Preplávať zo Sarvaša do talianskeho mesta Verona

V decembri sa už tradične organizuje v meste Sarvaš 24 hodinové plávanie. Plaváreň ešte v auguste minulého roka dostala meno podľa svätej Kláry. Usporiadateľom akcie je plavecký oddiel SZUSE (sarvašský plavecký oddiel). Jeho hybnou pákou je Ondrej Demeter, ktorý je zároveň aj predsedom tohto oddielu.

V minulom roku preplávali zúčastnení plavci vzdialenosť 860 kilometrov. Tento výkon tohto roku zlepšilo 312 zanietených účastníkov na 906 585 metrov. Dosiahnutým výkonom by plavci preplávali z mesta Sarvaš až do talianskeho mesta Verona. Plavci boli nielen zo Sarvaša a z okolia, ale aj z celého Maďarska.

Najúspešnejší boli žiaci zo slovenskej základnej školy. 32 plavcov zdolalo počas 24 hodín 249 850 metrov. Len 150 metrov chýbalo do 250 kilometrov. Je to úžasný výkon. Najmladším účastníkom bol Dominik Šinka, preplával 6,5 kilometra.

Najviac času strávil vo vode Ladislav Balatoni, jeho výkon bol 17 750 metrov.

Učitelia slovenskej základnej školy Erika Šinková, Zoltán Fonád a Peter Szklenár si žiakov rozdelili do troch skupín. Snažili sa ich posielať do vody na základe vopred vypracovaného plánu. Hádam najťažšiu úlohu mali žiaci, ktorí plávali v noci. Zobudiť ich nebolo jednoduché, hlavne ak už predtým preplávali niekoľko kilometrov a pomaly sa u nich začala prejavovať únava. Veď nie sú zvyknutí plávať v nočných hodinách. Ich výkon zapisovala učiteľka Ildika Vajdová. Dva a pol kilometra sa rozhodla preplávať aj pani učiteľka Agneša Kugyelová, čím prispela aj ona k dosiahnutému výkonu. Celá škola je na nich veľmi hrdá.

V súťaži bol najlepší pán doktor Ladislav Renfka z Debrecína, ktorý sám preplával 55 kilometrov vzdialenosť.

Zo Sarvaša bol najlepším plavcom Bence Babák, ktorý ešte v lete povedal svojej trénerke Agneše Gačiovej (ktorá je trénerkou viacerých žiakov zo slovenskej školy), že chce skúsiť preplávať presne takú vzdialenosť, akú má maratón. Podarilo sa mu to! A ešte k tomu pridal 5 kilometrov. Bol nesmierne šťastný, veď 42 195 metrov je problémom prejsť pešo aj po pevnej zemi.

Ďalšie výsledky družstiev:

Békés - 39 300 m
Dévaványa 59 710 m
Gyula - 17 250 m

Z ostatných miest sa zúčastnili len jednotlivci a ich výkon sa pohyboval do 10 kilometrov.

Z roka na rok je stále viac záujemcov o plávanie, pretože každý dokáže vyskúšať svoju zdatnosť, ale najmä vytrvalosť.

Zlatica Lišková

Slovenské výročia v roku 2013

Rok 2013 je z viacerých aspektov slávnostný. Keďže sme prežili predznamenávaný „koniec sveta”, prinášame vám tri najväčšie slovenské výročia tohto roku, ktoré by nemali ujsť vašej pozornosti. Je zaujímavé, že medzi nimi nájdeme aj isté spojitosti.

Jednou z najdôležitejších výročí bol dozaista vznik samostatnej Slovenskej republiky. Pred dvadsiatimi rokmi, 1. januára 1993 sa rozdelila česko-slovenská federácia. Spoločný štát Čechov a Slovákov vznikol po rozpade Rakúsko - Uhorska. S tým súvisí dynamický rozvoj slovenského jazyka, umenia, literatúry, kultúry a teda aj oživenie Matice slovenskej, ktorej činnosť bola pozastavená v roku 1875. Mimochodom Rakúsko - uhorská monarchia zanikla presne pred 95 rokmi. S týmto výročím súvisí aj prijatie Deklarácie slovenského národa v Turčianskom Sv. Martine.

Ďalšie výročie sa týka spomínanej kultúrnej ustanovizne, Matice slovenskej, ktorá 4. augusta 1863, teda pred 150 rokmi usporiadala prvé valné zhromaždenie. Vznikla na tisíce výročie príchodu Konštantína a Metoda na Veľkú Moravu. Vtedajšie vládnuce kruhy však v roku 1875 prerušili jej činnosť. V priebehu sotva 12 ročného pôsobenia Matica slovenská zohrala v dejinách slovenského národa významnú úlohu. So svojimi podujatiami a publikáciami prispela k rozvoju slovenskej umeleckej tvorby a kultúrneho života. Jej prvým predsedom bol Štefan Moyses, ktorý urobil všetko preto, aby sa sviatok Cyrila a Metoda svätil 5. júla.

Keďže sme spomenuli veľkomoravské obdobie, poznamenávame, že v roku 863 (podľa tradície 5. júla, ktorý je na Slovensku štátnym sviatkom), teda pred 1150 rokmi, prišli na Veľkú Moravu solúnski bratia Konštantín a Metod. Títo misionári sa považujú za zakladateľov slovanskej vzdelanosti: zostavili prvé slovanské písmo (hlaholiku); vytvorili prvý slovanský spisovný jazyk (staroslovienčinu); vytvorili prvú slovanskú prekladovú a pôvodnú tvorbu. Založili tzv. Veľkomoravské učilište, v ktorom sa vychovávali budúci slovanskí kňazi. Rok svätého Cyrila a Metoda sa končí v júli 2013 slávnosťou v Terchovej, kde stojí najväčší slovenský kostol zasvätený ich pamiatke. 5 júl je od roku 1994 vyhlásený aj za Pamätný deň zahraničných Slovákov.

V roku 2013 si pripomenieme aj jubileá významných slovenských osobností ako napríklad 325. výročie narodenia a 300. výročie úmrtia Juraja Jánošíka, 220. výročie narodenia Jána Kollára, 200. výročie úmrtia Antona Bernoláka, 200. výročie narodenia Samuela Tomášika, 185. výročie narodenia Pavla Dobšinského, 160. výročie narodenia Jozefa Škultétyho, 150. výročie narodenia Jána Čajaka st., 125. výročie narodenia Martina Rázusa, 115. výročie narodenia Jána Smreka, 110. výročie narodenia Fraňa Kráľa, 105. výročie narodenia Maše Haľamovej, 100. výročie narodenia Dominika Tatarku, 90. výročie narodenia Kristy Bendovej a 80. výročie narodenia Jána Lenča.

Atila Rusnák

III. obvod Budapešti
Slovenský deň v evanjelickom kostole

V evanjelickom kostole v Békášmederi (III. obvod hlavného mesta) sa tretia januárová nedeľa už viac ako desať rokov nesie v znamení slovenského dňa. Vtedy sa totiž evanjelický cirkevný zbor v Csillaghegyi spolu so slovenskou menšinovou samosprávou Starého Budína-Békášmederu rozhodli, že akcie Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov obohatia celodenným slovenským duchovným a kultúrnym programom.

Ekumenický sviatok, ktorý v tomto roku pripadol na 20. januára, sa začal vystúpením slovenského speváckeho zboru Ozvena, ktorý pod taktovkou Marty Pálmaiovej Pápayovej svojím prekrásnym viachlasným prednesom cirkevných skladieb vytvoril v kostole ozajstnú slávnostnú atmosféru.

Po vystúpení súboru prítomných privítal kňaz miestneho cirkevného zboru László Donáth a členka Slovenskej samosprávy III. obvodu, presbyterka Edita Hortiová, ktorá účastníkov pozdravila po slovensky a hovorila o peknej desaťročnej tradícii slovenských akcií v kostole.

Po slávnostnom otvorení slovenského dňa dvojjazyčnú evanjelickú bohoslužbu slúžili miestny evanjelický farár László Donáth a evanjelická farárka Hilda Gulácsiová Fabuľová. Pani farárka svoju kázeň pripravila na základe evanjelia podľa Jána. „Kým máte svetlo, verte v svetlo, aby ste sa stali synmi svetla! ... Ja som prišiel na svet ako svetlo, aby nik, kto vo mňa verí, neostal v tme. Ak niekto počúva moje slová a nezachováva ich, ja ho nesúdim, lebo som neprišiel svet odsúdiť, ale spasiť,“ nachádza sa v 12. kapitole. Ako povedala, Ježiš je prameňom svetla a skrze neho sa zjaví božská sláva. Síce nevidíme vždy jeho svetlo, ale náš Pán chce vyjsť medzi nás. Vo svetle uvidíme, čo je pominuteľné a čo je potrebné v každodennom živote, povedala pani farárka a dodala, že to všetko nestačí uvidieť, ale treba s vierou chodievať na ceste, ktoré ukazuje svetlo. Vidieť a veriť súvisia, lebo iba s vierou uvidíme, čo od nás žiada Hospodin, bez ktorého nie sme ničím. Na konci bohoslužby bola Večera Pánova, ktorá tento deň bola tiež dvojjazyčná. Bohoslužba končila Áronovským požehnaním, ktorú prijali veriaci z III. obvodu Budapešti, ako aj členovia a aktivisti ďalších obvodných slovenských samospráv.

Bohoslužba sa skončila vystúpením speváckeho zboru Ozvena, ktorý potešil účastníkov cirkevnými skladbami v slovenčine a v latinčine, ktoré predniesol na vysokej umeleckej úrovni a tým zároveň daroval pekný umelecký zážitok.

Po agapé, na ktorom ponúkali kapustnicu a bryndzové halušky, ako aj domáce koláče, popoludňajší program slovenského dňa pokračoval prednáškou bývalého starostu podpilísškeho Santova Jozefa Szőnyiho, ktorý priblížil históriu svojej rodnej obce v nových súvislostiach. Amatérsky historik sa totiž zaujíma o históriu - ako on povedal - z iného uhla pohľadu -zo santovského. Takto sa mu zdá, že pomenovanie jeho dediny, ktorú uvádzajú už aj na prvej mape Uhorska v polovici 16. storočia, pochádza zo slova svätý a poznamenal, že je to sväté miesto, kde si založili svoju mníšsku rehoľu aj pavlíni, bola tu keltská osada a nachádza sa tu aj križovatka troch rímskych ciest. O prítomnosti slávnych predkov svedčí množstvo nálezov, ktoré odkryli obyvatelia slovenskej osady pod Pilíšom počas stavebných prác. J. Szőnyi sa zmienil aj o zaujímavom pomenovaní horského priesmyku Ziribar, ktoré nemá ani slovenskú ani maďarskú podobu. Neskoršie zistili, že je to názov sumérskeho pôvodu a znamená miesto znovuzrodenia, totiž práve tam vychádza Slnko počas zimného slnovratu. Uviedol aj zaujímavú príhodu, totiž pri pomenovaní nových ulíc v chatovej časti použili názvy častí chotárov, čo zazlievali novousadlíci, ktorí nevedeli po slovensky. „Avšak ja som im ubezpečil, že dostanú poštu aj bez uvedenia ulice, napríklad Hliníkov,“ povedal s úsmevom bývalý starosta. Zmienil sa aj o systéme podzemných chodieb, ktorý sa tiahne pod dedinou a ktorú vybudovali niekedy v stredoveku. Zaujímavé príhody z dejín podpilíšskej obce nemali konca, ale publikum ich počúvalo so záujmom. Dvojhodinová prednáška ubehla ani minúta a na jej konci L. Donáth prisľúbil, že aj s veriacimi z III. obvodu zavítajú na jar do Santova, aby uvideli spomínané zaujímavosti vlastnými očami.

Slovenský deň sa skončil v neskorých popoludňajších hodinách večierňou.

Čo je to Týždeň modlitieb?

Tradičný Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov sa uskutoční vždy od 18. do 25. januára. Tohtoročné podujatie pripravilo indické hnutie kresťanských študentov. Zamýšľali sa nad úryvkom z Knihy proroka Micheáša (Mi 6, 6 - 8), z ktorého bola tiež vybraná téma celého týždňa „Čo žiada od nás Boh?” „Len to, aby si zachovával právo, miloval milosrdenstvo a pokorne chodil so svojím Bohom,” odpovedá prorok Micheáš. Práve rôznym spôsobom tohto chodenia s Pánom sa potom venuje osem ďalších tém jednotlivých dní modlitbovej oktávy.

Tieto dni navrhol v roku 1908 Paul Wattson tak, aby modlitby prebiehali v dňoch medzi sviatkami sv. Petra (Katedra) a sv. Pavla (Obrátenie), čo im dodalo symbolický význam. Na južnej pologuli sú v januári prázdniny, takže cirkvi organizujú Týždeň modlitieb v inom termíne, napríklad v období sviatkov Zoslania Ducha Svätého, ktoré tiež symbolizujú jednotu Cirkvi. Každoročne na tento týždeň pripravujú texty - príručku ako pomoc pre ekumenické liturgické slávenia.

Na Slovensku a v Maďarsku sa pri tejto príležitosti uskutočňuje viacero ekumenických bohoslužieb a stretnutí. Do série programov Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov sa zapoája aj slovenský evanjelický zbor a. v. v Budapešti. Farárka H. Gulácsiová Fabuľová slúžila v kostole reformovanej cirkvi a ďalší farár slúžil v kaplnke slovenského cirkevného zboru.

(ef)

Novoročný cimbalový koncert

Slovenský inštitút v Budapešti v spolupráci so Svetovou cimbalovou federáciou pripravil 10. januára tradičný Novoročný cimbalový koncert. Vo veľkej sále Slovenského inštitútu sa tak opätovne predstavili slovenskí, maďarskí a svetoví hudobníci so širokým repertoárom skladieb, ktorému dominoval cimbal sólistky Viktórie Herencsárovej.

Zmes hudobných žánrov, od klasickej hudby cez folklór a džez, až po tzv. svetovú hudbu, zaznel nielen v podaní V. Herencsárovej, ale aj formácie Pacora Trio zo Slovenska, v zložení Marcel Comendnat (cimbal), Stano Palúch (husle) a Róbert Ragan (kontrabas).

Viktória Herencsárová je medzinárodne uznávanou cimbalovou virtuózkou. Cimbal je tradičný nástroj hudobnej kultúry hlavne východoeurópskych a stredoeurópskych národov. Umelkyňa sa venuje interpretácii nielen klasickej, ale aj ľudovej hudby. Vystupuje na medzinárodných koncertných pódiách i na folklórnych festivaloch, spolupracuje s orchestrálnymi telesami nielen doma ale aj v zahraničí. Od roku 1997 vyučuje ako docentka cimbalovej hry na Akadémii umení v Banskej Bystrici a od roku 2005 ako hosťujúca profesorka na Hudobnej akadémii v Pekingu. Je nositeľkou viacerých významných hudobných ocenení a je aj prezidentkou a zakladateľkou Svetovej asociácie cimbalistov.

Rôzne podoby cimbalu predviedla maďarskému publiku sólistka z Turecka Ayşegül Kostak Toksoy a Roozbeh Nafisi z Iránu. Na koncerte vystupoval aj spevácky zbor, ktorý viedla Andrea B. Horváth.

A. K. Toksoy hrá na zaujímavom hudobnom nástroji, ktorý sa nazýva qanun. Je to veľký strunový hudobný nástroj, ktorý vzhľadom aj zvukom pripomína citaru. Je známy od 10. storočia v arabských krajinách, aj v Turecku. Je vyhotovený z dreva a má 63 až 84 strún /rozdiel podľa regiónov/. Kedysi hudobník na qanun sedel na zemi a tento ťažký nástroj mal položený na kolenách. Dnes to má oveľa jednoduchšie, nástroj má položený na stole, na ktorom má mimochodom aj tanečnica uložené svoje činelky, ktoré používa pri svojom tanci. Qanun ako predchodca čembala mal vplyv aj na európsku hudbu.

Špeciálny nástroj R. Nafisiho sa volá santur - je to štvorhranná citara, ktorá sa udomácnila predovšetkým v Iraku. Je vyrobený z dreva v tvare lichobežníka a má 92 strún. Vydáva čistý kovový zvuk.

Na novoročnom koncerte na pôde Slovenského inštitútu, ktorý zároveň odštartoval kultúrny program inštitútu v roku 2013, sa zúčastnil aj mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Slovenskej republiky v Budapešti Peter Weiss a izraelský veľvyslanec v Maďarsku Ilan Mor, ako aj takmer dve stovky pozvaných hostí.

(ef)

Vláda a študenti hľadajú spoločnú reč

Nezisková spoločenská organizácia Educatio, s. r. o., 18. a 19. januára už po trinástykrát usporiadala Medzinárodnú výstavu vzdelávania Educatio v pavilóne „G” Budapeštianskeho veľtrhu HUNGEXPO. Počas dvojdňového podujatia predstavili svoje ponuky záujemcom vysokoškolské inštitúcie, vydavateľstvá učebníc, zahraničné univerzity, jazykové školy, odborné učilištia a výskumné ústavy zaoberajúce sa oblasťou školstva. Výstava ponúkla zaujímavé a osožné informácie nielen pre žiakov a študentov, ale aj pre pedagógov a vedúcich inštitúcií. Prezentovali sa aj vysokoškolské inštitúcie, na ktorých sa slovenčina vyučuje v rámci odborov jazykovedy alebo pedagogiky (Univerzita Loránda Eötvösa, Univerzita Petra Pázmaňa, Segedínska univezita a Univerzita sv. Štefana). O nelichotivej situácii na týchto odboroch svedčí fakt, že vo viacerých inštitúciách klesá záujem o tieto odbory a vo viacerých majú už iba končiacich poslucháčov. Ako dôvod uvádzajú o. i. napr. vysoké bodové hranice potrebné k prijatiu na štúdium. Svetlou výnimkou je Pedagogická fakulta Univerzity sv. Štefana v Sarvaši, kde zatiaľ nie sú neobsadené ročníky.

Školský veľtrh sa vzhľadom na udalosti uplynulých mesiacov nezaobišiel bez incidentov. Počas otváracieho ceremoniálu skupina študentov narušila príhovor predsedu Úradu vzdelávania Pétera Princzingera a podobný osud postihol na druhý deň aj príhovor ministra pre ľudské zdroje Zoltána Baloga a štátnej tajomníčky zodpovednej za školstvo Rózse Hoffmanovej počas konferencie o vzdelávaní usporiadaného v rámci veľtrhu. Aktivisti skupiny Študentská sieť (HaHa – Hallgatói Hálózat) takýmto spôsobom dali najavo svoj nesúhlas s krokmi vlády v oblasti vysokého školstva.

Vláda začiatkom decembra 2012 rozhodla, že namiesto minuloročných 31-tisíc študentov bude môcť bez úhrady študovať na vysokých školách v tomto roku už iba 10 500 študentov. Na odboroch právo a ekonomika neboli určené žiadne miesta na štátom podporované štúdium.

Proti opatreniu vlády a proti reforme vysokého školstva, najmä v oblasti znižovania finančných prostriedkov a obmedzovania autonómie univerzít, sa zodvihla vlna protestov študentov. Celoštátna konferencia študentských samospráv (HÖOK) od začiatku roka zorganizovala v Budapešti a v ďalších mestách niekoľko protestov. Zúčastnilo sa na nich tisíce študentov vysokých, ale aj stredných škôl.

Zástupcovia HÖOK-u a minister pre ľudské zdroje Zoltán Balog sa napokon 17. januára dohodli, že v budúcom školskom roku bude opäť určitý počet miest bez úhrady aj na študijných odboroch práva a ekonomiky. Balog po schôdzke podľa spravodajského servera nol.hu vyhlásil, že vláda síce teraz ustúpila, ale dlhodobo chce preveriť toto opatrenie a je odhodlaná dosiahnuť, aby v budúcnosti neboli všetky študijné odbory štátom podporované.

Otvorená zostáva zatiaľ požiadavka študentov na zrušenie inštitútu študentských zmlúv, ktorými sa študenti musia zaviazať v prípade bezplatného štúdia k tomu, že zostanú pracovať v Maďarsku. Minister v tejto súvislosti vyhlásil, že očakáva od študentov návrh úpravy textu zmluvy a je možné, že vláda ju podľa požiadavky koriguje.

Predstavitelia HÖOK-u 21. januára podpísali s ministrom Balogom čiastkovú zmluvu, ktorá medziiným uvádza, že v záležitosti reformy vysokého školstva bude zriadený okrúhly stôl a potvrdzuje aj zriadenie určitého počtu štátom financovaných miest vo vzdelávaní aj na odboroch práva a ekonomiky. Balog podľa internetového vydania denníka Népszabadság pred podpísaním zmluvy povedal, že vláda chce touto zmluvou deklarovať, že názory študentov berie vážne a že ich chce zapojiť do procesu premeny vysokoškolského vzdelávania. „Vysoké školstvo je v situácii, ktorú nemožno ďalej udržiavať. Potrebujeme kvalitný, konkurencieschopnejší a transparentnejší systém,“ dodal minister.

Zmluva pozostáva z ôsmich bodov, je platná pre školský rok 2013 a čiastočne rieši požiadavky študentov, ktoré sformulovali počas predchádzajúcich protestov. Zástupcovia HÖOK-u v tejto súvislosti uviedli, že o požiadavkách, v ktorých sa nepodarilo dosiahnuť dohodu, budú ďalej rokovať.

Vláda sa v zmluve zaviazala, že poskytne školskému systému navyše finančné zdroje vo výške zhruba 25 miliárd forintov, HÖOK sa zase zaručila, že kým budú pokračovať rokovania, študenti nebudú organizovať demonštrácie.

Sprac.: zp

Z Bukových hôr na univerzitnú katedru
Na slovíčko s Evou Császáriovou

V Bukových horách žijú asi len príjemní ľudia. Aspoň ja poznám len takých. Eva Császáriová nie je výnimkou. Je mladá, usmievavá, veľmi sympatická a v neposlednom rade talentovaná. Hovoríme o asistentke Katedry slovanskej filológie Univerzity Loránda Eötvösa v Budapešti.

S Evou sa poznáme ešte z univerzitných čias. Už aj vtedy bola veľmi sympatická a priateľská, závidela som jej čistú, „horskú“ dušu, otvorenosť a prekrásne dlhé, vlnité vlasy. Potom som s ňou stratila kontakt, opäť sme sa stretli nedávno v Budapešti. Ako vysvitlo, medzičasom sa stala uznávanou osobnosťou, ktorá skúma život Slovákov v Bukových horách.

Eva Császáriová pochádza z Novej Huty, zo slovenskej rodiny. Jej starí rodičia z obidvoch strán bežne používali slovenčinu, za čo sa im v škole neraz ušlo príkorie, preto so svojimi deťmi už neboli ochotní hovoriť v ich materinskom jazyku. Napriek tomu jej otca zapísali do slovenskej základnej školy v Novom Meste pod Šiatrom, kde sa veľmi dobre naučil po slovensky. Poznal nielen spisovný jazyk, ale aj miestne nárečie. Bol milovníkom prírody a rád pracoval s drevom. Popri práci v miškoveckých hutníckych závodoch zhotovoval čarokrásne drevorezby. Matka bola účtovníčkou v lesníckych závodoch. Ona veľa rozumie, ale nehovorí po slovensky. Eva má dve sestry, najstaršia ukončila Strednú školu pedagogickú J. Bema v Budapešti, momentálne je učiteľkou materskej školy. Druhá sestra sa po maturite umiestnila ako upratovačka v jednej miestnej firme.

Malá Eva vychodila základnú školu doma, v prekrásnom horskom prostredí. Potom sa stala študentkou budapeštianskeho slovenského gymnázia. Boli to ťažké, ale prekrásne roky. Dostala sa do vynikajúcej triedy. Jej spolužiakmi boli napríklad vedúci Úradu CSSM Ondrej Horváth, poetka, žurnalistka Eva Patayová Fábiánová, redaktorka Slovenského vysielania Maďarskej televízie Karola Klauszová a poverená šéfredaktorka Ľudových novín Ivett Horváthová Körtvélyesi. Za vynikajúcu znalosť slovenského jazyka a dôslednosť vďačí bývalej triednej, slovenčinárke Hane Kollárovej. Život na internáte bol dobrou prípravou na život. Prvý rok bol pre ňu veľmi ťažký. Nielen preto, lebo na jednej izbe bývali ôsmi, ale aj preto, lebo z čistej, tichej dedinky sa dostala do špinavého, rušného veľkomesta, ďaleko od rodičov. Všetko sa zmenilo vo štvrtom ročníku, keď sa škola presťahovala na Lomb ulicu, do novej budovy, kde mali podstatne lepšie podmienky. Každý z ich triedy, kto sa prihlásil na univerzitu alebo vysokú školu, bol aj prijatý. Evu prijali na Univerzitu Komenského do Bratislavy, na odbor knihovníctvo - angličtina. Po dvoch rokoch sa rozhodla vrátiť sa do Budapešti a študovať na ELTE. Tu skončila summa cum laude odbor slovenčina. Neskôr ju prijali na doktorandské štúdium a ako externá lektorka začala učiť slovenský jazyk. Motivovalo ju, že rada vyučuje a chcela skúmať život Slovákov v Bukových horách. Mala veľmi dobré profesorky, zbožňovala hodiny docentky Márie Žilákovej, profesorky Anny Divičanovej a slovenskej lektorky Hildy Šteinerovej. Od docentky Žilákovej sa dozvedela, aké mýtické postavy sa zachovali v nehmotnom dedičstve Slovákov žijúcich v Bukových horách a táto téma ju zaujíma dodnes. Na ELTE navštevovala nielen hodiny slovenčiny, ale aj islamistiky a arabského čarodejníctva. Prijali ju na odbor arabčina, kde študovala dva roky. Aj keď z finančných dôvodov štúdium nedokončila, chcela by zložiť jazykovú skúšku aj z toho jazyka.

Pred rokom obhájila dizertačnú prácu, v ktorej sa zamerala na dvojjazyčnosť obyvateľov Novej Huty. V súčasnosti prednáša deskriptívnu gramatiku (jazykovedu, morfológiu, syntax) a vedie tri jazykové skupiny: začiatočníci, mierne pokročilí a pokročilí. Je aj koordinátorkou programu Erasmus. Do Budapešti cestuje raz týždenne.

Čo sa týka súkromného života, Eva je už osem rokov vydatá za Ákoša Ladányiho, s ktorým sa poznajú od detstva. Ákoš tiež študoval v Bratislave, momentálne pracuje v Hoteli Palota v Lillafürede. Majú dcérku Lucu, ktorá chodí do miestnej slovenskej škôlky a s ktorou sa veľa zaoberajú. Malá je veľmi rada medzi dospelými, zbožňuje svoje staré mamy. Jedna – pani Ladányiová - je aktivistkou miestneho slovenského života a tak často berie vnučku na slovenské podujatia, ktoré má veľmi rada. Eva Császáriová síce nie je členkou žiadnej slovenskej organizácie, ale do ich činnosti sa aktívne zapája. Často pomáha pri písaní projektov, alebo moderovaní podujatí. Vo voľnom čase rada varí a pečie. Svoje umelecké sklony realizuje maľovaním na sklo. Zručnosť zdedila po otcovi, ktorý tiež krásne kreslil. Keďže žijú v Bukových horách, je dané, že milujú prírodu. Ak majú trochu voľna, vyberú sa do lesa.

V súčasnosti je hlavným cieľom Evy Császáriovej napísať slovník nárečia Slovákov žijúcich v Bukových horách. K vytýčenému cieľu jej prajeme veľa vytrvalosti, šťastia a zdravia.

Andrea Szabová Mataiszová

Po perkelte pomaranč

Po čitateľsky úspešnej knihe Peštiansky perkelt (Ikar 2003) Gregor Martin Papucsek prichádza s jej voľným pokračovaním pod názvom Maďarský pomaranč. Publikácia uzrela svetlo sveta v týchto dňoch, takisto vo vydavateľstve Ikar. Prinášame úryvok z „Bezbrehého úvodu“.

Akýže maďarský pomaranč? Veď na obálke je citrón!
No práve.

Sme v päťdesiatych rokoch, vo filme Pétera Bacsóa Svedok z roku 1969, ktorý okamžite zakázali a desať rokov ležal v trezore. Hlavným hrdinom je strážca hate József Pelikán, jednoduchý človek, ale možno sa iba robí. Ako nejaký totalitný maďarský Švejk, také má poznámky počas celého filmu. Od súdruha Virága (Kvetina) zo straníckej centrály dostáva rôzne úlohy, najmä však musí svedčiť vo vykonštruovanom procese. Kým sa učí svoju výpoveď, zahŕňajú ho rôznymi výhodami. Môže napríklad pestovať pomarančovník. Dokonca sa na to príde pozrieť aj vysokopostavený uniformovaný súdruh Bašta. Lenže pomarančovník zostal jalový, nič sa na ňom neurodilo. A tak vynachádzavý Pelikán za zvukov Rákociho pochodu vzácnej návšteve zhora naservíruje citrón.

„Čo to je?“ pýta sa s kyslým úškrnom súdruh Bašta potom, čo zahryzol do prerezaného citróna.
„Pomaranč,“ odpovie strážca hate József Pelikán.
„Pomaranč?“ pochybovačne krúti hlavou súdruh Bašta.
„Áno, nový maďarský pomaranč. Trocha žltší, trocha kyslejší, ale je náš.“
A súdruh Bašta chápavo prikyvuje, že áno, sme dobrí.
Takže tak.

Na tento motív - je to trocha kyslejšie (horkejšie), trocha žltšie (červenšie, černejšie), ale je to naše - narážam často, vlastne neustále, odkedy pôsobím v Maďarsku. Preboha, je to už vyše dvadsať rokov! Prvých desať som zhrnul vo svojej predchádzajúcej knižke. Možno sa pamätáte: Peštiansky perkelt. Čo spomínam len preto, lebo v tejto knižke, ktorú práve držíte v rukách, ide vlastne o pokračovanie.

Druhý diel? Repete? Recyklácia? Zohriata idea?

Prečo nie?

V Hejciach si uctili pamiatku obetí leteckej nehody

Pri Memoriáli obetiam leteckej katastrofy slovenských príslušníkov mierovej misie KFOR v obci Hejce sa 19. januára 2013 uskutočnila pietna spomienka na slovenských vojakov, ktorí zahynuli počas návratu zo zahraničnej misie. Siedme výročie najväčšej tragédie v novodobej histórii Slovenska si pripomenuli pozostalí, kolegovia a priatelia obetí za účasti ministra obrany SR Martina Glváča, ministra obrany Maďarskej republiky Csabu Hendeho, veľvyslanca SR v Budapešti Petra Weissa, generality OS SR na čele s náčelníkom GŠ OS SR Petrom Vojtekom, náčelníka GŠ maďarských obranných síl generála Tibora Benkőa, predstaviteľov profesionálnych záchranných zložiek z Maďarska a starostu obce Hejce Gejzu Rohálya.

Súčasťou pietneho aktu bolo kladenie vencov, príhovory ministrov, ale aj duchovné slovo ordinára OS a OZ SR Mons. Františka Rábeka spojené s modlitbou za zosnulých vojakov. Spolu s ním predniesli modlitby aj generálny duchovný Ústredia EPS OS a OZ SR Miroslav Táborský a generálny vikár Maďarského vojenského ordinariátu Mons. Tibor Berta. Po položení vencov, kytíc a zapálení kahancov od príbuzných, v miestnom chráme ordinár s vojenskými kaplánmi celebroval za účasti príbuzných obetí havárie zádušnú svätú omšu. Tak ako pri pamätníku, aj počas svätej omše sa ordinár prítomným prihovoril s myšlienkami zameranými na večnosť a skutočnosť nádeje vo vzkriesenie. Vyzval pozostalých k modlitbe za zosnulých vojakov a k takému osobnému životu vo viere a v súlade s Božou vôľou, ktorý zaručí pozostalým stretnutie so zosnulými vo večnosti.

Pred pietnou spomienkou si výstupom na vrch Borsó a priamo na mieste nešťastia uctilo svojich zosnulých kolegov 42 príslušníkov 2. mechanizovanej brigády v Prešove a 21. zmiešaného práporu v Trebišove pod vedením svojich veliteľov. Spolu s vojakmi si pri pamätníku na kopci smrti uctil pamiatku zosnulých zapálením sviečky aj vojenský kaplán 2. mechanizovanej brigády Jozef Michalov.

T. Ujlacký (TK KBS)

Tanečný súbor Kvietok oslavoval 15. výročie svojho vzniku

Tanečný súbor Kvietok v Kerepeši si v tomto roku pripomína 15. výročie svojho vzniku. Pri tejto príležitosti 19. januára jeho členovia pripravili celovečerný kultúrny program s názvom Veniec tancov. Autorom programu bol vedúci súboru Imre Ragoncza.

Päťdesiatčlenný tanečný súbor Kvietok vznikol v septembri roku 1998 pod vedením učiteľa tanca I. Ragonczu. Členovia súboru si osvojujú základy tanca už od malička. Keďže Základná škola Š. Széchenyiho v Kerepeši je aj umeleckou školou, v rámci rozvrhu hodín tu vyučujú tanec a hudbu. Kvietok má tri skupiny. Do prvej chodia deti od šesť do desať rokov, druhú skupinu tvoria žiaci do šestnásť rokov a tretiu mládež do dvadsaťštyri rokov. V repertoári figurujú väčšinou slovenské tance, zvyky a hry, napr. satmárske, zadunajské a zemplínske tance, verbunk, karičky, čardáš, alebo oberačkové a betlehemské zvyky. Skúšky sú dvakrát týždenne v Kultúrnom dome Prameň. Členovia súboru aktívne zachovávajú slovenské tradície a zvyky, často reprezentujú obec na domácich i zahraničných podujatiach. Vďaka tomu súbor Kvietok podporuje miestny slovenský volený zbor všetkými možnými prostriedkami.

V kultúrnom programe ako prvý vystúpili najmenší, ktorí predviedli renesančné, slovenské a maďarské tance. Po nich nasledoval páví krúžok, ktorý vedie členka slovenskej samosprávy Marta Zomboriová. Spevácky zbor má dvadsaťtri aktívnych a desať pasívnych členov. Je natoľko úspešný, že pred dvoma rokmi spolu s tanečníkmi na celoštátnom stretnutí folklórnych skupín a tanečných súborov v Sarvaši získal zlatú kvalifikáciu. Páví krúžok tentoraz vystúpil s kyticou slovenských a maďarských ľudových piesní, k čomu choreografiu pripravila Eva Szilágyiová Šubová. Posledným vystupujúcim bola skupina dorastencov Ostroha, ktorá taktiež predviedla slovenské a maďarské tance.

Andrea Szabová Mataiszová

Za báseň knihu

V decembri sme si pripomínali nedožité narodeniny barda slovenskej poézie majstra Milana Rúfusa aj mimo Slovenska, v slovenskej základnej škole v Gemelčičke v Rumunsku. Podujatím Pocta majstrovi Rúfusovi sme si už po druhý rok pripomenuli tvorbou majstra a jeho vysoké morálne hodnoty, zakódované do básní. Deti hľadali a učili sa básničky, ale naučené prezentovali nie v úzkom kruhu známych spolužiakov v triede, ale verejne pred žiakmi školy, škôlky aj hosťami. Najprv vystupovali víťazi z minulého ročníka súťaže, ktorí v novembri úspešne reprezentovali školu na súťaži slovenských škôl zo žúp Bihor a Salaj v Bodonoši pod názvom Poézia, moja láska. Mali to ťažšie, lebo pred divákov predstúpili s dvoma básňami od toho istého autora a mohli sme porovnávať, ktorú vedia lepšie.

Ako zaznamenali svoje dojmy zo súťaže?

„Na Gemelčičke bola súťaž. Kto zarecitoval báseň, dostal knihu, aj malú čokoládku. Bolo to v piatok, 7. decembra 2012. Vystupovali deti piateho, šiesteho, siedmeho a ôsmeho ročníka. Recitovali básne veľmi pekne, ale nie všetkým sa darilo. Páčilo sa mi tam, lebo som počula všelijaké básničky a nesmierne som čakala, kedy budú ostatní čuť moju báseň.“ Takto spomína a hodnotí súťaž Janka Sekačová, žiačka šiestej triedy, ktorá tohto roku získala v súťaži Pocta majstrovi Rúfusovi druhé miesto a reprezentovala školu aj v Bodonoši, na súťaži Poézia, moja láska.

Bianka Koniariková, žiačka šiestej triedy, ktorá tohto roku uspela na súťaži v Bodonoši a dostala tretie miesto vo svojej kategórii. Aj v tohtoročnej domácej súťaži POCTA MAJSTROVI RÚFUSOVI získala prvé miesto a aj cenu divákov za báseň o kozliatkach, ktorú preložil z českého originálu Františka Hrubína práve Milan Rúfus. O súťaži dopĺňa informácie takto: „Súťaž bola v kultúrnom dome, ktorý postavili majstri z Plopiša. Hovorili sme básne Milana Rúfusa. Prečo? Aby sa deti naučili recitovať pekné básne najväčšieho slovenského básnika a dostali cenu a potom mohli ísť aj na ďalšiu súťaž v recitácii. Na súťaži recitovali všetky deti. Bola porota, ktorá dávala body. Každý sa snažil, aby vyhral. Poniektorým to aj vyšlo, ale poniektorí z toho boli smutní, že nevyhrali prvé miesto. Ale ja si myslím, že keď budú ďalšie recitácie, tak vyhrajú tí, ktorí teraz nevyhrali. Aj sa mýlili, ale to nevadilo. Doučili sa a potom veľmi pekne zarecitovali v triede. Cenu som dostala aj ja. Ale nielen preto sa mi páčilo na súťaži. Po súťaži prišiel Mikuláš a rozdal všetkým darčeky a potom sme jedli koláčiky a pili čaj. A ten čaj z jabĺk, pomarančov, citrónov a korenia, ktorý sme aj my pomáhali navariť, sa volá vianočný punč. Bolo tak super, že aj druhý raz by som chcela byť na takej súťaži.“

Takto o súťaži písali svoje správy žiaci druhého stupňa. Päťčlenná porota, zložená z učiteľov prvého a druhého stupňa, nemala ľahkú úlohu. Druhý ročník súťaže mal deti motivovať k dosiahnutiu lepších výsledkov ako vlani. Aj preto bola porota prísna a niektoré miesta neudelila, alebo sa o miesto delili dvaja žiaci.

Tu sú výsledky:

V. ročník: 1. miesto Marka Zetochová a Marka Sekačová, 2. miesto Ľupka Morongová, 3. miesto Mariana Marečeková. V VI. ročníku vyhrali: 1. miesto Bianka Koniariková, 2. miesto Janka Sekačová, 3. miesto: Danka Dekretová, 4. miesto: Kristínka Sekáčová. V VII. ročníku sa na prvom mieste umiestnila Martina Valičeková, druhé miesto nebolo udelené a o tretie sa delili Janko Smitek a Marka Lavrinčíková. Martin Račák a Mariana Koniariková, žiaci ôsmeho ročníka, ktorí tento rok končia školskú dochádzku na základnej škole, sa delili o druhé miesto vo svojej kategórii. Tretie obhájil Robert Merčák.

Rúfus pre všetkých

Ak sa recitátor svoju báseň učí dlhší čas, ak si ju opakuje a hľadá v jej obsahu, štýle niečo nové, má šancu vyhrať. Lebo porota hodnotila podľa prísnych kritérií a dôležitý bol nielen perfektne naučený text, ale aj to, či mu žiak rozumie, či správne vyslovuje, intonuje, či si vie správne vybrať. Deti pred súťažou čítali Rúfusove básne, hľadali si takú, čo sa im najviac páči a potom si ju aj vymenili, ak našli ešte inú, podľa nich krajšiu. A aby mali radosť všetci, nielen víťazi, aby odmenou za učenie sa neboli len známky, každý dostal sladkú aj vecnú odmenu. Súťaž finančne podporilo Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky a tak si každý súťažiaci aj porotca mohol vybrať knihu, ktoré sa zakúpili z finančnej podpory MŠ u rôznych vydavateľov na Bibliotéke 2012 v Bratislave.

Slávnostne sme vyzdobili školu i kultúrny dom. Publikum tvorili nielen recitátori druhého stupňa základnej školy, ale zúčastnili sa na ňom aj prvostupniari a škôlkari. A z nich si pripravili do súťaže nesúťažné Rúfusove básničky tí menší, ktorí za odmenu tiež dostali knihu. Keď škôlkari videli, že za básničku možno ihneď získať čokoládový zlatý dukát, hlásili sa recitovať všetci. Recitovali ozajstne, alebo len stáli pred divákmi a vraveli a vraveli, pozerajúc do papiera.... Samozrejme dostali potlesk aj sladkú odmenu, veď stáť pred divákmi si vyžaduje odvahu. A recitovať z prázdneho papiera, ak neviete čítať, ešte väčšiu. Ale potom, po súťaži, keď prišiel Mikuláš, všetci si spolu zaspievali a zarecitovali. A darčeky od bradatého uja v červenom, ktorý si podľa škôlkarov vraj stále škrabal bradu a vedel len on, že preto, aby mu nespadla, boli nakoniec tiež...

Erika Fajnorová

Skupina 3T (NSZK) pôsobí už 10 rokov
Keď Mudrci meditujú...

Skupinu založili v r. 2002 traja výtvarní umelci, vizuálni pedagógovia z Békešskej župy. Písmeno „T” je odvolaním sa na kvalitu tvorcu či tvorivého pedagóga, ale možno pod ním rozumieť aj sakrálny symbol. Skratka NSZK vznikla zo začiatočných písmen priezvisk umelcov Attilu Nováka z Békešskej Čaby, Juraja Szuhaja zo Sarvaša a Istvána Kukára z Gyuly. Zároveň skratka NSZK pripomína Nemeckú spolkovú republiku a naznačuje udalosti z obdobia premien v Európe.

Ich činnosť sprevádzajú početné výstavy, umelecké príbehy a tzv. performance. Traja umelci sa predstavili nielen v Békešskej župe, ale aj na rôznych celoštátnych a medzinárodných festivaloch performance.

Naposledy usporiadali výstavu 18. januára pod názvom 50-10 v Jankayho sále na 3. poschodí impozantnej budovy čabianskeho obchodného domu Csaba Center. Expozícia bola súhrnom 10-ročnej spolupráce a spoločného zmýšľania „polstoročných“ umelcov. Na vernisáži umelecký kritik László Hemrik porovnával békešských umelcov s francúzskym maliarom Marcelom Duchampom. Zakladateľ dadaizmu podobne ako „békešský triumvirát” mal rád číslo tri, veď bol jedným z troch bratov a mali tri sestry. Duchamp pracoval s objektmi, ktoré vystavil nezávisle od ich pôvodných funkcií. Umelecký názor ready-madeu charakterizuje aj prácu békešských prívržencov performancu. V záujme čo najúplnejšieho vyjadrovania sa smelo sa dotýkajú najrozličnejších materiálov. Život na vidieku nie je pre nich prekážkou, ale možnosťou. Nedávno napríklad na brehu Kereša v Sarvaši, „v sociologickej prítomnosti zvieraťa (brava)“, pomocou rôznych techník predstavili obecenstvu súvislosti medzi minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou. Organické a sakrálne myslenie skupiny charakterizujú práce ako Nebo, Srdce, Art-ér (žila) = Povodňová oblasť, či Ryb(ac)í deň. Inšpiruje ich daná tematika a priestorové danosti (Nábrežie, Vznášanie sa, Vlna, Cesta, Kruh, Klavír).

Čabianska výstava trojice umelcov prostredníctvom rozličných žánrov demonštruje ich názory na život a miestnu kultúru. Po zhliadnutí fotiek, grafík, megaplagátov a inštalácií umelci prekvapili hostí happeningovým programom, v ktorom znázornili kolobeh života pomocou chleba a pšeničných tabúľ zasadených v tvare troch krížov. V sprievode meditačnej hudby kapely Dobserda traja „Mudrci“ si veľmi pomaly ľahli do pšeničných krížov, posypali sa múkou, potom napoly rozkrájali tri veľké pecne chleba. Z kôrky vybrali striedku, roztrhali ju na kusy, ktoré hodili do zvyšnej kôrky ako do misy, a ponúkali to obecenstvu. V priebehu tohto „rituálu“ bol v pozadí premietaný film o vode, ktorá sa perlí od trenia rýb. Neskôr v nej plávajú malé žubrienky. A pri spoločnom ochutnávaní chleba bolo v pozadí vidieť v kotlíku sa variacu rybaciu polievku.

Výstava bude verejnosti prístupná do 19. februára.

Ildika Očovská

Sv. Blažej
biskup a mučeník, 3. február

Sv. Blažej patrí medzi svätých, ktorých úcta sa veľmi rozšírila medzi kresťanským ľudom, ale o jeho živote máme veľmi málo historicky podložených správ. Viac-menej je isté, že bol biskupom v Sebaste, v ďalekom Arménsku, kde aj zomrel ako mučeník za cisára Licínia niekedy okolo roku 316.

Staré životopisy, v ktorých sa historické údaje spájajú s legendárnymi, hovoria, že sv. Blažej bol pôvodne lekár. Neskôr sa stal biskupom v meste Sebaste. Keď vypuklo prenasledovanie za cisára Licínia, Blažej sa skryl v horách, kde žil v jednej jaskyni spolu s divými zvermi. Objavili ho poľovníci, ktorí o ňom podali správu úradom. Úrady dali Blažeja uväzniť. Vo väzení prichádzali k biskupovi chorí a on ich uzdravoval. Zvlášť sa spomína prípad chlapca, ktorému sa zachytila v hrdle kosť a hrozilo mu zadusenie. Matka ho priviedla k uväznenému biskupovi a ten ho uzdravil. Inej chudobnej žene - vdove zachránil prasiatko, ktoré jej ulúpil vlk.

Pri súde Blažeja rozličnými spôsobmi nútili, aby sa zriekol kresťanskej viery. Bili ho, zavesili ho za ruky na strom a telo mu driapali železnými hrebeňmi. Napokon ho sťali.

Úcta sv. Blažeja sa rozšírila najprv na Východe, kde má tento mučeník sviatok 11. februára. Neskôr sa stal sv. Blažej známym aj na Západe, kde ho ľud uctieval tými najrozličnejšími spôsobmi. Najčastejšie sa tento svätý biskup a mučeník uctieva ako ochranca pred chorobami hrdla. V tejto súvislosti sa vyvinulo i známe svätoblažejské požehnanie hrdla, ktoré sa udeľuje na jeho sviatok.

R. Ondruš: Blízki Bohu i ľuďom

Týždeň sviatočných farieb

Maďarsko-slovenská dvojjazyčná národnostná ZŠ a internát v Novom Meste pod Šiatrom (Sátoraljaújhely) uskutočnila v dňoch 17.- 21. 12. 2012 svoje tradičné podujatie pod názvom Týždeň sviatočných farieb. Miestom jeho konania bola nielen telocvičňa a jedáleň samotnej školy, ale aj kultúrne stredisko v meste.

Séria činností začala kútikom šikovných rúk, kde žiaci rozvinuli estetické a výtvarné zručnosti. Partnermi tu boli Alena Navrátilová, metodička Zemplínskeho osvetového strediska z Michaloviec a partnerská ZŠ na Severnej ulici v Moldave nad Bodvou na čele s riaditeľkou inštitúcie Helenou Dubinskou. Zemplínske osvetové stredisko prispelo k úspechu tvorivých dielní aj tým, že zabezpečilo nasledujúcich remeselníkov: Helenu Kočiškovú, ktorá sa predstavila paličkovanou čipkou, Annu Smrigovú, ktorá piekla tradičné vianočné oblátky s nápisom In Excelsis Deo Gloria a Mikuláša Romančáka, ktorý očaril vianočnými ozdobami z trávy. Prezentáciu ich prác si vyskúšali nielen žiaci, ale aj prítomní rodičia a učitelia.

Telocvičňa školy bola miestom, kde v slovenskom jazyku sa prestavili aj mladí členovia miestneho DFS, citarovej skupiny a v neposlednom rade školský spevácky zbor. Ich vystúpenie spestril aj malý tanečný pár, ktorý zatancoval spoločenské tance pod vedením učiteľky Melindy Alencsikovej, bývalej žiačky slovenskej školy. Mnohí žiaci si na zimu museli odložiť svoje obľúbené bicykle. Práve pre tých, ako aj pre priaznivcov športu vôbec, predstavili sa majstri BMX a triálu. Vianočné piesne poslucháčom prišli zaspievať aj z miestneho gymnázia.

Medzi početnými divákmi boli žiaci miestnej slovenskej školy a škôlkari z národnostnej skupiny susednej škôlky. Nechýbali však ani rodičia a príslušníci slovenskej národnosti žijúcej v regióne, ktorí si v rámci pokračovania podujatia pripomenuli aj Deň národností v Maďarsku, ktorý vláda vyhlásila v roku 1995 na 18. decembra.

Poslanci z okolitých slovenských národnostných samospráv sa k programu pridali v tretí deň, keď slovenská regionálna samospráva Boršodsko-abovsko-zemplínskej župy zvolala svoje výročné verejné zasadnutie. Spojili ho s kultúrnym večierkom, na ktorom sa predstavili práve touto samosprávou podporované spevácke a tanečné krúžky v pódiovej sále Kultúrneho strediska mestského kultúrneho strediska Lajosa Kossutha v Novom Meste pod Šiatrom. V rámci hodnotenia činnosti spomínanej samosprávy pred plénom odznelo aj meno Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí ako jedného z poskytovateľov podpory programu Týždňa sviatočných farieb.

V ďalšie dni série podujatí slovenský ženský spevácky súbor Rozmarín z Baňačky predstavil staré zvyky z obdobia Kračúna v ich obci. Prezentovali aj dvojjazyčnú publikáciu pod názvom Értékes örökség - Cenné dedičstvo o zvykoch a tradíciách zo 60. a 70. rokov v tejto obci. Vydavateľom národopisnej knihy sa stala novomestská slovenská škola a autorkou je učiteľka Piroška Dudášová-Emriová.

Zo Slovenska hosťovalo Zemplínske akordeónové trio z Michaloviec. Teleso odohralo pre žiakov v škole výchovný koncert a pre obecenstvo v MsKS vystúpilo s výberom svojich skladieb na vysokej úrovni. Výstavu malieb vedúceho súboru Juraja Liberu si obecenstvo mohlo pozrieť aj v galérii kultúrneho strediska.

Je tradíciou, že v posledný kalendárny deň roka sa žiaci novomestskej slovenskej školy vyfotografujú pod jedličkou. Tak tomu bolo aj na záver série podujatia. Ako vianočný darček potom od detí z internátu dostali diváci na zamyslenie poučnú hru o hodnote života Ježiša Krista v modernej dobe. Riešitelia krížovky študentského časopisu školy si mohli prevziať vecné odmeny a ďalší získali nástenný kalendár na nový rok 2013.

Júlia Kucziková

Absolventky sarvašskej vysokej školy v škôlkach novohradského regiónu

V polovici januára úspešne zložilo svoje záverečné skúšky dvanásť absolventiek Katedry aplikovanej filozofie a pedagogiky Univerzity sv. Štefana v Sarvaši. Je to zaujímavé preto, lebo sú to učiteľky materských škôl Novohradskej a Peštianskej župy, v ktorých sa praktizuje slovenská národnostná výučba.

„V roku 2006 vyšlo nariadenie ministerstva školstva, podľa ktorého je možné v materských školách zamestnať iba také učiteľky, ktoré majú potrebné skúšky. Väčšina učiteliek v tomto regióne nemala potrebné vzdelanie, mali však dlhoročnú prax. Vtedy sa rozhodol starosta Pišpeku Jozef Bátyi, že v spolupráci s vysokou školou usporiadajú v našej základnej škole detašované externé vyučovanie a budú sem prichádzať profesori. Takto bola vlastne lacnejšia dochádzka tak pre študentov ako aj pre profesorov,“ informovala nás vedúca pišpeckej materskej školy Erika Margetánová, ktorá je zároveň jednou z úspešných absolventiek. Ako nám ďalej prezradila, starosta pozval svojich kolegov z okolitých slovenských osád a zistil, že by bol záujem o takúto výučbu. Chopil sa činu a spolu s miestnou slovenskou samosprávou hradili nocľah pre učiteľov, ktorí o to požiadali a zabezpečil, samozrejme, priestory na vyučovanie v miestnej základnej škole. Záujemkyne prišli zo Šápova, Čúváru, Guty, Terian a samozrejme z Pišpeku. Boli medzi nimi také obce, z ktorých prišli aj dve učiteľky na jeden a polročné štúdium každú sobotu. „Boli také soboty, keď sme mali vyučovanie aj do večera. Mali sme jazykové hodiny s profesorom Langom, metodickú výučbu s profesorkou Annou Lentvorskou a dvakrát sme boli na týždňovom hospitovaní v Lučenci, kde sme navštevovali tamojšie slovenské škôlky,“ spomenula E. Margetánová. Rigorózne skúšky mali v Pišpeku, ale záverečné skúšky v Sarvaši. Predsedom skúšobnej komisie bol predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Ján Fuzik. „Bolo pre nás veľkou poctou, že sme mali skúšku práve pred ním. Povedal nám, že si nás váži, že popri robote a rodine sme našli čas na štúdium,“ povedala vedúca pišpeckej škôlky. Pripomenula, že predseda CSSM im ponúkol aj metodickú pomoc pri každodennej práci od Slovenského pedagogického metodického centra v Békešskej Čabe. Tieto metodické zošity slúžili ako základ pre hodiny metodiky a využívajú ich aj pri každodennej výučbe. Ako povedala, uznanie prijali, lebo boli medzi nimi aj také, ktoré sa začali zaoberať slovenčinou tesne pred prihlásením sa na vysokú školu. Napríklad aj ona sa učila týždenne raz slovenčinu od Eriky Zemenovej Palečkovej. Našli sa medzi čerstvými absolventkami aj také učiteľky, ktoré študovali na niektorom slovenskom gymnáziu, ale aj také, ktoré majú možnosť stretnúť sa so živou slovenčinou v každodennom styku. Aj vek absolventiek je rôzny: nájdeme medzi nimi učiteľky 30-ročné, ale aj také, ktoré už zavŕšili 50. Našli sa študentky, ktorým hradila časť štúdia miestna slovenská a obecná samospráva, ale aj také, ktoré si to museli hradiť z vlastných zdrojov.

Je potešiteľné, že sa takto spojili učiteľky materských škôl Novohradskej a Peštianskej župy, našli si čas a pomoc v osobe pišpeckého starostu. Veríme, že pre najväčšie potešenie novohradských a peštianských slovenských detí.

(ef)