Vitaj, rok 2013!

Vôbec nie som stúpencom mystiky čísiel, už aj preto nie, že sa mi to v lotérii doposiaľ neosvedčilo. Nepokladám sa tiež ani za obzvlášť poverčivého človeka - dokonca čierne mačky mi prinášajú skôr šťastie, ako nešťastie.

Neverím teda poverám, i keď v čase písania svojho článku mám, a vlastne celé ľudstvo má vraj pred sebou hrozivý dátum 21.12.2012 (navyše piatok!), deň určený viac stáročným kalendárom juhoamerických Mayov ako deň súdny, deň posledný pre obyvateľov celej zemegule.

No, veď uvidíme! A keď naozaj uvidíme, ak tieto riadky uzrú nie koniec, ale svetlo sveta a vy, milí čitatelia si ich v našich obnovených Ľudových novinách prečítate, tak dávno zvestovaná apokalypsa sa opäť nekonala.

Ale zostáva nám tu zaujímavé číslo nového roka 2013. Ak si ho celkom nenápadne rozoberieme, tak tam nájdeme všetky prvé číslice od nuly až po trojku. To isté sa zopakuje až v roku 2031. A potom bude dlhá prestávka až do roku 2134.

Ale máme tu aj ďalší svojrázny jav, čistú trinástku, ktorá sa zopakuje znovu až po miléniu, keď budú naši potomkovia písať rok 3013. Do toho by sme sa však už naozaj nemali zahĺbiť, pozrime sa skôr na ten náš súčasný 2013. rok! Čo nám môže priniesť, bude naozaj taký nešťastný, ako to tá trinástka na konci veští? Veď na automobilových pretekoch Formuly-1 ani tento rok nevylosovali poradové číslo 13, futbalisti si tiež nevolia na dres túto číslicu a v lepších - i vyšších - hoteloch by ste márne hľadali 13. poschodie.

Trinástka by nám podľa ezoteriky teda nemala sľubovať nič potešiteľné, ale my pôsobíme a pracujeme v úplne iných sférach. Aj keď sa občas stretávame s nejasnými a dočasne nevypočítateľnými okolnosťami - akými sú napríklad momentálne podmienky financovania opätovne „zoštátnených“ škôl, alebo aj výchovno-vzdelávacích inštitúcií, ktoré prevádzkuje Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku v Békešskej Čabe, Novom Meste pod Šiatrom a Sarvaši. A povery sem alebo tam, tento rad sme sa rozhodli rozšíriť o dvojjazyčnú školu v Slovenskom Komlóši. Vlastne vedenie mesta nám ju ponúklo aj s materskou školou už vo vlaňajšom „šťastnejšom“ roku, predsa sa to - zďaleka nie našou vinou - zatiaľ neuskutočnilo.

Valné zhromaždenie CSSM koncom novembra posúdilo aj žiadosť budapeštianskej slovenskej materskej, základnej, strednej školy a kolégia, aby prevzalo jej prevádzkovanie. Po zvážení aktuálnych pomerov hospodárenia inštitúcie v hlavnom meste a vyhliadok štátneho financovania po jej prevzatí, sa náš najvyšší zbor rozhodol vyjadriť zatiaľ záujem o jej prevádzkovanie. V nádeji, že aspoň v prvej vlne reorganizácie túto viacúčelovú inštitúciu „nerozoberú na kúsky“. Medzičasom sa pokúsime spolu s Chorvátmi a Srbmi, ktorí majú podobné školy a problémy v hlavnom meste, dosiahnuť nejaký špecifický status vo financovaní týchto svojráznych ustanovizní.

Ako v mnohých ďalších oblastiach, aj tu môžeme rátať s účinnou politickou podporou Slovenskej republiky a jej diplomatických zborov v Maďarsku. Veľmi razantne sa to prejavilo v minulom roku na zasadnutiach slovensko-maďarských zmiešaných komisií, na medzivládnej menšinovej a medzirezortných komisiách pre školstvo a kultúru. Odporúčania spomenutých zborov nám neuveriteľne veľa pomohli už aj vlani a určite budú mať veľký prínos i v nastávajúcom roku. Vďaka nim bol dofinancovaný projekt Strediska pilíšskych Slovákov v Mlynkoch, ktorého činnosť sa už konečne rozbieha na plné obrátky. Nemenej významná a tiež estetická je premena, ktorú sme dosiahli obnovou čabianskej slovenskej školy. Popri kompletnej vonkajšej rekonštrukcii a značnej vnútornej obnove sme vlani modernizovali kuchyňu a koncom roka - keďže pokračovať v prácach sme vždy pripravení - nám naše rezortné Ministerstvo ľudských zdrojov ponúklo ďalšie prostriedky. A keď som už spomenul pripravenosť, musím to spresniť, že ide predovšetkým o pripravenosť riaditeľky školy, jej vedenia, učiteľského zboru, ale aj žiakov čabianskej školy, ktorí naozaj veľa pracujú a obetujú sa za svoje krajšie budovy. A nielen pre tie. Čabianska škola je konzorciálnym partnerom CSSM už v druhom kole europrojektu, ktorý je zameraný na vydávanie nových a prekladových učebníc, pracovných zošitov a elektronických učebných pomôcok, ktoré nám dlhé roky chýbajú. Tento nový projekt, ktorý dosahuje hodnotu takmer 200 miliónov forintov, nám robí už pred štartom nemálo starostí, ale dúfame, že sa s tým vyrovnáme a vyprodukujeme vyše tridsať nových rôznych učebníc a učebných pomôcok. Nielen pre dvojjazyčné, ale aj pre slovenské jazykové národnostné školy, ktoré naďalej nestrácame zo zreteľa, najmä v nastávajúcom hektickom období školskej reformy a jej nevyspytateľných následkov.

Poprednou úlohou nastávajúceho roka bude aj začatie rekonštrukcie sklenenej budovy slovenskej školy v Novom Meste pod Šiatrom, kde platíme za kúrenie päťnásobnú sumu, ako v Sarvaši či Békešskej Čabe. Je to neudržateľné, zhodli sme sa v tom aj s predstaviteľom majiteľa budovy, starostom mesta. Máme za sebou i odporúčanie medzivládnej menšinovej zmiešanej komisie, takže tohto roku sa chceme pustiť do práce.

Okrem školských ustanovizní bude veľa roboty samozrejme aj v ostatných inštitúciách celoštátnej samosprávy. Najväčšiu novinku môžu znamenať nádejné aktivity Výskumného ústavu CSSM, ktorý na základe odporúčaní menšinovej zmiešanej komisie bude koordinovať celoštátne mapovanie slovenských kultúrnych hodnôt v Maďarsku. Pritom v spolupráci s vedeckým partnerom na Slovensku a oboma štátnymi akadémiami vied začne vydávať slovensko-maďarský historický odborný časopis. Tento priekopnícky pokus nemá v našom regióne obdobu a keď sa uskutoční, určite vo veľkej miere prispeje nielen k otvorenému dialógu odborníkov oboch krajín, ale aj k duchovnému zbližovaniu sa našich susedných národov.

Sú to veľkolepé - ale reálne perspektívy, pričom sme si vedomí aj toho, že budeme mať svoje každodenné starosti s rozpočtovými, finančnými podmienkami. Ale máme organizačné a právne základy na hľadanie ďalších možností, a to sa týka všetkých sfér nášho národnostného života. Tak samospráv rôzneho druhu, ako i občianskych spolkov.

Chodníkom plánovanej, systematickej práce na rôznych úrovniach škôl a inštitúcií CSSM som sa aj sám veľmi rýchlo - a veľmi rád - vzdialil od samoúčelnej a jalovej hry s číslami, ktorou som svoj článok uviedol. Ale na záver by som sa predsa len k číslam vrátil.

K číslam doposiaľ neznámym. K údajom sčítania ľudu v Maďarsku v roku 2011, ktoré majú byť zverejnené vraj v marci tohto roku. Mali by byť akýmsi zrkadlom nášho súčasného stavu, od ktorých sa budú však odvíjať konkrétne volebné práva a možnosti financovania miestnych i teritoriálnych národnostných samospráv.

Tieto čísla, z rôznych, už dobre známych dôvodov opäť nebudú odzrkadľovať našu objektívnu skutočnosť, ale do istej miery umožnia relatívne porovnávanie trendov i procesov v našom živote.

Nezávisle od ich nominálnej hodnoty však bezpochyby patrí úprimná vďaka všetkým tým, ktorí v týchto číslach figurovať budú, ako aj tým, ktorí sa svojou prácou, nadaním a snažením pričinili o to, aby sa takéto čísla v súčasnej štátnej štatistike Maďarska vôbec objavili. Veď nech už sú aké sú, budú predsa len číslami nádeje všetkých nás, Slovákov v Maďarsku v roku 2013 - aspoň do tej ďalšej trinástky!

Ján Fuzik
predseda CSSM

Budapeštianski slovenskí evanjelici si uctili pamiatku predkov
150. výročie obnovenia zboru

Presbyterstvo a farárka Slovenského evanjelického zboru v Budapešti v spolupráci so Slovenskou samosprávou Budapešti (SSB) usporiadali 16. decembra spomienkovú slávnosť na počesť 150. výročia obnovenia zboru. V kaplnke evanjelického zboru sa zišli veriaci zo Slovenska, z Maďarska, i z Česka. Na slávnosti sa zúčastnili nielen vysokí cirkevní hodnostári, ale aj osobnosti spoločenského a politického života, či bývalý duchovný zboru František Čelovský. Spoločne vzdali hold pamiatke bývalým členom zboru, ktorí sa pred 150. rokmi rozhodli osamostatniť od cirkevného zboru na Deákovom námestí, postaviť si vlastný chrám a okolo neho budovu - dnešný Lutherov dvor -, kde boli nielen byty, ale aj spoločenské priestory a, ako sme sa dozvedeli počas slávnosti, aj nedeľná slovenská škola pre deti slovenských veriacich. Súčasťou slávnosti bola bohoslužba, odhalenie tabule pre bývalých farárov a učiteľov a prezentácia pamätnice cirkevného zboru.

Pred bohoslužbou pozdravila farárka Hilda Gulácsiová Fabuľová všetkých prítomných, ktorí sa rozhodli osláviť toto jubileum spolu s budapeštianskymi slovenskými evanjelikmi. Bohoslužby slúžili okrem miestnej farárky aj bývalý farár budapeštianskych evanjelikov Atila Spišák a farárka zo Šiah Jana Perníčková. Slovo Božie prečítal v maďarčine poľný biskup Pál Lackner. V rámci bohoslužby spievali členovia budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena cirkevné a náboženské piesne, na organe hrala dirigentka zboru Marta Pálmaiová Pápayová.

Kázeň predniesol generálny biskup ECAV na Slovensku Miloš Klátik. „Musíme brať naozaj vážne slová Ježišovho napomenutia: ´Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš Otec nebeský.´ To je ten vysoký vrch, na ktorý máme vystúpiť. Ak nemáme poprieť zmysel svojej existencie, význam vysokého vrchu je aj v tom, že cirkev sa musí vedieť povzniesť nad všelijaké malichernosti, ľudské hašterenie, nad úzke osobné záujmy, ctižiadostivé uplatňovanie seba. Preto je veľmi dôležité, aby ste udržiavali pamiatku takých významných osobností vo vašom cirkevnom zbore, akými boli brat biskup Bachát, brat farár Kollár, či brat učiteľ Izák, na ktorých ste právom hrdí. Ale najdôležitejšie je to, že oni vám zvestovali, vašim predkom, ktorí vás tu v týchto pravidlách života viedli, Božie slovo. To je to najvýznamnejšie. Obrazne povedané vašich predkov viedli na vysoký vrch,“ povedal vo svojej kázni M. Klátik, ktorý do svojej modlitby na konci kázne zahrnul aj súčasnú farárku a rodiny veriacich cirkevného zboru, aby mohli pokračovať a prežívať Božie milosrdenstvo a lásku.

Počas bohoslužby so slávnostným príhovorom vystúpila aj pani farárka Perníčková, ktorá citovala slová žalmu, podľa ktorých je lepší deň v Božom chráme ako inde tisíc a nabádala prítomných, aby prežívali kresťanské spolužitie. Prítomným sa prihovoril aj predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Ján Fuzik, ktorému slávnosť v tieni kostola pripomenula utrpenia starokresťanov v rímskych katakombách. Ako povedal, takéto spomínanie je radostné, ale je v ňom aj trochu smútku, lebo spomíname na zašlé časy. „Spomíname na našich slovenských predkov, ktorí ukázali, že aj v zachovávaní svojej viery dokážu začínať, veď postavili v tejto krajine stovky kostolov: evanjelických, rímsko-katolíckych a grécko-katolíckych. Aj niekdajší veriaci tohto zboru postavili krásny kostol, ktorý bol určite skvostom vtedajšieho Pešť-Budína. Škoda, že to nemôžem povedať dnes. Oslavy pred 50. rokmi, pri príležitosti stého výročia osamostatnenia zboru museli byť ešte smutnejšie, lebo práve vtedy stratili budapeštianski slovenskí evanjelici svoj kostol. Ako hovorí náš básnik Gregor Papuček o našej národnosti, že „je ako odťatý strom,“ tak pochodil aj tento cirkevný zbor. Smutnejšie je, že ho asi odťala vlastná cirkev. Hovorím o tom s trpkosťou, lebo sme sa snažili získať tento kostol naspäť, ale nepodarilo sa nám to. Ale naši veriaci dokázali to, že vedia nielen začínať, ale aj pretrvať. Svedčili o tom desiatky podpisov slovenských evanjelických veriacich asi pred desaťročím, ktoré zachránili tento cirkevný zbor. Ďakujeme za to aj novému podpornému prístupu nového vedenia evanjelickej cirkvi v Maďarsku,“ povedal Ján Fuzik. Tajomníčka Spoločnosti Jána Kollára Janka Haluková priniesla pozdrav od slovenských evanjelikov v Prahe a poďakovala sa, že pamiatka evanjelického kňaza, politika, básnika, spisovateľa a ideológa slovenského obrodenia žije aj v Budapešti.

Po bohoslužbe sa uskutočnilo odhalenie pamätných tabúľ biskupa Daniela Bacháta, farára a básnika Jána Kollára, kantora a hudobného skladateľa Ľudovíta Izáka. Životnú dráhu troch významných dejateľov priblížila riaditeľka Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Anna Kovácsová a pripomenula, že budapeštianski Slováci uctievajú svojich predkov aj postavením pamätných tabúľ, vďaka ktorým sa maďarská verejnosť dozvie viac o našich predkoch, ktorí boli súčasťou každodenného života Budapešti.

Mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Peter Weiss vo svojom príhovore priblížil kľukatú cestu pamätnej tabule Jána Kollára k stene evanjelického kostola na Rákócziho triede. „Nedávno som sa stretol s autorkou tejto krásnej pamätnej tabule, ktorú o chvíľu uvidíte, akademickou sochárkou Ľudmilou Cvengrošovou a hovorili sme o tom, že na tabuli je rok 2006. Áno, trvalo dlhé roky, kým sa našlo dôstojné miesto na umiestnenie tabule veľkého Slováka, veľkého vedca, naozaj jedného z prvých národných buditeľov slovenského národa Jána Kollára...Mohol by som dlho rozprávať o peripetiách úsilia svojho predchodcu veľvyslanca SR v Budapešti Juraja Migaša, ktorý sa usiloval nájsť miesto pre túto tabuľu... napokon ju môžeme odhaliť na mieste, ktoré si to naozaj zaslúži, pri kostole, ktorý kedysi pred 145 rokmi začal slúžiť evanjelikom, Slovákom tu v Budapešti,“ povedal P. Weiss. Prítomným sa prihovoril aj predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Igor Furdík, ktorý vyjadril svoje potešenie z toho, že môže byť na mieste, kde sa zakladala história slovenského evanjelického zboru v Budapešti. „Muži, ktorých tabule budeme dnes odhaľovať, tesali do duší svoje vízie a obohacovali život Slovákov v tomto voľakedy najväčšom slovenskom meste... Chcel by som vyjadriť nádej, že tak, ako títo muži tesali do skaly života, do duší ľudí to, čo malo v nich zostať a pretrvať ... aby sme boli schopní my tesať do duší posolstvo,“ povedal I. Furdík. Predseda ÚSŽZ zároveň vyjadril nádej, že budúci rok sa podarí odhaliť ďalšie pamätníky slávnym Slovákom v Budapešti.

Slávnosť na počesť 150. výročia obnovenia budapeštianskeho slovenského evanjelického zboru skončila prezentáciou knihy Utrpenie Jóba - peripetie jedného evanjelického zboru (Pamätnica peštianskeho slovenského evanjelického zboru). Predtým sa však slávnostnému zhromaždeniu prihovorili pracovník Ústavu etnológie SAV Mojmír Benža a historik Juraj Majo, zostavovatelia Atlasu slovenských evanjelikov, v ktorom je značná časť venovaná aj zahraničným slovenským evanjelickým zborom. Ako uviedli zostavovatelia, atlas bol mimoriadne populárny na Slovensku, kde sa za šesť týždňov vypredalo 1200 kusov. Zároveň predstavili aj maďarský preklad výňatku z atlasu. O publikáciách sa zmienime v jednom z ďalších čísel nášho týždenníka.

Knihu o budapeštianskom slovenskom evanjelickom zbore uviedli po slovensky Anna Divičanová a po maďarsky historik Botond Kertész. Zmienili sa o tom, že dvojjazyčný zborník prispieva k histórii evanjelikov a Slovákov v Maďarsku vôbec. Jeho zostavovatelia Anna Kovácsová a László Matus čerpali materiály z Celoštátneho evanjelického archívu a z archívu zboru, ktorý sa nachádza na farskom úrade a skladá sa z približne 8000 publikácií rôzneho rázu. Obsahuje okrem iného cennú rukopisnú históriu bývalého farára Martina Morháča. Kniha je podľa A. Divičanovej súčasťou spoločnej pamäti a obsahuje aj opis „trampôt“ okolo stavby Lutherovho dvora. B. Kertész pripomenul, že publikácia vyhovie aj historikom, ktorí radi čítajú pramennú literatúru, ale je to zároveň aj pamätnica so zaujímavými príbehmi a fotografiami zo života zboru. Preňho bolo zvlášť potešujúce, že jednotlivé kapitoly sú pomenované podľa častí bohoslužby. Ako pripomenul, posledný nápis na kostole - Kostol bojového umenia - je napriek dehonestujúcemu názvu frapantný, lebo členovia zboru museli a musia vždy bojovať: proti chudobe, proti politike a niekedy aj proti sebe. O dvojjazyčnom zborníku sa zmienime tiež v jednom z ďalších čísel nášho týždenníka.

Tretia adventná nedeľa sa niesla v Budapešti, medzi tunajšími slovenskými evanjelikmi v znamení pamiatky na dávnych predkov, ktorí položili základy nielen kostola, ale aj súčasného cirkevného zboru. Zbor už nie je veľký, ale veríme, že je schopný sa udržať a žiť svoj každodenný život tak, aby čo najlepšie vyhoveli slávnym predkom.

Eva Patayová Fábiánová

Župný deň národností v Medeši

Medeš (Medgyesegyháza) bol hostiteľom osláv pri príležitosti Dňa národností žijúcich v Békešskej župe, ktorý usporadúvajú od roku 1990. Podujatie sa uskutočnilo 12. decembra v miestnom Kultúrnom dome.

Na slávnosti sa zúčastnili štátny tajomník pre národnostné a spoločenské vzťahy Ministerstva ľudských zdrojov Csaba Latorcai, generálny konzul Slovenskej republiky Štefan Daňo, predseda Valného zhromaždenia Békešskej župy Zoltán Farkas a predseda výboru župného zhromaždenia pre otázky menšín, etnických skupín, cirkví a občianskej sféry Péter Tolnai.

Csaba Latorcai vo svojom slávnostnom príhovore tlmočil stanovisko vlády, ktorá s mimoriadnou pozornosťou sleduje situáciu národností žijúcich v Maďarsku a podporuje ich v zachovávaní tradícií, jazyka a zvykov.

Predseda župnej samosprávy, hostiteľ podujatia Zoltán Farkas vo svojom slávnostnom príhovore vyzdvihol, že pestrofarebnosť Békešskej župy vytvárajú tu žijúce národnosti. Podľa slov Pétera Tolnaiho 40 percent obyvateľstva Békešskej župy patrí k nejakej národnosti.

V tomto roku na základe návrhov menšinových samospráv sa rozhodli udeliť šesť vyznamenaní Za národnosti Békešskej župy. Na základe uznesenia župného zhromaždenia plakety a diplomy odovzdal oceneným Péter Tolnai.

Plaketu a diplom za dlhoročnú úspešnú prácu na slovenskom národnostnom poli prevzala predsedníčka Slovenskej samosprávy v Eleku Margita Ficzereová. Za rómsku národnosť získala uznanie Rozália Krajczárová zo Slovenského Komlóša. Z radov nemeckej národnosti ocenili všestrannú činnosť Istvána Formana z Eleku. Plaketu a diplom za dlhoročnú úspešnú prácu v národnostnom živote Poliakov prevzal Pál Leszkó z Békešskej Čaby. Florean Olteanu sa dlhé roky aktivizuje medzi Rumunmi žijúcimi v župe. Vyznamenanie získal za svoju všestrannú činnosť. Za srbskú národnosť získala uznanie detská tamburášska skupina Suferini z Battonye.

Slávnostné podujatie vyvrcholilo kultúrnym programom, v rámci ktorého sa každá menšina predstavila s krátkym programom.

Andrea Szabová Mataiszová

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka
Táraj-teáter

Viem, že je už nový rok, ale obhliadnutie za starým mi nie je proti srsti, pretože je na čo spomínať. V závere roka som napríklad strávil príjemné chvíle s dvoma machrami súčasného maďarského humoru, s protagonistami najpopulárnejšieho žánru, ktorý sa nazýva stand-up (stojíš a táraš). Gergely Litkai aj manažuje obľúbené divadlo, ktorého názov som z maďarčiny preložil takto: Táraj-teáter (Duma Színház). Môj menovec teda humor aj riadi, konferuje rozhlasové kabarety, píše scenáre, šéfuje Mikroszkópu. András Péter Kovács je skôr robotníkom humoru, chodí po krajine, robí to rád, a je mu ľúto, že Maďarsko je také malé, že sa odvšadiaľ oplatí vrátiť domov na noc. Práve sa definitívne vzdal svojej „riadnej“ práce a vedeckej kariéry: bol asistentom na právnickej fakulte. Obaja skončili právo. Neuveriteľne sa dopĺňajú, aj pri písaní humorných scén, aj pri raňajkách a káve.

Nuž, ani ma netrápil osud maďarského humoru, ale humor Maďarov. Obzvlášť špeciálnej skupiny, ktorá sa nazýva: politici. Ja by som povedal, že už dávno stratili humor. No Gergely, samozrejme ironicky, oceňuje snahu napríklad ministra národného hospodárstva (reči o červených bodkách na zadočku maďarských detí, alebo úvahy o veľkosti Maďarov v pohostinstve a mozgovej chirurgii). Politický humor je však určite v kríze. András má na to dve vysvetlenia. Ľudia sú informovaní o dianí vo verejnom živote oveľa horšie, než pred rokmi, sú „zbulvárnatení“, ba až osprostení. Takže o udalostiach, na ktoré počas vystúpenia narážajú humoristi, ani nepočuli. Okrem toho ľudia už majú dosť politiky, a keď prídu do divadla či na stand-up kabaret, práve z politiky sa chcú vytrhnúť. Ale hemungy majú aj samotní humoristi, pretože - predstavte si! - humor musí byť vyrovnaný, raz musia „udrieť“ na jednu, raz na druhú stranu, lebo o štyri roky si podelené obecenstvo i politické publikum nebude pamätať, že humoristi boli opoziční, lebo opäť sú opoziční. Vždy sú - mali by byť - na opačnej strane, to je logické.

Najhoršie však je, že politici už nemajú humor! Preboha, čo bude s touto krajinou? Ak teda platí môj najobľúbenejší bonmot: Kto má humor, všetko vie, kto humor nemá, všetkého je schopný...

Od Lucie do Vianoc, každá noc má svoju moc...

Zo života sv. Lucie nepoznáme veľa hodnoverných faktov, ale okolo jej života a smrti je veľmi veľa legiend. Známe sú „stridžie dni“, kedy sa dievčatá obliekli do bielych plachiet, zakryli si tvár a chodili vo dvojiciach po dedine. Jedna mala v rukách metlu a druhá krídlo z husi. Vyháňali nimi z domu nešťastie a zlé sily. Ľudia verili, že v tento deň môžu uvidieť aj strigy. Ubrániť sa tomu dalo cesnakom. Ten jedla nielen celá rodina, ale dávali ho aj statku. Luciin tajomný deň sprevádzali aj rôzne čary.

13. decembra 2012 sa už tradične čarovalo aj v Slovenskej základnej škole, materskej škole a žiackom domove v Sarvaši. Tajomnú budúcnosť deťom vyveštila skúsená „veštica“ Marta Dekrétová, vychovávateľka žiackeho domova. Záujem o jej veštenie bol naozaj veľmi veľký. Jej veštby všetkých potešili a pobavili. Ak si na Luciu gazda zasadil niekoľko zŕn pšenice, na Vianoce sa dozvedel, aká ho čaká úroda v budúcom roku. Aj to si vyskúšali naši žiaci a vysadili si pšenicu, o ktorú sa musia starať do Vianoc. Príjemné predvianočné popoludnie, ktoré sa už tradične v škole organizuje práve na Luciu, malo opäť svoje čaro. Malí bábkoherci 2. a 4. ročníka pod vedením pani učiteľky Kataríny Kondácsovej potešili svojich spolužiakov dvoma rozprávkami o zvieratkách a Mikulášovi. Rozospievať všetky prítomné deti sa podarilo žiačkam 3. a 8. ročníka pesničkou: „Keď napadá veľa snehu, hoja, hoj“. Spolu s pesničkou „Pastieri, pastieri“ to zvládli peknou hrou na akordeónoch pod vedením pani vychovávateľky Diany Balás - Kota. Krátky kultúrny program ocenili všetci potleskom a ihneď sa pustili do práce v tvorivých dielňach, ktoré pre nich pripravili vychovávateľky žiackeho domova. Svoju zručnosť si všetci vyskúšali pri zhotovovaní rôznych vianočných ozdôb. Papierový anjelik, vianočná guľa, srdiečko, či hviezdička, vianočný zvonček, ozdoby z cestovín a slaného cesta, snehuliak, vianočný pozdrav či obraz, to všetko vznikalo pod rukami zaujatých detí a ich vychovávateliek. Nechýbali ani vianočné hlavolamy a tajničky. Opäť sa podarilo spojiť príjemné s užitočným. Spokojné deti odchádzali domov s množstvom vlastnoručne vyrobených vianočných ozdôb. Radosť z prichádzajúcich Vianoc bola u všetkých obrovská. Dovidenia o rok!

Eva Labišáková

Mikuláš obdaroval deti sarvašskej slovenskej školy

Okná slovenskej školy sa rozžiarili prekrásnymi ozdobami, ktoré hrou svetla a tieňov vytvorili nádhernú predvianočnú atmosféru, ktorou sa môžu pokochať aj okoloidúci obyvatelia mesta. Svetlá slávnostne rozsvietili v prvú adventnú nedeľu. V pondelok pred vyučovaním riaditeľka školy Zuzana Medveďová spolu so žiakom 7. A. triedy Petrom Sklenárom zapálila prvú sviecu na adventnom venci v aule školy. Popriala žiakom nielen veľa chuti do práce, ale vyjadrila túžbu, aby si všetci v tomto predvianočnom čase očistili svoju myseľ a svoje srdcia otvorili láske a porozumeniu.

V predvečer Mikuláša Slovenská základná škola v Sarvaši ožila spevom, hudbou a tancom talentov, ktorých je na tejto škole neúrekom. Malí a veľkí umelci predviedli obecenstvu svoje nadanie s obrovským zápalom a oduševnením. A veru bolo čo obdivovať a bolo čomu tlieskať. Odborná porota pozorným okom hodnotila výkony detí a rozhodovanie veru nebolo ľahké. V jednotlivých kategóriách zvíťazili: hudobné nástroje - Dominik Sinka a Zoltán Tóth, spev - Klaudia Valachová a recitácia žiakov 2. B., tanec - Dzsenifer Mogyorósi a spoločný tanec dievčat 5.C a 5.B., prednes v maďarčine - Antal Kulik a Zsuzsanna Szebedinská, prednes v slovenčine - Vivien Vargová, Bianka Sebjanová Farkasová a Eniko Czinkoczká. Porota udelila aj zvláštnu cenu za pozoruhodný výkon Krištofovi Kasubovi.

 Iskričky zažiarili v očiach detí, keď do auly nečakane vstúpil skutočný Mikuláš. Deťom sa milo prihovoril a chcel vedieť, či poslúchali. Nádherná atmosféra mikulášskeho dňa vyvrcholila zábavou v štýle disko. Malí aj veľkí si užili tanec a zábavu, ktorá je im v tomto veku najmilšia.

V predvečer Mikuláša si deti vyčistia topánky či čižmičky a čakajú, čo im do nich do rána vloží Mikuláš. Ak poslúchali, čižmičky sa naplnia sladkosťami a ovocím a ak nie, možno si v nich nájdu varechu, zemiaky alebo uhlie. Také sú zvyky tam, odkiaľ pochádzam. Nepamätám si, že by som bola niekedy dostala niečo iné ako sladkosti, aj keď nemôžem tvrdiť, že som ako dieťa vždy len poslúchala.

Na Mikulášsku noc nejde ani tak o to, čo všetko si obdarovaní nájdu v čižmičkách. Nemusia to byť vždy uchopiteľné veci. Cennejší je spoločne strávený čas s rodičmi, ktorého je v dnešnom uponáhľanom svete stále menej. Tieto šťastné chvíle sa nedajú kúpiť ani za veľké mešce zlata.

Alena Červeňanská

Posolstvo KBS krajanom žijúcim v zahraničí

Konferencia biskupov Slovenska (KBS) pripravila k prvej adventnej nedeli posolstvo krajanom žijúcim v zahraničí. Čítalo sa vo všetkých katolíckych kostoloch. V posolstve sa hovorí, že radosť a vďačnosť, s ktorou prežívame Cyrilometodský rok, nie je ohraničená iba na Slovensko, ale dotýka sa všetkých krajanov v zahraničí. Biskupi Slovenska ich vyzývajú, aby nezabúdali na svoje národnú a kresťanskú identitu. Táto identita má svoje korene v posolstve svätých Cyrila a Metoda. Prinášame plné znenie posolstva:

Posolstvo Konferencie biskupov Slovenska krajanom žijúcim v zahraničí pri príležitosti Roku viery a Roku svätých Cyrila a Metoda.

Drahí Slováci mimo hraníc Slovenska, milí krajania, bratia a sestry!

V tomto roku 1150-teho výročia príchodu svätých vierozvestov Cyrila a Metoda k našim predkom - a súčasne v tomto Roku viery - si zvlášť intenzívne uvedomujeme naše duchovné a národné korene. Nie sú to dva odlišné, akoby rozštiepené korene, ale vlastne iba jeden jediný. Veď našu duchovnú - kresťanskú, a národnú - slovenskú identitu nemožno od seba odtrhnúť. Iba evanjeliové posolstvo Kristovej lásky totiž dáva všetkému pevnosť, stálosť a vnútornú silu. Bez Kristovho posolstva by sme sa neboli mohli naozaj rozvinúť a uvedomiť si, že iba zomknutí okolo Pána pánov a Kráľa kráľov môžeme vytvoriť skutočnú národnú rodinu, pokorne hrdú na svoju minulosť, zodpovednú za svoju prítomnosť a dúfajúcu vo svoju budúcnosť. „Budete mojím ľudom a ja budem vaším Bohom“ - sľubuje Stvoriteľ u proroka Ezechiela.

Preto sa o radostnú vďačnosť za cyrilometodskú misiu chceme podeliť aj s vami, našimi krajanmi, ktorí sa k tejto spirituálnej a národnej identite, postavenej na duchovnom impulze svätých solúnskych bratov, aj dnes hlásite v rôznych krajinách sveta. Ba môžeme povedať, že ste v určitom zmysle pokračovateľmi ich misie: podobne ako oni ste aj vy, či vaši predkovia z rôznych príčin odišli z domova; podobne ako oni ste vo svojich nových domovoch vydali a vydávate svedectvo o viere postavenej na skutočných evanjeliových hodnotách. Preto pokladáme cyrilometodské jubileum a Rok viery vyhlásený Svätým Otcom Benediktom XVI. za vhodnú príležitosť vyjadriť vám poďakovanie za to, že ste sa napriek sťaženým podmienkam dokázali nielen stať užitočnými členmi vášho nového spoločenstva, ale v tomto novom prostredí ste si zachovali živú duchovnú tradíciu z pôvodnej slovenskej vlasti. Tou živou tradíciou je katolícka viera, postavená na osobnej viere v Božieho Syna Ježiša Krista, na eucharistickej a mariánskej úcte, na úcte k Svätému Otcovi, na zomknutej rodine otvorenej pre nový život, na zdravej národnej hrdosti láskyplne otvorenej aj pre iné národnosti i kultúry.

Ďakujeme vám, drahí krajania, za to, že slovenská rodina mariánskych a cyrilometodských ctiteľov objíma aj vašou zásluhou mnohé krajiny a viaceré kontinenty. Ďakujeme vám za ochotu prekonávať aj väčšie vzdialenosti, aby ste stretli svoju slovenskú komunitu a v nej zdieľali duchovné spoločenstvo vyrastajúce z cyrilometodskej tradície. Vďaka patrí aj vám, veriacim študentom, stredoškolákom i vysokoškolákom, ktorí vo svojom školskom a akademickom prostredí svedčíte o svojej viere v Ježiša Krista. Aj vás, ktorí ste prišli za prácou, nech Pán požehnáva a dá vám silu ukázať cez jej zodpovedné vykonávanie pravú lásku, pochádzajúcu od Krista. Ak sa budeme aj my navzájom za seba modliť prosiac o príhovor našu Sedembolestnú matku aj svätých solúnskych misionárov, potom bude toto spoločné svedectvo pokračovať. Dôležité je stále obnovovať jednotu našich komunít, ktorých svedectvo by bez dobroprajnosti a odpúšťania sotva mohlo byť účinné.

Keď v roku 1981 blahoslavený Ján Pavol II. navštívil v Ríme Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda, tam prítomným Slovákom o cyrilometodskej tradícii povedal: „Zostávajte verní tomuto dedičstvu. Poznávajte ho stále hlbšie, do hĺbky, vo všetkých životných rozmeroch, so všetkými dôsledkami pre osobný a spoločenský život. Žite podľa neho neprestajne, buďte mu verní, ochraňujte ho v tej istote, že ono je základom duchovnej veľkosti a kultúrnej výšky vášho národa...“

Čo iné vám teda, drahí krajania, môžeme na konci nášho posolstva zaželať, ako v duchu citovaných slov blahoslaveného pápeža Jána Pavla II. skutočnú vytrvalosť v každodennom svedectve o pravých hodnotách, stálu vernosť pri ich ochrane a pri zvyšovaní kultúrnej úrovne spočívajúcej na duchovných princípoch.

Všetkým vám, našim slovenským bratom a sestrám v zahraničí, vyprosujeme na príhovor Sedembolestnej Panny Márie a svätých vierozvestov Cyrila a Metoda hojné Božie požehnanie!

Biskupi Slovenska

Séria slovenských podujatí v znamení adventu v Šalgótarjáne

Spolok šalgótarjánskych Slovákov a ich priateľov, Župná knižnica a Osvetové stredisko Bálinta Balassiho a Slovenská národnostná samospráva v Šalgótarjáne usporiadali sériu slávnostných podujatí. Začiatkom decembra sa uskutočnilo literárne popoludnie so spisovateľom a novinárom Jánom Jančovicom s názvom Z novohradských vrchov a dolín. Moderátorom stretnutia bol spisovateľ a novinár Imrich Fuhl.

Hosťa na pôde sídelného mesta Novohradskej župy privítala a o cieli podujatia informovala predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženka Egyedová Baráneková. Keďže sa na tejto zaujímavej akcii zúčastnili aj priatelia Slovákov maďarskej národnosti, zvedavé otázky a často vtipné a dávne príbehy z oboch strán Ipľa tlmočil moderátor.

Účastníci si mali možnosť nielen prezrieť, ale aj zakúpiť si niektorú najnovšiu autorovu knižku. Na stretnutí s autorom boli okrem Šalgótarjánčanov prítomní aj Slováci z viacerých obcí Novohradskej župy a niektorí z nich požiadali autora o spoluprácu pri tvorbe a vydávaní monografií, čo im aj prisľúbil.

Séria podujatí pokračovala 11. decembra otvorením výstavy fotografií Karola Demutha Digitálne premeny, Banská Bystrica - bronzové mesto. Milovníkov fotografie privítala riaditeľka Župnej knižnice a Osvetového strediska Bálinta Balassiho Éva Molnárová, predseda Spolku šalgótarjánskych Slovákov a ich priateľov József Homoga a programová manažérka Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici Zuzana Drugová. Karol Demuth sa narodil 6. februára 1937 v pohronskej obci Dolná Lehota, ktorá je vstupnou bránou do malebných a zároveň divokých prírodných zákutí Vajskovskej doliny na južnom úpätí Nízkych Tatier. Do Banskej Bystrice sa rodina Demuthovcov prisťahovala koncom roka 1950. V roku 1955 zavŕšil štúdium na Vyššej priemyselnej škole elektrotechnickej a spojovej. V roku 1958 začal pracovať v technickej prevádzke Československého rozhlasu v Bratislave. Odtiaľ ho na vlastnú žiadosť po polroku preložili do novovznikajúceho krajského štúdia Československého rozhlasu v Banskej Bystrici. Tu pôsobil do roku 1997, teda bezmála štyridsať rokov. V tomto roku oslávi banskobystrický rozhlas 55 rokov svojej existencie, Karol o dve desaťročia k tomu navyše a „jeho“ medené mesto o 700 rokov viac… Výstava bronzové mesto prináša digitálne fotografie K. Demutha. Fotograf sa napriek svojmu pokročilému veku pozerá na svoje mesto novými očami a neprestáva experimentovať aj s fotografiou. V kultúrnom programe vystúpil detský folklórny súbor Matičiarik z Banskej Bystrice.

Posledným dňom série podujatí bol 14. december, keď sa uskutočnili až dve akcie. Skoré popoludnie patrilo vedomostnej súťaži občianskych organizácií Kto vie viac o našich susedoch? s podtitulom Slovensko a Slováci v Maďarsku, potom sa začal vianočný program s názvom Vďaka za úctu. Ako nás informoval predseda Spolku šalgótarjánskych Slovákov a ich priateľov J. Homoga, do vedomostnej súťaže pozvali päť spoločenských organizácií, o ktorých vedia, že môžu mať záujem o podobné zápolenie. Bolo zábavné sa pozerať na ľudí pokročilého veku, ako sa pokúšali používať svoje „ťaháky“ a ako utajovali, čo všetko vedia. Musíme uznať, že organizátori nešetrili otázkami. V kvíze, ktorý sa skladal z troch častí, najprv museli účastníci vyplniť husto popísané trojstranové papiere. Dostali štyridsať otázok o Slovensku a o Slovákoch v Maďarsku. Medzi otázkami boli faktografické (ktoré sú kraje Slovenska, koľko má obyvateľov, kedy začalo Slovensko používať euro, koľko slovenských osád je v Maďarsku, ktoré sú najčastejšie slovenské mená v Šalgótarjáne, kde sa narodila operná speváčka Júlia Kukeľová), ale aj praktické (aké sú obľúbené slovenské jedlá, pivá a nápoje). V ďalšej časti mali účastníci možnosť vybrať z troch odpovedí a v poslednej časti si vyskúšali schopnosti prejaviť sa po slovensky. Treba dodať, že účastníci súťaže nevedia po slovensky, ale ich sympatie k Slovensku a Slovákom viedli k základným poznatkom našej materčiny. Bolo úsmevné sledovať, ako si niekto chce kúpiť čierne nohavice v obchode, alebo ako si objedná na raňajky párky a čaj. Ale bolo aj potešujúce, ako veľa vedeli a ako priateľsky sa k tomu stavali. Podobné podujatia by boli dobré vo všetkých osadách, kde chcú popularizovať Slovensko a Slovákov vôbec. Najlepší boli členovia organizátorského spolku, ale porota pracovala s prísnymi číselnými kľúčmi. Ceny výhercom venovali družobné slovenské mestá Šalgótarjánu.

Zlatým klincom série podujatí v znamení adventu bol slávnostný program, v ktorom sa predstavili sólisti a folklórne skupiny z Maďarska i zo Slovenska. Pracovníčka župnej knižnice a osvetového ústavu a zároveň predsedníčka ZSM R. Egyedová Baráneková spolu so svojou kolegyňou sa poďakovala všetkým zamestnancom knižnice za prijatie a za spoluprácu za ostatných päť rokov. Od januára pracujú osvetoví pracovníci pod záštitou Maďarského osvetového ústavu ako jeho regionálna pobočka. To znamená, že sa z knižnice aj odsťahujú, ale dúfajme, že ich spolupráca bude naďalej taká plodná, ako doteraz, o čom svedčí aj séria podujatí. Ako povedala R. Egyedová Baráneková, v knižnici našli dobrých kolegov, s ktorými si vždy rozumeli a ktorí s radosťou pomáhali aj pri organizovaní tohto programu v župnom sídelnom meste už druhýkrát. V slávnostnom programe vystúpil čerstvý nominant Ceny Anny Hudecovej, citarista Alexander Szőke z Malej Nány. Členovia folklórneho súboru Háj z Rimavskej Soboty, ktorí v tomto roku získali uznanie aj na festivale hudobného folklóru, predviedli dve časti svadby: rozlúčenie sa s nevestou a vtipnú kytičku piesní o tom, keď si ženy trochu vypijú. Členovia ľudovej hudby Jána Demeho z Klenovca vytvorili u obecenstva výbornú náladu.

Sériu podujatí podporila Verejnoprospešná spoločnosť Zväzu Slovákov v Maďarsku.

(ef)

Verejné zasadnutie s dôchodcami

Slovenská samospráva Starého Budína a Békášmederu už tradične organizuje v čase adventu predvianočné stretnutie dôchodcov spojené s verejným zhromaždením. Na stretnutí, ktoré sa konalo 11. decembra v reprezentačnej sále sídla Starobudínskeho spoločenského kruhu, po vianočnom kultúrnom programe žiakov budapeštianskej slovenskej školy predseda obvodnej slovenskej samosprávy František Križan informoval účastníkov o činnosti samosprávy v r. 2012. Zdôraznil, že slovenská samospráva sa od svojho založenia v roku 1998 zapája do kultúrnej činnosti Starého Budína a Békášmederu. Popri osvedčených národnostných podujatiach sa podieľa na organizovaní veľkolepých programov, ktoré bezpochyby patria medzi najväčšie a najznámejšie kultúrne a spoločenské akcie tohto obvodu hlavného mesta. Takýmito sú napríklad dvojdňové Starobudínske hody a nemecko-slovensko-poľský adventný koncert, ktoré sa stali uznávanou prehliadkou nemeckej, slovenskej a poľskej ľudovej kultúry. Mimoriadny záujem vyvolala aj najnovšia veľkolepá akcia ku Dňu občianskych organizácií a národnostných samosprváv III. obvodu, ktorá sa koná v Osvetovom stredisku Starého Budína na ulici San Marco.

Slovenská samospráva - ako na to poukázal jej predseda - svojou činnosťou je nesporne prítomná v kultúrnom a spoločenskom dianí mestskej časti Starý Budín a Békášmeder, o čom svedčí aj záujem obyvateľov o jej podujatia.

(ZB)

Békášmeder
Nemecko-slovensko-poľský vianočný večer

V adventnom období v mestskej časti Starý Budín - Békášmeder Nemecká a Slovenská národnostná samospráva už tradične organizujú spoločný národnostný vianočný koncert. Program tohoročného, v poradí už štrnásteho národnostného adventu obohatila obvodná Poľská menšinová samospráva. V rámci koncertu vystúpil aj Budapeštiansky poľský spevácky zbor Sv. Kingy.

Spoločná akcia troch menšinových samospráv a Kultúrneho spolku Nemcov Starého Budína Braunhaxler sa konala 13. decembra v Spoločenskom dome v Békášmederi. Pred preplnenou sálou slávnostný prejav predniesla poslankyňa Národného zhromaždenia Erzsébet Menczerová, ktorá hovorila o najkrajšom sviatku roka - o Vianociach. V druhej časti svojej slávnostnej reči sa s uznaním zmienila o činnosti národnostných samospráv obvodu a povzbudila ich, aby sa aj naďalej podieľali na zachovávaní národnostných tradícií v tejto časti našej metropoly.

Po prejave pozdravili prítomných v materinskej reči predsedovia troch národnostných samospráv, medzi nimi i predseda našej slovenskej František Križan.

Po slávnostnom otváracom akte sa začal takmer dvojhodinový vianočný kultúrny program nemeckých, slovenských a poľských spevákov a tanečníkov. Na javisku vystriedal detské súbory nemeckých žiakov a škôlkarov Slovenský páví krúžok z pilíšskeho Santova. Ich program bol skutočne na vysokej umeleckej úrovni a právom si získal srdcia oduševneného publika, ktoré bude akiste dlho spomínať na jeho viachlasný spev na tejto adventnej akcii.

Po vystúpení Speváckeho zboru Braunhaxler a už spomínaných poľských spevákov vyvrcholením adventného večera bolo spoločné spievanie vianočnej piesne Tichá noc... v štyroch jazykoch.

Spoločná predvianočná akcia nemeckej, slovenskej a poľskej samosprávy obvodu sa skončila v neskorých večerných hodinách priateľským posedením a hlavne spoločným spevom pri bielych stoloch.

Zoltán Bárkányi

Vstúpili sme do nového roku

Úspešne sme zvládli najkrajšie sviatky roka, za sebou máme slávnostný prípitok a vrúcne želania do nového roka a pred sebou všedné dní. Aké sú, aké budú, to závisí predovšetkým od nás, hoci v nemalej miere ich ovplyvňujú vonkajšie, takzvané objektívne faktory.

Podľa mňa najdôležitejší faktor je zdravie. Ak s ním nemáme ťažkosti, tak sa snažme robiť všetko v záujme toho, aby nám tento stav vydržal čo najdlhšie. Zdravá životospráva a istá ostražitosť sú vždy namieste, najmä však v období chrípok a prechladnutí. Väčšina z nás nesie na svojich pleciach zodpovednosť za celú rodinu, od nás závisí, čo nakúpime, čo navaríme, čo položíme na stôl a neraz aj to, alebo čiastočne to, či na to budeme mať.

Tu sa vynára druhý dôležitý faktor - práca. Aj keď my ženy máme prácu vždy, teraz myslím na tú, za ktorú dostávame mzdu. Bez práce vraj nie sú koláče - vraví ľudová múdrosť, ale ja si myslím, že ani dlhodobé šťastie, veď aj to je značne ovplyvňované finančnými podmienkami. Ani tá najväčšia optimistka nedokáže byť dlho šťastná, ak musí pri nákupoch deň čo deň zvažovať, aký chlieb má kúpiť - zdravší, alebo najlacnejší. Žiaľ, tieto dve kategórie sú len veľmi zriedka priamo úmerné.

Práca a pracovisko je v dnešných časoch faktor nevyspytateľný. Niekto jej má neúrekom, iný ju hľadá dlhé mesiace a neraz stovky kilometrov od svojich najbližších. Nie vždy tento faktor dokážeme ovplyvniť a nie vždy za to môže naša profesijná pripravenosť či nepripravenosť. Určite však zaváži vytrvalosť, odhodlanosť a priebojnosť.

Ak úspešne zvládame spomenuté základné podmienky, môžeme sa zamyslieť nad tými vedľajšími, ktoré ovplyvňujú cieľ nášho života - šťastie naše a celej našej rodiny. V prvý deň roka, poznačení silvestrovaním, sa možno viac ako inokedy zamýšľame nad sebou, nad svojimi vlastnosťami a konaním. Dávame si predsavzatia, že zmeníme svoje návyky, budeme lepší, trpezlivejší. S pribúdaním každodenných povinností na ne však zvyčajne zabúdame, len zriedkavo si ich pripomenieme a ešte zriedkavejšie ich realizujeme. Čas však pracuje pre nás. Ak z roka na rok dosiahneme čo aj len malé úspechy, raz máme šancu dopracovať sa k vytýčenému cieľu. K tomu, aby sme dokázali vychutnávať každý deň v spoločnosti svojich najbližších, aby sme sa tešili z každého rána, z každej chvíle, ktorú nám prináša.

vzs

Výstava krojovaných bábik v Slovenskom inštitúte

V priestoroch Slovenského inštitútu v Budapešti usporiadal v decembri Zväz Slovákov v Maďarsku (ZSM) vernisáž výstavy Krása, ktorú neodviali stáročia (Bábiky v krojoch Slovákov v Maďarsku). Kurátorkou výstavy bola predsedníčka ZSM Ruženka Egyedová Baráneková. Na podujatí sa zúčastnila aj predsedníčka Slovenskej samosprávy v Budapešti Zuzana Hollósyová.

- Vítam vás a som rada, že sme sa tu stretli. Je to naše posledné tohtoročné podujatie. Nedávno bol január a už je tu zase koniec roka, predo dvermi je rok 2013. Blížia sa Vianoce, sviatky pokoja a mieru, na ktoré sa všetci tešíme. Každý z nás má buď rodinu, alebo priateľov, s ktorými trávi tieto chvíle. Lebo každý z nás potrebuje pokoj, pohodu, zdravie a lásku. Dnes vám predstavíme bábiky. Nie hocijaké. Najprv živé a potom bábiky vystavené. Obe však majú niečo spoločné. Prezentujú slovenské ľudové kroje z najrôznejších kútov Slovákov v Maďarsku. Také kroje, ktoré si zachovali svoju krásu po celé stáročia, čo naznačuje aj názov výstavy. Aj touto cestou chcem poďakovať predsedníčke ZSM Ruženke Egyedovej Baránekovej, ktorá je nielen kurátorkou výstavy, ale aj zostavovateľkou celého programu. V jeho prvej časti uvidíte malú módnu prehliadku krojov na živých bábikách, predstaví sa skupina Svrčkovci, Dievčenská spevácka skupina z Veňarcu a sólisti, víťazi celoštátnej súťaže Slovenské spievanky. Potom sa presunieme na prízemie, kde nás čaká množstvo čarovných bábik, - povedala na úvod riaditeľka Slovenského inštitútu v Budapešti Jana Tomková, ktorá všetkým popriala príjemnú zábavu a veľa pekných chvíľ počas sviatkov.

- Určite každý vie, že na tomto území žijú Slováci už tristo rokov. Vtedy si priniesli na dnešné územie Maďarska svoju vieru, jazyk, kultúru a zvyky. K zvykom neodmysliteľne patrí aj kroj, oblečenie. Bola to veľká citová väzba, ale aj spoznávanie jeden druhého, pretože naši predkovia boli veľmi múdri. Oblečenie nahrádzalo terajší občiansky preukaz. Videli, kto odkiaľ prišiel, či je žena už vydatá, akej je viery, atď. Keď mala napríklad tzv. kačku, to znamenalo, že nemá ešte deti. Keď mala vzadu fodríčku hore, tak bola katolíčka, keď dole, tak evanjelička. To všetko uvidíte na bábikách na prízemí. Prečo vznikla výstava krojovaných bábik? Preto, lebo Slováci sú národ, ktorý je právom hrdý na svoju kultúru. Kroje sú ešte aj teraz srdcu blízke všetkým. Je tu citová väzba, že patria k slovenskej kultúre, slovenskej národnosti, - povedala Ruženka Egyedová Baráneková.

V kultúrnom programe vystúpili ľudová kapela Svrčkovci zo Šalgótarjánu, Dievčenská spevácka skupina z Veňarcu, Martin Hubaček z Čívu, Alica Agódová zo Segedínu a Valentína Hevešiová z Pišpeku, víťazi celoštátnej súťaže Slovenské spievanky.

Účastníci podujatia sa po kultúrnom programe presunuli na prízemie, kde je vystavených 50 bábik v ľudových krojoch. Zaujímavý je aj Betlehem zo šúpolia, ktorý zhotovila Mária Szarková z Niže. Výstava potrvá do 18. januára 2013.

Andrea Szabová Mataiszová

Cena Za národnosti Jánovi Chlebniczkému

Historické múry Delegačnej sály budovy parlamentu boli svedkami odovzdávania najvyššieho štátneho vyznamenania udeľovaného príslušníkom národností v Maďarsku Za národnosti. Medzi jedenástimi vyznamenanými bol v tomto roku bývalý riaditeľ békeščabianskej slovenskej školy, zakladateľ a vedecký pracovník Výskumného ústavu Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Ján Chlebniczký.

Vyznamenanie sa od roku 1995 udeľuje každý rok pri príležitosti Dňa menšín, ktorý vyhlásila maďarská vláda na počesť prijatia Deklarácie Organizácie Spojených národov o právach osôb patriacich k národným, etnickým, náboženským a jazykovým menšinám na 18. decembra. Uznanie sa udeľuje osobám a organizáciám za vynikajúcu prácu vykonávanú v prospech domácich národných a etnických menšín vo verejnom živote, školstve, kultúre, cirkevnom živote, vede, masmédiách a na poli hospodárskej činnosti.

Pred slávnostným aktom odovzdávania vyznamenaní sa prítomným prihovoril minister ľudských zdrojov Zoltán Balog. - Dvojitá identita nás obohacuje. V Karpatskej kotline nie je len nepochopenie, nenávisť a konflikty, ale sa prejavuje aj vzájomné obohacovanie rôznych kultúr. Záleží na nás, či prepadneme chybnej predstave, že sa tu žijúce národy vždy hádali, - povedal. Minister ľudských zdrojov poukázal na to, že vynikajúce osobnosti, ktoré dostali ocenenie, sú príkladom pre nás všetkých, sú dôkazom toho, že talentovaní ľudia majú pred sebou budúcnosť a že iba spoločne môžu vybudovať šťastnejšie a silnejšie Maďarsko. Vyznamenanie udelené premiérom Viktorom Orbánom ocenení prevzali z rúk Z. Baloga. Na slávnosti sa zúčastnili štátny tajomník zodpovedný za cirkevné, národnostné a spoločenské vzťahy György Hölvényi, štátna tajomníčka Katalin Langerová Victorová a štátny tajomník Csaba Latorcai, generálny konzul Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Štefan Daňo a vedúci národnostného odboru Ministerstva ľudských zdrojov Anton Paulik. Celoštátnu slovenskú samosprávu v Maďarsku (CSSM), ktorá navrhla J. Chlebniczkého na vyznamenanie, zastupoval predseda Ján Fuzik. V laudácii pred odovzdaním vyznamenania odznelo, že Ján Chlebniczký sa narodil v slovenskej rodine roku 1937 v Slovenskom Komlóši. Svoje štúdium absolvoval v slovenskej základnej škole v rodisku, potom na Slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe a na Vysokej škole pedagogickej v Segedíne, aprobácia slovenčina - maďarčina. Pracovať začal v slovenskej základnej škole v Sarvaši, po krátkej dobe ho premiestnili do Budapešti, kde pôsobil v Demokratickom zväze Slovákov v Maďarsku ako osvetový pracovník. Po troch rokoch sa rozhodol vrátiť na pedagogickú dráhu, začal vyučovať v bývalej alma mater ako stredoškolský profesor. Popri vyučovaní na čabianskom slovenskom gymnáziu bol aj župným inšpektorom slovenského jazyka. Neskôr sa stal riaditeľom slovenskej základnej a strednej školy, potom i študentského domova. Ján Chlebniczký stál ne čele čabianskeho školského zariadenia približne poldruha desaťročia. Počas pôsobenia na pedagogickom poli spolu s kolegami vychoval generácie slovenskej mládeže, viacerí z nich aj v súčasnosti pracujú na slovenskom poli. Do dôchodku bol činný ako vedecký tajomník Výskumného ústavu Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarku.

Andrea Szabová Mataiszová