Život je zmena

Pri surfovaní na nete, keď som hľadala tému na poznámku, som sa dostala dnes už k historickým informáciám spred dvadsiatich rokov. Zaujímavé na tom je, že vtedy to bolo nové, inovatívne, pokrokové, kým dnes to pokladáme za smiešne a zastarané.

Základnú školu som skončila ešte v predchádzajúcom režime, takže základné a prvé poznatky o spoločenskom dianí mám ešte „ľudovodemokratické“. Zmaturovala som v „medziobdobí“, ktoré sa síce už nazývalo demokraciou, ale jednoznačne ňou ešte nebolo, a promovala som, keď sme už naozaj žili slobodne. Teda za tých desať rokov od konca základnej až k promóciám sa svet zmenil natoľko, že vytúžená sloboda a demokracia možno už boli iba prázdnymi, stokrát prežutými frázami, lebo stratili pravý význam, hodnotu slova. Ak sa nad tým zamyslíme, všetko je aj tak v poriadku, lebo život je zmena, iba si to každý musí uvedomiť. A buď by sa mal snažiť svoje poznatky „refrešovať“, aby sa neuväznil v dobe „kamennej“, alebo by mal byť ticho. V demokracii - ako to nazval Churchill, v „najmenšom zle“ - každý má právo na slobodu prejavu a vyjadrovania. Slová Eckharta Tolleho sú známe: Keby si bol mlčal, mohol si sa zachrániť, no prázdnych rečí je neúrekom. A samozrejme, každá minca má dve strany, a niečo, čo sa jednému nepozdáva, pre druhého môže byť svätou pravdou. Dakedy sa môžeme spoľahnúť na inteligenciu pesničkára: „Zmena je život a život je pes, čo bolo včera neplatí dnes, každý deň získaš len niečo nové, jedného dňa si ti ľahne k nohe.“ Ale to je už „Iné Kafe“...

Ivett Horváthová Körtvélyesi

Celoročnú prácu predviedli v galaprograme

Leto je už v plnom prúde, ba prvý prázdninový týždeň nás aj trochu „pripiekol“, ale teraz vás, milí mladí čitatelia, by sme chceli informovať o poslednej veľkolepej akcii v budapeštianskej slovenskej škole.

Škola, ktorá je jedinou jednojazyčnou slovenskou výchovno-vzdelávacou inštitúciou, sa rozlúčila so školským rokom naozaj veľkolepo. Usporiadali totiž 13. júna v telocvični galaprogram, na ktorý pozvali všetkých bývalých študentov a pedagógov. Na slávnosti sa zúčastnili aj vysokopostavení predstavitelia Slovákov v Maďarsku, aj z našej materskej krajiny.

Stalo sa už tradíciou, že žiaci inštitúcie sa aspoň ročne raz predvedú, čo všetko sa naučili v škole. Nebolo to inak ani v tomto roku, keď pedagógovia pripravili naozaj vynikajúci program, v ktorom nechýbal ani spev, tanec a recitácia.

Pred začiatkom programu sa prítomným prihovorila riaditeľka budapeštianskej slovenskej školy. Ako Júlia Szabová Marloková povedala, programom ukončia školský rok a je vlastne prierezom ich ročnej aktivity. Zároveň pozdravila vzácnych hostí. Podujatie svojou účasťou poctil predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Ján Fuzik, predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Igor Furdík, delegácia slovenského a maďarského ministerstva školstva a predsedníčka Slovenskej samosprávy Budapešti Zuzana Hollósyová. Po úvodných slovách provizórne javisko obsadili gymnazisti, aby zatancovali šarišskú polku. Po nich nasledovali najmenší: škôlkari predviedli detské hry a tance. Po nich nasledovali sestry Laura a Vanessa Glückové, ktoré predniesli prekrásne slovenské ľudové piesne sprevádzané na harmonike. Po recitácii Norwina Kollára nasledovali žiaci nižšieho stupňa, ktorí zatancovali svadbu z povodia Galgy. Po speve Antonelly Moronogvej, ktorú sprevádzal spevokol školy, nasledovala recitácia prváčikov, ktorí sa za rok naučili naozaj veľa. Po spevokole nižšieho stupňa nasledovala tzv. kaločajská karička v podaní dievčat z vyššieho stupňa základnej školy a po prednese piesne na píšťale v podaní Sandry Laukovej a Zoltána Havasa zarecitoval báseň o láske Regő Kovács. Po cíferksej polke nasledovalo finále: spev všetkých účastníkov.

Po naozaj dojímavom programe pani riaditeľka pozvala na javisko všetkých učiteľov, aby sa im aj takto poďakovala za celoročnú prácu.

(ef)

Juniáles zvládnutý na výbornú!

Predposledný júnový víkend sa v novohradskej slovenskej obci Dengeleg konali v poradí už sedemnáste dni obce s názvom Juniáles. Sobotňajší ranný dážď síce prerušil horúce letné počasie, ale opäť sa rozjasnilo. Kým v Peštianskej župe padali krúpy veľké ako päsť, Dengelegčanov obišli spúšť prinášajúce čierne mraky.

Dvojdňové rodinné podujatie sa začalo v piatok. Otvorila ho ekumenická svätá omša na pamiatku padlých vojakov z 1. a 2. svetovej vojny a kladenie vencov pri ich pamätníku. Vo večerných hodinách sa priestory katolíckeho kostola premenili na koncertnú sálu vážnej hudby. Vystúpil Cirkevný zbor z Bujáku.

Sobota sa viedla v znamení zábavy pre celú rodinu. Zamestnať sa mohli nielen dospelí, ale aj ich ratolesti, totiž okrem lezeckej steny organizátori očakávali návštevníkov aj lukostreľbou, karate a mnohými inými zaujímavými aktivitami. „Pažravci“ si mohli pochutnávať na guľáši a na haluškách, obed doplniť chutnými zákuskami, prípadne sami si pripraviť nejakú špecialitu.

Po súťaži domácich páleniek a vo varení s názvom Stampa - mustra, kde porota okoštovala vyše 20 druhov jedál a pálenkových vzoriek, môžeme povedať, že hitmi tejto sezóny sú guľáše a pijatika z lesných plodov. Nasledovalo otvorenie výstavy školských prác v miestnej škole a príjemné posedenie s autorom knihy Dengelegské storočia Istvánom Baloghom.

Ani ostatné poludňajšie programy nesklamali. Najprv si domáci a hostia z rumunského Érdengelegu, z Lučenca a z Mikušoviec zmerali svoje sily. Bojovalo sa o putovný pohár. V kultúrnom bloku vystúpili miestni škôlkari a žiaci základnej školy, po nich prišli folklórne skupiny z Dengelegu, Herédu a z Nagykökényesu.

Vedúci súboru z Herédu Gábor Bodonyi nám prezradil, že ich mladé a malé zoskupenie si zvolilo za cieľ vytvoriť sesterský vzťah so zahraničnou slovenskou folklórnou skupinou: „Máme iba päť rokov, ale poznáme juhoslovenské tance. Tancami so slovenskými prvkami sme už vystúpili nielen na novohradských podujatiach, ale napríklad aj v Grécku. V budúcnosti budeme na 3. Herédskej Haravare.“ 14-členná skupinka pána Bodonyiho je otvorená voči ostatným kultúram. Chceli by nadviazať kontakt s nejakou Slovenskou tanečnou skupinou a spolupracovať s ňou. Držíme im palce!

Pozvanie na Juniáles prijali aj hviezdy maďarskej popovej hudby Győző Leblanc a superstarista Viktor Király. Po spevákoch a tombole nasledovala tanečná zábava, ktorá trvala až do skorého rána.

Dengelegský Juniáles opäť naplnil všetky očakávania. Starosta obce Balázs Berkes urobil všetko preto, aby sa každý cítil ako doma. Na podujatie prišli nielen z Vidinej, ale aj z okolitých slovenských obcí a miest. Vďaka pohosteniu a kreatívnym programom pre mladých sú tieto obecné dni stále populárnejšie. Dengelegčania vykročili správnym smerom!

Atila Rusnák

Združenie národnostných divadiel so staronovým vedením

László Gergely je znovu na čele Združenia národnostných divadiel v Maďarsku. Rozhodlo o tom valné zhromaždenie združenia, ktoré zasadalo 27. júna v Srbskom divadle v Budapešti.

Združenie má v súčasnosti 17 členov, predsedom sa stal opäť vedúci sarvašského Cervinus Teatra L. Gergely, podpredsedom riaditeľ chorvátskeho divadla v Päťkostolí Slaven Vidaković. Ďalšími členmi predsedníctva sú riaditeľka Slovenského divadla Vertigo Daniela Onodiová, vedúca divadla Panny Cinka Judit Jónásová a Pero Lastić.

Združenie národnostných divadiel v Maďarsku založili pred tromi rokmi s cieľom združovať scény všetkých národností žijúcich na území Maďarska, ktorých činnosť sa stále rozširuje.

Za ostatné roky usporiadalo združenie stretnutie národnostných divadiel dvakrát, ich cieľom je predstaviť sa širšiemu publiku. Zhodli sa v tom, že to tohtoročné sa bude konať 8.-13. októbra v Srbskom divadle. Členovia združenia sa už druhýkrát zúčastnili na celoštátnom stretnutí divadiel v Päťkostolí, v tomto roku prezentovali národnostné divadelníctvo členovia Malko Teatro a slovenského divadla Vertigo. Ďalšie podujatia viažuce sa k združeniu sú národnostný galaprogram pri príležitosti dňa národností v decembri. V roku 2011 usporiadali sériu akcií s názvom Medzi hranicami a mimo nich. V tomto roku odovzdajú už štvrtý raz Mimoriadnu národnostnú cenu maďarskej ceny Teátrum, ktorou uznajú prácu pomocníkov minoritných divadiel.

Vedenie združenia naďalej pracuje na tom, aby umožnili národnostným divadlám hrať v Budapešti.

(ef)

Deň slovenskej kultúry v Segedíne

Spolok segedínskych Slovákov a Slovenská samospráva v Segedíne usporiadali 22. júna Deň slovenskej kultúry. Program sa začal slovenskou bohoslužbou v evanjelickom kostole, do ktorého zavítali aj veriaci zo Sarvaša a Poľného Berinčoku. Slovenská bohoslužba sa začala privítacími slovami evanjelickej farárky Anett Lászlóovej Agodovej z Budapešti. Tá pripravila svoju kázeň na základe evanjelia podľa Lukáša. „Potom vošiel do Jericha a prechádzal cezeň. A tu muž, menom Zachej, ktorý bol hlavným mýtnikom a bol bohatý, zatúžil vidieť Ježiša, kto to je, ale nemohol pre zástup, lebo bol malej postavy. Bežal teda napred a vyšiel na planý figovník, aby ho uvidel, lebo práve tade mal ísť. Keď Ježiš prišiel na to miesto, pozrel sa hore a povedal mu: „Zachej, poď rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome!“ On chytro zišiel a prijal ho s radosťou. Keď to videli, všetci šomrali: „Vošiel k hriešnemu človeku!“ Ale Zachej vstal a povedal Pánovi: „Pane, polovicu svojho majetku dám chudobným, a ak som niekoho oklamal, vrátim štvornásobne.“ Ježiš mu povedal: „Dnes prišla spása do tohto domu. Veď aj on je Abrahámovým synom. Lebo Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo.“ Jej slová nasledovala kázeň evanjelickej farárky Alžbety Nobikovej zo Sarvaša (Lukáš 19, 10.). Ako povedala, veľmi sa teší, že je medzi Slovákmi a že sa ešte máme možnosť stretnúť. V prekrásnom slovenskom nárečí zdôraznila dôležitosť spolupatričnosti a viery. Anett Lászlóová a Alžbeta Nobiková na konci slovenskej bohoslužby požehnali prítomných Áronovským požehnaním, ktorú prijali veriaci zo Segedína, Poľného Berinčoku a Sarvaša.

Po bohoslužbe prišiel na rad slávnostný akt. Moderátorky slávnosti, redaktorka slovenskej relácie Maďarského rozhlasu Iveta Hruboňová a členka Slovenskej samosprávy v Segedíne Mária Mataiszová v slovenčine a v maďarčine privítali prítomných. Osobitne vítali generálneho konzula SR v MR Štefana Daňa. Po privítacích slovách vystúpil spevokol slovenskej základnej školy v Sarvaši pod vedením Csilly Sindelovej, na gitare hral Zoltán Fonád. Žiaci oduševnene zaspievali veriacim prekrásne slovenské cirkevné piesne, čím dosiahli obrovský úspech. Nasledovalo odovzdanie vyznamenania Za segedínskych Slovákov, ktoré Slovenská samospráva v Segedíne udeľuje dvojročne. Volený zbor tohto roku vyznamenanie na návrh Spolku segedínskych Slovákov udelil tajomníčke spolku, dlhoročnej slovenskej aktivistke Zuzane Agodovej Antalovej.

Podujatie pokračovalo vernisážou výstavy Obrazy dávno zabudnutých predkov v Kultúrnom stredisku Agóra Alberta Szent-Györgyiho. Prítomných v mene organizátorov privítal predseda Spolku segedínskych Slovákov Ján Benčik. Hlavný organizátor podujatia odovzdal slovo autorovi fotografií, režisérovi, scenáristovi, dizajnérovi, fotografovi a pedagógovi žijúcemu v Starej Pazove Miroslavovi Benkovi. Téma na veľkoplošné fotografie pod názvom Obrazy dávno zabudnutých predkov vznikla v roku medzikultúrneho dialógu a symbolizuje výskum zrodu základnej komunikácie a pokus o vytváranie dialógu na princípe etnických, vizuálnych a jazykových hodnôt malých národnostných spoločenstiev. V prvej etape realizácie projektu sa o jeho uskutočnenie pričinil i Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov. Cieľom je formou veľkých panelových fotografií znázorňujúcich motívy slovenských vojvodinských tradícií vytvoriť jedinečnú komunikáciu v umelecko-etnologickom zmysle a umožniť jej vystavovanie v galériách a kultúrnych strediskách, ako aj v masovokomunikačných prostriedkoch tak v Srbsku, ako aj v zahraničí. Umelecké fotografie vznikli v produkcii Art strediska Chlieb a hry za spolupráce umeleckých fotografov Miralema Čauševića a Branislava Pokorackého. Autorom námetu, ambientu a styling projektu je režisér Miroslav Benka, ktorý bol inšpirovaný mýtami, mravmi a legendami Vojvodiny. Podľa slov režiséra fotografia je dokument jednej doby, udalostí a ľudí v nej. Ľudia sa veľmi radi postavia pred objektív v slávnostnom obleku, v sviatočnej póze - s úmyslom predstaviť sa v najkrajšom svetle, v reprezentačnom vydaní. Sú si vedomí, že budú zvečnení, že sa stanú známi a na ten spôsob získajú výstavný charakter, stanú sa verejným pokladom, svedkami a spoločníkmi svojho času. Sú to organony, ktorými autor afirmuje svoje myšlienky, udalosti a život ľudí, to, čo je vhodné vizuálneho všimnutia. Fotografia nám umožňuje spomienky na prežité chvíle a trvanie medzičasom. Predĺžiť si život aj po svojom živote. Fotografované sa stane spoločensko-významným historickým dokumentom.

Po slovách autora fotografií, Slováka z Vojvodiny nasledovalo divadelné predstavenie amatérskej zložky Divadla Vertigo pri CSSM, ktoré prednieslo komédiu podľa predlohy Vladimíra Hurbana Vladimírova Naša mačička.

Zuzana Agodová Antalová

Zuzana Agodová Antalová sa narodila 20. júla 1955 v Slovenskom Komlóši v slovenskej rodine. Po skončení maďarskej základnej školy vo svojej rodnej dedine sa dostala do slovenského gymnázia do Békešskej Čaby. Po maturite sa vyučila za technickú laborantku. V štúdiu pokračovala na Segedínskej univerzite Attilu Józsefa, kde skončila právo.

V roku 1983 sa vydala a rok na to sa jej narodila dcéra Anett. O tri roky neskôr sa ich rodina rozšírila o dcéru Alízku. Jej manžel, právnik Sándor Agod pochádza z maďarskej rodiny, no svoje ratolesti vychovávali a dodnes vychovávajú tak, aby si ctili obe kultúry.

Zuzana Agodová Antalová sa vždy zaujímala o život tunajších Slovákov, zapájala sa do činnosti Slovenského klubu, ktorý kedysi fungoval pri Katedre slovenského jazyka a literatúry Vysokej školy pedagogickej Gyulu Juhásza. Neskôr sa z neho založil Spolok segedínskych Slovákov. Na podnet Zuzany Agodovej Antalovej sa táto organizácia súdne registrovala a stala sa verejnoprospešnou organizáciou. Vďaka nej a jej manželovi boli pripravené všetky dokumenty a Spolok segedínskych Slovákov bol 19. júna v roku 1996 súdne registrovaný. Zuzana Agodová Antalová je od založenia Spolku jeho tajomníčkou. Neustále dohliada, aby organizácia fungovala podľa právnych predpisov, každoročne pripravuje správy o verejnoprospešnosti, pomáha pri plánovaní programov a ich realizácii, zastupuje Spolok na rôznych fórach. Svoju funkciu zastáva v Spolku nezištne už 17 rokov.

V roku 2004 bola z iniciatívy Anny Ištvánovej z Békešskej Čaby založená Únia slovenských organizácií v Maďarsku. Túto strešnú organizáciu zakladalo päť občianskych organizácií, medzi nimi aj Spolok segedínskych Slovákov. Zuzana Agodová Antalová stála aj pri zrode tohto zoskupenia, spolu s manželom vypracovali stanovy tejto celoštátnej organizácie. Miestna slovenská spoločnosť je jej vďačná za obetavú prácu, ktorú vykonáva v prospech Slovákov v Segedíne. Kým jej to zamestnanie dovoľovalo, pracovala aj v miestnej slovenskej samospráve. V rokoch 1998 - 2002 bola jej podpredsedníčkou. Keďže sa jej zamestnávateľ vyjadril, že funkcia v poslaneckom zbore je s prácou nezlučiteľná, do Slovenskej samosprávy v Segedíne ju tunajšia komunita neskôr nemohla nominovať.

Rodina Agodovcov vychovala dcéry aj v slovenskom duchu. Nie raz zastupovali a zastupujú málopočetnú segedínsku slovenskú komunitu na rôznych podujatiach, a potešili tak Slovákov po celej krajine. Anett ako evanjelická farárka a Alíz ako speváčka.

Andrea Szabová Mataiszová

Slovenská filmová anketa v Békešskej Čabe

Slovenská samospráva v Békešskej Čabe a Nadácia Domu rozprávok v spolupráci so Slovenskou samosprávou Békešskej župy a Domom rozprávok - Kultúrne centrum Čabianska perla usporiadali 24. júna v Národnostnom klubovom dome Slovenskú filmovú anketu. Prítomných v mene organizátorov privítala riaditeľka Domu rozprávok Kristína Veresová. Osobitne pozdravila predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Jána Fuzika, predsedníčku Slovenskej samosprávy Békešskej župy Helenu Čičeľovú, predsedu Slovenskej samosprávy v Békešskej Čabe Juraja Anda, riaditeľku Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe Annu Ištvánovú a vedúcu Slovenského Klubu v Békešskej Čabe Alžbetu Ančinovú. Ako povedala, je to prvé stretnutie milovníkov slovenských filmov, a v budúcnosti sa plánujú premietať v rámci Slovenského filmového klubu slovenské filmy rôzneho žánru. V rámci podujatia sa uskutočnilo premietanie filmu predsedu CSSM Jána Fuzika Storočne (Százévesen).

Ján Fuzik po absolvovaní odboru žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave pracoval ako redaktor týždenníka Ľudové noviny a neskôr pôsobil ako novinár, dokumentarista a režisér. Šestnásť rokov pracoval v Redakcii slovenského vysielania MTV v Segedíne. Prvú televíznu reláciu v slovenskom jazyku Našu obrazovku odvysielali z Regionálneho štúdia v Segedíne 20. septembra 1983. Jej iniciátorom bol práve Ján Fuzik. Program mal od počiatku viacero cieľov: oslovil tu žijúcich Slovákov, ale zároveň aj väčšinovému národu sprostredkúval hodnoty nielen domácej, ale aj všeobecnej slovenskej kultúry. V neposlednom rade sa snažil ukázať obyvateľom materskej krajiny a Slovákom žijúcim vo svete hodnoty a tradície Slovákov v Maďarsku. V septembri 1997 pri príležitosti 15. výročia svojho zrodu si Naša obrazovka obliekla nové šaty. Zmenil sa názov, dnes je to Domovina. Ján Fuzik režíroval aj televízne dokumentárne filmy, napr.: Kestúcka kronika a Bez domova.

Film s názvom Storočne bol natočený v roku 2003, keď jeho hlavný hrdina, rodák z Békešskej Čaby Ján Hrabovsky mal sto rokov. Diváci sa z neho dozvedeli, že hlavný hrdina sa narodil v Békešskej Čabe v roku 1903 a ako výrobca kopýt a drevorezbár bol známy nielen doma, ale aj v zahraničí. Osud ho z Békešskej Čaby odvial do Sedmohradska a počas druhej svetovej vojny do Budapešti. Tu býval v XVI. obvode s manželkou a keďže hovoril viacerými jazykmi (po rusky, rumunsky a slovensky) pracoval v jednej firme ako úradník zahraničných obchodov. Na sklonku života sa z rodinných dôvodov presťahoval do Čorvášu, kde býval v Domove dôchodcov. Tu ho na jednom slovenskom podujatí stretol vtedajší redaktor Ján Fuzik, na koho jeho skromná a bezprostredná osobnosť urobil hlboký dojem.

Po premietaní autor filmu ochotne odpovedal na otázky, potom nasledovalo skromné pohostenie s čerstvým langošom.

Andrea Szabová Mataiszová

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka
Ďalší nový...

... začiatok. Čoho? No predsa slovensko-maďarských a maďarsko-slovenských vzťahov. Povedali to premiéri oboch krajín po „rýchlovke“ v Budapešti. Dvojici Fico-Orbán asistovalo aj pár ministrov z oboch strán. Konkrétnu úlohu nemali, pofajčievali na balkóne Poľovníckej sály Parlamentu, tesne nad Dunajom, bavili sa medzi sebou (a nie s partnerom z druhej strany) počas hodiny, kým ich šéfovia sedeli medzi štyrmi očami. Ale bossovia boli náramne spokojní, trocha možno spokojnejší a nadšenejší bol V. Orbán, ktorého v ten deň popoludní čakalo v Štrasburgu peklo, a ustlať tomuto očakávanému fiasku nejakým úspechom nebolo márne.

To sú, možno, skeptické reči pozorovateľa, ktorý však za uplynulých 20 rokov zažil naozaj nejeden nový začiatok vzťahov. Pravda, bolo aj „koncov“ neúrekom. Revu cez hranice, vykrikovania, keď sa to práve hodilo tu či tam. Spakruky si každý spomenie na dobrodružstvá futbalových fanúšikov, na Hedvigu Malinovú, na Slovenský dom v Mlynkoch, na presmutného prezidenta Sólyoma na komárňanskom moste... Preto sa teraz treba tešiť, že si naši vodcovia tak dobre rozumejú a bratajú sa, objímajú, podávajú si ruky. A podpisujú memorandá, aby potom nezabudli, na čom sa dohodli. Tentoraz napríklad na nových 25 priechodoch na spoločnej hranici, na ďalších desiatkach projektov v oblasti infraštruktúry na oboch stranách hraníc. A že to osobne potvrdilo svojimi podpismi aj 8 županov, to je azda záruka, že naozaj nezabudnú.

Premiéri zrejme nezabudli na neuralgické otázky, len o nich na verejnosti nehovorili. Napríklad o dvojakom občianstve, o ktorom sa bavia experti, rokujú, konzultujú a možno nás čoskoro prekvapia nejakým výsledkom. Ale keďže o tom nič nevieme, sme náchylní si myslieť, že tieto problémy sa skôr zametajú pod koberec. Inak maďarská strana častejšie vyťahuje na verejnosť problémy, napríklad Benešove dekréty, už spomínané dvojaké občianstvo a iné veci, kým na slovenskej strane cítiť evidentnú snahu nereagovať na to. Najnovším príkladom by mohla byť pomerne groteskná kauza najdlhšie slúžiaceho uhorského husára z 18. storočia Ladislava Gábriša-Škultétyho. Jeho telesné pozostatky previezli z rumunského Aradu na Slovensko, do Mojtína pri Trenčíne, kde sa narodil a kde ho aj teraz znovu pochovali. Maďarská strana sa však urazila, na úrovni vicepremiéra a pomocou silnej mediálnej kampane si vyprosovala, aby si Slovensko privlastnilo „maďarského“ husára, akože kus maďarskej histórie. A pomerne slabé boli hlasy, podľa ktorých slávny husár bol osobnosťou spoločných dejín, a že uhorské nemusí byť maďarské a podobne. No a na Slovensku, myslím na vysokej vládnej úrovni na to nikto nereagoval. Podobná prax v iných prípadoch je tiež bežná. Čo sa zdá byť rozumné.

Maďarská strana zasa pred stretnutiami premiérov zaviedla prax konzultácií s lídrom Strany maďarskej komunity na Slovensku. Aj teraz prijal V. Orbán J. Berényiho na kus reči. Čo osobitne spomínam len preto, lebo podobným spôsobom nezískava „rozumy“ R. Fico od predstaviteľov slovenskej menšiny v Maďarsku. Nehovoriac už o tom, že kombinácia maďarský premiér a menšinový slovenský líder je tobôž mimo bežnej praxe...

Nemecko-slovenské hody v Starom Budíne

Na Petra a Pavla zvykne byť v Starom Budíne veselo. Starobudínske hody sú už dva a pol storočia najväčším ľudovým sviatkom tejto časti metropoly, ktorý sa viaže k sviatku tunajšieho kostola. Kultúrny spolok Nemcov Starého Budína Braunhaxler v roku 1995 obnovil túto veselicu a za finančnej podpory Samosprávy Starého Budína - Békásmegyeru pätnásty raz oživil túto tradíciu. Do organizačných prác starobudínskej veselice sa od svojho založenia zapája aj Slovenská národnostná samospráva III. obvodu hlavného mesta pod vedením jej predsedu Františka Križana. Vďaka ich práci sa účastníci dvojdňových programov na Hlavnom námestí Starého Budína oboznamujú aj so slovenskou ľudovou kultúrou.

V tomto roku sa veselica stala súčasťou letných programov mestskej časti, takže bola - ak sa to dá stupňovať - ešte veľkolepejšia ako za ostatné roky. Na Hlavnom námestí pri Arpádovom moste si dali stretnutie aj Slováci žijúci v hlavnom meste, aby sa 29. júna potešili z pohľadu na prekrásne slovenské kroje a vypočuli si zvučné slovenské ľudové piesne. Slovenskú kultúru reprezentovali tohto roku až dva súbory, členovia folklórneho spolku Lipóta Bálóa z Čemeru a slovenského pávieho krúžku zo Santova. Obidva zožali obrovský úspech. Jednotlivé súbory uviedla hostiteľka Starobudínskeho leta Eva Kuruczová.

Popri národnostných programoch si účastníci starobudínskych hodov mohli dva dni vyberať z pestrej palety rôznych akcií. Veľký záujem bol o vystúpenie brušných tanečníc a o rôzne kvízy a súťaže, napríklad súťaž v pití piva a, samozrejme, o koncerty známych spevákov a skupín.

Najveľkolepejšia akcia série kultúrno-zábavných podujatí obvodu, starobudínske hody, sa aj v tomto roku skončili v neskorých večerných hodinách pouličnou veselicou.

(ef)

Počet katolíkov vo svete presiahol 1,2 mld.

Svätému Otcovi prezentovali tohtoročnú Pápežskú ročenku (Annuario Pontificio 2013), ktorú vydáva Ústredný štatistický úrad Cirkvi pod vedením Mons. Viktoria Formentiho. Zároveň predstavili Štatistickú cirkevnú ročenku 2011, ktorú každoročne vydáva Vatikánske knižné nakladateľstvo. Spomínaná ročenka zverejňuje napríklad počty biskupov, kňazov, rehoľníkov, rehoľníčok a vôbec všetkých mužov a žien katolíckeho vyznania k 31. decembru 2011 a uvádza tiež koeficienty ich nárastu či poklesu v porovnaní s rokom 2010.

Počet katolíkov sa zvýšil z 1 miliardy 196 miliónov na 1 miliardu 214 miliónov, čo je nárast o 1,5 percenta, o niečo vyšší nárast, ako nárast počtu obyvateľstva na Zemi (1,23 percenta). Percentuálne vyjadrenie katolíkov je v zásade rovnaké a zodpovedá 17,5 %. Územná analýza zmien v dvojročnom období predstavuje nárast o 4,3 percenta katolíkov v Afrike, ktorá ale zvýšila počet obyvateľov o 2,3 percenta. Aj na ázijskom kontinente došlo k vyššiemu nárastu počtu katolíkov oproti nárastu populácie (2,0 % oproti 1,2 %). V Amerike a Európe sme svedkami rovnakého nárastu počtu katolíkov a obyvateľov (0,3 %). V roku 2011 bol celkový počet pokrstených katolíkov podľa kontinentov nasledovný: 16,0 % v Afrike, 48,8 % v Severnej a Južnej Amerike, 10,9 % v Ázii, 23,5 % v Európe a 0,8 % v Oceánii.

Biskupov je 5 132, čo predstavuje oproti roku 2010 nárast o 0,55 % (v roku 2010 ich bolo 5 104). Najvyšší nárast zaznamenala Oceánia (4,6 %) a Afrika (1 %). Ázia a Európa sa nachádza mierne nad svetovým priemerom (0,5 %), Amerika nezaznamenala zmeny. Napriek tomu biskupi Ameriky a Európy naďalej predstavujú 70 % z celkového počtu biskupov. Celkový počet kňazov, spolu diecéznych i rehoľných, sa vo svete za posledných desať rokov od 2001 do 2011 zvýšil zo 405 067 na 413 418 (nárast o 2,1 %). Tento vývoj však ani zďaleka nie je homogénny v rôznych geografických oblastiach. Týka sa najmä Afriky a Ázie (+39,5 % a +32 %), na rozdiel od toho však Európa zaznamenala pokles o viac ako 9 %. Stálych diakonov je vo svete 41-tisíc.

Aj v počte rehoľníkov a rehoľných sestier štatistiky vykazujú za posledných 10 rokov rastúce hodnoty v Afrike a Ázii, kým v Európe, Amerike, ba aj Oceánii má ich počet klesajúcu tendenciu. Podobne pozitívnym vývojom počtu kandidátov na kňazstvo sa môže pochváliť Afrika a Ázia, avšak Európa a Amerika zaregistrovali opak počas ostatných desať rokov. Rehoľníkov s večnými sľubmi bez kňazského svätenia bolo ku koncu roku 2011 približne 55-tisíc a najviac ich za pribudlo opäť v Afrike (18,5 %) a Ázii (44,9 %). Ich počet naopak poklesol v Amerike (3,6 %) a Európe (18 %). Rehoľníčok s večnými sľubmi je 713-tisíc, čo znamená, že oproti roku 2011, keď ich počet bol 792-tisíc, ide o pokles o 10 percent. Najväčší pokles počtu rehoľníčok pripadá na Európu (22 %), potom Oceániu (21 %) a Ameriku (17 %). Počet rehoľníčok naopak stúpa v Afrike (28 %) a v Ázii (18 %). V dôsledku toho vzrástol podiel afrických a ázijských rehoľníčok vo vzťahu k celosvetovému počtu z 24,4 % na 33 % na úkor podielu európskych a amerických rehoľníčok, ktorých počet sa vzhľadom k celosvetovému počtu znížil zo 74 na 66 %. Štatistická ročenka za rok 2011 uvádza tiež počet kandidátov kňazstva, diecéznych i rehoľných. Ich počet vzrástol oproti roku 2001 o 7,5 percenta a k poslednému dňu roku 2011 ich bolo 120 616.

Ročenku Annuario Pontificio 2013 Svätému Otcovi predložil vatikánsky štátny sekretár kardinál Tarcisio Bertone a Mons. Angelo Becciu, substitút pre všeobecné záležitosti. Prípravu novej ročenky zverili na Mons. Vittoria Formentiho z Ústredného štatistického úradu Cirkvi, prof. Enrica Nennu a ďalších spolupracovníkov. Pápež František prejavil veľký záujem o uvedené údaje a vyjadril poďakovanie všetkým, ktorí prispeli k novému vydaniu dvoch ročeniek. V Annuario Pontificio 2013 sa dvakrát objavuje aj meno Benedikt XVI.: prvýkrát v zozname pápežov, druhýkrát na stránke venovanej Rímskej diecéze, sídle Kristovho námestníka, kde je definovaný ako emeritný pápež.

TK KBS

Pecové dni v Novej Hute

Obyvatelia Novej Huty sa 15. júna zobudili na prekrásny, slnečný deň. Počas dňa horúčavu stupňovali podkúrené pece na pálenie vápna v chotári obce, na pečenie chleba v Národopisnom múzeu a pece vo dvoroch rodinných domov. Na Pecových dňoch v Novej Hute však inak to ani nemôže byť. Stovky záujemcov sa mohli zoznámiť s remeslami Novej Huty, ako napríklad s pečením chleba, ale mohli ochutnať aj posúchy, koláče s rôznymi chuťami, zákusky z kysnutého cesta, ale aj zemiakové placky a langoše pečené na sporáku s chutnými lekvármi z lesných plodín.

Slovenská samospráva v Novej Hute už druhýkrát usporiadala v rámci Pecových dní Slovenské národnostné stretnutie. Medzi pozvanými hosťami boli štátny tajomník Ministerstva financií András Tállai, predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženka Egyedová Baráneková, starostka spriatelenej obce zo Slovenska, z Drnavy Helena Ulbriková, poslanecký zbor a kultúrne teleso z Drnavy, delegácie obcí Stará Huta a Répašská Huta a poslanecký zbor Novej Huty.

Po zaspievaní hymnickej piesne „Daj Boh šťastia“ prítomných privítali predsedníčka Slovenskej samosprávy v Novej Hute Alžbeta Telekešová, predsedníčka ZSM Ruženka Egyedová Baráneková, starosta obce Flórián Jámbor a štátny tajomník András Tállai.

Po privítacích slovách sa začal pestrý kultúrny program. Ako prvý vystúpilo na javisku kultúrne teleso obce Drnava, po čom nasledoval miestny spevácky zbor pod vedením K. Horváthovej. Ich prekrásne piesne bolo ďaleko počuť v Bukových vrchoch. Pozoruhodné tance tanečnej skupiny Veľká Bukovinka vyvolali v kruhu divákov obrovský úspech. Za miestne piesne v podaní miestneho speváckeho zboru pod vedením Lujzy Ladániovej sa poďakovali búrlivým potleskom. Palmu si však odviezli škôlkari a žiaci miestnej materskej a základnej školy, ktorí svoj program predniesli v slovenskom a v maďarskom jazyku. Detičky sa predstavili s riekankami, detskými básničkami a jednoduchšími tanečnými krokmi. Na záver kultúrneho programu vystúpila tanečná skupina Ropogtató z Miškovca s hudobným sprievodom kapely Számadó.

Členovia Klubu pre zachovávanie tradícií si šikovne poradili aj s pohostením. Vo dvoch kotlíkoch varili guľášovú polievku, k čomu podávali chlieb pečený v peci a vynikajúce domáce slané a sladké koláče.

Sprievodnými podujatiami boli rôzne detské a hudobné programy, ktoré zabávali záujemcov počas dvoch dní.

Alžbeta Telekešová - aszm

Odzvonilo detským hrám

„Pustá je naša stará trieda,
odzvonilo už detským hrám,
nemožno vrátiť, čo sa nedá,
a tak dnes iba spomínam...“

Aj týmito slovami sa 21. júna lúčili so svojou školou, učiteľmi a mladšími spolužiakmi ôsmaci čabianskej slovenskej školy. Slová vďaky adresovali i svojim rodičom, ktorí im na ceste za vzdelaním pomáhali a podporovali ich. Nároky posledného ročníka základnej školy úspešne zvládlo 17 žiakov. Deviati z nich sa rozhodli pokračovať v štúdiu na tunajšom gymnáziu. Väčšina budúcich gymnazistov sa zapojila do projektu Nadácia pre nadaných.

Význam, jedinečnosť a vysokú kvalitu čabianskej slovenskej školy vo svojom prejave vyzdvihol generálny konzul SR v Maďarsku Štefan Daňo, ktorý prijal pozvanie na záverečnú slávnosť. Zdôraznil pozitívne pôsobenie školy nielen v oblasti výchovy a vzdelávania budúcej inteligencie, ale aj jej prínos pri uchovávaní, sprostredkovaní a zveľaďovaní dedičstva predkov. Riaditeľka inštitúcie Edita Pečeňová pripomenula prítomným všetky podujatia, na ktorých sa žiaci školy môžu zúčastniť vďaka pomoci Slovenskej republiky. Zbytočná by bola snaha organizátorov, ak by nenarazila na záujem žiakov. Našťastie, našim žiakom motivácia nechýba. Ich súťaživý duch priniesol ovocie v podobe mnohých ocenení. V školskom roku 2012/2013 sa naši študenti zúčastnili na 23 súťažiach regionálneho, celoštátneho i medzinárodného charakteru, z ktorých si priniesli 5 prvých, 6 druhých a 6 tretích miest a tri mimoriadne ocenenia. Jazykovú skúšku stredného stupňa z angličtiny v tomto roku získalo sedem študentov a z 52 študentov gymnázia 21 absolvovalo skúšku ECDL, 11 z nich zvládlo všetky moduly. Na najaktívnejších a tých, ktorí dosiahli vynikajúce študijné výsledky, sa nezabudlo ani pri slávnostnom ukončení školského roka. Z rúk riaditeľky si prevzalo knižné dary 37 žiakov. Z ôsmakov boli odmenení Eszter Brhlik, Eszter Pálvölgyi, Nikolett Priskin, Bence Ürmös a Ádám Tuska.

Na začiatku posledného júnového týždňa sa brány školskej budovy opäť otvorili. Maturanti skladali skúšku dospelosti. Úspešne. Na vyššom stupni maturovalo sedem študentov z desiatich. Všetci s vynikajúcim hodnotením. Dvaja dokonca z dvoch predmetov. Blahoželáme!

Všetkým školopovinným prajeme nádherné prázdniny!

Z. Benková

Štyri dni o tradíciách a hodnotách v Teranoch

V posledný júnový víkend v novohradských Teranoch, kde po stáročia spolunažívajú Slováci evanjelického a Maďari katolíckeho vierovyznania, usporiadali štvordňové podujatie, ktoré vyvrcholilo v poradí 31. národnostným dňom.

Štvrtok sa niesol v znamení tradícií: v miestnom kultúrnom dome otvorili výstavu fotografií, ktoré zostavili z dokumentov predošlých národnostných dní. Večer tí najodvážnejší preskakovali svätojánsky oheň. Piatok sa niesol v znamení európskych hodnôt. Odovzdali nedávno obnovenú knižnicu a pre žiakov miestnej základnej školy usporiadali európsky kvíz, v ktorom boli otázky aj po slovensky. Sobota patrila športu a nedeľa kultúre. Národnostný deň sa začal dvojjazyčnou ekumenickou bohoslužbou, ktorú slúžili evanjelická putovná farárka Hilda Gulácsiová Fabuľová a katolícky kňaz Seráf Gencsi.

K početnému obecenstvu sa prihovorila starostka obce Edit Brožová, ktorá sa pochválila, že ich obec bola odmenená európskou cenou. Prítomným sa prihovorila aj predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženka Egyedová Baráneková a vedúci župného vládneho úradu Zsolt Tőzsér. Obaja vyzdvihli dôležitosť zachovania tradícií a hlavne takých dlhodobých hodnôt, akou je aj usporiadanie národnostného dňa. Avšak predsedníčka ZSM nabádala Terančanov aj k tomu, aby viac používali jazyk svojich predkov. O kultúrny program sa postarali folklórne skupiny z Rumunska a z Maďarska (Jača, Bír, Becske, Magyarnándor a Terany). Program bol rozdelený na tradičnú a modernú časť. V tradičnej časti vystúpili folklórne skupiny a v modernej zas známi Terančania, medzi nimi s latinskými tancami Michal Kiss (reprezentant MR na OH v Souli) s partnerkou Ágnes Bánkutiovou a Natália Szabová a Eudoxia Kresanová s brušnými tancami.

Podujatie vyvrcholilo tombolou a tanečnou zábavou.

(ef)

Lokálna identita ako najsilnejšia väzba

Výskumný ústav Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku usporiadal v dňoch 24. až 28. júna v poradí 34. interdisciplinárny tábor vo Veňarci, na ktorom bolo 25 účastníkov. Výskumníci zo Slovenska a Maďarska zavítali do Novohradu už piaty raz, ale vo Veňarci boli prvýkrát. Tábory organizovali najprv každý rok, ale posledných niekoľko rokov iba každý druhý, lebo sú finančne náročné.

Tohtoročný výskum sa už tradične zameral na ľudovú slovesnosť, nárečie, folklór, na postavenie rodiny, identitu jednotlivcov, medzilokálne kontakty, konfesionálne vzťahy a na výmenu obyvateľstva. Účastníci tábora išli po stopách slovenského písomníctva a histórie Slovákov vo Veňarci aj na fare, resp. cintoríne. Výskumníci: domáci odborníci, študenti a vedúci niektorých našich národopisných zbierok, aj renomovaní zástupcovia zo Slovenska, hlavne z partnerských inštitúcií VÚ CSSM, ako napr. z Etnologického ústavu SAV, z Jazykovedného ústavu SAV, z Univerzity Komenského v Bratislave, z Univerzity Konštantína Filozofa Nitre, z Trnavskej univerzity, zo Slovenskej národnej knižnice v Martine, sa každý deň vybrali do obce vo dvojiciach, resp. v malých skupinách. Je to už osvedčený spôsob, pretože respondenti majú rôznu jazykovú úroveň, občas sa odborníkom zo Slovenska zišla pomoc v podobe znalosti maďarčiny domáceho kolegu. Medzi staršími obyvateľmi sa však našli aj takí, ktorým nerobilo problém dohovoriť sa v miestnom stredoslovenskom nárečí.

„Už niekoľko rokov to nie je iba národopisný tábor, ale interdisciplinárny, témy sa rozšírili, skúmame nielen národopisné javy, ale sú medzi nami lingvisti, jazykovedci, kultúrni historici,“ informovala nás riaditeľka VÚCSSM Anna Kováčová a dodala, že sa im pracovalo veľmi dobre, lebo miestni Slováci im vychádzali v ústrety. Každý deň s nimi bola predsedníčka Združenia novohradských a hevešských Slovákov Terézia Nedeliczká a predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy, učiteľka slovenčiny Ruženka Komjáthiová a bývalý učiteľ slovenčiny Pavol Láska. Ako dodala, bolo vyše 40 informátorov, ktorých zoznam zostavili približne mesiac pred táborom. Pred začiatkom vyvesili na dvere starostovského úradu plagátik, v ktorom informovali o tábore. „Bolo zaujímavé, že cestou na faru nás zdravili obyvatelia - nie informátori - po slovensky,“ dodala s úsmevom A. Kováčová. Tiež považuje za dobré, že medzi výskumníkmi boli aj mladí Slováci z Maďarska. V rámci programu tábora účastníci navštívili okolité dedinky, v ktorých sú skvostné sakrálne stavby: gotický kostol v Šápove, románsky kostol v Dengelegu a kaštieľ v Siráku, kde voľakedy tiež žili Slováci.

V posledný deň, na záverečnom odbornom hodnotení tábora, každý účastník krátko zhrnul, čo zistil počas svojho výskumu. Väčšina účastníkov chodí do tábora každý rok, takže ho mohli hodnotiť skutočne fundovane. „Nezištnosť je v okolí dobre známa a je považovaná za slovenskú vlastnosť,“ povedal jeden z účastníkov tábora.

Vysvitlo, že vo Veňarci je zachovávanie tradícií silným putom medzi generáciami. Významnú úlohu v tom zohráva popri výučbe slovenčiny v miestnej základnej škole aj folklórna skupina Rozmarín, ktorá v tomto roku oslavuje 40. výročie svojho založenia. Je dejiskom zachovávania tradícií a zároveň ponúka mladým možnosť hovoriť po slovensky, lebo slovenčinu už bežne nepoužívajú.

Najzaujímavejší sú 80-90 roční informátori, ako ich označila mentorka tábora Anna Divičanová, lebo táto generácia je zlatý prameň. „Druhá vec je, že aj oni sú si vedomí toho, že sa všetko zmenilo a uvedomujú si svoju úlohu v zachovávaní tradícií,“ dodala. Živý bilingvizmus medzi najstaršou generáciou je prirodzený v rodinnom kruhu a prenáša sa na generáciu šesťdesiatnikov.

Katarína Királyová ukázala účastníkom zimné oblečenie starších žien, ktoré dostala do daru a hovorila o výskume tancovania. Zistila, že v zime sa menej tancovalo, lebo na tanec zvyčajne využívali voľné, ohradené priestranstvo. Svadby sa konali vo vnútri domu.

Vo Veňarci využívali v architektúre prirodzene tradičné prvky a tento trend je aktuálny aj dnes. Výskumníci dospeli k záveru, že architektúru, akú nachádzame vo Veňarci, nevidíme v žiadnej inej novohradskej dedine. Murári nezarábali, ale sa „hrali“ a každý jeden dom bol originál, na každom dome vidieť prvky tradičnej dedinskej architektúry.

Ďalší výskumníci zistili, že izolovanosť - či geografická alebo komunikačná - je iba relatívny faktor, vzhľadom na asimiláciu, čo sa ukázalo v Šáre, sa potvrdilo vo Veňarci. V Šáre - kde bol tábor pred dvoma rokmi - prebiehala asimilácia pomalšie, ako by sa očakávalo. Identita ľudí, ktorí žijú v novohradskej obci je v prvom rade lokálna, výskumníci zaznamenali silný pocit patriotizmu a vlastenectva a etnická identita sa presunula do kultúrnej roviny, čo považujú za klasický model. Dodali, že etnické tradície sa presunuli z verejnej rodinnej sféry do inštitucionalizovanej. Mali možnosť sa rozprávať aj s mladými, 20-30-ročnými obyvateľmi, ktorí pri poslednom sčítaní obyvateľstva si zapísali slovenskú národnosť, ale v prvom rade sú Veňarčania. Tábor je silným impulzom pre jazykový rozvoj, aj pestovanie kultúrneho vedomia a jeho obnovenej funkcie, to už povedali aj miestni aktivisti, ktorí sa poďakovali za ponúknutú pomoc. Totiž v oblastnom dome nie sú zapísané názvy jednotlivých predmetov a bolo by dobré zdokumentovať aj materiálne pamiatky.

Čo sa týka výsledkov výskumov, žiaľ, v tomto roku ich neuverejnia v osobitnej publikácii. Vedenie VÚCSSM sa však rozhodlo, že o rok, na tradičnej konferencii, sa zamerajú na témy interdisciplinárnych táborov a prednášky potom vydajú v zborníku. Na konferenciu pozvú aj tých výskumníkov, ktorí dlhé roky chodievali do táborov. Na záver viacerí účastníci tábora konštatovali, že by bolo zaujímavé vrátiť sa do Veňarca po desiatich rokoch, a vidieť ako sa vyvíja jazyková situácia...

Eva Patayová Fábiánová

Najlepší budapeštianski žiaci môžu ísť na pláž

Záver tohto školského roka sa v budapeštianskej slovenskej škole od minuloročných líšil tým, že bol rozdelený na rozlúčku ôsmakov v predposledný vyučovací deň a slávnostné vyhodnotenie školského roka v rámci pondelkového popoludnia viac než týždeň po rozlúčke.

Po speve žiakov vyšších ročníkov, ktorí zaspievali anglickú pieseň (sólo mala Antonella Morongová), a recitácie Norwina Kollára vyhodnotila uplynulý školský rok riaditeľka Materskej a základnej školy, gymnázia a žiackeho domova Júlia Marloková Szabová.

„Na konci školského roka má riaditeľka príjemnú úlohu, pretože sa skončí školský rok. Myslím si, že naši študenti na to čakali vlastne celý rok. Prežili sme v tomto školskom roku riadne zmeny. Od 1. januára škola patrí pod správu Centra K. Klebelsberga. V našom živote táto bola najväčšia zmena, ale dúfame, že to neovplyvnilo našu prácu. Stretli sme sa s novými pedagógmi a s novými žiakmi. Chcem pedagógom aj žiakom vyjadriť svoju úctu a vďaku za vynaloženú prácu. Sme po maturitných skúškach a môžem vám oznámiť, že každý ich zvládol dobre,“ povedala a dodala, že väčšina žiakov sa môže v nastávajúcich prázdninách venovať voľnočasovým aktivitám a iba málo žiakov sa musí pripravovať na opravné skúšky. Svoj prejav končila vetou, ktorú povedala aj počas svojej návštevy v každej triede v posledný vyučovací deň: cvičiť možno, ale učiť sa cez leto netreba.

Zároveň zagratulovala víťazom recitačných, speváckych, jazykových, športových, komunikačných a pravopisných súťaží.

S uznaním sa zmienila o Adrien Kovácsovej, ktorá vyhrala prvú cenu na Celoštátnej predmetovej súťaže stredoškolákov zo slovenského jazyka. Nasledovalo odovzdanie knižných darov, pričom J. Szabová Marloková s radosťou oznámila, že vďaka budapeštianskym kúpeľom žiaci s výborným učebným prospechom dostanú okrem knižného daru aj jednorazovú vstupenku do kúpeľov v hlavnom meste. Ako dodala, knižné dary a diplomy dostali žiaci nielen za dobré výsledky v učení, ale aj za to, že reprezentovali svoju školu na súťaži alebo na kultúrnom poli.

Po slovách riaditeľky skončili ústredné oslavy žiaci nižších ročníkov, ktorí zaspievali pieseň o prázdninách. Potom sa všetci žiaci rozišli do tried, kde im triedni učitelia odovzdali vysvedčenia a zaželali im príjemné prázdniny. My sme vošli do prvej triedy, boli sme zvedaví, ako sa lúčia so školou najmenší. Všetci boli ako vo vytržení, či sa im podarilo všetko sa naučiť a o svojich schopnostiach presvedčiť aj triednu učiteľku Anikó Némethovú. Veru, podarilo sa! Pani učiteľka s radosťou oznámila, že polovica žiakov má výborné učebné výsledky a ostatní sa tiež dobre učili. Viacerí ukončili školský rok s uznaním, medzi nimi niektorí aj z troch predmetov. Mohli si teda vydýchnuť a tešiť sa na letné prázdniny s vedomím, že v septembri už nebudú najmenšími, vystriedajú ich noví prváčikovia.

Veríme, že prázdniny uplynú pre každého osožne, dostatočne si odpočinú žiaci aj učitelia, aby sa v septembri vrátili do školy s novým elánom.

(ef)