Obdivuhodná úcta k predkom
Stretnutie s Alžbetou Havasiovou, rod. Belušovou v Malej Tarči

Nebyť členky Slovenskej samosprávy v Malej Tarči, bývalej dlhoročnej predsedníčky tohto zboru Kataríny Szabovej Tóthovej, bola by som o jeden krásny zážitok chudobnejšia. Ona mi totiž sprostredkovala stretnutie s veľmi zaujímavou ženou, 80-ročnou malotarčianskou Slovenkou Alžbetou Havasiovou. Na prvý pohľad ma zaujala jej obetavosť. Napriek chorobe opierajúc sa o dve paličky prišla do Občianskeho domu v Malej Tarči, kde sídli miestna slovenská samospráva a kde je inštalovaná národopisná zbierka. Potešilo ma, že prišla v miestnom slovenskom ľudovom kroji - vyšívanej šatke a krásne vyleštenej sakáčke (zástere), taktiež zdobenej vlastnoručnou výšivkou. Ale najpríjemnejšie ma prekvapili jej slová. Sotva sme sa stihli usadiť a ona mi v írečitej slovenčine začala rozprávať nie o sebe, ale o svojom starom otcovi a jeho rodine.

Po chvíli som pochopila, prečo. Michal Beluš prišiel do týchto končín zo Slovenska. Vychoval sedem synov a tri dcéry. Na územie dnešného mesta prišiel takmer s holými rukami, ale usilovnou prácou a umom po čase nadobudol slušný majetok. Pomáhali mu pri tom manželka a deti, z ktorých vyrástli čestní a pracovití ľudia. Podľa tety Alžbety „takí dobrí chlapci to boli, že všetky ženy ich chválili, akí sú dobrí muži - nepili, nefajčili, ani k druhým ženám nechodili.“ Dve desaťročia bol Michal Beluš váženým richtárom. Keďže Belušovcov bolo v obci veľa, dali mu prezývku múdry. Na veľkom pozemku postavil dom, v ktorom neskôr bývali aj jej rodičia a dnes jej najbližší. „Ja som sa aj pri starých rodičoch, aj pri rodičoch vychovávala. Starý otec nám vždy rozprávali, aby sme vedeli, skade pochádzame.“ Od neho sa naučila slovenské zvyky, tradície, ale aj piesne. Za jeho čias sa v škole učili po slovensky. Nie tak v období, keď chodili do školy jej rodičia. Otec Michal a matka Júlia Hučková (neskôr ju okolnosti donútili zmeniť si meno na Tokajiová) už takúto možnosť nemali, ale vďaka zdravým a silným koreňom si slovenské povedomie zachovali a vštepili ho aj svojim trom dcéram. Napriek vojne má teta Alžbeta pekné spomienky na detstvo. V tretej triede rechtorova manželka zistila, že dievča má talent na kreslenie. Využíva ho dodnes - predkresľuje výšivky na blúzky, pruslíky, sukne, čepce, šatky, zásterky, ale aj na podušky, ktoré si potom ženy a dievčatá ručne vyšívajú.

Dievčina bola šikovná nielen pri práci na poli, ale aj pri speve a tanci. Mala 16 rokov, keď si ju na fašiangovej zábave vyhliadol mládenec zo susednej ulice, z rodiny s prekrásnym slovenským menom Starohorský. Priženil sa k nim a tak rodina zostala spolu. Narodili sa im dve dcéry, dnes majú 55 a 58 rokov. Na starorodičovskom pozemku postavili začiatkom 70. rokov nový dom, kde v súčasnosti žijú ôsmi. Keď dcéry chodili do stredných odborných škôl, poprosili otca, aby si zmenil pre Maďarov ťažko vysloviteľné meno. Otec pracoval na polícii, nemusel dlho čakať na nové priezvisko. Tak sa z nich stali Havasiovci. Na ich slovenskom cítení sa to však neodrazilo. Pani Alžbeta po založení družstva odišla pracovať do Budapešti, do kancelárie. Všedné dni sa striedali so sviatočnými, práca so zábavou, aj keď práce bolo podstatne viac. Ich šťastie však zatienila manželova smrť. Zomrel vo veku 59 rokov.

Začiatkom 90. rokov založila pani Havasiová v Malej Tarči spevácky zbor Nezábudka. Mal 34 členov, boli to dôchodcovia zoskupení v klube. V tom čase sa vzmáhalo celoštátne hnutie Život rokom, ktoré podporovalo aktivity seniorov. Malotarčianski speváci pod odborným vedením učiteľa hudby Lászlóa Majora nacvičili miestne slovenské a maďarské piesne, s ktorými vystupovali pred domácim publikom, ale aj v okolitých obciach, ba aj v Nemecku. Pani Alžbeta stála na čele zboru plných 16 rokov. Ako vraví, keby ju nohy neboleli, dodnes by spievala. Má obrovské zásluhy na zachovaní textov piesní, ktoré však zatiaľ nie sú znotované, ale aj miestneho kroja. Spočiatku museli nakúpiť látku, ušiť si a povyšívať sukne, blúzky, čepce, pruslíky, zohnať všetko, čo ku kroju patrí. Nezostalo len pri odevoch. Keď v meste vytvorili národopisnú zbierku, nezištne ponúkla predmety, ktoré zdedila po rodičoch. Svadobný odev matky i otca, vyšívané vankúše, svoj kroj, svadobnú fotografiu, čižmy ráncošky a veľa ďalších vecí. Krásna je krojovaná bábika, ktorú zhotovila a taktiež darovala múzeu.

Túto jej činnosť ocenila župa a mesto vyznamenaniami, na ktoré je zaslúžene hrdá. Tie však spomenie len jednou vetou, oveľa viac hovorí o miestnych svadobných zvykoch, oslavách krstín, oberačkových slávnostiach. Podobne ako jej predkovia pomáhala pri ich organizovaní, piekla svadobné radostníky, robila ratolesti, učila ženy uviazať šatky pod kontík, písala veršíky, ktoré prednášali napríklad na svadbách. Tieto texty sa na jej veľký žiaľ stratili, ktosi ich zabudol vrátiť... Takisto je jej veľmi ľúto, že v meste zanikli oberačkové slávnosti. Dôvodom boli peniaze, presnejšie ich nedostatok. Sprievod bez jazdcov a záprahu si nevie predstaviť, nuž a prenajímanie koní stojí veľa.

Oči sa jej rozžiaria, keď sa pýtame na tradičné slávnostné malotarčianske jedlá. Na sviatočnom stole nemôžu chýbať zabíjačkové špeciality, ako je chrbtinová polievka (vývar z bravčových kostí), hurky, klobása, pečené mäso, ale ani perkelt s brdovcami (drobná cestovina ručne natáčaná na maličkom brde), prpa (kaša z ryže s husacím mäsom), koláče a zákusky. Pani Havasiová dodnes varí pre celú rodinu. Keďže sa pre boľavé kolená ťažko pohybuje, všetky suroviny si prichystá na stolík pri sporáku a potom už môže pohodlne sediac na stoličke variť. Vraj dcéry a vnučky tiež vedia variť, ale v rodine je zvykom, že túto prácu prenechajú najstaršej žene. Ona to robí s radosťou.

Veľké potešenie má z vnúčat, zvlášť z toho, že po 34 rokoch sa vlani v decembri v rodine opäť narodil chlapec. Medzi toľkými ženami sa iste bude dobre cítiť. S hrdosťou hovorí o 19-ročnej vnučke, ktorá si na slávnostné príležitosti rada oblieka kroj starej mamy. Veľmi sa jej páči. Bodaj by nie, veď ho pani Alžbeta sama ušila, predkreslila, vyšila, vyžehlila a vyleštila. Nedávno jej vnučka kládla na srdce, aby ho nikomu nedarovala. „Kde by som ho reku dala,“ odvetila jej. Tento kroj teda neobohatí národopisnú zbierku, zostane v rodine, aby bezprostredne v dome pripomínal potomkom minulosť ich predkov, ale najmä, aby bol súčasťou ich života.

A. Szabová Mataiszová - V. Zsákaiová Držíková

Aprílová svätá omša v Kostole Sv. Jozefa
Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili

Hoci na aprílovej svätej omši v rímskokatolíckom Kostole Sv. Jozefa v VIII. obvode Budapešti sa nezúčastnili veriaci z vidieka, ale sa na nej zúčastnilo veľa veriacich z Budapešti. Druhá veľkonočná nedeľa sa niesla v znamení evanjelia podľa Jána: O osem dní prišiel Ježiš. Svätú omšu celebroval vdp. pán Attila Kónya, miništrovali Beáta Erdeiová z Budapešti a Lukáš Macek z Košíc, na organe hral kantor z Čemeru Michal Tóth.

A. Kónya vo svojej homílii okrem iného povedal, že zišli sme sa v kostole, lebo „chceme byť spolu ako jedna rodina. Zhromaždila nás láska ku Kristovi a láska k nemu. Učeníci zo strachu sa zatvorili, hľadali útechu na mieste posvätenom Ježišovou prítomnosťou. Aj nás sa neraz zmocní strach a neistota. Strach o život, o vieru, o pokoj v rodine. V takýchto chvíľach sa neuzavrime do seba, ale hľadajme istotu v budove postavenej na pevnej skale, posvätenej Ježišovou prítomnosťou, jeho svätej Cirkvi,“ povedal A. Kónya a dodal, že Ježiš neopustil svojich, ale je s nimi do konca sveta. Ako povedal, kde sú dvaja v Ježišovom mene, tam je aj On.

Na konci svätej omše vdp. pán A. Kónya poznamenal, že miestny duchovný Ferenc Bajzáth sa na druhý deň dožíva 74. rokov. V mene slovenskej komunity ho pozdravil, aby mu Pán Boh dal silu do života, a aby bola požehnaná jeho služba.

Darček k narodeninám odovzdali dôstojnému pánovi počas agapé, na ktorom prítomných v mene Slovenskej samosprávy VIII. obvodu pozdravila podpredsedníčka zboru Monika Szelényiová. Ako povedala, hoci predseda zboru sa pre svoju zaneprázdnenosť nemohol zúčastniť na omši, pozdravuje prítomných a ďakuje im za ich účasť na svätej omši.

Pred agapé sme sa opýtali druhého miništranta, ako sa dostal do Budapešti. Ako pre Ľudové noviny 20-ročný Lukáš Macek povedal, pochádza z Čečejoviec, prišiel na dvojdňovú dovolenku do Budapešti, aby sa stretol so svojimi kamarátmi, s ktorými nadviazal kontakt počas minuloročnej stáže. „Náhodou som objavil na internete, že sa tu konajú slovenské sväté omše, tak som bol zvedavý, ako to tu prebieha. Bol som veľmi dojatý, sú tu zlatí ľudia,“ povedal študent Fakulty verejnej politiky a verejnej správy na Katolíckej univerzite v Ružomberku, ktorý zvykne aj doma miništrovať.

Milou udalosťou agapé bola donácia nemeckého veriaceho. Ako sme sa dozvedeli, Tibor Seereiner pochádza z Pilíšskej Čaby, kde tamojší obyvatelia ovládajú okrem materčiny aj jeden zo štyroch jazykov obce: slovenčinu, nemčinu, rómčinu a maďarčinu. Počul o výzve kantora M. Tótha, v ktorej žiadal o pomoc pri zaobstaraní katolíckych spevníkov pre slovenskú rímskokatolícku komunitu v Budapešti a kúpil z vlastných peňazí 30 spevníkov, ktoré v rámci agapé daroval slovenskému volenému zboru. Ďakujeme mu aj touto cestou!

Eva Patayová Fábiánová

Vertigo ocenené za najlepšiu dramaturgiu

V poradí 19. festival Divadelné inscenácie dolnozemských autorov (DIDA) v Pivnici v Srbsku prebiehal po dva víkendy, počnúc 22. marcom a končiac 31. marcom.

V tomto ročníku uviedli na ňom rekordný počet súťažných inscenácií a početné, kultivované pivnické divadelné obecenstvo si malo možnosť pozrieť až štrnásť divadelných predstavení. Porota pracovala v porovnaní s vlaňajším ročníkom v trochu pozmenenom zložení: Zuzana Tárnociová ako predsedníčka, Vladimír Valentík a Zuzana Týrová.

Komisia posudzovala jedenásť súťažných predstavení: Zoznamka od Adriany Krúpovej z Padiny, Negativisti od Romana Olekšáka z Petrovca a Pohreb od Ivana Holuba z Kulpiny, ktoré sa uchádzalo iba o postup na Palárikovu Rakovú. Komisia zdôraznila, že všetky tieto tri predstavenia boli výnimočne kvalitné. Ďalších osem predstavení spĺňalo všetky body pravidiel DIDA a tak súťažili o všetky ceny. Boli to štyri pôvodné nové hry, tri nové texty zahrali Novosadčania, Palančania a Iločania a choreodrámu Pazovčania. Na pivnickom javisku zahrali aj dve detské predstavenia, už spomínaní Iločania a Erdevíčania s predlohou Traja umelci a drak Samuel. Okrem domácich súborov sa na tohtoročnej prehliadke zúčastnili aj tri zahraničné súbory - z Maďarska (Naša mačička), zo Slovenska s predstavením VHV Záveje vystúpil divadelný súbor Daxner z Tisovca a divadelníci z chorvátskeho Iloku.

Lalitský divadelný súbor si za predvedenú komédiu Tango miliardo od Jana Hrubíka vyslúžil Cenu Janka Čemana za autentické podanie života tunajších Slovákov, v tomto prípade obrazov zo života jednej rodiny v krízových deväťdesiatych rokoch.

Cena za dramaturgiu pocestovala tohto roku do Maďarska a to Daniele Onodiovej za predstavenie Naša mačička autora Vladimíra Hurbana Vladimírova. Slovenskí herci z Maďarska sa prvýkrát zúčastnili na festivale ako súťažiaci. Pred dvoma rokmi mali možnosť pričuchnúť k festivalovej atmosfére a v tomto roku sa podujali súťažiť, čo sa im podarilo veľmi dobre.

(d-ef) Vertigo ocenené za najlepšiu dramaturgiu

V poradí 19. festival Divadelné inscenácie dolnozemských autorov (DIDA) v Pivnici v Srbsku prebiehal po dva víkendy, počnúc 22. marcom a končiac 31. marcom.

V tomto ročníku uviedli na ňom rekordný počet súťažných inscenácií a početné, kultivované pivnické divadelné obecenstvo si malo možnosť pozrieť až štrnásť divadelných predstavení. Porota pracovala v porovnaní s vlaňajším ročníkom v trochu pozmenenom zložení: Zuzana Tárnociová ako predsedníčka, Vladimír Valentík a Zuzana Týrová.

Komisia posudzovala jedenásť súťažných predstavení: Zoznamka od Adriany Krúpovej z Padiny, Negativisti od Romana Olekšáka z Petrovca a Pohreb od Ivana Holuba z Kulpiny, ktoré sa uchádzalo iba o postup na Palárikovu Rakovú. Komisia zdôraznila, že všetky tieto tri predstavenia boli výnimočne kvalitné. Ďalších osem predstavení spĺňalo všetky body pravidiel DIDA a tak súťažili o všetky ceny. Boli to štyri pôvodné nové hry, tri nové texty zahrali Novosadčania, Palančania a Iločania a choreodrámu Pazovčania. Na pivnickom javisku zahrali aj dve detské predstavenia, už spomínaní Iločania a Erdevíčania s predlohou Traja umelci a drak Samuel. Okrem domácich súborov sa na tohtoročnej prehliadke zúčastnili aj tri zahraničné súbory - z Maďarska (Naša mačička), zo Slovenska s predstavením VHV Záveje vystúpil divadelný súbor Daxner z Tisovca a divadelníci z chorvátskeho Iloku.

Lalitský divadelný súbor si za predvedenú komédiu Tango miliardo od Jana Hrubíka vyslúžil Cenu Janka Čemana za autentické podanie života tunajších Slovákov, v tomto prípade obrazov zo života jednej rodiny v krízových deväťdesiatych rokoch.

Cena za dramaturgiu pocestovala tohto roku do Maďarska a to Daniele Onodiovej za predstavenie Naša mačička autora Vladimíra Hurbana Vladimírova. Slovenskí herci z Maďarska sa prvýkrát zúčastnili na festivale ako súťažiaci. Pred dvoma rokmi mali možnosť pričuchnúť k festivalovej atmosfére a v tomto roku sa podujali súťažiť, čo sa im podarilo veľmi dobre.

(d-ef)

Naša „domáca“ mačička
Budapeštianska premiéra fašiangového žartu Vladimíra Hurbana Vladimírova

Na budapeštiansku premiéru amatérskej sekcie Vertiga som sa chystala už od predpremiéry. Režisérka Biba Budaiová mi vravela, že „ešte to nebolo ono“. Myslela som, že to hovorí iba zo skromnosti, veď v ten decembrový podvečer v pivnici CSSM malá hŕstka ľudí, ktorá prišla na predpremiéru, sa dobre zabávala. A Biba mala nakoniec pravdu. Oplatilo sa pozrieť aj na premiéru v SIBe, alebo vlastne bolo by to veľkou chybou, keby som predstavenie vynechala.

Naša mačička je príbeh manželov, ktorých šťastie chcú prekaziť dve „bojovníčky za práva žien“, a to prostredníctvom chyžnej Cecilky. Zavedie Vás do sveta, aký tu bol pred 100 rokmi - sveta možno technicky jednoduchšieho, prehľadnejšieho, takpovediac čierno-bieleho, - sveta, v ktorom ľudia takisto cítili, milovali, závideli, žiarlili a túžili, ako to robia a cítia dnes...

Citát z pozvánky na premiéru sa snaží priblížiť atmosféru hry z roku 1905, odohrávajúcu v malom mestečku. Ale! Dobrú hru môže zabiť tragický herecký výkon a naopak, aj zlý dej môže byť zábavný, ak sú vynikajúci herci. No v tomto prípade to neplatilo. Hviezdy boli milosrdné pri výbere hry, aj pri hereckých skúškach. Hra je ľahká, zábavná, ale aj dostatočne didaktická a morálna. A herci? Naši „amatéri“ by obstáli so svojimi hereckými výkonmi aj medzi profesionálmi. Na javisku nechýbala ani živá hudba, ani tanec, ani vášeň, umelci (hudobníci) a herci si zaslúžili nekončiaci potlesk početného publika. Príjemný, zábavný večer si mohli spraviť tí, ktorí si našli čas 4. apríla, a tím, ktorí to zmeškali, by som odporúčala sledovať náš portál a noviny, lebo Naša mačička nezostane v Budapešti. O tom, kde ju nabudúce uvidíte, vás budeme informovať.

(ik)

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka
Uber plyn!

Rasizmus v športe, najmä vo futbale nie je nič nové, európska i svetová federácia vyhlásila proti tejto forme nenávisti boj a sankcie, ktoré plánujú najnovšie dôsledne uplatňovať aj v Maďarsku. Po afére predminulý víkend vyrubil maďarský zväz na družstvá Szombathelyu a Ferencvárosu pokutu po 400 tisíc forintov. Za čo? Za „hu-hu-hu“. Szombathelyčania presne takto masovo častovali černochov, ktorí hrajú v družstve Ferencvárosu. Akože sú opice... Toto „hu-hu-hu“ a ešte „ši-ši-ši“ skandované na celý štadión bývajú najčastejšie urážky hráčov protivníka. „Ši-ši-ši“ je nie vláčik, ale vlak. Do koncentráku. Tam by zberba na štadiónoch rada vypravila každý „cudzí“ element z trávnika, zväčša hráčov „tradičného židovského klubu“ MTK. Fanúšikovia Ferencvárosu sú najmilitantnejší, najagresívnejší, najrasistickejší. O to je postup vedenia klubu chválihodnejší: vyrobili revolučný klip, s hlavnou myšlienkou: cti si protivníka svojho.

Šéf tlačového a právneho odboru maďarskej futbalovej únie Zoltán Borbély spolu s kolegami presadzuje aj na maďarských štadiónoch prerušiť zápas, keď sa objaví „niečo“ nešportové, rasistické, v druhej etape pozastaviť, v tretej zrušiť zápas. „Vehementné a oduševnené fandenie je potrebné, ale nenávisť nepotrebujeme“ - vraví. A názor majiteľa klubu Honvéd Budapešť Georgea F. Hemingwaya? Keď niekto vyrevuje „smradľavý Cigán“ alebo „špinavý Žid“, to vôbec nemá nič spoločné s počtom cudzincov a farebných v niektorom mužstve. K antisemitizmu nie sú potrební Židia...

Takzvaní „ultras“, fanatickí fanúšikovia reprezentujú široké spoločenské spektrum. Majú aj najtvrdšie jadro, ktoré neslobodno podceňovať. V Maďarsku je táto mentalita aj v parlamente, radikáli raz skryte, inokedy celkom otvorene narážajú na „židovskú nadvládu“ či na „cigánskych naničhodníkov“. A bagatelizujú. Napríklad akciu „národne cítiacich“ motocyklistov (aký eufemizmus!), ktorí si dali názov Gójski motorkári. Zväčša sa prevážajú po Budapešti pri príležitosti rôznych extrémistických pochodov či na výročie holokaustu, ako aj tento týždeň sa chceli zastaviť v kolóne pri synagóge v rámci svojej akcie Pridaj plyn. A s bezočivým úsmevom vysvetľovali, že mysleli naozaj na plynový pedál na svojej motorke. A nie na plyn, povedzme, v Osvienčime. Polícia však - na „pokyn“ premiéra - zakázala toto znečisťovanie ovzdušia. Podobná rozhodnosť by nezaškodila pri posudzovaní činnosti podaktorých publicistov, istého kalvínskeho kňaza, ba aj parlamentných poslancov. Takže iba zdanlivo ide v novej kampani výlučne o futbal.

Ubrať plyn - to by bolo pekné.

Jarný festival v Békešskej Čabe

V kultúrnom centre Čabianska perla sa začiatkom marca otvorením putovnej výstavy výtvarných diel začal tohtoročný Jarný festival. Sériu podujatí otvoril riaditeľ festivalu, zástupca riaditeľa kultúrneho centra Tamás Herczeg. Témou expozície Na východ od Litavy našimi očami bola transformácia spoločnosti očami umelcov žijúcich v Békešskej župe. Po otvorení výstavy sa uskutočnil program Maďarského štátneho folklórneho súboru s názvom Maďarská rapsódia. V programe Jarného festivalu figurovali ďalej odborné prednášky, súťaž dramatikov, humorné večery, baletné a divadelné predstavenia, výstavy fotografií, literárne popoludnia, koncerty vážnej hudby, dychových, bluesových, rockových a jazzových kapiel, folklórne programy a výstavy výtvarných umelcov.

Na radosť Slovákov žijúcich v Békešskej župe sa 29. marca v Ibsenovom dome uskutočnilo divadelné predstavenie ochotníckeho divadla z Hriňovej. Herci zo Slovenska vystúpili s dielom Stanislava Štepku Jááánošíík v réžii Antona Trebuľu - Kečkára. Prítomných v mene organizátorov privítala riaditeľka Domu slovenskej kultúry Anna Ištvánová. Vo svojom prívete vyslovila radosť nad tým, že napriek nepriaznivému počasiu prišli toľkí ľudia do divadla. - Na Veľký piatok sme „dostali“ divadelné predstavenie z Hriňovej zo Slovenska. V tento deň katolícky veriaci držia pôst a neuskutočnia sa oslavy. Uvedomujeme si to, ale musíte pochopiť aj pozadie. Na konkurze sme vyhrali peniaze a vyhratú sumu sme museli minúť na divadelné predstavenie do konca marca. Žiaľ, iný termín sme od vedenia Ibsenovho domu nedostali, všetky večery boli obsadené. Preto sa divadelné predstavenie koná na Veľký piatok, - povedala Anna Ištvánová a všetkým popriala príjemnú zábavu.

Premiéra osemdesiat minútového predstavenia bola v roku 2006, v Békešskej Čabe ho odohrali 51-krát. V tejto hre z roku 1970 autor parodickým spôsobom spracoval jánošíkovskú tradíciu. Stanislav Štepka využíva prvky postmoderny, dramatický text strieda s pesničkami, s vtipnými komentármi, v ktorých sa vysmieva z politického a ekonomického života a z rôznych deformácií spoločnosti.

Hriňovské ochotnícke divadlo na národnej súťažnej prehliadke ochotníckych divadelných súborov s inscenáciami pôvodnej slovenskej dramatickej tvorby v Čadci (43. Palárikova Raková) roku 2010 získalo 3. miesto za inscenáciu hry Stanislav Štepka: Jáánošííík. Na tej istej súťaži režisér hry Anton Trebuľa - Kečkár dostal diplom a striebornú medailu J. Palárika za stvárnenie postáv Herec a Jánošík.

V hlavných rolách účinkovali: Vedúci a Uhorčík - Frederik Suja, Herec a Jánošík - Anton Trebuľa - Kečkár, Otec a Ošetrovateľ - Ján Ľupták, Matka a Madam1 - Mária Fabriková, Sudička a Madam2 - Andrea Šágová, Helenka - Jana Hrončeková, Anička - Jana Sekerešová, Dráb a Sused Samo - Matej Miklian.

Slovenské divadelné predstavenie vyvolalo búrlivý potlesk divákov. V radoch obecenstva sedeli Slováci nielen z Békešskej Čaby, ale aj z Veľkého Bánhedešu a Slovenského Komlóša.

Andrea Szabová Mataiszová

Vo víre údajov sčítania obyvateľstva
Nie je to jedno!

Prvé správy o konečne uverejnených výsledkoch sčítania obyvateľstva z roku 2011 ma zastihli práve na ceste z jednej akcie v Sarvaši na druhú v Slovenskom Komlóši. Viacerí naši Slováci mi s radosťou oznamovali, že nás je vyše 29 tisíc, že v Čabe sa nás prihlásilo viac ako dva a pol tisíca, v Sarvaši takmer dvetisíc a dokonca aj v Dabaši je to vyše tisíc! Komlóš a Malý Kereš opäť nesklamali a naše pilíšske obce, Santov, Kestúc a Čív zaznamenali tiež pozoruhodný vzostup. Na rozdiel od Mlynkov, kde, žiaľ, počet Slovákov štatisticky klesol skoro na jednu tretinu! Ďalšiu chmúrnu správu vydala slovenská tlačová agentúra TASR o tom, že počet Slovákov v Maďarsku klesol o 10 percent.

Bolo by to možné, že miesto toho, aby sme sa v budapeštianskych obvodoch, ako aj v iných mestách a prevažnej väčšine našich dedín tešili z pekných výsledkov, mali by sme sa skôr trápiť pre neúspech?

O 10 percent menej, či o 68% viac?

O štatistikoch a štatistikách koluje nemálo vtipov a slovných obratov, asi nie náhodou. Niekdajší britský premiér Sir Winston Churchill vraj hovorieval napríklad, že verí iba tým štatistikám, ktoré sám sfalšoval …

Nič také nechcem, samozrejme, tvrdiť, ale čo si počnem povedzme s takým údajom, podľa ktorého v roku 2011 - na základe vtedajších štyroch otázok - Slovákov v Maďarsku bolo 39 266. Bezmála 40 tisíc! Počuli ste v uplynulom desaťročí o niečom takom? Určite nie. Dokonca ani 4. zväzok Ústredného štatistického úradu o národnostných údajoch sčítania z roku 2011 na svojich takmer 350 stránkach túto cifru ani jediný raz neuvádzal. A zrazu sa nám toto krásne číslo vynorí a porovnáva s najnovším „súhrnným údajom“ Slovákov, čo činí 35 208 osôb. Z toho ďalej štatisticky vyplýva, že nás je presne o 4 058 menej, teda počet Slovákov v Maďarsku klesol o 10,3 percenta.

Bolo by to logické a hádam i reálne, keby tieto čísla vychádzali z odpovedí na rovnaké otázky. Lenže tomu zďaleka tak nie je. Pred štyrmi rokmi sa nás opýtali aj na spojitosť s niektorou národnostnou kultúrou a svoju slovenskú väzbu priznalo vtedy 26 631 osôb. Tento údaj v najnovších štatistikách chýba. Namiesto toho dve otázky smerovali na identitu. Na tú prvotnú, dominantnú a na druhotnú národnostnú príslušnosť. Podľa týchto odpovedí sa k slovenskej národnosti nejakou formou hlásilo spolu už spomenutých a ocenených 29 647 ľudí, čo je o 68% viac, ako 17 693 osôb pred desiatimi rokmi.

K tomuto údaju, k bezmála 30 tisíc Slovákom v Maďarsku sa môžeme pokojne a s uspokojením hlásiť, aj keď vieme, že sa zrodil z dvoch odpovedí. Tie však len viac približovali výsledok k nášmu, reálnejšiemu stavu. Pevne totiž verím, že v našich Slovákmi obývaných regiónoch máme ešte bohaté a zďaleka nie iba štatistické rezervy!

Čo teda vyvodiť z výsledkov?

Už pred sčítaním obyvateľstva sme vedeli a tiež zdôrazňovali v rôznorodej propagácii CSSM, že ani z hľadiska našich politických a finančných možností nebude jedno, aké výsledky zaznamenáme. Teraz však tiež nie je jedno, ako k týmto údajom pristupujeme, ako ich ohodnotíme a zužitkujeme. To isté čaká inak na prevažnú väčšinu, ak nie všetky národnosti v krajine, veď mnohé z nich prekvapili podobne hektické, ak nie extrémnejšie výsledky, ako nás Slovákov.

Ale aby som zametal pred naším domom, pri potešiteľnom náraste príslušníkov slovenskej národnosti asi nemôžeme obísť otázku novodobej, v slovenskom prípade celkom špeciálnej migrácie. Počet Slovákov v Maďarsku so slovenskou štátnou príslušnosťou sa takmer zdvojnásobil a v takých mestách i obciach, kde sme s našou „historickou“ slovenskou národnosťou doposiaľ nepočítali - napr. v Rajke, Győri, Bezenyi, Dunakiliti atď. - predstavujú už značné komunity.

Máme tu potom aj také výsledky sčítania obyvateľstva, ktoré sa dajú jednoznačne porovnávať s údajmi z predchádzajúcich rokov. Nie sú, žiaľ, potešiteľné, ale nútia nás zamyslieť sa nad stavom a hľadať riešenia.

Pred desiatimi rokmi sa nás po prvý raz opýtali na národnostný jazyk používaný v rodinnom a priateľskom kruhu. Vtedy slovenčinu označilo 18 057 osôb, pred dvoma rokmi 16 266 obyvateľov, o 10 percent menej.

Označenie slovenčiny ako materinský jazyk klesá počet odpovedí nepretržite od roku 1970, vtedy sa k nemu hlásilo 21 086 Slovákov v Maďarsku. Pred desiatimi rokmi už len takmer polovica, 10 459 osôb a pri poslednom, aktuálnom sčítaní 9 888 odpovedajúcich. Je to smutné potvrdenie konštatovania výskumníkov, podľa ktorého slovenčina už takmer celkom stratila komunikačnú funkciu v našich národnostných rodinách. Budú však potrebné ďalšie bádania, vrátane analýz výsledkov sčítania obyvateľstva, aby sme mohli odhaliť možné východiská z danej situácie tak v našom školstve, ako aj v kultúre a spoločenskom živote.

V oblasti posilňovania národnostnej identity sme však dosiahli - asi nielen v štatistikách - nesporne dobré výsledky, ktoré môžu dávať nádej na ešte väčší úspech. Patrí za to úprimná vďaka všetkým dobromyseľným notárom (prednostom mestských úradov) a sčítacím komisárom, ktorí rešpektovali naše listy a odporúčania Ústredného štatistického úradu, ďalej slovenským samosprávam, občianskym organizáciám, ako aj našim inštitúciám a médiám, ktoré sa významne pričinili o veľké dielo - sčítanie. S ich spoluprácou rátame aj naďalej, veď Slovákom v Maďarsku to ani po zverejnení výsledkov nemôže byť jedno.

Ján Fuzik

predseda CSSM

Na pomaľovanie v SI

Slovenský inštitút v Budapešti usporiadal 26. marca vernisáž výstavy s názvom Na pomaľovanie. Prítomných v mene organizátorov privítala riaditeľka inštitúcie Jana Tomková a priblížila vystavujúcich štyroch výtvarníkov rôznej generácie, ktorí sa síce orientujú na rôzne druhy výtvarného umenia, no vystavujú pravidelne spolu.

Klára Brunovská bola v ÚĽUV-e zakladateľkou modernej odevnej tvorby. Je držiteľkou ceny ministra kultúry za uplatnenie ľudových tradícií v odevnej tvorbe. V posledných rokoch sa venuje interiérovej a exteriérovej tvorbe, maľbe na plátno (obrazy), na drevo a iné prírodné materiály. Celý profesionálny život venuje udržiavaniu slovenských tradícií a ich začleneniu sa do súčasnosti. Martinský rodák Michal Škrovina patrí k výrazným predstaviteľom insitného umenia na Slovensku. Okrem obrázkov na skle sú organickou súčasťou jeho tvorby aj pohyblivé figúrky, ktoré tvoria funkciu drevených hračiek a súčasne aj zaujímavých výtvarných objektov. Ivona Žirková je absolventka Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Jej obrazy pripomínajú otvorené okná, ktorými nás pozýva nazrieť do príťažlivého sveta svojej tvorby. Fascinujú ju prírodné javy, vizualitu fotografie prenáša do sveta maľovaného obrazu. Výtvarníčka Silvia Brezianska vyštudovala Školu umeleckého priemyslu odbor keramika v Bratislave. Venuje sa reliéfnej tvorbe, dekoratívnej a úžitkovej keramike, monumentálnej keramike pre interiér a exteriér. Tvorba Silvie Brezianskej je inšpirovaná prevažne prírodou. Sú to predovšetkým motívy kvetov, stromov, lístia, i lístia vinnej révy a rôzne iné fragmenty prírody.

Kurátorka expozície Oľga Danglová sa nezúčastnila na vernisáži, no herečka Viola Thirringová predniesla jej príhovor.

Vystavené diela na II. poschodí inštitúcie si môžete pozrieť do 6. mája.

Andrea Szabová Mataiszová

Novinkár nad Kerešom 15-ročný

V budove bývalej poľnohospodárskej školy evanjelického duchovného, polyhistora a pedagóga druhej polovice 18. a začiatku 19. storočia Samuela Tešedíka, oslávili Sarvašania spolu so svojimi priateľmi 15. výročie vydávania mesačnej slovenskej prílohy týždenníka Szarvas és Vidéke Novinkár nad Kerešom. Prítomných v mene organizátorov privítala zodpovedná redaktorka periodika, moderátorka podujatia Katarína Lešťanová. Na akcii sa zúčastnili parlamentný poslanec Zoltán Földesi, starosta mesta Michal Babák, prednosta mestského úradu János Melis, predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Ján Fuzik, riaditeľka Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe, zodpovedná redaktorka mesačníka Čabän, Anna Ištvánová, vedúci a spolupracovníci inštitúcií CSSM a predstavitelia slovenských samospráv. Hosťami na podujatí boli aj novinári časopisu Szarvas és Vidéke, medzi nimi Andrea Petneházyová, ktorá stála na čele novín v čase, keď začala vychádzať slovenská príloha a mala na tom veľkú zásluhu. Po slovách moderátorky atmosféru navodila herečka miestneho slovenského divadla Cervinus Teátrum Zsuzsa Dósaová, ktorá predniesla báseň Juraja Dolnozemského Spomíname.

Tlačovú besedu otvoril predseda Slovenskej samosprávy v Sarvaši, zakladateľ novín Tibor Mótyán. - Dovoľte, aby som vyjadril radosť z toho, že Novinkár nad Kerešom ako slovenské noviny sa dožili tohto veku. Novinkár je štvor-, alebo šesťstrannou mesačnou slovenskou prílohou miestneho týždenníka Sarvaš a jeho okolie. Vedenie nám ponúklo možnosť, my sme ju využili a sme veľmi vďační za to, že vychádza dodnes. Periodikum „živí“ Slovenská samospráva v Sarvaši, čo tvorí 80% jej príjmov. Novinkár nad Kerešom by mohol byť aj samostatným periodikom, ale mali by sme z toho len ťažkosti. Čo nás vlastne inšpirovalo k tomu, aby sme založili slovenské noviny? V prvom rade zachovanie tradícií našich predkov a v neposlednom rade aj to, že v našom meste nevychádzali slovenské noviny. Názov Novinkár vznikol pod vplyvom mojich detských zážitkov, keď báťa Kuna i báťa Samo Tóth nám nosili zo sálašov správy a šírili „noviny“, - povedal Tibor Mótyán, ktorý svoj slávnostný prejav spestril o vlastné, veľmi zaujímavé zážitky. Zakladateľ Novinkára nezatajil ani to, že veľakrát mali dilemu, či majú používať na stránkach novín spisovnú slovenčinu, alebo pre starších ľudí bližšie nárečie. Materiály od učiteľov a žiakov školy prichádzajú v spisovnej slovenčine, pričom aj naďalej spôsobuje problémy prepisovanie nárečových textov do písomnej podoby. Ako povedal, zo začiatku sa pokúšali o vydávanie dvojjazyčnej prílohy, ale neskôr, aj vzhľadom na nedostatok financií, prešli iba na slovenčinu. V priebehu pätnástich rokov sa zmenil aj formát, čo súviselo so zmenou tlačiarne.

Po jeho príhovore nasledovali vystúpenia bývalých spolupracovníčok novín, ktoré hovorili o počiatočných problémoch so zapisovaním slovenských textov do počítača a o tom, keď bolo problémom získať slovenské počítačové programy. „Novinkárky“ spomínali aj na spoločne prežité radostné i ťažké chvíle počas prípravy novín.

 Prítomným sa prihovorila aj riaditeľka Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe Anna Ištvánová, ktorá vyjadrila svoju radosť z toho, že mohla prísť medzi ľudí, ktorí pokladajú za dôležité pestovanie materinského jazyka aj v tejto forme. Ako povedala, v Békešskej župe len na štyroch miestach vychádzajú noviny v slovenčine (Békešská Čaba, Slovenský Komlóš, Čabasabady a Sarvaš). Novinkár nad Kerešom je jeden z nich, je kvalitný, čo sa týka farby, písma, papiera atď. - Najväčší význam týchto novín je, že vôbec vychádzajú a to v slovenčine, že posilňujú používanie slovenského jazyka a uisťujú Slovákov o ich účasti v kultúrnom živote v Sarvaši, - povedala pani riaditeľka. - Veľmi ma teší, že pedagogický zbor sarvašskej slovenskej školy mobilizuje žiakov k písaniu materiálov, že aj pedagógovia sú dobrým príkladom pre svojich žiakov, že si chránia svoju mládežnícku organizáciu Kolíska, že uverejňujú myšlienky gazdu Meliša v originály a v neposlednom rade, že Novinkár sprostredkúva literatúru Slovákov žijúcich v Maďarsku a na Slovensku. Novinkár nad Kerešom podobne ako mesačník Čabän poskytuje informácie o miestnom slovenskom verejnom živote a zároveň sprostredkúva a dokumentuje slovenské hodnoty, - povedala Anna Ištvánová.

Po recenzii periodika nasledoval krátky kultúrny blok vystúpení hercov miestneho slovenského divadla Cervinus Teatrum, ktorí pod vedením Ondreja Častvana predviedli párové tance z diel Kubo a Rozprávky ňaničky Žofky. Herečka Zsuzsa Dósaová predniesla v slovenskom jazyku úryvky z Pašií.

Na záver odovzdal Tibor Mótyán diplomy všetkým tým, ktorí sa počas pätnástich rokov podieľali na príprave Novinkára: Melinde Szvákovej, Anike Bakulyovej Liškovej, Gyöngyi Gyulaiovej, Márii Kőrösiovej Baraovej, Margite Kmotriczovej, Zlatici Liškovej, Eve Labišákovej, Dane Lukáčikovej, Alene Červeňanskej, Ferencovi Kutasovi, Andrei Petneházyovej, Györgyovi Lovászovi, Györgyovi Szigetimu, Andrásovi Fazekasovi, Kataríne Lešťanovej. Slovenská samospráva v Sarvaši udelila uznanie za obetavú prácu lektorke Anne Frankovej.

Zodpovedná redaktorka Katarína Lešťanová sa na záver poďakovala vedeniam Múzea Samuela Tešedíka, Slovenskej základnej školy v Sarvaši a divadlu Cervinus Teátrum za účasť pri organizácii podujatia na vysokej úrovni. Ďalej sa poďakovala za finančnú podporu, ktorú poskytuje mesto Sarvaš slovenskej samospráve na vydávanie slovenskej prílohy miestneho týždenníka, OTP Banke, Ministerstvu kultúry Slovenskej republiky a miestnym podnikateľom a podporovateľom. Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku udelila dotáciu na vydanie jubilejného farebného čísla periodika.

- Zo srdca vám blahoželám a ďakujem za vašu prácu, ktorú ste vykonali za poldruha desaťročia v prospech kultúry našich Slovákov v Sarvaši, - povedal predseda CSSM Ján Fuzik, ktorý odovzdal symbolické darčeky členom redakcie Novinkára nad Kerešom a za úspešnú spoluprácu riaditeľke Slovenskej základnej školy, škôlky a žiackeho domova v Sarvaši Zuzane Medveďovej, ktorá nedávno získala medailu sv. Gorazda. Starosta Sarvaša Michal Babák zaželal kolektívu úspešnú prácu a prisľúbil mu podporu mesta aj v budúcnosti.

Zakladateľ novín, predseda Slovenskej samosprávy v Sarvaši Tibor Mótyán sa s prítomnými rozlúčil slovami: „Máme nádej, že vyrastajúca mladá generácia si uvedomí, že dedičstvo našich predkov je neoddeliteľnou súčasťou bohatej a pestrej kultúry Sarvaša, že ani stále ťažšia finančná situácia nezabráni ďalšej existencii novín a že nemusíme chodiť so sklopenými očami, pretože, ako Biblia hovorí, nádej nezahanbuje“.

Andrea Szabová Mataiszová

Flashmobom za identitu
Posilňujú mladých, pomôžu aj ostatným

S cieľom revitalizovať Organizáciu slovenskej mládeže v Maďarsku (OSMM) a Slovákov vôbec sa stretli aktivisti OSMM 6. apríla v budapeštianskom sídle Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku.

Ako pre Ľudové noviny uviedol predseda OSMM Ondrej Kiszely, ich prvoradým cieľom je upevniť slovenskú identitu mladých, aby potom mohli pomáhať ostatným spoločenským organizáciám. Na dosiahnutie svojho cieľa sa rozhodli vytvoriť pracovné skupiny, ktorých členovia sa pravidelne stretávajú a navrhujú nové spôsoby. Jedným z týchto stretnutí bolo aj aprílové v Budapešti.

„Domnievame sa, že naši mladí doma ani v škole nezískajú identitu Slovákov v Maďarsku. Máme taký pocit, že síce majú slovenskú identitu, ale tá nie je dosť silná na to, aby ostala aj po škole,“ povedal nám O. Kiszely, ktorý dodal, že verí, ak ich snaha vyjde, uvedomelí mladí Slováci môžu ovplyvniť nielen svojich spolužiakov, ale aj rodiny a neskôr môžu znamenať ozajstný dorast pre slovenské spoločenské organizácie v Maďarsku, ktorých členovia sú podľa neho v zrelom veku.

„Tým, že posilňujeme mladých, pomôžeme aj ostatným organizáciám,“ povedal predseda OSMM na margo stretnutia, na ktorom sa zúčastnili mladí z Dolnej zeme, z Pilíša, aj z ostatných spoločenských organizácií, ale prišli aj zo Slovenska tamojší študenti vysokých škôl.

V záujme dosiahnutia svojho cieľa však nesedia iba a rozprávajú, ale sa uchádzajú o rôzne granty. Jedným z nich je veľký projekt TÁMOP, v rámci ktorého chcú zamestnať regionálnych poradcov OSMM, ktorí by koordinovali prácu mladých, ale zároveň by pomáhali aj ostatným spoločenským organizáciám. „Prijali len 900 projektov a my sme na 746. mieste a rámec na všetky projekty je 5 miliárd forintov. Verím, že získame tento grant v hodnote 10 miliónov forintov,“ povedal O. Kiszely.

Uchádzajú sa aj o grant nórskeho fondu na komplexný program, do ktorého zaradili aj usporiadanie Mládežníckej akadémie v októbri. Plánujú pripraviť propagačné filmy, uskutočniť moderné flashmoby. Flashmob kedysi slúžil ako sociálny experiment, jedno mu však zostalo. Vyvolať nečakané emócie. Prekvapením sa začína a prekvapením sa aj končí. Takýto citový zážitok by mali poskytnúť nekomerčné flashmoby OSMM, v rámci ktorých by chceli zavítať do slovenských obcí. Cieľom flashmobov bude prekvapiť a vyvolať pozitívne emócie v náhodných divákoch, nielen v samotných účastníkoch tohto projektu. Sú to sekundy, ktoré nútia k zamysleniu, že veci sa dajú robiť aj inak.

„Z grantov venujeme značné financie aj modernému marketingu, napríklad nový vzhľad webovej stránky, nálepky, nové tričká a rôzne ďalšie interaktívne záležitosti,“ povedal O. Kiszely a dodal, že nasledujúce stretnutie mladých sa uskutoční 19. apríla v sídle CSSM, na ktoré očakávajú všetkých záujemcov, ktorým záleží na posilnení identity našich Slovákov - mladých i starých.

Riadne Valné zhromaždenie OSMM bude v máji a ďalšie významné stretnutie mládeže sa uskutoční v júni v Mlynkoch, kde spolu s mládežníckou organizáciou Nemcov v Maďarsku usporiadajú Národnostné mládežnícke fórum. Okrem toho čaká na našich mládežníkov ešte obnova komunikačného systému, lebo ako predseda OSMM povedal, informácie sa v súčasnosti nedostanú všade.

Zároveň informoval, že koncom marca sa OSMM stala členom Európskej mládežníckej organizácie (Youth of European Nationalities YEN) v rámci dvojdňového sústredenia v Amsterdame, a člen OSMM Ondrej Daniel Kovács sa stal členom politickej pracovnej skupiny.

„Chystáme sa do Grécka, kde v júli usporiada YEN podujatie s názvom Voices of Europe. Je to európska prehliadka, na ktorú pozývajú mladí Turci žijúci v Grécku tých mladých predstaviteľov národností, ktorí vedia spievať a hovoria po anglicky alebo po nemecky“ dodal na záver O. Kiszely.

(ef)

Sarvašskí druháci na súťaži v Gyomaendrőde

Žiaci Slovenskej základnej školy v Sarvaši sa 20. marca zúčastnili na zaujímavých pretekoch.

Sprevádzali ich učiteľka Ildika Vajdová a jeden z rodičov Juraj Stančík. Deti mali veľa otázok, lebo na takýchto pretekoch sa zúčastnili prvý raz. Učiteľka ich oboznámila s niekoľkými úlohami, ktoré v telocvični trénovali, no niektoré náčinia a náradia nemali k dispozícií, aby si ich vyskúšali. Školu reprezentovali Marek Stančík, Gábor Jónaš, Hana Kišová, Gréta Špringelová, Gregor Vaškor, Blažej Čányi, Renáta Klimajová a Dženifér Mogyorošová.

Cieľom súťaže bolo, aby si mládež obľúbila tento šport. Nazvali ho Detská atletika. Gyomaendrőd sa ako tretie mesto v Maďarsku zapojilo do tejto akcie. Od septembra bude tento program fungovať v každodennej telesnej výchove už aj ako samostatný predmet. Veľkú úlohu si na plecia vzali odborná vedúca tohto programu Ildika Dornbachová a riaditeľ pretekov Gábor Vaszkán.

Na súťaži sa zúčastnilo 80 žiakov z desiatich základných škôl. Športová hala Lajoša Vargu sa celé predpoludnie ozývala detským džavotom.

Učiteľka zo Sarvaša Ildika Vajdová pripravila pre všetkých gymnastickú rozcvičku na hudbu.

Jedno družstvo tvorili štyria chlapci a štyri dievčatá. Súťažilo sa na desiatich staniciach. Rozhodcami boli pripravujúci učitelia z každej školy a organizátori. Fungovalo to ako otáčavé javisko. Pre niektoré deti boli aj také úlohy, ktoré vykonávali prvýkrát. Boli to tieto disciplíny: 1. Šprintové štafety cez prekážky, 2. preskok cez tyč, 3. hod diskom na cieľ, 4. beh cez položený rebrík, 5. žabie skoky, 6. Formula 1, 7. preskoky krížom na danej dráhe, 8. hod raketou, 9. hod medicinbalom, určená bola východisková poloha, 10. preskok cez švihadlo na čas.

V poslednej časti pretekov si žiaci zmerali svoju vytrvalosť v 5- minútovom behu.

Najúspešnejšia bola s počtom bodov 96,5 škola z Dévaványi. Žiaci zo Slovenskej základnej školy v Sarvaši obsadili pekné štvrté miesto.

Každý účastník dostal darčeky a diplom, športový plecniak, v ktorom boli sladkosti, malinovka a nechýbala ani čokoláda. Ich sponzorom bol Maďarský atletický zväz.

Na záver sa každému zúčastnenému poďakovala Ildika Dornbachová. Popriala šťastnú cestu domov družstvám, ktoré cestovali a verí, že všetci budú pokračovať v tejto veľkolepej akcii.

Zlatica Lišková

Dedičstvo Ondreja L. Áchima
Nová publikácia o legendárnom sedliackom kráľovi

V posledných desiatich rokoch sa záujem historickej verejnosti v širšom slova zmysle o Áchima (1871-1911), túto legendárnu postavu uhorských dejín v značnej miere zvýšil. K rozšíreniu aktivít v tomto smere prispeli predovšetkým oslavy okrúhlych výročí, najmä rok 2011, storočnica úmrtia sedliackeho kráľa. Pri tejto príležitosti sa konali na jeho počesť rôzne akcie v Budapešti i na vidieku. Udalostiam venovala výnimočnú pozornosť naša slovenská národnostná verejnosť. Nie náhodou. Výsledky bádania totiž dokazujú, že Áchim bol nie iba slovenského pôvodu, ale - v rozpore s postojmi iných - on túto skutočnosť nikdy nepoprel. Naopak, k slovenskej národnosti sa hlásil smelo a sebavedome.

Nadácia PC Magister, Budapešť, Kruh priateľov Békešskej Čaby a Slovenská menšinová samospráva XII. obvodu Budapešti r. 2011 usporiadali viac podujatí na tému tohto čabianskeho gazdu. Záverečným aktom série akcií bola vedecká konferencia v Újkígyósi o živote a diele Áchima. Texty tohto rokovania vyšli v dvojjazyčnom (maďarsko-slovenskom) zborníku Áchim L. András öröksége - Dedičstvo Ondreja L. Áchima (Budapest 2012), ktorý vydala Nadácia PC Magister v spolupráci s Výskumným ústavom Slovákov v Maďarsku a Spolkom ochranárov mesta Békešská Čaba. Editorky publikácie sú Eszter M. Molnár a Dr. Alžbeta Uhrinová.

Autormi textov zborníka sú historici, sociológovia, etnografi, novinári a ďalší znalci problematiky. Všetci sa priblížili k problematike uhorského agrárneho politika z iného a iného pohľadu a občas aj od doterajších postojov rozdielnymi názornými. Výsledkom tohto je zborník s pestrou paletou, ktorý poskytuje možnosť, aby si čitateľ takýmto spôsobom dokreslil portrét tohto výnimočného dejateľa uhorských dejín na začiatku 20. storočia.

Organizátorka uvedených jubilejných podujatí a editorka zborníka Eszter M. Molnár v Predslove publikácie píše: „Prednášajúci nám predstavujú obdobie na prelome 19. a 20. storočia a v ňom Áchimovu postavu vždy z iného pohľadu, ktorí chcú čitateľa presvedčiť o tom, že aj pri 100. výročí jeho úmrtia majú dnešné generácie na jeho adresu čo povedať... Odbornú literatúru môžu predovšetkým rozšíriť slovenské materiály, nastupuje totižto nová generácia výskumníkov, ktorá preberá to, čo doteraz vo väčšej miere napísali maďarskí vedci, výskumníci, miestni historici...“ Autori prednášok skúmajú Áchimov program v širších súvislostiach dobových spoločenských a agrárnopolitických procesov. Odkrývajú ďalšie detaily jeho života i činnosti, ktoré dokresľujú jeho ľudskú a politickú podstatu (Ferenc Szabó: Ondrej L. Áchim a bohaté sedliactvo). Áchimova etnická príslušnosť až do dnešných dní nie je jednoznačne vyjasnená. Občas sa šíria falošné názory nie iba o jeho identite, ale aj o znalostiach slovenského jazyka i vzťahu k Slovákom vôbec. Preto podľa E. M. Molnára osobitný prínos predstavujú tie prednášky, ktoré sa zameriavajú zvlášť na túto otázku, hlásia nový pohľad, zaujímajú kritický postoj k doterajšiemu ponímaniu identity čabianskeho gazdu, ako napríklad príspevok Michala Hrivnáka: Áchim a Slováci. Avšak sú ešte stále biele miesta, čo sa týka jeho života a národnostnej príslušnosti, preto je nutné pokračovať vo výskume.

Zaujímavé sú úvahy o tom, ako pretrváva Áchim v pamäti dnešných generácií, najmä mládeže (Alžbeta Uhrinová: Áchim očami mladých a starších). „Jedni autori mu veštia nesmrteľnosť, iných zase trápia nevyslovené, zato existujúce protichodné mienky, ktoré často rozdeľujú tých, čo naňho spomínajú.“ Osviežujúco pôsobí text publikácie, ktorý skúma vzťah čabianskeho gazdu k humoru. Dozvieme sa o Áchimovi, že mal rád humor a to nie iba slovom, ale aj sám vytváral situácie pre svojich protivníkov, občas aj pre priateľov, aby takýmto spôsobom zosmiešňoval ich ľudské slabosti. Dozvieme sa zo zborníka, že o Áchimovi sa vytvárali a až dodnes sa vytvárajú a šíria legendy.

Na záver si pripomenieme jeden takýto príbeh z prednášky etnografa Juraja Anda. Autor natrafil naň skúmajúc pozostalosť čabianskeho farára, etnografa Juraja Dedinského v texte pod názvom Ľudová kultúra. V ňom sa dočítame:

„Áchim mal trefné poznámky, ktoré boli niekedy nemilosrdné a surové. Nešetril ani svojich prívržencov, vysmieval sa ich slabostiam. No oni mu to vždy odpustili. Na jednej schôdzi čabianskeho (poznámka autora článku) poslaneckého zboru sa prejednávalo rozšírenie počtu salašských škôl, lebo boli už preplnené. Vládni činitelia prečítali príslušné nariadenia a rozprúdila sa diskusia o návrhu a proti nemu. Pavol Uhrin (...), člen poslaneckého zboru a jeden z najvernejších Áchimových prívržencov, zakikiríkal svojím vysokým hlasom: - Šeci tristovia sme hodili do ten škola a dobro bulo! Áchim sa k nemu okamžite ozval: - Však to na vás aj vidiť!“

M. Hrivnák

Ako sa chystali kedysi na Veľkú noc
Kétšoproň

Cez okno sa zdalo, že je zima, ale my sme sa chystali na najväčší sviatok jari, na Veľkú noc.

Deti katolíckej základnej školy v Kétšoproni pod vedením učiteliek náboženstva a pána farára sa pripravovali na sviatky aj duchovne. V škole usporiadali „Deň duší„. Predpoludním sa učitelia náboženstva rozprávali so žiakmi o ukrižovaní Ježiša Krista a o tom, ako Ježiš nesie aj naše utrpenie a viny.

O týždeň na deti čakal trošku iný program. Členky speváckeho súboru Horenka im ukázali, ako sa chystali kedysi na Veľkú noc. Žiaci nižšieho stupňa si vypočuli krátku prednášku Pirošky Majerníkovej o dedinských zvykoch na tento sviatok. Žiaci vyššieho stupňa tiež pod vedením členiek Horenky v kultúrnom dome sa mohli zoznámiť s rôznymi spoločenskými hrami (Húsky moje poďte domov…, Kolen baba, kde ťa vediem…). Potom sa deti usadili k bohato prestretému stolu a pochutnali si na veľkonočných zákuskoch. Na záver si každý odniesol domov niečo z ručných prác. Najšikovnejšie deti si urobili jarné ozdoby na dvere. Nechýbali ani vajíčka a zajačiky upečené z medovníkového cesta, ktoré žiaci ozdobovali.

Podujatie podporila obecná Slovenská samospráva.

Erika Tóthová

Magická moc Potoku lásky na Veľký piatok

Na podnet členov folklórneho spolku Zelený veniec v Ečeri sa opäť oživila starodávna tradícia na Veľký piatok. Naši predkovia pripisovali Potoku lásky, tečúcej na hlavnej ulici mimoriadnu silu. Podľa povery, ktorá sa zachovala do dnešných dní, voda potoka má v tento deň magickú moc. Ten, kto sa v tej vode, ktorá symbolizuje očistenie a znovuzrodenie, poumýva na Veľký piatok, ostane zdravý, pekný, mladý a plodný. Potok lásky Ečerčania uctievali aj preto, lebo jeho voda bola kedysi taká čistá, že ľudia sa pri návrate z poľných prác mohli z nej napiť. Tradícia pred desaťročiami bola organickou časťou ečerských ľudových zvykov veľkonočného týždňa.

Členovia folklórneho spolku Zelený veniec tohto roku už druhýkrát oživili tradíciu našich predkov na Veľký piatok. Napriek nepriaznivému, zimnému, zasneženému počasiu ich navštívili Slováci z Čemeru, Malej Tarče, Kerepešu, Cinkoty a Rákoškerestúru. Predstavitelia občianskych a folklórnych organizácií prispôsobiac sa zvykom mali na seba oblečený čierny kroj. Ečerskí tanečníci s jahňadami a kraslicami ozdobili mostík, ktorý preklenuje Potok lásky. Voda bola naozaj osviežujúca, ale jej zázračnosť sa ukáže až v budúcnosti. Umývanie sa na Veľký piatok skončilo priateľským posedením a pohostením účastníkov v ečerskom slovenskom dedinskom dome.

Ondrej Csaba Aszódi - aszm

Späť do minulosti

Členovia Slovenského klubu v Békešskej Čabe v rámci série zameranej na zachovanie tradícií už predstavili šamlíky, topánky a závesy na stenu. 8. apríla otvorili v Dome rozprávok na Békésiho ceste opäť výstavu, tentoraz šiat našich starých mám. Cieľom podujatia bolo zoznámiť mladšiu generáciu s tradíciami našich predkov v znamení retro. Zbierku šiat z rôznych období pripravila J. Liptáková. Prítomných v mene organizátorov privítala vedúca Slovenského klubu Alžbeta Ančinová. Medzi hosťami sa zúčastnili aj tí, ktorí poskytli svoje „klenoty“ do expozície. Podujatie otvorila historička Múzea Mihálya Munkácsyho Veronika Szakálová, ktorá okomentovala exponáty. Vystavené oblečenie sa dostalo na ulicu z domácich textiliek, niektoré majú aj miestne korene, lebo ich šili v čabianskych podnikoch.

Záujemcovia si mohli prezrieť lodénové kabáty, balónové plášte, domáce, každodenné i slávnostné šaty, oblečenie z 50. a 60. rokov. Medzi jednotlivými kusmi sú aj kuriozity, napríklad modrotlačové šaty a svadobné šaty z roku 1920.

Výstava šiat v znamení retro je otvorená do 25. apríla.

Andrea Szabová Mataiszová

Žiaci z Csengődu v Slovenskom inštitúte

Sídlo Slovenského inštitútu v Budapešti navštívili 23. marca žiaci zo základnej školy v obci Csengőd.

Jadro jeden a pol hodinového programu tvorila prednáška o histórii, kultúrnom dedičstve a prírodných krásach Slovenskej republiky, spojená s prezentáciou, ktorú pripravila spolupracovníčka SI Katarína Bolgárová. Žiaci si pozreli aj aktuálnu výstavu Veroniky Priehodovej s názvom Mramor a kresba v priestoroch na prízemí a oboznámili sa aj s činnosťou Slovenského inštitútu v Budapešti.

V Základnej škole v Csengőde je už dlhoročnou tradíciou, že v marci venujú tri týždne jednej európskej krajine. „Projekty“ prebiehajú v štyroch triedach. Minulý rok si žiaci pod vedením svojich triednych učiteliek vybrali Poľsko, tohto roku padla voľba na Slovensko. Počas troch týždňov sa žiaci na vyučovacích hodinách zoznámili s históriou, zemepisom, literatúrou a rôznymi dôležitými informáciami o Slovensku. Tematické týždne vždy ukončia slávnosťou, v rámci ktorej usporiadajú výstavy a kultúrne prehliadky.

Aby mali žiaci z projektu osobnejšie zážitky, triedna učiteľka siedmej triedy Anett Kákonyiová im zorganizovala návštevu Slovenského inštitútu v Budapešti.

Andrea Szabová Mataiszová