrovskom dvore je k dispozícii skryté priestranstvo, ktoré v čase, keď ho práve nepotrebujeme my, teda škola alebo samospráva na naše aktivity, radi dávame do prenájmu pre rôzne spoločenské podujatia – priblížila mi ďalší element z profilu domu pani Edita, ktorá na akreditovanom kurze pre vedúcich remeselníckych dielní pre deti napísala svoju záverečnú prácu na tému Dejiny školskej národopisnej zbierky až po otvorenie oblastného domu a v spracovaní témy mieni aj pokračovať. Inak za necelé tri roky inštitúcia v oblasti kontaktov s verejnosťou tiež vykonala veľa: majú svoju internetovú stránku, vlastnú mailovú adresu a vydali stručný propagačný materiál v štyroch jazykoch, kde pochopiteľne popri angličtine a nemčine figuruje aj slovenčina. Pred rozlúčkou správkyňa mi ukázala ešte ďalšiu zaujímavosť na dvore: starobylý, vykresaný kameň s monogramom, ktorý kedysi označoval hranice pozemku.
Pred odchodom môjho autobusu z Cinkoty som stihol ešte vyfotiť niektoré pamätihodnosti, pričom v opustenom, zarastenom, starom cintoríne pri evanjelickom kostole som našiel aj ďalšiu pamiatku cinkotských Slovákov. Medzi starými náhrobnými kameňmi jediný so slovenským textom: Tu otpocsiva SZLOKO (pravdepodobne Szlauko – pozn.red.) ISTVÁN zsil 50 roku...
Cs. Lampert
Pri príležitosti 289. výročia založenia mesta Sarvašania spomínali na Slovákov, ktorí osídlili a oživili spustošenú usadlosť na brehu rieky Kereša. Slávnosť sa začala pri Pamätnej žuli pred Starým evanjelickým kostolom slávnostnými príhovormi primátora mesta Mihálya Babáka a predsedu slovenskej samosprávy Tibora Mótyána. Po príhovoroch vďační potomkovia, generálny konzul Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Stefan Daňo, poslanci mestského zastupiteľstva, členovia miestnych občianskych organizácií a inštitúcií položili vence na pamätnú žulu. V Starom evanjelickom kostole sa konala dvojjazyčná bohoslužba, na ktorej kázali biskup-predseda Evanjelickej cirkvi v Maďarsku Peter Gáncs a evanjelickí farári Zsolt Lázár a Oliver Horváth.
Po bohoslužbe mestské zastupiteľstvo odovzdalo Pedagogickú cenu, Cenu za sociálnu prácu a Cenu mesta Sarvaš. Tohoročnú Pedagogickú cenu mohla prevziať zástupkyňa riaditeľky Slovenskej základnej školy, materskej školy a žiackeho domova v Sarvaši Alžbeta Szebegyinszká. Večerný program pokračoval na Vodnom javisku premiérou zhudobnenej dramatickej hry Tešedík v predstavení Teátra Cervinus.
(Acsi)
Taká je naša forma! – zvoláva Maďar, keď sa mu niečo nepodarí. Pomerne často počuť v poslednom čase podobné vzdychy. Ja mám proti tomu účinný recept: treba ísť do zahraničia, hoci len sem, do Chorvátska. Garantovane sa nedopočujete o svojej domovine, ani o Maďarsku, ani o Slovensku nič. Tak som pochodil aj ja: darmo som si kupoval noviny deň čo deň, ani slova o nás. Výnimku tvorili správy z Formuly 1 z Hungaroringu. Keby bola padla vláda, hádam by o tom boli informovali – hútal som, spokojný, že slnko pečie a more je stále slané. Vzrušo ma chytalo až na ceste späť do Budapešti, už na maďarskom území, keď som si zapol prvé správy na maďarskom verejnoprávnom rádiu: čo zasa asi vyparatili tí moji „chlebodarcovia“, čiže politici, z ktorých v podstate žijem. Z toho, čo robia-nerobia či povedia-nepovedia. Tušil som, že na MR1 toho veľa nebude, sila slov tu výrazne zoslabla. Takže až doma ma úplne zachvátilo šteklenie pri žalúdku a v kútiku úst, keď som si zapol počítač a začal som listovať spätne dva týždne na mojich zvyčajných portáloch. Moje dlhoročné skúsenosti ukazujú, že v podstate sa neudeje nič, všetci pokračujú tam, kde sme ich prestali sledovať pred nejakým časom. A hovoria aj tak vždy to isté, stačí počuť prvé slabiky, a už viem, kto hovorí a čo chce povedať. Toto sa nazýva totálny profesionálny defekt, ale čo už?! Predsa ma z času na čas dojme niečo. Ba čo viac: kopne rovno do hlavy! Ako teraz kauza s Deutschtomim. Vedel som, že je to fasa chlapík, enfant terrible, veď už mal aféru okolo ľavobočka, nieže si vzal za ženu dcéru exministra obrany (Lajosa „Körkörös” Füra), ale si prifaril k svojmu menu aj jej priezvisko a vyjadroval sa už na twitteri dosť obscénne v rámci slobody prejavu. U nás v Mlynkoch by ho teraz citovali asi takto: „Kerý ko...ot je ten...“ (americký štátny podtajomník zahraničných vecí)? Akože čo sa mieša ten americký politik do „našich“ záležitostí, do mediálneho zákona a ústavy, keď sa v tom hovno vyzná?! Takto sa totiž rozhorčoval fideszácky europoslanec Deutschtomi na internete. Podľa mňa si to dovoliť nemôže, na rozdiel od – takisto enfant terrible, ale už maďarskej (internetovej) žurnalistiky – Pétera Uja. Ten môže slobodne kvalifikovať niečo ako na ho...no, napríklad aj tokajské víno. Má o tom dokonca súdny verdikt. Darmo ho udali za „nactiutŕhanie“ tohto hungarika, ktoré kvapká aj z maďarskej hymny ako nektár, je to iba jeho názor, jeho chuť, jeho gusto, proti ktorému – ako je známe – žiaden dišputát. Alebo ako Maďari hovoria: vkus a facka sú odlišné.
Mňa ako facka ovalila správa, že chcú nejakým spôsobom zabrániť tomu, aby bronzového koňa, na ktorom sedí takisto bronzový hornouhorský husársky vojvodca Ondrej Hadik, chytali študenti či zahraniční turisti (s prepáčením) za gule. Nesporne ich má v dôsledku tohto permanentného obchytkávania pre šťastie ligotavé, ale že by to bolo dehonestujúce, ako to tvrdia podaktorí otcovia mesta? Okrem toho si neviem predstaviť, ako by tomu mohli zabrániť. Ak len nevytvoria funkciu strážcu gulí... To by už bol konečne prejav humoru, husársky kúsok, alebo ak chcete: to by už malo gule! Obávam sa však, že opäť niekto dáva facku – hovnu...
Tak ako v minulých rokoch, i v roku 2011 naša organizácia pokračuje v zaujímavých projektoch Európskej dobrovoľníckej služby. Ak máš 18-30 rokov, pozývame i teba, aby si sa zúčastnil na tejto nezabudnuteľnej skúsenosti priamo v srdci Slovenska, v malom historickom meste UNESCO v Banskej Štiavnici! Spolu s ďalšími dobrovoľníkmi sa zúčastníš na obnove významnej barokovej kalvárie, na aktivitách spojených s kultúrou a cestovným ruchom v meste, môžeš pracovať aj s deťmi v miestnej materskej škole a staneš sa tiež súčasťou života nášho hostela s tisíckami návštevníkov ročne. Projekt začína v septembri a trvá 1 rok.
Ak máš záujem o viac informácií, napíš na Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. alebo volaj na +421 911 401 069. Rozprávame po anglicky, nemecky a slovensky.
Od polovičky augusta bude možné požiadať maďarské banky, aby svojim klientom poskytli momentálne výhodnejší fixný kurz švajčiarskeho franku, ktorý vláda stanovila v pomere 180 HUF =1 CHF.– Hamletovskú otázku – požiadať o túto možnosť alebo nepožiadať? – si kládli v posledných týždňoch státisíce dlžníkov, ktorí si vzali onoho času hypotekárny úver na byt či dom práve vo švajčiarskej mene. Lebo to bolo výhodnejšie ako si brať úver vo forintoch. Úroky boli nižšie, ale iba do chvíle, kým sa nezačal driapať švajčiarsky frank v dôsledku celkovej nedôvery voči ostatnému svetu (najmä voči doláru i euru) do nedozerných výšin: jeho kurz presiahol hodnotu 250 forintov a prinajmenšom bude kolísať naďalej, čiže nebude možné predpovedať výšku práve aktuálnej splátky pre banku.
Keď si väčšina ľudí úver brala, kurz bol 160:1! A kto napríklad celé roky splácal mesačne zhruba 100 000, teraz zrazu musel splácať vyše 140 000 forintov. V niektorých prípadoch bol nárast ešte drsnejší. Preto prišla vláda s nápadom stanoviť pevný kurz pre toho, kto si túto možnosť zvolí: nemenných 180 HUF/1 CHF na dobu 3 rokov. Banky samozrejme nie sú samovrahovia a – síce ťahajúc zuby, ale predsa – súhlasili s vládnym „nápadom“ len v tej podobe, že doba splatnosti dlhu s takto upravenými splátkami sa predĺži. V podstate teda ide o dočasnú pomoc, vôbec nie nezištnú, pretože banky si nenechajú ujsť zisky. Vláda do nich už viac rýpať nechce, pretože im už dosť pustila žilou, keď hneď na začiatku svojho pôsobenia vyrubila na ne mimoriadnu, krízovú daň. Pričom silnejú (opozičné) hlasy, podľa ktorých jestvuje aj princíp akejsi „spoluviny a spolutrestu“: banky, keď úvery v devízach vo veľkom poskytovali, nekládli dostatočný dôraz na varovanie, že v prípade krízovej situácie sa splátky môžu výrazne zvýšiť, takže aj teraz by mali zo svojich, aj tak privysokých ziskoch obetovať viac a poskytnúť dlžníkom v núdzi ďalšie výhody. Nič také sa však nerysuje.
Technicky by mal byť postup pri splácaní hypotekárneho úveru za pevne stanovený kurz 180 HUF/1 CHF takýto: Požiadať o toto riešenie je možné po 12. auguste a až druhá splátka po oznámení môže byť fixná. Teda augustovú a septembrovú splátku ešte nebude možné vyrátať napevno.
Na to, aká panika vznikala v politických kruhoch a médiách, keď švajčiarsky frank dostával krídla, banky nerátajú s návalom klientov so žiadosťami o prechod na fixný kurz. Podľa K&H Bank si zvolí túto možnosť iba 3-5 percent dlžníkov. MKB Bank to odhaduje na 10-15 percent. Táto istá banka vyrátala, že fixný kurz bude znamenať zhruba 25 percentné zníženie mesačných splátok (pravda, opätovne treba zdôrazniť, že doba splatnosti sa naťahuje). Jednotne si banky myslia, že skôr to využijú klienti, ktorí sa zadlžili vo švajčiarskych frankoch, pretože kurz eura je podľa nich viac vypočítateľný (vláda stanovila pre záujemcov aj fixný kurz eura na úrovni 250 HUF/1 EUR).
Nižší záujem o fixný kurz predznamenáva to, že dlžníci nemajú problém so zvyšovaním mesačných splátok, ale s tým, že nie sú schopní splácať akúkoľvek splátku...
(gmp)
Ministerstvo školstva Slovenskej republiky v spolupráci s Univerzitou Mateja Bela poskytla možnosť pre Slovákov žijúcich v zahraničí zúčastniť sa na letnom tábore v Tatranských Matliaroch od 17. do 22. júla. Z Maďarska odcestovalo do Tatier 49 detí (Budapešť, Slovenský Komlóš, Békéšska Čaba, Nové mesto pod Šiatrom, Sarvaš, Tardoš, Tatabáňa–Bánhida, Veľký Bánhedeš, Šarišáp, Mlynky, Annavölgy, Nová Huta, Répašská Huta, Čív, Alkár, Kétšoproň, Kestúc, Dunaeďház, Čúvár, Veňarec) a štyri učiteľky (Zlatica Lišková zo Sarvaša, Rozália Pásztorová Vargová z Dunaeďházu, Kornélia Ráczová a Eva Pásztorová z Budapešti).
Ubytovaní sme boli v hoteli Hutník, v ktorom sme počas celého týždňa mali k dispozícii bazén, telocvičňu, spoločenskú miestnosť a športoviská pri areáli. Programy, ktoré boli prispôsobované k počasiu, pre nás pripravili pedagógovia Božena Paugshová, Beáta Dobayová a Zuzana Gajdošová.
V nedeľu po príchode sme sa ubytovali a po večeri sme v spoločenskej miestnosti mali zoznamovací večierok. Každý sa niekoľkými vetami predstavil ako sa volá a z ktorého mesta a školy prišiel.
V pondelok sme sa vybrali pešo 2 kilometre do Tatranskej Lomnice, kde sme nasadli na električku do Starého Smokovca, tu sme prestúpili smerom na Štrbské Pleso. Po prezretí celého okolia sme s pešo vydali po červenej značke na Popradské Pleso. Po dvojhodinovej túre a odpočinku sme si išli pozrieť Symbolický cintorín a ponáhľali sme sa na električku aby sme stihli večeru. Po večeri nás čakal bazén, kde sme sa dobre vyšantili a svaly sa nám uvoľnili.
V utorok sme zase pešo, ale skratkou okolo hotela Grand dostali k múzeu Tatranského národného parku (TANAP) v Tatranskej Lomnici. Tu nás čakal pán inžinier Šťastný a pozreli sme si film o medveďoch a celý objekt múzea. Po obede sme si vypočuli prednášku člena Horskej služby Eda Černického, ktorý nám porozprával o záchranárskych akciách vo Vysokých Tatrách. Po večeri chlapci išli hrať futbal do telocvične a dievčatá plávali v bazéne.
V stredu ráno po raňajkách nás čakal autobus a vybrali sme sa do Belianskej jaskyne. Z účastníkov bolo len pár žiakov, ktorí už videli vápencovú jaskyňu. Táto sa nám všetkým veľmi páčila. Pršalo celý deň, po prehliadke jaskyne sme išli do Spišskej Soboty, kde sme si prezreli mestskú pamiatkovú rezerváciu. Renesančné domy s bohatou štukovou ornamentikou sa nám veľmi páčili. Najkrajší však bol Farský kostol svätého Juraja. Najmä hlavný oltár s Poslednou večerou z dielne Majstra Pavla z Levoče bol nádherný. Naša cesta pokračovala do Popradu, kde sme začali prehliadkou Popradského múzea. Na zariadenie spolkového múzea v Poprade dal podnet podnikateľ a starosta, člen Uhorského karpatského spolku Dávid Husz (1813 – 1889). Potom sme si prezreli pešiu zónu, zaujímavý bol kostol sv. Egídia a renesančná zvonica. Po celodennom výlete nasledovali súťaže družstiev v rôznych disciplínach. Každé družstvo muselo nakresliť a predstaviť sa (Horské kamzíky, Zlatý bažant, Kamzíky a Veveričky). Počas celého týždňa zbierali body na rôznych stanoviskách.
Vo štvrtok sme zišli do Tatranskej Lomnice a vyviezli sme sa električkou do Starého Smokovca. Odtiaľ sme sa pozemnou lanovkou dostali na Hrebienok. Vybrali sme s k dlhému vodopádu a k Studenovodským vodopádom. Keďže začalo pršať, svižnejším krokom sme sa vrátili späť na Hrebienok. V pršiplášťoch sme vystúpili z električky a pešo sme sa vrátili do hotela. Po obede sme si vyskúšali zumba tanec, ktorý sa každému z nás veľmi páčil. Naučili sme sa nové pohyby, ktoré sme doposiaľ nepoznali. Po večeri sme ešte dokončili športové disciplíny: horský golf, lukostreľba, streľba zo vzduchovky, frizbi, hod na cieľ, chodenie na dlhých lyžiach, hody na plechovky, no aj vo vedomostnom kvíze sa žiaci zdokonaľovali v slovenskom jazyku. Na záver ešte dospelí súťažili v bowlingu a žiaci vlastnoručne zhotovili plagáty a rozdelení na maďarských a slovenských fanúšikov povzbudzovali nás všetkých.
Celotýždenný pobyt na konci vyhodnotili Božena Paugshová a Zlatica Líšková, ktoré odovzdali každému darčeky a poďakovali sa každému za vzájomnú spoluprácu.
V piatok ráno sme sa rozlúčili a autobusom sme cestovali do Budapešti. Bol to veľmi osožný tábor, lebo nielen komunikácia v slovenskom jazyku bola plnohodnotná, ale aj žiaci, ktorí sa učia slovenský jazyk, mali možnosť spoznať sa medzi sebou a upevniť tak vzájomné styky. Veď výmena adries, telefónnych čísiel, e-mailov ešte aj cestou domov trvala. Ďakujeme každému, kto prispel k tomu, aby sa tento tábor uskutočnil!
(Zlatka)
Miestom zábavy a rekreácie je v Budapešti Margitin ostrov, ktorý je vyhľadávaným rekreačným miestom a oddychovou zelenou oázou medzi Arpádovým a Margitiným mostom. Vznikol v 19. storočí umelým spojením troch ostrovov, je dlhý asi 2,5 km a široký zhruba 0,5 km. Je to najkrajší park hlavného mesta. Kedysi bol významným náboženským miestom. Po vpáde Tatárov sa na chránenom Ostrove zajacov, ktorý bol neskôr pomenovaný po dcére panovníka Belu IV. Margite, usadilo viacero reholí. Dominikánkami vychovávaná Margita prišla do novopostaveného kláštora v roku 1252, kde žila až do svojej smrti. V čase tureckej okupácie museli dominikánske rehoľníčky roku 1541 opustiť kláštor na dunajskom ostrove. Odišli do Trnavy, kam vzali so sebou aj Margitine telesné pozostatky. Neskôr (r. 1618) ich preniesli do kláštora klarisiek v Bratislave.
Margitin ostrov bol pôvodne kráľovským poľovníckym revírom, neskôr od 19. storočia sa stal desaťhektárovým oddychovým parkom. Na ostrove – ktorý je dostupný aj loďkou – nemôžu premávať autá, ale je možnosť prenajať si rodinné bicykle – populárne bringóhintó, alebo si nasadnúť do vláčika. Pod mohutnými stromami nájdeme pamätník svätej Margity, Promenádu umelcov, kde sú sochy slávnych maďarských spisovateľov, maliarov a sochárov, japonskú záhradu, reštaurácie a kaviarničky. Tu sa nachádzajú aj ruiny kostolov a kláštorov z 13. storočia a dve stavby – vodárenská veža a hudobná fontána zo začiatku 20. storočia, ktoré sú na zozname UNESCO.
Ostrov je aj známe centrum športov. Milovníci športu sem chodia na podujatia, ale aj za aktívnym športom – sú tu tenisové kurty, športové ihriská, bežecká a cyklistická trasa pozdĺž Dunaja a Športová plaváreň Alfréda Hajósa, ktorá bola otvorená v roku 1930 podľa plánov olympionika, plavca Alfréda Hajósa. Tu sa nachádza aj kúpalisko Palatinus, ktoré bolo otvorené v roku 1919 ako plážové kúpalisko na brehu Dunaja. Ako letné kúpalisko začalo fungovať v roku 1921, keď vybudovali veľký bazén, ktorý kvôli veľkej popularite museli v roku 1937 rozšíriť. Kúpalisko je dnes obľúbené medzi domácimi aj zahraničnými hosťami. Jedenásť bazénov, športové a detské ihriská garantujú vynikajúcu náladu, relax a príjemne prežité chvíle pre všetky vekové skupiny.
Margitin ostrov bol roku 1999 dejiskom Majstrovstiev sveta v modernom päťboji, v rokoch 2006 a 2010 sa na plavárni Alfréda Hajósa konali Majstrovstvá Európy v plávaní.
Na svoje si tu prídu aj milovníci kultúry, ktorým Margitin ostrov ponúka v rámci Letného festivalu prírodné javisko s množstvom muzikálov, koncertov a divadelných hier.
Andrea Szabová Mataiszová
V rámci série podujatí 16. Medzinárodného novohradského folklórneho festivalu sa v Banke počas posledného júlového dňa uskutočnilo 45. Novohradské národnostné stretnutie a 15. Celoštátny folklórny festival Slovákov v Maďarsku s mottom Naše dedičstvo. Hoci bryndzové halušky, víno a rôzne ľudové výrobky sa v stánkoch predávali už v skorých popoludňajších hodinách, oficiálny program sa začal až o 15. hodine v miestnom evanjelickom kostole. Svojou prítomnosťou uctili podujatie aj veľvyslanec SR v Budapešti Peter Weiss a predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) Milan Vetrák. Na úvod Žofka Komjáthiová zaspievala hymnu Zväzu Slovákov v Maďarsku Daj Boh šťastia, po ktorej sa ujala slova farárka budapeštianskeho slovenského evanjelického zboru Hilda Guláčiová Fabulyová. Vo svojom príhovore zdôrazňovala, že keď predkovia Slovákov prišli do Novohradu, skôr ako sa začali starať o svoje bydliská, postavili kostol a školu. Je to dôkazom toho, že v miestnych obyvateľoch bola hlboko zakorenená viera, a taktiež im záležalo na odovzdaní svojho materinského jazyka svojim potomkom. Po odznení slávnostnej bohoslužby spevák a hráč na ľudových hudobných nástrojoch Roman Malatinec zahral prítomným vysťahovaleckú pieseň na fujare, ktorá je tradičným slovenským hudobným nástrojom, od roku 2005 figurujúcim na zozname svetového ústneho a nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO.
Zaujímavosti z minulosti Slovákov, ktorí sa pred stáročiami prisťahovali do rôznych regiónov dnešného Maďarska, prezradila v štyroch krátkych blokoch bývalá poslankyňa maďarského parlamentu a bývalá generálna tajomníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM) Mária Jakabová Šingeľová. Ako povedala, približne 200 tisíc predkov Slovákov, teda tisícky rodín zanechali pred tristo rokmi svoju pravlasť hľadajúc duchovnú slobodu. Čakali ich močiare a horúce stepy, ale aj možnosť pracovať a vyznávať svoje protestantské evanjelické vierovyznanie. Priniesli so sebou mierumilovnosť, pracovitosť a hlbokú vieru, ktorá dlho pretrvávala, veď ešte aj pred polstoročím sa našiel Sarvašan, ktorý sa podľa starého zvyku nechal pochovať so svojím Tranosciom. Slováci v čase svojho príchodu boli takí početní, že nimi obývaná Békešská Čaba bola najväčšou dedinou tej doby a jej kostol bol najväčší v strednej Európe. Národné povedomie týchto Slovákov bolo také silné, že napríklad aj Nemci v Mlynkoch sa hromadne poslovenčovali. V súčasnosti tomu tak už nie je, čo dokazuje, že tradície sa nezachovajú samé, treba ich znovu a znovu stavať. Aj tento festival je ukážkou pestrej a bohatej kultúry, ktorú nám zanechali naši predkovia, ale čo necháme na pamiatku my našim potomkom? – položila otázku M. Jakabová a zarecitovala báseň Ivana Miroslava Ambruša Byť Slovákom. Svoj príhovor uzavrela myšlienkou, že nesmieme sa vzdať svojich koreňov, musíme mať plán a odhodlanosť do budúcnosti.
Príhovor M. Jakabovej spestrili hudobné vložky. Ildika Očovská zaspievala pieseň z Tranoscia, i čabiansku ľudovú, Slovenský národnostný spevokol z Mlynkov sa zase predstavil jednou cirkevnou a jednou pilíšskou pesničkou. Vystúpil aj Slovenský spevácky zbor Ozvena, ktorý zaspieval Pilíšsku hymnu a ďalšiu kyticu piesní Slovákov v Maďarsku.
Pred posledným vystúpením Ozveny, ktorým bol Staroslovenský otčenáš, sa prítomným prihovorila predsedníčka Slovenskej samosprávy Novohradskej župy Ruženka Komjáthiová. Ako povedala, župný zbor kladie mimoriadne veľký dôraz na výučbu slovenčiny - nie náhodou založila v roku 2009 cenu Za slovenské národnostné školstvo. Tohto roku ju udelili vedúcej materskej školy v Netejči Alžbete Rottenbacherovej Kövesdovej, ktorá si ho dojatá prevzala na mieste.
Krojovaný sprievod sa za neutíchajúceho mrholenia presunul od evanjelického kostola k prírodnému javisku. Napriek zlému počasiu sa hľadisko obklopené impozantnou scenériou okolitých hôr a jazera pekne naplnilo. Hostí dvojjazyčným príhovorom privítala hlavná organizátorka podujatia, predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM) Ruženka Egyedová-Baráneková. Ako povedala, Banka je veľmi špeciálnym miestom, veď už 45. rok sa tu každoročne stretávajú národnosti a zároveň už 15. rok je dejiskom aj celoštátneho folklórneho festivalu Slovákov v Maďarsku. Obe podujatia sú ukážkou toho, že Slováci môžu byť hrdí na to, čo ich predkovia za 300 rokov zanechali, a vyjadrila zároveň svoju nádej, že podobných stretnutí bude ešte veľa a ich témou bude nie iba minulosť, ale aj prítomnosť našej národnosti.
Slovo prevzal predseda Novohradskej župnej samosprávy Zsolt Becsó. Rozprával o odvekej kultúrnej a národnostnej rozmanitosti Novohradskej župy, v ktorej popri nemeckých existuje v súčasnosti 22 obcí so slovenským obyvateľstvom, a v každej z nich funguje slovenská samospráva. Dokonca v 16 z nich účinkujú aj rôzne organizácie ZSM a vo viacerých školách prebieha vyučovanie slovenského jazyka. Ako povedal, župa je hrdá na túto pestrosť a bohatý folklór, ktoré sú výsledkom ukážkového mierového spolunažívania viacerých národov.
Predseda ÚSŽZ M. Vetrák vyjadril svoju radosť z toho, že prvýkrát mohol zavítať do Banky a to hneď pri jubileách oboch podujatí. Ako povedal, Slováci v Maďarsku sú dedičmi kultúry, na ktorú môžu byť právom hrdí, sú súčasťou slovenského národa a obohacujú Maďarsko. Od svojho nástupu do funkcie už viackrát deklaroval, že sa snaží o revitalizáciu života Slovákov v Maďarsku a spolupráce medzi menšinovými Slovákmi a materským národom. Sám to však nemôže dosiahnuť, potrebuje, aby sme spolupracovali a aj preto bude kľúčové blížiace sa sčítanie obyvateľstva v Maďarsku. Vyzval všetkých prítomných, mladých aj starých, aby sa hrdo hlásili k slovenskej národnosti. Na záver sa poďakoval všetkým organizátorom, účastníkom i návštevníkom podujatia a poprial všetkým príjemný kultúrny zážitok.
Slova sa opäť ujala R. Egyedová-Baráneková, ktorá pred začiatkom kultúrneho programu mala pripravené ešte dve milé prekvapenia. Na pódium si pozvala 80 ročného Ondreja Schrama, ktorý bol jedným zo strojcov myšlienky podujatia pred 45 rokmi a takisto 79 ročnú tetu Maru z Veňarcu, ktorá na ňom vystúpila už 35 razy, a je tak takmer stálou účastníčkou podujatia. Obom odovzdala dary a dala zelenú kultúrnemu programu.
Na jej úvod Vera Komjáthiová a Martin Hubaček za sprievodu Ľudovej hudby Svrčkovci zaspievali pieseň Daj Boh šťastia tejto zemi. Po nej nasledovala prezentácia hmotného i nehmotného dedičstva, ktoré si Slováci priniesli z pravlasti. R. Egyedová-Baráneková a R. Komjáthiová za pomoci prítomných zo všetkých Slovákmi obývaných kútov Maďarska predstavili ich kroje, víno, drevorezby a zmienili sa aj o dielach spisovateľov z radov maďarskej Slovače. Jedným typickým slovenským dedičstvom je aj fujara, na ktorej po kostole opätovne zahral R. Malatinec, ktorý moderoval zvyšnú časť kultúrneho programu. Počas neho vystúpili folklórne súbory a skupiny z rôznych kútov Maďarska – Tanečná skupina z Banky, Dievčenská spevácka skupina z Veňarcu, Folklórna skupina Rozmarín z Veňarcu, Citarová folklórna skupina z Terian, Tanečná skupina Novohradské srdcia z obce Novohrad, Slovenský národnostný spevokol z Mlynkov a zo Santova, Folklórna skupina z Pišpeku, Folklórny súbor Veľká Bukovinka z Répašskej Huty, Folklórny súbor Dúha z Malého Kereša, resp. Folklórne súbory Šafárik a Vatra z Nového Sadu (Srbsko) a Tlmač (Slovensko). Sólo spevom sa prezentovali aj Vanessa a Laura Glückové z Mlynkov, resp. Martin a Daniela Kminiakovci zo slovenského Sv. Antona.
Záverečný galaprogram s názvom Daj Boh šťastia celej zemi, všetkým národom sa začal o 19.30, vystúpili na ňom folklórne súbory z Bulharska, Ghany, Maďarska, Poľska, Slovenska a Srbska. Kto si napriek sychravému počasiu našiel cestu do Banky, odchádzal obohatený o veľkolepý kultúrny zážitok v očarujúcom prostredí.
Zlatko Papuček
Pred 166 rokmi, 1. augusta 1845 vyšlo v Bratislave prvé číslo Slovenských národných novín. Boli to prvé slovenské politické noviny (redigované Ľudovítom Štúrom), ba vo všeobecnosti boli prvými, v spisovnej slovenčine vydávanými novinami v Uhorsku. Prostredníctvom Slovenských národných novín vznikla slovenská spoločenská verejnosť, pretože Ľudovít Štúr práve tu publikoval po prvé politické, hospodárske, spoločenské, sociálne, kultúrne a literárne články týkajúce sa slovenskej národnej spoločnosti a slovenského národného hnutia.
Pred rokom 1845, teda pred vychádzaním Slovenských národných novín neexistovali politické noviny vydané v slovenčine. Síce na konci 18. storočia vychádzali noviny redigované uhorskými slovenskými intelektuálmi, ale tie boli písané v slovakizovanej češtine, v bibličtine, a často veľmi nepravidelne. Tieto noviny sa nezaoberali aktuálnymi politickými otázkami a mali už aj v 1830. rokoch zastarané osvietenské ideové pozadie. Preto len málokto čítal tieto atavistické noviny. Všetky tieto podmienky viedli k tomu, že Ľudovít Štúr (1815 – 1856) a jeho bratislavský priateľský kruh rozhodol o založení politických novín. Štúr podal v roku 1841 žiadosť budínskej miestodržiteľskej rade, v ktorej odôvodnil, prečo pokladal vydávanie slovenských novín za nutné: „Slovenský kmeň v Uhorsku v najvyššej miere pociťuje nevyhnutnosť politických novín písaných v jeho jazyku, lebo väčšia časť tohto kmeňa okrem materinského jazyka nepozná iné reči. Preto je len oneskorene oboznamovaná s tým, čo vláda ustanovuje a nariaďuje pre blaho vlasti a aké udalosti sa dejú na politickom a literárnom poli, alebo čo obzvlášť užitočné sa pre správnejšie vedenie domácnosti a gazdovstva práve vynašlo.” Štúr podčiarkol aj to, že všetko ostatné obyvateľstvo Uhorska má periodické časopisy: „Maďari majú pätoro novín, Nemci troje, Chorváti a Srbi tak isto majú noviny písané vo svojich nárečiach. Jedine kmeň karpatských Slovákov, nanajvýš túžiaci po vzdelaní, poslušný, pokojamilovný, pracovitý, veľmi oddaný zvrchovanému vladárovi krajiny a vlasť veľmi milujúci, je zanedbaný”.
O noviny sa skutočne prejavoval relevantný spoločenský záujem. Žiadosť podanú Štúrom podporili traja evanjelickí superintendanti, ale aj nitrianski klerici zorganizovali podpisovú akciu. Nitriansku petíciu podpísalo štyridsať katolíckych kňazov a biskup, ale Štúra podporovalo aj slovenské drobné zemianstvo. Ako písal sám Štúr (po česky) v liste k priateľovi: „Již i druhý rekurs poslal sem na noviny, a nic posud. Ale poslyš! Turčanské zemanstvo mi psalo list, v kterémž mi oznamuje, že pakli potřebuji svědectví o potřebě politických novín slovenských, ono mi takové vydá. Na čele tohoto zemanstva, poslyš, poslyš, stojí Kossuth, strýc toho vztěklivce Pešťanského. [teda: Lajosa Kossutha]. To jsou utěšené věci!” Ale miestodržiteľská rada štyrikrát odmietla Štúrovu žiadosť, a tak dostal povolenie na Slovenské národné noviny len o štyri roky, roku 1845.
Ako možné názvy pre noviny sa naskytlo mnoho variantov, také boli napríklad „Samolet Slovenska”, „Střelec”, „Knedle pro Maďary” a „Vzhůru Slováci“. Nakoniec sa však Štúr rozhodol pre neutrálne Slovenské národné noviny (ako vtedy písali: Slovenskje národňje novini).
Pretože Ľudovít Štúr bol sám evanjelik, spočiatku chcel vydávať noviny v bibličtine. Nakoniec zmenil svoje rozhodnutie a vydal periodikum v stredoslovenskej jazykovej forme. To bol v prvom rade kompromis, lebo noviny tak prijali aj katolíci, ktorí dovtedy používali inú slovenčinu, kodifikovanú Antonom Bernolákom, ale tak mohli čítať novinové články aj nevzdelané vrstvy slovenského ľudu. Pre toto rozhodnutie ho však kritizovali vážení evanjelickí slovenskí konzervatívci (napr. Ján Kollár alebo Gašpar Fejérpataky-Belopotocký, ktorý skôr aj finančne podporoval noviny). Ján Kollár vydal proti novej slovenčine ešte aj pamflet. Ale Štúr neoblomne vytrval pri novom jazyku (štúrovčina), ktorý sa prostredníctvom Slovenských národných novín stal jediným literárnym jazykom slovenského obyvateľstva. Rozhodnutie Štúra prijali aj Dolnozemčania. O tomto svedčil aj list Ľudovíta Štúra písaný evanjelickému farárovi v Pitvaroši Jánovi Kutlíkovi (1806-1890): „Velmi nás potešil Váš vrúcni srdeční ohlas z tamtích dolnich zemi. […] Máme ostatne nádeju, že sa tam okolo Vás naše novini rozšíra keď tak horlivích budú mať podporovatelu; a spolu vás prosíme abi ste nám správi stoličnje, keď budú dôležitejšje a jestli Vám bude príhodnuo posjelať ráčili, za čo Vám velmi vďační budeme. Správi tieto ale musia byť docela pravdivje a v miernom duchu pisanje. Váš srdečni priatel: Ludevit Štúr”
Štúrove politické noviny presadzovali aktuálne potreby slovenského spoločenského a kultúrneho života: prostredníctvom nich sa zrodil všeobecne (aj medzi katolíkmi a evanjelikmi) akceptovaný literárny jazyk. Na stránkach Slovenských národných novín prvýkrát diskutovali slovenskí intelektuáli o najdôležitejších politických, spoločenských a sociálnych otázkach. Slovenské národné noviny existovali do mája 1848.
http://commons.wikimedia.org/wiki/File:Slovakia_SlovenskeNarodneNoviny_L-Stura_Stur.jpg
József Demmel
Práve začína čas, keď dozrievajú niektoré stolové odrody hrozna. Jednou z nich je aj odroda rozšírená po celom svete, ktorá dostala pomenovanie po meste, v ktorom ju vyšľachtil rodák z Bardejova. Tým mestom je Békešská Čaba, meno jej šľachtiteľa je Adolf Štark a názov tohto kultivaru je Čabianska perla.
Najväčší podiel na rozvoji uhorského vinohradníctva majú dvaja rodáci a súpútnici zo Slovenska - Adolf Štark a Ján Matis (Mathiás). Je zaujímavé, že obidvaja pochádzajú zo Šariša, kde sa viniču vzhľadom na tamojšie prírodné podmienky nedarí a tak svoje najväčšie úspechy dosiahli na uhorskej Dolnej zemi. Najskôr sa chcem podrobnejšie zaoberať starším rodákom z Bardejova Adolfom Štarkom (Stark), ktorý sa v tomto šarišskom meste narodil 28. 12. 1834.
Kým otec Jána Matisa (Mathiása) bol v Mošurove roľníkom, otec Adolfa Štarka Michal ako potomok nemeckých kolonistov na Spiši bol profesorom na bardejovskom dievčenskom lýceu. Matka Adolfa Zuzana Folkušháziová mala zemiansky pôvod a Adolf bol v poradí tretí z piatich súrodencov. V neskoršom pôsobení medzi Slovákmi v békešskej oblasti bolo pre Adolfa Štarka rozhodujúce, že jedna z jeho troch sestier Vilma sa už predtým vydala do Sarvaša za Slováka Daniela Semiana, ktorý tam bol profesorom na evanjelickom gymnáziu.
Po skončení elementárnej školy Adolf Štark študoval v rokoch 1847-48 na strednej škole v Miškovci, kde dosahoval dobré výsledky a otec ho poslal študovať do evanjelického kolégia v Prešove, kde aj on v rokoch 1818-25 študoval. Adolf prvý ročník na tejto škole viackrát prerušil, ale aj napriek tomu nastúpil do druhého ročníka. Aj keď mu učenie išlo dobre, rozhodol sa po vianočných prázdninách do školy nevrátiť. Mal záujem stať sa obchodníkom a cestovať po krajine. V roku 1853 sa prihlásil za učňa u bardejovského obchodníka Michala Kiráľa a postupne do roku 1859 po povinnej vandrovke v Kluži, Baia Mare, Debrecíne a Oradei, kde pracoval u rôznych obchodníkov, teda po vynikajúcej praxi si podal žiadosť na otvorenie samostatného obchodu v Békešskej Čabe. Rozhodol sa tak najmä preto, lebo to bolo v tom čase mesto s najväčším počtom po slovensky hovoriacich obyvateľov v celom Uhorsku, ktorých reč ako rodák z Bardejova dokonale ovládal. Druhým dôvodom bolo to, že aj celé okolie bolo obývané Slovákmi a dokonca v neďalekom Sarvaši bola vydatá jeho sestra za už spomínaného Daniela Semiana. Navyše aj bratanec tohto profesora Samuel Semian žil priamo v Békešskej Čabe a tí mu spoločne odporučili usadenie sa v tomto meste. Adolfovi Štarkovi toto odporučenie dávalo istotou, že medzi svojimi sa uchytí a vždy u nich nájde povzbudenie a pomoc. Povolenie na otvorenie obchodu so železiarskym tovarom dostal Adolf Štark 31. 10. 1859 a obchod mal názov „Adolf Stark a spol.“, lebo zo začiatku mal jedného spoločníka.
Živnosť začal v prenajatom dome, vtedy s popisným číslom 979, ktorý neskôr bol zaradený do Szechenyiho ulice, ktorá jestvuje dodnes. Tento dom neskôr Adolf Štark odkúpil do svojho vlastníctva a tak obchod na tom istom mieste slúžil plných 80 rokov zákazníkom. V roku 1863 sa vo veku 29 rokov oženil, vzal si dcéru bohatšieho gazdu 20-ročnú katolíčku Rozáliu Fejérovú s tým, že sobáš sa konal podľa evanjelického obradu. Sobášil ich békeščabiansky farár a biskup, rodák z trenčianskych Kochanoviec Gustáv Seberíni. Po svadbe sa Štarkovci presťahovali do prenajatého domu, ktorý si čoskoro odkúpili. Rovnako si odkúpili aj pozemky, ktoré boli blízko domu. Na nich Štark vysadil ovocné stromy a vinič, pričom mu radil miestny učiteľ a ovocinár Ernest Straka. Ďalšiu väčšiu výmeru pôdy získala dedičstvom jeho manželka, čím Štarkovci mali nakoniec k dispozícii celkovo 35 hektárov pôdy. Z tejto výmery vyčlenil Štark 8 hektárov na vinohrady. Na konci 19. storočia sa začal väčší dopyt po stolovom hrozne a tak sa rozhodol vysádzať prvé sadenice viniča so stolovými odrodami. Keďže chcel uspieť, zbieral skúsenosti a začal študovať odbornú literatúru. Po nákupe nových odrôd a prvých dobrých výsledkoch z pestovania začal sa aj on venovať šľachteniu viniča. Pritom nakupoval a predával okrem svojich odrôd a druhov aj nakúpené.
Zachoval sa katalóg, v ktorom ponúka 299 druhov hrozna, z ktorých sám pestoval 34. Podľa písomných poznámok zachovaných v archíve evanjelického cirkevného zboru Békešskej Čaby, v katalógu vyznačil 7 druhov s maďarskými názvami, ktoré sám vyšľachtil: Lajos Kossuth, Garibaldi, Stark magoncza, Rouge korai, Csaba gyöngye, Stark Róza, Sándor Petőfi. Z nich sa v pestovateľskej praxi rozšírili iba štyri. Najväčší úspech dosiahol pri vyšľachtení Čabianskej perly (Csaba gyöngye), s ktorou sa stal známym po celom svete. V roku 1900 túto odrodu prvýkrát opísal Ján Domokos z Ďuly, podľa ktorého má veľké strapce, tvrdé biele bobule a do 20. júla dozrieva. V tom istom roku jeho syn František uverejnil v tlači prvý inzerát, podľa ktorého si zákazníci môžu zakúpiť toto hrozno v obmedzenom množstve. Známy maďarský vinohradnícky odborník Pavel Kozma charakterizuje Čabiansku perlu takto: „Jej strapec je stredne veľký a stredne hustý, dužina bobúľ je šťavnatá, chrumkavá a voňavá. Koža je tenká a ľahko praská, čím sa ťažšie prepravuje. Dozrieva od 20. júla do 18. augusta. Púčky viniča dobre znášajú mrazy a na peronospóru je málo citlivá. Hrozno má príjemnú vôňu a tým, že veľmi skoro dozrieva, je veľmi vzácne“. Treba dodať, že kvôli včasnému dozrievaniu ju domáci a zahraniční šľachtitelia používali na vypestovanie ďalších výnimočných odrôd. Napríklad Pavel Kočiš vypestoval krížením Bratislavského bieleho s Čabianskou perlou odrodu „Irsai Oliver“ a krížením odrody Kráľovná Alžbeta s Čabianskou perlou vznikla „Kráľovná vinohradov“.
Čabianska perla je rozšírená nielen Európe, ale aj v Afrike a Amerike. Medzi maďarskými vinohradníckymi odborníkmi pretrváva od začiatku polemika o autorstve tejto odrody. Jedni pripisujú autorstvo Jánovi Matisovi a ďalší Adolfovi Štarkovi. Ani jedna teória nie je doložená rukolapnými dokladmi. Jednou z verzií je aj to, že Štark dostal semiačka odrody od Matisa. Záhradnícky lexikón však prisudzuje autorstvo Štarkovi, rovnako aj viacerí odborníci. Je predpoklad, že Matis sa so Štarkom poznal. Keď inak nie, tak sa museli stretnúť na výstavách a pri oceneniach, ktoré na nich získali. Matis prežil Štarka o 11 rokov a neprotestoval, že Štark je autorom Čabianskej perly a ani vo svojom cenníku z roku 1908-9 ju neuvádza ako svoju odrodu.
Svoju šľachtiteľskú a pestovateľskú činnosť prezentoval Adolf Štark na významných domácich a medzinárodných výstavách, na ktorých dostal viacero ocenení. V archíve evanjelického cirkevného zboru v Békešskej Čabe je uložených 7 medailí, ktoré tento bardejovský rodák za svoje výsledky získal. V roku 1873 si zo svetovej výstavy vo Viedni priniesol zlatú, roku 1876 z celoštátnej výstavy bronzovú, roku 1878 zo župnej výstavy v Békešskej Čabe striebornú, roku 1894 z medzinárodnej výstavy v Petrohrade bronzovú, roku 1897 z medzinárodnej výstavy v Hamburgu striebornú, roku 1898 pamätnú medailu k 50. výročiu panovania cisára Františka Jozefa a roku 1902 zo Svetovej výstavy v Paríži ozdobnú vázu. Je samozrejmé, že sa zúčastnil na mnohých ďalších domácich a zahraničných výstavách.
Adolf Štark bol váženým občanom mesta Békešská Čaba. Popri svojej náročnej práci v obchode a vo vinici zapájal sa aj do spoločenskej činnosti v meste, a to najmä v Hospodárskom spolku Békešskej Čaby, kde bol aj členom jeho vedenia a aktívne pracoval najmä v komisii pre usporiadanie výstav. Podieľal sa na vypracovaní župného štatútu vinohradníkov, prispieval do odborného časopisu Vinohradnícke listy (Borászati Lapok). Za zmienku stojí, že jeho priateľom, s ktorým udržiaval písomný styk, bol čabiansky maliar Anton Haan, žijúci na ostrove Capri a advokátom jeho rodiny bol Ján Kollár st. zo Sarvaša. Mal tri deti – dcéry Máriu, Rozáliu a syna Františka, ktorý podnikal s otcom. Po smrti otca mu pripadol celý majetok. Adolf Štark zomrel 26. 8. 1910 vo veku 75 rokov v Békešskej Čabe. Je pochovaný v hrobe so svojim synom, a na jeho pamiatku slúži pomník zo žuly, na ktorom je vyobrazený strapec hrozna.
Ján Jančovic
Pramene a literatúra:
DEDINSZKY, Gy.: In. Stark Adolf békescsabai szőlőnemesítő. Békéscsaba, 1981, rkp.
VONTORČÍK, J.: Vinohradnícky velikán vo Viničkách Ján Mathiász (Matis) 1838-1921. Tokajské vinohradníctvo a vinárstvo na Slovensku. Zborník referátov. Viničky 2002. Vydal Agrogenofond, n.o. Nitra.
Desať stredoškolákov získalo národnostné študijné štipendium Ministerstva verejnej správy a spravodlivosti Maďarskej republiky. Súbeh vypísal rezort v marci tohto roku. Tibor Navracsics pri zverejnení programu vedúcim predstaviteľom národnostných samospráv povedal: cieľom zriadenia štipendia pre študentov jednojazyčných a dvojjazyčných národnostných stredných škôl vo výške 60 tisíc forintov mesačne je poskytnúť pomoc tým nadaným mladým ľuďom, ktorí napr. pre veľkú vzdialenosť, alebo z materiálnych príčin nemôžu pokračovať v štúdiách na univerzite alebo vysokej škole.
Do programu sa prihlásilo spolu šestnásť inštitúcií, medzi nimi aj Gymnázium s vyučovacím jazykom slovenským v Budapešti. Jednou z podmienok podania prihlášky bol učebný priemer minimálne 4.00, dosiahnutý koncom predchádzajúceho školského roka. Školy nominovali dovedna 23 študentov, spomedzi ktorých uspeli desiati uchádzači. Tí od septembra t. r. budú dva roky dostávať mesačne 60 tisíc forintov.
Nový súbeh MVSS zverejní do polovice apríla budúceho roku.
Spracoval: zp
Počas dvojtýždňového pobytu od 14. do 28. júla 2011 v Bratislave a Častej-Papierničke absolvovalo celkom 20 detí zo slovenských komunít z Maďarska, Srbska a Ukrajiny spoločne s ďalšími šiestimi deťmi zo Slovenska premiérovú Letnú Supertriedu. Išlo o projekt celoeurópskeho významu, obsahovo i dramaturgicky zaradeného v kontexte európskeho projektu Supertrieda, ktorého cieľom je naučiť deti kreatívne myslieť a učiť sa komunikovať v rámci bezprostredného kolektívu – vlastnej triedy.
Deti vo veku od 8 do 18 rokov z Maďarska, Ukrajiny a Srbska si program Supertriedy nevedeli vynachváliť. Dva týždne boli totiž v plnej permanencii, organizátori a koordinátori programu pre ne pripravili spoločne s partnermi pestrý zážitkovo-vzdelávací program. A tak každý deň, ktorý zaznamenávali aj na internetový portál www.letnasupertrieda.sk, pre ne prinášal nové objavy v rámci poznávania historických i prírodných krás Bratislavy a jej blízkeho či vzdialenejšieho okolia, nevraviac o vzdelávaco-tvorivej časti, približujúcej mimoriadne komunikatívnym deťom nuansy z oblasti médií, fotografie, divadla, filmu či hudby. Napokon, vyjadrenia absolventov prvej Letnej Supertriedy na záverečnej tlačovke pre médiá, ktorú s obdivuhodnou samozrejmou ľahkosťou zvládli, to iba zdupľovali.
Mnohé deti boli pyšné najmä na to, že okrem poučných a inšpiratívnych workshopov, tvoriacich podstatnú časť ich vzdelávacieho programu, mali možnosť navštíviť miesta, na ktoré podľa nich veru ani občania Slovenska nevkročia. Eva Holúbeková zo srbskej Kovačice si pochvaľovala poučnú návštevu Národnej rady SR a obzvlášť ju očarilo prostredie Malých Karpát a jaskyne Driny. Beate Romančak z ukrajinského Užhorodu sa nadlho vpíše do pamäte zasa návšteva Rádia a televízie Slovenska a exponáty v Slovenskom národnom múzeu, iba 8 ročnému Dávidovi Vinkovičovi zo srbskej Pivnice zasa plavba loďou po Dunaji na hrad Devín. Starším absolventom Letnej Supertriedy imponovali tvorivé mediálne či umelecké dielne – Jakub Božó, na ktorého od septembra čaká 1. trieda v Slovenskom gymnáziu v Budapešti, sa do sýtosti venoval tvorbe webovej stránky, pričom ho zaujali semináre o fotografii. Na Bratislavu, jej atmosféru s pamiatkami, ale aj na výlety v prírode so sokoliarmi, lezenie na umelej stene, návštevu Slovenského národného divadla, výlet na hrad Červený Kameň, športovanie v areáli prírodných kúpalísk a mnohé iné oddychové aktivity však nepochybne nezabudnú ani ďalší: Hanka Čížiková z Kovačice, Antonella Morongová z Budapešti, ale aj 10 ročná Vaneska Pellerová z Bratislavy, ktorá si spomedzi detí našich krajanov našla nových priateľov.
V priebehu doterajších šiestich rokov sa do Supertriedy zapojili desaťtisíce žiakov, pričom získala status uznávaného medzinárodného projektu. Ako jediný vzdelávací projekt v strednej Európe získala Supertrieda titul Good Practice Model of European Educational Network a rozšírila svoju pôsobnosť do krajín EÚ. Pozitívnym krokom v tomto roku bola aj úspešná realizácia novinky – nultého ročníka súťaže pre Slovákov v Rumunsku, tzv. Krajanskej Supertriedy, v priamej organizácie slovenskej Supertriedy.
Prínos Letnej Supetriedy vyzdvihli aj koordinátori projektu. Podľa Martiny Bodnárovej bolo veľmi významné programové zameranie Supertriedy: „Dali sme si za cieľ, aby si školáci vyskúšali aj také aktivity, ktoré doteraz nikdy nerobili. Oslovilo ich to, vnímali sme, s akým záujmom sa hrali na novinárov, divadelníkov, hudobníkov...“ Jej kolega a koordinátor Ľuboš Zaťko vyzdvihol motivačnú myšlienku, ktorá sprevádzala celý dvojtýždňový priebeh Supertriedy: „Projekt okrem zážitkového a poznávacieho aspektu spĺňal aj požiadavku zvyšovania jazykovo-národného cítenia detí našich krajanov. Významne si v dennodennom kontakte s deťmi zo Slovenska kultivovali svoju slovenčinu, veď každý deň tvorili texty a rozprávali sa výlučne po slovensky, pričom sa viac zblížili s krajinou ich predkov.“ Podľa Ľ. Zaťka je vydarený premiérový ročník Letnej Supertriedy veľkou výzvou pre Občianske združenie Supertrieda, aby v projekte pokračovalo aj budúci rok.
Po vstupných rokovaniach na Úrade pre Slovákov žijúcich v zahraničí s jeho predsedom Milan Vetrákom je pravdepodobné, že v roku 2012 v projekte Letnej Supertriedy bude s OZ Supertrieda na zážitkovo-vzdelávacom projekte zameranom na prázdninové aktivity detí z krajanských komunít partnersky participovať v rámci svojej pôsobnosti a možností aj ÚSŽZ.
Zdroj: uszz.sk
Spolu so mnou sa na podujatí nazývanom Letná supertrieda zúčastnili krajanské deti zo Srbska, Ukrajiny a Maďarska. Jedna časť podujatia sa konala v Bratislave a druhá v Častej-Papierničke. Z Maďarska boli iba piati žiaci a teta Mirka Kováčová so Slovenskej školy z Budapešti. Z našej triedy vybrali tých najlepších žiakov, ktorí sa mohli zúčastniť na tomto úžasnom tábore. Tábor bol zameraný na rozvíjanie zručnosti v mediálnej výchove. Dopoludnia sme navštívili budovu Slovenskej národnej rady, zákulisie Národného divadla a Národné múzeum. Plavili sme sa loďou na hrad Devín. Boli sme v Slovenskej televízii a rozhlase a v televízii Markíza a na rôznych takých miestach, kde sa nemôžu bežne dostať ani slovenské deti. Popoludní sme mali workshopy (fotografovanie-kamerovanie, herectvo-hudobníctvo a novinárstvo). Cítili sme sa veľmi dobre, všetko sa nám veľmi páčilo a keby sa dalo každé leto, išli by sme tam zas, lebo veľa vecí sme sa naučili a veľa kamarátov sme spoznali. Všetko o tábore: http://www.facebook.com/l/bAQBNrVx8AQClUUE1ohjmjqsGanpdzxzoDMhgQQyMB2_Qpg/www.letnasupertrieda.sk
Antonella Morongová
Alkár a okolité matranské osady boli v XIX. storočí menej známe. V jednom cestopise sa spomína, že ani občan neďalekého mesta Gyöngyös nevedel presne povedať, kde leží Alkár. Uzavretím Trianonskej mierovej zmluvy Maďarsko stratilo niekoľko obľúbených rekreačných stredísk a tak sa začala dostávať do povedomia verejnosti Matra, ktorá je pomerne blízko Budapešti a je ľahko prístupná.
Dodnes nie je úplne vyjasnené, akého pôvodu boli osídlenci týchto matranských dedín, slovenského alebo nemeckého. Anna Divičanová a Ondrej Krupa v knihe Slováci v Maďarsku, sťahovanie Slovákov delia osídľovanie na tri etapy: - prvá etapa v rokoch 1690-1711
- druhá etapa v rokoch 1711-1740
- tretia etapa v rokoch 1754-1858
V tretej etape osídľovania zaľudňovali Slováci najmä neobývané územia v Báčke a Banáte. Do matranských hôr prišli tiež v tretej etape. Pôvodní obyvatelia týchto dedín sa zaoberali výrobou skla. Poukazujú na to aj staré mená osád: Fiškalitáš Huta - Mátraszentlászló, Horná Huta - Mátraszentistván. Potomkovia prvých rodín aj teraz žijú v týchto dedinách, čo dokazujú aj mená: Gubola, Stuller, Szabad, Randliszek, Szőke.
Preto som si vybrala tému Alkár, lebo moja stará mama sa tam narodila v roku 1949. Vtedy už v dedine žili aj maďarské rodiny. Moja stará mama je síce maďarskej národnosti, predsa veľmi rada spomína na slovenskú minulosť. Raz sme sa vybrali po stopách Slovákov. Cestou som sa dozvedela od starej mamy všeličo zaujímavé z jej minulosti...
Išli sme spolu najprv do Pamätného ľudového domu. Povedala mi, že toto múzeum otvoril László Zakupszky dňa 20. augusta 1995.
„László Zakupszky sa narodil v roku 1911 v meste Mélykút a zomrel v roku 2004 v Alkári. Študoval na učiteľskom ústave v meste Baja. V roku 1933 začal učiť v Alkári. 6 rokov na to sa stal riaditeľom školy. Medzitým bol zapisovateľom, bezplatným referentom chudobných (zastával ich záujmy), matrikárom, pochovával ľudí. Mal zásluhy aj na tom, aby v dedine bola asfaltová cesta a elektrina. V roku 1970 dosiahol, aby zaviedli vodu do dediny.“ Jeho materiál predstavuje základ zbierky obecného múzea. Ondrej Krupa takto píše o bývalom obecnom dome: „Alkársky pamätný ľudový dom roztvára pred návštevníkom matranský minerálny, horninový, živočíšny a rastlinný svet, poľovnícke pozoruhodnosti, údaje o ochrane životného prostredia a pamiatky vzdelávania, kultúry a ľudovej hudby slovenských a maďarských obyvateľov niekdajších sklárskych, teraz najmä turisticky významných obcí (Alkár - Mátraszentimre, Horná Huta- Mátraszentistván, Fiškalitáš Huta - Mátraszentlászló). V pamätnom ľudovom dome možno vidieť všetky tieto relikvie vo forme výstavy.“
Vkročili sme do prvej miestnosti, do kuchyne... Na jednej strane kuchyne stojí zelená maľovaná kuchynská skriňa s otvorenou policou. Na nej vidíme „taňére“ (taniere), „findže“ (hrnčeky), „brnce“ (hrnce), medený mažiar, „ceďak“ (cedidlo). Na stene je vyvesená slamienka. Stará mama ju pomenovala ako „szakajtó“. Slovenský názov sa nepoužíval. Dávno do „szakajtó“ ukladali vajcia a pšenicu vo vrstvách „Kisboldogasszonytól Nagyboldogasszonyig“.
Na druhej strane stojí „šparhelt“. Na „šparhelte“ vidíme „ohňík“ (žehlička), „brňec“, drevenú dosku. V sporáku kúrili a navrchu varili typické tótové (slovenské) jedlá ako „tokša“, „krumplovňíka“, „ganca“, „opeganca“. Opekance varili na Vianoce, lebo „ilyenkor bőt volt, így húst nem ehettek“, čiže dodržiavali pôst. „Na Vianoce donesli z hori jednu vianoční stromček,“ pokračovala stará mama, „orehi dali zme do celofánu, pihli zme do mašinu, a tak zme to dali na drevo.
V škole robili zme z papírusu díszeket és azokat raktuk fel. V noci išli zme sa do kostela, keď Pánbiček narodil.“ Vtedy ženy nemohli šiť, lebo by boli zašili sliepke zadok. Pri „šparhelte“ je drevená skrinka. Nad ňou vyvesená nástenka. Potom sme prišli do druhej miestnosti...
Na ľavej strane je umiestnená drevená posteľ s bielou pokrývkou a ozdobnými vankúšmi. Keď bol sobáš, manželia dostali „štafírung”, ktorý pozostával z obrusu, obliečok, plachiet (ktoré šili ženy), ale najdôležitejší bol Ježiško. Pred posteľou stoja dva stojany. Na pravej strane vidíme ženský odev, na ľavej strane odev mladého dievčaťa. Za tým je zavesené zrkadlo s dreveným rámom. Aj na obrázku vidíme, že ženy chodili v čiernych šatách. Obliekli si blúzku, 3-4 „kinťerov“ (spodná sukňa) a sukňu, zásteru a na ramenách mali „ručňík”. V lete chodili v papučiach, v zime nosili čižmy. Dievčatá tak isto, iba ich odev bol farebnejší. Muži a chlapci nosili „gaťe“, „košeľu“ a „bruslek“ (vestu). Chodili v čižmách. Vtedy ešte neboli ponožky, namiesto nich nosili „onucki“. Na pravej strane izby je drevená truhic, pokrýva ju biela pokrývka. Na nej stojí malé zrkadlo na holenie, farebné hrnčeky a sklenené poháre. Svätý obrázok nad truhlicou svedčí o pobožnosti rodiny. V strede tejto miestnosti je umiestnený drevený stôl so stoličkou, okolo je drevená lavica.
V dedine už len starí ľudia používajú slovenčinu. Ale nie spisovnú slovenčinu. Vo vetách miešajú slovenské a maďarské slová. Aby som ich jazyk mohla podrobnejšie opísať, poprosila som ešte svoju starú mamu, aby mi pohovorila svoje zážitky z detských čias...
Jej slová podávam fonetickým prepisom. „Ja som sa obliekla na faršang za starú mamu a išli zme do kultúr házu. Mama prišla zo mnou a pozerala sa gdo akú bol. Ďeťi sa obliekli vela do inšého. V kultúr házu zme tancovali a spievali okolo okolo. Potom učitelia díjazovali. Gdo bol prvší, druhí, treťí, tenmu dali hrušku, jablko alebo orechi.” Deti spievali pesničku:
„Turíce, faršangi, Velká noc iďe,
gdo ňemá slaňinu nak sa vipáše.
Ja ňemám, ja ňemám, aj sa tak trasem,
dajťe mňe slaňinu nak sa vipášem.“
Z tohto krátkeho citátu a z ďalších sa dozvieme, že v Alkári rozprávali stredoslovenským nárečím. Je veľmi zaujímavé, že maďarské slová skloňujú ako slovenské alebo naopak: „do kultúr házu“ „díjazovali“; „na faršang”; „nyomujeme”. Nerozlišujú správne rody: „Uvaríme krumpír, potom to zvodu seďíme.“; niekedy zanedbávajú zhodu: „jednu vianoční stromček“; nepoužívajú správne zvratné zámená: „V noci išli zme sa do kostela, keď Pánbiček narodil“. Zaujímavé je aj to, že niekedy vyslovujú dvojhlásku a niekedy nie, napr.: „obliekla“, „donesli“. Nárečové slová v textoch sa vyskytujú pravidelne, napr.: kinťer (spodná sukňa), búda (obchod), ohňík (žehlička), kalučňík (papuče), strúhalko (strúhadlo).
Možno tieto javy nie sú všeobecné, lebo mne rozprávala len moja stará mama a ona sa už veľmi dávno učila v škole po slovensky. Možno, že sa na niečo pamätala zo školy, čo sa týka napr. dvojhlások a už teraz ju to mýli, lebo slovenčinu už ani ona nepoužíva každodenne.
O. Krupa konštatoval, že u Slovákov v Maďarsku existovali dve formy rodiny: veľká rodina a malá rodina. Organizácia veľkých rodín, podľa dávnejších údajov z dolnozemských a horských krajov, mohla byť všeobecne rozšírená v čase usadzovania sa. V jednom dome prebývajú tri kompletné rodiny v láske a zhode. Dom spravidla riadi najstarší člen rodiny, komu ostatní, najmä ženy... ešte i v jeho neprítomnosti onikajú.
Malá rodina sa vytvorila z tých, ktorí disponovali malým majetkom, domom, alebo u dolnozemských Slovákov len sálašom. U chudobných bezmajetných vrstiev je všeobecne rozšírená malá rodina v užšom slova zmysle. Najmä u tých, ktorí žili v horských oblastiach, a aj u vrstvy čeľadníkov. Obyvatelia sklárskych obcí, ktorí pracovali v erárnych lesoch a v sklárskych hutách, taktiež žili v malých rodinách. Dominantné právo sa do polovice 20. storočia uplatňovalo aj v malých rodinách, ale dôsledkom spoločného vykonávania pracovných povinností sa vytvoril v manželstve partnerský vzťah. Tento partnerský vzťah sa vytvoril pomocou svadobného obradu. Súvislosti s tým sa pozrime aj na niektoré rodinné sviatky (oslavy)...
Predpokladom uzavretia manželstva je výber partnera. Voľakedy dávno, večer chlapci chodili z domu do domu a dvorili dievčatám vo veku 15-16 rokov. Keď dovtedy nemalo frajera, tak o ňom hovorili, že je stará dievka. Keď chlapci mali šťastie a dostali ruku dievčaťa, mohli sa oženiť. Svadba niekedy trvala aj týždeň. Vtedy ženy varili a piekli. Muži postavili šiatre, robili ťažké fyzické práce. Na druhý deň svadby urobili tzv. „bolond lagzi”. Jeden muž sa obliekol za nevestu a jedna žena za ženícha, a takto chodili po dedine s celou rodinou. Cestou ponúkali víno a koláče. Túto pesničku preto spievali aj na svadbách aj na krstinách, lebo chceli ukázať, že oni vedia aj po slovensky aj po maďarsky:
„Sárga uborka zelení list,
ennek a kislánynak ňemá frajera.
Ha nincs néki ale buďe mať,
jó az Isten buďe mať.“
Keď do domu prišlo novorodeniatko, tak ľudia z dediny doniesli „postrik”, ktorý obsahoval jedlo, šaty a všetko potrebné pre dieťa. Novorodeniatko nemohli z domu vyniesť, kým nebolo pokrstené, lebo by ochorelo. Po krstení urobili večeru, na ktorej mohli byť len ženy. Po večeri museli kmotru odprevadiť až domov, nech bývala akokoľvek ďaleko. Cestou pili víno a spievali.
Obyčajne zabíjačku organizovali v zime. Vtedy sa stretla celá rodina. Ženy mali za úlohu variť rôzne jedlá a umývať črevá. Muži robili ostatné práce. Vtedy na sviňu dali slamu, aby ju mohli opáliť. Na raňajky varili krv, na obed mäsovú polievku, plnenú kapustu, klobásu a jaternice. Na večeru zemiaky s paprikou a mäsom. Keď boli hotoví, rozdávali menšie balíčky tzv. „okoštuj“ účastníkom zabíjačky i blízkym priateľom. Sú aj iné rodinné a kalendárne zvyky ako Mikuláš, Lucia, máje, narodeniny, ale podľa mňa tieto z hľadiska slovenských koreňov nie sú také dôležité. Z týchto tradícií sa dodnes zachováva zabíjačka, ale zvyky sa už zmenili, ako aj zvyky na svadbách a krstinách. Svet sa odvtedy zmenil, ľudia nie sú už takí poverčiví ako voľakedy a bohužiaľ, nemajú už toľko času stretávať sa.
Koncom našej prechádzky som poprosila starú mamu, aby mi povedala, ako robí ešte aj dnes „kruplovníku“ (lokše). Preto práve lokše, lebo mi ich v ten deň upiekla.
„Uvaríme krumpír, potom to zvodu seďíme. Na krumplinyomó nyomujeme. Dáme do teho súl a múku, to pomíšame a spravíme také malé gombócki. Kinyújtjuk, a na mašinu (šparhelt) na platňíku tu upečeme. Dáme do miski, omastíme, dáme do teho sir a zakrúťime to. Potom to móže jesť.”
Myslím si, že tento deň sa mi veľmi dobre vydaril, naučila som sa veľa vecí, dostala som sa bližšie k svojej starej mame a dozvedela som sa všeličo o živote matranských Slovákov. Alkárčania si zachovávajú svoje národnostné povedomie, napriek tomu, že slovenský jazyk sa v dedine objavuje čoraz zriedkavejšie, hlásia sa k svojmu pôvodu a nezabúdajú to zdôrazňovať ani na úradných nápisoch.
Dnešný rímskokatolícky kostol bol postavený podľa plánov Márie Némethovej a vysvätený bol v roku 1980. Fresku namaľoval Asztrik Kákonyi. Jeho vnútorné zariadenie je jednoduché a príjemné. Na stene môžeme čítať pekné riadky o Matre od Sándora Síka. Na mieste dnešného kostola stála kedysi kaplnka, do ktorej chodili na omše až do r. 1947. „A régi iskolában volt egy kápolna, egészen 1947-ig oda mentünk misére. 1947 utána a mai templom helyén lévő kápolnába jártunk.“
Na záver len niekoľko slov o mojej starej mame...
Moja stará mama sa volá Aranka Randliszeková. Narodila sa 1. septembra 1949 v Alkári. Bola druhé dievča v rodine. V dedine chodila do škôlky, kde bola iba jedna skupina. Tu chodila aj do školy, v ktorej boli vtedy iba tri triedy. Od prvého až po štvrtý ročník sedela v jednej triede, potom boli spolu piata a šiesta a siedma a ôsma trieda. V základnej škole sa učila po slovensky. Keď vychodila základnú školu, začala pracovať v lesnom hospodárstve. Sadila sadenice a semená. Neskôr pracovala v predajni a v turistickom dome Vadvirág ako čašníčka. Vodáreň Gyula mala dom oddychu v Alkári a tam bola 10 rokov správkyňou. Potom bola ešte 10 rokov upratovačka v baníckom robotníckom hoteli. Do dôchodku išla z obecnej samosprávy, kde bola opatrovateľkou starých ľudí. S mamou sa rozprávala a so sestrou sa dodnes rozpráva po slovensky. So svojím otcom sa nemohla veľa rozprávať, lebo zomrel, keď mala 9 rokov.
Jej život, ako to vidíme, nebol ľahký, prežila všeličo, vychovala syna, ktorému nezabudla odovzdať odkaz svojich predkov, veď aj my, jej vnučky, sme hrdé na svoj pôvod.
Dominika Szabadová
Materská a základná škola, gymnázium a žiacky domov
s vyučovacím jazykom slovenským v Budapešti
Živý odkaz osobností zašlých čias III.
Cena CSS v II. kategórii
Pripravujúca učiteľka: Júlia Szabová Marloková
Studia Academica Slovaca - centrum pre slovenčinu ako cudzí jazyk na Univerzite Komenského v Bratislave usporiada dvojsemestrálny akreditovaný kurz pre učiteľov slovenčiny Didaktika slovenčiny ako cudzieho jazyka. Kurz potrvá od septembra 2011 do júna 2012. Úspešní absolventi získajú certifikát o absolvovaní kurzu. Cena kurzu: 600 eur, ktorá zahrňuje školné, učebné materiály pre účastníkov a vydanie certifikátu. Vyplnenú prihlášku pošlite najneskôr do 31. 08. 2011 na e-mailovú adresu Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. . Podrobné informácie získate na stránke: http://www.fphil.uniba.sk/index.php?id=5814.
Predchádzajúci traja maďarskí premiéri, ďalej ich ministri financií zodpovední za hospodárenie štátu, čiže aj za jeho zadlženie, spáchali trestný čin, teda by ich mala stihnúť aj trestnoprávna zodpovednosť... Touto logikou sa riadi súčasná maďarská vláda, dokonca v parlamente vznikol podvýbor na skúmanie zadlženosti Maďarska od roku 2002, ktorý teraz navrhuje nájsť alebo vyrobiť paragraf na to, aby boli expremiéri potrestaní. Hovorca predsedu vlády a podpredseda spomínaného podvýboru v jednej osobe Péter Szíjjártó v maďarských verejnoprávnych médiách síce teoreticky spochybňuje retroaktivitu práva, predsa argumentuje: „Opatrenia vlád v rokoch 2002-2010 majú vplyv v dôsledku prevysokého štátneho dlhu na život súčasných i budúcich generácií, a to predsa nejde, aby trpeli všetci, len tí nie, ktorí to zavinili“.
Ide o obdobie, keď boli pri moci socialisticko-liberálne vlády pod vedením Pétera Medgyessyho, Ferenca Gyurcsánya (o ktorého skalp predovšetkým ide) a Gordona Bajnaiho a keď sa míňalo zo štátnej pokladnice oveľa viac peňazí, ako si to Maďarsko mohlo dovoliť. Napríklad P. Medgyessy splnil svoj predvolebný sľub a zvýšil mzdy zdravotných sestier, lekárov a učiteľov o 50 percent, no najväčším ťažidlom bol za F. Gyurcsánya pohotovostný úver od Medzinárodného menového fondu a EÚ vo výške 20 miliárd eur. Štátny dlh vzrástol z 55 percent na 81 percent hrubého domáceho produktu, čo Maďarsko tlačilo na pokraj ekonomického krachu. Súčasná vláda na čele s Viktorom Orbánom označila za kľúčový boj proti tejto vysokej zadlženosti, preto okrem iného zaviedla sériu mimoriadnych krízových daní pre banky, telekomunikačné a energetické spoločnosti, niektoré obchodné reťazce, zrušila súkromné penzijné fondy a v nich uložené financie zoštátnila. Vďaka tomu sa podarilo znížiť zadlženosť z 81 na 77 percent, a Maďarsko sa už nespomína medzi rizikovými krajinami.
Experti z oblasti práva nenachádzajú žiadny paragraf na možné zavretie expremiérov za mreže, a varujú, že vyrobiť ich dodatočne by odporovalo zásade vylúčenia spätnej platnosti nejakého nového zákona. Teraz opoziční socialistickí politici hovoria o pomstychtivosti a zdôrazňujú, že za prípadnú chybnú politiku hroziť väzením je v našich končinách nonsens, pretože politická zodpovednosť sa meria spravidla každé štyri roky v parlamentných voľbách.
(G.M.P.)
2000 54,90
2001 52,00
2002 55,10
2003 55,90
2004 56,00
2005 57,90
2006 61,80
2007 61,30
2008 68,20
2009 72,70
2010 81,00
(Zdroj: maďarská tlač)
