Režisérska verzia

Hovorí sa, že všetci Maďari (občania Maďarskej republiky) rozumejú politike a futbalu. Po svätoštefanských slávnostiach, konkrétne po televíznej premiére remaku 30-ročnej rockovej opery môžeme povedať, že sú doma aj v divadle. Viem to, lebo som si prečítala neskutočné množstvo kritík a diskusných príspevkov spoluobčanov na internete.

Ak niekto ešte nepočul o režisérskej verzii slávnej rockovej opery Róberta Alföldiho Kráľ Štefan, priblížim, o čo ide. Geniálna dvojica L. Szörényi a J. Bródy skomponovali toto, dnes už nepochybne historické dielo pred tridsiatimi rokmi. Pôvodná hudobná koncepcia bola dobrá, hlavní aktéri hry: Štefan, Kopáň, Gejza, Réka, Šarolta, Gizela, Torda a ďalší boli v hre vykresľovaní rozličnými hudobnými žánrami, rockom, bluesom, ľudovou hudbou a podobne. Bolo to hudobné dielo, v ktorom namiesto hercov hrali speváci so slabším hereckým výkonom.

Po troch desaťročiach, po vyše dvoch desaťročiach po zmene režimu poverili kontroverzného bývalého šéfa Maďarského národného divadla R. Alföldiho, aby pridal zatiaľ nepridanú hodnotu a nedoskúmané historické poznatky k dielu, ktoré samo o sebe je svätým asi pre každého Maďara. A on aj pridal, domyslel a šokoval, ako sa to od neho očakávalo. Otázkou je, či to bola náhoda, alebo túto úlohu dostal zámerne práve on. Aktuálna garnitúra režisérov možno nemala odvahu pustiť sa do problematického diela a navrhla Čierneho Petra (Róberta). Teraz už len musíme počkať na koniec hry, a uvidíme, komu zostane spomínaná karta v ruke. Ak by nepoznal pravidlá hry, tak pripomínam, že s touto verziou prehral.

Ivett Horváthová Körtvélyesi

Odišiel populárny slovenský herec Jozef Adamovič

Rodina, vedenie a zamestnanci Slovenského národného divadla, ako aj široká divadelná verejnosť sa 9. augusta predpoludním v historickej budove SND naposledy rozlúčili s hercom, režisérom a pedagógom Jozefom Adamovičom, ktorý zomrel 2. augusta.

„Kritika a recenzenti od začiatku oprávnene vyzdvihovali Jozefa Adamoviča ako charizmatického divadelného umelca, v ktorom sa romantickosť hereckého výrazu, decentný pátos, malebnosť gesta a kultivovaná javisková reč v neskoršom období snúbili s nepatetickou civilnosťou a tragikou. Bol vyhľadávaný protagonista v divadle i vo filme, vytvoril aj množstvo zaujímavých postáv vo vyše 120-ich televíznych inscenáciách a navždy zostane v srdciach mnohých obdivovateľov aj slovenským kráľom na Madagaskare. S odvahou a ľahkosťou sa púšťal aj do nehereckých ponúk, najmä v období, keď už bol mimo Slovenského národného divadla, či už ako divadelný a filmový režisér alebo vysokoškolský pedagóg a autor teoretických statí,“ uviedol v smútočnom príhovore generálny riaditeľ SND Marián Chudovský.

Za hereckých kolegov a šatňu číslo 42 sa so zosnulým rozlúčil Juraj Slezáček. V tejto šatni sedeli spolu Jozef Adamovič, Michal Dočolomanský, Juraj Slezáček, Oldo Hlaváček a Juraj Sarvaš. Podľa jeho slov Dočolomanský a Adamovič patrili k najväčším fešákom a zrejme sa už v hereckom nebi aj stretli. Za činohru sa rozlúčil jej riaditeľ Roman Polák, za študentov a absolventov Akadémie umení, ktorých bolo v hľadisku veľa, sa rozlúčil spevák Igor Timko.

Jozef Adamovič sa hneď po absolvovaní Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde ho formovali významné zakladateľské osobnosti slovenského profesionálneho divadla Andrej Bagar a Ján Borodáč, stal ako mimoriadne talentovaný a zjavom príťažlivý absolvent v roku 1960 členom prvej činohernej scény. S prestávkou súvisiacou so štúdiom réžie na divadelnej škole GITTIS v Moskve (1981 - 1983) a na filmovej škole GOSKINO (1983 - 1985) patril Jozef Adamovič v SND až do roku 1991 k najobsadzovanejším hercom.

Všetci významní slovenskí divadelní režiséri obsadzovali Jozefa Adamoviča a on sám so samozrejmým sebavedomím a s prirodzenou pokorou stvárňoval s rovnakým nasadením titulné postavy, ako aj tie menšie, v ktorých nezabudnuteľne zaujal. „Pre herca nie je nič ponižujúcejšie, ako keď ho chvália iba pre jeho exteriér. Vždy som bol smutný, ak som mal hrať kladnú rolu. Spokojnosť herca so sebou samým znamená koniec jeho tvorivosti.“

Medzi oceneniami, udelenými Jozefovi Adamovičovi, je Veľká medaila svätého Gorazda za mimoriadne zásluhy v pedagogickej a kultúrnej oblasti. V uplynulom roku pribudla dlaždica s menom Jozef Adamovič na Filmovom chodníku slávy pred Mestským divadlom P. O. Hviezdoslava - pred stánkom múz, kde zažil umelec počas svojej profesionálnej hereckej kariéry toľko potleskov. A v tom istom roku mu prezident republiky udelil Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky.

Aj my, Slováci v Maďarsku sme ho poznali. Získal si naše sympatie toho času v seriáli Vivat Beňovský!, ale 29. septembra 2011 sme sa s ním mnohí stretli aj osobne v Slovenskom inštitúte v Budapešti. A tí, ktorí sme boli v meste Vrbové 5. októbra 2012 (František Zelman a Gregor Papuček), keď Vrbovčania odhaľovali impozantný pamätník svojmu rodákovi Móricovi Beňovskému, sme mali príležitosť stretnúť sa a pozhovárať sa s jeho alter egom, populárnym slovenským hercom Jozefom Adamovičom. Bol ako vždy srdečný a prívetivý, a takým aj ostal navždy v našej pamäti. Herec Jozef Adamovič odišiel, ale jeho umenie zostáva navždy medzi nami.

Gregor Papuček

Vyznamenali Alžbetu Szabovú

Pri príležitosti štátneho sviatku prevzala predsedníčka Slovenskej samosprávy v Orosláni Alžbeta Szabová zlatý prsteň s rytinou Za Orosláň.

A. Szabová sa narodila v Dvoroch nad Žitavou a do krajiny svojich predkov (jej otec sa presídlil na Slovensko po druhej svetovej vojne) sa presťahovala začiatkom 70. rokov. Zachovanie slovenského materinského jazyka a tradícií bolo pre ňu vždy prvoradé. V roku 1995 bola iniciátorkou založenia slovenskej samosprávy a odvtedy stojí na čele voleného zboru. Slovenská samospráva prevádzkuje Slovenský oblastný dom, s jej podporou obnovili tanečnú skupinu Brána a založili detskú tanečnú skupinu Bránička, ako aj mládežnícky dychový orchester Krídlovka. A. Szabová stála pri rekonštrukcii oblastného domu, ktorú realizovali aj vďaka finančnej pomoci samosprávy mesta.

Za zachovávanie hodnôt národnostnej kultúry získala v roku 1998 vyznamenanie Zväzu Slovákov v Maďarsku a v roku 2009 sa stala čestnou občiankou družobného mesta Orosláňu Šale. V tom istom roku získala aj vyznamenanie Spolku na zachovávanie dedinských tradícií v meste Za oroslánsku kultúru.

Alžbeta Szabová získala v tomto roku zlatý prsteň za viacročnú činnosť v zachovávaní národnostných tradícií a v spoločenskom živote mesta.

(ef)

Hračky čívskej materskej školy skrášlili rodičia

Počas letných prázdnin rodičia čívskych detí premaľovali hračky na dvore materskej školy. Ako sme sa dozvedeli od vedúcej inštitúcie Márie Voderackej, bola to iniciatíva rodičov, ktorí na tieto účely použili peniaze, ktoré sa pozbierali na benefičnej fašiangovej slávnosti.

Vedúca rodičovského združenia Anikó Balogová Szászváriová koordinovala rodičov, ktorí nielen maľovali a natierali drevené hračky, ale vymenili aj drevo na hojdačke. Drevo je veľmi obľúbené pri výstavbe detských ihrísk najmä vďaka svojej dostupnosti a minimálnemu vplyvu na životné prostredie. Z ekonomických dôvodov sa na výrobu ihrísk a hojdačiek používa najmä mäkké drevo. Avšak preto sa rýchlejšie opotrebuje. Otcovia brúsili, mamičky natierali farbou, ktorá je zdraviu neškodná.

„Každý rok usporiadame benefičný fašiangový bál, v rámci ktorého sa deti prezlečú do masiek, rodičia predávajú v bufete občerstvenie a vyberajú aj vstupné. Okrem toho, kto si to môže dovoliť, zvykol ponúknuť aj väčšiu sumu pre potreby škôlky. Z takto vyzbieraných peňazí sa rozhodnú členovia rodičovského združenia, načo ich použijú. Vytvorili sme už soľnú izbu, ale rodičia zakúpili aj altánok na pieskovisko, aby sa deti nehrali v najväčšej horúčave na priamom slnku, či sa mohli skryť pred menším dažďom,“ povedala M. Voderacká. Ako nám prezradila, na tohtoročnej akcii sa zúčastnili niektorí rodičia aj so svojimi deťmi, ktoré po príchode do materskej školy s radosťou rozprávali svojim rovesníkom, čo všetko pre nich urobili ich rodičia. Deťom sa vynovené hračky veľmi páčia a sú na okrasu celej dediny.

(ef)

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka
Lečová sezóna

Ďuveč, prípadne gjuveč, ratatouille, pepperonata, alboronía, šakšuka... Toľko krásnych, farebných a exotických názvov, ktoré označujú v podstate to isté jedlo, s malými odchýlkami: lečo... V slovenčine, ale aj v maďarčine má toto slovo akýsi dehonestujúci podtón. Oprávnene? O čom inom by človek uvažoval? Veď vrcholí lečová sezóna!

Maďari s veľkou dávkou sebairónie hovorievajú, že lečo je najmaďarskejšie srbské jedlo. Čiže až tak nebojujú o jeho číročisto maďarský charakter, čo možno vydedukovať aj z toho, že lečo ešte nenavrhli do kategórie „hungarikum“. Trocha škaredý obraz leča vykresľujú hlavne maďarskí zelovocári. Na kopu drobnej a polozhnitej papriky a prezretých, mäkkých rajčín, teda už-už vyradeného a lacného tovaru zvyknú totiž často vypísať, že „na lečo“... Neraz som sa pre to dostal s tetkami na trhu do konfliktu. Dosť na tom, že dobré lečo nemôže byť z nekvalitnej suroviny. Punktum.

Mal by som azda trocha preskúmať pôvod tohto slova, keď už pôvod samotného jedla nie je sporný - lebo tak či tak, súvisí s Turkami. Samotní maďarskí odborníci sú podelení. Mne sa páči etymologická teória, podľa ktorej ide o zvukomalebné slovo, patrí do rodiny slova „locsog“, čiže tára, prípadne sa utápa, napríklad v masti. Nárečovou odchýlkou je „lecseg“, z čoho vraj mohlo vzniknúť „leccs“, akože rozvarená omáčka, prívarok. Znalec maďarských gastronomických dejín, mnou ctený literárny esejista István Váncsa k tomu dodáva, že slovo „lecsó“ je oveľa staršie, než jedlo, ktoré sa spomína v maďarských kuchárskych knihách iba od začiatku 20. storočia. Váncsa naďabil v menoslove maďarských (podľa mňa uhorských) šľachticov z roku 1754-55 na Mihálya Lecsa, alebo v zozname dôstojníkov z roku 1916 na Lászlóa Lecsa. Čiže Lecsó je existujúce maďarské priezvisko - dedukuje Váncsa, a na tejto ceste ho už nič nezastavuje. Pretože hľadá paralelu s ďalšími jedlami, ktorých názvy vznikli po známych osobnostiach. Napríklad bešamel, chateaubriand, kugler, sendvič, stroganov. Skromne by som rozšíril etymologickú líniu o slovenskú dimenziu. Najmä, keď vychádzame z toho, že lečo je podľa mnohých z lacných surovín, ktoré sú - akože - dobré na lečo. Takže môže ísť do panvice hocičo, dakde nárečovo „lecičo“. Z toho už vedie priama cesta - pomocou prirodzeného skracovania - k slovu le-čo. No, pokúšal som sa presadiť túto teóriu v kruhu svojich maďarských priateľov, ale to odmietli spakruky, veď oni neuznávajú ani slovenský pôvod slova „pálinka“!

Lečo môže byť tisícoraké, v podstate do neho možno dať naozaj „lecičo“, nesmie však v ňom chýbať slaninka, cibuľa, paprika a paradajky. Ešte sa vedú zásadné spory okolo hustoty leča. Maďari preferujú redšie, s dlhšou šťavou. Keby to tak nebolo, nevznikol by ani politologický výraz na spôsobenie chaosu, prípadne nečistoty, eventuálne na pomenovanie pošpinenia protivníkov a pritom aj samého seba, alebo na nezodpovedné rozbalenie nejakej nekalej záležitosti... A tým výstižným výrazom, zodpovedajúcim aj maďarskej náture je: udrieť dlaňou - čapnúť - do leča...

Milé Osvetové centrum CSSM!

Vďaka vašej finančnej podpore sa 21 učiteľov a žiakov našej školy mohlo zúčastniť na výlete na Slovensku. V Nitre sme si pozreli miestny hrad, pešiu zónu a Divadlo Andreja Bagara, odkiaľ sme sa presunuli do Trebichavy, kde sme sa ubytovali. Prešli sme sa po dedine a jej okolí a posedeli sme si pri ohnisku - opekali sme špekáčiky, párky a slaninu. Večer sme sa vykúpali v bazéne za dedinou.

Na druhý deň sme sa vybrali do dedinky Uhrovec, rodiska Ľudovíta Štúra a Alexandra Dubčeka. Následne sme si nenechali ujsť obhliadku Trenčianskeho hradu.

Zo Slovenska sme sa vracali s príjemnými zážitkami.

Ďakujeme vám!

Žiaci a učitelia z Jášču

Obecný deň v Lucine

Obecná samospráva v Lucine usporiadala 17. augusta už tradičný obecný deň. Séria programov sa začala bohoslužbou v miestnom evanjelickom kostole, na ktorej slovo Božie kázal miestny evanjelický farár Péter Málik.

Na javisku pred obecným domom uviedli kultúrny program členovia evanjelického cirkevného speváckeho zboru. Podujatie otvoril miestny evanjelický farár. P. Málik hovoril o tom, že obecný deň je vhodnou príležitosťou na to, aby sme sa spolu dobre zabavili, a aby sme cítili Božiu prítomnosť. Zároveň upozornil prítomných, ktorí sa v hojnom počte prišli pozrieť na program, aby si nezabudli prečítať úryvky z Biblie, ktoré rozdávali mladí. „Iste si vyberieme tie slová, ktoré charakterizujú náš súčasný duševný stav a pomôžu nám,“ povedal evanjelický farár. Po ňom na javisku vystúpili členovia cirkevného speváckeho zboru zo susedného Šámšonházu, ktorých program uviedla bývalá učiteľka Júlia Kazinczyová básňou Juraja Dolnozemského o Šámšonháze. Prítomných v mene organizátorov privítal starosta obce Gyula Bakos, ktorý pripomenul, že na bohoslužbe sa zúčastnil aj poslanec Zsolt Becsó. Tiež odovzdal pozdrav predsedníčky Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženky Egyedovej Baránekovej a predsedu slovenskej samosprávy v Šalgótarjáne Ferdinanda Egyeda, ktorí nemohli zavítať do Luciny. „Verím, že každý považuje obecný deň za sviatok súdržnosti a spolunažívania. V tento deň navštívia svoje rodiny aj tí, ktorí sa tu narodili, ale tu už nežijú. Pre viacerých z nás je Lucina bydliskom, kde spolu žijeme, spolu sa radujeme a spolu i žialime. Občas sa povadíme, inokedy pomáhame jeden druhému, zastavíme sa na ulici porozprávať sa so susedom, aby sme mu dali najavo, že nám na ňom záleží,“ povedal Gy. Bakos a odovzdal javisko najmenším obyvateľom novohradskej dedinky.

 V nasledujúcom kultúrnom programe vystúpili miestni škôlkari so slovenským a maďarským programom, žiaci základnej školy, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet, zaspievali miestne ľudové piesne, ktoré s nimi nacvičila Angelika Soltiová. Predstavili sa aj mladé tanečnice brušného tanca. Po programe obyvateľov sa uskutočnilo vystúpenie pávieho krúžku z Mihálygerge, ktorých na citare sprevádzal Alexander Szőke z Malej Nány. Koncertom populárnej hudby a operety sa skončil program na javisku a pokračoval pouličnou veselicou.

Organizátori obecného dňa pripravili aj sprievodné podujatia: jarmočné atrakcie, záujemcovia sa mohli povoziť na koči a bola aj ochutnávka tradičných slovenských jedál, miestni Slováci podávali halušky.

(ef)

Nová strecha na ihrisku nížanskej škôlky

Obvodná materská škola v Níži sa môže pýšiť prírastkom: novou strechou nad pieskoviskom, ktorú postavili z darov obyvateľov. Konečnému výsledku však predchádzala obetavá práca, nielen zamestnancov materskej školy, ale aj obecného úradu a samozrejme rodičov. Peniaze na stavbu získali i z dobročinného bálu, ktorý zorganizovali na tento účel.

Riaditeľka Veronika Zacharová prezradila, že viac než 60-ročná škôlka sa do dnešných priestorov presťahovala až v druhej polovici 20. storočia. Slovenčinu tu vyučujú od 70. rokov. Celodenné slovenské zamestnanie majú raz v týždni. V súčasnosti má 19 škôlkarov vo veľkej skupine a 14 v malej skupine. Potreba altánku bola čoraz akútnejšia, preto sa rozhodli konať.

Materská škola sa od roku 2007 volá Detská záhrada divov podľa kréda vychovávateliek: „Dieťa je úžasné stvorenie. Cez neho žijeme ďalej, v ňom cítime všetko, čo je pekné a dobré. V škôlke každý deň sa dejú zázraky, len si ich musíme všimnúť. Škôlka je ako záhrada. Nestačí len nasypať semená do zeme. Treba sa o nich starať a okopávať. Taký je aj škôlkar, ktorý okrem dohľadu potrebuje aj starostlivosť a výchovu.“ Ide o veľmi trefný názov, pretože po vstupe cez bránu pociťujete, akoby ste sa naozaj ocitli v inom svete. Je zaujímavé, čo všetko sa dá vytvoriť s troškou fantázie. Ihrisko je esteticky usporiadané a nachádzame tu aj priestory na výchovno-vzdelávacie hry.

Nie je to inak ani v interiéri, v ktorom sa tradície prelínajú so súčasnosťou. Prekrásne maľby pani Zacharovej, vystavené bábiky zhotovené zo šúpolia, deťmi vytvorené a maľované predmety dodávajú škôlke ojedinelý kolorit. Miestnosti sú vkusne zariadené bez odtienku gýčovitosti. Tieto elementy podmieňujú radosť z učenia, pre dospelého sú pastvou pre oči.

Zaujímali nás riaditeľkine najbližšie plány: „Prednedávnom sme na VPNZSM podali súbeh na celodenný výlet, na ktorom by sme si pozreli oblastný dom v Horných Peťanoch a park zážitkov v Netejči. Veríme, že naša snaha bude mať pozitívnu odozvu“.

Pracovníci materskej školy sa nevzdávajú plánov, urobia všetko preto, aby bola pútavejšia a bezpečnejšia. Aj preto sa tento čarovný svet rozrástol o jednu veľmi užitočnú stavbu, ktorá ochráni škôlkarov pred škodlivým slnečným žiarením, pieskovisko zase pred silným dažďom a mrazmi.

Atila Rusnák

Jubilujúci obecný deň v Čúvari

Koncom júla sa už po pätnásty raz uskutočnil obecný deň v malebnej dedinke pod zrúcaninami čúvarskeho hradu. Podujatie bolo dobrým príkladom spolupráce medzi obecnou a miestnou slovenskou národnostnou samosprávou, ako aj doterajšie podujatia v obci.

Predpoludnie patrilo najmladším Čúvarčanom: organizátori pre nich pripravili zábavné programy, súťaž v kreslení, rôzne ručné práce, športové hry a preteky s darčekmi. Popoludní sa zišli účinkujúci v kultúrnom programe a veriaci na náučnom chodníku , ktorý vedie od centra obce, od obecného parku Barina, až po evanjelický kostol, ktorý sa nachádza v cintoríne. Po slovenskej bohoslužbe sa hostia a domáci vybrali opäť na krátku prechádzku po náučnom chodníku späť do parku, kde ich už čakalo menšie obecenstvo. Kvôli horúčave hľadali ľudia chládok pod konármi stromov, kde čakali na kultúrny program. Na prírodnom javisku obecný deň slávnostne otvoril starosta obce Jozef Dian, ktorý vyzdvihol silu ľudí žijúcich v obci. Vystúpil aj parlamentný poslanec Péter Harrach, dlhoročný hosť obecných dní v Čúvari. V kultúrnom programe boli slovenské aj maďarské produkcie: tanec, spev a hudba. Vystúpili dôchodcovia z Vácegrešu, skupina z Pišpeku, ktorá nás nedávno zastupovala na Krajanskej nedeli na folklórnom festivale v Detve, speváci z Pencu zaspievali piesne z obdobia žatvy a miestna folklórna skupina Muškát, ktorej členky predviedli tance z Bagu, zemplínsku karičku. Po kultúrnych vystúpeniach sa mohli záujemcovia zúčastniť na ďalších programoch, napríklad pre fanúšikov športu slávnostne odovzdali nové futbalové ihrisko, predvádzali parkúrovú jazdu, na prírodnom javisku vystúpili tanečnice moderného tanca a pripravili dokonca aj koncert írskej hudby.

Jubilejný obecný deň v Čúvari sa skončil večernou zábavou a spoločným tancom.

(pez)

Paprikový festival vo Veľkom Bánhedeši

Milovníci papriky sa už po 14. raz zišli 10. a 11. augusta vo Veľkom Bánhedeši, aby spoločne oslavovali túto zeleninu. Dvojdňový program odštartovala vernisáž výstavy v evanjelickej modlitebni s názvom Hľadaj ženu - ženy v Biblii a v cirkevnej histórii a pokračoval organovým koncertom a ekumenickou bohoslužbou v evanjelickom kostole.

Zábavný program začal vystúpením mažoretiek a pokračoval predstavením dychoviek a kapiel a končil nostalgickou diskotékou.

V nedeľu „nastúpili“ do súťaže o najkrajšiu papriku pekné a veľké zeleniny, resp. ich pestovatelia. Už tradične sa v rámci festivalu koná aj súťaž vo varení leča, do ktorého sa v tomto roku prihlásilo 11 družstiev. Porota, ako vždy, nemala ľahkú úlohu ani preto, lebo porovnávala netradičné lečá s klasickými: s vajcami a klobásou.

Organizátori - Obecná a Slovenská samospráva vo Veľkom Bánhedeši pripravili pre deti remeselnícku dielňu, v ktorej si mohli zhotoviť malé pamiatkové a úžitkové predmety.

V dvoch kotloch v stane Spolku na zachovanie slovenských tradícií vo Veľkom Bánhedeši sa varila tradičná svadobná polievka: baraninová kapustnica so smotanou, ktorá je opísaná aj v starodávnej knihe starejších. Svojich hostí - obyvateľov spriatelených obcí zo Slovenska, Rumunska a zo Slovenského Komlóša - sme ponúkali doma pripravenými zákuskami a koláčmi

V kultúrnom programe vystúpili členovia tanečnej skupiny Komlóš s frenetickým programom, s ktorým zožali obrovský úspech. Program paprikového festivalu ukončil koncert známej maďarskej kapely Apostol a ohňostroj.

Jolana Pepová (ef)

V Békešskej Čabe si pripomenuli obete I. svetovej vojny

Spolok ochranárov mesta v Békešskej Čabe a Klub ozbrojených síl a vojakov na dôchodku si 2. augusta pripomenuli obete prvej svetovej vojny. Spomienkovú slávnosť usporiadali pri príležitosti 99. výročia založenia Cisárskeho a kráľovského pešieho pluku č. 101. a 90. výročia postavenia pomníku obetiam prvej svetovej vojny.

Akcia sa začala konferenciou vo veľkej sále Klubu ozbrojených síl. Prítomných pozdravil predseda Spolku ochranárov mesta József Jároli nasledujúcimi slovami: „Mnohí z vojakov, ktorí padli v boji, obetovali svoj život za svoju vlasť, ležia niekde ďaleko, v spoločnom hrobe s nepriateľmi, zmiernení so smrťou. Je našou povinnosťou zachovať pamiatku hrdinov! Vzdávame im úctu a odkazujeme, aby bol pokoj nad hrobmi.“

Nasledovala prednáška plukovníčky Kláry Síposovej Kecskemétiovej. Rodáčka nášho mesta, bývalá žiačka čabianskej slovenskej základnej školy vo spomínala na hrdinov I. svetovej vojny.

- Atentát v Sarajeve v lete r. 1914 zapálil celý svet. Aj synovia Dolnej zeme išli do vojny, netušiac, aký dlhý bude zápas a koľko obetí si vyžiada.

Po atentáte Monarchia vypovedala vojnu Srbsku. 60 percent brancov z Békešskej Čaby a Békešskej župy dostalo povolávací rozkaz. Vojaci odišli 2. augusta 1914 na srbský front, ale potom ich prevelili na sever. Krst ohňom prežili v Haliči.

Vojenské úspechy pluku umožnili obsadenie Rohatyna a úspešný postup smerom k Lupkowu. Nasledoval ústup a veľkonočná bitka v Karpatoch, v ktorej vybojovali slávu 101. pluku. Pri Laborci poručík Zoltán Laczhegyi na čele svojej roty obsadil Gusin a odrazil protiútok Rusov, ktorí boli vo veľkej prevahe. V lete r. 1916 v Tirolsku sa pluk zúčastnil vo zväzku 3. armády na útočnej vojnovej operácii. R. 1917 bolo treba zachrániť Sedmohradsko pred útokom rumunských a ruských vojsk. Pri priesmyku na Magurskom hrebeni skúsení békešskí vojaci odvracali každý útok nepriateľov. Nasledovali boje v Bukovine a obsadenie Černovice. V tragickom lete 1918 sa na bojoch pri Piave sa zúčastnili aj hrdinskí synovia Békešskej župy. Potom nasledoval ich posledný boj: udržiavanie pozícií pri Col de Rossa.

Po podpísaní mierovej zmluvy, po 52 prebojovaných mesiacoch 16. novembra r. 1918 sa vrátil pluk do Békešskej Čaby. Tu vojakov odzbrojili. Spomedzi členov pešieho pluku okolo päťtisíc vojakov umrelo hrdinskou smrťou, na bojiskách ostalo aj 963 čabianskych vojakov.

- Békešskí vojaci obstáli v hroznom masakri dôstojne, hrdinsky, obetovali svoj život za svoju vlasť - povedala plukovníčka a pripomenula aj to, že z 20 miliónov obyvateľov Uhorska sa vo vojne zúčastnilo 3,8 milióna vojakov, z nich padlo 600 tisíc, kým 800 tisíc sa domov vrátilo ranených alebo invalidných.

Na slávnosti účinkoval miešaný zbor Čabianska ružička. Vo svojom programe spevokol upozornil obecenstvo na fakt, že značná časť békešských vojakov bola slovenskej národnosti. Spevokol zaspieval slovenskú pieseň berínskych vojakov, ktorí vrátiac sa z I. svetovej vojny ospievali, ako prešli Karpatmi a peklom frontu pri Piave.

Po slávnostnom programe sa prítomní presunuli na námestie Slobody k pomníku padlých hrdinov 101. pešieho pluku. Čabiansky pomník bol prvý v krajine, ktorý postavili na základe zákona z roku 1917 o postavení pomníkov padlým hrdinom v každej obci.

Riaditeľ Gymnázia Gyulu Andrássyho (budovu postavili na mieste kasární Sándora Nagya, v ktorých mal svoju základňu 101. peší pluk) István Komáromi hovoril pri pomníku o cisárskom a kráľovskom pešom pluku č.101 založenom r. 1883 a neskôr hrdinsky bojujúcom v I. svetovej vojne. Člen vedenia Spolku ochranárov Békešskej Čaby potom vyrozprával, že pomník dal postaviť práporčík 101. pluku v zálohe Michal Belanka. Obelisk z umelého kameňa odhalili 2. augusta r. 1923. Na Čabe po II. svetovej vojne obelisk zbúrali a zakopali. Pod vplyvom udalostí v r. 1956 mládež pod vedením Pála Feketeho vykopala na tri časti polámaný obelisk. Obnovený a znovu odhalený pomník sa v r. 1970 dostal aj druhý raz do nebezpečenstva. V znamení Leninovej storočnice totiž aj na Čabe bolo treba postaviť sochu, ktorú navrhli práve na miesto obelisku. Napokon sa dostala Leninova socha na druhú časť námestia. 56 rokov po II. svetovej vojne, r. 2001 vláda znovu vyhlásila poslednú májovú nedeľu za pamätný deň maďarských hrdinov. V Békešskej Čabe odvtedy opäť usporadúvajú obetiam vojny dôstojné spomienkové slávnosti.

Na záver podujatia účastníci položili vence úcty k pomníku padlých vojakov békešsko-čongrádskej župy. Pri hudbe dychovky Štefana Luštika sa mnohí rozpamätali na vojenské príbehy svojich starých a prastarých otcov…

Ildika Očovská

Pri Pijave, tam je peknô
Zbierala: Ildika Očovská júl. 2013
Informátorka: Mária Józsová rod. Károlyiová (1933), ktorá túto pieseň počula od svojho otca Martina Károlyiho, ktorý sa narodil r. 1897 v Poľnom Berinčoku a ako člen 101. pešieho pluku pochodil bojiská I. svetovej vojny.

...
Na Karpátom, ver je tam zle, čo by milá vedela!
Košeľa mi skrvavená, čo mi milá dávala.
/: Dvaja mi ju vyzliekajú, rany moje povezujú.
Ver že by si zaplakala, moja milá, nadomňou.:/

Mladí Slováci z Maďarska na workshope v Bratislave

Deväť mladých Slovákov z Maďarska zavítalo do hlavného mesta Slovenska 8. augusta na pozvanie Spoločnosti pre edukáciu a kultúru v Nadlaku, ktorá gestorsky zabezpečovala celé podujatie aj v tomto roku na základe dohody z decembra 2012. Štvordňový projekt sa uskutočnil pod názvom Slovenská mládež na Dolnej zemi a jej implikácie do života komunity 2013, s účasťou reprezentantov rumunskej, srbskej a maďarskej mládeže vo veku 18-30 rokov. Slovenskú menšinu v Maďarsku reprezentovali Ondrej Kiszely, Márton Tóth, Tamás Pluhár, Ákos Tarkó a Réka Kovácsová z Békeškej Čaby, Anna Feketeová z Mlynkov, Andrea Kiss z Irminčoku, Áron Mátyás z Miškovca a Hajnalka Kohutová z obce Szigethalom. Hostí privítal v aule Slovenskej zdravotníckej univerzity hlavný organizátor Pavel Hlásnik z Rumunska.

Samotné programy sa začínali v piatok ráno prednáškovým blokom zabezpečeným Slovenským národným strediskom pre ľudské práva (SNSPĽ). Pracovníčka SNSPĽ najprv predstavila spomínanú inštitúciu, hovorila medzi inými o vzniku, postavení a funkcii SNSPĽ. Po krátkej prestávke pokračovala vo svojej prezentácii už s citlivejšími otázkami, ako sú diskriminácia, ochrana ľudských práv a práv menšín. Táto téma asi najviac zaujala prítomných ľudí. Po obede na účastníkov workshopu čakala návšteva Národnej rady Slovenskej republiky. Okrem toho, že mohli osobne vidieť priestory, kde sa rozhoduje o najvážnejších otázkach krajiny, nazreli aj do zákulisia a ich sprievodca ochotne odpovedal na otázky záujemcov. Po programoch pripravených organizátormi, účastníci využili čas na prehliadku mesta alebo pri vychladenej kofole v príjemnom podniku v srdci Bratislavy.

V sobotu boli na výlete loďou na Devín. Táto časť Bratislavy je považovaná za rodisko slovenského národného hnutia. Mladí z troch krajín po stopách Štúrovcov objavili krásu kombinácie zrúcaniny niekdajšieho hradu, prírody a úžasného výhľadu na sútok riek Morava a Dunaj.

V sobotu večer po vyhodnotení workshopu odovzdali certifikáty všetkým účastníkom, ktorí sa poďakovali za možnosť zúčastniť sa na tomto programe.

Andrea Kiss

Moderný zlatokop s detektorom

Dvadsaťtriročný Petr Zuklín pochádza z Prahy a pred šiestimi rokmi našiel nové hobby. Bol na návšteve u svojho kamaráta na chalupe v Sudetách a začali spolu hľadať staré kovy. Keď kopali do zeme, našli starý nôž, bodák. „Začal som hľadať na internete, či majú predmety nejakú hodnotu a natrafil som na stránku, kde sa zhromažďujú ľudia, ktorí sa pochvália s tým, čo všetko našli,“ začína náš rozhovor mladý muž. Vtedy sa v ňom zrodila myšlienka kúpiť si detektor a jeho pomocou hľadať staré cennosti. Avšak detektor v obchode je drahý a vzhľadom na to, že Petr sa zaoberá elektronikou, rozhodol sa zhotoviť si prístroj sám. „Cievka, čiže korpus je z obchodu, ale zvyšok je vlastná výroba,“ pochváli sa a po chvíli sa dozviem, že nemá iba jeden detektor, ale viacero druhov na rôzne formy použitia.

Napríklad má zvlášť jeden do vody, pri použití ktorého sme sa aj my stretli. Spozorovala som ho pri Balatone a bolo mi čudné, že mladý muž namiesto toho, aby sa kúpal, namáča do vody čudný prístroj a potom so sitkom vyberie zo dna niečo lesklé.

„Takto si vlastne financujeme dovolenku. Pochodili sme napríklad talianske pobrežie, boli sme aj pri Jadrane a za týždeň sme našli asi 150 eur. Chodievame na turisticky vyhľadávanejšie miesta,“ povedal P. Zuklín. Prezradil mi, že mali aj taký deň na talianskej pláži, keď našli sto eur. Počas nášho rozhovoru sa končil jeho pobyt v Maďarsku a ako mi povedal, bol u nás prvýkrát, ale sa mu zapáčilo množstvo turistov a samozrejme aj „korisť“, preto sa rozhodol vrátiť sa k nám aj v budúcnosti. Počas svojho dvojdňového pobytu pri Balatone našiel zlatý prsteň a niekoľko strieborných retiazok.

„Zlato je dobré, je výhodné si ho nechať, ale keď je šperk poškodený, napríklad retiazka je zlomená, tak ju zanesiem k zlatníkovi na predaj, alebo si ju dám roztaviť,“ prezradil.

Keďže chodia medzi turistami, zaujímalo ma, či im neublížili za to, že hľadajú cenné kovy, ale Petr s úsmevom povedal, že zbierajú vlastne odpad, a keď niekto za nimi príde (aj to sa stalo) a povie, čo hľadá, vysvetlí, o aký šperk ide, tak mu ho vrátia. „No väčšinou sa ľudia o nás nezaujímajú,“ prisvedčil.

Detektor funguje na princípe vzniku vírivých prúdov v blízkom kovovom objekte, pričom vydáva ostrý zvuk. V Čechách a na Slovensku sa dá nájsť veľa zaujímavých „pokladov“ z rímskej doby, avšak na Slovensku už dva roky platí zákon, podľa ktorého si hľadači môžu nechať mince od roku 1950, ostatné musia odovzdať múzeám, ktoré sa rozhodnú, či ich potrebujú alebo nie a nálezcovi dajú aspoň desať percent ceny ako nálezné. V týchto prípadoch múzeá a mincovne vystavia nálezy a pripíšu k nim meno nálezcu. Podobne je to aj v Čechách, kde v jednom múzeu je pri vystavenej minci meno kamaráta P. Zuklína. Porozprával mi tiež, že nachádzajú veľa predmetov z druhej svetovej vojny, ktoré stratili Nemci na úteku pred ruskými vojskami. Zaujímavá je aj príhoda jeho kamaráta, ktorý našiel plno cenností na jednej kope a vysvitlo, že ich tam ukrýval nejaký zlodej. V Čechách je táto forma trávenia voľného času medzi mladými dosť rozšírená. Z desať miliónov obyvateľov je asi desaťtisíc hľadačov zlata. Je to vhodné aj na to, aby mladí prejavili záujem o históriu.

Inak najstarší nález P. Zuklína je norimberský dukát z roku 1612, aspoň bol, počas nášho rozhovoru pri Balatone. Možno odvtedy už našiel ďalšie čudné a zaujímavé, hlavne cenné veci so svojím doma vyrobeným detektorom.

Eva Patayová Fábiánová

Zvonárka z Terian

Neveľká novohradská obec Terany sa dokáže zviditeľniť. Raz tak, že získa prostriedky z fondov Európskej únie na obnovenie tradičnej miestnej architektúry, inokedy iniciatívou obecnej samosprávy omladiť obyvateľstvo poskytnutím výhod pre viacdetné rodiny. Nedávno obletela masmédiá správa o tom, že v tejto obci žije najstaršia zvonárka. Prebudila sa v nás zvedavosť a obrátili sme sa na starostku obce Editu Brožovú, ktorá nám veľmi ochotne poskytla kontakt na pani Ilonu Szedlákovú, dcéru 91-ročnej tety Veroniky Petrášovej.

- Pani Ilona, v novinách som sa dočítala, že vaša mamička je dodnes zvonárkou miestneho rímskokatolíckeho zboru.

- Nie je to celkom presné tvrdenie, službu som po nej prevzala ja, ale mamička mi dodnes rada pomôže, keď ju o to poprosím. Ručné zvonenie je fyzicky namáhavá práca, v takom požehnanom veku by bolo pre ňu príliš vyčerpávajúce.

Zvonárom kedysi nemohol byť hocikto, bola to pocta. Táto funkcia bola všeobecne vážená, veď zvonári celý svoj aktívny život zasvätili službe zvonom a starostlivosti o ne. Neraz sa dedila z pokolenia na pokolenie. Ako to bolo v prípade Veroniky Petrášovej? Miestna rodáčka sa vydala do zvonárskej rodiny, starý otec i otec jej manžela boli zvonári, od nich sa naučila fortiele tohto remesla. Nie je taký veľký kumšt zvon rozozvučať, ako dokázať zvoniť s citom. Inak totiž znejú zvony zvolávajúce na omšu, inak zvestujúce radostnú správu, inak prírodnú pohromu a úplne inak odprevádzajúce na poslednú cestu životom. Navyše vo veži terianskeho kostola sú tri zvony a teta Veronika ich dokáže rozozvučať naraz - ten tretí poháňa nohou, na čo má vlastný zlepšovák.

Dcéra Ilona sa naučila zvoniť od matky, takže v Teranoch sa nemusia vzdať tradičného ručného zvonenia.

Samozrejme, zaujímali sme sa aj o život tety Veroniky. Narodila sa v sedliackom domčeku, kde je dnes umiestnená zbierka miestnych ľudových odevov a predmetov každodennej potreby. Tu chodila do školy, tu sa vydala, porodila a vychovala dcéru a syna, tu sa teší z troch vnukov, tu po celý život pracovala a popri práci zvonila.

Vlani, keď oslavovala 90. narodeniny, jej odovzdali pozdravné listy od premiéra Viktora Orbána, vacovského biskupa Miklósa Beera, ba aj od pápeža Benedikta. Veľmi príjemne ju to prekvapilo, iba vraj nechápala, odkiaľ vôbec o nej vedia. Podľa Terančanov chýr o nej rozniesli terianske zvony.

Terany majú okolo 400 obyvateľov, čo sa týka vierovyznania, približne rovnako je katolíkov a evanjelikov. Evanjelici sú slovenského pôvodu, ich predkovia sem prišli v 18. storočí prevažne z Oravskej stolice a z okolia rieky Morava. Keďže teta Veronika má slovensky znejúce meno, spýtali sme sa jej dcéry, či nemajú slovenské korene. Úprimne nám odpovedala: Viete, nad tým som neuvažovala. My tu žijeme svorne pospolu, máme rovnaké radosti a starosti, ale rodinné väzby som neskúmala.

Teta Veronika a jej dcéra Ilona sú však hrdé na dedičstvo, ktoré im odovzdali ich predkovia. Na ľudové tradície a najmä na zvonárske remeslo, ktorému zasvätili svoj pracovitý život.

(vzs)