15. septembra 1999 ● Zo slovenskej tlače
Tretie športové stretnutie pracovníkov mestských zastupiteľstiev Bratislavy a Budapešti sa uskutočnilo počas druhého septembrového víkendu v Bratislave. Pracovníci oboch magistrátov si zmerali sily vo futbale, stolnom tenise, tenise a šachu. Ako informoval pracovník oddelenia kultúry a športu bratislavského magistrátu Marián Valovič, športové podujatie poslúžilo nielen na stretnutie a lepšie spoznávanie rezortných kolegov, ale aj ako vhodná príležitosť na pracovné stretnutia maďarskej a slovenskej strany. V budúcom roku by sa na tomto športovom zápolení mali objaviť aj pracovníci mestského zastupiteľstva zo slovinskej Ľubľany.
Projekt slovensko-maďarského zmierenia je aj v súčasnosti veľmi aktuálny a na vypracovaní jeho textu by sa mali podieľať maďarský aj slovenský parlament. V rozhovore pre Tlačovú agentúru Slovenskej republiky to 8. septembra povedal podpredseda slovenskej vlády pre ľudské a menšinové práva a regionálny rozvoj Pál Csáky. Myšlienka zmierenia a budúcej spolupráce je známa už od roku 1991, konštatoval vicepremiér a vyjadril presvedčenie, že súčasná politická atmosféra môže napomôcť intenzívnejšie sa venovať tejto problematike.
Keď sa Joern Unverricht pred desiatimi rokmi rozhodol opustiť svoj domov v bývalej Nemeckej demokratickej republike (NDR), myslel si, že možno svoj rodičovský dom vo Woerlitzi na západ od Berlína už nikdy neuvidí. Vtedy 21-ročný Joern bol jedným z tých východonemeckých občanov, ktorí sa motivovaní správami zo zakázanej západonemeckej televízie o tom, ako Maďarsko prestáva brať vážne svoje záväzky o strážení hranice so Západom, rozhodli prešmyknúť cez štrbinu v železnej opone. „Nechcel som robiť prácu, ktorú mi nanútia, chcel som jednoducho žiť podľa svojej vôle, slobodne cestovať po svete,” hovorí.
V Maďarsku vláda reformných komunistov povzbudená politikou prestavby sovietskeho vodcu Michaila Gorbačova dokázala medzi krajinami východného bloku postúpiť s reformami najďalej. V prvej polovici roku 1989 už legalizovala pluralitný systém, od apríla 1989 začali z Maďarska odchádzať sovietske vojská a v máji 1989 dala vláda Miklósa Németha odstrániť hraničné zátarasy na rakúskej hranici. Správa, že maďarskí pohraničníci doslova zatvárajú oči, keď vidia utečencov, sa rýchlo rozšírila po NDR. Tam na rozdiel od Poľska a Maďarska ostalo stranícke vedenie pri svojom nehybnom kurze. Stovky východných Nemcov sa do polovice augusta dostali cez Maďarsko do Rakúska a v Budapešti bolo treba pre nich zriadiť provizórny tábor. Joern, aj keď mal západonemecké víza, v ňom strávil tri týždne, pretože podľa platných zmlúv ho maďarskí colníci nemali právo pustiť bez pečiatky potvrdzujúcej, že prišiel do Maďarska zo Západu. Keďže maďarská vláda bola rozhodnutá skoncovať s komunizmom v krajine, o poslaní utečencov späť nemohlo byť ani reči. Odpoveď prišla 10. septembra. Vtedajší minister zahraničných vecí Gyula Horn v televíznom vystúpení oznámil, že Budapešť vypovedala medzivládnu dohodu o pravidlách cestovania a hranice do Rakúska od tej chvíle prestali byť časťou železnej opony, ktorá mala chrániť východoeurópsky komunizmus pred „úpadkom” západu. Budapešť zabezpečila východným Nemcom na hranice autobusy, niektorí cez hranice bežali s obrovským strachom, že o chvíľu zátarasy opäť spadnú. „To boli moje prvé kroky na slobode,” hovorí Joern, ktorého cesta potom viedla do Fankfurtu. Za tri dni prešlo zelenou hranicou približne 15 000 východných Nemcov. Masová utečenecká vlna vážne zdiskreditovala nemecké vedenie a po niekoľkých mesiacoch aj v Nemecku po sérii masových demonštrácií komunistická vláda padla. Joern sa po páde berlínskeho múra mohol vrátiť domov. Teraz je úspešným cestovným agentom a o Nemcoch, ktorí spomínajú s nostalgiou na komunistickú minulosť, hovorí: „Mali by sme im niekde vytvoriť malé východné Nemecko a tam ich všetkých zozbierať.”
Pri príležitosti 250. výročia úmrtia veľkej osobnosti Uhorska Mateja Bela 8. septembra v priestoroch Kultúrneho inštitútu Maďarskej republiky (MR) v Bratislave za účasti Spoločenskovedného ústavu Fórum sa uskutočnil cyklus prednášok a vernisáž pamätnej výstavy. Moderátorka podujatia Katalin Deme úvodom spomenula, že je to prvá zo série výstav, ktoré inštitút usporiada na počesť slávnych osobností uhorských, resp. maďarských a slovenských dejín. Medzi prednášajúcimi bol riaditeľ Slovenského inštitútu v Budapešti Karol Wlachovský, podpredseda Maďarskej vedeckej spoločnosti na Slovensku Tihamér Lacza, vedúci katedry slavistiky Katolíckej univerzity P. Pázmáňa v Pilíšskej Čabe István Käfer a historik Slovenskej akadémie vied (SAV) Ján Tibenský. Výstavu zostavil a osobitný príhovor mal historik László Kovács zo Šamorína.
K. Wlachovský koncipoval svoju prednášku z pohľadu bývalého vydavateľa a redaktora a vyzdvihol osobnosť Mateja Bela ako uhorského vlastenca, pričom sa nevylučovalo jeho slovenské a slovanské vlastenectvo, bez čoho by ani v tom čase nemohlo byť uhorské. "Matej Bel bol Európan, Stredoeurópan," povedal prednášajúci. Okrem latinčiny, ktorá sa používala tak, ako sa v dnešnom svete používa angličtina, ovládal veľa iných jazykov, bol polyhistorom v pravom zmysle slova a bol by býval ideálnou osobnosťou nadchádzajúceho tisícročia. Belove texty vecnej literatúry si zachovávajú svoju dokumentárnosť a sú na rozhraní beletrie a vedeckej literatúry. Matej Bel bol veriaci barokový človek, riadiaci sa tromi cestami: citom, vôľou a myslením, ktorými si zaručil nesmrteľnosť. Často zdôrazňoval, že „školy sú nielen pre cirkev, ale aj pre spoločnosť.” Matej Bel bol reformátorom učiva a školstva a jeho učebnice maďarčiny a nemčiny sa vydávali aj po jeho smrti. Bola mu cudzia akákoľvek nacionálna nevraživosť, akýkoľvek nacionálny cit, dokonca asimiláciu považoval za prirodzenú.
Spisovateľ, redaktor, vedúci maďarského vysielania Slovenského rozhlasu T. Lacza sa v svojom príhovore zameral najmä na pôsobenie Mateja Bela v Banskej Bystrici a na jeho publikačnú činnosť. Vyzdvihol jeho jazykové znalosti a vysokú jazykovú kultúru vyjadrovania v latinčine, čo je aj dnes tvrdým orieškom pre mnohých prekladateľov či už do maďarského alebo slovenského jazyka. Obdobie od roku 1714 až do roku 1719, keď Matej Bel pôsobil v Bratislave ako rektor evanjelického gymnázia a farár bratislavskej ev. cirkvi, označil Lacza ako jeho najplodnejšie obdobie života.
Vedecké dielo Mateja Bela a jeho dedičstvo zhodnotil J. Tibenský vo svojom príspevku s hlbokým pohľadom do odborných prác uhorského polyhistora. Matej Bel začal vedecky pracovať ako 28-ročný, literárne činný však bol už predtým. V tridsiatych rokoch 18. storočia bol členom Akadémie v Berlíne a členom Kráľovskej spoločnosti v Londýne. Keďže patriotizmus Mateja Bela postupne dostával "maďarský punc”, aj Hurban ho neskôr označil za kozmopolitu. Veľkým a dôležitým počinom Mateja Bela bol preklad Biblie do biblickej češtiny. Biblia bola určená predovšetkým slovenskému národu v Uhorsku. Keďže latinčina bola v Uhorsku úradným jazykom, Bel odporúčal vyučovať latinčinu v materinskom jazyku.
Zaujímavá bola prednáška literárneho historika a jazykovedca Istvána Käfera, ktorý svojím výkladom sprítomnil všestrannú osobnosť Mateja Bela. Upozornil na fakt, nakoľko cieľavedome prispieval tento vynikajúci a všestranný vedec, farár a pedagóg k národnej znášanlivosti. Bel je dedičstvom prinajmenšom dvoch národov Uhorska. V slovensko-maďarských reláciách videl podobnosť súčasnej európskej integrácie s uhorskými slovensko-maďarskými vzájomnosťami. I. Käfer poukázal aj na jazykové nedostatky a nerovnakosť používania výrazov hungarus - uhorský - magyarhoni. Podľa vzoru hungarológia - hungaristika, mala by existovať aj slovakológia a rámci nej slovakistika a slovenské elementy by sa mali analyzovať v hungarológii… Na záver vyslovil názor, že zo slovenskej strany by nemali byť obavy z blížiacich sa osláv Milénia a mali by sa vydávať spoločné publikácie na znak vzájomného pochopenia a zbližovania.
Zostavovateľ malej, ale veľmi efektnej výstavy L. Kovács sa zmienil o pedagogickej činnosti Mateja Bela. Po štúdiách v Halle pôsobil ako pedagóg a skúsenosti získané v Nemecku ho priviedli na myšlienku, aby sa na školách doma vyučovala aj slovenská história. Svoje pedagogické skúsenosti z Halle mohol čoskoro uplatniť v Banskej Bystrici, kde v roku 1708 prijal pozvanie na miesto korektora evanjelického gymnázia. Tu sa zaslúžil o zavedenie mnohých metodických novôt. Považoval za dôležité, aby sa uprednostňovalo vyučovanie prírodovedných disciplín a zreformoval vyučovanie latinského jazyka. Hlboko odsúdil aj niektoré výchovné metódy, ako bol telesný trest a bezduché memorizovanie. Reformné bolo jeho presadzovanie vyučovania hrou a diferencované vyučovanie podľa schopností a charakteru každého žiaka. Zaviedol aj triednu knihu a učebné osnovy. Okrem toho mal skromný návrh na zmenu obsahu učebnej látky, na metódu vyučovania ale aj na organizačné otázky školstva. L. Kovács na záver poznamenal, že historický význam osobnosti Mateja Bela, žiaľ, nie je dostatočne prítomný v povedomí ani na Slovensku, ale ani v Maďarsku a jeho dielo je príliš rôznorodé, než aby sa dalo zhrnúť v skromnom spomienkovom podujatí či výstavke.
Výstavu obrazov z tvorby detí žijúcich na oboch stranách Dunaja pri Štúrove a Ostrihome (Esztergom) pod názvom Nový most očami detí otvorili v prvej polovici septembra v reštaurácii Športpresso v Štúrove. Tá sa stala miestom výstavy hlavne preto, že sa nachádza na predmostí torza povestného štúrovského mosta nesúceho meno Márie Valérie. V reštauračných priestoroch vyhradených pre vystavované diela si môžu záujemcovia pozrieť dve desiatky prác deviatich slovenských a jedenástich maďarských detí. Malí maliari svoju predstavu obnoveného mosta dokresľovali do predfotených predlôh. Práce detí propagujúce myšlienku dostavby mosta budú neskôr vystavené v štúrovskej galérii, ako aj na Mestskom úrade v Ostrihome. Podujatie zorganizované nadáciou Občan a demokracia, Minority Rights Group-Slovakia, vzniklo na základe projektu Deti do Európy, ktorého cieľom je zbližovanie kultúr v prihraničných oblastiach a svoje aktivity rozbehlo aj na slovensko-maďarskom pomedzí. Štúrovský Most Márie Valérie bol postavený v roku 1895, keď mal 494 metrov. Jeho život ukončili nemecké vojská, ktoré ho zbombardovali na sklonku druhej svetovej vojny. Na jeho dostavbu, s ktorou by sa malo začať na budúci rok, ponúkla Európska únia päť miliónov eur z prostriedkov programu Phare.
V Malej Náne sa od založenia Slovenskej menšinovej samosprávy ďalej vzmáhal národnostný život, ktorého bázu tvoria členovia miestneho speváckeho zboru a slovenského klubu. Jednou z výrazných foriem pestovania miestnych slovenských ľudových tradícií a kultúrnych hodnôt predkov sa stal národnostný deň spojený s oberačkovou zábavou. Podobne predošlým, aj tohoročné podujatie organizované Obecnou a Slovenskou menšinovou samosprávou bolo radostnou udalosťou vinárskej osade, kde v tomto období prebieha zber hrozna, bohatého plodu celoročnej tvrdej práce. Malonánánskí vinári spokojní s tohoročnou úrodou si však rád urobili 11. septembra v sobotu trocha voľna, aby vzdali hold vinárskym tradíciám svojich predkov a predstavili ich zachované kultúrne hodnoty. Keďže k dobrej nálade patria aj hosti, malonánančania si ich pozvali v hojnom počte jednak zo Slovenska zo Strekova, kam pred 50 rokmi v rámci výmeny obyvateľstva sa z obce presťahovalo 40 slovenských rodín. Obyvatelia Malej Nány s nimi udržiavali aj v minulých desaťročiach pevné rodinné styky, ktoré v posledných rokoch sa obohatili obojstranne plodnými družobnými stykmi dvoch osád. Na tohoročnom národnostnom dni oberačkovej slávnosti zavítal do osady milý hosť, veľvyslanec Slovenskej republiky v Budapešti Štefan Markuš so svojou manželkou, ktorý vo svojom pozdrave vysoko ocenil vyspelú vinársku kultúru tu žijúcich ľudí, medzi nimi aj Slovákov, ktorí významnou mierou prispeli k rozvoji krajiny, nezabudli na jazyk a kultúru svojich predkov a pestujú priateľstvo medzi dvoma národmi. Naše celoštátne slovenské organizácie zastupovali predsedníčka ZSM Ružena Egyedová Baráneková a podpredsedníčka CSS Etela Rybová, ktorá v rámci svojho pozdravu miestnym obyvateľom početné obyvateľstvo pestrého kultúrneho programu obveselila lyrickými slovami L. Feldeka o hrozne.
A keďže oberačková veselica je ozajstná keď prebieha za účasti čím viacej hostí malonánančania si ich pozvali nielen z bližších a vzdialenejších regiónov krajiny, ale aj zo Slovenska. Družobnú obec Malej Nány Strekov reprezentovala delegácia obecnej samosprávy vedenej jej starostom a poslancom Národnej rady SR Lászlóm Hókom, ktorý vrúcnymi slovami pozdravil účastníkov podujatia dvoch osád, v ktorých tam žijúce menšiny sú plnoprávnymi občanmi. Vítanými hosťami boli členovia Folklórneho súboru Čemadoku zo Strekova, ktorý jak vo veselom oberačkovom sprievode, tak aj v programe národnostného dňa vo veľkej miere prispeli k dobrej nálade účastníkov podujatia. Početné obecenstvo po pozdravných slovách starostu Alexandra Koncsosa, s vďačným potleskom odmenilo slovenský program miestneho speváckeho zboru Perla Matry v slovenskej reči prednesené milé detské hry žiakov slovenského krúžku miestnej všeobecnej školy, ako aj skvelý program speváckych zborov okolitých osád Verpelétu, Ostorošu, Jágra (Eger). Veľkého úspechu dosiahli naše spevácke zbory z Kondorošu, Mátraszentimre, ako aj citarový umelec Alexander Szőke, ďalej predseda miestnej slovenskej samosprávy Michal Hliva, ktorý sa vyznamenal ako interpret žartovnej slovenskej ľudovej piesne. Je potešiteľné, že naše spevácke zbory účinkujú na zvyknutej vysokej umeleckej úrovni aj v dnešných časoch, keď na kultúru sa dostáva čoraz menej financií. Je chvályhodné aj oduševnenosť členov týchto telies, ich vernosť kultúrnym hodnotám svojich slovenských predkov. Znepokojúce však je, že tieto telesá čo do počtu ich členov sú stále menej početné a je v nich čoraz menej mladých ľudí...
Organizátori národnostného dňa spojeného s oberačkovou slávnosťou v Malej Náne môžu byť spokojní. Hosťom a obyvateľstvu osady zabezpečili veselý a bezstarostný deň, keď sa zabudlo na ťažkosti všedných dní. Zábava nemala konca-kraja a ľudia sa pri bohato prestretom stole zabávali do pozdného večera.