Túto nedeľu (27. novembra) sa začína advent. Advent znamená príchod Krista, ktorý očakávame. Na slávenie Vianoc, tajomstvo vtelenia sa pripravujú v prvom rade kresťania. Ale je to sviatok aj pre ateistov, veď počas vianočných sviatkov máme možnosť byť trochu spolu so svojimi najbližšími, trochu si oddýchneme od každodenných starostí. V neposlednom rade však znamená aj čoskorý príchod zimných prázdnin.
Adventná doba nie je len časom nákupnej horúčky. Má predovšetkým svoj duchovný obsah. Vyzýva k stretnutiu s Kristom v každodennom živote a pripravuje na jeho slávny druhý príchod.
Slovo advent pochádza z latinského „adventus“ a znamená príchod. Symbolom adventného obdobia, ktoré trvá štyri týždne, je adventný veniec so štyrmi sviecami - tie sa postupne zapaľujú počas štyroch adventných nedieľ. Prvú zo štyroch adventných sviečok na tradičnom adventnom venci treba zapáliť v nedeľu 27. novembra. Najčastejšie sú sviečky tmavomodré alebo fialové, symbolizujúce liturgické farby adventných nedieľ. Cirkevný rok sa v katolíckej cirkvi končí sviatkom Krista Kráľa a adventom sa začína nový cirkevný rok.
Kresťania chvália Boha, ktorý tak miloval svet, že poslal svojho Syna. Vianočné sviatky a príprava na ne majú svoj hlbší zmysel v príprave našich sŕdc na Božiu milosť vo sviatostiach. Nejde iba o to, aby sme si pripomenuli historickú udalosť, ktorá sa stala pred vyše 2000 rokmi v malej judejskej dedinke. Oveľa potrebnejšie je pochopiť, že celý život musí byť adventom, bdelým očakávaním nového konečného príchodu Krista.
Štvortýždňové obdobie adventu je pre veriacich najmä časom duchovnej prípravy a pokánia pred slávením Vianoc, radostnej spomienky na Narodenie Pána. V tomto období sa veriaci v kresťanských chrámoch schádzajú k modlitbám a zamysleniam, konajú sa v nich aj mnohé adventné koncerty. Chrámové rúcho v advente je fialové. Prvá adventná nedeľa je súčasne v katolíckej cirkvi začiatkom nového liturgického roka a už tradične aj dňom celocirkevnej zbierky na charitu.
Adventná predvianočná príprava sa spomína v Ríme už za pápeža Leva I. Veľkého (440-461). Iný záznam o advente pochádza z Francúzska, kde koncil v meste Macon v r. 582 nariadil, aby sa príprava na slávenie vianočných sviatkov začala od prvej nedele po sviatku sv. Martina. Adventné obdobie v tejto forme zahrnovalo šesť nedieľ a malo pôstno-kajúcny charakter. Pápež Gregor I. Veľký (590-604) skrátil adventné obdobie na štyri nedele (symbolizujúce 4 000 rokov čakania na Mesiáša od vyhnania prvých rodičov z raja) a je pôvodcom adventných kázní v Bazilike Santa Maria Maggiore. Svoju definitívnu formu nadobudol advent v 8. – 9. storočí. V r. 1362 Urban V. (1362-1370), ktorý aj po svojom zvolení za pápeža žil ako benediktínsky mních, zaviedol pre advent pôstne pravidlá.
Obsah adventnej doby výstižne vyjadrujú staré adventné piesne – roráty – zostavené podľa biblických textov, prevažne prorockých. Roráty sa začínali pred svitaním a pripomínali, že pred narodením Krista ľudstvo „kráčalo v tmách“. Názov roráty pochádza z najznámejšej latinskej adventnej piesne pochádzajúcej zo 16. storočia z Francúzska: „Rorate coeli de super ...“ („Rosu dajte nebesia zhora ...“).
Symbol adventu, veniec, je od nepamäti symbolom víťazstva a kráľovskej dôstojnosti. Aj Biblia hovorí o venci ako o prejave úcty, radosti a víťazstva. Adventný veniec vzdáva hold tomu, ktorý je očakávaný a ktorý zároveň prichádza ako víťaz, ako kráľ a osloboditeľ. Rozlievajúce sa svetlo z horiacich sviec vyjadruje prichádzajúceho Krista, ktorý rozptyľuje temnotu a strach, pretože on je „Svetlo sveta“.
Známy je príbeh o adventnom venci, ktorý vyrobil nemecký evanjelický pastor Johann Henrich Wichern. Narodil sa v roku 1808 v Hamburgu ako najstarší syn a mal sedem súrodencov. Vyštudoval teológiu, stal sa vychovávateľom a evanjelickým pastorom, neskôr pôsobil ako učiteľ v hamburskej nedeľnej škole.
Keďže túžil starať sa o chudobných ľudí, rozhodol sa zriadiť útulok pre chudobné a opustené deti. Vďaka vynaloženému úsiliu a milodarom sa mu podarilo tento plán realizovať. V útulku, ktorý nazval Drsný dom, opustené deti nielen bývali, ale sa aj priúčali remeslu. Na základe neustálych otázok týchto detí, koľko dní ešte zostáva do Vianoc, sa J. H. Wichern rozhodol vyrobiť drevený veniec s 24 sviečkami - 19 tenšími, ktoré predstavovali všedné dni, a štyrmi hrubšími sviecami symbolizujúcimi štyri adventné nedele a jeden pre deň narodenia Krista.
Obchodníci sa na Vianoce chystajú už od októbra. Advent ako skutočnú prípravu na Vianoce by sme teda mali naplno využiť aj my, ktorým ide o viac ako o zisky. Trochu sa zamyslieť, ako by sme mohli lepšie pomôcť svojim rodinám, ale aj známym a kamarátom. Trochu sa zahĺbiť a hľadať možnosti, ako pomôcť ostatným.
Advent tiež môže znamenať aj prípravu na vianočné obdarovanie. Už teraz si môžeme začať vlastnoručne vyrábať darčeky pre svojich blízkych, lebo vieme veľmi dobre, že Vianoce nie sú o veľkých daroch, ale o láske. Ak máte priateľa/priateľku, pripravte aj pre neho/ňu radšej niečo vlastnoručne. Avšak musíme uznať, že prekrásne sú aj vianočné výzdoby ulíc a nákupných centier, ktoré lákajú človeka na nákupy. Treba si však premyslieť, čo je drahšie a čo je lepšie pre nás.?
(ef-int)
Dňa 30. októbra Slovenský evanjelický cirkevný zbor v Budapešti na službách Božích oslávil pamiatku reformácie. Poďakovali sme za bohaté duchovné dedičstvo, ktoré sme dostali od nášho Hospodina cez našich predkov. Sme vďační, že náš Pán zachránil svojho ľudu, cirkev, ktorú spasil, vykúpil - ako apoštol Peter hovorí: „nie porušiteľnými vecami, striebrom alebo zlatom, ale drahou krvou nevinného a nepoškvrneného Baránka, Krista“ (1. List ap. Petra) Poďakovali sme nášmu Pánovi, že môžeme spievať, modliť sa, čítať a počúvať slovo Božie v jazyku našich slovenských predkov. Aj tieto dary patria vlastne do kruhu dedičstva reformácie. V záverečnej časti služieb Božích sme si spomenuli na našich milých zosnulých.
Po službách Božích sme sa s našimi bratmi a sestrami vybrali do cintorína vzdať hold nášmu bývalému bratovi farárovi, slovenskému biskupovi Danielovi Bachátovi. Slovenskú samosprávu v Budapešti zastupovala predsedníčka Zuzana Hollósyová, Klub slovenských dôchodcov jeho vedúca Eva Svitilová a prítomná bola aj delegácia nášho cirkevného zboru. Po položení vencov vďaky na hrob sme vykonali krátku pobožnosť podľa Slova proroka Daniela 12.3: „Múdri skvieť sa budú ako blesk oblohy a tí, ktorí mnohých privádzajú k spravodlivosti, budú ako hviezdy na večné veky.” Môžeme podakovať nášmu Pánovi, ktorý nám daroval také ligotajúce sa hviezdy, takých veriacich a takých slovenských farárov a biskupov, aký bol aj Daniel Bachát, ktorý mnohých privádzal ku spravodlivosti. Mnohým ukázal cestu a smer ku prameňom večného Svetla, k Pánovi Ježišovi Kristovi. Nesmieme na to zabúdať, máme na to vždy s vďačnosťou myslieť. Pri hrobe nášho brata farára a biskupa sme si pripomenuli, že náš slovenský cirkevný zbor v budúcom roku oslávi 150. výročie svojho založenia. Ak nám náš Pán pomôže, chceli by sme dať urobiť jednu pamätnú tabuľu zboru a jednu Danielovi Bachátovi, ktorý tu s láskou a verne slúžil 30 rokov. K tomu prosíme od nášho Pána ďalšie požehnanie, milosť a pomoc. Veď On miluje a neopusti svoj ľud. Chce nás i naďalej žehnať a zachovávať. Našu spomienku sme skončili modlitbou „Otče náš...”
Slovenská agentúra pre cestovný ruch (SACR) a Oddelenie cestovného ruchu a destinačného manažmentu Bratislavy usporiadali v zasadačke Slovenského inštitútu tlačovú konferenciu o decembrových podujatiach v hlavnom meste Slovenskej republiky.
Prítomných pozdravila vedúca zastúpenia SACR v Budapešti Soňa Jelinková a odovzdala slovo vedúcej oddelenia Michaele Potočárovej, ktorá formou premietania obrázkov predstavila decembrové podujatia v Bratislave. Hlavnou atrakciou sú vianočné trhy, ktoré sa v tomto roku uskutočnia v dňoch 25. novembra až 23. decembra na Hlavnom námestí. Vianočné trhy na tomto námestí uskutočnili prvýkrát v novodobej histórii v roku 1993. Vedenie mesta sa - inšpirované dizajnom a dramaturgiou vianočných trhov v niektorých európskych mestách (Norimberg, Brusel, Štrasburg, Štuttgart) - pokúsilo zaviesť podobnú tradíciu aj v Bratislave. Súčasťou predvianočnej atmosféry je aj bohatý kultúrny program. Rastúci záujem verejnosti mal za následok rozširovanie trhov. Počet stánkov sa po desaťročí existencie viac ako zdvojnásobil, trhy obsadili aj priľahlé nádvoria a námestia. Od roku 2003 koncepcia vianočných trhov postupne zaujala priestor Františkánskeho námestia. Napriek komerčným ponukám, ktoré sprevádzali toto podujatie od jeho vzniku, si trhy uchovali svoj „mestský” charakter. Jeho súčasťou je aj tradícia rozsvietenia vianočného stromčeka predstaviteľmi mesta, ktorým sa každoročne oficiálne bratislavské Vianočné trhy začínajú.
Bratislavské vianočné trhy sú charakteristické svojím vyberaným sortimentom vianočného občerstvenia. Jeho charakter zodpovedá tradičnej národnej gastronómii. Cigánska pečienka, pečené klobásy, husacina, mastný chlieb s cibuľou, pagáče, lokše, kapustnica, varený punč, víno a grog. Priamo pred návštevníkom sa na griloch pripravujú tradičné jedlá z mäsa a rýb. Ako dezert – drobné pečivo, oplátky, medovníky, med alebo vianočná medovina. Zakázaný je predaj tvrdého alkoholu, ale aj piva. V tomto roku je na Hlavnom a Františkánskom námestí zo všetkých 103 stánkov celkom 42 predajcov v tzv. gastro stánkoch.
Súčasťou predvianočnej atmosféry v Bratislave je aj bohatý kultúrny program, ktorý je každoročne na pódiu na Hlavnom námestí. Vystupujú tu bezplatne známi slovenskí aktéri umeleckej scény vážnej a popovej hudby, ale sú tu aj predstavenia pre deti.
M. Potočárová pozvala na bratislavské vianočné trhy aj záujemcov z Maďarska. Pre autobusy sú vyhradené zastávky na státie, kým vystúpia a nastúpia pasažieri. Pri tejto príležitosti uviedla aj zoznam ubytovacích zariadení v Bratislave a na okolí.
Budapeštianska slovenská materská škola je jedna z najmenších v hlavnom meste. Jej kapacita - 30 detí - je vždy plne využitá. Má iba tri miestnosti, z toho jedna slúžila donedávna ako spálňa. Boli postieľky, ktoré okrem toho, že zabrali veľa miesta, boli aj dosť opotrebované. Pred necelým rokom sa nové vedenie rodičovského združenia vedené Tamásom Gebhardtom rozhodlo pomôcť pri výmene postieľok a obrátilo sa na väčšie medzinárodné firmy. Zásielka detských ležadiel prišla vďaka firme Multicont. Ako sme sa dozvedeli od generálneho riaditeľa spoločnosti Lászlóa Berszána, podobnú charitatívnu pomoc doteraz neposkytli, ale podporujú umelcov aj vydávanie publikácií a organizujú charitatívne akcie.
Medzinárodnú špeditérsku a logistickú akciovú spoločnosť Multicont založili v roku 1989. Jej hlavným profilom je preprava tovaru do zahraničia podľa želania klienta cestnou, morskou alebo železničnou dopravou. Pre spoločnosť znamenala najväčšiu výzvu preprava kontajneru pre potravinový priemysel do Alžírska o rozmeroch 4,2 krát
Deti jednej z najmenších budapeštianskych škôlok vďaka veľkorysému daru firmy sa tešia novým postieľkam. Ich veľkou výhodou je stohovateľnosť, teda dajú sa naukladať na seba a nezaberajú veľký priestor. Takto sa z bývalej spálne stala herňa, z čoho majú deti najväčšiu radosť.
Veriaci kalvínskej a evanjelickej cirkvi vo Veľkom Bánhedeši po prvýkrát spoločne oslavovali výročie reformácie. Oslavy sa začali 30. októbra popoludní bohoslužbou s večerou Pánovou v evanjelickom kostole. V pamätnom dome zboru si záujemcovia mohli naposledy pozrieť výstavu hmotných pamiatok miestnych evanjelikov.
Na slávnostnej bohoslužbe kázal evanjelický farár z Medešu András Zsíros. Vo svojej kázni na základe 62. kapitoly Izaiášovej knihy pán farár poukázal na to, že kresťanstvo doby reformácie sa správalo ako obyvatelia mesta, ktorí aj keď je čistý vzduch, nosia plynovú masku. Upozornil na to, že Kristus svojou smrťou zmazal hriech, preto sa môžeme slobodne nadýchnuť vzduchu oslobodenia.
Večeru Pánovu slúžil spolu miestna kalvínska farárka Virág Molnárová a evanjelická farárka Magdaléna Lászlóová Háziová, ktorá potom stručne zhrnula historické skutočnosti, vedúce k udalostiam spred päťsto rokov. Pripomenula významné osobnosti zahraničnej i domácej reformácie. Po vystúpení žiakov, ktorí chodia na hodiny náboženstva do kalvínskeho zboru, hral na organe István Sipos.
Oslavy pokračovali v pamätnom dome evanjelického zboru, nazývanom miestnymi malý kostol, ktorý bol kedysi nielen dejiskom bohoslužieb, ale aj skladom obilia zaplateného v rámci cirkevnej dane. Predsedníčka Spolku pre zachovávanie slovenských tradícií vo Veľkom Bánhedeši Jolana Pepová napokon oficiálne zatvorila výstavu, ktorá mesiace prezentovala hmotné pamiatky zboru. Popri ručne vyšívaných textíliách tu boli vystavené aj slovenské Biblie, Agendy a spevníky. Vo Veľkom Bánhedeši je dodnes prvoradým spevníkom vo svete už málo používaný Tranoscius. Spoločné oslavy ukončila dobročinná hostina.
Organizácia slovenskej mládeže v Maďarsku (OSMM) usporiadala v sobotu 12. novembra v Békešskej Čabe futbalový turnaj o Dolnozemský pohár. Desaťčlenné družstvá sa mohli telefonicky, alebo elektronickou poštou prihlásiť u Pavle Kunovaca, ktorý sa na turnaji podieľal nielen ako organizátor, ale aj ako futbalista - v zápase s Kondorošom vsietil pravdepodobne najrýchlejší gól histórie Dolnozemských pohárov. Hráči šiestich prihlásených mužstiev sa schádzali na internáte slovenského gymnázia už v predvečer podujatia, aby sa ubytovali, navečerali a zaplatili registračný poplatok vo výške 5 tisíc forintov. Keďže v tom istom internáte boli ubytované aj šarmantné účastníčky víkendovej konferencie slovakistov, večer bol na internáte čulý život. Chodbou sa ozývali tóny harmoniky, spev a hlasná vrava. Skvelá nálada spôsobila, že športovci i slovakisti sa ukladali k spánku v riadne pokročilom čase.
Azda len skvelej kondícii a elánu mladých športovcov možno pripísať fakt, že na druhý deň na ihrisku nebolo badať stopy po únave. Pred úvodným hvizdom rozhodcu v telocvični strednej odbornej školy, známej v meste ako „Vízmű” (Vodáreň), sa však najprv uskutočnilo slávnostné otvorenie turnaja. Prítomných s putovným pohárom v ruke srdečne privítal predseda OSMM Ondrej Kiszely a predseda Mládežníckeho výboru Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Zoltán Szabó, ktorý zvýšil motiváciu hráčov informáciou, že paralelne s budúcoročnými Majstrovstvami Európy (ME) vo futbale budú v Nemecku prebiehať ME národností, na ktorých sa zúčastní aj slovenská národnostná reprezentácia z Maďarska. Jej členmi sa môžu stať aj tí futbalisti, ktorí sa na tomto turnaji ukážu v dobrom svetle. Viac ani nebolo treba povedať, tímy rozdelené do dvoch trojčlenných skupín sa vrhli do boja. V zápasoch sa proti sebe postavili vždy dve päťčlenné mužstvá (vrátane brankárov) a hráči v poli sa počas dvoch pätnásťminútových polčasov pravidelne striedali so spoluhráčmi sediacimi na striedačke. Sálový futbal má oproti svojmu „veľkému bratovi“ tú výhodu, že vďaka menšiemu ihrisku je oveľa dynamickejší a padá v ňom neporovnateľne viac gólov. Hráči aj diváci si naozaj prišli na svoje, veď nechýbal náboj, oku lahodiace akcie, krásne finty, hra do tela, fauly, góly – slovom, nič, čo k tomuto športu patrí. Je samozrejmosťou, že víťazom sa stal každý účastník, veď príjemnú zábavu a športovanie nemožno vnímať ako prehru, turnaj však predsa len musel mať aj svojho oficiálneho víťaza. Tohto roku sa ním stali Šarkadkerestúrčania, ktorí vo finále zdolali Čabianskych Orlov. Z bronzových medailí sa mohli tešiť hráči miestneho slovenského gymnázia, za ktorými skončili v poradí Kétšoprončania, Kondorošania (posilnení sarvašskými legionármi) a družstvo Slovenského Komlóša. Bodkou za týmto skvelým dňom a zaslúženou odmenou za odvedené výkony bola večerná spoločná zábava trvajúca do neskorej noci.
Možnosťou podávať žiadosti o zaradenie do evidencie elektronickou formou uľahčí ministerstvo činnosť občianskych združení. Vyplýva to zo správy, ktorú uverejnili v týchto dňoch na stránkach kormany.hu.
Minister verejnej správy a spravodlivosti Tibor Navracsics postúpil parlamentu novelu zákona o registrácii združení, ktoré nie sú hospodárskymi spoločnosťami a o predpisoch s tým spojených, ktorá by mala vytvoriť transparentné a moderné regulovanie registrácie nadácií, združení a iných organizácií. Najdôležitejšia zmena je, že od 30. júna 2012 občianske a iné organizácie môžu podať žiadosť o registráciu nielen písomnou formou, ale aj elektronicky. Týmto sa znížia finančné výdavky žiadateľov, ako aj administratívna záťaž úradov a skrátia sa termíny registrácie, čo je v súlade so snahami vlády zefektívniť administráciu a s princípmi zákona o združovaní občanov a občianskych organizáciách, o ktorom nedávno začal rokovať parlament.
Nový postup vybavovania umožní nielen elektronické podávanie žiadostí, ale aj ich ďalšie elektronické spracovanie, čím sa urýchli administrácia. Podľa novely by sa mal čas zaregistrovania združenia alebo zavedenie zmien súvisiacich s organizáciou skrátiť na maximálne 15 dní.
Pre občianske združenia je výhodné, že od 30. júna 2012, po vybudovaní informatického prepojenia, bude vybavovať daňové aj identifikačné číslo registračný súd. Novela obsahuje okrem toho aj podmienky pre zaregistrovanie, resp. zrušenie neziskových organizácií poskytujúcich všeobecne prospešné služby a vytvorí nový predpis vzťahujúci sa na verejné orgány.
Novela stanovuje predpisy a určuje najdôležitejšie aplikovanie jednotného celoštátneho informatického systému Štátneho súdneho úradu, ktorý je k dispozícii súdom, ako aj všetkým zainteresovaným stranám. Okrem iného uvádza, komu a za akým účelom možno vystaviť kópiu, resp. výpis údajov o občianskom združení. Vydanie dokumentov môže žiadať organizácia, v prípade nadácie aj jej zakladateľ.
Milovníci strieborného plátna si už zvykli na to, že v novembri sa v budapeštianskom Slovenskom inštitúte môžu tešiť skvostom slovenskej kinematografie. Tak tomu bolo aj tohto roku, keď tu 7. až 9. novembra prebiehal XIX. ročník prehliadky slovenských filmov a odborný seminár. Akciu po štvrtýkrát organizovalo Slovenské divadlo Vertigo v spolupráci so Slovenským filmovým ústavom (SFÚ) v Bratislave a Slovenským inštitútom. Na programe seminára, určeného predovšetkým študentom našich gymnázií a slovakistov, boli hrané a dokumentárne filmy z posledných rokov, ako aj už tradične prezentované filmy poslucháčov Filmovej a televíznej fakulty VŠMU v Bratislave.
Organizátormi segedínskej prehliadky sú už tradične Spolok segedínskych Slovákov, Kino Grand Café, Slovenský filmový ústav (SFÚ) a SD Vertigo. Takáto prehliadka, ktorá je podobne koncipovaná ako filmový seminár SD Vertigo, je veľmi dobrým a dôležitým stretnutím nielen pre príslušníkov slovenskej menšiny, ale aj pre ďalších záujemcov - verejnosti odbornej i laickej. V tomto roku sa prehliadka tešila aktívnej účasti študentov slovakistiky zo Segedína.
Dlhoročnými odbornými vedúcimi seminára sú generálny riaditeľ Slovenského filmového ústavu Peter Dubecký a profesor Vysokej školy múzických umení v Bratislave, scenárista Ondrej Šulaj, hlavnou organizátorkou a dušou podujatia je riaditeľka SD Vertigo Daniela Onodiová, ktorá sa aj v tomto roku snažila pripraviť pútavý program. Hoci P. Dubecký sa kvôli pracovnému zaťaženiu nemohol zúčastniť budapeštianskej časti seminára a prehliadky, zavítal do Segedína. Zato do Budapešti prišiel profesor Univerzity Komenského v Bratislave, teoretik filmu Peter Michalovič, ktorý seminaristov zaviedol do tajov spolupráce krajín na jednotlivých filmových projektoch a zároveň dodal čerstvé informácie o návštevnosti jednotlivých filmov na Slovensku i v zahraničí.
Otvorenie filmového seminára poctil svojou prítomnosťou aj mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Peter Weiss. Vo svojom privítacom prejave riaditeľka SI Jana Tomková vyjadrila svoje potešenie, že SI sa stal tradičným dejiskom filmového seminára. „Mojím cieľom je, aby Slovenský inštitút navštevovalo veľa mladých ľudí a dnes je to aj skutočnosťou,“ povedala pani riaditeľka a zároveň informovala, že v tom istom čase ako seminár v SI prebiehal v priestoroch kina Örökmozgó v Budapešti Týždeň slovenského filmu, ktorý predstavil maďarskej verejnosti najnovšie diela slovenskej kinematografie. Prítomným sa prihovorila aj „matka projektu“ D. Onodiová, ktorá pripomenula, že je to už 18. ročník seminára v priestoroch SI, prvý usporiadali v sídle Zväzu Slovákov v Maďarsku.
Na slávnostnom otvorení Týždňa slovenského filmu v kine Örökmozgó sa zúčastnila zástupkyňa generálneho riaditeľa Slovenského filmového ústavu Viera Ďuricová, ktorá podobne ako riaditeľka Slovenského inštitútu J. Tomková vo svojom príhovore vyzdvihla kľúčový význam: spoznávať Slovensko prostredníctvom filmov a filmového umenia. Úvodný večer patril filmu režiséra Petra Bebjaka Marhuľový ostrov. Na otvorení sa zúčastnili aj režisér filmu a scenárista Rastislav Šesták. Týždeň slovenského filmu priniesol do Budapešti aj ďalšie najnovšie slovenské celovečerné filmy, medziiným medzinárodne ocenený film Martin Šulíka Cigán, dokumenty Mateja Mináča Nickyho rodina a Eriky Hníkovej Nesvadbovo, alebo aj Tango s komármi Miloslava Luthera. Ako jediný archívny film premietli Jánošíka od Jaroslava Siakeľa z roku 1921.
Účastníci filmového seminára sa mohli pokochať v najnovších dokumentárnych filmoch. Odštartoval ich film Nesvadbovo, ktorý prerozpráva príbeh stredne veľkej slovenskej dediny, na čele ktorej stojí vyslúžený generál, ktorého cieľom je naplniť obec detským džavotom. Film je o jeho nápade dať dokopy osamelých tridsiatnikov. Usporiada pre nich aj žúrku, na spôsob mládežníckych diskoték, avšak jeho plán napokon nevyjde.
O možnostiach uplatnenia sa absolventov VŠMU prednášal O. Šulaj. Pripomenul, že prednedávnom sa práve na túto tému uskutočnil výskum medzi slovenskými vysokými školami a ich škola sa stala jednou z najlepších. Zmienil sa o trendoch medzi študentmi a čerstvými absolventmi, napríklad často sa stáva, že film má toho istého scenáristu a režiséra. Badať nárast záujmu o odbor scenáristiky: na 6-8 voľných miest sa z roka na rok hlási približne 50 uchádzačov. Na okraj tejto témy uviedol úskalia výberu študentov. Ako povedal, talent sa nedá zmerať ani odvážiť a ťažko uhádnuť na základe poslaných prác a na mieste vytvorených projektov, či daný adept bude vhodný na ukončenie štúdia. Ako príklad uviedol, že viacerí sa uchádzajú o miesto na VŠ po ukončení iného smeru, teda sú v predstihu oproti absolventom gymnázií vo vyjadrení sa, viacerí z nich aj publikujú svoje poviedky. Avšak možno oni už dosiahli vrchol svojich schopností, kým absolventi gymnázií sú ešte na začiatku tejto cesty. Čo sa týka herectva, tam je oveľa väčší záujem: z približne 400 uchádzačov vyberú ročne 10-12 študentov v piatich alebo šiestich kolách.
O súčasnom slovenskom filme a jeho vzťahu s Európskou úniou prednášal P. Michalovič. S hrdosťou vyhlásil, že slovenský film prežil počiatočné problémy a expanduje do zahraničia. Zmienil sa o dobrej spolupráci s poľskými kolegami, ktorí očakávajú, aby festivalová premiéra slovenských filmov bola práve u nich. Zmienil sa aj o veľkej popularite režiséra Martina Šulíka, ktorého uznávajú viac ako na Slovensku. V Poľsku sú teda vítané, ale aj oceňované hlavne slovenské dokumentárne filmy. Ako povedal, hoci v koprodukcii je prirodzeným partnerom slovenských filmárov český film, v poslednom čase badať zmenu, nakoľko mladá generácia už nerozumie češtine. Čo sa týka kontaktov medzi slovenskými a maďarskými filmármi, tí tiež stavajú na dobré základy z predošlých desaťročí. Ako povedal P. Michalovič, v maďarských filmoch sú dosť obsadzovaní slovenskí herci s maďarskou národnosťou, najmä v prípade, ak kolegovia hľadajú doteraz neznáme tváre. Podporu filmovým projektom ponúka Audiovizuálny fond, ktorý by mal dávať väčší objem financií na nové diela. Záverom svojej prednášky hovoril o narastajúcom záujme o slovenské filmy na Slovensku. Hoci slovenskí distribútori nie vždy vhodne vyberajú čas premietania, predsa badať nárast počtu divákov oproti posledným rokom. Komerčne úspešné sú aj dokumentárne filmy. O tom sa mohli presvedčiť aj účastníci XIX. ročníka filmového semináru, ktorí mohli vidieť spolu 18 filmov.
Podľa mňa sa pomaly napĺňa vízia Strany dvojchvostého psa. Pred pár rokmi som bol na demonštrácii tejto recesistickej formácie na istom budínskom námestí, kde protestovali proti ničomu. Už niekoľko rokov sledujem činnosť tejto strany, ktorá funguje zväčša v Segedíne. Doteraz premaľovávala dopravné označenia, takmer anarchisticky bojovala proti hlúposti, nevedomosti a nekompetentnosti kohokoľvek, písala na múry heslá ako „Nikomu nič“. Hlavným heslom spomínanej demonštrácie bolo: Menej ničoho! (Nikdy nič!) Neboli zlé ani doplnkové lózungy: Nech je zajtra včera!, Nech je viac piatkov!, Naša vlasť nie je pečeňová paštéta! Viac vtipov s Mórickom! Tieto požiadavky sa už vymykali hlavnej idei demonštrácie, preto predstaviteľ dvojchvostých to dal krátkym komuniké na pravú mieru: „Podstatné je, že naša demonštrácia nemá cieľ. Teda: čo by sme chceli dosiahnuť, to nejestvuje. Demonštrujeme za nič a takto je vlastne úspech zaručený.“
Trocha humoru by nezaškodilo ani v týchto psích časoch, pretože pestvá páchané politikmi sú zdraviu a peňaženkám pospolitého ľudu škodlivé. A teraz ešte aj táto psia daň! Až 6 000 forintov za rok za miláčika. Za nebezpečného, ktorý už buď roztrhal nejakého poštára, alebo by bol schopný to urobiť, až 20 000. No hrôza! Jestvuje však spôsob, ako uniknúť plateniu tejto dežmy: treba chovať nezdaniteľného psa. A ten je autochtónny („őshonos”), či originál maďarský. To znamená, že buď už žil v Karpatskej kotline pred príchodom maďarských kmeňov (sedmohradský, predtým panónsky kopov), alebo prišiel s maďarskými kmeňmi (kuvas, komondor, puli, maďarský chrt), eventuálne ho vyšľachtili tu (maďarská vyžla). Budú s tým však problémy: už som počul, že afgánsky chrt, írsky teriér, dánska doga, respektíve ich majitelia chystajú protestovať proti tejto evidentnej diskriminácii. Rovnako však chystajú na centrálnom psom úrade odpoveď: predsa vrcholí psia revolúcia, v ktorej sú dovolené aj nezvyčajné spôsoby, ktoré iritujú akurát zahraničie, doma však dostatočne udržiavajú percentá popularity.
Mám však dojem, že dvojchvostý pes, hoci vyslovene maďarská fajta, sa nerozšíri: recesia, humor, figa („fityisz“), irónia a sebairónia budú naďalej nepriateľské, antirevolučné a podrývačské metódy. Starodávne heslá (Kto nie je s nami, je proti nám – Kto nie je proti nám, je s nami) dospeli nadnes do tohto štádia: Kto nie je s nami, nie je nič.
Azda iba psia guma...
Do galérie významných osobností pôsobiacich medzi slovenskými evanjelikmi na Dolnej zemi možno zaradiť farára, náboženského spisovateľa, prekladateľa Karola Hrdličku. Narodil sa 3. 12. 1837 v Nitrianskej Strede, kde jeho otec Michal bol evanjelickým učiteľom a jeho matkou bola Alžbeta Holubová, ktorá zomrela, keď mal iba desať rokov. Otec ho vychovával prísne a sám ho vyučoval. Doslova vo svojom životopise Karol Hrdlička napísal, že keď ho otec veľmi skoro poslal na jeden rok do Horných Salíb na osvojenie si maďarského jazyka, nesmel ani rodičovský dom oplakať. V roku 1852 opustil rodný dom a šiel do jednej zo škôl v Modre, kde rektorom všetkých bol Ján Kalinčiak. Po dvoch rokoch pobudnutých v Modre odišiel študovať do Bratislavy, kde absolvoval gymnázium, bohoslovecký kurz a akademickú skúšku. Podľa tradície slovenských bohoslovcov aj on chcel ešte absolvovať jednoročné – dvojročné štúdium na niektorej univerzite v Nemecku. A keď mu to nebolo dožičené, navyše nenašiel ani miesto vychovávateľa, do roku 1860 ostal u otca. O rok neskôr sa naňho usmialo šťastie a stal sa nakrátko pisárom kráľovskej správy v Nitrianskej Strede. V tom istom roku ho pozval farár Ján Trokan z Kostolného za svojho kaplána. V roku 1863 bol v Bratislave ordinovaný biskupom F. Stromským a v tom istom roku ho pozval békeščabiansky farár a senior Gustáv Seberíni za svojho kaplána. Po poldruharočnom pôsobení ako Seberíniho kaplán, 17. októbra 1864 bol zvolený za riadneho farára v mestskej časti Jamina. Pred ním v tejto mestskej periférii bol farárom Eduard Lesich, ktorý odišiel do Segedína. V Békešskej Čabe sa oženil a za manželku si zobral dcéru nadlackého farára Alžbetu Krištófiovú. Mal tri deti, z ktorých dve dcéry zomreli a syn Ľudovít Jaroslav bol významným dolnozemským činiteľom (farár v Békešskej Čabe a Slovenskom Komlóši) a v Československu aj významným politikom. (Vo svojom diele Spoveď a účtovanie exulanta píše o svojom nedobrovoľnom exile a o Memorande Slovákov z Maďarska).
Hneď po svojom príchode do Viníc nad Jaminou, ako nazval túto mestskú časť, všetky dôležité udalosti zapisoval do cirkevného protokolu. Pod názvom Evanjelická cirkev v Jamine od Karola Hrdličku ju nájdeme uloženú v archíve evanjelického cirkevného zboru v Békešskej Čabe. Píše v nej aj to, že Jamina by sa výstižnejšie mohla volať Kopanice ako Vinice, a to preto, že tu má každý pri roztratenej „chyžke“ pozemky a tak netvoria usporiadanú dedinu. Na tomto území boli v minulosti vinice, ktoré dávali dobrú úrodu. Vymerané boli v roku 1769 za čabianskeho richtára Jána Prístavka. Už o rok neskôr okolo Juraja sa začali vysádzať, a to nielen viničom, ale aj ovocnými stromami. Vinice neskôr v dôsledku suchoty a fyloxére vyklčovali. Počas pôsobenia Karola Hrdličku už bolo vidieť vinič len málokde. V tejto mestskej časti do roku 1845 nebolo povolené stavať riadne obytné domy, len domčeky (chyžky) na spôsob terajších záhradkárskych či chatárskych osád. V opačnom prípade stavebníkovi hrozilo, že mu stavbu zbúrajú. Až po tomto roku, keď Čaba vykúpila pozemky a urbár, začali sa tu bez akéhokoľvek plánu stavať najchudobnejšie skromné rodinné domy.
Počas svojho pobytu v Jamine mohol Hrdlička napísať, že najviac je takých, ktorí majú domček s vinicou o rozmere 800 štvorcových siah (28 árov), niektorí majú aj viac, ale takých nie je viac ako tucet. Väčšina obyvateľov sa živí vlastnými rukami, tí čo majú konský záprah, sú furmania. Bývajú tu aj „feleši“ – polovičiari a niektorí árendujú pár jutár. Viacerí pracujú na železnici, ďalší v tabačiarni a mnohí sú tehliarmi. Sú tu aj „kertési“ – pestovatelia tabaku, ktorým sa táto činnosť dobre vypláca a ročne pri nej si môžu zarobiť 200 – 500 rýnskych zlatých. Žijú tu aj bíreši, taňáši, hájnici ... Z remeselníkov sú tu iba čižmári. Z cirkevného pohľadu je tu najviac evanjelikov, niekoľko katolíkov i starovercov (pravoslávnych) a tri židovské rodiny. Takúto charakteristiku vo svojom rukopise zanechal jaminský farár. Nových osadníkov tu podľa jeho pozorovaní každý rok pribúda, z mesta prichádzajú takí, čo tam z rôznych príčin schudobneli. Tí si kúpia zo svojich ostatných peňazí domček s vinicou a považujú sa za Čabänov. Najnovšie sem prichádzajú aj lepšie situovaní, ktorí majú aj svoju ornú pôdu. „O vzdelaní viničiarov a ich mravnosti sa nedá pochvalne hovoriť, ale aj tu sú výnimky. Pripisuje sa to tomu, že tunajší ľud nechala vrchnosť bez obecnej správy, tým sa obyvatelia nemali možnosť pozdvihnúť. Len zdedenému géniu tohto ľudu môžeme ďakovať, že o surovejších zločinoch tu zriedka počuť“ – doslova napísal farár Hrdlička.
V čase, keď sa tu už obyvateľstvo výrazne rozmnožilo a usadilo, starší, vplyvnejší čeľadníci sa rozhodli tu postaviť školu a kostol. Spomedzi nich si podľa neho zaslúžia pochvalu Ondrej Rakoncaj, Ondrej Bíňan, Ján Fiľo a Juraj Bartolák. Horlivý evanjelik Ondrej Rakoncaj zo začiatku uvoľnil vo svojom dome miesto pre vyučovanie žiakov, ktorých učil dočasne pozvaný učiteľ. Po niekoľkých rokoch uvedomelí rodičia, za podpory čabianskeho farára Daniela Brozmana, kúpili Rakoncajov dom a k tomu kvartu (
Keď Ondrej Seberíni v roku 1895 zomrel, na jeho miesto za druhého farára bol v Nadlaku zvolený Ľudovít Boor, s ktorým už Hrdlička nevychádzal tak dobre ako so Seberínim. Karol Hrdlička počas svojho pôsobenia vykonal pre nadlackú cirkev veľa, keď sa napríklad postaral o výstavbu štyroch nových cirkevných školských budov a rovnako aj o rekonštrukciu kostola s vežou. Jeho pričinením vznikol cirkevný spevokol a pohrebný spolok, ktorého bol predsedom. Karol Hrdlička bol výborným kazateľom, čo sa prejavovalo aj v jeho kázňach a pohrebných odobierkach. Popri svojej pastoračnej činnosti voľný čas venoval práci v kultúrno-osvetovom spolku Ľudový kruh, rozširovaniu slovenskej tlače a písaniu náboženskej literatúry (biblická história, pohrebné kázne, katechizmus), prispieval do slovenských novín a časopisov Evanjelik, Národný hlásnik, Korouhev na Sionu, Cirkevné listy, Národné noviny, v ktorých často bojoval proti maďarizácii v evanjelickej cirkvi. Keďže bol výrečným kazateľom, bol aj dobrým veršovníkom. Okrem tlačených kázní, trúchlorečí a cirkevných správ, tvoril aj básne. Najvýznamnejšia z nich je „Falošní svätí alebo nákaza Nazarenská a horké pilulky proti nej“ (Martin 1886). Bohatšia je jeho prekladateľská činnosť: Caspari: Nevďačné deti (Budapešť 1867), Grüger, J.: Malý Katechizmus dr. Martina Luthera vysvetlený (Budapešť 1887), Abbott, J.: Matka v kruhu dítek, aněb zásady matěrinských povinností (Budapešť 1880), Dortmüller: Učení Ježiše o modlitbě (Békešska Čaba 1885). Jeho prvenstvom je autorstvo prvého prekladu básne Sándora Petőfiho (Petroviča) do slovenčiny. Ondrej Štefanko napísal, že Karol Hrdlička vystihol zmysel Petőfiho poézie a dokázal jej dať umelecky hodnotnú slovenskú tvár.
Farár, básnik a prekladateľ Karol Hrdlička umrel 27. 7. 1908 v Nadlaku, kde je aj pochovaný.
O husiach, husacine sa v týchto týždňoch hovorí veľa, najmä však o ľudskom zvyku pojesť všetko, čo gagoce. Teraz však pôjde o iný druh husí, ktorých mäso by bolo príliš tvrdé na konzumáciu. Ich duša je však mäkká, hoci v názve majú prívlastok: divé. Navštívime rezerváciu neďaleko Budapešti, kde teraz, v novembri, tiahnu tisíce divých husí. Na postriežke bol náš spolupracovník Gregor Martin Papucsek...
Náš domáci pán hrá na nástroji, ktorého názov by som z maďarčiny preložil ako: trstené bručadlo... Trubička vystrúhaná z tŕstia slúži zrejme na preklenutie času, keď človek – ako teraz my – čaká na tiahnutie husí. Alebo ich aj láka? Už sa aj objavujú predvoje, v známom tvare jednotky či písmena V. Sme v Národnom parku Dunaj-Ipeľ, v jeho najjužnejšom cípe, asi
„Práve sme svedkami výmeny stráže. Odlet-prílet husí na veľké vzdialenosti je jedna vec. Každodenným divadlom je, keď sa striedajú pri vode kačice s husami – večer kačice odlietajú na nočný lov, husi sa, naopak, vracajú z celodenného boja o živobytie. To je výmena stráže. Ráno sa to deje naopak. Masová komunikácia u nich znamená to, že keď sa vracia húf husí na jazero, gagocú všetky a vlastne si vymieňajú informácie. Sú natoľko inteligentné, že sa dokážu informovať, kde je dobrá potrava, kadiaľ tam vedie trasa, a zajtra už aj ostatné poletia tým smerom, lebo už vedia, že je to najlepšie miesto. Divé husi žijú v mimoriadne vernom partnerskom vzťahu. Keď sa jedna zraní, zostávajú tu obe a vidíme ich tu aj nasledujúce leto. Dožijú sa niekedy aj 32 rokov. Vpredu lietajú vždy staršie husi, ony vedú svoju rodinu i veľké kŕdle, striedajú sa len na dlhých trasách, tu na mieste vedia veteráni najlepšie, kde nechal poľnohospodár plno pšenice či kukurice na poli.“
Sú tu v bezpečí, nikto na nich poľovať nemôže, ako keby husi vedeli, že aj Maďarsko sa pripojilo k takzvanej ramsarskej konvencii, ktorá zaručuje každému sťahovavému vtákovi neohrozenú trasu letu a pokojný pobyt na mieste, ktoré si vyberie. Divé husi takisto vďaka svojej inteligencii vedia, že keď je pod nimi veľa ľudí, ako teraz my, neznamená to hrozbu. Ale keď postávajú len dvaja-traja, s puškou v ruke, to je skutočné nebezpečenstvo.
Medzitým sa už stmieva, tŕpneme, či sa budú husi vracať domov vo veľkých skupinách, a keď ich už nebudeme môcť odfotografovať, tak aspoň aby sme počúvali ich gagot, ktorý by sa nám zdal teraz, po dvoj-trojhodinovom pozorovaní, ako krásny spev.
Zatiaľ spieva náš sprievodca László. Pesničku sa naučil od starého otca. Je o tom, ako spolunažíva človek so zvieratami okolo seba, ako čakajú potomstvo, ktoré, veru, treba nakŕmiť. On má inak sedem detí, najstaršie dvojičky sú gymnazisti, najmenšie je ešte v plienkach. Keď sa ho žartovne pýtam, kam by tiahol on, podľa vzoru husí, bez váhania a vážne odpovie, že neveľmi sa mu sníva o iných krajinách, vo svojej vlasti sa cíti najlepšie. Má okolo seba domáce zvieratá, práve pri nich čakáme na husi. A keď László spieva, zmeravejú aj kozy, tučné prasa prestáva krochkať, krava prežúvať a teľa mľaskať na vemene. Gazdov spev ich upokojuje...
... a hľa, pritiahol nakoniec aj divé husi. Nerušené spolu-bytie človeka a prírody. Požehnaná chvíľa.
(GMP)
Viete, v čom sa zhodujú Alexandra Patrynová, Katarzyna Wyłupeková, Gabriela Urbanová, Tomasz Wierzbicki, Małgorzata Wronaová, Hubert Jarzębowski z Poľska, Alexander Ðolović a Ivan Radić zo Srbska, Andrea Barčanová z Nemecka, Tomoe Komatsu z Japonska a Tomáš Zahumenský zo Slovenska? Všetci menovaní sú mladí slovakisti, ktorí sa v polovici novembra zúčastnili na konferencii mladých slovakistov v Békešskej Čabe. Podujatie usporiadala Organizácia slovenskej mládeže v Maďarsku, predsedom ktorej je Ondrej Kiszely, poslucháč magisterského štúdia slovenčiny na Univerzite Loránda Eötvösa v Budapešti. Ondrej pochádza z Békešskej Čaby a s mladými ľuďmi, ktorí študujú slovenský jazyk sa zoznámil na letnom kurze slovenského jazyka Studia academica slovaca, známom ako SAS. Rozhodol sa pozvať svojich priateľov do rodného mesta, aby sa mohli zoznámiť so Slovákmi v Maďarsku a s Békešskou Čabou. Keďže podujatie prebiehalo paralelne s tradičným futbalovým turnajom organizácie, súťažou o Dolnozemský pohár, hostia mali možnosť spoznať aj mladých ľudí z Dolnej zeme. Bázou skupiny mladých slovakistov počas celého pobytu v Békešskej Čabe bol Dom slovenskej kultúry (DSK), ktorý s radosťou prichýlil vzácnych hostí. Tu prebiehali prednášky príslušníkov dolnozemskej slovenskej inteligencie, z ktorých sa hostia mohli dozvedieť základné informácie o našej komunite. Úvodnú prednášku – ako inak – mala riaditeľka DSK Anna Ištvánová, ktorá oboznámila poslucháčov s významom a fungovaním občianskej sféry v spoločnosti, vrátane Čabianskej organizácie Slovákov v DSK. Ďalšia prednášajúca, vedúca Katedry slavistiky na Univerzite Loránda Eötvösa v Budapešti Mária Žiláková, prednášala o jazyku Slovákov v Maďarsku. Riaditeľka slovenskej školy v Békešskej Čabe Edita Pečeňová predstavila hosťom slovenské národnostné školstvo, počnúc minulosťou po súčasnosť. Neobišla pritom ani otázky a dilemy, ktoré sa týkajú budúcnosti tejto, z hľadiska prežitia našej národnosti nesmierne dôležitej sféry nášho života. S históriou slovenského novinárstva na území dnešného Maďarska s osobitným dôrazom na týždenník Ľudové noviny a ich internetový portál www.luno.hu zoznámila hostí autorka týchto riadkov. Sériu obsažných prednášok ukončil predseda ČOS Michal Lásik informáciami o osídľovaní Dolnej zeme Slovákmi a o ich živote v tomto priestore. Táto prednáška odznela štýlovo vo veľkom evanjelickom kostole vysvätenom v roku 1824, ktorý je najväčším evanjelickým kostolom v strednej Európe. Obraz o našej komunite dokreslila návšteva v Čabianskom slovenskom oblastnom dome, ktorý je zariadený v typickom podstenovom dome v centre mesta. Po náročnom dni sa večer v jedálni slovenskej školy uskutočnila párty k „narodeninám“ Békešskej Čaby. Osadnícku zmluvu o osídlení mesta totiž podpísali na Martina, 11. novembra 1718.
Békešská Čaba však tento krát nehrala hlavnú úlohu. Tú malo priateľstvo mladých ľudí, ktorým matka dolnozemských slovenských miest, vďaka organizátorom a podporovateľom, umožnila, aby sa stretli a lepšie spoznali. Autorka týchto riadkov tiež mala možnosť porozprávať sa s niekoľkými účastníkmi konferencie. Napríklad a Andreou Barčanovou z Nemecka, ktorá študuje právo v nemeckom Regensburgu a slovenčinu sa učí ako vedľajší odbor. Bola jediná v skupine, ktorá má po matke slovenské korene, pričom otca má Chorváta. Ivan Radić zo Sriemskej Mitrovice študuje slovenčinu na belehradskej univerzite, kde spolu s kolegami redigujú študentský časopis. Prisľúbil mi, že na ukážku pošle jedno číslo do našej redakcie. Tomoe Komatsu z Japonska, ktorá študuje na Slovensku, si so záujmom listovala ožltnuté Tranosciá písané gotickými písmenami a zoznamovala sa so zvláštnou kultúrou Slovákov na Dolnej zemi. Po ukončení štúdií sa plánuje zamestnať na zastupiteľskom úrade v Tokiu alebo v Bratislave.
Novelu národnostného zákona koncom novembra prerokuje maďarská vláda. Parlament by mal tento dvojtretinový zákon schváliť ešte tohto roku a do platnosti pravdepodobne vstúpi 1. januára 2012. Informoval o tom portál vlády kormany.hu.
Ministerstvo verejnej správy a spravodlivosti iniciovalo v auguste 2010 spoločenskú diskusiu a paralelne konzultovalo o návrhu novely s predstaviteľmi celoštátnych národnostných samospráv. Na jar tohto roku sa založila pracovná skupina expertov a v lete rezort podpísal strategickú dohodu o spolupráci s predstaviteľmi celoštátnych samospráv všetkých trinástich národností žijúcich v Maďarsku.
Podľa návrhu novely je právo patriť k národnosti neodňateľné individuálne právo. Návrh posilňuje práva materinského jazyka a spresňuje predpisy používania mena v materinskom jazyku. V zmysle novely pri uplatňovaní niektorých národnostných práv budú vychádzať z výsledkov sčítania obyvateľov. Návrh stanovuje, že historické tradície, jazyk, pestovanie a zveľaďovanie kultúry, kolektívne mená, zemepisné názvy v jazyku národností sú kolektívnym právom. Sem patria aj práva na národnostnú výchovu, školstvo, zakladanie a prevádzkovanie inštitúcií, ako aj právo na udržiavanie medzinárodných stykov.
Návrh novely sa zvlášť zaoberá otázkami národnostnej kultúrnej autonómie, samospravovaním v oblasti školstva a kultúry. Jednoznačne určuje predpisy odovzdávania a preberania národnostných výchovno-vzdelávacích a kultúrnych inštitúcií, podrobne upravuje prevádzkovanie inštitúcií celoštátnych národnostných samospráv. Novým elementom v pripravovanom zákone je podrobná regulácia mediálnych práv.
Predložená novela vracia právnu formu transformovaných národnostných samospráv (miestna autonómia) a opätovne reguluje zvýhodnený mandát národnostných kandidátov (uplatňovanie úmernej pozitívnej diskriminácie). Sústreďuje sa aj na finančné zázemie národnostných volieb, pričom predpisy týkajúce sa priebehu volieb ostávajú zahrnuté vo volebnom zákone. Voľby národnostných poslancov sa budú konať v deň komunálnych volieb, každá národnosť môže voliť celoštátnu samosprávu, ale voľba župnej samosprávy (vrátane hlavného mesta) bude viazaná k podmienkam. Návrh novely stanovuje, že v budúcnosti možno voľby národnostných samospráv uskutočniť iba v tých osadách a mestách, v ktorých daná národnosť disponuje spoločenským zázemím, čo vie preukázať aspoň 30-členným zoznamom voličov. Novým elementom je priebežne vedený verejný zoznam národnostných voličov.
Nové národnostné samosprávy budú podľa návrhu samostatne hospodáriace právne osoby, čím sa stane transparentnejším aj návrh ich rozpočtu a hospodárenie. Stanovením právnych garancií sa vyrieši aj ich legislatívna a finančno-hospodárska kontrola. Novela presne určuje spoluprácu medzi miestnymi národnostnými a obecnými samosprávami a zahŕňa aj potrebné právne garancie.
Jedným z hlavných cieľov novely zákona je filtrovanie fiktívnych národnostných občianskych združení, preto návrh obsahuje množstvo elementov na zníženie zneužívania národnostných práv. Takým je napríklad zavedenie zbierania odporúčaní, sprísnenie prehlásení kandidátov - predpísanie podmienky ovládania jazyka, kultúry a tradícií a vylúčenie v prípade uchádzania sa o zastupovanie ďalšej národnosti. V dôsledku sprísnených podmienok môžu vzniknúť národnostné samosprávy, ktoré disponujú silnejšou legitimitou a ozajstným spoločenským zázemím.
„Vítaj, Ondriš, v Pešti“ – týmito slovami ukončil svoj prejav predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Ján Fuzik pri príležitosti odhalenia busty Ondreja Likera Áchima v aule Maďarského poľnohospodárskeho múzea v Budapešti. Zdôraznil, že agrárny politik zo začiatku XX. storočia, bývalý poslanec uhorského snemu za Békešsku Čabu, ktorý sa otvorene hlásil k svojim slovenským sedliackym koreňom, môže byť pre nás, Slovákov, príkladom a my môžeme byť naňho právom hrdí. Aj preto CSS prispela k vyhotoveniu jeho bronzovej busty, ktorá sa po umiestnení na definitívnom mieste v parku pri poľnohospodárskom múzeu stane jedinou sochou O. Áchima na verejnom priestranstve v Budapešti. K soche, ktorú spolu s J. Fuzikom odhalil generálny riaditeľ Maďarského poľnohospodárskeho múzea Dr. György Fehér, okrem predstaviteľov CSS položili vence mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Peter Weiss a riaditeľka Slovenského inštitútu Jana Tomková, Kruh priateľov Békešskej Čaby, delegácie slovenských samospráv XII. a XIV. obvodu Budapešti a pravnuci Ondreja Áchima. Na odhalení diela sochára Attilu Mészárosa sa zúčastnili mnohí Slováci z Budapešti, ale prišli aj delegácie z Békešskej Čaby a ďalších Slovákmi obývaných lokalít z Dolnej zeme.
„Áchim prišiel domov“ – to sú už slová agrárneho historika, akademika Pála Románya, ktoré odzneli na pôde Univerzity svätého Štefana v Gödöllő, kde sa v prvý deň šnúry udalostí k centenáriu úmrtia Áchima konala spomienková vedecká konferencia a bola odhalená pamätná tabuľa. Okrúhle výročie slúžilo ako príležitosť na hľadanie jeho miesta v agrárnej a politickej histórii, ktorá takisto ako toho času jeho súčasníci, posudzuje osobnosť „sedliackeho Apolóna“, zakladateľa Nezávislej sedliackej socialistickej strany Uhorska, prvého iniciátora pozemkovej reformy na pôde uhorského snemu, protirečivo. Kruh priateľov Békešskej Čaby pôsobiaci v Budapešti približne pred rokom začal organizovať dôstojnú spomienku na sedliackeho vodcu z Dolnej zeme. Na čele s bádateľkou Eszter M. Molnárovou vznikla Komisia pre uctievanie pamiatky Ondreja L. Áchima a pridala sa aj Slovenská samospráva XII. obvodu Budapešti. Pripojili sa aj také významné inštitúcie a organizácie, akou je Agrárno-historická komisia Maďarskej akadémie vied, už spomínaná univerzita v Gödöllő a CSS. Za finančnej pomoci mnohých ďalších organizácií, medzi nimi slovenských inštitúcií, samospráv z Dolnej zeme a budapeštianskych obvodov, sa mohla uskutočniť vedecká konferencia v máji v Békešskej Čabe a dvojdňová vedecká konferencia v Gödöllő a Budapešti. Záverečná udalosť šnúry podujatí bude koncom mesiaca v Újkígyósi.
Na počesť centenária úmrtia Ondreja L. Áchima sa na Univerzite sv. Štefana v Gödöllő 9. novembra konala prvá časť dvojdňovej vedeckej konferencie. Prítomných v mene organizátorov privítali veľvyslanec Slovenskej republiky v Maďarsku Peter Weiss, predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik, riaditeľka Slovenského inštitútu v Budapešti Jana Tomková, akademik, historik Pál Romány a bývalý rektor univerzity József Molnár. Prednášky boli väčšinou zamerané na život a činnosť Ondreja L. Áchima. Prvým prednášateľom bol akademik, historik Ferenc Pölöskei, ktorý predstavil prítomným Áchima v parlamente. O Áchimovi – agrárnom politikovi prednášal P. Romány. Riaditeľ Výskumného ústavu poľnohospodárstva István Kapronczay hovoril o súčasnom stave, novinkách a paralelách maďarského poľnohospodárstva. Historik Štefan Tóth zobrazil účastníkom rovesníkov Milana Hodžu a Ondreja L. Áchima, medzi ktorými bol vekový rozdiel sedem rokov. Docentka Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre Mária Kadlečíková a doktorandka Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici Bernadeta Ottmárová predniesli svoje príspevky aj na druhý deň konferencie v Slovenskom inštitúte v Budapešti. Bývalý parlamentný poslanec, hospodár Géza Zsiros referoval o hospodárení v období pred I. svetovou vojnou až do súčasnosti na majetku ich rodiny. Hlavná organizátorka podujatia, bádateľka Eszter M. Molnárová sa zamýšľala nad otázkou, či sa stretol maďarský básnik Endre Ady s Ondrejom L. Áchimom na jeho majetku v Gerendáši.
Po prednáškach sa konalo slávnostné odhalenie pamätnej tabule. Dielo z mramoru slávnostne odhalili bývalý rektor univerzity József Molnár a historik Pál Romány. Život Ondreja L. Áchima ocenili Eszter M. Molnárová a predseda slovenskej samosprávy XII. obvodu v Budapešti Michal Hrivnák. Prvý deň vedeckej konferencie v Gödöllő sa skončil recepciou.
Ondreja Áchima nemožno vymazať z dejín – to sú tiež slová akademika Pála Románya a na pamätnej konferencii v preplnenej sále Slovenského inštitútu ich vo svojej prednáške citovala profesorka Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre, bývalá vedúca Európskej kancelárie FAO (Organizácia pre výživu a poľnohospodárstvo OSN) v Budapešti Mária Kadlečíková. Odborníčka, ktorá aj sama má korene na Dolnej zemi, hľadala odpoveď na otázku, aké stanovisko by zaujal O. Áchim k súčasným problémom poľnohospodárstva v našich krajinách. Ďalšia prednášateľka zo Slovenska, doktorandka Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici Bernadetta Ottmárová pod vedením svojho profesora Miroslava Kmeťa priblížila poslucháčom osobnosť Ondreja L. Áchima - „sedliackeho kráľa“ z Dolnej zeme. Témou príspevku novinára, spisovateľa Michala Hrivnáka bola Áchimova národnostná príslušnosť. On sám sa nikdy netajil svojím slovenským pôvodom, ktorý jeho politickí protivníci často používali ako hanlivý prívlastok. Štyria prednášatelia zastupovali dolnozemské lokality, ktoré nejakým spôsobom ovplyvnila Áchimova osobnosť. Vysokoškolský pedagóg na dôchodku, bádateľ miestnej histórie zo Slovenského Komlóša Juraj Szincsok hovoril o Roľníckom spolku, ktorý začiatkom minulého storočia so svojimi 400 členmi bol najsilnejším a najslovenskejším spolkom v tejto obci a ktorý sa stal prvou a silnou bázou vznikajúcej strany O. Áchima. Desať rokov strávených na sálaši v Gerendáši, kde syn majiteľa tohto vyše 100-hektárového statku pracoval spolu s nádennými robotníkmi, bírešmi a sluhami, sa stalo určujúcim obdobím pre vývin mladého Áchima. Tvrdil to rodák z Gerendáša, pedagóg na dôchodku János Patai. Mária Nyáriová Sláviková z Medeša načrtnutím histórie svojej rodnej obce priblížila súvislosti medzi budovaním železnice, vznikom obce Medeš a osudovým výstrelom, ktorý 14. mája 1911 zabil O. Áchima. Čabianska rodina Zsilinszkovcov sa podieľala na výnosnom parcelovaní erárnych majetkov, na ktorých vznikla aj táto obec. Ako je známe, bratia Endre a Gábor Zsilinszky zastrelili Áchima kvôli jeho obvineniam na ich rodinu na stránkach dobovej tlače. Historik Dr. Ferenc Szabó sa snažil predstaviť Áchima v zrkadle rôznych písomných prejavov po jeho smrti. Vedecká riaditeľka Sociologického ústavu Maďarskej akadémie vied Dr. Tímea Tiboriová priblížila osobnosť Áchima na základe štúdie svojho otca Jánosa Tiboriho. Pedagóg-etnograf Imre Harangozó z Újkígyósu oboznámil prítomných s tým, ako spomínajú na sedliackeho vodcu v tejto obci ležiacej neďaleko Békešskej Čaby.
A. Račková a Andrea Szabová Mataiszová
Najlepší účastníci troch regionálnych kôl Slovenských spievaniek a veršovačiek, ktoré sa uskutočnili v Pišpeku, Veňarci, Bíri a Gerendáši, sa zišli 11. novembra na celoštátnom kole súťaže v budove Materskej a základnej školy, gymnázia a žiackeho domova s vyučovacím jazykom slovenským v Budapešti.
Prítomných privítala riaditeľka školy Júlia Marloková, ktorá sa potešila tomu, že v ich inštitúcii budú opäť znieť slovenské piesne a básne. - Som nesmierne hrdá na to, že aj naše deti postúpili do celoštátneho kola a ako sa tak na vás pozerám, umelecké slovo, ľudová slovesnosť zaujímajú pomerne veľa detí. Nesmierne sa teším tomu, že medzi vami môžem privítať aj bývalé študentky našej školy, ktoré sú tu ako pripravujúce učiteľky. Myslím si, že ten, kto recituje alebo spieva, získa také schopnosti, ktoré bude môcť využiť aj neskôr vo svojom živote. Naučí sa sebavedome a rozhodne vystupovať pred početným obecenstvom, - povedala pani riaditeľka, ktorá zároveň využila možnosť na propagovanie budapeštianskej slovenskej školy. Ako povedala, hlavne do gymnázia by potrebovali také nadané deti, ako sú finalisti súťaže. V záujme toho sa v septembri tohto roku pedagogický zbor rozhodol ešte širšie otvoriť brány školy. Júlia Marloková podrobne predstavila prítomným ich inštitúciu.
Účastníkom súťaže sa prihovorila aj predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM) Ruženka Egyedová Baráneková. - Dovoľte mi, aby som v prvom rade poďakovala vedeniu inštitúcie, že po mnohých rokoch sme sa mohli vrátiť do budapeštianskej slovenskej školy a usporiadať tu finále Spievaniek a veršovačiek. Prvé celoštátne kolo súťaže bolo v máji 1997 v Orosláni. Odvtedy sa každoročne uskutočňujú regionálne kolá a celoštátne finále. Za pätnásť rokov na nich spievalo a recitovalo približne 5600 žiakov. To nie je malý počet. Myslím si, že ak sa len sčasti podarilo zasiať do nich semienko lásky k slovenskej poézii a piesni, tak naše snahy boli na niečo dobré. Som hrdá na to, že o súťaž je pätnásť rokov sústavný záujem. To znamená, že sú veľmi dobrí učitelia, ktorí vás pripravujú a šikovní žiaci, ktorí radi predvedú svoje umenie. Tohtoročnú súťaž sme z objektívnych dôvodov nemohli usporiadať na jar, ale až na jeseň. Napriek tomu, že bol veľmi krátky časový interval na nomináciu, dnes je tu stotridsať súťažiacich zo všetkých kútov Maďarska, - povedala predsedníčka ZSM a poďakovala pedagógom, rodičom a deťom za úspešnú spoluprácu.
V porote Spievaniek sedeli vedúca spevokolu Pilíš, učiteľka slovenského jazyka na dôchodku Gizela Molnárová, folklorista, choreograf zo Slovenska Juraj Matiaš a predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženka Egyedová Baráneková. Potešiteľné bolo, že väčšina spevákov si vybrala piesne z miestneho zberu, teda prezentovala spevnú kultúru Slovákov svojej obce, resp. regiónu. V knižnici školy zazneli ľudové piesne, známe nielen z repertoáru rôznych našich speváckych zborov, ale aj zo zvukových nahrávok Slovákov v Maďarsku.
V porote Veršovačiek pre prvú, tretiu a štvrtú kategóriu sedeli riaditeľka Novohradského osvetového centra v Lučenci Mária Ambrušová a tajomníčka ZSM Monika Szabová. Druhú kategóriu hodnotili pracovníčka Novohradského osvetového strediska v Lučenci, metodička Milada Bolyošová a slovenská redaktorka Národného vydavateľstva učebníc Mária Šutinská. Podobne ako v regionálnych kolách, aj vo finále si mladí recitátori pomocou svojich učiteľov vybrali diela slovenských spisovateľov zo Slovenska, ale i z Maďarska. U mnohých bolo badať, že cenné rady, ktoré získali od poroty v regionálnych kolách, si vzali k srdcu a prispôsobili im svoj prednes. Aj tohto roku sa medzi finalistami našli žiaci, ktorí súťažili v recitácii i v speve.
Vyhlásenie výsledkov sa uskutočnilo v telocvični školy. Ešte predtým však nasledoval galaprogram, v ktorom vystúpili bývalí a dnešní súťažiaci Žofia Komjáthiová z Veňarcu, Marta Papučková z Mlynkov a Zuzana Bartošová zo Slovenského Komlóša, ľudová hudba Svrčkovci zo Šalgótarjánu a spevácka skupina z Veňarcu. Po ich prekrásnom programe nasledovalo vyhlásenie výsledkov.
Vynikajúci výkon – Alexander Kun, Baláž Török, Kristián Rožmann, Beáta Czapová, Agneša Priškinová, Viktória Perbajová, Csilla Bajczerová, Gabriel Filip Onodi, Antonela Morongová, Alexandra Joóšová, Bella Móréová, Dora Kemenczeiová, Dorka Szívósová a Andrea Kunová.
Mimoriadny výkon – Shawna Leftwicková, Zoé Joóbová, Peter Bobor a Peter Pšenák.
Vynikajúci výkon – László Széles, Korina Tamášová, Melinda Žingorová, duo z Mlynkov, spevácka skupina z Mlynkov, citarová skupina z Čabačudu a spevácka skupina z Alkáru.
Mimoriadny výkon – Dávid Hadzsik, Tünde Vargová, Viera Komjáthiová, Nikoletta Žingorová, Antonela Morongová, Valentína Hevešiová, Žofia Komjáthiová, harmonikári Bálint Szóládi a Peter Benkó z Pišpeku a spevácka skupina z Veňarcu.
V druhej časti galaprogramu predsedníčka ZSM a zástupca veľvyslanca SR v Budapešti Metod Špaček spoločne poďakovali za prípravu a podarovali vzácnu publikáciu Tisíc slovenských ľudových piesní slovenčinárkam Anne Komjáthiovej z Veňarcu, Zuzane Bartošovej zo Slovenského Komlóša a Marte Papučkovej z Mlynkov. Celoštátna súťaž Spievaniek a veršovačiek skončila vystúpením recitátorov a spevákov, ktorí získali diplom za mimoriadny výkon, a heligonkárov zo Základnej školy v Hrušove.
Kruh priateľov Békešskej Čaby pôsobiaci v Budapešti stratil svojho podpredsedu. Plukovník na dôchodku Juraj Viczián nás opustil po dlhej a ťažkej chorobe. Pre nás nebol vysoko postavený štátny zamestnanec alebo diplomat, ale len jednoducho Vicziángyuri – takto spolu.
Jeho cesta životom sa začala v početnej slovenskej rodine v Békešskej Čabe. Vicziánovci zastávali v meste vždy volené funkcie, nie je teda náhoda, že popri svojej zodpovednej práci bol aj Juraj aktívny v občianskych organizáciách. Bol zakladajúcim členom 36-ročného kruhu Čabanov a vďaka dôvere členstva zastával v ňom vždy funkciu podpredsedu alebo predsedu. Tento skromný, tichý ale rozhodný človek bol zárukou stopercentného vykonania úloh, ku ktorým vždy pristupoval veľmi diplomaticky. Náš kruh má kontakty s mnohými organizáciami. Vzájomné návštevy akcií, zmluvy, spoločné podujatia a výlety kládli veľa úloh na členov vedenia. Na ich realizovaní mal Juraj veľké zásluhy.
Treba vyzdvihnúť kontakty s naším rodným mestom Békešskou Čabou, na ktoré nikdy nezabudol a do ktorého sa často vracal k svojim priateľom z detstva. Bol spojivom medzi našou organizáciou a vedením mesta a zaslúžil sa o pestovanie kontaktov so slovenskými organizáciami. Počas tejto činnosti zúročoval svoje jazykové znalosti z detstva. Mimoriadne plodné bolo obdobie, keď sa stal predsedom Slovenskej samosprávy XII. obvodu Budapešti, kde býval. Vtedy sa uskutočnila úspešná konferencia venovaná Ondrejovi L. Áchimovi za účasti akademikov, z ktorej vydali aj náročný pamätný zborník. Usporadúvanie takýchto podujatí sa stalo tradíciou. Jej súčasťou bola novembrová dvojdňová konferencia pri príležitosti centenária úmrtia Áchima. Juraj bol koordinátorom Áchimovho roka, pustil sa do práce s veľkým elánom a radosťou. Potom prišla choroba... Smutným rozhodnutím osudu bolo, že sa nedožil očakávanej udalosti, nemohol vidieť, ako sa splnil jeho sen, aby Áchim konečne dostal sochu v Budapešti. Pri jej odhalení sme si uctili aj pamiatku nášho zosnulého priateľa Juraja Vicziána. Mnohí sa až vtedy dozvedeli, že nás navždy opustil.
Ďakujeme ti, Juraj, za spájanie našej organizácie s inými spolkami, za to, že vďaka tebe boli naše podujatia priateľské – v súlade s názvom nášho združenia. Tvoj priateľský prístup k ľuďom rôznych záujmov a názorov, tvoja taktnosť a ohľaduplnosť zostane pre nás všetkých milou spomienkou. Členom organizácie budeš veľmi chýbať, zostalo tu po tebe vákuum, ktoré sa nedá zaplniť. Česť tvojej pamiatke!
HO (br)
Vedenie Slovenskej materskej školy, základnej školy, gymnázia a žiackeho domova v Budapešti usporiada 8. decembra o 10. hod. Deň otvorených dverí. Záujemcom o štúdium podá informácie o škole v knižnici inštitúcie riaditeľka Júlia Szabová Marloková. O 10.50 hod. sa začnú ukážkové hodiny slovenčiny v 9. a 10. triede, resp. hodina dejepisu v 7. triede. Účastníkom akcie potom ponúknu organizátori prehliadku školskej budovy. O 13. hod. sa v aule uskutoční otvorenie výstavy dolnozemských výšiviek s názvom Po stopách našich predkov. Záujemcovia sa majú prihlásiť na adrese Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. . Aktuálne informácie o škole získate na webovej stránke http://www.szlovak-bp.sulinet.hu.
Hranice identity bol názov prednášky mladého historika Józsefa Demmela, s ktorou vystúpil v polovici novembra v rámci cyklu prednášok Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (VÚSM) Z pohľadu vedy v Lutherovom dvore v Budapešti. Cieľom týchto aktivít je prezentácia činnosti VÚSM a výsledkov výskumnej činnosti jeho pracovníkov širšej verejnosti. Ako uviedla na úvod podujatia riaditeľka VÚSM, moderátorka večera Anna Kováčová, preto padol výber organizátorov na toto miesto, lebo v nasledujúcich dvoch častiach tohto seriálu bude reč o cirkevných osobnostiach 19. storočia. Predstavila prednášateľa, ktorému v bratislavskom vydavateľstve Kalligram nedávno vyšla druhá kniha so slovenskými súvislosťami: Zrod slovenského národa. Ľudovít Štúr a slovenská spoločnosť v Uhorsku 19. storočia. J. Demmel tento večer prednášal o sarvašskom evanjelickom farárovi, rodákovi z Alberti Štefanovi Jančovičovi (1811) a katolíckom kňazovi, ktorý pôsobil v Budíne a Visegráde, Jozefovi Viktorínovi (1822). Témou prednášky bola národná identita týchto dvoch osobností, ktoré vo svojej dobe významne ovplyvnili život svojho blízkeho i vzdialenejšieho prostredia. Štefan Jančovič sa v roku 1848 zaslúžil o vydanie prvého slovensko-maďarského a maďarsko-slovenského slovníka s gramatikou oboch jazykov. Jozef Viktorín mal zásluhy na začatí vykopávok a rekonštrukcie hradu vo Visegráde. Obaja boli „Uhrami“, teda uhorskými vlastencami, ale pritom pokladali za potrebné pestovanie a zachovávanie slovenského jazyka a kultúry.
Koncom novembra sa na tomto istom mieste bude hovoriť o kaplánovi Fedorovi Ruppeldtovi, ktorý pôsobil v Lutherovom dvore.
(br)