Sarvašská slovenská materská a základná škola a žiacky domov nadviazala v roku 2003 priateľské styky so Základnou školou v Dunaeďháze. Odvtedy sa žiaci a ich učitelia pravidelne navzájom navštevujú. Vlani sme boli my, Sarvašania, v Dunaeďháze, teraz prišli naši priatelia do našej školy. Privítala ich riaditeľka školy Zuzana Medveďová. Pán učiteľ Peter Dora a slovenčinárka Ruženka Pásztorová prišli so 14 žiakmi. Po krátkom občerstvení nasledovala prehliadka školy. Žiaci sa prezliekli do športového úboru a statočne zápolili medzi sebou v športových disciplínach. Chlapci si zmerali šikovnosť vo futbale. Sarvašania vyhrali v pomere 6:4. Dievčatá predviedli novú hru floorbal, ktorá sa skončila remízou 6:6. Nešlo o to, kto zvíťazí, ale aby sa deti navzájom spoznali a dobre sa zabavili. Niektorí žiaci sa nielen poznajú z vlaňajšieho stretnutia, ale si aj dopisujú. Viacerí si píšu po slovensky, lebo sa pripravujú na jazykovú skúšku a to je dobré a osožné pre rozvíjanie ich slovnej zásoby a štylizácie.
Slniečko vylákalo na dvor celú školu a cez prestávku veľkí aj malí povzbudzovali svojich spolužiakov. Nechýbali ani farebné plagáty s nápismi Do toho, Sarvaš! a Do toho, Dunaeďház! Hlavne prváčikovia boli veľmi milí. Práve mali telesnú výchovu, ale neboli smutní, že sa ich hodina zmenila na povzbudzovanie spolužiakov. Po zápasoch zvlášť chutil obed.
Hlavným programom žiakov z Dunaeďházu bola prehliadka mesta. Veľmi sa im páčila vodná scéna, ktorú obdivovali, ale očarila ich prehliadka arboréta. Sprevádzal ich pán učiteľ Henrik Osztroluczki, ktorý im poskytol presné a zaujímavé informácie o tomto nádhernom objekte. Škoda, že nemali možnosť plaviť sa loďou po rieke Kereš, veríme, že nabudúce sa časovo zmestí aj tento zaujímavý program.
Deťom veľmi chutili zákusky v cukrárni, ktoré im dobre padli po prechádzke na čerstvom vzduchu. V tento deň akoby rýchlejšie plynul čas. Uvedomili sme si to, keď nastal čas rozlúčky. Sľúbili sme si, že na budúci rok sa stretneme v Dunaeďháze. Pri mávaní detí z autobusu bolo vidieť ich rozžiarené tváre, čo svedčí o tom, že sa im náš program páčil. Dúfame, že si od nás odnášali pekné zážitky.
Zlatica Lišková
Kurz forintu ovplyvňujú problémy eurozóny a vývoj krízy eura, teda avizované grécke referendum, ktoré medzičasom premiér Jorgos Papandreu odvolal, a z toho vyplývajúce prudké európske reakcie.
– Kurz forintu k euru ovplyvňujú problémy eurozóny a vývoj krízy eura, teda avizované grécke referendum a z toho vyplývajúce prudké európske reakcie. Vyhlásil to 2. novembra v Budapešti hovorca maďarského premiéra Péter Szijjártó.
Podľa internetového vydania maďarského denníka Népszabadság hovorca zdôraznil, že zo súčasnej európskej situácie plynú pre maďarskú hospodársku politiku dve ponaučenia: je potrebné ďalej znižovať verejný dlh, pretože významná časť maďarského dlhu je v devízach, a treba zachrániť maďarské rodiny z pasce devízových úverov, pretože pohyby kurzov sa ich dotýkajú najcitlivejšie. Kurz forintu voči euru je už niekoľko dní nad hranicou 300 forintov a voči švajčiarskemu franku nad hranicou 250 forintov, pričom pri zmene vlády vlani bol tento kurz pod úrovňou 180 HUF/CHF. Podľa opozičnej Maďarskej socialistickej strany (MSZP) za oslabenie kurzu národnej meny môže skrachovaná hospodárska politika vlády Viktora Orbána. „Na budúci rok namiesto rastu bude pokles maďarskej ekonomiky, namiesto rastu vnútornej spotreby možno očakávať tiež pokles. Daňová politika vlády zasahuje ekonomicky slabšie vrstvy a pomáha tým, ktorí namiesto spotreby šetria," povedal dnes socialista Sándor Burány.
(TASR)
Zástupcovia krajanských médií a touroperátori z Česka, Rumunska, Srbska, Švédska a Maďarska sa od 17. do 21. októbra zoznamovali s krásami Žilinského samosprávneho kraja. Infocestu s názvom „Objavte Žilinský kraj – klenot Slovenska“ finančne zabezpečil a zorganizoval Žilinský samosprávny kraj (ŽSK) v spolupráci so Svetovým združením Slovákov v zahraničí (SZSZ). Z Maďarska sa na infoceste zúčastnili pracovníci slovenského rozhlasového i televízneho vysielania zo Segedína a za náš týždenník autor tohto príspevku.
Organizátori si na prezentácii kraja dali mimoriadne záležať. Nielen že zabezpečili prepravu pohodlným autobusom, sprievodkyňu Evu Čubríkovú s obdivuhodnými poznatkami, stravu vo vyberaných reštauráciách, či ubytovanie v perfektne vybavených štvorhviezdičkových hoteloch, ale aj trasu túry naplánovali tak, aby sme sa počas necelých piatich dní infocesty stihli pokochať v čo najväčšom množstve skutočných pozoruhodností kraja. Nechýbali medzi nimi početné skanzeny (Múzeá oravskej, liptovskej a kysuckej dediny, či Vlkolínec – živá obec pamiatkovej rezervácie ľudovej architektúry zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), moderné kúpele a aquaparky (Meander Park v Tvrdošíne, Aquapark Tatralandia v Liptovskom Mikuláši, Thermal Park Bešeňová, Slovenské liečebné kúpele v Turčianskych Tepliciach i Kúpele Aphrodite v Rajeckých Tepliciach), jeden z najkrajších slovenských hradov a dominanta oravského regiónu Oravský hrad, čarovný podzemný svet Demänovskej jaskyne Slobody, budova Matice slovenskej i neďaleký Národný cintorín v Martine, Slovenský Orloj v Starej Bystrici a mohli by sme pokračovať. K tomu všetkému si predstavte krásnu prírodu s výhľadom na Malú Fatru, Nízke Tatry či malebný Kriváň, ktoré nás počas celého zájazdu obklopovali. Vďaka organizátorom sme my, novinári, nemali žiadnu inú úlohu ako nasávať množstvo krás a informácií, aby sme ich po návrate mohli sprostredkovať našim divákom, poslucháčom i čitateľom.
Skupina účastníkov na čele s predsedom SZSZ Vladimírom Skalským mala zraz 17. októbra ráno v bratislavskej obrátenej pyramíde Slovenského rozhlasu, kde sme mali možnosť nazrieť do zákulisia vysielania Radio Slovakia International. Po presune do Žiliny nás v budove Úradu ŽSK osobne privítali jeho riaditeľ Pavol Holeštiak spolu s riaditeľkou odboru regionálneho rozvoja a cestovného ruchu ŽSK Ivetou Chabadovou a odbornou referentkou a manažérkou pre cestovný ruch Martou Zimanovou, ktorá s nami absolvovala zvyšok túry. Infocesta okrem návštev už spomínaných destinácií obsahovala aj niekoľko zaujímavých sprievodných programov, ako napr. nečakané prepadnutie nášho autobusu vo Vrátnej doline členmi Folklórneho súboru Turiec, ktorá oživila Jánošíkovské tradície, folklórny večierok v Hoteli Impozant vo Valčianskej doline s aktívnou účasťou našej cestovateľskej skupinky, alebo poctivé testovanie kvality služieb niektorých termálnych kúpeľov.
Po uplynutí piatich mimoriadne nabitých dní sme napokon museli skonštatovať, že časť motta zájazdu o „klenote Slovenska“ nie je vôbec prehnaná. Človeku sa priam búri myseľ pri myšlienke, do akých vzdialených krajov nás lákajú cestovné kancelárie, pričom tak blízko, doslova niekoľko hodín jazdy od nás, ležia také prekrásne miesta so špičkovými službami na európskej úrovni. Zhrnúť ich všetky do jedného príspevku by bola Syzifovská práca, a preto vám ich priblížime sériou bohato ilustrovaných príspevkov. Dúfame, že vám nimi spravíme chuť navštíviť tieto neprávom ignorované zákutia našej materskej krajiny.
Po vrúcnom privítaní a chutnom obede na Úrade Žilinského samosprávneho kraja sme sa autobusom presunuli do Terchovej, rodiska známeho zbojníka a národnej legendy Juraja Jánošíka. Počas jazdy sme sa nestihli ani poriadne pokochať jeho monumentálnou ligotavou sochou pripomínajúcou terminátora T1000 z druhej časti kultového filmu Jamesa Camerona, a už sme uháňali Vrátnou dolinou. Krása skál a hôr, ktoré nás obklopovali, nás natoľko očarila, že sme nič netušiac vmašírovali do pasce – z ničoho nič nám zahatali cestu zbojníci! Akonáhle sme zastali, už aj sa vrútili do autobusu a hrozivými vyhrážkami nás vyhnali na lúku. Veľmi sa nám uľavilo, keď vysvitlo, že ide o členov Folklórneho súboru Turiec, ktorí nám prišli predviesť zbojnícke tradície. Úľavu po zdvorilom prijatí tradičným chlebom, soľou a borovičkou opätovne vystriedal strach (aspoň v mojom prípade), keď dievčiny a mládenci v krojoch začali vyzývať účastníkov infocesty do tanca. V tom momente sa z naivného pozorovateľa stal „profesionálny“ fotograf, ktorý sa s dôležitým výrazom na tvári pustil do zvečňovania folklórnej vložky i okolitej prírody. Výsledok tejto (mimochodom úspešnej) finty máte možnosť vidieť vedľa tohto príspevku. Za osobitnú zmienku určite stojí priam fascinujúci skalný útvar pripomínajúci kľačiaceho mnícha, dodávajúci beztak očarujúcej scenérii nezvyčajný šmrnc. Po kultúrnom programe nás „zbojníci“, ktorým aj touto cestou ďakujem za zážitok, pustili späť do autobusu a vybrali sme sa do penziónu v Zuberci. Hneď úvod programu však naznačil, že nás čaká veľa krás a zážitkov, čo sa počas nasledujúcich dní aj potvrdilo.
V dňoch od 28. do 31. októbra sa v Športovej hale v Békešskej Čabe konal pätnásty Čabiansky klobásový festival. Záujemcov čakali zabíjačka, súťaž suchých klobás, zápolenie masmediálnych osobností v príprave klobásy, potravinárske výstavy, ale aj Vínne radovánky.
Podujatie slávnostne otvorili riaditeľ festivalu Sándor Hégely, parlamentný poslanec Norbert Erdős a primátor mesta Gyula Vantara.
- Tohto roku sa viacerí vrátili do nášho mesta, aby opäť navštívili najväčší gastronomický festival v Maďarsku, - povedal Sándor Hégely. – Čabianska klobása je fantastický výrobok, treba ju popularizovať nielen doma, ale aj v zahraničí, - dodal Gyula Vantara a vyzdvihol: - Ozajstná čabajka je viac ako maškrta, pre obyvateľov mesta znamená minulosť, prítomnosť a budúcnosť, - povedal. Na tohtoročnom festivale po privítaní parlamentného poslanca Norberta Erdősa prvýkrát pozdravili prítomných aj v posunkovej reči.
Čabiansky klobásový festival zase lámal rekordy - na pätnásty festival prišlo vyše päťsto súťažných družstiev, ktoré zhotovili šesťsto kilogramov klobásy. Za nominačnú cenu 28 000 Ft každá skupina dostala desať kilogramov čerstvého mäsa, z ktorého do dvanástej hodiny mala urobiť klobásu a tridsaťcentimetrovú vzorku odovzdať odbornej porote. Súťažiaci sa sami museli postarať o dekoráciu svojho stánku, na čo použili napr. suchú klobásu, zeleninu, chlieb, víno, alebo pálené, ktorým núkali návštevníkov akcie. Porota musela ochutnať každú vzorku a sotva jej niekto závidel. Napriek tomu ani súťažiaci, ani prísni porotcovia si nepokazili žalúdky, a to vďaka hojnému množstvu domáceho páleného, ktoré tohto roku predávali približne v každom druhom stánku. Na svoje si prišli i milovníci moku kráľov, veď vo zvláštnom stane ponúkali svetoznáme domáce i zahraničné vína.
Na chýrny festival prichádzajú nielen obyvatelia mesta a okolia, ale aj z celého Maďarska, ba i zo zahraničia. Podujatie navštívili aj tohto roku hostia zo Slovenska, Rumunska, Nemecka a Slovinska, ale našli sa aj záujemcovia z Rakúska, Nemecka, Holandska, Fínska, Veľkej Británie, Japonska, USA a Kanady. Na základe doterajších skúseností organizátori môžu rátať s plynulým rastom návštevníkov. Tohto roku predávalo pravú štipľavú čabajku tridsať malovýrobcov, ale bohatý bol aj výber čerstvej mletej papriky.
Účastníci i návštevníci festivalu si rezervujú izby nielen v Békešskej Čabe, ale aj v okolí, v Gyule, Sarvaši, Orosháze. Tak okrem „klobasiády“ navštívia aj kúpele župy, jazdiarne, alebo si urobia výlety v údolí Kerešov. Približne 35% hostí neplatí za ubytovanie, býva u príbuzných, alebo u priateľov. Štvordňový festival takým spôsobom popularizuje nielen Békešskú Čabu, ale aj celú župu.
Vyvrcholením podujatia bola aj tohto roku sobotňajšia súťaž suchej a čerstvej klobásy. Medzi súťažiacimi bolo veľa známych osobností, ktoré sa taktiež pričinili o zhotovenie šesťsto kilogramov klobásy.
V súťaži čerstvej klobásy porota vyhlásila po päť prvých, druhých a tretích miest. Prvé miesto obsadili Balázs Harangozó, Győző Prekop, Jan Chovanec, Antal Dancsó a družstvo Csabahús, druhí skončili Péter Dunai, István Péli, Géza Héviz, Ferenc Horváth a Endre Pálfi. Tretiu cenu si odniesli János Szabó, Sándor Tóth, István Földesi, Enikő Schwarzová a Michal Szaszák. Hlavnú cenu festivalu udelila porota Judite Zeleňánskej Čičeľovej. V súťaži suchých klobás prvú cenu vyhral Sándor Szénási z Békešskej Čaby, na druhom mieste skončila S. Szilágyiová z Békešskej Čaby a tretí bol Tamás Balázs z Poľného Berinčoku. Keďže tradičná čabianska zabíjačka je nepredstaviteľná bez plnenej kapusty, v histórii festivalu prvýkrát usporiadali súťaž vo varení plnenej kapusty. Na Dolnej zemi si pri robení klobásy ženy odložili trochu mäsa, z ktorého navarili na večeru chutnú plnenú kapustu. Riaditeľ hotela Fiume Martin Vozár odovzdal ceny ženám, ktoré pripravili najchutnejšiu sármu. Zlatú medailu získala Lívia Mihuczová, striebornú Judita Čičeľová a bronzovú T. Bicsáková.
Andrea Szabová Mataiszová
Dom slovenskej kultúry sa tohto roku len čiastočne zapojil do organizačných prác festivalu. Na pozvanie vedenia mesta do Békešskej Čaby zavítali delegácie zo Slovenska. Riaditeľka DSK Anna Ištvánová v deň vrcholenia festivalu srdečne privítala delegáciu mesta Komárno na čele s primátorom Antonom Marekom a hostí z Prešova. Odprevadila ich na Klobásový festival, kde ich prekvapila veľkoleposť akcie. Popoludní v spoločnosti predsedníčky Slovenskej samosprávy Békešskej župy Heleny Čičeľovej si pozreli pozoruhodnosti mesta a navštívili aj Dom slovenskej kultúry.
Anna Ištvánová nás informovala o tom, že na klobásový festival prichádza z roka na rok veľa turistov zo Slovenska, individuálne, ale aj formou organizovaných zájazdov. Ubytovacia kapacita domu a slovenská reštaurácia sú po celý čas festivalu plne využité. Samozrejme, pri tejto príležitosti prichádzajú do mesta aj Slováci z okolia, ba aj z celej krajiny, viacerí sa zúčastňujú aj na samotnej súťaži, ale o nich nemáme informácie, pretože oni sú napojení priamo na organizátorov, povedala riaditeľka DKS. V kultúrnom programe vždy vystúpia aj slovenské súbory, tohto roku to bola citarová skupina a spevácky zbor Ruža z Kondorošu.
Spolok Slovákov z Maďarska predstavuje aktívny prvok vo vzťahoch dvoch partnerských miest Galanta a Slovenský Komlóš. Pri príležitosti 10. výročia úspešných vzťahov medzi mestami bola znovu podpísaná zmluva na ďalších 10 rokov. Spolok Slovákov z Maďarska ako občianske združenie, pôsobiace v rámci Slovenska s osobitným zreteľom na Galantský región, má záujem o rozvoj vzťahov predovšetkým v oblasti kultúrno-spoločenských aktivít s cieľom ich neustáleho rozširovania a ich povýšenia z úzko funkcionárskych výmenných návštev na vzájomnú občiansku komunikáciu medzi obyvateľmi obidvoch miest. K takýmto zámerom významným spôsobom prispievajú spoločné korene obyvateľov na obidvoch stranách. Je preto prirodzené, že jednou z priorít obyvateľov obidvoch miest je zachovávanie kultúrnych hodnôt, kultúrneho dedičstva otcov a materí, tradícií a zvykov v nových a aj odlišných podmienkach so zachovaním dostatku humoru dolnozemských Slovákov.
Nebolo tomu inak ani v oné októbrové dni, keď sme privítali našich rodákov, Slovákov zo Slovenského Komlóša, v priestoroch Domu Matice slovenskej v Galante. Privítanie bolo srdečné. Prvé chvíle patrili spoločnému pokloneniu sa pri pamätníku presídlenia Slovákov z Dolnej zeme. Po malom osviežení pracovali naši priatelia zo Slovenského Komlóša na príprave divadelnej scény. O 17. hodine sa „otvorila opona“ a v úvode divadelného predstavenia sa návštevníkom prihovoril básnik Juraj Antal Dolnozemský, ako inak - básňou zo svojej tvorby. Potom už nasledovalo dlho očakávané divadelné predstavenie plné espritu, energie a známeho ľudového humoru, ktoré vyčarilo u divákov spontánny a nefalšovaný smiech. Na druhý deň ráno pokračovalo stretnutie podujatím pod názvom Dolnozemská gastroakcia s prezentáciou dolnozemských jedál. Jedál, ktoré mnohí poznajú už len z literatúry, či z rozprávania. V ume a šikovnosti rúk gazdiniek je zakomponovaná ponuka jedál v podobe komlóšskej klbásy (klobásy), pitvarošskej sármy (plnenej kapusty) a komlóšskych kvasienok (buchiet) orechových, makových, kakaových a syrových. To všetko pri veľkom záujme širokej verejnosti až do poobedia. Ochutnávaniu a chvále jedál, ale aj spomienkam na naše staré mamy, nebolo konca-kraja. V hodnotení sa našli aj také komentáre, že „mamovka“ to aj tak vedeli lepšie.
Podujatie obohatil svojim vystúpením aj mužský spevácky zbor Rozmarín zo Šintavy, ktorý hosťoval pred niekoľkými mesiacmi v Komlóši.
Odpoludňajší čas strávili naši hostia v termálnom kúpalisku Galandia, kde načerpali nové sily po náročnom dni. Vo večerných hodinách ich očakával slávnostný spoločenský večer, na ktorom nemohol chýbať Peter Fahn, ktorý už nie raz potešil srdcia Komlóšanov. Slávnostné chvíle boli príležitosťou aj na nové plány do ďalších mesiacov.
Takéto a podobné obsahom náročné podujatia si vyžadujú podporu. Poďakovanie patrí mestu Galanta, Domu Matice slovenskej, Organizácii komlóšskych Slovákov, ale aj ďalším subjektom, bez pomoci ktorých by bolo ťažko pripraviť spomínané podujatie.
Anna Piláriková
Na pozvanie českého ministra zahraničných vecí Karla Schwarzenberga sa 4. novembra stretli v Prahe ministri zahraničných vecí Maďarska, Poľska a Slovenska János Martonyi, Radoslaw Sikorski a Mikuláš Dzurinda. Na rokovaní sa zúčastnili aj ich rezortní partneri zo západného Balkánu a ako hostia šéf slovinskej diplomacie Samuel Žbogar, komisár pre rozširovanie a susedskú politiku Európskej únie Štefan Füle a generálny riaditeľ Európskej služby pre vonkajšiu činnosť pre Európu a strednú Áziu Miroslav Lajčák.
Účastníci stretnutia si vymenili názory na súčasnú situáciu v Európskej únii a na západnom Balkáne, prediskutovali politiku rozširovania Európskej únie a dohodli sa na spoločnom postupe v oblasti rozširovania pred decembrovou Radou a Európskou radou. Lídri rezortov zahraničných vecí V 4 povzbudili západobalkánskych partnerov v reformnom a prístupovom procese, prerokovali nové možností spolupráce a regionálnej kooperácie na západnom Balkáne, zhodnotili aktuálnu situáciu v regióne a vymenili si názory na postup európskej integrácie.
"Zhodnotili sme pokrok Čiernej Hory a Srbska. Diskutovali sme aj o krokoch, ktoré mienime podniknúť individuálne či v rámci vyšehradskej spolupráce, aby napredovali i ostatné krajiny - Bosna a Hercegovina, Macedónsko, Albánsko," konštatoval Dzurinda. "Samozrejme, máme záujem aj o pozitívny vývoj reforiem a spoločensko-politického života v Kosove a aby napredoval dialóg medzi Srbskom a Prištinou smerom k udržateľnému riešeniu," uviedol pre TASR minister zahraničných vecí M. Dzurinda.
Hoci hlavnou témou rokovania bolo rozširovanie EÚ a napĺňanie prístupových kritérií, šéfovia diplomacií hovorili aj o dlhovej kríze v eurozóne a s tým súvisiacou "únavou z rozširovania únie". "Úlohou krajín ako Slovensko, Poľsko, Maďarsko, ČR a Slovinsko je v tomto období nepripustiť, aby proces rozširovania stratil kredibilitu. Aby krajiny bývalej Juhoslávie, ktoré prechádzajú ťažkými reformami, neupadli do stagnácie a politickej depresie, že nenachádzajú odozvu v EÚ," konštatoval pre TASR Dzurinda.
V piatok 21. októbra chodci v centre Slovenského Komlóša mohli stretnúť šiestakov slovenskej základnej školy, ktorí vytrubovali na zvláštnom hudobnom nástroji vyrobenom z dutej byle istej buriny. Tí lepšie informovaní vedeli, že deti idú zo zamestnania v Dome prírody, kde prebiehal regionálny odborný seminár Verejnoprospešnej spoločnosti Legatum a Slovenského pedagogického metodického centra Celoštátnej slovenskej samosprávy o muzeálnej pedagogike. Nie náhodou sa organizátori rozhodli usporiadať seminár v tomto mestečku, veď ako prízvukovala vo svojich privítacích slovách primátorka Rita Garayová, v tejto lokalite existuje niekoľko národopisných zbierok. Hostí privítala aj predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy a riaditeľka komlóšskej slovenskej základnej školy Zuzana Lauková, ktorá okrem pedagógov priviedla na seminár aj žiakov. Účastníci sa od riaditeľa spoločnosti Legatum, muzeológa Juraja Anda dozvedeli, že podobné semináre usporiadajú aj v iných Slovákmi obývaných kútoch Maďarska. Prednášky si okrem domácich učiteľov prišli vypočuť aj pedagógovia zo Sarvaša a Békešskej Čaby. S úvodnou prednáškou vystúpil zástupca riaditeľky Slovenskej základnej školy a gymnázia v Békešskej Čabe Michal Lásik. Hovoril o tom, ako zvykne priblížiť svojim zverencom proces zaľudňovania Békešsko-Čanádskej oblasti Slovákmi v 18. storočí. Súčasťou výučby je priblíženie prírodných a hospodárskych pomerov, do ktorých prišli naši predkovia. Z pútavej prednášky sa aj nie celkom neinformovaný poslucháč mohol dozvedieť nové poznatky. Vedeli ste napríklad, že maďarský názov obce Irminčok, Örménykút, zvečňuje pamiatku arménskych kupcov, ktorí po vyhnaní Turkov dostali toto územie do árendy a ktorí tadiaľto hnali rožný statok na predaj až do Nemecka? Alebo že Slovenský Komlóš bol prvou alebo druhou usadlosťou v Uhorsku, kde bolo zrušené nevoľníctvo? Z prednášky sme sa dozvedeli aj o tom, za akých podmienok sa zakladali slovenské osady na Dolnej zemi a že obce, ktoré vznikli na majetkoch kráľovskej komory, mali podstatne nevýhodnejšie podmienky ako tie, ktoré sa založili na zemepanských majetkoch. Podľa skúseností M. Lásika pre vytváranie citového vzťahu k našej národnosti je dôležité, aby deti vedeli, na ktoré trvalé hodnoty vytvorené našimi predkami môžu byť hrdé. Medzi tieto faktory patrí intenzívne poľnohospodárstvo, ktoré vzniklo na tomto území po vybudovaní železnice a súčasťou tejto špecifickej agrárnej kultúry je aj chýrna klobása. Patrí sem tzv. dvojdomové hospodárenie, v rámci neho sálaš fungoval ako hospodárska jednotka a dom v dedine slúžil na slávnostné príležitosti a ako obydlie pre staršiu generáciu. Tiež k dolnozemským slovenským usadlostiam sa viaže typ samostatne hospodáriaceho mešťana-roľníka, ako dôležitého článku tunajšieho života. Pre vytváranie citovej väzby študentov podľa M. Lásika majú nenahraditeľné miesto aj legendy založené na faktoch, k budovaniu ktorých ponúkajú možnosť pomníky osídľovania našich osád Slovákmi.
„Nedokáže pochopiť svoju prítomnosť ten, kto nepozná svoju minulosť“. Táto myšlienka bola mottom prednášky vedúcej Slovenského pamiatkového domu v Sarvaši Zuzany Čičeľovej. Pamiatkový dom založili v októbri 1975, jeho budovu dodnes vlastní Spoločnosť na výrobu odevov Szirén a od roku 2009 ho prevádzkuje Slovenská samospráva v Sarvaši. Do domu prichádza približne 2000 návštevníkov ročne, nezanedbateľnú časť z nich tvoria práve deti. Zuzana Čičeľová vykonáva funkciu vedúcej domu v spoločenskej funkcii, jej hlavným pracoviskom je slovenská škola. Pravidelne organizuje vyučovacie hodiny v pamiatkovom dome. Už v prvom ročníku ho navštívia prváci s učiteľkami a v rámci predmetu slovenská vzdelanosť, ale aj počas slovenského týždňa, aj statní žiaci. Medzi stenami tohto domu sa deti naučia vyrábať hračky z kukuričných šúľkov, robiť brdovce, dozvedia sa, čo boli páračky, priadky a iné zvyky. Programy pamiatkového domu sú zamerané na zachovávanie tradícií a nahráva ich aj miestna káblová televízia. Okrem detí zo slovenskej školy navštevujú dom aj žiaci z ostatných škôl mesta a veľmi populárna je aj niekoľko mesiacov trvajúca miestno-historická súťaž, do ktorej sa zapájajú aj pedagógovia a rodičia.
V centre Békešskej Čaby, v typickom podstienkovom dome pôsobí Informačná a poradenská kancelária Nadácie Diáktanya. Jednou z dôležitých oblastí činnosti tejto kancelárie je zachovávanie tradícií a napomáhanie mimoškolskej činnosti detí. Ako povedala etnografka Éva Ujjová, v tomto dome sa dopĺňa obsah a forma, veď staré cenné knihy, výšivky a iné predmety vytvárajú príležitosť na to, aby sa hovorilo o týchto predmetoch, aby si deti uvedomovali aj hodnoty rodinného dedičstva. O činnosti prebiehajúcej v dome hovorila vo svojej neviazanej prednáške, ktorá plynule prechádzala do pútavého zamestnania prítomných detí, ktoré s radosťou šúpali a mrvili kukuricu a vyrábali najrôznejšie predmety z vopred pripravených jesenných plodov.
Účastníci seminára si po prednáškach pod vedením Zuzany Venerčanovej pozreli jednu z národopisných zbierok mesta a navštívili Slovenské regionálne kultúrne stredisko, o ktorom poskytla základné informácie podpredsedníčka Organizácie komlóšskych Slovákov Anna Molnárová.
A. Račková
Bola letná horúčava, keď sme koncom júna vystupovali v katolíckom kostole v Brezne. Vtedy nás predstavitelia speváckeho zboru mesta pozvali na X. ročník Horehronských slávností zborového spevu v Brezne. Pozvanie sme s veľkou radosťou prijali, aj keď sme vedeli, že budeme mať finančné ťažkosti pri zabezpečovaní dopravy na hosťujúce vystúpenia. Preto sme sa rozhodli požiadať o podporu obvodné slovenské samosprávy v hlavnom meste a Slovenskú samosprávu Budapešti, na tento účel použiť podporu, ktorú sme dostali formou 1% daní z príjmu v hodnote 103 000 Ft a ostatok sme sa poskladali z vlastných peňazí. Takto sme si zabezpečili účasť na štyroch zahraničných festivaloch - v Prahe, Zvolene, Brezne a Bratislave.
X. Festival speváckych zborov s medzinárodnou účasťou v Brezne sa konal 6. - 9. októbra pod záštitou primátora mesta Jaroslava Demiana, ktorý pri privítaní zborov na mestskom úrade konštatoval, že „podujatie priviedlo na Horehronie mnoho kvalitných speváckych zborov z celého Slovenska, ale i zo zahraničia a tým prispieva k popularizovaniu zborového spevu. Práve pri takejto príležitosti si môžu zbory porovnávať svoje interpretačné umenie a tým ďalej kvalitatívne rásť.”
Myšlienka vzniku festivalu speváckych zborov dozrievala v Brezne niekoľko rokov. Iniciátormi boli vtedajší organizačný vedúci a manažér breznianskeho spevokolu Daniel Rakyta a dirigent Speváckeho zboru mesta Brezna Milan Pazúrik. Hlavnými organizátormi boli mesto Brezno, mestské kultúrne stredisko, Miestny odbor Matice slovenskej v Brezne a Spevácky zbor mesta Brezna.
6. októbra sa v rímskokatolíckom kostole uskutočnil I. chrámový koncert s účastníkmi zo Slovenska. Nasledujúci deň sme sa zapojili do programu aj my. II. festivalový koncert prebiehal v spoločenskej sále hotela Ďumbier. V prvej časti programu spievali domáce zbory: Detský spevácky zbor Úsmev (Brezno) a Bratislavský chlapčenský spevácky zbor, ktorý je od r. 1992 súčasťou Súkromnej umeleckej školy v Bratislave. Chrámová hudba znela v jeho podaní takmer vo všetkých krajinách Európy i v zámorí. Po nich vystúpil Miešaný spevácky zbor Ozvena z Lučenca, ktorý bol založený v roku 1933.
Po prestávke vystupovali spevácke zbory za zahraničia. Ako prvá sa predstavila naša Ozvena s repertoárom sakrálnej hudby, potom Dívčí komorní zbor z Olomouca z Českej republiky, ktorý pôsobí pri Katedre hudobnej výchovy na Pedagogickej fakulte Univerzity Palackého v Olomouci. Nasledoval taliansky zbor 36 chlapov pod názvom Coro Abete Rosso di Bedollo Trento. Záverom spieval najpočetnejší Pěvecký sbor Děčín z Českej republiky. Zbor bol založený v r. 1983. V repertoári má piesne duchovné i svetské, umelé aj ľudové, veselé i vážne, autorov českých i zahraničných, súčasných i minulých.
8. októbra bol dejiskom tretieho festivalového koncertu mestský dom kultúry. Vystúpili na ňom zahraniční hostia. Budapeštiansky spevácky zbor Ozvena sa predstavil so slovenskými piesňami z Dolnej zeme v úprave Jána Šutinského. Mesto Brezno má dlhoročnú spoluprácu s Békešskou Čabou, aj preto diváci ocenili tento výber. Bol to večer plný radosti z umeleckého zážitku. Celý večer sme obdivovali výkony na vysokej umeleckej úrovni.
V nedeľu sa zbory zúčastnili na liturgiách v Brezne a okolí. Ozvena spievala v Rímskokatolíckom kostole v Podbrezovej počas svätej omše i po omši. Pán farár Stanislav Kocúr prijal naše pozvanie do Budapešti, na svätú omšu do rímskokatolíckeho kostola v Jozefove, podľa všetkého príde medzi nás 4. decembra. Po omši na fare sme mali možnosť zoznámiť sa s občanmi mesta pri bohato prestretom stole. Vďaka patrí organizátorom podujatia a všetkým, ktorí sa pričinili k úspešnému festivalu a k našej účasti na ňom.
Slovenský klub v Békešskej Čabe na čele s Alžbetou Ančinovou 17. októbra oživil zvyk vďakyvzdania za úrodu. Na klubovú schôdzu gazdinky a gazdovia priniesli plody zo svojich záhrad. Veľký stôl v Áchimovej sieni na Garayho ulici bol plný ovocia, zeleniny a obilia. Chovateľ koní Ján Čiernik priniesol ovos zo svojej jesennej úrody. Ján Tadanai sa postaral o to, aby na stole bol aj cesnak, ochranca zdravia.
„Chvalmež Boha, kresťané! / Za dary nám prokázané,/
I toho roku na polích,/ Páne jest všecka plnosť jich./
On nám korunoval zemi / žiadúcimi vecmi všemi,
Kovy, ovocem, varením,/ k tomu rozličným korením.
Požehnal semenka vsiatá/ neb hojnosť jest vetší vzatá;
Požehnal štepníc i viníc,/ budemli vdeční, dá nám víc.
Však dobroty Pána toho,/ bychom jazykú tak mnoho,
Jak se zrn zrodilo, mali,/ stíchnuť by sme nevedeli.“
To sú slová piesne Juraja Tranovského. Po jej zaspievaní podľa tradícií poďakovali klubovníci Pánu Bohu za tohoročnú úrodu.
Členovia klubu pridali k plodom zeme aj plody svojho intelektu. Michal Čičeľ zarecitoval svoju báseň Na Dolnej zemi som sa narodiv. Najstaršia členka klubu Žofia Zahoránová prekvapila prítomných ponáškou na ľudovú pieseň Na Fíneši sálaš máme..., ktorej autorom je čabianský rodák J. V. Dolinský. Potom v prednese Pirošky Vargovej zaznela pekná báseň od Milana Rúfusa Poďakovanie za úrodu.
Dnes boli naši v kostole
ďakovať Bohu za úrodu.
Že to, čo máme na stole,
hrial slniečkom a dal mu vodu.
Teraz Ti, Bože, ďakujem
za úrodu, čo v lese rastie.
A čo tam dáva Tvoja zem
pre detskú radosť, detské šťastie.
Jahody, trnky, maliny,
oriešky, hríby... Z dávien času
tam deti chodia za nimi
a ako ovečky sa pasú.
Deti a vtáctvo nebeské.
Veď je to všetko z Tvojho rodu.
Aj veverička na lieske
bez slov sa modlí za úrodu.
A Ty počuješ každú tvár.
Tebe aj nemý prehovorí.
A ako dobrý hospodár
nasýtiš všetky Tvoje tvory.
Pán Ondrej Hanko na základe rozprávania svojich starých rodičov vyrozprával, že voľakedy veľmi dávno, ešte za života jeho praprarodičov, bolo na Čabe zvykom odniesť vzorky svojej úrody do kostola, aby ich pán farár požehnal. Veriaci vychádzajúc z kostola tieto plody rozdelili medzi najchudobnejšími, medzi žobrákmi. Slovenský klub pozbierané plody ponúkol žiakom špeciálnej školy pre postihnuté deti na ulici Degré.
„V dnešnej uponáhľanej dobe sa na ďakovanie často zabúda. V čabianskom slovenskom klube však dokázali, že tu vedia byť ľudia vďační za všetko, čo nám Boh dáva. A nezabúdajú ani na starú ľudovú múdrosť: Bez Božieho požehnania márne naše namáhania,“ povedala vo svojom pozdravnom prejave riaditeľka Domu slovenskej kultúry Anna Ištvánová.
Po slávnostnom vďakyvzdaní za úrodu si účastníci veselo zaspievali ľudové piesne o rôznych plodoch zeme. Záver programu bol chutný obed, Boží dar, ktorý uvaril Matej Králik v kotlíku.
Ildika Očovská
(Pokračovanie) Vtedy však už k Martinovi Morháčovi (1864-1941), narodenému v Brezničke. Morháč sa dostal k peštianskemu slovenskému evanjelickému zboru ako dekan turčianskej cirkevnej stolice. Pred Ruppeldtom bol kaplánom zboru Pavel Bujnák, ktorý – podobne ako jeho predkovia – dostal jeden zo šiestich menších služobných bytov v Lutherovom dvore, v školskej budove za kostolom.
F. Ruppeldt bol prvý raz kaplánom v Pešti od jesene 1909 do konca augusta r. 1910. Po takmer ročnom pobyte v Škótsku, kde študoval na univerzite – sa vrátil opäť do hlavného mesta. Mladý kaplán takmer každý moment svojho peštianskeho pôsobenia zachytil v denníku, z ktorého sa dozvedáme nielen o tom, čo ho zaujímalo, ako využil možnosti poskytované hlavným mestom, ale i o tom, s ktorými slovenskými a neslovenskými osobami sa zoznámil, s kým udržiaval kontakty a do akých spoločenských kruhov chodil. Opísal svoje cesty, písal správy, recenzie koncertov, divadelných predstavení. Zapísal svoje myšlienky aj o tom, nakoľko ho zaujímala politika, spoločné úsilia, nakoľko pokladal za dôležité zachovávať slovenský jazyk a kultúru, a tiež o tom, ktoré mesto pokladal za najvhodnejšie, aby sa v ňom vytvorilo slovenské kultúrne centrum.6 Ruppeldt 13. apríla 1909 napísal list Morháčovi, v ktorom mu naznačuje, ak je na to možnosť a spôsob, že by rád prišiel na miesto Bujnáka do Pešti a zároveň ho prosí o radu, na koho sa má obrátiť v tejto veci.7 Po smrti Bacháta, samozrejme, slovenskí martinskí vlastenci by boli chceli vidieť na čele slovenskej evanjelickej cirkvi v hlavnom meste Uhorska človeka, ktorý je ozaj „dobrým Slovákom“. Z denníka Ruppeldta ale vysvitá, že táto ich túžba sa fakticky nesplnila: „Martin Morháč ako kňaz a kazateľ, i ako národovec nijako nevynikal. Sedával som s nim každý deň v úzkej kancelárii na ulici hlučnej, kde on od rána do podvečera sedával a – fajčil ustavične, z dlhej fajky mizerný dohán (najlacnejší)…“ Stávalo sa, že sa zhovárali o teologických a cirkevných témach, ale to nebolo často. Nestretával sa často ani s jeho rodinou, napriek tomu, že s jeho deťmi sa rád hrával. Radšej bol častým hosťom v byte učiteľa Izáka, ktorého služobný byt sa tiež nachádzal v školskej budove. S učiteľom si našli mnoho spoločných tém. Medziiným sa rozprávali o národných a cirkevných veciach, o ľudových piesňach a o opere, ale učiteľ ho zasvätil aj do tajomstiev organu. Keďže elektrický prúd ešte v tom čase nebol zavedený do Lutherovho dvora, organový mech fungoval mechanicky. Tento problém sa vyriešil koncom roku 1910, keď cirkevný dozorca Michal Mišura na vlastné trovy zaviedol elektrický prúd a od tých čias sa mohli bohoslužby odbavovať aj vo večerných hodinách. Samozrejme, Ruppeldt vo svojom denníku viackrát píše o jeho vzťahu k Morháčovi, veď pracovali spolu, úradné povinnosti si rozdelili a pohybovali sa v tých istých kruhoch. Pravda, čo sa týka „slovenskej vernosti“ Morháča, kázal v slovenskom jazyku a nie v kralickej bibličtine, hlásenia do cirkevného obvodu posielal dlho tiež po slovensky a podarilo sa mu dosiahnuť, aby sa zachovalo vyučovanie náboženstva po slovensky.8 Ruppeldt vlastne pokladal Morháča za rozumného a dobrodušného človeka, ale o jeho práci a kázňach sa nezmieňoval s uznaním. Jeho kázne pokladal za dogmatické, bezcitné a zdĺhavé. Napríklad zazlievajúc sa zmieňuje v denníku o prípade, keď vo Veľkonočnú nedeľu prvá cesta z Liptova prichádzajúcich Slovákov – vo väčšine evanjelikov, ktorí prišli stavať Budapešť, viedla do kostola, ale Morháč údajne ich neprijal s potrebnou empatiou, oduševnením a radosťou. Ruppeldta sa totiž veľmi hlboko dotklo, že sa lavice celkom zaplnili slovenskými nádenníkmi. Myslel si, že keby on mal vtedy kázať, určite by bol prišiel z kazateľnice k nim, aby ich pozdravil, podal im pravicu, usmial by sa na nich, spomína na tento deň Ruppeldt. Morháč ale zišiel z kazateľnice tak, ako keby sa nič nebolo stalo. Len prečítal svoju vopred napísanú kázeň a nedoplnil ju tým, čo práve videl a zažil. Vo všeobecnosti kázal bezcitne, bez ohľadu na danú situáciu, na počúvajúcich veriacich a na ich problémy. Neprecítil, že do cudzieho veľkomesta prichádzajúci Slováci prišli do kostola nielen kvôli bohoslužbe, ale i preto, aby počuli vlastnú materčinu, aby sa stretli s „rodákmi“ a aby si našli novú spoločnosť. Ruppeldt pripomína, že na rozdiel od Bacháta Morháč sa nestretával s členmi cirkevného zboru, ani s vedením a nezaujímali ho ani programy Slovenského spolku, založeného ešte v roku 1868. Najradšej len vysedával celý deň vo svojej kancelárii. Kaplán spomína aj Morháčov nezáujem a ľahostajnosť voči slovenskému spoločenskému životu. Takmer nič neurobil ani v záujme toho, aby povzniesol, alebo aspoň oživil slovenský cirkevný život. „Ani nijaká nedeľná škola nebola, ani biblické hodiny, ani nijaké združenie mládeže v zbore – to boli neznáme veci... A tak aj bolo - mŕtvo v cirkevnom zbore a nebol nijaký život v ňom. Iba vari na Dohviezdny večer popoludní bola nejaká nádielka deťom... To bolo všetko.“9 – zaznamenal Ruppeldt. Ruppeldt si myslel, že na veľkomestskej fare bude mať možnosť vzdelávať sa, rozvíjať svoje vedomosti, ale musel sa sklamať. V Budapešti nedostal od Morháča ani odbornú pomoc, nemal možnosť rastu. Darmo prosil svojho predstaveného, aby vyjadril svoju mienku o jeho napísaných kázňach, aby mu poskytol rady, všetko bolo márne. V denníku poznamenáva i to, že ani neskoršie, keď bol začiatočným kaplánom v Liptovskom Mikuláši, nevenoval sa mu ani známy kazateľ Juraj Jánoška.10 Ani od neho nedostal takúto pomoc.
Z Ruppeldtovho denníka sa dozvieme, s kým mal kontakty, koho poznal, s kým sa stretával. Spomedzi členov slovenského cirkevného zboru spomína mená: Droppa, Kaczián, Matuška a Mišura. Napríklad pri inštalácii Martina Morháča bol popri Jánovi Kacziánovi prítomný i vojenský farár žijúci v Rákospalote Viliam Droppa, ktorého Ruppeldt pokladal za bystrého človeka. Niekedy sa i on zastavil v kancelárii zboru, ale službu vykonával v posádke na okraji mesta. Z času na čas sa v zbore ukázal aj cirkevný dozorca Peter Matuška, rodák z Liptova, ktorý svoje právnické štúdia skončil v Pešti.
Ruppeldt po ukončení teologických štúdií si chcel ďalej rozvíjať vedomosti. Jeho túžba po vedomostiach dokazuje, že v rokoch 1909-1910 znovu začal študovať niekoľko predmetov na univerzite. Navštevoval estetiku u Zsolta Beöthyho, u ktorého zložil skúšku s pochvalou. U Gyulu Pasteinera navštevoval prednášky z histórie sochárstva a z encyklopédie pedagogiky zložil skúšku u profesora Ernőa Finánczyho.
Ruppeldt síce žil len krátko v hlavnom meste, predsa za ten čas sa stal určujúcim a aktívnym členom tamojšej slovenskej pospolitosti. Po príchode do Pešti Ruppeldt hneď vstúpil do peštianskeho Slovenského spolku11, a ešte v tom istom roku sa stal jeho predsedom. Zároveň ho zvolili za vedúceho speváckeho zboru. V liste z 24. januára 1910, adresovanom Hviezdoslavovi ako prekladateľovi, prosí Ruppeldt „láskavé privolenie dať“ k predstaveniu hry remeselníkov zo Shakespearovho Sna noci svätojánskej. V Literárnom odbore, ktorý založila mladá generácia patriaca k Slovenskému spolku, tiež prijal vedúcu funkciu a viedol rozvetvený spoločenský život. V mesiacoch, keď nemali pre spolok vyhovujúce miesto, im poskytoval priestory hostinec Waschatu. Ruppeldt nebol vždy spokojný s členmi speváckeho zboru, lebo nechodili pravidelne na skúšky alebo často meškali. V denníku sa dočítame aj o tom, že v spolku raz-dvakrát do týždňa prednášal o básňach, alebo o živote nemeckých vysokoškolských poslucháčov, ale aj o Hviezdoslavovi.. Zaznamenal, že v januárový deň v roku 1910 amatérski divadelníci zahrali úryvok zo Shakespearovej hry Sen noci svätojánskej. Tu sa stretol napríklad s vysokoškolákmi, členmi Literárneho odboru, ktorý fungoval pri Slovenskom spolku. Program si prišli pozrieť aj niektorí predstavitelia slovenskej inteligencie. Spomína novinárov Antona Štefánka, Dušana Porubského a Jána Slávika, mladého lekára Jozefa Hlavaja a už v tom čase známeho vynikajúceho publicistu, politika a parlamentného poslanca Milana Hodžu. S ním sa často zhováral o politike a o veciach súvisiacich so slovenským národom. Ruppeldt vo svojom denníku zaznamenal, že v roku 1910, keď sa s Hodžom dlho prechádzal po Rákócziho tiede, prezradil mu vlastný názor o založení slovenského centra. On už vtedy pokladal za najvhodnejšie mesto pre takéto centrum Martin, tak z hľadiska národného, ako i z geografického a etnografického. Hodža mu vtedy síce prikyvoval, zvedavo počúval argumenty mladého kaplána, ale bolo vidieť, že toto hornouhorské mesto v tejto súvislosti mu nedošlo na myseľ. Pravda, v jeho plánoch nefigurovalo žiadne mesto. Väčšina členov Slovenského spolku si myslela, že pre slovenský národ z politického a hospodárskeho hľadiska je najvhodnejšia pre takéto centrum Budapešť. Ba v roku 1913 uvažovali aj o založení Slovenského domu, v ktorom by usporadúvali divadelné predstavenia a bály, zároveň by v ňom vytvorili kultúrne miestnosti aj pre spolok. „Kto mohol vtedy myslieť na samostatné politické územie ako Slovensko,“ zaznamenal neskôr vo svojom denníku Ruppeldt.
Nakoľko sa menili historické udalosti a nakoľko sa pokladal za neuveriteľný rozpad monarchie a Uhorska, to dokazuje každodenná príhoda zo života peštianskeho slovenského kolektívu. Ruppeldt u Mišurovcov oslavoval prvé narodeniny ich syna a sediac na zemi sformulovali list, v ktorom vyhlásili, že o 10 rokov sa na tom istom mieste znovu stretnú. Samozrejme, toto stretnutie sa nemohlo uskutočniť. V denníku sa v dodatočnej poznámke k 16. augustu 1911 nachádza nasledovný zápis: „Pravda, o desať rokov! Boli sme už v dvoch štátoch!“
Ruppeldt udržiaval styky nielen s členmi Slovenského spolku, ale i s veľmi činnými mladými remeselníkmi Krivánskej spoločnosti, ktorí sa vyčlenili zo slovenského Katolíckeho robotníckeho kruhu, pričom ich činnosť sa podobala na činnosť Slovenského spolku a katolíckeho kruhu. Horlivý a spoločenský mladý kaplán sa usiloval navštevovať aj podujatia skupín Čechov žijúcich v Budapešti Sokol a Česká osvěta.
Ruppeldt sa popri farárskej práci venoval aj komponovaniu a zbieraniu ľudových piesní. Publikovanie v budapeštianskych slovenských novinách pociťoval za svoju povinnosť. Medziiným bol spolupracovníkom Slovenského denníka a Slovenského týždenníka Milana Hodžu.12 Aby mal možnosť stretávať sa so svojimi priateľmi a známymi, často sa zastavoval v kaviarňach a hostincoch, ktoré navštevovali členovia slovenských spolkov. Spomedzi početných aj Slovákmi navštevovaných hostincov a kaviarní najradšej zašiel do kultúrnejších kaviarní na Jozefovej okružnej. Boli to kaviarne Miénk (Naša) a Deák, kde sa najčastejšie stretávalo jadro peštianskych slovenských mešťanov. Za vyhľadávané miesto sa považoval Dréherov hostinec, alebo hostinec Jozefa Waschatu na Jozefovej okružnej číslo 46. V Malej metropolke oproti Lutherovmu dvoru (takto spomína hotel Metropol sám Ruppeldt) sa často stretával s predstaviteľmi slovenskej inteligencie žijúcej v Budapešti, alebo s tými, ktorí iba zavítali do Budapešti na návštevu. Rád sa s nimi prechádzal po uliciach, chodieval s nimi do Lesíka (ako medzi sebou Slováci nazývali Mestský park Városliget), rád si s nimi sadol do reštaurácií a pivární. Medzi priateľmi spomína redaktora Antona Štefáneka a poľného lekára Dr. Emila Chrenku, s ktorými zašiel do hostinca Wampetiča v Mestskom parku. S redaktorom Hodžovských novín so Štefánekom sa neraz stretol v Slovenskom spolku. Dlhé prechádzky v Lesíku boli dobrou príležitosťou na rozhovor o problémoch a plánoch týkajúcich sa Slovákov.
Ruppeldta, ako aj jeho priateľov, zaujímal aj peštiansky spoločenský a kultúrny život. Často navštevoval divadelné a operné predstavenia, koncerty a chodil aj do kina. Rád chodieval aj na plesy budapeštianskeho Katolíckeho robotníckeho kruhu. Bol otvorený aj voči ostatným minoritám. Vyhľadával napríklad podujatia rumunských (Petru Maior)13 a českých spolkov. Bol návštevníkom výstav v Národnej obrazárni (Nemzeti Képtár), alebo vo Výstavnej sieni výtvarného umenia (takto zaznamenal v denníku Szépművészeti Csarnok), rád sa chodil kúpať do Dunaja alebo do Hotela Hungária. Obľúbenou zábavou Budapešťanov bolo aj člnkovanie na jazere v Lesíku.
Rozumného a veľmi sympatického kaplána rady pozývali peštianske meštianske rodiny do vlastných bytov, ktoré fungovali aj ako miesta spoločenského života. Ruppeldt medziiným dobre poznal architekta Milana Harminca (1869-1964), ktorý pôsobil v Budapešti približne 30 rokov. Dobré kontakty mal aj s advokátom Emilom Stodolom (1862-1945), ktorý pôsobil v Pešti osem rokov. Stretával sa aj s rodinou obuvníka Jozefa Mačuhu, ktorý pochádzal z Liptovského Mikuláša. Mačuha bol oduševnený člen Slovenského spolku, ktorý sa usiloval vždy každému pomáhať. Podobne mal rád aj železničného úradníka a zároveň plodného slovenského básnika Petra Bellu Horala (1842-1909), ktorý žil v hlavnom meste od roku 1873 do konca svojho života. Byt mal v II. obvode na Ulici koberec (Szőnyeg utca). Z denníka sa ďalej dozvieme, že spisovateľa a uznávaného jazykovedca, prekladateľa ministerstva vnútra Sama Czambela (1856-1909) kaplán natoľko dobre poznal, že po jeho smrti sám zabalil a dal odviesť z vilky na Csillaghegy bohatú knižnicu do martinského múzea.
Samozrejme, Ruppeldt sa stretával aj s inými Slovákmi. Mohli by sme spomenúť inžiniera Igora Viesta, alebo syna spisovateľa Rehora Urama Podtatranského Jožka Urama, ktorý bol známym chirurgom v nemocnici Rókus. Ruppeldt sa tešil pohostinnosti predovšetkým dvoch rodín. Jedna bola rodina už spomenutého učiteľa Izáka, druhá rodina dozorcu, výrobcu vozov Michala Mišuru. Jeho byt, ako aj byt učiteľa Izáka, bol pre mnohých milým rodinným centrom, kde sa radi stretávali tí členovia peštianskej slovenskej inteligencie, ktorí podobne zmýšľali a disponovali vyspelým duchom. U týchto rodín boli často „na kvartieli“ v Budapešti študujúci slovenskí vysokoškoláci a pravidelne vo svojich bytoch usporadúvali spoločenské večierky. Byt spomínaného hodinára, neskôr majiteľa hostinca Jozefa Švehlu, ako i byt poisťovacieho odborníka, dôležitej a mnohostrannej osobnosti budapeštianskeho hospodárskeho a spoločenského života, istý čas predsedu Slovenskej spoločnosti Jána Wagnera (1864-1930), fungovali ako meštianske salóny.
Ruppeldt sa vo svojom denníku zmienil aj o vlastnej finančnej situácii. So zárobkom kaplána bol spokojný, ale ak mal možnosť, vždy rád prijal lektorskú prácu, ktorá popri tom, že si doplnil mesačné príjmy, bola i preto osožná, lebo takýmto spôsobom sa cvičil v nemeckom a anglickom jazyku. Okrem toho často publikoval v slovenských novinách vychádzajúcich v Budapešti, ale aj v Martine: v Národných novinách a v Slovenských pohľadoch. Stalo sa, že učil slovenčinu napríklad židovského advokáta Júliusa Weisa. Jeho príjmy mu takto stačili na to, aby sa pravidelne stravoval u Švehlu14 a aj na to, aby navštevoval predstavenia peštianskych maďarských divadiel a Opery.
Kultúrnohistorický význam majú Ruppeldtove záznamy o budínskych a peštianskych divadelných predstaveniach, ktoré videl v roku 1909. Mesačne si pozrel dve-tri predstavenia. V októbri 1909 mal mimoriadne čulý kultúrny život. Videl Ibsenovu Noru, hru Červený mešec s herečkou Lujzou Blahovou, hru Ohneta Teta Durandová a raz bol aj na koncerte. Od septembra 1909 do júna 1910 bol na siedmich koncertoch, šesťkrát v Opere a jedenásť krát na divadelných predstaveniach. Raz si vypočul aj program Budínskeho speváckeho zboru. Ďalší rok spomína v denníku operné predstavenie oratória Ferenca Liszta pod titulom Kristus. Ruppeldt sa zmieňuje aj o prečítaných knihách. Vysvitá, že na gymnáziu v Šoproni čítal najmä Jókaiho, ale v Pešti radšej romány a poviedky Kálmána Mikszátha, najmä kvôli slovenským motívom, ktoré sa v nich vyskytujú.
Hoci sa Ruppeldt veľmi dobre cítil v Budapešti, veď využíval všetky príjemné možnosti života vo veľkomeste, škótske štipendium na teologickej fakulte v Edinburghu nemohol odmietnuť. Od októbra 1910 do júla 1911 pomocou štipendia škótskeho publicistu, historika R. W. Seatona Watsona (prezývaný Scotus Viator - škótsky vandrovník, ako ho vtedy nazývali, najuznávanejší britský odborník na národnostné pomery v Uhorsku) strávil dva semestre v škótskom Edinburghu. Študijný pobyt začal spolu s významným básnikom Vladimírom Royom (1885 -1936), ktorý bol krátky čas tiež kaplánom v Pešti. V rokoch 1911-1912 po návrate z Edinburghu napísal Ruppeldt seriál článkov o škótskej cirkvi pre Cirkevné listy. Táto práca mu poskytla možnosť analyzovať a hodnotiť aj domácu evanjelickú cirkev.
Keď Ruppeldt 4. augusta 1911 znovu nastúpil v Pešti do práce, hneď navštívil svojich peštianskych priateľov a dobre známe rodiny: Mišurovcov, Riegellovcov, Izákovcov, Viestovcov a rumunskej rodiny Murariuovcov. V tom čase bolo Škótsko stredobodom záujmu, totiž jeho známi a priatelia chceli vedieť všetko o krajine. Porovnajúc Edinburgh, ale i Londýn s Budapešťou kaplán poznamenal, že Budapešť je oveľa rušnejšia než Edinburgh, kde je v nedeľu aj železničná stanica vymretá a iba večer sa tam začína premávka. „...aký oddych je pre človeka, pre ducha, pre nervy...“ poznamenáva zapisovateľ denníka. Budapešť ešte aj koncom týždňa je hlučná a rušná. Tu sú aj koncom týždňa divadelné predstavenia, respektíve v kinách premietajú filmy, otvorené sú kaviarne a zovšadiaľ počuť cigánsku hudbu. Takmer na každom rohu bol hlučný hostinec. V tých mesiacoch mal Ruppeldt veľa návštev, veď prišli k nemu dávni známi, ako poľný farár Droppa, v Budíne žijúci Peter Bella Horal (ktorého nazval „milým starým pánom“), ktorého rodina bola maďarská. Predtým sa s nimi len zriedkakedy stretával, lebo neboli častými návštevníkmi podujatí spolku ani kaviarní.
Na jeseň 1911 Fedor Ruppeldt slúžil už v Liptovskom Mikuláši. Pravdepodobne mu chýbalo peštianske ovzdušie a jeho priatelia a známi, lebo onedlho prišiel do Budapešti na týždňovú návštevu. Samozrejme, z denníka sa dozvedáme o jeho vtedajšom bohatom programe. Napríklad bol na koncerte v Ľudovej opere, kúpal sa v Dunaji a navštívil starých, milých priateľov spolku, rodiny Mišurovcov a Izákovcov. V tom čase pravdepodobne pôsobenie Slovenského spolku strácalo na intenzite, lebo ako Ruppeldt zaznamenal, on a advokát Ivan Stodola spolu s niekoľkými Slovákmi z Liptova prosili Morháča a učiteľa Izáka, aby urobili niečo v záujme jeho revitalizácie.
Slovenský kaplán Ruppeldt po dvoch rokoch, 3. septembra 1911, mal poslednú raňajšiu kázeň v peštianskom slovenskom evanjelickom kostole. V Liptovskom Mikuláši ho už čakal farár Juraj Jánoška, kde pôsobil tiež ako kaplán. Na jeho peštianske miesto sa dostal Janko Janči, ktorý končil teológiu dva roky po ňom v Šoproni. Kaplán Ruppeldt takmer z hodiny na hodinu dokumentoval svoj posledný deň strávený v Pešti. Píše, že po rozlúčke so zborom sa rozlúčil s veriacimi, vybavil niekoľko vecí a večer sa rozlúčil aj s rodinou M. Mišuru. Na druhý deň odišiel k Izákovcom, kde sa príjemne pozhovárali, zahrali si na klavíri, potom na Hrade sledoval zasadnutie parlamentu. Neskôr si pozrel výstavy v Národnej obrazárni a Múzeu výtvarných umení. Večer išiel spolu s priateľmi do Opery na Strausovho Ružového rytiera. Sprevádzal ho jeho dobrý priateľ Juraj Slávik.
S takou istou precíznosťou zaznamenal momenty zo začiatku novembra toho istého roka, keď strávil v Budapešti dva dni. Poznamenáva, že navštívil v Pešti, Budíne a v Novej Pešti rodiny a s kým sa stretol v redakcii Slovenského týždenníka. Nezabudol nazrieť do Slovenského spolku a odísť do Opery. V kaviarni Magyar Otthon (Maďarský domov) sa stretol s Ivanom Stodolom, bol v nemocnici svätého Štefana a večer o desiatej predtým, než nastúpil na vlak, navštívil rodiny Morháča, Mišuru a Bančíka. Ruppeldt dva-trikrát ročne pricestoval do Budapešti, kde neraz strávil celý týždeň. Okrem toho, že pokladal za dôležité pestovať priateľské styky, navštíviť slovenskú redakciu a Slovenský spolok, v Pešti sa snažil duchovne sa naplniť. Na návštevu Opery a Múzea výtvarného umenia si našiel čas aj vtedy, ak mal veľmi nabitý program. V roku 1912 napríklad v „Ľudovej opere“ predniesli Beethovenovu IX. symfóniu a hrali aj operu Kienzela pod názvom Revolučná láska. V Kruhu kresťanskej mládeže sa na ulici Lónyaiho stretol s bývalými kolegami, šopronskými spolužiakmi, s ktorými debatoval na tému cirkevný a náboženský život.
Slovenský kaplán a publicista Fedor Ruppeldt bol podľa všetkého vzdelaný mladík so širokým rozhľadom, ktorý sa veľmi rád priatelil a hádam preto žil taký pestrý spoločenský život. Ruppeldtov denník, ktorý má historický i kultúrnohistorický význam, nám umožňuje nazrieť nielen do života, do spoločenských a rodinných stykov začiatkom 20. storočia v Budapešti žijúceho (i keď aj krátky čas), alebo viackrát do hlavného mesta zavítajúceho Ruppeldta. Vzácne je jeho zameranie sa na slovenskú spoločnosť v Jozefove, veď píše o takých osobnostiach, ktoré predstavovali slovenskú meštiansku elitu, boli hybnou silou života vtedajšej slovenskej komunity. Jozefov bol dôležitým politickým a kultúrnym dejiskom etnickej prítomnosti Slovákov, veď tu na Kerepešskej ceste stál slovenský evanjelický kostol, na Námestí Márie Terézie (dnes Námestie Mihálya Horvátha) katolícky kostol a v ich okolí boli početné hostince, kaviarne a tu sa konali podujatia slovenských spolkov.
Prostredníctvom Ruppeldtovho denníka sme sa dozvedeli, aký bol vzťah mladého kaplána k mestu, ako využíval možnosti veľkomesta, v akom kontakte bol s 50-60-tisícovou slovenskou komunitou Budapešti a s jej predstaviteľmi. Samozrejme, že ani on, ani tu pracujúci Slováci nežili izolovane, separovane, ale boli v kontakte s okolím a tak aj s obyvateľmi inej národnosti sa zúčastňovali na rozvoji multikultúrneho hlavného mesta.
Preklad: Etelka Rybová
6 Ruppeldt, Denníky, ALU SNK, Sign. 240
7 Tamtiež, Denník 10.
8 Zgúth, Peter Pavel: Martin Morháč. Služba, Časopis Štúrovej evanjelickej spoločnosti v Bratislave, 5. (1941), 7. str. 231.
9 F. Ruppeldt, Denníky. Tamtiež.
10 Jánoška, Juraj (1856-1930) známy slovenský kazateľ a literárny historik. V roku 1895 farár v Liptovskom Mikuláši, od roku 1922 biskup. V roku 1887 zakladá a do roku 1921 rediguje Cirkevné listy. Bol zakladateľom a zároveň redaktorom vydavateľstva Tranoscius.
11 Podrobnejšie o fungovaní Slovenského spolku viď. Anna Kovácsová: Život a kultúra Slovákov v Budapešti v dobe dualizmu (1867-1918), Pilíšska Čaba-Ostrihom, PPKE BTK výskumná skupina slovanskej kultúry, 2006
12 Politika a novinára Milana Hodžu pokladá pamäť za najvýznamnejšiu osobnosť slovenskej histórie. Začiatkom 20. storočia bol jeden z najkvalifikovanejších a najvýznamnejších reprezentantov budapeštianskej slovenskej inteligencie. V Budapešti študoval právo a vo Viedni získal titul doktora filozofie. Začas bol predsedom, respektíve podpredsedom Slovenského spolku. V roku 1905 sa dostal ako jediný Slovák do parlamentu. Bol zakladateľom Slovenského denníka a Slovenského týždenníka. V roku 1908 založil v Budapešti samostatnú slovenskú tlačiareň. V Československu od začiatkov bol jedným z najdôležitejších reprezentantov politickej elity.
13 Kruh Petru Maior založili mladí rumunskí vysokoškoláci v roku 1862. Od roku 1868 začala asociácia vyvíjať aktívnejšiu literárnu a kultúrnu činnosť.
14 Krčmár Švehla bol populárny v kruhu peštianskych Slovákov aj ako oduševnený vedúci a člen spolku, ktorý jednu miestnosť vlastného hostinca, ak to bolo potrebné, poskytol spolku.
V poradí druhé tohtoročné regionálne kolo celoštátnej súťaže Slovenské spievanky a veršovačky sa uskutočnilo 24. októbra vo Veňarci. Mladí nádejní speváci z Novohradskej a Hevešskej župy sa už tradične schádzajú vo veňareckom kultúrnom dome. Hostí a súťažiacich privítala predsedníčka Novohradskej župnej slovenskej samosprávy a miestneho slovenského voleného zboru Ruženka Komjáthiová.
Podujatie otvorila riaditeľka školy Éva Gyöngyi Schreinerová, ktorá vo svojom príhovore vyzdvihla osobitný význam tohto podujatia pre deti slovenskej národnosti.
Po nej sa ujala slova predsedníčka ZSM a hlavná organizátorka tohto celoštátneho podujatia Ruženka Egyedová Baráneková. Na úvod svojho príhovoru si zaspomínala na rok 1988, keď sa uskutočnil 1. ročník Novohradských spievaniek v Níži a na rok 1997, keď v Orosláni usporiadali tiež prvý ročník, ale už celoštátnej súťaže Slovenské spievanky a veršovačky. Odvtedy organizujú regionálne kolá vždy na inom mieste. Výnimkou je práve Veňarec - na pamiatku zosnulej starostky a vzácnej Slovenky Anny Hudeczovej sa novohradské regionálne kolo v speve slovenských ľudových piesní uskutočňuje pravidelne tu.
R. Egyedová Baráneková vyzdvihla význam slovenskej ľudovej piesne, pretože práve prostredníctvom krásnych melódií a textov si dieťa môže nájsť cestu k svojej národnosti a k slovenskému jazyku.
Po spoločnom zaspievaní piesne Spievanky, spievanky, kdeže ste sa vzali... sa rozprúdila súťaž.
Výkony hodnotila odborná porota, ktorej členmi boli Juraj Matiaš, Gizela Molnárová a R. Egyedová Baráneková.
Po súťažných vystúpeniach prišlo nečakané prekvapenie v podobe vystúpenia heligonkárov - žiakov Základnej školy v slovenskom Hrušove.
V tejto škole ako jedinej na Slovensku sa vyučuje hra na tomto krásnom a zaujímavom hudobnom nástroji. S iniciatívou pozvať mladých talentovaných hudobníkov prišli učiteľky, ktoré počas odborného školenia pre slovenčinárky z Novohradskej župy navštívili školu v Hrušove.
Program bol úžasný a tak organizátori podujatia využili príležitosť a pozvali muzikantov aj na celoštátne kolo.
Potom už predseda poroty Juraj Matiaš oznámil mená postupujúcich.
1. kategória – Spevácka skupina Terany
2. kategória
Enikó Cselovszká, Veňarec, Ladislav Széles, Terany, Petra Zomborková, Níža a Dávid Hadzsi, Malá Nána.
Pri Dávidovom mene sa predseda poroty pozastavil a povedal. že počas spevu tohto speváckeho objavu tohtoročnej Školy v prírode v Hronci mu doslova „spadla gamba“ a zabudol si robiť poznámky. Výbornému spevu pomohol aj citlivý a vynikajúci citarový sprievod Sándora Szőkeho.
3. kategória
Emeše a Ester Előházové, Alkár
Spevácka skupina Alkár
4. kategória
Spevácka skupina Veňarec
Aj pri tejto skupine musíme dodať – podala bezchybný výkon a zaspievala krásne piesne.
Na záver odznelo „stretneme sa tu znovu o rok“.
T. Nedeliczká
V obci Slanec v okrese Košice koncom októbra uviedli do života nové informačné centrum a múzeum. Zriadenie týchto inštitúcií financovala samospráva z prostriedkov cezhraničného europrojektu, ktorý realizovala spolu s obcou Fizér, kde otvorili podobné informačné centrum a múzeum 8. októbra. Súčasťou projektových aktivít oboch partnerov bolo v uplynulom období aj vytvorenie spoločných produktov cestovného ruchu a organizácia viacerých kultúrnych podujatí.
"Informačné centrá predstavením turistických hodnôt v oblasti masívu Veľkého Miliča priblížia návštevníkom množstvo informácií. Jednotné turistické produkty a služby umožnia prúd informácií na malom priestore prekročením lokálnych hraníc, čím sa docieli aj posilnenie jestvujúcej maďarsko–slovenskej spolupráce v prihraničnej oblasti," konštatoval na margo projektových výstupov jeho manažér Marcel Miňo.
Pôsobením informačných centier sa existujúce turistické danosti partnerských regiónov zverejnia v širšom okruhu a zaistia vytvorenie spoločných kontaktov na oboch stranách. Samosprávy oboch krajín spája podľa jeho slov história, ich dedinské znaky, prihraničná oblasť i prírodné a kultúrne dedičstvo. Zaujímavosťou je aj to, že Slanec a Fizér sa nachádzajú pod hradom. Informačné centrá poskytujú miesto pre turistickú informačnú kanceláriu, prednáškovú miestnosť, výstavné priestory, kde je vystavené kultúrne, prírodné dedičstvo a nachádzajú sa tam i historické fotografie obcí, hradov Slanec a Fizér. Na realizáciu cezhraničného projektu poskytla obom partnerom Európska únia 1 199 411,41 eura.
Samospráva obce Fizér sa zúčastňuje na niekoľkých spoločných projektoch so slovenským partnerom. V rámci projektu Les volá napr. partneri získali na vybudovanie náučných chodníkov medzi dvomi hradmi 324 093 eur. V rámci projektu Podujatia bez hraníc sa medzi 1. júlom 2010 a 30. júnom 2011 uskutočnilo niekoľko podujatí zameraných na zachovávanie historických a ľudových tradícií, odovzdávanie kultúrnych hodnôt, tradícií a zvykov napomáhajúc tým prehlbovanie priateľstva medzi predstaviteľmi rôznych národností.
Sprac.: br
Patrí medzi svätcov, ktorých pamiatka sa veľmi rýchlo rozšírila v celej cirkvi. V Európe sú mu zasvätené tisíce kostolov, kláštorov, mnohé mestá, hrady. S jeho menom sú spojené aj ľudové tradície – nové víno, prvý sneh – Martin na bielom koni.
Narodil sa pravdepodobne v roku 316 alebo 317 v rodine vyššieho rímskeho dôstojníka v posádkovom meste Sabaria v Panónii, dnes Szombathely. Keď bol ešte malý, otca preložili do Pávie na severe Talianska, kde získal Martin aj prvé vzdelanie. Otec ho prinútil ísť v jeho šľapajach a stal sa vojakom. V Pávii sa zoznamuje aj s kresťanstvom, sám sa stáva katechumenom (čakateľom na krst), aj keď jeho rodiča boli pohanmi, najmä otec, ktorý sa pridržiaval pohanského kultu cisára. Martina ako mladého vojaka preložili do Amiens v severnej Galii, kde sa mu prihodila udalosť, s ktorou neskôr umelci začínajú zobrazovať tohto svätca. V jednu zimnú noc Martin prechádza mestom a kontroluje vojenské hliadky. Tu zbadá polonahého žobráka, ktorý prosí almužnu. Martin vtedy rozsekne mečom svoj plášť a polovicu daruje žobrákovi. Nasledujúcu noc sa mu zjaví vo sne Kristus, prikrytý polovicou jeho plášťa. V tom čase ešte bol Martin iba katechumenom, krst prijal neskôr, na Veľkú noc r. 339. Po prijatí krstu sa chcel zasvätiť Bohu a jeho službe, no problém bol v tom, že nemohol len tak ľahko opustiť vojenskú službu. Ostáva v armáde asi 15 rokov a dosiahol dôstojnícku hodnosť. Po ťažkostiach predsa len opúšťa vojenskú službu a odchádza do Poitiers v západnej Galii, kde bol biskupom sv. Hilár, ktorý ustanovil Martina na exorcistu. Potom, ako sa biskup Hilár dostal do vyhnanstva, žil Martin na okraji Milána ako pustovník. Po Hilárovom návrate ho samotný Hilár vysvätil za diakona a neskôr pravdepodobne za kňaza. Žil však aj naďalej ako pustovník a ohlasoval evanjelium vidiečanom. Pripojili sa k nemu aj ďalší a vznikom kláštor Ligugé, najstarší známy kláštor v západnej Európe. V roku 371 zomrel v meste Tours, severne od Poitiers, biskup Libor. Miestni veriaci chceli zvoliť za biskupa práve Martina, pre povesť jeho svätého života. Vedeli, že sa bude brániť, preto ho pozvali pod inou zámienkou do mesta, aby prišiel k istej ťažko chorej žene. Keď sa aj s manželom chorej blížil k mestu, tam ho už čakali tourskí veriaci a zvolili ho za svojho biskupa. Pravdepodobne bol vysvätený 4. júla 371.
(Legenda hovorí, že keď sa Martin dozvedel, že ho chcú urobiť biskupom, utiekol sa schovať kdesi na kláštornom hospodárstve. Lenže ho hlasnými gáganím prezradili husi. Ľudia ho potom násilím vytiahli z jeho úkrytu. A tak napokon Martin pochopil, že je to Božia vôľa, aby sa stal biskupom, a tak sa už nevzpieral, preto sa vyobrazuje nielen na koni s mečom, ale aj s husou).
V tom čase sa činnosť biskupa sústreďovala predovšetkým na mestá. Martin rozšíril toto svoje pôsobenie aj na vidiecke duchovenstvo. Neďaleko Tours, v Marmoutier, utvoril stredisko na výchovu duchovenstva, kde sa klerici pripravovali práve na pôsobenie medzi vidiečanmi. Zakladali sa vidiecke farnosti a Martin každý rok navštívil všetky farnosti svojho biskupstva. Dožil sa vysokého veku, vyše 80 rokom. Zomrel 8. novembra 397 pri pastoračnej návšteve farnosti Candes. Telo previezli po rieke Loire do Tours, kde ho 11. novembra pochovali. Patrí medzi prvých vyznávačov, čiže nie mučeníkov, ktorým cirkev priznala titul svätosti. Úcta k sv. Martinovi sa veľmi rýchlo rozšírila po celom Francúzsku, Taliansku, Nemecku, Rakúsku a zvlášť v Uhorsku, odkiaľ pochádzal. Aj na Slovensku je zasvätených mnoho kostolov sv. Martinovi, azda najznámejšie sú Dóm sv. Martina v Bratislave, či katedrála sv. Martina na Spišskej Kapitule.
Stanislav Brtoš
Za hlbokej totality v Sovietskom zväze priniesli noviny reportáž z návštevy N. S. Chruščova v poľnohospodárskom družstve, ktoré bolo slávne predovšetkým vďaka chovu ošípaných. Generálny tajomník sa s bravmi aj odfotografoval, pod reportážnym snímkom stál tento text: „Súdruh Chruščov (tretí zľava) medzi sviňami“.
Na túto starodávnu šutku som si spomenul pri sledovaní diania okolo posledného ročníka čabianskeho klobásového festivalu. Slávneho – dodal by som, ale som zneistený, pretože vysokopostavených politikov tam akosi nebolo, čiže vo festivale už zrejme nevidia PR-šancu. Pritom primátor Čaby povedal, že ich klobása je viac ako chutné sústo, pretože znamená naraz minulosť, prítomnosť a budúcnosť. A čo by chcel politik najviac, ak nie to, že bude večne živý?! Podľa mňa sa teraz všetci zľakli. Vydesila ich súťaž o najkrajšiu ošípanú, ktorá bola súčasťou klobásového festivalu. Mali strach z možnosti, že by sa museli s adeptkami na titul Miss Sviňa vyfotografovať, a nejaký vtipný, ale podrývačský novinár by vymyslel text pod foto podľa vzoru úvodnej ukážky totalitného humoru?
Neviem, neviem! Veď organizátorov hnala túžba zvoliť na budúci rok tvár festivalu, ktorá sa bude objavovať v tlači, na plagátoch a letákoch. Aj na internete. Kde som, mimochodom, objavil dobrý guláš! A teraz myslím na nezmyselnú zmiešaninu jazykov. Oficiálna stránka klobásového festivalu (csabaikolbaszfesztival.hu) núka vpravo hore jazykové mutácie. No dobre, je to „vo výstavbe“, ale aj tak. Slovenský text je ako-tak, hoci slová sú podelené nezmyselne a „elérhetőségeink“ je dole preložené ako „naši dostupnosťi“. Hneď vedľa je srbská zástavka, pod ktorou je však tiež slovenský plagátový text. V tomto prípade však nemôžem vylúčiť, že autori mysleli na našich vojvodinských krajanov. Ale čo robí pri poľskej zástavke český text? No, totálna ignorancia a arogancia! Alebo to niekto robil po premulatovanej festivalovej noci, ešte pod vplyvom čabianskej domácej pálenky. Hanba!
Vráťme sa však k politikom, ktorí by sa nemuseli hanbiť ukazovať sa v spoločnosti kráľovnej prasačej krásy, mohlo by to byť pre obe strany celkom milé a užitočné! Hoci, keď sa pozerám na víťazku ankety, aj ja by som zaspätkoval: autentickým maskotom sa stala totiž mangalica, sviňa s obrovskou kučeravou hlavou Maži. Podľa mňa sa nedožije budúcoročného festivalu, taká je tučná. A ešte aj vyhrala dve vrecia žaluďov! Aj z nej budú určite dlhé metre klobásy. Zatlčú ju do plota, ktorý stavia vláda. A keď bude hotový, národ akiste jednotne zvolá: Ďakujeme za lásku, za tú veľkú klbásku! Kroch-kroch...
Zdá sa, že vedomostná a recitačná súťaž žiakov základných škôl Komárňansko-Ostrihomskej župy, v ktorých sa slovenčina vyučuje ako predmet, zapustila korene. Učiteľský kolektív Základnej školy L. Feketeho v Tardoši spolu so Slovenskou samosprávou Komárňansko-Ostrihomskej župy usporiadali prvé stretnutie tohto druhu pred šiestimi rokmi. Nadnes sa táto súťaž stala dôležitým míľnikom v živote škôl a pre žiakov dobrou možnosťou na stretnutie sa s rovesníkmi z okolia a porovnanie svojich schopností a vedomostí.
Recept na súťaž je jednoduchý: nájdi najšikovnejších recitátorov na nižšom stupni a najlepších slovenčinárov na vyššom stupni, zvolaj ich do jednej osady a daj im spoločné úlohy.
Župná slovenská samospráva hľadá spôsoby zapájania mládeže do svojej činnosti a posilňovania jej identity. Osvedčila sa podpora tejto súťaže, ktorá sa síce zrodila ako miestna iniciatíva, ale rozšírila sa v celej župe. Mnohé z detí nemajú záujem zúčastňovať sa na celoštátnych súťažiach v recitácii, ale potrebujú sa presvedčiť o tom, na čo všetko je dobré učiť sa slovenčinu. Annavölgy, Čív, Kestúc, Moďoróš, Šárišáp, Tatabáňa - Bánhida a Tardoš nominovali do súťaže vyše 60 žiakov, ktorých odprevadili do Tardošu ich učitelia, podaktorých aj rodičia. Hoci tardošská škola sa pred dvomi rokmi z finančných dôvodov musela pripojiť k Základnej škole a logopedickému ústavu Jánosa Vaszaryho v Tate, vedenie školy považuje za dôležité poriadanie takýchto akcií. Vedúca tardošskej inštitúcie Irena Pintérová vo svojom príhovore zdôraznila význam vyučovania slovenského jazyka a poďakovala pedagógom, ktorí popri práci pripravujú žiakov na súťaž. „Pred šiestimi rokmi sme chceli dať možnosť tým, ktorí si zvolili túto neľahkú prácu, totiž vyučovanie národnostného jazyka, aby sa stretli a vymenili si názory a aby ich zverenci mohli ukázať, čo všetko sa naučili. Je pre nás potešením, že naša snaha sa stretla s pozitívnou odozvou a aj v tomto roku vás môžeme privítať v takom hojnom počte,“ povedala I. Pintérová. Ako prvú privítala predsedníčku župnej slovenskej samosprávy Máriu Nagyovú a poďakovala zboru za finančnú podporu, bez ktorej by sa podujatie nemohlo uskutočniť. Poďakovala aj za to, že samospráva pozorne sleduje prácu slovenčinárov v regióne a podľa svojich možností ich podporuje. Pozdravila aj predsedníčku Slovenskej samosprávy v Tardoši Veroniku Árendášovú, ktorá sa teraz už ako učiteľka na dôchodku zapojila do príprav podujatia a všemožne pomáhala pri jeho organizovaní. Zvlášť privítala hosťa zo Slovenska, riaditeľku Základnej školy v Tvrdošovciach Janu Micsinaiovú, ktorá z roka na rok prichádza do spriatelenej inštitúcie, aby predsedala porote. Nebolo to inak ani v tomto roku, ba pani riaditeľka pokračovala aj v ďalšej tradícii: aj teraz priviezla so sebou dvoch žiakov, ktorí zarecitovali báseň a poviedku. Ich prednes bol mimo súťaže a účastníci sa zhodli v tom, že dobrá recitácia pohladí dušu a vyčarí úsmev na tvári.
Prítomným sa prihovorila aj predsedníčka župného slovenského zboru Mária Nagyová, ktorá sa potešila tomu, že na podujatí sa zúčastnilo tak veľa žiakov. „Verím, že budete aspoň takí šikovní, ak nie šikovnejší, ako ste boli v minulom roku. Možno nebude každý z vás ocenený, ale touto súťažou získame všetci, lebo môžeme byť spolu a môžete sa zdokonaľovať v slovenskom jazyku,“ povzbudila žiakov, ktorí sa už veľmi chystali na súťaženie. Zároveň odovzdala darček župnej slovenskej samosprávy hostiteľskej škole: CD-prehrávač a DVD-platne na lepšie osvojenie si slovenského jazyka. Veríme, že sa tamojším školákom dar zíde.
Organizačné pokyny oznámila miestna slovenčinárka Erika Kissová Töröková. Potom sa účastníci súťaže rozišli do tried, kde ich čakali rôzne úlohy. Ako sme už na začiatku spomenuli, pre žiakov nižšieho stupňa pripravili organizátori recitačnú súťaž, v ktorej sme si mohli vypočuť básne a krátke prózy slovenských spisovateľov a básnikov. Žiaci vyššieho stupňa mohli ukázať svoje vedomosti zo slovenského jazyka formou opisu obrazu, situačného rozhovoru a vlastivedného testu. Vlastivedný test sa v tomto roku zaoberal pamätihodnosťami Vysokých Tatier. Tardošskí žiaci mali výhodu, nakoľko začiatkom septembra absolvovali trojdňový školský výlet po Slovensku. Po súťaži organizátori pripravili pre deti olovrant na osvieženie a remeselnícku dielňu, kde si mohli zhotoviť náramky z korálikov alebo milé tekvicové hlavičky z papiera na ozdobu okna. Využila som túto chvíľu na rozhovor. Dozvedela som sa, že hoci súťažiť nikdy nie je ľahké, deti sa rady pripravujú. Hoci aj rok, ako napríklad jeden druháčik z Kestúca, ktorý krásne prerozprával rozprávku o pampúšikovi.
Po súťaži sa s nami podelila o svoje skúsenosti riaditeľka tvrdošovskej školy. „Chodíme sem každoročne, sme radi, že nás sem riaditeľstvo pozýva na súťaž. Tým, že sa tu každoročne zúčastňujem, môžem badať, že učitelia s deťmi sa z roka na rok viacej pripravujú, pretože sa chcú ukázať aj pred ostatnými školami. Snažia sa vybrať vždy nové texty. Ani v tomto ročníku tu neodzneli rovnaké básne. Takže je to určite posun dopredu pre deti aj pre pani učiteľky. Myslím si, že po súťaži zhodnotia výkony a budú vedieť porovnať prácu svojich žiakov a detí z ostatných obcí a miest. Z prvej a druhej triedy bolo deväť a z tretej a štvrtej ročníku sedemnásť recitátorov. Vlani síce bol väčší počet detí, ale aj podľa svojich skúseností vieme, že nie každý rok sú rovnako talentované deti, alebo ich nevieme načas pripraviť. Myslím, že tohtoroční súťažiaci sa kvalitne pripravili. Odporúčam im, aby učili deti vcítiť sa do textu. Lebo ak deti rozumejú textu, to vieme dobre, lepšie sa im recituje. Boli tu takí a ich prednes bol oveľa spontánnejší a radostnejší,“ povedala J. Micsinaiová.
Nakoniec zostalo už len vyhlásiť výhercov, ktorí získali diplomy a prevziať milé darčeky v podobe škatuľky zo šúpolia, zdobenej nalepenými obrázkami zo servítok, ktoré pripravila pre všetkých účastníkov učiteľka hostiteľskej inštitúcie Gyöngyi Beróová. Deti sa rozchádzali s dobrým pocitom z príjemne stráveného dňa, s peknými darčekmi pripomínajúcimi tekvice a s novými vedomosťami, ktoré možno raz zúročia, povedzme pri jazykovej skúške. Veríme, že odišli domov s pocitom, že veľa získali, naučili sa niečo nové a strávili príjemné popoludnie so svojimi rovesníkmi, s ktorými ich spája slovenský jazyk.
(ef)
Pred 230 rokmi, 25. októbra 1781, vyšiel Tolerančný patent Jozefa II., ktorý podrobne stanovil náboženské slobody nekatolíkov – evanjelikov augsburského a helvétskeho vyznania a pravoslávnych kresťanov.
„Jeho Jasnost Cýsařská a Královská, w tom přeswědčená, že každé Přinoucenj, které Swědomj lidskému Násylí přinássj, welice sskodné gest; Naproti pak tomu že z oprawdiwé také, gakou Křestanská Láska přikazuge Snásselivosti, mnoho užitku gak k Náboženstvj, tak též y k obecnému Stawu pocházý; Tuto Snásselivost, we wssech swých dědičných Kraginách Cýsařských a Královských, gistými Zákony upevniti sobě uložila.“
Týmito slovami sa začína rezolúcia cisára Jozefa II. z 25. októbra 1781, ktorá neskôr vošla do dejín pod názvom Tolerančný patent.
Jozef II. bol katolícky panovník, ktorému išlo nielen o hmotné, ale aj o duchovné povznesenie obyvateľstva. Nebol zástancom dovtedajšieho výlučne rímskeho katolicizmu, ale snažil sa o osvietené katolíctvo svojej doby. Bol proti násiliu v náboženských veciach, vážil si vzdelanie, rozum a všetko, čo prispievalo k rozvoju štátu. Presadzoval katolicizmus nie v zmysle pápežskej zvrchovanosti, ale duchovný katolicizmus. Chcel odstrániť fanatizmus a zaviesť náboženskú slobodu – nie plnú, ale v duchu znášanlivosti, tolerancie. Jeho snaženie sa nestretlo len s pozitívnym ohlasom – katolícky biskup zo Szombathely píše svojmu kolegovi do Jágra (Eger): „Tolerančný patent na nás pôsobí ako pohrebná kázeň; žijeme v smutnej dobe, ak sa Boh nad nami nezmiluje, čo z nás bude?“
Tolerančný patent znamenal zastavenie prenasledovania evanjelikov – či skrytého, alebo zjavného. Evanjelikom umožnil znovu vstúpiť do spoločenského života. Stali sa z nich plnohodnotní občania štátu. Medzi významné ustanovenia patentu patrila možnosť postaviť si vlastný chrám, faru a školu. Po sto rokoch prenasledovania tak opäť mohli vznikať nové cirkevné zbory.
Zatiaľ čo v českých krajinách po bitke na Bielej hore (1620) boli evanjelikom zabrané všetky kostoly, v Uhorsku evanjelici tvorili na mnohých miestach väčšinu a platili zákony, ktoré im zabezpečovali náboženskú slobodu, aj keď značne obmedzenú. Vládnuca vrstva však málo dbala na tieto zákony a v mnohom ich okliešťovala. Pokračovalo prenasledovanie evanjelikov, zaberanie kostolov a vyháňanie farárov. Od roku 1681 síce platili artikuly prijaté na šopronskom sneme (pozri tu), no nepodarilo sa ich celkom presadiť do praxe. Artikuly určovali, kde môžu mať evanjelici kostoly – na západnom a severnom Slovensku mohli byť len dva v každej stolici. Na zvyšnej časti nášho územia artikulárne miesta neboli presne špecifikované. Ešte v rokoch 1720 – 1722 kráľovská náboženská komisia na základe vyšetrovania určovala, ktorej konfesii má patriť ktorý kostol.
Zaberanie kostolov pokračovalo až do vydania Tolerančného patentu. Napriek nepriaznivému vývoju sa však evanjelici udržali – v roku 1780 bolo na území dnešného Slovenska 122 evanjelických zborov. Mali svoje chrámy, fary a školy. Kostoly boli nielen z dreva, ale aj z kameňa – tie pochádzali ešte z predreformačnej doby –, mali však len štatút modlitební (oratórií). Územia súvislejšie obývané evanjelikmi (Hont, Novohrad, Malohont, Gemer a čiastočne Šariš) sa po vydaní Tolerančného patentu stali zázemím, z ktorého vychádzalo množstvo vzdelancov a cirkevných predstaviteľov.
Tolerančný patent má 16 bodov, ktoré podrobne stanovujú náboženské slobody nekatolíkov – evanjelikov augsburského a helvétskeho vyznania a pravoslávnych kresťanov. Prvý bod povoľuje verejne vyznávať svoje náboženstvo; v bodoch 2 a 12 – 14 sa hovorí o kostoloch. V 2. bode sa udáva, kde a za akých podmienok si evanjelici môžu zriadiť zbor a postaviť kostol, faru a školu. Podmienkou bolo, aby na takom mieste stálo 100 domov obývaných evanjelikmi. Kostol mohol byť z dreva i z kameňa, nesmel však mať vchod z ulice a musel byť bez veže a zvonov. Pri jeho stavbe sa malo dohliadať, aby ľud nebol príliš zaťažený a mohol platiť dane, ktoré požadoval štát. V 12. bode sa hovorí o kostoloch, ktoré evanjelici mali v rukách z predchádzajúceho obdobia – nemali sa im zaberať a mohli si ich opravovať, potrebovali však na to súhlas príslušnej vrchnosti. V 13. bode sa evanjelickým farárom povoľuje navštevovať filiálne kostoly a má sa zastaviť ich odoberanie. V 14. bode sa poddaným povoľuje navštevovať aj magnátske a zemepanské kostoly.
Všetky tieto úľavy oživili ducha evanjelikov a umožnili nebývalý rozkvet evanjelickej cirkvi. V priebehu 27 rokov po Tolerančnom patente vzniklo vyše 150 nových cirkevných zborov, postavilo sa mnoho tolerančných kostolov a opravili sa staršie chrámy. Podľa prvého schematizmu, vydaného Bohuslavom Tablicom v roku 1808, na území dnešného Slovenska bolo vtedy vyše 270 evanjelických zborov.
Zdroj: Tranovský evanjelický kalendár na rok 2011