1 otázka - 1 odpoveď
odpovedá vedúci národnostného odboru Ministerstva ľudských zdrojov Štefan Kraslán
- Ako prešiel prvý rok po prevzatí škôl Centrom K. Klebsberga, resp. čo čaká naše školy v tomto roku?
- Štátny zriaďovateľ škôl má za sebou prvý rok fungovania. Nebolo to ľahké obdobie ani pre samotnú inštitúciu, veď svoju štruktúru musela budovať priebežne: 1. januárom 2013 prebrala správu niekoľko tisíc škôl, spolu s tým aj desaťtisíce zamestnancov, vytvorila 198 školských obvodov, musela sa vyrovnať s predošlými správcami, s miestnymi samosprávami a pritom musela zabezpečiť všetky podmienky fungovania.
Nemali to jednoduché ani školy, riaditelia a učitelia, veď do ich života vstúpil nielen nový zriaďovateľ, ale novým školským zákonom sa podstatne zmenili aj podmienky vyučovania.
Boli to zmeny, ktoré sa týkali celkového systému, a samozrejme ovplyvnili národnostnú výučbu, v rámci toho aj slovenskú. V priebehu týchto zmien sme sa snažili využiť doterajšie výdobytky národnostnej výučby. V podstate sa zachovali práva súhlasu národnostných samospráv, povinnosť zavádzania národnostnej výchovy a výučby v prípade žiadosti ôsmich rodičov zostala aj naďalej, národnostné samosprávy napríklad môžu aj teraz prevádzkovať školy a škôlky.
Jedným z dôvodov zmien bolo zabezpečiť podmienky rovnakého prístupu ku kvalitnej výučbe. Dobre vieme, že jej financovanie do značnej mieri záviselo od finančného stavu miestnych samospráv. Nový zriaďovateľ je povinný výučbu financovať.
Požadovaný efekt vyžaduje čas. Uvedomujem si, že nový systém nie je dokonalý, vyskytnú sa nedostatky. Napríklad zabezpečenie národnostných učebníc má ešte chyby, alebo nie všade sú rovnako financované mimoškolské národnostné aktivity. Pracujeme na tom, aby sa chyby odstránili, a verím, že nový systém vytvorí priestor pre lepšiu slovenskú národnostnú výučbu. Rok je málo na to, aby sme mohli objektívne zhodnotiť účinnosť zmien, je však dôležité, aby sme odkrývali chyby a slabé stránky, aby sme identifikovali, čo musíme napraviť.
Veľký zošit
Posledných pár dní všetky mnou sledované médiá boli plné možných nominácií na Oscara, veď tam nejakú dobu, a ani nie krátku, figuroval aj film Jánosa Szásza Veľký zošit. Je to filmová adaptácia rovnomennej knihy Ágoty Kristóf, s pôvodným názvom Le grand cahier. Ágota Kristóf (1935) sa narodila v Maďarsku, odkiaľ v roku 1956 emigrovala do Švajčiarska, kde žila až do konca života (2011). Písala divadelné hry a neskôr vo francúzštine svoju románovú trilógiu (Veľký zošit, Dôkaz a Tretie klamstvo). Prvé vydanie knihy vyšlo už v roku 1986, ale až teraz dozrel čas, aby román sfilmovali. A teda našiel sa niekto, konkrétne János Szász, a zrežíroval film, ktorý získal hlavnú cenu za najlepší film na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch, udeľovanú od roku 1948, Krištáľový glóbus.
Je to súčasne rozprávka pretkaná čiernym humorom a sociologický vývinový román, vízia o nemilosrdnom a neľudskom svete počas vojny.
Vo Veľkom Meste okupovanom cudzími vojskami sa už nedalo žiť. Matka zavedie svojich dvoch synov k starej mame na vidiek. K príšernej starej mame, rozprávkovej bosorke: negramotnej, špinavej, lakomej, zlej, dokonca vraždiacej. Dvojčatá s ňou majú ťažký život. Nenechajú sa však ubiť a samy objavujú zákony života plného krutosti, samy sa naučia aj písať.
Do veľkého zošita, ktorý ukrývajú na povale, zapisujú svoje pokroky, zážitky a postrehy. Ich srdce stvrdne, telo sa posilní, zostanú nažive, ale platba za život je hrozná. Vzniká tak sugestívne, miestami veľmi expresívne rozprávanie s nečakaným zakončením.
Film síce nakoniec nepostúpil medzi päť diel nominovaných na Oscara, ale predsa, je to kus našej európskej kultúry, histórie. Prečítajte si knihu, a potom môže prísť na rad aj film. Príjemnú zábavu!
ik
Alternatívne svety
Psychiatrická umelecká zbierka Maďarskej akadémie vied a Psychiatrická a psychoterapeutická umelecká zbierka univerzity v Pécsi sa prvýkrát predstavia na spoločnej výstave. Ide o zbierky, ktoré archivujú umelecké diela psychiatrických pacientov už takmer sto rokov. Túto zberateľskú činnosť začali v roku 1920 psychiatri Dr. Árpád Selig v Budapešti a Dr. Camillo Reuter v Pécsi, a dodnes pretrváva. Obe zbierky obsahujú viac tisíc diel, čo je výnimočné aj v celoeurópskom meradle.
Výstavu s názvom Alternatívne svety otvorili historička umenia, hlavná muzeologička Maďarskej národnej galérie Edit Plesznivy a psychiater, vysokoškolský profesor István Hárdi. Popri umelecko-terapeutických či umelecko-psychologických aspektoch sú zbierky pozoruhodné aj z kultúrnohistorického a estetického hľadiska. Výstava obsahuje tri sčasti sa prelínajúce témy: obrazy tiel a portréty, imaginárne svety a invencie. Na návštevníka hľadia výrečné tváre, navzájom sa dotýkajú mytologické telá. Samostatnú jednotku tvoria tie imaginárne predmety, ktoré ponúkajú technické invencie a riešenia na ťažko riešiteľné problémy danej doby. Subjektívne priestory, nevídané krajiny, mestá a tvory sa objavujú v tretej časti.
Tieto veľkým obecenstvom doposiaľ nepoznané diela vychádzajú z hlbín duše a adresujú pozorovateľovi svoje vždy aktuálne odkazy.
port.hu - zp
Tekvicové ozdoby v škole
V Bukovskej slovenskej národnostnej škole študentská samospráva usporiadala podujatie Naj-naj popoludnie. Program sa začínal už predpoludním, keď spolu s členmi slovenského klubu upiekli tekvice v peci, ktorú nedávno postavili na dvore školy. V budove sa šírila príjemná vôňa upečených tekvíc, ktoré žiaci ochutnali hneď po vyučovaní. Po obede program pokračoval v triedach, kde mali žiaci rôzne činnosti. V jednej miestnosti mladí kuchári a kuchárky piekli z upečených tekvíc chutné muffiny. Žiaci netrpezlivo otvárali rúru, či sú už hotové. Veľmi im chutili. V inej triede mladší žiaci zhotovovali malé lampáše z fliaš, resp. pohárov na zaváraniny a krásne tekvicové ozdoby do okien. V inej triede žiaci strúhali a maľovali tekvice. Všetci mali radosť z pekných výsledkov. Členovia študentskej samosprávy sa obliekli do starých šiat a chodili medzi deťmi ako bosorky a strašidlá. Mali veľký úspech. Tento deň sa naozaj vydaril. Žiaci sa dobre zabávali a dožadovali sa, aby boli podobné akcie aj v budúcnosti.
J. Molnárová Mátraiová
Dvojjazyčné priateľstvo
Ako spomienku na svojho otca som začiatkom novembra strávil dva dni v srbskom prostredí. Bol som v Belehrade, kde som mohol hovoriť jazykom, ktorý som zdedil po otcovi, a pritom fandiť futbalovému klubu, ktorému fandil aj on. Hostiteľmi boli študenti, ktorých som poznal na kurzoch slovenského jazyka, literatúry a kultúry v Bratislave a v Modre-Harmónii. Cestou domov vo vlaku som spoznal troch chalanov z Košíc. Jeden z nich, s ktorým som ostal aj v kontakte, je Maďarom na Slovensku, študuje medicínu. Jeho kamaráti hovoria len po slovensky. Bolo dobrým zážitkom stretnúť sa s nimi a hovoriť po slovensky.
Ako sa blížil koniec roka a bol som si istý, že strávim Silvester v Košiciach, tak som sa dohodol s Adamom (spomenutým študentom z Košíc), že by bolo dobré sa znovu stretnúť. Ozval som sa už 30. decembra, lebo s kamarátkou sme prišli deň skôr do Košíc. Boli sme vo Východoslovenskom múzeu, kde sme si pozreli výstavu Paralelné príbehy Budapešť - Košice a „ochutnali” sme divadelnú atmosféru Shakespearovej hry Ako sa vám páči.
Niekoľko hodín pred polnocou mi volal Adam a neskôr ma aj osobne privítal. Pozdravili sme sa akoby naše kamarátstvo trvalo už roky. Predstavil nám svojich kamarátov, medzi ktorými boli Slováci, aj Maďari žijúci na Slovensku.
V jednom kruhu sa mladí rozprávali po slovensky, v druhom po maďarsky alebo niekde aj zmiešane. Cítil som sa trocha ako doma, ale v inej krajine. Adam, aj ostatní, majú Slovenku za priateľku alebo naopak. Novým kamarátom bolo dobré vysvetľovať, odkiaľ viem po slovensky a prečo sa učím slovenčinu. Spoznal som takých Maďarov žijúcich na Slovensku, ktorí pochopili, že musia ovládať aj štátny jazyk.
Nálada bola vynikajúca. Dúfam, že v tomto roku budem mať možnosť pohostiť kamarátov aj na Dolnej zemi. Silvestrovská zábava, štrnganie a privítanie nového roka v dvojjazyčnom prostredí sa stalo pre mňa pamätnou udalosťou.
Pavle Kunovac
Novoročná slovenská svätá omša v Budapešti
Príjemné počasie prispelo k dobrej nálade slovenských veriacich, ktorí sa v prvú januárovú nedeľu schádzali na prvú tohtoročnú slovenskú svätú omšu v Budapešti, v kostole sv. Jozefa na Námestí M. Horvátha. Medzi prichádzajúcimi bola skupina veriacich z Rákoškerestúru - XVII. obvodu hlavného mesta. Po vrúcnom zvítaní sa sme vošli do vianočne vyzdobeného kostola. Privítal nás príjemný, tichučký hlas organu, ale keď zaznel zvonček ohlasujúci vstup kňaza do svätyne, organ sa v okamihu mohutne rozozvučal a hlas kantora Michala Tótha slávnostne oznámil začiatok svätej omše druhej nedele po Vianociach. Omšu slúžil otec Attila Kónya, prisluhovala Beáta Erdeiová a čítala Ildika Klauszová Fúziková.
V homílii otec Attila hovoril o tom, že „túto nedeľu by sme mohli nazvať nedeľou Božej múdrosti a ľudskej radosti. Božia múdrosť a ľudská radosť sa stretajú v jednom bode: v Ježišovi Kristovi. On je Božou múdrosťou pre nás a on je našou radosťou v Bohu. Múdrosť a radosť sú dôkazmi pravej viery. ...Božia múdrosť sa stala telom a prebýva medzi nami. To je prameň našej vianočnej radosti. Preto sa pridávame k anjelskému spevu: Sláva Bohu na výsostiach...“
Po omši sme sa presunuli na faru, kde organizátor týchto stretnutí, predseda Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Budapešti Kazimír Kápolnai poprial všetkým prítomným úspechy a šťastie v novom roku. Poďakoval otcovi Attilovi, Michalovi Tóthovi, Ildike Klauszovej Fúzikovej a Beáte Erdeiovej za ich služby. Srdečne privítal všetkých prítomných, medzi ktorými boli aj predsedovia a členovia slovenských samospráv viacerých obvodov hlavného mesta. K blížiacim sa meninám v mene všetkých prítomných zablahoželala otcovi Attilovi členka Slovenskej samosprávy IX. obvodu Budapešti Helena Bikszádiová.
Po modlitbe sme si pripili jemnou pálenkou, ktorú nám na každé novoročné stretnutie prinesie veriaci Dezső Hajda. Rákoškerestúrčania priniesli na agapé - ako vždy - veľmi chutné zákusky. Maškrty viditeľne chutili aj trojročnej Julianne, ktoré priviedla jeho matka Katarína Csifáriová.
Príjemne sme sa cítili pri družnom rozhovore, ale čas nás vyzval na odchod. Rozlúčili sme sa so želaním dobrého zdravia v novom roku a s nádejou, že sa opäť budeme pravidelne stretávať na slovenských svätých omšiach.
Ružena Czifrová
Slováci v meste Piliš majú veľké plány
V Maďarsku je niekoľko osád, ktorých pomenovanie nesúvisí s ich geografickou polohou. Napríklad vedeli ste, že v Hevešskej župe leží obec Balaton? Podobne máme aj mesto Piliš, ktoré je vzdialené od pohoria na severnej časti župy asi 70 kilometrov. Avšak Slováci žijú aj tu a my sme sa vybrali za nimi, aby sme sa dozvedeli, ako sa im žije.
Už druhý cyklus funguje v meste aktívna slovenská samospráva. S jej vedúcim Jánom Šedrom sme sa porozprávali o tom, čo ich viedlo k založeniu slovenského zboru a aké majú ciele a plány. „Preto sme sa rozhodli založiť slovenskú samosprávu, lebo je známe, že Piliš je slovenské mesto. V roku 1722 ho znovuzaložilo šesť rodín. Prišli z Mojmíroviec, preto aj naša prvá významnejšia cesta viedla do tohto mesta v Nitrianskom kraji, kde sme navštívili všetky dôležitejšie pamiatky mesta. A hoci družobné kontakty sme nemohli nadviazať, lebo nás predbehli Čemerčania, nadviazali sme priateľské kontakty s tamojšími obyvateľmi,“ povedal J. Šedro.
Sú na to hrdí, že našli v Celoštátnom archíve dohodu, na základe ktorej založili mesto a ktorej kópia je aj v súčasnosti vo vlastníctve Slovákov v Piliši.
Piliš leží v strede Peštianskej župy,
Koncom tureckých čias, po roku 1722, už vyľudnenú osadu gróf Ján Beleznay znovukolonizoval Slovákmi. Barokový kaštieľ, ktorý je umeleckou pamiatkou, patril rodine Beleznayovcov, neskôr sa dostal do vlastníctva rodiny baróna Nyáryho, stojí i dnes v strede mesta.
Významnou umeleckou pamiatkou je aj prekrásne zrekonštruovaný barokový evanjelický kostol z roku 1700, ktorý je dnes sídlom jednej z najväčších evanjelických spoločností v Maďarsku, kde sú občas aj slovenské alebo dvojjazyčné bohoslužby.
Od roku 1805 sa osada hrdila právom poľnohospodárskeho mesta a od prvej polovice dvadsiateho storočia tu existoval čulý kultúrny život. Pestovanie hrozna, kultúra vinárstva tu má veľké tradície, odrody hrozna ľahkého vína pestujú v piesčitých viniciach na južnej a východnej časti mesta. Rad lisovní, pivníc, nachádzajúcich sa na vinohradníckych statkoch, rozširujú vínne pivnice, vyhĺbené v sprašových stenách Doliny, ktorá sa nachádza na severnej časti.
Dnešné mesto s 11 tisíc obyvateľmi má už vďaka rýchlemu rozvoju po zmene režimu vybudovanú infraštruktúru, sieť spoločenských zariadení. Rozvojové plány v posledných rokoch, ako i realizované zámery postupne prispeli k tomu, že Piliš v roku 2005 získal titul mesta.
Pri založení slovenskej samosprávy im pomohla Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku a Regionálny spolok Slovákov z okolia Pešti Dolina, s ktorými dodnes udržiavajú dobré kontakty. Navzájom navštevujú svoje podujatia a v septembri minulého roku práve Piliš hostil slovenských evanjelikov z tohto regiónu na slovenskom dni.
„Pred päťdesiatimi rokmi na tomto mieste, kde sme teraz - na trhovisku nebolo počuť maďarské slovo. Moja mamička dodnes prekrásne hovorí po slovensky,“ povedal J. Šedro a dodal, že jeho starý otec bol richtárom, hovoril iba po slovensky, a keď narukoval na vojnu, ešte nevedel po maďarsky.
Dnes je to však inak. Kým dávnejšie tu bolo 90 percent po slovensky hovoriacich, dnes má 90 percent obyvateľov slovenské korene, spomedzi ktorých sa viacerí k tomu aj hlásia. Svedčí o tom fakt, že počas posledného sčítania ľudu sa za Slováka prihlásilo 157 obyvateľov. Jeho matka sa vie tiež lepšie vyjadriť po slovensky a dodnes hovoria doma po slovensky, ale už so zmiešanou rečou, nakoľko on kvôli práci musel skôr používať maďarčinu. Počas výmeny obyvateľstva po druhej svetovej vojne sa vysťahovalo na Slovensko približne desať rodín, zväčša do okolia Šamorína pri Bratislave.
Čo sa týka každodennej práce slovenskej samosprávy, J. Šedro nám prezradil, že ich prvým väčším krokom bolo zachovať si „stopu“ a vzdať hold predkom. Preto sa rozhodli postaviť pomník na pamiatku slovenských predkov v záhrade evanjelického kostola, pri ktorom sa počas svojich podujatí vždy zastavia a položia kvety úcty. Okrem toho podporujú aj dychový orchester. Pilišskú dychovku založili v roku
Najviac slovenských aktivít, okrem samosprávy, vyvíja Klub dôchodcov Veselá jar, ktorý založili v roku 1978 s cieľom zachovať slovenské tradície a ponúknuť obyvateľom v zrelom veku programy. Slovenská samospráva úzko spolupracuje s členmi klubu, ktorí sú nositeľmi slovenských tradícií v meste. V zachovávaní spevnej kultúry Slovákov v Piliši zohráva dôležitú úlohu 20-členný páví krúžok, ktorý svojimi vystúpeniami šíri dobré meno pilišských Slovákov nielen po celom Maďarsku, ale aj za hranicami.
„U nás je najsamozrejmejšia vec, že spolupracujeme so Slovákmi. A to nielen preto, že viacerí z nás majú slovenské korene,“ hovorí starosta mesta Márton Szabó, ktorý nám prezradil, že po založení slovenského voleného zboru mu hneď ponúkli novovybudovanú kanceláriu a všemožne podporujú ich činnosť. Zväčša organizátorsky, lebo financií nie je veľa ani tu. V meste funguje už dávnejšie aj ďalšia národnostná samospráva, pre tunajších Rómov, s ktorými tiež majú dobré kontakty. „Chceme podporovať všetky také aktivity, ktoré smerujú k svornému spolunažívaniu národov. Myslím si, že sa nám to zatiaľ darí,“ poznamenal M. Szabó.
Slováci v meste Piliš udržiavajú dobré kontakty aj so Slovákmi v najbližšej obci, kde tiež bývajú Slováci, v Albertirši. Spoločne usporadúvajú nielen podujatia, ale ako nám prezradil vedúci slovenskej samosprávy, rozmýšľajú aj o tom, že by mohli spolu najať učiteľa slovenčiny. Tá sa totiž vytratila z pilišských škôl v polovici minulého storočia a dnes už chýba. Preto sa rozhodli, že nejakou formou jej výučbu obnovia. Buď to bude jazykový kurz alebo zavedenie výučby v materskej škole. Zatiaľ sú to iba plány, ale možno sa raz stanú skutočnosťou a pilišskí Slováci budú znovu používať jazyk svojich predkov.
Eva Fábiánová
Na poslednej rozlúčke s „pilierom“ života dolnozemských Slovákov...
14. januára sa Dom slovenskej kultúry v Békešskej Čabe naplnil stovkami ľudí z celého Maďarska, i zo zahraničia. Prišli na poslednú rozlúčku s Annou Ištvánovou, „pilierom“ života Slovákov v Maďarsku.
2. januára 2014 po ťažkej chorobe nás navždy opustila výnimočná a rozhodujúca osobnosť Slovákov v Maďarsku, Anna Ištvánová. Hlboká úcta a láska k nej pritiahla do Domu slovenskej kultúry masy ľudí, aby spomínali na významnú osobnosť spoločenského života, na dobrú matku, kolegyňu, na vynikajúcu odborníčku zachovávania a rozširovania slovenskej kultúry. O jej životnej dráhe, míľnikoch, skutkoch, význame hovorili Tibor Mótyán a Michal Lásik.
Anna Ištvánová sa narodila 3. júla 1955 v komlóšskej slovenskej rodine. Tu dokončila aj základnú školu, stredoškolské štúdium absolvovala na čabianskom slovenskom gymnáziu. Po jeho ukončení sa prihlásila na Univerzitu Komenského v Bratislave, kde bola prijatá na odbor slovenský jazyk a literatúra. Po získaní diplomu sa vrátila do Békešskej Čaby, a odvtedy až do konca života tu vykonávala svoju šľachetnú a mnohostrannú činnosť medzi Slovákmi v Maďarsku. Začala pracovať v župnom osvetovom stredisku Bálinta Balassiho. Popri práci vyštudovala odbor osvetovej pracovníčky na ELTE, viedla Slovenský klub osvetového strediska. V roku 1990 obnovila vydávanie Čabianskeho kalendára a od roku 1998 redigovala mesačník Čabän. Zastávala významné spoločenské funkcie: v Regionálnom školskom centre bola referentkou pre slovenské národnostné školstvo, bola členkou predsedníctva a podpredsedníčkou Zväzu Slovákov v Maďarsku, zapojila sa do práce slovenských samospráv v Maďarsku a do činnosti občianskych organizácií. Dlhé roky bola úradujúcou predsedníčkou Čabianskej organizácie Slovákov a riaditeľkou Domu slovenskej kultúry, ktorý vznikol z jej iniciatívy v roku 1996.
Po získaní vysokoškolského vzdelania sa vrátila na svoju milovanú Dolnú zem so zámerom oživiť a chrániť tradície Slovákov v Maďarsku. Osobitne jej záležalo na spojení tzv. slovenskej Dolnej zeme, Slovákov žijúcich v Rumunsku, Vojvodine a v Maďarsku, preto vznikli viaceré projekty, medzi ktorými vyniká Dolnozemský jarmok, ktorý bol vlastne burzou nielen tovaru a kultúry, ale aj dobrého slova.
Anna Ištvánová bola na svoje rodisko počas celého života nesmierne hrdá. Slovenský Komlóš „pre ňu znamenal báječnú studnicu spomienok, zdroj dokonalého ovládania nárečia, jej rodina, ľudia, priatelia boli základňou jej zážitkov z detstva“ - spomínal na zosnulú kolega a kamarát Michal Lásik. „Nikdy som ju nevidel tak plakať od dojatia, keď už po celom rade vysokých štátnych vyznamenaní vzala do rúk posledné vyznamenanie od svojich milovaných Komlóšanov - vyznamenanie Za komlóšskych Slovákov.“
Jej plodná činnosť bola uznaná radom vyznamenaní. Dostala vysoké štátne vyznamenanie Maďarskej republiky (Malá medaila Györgya Bessenyiho Za národnosť) a vyznamenanie Slovenskej republiky (Malá medaila sv. Gorazda a Cena ministerstva kultúry SR). Bola prvou laureátkou Ceny Ondreja Štefanka. Na poslednej rozlúčke jej deti prevzali od predsedu Úradu Slovákov žijúcich v zahraničí Igora Furdíka štátne vyznamenanie SR Rad Bieleho dvojkríža III. triedy In memoriam za jej celoživotnú obetavú krajanskú činnosť a za šírenie dobrého mena SR v zahraničí. Odovzdávacej ceremónie v Bratislave sa Anna Ištvánová už nedožila. Igor Furdík pred laudáciou citoval slová prezidenta SR Ivana Gašparoviča z bratislavského slávnostného odovzdávania: „Anna Ištvánová patrila a aj naveky v slovenskej histórií sa zaradí k tým osobnostiam, ktorým je vlastná výnimočnosť, osobitosť, ktoré sú vzorom, inšpiráciou a príkladom, vhodným nasledovania.“ Predseda Úradu Slovákov žijúcich v zahraničí označil A. Ištvánovú cnostným prívlastkom: „pilier krajanského života,“ ktorý podľa jeho slov na ňu platí niekoľkonásobne. „Zostal po nej pevný základ kultúrnych, vzdelanostných, ľudských i duchovných hodnôt, na ktorých sa oddá ďalej stavať.“
Tibor Mótyán vo svojej rozlúčkovej reči pripomenul úryvky z rozhovoru s Annou Ištvánovou z októbra minulého roku, v ktorom vyjadrila odkazy v súvislosti s blížiacim sa koncom jej života. „Múdro to robíš, že mlčíš. Že ma nezačínaš utešovať, lebo ľuďské slová potešenia nepomôžu. Pomôžu iba skutky... Choďte po tej ceste, ktorú sme si vybrali, a bojujte za tú našu krásnu slovenskú národnosť, ale nie s pýchou, nie s nadutosťou, ale s pokorou. Robte dobré skutky a na to potrebujete nádej.“
Na poslednej ceste ju odprevádzala rodina a príbuzní, večný pokoj, tak ako si želala, našla na starom cintoríne v svojom milovanom Slovenskom Komlóši.
Andrea Kiss
Betlehem V Répášskej Hute
Pred Vianocami je zvykom, že v kostole a aj doma v rodine zapália sviečky adventného venca. Minulý rok v Répáškej Hute v centre dediny pred obecným domom z iniciatívy miestnych obyvateľov postavili veľký veniec, na ktorom každú nedeľu zapálili sviečky. Spolu sa modlili a spievali. Niektorí priniesli aj malé občerstvenie.
Už niekoľko rokov bolo tradíciou, že žiaci základnej školy pred Vianocami pripravili betlehem, s ktorým chodili po domoch. V posledných rokoch sa to zmenilo tak, že deti popoludní pred Štedrým večerom vystupujú so svojím programom v kostole. Už štvrtý rok ich na túto slávnosť pripravujú učiteľky školy. Malí herci a herečky sa vždy veselo a s nadšením pripravujú a pekne sa naučia svoje roly. Teraz to bola modernejšia scénka pod názvom Vianočné cestovanie v čase, ktorá sprostredkovala obecenstvu vážne a aktuálne myšlienky o podstate Vianoc. Hra bola plná vianočných kolied a piesní, aj slovenských, ktoré sa divákom veľmi páčili.
V dedine je málo žiakov v základnej škole, takže sa zapojili aj žiačky stredných škôl. Tiež veľmi pekne spievali, ako malý chór, recitovali a hrali na flaute. Obyvateľom, ktorí sa zišli vo veľmi peknom počte, sa to veľmi páčilo, lebo deťom sa podarilo vytvoriť naozaj príjemnú atmosféru, ktorá, dúfame, pretrvá aj po Vianociach. Malý kostol bol plný, ale tohto roku už plánujeme oslavovať najkrajšie sviatky roka v našom novom kostole, ktorý teraz stavajú, ale, žiaľ, z finančných dôvodov to ide pomaly.
J. Molnárová Mátraiová
Zo Sarvaša do Prahy
V Sarvaši sa uskutočnil 9. ročník 24 hodinového plávania. Preteky slávnostne otvorilvedúci plaveckého oddielu Ondrej Darida.
Plavcom sa, bohužiaľ, nepodarilo tak, ako minulý rok, dosiahnuť rekord.
Žiaci zo Slovenskej základnej školy, materskej školy a internátu v Sarvaši boli najúspešnejší. Ich tohtoročný výkon bol 223 850 metrov, čím by zo Sarvaša doplávali až do Tatabánye.
Na akcii sa zúčastnilo 210 plavcov zo Sarvaša, Dévaványi, Nagyszénása, Békešského sv. Ondreja, Kunszentmártona a z Gyuli. Účastníci plávania spolu preplávali dĺžku zo Sarvaša až do Prahy, čo je 678 625 metrov.
Ladislav Rentka v minulom roku sám preplával 55 kilometrov, no na tomto ročníku sa nezúčastnil. Najdlhšiu trať, 30 kilometrov preplával gymnazista Bence Babák. Zo žiakov slovenskej školy bol najúspešnejší Ladislav Balatoni, ktorý preplával 23 250 metrov. Najstarším účastníkom bol Ladislav Koltai a najmladšia bola 4-ročná Izabela Dernovičová.
Každý rok pomáhajú aj zanietení rodičia, ktorí objednali veľkú pizzu pre každého účastníka. Vieme predsa, že pri plávaní sa spaľuje najviac energie.
Niektorí žiaci sa už viackrát zúčastnili na týchto pretekoch, takže vedeli, čo ich čaká. No boli aj nováčikovia, ktorí boli zvedaví najmä na nočné plávanie. Učiteľ Zoltán Fonád pripravil plán, ktorý sa odlišoval oproti minulým rokom. Do skupín nezadelil žiakov podľa výkonov, ale podľa toho, kto sa s kým kamaráti. Oveľa vtipnejšie bolo plávanie, veď sa navzájom povzbudzovali. Učiteľka Erika Šinková nielen plávala, ale aj zapisovala výkony jednotlivcov, pričom jej pomáhali kolegyne Ildika Vajdová a Agneša Kugyelová.
Najúspešnejší plavci a družstvá boli odmenení pohárom, diplomom a darčekovým košom.
Ondrej Demeter nebol smutný, že nepadol rekord. Veď dôležité je vždy zúčastniť sa, a nie lámať rekordy, poznamenal na konci športového podujatia.
Blahoželáme všetkým, ktorí sa zapojili do tejto akcie.
Zlatica Lišková
Fórum Slovenskej samosprávy Peštianskej župy o voľbách a o spolupráci
Slovenská samospráva Peštianskej župy zorganizovala koncom minulého roka v priestoroch Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku sympózium pri príležitosti tohtoročných národnostných volieb.
Pozvaní boli predsedovia župných slovenských samospráv z celej krajiny. Na fórum napokon prišli predsedníčka Boršodsko-abovsko-zemplínskej župy Júlia Kucziková, predsedníčka Komárňansko-ostrihomskej župy Mária Nagyová spolu s jej podpredsedníčkou Alžbetou Szabovou. Svoju neúčasť dopredu nahlásila a referát o fungovaní poslala predsedníčka Békešskej župnej samosprávy Helena Čičeľová. Budapešť ako župa nebola zastúpená. Novohradská župa prisľúbila síce svoju účasť, ale napokon jej zástupcovia neprišli. Vzhľadom na aktuálnosť témy pozvanie prijali aj člen VZ CSSM a predseda slovenskej samosprávy vo Vacove Július Alt a predsedníčka Slovenskej samosprávy Kétšoproňu Etelka Rybová. Sympózium otvoril iniciátor a predseda hostiteľskej samosprávy Ondrej Csaba Aszódi. Na akcii sa zúčastnili aj všetky slovenské média v Maďarsku.
Hlavným prednášateľom bol advokát dr. Attila Buzál, ktorý je uznávaným právnikom v oblasti národnostnej problematiky a úzko spolupracuje s nemeckou národnosťou v Maďarsku. Na spestrenie zložitej témy, ktorá obsahovala aj odborné právnické výrazy a citácie textu zákonov pripravil aj prezentáciu, ktorá slúžila na upútanie vizuálnej pamäti obecenstva.
Hneď na začiatku zdôraznil, že bude hovoriť o oboch voľbách, no sústredí sa na najbližšie, teda na parlamentné voľby. Priznal sa, že dátumy musel vo svojej prezentácii aktualizovať, keďže v čase jej vytvorenia rátal s neskorším dátumom volieb, ale dnes sa už predpokladá termín v prvej polovici apríla. Najdôležitejšie bude pre všetky národnosti v Maďarsku aktivizovať ľudí, a motivovať ich, aby sa v čo najväčšom počte zapísali na volebné listiny, tvrdil prednášateľ. Túto možnosť zákon umožňuje od 1. januára 2014. Upozornil však na nepriaznivý, ale právne podložený jav, že národnostný volič, okrem poslanca svojho volebného obvodu môže hlasovať buď na stranícku alebo na národnostnú listinu. Tú národnostnú zostavuje pre svoju národnostnú menšinu každá celoštátna národnostná samospráva samostatne, s uvedením minimálne troch mien. Dr. Buzál upozornil hostí, že stále hovorí o parlamentných voľbách. Za veľmi priaznivé považoval spôsob priameho hlasovania voliča na kandidáta, teda nie cez elektorov, a historickú možnosť národnostnej menšiny mať plnoprávneho poslanca v štátnom zhromaždení, so získaním zvýhodneného mandátu. Podľa jeho odhadov z predchádzajúcich volieb by mohlo ísť o 22 000 hlasov. Toľko potrebuje kandidát získať na dosiahnutie plnoprávneho poslaneckého mandátu, v opačnom prípade bude v parlamente pracovať ako národnostný hovorca. Priznal sa, že je optimista, a okrem Rómov a Nemcov vidí reálne nádeje u Slovákov a ešte aj u Chorvátov.
Účastníci fóra počas prednášky sa mohli zoznámiť s formulármi, cez ktoré sa bude možné prihlásiť na národnostnú volebnú listinu. Národná volebná kancelária zašle, respektíve už zaslala poštou do každej domácnosti jeden takýto formulár, ktorý sa môže rozmnožovať, ale bude možné prihlásiť sa aj cez internet. Vyzdvihol aj skutočnosť, že stačí raz sa prihlásiť a bude to platné aj v jesenných komunálnych voľbách do národnostných samospráv.
Potom nasledovala živá diskusia, kde si účastníci mohli ešte spresniť nejasné detaily týkajúce sa prevažne výberu medzi straníckou a národnostnou listinou.
V druhej časti predpoludnia nasledovali referáty župných samospráv. Júlia Kucziková vo svojom podrobnom a zaujímavom referáte hovorila o fungovaní a počte samospráv v župe, o grantovom systéme, o možnostiach a spolupráci všetkých piatich národností v župe. Svoj referát spestrila vizuálnou prednáškou, kde nechýbali ani celoročné štatistické údaje, ale ani pestré fotografie z akcií desiatich miestnych slovenských samospráv. Hovorila aj o novej „stodole” v Baňačke, ktorá patrí Slovenskému osvetovému centru pri CSSM, o možnostiach využitia grantov vypísaných Európskou úniou, o finančnej podpore žiakov Slovenskej školy v Novom Meste pod Šiatrom, aby sa mohli zúčastniť na súťažiach Výskumného ústavu CSSM, lebo Békešská Čaba, Sarvaš, ale aj Budapešť sú ďaleko od nich. Finančne podporili tradičný Hvezdársky tábor, ale i Metodický deň a stretnutie pedagógov materských a základných škôl župy. Po pestrej prednáške nasledoval referát Márie Nagyovej, ktorá hneď na začiatku vyzdvihla, že nápad zorganizovať stretnutie všetkých župných samospráv bol dobrý, a aj konferencia je užitočná, ale akcie takého formátu sa mali realizovať už skôr, veď župný národnostný systém už existuje sedem rokov. Ďalej poznamenala, že Komárňansko-ostrihomská župa je najmenšia, má iba 10 slovenských samospráv, dodržiavajú všetky zákonné predpisy a požiadavky, ročne mávajú minimálne štyri zasadnutia a raz verejné zasadnutie. Je už tradíciou, že raz v roku usporiadajú vysunuté zasadnutie, to posledné mali v Dorogu. Spolupráca so župnou samosprávou je veľmi dobrá, finančne ich podporujú každý rok, suma dotácie sa síce v posledných rokoch znížila z 1 000 000 forintov na polovicu, ale v dnešnej dobe sú aj za to veľmi vďační. Vďaka pozitívnej finančnej situácii župná slovenská samospráva podporuje miestne slovenské samosprávy a inštitúcie a stáva sa, že na danú akciu majú možnosť prideliť až 300 000 forintov. Nevypíšu konkurzy a súbehy, veď ich je tak málo, poznajú sa navzájom, a dobre vedia, kde a na aké účely potrebujú peniaze. Podporovať materské a základné školy pokladajú za veľmi dôležité, a preto každoročne organizujú župný slovenský metodický deň, ktorý naposledy mali v Tardoši a tento rok bude v Pilíšskej Čabe. Potom hovorila o ďalších aktivitách podporovaných župou, o komunikačnej a recitačnej súťaži v tardošskej základnej škole, o obvodnej slovenskej súťaži v Číve, a podporujú aj doškoľovanie slovenských pedagógov župy. Komárňansko-ostrihomská župa má podpísanú dohodu o spolupráci s Nitrianskym samosprávnym krajom, ale Slovenská župná samospráva spolupracuje aj s Krajským osvetovým strediskom v Nitre. Úzko spolupracujú aj s vedúcou Osvetového centra CSSM v Bánhide Ruženkou Izingovou Pružinovou a na každé zasadnutie pozvú aj členku predsedníctva ZSM za Komárňansko-ostrihomskú župu Veroniku Árendášovú, ako aj všetkých predsedov miestnych slovenských samospráv. Problém majú s vyhodnotením využitia udelených podpôr národnostným samosprávam na základe splnených úloh, veď v poslednom roku im udelili menej peňazí napriek tomu, že vynaložená práca na akcie je každý rok väčšia. Ďalším problémom je zmenený systém finančnej regulácie, ktorá znepríjemňuje každodennú prácu predsedov a celej samosprávy. Na záver poznamenala, že je vítaná tzv. „stredná úroveň,” teda župný samosprávny systém, veď ľudia sa lepšie poznajú, a požiadajú o pomoc priamo známeho, hoci aj predsedu.
Župu Budapešť nezastupoval nikto, ale predseda XIV. obvodu Pavol Maulik v skratke referoval o práci a o finančnej situácii Slovenskej samosprávy Zugló.
Posledným prednášajúcim bol predseda hostiteľskej samosprávy Ondrej Csaba Aszódi, predseda Slovenskej samosprávy Peštianskej župy. Vo svojom príspevku referoval o aktuálnom stave v župe. V Peštianskej župe je najviac slovenských miestnych samospráv, je ich tridsať, ktoré prakticky obkolesujú Budapešť. Skoro so všetkými samosprávami má župná samospráva podpísanú dohodu o spolupráci, a okrem toho aktívne spolupracuje s Vacovskou diecézou. Vďaka tejto dohode a aktívnej pomoci auxiliárneho biskupa Lajosa Vargu sa každý rok stretnú slovenskí veriaci na púti pri Vacove oblečení v krojoch a majú možnosť modliť sa a spievať liturgické piesne v slovenčine. Peštianska samospráva každoročne vypisuje súbeh na podporu slovenskej kultúrnej činnosti, a už druhýkrát zorganizovala recitačnú a komunikačnú súťaž pre žiakov, naposledy v Mlynkoch. Zbor je sedemčlenný, ale počas cyklu nastali zmeny. Jozef Havelka sa vzdal funkcie, a namiesto neho prišla Emese Gimesiová Sokolová, a, žiaľ, na jeseň minulého roku náhle zomrel aktívny člen zboru Július Kučera z Pilíšskej Čaby.
Po referátoch nasledovala otvorená beseda o možnostiach získania podpôr od národnostných samospráv na základe splnených úloh a o národnej púti vo Vacove. Hostiteľ Ondrej Cs. Aszódi ukončil stretnutie s nádejou, že takáto akcia bude mať svoje pokračovanie aj v roku 2014 v ďalšej župe.
ik
Tradičná zabíjačka v Kerepeši
V polovici januára usporiadala Slovenská samospráva v Kerepeši už tradičnú zabíjačku. V osade pracuje viac spoločenských organizácií, ktoré si vytýčili za cieľ zachovávať slovenské tradície. Sú to spolok Páví krúžok, v rámci ktorého funguje tanečný súbor Kvietok a ostroha, ako aj klub dôchodcov Strieborné roky a Lilavý agát. Viac ako tridsať pomocníkov pripravovalo vynikajúce zabíjačkové špeciality. Na večernom stole nechýbal vývar, kapustnica, pečené mäso a samozrejme hurky. Na večeru sme pozvali Slovákov z okolia. Malotarčania, Veľkotarčania a Ečerčania s radosťou prijali naše pozvanie, napokon nás bolo v miestnom osvetovom stredisku vyše 120.
Na podujatí sme aj informovali prítomných o tohtoročných voľbách a nabádali sme ich, aby sa nehanbili prihlásiť sa na volebné listiny, aby nás bolo čo najviac.
K. Kiss (ef)