Cellomania – pod týmto názvom usporiadali veľvyslanec Slovenskej republiky v Maďarsku Peter Weiss a riaditeľka Slovenského inštitútu Budapešť Jana Tomková koncom septembra v stánku slovenskej kultúry na Rákócziho triede v Budapešti koncert vážnej hudby.
Slovenské violončelové kvarteto v zložení Jozef Lupták, Eugen Procháč, Jozef Podhoranský a Ján Slávik očarilo početné obecenstvo dielami slovenských a svetových hudobných skladateľov pre tento zvláštny hudobný nástroj. Na programe boli diela Pavla Šimaiho, Ilju Zeljenku, Vladimára Godára, Petra Zagara, Ladislava Kupkoviča, Georga Goltermana a Wilhelma Fitzenhagena.
Regionálne kultúrne stredisko Slovenského osvetového centra v Ečeri, Vacovská diecéza, Slovenské regionálne kultúrne stredisko Ečer, Rímskokatolícka farnosť v Ečeri, Samospráva obce Ečer, ečerská slovenská samospráva a Folklórny spolok Zelený veniec usporiadali 8. októbra v Ečeri Regionálny slovenský modlitbový deň.
Slávnostnú slovensko-maďarsko-latinskú svätú omšu celebrovali pomocný biskup Trnavskej diecézy na dôchodku Domonkos Tóth, pomocný biskup Vacovskej diecézy Lajos Varga a maglódsky farár Endre Barotai. Na podujatie prišlo skoro 400 veriacich z okolia Pešti, vrátane Kerepešu, ale aj z Mlynkov, Dabašu-Šáre, Šápova a Kirťu. Z Čemeru prišli aj Mariánske dievčatá, teda dievčatá chystajúce sa na birmovku, ktoré pri procesii nesú sochu Panny Márie. D. Tóth priniesol pozdrav od nitrianskeho biskupa a od mariánskych ctiteľov. Zmienil sa o tom, že o rok sa uskutočnia oslavy pri príležitosti 1150. výročia príchodu sv. Cyrila a sv. Metoda na územie Slovenska, ktorí priniesli úctu Panny Márie. Ako povedal, Bohorodička prevyšuje všetko stvorenie, preto je kráľovnou neba a zeme. L. Varga vo svojom príhovore sa zmienil o tom, že veriacich spojí jazyk katolíckeho spoločenstva a nezáleží na tom, aký je ich materinský jazyk. Avšak dodal, že človeka treba ctiť bez ohľadu na jeho národnostnú príslušnosť. Na svätej omši slúžil kantor z Čemeru Michal Tóth. Počas prijímania spievali členovia pávieho krúžku z Mlynkov, členky miestneho mládežníckeho spevokolu a spevokolu Gaudium Carminis z Išasegu. Ečerský rímskokatolícky kostol bol preplnený veriacimi, ktorí počúvali Slovo božie vo svojom materinskom jazyku.
Po omši sa uskutočnila mariánska procesia a litánie v slovenskom jazyku pri soche Sedembolestnej Panny Márie, ktorú obnovili začiatkom septembra. Na procesii hrala náboženské piesne dychová kapela z Újhartyánu. V krátkom kultúrnom programe vystúpila Etelka Számvéberová a Ladislav Szatmári s prednesom básne Júlie Astalošovej Panenka Mária, ku ktorej inšpirovala poetku socha Panenky Márie.
Tu sa prihovoril prítomným predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik, podľa ktorého slovenská modlitba posilňuje nielen našu vieru ale aj našu slovenskú spolupatričnosť. Odovzdal prítomným pozdrav mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca SR v Budapešti, ktorý sa nemohol zúčastniť modlitbového dňa kvôli stretnutiu hláv štátov Visegrádskej štvorky, ktoré sa konalo v ten istý deň v Budapešti. „Pomodlili sme sa aj za našu národnosť a myslím si, že práve teraz, keď prebieha sčítanie obyvateľov, máme aj inú úlohu. Nielen modliť sa, ale priznať sa aj na tomto fóre k našej viere a k našej národnosti, aby sme aj v budúcnosti mohli chváliť Boha aj po slovensky v kostoloch, kaplnkách a pri našich búdkach,“ povedal J. Fuzik. Litánie uzavreli šáranské speváčky, ktoré zaspievali mariánske piesne.
Potom procesiou prešli veriaci do Kultúrneho domu Miklósa Rábaiho, kde sa uskutočnil kultúrny program. Otvoril ho zástupca predsedu CSS predseda Regionálneho spolku Slovákov z okolia Pešti Dolina a Slovenskej samosprávy Peštianskej župy Ondrej Csaba Aszódi, ktorý tiež hovoril o dôležitosti priznania sa k svojej národnosti počas sčítania ľudu, ako aj o svojej radosti z toho, že práve jeho rodná obec môže hostiť slovenských pútnikov z okolia Pešti. Program moderovali Katarína Szabová Tóthová a Katarína Aszódiová. Ako prví vystúpili speváci mlynského pávieho krúžku, ktorí svojím krojom, ale najmä piesňami očarili publikum. Po nich obsadili javisko členovia Folklórneho súboru Furmička z Čemeru, v ktorom je zastúpená každá generácia - zatancovali čemerské tance. Členky ženského speváckeho zboru z Kerestúru zaspievali tie miestne ľudové piesne, ktoré spievajú v zbore najdávnejšie. Speváčky zboru Rozmarín z Dabašu-Šáre na najväčšiu radosť divákov si pri speve aj zatancovali. Z Malej Tarče prišli členovia Tanečného súboru Panónia, ktorí predviedli malotarčianske tance v choreografii Istvána Szengyena. Cinkotské ženy spievali známe slovenské ľudové piesne. O ich súbore treba vedieť, že ho iba prednedávnom prevzal M. Tóth a oduševnené speváčky veľmi rady spievajú slovenské ľudové piesne zo svojho rodiska, ale aj všeobecne známe piesne. Členovia Tanečnej skupiny Borovenka z Dabašu-Šáre zatancovali šárske tance, ktoré s nimi nacvičil Zsolt Szilágyi. Členovia Kultúrneho spolku Lipóta Bálóa zaspievali čemerské piesne. Kultúrny program ukončili tanečníci Folklórneho súboru Zelený veniec starodávnymi ečerskými tancami, sprevádzala ich maglódska kapela Regősök. Po kultúrnom programe bol nácvik tancov s maglódskou kapelou. Bol to náročný deň, plný bratskej lásky a snahy o porozumenie, ako aj radosti zo slovenskej modlitby a slovenských piesní.
S iniciatívou usporadúvať regionálny modlitbový deň prišli slovenskí veriaci pred rokom, po vydarenom modlitbovom dni vo Vacove. Organizátori sa vtedy rozhodli, že v tomto roku usporiadajú veľké stretnutie pre slovenských evanjelických veriacich (ktoré sa uskutočnilo začiatkom septembra v Alberti) a menšie pre katolíkov. Podľa vyjadrenia O. Cs. Aszódiho o usporiadaní budúcoročnej púte Vacovskej diecézy sa rozhodnú na VZ Doliny začiatkom budúceho roka.
(ef)
Bakátsovo námestie, Rádayho ulica a Kalvínsky dvor sa 7. až 9. októbra premenili na dejisko Františkovských hodov.
IX. obvod Budapešti už poldruha storočia usporadúva toto tradičné podujatie, ktoré svojho času pomenovali po patrónovi kostola na Bakátsovom námestí sv. Františkovi z Assisi. Mestská časť pripravila návštevníkom veľkolepú sériu programov, medzi ktorými nechýbali vystúpenia humoristov, koncerty sólistov i kapiel, jarmok, festival vína a rôzne rodinné programy. Patronátu nad podujatím sa ujal primátor mestskej časti János Bácskai.
Slovenská samospráva IX. obvodu prispela k oslavám usporiadaním slovenského folklórneho programu. V sobotu 8. októbra v skorých poobedňajších hodinách vystúpil Folklórny spolok Lipa. Mladí zverenci umeleckej vedúcej Evy Szilágyiovej Šubovej predniesli Parchoviansky čardáš, tance z medzihoria i békešské slovenské tance. Antonella Morongová zaspievala pesničku Horehronie, s ktorou v roku 2010 úspešne reprezentovala Slovensko na Eurovízii speváčka Kristína Peláková. Podľa potlesku sa dalo usúdiť, že slovenský program sa divákom páčil a úspech zožala aj ochutnávka bryndzových halušiek v neďalekom stane. Môžeme teda skonštatovať, že slovenská vložka Františkovské hody jednoznačne spestrila.
Zdá sa, že Slováci (a ďalších 12 menšín v Maďarsku) budú mať v nasledujúcom parlamente nejakého zástupcu: buď plnohodnotného poslanca (hoci zvoleného zvýhodneným spôsobom, s nižším počtom hlasov, ako by potreboval ku zvoleniu echte maďarský poslanec), alebo polovičatého hovorcu s okyptenými právomocami a len s poradným hlasom.
Aj tá druhá možnosť by znamenala pokrok oproti súčasnému, od roku 1993 trvajúcemu protiústavnému stavu, keď menšiny nemali medzi matkami a otcami vlasti nikoho (teraz nerátajme napríklad sarvašského starostu a jemu podobných poslancov buď naozaj „slovenského pôvodu“, alebo „so slovenskými väzbami“ – oni sedia pod kupolou pri Dunaji z titulu svojej straníckej príslušnosti). Návrh, akási prvá verzia volebného zákona z vládnej dielne je tak či tak revolučná, lebo ráta s volebným právom „Novomaďarov“. Pod tým treba rozumieť nových maďarských občanov z radov ľudí, ktorí boli doteraz kvalifikovaní ako „Maďari spoza hraníc“, hoci sa mi zdá, že to je už zastaraný terminus technicus, a od revolúcie za volebnou plentou sa používa výstižnejší výraz: Maďari z odtrhnutých území. Musím však dodať, že revolučné nadšenie dosť ochablo, pretože volebné právo by im nedalo 77 percent Maďarov na neodtrhnutom (zato okyptenom) území vo vnútri súčasne platných trianonských hraníc.
Ale to som trocha odbočil na vody etnobiznisu vo veľkom. Zostaňme na malom trhu! Takže fideszácki guruovia plánujú konečne preťať gordický uzol a dostať do parlamentu zástupcov menšín. Buď jedným, alebo druhým spôsobom. No dilemu buď-alebo budú musieť riešiť aj menšinoví voliči, pretože okrem toho, že, samozrejme, budú hlasovať za individuálne listiny, musia si vybrať medzi celoštátnou (maďarskou straníckou) a menšinovou listinou. Predtým sa však musia zapísať na zoznamy (registre!) menšinových voličov, inak ani nemôžu pristupovať k volebným urnám. Jednoducho povedané: dajú svoj hlas buď niektorej maďarskej politickej strane, alebo po registrácii menšinovému kandidátovi (či bude len jeden, alebo aj viac z tej istej národnosti, to je nateraz v hmle). Náš človek v Maďarsku je teda buď Slovák, alebo fideszák, kresťanský demokrat, socialista, LMP-ák či jobbikovec (lebo sú vraj aj takí) atď. S dovolením: mám taký dojem, že politické strany sa nemusia báť masového úbytku svojich voličov a ich presunu na menšinové listiny.
Neviem, prečo mi prišiel na myseľ bonmot zo začiatku 90. rokov: Keby voľby skutočne priniesli nejaké zmeny, boli by nelegálne...
Samospráva obce Kestúc získala prostredníctvom konkurzu Rozvoj zdravotníckych služieb, Rozvoj základnej starostlivosti, vytváranie miestnych zdravotníckych stredísk nenávratnú podporu v hodnote 53 a pol milióna forintov na vytvorenie zdravotného strediska v obci. Investíciu slávnostne odovzdali začiatkom októbra na Námestí svätého Klementa.
Obyvateľstvo obce sa ešte pred rokom mohlo oprávnene sťažovať na nízku úroveň zdravotných služieb a absenciu odbornej zdravotnej starostlivosti. V osade nemali napr. zubného lekára a malá budova, v ktorej bola umiestnená ambulancia, chátrala. Vedenie obce sa preto rozhodlo, že podá projekt do konkurzu, ktorý by pomohol vyriešiť túto neblahú situáciu.
Vďaka investícii obyvatelia Kestúca získali zdravotné stredisko vybavené modernou infraštruktúrou, kde pod jednou strechou nájdu všeobecnú ambulanciu pre dospelých i deti, službu poradenskej zdravotnej sestry, zubnú ambulanciu i lekáreň. Pri plánovaní budovy kládli dôraz na čím racionálnejšiu údržbu, preto ju teplou vodou zásobuje slnečný kolektor. Osobitnú pozornosť venovali aj bezbariérovému prístupu budovy.
Samospráva obce Kestúc plánuje klásť dôraz na prevenciu, preto v novom zdravotnom stredisku budú pravidelne organizovať preventívne zdravotné prehliadky a poradenské služby.
Sprac.: zp
Je už tradíciou, že nadšení mladí športovci Maďarsko-slovenskej dvojjazyčnej národnostnej základnej školy a internátu v Novom Meste pod Šiatrom prvú októbrovú nedeľu trávia v Košiciach. Nebolo tomu inak ani v tomto roku, keď sa do kalendára podujatí v pracovnom pláne školy zapísala účasť na Medzinárodnom maratóne mieru v Košiciach.
Po on-line registrácii sa teda 6. októbra vybralo do metropoly východného Slovenska 15 maloletých bežcov a 6 dospelých, ktorých sprevádzali učitelia, rodičia a iní rodinní príslušníci.
Mohli sa tak stať svedkami udalosti, ktorá už mnoho desaťročí na jeseň hýbe Košicami. MMM (Medzinárodný maratón mieru) je totiž skratka, ktorá sa postupom času stala neodmysliteľným fenoménom života tohto historického mesta. Slovo maratón tu skloňujú od roku 1924. Nadnes sa tento maratón stal najmasovejším a jedným z najvýznamnejších podujatí na Slovensku. Už aj novomestskí žiaci o ňom vedia, že sa pýši prívlastkom najstarší v Európe. V celosvetovom význame už iba americký Boston má medzi kontinuálne organizovanými maratónmi zapísaných vo svojej kronike viac ročníkov.
Záujemcovia o maratón majú v súčasnosti v košickej ponuke viacero disciplín. A to: maratón, polmaratón, T-Systems Inline, handbikeri, vozičkári, minimaratón, štafeta 4 x ¼ trate.
Klasický maratón má dĺžku 42,195 km. Mestský okruh bez výraznejších prevýšení, s tvrdým asfaltovým povrchom, absolvujú maratónci dvakrát za povzbudzovania a nekonečného potlesku domácich obyvateľov za kordónmi popri trati. Bežci v polmaratóne absolvujú jeden okruh. Je to pre nich alternatívna disciplína ak už pravidelne behávajú, no maratónsku dĺžku považujú ešte za priveľké sústo. Organizátori, medzi ktorými kreslo predsedu Maratónskeho klubu a zároveň predsedu organizačného výboru zastáva generálny konzul SR v Békešskej Čabe Štefan Daňo, na štarte evidujú čoraz viac dievčat a žien a všeobecne aj vyšší počet účastníkov. Novinkou sú mladí ľudia na korčuliach, s prilbami na hlavách, odhodlaní presadiť disciplinu Inline. Účasť telesne postihnutých športovcov má v Košiciach tradíciu už od roku 1989. Handbikeri a vozičkári si tu získali obrovské sympatie divákov i všetkých zúčastnených športovcov. Tak ako korčuliari, aj hendikepovaní športovci absolvujú vzdialenosť dlhú 20 kilometrov.
No a žiaci novomestskej slovenskej školy sa každý rok podujímajú zdolať desatinovú vzdialenosť maratónskej trate, aby si otestovali vytrvalosť v behu na vzdialenost 4,2 km. Štartujú hneď po “veľkých” maratóncoch v tesnom závese za hlavným poľom maratónskych pretekov. Nadšene sa vydajú do ulíc mesta deti, ich rodičia, ale doslova aj celé rodiny. Po svojej bežeckej trati sa môžu pokochať i v takých historických budovách a námestiach ako je Dóm svätej Alžbety, Národné divadlo, Námestie maratónu mieru so sochou maratónca, ulice Komenského a Vysokoškolská. Prínosom tých cirka 20-30 minút behu je aj obohatenie sa v slovnej zásobe, veď posmeľovanie okolostojacich pokrikmi Do toho!, alebo Poďme, poďme! znie permanentne v ušiach. Je to atmosféra ťažko porovnateľná s niečím podobným. V poradí už 16. ročník je svedkom neustáleho rastu počtu záujemcov o minimaratón. Aj medzi novomestskými žiakmi sa našli takí, ktorí sa minimaratónu nezúčastnili po prvýkrát a chystajú sa naň aj o rok.
Účasť žiakov školy na tomto masovom podujatí podporila žiacka športová jednota Hybká jašterica (Fürge Gyík) a nadácia Za deti novomestskej slovenskej školy. Športová jednota hradila registračný poplatok, nadácia zaplatila cestovné. Úsmevy na tvárach detí pri dobehoch pod časomerom v cieli stáli za to!
(jk)
Pri príležitosti 855. výročia založenia obce usporiadali začiatkom septembra v Mojmírovciach už tradičné trojdňové Dni obce, vinobranie a družstevný deň.
Na veľkolepé podujatie organizátori pozvali aj predstaviteľov spriatelených obcí a miest. Z Čemeru prišla delegácia na čele s primátorom mesta Istvánom Fábrim, ktorého odprevadili vicestarosta Attila Biró, poslanec Ferenc Tihanyi a predsedníčka slovenskej samosprávy Alžbeta Szabová.
Po privítaní prítomných program pokračoval v Židovskom cintoríne, kde hostia spolu s domácimi odhalili pamätnú tabuľu na počesť židovských spoluobčanov obce. Po slávnostnom akte v miestnom kaštieli prišiel rad na predstavenie novej publikácie Violy Haršániovej pod názvom Medzi zemou a nebom a na vernisáž mojmírovských umelcov. Večer sa hostia zúčastnili na slávnostnej recepcii, po ktorej premietli slovenský film Sila ľudskosti.
V sobotu doobeda prebiehali športové podujatia v miestnej základnej škole a v kaštieli. Paralelne sa konala vo viniciach medzinárodná oberačka hrozna. V rámci európskeho kultúrneho popoludnia vystúpili deti miestnej materskej a základnej školy, spevácke súbory regiónu a súbory z partnerských obcí z Maďarska, Rakúska a Bulharska. Slovákov z Maďarska reprezentoval Tanečný spolok Furmička a jeho zložka Malá Furmička. Deti na javisku predviedli čemerský dievčenský tanec, párové tance z Máne, kým dospelí tance z Guty. Na spestrenie programu Sándor Balázs, člen Kruhu na zachovanie tradícií, ktorý pôsobí pri Slovenskom dome, zaspieval niekoľko slovenských piesní. Kultúrny program skončil pohostením vystupujúcich súborov.
Miestne a čemerské deti spolu skonzumovali chutnú dekoráciu oberačkového voza, strapce červeného a bieleho hrozna. Účastníci osláv v Mojmírovciach si mohli pozrieť jarmok s bohatou ponukou tovarov.
Trojdňové podujatie skončilo slávnostnou bohoslužbou a chutným obedom. Potom sa hostia pobrali na spiatočnú cestu plní príjemných zážitkov.
Alžbeta Szabová – aszm
Minulý týždeň sa niesol v znamení slovensko-maďarských cezhraničných mostov. Desať rokov uplynulo od odovzdania Mosta Márie Valérie, spájajúceho Ostrihom so Štúrovom a 11. októbra pokrstili nový cezhraničný most cez Ipeľ, ktorý spája Rároš s Nógrádszakál-Rárospusztou.
Šéf slovenskej diplomacie Mikuláš Dzurinda sa 9. októbra stretol so svojím rezortným kolegom Jánosom Martonyim – symbolicky uprostred Mosta Márie Valérie, ktorý už desať rokov ponad Dunaj spája Štúrovo s Ostrihom a teda aj obidve krajiny.
Most slávnostne otvorili vtedajší predseda vlády Dzurinda a maďarský premiér Viktor Orbán. Dzurinda je po rokoch presvedčený, že Most Márie Valérie bola správna investícia. „Každý, kto má oči a uši, môže vidieť a počuť, ako tento región vďaka tejto investícii ožil,” vyhlásil slovenský minister zahraničných vecí po stretnutí s Martonyim. V stavbe mostov sa však podľa Dzurindu pokračuje. „Za dva dni - 11. októbra - dôjde k slávnostnému ukončeniu prác na moste cez Ipeľ, na Slovenskej strane sa obec volá Rároš, na maďarskej Rárospuszta,” oznámil Dzurinda, podľa ktorého ešte do konca tohto kalendárneho roka bude odovzdaný aj druhý most cez Ipeľ v obci Peťov. Expremiér sa rozhovoril aj o treťom moste. „Povedal by som, že veľmi žiadaný a očakávaný most, a to je obnova mosta, respektíve komplexná rekonštrukcia, medzi Komárnom a Komáromom, kde sa intenzívne pracuje,” dodal však s tým, že musíme v sebe nájsť odvahu stavať aj mosty duchovné. Rozpracované sú podľa ministra aj iné významné stavby, napríklad diaľničné prepojenie medzi Košicami a Miškovcom, či prepojenie rýchlostných komunikácií z našej strany medzi Zvolenom a Šahami až po Budapešť.
János Martonyi vyjadril potešenie z toho, ako sa slovensko-maďarské vzťahy vyvíjajú. „Som presvedčený o tom, že v tomto období sa chápeme oveľa lepšie, nielen politicky, ale aj medziľudsky. A som presvedčený o tom, že naše vzťahy sú podstatne lepšie, než si to niekto na Západe myslí,” uzavrel maďarský minister.
Most Márie Valérie slávnostne otvorili premiér SR Mikuláš Dzurinda spolu s maďarským partnerom Viktorom Orbánom 11. októbra 2001. Stavba si vyžiadala viac ako 11 miliónov eur bez dane z pridanej hodnoty. Financovala ho prevažne EÚ, ktorá poskytla 10 miliónov eur a 1,6 milióna eur dali spoločne SR a MR. Most slúži pre chodcov a autá do 3,5 tony. Existuje listina, v ktorej sa uvádza, že ľudia už v roku 1215 cez rieku prechádzali práve na tomto mieste. Prvý most tu postavili v roku 1762. Cisár František Jozef v roku 1893 rozhodol nahradiť ho spoľahlivým, železobetónovým. Most medzi Ostrihomom a Parkanom (dnešným Štúrovom) bol dokončený 22. augusta 1895. S povolením kráľa most pomenovali po princeznej Márii Valérii, dcére Františka Jozefa.V bojoch po prvej svetovej vojne ho ťažko poškodili. V roku 1922 sa začalo s jeho obnovou. Rekonštrukčné práce boli dokončené v roku 1927. Počas druhej svetovej vojny bol opäť terčom náletov, ale zostal neporušený. Ustupujúca nemecká armáda ho na Vianoce roku 1944 vyhodila do vzduchu. Odvtedy dva brehy Dunaja nespájal žiadny most. Až po novembri 1989 sa stal opäť stredobodom pozornosti. Otázka znovupostavenia mosta sa stala nielen záležitosťou dvoch štátov, ale celej Európy. Myšlienka jeho obnovy sa stala súčasťou Programového vyhlásenia vlády SR z roku 1998.
V Rároši vzdialenom 17 km od Lučenca otvorili cezhraničný most cez rieku Ipeľ 11. októbra. Od otvorenia mosta si sľubujú veľa obyvatelia, ktorí chodia za prácou na Slovensko a do Maďarska, ale aj poskytovatelia dovolenkových destinácií a turisti. Horšou správou pre vodičov je, že most zatiaľ naostro nesprejazdnili, iba pokrstili.
V Rároši bol aj maďarský expremiér Ferenc Gyurcsány a exšéf SMK Pál Csáky. Most pokrstili netradične. „Sudom piva, lebo sa hovorí, že keď sa otvára nový most, prvý, kto ním prejde, bude mať nešťastie. A sud piva môže mať nešťastie, lebo sa vypije,“ povedal jeden zo zástupcov regionálnej samosprávy.
Dva mosty na rieke Ipeľ - pri Peťove a v Rároši - sa začali stavať na základne vládnej dohody medzi Slovenskom a Maďarskom. Spájať by mali okresy Veľký Krtíš a Lučenec so severom Maďarska.
Celkové náklady na stavbu v Rároši predstavujú sumu takmer 3,69 milióna eur. Z toho banskobystrickému samosprávnemu kraju pripadá suma vo výške takmer 1,4 milióna eur. Financovanie je percentuálne rozložené rovnako ako pri stavbe v Peťove. Výstavba mostov sa realizuje na základe Dohôd medzi vládou SR a MR o výstavbe cestného mosta nad riekou Ipeľ na spoločnej štátnej hranici.
Most Rároš - Rárospuszta bol kedysi veľmi známy a prvýkrát sa spomína v listine z roku 1792. V tejto zápisnici valného zhromaždenia sa už píše o zhoršenom stave mosta a jeho nutnej oprave. Rozobratie mosta na začiatku roka 1900 vyvolalo veľkú výmenu názorov. V tom čase sa inžinieri nestarali o zachovanie pamiatok z minulosti. Mnohí sa spojili, aby zachránili most z 18. storočia. Nakoniec most predsa rozobrali a na jeho miesto postavili v r. 1904 oceľový most s mrežovanou konštrukciou. Most mal iba jeden otvor, bol 62 metrov dlhý a v roku 1938 cez vyzdobený most vpochodovala balassagyarmatská stotina na bývalé územie Československa. Na slovenskej strane i dnes stojí veľká kasáreň rovno na predmostí. Ustupujúci Nemci vyhodili most do vzduchu. Na slovenskej strane na konci hrádze vedúcej na most dodnes stojí kedysi pozlátená liatinová socha sv. Jána Nepomuckého.
(it-ef)
Mosty - pod týmto názvom usporiadali Kruh priateľov Slovenského Komlóša a Slovenská samospráva VI. obvodu Budapešti 10. októbra úspešné spoločné podujatie v Spoločenskom a kultúrnom stredisku Eötvös10.
Apropom večera bolo 10. výročie odovzdania obnoveného Mosta Márie Valérie medzi Ostrihomom a Štúrovom a pokrstenie mosta na Ipli medzi obcami Ráróspuszta a Rároš, ktoré sa uskutočnilo 11. októbra. S iniciatívou prišla organizácia združujúca Komlóšanov žijúcich v hlavnom meste, ktorej členom je aj mostný inžinier Ján Karkuš. Tento rodák zo Slovenského Komlóša sa podieľal a podieľa na výstavbe hraničných mostov medzi Maďarskom a Slovenskom. Vďaka svojim jazykovým znalostiam je navyše aj „mostom“ medzi maďarskými a slovenskými odborníkmi. Pred očami početných účastníkov podujatia vďaka stovkám fotografií prednášateľa ožili momenty znovuzrodenia Mosta Márie Valérie a ipeľských mostov.
Pôvodný most medzi Ostrihomom a Štúrovom so železnou konštrukciou o dĺžke 496 metrov odovzdali 28. septembra 1895. V roku 1944 ustupujúce nemecké jednotky vyhodili do vzduchu tri prostredné oblúky a o tom, že tu kedysi preklenul Dunaj most, viac než 50 rokov svedčili iba krajné oblúky a torzá mostných pilierov. O budúcnosti mosta prvýkrát rokoval Maďarsko-československý podvýbor pre dopravu v roku 1964, ale na tomto stretnutí, podobne ako na početných ďalších rokovaniach, sa do roka 1987 nezrodilo rozhodnutie. V polovici 80. rokov v Ostrihome a Štúrove z občianskej iniciatívy vznikla komisia Most. Po desaťročnej práci sa podarilo získať podporu z programu Európskej únie Phare a 16. septembra 1999 sa nakoniec zrodila medzivládna dohoda o rekonštrukcii mosta. Práce sa začali v októbri 2000 a obnovený most odovzdali premiéri oboch štátov 11. októbra 2001. Približne 80 percent nákladov projektu pokryli európske zdroje. Tiež z týchto zdrojov získalo slovensko-maďarské konzorcium 7 miliónov eur na rekonštrukciu dvoch hraničných mostov na Ipli, čo pokryje 85 percent investičnej hodnoty. Zvyšok spoločne financujú Maďarsko a Slovensko. Po odovzdaní prvého ipeľského mosta bude v polovici novembra nasledovať ďalší, ktorý spojí obec Pösténypuszta na maďarskej a Peťov na slovenskej strane Ipľa.
Pred pútavou prednáškou a prezentáciou fotografií Jána Karkuša pozdravil prítomných Slovákov a Neslovákov, Komlóšanov a Nekomlóšanov predseda slovenského voleného zboru tohto budapeštianskeho obvodu Ladislav Petro. Okrem často spomínaného poslania národnostných menšín vytvárať mosty medzi materskými krajinami sa zmienil aj o spomínaných rukolapných mostoch. Predseda Kruhu priateľov Slovenského Komlóša Pavol Beňo vo svojom úvodnom prejave pripomenul, že rodáci z tohto dolnozemského mestečka sa aj v Budapešti snažia zachovávať svoje slovenské korene a svojimi skromnými možnosťami aj prispievať k pestovaniu vzťahov medzi svojou vlasťou a rodiskom predkov. Nad podujatím prevzal patronát vicestarosta VI. obvodu Budapešti Csaba Bundula, ktorý si spolu s ostatnými účastníkmi so záujmom vypočul pútavú prednášku Jána Karkuša.
A. Račková
Békeščabianske Múzeum Mihálya Munkácsyho sa rozhodlo vzdať hold slávnemu rodákovi z Poľného Berinčoku, akademickému maliarovi Somovi Petrichovi Orlaimu (1822-1880) pri príležitosti blížiaceho sa 190. výročia jeho narodenia formou veľkolepej výstavy umelcových diel.
V roku 1852 práve nespravodlivo zabudnutý Orlai ako prvý v Uhorsku zorganizoval individuálnu výstavu a taktiež ako prvý rozjímal nad veľkolepými obrazmi: všímal si možné vzťahy medzi jednotlivými umeniami, úlohu žien v dejinách a v spoločnosti, ako aj význam umenia a kultúry vôbec. Práve v Múzeu M. Munkácsyho sa nachádza jedno z jeho najkrajších diel: maľba Coriolanus. Okrem iného aj tento obraz je do 8. januára 2012 sprístupnený návštevníkom múzea v sídle Békešskej župy.
Orlai začal svoju pozemskú púť ako syn obuvníka a stal sa jedným z otcov uhorského umenia. Narodil sa v slovenskej evanjelickej rodine v Poľnom Berinčoku a z matkinej strany bol druhostupňovým bratrancom Alexandra Petroviča (neskoršieho Sándora Petőfiho). Stredné školy absolvoval v Poľnom Berinčoku, v Sarvaši a v Šoproni, právnické vzdelanie získal v Pápe. Časť svojich štúdií absolvoval v spoločnosti Petőfiho a Móra Jókaiho, pod ich vplyvom nahliadol aj do literatúry. Chystal sa dokonca na spisovateľskú dráhu, no v roku 1846 začal študovať výtvarníctvo. Vo svojom rodisku a jeho okolí namaľoval 147 obrazov, doposiaľ však poznáme iba zlomok z nich.
Múzeum M. Munkácsyho vlastní niekoľko umelcových diel. Na túto výstavu si zapožičalo ďalšie maľby od 22 súkromných osôb a inštitúcií. Ojedinelosť výstavy spočíva aj v tom, že 22. októbra a 26. novembra v budove múzea čakajú každého, kto si myslí, že vlastní niektorý z Orlaiho obrazov. Tieto diela posúdi kurátorka výstavy Dr. Katarína Keserűová, ktorá v tieto dni bude sprevádzať návštevníkov výstavy.
Medzihorie je jednou z najkrajších oblastí Maďarska, kde sa dodnes zachovalo mnoho archaických prvkov ľudovej kultúry. Leží v Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župe severne od Nového Mesta pod Šiatrom pri hraniciach so Slovenskom.
Panva tiahnuca sa na východnej strane Zemplínskych vrchov vznikla v dôsledku vulkanickej a tektonickej činnosti a spomedzi 400 - 700 metrov vysokých vrchov tiahnucich sa po jej okraji je najvyšším Veľký Milič (Nagy Milic). Dedinky boli vybudované v doline potoka Bozsva a popri malých potôčikoch, alebo na úpätí vrchov, či v ich údoliach. Bozsva je zároveň najväčším zdrojom vody tejto oblasti. Kto raz spozná tento kraj, nevie sa nabažiť jeho prírodných a historických krás, bohatej fauny a flóry, čistého vzduchu a pohostinnosti tunajších ľudí. Okrem Nového Mesta pod Šiatrom, Baňačky a Széphalmu, ktoré sa považujú za vstupnú bránu do Medzihoria, sem patrí 18 obcí. Tieto pôvodne patrili k Abovskej župe so župným sídlom Košice, no po rozpade Rakúsko-uhorskej monarchie sa pričlenili k Zemplínu. Názov Medzihorie sa spomína od začiatku 18. storočia. Väčšina obcí má pôvod v dobe Arpádovcov, keď dôležitú rolu zohrával hrad Fizér (Füzér). Iba Huty boli obývané neskôr, v polovici 18. storočia. Od začiatku 17. storočia až do roku 1945 patrili k panstvu rodiny Károlyiovcov so sídlom vo Füzérradványi. Obyvatelia Medzihoria si museli kvôli neúrodnej pôde hľadať aj iné možnosti obživy a tak okrem chovu dobytka, pestovania ovocia a viniča pracovali aj ako pomocní robotníci v okolitých lesoch, zbierali lesné plody, vyrábali drevené pracovné náradie, alebo vandrovali ako sklári či drotári po krajine. No podarilo sa im odhaliť aj prírodné nerastné bohatstvo regiónu, ťažili rudu, kaolín a kameň.
Slováci sa na území dnešného Maďarska usadili po vyhnaní Turkov v 17. storočí, keď krajina trpela nedostatkom pracovnej sily. Do Medzihoria prišli v 18. storočí po národno-oslobodzovacom boji Rákócziho a morovej epidémii, keď sa pôvodné obyvateľstvo značne preriedilo. Usadili sa hlavne v Mikóháze, Baňačke, Fizéri, Bozsve, Pálháze, Hollóháze, Dolnom Regmeci, Széphalme a Filkeháze. Sú tu dodnes, o čom svedčia aj miestne slovenské samosprávy pôsobiace v deviatich obciach Medzihoria: v Novom Meste pod Šiatrom - Baňačke (Sátoraljaújhely – Rudabányácska, 1994), Mikóháze (2002), Dolnom Regmeci (Alsóregmec, 1994), Pálháze (2002), Vágašskej Hute (Vágáshuta, 1994), Malej Hute (Kishuta, 1994), Veľkej Hute (Nagyhuta, 2002), Hollóháze (1998) a Fizéri (Füzér, 2002).
Čo sa týka prítomnosti Slovákov vo Fizéri, od roku 2002 zastupuje ich záujmy miestna slovenská samospráva, od minulého roku pod vedením učiteľky materskej školy Emőky Novákovej. Do zoznamu slovenských voličov sa vlani zapísalo 72 občanov, 50 sa volieb zúčastnilo. Prvým a dlhoročným predsedom voleného zboru bol Imrich Novák. Členmi terajšieho zboru sú dôchodcovia Imrich Novák a Jolana Magyariová a poštová doručovateľka Katarína Bačová. S miestnou samosprávou majú vynikajúce kontakty, starosta obce Jenő Horváth a notárka Mária Kárpátiová sa pravidelne zúčastňujú na zasadnutiach zboru slovenských poslancov a bezplatne im zabezpečujú kanceláriu. Keďže úzko spolupracujú s miestnou samosprávou, Slováci sa pravidelne zúčastňujú na obecných podujatiach. Najväčšou spoločnou akciou je Deň obce, na ktorom vystupujú so slovenským programom. Vo Fizéri pôsobí približne tridsaťročný ľudový spevácky zbor (páví krúžok), a to pod vedením Imricha Nováka. Zohráva dôležitú úlohu v živote obce, jeho styky prekračujú štátne hranice. Každý rok v júni usporadúva v rámci regionálnych národnostných dní stretnutie folklórnych speváckych zborov, kde vystupujú nielen domáce, ale aj zahraničné súbory. Vágašská Huta, Baňačka, Pálháza, Mikóháza a Dolný Regmec majú tiež ľudové spevácke zbory, ktoré úzko spolupracujú so slovenskými volenými zbormi, stretávajú sa pravidelne. Fizérski Slováci na jeseň pomocou starších obyvateľov oživujú spomienky na páračky. Vtedy starší ľudia ukážu mladším, ako treba priasť konope, šúpať kukuricu a naučia ich aj pôvodné slovenské a maďarské ľudové piesne. Vianoce oslavujú obyvatelia obce spolu. Deti a mládež chodia po obci s betlehemom, pričom túto tradíciu zachovávajú v slovenskom i maďarskom jazyku, podľa objednávky občanov. Slovenská samospráva vo Fizéri má vynikajúce kontakty nielen s okolitými slovenskými dedinami, ale aj s obcami Slanec a Janík na Slovensku. Navzájom sa navštevujú a zúčastňujú sa na svojich podujatiach.
Slovenský jazyk vyučujú v súčasnosti v miestnej materskej i základnej škole. V škôlke majú v jednej skupine dvadsať detí, s ktorými sa zaoberá Emőke Nováková. Učia sa básničky, riekanky, hry a piesne po slovensky. V záujme toho, aby si deti obľúbili slovenčinu, materská škola pomocou slovenskej samosprávy raz ročne organizuje národnostný deň, na ktorý pozýva hostí zo slovenských materských škôl z okolia.
Na nižšom stupni základnej školy sa učí po slovensky sedemnásť žiakov, a to štyri hodiny týždenne. Zaoberá sa s nimi pani učiteľka Valéria Oroszová Kállaiová zo Slovenska. Žiaci vyššieho stupňa navštevujú základné školy v Pálháze, alebo vo Füzérkomlósi. Čo sa týka ďalšieho štúdia, hlásia sa do stredných škôl do okolitých miest. V minulosti mali aj takých, ktorí pokračovali v štúdiách v budapeštianskom slovenskom gymnáziu. Naposledy to bola Adrienn Halkovičová.
Prvoradým cieľom samosprávy je, aby sa v obci naďalej zachovali tradície slovenských predkov a aby deti spoznali krásy slovenčiny. Medzi dlhodobými plánmi figurujú návštevy Slovenska, aby deti a aktivisti obce spoznali materskú krajinu svojich predkov.
Andrea Szabová Mataiszová
Zdroj: Súťažná práca Estery Drengubákovej pre VÚSM 2008
Starobudínsky občiansky a národnostný deň sa bezpochyby stal už tradičným. Občiansky a národnostný výbor obvodnej samosprávy Starého Budína a Békášmederu za pomoci vyše päťdesiatich občianskych združení a desiatich národnostných samospráv, medzi nimi i našej slovenskej, ho v nedeľu, 9. októbra, usporiadal v poradí už štvrtýkrát.
Aj samotný počet organizátorov naznačuje, že sa v spomínanú nedeľu v Starobudínskom osvetovom stredisku na ulici San Marco konala skutočne veľkolepá a významná akcia III. obvodu hlavného mesta. Hlavnú záštitu nad ňou – podobne ako nad predchádzajúcimi tromi podujatiami –mal starosta Balázs Bús, ktorý vo svojom otváracom prejave s veľkým uznaním hovoril o činnosti občianskych združení a menšinových samospráv vo verejnom, politickom, kultúrnom a športovom živote obvodu. Zdôraznil, že obvodná samospráva si vysoko cení ich činnosť, o čom svedčí aj založenie Ceny najlepšej občianskej organizácie roka, ktorú v tomto roku volený zbor obvodu udelil Občianskemu krúžku v Csillaghegyi.
Po otváracej slávnosti program prebiehal na troch dejiskách. V obrovskej hale občianske združenia a menšinové samosprávy oboznamovali záujemcov so svojou činnosťou. Na dvore prebiehala súťaž vo varení guláša a perkelta, jedlo potom kuchári v obedňajších hodinách zadarmo rozdávali prítomným. Na javisku divadelnej sály sa po celý deň striedali umelecké súbory menšinových samospráv a občianskych združení, ako i predstavenia športovcov a handikepovanej mládeže. Tu s oprávnenou hrdosťou môžeme konštatovať, že náš Folklórny spolok Lipa svojím výkonom vysoko vynikal spomedzi všetkých vystupujúcich súborov. Slovenský tanečný súbor, ktorý vedie predsedníčka spolku Monika Szelényiová a umelecká vedúca Eva Szilágyiová Šubová, právom získal uznanie obecenstva. Za predvedenie békešského a zemplínskeho tanca zožal vrelý potlesk nadšeného obecenstva.
Súčasne s kultúrnym programom vo veľkej hale osvetového strediska až do večerných hodín prebiehali rôzne zamestnania pre deti i dospelých. Ani v tomto roku nechýbala obľúbená atrakcia pre najmenších - maľovanie tváre, rôzne hry ako i čítanie rozprávok.
Organizátori v tomto roku pri zostavovaní programov kládli veľký dôraz na propagovanie zdravej životosprávy: odborní lekári i zdravotné sestry poskytovali záujemcom rady, merali im krvný tlak, hladinu cukru i cholesterolu v krvi.
Mnohí z účastníkov IV. starobudínskeho občianskeho a národnostného dňa opúšťali osvetové stredisko až vo večerných hodinách. A dodajme, že odchádzali s príjemnými a osožnými zážitkami.
Dňa 7. októbra sa pri príležitosti 20. výročia založenia Visegrádskej štvorky (V4) začal summit hláv štátov tohto zoskupenia.
Program schôdzky českého prezidenta Václava Klausa, maďarského prezidenta Pála Schmitta, poľského prezidenta Bronislava Komorowského a slovenského prezidenta Ivana Gašparoviča sa začal konferenciou Ekonomický potenciál a vyhliadky strednej Európy na pôde budapeštianskej Korvínovej univerzity, na ktorej vystúpili s prejavom všetci štyria najvyšší predstavitelia krajín V4. Prezident SR I. Gašparovič vo svojom prejave povedal, že „musíme sa vyhnúť sociálnym otrasom, ktoré by mohli viesť k populistickým opatreniam a rastu nenávisti v regióne. To by pôsobilo devastačne na každého z nás. Tu určite hrá zásadnú úlohu dobrá politika. Preto v týchto dňoch v slovenskej politike v kontexte prípravy hlasovania o navýšení eurovalu stále zdôrazňujem, že egoistická krátkozraká politika jednej strany, ktorá ignoruje strategický záujem krajiny, spojencov aj širšieho európskeho spoločenstva, je škodlivá pre záujmy i dôveryhodnosť krajiny a som presvedčený, že aj celého regiónu,“ konštatoval.
Počas druhého dňa summitu vo Visegráde sa uskutočnilo dvojstranné stretnutie medzi maďarskou a slovenskou hlavou štátu. Ako informoval hovorca slovenského prezidenta Marek Trubač, maďarský prezident povedal, že Slovensko je jediným susedom Maďarska spomedzi krajín V4 a preto sú ich vzťahy najkonštruktívnejšie a zároveň aj najcitlivejšie. Schmitt pripomenul, že 9. októbra 2001 bol otvorený Most Márie Valérie v Štúrove a práve teraz si pripomíname desiate výročie tejto akcie. Vyjadril radosť z toho, že sa pripravuje dokončenie ďalšieho mosta na rieke Ipeľ. Najvyšší maďarský predstaviteľ ocenil fungovanie 12 zmiešaných slovensko-maďarských komisií a intenzitu spolupráce medzi vládami.
Gašparovič zdôraznil dôležitosť dobrých vzájomných vzťahov. „Slovensko sa snaží spolupracovať s Maďarskom vo všetkých oblastiach. Na 90 percent sú naše vzťahy dobré a priateľské; predovšetkým ide o oblasti hospodárstva, vzdelávania a kultúry. Je škoda, ak výroky niektorých politikov na obidvoch stranách vyvolávajú určité napätie,“ dodal.
Schmitt konštatoval, že hlavy štátov sa snažia o budovanie dobrých a priateľských vzťahov. Na margo dvojakého občianstva maďarský prezident uistil svojho slovenského partnera, že podobné zákonné úpravy ako Maďarsko majú aj iné európske štáty. Dodal, že Maďarsko pripravuje aj nový volebný zákon, ktorý umožní zahraničným držiteľom maďarského občianstva zúčastniť sa na voľbách.
„Dvojaké občianstvo vo svete nepredstavuje problém; u nás tiež nebol problém, pokiaľ bolo dodržané medzinárodné právo a zvyklosti,“ konštatoval Gašparovič. Zdôraznil však, že nikde na svete sa nestretol s takou formou, akou môžu nadobúdať maďarské štátne občianstvo napríklad aj slovenskí občania. „Ak volebný zákon bude zasahovať do identity slovenského občana, tak to bude problém,“ povedal Gašparovič.
Schmitt uviedol, že z 27 krajín EÚ má až 24 štátov zákon o dvojakom štátnom občianstve - preto maďarská strana nechápe, prečo slovenská strana dvojaké občianstvo neakceptuje a dokonca chce odňať občianstvo tým, ktorí získajú maďarské. Vyjadril presvedčenie, že úprava dvojakého občianstva sa zmierni na obidvoch stranách. Slovenský prezident podotkol, že SR nespochybňuje dvojaké občianstvo, ale musí sa pozrieť, podľa akých kritérií ktorá krajina toto občianstvo uznáva.
Prezidenti V4 rokovali aj na tému hospodárskej krízy. Zhodli sa, že tá sa dotkla krajín visegrádskej spolupráce menej, ako viacerých veľkých krajín západnej Európy, pretože ľudia žijúci v strednej a východnej Európe sú zvyknutí na šetrenie. Ekonomická situácia a sila krajín štvorky je podľa slov maďarského prezidenta odlišná, ide však o štyri rovnocenné priateľské štáty, ktoré sa sústreďujú na posilnenie vzťahov.
Prezidenti zhodnotili aj spoluprácu a výsledky visegrádského zoskupenia počas jeho 20-ročnej existencie. Zhodli sa v tom, že pôvodné ciele – vstup do Severoatlantickej aliancie a Európskej únie – boli naplnené a aj naďalej zostáva V4 formou účinnej kooperácie.
Maďarský prezident zdôraznil, že regionálna spolupráca nemá alternatívu, krajiny V4 sú geograficky, historicky aj hospodársky odkázané vzájomne na seba. Prezident SR poznamenal, že akýmsi mottom V4 celých 20 rokov bolo, že je potrebné brať do úvahy veci, ktoré tieto krajiny spája a nie tie, ktoré ich rozdeľujú. „Hovorili sme aj o otázkach, v ktorých nemáme totožné východiskové názory,“ povedal Gašparovič na margo dvojstranného rozhovoru s maďarským prezidentom. „Pre nás aj v rámci V4 je zaujímavé, aby sme sa viazali na otázky, ktoré sú v prospech budúcnosti nielen V4 a nielen v rámci bilaterálnych vzťahov,“ dodal.
Český najvyšší predstaviteľ poznamenal, že vďaka V4 sa prehĺbilo priateľstvo medzi zúčastnenými krajinami. Klaus zdôraznil nutnosť špecifikovania spoločných záujmov týchto krajín a ich presadzovania. Podľa Komorowského bolo založenie V4 skvelým nápadom, táto formácia dodnes výborne funguje. „Je to komunita, ktorá hľadá všetko, čo je dôležité, všetko, čo nás spája. Naše dejiny boli iné, než dejiny ďalších krajín,“ konštatoval poľský prezident. Súčasne vyjadril nádej, že V4 bude aj v budúcnosti dôležitým činiteľom pri koordinácii spoločnej politiky a že ovplyvní Európsku úniu v otázkach kohéznej politiky, či v solidarite v oblasti energetiky. Komorowski vyzval kolegov k efektívnemu budovaniu stredoeurópskej identity.
Prezidenti V4 sa nevyhli ani téme jadrovej energetiky, ktorej perspektíva v krajinách V4 podľa nich nezaniká. „Likvidácia atómových elektrární by stála množstvo peňazí, ktoré by bolo rozumnejšie dať do vedy a výskumu. Návrat k predchádzajúcim zdrojom energie by bol z hľadiska ekologického náročnejší. Som rád, že sme sa zhodli v tom, že perspektíva atómovej energie nezaniká a bude pokračovať ďalej“, povedal pred novinármi prezident SR I. Gašparovič.
Podľa slov českého prezidenta V. Klausa hlavy štátov V4 majú silný pocit, že by bolo absurdné, najmä pre krajiny štvorky, ktoré nemajú ropu, ani plyn, aby sa vzdali programu atómovej energie. Japonskú katastrofu interpretovať ako atómové nešťastie bolo podľa jeho názoru mylné. „Bola to prírodná katastrofa, a nie atómová,“ dodal Klaus.
Maďarský prezident P. Schmitt na záver potvrdil, že prezidenti sa dohodli, že atómová energia zatiaľ nemá alternatívu. Podotkol, že je potrebné využívať čoraz viac obnoviteľných zdrojov energie a urobiť všetko pre zabezpečenie bezpečnosti dodávky energie a pre diverzifikovanie ich zdrojov.
V tomto roku druhýkrát prišlo do našej malej hornomatranskej dedinky Slovenské divadlo Vertigo. Prvýkrát, v júni, hrali herci a herečky dospelým, teraz deťom v škole.
Denisa Dérová predviedla vynikajúce predstavenie – Deväť mesiačikov – o tom, čo sa stane za deväť mesiacov, kým sa narodí dieťa. Deti pozorne sledovali túto divadelnú hru. Ďakujeme herečke a i pani riaditeľke divadle Daniele Onodiovej za umelecký zážitok.
J. Szabadová Kaszalová
Začiatkom októbra usporiadali v Čemeri už tradičné vinobranie a súťaž vo varení. V centre mesta, na Námestí hrdinov, sa predstavili nielen účastníci súťaže a miestne občianske organizácie, ale aj slovenská samospráva.
Členovia voleného zboru postavili obrovský stan, kde od rána do večera varili čemerské slovenské jedlá – zemiakové placky, chlebové langoše (posúchy) a flutni – zemiakové cesto vysmážané v oleji.
Predpoludním patrilo javisko kočovnému muzikantovi Lászlóovi Gulyásovi, ktorý pripravil interaktívny program pre deti, a predviedol im hru na drumbli, hlinenej píšťalke a na gajdách. Vystriedalo ho vystúpenie dychovky a mažoretiek miestnej základnej umeleckej školy Terézie Kammerovej.
Na tóny dychovky sa dostavil na námestie sprievod vystupujúcich skupín. Spolu s nimi prišiel aj primátor mesta István Fábri, ktorý medzi prítomnými privítal delegáciu spriatelenej obce zo Slovenska z Mojmíroviec pod vedením starostu Imricha Kováča. Potom odovzdal symboly mesta pri tejto príležitosti zvolenému richtárovi. Tohto roku sa ním stal Imre Horváth s manželkou. Po odovzdaní poverovacích listín nasledoval dvojhodinový kultúrny program. Miestne kultúrne telesá zastupoval Tanečný spolok Furmička, ktorý na nedávnom Celoštátnom stretnutí slovenských folklórnych skupín v Sarvaši dostal zlatý diplom, členovia Kultúrneho spolku Lipóta Bálóa, tanečná skupina Csicsörke (Vrabček) a spevácky zbor Tiszta forrás (Čistý prameň). V programe vystúpil aj spevácky zbor seniorov z Mojmíroviec a členky tamojšieho Country clubu, ktorí predviedli kyticu slovenských piesní a country tance.
Po kultúrnom programe nasledoval slávnostný hudobný oberačkový sprievod s alegorickými vozmi a traktormi, sprevádzali ho tanečníci v ľudových krojoch a trubači z Újhartyánu, ktorí hrali aj večer na oberačkovom bále.
Alžbeta Szabová – aszm
Rebornované bábiky alebo tiež „reborn bábiky“ či „reborn babies“ sú vo svete dosť populárne. U nás zatiaľ až tak rozšírené nie sú, no našťastie som našla jednu milú a ochotnú ženu, ktorá sa výrobe rebornovaných bábik venuje a súhlasila s rozhovorom.
Volá sa Zsuzsanna Melegová Bordásová, žije a tvorí v Paloznaku. Pani majsterka od roku 2009 neustále rozširuje svoje vedomosti, snaží sa o dokonalosť. Zúčastnila sa na viacerých výstavách a kvalifikačných prehliadkach. Jej zbierka pozostáva zo 158 bábik, z nich 30 je vlastnoručný reborn. Keďže kolekcia už vyrástla jednu izbu rodinného domu, vybudovali vo dvore „dom bábik“. Medzi jej dlhodobými plánmi figuruje založenie galérie bábik v Palóznaku, ktorú by mohli navštevovať záujemcovia ako múzeum.
- Čo znamená rebornovanie?
- Rebornovanie je umenie premeniť kúsky vinylu na čo najvernejšiu kópiu malého bábätka. Jedná sa o maľovanie pokožky vo viacerých vrstvách, žiliek, pier, obočia, nechtíkov, vpichovanie vláskov, kompletovanie celej bábiky, vyťažkávanie na čo najvernejšiu váhu novorodenca... Celý proces trvá desiatky hodín, no výsledok stojí za to. Rebornované bábiky predovšetkým nie sú určené deťom, tak ako ani muži nedávajú svoje detailne zlepené modely lietadielok a autíčok deťom na hranie.
- Ako ste sa vôbec dostali k „rebornovaniu“?
- Som zberateľkou a výrobkyňou bábik, od roku 1999 sa zaoberám s týmto svetom. Najprv ma zaujímali všetky z nich, mohli byť z umelej hmoty, alebo z porcelánu, na začiatku mi to bolo vlastne jedno. Neskôr som sa obrátila k náročným dielam. V zbierke mám porcelánové bábiky z XVIII. storočia, charakterové (so zdôraznenými mimikami, príznačnými detskými vlastnosťami a gestami) a diela z vinylu.
- Čo sa vám na „reborn“ bábikách najviac páči?
- Vďaka mojej zberateľskej vášni som sa dostala raz do Győru, na výstavu bábik, kde som uvidela individuálne výrobky. Odvtedy robím rebornované bábätká. Rozumiem aj zberateľkám, ktoré zbierajú bábiky, no ich vytvorenie je podľa môjho názoru ešte krajšie. Páči sa mi umenie čo najviac sa priblížiť podobe reálneho dieťatka, pre mňa je rebornovanie relax, záľuba, vášeň a radosť.
- Kto si najčastejšie kupuje tieto bábiky?
- Najčastejšie si moje bábiky kupujú mamičky pre dcéry a starajú sa o ne spoločne. A taktiež dospelé ženy ako spomienku na ich už odrastené deti.
- Sú tieto bábiky určené aj na hranie pre deti?
- Možno aj áno, pokiaľ je to dieťatko už väčšie a dokáže dávať na veci pozor. Reborn bábika je ručne vyrobená hodnotnejšia bábika a treba tak aj s ňou zaobchádzať. Nemôže sa s dievčatkom kúpať vo vani a mala by mať iné miesto v detskej izbe než v kúte na zemi. Je to vlastne na posúdení rodičov.
- Z čoho sú vyrobené tieto bábiky?
- Ich základným materiálom je vinyl, alebo silikón, ktoré kupujem od chýrnych projektantov v zahraničí. Pomôcky a materiál si objednávam z Nemecka, Holandska, Británie a z Ameriky, čím sa aj ceny rebornovaných bábik predražuje. Okrem kitov (tak sa volajú vinylové časti bábiky – hlava a končatiny) a telíčok je potrebných množstvo ďalších vecí ako farby, štetce, hubky, pinzety, stojany, paletky, ihly, vlásky, oči, mihalnice, výplne, lepidlá, magnetky, cumlíky, oblečenie... Telo je z bavlny, dolné a horné končatiny a hlava z vinylu. Vlasy a mihalnice sú z mohéru, ktoré im po jednom dosadím. Ich tváre kriesia individuálne vyrábané oči. Mimika a farba kože sú mojimi značkami, tie prostredníctvom rôznych farebných techník sa stanú „živými“. Príprava jedného bábätka trvá viac ako týždeň, pracujem na ňom denne 5-6 hodín.
Andrea Szabová Mataiszová