Maďarsko-slovenská dvojjazyčná národnostná základná škola a internát v Novom Meste pod Šiatrom aj tohto roku usporiadala v poradí tretí medzinárodný astronomický tábor. O jeho medzinárodnú dimenziu sa postarali slovenskí účastníci z Michaloviec. Pracovníci hvezdárne v Michalovciach totiž okrem odborných prednášok a aktivít do tohto tábora zabezpečili i príchod mladých členov svojho astronomického krúžku.
Novinkou, a tým zároveň aj bohatým spestrením programu tohoročného tábora, bolo paralelné usporiadanie Maďarského kozmického tábora 2011 (Magyar Űrtábor 2011) v spomínanej škole. Maďarská astronomická spoločnosť, ktorá svoje tradičné tábory usporadúva už od roku 1994, si tento rok totiž ako GPS koordináty miesta konania svojho tábora rozhodla uviesť adresu spomínanej školy. Svojich stredoškolákov usmernila do Nového Mesta pod Šiatrom práve preto, lebo ich tam pozvala riaditeľka školy, čerstvá členka tejto spoločnosti Júlia Kucziková. Navrhla to práve pre možnosť využitia spoločných aktivít v oboch táboroch. Stalo sa tak v dňoch od 3. do 9. júla. Účastníkov v nedeľu večer privítali vedúci táborov, domáci hostitelia, ako aj viceprimátor Nového Mesta pod Šiatrom Dénes Danko.
V pondelok odštartovala táborový program séria odborných prednášok a zábavných aktivít na tému Slnečná sústava, súhvezdia letnej oblohy a iné. Odbornými garantmi doobedňajších prednášok boli vedecký pracovník hvezdárne PhDr. Zdeněk Komárek, riaditeľka inštitúcie Gabriela Kramareková a pracovníčka hvezdárne Milada Jabubecová. Popoludňajšie prednášky, sprístupnené aj pre širokú verejnosť, spestrili členovia Maďarskej astronomickej spoločnosti. András Sík prednáškou o terraformovaní Marsu, t. j. jeho prispôsobení ku potrebám nášho života na ňom, vyvolal mnohé otázky. Ottó Zombori vo svojej prednáške položil otázku, čo spoločné máme s hviezdami?. O prvých 50 rokoch astronautiky zase divákom porozprával Előd Both. Od Lászlóa Bacsardiho sa zase mladí záujemcovia o astronómiu mohli dozvedieť, čo je poslaním Maďarskej astronomickej spoločnosti a ako sa možno stať jej členom.
Prednášky striedali aktivity, v rámci ktorých si žiaci pripravili planéty z papierového mašé, Newtonov lunochod, padák na pristátie na Marse a iné zábavné „čudá”. Trojica táborových pomocníkov, páni Horváth, Kővágó a Sándor, pomohli žiakom skonštruovať čo najideálnejšiu vodnú raketu a na druhý deň ju vystrelili na ploche susednej tržnice. Veľmi zábavná sa ukázala príprava vzducholode z obyčajného smetníkového vreca, ktorá fungovala na pohon sušiča na vlasy. Žiaci si spomenuli i na Medzinárodný rok chémie vo forme pokusov, ktoré demonštrovala poslucháčka Technickej univerzity v Budapešti Žofia Krafčenková.
Výlety s relaxačným charakterom mali tiež svoj zámer. Veď napr. taká návšteva košického planetária v priestoroch Slovenského technického múzea bola naozaj nezabudnuteľným zážitkom. Naviac, účastníkom kompenzovala kvôli zlému počasiu nerealizované nočné pozorovania oblohy. Dobrodružný park Zemplín na Vysokom kopci, vypínajúcom sa 480 m na hladinou mora v Novom Meste pod Šiatrom, ponúkol účastníkom tábora krásnu panorámu na slovenské tokajské vinohrady, ako aj oblasť nazývanú Medzibodrožie a ostatné vrchy Zemplínskych hôr. Spustiť sa na bobovej dráhe bola tiež pre každého obrovská zábava. Telesnú výchovu v mimoškolských podmienkach si deti vychutnali country tancom pod taktovkou našej bývalej žiačky, dnes učiteľky tanca Melindy Alencsikovej. Spevavé talenty astronomického tábora sa zase prejavili na karaoke párty, ktorú zabezpečil kolega László Kapi.
Za tohoročný úspešný astronomický tábor, ktorého chýr sa rozniesol i do Peštianskej župy (mali sme dvoch šikovných účastníkov i zo Šóškútu), patrí vďaka i 15 kolegom učiteľského zboru v Novom Meste pod Šiatrom. Postarali sa o viac než 60 účastníkov. Ako v minulých rokoch, i teraz som sa mohla spoľahnúť na ich nezištnosť a obetavú prácu pri dozeraní na mladých astronautov a zabezpečovaní ich programu. Do videnia o rok na IV. medzinárodnom astronomickom tábore, zneli slová na rozlúčku z úst zainteresovaných.
(jk)
Augustová slovenská omša v kostole sv. Jozefa v Budapešti sa začala jemným hlasom zvončekov pri vstupe kňaza do svätyne, hlasno znejúcou melódiou organu a ľubozvučným hlasom kantora. Táto augustová nedeľa bola „19. nedeľa v roku“, neviaže sa k nej väčší sviatok, ale pre nás predsa mala svoj sviatočný charakter, lebo sme počuli Slovo v našom materinskom jazyku. Slúžiaci otec Attila Kónya veľmi podrobne vysvetlil slová evanjelia. Ježišovo zázračné kráčanie po povrchu vody a stíšenie veľkej búrky - o čom sme počuli v dnešnom evanjeliu - potvrdzuje, že Ježiš má moc nad zákonmi prírody a je skutočne Boh. Ďalším ponaučením bolo, že nesmieme byť slabomyseľní, vierou a dôverou je možné prekonať aj veľké ťažkosti života.
Na túto omšu prišli veriaci z Novohradskej župy, z obcí Níža a Dolné Peťany. Po omši bolo malé pohostenie na fare, tzv. agapé, kde predseda Slovenskej samosprávy VIII. obvodu, Kazimír Kápolnai srdečne privítal všetkých prítomných. Osobitne pozdravil predsedníčku slovenskej samosprávy v Níži, Zuzanu Kučerovú a predsedníčku slovenského voleného zboru obce Dolné Peťany, Agnešu Radičovú. Zároveň sa poďakoval za službu otcovi Attilovi Kónyovi a kantorovi Michalovi Tóthovi, ako aj gazdinkám za výborné zákusky, ktoré priniesli na agapé. Spomenul, že na základe iniciatívy Slovenskej samosprávy VIII. obvodu prvá takáto slovenská omša v tomto kostole bola v septembri 1999 a dnešná bola v poradí už 144. Táto 12 ročná séria zabezpečila vypočutie bohoslužby v materinskom jazyku nielen veriacim Budapešti, ale aj veriacim z blízkeho aj vzdialenejšieho okolia hlavného mesta. V spolupráci s ostatnými samosprávami Budapešti v každom prípade bola zabezpečená úhrada cestovných nákladov účastníkov. Cestovné náklady veriacich z Novohradskej župy hradila Slovenská samospráva Novej Pešti, ktorej predsedníčka Anna Kutnyánszka vyjadrila radosť nad tým, že Nížania zapojili do tejto akcie aj Dolné Peťany. Zuzana Kučerová vo svojom príhovore poďakovala za možnosť už viacročnej účasti na slovenských bohoslužbách a predstavila vedúcu Slovenského klubu Jesienky, Margitu Soboňovú a prítomných členov tohto klubu. Zároveň s dôverou sa obrátila na otca Attilu s prosbou, či by nemohol prísť do Níže na deň obce celebrovať slovenskú alebo dvojjazyčnú omšu.
Po oficiálnej časti sme pojedli všetky dobroty a Nížania na rozlúčku zaspievali krásne piesne. Dúfame, že takéto priateľské stretnutie sa uskutoční aj v budúcnosti.
(c. r.)
Na most v Kúpeľnom parku v Trenčianskych Tepliciach k ďalším osobnostiam svetovej kinematografie pribudla tabuľka s menom Jánosa Bána. Maďarský herec si na Art Film Feste prevzal ocenenie Hercova misia. Na tlačovej konferencii si pri tejto príležitosti zaspomínal na kultový film Vesničko má středisková, v ktorom si zahral postavu Otíka po boku slovenského herca Mariána Labudu. "Bola to veľmi seriózna práca. Na túto rolu som sa pripravoval viac ako rok v mnohých sociálnych inštitúciách a nemocniciach. Robil som taký prieskum, naberal som skúsenosti. Jiří Menzel mal pravdu, keď povedal, že som s tou prípravou mohol aj liečiť," povedal Bán. "Osobnosť Otíka je veľmi vzdialená mojej osobnosti, a to nielen mentálne," dodal herec.
Päťdesiatpäťročný rodák z Győru sa okrem filmu intenzívne venuje aj divadlu. V rokoch 1975 až 1979 študoval na Vysokej škole divadelného a filmového umenia v Budapešti, o niekoľko rokov nato ho prijali do budapeštianskeho Divadla Józsefa Katonu. Od februára pôsobí aj ako pedagóg na Univerzite divadelného a filmového umenia v Budapešti. Študentom odovzdáva znalosti z divadelnej pantomímy a pohybu.
Napriek tomu, že snímka Vesničko má středisková (1985) zožala v Čechách a na Slovensku veľký úspech a zaradila sa medzi česko-slovenskú filmovú klasiku, v Maďarsku sa podľa Bána až takej obľube neteší. Filmové vzťahy medzi Slovenskom a Maďarskom však vo všeobecnosti skepticky nevidí. Odmieta, že by za malým záujmom o koprodukcie boli vzájomné politické vzťahy. "Je to podľa mňa hlúposť. Medzi našimi krajinami nefunguje skôr tá kultúrna spolupráca. Vidím však priestor na zlepšovanie a spoluprácu," uviedol.
Pôvodne sa mal János Bán stať technikom, keďže vyštudoval chemickú priemyslovku. Po maturite sa však rozhodol pre Vysokú školu dramatických umení v Budapešti. Pôsobil v divadlách po celom Maďarsku. Pred filmovou kamerou debutoval v roku 1979 v psychologickom filme Každú stredu.
Sprac.: br
18. februára 1937 zomrel v americkom Scrantone podnikateľ a bankár Michal Bosák. Jeho podpis prezidenta banky First National Bank sa nachádza na americkej 10-dolárovej bankovke z roku 1907. Vďaka svojej usilovnosti sa vypracoval medzi najvýznamnejších Slovákov v USA a bol jedným zo signatárov Pittsburskej dohody. Podporoval slovenskú komunitu v zahraničí, ako aj samotné Slovensko.
Michal Bosák sa narodil 10. decembra 1869 v obci Okrúhle v Šariši, najchudobnejšom regióne Slovenska. Ako 16-ročný sa rozhodol - podobne ako mnoho iných chudobných Slovákov - odísť do USA, aby uľahčil život svojim rodičom a početným súrodencom. Mladý Slovák prišiel do Ameriky bez prostriedkov, s jediným dolárom vo vrecku. Zo začiatku pracoval v bani, potom sa zamestnal ako asistent u niekoľkých podnikateľov, neskôr zatúžil osamostatniť sa. Keď zhromaždil dostatok prostriedkov, kúpil si malú krčmu, neskôr veľkoobchod s liehovými nápojmi, v ktorom si zarobil veľké peniaze predajom Bosákovho horkého vína.
V roku 1897 si v Olyphante otvoril súkromnú banku Michal Bosak Private Bank a agentúru lodných spoločností. V roku 1902 pomohol organizovať First National Bank v Olyphante. Banka dostala povolenie americkej vlády vydávať doláre, a tak sa meno Michala Bosáka dostalo na americký dolár. Jeho podpis ako prezidenta First National Bank je na desaťdolárovej bankovke vydanej 25. júna 1907. V roku 1912 založil vo Wilkes-Barre štátnu banku Slavonic Deposit Bank so stotisícovým základným kapitálom. V roku 1915 mala táto banka už vyše 1 milión vkladov. Boli to väčšinou peniaze slovenských prisťahovalcov, rovnako ako v banke Bosak State Bank založenej v tom istom roku. Pri rozvoji bankovníctva sa usiloval pomôcť aj rodnému Slovensku.
V roku 1920 založil Americko-slovenskú banku so sídlom v Bratislave, ktorá postupne otvorila na Slovensku dvanásť pobočiek. Michal Bosák sa stal rešpektovanou osobnosťou v odbore bankovníctva v USA. V roku 1929 mali jeho finančné podniky hodnotu 15 miliónov dolárov. Žiaľ, svetová hospodárska kríza začiatkom 30. rokov ukončila jeho úspešnú podnikateľskú činnosť. V krátkom čase banka First National Bank, rovnako ako iné americké banky, skrachovala. Bosák sa však nevzdal a s nepatrným zvyškom majetku sa opäť pustil do podnikania. A znova sa mu začalo dariť. V roku 1935 však zomrela jeho manželka, čo naňho silne doľahlo. Zomrel 18. februára 1937 v Scrantone v USA.
Aký človek bol Michal Bosák? Všetci jeho príbuzní, obchodní partneri a priatelia sa zhodujú na tom, že sa vyznačoval vytrvalosťou, čestnosťou a pracovitosťou. Bez týchto vlastností nebolo možné dosiahnuť to, čomu sa hovorí "americký zázrak". Na Slovensku chodil do školy iba štyri roky, pretože musel rodičom pomáhať pri poľnohospodárskych prácach. V Amerike si čoskoro uvedomil, že vzdelanie je základným predpokladom pre dôstojný život, preto sa neustále vzdelával. Navyše, veľa úsilia, času a vlastných peňazí venoval osvetovej práci a vzdelávaniu slovenských detí a mládeže v Amerike a na Slovensku. Stál na čele viacerých národných organizácií, vydával týždenník Slovenská obrana, pomáhal rodnému Slovensku pri jeho obnove po prvej svetovej vojne.
Zdroj: slovacivosvete.sk
Počas môjho detstva sme s bratom vždy netrpezlivo a s určitým vzrušením očakávali 20. august. Bol to v Slovenskom Komlóši veľký sviatok: konali sa hody, ktoré sa u nás volali „búčov“ (z maďarského slova „búcsú“). Nikdy som neuvažovala o tom, ako sa v našej slovenskej evanjelickej osade udomácnil sviatok spojený s katolíckym vierovyznaním. Podstatné bolo, že pred miestnym parkom, „ligetom“ vyrástli stánky, v ktorých sa predávali hračky, sladkosti a všeličo iné, čo sme my, deti bezpodmienečne potrebovali. Na blízkom prírodnom javisku prebiehali do večera kultúrne programy, predávala sa klobása, baraní paprikáš a ďalšie dobroty. Samozrejme s dobrým komlóšskym chlebom, pretože okrem ústavy to bol aj sviatok nového chleba, ktorý má korene v čase panovníčky Márie Terézie. Všetci obyvatelia dediny sa bezstarostne zabávali, a na „búčov“ sa aspoň na niekoľko dní vracali domov aj presídlenci zo Slovenska. Z Matúškova, Horných Salíb a iných lokalít, kde sa usadili Slováci zo Slovenského Komlóša, prichádzalo každoročne niekoľko autobusov a takmer v každej rodine mali hostí. Slovom, bol to pre nás veľký sviatok.
Zmenili sa časy, dnes je 20. august v prvom rade sviatkom zakladateľa štátu, uhorského kráľa svätého Štefana, s ktorým je spojené aj prijatie kresťanstva. Ide o osobnosť, ktorá onoho času rozhodujúcim spôsobom ovplyvnila dejiny všetkých obyvateľov Uhorska. Maďarov aj Nemaďarov. My, Slováci v Maďarsku sa k jeho dedičstvu môžeme bez akýchkoľvek výhrad hlásiť. Často sa dodnes citujú jeho pokyny písané synovi Imrichovi: „Krajina jedného jazyka a jedných zvykov je slabá a krehká, preto prikazujem ti, syn môj, aby si prichodiacim inej reči a iných zvykov preukazoval dobrú vôľu a statočne sa voči nim choval...“. S troškou trpkosti v ústach si však človek všíma, že pri rozmieňaní tohto odkazu a podobných deklarácií na drobné, niečo chýba. Na podstavci sochy prvého uhorského panovníka pred evanjelickým kostolom v mojom rodnom meste tento citát figuruje v jedinom jazyku, maďarčine. Obyvatelia našej vlasti hlásiaci sa k slovenskej národnosti maďarský jazyk samozrejme ovládajú, preto im nerobí problém citát pochopiť. Veď oni sami, ako aj ich predkovia, boli od pamäti sveta uhorskými a neskôr maďarskými štátnymi príslušníkmi. V záujme zachovania tejto pestrosti našej vlasti je dôležité, aby nielen vedeli, ale aj cítili, že byť Nemaďarom v Maďarsku je „normálne“. Aby sa ľudia, ktorí so súcitom sledujú správy o „porušovaní práv“ príslušníkov maďarskej národnosti v niektorej susednej krajine neriadili heslom: „žijeme v Maďarsku, tak musíme byť Maďari“. Pomohlo by, keby vedúci predstavitelia našej krajiny popri Maďaroch za hranicami vo svojich slávnostných prejavoch občas nezabudli spomenúť aj spoluobčanov inej národnosti. Tohoročný sviatok svätého Štefana, mottom ktorého je „Krajina spolu“, je na to vhodnou príležitosťou.
Alžbeta Račková
Spoločnosť evanjelikov za evanjelium (maďarská skratka EKE – Evangélikusok közössége az evangéliumért) usporiadala uprostred júla v Lucine už tradičný päťdňový evanjelický týždeň pre deti materských a základných škôl. V tábore sa zišlo spolu šesťdesiatpäť žiakov, hlavne z Luciny a z okolia. K nim sa pridali aj deti zo Slovenského Komlóša a Orosházy pod vedením evanjelického farára Attilu Spišáka. Vedúcou tábora bola Melinda Herkelyová, pomáhali jej dvanásti členovia spoločnosti. Každý deň začal pobožnosťou. Pred obedom si vypočuli tematické učenia, naučili sa náboženské piesne a potom rozobrali tému týždňa, ktorou bolo Podobenstvo o rozsievačovi. Poobede v rámci voľného času si účastníci tábora zahrali futbal, alebo odpočívali na izbách, aby potom mali dosť sily na popoludňajšie učenie a pobožnosť. Programy zvyčajne skončili večer okolo ôsmej hodiny. Počas tábora deti veľa kreslili, maľovali a tvorili v rámci remeselníckej dielne. Aby sa zoznámili aj s miestnymi dobrotami, šikovné ženy, ba dokonca aj muži im piekli domáce slané a sladké zákusky, palacinky a v peci na ohni vynikajúcu pizzu. Zamiesené cesto nechali kysnúť v drevenom koryte, s akým sa ešte veľa detí určite nestretlo. Posledným programom týždňa bol táborák, pri obrovskom ohni škôlkari a žiaci nadšene spievali tie náboženské piesne, ktoré sa naučili v čarovnom prostredí v Lucine. Pätnásť detí z Dolnej zeme sa vrátilo domov plných prekrásnych zážitkov, ktoré im „vydržia“ zrejme po celý život.
Andrea Szabová Mataiszová
Počas nedávnej návštevy Sarvaša som si vo vstupnej hale Osvetového strediska Petra Vajdu všimla maľby, ktoré vzbudili pozornosť okoloidúcich. Neskôr som sa dozvedela, že ide o diela výtvarného umelca Michala Hanigovského žijúceho v Sarvaši.
- Ste slovenským štátnym občanom, ktorý žije v Sarvaši. Ako je to vlastne?
- V roku 1968 sme sa presídlili sem, do Maďarska a od tých čias tu píšem básne, publikujem ich v novinách Szarvasi Hét, ale aj maľujem a robím sochy. Čiže pestujem našu slovenskú sarvašskú kultúru.
- Publikujete po slovensky?
- Len po slovensky, áno. Myslím si, že je to fajn, to mi ide zo srdca...
- Hovoríte, že ste sa presídlili do Maďarska v šesťdesiatom ôsmom roku. Rodičov ste mali presídlencov z Maďarska?
- Mamička bola presídlenka, na Slovensku sa zoznámila s otcom. On pochádzal z Liptovského Mikuláša, bol vojak z povolania. Ja som bol jedináčik. V Maďarsku som sa musel naučiť najťažšiu reč. Išlo mi to ako v lete na saniach, ale teraz už hovorím perfektne, chvalabohu.
- Koľko ste mali rokov, keď ste sa presťahovali do Maďarska?
- Trinásť. Bol som malý chlapec.
- Aké spomienky máte na to obdobie?
- Boli to ťažké chvíle, maďarská gramatika mi vždy robila šarapatu.
- Patríte medzi tých šťastlivcov, ktorí sa živia umením?
- V Senondreji (Szentendre) som mal veľa známych umelcov, od ktorých som sa veľa naučil, napr. pána Barcsayho. V Békešskej župe to bol sochár Béla Mladoniczky, dobré rady mi poskytli akademický maliar Károly Gaburek, János Várhegyi, Győző Takács a iní. Viete, časy sa zmenili. Jeden odišiel do iného kúta vlasti, druhý sveta... V poézii i vo výtvarnom umení môžem prejavovať lásku k slovenskej vlasti, nech som kdekoľvek, a toho si viem veľmi vážiť.
- Aké motívy spracúvate? Na obrazoch vidím Kereš a Dolnú zem. A čo sa týka básní?
- Spracúvam to, čo mi prináša život, prostredie, ktoré ma obklopuje. Formou veršov, ale i obrazov či sôch.
- Možno povedať, že ste si v Sarvaši našli svoj druhý domov? Ako ste sa zžili s mestom?
- Zo začiatku to bolo veľmi ťažké, postupne som si zvykol. Keďže som nevedel po maďarsky, nemohol som komunikovať s deťmi a tie sa mi niekedy posmievali. Keď som sa naučiť po maďarsky, na čo som hrdý, veď je to ťažká reč, prijali ma medzi seba.
- Ja som myslela na tunajšiu slovenskú komunitu...
- Zapojiť sa do dolnozemského slovenského krvného obehu bolo trošku ľahšie. Všímal som si staré babky, zvyky, tradície, ktoré sem priniesli ich predkovia... Nevravím, že dnes už vymierajú, ale treba pracovať na tom, aby sa zachovali. Ja k tomu môžem prispieť tým, ak ich zachytím na plátne, vryjem do dreva či do kameňa. Keď už raz mám talent darovaný od Boha, tak ho musím využiť. Zobrazujem aj svoje spomienky zo Slovenska, ale aj zážitky zo sarvašského trhu, kde počujem slová, ktoré ma inšpirujú a keď prídem domov, predstavujem si, ako tu mohli kedysi žiť. Modernizmus nemám moc v láske, radšej realitu. Keď sa niekto pozrie na môj obraz, aby videl, že je na ňom starý človek.
- Študovali ste výtvarné umenie?
- V Senondreji som absolvoval kurz výtvarného umenia. U Bélu Mladoniczkého v Békešskej Čabe sme každý týždeň mali konzultačný deň, na ktorom sme sa zišli z rôznych kútov župy. Tam sme priniesli svoje práce, porota ich posúdila podľa toho, čo môže ísť na výstavu a čo nie.
- Z Dolnej zeme pochádza niekoľko chýrnych umelcov, ktorí sa presadili vo svete. Myslím tu na čabianskych rodákov Lukoviczkého a Ezüsta, na sarvašského Pavla Korbela. Máte také ambície, že by ste mohli spájať maďarský a slovenský výtvarný život?
- Mám takéto ambície. Plánujem navštíviť svoje rodné mesto Trenčín a porozprávať sa s pánom primátorom. V trenčianskej synagóge by som chcel urobiť výstavu sôch a olejomalieb. Je to ťažká úloha, ale nie nesplniteľná. Keď si človek vytýči cieľ, tak ho aj dosiahne.
Za rozhovor ďakuje Alžbeta Račková
Predsedníčka Spolku slovenských knihovníkov a Sekcie IFLA MLAS/IFLA Officer Silvia Stasselová bola ocenená medailou za rozvoj medzinárodných vzťahov v knihovníctve na pôde IFLA a vo svete.
Medailu udelila Silvii Stasselovej Maďarská knihovnícka asociácia (MKE) na svojom valnom zhromaždení v Päťkostolí (14. júla 2011), za účasti maďarského ministra národných zdrojov Dr. Miklósa Réthelyiho a 700 účastníkov valného zhromaždenia.
Udelenie medaily predsedníčke Spolku slovenských knihovníkov ocenilo aj Ústredie Medzinárodnej federácie knižničných asociácií a inštitúcií. IFLA je vrcholnou medzinárodnou knihovníckou organizáciou so sídlom v Haagu a globálnym hovorcom knihovníckej a informačnej profesie vo svete (www.ifla.org).
Zdroj: www.culture.gov.sk
Nie je náhoda, že výstavu Tibora Jankayho (1899-1994) s názvom Jankay! Békéšská Čaba - Los Angeles - Békéšská Čaba v budapeštianskom Maďarskom židovskom múzeu otvoril békeščabianský komorný spevokol Calandrella slovensko-maďarským duom piesní Aká si mi krásna a Adjon Isten jó éjszakát (Daj Bože dobrú noc). Maliar, výtvarný umelec, rodák z Békešskej Čaby totiž pochádzal z dvojjazyčného prostredia, a celý svoj život sa cítil Čabanom aj napriek tomu, že jeho druhú polovicu strávil v americkej metropole Los Angeles.
O jeho činnosti a dielach porozprávala prítomným akademická maliarka Ildikó Bálintová. Ako povedala, dvakrát mala šťastie stretnúť umelca a spoznala v ňom veľmi veselého a prívetivého človeka. Keď sa prvýkrát stretla s jeho dielami, doslova ju ohúrila ich pestrofarebnosť a kontrastnosť. Do polovice 70. rokov premietal na plátno najmä svoje spomienky z domova, maľoval typické čabianske motívy, prírodu, domy, ľudí. Od 60. rokov sa zaoberal aj sochárstvom. Svoje diela pripravoval hlavne z keramiky, ale používal aj kov. Veľký vplyv mali na jeho neskoršie diela najmä sošky kmeňov zo západnej Afriky a Oceánie, preto si na výstave našli miesto aj exempláre z jeho zbierky týchto ľudových výrobkov. Na výstave sú prezentované aj jeho grafiky, ktoré zachytávajú najmä smutné zážitky z veľkovaradínskeho geta (Oradea, Rumunsko).
Na vernisáži bola prítomná aj riaditeľka Zbierky a modernej galérie Jankayho v Békešskej Čabe Edina Vargová. Galéria disponuje tromi tisíckami olejomalieb, piatimi tisíckami grafík a národopisnou zbierkou pozostávajúcou z takmer dvesto exponátov, ktoré zanechal na svoje rodné mesto samotný umelec s prianím, aby vytvorilo galériu, kde budú tieto umelecké predmety sprístupnené verejnosti v rámci stálej výstavy. Vystavené diela poskytla galéria Židovskému múzeu do 24. augusta, odkiaľ sa diela presťahujú do Galérie 2B. Tam si ich obecenstvo bude môcť pozrieť v rámci spoločnej výstavy diel T. Jankayho a Ferenca Bolmányiho od 14. septembra do 11. októbra na výstave s názvom Priatelia z Békešskej Čaby.
Zlatko Papuček
V sobotu, 6. augusta sa v Kóšpallagu uskutočnil obecný deň, ktorú organizovala samospráva obce. V priestoroch futbalového ihriska na začiatku obce vyrástla krytá montovaná hala, kde bolo pódium a hľadisko, vedľa viacero šiatrov pre prípravu a poskytovanie občerstvenia. Tiež množstvo predajných stánkov a púťových atrakcií (kolotoče, strelnica a pod.). A samozrejme neslobodno zabudnúť na miestnych ľudí, dobre fungujúci organizačný kolektív pod vedením starostu Michala Kramára. Starosta nám vysvetlil pôvod názvu obce, ja som si ho voľne preložil do slovenčiny ako Baranov úhor.
Dedinská slávnosť začala o desiatej hodine predpoludním a hneď pokračovali športové súťaže. Na poludnie „prepukol“ bohatý kultúrny program. A jedným z účinkujúcich bol aj spevácky zbor žien zo Senvácalvu. Pred našimi „ženuškami“ vystúpilo trio speváčok z miestneho kóšpallagského klubu dôchodcov. Všetka česť! Vo svojom požehnanom veku zaspievali niekoľko slovenských a maďarských piesní. Na úvod vystúpenia Senváclavčaniek poďakoval za pozvanie šéf senváclavskej slovenskej menšinovej samosprávy Rudo Fraňo, ktorý organizačne zabezpečil „dovoz“ súboru, a potom pódium patrilo už spevu. Dievčatá zaspievali viacero piesní v slovenčine i maďarčine, vrátane Pilíšskej hymny. Potlesk im bol odmenou. V popoludňajšom programe zaznela ešte raz slovenská pieseň: vo vystúpení speváčok z Chľaby, ktoré pridali na záver aj jednu slovenskú… Ale aj ostatné programy prinášali potešenie všetkým účastníkom skutočne kultúrneho dňa. Speváčky zo Senváclavu neboli v Kóšpallagu prvý krát a veríme, že ani naposledy. Preniesli pekné spievané slovenské slovo na druhú stranu Dunaja, do obce s podobným historickým osudom ako Senváclav. Pripomenuli domácim z Kóšpallagu ich pôvod a korene.
Nielen spomienkami je človek živý. Odmenou vystupujúcich bol guláš, ktorý sa varil pred očami všetkých, priamo na mieste. Aký bol? Ja som zjedol všetko okrem jednej menšej jahňacej kosti.
A čo si okrem dobrého pocitu odniesol predseda menšinovej samosprávy Senváclavu Rudo Fraňo? Presvedčenie, že organizácia a finančné zabezpečenie takýchto podujatí musí byť predovšetkým na pleciach obecnej samosprávy. A menšinové samosprávy a ďalšie organizácie v obci prispejú podľa svojho zamerania a možností ku kvalite obsahu a samozrejme aj organizačne.
Jozef Schwarz
Pilíšan voľbou
Nedávno sa mi dostalo do rúk 1. číslo 12. ročníka časopisu Lugosi Hírmondó (Lugojský vestník). Sú to obecné noviny jednej maďarskej osady v Rumunsku. Samotní obyvatelia tejto obce ich priniesli s radosťou na jedno medzinárodné podujatie. S veľkým záujmom som si prelistovala stránky týchto novín, na ktorých sa ich prispievatelia a redaktori vyznávali o svojom menšinovom bytí. Téma sa ma dotkla, veď aj ja sama patrím k jednej menšine, do kolektívu Slovákov v Maďarsku.
Prvé, čo som si všimla, bola veta v hlavičke titulnej strany:
„Snaha o pretrvávanie jedného národa nemôže znamenať zároveň zánik druhého národa!“
Aká pekná myšlienka. Čítajúc ju ma napadlo množstvo vecí. Veľkomoravská ríša, Príchod Maďarov do vlasti, tisícročné spolužitie, neskôr Trianon, ktorý maďarský národ stále oplakáva, lebo stratil určitú časť zo svojich tisícročných území, mnoho Maďarov sa ocitlo za hranicami Maďarska... Slováci sa pritom tešia, lebo po viac než tisícročnej dobe majú svoj vlastný štát.
My Slováci v Maďarsku sme získali materskú krajinu a vtedy sa z nás stali zahraniční Slováci. Neplačeme a neoslavujeme spevom a tancom, ale prispôsobujeme sa situácii, vytvorenej dejinami a politikou. V duchu vyššie citovanej vety dvom národom nezostáva nič iné, iba vytvoriť si a pestovať dobrosusedské vzťahy, ako aj tolerovať snahu o pretrvávanie menšín v dvoch krajinách.
Autorom úvodníka spomínaných maďarských novín v Rumunsku je Zoltán Király, titul tohto článku tiež podnecuje k ďalšiemu uvažovaniu: „Nezáleží na tom, koho si mal za starého otca, ale na tom, kto bude tvojím vnúčaťom!“
V článku sa píše o zákone zjednodušeného postupu pri získavaní maďarského občianstva, o znovuzjednotení maďarského národa, o spomalení zrýchlenej asimilácie, ako aj o tom, že kto je v podstate Maďarom v štátoch, ktorých určitá časť kedysi patrila do Uhorska. Ako sme na tom v týchto otázkach my, Slováci v Maďarsku? Aj my sme mali svoje veľké Maďarsko (my sme ten štát nazývali Uhorskom), v ktorom naši predkovia žili spolu s Maďarmi. So vznikom Slovenska sa veľa Slovákov ocitlo za hranicami nového štátu: na Ukrajine, v Rumunsku, v dnešnom Maďarsku a vo Vojvodine. V rámci „znovuzjednotenia slovenského národa“ aj my si môžeme žiadať a dostať určité občianske práva od našej materskej krajiny. Tieto práva využívajú predovšetkým tí mladí ľudia, ktorí chcú študovať na vysokých školách a univerzitách na Slovensku. Túto možnosť radi využijú Slováci v Rumunsku a v Srbsku. Z radov Slovákov v Maďarsku máloktorí si žiadajú slovenské občianstvo, pretože žijú v blízkosti materskej krajiny. Orientujú sa skôr na Západ. Asimilácia je u nás v najpokročilejšom štádiu. Slovenské deti následkom maďarizačných praktík v 30. rokoch, či chceli alebo nie, sa v škole naučili po maďarsky. V druhej svetovej vojne poslali do bitky v donskom ohybe predovšetkým našich slovenských vojakov, kde ich väčšina zahynula. Aj preto sa potom uzavrelo množstvo miešaných manželstiev. Potom nasledovala propaganda v roku 1947, aby sa Slováci presídlili na Slovensko. Opäť opustil krajinu veľký počet Slovákov, na ich miesto usadili maďarské rodiny, ktoré vyhnali zo Slovenska a takto boli naše komunity oslabené. (V podstate sme mohli zažiť, že týmto spôsobom materská krajina oslabovala slovenskú menšinu v Maďarsku.) Posledným úderom bol zánik tradičného spôsobu sedliackeho života. Paralelne s tým sa slovenčina, predtým používaná v rodinách, z nich vytratila. Ak sa chcem prihovoriť k dnešným potomkom bývalých čabianskych Slovákov, veru musí to byť v maďarčine, aby ma pochopili. Nie náhodou píšem aj tieto riadky po maďarsky. „Spomalenie asimilácie“? U nás už niet čo spomaliť! Prinajlepšom môžeme iba snívať o obrátení tohto procesu! Jednu vec môžeme robiť a robíme do dnešného dňa. Dokumentujeme, zachovávame, pestujeme a rozvíjame kultúru bývalých slovenských sedliackych kolektívov. Počas tejto práce kladieme veľký dôraz na zachovanie verbálnej kultúry našich predkov. Je to ťažká práca a tvrdý boj ísť proti smeru rozvoja spoločnosti! Preto sa na to odhodlajú nie mnohí.
Čo by som mohla napísať v súvislosti so spomínaným článkom na otázku „Kto je Slovákom v Maďarsku?“. Podľa príspevku príslušníci jednej národnosti sú tí, ktorí si zachovali národnosť a jazyk a boli vytrvalí v zachovaní národnostných škôl, národnostnej kultúry, historických cirkví a národnosti, ako aj tradícií a dali to aj najavo napríklad počas sčítania ľudu. Nuž, milí moji rodáci so slovenskými predkami! Môžeme sa zamyslieť! Necháme sa úplne vytrieť z palety národností v Maďarsku, alebo dokážeme našu existenciu, čo v najväčšom počte – aspoň v štatistikách! Počas sčítania ľudu v októbri sa budeme mať možnosť zviditeľniť. Poskytnutie údajov v súvislosti s národnostnou príslušnosťou nie je povinné, ale nám, Slovákom v Maďarsku práve táto otázka je najdôležitejšia. Nemusíme robiť nič iné, než povedať pravdu!
Tu by som snáď aj mohla dokončiť môj príspevok, ale v spomínaných novinách Lugosi Hírlap som našla ďalší článok, ktorý rozoberá vzrušujúcu otázku. Na piatej strane novín sa nachádza rozsiahly príspevok učiteľa na dôchodku Jánosa Pétera o tom, „Na čo je potrebná národnostná škola? V akom jazyku sa má učiť dieťa? V jazyku národnosti, alebo väčšiny?“ Oslovil rodičov a argumentoval za štúdium v národnostnom jazyku. Svoje argumenty adresoval predovšetkým tým rodičom, ktorí doma, v rodine používajú jazyk menšiny a aj svojím deťom naučili tento jazyk. Nájde sa však niekoľko z jeho argumentov, ktoré sú zaujímavé aj pre nás, ktorí už doma nehovoríme rečou svojej menšiny:
1. Národnostný jazyk nie je menej hodnotný než jazyk väčšiny.
2. Mnohí patríme k jednej národnosti a že či v budúcnosti nás bude viac alebo menej, záleží na rozhodnutiach rodičov.
3. K tomu, aby si dieťa osvojilo jazyk väčšiny, nie je nevyhnutné, aby navštevovalo triedy, resp. školy s vyučovacím jazykom väčšiny.
(Pokračujúc v myšlienke: Keďže naše deti si už v rodinách neosvoja národnostný jazyk, tento nedostatok majú odstrániť národnostné školy, kde pritom aj jazyk a literatúra väčšinového národa je vyučovacím predmetom.- I.O.)
4. Ak si vyberiete pre svoje dieťa štúdium v jazyku väčšiny, ono sa oddiali od jazyku a kultúry svojej národnosti, takto aj vaše dieťa, alebo jeho deti v budúcnosti si skôr zvolia kultúru väčšiny namiesto národnostnej.
Chráňte si teda dieťa, teraz sa rozhodujete namiesto neho! Rozhodnite sa rozvážne a zodpovedne!
A na záver argument, ktorý je pre nás, Slovákov v Maďarsku, najdôležitejší:
5. Jazyk menšiny treba mať v láske!
Jazyk našich predkov teda treba mať rád a treba ho pestovať! Je našou povinnosťou voči našim predkom osvojiť si ich jazyk a kultúru a odovzdať ich ďalej našim deťom a vnúčatám!
Hľa, tu v Karpatskej kotline žije veľa národov vedľa seba – v menšinovom alebo vo väčšinovom postavení v jednotlivých štátoch, pritom zápasia s podobnými starosťami. Iba si musíme dávať pozor jeden na druhého navzájom a ihneď môžeme byť obohatení o nové skúsenosti a dobré rady!
Maďari v Rumunsku si sebavedome chránia národnostnú kultúru. Nadišiel čas, keď by aj Slováci v Maďarsku mali mať silnejšie povedomie a sebadôveru! V malých dedinách a vo väčších mestách, aj mimo okruhov národnostných organizácií a menšinových samospráv! Zachovajme si našu národnostnú príslušnosť, zachráňme kultúru našich prastarých rodičov! K tomuto nás podnecuje Lugosi Hírmondó.
Békešská Čaba, júl 2011
Ildika Očovská
(Preklad: - csl-)
Adolf Pechány (1859-1942) bol slovenského pôvodu, narodil sa v Ilave, v regióne Považskej Bystrice. Bol reprezentantom slovenského medzivojnového spoločenského života peštianskeho. Absolvoval filozofickú fakultu v Budapešti. Študoval prírodné vedy, fyziku, nemecký jazyk a literatúru. Bol profesorom vyššej reálnej školy, novinárom, vydával učebnice, písal poviedky a vedecké články a to po maďarsky, nemecky a slovensky, ale vraj najkrajšie a najradšej vo svojej materčine, po slovensky. V rokoch 1897 – 1930 bol šéfredaktorom vládou financovaného časopisu Slovenské noviny. Pechány v rokoch 1921-1941 pracoval „v službe a duchu maďarskej národnostnej politiky” ako odborník maďarskej vlády pre slovenskú otázku.
Úradné správy Adolfa Pechánya z rokov 1936 a 1938, ktoré spracoval a publikoval maďarský historik Loránt Tilkovszky, vyšli v roku 1989 pod názvom: A szlovákok történetéhez Magyarországon 1919-1946. Dokumenty odrážajú osud a život Slovákov v sledovanom období – podávajú obraz o tom, ako sa integrovali spomenuté zásahy do skutočnej praxe národnostnej politiky. Slovenský preklad publikácie, 34 správ, ako aj štúdie, vyšli v roku 1996 aj v Bratislave (K dejinám Slovákov v Maďarsku 1919-1945).
Adolf Pechány pracoval ako tlačový tajomník Predsedníckej kancelárie uhorského kráľovského ministerstva, od roku 1921 zastával funkciu „maďarského štátneho komisára pre veci Slovákov v Maďarsku”. Bol hlavným vládnym radcom pre slovenské otázky. Jeho úlohou bolo zastávať maďarizačné ciele vládnej politiky, posielať správy na národnostný odbor úradu ministerského predsedu a podávať návrhy na efektívnejšie formy a spôsoby pomaďarčovania. Bolo preňho výhodou, že na vysokej úrovni ovládal slovenský jazyk a reálie. Počas svojich návštev v oblastiach obývaných Slovákmi agitoval za pestovanie uhorského vlastenectva a ideálov tzv. hungarizmu medzi vidiečanmi. Pechány bol nepochybne zástancom maďarizácie, predovšetkým v škôlkach, školách a cirkevnom živote. Bol tej mienky, že najhlavnejšími prostriedkami maďarizácie sú elementárne školy maďarské. Tilkovszky sa zmienil o ňom nasledovne: „Podľa jeho presvedčenia spoločným maďarizačným úsilím materskej a elementárnej školy by bola národnostná otázka čoskoro a definitívne vyriešená.“ V súvislosti so Šáranmi s uspokojením konštatuje, že sa vychovávateľky v materskej škole pekne naučili po maďarsky, a že „spomedzi učiteľov ani jeden neovláda tótsky jazyk.“
Pechány navštevoval predovšetkým tie župy, v ktorých žilo najviac Slovákov a robil revíziu v dedinách s najvyšším počtom príslušníkov slovenskej národnosti. Jeho prvá cesta pri inšpekciách viedla obyčajne do miestnych škôl. Porozprával sa s učiteľmi a deťmi, zúčastňoval sa na hodinách a poradách. Potom z hľadiska maďarizácie hodnotil úspešnosť vyučovania. V jeho správach môžeme čítať medzi inými o výraznom šírení sa asimilácie obyvateľstva v oblastiach obývaných Slovákmi. Dával nápady na rýchlejšie a účinnejšie pomaďarčovanie slovenského etnika, a propagoval napr. potrebu maďarčiny ako jediného štátneho jazyka. Pechány napríklad očakával od dedinskej inteligencie, aby sa podieľala na pomaďarčovaní národnostných obyvateľov. Navrhoval založiť maďarské ochotnícke divadlo (aby sa tu hrali tzv. vlastenecké hry), popularizovať osvetové prednášky v maďarčine a na slávnostiach spievať po maďarsky. Zistil totiž, že napríklad obyvatelia Šáre nemajú nijaké maďarské združenia, spevácke alebo čitateľské spolky, kde by sa mohlo účinnejšie presadzovať pomaďarčovanie. Inicioval, aby v záujme urýchľovania asimilácie predovšetkým škola a miestna inteligencia robila efektívnejšie kroky.
Šára, dedina ležiaca pri ceste do Pešti, je malým ostrovom v takmer čisto maďarskom regióne. Osídľovacia migrácia na území dnešného Maďarska po vyhnaní Turkov v 17. storočí pokračovala aj začiatkom 18. storočia. Do obce Šára sa slovenskí osadníci katolíckeho vierovyznania prisťahovali po tureckej nadvláde a to zo Zvolenskej, Hontianskej, Prešporskej ale aj z Novohradskej stolice. V roku 1715 tu žilo 28 slovenských rodín a len 4 maďarské, o 5 rokov neskôr už 40 slovenských rodín. V roku 1930 evidovali úrady v obci Šára 3438 obyvateľov. Z nich malo maďarský materinský jazyk 1720 a slovenský 1712 osôb. V súvislosti s počtom obyvateľov Pechány konštatuje, že štatistika nezodpovedá skutočnosti, lebo značnú časť obyvateľov obce tvoria Slováci. Je však pravda, pokračuje ďalej komisár, že všetci dobre vedia po maďarsky, mládež sa medzi sebou rozpráva po maďarsky, ale v rodinnom kruhu iba po slovensky. To znamená, že deti prihlásené do materskej školy ešte neovládajú maďarčinu.
Je zaujímavé čo zistil Pechány o obci počas svojich návštev, aké boli jeho skúsenosti a postrehy: „Mládež a všetci mladší ako 60 rokov vedia dobre hovoriť po maďarsky. Ale medzi sebou sa zvykli zhovárať po tótsky, i keď mnoho maďarských slov si miešajú do reči, lebo tótske výrazy nepoznajú. Tótske knihy nečítajú, ani tótske noviny.”
Po návšteve šáranskej školy, fary a kostola vládny komisár Pechány hlásil nasledovné: ”Jazykom školy a kostola je maďarčina, po tótsky zvykli spievať iba na púti, keď v procesii idú ku kaplnke postavenej v chotári obce. Do jazykovej otázky sa farár nemieša, po maďarsky káže, po maďarsky sa modlí, hoci s citeľnou tótskou výslovnosťou.” Slovenčina sa uplatnila iba v rámci spovede. (V rokoch 1932-1946 bol kaplánom a potom farárom János Kőrösi narodený v Necpaloch, ktorý sa v roku 1946 presťahoval s mnohými šárskymi rodinami na Slovensko).
Pechány síce oficiálne pracoval „v službe a duchu maďarskej národnostnej politiky“, z dokumentov sa dá usudzovať, že ako súkromná osoba nezatajoval svoje slovenské väzby. Ak mu čas dovolil, rád chodil medzi Slovákov a do ich spolkov, predovšetkým na podujatia Budapeštianskeho katolíckeho robotníckeho spolku slovenského, ktorý fungoval v rokoch 1902-1949. Nielen sa zúčastňoval na valných zhromaždeniach, slávnostiach, kultúrnych programoch a plesoch katolíckeho spolku, ale sa aj často aktivizoval. Zapájal sa do vzdelávacích programov, pripravoval ľudovýchovné prednášky a nechýbal obyčajne ani na valných zhromaždeniach.
Zvláštna je Pechányova redaktorská a vedecká činnosť. Pravidelne publikoval do štátom podporovaných Slovenských novín, kde napísal asi 2 000 slovenských článkov (pravidelne písal správy a články o programoch katolíckeho kruhu), okrem toho tiež veľa prekladal. Pechány sa zapojil aj do zostavenia viaczväzkového diela Rakúsko-uhorská monarchia písmom a obrazom (Osztrák-Magyar Monarchia Írásban és Képben), ktorého časť o hornom Uhorsku napísal on sám. Podal v nej prehľad ľudovej kultúry Slovákov, opísal ich mentálny charakter, stravovanie, zvyky, rodinné zvyky, alebo aj náboženské obyčaje. Predložil v nej medzi inými veľmi podrobný a odborný opis ľudového odevu. Kniha bola vydaná v roku 1898. O päť rokov neskôr sa uverejnila Pechányova ďalšia populárno-historická kniha o maďarskej revolúcii pod názvom: Dejiny uhorského boja za slobodu v rokoch 1848-1849. V úvodných slovách zdôrazňoval silu uhorskej vlasti chrániť pod svojimi krídlami „milióny krajinských občanov”. Ďalšie svoje dielo, historicko-etnografickú monografiu, vydal v roku 1913 vcelku zaujímavú knihu na vtedajšej úrovni národopisu v Uhorsku s názvom A magyarországi tótok (Slováci v Uhorsku). V doslove znovu vydanej publikácie (2000) autor, literárny historik Csaba Gy. Kiss sa zmienil o ňom nasledovne: „Autor je nepochybne prívržencom národného štátu a obhajuje ideu maďarského politického národa. Treba však dodať, že veľmi jasne rozlišuje panslavistických rojkov Slovákov.“ Podobne uvažuje o tom, že Pechány síce „si jasne uvedomuje, že v Uhorsku žijú viaceré národy s rozličnými jazykmi, ale za prioritu považuje lojalitu voči spoločnému štátu a histórii. Nebol prívržencom maďarizácie za každú cenu a v jeho obraze Slovákov prevažovali pozitívne črty“. V knihe podal komplexný a podľa jeho mienky objektívny obraz o Slovákoch, o ich tradičnej a duchovnej kultúre, o zvykoch, kroji, tradičných zamestnaniach, o jazyku, alebo o konfesionálnych pomeroch. Nechýba ani mentálna charakteristika Slovákov, ich stravovanie alebo opis slávnostných príležitostí.
Treba však vyzdvihnúť i Pechányov vreckový slovník zostavený podľa banskobystrického profesora hlavného gymnázia (pred 40 rokmi) Jozefa Loosa: Tót-magyar, magyar-tót szótár (Slovník maďarsko-slovenský, slovensko-maďarský) z roku 1906. V predslove publikácie svoje rozhodnutie o zostavení slovníka odôvodňuje nasledovne: “Pri spracovaní tohto slovníka za cieľ som si vytýčil dať príhodnú príručnú knihu tým, ktorí sa učia po maďarsky alebo prekladajú do maďarčiny, taktiež tým, ktorí sa učia po slovensky alebo prekladajú do slovenčiny.” Z týchto riadkov vychádza najavo, že pravdepodobne pokladal za užitočné poznať obidva jazyky na dobrej úrovni.
Hoci Pechány jednoznačne prijal dobové majoritné predstavy, do konca svojho života bol prisluhovačom maďarskej vládnej národnostnej politiky, jeho mienka o jednom alebo druhom národe nebola len čierna alebo biela. Dokázal vidieť aj pozitívne črty Slovákov, o čom svedčia jeho príspevky a knižné publikácie.
Anna Kováčová
Autorka je riaditeľkou Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (VÚSM). Príspevok odznel na 32. interdisciplinárnom terénnom výskumnom tábore ústavu,
ktorý sa uskutočnil od 26. júna do 1. júla 2011 v Dabaši-Šáre.
Dolnozemská osada Pitvaroš je z viacerých dôvodov dobre známa nielen v kruhu Slovákov žijúcich v Maďarsku, ale aj na Slovensku a v okolitých krajinách, kde žijú Slováci. Obec leží v Čongrádskej župe, v tesnej blízkosti rumunských hraníc, má približne tisícpäťsto obyvateľov.
Na periférii Pitvaroša už v XII. storočí žili ľudia, jeho názov sa prvýkrát písomne objavilo v XV. storočí. Počas tureckého vpádu obec bola spustošená. V XVII. storočí ju obývali slovenské rodiny zo vtedajšieho horného Uhorska, ktorí hľadali lepšiu existenciu. Hlavne v dobe panovania Márie Terézie a Jozefa II. priviezli evanjelickí aristokrati na svoje majetky slovenské rodiny. Tak vznikli na dolnozemských pustatinách Békešská Čaba, Slovenský Komlóš a Sarvaš. Koncom XVIII. storočia barón János Harukkern verboval Slovákov zo Zvolenskej, Hontianskej, Liptovskej, Gemerskej a Novohradskej župy do Nadlaku. Keďže niektorí zostali bez pôdy, prenajali si pitvarošské pusty a žili v mimoriadne ťažkých podmienkach. Na prelome storočia väčšina z nich žila chudobne, preto sa presťahovali do Spojených štátov amerických a do Francúzska. Uvoľnenie prišlo v XX. storočí, keď po druhej svetovej vojne dostali tu žijúci pozemky a možnosť rozvíjať svoj jazyk a kultúru, lebo sa obnovilo vyučovanie v slovenčine. Keď Benešove dekréty vytvorili možnosť presťahovať sa do Československa, Pitvaroš bol spomedzi slovenských obcí v Maďarsku prvý, ktorý sa v roku 1946 prihlásil na presídlenie. 11. apríla 1947 odišiel z dediny prvý transport presídlencov a do 14. mája ju opustilo spolu 2442 osôb, čiže asi dve tretiny všetkého obyvateľstva. Na Slovensku sa Pitvarošania pôvodne usídlili v obciach Senec, Sládkovičovo, Veľké Úľany, Reca, Malá a Veľká Mača. Pitvaroš preslávili okrem iných bývalá sólistka Opery Slovenského národného divadla Alžbeta Ondrušová Svobodová a unikátna súkromná národopisná zbierka významnej slovenskej aktivistky, vedúcej Slovenského klubu Alžbety Tószegiovej. Bohatý materiál dokumentujúci život pitvarošských Slovákov zhromaždila pre svoje potešenie a zároveň v záujme tunajších Slovákov.
Nedávno sme sa stretli s predsedníčkou Slovenskej samosprávy v Pitvaroši Annou Lehoczkou, s ktorou sme sa zhovárali o minulosti a súčasnosti obce, ako aj o činnosti poslaneckého zboru.
Čo sa týka prítomnosti Slovákov v Pitvaroši, od druhého volebného cyklu zastupuje ich záujmy miestna slovenská samospráva pod vedením Anny Lehoczkej. Volený zbor sa snaží oživiť bohaté duchovné a kultúrne dedičstvo Slovákov. Prioritami sú v prvom rade jazyk, viera, kultúra a vecné pamiatky. Členmi zboru sú zástupca predsedníčky, odborný pracovník miestneho kultúrneho domu Július Tószegi, bývalý novinár a fotograf František Zelman a pracovníčka knižnice v Alberti a Ambrózke Zuzana Keményová Néveriová. Úspešne spolupracujú s obecnou samosprávou, občianskymi organizáciami, materskou a základnou školou, knižnicou, slovenským klubom a pávím krúžkom. Sú totiž presvedčení, že iba zomknutím síl sa dá niečo dosiahnuť. Za dôležité pokladajú aj družobné styky s okolitými slovenskými osadami, ako aj s celým regiónom. Bezprostredné kontakty im umožňujú navzájom si pomáhať. V záujme zachovávania a rozvíjania identity úzko spolupracujú so Slovenským osvetovým centrom CSS, ako aj s regionálnym strediskom SOC v Slovenskom Komlóši. Organizujú výstavy, kultúrne programy a autorské stretnutia so spisovateľmi, o ktoré prejavujú záujem nielen žiaci miestnej základnej školy, ale aj dospelí. So Slovenským klubom už tradične usporadúvajú Mikulášske oslavy, Vianoce, páračky a gastronomické večierky, na ktorých oživujú kulinárne tradície dolnozemských Slovákov. Úspešná je ich spolupráca so slovenskými klubmi v osadách Ambróz, Čabačud, Čorváš, Gerendáš, Telekgerendáš, Segedín, Slovenský Komlóš a Veľký Bánhedeš. Navzájom sa zúčastňujú na rôznych kultúrnych podujatiach a výletoch. Tradičné sú aj ich každoročné stretnutia v rámci Slovenského dňa, každoročne v apríli.
Slovenská samospráva v Pitvaroši bude mať tohto roku k dispozícií 209 tisíc forintov zo štátneho rozpočtu, prostriedky na akcie sa bude snažiť získať z rôznych fondov. Členovia voleného zboru sa už teraz chystajú na jesenné sčítanie ľudu, využívajú všetky prostriedky a fóra na agitovanie obyvateľov obce. Medzi dlhodobými cieľmi poslancov slovenskej samosprávy figuruje obohatenie Národopisnej zbierky, aktivizovanie mladých ľudí, oboznámenie ich s tradíciami našich predkov a užšia spolupráca so základnou a materskou školou. Pre dospelých by chceli usporiadať prezentáciu dolnozemských slovenských výtvarníkov, umelcov a našich slovenských spisovateľov, Deň obce, Majáles, Slovenský deň a Stretnutie priateľov Pitvarošu. Samozrejme naďalej sa budú zúčastňovať na celoštátnych a regionálnych slovenských podujatiach. S pani predsedníčkou sme sa rozlúčili v nádeji, že sa im podarí realizovať ich plány.
Andrea Szabová Mataiszová
Ministerstvo verejnej správy a spravodlivosti vydalo nariadenie o udelení podpory na základe splnených úloh menšinovým samosprávam na rok 2011. V zozname figuruje 121 miestnych slovenských samospráv, z ktorých 96 získalo podporu dokopy vo výške 70 566 628 forintov. Z toho najviac, 2 691 102 forintov získala Slovenská samospráva v Ečeri. Vyše dvojmiliónovou podporou sa môžu pýšiť aj samosprávy v Tardoši, Bánhide a Čabačude. Najnižšia udelená suma bola 42 715 forintov. Dvadsiatim piatim voleným zborom nebola udelená žiadna podpora.
Šesť teritoriálnych slovenských samospráv získalo dovedna podporu vo výške 7 150 225 forintov. Najviac, 1 827 280 forintov, dostala Slovenská samospráva Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župy, kým najmenej, 119 170, Slovenská samospráva Peštianskej župy.
Zoznam všetkých uchádzačov a udelených podpôr si môžete stiahnuť z internetovej adresy http://www.wekerle.gov.hu/?kinek=1882&cikkid=660.
Maďarská republika na základe 5. bodu prílohy č. 5 zákona č. CXXX. z roku 2010 o rozpočte na rok 2011 oddelila doplnkovú podporu aj na národnostné výchovné a vzdelávacie účely. Žiadosť bolo možné podať na údržbu národnostných materských a základných škôl, na získanie národnostných učebníc a na využívanie odborných pedagogických služieb napomáhajúcich národnostnej výučbe.
Rozpis udelených podpôr všetkýcm uchádzačom nájdete na stránke http://www.wekerle.gov.hu/?oldal_id=745.
Spracoval: zp
Slováci prišli do Šámšonházu v prvej štvrtine XVIII. storočia – uvádza sa v dejinách obce, ktorú napísala Helena Vámošiová. Na túto udalosť spomínali obyvatelia tejto novohradskej usadlosti 7. augusta na XVII. oslavách osídlenia obce, ktorú usporiadali slovenská a obecná samospráva v Šámšonháze. Podujatie začalo privítaním hostí v Obecnom dome, kde starostka obce Gyöngyi Bajnoková Képešová zoznámila prítomných krátkou históriou Šámšonházu. Vyzdvihla, že s veľkou úctou spomínajú na pani učiteľku, ktorá usilovnou vedeckou prácou napísala históriu obce. Slovenské rodiny prišli do Šámšonházu vo viacerých vlnách. Medzi prvými usadlíkmi boli evanjelickí Slováci z Ábelovej, na čele s farárom Jánom Haánom. Počas jeho pôsobenia sa tu narodil známy polyhistor Ľudovít Haán, ktorý neskôr žil a tvoril v Békešskej Čabe. Predkovia dnešných obyvateľov obce veľkou pracovitosťou založili po požiaroch kostol, faru, školu a biskupské sídlo. Terajší kostol vybudovali v roku 1870, hlavným dozorcom bol Lajos Kossuth, po ktorom sa zachoval vlastnoručný list, na ktorý sú Šámšončania veľmi hrdí. Obec bola od roku 1923 až do smrti biskupa Istvána Kissa biskupským sídlom. „Slovenskú národnostnú kultúru sa snažíme pestovať a dávať dobrý príklad mladším generáciám. V tejto činnosti chcem vyzdvihnúť prácu Klubu dôchodcov, Folklórneho súboru Koleso a približne pred rokom založeného detského súboru Stromčoke. Naši predkovia pracovali veľmi tvrdo a usilovne. Dali nám pekný príklad, preto musíme aj my urobiť všetko za tu žijúcu spoločnosť a za našu milú dedinku“ - povedala Gyöngyi Bajnoková Képesová. Pani starostka zvlášť privítala delegáciu zo spriatelenej obce, z Chvalovej (SR), bývalých žiakov slovenského gymnázia v Budapešti, ktorí tu oslávili 46. výročie maturity a ktorí prišli na pozvanie Juraja Kukelya. Pozdravila členov Klubu dôchodcov a vedúcich kultúrnych skupín, ako aj predstaviteľov obecného zastupiteľstva a rómskej samosprávy. Slovo od nej prevzal starosta obce Chvalová Vladimír Vaculčiak, ktorý sa poďakoval organizátorom za pozvanie. „Presne pred dvoma rokmi sme s pani starostkou podpísali zmluvu o partnerstve medzi našimi obcami s cieľom spoločne sa uchádzať o projekty a peniaze z EU, aby sme zatraktívnili naše osady a tak zastavili ich vyľudnenie“ - povedal starosta Chvalovej.
Po spomienke na zakladateľov obce a privítacích slovách nasledovala slávnostná bohoslužba v miestnom evanjelickom kostole, kde služby božie v slovenskom jazyku slúžila farárka Slovenského evanjelického zboru a. v. v Budapešti Hilda Guláčiová Fabuľová. Pani farárka vo svojej kázni zdôraznila dôležitosť zachovania tradícií a jazyka našich predkov. Služby Božie spestrilo vystúpenie evanjelického speváckeho zboru, členovia ktorého predniesli prekrásne náboženské piesne v slovenskom a maďarskom jazyku.
Po bohoslužbe sa konal kultúrny program v Obecnom dome, ktorý svojou prítomnosťou poctili predseda Valného zhromaždenia Novohradskej župy Zsolt Becsó a zástupca predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy František Zelman. Na javisku sa vystriedali detský súbor Stromčoke, miestny evanjelický spevácky zbor, detský tanečný súbor Lucinka, folklórna skupina Koleso a tanečný súbor Ipeľ z Lučenca. Večer patril spoločnej zábave so skupinou Esztam a ochutnávke domácich špecialít, ako sú „glgany“ (maková kukurica), pampúchy a domáce syry.
Spomienka na zakladateľov bola vhodnou príležitosťou aj na to, aby sme so starostkou hovorili o budúcnosti. V blízkosti evanjelického kostola práve prebiehajú rekonštrukčné práce, v súvislosti s ktorými Gy. Képešová Bajnoková pre Ľudové noviny uviedla: „Práve sa vykonávajú práce okolo prírodného javiska, kde sme zvykli usporiadať naše oslavy osídlenia obce. Toto námestie patrí evanjelickej cirkvi, ktorá získala päťdesiattri miliónov forintov na obnovu kostola, záhrady a svahu, na ktorom sú schody do kostola. Obec nedávno vyhrala pätnásť miliónov forintov na vybudovanie ihriska. Výstavbu však, žiaľ, zatiaľ nedokážeme realizovať, lebo celú stavbu by musela naša samospráva dopredu financovať. K tomu by sme si museli zobrať úver, o tom sa náš zbor ešte nerozhodol. Máme ešte trochu času, rozhodnúť treba do budúceho júna. Čo sa týka budúcnosti, veľmi by sme sa tešili tomu, keby sa založila tzv. rodinná družina. Tu by sme mali možnosť aj na zavedenie slovenčiny nielen pre deti, ale aj pre dospelých. Myslím si, že s tým by sme dokázali urobiť veľmi veľa na národnostnom poli. Zatiaľ však v dôsledku hospodárskej krízy nemáme túto možnosť“.
Andrea Szabová Mataiszová
V dňoch 7. – 10. júla sa v Révfülöpe pri Balatone uskutočnil už 7. kongres Združenia protestantských teologických fakúlt južnej, strednej a východnej Európy (Süd-Ost-Mitteleuropäischer Fakultätentag – SOMEF). Organizovala ho Evanjelická teologická fakulta v Budapešti. Za Evanjelickú bohosloveckú fakultu Univerzity Komenského (EBK UK) v Bratislave sa na ňom zúčastnil profesor Juraj Bándy a generálny biskup Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania (ECAV) na Slovensku Miloš Klátik.
SOMEF je strešnou organizáciou, ktorá spája od roku 1996 protestantské teologické fakulty bývalého východného bloku a Rakúska. Keďže protestantské bohoslovecké fakulty, resp. protestantské cirkvi pôsobia v týchto krajinách vo veľmi podobných spoločenských podmienkach, ich spolupráca a výmena skúseností medzi nimi sa ukázala byť v uplynulých rokoch veľmi užitočná. Kongres všetkých členských fakúlt sa koná v dvojročných intervaloch.
Téma tohoročného kongresu znela: Dedičstvo socializmu a súčasné výzvy teologicky zodpovednej hospodárskej etiky. Ako priebeh konferencie ukázal, išlo o veľmi aktuálnu tému, lebo v čase hospodárskej a finančnej krízy je potrebné, aby sa k ekonomickým otázkam vyjadrili aj teológovia, lebo každý ekonomický či finančný problém je vo svojej podstate morálnym problémom.
Úvodnú prednášku mal docent Peter Morée z Evanjelickej teologickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe na tému Cirkev – moc – hospodárstvo. Venoval sa najmä teológii J. L. Hromádku a jej antikapitalistickým dôrazom.
Druhú hlavnú prednášku mal generálny biskup ECAV na Slovensku Miloš Klátik na tému Dedičstvo socializmu. Príspevok cirkvi k diskusii o teologicky zodpovednej hospodárskej etike. Sústredil sa na problematiku hospodárskej etiky, vychádzajúc z pohľadu Biblie a teológie reformácie. Zdôraznil, že eticky sa máme správať aj v oblasti hospodárstva, ako o tom hovoril už Martin Luther najmä vo výklade Desatora vo Veľkom katechizme. Ako kresťania máme povinnosť kráčať touto cestou v našej službe ľuďom.
Počas konferencie sa účastníci navzájom informovali o aktuálnom stave na svojich fakultách, o spôsoboch financovania a situácii v oblasti vedeckého bádania, ako aj o doktorandských programoch.
Na kongrese bol predĺžený mandát doterajším funkcionárom a bolo schválené uznesenie, že 8. kongres SOMEF sa bude konať o dva roky v v Blatnom Potoku v Maďarsku.
Zdroj: www.ecav.sk
V Terchovej sa už štyridsiaty deviaty raz uskutočnili Jánošíkove dni. Pod týmto názvom sa skrýva Medzinárodný folklórny festival. Tohto roku sa uskutočnil v dňoch od 28. do 31. júla. Už dvadsať rokov má toto divácky vyhľadávané podujatie medzinárodný charakter a za ten čas sa na ňom predstavilo niekoľko tisíc účinkujúcich z vyše 30 krajín sveta. Áno, Terchová je známa aj svojou hudobnou tradíciou, čo pravidelne pripomínajú práve Jánošíkove dni, ktoré volajú aj „terchovský štátny sviatok“.
Už prvý deň festivalu sa uskutočnil program Terchovská muzika a jej hostia, v ktorom sa predstavili muzikanti a speváci z domova i zo susedných krajín vrátane Maďarska. Ďalšie dni popri folklóre nechýbali ani iné hudobné žánre, samostatný detský program s názvom Ratolesti, Tanečný dom (čo je škola tanca, počas ktorej sa mohli záujemcovia naučiť tance z Terchovej a jej okolia), vernisáže výstav (Nájdené struny stratených nôt, Remesklo – výber z tvorby sochára Milana Opalku, rodáka z Terchovej), prezentácia ľudových remesiel a škola remesiel, razenie dukáta s motívom Jánošíka, slávnostné odhalenie sochy Jánošíka, komorné programy a tiež ohňostroj.
Neodmysliteľnou zložkou záverečného dňa Jánošíkových dní je konský vozový sprievod s krojovanými furmanmi a hrajúcimi muzikantmi vo vozoch. Ako miestni hovoria, ide o erbové podujatie Jánošíkových dní v Terchovej. Veľkú pozornosť púta i nedeľňajšia svätá omša za nositeľov ľudových tradícií (za aktívnej účasti krojovaných muzikantov a spevákov). Jednoducho povedané: boli to štyri dni plné hudby, spevu, tanca a predovšetkým dobrej nálady.
Rudo Fraňo zo Senváclavu sa už roky venuje Jánošíkovi. Postavil a desiatky rokov prevádzkuje krčmu, ktorá nesie meno Jánošíka. Z jej priečelia na vás hľadí filmový Jánošík v podaní Paľa Bielika. Rudo názov krčmy zdôvodňuje existenciou jánošíkovskej tradície aj medzi Slovákmi v Maďarsku. On sám sa o ňom dozvedel predovšetkým z rozprávania otca. Čitatelia Ľudových novín podrobne poznajú aj ďalšiu Rudovu jánošíkovskú kampaň. Pred piatimi rokmi preložil do maďarčiny trojzväzkový román Jánošík od Milana Ferka. Nielen preložil ale aj vydal. Tak ho sprístupnil maďarsky hovoriacemu čitateľovi a určite tým napomohol vzájomnému spoznávaniu našej spoločnej slovensko-maďarskej histórie. Tým s Jánošíkom neskončil. Pre maďarského čitateľa napísal a pripravil faktografickú knihu: Jánošík – mýtus alebo pravda.
Vzhľadom na činy, ktoré pre jánošíkovský kult vykonal, terchovskí organizátori pozvali Ruda Fraňa na tohtoročné Jánošíkove dni. Starosta Terchovej Viktor Vallo v pozvaní uviedol, že „na túto slávnosť pozývajú osobnosti, ktoré výrazným spôsobom prispeli k propagácii našej obce, respektíve Jánošíkovho kraja, v širších slovenských i medzinárodných súvislostiach.“ Ďalej starosta poznamenal, že „medzi takéto osobnosti patríte bez najmenších pochybností aj Vy ...“ Takéto pozvanie Rudo Fraňo nemohol odmietnuť. Ako čestný hosť sa na nich teda zúčastnil a môže povedať, že podujatie bolo vynikajúce obsahom i organizáciou. Keby pochválil jednu vec, druhí by sa cítili dotknutí. Tak chváli všetko a všetkých. Úprimne! A čo všetko videl a zažil, to sa dá ťažko vypovedať. To musíte prísť do Terchovej osobne!
V poďakovaní terchovskému starostovi Rudo okrem iného uviedol: „Predovšetkým som sa tešil z možnosti byť pri tej sláve, z možnosti veľkolepo si uctiť vášho rodáka Juraja Jánošíka. Lebo Juraj Jánošík nie je len Terchovčan, nie je to len slovenský ľudový hrdina či zbojník. A ako sám môžem povedať nepatrí len Slovensku. Je aj náš, Slovákov spoza hraníc“. Poďakovanie zakončil pozvaním starostu Valla na návštevu do Jánošíkovej krčmy v Senváclave, aby videl, ako žijú Slováci v Maďarsku a ako dodržiavajú spoločné tradície.
Jozef Schwarz
Mimoriadne zaujímavá bude tohtoročná „torta krajiny“, ktorú už pár rokov vyberá cech cukrárov k 20. augustu, na počesť založenia (uhorského) štátu: marhuľová (marhuľovicová?) s cestom z prosa... No a kto si kúpi kúsok, podporí tým čangovské deti (v Rumunsku). A chystá sa aj „chlieb krajiny“. Pšenica sa zvážala z celého Maďarska, ba aj spoza hraníc, do Szigetváru, v tamojšom mlyne spojili dvojkilogramové balíky (prišli aj z Horniakov i zo Sedmohradska), čím vznikla „celonárodná múka“, z ktorej bude „chlieb národného porozumenia“. Správy nehovorili o tom, či prispeli aj Slováci z Maďarska, povedzme z Dolnej zeme, ktorí, keď ide o vlastenectvo, volia si, samozrejme, maďarské. Tomu sa aj tešili všetci, ktorí sa zúčastnili na hodinovej debate v maďarskom verejnoprávnom rádiu v rámci „Slovenského týždňa“. Áno, takto honosne nazvali pár relácií, ktoré však boli v prevažnej miere o maďarskej menšine na Slovensku. Tá má, to je jasné, plno problémov, o ktorých hovoriť treba. Ale nech som sledoval celotýždňový program rozhlasu akokoľvek pozorne, nezachytil som žiadneho živého Slováka zo Slovenska, ktorý by hovoril prípadne o svojich pocitoch, starostiach, aj o predsudkoch či sympatiách. Skoro som napísal, že to ani nebol „Slovenský“, ale „Felvidécky“ týždeň, čo svedčí o istej miere mojej zaujatosti, no môžem byť z tohto hľadiska spokojný: v rôznych, hoci nie početných reláciách sústavne používali výraz „Szlovákia“, a tuším ani raz neodznel „Felvidék“. Možno aj preto, lebo maďarskí politici sú na dovolenke a nikto im nestrčil pod nos mikrofón či kameru.
Inak v politickej i uhor(s)kovej sezóne máva prednosť Sedmohradsko. Počúvam a čítam názvy pre mňa neznámych dedín a miest, a len z toho dedukujem že ležia v Rumunsku, lebo ich existencia je vraj ohrozená. Musím chodiť na internet, aby som zistil, v ktorej časti bývalého Uhorska leží tá-ktorá obec, o ktorej sa hovorí, ako keby ležala v súčasnom Maďarsku. Kluž je iný prípad, to je jasné, veď mesto kráľa Mateja Korvína (Hunyadiho) pozná každý v tomto karpatskom područí. V jeho chotári sa fotografovala skupina „jobbikovských“ sympatizantov z Maďarska s tabuľou „Kolozsvár“. A rumunské úrady im urobili tú láskavosť, že ich predviedli na políciu a budú ich stíhať.
Hja, medzinárodná situácia sa stupňuje! A rovnako z nesmrteľného groteskného filmu Pétera Bacsóa Svedok: Veru, život nie je torta so šľahačkou...